Obsah
strana 129
MÁRIA PISÁRČIKOVÁ
Výkladový slovník spisovného jazyka normatívneho typu patrí k tým základným knihám, ktoré by v každom kultúrnom spoločenstve mali byť stále poruke, a to nie iba v knižniciach, lež aj na trhu. U nás má takéto jazykovokultúrne poslanie Krátky slovník slovenského jazyka (KSSJ), ale toto dielo už na knižnom trhu nedostať. Preto sa pripravuje jeho tretie vydanie, pravdaže, doplnené a opravené. Súvisí to s jednoduchým faktom, že obraz slovnej zásoby sa prirodzene mení (slovník odráža stav približne spred 15 rokov), no keď do toho vstúpi ešte taká závažná spoločensko‐politická zmena, aká sa u nás stala v r. 1989, potom proces premien v slovnej zásobe je ešte väčší.
Dopĺňanie a oprava KSSJ sa uskutočňuje v niekoľkých rovinách. 1. Doplnia sa slová, významy slov a slovné spojenia, ktoré sa za posledných 10—15 rokov dostali do centra slovnej zásoby a bez ktorých by obraz súčasného spisovného jazyka nebol primeraný. 2. Doplnia sa niektoré frekventované systémové odvodeniny (ako prihniezdované slová), ktoré sa z úsporných dôvodov v slovníku vynechávali. 3. Doplnia sa viaceré gramatické údaje, ktoré KSSJ nezaznačoval preto, že sú úplne pravidelné; napriek tomu sa však v praxi pri nich robia chyby, čo je dôvod ich zachytenia. 4. Dôležitou zložkou prípravy slovníka na 3. vydanie sú opravy. Týkajú sa najmä výkladov slov, ktoré zodpovedajú obdobiu svojho vzniku jednak
strana 130
v ideologickej, ale aj vecnej rovine. V rámci opráv tohto typu mnohé neaktuálne príklady sa nahradia súčasnejšími spojeniami. 5. V celom slovníku sa vynechajú iniciálové skratky. 6. Odstránia sa niektoré lexikografické nedôslednosti a korektorské chyby. 7. Uvedie sa do súladu normatívna zložka slovníka s najnovšími Pravidlami slovenského pravopisu. 8. Výraznejšie sa vyčlení nespisovná slovná zásoba. 9. Odstránia sa skrátené podoby (zväčša v podobe prípon) pri prihniezdovaných slovách.
Uvedené body doplnkov a opráv rozvedieme širšie, aby bola zreteľnejšia ich potrebnosť.
1. Dopĺňanie slov sa týka predovšetkým slov označujúcich nové skutočnosti. Sú to výrazy ako bodovník, fritovačka, jogurtovač, kupónka, mikrovlnka, audiovízia, autoalarm, azylant, bankomat, bezbariérový, bezdomovec, bezodpadový, brokolica, cuketa, cédečko, cezhraničný, disketa, drogovať, eku, elpéčko, fitnescentrum, grant, hamburger a mnohé iné. Zriedkavejšie sú nové slová označujúce už jestvujúce skutočnosti; je to typ hovorca, hostka, životnoprostreďový, prostreďový. Veľké množstvo je nových spojení, ktoré označujú nový pojem a ktoré súčasný slovník musí zachytiť. Ide o prípady typu akčný film (vyznačujúci sa rýchlo sa striedajúcimi scénami s akcentom na dej), adventný veniec (rozšírený u nás iba v poslednom čase), zdravotný brat (ako pendant k zdravotná sestra), kreditná karta, kupónová privatizácia, žltý anjel (v doprave), banánová republika (africká al. juhoamerická rozvojová krajina), čiarový kód (v obchode), čierna diera, ozónová diera, čierny šerif, dominový efekt (reťazová reakcia), mäkké/tvrdé drogy, konverzia zbrojárskej výroby atď. K neologizmom treba prirátať aj nové významy už existujúcich slov. Príklady: Pri slove alternatíva je to význam "možnosť" (využiť všetky alternatívy); pri alternatívny sa dopĺňa význam "iný ako doteraz používaný, platný" (alternatívne zdroje, alternatívna medicína); pri slove balík je nový význam z publicistiky "súbor rovnorodých vecí" (balík problémov, peňazí); slovo čitateľný sa obohatilo o význam "taký, ktorému sa dá ľahko rozumieť"; pri podstatnom mene disk je nový význam "súčasť počítača na ukladanie dát"; prídavné meno nepriechodný sa obohatilo o význam "ktorý nemôže prekonať istú prekážku" (nepriechodný návrh) atď. Ďalším druhom dopĺňaných slov sú výrazy, ktoré v staršej slovnej zásobe boli, ale ich vše-
strana 131
obecné používanie bolo minimálne v súvislosti s daným spoločenským zriadením, s potláčaním religiozity a ďalšími charakteristickými javmi minulých štyroch desaťročí. Z tohto okruhu sa dopĺňajú oživené slová z oblasti finančníctva, bankovníctva, ekonomiky, náboženstva a pod. typu dividenda, diskont, doktorand, konateľ, arcidiecéza, exercízie, charizma, homília, noviciát, konvent. Týka sa to i významov slov: pri slove desiatok sa dopĺňa význam "desať zdravasov v ruženci", pri slove milosť význam "nadprirodzený Boží dar na dosiahnutie večnej blaženosti" a pod. Dopĺňajú sa aj slová majúce vysokú frekvenciu najmä v súčasnej publicistike ako hektický, kauza, koaličník, konsenzus, lukratívny, medializovať. V oblasti frazeológie sa doplnia najsúčasnejšie frazeologizmy šírené najmä prostredníctvom informačných prostriedkov: robiť/zaujať pozíciu mŕtveho chrobáka; nie je to hra na fazuľky; byť v obraze; vedieť, kde je sever; obchod s bielym mäsom; ťah na bránu; to je gól a pod.
Celkom osobitný problém pri dopĺňaní slovníka predstavujú anglicizmy, resp. amerikanizmy. Na jednej strane rozhodne nepatria do centra slovenskej slovnej zásoby, teda do tej časti, na ktorú sa slovník zameriava, ale na druhej strane nemožno zatvárať oči pred ich expanzívnym šírením. Verejnosť iste oprávnene očakáva v slovníku vyjadrený postoj k módnej, vysoko frekventovanej vrstve týchto slov. Je prirodzené, že sa k nim bude pristupovať diferencovane: zváži sa miera ich potrebnosti, nenahraditeľnosti, vžitosti či módnosti, povrchného prijímania cudzích prvkov atď. Rozličný stupeň potreby týchto slov možno ukázať na takejto škále: hardvér, softvér, bajt/byte, bit, klíring/clearing, lízing/leasing, know‐how, díler/dealer, imidž, boom, displej, brífing, dresing, broker (dohodca), billboard (veľkoplošná reklamná tabuľa), gay (homosexuál), joint ventures (spoločný podnik).
2. Z úsporných dôvodov sa v slovníku pri hniezdovaní vynechávali niektoré systémové odvodené slová, najmä prídavné mená, príslovky, podstatné mená na ‐osť a prechýlené podstatné mená. Ak sa pri týchto slovách zvýšila frekvencia alebo nastala zmena v kodifikácii, v novom vydaní sa zachytia. Sú to prípady typu banketový (pri banket), agentúrny (pri agentúra), dlhopisový (pri dlhopis), drogistka (pri drogista — obchodník s drogami; užívateľ drog), červičí (pri červ, červík; zmena dĺžky), brhličí (pri brhlík) atď.
strana 132
3. V KSSJ sa podľa koncepcie osobitne upozorňovalo iba na tie gramatické tvary, ktoré sa vymykajú z pravidelnosti. V ďalšom vydaní sa vychádza viac v ústrety používateľovi a zachytia sa tie tvary, pri ktorých sa v praxi robia chyby. Dobrým príkladom je slovo diel, ktoré má pravidelné skloňovanie podľa vzoru dub, a predsa býva váhanie pri jeho lokálovom tvare.
4. Náročnou zložkou príprav na nové vydanie sú opravy, úpravy, zmeny v niektorých heslách, v ktorých sa bezprostredne odrážala ideológia a vôbec spoločenské usporiadanie minulého systému. Hoci KSSJ takmer neobsahuje tendenčné prvky výkladov slov, predsa je odrazom obdobia, v ktorom vznikol. Za príklad poslúži heslo bankrot, ktoré sa vykladá ako "finančný úpadok v kapit. hospodárstve". Tu nejde o zideologizovaný výklad, ale o reálny opis významu slova, ktoré sa v predchádzajúcom období nepoužívalo, lebo príslušné ekonomické javy fungovali inak a inak sa i pomenúvali. Preto poznámky ako "v kapit.", "v predsoc. spoločnosti", "v min.", boli nevyhnutným výkladovým aparátom, akým pri oprave slovníka budú pri niektorých reáliách musieť byť poznámky typu "za socializmu". Pri heslách ideologického rázu sú nevyhnutné aj úpravy v príkladovej časti hesiel. V hesle ľud, ľudový sa napr. musia vymeniť dnes už anachronicky alebo príznakovo vyznievajúce spojenia pracujúci ľud, vláda ľudu, ľudová demokracia, Čs. ľudová armáda, ľudové milície a pod. Pri slovách z náboženského okruhu treba uviesť, že vzhľadom na dané obdobie sa v KSSJ zachytili v bohatom výbere a ich výklady boli neutrálne, bez tendenčných sprievodných poznámok, ako je to napr. v Slovníku slovenského jazyka a iných slovníkoch. To však neznamená, že nebudú doplnenia a opravy v súlade s najnovšou náboženskou terminológiou. Podrobné čítanie slovníka ukazuje na hĺbku i šírku zmien v našom živote.
5. S predchádzajúcimi opravami slovníka súvisí aj vynechanie iniciálových skratiek zo súboru hesiel. Táto zložka slovnej zásoby je pomerne málo stabilná a najmä v obdobiach spoločenských zlomov je to jeden z najpremenlivejších prvkov, lebo sa dotýka organizácie štátu, spoločnosti, záujmových skupín a pod. Dôkazom toho sú skratky typu KSS, KSČ, KOR (Krajská odborová rada), ROH, ČH, ČSA, ČSAD, ČST, SZŽ atď. Nové skratky sa do slovníka nezahrnú.
6. Nové vydanie slovníka je príležitosťou na odstránenie korektorských chýb, ktoré sa zistili pri viacročnom používaní slovníka, ako aj niektorých
strana 133
lexikografických nedôsledností. Napr. v hesle kresťan je slovo vyznavač uvedené s krátkym a, v hesle podchladiť nam. spojenia na prípustnú mieru je na prístupnú mieru, heslo húfny má podobu hufny, heslo jednostaj je označené ako príd. namiesto prísl., na s. 380 je Rímska ríša uvedená s malým začiatočným písmenom atď. Pri viacerých heslách vypadli gramatické tvary, označenia rodu, príp. slovného druhu, inde je chybná abeceda. Pri opravách tohto typu výdatne pomôže počítačová technika.
7. Po vyjdení KSSJ sa v nových Pravidlách slovenského pravopisu realizovali isté systémové zmeny v oblasti fungovania rytmického krátenia. Všetky tieto zmeny sa v novom vydaní slovníka musia dôsledne zachytiť. Ide o skracovanie dĺžok pri podstatných menách typu dráhar, prevádzkar, prevádzkareň, pri príčastiach typu vládnuci, pri prídavnom mene žiaduci a pri zvieracích adjektívach typu kolibričí, kamzičí, červičí. Slovník sa uvedie do súladu s PSP aj v jednotlivostiach, napr. písanie slova Boží s veľkým B, dĺžka v slovesách legitímny, diaspóra, kánonický, prípadne v ďalších čiastkových zmenách, ktoré sa nájdu pri porovnávaní obidvoch normatívnych diel.
8. Požiadavka výraznejšie vyčleniť nespisovnú vrstvu slovnej zásoby spisovného jazyka sa realizuje grafickým spôsobom (obyčajným typom), ako aj konkrétnym označením príznaku slova. Týka sa to predovšetkým subštandardných a slangových slov (sáčik, dospelák), v jednotlivých prípadoch sa využijú aj iné pomocné označenia typu nesprávne, lepšie, vhodnejšie. Na nárečovú lexiku, zachytávanú v slovníku iba celkom výnimočne, sa tento spôsob vyčleňovania zo slovnej zásoby spisovného jazyka nevzťahuje, keďže pomer nárečí k spisovnému jazyku je celkom inej povahy. Uvedený spôsob grafického riešenia si bude vyžadovať niektoré nové hodnotenia jednotlivých slov (najmä z okruhu profesionálneho slangu), pretože tieto slová ťažko možno vylúčiť zo spisovného jazyka (typ databáza, databanka, z lekárskeho slangu príslužba, zo športového slangu prečíslenie atď.).
9. V jednozväzkovom KSSJ sa z úsporných dôvodov pri základnom slove, s ktorým slovotvorne súvisia, prihniezdúvajú odvodené prídavné mená, príslovky, podstatné mená na ‐osť, prechýlené podstatné mená, zdrobnené i zveličené podoby slova a zvratné slovesá. V slovníku sa spravidla uvádzajú v skrátenej podobe (najmä v podobe prípon). Keďže sa za
strana 134
pomoci počítačovej techniky ukázalo, že táto úspora nie je až taká závažná, aby ovplyvnila rozsah slovníka, v ďalšom vydaní sa od skracovania základných podôb prihniezdovaných slov upúšťa. Slovník sa tak stane čitateľnejší, a to aj pre neslovenských používateľov.
Napokon sa treba ešte zmieniť o prameňoch, z ktorých sa čerpá pri dopĺňaní a opravách nového vydania KSSJ. Je to predovšetkým počítačový korpus, ktorý sa v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra chystá pre veľký výkladový slovník slovenčiny a ktorý poskytuje najsúčasnejší obraz o slovnej zásobe (najmä v publicistike). Používa sa slovníková excerpcia realizovaná po skončení prác na KSSJ, využívajú sa jazykové rubriky (v rozhlase, v Kultúre slova, v tlači), ktoré najrýchlejšie komentujú nové prvky v slovnej zásobe. K dispozícii sú najnovšie encyklopédie, terminologické slovníky, predovšetkým z oblasti ekonomiky, bankovníctva, informatiky a náboženskej terminológie. Všetky tieto pramene sa však využívajú iba v takej miere, akú dovoľuje typ slovníka, t. j. musí sa zachovať nevyhnutná proporčnosť výberu slov.
ALEXANDRA JAROŠOVÁ
Minulý rok vyšiel posledný, 6. zväzok Veľkého slovensko‐ruského slovníka, nášho najväčšieho slovensko‐inojazyčného slovníka. Jednotlivé zväzky vychádzali zhruba v trojročných intervaloch od roku 1979 do roku 1995 vo Vede, vydavateľstve SAV. Na slovníku autorsky spolupracovalo postupne 17 autorov. Spomenieme iba tých, ktorí sú spoluautormi aspoň dvoch zväzkov a v zátvorke uvedieme počet zväzkov, na ktorých participovali: M. Masárová (5), M. Petrufová (5), V. Dorotjaková (4), M. Filkusová (4), E. Fifiková (4), P. Ďurčo (3), A. Jarošová (3), Ľ. Balážová (2),
strana 135
J. Benkovičová (2), K. Sakanová (2), A. Šebestová (2), A. Španková (2). Hlavnou redaktorkou diela, okrem prvého zväzku, ktorý redigoval D. Kollár, bola E. Sekaninová. Šesť zväzkov Veľkého slovensko‐ruského slovníka má spolu 4608 strán a spracúva 95 000 heslových slov. Ruské ekvivalenty prešli redakciou vo vydavateľstve Russkij jazyk v Moskve a recenziou v Ústave slavistiky a balkanistiky Ruskej akadémie vied. Dlhoročným recenzentom slovníka zo slovenskej strany bol J. Horecký.
Cieľ, ktorý si autori a redaktori slovníka vytýčili, bol veľmi ambiciózny: opísať čo najúplnejšie slovnú zásobu súčasnej spisovnej slovenčiny a konfrontovať ju so slovnou zásobou spisovnej ruštiny. Takto poňatý slovník plní nielen praktickú prekladateľskú funkciu, umožňujúcu prekladať do ruštiny slovenské texty z najrozličnejších predmetných a štýlových oblastí, ale aj funkciu lexikologicko‐konfrontačnú, ktorá predpokladá priebežné riešenie mnohých teoretických problémov.
Konfrontačná funkcia sa uskutočňuje určením inojazyčných ekvivalentov (v našom prípade ruských slov) východiskového slova (v našom prípade slovenského, či už jednovýznamového, alebo viacvýznamového) a predstavením tohto východiskového slova aj s ekvivalentmi v podobe istej štruktúry — v podobe dvojjazyčného hesla. Vyriešenie tejto úlohy vo veľkom slovníku je veľmi náročné.
Slovná zásoba každého jazyka je zložitý systém s veľkým množstvom podsystémov. Tieto podsystémy sú v každom jazyku organizované inak. Napríklad mnohé vzťahové prídavné mená, ako napr. bodliakový, celostránkový, cestovateľský, deportačný, dodávateľský, guľášový, halový, hektárový, chatový, maloroľnícky a pod., sa do ruštiny prekladajú len pomocou súvzťažného podstatného mena v nepriamom páde. Stovky slovenských distributívnych slovies (napr. povynášať, ponapichovať, pootvárať, ponadhadzovať a i.) nemajú ruský distributívny náprotivok. A hoci ruština pozná kategóriu distributívnosti (na rozdiel od slovenčiny ju uplatňuje aj v prídavných menách a príslovkách; porov. Dolník — Benkovičová — Jarošová, 1993, s. 50) a má aj distributívne slovesá, ich zástoj v slovnej zásobe ruštiny je v porovnaní so slovenčinou málo významný. Bolo treba vypracovať niekoľko spôsobov pretlmočenia slovenských distributív do ruštiny v závislosti od typu významu východiskového slovesa (porov. Sekaninová, 1974). Hlavná redaktorka slovníka navrhla rad typových ekvi-
strana 136
valenčných schém (pozostávajúcich z ekvivalentu a z istého typu vysvetľujúcej poznámky), na základe ktorých bolo možné pomerne jednotným spôsobom spracovať slovenské distributíva v dvojjazyčnom hesle. V priebehu koncipovania sa navrhnuté schémy spresňovali a ich počet vzrástol na 14. Ďalším problémom bolo spracovanie slovenských slovies s predponou za‐, ktoré sa sčasti zhodujú a sčasti rozchádzajú so súvzťažnými ruskými slovesami s predponami za‐ a pro‐. Ťažkosti pri priraďovaní ekvivalentu spôsobuje fakt, že v ruskej predpone za‐ sa zvláštnym spôsobom kombinuje význam začiatku deja s významom krátkeho časového úseku, počas ktorého dej trvá. Ďalej bolo napríklad potrebné zjednotiť spôsob pretlmočenia významu slovenských zreteľových prísloviek, ako kvalitatívne, finančne, kapacitne, rozmerovo, veľkostne a pod., ktoré sa v ruštine vyjadrujú len opisom (Kollár, 1974, s. 75). Príkladov asymetrie slovenských a ruských lexikálnych podsystémov by sme mohli uviesť ešte celý rad. Na ilustráciu azda stačí aj tých niekoľko spomínaných príkladov.
Kľúčovým problémom každého slovníka je významová asymetria lexikálnych jednotiek dvoch jazykov. Ideálna ekvivalencia slov dvoch jazykov je zriedkavý jav. Stáva sa, že slovenské viacvýznamové slovo má ako ekvivalent ruské viacvýznamové slovo s takým istým počtom a charakterom významov. Častejší je prípad, že pre každý z významov slovenského viacvýznamového slova má ruština iný výraz (tento vzťah platí aj naopak). Tento typ asymetrie (viaceré významy jedného slova východiskového jazyka stoja oproti viacerým slovám cieľového jazyka) však nepredstavuje osobitný problém pre lexikografa. Ako problém tento jav vystupuje najmä pri vyučovaní daného jazyka ako cudzieho, lebo takéto prípady sú zdrojom medzijazykovej interferencie. Pre lexikografa je v tomto prípade dôležité to, že napriek výrazovej asymetrii jestvuje významová zhoda. Každý z významov slovenského viacvýznamového slova je pokrytý aspoň jedným ruským ekvivalentom s rovnakým významom. Oveľa zložitejšie sú prípady, keď lexikálna jednotka východiskového jazyka (môže to byť jeden z významov viacvýznamového slova, ale môže ísť aj o jednovýznamové slovo) nemá primeraný významový ekvivalent v cieľovom jazyku. Napríklad slovenské slovo záhradníctvo nemá ruský ekvivalent, ktorý by bol na rovnakom stupni všeobecnosti. Zato má tri špecializovanejšie výrazy: sadovodstvo; ovoščevodstvo a plodovodstvo. A naopak slovenské slovesá
strana 137
háčkovať a pliesť majú v ruštine len jeden ekvivalent — viazať. Rozdiel medzi týmito dvoma činnosťami sa v ruštine vyjadruje len pomocou kontextu. Všetky tieto problémy bolo potrebné riešiť pomocou primeranej lexikologicko‐lexikografickej teórie. Nazdávame sa, že teraz je jasnejšie, prečo slovník plní nielen praktickú prekladateľskú funkciu, ale aj teoretickú konfrontačnú funkciu.
Napokon treba zdôrazniť ešte tretiu, veľmi dôležitú funkciu slovníka. Ide o to, že slovník svojím rozsahom a spracovaním prekračuje rámec aktívneho slovníka pre Slovákov, t. j. slovníka, ktorý umožňuje používateľovi prekladať zo slovenčiny ako materinského, resp. známeho jazyka do ruštiny ako do relatívne neznámeho, resp. cudzieho jazyka. Slovník tým, že uvádza vysvetľujúce poznámky nielen v slovenčine, ale v odôvodnených prípadoch aj v ruštine, môže plniť funkciu aj pasívneho slovníka, t. j. slovníka používaného pri preklade textu z neznámeho jazyka (v našom prípade slovenčiny) do známeho jazyka (v našom prípade do ruštiny). Slovník je teda určený aj Rusom a všetkým tým, ktorí ovládajú ruštinu. Touto svojou aktívno‐pasívnou funkciou Veľký slovensko‐ruský slovník presahuje rámec slovensko‐ruskej lexikografie a nadobúda širší slavistický význam. "Je akoby mostom, cez ktorý sa dostáva slavistická aj širšia neslavistická verejnosť k poznaniu slovenčiny cez ruštinu ako svetový jazyk" (text na záložke I. zväzku VSRS).
V prvých dvoch zväzkoch slovníka, v ktorých je podrobne predstavená jeho koncepcia, sa konštatuje, že pri stavbe hesla sa uplatňuje princíp "prekladového ekvivalentu" (záložka I. zv., úvodná štúdia v II. zv.) a princíp "prekladového významu" (úvodná štúdia v I. zv.). E. Sekaninová to v úvode k poslednému zväzku diela sformulovala takto: "Šiesty zväzok Veľkého slovensko‐ruského slovníka — takisto ako predchádzajúce zväzky — je vybudovaný na teórii prekladového ekvivalentu, ktorá je podstatou teórie dvojjazyčnej lexikografie tzv. "bratislavskej lexikografickej školy" (Veľký slovensko‐ruský slovník VI, 1995, s. 7; porov. aj Sekaninová, 1993). Pristavme sa na chvíľu pri pojmoch prekladový ekvivalent (resp. prekladový význam) a bratislavská lexikografická škola.
Koncepciu prekladového ekvivalentu vypracoval L. V. Ščerba a použil ju vo svojom známom Rusko‐francúzskom slovníku (1936). Svoju predstavu o rozličných typoch dvojjazyčných slovníkov (aktívnom — z mate-
strana 138
rinského jazyka do cudzieho — a pasívnom — z cudzieho jazyka do materinského) a tomu zodpovedajúcej štruktúre dvojjazyčného hesla prezentoval vo svojom známom diele Náčrt všeobecnej teórie lexikografie (1940). Tieto veci pripomíname preto, lebo západoeurópska lexikografia "objavila" Ščerbu len v osemdesiatych rokoch vďaka vynikajúcemu dánskemu lexikografovi H. P. Kromannovi, ktorý sa o Ščerbovej teórii zmieňuje vo svojich štúdiách a spolu s dvoma spoluautormi ju prezentuje aj v trojdielnej Medzinárodnej encyklopédii lexikografie (Kromann — Riiber — Rosbach, 1991, s. 2712—2728). Samotný preklad Ščerbovej štúdie do angličtiny sa objavil až koncom minulého roka v časopise International Journal of Lexicography. (Je možné, že absencia prekladu tejto zásadnej state spôsobila to, že skoro bez povšimnutia zapadla zmienka o Ščerbovi v autoritatívnom diele Manual of Lexicography od L. Zgustu a kol. z roku 1970.) Pre aktívny typ dvojjazyčného slovníka (napr. slovensko‐inojazyčného) postuloval Ščerba zásadu, že ekvivalent nemá byť vysvetlením významu východiskového slova, ale "reálnym prekladom" a má byť podľa možnosti dosaditeľný do prekladaného textu (Russko‐francuzskij slovar, 1950, s. 7). Pri východiskovom význame sa nemá uvádzať celý rad ekvivalentov synoným, ale podľa možnosti najvšeobecnejší a najvýstižnejší ekvivalent. Ak je potrebné uvádzať viacej ekvivalentov, je nevyhnutné poukázať na spôsob ich použitia (kontextové a situačné obmedzenia). Pre pasívny typ dvojjazyčného slovníka (napr. inojazyčno‐slovenského) Ščerba sformuloval zásadu, podľa ktorej pretlmočenie významu východiskového slova má mať opisný charakter (teda ide o preloženie významovej definície inojazyčného výkladového slovníka, a teda o opisný ekvivalent). Takže s protikladom aktívny slovník : pasívny slovník sa objavila aj opozícia prekladový ekvivalent : opisný ekvivalent.
Bratislavská lexikografická skupina koncom štyridsiatych rokov nadviazala na Ščerbovu koncepciu prekladového ekvivalentu. A. V. Isačenko za výdatnej pomoci študentov rusistov spracoval prvý moderný Slovensko—ruský prekladový slovník (I. zv. 1950). V roku 1951 začal lexikografický kolektív (E. Sekaninová, M. Filkusová, V. Lapárová‐Dorotjaková, O. Malíková, E. Kučerová) pracovať na päťzväzkovom Veľkom rusko‐slovenskom slovníku. Hoci podľa Ščerbovej teórie išlo o pasívny typ slovníka, pracovný kolektív sa rozhodol použiť modifikovaný variant koncepcie
strana 139
aktívneho slovníka, t. j. východiskové slovo pretlmočiť pomocou reálneho prekladového ekvivalentu (Isačenko, 1961). Heslo bolo členené na významové odseky podľa toho, koľko malo nesynonymných ekvivalentov. Tento významový odsek (nie vždy korešpondujúci so skutočným významom východiskového slova) sa nazýval v koncepcii bratislavskej lexikografickej školy prekladovým významom (Ďurovič, 1953, 1961; Sekaninová, 1968; Kollár, 1973).
O otázke významového členenia hesla a probléme opisného a prekladového ekvivalentu sa živo diskutovalo na I. konferencii českých a slovenských lexikografov v Bratislave v roku 1952 (Ďurovič, 1953; Malíková, 1953), a to medzi pražskou a bratislavskou lexikografickou skupinou. Na tejto konferencii bratislavská skupina explicitne formulovala zásady svojej koncepcie (prekladový ekvivalent a členenia hesla podľa ekvivalentov, a nie podľa významovej štruktúry východiskového slova). Zborník z tejto konferencie (Lexikografický sborník, 1953) sa stal jedným z prvých diel modernej teoretickej lexikografie v Európe a bohato ho cituje aj L. Zgusta vo svojej príručke Manual of Lexicography, ktorá má pre teóriu lexikografie zásadný význam. Veľký rusko‐slovenský slovník bol dokončený na začiatku normalizačného obdobia a nikdy nebol nijako ocenený, lebo v predslove sú uvedené — v tom čase tabuizované — mená dvoch jazykovedcov: A. V. Isačenka (ako duchovného otca projektu) a Ľ. Ďuroviča (ako hlavného redaktora diela).
V roku 1976 sa začali prípravné práce na Veľkom slovensko‐ruskom slovníku, ktorý je náprotivkom spomínaného Veľkého rusko‐slovenského slovníka. Ku koncipovaniu slovníka pristúpila teda skupina autorov teoreticky a prakticky veľmi dobre pripravených, a preto je predkladané dielo výsledkom vysokej profesionality a jazykovej invencie. V európskom kontexte je veľmi málo dvojjazyčných slovníkov (ak vôbec sú), ktoré majú taký veľký rozsah a ktoré sú urobené na takej vysokej odbornej úrovni.
Povedzme si niekoľko slov o štruktúre hesla v tomto slovníku.
Heslové slovo je opatrené štylistickým kvalifikátorom a gramatickým aparátom. Informačnú hodnotu hesla zvyšuje tzv. sémantizácia, ktorá identifikuje významy (regulárne aj prekladové) viacvýznamového východiskového slova a súčasne vymedzuje význam jednotlivých ekvivalentov. V prípade slov opisujúcich slovenské etnické, historické a politické reálie má
strana 140
sémantizácia podobu vysvetľujúcich poznámok v ruštine pre používateľa ovládajúceho ruštinu (Rusa, slavistu). Ďalej heslo obsahuje starostlivo vybraté ekvivalenty, ktorých použitie je vymedzené spomínanou sémantizáciou. Každý význam slovenského slova a jeho typické použitia sú bohato ilustrované príkladmi a ich ruskými prekladmi. Exemplifikácia tak ukáže nielen typické slovenské spojenia, ale súčasne aj to, ktorý z ekvivalentov (ak je ich uvedených viac) je pre daný typ kontextov najvhodnejší a najtypickejší. V exemplifikácii sú aj kontexty, v ktorých nefiguruje ani jeden zo všeobecných a kanonizovaných ekvivalentov, ale je uvedený ekvivalent typický len pre dané spojenie. Tu sa dostávame na hranicu medzijazykovej idiomatiky, ktorej jadro tvorí frazeológia. Frazeológia je v slovníku spracovaná mimoriadne starostlivo. Na konci každého hesla je frazeologický odsek, v ktorom sú uvedené všetky slovenské združené pomenovania a frazémy obsahujúce dané heslové slovo. Slovenský frazeologizmus je vždy, keď je to možné pretlmočený výstižnou ruskou frazémou.
Z hľadiska bohatosti slovenského lexikálneho materiálu je Veľký slovensko‐ruský slovník v tomto čase, keď nie je na trhu veľký výkladový slovník súčasnej spisovnej slovenčiny, vlastne najbohatším slovenským slovníkom. Na jeho základe je možné koncipovať menšie príručné slovníky, iné dvojjazyčné slovníky a do určitej miery je možné z neho vychádzať pri tvorbe slovenských výkladových slovníkov.
LITERATÚRA
DOLNÍK, J. — BENKOVIČOVÁ, J. — JAROŠOVÁ, A.: Porovnávací opis lexikálnej zásoby. Bratislava, Veda 1993. 189 s.
ĎUROVIČ, Ľ.: Z diskusie. In: Lexikografický sborník. Materiály z I. celoštátnej konferencie československých lexikografov. Bratislava 1952. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1953, s. 127—128.
ĎUROVIČ, Ľ.: Ekvivalent v dvojjazyčnom slovníku. In: Lexikografický sborník. Materiály z porady o prekladových slovníkoch. Piešťany 1959. Red. V. Blanár. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1961, s. 78—87.
ISAČENKO, A. V.: Slovensko‐ruský prekladový slovník. Prvý diel A — O. Bratislava, Slovenská akadémia vied a umení 1950. 591 s.
ISAČENKO, A. V.: Zásady lexikografickej práce. In: Lexikografický sborník. Materiály z porady o prekladových slovníkoch. Piešťany 1959. Red. V. Blanár. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1961, s. 18—23.
strana 141
KOLLÁR, D.: Prekladový význam — jeho podstata a problémy. In: Slovo a slovník. Red. J. Ružička, I. Poldauf. Bratislava, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1973, s. 121—130.
KOLLÁR, D.: Špecifikum systémového opisu lexiky v konfrontačnom pláne. Československá rusistika, 19, 1974, s. 74—80.
KROMANN, H. P. — RIIBER, T. — ROSBACH, P.: Principles of Bilingual Lexicography. In: Dictionaries. An International Encyclopedia of Lexicography. Red. F. J. Hausmann, O. Rieichmann, H. B. Wiegand, L. Zgusta. Third Volume. Berlin — New York, Walter de Gruyter 1991, s. 2712—2728.
Lexikografický sborník. Materiály z I. celoštátnej konferencie čs. lexikografov. Bratislava 1952. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1953. 215 s.
MALÍKOVÁ, O.: Z diskusie. In: Lexikografický sborník. Materiály z I. celoštátnej konferencie československých lexikografov. Bratislava, 1952. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1953, s. 128—129.
SEKANINOVÁ, E.: Leksičeskoje značenije v dvujazyčnom plane russko‐slovackom. Slavica Slovaca, 3, 1968, s. 69—77.
SEKANINOVÁ, E.: Distributívnosť ako spôsob slovesného deja. (Štruktúrno‐sémantická analýza distributívnych slovies v slovenčine a ruštine). In: Štúdie z porovnávacej gramatiky a lexikológie. Bratislava, Veda 1974, s. 58—91.
SEKANINOVÁ, E.: Dvojjazyčná lexikografia v teórii a praxi. Bratislava, Veda 1993. 251 s.
ŠČERBA, L. V.: Opyt obščej teorii leksikografii. Izvestija Akademii Nauk SSSR. Otdelenije literatury i jazyka, 1940, č. 3. (Citované podľa vydania: Izbrannyje raboty po jazykoznaniju i fonetike. I. Leningrad, Izdateľstvo Leningradskogo universiteta 1958, s. 54—91.)
ŠČERBA, L. V. — MATUSEVIČ, M. I.: Russko‐francuzskij slovar. Moskva, Gosudarstvennoje izdateľstvo inostrannych i nacionaľnych slovarej 1950 (3. vyd.).
Veľký rusko‐slovenský slovník. 5 zv. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie 1960—1970.
Veľký slovensko‐ruský slovník. 1. zv. Red. D. Kollár. 2.—6. zv. Red. E. Sekaninová. Bratislava, Veda 1979—1995.
ZGUSTA, L.: Manual of Lexicography. Praha, Academia 1971. 360 s.
strana 142
JÁN HORECKÝ
V teórii literatúry — u nás najmä zásluhou nitrianskej školy — sa osobitná pozornosť venuje problematike medzitextových vzťahov, súvislostí medzi prvotným textom a jeho odrazmi v časovo nasledujúcich textoch. Prirodzene, v odborných textoch nie sú tieto vzťahy také "textotvorné" ako v próze, azda okrem priamych citácií autorov, ale jeden prípad si zaslúži mimoriadnu pozornosť. Ide o text, ktorý predstavuje interpretáciu náhľadov a teórií istého filozofa. Konkrétnym prípadom takéhoto interpretačného vzťahu autora k objektu interpretácie je kniha M. Marcelliho Michel Foucault alebo stať sa iným (vydalo vydavateľstvo ARCHA r. 1995 v sérii Filozofia do vrecka, Bratislava 1996, 135 s.).
Najjednoduchším, ale aj najvýraznejším prejavom tohto vzťahu je citovanie myšlienok interpretovaného autora. Preto je prirodzené, že v Marcelliho texte sú aj rozsiahlejšie citáty. Uvedieme aspoň jeden (s. 13):
Povedali ste predtým, že máte dojem, že som nepredvídateľný. To je pravda. No niekedy sa mi zdá, že som až príliš systematický a rigorózny. Študoval som už tri tradičné problémy: (1) Aké vzťahy udržiavame prostredníctvom vedeckého poznania s pravdou, s tými "hrami pravdy", ktoré sú také dôležité pre kultúru a v ktorých sme tak subjektom, ako aj objektom? (2) Aké vzťahy udržiavame s inými prostredníctvom týchto zvláštnych stratégií a mocenských pomerov? A (3) aké sú vzťahy medzi pravdou, mocou a sebou samým? Chcel by som to všetko ukončiť otázkou: Čo môže byť klasickejšie ako tieto otázky a systematickejšie ako vývin od prvej otázky k druhej a tretej a potom späť k prvej? Práve tam sa nachádzam.
Ako ukážeme ďalej, mnohé zo štylistických postupov M. Foucaulta si osvojil aj interpretujúci autor.
Inokedy sa citovaním dotvára súvetie:
Písať dejiny šialenstva, robiť archeológiu mlčania, to predsa znamená hovoriť, písať so všetkým, čo k tomu patrí: či archeológia, hoci aj mlčania, nie je logikou, t. j. organizovanou rečou, projektom, poriadkom, vetou, syntaxou, "dielom"? (41)
strana 143
Inštitúcia, kde sú internovaní blázni, nachádza svoje odôvodnenie v lekciách morálky; a morálka sa "ocitá pod úradnou správou rovnako ako obchod alebo ekonomika". (45)
(Foucault) — napríklad v súvislosti s objavením sa buržoáznej etiky pripomína "vynález nátlakového miesta, kde sa administratívnym príkazom vyrába morálka". (53)
Zriedkavejšie sa citujú, resp. uvádzajú v úvodzovkách len isté slovné spojenia. Napr. "režim pravdy", "všeobecná politika pravdy", "politická ekonómia pravdy" (35), "archeológia mlčania" (45), "prirodzené príčiny javu" (46), "atóm diskurzu" (81).
Nepriama súvislosť s vyjadrovacími spôsobmi interpretovaného autora sa prejavuje aj v obľube výrazových triád, v hromadení významovo blízkych slov v trojiciach. Napr.: všetky tieto ohlasy, interpretácie a aplikácie (11), z radikálnych alternatív, sporov a protikladov (sa) razom stane záležitosť doxológie (17), záujem o Foucaulta, jeho práce, postoje a smerovania (28), zmysel, funkcia a účinky hraníc (29), chce priamo vstúpiť do hier, v ktorých ide o pravdu, dobro a krásu, no aj o peniaze, pocty a moc (31), bol podozrievavý, obviňujúci a rozkladný (40), treba internovať, umlčať a trestať (45), v rozhovoroch, článkoch a knihách (76), po odmietnutí hľadania historických totalít, transcendentálneho základu a skrytého počiatku (84).
Niekedy sa opakuje to isté slovo. Napr.: na archeológiu sa Foucault odvolával, archeológia mu ukazovala cestu, z archeológie nášho myslenia načerpal presvedčenie (80), Foucault našiel prvú deľbu, prvú voľbu a prvý akt vyobcovania (26).
Rozvinutejšiu podobu má napr. táto triáda: ...musí nasledovať vymedzenie toho pozadia, od ktorého sa dištancoval, tých teoretických prostriedkov, ktoré pre odpútanie od neho používal, tých strategických a taktických manévrov, ktorými obsadzoval nové pozície (22). Alebo: Hovoriť o Foucaultovom záujme stať sa iným znamená načrtnúť dominanty tejto krajiny...; znamená to na základe jeho presunov v nej analyzovať stratégie a taktiky...; znamená to sledovať stopu, ktorú zanechali jeho práce (23). (Takto trocha pateticky vlastne vymedzuje autor cieľ svojich úvah a interpretácií.)
Hoci používanie triád, ako sme už naznačili, našiel M. Marcelli už u svojho interpretovaného autora, u M. Foucaulta, nemožno povedať, že ide len o napodobenie vzoru. Marcelli tento figuratívny spôsob vyjadrovania
strana 144
rozvíja a využíva nielen na zdôrazňovanie, utvrdzovanie myšlienky, ale aj ako textotvorný či štýlovotvorný prostriedok: využíva ho na exponovaných miestach textu.
Tento štylistický zámer sa potvrdzuje aj tým, že na vhodných (exponovaných) miestach používa Marcelli aj niektoré obrazné vyjadrenia. Napr. Jeho myšlienkami nabíjajú svoje zbrane obrancovia postmoderných hra‐dieb a tí, čo na Foucaulta útočia, majú potom často dojem, že zasahujú samotné jadro postmoderny. (12) Foucault nás zakaždým nabáda nedôverovať proklamovaným ideálom a zásadám. Najmä nie tým, ktoré sa zrodili vo chvíli, keď rozum vo forme pozitívnej vedy prijal zástavu humanizmu a vyrazil do boja za oslobodenie človeka. (40) Foucault sa nestáva iným tým spôsobom, že by opustil stôl. Znovu a znovu si k nemu sadá, aby vložil do hry celú svoju existenciu. (42) Miesto, ktoré sa otvorilo, je miestom kráľa, tento panovník je však podrobený. (68) Foucault však terén výpovedí uvoľňuje spod vlády gramatických pravidiel a logických zákonov len preto, aby v ňom mohol odhaliť iný druh závislosti. (82) Teraz bude azda pochopiteľnejšie, ako je možné, že na scénach Foucaultových kníh sa v rozhodujúcich okamihoch objavujú postavy, ktoré tam zdanlivo vôbec nepatria. (117)
V teórii literatúry, najmä v úvahách o výstavbe a odstupňovaní textu potrebné miesto zaberá aj výskum reči postáv a reči autora. Poukazuje sa najmä na postavu rozprávača a rozlišuje sa rozprávanie v tretej osobe (on—rozprávanie, Er‐Erzählung) a rozprávania v prvej osobe (ja‐rozprávanie, Ich‐Erzählung). V odborných textoch, prirodzene, tento rozdiel nie je taký podstatný, lebo prevažná väčšina odborných textov sa konštruuje v tretej, resp. neutrálnej osobe. Preto využívanie prvej osoby patrí v odbornom texte k dôležitým oživujúcim prostriedkom. Svedčí o tom aj spôsob, ako do svojho textu vstupuje M. Marcelli. Pomerne často vystupuje ako rozprávač, lepšie povedané — keďže ide o interpretáciu, výklad — ako vykladač. Uvedieme aspoň niekoľko príkladov:
Chcem povedať, že Foucaultova filozofia nám môže dosť povedať o koncepte postmoderny. (12); Problém, pred ktorým stojím, spočíva v tom (16); Začínam uvažovať, či z tejto znehybňujúcej situácie nepomôže ten (16); Chcem určiť východisko (19). Zaujímavý je celý odsek formulovaný v prvej osobe:
strana 145
Kladiem tieto otázky ...bez toho, že by som poznal jednoznačnú odpoveď... Nechcem predstierať, že pochybnosti v nich obsiahnuté dokážem v tejto chvíli vysvetliť... Musím dokonca uznať, že by som sa nijako nedivil, keby v čitateľovi týchto riadkov prevládol skeptický postoj... Vzdávam sa nádejí, že sa mi podarí dostatočne odôvodniť svoj zámer hneď prvým naznačením cieľa, ktorý hodlám dosiahnuť, a cesty, po ktorej chcem postupovať (22). Ďalšie príklady: Chápem rozpaky... a uvedomujem si nebezpečenstvá. (25) Teraz môžem pristúpiť k upresneniu pozície. (41) Prijímam výsledky týchto štúdií... a zároveň znovu kladiem otázku... (95). Treba upozorniť, že v prvej osobe sa tu často vyskytujú "pomocné" slovesá chcem, môžem, musím.
Na osobu vykladača však poukazujú aj osobné zámená v nepriamych pádoch: ... keď ich mám pred sebou všetky tri, znehybňujú ma (16); Takto ma sledovanie záujmu stať sa iným uvádza do intelektuálnej krajiny... (23).
Paralelne s prvou osobou singuláru sa však vyskytuje aj prvá osoba plurálu (autorský plurál, niekedy označovaný aj ako plurál skromnosti alebo plurál spoločného záujmu). Príklady: ...sústredenie na problematiku šialenstva budeme chápať ako výsledok presunu medzi dvoma styčnými oblasťami a následne sa zamyslíme ... (27); Ak nás však zaujíma bližšia charakteristika tohto miesta, musíme v ňom vidieť spoločné vyústenie ciest (28); V knihe... nemusíme listovať dlho, aby sme našli výroky (53); Aby sme sa o tom presvedčili a aby sme si uvedomili,... prejdime k druhej poznámke (56).
Je však pozoruhodné, že M. Marcelli vstupuje do textu ako vykladač nielen v prvej osobe singuláru alebo prvej osobe plurálu, ale že vyjadrením osobného postoja sú vlastne aj otázky, dosť často hromadené na jednom mieste. Príznačný v tomto smere je hneď úvodný odsek knihy: Ešte raz písať o Foucaultovi? Vrátiť sa k jeho knihám, článkom a rozhovorom, počúvať magnetofónové záznamy jeho prednášok? Opätovne prelistovať haldu analýz jeho prác ... — aby som nakoniec prišiel k poznaniu, že nič mi nemôžu poskytnúť, ani najmenšiu záruku úspešnosti? Kde by sa pred takýmto krokom dalo nájsť, ak už aj nie priame odôvodnenie jeho potreby, tak aspoň uistenie, že nie je vopred odsúdený zaradiť sa do archívu filozofických márností? (9). Niekoľko ďalších príkladov: Podobné otázky sú často adresované aj menšinovým skupinám, ktoré sa prestali uspokojovať
strana 146
s občasným dezertovaním alebo praktizovaním pašeráctva a začali prejavovať snahy o presúvanie hraníc. Čo vlastne chcú? Nie je im dobre? Nemajú napokon väčšie privilégiá ako my, čo nesieme bremeno rozhodovania? Uvedomujú si následky reforiem, ktoré požadujú? Ak padnú tieto hranice, kde je záruka, že ľudia budú rešpektovať akékoľvek obmedzenia svojvôle a že v spoločnosti nenastane úplný rozvrat? (31)
Len zriedkavo si kladie izolovanú otázku, napr. na začiatku odseku: Ako však chápať mocenské vzťahy? Ako zvyčajne aj tento raz sa Foucault začína približovať definovaniu pojmu radom negatívnych určení (112).
Nerozlučnou súčasťou odborného textu je terminológia. Pritom je prirodzené, že pri interpretácii istého autora — v našom prípade M. Foucaulta — sa vykladač musí pridržiavať pôvodnej terminológie. A to aj v takých exkluzívnych prípadoch, ako sú Foucaultove termíny archeológia (štúdium archívu) a genealógia (štúdium vývinových súvislostí). Bez zmeny preberá M. Marcelli aj také termíny ako epistéma, simultaneita, diskurzivita, diskurzívna regularita. Prekladá však inakosť a zinačovanie (hoci v úvodzovkách), usporadúvanie, usporiadanie. Nie celkom šťastná je podoba termínu bio‐moc. Ak by sme ostali pri slovenskej podobe, mal by sa tento termín písať bez spojovníka, teda biomoc. Ale azda by bolo vhodnejšie uvažovať o jednotnej internacionalizovanej podobe, teda azda bioregulácia. Nie celkom vhodná je podoba duševná nemoc namiesto duševná choroba. Ani s termínom rád vo význame ordo, ordre nebudeme súhlasiť. Slovom rád sa totiž označuje "združenie ľudí spojených istými pravidlami, obyčajne cirkevnými, rehoľa", alebo "zaradenie podľa istej hodnoty", kým za lat. ordo je ekvivalent poriadok (v češtine je tu ekvivalent řád).
Ak by sme chceli nasledovať M. Foucaulta alebo jeho interpreta a vykladača M. Marcelliho, mohli by sme základný rozvrh Marcelliho práce charakterizovať tiež jednoduchou triádou: vzťah k textom interpretovaného autora, vzťah interpreta k svojmu textu (vstup do textu uplatňovaním prvej osoby singuláru, prvej osoby plurálu a kladením otázok), vzťah k základným termínom. Museli by sme však dodať, že tu M. Marcelli nie je jednoduchým napodobňovateľom M. Foucaulta, ale rozvážnym a jazykovo i štylisticky poučeným autorom. Jeho knižka patrí k vynikajúcim príkladom odborného textu.
strana 147
Už je to raz tak na tomto svete, že popri ľuďoch vyčnievajúcich do výšky, pekne urastených, mocných, statných, chodia po našej zemi aj ľudia malého, nízkeho vzrastu, často primalí, nedorastení, zakrpatení. Niet teda divu, že si nejedna dievčina pri takomto šuhajovi občas zanôtila: Načo si mi, načo... Malým ľuďom uštedrí aj okolitý svet mnoho rôznych, často i hanlivých pomenovaní, prívlastkov, prezývok či nadávok. Nože sa prizrime, ako sa tieto slová udomácnili v slovenských nárečiach.
Už pri samom slove chlap sa nám v mysli vybaví vysoký, urastený, mocný a odvážny muž a hneď sa k nemu tlačia aj prirovnania chlab aňi hora (Veľký Lom), chlab ako jedľa (Rimavská Píla), hlob jak śveca (Studenec) ap. No stačí povedať chlapík či chlapok a v predstave používateľov nárečia z Gemera, zo Záhoria či Spiša, alebo Šariša sa už mení na drobného, nízkokmenného, útleho človiečika. Porov: Takí chlapík, ša ho v rukoch polámem (Rochovce); Biu̯ tam jeden stolňík, tem biu̯ trošku chatrňejší chu̯apík (Jablonové); Na to treba chlopa, ňe chlopka! (Studenec); Taki ňeveľki chlopek, a jaki mocni! (Dlhá Lúka). V Šariši sa privrávajú: A vi zdaľeka, chlopašku, bo vas ňepoznam?! Ak ide o chlapca drobnej postavy na Spiši povedia: S takim hlopčurkom bi som śe ňigdaj ňedal do pasovaňia (Klčov); Joj, to taki mali chlopčurek! (Spišské Podhradie). Treba však pripomenúť, že v časti nárečí, ako aj v spisovnom jazyku, funguje slovo chlapík, ako expresívny výraz, vo význame nositeľa kladných mužských vlastností, človeka vynikajúceho odvahou, silou, šikovnosťou a inými dobrými vlastnosťami. Napr.: To bóv šikovní chlapík, zastav si svoje mésto šaďe (Lapáš, okres Nitra); v spisovnom jazyku sú známe spojenia: urastený chlapík, odvážny chlapík, smelý chlapík, veselý chlapík; Ty si ale chlapík! To je chlapík! a pod.
strana 148
Zvykli sme si, že malého, nedorasteného, často i slabého človeka bližšie určujú rôzne prívlastky. Z tých známejších sú to v nárečiach najmä nízky, drobný, chatrný, krpatý, zakrpatený, malutký ap. Napr.: Edon nískí šloveg búl u nás (Kameňany); Takí nískí šloviašik to búl (Revúčka); Nískí čoviek je to (Štefanov); Taká drobná žeňička, ale šikovná (Návojovce); Taki chatrni chlap, a take babisko si zebral! (Zborov nad Bystricou); Biu̯ to chatrní chu̯apík (Jablonové); S toho krpatého chlapca ňebuďe voják, ňenarástou̯ pod mieru (Návojovce); A van uš takí krpatí ostane (Kameňany); Ked nebudež jest, budeš krpatí (Šurany); Je vám to dzíťa také zakrpacené, nevím, či to ešče poroste (Dúbravka); Taki maľutki, co ho aňi od ďemi ňevidno (Dlhá Lúka).
V Honte, v okolí Hlohovca a Trnavy možno počuť aj menej známy prívlastok chytvaný (z maď. hitvány). Napr.: Bou̯ to chitvaní mláďeňec, aňi ďiouke ho ňesťeli (Sebechleby); Chitvanní chlapák je z neho (Lukáčovce); Bola taká chitvanná tá ženička, ale v ničon sa nedala zahambit (Brestovany). V Gemeri je rozšírené prídavné meno zadrvený: Tod už nenarostne, buďe zadrvení ako mu oťec (Sirk), v okolí Považskej Bystrice je to zaškutlý: Je zaškutlí (Papradno) a v okolí Levoče zas možno počuť: Jakaśke zavedle, zamorene chlapčisko nam roskazovalo (Studenec). Prídavné meno zavedlý nepochybne súvisí so slovesom vädnúť.
V slovenských nárečiach nájdeme však množstvo zaujímavých podstatných mien, ktorými sa pomenúvajú ľudia malej či primalej postavy. Každé z nich skrýva v sebe väčší alebo menší expresívny náboj, a to od žartovného, vtipného, cez posmešný, ironický, hanlivý až po pejoratívny príznak. Na strednom a západnom Slovensku sú najrozšírenejšie pomenovania krpáľ, krpáň, krpec, kocprd, podkopok, podšprd, prček, prťo, na východnom Slovensku kurdupeľ, pinďur, pňak, pučak a mnohé iné. Napr.: Takého krpála ňeveznú na vojnu, ňedorástou̯ pod mieru (Návojovce); Jag ho mlácá, tag ho mlácá, a krpál ani neuteká (Vaďovce); Čo s tín krpánom budeme robit? (Bzince pod Javorinou); Na koho sa ľen udau̯, takí krpec?! Oťiedz mu je urasťení, ma‿ťiež ňie najmenšia (Pukanec); On je krpec, to je prauda, ale sili má za velkého (Návojovce); Takí kocprt, kceu̯ sa ťi do mňa pribrať! (Košťany nad Turcom); Mišo je ľen takí kocprd, a kelikuo uvládze (Pukanec); Čo, ti kočprt! (Myjava); To takí potkopek! (Dol. Mariková); Šag e to ľen takí potšprt! (Prievidza); Tancovali sme s Julkú, a narás donde
strana 149
takí prček, že abich mu ju poščál. S takíma prčkamí aj s trema bich si poraďíl (Skalica); Vihoťe teho prťa, čuo sa tu buďe rozdrepuvať! (Dolná Lehota, Orava).V okolí Prievidze možno tiež počuť: To je ľen takí zakrpätok! Z východného Slovenska máme tieto doklady: Ňiftera dziefka śe ňescela vidadz za toho kurdupľa (Spišský Štvrtok); Troch sinoh mal šumnich, jag jedna jedľa, aľe toten štvarti ňepodareni, taki kurdupeľ, mali a ku temu eśči i pukľati (Veľký Šariš); Buľi dvojo, jeden veľič chlop, obor, druhi maľutki, pinďur (Babin Potok); Taki pňak, teho śe aňi śmertka ňelapi (Štefanovce); Takeho pučaka bim ňescela za muža, kebi jeden na śvece bul (Medzany).
Na území Slovenska nájdeme aj výrazy a ich rôzne slovotvorné varianty ako skrček, skrčok odvodené od slov skrč (‐ený), prikrčený k zemi, škrček, v niektorých nárečiach je to škrečok, ďalej sú to slová šprndoľ, štupel, šrófík, škvirk, štromp ako aj iné slová, označujúce v prenesenom expresívnom význame nevyvinutých, zakrpatených, vzrastom malých ľudí. Napr.: Tej roďiňe aňi jeden ňedorástou̯, šeci sa škrčkovia (Návojovce); To je len takí skrčok! (Hliník nad Hronom); Mau̯ už pätnác, a ešťe ždi bou̯ len takí skrčok (Sebechleby); To je ľen takí škrček! (Prievidza); Ľaľa ho, šprndoľa, ľedvá ho vidno od zemi, a akí mocňí hlas má (Pukanec); S takím štuplem bi človiek na také neco aňi nerátál (Skalica); Šak to je šrófík, a ňie chlap! (Prosné); To taki škvirk, ňidž ňerośňe (Markušovce); To taki mali štromp! (Žakarovce).
Nedorastené, nekvalitné konope volajú v južnostredoslovenských nárečiach bršlenom, a tento výraz si analogicky preniesli aj na posmešné označenie človeka malej postavy: Takí je malí, že ho volajú bršlenom (Hliník nad Hronom). V Sennom môžeme počuť aj podobu bršľan. V iných oblastiach nájdeme zas ďalšie viac či menej známe výrazy. Napr. v prievidzkom a južnotrenčianskom nárečí sú to slová brunceľ i brunclík. Porov.: Takí brunceľ, ľedvá ho od zeme vídať! (Prievidza); brunclík (Bošáca); v okolí Modrého Kameňa a Levoče sme počuli slová čaprdok i čaprtko: Ťem chlapedz je ľem takí čaprdok (Veľké Straciny); Baba jak pedz a vidala śe za čapurtka! (Studenec); v okolí Krupiny je to frcok: Veť to ňebou̯ aňi chlap, to len takí frcok! (Sebechleby); v Honte, v Novohrade zas chrmút i chrnút: Ťento náž Dano je ľen takí chrmút popri vašich chlapcach, ba či sa to aj podá voľakeďi (Pukanec); chrnút (Kalinovo).
strana 150
V nárečí stredného Gemera, Spiša a Šariša nájdeme expresívnejšie výrazy na pomenovanie krpatého človeka: zadrvenec, zamora, zamoreňec. Napr.: Šva kce odo mnä tod zadrvenec? (Sirk); Taka zamora, a un śe ci hrabe za richtara! (Ratvaj); zamoreňec (Studenec). Na Záhorí volajú nedorasteného človeka úrezkom.
Veľmi originálny je nárečový materiál týkajúci sa rôznych oslovení, žartovných pomenovaní až po nadávky nevyvinutému zakrpatenému človeku. Môžeme tu postrehnúť, ako sa mení a narastá škála expresivity v jednotlivých situáciách. Jemnejšie znejú, keď je reč o neprimerane malých, podpriemerne vyvinutých deťoch, poväčšine chlapcoch, a to aj v prípade nadávok. Porov.: Tod váš chlapšog je lem takí cvirgel! (Kobeliarovo); Či tak slabo rosťeš, či čo, takí cvergeľ e s ťebä?! (Čičmany); Takí šušeň, a uš fajčí! (Jablonové); To šicke jeho dzeci take špunciki (Markušovce); Ako ňerasťie akosik to chlápetko Žofino, takí počkorúbok! (Dolná Lehota); Ale choj mi het, ti pinďur! (Kameňany); Ti špunt krpätí! (Prosné); Ti švrček, beš domvo! (Prosné). Už drsnejšie a posmešnejšie znejú slová, keď ide o dospelého človeka: Ti krpec krpatí! (Bánovce nad Bebravou); Ti kurdupľu mali! (Torysa); Kam sa tu̯ačíš, ti knote! (Kuchyňa); Co ti, taki gnot, ta dze ti śe riješ na taku babu, šak ce priľehňe! (Ratvaj); Ti šprgeľ, ňestaväj sa! (Prosné); Čo sa piastočíš, ti šprt! (Papradno); Drž hubu, ti ogrman! (Horná Lehota); Ti jeden takí odritek! (Bzince pod Javorinou); Ti škut zaškutlí! (Papradno); Ti psoto zamorena! Psota zavedla! (Studenec).
Človek mimoriadne malej postavy môže vzrastom pripomínať trpaslíka, piadimužíka, známu rozprávkovú bytôstku. K spomenutým výrazom, silne expresívnym, pejoratívnym, môžeme priradiť aj viacero synoným z nárečovej lexiky: piťimužík, piperjančo, piširiť, pišišvor, pimprlík, pimprliatko, prmpelík, pumperliak, pumperlík, purclík ap. Napr.: Nezabŕdaj do mia, ti piťimužíku, néňi ťa za tím stolem aňi viďet, ale furt sa ozíváš! (Skalica); Vidzeu̯s teho mau̯ého pimprlíka?! (Jablonové); Mav ženu také malé pimprllátko, a veru ho ona ešče aj vibila (Šípkové); Ta to bula vera para! Un, Piperjančo, ona Borča. Ked išľi po draže, ta mušeľi kričic, žebi jih dachto z nohu ňepristupil (Veľký Šariš); Bars slabo virosnul, taki zostal jak piširic (Chminianske Jakubovany); Taki piśišvor, do koľena mu nevistarčil, aľe rečoch mal vecej jak stari chlop (Medzany); To ňie je ňijakí chlap, ale len takí prmpelík (Hliník nad Hronom); Aňi jedna dziefka śe ňescela
strana 151
vidadz za teho pumperľaka (Spišský Štvrtok); Takí praj pumperľíg malí! (Poruba, okres Prievidza); Takí purclík! (Bošáca).
Drobná malá postavička, vyzerajúca často až komicky, podnecovala ľudskú predstavivosť a fantáziu, a tak vznikali najrozličnejšie prirovnania, frazeologizmy. O malom človeku sa žartovne hovorilo: Nie je väčší od zeme; Je na piaď od zeme; Sotva ho vidno od zeme; Od zeme ho nevidno; Rastie ako chlieb v hrsti; Na piaď chlap, na lakeť brada; Je žabe po oči, po brucho, po bachor; Je malý ako smeť. Na Spiši a v Šariši prirovnávajú malého slabého chlapa k zaschnutému nosnému hlienu, k šušňu, ktorý volajú džuk. Porov.: S teho džuka ňebudze hlop (Markušovce); To ľem taki džuk, od źemi ho ňevidno! (Haniska); Taki chlopeg jag džuk! (Veľký Šariš). V Markušovciach nájdeme jemnejšie prirovnanie: Mali jag gomboškova hlafka (špendlíková). V iných oblastiach Slovenska počujeme: Malí ako chrúst, ako blcha (Rimavská Píla); Malí jak chrústik (Radošina); Do bi sa lakeu̯ takého chrústa? (Jablonové); Takí je drobní ani buap (Rochovce); Malí je jak haluška (Prievidza).
V Dlhej Lúke mohla výška mládenca ohroziť aj kvalitu úrody, lebo tam sa povrávalo: Ked z ňiskim paropkem tancovala dzifka na fašengi, ta budu ňiske konope, ked z visokim, ta visoke.
Ako vidno, tí malí, nevysokí boli a sú skôr v nevýhode v porovnaní s urastenými dlháňmi, a tak na ich obranu museli zákonite vznikať aj frazémy, ktoré by ich trochu obhájili, povzbudili či prikrášlili. Spomeňme tu zopár: Malý žobrák nosí veľkú kapsu; Malý žobrák chodí s veľkou palicou; Malý, ale má rozum od Pána Boha; Malý vtáčik máva krikľavý zobáčik; Kto veľa robí, slabo rastie; Malý, ale zrelý; Chlap malý, ale sporý; I z krátkeho ľanu bude dlhá niť; Malá hrudka, samý syr; Dobrého nebýva mnoho ap. No povráva sa aj to, že čo aký chlap, nech len je a v Brestovanoch pri Trnave sme to počuli takto: jakí pen, takí pen, precca je za nín cién.
Iveta Felixová
strana 152
Swap [vysl. svep al. svop] je dohoda o výmene platieb medzi dvoma stranami v rôznych menách alebo úrokov počas určitého obdobia presahujúceho jeden rok. Takto vymedzuje swap M. Kmeťko v prílohe Národnej obrody z 10. 4. 1996. Už z tejto definície vidieť, že sa rozlišuje menový swap a úrokový swap.
Z jazykového hľadiska treba predovšetkým povedať, že anglickým slovesom to swap sa označuje činnosť, pri ktorej si partneri vymieňajú isté hodnoty. Ako je známe, v angličtine sa sloveso často prevádza, konvertuje (z toho konverzia) z oblasti slovesa do oblasti podstatného mena, a tak swap má aj význam "výmena". Treba ešte dodať, že v strednej angličtine sa slovesom to swap označovalo ťapnutie rukami pri uzavretí obchodu, t. j. o výmene hodnôt (tovaru za tovar alebo tovaru za peniaze).
Pri hľadaní slovenského ekvivalentu pre swap ako termín z oblasti bankovníctva by zrejme nebolo vhodné vracať sa k významu tohto slovesa a navrhnúť napr. ťapnutie alebo ťap. Treba, prirodzene, vychádzať z obsahu termínu. Ako vidieť z uvedenej definície, podstatným znakom swapu je výmena, resp. dohoda o tom, že sa nebude platiť v hotovosti, ale že sa nahromadené sumy vymenia. Je to teda dohoda o výmene. V zhode so všeobecnou tendenciou dávať prednosť v dnešnej slovenčine viacslovným pomenovaniam so zhodným prívlastkom môžeme navrhnúť pomenovanie výmenná dohoda. Od tejto podoby sa — zase v zhode s celkovou tendenciou — ľahko dá prejsť k jednoslovnej podobe výmena. Veľkou výhodou takejto podoby je to, že sa dá pridávaním ďalších potrebných prívlastkov (rozlišovacích vlastností) ľahko špecifikovať.
Spomenutý autor napr. rozlišuje dva základné druhy, aktívny a pasívny menový swap (uvádza ich v nesprávnom slovoslede: menový aktívny swap). V praxi by azda stačili podoby aktívna výmena a pasívna výmena, lebo len
strana 153
menová výmena môže byť aktívna alebo pasívna. Isté zjednodušenie by azda bolo výhodné aj pri tom druhu swapu, ktorý sa označuje ako čistý vanilkový swap (plain vanilla swap), a to v podobe čistá výmena. Motivácia vanilkou je dosť obrazná, a práve preto v našich pomeroch aj nezrozumiteľná. (Pre vanilku je totiž typický roztváravý struk v podobe pošvy, v ktorej sú uložené semienka.)
Isté zjednodušenie by sa mohlo uplatniť aj pri úrokovej výmene, kde sa proti angl. podobe zero coupon swap stavia preklad nulový kupónový swap. Pretože sa táto výmena vždy začína nulovou hodnotou kupónu, mali by sme vystačiť so zjednodušenou podobou kupónová výmena. Treba ďalej uvážiť, či je vhodné ostať pri obraznom pomenovaní plávajúca úroková výmena, alebo či navrhnúť podobu voľná úroková výmena.
Jednoslovná podoba výmena má napokon zrejmé výhody aj pri odvodzovaní prídavného mena, ktoré sa vyskytuje napr. v názvoch výmenový trh (nie výmenný), výmenový záväzok a výmenová kniha.
Napokon ešte dva návrhy: namiesto forwardový swap by azda mohla byť podoba budúca (budúcnostná?) výmena a namiesto swaption jednoducho opčná výmena.
Ján Horecký
V súčasnosti mnohí používatelia jazyka často váhajú, ako písať názvy nových firiem. Váhanie býva nielen v tom, aké sú skratky pomenovaní akciová spoločnosť, účastinná spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným, ale aj v tom, ako písať tieto skratky v texte, presnejšie, či ich od ostatného textu z obidvoch strán oddeľovať čiarkami.
Vynárajú sa tu teda dve otázky. 1. Ako sa tvoria skratky spomenutých názvov? 2. Treba tieto skratky v texte vydeľovať čiarkami?
strana 154
Prvú otázku sa nám podarí ľahko vyriešiť, ak si, pravda, uvedomíme, že skratky pomenovaní koncernový podnik, štátny podnik, výrobné družstvo, ku ktorým dnes pribudli aj názvy akciová spoločnosť, účastinná spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným, sa zvyčajne tvoria z prvých hlások, resp. písmen jednotlivých slov. Tak ako sú z názvov koncernový podnik, štátny podnik, výrobné družstvo utvorené skratky k. p., š. p., v. d., tak aj zo spojení akciová spoločnosť, účastinná spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným utvoríme skratky a. s., ú. s., s. s r. o. Tieto skratky sa vhodne začleňujú medzi ostatné skratky uvádzajúce charakteristiku jednotlivých podnikov či spoločností.
Treba pripomenúť aj to, že názvy akciová spoločnosť, účastinná spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným sú organizačnou charakteristikou, ktorá spresňuje charakter týchto inštitúcií a vyjadruje ich začlenenie do širšieho rámca. Osobitné miesto medzi týmito pomenovaniami má názov spoločnosť s ručením obmedzeným. O tom, že ide o starší názov, ktorý sa po dlhšej prestávke opäť začal používať v nezmenenej podobe, svedčí jeho starší slovosled: postavenie prídavného mena za podstatným menom, nie pred ním, ako je to bežné teraz. Dnes by sme túto spoločnosť nazvali spoločnosť s obmedzeným ručením.
Ani odpoveď na druhú otázku netreba hľadať pridlho. Stačí, ak si uvedomíme, že čiarkou sa vo vete oddeľuje každá samostatná časť jednoduchej vety, ktorá má povahu vytýčenia, vsuvky, pričlenenia a pod. Keď takýto výraz stojí vnútri vety, čiarka sa píše pred ním i za ním. Treba si pritom ešte uvedomiť, že spojenia akciová spoločnosť, účastinná spoločnosť, spoločnosť s ručením obmedzeným a podobne sú prístavkom, vyjadrujú bližšie určenie, spresnenie nadradeného podstatného mena, ktoré je k názvu pripojené len dodatočne. Významový rozsah nadradeného podstatného mena pritom nijako nezužuje a možno ho vynechať bez porušenia zmyslu celej vety.
Záver je teda jasný: skratky a. s., ú. s., s. s r. o. treba od ostatného textu z obidvoch strán oddeľovať čiarkami: Perfekt, a. s., vydáva aj časopisy; Kontakt plus, s. s r. o., Bratislava; Rosa, ú. s., pracuje v tejto oblasti.
Katarína Hegerová
strana 155
V tohoročný prvý jarný deň slávila doc. PhDr. Ema Krošláková, CSc., v plnom pracovnom vypätí okrúhle životné jubileum.
Doc Ema Krošláková sa narodila 21. marca 1936 v Marcelovej (okres Komárno). Po absolvovaní štúdia slovenského a ruského jazyka na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1959) sa venovala pedagogickej činnosti na troch stupňoch škôl. Od r. 1970 dodnes pôsobí na Vysokej škole pedagogickej v Nitre. Rigoróznu skúšku zo slovenského jazyka vykonala r. 1978, kandidátsku dizertačnú prácu v rovnakom odbore obhájila r. 1984 a za docentku bola vymenovaná r. 1987. Od roku 1989 je vedúcou katedry slovenského jazyka. Okrem intenzívnej pedagogickej činnosti, orientovanej predovšetkým na historickojazykovedné diciplíny, pozoruhodná je šírka záberu vedeckého bádania jubilantky. Oblasťami jej záujmu sú najmä slavistika, staroslovienčina, história jazyka, ďalej otázky frazeológie z vývinového i konfrontačného hľadiska, onomastická problematika, ale aj jazyková kultúra. Je autorkou, resp. spoluautorkou (s K. Habovštiakovou) viacerých učebníc, desiatok odborných štúdií a článkov. Z uvedených oblastí lingvistiky podrobnejšie si všimneme aspoň tri, ktoré predstavujú ťažisko jubilantkinho výskumu.
Azda hlavnou doménou jej vedeckej orientácie sú starosloviensky jazyk a kultúra Veľkej Moravy. Ako spoluautorka približuje odbornej i širšej verejnosti staroslovienske pamiatky v antológii Z tvorby solúnskych bratov a ich žiakov (1993), ako aj v textovej príručke Základy slavistiky (1994). Pri analýze slovenských prekladov pôvodnej staroslovienskej literatúry značnú pozornosť venovala aplikácii teórie prekladu. V tejto súvislosti možno spomenúť štúdie Staroslovienska literatúra a teória prekladu (1992), Výrazové kategórie a ich posuny v slovenských prekladoch Života Konštantína a Života Metoda (1993), ale aj ďalšie, v ktorých upozorňuje na
strana 156
otázky historizácie či modernizácie prekladu, na potrebu rozlíšenia vnútrojazykového a vnútrokultúrneho prekladu a pod.
Frazeológia je ďalšou oblasťou jubilantkinho širšieho bádateľského záujmu, ktorého výsledkami sa dostala do povedomia nielen vedeckej obce. Tu nemožno obísť verejnosti známu prácu Človek v zrkadle frazeológie (1990; spoluautorka). Z vývinového, resp. historického aspektu hodnotí frazeologickú problematiku v štúdiách Vývinová kontinuita slovenskej frazeológie (1988), Frazeológia v Bernolákovom Slovári (1992). Jej konfrontačný frazeologický výskum dokumentujú štúdie Zhody a kontrasty medzi slovenskou a českou frazeológiou (1989), Zhody a kontrasty medzi slovenskou a poľskou frazeológiou (1990). Vo viacerých prácach si všíma aj problém využívania frazeológie vo výchovno‐vzdelávacom procese.
Tretím okruhom výskumu, ktorému venuje zvýšenú pozornosť, sú vlastné mená, pričom sa sústreďuje na toponymické, no najmä antroponymické pomenúvacie prostriedky. Výskumné výsledky z tejto oblasti publikovala v štúdiách: Slovenské priezviská s časticou ne‐ (1983), Charakteristika mien postáv v próze z veľkomoravského obdobia (1987), Názvy ulíc na Slovensku zo sémantického a štruktúrneho hľadiska (1988), Mená osôb a zvierat v súčasnej detskej literatúre (1989), Tvorenie tzv. skrátených osobných mien v najstaršej slovenčine (1991), Mená postáv v súčasnej autorskej rozprávke (1992). Popri uvedených aktivitách sa E. Krošláková venuje aj redakčnej činnosti. Redigovala viaceré zborníky a od r. 1992 je členkou redakčnej rady časopisu Slovenská reč. Okrem pedagogického pôsobenia na Vysokej škole pedagogickej v Nitre v ostatnom čase prednáša ako hosťujúca docentka dejiny slovenského jazyka aj na Katolíckej univerzite P. Pázmánya v Békešskej Čabe.
Našej jubilantke do ďalších rokov želáme pevné zdravie, doterajšiu životnú vitalitu a tvorivú energiu na poli slovenskej jazykovedy.
Ľubomír Kralčák
strana 157
Časopis Krásy Slovenska patrí nielen medzi naše najstaršie, no nesporne aj medzi najvýpravnejšie časopisy. Nesporná je aj jeho zásluha na propagovaní prírodných krás Slovenska a toho, čo predchádzajúce generácie vložili do slovenskej prírody svojím umom a usilovnou prácou rúk. Medzi jednotlivými číslami majú osobitné postavenie čísla venované jubileám. Takéto čísla sa zväčša stanú záujmovou publikáciou jubilujúcej obce, architektonickej pamiatky a pod. a dlhodobo sa využívajú na propagačné ciele. Tak je to napr. s číslom 5/1992, v ktorom sa pripomína storočnica mlynianskeho arboréta (v arboréte a v zámku či v múzeu v Topoľčiankach sa predáva podnes). Okrem toho sa v ňom publikuje všeličo zaujímavé o zámku v Topoľčiankach a o prírodných a stavebných pamiatkach v blízkom okolí (Tribečské pohorie, kostolík v Kostoľanoch pod Tribečom, Skýcov atď.). Popri príťažlivých farebných aj čiernobielych fotografiách, zaujímavých a dobre štylizovaných príspevkoch sme však v tomto špecifickom propagačnom materiáli našli viaceré jazykové nedostatky, ktoré Krásy Slovenska nekrášlia a ktoré im jednoducho nepristanú. Pozornosť im venujeme preto, že na jedno číslo ich je akosi veľa, ako aj preto, že na ich odstránenie stačilo častejšie nazrieť do Pravidiel slovenského pravopisu alebo do Krátkeho slovníka slovenského jazyka.
Nazretím do týchto príručiek sa dali odstrániť napr. tieto pravopisné chyby: cibulovitá rastlina (s. 10 — správ. cibuľovitá; ďalej bez skratiek s., správ.), obrástla trním (27 — tŕním), Trôniaci Kristus s evanjelistami (33 — Tróniaci), vianoce (49 — Vianoce), vozokanský lev (28 — vozokánsky). Pravdaže, aj pri rozhodovaní o písaní či nepísaní čiarky by pravopisná príručka pomohla napr. v takýchto prípadoch: (epizóda bola) do určitej miery pravdivá, no, hlavne, užitočná (43 — čiarka patrí iba pred spojku no).
Ani pri odstraňovaní morfologických nedostatkov nie je potrebné iné ako vziať do rúk spomenuté príručky. Zaznamenávame aspoň niektoré z týchto chýb: pôdorys s dvomi podkovitými baštami (23 — dvoma), do Veľkých Uheriec (27 — Uhriec), do bieleho páperčeku (29 — páperčeka), v okovaných debniach (35 — debnách), vrývajú sa do našej pamäte (41 — pamäti), aleja tuji (7 — tuje).
strana 158
Nepochopiteľné sú chyby v odvodzovaní adjektív od miestnych názvov, keďže aj v tomto prípade sú nápomocné Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným zoznamom obcí, obyvateľských mien a adjektív: moravecký gróf (4 — moravský), zlatomoravecký advokát (19 — zlatomoravský), opatovecký "pán feršter", opatovecký pytliak (19 — opatovský), mlyňanskej (7 — mlynianskej; na s. 4 je správne k mlynianskemu majetku). Slovotvorne náležité nie je ani adjektívum podkovitý (podkovitými baštami, 23), má byť podkovovitý.
V nezhode s platnou kodifikáciou sú viaceré slovesné a predložkové väzby: rozšíriť k zábezpeke (28 — na zabezpečenie), schádzať sa k diskusiám (47 — na diskusie), predložiť k nahliadnutiu (47 — na nahliadnutie), stavať pre potešenie turistov (26 — na potešenie), vzďaľujeme sa ku spokojnosti mláďat (32 — mechanicky na spokojnosť, vhodnejšie vzďaľujeme sa a mláďatá sa upokojujú/upokojili). Pokiaľ ide o slovesá, ani Krásy Slovenska sa nevyhli všeobecne rozšírenej chybe — nerozlišovaniu zvratných a nezvratných slovies, napr. začal šialený tanec (28 — začal sa) a pri predložkách zasa kontaminácii (skríženiu väzieb), napr. pred alebo po letných prázdninách (48 — pred letnými prázdninami alebo po nich).
Nemilým prekvapením sú časté nedostatky v slovnej zásobe zväčša poukazujúce na neschopnosť odlíšiť slovenské spisovné slovo od českého alebo nájsť namiesto českého náležité slovenské: v podobe slnečných paprskov (15 — lúčov), zjednávať poriadok na župe (19 — urobiť/zabezpečiť poriadok v župe; tomuto konkrétnemu prípadu dodáva nepríjemnú príchuť to, že sa vyskytuje v článku o Jankovi Kráľovi...), príjazd troch kráľov (33 — príchod), napriek drobnému merítku (33 — drobnej mierke), kymácavo prešľapovať (32 — knísavo), chutné sústo (32 — chutný kúsok/chutný hlt), spravodaj Slovenský turista (45 — spravodajca/správy), popisy okolia (47 — opisy), andezitová pokrievka (43 — pokrývka). Krásy Slovenska sa náležité nevyrovnali ani so slovom obora: veľká topoľčianska obora, malá obora, zubria obora (20) a naproti tomu tento kuriózny doklad: Topoľčianska obora je stará dobrá zvernica (36). Čo ešte k tomu dodať, keď Krátky slovník slovenského jazyka celkom jednoznačne hodnotí slovo obora ako nespisovné a ako spisovné ekvivalenty uvádza slová zvernica, zverník.
strana 159
K uvedeným chybám treba ešte prirátať aj nešikovné, resp. v konkrétnych súvislostiach nenáležité formulácie: Chráňme sa rozumu! (16), ...vraj aj kamene rastú. Veľmi som tomu uveril (43). Uvážiť sa malo aj použitie frazeologizmu ísť so psím obzerom (28) — ide o nárečový frazeologizmus s významom "so zahanbením, s hanbou", ktorý je málo známy.
Ako sme už naznačili, na jedno číslo je toho akosi veľa. Práve preto treba redakciu upozorniť, aby pri úprave textov neobchádzala normatívne príručky. Od Krás Slovenska očakávame nielen nádherné fotografické zábery, dobrú grafickú úpravu, ale aj jazykovú krásu, ktorej základným predpokladom je jazyková správnosť.
Ivan Masár
(ČIERNY, D. — ČIERNA , M. — ČIERNY, L.: Nemecko‐slovenský slovník medicíny. Bratislava, KNIHA — SPOLOČNÍK, 1995. 736 s.)
Do neveľkej rodiny slovenských odborných prekladových slovníkov prednedávnom pribudlo nové dvojjazyčné dielo: Nemecko‐slovenský slovník medicíny. Je výsledkom niekoľkoročnej práce autorského kolektívu odborníkov: lekára Daniela Čierneho, lexikografky a germanistky Márie Čiernej a psychológa Ladislava Čierneho. Slovník vyšiel v súkromnom vydavateľstve KNIHA — SPOLOČNĺK, s ktorého jazykovými publikáciami sa čoraz častejšie stretáme na knižných pultoch.
Nový slovník hneď na prvý pohľad upúta vkusnou obálkou, sympatickou grafickou a typografickou úpravou, ktorá je prácou skúsenej výtvarníčky Marty Pavlíkovej. Okrem vysokej estetickej úrovne diela treba spomenúť aj kvalitnú väzbu, ktorá mu v každodennej praxi zabezpečí dlhodobú životnosť.
Prekladový Nemecko‐slovenský slovník medicíny vychádza na Slovensku po prvý raz. Z jeho úvodu sa dozvedáme, že je to prvý zväzok diela. Opačná — slovensko‐nemecká — verzia má vyjsť ešte v tomto roku.
strana 160
Slovník je určený lekárom, vedeckým a zdravotníckym pracovníkom, poslucháčom medicíny, prekladateľom vedeckej a odbornej literatúry a všetkým, ktorí sa zaujímajú o medicínu. Má poslúžiť pri štúdiu, sledovaní i prekladaní lekárskej literatúry z nemeckého jazyka.
Z terminologického hľadiska možno slovník nazvať viacodborovým. Obsahuje vyše 30 000 hesiel a dokladových spojení z klasickej i aktuálnej, súčasnej slovnej zásoby klinickej medicíny, anatómie, fyziológie, embryológie, histológie a stomatológie. Prihliada i na hraničné vedné odbory, akými sú biológia, biochémia, chémia, genetika, farmakológia, lekárska prístrojová technika, psychológia, ale i prírodné liečiteľstvo atď. Okrem úzko odbornej terminológie je v slovníku uvedená aj istá vrstva všeobecnej, neutrálnej slovnej zásoby súvisiacej s medicínou, aby používateľ pri práci s nemeckým textom nemusel zakaždým siahať po ďalšom prekladovom slovníku. I z toho je zrejmé, že koncepcia slovníka, jeho konkrétne spracovanie prihliada na praktické ciele používateľa. Celú jeho štruktúru charakterizuje jednoduchosť a prehľadnosť, čím sa dosahuje rýchla a ľahká orientácia, ktorej ďalším predpokladom je funkčné a účelné použitie rôznych typov písma. Vďaka tomu i členenie širšie koncipovaných heslových statí je prehľadné a jednoznačné. Duplicitám i stratám informácií sa zabránilo uvádzaním synoným ako samostatných odkazových hesiel.
V slovníku okrem základného materiálu — heslového slova a jeho prekladu — sú uvedené aj doplňujúce a pomocné informácie, a to gramatické (označenie rodu podstatných mien, skratka pomocného slovesa, vyznačenie odlučiteľnej predpony) a odborné skratky, ktoré zaraďujú termíny do jednotlivých vedných odborov alebo určujú okruh ich používania. Používateľ niekde nájde aj výklad významu heslového slova. Tu však treba osobitne vyzdvihnúť, že autori sa usilovali dodržať čistotu typu prekladového slovníka, t. j. popri nemeckom heslovom slove uviesť ekvivalent, ktorým je miestami u nás zaužívaná, udomácnená podoba latinského slova alebo slovenský ekvivalent, v mnohých prípadoch oba, napr.:
Ohrenspiegel — ušné zrkadielko, otoskop; Obstipation — obstipácia, zápcha; Sezierung — sekcia, pitva; Ureteritis — ureteritída, zápal močovodu; Urethritis — uretritída, zápal (sliznice) močovej rúry.
Nie je však zrejmé, aké kritériá uplatňovali autori pri určovaní poradia týchto ekvivalentov. Pri mnohých latinských ekvivalentoch totiž chýba slo-
strana 161
venský ekvivalent, ktorý by isto privítali poslucháči medicíny a laická verejnosť (takisto adresáti slovníka). Príklady vyberáme z písmena A: Achalasie — achalázia (chýba: porucha peristaltiky); Achondroplasie — achondroplázia, chondrodystrofia (chýba: porucha rastu kostí); Adenom — adenóm (chýba: nezhubný nádor); Agnosie — agnózia (chýba: porucha alebo strata vnímania); Amenorrhoe — amenorea (chýba: vynechávanie menštruácie).
K informatívnosti slovníka prispievajú prípady, keď autori uvádzajú za ekvivalentom v zátvorke (menším typom písma) vysvetlenie, spresnenie alebo doplnenie, napr.:
Ohrenschmalzdrüse — mazová žľaza ucha (vo vonkajšom zvukovode); Omphalitis — omfalitída, zápal pupka (u novorodencov); Salubrität — salubrita, zdravý stav (organizmu), zdravosť; Abschilferung — odlupovanie (šupín kože), deskvamácia; Einrenkung — napravenie (vykĺbeniny), vpravenie (do kĺbu), repozícia.
Pri odkazových heslách smer zvislej šípky určuje miesto v abecede, kde je heslo rozpracované. Vodorovná šípka pri hesle v zátvorke odkazuje na heslo, kde možno nájsť ešte viac informácií, napr.:
Hörgerät ↑ Hörapparat; Ohrenlaufen ↑ Ohrenfluß; Strahlungserkrankung ↑ Strahlenkrankheit; mesenkephal ↓ mesenzephal; Ohrlappchen ↓ Ohrmuschel; Fehlgeburt (→ Abort); Kardiostimulator (→ Herzschrittmacher).
Mimochodom, odkazové heslá mohli byť aj: Gelenkscheibe a Gelenkzwischenscheibe s jedným správnym akvivalentom: kĺbová platnička (nie kĺbový disk). Rovnako Eiweißkörper a Eiweißstoff.
Napriek dobrej tímovej práci a lexikografickým skúsenostiam ostali v slovníku malé nedôslednosti, nedostatky i jazykové chyby. Niektoré sú zjavné tlačové chyby: vyrcholenie namiesto vyvrcholenie (pri hesle Akme), potom zlé delenie slov (typická počítačová chyba): rozp‐týliť namiesto roz‐ptýliť (pri hesle ablenken), ja‐dro namiesto jad‐ro (pri hesle Akrosomkern). Pri hesle Krebskranke sa uvádza aj hovorový výraz rakovinár, kým pri hesle Diabetespatient je len diabetik, hoci rovnako mohol byť uvedený aj hovorový výraz cukrovkár.
Slovník sa nazýva nemecko‐slovenský, no pri heslách Alarmsyndrom s ekvivalentom syndróm d'alarm a Analgesie ...analgézia on demand sa
strana 162
používateľ prinajmenej začuduje. Na malé nedôslednosti sme natrafili pri hesle Alkohol ...den Genuß von Alkohol... (namiesto skráteného ...von A., ako v iných analogických prípadoch). Rovnaké riešenie ekvivalentov sa mohlo použiť v heslách Analfissur a Analrhagade (v prvom je okrem iného trhlina pri ritnom otvore, v druhom trhlinka análneho otvoru). Ďalšia drobná chyba krásy: v stati o stavbe a spracovaní hesla je uvedený príklad na homonymiu: 1sKreuz 0 ..., a v heslári slovníka je ten istý prípad uvedený ináč: 1sKreuz ‐e. Námietky možno mať proti nevhodnému používaniu lomky pri rôznych variantoch, ktoré sú z určitého aspektu nezameniteľné: Bettenstation — lôžková časť/oddelenie. V takom prípade by bolo lepšie uviesť osobitne: lôžková časť, lôžkové oddelenie. Podobne: vek/vekové obdobie ohrozené... (pri hesle Alter), sklon/dispozícia k ...(pri hesle Allergieneigung). Pri hesle Abdecktuch je ekvivalent krycia rúška, namiesto správneho ekvivalentu krycie rúško. Nesprávne sa uvádza liečenie žiarením, namiesto liečenie ožarovaním (pri hesle Aktinotherapie). Nedôsledne, a teda nesprávne sa uvádzajú ekvivalenty pri zložených heslách: Alpha‐ a Beta‐. V týchto prípadoch sa naplno ukázala terminologická rozkolísanosť a neustálenosť v medicíne; sú tu výrazy: alfa častica, alfa‐vírus, bunka alfa, rozpad alfa, alfa‐žiarenie, žiareniea, a‐receptor, alfa‐receptor, alfarytmus, alfa‐fetoproteín, beta‐bunka, beta žiarenie, lúče beta, častice beta, betareceptor, rozpad beta atď. Pri zloženinách hesla Gamma sa táto rozkolísanosť čiastočne upravila. (Podrobnejšie o tejto problematike porov. príspevok J. Horeckého v Kultúre slova, 15, 1981, s. 97—99.) Len na okraj poznamenávame, že sme v slovníku nenašli heslo betakarotén. Pri heslovom slove Betrunkenheit je uvedený nesprávny ekvivalent opilosť namiesto správneho opitosť (čo vyjadruje stav opitého človeka). Namiesto spojenia znížená hybnosť (pri hesle Bewegungsarmut) by bolo vhodnejšie uviesť spojenie znížená pohyblivosť. Ďalším terminologickým problémom — a to nielen v tomto novom slovníku — je nevyjasnenosť slovenských slov: rameno — plece. Pri nemeckých heslách Achsel a Schulter (samozrejme, aj pri ich zloženinách) nájdeme pestrú zmes správnych i nesprávnych ekvivalentov. Bolo by načase, aby sa v tejto chaotickej problematike už urobil poriadok a neprepletala sa slovenská lekárska terminológia s českou. Ale pozrime sa do nového slovníka medicíny, ktorý by mal mať aj normatívny charakter, ako sú v ňom uvádzané tieto slová:
strana 163
Achsel — plece (v zloženinách hesla ako pazucha); Arm — 1. horná končatina 2. rameno; Schulter — plece, rameno (v slovenčine rôzne časti tela); Schulterbreite — šírka pliec/ramien (v slov. ramená nemajú šírku); Schultergelenk — ramenný kĺb (v Krátkom slovníku slovenského jazyka je plecový kĺb); Schultergürtel — ramenný pletenec (mal by byť plecový); Schulterhöhe — nadplecok; Akromion — nadplecok; Akromionbruch, Akromionfraktur — zlomenina nadplecka; Schulter‐Arm‐Syndrom — syndróm rameno‐ruka, cervikobrachiálny syndróm (pričom lat. cervix sa rovná krk, šija; bracchium je po česky paže, po slov. rameno i ruka, po maďarsky kar, felkar, čiže časť ruky od lakťa po plece). Z uvedených príkladov je nepochybné, že ide o syndróm krk‐rameno, a nie rameno‐ruka, čo je v slovenčine úplne nelogické a chybné. Časť tela od krku po rameno je plece. V ďalšej zloženine Schultereckgelenk — akromioklavikulárny/nadpleckovokľúčny kĺb je to jasné. Rovnako chybne sa uvádza ekvivalent pri hesle abfallen ... a‐de Schultern — ovisnuté ramená (namiesto plecia).
Napriek uvedeným výhradám a chybám treba uvítať tento slovník na slovenskom knižnom trhu ako užitočnú pomôcku, ktorej význam docení až každodenná prax. Nemal by chýbať vo verejných knižniciach a v zdravotníckych pracoviskách. V závere publikácie je zoznam nemecko‐slovenských medicínskych skratiek a nemecko‐latinsko‐slovenské názvy liečivých rastlín. Na záložkách knihy je text Hippokratovej prísahy v slovenskom, nemeckom i latinskom znení.
Edita Chrenková
Poznámka redakcie:
Vzťahu pomenovaní plece a rameno v slovenčine sa v našom časopise podrobne venoval B. Finďo v článku Plece a rameno (Kultúra slova, 21, 1987, s. 338—342.). V citovanom článku uvádza nielen jazykové, ale aj vecné argumenty v prospech používania slov plece a plecový v spojení plecový kĺb (namiesto doterajšieho ramenný kĺb) v oficiálnom anatomickom názvosloví.
strana 164
(JUDÁK, V.: Hviezdy slovenského neba. Naše kníhkupectvo J. Vojtech Grach. 131 s. + obr. príloha, rok a miesto vydania sa neuvádza.)
Pri predstavovaní Viliama Judáka a jeho knižky Hviezdy slovenského neba v Mestskej knižnici v Bratislave na Klariskej ulici moderátorka podujatia rozdávala dve drobné skladanky s obrázkami a jeden samostatný obrázok. Materiál zdanlivo pôsobí ako bežná reklama, no nazretie do neho ukazuje, že ide o čosi viac a o čosi podstatnejšie, než ponúka agresívna mediálna reklama. Jedna skladanka obsahuje Cyrilov Proglas (Predslov), druhá legendu o sv. Svoradovi a Benediktovi, samostatný obrázok informáciu o kráľovi Ladislavovi (1040—1095). Na skladankách, ktoré do prostredia presýteného reklamou posiela Sila dobrého slova (to je nadácia Evy Frickej), sa teda "robí reklama" začiatkom našich dejín a našej kultúry. Treba vyzdvihnúť, že sa to robí kultúrnym spôsobom a kultivovaným slovenským slovom. Koniec‐koncom je to celkom prirodzené. Veď pod textom (prekladom) Proglasu sú podpísaní dvaja významní slovenskí dejatelia — univerzitný profesor Eugen Pauliny a básnik Viliam Turčány —, legendu o Svoradovi a Benediktovi už dávnejšie preložil z latinského textu stredovekého biskupa Maura literárny historik Ján Mišianik. Na treťom materiáli sa edičné náležitosti neuvádzajú, možno sa iba domnievať, že ho pripravila sama zakladateľka nadácie. Z jazykovej stránky sú všetky tri materiály pripravené starostlivo. Azda len v Maurovej legende sa v spojení zvuk chrastiacich rebier mohol nahradiť prívlastok chrastiaci. České sloveso chrastit/chrastět nemá totiž slovenský ekvivalent chrastiť, lež chrapčať, vŕzgať, vržďať, hrkať, štrkotať.
Ak ďalej zotrváme na prirovnávacej báze reklamy a reklamovosti, potom o Judákovej knižke Hviezdy slovenského neba azda možno povedať, že v porovnaní s uvedenými skladankami ide takpovediac o reklamu na širokej textovej ploche. Hviezdami sa však nerozumejú osoby takého druhu, akým sa dáva tento prívlastok v súčasnosti; nejde tu o označenie niekoho slovom hviezda za športové či herecké výkony, prirodzené danosti alebo aj výstrednosti, ako sa aj to niekedy stáva. Na ranom dejinnom slovenskom nebi svietia ozajstné stálice iného druhu. V úvode sa výstižne
strana 165
píše, že dielo V. Judáka "nám približuje osobnosti sv. Svorada‐Andreja a Beňadika a ukazuje stopy, ktoré zanechali v živote Cirkvi, v kultúre, v pamiatkach..." (s. 5). Knižka bola vydaná so zámerom podnecovať novú evanjelizáciu a prehlbovať vedomie hlbokej dejinnej zakotvenosti slovenského etnika v priestore, ktorý sa volá Slovensko. Autor sa usiloval vypracovať text tak, aby bol príťažlivý a čitateľný aj v najširších vrstvách slovenského spoločenstva. Nebola to jednoduchá úloha, lebo práca sa opiera o rozsiahly pramenný výskum, pri ktorom bolo treba zvládnuť množstvo faktov, rôznojazyčných textov, medzi nimi napr. listiny potvrdzujúce pravosť relikvií, preskúmať, kde všade sa nachádzajú ostatky svätcov atď.
Autor sa uvážene rozhodol pre rozprávanie (naráciu), ktoré prestýka prekladom historických dokumentov alebo ich častí svedčiacich v prospech jeho tvrdení. Je presvedčený, že sv. Svorad bol "rehoľne a eremitsky dostatočne sformovaný" (s. 33), preto pokladá za "urážajúce a historicky nepodložené tvrdenie Milana Ferka v Starých povestiach slovenských, podľa ktorého bol Svorad "nie kňaz, ani mních, ale iba diak — žiak chrámovej školy, vyberač daní pre Radoma, veliteľa posádky v Nitre", s ktorým prišiel do sporu; aby si zachoval život, vstúpil vraj do kláštora" (tamže). Judákova narácia je presvedčivá, lebo v nej funkčne využíva údaje z hodnoverných historických prameňov, o ktorých píše pútavo a zasvätene. Napriek značnému počtu tzv. cudzích slov (relikviár, cibórium, ostenzórium...) je text prijateľný aj pre menej poučeného čitateľa, pretože autor spravidla vysvetľuje použité termíny, najmä termíny z oblasti náboženskej terminológie. Iba miestami akoby strácal zo zreteľa bežného čitateľa, keď zabúda prekladať latinské výrazy (napr. puer scholasticus, s. 14; passio, s. 20), ktoré na iných miestach našťastie prekladá (napr. ex rusticitate — zo sedliackeho rodu, s. 23; de stirpe regia — z kráľovského rodu, tamže).
Obsahovo Judákova knižka veľmi presne zapadá do desaťročného programu duchovnej obnovy Slovenska. Pripomína totiž, že naše národné dejiny hlboko kotvia v kresťanskej tradícii. Pokiaľ ide o jazykovú stránku, isté výhrady možno vysloviť k vysokej frekvencii častice tiež na začiatku vety alebo súvetia, k občasnému výskytu zámennej opytovacej príslovky kedy (napr. s. 66, 68) namiesto spojky keď, ako aj k tomu, že sa do inak starostlivo štylizovaného textu dostalo sloveso obdržať (s. 67) namiesto dostať či výraz prevedenie beatifikácie namiesto vykonanie (tamže).
strana 166
Je potrebné upozorniť, že v preklade Maurovej legendy a v knižke Hviezdy slovenského neba hlavné postavy nemajú formálne zhodné mená: v prvom prípade sa hovorí o Svoradovi a Benediktovi, v druhom o Svoradovi‐Andrejovi a Beňadikovi. Vydavatelia majú dbať o jednotné používanie mena tej istej osobnosti, aby nevznikali pochybnosti o totožnosti.
Všetky uvedené texty sú pripomenutím začiatkov slovenskej dejinnosti. Vstupujú do sveta presýteného masmediálnym reklamným hurhajom v tichosti, skromnosti a zdanlivo bezbranné. Ich výzbrojou je iba pátranie po pravde, vyzdvihovanie šľachetnosti a duchovnej krásy. V tom je ich prednosť aj sila v porovnaní s reklamou. Preto sa takéto texty odkladajú, aby sa ich majiteľ či prijímateľ mohol k nim vrátiť, a tie druhé odhadzujú ako záťaž a zbytočnosť.
Ivan Masár
(Slovensko moje. Bratislava, vydavateľstvo Perfekt v spolupráci s Bolchazy‐Carducci Publishers Inc. 1995. 56 s.)
Kniha o Slovensku a Slovákoch, ktorá by príťažlivou formou predstavovala našu vlasť, doteraz chýbala. Túto informačnú medzeru sa pokúsilo zaplniť vydavateľstvo Perfekt, ktoré ako svoju jubilejnú — stú — publikáciu ponúklo verejnosti knižku Slovensko moje. Určená je všetkým tým, ktorí majú záujem spoznať minulosť a prítomnosť Slovenska: nielen tým, čo majú na tomto malom kúsku sveta svoj domov, ale aj zahraničným Slovákom, ktorým táto útla, ale o to obsažnejšia knižka ponúka možnosť spoznávať a obľúbiť si krajinu, z ktorej pochádzajú ich otcovia a dedovia.
V knižke Slovensko moje možno nájsť súhrnné informácie o histórii a súčasnosti Slovenska — o Veľkej Morave, o Matici slovenskej, o najdôležitejších míľnikoch slovenských národných dejín, o najznámejších kultúrnych národných pamiatkach, napr. o Devíne. Nechýbajú v nej ani profily slovenských národovcov, informácie o významných zahraničných Slová-
strana 167
koch, o kultúrnom a prírodnom bohatstve Slovenska. Možno sa v nej dozvedieť zaujímavosti o slovenských hradoch a zámkoch, o prírodných rezerváciách, ich flóre a faune, o veľhorách Slovenska. Nájdeme tu aj zmienku o múzeách ľudovej architektúry, o slovenských krojoch, remeselníckych tradíciách tejto oblasti či o vianočnom a veľkonočnom zvykosloví na Slovensku. Dosť priestoru sa v tejto príťažlivej publikácii venovalo aj hlavnému mestu Slovenska — Bratislave a jej dominantám. Nechýba ani text slovenskej hymny a prehľad našich súčasných platidiel. Zaujme aj legenda o Slovákoch či Rúfusova Modlitba za Slovensko.
Treba ešte spomenúť, že text knižky Slovensko moje pripravil kolektív autorov pod vedením O. Drobnej, ktorému odbornými radami pomáhal D. Čaplovič. Dopĺňajú ho ilustrácie M. Regitka a Š. Šilhana. Vyzdvihnúť treba aj vysokú jazykovú úroveň publikácie, o ktorú sa postarala T. Žáryová. V celej knižke sa dôsledne dodržiavajú zásady uvádzané v Pravidlách slovenského pravopisu, ktoré sa týkajú historických osobných mien z uhorského obdobia slovenských dejín, rešpektuje sa súčasne platná kodifikácia slovenčiny. Vydavateľstvo Perfekt aj v tejto jubilejnej knižke potvrdzuje, že jazykovej stránke vydávaných publikácií už tradične venuje primeranú pozorosť. Keďže knižka Slovensko moje je vhodná pre čitateľov od ôsmich rokov, pre jej nespornú informačnú hodnotu ju možno odporúčať na spestrenie hodín prírodovedy na prvom stupni základných škôl. Predpokladáme však, že kniha by mohla mať aj oveľa širšie využitie. Dala by sa použiť ako vhodný študijný materiál pre kurzy slovenčiny ako cudzieho jazyka či v lektorátoch slovenčiny na zahraničných univerzitách. Ako reprezentačnú publikáciu predstavujúcu Slovensko v kocke ju môžu využiť aj odbory Matice slovenskej, slovenské zastupiteľské úrady v zahraničí či domy slovenskej kultúry. Preto sa vo vydavateľstve Perfekt pripravuje aj jej anglická verzia.
Knižka Slovensko moje dôstojne reprezentuje vydavateľstvo Perfekt, ktorému sa touto publikáciou podarilo urobiť krok vpred pri vytváraní objektívneho obrazu o Slovensku. A treba dodať, že to bol úspešný krok.
Katarína Hegerová
strana 168
(GÁLIS, J.: Ženská hádzaná v Partizánskom 30‐ročná. Partizánske, HCT JASPOL Partizánske 1995. 84 s. + 14 s. reklamy)
Organizátori kultúry v menších mestách a na dedinách sa zväčša prezentujú oslavami pamätných dní, tanečnými zábavami, športovými akciami a pod. Na vrchole miestnej kultúry však vždy stálo a bude stáť vydanie publikácie povedzme o významnom rodákovi, o činnosti záujmového združenia či športového klubu. Je to jednak preto, že takáto publikácia má trvalú hodnotu a pôsobnosť (na slávnostné reči sa skoro zabudne, reflektory a ohňostroje zhasnú, ale knižka zostáva), jednak preto, že jej vydanie vyžaduje schopných organizátorov a najmä pohotového autora alebo autorov. Pri oslave tridsaťročnice hádzanej v Partizánskom sa taký autor našiel a pripravil publikáciu, ktorú pokladáme za cenný vklad do pokladnice miestnej kultúry. Prirodzene, takto ju hodnotíme predovšetkým preto, že z jazykovej stránky je príjemným prekvapením, že jazyková kultúra má v nej solídnu úroveň a obstojí v porovnávaní s publikáciami vydávanými v profesionálnych nakladateľstvách, ba daktoré aj prevyšuje.
Na napísanie jubilejnej publikácie autor zhromaždil a potom roztriedil veľa materiálu zo športových novín a časopisov, zväčša referátov o zápasoch hádzanárok z Partizánskeho. Pri písaní mu však výdatne pomohlo to, že sa osobne pozná s funkcionármi, trénermi aj mnohými hráčkami. Tieto mimojazykové okolnosti uvádzame preto, lebo v rozhodujúcej miere ovplyvnili výber jazykových prostriedkov a celkovú výstavbu textu. Zhromažďovanie a čítanie referátov sa v publikácii odráža vo výskyte pomenúvacích a výrazových prostriedkov, s akými sa stretáme v športovej novinovej publicistike. Autor si bol vedomý toho, že text preťažený odbornými športovými termínmi by nebol pre čitateľa príťažlivý, a tak sa rozhodol pre terminologickú uvoľnenosť. Preto v texte nachádzame popri odborných termínoch a terminologizovaných spojeniach aj ich neterminologické náprotivky: rozhodca (oficiálny športový termín) je muž s píšťalkou (s. 12), obávaná strelkyňa je kanonierka/obávaná kanonierka (s. 19, 20), náhly únik hráčky je trhák (s. 21), namiesto vyjadrenia byť prvoligovým trénerom čítame sedieť na prvoligovej lavičke (s. 32), namiesto hrávať za národné
strana 169
družstvo zasa obliekať dres so štátnym znakom na prsiach (s. 66), nepremeniť, nerealizovať trestný hod — zahodiť sedmičku (s. 27) atď.
Ďalším charakteristickým znakom posudzovaného textu je jednoduchá stavba vety. Prevažujú krátke vetné a súvetné celky, takže text sa ľahko číta a vyvoláva ilúziu voľného rozprávania: Staršia Marika stojí v bráne dorasteniek Jaspolu. Teší ma to, no aj sa bojím. Brankársky post je mimoriadne rizikový, brankárka sa veľmi ľahko zraní (s. 66). Okrem toho je badateľný zámer nadľahčovať text výrazivom bežnej hovorovej reči: Sekcia to po zápase zrátala Iskre, ale aj neobjektívnemu mužovi s píšťalkou (s. 12), "motala sa" [rozumej Iskra] aj v pásme zostupu (s. 11), jej ľavačka naháňala strach (s. 19), federálny titul (s. 24). Prirodzený tok rozprávania výdatne podporujú aj familiárne mená funkcionárov, trénerov a hráčok.
Ako zručný štylista sa autor ukazuje nielen tým, že sa mu podarilo vyladiť text do nenúteného spontánneho rozprávania, ale aj uplatnením istých štylistických jemností. Vhodne napr. využíva ako štylisticky pôsobivý prostriedok atemporálnosť prítomného času, t. j. možnosť použiť ho aj na vyjadrenie minulých, budúcich alebo trvale platných dejov (pozri s. 13), frazeológiu — bežnú, ale aj tzv. športovú, napr. pustiť perie, t. j. prehrať zápas, mať niekoho prečítaného, t. j. vedieť o niekom takmer všetko. J. Gális pozná silu titulku a medzititulku, preto si na ňom dáva osobitne záležať: Iskra posledná i prvá (s. 14), Iskra v Európe (s. 25), Majster sa volá Iskra (s. 37), JASPOL majstrom — tréneri vo vzduchu (s. 49), Kapitánka (s. 52), V pohári lepšie ako v lige (s. 56) atď. To isté platí aj o záverečných odsekoch kapitol alebo o závere významných odsekov: Tak trochu pripomínal Sizyfa. Dotlačil balvan až na kopec, no vždy sa mu tesne pred cieľom skotúľal dole (s. 12 — o jednom trénerovi); Ak budú súperi lepší, nič sa nestane. Aj hádzaná je iba šport (s. 17 — o očakávaní výsledku v dôležitom zápase). Poučenosť v štylistike prezrádzajú aj tie časti textu, kde autor "zabúda", že je autorom, a prejavuje sa ako účastník diania na ihrisku, ako fanúšik alebo ako zapálený lokálpatriot (s. 22).
Potenciálneho čitateľa autor priťahuje aj zaznamenávaním humorných situácií. Nádych humornosti majú niektoré citované heslá na transparentoch fanúšikov, ale azda najlepšie je v tomto smere rozprávanie trénera o darčekoch hráčkam: hráčka, čo často prichádzala na tréning neskoro,
strana 170
dostala budík, vynikajúca strelkyňa samopal, často vylučovaná hráčka hru Človeče, nehnevaj sa (pozri. s. 16).
Pokiaľ ide o jazykovú správnosť, autor sa dištancuje od použitých nespisovných výrazov tým, že ich dáva do úvodzoviek, napr. ukecať, drzo (s. 30). To je pozitívny jazykovovýchovný postup. Škoda len, že úvodzovky niekedy používa aj pri plne spisovných slovách, ktoré sám pociťuje ako príznakové a príznakovosť signalizuje úvodzovkami, napr. "motala sa" aj v pásme zostupu (s. 11), najviac sa... "natrápil" Fero Popluhár (s. 15). Tak sa zastierajú rozdiely medzi nespisovnými slovami a spisovnými príznakovými slovami. Keď už je reč o jazykovej správnosti, treba pripomenúť, že nápravný zásah si vyžadujú vyjadrenia stačil k prvenstvu, potrebovať k víťazstvu (s. 11 — tu má byť predložka na), odviesť kus práce (s. 35 — vykonať...), dokázala ich ukľudniť (s. 16 — upokojiť) i pravopisná podoba slova s píšťaľkou (s. 12 — správ. s píšťalkou). V texte sa nemusela hra Človeče, nehnevaj sa uviesť pod českým názvom Člověče, nezlob se (s. 16). A to je v autorskom texte takmer všetko. Drobné jazykové nepodarky sa vyskytujú v reklame, ktorá sa rozkladá na 14 (!) stranách. Chybné sú tam výrazy šicie stroje — správ. šijacie stroje, kartáče — správ. kefy, ďaľšie — správ. ďalšie, ul. Nádražná — správ. Nádražná ul.
Jubilejná publikácia vydaná pri príležitosti tridsaťročnice hádzanej v Partizánskom dobre reprezentuje miestnu kultúru a zároveň je akýmsi špecializovaným pokračovaním autorovej publikácie Šport v Partizánskom päťdesiatročný (1989). Podobné aktivity sú potvrdením toho, že veľa práce, ktorú potrebuje kultúra malého národa, sa niekde aj naozaj vykonáva. "Práca v regióne, v teréne, na mieste činu sa nedá nahradiť ničím" (Mináč). Šport v Partizánskom má šťastie, že v autorovi uvedených publikácií má usilovného a zapáleného glosátora a kronikára.
Ivan Masár
strana 171
Akého rodu je slovo kostrč? — O. Chovancová z Košíc si všimla, že slovo kostrč sa v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 zaraďuje medzi podstatné mená mužského rodu, kým v hovorovej reči aj v lekárskych kruhoch sa stretáva s používaním tohto slova ako podstatného mena ženského rodu, napr. poranená kostrč. Vo svojom liste nás žiada, aby sme zaujali stanovisko k tomuto problému.
Pisateľka listu má pravdu v tom, že v rečovej praxi sa slovo kostrč, ktoré má význam "zakončenie chrbtovej kosti, navzájom zrastené posledné stavce chrbtice", často používa ako podstatné meno ženského rodu. Ako podstatné meno mužského rodu však toto slovo charakterizujú nielen Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1991, ale aj Príručka slovenského pravopisu pre školy od J. Oravca a V. Lacu z r. 1973, aj Slovník slovenského jazyka 1 z r. 1959. Z novších normatívnych príručiek iba Krátky slovník slovenského jazyka z r. 1987 charakterizuje slovo kostrč nielen ako podstatné meno mužského rodu, ale na druhom mieste aj ako podstatné meno ženského rodu. Krátky slovník slovenského jazyka teda na jednej strane rešpektuje doterajšiu tradíciu v zaradení slova kostrč v jazykových príručkách medzi podstatné mená mužského rodu, ale zároveň na základe rečového úzu pripúšťa aj variantnú podobu ženského rodu. V lexikálnej kartotéke Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV sme našli osem dokladov na slovo kostrč, najstarší z r. 1948, pričom v troch prípadoch sa dal z dokladu určiť rod a vo všetkých prípadoch sa použilo ako podstatné meno ženského rodu. To vlastne iba potvrdzuje závery, ku ktorým dospeli autori Krátkeho slovníka slovenského jazyka, keď slovo kostrč charakterizovali aj ako podstatné meno mužského rodu, aj ako podstatné meno ženského rodu.
Pozrime sa ešte na pôvod slova kostrč. Slovo kostrč nemá oporu v slovenských nárečiach, v nárečovej kartotéke Jazykovedného ústavu sme nenašli naň ani jeden doklad a nezachytáva ho ani Slovník slovenských nárečí 1 z r. 1994. Ba neuvádza ho ani Historický slovník slovenského
strana 172
jazyka 2 z r. 1992. Slovo kostrč sa k nám dostalo z češtiny, kde sa zaraďuje medzi podstatné mená ženského rodu. V češtine sa popri slove kostrč v rovnakom význame používalo aj slovo kostřec (porov. Slovník spisovného jazyka českého 1 z r. 1960, ktorý ho hodnotí ako zriedkavé, no novší jednozväzkový Slovník spisovné češtiny pro školu a veřejnost z r. 1978 ho už neuvádza).
V slovenských nárečiach sa na pomenovanie posledných stavcov chrbtovej kosti používa slovo trtáč (Slovník slovenského jazyka 4 z r. 1964 ho hodnotí ako expresívne slovo) a slovo trtol (porov. i Slovenský slovník z literatúry aj nárečí od M. Kálala z r. 1924; slovo kostrč tento slovník nezaznačuje). Je však zaujímavé a istým spôsobom aj príznačné, že do slovenského anatomického názvoslovia sa ako termín nedostalo slovo zo slovnej zásoby slovenských nárečí, ale že sa siahlo za slovom nedomáceho pôvodu. A zdá sa, že práve z anatomického názvoslovia, teda z lekárskych kruhov sa slovo kostrč dostalo do povedomia širšej verejnosti.
Čo povedať ešte na záver? Napriek tomu, že sa slovo kostrč k nám dostalo z češtiny, v slovenčine si našlo svoje miesto aj v anatomickej termimológii, aj v bežnej reči. So zreteľom na to, že v rečovej praxi sa v prevažnej miere používa ako podstatné meno ženského rodu a že tejto charakteristike nebránia ani štruktúrne dôvody (podstatné mená zakončené na spoluhlásku č sú jednak mužského rodu, porov. kŕč, terč, jednak ženského rodu, porov chatrč, žlč), bude potrebné túto okolnosť zachytiť aj v pripravovanom novom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu, t. j. popri jeho gramatickej charakteristike ako podstatného mena mužského rodu uviesť aj gramatickú charakteristiku ako podstatného mena ženského rodu.
Matej Považaj
O tipe a type. — Pán A. W. z Handlovej nám napísal: Už dávnejšie ma popudzuje, keď v slovenskej tlači nachádzam pravopisné chyby v písaní slov tip a typ. Slovo tip (tipovať v športke, tipovať športový výsledok)
strana 173
a výraz typ (typ športovca, typ stroja) sú pravopisne správne. Prečo sa potom vyskytuje v tlači slovo vytypovať s ypsilonom?
Pozrime sa teda na túto otázku bližšie.
Podstatné meno tip má význam "odhad, predpoklad výsledku", napr. v športe, v súťaži a pod.: tip mu nevyšiel, tip na víťaza, a novší význam "dobrá rada, odporúčanie": tip pre vás, tip na víkend. Nedokonavé sloveso tipovať utvorené od tohto podstatného mena má význam "dopredu určovať, odhadovať výsledok v športe, v súťaži alebo v stávke": tipovať remízu. Často sa používa aj dokonavé zvratné sloveso tipnúť si, ktoré má slangový charakter a tým aj obmedzenú sféru použitia. Toto sloveso patrí k zriedkavejšiemu slovotvornému typu slov so silným citovým zafarbením, ako je napr. slovo risknúť. Do spisovného, neutrálneho prejavu je vhodnejšie rovnoznačné predponové sloveso zatipovať si s rovnakou vidovou platnosťou, ale slabšou citovou náplňou. Menej často sa používa predponové dokonavé sloveso vytipovať s významom "získať tipovaním v hre peniaze": vytipoval si 100 000 korún.
Podstatné meno typ má viac významov. Je to "osoba alebo vec ako predstaviteľ celej skupiny": typ človeka, typ počítača, ďalej je to "súhrn jednotlivcov alebo vecí s rovnakými znakmi, druh": slovanský typ, typ jazyka. Podstatným menom typ sa označujú aj "telesné alebo duševné znaky charakterizujúce skupinu jednotlivcov": športový typ, nervózny typ, podobne sa ním označuje "výrobok, model, prototyp": nový typ automobilu, alebo "charakter, ráz, ktorý zodpovedá určitej skupine javov": typ strednej školy. Podstatné meno typ funguje aj ako polygrafický termín na označenie jednotlivých písmen. Nedokonavé sloveso typovať má význam "vyberať, voliť niekoho ako vhodný typ": typovať spolupracovníkov, alebo "niečo odborne určovať": typovať stroj. Predponové dokonavé sloveso vytypovať je frekventovanejšie a používa sa vo význame "vybrať, označiť ako typ": vytypovať vhodných pracovníkov.
Takže odpoveď na otázku pisateľa je jednoduchá. Stačí si uvedomiť, že podstatné meno tip a od neho odvodené slová sa týkajú odhadu a odporúčania, rady a že podstatné meno typ a jeho odvodeniny sa týkajú zasa výberu.
Sibyla Mislovičová
strana 174
dáždnik, gen. ‐a, muž., nové v prenesenom význame v spojení bezpečnostný dáždnik, publ., expr. ochrana medzinárodnej organizácie, štátu a pod.poskytovaná iným štátom atď.: Ak však kalkulujú s Ruskom, ktoré by bolo ochotné poskytnúť bezpečnostné garancie slovenskej neutrality, treba si pripomenúť ruský štyridsaťročný bezpečnostný dáždnik... (TLAČ)
Spojenie bezpečnostný dáždnik je rozšírené najmä v súčasnej publicistike. Ide o obrazné vyjadrenie ochrany či bezpečnosti, ktorú poskytuje nejaký subjekt inému. Prenesenosť významu tohto spojenia je založená na podobe a funkcii dáždnika, ktorý sa rozprestiera nad hlavou ako prostriedok ochrany pred nepriaznivým počasím (dažďom, hustým snežením). V citovanej ukážke spojenie bezpečnostný dáždnik vyznieva ako ironické hodnotenie ruskej mocenskej nadvlády v bývalých socialistických krajinách.
duchovný príd., nové v spojení duchovný parlament stretnutia slovenských a českých intelektuálov s cieľom vybudovať duchovný, myšlienkový most medzi oboma národmi: Na verejnom zasadaní tzv. duchovného parlamentu sa zúčastnilo takmer 300 občanov. (TLAČ)
Spojenie česko‐slovenský duchovný parlament sa začalo používať ako označenie stretnutí osobností českého a slovenského spoločenského života, najmä umelcov, politikov, novinárov, ktorí sa po rozdelení spoločného štátu usilujú preklenúť hranice v myšlienkovej oblasti a udržiavať, posilňovať vzájomné vzťahy a kontakty.
internetista gen. ‐u, muž. (lat. + angl.) účastník medzinárodnej počítačovej siete Internet: Aj my sa tento nedostatok vynasnažíme čo najskôr napraviť, ale porozprávajte nám o konkrétnych materiálnych výhodách internetistov. (TLAČ)
strana 175
Podstatné meno internetista je utvorené od názvu medzinárodnej počítačovej siete Internet (z latinskej časti inter‐ s významom "medzi, medzinárodný" a z anglického slova net = sieť) a príponou ‐ista.
kapitálotvorný príd. vytvárajúci kapitál: Najprv vybudujeme vlastnú kapitálotvornú vrstvu, ktorá sa potom sama otvorí navonok. (TLAČ)
Slovo kapitálotvorný rozširuje početný rad zložených prídavných mien s časťou ‐tvorný, ktorá je odvodená od slovesa tvoriť, napr. náladotvorný, zásadotvorný, slabikotvorný, živototvorný, mierotvorný, cenotvorný, plynotvorný. Mnohé z týchto prídavných mien majú terminologickú platnosť a pomenúvajú istú stálu vlastnosť.
kriminogénnosť gen. ‐ti, žen. (lat. + gr.), odb. sklony ku kriminalite: U nás chýba napríklad permanentné sledovanie kriminogénnosti mladých. (TLAČ)
Podstatné meno kriminogénnosť je utvorené od prídavného mena kriminogénny) s významom "ktorý vedie ku kriminalite, ktorý má sklony ku kriminalite"), ktoré pozostáva z časti krimino‐ odvodenej od latinského slova crimen s významom "vina, zločin", z časti gén, ktorá má základ v gréckom slove genos (= pôvod, rod) a význam "rodiť (sa), vznikať, pôsobiť", a z prípony ‐ný. Slová, ktoré majú v základe časť gén‐, sú zastúpené najmä v odbornej terminológii (porov. patogénny — lek. choroboplodný, mutagénny — biol. spôsobujúci zmenu dedičných vlastností, organogénny — biol. organotvorný, geol. vzniknutý z organizmov).
meteorosenzitivita i meteosenzitivita gen. ‐y, žen. (gr. + lat.), odb. citlivosť na počasie, najmä na jeho zmeny: U nás bola meteorosenzitivita zistená zo súboru 500 osôb u 28 % žien a u 23 % mužov. (TLAČ)
Podstatné meno meteorosenzitivita je zložené z časti meteoro‐ navodzujúcej súvislosť s počasím a pochádzajúcej z gréckeho slova meteoros (= vznášajúci sa vo výške) a slova senzitivita, ktoré je odvodené od latinského slova sensus s významom "pocit, vnem, vnímanie, cit; zmysel". Popri podobe meteorosenzitivita sa bežne používa aj podoba meteosenzitivita s polopredponou meteo‐ (porov. názov televíznej relácie s predpoveďou počasia Meteoservis). Výrazmi meteorosenzitivita, meteosenzitivita sa
strana 176
označuje citlivosť až precitlivenosť na počasie, zvýšená vnímavosť jeho náhlych a prudkých výkyvov.
odídenec gen. ‐nca, muž. cudzinec s dočasným azylom v inom štáte: Odídenci sa v tábore často menia. (ROZHLAS)
Medzi osobami, ktoré opúšťajú svoju vlasť alebo krajinu s trvalým pobytom a žiadajú o poskytnutie azylu v inej krajine, sa vyčleňujú dve kategórie: utečenci sú cudzinci, ktorí opustili svoju pôvodnú krajinu pre ohrozenie alebo prenasledovanie z politických, národnostných, rasových či náboženských dôvodov, a preto sa do nej nechcú alebo nemôžu vrátiť. Títo príslušníci dostávajú povolenie na trvalý pobyt. Odídenci sú osoby, ktorým sa poskytuje dočasné útočisko a po pominutí dôvodov, pre ktoré opustili pôvodnú vlasť, napr. vojnový konflikt, sa do nej vrátia. Podstatné meno odídenec patrí medzi názvy osôb s činiteľským významom, utvorené od príčastí pomocou prípony ‐ec.
odídenkyňa gen. ‐ne, žen. cudzinka s dočasným azylom v inom štáte: Dvadsaťšesťročnú rodáčku z bosnianskeho Gradačacu, pretĺkajúcu sa v cudzej zemi so štyrmi deťmi, opustil muž. Od nej, odídenkyne, odišiel v Gabčíkove za inou. (TLAČ)
organizovaný príd., nové v spojení organizovaný zločin forma zločinu s medzinárodným dosahom realizovaná skupinou ľudí využívajúcich najmodernejšiu techniku, vysokú organizovanosť a pod.: Všeobecne sa uvádzalo, že v priemere 70 percent výskytu organizovaného zločinu v západnej Európe sa importovalo z bývalých socialistických krajín, predovšetkým zo ZSSR, z Juhoslávie a z Poľska. (TLAČ)
V kriminológii sa popri klasickom zločine rozlišuje tzv. organizovaný zločin, ktorý v súčasnosti nadobúda nové znaky, ako je využívanie špičkovej techniky, náročná vedecká organizácia práce, vysoký stupeň deľby práce, nárast brutality a internacionalizácia.
talentovka gen. ‐y, obyč. v množ. č., žen., hovor. talentová skúška: Talentovky na konzervatóriu. (TLAČ)
Slovo talentovka sa zaraďuje medzi podstatné mená, ktoré vznikli ako jednoslovné náprotivky dvojslovných pomenovaní, a je utvorené zo slovné-
strana 177
ho spojenia talentová skúška. Slovo talentovka sa zvyčajne používa v množnom čísle (porov. aj prijímacia skúška — prijímačka, prijímačky, ordinačné hodiny — ordinačky). Takto utvorené slová majú hovorový charakter.
výjazdový príd., nové najmä v spojení výjazdové zasadanie, výjazdové rokovanie konané mimo stáleho sídla: Vláda vedená Vladimírom Mečiarom je dnes na výjazdovom zasadaní v okrese Senica. (ROZHLAS)
Prídavné meno výjazdový sa začalo používať predovšetkým v súvislosti so zasadaniami a rokovaniami vlády, prípadne iných orgánov a inštitúcií, konaných mimo ich stáleho sídla. Toto prídavné meno sa začína uplatňovať aj širšie v spojeniach pomenúvajúcich podujatia určitých organizácií a inštitúcií, ktoré sa uskutočňujú mimo ich domovského miesta. Napr. výjazdový odber je odber krvi, ktorý sa realizuje mimo transfúznej stanice (napr. v autobuse vybavenom potrebným zariadením, vycestúvajúcim priamo za darcami).
zbicyklievať sa nedok., okaz. približovať sa k obdobiu jazdenia na bicykli: Zbicyklieva sa. Iste mi dáte za pravdu, že tento termín vystihuje približujúcu sa jar. (ROZHLAS)
Sloveso zbicyklievať sa je príkladom na tvorenie neosobných slovies pomocou predpony s‐/z‐ a prípony ‐ievať, ktoré vyjadrujú časový príznak (napr. zvolebnievať sa, rozvidnievať sa, znedeľnievať sa). Motivujúcim slovom je tu podstatné meno bicykel. Sloveso zbicyklievať sa autorka použila v súvislosti s prichádzajúcou jarou, keď ľudia začínajú častejšie využívať bicykel ako dopravný prostriedok aj ako formu rekreačného športu. Je to kontextuálne vhodne a vynachádzavo utvorené slovo so silným expresívnym nábojom.
Sivia Duchková
strana 178
MÁRIA PISÁRČIKOVÁ
V hovorenej reči pred mikrofónom alebo pred kamerou hovoriaci dosť často používajú zvrat tým pádom, napr. — Mám čas, a tým pádom sa môžem venovať deťom. Alebo: Tým pádom, že tovar zlacnel, môžeme si ho kúpiť. Frazeologický zvrat tým pádom tu má spojkovú platnosť a tým, a tak: A tým, že tovar zlacnel, môžeme si ho kúpiť. Problém je v tom, že spojenie tým pádom nie je ako celok domáce, čoho dôkazom je významovo nepriezračné slovo pád. Spojenie tým pádom nezaznačujú ani naše slovníky. V slovenčine máme proti tomu dávno zaužívané a významovo zreteľnejšie podobné spojenie tým činom. Na zvrat tým činom, resp. týmto činom sa zabúda dosť neoprávnene, hoci má oporu v celom rade príbuzných frazeologických spojení, ako napríklad takým činom (t. j. takým spôsobom), nijakým činom, (t. j. nijako, nijakým spôsobom), ďalej akým činom (t. j. ako), so všetkým činom čo značí "úplne, celkom". Archaický ráz má výraz ledvým činom, t. j. ledva, sotva.
Spomenuli sme ustálené zvraty s podstatným menom čin, ktoré máme vo vedomí pevne zafixované s významom "skutok". Na tento význam nadväzujú aj spomínané spojenia a aj naše výrazy tým činom, týmto činom, ktoré na niečo odkazujú a zároveň vyjadrujú dôsledok niečoho. Ak budeme potrebovať vo vete vyjadriť dôsledkový vzťah, nuž namiesto nedomáceho výrazu tým pádom uprednostníme obchádzaný výraz tým činom alebo len jednoduchšie spojky a tým, a tak: Mám čas, a tým činom/a tak sa môžem venovať deťom.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 4. 4. 1995)
strana 179
IVAN MASÁR
Je známe, že niektorí používatelia spisovnej slovenčiny programovo vyraďujú zo slovenskej spisovnej zásoby jej základné stavebné prvky a nahrádzajú ich anglickými výrazmi. Príkladov na tento jav je záľaha. Už sme si takmer privykli napríklad na to, že sa nám zo slovnej zásoby takmer vytratilo slovo nápoj a že ho zastupuje slovo drink. Ale tu sa to nezastavilo. Podaktorí Slováci si už objednávajú a pijú drink v pube, hoci sa u nás odjakživa chodilo na pohárik do hostinca, pohostinstva alebo aj do krčmy či krčmičky. Preto je tu namieste otázka, načo sú nám slová drink, pub, keď máme slovenské slová nápoj, resp. hostinec, pohostinstvo, krčma, krčmička.
Módna vlna používať bez akéhokoľvek dôvodu anglické slová v slovenských textoch adresovaných širokej slovenskej verejnosti sa zdvihla povážlivo vysoko. Skľučujúce je zistenie, že neraz ani najobyčajnejšie slovenské texty nemožno čítať bez anglicko‐slovenského slovníka. Práve preto je potrebné urobiť to, čo už urobili inde, napríklad vo Francúzsku: spýtať sa verejnosti, ako vníma používanie anglických slov v bežnom živote. Treba si uvedomiť, že niekomu to môže byť nepríjemné a trápne, inému zábavné, ďalšiemu snobské, podceňujúce slovenčinu, hlúpe atď. Z hľadiska bezporuchovosti dorozumievania je to však nevhodné.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 25. 4. 1995)
MATEJ POVAŽAJ
O tom, že s našou reklamou nie je všetko v poriadku, sa už hovorilo a písalo nie raz. O nevyhovujúcej jazykovej stránke reklamných textov sa vyjadrovali nielen jazykovedci, ale aj publicisti, spisovatelia i jednoduchí občania.
strana 180
Dnes si všimneme reklamné heslo Tipujte a vyhrajte! V tomto hesle sa dva razy používa tvar rozkazovacieho spôsobu. Pri slovese tipovať je rozkazovací spôsob odôvodnený, hoci tu nemá priamo funkciu rozkazu, ale skôr odporúčania. Pri slovese vyhrať sa však tvar rozkazovacieho spôsobu v uvedenom kontexte používa nevhodne. Zjednodušene povedané, my môžeme niekomu prikázať, aby vyhral v súťaži, v športovom zápolení, lebo tam výhra závisí aj od jeho schopností, od jeho úsilia, od jeho vôle. Nám však nikto nemôže prikázať, aby sme vyhrali v športe, v stávke, v matese a v akejkoľvek lotérii, lebo tam výhra nezávisí od nášho úsilia ani od našej vôle. Tvarom rozkazovacieho spôsobu by sme dokonca mohli aj niekomu želať, aby vyhral v športke či v lotérii, napríklad Vyhrajte v športke a môžete ísť na Kanárske ostrovy. No v hesle Tipujte a vyhrajte, ktorým sa chce naznačiť, že ak budeme tipovať, môžeme vyhrať, sa vedľa seba dostávajú tvary rozkazovacieho spôsobu v dvoch funkciách: vo funkcii príkazu či odporúčania a vo funkcii želania. Takéto spojenie je však štylisticky neobratné. Ako aj z hesla Tipujte a vyhrajte! vidieť, autori reklamných textov často v úsilí po stručnosti, údernosti a falošnej pútavosti (v tomto prípade v úsilí po rýmovaní jednotlivých častí hesla) sa dopúšťajú jazykových a štylistických chýb. A akú podobu by spomínané heslo mohlo mať? Vhodná podoba hesla pri zachovaní jeho stručnosti je Tipujte a vyhráte.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 18. 4. 1995)
JÁN KAČALA
V pravopisnej sústave slovenčiny platí zásada, že vlastné mená píšeme s veľkým začiatočným písmenom, lebo sú to jedinečné a neopakovateľné pomenovania. Platí to o takých názvoch, ako sú Slovensko, Dunaj, Ľudovít Štúr, Brodzany, Slovenská akadémia vied, Matica slovenská, Memorandum národa slovenského, Dóm svätého Martina a mnohých iných. V súvi-
strana 181
se s písaním vlastných mien nás zaujala otázka, či medzi vlastné mená patria aj názvy učebných predmetov v rozličných typoch a druhoch našich škôl, ale aj v rozmanitých rekvalifikačných a iných kurzoch a podobne. Možno teda povedať, že napríklad predmety etická výchova či zemepis sú vlastné mená? V školských písomnostiach sa totiž často možno stretnúť práve s takýmto prístupom, a tak sa takéto pomenovania zapisujú s veľkým začiatočným písmenom. Zásadne treba však povedať, že názvy vyučovacích predmetov nespĺňajú kritériá uplatňované na vlastné mená. Nie sú to jedinečné a neopakovateľné pomenovania, sú to všeobecné pomenovania, také isté ako povedzme malíček, ušnica, počítač, kalendár, školský rok, triedna kniha a mnohé iné. Názvy učebných predmetov sa od zodpovedajúcich slov odlišujú iba istým významovým odtienkom, t. j. tým, že sa v školskom prostredí upotrebúvajú ako označenia vymedzenej učebnej látky podľa predmetu. Tým sa však ich povaha ako všeobecných pomenovaní nemení, a preto ani niet dôvodu pokladať ich za vlastné mená, a teda ani písať ich s veľkým začiatočným písmenom. Názvy učebných predmetov, ako sú slovenský jazyk, matematika, zemepis, estetická výchova a pod., teda píšeme s malým začiatočným písmenom.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 21. 4. 1995)
MÁRIA PISÁRČIKOVÁ
Na fakte, že medzi vecami, javmi skutočnosti a ich názvami nejestvuje priamy vzťah, je založené to, že tá istá vec má v rozličných jazykoch rozličné pomenovanie. Keby tu priama súvislosť jestvovala, hovorili by všetci ľudia rovnakým jazykom. Je zaujímavé, že ešte aj citoslovcia (zvukomalebné slová), ktoré napodobňujú konkrétne zvuky z prírody, sú v každom jazyku rozdielne. Školský príklad na to je vnímanie hlasu kohúta, ktorý napr. Francúzi označujú ako cocorico, Rusi kukareku, Angličania cock‐a—doodledoo [kokadudldú], Nemci kikeriki a my, ako vieme, kikirikí. Ešte
strana 182
rozdielnejšie sú citoslovcia, ktoré nie sú napodobeninami prírodných zvukov, ale spontánne vyjadrujú isté ľudské city, vnemy a vôľu. Aj citoslovcia sú slová živého jazyka, sú ustálené, majú celospoločenskú platnosť a záväznosť. Práve proti týmto základným vlastnostiam sa začína hrešiť, keď z akejsi pseudomódnosti sa domáce citoslovcia nahrádzajú cudzími. Príkladom je používanie amerického slova wow [vyslov. uáú] vo funkcii citoslovca na vyjadrenie radosti. Pôsobí to, ako keby sme sa v našom jazyku už nevedeli ani tešiť a vyjadriť radostné prekvapenie. Iný príklad je pokrik jupíí, ktorý má tiež vyjadriť radosť a údiv. Slovákom by sa azda ani nemuselo pripomínať, ako sa vyjadruje u nás radosť a jasot spojený s dávkou prekvapenia. Je to celý rad citových slov ako ajaj, ejha, ej, ojej, ó, ojéj, ojejéj, fíha, íha, juch a mnohé ďalšie. Ak teda dakto vyhrá povedzme v Niké pol milióna, nemusíme kričať uáú, ale sa začudujme a zaradujme po našom: fíha!.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 2. 5. 1995)
JÁN KAČALA
Cudzie mená sú v našom čulom živote častým prvkom nášho dorozumievania sa. Stretávame sa s nimi v hovorenej i písanej podobe. V hovorenej podobe je okrem hláskového zloženia dôležitý aj prízvuk. Zaujímajú nás tu, pravdaže, mená z takých jazykov, ktorých prízvuk je odlišný od nášho, čiže nie je stály alebo nestojí na prvej slabike v slove. Základná otázka znie tak, či prízvukové pomery cudzieho mena prenášame aj do nášho jazyka alebo naopak tieto pomery prispôsobujeme nášmu jazyku. Keby sme mali rešpektovať cudzojazyčný prízvuk, premenili by sme náš jazyk na nezrozumiteľnú zmiešaninu. Najdôležitejší poznatok je teda taký, že rovnako ako hláskovú stavbu cudzieho mena prispôsobujeme nášmu jazyku aj prízvukové pomery. Podľa toho povedzme poľské meno Mazo-
strana 183
wiecki v slovenskom texte nevyslovujeme s prízvukom na predposlednej slabike [t. j. Mazoviecki], lež tak ako slovenské mená s prízvukom na prvej slabike [Mazoviecki]. Podobne ani ruské či anglické mená v slovenskom texte nevyslovujeme s pohyblivým a melodickým prízvukom ako v pôvodnom jazyku, lež so stálym a dynamickým prízvukom ako v slovenčine. Vysvetlenie tohto prispôsobovacieho procesu, ktorý sa v takých prípadoch odohráva vo všetkých kultúrnych jazykoch, je veľmi jednoduché: je to prirodzená obrana pred neúnosným skomplikovaním vlastného jazyka a jeho používania v reči. V tomto bode sa preberajúci jazyk správa suverénne a výslovnosť cudzích mien ustaľuje v súhlase s vlastnými hláskovými zákonitosťami.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 5. 5. 1995)
IVAN MASÁR
V samostatnej Slovenskej republike máme možnosť pomenúvať nové pojmy a veci ako autonómni tvorcovia pomenovaní, ktorým nezväzuje ruky cudzia predloha. Daná možnosť sa však vždy nevyužíva. Presviedča nás o tom nedávno zavedený názov Devín banka. Tento nespisovný názov mechanicky kopíruje pomenovací model cudzieho jazyka, v ktorom platia iné pravidlá o spájaní slov ako v slovenčine. V slovenčine sa pri pomenúvaní azda najčastejšie uplatňuje model, kde zhodný prívlastok určuje podstatné meno. Podľa tohto modelu sa mala namiesto názvu Devín banka ustáliť podoba Devínska banka. Ale je tu ešte ďalšia možnosť — zmeniť poradie slov v nespisovnom názve. Dostaneme tak podobu Banka Devín, v ktorej sa uplatnil model s pomenovacím nominatívom. Hodno spomenúť, že podľa tohto modelu sa už ustálil názov Banka Slovakia.
Záľuba dávať názvom vecí nespisovnú podobu sa však prejavuje nielen v peňažníctve. Napr. na propagačnom letáčiku výrobne pochúťok z cesta,
strana 184
v korých je zapečená zelenina, syr a mäso, výrobca ponúka jedlá s takýmito názvami: Chicago pizza, Hawaii pizza, Nevada pizza, Vegetarian pizza. Cudzosť, meravosť a nesprávnosť týchto názvov nepociťuje len ten, ktorého materinský jazyk nie je slovenčina. Všetky spomenuté názvy jedla sa mali utvoriť podľa modelu prívlastok + podstatné meno, mali teda mať podobu chicagska pizza, havajská pizza, nevadská pizza, vegetariánska pizza.
Pomenovania typu Devín banka, Chicago pizza sú nespisovné, mechanicky závislé od cudzej predlohy. Spisovné podoby sú Devínska banka alebo Banka Devín, resp. chicagska pizza.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 9. 5. 1995)
MATEJ POVAŽAJ
Isto ste sa už neraz stretli s oznamom na vchode vášho domu, v ktorom vám pracovníci elektrární alebo plynární oznamujú, kedy prídu odčítať stav na elektromere alebo plynomere. Možno ste sa aj zamysleli nad tým, ako možno nazvať pracovníka, ktorý takúto činnosť vykonáva pravidelne. V našich slovníkoch sa pomenovanie takéhoto pracovníka zatiaľ neuvádza. To však neznačí, že si potrebný názov nemôžeme utvoriť.
V slovenčine máme veľkú skupinu pomenovaní osôb utvorených príponou ‐č, ktorými sa označuje stála činnosť osoby, veľmi často chápaná ako zamestnanie, napr. predavač, natierač, zlievač, rozsievač, zametač, potápač. Všetky tieto pomenovania osôb sú utvorené od nedokovaných slovies predávať, natierať, zlievať, rozsievať, zametať, potápať sa. Na označenie činnosti, ktorou zistíme údaje na elektromere, na plynomere, ale aj na vodomere alebo na inom merači, máme dokonavé sloveso odčítať, napr. odčítať stav alektromeru, odčítať stav vodomeru, odčítať údaje na displeji. Pracovník, ktorý zisťuje stav na meracích prístrojoch, robí však túto čin-
strana 185
nosť opakovane, preto potrebujeme vychádzať z nedokonavého slovesa. K dokonavému slovesu odčítať máme nedokonavú podobu odčítavať i odčitovať. Od podoby odčítavať príponou ‐č ľahko utvoríme názov osoby odčítavač, ktorý nám dobre poslúži na pomenovanie pracovníka pravidelne odčítavajúceho stavy na rozličných meračoch, napr. odčítavač spotreby elektriny, odčítavač spotreby plynu, odčítavač spotreby vody.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 16. 5. 1995)
JOZEF JACKO
Tri kilometre od Krompách sa nachádza prímestská oblasť Plejsy, v ktorej sú vybudované viaceré turistické, športové a rekreačné zariadenia. Všimli sme si, že v oznamovacích prostriedkoch sa hovorilo o lyžiarskych a snehových podmienkach na Plejsoch, inokedy na Plejsách.
Pri pomnožných miestnych a zemepisných názvoch sa bez väčších ťažkostí určuje gramatický rod vtedy, keď sa v pomnožnom miestnom a zemepisnom názve zreteľne pociťuje súvislosť s príslušnými všeobecnými podstatnými menami. Miestne názvy Kúty, Zbehy, Sady, Lazy, Brehy, Dvory, Bory, Mlynčeky, Nové Zámky sú mužského rodu, lebo sa pri nich zreteľne pociťuje súvislosť so všeobecnými podstatnými menami mužského rodu kút, zbeh, laz, breh, dvor, bor, mlynček, zámok. Naproti tomu miestne názvy Huty, Dúbravy, Lúky, Lúčky sú ženského rodu, lebo sa pri nich zreteľne pociťuje súvislosť so všeobecnými podstatnými menami ženského rodu huta, dúbrava, lúka, lúčka.
Pri pomnožných miestnych a zemepisných názvoch, v ktorých sa nepociťuje súvislosť so všeobecnými podstatnými menami, pri určovaní gramatického rodu sa vychádza zo zakončenia pred koncovou samohláskou. Názvy ako Brezolupy, Gbely, Krompachy, Nedožery, Žabokreky sú mužského rodu. Do tejto skupiny možno zaradiť aj názov Plejsy, to značí, že ho
strana 186
treba pokladať za pomnožné podstatné meno mužského rodu. Aj vo Vlastivednom slovníku obcí na Slovensku z r. 1977 sa pri hesle Krompachy uvádza názov lokality Plejsy v 6. páde s príponou ‐och: Na Plejsoch je vybudované rekreačné stredisko. Na záver: Zemepisný názov Plejsy je v slovenčine mužského rodu a skloňuje sa podľa vzoru dub: z Plejsov, k Plejsom, na Plejsoch, za Plejsami.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 26. 5. 1995)
MÁRIA PISÁRČIKOVÁ
Keby sme skúmali, v ktorej rovine spisovného jazyka sa robí najviac chýb, poľahky by sme zistili, že je to oblasť výslovnosti. Tej sa aj u profesionálnych pracovníkov slova dostáva akoby najmenej pozornosti. Z tejto stránky stačí sústavnejšie sledovať jazykové prejavy v rozhlase a televízii, ale aj v divadle a filme a všade tam, kde odznieva na verejnosti hovorené slovo. Rýchlo zistíme, že najčastejšie sa porušuje výslovnostná norma v týchto bodoch:
1. Nevyslovovanie spoluhlásky ľ vo všetkých polohách, t. j. nielen tam, kde nie je graficky vyznačená (člen, lepší, ale, mohli), ale ani na miestach, kde je mäkkosť spoluhlásky osobitne naznačená (toľko, voľný, voľby, cieľ). Mäkká spoluhláska ľ patrí pevne do systému slovenských hlások, a preto jej zanedbávanie vo výslovnosti možno hodnotiť iba ako chybu.
2. Narúšanie prirodzenej melódie vety. Slovenská veta v normálnom priebehu (bez osobitného dôrazu) má na konci postupný melodický pokles. Toto prirodzené vyznenie viacerí moderátori, redaktori, hlásatelia a pod. už roky narúšajú manierovitým melodickým zvýšením na predposlednom takte.
3. Nedodržiavanie znelostnej asimilácie, t. j. pripodobnenia hlásky k inej (susednej) hláske. Ide o typickú črtu slovenčiny, preto chyby v tomto
strana 187
bode sa vnímajú mimoriadne citlivo. Ukážkou výslovnosti bez asimilácie sú niektoré televízne reklamy. Aj v iných prejavoch môžeme počuť takéto znenia: môžeš mať (nam. môžež mať), viac otvorí (nam. viadz otvorí), predovšetkým (nam. predofšetkým), takmer (nam. tagmer) atď.
4. Nedôsledná artikulácia jednotlivých hlások. Prehĺtanie hlások akoby prichádzalo do módy — azda preto, že ho pestujú aj poslanci v parlamente: či e ( nam. čiže), dru eo (nam. druhého), čo a viem (nam. čo ja viem). Hlásky dakedy "pojedá" aj profesionálny moderátor, mimoriadne chutné býva: ta omník (= tajomník), predchádza úci (= predchádzajúci), bo ov (= bojov), študu ú (= študujú) atď.
5. Chronicky chybne vyslovovaná dĺžka v jednotlivých slovách: stárnuť (spr. starnúť), mládnuť (spr. mladnúť), ústavodárny (spr. ústavodarný), blahodárny (spr. blahodarný), ochránca (spr. ochranca), obránca (spr. obranca) a pod.
6. Opúšťanie výslovnosti cudzích hlások ü a ö, ktoré Slováci vždy vedeli vysloviť — zaiste i preto, že tieto hlásky má susedná maďarčina a nemčina. Dnes však — podľa západných susedov — neraz počúvame výslovnosť Brisel, Cirych, auto‐moto‐reví (!), parfém (= parföm, parfüm, parfum), sižet a — každý deň — Vistenrot. Samohláska ü sa v slovenčine zdomácňuje ako u (bufet, parfum), a tak sa ustálila aj v slove debut. Výslovnosť debit je neprijateľná.
7. Afektovaná výslovnosť anglických mien. Súvisí s falošným presvedčením, že čím sa cudzie slová a cudzie mená vyslovujú anglickejšie, tým je slovenčina dokonalejšia. A tak máme namiesto dávno vo výslovnosti ustáleného Vašington — Uošingtn, aj Klinton je Klintn, Christofer je Christofr. Ako sa tieto podoby ďalej skloňujú, nech posúdi čitateľ sám. V každom prípade tu pôsobí nedostatok vedomia, že suverénny jazyk preberá cudzie názvy, mená a iné slová suverénne, podľa svojich vlastných potrieb.
Výpočet najčastejších výslovnostných chýb by mohol ešte pokračovať, ale kto má ozajstný záujem o normu v oblasti výslovnosti, má k dispozícii Pravidlá slovenskej výslovnosti od Ábela Kráľa.
(Nedeľná Pravda, 13. 1. 1995, s. 19)
strana 188
V množstve problémov, s ktorými sa musí vyrovnávať súčasná spoločnosť, sa vynoril aj problém jazyka a pociťoval sa tak naliehavo, že ho bolo treba riešiť prijatím jazykového zákona. V tejto súvislosti sme požiadali o rozhovor riaditeľa Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV Ivora Ripku.
VIERA ŠVENKOVÁ: Ako možno charakterizovať súčasnú jazykovú situáciu?
IVOR RIPKA: Istá všeobecná kríza kritérií, deštrukcia či strata hodnotovej orientácie v širšie chápanej oblasti kultúry, negovanie domácich tradícií ako organickej súčasti kolektívnej pamäti i historického povedomia a iné spoločenské (i politické) fenomény sa v konečnom dôsledku odrážajú aj v národnom jazyku. Jazyk zásadne a nezastupiteľne pôsobí na integráciu etnosu, má výraznú etnosignifikatívnu funkciu. Sociologické výskumy potvrdzujú platnosť tézy, podľa ktorej sa v rozličných dobách menia postoje používateľov k jazyku, stanoviská jazykovedy k jazyku, postoje používateľov jazyka k jazykovede (aj ku kultivovaniu jazyka), ako aj postoje a stanoviská verejnosti k samotným jazykovedcom. Je evidentné a pochopiteľné, že súčasní používatelia slovenského jazyka ako dominantne spoločenského javu menia svoj vzťah a postoj k jednotlivým útvarom národného jazyka, reagujú na diferencované potreby komunikatívnej praxe.
V. ŠVENKOVÁ: Súčasnú jazykovú situáciu však poznamenávajú rozličné názory.
I. RIPKA: Niektorí používatelia jazyka chápu zákonmi garantovanú slobodu slova a prejavu absolútne (nezahŕňa vraj iba obsah, ale aj formu) a odmietajú — a to i vo verejných prejavoch — rešpektovať platnú kodifikáciu spisovnej slovenčiny či akceptovať výsledky výskumov slovenskej jazykovedy. (Publikované výsledky jazykovedných výskumov nepatria v súčasnej hierarchii hodnôt medzi vyhľadávané vedecké poznatky.) Navy-
strana 189
še sa pokúšajú podsúvať verejnosti predstavu, že jazykovedci chcú ľuďom "predpisovať", ako majú hovoriť, čo je dôkazom ich totalitného myslenia. Jazyk má byť výlučným "majetkom" používateľa (a ten si preto môže s ním robiť, čo chce). Tí, ktorí vidia v jazyku "dôležitý znak osobitosti slovenského národa, vzácnu hodnotu jeho kultúrneho dedičstva a výraz suverenity Slovenskej republiky" (takto sa charakterizuje v preambule zákona o štátnom jazyku), sú pre prudkých demokratovcov európskeho či svetového formátu iba stádom nevzdelancov, ktorých "slovná zásoba len nepatrne presahuje základný slovný fond." Suverénne sa tváriaci laici (často sa prezentujú ako autori kvázi vtipných jazykovedných "objavov") sa v tzv. nezávislej tlači odsudzujúco a dehonestujúco vyjadrujú o práci v oblasti jazykovej kultúry, pri kultivovaní spisovnej slovenčiny, spochybňujú odbornú kompetenciu jazykovedy i jazykovedcov. Takáto tendenčná a nezriedka i militantná laicizácia lingvistiky ako spoločenskej disciplíny (v oblasti prírodných vied si podobnú prax možno ťažko predstaviť) je dnes mimoriadne módna i "moderná". ("Nosí sa" najmä pri špekulatívnych interpretáciách a výkladoch jazykového zákona.) Autori takýchto textov robia to, čo nevedia (navyše to niekedy aj priznávajú a takmer vystavujú na obdiv); zrejme im neprekáža, že svojou nevzdelanosťou mystifikujú a pomáhajú šíriť legendy o jazyku a jazykovedcoch. (Takmer nevyvrátiteľná sa stala legenda o lezúňovi.) Pracovníci Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV ("na všetko odhodlané hordy", ako o nich píše nepriateľsky naladená tlač) sú na národnom i medzinárodnom fóre obviňovaní z míňania peňazí daňových poplatníkov, z "trucovania". V tomto duchu sa "vysvetľuje" problematika písania názvu Nemecka. (Oficiálny názov Nemecká spolková republika je vraj výmysel jazykovedcov, ktorí z trucu odmietajú podobu Spolková republika Nemecko.) Všetci tí, ktorí požadujú "ústretovosť" a mechanický prevod či preklad (je všeobecne známe, že názov Nemecko, Nemec nie je prekladom východiskového nemeckého Deutschland, der Deutsche) nemeckého názvu Bundesrepublik Deutschland v podobe Spolková republika Nemecko, zabúdajú na širšiu zákonitosť, súvisiacu so slovotvornými vlastnosťami slovenčiny a prejavujúcu sa pri tvorení viacslovných pomenovaní. Navyše úsilie zasahovať do tvorby názvu štátu v inom jazyku znamená obmedzovanie jazykovej suverenity.
strana 190
I. RIPKA: Isteže, patrí sem aj úsilie presadiť písanie a čítanie cudzích ženských priezvisk bez slovenskej ústrojnej a systémovej prípony ‐ová (ktorá je v slovenčine základným gramatickým ukazovateľom a znakom ženského priezviska) a neskloňovať ich. Tu však už nejde iba o vedomé porušovanie zákonitostí spisovnej slovenčiny ako prestížneho a vzorového kodifikovaného útvaru národného jazyka s vyhranenými úlohami a funkciami vo verejných prejavoch. Tieto pokusy o spochybnenie a destabilizáciu slovenčiny, idúce neraz ruka v ruke s inými prejavmi národnej vlažnosti, bagatelizovania vlastného a nekritickej adorácie cudzieho a "svetového", sú signálom spochybňovania atribútu, ktorý spisovná slovenčina predstavuje a reprezentuje.
(Literárny týždenník, 9, 1996, č. 12, 14. 3. 1996)
Kocúrkovo je večné, nezničiteľné. Aj v dnešných časoch sa medzi nami hmýri množstvo zakomplexovaných Kocúrkovanov, ktorí chcú aj prostredníctvom reči vkročiť do kadečoho: do Európy, do Ameriky... Najviac ich však vábi Amerika, o ktorej snívajú ako o "zemi oplývajúcej mliekom a medom", šuchotajúcej uhrančivými dolármi. Preto nečudo, že slovenskú reč bezhlavo a nevkusne ochucujú predovšetkým amerikanizmami. Príkladov je neúrekom: bestseller, billboard, boom, shop, talk show...
Slovensko‐nemecké rečové pančovanie sa znamenite podarilo kocúrkovským zakomplexovancom v reklame, ktorá propaguje detskú čokoládu talianskej firmy Ferrero. Pretože táto čokoláda sa hrdí nemeckou značkou Kinder (deti, resp. pre deti, detský), v niektorej múdrej kocúrkovskej hlavičke sa zrodila veľkolepá idea, že fajnovým a rozmaznaným slovenským deckám solventných rodičov bude lepšie šmakovať tajomne znejúca Kinder
strana 191
čokoláda a Kinder vajce, než všednosťou zapáchajúca detská čokoláda a detské vajce. Ale nad tým, čo vymysleli v Ľudovej banke, hádam zastane i detský rozum (či Kinder rozum?). V City exprese (č. 42) si dali odtlačiť inzerát o tzv. Kinder knižke, zrejme detskej vkladnej knižke: "Kinder knižka Ľudovej banky... Všetky Kinder knižky... budú zaradené do žrebovania o tieto hodnotné ceny... 21. — 50. cena Detské tričko" (prečo nie Kinder tričko?). Ach, vydavateľstvo detských knižiek, aké si poľutovaniahodné! Nemôžeš konkurovať Ľudovej banke, ktorá vydáva Kinder knižky. Tvoje detské knižky sú len zdrojom duchovného potešenia, kým Kinder knižky Ľudovej banky poskytujú vyšší stupeň radosti: hmotné blaho a blahobyt.
Zakomplexovaní Kocúrkovania horlivo šperkujú slovenskú reč trblietavými, z cudziny dovážanými drahokamami. V skutočnosti sú to len falošné drahokamy, ktoré špatia slovenčinu.
Jozef Minárik, Bratislava
(Nové slovo bez rešpektu, 6, 1996, č. 7, 19. 2. 1996, s. 25)
'Mnohí občania, ktorí so zadosťučinením prijali schválenie jazykového zákona, sú zvedaví, ako sa jeho ustanovenia budú realizovať v praxi. Akýkoľvek zákon je nanič, ak sa nezabezpečí jeho rešpektovanie a dôsledné dodržiavanie. Človek s uchom citlivým na spisovnú slovenčinu však zatiaľ musí konštatovať svoj dojem, akoby sa na poli jazykovej kultúry nedialo nič nové, čo by dokazovalo existenciu zákona o štátnom jazyku. Naďalej sa v nezmenšenej miere stretávame s väčšími či menšími prehreškami proti spisovnej slovenčine, či už vo vysielaní (najmä) súkromných rádií, alebo na stránkach tlače, kde sa, napríklad, naďalej často a nerušene ignoruje prechyľovacia koncovka cudzích ženských priezvisk. Dalo by sa očakávať, že aspoň v štátnych masmédiách bude vidno výraznejšie pokroky, ale nájdu sa príklady, ktoré tieto nádeje nepotvrdzujú.
strana 192
Najnovšie sa o tom mohol presvedčiť televízny divák v sobotňajšej hudobnej relácii Top 20 Slovakia. Moderátori, účinkujúci speváci či predstavitelia hudobných vydavateľstiev bez výnimky používali nesprávny termín "vsadiť" všade tam, kde malo byť správne "staviť". Všetci v dojemnej zhode "vsádzali" na talenty, či "vsádzali" na osvedčených interpretov. Tento fakt je zarážajúci nielen ako prejav jazykovej nekultúry tam, kde by sa už vyskytovať nemala, ale aj preto, že jeho používanie v tejto relácii bolo úplnou samozrejmosťou. Aký to bude mať vplyv na množstvo mladých ľudí, ktorí reláciu sledovali, si možno ľahko domyslieť. Mnohí z nich podľa vzoru svojich hudobných idolov začnú už odzajtra veselo "vsádzať"...
Kto konečne zariadi (nielen v tomto prípade) nápravu?'
Jaroslav Schut
(Slovenská republika, 12. 2. 1996)
Tak sa stalo, že terajšia spisovná reč slovenská počala sa rozvíjať — do slepa. Stala sa hračkou na perách slovenských spisovateľov, počali ju obohacovať rusizmami, ľubovoľne tvorenými slovami, neoprávnenými a zbytočnými provincionalizmami... prekladmi nemeckých a inorečových výrazov a fráz atď. Iba v tom si boli dôslední spisovatelia, že sa chránili, nakoľko tomu rozumeli, brať z historickej zásobárne.
Ani v gramatike nebolo inakšie. Prvý gramatikár terajšej spisovnej reči Martin Hattala bol človek nerozhodný. Vo svojich gramatikách poprevádzal síce Hodžov princíp etymologický, ale s tým pobočným úmyslom, aby Slovákov, pomocou svojej kunštovnej spisovnej reči, znova pripojil k Čechom, od ktorých sa literárne odtrhli. Kto moje práce poprečitoval, ten jasne vidí v tejto veci. Ostatne je to už vec všeobecne známa, že mal Hattala pobočné ciele so svojimi gramatickými prácami.
* Czambel, S.: Slováci a ich reč. Budapešť, C. a kr. dvorná kníhtlač. V. Hornyánskeho 1903. 269 s.