Obsah

strana 193

Ustaľovanie normy v poštúrovskej spisovnej slovenčine od M.

Hattalu po S. Cambela

RUDOLF KRAJČOVIČ

1. Na úvod chceme pripomenúť, že cieľom našich úvah nie je podať podrobný opis zmien ani úprav normy v poštúrovskej spisovnej slovenčine. Predmetom nášho skúmania bude výber spisovných prostriedkov, ktoré v poštúrovskom období prešli rozličnými kodifikačnými zmenami a úpravami a po nich v konečnej podobe sa ustálili a dnes majú pevné miesto v štruktúre spisovnej slovenčiny. V závere každej vymedzenej etapy poukážeme na faktory teoretického, prípadne ideového charakteru, ktoré kodifikáciu skúmaných javov mohli ovplyvniť. Takýto postup sme si zvolili preto, lebo v podrobnom systematickom opise poštúrovskej spisovnej slovenčiny sa často význam kodifikačných zmien a úprav stráca alebo sa nedoceňuje.

V zásade budeme postupovať od historického východiska k súčasnej spisovnej slovenčine. Východiskom bude rok 1852, keď vyšla známa kodifikačná príručka tzv. opravenej spisovnej slovenčiny Krátka mluvnica slovenská (Prešporok 1852), ktorej autor sa neuvádza, ale vo všeobecnosti sa uznáva, že ním bol M. Hattala. Toto obdobie členíme na niekoľko etáp a vybrané javy každej z nich porovnávame so stavom v súčasnej spisovnej slovenčine.

2. Prvú etapu výskumu kodifikačných pravidiel v poštúrovskej spisovnej slovenčine vymedzujeme obdobím od roku 1852, keď uzrela svetlo sveta spomenutá Krátka mluvnica slovenská, po rok 1902, keď vyšlo prvé


strana 194

vydanie príručky Rukoväť spisovnej reči slovenskej (Turčiansky Sv. Martin 1902) z pera S. Cambela s prihliadnutím na jej druhé vydanie (1915). Priebeh ustaľovania kodifikačných pravidiel v rámci vymedzenej etapy budeme zisťovať porovnávaním s kodifikačnými úpravami v porovnávacej gramatike M. Hattalu Mluvnica jazyka slovenského (Pešť 1864), ale najmä v opravenom druhom vydaní príručky Slovenská mluvnica pre gymnáziá, reálky, praeparandie z roku 1872 (1. vyd. 1864) od F. Mráza.

V súlade s kritériom, ktoré sme si stanovili, pozornosť budeme venovať nasledujúcim javom. Z fonologicko‐fonetickej roviny predmetom budú kodifikačné úpravy výskytu samohlásky ä, kodifikácia dvojhlásky uo (ô) so zreteľom na dlhé ó a kodifikácia rozsahu pôsobenia rytmického krátenia. Z morfológie to bude kodifikácia duálu (dvojného čísla) ako živej kategórie a jeho tvarov, ďalej kodifikácia tvarov so striedaním k/c, ch/s, ch/š, h/z, g/dz a závažnejšie zmeny v kodifikácii tvarov bez striedania.

2.1. V Hattalovej príručke (1852) sa samohláska ä hodnotí ako "neopravdivá dvojhláska" a má sa písať po "tvrdých spoluhláskach". V jeho gramatike (1864) sa táto poučka spresňuje v prospech perníc a v prípadoch, keď samohláska ä môže odlíšiť význam slova (napr. kurä proti kura). F. Mráz kodifikuje samohlásku ä tak ako dnes, čiže len po perniciach, pravda, vo väčšom rozsahu. Podľa neho samohláska ä okrem prípadov typu päť, pamäť atď. má byť aj v prípadoch sebä, tebä, mä, zarábäť a po rytmickom krátení aj v tvaroch 3. os. množ. čísla, napr. kúpä v prechodníku kúpäc a pod. Najbližšie dnešnej kodifikácii je pravidlo S. Cambela, podľa ktorého samohláska ä má sa písať len po perniciach, napr. päť, pamäť, väzí, ale aj rybäcí, no nie v prípadoch zarábať, seba, teba, ma a v slovesných tvaroch má byť kúpia, kúpiac a pod.

Úpravy kodifikácie samohlásky ä v porovnaní so súčasným stavom v spisovnej slovenčine znázorňuje tabuľka:

  1. Hattala Mráz Cambel dnes
ä päť, pamäť päť, pamäť päť, pamäť päť, pamäť
kúpä kúpä, sebä kúpia, seba kúpia, seba kurä kura kura kura

strana 195

Z tabuľky je zrejmé, že norma pozičného výskytu samohlásky ä sa začala kryštalizovať už v kodifikácii F. Mráza a dnešnú podobu nadobudla v kodifikácii S. Cambela s menšou odchýlkou (proti rybäcí dnes je rybací).

2.2. M. Hattala aj písmeno ô hodnotí len ako "neopravdivú dvojhlásku". Presnejšie sa ô hodnotí v jeho porovnávacej gramatike (1864). Tam sa píše, že "ô je len znením dvojhláska, písmom alebo tiskom patrí k samohláskam" (1864, s. 23). Ako dvojhláska sa ô nehodnotí ani v Mrázovej príručke, ale v jej dodatku sa žiada ô vyslovovať len ako dvojhláska uo a dlhé ó písať a vyslovovať iba v cudzích slovách a citoslovciach (1872, s. 184). V Cambelovej kodifikačnej príručke sa ô jednoznačne hodnotí ako dvojhláska na úrovni ie, ia, iu. Ale S. Cambel tak ako F. Mráz a pred ním M. Hattala za dvojhlásku pokladá aj spojenie ou (v inštr. dobrou ženou).

Ustaľovanie kodifikačného pravidla o dvojhláske uo (ô) vo vymedzenej etape znázorňuje tabuľka:

  1. Hattala Mráz Cambel dnes
uo,ô neopravdivá dvojhláska dvojhláska dvojhláska
dvojhláska vo výlsovnosti

ó ô dlhé ó dlhé ó dlhé ó ou dvojhláska dvojhláska dvojhláska —

Tabuľka ukazuje, že priebeh kodifikácie dvojhlásky uo (ô) je vo vzťahu k súčasnému stavu v spisovnej slovenčine podobný ako pri kodifikácii samohlásky ä. Najbližšie k nemu je opäť kodifikácia S. Cambela. Ten však za dvojhlásku pokladal aj spojenie ou tak ako pred ním F. Mráz a M. Hattala na rozdiel od dnešnej spisovnej slovenčiny.

3. Ustaľovanie kodifikovaných morfologických javov, ktoré sme vyčlenili, prebiehalo v zásade ako pri fonologicko‐fonetických javoch, pravda, s určitými osobitosťami.


strana 196

3.1. Kodifikácia striedania na konci koreňových morfém typu k/c, ch/s, ch/š, h/z, g/dz sa týka tvarov dat. a lok. jedn. čísla prípadov typu ruka, mucha, noha, striga (ruka/ruce, noha/noze atď.), ďalej nom. množ. čísla tvarov typu žiaci, starších tvarov lok. množ. čísla, napr. rociech popri rokoch, a tvarov inštr. množ. čísla typu so žiaci popri so žiakmi. M. Hattala dal prednosť tvarom so striedaním, napr. ruka/ruce, koželuh/koželuzi, pripúšťal tvary lok. množ. čísla typu rociech, pričom tvary dat. a lok. jedn. čísla ruke, muche, nohe, strige hodnotil ako "zanedbávanie" pôvodného stavu (1964, s. 52, 72). F. Mráz kodifikoval už len tvary dat. a lok. jedn. čísla ruke, muche, nohe, strige a tvary typu ruce hodnotil spolu s tvarmi typu rukú, rukáma ako tvary duálu. V lok. množ. čísla uprednostnil tvary typu rokoch, ale v nom. množ. čísla popri tvaroch typu žiak/žiaci ponechal aj tvary typu koželuh/koželuzi a v inštr. množ. čísla popri tvaroch typu so žiakmi pripustil aj tvary typu so žiaci. S. Cambel duál nepokladal za živú gramatickú kategóriu. V ostatných prípadoch kodifikoval stav, aký máme v dnešnej spisovnej slovenčine, iba v inštr. množ. čísla popri tvare typu so žiakmi pripúšťa aj tvar typu so žiaci.

Priebeh spomínaných kodifikačných úprav v striedaní v rámci vzorov znázorňuje tabuľka:

  1. Hattala Mráz Cambel dnes

D., L. jedn. č. ruce, ruke ruke ruke ruke duál ruce ruce — — N. mn. č. žiaci žiaci žiaci žiaci koželuzi koželuzi koželuhovia (garbiari) L. mn č. rociech rokoch rokoch rokoch Inštr. mn. č. so žiaci so žiaci so žiaci — so žiakmi so žiakmi so žiakmi so žiakmi

Aj z tejto tabuľky vidieť, že najbližšia kodifikácia tvarov so striedaním k dnešnej spisovnej slovenčine je kodifikácia S. Cambela, ale že jej začiatky pozorovať už v kodifikačných úpravách F. Mráza.


strana 197

3.2. Priebeh ustaľovania spisovnej normy od raného poštúrovského obdobia po súčasnosť, ktorý znázorňuje tabuľka č. 1—3, možno pozorovať aj pri iných vzoroch podstatných mien, resp. aj pri iných slovných druhoch. Napríklad M. Hattala v nom. množ. čísla pripúšťa dvojtvary typu synovie i synovia, ba aj tvary králi, kráľovie i kráľovia, F. Mráz už len tvary s koncovkami ‐ia, ‐ovia, prípadne dvojtvary králi, kráľovia. Podobne tvary nom. množ. čísla kodifikuje aj S. Cambel, pravda, s tým, že za spisovné pokladá aj napr. tvary zatia, mužia, učnia a pod., ktoré súčasná spisovná slovenčina nepozná. Jednota sa prejavila v kodifikovaní tvarov nom. množ. čísla typu orly, jelene popri tvaroch orli, jeleni s odôvodnením, že prvé sú tvary neosobné, druhé tvary osobné. Kodifikáciu týchto dvojtvarov nachádzame tak u M. Hattalu, ako aj u F. Mráza, S. Cambela i v dnešnej spisovnej slovenčine. V nom. množ. čísla podstat. mien stredného rodu sa v príručkách F. Mráza a S. Cambela kodifikuje dlhá pádová prípona ‐á, ‐ia, napr. delá, polia, čiže tak ako v dnešnej spisovnej slovenčine, kým M. Hattala ako spisovnú kodifikoval iba krátku príponu ‐a, t. j. dela, poľa. Osobitosť v Hattalovej príručke je v skloňovaní jedn. čísla podstat. mien stredného roku typu semä, semeňa, semeňu atď. (mäkkosť zrejme podľa mláďa, mláďaťa, mláďaťu) proti skloňovaniu semä, prípadne semeno, semena, semenu atď. u F. Mráza, S. Cambela i v dnešnej spisovnej slovenčine.

O niečo zložitejší priebeh malo kodifikovanie tvarov iných slovných druhov, hoci aj tu na seba upozorňuje blízkosť kodifikácie S. Cambela k dnešnému stavu v spisovnej slovenčine. Napríklad dnešné prídavné meno predný M. Hattala i F. Mráz radia medzi mäkké vzory (teda prední, prednieho ako cudzí, cudzieho), obaja kodifikujú tvary číslovky jedon, jednoho, jednomu, zámenné tvary čeho, čemu, kým S. Cambel kodifikuje tvary predný, predného, jeden, jedného, jednému, čoho, čomu, čiže tak, ako ich máme v dnešnej spisovnej slovenčine. Naproti tomu zámenné tvary tebä, sebä, mä za spisovné pokladá len F. Mráz, no na rozdiel od M. Hattalu F. Mráz za spisovné pokladá okrem tvarov mojeho, mojemu aj tvary môjho, môjmu atď.

Základné údaje o priebehu upevňovania normy uvedených tvarov poskytuje tabuľka:


strana 198

  1. Hattala Mráz Cambel dnes
  1. mn. č. orly; orli orly; orli o rly; orli orly; orli

    dela, poľa delá, polia delá, polia delá, polia

zámená té, ti té, ti té, ti tie, tí
čeho, čemu čeho, čemu čoho, čomu čoho, čomu
číslovky jedon jedon jeden, jedon jeden
jednoho jednoho jedného jedného

príd. mená prední prední predný predný

3.3. V kodifikovaní slovesných tvarov v poštúrovskom období, ak odhliadneme od kodifikovania zastaraných vzorov minulých časov s prechodníkov typu súďac, kúpäc, o ktorých už bola reč, pozornosť si zasluhujú najmä formy niektorých neurčitkov, a najmä tvary prítomníka.

Z tvarov slovesa byť na seba upozorňuje Hattalova kodifikácia troch tvarov 3. os. množ. čísla sú, sa, jesú, z ktorých F. Mráz, a je zaujímavé, že aj S. Cambel, kodifikoval tvary sú a jesú. M. Hattala a F. Mráz za spisovné pokladali neurčitky typu videť, trpeť, ale aj tvary typu trem, treš, berem, bereš, atď., no S. Cambel kodifikoval neurčitky typu vidieť, trpieť a tvary beriem, berieš, beriete, triem, trieš, trie, ale treme, trete atď.

Ustaľovanie normy uvedených slovesných tvarov názorne zobrazuje tabuľka:

  1. Hattala Mráz Cambel dnes

3. os. mn. č. sú, sa, jesú sú, jesú sú, jesú sú vzor brať berem berem beriem, berem beriem vzor trieť trem, trem trem, treme triem, treme triem, trieme neurčitok videť videť vidieť vidieť


strana 199

4. Na záver niekoľko poznámok ku kodifikačným zmenám a úvahám z hľadiska teoretického a ideového. Pomerne častý výskyt kodifikovaných javov totožných alebo blízkych v súdobej češtine v príručkách M. Hattalu (postoj k dvojhláske uo, tvary ruce, noze, dela v nom. množ. čísla podstat. mien stredného rodu, berem, videť a pod.) prezrádza, že jeho kodifikačné pravidlá boli okrem iného motivované tradičným názorom, že slovenčina a čeština sa v minulosti od seba nenáležite oddelili a že kodifikácia dáva príležitosť ich znova zblížiť. V kodifikačných úpravách F. Mráza zasa zreteľne pozorovať príklon k živým spisovným prostriedkom v poštúrovskej slovenčine pestovanej v prostredí, v ktorom pretrvávala štúrovská idea samostatnosti slovenčiny a jej autochtónneho vývinu, najmä však v prostredí pôsobnosti Matice slovenskej v rokoch 1863 až 1875 (ide napr. o kodifikáciu ä, dvojhlásky uo, tvarov dat. a lok. jednot. čísla ruke, nohe, tvarov rokoch, delá, polia, môjho a iné). No najvýraznejšie smerovanie kodifikácie javov, o ktorých sme uvažovali, k dnešnej spisovnej slovenčine je bezpochyby v príručke S. Cambela. Iste to súvisí s tým, že S. Cambel mohol kodifikovať živé jazykové prostriedky slovenčiny už v zmysle tézy mladogramatizmu o kontinuitnom vývine jazyka až k jeho živej podobe v súčasnosti a tak zároveň vyhovieť snahám vtedajších vládnucich kruhov oslabiť tzv. panslavizmus, konkrétne eliminovaním najmä nadbytočných vplyvov slovanských jazykov na spisovnú slovenčinu. *

* Použitú literatúru uvedieme na konci posledného príspevku.

O pravopise podstatného mena Biblia

IVAN OČENÁŠ

V slovenskej jazykovede, v jej štylistickej teórii sa od začiatku deväťdesiatych rokov postupne začína vyčleňovať náboženský štýl ako špecifický funkčný jazykový štýl (Mistrík, 1991). Typické a najfrekventovanejšie lexikálne prostriedky náboženského štýlu či samotná náboženská, najmä kresťanská terminológia sa v rôznej miere uplatňujú aj v komunikátoch ďal-


strana 200

ších jazykových štýlov, napr. v umeleckom alebo hovorovom štýle. Táto časť slovnej zásoby slovenčiny však nie je komplexne zachytená a spracovaná v súčasných kodifikačných príručkách spisovnej slovenčiny, hoci v Krátkom slovníku slovenského jazyka (1989) i Pravidlách slovenského pravopisu (1991) sa nachádzajú desiatky slov z tejto oblasti.

Najmä písomné komunikáty sa v procese súčasnej jazykovej komunikácie vyznačujú z hľadiska pravopisu nejednotnými podobami niektorých kľúčových pojmov z náboženskej sféry, napr. boh/Boh, Duch svätý/Duch Svätý, boží/Boží, Písmo sväté/Písmo Sväté, Sväté písmo/Sväté Písmo, biblia/Biblia. Pritom pravopis väčšiny uvádzaných pomenovaní má už svoje kodifikované podoby, pravda, medzi ne zatiaľ nepatrí pravopis podstatného mena Biblia, resp. jeho synonymných pomenovaní.

Pravidlá slovenského pravopisu (1991; ďalej PSP) kodifikujú pravopisné podoby podstatných mien boh, Boh a prídavných mien boží, Boží. Ich kodifikáciu a používanie sprevádzala pomerne rozsiahla diskusia na stránkach jazykovedných časopisov (Pavlovič, 1991; Kočiš, 1992; Považaj, 1992), ktorú nateraz vyčerpávajúco zhrnul a uzavrel L. Dvonč (1993). Preto sa na tomto mieste obmedzíme len na stručné zhrňujúce vysvetlenie.

Všeobecné podstatné meno (apelatívum) boh ako pomenovanie nadprirodzenej bytosti, bytosti s nadprirodzenými vlastnosťami a schopnosťami sa podľa PSP (1991) píše s malým začiatočným písmenom, napr.: Hélios, grécky boh slnka, jazdil po oblohe na zlatom voze a prinášal svetlo, teplo a život bohom a ľuďom. Vládca bohov starých Slovanov, ich najvyšší boh, sa volal Svarožič. Používanie množného čísla bohovia, prípadne prechýlenej podoby bohyňa, napr. Morena, bohyňa zimy a smrti, zvýrazňuje apelatívnosť podstatného mena boh.

V kresťanskom náboženstve najvyššia bytosť ako pôvodca všetkého dostala meno Boh. Tu ide o vlastné meno (proprium) Boh, ako meno kresťanského boha a podľa PSP (1991) sa píše s veľkým začiatočným písmenom, napr.: Na počiatku stvoril Boh nebo a zem (1M 1, 1).

Pravopisné podoby podstatných mien boh a Boh sa teda kodifikovali na základe dvojčlennej významovej opozície všeobecné podstatné meno — vlastné podstatné meno.

Prídavné meno boží sa podľa PSP (1991) píše s malým začiatočným písmenom v rozličných ustálených spojeniach a obrazných pomenova-


strana 201

niach, ako napr. božia príroda, každý boží deň. Tie isté pravidlá kodifikujú aj pravopisnú podobu prídavného mena Boží s veľkým začiatočným písmenom, napr. Boží súd, Božia milosť. Na rozdiel od prídavného mena boží, ktoré možno hodnotiť aj ako vzťahové prídavné meno s tendenciou byť akostným prídavným menom (Kočiš, 1992, s. 32), prídavné meno Boží je utvorené od vlastného mena Boh ako osobné privlastňovacie prídavné meno (porov. Považaj, 1992). Podľa PSP (1991, s. 58) sa prídavné meno Boží píše s veľkým začiatočným písmenom aj vo viacslovných vlastných menách typu Božia Matka, Boží Syn a podobne píšeme aj Duch Svätý.

Za analogickú s pravopisom podstatných mien boh a Boh považujeme aj súčasnú pravopisnú prax slov biblia, resp. Biblia. PSP (1991, s. 143) kodifikujú síce len pravopisnú podobu biblia s malým začiatočným písmenom, ale najmä v náboženských textoch sa dôsledne používa pravopisná podoba Biblia s veľkým začiatočným písmenom, o čom svedčia aj nasledujúce doklady z náboženskej literatúry a cirkevnej tlače:

Dovtedy bola Biblia známa len v reči hebrejskej, gréckej a latinskej (Evanjelický posol spod Tatier; ďalej EPST) — Vy rodičia, vy rodiny predovšetkým s deťmi v školskom veku, by ste si mohli skúsiť sadnúť k Biblii, k piesni inej ako v kostole, k modlitbe a k rozhovoru so svojím farárom, farárkou. (EPST) — Účelom biblickej konkordancie je pomôcť čitateľovi Biblie pri vyhľadávaní jednotlivých výrazov alebo veršov. (Biblická konkordancia) — Oprávnenosť teologických fakúlt nie je v ich humanitnom zameraní, ktoré by mohlo byť úplne príbuzné tzv. filozofickej etike, ale v zaoberaní sa Božím zjavením dosvedčeným v Biblii. (Cirkevné listy) — Človek bol podľa Biblie stvorený na Boží obraz. (Tvorba T) — Medzi kresťanmi panuje zhoda v tom, že Biblia je tým základným, autentickým a autoritatívnym svedectvom kresťanského posolstva. (G. Aulén: Kresťanská viera v Boha v meniacom sa svete).

Pravopisná podoba podstatného mena Biblia s veľkým začiatočným písmenom sa súčasne používa už aj v textoch, ktoré sa nezačleňujú do náboženského štýlu:

Obsah Biblie je veľmi pestrý a rozmanitý. (Literatúra pre 1. roč. gymnázií a stredných škôl) — Lenže z Biblie vieme, že starý národ, Židia, majú mýtus o obetovaní detí. (J. Števček: Týždeň v tichom dome) — Neposlušnosť ľudí voči Bohu sa tiahne ako červená niť celou Bibliou. (J. Gaarder:


strana 202

Sofiin svet) — Takéhoto človeka možno nájsť v Biblii od samého počiatku. (Slovenské pohľady)

Používanie pravopisnej podoby Biblia s veľkým začiatočným písmenom signalizuje rovnako ako pri podstatných menách boh a Boh rozlišovanie apelatívneho a propriálneho významu tohto podstatného mena. Krátky slovník slovenského jazyka (KSSJ; 1987, s. 46) uvádza túto lexikálnu jednotku len v pravopisnej podobe biblia s malým začiatočným písmenom a s výkladom významu: "kanonizované knihy žid. a kresť. náboženstva, Sväté písmo". V prenesenom význame ju štylisticky hodnotí ako expresívne slovo s významom "kniha veľkej vážnosti" a dokladá vetou "Sládkovičova Marína stala sa bibliou mládeže" alebo s významom "objemná kniha". Podobný výklad uvádza aj 1. zv. staršieho výkladového Slovníka slovenského jazyka (1959, s. 91): "Písmo sväté al. výťah z neho; pren. čo al. kto má veľkú vážnosť, autoritu" a "pren. hovor. žart. o hrubej knihe". Slovník cudzích slov (1983, s. 133) pri hesle biblia okrem dvoch významov: "1. základná kniha kresťanských náboženstiev, 2. expr. hrubá, objemná kniha" uvádza aj údaj o gréckom pôvode slova. Práve pôvodný význam tohto slova považujeme za východisko nášho ďalšieho uvažovania.

Slovo biblia má svoj pôvod v gréckom plurálovom pojme ta biblia (t. j. knihy), súvisiacom s gréckym menom fenického mesta Byblos, čo znamená papyrus, ktorý sa z tohto mesta vyvážal. Ako ďalej ukážeme, pomenovanie biblia jednoznačne naznačuje, že ide o viaceré knihy, nielen o jednu knihu. Pôvodne malo teda apelatívny význam. Samotné Písmo sväté slovo biblia neobsahuje. Podľa A. Novotného (1992, s. 71) sa začalo používať od 2. storočia po Kr. pre starozákonné knihy a od 5. storočia po Kr. pre všetky knihy Písma, ktoré používajú kresťanské cirkvi pri bohoslužbách. V mladšej Novej zmluve sa Stará zmluva označuje ako Písmo alebo Písma, čo potvrdzuje i slovenský preklad (1978): Odpovedal im Ježiš: Blúdite, pretože neznáte Písmo ani moc Božiu (Mt 22, 29). Skúmate Písma, lebo si myslíte, že večný život máte v nich, a tie vydávajú svedectvo o mne (J. 5, 39).

Časom sa v cirkvi ujalo jednotné číslo biblia, ktorým sa chcelo pravdepodobne naznačiť, že aj napriek väčšiemu množstvu kníh a ich autorov sa Písmo sväté, táto zbierka kníh (katolícky biblický kánon pozostáva zo 73 a evanjelický zo 66 kníh), vyznačuje jedinečnou jednotou, ktorú spôso-


strana 203

bilo Božie vedenie. Takto chápaný význam všeobecného podstatného mena biblia sa zúžil natoľko, že sa stal názvom jedinečnej, resp. jedinečne chápanej veci a podstatné meno Biblia s významom kanonizované knihy kresťanského i židovského náboženstva prešlo k vlastným menám, ktoré podľa zásad slovenského pravopisu píšeme s veľkým začiatočným písmenom. Pravopisná podoba Biblia má v náboženských textoch svoju tradíciu a dnes je ustálená nielen v týchto textoch. Okrem našich dokladov ju používa Malý lexikón Biblie (1990, s. 30) alebo Lexikón symbolov (1992, s. 129).

Biblia je skutočne, nielen obrazne, jedinečnou knihou veľkej vážnosti. V tomto zmysle bude potrebné opraviť a doplniť príslušné heslá v nových vydaniach normatívnych príručiek súčasnej spisovnej slovenčiny, teda v Pravidlách slovenského pravopisu doplniť vlastné meno Biblia a rovnako aj v KSSJ, kde citovanému výkladu spolu so synonymom Sväté písmo zodpovedá takisto pravopisná podoba Biblia. Prenesenému významu "kniha veľkej vážnosti, objemná kniha" zodpovedá všeobecné podstatné meno biblia.

V závere nášho príspevku uvádzame ešte správne pravopisné podoby synonymných výrazov pre celú Bibliu, resp. jej časti: Sväté písmo, Písmo sväté, Písmo, Stará zmluva/Starý zákon, Nová zmluva/Nový zákon.

LITERATÚRA:

Biblia. Písmo sväté Starej a Novej zmluvy. Liptovský Mikuláš, Tranoscius 1978. 824 s. + 247 s. + 19 s. tabuliek a máp.

BIEDERMANN, H.: Lexikón symbolov. Bratislava, Obzor 1992. 376 s.

DVONČ, L.: O pravopisných podobách boží, Boží, božský a Božský. Slovenská reč, 58, 1993, s. 165—172.

GECSE, G.— HORVÁTH, H.: Malý lexikon Biblie. Bratislava, Spektrum 1990. 216 s.

IVANOVÁ‐ŠALINGOVÁ, M. — MANÍKOVÁ, Z.: Slovník cudzích slov. 2. revid. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1983. 944 s.

KOČIŠ, F.: Otázniky nad pravopisom prídavného mena boží. Slovenská reč, 57, 1992, s. 30—36.

Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala. Bratislava, Veda 1987. 592 s.

MISTRÍK, J.: Náboženský štýl. In.: Studia Academica Slovaca. 20. Prednášky XXVII. letného seminára slovenského jazyka a literatúry. Bratislava, Alfa 1991, s. 163—175.

NOVOTNÝ, A.: Biblický slovník. 1. zv. Praha, Kalich — Česká biblická společnost 1992. 772 s.


strana 204

PAVLOVIČ, J.: Pravopis slov Boh, boh, Boží, boží, Božský, božský. Kultúra slova, 25, 1991, s. 112—117.

POVAŽAJ, M.: Ešte raz o pravopise prídavného mena Boží. Slovenská reč, 57, 1992, s. 361—367.

Pravidlá slovenského pravopisu. Red. J. Kačala. Bratislava, Veda 1991. 536 s.

RESCH, J.: Grécka kultúra v našom jazyku. Bratislava, Iris 1994. 191 s.

Slovník slovenského jazyka. 1 zv. Red. Š. Peciar, Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959. 832 s.

O staršej slovenskej príbuzenskej terminológii

TATIANA LALIKOVÁ

Pomenovania členov rodiny, pomenovania pokrvných i nepokrvných príbuzenských vzťahov patria od najstarších čias vývinu spoločnosti do základnej slovnej zásoby každého jazyka. Tvoria relatívne uzavretý lexikálny mikrosystém s určitými pevnými a nezameniteľnými vzťahmi, a preto sú vhodným materiálom na pozorovanie zmien v danom jazyku a na skúmanie jeho celkového vývinu. V slovenskej jazykovede sa pomenovaniami členov rodiny a širšieho príbuzenstva zaoberali viacerí autori z rozličných aspektov. Z vývinového hľadiska sa danej problematike venovali K. Habovštiaková (1977) a T. Laliková (1986, 1989, 1993).

V mikrosystéme pomenovaní členov rodiny tvoria východisko muž a žena, ktorí spolu uzavreli manželstvo. Týmto spojením vzniknú medzi členmi dvoch rodín nové príbuzenské vzťahy s novými pomenovaniami. V príspevku sa budeme zaoberať pomenovaniami macocha, otčim, pastorok a pastorkyňa, ktoré sa používali na označenie medzigeneračných nepokrvných príbuzenských vzťahov medzi rodičmi a ich deťmi z druhého manželstva, ako sú doložené v slovenčine z predspisovného obdobia, a ich konfrontáciou so súčasným jazykom 1.


strana 205

V historickom materiáli sa na označenie druhej otcovej manželky vo vzťahu k jeho deťom z predchádzajúceho manželstva používalo iba slovo macocha:

Ma li muz erbowne dieti a vmrze, a gestli se dieti rozluczy od materze, tedy oni magi gegi trzetinu wyprawiti bez messkani, ale wlastneg materzi a ne maczosse; Mykolay Hostek, nass spolumiestienyn, čtnyv pany Orssulu Hostkowu, maczochu swu, wedle nasseho miestzkeho prawa gest odbyl (ŽK 1466) 2; očym a macocha pastorkou ne tak milugj, nebo any geden any druhj nenj rodicz (KoB 1666); me ditky k swornosty, k pobožnosty napominam a žebi maczose sweg a meg manželce kriwdy žadneg nečinily (Žilina 1670); ponewadč mecy pastorkem a macochu guss predessle očy a mysle neprigemné se značily, začaly se také y slowá slisset (PeP 1771); nechtegice macocha syrotky prj sobe chowat, wzal gsem ya, ubohy člowek, syrotku k sobe, gakožto dedo a stary otec teg syrotky (Vyšné Repaše 18. st).


strana 206

V prenesenom význame slovo macocha označuje zlú, nestarostlivú matku alebo niečo zlé, nepriaznivé:

Poprawde mluwač swata cirkew katolicka gest nassa matka a nge negaka macocha (MS 1758); nemame we swete temto wždy časy gednaké, po dobrých dňoch nasledugu zas dňí ledagaké, geden deň ti gako matka wssecko dobre prege, a druhi gako macocha wssecko zle nasege (GP 1782).

V materiáli sú doložené aj privlastňovacie prídavné mená macochový, macochovný a macošný a sloveso macošiť vo význame "byť macochou":

novercalis: macochowny (KS 1763); novercalis: macossny (LD 18. st); invidia temporum: čase macochowé (KS 1763), novercor: macossim (LD 18. st).

V Bernolákovom Slovári je pri slove macocha (s. 1295) synonymum nevlastná matka, ale pri hesle matka (s. 1337) slovné spojenie nevlastná matka nie je uvedené. Základný význam slova macocha — "nevlastná matka" je známy v slovenských nárečiach (s variantmi macocha, macecha) a rovnako aj v spisovnom jazyku, i keď pri prídavných menách a príslovkách prevláda prenesený význam "niečo neláskavé, nežičlivé a zlé". Prídavné meno macošský sa v súčasnej slovenčine používa vo význame "nežičlivý, zlý". Spojenia nevlastná, adoptívna matka sa v historickom materiáli nenachádzajú, i keď slovné spojenie vlastná matka je doložené.

Slovo otčim (s variantom očim) označuje v historickom materiáli druhého matkinho manžela vo vzťahu k jej deťom z predchádzajúceho manželstva:

Stala gse vmluwa z dobree wuole mezi Sstephanem Gardossem, Mellicharem, Hedwiku a Katherzinu, dietmi neboztika Martina Polakowicz s gedne strany a mezi slowutnym panem Martinem z Petrowce, oczimem gich, a slowutnu panu Vrssulu z Zawadky, materzi gich z druhe strany (ŽK 1479); pred nassu vplnu radu prystupyly Pawol Puchala, syn Benedika Puchaly, spolu z oczymem swym, Gyrikem Tyrinkem y take z matku swu Alzbetu, manzelku Gyryka Tyrinka (P. Ľupča 1578); Madlena, dcera Babussy Zagiaroweg, wiedla zalobu na Janča Messku, sweho ocyma (S. Ľupča 1638); semipater: ocym, púl otca (KS 1763); otpowedyel wogak, že takowú ženu nepogme, ktera by miela synúw, že on nechcze hledat gmeno očyma, ale otcze (PeP 1770).


strana 207

Podobne ako pomenovanie macocha aj slovo otčim označuje v prenesenom význame "zlý, nestarostlivý otec":

Gest prawda, že Buch wssemohuci naprotiwa zlim z odtahnutu ruku gako očim, naproti ale dobrim gako otec sstedrim se biti proukazuge (MS 1758).

V historickom materiáli je doložené aj privlastňovacie prídavné meno otčimov s významom "patriaci otčimovi":

Gestly su swedomy, žeby ma manželka Catherina Chocholnu z ocžimowimy aneb z materinskimy penizmy swimi wymenila (Chocholná 1612); pastorkina na winniczj tež nezdrawa u fatensa bola, prosila geho, abj gej na očimowu winniczu issiel hrozna narezatj (Krupina 1741).

V Bernolákovom Slovári je pri slove otčim (s. 1981) uvedené synonymum očim, pri hesle otec (s. 1981) sa slovné spojenie nevlastný otec neuvádza. V nárečiach sa slovo otčim používa vo význame "nevlastný otec", rovnako aj v spisovnej slovenčine.

Dieťa z predchádzajúceho manželstva sa v historickom materiáli z hľadiska nového rodiča pomenúva slovami pastorok, pastorkyňa bez ohľadu na to, či ide o dieťa druhého manžela alebo druhej manželky:

Ondruss, syn Tisspieruow, pastorek Matiege Wayczarze, zadal gest od Anny Wayczarky ottczizny swe (ŽK 1507); Giryk Korzen w nedostatku polozeny dom swuoy prodal z swolenym y sweho syna Andrasse y swych pastorkow Rossynskych (P. Ľupča 1563); Ferancz Tarakla lasku ocewsku prokazal swemu pastorkowy (Sliače 1623); luka ma se na poly rozdelyty mezy macochow Judithow a pastorkem Andreasem (Krupina 1644); Barbora Agnetka kupila gednu lucinu a to na taky spusob, aby gegi pastorek Jan Brek slobodne na vecnost uzyval (Trstín 1701); wie li swedok, žebi Iacobus Kubinsky, pastorok Gura Klobučnyika, neboheho bil (Krupina 1735);

Ondrey Sliaczki nechtel Marthe, pastorkine swey, statek po oczi gey warowati (P. Ľupča 1597); aby ma pastorkina Madusska mogu manzelku nenatiskala strany ziem (Krupina 1639): statek poručiam meg manzelcze Barbore z mu dcerku Justinu od ny splozenu, aby gej užiwaly prawem wecitym, w tom att gim moge pastorkine dagj pokog (Žilina 1633); maczocha powinna bude dwe warty odbiwat a tretju pastorkina (Žilina 1710); Marie, pastorkina wdowj, w meste u sestry biwa (Prešov 1784).


strana 208

Význam "patriaci pastorkovi" je doložený aj prídavným menom pastorkovský:

Rychtar na pastorkowske zeme zasial proti deliberaty panow sudczow (Ilava 1630).

V Bernolákovom Slovári je slovo pastorok (s. 2047) vyložené spojením pastorný syn a slovo pastorkyňa (s. 2035) spojením pastorná dcéra. Prídavné meno pastorný vzniklo z podstatného mena pastorok odtrhnutím prípony ‐ok a pridaním prípony ‐ný a vo význame "nevlastný" sa používalo len v spojeniach pastorný syn, pastorná dcéra na označenie nevlastného syna alebo nevlastnej dcéry. Pri heslách syn (s. 2935) a dcéra (s. 356) sa slovné spojenia nevlastný syn a nevlastná dcéra nenachádzajú, ale pri hesle nevlastný (s. 1736) sú uvedené. V slovenských nárečiach sú príbuzenské pomenovania pastorok, pastorkyňa známe, v spisovnom jazyku sa obidva termíny považujú za zastarávajúce.

Pri porovnaní príbuzenských termínov, ktorými sa označujú vzťahy medzi rodičmi a deťmi z druhého manželstva, doložených v historickom materiáli z 15. až 18. storočia so súčasnou slovenčinou sme zaznamenali určité rozdiely v ich používaní. Pri pomenovaní macocha prevláda v súčasnej slovenčine prenesený význam "zlá, nestarostlivá matka". Pomenovanie otčim sa v súčasnosti vo význame "zlý, nestarostlivý otec" nepoužíva. Pomenovania pastorok, pastorkyňa sa dnes pociťujú ako zastarávajúce a z bežnej reči ustupujú. Slovné spojenia nevlastná matka, nevlastný otec, nevlastná dcéra a nevlastný syn, ktoré sú v súčasnej slovenčine bežné, sa v historickom materiáli nenachádzajú, i keď slovné spojenia vlastná matka, vlastný otec, vlastná dcéra a vlastný syn sú doložené. Možno predpokladať, že postupný ústup používania pomenovaní macocha a otčim v ich pôvodnom význame bol ovplyvnený práve dominantnosťou preneseného významu "zlá matka" pri slove macocha. Tak vznikla potreba označiť tento nepokrvný príbuzenský vzťah iným pomenovaním, ktoré nemá negatívny príznak a práve spojenia nevlastná matka, nevlastný otec sú z tohto hľadiska vyhovujúce. Pomenovania pastorok, pastorkyňa sa dostávajú na okraj slovnej zásoby podobne, ako sa tam dávnejšie dostali niektoré iné príbuzenské termíny napr. faš, dever, šura a v súčasnej slovenčine ich nahradili pomenovania nevlastný syn, nevlastná dcéra, utvorené analogicky ako pomenovania nevlastná matka, nevlastný otec.


strana 209

1 Dokladový materiál je z kartotéky pre Historický slovník slovenského jazyka.

2 Použité skratky prameňov:

GP — GAVLOVIČ, H.: Petsto naučeňi o dobrych mrawoch, kter od starodawných učyteluw w latinskem gazyku popýsane, ňini ale ku užytečnemu čytani sskolskeg mladežy na slowenske wersse obraťene y napísane su. 1782. 3, 118 s. Rkp. v LAMS v Martine, sign. B 89.

KoB — KOMENSKÝ, J. A.: Ianua lingvae latinae reserata aurea sive seminarium linguae latinae et scientiarum omnium. Levoča, L. Brewer 1649. (Slovenský Rkp. preklad F. Buľovského z r. 1666 pripojený k jednotlivým stranám tlačou vydaného diela. 503 s.) V LAMS v Martine sign. B 529.

KS — (Kamaldulský slovník). Syllabus dictionarij Latino‐Slavonicus... cum brevi quoque methodo parvulorum, rite videlicet: scribendi, formandi et pronunciandi nonnullas voces in Ortographo Slavonico Idiomate, quod exemplis deducitur. 1763. 948 s. Rkp. v UK v Budapešti, sign. H 64.

LD — LATSNY, A.: Dictionarium cognationem seu convenientiam lingvarum: Hungaricae et Slavicae exhibens pro nationalibus scholis Slavonicis adornatum. 1767 — 1797. (18. stor.) 358 s. Rkp. v UK v Budapešti, sign. H 10.

MS — MOKOŠ, D.: Sermones pro festo B. Virginis Mariae Immaculatae. 1749. 142 s. Rkp. v OSzK v Budapešti, sign. Quart. Slav. 66. — Sermones panegyrico‐morales. 1758. 566 s. Rkp. v súkr. vlastníctve.

PeP — PEXENFELDER, M.: Kazatele hystorického neobičejnych prybehúw priklady ku wynaučeny krestyanskému. (Z nem. preložil E. Nozdrovický.) 1. zv. 1769. 4, 288 s.; 2. zv. 1770. 316 s.; 3. zv. 1771. 463 s. Rkp. v LAMS v Martine, sign. MJ 152, 275.

ŽK — (Žilinská kniha.) Protocollum civitatis Zilinensis (Solnensis) ab anno 1403 usque ad 1561. (Slovenské zápisy od r. 1451.) 297 s.

LITERATÚRA

BERNOLÁK, A.: Slowar Slowenskí, Česko‐Latinsko‐Ňemecko‐Uherskí. I—VI. Budae 1825 — 1827.

HABOVŠTIAKOVÁ, K.: Názvy členov rodiny a príbuzenstva v slovenčine. In: Jazykovedné štúdie. 13. Ružičkov zborník. Red. J. Horecký. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1977, s. 109—123.

LALIKOVÁ, T.: Významová stavba slova nevesta v staršej slovenčine. In: Slovenská reč, 5, 1986, s. 219—226.

LALIKOVÁ, T.: O staršej slovenskej príbuzenskej terminologii. In: Slovenská reč, 54, 1989, s. 89—96.

LALIKOVÁ, T.: Z vývinu slovenskej príbuzenskej terminológie v predspisovnom období. In: Z vývinu slovenskej lexiky. Red. R. Kuchar. Bratislava, Veda 1993, s. 110—128.

Kútnice, posteľnice a posteľkyne

MÁRIA KOVÁČOVÁ

Historické dedičstvo reči nás každodenne sprevádza, používame slová späté s minulosťou v nezmenenej alebo i zmenenej podobe. K takým slovám patria aj slová šestonedelie, šestonedieľka (lat. puerperium, puerpera), ktoré nachádzame v historických písomnostiach už zo 16. storočia (podľa pramennej základne Historického slovníka slovenského jazyka a historickej kartotéky Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV).

O význame a výklade týchto slov dnes vari nikto nepochybuje: šestonedelie je v živote ženy obdobie šiestich týždňov po pôrode, ktoré potrebuje na to, aby sa jej organizmus po namáhavom fyzickom výkone vrátil opäť do pôvodného stavu, teda obdobie šesť týždňov trvajúcej "rekonvalescencie". Žena, ktorej sa šestonedelie týka, je šestonedieľka. Takýto výklad nájdeme aj v Slovníku slovenského jazyka 4 (Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1964) a v Krátkom slovníku slovenského jazyka (Bratislava, Veda 1987).


strana 210

Oproti v súčasnosti jednotne používaným spisovným pomenovaniam šestonedelie, šestonedieľka sa v minulosti tieto slová vyskytovali vo viacerých podobách.

V lekárskych textoch už od 16. storočia nachádzame tvary šestonedelie, šestinedelie, šesťnedelie, šesťnedelí, ale často je toto slovo použité v množnom čísle ako šestonedelia, šestinedelia, šesťnedelia. Napríklad v Herbári liptovskom zo 17. storočia nájdeme slovo šestinedelí v jednotnom čísle:...lysty pod hlawu (žene) klasty pre strachy nočny, duchy zle wyhany a zle trapeny odjíma w šestynedely..., podobne aj Kamaldulský slovník z roku 1763 uvádza: puerperium: šesťnedelí a v Zbierke rozličných skladieb a piesní J. Lányiho z 18. storočia čítame: ...wyz šesto nedeli chudeg matky, chude porodila chude se zložila pokorne sklonila w sprostem chlewe.

V množnom čísle sa výraz šestonedelie ako šestonedelia a jeho varianty vyskytoval ešte častejšie ako v jednotnom čísle. Tvar šestinedelia možno doložiť príkladmi: ..item eodem die chodila fojtowa z mešczkami k jej milosťpanijej, kdy w šestinedelych byla w Tepliczj... (doklad zo Žiliny, 1586), ...Pane Bože, dekugeme tobe, že sy mne take w tichto šestynedelich mich milostiwe opatrowal... (Agenda Slavica z roku 1708). Podobu šestonedelia nachádzame v doklade z Krupiny z roku 1672: ...zatym pak w postelj aneb w šestonedeljach gsaucy, gu nyekolko raz dawylo... alebo v Receptári turčianskom zo 17. storočia: ...kdy žene w šestonedeljach žiwot wen wychazj..., alebo z Krupiny z roku 1745: ...remenarka neboha w šestonedeljach ležela... V texte z Pukanca z roku 1790 nájdeme i tvar šesťnedelia: ...moja dcera w šesťnedelích ležíci, jest nemocna...

Na pomenovanie ženy v šestonedelí, t. j. šestonedieľky, v historických textoch nachádzame podoby šesťnedeľka, šestinedelka, a to jednak v Kamaldulskom slovníku z r. 1763 pri heslách puerpera a infantaria, jednak v iných prameňoch: ...goralka ma se take dopustit poddanemu palit k svadbe aneb když mu manželka zlehne, tolko co bud pro svadebny dum anebolišto pro šestinedelku potreba ukazuge... (doklad z Vršatca 1683) alebo ...studene flusy se rozmáhaji, tehotnym a šestinedelkám nebespečny čas... (Levoča 1729). Podoby šestonedieľka, šestonedelka nachádzame napríklad i v Receptári turčianskom: ...kdy šestonedieľka ma zacpany žiwuot, že nemuže míti stolice...; ...kdy šestonedielka weliku bolest w hlawe ma a nemuže spati... (17. storočie) alebo v Lekárskej knižke: ...aby mura


strana 211

dite nesala že ta baba rano prygde tu, kdež ta šestonedelka ležy a oznamy se ta mura... (1740).

Popri tvaroch šesťnedelka, šestinedelka, šestonedielka a šestonedelka nájdeme i tvary, ktoré sa dnes už nevyskytujú: šestonedielkyňa, šestonedelkyňa, i šestinedelkyňa. Napríklad v texte z Radvane: ...od vážení šestonedelkyň sedlacky slepka a kolacž... (1609) alebo z Trnavy:...takowi smejí syce maso jesti jakžto y šestonedelkyne... (1702). Tvar šestinedelkyňa nájdeme v texte z Banskej Bystrice: ...co se pak običegných, ma krsti a vádzky učinených nákladu dotýče, tehdy šestinedelkini se nedopúští, aby ona y precne y confekt svým kmotrám rozdávala... (1723), ale aj v Kamaldulskom slovníku pri hesle infantaria a v Zpráve o kunštu babském: ...po porodu žaluge se šestinedelkyne na welikú bolest... (1778).

Popri podstatných menách šestonedelie, šestonedieľka sa v historických textoch vyskytujú i prídavné mená šestonedeľný, šestinedeľný, šesťnedeľný, a to v Kamaldulskom slovníku pri hesle puerperalis: šestnedelny (1763) vo význame trvajúci šesť týždňov, ako aj pri hesle puerperium: šestnedelny plod (plod starý šesť týždňov), či pri hesle puerperio cubare: na šestnedelnej posteli ležati (posteľ, na ktorej leží šestonedieľka) a puerperus: šestnedelny, k šestnedelnej posteli náležity (1763). Prídavné mená odvodené od podstatných mien šestonedelie, šestonedieľka nájdeme i v spise Zpráva o kunštu babském z roku 1778, kde sa nachádzajú zaujímavé spojenia: šestinedelny dom vo význame "nemocnica, pôrodnica" a šestinedelná pramota vo význame "výtok šestonedieľky, ktorý má očisťujúcu funkciu po pôrode, očistky (lat. lochia)": ...we wjdenskem obecném šestinedelním dome dosti naleznau... (pôrodné baby žien), pri jejichžto porodu pomáhati mohau... a ...matka slaužj k odcházenj mesýčnyho kwetu a šestinedelní pramoty...

Šestonedieľku pomenúvali i slovom kútnica, posteľnica, posteľníčka a posteľkyňa. Dnes tieto slová možno pochopiť väčšinou iba v kontexte, mimo kontextu by sme ich mohli pochopiť i nesprávne: ...máme doma kútnicu, nevesta sa zliahla... (text z Návojoviec, okres Topoľčany, Slovník slovenských nárečí I., Bratislava, Veda 1994, s. 917). V Slovníku slovenských nárečí sa pre slovo kútnica uvádzajú tieto významy: 1. žena po pôrode, šestonedieľka, 2. vyšívaná plachta, zavesená okolo postele šestonedieľky: nat posteľ sa zavesila kútnica (Turčiansky Martin), 3. vyšívaná plachta, do


strana 212

ktorej sa zabalilo dieťa pri krste (Stará Turá), 4. výklenok v maštali na lampáš: kávu máš f kútnici, pri lampáši (Myjava). Pomenovanie kútnica je motivované skutočnosťou, že žena počas šiestich týždňov po pôrode by mala ležať, byť v posteli, niekde v kúte, kde by bola chránená pred možnými chorobami, prípadne by mala byť oddelená i kútnou plachtou, ktorá by jej zabezpečila pokoj a pohodu. Vysvetľuje to text z okolia Hontu: v čase pôrodu a šestonedelia sa posteľ rodičky oddeľovala zavesenou plachtou, kútnicou.

Na pomenovanie šestonedieľky ako posteľnica, posteľkyňa máme viacero dokladov. Slovo posteľkyňa má však popri význame "šestonedieľka" aj iné významy, ktoré možno doložiť.

Posteľnica, posteľkyňa vo význame "šestonedieľka" nájdeme napríklad v diele J. A. Komenského Ianua linguae latinae z roku 1666: ...postelnica za šest nedel neb tidnou w tagnem mjste ležety podle zakona židowskeho gest powinna... alebo v texte z Poník z roku 1784: ...aby paleneho se zdržowaly, zwlasst ditkam a postelkinam takowe nedawali...

Pri tvare posteľkyňa nachádzame okrem významu "šestonedieľka" i význam "konkubína", a to v texte spisu Páni luteráni evanjelici z roku 1764: Mám za to že k wýkladu tomuto ten jistý duch který telo, krew y kosti má ho priwédel, totižto Kateryna de Bore, swatokrádežná mníška, jeho (Lutherova) postelkyna a spolu matka trech synúw, Jána, Martina, Pawla a nekolik dcer...

Pomenovanie posteľníčka nájdeme v spise Zpráva o kunštu babském (1778) spolu s variantmi postelnička, postedelnička, postedlnička s významom "placenta": ... ma take pilne se warowati toho (pôrodná baba), aby postelničku rukama neodlaučila...; ...wedomost, twárnosti, barwy, sformowání a mnohonásobného zrústu postedlničky, pupkowé šnúrky, dáwá bábe welmi zretedlná znamení, zdáž porod bude lehký aneb ťežký...; ...nezhlawnejší mezy silnými gest článek o oddelení postedelničky...

Zaujímavé slová šestonedelie, šestonedieľka, v ktorých dnes cítime nádych minulosti, sa zo začiatku písali ako dve slová. Vidno to napríklad v texte z Bratislavy z roku 1784: ...a proto nemuže se na tom diwity, gestly množší ženske osoby zemirajú w šesty gak rikají nedelech... Z pôvodného tvaru lokálu v šiestich nedeliach a v iných prípadoch tvaru genitívu žena šestich, šiestich, šesti nedelí vznikli univerbizáciou (zjednoslovnením) i dnes používané slová šestonedelie, šestonedieľka.


strana 213

ZO STUDNICE RODNEJ REČI

Zbohom ostávajte, mamičkine prahy...

Svadba na dedine bola a zväčša ešte stále je mimoriadnou spoločenskou udalosťou. Pre mladých snúbencov je významným krokom do spoločného života, pre rodičov znamená akúsi "vstupenku do neba", ktorá im zaručuje, že ich ratolesti sú zaopatrené, a preto môžu začať "ukladať do pančuchy na truhlu". Pre celú dedinu svadba bývala hlavne v minulosti žriedlom dobrej zábavy, lebo takmer všetci obyvatelia dediny patrili k pozvaným hosťom.

V jednotlivých krajoch, ba niekedy aj dedinách sa svadobné obyčaje a obrady mohli odlišovať, ale ich základ ostal všade rovnaký.

Najprv prišli k rodičom budúcej možnej nevesty zástupcovia rodiny ženícha zistiť ich predbežný súhlas so svadbou, potom nasledoval dohovor o majetku, ktorý mali dostať budúci manželia od rodičov. Veľakrát vtedy mladí ešte nevedeli, či sa budú brať. Ich budúci spoločný život mohol závisieť od zhody či nezhody rodičov pri dojednávaní sa. S predsvadobným obdobím súvisia slová pýtačky, pýtanka, pýtanky a na severe západoslovenských nárečí nahovárka i nahovárky a námluvy.

Dohovor o majetku, nazývaný aj dokonávka, sa mohol vykonať aj na zásnubách: Pred veselím bola dokonávka, ako zásnubi čil (Veľká Maňa), ktoré sa konali pred samou svadbou, keď už majetkové záležitosti boli zväčša vysporiadané.

Zásnuby sa nazývali i zásľuby, sľuby, zasľúbenie alebo zasľúbeniny: Zaslubovat sa, to uš ti dvá, ona a on, sa rozhodli, že sa vezmú, že budú manželama, a je to prvňí krok k svaďbje (Skalica); Ňeďelu máme zaslúbeňi̯e a o mesi̯ac‿cobáš (Návojovce); V ňedzeľu budu madz zaśľubeňini (Žakarovce); A kediže bude to zaslúbeňi̯é? (Chocholná—Velčice). ́ Pomenovania s koreňmi snub‐, sľub‐ tvoria súvislé územné celky v časti stredoslovenských a západoslovenských nárečí. Na východnom Slovensku na Spiši, Šariši a v Above sa zásnuby nazývajú aj rukoviny a od


strana 214

tohto názvu sa tvoria aj slová z významom "zasnúbiť sa, zasnúbený": Rukovini buľi f sobotu večar. V ňedzeľu jih uš f kosceľe opovedaľi. Vedz opovedaľi po tri ňedzeľe a tag bulo veśeľe (Rankovce); Temu dzi̯efčecu ňekurizuj, bo ona je už zrukovana (Spišský Štvrtok); Fčera śe zrukovaľi a dňeś śe rozešľi (Markušovce); Perscinki kupene, možeme madz rukovini (Gregorovce).

V južných stredoslovenských nárečiach na pomenovanie zásnub existujú výrazy prstienkovačka a prstienkovanie:

V́š́era zmo buľi na prsťenkováš́ki (Klenovec); Bola u nás prsťenkovš́aka (Kociha); Moja najlepši̯a kamarátka mala v ňeďelu prsťenkuvaňi̯e (Hliník nad Hronom). V iných častiach stredného Slovenska, napr. v okolí Ružomberka, na Ponitrí je zdávanka, zdávanky, zdávky: Bola u náz zdávanka (Kociha); Zdávanka bula u nás, š́i sťe ňepoš́uľi? (Klenovec), a oddávka, oddávky, oddanie, oddaniny, oddávnie: Us‿si na ňu ňeostri zubi, ona je už oddaňí, o dva tíňne sa vidáva (Návojovce); Tonto prípaďe sa potom dohovorili o dňi odávki ako aj o šickíh veci̯ah ženbi (Vráble). Predovšetkým na Ponitrí a Požitaví, ale ojedinele aj v ostatných častiach stredného Slovenska sa môžeme stretnúť s výrazmi pokonávka, dokonávka, konanie, konávky, konačka, konačky, pokonanie: Na Silvestra zme mali pokonáňi (Ludanice); Jambalkeje budú vidávať ďi̯eu̯ku, čera mali pokonáu̯ku (Návojovce); Už mali aj konačke (Pečenice). Na niektorých miestach stredného Slovenska sa zásnuby volajú vera: Moja Aňička mala minulú ňeďelu z Jankom veru (Hliník nad Hronom). V Sobranciach povedia, že sa idu obručki čeri̯ac alebo budze perscenki čaraňe, vo Višňove v okrese Trebišov chustku davac tiež znamená zasnubovať sa.

Zo Záhoria a okolia Trnavy sú známe výrazy propíjaňí i prepíjanie, ktoré označujú vlastný deň zásnub alebo oslavu pri zásnubách: Dnes bude u súsedú propíjaňí (Záhorská Ves). V Ľubotíne v Šariši sa zásnubám povie spitovini, lebo sa na nich spituje, t. j. dohoduje o svadbe.

Zasnúbené dievča sa nazývaja snúbenica, sľúbenica, snúbenka, sľúbenka, zasnúbený chlapec je snúbenec, sľúbenec: Bes slúbenki už neide ňikam (Skalica); Šťeu̯ko ťetkin z Ňitri náz načťíviu̯ aj zo sľúbeňicou̯ (Dolná Lehota); Mala tu snúbenca (Veľké Rovne).

Rovnaký význam majú aj stredoslovenské slová verenica a verenec: Aňička je moja vereňica (Hliník nad Hronom); Už aj verenca mala, ked


strana 215

zemrela (Valaská Belá). V časti nárečí sa v tomto význame používajú aj výrazy oddanica a oddanec: Oddanci sú takí, kerí sa majú brat — ón je oddanec a ona oddanica (Dvorníky); Žofa prišla s Prahi, že vraj z odancom, aľe iba fatľág akísik (Dolná Lehota). Na Spiši a v časti Šariša snúbenicu pomenúvajú výrazom bralta, ktorý pochádza z nemeckého Braut, t. j. nevesta, snúbenica. V časti Zemplína sa vo význame "zasnúbené dievča" používa dvojslovný názov spitana dzifka alebo spodstatnené prídavné meno spitana. V južných západoslovenských nárečiach a v Gemeri ojedinele snúbenicu nazývajú aj nevesta.

Po vydarených zásnubach nasledovali ohlášky. Kňaz musel trikrát v kostole ohlásiť, že snúbenci sa chcú vziať: Už boľi v ohlaškach a druha hej ho chcela odjač (Turzovka); Ve štvrtek pred ohu̯áškama išeu̯ tam z námufčíkem (Hlboké); Ohláški moseľi buťi tri (Kšinná); Prišli potom obidvaja k nám a išli sa spítať pána farára, či bi ňenapísali ohláške (Tŕnie); Uvidzime, jak pridze ohlaški pisac (Fintice). Zo Spišského Štvrtku máme doložený rovnoznačný výraz opominki: Dzi̯efčeta, v ňedzeľu učujece f kosceľe mojo opominki. Vo význame "písanie ohlášok" sa v južnom Tekove mohol použiť aj výraz dokonávka: Mladá ňevesta na dokonávku išla kňazovi (Svätuša).

Večer pred svadbou pozvaní hostia doniesli k mladuche koláče. Dnes sú to najmä torty, zákusky alebo fľaše alkoholu a rôzne finančné alebo materiálne dary. Dary i sám akt darovania a s tým spojené pohostenie sa volalo pocta: Večér prec‿cvadbu sa išlo s poctu (Rumanová), alebo opáčky: Večér pójdeme na opački, zajtrá je svadba (Radošina). Poklonou okrem darov a aktu darovania volali i veľký okrúhly koláč plnený makom, ktorý nemusel byť určený len na svadbu: A bolo ta‿ mesa aj pokloni a takého ako zo svaďbi (Detva); Potom ich osobáša, vindú s fari, no a tí ľuďá uš tam čakajú na tú poklonu (Námestovo). Tento koláč mohol byť určený napríklad aj na prvé ohlášky.

Na ďalší deň nasledoval slávnostný obrad a svadobná hostina. Celá táto udalosť sa spoločne nazýva svadba: Zábavi bívaľi zrietka, tance sa volaľi, ľen keď bola svaďba (Detva); Takej parádnej svaďbi ešťe Ľihu̯otka ňeviďela, ako bola Haňina (Dolná Lehota); Tri tídňe pret svadbú bili ohláški a žeňích mosel rozmarín nosid za širákem (Bratislava — Dúbravka); Aľe na valaľe bul teki zvik, mladej še pret svadzbu mušel doňesc pogač, kolač (Rozhanovce).


strana 216

Rovnako často sa v tomto význame používa aj výraz veselie. Je typickým pre východné Slovensko, ale nájdeme ho aj v trenčianskych, nitrianskych, tekovských a kysuckých nárečiach: To son ja aňi ňeveďela, čo je to tá svaďba — prušie sa to veďelo ľen o veseľí (Prievidza); Na veśeľu mesa dosci, po veśeľu ohriś kosci (Studenec); Frajirka śe mi vidava, pujdzem na veśeľe (Veľký Šariš); Ňeská sa mosím dobre poumívat a vištafíruvat, lebo iďem na veselí (Ludanice).

Slovo sobáš sa vzťahuje len na vlastný cirkevný alebo civilný, občiansky akt uzavretia manželstva: No ke‿ca vráťiľi zo sobášu, tak šetko stálo na dvore (Lišov); A to tag už také starši̯é ženi kritizuvali, že tá nebola ani ve venci pri sobáši (Kostolné); Telo sobášvov je teraz! (Veľké Rovné). A že on ňejďe na ten sobáš, pokáľ mu to ňedajú (Diviacka Nová Ves). Rozšírené je na strednom a západom Slovensku, vo východoslovenských nárečiach mu konkurujú slová prísaha, sľub: Potim ju starosta vipital od rodičoh a išľi na priśahu (Rankovce); Už ida na priśahu (Dlhá Lúka); Ked išla do sľubu, ta jak bi umirala (Dačav); Potem buda brac śľup (Dlhá Lúka).

O svadbách, veseliach či sobášoch sa spievalo aj v mnohých ľudových pesničkách, ako napríklad v týchto zliechovských:

Zhora, zdola vietor veje, prší dášť, uš tú moju milú vedú na sobáš...;

Iďe svadba zhori, zakrívajťe stoli, ližički cínové, miski javorové...

Vo východoslovenských pesničkách sa najčastejšie spomína veselie. Medzi najznámejšie patrí táto:

Koľečka śe obracaju, pšeňička śe meľe, meľe, meľe, meľe, moja mila śe vidava, pujdzem na veśeľe...

V piesni z Udavského v okresa Humenná sa tiež spieva o veselí:

Vyjdzi, mamka, vyjdzi i s tej čarnej ďemi, pridz, by zaopatrec śirocki veśeľi...


strana 217

V ľudovej piesni z Ratvaja v okrese Prešov sa spomína oženok vo význame ženba:

A ked bulo po oženku, začal mlacic svoju ženku...

Taká svadba, kde si chlapec bral za manželku dievča, ktorej brat sa oženil s jeho sestrou, sa volala na frajmak, frajmok alebo na frajmek, teda na výmenu: Idú na frajmok. Náž Jano si bere ih Anču a naša Mara sa vidáva za ih Joža (Návojovce); Mišo si takú bohatšú naši̯el a oženil sa na frajmek (Dolná Súča). Na Spiši o takýchto manželských dvojiciach hovoria: Pobraľi śe na čarunki (Studenec).

Keď sa robila len malá skromná svadba bez hudby, povedalo sa, že je v tichosti alebo pri tichosti, potichu: Odbavíme to veselié len tak pri cichosci, bez muzigi (Horné Bzince); Ňerobiľi veśeľe, ľen tak v cichosci šicko odbaviľi (Dlhá Lúka); Ľen tak poťichí su̯aďbu robiľi, žáden sved ňevolaľi (Dolná Lehota).

Dievča v deň svadby volajú zvyčajne nevesta alebo mladá nevesta takmer na celom území Slovenska: Tak tam bou̯ taňi̯er a tak sa mladej ňevesťe plaťilo (Lišov); Zavolaju ciganoch a tancuje śe redovi taňec z mladu ňevestu (Rankovce); Tento prsteň a šátek vezneš a daj ho do poháru neviesce (Záhorská Bystrica). Druhý význam slova nevesta znamená v príbuzenskom vzťahu synovu manželku: Sinova žena, to je naša ňevesta (Dlhá Lúka). V svadobnej piesni z okolia Prievidze sa spieva o mladej nevestičke:

Dajťe že nám, dajťe za ližicu mädu, veď zme ván doňi̯esľi ňevesťičku mladú.

Na strednom Slovensku je však najviac rozšírené slovo mladucha: Mladucha doňi̯esla tvarožňík (Harmanec); Z Jaseňou̯ho bola mladucha (Detva); Potom mladucha otpituje od roďičou (Kraľovany).

Pre muža, ktorý sa žení, majú na západnom a čiastočne aj na strednom Slovensku označenie ženích: Povídau̯ šenkár, že kočiš je žeňích (Jablonové); Takí ženíh jak s cukru (Valaská Belá), alebo mladý ženích, mladoženích, prípadne mladoženík: Mladoženík sedev na pretku vella kočiša (Hlohovec); Mladí ženích tag mosel dat ušit neveste čižmi (Stará Turá). Pre


strana 218

stredné Slovenko je však charakteristickejšie spojenie mladý zať: Mladí zať, ten ňebou tan, ten tajšou̯ preč (Lišov); Od mu̯adzizaca šli gu mu̯aduche na pitački (Východná); Prišla rodina z mladím zäťom do toho domu (Kraľovany).

Slovami mladá a mladý sa označujú nevesta a ženích vo východnej časti východoslovenských nárečí, v Gemeri a ojedinele v hornotrenčianskom nárečí: Mlodi a mloda, to bili mlodzata (Dlhá Lúka); Mladi z mladu chodza voladz na veśeľe (Kanaš); Pri sobášu má mladá stúpiď mlaďimu na nohu, abi ona mala naveki pravdu (Muránska Dlhá Lúka). Na Spiši a čiastočne v Šariši slovom bralta nepomenúvajú len snúbenicu, ale aj nevestu. Podobne ženícha nazývali braltin, braldigan, braldijan, brajdigan, brajtchin, brajtin a braudijan (z nemeckého slova Bräutigam): Bralta viobľikana, aľe brajtchina ňit (Giraltovce); Braltin tak paradňe gračal (Dlhá Lúka); Braldigan, ked išol do koscela, ta mal za klobukom pi̯erko (Spišský Štvrtok); Braldijan muśi braltu vikupidz ot paropkoch (Prešov). Tieto slovotvorné varianty používajú aj vo význame "mládenec pred svadbou, snúbenec": Braldijan nas prišol zavoladz na veśeľe (Dačov).

O takých partneroch, ktorí mali len civilný, občiansky sobáš alebo dokonca žili bez sobáša, ľudia hovorievali, že šak tí sú ľen tak pod vŕbou zosobášení (Kšinná) alebo sú len tak bes kostela spráhnutí jako hovátká (Horná Súča).

Dôvodom svadby nie vždy bola úprimná láska. Často sa mladí ľudia brali hlavne pre majetok, alebo sa podrobili vôli rodičov. Prinútené sobáše volali napríklad prisiľené, ako sa spieva aj v tejto pesničke zo Zliechova:

Ňesobáš, ňesobáš, paňe otče kňaskí, ľebo je ten sobáš prisiľení, ťaškí...

Na východnom Slovensku hovoria o musenom veselí: Znace, to take muśene veśeľe, bo ňe ona, aľe jej madz ho chcela (Ratvaj).

Pri svadobnom obrade si budúci manželia na znak vernosti vymenia prstene, obrúčky, karičky či kotuľky: Nésla na tani̯ériku ručník, pero, stuški a obrúčku — prsci̯ének pre ženicha (Bzince pod Javorinou); Obrúške kúpeu̯ mladí (Kociha); Máte už aj garički kúpené? (Lipová); Už aj garičku nosí, zachviľu buďe svaďba (Poľný Kesov); Ke‿con sa vidávala, ženíh zabudol kotulki kúpit (Vištuk).


strana 219

Po obrade nasledovala hostina a tanec pri muzike, ktorá trvala zväčša až do rána a niekde aj celý nasledujúci deň. Zábava pred ukončením svadby alebo na tretí svadobný deň sa nazývala popravky: Ideme ešče na poprafki (Kunov); Šak na poprafki nemusíš íst, ket si ukonaná (Brestovec).

Po sobáši išla mladá nevesta na cirkevný obrad, ktorý sa volal vádzka: Mladí sa miseu̯ skovaď a mladá ňevesta išla na vácku ľen zo ženámi. A ke‿c tej vácki prišla domou̯, tak poton misela mladiho zaťa hľadať (Lišov); Zajtra pu̯ojdeme na vátki (Likavka); Aj po sobáši iďe nevesta na vácku, tan sa jéj ten šlajér odekrije (Skalka nad Váhom). Takýto svadobný obrad, ktorý uvádzal nevesty medzi ženy a do manželského života, sa volal aj úvod: Potom s ňu šli svadebňice na úvot do kosteu̯a (Hlboké), alebo vývod: Ta bula i na vivot, žebi mala pokuj (Dačov).

O polnoci alebo po polnoci, teda niekde už vlastne na začiatku tretieho dňa svadby, nasledoval posledný dôležitý akt — obrad snímania venčeka neveste a dávania čepca, čím sa symbolicky z dievky stáva žena. Mladú nevestu čepčia, čepia, začepčia, počepčia, očepčia, a preto sa obrad na väčšine územia volá čepčenie, čepenie, začepenie, počepenie, čepenky alebo čepoviny: Na treťí ďeň bolo čepeňi̯a (Nižná Boca); Po čepenkoh bula u nas hoscina (Rankovce); Jaku maľi dobru paľenku na čepovinoch! (Torysa).

Keďže neveste sa venček z hlavy odvíja a do čepca ju zavíjajú, v oblasti južného stredného Slovenska sa skôr rozšírili slová zavitie, zavíjanie, zavíjačka a zavíjanka. Od podstatného mena veniec, vienok sa zase na Orave miestami ujal aj výraz venkovanie, venčenie: Po pou̯noci bívalo venkuvaňa" (Horná Lehota). V hornotrenčianskom nárečí od slovesa vypletať vytvorili tvar vypletanie, prípadne v okolí Trnavy odpletanie popri čepčení a v dolnotrenčianskych nárečiach označujú čepčenie aj názvom kyčkanie, ktorý je odvodený od slov kyčka, čo znamená uzol vlasov na ženskej hlave.

Z ďalšieho svadobného názvoslovia môžeme vybrať napr. detvianske slovo svadbisko, t. j. miesto, kde sa svadba konala, kde sa po sobáši v kostole zabávalo, jedlo, pilo a tancovalo: Išľi na sobáž a huďba išla do svaďbiska (Detva).

Prvá, svadobná noc už manželov sa nazývala pokladiny: Potin sme prišľi ku mojim rodičom na pokladzini (Spišský Štvrtok).


strana 220

Takto by sme mohli pokračovať ďalej a určite by sme našli ďalšie a ďalšie výrazy označujúce rôzne činnosti, udalosti, osoby, zvyky a obyčaje. Bohatstvo svadobnej lexiky je naozaj veľké, ale mnohé slová a výrazy v dôsledku zjednodušovania svadobných obradov a vymierania najstarších generácií upadli do zabudnutia a ostali len v kartotékach nárečového oddelenia Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra, etnografických pracovísk a v odbornej literatúre. Tie, ktoré výskumníci nezachytili, sú už nenávratne preč.

Iveta Valentová

Keď osamostatnenie spisovnej reči vyslovili slovenskí spisovatelia, niektorí zachovali sa tak, ako by bola nastala tabula rasa v slovníku slovenskom.

  1. Czambel: Slováci a ich reč, s. 219. *

Čo sa týče slovenského slovníka, tu nenastala tabula rasa. Oddelivši sa literárne od Čechov, na základe historického práva môžeme si v slovníku zachovať, koľko sa nám ľúbi. To je jedine oprávnené východisko pre slovenského slovnikára. Chcieť nahradiť slovo české, napr. činiteľ slovom ruským dejateľ, slovo české záležitosť a slovenské vec slovom ruským dielo, — ja tomu nerozumiem.

Ja som za očistenie spisovnej reči slovenskej od českých slov a výrazov, ale tomu nerozumiem tak, aby sme uviedli do svojej reči rusizmy miesto čechizmov...

  1. Czambel: Slováci a ich reč, s. 221. *

* Czambel, S.: Slováci a ich reč. Budapešť, C. a kr. dvorná kníhtlač. V. Hornyánskeho 1903. 269 s. Aj ďalšie citáty z tvorby S. Cambela uverejnené v tomto čísle sú z tohto diela.


strana 221

ROZLIČNOSTI

Public relations

Pri zavádzaní nových termínov do komunikačnej praxe v rámci konkrétneho odboru (a zvyčajne aj do komunikácie so širokou verejnosťou) sa vžil zlozvyk ísť cestou najmenšieho odporu: jednoducho sa preberie cudzí (spravidla anglický) termín a pomenúvacia úloha sa pokladá za vyriešenú. Pritom sa na dôvažok nezabudne použiť sprofanovaný argument, že v konkrétnom prípade slovenčina potrebné pomenovanie nemá (kedže je vraj mladý, a teda málo vyspelý jazyk).

Uvedený postup a postoj je veľmi vzdialený od terminologickej teórie aj praxe a takisto je ďaleko aj od tradície v budovaní slovenskej odbornej terminológie. Na pokuse zaviesť a zdôvodniť závedenie termínu public relations sa dá dobre ukázať (aj dokázať), že cestou najmenšieho odporu sa nič nerieši, že táto cesta vedie do slepej uličky.

V rozhovore v denníku Pravda (31. 1. 1996) sa hovorí, že východiskový anglický termín sa niekedy prekladá termínom verejné vzťahy, vzťahy s verejnosťou, ale tento preklad vraj nevystihuje podstatu pojmu. Ďalej sa tvrdí, že to, čo sa pomenúva termínom public relations, môže existovať len v otvorenej a demokratickej spoločnosti, tam, kde je možná voľná hra rozličných záujmov. Okrem toho sa nový pojem ešte charakterizuje ako harmonizácia a presadzovanie rozličných záujmov, ako jedna z foriem podpory predaja, ako prostriedok slúžiaci krátkodobým cieľom firmy, ako súčasť krízovej situácie atď. Skrátka namiesto odpovede na otázku čo je (sú) public relations, t. j. namiesto definície, uvádza sa súbor potenciálnych, ale nesúrodých výpovedí, ktoré môžu tvoriť logické spektrum nového pojmu. K tomu treba poznamenať, že práve nesúrodosť výpovedí je najväčšou prekážkou sťažujúcou vypracovanie definície. Inými slovami: nevedno, čo nový pojem je (preto sa vlastne ani nedarí definovať ho), no o to nástojči-


strana 222

vejšie sa tvrdí aj verí, že cudzojazyčné pomenovanie samo o sebe vyrieši všetko.

Skúsenosti z terminologickej práce ukazujú, že sformulovanie definície nebýva nijakým vážnejším problémom, ak sa ovládajú a rešpektujú všeobecne akceptované poznatky o definícii a vzťahu medzi definíciou a termínom.

Na pomenovanie nového pojmu sa použilo podstatné meno vzťahy (relations) a prídavné meno verejný (public). Sotva teda možno akceptovať tvrdenie, že spomenutý slovenský preklad anglického termínu nevystihuje podstatu pojmu. Keby to tak naozaj bolo, potom aj o anglickom termíne platí, že sa na jeho utvorenie použili nevhodné pomenovacie prostriedky. Ťažkosti pramenia teda v tom, že v pomenovaní pojmu sa síce vyskytuje slovo vzťahy, ale pri definovaní (tvorbe definície) sa na to neberie ohľad.

Ďalej sa na pomenovanie pojmu použilo prídavné meno verejný (public), ktoré signalizuje, že ide o druhový pojem a že sa teda pomenúva druh vzťahov. Z toho pre terminológa vychodí záver, že definíciu treba začať slovom vzťahy (reprezentuje nadradený pojem) a včleniť do nej to špecifické, čo obsahuje adjektívum verejný. Dá sa teda použiť základný typ definície — klasická definícia, ktorá sa opiera o najbližší nadradený pojem, z neho vychádza a k nemu priraďuje špecifické vlastnosti (príznaky).

Zavádzanie termínu public relations do slovenskej terminológie nie je teda nevyhnutnosť, ale terminologická chyba vyplývajúca z nedostatku informácií (o hlbších poznatkoch ani nehovoriac) o terminologickej práci. Ukazuje sa pritom ešte jeden rozpor: nevie sa, čo sa pomenúva, ale bezvýhradne sa verí tomu, že všetko bude okamžite jasné, keď sa použije cudzie (anglické) pomenovanie.

V súvislosti s tým, čo sa dá zistiť o novom pojme v citovanom novinovom rohovore, treba ešte poznamenať, že terminologická teória postuluje zásadu, podľa ktorej sa termíny z jazyka do jazyka neprekladajú, ale sa substituujú. Postulát vychádza z reálneho faktu, že jednotlivé jazyky disponujú vlastnými pomenúvacími prostriedkami a terminologickými sústavami. Preto aj v danom prípade treba pozorne preskúmať, či namiesto toho, čo sa v angličtine pomenúva termínom public relations (a čo sa bezmyšlienko-


strana 223

vite vnucuje aj slovenčine), nevystačíme v daných súvislostiach s označením spoločenské podmienky, spoločenské predpoklady, spoločenské vzťahy, príp. styk s verejnosťou.

Ivan Masár

Trapista

Do programu letnej olympiády v Atlante bola zaradená aj streľba a jednou zo streleckých disciplín bol trap. V spravodajstve sa však popri streleckej disciplíne hovorilo aj o strelcoch a tí sa označovali ako trapisti. Aká je história týchto slov? Dobre známa streľba na asfaltové terče, resp. na asfaltové holuby, pri ktorej sa terče vyhadzujú do vzduchu a strelci sa ich usilujú zasiahnuť v letku, má v angličtine pôvodné pomenovanie trap‐shooting — trapové strieľanie. Anglickým slovom trap [vysl. trep] sa označujú rozmanité objekty, ktoré nejako súvisia s pôvodným významom slova trap — pasca. Do veľkého radu významov tohto slova patrí aj označenie zariadenia, ktorým sa spomínané asfaltové terče vyhadzujú do vzduchu.

Strelec trapu sa potom v angličtine prirodzene označuje slovom trapiste, v slovenčine trapista. Pri slove trapista môže ísť o priame prevzatie z angličtiny a jeho prispôsobenie slovenskému pravopisu, ale aj o dotvorenie v slovenčine príponou ‐ista (porov. basketbal — basketbalista, karate — karatista, tenis — tenista).

Slovo trapista je v slovenčine známe ešte aj inak. Už dávnejšie sa používa na pomenovanie mnícha, príslušníka istej odnože rehole cisterciánov. Je odvodené od francúzskeho miestneho mena Trappe, lebo v lokalite Soligny‐la‐Trappe bolo založené prvé opátstvo už r. 1664. Pri tomto opátstve sa vyrábal sladkastý syr, ktorý dostal pomenovanie trappiste — v slovenčine trapist.

Tieto slová prevzaté z francúzštiny sa vyslovujú so samohláskou ‐a‐ ako v pôvodnom jazyku. Naproti tomu anglické trap, trappiste sa vyslo-


strana 224

vujú s ‐ae‐ [traep, traeppist]. Pri preberaní do slovenčiny sa však výslovnosť rýchlo adaptuje, v tomto prípade pod vplyvom pravopisnej podoby a azda aj pod vplyvom už známeho slova trapista prevzatého z francúzštiny. Vznikajú tak vlastne homonymné slová, ktoré by sa v slovníkoch označovali napr. trapista 1 (mních), trapista 2 (strelec).

Treba napokon poznamenať, že už aj v Slovníku slovenského jazyka sa uvádza slovo traper, tak isto pochádzajúce z angličtiny (tam mal podobu trapper), ktorým sa označuje lovec kožušinovej zveri pomocou pascí. Skrýva sa v ňom základný význam angl. trap — pasca, klepec. Aj toto slovo môže byť oporou pri rýchlom poslovenčení slova trapista vo výslovnosti i pravopise.

Ján Horecký

Tu nejde o nenávisť k češtine, opakujem, tu ide o uskutočnenie princípu, ktorý si lomí cestu od r. 1440. Tu ide o dôsledné poslovenčenie spisovnej reči slovenskej.

To sa má stať dľa môjho náhľadu na základe reči ľudu slovenského, a nie ani na základe poslovenčovania českých slov (hrôza z hrůza = strach, pôtka z půtka = zrážka, umrtie z úmrtí = umretie, pomiatol mä z pomátl mne = pomútil mä, pripluli z připlouli = priplávali, primať koho k čomu z přiměti koho k čemu = pohnúť koho k čomu atď.), ani na základe požičiavania z inoslovanských jazykov (blahorodý = urodzený, blahodariť = ďakovať, celovať = bozkať, čaša = pohár, dielo = vec atď.), ani nie napokon z tvorenia nových slov.

  1. Czambel: Slováci a ich reč, s. 221 — 222. *

strana 225

SPRÁVY A POSUDKY

Životné jubileum doc. Anny Rýzkovej

Doc. PhDr. Anna Rýzková, CSc., dlhoročná členka našej redakčnej rady, sa koncom júna dožila význačného životného jubilea (narodila sa 25. júna 1936 v Prietrži, okr. Senica). Prvý raz som sa s jubilantkou stretol v r. 1962 ako poslucháč tretieho ročníka Pedagogickej fakulty UK v Trnave, kam prišla v tom istom roku po absolvovaní štúdia na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (r. 1960) a po krátkom pôsobení na základnej deväťročnej škole a na strednej škole. Na začiatku pôsobenia na fakulte sa venovala najmä fonetike, fonológii a morfológii. Z tých čias si ju pamätám ako náročnú, no pritom spravodlivú vysokoškolskú učiteľku, ktorá nám poslucháčom — budúcim učiteľom slovenského jazyka — vštepovala základy fonetiky a fonológie. Už vtedy mala veľký zmysel pre jazykovú kultúru. Uvedomovala si, že bez dobrého jazykového prejavu učiteľov, najmä však učiteľov slovenského jazyka, nemôžu mať dobrý jazykový prejav ani žiaci. Preto vo svojich poslucháčoch vždy pestovala kladný vzťah k jazykovej kultúre a vyžadovala od nich rešpektovanie zásad spisovnej výslovnosti.

Počas svojho pôsobenia na Pedagogickej fakulte nezostala iba pri pedagogickej činnosti, ale vedomá si toho, že na zlepšovanie poznania a ovládania nášho materinského jazyka sú potrebné aj dobré učebnice a jazykové príručky, začala v spoluautorstve s inými tvoriť takéto diela. A tak sme sa mohli s ňou stretnúť ako so spoluautorkou príručky Diktáty a pravopisné cvičenia pre 6.—9. ročník ZDŠ (1. vyd. z r. 1966), príručky Všestranný jazykový rozbor (1. vyd. z r. 1970), príručky Pravopisný výcvik v 5.—8. ročníku základnej školy (1. vyd. z r. 1979), skrípt zo slovenského jazyka, príručiek série Učíme sa pravopis a Precvičme si pravopis (1994), ale aj publikácie Základy jazykovej kultúry (1990).

Ďalšie moje stretnutia s jubilantkou boli na niekoľkých vedeckých jazykovedných konferenciách. Centrom jej výskumného záujmu boli


strana 226

najmä myjavsko‐brezovské nárečia, ktoré spracovala aj vo svojej kandidátskej práci (1978), resp. i v doktorskej dizertácii (1979), no venovala sa aj hláskovým zmenám v záhorských mestách, vzťahom kvantity a prízvuku v nemčine v porovnaní so slovenčinou, dejinám slovenského jazyka a, prirodzene, aj jazykovej kultúre.

Po zániku Pedagogickej fakulty UK v Trnave doc. A. Rýzková prešla na katedru slovenského jazyka Filozofickej fakulty UK v Bratislave (1986—1987) a po vzniku Pedagogickej fakulty UK v Bratislave prešla na katedru slovenského jazyka tejto fakulty. Na obidvoch pedagogických fakultách sa okrem pedagogickej činnosti istý čas zúčastňovala aj na organizácii pedagogického procesu vo funkcii vedúcej katedry slovenského jazyka a prodekanky.

Od roku 1980 sa s našou jubilantkou pravidelne stretávam na zasadnutiach redakčnej rady časopisu Kultúra slova. Jej činnosť v redakcii sa neobmedzila iba na predkladanie námetov a na posudzovanie príspevkov, ale do Kultúry slova napísala aj niekoľko článkov, recenzií a menších popularizačných príspevkov.

Môžem ešte spomenúť, že naša jubilantka prispievala a prispieva k poznaniu a ovládaniu slovenského jazyka aj za hranicami našej vlasti. Začiatkom sedemdesiatych rokov bola totiž dva roky lektorkou slovenského jazyka na Humboldtovej univerzite v Berlíne a v súčasnosti (od r. 1995) pôsobí ako lektorka slovenského jazyka na univerzite v slovinskej Ľubľane.

Našej jubilantke doc. Anne Rýzkovej pri jej vzácnom životnom jubileu želám nielen vo svojom mene, ale aj v mene členov redakčnej rady pevné zdravie, veľa životnej energie i tvorivých síl do ďalšej pedagogickej práce a výskumnej činnosti.

Matej Považaj


strana 227

Prvý zväzok Slovníka slovenských nárečí

(Slovník slovenských nárečí. 1. zv. A—K. Red. I. Ripka. Bratislava, Veda 1994. 936 s.)

Po mnohoročnom očakávaní sa v prvej polovici roka 1995 odborná slovakistická, širšia slavistická, ale aj široká slovenská laická verejnosť dočkala vyjdenia prvého zväzku celonárodného Slovníka slovenských nárečí (vročenie slovníka je uvedené rokom 1994). Ako sa v predhovore slovníka uvádza, po zavŕšení prác na štvorzväzkovom Atlase slovenského jazyka (vychádzal v rokoch 1968—1984) sa výskumné úsilie pracovníkov dialektologického oddelenia Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV sústredilo na prípravu celonárodného nárečového slovníka. V prvom období sa pozornosť sústreďovala na vypracovanie koncepcie slovníka, na heuristický výskum aj priamo v teréne, a to i v spolupráci s mnohými externými spolupracovníkmi, na riešenie mnohých teoretických a metodologických otázok, ktoré sa podrobnejšie prediskutúvali na viacerých dialektologických konferenciách. Výsledkom tohto prípravného obdobia bolo vyjdenie Ukážkového zväzku Slovníka slovenských nárečí (1980).

Na príprave prvého zväzku Slovníka slovenských nárečí sa autorsky zúčastnil kolektív v zložení F. Buffa, A. Ferenčíková, A. Habovštiak, Š. Lipták, O. Malíková, J. Nižnanský, I. Ripka a J. Šikrová, redakciou skoncipovaných hesiel i celého zväzku boli poverení F. Buffa, A. Ferenčíková, J. Nižnanský a I. Ripka, ktorý bol vedúcim autorského aj redakčného kolektívu. Okrem toho sa na technickej príprave diela do tlače zúčastnili ďalší interní pracovníci ústavu aj externí spolupracovníci.

Prvý zväzok Slovníka slovenských nárečí (SSN) sa skladá vlastne z dvoch častí, z prvej, úvodnej, teoretickej časti a z vlastnej slovníkovej časti zachytávajúvej slovnú zásobu slovenských nárečí z celého územia Slovenska, a to slov začínajúcich sa písmenami A až po K. Úvodná časť nazvaná Koncepcia a realizácia Slovníka slovenských nárečí (s. 11—50) sa pomerne podrobne venuje najprv základným teoreticko‐metodologickým východiskám diela, ako sú úlohy a ciele lexikografického spracovania nárečovej lexiky, vymedzenie a členenie nárečovej lexiky a voľba typu nárečového slovníka. SSN zachytáva apelatívnu slovnú zásobu slovenských miestnych nárečí z celého územia národného jazyka v Slovenskej


strana 228

republike. Komplexný výskum slovnej zásoby slovenských nárečí a jej spracovanie v celonárodnom nárečovom slovníku má nielen veľký vedecký význam pre slovakistiku, slavistiku a konfrontačné štúdium slovanských jazykov i slovenčiny a neslovanských jazykov, ale — podľa našej mienky — aj veľký význam pre posilňovanie vedomia identity príslušníkov slovenského národného spoločenstva. Z hľadiska vymedzenia a členenia nárečovej slovnej zásoby je dôležité konštatovanie, že nárečová slovná zásoba je "súhrn lexikálnych jednotiek nárečia ako územne a funkčne ohraničeného útvaru národného jazyka" (s. 12) a že nárečovú slovnú zásobu možno rozdeliť na tri základné skupiny: a) nárečovú slovnú zásobu, ktorá má jednoznačný ekvivalent v spisovnom jazyku, b) nárečovú slovnú zásobu označujúcu územne situované reálie alebo javy, ktoré celý národný kolektív nepoužíva alebo nepozná a c) nárečové (a zároveň spisovné) slová bez územného ohraničenia.

V ďalšej časti úvodných kapitol sa uvádza pramenná základňa SSN, ktorú tvorila najmä kartotéka získaná priamym výskumom v teréne, výberovou excerpciou rukopisných aj publikovaných prác dotýkajúcich sa slovenských nárečí a úplnou aj výberovou excerpciou nárečových textov archivovaných v dialektologickom oddelení ústavu. V čase koncipovania 1. zv. SSN kartotéka obsahovala vyše milióna excerpčných lístkov zachytávajúcich nárečovú slovnú zásobu zo všetkých nárečových oblastí Slovenska.

Možno povedať, že jadrom úvodnej časti slovníka sú kapitoly, ktoré sa venujú hodnoteniu nárečovej slovnej zásoby spracúvanej v SSN, a to jednak z hľadiska územnej diferencovanosti, z hľadiska viacvýznamovosti a homonymie (rozličných slov s rovnakou zvukovou štruktúrou pomenúvajúcich rozličné veci a javy v jednej nárečovej oblasti), synonymie (rozličných slov s rovnakým významom z jednej nárečovej oblasti) a heteronymie (rozličných slov s rovnakým významom z rozličných nárečových oblastí) a tautonymie (rozličných slov s rovnakou zvukovou štruktúrou pomenúvajúcich rozličné veci a javy v rozličných nárečových oblastiach), chápaniu a spracovaniu voľných a ustálených spojení a frazeologických jednotiek a spôsobu spracovania heslovej state, t. j. jedného konkrétneho hesla v SSN. Tu sa autori museli vyrovnať so spôsobom uvádzania heslového slova v záhlaví heslovej state. Na tento cieľ zvolili hláskovo a pravopisne štandardizovanú podobu vychádzajúcu z hláskových a pravopisných


strana 229

princípov spisovného jazyka. Bola to vlastne najschodnejšia cesta pri existencii nezriedka aj väčšieho počtu hláskových variantov toho istého slova v rozličných nárečiach. Niektoré z hláskových variantov sa uvádzajú za polotučne vytlačeným heslovým slovom obyčajným typom písma v zátvorke. Niekedy sa namiesto jedného heslového slova uvádzajú tzv. spoluheslá, t. j. spravidla niektoré slovotvorné varianty z rozličných nárečových oblastí, morfologické varianty a pod., napr. blyskáň i blyskár, cieň i cieňa. Ešte pred uvádzané hláskové varianty heslového slova sa zaradila slovnodruhová, príp. gramatická charakteristika heslového slova. Veľmi dôležitá informácia z hľadiska používateľa slovníka je určenie nárečovej oblasti, v ktorej sa nárečové slovo používa, t. j. tzv. súhrnný zemepisný kvalifikátor. Ten sa pri väčšej nárečovej oblasti zaznačuje skratkami typu strsl (stredoslovenské nárečia), szsl (severozápadoslovenské nárečia), detv (detvianske nárečia), strspiš (stredospišské nárečia), ale aj csl (celoslovenské, vzťahujúce sa na celé slovenské jazykové územie). Takýchto súhrnných zemepisných kvalifikátorov môže byť pri jednotlivých slovách aj niekoľko. Potom, ak heslové slovo je štylisticky príznakové, nasleduje štylistický kvalifikátor typu expr. (expresívne slovo), žart. (žartovné slovo), zastar. (zastarané slovo), frekvenčný kvalifikátor zried. (zriedkavé slovo) alebo kvalifikátor zaraďujúci slovo do istého pracovného odboru typu mur. (murársky výraz), vin. (vinohradnícky alebo vinársky výraz), ovč. (ovčiarsky výraz). Po týchto údajoch nasleduje výklad významu, ktorý môže byť nahradený aj uvedením spisovného ekvivalentu (tento spôsob výkladu je častejší), a exemplifikácia, t. j. doloženie slova spravidla v konkrétnom kontexte alebo spojení v nárečovej podobe, spolu s presnou lokalizáciou, odkiaľ sa veta alebo spojenie získali. Lokalizácia sa uvádza názvom obce a skratkou okresu podľa územnosprávneho členenia Slovenska z r. 1948, napr. Brestovany TRN (t. j. Trnavský okres). Pri uvádzaní exemplifikácie v konkrétnej nárečovej podobe sa na potreby tohto nárečového slovníka so zreteľom na širšie kultúrno‐spoločenské ciele zvolilo nie výsostne odborné, ale čitateľsky prijateľné a zrozumiteľné zapisovanie samohlások, dvojhlások, spoluhlások a spoluhláskových skupín. Súčasťou heslovej state niekedy je aj uvádzanie lexikálne ustálených menných aj slovesných spojení typu šusterskí centimeter alebo blíska sa na pekní čas s uvedením lokalizácie, odkiaľ sa spojenie získalo, a uvádzanie nárečových


strana 230

frazeologických jednotiek rovnako s presnou lokalizáciou a výklad významu, napr. dobre sa má, keď mu kozi orú a capi bráňä Dlhá n. Or. DK —iron. o nedbanlivom, ľahkomyseľnom gazdovi.

V závere úvodnej časti používateľ SSN nájde zoznam použitých skratiek a značiek, osobitne zoznam skratiek nárečových oblastí, skratiek okresov a zoznam použitej teoretickej a pramennej literatúry.

Ako sme už na začiatku spomenuli, SSN má veľký vedecký význam pre slovakistiku, slavistiku a konfrontačný výskum slovanských jazykov. Na tomto mieste by sme však chceli vyzdvihnúť najmä význam pre slovakistiku a osobitne pre lexikografiu, lexikografické spracovanie slovnej zásoby spisovného jazyka a pre jazykovú kultúru. Po vyjdení SSN sa oveľa objektívnejšie dajú hodnotiť jednotlivé lexikálne prostriedky používané v slovenčine a osobitne v spisovných rečových prejavoch, ako to bolo napr. pri príprave Slovníka slovenského jazyka (pri príprave Krátkeho slovníka slovenského jazyka v prvej polovici osemdesiatych rokov sa už niektoré čiastkové výsledky výskumu nárečovej slovnej zásoby dali využiť a aj sa čiastočne využívali). Lexikograf pracujúci na príprave slovníka súčasnej slovenčiny si teraz bude môcť overiť, či sa konkrétne slovo vyskytuje aj v slovenských nárečiach, a podľa toho bude môcť objektívnejšie posúdiť alebo určiť jeho štylistickú hodnotu v spisovnej slovenčine.

Z hľadiska jazykovej kultúry bude po vyjdení SSN iste mnohým používateľom jazyka zrozumiteľnejší zdražanlivý alebo odmietavý postoj jazykovedcov v minulosti, ale aj v súčasnosti k niektorým preberaným lexikálnym prostriedkom z príbuzných slovanských jazykov, lebo si ľahko budú môcť overiť, že tvrdenia jazykovedcov o tom, že uvedené slovo nie je slovenské, majú reálny základ. Toto naše konštatovanie môžeme doložiť napr. na slovách blbý, blbo, blbnúť, blbec, drtiť, hmoždiť, kľud, kľudný atď., ktoré sa vyskytovali a ešte aj vyskytujú v rečových prejavoch niektorých používateľov jazyka, no ktoré by sme darmo hľadali v SSN. Nie sú tam, lebo sa v slovenských nárečiach nevyskytujú. Alebo mnohé slová, ktoré sa v spisovnej slovenčine odmietali, majú aj v slovenských nárečiach úplne okrajové postavenie. Napr. slovo drzý je doložené iba z Rudníka na Myjave, kým slovo bezočivý je doložené zo stredoslovenských, západoslovenských a zemplínskych nárečí. Okrem toho sú doložené aj odvodené slová bezočivo, bezočivosť, bezočivec.


strana 231

Používateľ spisovnej slovenčiny môže v SSN nájsť napr. aj vysvetlenie na jav synonymie, t. j. na to, že v spisovnom jazyku existujú rozličné pomenovania na tú istú vec, na ten istý jav. Napr. môže si tam nájsť, že spisovné pomenovania továrensky vyrobeného prostriedku, ktorý spôsobuje kysnutie cesta, t. j. slová droždie a kvasnice majú oporu aj v slovenských nárečiach: slovo droždie sa vyskytuje v stredoslovenských a východoslovenských nárečiach a slovo kvasnice v západoslovenských nárečiach, a že obidve slová majú v nárečiach aj význam "husté zvyšky na dne suda po stočení mladého vína", slovo droždie má tento význam v juhostredoslovenských, zemplínskych a užských nárečiach a slovo kvasnice v juhozápadoslovenských nárečiach.

Na záver našej informácie o prvom zväzku SSN vyslovujeme presvedčenie, že Slovník slovenských nárečí, tento významný počin slovenskej dialektológie, si nájde svoje miesto nielen na stoloch a v príručných knižniciach domácich i zahraničných jazykovedcov — slovakistov a slavistov, ale že za ním siahnu aj študenti a poslucháči slovakistických a slavistických katedier vysokých škôl, učitelia, spisovatelia, prekladatelia, publicisti a každý, kto sa zaujíma o slovenčinu ako národný jazyk nášho národného spoločenstva. Ostáva nám však ešte vysloviť želanie, aby sme sa čo najskôr dočkali aj ďalších zväzkov Slovníka slovenských nárečí, aby bol obraz o slovnej zásobe slovenských nárečí úplný.

Matej Považaj

Slovakistika na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe

V školskom roku 1994—1995 vzniklo na pražskej Filozofickej fakulte nové pracovisko: kabinet slovakistiky. Je autonómnou jednotkou v rámci katedry slavistiky, na ktorej môžu záujemcovia o slovanskú filológiu študovať aj ďalšie slovanské jazyky (bulharčinu, srbčinu, chorvátčinu, slovin-


strana 232

činu, macedónčinu, poľštinu a lužickú srbčinu) a všeobecnú slavistiku. Všetky tieto disciplíny sú oddeleniami v rámci katedry slavistiky, netvoria samostatný kabinet ako slovakistika.

Slovakistika sa čiastočne odlišuje od ostatných slovanských i neslovanských filológií na pražskej Filozofickej fakulte, aj pokiaľ ide o obsah štúdia. Kým v rámci ostatných filologických odborov základnými disciplínami sú jazyk a literatúra, na slovakistike študenti popri jazyku a literatúre študujú aj slovenskú históriu. Navštevujú teda jazykovedné, literárnovedné i historické prednášky, semináre a cvičenia.

Tak ako pri iných disciplínach magisterského štúdia, aj v rámci slovakistiky študenti po piatom semestri skladajú postupovú skúšku. Výnimočne ju môžu zložiť najneskoršie do konca siedmeho semestra. Na konci päťročného štúdia pripravia a na posúdenie predkladajú diplomovú prácu a skladajú záverečnú skúšku.

V prvom cykle štúdia slovakistiky v rámci prednášok z jazyka sa študenti oboznamujú s predmetmi fonetika fonológia, morfológia, dejiny a vývoj spisovnej slovenčiny a absolvujú praktické jazykové cvičenia. V rámci literárnovedných predmetov majú prednášky a semináre s tematikou slovenská literatúra 19. storočia a slovenská literatúra 20. storočia. Aj v rámci histórie sa oboznamujú s dejinami Slovenska v 19. a 20. storočí.

V druhom cykle musia študenti pražskej slovakistiky absolvovať jazykovedné prednášky a semináre z lexikológie a lexikografie, zo štylistiky a syntaxe, z literatúry výklad o slovenskej literatúre po roku 1945 a o starej slovenskej literatúre. Na prednáškach a seminároch z histórie študujú dejiny Slovenska po roku 1945 a dejiny Slovákov od najstarších čias po 19. storočie.

Okrem uvedených predmetov súčasťou slovakistického štúdia sú aj slavistické prednášky a semináre, spoločné a povinné pre študentov všetkých slavistických odborov.

V súčasnosti sú na slovakistike traja interní pracovníci: vedúcim slovakistického kabinetu je doc. PhDr. Rudolf Chmel, DrSc., ktorý prednáša literatúru, doc. PhDr. Oľga Schulzová, CSc., sa venuje jazykovedným disciplínam a historické predmety učí doc. PhDr. Ján Mlynárik, CSc. Okrem toho na slovakistike pôsobia aj dvaja externí pracovníci, literárny historik doc. PhDr. Ludvík Patera, CSc., a historik doc. PhDr. Zdeněk Urban, CSc.


strana 233

Takáto je súčasnosť predmetu slovakistika na pražskej Filozofickej fakulte. Ešte stále nie je ideálna, ale je predsa len lepšia, ako bola v minulosti.

Slovenčine ako študijnému predmetu (nie však ako samostatnému odboru) sa na tejto vysokej škole začína venovať pozornosť až na rozhraní devätnásteho a dvadsiateho storočia. V druhej polovici 19. storočia pôsobil na pražskej Filozofickej fakulte slovenský jazykovedec a kňaz Martin Hattala (za docenta slovanskej filológie bol vymenovaný roku 1854 a za riadneho profesora roku 1861). Je zaujímavé, že ako autor významných slovakistických vedeckých prác sa počas svojho dlhoročného pôsobenia v Prahe v univerzitných prednáškach o slovenčine nezmieňoval. Prednášal po česky a pozornosť venoval iba "hlavným" slovanským jazykom. Tak to bolo napríklad v jeho prednáške s názvom O skloňování a časování hlavních nářečí slovanských (v školskom roku 1885—1886), v prednáškach Náuka o hláskach hlavních nářečí slovanských, O skloňovaní hlavních nářečí slovanských (1886—1887), v prednáške O časování hlavních nářečí slovanských (1889—1890) i v ďalších vysokoškolských prednáškach.

Po Hattalovom odchode do dôchodku o slovanských jazykoch prednáša prof. František Pastrnek. Svoje prednášky sústredil na dialekty slovanských jazykov. Zmieňuje sa v nich aj o slovenských nárečiach.

Slovenčine, vlastne slovenským nárečiam, venuje neskoršie pozornosť aj literárny vedec Ján Jakubec v prednáške O vlivu slovenských dialektô na spisovný jazyk v Kollárových básních (v školskom roku 1912—1913).

Krátko po skončení prvej svetovej vojny (v roku 1919) zásluhou Jaroslava Vlčka na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v rámci seminára pre slovanskú filológiu síce vznikli dve slovakistické oddelenia, no pracovná a vedecká činnosť týchto oddelení sa sústreďovala iba na slovenskú literatúru. Slovenskému jazyku sa pozornosť nevenovala, čo bolo v intenciách vtedajších vládnych politických kruhov, ktoré sa na slovenský jazyk dívali ako na jednu z dvoch súčastí "československého" jazyka.

Napriek uvedenému názoru v školskom roku 1919—1920 už všetci študenti češtiny mali povinnosť zúčastňovať sa štyri hodiny týždenne na lektorských cvičeniach zo slovenského jazyka. Do školského roku 1922—1923 tieto cvičenia viedol Dr. Kamil Suchý. Po jeho odchode z fakulty ďalším lektorom sa stal Dr. Ján Menšík. J. Menšíka vystriedala slovenská stre-


strana 234

doškolská profesorka Viera Štetková, tú v školskom roku 1946—1947 nahradila ďalšia Slovenka, Dr. Želmíra Gašparíková. V tomto období popri prednáškach o češtine sa českí študenti oboznamujú so slovenčinou aj na výberových prednáškach profesora Václava Vážneho. Tie boli zamerané predovšetkým na slovenské nárečia (Nářečí slovenská, Základy dialektologie české a slovenské). Dokonca i Albert Pražák, profesor bohemistiky, venoval pozornosť slovenčine a študentov oboznamoval s prvými kodifikátormi slovenčiny v prednáškovom cykle Bernolák a Štúr.

Po odchode Dr. Želmíry Gašparíkovej do dôchodku, keďže sa počet študentov češtiny rozrástol, lektormi slovenčiny sa stávajú dvaja českí jazykovedci: Adolf Kamiš a Jarmila Syrovátková‐Servítová. Po skončení ich lektorského pôsobenia slovenčina pre bohemistov nadobudla iné parametre: popri hodinách praktického jazykového kurzu, akým boli lektorské cvičenia, pravdepodobne zásluhou vtedajšieho vedúceho katedry prof. Aloisa Jedličku sa slovenčina stáva aj súčasťou výberových prednášok. Umožnil to najmä príchod dvoch Sloveniek, doc. Viery Budovičovej a neskoršie doc. Oľgy Schulzovej.

Po ich odchode na iné pracoviská sa na krátky čas obnovila stará prax. Zo slovenčiny sa konali iba lektorské cvičenia vedené Ladislavom Špačkom, učiteľom českého pôvodu. Po odchode Ladislava Špačka z Filzofickej fakulty lektorské kurzy slovenčiny pre bohemistov boli zrušené.

V súčasnosti sa na bohemistike problematike slovenčiny venuje pozornosť v dvojhodinovej výberovej semestrálnej prednáške Slovenština prof. Alexandra Sticha a v dvojhodinovom semestrálnom voliteľnom seminári Srovnávací fonetika češtiny a slovenštiny doc. Oľgy Schulzovej. Praktické lektorské cvičenia sa už nekonajú.

Takýto bol vývoj a situácia slovakistiky na pražskej Filozofickej fakulte. Treba ešte dodať, že slovenská literatúra mala a má lepší údel. V učebnom pláne štúdia češtiny vždy dostávala viac miesta a času ako slovenský jazyk a pozornosť jej venovali viacerí českí i slovenskí literárni vedci a literárni historici.

V školskom roku 1947—1948 sa slovenskému jazyku venovala pozornosť aj na Pedagogickej fakulte Karlovej univerzity. Prof. Quido Hodura tam prednášal na tému Základy spisovné slovenštiny.


strana 235

Počas existencie pražskej Univerzity 17. listopadu na Inštitúte prekladateľstva a tlmočníctva mali všetci študenti v prvom ročníku štúdia povinnosť oboznamovať sa so slovenským jazykom. V rámci tejto inštitúcie študovalo aj nemálo slovenských študentov. Tí mali povinnosť absolvovať kompletné štúdium slovenského jazyka a svoje vedomosti preukázať na štátnej záverečnej skúške.

Oľga Schulzová

Základ slovenskej vojenskej terminológie

(LIPERTOVÁ, E.: Česko‐slovenský vojenský slovník. Vydalo Ministerstvo obrany SR vo Vojenskej informačnej a tlačovej agentúre 1995. Bratislava. 807 s.)

Po vzniku samostatného Slovenska je na každom odbornom, výrobnom či záujmovom úseku veľmi aktuálnou úlohou starostlivosť o terminológiu. V oblasti vojenstva sa časť tejto úlohy splnila vydaním Česko‐slovenského vojenského slovníka, ktorého materiálová báza aj koncepcia vychádza z Česko‐slovenského vojenského slovníka vydaného v Prahe r. 1976. Túto bázu autorka modifikovala doplnením nových terminologických položiek, vynechaním tých, ktoré zastarali, a doplnením synonymných ekvivalentov. Úlohou nového slovníka, ktorý by aj vzhľadom na rovnaký názov predtým vydaného diela mal mať označenie 3. doplnené a upravené vydanie (1. vydanie vyšlo v Prahe r. 1967), je "prispieť k ustaľovaniu slovenskej odbornej vojenskej terminológie" a "vytlačiť doteraz používané nesprávne vojenské názvy" (pozri Úvod).

Posudzovaný slovník je abecedne usporiadaný súbor pomenúvacích prostriedkov používaných v armáde. Presnejšie je hovoriť o kombinovanom abecednom usporiadaní. Niekedy sa totiž viacslovné termíny zaraďujú podľa prvého slova (napr. termín kombinovaná bojová zostava je prihniezdovaný pod adjektívnym heslom kombinovaný), inokedy podľa určovaného slova — mohlo by sa povedať podľa rodového pojmu — viacslovného termínu (napr. termín uzemňovací kolík je prihniezdovaný v sub-


strana 236

stantívnom hesle kolík). Podobné prípady zreteľne poukazujú na nevýhody abecedného radenia terminologických položiek. Okrem toho ani kombinované usporiadanie nemôže zabrániť tomu, aby sa v jednom hesle nevyskytli popri sebe termíny z rozličných vecných okruhov (porov. napr. položky hranica dostrelu — štátna hranica — hranica zamerania). Z toho jednoznačne vychodí, že systémové usporiadanie akéhokoľvek terminologického materiálu v jednojazyčnom aj prekladovom slovníku má nesporné výhody. Pravda, k systémovému usporiadaniu sa musí pripojiť aj abecedný register.

Základný poznatok, že čeština a slovenčina sú dva veľmi blízke slovanské jazyky, potvrdzuje aj Česko‐slovenský vojenský slovník evidujúci viaceré také položky, v ktorých nie sú medzi základnou podobou českého a slovenského hesla (termínu) nijaké rozdiely — porov. čes. i slov. hranicový, hranicová podpora, hrdina, hradba, hromadný, pluk, torpédoborec, vahadlo, váhy atď. Blízkosť sa ukazuje aj na slovách s rovnakým koreňom, ktorých podoba je však rozdielna vzhľadom na hláskoslovné, tvaroslovné či slovotvorné zákonitosti platné v príslušnom jazyku. Preto oproti čes. hranice stojí slov. hranica, oproti hrbol zasa hrboľ, oproti čes. hrdinný/hrdinnosť slov. hrdinský/hrdinskosť oproti čes. nástupiště slov. nástupište i nástupisko atď. Tieto rozdiely z hľadiska jazykovej kultúry treba však v každom jazyku zachovávať v takom rozsahu a stupni ako v koreňových morfémach typu topení — kúrenie, znesnadňovať — sťažovať, zpuchýřující — pľuzgierotvorný, zteč — seč, žhavení — žeravenie, aby sa dosiahol vytýčený cieľ: oslobodiť slovenskú vojenskú terminológiu od jazykovo aj vecne nesprávnych prvkov a stabilizovať ju.

Pri porovnávaní vojenského slovníka z r. 1976 so slovníkom z roku 1995 možno zistiť, že značný počet hesiel (termínov) je v obidvoch slovníkoch úplne zhodný (porov. napr. heslá kolo — koleso, plocha — plocha, poplach — poplach, soulodí — súlodie a i.). Za úplne zhodné treba pokladať aj heslá, v rámci ktorých došlo k premiestneniu položiek podľa abecedy. Povedzme termín betónová rozjazdová plocha sa vzhľadom na abecedné usporiadanie materiálu presunul zo 14. miesta v slovníku z roku 1976 na 1. miesto v slovníku z r. 1995. Ale to sú iba technické úpravy. Závažným zásahom je to, že zo slovníka z roku 1976 sa viaceré položky vyradili, iné sa do nového slovníka doplnili. Medzi vyradenými sú najmä


strana 237

termíny, ktoré nesú zreteľné stopy politicky motivovanej koordinácie českej a slovenskej terminológie (bližšie o tom pozri I. Masár Príručka slovenskej terminológie, 1991, s. 157—163). Za také autorka pokladala prípady typu cvičiště — cvičište (v novom vydaní má slovenský ekvivalent podobu cvičisko), jmenování — menovanie; v tomto prípade nové vydanie uvádza podobu vymenúvanie (za niekoho), t. j. okrem náhrady slovesného podstatného mena menovanie, ktoré sa vo význame "vymenúvanie, vymenovanie" hodnotí ako prostriedok administratívneho slangu, uvádza aj väzba, aby sa naprávala častá chyba typu vymenovať, vymenovanie niekým. Ďalej patria do tejto kategórie heslá údobí — údobie (v novom vydaní sa uvádza slovenský ekvivalent obdobie, etapa), ústředěný — ústredený; ústredený beh (v novom vydaní sú slovenské ekvivalenty centrálny, ústredný, jednotný, jednotiaci; skupinový beh), vyprostit — vyprostiť, vyprostit se ze sedla — vyprostiť sa zo sedla, vyprošťovací — vyprosťovací, vyprošťovač — vyprosťovač (slovenské ekvivalenty majú v novom vydaní podobu vyslobodiť/uvoľniť, vyslobodiť sa/uvoľniť sa zo sedla, vyslobodzovací/uvoľňovací, vyslobodzovať/uvoľňovať) a mnohé ďalšie. Zmeny tohto druhu sú motivované jazykovými dôvodmi, v iných prípadoch môže ísť o čisto vecné dôvody. Pravdepodobne z takýchto dôvodov sa napr. z hesla lietadlo, lietajúci prostriedok v novom vydaní vynechal dvojslovný termín.

Pokiaľ ide o doplnenie slovníka novými položkami, zaznamenávame, že prevažujú prípady, keď sa ku konkrétnemu termínu pridávajú ďalšie synonymá, čo dosť prekvapuje práve v súvislosti s vojenskou terminológiou. Napr. pri slovenskom termíne komôrka ako ekvivalente českého termínu kobka sa vo vydaní z r. 1995 uvádzajú ešte termíny jama, vyhĺbenina, pri termíne padáková ústredňa sú ešte synonymá úschovňa padákov, úschovňa na padáky, pri termíne kombinovaný roznet pribudlo synonymum kombinovaná iniciácia, k termínu udať sa priradilo synonymum oznámiť atď. Vo viacerých prípadoch sa k termínu pripojil štylistický kvalifikátor, napr. termíny mechanizmus, ústrojenstvo sú v slovníku z r. 1995 označené kvalifikátorom tech., biol. (technický, biologický termín). Pravda, vzhľadom na to, že sa bežne používa terminologizované spojenie pohonné ústrojenstvo, termínu ústrojenstvo sotva možno prisúdiť iba kvalifikátor biol., t. j. biologický termín.


strana 238

Naostatok treba ešte poznamenať, že spracovanie istých hesiel sa javí ako sporné. Možno to ilustrovať na hesle kotevní, ku ktorému sú priradené slovenské ekvivalenty kotevný, kotvový. O dvojiciach tohto typu vieme, že príponou ‐ný sa vyjadruje vzťah k deju (kotvenie, kotviť), príponou ‐ový vzťah k objektu (kotva). Z predloženého spracovania hesla však nie je jasné, ktoré adjektívum možno priradiť k substantívam čiara, dôstojník, kolík, lanko, vrátok, s ktorými má adjektívum utvoriť terminologickú jednotku. Týka sa to aj hesla dolní, kde sa uvádza slovenský ekvivalent dolný a termíny dolná kotevná čiara/dolná kotvová čiara. Podobná situácia je v hesle rozpadový, ku ktorému sa priradili slovenské ekvivalenty rozpadový, rozpadný. Zo spracovania hesla čes. hutnosť — slov. hutnosť, hustota, tuhosť nie je jasné, ktoré z týchto substantív môže utvoriť dvojslovný termín s prihniezdovaným substantívom rašelina. Ako ekvivalent čes. termínu plížení sa uvádza terminologicky menej vhodné slovesné podstatné meno zakrádanie a synonymum plúženie pociťované len ako hlásková úprava čes. termínu. Tu je najvýstižnejším ekvivalentom slovo plazenie. Pri hesle ledovka sa uvádza niekoľko slovenských ekvivalentov, no ekvivalent ľadovka s významom "druh cukríka" sotva patrí do vojenského slovníka.

Vydaním Česko‐slovenského vojenského slovníka sa urobil prvý dôležitý krok v budovaní odbornej terminológie na takom významnom úseku, aký v každom štáte predstavuje armáda. Obrazne to možno vyjadriť tak, že sa vybudovali základy terminológie. Dôležitosť tohto kroku je v inventarizácii základných terminologických položiek. V ďalšej etape starostlivosti o slovenskú terminológiu čaká terminológov úloha usporiadať celý materiál podľa vecných kritérií, t. j. usporiadať ho do terminologického systému, ako aj úloha jednotlivé termíny definovať. Až po splnení týchto úloh bude možné hovoriť o dobudovaní slovenskej vojenskej terminológie.

Ivan Masár


strana 239

Nový slovensko‐rómsky a rómsko‐slovenský slovník

(BERKY, J. — PROKOP, J. st. — STOJKA, M.: Slovensko‐rómsky, rómsko‐slovenský slovník. Na slovníku spolupracovali M. Adam a S. Cina. Bratislava, Štúdio ‐dd‐ 1996. 636 s.)

Pri posudzovaní nového slovníka sa obmedzíme na dve hlavné kritériá: výber slov a ich lexikografické spracovanie.

Hlavným prameňom výberu slovenských slov — ako sa uvádza v úvode — bol Krátky slovník slovenského jazyka a 3 000 slov je z vysokoškolskej učebnice J. Prokopa Lexikálne a gramatické minimum slovenského jazyka z r. 1976. O prameňoch slovnej zásoby rómskeho jazyka sa v úvode nič nehovorí. Je prirodzené, že pri výbere slov vždy rozhodujú aj isté subjektívne kritériá, ovplyvnené často aj kvantitatívnym obmedzením rozsahu knižky. A tak možno len nadhodiť otázku, prečo sa pri takýchto kvantitatívnych obmedzeniach uvádzajú v slovníku také slová ako scéna, scénka, tona, metro, najmä keď ich rómske ekvivalenty sa úplne zhodujú so slovenskými podobami. Ale na druhej strane treba sa čudovať, že sa v slovníku (v rómskej časti) neuvádzajú také slová, s ktorými sa pracuje v gramatických výkladoch a v cvičných textoch. Napr. nenašli sme v slovníku slová órari — hodinár, šiťarica — učiteľka, lungo — dlhý, účono — lacný, erďavo — zlý, brígako — smutný, (ale je tu brigako — smútočný), adoúvo — známka, vágo — rieka, felhévo — búrka, lóvardi — banka, azbal — ubližuje, piťal — kvapká. Zdá sa, že tu chýba nevyhnutná spolupráca medzi autormi slovníkovej časti a prehľadu gramatiky.

Nebolo potrebné v slovenskom heslári uvádzať ani také slová, ktoré sa v jazykovej kultúre označujú ako nesprávne, nespisovné, štylisticky príznakové a pod. Ide o slová ako dopis, kšeft, kšeftovať, líčiť, šedý, vada (s rómskym ekvivalentom chiba), vadiť.

Z hľadiska lexikografického spracovania sa síce na s. 6—7 uvádza obšírny výklad o hniezdovaní, ale ani v slovenskom, ani v rómskom stĺpci sa vôbec nehniezduje. Slovníkové heslá sa jednoducho uvádzajú za sebou v abecednom poradí, pričom sa (prekvapujúco) niektoré heslá v slovenskom heslári opakujú. Napr. domáci — o kherutno, khéruno, kejrutno; domáci — o kherutno, khéruno manuš; dozrieť — te dodžan, te uľavel, te barol ávri; dozrieť — te dodžal, te uľavel, te írij pe; prelamovať — te prephagarkerel,


strana 240

te prephagel, te prephagerel, te phagrel síjel; prelamovať — te prephagarkerel, te phageren, te phagerkeren; správne — čáče, vorta čačikánes; správne — mištes, lačhes, láčhe, vortones; stopár — ko rodel i ňoma; stopár — ko torďakerel (e motora); zima — jevend, šil; zima — šil, jevendo, jivend; živý — džido, dživdo; živý — džido, dživdo. Ak sa tým malo azda niekedy naznačiť, že ide o iný význam alebo o homonymnú dvojicu, mal by o tom používateľ v slovníku nájsť na vhodnom mieste príslušné poučenie.

Takisto mechanicky, podľa abecedy, sú radené aj heslá v rómskom stĺpci; pravda, občas sa narúša poradie, keď sa napr. ľ kladie pred l (napr. maľarka, malatno). Za sebou sa uvádzajú ako osobitné heslá aj nové významy alebo významové odtienky. Napr. manuš — človek, manuš — občan, manuš ando vast — rukojemník, manuš andra varikos — predchodca (ando, andra sa v slovníku neuvádzajú!), manuš so lačherel — krotieľ, manuš so paťal — veriaci. Ako vidieť, ako rómsky ekvivalent sa uvádza viacero slov, resp. opis. Názorný je ďalší príklad: báť sa — te daral pes, te daravel, te daral, te rašaven pes; malý — cikno, tikno, cigno; slečinka — čhajori, čhajóri, terni romnňi, terni ráji.

Čitateľ sa pritom nikde nedozvie, či ide o synonymá alebo o krajové varianty či dialektizmy.

Slovná zásoba slovenčiny i rómčiny sa v slovníku uvádza v dosť reprezentatívnom výbere, ale z uvedených poznatkov vyplýva, že jej lexikografické spracovanie je na nízkej úrovni. Je to skôr nedorobok alebo nepodarok.

K slovníkom (slovensko‐rómskemu a rómsko‐slovenskému) sú pripojené prehľady slovenskej a rómskej gramatiky. V tabuľkovej forme sa tu stručne podáva prehľad skloňovania a časovania. Pritom prekvapuje, že pri slovenských slovách typu lampa, most, lietadlo, náš sa neuvádza inštrumentál v množnom čísle. Ide iste o nedopatrenie, ale aj tak je to trápne.

V prehľade rómskej gramatiky sa síce uvádza jedenásť slovných druhov, medzi nimi, prirodzene, aj člen, ale potom niet o ňom, jeho tvaroch a používaní nijakej zmienky. Nepochopiteľný zmätok je v sústave pádov pri podstatných menách. Predovšetkým sa dočítame, že otázka na 2. pád genitív je koho čo, resp. v rómčine kas so, teda rovnako ako na 4. pád akuzatív. Pri otázkach o kom, s kým sa neuvádza aj o čom, s čím, akoby sa tieto pády netýkali aj neživotných podstatných mien. Rovnaká koncovka ‐ha sa


strana 241

uvádza v otázke pre lokál aj inštrumentál. A na ablatív akoby vôbec nijaká otázka nejestvovala, je tu prázdne miesto.

V prehľadoch skloňovania rómskych substantív sa dozvieme, že dades je 2. pád genitív, že 5. pád vokatív je dadestar, lokál je dad, dad (prečo dva rovnaké tvary?), že 4. pád akuzatív je dadeste. Nič sa nedozvieme o význame 8. pádu ablatívu, ale ani to, prečo sa uvádzajú dve podoby tohto pádu typu dadesko a dades si.

Na orientáciu treba dodať, že podľa M. Hübscmannovej akuzatív má koncovku ‐es, genitív ‐ker, datív ‐ke, lokál ‐te, ablatív ‐tar, inštrumentál ‐ha/‐ca.

Pri triedení slovies sa uvádza šesť tried, a to te keren (v slovníku te kerel), daral (bez te), te phabol, nové sú triedy (typy) te vorbij. te kinoj, te šunoj. Zdá sa, že tu ide o mechanické pripojenie typov bežných v olaskej rómčine.

V obidvoch prehľadoch gramatiky sú vložené cvičné vety na precvičovanie pádov, časov, zhody, predložkových väzieb. Sú to na prvý pohľad vykonštruované výpovede, nie sú odpozorované z bežnej komunikácie. Svedčí o tom fakt, že sa tu uvádzajú napr. otázky na to, kde je najbližšia banka, najbližšie kvetinárstvo, kedy je otvorené múzeum, ako dlho trvá cesta na letisko, ako ste sa mali na dovolenke, alebo také slaboduché výpovede ako spisovateľ píše knihy, stavbár pracuje na stavbe, holič pomaly holí a strihá, obraz visí na stene.

Záver: Slovensko‐rómsky a rómsko‐slovenský slovník je pomerne rozsiahly a dosť reprezentatívny súpis slov, ale nie dosť premyslené, a preto nevydarené odborné (lexikografické a sémantické) spracovanie slovnej zásoby rómčiny. Nie sú primerane rozpracované gramatické poučky, niekedy dokonca predstavené chybne, až nezmyselne (pády). Nie je premyslený ani pravopis, napr. pokiaľ ide o varianty ťi — dži — ti (miestami uniklo pozornosti zostavovateľov aj y — napr. v slovách šeruny pince na s. 168, džandy, džandly — vedkyňa), nejednotnosť typu khes — kches. Nie je dostatočná ani informatívna zložka slovníka — niet informácií o systéme radenia, o spracovaní synoným a významových odtienkov. Tým sa prirodzene znižuje jeho hodnota pre bežných používateľov.

Ján Horecký


strana 242

Životná dráma Jozefa Cígera Hronského

(MAŤOVČÍK, A.: Jozef Cíger Hronský. Životná dráma. Martin, Osveta 1995. 183 s.)

Sté výročie narodenia Jozefa Cígera Hronského, spisovateľa, výtvarného umelca a správcu Matice slovenskej, si kultúrna verejnosť u nás pripomenula v dňoch 22. a 23. februára 1996 vedeckou konferenciou, výstavou a slávnostnými podujatiami v Martine. Pri tejto príležitosti bola prezentovaná biografická publikácia Augustína Maťovčíka o životných osudoch Jozefa Cígera Hronského. Životné príbehy tohto významného predstaviteľa slovenskej literatúry výstižne charakterizujú úvodné citáty z listov (s. 2). Prvý z nich je akoby životným krédom J. C. Hronského: "Na tvrdosť časov treba sa prichystať, ale na zúfanie niet príčin" (I. Stolárikovi 10. 9. 1946).

V prvej časti knihy (Rodina, detstvo, štúdiá), rámcovanej rokmi 1896—1914, sa čitateľ oboznamuje s historickými koreňmi rodu Cígerovcov, s rodinou, v ktorej sa Jozef Cíger narodil 23. februára 1896 ako druhé zo siedmich detí. Detstvo J. Cígera je pútavo opísané v kapitole Zvolenské chodníčky. Školské roky na meštianke v Krupine, štúdiá na učiteľskom ústave v Leviciach, kde sa začal prebúdzať jeho maliarsky talent, to sú kapitolky, ktoré uzatvárajú prvú časť životopisu J. C. Hronského. Druhá časť, nazvaná Pedagóg a spisovateľ (1914—1932), opisuje jeho učiteľské pôsobenie na ľudových školách v Horných Mladoniciach a v Senohrade, vojenskú službu na fronte v Taliansku, návrat do Senohradu, ženbu roku 1919 a presťahovanie do Krupiny (1920). Od roku 1920 začal J. C. Hronský publikovať svoje literárne prvotiny vo viacerých časopisoch. Roku 1923 sa stal učiteľom na meštianskej škole v Kremnici a v tom istom roku vydal svoju prvú knižku — zbierku noviel U nás. Roku 1927 sa (najmä pričinením Štefana Krčméryho) presťahoval do Martina, kde popri vyučovaní na meštianskej škole začal vypomáhať v matičnej organizačnej práci, pri zostavovaní školských čítaniek a redigovaní detského časopisu Slniečko. Na prelome 20. a 30. rokov literárna činnosť J. C. Hronského dosiahla prvý vrchol: romány Proroctvo doktora Stankovského, Chlieb, zbierky noviel Medové srdce, Podpolianske rozprávky, Tomčíkovci, knihy pre deti a mládež Smelý zajko, Sokoliar Tomáš a iné.


strana 243

Najvýznamnejšie obdobie verejnej činnosti J. C. Hronského je témou tretej časti knihy, príznačne nazvanej Manažér Matice slovenskej (1933—1945). Roku 1932 sa Hronský stal členom výboru Matice slovenskej a nasledujúceho roku jej tajomníkom. V tejto funkcii sa prejavil ako ambiciózny a húževnatý organizátor činnosti najvýznamnejšej slovenskej vedeckej a kultúrnej ustanovizne. Prispel k víťazstvu spisovnej slovenčiny v známom spore o Pravidlá slovenského pravopisu. Roku 1935 Hronský pripravil cestu matičnej delegácie do USA a Kanady. Cieľom zájazdu bolo nadviazať trvalé kultúrne kontakty so slovenskými krajanmi. Od roku 1936 Hronský pôsobil v tajomníckej funkcii s právomocou správcu Matice slovenskej, najmä v hospodárskych a finančných otázkach. Ako správca Matice slovenskej (od roku 1940) sa J. C. Hronský podstatnou mierou pričinil o vybudovanie matičnej tlačiarne, ktorá z MS urobila vydavateľskú veľmoc.

Nádejný rozlet činnosti Matice slovenskej zabrzdili udalosti pred koncom vojny. Na začiatku septembra 1944 povstalci uväznili správcu MS J. C. Hronského; na druhý deň ho síce prepustili, ale tento zlý zážitok prispel k jeho rozhodnutiu odísť načas do Krupiny, pred príchodom frontu do Bratislavy a napokon na jar 1945 do exilu.

Život J. C. Hronského a jeho rodiny v exile približuje štvrtá časť knihy — Emigrantská odysea (1954—1960). Autor sleduje Hronského cestu do exilu cez Rakúsko, Bavorsko a Taliansko. V Bavorsku Hronský začal písať a v Taliansku dokončil román Svet na Trasovisku. V Ríme písal aj román Andreas Búr Majster, navštevoval akadémiu výtvarných umení a maľoval obrazy s rímskymi motívmi. Chápadlá Benešovej pražskej administratívy sa naťahovali za ním aj do Talianska, a tak bol nútený istý čas žiť v Assisi a v mestečku Oriolo Romano. Zákroky pražskej vlády viedli napokon k jeho uväzneniu v rímskej väznici, odkiaľ bol s pomocou priateľov a talianskych úradov po dvoch týždňoch prepustený, a pretože sa mu nepodarilo vybaviť vízum do USA, urýchlene odišiel do Argentíny. Za ním čoskoro prišla aj jeho manželka a syn Juraj. (Bolo to na jar 1948, keď v ČSR už zanikli aj posledné zvyšky demokracie.) Jeho tušenie sa splnilo; doma, vo vlasti sa dostal k moci režim, v ktorom by sa bol podľa vlastného vyjadrenia udusil. Kapitola s názvom Tvrdý chlieb argentínsky je venovaná ťažkým začiatkom Cígerovcov v krajine, ktorej reč neovládali a nevedeli ani


strana 244

to, kde sa obrátiť. Po viacerých pokusoch Hronský dostal zamestnanie v textilnej továrni, kde spolu so synom maľoval návrhy na látkové vzory. V meste Luján, kde sa rodina usídlila, Hronský založil maliarsku školu a dielňu na výrobu keramiky. Postupne nadväzoval spojenie s predstaviteľmi slovenskej kultúry v zahraničí. Jeho snahy o zjednotenie slovenskej emigrácie a spoluprácu v kultúre vyvrcholili roku 1959 založením Zahraničnej Matice slovenskej. Rozbeh jeho kultúrnej aktivity zastavila náhla smrť 13. júla 1960; o šesť týždňov ho nasledovala manželka Valéria. Obaja boli pochovaní na cintoríne v Lujáne. Roku 1993 boli telesné pozostatky J. C. Hronského a jeho manželky prevezené z Argentíny do Martina a uložené na Národnom cintoríne.

Do záverečnej piatej časti knihy je zaradené kalendárium života a diela J. C. Hronského, zoznam citovanej literatúry a archívnych prameňov.

Biografická kniha A. Maťovčíka spláca dlh našej literárnej histórie voči J. C. Hronskému. Je to čítanie v tom najlepšom zmysle pre každého: pre toho, kto hľadá vedeckú presnosť, i pre toho, komu ide iba o príbeh. Živé, čitateľsky vďačné rozprávanie o životných osudoch Jozefa Cígera Hronského je doplnené početnými reprodukciami rozličných dokumentov, dobových fotografií a spestrené ukážkami z jeho literárnej tvorby, z korešpodencie s priateľmi a úryvkami zo spomienok súčasníkov. K najväčším pozitívam tejto knihy bezpochyby patrí vysoká úroveň jazykovej kultúry.

Emil Kačala

Podľa môjho náhľadu pravidlom slovenského slovnikára by malo byť: Slovami a výrazmi z reči ľudu slovenského nahradiť všetky slová a výrazy spisovnej reči, ktoré sa nahradiť dajú. Ktoré sa nahradiť nedajú, ako napr. abstraktné pojmy cirkevnej reči, tie sa oblečú, nakoľko je to treba, do slovenského rúcha, a takto hláskoslovne poslovenčené ostanú majetkom slovenského slovníka naďalej.

  1. Czambel: Slováci a ich reč, s. 221. *

strana 245

SPYTOVALI STE SA

V Černobyli či v Černobyle. — V. M. z Bratislavy: "Ukrajinský Černobyľ so svojou atómovou elektrárňou sa po havárii roku 1986 a jej dôsledkoch stal známy na celom svete. V máji tohto roku sme si pripomenuli už desiate výročie tejto tragédie, a tak sa v hromadných oznamovacích prostriedkoch znova často používal zemepisný názov Černobyľ a príslušné prídavné meno. V novinách, v rozhlase i v televízii sme sa však mohli stretnúť s dvoma rozličnými podobami názvu Černobyľ v 6. páde, a to s podobou v Černobyli aj s podobou v Černobyle. Ktorá z uvedených podôb je správna?"

Názov Černobyľ je v slovenčine mužského rodu a podľa zakončenia na mäkkú spoluhlásku ľ sa zaraďuje do skloňovacieho vzoru stroj. Z toho však vyplýva aj záver, že v jednotlivých pádoch bude mať rovnaké pádové prípony, aké sú pri vzore stroj. Ak teda slovo stroj má v lokáli, t. j. v 6. páde, jednotného čísla príponu ‐i, v stroji, rovnakú príponu bude mať v lokáli aj zemepisný názov Černobyľ, t. j. v Černobyli. A práve na to sa akosi zabúda, lebo v masovokomunikačných prostriedkoch sa popri podobe v Černobyli, napr. Má iný typ reaktora, a preto nemôže vybuchnúť tak ako ten v Černobyli (Sme), často stretáme aj s podobou v Černobyle, napr. ...memorandum, ktorým sa zaväzujú pripraviť uzavretie jadrovej elektrárne v Černobyle (Pravda). Podoba v Černobyle sa v rečovej praxi často vyskytuje aj pod vplyvom nenáležitej výslovnosti názvu Černobyľ s tvrdou spoluhláskou l, teda v podobe [černobyl] a z toho vyplývajúceho zaradenia názvu ukrajinského mesta medzi iné miestne názvy zakončené na tvrdú spoluhlásku l, ako sú napr. Kajal, Michal, Babindol, Ružindol, Vlčindol, resp. Istanbul, Kábul, Neapol, Soul. Takto zakončené názvy sa pravidelne skloňujú podľa vzoru dub, a tak v lokáli je náležitá pádová prípona ‐e: v Kajale, v Michale, v Babindole, v Ružindole, vo Vlčindole, v Istanbule, v Kábule, v Neapole, v Soule. Keďže však miestny názov Černobyľ je zakončený na mäkkú spoluhlásku ľ, zaraďuje sa medzi také zemepisné názvy, ako sú


strana 246

Cigeľ, Sokoľ, Šávoľ, Kremeľ, ktorých lokál je zakončený na pádovú príponu ‐i: v Cigli, v Sokoli, v Šávoli, v Kremli [vysl. cigľi, sokoľi, šávoľi, kremľi], a teda aj v Černobyli [vysl. černobiľi].

Možno ešte spomenúť, že genitív, t. j. 2. pád, má podobu z Černobyľa a že mäkká spoluhláska ľ sa zachováva aj v prídavnom mene černobyľský, napr. černobyľská atómová elektráreň.

Matej Považaj

Studia Academica Slovaca.— M. K z Bratislavy nám napísal: "V letnom období som často čítal o seminári slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca. V novinách som si však všimol, že názov tohto podujatia sa zapisuje rozlične. Stretol som sa s ním v dvoch pravopisných podobách: buď sa s veľkými začiatočnými písmenami písalo každé slovo názvu Studia Academica Slovaca, alebo sa veľké písmeno uplatnilo iba na začiatku prvého slova celého pomenovania Studia academica slovaca. Ktorá z týchto pravopisných podôb je správna a prečo?"

Pomenovanie letného seminára slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca je utvorené podľa modelu latinských názvov typu Musica Aeterna, Societas Linguistica Europaea, Slavica Slovaca. V tejto súvislosti nie je — alebo aspoň by nemalo byť — neznáme, že v pomenovaniach utvorených u nás z latinských slov sa zachováva v latinčine ustálený spôsob písania viacslovných vlastných mien. To znamená, že sa v nich píšu všetky plnovýznamové slová s veľkým začiatočným písmenom.

Z toho vychádza, že z dvoch pravopisných podôb rozoberaného názvu je správna tá, v ktorej sa všetky plnovýznamové slová píšu s veľkým začiatočným písmenom, teda Studia Academica Slovaca.

Katarína Hegerová


strana 247

Z NOVÝCH VÝRAZOV

Nové výrazy (4)

autotransfúzia gen. ‐e, žen. (gr. + lat.) odb. transfúzia vlastnej krvi sebe: Viete, čo je to autotransfúzia? (ROZHLAS)

Podstatné meno autotransfúzia je zložené slovo, ktorého prvá časť auto‐ pochádza z gréčtiny a má viacero významov — v danom prípade vystupuje vo význame "vlastný, pôvodný, vzťahujúci sa na seba samého". Časť transfúzia (z latinského slova transfusio — prelievanie) patrí takisto k zloženým slovám; je utvorené pomocou časti trans‐ s významom "cez‐, za, pre‐" a časti fusio s významom "vyliatie, rozliatie". Slovom autotransfúzia sa označuje transfúzia vlastnej krvi, ktorú pacientovi odoberú a uchovajú v období prípravy na vlastný operačný zákrok.

mienkotvorný príd. publ. pôsobiaci na verejnú mienku, ovplyvňujúci verejnú mienku: Dňa 18. 10. 1995 zverejnilo Združenie slovenských novinárov vyhlásenie, v ktorom sa píše, že v posledných mesiacoch sa v mnohých mienkotvorných zahraničných médiách znovu častejšie objavujú dezinformačné články o Slovenskej republike. (TLAČ)

Prídavné meno mienkotvorný je ďalšie zo slov, ktoré obohacujú skupinu zložených prídavných mien s časťou ‐tvorný (porov. plodotvorný, národotvorný, teplotvorný, normotvorný). Toto prídavné meno sa najčastejšie používa v spojeniach mienkotvorný denník, mienkotvorná tlač, mienkotvorné noviny, mienkotvorné médiá, mienkotvorné relácie. Význam tohto slova je celkom priezračný a vyplýva z jeho zložiek. Možno ho opísať ako "výrazne vplývajúci na verejnú mienku, zúčastňujúci sa na jej utváraní".

nejaký neurč. zám., nové v 2. stupni nejakejší, okaz. žart.: Každý sme nejaký, ale niektorí sú ešte nejakejší. (ROZHLAS)

Neurčité zámeno nejaký má formu prídavných mien a podľa zakončenia sa skloňuje ako tvrdé prídavné mená vzoru pekný. To iste ovplyvnilo


strana 248

vznik tvaru nejakejší, pri ktorom sa využíva vlastnosť prídavných mien tvoriť od základného tvaru stupňované tvary (napr. múdry — múdrejší, čistý — čistejší, stály — stálejší ap.). Výraz nejakejší je výsledkom narušenia slovotvorných zákonitostí zámen, ktoré sa na rozdiel od prídavných mien nestupňujú, s cieľom dosiahnuť humorný efekt. Je to kontextovo šikovne a vtipne utvorené slovo.

nekonvenčný príd. (lat.), nové v spojení nekonvenčné palivá iné ako doteraz bežne používané: Indický štátny minister pre nekonvenčné palivá oznámil, že podľa opatrného odhadu predstavuje indický potenciál energie vetra 2000 MW. (TLAČ)

Prídavné meno nekonvenčný má základ v latinskom slove conventio (— dohoda, zmluva; zvyklosť) a jeho základný význam je "nepodliehajúci konvencii, nepodliehajúci ustálenému spôsobu, zaužívaným zvyklostiam (myslenia, správania, obliekania ap.)". V spojení nekonvenčné palivá ide o palivá, ktoré predstavujú nový alebo dosiaľ natoľko nevyužívaný zdroj energie.

produkt gen. ‐u, muž. (lat.), nové v peňažníctve výsledok bankovej činnosti: Z nových produktov sú to napríklad faktoring, rýchly úver, žiacka vkladná knižka alebo nová platobná karta Eurocard/Mastercard. (TLAČ)

Podstatné meno produkt je z latinského slova productum (— výrobok, výtvor; výplod). V slovenčine sa ním pomenúva jednak predmet získaný výrobnou alebo umeleckou činnosťou (výrobok, výtvor), ďalej látka vznikajúca istými procesmi (plodina) a výsledok istej činnosti (napr. stres ako produkt civilizácie). Slovo produkt sa začalo využívať aj v bankovníctve, kde sa ním označuje výsledok bankových služieb, napr. úver, účet, vkladná knižka, platobná karta atď.

reinštalácia gen. ‐ie, žen. (lat.) obnovená inštalácia, nová inštalácia, opätovná inštalácia na inom mieste: Veľmi úspešná bola nedávno prvá zahraničná reinštalácia výstavy v budapeštianskom Paláci zázrakov. (TLAČ)

Podstatné meno reinštalácia je latinského pôvodu a môžeme v ňom vyčleniť zložku re‐ (prvá časť zložených slov s významom "späť, nazad,


strana 249

znovu, zase") a inštalácia (z latinského slova installatio zloženého z predpony in‐ s významom "v, do" a podstatného mena stallum — kreslo, teda posadenie, zavedenie). Spojením reinštalácia výstavy rozumieme opätovnú inštaláciu tej istej výstavy, ale na inom mieste (v druhom meste, krajine).

reinštalovať nedok i dok. znovuinštalovať: Po výstave technických noviniek NOVTECH '95 v Žiline výstavu reinštalujú v Martine. (TLAČ)

tichý príd., nové v spojení tichý vlastník tajný vlastník: Čo sa týka Indie a Pakistanu, aj tieto krajiny patria k tichým vlastníkom jadrových zbraní. (TLAČ)

Nové spojenie tichý vlastník významovo korešponduje s ustáleným spojením tichý spoločník, ktorým sa pomenúva osoba zúčastňujúca sa na podnikaní svojím vkladom, pričom jej meno ostáva utajené. Podobne spojenie tichý vlastník zodpovedá synonymnému označeniu tajný vlastník.

zmanipulovanosť gen. ‐ti, žen. (lat.) zmanipulovanie; ovládanie niekoho: Hoci samotná diskusia bola vysokou výhrou jej režisérov, otvorenou otázkou zostáva, či práve zmanipulovanosť nepootvorila rakúskym divákom oči. (TLAČ)

Východiskovým slovom podstatného mena zmanipulovanosť je sloveso manipulovať s významom "riadiť bez rešpektovania vôle iného, nečestne využívať, zneužívať", ktoré je už dávno udomácnené a má pôvod v latinskom slove manipulare — zaobchádzať (zloženom zo slova manus — ruka a *pulus — plenus — plný). Toto podstatné meno patrí medzi abstraktné substantíva s príponou ‐osť, ktoré sú odvodené od trpných príčastí alebo adjektivizovaných príčastí a vyjadrujú stavový význam ako výsledok istej činnosti (porov. rozpracovanosť, zabezpečenosť, pripravenosť). Tieto podstatné mená sa vyskytujú najmä v odborných a publicistických textoch a mnohé majú svoje synonymné formy, utvorené od rovnakého slovesného základu a zakončené na prípony ‐nie, ‐tie, napr. prepojenosť — prepojenie, sústredenosť — sústredenie, prehriatosť — prehriatie, rovnako aj zmanipulovanosť — zmanipulovanie.

Silvia Duchková


strana 250

Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK

Sloveso potierať

MÁRIA PISÁRČIKOVÁ

V publicistických textoch sa z času na čas používa sloveso potierať s významom, ktorý vyznieva akosi nejednoznačne, ba možno priamo povedať, že slovenčine cudzo. Myslíme na príklady, ktoré sme vypísali z tlače: Nie je to nič iné ako systematicky premyslené potieranie demokracie. Alebo: Zlo treba potierať v jeho zárodkoch.

Pri slovese potrieť a jeho nedokonavom tvare potierať sa nám vynorí predovšetkým význam "pokryť (pokrývať) niečo tenkou vrstvou": nakysnutý koláč potierame vajcom, chlieb si môžeme potrieť maslom, medom či lekvárom a suchú pokožku si potierame krémom. Potierať značí ešte aj to čo šúchať: potierať si, šúchať si čelo alpou. Z týchto príkladov vidieť, že sem nemôžeme zaradiť uvedené spojenia o potieraní demokracie, prípadne o potieraní zla. Keď sa chceme vyjadriť, že niekto chce spôsobiť zánik, skazu niečoho, že niekto chce mocou, kritikou vystupovať proti niečomu, môžeme si zvoliť slovesá, ktoré jednoznačnejšie vyjadrujú náš zámer. Spojenia potierať zlo, potierať zlé návyky u detí nahradíme vhodnejšími: premáhať, potláčať zlo; odstraňovať, ničiť zlé návyky u detí. Z príkladu spomínaného na začiatku vyplýva, že sloveso potierať sa priplieta nielen do súvislostí, kde sa odstraňuje niečo negatívne, zlé, ale že sa píše aj o potieraní dačoho kladného, konkrétne o potieraní demokracie. Aj tu treba porozmýšľať o vhodnejšom prostriedku. Publistista mal očividne na mysli potláčanie, umlčiavanie alebo i odstraňovanie demokracie.

V závere ešte zopakujeme, že potierame iba chlieb, pleť, povrch niečoho a to, čo si neželáme, napr. zlo, netoleranciu treba odstraňovať, potláčať, premáhať alebo prenasledovať.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 2. 6. 1995)


strana 251

Konateľ

JÁN KAČALA

Keby sme vám, vážení poslucháči, na úvod položili otázku, ktoré z dvojice slov konateľ — jednateľ treba uprednostniť v spisovnej slovenčine, pravdepodobne by ste uhádli, že to je slovo konateľ. Našu vieru v podporu slova konateľ tu vyslovujeme napriek tomu, že pri ňom v našej spisovnej reči ide o novšie slovo, ktoré nájdeme vo výkladových slovníkoch slovenčiny. Jeho základom je sloveso konať so zreteľným a ustáleným významom, preto je jasná aj motivácia slova konateľ. V súčasnom jazyku je to veľmi potrebné slovo a v reči je známe vo dvoch významoch: 1. je to funkcionár istej organizácie majúci na starosti istú agendu, ako to dosvedčujú povedzme spojenia konateľ spolku, konateľ združenia; v tomto význame je slovo konateľ synonymné s bežnejším výrazom tajomník; v 2. význame sa slovo konateľ používa v rovnakom význame ako výrazy zástupca, agent; potvrdzujú to napr. spojenia konateľ firmy, konateľ štrajkujúcich. Naproti tomu výraz jednateľ nepatrí do spisovnej slovenčiny nielen preto, že namiesto neho spisovný jazyk má plnohodnotnú náhradu v slove konateľ, lež najmä preto, že základ jednať je v našom jazyku oslabený a úzko vymedzený na prípady slovesa jednať sa vo význame "dohodovať sa o cene", ako aj slovesa vyjednávať, ktoré nám je v súčasnosti známe okrem iného aj z moderného spojenia kolektívne vyjednávanie.

Na záver: novšie slovo konateľ má v našom spisovnom jazyku širokú oporu v iných slovách so základom konať a je významovo zreteľné a jednoznačné.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 9. 6. 1995)

Čo so slovom puzzle?

MATEJ POVAŽAJ

V súčasnosti je medzi našimi deťmi obľúbená detská hračka, ktorej princíp spočíva v tom, že obrázok zobrazený na lepenke a rozdelený na


strana 252

veľké množstvo malých nepravidelných častí majú deti po jeho rozložení znova zložiť. Túto hračku jedni azda pod vplyvom nemčiny volajú pucle, iní v zhode s jej pravopisnou podobou puzle a tí, ktorí prišli do kontaktu z angličtinou, ju volajú pazl. Na obale tejto hračky, ktorá sa k nám v súčasnosti v prevažnej miere dováža zo zahraničia, sa uvádza slovo puzzle písané s dvoma z. Nie všetci však vedia, že názov tejto hračky má pôvod v angličtine, kde sa vyslovuje pazl. Slovo pazl má v angličtine význam "záhada, problém, hádanka, hlavolam" a spomínaná hračka sa oficiálne volá jig‐saw puzzle [vysl. džigsó pazl]. Tak sa to aspoň uvádza v anglických výkladových a prekladových slovníkoch. Mnohí si možno kladiete otázku: Musíme názov tejto hračky preberať z angličtiny? Nemáme v slovenčine vhodný výraz na jej pomenovanie? Naša odpoveď je jednoznačná. V slovenčine máme vhodný výraz a u nás sa používal na pomenovanie hračky s rovnakým princípom už dávno predtým, ako sa spomínaná hračka začala dovážať zo zahraničia. Ide o slovo skladačka. Toto slovo nájdeme nielen v našich výkladových slovníkoch, ale aj v prekladových slovníkoch pri anglickom výraze pazl alebo džigsó pazl. A komu by sa zdalo, že slovo skladačka sa používa aj v inom význame, nech si uvedomí, že aj anglické slovo pazl nemá iba jeden, ale niekoko významov. Komu by ani to nestačilo, môže si názov skladačka doplniť o vhodný prívlastok, napr. obrázková skladačka. Tento názov odporúčame aj našim výrobcom a predavačom.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 13. 6. 1995)

Umiestnenie prísudkového slovesa vo vete

JÁN KAČALA

Pri výstavbe slovenskej vety sa uplatňujú predovšetkým významové činitele. Z tohto hľadiska vo vete rozlišujeme relatívne známu časť, ktorú pri pokojnom, neutrálnom podávaní obsahu umiestňujeme na začiatok,


strana 253

a neznámu alebo novú časť, ktorú kladieme na koniec vety. Tým významová krivka slovenskej vety nadobúda prirodzené vystupňovanie v závere vety. Prísudkové sloveso stojí spravidla medzi týmito dvoma významovými časťami vety a zaujíma tak stredové postavenie. A práve tento poznatok sa v rečovej praxi často porušuje tým, že prísudkové sloveso posúvame do začiatočnej časti vety. Tým sa sloveso neodôvodnene dostáva pred relatívne známe časti vety. A tým sa prirodzená významová línia vety porušuje a veta získava inú, možno povedať nechcenú podobu. Napríklad vo vete Možno práve robíte v triede pokusy so soľou je neodôvodnene vysunuté sloveso robiť pred príslovkové určenie v triede, ktoré je relatívne známou časťou vety. Tak veta stráca svoju normálnu významovú stavbu. Nadobudne ju vtedy, keď sloveso presunieme za túto známu časť. Upravená veta vyznieva prirodzenejšie: Možno v triede práve robíte pokusy so soľou. Z našej poznámky vyplýva praktická rada, aby sme pri tvorení vety pamätali na to, že prísudkové sloveso v slovenčine patrí medzi relatívne známu a relatívne novú informáciu. Za prísudkovým slovesom by malo nasledovať už iba to, čo sme vetou chceli povedať ako nové, neznáme.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 23. 6. 1995)

Bez angličtiny to nejde?

IVAN MASÁR

Provokujúcou črtou súčasnej publicistiky a tlače vôbec je nefunkčné, a teda nepotrebné preberanie anglických výrazov. Okrem toho je tu móda vysvetľovať ustálený a zrozumiteľný výraz anglickým náprotivkom. Vysvetľujúci anglický výraz sa zvyčajne uvádza v zátvorke za jeho slovenským ekvivalentom. Z príkladov, ktoré na tento jav uvedieme, je na prvý pohľad jasné, že takýto postup nie je ani logický, ani neskvalitňuje dorozumievanie, že anglický výraz je len akousi samoúčelnou dekoráciou.


strana 254

Je prinajmenšom zarážajúce adresovať čitateľovi slovenských novín napr. takúto vetu: Atribútom vyspelej demokracie na mediálnom poli je existencia "kvalitných novín" (press of quality). Takisto treba hodnotiť postup, keď sa spojenia spôsob života, životný štýl vysvetľujú v zátvorke anglickým výrazom way of life. Slovenský rodič sa s počudovaním musí dívať na pedagogickú príručku s podtitulom Rada pre rodičov dospievajúcich detí (teenagerov). Nepochopiteľný je výraz workshop na pozvánke na konferenciu so slovenským rokovacím jazykom. Výrazom workshop sa vysvetľuje domáce spojenie pracovná porada.

Podobných príkladov je, žiaľ, mnoho. Náš kritický postoj k nim vychádza z toho, že príslušné texty sú adresované slovenskému čitateľovi, ktorý zväčša angličtinu neovláda, a tak mu anglický výraz nič ani nedopovie, ani nevysvetlí. Koniec koncov je celkom zbytočné po anglicky vysvetľovať také zreteľné a bežné spojenia slov, ako sú kvalitné noviny, životný štýl, dospievajúce dieťa či pracovná porada. Anglické výrazy za nimi nie sú ničím iným ako prejavom snobstva a pokusom infikovať vedomie Slovákov vírusom nesebestačnosti slovenčiny.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 7. 7. 1995)

Hoc zákony spisovnej reči ani Hodža, ani nikto druhý nekodifikoval na základe živej reči slovenskej, ony sa poznenáhle predsa samy sebou v tomto smere utvárali, s úplným ignorovaním polovičatých gramatík Hattalových.

  1. Czambel: Slováci a ich reč, s. 218. *

strana 255

NAPÍSALI STE NÁM

Treba pravidelne upozorňovať na nešváry

Vždy som bol zvyknutý v plnom rozsahu ctiť a vážiť si rodnú reč v jej spisovnej podobe. Preto sa mi už rad rokov "ježia vlasy" a nabieha mi "husia koža", keď permanentne — každú chvíľu — znevažujú spisovný jazyk nielen radoví — bežní občania, ale aj mnohí redaktori, reportéri, moderátori, ale aj funkcionári nielen bežne, ale aj v televízii, v rozhlase a v dennej tlači. Holduje sa "výrazivu" preberanému zo slangov a z cudzích jazykov (najmä z angličtiny), a to až do spotvorenej podoby a podania. Holduje sa "kašlaniu" na pravidlá spisovnej reči, väčšinou si ich ľudia prispôsobujú, ako sa im zachce, prípadne ako sa im to momentálne podarí. A tak potom vznikajú vety, slovné obraty a spojenia, ktorým nik nerozumie. Uvediem príklady:

— Čítame, alebo počujeme hovoriť redaktora, reportéra, spravodajcu, moderátora a pod.: Môžete byť konkrétny (konkrétnejší)? Ak mám byť konkrétny, tak ...

Predsa konkrétny je každý už tým, že existuje, tým, aký je, tým, ako existuje, ako koná a prejavuje sa. Treba to jasne a zrozumiteľne špecifikovať, napr. Môžete sa vyjadriť konkrétnejšie? Môžem uviesť konkrétne príklady, údaje, podrobnosti.

— Čítame alebo počujeme: Armáda sa zvýšila..., Polícia sa znížila... Ani armáda, ani polícia sa nemôže ani zvýšiť, ani znížiť. Môže sa však meniť stav armády, znižovať alebo zvyšovať sa počet vojakov, armádnych častí a celkov, oddelení polície a pod.

— Obdobne možno počuť formulácie: Vysoké školy sa zvyšujú alebo znižujú... Zvyšovať alebo znižovať sa môže rozsah alebo úroveň činnosti vysokých škôl, fakúlt, katedier, pracovníkov, učiteľov a študentov na vysokých školách, fakultách a katedrách. Aj tu je potrebná konkrétnejšia reč.


strana 256

— Podobne možno počuť či čítať formulácie: Zvyšuje sa priemysel, znižuje sa poľnohospodárstvo alebo zdravotníctvo a pod. Tu sa po pravde dá povedať, že poľnohospodárstvo a zdravotníctvo u nás upadá: zvyšovať či znižovať sa môže iba niečo v uvedených oblastiach (rozsah a úroveň organizácie, štrukturovania, úroveň výroby, odborná pripravenosť pracovníkov, výsledky hospodárenia a činností a pod.). Bolo by dobré častejšie v Slovenskej televízii vhodnými spôsobmi — krátkymi šotmi, ako sa to už teraz deje, ale aj inak — napr. zábavnou formou — upozorňovať na tieto nešváry. Jednoducho treba vychádzať z toho, že návyky u ľudí sú húževnaté a tvrdošijné, a ak si niekto navykol vyjadrovať sa "kuchynským jazykom" — rečou, trvá mu to potom dosť dlho, než sa také jazykovo umravňujúce podnety dostanú do jeho vedomia, než sa začne nimi aj riadiť. Nedá sa nič robiť, treba to robiť často, pravidelne a tvrdošijne, inak táto "nápravná činnosť" nemá nádej na úspech.

Ján Kmeť, Bratislava

Slovník terajšej spisovnej reči odznačuje sa počeštenosťou, t. j. nesčíselným počtom takých českých slov, ktoré Slovákovi prostému unezrozumiteľňujú to, čo číta. Presiaknutý je českými výrazmi a slovami aj beletristický sloh, ktorý sa mal skade poslovenčovať. Bedlivý čitateľ všeličomu sa mohol naučiť z vydanej poézie ľudovej, hoc je ani reč jej vydaní nie bezvadná.

To je naša bieda, že sa máloktorý spisovateľ slovenský uponíži k ľudu, aby sa od neho po slovensky učil. Každý sa učí z kníh, a často z kníh českých.

  1. Czambel: Slováci a ich reč, s. 218. *