Obsah

strana 3

Kultúra slova vstupuje do 30. ročníka

MATEJ POVAŽAJ

Kultúra slova, vedecko‐popularizačný časopis pre jazykovú kultúru a terminológiu, ktorý je v súčasnosti publikačným orgánom Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV a Jazykového odboru Matice slovenskej, tohto roku zavŕši už tridsať rokov svojej existencie. Pri jeho vzniku pred tridsiatimi rokmi stáli poprední slovenskí jazykovedci na čele s prof. J. Ružičkom, ktorým ležal na srdci osud spisovnej slovenčiny a jej uplatňovania v rečovej praxi. Založením časopisu reagovali na nedobrý stav v používaní spisovnej slovenčiny v konkrétnej rečovej praxi v druhej polovici šesťdesiatych rokov, ale aj na požiadavku časti kultúrnej verejnosti, ktorá vyslovovala nespokojnosť s tým, že sa jazykovedci málo starajú o zlepšovanie jazykovej kultúry.

Jazykovedné časopisy vychádzajúce na Slovensku v polovici šesťdesiatych rokov mali výlučne alebo prevažne výskumný ráz. Jazykovedný časopis sa venoval všeobecným otázkam jazykovedy, časopis Slavica Slovaca sa orientoval na problémy slavistického výskumu. Slovenská reč síce prinášala aj články z oblasti jazykovej kultúry a prakticky orientované príspevky, hlavnú pozornosť však venovala výskumu slovenského jazyka. Okrem toho v rokoch 1953—1961 vychádzal starostlivosťou Ústavu slovenského jazyka SAV časopis Slovenské odborné názvoslovie, ktorý sa venoval otázkam teórie terminológie, prinášal rozbory jednotlivých termínov a súbory termínov z jednotlivých vedných odborov, no v rokoch 1962—1966 ho nahradil Československý terminologický časopis. Česko-


strana 4

slovenský terminologický časopis bol do istej miery poplatný vtedajšej idei zbližovania slovenčiny a češtiny tým, že plnil úlohy v oblasti koordinácie slovenskej a českej odbornej terminológie. Pre svoju ideovú orientáciu nenašiel porozumenie v slovenskej kultúrnej verejnosti. Nemali sme tu teda časopis, ktorý by pri svojej orientácii vychádzal z myšlienky o genetickej a typologickej osobitosti slovenčiny medzi slovanskými jazykmi, ktorý by bol mal prevažne praktický ráz a ktorý by bol oslovil širšiu verejnosť.

Vznik časopisu Kultúra slova výrazne poznačili dve jazykovedné konferencie konané v polovici šesťdesiatych rokov. Bola to konferencia o slovníku spisovnej slovenčiny (Smolenice 21.—23. júna 1965), na ktorej sa kriticky zhodnotili prvé štyri zväzky Slovníka slovenského jazyka, a konferencia o kultúre spisovnej slovenčiny (Smolenice 5.—7. decembra 1966), na ktorej sa zhodnotil stav spisovnej slovenčiny a jazykovej kultúry, stav konkrétnej rečovej praxe a načrtli sa východiská a smerovanie v ďalšom výskume spisovného jazyka a v praktickej činnosti v okruhu jazykovej kultúry. Na tejto konferencii sa prerokovali a schválili aj Tézy o slovenčine, ktoré autorsky pripravil J. Ružička a ktoré sa stali základným materiálom pri práci v oblasti jazykovej kultúry v ďalšom období (Kultúra slova ich publikovala v 2. čísle 1. ročníka).

V úvodníku prvého čísla, ktoré vyšlo začiatkom roka 1967, vtedajší riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV J. Ružička zaželal časopisu Kultúra slova, "aby sa stal obľúbeným a účinným poradcom v otázkach kultúry súčasnej spisovnej slovenčiny" (Kultúra slova, 1, 1967, s. 3). Časopis si hneď od začiatku našiel svojich čitateľov v radoch učiteľov slovenského jazyka, redaktorov novín a časopisov, ale aj knižných vydavateľstiev, študentov, pracovníkov štátnej správy i všetkých tých, ktorí sa zaujímali o kultivovanie spisovnej slovenčiny a svojich rečových prejavov. Osobitne treba vyzdvihnúť fakt, že Kultúra slova si našla mnohých čitateľov nielen na Slovensku, ale že ju odoberalo vyše stopäťdesiat záujemcov z radov slovakistov a slavistov na zahraničných univerzitách a vysokých školách i zahraničných Slovákov. V začiatkoch svojej existencie vychádzala v náklade takmer štyritisíc výtlačkov.

Od vzniku časopisu boli v redakčnej rade zastúpení jazykovedci z Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra a zo slovakistických pracovísk sloven-


strana 5

ských vysokých škôl, ktorí mali blízky vzťah k problémom jazykovej kultúry. Redakčná rada začala pracovať v zložení V. Betáková, G. Horák, J. Horecký, I. Masár, J. Matejčík, J. Oravec, K. Palkovič, J. Ružička, J. Sabol, E. Smiešková a M. Urbančok. Traja z nich sú členmi redakčnej rady až doteraz, a to G. Horák, J. Horecký a I. Masár. Prvým hlavným redaktorom bol G. Horák a výkonným redaktorom I. Masár. V prvých ročníkoch boli tieto stále rubriky: Články a štúdie, Hlasy o slove, Rozličnosti, Správy a posudky, Spytovali ste sa. Okrem toho boli aj rubriky Diskusie a Napísali ste nám, ktoré sa však nezapĺňali v každom čísle. Táto štruktúra sa s malými zmenami zachovala dodnes. Po piatom ročníku vypadla rubrika Hlasy o slove, v 26. ročníku pribudla stála rubrika Zo studnice rodnej reči, od 28. ročníka rubriky Z jazykových rubrík a Prečítali sme si a občasná rubrika Polemika a od 29. ročníka rubrika Z nových výrazov.

V priebehu roka 1970 G. Horáka vo funkcii hlavného redaktora vystriedal J. Kačala, ktorý redakciu viedol dve desaťročia do konca roku 1991. Od 26. ročníka (1992) je hlavným redaktorom M. Považaj. Vo funkcii výkonného redaktora sa vystriedali už piati pracovníci Jazykovedného ústavu: I. Masár v rokoch 1967—1976 (1.—10. ročník), M. Považaj v rokoch 1977—1991 (11.—25. ročník), E. Urbancová v roku 1992 (26. ročník), S. Duchková v rokoch 1993—1994 (27.—28. ročník) a S. Mislovičová od roku 1995 (od 29. ročníka). Aj v členstve v redakčnej rade nastávali zmeny. Členmi redakcie postupne boli E. Bajzíková (1968—1988), L. Bartko (1994—doteraz), B. Belák (1994—doteraz), V. Betáková (1967—1981), K. Buzássyová (1982—1993), S. Duchková (1993—1995), A. Ferenčíková (1986—doteraz), J. Findra (1981—doteraz), G. Horák (1967—doteraz), J. Horecký (1967—doteraz), J. Chovan (1994—1995), E. Kačala (1994—doteraz), J. Kačala (1970—1993), F. Kočiš (1982—1991 a 1994—doteraz), J. Kopina (1994—1995), J. Matejčík (1967—1980), I. Masár (1967—doteraz), S. Mislovičová (1994—doteraz), J. Mlacek (1994—doteraz), M. Nábělková (1991—1993), J. Oravec (1967—1986), K. Palkovič (1967—1981), J. Pavlovič (1991—1993), M. Pisárčiková (1986—doteraz), M. Považaj (1977—doteraz), J. Ružička (1967—1989), A. Rýzková (1980—doteraz), J. Sabol (1967—1993), J. Skladaná (1994—doteraz), E. Smiešková (1967—1985), E. Urbancová (1992), M. Urbančok (1967—1981), P. Žigo (1989—1993). Členmi


strana 6

redakčnej rady bolo teda spolu už 33 jazykovedcov a kultúrnych pracovníkov. Najväčší pohyb v redakčnej rade bol v roku 1994, keď sa Kultúra slova stala spoločným publikačným orgánom Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV a Jazykového odboru Matice slovenskej. Vtedy sa členmi redakcie stali aj zástupcovia Matice slovenskej B. Belák a E. Kačala.

V prvých dvadsiatich piatich ročníkoch Kultúra slova vychádzala desať ráz do roka, pričom piate a desiate číslo mali dvojnásobný rozsah strán. Od 26. ročníka vychádzalo dvanásť čísel (niektoré z nich ako dvojčísla) s nezmeneným celoročným rozsahom. Od 28. ročníka sa z ekonomických dôvodov pristúpilo k šiestim číslam so zachovaním celoročného rozsahu.

Pozrime sa teraz v krátkosti na obsahovú náplň časopisu, ako sa vykryštalizovala v priebehu tridsiatich rokov. Hneď od začiatku sa publikovali závažné články týkajúce sa spisovného jazyka a jeho používania, jazykovej kultúry vo všeobecnosti, ale aj články a kratšie príspevky týkajúce sa jednotlivých praktických problémov z jazykovej praxe. Okrem už spomínaných Téz o slovenčine a návrhu zákona o slovenčine (Kultúra slova, 2, 1968, s. 225—228) možno spomenúť také témy, ako jazyková kultúra a teória komunikácie, z teórie jazykovej kultúry, spisovná výslovnosť a jazyková kultúra, jazyková kultúra a frazeológia, teória a prax v jazykovej kultúre, jazyk a spoločnosť, súčasné problémy spisovnej slovenčiny a jazykovej kultúry, prečo sa treba učiť spisovný jazyk, východiská k teórii spisovného jazyka, kultivovanie spisovného jazyka, jazyková norma, jazyková kultúra a odborný preklad, spoločenské tendencie v rozvíjaní jazykovej kultúry, súčasný výskum spisovného jazyka a otázky jazykovej kultúry, spoločenská podmienenosť chápania kultivovaného jazykového prejavu, systém jazyka a jazykový úzus, kodifikácia a jej uplatňovanie v jazykovej praxi, jazyková suverenita, súčasná jazyková situácia a aktuálne úlohy jazykovej kultúry v Slovenskej republike, vzťah slovenčiny a češtiny a jazyková kultúra, súčasný stav jazykovej kultúry, zo súčasných problémov jazykovej kultúry atď.

Veľká pozornosť sa na stránkach časopisu venovala jazyku umeleckej literatúry, jazyku význačných predstaviteľov slovenskej literatúry, jazyku masovokomunikačných prostriedkov, ale aj jazykovým posudkom konkrétnych knižných publikácií a periodickej tlače. Neodmysliteľnou súčasťou jednotlivých ročníkov (najmä 5. a 10. čísla) boli články týkajúce sa teo-


strana 7

retických i praktických problémov slovenskej odbornej terminológie. Spomeňme aspoň niektoré témy: základné problémy terminológie, obsah a forma termínu, o kritériu systémovosti v terminológii, o definícii termínu v terminologickom slovníku, o internacionalizácii a unifikácii terminológie, o metódach terminologickej práce, významové vzťahy v sústave termínov, základné úlohy v starostlivosti o terminológiu, jazyková a terminologická kultúra, zapájanie termínu do odborného textu, definícia termínu, vlastnosti termínu. V 5., resp. 10. čísle sa publikovali aj terminologické súpisy, ktoré boli výsledkom činnosti viacerých terminologických komisií, napr. termíny z oblasti stomatológie, evidencie nehnuteľností, matematiky, fyziky, merania, metrológie a metronomiky, astronómie, rastlinnej embryológie, entomológie, zoologické názvoslovie, menoslovie vtákov, slovenské mená dravcov, mená lišajníkov atď.

V Kultúre slova sa publikovali aj seriály článkov venované jednému tematickému okruhu. Od 1. čísla 1. ročníka to bol seriál príspevkov Čítame Slovník slovenského jazyka, ktorý autorsky pripravoval M. Urbančok a v ktorom sa kriticky prehodnotili isté štylistické kvalifikátory jednotlivých slov v 1. zväzku Slovníka slovenského jazyka. Tým sa vlastne reagovalo na závery spomínanej konferencie o slovníku, na ktorej sa vyslovili výhrady proti tomu, že sa v ňom zo slovnej zásoby spisovnej slovenčiny uplatňovaným hodnotením vysúvali mnohé slová na okraj spisovnosti alebo až za jej hranicu a, naopak, za spisovné sa pokladali mnohé čechizmy. Tak sa značne skreslil pohľad na slovnú zásobu slovenčiny. Teoretické zovšeobecňujúce závery z tohto kritického rozboru sa uverejnili v 7. ročníku a spolu s výsledkami publikovanými v šiestich predchádzajúcich ročníkoch sa využili pri príprave koncepcie aj priamo pri koncipovaní normatívneho Krátkeho slovníka slovenského jazyka.

Z ďalších seriálov článkov publikovaných v Kultúre slova možno spomenúť seriál J. Mistríka Kapitolky zo štylistiky v 6. až 9. ročníku, seriál článkov M. Majtána o chotárnych názvoch v 6. a 7. ročníku, seriál J. Doruľu Z histórie slovenskej slovnej zásoby v 6. ročníku, Á. Kráľa Kapitolky zo slovenskej ortoepie v 8. až 10. ročníku a R. Krajčoviča Kapitoly z dejín jazykovej kultúry v 15. a 16. ročníku. Pre čitateľov Kultúry slova sú isto užitočné aj ročníkové indexy uľahčujúce vyhľadávanie slov a javov, ktorým sa v priebehu ročníka venovala pozornosť.


strana 8

Autorské zázemie prispievateľov do Kultúry slova bolo zo začiatku dosť široké. Možno sa o tom presvedčiť pri listovaní v obsahoch jednotlivých ročníkov. Žiaľ, v ostatných rokoch sa autorské zázemie viditeľne zužuje. Viacerí pravidelní prispievatelia už opustili naše rady alebo odišli z aktívneho života a nová generácia autorov sa ohláša iba sporadicky a veľmi váhavo. Veď kým napríklad v prvých ročníkoch prispievalo do Kultúry slova vyše päťdesiat autorov ročne, v ročníkoch 1994 a 1995 ich už bolo iba okolo tridsiatky. Aj to vyvoláva dojem, akoby v ostatných rokoch najmä medzi príslušníkmi mladšej generácie bol veľmi malý záujem o problémy jazykovej kultúry a o kultivovanie jazykových prejavov. Treba veriť, že ide iba o prechodný jav a že postoj mladej generácie k materinskému jazyku sa zmení. V tom azda pomôže aj prijatý zákon o štátnom jazyku, hoci — podľa našej mienky — kladný vzťah k jazyku si každý jeho používateľ musí vypestovať sám, pravda, niekedy aj za pomoci iných.

Čo na záver zaželať Kultúre slova pri jej vstupe do tridsiateho ročníka? Najmä nových mladých autorov, veľa záujemcov o problémy spisovného jazyka a jazykovej kultúry, o kultivovanie rečových prejavov, veľa nových čitateľov nielen z radov učiteľov slovenského jazyka, redaktorov masovokomunikačných prostriedkov a knižných vydavateľstiev, študentov — budúcich slovakistov, ale aj z radov príslušníkov inej profesijnej orientácie a ešte ďalšie desiatky rokov existencie časopisu. A, pravdaže, aby bol obľúbeným a účinným poradcom v otázkach kultúry spisovnej slovenčiny, ako mu to zaželal na cestu J. Ružička.

Za kritériá spisovnosti jazykových prostriedkov pokladáme najmä ich ústrojnosť, ustálenosť a funkčnosť. — V spisovnom jazyku pokladáme za správne všetky prostriedky (t.j. hlásky, slová, tvary a konštrukcie), ktoré sú ústrojné, ustálené a funkčné. Sú to teda jazykové prostriedky, ktoré zodpovedajú zákonitostiam stavby spisovného jazyka a sa používajú v explicitnom spisovnom úze. (...) Kritérium ústojnosti zodpovedá systémovému charakteru stavby jazyka a jej zákonitostiam. (...) Kritérium ustálenosti vyplýva z kodifikovanosti spisovného jazyka, z dôraznej tendencie zostať rovnakým. (...) Kritérium funkčnosti zodpovedá úlohám jazykovej jednotky pri dorozumievaní.

J. Ružička: Tézy o slovenčine. Kultúra slova, I, 1967, s. 36 ‐ 37.


strana 9

Nad Synonymickým slovníkom slovenčiny

JÁN KAČALA

Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV sa za vyše polstoročie svojho jestvovania, no platí to najmä o posledných desaťročiach, stal aj významným lexikografickým pracoviskom, v rámci ktorého vznikli takmer všetky významné lexikografické diela o slovenčine koncipované z dôsledne vedeckých pozícií. Nebudeme sa tu púšťať do osvetľovania otázky, či takáto lexikografická činnosť patrí alebo nepatrí na pôdu akademického vedeckého pracoviska. Zásluhou rozličných okolností sa u nás utvorila taká tradícia a za ostatné desaťročia sa na tomto poli dosiahli mnohé pozoruhodné výsledky: akademický Jazykovedný ústav Ľ. Štúra má u nás v tejto činnosti nezastupiteľné miesto, preto jestvujúci stav nebudeme spochybňovať, lež ho budeme brať ako daný a skutočný. Ak toto miesto Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV je v domácich slovenských reláciách bezkonkurenčné, osobitne sa toto miesto žiada vyzdvihnúť z medzinárodného hľadiska, a to nie iba preto, že predmet lexikografického opisu — slovenský jazyk — nemožno nikde inde na svete skúmať a všestranne vedecky opisovať tak dobre ako na Slovensku, lež najmä pre množstvo a ešte väčšmi pre kvalitu vykonanej lexikografickej práce. Na lexikografických dielach pripravených v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV totiž badať jednotný odborný prístup, jednotnú líniu a nadväznosť pri tvorbe lexikografických diel, ako aj zvyšujúcu sa kvalitu práce, ktorá sa prejavuje v prehlbovaní lexikologického prístupu k opisu slovnej zásoby v jazykových slovníkoch, ako aj v technických zlepšeniach. So zreteľom na uvedené skutočnosti sa odvážime povedať, že cieľavedomým úsilím sa takto v ostatných desaťročiach už etablovala bratislavská lexikografická škola. Pre ďalší plynulý rozvoj jazykovedného bádania a publikovania jeho výsledkov by bolo veľmi prospešné, keby na dosiahnutý stav bez prerušenia mohla nadviazať mladšia generácia výskumných pracovníkov.

Osobitne bohatú lexikografickú žatvu sme mohli zaznamenať v ostatných siedmich—ôsmich rokoch, v ktorých sa zúročila práca už vlastne dvoch lexikografických generácií a vydala také plody, ako je Krátky slovník slovenského jazyka, tri zväzky Historického slovníka slovenského jazy-


strana 10

ka, I. diel Slovníka slovenských nárečí, ako aj viac zväzkov prekladového Veľkého slovensko‐ruského slovníka. Pred koncom roka 1995 uvedený rad rozmnožil (a nateraz, pravdaže, aj uzavrel) takmer tisícstránkový Synonymický slovník slovenčiny. Dielo skoncipoval sedemčlenný lexikografický kolektív Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV v zložení: A. Anettová, I. Hrubaničová, Š. Michalus, E. Pícha, M. Pisárčiková, M. Považaj a E. Tibenská. V rozhodujúcej fáze prác spojenej s prijatím definitívnej koncepcie a najmä s intenzívnym koncipovaním hesiel a ich redigovaním a koordinovaním celej práce kolektív viedla M. Pisárčiková. Vedenie diela bolo v povolaných rukách, lebo M. Pisárčiková mala za sebou nielen prácu na jazykových slovníkoch rozličného druhu vrátane spoluautorstva na Malom synonymickom slovníku (1973, spolu so Š. Michalusom), lež aj výskumnú činnosť v oblasti synonymie a solídne množstvo teoreticky aj materiálovo koncipovaných štúdií a článkov z oblasti slovnej synonymie.

Koncepcia Synonymického slovníka slovenčiny je založená na podobných východiskách ako zodpovedajúce lexikografické diela zo zahraničia. Cieľ slovníka sa v Zásadách spracovania Synonynického slovníka slovenčiny (s. 11—20) vytyčuje takto: "Cieľom SSS je jednak vedecké spracovanie lexikálnej synonymie slovenčiny lexikografickými postupmi na úrovni súčasného poznania a jednak sprístupnenie jednej z najbohatších a komunikatívne najdôležitejších zložiek slovnej zásoby slovenčiny širokej kultúrnej verejnosti" (s. 11). Lexikálne synonymá, t. j. predmet opisu, sa chápu ako "slová zo zvukovej stránky odlišné, ale majúce zhodný, resp. blízky význam" (tamže). V zásadách spracovania sa používateľ slovníka ďalej dozvie základné informácie o tvorbe a o spôsobe používania slovníka, napr. o výbere synoným a heslových statí, ktorých je okolo 40 000, pričom tri štvrtiny z nich sú tzv. odkazové heslá, ďalej o stavbe heslovej state a v rámci toho o synonymickom rade a jeho základnom člene čiže dominante, o výklade významu tohto základného člena, ako aj o významových objasneniach pri ďalších členoch synonymického radu, o ilustračných príkladoch, o používaní antoným pri výklade významu, o hodnotení členov synonymického radu pomocou rozličných kvalifikátorov, o odkazových heslách a napokon o použitých grafických prostriedkoch. Orientáciu v slovníku uľahčujú aj údaje uvedené na predsádke knihy na jej začiatku i na jej konci.


strana 11

Synonymia alebo rovnoznačnosť či aspoň blízkoznačnosť znakových jazykových jednotiek je jav rozšírený v celej jazykovej stavbe, kde máme do činenia s významom. Týka sa teda nielen slovnej zásoby, kde je najväčšmi na očiach, ale aj tvaroslovia, skladby a tvorenia slov. Vedecký aj praktický záujem o synonymiu je v súčasnosti motivovaný okrem iného aj rozvinutým bádaním v oblasti sémantiky, ako aj tým, že jazykový význam nie je iba predmetom záujmu jazykovedy, lež aj iných vedných disciplín, najmä logiky, teórie informácie, kybernetiky, filozofie. Možno povedať, že koncepcia synonymie, z ktorej sa vychádza v Synonymickom slovníku slovenčiny, je relatívne široká. Takúto široko chápanú synonymiu možno vidieť napríklad v týchto faktoch: 1. v prekračovaní rámca jedného systému (t. j. spisovného jazyka), v ktorom sa synonymické vzťahy uplatňujú, pričom sa — aspoň v istých prípadoch — za rámec berie národný jazyk; 2. v synonymickom hodnotení slovies vyjadrujúcich rozličné spôsoby slovesného deja: napríklad za synonymum slovesa štrngať sa pokladá aj sloveso poštrngávať vyjadrujúce tzv. obmedzovací alebo zmierňujúci spôsob slovesného deja; podobne sa ako synonymá príslušných slovies hodnotia slovesá s tzv. distributívnym spôsobom slovesného deja: napríklad v heslovej stati so základným členom potisnúť sa v rámci 1. významu uvádzajú aj slovesá popotískať, popotláčať, poposúvať, popomkýnať, popohýnať, ku ktorým sa v zátvorke uvádza vysvetlenie "postupne viac vecí"; 3. v prekračovaní hraníc jedného slovného druhu v rámci jedného synonymického radu: máme tu na mysli povedzme to, že v adjektívnych synonymických radoch sa bežne uvádzajú aj neurčité slovesné tvary, konkrétne trpné príčastie alebo prítomné činné príčastie; 4. vo voľnejšom posudzovaní významových vzťahov pri istých súvzťažných subjektových a bezsubjektových slovesách: napríklad v hesle so základným členom záležať, ktorý je bezsubjektový alebo neosobný, sa nielenže podáva výklad významu z pozície subjektového či osobného slovesa ("prejavovať mimoriadny záujem o niečo, o niekoho, pociťovať osobitný vzťah, cit k niečomu, niekomu"), lež aj ďalšie členy radu predstavujú subjektové slovesá, t. j. viacslovné pomenovanie mať záujem a zvratné sloveso zaujímať sa. Najmä tento posledný príklad na synonymický vzťah priam naliehavo nastoľuje otázku "čistoty" synonymických vzťahov a ich teoretického vymedzenia. Nemožno totiž pochybovať, že aj taká črta, ako je subjektovosť, resp. jej protikladná vlast-


strana 12

nosť nesubjektovosť, patrí do významového spektra slovesa a ovplyvňuje teda zhodu či mieru zhody jeho významu s významom iného slovesa. Navyše sám výklad významu neosobného slovesa záležať s použitím významových prvkov osobného slovesa sa nám vidí nevhodný.

Na druhej strane však širšie chápanie lexikálnej synonymie so zreteľom na koncepciu a ciele synonymického slovníka nemôžeme a nechceme pokladať za neprimerané, a to najmä z hľadiska informácií poskytnutých používateľovi slovníka. Treba totiž upozorniť na to, že ak by sa čitateľ o istých nárečových, subštandardných, slangových či ináč nespisovných výrazoch ako rovnoznačných s príslušnými spisovnými výrazmi nedozvedel práve zo synonymického slovníka, nemal by alebo nemusel by už na to jednoducho mať inú príležitosť v iných jazykových príručkách. A tak sa povedzme v hesle karhať môžeme dočítať, že do jeho synonymického radu okrem neutrálnych a expresívnych členov podľa autorov slovníka patria aj také prvky, ako je hovorové zastarané sloveso štrôfať a zriedkavé sloveso hriakať, ktoré fungujú ešte v rámci spisovného jazyka, ale aj subštandardné pucovať a nespisovné kárať, ktoré sa ako nespisovné zreteľne signalizujú nielen príslušným kvalifikátorom, ale aj iným typom písma (obidva citované nespisovné prvky sa — tak ako podobné prvky v celom texte slovníka — uvádzajú obyčajným typom písma — na rozdiel od spisovných členov radu, ktoré sú vysádzané polotučným typom písma). Ďalej napríklad heslo osobitný v 2. význame má v závere uvedený aj zastaraný výraz okremný s údajom, že je doložený u Ľ. Štúra (len na okraj tu pripomíname, že tento synonymický rad by sa nám žiadalo doplniť ešte o výraz extrovný). Alebo v hesle cicať sa ako zriedkavý člen uvádza sloveso mogliť s údajom, že je doložené u M. Figuliovej), a ako nárečový člen ľuľkať, ktorý sa cituje podľa Kálalovho Slovenského slovníka z literatúry aj nárečí z r. 1923 (k tomuto poslednému príkladu azda možno dodať predpoklad, že sa podrobnejším prieskumom jeho výskytu v budúcnosti nepotvrdí jeho nárečová platnosť a že skôr ho možno charakterizovať ako citovo príznakový, expresívny prvok slovnej zásoby spisovného jazyka). Údaje tohto typu v Synonymickom slovníku slovenčiny naskrze nepokladáme za nadbytočné či neodôvodnené, lež naopak za potrebné a odôvodnené, keďže sa nimi nielen rozširuje informačná základňa synonymického slovníka, lež sa aj zreteľne signalizuje hranica medzi spisovnými a nespisovnými prv-


strana 13

kami slovenského jazyka. Tým synonymický slovník nepriamo aj priamo plní dôležitú jazykovokultúrnu funkciu každého vedeckého jazykového slovníka.

Dôležité je konštatovanie, ktoré okrem iného napĺňa aj cieľ vytýčený autorským kolektívom slovníka, že Synonymický slovník slovenčiny významnou mierou obohacuje naše poznanie významových vzťahov v slovnej zásobe nášho spisovného jazyka, synonymického bohatstva spisovnej slovenčiny, ako aj slovenského národného jazyka vôbec a tým rozširuje aj naše možnosti vyjadrovať sa netradične, neošúchane, a teda aj pôsobivo a presvedčivo. Synonymický slovník slovenčiny totiž uvádza až neočakávane bohaté synonymické rady, ktoré často prekvapujú svojou pestrosťou danou jemnými významovými odtienkami vlastnými jednotlivým členom synonymických radov (toto zistenie sa, pravdaže, prednostne týka plnovýznamových slovných druhov, t. j. podstatných mien, prídavných mien, prísloviek a slovies). Azda celkom výnimočný (a dodajme, že zo psychosociálnokomunikačného hľadiska celkom isto nie náhodný) je rad uvedený slovesom zomrieť, ktorý vrátane frazeologických spojení zahŕňa hodne vyše sto členov. No veľmi veľa je takých heslových jednotiek, ktoré obsahujú vyše tridsať členov synonymického radu: napríklad pri heslách unavený a ohnúť sme narátali po 33 členov synonymického radu, pri hesle unaviť sa 31 členov, v hesle odlišný je 36 členov radu atď. Veľmi veľa je ďalej takých hesiel, ktoré majú synonymické rady v počte od 20 do 30; napríklad heslo bystrý má 24 členov synonymického radu, heslá bujný v 2. význame a bohatý majú po 26 členov radu, v hesle úplne je zachytených 28 členov radu (okrem uvedených subštandardných výrazov) atď. Za veľmi užitočné informácie, ktoré používateľovi poskytuje Synonymický slovník slovenčiny, pokladáme rozmanité objasnenia, resp. spresnenia významov príslušných členov radu, pravdaže, vždy so zreteľom na základný člen radu, ako aj so zreteľom na ostatné členy. Neobyčajne cenné sú informácie o spájateľnosti príslušného člena radu s pomenovaniami inej slovnodruhovej platnosti, tak ako sa uvádzajú najmä pri slovesách v podobe väzby daného výrazu s rozličnými sémantickými, ako aj formálnymi druhmi predmetu.

Osobitne sa nám žiada vyzdvihnúť, že centrálne pomenovanie synonymického slovníka — synonymum, resp. rovnoznačné alebo blízkoznačné


strana 14

slovo — sa nechápe zúžene, t. j. ako iba jednoslovné pomenovanie, lež naopak, v súhlase s novšími lexikologickými poznatkami, podľa ktorých pomenovanie aj z hľadiska svojej pomenúvacej štruktúry, t. j. onomaziologicky, predstavuje bohato členenú jednotku. Pomenovania nie sú teda iba jednoslovné, lež aj viacslovné, pričom práve viacslovné pomenovania majú nielen zložitejšiu formálnu štruktúru, ale aj špecifickú významovú štruktúru a navyše v súčasnej etape vývinu slovnej zásoby jazyka predstavujú jej veľmi dynamicky sa rozvíjajúcu zložku. Hoci v slovenskej jazykovednej literatúre nemáme túto bohatú a diferencovanú zložku slovnej zásoby spracovanú monograficky a tým menej synteticky, osobitne sa žiada oceniť, že zo strany autorov Synonymického slovníka slovenčiny oblasť viacslovných pomenovaní nezostala nepovšimnutá a že pri nosných slovných druhoch viacslovných pomenovaní, t. j. pri podstatných menách a slovesách, ju autori zachytávajú v rámci relevantných synonymických radov. Napríklad v rámci hesla vysvetliť uvádza sa na poprednom mieste synonymického radu aj dvojslovné pomenovanie podať vysvetlenie. V hesle zúčastňovať sa autori slovníka okrem jednoslovných pomenovaní uvádzajú aj dvojslovné mať účasť, mať podiel. Škoda, že sa systematickejšie nezachytávali aj podobné viacslovné pomenovania so základovým podstatným menom; takto by sa povedzme heslová stať učiteľ bola mohla obohatiť a štýlovo spestriť o viacslovné pomenovania typu učiteľská sila, učiteľská obec (pravdaže, s príslušným gramatickým a štýlovým či štylistickým údajom); heslo hydroelektráreň by sa bolo mohlo rozmnožiť o dvojslovné v súčasnosti veľmi frekventované (oveľa frekventovanejšie, ako je v hesle uvedené synonymum hydrocentrála) pomenovanie vodné dielo atď.

Z uvádzania frazelogických jednotiek v rámci členov viacerých synonymických radov možno usúdiť, že autori aj tieto jednotky hodnotia ako viacslovné pomenovania špecifického typu, čo takisto treba pokladať za vhodné riešenie a za obohatenie poskytovaných synonymických informácií o slovenskej slovnej zásobe. Pokiaľ ide o objasňovacie, prípadne vysvetľujúce informácie pri členoch synonymických radov (uvádzané bezprostredne za príslušným členom v zátvorkách), chceme vysloviť pripomienku k formulácii takejto informácie v podobe dvojčlennej vety s tvarom 3. osoby jednotného čísla slovesa týkať sa; napríklad v rámci hesla upevniť pri člene radu utužiť sa v zátvorke pridáva vysvetlenie "týka sa


strana 15

kladných vzťahov medzi ľuďmi, národmi a pod." a pri ďalšom člene radu utvrdiť je zasa vysvetlenie "týka sa presvedčenia, názoru a pod.". Riešenie, pri ktorom sa neurčitok slovesa vysvetľuje vetou s určitým tvarom slovesa, nepokladáme za jazykovo ani lexikograficky čisté; za vhodnejšie pokladáme také riešenie, keď sa vo výklade zostáva na pôde slovesného neurčitku a jednočlennej vety, čiže v danom prípade by sme odporúčali použiť formuláciu "vo vzťahu k presvedčeniu, názoru a pod.", resp. (pri slovese utužiť, pri ktorého objasňovaní sa už vyskytuje slovo vzťah) "v relácii ku kladným vzťahom medzi ľuďmi, národmi a pod.", prípadne použiť inú zreteľovú konštrukciu.

Ešte inú pripomienku k spôsobu výkladu vyslovujeme na konto hesla spona v 2. význame; za kvalifikátorom gram. tu čítame výklad "neplnovýznamové sloveso" a za ním sa uvádza ďalší člen radu, takisto gramatický termín kopula. Uvedený výklad je vecne nedostačujúci a nepresný: pri odborných termínoch, ktorých obsahovú stránku tvorí pojem, sa podľa našej mienky žiada uviesť pojmovú stránku neskreslenú, t. j. podľa možnosti úplnú; pri tvorbe lexikografických diel sa už nie raz potvrdilo, že pri výklade odbornej zložky slovnej zásoby sa treba držať odboru a že tendencia usporiť pri výklade odborných termínov miesto v slovníku nie je na mieste, lebo nastávajú rozmanité skraty a nedorozumenia. Napokon aj v duchu predchádzajúcich citovaných poznatkov o viacslovných pomenovaniach dodávame, že ako člen synonymického radu sa v hesle spona malo uviesť aj dvojslovné pomenovanie sponové sloveso.

Je prirodzené, že naše pripomienky k spracovaniu niektorých lexikálnych javov v novom Synonymickom slovníku slovenčiny sa dotýkajú iba čiastkových otázok nového lexikografického diela o našom spisovnom jazyku a vlastne len prinášajú jedno z možných riešení. V nijakom prípade neznačia zníženie kvality slovníka a vykonanej práce. Naopak, vydanie Synonymického slovníka slovenčiny hodnotíme ako veľmi potrebné a záslužné a autorskému kolektívu vyslovujeme vďaku za um a úsilie, ktoré do tohto pozoruhodného lexikografického diela vložil. Synonymický slovník slovenčiny dobre reprezentuje slovenskú jazykovú lexikografiu i slovenskú jazykovedu. Je dobre, že práve v súčasných pohnutých časoch vyšlo tlačou také závažné dielo o slovnej zásobe slovenčiny, ako je Synonymický slovník slovenčiny. Je to hodnotný odborný aj kultúrny čin, ktorý


strana 16

navyše ukazuje, že práca na všestrannom výskume a opise nášho národného jazyka sa napriek mnohým nepriaznivým okolnostiam, v ktorých sa ocitla naša veda, nezastavila a že jazykovedci opätovne prinášajú presvedčivý dôkaz o svojom činorodom vzťahu k nášmu materinskému jazyku. Môžeme sa oprávnene nazdávať, že Synonymický slovník slovenčiny začína svoje poslanie plniť v čase zvýšeného celospoločenského záujmu o otázky nášho spisovného, ale aj celého národného jazyka: tento zvýšený záujem signalizuje aj prijatie zákona Národnej rady Slovenskej republiky o štátnom jazyku SR v polovici novembra r. 1995. Možno si len želať, aby pri ďalšom rozvíjaní celospoločenského záujmu o slovenský jazyk čestnú úlohu zohral aj nový Synonymický slovník slovenčiny a vedno s inými vedeckými dielami o slovenčine sa zaslúžil aj o účinné zvyšovanie jazykovej kultúry u nás. Bolo by veľmi želateľné, keby takéto poslanie plnil najmä pri vyučovaní slovenského jazyka vo všetkých druhoch škôl.

O predpone prie‐

JÁN HORECKÝ

Pri riešení vzťahu medzi slovami typu prechod — priechod, teda pri hľadaní odpovede na otázku, kedy sa má používať predpona pre‐ a kedy jej predpokladaný variant prie‐, obyčajne sa konštatuje, že podstatnými menami s predponou pre‐ sa označuje činnosť, dej, kým podstatnými menami s predponou prie‐ sa označuje miesto deja. Toto konštatovanie sa dokladá napr. dvojicami prechod — priechod, prelet — prielet (porov. Pisárčiková a kol., 1988, s. 39).

V skutočnosti je však situácia zložitejšia, lebo nie všetky slová s predponou prie‐ sú odvodené od slovies (napr. priedomie, priehrštie) ani nie všetky patria k podstatným menám (napr. prídavné meno priebojný).

Bude preto užitočné podať obšírnejší pohľad na využívanie predpony prie‐ v súčasnej slovenčine.

Predovšetkým treba pripomenúť, že predpona prie‐ v type priedomie má oporu v koreni prieč‐, ktorý sa vyskytuje napríklad v príslovke naprieč,


strana 17

ale aj v prídavnom mene priečny, v príslovke priečne a napokon aj v slovese priečiť sa. Pravda, toto sloveso má dva základné významy: 1. stavať sa na odpor proti niekomu, niečomu (priečiť sa Petrovi, priečiť sa útokom, ale aj priečiť sa s niekým — hádať sa, škriepiť sa), 2. byť v polohe krížom, naprieč (kľúč sa prieči v zámke). S týmito významami súvisia aj paralelné podstatné mená priečnik — osoba, ktorá sa často prieči, a priečnik — priečne uložená časť, súčiastka; možno ich odvodzovať aj od prídavného mena priečny: priečny človek — priečnik, priečna súčiastka — priečnik. Napokon treba spomenúť aj podstatné meno priečka — priečna latka alebo priečna stena.

O predpone prie‐ možno vo všeobecnosti povedať, že sa ňou tvoria jednak podstatné mená od podstatných mien (napr. dom — priedomie), jednak podstatné mená od slovies (napr. prevanúť — prievan) a napokon aj prídavné mená od slovies (napr. prebíjať — priebojný).

Od základových podstatných mien sa tvoria predponou prie‐ názvy miesta, tá však nesúvisí so slovesnou predponou pre‐. Presvedčivé tu sú prípady ako priedomie — miesto pred domom, priečelie — miesto na čelnej strane budovy. V slove priecestie už nejde o priestor pred cestou, pozdĺž cesty, ale predponou prie‐ sa tu naznačuje prekríženie koľaje s cestou. V slove priehrštie sa predponou prie‐ vyjadruje spojenie dvoch hrstí. V slove priepasť už nevidíme súvislosť so slovesom padať (tá je jasná v slove priepadlina, priepadlisko), preto prídavné meno priepastný nevyjadruje len vzťah k priepasti, ale — a to oveľa častejšie — vyjadruje aj veľký, pôvodne hlboký rozmer. Napr. priepastný rozdiel je veľký, hlboký rozdiel.

Niektoré slová v tejto skupine majú príponu ‐ok, sú teda odvodené rozštiepenou morfémou prie‐ ‐ok. (Vlastne aj v type priedomie ide o rozštiepenú morfému prie‐ ‐ie.) Prieramok je miesto, kde sa všíva rukáv do trupu, teda kde sa upravuje miesto pre rameno. V slove priehlavok je súvislosť s hlavou už menej zreteľná.

Ojedinele sa v tejto skupine tvoria prídavné mená priamo od substantívneho základu, teda rozštiepenou morfémou prie‐ ‐ný. Napr. strana — priestranný — zaujímajúci veľký priestor, veľkú plochu.

Pri odvodzovaní od slovies funguje vlastne iná, homonymná predpona prie‐, ktorá je výsledkom predlžovania predpony pre‐. Predlžovanie predpony sa uplatňuje nielen pri predpone prie‐, ale vôbec pri predponách


strana 18

(spravidla pôvodne predložkách) zakončených na samohlásku: zapísať — zápis, pripísať — prípis, upísať — úpis, vypísať — výpis, a tak aj preraziť — prieraz. Pravda, pri predpone pre‐ sa toto pravidlo uplatňuje len v istých prípadoch, totiž vtedy, keď sa predponou vyjadruje smerovanie deja krížom cez niečo, naprieč niečomu, pozdĺž niečoho. Nepredlžuje sa predpona, ktorou sa vyjadruje premiestnenie do iného bodu alebo na iné miesto na povrchu, resp. premiestnenie po povrchu: preskočiť — preskok, prenosiť — prenos. Nepredlžuje sa ani predpona vyjadrujúca spôsob slovesného deja: premeniť — premena, prevažovať — prevaha alebo predpona s významom "na iný spôsob", "urobiť po povrchu", napr. prebaliť — prebal, prekrývať — prekryt. (O významoch predpony pre‐ porovnaj výklad v Slovníku slovenského jazyka.) Niekedy je predĺženie blokované fonotaktickým pravidlom, podľa ktorého nemôžu stáť vedľa seba hláska j a dvojhlásky, resp. aj naopak dvojhlásky a hláska j, napr. prejazdiť — prejazd (nie "priejazd"). Predĺženie nenastáva ani pred samohláskou u: preukázať — preukaz, preukážka, preukazník.

Mnohé podstatné mená odvodené od slovies označujú jednoducho dej: prebiehať — priebeh, prevanúť — prievan. Často označujú miesto: prechádzať — priechod, preplávať — prieplav, prelievať sa — prieliv (ale preliv — na iný spôsob farby), prepúšťať — priepust.

Veľmi často ide o výsledok deja: prestreliť — priestrel, preraziť — prieraz, prerezať — prierez, prenikať — prienik, premietať — priemet, prekopať — priekopa, prehradiť — priehrada, prerúbať — prieruba, prestúpiť — priestupok. Zriedkavo ide o vec: presadiť — priesada.

Časté sú názvy osôb alebo nástrojov, či pomôcok tvorené priamo od slovesa, teda bez sprostredkovania dejovým podstatným menom: prestúpiť — *priestup — priestupník, prekopať —*priekop — priekopník, prebíjať — *prieboj — priebojník.

Prirodzene, nie vždy je motivačný vzťah zreteľný. V slove priemysel bol pôvodne vzťah odvodenosti od premyslieť. Ešte v Slovníku slovenského jazyka sa uvádzajú dve homonymné slová priemysel. Uvádza sa doklad z M. Kukučína na význam "schopnosť, premýšľať, dômysel": ostrovtip a priemysel človeka. Ale dnes už prevažuje homonymum s významom "výrobné odvetvie". Ani slovo priemer v geometrickom význame "spojnica dvoch bodov na kružnici prechádzajúca stredom" nedávame do súvis-


strana 19

losti so slovesom premerať — je to jednoducho kalk z latinského slova diameter. Istú súvislosť s meraním má slovo priemer vo význame "stredná hodnota získaná premeraním viacerých zistených hodnôt". Tento rozdiel sa prejavuje aj v prídavných menách priemerový — týkajúci sa priemeru a priemerný — vyjadrujúci strednú hodnotu, resp. nie vynikajúci. V slove priestor sa už stráca vzťah k slovesu prestierať.

Od slovies sa predponou prie‐ a príslušnou adjektívnou príponou tvoria aj prídavné mená, a to v dvoch základných významoch. V prídavných menách ako priebojný sa vyjadruje aktívny význam, "ktorý sa vie prebíjať, ktorý má schopnosť či snahu prebíjať", napr. priebojný človek, priebojná strela.

V prídavných menách ako priestrelný, priechodný ide o pasívny význam "dajúci sa prechádzať, dajúci sa prestreliť": Priechodný dom, priestrelný kryt, nepriestrelná vesta. K tomuto významu je blízky význam "vnímateľný zo strany pozorovateľa": priesvitné sklo (porov. J. Horecký, 1992). O významovej sile tohto slovotvorného typu svedčia aj viaceré analogicky dotvorené prídavné mená ako priezračný, priezvučný, prieteplivý, nepriechodný, ale aj podstatné mená ako priechodnosť, priesvitka, priepustka.

Osobitne treba upozorniť na prípady dvojitého, resp. dvojsmerného odvodzovania. Napr. od slovesa preskúmať je odvodené podstatné meno prieskum — podrobné skúmanie prostredia, situácie a k nemu je dotvorené prídavné meno prieskumový napr. v spojení prieskumová predajňa (v ktorej sa skúma stav na trhu). Prídavné meno prieskumný nie je odvodené cez podstatné meno prieskum, ale priamo od slovesa: preskúmať — prieskumná činnosť. Podstatné meno prieskumník možno odvodzovať priamo od slovesa preskúmať, alebo univerbizáciou od spojenia prieskumný pracovník. Podstatné meno prievozník možno interpretovať ako "človek, ktorý obsluhuje prievoz", ale aj ako "človek, ktorý preváža". Od slovesa prestúpiť je odvodené podstatné meno priestupok, ale paralelne aj priestupník.

Predpona prie‐, ako ukazujú analyzované príklady, sa zreteľne diferencuje na dva homonymné členy. Zreteľný tu je miestny význam "krížom, naprieč cez niečo, prípadne pozdĺž niečoho", pričom ide o miestny i časový priestor. Tento význam sa uplatňuje predovšetkým pri odvodzovaní od základových podstatných mien, ale časté je aj odvodzovanie od slovies


strana 20

s predponou pre‐, pravda, len od tých, ktorými sa vyjadrujú miestne alebo priestorové vzťahy v zmysle naprieč. Pri odvodzovaní od ostatných slovies, najmä od takých, ktorými sa vyjadruje spôsob slovesného deja (napr. veľká miera deja, dokončenie, začiatok deja) sa predpona prie‐ nevyužíva.

Okrem toho sa v skupine slov s predponou prie‐ prejavujú známe lexikálne procesy. Niektoré slová strácajú motivačnú zreteľnosť (nastáva demotivácia) a často sa vysúvajú na okraj slovnej zásoby (napr. prieloh, prienoha, priehužva), iné sa dotvárajú najmä pre potreby odborného vyjadrovania (napr. nepriechodivosť vozidla, prieteplivosť).

Literatúra

HORECKÝ, J.: Nepriechodnosť návrhu. Kultúra slova, 26, 1992, s. 309.

PISÁRČIKOVÁ, M. a kol.: Jazyková poradňa odpovedá. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988. 283 s.

Frazeológia v románe Ladislava Balleka Pomocník

JÁN KOPINA

Román L. Balleka Pomocník (Smena 1980) patrí do radu tých kníh, ktoré sa čítajú na jeden dúšok. Ako nehatene a s čoraz väčšou silou sa ženie prúd vody v horskej bystrinke zo svojho prameňa, tak dynamicky a plynule sa rozvíja dej, životné osudy rodiny bývalého vrchára Štefana Riečana a jeho protihráča pomocníka Volenta Lančariča v južnoslovenskom mestečku Palánk. Rozprávač bravúrne, suverénnym spôsobom rozpráva napínavý príbeh z obdobia povojnového Slovenska, ktorého jadrom je — stručne povedané — vzostup a pád rodiny mäsiarskeho majstra, príbeh, v ktorom sa križujú dve odlišné filozofie: filozofia skromného a poctivého prisťahovalca z Horniakov Riečana s filozofiou špekulatívneho, dravého podnikavca i podvodníka, domorodého Palánčana Lančariča, ktorú si pomaly a isto osvojujú s výnimkou hlavy rodiny aj Riečanovci.

Pri čítaní Ballekovej prózy čitateľovi udrie do očí bohatý výskyt frazeológie ako základného zdroja zážitkovej bezprostrednosti, ktorou sa


strana 21

román z výrazovej stránky vyznačuje. Keďže autor stavil na tradičnú klasickú románovú epiku, v románe sa stále čosi deje, postavy v duchu svojej filozofie uvažujú a konajú. Osobitosť frazeológie ako druhotnej zložky jazyka (porov. Mlacek, 1977, s. 15) vznikajúcej prehodnotením už existujúceho voľného slovného spojenia spočíva aj v tom, že zo štyroch všeobecných lexikálnych plnovýznamových pomenovaní vec, vlastnosť, dej, okolnosť frazeologické jednotky nikdy neoznačujú vec ako nezávisle existujúcu realitu, ale iba vlastnosť, dej a okolnosť, ktoré sú priamo či nepriamo spojené s vecou, resp. s osobou (porov. Kopina, 1984, s. 267).

Keďže v Ballekovom románe sa pozornosť sústreďuje na mäsiarovho pomocníka Volenta Lančariča, jeho pochybné počínanie (čierny obchod, pašovanie, nezákonné podnikanie), autor nepriamo a expresívne čitateľovi sprostredkúva aj pomocou frazeologických jednotiek s príslušnými zovšeobecnenými významami:

— klamať niekoho: Sám sa tešil, ako toľkých úradníkov vodí za nos. — A nebudete mi tu virgať, medové motúzy popod nos poťahovať;

— neuspokojivý stav: ...presnoria celý dom, vykonajú uňho kontrolu, a príde o živnosť. Nie, v jeho dome už nič nejde s kostolným riadom;

— zlé úmysly: Prečo sa nedrží svojho muža? Prečo tak okato dáva najavo, že má čosi za lubom? — A plietol čosi o Volentovi a svojom pomocníkovi a všelijakých obchodoch, z čoho Riečan, keď sa mu to rozležalo v hlave, usúdil, že ten jeho pomocník má čosi za ušami...;

— celková prosperita alebo úsilie ju dosiahnuť: Žili na veľkej nohe, nuž žiadalo sa im požiť si nákladne. — Utekali od chudoby, len sa im tak za pätami prášilo. — Oni sa nemali o čom presviedčať, všetko bolo jasné, ich veci sa darilo, šla ani po masle. — Tú preto navrávala na vydaj, aby mohla na ňu pozvoľna poprepisovať celý majetok. Takto jednou ranou, hútala, zabije dve muchy. — Riečanka ho pribrala za spoločníka, svoju šancu musí poriadne uchopiť za pačesy a viac z rúk nepustiť, inakšie bude do smrti len pomocníkom. Všetko mu hrá do karát;

— úsilie prekaziť nedovolenú činnosť: Nenávisť voči Volentkovi dohnala žandára až sem. Rozhodol sa klepnúť Volentkovi po prstoch. — ...boli u Patakiho dosť častými hosťami, veď ho mali takmer pod nosom, z okna žandárskej stanice mu videli až na prsty, a predsa ho neustriehli.


strana 22

Ďalšie početné frazémy v tematickej štruktúre románu Pomocník sa podieľajú na umeleckom stvárnení postáv, cizelovaní ich charakterových znakov. Kontrastná filozofia v rovine Riečan verzus Lančarič sa premieta nielen do deja, ale aj do typového modelovania postáv. Skutočnosti, že v románe v celkovom vyznení víťazí zlo nad dobrom, bezohľadnosť, sebectvo nad statočnosťou, zodpovedajú v oblasti štýlu frazeologické jednotky, ktoré sa svojou sémantickou interpretáciou "zbiehajú" do zovšeobecnených významov prevažne s negatívnymi hodnotiacimi odtienkami zobrazovaných postáv:

— namyslenosť: Čo ty vravíš, moja, vravia iba také, čo si od nosa nevidia. — Stratil rozum, vysoko začal rúbať, zabudol, kto je a čo je, na obchod a remeslo prestal poriadne myslieť...;

— nespratnosť a jej krotenie: Čím väčší obchod rozkrúti, tým väčšmi ho budú potrebovať, veď už teraz im prerástol cez hlavu. — Mal ju sťať, do krvi ju mal splieskať, aby viac rožky nevystrčila! — Aspoň mu toto rozhodnutie dodá trochu sebavedomia. A jeho žene a Volentovi spadne trochu hrebienok;

— strata súdnosti: Učil Volenta vystupovať pred súdom, a keďže to robil podľa svojej zvyčajnej gramatiky, nebolo to ľahké, Lančarič bol spočiatku tvrdohlavý ako baran. — Stratil, doparoma, načisto stratil hlavu a všetok rozum.

Protiváhu k nim tvoria zovšeobecnené významy s pozitívnou motiváciou:

— spoliehanie sa na vlastný úsudok. A či som ja plané huby pojedol? Ja sa nedám do áreštu strčiť! — Musí vziať rozum do hrsti a postarať sa o seba na staré kolená.

Osobitné postavenie v románe majú frazémy vo funkcii detenzora, ktorého cieľom ako lyrického, metaforického prostriedku podľa názoru F. Mika (1973, s. 165) je vytvoriť skrytý, sekundárny plán bytia, takú úroveň reality, kde rozpory zanikajú v jednote objektívneho a subjektívneho sveta. Tak vzniká fenomén tzv. vyrovnania, spočívajúci v odreagúvaní neriešiteľného objektívneho napätia:

Slýchal toto voľakto? A toto ti povie trkvas, najsprostejší človek v Palánku! Šľak ma trafí! — Vzápätí ju pochytila hrozná zlosť na muža: aj toho časom prerobí! Poobzerala sa, či ju nikto nebude počuť, a polohlasne povedala: "Veď ja ťa naučím po kostolíčku hvízdať!" — Aspoň ma nejeduj, veď keby sme na teba boli odkázaní, dávno sme na psí tridsiatok vyšli!


strana 23

Ballekov román Pomocník je zaujímavým čítaním, k čomu nesporne prispieva aj jeho jazyková stránka. Dejovo je situovaný do prostredia, ktoré autor dôverne pozná z vlastných skúseností, pričom dôkladná znalosť životných situácií mu umožnila okrem iných jazykovo‐štylistických prostriedkov tvorivým spôsobom využívať frazeologizmy pri ich transformovaní do umeleckej podoby. Táto spätosť je zdrojom zážitkovosti výrazu v románe a najmä jej centrálnej kategórie markantnosti (porov. Miko, 1973, s. 53), keďže frazémy ako jeden z druhov metafory pôsobia nápadnejšie pri vyvolávaní predstavy zobrazovaného deja, postáv a pod. Tomuto zámeru, ako sme ukázali v našich poznámkach, zodpovedá aj výber frazeologizmov korešpondujúci s tematicko‐významovými prvkami románu Pomocník vo forme jednotlivých zovšeobecnených významov. Načim ešte dodať, že frazémy sa tu vyskytujú v pozícii citátu iba zriedkavo, oveľa častejšie sa uplatňujú vo viacerých podobách, t. j. variantoch a v rozličných aktualizačných spôsoboch ich zapájania do kontextu.

LITERATÚRA

BALLEK, L.: Pomocník. 2. vyd. Bratislava, Smena 1980. 395 s.

KOPINA, J.: Komunikačno‐štylistický aspekt frazeologickej jednotky. Slovenská reč, 49, 1984, s. 266—272.

MIKO, F.: Od epiky k lyrike. 1. vyd. Bratislava, Tatran 1973. 296 s.

MLACEK, J.: Slovenská frazeológia. 1. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1977. 120 s.

Slovenčina je národný jazyk Slovákov a má úlohu štátneho jazyka. — Slovenčina bola od vzniku slovenskej národnosti základným dorozumievacím prostriedkom Slovákov, hoci sa v minulosti na isté ciele používali na Slovensku aj iné jazyky (najmä latinčina a čeština). Od vzniku novodobého slovenského národa je spisovná slovenčina jedným z jeho základných atribútov, ba ukazuje sa, že slovenský jazyk je rozhodujúcim a najpevnejším atribútom slovenského národa. Preto slovenčina bývala predmetom útokov i obrán.

J. Ružička: Tézy o slovenčine. Kultúra slova, I, 1967, s. 34.


strana 24

ZO STUDNICE RODNEJ REČI

Horí ohník, horí...

Veru, a už odpradávna. A nielen ten na Kráľovej holi. Ten, kto ho kedysi nakládol, poznal už jeho dobré i zlé vlastnosti. Akoby sa dobro a zlo stretlo v priamom boji v tomto úkaze, prejavujúcom sa pri horení svetlom a teplom. Zahreje, aj popáli. Posvieti, aj podpáli.

Ľudia odjakživa poznajú výhody i zákernosti tohto prírodného živlu v podobe plameňa, ktorý sprevádza horenie. Múdrosť získaná vekmi sa pretavila do varovnej veršovanej formulky nočného dedinského vartáša, na ktorú si možno ešte pamätajú tí najstarší: Uderila jedenástá hodzina, chvál každí duh‿hospodzina, opatrujte svetlo, ohen, abi neból ludom škoden. Uvedený doklad je z Kostolného pri Myjave, no takýto text bol známy všade, kde si oheň vážili, ale zároveň vedeli, že môže byť nebezpečný. Keď vedeli ľudia oheň skrotiť, dokázali ho využiť vo svoj prospech na rôzne účely: Na železo treba tuhí oheň, tukší ako na vareňá (Malatiná, o. Dolný Kubín); Do čeľusťou sa nakládou̯ s trieskou ohen, abi prišla záňeť (Lišov, o. Krupina) — tak robila gazdiná, keď piekla chlieb; Nemisela som rano ohen roskladač, ešče od vešera bú žerätok (Brusník, o. Revúca); Nakladz ohna do šporhéta! (Revúčka); Rosku̯adau̯a oheň, sňídaňí navariu̯a (Jablonové, o. Malacky).

Ak sa však oheň zbavil pút ukovaných ľuďmi a začal robiť zlo, zmenil sa aj význam tohto slova: stáva sa z neho požiar, obyčajne pustošiaci majetok, nezriedka ohrozujúci ľudský život: V ďeďiňe vipukou̯ veľkí ohen (Kokava n. Rimavicou); U susedó buu̯ oheň, zhorela koľešňa (Klenovec, o. Rim. Sobota); Ftedi bolo pri ohňi zľe — voda sa ľen rukami ťahala (Detva); Velikí ohen je, naše humno šetko f‿plameni (Stankovany, o. Ružomberok); Kedisi ve štiricátém druhém ból u nás na horňiem konci veľikí oheň (Papradno, o. Považská Bystrica).

Zlo ohňa sa metaforicky prenieslo aj do pomenovania útoku, resp. bojovej línie vo vojne alebo tiež nebezpečnej, ťažkej situácie: Narukuvali


strana 25

sme a porát na druhí deň sme sa dostali do ohňa (Lopašov pri Skalici); Ten kamarát padól prvém lebo druhém ohni Polsku (Dvorníky, o. Hlohovec).

V náboženskom chápaní mohol byť oheň symbolom pekla, ale i znamením božej prítomnosti.

Zlom je aj choroba a v tomto prípade oheň označoval nepríjemné pálenie, horúčavosť v tele: Že pev mlieko a že mu to prejšlo, to mu ada zadusilo ten oheň (Veľká Maňa pri Vrábľoch). Doklad zo Žaškova na Orave má hlavičku aňi oheň hovorí o telesnej horúčke, zápale. Oheň mohla byť aj infekčná choroba ruža, prejavujúca sa červenými ohraničenými fľakmi: F tvari mala oheň, ta bula furt červena jag jeden rak (Ratvaj, o. Sabinov), alebo trvalý červený či modrofialový fľak na pokožke, obyčajne na tvári: Tuto na líci mala oheň (Štefanov, o. Senica). Zložené slovo oheňpara, prípadne jeho variant oheňpora (Hlboké pri Senici) je známe na Záhorí; označuje zápal tkaniva, vyrážku, opar (Crusta lactas): Ket sa virazí oheňpara, to je dobre, aspoň šecka nezdravota vijde ven (Stráže n. Myjavou).

Svetlo sprevádzajúce horenie je príčinou, že i zaiskrenie, záblesk sa môže nazvať ohňom: Trafi kosa na kameň, až oheň da (Dlhá Lúka, o. Bardejov). Doklad z Myjavy kameňe oheň krešú hovorí o mlynských kameňoch, ktoré melú naprázdno.

Horúčava ohňa je ukrytá aj v expresívnom pomenovaní príliš tuhej pálenky: Čím bola sľúkovica tukšia, tím ľepšie — tedi oheň piľi, zvyčajne konštatovali dobrí gazdovia z Nitrice pri Prievidzi, no nielen tí.

Slovo oheň sa často vyskytuje v spojení s genitívom abstraktných slov a vyjadruje veľkosť, intenzitu, prudkosť, prenikavosť citových prejavov a telesných stavov (oheň nekonečnej lásky, oheň bolesti, oheň hnevu a pod.).

Popri najrozšírenejších zdrobneninách ohňík: Edom roskladau ohňík, zaťiau̯ zme si našľi okolo ňeho mesto (Veľký Lom pri Modrom Kameni); Jak še skiška, položime ho (mlieko) na slabi ohňik, poohrevame a tag ho zľejeme a mame tvaroch (Kokšov‐Bakša, o. Košice) a ohňíček: Kec‿com prišieu̯ na to mesto, bou̯ to običajní ohňíčeg naklaďení (Malatiná, o. Dolný Kubín); Tag zme tem ražňom v rukách krúťiľi, pekňe nad ohňíčkom (Veľký Lom); Šva to za ohňíšog na tom vŕšku? (Kameňany, o. Revúca) je z minulosti zaznamenaná i podoba ohenček (Historický slovník slovenského jazyka III, s. 224). Zveličená podoba ohnisko (v slovenských nárečiach aj v podobách ohniščo/ohňišťo/ohnišče) funguje v mužskom rode, v strednom


strana 26

rode je to zväčša miesto, kde horí oheň (otvorené ohňiščo), ale i stred, z ktorého sa niečo šíri (ohnisko nákazy, ohnisko choroby).

Pokiaľ ide o zvukové varianty slova oheň, na Slovensku sú najrozšírenejšie podoby oheň a ohen, na juhu oblasti so stredoslovenským nárečím ohem a miestami (napr. v Klokočove pri Čadci) ohiň.

Prídavné mená majú podobu ohňiví: Potom som videla, ako ohnivá retäs spadla do hlbokiho ja̋rku (doklad z Ratkovej opisuje pravdepodobne blesk), ohenní: Bodaj ca fšecci ohenní čerci uchicili (Veľké Rovné pri Bytči); okrem toho je doložená aj podoba ohňoví/ohnoví: Ohňovo hlopi behaľi po poľu a najme po lukoh (z povier informátorov z Rozhanoviec pri Košiciach); Rožeravené žeľezo sa viberá ohňovími kľiešťami (Liptovský Hrádok); ohňova lopatka (Terchová, o. Žilina).

So slovom oheň súvisí neobyčajne veľké množstvo príbuzných slov, týkajúcich sa určitým spôsobom procesu horenia. Oheň nemusíme len zapáliť (potpaľic), môžeme ho aj založiť (rozložiť), naklásť, spravit, zrobic, potkúriť (roskúric, zakúric), podežat, zduchac, zduc. Oheň môže rýchlo vzplanúť — zbúknúc: Drevo len zbúkňe a ťepla ňedá (Chocholná—Velčice, o. Trenčín), huknuc: Srebni oheň raz‐dva hukňe (Sokoľ pri Košiciach).

Nechcený oheň — požiar sa môže chytiť: požiar chitiu̯ (Stankovany, o. Ružomberok), chitit sa horet: Chitel sa nám horet povala, šecki hradi stleli (Valaská Belá, o. Prievidza), stat sa: Bolo velice horko, sucho, tak po zemi, že sa ten ohen s‿teho stal (Bínovce, o. Trnava), zatľec, napr. od teploty na slnku: šingľe zatľeľi, počalo horec (Remetské Hámre, o. Sobrance), zatľec śe (Fintice, o. Prešov), ostat: ostau̯ ohen (Pobedim, o. Nové Mesto n. Váhom), drapnút sa (Veľké Brestovany pri Trnave), zbĺknuť: Suchuo seno bolo, nuž naras šetko zbĺ'klo (Dolná Lehota, o. Dolný Kubín). Ak niekto príde následkom ohňa o majetok, povie sa, že vihorel: Vihoreu̯ a sem f‿padesátem roku (Kúty).

Oheň môže horieť/horet: Ket horelo, zme sa kukali na ten ohen (Kostolné pri Myjave); Horelo to jako fakľa (Ružindol), farčec (Dačov, o. Prešov) = silno horieť, alebo tlet (Ružindol), aj žiškať (Nitriansky Hrádok, o. Nové Zámky), t. j. slabo horieť.

Keď sa oheň rozhorieva, obyčajne sa z neho kaďí, kiaďí (Bobrov pri Námestove) alebo kúrí (Lamač), dimí, či čmudzí (Rajec, o. Žilina) a vtedy vytvára dim/dím: Ten dím sa porát valil oknama (Záhorská Ves), kúr:


strana 27

Tólko je tam kúru, že sa to nedá vidržat (Záhorská Ves), kúrňavu = veľký dym (Slovenská Ľupča), käďen (Málinec, o. Lučenec). Ak sa dymením narobí škoda, povieme, že sa niečo zadimí, v Semerove pri Nových Zámkoch ukaďí: Ukaďev mi celú kuchiňu. Zasiahnutý dymom je očmuďení, odímení, v Toryse (o. Sabinov) aj okopceti: Taku mame uš chižu okopcetu, budze trebalo znova pobiľic.

Expresívne vyjadrenie blnkat (= horieť veľkým plameňom, blčať) poznáme z gemerského nárečia: Ohen blnkal skoro po dach; Len tag ohen blnkal dovisoka (Rozložná, o. Rožňava). Na tejto oblasti je známe i prirovnanie horí ani Čákiho slama, t. j. veľmi prudko.

Horiaci stĺpec plynov sa nazýva plameň, pu̯ameň, ak je menší tak pu̯aménček (Rozbehy pri Senici), plamienok. Z Kunova (o. Senica) pochádza zriedkavý názov plameňa v podobe liška: Horí to liškú lebo plameňom. Silný oheň sa v Lastomíre (o. Michalovce) označuje ako žiriaci oheň. Nielen na veľkom ohni, ale i na malom sa ľahko popálime: Velice si popálel loket (Ružindol, o. Trnava), no môžeme sa aj popiecť: Ňešturaj ruki do ohňa, bo śe popečeš (Kendice, o. Prešov). Pozor treba dávať aj na vietor, ktorý roznáša iskry: S komína létali žingre (Hlboké pri Senici) a býva často príčinou požiaru: Viter nam rozduva oheň (Kendice, o. Prešov). Sálať znamená vydávať teplo: Ňedalo sa vidržac pri tem šporheľce, čo tak sálalo z‿ňeho (Rajec).

Veľký oheň rozložený v prírode sa nazýva nielen oheň, ale aj vatra. Známe boli svatojánske (jánske) ohne (zakladané pri príležitosti letného slnovratu), zbojňicke ohňe, ktoré vzplanuli ako spomienka na zbojníckych chlapcov pričinením valachov a bačov na salašoch: Na salašu zme často robeľi zbojňicke ohňe (Smižany, o. Spišská Nová Ves). Ak nedali pozor, mohol vzniknúť ľesní oheň (Dúbravka pri Bratislave), teda lesný požiar. V Dlhej Lúke pri Bardejove je vatra, resp. vatrisko zostatok po ohni: Po ohňu zostala vatra; Cigaňi bivaju na vatrisku. V druhom prípade ide vlastne o zhorenisko, ktoré sa môže nazývať aj pohoreňina: Zostala po dome iba pohoreňina (Kociha, o. Rimavská Sobota), pohoreľina: Ňito u náz‿niśoho, ag na pohoreľiňe (Klenovec, o. Rimavská Sobota), vipaľeňisko: Vraciľi me śä tu nazad na vipaľeňisko (Ďapalovce, o. Stropkov), spaľeňisko: Na mesco, dze bulo spaľeňisko, postaveľi dom (Smižany, o. Spišská Nová Ves).


strana 28

Život ohňa sa končí, keď jeho uhlíky vihasnú: Ňevihaśňe f pecu? (Veľký Šariš). Oheň môže však aj vidochnúťi: Vidochlo mi f‿šparhieťe (Kociha), zdechnúc (Ten ohen už iste za ten čas zdechel (Valaská Belá), zhoret (Ružindol), možno ho zadusit: Ledvaj zme ten ohen zadusili.

Zvyšok po ohni a niečom spálenom je popol, popeu̯, popil alebo už spomenutá vatra; ak je popol ešte rozhorúčený, nazýva sa pahreba, pahreb a aj paporče (Lastomír, o. Michalovce): Tot popeu̯ je ešče horúci (Klenovec); Stodola zhorela na popol (Žatkovce pri Sabinove); Upiekla to f‿pahrebi, to bola taká pahreb (Stankovany); Pahreba sa pritom vihrabala von (Málinec); Rozharňi tu pahrebu, bo položim pagač upisc (Torysa, o. Sabinov); F pahrebe peču pastire gruľe (Chrasť n. Hornádom); hŕbu žeravého popola pomenúvajú v Lipovej (o. Nové Zámky) aj páreňica.

Bohaté sú prirovnania, slovné spojenia a frazeológia súvisiace s ohňom. Časté sú prirovnania: bál sa hej ako ohňa (Rajec), je to horuce jako ohiň (Klokočov) — príliš horúce, je ako oheň do roboti (Horná Lehota) — veľmi usilovný, pracovitý, horuca jag oheň (Sobrance) — o roztúženej žene, taká je to páľenka ako oheň (Horná Lehota) — veľmi tuhá, silná, to jello je jako ohen (Sereď) — veľmi ostré, pikantné, jak śe hutori, ke‿dachto śe pohňeva, ke‿śe zlosci: taki śi jag zrebni oheň (Sokoľ, o. Košice) a ďalšie.

Ustálené spojenie živí oheň (Pukanec), živej ohem (Chrťany, o. Modrý Kameň) je vinohradnícky názov síry na poprašovanie hrozna: Ťento živí oheň na poprašovaňia ťieš ťeras ťaško kúpiš.

Ak niekto hasí oheň (Bošáca, o. Trenčín), nemusí to znamenať, že likviduje požiar, možno len zaháňa príliš veľký smäd alebo rieši nepríjemnú situáciu. Ak sa stretnú dve prchké, hádavé osoby hneď je oheň na streše (Kuchyňa pri Malackách). Keď potom niekto ge starému ohňu priloží nové poleno (Bošáca, o. Trenčín), znamená to, že obnovuje starý spor, zabudnutý hnev. Inokedy sa nájdu aj takí, ktorí by chceli iba s cudzimí rukamí oheň zhrebať (Krivá, o. Dolný Kubín), t. j. riešiť nepríjemnosti prostredníctvom iných. O zbytočnej, daromnej robote v Podkoniciach pri Banskej Bystrici povedia: ťen oheň ňezaleješ, aňi keď buďež naň voziď vodu f‿sennom voze.

Ak kováčom horel na ohnisku belasý, silný oheň, vraveli, že v ohňi čerd vivádzá (Malacky), keď sa rozhára, začína horieť, tak sa oheň smeje


strana 29

(Pukanec). Ak niekto narobil inému veľké nepríjemnosti, vravievalo sa, že mu nasipal ohna za krki (Lukáčovce, o. Hlohovec). O veľkej obetavosti, resp. silnom vzťahu k istému človeku hovorí ďalšie vyjadrenie z Lukáčoviec: aj do ohna bi skočev za ním. Varovanie pred nenásytnosťou môže byť skryté v slovách čim vekša stodola, tim vekši oheň (Markušovce, o. Rožňava). O šikovnom človeku, ktorý aj v ťažkej situácii nájde východiko či prijateľné riešenie, sa vravieva: Aj z ohňa sa vihádže (Ludanice, o. Topoľčany). Zo starších, dnes takmer zabudnutých slovných spojení pripomenieme ešte obzerat ohnisko, t. j. ísť na návštevu do domu dievčaťa pred zamýšľanými pytačkami. Vtipné je spojenie vihasil ho nepálením popolom, t. j. "dal mu príučku" kusom polena, dreva alebo palicou.

Dobre známe aj v spisovnom jazyku sú spojenia liať olej na oheň, mať svoje želiezko v ohni, hrať sa s ohňom, krst ohňom, ohňom a mečom (= vojnou), z malej iskry veľký oheň býva, vyťahovať gaštany z ohňa a i.

Pokúsme sa na záver našej "ohnivej" témy uhádnuť, čo môže skrývať detská hádanka z Humenného: Ocec śe iśe ľem rodzi a sin uš po dachu chodzi. Odpoveď nie je až taká ťažká.

Miloslav Smatana

Slovenčina je geneticky a typologicky osobitný slovanský jazyk. — Genetická osobitnosť slovenčiny medzi slovanskými jazykmi je v tom, že diferenčné znaky slovenčiny sú veľmi staré. Slovenské nárečia ako celok sa istými črtami odlišovali od českých nárečí už pred 10. storočím a stredoslovenské nárečia majú diferenčné znaky ešte staršie. Sú to črty, ktorými sa stredná slovenčina odlišuje od všetkých ostatných západoslovanských nárečí a jazykov. Tieto znaky prispeli v osobitných historických podmienkach k utváraniu slovenskej národnosti a jej jazyka.

  1. Ružička: Tézy o slovenčine. Kultúra slova, I, 1967, s. 33.

strana 30

ROZLIČNOSTI

O terminológii v reklame

V súvislosti s veľtrhom marketingovej komunikácie Intermedia bola publikovaná úvaha pod názvom Rekladmná agentúra — továreň na nápady (časopis Stratégie na Slovensku, osobitná príloha Intermedia, 1995). Opisuje sa v nej činnosť reklamnej agentúry, jej členenie na jednotlivé oddelenia, ale najmä činnosť jej pracovníkov. V závere sa konštatuje, že "slovenský jazyk nie je taký pružný, aby bolo možné rýchlo nájsť jazykové ekvivalenty [k anglickým názvom — J. H.]. Jednoducho nebol čas a naviac hrozilo riziko, že môže dôjsť k nedorozumeniam, založeným na rôznych interpretáciách jednotlivých pojmov. Preto bolo potrebné prebrať odbornú terminológiu z anglického jazyka."

Argument o malej pružnosti slovenského jazyka, prirodzene, nepokladáme za presvedčivý. Skôr by sa vari dalo hovoriť o "nepružnosti" autorov úvahy. Preto chceme poukázať na možnosti, ktoré slovenčina poskytuje pri pomenúvaní činností a povolaní, a ponúknuť tak reklamným agentúram vhodné slovenské názvy.

Ako vidieť z opisu v citovanom článku, činnosť reklamnej agentúry prebieha v niekoľkých etapách. Predovšetkým si reklamná agentúra musí získať zákazníka, klienta. Musí mu vysvetliť, objasniť, poradiť istú reklamnú stratégiu. Prirodzene, aj s rozpočtom. Túto činnosť má na starosti oddelenie pre styk s klientmi — client service. V slovenčine by sme mohli ponechať názov oddelenie pre styk s klientmi, prípadne navrhnúť názov informačné či poradenské oddelenie.

V druhej etape — po presvedčení zákazníka o vhodnosti reklamy — treba vypracovať koncepciu reklamného produktu, jeho grafické a výtvarné riešenie pri plagátovej alebo novinovej reklame, resp. aj pohybové riešenie pre film a televíziu. Zároveň treba vymyslieť aj vhodné texty. Ide tu teda o tvorivé, kreatívne činnosti. Preto by bol vhodný názov tvorivé oddelenie.


strana 31

Schválená koncepcia sa realizuje vo výrobnom oddelení, v produkcii. Na záver treba vybaviť rozličné sprievodné okolnosti, finančné otázky (na to je administratívne oddelenie s učtárňou a pokladnicou), ale medzitým treba zistiť možnosti umiestnenia vyrobenej reklamy. To sa deje v medializačnom oddelení, ktoré obstaráva styk s médiami.

Popri názve oddelenie by bolo možné uvažovať aj o pomenovaní skupina najmä tam, kde nejde o rozsiahlejšiu organizáciu, teda napr. tvorivá skupina, výrobná skupina.

Zdá sa, že pri hľadaní pomenovania pre jednotlivé úseky činnosti v reklamnej agentúre nebudú nejaké jazykové ťažkosti.

Pri názvoch profesií je situácia trocha zložitejšia. Zrejme nebudú problémy pri takých názvoch ako účtovník, pokladník v administratívnom oddelení. Aj vo výrobnom oddelení možno jednoducho použiť názvy bežné vo filmových ateliéroch. Pri novinových, tlačených reklamách to bude predovšetkým grafik, pri filmových produktoch sa uplatní aj režisér, zvukár, osvetľovač a strihač.

V tvorivom oddelení sa v citovanom článku uvádzajú anglické názvy art director a copywriter. Dobrým ekvivalentom za výraz copywriter je nepochybne textár, nejasnosť môže vzniknúť pri hľadaní ekvivalentu za výraz art director. Tu je predovšetkým jasné, že nejde o direktora, riaditeľa. Vzhľadom na úlohu tohto pracovníka, ktorý sa stará o výtvarnú stránku reklamného produktu, mohlo by sa uplatniť pomenovanie výtvarník.

Najviac ťažkostí bude pravdepodobne pri hľadaní názvov pre pracovníkov, ktorí prichádzajú do styku s prípadnými klientmi ako prví. V citovanom príspevku sa uvádzajú štyri osoby: account director, account supervisor, account executive a executive assistant. Treba si však uvedomiť, že anglické account neznamená len "účet, vyúčtovanie", prípadne "doklad", ale aj "opis, objasnenie, výklad, vysvetlenie", ba aj "hodnotenie". Všetky tieto významy sa opierajú o latinské sloveso computare, resp. adcomputare. Pravda, slová ako objasňovateľ, vysvetľovateľ, rozprávač, hodnotiteľ by poukazovali na niečo iné, nie na činnosť pracovníkov pre styk s klientmi. Preto pri hľadaní názvu treba vychádzať nie z bežných ekvivalentov slova account, ale z podstatných znakov činnosti, ktorú títo pracovníci vykonávajú. Podľa našich skúseností by činnosť týchto pracovníkov vystihovalo sloveso radiť s významom "poskytovať radu", preto by sa azda mohli ozna-


strana 32

čiť ako poradca, reklamný poradca. Poznáme napr. pomenovanie právny poradca, obchodný poradca. Asistent poradcu by sa potom mohol označiť ako zástupca poradcu alebo aj asistent poradcu. Na činnosť poradcov by dozeral hlavný poradca, nie supervisor a na čele oddelenia by bol riaditeľ alebo vedúci poradenskej služby.

Ján Horecký

O milých stopäť

Nedávno sme v novinách, ktoré vo všeobecnosti patria k tým druhom textov, čo frazeológiu využívajú veľmi frekventovane aj veľmi pestro, zachytili takúto výpoveď: Motorka ťahala do vrchu o milých stopäť. Pozastavili sme sa pri výraze o milých stopäť, ktorý sa tu zdá veľmi nápadný. Jeho nápadnosť súvisí v prvom rade s jeho obraznosťou. Ustáleným výrazom sa vo vete hovorí, že motorka aj do vrchu ťahala, išla spoľahlivo, bez porúch, bez zníženia svojho výkonu a pod. Z tohto hľadiska nemožno proti uvedenému použitiu tohto výrazu nič namietať. V samom výraze však nachádzame aj druhú príčinu jeho spomínanej nápadnosti, a to konkrétne v jeho formálnom vyjadrení, v jeho zložení.

V prácach, ktoré zachytávajú našu frazeológiu, zvrat robiť niečo o milých stopäť nenachádzame. Nachádzame v nich však podobné spojenia, ktoré vyjadrujú rovnaký alebo podobný význam. Sú to výrazy: o milých päť aj s variantom ako milých päť (takto napr. v Malom frazeologickom slovníku E. Smieškovej, 1974, hoci je zreteľné, že druhá podoba v súčasnom úze ustupuje), ďalej výraz ostopäť aj s variantom ostošesť (takto zasa v Krátkom slovníku slovenského jazyka, 1989). Ak sa vrátime k zaznamenanej podobe z tlače, ukazuje sa, že v nej ide o výsledok kontaminácie (skríženia) dvoch podobných jednotiek, pričom nás nemôže zmiasť ani fakt, že v prvom prípade (o milých päť) ide o frazému a v ďalšom už iba o pôvodnú frazému (o stopäť, o stošesť), ktorá sa už adverbializovala a stala sa obyčajnou príslovkou. Skríženie dvoch výrazov nemož-


strana 33

no vopred odmietať, treba pri ňom skúmať, či je odôvodnené, či vyjadruje nejaký nový význam alebo aspoň nový odtienok (a potom sa javí ako vhodný postup), alebo je naopak nefunkčné, je len nepotrebným zásahom do ustálenej podoby príslušných jednotiek (a potom je to zásah chybný).

Keď si všimneme významy, ktoré sa pripisujú v uvedených prácach obidvom východiskovým jednotkám (robiť niečo dobre, pekne, intenzívne, resp. aj s elánom), a porovnáme ich so spomenutým významom kontaminovanej podoby, zisťujeme, že tu nijaký nový významový prvok nevzniká ani sa nič nevnáša do pôvodných významov. Na pozadí takéhoto konštatovania sa javí uvedený zásah ako nefunkčný, a teda aj neprimeraný. Uvedené skríženie východiskových jednotiek teda hodnotíme ako nevhodné.

Napokon ešte malá poznámka o význame východiskovej frazémy — o milých päť aj bývalej frazémy (dnes už príslovky) ostopäť, resp. ostošesť. Už E. Smiešková zachytila fakt, že tu ide o dva významy: "(robiť niečo) veľmi dobre", a teda môžeme dodať aj "presne, správne, bez porúch" atď. a "(robiť niečo) s elánom, usilovne, intenzívne" (ako zachytávajú aj autori KSSJ). A tu sa žiada malé doplnenie: Obidva významy sú pri tejto frazéme aj bývalej frazéme evidentné, iba treba explicitne doložiť, že druhý význam sa uplatňuje, ak sa týmito výrazmi hodnotí dej vykonávaný živým agensom, a prvý zasa najmä v prípadoch, keď ide o určenie činnosti, ktorú robí neosobný vykonávateľ. Bežnejšie sa uvedené jednotky uplatňujú v druhom spomenutom význame, keď sa teda výrazmi o milých päť, ostopäť a ostošesť nevyjadruje iba to, že sa niečo robí sústavne, pravidelne, bez porúch a pod., ale najmä to, že sa daná činnosť robí so zaujatím, s elánom, s chuťou atď.

Jozef Mlacek

Kanoe — kanojka

Kanoe je pôvodne malý, úzky a dlhý čln vyrobený z kmeňa stromu alebo z drevenej kostry potiahnutej zvieracími kožami a poháňaný pádlami (pádlo — angl. paddle je jednostranné listové veslo). V súčasnosti sa na


strana 34

športové ciele vyrába z kostry potiahnutej pogumovanou plachtovinou z ľahkého dreva, sklolaminátu alebo hliníka.

Slovo kanoe pochádza z jazyka taino, ktorým hovoril istý kmeň v Západnej Indii, resp. na Tahiti. Z tohto jazyka prešlo slovo canoa (čln) do španielčiny a odtiaľ do angličtiny. Tu sa vyslovuje [keňu]. V niektorých slovenských normatívnych príručkách sa výslovnosť neuvádza, ale podoba kanoe sa jednoducho označuje ako podstatné meno stredného rodu a nesklonné. Z toho výplýva, že sa tu predpokladá výslovnosť [kanoe]. V Slovníku slovenského jazyka sa popri výslovnosti [kanoe] pripúšťa aj výslovnosť [keňú]. V Pravidlách slovenskej výslovnosti sa rovnako uvádza výslovnosť [kanoe], ale vo výslovnosti vyššieho štýlu sa pripúšťa aj [keňú].

Zdá sa, že dnes medzi športovcami prevláda výslovnosť [kanoe]. Svedčí o tom aj odvodzovací rad kanoista, kanoistický a kanoistika. Najlepším dokladom o takejto výslovnosti je však novotvar kanojka (teda nie keňujka!). Podobne by sme mohli utvoriť aj podobu hobojka pre hoboj alebo alojka pre malú alou. Pravda, v oficiálnom vyjadrovaní základným prostriedkom zatiaľ ostáva podoba kanoe, rovnako ako aj kanoista a kanoistika, a nie azda kanojkár a kanojkárstvo. Práve novotvary kanojkár a kanojkárstvo (utvorené autorom tohto príspevku) potvrdzujú aj dnešný hovorový, ba možno až slangový charakter slova kanojka.

Ján Horecký

Súčasná vývinová etapa spisovnej slovenčiny trvá od štyridsiatych rokov nášho storočia podnes. — Súčasná spisovná slovenčina má na rozdiel od predchádzajúceho obdobia v podstate ustálenú a vypracovanú vnútornú stavbu. V súčasnej etape sa uplatňuje najmä racionalizácia stavby spisovnej reči a internacionalizácia jej prostriedkov slúžiacich vede, technike a civilizácii. Súvisí to s dôležitosťou a rozvojom odborného štýlu. V celom období platí v podstate tá istá kodifikácia. Spisovná slovenčina dobre plní všetky úlohy, ktoré kladie vyvinutá a kultúrne diferencovaná spoločnosť na svoj spisovný jazyk.

J. Ružička: Tézy o slovenčine. Kultúra slova, I, 1967, s. 35 ‐ 36.


strana 35

SPRÁVY A POSUDKY

Na nedožité jubileum profesora Jozefa Ružičku

Začiatkom roka sme si v tichosti pripomenuli nedožité osemdesiate narodeniny univ. prof. PhDr. Jozefa Ružičku, DrSc., význačného predstaviteľa slovenskej jazykovedy, ktorý vyoral hlbokú brázdu v poznávaní spisovnej slovenčiny a v odhaľovaní jej zákonitostí, autora viacerých knižných publikácií, mnohých odborných štúdií a popularizačných článkov, organizátora jazykovedného výskumu a vedeckého života na Slovensku.

Prof. J. Ružička sa narodil 12. januára 1916 v Nových Zámkoch. Po absolvovaní štúdia slovenčiny a nemčiny na Filozofickej fakulte UK istý čas pôsobil na Obchodnej akadémii v Bratislave a potom takmer desať rokov ako stredoškolský profesor na Priemyselnej škole strojníckej v Bratislave. Od roku 1950 sa stal pracovníkom vtedajšieho Ústavu slovenského jazyka Slovenskej akadémie vied a umení. Tomuto pracovisku zostal verný až do odchodu do dôchodku v r. 1983, ba aj potom ako vedecký pracovník konzultant, kým mu ťažká choroba neznemožnila dochádzať na bývalé materské pracovisko. V roku 1965 sa prof. Ružička stal riaditeľom ústavu. Príznačné pri nástupe do tejto zodpovednej funkcie bolo, že hneď pri jej preberaní sa prihlásil k ideovému odkazu Ľudovíta Štúra. Urobil tak priamo pri hrobe nášho velikána v Modre pri príležitosti jeho stopäťdesiateho výročia narodenia. V krátkom príhovore pred zhromaždenými pracovníkmi ústavu okrem iného vyzdvihol metodologický prístup Ľ. Štúra ku skúmaniu slovenského jazyka, v ktorom sa uplatňovali vtedajšie moderné výdobytky svetovej vedy, a Štúrovu lásku k národu a k rodnej reči — slovenčine. Toto prihlásenie sa k odkazu Ľ. Štúra sa potom aj formálne prejavilo v návrhu premenovať ústav na Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra.

Prof. J. Ružička sa vo svojej vedeckej práci orientoval na výskum slovenského spisovného jazyka, na jeho gramatickú stavbu, najmä na syntax, na slovnú zásobu jazyka, štylistiku, jazykovú kultúru i dejiny spisovnej slovenčiny, ale aj na všeobecnú jazykovedu a germanistiku. Výsledkom tejto jeho orientácie boli knižné publikácie Z problematiky slabiky a prozodic-


strana 36

kých vlastností. K vývinu hornonemeckého slova (1947), Skladba neurčitku v slovenskom spisovnom jazyku (1956), Spisovná slovenčina v Československu (1968), výrazná autorská, ale aj koncepčná účasť na akademickej Morfológii slovenského jazyka (1966), spoluautorstvo na Pravidlách slovenského pravopisu (1. vyd. r. 1953 — 11. vyd. 1971), niekoľko stovák odborných štúdií a článkov a veľké množstvo popularizačných príspevkov publikovaných v dennej i periodickej tlači a v Slovenskom rozhlase. Nemožno nespomenúť jeho spoluautorstvo na tvorbe stredoškolských a vysokoškolských učebníc slovenského jazyka, no najmä známu Slovenskú gramatiku E. Paulinyho, J. Ružičku a J. Štolca, ktorá vyšla v niekoľkých vydaniach (1. vydanie v r. 1953) a na dlhý čas sa stala základnou syntetickou príručkou o slovenskom jazyku.

Osobitnú pozornosť venoval prof. J. Ružička tak teórii spisovného jazyka a jazykovej kultúry, ako aj praktickým otázkam jazykovej kultúry. Na konferencii o kultúre spisovnej slovenčiny, ktorá sa konala v decembri roku 1966 v Smoleniciach, predniesol Tézy o slovenčine (publikoval ich na viacerých miestach, no najskôr vyšli v Kultúre slova, 1, 1967, s. 33—40). Tézy sa na dlhé obdobie stali — možno tak povedať — vodidlom, smernicou pri práci v okruhu spisovného jazyka a jazykovej kultúry. V mnohom z nich čerpáme inšpiráciu pri jazykovokultúrnej činnosti ešte aj dnes, napríklad aj pri posudzovaní jazykových prostriedkov z hľadiska spisovnosti. Tam prof. Ružička vymedzil tieto tri základné kritériá: ústrojnosť, ustálenosť a funkčnosť, pričom najvyššie kládol ústrojnosť. Pri hodnotení úrovne jazykovej praxe vychádzal z toho, či jazykový prejav rešpektuje jazykovú správnosť (podľa platnej výslovnostnej, pravopisnej, gramatickej či slovníkovej kodifikácie), štýlovú primeranosť a spoločenskú vhodnosť použitých prostriedkov. Podľa prof. J. Ružičku na jazykovú prax možno pôsobiť nápravnými zásahmi: odmietaním chybného a odporúčaním správneho jazykového prostriedku čiže terapeuticky alebo predchádzaním možným jazykovým chybám čiže preventívne. Jazyková prevencia kladie väčšie nároky na toho, kto pracuje v oblasti jazykovej kultúry, je to však spoločensky vhodnejší postup a vedie k trvalejším výsledkom. Prof. Ružička sa nikdy neodťahoval od praktickej činnosti v oblasti jazykovej kultúry. Nielenže písal drobné popularizačné príspevky, v ktorých prístupným spôsobom vysvetľoval normu a kodifikáciu spisovnej slovenčiny, ale


strana 37

zúčastňoval sa aj na prednáškach a besedách o jazykovej kultúre, chodil medzi učiteľov, redaktorov novín a časopisov, ale aj veľkých vydavateľstiev, vysvetľoval, radil a to všetko s cieľom pričiniť sa o zlepšenie jazykovej úrovne verejných rečových prejavov, o zlepšenie stavu jazykovej kultúry. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že bol vlastne otcom nášho časopisu, autorom myšlienky vydávať popularizačný časopis, ktorý by sa mal venovať problémom jazykovej kultúry a terminológie a oslovovať čo najširšiu verejnosť. Zároveň však bol aj autorom názvu časopisu Kultúra slova. Od vzniku časopisu až do svojej smrti bol aktívnym členom redakčnej rady, usmerňoval jeho koncepciu, kriticky a veľmi pozorne sledoval jeho náplň, pomáhal, poskytoval rady, prispieval závažnými článkami dotýkajúcimi sa všeobecných otázok jazykovej kultúry, rozbormi jazyka umeleckej literatúry, jazykovými posudkami aj krátkymi príspevkami.

V roku 1968 prof. J. Ružička pripravil návrh zákona o slovenčine, ktorý mal mať deklaratívnu funkciu a v ktorom sa okrem iného konštatovalo, že slovenčina má "úlohu štátneho jazyka" a že jej používanie "je záväzné vo všetkých úsekoch verejného života na Slovensku" (Kultúra slova, 2, 1968, s. 228). Tieto jeho myšlienky sa uplatnili až v podmienkach samostatnej Slovenskej republiky prijatím Ústavy Slovenskej republiky a zákona a štátnom jazyku. Toho sa však už nedožil. Zákerná choroba, ktorá ho sužovala viacej rokov, navždy pretrhla niť jeho života 20. marca 1989 vo veku sedemdesiattri rokov.

Na prof. Jozefa Ružičku si mnohí z nás spomíname vždy s veľkým obdivom a úctou, vysoko si vážime všetko, čo urobil pre lepšie poznanie nášho materinského jazyka, pre odhalenie jeho zákonitostí, pre rozvoj slovenskej jazykovedy a slovenskej vedy vôbec. Vždy nám bude vzorom v prístupe k objektu výskumu slovenskej jazykovedy — k nášmu rodnému jazyku, vo formovaní vzťahu k spisovnej slovenčine. J. Ružička totiž pristupoval k slovenčine nielen s chladom racionálne uvažujúceho vedca, ale aj s citovým zaujatím.

Matej Považaj


strana 38

O slovakistike v Poľsku

Úplné päťročné štúdium slovakistiky na Jagelovskej univerzite v Krakove existuje od roku 1968. Vzniklo vďaka úsiliu významnej poľskej slovakistky Danuty Abrahamowiczovej, bohužiaľ už nebohej. Dovtedy existovalo niečo, čo sa volalo slovenský lektorát, čiže vyučovanie slovenského jazyka len v obmedzenom rozsahu. Od r. 1968 je to však plnohodnotný odbor, v rámci ktorého sa vyučuje nielen jazyk (6 hodín týždenne), ale sa prednáša aj slovenská gramatika (súčasná aj historická), dejiny spisovnej slovenčiny, dejiny slovenskej literatúry a, samozrejme, iné slavistické predmety (staroslovienčina, dejiny slovanských literatúr, porovnávacia gramatika slovanských jazykov a i.). Študenti píšu diplomové práce z oblasti slovenského jazyka aj literatúry. Aj keď organizačné špecifikum nedovolilo hovoriť o katedre slovenčiny, obsah a rozsah vyučovania tomu zodpovedal. Slovakistika existovala ako odbor v rámci Instytutu Filologii Słowiańskiej. Od r. 1994 sa tento inštitút rozdelil na štyri katedry, vznikla aj katedra slovenskej filológie. Vedúcim katedry sa stal Zdisław Niedziela a jej členmi sú Maria Honowská, Halina Mieczkowská, Maryla Papierzová (H. Mieczkowská a M. Papierzová sú absolventky prvého ročníka slovakistiky z roku 1968), Elżbieta Orwińská‐Ruziczková, Barbara Suchońová, lektorka slovenského jazyka Anita Krčová a externá ašpirantka Katarzyna Morawiecová. Všetci členovia katedry sa okrem didaktickej práce zaoberajú aj výskumom. Pre Z. Niedzielu a pre B. Suchońovú je to oblasť slovenskej literatúry, ostatní (vlastne ostatné) pracujú v oblasti jazyka, najmä v okruhu porovnávacích slovensko‐poľských výskumov. Výsledkom ich práce sú početné monografie a štúdie. Vymenujeme aspoň tie najdôležitejšie: H. Mieczkowska: Denominalne derywaty czasownikowe o formantach prefiksalno‐sufiksalnych w języku polskim i słowackim [Denominálne slovesné deriváty o prefixálno‐sufixálnych formantoch v poľskom a slovenskom jazyku], Wrocław 1984; H. Mieczkowska: Kategoria gramatyczna liczebników w ujęciu konfrontatywnym polsko‐słowackim [Gramatická kategória čísloviek v konfrontačnom poľsko‐slovenskom pohľade], Kraków 1994; Z. Niedziela: Współczesna literatura słowacka [Súčasná slovenská literatúra], Kraków 1995; E. Orwińska‐Ruziczka: Funkcje językowe interjekcji w świetle materialu polsko‐słowackiego [Jazyková


strana 39

funkcia interjekcií na základe poľsko‐slovenského materiálu], Warszawa 1992; M. Papierz: Nominalizacje we współczesnym języku słowackim [Nominalizácie v súčasnom slovenskom jazyku], Kraków 1982; M. Papierz: Krótka gramatyka języka słowackiego [Krátka gramatika slovenského jazyka], Warszawa 1994; B. Suchoń: Dzieje sielanki słowackiej na tle europejskim [História slovenskej selanky na európskom pozadí], Kraków 1994.

Okrem toho kolektív slovakistiek pod vedením M. Honowskej (H. Mieczkowská, E. Orwińská, M. Papierzová a Z. Jurczaková‐Trojanová) dokončil prácu na veľkom slovensko‐poľskom slovníku, ktorý čoskoro odovzdá do tlače.

Nechceme zachádzať do podrobností, ale myslíme si, že krakovská slovakistika urobila veľa pre výskum a prezentáciu slovenského jazyka a literatúry v Poľsku.

Niekoľko rokov existuje aj päťročné štúdium slovenčiny na Sliezkej univerzite v Katowiciach. Po Krakove je to druhé slovakistické centrum v Poľsku. Okrem toho jestvuje lektorát slovenčiny a výskum v oblasti slovenskej literatúry a jazyka v rámci slavistiky vo Varšave a celkom nedávno vznikol aj lektorát slovenčiny v Lodži.

Maryla Papierzová

Niekoľko slov o autorke:

M. Papierzová je absolventkou krakovskej slovakistiky, ale ako slovakistka si veľmi cení, že absolvovala internú ašpirantúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave v rokoch 1975—78. Jej školiteľom bol prof. Eugen Pauliny a dizertačnú prácu Nominalizácie po slovesách dicendi a sentiendi v súčasnej spisovnej slovenčine obhájila r. 1979. Okrem jazykovedy sa venuje prekladom zo slovenskej literatúry a s Danutou Abrahamowiczovou spracovali 5 učebníc slovenčiny pre slovenskú menšinu v Poľsku. Spolu s D. Abrahamowiczovou a Z. Jurczakovou‐Trojanovou vydali Mały słownik polsko‐słowacki a Mały słownik słowacko‐polski (Warszawa 1994).


strana 40

Čierno‐biely pohľad na slovnú zásobu slovenčiny

(Ako nehrešiť proti slovenčine. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 1995. 152 s.)

Na konferencii o spisovnej slovenčine a jazykovej kultúre konanej v r. 1994 v Budmericiach sa okrem iného konštatovalo, že súčasný stav jazykovej kultúry nie je uspokojujúci a že treba podniknúť isté kroky, aby sa tento stav zlepšil. Jedným z predpokladov na zlepšenie tohto stavu je aj dostatok vhodných jazykových príručiek prístupných širokej verejnosti, ktoré by podávali primeraný obraz o slovnej zásobe spisovnej slovenčiny. Treba objektívne priznať, že v súčasnosti je na knižnom trhu takýchto príručiek nedostatok. Staršie príručky, ktoré spĺňali požadované kritériá na dobrú popularizačnú jazykovú príručku všímajúcu si aj slovnú zásobu, ako napríklad 1000 poučení zo spisovnej slovenčiny a Jazyková poradňa odpovedá, sú už dávnejšie rozobrané, ba nedostať už ani Krátky slovník slovenského jazyka. Ako jediné príručky, ktoré môžu záujemcovia o poznanie slovnej zásoby súčasnej slovenčiny nájsť na knižných pultoch, sú Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1991 (ktoré sa však slovnej zásobe venujú najmä z pravopisnej stránky) a Synonymický slovník slovenčiny z r. 1995. Medzeru najmä v jednoduchých, nenáročných jazykových príručkách sa pokúsila aspoň čiastočne vyplniť sekcia štátneho jazyka a národného písomníctva Ministerstva kultúry SR, keď pre potreby širokej verejnosti vydala príručku správnych a nesprávnych výrazov pod názvom Ako nehrešiť proti slovenčine. Podľa informácie v úvode za základ príručky poslúžil zoznam nesprávnych a správnych výrazov, ktorý pod názvom Slovenčina pre podnikateľov (ale aj pod ďalšími modifikovanými názvami) na pokračovanie uverejňoval básnik Vojtech Mihálik v Slovenských pohľadoch (roč. 1994). Pôvodný text bol upravený a doplnený — ako sa to ďalej uvádza v úvode — o slová vybraté z viacerých príručiek, ale aj z najčastejších gramatických a lexikálnych chýb zachytených pri sledovaní verejných prejavov.

V úvode zostavovatelia príručky priznávajú, "že dôkladnejšie vysvetlenie by si vyžadovalo väčší priestor. Navyše čierno‐biely pohľad alebo len konštatovanie správnosti, resp. nesprávnosti nie sú vždy najvhodnejším


strana 41

riešením problému." Záujemcom o hlbšie poznanie jazyka odporúčajú "obrátiť sa na viaceré jazykové príručky a slovníky, kde nájdu potrebný podrobný výklad". Príručka je zostavená tak, že v ľavom stĺpci sa obyčajným typom písma pod záhlavím NESPRÁVNE uvádza slovo, výraz (a to napríklad aj z pravopisného hľadiska) alebo gramatický jav, ktorý zostavovatelia hodnotia ako nesprávny, a v pravom stĺpci sa pod záhlavím SPRÁVNE polotučným typom písma uvádzajú slová, výrazy a gramatické javy, ktoré zostavovatelia pokladajú za správne a ktorými sa majú v jazykových prejavoch nahrádzať nesprávne slová a výrazy. Hodnotiť nenáležité pravopisné podoby alebo nenáležité tvary slov ako nesprávne je odôvodnené. Ak by v príručke išlo iba o také prípady, všetko by bolo azda v poriadku. Lenže v príručke sa v rovine správne — nesprávne hodnotia slová aj vtedy, keď ide o oveľa zložitejšie prípady. Jazykovedci v minulosti už neraz upozorňovali na to, že čierno‐biely pohľad na slovnú zásobu slovenčiny, teda jej posudzovanie iba z hľadiska opozície správne — nesprávne, je skresleným pohľadom, ktorý vedie k neželateľným záverom. Keby sa podľa neho postupovalo v konkrétnej rečovej praxi, ochudobňovala by sa slovenčina ako národný jazyk, ale predovšetkým spisovná slovenčina. Na nevhodnosť takéhoto prístupu sa osobitne upozorňovalo po vyjdení Slovníka správnych a nesprávnych výrazov od I. Žačka a J. Janeka v polovici sedemdesiatych rokov. Vtedy sa dosť povedalo o tom, prečo je takýto prístup nevhodný, a to aj na stránkach nášho časopisu (porov. Š. Michalus: Neprimeraný prístup ku kultúre jazyka. Kultúra slova, 9, 1975, s. 280—282). Škoda, že zostavovatelia nebrali do úvahy výhrady proti takémuto postupu, iste by sa boli vyvarovali mnohých nepríjemných skreslení, ktoré sa v príručke Ako nehrešiť proti slovenčine vyskytujú. Zdanlivo síce nejde o veľký počet prípadov skresľujúceho pohľadu na slovnú zásobu slovenčiny — z celkového počtu uvádzaných výrazov ide asi "iba" o desať či pätnásť percent. Jednako si však myslíme, že takto čierno‐bielo koncipované príručky nie sú vhodné, a to najmä preto, že sa v nich bližšie neuvádza, na základe akých kritérií sa isté slová alebo výrazy posudzujú ako nesprávne. V čom vidíme nedostaky čierno‐bieleho pohľadu na slovnú zásobu, o ktorom sami zostavovatelia v úvode konštatujú, že nie je najvhodnejším riešením problému?

Slovná zásoba spisovnej slovenčiny je bohato štýlovo rozvrstvená. Okrem štylisticky neutrálnej slovnej zásoby máme v nej veľkú skupinu šty-


strana 42

listicky príznakových slov, ako sú knižné, hovorové, expresívne, pejoratívne slová atď., ktoré sa podľa potreby môžu funkčne vhodne využívať a aj sa využívajú v príslušných štýlových vrstvách. Všetky takto hodnotené slová sú spisovné, a preto nie je odôvodnené označovať ich ako nesprávne. Niektoré zo štylisticky príznakových slov môžu byť iba ak nesprávne, resp. nevhodne použité z hľadiska komunikačnej sféry alebo komunikačného zámeru. V príručke Ako nehrešiť proti slovenčine sa dosť slov, ktoré sú spisovné, ale nadobudli v našom jazyku istý štylistický príznak, zaraďuje medzi nesprávne. Napríklad ako nesprávne sa označujú knižné slová odpomôcť, opatriť, privodiť, utkvelý, vleklý atď. Pri viacerých knižných slovách zaradených do stĺpca NESPRÁVNE je odporúčaný ekvivalent uvedený poznámkou lepšie, napr. dotyčný lepšie príslušný, spomenutý, tento; pozostávať lepšie skladať sa; prislúchať lepšie patriť; spôsobilý lepšie schopný, kvalifikovaný, súci; udiať sa lepšie stať sa, prihodiť sa, pritrafiť sa, odohrať sa atď. Toto riešenie by sa podľa tradičného hodnotenia týchto prvkov v slovnej zásobe aj dalo akceptovať, pravda, možno si položiť otázku, prečo sa uvedené slová hodnotia ako nesprávne, keď odporúčaný ekvivalent sa hodnotí iba ako lepší. Ešte menej adekvátne je, že medzi nesprávne slová sa zaraďujú niektoré hovorové (t. j. spisovné) slová typické pre živú neoficiálnu komunikáciu, ako sú napr. slová akurát, akurátny, dupľovať, gyps, kasa, koštovať, krémeš, preš, prešovať, škica, škicovať, šporovlivý, štós atď. Na základe akých kritérií sa obidve skupiny slov hodnotia ako nesprávne, to sa z príručky nedozvieme a nedozvieme sa to ani z iných jazykových príručiek, na čo sa uhýbavo odkazuje v úvode; ponúka sa tu záver, že knižné a hovorové slová sú vlastne nesprávne slová. S takouto úvahou však nemožno súhlasiť, lebo uvedený postup by viedol k ochudobňovaniu spisovnej slovenčiny a k nivelizácii rečových prejavov v rozličných komunikačných sférach. Okrem toho takéto závery nepotvrdzujú ani slová zaradené do stĺpca správnych slov, lebo medzi nimi nájdeme aj slová, ktoré sa v normatívnych slovníkových prácach hodnotia ako spisovné, ale štylisticky príznakové, t. j. napr. ako knižné, hovorové, expresívne, napr. knižné slová planúť, plápolať, vzplanúť, expresívne slová balamutiť, džgať, nadžgať, nadžganý, fňukať, ufňukaný, horekovať, chichúňať sa, kucapaca, ľapotať, hovorové slová bluf, flám, kýbeľ, nákladiak, nákladniak, podpitý, hovorové expresívne slová babrák, oga-


strana 43

bať, ba v rubrike správnych slov nájdeme aj slangové či subštandardné slovo trapas atď.

Do stĺpca nesprávnych slov sú zaradené aj také slová a výrazy, ktoré sa v platných normatívnych príručkách pokladajú za spisovné, štylisticky neutrálne, napr. černozem, deka, dodržovať, donútra, dopoludnia, dopoludnie, kamilky, kaška, kde (v smerovom význame), násada, násadka (vo význame "rúčka, držadlo"), odkázať (majetok), ojazdený, počiatok, počiatočný, poprípade, postupom času, sokel, tým skôr, ukončiť, vylosovať, zamedziť niečomu, zatáčať atď. Na základe akých kritérií sa tieto slová hodnotia ako nesprávne, nedozvieme sa ani z príručky, ale ani nikde inde. Vyhlasovať o nejakom slove, že je nesprávne, bez akejkoľvek vecnej (jazykovednej) argumentácie iba na základe subjektívneho názoru jednotlivca alebo jeho individuálneho vedomia, nepokladáme za primeraný prístup. Tak sa mohlo k slovnej zásobe pristupovať azda pred sto rokmi v začiatkoch kodifikácie spisovnej slovenčiny. Dnes však už existuje dosť kritérií na posudzovanie slovnej zásoby, ktoré sa istým spôsobom objektivizovali.

Všimneme si ešte niektoré ďalšie problémy, s ktorými sa príručka Ako nehrešiť proti slovenčine — podľa našej mienky — nevedela vyrovnať, resp. vyrovnala sa nedostatočne alebo veľmi zle. Napríklad v príručke sa spojenie čo nevidieť hodnotí ako nesprávne, ale pri hesle je to na spadnutie sa medzi správnymi výrazmi uvádza aj spojenie čo nevidieť. Používateľ príručky stojí teda pred dilemou, či je spojenie čo nevidieť nesprávne alebo správne. Ako správny ekvivalent spojenia po zásluhe sa uvádza iba mechanicky upravené spojenie podľa zásluhy a neodôvodnene sa zabudlo na príslovku zaslúžene. Pri nesprávnom hesle klásť rovnítko sa ako správne uvádza iba sloveso porovnávať, hoci v danom prípade by bolo azda vhodnejšie spojenie klásť znamienko rovnosti. Zabudlo sa na prídavné meno vykurovací pri hesle vytápací, na slová zábava, vtip, žart pri hesle sranda. Spojenie berná minca sa v súčasnosti používa ako frazeologizmus, to značí, že ako náhrady sa mali ponúknuť frazeologické jednotky, napr. čistá pravda, svätá pravda, príp. sväté písmo (pokladať niečo za čistú, svätú pravdu, mať niečo za písmo sväté), nie iba spojenie platná minca. Príkladov, keď sa zabudlo na vhodné alebo vhodnejšie náhrady za slová označené ako nesprávne, by sa dalo uviesť väčšie množstvo. Sme si vedomí toho, že pri výbere vhodnej náhrady sa vždy uplatňuje individuálny prístup, no


strana 44

ani tak by sa v rade ponúkaných vhodných synoným nemali obísť základné prostriedky.

Pri spojení bezo zbytku sa ako náhrada odporúča spojenie bezo zvyšku. V tomto spojení sa však predložka bez vokalizuje neodôvodnene, lebo predložka bez sa vokalizuje iba v spojení bezo mňa. Nevedno z akých dôvodov sa ako nesprávne hodnotí prídavné meno cezhraničný a ako náhrada sa odporúča prídavné meno nadštátny. Nevidí sa nám, že je správne, ak sa pri hesle reprobedňa ako náhrada popri slove reproduktor uvádza aj slovo zosilňovač. Podľa nášho vedomia sú to dve odlišné veci a slovo reprobedňa sa nepoužíva v tomto druhom význame. Ťažko pochopiť, prečo sa spojenie zdravotné stredisko pokladá za nesprávne, keď sa v tomto stredisku starajú o zdravie občana podobne, ako sa o zdravie občana stará zdravotná sestra. Prídavné meno dvojkolový sa hodnotí ako nesprávne a ako náhrada sa uvádza prídavné meno dvojkolesový. Podľa toho by sme vari mali spojenie dvojkolová súťaž nahrádzať spojením dvojkolesová súťaž? Ako nesprávna sa označuje podoba paštrnák (za správnu sa tu pokladá podoba pastrnák), hoci podobu paštrnák uvádzajú Pravidlá slovenského pravopisu, Krátky slovník slovenského jazyka aj oficiálne Slovenské botanické názvoslovie z r. 1986. Ako nesprávna sa označuje pôvodná podoba názvu estónskeho hlavného mesta Tallinn a za správnu sa pokladá iba čiastočne upravená podoba Tallin. Pôvodné podoby názvov miest však nemožno pokladať za nesprávne, lebo ony majú svoje miesto v istých situáciách, ktoré tu teraz nebudeme podrobnejšie rozoberať, no môžeme uviesť aspoň to, že sa používajú v kartografických dielach. Podobných skreslení by sa takisto dalo uviesť väčšie množstvo, ale z priestorových dôvodov to nie je možné a nie je ani naším cieľom vymenovať všetky nedostatky príručky. Chceli sme iba naznačiť isté okruhy problémov, s ktorými sa — podľa našej mienky — zostavovatelia príručky nevyrovnali, a ukázať, k čomu vedie mechanické hodnotenie slovnej zásoby v čierno‐bielej rovine, teda v rovine správne — nesprávne.

Pripomienky možno mať aj k technickému spôsobu spracovania. V stĺpci SPRÁVNE sa polotučným typom písma uvádzajú nielen odporúčané náhrady za nesprávne slová a výrazy, ale aj mnohé doplňujúce informácie, výklady významov a pod., čo zhoršuje prehľadnosť informácie. Medzi skratkami v zozname skratiek sme nenašli skratku expr., ktorá sa použila v texte.


strana 45

Nemožno nevidieť dobrý úmysel sekcie štátneho jazyka a národného písomníctva Ministerstva kultúry SR pomôcť jazykovej praxi praktickými, jednoduchými radami. Ale ani pri príprave jazykovej príručky určenej najširšej verejnosti by sa nemali obchádzať výsledky mnohoročného jazykovedného výskumu a ani by sa nemali tieto výsledky podávať skreslene. Ak by sme teda chceli stručne zhodnotiť príručku Ako nehrešiť proti slovenčine, mohli by sme pri jej hodnotení použiť parafrázu jej názvu v tom zmysle, že príručka je názornou ukážkou toho, ako by sa nemalo hrešiť proti slovenčine.

Matej Považaj

Konkrétne a vtipne o jazyku poslancov

(Fekete, J.: Dobrodružstvá s parlamentnou slovenčinou. Slovenské pohľady, IV+111, 1995, č. 7—8, s. 59—73 a č. 9, s. 54—63.)

Sťažností na nízku jazykovú kultúru pribúda nielen v jazykovednom prostredí a v jazykovedných časopisoch, ale aj v iných prostrediach a v iných časopisoch. Častá je kritika jazyka poslancov, o ktorom sa v našom časopise citovalo toto: "Viac ma však srdce bolí z kultúry a dakedy presnejšie nekultúry jazyka na Slovensku. Mám na mysli napríklad nekultúrny vzťah niektorých a nie nepočetných poslancov slovenského parlamentu k štátnemu jazyku Slovenskej republiky a jeho zákonitostiam" (Kultúra slova, 29, 1995, s. 118 — citát z úvahy J. Markuša, predsedu Matice slovenskej).

O užitočnosti takýchto upozornení sa nedá pochybovať, no na nápravu podobné sťažnosti nestačia, lebo sú všeobecné. Veľmi konkrétnou a podrobnou kritikou jazyka poslancov schopnou prispieť k náprave je obsiahly článok poslanca Jána Feketeho Dobrodružstvá s parlamentnou slovenčinou. Informáciu o ňom sprostredkúvame preto, lebo autor aj článok je príkladným pomocníkom v mimoškolskej jazykovej výchove a v plnej miere spĺňa


strana 46

dávnu výzvu, že pri náprave jazykových chýb máme a môžeme pomôcť všetci (pozri G. Horák, Kultúra slova, 1, 1967, s. 65—67).

Ján Fekete svoj podrobný rozbor múdro oprel o citát "slávneho slovenského jazykovedca profesora J. Stanislava" spred 60 rokov, čím dal zreteľne najavo, že starostlivosť o poznanie vlastného jazyka, o jeho ovládanie a o jeho kultúru nie je produktom momentálnej politickej orientácie a horlivosti v politikárčení. Je to kultúrny jav odjakživa patriaci k všeobecnému vzdelaniu a dobrej spoločenskej výchove.

Už samo slovo dobrodružstvo v nadpise Feketeho článku signalizuje, že spôsob spracovania látky bude odlišný od toho, ktorý poznáme z jazykovedných časopisov. A naozaj je. Autor je síce dobre informovaný o jazykovednej argumentácii a interpretácii konkrétnych faktov, aj sa o ňu opiera, ale chyby nechce naprávať iba odbornými prostriedkami. Preto u potenciálneho prijímateľa svojho textu okrem rozumového centra atakuje aj centrum emočné. Robí to tak, že uprednostňuje uvoľnenosť vo vyjadrovaní, vtip, humor a pritom dáva poslancom lekciu bez irónie a uštipačnosti. Navyše je priamočiaro adresný: v článku sa zjavujú mená takmer všetkých poslancov a pri nich — akože inak — jazykové chyby, ktorých sa dopustili.

Zaujímavá je aj stavba článku. Do jeho štruktúry a podstaty umožňujú nazrieť lákavé, vtipné, niekedy až žartovné medzititulky, napr. V kráľovstve bohemizmov, Kde bolo, tam bolo — bolkanie..., Kríz s mäkceným atď. Z textotvorného a potom aj z čitateľského hľadiska je však dôležité, že text pod medzititulkom zásadne rozvíja obsah ukrytý v zhustenej podobe v medzititulku. Napríklad v texte pod medzititulkom V kráľovstve bohemizmov autor vynachádzavo manipuluje so slovami kráľ (kráľom medzi bohemizmami je slovo dopis), kráľovná (tú reprezentuje sloveso prevádzať), regent (jeho funkciu prisúdil autor slovu zahájenie). Azda nenačim zdôrazniť, že funkcie sa prideľovali na základe "zásluhovosti", t. j. podľa vysokej frekvencie príslušných slov.

Stojí za zmienku, že v článku je pomerne veľa okazionalizmov zdanlivo preberajúcich úlohu odborného jazykovedného termínu. Čitateľ však ľahko postrehne, že nejde o termín, ale predovšetkým o slovotvornú hru, ktorej cieľom je hovoriť o jazykovokultúrnej problematike nekonvenčným spôsobom. Podľa modelu slova bolkať, ktorým sa neterminologicky ozna-


strana 47

čuje nesprávny spôsob vykania, utvorené sú slovesá a slovesné podstatné mená ťiekať (v súvislosti s mäkkou výslovnosťou zámenných tvarov tieto, títo), kdakanie (o výslovnosti zámena kto ako gdo), jakať (o používaní slovka jak), štkanie (o používaní podôb štabilita, štabilný), atakďalejatakďalejkanie (nadmerné používanie výrazu a tak ďalej) a pod.

Ako pozitívny jav celkom jednoznačne možno kvalifikovať to, že súčasná úroveň jazykovej kultúry znepokojuje nielen jazykovedcov, ale aj používateľov spisovnej slovenčiny z iných záujmových a pracovných okruhov a že toto znepokojenie verejne dávajú najavo. Vynachádzavo to urobil Ján Fekete, ktorý ukázal, že starostlivosť o zvyšovanie jazykovej kultúry naozaj nemusí zostať iba na pleciach jazykovedcov a že sa tejto úlohy môžu ujať aj iné ako jazykovedné časopisy. Slovenské pohľady sú aj na takúto úlohu povolané viac ako ktorýkoľvek iný časopis. *

Ivan Masár

* Na tretie pokračovanie článku J. Feketeho (pozri Dobrodružstvá s parlamentnou slovenčinou III. Slovenské pohľady, č. 10, 1995) sa už v tejto informácii nedalo nadviazať, pretože v čase vydania Feketeho článku už bola naša informácia v tlači. [I. M.]

Jazyková a mimojazyková stránka vlastných mien

(11. slovenská onomastická konferencia Nitra 19.— 20. mája 1994. Zborník referátov. Red. E. Krošláková. Bratislava — Nitra, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV — Vysoká škola pedagogická 1994. 284 s.)

Zborník obsahuje päťdesiatsedem referátov účastníkov konferencie so zahraničnou účasťou (štyridsaťdva príspevkov zo Slovenska, osem z Poľska, štyri z Česka, dva z Ukrajiny a jeden z Nemecka), ktoré sú zoradené do piatich tematických okruhov. V prvom tematickom okruhu sú referáty zaoberajúce sa teoretickými, metodologickými a inými všeobecnými problémami onomastiky, problematikou pomenúvania vlastnými menami, problémami motivácie, významovej stránky a systému vlastných mien, vplyvom politických zmien na premenúvanie ulíc, miest, štátov, vplyvom


strana 48

mimojazykových prvkov na tvorenie miestnych mien, relevantnosťou topologických vlastností času vo vzťahu k vlastným menám a pod. Pozornosť sa venuje aj zachyteniu a spracovaniu vlastných mien a všeobecných mien, ktoré vznikli z vlastných mien, vo výkladových slovníkoch a v doterajších štyroch vydaniach Pravidiel slovenského pravopisu, ako aj výskytu vlastných mien vo frazémach a v pranostikách, možnosti využitia vlastných mien pri vyučovaní slovenského jazyka na základných a stredných školách a prepisu vlastných mien z azbuky do slovenského latinkového písma. Problematike tvorenia nových názvov obchodov, firiem a rozličných inštitúcií sa venujú dva referáty.

Referáty zaradené do druhého tematického okruhu sa zaoberajú súčasnou i historickou slovenskou a slovanskou antroponymiou (priezviskami, prezývkami, krstnými menami, živými menami podľa domov a pod.). Menšia skupina referátov je zameraná na vlastné mená v literárnych dielach a vlastné mená zvierat, ktoré patria k menej prepracovaným okruhom onomastiky. Väčší tematický okruh referátov sa zaoberá geografickými názvami, osadnými, terénnymi i vodnými názvami, ako aj vlastnými menami vnútromestských objektov. Aj z takto uvedenej stručnej charakteristiky referátov je zrejmý široký rozsah zamerania onomastických disciplín. Zborník prináša nielen teoretické a metodologické východiská slovenskej i zahraničnej onomastiky, ale i mnohé výsledky základného a aplikovaného výskumu. Mnohé referáty (i keď rozsahovo kratšie) prinášajú podnety na ďalšie prehlbovanie a spresňovanie teoretických a metodologických východísk, i na realizovanie a organizovanie základného výskumu vlastných mien. Nezanedbateľná je aj potreba popularizácie výsledkov vedeckovýskumnej práce z oblasti onomastiky v súčasnej spoločnosti.

Usporiadatelia 11. slovenskej onomastickej konferencie (Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave a katedra slovenského jazyka Vysokej školy pedagogickej v Nitre) a účastníci konferencie sa rozhodli zborník venovať PhDr. Milanovi Majtánovi, DrCs., ktorý bol dvadsať rokov vedeckým tajomníkom a od roku 1984 je predsedom Slovenskej onomastickej komisie, k jeho šesťdesiatym narodeninám. V závere zborníka je umiestnený jubilejný článok a bibliografia jubilantových onomastických prác za roky 1965—1993.

Tatiana Laliková


strana 49

SPYTOVALI STE SA

Samodržiace či samodržné pančuchy? — Pracovníci závodu na výrobu pančúch LINDA akciovej spoločnosti Chemes v Humennom sa na nás obrátili s otázkou, ako nazvať pančuchy, pri ktorých netreba používať pás, teda ktoré držia samy a nezosunú sa. Pri hľadaní vhodného názvu ponúkli dve alternatívy: samodržiace pančuchy a samodržné pančuchy. Tu je naša odpoveď.

Hneď na začiatku treba povedať, že naše výkladové slovníky neuvádzajú ani prídavné meno samodržiaci, ani prídavné meno samodržný. Pri rozhodovaní o vhodnom názve treba teda najprv posúdiť, či použité prívlastky samodržiaci, resp. samodržný sú utvorené v zhode so slovotvornými zákonitosťami slovenčiny. Ak sa z tohto hľadiska pozrieme na prídavné meno samodržiaci, zistíme, že je utvorené predponovo‐príponovým spôsobom, t. j. predponou samo‐ (zo zámena sám) a príponou ‐ací, resp. v danom prípade jej závislým variantom ‐iaci podobne, ako sú utvorené prídavné mená samonabíjací, samočistiaci, samonapínací, samonavádzací, samoničiaci, samovzdelávací, samozásobovací, samozhášací atď. Prídavné meno samodržný je utvorené predponovo‐príponovým spôsobom analogicky podľa prídavných mien samočinný, samohybný, samochodný, samonosný atď. Ukazuje sa teda, že zo slovotvorného hľadiska by obstáli obidve prídavné mená, aj prídavné meno samodržiaci, aj prídavné meno samodržný. No z hľadiska vzťahu k činnosti, t. j. k slovesu držať je predsa vhodnejšie uprednostniť podobu samodržiaci, lebo je motivačne priezračnejšia. Pančuchy, ktoré držia samy a nezosunú sa, teda odporúčame nazývať samodržiace pančuchy. Napokon s názvom samodržiace pančuchy sme sa už stretli aj v konkrétnej rečovej praxi — v obchodoch s obuvou, resp. s pančuchami.

Matej Považaj


strana 50

Z NOVÝCH VÝRAZOV

Nové výrazy (1)

kinodistributér gen. ‐a, muž. (gr. + lat.) distributér filmovej produkcie: ...ohrozí sa tým existencia nielen kinodistributérov a kín, ale zákonite i videodistributérov a celej siete legálnych videopožičovní na Slovensku. (TLAČ)

Podstatné meno kinodistributér patrí medzi zložené slová, ktorých obe zložky sú cudzieho pôvodu: prvá časť kino‐ je z gréčtiny a popri význame "kino, kinový" zastupuje aj význam "film, filmový"; druhá časť distributér je podstatné meno latinského pôvodu a pomenúva osobu sprostredkúvajúcu tovar z výroby cez obchodnú sieť k zákazníkovi.

kompromateriál gen. ‐u, lok. ‐i, množ. ‐y, muž. (lat.) okaz. kompromitujúci materiál: Nedávno sa nám na základe kompromateriálov podarilo z jedného riadeného dôstojníka tajnej služby vymámiť, čo vlastne robí. (TLAČ)

Podstatné meno kompromateriál je utvorené na podobnom princípe ako zložené slová, ktoré vznikli z dvojslovného pomenovania skrátením jeho adjektívnej časti: kompromitujúci materiál — kompromateriál (porov. automobilová nehoda — autonehoda, fotografický aparát — fotoaparát). Slovo kompromateriál možno chápať ako príležitostne utvorené slovo, ale môže plniť aj úlohu prostriedku profesionálneho slangu.

kôň gen. koňa, muž., nové v prenesenom význame, hovor. vybraná osoba, ktorá má zaručiť úspech, presadenie istých myšlienok, cieľov a pod.: Čudovať by sa však nemal ani tomu, že neoficiálnym "koňom" katolíckych hodnostárov je strana, ktorá sa najvýraznejšie — hoci zatiaľ neúspešne — zasadzuje o vrátenie cirkevného majetku. (TLAČ)

Podstatné meno kôň je v ukážke použité v novom, prenesenom význame — tak ako v dostihoch hráč stavia na vytipovaného koňa, ktorý má stávkujúcemu zaručiť výhru, aj v rozličných životných situáciách sa vyberajú ľudia, pomocou ktorých sa presadzujú určité záujmy, vplyv atď.


strana 51

neziskový príd., nové vo význame vykonávajúci svoju činnosť bez zamerania dosiahnuť zisk: Kontrolné mechanizmy a finančné zdroje pre neziskový sektor na Slovensku (TLAČ)

Spojenie neziskový sektor sa používa na označenie tzv. tretieho sektora (pozri tretí). Tento sektor zahŕňa neziskové organizácie, t. j. mimovládne organizácie, nadácie, občianske združenia zameriavajúce svoju činnosť na oblasť humanity, charity, vzdelávania, kultúry, ochrany životného prostredia a pod., ktorá neprináša finančný zisk. Pridelené alebo získané financie týchto organizácií, prípadne finančné prostriedky získané z niektorých ich aktivít slúžia výlučne na ich verejnoprospešnú činnosť, nie na rozdelenie zisku medzi členov. Prídavné meno neziskový v spojení neziskový sektor, nezisková organizácia má teda iný význam ako v spojení typu neziskový podnik, kde ide o podnik, ktorý neprináša (finančný) zisk, hoci je to jeho hlavným cieľom.

predrozhovor gen. ‐u, muž., okaz. rozhovor predchádzajúci hlavnému rozhovoru: Ako ste sa zmienili v jednom našom pred‐rozhovore, máte k sebe kritický vzťah. (TLAČ)

Predpona pred‐ v slove predrozhovor označuje časový úsek (moment) predchádzajúci istému (hlavnému) deju — ide teda o rozhovor, ktorý sa uskutočnil pred dohodnutým (vlastným) rozhovorom. Hoci v ukážke sa slovo predrozhovor uvádza so spojovníkom (isto s cieľom zdôrazniť predbežnosť rozhovoru), v zhode s ostatnými slovami tohto typu je namieste písať ho bez spojovníka.

rozdovolenkovať sa dok. okaz. odísť na dovolenku a užívať si ju: Na jednej strane je tu potreba urýchlene uviesť do praktického života stranícku predstavu o privatizácii, na strane druhej typický prázdninový problém — rozdovolenkovaní poslanci. (TLAČ)

Slovesu rozdovolenkovať sa dodáva špecifické sémantické zafarbenie predpona roz‐ pridaná k základnému slovesu dovolenkovať, ktorá vyjadruje časový príznak (začať niečo robiť) i príznak miery (intenzívne niečo robiť). Rozdovolenkovaní poslanci sú poslanci rozídení po dovolenkách, resp. práve prežívajúci čas na dovolenkách.


strana 52

superterorista gen. ‐u, muž. (lat.) osoba uskutočňujúca superterorizmus (pozri superterorizmus): ...superteroristi budú mať k dispozícii široké spektrum zbraní špičkovej technológie a budú ich bezohľadne využívať — od atómovej bomby až po biologické a bojové látky. (TLAČ)

superterorizmus gen. ‐mu, muž. (lat.) vyššia forma terorizmu, využívajúca najmodernejšie zbrane a informačné systémy: Budúcich 15 rokov sa môže stať obdobím superterorizmu, taký je záver zatiaľ internej štúdie amerického ministerstva obrany vo Washingtone. (TLAČ)

Podstatné meno superterorizmus sa zaraďuje do skupiny zložených slov s latinskou časťou super‐ vyjadrujúcou vyšší stupeň alebo vyššiu mieru niečoho, nadradenosť niečoho nad niečím (napr. supermarket, superliga, superveľmoc). Druhá časť terorizmus je takisto latinského pôvodu a znamená "uskutočňovanie teroru, násilenstva". Rad nových slov utvorených pomocou časti super‐ je v súčasnosti značne dynamický a má tendenciu sa rozširovať.

tretí čísl., nové v spojení tretí sektor sektor zahŕňajúci mimovládne organizácie: V tomto príspevku sa chcem dotknúť dvoch oblastí, ktoré boli v polemikách často spomenuté — kontroly mimovládnych organizácií a finančných zdrojov pre organizácie tretieho sektora na Slovensku. (TLAČ)

Výraz tretí sektor (aj terciárny sektor) sa používal na označenie sektora zahŕňajúceho služby (popri prvom [primárnom] sektore predstavujúcom priemysel a druhom [sekundárnom] sektore predstavujúcom poľnohospodárstvo. V súčasnosti sa pojem tretí sektor vymedzuje ako sektor fungujúci popri vládnom a podnikateľskom sektore a chápu sa ním rozličné mimovládne (neziskové) organizácie.

Silvia Duchková

Prameňmi na poznávanie súčasnej spisovnej slovenčiny sú vybraná prax, dobré jazykové povedomie a výsledky doterajšieho výskumu.

  1. Ružička: Tézy o slovenčine. Kultúra slova, I, 1967, s. 35 ‐ 36.

strana 53

Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK

Demarš

LADISLAV DVONČ

Koncom minulého roka najvyšší predstavitelia nášho štátu dostali demarš Európskej únie. Vo vyjadreniach našich politických predstaviteľov a žurnalistov sa pritom raz hovorilo o prijatí demaršu, druhý raz o prijatí demarše. Otázka je celkom jednoduchá. Je podstatné meno demarš, ktoré je francúzskeho pôvodu, v slovenčine podstatné meno mužského rodu a či je to podstatné meno ženského rodu?

Krátky slovník slovenského jazyka a Pravidlá slovenského pravopisu slovo demarš neuvádzajú, lebo je to úzko odborný výraz z oblasti diplomacie. Zaznamenáva sa však v Slovníku slovenského jazyka i v Slovníku cudzích slov od M. Ivanovej‐Šalingovej a Z. Maníkovej ako podstatné meno mužského rodu s príponou ‐u v genitíve, teda ten demarš, toho demaršu.

V slovenčine máme aj zastarávajúce slovo marš, ktorým sa pomenúva vojenský pochod, ale aj pochodová skladba a ktoré je rovnako mužského rodu.

V spisovnej slovenčine sa prejavuje silná tendencia používať slová zakončené na spoluhlásku ako podstatné mená mužského rodu, a to aj pri preberaní slov a názvov z iných jazykov, a tejto tendencii zodpovedá aj slovo demarš. Napríklad názvy Olomouc, Kouřim, Vlašim, Příbram sú v češtine ženského rodu. V slovenčine sú to podstatné mená mužského rodu.

Na záver opakujeme: slovo demarš je v slovenčine mužského rodu, pričom má podľa spomínaných slovníkov význam "diplomatické vystúpenie alebo zakročenie u cudzej vlády", napr. spoločný demarš, obsah demaršu.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu 3. 1. 1995)


strana 54

Popcorn a pukance

MÁRIA PISÁRČIKOVÁ

Na uliciach miest sa v ostatnom čase zjavili prenosné piecky s hrdým názvom popcorn. Doďaleka sa z nich šíri vôňa, ktorá vrtí nos okoloidúcim, núti pristaviť sa a kúpiť si aspoň malé vrecúško praženej pochúťky. — Ale veď sú to obyčajné pukance, akýže popcorn? — možno sa začudujete sklamane alebo iba rezignovane kývnete rukou nad "ďalším" obohatením slovenčiny. Príde vám zároveň ľúto, že také pekné, doslova ľubozvučné slovo ako pukance sa nepresadilo na neľútostnom podnikateľskom trhu a vyhráva zatiaľ americký popcorn.

Z jazykového hľadiska je zaujímavé porovnať americké slovo popcorn s naším výrazom pukance. Anglické sloveso to pop [tú pop] značí "vystreliť", ale v americkej angličtine znamená aj "pražením rozpuknúť kukuricu" (čo tak trocha pripomína streľbu). Druhá časť — slovo corn v americkej verzii označuje kukuricu. Slovo popcorn by sme teda mohli preložiť ako pražením rozpukaná kukurica. Aj na Slovensku je praženie kukurice dávno známe. Činnosť, ktorú Američania označujú ako to pop, vyjadrujeme slovesom pukať: pukať kukuricu, takto pripravené kukuričné zrno sa na juhu Slovenska podľa toho aj volá: pukaná kukurica. V spisovnom jazyku sa však ustálilo jednotné pomenovanie pukance, čo tiež súvisí so slovesom pukať. Popcorn je teda pukaná kukurica alebo jednoducho pukance. Veríme, že sa toto slovo znova vráti do ulíc našich miest a že nám čerstvé pukance budú chutiť rovnako ako pred štyrmi—piatimi rokmi.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu 10. 1. 1995)

Výdaj nie je výdavok

MATEJ POVAŽAJ

Keď sa koncom minulého roka prerokúval štátny rozpočet, v hromadných oznamovacích prostriedkoch sa veľmi často hovorilo o príjmoch


strana 55

a výdajoch štátneho rozpočtu, o výdajovej časti rozpočtu. Niekedy sme čítali a počuli aj o príjmoch a výdavkoch alebo o výdavkovej časti rozpočtu. Vynára sa otázka, ktoré z dvojice slov výdaj či výdavok je náležité používať v súvislosti s finančnými prostriedkami. Hneď na začiatku treba povedať, že v slovenčine sú správne obidve slová, ale medzi nimi je istý významový rozdiel. V súvislosti s finančnými prostriedkami je však primerané používať iba jedno z týchto slov.

Podstatné meno výdaj je utvorené od dokonavého slovesa vydať. Pomenúva sa ním dej, činnosť, t. j. vydávanie niečoho, teda má ten istý význam ako slovesné podstatné meno vydávanie, napr. výdaj tovaru, výdaj batožiny, t. j. vydávanie tovaru, batožiny. Slovom výdaj sa niekedy označuje aj miesto, kde sa čosi vydáva, t. j. výdajňa, napr. na pošte, na stanici, v obchode a pod. Na označenie vydávaných finančných prostriedkov v spisovnej slovenčine používame slovo výdavok, ktoré je utvorené z nedokonavého slovesa vydávať. Slovo výdavok sa zvyčajne používa v množnom čísle, napr. drobné výdavky, výdavky na stravovanie, výdavky na cestu, a teda aj výdavky štátneho rozpočtu. Upozorňujeme nielen publicistov, ale aj politikov, ekonómov, pracovníkov štátnej správy, aby rešpektovali v slovenčine dávno ustálený významový rozdiel medzi slovami výdaj a výdavok a na označenie vydávaných finančných prostriedkov používali slovo výdavky, teda výdavky zo štátneho rozpočtu, výdavková časť rozpočtu. Slovo výdaj znamená činnosť — vydávanie.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu 13. 1. 1995)

Manažment a manažérstvo

JÁN KAČALA

Keď sme pred časom v rozhlase rozoberali slovo manažment, hovorili sme o ňom ako o čerstvom prevzatí. Dnes môžeme povedať, že sa v súčasnej jazykovej praxi už udomácnilo. Poznáme ho dokonca s viacerými významami: najčastejší je význam "systém a metódy riadenia hospodár-


strana 56

skych orgánizácií, prípadne národného hospodárstva", ďalej je to "zbor pracovníkov pracujúcich pri riadení hospodárskych organizácií", a napokon "súbor činností charakteristických pre riadenie hospodárskych organizácií". Takáto viacvýznamovosť nie je pre odbornú sféru vítaná, a tak sa stretávame s pokusmi odlíšiť najmä spomínaný prvý význam, t. j. "systém riadenia", od tretieho významu, t. j. "súbor riadiacich činností". V tomto zmysle sa na nás obrátila aj istá slovenská firma a požiadala nás o odbornú pomoc. Z jazykovedného hľadiska je takáto požiadavka pochopiteľná, lebo v odbornom vyjadrovaní je na prvom mieste presnosť a jednoznačnosť. Na terminologické odlíšenie významov "systém riadenia" a "súbor riadiacich činností" sa podľa našej mienky môže využiť výraz manažérstvo, ktorý je v našom jazyku známy už dávnejšie, a to tak, že v odbornej reči sa tento výraz bude používať v uvedenom dejovom význame. Tak dosiahneme želané formálne odlíšenie významu "systém riadenia", v ktorom sa bude aj ďalej upotrebúvať výraz manažment, od významu "súbor riadiacich činností", na ktorého označenie sa v odbornej reči bude používať síce príbuzný, no jednako len odlišný výraz manažérstvo.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu 17. 1. 1995)

O slovese uznať — uznávať

JÁN HORECKÝ

Chceme upozorniť na jemný významový rozdiel medzi tvarmi uznaný a uznávaný napríklad v spojeniach uznané osivo a uznávaný autor. V obidvoch prípadoch ide o tzv. trpné príčastie od toho istého slovesa, ale v inom vide: raz od dokonavého slovesa uznať, raz od nedokonavého slovesa uznávať.

Význam slovesa uznať/uznávať možno opísať výrazom "dať, dávať, na vedomie svoj kladný, súhlasný postoj s niečím, resp. k nejakému faktu". Tento súhlasný postoj obyčajne vyjadruje niekto iný voči nám alebo voči iným. Napríklad vždy vedel uznať ochotu svojich spolupracovníkov, uzná-


strana 57

vam tvoje schopnosti. Ale možno brať na vedomie aj hodnotenie alebo kritický postoj iných. Napríklad uznávam, že som v tomto smere neurobil všetko, čo bolo v mojej moci. Nikdy však nemožno slovesom uznať dávať na vedomie vlastný postoj k vlastnému činu, preto vlastne ani nemáme zvratné slovesá uznať sa, uznávať sa. Poznáme len zvratný tvar týchto slovies v tretej osobe jednotného a množného čísla: uznali sa jeho zásluhy, uznávajú sa ich pomocné kroky.

V tvaroch uznaný a uznávaný je základný rozdiel v spôsobe a stupni uznávania. V spojení uznané osivo sa vyjadruje už vykonané, dokončené úradné hodnotenie, kým v spojení uznávaný autor sa vyjadruje prebiehajúce, trvajúce, ale spravidla neúradné hodnotenie. V obidvoch prípadoch máme možnosť vyjadriť aj záporné hodnotenie: neuznané osivo — neuznávaný autor. Oveľa výraznejšie záporné hodnotenie sa vyjadruje zloženou predponou zne‐, teda zneuznaný a stále zneuznávaný autor.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu 20. 1. 1995)

Trafiť sa znamená iné ako trafiť

MÁRIA PISÁRČIKOVÁ

Na jednom verejnom zhromaždení voľakto o rečníkovi poznamenal, že "Veru, ten sa trafil do čierneho". Ktosi okamžite zareagoval: Zato ty si trafil vedľa. Prvá replika sa týkala kladného ocenenia, veď trafiť do čierneho znamená toľko ako vystihnúť podstatu veci, iným obrazným pomenovaním aj trafiť klinec po hlavičke. Druhá replika — zato ty si trafil vedľa — bola významovým opakom prvej, značila — ty si sa pomýlil. Pozornejší si isto všimli, že prvý hovoriaci použil zvratné sloveso trafiť sa: ten sa trafil do čierneho. Práve na nenáležitosť zvratného slovesa pohotovo zareagoval druhý hlas, pričom využil to isté sloveso v správnej (nezvratnej) podobe: ty si trafil vedľa.

V krátkom dialógu sa oproti sebe ocitli dve slovesá: zvratné trafiť sa a nezvratné trafiť — obidve vo význame "zasiahnuť cieľ". V tomto význa-


strana 58

me je v slovenčine iba jedno z nich správne, a to nezvratné trafiť. Vravíme, že lopta trafila do obloka, že strelec trafil do bránky, že útočník presne netrafil alebo že súťažiaci trafil do terča . Príslušníci mladšej generácie, ovplyvnení mnohoročným dvojjazyčným pôsobením rozhlasu a televízie, začali v tomto význame neodôvodnene používať zvratné trafiť sa podľa stavu v češtine. Dobre je uvedomiť si, že zvratné sloveso trafiť sa má v slovenčine celkom iné významy, ktoré s nezvratným už len málo súvisia: trafiť sa značí po prvé "naskytnúť sa", napr. také šťastie sa mi už netrafí a po druhé "hodiť sa": topánky sa jej trafia ku kabátu. Vo všetkých ostatných významoch sa v našom jazyku z nemčiny prebraté sloveso trafiť ustálilo ako nezvratné, teda aj trafiť do čierneho.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu 7. 2. 1995)

Dramatičnosť situácie

MATEJ POVAŽAJ

Nielen v súkromných, ale aj vo verejných rečových prejavoch, pri ktorých by sa mali dôsledne rešpektovať zásady jazykovej kultúry, môžeme počuť spojenia typu dramatičnosť situácie, ekonomičnosť podnikania, demokratičnosť volieb. V týchto spojeniach sa použili podstatné mená utvorené príponou ‐osť, ktorých odvodzovacím základom sú prídavné mená majúce pôvod v prevzatých slovách. Ak však porovnáme podstatné mená dramatičnosť, ekonomičnosť, demokratičnosť, ktorými sa pomenúva istá vlastnosť, s príslušnými prídavnými menami dramatický, ekonomický, demokratický, hneď zbadáme určitý rozpor. V podstatných menách typu demokratičnosť je pred príponou ‐osť skupina hlások ‐čn‐, ktorá v spomínaných prídavných menách nie je. V slovenčine naozaj ani nemáme prídavné mená demokratičný, ekonomičný, dramatičný. Ako je teda možné, že niekedy môžeme počuť, ba aj čítať podstatné mená typu demokratičnosť? Vysvetlenie je naporúdzi. Takéto podstatné mená sa v rečových prejavoch používajú pod vplyvom češtiny. V slovenčine od prídavných mien


strana 59

dramatický, demokratický, ekonomický, ale aj drastický, elastický, plastický atď. máme pravidelne utvorené vlastnostné podstatné mená dramatickosť, demokratickosť, ekonomickosť, drastickosť, elastickosť, plastickosť. A tak hovorme aj o dramatickosti situácie, o demokratickosti volieb, o ekonomickosti podnikania.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu 10. 2. 1995)

Spisovná slovenčina je základná, najzávažnejšia podoba spisovného jazyka. — Spisovná slovenčina je základná podoba slovenčiny, je oveľa bohatšia a spoločensky dôležitejšia ako nárečia. Slovná zásoba a gramatická stavba spisovnej slovenčiny vyhovujú komunikatívnym potrebám v každej oblasti súkromného i verejného styku a dorozumievania.

J. Ružička: Tézy o slovenčine. Kultúra slova, I, 1967, s. 35.

Jazyková výchova je spoločensky potrebná a pokroková činnosť, preto jej treba venovať zvýšenú pozornosť. — Jazyková výchova je úsilie rozvíjať a upevňovať jazykové povedomie používateľov spisovnej slovenčiny. Cieľom jazykovej výchovy je dosiahnuť dobrú kultúrnu úroveň celej jazykovej praxe. Školy sú základným činiteľom v jazykovej výchove a v utváraní jazykovej kultúry vôbec. Preto reči v škole vo všeobecnosti, od materskej školy po univerzitu a techniku, a potom vyučovaniu slovenského jazyka osobitne treba venovať mimoriadnu pozornosť. Podobne aj tlač, rozhlas, televízia a film majú veľkú úlohu v oblasti jazykovej výchovy. Osobitné miesto má aj tu literatúra. Jazyková výchova je dôležitá najmä preto, že sa zvyšovaním jazykovej kultúry zvyšuje úroveň všeobecnej kultúrnosti a buduje sa dôležitá súčasť v systéme spoločenských hodnôt. Srávna jazyková výchova je preto pokroková činnosť — vedie k rozkvetu národa a jeho kultúry.

J. Ružička: Tézy o slovenčine. Kultúra slova, I, 1967, s. 39.


strana 60

PREČÍTALI SME SI

Z rozhovoru s Rudolfom Krajčovičom

K. PALKOVIČ: Hovorí sa, že úroveň jazykovej kultúry je slabšia. Nával nespisovných a cudzích slov priam zaplavuje jazyk a vytláča domáce prostriedky.

R. KRAJČOVIČ: Najprv bude azda dobre uviesť, že z pohľadu histórie kultivovanie jazyka, tvorba a pestovanie jeho kultúry bol i je faktor civilizačný. Už v ranej dobe svojej existencie si človek jazyk kultivoval, keď vybranými výrazmi, spevmi a podobne oslovoval nepochopené úkazy prírody, keď začal tvoriť rozličné formuly šťastia i kliatby pri významnejších spoločenských udalostiach. Tak začali vznikať dobové žánre, jazykové prejavy kultúrnosťou odlišné od bežnej, každodennej reči. Tak to bolo aj neskôr, pravda, vždy na vyššej úrovni. A tak to bolo aj v čase existencie národného jazyka s tým rozdielom, že v tomto čase vznikol na to osobitný reprezentatívny nástroj — kodifikovaný spisovný jazyk. Ale tento nástroj záväznej normy charakterizuje rozmanitosť žánrov, štylistických postupov, preto udržiavanie, prípadne zvyšovanie jeho kultúrnosti si vyžaduje kreativitu, čiže tvorivú aktivitu zo strany nositeľa, a to tak aktualizovaním ustálených prostriedkov i tvorením nových. Toto si treba uvedomiť najmä dnes, keď sme svedkami návalu nedomácich slov až do tej miery, že sa znižuje zrozumiteľnosť textu. Tvorcovia ústnych i písaných textov by nemali zabúdať, že jazyk je majetkom celého národa, preto má každý občan, každý člen národa v mestách i na vidieku, odborník i neodborník plné právo porozumieť hovorenému i písanému textu. Je pravda, že nedomáce slová do lexiky domáceho jazyka prenikali oddávna. Potrebné sú v odborných štýloch. Ale pravdou je, že popri nich sa aktualizovali slová a výrazy aj z domácich prostriedkov. Napríklad richtár — starosta, rechtor — učiteľ, novšie mluvčí — hovorca, módnemu slovu boom zodpovedá slovo rozmach, slovu bonmot výrazy vtipné slovo, vtipný výraz, vtip atď. Bolo by azda užitočné, keby otázku tohto lexikálneho paralelizmu vzali do rúk odborníci. Ešte by som rád uviedol, že učiteľ ako zveľaďovateľ reči je síce


strana 61

úlohou školy, ale pomáhať jej musí aj rodina, najmä však také modelové didaktické prostriedky, akými sú televízia, rozhlas, tlač, verejné vystúpenia a podobne. Žiaľ, práve v týchto inštitúciách sa často stretávame s nespisovnou lexikou, ktorá má už ustálené domáce prostriedky. Také je napríklad zahájiť namiesto otvoriť, začať; ovšem či ofšem namiesto pravda, ale, no; previesť namiesto urobiť, vykonať, vyhotoviť; predať namiesto odovzdať, ale počúvame aj staf, vóla, kde ste bol namiesto kde ste boli a tak ďalej. Pochopiteľne, veľká zodpovednosť za úroveň spisovného jazyka patrí jazykovedcom slovakistom, ale aj štátu i parlamentu, ktorý schválil dobrú vec — zákon o štátnom jazyku. Treba si však uvedomiť, že aj takýto zákon, aby jeho litera žila, potrebuje konštruktívny vzťah celého národa k svojmu spisovnému jazyku.

K. PALKOVIČ: Slovenčina je od čias kodifikácie zdrojom útokov. Vezmime si Kollárove spisy Hlasové, hlasistov koncom storočia, obdobie Vážneho za prvej republiky, komunistický režim až po súčasnosť. Z jazyka sa pričasto stáva politikum.

R. KRAJČOVIČ: Každý národný jazyk je vždy isté politikum, pretože je to vec verejná a je znakom pospolitosti s duchovnými i prírodnými hodnotami, s územím, ktoré často bývajú v sfére záujmu najmä susedov. No najmä spájanie národného jazyka s politickými či mocenskými cieľmi býva príčinou, že sa stane predmetom sporov alebo útokov. Naše národné dejiny boli veľmi výrazne poznačené takýmito spormi, útokmi proti slovenčine i "útekmi" od nej. Už z predspisovného obdobia sú známe "úteky" od nej pre jej údajnú nespôsobilosť byť jazykom reprezentatívnym pre jej ľudovosť. V spisovnom období už v čase bernolákovcov k "útekom" sa pridali aj útoky proti spisovnej bernolákovskej podobe z pera J. I. Bajzu, lebo si myslel, že "čeština a slovenčina jednej matky dcéry sú". Zo štúrovského obdobia sú známe útoky proti spisovnej slovenčine štúrovského typu zástancov biblickej češtiny. Zvlášť nevyberané sú útoky Launerove, ktorý spolu biblickú češtinu prirovnával k obrazu Rafaelovej madony a štúrovskú slovenčinu k nepodareným kresbám turčianskych šafraníkov. Potom prišli hlasisti a s nimi známy útok M. Hodžu proti Bernolákovej a Štúrovej "odluke", t. j. odvahe kodifikovať slovenčinu. Po vzniku spoločného česko‐slovenského štátu k bojovníkom v aréne, mimochodom už tak trochu schátranej, pribudli bojovníci za "českoslovenčinu", a to už v mene ústavy.


strana 62

Vtedy ktosi spisovnej slovenčine veštil ešte štyridsať rokov existencie, neskôr v rokoch šesťdesiatych bolo sto rokov. Štyridsiatka určená na zánik už dávno prešla a slovenčina je tu, z novšej smrť veštiacej lehoty čas ukrajuje, uvidíme. Áno, s podobnými výpadmi proti slovenčine sa stretávame aj dnes, a to z pera niektorých publicistov, ale aj odborníkov či "odborníkov". Iste je zaujímavé, že stratégiu doterajšie výpady majú spoločnú. Útoky na slovenčinu, ktorá im je jazykom neperspektívnym, štruktúrne nepevným, bez histórie, sa spájajú s útokmi na jej nositeľa ako pospolitosti "nižšej kvality" či "stáda", ako sa vyjadril nedávno istý publicista, alebo aj s výpadmi na našich národných dejateľov. Podivuhodné je na tom to, že aj dnes sa to robí bez znalosti veci a bez toho, že by sa aspoň prelistovala dnes už bohatá literatúra o pôvode a vývine slovenčiny.

(Literárny týždenník 9, 1996, č. 1, s. 10)

Dar slova

je nepochybne jedným z najväčších. Slovo nás sprevádza od kolísky po hrob. Od prvého materinského privítania neartikulovaného plaču až po posledné slabiky, po šepot zaclonený stratou vedomia.

Kým sa však nad životom uzavrie oblúk, koľko radosti i žiaľu prinesie slovo už od začiatku, od vstupu do spoločenstva! Jeho vyslovenie je jednou z najväčších radostí, dôkaz, že človek nie je nemý, odsúdený na mlčanie. A potom sa už začína čudesná hra so slovom, kým nevnikneme do zákonov reči a jej hovoreného a napísaného bohatstva, kým sa nenaučíme do slov obliekať svoje city a myšlienky, svoje bytie.

Koľko nádherných podôb sa vytvorilo z tohto stavebného materiálu v piesni a modlitbe, v poézii, dráme, próze, eseji, v odkrývaní tajomstiev života. Človek si doň zakódoval svoje bytie medzi nebom a zemou za dlhé veky existencie.

V slove je zaznačené aj naše bytie. S pomocou slova (nie meča) sme sa stali svetoví, keď do reči našich prapredkov múdri solúnski bratia, svätý


strana 63

Cyril a Metod, preložili Ježišovu blahozvesť. Boli sme štvrtí na svete v preklade takého nádherného svedectva a posolstva. Na tom nič nezmenia naši nežičlivci na rôznych svetových stranách Európy, ak sa len my sami nevzdáme dedičstva otcov.

Po veľkomoravskom rozkvete — pád. A opäť storočia zápasu o slovo. Koľko námahy a múk to stálo, kým sa k nám vrátilo právo na slovo! Ale koľko prevzácnych osobností v tom zápase vystúpilo na horizont národného života. Pravdaže, boli aj húfy dezertérov, zhavranených bratov, ktorí vlastnú, nádherne ohybnú reč, schopnú vysloviť i najzložitejšie myšlienkové pochody, najprudšie a najjemnejšie city, pokladali za drevenú a zradne ju opúšťali za misu šošovice, za tridsať strieborných na najrôznejších postoch...

...slovom sme si vytvorili duchovnú klenotnicu, pri spomienke ktorej nás nemusí kváriť pocit menejcennosti. Slovo nás zachránilo pred zánikom, pomohlo nám rásť duchovne a rozvíjať sa hmotne. Slovo nám pomáha i dnes dosahovať méty najvyššie.

Slovo treba však strážiť najmä dnes, keď má k nemu prístup skoro každý, keď sa jeho používaním snaží veľké množstvo ľudí uplatniť v živote, keď je dosť profesionálov na neprofesionálnej úrovni. Sme svedkami, že sa náš človek naučil hovoriť, dokonca veľa hovoriť aj o ničom, menej narábať s pojmami, obraznosťou, tvarmi a skladbou slov. Stretávame sa, žiaľ, aj so znehodnotením slova: v televízii, rozhlase, v novinách, na schôdzach, v parlamente... ale aj v množstve zlých prekladov "trhovej", erotikou, pudmi a vášňami vyznievajúcej literárnej produkcie.

V tomto trhovom chaose treba viac ako inokedy strážiť dar slova ako najvzácnejšiu hodnotu odovzdávanú nám ako dedičstvo na svitaní našej národnej histórie.

Ján Medveď

(Literárny týždenník 9, 1996, č. 2, s. 5)


strana 64

NAPÍSALI STE NÁM

Vieš čo, neviem

Nevedel som sa zorientovať v spleti ulíc nového sídliska, hoci som mal v ruke plánik, ktorý mi nakreslil priateľ, aby som ho ľahšie našiel. Opýtal som sa preto šarmantnej dámy, ktorá šla okolo: — Prosím vás, kde je tu ulica Andreja Kmeťa? Zdalo sa, že rozmýšľa, ale po chvíľke záporne zakrútila hlavou. — Viete čo, neviem.

V obchode sa minula minerálka, ktorou si pomáham liečiť chorý žalúdok. Na otázku, kedy čakajú ďalšiu zásielku, mi predavačka odpovedala: — Viete čo, neviem.

Aby sme zachovali tradičnú triádu, ešte jeden príklad z náhodne vypočutého telefonátu: — Viete čo, neviem (či prídem).

Ako nám len tá naša rodná reč rastie do krásy! Ako sa len usilujeme vyjadrovať stručne, no hlavne jasne a jednoznačne! Mám o tom napísať aj Vašej redakcii? Viete čo, neviem. Ale hádam — predsa!

Juraj Pertzian, Zvolen

Slovenčina je diferencovaný národný jazyk a jeho podoby tvoria dialektickú jednotu. — Súčasná slovenčina je zložitý útvar, lebo sa v nej rozlišujú podoby odlišné z hľadiska základných vlastností jazyka: miestne nárečia, spisovný jazyk so svojimi štýlmi a sociálne náreiča (slangy). Tieto podoby národného jazyka tvoria dialektickú jednotu: vo svojom vnútornom vývine sa spravujú vlastnými zákonitosťami a zároveň sa vzájomne ovplyvňujú.

J. Ružička: Tézy o slovenčine. Kultúra slova, I, 1967, s. 34.