Obsah
strana 65
LADISLAV BARTKO
Niet vari u nás človeka disponujúceho aspoň minimálnou mierou kultúrnosti a vedomostí o našom národe, jeho dejinách a osobnostiach, ktorý by zapochyboval o oprávnenosti a zmysle Roka Ľudovíta Štúra, v znamení ktorého sme si v uplynulých týždňoch a mesiacoch opakovane, najrozličnejšími spôsobmi pripomínali a sprítomňovali azda najvýznamnejšiu osobnosť našich novodobých dejín — Ľudovíta Štúra.
Nenájde sa vari veľa ani takých, čo nevedia aspoň čosi o tom, prečo Ľudovít Štúr takouto osobnosťou pre nás dnes naozaj je. A iste väčšine z tých, čo to vedia, je dobre známe, že medzi najvýznamnejšie Štúrove činy — ak to nie je vôbec čin najvýznamnejší — patrí jeho rozhodujúci podiel na uzákonení celonárodného spisovného jazyka, spravodlivo a zaslúžene nesúceho jeho meno — Štúrova či štúrovská spisovná slovenčina.
Práve o tomto jeho dejinnom čine sa žiada dnes, pri tejto ozaj vzácnej a milej príležitosti, povedať niekoľko zovšeobecňujúcich a hodnotiacich viet s cieľom podať stručnú charakteristiku uvedeného činu, vykonaného pred viac ako stopäťdesiatimi rokmi, a primerane zdôrazniť jeho význam tak pre vtedajší, ako aj pre náš súčasný národný život.
strana 66
Ľudovít Štúr novú spisovnú slovenčinu, postavenú na základoch strednej slovenčiny, kodifikoval spolu so svojimi druhmi v roku 1843 (februárové rozhodnutie o spisovnej slovenčine v úzkom kruhu študentov, júlová schôdzka v Hlbokom a návšteva u básnika Jána Hollého na Dobrej Vode atď.) a presne o stopäťdesiat rokov, 1. januára 1993, vznikla naša samostatná, suverénna Slovenská republika. Všimnime si tú krásnu a výnimočnú, hoci len náhodnú zhodu a súhru "okrúhlosti" uvedeného časového rozpätia s vnútornou spätosťou, ba až vzájomnou podmienenosťou a závislosťou oboch pólov tohto rozpätia! Epochálny čin Ľudovíta Štúra a jeho druhov v roku 1843 znamenal totiž jednak rozhodujúci krok na ceste k národnej sebaidentifikácii, ale zároveň predstavoval aj nevyhnutnú podmienku a predpoklad neskoršieho zavŕšenia celého národnoemancipačného procesu nášho národa získaním ostatného z radu základných charakterizačných znakov, atribútov moderného národa — vlastnej štátnosti v roku 1993. Tento vzácny stopäťdesiatročný oblúk tvorí jeden zo základných pilierov stavby našich národných dejín, jeden z pilierov nikým a ničím neodňateľného práva moderného národa rozhodovať o svojom vlastnom osude.
Mnoho úsilia, ťažkej a vytrvalej práce, mnoho nadšenia i odriekania si vyžiadalo budovanie tohto piliera. Geniálna schopnosť nielen vycítiť, ale v celej šírke a hĺbke podstaty aj pochopiť otázku identity vlastného národa priviedla Ľudovíta Štúra k myšlienke uzákoniť nový spisovný jazyk ako nevyhnutný nástroj národnobuditeľských, národnouvedomovacích, národnovzdelávacích, a najmä národnozjednocovacích snáh, ktoré si on a jeho generácia vytýčili za svoj životný cieľ. Iste tá istá mimoriadna schopnosť umožnila Ľudovítovi Štúrovi uvedomiť si aj to, ako sú tie ciele vysoko i aká náročná, priam tŕnistá cesta k nim vedie. Ľudovít Štúr vedel, že na túto cestu môže vykročiť iba ten, kto dokáže "málo troviť, ale veľa tvoriť", ten, koho k práci na "národa roli dedičnej" nevedie vidina hmotného zbohatnutia, ale túžba vykonať pre svoj národ veľké skutky.
Po rokoch klíčenia zrnka veľkej myšlienky, zasadeného do pôdy študentského kvasu na bratislavskom evanjelickom lýceu už v polovici štvrtého decénia minulého storočia, po rokoch úporného zvažovania všetkých za a proti, všetkých výhod i možných negatívnych dôsledkov zamýšľaného kroku, radosti a nadšenia, ktoré isto vyvolá, ale i odmietania a prekážok, ktoré sa mu budú stavať do cesty, konečne prišiel — "bo prísť musel" —
strana 67
deň prvého veľkého rozhodnutia. Bol to štrnásty február onoho pamätného roku 1843. To v kruhu vtedy už vedúcej i vodcovskej osobnosti celej nastupujúcej národnoobrodenskej generácie Ľudovíta Štúra a ním pre jeho ideály získaných mladých príslušníkov tejto generácie z radov študentov sa prijal záver uzákoniť a do života uviesť nový spisovný jazyk. Tento deň vstúpil do našich dejín ako "deň vzkriesenia slovenčiny".
Pravdaže, Ľudovít Štúr aj jeho druhovia dobre vedeli, že Slováci v tom čase už mali svoj spisovný jazyk — bernolákovčinu. Dôverne poznali aj literárne skvosty napísané v tomto jazyku — básnické veľdiela Jána Hollého. No dobre si boli vedomí aj toho, že bernolákovčina nesplnila a ani nemohla splniť jednu z najdôležitejších úloh spisovného jazyka, a to úlohu odstraňovateľa predsudkov a rôznych rozdielov (vtedy najmä náboženských) a zjednocovateľa všetkých zdravých síl národa. Zároveň pevne verili, že nový spisovný jazyk práve túto úlohu splní. História potvrdila, že sa nemýlili.
Po onom "dni vzkriesenia" nasledovali ďalšie — už nielen dni, ale týždne, mesiace a roky — naplnené činorodými skutkami v prospech veľkej veci. Bolo treba uviesť do života a upevniť v ňom to, čo považovali za jeho bytostnú súčasť, teda nový spisovný jazyk.
Bolo treba — písaním na všetky strany i osobným presviedčaním — získavať pre svoju myšlienku nových priaznivcov, stúpencov a podporovateľov. Robili to všetci, čo boli pri februárovom rozhodnutí. Samotnému Ľudovítovi Štúrovi — spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom, ktorý sa pridal hneď "s telom aj s dušou" — pripadla napríklad úloha získať priateľa, liptovskomikulášskeho evanjelického farára Michala Miloslava Hodžu. Podarilo sa to na už spomenutej schôdzke v Hlbokom.
Žiadalo sa — aj chcelo — priamo literárnou tvorbou dokázať životaschopnosť a krásu nového jazyka. Čoskoro po 14. februári to urobili Janko Kalinčiak básňou Túžba, Janko Kráľ a Samo Vozár v prekladoch (z Puškina, Goetheho a Mickiewicza) i vlastnými veršami. Na rozlúčkovom zasadnutí študentskej spoločnosti bratislavských štúrovcov 13. júna 1843 štyria študenti (medzi nimi Janko Kalinčiak a Samo Vozár) recitovali svoje slovenské básne. 9. septembra v tej istej spoločnosti Janko Matúška prednášal báseň Pri uvítaní bratov v Ústave, o pár mesiacov neskôr — na protest proti zosadeniu Ľudovíta Štúra z profesorskej katedry — ten istý Janko
strana 68
Matúška napísal známu, neskôr znárodnenú a dnes do pozície štátnej hymny povýšenú báseň Nad Tatrou sa blýska. Na začiatku roka 1844 vychádza ako prvá tlačou slovenská báseň Janka Francisciho Rimavského Svojim vrstovníkom na pamiatku a len o niečo neskôr aj prvá kniha v novom jazyku — druhý ročník almanachu Nitra, ktorý redigoval a vydával Jozef Miloslav Hurban a ktorý prinášal literárne plody viacerých ďalších autorov. Čoskoro nato uzreli svetlo sveta skutočné básnické klenoty — Marína a Detvan — od Andreja Sládkoviča atď.
Aktuálnou sa stala aj úloha založiť a do činnosti uviesť celonárodný spolok, ktorý by sa staral o pestovanie nového jazyka a jeho šírenie do čo najširších vrstiev slovenskej spoločnosti a do čo najrozmanitejších oblastí spoločenského, najmä kultúrneho života na Slovensku. Stal sa ním spolok Tatrín, ktorý na svojom prvom zasadnutí v Liptovskom Mikuláši v dňoch 26.—28. augusta 1844 pod predsedníctvom Michala Miloslava Hodžu oficiálne schválil štúrovskú slovenčinu za spisovný jazyk Slovákov.
Niekto musel laickej i odbornej — domácej i zahraničnej — verejnosti primerane vyložiť a objasniť dôvody uzákonenia nového jazyka a predložiť pravidlá a normy, podľa ktorých sa mal tento jazyk používať. Obe tieto úlohy so cťou a na úrovni hodnej povesti veľkého kodifikátora splnil sám iniciátor a duša celého počinu kodifikácie Ľudovít Štúr.
Popri knihách vydaných v novom jazyku jeho rýchlemu šíreniu a upevňovaniu mali pomáhať aj noviny a časopisy. Túto úlohu, hoci vychádzali len krátko, bez zvyšku splnili Ľudovítom Štúrom založené a redigované Slovenské národné noviny (začali vychádzať 1. augusta 1845) a Jozefom Miloslavom Hurbanom vydávané a redigované Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru (začali vychádzať v roku 1846 — a opäť tá stopäťdesiatka!).
Rady používateľov, podporovateľov a obdivovateľov novej slovenčiny sa rýchlo rozmnožovali. No našli sa aj takí, ktorým nevoňala. Nedokázali pochopiť jej právo na existenciu a všemožne sa usilovali zmiesť ju zo stola života. Na ich čelo sa postavil básnik, propagátor a vyznávač slovanskej vzájomnosti Ján Kollár, zostavovateľ zborníka Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky a autor najzúrivejšieho odmietavého "hlasu" proti štúrovskej spisovnej slovenčine v tomto zborníku. Proti nim teda bolo treba bojovať a vybojovať víťazný zápas "za tú našu
strana 69
slovenčinu". Významnú úlohu v ňom zohralo napríklad Hodžovo Dobrô slovo Slovákom súcim na slovo a viaceré obranné články od Štúra, Hurbana a ďalších.
I nad podobou novej slovenčiny, lebo nie každému sa pozdávala tá Štúrom navrhnutá a predložená, sa muselo nejaký čas uvažovať a vymeniť si názory — osobitne o jej pravopise, ale aj o niektorých jej ďalších znakoch. Návrhy Sama Chalupku, Martina Hattalu, a najmä Michala Miloslava Hodžu (Epigenes slovenicus, Větín o slovenčině) mali síce za následok určité zmeny — nie vždy šťastné — v tejto jej podobe, no tieto úpravy nijako neohrozili celkovú pozíciu nového jazyka.
Naopak, po revolúcii 1848—1849, keď štúrovská spisovná slovenčina, ešte stále nie celkom ustálená a upevnená, musela zvádzať zápas o svoju existenciu s novou konkurentkou — Jánom Kollárom navrhnutou a viedenskou vládou do úradov a do škôl zavedenou tzv. staroslovenčinou, t. j. češtinou s niekoľkými znakmi slovenčiny —, urobené úpravy a opravy v jej podobe znamenali nevyhnutný kompromis, od ktorého do značnej miery závisel jej ďalší život (októbrová schôdzka predstaviteľov katolíckej a evanjelickej inteligencie v roku 1851, ich dohoda o novej podobe štúrovčiny a následne v roku 1852 vydaná Krátka mluvnica slovenská od Martina Hattalu).
Po krátkom období nádejí a rozletu štúrovskej spisovnej slovenčiny v rokoch existencie a rozmanitej národno‐kultúrnej činnosti Matice slovenskej veľkou skúškou odolnosti a nepoddajnosti boli pre ňu nasledujúce desaťročia krutej maďarizácie.
Vydržala a napokon musela pretrpieť i rafinovanú povýšeneckosť čechoslovakizmu v masarykovskej Česko‐slovenskej (vlastne Československej) republike, usilujúceho sa zbaviť ju jej podstaty — jej mena, vlastnej tváre, ba aj práva na život.
Zo všetkých zápasov však, chvalabohu, štúrovská spisovná slovenčina vyšla víťazne. Odolala všetkým nástrahám, prekonala všetky príkoria. Prežila a žije dodnes — ako veľká hodnota, ako cenný klenot, ktorý treba chrániť a stále zveľaďovať.
No ako to s ňou, s tou našou spisovnou slovenčinou, v súčasnosti vlastne je? Aké je jej postavenie v spoločnosti? Aká je jej úroveň, prestíž, úcta k nej v radoch používateľov? Ak pri hľadaní odpovedí na uvedené otázky vyjdeme zo skutočnosti — dodajme, že mimoriadne pozitívnej a radostnej
strana 70
—, že zákonom bola uznaná za štátny jazyk (so všetkými právami vyplývajúcimi z tohto povýšenia), mohli by sme vyjadriť značnú spokojnosť. Keď si však trochu pozornejšie všimneme jazykovú prax, teda to, ako v spoločenskom dorozumievaní spisovná slovenčina dnes funguje, musíme skonštatovať, že k pocitom spokojnosti máme dosť ďaleko. Mnohým používateľom spisovnej slovenčiny, často aj tým, ktorí pôsobia v najvýznamnejších verejných funkciách, prípadne ktorým priamo slúži na výkon ich povolania (hercom, novinárom, rozhlasovým a televíznym hlásateľom, moderátorom a redaktorom atď.), chýba primeraná miera poznania a ovládania jej noriem (pravopisnej, gramatickej, lexikálnej, štylistickej, osobitne najmä výslovnostnej), a to iste aj ako dôsledok nedostatočného stupňa spoločenskej prestíže spisovného jazyka a s tým súvisiaceho uvedomovania si závažnosti a záväznosti jeho noriem v spoločenskej komunikácii.
Pred nami teda stojí veľmi aktuálna a náročná úloha: výrazne zvýšiť úroveň jazykovej kultúry u nás, a to zefektívnením jazykovej kritiky a jazykovej terapie, osobitne však podstatným zlepšením a zintenzívnením jazykovej výchovy na školách všetkých stupňov a typov i v širokej verejnosti. Pravdaže, toto nie je a nemôže byť úloha iba jazykovedcov a učiteľov slovenčinárov, ale oveľa širšieho okruhu používateľov — milovníkov nášho krásneho spisovného jazyka. Láskou k nemu a citlivým zaobchádzaním s jeho bohatstvom najlepšie splníme odkaz toho, kto sa najviac zaslúžil o jeho zrod, odkaz Ľudovíta Štúra.
* Tento text autor predniesol na slávnostnom vyhlásení výsledkov celoštátnej súťaže sredoškolských odborných prác zo slovenskej histórie, ktorú vypísala Matica slovenská pri príležitosti Roka Ľudovíta Štúra, v Michalovciach 2. februára 1996.
JÁN HORECKÝ
Pri tvorení zdrobnených podstatných mien mužského rodu sa uplatňujú štyri slovotvorné prípony: ‐ček, ‐ok (‐ek), ‐ec a ‐ík (‐ik). V prísnom zmysle slova však nejde vlastne o podoby prípon ‐ok, ‐ek, ale o podobu prípony ‐k, pred ktorou je vkladná samohláska ‐o‐ alebo ‐e‐; v prípone ‐ček ide
strana 71
o skutočnú podobu, ktorá sa pri ohýbaní nemení, základom podoby ‐ec je vlastne ‐c, medzi kmeň a toto ‐c sa vkladá ‐e‐. V prípone ‐ík/‐ik nejde o varianty prípon ‐ok, ‐ek ani o vkladné ‐í, resp. ‐i, hoci existencia dvojtvarov vtáčiky — vtáčky dala kedysi podnet Š. Peciarovi uvažovať aj o vkladnom ‐i‐. Tieto zdrobňovacie prípony podrobne analyzoval J. Štolc (1958). Zaujal stanovisko aj k predchádzajúcej literatúre a osobitnú pozornosť venoval postojom H. Bartka a Š. Peciara. Súhrnne tieto prípony spracoval J. Horecký (1959). V súčasnosti sa však treba znova vrátiť k problematike a osvetliť distribúciu najmä z hľadiska fonotaktických (týkajúcich sa spájateľnosti hlások vnútri slova) a významových obmedzení.
Najmenej obmedzení je pri prípone ‐ček. Pripája sa k slovným základom bez rozdielu zakončenia okrem hlások h, ch, z, s, resp. h/ž, ch/ž, z/ž, s/š, kde sa vyskytuje variant ‐tek: obraz « obráz‐ček « obrážtek, krčah« krčiah‐ček « krčiažtek, vrch « vŕch‐ček « vŕštek, nos‐ček « noštek. Bežné sú zdrobneniny synček, chlapček, strojček, motorček, mlynček, stromček. (Treba tu odlíšiť tvary ako budíček, jazýček, kde ide o striedanie k/č a príponu ‐ek.). Pevné je postavenie prípony ‐ček v takých slovách, kde ide o striedanie ‐ec/‐ček, napr. vrabec — vrabček, samec — samček, palec — palček, hrniec — hrnček, veniec — venček, stĺpec — stĺpček. Prípona ‐ček sa nevyskytuje po spoluhláskach t, d, ť, ď: prút‐ček, plášť‐ček, medveď‐ček, sud‐ček, teda tam, kde je bežná prípona ‐í/‐ik, resp. ‐ok (prútik, súdok, pláštik, medvedík, medviedik).
Pevné postavenie a takmer nijaké obmedzenia má prípona ‐ík/‐ik. Prednostne sa používa pri tvorení zdrobnených názvov osôb a zvierat: človiečik, pastierik, vojačik, žiačik; medvedík, somárik, kocúrik, zajačik, orlík, koník. Bežná je aj v názvoch vecí: bičík, mečík, nožík, kolík, stolík; po skupinách spoluhlások: gombík, parčík, griflík, nechtík.
Slovotvorná prípona ‐ec je pomerne zriedkavá: domec, zvonec, dvorec, baranec. Často už ustupuje zdrobňovací význam a slová na ‐ec dostávajú vecný význam: vzor — vzorec, stĺp — stĺpec, diel — dielec, klin — klinec, obraz — obrazec, reťaz — reťazec, pokrov — pokrovec.
Najzložitejšia je situácia pri slovotvornej prípone ‐ok. Na rozdiel od staršieho obdobia, ktoré je zachytené napr. v Slovníku slovenského jazyka, ako upozorňuje aj F. Kočiš (1995), nevyskytuje sa po slovotvorných základoch zakončených na zvučné spoluhlásky (sonóry) a hlásku j. Kým ešte
strana 72
J. Štolc pracuje s dokladmi ako domok, zvonok, stolok, ba aj strojok, v súčasnosti (ako vidieť napr. v Krátkom slovníku slovenského jazyka) tieto podoby sa nepripúšťajú. Prípona ‐ok sa bez obmedzenia používa po spoluhláskach p, b, t, d (chlp — chĺpok, zub — zúbok popri zubček, kvet — kvietok, sud — súdok), ako aj po morfonéme (skupine hlások, ktoré sa striedajú pri ohýbaní alebo odvodzovaní slova) k/č (puk — púčok), h/ž (breh — briežok) a ch/š (hriech — hriešok popri hriešik). Vylúčená je po spoluhláskach ď, ť (medveď, plášť).
Uvedené fonotaktické pravidlá, resp. obmedzenia pre výskyt jednotlivých slovotvorných zdrobňovacích prípon treba ešte doplniť upozornením na niektoré významové vzťahy, ktorými sa komplikuje priamočiare uplatňovanie fonotaktických pravidiel.
Ide predovšetkým o prípony, v ktorých ustupuje zdrobňovací význam alebo sa odvodené slovo začleňuje do iných súvislostí.
Prípona ‐ík sa len veľmi zriedka odchyľuje od svojho zdrobňovacieho významu. Azda len v slove balík sa stráca súvislosť so základom bal: balík nie je malý bal, ale názov istej veci.
V slovách s príponou ‐ec je takýchto prípadov oveľa viacej, a tak vzbudili pozornosť už dávnejšie. Ide (ako sme už ukázali) o slová ako vzorec, stĺpec, obrazec, pokrovec.
Podobný charakter majú aj slová s príponou ‐ek, resp. zakončené na ‐ček: krček už funguje ako obrazný termín pri rozličných nástrojoch, bloček už nie je len malý blok, ale aj kúsok papiera, ústrižok, korček je nádobka na naberanie zeminy, chrček je názov zvieraťa.
Patria sem aj niektoré slová s príponou ‐ok: chládok už nie je malý chlad, ale miesto, kde je chlad; párok nie je malý pár, ale kúsok údeniny, ktorá sa pôvodne predávala a podávala v dvojici, ako pár. Ani rožok už nie je iba malý roh, ale aj druh pečiva, ktoré malo pôvodne podobu malého rohu. Malý rožok môže byť rožtek. Zdá sa, že do tejto skupiny by bolo možné zaradiť aj slovo hranolok. Ani tu už nejde o objemový útvar obmedzený dvoma základňami a príslušným počtom strán, ale o druh špeciálne upravenej potraviny takéhoto tvaru. Práve touto vzdialenosťou od konkrétneho predmetu a predovšetkým výskytom v množnom čísle (teda hranolky) — takisto ako párky, pirôžky, rožky si možno hádam vysvetliť, prečo sa používatelia jazyka zdráhajú používať odporúčanú podobu hranolček, opie-
strana 73
rajúcu sa o platné fonotaktické pravidlo, že po zvučných spoluhláskach je prípustná len prípona ‐ček.
LITERATÚRA
HORECKÝ, J.: Slovotvorná sústava slovenčiny. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959, 217 s.
KOČIŠ, F.: Vraj "hranolčeky v tégliku". Kultúra slova, 29, 1995, s. 312—315.
ŠTOLC, J.: K morfológii deminutív v slovenčine. Jazykovedné štúdie III, 1958, s. 19—81.
IVAN MASÁR
Keď sa povie slovo rozprávka, nám Slovákom sa zväčša vybaví v mysli ľudové rozprávanie a meno zberateľa týchto slovesných výtvorov Pavla Dobšinského. Nemožno sa tomu čudovať, lebo jeho Slovenské rozprávky vyšli v desiatich vydaniach — dodajme, že aj v pätnástich inojazyčných mutáciách v 21 krajinách v celkovom náklade 1 118 000 výtlačkov (pozri Hornišová, 1995, s. 7). Možno aj preto máme v pamäti akumulované mená Valibuk, Miesiželezo, Lomidrevo, Zlatovláska, možno aj preto v našich hlavách poletujú predstavy o krajinách, kde zámky zo samej medi alebo zo samého striebra či zlata stoja na kuracej nôžke, o krajinách, kde sa voda sype a piesok leje, kde hrdinovia aj nehrdinovaia žijú dodnes, ak nepomreli. Rozprávka je podľa toho slovesným výtvorom so zázračnou schopnosťou preniesť jej prijímateľa do virtuálnej reality (do vymysleného sveta, do neskutočna), prinútiť ho aspoň na chvíľu sa s ňou (s ním) stotožniť, no najmä prinútiť ho uveriť mravnému posolstvu tohto výtvoru a prijať ho. Ale tým sa možnosti pôsobenia rozprávky nevyčerpávajú. Spomenuli sme tri kovy ako častú reáliu či rekvizitu slovenských rozprávok. Prostredníctvom nich ako keby bola v slovenských rozprávkach "ukrytá otázka 'Ako?' (ako premôcť draka, ako vybojovať princeznú, ako odkliať, ako milovať, ako žiť),
strana 74
v soli akoby bola ukrytá otázka 'Prečo?'. Táto otázka je základnou otázkou hľadania zmyslu, hľadania toku života" (Podracká, 1995, s. 6). A to naozaj nie je málo.
Keď hovoríme o rozprávke v súvislosi so slovenskou literárnou, širšie aj kultúrnou realitou, nemôžeme si odmyslieť ani jej ďalších tvorcov. Rozprávka totiž stále patrí medzi intenzívne pestované a tvorivo kultivované žánre slovesného umenia aj v našich časoch. Stačí na dôkaz spomenúť mená K. Bendová, M. Ďuríčková, K. Jarunková, J. Domasta, A. Habovštiak... Za takejto situácie možno teda aj zapochybovať, či je potrebné prekladať rozprávky z iných jazykov a z iných kultúr a prostredí. Sám fakt, že rozprávka odjakživa migrovala z jedného prostredia do iného, by mal v tejto otázke rozptýliť akékoľvek pochybnosti. Preto treba len privítať, že od konca roku 1995 vnikol do nášho široko rozloženého rozprávkového teritória "migrant" z Talianska — Rozprávky po telefóne. *
Názov rozprávkovej knižky, ktorá bola podnetom na napísanie tohto článku, navodzuje pri prvom dotyku predstavu, že ide o ďalší rozprávkový žáner — o telefonické rozprávky. Keby to tak bolo, z terminologického hľadiska by sa mu mal prisúdiť štatút druhového pojmu, ako ho majú literárnovedné termíny rozhlasová, televízna a filmová rozprávka (ide o vzťah podradenosti — nadradený pojem je pojem rozprávka — a zároveň o žánrovú vyhranenosť). Telefón je však iba technický prostriedok umožňujúci styk rozprávača (obchodný cestujúci, ktorý ustavične cestuje) a poslucháča (jeho dcéra, čo nevie bez rozprávky zaspať). Rozprávky po telefóne vznikli teda "z potreby rozprávať a z rozkoše počúvať" (Mistrík, 1984, s. 526) a v autentickej podobe, t. j. keď otec naozaj telefonoval a dcérka počúvala, ich môžeme pokladať za svojský návrat k prastarej a základnej podobe rozprávky, ktorá nevyhnutne predpokladá priamy kontakt rozprávača s počúvajúcim.
Dejová a výstavbová zložka rozprávok sa v niekoľkých prípadoch zakladá na realite každodenného života (porov. napr. rozprávku o detskej zábudlivosti, s. 8—9). Oveľa častejšie však rozprávač prechádza do virtuálnej reality, t. j. do vymysleného prostredia s neskutočnými reáliami.
strana 75
Tam sa potom možno stretnúť s rozprávkovým svetom, ako ho poznáme aj z iných rozprávok, napr. s puškou, ktorá prehovorí ľudským hlasom (s. 5), môžeme vidieť velikánsky palác zo zmrzliny (s. 7), pokochať sa na medaile so zlatou dierou (s. 11), chodiť po čokoládovej ceste (s. 19), vidieť dážď z cukríkov (s. 25) alebo slnečník a ležadlo zavesené vo vzduchu (s. 28—29), pozorovať nakreslenú myš, ako ožije a zhovára sa s kocúrom (s. 30—31), dozvedieť sa o myši, ktorá jedla mačky (s. 65), o chlapcovi, "ktorý bol jeden ale bol sedem" (s. 81), o človiečikovi z ničoho (s. 106) atď.
Niektoré rozprávky sú svojráznym prerozprávaním iných predlôh, pričom svojráz je zväčša založený na využití prvkov, ktoré stretáme vo vedecko‐fantastickej literatúre. Tak je to v rozprávke o kráľovi Midasovi známom z gréckych báji. Tento lakomec s dlhými ušami bezhranične bažiaci po zlate sa v Rodariho rozprávke vozí autom poháňaným benzínom zo zlata, má hodiny, ktoré sa trocha ponáhľali ap. (s. 62—63). V inej rozprávke sa svätý Mikuláš vezie na 17‐stupňovej rakete, v rozdeľovaní darčekov mu pomáha elektronický robot, no sú v nej aj ďalšie novoty — vesmírny maškarný sprievod vrtuľníkom, lietajúce vajce, kuriatko s anténou na hlavičke (s. 95), v ďalšej rozprávke sa putuje výťahom z hviezdy na hviezdu (s. 84—85).
Predchádzajúce konštatovanie o dejovej a výstavbovej zložke rozprávok treba ešte doplniť zistením, že v zbierke sú aj rozprávky, v ktorých realistická a rozprávková línia jestvujú simultánne popri sebe:
Raz prišiel na pláž do Ostie čudácky, ale veľmi vynachádzavý pán. Prišiel posledný so slnečníkom pod pazuchou a nenašiel miesto, kde by si ho mohol postaviť. Tak si ho roztvoril, vytiahol tyčku a slnečník sa hneď vzniesol do povetria, popreskakoval tisíce slnečníkov a zastal celkom na morskom pobreží dva alebo tri metre nad ostatnými slnečníkmi. Vynachádzavý pán si potom roztvoril ležadlo a aj to priplávalo vzduchom pod slnečník. Napokon si naň ľahol do tône slnečníka, vytiahol knihu a začal čítať... (s. 28).
Je známe, že charakteristickou výstavbovou črtou klasických rozprávok je začiatok a koniec rozprávky a že ich forma býva rovnaká alebo aspoň veľmi blízka. Rodari používa variantný začiatok aj koniec. Podobne ako v klasických rozprávkach presne neurčuje čas ani miesto deja: Bola raz jedna vojna, veľká strašná vojna (s. 35), Raz mal umrieť jeden kráľ (s. 57), Bola raz jedna krajina (s. 89). V protiklade s tým je presná lokalizácia deja: Traja bračekovia z Bardejova vyšli raz do polí... (s. 19), Kvetko Neposedko sa raz rozhodol, že zájde do Bratislavy (s. 23). Ďalší spôsob
strana 76
začínania rozprávky je vstup in medias res, t. j. doprostred deja, priamo k veci: "Vezmi pušku, Giuseppe, a choď na poľovačku," prikázala mamka synovi (s. 5); "Mamička, idem na prechádzku." "Choď, Kvetko, ale daj si pozor..." (s. 8). Aj zakončenie býva rozmanité, napr. mravoučné ako v klasických rozprávkach — také je v rozprávke o mladom rakovi, čo porušil tradíciu a kráčal dopredu (s. 39), o šťastí z obdarúvania (s. 49). Inokedy rozprávač prekvapí predčasnou pointou, keď prijímateľ ešte očakáva ďalšie rozvíjanie deja (s. 95), alebo zakončí tým, že jednoducho položí otázku na rozmýšľanie alebo rozhodovanie: Ktovie, kto to bol, a ktovie, kde kúpil ten slnečník (s. 29), Čo by ste urobili vy na jeho mieste? (s. 61).
Veľmi výraznou črtou rozprávok je humorné ladenie príbehov, ako aj humorné rozprávkové reálie. Pri tejto črte sa pristavíme trocha dlhšie, lebo rozbor textu ukazuje, že značný podiel na humornosti nesporne má aj prekladateľ Blahoslav Hečko. Zdrojom humoru nebýva iba príbeh alebo výmysel (Na planéte Bih nie sú knihy. Vedomosti sa predávajú vo fľaškách a pijú sa, s. 100). Často je ním sám jazyk, a to preto, lebo autor a vedno s ním aj prekladateľ obľubujú nezáväznú hru s jazykom, akú sa spontánne rady hrávajú deti azda na celom svete. Humorné sú zdanlivo onomatopoické slová brif, braf — braf, brof (s. 20), lebo majú funkciu plnovýznamových slov, pravda, iba vo vymyslenej reči dvoch chlapcov. Úsmev vyvoláva aj to, že jeden pán rozumie reči chlapcov a prekladá ju starej panej, ktorá zasa chlapcom nerozumie vôbec. Ako čisto jazykový humor treba chápať názvy chorôb utvorené naivnou kombináciou jazykových prostriedkov z dvoch jazykov — zo slovenčiny a latinčiny —, pričom sa vyvoláva zdanie vysokej odbornosti (maškrtída každodenzis, zubbibolendum fortissimum (s. 74). Platí to aj o slovách z jazyka planéty Mun, kde sa všetky slová končia na ‐un a kde luna je lun lun, kukurica lun kukuricun, cibuľa lun cibuľun (s. 97) a, pravdaže, aj o riekanke z planéty Bih: Šasom jave šepu reve šaondil zave, / Šotom pove šomju sove šobondil ove / Šused suve šiju mive šiondil vyve... (s. 101).
Humorný náboj nesú aj ďalšie výrazové prostriedky, medzi nimi napr. zveličovanie (jeden deň sa postí a dva dni hladuje, s. 26; hrať do roztrhania kopačiek, s. 51), zaklínania (nech mi chvost odpadne, s. 39), charakteristika istého počínania (piť mu dávali, ale iba víno zo studne, s. 41), hľadané výrazové zvláštnosti (slúžka nosovho pána, s. 44). Patria sem aj
strana 77
funkčne využité slová z rozličných vrstiev slovnej zásoby, a to nielen zo slovnej zásoby spisovného jazyka, slová utvorené ad hoc ap. (gavalec, s. 78; poožgierať, s. 39; džganec, s. 32; poživeň, s. 89; vyškeriť sa, s. 91; kozmokuriatko, s. 103). Úsmevné sú potaliančené slovenské, presnejšie bratislavské reálie (Trolejbus č. 213, prichádzajúci s Colibby namiesto toho, aby šiel rovno k Palazzo Presidenciale, zamieril jedného rána na Patrónku, s. 87) a napokon výmysly‐nezmysly typu stroj na šteklenie hrušiek, hrniec na smaženie ľadu, váha na váženie mračien (s. 97), jedlá na planéte X 213; riečny štrk na korkovej zápražke, studený nárez z uhlia, biftek zo železobetónu (s. 98).
V nijakom prípade sa z tohto zoznamu humorných prostriedkov nedajú vynechať rozličné vlastné mená. Sú totiž nielen prameňom milého humoru, lež aj dokladom tvorivosti prekladateľa. Príslušníci rodiny Hečkovcov akoby mali vo svojej génovej sústave zvýšený počet vrodov špecializovaných na tvorbu úsmevných vlastných mien. Dokázal to už František Hečko v románe Červené víno takými menami, ako sú Pančucha, Silvester Bolebruch, Štefan Červík Nehreš a ďalšie. V tomto "odbore slovotvorby" ani troška nezaostáva prekladateľ Rodariho rozprávok Blahoslav Hečko. Vynachádzavosť v tvorení výstižných názvov krajín, osobných mien atď. osvedčil už v mnohých predchádzajúcich prekladoch, napr. v preklade Dekameronu (pozri Masár, 1971, s. 81), a v Rozprávkach po telefóne ju iba nanovo potvrdil. Všimnime si aspoň daktoré: dievčatko, čo ustavične padá, je Padalienka (s. 17), chlapča, čo chvíľu neobsedí, je Kvetko Neposedko (s. 8, 14), tvrdohlavý mládenec je Martíno Zanovitíno (s. 45), z armády a jej veliteľov sa prekladateľ posmieva zosmiešňujúcimi menami generál Bombác Pifpafón z Piškuntálie (s. 35), maršal Bomben Piffpaffon von Pischkuntalien (s. 36), myš, o ktorej sa nevie, odkiaľ prišla, má meno Kýpesvie (s. 30), ženička, čo si krátila čas počítaním, koľko ráz sa komu kýchlo, žije v Hapčíkove (s. 12), obec, v ktorej deti všetko porozbíjajú, sa volá Roztlkovo (s. 11), účtovník zručne manipulujúci s číslami je Cifromil (tamže), krajina, kde vládne dynastia veľkých jedákov sa volá Jedákovce (s. 32 — tu azda mohol prekladateľ utvoriť názov s príponou ‐sko) a nachádza sa v blízkosti vojvodstva Slopajovo (tamže). Iskrivou smiechovosťou sú doslova nabité mená členov dynastie vládnucej v uvedenej krajine: Jedák Prvý Všetkozglgol, Jedák Druhý Trojlyžičiar, Jedák Siedmy Čotam-
strana 78
zostalo atď. Je pozoruhodné, že všetky takto utvorené mená — povedané jazykom teórie terminológie — sú významovo priezračné a vecne výstižné.
Prekladom Rozprávok po telefóne — a nielen ním — prekladateľ dokázal, že jeho výpoveď "Do slovenčiny sa dá preložiť všetko" (Hečko, 1995, s. 7) nie je iba propagandistickým vystatovaním a že v prekladaní humoristických textov je naozaj doma. Je to pochopiteľné, lebo on "sa s tým mocoval a popasoval" a niekedy "jednu stranu prekladal aj tri dni" (tamže).
V súvislosti s prekladom, ktorý sme tu mali na zreteli ako hotový text, t. j. neprihliadali sme na predlohu, možno s uspokojením konštatovať, že tento text pozitívne vplýva na jazykovú kultúru prijímateľa, odkrýva mu veľkú potenciu cieľového jazyka a hádam ho aj nabáda k jazykovej tvorivosti. Platí o ňom, že "čím prekladateľ lepšie pozná kodifikovanú normu spisovnej slovenčiny, tým viacej možností (výberu) mu ona poskytuje, tým viacej mu dovoľuje" (Horák, 1977, s. 123). Ale platí aj to, že vďaka iskre milého humoru, vynachádzavosti a tvorivosti autora aj prekladateľa sa slovenské rozprávkové teritórium týmito rozprávkami sľubne zveľadilo.
* Gianni Rodari: Rozprávky po telefóne. Preklad Blahoslav Hečko. Bratislava, Artifex 1995. 112 s.
LITERATÚRA
HEČKO, B. — SÁTDOVÁ, Ľ.: Blahoslav Hečko — homo ridens. Knižná revue, 18. 10. 1995, s. 12.
HORÁK, G.: Seminár prekladateľov. Kultúra slova, 11, 1977, s. 123—124.
HORNIŠOVÁ, E.: Štyridsaťpäťročné Mladé letá. Bibiana, 3, 1995, č. 4, s. 7.
MASÁR, I.: O jazyku Príbehov z Dekameronu. Kultúra slova, 5, 1971, s. 78—82.
MISTRÍK, J.: Štylistika. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1985. 584 s.
PODRACKÁ, D.: Aby soľ zostala soľou a bola nad zlato. Bibiana, 3, 1995, č. 4, s. 1—7.
JOZEF JACKO
Na Slovensku je do tritisíc obcí a osád. Od ich názvov môžeme tvoriť príslušné obyvateľské mená mužského a ženského rodu a prídavné mená, napr. Brezno — Brezňan — Breznianka — brezniansky, Krasňany — Kras-
strana 79
ňanec — Krasnianka — krasniansky, Prešov — Prešovčan — Prešovčanka — prešovský. Používatelia jazyka často poukazujú na rozdiely medzi zaužívanými obyvateľskými menami a prídavnými menami v miestnom úze a v kodifikačných príručkách spisovnej slovenčiny. Prvé systematické spracovanie slovenských názvov obcí a ich odvodenín je v 6. zväzku Slovníka slovenského jazyka (1968; ďalej SSJ) v časti Slovenské miestne názvy a obyvateľské mená. Po vyše dvadsaťročnom odstupe od vydania SSJ 6 vychádzajú Pravidlá slovenského pravopisu (1991; ďalej PSP), do ktorých zostavovatelia po prvýkrát v histórii vydaní PSP začlenili ako samostatnú časť Názvy obcí na Slovensku. Pri každom názve sa uvádzajú základné gramatické údaje (genitívna, niekedy aj iná pádová prípona, gramatický rod, obyvateľské mená a prídavné meno, napr. Budimír, ‐a, L (= lokál) ‐e, m (= mužský rod), Budimírčan ‐a, mn. (= množné číslo) ‐ia, m; ‐ka ‐y, ‐niek ž (= ženský rod); budimírsky. Zaradenie názvov obcí na Slovensku a ich odvodenín do PSP treba veľmi kladne hodnotiť z hľadiska jazykovej praxe i jazykovej výchovy.
V PSP sa v niektorých prípadoch uvádzajú iné gramatické chrakteristiky názvov obcí alebo iné odvodeniny ako v SSJ 6. V SSJ 6 sa napríklad názvy obcí Bruty a Čáry uvádzajú ako pomnožné podstatné mená ženského rodu (v Brutách, Čárach), v PSP ako pomnožné podstatné mená mužského rodu (v Brutoch, Čároch). V SSJ 6 sa od názvu Dravce uvádzajú príslušné odvodeniny v podobe Dravčan, Dravčanka, dravecký, v PSP v podobe Dravčan, Dravčianka, dravčiansky. Od miestneho názvu Látky sa v SSJ 6 uvádzajú odvodeniny v podobe Látočan, Látočanka, látocký, v PSP v podobe Látčan, Látčanka, látčanský. Od miestneho názvu Mníšek nad Hnilcom sú v SSJ 6 odvodeniny Mníšan, Mníšanka, mníšanský, v PSP Hnileckomníšan, Hnileckomníšanka, hnileckomníšsky. Rozdielov v odvodeninách je oveľa viacej.
Treba pripomenúť, že v ďalšom vydaní PSP bude treba ešte vykonať niektoré korekcie. Napr. pri dvojslovných miestnych názvoch Dolná Seč, Horná Seč, Rimavská Seč je genitívna prípona ‐e (Seče), ale v jednoslovnom názve Seč prípona ‐i (Seči). Tieto rozdiely však boli už aj v SSJ 6. Produktívnejšia je prípona ‐e. Dynamika a kryštalizácia gramatických údajov názvov obcí a odvodenín bude pokračovať aj v budúcnosti. Hľadajú sa totiž optimálne podoby a tvary, ktoré by nadväzovali na miestny úzus, ak nevy-
strana 80
bočuje z gramatického a slovotvorného systému spisovnej slovenčiny. Kodifikácia názvov obcí a ich odvodenín v PSP je novšia ako v SSJ 6, preto ju treba v jazykovej praxi uprednostňovať.
V našom príspevku venujeme pozornosť jazykovej stránke slovenských miestnych názvov a ich odvodenín v dennej tlači. Sledujeme najmä tie prípady, ktoré sa nezhodujú so súčasnou kodifikáciou. Súčasne chceme upozorniť pracovníkov (redaktorov) hromadných oznamovacích prostriedkov, aby v prípadných sporných otázkach použili PSP.
V denníku Pravda (24. 2. 1995, s. 7) sme pod čierno‐bielou fotografiou zachytili túto vetu: Liečba alergických detí v Mlynkách. F. Miko (1962, s. 36) názov Mlynky pokladá za podstatné meno ženského rodu, lebo v genitíve má vkladnú dvojhlásku ‐ie (Mlyniek). V Morfológii slovenského jazyka (MSJ; 1966, s. 134) sa ženský rod podstatného mena Mlynky takisto vysvetľuje vkladnou dvojhláskou v genitíve. J. Kačala (1968) upozornil, že meno osady ležiacej pri vstupe do Slovenského raja je nárečového pôvodu, lebo podobu mlynek (množné číslo mlynky) ako všeobecné podstatné meno v spisovnej slovenčine nemáme. Napriek tomu si však uvedomujeme súvislosť mena Mlynky so všeobecným podstatným menom mlyn. Túto súvislosť treba rešpektovať a pri skloňovaní názvu Mlynky vychádzať z tvaru mužského rodu: z Mlynkov, k Mlynkom, v Mlynkoch. Názov Mlynky sa hodnotí ako podstatné meno mužského rodu aj v SSJ 6a v PSP. SSJ 6 a PSP neuvádzajú rovnaké podoby obyvateľského mena ženského rodu a prídavného mena. V SSJ 6 sú odvodeniny Mlynčan — Mlynčanka — mlynský, v PSP Mlynčan — Mlynčianka — mlynčiansky (porov. Dedinky — Dedinčan — Dedinčianka — dedinčiansky, Slovinky — Slovinčan — Slovinčianka — slovinčiansky).
Mužského rodu je aj názov Ladce napriek tomu, že má v genitíve vkladnú dvojhlásku: Ladiec. V denníku Sme sme ho zachytili na viacerých miestach v ženskom rode: ...v privatizácii š. p. Považské strojárne so sídlom v Ladciach. — Ale vráťme sa k Ladciam (6. 9. 1994, s. 12). — Cementáreň v Ladciach má podľa neho zostať v našich rukách (7. 9. 1995, s. 3). V Pravde (2. 8. 1994, s. 5) sme zachytili názov Ladce takisto v ženskom rode: Čo si myslí o privatizácii cementární v Ladciach jeden z uchádzačov. SSJ 6 i PSP uvádzajú názov Ladce ako pomnožné podstatné mená mužského rodu: k Ladcom, v Ladcoch. Rozdielne sú niektoré odvodeniny. Oby-
strana 81
vateľské meno mužského rodu v SSJ 6 je Ladčan, v ženskom rode a v prídavnom mene sú dvojtvary: Ladčanka i Ladčianka, ladecký i ladčiansky. V PSP je obyvateľské meno mužského rodu zhodné s obyvateľským menom mužského rodu v SSJ 6, v ženskom rode je iba podoba Ladčianka, prídavné meno má iba podobu ladčiansky. Odvodeniny v PSP sú zhodné s odvodeninami typu Gbelce — Gbelčan — Gbelčianka — gbelčiansky, Dravce — Dravčan — Dravčianka — dravčiansky.
V názve zlúčených obcí Šaštín‐Stráže je meno Šaštín mužského rodu, ale pomnožné podstatné meno Stráže je ženského rodu. V Katolíckych novinách (17. 9. 1995, s. 6) sa obidva názvy pokladali za podstatné mená mužského rodu: ...pripraviť sedem pôdnych vzoriek z miest, ktoré navštívil Svätý Otec: z Bratislavy, Nitry, Šaštína‐Strážov, z Košíc, Prešova, z Levoče... — ...v Šaštíne‐Strážoch typické pôdne pomery charakterizuje piesočnatá hnedá pôda. Aj v Nedeľnej Pravde (30. 6. 1995, s. 12) sme zaregistrovali názov Stráže ako podstatné meno mužského rodu: Najmä tí, ktorí do Šaštína‐Strážov prídu už v piatok večer. — Po Príchode do Šaštína‐Strážov... Slovo Šaštín sa skloňuje podľa vzoru dub, ale slovo Stráže podľa vzoru dlaň (porovnaj všeobecné podstatné meno stráž): do Šaštína‐Stráží, k Šaštínu‐Strážam, v Šaštíne‐Strážach, za Šaštínom‐Strážami.
V jednom týždenníku sme sa stretli s nespisovnou podobou názvu obce Svinia v týchto vetách župčianskej legendy: Jedného leta prišla veľká búrka, zničila úrodu v Župčanoch, ale v susednej Svini už nepoškodila nič. Keď prišiel čas sejby, vybrali sa ľudia zo Župčian do Svine a poprosili svojich susedov, aby im požičali zrna na siatie. Delegácia zo Svine prišla za župčianskym farárom Jonášom Záborským. V miestnom úze (nárečí) sa obec nazýva Sviňa. Pisateľ župčianskej legendy sa nazdával, že názov obce Svinia sa skloňuje ako podstatné meno ženského rodu podľa vzoru ulica. Názov Svinia má však v spisovnej slovenčine podobu spodstatneného prídavného mena a skloňuje sa ako prídavné meno podľa vzoru cudzia: zo Svinej, k Svinej, cez Sviniu, vo Svinej, za Sviňou.
Názov Radošina je podstatné meno ženského rodu a pravidelne sa skloňuje podľa vzoru žena. V týždenníku Sme na nedeľu (10. 11. 1994, s. 3) sme názov Radošina zaregistrovali ako spodstatnené prídavné meno: Po nevyhovujúcich zrúcaninách naďabili na kaštieľ v Radošinej... — Obyvatelia Radošinej sa zľakli počerných tvárí prechádzajúcich po večernej
strana 82
dedine. Hovoríme a píšeme o obyvateľoch Radošiny, prichádzame k Radošine, navštívime Radošinu, boli sme v Radošine, stretneme sa za Radošinou.
SSJ 6 názov Čáry pokladá za podstatné meno ženského rodu z Čár, v Čárach. Ako ženské podstatné meno sme názov Čáry zachytili aj v denníku Pravda (14. 3. 1995, s. 12): ...Vladimír Polák, ktorý v Čárach založil vcelku úspešnú nadáciu... PSP uvádzajú názov Čáry ako pomnožné podstatné meno mužského rodu: z Čár, k Čárom, v Čároch.
Obec Milanovce vznikla r. 1942 zlúčením Veľkého a Malého Kýru. V PSP sa ešte uvádza ako Milanovce, v súčasnosti nesie názov Kýr. V Pravde (15. 8. 1995, s. 2) sme zaregistrovali lokálový tvar obce Kýr v podobe v Kýri: Trojčlenný prírastok ratolestí nedávno pribudol do rodiny v Nesvadoch a vo Vlčanoch a naposledy vo Veľkom Kýri v Novozámockom okrese. Názov Kýr je mužského rodu a skloňuje sa pravidelne podľa vzoru dub. V lokáli je prípona ‐e: v Kýre. Takto sa skloňujú neživotné podstatné mená mužského rodu zakončené na ‐ýr: chýr — o chýre, pýr — v pýre, hmýr — o hmýre. Obyvateľské meno mužského rodu od názvu Kýr sa tvorí príponou ‐čan: Kýrčan. Obyvateľské meno ženského rodu je Kýrčanka a prídavné meno kýrsky.
V dvojslovnom názve Malé Hoste sa pomnožné podstatné meno ženského rodu Hoste skloňuje podľa vzoru ulica. Lokálová podoba je v Hostiach, nie v Hosťach, ako sme ju zachytili v Katolíckych novinách (18. a 25. 12. 1994, s. 5): Z iniciatívy a obetavej práce vdp. Hieronyma Kročku, farára v Malých Hosťach... V Katolíckych novinách (8. 1. 1995, s. 5) sme jednoslovný názov Hoste zaregistrovali ako nesklonné podstatné meno: Birmovka v Hoste. Veta mala znieť: Birmovka v Hostiach. Pripomíname, že okrem obce Hoste (okres Galanta) existuje aj obec Hostie (okres Nitra). Názov Hostie je podstatné meno stredného rodu a skloňuje sa podľa vzoru vysvedčenie: z Hostia, k Hostiu, cez Hostie, v Hostí, za Hostím.
Pomnožné podstatné meno Lipníky je mužského rodu a patrí do skloňovacieho vzoru dub. V genitíve na rozdiel od vzoru dub nemá pádovú príponu ‐ov, ale nulovú príponu: z Lipník. V Národnej obrode (21. 12. 1992, s. 8) sme názov Lipníky v genitíve zaregistrovali s príponou ‐ov: Voľakedy pred dvoma rokmi, spomínaný Dušan z Lipníkov‐Taľky v okrese Prešov... Aj názov Doľany patrí do skloňovacieho vzoru dub. V genitíve má nulovú príponu, ale kmeňová samohláska a sa predlžuje na ‐ia‐: z Dolian.
strana 83
V Národnej obrode (10. 6. 1993, s, 2) sme zachytili podobu z Doľan: Od 15. júna rozhodnutím arcibiskupa J. Sokola ho preložili z Doľan do Brezovej pod Bradlom... — Ľudia z Doľan napísali petíciu... Od názvu Doľany sa tvorí obyvateľské meno mužského rodu príponou ‐ec: Doľanec. V denníku Sme (10. 6. 1993, s. 2) sme zachytili obyvateľské meno mužského rodu s príponou ‐čan: Doľančania pokračujú. Prídavné mená od názvov na ‐any majú príponu ‐iansky, preto obyvateľské meno ženského rodu sa končí na ‐ianka: Doľany — Doľanec — Dolianka — doliansky. Aj od názvu Ihľany sa prídavné meno končí na ‐iansky: ihliansky. V Slovenskom denníku (17. 8. 1994, s. 1) sme ho zaregistrovali v podobe ihľanský: Ako nám povedal ihľanský starosta Juraj Tomeček...
Od názvu Olešná má prídavné meno podobu olešniansky, nie olešanský, ktorú sme zaregistrovali v Národnej obrode (12. 12. 1992, s. 7): Keď ma vzali medzi seba olešanskí "trampi"... Takto sa končia prídavné mená aj od názvov Nižná — nižniansky, Okružná — okružniansky, Tvarožná — tvarožniansky.
Od názvu Jelšava sa obyvateľské meno mužského rodu tvorí príponou ‐čan: Jelšavčan. V Slovenskom denníku (28. 10. 1994, s. 30) sme zaregistrovali podobou Jelšavan: To sa im nakoniec podarilo, a preto bola na mieste otázka, koho by si Jelšavania želali v semifinále. Príponou ‐čan sa tvoria obyvateľské mená mužského rodu aj od názvov: Kokava — Kokavčan, Myslava — Myslavčan, Moldava — Moldavčan, Hačava — Hačavčan.
V Pravde (6. 8. 1994, s. 5) sme zaznamenali prídavné meno drahovecký: Úsek od drahoveckej hate po hydrocentrálu v Hornej Strede... Pri tvorení prídavných mien od pomnožných miestnych názvov na ‐ovce a ‐ince koncové ‐ce pred príponou ‐ský odpadáva: Michalovce — michalovský, Mošovce — mošovský, Bánovce — bánovský, Alekšince — alekšinský, a teda aj Drahovce — drahovský. V SSJ 6 sa od miestneho názvu Sobrance uvádza prídavné meno sobranecký. S podobou sobranecký sme sa stretli aj v Katolíckych novinách (26. 3. 1995, s. 3): Púť detí sobraneckej farnosti. PSP pri miestnom názve Sobrance uvádzajú prídavné meno sobranský. Aj od miestneho názvu Medzilaborce sa v SSJ 6 uvádza prídavné meno medzilaborecký, PSP uvádzajú podobu medzilaborský. Pri tvorení prídavných mien odpadáva koncové ‐ce pred príponou ‐ský podľa
strana 84
najnovšej kodifikácie PSP aj v názvoch Sobrance a Medzilaborce: sobranský, medzilaborský.
V denníku Sme (25. 3. 1995, s. 5) sme zaznamenali od názvu Lomnička prídavné meno lomničský i lomnický: Lomničské udalosti z februára a marca tohto roku však toto tvrdenie spochybňujú. — Vďaka nemu sa lomnické deti po prvýkrát dostali aj za hranice obce. V SSJ 6 sa pri názve Lomnička uvádzajú odvodeniny Lomničan, Lomničanka, lomnický. V PSP sú pri názve Lomnička deriváty: Lomničan — Lomničianka — lomničiansky. PSP pri kodifikácii brali do úvahy odvodeniny od názvov tohto typu: Teplička — Tepličan — Tepličianka — tepličiansky, Dubnička — Dubničan — Dubničianka — dubničiansky, Kremnička — Kremničan — Kremničianka — kremničiansky.
Miestne názvy a ich odvodeniny predstavujú v slovenskej jazykovede dynamický a kryštalizujúci sa súbor skúmaných javov. Ide o problematiku, ktorej sa v minulosti z objektívnych príčin nevenovala taká pozornosť ako ostatným gramatickým a slovotvorným javom. Dynamika a kryštalizácia tejto problematiky sa ukazuje aj pri porovnávaní gramatických charakteristík názvov obcí a odvodenín od týchto názvov v dvoch základných kodifikačných príručkách — SSJ 6 a PSP. Dynamika a kryštalizácia výskumu sa prenáša aj do jazykovej praxe. Na viacerých dokladoch z dennej tlače sme ukázali, že sa platná kodifikácia porušuje, a to jednak preto, že niektorí používatelia jazyka ju nepoznajú a jednak aj pod vplyvom stavu v nárečiach.
LITERATÚRA
KAČALA, J.: Skloňovanie názvov Dedinky a Mlynky. In: Jazyková poradňa. Zv. 5. Red. G. Horák — J. Ružička. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1968, s. 204—205.
MIKO, F.: Rod, číslo a pád podstatných mien. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1962.
Morfológia slovenského jazyka. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1966. 896 s.
Pravidlá slovenského pravopisu. Red. J. Kačala. Bratislava, Veda 1991. 536 s.
Slovník slovenského jazyka. Zv. 6. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1968. 336 s.
strana 85
MATEJ POVAŽAJ
Každému používateľovi slovenčiny, a teda aj spisovnej slovenčiny je známe, že slovenčina patrí medzi flektívne jazyky, t. j. také jazyky, v ktorých sa vzťahy medzi jednotlivými slovami vo vete vyjadrujú ich ohýbaním, skloňovaním a časovaním. Zjednodušene môžeme povedať, že ohýbanie je pripájanie pádových prípon pri skloňovaní podstatných mien, prídavných mien, zámen a čísloviek a pripájanie osobných prípon pri časovaní slovies. Pri podstatných menách sa skloňujú nielen slová domáceho pôvodu, napr. otec — otca — otcovi — s otcom, žena — bez ženy — žene — ženu — o žene — so ženou, mesto — mesta — mestu — o meste — za mestom, ale aj prevzaté slová, ak sú zakončené tak ako domáce slová, napr. tenis — tenisu — o tenise — s tenisom, garáž — bez garáže — v garáži — nad garážou. Rovnako sa skloňujú aj vlastné mená, t. j. jedinečné názvy osôb, vecí, javov, ale aj zemepisné názvy, či už ide o domáce, slovenské názvy, alebo o cudzie zemepisné názvy.
Pri skloňovaní cudzích zemepisných názvov, ktorým chceme venovať pozornosť, sa uplatňujú isté všeobecné zásady. Každý cudzí zemepisný názov sa bez ohľadu na rod zemepisného názvu v pôvodnom jazyku zaradí do jedného z troch rodov, a to v závislosti od zakončenia zemepisného názvu. Ak je cudzí zemepisný názov zakončený na spoluhlásku alebo samohlásky a, o, zaradí sa podľa zakončenia aj k príslušnému skloňovaciemu vzoru. Cudzie zemepisné názvy zakončené na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku sú rovnako ako domáce, slovenské zemepisné názvy spravidla mužského rodu a zaraďujú sa ku skloňovaciemu vzoru dub, napr. Nazaret — z Nazareta — Nazaretu — Nazaret — o Nazarete — nad Nazaretom, Asuán — z Asuánu — Asuánu — Asuán — pri Asuáne — za Asuánom, Kyjev — z Kyjeva — Kyjevu — Kyjev — v Kyjeve — nad Kyjevom, Postupim — z Postupimu — Postupimu — Postupim — v Postupime — s Postupimom. Cudzie zemepisné názvy zakončené na mäkkú spoluhlásku sú spravidla mužského rodu a skloňujú sa podľa vzoru stroj, napr. Paríž — z Paríža — Parížu — Paríž — v Paríži — s Parížom, Moháč — z Moháča — Moháču — Moháč — pri Moháči — za Moháčom, no niektoré cudzie
strana 86
názvy zakončené na mäkkú spoluhlásku ň sú ženského rodu a skloňujú sa podľa vzoru dlaň, napr. Viedeň — z Viedne — Viedni — Viedeň — o Viedni — s Viedňou (podobne aj Choceň, Kazaň, Kubáň, Plzeň, Poznaň, Riazaň, Syzraň, Třeboň), niektoré názvy zakončené na skupinu spoluhlások šť sú ženského rodu a skloňujú sa podľa vzoru kosť, napr. Budapešť — z Budapešti — Budapešti — Budapešť — o Budapešti — s Budapešťou (podobne aj Bukurešť, Ploješť), rovnako ako aj české názvy zakončené na ‐av, napr. Břeclav — z Břeclavi — Břeclavi — Břeclav — o Břeclavi — za Břeclavou (podobne aj Mladá Boleslav, Přibyslav, Zbraslav). Ženského rodu je aj názov poľského mesta Lodž a skloňuje sa podľa vzoru dlaň: z Lodže — Lodži — Lodž — o Lodži — s Lodžou.
Zemepisné názvy zakončené na samohlásku a, pred ktorou je tvrdá alebo obojaká spoluhláska, sú ženského rodu a skloňujú sa podľa vzoru žena, napr. Kanada — z Kanady — Kanade — Kanadu — o Kanade — s Kanadou, Kuba — z Kuby — Kube — Kubu — na Kube — s Kubou. Názvy zakončené na samohlásku a, pred ktorou je mäkká spoluhláska, skloňujú sa podľa vzoru ulica, napr. Keňa — z Kene — Keni — Keňu — o Keni — s Keňou. Názvy zakončené na samohlásku o sú stredného rodu a skloňujú sa podľa vzoru mesto, napr. Palermo — z Palerma — Palermu — Palermo — v Palerme — s Palermom.
Pomnožné zemepisné názvy zakončené na y (t. j. názvy, ktoré majú tvar množného čísla) sú zvyčajne ženského rodu a skloňujú sa podľa vzoru žena, napr. Alpy — z Álp — Alpám — Alpy — o Alpách — nad Alpami (podobne aj Abruzzy, Alandy, Aleuty, Andy, Antily, Antverpy, Atény, Azory, Bahamy, Baleáry, Bermudy, Bruggy, Dardanely, Filipíny, Hebridy, Kordillery, Kurily, Kyklady, Maledivy, Mariány, Maskarény, Moluky, Sirakúzy, Sundy, Téby, Vogézy atď.). Sem možno zaradiť aj názov Helsinki, ktorý je v písme zakončený na i. Niekedy (hoci menej často) sú pomnožné názvy zakončené na y mužského rodu a skloňujú sa podľa vzoru dub, napr. Dolomity — z Dolomitov — Dolomitom — Dolomity — o Dolomitoch — nad Dolomitmi (podobne aj Falklandy, Galapágy, Karpaty, Lurdy, Špicbergy atď.). Pomnožné názvy zakončené na samohlásku e sú spravidla ženského rodu a skloňujú sa podľa vzoru ulica, napr. Himaláje — z Himalájí — Himalájam — Himaláje — na Himalájach (podobne aj Orkneje, Pyreneje atď.).
strana 87
V slovenčine nezvyčajne zakončené cudzie zemepisné názvy sú stredného rodu a neskloňujú sa. Sú to názvy zakončené na á, e, é, i, í, ó, ö, u, ú, ü, au, ou, aj názvy na y, ktoré nie sú pomnožné, napr. Halle — z Halle — v Halle — s Halle, Haiti — z Haiti — na Haiti — nad Haiti, Honolulu — z Honolulu — o Honolulu — nad Honolulu (podobne aj Bajdá, Saná; Belize, Bressanone, Cetinje, Enschede, Guadelupe, Hue, Chile, Karlsruhe, Labe, Lago Maggiore, Lomé, Ninive, Niue, Odense, Oostende, San José, Santa Fé, Skopje, Sucre, Tampere, Yaoundé, Zugspitze; Bali, Bangui, Bari, Batumi, Bikini, Brindisi, Burundi, Capri, Dillí, Džibuti, Fidži, Fukui, Inari, Iravadi, Jergeni, Karáčí, Kigali, Kisangani, Lahti, Lubumbashi, Malawi, Mali, Miami, Mississippi, Misouri, Nagasaki, Rávalpindí, Rimini, Ruwenzori, Soči, Tbilisi, Tibesti, Zambezi; Malmö; Baku, Bangweulu, Dachau, Dessau, Honšú, Juneau, Káthmandú, Kinabalu, Kjúšú, Korfu, Maseru, Ouagadougou, Peru, Rjúkjú, Stockerau, Timbuktu, Tokelau, Turku, Zittau; Calgary, Canterbury, Carson City, Cluny, Conakry, Jeferson City, Kentucky, Nancy, Salisbury, Salt Lake City, Vichy atď.).
Osobitne treba zdôrazniť, že o tom, či sa cudzí zemepisný názov skloňuje, alebo neskloňuje, a do ktorého rodu a ku ktorému skloňovaciemu vzoru sa zaraďuje, nerozhoduje tak jeho pravopisná podoba, ako predovšetkým výslovnostná podoba. Napr. zemepisný názov Albertville sa síce v písme končí na e, ale toto e je tzv. nemé, t. j. nevyslovuje sa. Preto názov Albertville [vysl. albérvil] skloňujeme ako iné názvy zakončené na spoluhlásku, v danom prípade podľa vzoru dub, pričom v písanej podobe sa koncové e pri skloňovaní vynecháva, teda z Albertvillu — Albertvillu — v Albertville — nad Albertvillom. Koncové e sa pri skloňovaní v písme zachováva vo francúzskych a anglických názvoch, v ktorých pred týmto nemým koncovým e sú písmená c, g, ch, lebo naznačuje výslovnosť týchto spoluhlások ako s, ž (vo francúzštine), resp. dž (v angličtine), š (porov. Morfológia slovenského jazyka, 1966, s. 126). Rovnako sa skloňujú aj cudzie zemepisné názvy Adelaide [vysl. edelejd] — z Adelaidu — v Adelaide, Baltimore [vysl. bóltimór] — z Baltimoru — v Baltimore, Brazzaville [vysl. brazavil] — z Brazavillu — v Brazaville, Brisbane [vysl. brizbejn] — z Brisbanu — v Brisbane, Cambridge [vysl. kejmbridž] — z Cambridgea [kejmbridža] — v Cambridgei [kejmbridži], Delaware [vysl. deleuer] — z Delawaru — v Delaware, Greenville [vysl. grínvil] — z Greenvillu —
strana 88
v Greenville, Grenoble [vysl. grenobl] — z Grenoblu — v Grenobli, Guadeloupe [vysl. guadelup] — z Guadeloupu — v Guadeloupe, Lausanne [vysl. lozan] — z Lausannu — v Lausanne, Le Havre [vysl. lávr] — z Le Havru — v Le Havri, Libreville [vysl. librevil] — z Librevillu — v Libreville, Liége [vysl. lijéž] — z Liégeu [lijéžu] — v Liégei [lijéži], Melbourne [vysl. melbörn] — z Melbournu — v Melbourne, Nashville [vysl. nešvil] — z Nashvillu — v Nashville, Newcastle [vysl. njúkásl] — z Newcastlu — v Newcastle [njúkásle], New Hampshire [vysl. njú hempšir] — z New Hampshiru — v New Hampashire [njú hempšire], Providence [vysl. providens] — z Providenceu — v Providencee, Toulouse [vysl. tulúz] — z Toulousa — v Toulouse, Vientiane [vysl. vienťjan] — z Vientianu — vo Vientiane, Yellowstone [vysl. jeloustoun] — z Yellowstonu — v Yellowstone. Výslovnosť ovplyvňuje zaradenie cudzieho zemepisného názvu zakončeného na spoluhlásku ku skloňovaciemu vzoru dub alebo stroj, teda k tvrdému alebo mäkkému skloňovaciemu vzoru, aj v prípadoch, keď sa koncové písmeno vyslovuje inak, ako je to zvyčajné v domácich slovách. Napríklad názov Bregenz [vysl. bregenc] sa skloňuje podľa vzoru stroj, nie podľa vzoru dub, takto: z Bregenzu — v Bregenzi (podobne aj Koblenz, Linz), rovnako aj názov Greenwich [vysl. grinič]: z Greenwicha [griniča] — v Greenwichi [griniči] atď. To isté platí aj o zemepisných názvoch ženského rodu zakončených na samohlásku a. Napríklad názov Bologna sa neskloňuje podľa vzoru žena, ale podľa vzoru ulica, lebo skupina gn, ktorá je pred koncovým a, sa vyslovuje ako ň [boloňa]. Názov sa teda skloňuje takto: z Bologne — v Bologni. Naopak, neskloňuje sa napr. názov Bordeaux, hoci je v písme zakončený na x, lebo vo výslovnosti je zakončený na ó [bordó]: z Bordeaux — v Bordeaux — s Bordeaux.
Možno ešte osobitne spomenúť, že názvy niektorých českých miest sú v slovenčine iného rodu ako v češtine. Napríklad názvy Chrudim, Kouřim, Kroměříž, Litomyšl, Olomouc, Príbram, Vlašim, ktoré sú v češtine ženského rodu, v slovenčine sú podľa zakončenia mužského rodu a skloňujú sa podľa vzorov dub a stroj takto: z Chrudimu — v Chrudime — s Chrudimom, z Olomouca — Olomoucu — v Olomouci — s Olomoucom, z Vlašimu — vo Vlašime — s Vlašimom atď.
Podľa zásad o skloňovaní cudzích zemepisných názvov, ktoré sme tu zhrnuli a ktoré sú v duchu všeobecných zásad o skloňovaní takýchto
strana 89
názvov obsiahnutých v Morfológii slovenského jazyka (1966, s. 123—128), mali by sa — podľa našej mienky — dôsledne skloňovať napr. aj také cudzie zemepisné názvy ako Chartres [vysl. šartr], La Manche [vysl. lamanš], Marseille [vysl. marsej], Versailles [vysl. versaj] atď., ktoré sa v Slovníku slovenského jazyka 6 v časti Zemepisné názvy (1968, s. 255—305) označujú ako nesklonné. Napokon v jazykovej praxi sa takéto názvy niekedy aj skloňujú. Presvedčili sme sa o tom aj v korpuse textov Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, ktorý slúži ako banka údajov pri príprave nového výkladového slovníka. Tam sme našli jednoznačné doklady na skloňovanie niektorých cudzích zemepisných názvov, ktoré sa v Slovníku slovenského jazyka označujú ako nesklonné, napr. La Paz — od La Pazu.
V konkrétnej jazykovej praxi sa niekedy akosi zabúda na všeobecné zásady o skloňovaní cudzích zemepisných názvov, ktoré sme tu stručne načrtli. K takémuto záveru sme dospeli pri sledovaní písomných, ale najmä ústnych verejných jazykových prejavov (spravodajských aj iných relácií rozhlasu a televízie). Obchádzať skloňovanie cudzích zemepisných názvov v slovenskom texte nie je odôvodnené. Takýto prístup je vlastne v rozpore s jednou zo základných zákonitostí spisovnej slovenčiny, t. j. so zásadou, že názvy osôb, vecí, javov a vlastností sa skloňujú, a to bez ohľadu na to, či ide o slová domáceho, či cudzieho pôvodu. Ako sme uviedli, o skloňovaní, resp. neskloňovaní cudzieho zemepisného názvu rozhoduje jeho zakončenie vo výslovnosti. Ak je cudzí zemepisný názov vo výslovnosti zakončený ako domáce slová, skloňujeme ho podľa príslušného skloňovacieho vzoru, ak je cudzí zemepisný názov nezvyčajne zakončený, zostáva nesklonný.
LITERATÚRA
Malá slovenská encyklopédia. Bratislava, Encyklopedický ústav SAV — Goldpress Publishers 1993. 832 s.
Morfológia slovenského jazyka. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1966. 896 s.
Pravidlá slovenského pravopisu. Red. J. Kačala. Bratislava, Veda 1991. 536 s.
Slovník slovenského jazyka. 6. zv. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1968. 336 s.
strana 90
Pri výskume dialogickej reči, jej priebehu a príznačných čŕt je prvým predpokladom zachytiť skutočné, živé dialógy. V oblasti záhoráckych nárečí túto úlohu s dobrým výsledkom splnil spisovateľ Štefan Moravčík. Vo svojich knihách o Záhorákoch, najmä v poslednej z nich — v Tajnej knihe Záhorákov — reprodukuje množstvo starostlivo odpočúvaných a citlivo zachytených dialógov. Možno z nich vyzdvihnúť niektoré charakteristické črty, akési stavebné prvky, z ktorých je rozhovor vybudovaný.
K týmto stavebným prvkom rátame predovšetkým niektoré častice, potom oslovenia spolubesedníkov alebo ich označenia spravidla expresívnymi výrazmi a napokon aj isté ustálené zvraty, povrávky, medzi nimi aj typické prirovnania.
Najnápadnejším prvkom je častica ná. Š. Moravčík na ňu upozorňuje už v dávnejšej knihe V Kiripolci svine kujú, v slovníčku uvádza časticu ná co? s výkladom no a čo? — "prisvedčenie, okázalý súhlas," ako aj ná jak! so spisovným ekvivalentom pravdaže, iste. Tieto príklady a výklady, prirodzene, nevystihujú všetky funkcie častice ná. Rozbor Moravčíkových textov ukazuje, že častica ná má predovšetkým funkciu uvádzať do reči, začínať, otvárať rozhovor: Ná nech si robjá, co scú, kamasi (s. 30). Ná neňí čuda, kec tahau̯a viec do sebja než do džbánka (s. 247).
Veľmi často sa tento vstup do rozhovoru realizuje ako oslovenie spolubesedníka, obyčajne v podobe otázky: Ná des biu̯? (s. 14). Ná tos ti nevjedzeu̯ (s. 28). Ná gde sa tolko mocete? (s. 49). Ná co sa sem cpeš jag luterán do neba? (s. 84). Ná proč nejdeš uš tú večeru varit? (s. 208). Niekedy sa takto uvádza rozkaz: Ná berte si, je to hotové (s. 190).
Funkcia obracania sa na spolubesedníka sa podčiarkuje pripojením oslovenia: Ná co si slepí a húchí, Matúšu? (s. 72). Ná, tetko, čuli ste? (s. 162). Ná, Francku, osmjel sa (s. 24).
strana 91
Popri častici ná má uvádzaciu funkciu aj častica (pôvodne rozkazovací spôsob) čuj, čujte: Čuj, co sa stau̯o, ket si takí smutní? (s. 80). Čujte, máte to koňe veselé (s. 80). V kombinácii s oslovením: Čuj, starí, volaco mi aj napadu̯o (s. 80). Čuješ, do si ti? (s. 157). Niekedy sa tu používa častica enem: Enem dočkajte, šak aj na ňích dojde (s. 40).
Niekedy sa časticou ná pobáda na súhlas: Bude nám zajtra dobre a veseu̯o, ná né? (úzus). Inokedy sa ňou zdôrazňuje zápor: Doneseš mi trochu sena? — Ná ešče co! Nechoc takí rostrhaní. Budú ťa omúvat. — Ná co ket (úzus).
Zápor sa vyjadruje aj celými ustálenými výpoveďami, napr. Máš ho vidzet! Ani mja nemá! Nejdeš volade! Ale dzi mi volade! (Všetko z osobného úzu.)
Ďalšou výraznou črtou konverzácie, rozhovoru sú oslovenia. Popri bežných osloveniach typu tetko, tecinko, stríčku (aj bez vyjadrovania príbuzenských vzťahov ako oslovenie starších ženských a mužských osôb všeobecne) sú bežné expresívne oslovenia typu ribinko moja zu̯atá, zu̯átenko moje. Ale prevažujú (vidieť to aj na Moravčíkových textoch) záporne hodnotiace oslovenia, blížiace sa až k nadávkam: Ti starí tetreve, už nejsi zboha naňic (s. 18); podešva jedna krpatá (s. 46); potvora nevikresaná (s. 12); Strac sa, ti obúde jeden opjerní (s. 105); ti zmrzuá mrňo (s. 64). Zvýšený účinok sa dosahuje opakovaním oslovenia (alebo jeho slovotvorného základu) v slovotvornom základe prídavného mena: A ten pješí fták, ten žebrák žebráckí (s. 95); Dreveňáku drevení (s. 140); Ti bu̯ázne bu̯ázňiví, nebu̯ázňi. Co bu̯ázňíš jak bu̯ázňiví bu̯ázen (s. 19). Š. Moravčík predkladá aj celé rady takýchto oslovení: Ustrašenec! Grambloš! Makotras! (s. 26). — Liga, skida, tustolajzná (= veľmi tlstá) škrabiňa! Lafňa, klampa, bachrňa (s. 32).
Osobitný, azda aj trocha drsný kolorit dodávajú rozhovorom rozličné ustálené výpovedné akty. Na žoviálnosť, značnú bezstarostnosť pri riešení problémov, najmä technického rázu, vyjadruje napr. spojenie Šak to už ňejag ošidzíme (s. 73) — urobíme nejaký trik, fígeľ. — No, už je to obrovnané (s. 46). Výrazom odmietania, zámeru poslať niekoho preč sú spojenia ako Co tu chráp otŕčáš (s. 51) — zbytočne sa tu ponevieraš alebo A co sem šňupec strkáš (s. 42) — neotravuj, choď preč. Ironicky vyznieva výraz Co sa ťi rozum čiscí (s. 153) — nemáš zdravý rozum, nerozmýšľaš dobre
strana 92
alebo Tí mu možú u rici ňuchať (s. 30) — nestoja mu za pozornosť, nie sú na jeho výške. Celý rad výpovedí vyjadruje záporný postoj: Aňi mja nemá (s. 18) — za nijakú cenu to neurobím. Ti mja nenamosíš (s. 17) — ty ma neprinútiš to urobiť. Máš ho vidzet (s. 17) — nikdy neuvidíš, že by som to urobil. Viraz si to z hu̯avi (s. 17) — ani na to nemysli, ani nápad. Veľmi drsné je Bozaj mja v kapsu (s. 53).
Obraznosť je vo vetách: Slépka sa stará, sce vajce znést (s. 71) — keď sa niekto inému vnucuje svojimi rečami. Pri odmietaní zbytočného posudzovania: Kdo na koho vrčí, potom sa mu strčí (s. 55). Pri hodnotení dlhšieho rozmýšľania, vypytovania: Co sa radzí, nezavadzí (s. 38). Bežné je hodnotenie rozumíš hliňe, ale často sa k tomu dodáva rozšírenie: Rozumíš hliňe, ale nevíš s ňú robit. Skratkovitá obraznosť je vo výpovedi Vihráli sme s krávi retas (s. 40) — dohromady nič. Obrazné pomenovanie somár, vôl sa opisuje napríklad vetou Povjec to temu, co seno žere (s. 41). Nemožno nespomenúť ani časté pokusy o rýmovanie: Vitaj a ňic nepítaj (s. 91). Sedňi si, nech ťi nevisí (s. 106).
K veľmi výrazným ustáleným spojeniam patria prirovnania. Pri konštatovaní neporiadku sa hodnotí Je tu jak odbježené (s. 35) — akoby všetci v rýchlosti zutekali. Pri zazretí nerozhodného človeka možno povedať Nestoj jak podojení (s. 30). Nerozhodný a nevyjadrujúci sa k veci sa hodnotí výrazom Co si jak na Maceja okocení (s. 30) — na Mateja, t. j. 24. februára býva ešte zima, preto mláďatá sú slabé, neisté (s. 67). V prirovnaní Nech mu bude lachko, jako zelú pod kameňem (s. 67) sa naráža na spôsob zakrývania kvasenej kapusty doskou a na ňu položeným kameňom. Maličké množstvo sa vyjadruje napr. takto: Tolko, co mi za pahnost (= necht) vejde, enem suzu, mau̯í hrášek (s. 114). Ano, enem teho chochmesu má máu̯o, co bi vrabec na ocasi unéseu̯, co bi bravenec (= mravec) lahúčko unéseu̯ (s. 23). Štylisticky výrazné je prirovnanie S tebú viprávjat, jak s kozú orat (s. 45).
Tento výber prostriedkov, ktorými Š. Moravčík tak výrazne obohatil svoje reprodukcie bežných rozhovorov, verne odráža záhorácke reálie aj drsný, ťažký, ale pritom racionálne podfarbený spôsob života na Záhorí kedysi a do veľkej miery aj dnes.
Ján Horecký
strana 93
Keď sa chce v reči povedať, že o niečom sa veľa, často alebo opakovane hovorí, môže sa na vyjadrenie takejto myšlienky okrem iných výrazov použiť aj zvrat skloňovať niečo vo všetkých pádoch. Je to obrazné vyjadrenie, ktoré sa zakladá na všeobecnom poznatku, že v našom jazyku je viacej, resp. veľa pádov. Skloňovať niečo vo všetkých pádoch teda logicky znamená "hovoriť o niečom často alebo veľa". Je to zvrat, ktorého obraznosť sa chápe na pozadí istého jazykového či až jazykovedného faktu, a preto sa tu niekedy hovorí o tzv. vnútrojazykovej frazeologizácii tohto zvratu.
Spojenia, ktoré vznikajú takýmto postupom, mávajú zvyčajne platnosť knižných prostriedkov. Aj uvedený zvrat vznikol ako prvok knižného charakteru, ale jeho knižnosť sa už zreteľne oslabila, a tak sa s ním možno stretnúť v textoch rozličnej povahy, napríklad aj v bežnej hovorovej komunikácii.
Ako každý ustálený jazykový prvok aj uvedený zvrat sa v istých súvislostiach pociťuje ako príliš automatizovaný, ošúchaný. Preto sa najmä v žurnalistických textoch stretáme aj s jeho obmieňaním. Zachytené sú napríklad aj takéto jeho podoby: skloňovať niečo vo všetkých pádoch a číslach, skloňovať niečo vo všetkých pádoch a časovať vo všetkých časoch, ohýbať niečo vo všetkých pádoch a časoch. V takýchto obmenách sa nijako výraznejšie nezasahuje význam tejto jednotky, nie je to teda tzv. aktualizácia východiskovej podoby. Uvedené formy chcú pri zachovaní významu sledovanej jednotky čiastočne ozvláštniť iba jej tvarovú stránku. Takéto posuny sa hodnotia ako tzv. frazeologické inovácie. Sú to posuny, ktoré predpokladajú istý stupeň jazykového povedomia, teda napr. poznanie, že vzťahovosť sa v jazyku vyjadruje nielen pádmi, ale aj inými gramatickými prostriedkami, napr. kategóriou čísla, času a pod., že skloňovanie a časovanie sú osobitné formy ohýbania atď. Preto nijako neprekvapuje, že uve-
strana 94
dené podoby sledovaného zvratu sa bežnejšie vyskytujú práve v žurnalistike, teda v reči dobre poučených používateľov jazyka.
Rovnako je však známe, že žurnalisti práve pre spomínanú automatizáciu jazykových prostriedkov v ich textoch často siahajú aj po výraznejších zásahoch do ustálených jednotiek, že často sa neuspokojujú iba so zásahom do tvarovej stránky istej jazykovej jednotky, ale aktualizujú aj jej použitie, prípadne aj jej význam. Takýto posun sme našli v žurnalistických textoch aj pri uplatňovaní sledovanej jednotky z frazeológie. V reči televízneho komentátora sme zachytili zvrat, že niečo sa skloňovalo vo všetkých okolnostiach. Zamyslime sa nad ním na pozadí predchádzajúcich poznámok o východiskovej podobe tejto jednotky a o jej častejších inováciách.
Stavba pozmeneného zvratu vyzerá navonok presne tak ako vo východiskovej podobe, iba obsadenie poslednej zložky je odlišné. Kým v základnej podobe aj v uvedených inováciách je v tejto pozícii pomenovanie istej jazykovej skutočnosti, teda pomenovanie, ktoré vždy signalizuje spomínanú vnútrojazykovú motiváciu tejto frazémy, posledná zložka novotvaru nepatrí do uvedeného typu pomenovaní, a teda ani nemôže signalizovať rovnakú frazeologizáciu, na ktorej sa zakladá východisková podoba aj uvedené inovácie. Preto tento novotvar nemôže mať takú obraznosť, ako má táto jednotka vo svojom bežnom uplatňovaní.
Uvedené zistenie naznačuje, že obmieňanie poslednej zložky sledovanej frazémy je výrazne limitované, že tu aj napriek prítomnosti slova skloňovať, aj napriek prítomnosti zložky "všetky" v príslušnej podobe nemožno dosadiť hocijaké slovo. Sledovaný zásah nerešpektuje tieto požiadavky, a tak aj významové vyznenie novej podoby je nejasné, ba vlastne až neprijateľné. Pre bežného používateľa sa novou zložkou zastiera zreteľná motivácia základnej podoby aj bežných inovácií tohto spojenia. Jednotka sa tu uplatnila tak, akoby jej ustálené zloženie siahalo iba po zámennú zložku všetkých, akoby to ďalšie miesto vo zvrate bolo voľne premenlivé. Skutočnosť je však iná. Uvedený zásah pokladáme za narušenie frazémy v jej ustálenosti aj v jej obraznosti, teda v podstatných znakoch celej frazeológie, a preto ho hodnotíme ako nenáležitý.
Jozef Mlacek
strana 95
Vo východnej Afrike je štát Rwandská republika. V súvislosti s tragickými nepokojmi (občianska vojna) v Rwande a masovým odchodom obyvateľov Rwandy do susedných štátov sme v dennej tlači zaregistrovali obyvateľské meno od názvu Rwanda v dvojakej podobe: Rwanďan i Rwandčan, napr.: Medzinárodný letecký most s pomocou pre najmenej 600 000 Rwanďanov... (Sme, 18. 7. 1994. s. 7). — ...bude môcť vypočuť približne jeden a pol milióna Rwanďanov... (Pravda, 6. 8. 1994, s. 13). — ...v dave Rwandčanov v zairskej Gome (Slovenský denník, 19. 7. 1994, s. 7). — ...kde je sústredených 1,2 milióna Rwandčanov... (Sme, 25. 7. 1994, s. 7). — ...ohrozuje nielen Rwandčanov... (Pravda, 26. 7. 1994, s. 13). — kde je sústredených 1,2 milióna Rwandčanov... (Národná obroda, 25. 7. 1994, s. 6).
Obyvateľské mená (mená príslušníkov národov, kmeňov a pod.) sa od cudzích zemepisných názvov tvoria obdobne ako od domácich zemepisných názov. Príponou ‐an sa tvoria obyvateľské mená od názvov štátov, území i miest, ktorých odvodzovací základ sa končí na skupinu (obyčajne dvoch) spoluhlások alebo na spoluhlásku z, s, ž, š, dz, c, dž, č, napr.: Budapešť — Budapešťan, Rodézia — Rodézan, Suez — Suezan, Texas — Texasan, Tunis — Tunisan, Remeš — Remešan, Brač — Bračan a pod. Aj v názve Rwanda sa odvodzovací základ končí na skupinu dvoch spoluhlások, preto obyvateľské meno sa môže tvoriť príponou ‐an, pred ktorou sa spoluhláska d mení na spoluhlásku ď: Rwanda — Rwanďan. Takto sa tvoria obyvateľské mená aj od iných zemepisných názov, ktorých odvodzovací základ sa končí na skupinu spoluhlások nd, napr.: Uganda — Uganďan, Cleveland — Clevelanďan, Nový Zéland — Novozélanďan, Island — Islanďan, Luanda — Luanďan, Kalonda — Kalonďan, Burgenland — Burgenlanďan, Dortmund — Dortmunďan, Lund — Lunďan, Normandia — Normanďan a pod. Aj Slovník slovenského jazyka z r. 1968 (SSJ) a Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1991 (PSP) uvádzajú pri názve Rwanda podobu obyvateľského mena Rwanďan (Rwanďanka) a prídavné meno rwandský.
SSJ z r. 1968 pri zemepisnom názve Burundi registruje dvojtvary obyvateľských mien: Burundijčan i Burunďan, Burundijčanka i Burunďanka
strana 96
(prídavné meno sa tu uvádza v podobe burundijský i burundský). PSP z r. 1991 názov Burundi neuvádzajú. Od zemepisného názvu Burundi treba obyvateľské meno utvoriť príponou ‐an, lebo slovotvorný základ sa končí na skupinu dvoch spoluhlások nd, teda práve tak ako pri zemepisnom názve Rwanda. Možno ešte doplniť, že pred príponou ‐an sa spoluhláska d pravidelne mení na spoluhlásku ď: Rwanda — Rwanďan, Burundi — Burunďan. Je síce pravda, že prijateľný je aj spôsob tvorenia príponou ‐čan (ako pri názvoch, zakončených iba na spoluhlásku ‐d, napr. Bermudy — Bermudčan, Poprad — Popradčan), ale jednotnú líniu tvorenia aj obyvateľských mien je vari vhodné zachovať.
Jozef Jacko
Kodifikácia spisovnej slovenčiny je vedecký opis jej prostriedkov a noriem, uzákonený reprezentatívnou celonárodnou inštitúciou. — Predpokladom kodifikácie je všestranný vedecký výskum jazyka. Výsledky tohto výskumu sú potom základom kodifikačnej činnosti jazykovedcov. Vlastná kodifikačná činnosť sa podobá normalizácii v iných oblastiach spoločenskej práce a správania, to značí, že kodifikácia nie je iba zachytením jestvujúceho stavu vybranej praxe, lež vnáša do jazykovej praxe cieľavedomý poriadok, ktorý jej má zaručiť potrebnú úroveň.
strana 97
19. septembra 1995 sa slávnostným vyhlásením víťazov v sále Centra kultúry v Nových Zámkoch zavŕšil 3. ročník celoslovenskej súťaže o najkrajšiu slohovú úlohu na tému Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko.
Tradícia tohto podujatia, ktoré sa stáva dlhodobým sviatkom slovenčiny, sa začala vytvárať v roku zrodu našej republiky. Súťaž vznikla z lásky k deťom, domovu a rodnému jazyku na pôde vydavateľstva Mladé letá. Vo februári 1993 začalo na vyzvanie tohto vydavateľstva súťažiť najprv 47 detí zo senických škôl. Ešte v tom istom školskom roku sa stala súťaž celonárodnou; získala podporu metodikov slovenčiny a umeleckého odboru Matice slovenskej. V prvom ročníku napísali slohovú úlohu na tému Prečo sa mi páči moja rodná reč 10—15‐ročné deti v 48 školách z 31 miest a dedín. Porota hodnotila celkove 512 úloh. Víťazi preberali ceny v Nových Zámkoch. Viaceré súťažné (najmä víťazné) práce sa objavili v tlači a vzbudili svojou spontánnosťou a úprimnosťou záujem i pozornosť.
V 2. ročníku súťaže (r. 1994) pribudlo k organizátorom aj Ministerstvo kultúry SR. Účastníkov súťaže (učiteľov i deti) pozitívne motivovala téma i úplná voľnosť jej spracovania: do 2. ročníka sa zapojilo už 161 škôl. Porotcovia posudzovali 989 vybraných úloh; podľa listov učiteľov však úlohu napísalo približne 7200 detí. Pozoruhodná bola účasť zo škôl v Maďarsku a Rumunsku. Úryvky z najkrajších detských úloh priniesli Slovenské pohľady, Slniečko, Učiteľské noviny, Slovenské národné noviny, Slovenská Republika.
Počet organizátorov tohoročného 3. ročníka sa — úmerne s rastom významu tejto neopakovateľnej súťaže — opäť rozšíril. K osvedčeným inštitúciám pribudlo napr. Ministerstvo školstva SR, Spolok slovenských spisovateľov i Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV. Rozrástli sa rady učiteľov, vďaka ktorým súťaž žije. Im možno v prvom rade poďakovať za to, že
strana 98
v 3. ročníku boli najmladšími účastníkmi súťaže už prváci a najstaršími maturanti gymnázií a odborných škôl i univerzitní poslucháči z Užhorodu.
Celoslovenská porota (v osobe S. Ondrejoviča mal v nej zastúpenie i Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV) dostala vyše 6000 súťažných úloh zo 498 škôl v 314 mestách i dedinách na Slovensku a vyše stovku úloh zo 16 škôl v zahraničí (v Česku, Maďarsku, Rumunsku, Juhoslávii i Ukrajine). Súťažou doslova žilo celé Slovensko od februára do konca mája. Detské úlohy hodnotia a prezentujú na nástenkách, v rozhlasovom vysielaní v škole i obci, publikujú v školských i miestnych novinách. V Juhoslávii sa súťaž stala súčasťou osláv 250. výročia príchodu Slovákov na Dolnú zem.
Prostredníctvom súťaže mnohé deti objavili nový pohľad na Slovensko. Ich pôsobivé vyznania a vyjadrenia vzťahu k domovine a rodnému jazyku sú svieže, presvedčivé a sugestívne zaiste aj preto, že deti či mládež využívajú netradičné výrazové prostriedky. Výpovednú silu umocňuje práve neprítomnosť akýchkoľvek klišéovitých i ošúchaných formulácií či fráz. Slohové úlohy napísané v rámci celoslovenskej súťaže Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko sú jasným dôkazom pozitívneho národného cítenia mladej generácie.
Ivor Ripka
Zimným srieňom zabielené úbočie Malých Karpát v dňoch 29. 11.—1. 12. 1995 opäť dotvorilo atmosféru Kolokvia mladých jazykovedcov. Na 5. ročníku pracovno‐spoločenského stretnutia, ktoré organizovala Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV (SJS) v spolupráci s Jazykovedným ústavom Ľudovíta Štúra SAV (JÚĽŠ), sa zúčastnili začínajúci jazykovedci, literárni vedci i slavisti z celého Slovenska. Seminár svojou účasťou obohatili aj mladí bádatelia z ďalších siedmich krajín (Bulharska, Česka, Maďarska, Poľska, Slovinska, Švajčiarska, Talianska).
strana 99
Kolokvium otvoril predseda SJS a riaditeľ JÚĽŠ SAV I. Ripka. Vo svojom príhovore medzi nádejnými adeptmi spoločenských vied privítal aj skúsených odborníkov z JÚĽŠ M. Majtána, A. Jarošovú a zároveň ocenil vynaložené organizačné úsilie vedeckej tajomníčky SJS M. Nábělkovej.
Počas tradičného stretnutia, ktoré každým rokom nadobúda výraznejší interdisciplinárny charakter, sa napĺňa cieľ kolokvia formovať nastupujúcu generáciu mladých vedeckých pracovníkov zo spoločenskovednej oblasti, konfrontujúc vo vzájomnom kontakte vlastné i najnovšie metodické postupy. Zámer organizátorov podujatia, aby sa pracovno‐spoločenský seminár konal pravidelne v ročnej periodicite, sa ukázal ako náročný, ale správny, lebo mladí bádatelia majú dosť času na prípravu a zhromažďovanie materiálov s následnou prezentáciou svojich výskumných úsilí.
Na poslednom ročníku kolokvia odznelo 24 referátov. Všetky tematicky vytvorené bloky príspevkov poskytli dostatočný priestor na diskusiu o prednesenej problematike. Skutočnosť, že účastníci nie sú rozčlenení do paralelných sekcií, umožňuje spoločne reagovať na oponentské pripomienky, otázky i diskusné poznámky vo veľkom interdisciplinárnom rozsahu.
V úvodnom tematickom bloku v príspevku P. Odaloša (PdF UMB B. Bystrica) odzneli úvahy nad projektom slovníka slovenského slangu. M. Stejskalová (PdF UMB B. Bystrica) sa zaoberala otázkou verbálnej kreativity detí, ktorých reč sa má skúmať ako tvorivý produkt, nie ako nedokonalý jazykový útvar.
Mimoriadny záujem vyvolali príspevky J. Ivaneckého a K. Furdíka (obaja EF STU Košice) z oblasti počítačovej lingvistiky o praktickom využívaní poznatkov interdisciplinárnej povahy pri vyhľadávaní a identifikácii slov v texte i v informačnom systéme železničnej dopravy. Historický a kultúrny kontext paraliturgickej piesne (nekanonizovanej, nechrámovej piesne založenej na prelínaní motívov z Biblie, bohoslužobných textov a historických udalostí) v karpatskej oblasti (v užšom regionálnom rozsahu) konfrontoval P. Žeňuch (Slavistický kabinet SAV) s existenciou liturgických textov východného obradu. Témou, ktorej sa dosiaľ nevenovala pozornosť, naznačil široké možnosti bádania pre folkloristov i literárnych vedcov.
Nasledujúce referáty ukázali, ako sa lingvistické metódy uplatňujú pri rozbore umeleckých textov. G. Zaťková (ÚSL SAV) analyzovala v próze
strana 100
P. Vilikovského činitele textovej koherencie. I. Očenáš (UMB B. Bystrica) charakterizoval funkciu zvukovej stránky textu a povahu štylistickej výstavby poviedky J. Kuniaka, Sládkovičova metafora očarila Ľ. Kováčika (UMB B. Bystrica).
I ďalšia skupina referátov mala spoločného menovateľa — psycholingvistiku. T. Miškuvová‐Berchbuhlerová (Univerzita Zürich) predstavila výsledky psychologického projektívneho testu zameraného na zistenie kreativity pri využívani rozprávkových motívov. J. Rusnák (FF UPJŠ) uvažoval o narastajúcom syndróme zámernej agresivity v prirodzenom komunikačnom prostredí. Na príklade rébusovej čítanky, zostavenej na základe zvukového vnímania jazyka, O. Zápotočná (Kabinet sociálnej a biologickej komunikácie SAV) aplikovala metodiku elementárneho čítania.
Referát J. Wachtarczykovej (JÚĽŠ) o mentálnej reprezentácii abstraktných výrazov uviedol sériu analyticko‐porovnávacích príspevkov. Problém augmentatív v slovenčine a nemčine skúmal J. Pallay (FF UK Bratislava). Porovnávací prístup využili Ľ. Stojanova (Sofia) pri skúmaní prechyľovania v spisovnej slovenčine a bulharčine i W. Miroslawska (Lodž) zaoberajúca sa problematikou poľského a slovenského slovesa. Giorgio Cadorini (FF UK Praha) vyzval na spoluprácu slavistov, ktorí by sa mohli aktívne zúčastňovať na riešení otázok romanistiky (ako príklad uviedol niekoľko osobitostí friulského dialektu).
Záver druhého pracovného dňa vyplnil blok príspevkov z oblasti dialektológie. O tom, ako obyvatelia Gelnice využívajú v ústnom prejave nárečie a spisovný jazyk, referovala G. Múcsková (FF UK Bratislava). K. Balleková (JÚĽŠ) predstavila vo svojom referáte najaktuálnejšiu jazykovú situáciu v Kiskörösi v Maďarsku, ktorý bol pôvodne kultúrnym i jazykovým ostrovom slovenských osadníkov. Problematikou slovných druhov v dialektoch sa zaoberali T. Bánik (VŠPg Nitra) v referáte o sémantickej štruktúre slovies v breznianskom nárečí a D. Unuk (Pedagogická fakulta Maribor) v príspevku o predponách v nárečí.
Dva referáty v úvode posledného dňa boli zamerané na onomastiku. I. Šlabjarová (JÚĽŠ) podľa jednotlivých období hodnotila obľúbenosť a módnosť krstných mien v rodnej obci Diviacka Nová Ves, prejavujúce sa v ich zvýšenom výskyte. Ako vzniká polyonymia chotárnych názvov (viaceré pomenúvacie možnosti), zisťoval v okolí Revúcej J. Krško (FHV
strana 101
UMB B. Bystrica), čím doplnil výskumy prezentované na predchádzajúcom kolokviu. Metódy historickej jazykovedy použila M. Sitárová (JÚĽŠ) pri rozbore slov nedomáceho pôvodu v textoch administratívnoprávneho štýlu z 18. stor.
Ako osvieženie na záver podujatia zaúčinkoval referát I. Rumánka (Kabinet orientalistiky SAV), ktorý sa venoval problematike preberania ázijských slov do nášho jazykového systému. Aktívnym diskusným partnerom mu bol S. Vavrovský (FF UK Bratislava), referujúci v samostatnom vystúpení o prepise laoských mien a názvov do slovenčiny, čím obaja vyvolali diskusiu s mnohými otáznikmi.
V. kolokvium mladých jazykovedcov uzavrel predseda SJS I. Ripka. Ocenil prítomnosť hostí, svedomitú prípravu účastníkov seminára, zastúpenie z príbuzných vedných disciplín.
Do budúcnosti by bolo azda vhodné pouvažovať o modifikovaní názvu pracovného podujatia, lebo už na tomto poslednom stretnutí sa účasť jazykovedcov výdatne obohatila o bádateľov z iných spoločenských vied.
Čo dodať na záver?
Teraz už môže naše kolokvium stavať na pevnej tradícii. Päť uplynulých ročníkov potvrdilo slovami skúsenejších vzostup vedomostnej úrovne a profesionálneho rastu účastníkov seminára. Prítomnosťou študentov diplomantov (hoci zo začiatku len pasívnou) sa vytvára budúca generačná základňa mladších kolegov.
Trojdňové kolokvium poskytuje dostatočne široký priestor na získavanie spätných väzieb v uvoľnenej diskusii počas neformálnej spoločenskej stránky podujatia, ktoré tentoraz spríjemňovali plamene sviečok a tóny východoázijskej hudby.
Uverejnenie príspevkov z V. kolokvia mladých jazykovedcov v zborníčku VARIA V je vítaným podnetom na vlastnú prezentáciu pred širšou vedeckou spoločnosťou.
Katarína Balleková
strana 102
(KAČALA, J.: Slovenčina — vec politická? Martin, Matica slovenská 1994. 192 s.)
Slovenský jazyk, ale najmä jeho základná, najzávažnejšia podoba — spisovná slovenčina, sa v minulosti nie raz stal objektom útokov a obrán. Bol nielen prostriedkom komunikácie medzi príslušníkmi nášho národného spoločenstva, ale aj prostriedkom či objektom politických zápasov v našej krajine v dávnejšej i nedávnej minulosti, ako aj v súčasnosti. To je základná téma knižky popredného slovenského jazykovedca, dlhoročného pracovníka Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, v súčasnosti profesora na Pedagogickej fakulte UK, J. Kačalu Slovenčina — vec politická? Ako sám autor v úvode konštatuje, práca predstavuje syntézu "čiastkových sond do aktuálnej problematiky jazykovej politiky a jazykovej kultúry na Slovensku i v bývalom Česko‐Slovensku v ostatných rokoch". S viacerými autorovými sondami zahrnutými do publikácie sme sa v priebehu posledného desaťročia mohli stretnúť aj na stránkach tohto časopisu. Pravda, autor ich v knižnej podobe doplnil o nové informácie alebo v nich zohľadnil súčasnú spoločensko‐politickú situáciu, vyplývajúcu z existencie samostatnej a zvrchovanej Slovenskej republiky.
Publikácia je rozdelená do piatich tematických okruhov. V prvom okruhu nazvanom Slovenčina v našom národe pozornosť venuje integratívnej úlohe jazyka v národnom spoločenstve, pohľadu na históriu a súčasnosť slovenského jazyka, a to najmä spisovnej slovenčiny. Autor zdôrazňuje, že slovenčina "ako národný jazyk sprevádza Slovákov počas celej ich vyše tisícročnej histórie a napriek mnohým nepriaznivým historickým okolnostiam v živote slovenského národa správa sa vo svojom stáročnom vývine ako samostatný, suverénny subjekt, vyvíjajúci sa podľa vlastných vývinových zákonitostí a v zhode s potrebami svojich tvorcov a nositeľov" (s. 17). Je presvedčený, že ak slovenčina v minulosti vydržala silný asimilačný tlak, vydrží aj v súčasnosti v podmienkach integrácie jazykových systémov v medzinárodnom rozsahu, keď sa jednotlivé jazyky, a teda aj slovenčina, ovplyvňujú najmä v slovnej zásobe a frazeológii. Preto je potrebné dobré poznanie materinského jazyka, aby sa cez "systémové sito" cudzojazyčné prvky dobre preosiali, aby "nepotrebnosti a zbytočnosti cezeň neprešli, prí-
strana 103
padne aby prevzaté prvky nevytláčali alebo nerozrušovali prvky domáceho systému" (s. 22). Tu je nevyhnutná zodpovednosť každého príslušníka národného spoločenstva ako nositeľa, tvorcu a opatrovateľa spoločného materinského jazyka.
Autor sa v jednej z kapitol vyrovnáva aj s mýtom o tom, že slovenčina je ťažký jazyk. Vo svojej úvahe dospieva k záveru, že slovenčina nie je o nič ťažšia ani ľahšia ako mnohé iné príbuzné či nepríbuzné jazyky.
Osobitné kapitoly v prvom tematickom okruhu sú venované Bernolákovmu i Štúrovmu kodifikačnému činu, ich významu a ich vzájomnému vzťahu, ale aj jazyku a národnej identite a slovenským nárečiam, ako aj ich miestu v našom živote v minulosti i v súčasnosti.
Druhý tematický okruh autor nazval Kto si, používateľ spisovnej slovenčiny? V ňom sa venuje vzťahu používateľov slovenčiny k jazyku ako nástroju dorozumievania a konštatuje, že tento vzťah nie je vždy taký, aký by mal byť. Hovorí o súčasnom poklese jazykovej kultúry v mnohých verejných rečových prejavoch, o jazykovom konformizme, t. j. o úsilí po rovnakosti, po prispôsobovaní sa niekomu vo vyjadrovaní bez uplatňovania vlastnej, individuálnej tvorivosti. Zamýšľa sa aj nad vzťahom verejnosti k hovorenej čiže ústnej podobe nášho jazyka, ktorá je prvotná, a písomnej či písanej (grafickej) podobe, ktorá je druhotná. Napriek tomu, že písomná podoba jazyka je druhotná, v širokej verejnosti sa jej venuje väčšia pozornosť ako ústnej podobe, čo sa prejavuje aj v tom, že nedostatky v písomných prejavoch sa zvyčajne posudzujú oveľa prísnejšie ako nedostatky v ústnych prejavoch. So zreteľom na to, že hovorená podoba jazyka nadobúda v súčasnosti čoraz väčší význam, autor vidí potrebu zmeniť tento nepomer pričinením nielen jazykovedcov, ale najmä učiteľov slovenského jazyka na všetkých stupňoch škôl i profesionálnych používateľov jazyka.
Osobitnú pozornosť autor venoval problému, ktorý možno charakterizovať ako programové opúšťanie prídavného mena slovenský v názvoch rozličných inštitúcií a organizácií a jeho nahrádzanie nezhodným genitívnym prívlastkom (genitívom názvu Slovenská republika alebo Slovensko), napr. Národná rada Slovenskej republiky, Armáda Slovenskej republiky, Železnice Slovenskej republiky, Zväz architektov Slovenska. Takýto prístup pokladá za pomýlený, vychádzajúci z nepoznania zákonitostí nášho jazyka, lebo prídavné meno slovenský nevyjadruje iba vzťah k obyvateľskému
strana 104
menu Slovák, ale rovnako aj vzťah k zemepisnému názvu Slovensko (podobne ako je to pri iných prídavných menách utvorených od názvov krajín alebo štátov).
V samostatných kapitolách sa rozoberá problém mäkkého ľ, nových slov v publicistike, cudzích slov v našom jazyku i postavenia vulgarizmov v reči.
Tretí tematický okruh má názov Svedectvo vedeckého výskumu o slovenčine. V ňom sa autor zameral na vedecký výskum slovenčiny najmä v rámci Slovenskej akadémie vied, na dosiahnuté výsledky výskumu slovenského jazyka a ich prenášanie do jazykovej praxe s osobitným zreteľom na Krátky slovník slovenského jazyka a Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1991, ale aj na vhodnosť, mieru či oprávnenosť úprav slovenských ľudových rozprávok pre súčasného čitateľa. Na základe konkrétneho porovnávania textov formuloval aj isté závery, ktoré by sa mali rešpektovať pri úpravách ľudových rozprávok, pričom zdôraznil požiadavku "nevyhnutného minima a plnej odôvodnenosti zásahov (...) tak v tematickej, ako aj v jazykovej a štylistickej rovine" (s. 125).
Vo štvrtom tematickom okruhu nazvanom Problematika vlastných mien, najmä zemepisných sa autor okrem iného venuje tvoreniu názvov štátov v slovenčine, prispôsobovaniu cudzích mien a ich výslovnosti v slovenskom texte a vlastným menám z antického obdobia v súčasnom kontexte.
Piaty, záverečný tematický okruh s názvom Otvorené otázky jazykovej politiky v súčasnosti je vlastne tou časťou publikácie, ktorá ovplyvnila aj jej názov. Čitateľ najmä po prečítaní tejto časti si sám môže odpovedať na otázku položenú v nadpise publikácie Slovenčina — vec politická? Nazdávame sa, že jeho odpoveď nemôže smerovať k inému záveru ako — Áno, slovenčina je aj vec politická! Dokazujú to informácie v jednotlivých kapitolách, z ktorých sa čitateľ napríklad dozvedá o mocensko‐politických zásahoch predstaviteľov minulého režimu do výskumnej činnosti slovenských jazykovedcov, ale najmä do popularizácie výskumných výsledkov, o mocensko‐politických zásahoch pri používaní jednotlivých slov v konkrétnej jazykovej praxi. Ako príklady autor uvádza postoj straníckych orgánov k periodizácii dejín spisovnej slovenčiny, ktorú priniesol J. Ružička v práci Spisovná slovenčina v Československu z r. 1970, postoj k Tézam
strana 105
o slovenčine z r. 1966 v normalizačnom období, ale aj postoj ku konkrétnym slovám, ako sú diaľnica a autostráda alebo prídavné meno dukliansky. Politika sa v minulosti výrazne prejavovala aj vo vzťahu dvoch príbuzných slovanských jazykov slovenčiny a češtiny, najmä v období predvojnovej Česko‐slovenskej republiky, v päťdesiatych rokoch a začiatkom šesťdesiatych rokov. Pravda, aj v súčasnosti badať zaťahovanie politiky do výsostných otázok jazyka, ako to autor ukazuje na používaní prídavných mien národný a národnostný.
Autor sa v záverečnej časti publikácie venuje takým závažným otázkam, ako je problém jazykovej suverenity, jazykovopolitický rozmer pojmu spisovný jazyk, funkcia spisovného jazyka v našej spoločnosti, vymedzenie základných komunikačných sfér spisovného jazyka. Upozorňuje na potrebu venovať osobitnú pozornosť vedeckému výskumu spisovného jazyka, jeho systému a rozvrstveniu, jeho používaniu a dynamike i jeho kultúre.
Záverečný tematický okruh vyúsťuje do kapitoly venovanej úsiliu o zákonnú úpravu postavenia slovenčiny v Slovenskej republike. Tu sa autor stručne vracia k návrhu zákona o slovenčine z konca šesťdesiatych rokov, ktorý v mene Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV verejnosti predložil J. Ružička, ďalej k zákonu o úradnom jazyku z r. 1990 a k tomu, čo predchádzalo jeho prijatiu. Úsilie o adekvátnu zákonnú úpravu postavenia slovenčiny v našom štáte vyvrcholilo vlastne až prijatím zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 270 z 15. novembra 1995 o štátnom jazyku Slovenskej republiky, čo, pravdaže, autor už nemohol vo svoje práci zaznamenať, lebo jeho práca vyšla takmer rok pred prijatím zákona.
Publikácia J. Kačalu Slovenčina — vec politická? je skutočne hlbokou sondou do poblémov nášho jazyka, do postavenia spisovnej slovenčiny, a to nielen v dávnejšej a nedávnej minulosti, ale predovšetkým v súčasnosti.
Matej Považaj
strana 106
(MIHÁLY, F.: Osobnosti Novohradu (Kto je kto). Lučenec, Mestský úrad 1995. 127+31 s.)
Novohradom sa od nepamäti nazýva historické územie v južnej časti Slovenska i severnej časti Maďarska, ktoré svoj názov odvodzuje od hradu Novohrad (maďarsky Nógrád), niekdajšieho župného sídla oblasti. Na rozsiahlom území dnešného slovenského Novohradu stálo niekedy až 24 hradov, z ktorých takmer všetky podľahli tureckým nájazdom. Dlhé bašovanie Turkov v Novohrade a následné sťahovanie sa novohradského obyvateľstva na Dolnú zem poznačili aj osud miestneho obyvateľstva. Ján Francisci Rimavský si zrejme preto v jednej svojej básničke povzdychol:
Novohrad, Novohrad, Ty čarovný kraju
Teba moje oči slzami vítajú
Jak obraz čarovný predo mnou sa vinieš
Až v zlatom obzore ako v ráme zhynieš
Krásny si mi, krásny, krajším nemožno byť
Len škoda, Novohrad, že nám nechceš ožiť.
Avšak čo sa týka živosti kraja, veľa o nej vypovedajú jeho osobnosti. A Novohrad je pritom nielen krajom Samuela Mikovíniho, Boženy Slančíkovej‐Timravy, Eleny Maróthy‐Šoltésovej, Kolomana Banšela, ale aj Imricha Madácha a Jozefa Kármána, aby sme spomenuli aspoň tých "najčítankovejších", ba z Novohradu pochádza aj český osvietenec a zakladateľ vedeckej slavistiky Jozef Dobrovský. A významné osobnosti sa v Novohrade rodiť neprestali určite dodnes.
Prvý pokus sústrediť ich na jedno miesto je známy z r. 1911, keď v Budapešti vyšla rozsiahla monografia o Novohrade pod názvom Nógrádmegye, obsahujúca v kapitole Literatúra, veda a umenie 174 významných osobností Novohradu konca 19. storočia. Preskočme všetky ďalšie biografické súpisy a uveďme, že celkom najnovším pokusom predstaviť osobnosti Novohradu je publikácia Františka Mihálya Osobnosti Novohradu (Kto je kto), ktorú vydal v r. 1995 v peknej úprave Mestský úrad v Lučenci.
V publikácii F. Mihálya sa predstavuje 302 osobností "regionálneho, celoslovenského i zahraničného významu zo všetkých oblastí nášho živo-
strana 107
ta", z ktorých väčšina sa prezentuje aj čierno‐bielou fototografiou. Je to teda príručka encyklopedického typu, ktorej podtitul však naznačuje, že sa v nej miesto našlo len pre žijúce osobnosti. Autor v predslove nabáda čitateľov, aby v prípade, že majú pripomienky a námety na zlepšenie a doplnenie encyklopédie, neváhali a vyslovili svoje návrhy. Práve takýto cieľ majú aj naše poznámky, orientované predovšetkým a) na výber osobností v encyklopédii, b) na problém encyklopedického štýlu v príručke a c) na spracovanie jednotlivých hesiel v nej. Vydanie uvedenej príručky je nesporne významným činom v našej regionálnej, ale aj encyklopedickej literatúre a jej podrobnejšie posúdenie je teda namieste.
Z úvodných autorských poznámok sa dozvedáme, že F. Mihály heslá spracúval na základe vyplnených dotazníkov. Nenaznačuje sa tu však, na základe akých kritérií sa príslušné dotazníky rozosielali. Na jednom mieste sa hovorí, že tu nájdeme "ľudí, ktorých mená sa objavujú vo viacerých encyklopédiách", no autor sa súčasne vyznáva, že "s rovnakou láskou (azda rovnakou ochotou alebo s rovnakým potešením — S.O.) uvádza(m) aj ľudí, ktorí si našu pozornosť zaslúžia a verí(m), že raz sa stanú ozajstnou ozdobou Novohradu". A to je už prvý problém, na ktorý tu narážame. Je určite zvláštne, ak sa do encyklopédie "osobností" zaraďujú "menej známi a mladí, ktorí raz sa možno stanú osobnosťami". Uplatňuje sa tu princíp anticipácie, ktorý je v encyklopedickej spisbe jednoducho neprípustný. Aj tým sa stalo, že sa uvádzajú "osobnosti", ktorých povesť neprekročila nijaké hranice, určite ani hranice mestských opevnení, a netýka sa to len "mladých a perspektívnych". Uvádzajú sa tu totiž heslá o miestnych lekároch, pedagógoch, najmä však učiteľoch hudby, pri ktorých je čitateľ skutočne na pochybách, čím si vyslúžili svoje miesto v príručke. F. Mihály ide vo viacerých prípadoch tak "nízko", že nie je nemiestna ani otázka P. Tarjániho z Novohradských novín (4. júla 1995, s. 5), prečo sa do encyklopédie nedostali i viacerí ďalší ctihodní obyvatelia regiónu, ktorí si svoje povinnosti vo svojom pracovnom zaradení plnia takisto statočne. Zostavovateľ sa ako učiteľ hudby a publicista predstavuje na poslednej strane publikácie. Čitateľ by si však jeho pedagogickú činnosť poľahky odvodil aj sám z výberu osobností v encyklopédii. Okolo desať percent mien patrí totiž učiteľom hudby alebo osobám, ktorých činnosť s hudbou nejako súvisí. Nikto nepochybuje, že výber mien je v každej encyklopédii do istej miery subjektív-
strana 108
ny. Uvedená subjektívnosť však nesmie biť do očí, ako je to v prípade príručky. F. Mihály ako jeden z prameňov pre výber osobností udáva jestvujúce encyklopedické príručky, ale ani v tomto bode nemožno vysloviť úplnú spokojnosť. Určite nemal v rukách napr. Encyklopédiu jazykovedy (Bratislava, Obzor 1993). Ale ak si všimneme, čo sa píše v nepaginovanom úvode, že totiž práce na encyklopédii sa rozbehli v apríli 1994 a uzavierali sa 28. apríla 1995, musí nám byť jasné, že o sústavnejšom štúdiu encyklopedických príručiek tu nemôže byť ani reči. Encyklopédia Osobnosti Novohradu sa totiž robila 11 mesiacov! Keďže autor neuvádza súpis použitej literatúry, vlastne nevieme, aké encyklopédie, biografické či bibliografické príručky a súpisy mal k dispozícii. Vieme len, že jedným z nich je súpis uverejnený v internej publikácii J. Drenku Rodným krajom Novohradu (Lučenec 1992). Domnievame sa, že tento prameň sa vzhľadom na silné napojenie mohol azda spomenúť aj v úvode encyklopédie.
Pozrime sa pre zaujímavosť, ako sú v encyklopédii zastúpení a spracovaní jazykovedci, rodáci z Novohradu. Osobitné heslá tu má Ján Findra, Gejza Horák, ktorého posledná monografia však vyšla v r. 1993, a nie 1983, Eugen Jóna, ktorý zasa Slovník spisovného jazyka slovenského I, Dejiny spisovnej slovenčiny II, ba ani Pravidlá slovenského pravopisu nenapísal sám, Ján Matejčík, ktorý nie je autorom Slovníka východoslovenského, ale východonovohradského nárečia, Pavol Žigo a István Lanstyák, ktorého heslo je postavené takisto anticipačne. Okrem toho sa tu uvádza ešte Viktor Kontriš, podľa encyklopédie "germanistik", ktorého publikáciu Spiš — nemecká oblasť na Slovensku — rozkvet dialektovej (!) tvorby sa nám však nepodarilo objaviť.
Domnievame sa, že spomedzi jazykovedcov sa určite nemalo zabudnúť aspoň na lexikológa, lexikografa a syntaktika Richarda Schnecka z Málinca, polonistku Martu Pančíkovú z Poltára či sociolingvistku Janu Klinckovú takisto z Poltára, najmä však na matematického lingvistu, typológa a štatistika Gabriela Ladislava Altmanna, do tretice rodáka z Poltára. Tieto podrobnejšie informácie z jednotlivých oblastí však zostavovateľ určite nemohol získať bez úzkej spolupráce z predstaviteľmi jednotlivých vedných oblastí.
Už na prvý pohľad vidieť, že heslá v danej encyklopédii nie sú spracovaním, ba ani štýlovo jednotné. Autor hodlal, ako je zrejmé, predstaviť jednotlivé postavy nielen prostredníctvom ich verejnej činnosti, ale aj v ich
strana 109
súkromí. Dozvieme sa nielen to, koľko osobností Novohradu je rozvedených, koľko z nich ani nedokončilo štúdium a predsa sa im podarilo vyšplhať na olymp, ale že je medzi nimi aj nezamestnaný a pod. Snahu poľudštiť zvyčajné vypočítavanie suchých faktov treba hodnotiť pozitívne. Autorovi sa tu však vo viacerých prípadoch nepodarilo vyhnúť nebezpečenstvu kríženia štýlov. Encyklopedický štýl dosiahol v 90. rokoch istú úroveň a istú podobu a ak sa má v niektorom smere prekročiť, nie je to v nijakom prípade možné bez jemného zmyslu pre mieru i pre čistotu a kompatibilitu jednotlivých jeho zložiek. V príručke nájdeme heslá encyklopedicky klasické (napr. heslo venované Štefanovi Kvietikovi alebo Júliusovi Pántikovi), heslá obsahujúce viacero súkromných a polosúkromných informácií, pôsobiacich však decentne (napr. heslo venované Marte Ožďanskej), ale je tu viacero hesiel, v ktorých sa mieša encylopedický štýl a, dalo by sa povedať, magazínový štýl. Niet sporu, že informácie o osobných záľubách jednotlivých postáv veľmi dobre dokresľujú osobnosti. Pre heslo je iste prínosom, ak sa v ňom uvedú informácie o takých charakteristikách osoby, akou je záľuba v cestovaní, vo vážnej hudbe, v sledovaní súčasného politického diania, či dokonca v amatérskom futbale. Ale akosi sa vzpierame uznať, že do encyklopedického hesla patria informácie o tom, že príslušná osoba rada chalupárči, chová drobné zvieratstvo či izbové psy, že vo voľných chvíľach šije a pletie, že je pre ňu najdôležitejšie "spoznávanie nových ľudí", že oná osoba "sa zaujíma o všetko, čo pramení z ľudského dobra, múdrosti a umu" alebo že v jej živote dôležitú úlohu zohráva dcéra, manželka, ba i vnúčatá, resp. že za všetko, čo doteraz dokázala, čo sa jej podarilo, vďačí predovšetkým rodinným príslušníkom.
S nie dosť starostlivou redakčnou úpravou, vyplývajúcou z expresnej prípravy publikácie, súvisia zasa niektoré jazykové a jazykovo‐redakčné nedostatky príručky, na ktoré takisto treba upozorniť. V celom texte nie je dosť jasné, čo je článok a čo publikácia: o J. Brťkovi sa napr. tvrdí, že je autorom veľkého množstva článkov a vyše 100 (!) odborných publikácií a učebníc z oblasti didaktiky. Hádam nebolo treba uvádzať také "fakty", že niekto redigoval vysokoškolské skriptá, bol korektorom nejakej publikácie alebo že sa ocitol ako štatista v dokumentárnom filme.
Vcelku sa dá povedať, že jazyková úroveň posudzovanej príručky nie je zlá, veď publikácia má aj svojho jazykového redaktora. V nijakom prí-
strana 110
pade sa nedá v tomto ohľade porovnať s publikáciou Casino Club, ktorú takisto vydal Mestský dom v Lučenci (porov. k tomu hodnotenie J. Košku v minuloročnom Literárnom týždenníku, č. 47). Z jazykových nedostatkov stoja však predsa za zmienku aspoň tieto: farmaceutologická (nepag.), namiesto farmaceutická fakulta, posilovanie (s. 12) n. posilňovanie, pojednanie (s. 21) n. rozprava, učiteľ dychových nástrojov (s. 40) n. učiteľ hry na dychových nástrojov, hra na klavír (s. 45) n. hra na klavíri, hráč na bicie nástroje (s. 93), n. hráč na bicích nástrojoch, divadelné, herecké role (s. 48, 85) n. roly, plzeňská (s. 115) n. plzenská pivnica, speakrovanie (s. 118) n. speakerstvo, či azda skôr moderátorstvo, jedná sa (nepag.) n. ide o a niektoré ďalšie. Neúnosná je frekvencia nespisovného výrazu obdržať n. dostať, získať (s. 47, 54, 89, 97 atď.). Viac je však takých prípadov, kde ide o nevhodný výber slov a konštrukcií, o nevhodnú štylizáciu myšlienky, v dôsledku čoho sa výpovede stávajú ťarbavými, miestami až nezrozumiteľnými. Sotva môže byť napr. niekomu jasné, ako treba rozumieť úvodnej formulácii, že predkladaná publikácia je túžbou o logickú syntézu. Má ísť azda o logickú túžbu po syntéze? Aj ďalšiu vetu o publikácii, tvrdiacu, že jej vznik vzišiel z potreby predstaviť čitateľom by sme videli radšej v podobe že jej vznik podmienila potreba ... Nebude zrejme pravda ani to, že svojou každodennou činnosťou sa snažíme z maličkostí vytvárať mozaiku vlastnej rodinnej, pracovnej či spoločenskej dokonalosti. Ak ju vytvárame, dochádza k tomu totiž určite len spontánne, bez nášho vedomia.
Takisto nie je vhodné, ak sa v hesle o V. M. Hroncovi uvádza, že celý jeho doterajší život je poznamenaný nádherným detstvom (s. 51). Predikát byť poznamenaný má totiž v slovenčine pomerne silnú negatívnu konotáciu, preto ho v danom prípade treba nahradiť neutrálnejším výrazom, napr. mať vplyv, byť ovplyvnený. Rovnako pred tvrdením, že V. Babnič v rokoch "Poučenia z krízového vývoja" mal zákaz publicity (s. 12), by sme dali prednosť formulácii, že V. B. mal v 70.—80. rokoch zákaz publikovať, a vyjadrenie o J. Piussim, ktorý mal podľa príručky účinkovať v postavách týchto filmov (s. 9), by sme nahradili skôr formuláciou, že J. P. stvárnil postavy v uvedených filmoch. Ďalej nie je napr. jasné ani to, aký význam má informácia, že Z. Kasáč participuje v obsahu Encyklopédie Slovenska (s. 57), a iste nie je vhodné, ak sa M. Durayovi pripisuje, že v daných časopisoch nepravidelne uverejňuje politické spisy (= príspevky), keď E. Hor-
strana 111
váth st. sa chváli za záslužné a početné účinkovanie v televízii, rozhlase a dabingu, či keď sa o E. Rusnákovej tvrdí, že v novembri 1989 prežila najsilnejší zážitok spoločenského diania s prekrásnou spomienkou na študentov (s. 100). Na niektorých miestach sa vnáša nevhodná hovorovosť, na ktorú encyklopedický štýl reaguje odmietavo, napr. v hesle o A. Szabóovi, ktorý podľa príručky dosiahol nejedno ocenenie (s. 107), alebo u J. Fábryho, ktorý sa rád pohráva s myšlienkami Tomáša Baťu (s. 31).
V príručke napokon nie je v dostatočnej miere zjednotené ani písanie pomiestnych mien a niektoré z nich sa ani nezaznačujú v kodifikovanej podobe. Na s. 52 sa objavuje forma vlastného mena Ľubľana, ale na s. 25 a 95 je to Ljubljana, Cairo by sa malo zapísať ako Káhira, Leipzig ako Lipsko. A ako rôznorodo sa narába aj s domácimi miestnymi názvami, možno ukázať na názve obce Turíčky. Ako názov samostatnej obce sa uvádza na s. 88, ako dvojnázov Cinobaňa, Turíčky na s. 62 a na s. 19 sa dokonca zdá, akoby šlo o premenovanú obec (Turíčky, dnes Cinobaňa).
Z našich poznámok je iste zrejmé, že vydanie encyklopedickej príručky F. Mihálya hodnotíme ako významný a odvážny edičný čin, ale že predpokladáme pri jej prípadnom druhom vydaní omnoho starostlivejšiu prípravu a dôkladnejšie redakčné spracovanie než sa dostalo jej prvému vydaniu. Novohrad s jej osobnosťami si to určite zaslúži.
Slavo Ondrejovič
(Kronika Zeme. Bratislava. Fortuna Print 1995. 576 s.)
Na stránkach nášho časopisu v pravidelných intervaloch venujeme pozornosť knižnej produkcii vydavateľstiev a jazykovej kultúre ich vydaní. V niekoľkých príspevkoch takéhoto charakteru sme si všímali aj jazykovú úroveň publikácií vydavateľstva Fortuna Print, ktoré je čitateľom známe predovšetkým vďaka populárnej sérii kroník: Kronika ľudstva (pozri Kultúra slova, 27, 1993, s. 91—95) Kronika techniky a Kronika 1992
strana 112
(Kultúra slova, 28, 1994, s. 49—52), Kronika medicíny a Kronika 1993 (Kultúra slova, 29, 1995, s. 174—179). Na predvianočný trh r. 1995 pripravilo toto vydavateľstvo ďalšiu zo série známych kroník, a to Kroniku Zeme. Týmto titulom pribudol v sérii kroník ďalší preklad, ktorý je pútavý nielen svojím obsahom a formou, ale je hodnotný aj svojou jazykovou úrovňou.
Kronika Zeme (ďalej KZ) sa zaraďuje do radu populárno‐náučných kníh, teda obsahom a náplňou ide o takú prácu, ktorá si pri preklade kladie veľké nároky na prekladateľské majstrovstvo, odbornú terminológiu a jazykovú kultúru. V prípade posudzovaného titulu sú tieto nároky o to vyššie, že sa v ňom spracúva tematika z oblasti astronómie, fyziky, geológie, paleontológie, mineralógie, botaniky, zoológie, antropológie a histórie, no prekladatelia i redaktori už mohli uplatniť bohaté skúsenosti z vydávania predchádzajúcich kroník. V množstve odborov, ale najmä faktov synchronickej, väčšinou však diachronickej povahy sa vyskytuje veľké množstvo odborných výrazov a termínov. V KZ sa dôsledne rešpektuje slovenské odborné názvoslovie uverejňované napr. aj v našom časopise (porov. Kultúra slova, 13, 1979; 14, 1980; 15, 1981; 16, 1982; 17, 1983; 21, 1987 atď.). Preklad KZ má teda okrem základnej informatívnej povahy aj štandardizačný charakter v tom, že v jednom titule je zhrnutá základná odborná terminológia viacerých prírodovedných a spoločenskovedných odborov.
Základný text KZ je rozčlenený do pätnástich kapitol, v ktorých sa na základe hypotéz, teórií a artefaktov z prehistorického obdobia prírody a spoločnosti na Zemi opisuje ich chronologický vývin od predpokladaného vzniku našej planéty až po súčasnosť (20 miliárd rokov). Štruktúra jednotlivých kapitol KZ zodpovedá tradícii pri vydávaní kroník: úvod kapitoly tvorí krátka populárno‐náučná štúdia, v ktorej sa vysvetľujú základné vývinové tendencie jednotlivých období. Ďalšou časťou každej kapitoly je kalendárium, v ktorom sa uvádzajú heslovité chronologické údaje spolu s odkazmi na stranu, na ktorej sa údaje podrobnejšie opisujú v osobitných článkoch doplnených ilustráciami (4000 — 2500 mil. r.: Z mnohonásobne premenených hornín (rúl, žúl a zelenokameňov) vznikali prvé pevné jadrá kontinentov, tzv. prakratóny. « s. 17). V týchto článkoch sa potom vysvetľuje podstata prírodných javov, ich nadväznosť, resp. chronologické zaradenie a súvislosti s inými javmi alebo vývinovými tendenciami. Výkladová časť KZ má veľkú informatívnu hodnotu, lebo sa v nej vysvetľujú
strana 113
mnohé javy z oblasti astronómie, geológie, paleontológie a zoológie typu Fosílne stopy dažďa — svedectvo kolobehu vody na Zemi (2500—1700 mil. r.) — s. 36; Rodí sa najväčšia skupina živočíchov — hmyz (410—360 mil. r.) — s. 114. Je tu však aj veľké množstvo článkov o vývine spoločnosti, vzniku reči a jazykov na Zemi (napr. Článkovaná reč (Homo erectus) — s. 413; Teórie, kedy, kde a ako sa ľudstvo rozčlenilo na rozdielne rasy: Polycentrická, monocentrická hypotéza, hypotéza tzv. širokého monocentrizmu, približne posledných 10 000 rokov vývinu — s. 483). Okrem základnej historiografickej koncepcie sú v KZ na základe doterajšieho vývinu vo vzťahu k jednotlivým problémom aj články predikčného či prognostického charakteru. Týkajú sa najmä ohrozených druhov živočíchov a rastlín (Červené zoznamy nemôžu zastaviť prudké vymieranie druhov, s. 506; Obeťami človeka sú najmä špecializované živočíšne druhy, s. 510; výraz špecializované sa tu použil vo význame "viazaný na určité ekologicky vymedzené prostredie", pričom toto pomenovanie sa chápe ako antonymum k označeniu generálne živočíšne druhy, ktoré sú schopné žiť v najrozličnejšom životnom prostredí, napr. mestské vtáky). Rovnaká pozornosť sa venuje aj otázkam životného prostredia človeka a jeho ochrany (Do akej miery ľudská činnosť spôsobuje zmeny v podnebí, s. 497; Jediným skutočným nepriateľom ľudstva je človek sám, s. 512). Takáto zložitá štruktúra populárno‐náučného textu obsahujúceho údaje veľkého časového rozpätia vo viacerých odboroch je náročná nielen žánrovo, ale aj z hľadiska jazykovej kultúry. V KZ sa totiž vyskytuje veľké množstvo zemepisných názvov, historických a prírodovedných údajov z rozličných častí sveta, rozmanitých historických reálií rôznych kultúr. V tejto oblasti prekladatelia i redaktori prísne rešpektovali nielen transkripčné normy uvedené v poslednom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu (1991), ale aj začlenenie týchto reálií a prvkov do systému spisovnej slovenčiny (skalný previs Crô‐Magnon vo Francúzsku, kromaňonský človek, s. 465; Wu Sin‐č', čínska lokalita, v ktorej sa našli pozostatky Homo erectus, s. 455). Pri cudzích reáliách, ktoré nie sú všeobecne známe, sa popri základnej podobe transkribovanej podľa Pravidiel slovenského pravopisu na vysvetlenie uvádza v zátvorke aj anglická transliterovaná podoba, ktorá sa chápe ako pomôcka pri konfrontácii údajov KZ s inými zahraničnými prameňmi. Okrem jazykovej stránky prekladu KZ treba upozorniť aj na to, že KZ, tak
strana 114
ako ostatné kroniky vydavateľstva Fortuna Print, nie je prekladom, ktorý by nerešpektoval slovenského čitateľa z hľadiska historického kontextu. Preto sa v základnom texte v porovnaní s originálom na základe dohovoru s pôvodným vydavateľom uvádzajú charakteristické a významné prvky z územia Slovenska: v súvislosti s geomorfologickým vývinom nášho územia sa uvádzajú základné vývinové tendencie Manínskej tiesňavy (s. 118), Belianskych Tatier (tamže), vývin krasových útvarov spred 230—210 mil. rokov sa na európskom kontinente vysvetľuje príkladmi a ukážkami z Demänovskej jaskyne (s. 212), v súvislosti s vývinom ľudského druhu sa výklady ilustrujú príkladmi z nášho územia (nález pozostatkov neandertálskeho človeka zo Šale, s. 459). Keďže v KZ je veľa prvkov a javov, ktoré sa na malom priestore často opakujú, prekladatelia a redaktori napriek náučnej povahe textu často vhodne siahli po synonymných výrazoch typu stopy — stupaje (s. 196). Pri hodnotení KZ nemožno obísť jej osobitnú časť, t. j. Slovník (s. 525—557), v ktorom sa formou hesiel vykladajú základné a najpoužívanejšie pojmy jednotlivých vedných odborov. Popri domácej štandardizovanej podobe termínu sa uvádza aj jeho ekvivalent ustálený v medzinárodnom odbornom názvosloví (týka sa to najmä botanického a zoologického názvoslovia, ale aj názvov z mineralógie a antropológie). Rozsiahlemu a obsahom náročnému textu s veľkou informačnou hodnotou neuberie na jeho kvalite niekoľko drobných nedostatkov. Napríklad na s. 154, 179, 320 sa uvádzajú tvary v jantári, no na s. 155 a 346 sú tvary v jantáre (správna je podoba s príponou ‐i). Namiesto podoby ľaliovky sa na morské dno pripevňovali dlhými stopkami (s. 77) by vhodnejším výrazom v tomto prípade bolo sloveso prichytávať (vylučuje sa externý činiteľ). V spojení Premena rašeliniska na uhlie (s. 146) sa namiesto názvu miesta (rašelinisko) mal použiť názov veci (rašelina), v texte k obrázku na s. 182 Žulové balvany pohoria Erongo v severnej časti juhoafrickej púšte Namíb, opracované zvetrávaním a tepelnými výkyvmi sa mal namiesto spojenia opracované zvetrávaním použiť slovesný tvar zvetrané (vylučuje sa tým zámerná činnosť externého agensa). V titulku na s. 23 Nevyriešený problém: ako vznikol život na Zemi malo byť po dvojbodke veľké začiatočné písmeno a na konci vety otáznik, porov. napríklad s. 62: Otvorená otázka: Bol to skok vo vývoji života?).
strana 115
Kronika Zeme má nielen veľkú informačnú hodnotu ale, ako sme ukázali, je aj svedectvom starostlivej prípravy textu z hľadiska jazykovej kultúry a štandardizácie. Prekladatelia, najmä však redaktori v nej dôsledne rešpektovali odborné názvoslovie a normu súčasnej spisovnej slovenčiny. S rovnakou starostlivosťou dbali aj na rešpektovanie základných žánrových princípov a detailných prvkov populárno‐náučného štýlu. Kronika Zeme urobila svojmu vydavateľstvu dobré meno nielen obsahom a uvádzaným ilustračným materiálom, ale aj dobrou jazykovou kultúrou.
Pavol Žigo
Živý vzťah k spisovnej slovenčine je prejav vlasteneckej a národnej hrdosti Slovákov, je prejav príslušnosti k národnej kultúre. — Spisovná slovenčina je naším celonárodným spojivom a jej kultúrna úroveň je hlavným znakom našej národnej kultúrnej vyspelosti. O tomto zástoji spisovnej slovenčiny sú presvedčení všetci, ktorí majú živý vzťah k slovenskej kultúre ako celku. Treba vykonávať morálny tlak na tých, čo nedoceňujú spoločenskú hodnotu spisovného jazyka alebo neuznávajú záväznosť jeho kodifikácie. Preto všetky zložky našej národnej spoločnosti treba viesť k tomu, aby si pokladali za svoju vlasteneckú povinnosť starať sa o všeobecný rozvoj spisovnej slovenčiny, aby zdôrazňovali jej miesto v národnej kultúre a aby podporovali úsilie za zlepšenie úrovne jazykovej praxe.
strana 116
Rozdeliť — rozdeľovať a prerozdeliť — prerozdeľovať. — J. Krišťák z Dobšinej: "Prosím Vás, vysvetlite, či je správne používať slovesá prerozdeliť, prerozdeľovať, ktoré v poslednom čase môžeme počuť od mnohých hospodárskych a politických činiteľov, a to najmä v súvislosti s rozdeľovaním štátneho rozpočtu. V rozhlase, v televízii, ba aj v tlači rozpočet stále iba prerozdeľujú. Podľa mňa sa má používať iba predpona roz‐, teda rozdeliť, rozdeľovať."
Slovesá rozdeliť, rozdeľovať majú význam "delením utvoriť, utvárať samostatné časti", resp. "rozdať, rozdávať viacerým ľuďom, inštitúciám a pod., porozdeľovať". V jazykovej praxi sa však vyskytla potreba pomenovať činnosť, pri ktorej sa predtým už rozdelené má znova rozdeliť podľa iných, nových kritérií. Na pomenovanie tejto činnosti sa začali používať slovesá prerozdeliť, prerozdeľovať. Donedávna sa síce vyslovovali námietky proti týmto slovesám, lebo sa v nich vyskytujú dve predpony, ale pri týchto námietkach sa nebralo dosť do úvahy, že v slovenčine už máme slovesá s dvoma predponami. Dve predpony nie sú vylúčené vtedy, keď druhá predpona dodáva základovému predponovému slovesu nový významový odtienok a pritom táto predpona svojím významom neprotirečí významu predpony v základovom slovese. Tak je to napríklad pri predpone po‐, ktorou sa od nedokonavých slovies tvoria dokonavé slovesá s distributívnym významom, napr. porozdeľovať, poprehadzovať, poprekladať, popremýšľať atď. Je to však aj pri predpone pre‐ v slovesách typu preosiať — preosievať, preobliecť sa — preobliekať sa, preobuť sa — preobúvať sa, ktoré takisto vyjadrujú istý dej s cieľom zmeniť alebo meniť stav niečoho ako slovesá prerozdeliť — prerozdeľovať. Jeden z významov predpony pre‐ je totiž "vykonanie deja s cieľom zmeniť stav niečoho". Pravda, namiesto slovies prerozdeliť — prerozdeľovať by bolo možné použiť aj spojenia s príslovkou znova: znova rozdeliť — znova rozdeľovať, ale chýbal by tu významový prvok "inak, podľa nových kritérií". Ak nám teda ide o vyjadrenie významu "predtým rozdelené znova rozdeliť, rozdeľovať
strana 117
podľa iných, nových kritérií", môžeme siahnuť aj za slovesami prerozdeliť, prerozdeľovať. Nie je však správne, ak sa slovesá prerozdeliť, prerozdeľovať používajú namiesto slovies rozdeliť, rozdeľovať vo význame, ktorý sme naznačili na začiatku nášho výkladu, teda vo význame "rozdať, rozdávať viacerým ľuďom, inštitúciám a pod.".
Matej Považaj
Prečo je v názve Kostoľany mäkké ľ? — M. Nitková z Veľkých Kostolian: "Obraciam sa na Vás vo veci správneho písania názvu našej obce Veľké Kostoľany. My obyvatelia sa stotožňujeme s pravopisom názvu, ktorý uvádzajú Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1991. Je to správne a aj naša najstaršia obecná kronika uvádza názov Veľké Kostoľany s mäkkým ľ. Od tohto názvu sme si zvolili aj pomenovanie obecných novín — Kostolianske pohľady. No máme aj oponentov, ktorí vravia, že obec má pomenovanie od kostola, a teda by bolo treba písať Kostolany, Kostolánske pohľady. Mohli by ste nám objasniť tento problém?"
Je pravda, že názov obce Veľké Kostoľany súvisí so slovom kostol, to však ešte neznačí, že by sa mal vyslovovať a písať s tvrdou spoluhláskou l v slove Kostoľany. Treba totiž vziať do úvahy, že je to veľmi starý názov, ktorý vznikol z obyvateľského mena na ‐any (pôvodne ‐jane; názov Kostoľany pôvodne značil "obec ľudí bývajúcich pri kostole, príp. v obci s kostolom") a že pred príponou ‐any sa predchádzajúca tvrdá spoluhláska zmäkčuje, porov. Michal — Michaľany, sokol — Sokoľany, ale aj červený — Červeňany, mlyn — Mlyňany, krásny — Krasňany. Preto je aj v názve Kostoľany mäkká spoluhláska ľ. Na Slovensku máme niekoľko obcí, v ktorých názve sa vyskytuje slovo Kostoľany. Sú to Kostoľany pod Tribečom, Jedľové Kostoľany, Kecerovské Kostoľany, Veľké Kostoľany, Zemianske Kostoľany. Názov Kostoľany má v genitíve tvar z Kostolian a prídavné meno má podobu kostoliansky (porov. aj Kraľovany — kraľoviansky, Lipany — lipiansky, Solčany — solčiansky, Šurany — šuriansky). Názov časopisu odvodený od názvu obce má náležitú podobu Kostolianske pohľady.
Matej Považaj
strana 118
audiovízia gen. ‐ie, žen. (lat.) audiovizuálne médiá: Zákon o audiovízii pirátom život neskomplikuje. (TLAČ)
Podstatným menom audiovízia sa súhrnne pomenúvajú audiovizuálne médiá, teda komunikačné prostriedky sprostredkúvajúce a šíriace zvukovú a zrakovú produkciu. Ide o zloženinu skladajúcu sa zo slov latinského pôvodu (audio = počuť, počúvať, vizuálny od slova visio = zrak, pozeranie; porov. aj slovo televízia, ktorého prvá časť tele‐ s významom "ďaleko" je gréckeho pôvodu).
dreveničiar gen. ‐a, muž., okaz. majiteľ alebo obyvateľ drevenice: Viem, že moji kamaráti — najmä "dreveničiari" — určite niečo vymyslia. (TLAČ)
Podstatné meno dreveničiar môže označovať jednak obyvateľa dreveného domu, ale aj majiteľa, príp. nájomníka drevenice využívanej na rekreačné ciele. Slovotvorne možno toto slovo priradiť k názvom osôb utvoreným pomocou prípony ‐ár/‐iar, pričom odvodzovacím základom je tu podstatné meno (porov. jarabica — jarabičiar, železnica — železničiar, ľavica — ľavičiar). Ide o okazionálny, príležitostne utvorený výraz, ktorého nezvyčajnosť sa v texte naznačila úvodzovkami.
ekotoxicita gen. ‐y, žen. (gr.), odb. vplyv škodlivých látok na prostredie, najmä na živé organizmy: Testy ekotoxicity (vplyv na prostredie) sú v závažných bodoch významne odlišné od použiteľných európskych noriem. (TLAČ)
Podstatné meno ekotoxicita je slovo pozostávajúce z časti eko‐ vyjadrujúcej vzťah k životnému prostrediu (z gréckeho oikos = dom, prostredie) a zo slova toxicita, utvoreného z gréckej časti toxi‐ s významom "jed, jedovatý, otrava, otravný" a latinskej prípony ‐ita, ktorou sa tvoria názvy vlastností. Slovo ekotoxicita sa používa aj v súvislosti so skúškami na organizmoch, ktorých cieľom je zistiť vplyv škodlivín na tieto organizmy.
strana 119
ekoznačka gen. ‐y, žen. (gr. + slov.) značka udávajúca obsah škodlivých látok vo výrobku; pozri ďalej heslo humánny: Vo vyspelých štátoch prebiehajú vášnivé diskusie o nariadení ES č. 880/92 o tzv. eko‐značke (EKO‐LABEL) pre všetky priemyselné výrobky. (TLAČ)
Slovo ekoznačka je kalk (doslovný preklad) anglického výrazu eko‐label (pravda, časť eko‐ má pôvod v gréčtine). Ide o označenie na priemyselných výrobkoch, ktorým sa má uviesť (potvrdiť) ich vhodnosť (neškodnosť) z hľadiska obsahu škodlivín. Keďže slovo ekoznačka sa zaraďuje do radu slov s časťou eko‐, je odôvodnené písať ho bez spojovníka.
environmentálny, príd. (franc.), nové v spojení environmentálny manažment manažment v oblasti životného prostredia: Odpoveď na to, ako veci riešiť komplexne, ponúka systém environmentálneho manažmentu. (TLAČ)
Slovo environmentálny (z francúzskeho slova environnement = okolie, prostredie) sa používa najmä v odbornom štýle ako prídavné meno k spojeniu životné prostredie. Jeho slovenský ekvivalent životnoprostreďový je zatiaľ zriedkavý. Anglické podstatné meno management vo význame "systém a metódy riadenia podnikovej činnosti" je v slovenčine zdomácnené v podobe manažment a nadviazalo tak na slová manažér, manažérsky, manažérstvo, ktoré sa už dávno stali súčasťou našej slovnej zásoby. Spojenie environmentálny manažment je nové.
humánny príd. (lat.), nové v spojení humánna ekológia odvetvie ekológie zaoberajúce sa vzťahom človeka k životnému prostrediu (s cieľom uviesť ho do súladu): Preto aj podľa nášho názoru je v súčasnosti potrebné sa intenzívne venovať oblasti tzv. humánnej ekológie v textilných výrobkoch. (TLAČ)
Prídavné meno humánny je odvodené od latinského slova humanus a má význam "ľudský", prenesene aj "ľudomilný". Podstatné meno ekológia je slovo gréckeho pôvodu a pomenúva sa ním veda skúmajúca vzájomné vzťahy medzi živými organizmami a ich prostredím.
pirát gen. ‐a, muž. (gr.), pejor., nové vo význame kto získava a využíva niečo nezákonným spôsobom (napr. videotechniku, počítačové informácie): Zákon o audiovízii pirátom život neskomplikuje. (TLAČ)
strana 120
Podstatné meno pirát je z francúzskeho slova pirate, a to cez latinčinu z gréckeho podstatného mena peirates, resp. zo slovesa peirao, čo znamená "útočím". V pôvodnom význame označuje morského lupiča, ktorý násilnou činnosťou získaval náklady lodí, zvyčajne veľkej hodnoty. Slovo pirát sa začalo používať v prenesenom význame na základe príznaku násilného, záškodníckeho správania (porov. vzdušný pirát = únosca lietadla alebo nepriateľský letec). Tento príznak sa v najnovšom význame slova pirát a jeho odvodenín oslabil a posilnil sa príznak nezákonnosti, nelegálnosti nejakej činnosti.
pirátsky príd., pejor., nové vo význame získaný a šírený nezákonným spôsobom; získavajúci a využívajúci niečo nelegálne: Na Slovensku sme v priebehu roka zaregistrovali štyri prípady, keď došlo k podozreniu zo zneužívania pirátskymi prístrojmi, konštatuje riaditeľ slovenskej pobočky Eurotel. (TLAČ)
Prídavné meno pirátsky sa začalo používať v súvislosti s nezákonným kopírovaním a šírením audiokaziet a videokaziet, ako aj počítačových programov, ale aj v spojitosti s narúšaním a nelegálnym využívaním počítačových informácií. Spojenie pirátsky prístroj označuje prístroj, ktorý nezákonne získava a využíva (zneužíva) cudzie informácie.
pirátstvo gen. ‐a, stred., pejor., nové vo význame nezákonné získavanie, šírenie a využívanie (napr. audiovizuálnej techniky, počítačovej techniky): Keďže Slovenská audiovizuálna protipirátska únia sa problematikou audiovizuálneho pirátstva zaoberá už tretí rok, pokladám za potrebné upozorniť na niektoré skutočnosti, ktoré by mohli nastať po prijatí predloženého návrhu zákona. (TLAČ)
podprahový príd., nové v spojení podprahový vlastník tajný vlastník: Existuje totiž skupina štátov, a nie sú to iba tie, ktorým sa hovorí podprahoví vlastníci jadrových zbraní, ktorých ambície v tejto oblasti nie sú zanedbateľné. (TLAČ)
Prídavné meno podprahový sa používa v rozličných odboroch — v psychológii na pomenovanie javov súvisiacich s podvedomím (prahom vedomia). V medicíne je známy pojem podprahová infekcia, čím sa myslí
strana 121
skrytá infekcia, ktorá sa neprejavuje ochorením. V lekárenstve je zaužívaný výraz podprahová dávka — ide o dávku, ktorá je pod prahom účinnosti lieku. Prídavné meno podprahový v spojení podprahový vlastník významovo korešponduje s významom spojenia podprahová infekcia — ide teda o vlastníka, ktorý je skrytý, utajený, tajný.
proexportný príd., ekon. (lat. + lat. « franc.) podporujúci export, zacielený na export: Podhodnotená koruna (v podstate považovaná za jediné proexportné opatrenie českého kabinetu) vyhovuje výrobcom, ktorých zvýhodňuje pri súťaži o zahraničné trhy. (TLAČ)
Podstatné meno proexportný pozostáva z latinskej predpony pro‐ s významom "pre, za, pri" a z prídavného mena exportný, ktoré sa k nám dostalo z latinčiny cez francúzštinu a znamená "vývozný".
protipirátsky príd., nové vo význame zameraný proti nezákonnému získavaniu alebo šíreniu produktov istej činnosti, teda proti pirátstvu (napr. kopírovaniu a šíreniu audiovizuálnej techniky); pozri heslo pirátsky: Ako nám ďalej povedal, slovenský Eurotel podniká protipirátske opatrenia už dávnejšie... (TLAČ)
provládny príd. naklonený vláde, podporujúci vládnu politiku: Jeľcin sa doteraz nevyjadril, či bude kandidovať, a v ruských provládnych kruhoch sa stále viac hovorí o možnosti, že o prezidentský úrad by sa mohol uchádzať premiér Černomyrdin. (TLAČ)
Prídavné meno provládny je ďalšie zo zložených slov s latinskou časťou pro‐.
Silvia Duchková
strana 122
IVAN MASÁR
Na charakterizovanie fyzických aj duševných vlastností jednotlivca zväčša vyberáme prídavné mená: o človeku nadpriemerných fyzických vlastností povieme, že je vysoký, vysokánsky alebo silný, o človeku prejavujúcom dosť smelosti, že je smelý, odvážny atď. Prídavné mená na vyjadrenie konkrétnej vlastnosti zväčša bývajú v súlade so spisovnou normou, no v úze niektorých používateľov slovenčiny sa akousi zotrvačnosťou držia aj zbytočne vypožičané a vypožičiavané prídavné mená. Od týchto ľudí potom počuť poznámky, že človek preceňujúci svoje prednosti, je ješitný človek, ten, kto je bezcitný a necitlivý, je podľa týchto ľudí otrlý človek. V televízii dokonca nedávno odznela charakteristika politika schopného robiť rozumné ústupky a vychádzať v ústrety, že je to vstriecny človek.
Netreba zoširoka objasňovať pôvod prídavných mien ješitný, otrlý a vstriecny. Sú produktom a pozostatkom dlhotrvajúcich bezprostredných česko‐slovenských jazykových kontaktov, pričom prídavné mená ješitný, otrlý sú priame prevzatia a prídavné meno vstriecny je mechanická nápodoba českého vstřícný, čo nemožno hodnotiť inak ako jazykovú absurditu.
Ako teda po slovensky charakterizovať človeka, o ktorom neraz počujeme, ale aj čítame, že je ješitný, otrlý, či dokonca vstriecny? O ješitnom človeku Slovák povie, že je márnomyseľný, márnivý, samoľúby, o otrlom zasa, že je necitlivý, bezcitný a o vstriecnom, že je ústretový. Všetky prídavné mená sú zároveň odvodzovacím základom, od ktorého sa príponou ‐osť pravidelne tvoria názvy vlastností márnomyseľnosť, márnivosť, samoľúbosť, ďalej bezcitnosť, necitlivosť a napokon ústretovosť.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 21. 3. 1995)
strana 123
JÁN KAČALA
Číslovky ako pomenovania číselných javov sú veľmi častou a aj potrebnou súčasťou nášho jazyka i jeho každodenného používania. V dnešnej poznámke chceme upozorniť na rozdiel v upotrebúvaní jednoduchej číslovky jeden a zložených čísloviek typu dvadsaťjeden, stopäťdesiatjeden, tisícdeväťstodeväťdesiatjeden. Pri číslovke jeden pri tzv. samostatnom použití sa totiž stretáme aj so ženskou podobou jedna, ba niekedy aj s podobou stredného rodu jedno. Pripomeňme si, že povedzme pri hlásení športových výsledkov sa popri základnej mužskej podobe jeden vyskytuje aj ženská podoba jedna. A tak počúvame napríklad vyjadrenia šesť — jeden, tri — jeden, ako aj šesť — jedna, tri — jedna. Dôležité je však uvedomiť si, že tento stav neplatí pri zložených číslovkách so základom jeden. V nich sa v spisovnej slovenčine za správne uznávajú iba spomínané mužské formy dvadsaťjeden, stojeden, tisícdeväťstodeväťdesiatjeden. Tento stav v našom spisovnom jazyku je daný základným rozdielom medzi pomenovaním počtu jeden v protiklade ku všetkým ostatným číselným vyjadreniam množstva. Rodová variabilita platí teda iba pri množstve jeden: popri základnej mužskej forme sa tu používa aj forma jedna, ba i forma jedno. Vo všetkých ostatných prípadoch má výlučné postavenie iba mužská forma jeden. V spisovnom jazyku teda vravíme dvadsaťjeden žiakov, stojeden kíl, roku tisícdeväťstodeväťdesiatjeden.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 14. 2. 1995)
JÁN HORECKÝ
V spravodajstve o pápežovej návšteve v Papue‐Novej Guinei sme sa dozvedeli, že v hlavnom meste Papuy pápež vyhlási Petra Torota za blaho-
strana 124
slaveného. Tento akt — vyhlásenie za blahoslaveného — sa v cirkevnej terminológii označuje ako blahorečenie. Treba poznamenať, že tu ide o prvý, nižší stupeň v hierarchii svätých. Na vyššom stupni ide o vyhlásenie za svätého čiže o svätorečenie. Ak sme sa pritom dozvedeli, že pápež Ján Pavol II. bude blahorečiť prvému papuánskemu svätému Petrovi Torotovi, je to nepochopenie významu slovesa blahorečiť v uvedenej súvislosti. Toto sloveso sa v Krátkom slovníku slovenského jazyka uvádza síce len s väzbou v datíve, teda blahorečiť niekomu alebo niečomu, ale iba vo význame "vzdávať chválu, vďaku". Z toho nepochybne vychádzal aj autor spojenia blahorečiť Petrovi Torotovi v citovanej správe. Krátky slovník slovenského jazyka však neuvádza uvedený odborný terminologický význam slovesa blahorečiť ani príslušnú väzbu blahorečiť niekoho. V šesťzväzkovom Slovníku slovenského jazyka sa však tento význam uvádza, a to aj s poznámkou, že ide o cirkevný termín. Netreba teda osobitne dokazovať, že v súvislosti s aktom beatifikácie, ako sa blahorečenie označuje v latinčine, teda s aktom vyhlásenia za blahoslaveného, nie je správne používať väzbu blahorečiť niekomu, ale blahorečiť niekoho. V citovanej správe sa teda malo uviesť, že pápež Ján Pavol II. bude blahorečiť prvého papuánskeho svätého Petra Torota.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 10. 3. 1995)
Základnou vývinovou črtou súčasnej spisovnej slovenčiny je rozvoj podľa vlastných zákonitostí. — Aj starostlivosť o spisovnú slovenčinu sa musí spravovať úsilím po rozmnožovaní a spresňovaní prostriedkov slovenčiny podľa jej vnútorných zákonitostí.
strana 125
...spisovný jazyk je dominantný, najdôležitejší útvar národného jazyka. Ak nárečia sú vymedzené (obmedzené) teritoriálne alebo sociálne, spisovný jazyk je útvar, ktorý má celonárodnú platnosť. V takomto zmysle sa mu prisudzuje nielen zjednocujúca, ale i národnoreprezentatívna funkcia. Je to teda prestížna forma národného jazyka, ktorá je základom aj ideálom verejnej, oficiálnej komunikácie. S tým súvisí aj istá fetišizácia spisovného jazyka, ako aj fakt, že sa spisovný jazyk nechápe len ako jazykový a spoločenský fenomén, ale sa spája aj s istými politickými ambíciami a zápasmi. Je to prirodzené v čase zvýšeného úsilia o národnú jednotu a samostatnosť, ktorej vonkajším výrazom je snaha o jazykovú samostatnosť.
...tam, kde ide o verejnú oficiálnu komunikáciu, tam treba celkom samozrejme vyžadovať bezchybný jazykový prejav. Nie však iba ako prejav či vizitku národnej hrdosti a národného vedomia, ale ako prirodzený výraz kultúrnosti a kultivovanosti. Osobnej, individuálnej i sociálnej, národnej.
...aj po prijatí jazykového zákona budú žiť, rozvíjať sa a budú sa komunikačne uplatňovať všetky formy národného jazyka. Podobu konkrétneho jazykového prejavu v tomto zmysle budú prvotne určovať také činitele, ako je ústnosť — písomnosť, súkromnosť — verejnosť, oficiálnosť — neoficiálnosť. V oficiálnych písomnostiach, ktoré majú verejnú povahu, sa a priori uplatňuje spisovný jazyk. Väčšinu týchto prípadov vymedzuje zákon o štátnom jazyku v jednotlivých paragrafoch a odsekoch. Podobne sa predpokladá, že aj verejné oficiálne ústne prejavy budú dôsledne spisovné. Táto požiadavka sa vzťahuje predovšetkým na profesionálnych pracovníkov s jazykom, ako sú televízni hlásatelia, redaktori, moderátori atď., ale rovnako sa bezchybný spisovný jazykový prejav očakáva od každého, kto svoj prehovor adresuje širšiemu okruhu adresátov, politikov nevynímajúc. Je to v prvom rade vec ich osobnej a profesionálnej cti.
Človek sa však reprezentuje iba vo verejnosti, jeho komunikácia nemá vždy oficiálny ráz, jeho kontakty s druhými ľuďmi majú často súkromný
strana 126
charakter. Pohyb od oficiálnosti k polu neoficiálnosti, od verejnosti k súkromnosti a čiastočne aj od písomnosti k ústnosti hovorí aj o stupni uplatňovania kodifikovaných prostriedkov spisovného jazyka. V dialogických prejavoch tu zohráva významnú úlohu aj odstup medzi komunikantmi. V takýchto komunikačných situáciách vyjadrovanie osciluje medzi pólmi spisovnosť — nespisovnosť.
...aj po schválení jazykového zákona by sme si mali každý z nás, zapísať svoj vlastný jazykový zákon do svojho srdca a každodenne ho potvrdzovať. Zákon o štátnom jazyku vymedzuje sféry a oblasti, kde sa v ústnom a písomnom styku žiada dôsledné spisovné vyjadrovanie. Jazykový zákon nášho srdca, opretý o uvedomené poznanie nášho národného jazyka, hovorí zas o tom, ako funkčne, a teda efektívne a úspešne komunikovať. Ak sme si takýto zákon individuálne osvojili, on nám nenásilne naznačí, kde samozrejme používať spisovný jazyk a kedy môžeme prepnúť na nižšie "jazykové stupne".
Ale z toho, čo som povedal, vyplýva aj to, že jazyk sám jazykový zákon nepotrebuje. Potrebujeme ho len my, nositelia jazyka, ak nevystačíme s jazykovým zákonom svojho srdca a umu.
Dnes môžeme hrdo povedať, že slovenčina sa napriek nepriazni osudu postupne rozvinula na pružný, tvárny jazykový systém adekvátne fungujúci vo všetkých komunikačných sférach, v ktorých sa realizuje súčasná komunikácia. Môže takto fungovať najmä preto, že je to sémanticky a štylisticky bohato členený systém: popri spisovnej forme má poučený používateľ jazyka k dispozícii aj ďalšie funkčne štruktúrované útvary. A tak v slovenčine môžeme vyjadriť aj tie najjemnejšie odtienky citov i tie najzložitejšie intelektuálne myšlienkové pochody.
Preto nie ako patetický ornament, ale ako historicky opodstatnený fakt uvádzam jednoznačné konštatovanie: dnešná slovenčina je moderný európsky jazyk. Tak ako vždy v minulosti aj v novodobej situácii si poradí sama so sebou a dokáže sa vyrovnať s rozmanitými jazykovými a mimojazykovými vplyvmi. Skôr by sme sa my používatelia jazyka mali zamyslieť, ako pomocou tohto dokonalého nástroja funkčne a účinne komunikovať, a to aj tam, kde sa žiada spisovné vyjadrovanie.
Ján Findra
(Nové slovo bez rešpektu, 6 1996, č. 7 z 19. 2. 1996)
strana 127
Ide o to, že v niektorých prípadoch pri rozhodovaní sa, či máme napísať čiarku, alebo nie, musíme poznať konkrétnu situáciu. Stretol som sa s dvoma takýmito prípadmi: Jonatánka je vzadu (,) pri plote. — Babka povedala, že si vnučka vytkla nohu (,) a dala sa do plaču.
1. V prvom prípade sa pridržiavame pravidla, že medzi dvoma vetnými členmi, ktoré majú rovnaký vetný význam, píšeme čiarku. Svojho času bol v Učiteľských novinách článok s nadpisom Odbory na nových demokratických základoch. V tomto prípade poznáme situáciu, preto by sme mali medzi slovami nových a demokratických napísať čiarku, lebo "nový" znamená to isté ako "demokratický". Lenže v prípade vety Jonatánka je vzadu (,) pri plote, potom by v texte mala byť čiarka. Túto situáciu by sme mohli spresniť vysvetľovacou časticou teda (Jonatánka je vzadu, teda pri plote, lebo aj plot je celý vzadu).
No ak je situácia taká, že plot je situovaný kolmo na cestu a postupuje od cesty dozadu, potom je Jonatánka síce pri plote, ale vzadu. V takomto prípade by sme čiarku nemohli napísať. Takúto situáciu spresňuje odporovacia spojka ale. Teda podobne ako pri písaní dátumu V Nitre dňa..."
2. V druhom prípade treba vedieť, koľko "vecí" (činností) urobila babka. Ak urobila len jednu vec (to znamená, že čosi povedala), potom ďalšie dve vety (podradené) sú v zlučovacom vzťahu, lebo vnučka si vytkla nohu (1. činnosť vnučky) a nato sa dala do plaču (2. činnosť vnučky). Medzi druhou a treťou vetou teda čiarka nemôže byť. No ak babka urobila dve veci, to znamená, že čosi povedala a nato sa dala do plaču, potom druhá veta (vedľajšia) je vsunutá do zlučovacieho súvetia a treba ju oddeliť dvoma čiarkami.
Ján Holý, Nitra
strana 128
Poznámka redakcie:
Predovšetkým treba doc. J. Holému poďakovať za vzácny príspevok k dvom syntakticko‐pravopisným otázkam, z ktorých prvá (Jonatánka je vzadu (,) pri plote) sa už pokúšalo riešiť viac syntaktikov (tento príklad vysvetľoval napr. prof. Ondruš v tom zmysle, že ide o viacnásobnosť príslovkového určenia). Doc Holý tu vidí dve riešenia: jedno zhodné s riešením prof. Ondruša, druhé zhodné s mojím riešením, podľa ktorého ide o jednu zloženú príslovkovú syntagmu a medzi jej členmi sa nepíše čiarka, lebo ide o dve určenia, z ktorých prvé je obsahovo širšie, druhé užšie (porov. prišiel v pondelok večer, sedeli pred domom na lavičke). Chápanie tejto syntagmy v tom zmysle, že medzi jej členmi možno dať čiarku a význam spresniť spojkou ale, je významovo úplne iné, opisuje úplne inú situáciu, resp. okolnosť.
V druhom prípade sa stotožňujeme s riešením doc. Holého, pravda, s tou podmienkou, že širší kontext potvrdí jedno alebo druhé riešenie. Zložené súvetie, ktoré uvádza J. Holý, nemožno bez kontextu dať na interpunkčné riešenie žiakom, v opačnom prípade treba od žiakov prijať obidve riešenia ako správne. Predpokladáme však, že u žiakov bude viac riešení za nepísanie čiarky medzi vedľajšími vetami.
František Kočiš
Úroveň jazykovej praxe závisí od kultúrnej úrovne používateľov spisovného jazyka: meria sa jazykovou správnosťou, štýlovou primeranosťou a spoločenskou vhodnosťou použitých prostriedkov. — Neuspokojivá úroveň jazykovej praxe u nás má spoločenské príčiny. Sú to napríklad doznievajúce negatívne dôsledky spoločenských zmien; ďalej je to malý záujem o národné hodnoty; napokon je to nedostačujúca pripravenosť našej školy plniť všetky povinnosti kultúrne a národné.