Obsah
strana 321
**JÁN FINDRA**
Človek sa odpradávna potreboval kontaktovať s druhým človekom. Výmena myšlienok, výmena základných informácií bola priam existenčnou nevyhnutnosťou. Predovšetkým pri kolektívnych pracovných úkonoch sa predpokladala spolupráca, ktorú bolo možné zabezpečiť iba na základe vzájomnej komunikácie. V istom období vývinu ľudskej spoločnosti sa ako výlučný komunikačný prostriedok začal využívať jazyk.
Jazyk je bytostne spätý s existenciou ľudskej spoločnosti. Pritom platí, že aj existencia spoločnosti je viazaná na jazyk. Človek je nositeľom, tvorcom i zdokonaľovateľom jazyka, jazyk zas udržuje ľudí pohromade, spája a stmeľuje ich ako národné i sociálne spoločenstvo. Preto je prirodzená analógia medzi vývinom spoločnosti a vývinom jazyka.
Na historickej osi existujú jazyk a spoločnosť ako vzájomne späté systémy, ktoré sú prepojené mnohorakými väzbami. Predovšetkým jazyk citlivo reaguje na vývinové zmeny v spoločnosti. Tak ako sa spoločnosť postupne pretransformúvala na zložitý, vnútorne diferencovaný systém, aj jazykový systém sa postupne reštrukturoval, a tak reagoval na nové vyjadrovacie potreby spoločnosti. Odrazilo sa to najmä na jeho štýlovej diferenciácii, čo sa vzápätí premietlo aj do štylistickej diferenciácie jazykových (výrazových) prostriedkov zo všetkých rovín jazykového systému. Pravdaže, najvýraznejšie sa tieto zmeny odrážajú v lexike. Slovná zásoba takmer
strana 322
bezprostredne reaguje na pohyb v spoločenskom systéme. Len čo sa v spoločenskom organizme objaví nová sféra spoločenského života a práce, vzápätí na nové vyjadrovacie potreby reaguje lexika. Takto sa v jazyku odzrkadľuje aj preskupovanie sociálnych, spoločenských a politických vzťahov v spoločnosti. Konkrétne sa to prejavuje tak, že isté slová sa prestávajú používať, prípadne sa používajú menej, iné zas akoby znova ožili, ich frekvencia v jazyku sa zvýši a navyše sa objavujú i nové slová (prevzaté z iných jazykov alebo novoutvorené), ktorými sa označujú nové skutočnosti. Nebolo by ťažké uvádzať viacero príkladov na všetky uvedené možnosti, napríklad aj na zmeny slovníka aktuálnych textov vytvorených v ostatných piatich rokoch. Na ilustráciu: konsenz, konsenzus, privatizácia atď.
Analógiu medzi vývinom jazyka a vývinom spoločnosti však možno sledovať aj na iných úrovniach, takpovediac v hĺbkových podložiach ich zložitých štruktúr. Ak v začiatkoch svojho vývinu bola spoločnosť zacielená predovšetkým na zabezpečovanie svojich existenčných (materiálových) potrieb, veľmi zavčasu sa začala vymaňovať z tejto pragmatickej nevyhnutnosti a začala sa upriamovať aj na vyššie, duchovné kvality svojho jestvovania. Popri existenčnej účelovosti a materiálovej ukotvenosti si človek začal uvoľňovať (nachádzať) priestor pre svoju predstavivosť i fantáziu. Tak ako oslobodzoval svojho ducha, do jeho života vstupovala emocionalita a zrejme zároveň i estetické cítenie a cit. Nie iba tvrdý existenčný zápas, ale aj očarenie z vecí a vecičiek, ktoré ho obklopovali, i radosť z tvorivého počinu napĺňali život človeka.
Táto polarizácia a zároveň symbióza vecnosti a estetickosti, racionálnosti a emocionálnosti našla svoj výraz aj v jazyku, a to najmä v štylistike, v štylistických danostiach a možnostiach jazykových prostriedkov. Prvky jednotlivých rovín jazykového systému — lexikálne prostriedky predovšetkým — sa štrukturujú na princípe tzv. binárnych opozícií. Na tomto princípe sa do funkčnej väzby dostávajú protikladné skupiny prvkov, ktoré sú späté vzťahom podobnosti i odlišnosti. Nejde tu však o kategorickú polarizáciu prvkov jazykového systému, lebo každá dvojica z protikladných súborov je na seba viazaná aj vzťahom podobnosti.
Napríklad dvojica slov jesť a žrať sú ako synonymá sémanticky a štylisticky vo vzťahu podobnosti i odlišnosti. Všimnime si teraz ich štylistiku
strana 323
(vzťah odlišnosti), ktorá predurčuje ich funkčné možnosti, hovorí o ich textovom uplatnení. Slovo jesť je nocionálne pomenovanie. Zároveň je to bezpríznakový a neutrálny prostriedok. Toto jeho štylistické určenie je pre používateľa jazyka (tvorcu textu) signálom, že ho môže využívať bez obmedzenia. Znamená to, že ho možno použiť v akomkoľvek type textu bez ohľadu na jeho štýlové a žánrové zaradenie.
Iný je vzťah medzi autorom, textom a výrazovými možnosťami slova žrať. Ide o emocionálno-expresívne pomenovanie, ktoré ako štylisticky zafarbené je zároveň príznakovým prostriedkom. V porovnaní so slovom jesť je jeho textové uplatnenie výrazne obmedzené. V objektívnych štýloch verejného styku sa slovo žrať môže použiť iba na základe veľmi prísneho výberu. Ak ho autor v takom texte využije, spravidla ide nielen o porušenie slohovej normy, ale aj o nerešpektovanie zásady spoločenskej vhodnosti vyjadrovania. V kontexte nocionálnych prostriedkov príznačných pre verejné vecné texty sa slová typu žrať pociťujú ako nevhodné, prečnievajú nad ostatné výrazové prostriedky, poukazujú nielen na seba, ale aj na autora, ktorý takto nevhodne narušil štylistiku svojho textu. Autor sa v tomto prípade spoločensky degraduje rovnakým spôsobom, ako keby do divadla, kde sú ostatní návštevníci v spoločenskom oblečení, prišiel v teplákoch alebo v montérkach.
Slovo žrať je teda silný výrazový prostriedok, ktorý v neutrálnom kontexte pôsobí ako gestačný prvok. Na svoje uplatnenie potrebuje primerané textové prostredie. V takomto prostredí, teda aj v primeranej komunikačnej situácii v spolupráci s rovnorodými jazykovými (resp. aj mimojazykovými) prostriedkami zabezpečuje štýlovú a žánrovú vyváženosť a homogénnosť konkrétneho textu. V takomto textovom začlenení nezradí svoju štylistiku (výrazová gestačnosť), jeho použitie sa nepociťuje ako nevhodné. Naopak, jeho uplatnenie je spravidla funkčne opodstatnené. Potvrdzuje to aj replika poručíka Kľaku z Jašíkovho románu Mŕtvi nespievajú: "Kto by to svinstvo žral?" V prostredí východného frontu počas 2. svetovej vojny, kde na slovenských vojakov na každom kroku číhala smrť, bolo takéto drsné vyjadrovanie celkom prirodzené. A tak autor repliky jedlo (vychladnutú skôrovatenú kašu) označí slovom svinstvo a na pomenovanie činnosti jesť využije synonymum žrať. Tieto silné výrazy poukazujú na jeho individuálny stav i náladu, zároveň však hovoria aj o celkovej situácii slovenských
strana 324
vojakov, ktorí sú na hranici ľudskej, fyzickej i morálnej krízy. V tejto súvislosti stačí pripomenúť premeny slovníka (vyjadrovania) poručíka Kristeka. Ten sa po príchode na východný front pohoršuje nad tým, ako sa vyjadrujú nielen vojaci, ale aj dôstojníci. Sám sa vyjadruje "salónne", čo v tomto prostredí pôsobí nielen výstredne, ale aj komicky. Dlhší pobyt v tomto symbolicky i fakticky zavšivavenom prostredí, v prostredí výbuchov mín a granátov, strachu a smrti mení aj životnú i jazykovú optiku poručíka Kristeka. Z jemného mešťana sa stáva tvrdý vojak, ktorý v alkohole hľadá útechu i zabudnutie. Stáva sa jedným z mnohých, čo sa odráža aj na jeho vyjadrovaní. Zabúda na svoje slušné spôsoby, opúšťa salónne vyjadrovanie a tiež sa začína vyjadrovať ako "najposlednejší paholok".
Obrazne povedané, slovo žrať a podobné emocionálno-expresívne prostriedky sú vo vyjadrovaní teplákmi alebo montérkami. Zrejme nikto nepochybuje o tom, že toto oblečenie väčšina z nás vo svojej bežnej výbave potrebuje. Okopávať záhradu alebo miešať betón na stavbe garáže nepôjdeme v smokingu, ale ani v bežnom spoločenskom oblečení, ktoré používame vo verejnom prostredí. Bolo by to nielen nevhodné, ale aj smiešne. Aj robotník sa pred vstupom na svoje pracovisko vo fabrike prezlečie do montérok, no po práci sa opäť prezlečie do tzv. slušných šiat.
Tak ako v bežnej životnej praxi potrebujeme domáce i pracovné oblečenie, rovnako potrebujeme aj expresívne pomenovania typu žrať. Aj toto slovo má presne vymedzené sféry styku a dorozumievania, kde ho možno bez výraznejšieho obmedzenia používať. Takýmto domovským prostredím, kde je dosť funkčných možností na uplatnenie expresívnych prostriedkov, je predovšetkým oblasť bežného jazykového styku v súkromnom prostredí. Tu slovo žrať môže byť výrazom bezprostredného vzťahu medzi podávateľom (autorom) a prijímateľom (adresátom). Môže byť aj gestačným prostriedkom afektívneho vyjadrovania (porovnaj výpoveď "Žer už konečne tú polievku!"). V každom prípade však platí, že expresívne prostriedky, a platí to aj o pejoratívnych slovách typu žrať, sú rovnocenné s nocionálnymi prostriedkami. Tie aj tie treba využívať funkčne, s ohľadom na charakter štýlotvornej situácie, v súlade s cieľom a zámerom, ktorý svojím vyjadrením sledujeme. V bežnom súkromnom rozhovore pri pive sotva dáme prednosť náročným terminologickým pomenovaniam z oblasti náučného štýlu, tak ako vo vedeckej štúdii nebudeme používať familiárne
strana 325
expresívne slová. Táto požiadavka funkčnosti je osobitne aktuálna v umeleckej literatúre, ktorá nepozná výrazové tabu. Znamená to, že v umeleckom texte môže autor použiť akýkoľvek výrazový prostriedok v rozmedzí pólov nocionálnosť — expresívnosť, dokonca aj vulgarizmus. Musí to však byť v súlade s celkovým ustrojením umeleckej štruktúry, s autorským zámerom, jeho individuálnym štýlom, ako aj s estetickým ladením (zacielením) umeleckého diela. Podobne citlivý postoj pri výbere výrazu sa žiada v oblasti publicistiky, predovšetkým v beletristických žánroch, kde sa tiež krížia nocionálne prostriedky s emocionálno-expresívnymi. Ba v prísnom výbere, s jemným citom pre funkčnosť sa expresívne prostriedky môžu uplatniť aj v analytických žánroch, napr. v komentári.
V súvislosti so stručným rozborom štylistiky, a teda funkčných možností opozitnej dvojice slov jesť a žrať si pripomeňme ešte nádherný paradox jazyka. Sú komunikačné situácie, v ktorých sa tieto slová používajú takpovediac v obrátenom funkčnom garde. V dedinskom prostredí v gazdovskom dome sa manželka sotva obráti na muža s otázkou: "Už si dal tým sviniam jesť?" V tejto výpovedi je vhodné slovo žrať, ktoré v nej stráca svoju pejoratívnu príchuť. Neupozorňuje na seba, práve ono zabezpečuje výrazovú harmóniu, zosynchronizúva použité prvky do štýlovej jednoty a čistoty vzhľadom na potreby špecifickej komunikačnej situácie. Naopak slovo jesť je v tomto jazykovom a mimojazykovom kontexte použité nevhodne, pociťuje sa ako nenáležité výrazové gesto. V inej situácii, pravdaže, by sa takéto narušenie výrazovej harmónie mohlo využiť ako prostriedok humoru. V humoristicko-satirických textoch autori tieto možnosti jazyka úspešne využívajú.
Ako ukazujú aj uvedené príklady, bude výhodné vrátiť sa k pojmu domovská príchuť výrazu. Každý prvok, lexikálne prostriedky predovšetkým, má svoju domovskú oblasť, ktorá je jeho prirodzeným textovým priestorom. V tomto svojom prostredí výrazový prostriedok "zapadne" do kontextu rovnorodých, štýlovo primeraných, príbuzných prostriedkov, "splynie" s nimi, a tak skromne (prirodzene) zabezpečuje štýlovú a žánrovú jednotu a homogénnosť textu. Presadený do iného, cudzieho textového prostredia sa takýto prvok dostáva do kontrastu s výrazovým okolím, upozorňuje na seba ako cudzorodý prvok. Pritom sa rovnako správa nocionálny prostriedok (napr. odborný termín) v hovorovom texte, ako aj expresív-
strana 326
ny prostriedok vo vecnom verejnom texte. Takáto výrazová disharmónia sa považuje za slohovú chybu. Zámerne sa využíva pri budovaní humorných a satirických textov, aforizmov a pod.
Významný — z hľadiska výberu výrazu v čase tvorby konkrétneho textu podstatný — je iný rozdiel medzi nocionálnymi a emocionálno-expresívnymi prostriedkami. Nocionálne prostriedky, ktoré sú zároveň bezpríznakové a neutrálne, tvoria ako štylémy relatívne homogénnu skupinu. Vnútorne sa členia iba z morfologického hľadiska; sú to podstatné mená, slovesá, príslovky atď. Naproti tomu expresívne prostriedky, ktorých jadro tvoria emocionálne prostriedky, sa členia do viacerých skupín na osi kladná — záporná emocionalita. To umožňuje autorovi, aby mohol vo svojom prejave vyjadriť nielen rozmanité odtiene citov, ale aby zároveň reprezentoval svoj postoj k obsahu jazykového prejavu a prípadne aj k adresátovi (porovnaj výpoveď "Žer už konečné tú polievku!"). Napr. oproti nocionálnemu jesť stojí celý rad emocionálne odtienených expresív: žrať, hltať, futrovať sa, napchávať sa, baštiť, chniapať, papať, papkať, papinkať, žrankať, hamkať, haminkať. Spolu s nocionálnym variantom vytvárajú tieto slová viacčlenný synonymický rad (minimálne dvojčlenný), z ktorého si podávateľ intuitívne alebo cieľavedome vyberá podľa cieľa a zámeru, ktorý svojím vyjadrením sleduje. Synonymický rad vlastne tvorí aj pozadie tzv. prepínania kódu.
Podstata prepínania kódu je založená na schopnosti podávateľa (hovoriaceho) reagovať na zmenu niektorého z komponentov, ktoré určujú charakter komunikačnej situácie. Konkrétne to možno ilustrovať takto. Predstavme si rodinné dedinské prostredie. Rodičia obvykle medzi sebou i so susedmi komunikujú v nárečí. Syn — študent, ktorý perfektne ovláda spisovnú formu národného jazyka, sa doma s rodičmi rozpráva nárečím. Je to výraz intímneho vzťahu medzi nimi. Vtom príde na návštevu synov profesor. Chlapec vzápätí prepne kód: opustí nárečové výrazivo a celkom prirodzene začne používať výrazové prostriedky spisovného jazyka. Zareagoval tak na zmenu komunikačnej situácie. Medzi ním a profesorom je spoločenský odstup, ktorý sa prezentuje i navonok, v jazyku. Pravdaže, aj rodičia sa snažia prepnúť na spisovný jazyk, hoci sa im to nemusí dariť v úplnosti. Podobne možno prepínať z familiárneho tónu na vecný, zo žartovné-
strana 327
ho na vážny, z pejoratívneho (vulgárneho) na jemný, spoločensky primeraný, z hovorového (všeobecného) na intelektuálny (odborný, presný) atď.
Vráťme sa teraz k myšlienke, že človek sa odpradávna kontaktoval s druhým človekom, aby si navzájom vymieňali myšlienky a odovzdávali potrebné informácie. Dnešný moderný človek žije v zložitom, bohato štruktúrovanom sociálno-spoločenskom systéme. V tomto systéme sú omnoho diferencovanejšie, náročnejšie a zložitejšie aj interakcie medzi členmi spoločnosti. Komunikačné akty sa, pravdaže, naďalej odohrávajú v súkromnom prostredí, no ich podstatná časť sa uskutočňuje vo verejnom prostredí. Pritom aj sféry spoločenského styku a dorozumievania sú omnoho bohatšie členené. Odlišné vyjadrovacie potreby si v každej z týchto sfér vyžadujú odlišnú prácu s jazykom, s výrazovými prostriedkami. Navyše aj vo verejnom prostredí popri písomných prejavoch sa čoraz viac uplatňujú ústne prejavy. A čoraz častejšie sú to prejavy nepripravené, spontánne. To kladie nové, vyššie nároky na používateľa jazyka, tvorcu jazykového prejavu.
Jazyk sám je na tieto nové úlohy dokonale pripravený. Na princípe pars pro toto sme si na pozadí vzťahu medzi nocionálnosťou a expresívnosťou ilustrovali bohaté výberové (výrazové) možnosti synonymie. Pritom aj synonymia je horizontálne i vertikálne oveľa bohatšie členená. Bohatstvo výberu výrazov však nie je založené iba na synonymii. Podávateľ má k dispozícii polysémiu, antonymiu, ako aj nevyčerpateľné možnosti obrazných potencií jazyka. Syntax mu zas ponúka syntaktické konštrukcie diferencované na osi jednoduchosť — zložitosť, nocionálnosť — expresívnosť. A keďže slovenský slovosled nie je formalizovaný, aj cezeň má autor možnosť dolaďovať plasticitu vety a textu. Pravda, celková logika a zmysluplnosť jazykového prejavu je podmienená aj tým, ako autor dokáže dômyselne, funkčne komponovať hĺbkovú (obsahovú) a povrchovú (jazykovú) štruktúru svojho textu.
Ako vidieť, jazyk je dostatočne pripravený na to, aby sa za pomoci jazykového materiálu v priestoroch diferencovaných textov v celej zložitosti a v najjemnejších odtienkoch premietol emocionálny a intelektuálny svet moderného človeka. V tomto zmysle je slovenčina na úrovni najvyspelejších jazykov Európy a sveta. Ak napriek tomu mnohé — najmä ústne — jazykové prejavy sú myšlienkovo sterilné, jazykovo chudobné, štýlovo
strana 328
a žánrovo neprimerané, štylisticky prázdne a vágne, často nadbytočne expresívne, pejoratívne až vulgárne a navyše kompozične roztrieštené, nie je to problém jazyka, ale jeho používateľa.
Jazyk je totiž prvotne sociálny (spoločenský) fenomém. Tvorba textu je však výsostne individuálny akt. Dvojnásobne to platí o improvizovaných ústnych jazykových prejavoch. Isteže, aj tento akt tvorby textu sme si osvojovali prirodzene, na základe empírie a analógie. Ale najmä ak so svojím ústnym prejavom vystupujeme verejne, nevystačíme iba s intuíciou, a najmä nie s "odvážnou" improvizáciou. Bez dôkladnej prípravy, bez vecného zázemia a bez dôvernej znalosti jazyka improvizuje iba nezodpovedný človek alebo ľahtikársky suverén.
Nesmieme totiž zabúdať, že v texte v úplnosti, v celom intelektuálnom a emocionálnom rozmere prezentujeme svoju osobnosť. Text — a teda jazyk — je nevyhnutná vstupenka do spoločenstva iných ľudí. Je to aj naša osobná značka, ktorá spriezračňuje náš vnútorný svet i naše ľudské kvality. Ako v zrkadle sa v ňom odráža nielen naša duša, ale aj naše chápanie sveta i naše danosti a schopnosti. Ale — to najmä — text nehovorí len o našej úcte k jazyku, ale predovšetkým o našej úcte k sebe samým. A keďže text zvyčajne adresujeme konkrétnemu prijímateľovi, cezeň prezentujeme aj svoj vzťah k partnerovi v komunikácii. V skutočnosti takto, prostredníctvom textu, jeho jazykového zázemia a myšlienkového podložia vyslovujeme aj úctu k svojmu blížnemu.
V konečnom dôsledku text a jazyk v texte (jazyk textu) je aj mierou našej osobnej zodpovednosti.
**PAVEL HOLLÄNDER**
Azda nikdy predtým v našich dejinách sme neboli svedkami takého množstva nových právnych predpisov prijímaných v takom krátkom čase, ako je to v týchto rokoch. Nové právne predpisy sa doslova dostali do "kuchyne" každej domácnosti. Ako je to však pri obozna-
strana 329
movaní sa s ich obsahom? Je jazyk, v ktorom je vyjadrený ich obsah, t. j. právny jazyk, totožný s bežným spisovným jazykom, alebo to tak nie je? Čo je potrebné na to, aby bolo možné porozumieť obsahu týchto predpisov?
Právny jazyk sa zaraďuje do odborného štýlu spisovného jazyka a od bežného jazyka sa odlišuje lexikou aj štylistikou. Právny jazyk je jazyk, ktorým sú sformulované pramene práva (to znamená najmä právne predpisy), ako aj akty aplikácie práva (rozhodnutia súdov, orgánov verejnej správy). Právny jazyk je teda jazyk štátnomocenskej regulácie na všeobecnej a individuálnej úrovni.
Slovná zásoba právneho jazyka obsahuje len časť slovnej zásoby bežného spisovného jazyka. Nezahŕňa napríklad citoslovcia, slová vyjadrujúce city a pocity (lásku, smútok, potešenie a pod.). Slová bežného spisovného jazyka si v právnom jazyku zachovávajú buď svoj pôvodný, nezmenený význam (napr. slovesá, spojky, zámená, ale aj termíny ako vzdelanie, veda, kultúra atď.), alebo je ich význam spresnený (napr. termíny domácnosť, blízka osoba), alebo pozmenený (napr. územie republiky — v tomto príklade pozmenený v tom zmysle, že zahŕňa okrem suchozemského povrchu vnútri štátnych hraníc aj vnútorné vody, pobrežné vody, priestor pod aj nad suchozemskou i vodnou časťou štátneho územia, ako aj ďalšie územia alebo predmety, na ktorých štát vykonáva štátnu moc podľa medzinárodného práva, ako sú napríklad územia diplomatických misií, lode či lietadlá). V slovnej zásobe právneho jazyka sa možno stretnúť aj s odbornou terminológiou (napr. chemickou, geologickou, stavebníckou). Lexika právneho jazyka napokon obsahuje slová a slovné spojenia, ktoré sú vlastné len jemu a nie sú súčasťou bežného spisovného jazyka alebo jazyka iných odborov (napr. vecné bremeno, vecné právo, prokúra, zmluvná pokuta).
Od právneho jazyka treba odlíšiť právnický jazyk, ktorý je jeho metajazykom, je jazykom právnikov hovoriacich o práve. Je to jazyk právnej vedy, právnej praxe i právny slang.
Z regulatívnej funkcie, t. j. z funkcie jazykového vyjadrenia mocenskej regulácie, vyplýva požiadavka jednoznačnosti a presnosti právneho jazyka. Táto vlastnosť je spojená s podstatou právnej regulácie, ktorou je znižovanie entropie (neurčitosti) v spoločnosti (právo v tomto zmysle je vlastne
strana 330
dodaním informácie z riadiaceho do riadeného systému, pričom tieto systémy sa vždy viac alebo menej prekrývajú).
Jednou z podmienok efektívneho uskutočňovania práva je teda presné vyjadrenie obsahu mocenskej regulácie, t. j. presné určenie podmienok nastúpenia normatívneho tlaku a veľmi presné určenie jeho obsahu i následkov jeho porušenia. Jednoznačnosť je obmedzením (vylúčením) jednak viacznačnosti a jednak nepresnosti.
Zexaktňovanie právneho jazyka sa pritom dosahuje jeho formalizáciou nielen v lexikálnej oblasti (v oblasti používaných termínov), ale aj v štylistickej oblasti. V súvislosti so zexaktňovaním v lexikálnej oblasti možno spomenúť, že v právnej teórii sa za náležitosti právnych termínov považuje jazyková správnosť, odborná, teda právna správnosť, jednoznačnosť, presnosť, ustálenosť a zreteľnosť. Napríklad požiadavka jednoznačnosti právnej terminológie, t. j. konštantného používania právnych termínov, spočíva vo vyjadrení určitého pojmu rovnakým termínom (vylúčenie synonymie) a naopak, v spojení určitého termínu vždy s rovnakým pojmom (vylúčením homonymie a polysémie). Keďže v práve je vždy všetko zložitejšie, než hovorí všeobecné pravidlo, tak aj požiadavku jednoznačnosti nemožno chápať a jej splnenie vyžadovať absolútne. Legislatívna prax pozná prípady prípustnosti napríklad polysémie. V takýchto prípadoch však musí byť z kontextu použitia termínu zrejmá aj jeho významová odlišnosť. Zákonník práce napríklad používa v rozdielnom význame termín podmienky: v prvom prípade vo význame "pracovné podmienky", v druhom "právne podmienky". Z kontextu pritom vyplýva významová odlišnosť termínu.
Okrem regulatívnej funkcie právny jazyk spĺňa aj informačnú funkciu, t. j. funkciu jazykového sprostredkovania mocou požadovaného alebo dovoleného správania. Informačná funkcia právneho jazyka je spojená s požiadavkou jeho zrozumiteľnosti. Nevyhnutnosť zrozumiteľnosti právneho jazyka, bez ktorej právny jazyk nespĺňa a nemôže spĺňať ani regulatívnu funkciu, si zákonodarcovia dobre uvedomovali už v minulosti. Napríklad v období panovania Márie Terézie v Uhorsku existovala inštitucionálne vytvorená funkcia nazývaná buta ember (doslova sprostý človek). Touto funkciou bol poverený človek priemernej inteligencie a základného vzdelania. Jeho úloha bola v tom, že čítal návrhy všetkých
strana 331
právnych textov a potom pred osobitne zriadenou komisiou oznamoval ich obsah "svojimi slovami". Ak jeho správa nebola dostatočne adekvátna skutočnému obsahu návrhu, komisia uznala návrh za nie celkom zrozumiteľný a vrátila ho na prepracovanie.
Svojho času bola u nás v tejto súvislosti veľmi populárna téza o "zľudovení" právneho jazyka. Odstraňovanie zaužívaných odborných právnických termínov, s ktorým bolo takéto "zľudovenie" spojené, prinieslo ako svoj dôsledok presný opak pôvodného zámeru — namiesto zrozumiteľnosti nezrozumiteľnosť. Napríklad termín ušlý zisk bol nahradený "stručným, jednoduchým a zrozumiteľným" termínom to, čo by bola poškodená organizácia pri pravidelnom behu vecí dosiahla, keby nebola nastala škodlivá udalosť.
Porozumenie právnemu jazyku nie je totiž len v jeho zrozumiteľnosti, ale aj v predporozumení (z nem. Vorverständnis). Predporozumenie obsahuje popri ovládaní bežného spisovného jazyka aj poznanie pojmov jednotlivých oblastí práva, poznanie prameňov práva a pravidiel konštruovania právnych noriem, ako aj poznanie interpretačných právnych postupov.
V tejto súvislosti možno poznamenať, že aj zákonodarca počíta s potrebou "predporozumenia" pri pochopení obsahu právnych predpisov a z toho dôvodu napríklad v ustanovení § 5 Občianskeho súdneho poriadku ukladá súdom povinnosť poskytovať účastníkom konania poučenie o ich procesných právach a povinnostiach.
Vo vzájomnom vzťahu požiadaviek na presnosť a zrozumiteľnosť právneho jazyka tak vzniká protirečenie. Zvyšovanie jednoznačnosti, presnosti právneho jazyka, a teda zvyšovanie usporiadanosti, exaktnosti (znižovanie entropie) vedie k nezrozumiteľnosti, k zníženiu informačnej hodnoty práva (a teda k zvyšovaniu entropie) a naopak.
Vzniká tým paradox právneho jazyka: Zvyšovanie presnosti, exaktnosti vedie k nezrozumiteľnosti a naopak, zvyšovanie zrozumiteľnosti vedie k znižovaniu presnosti. Znižovanie entropie presnosťou vedie teda k jej zvyšovaniu nezrozumiteľnosťou.
Riešenie paradoxu právneho jazyka je vo vzájomnom pomere, vo vyváženosti obidvoch funkcií právneho jazyka a z nich vyplývajúcich vlastností právneho jazyka. Ale nielen v tom. Riešenie paradoxu právneho jazyka je spojené súčasne s právnou kultúrou spoločnosti, s odmietnutím vulgarizácie práva a právneho poznania.
strana 332
**KATARÍNA HEGEROVÁ**
Zákony, vyhlášky, vládne nariadenia, výmery a podobné spoločensky závažné texty majú celospoločenský dosah, a tak ich jazyková stránka významnou mierou ovplyvňuje jazykové vedomie používateľov jazyka, pre ktorých sú tieto právnické texty záväzné.
Spoločnou črtou zákonov, vyhlášok, výmerov a podobných textov je ich príslušnosť k administratívnemu štýlu. Spájajú ich teda špecifické vlastnosti, s ktorými súvisí aj výber typických jazykovo-kompozičných prostriedkov: knižnosť, adresnosť, importovanosť, enumeratívnosť a objektívnosť, ako aj verejnosť, písomnosť a presnosť (Mistrík, 1985, s. 448 a n). Všetky tieto vlastnosti administratívneho štýlu možno dokumentovať na rovine lexiky, morfológie i syntaxe.
Lexika týchto dokumentov je prísne neutrálna. Vyznačuje sa vysokou frekvenciou pojmových slov. Jej osobitosťou sú druhotné predložky, ktorých bohatá frekvencia súvisí so schematickosťou a stereotypnosťou administratívnych prejavov. Osobitným znakom týchto textov je častý výskyt trpných príčastí, prechodníkov a pasívnych konštrukcií netypických pre slovenčinu, čo súvisí s importovanosťou tohto štýlu. Časté sú kancelarizmy, skratky, značky a multiverbizované jazykové prostriedky (pozri Encyklopédia jazykovedy, 1993, s. 52 a n.).
Keďže tieto texty vo veľkej miere ovplyvňujú jazykové vedomie širokej škály používateľov jazyka, je osobitne dôležité, aby sa im venovala primeraná pozornosť nielen z vecnej, ale aj z jazykovej stránky.
Materiál, ktorý tu analyzujeme, sme získali excerpovaním návrhov zákonov a vyhlášok predkladaných na rokovanie vlády Slovenskej republiky, resp. na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky v období od mája do októbra 1995, ako aj zákonov už publikovaných v Zbierke zákonov.
V analyzovanom materiáli si všímame najčastejšie lexikálne, morfologické i syntaktické nedostatky s cieľom pomôcť tým, ktorí právnické texty pripravujú, aby sa jazyková kultúra zlepšila už v štádiu prípravy právnych noriem.
strana 333
L e x i k a. — V spomínaných právnických textoch sa veľmi často používajú rozličné bohemizmy. Súvisí to predovšetkým s tým, že väčšina legislatívnych textov sa v minulosti tvorila v českom jazyku, z češtiny sa prekladali do slovenčiny a slovenskí prekladatelia, ktorí zväčša pôsobili už dlhší čas v neslovenskom jazykovom prostredí, boli často veľmi silne ovplyvňovaní inojazyčným prostredím a inojazyčným originálom, hoci si toto ovplyvňovanie už pravdepodobne ani neuvedomovali. Z češtiny bola preložená aj metodická pomôcka na tvorbu takýchto textov, ktorou sú legislatívne pravidlá. Dodnes sa na právnických fakultách pracuje s mnohými českými učebnými textami, preto je aj jazykové vedomie tvorcov zákonov, vyhlášok a iných právnických textov doteraz veľmi silne ovplyvnené češtinou.
K frekventovaným bohemizmom patria napr. výrazy arch, aršík nam. hárok, hárček, prídavné meno bežiaci (z českého běžící) v spojení bežiaci rok nam. prídavného mena bežný v spojení bežný rok, resp. ukazovacieho zámena tento v spojení tento rok. Ďalej sú to aj slová cezčas, cezčasový (napr. v spojení práca cezčas, cezčasová práca) nam. nadčas, nadčasový (nadčasová práca, práca nadčas) i výraz dielčí (dielčí rozpočet, dielčí rozsudok) nam. čiastkový (čiastkový rozpočet, čiastkový rozsudok). Pri prídavnom mene dielčí treba pripomenúť, že sa neodmieta len na báze protičesky orientovaného purizmu, ako sa neraz namieta, teda na základe toho, že ide o mechanickú hláskovú adaptáciu českého slova dílčí, ale aj preto, že prídavné mená s príponou -čí vedú v slovenčine do slepej slovotvornej uličky. Od takýchto prídavných mien sa v slovenčine nedajú utvoriť potrebné názvy vlastností (porov. dielčí — "dielčosť", tvorčí — "tvorčosť" a naproti tomu čiastkový — čiastkovosť, tvorivý — tvorivosť). Často sa v právnických textoch vyskytuje aj prídavné meno doličný v spojení doličný predmet (v češtine doličný předmět) nam. prídavného mena usvedčujúci; spojenia usvedčujúci predmet, usvedčujúci dôkaz sú právnickými termínmi.
K rovnako frekventovaným chybám patrí výraz dopad (finančný dopad, dopad na štátny rozpočet) nam. jeho slovenských ekvivalentov dosah, účinok, vplyv, ako aj podoby doporučiť, doporučovať na úkor podôb odporučiť, odporúčať. Často sa v právnických textoch stretáme aj so slovami doprovod, doprovodný, doprevádzať (doprovodné vozidlo, dopro-
strana 334
vod prezidenta, doprevádzať delegáta) uprednostňovanými nam. podôb sprievod, sprievodný, sprevádzať. Nie sú tu zriedkavé ani prídavné mená dosažiteľný (dosažiteľný cieľ) a dotčený (dotčený predmet), ktoré sa takisto nenáležite uprednostňujú na úkor prídavných mien dosiahnuteľný a dotknutý.
V sledovaných textoch sa používajú aj výrazy, ktoré sú v rozpore s právnickou terminológiou a ktorých používanie sa už v Právnickom terminologickom slovníku z roku 1952 hodnotilo ako nevhodné, resp. nesprávne. Už v tomto slovníku sa pri nich uvádzali aj vhodné ekvivalenty. K takýmto výrazom patria napr. slová došlý, resp. obdržaný (došlý dokument, došlá pošta, obdržaný materiál) nam. výrazu prijatý, ktorý je v právnickej terminológii kodifikovaný a už ustálený napr. v spojeniach prijatý dokument, prijatá pošta, prijatý materiál. Frekventované sú aj výrazy jednateľ nam. konateľ, resp. zástupca; jednať nam. rokovať; prejednať, prejednávať nam. prerokovať, resp. prerokúvať; jednací napr. v spojení jednací poriadok nam. výrazu rokovací a spojenia rokovací poriadok. Osobitne treba upozorniť na spojenie jednacie číslo — namiesto neho sa v tejto oblasti ustálilo spojenie číslo spisu, ktoré má terminologickú platnosť.
Z ďalších bohemizmov ide napr. o výrazy tlačítko nam. tlačidlo; razítko nam. pečiatka; prepážka, prepážkový nam. priehradka, priehradkový; prehlásiť, prehlásenie nam. vyhlásiť, vyhlásenie; pojednávať (v zákone sa pojednáva) nam. zaoberať sa, rozoberať (zákon sa zaoberá, v zákone sa rozoberá); viď nam. pozri.
Bežne sa v právnických textoch stretneme aj so slovami východzí nam. východiskový, zobecnieť nam. zovšeobecnieť, započať nam. začať, s výrazmi zahájiť, zahájenie nam. podôb začať, otvoriť, resp. otvorenie. Časté je aj slovo odstavec nam. odsek. V týchto textoch nie sú zriedkavé ani slová zbytok nam. zvyšok, obnos nam. suma, včetne nam. včítane, vrátane. Nechýbajú ani výrazy kľud, kľudný, kľudne nam. pokoj, pokojný, pokojne, závierka nam. uzávierka.
Osobitne sa treba pristaviť pri slove závierka, resp. pri spojení účtovná závierka. Uvedenie tohto spojenia v príslušnom zákone o daniach namiesto platného termínu účtovná uzávierka prispelo k rozkolísaniu už ustálenej terminológie. K rozkolísaniu právnickej terminológie prispelo aj uvádzanie spojenia valná hromada nam. platného termínu valné zhromaždenie.
strana 335
Pre úplnosť treba dodať, že prevažná väčšina chýb, ktoré sme tu spomenuli, patrí k tzv. návratným chybám. Patrí teda medzi také chyby, na ktorých nevhodné používanie jazykovedci upozorňujú už niekoľko desaťročí a ktoré aj napriek týmto upozorneniam naďalej pretrvávajú nielen v legislatívnych textoch, ale aj v akomkoľvek type ústnych i písomných prejavov. Treba dodať aj to, že zväčša ide o slová a slovné spojenia, na ktorých nevhodnosť v právnickej terminológii upozorňuje už spomínaný Právnický terminologický slovník.
V právnických textoch sú aj ďalšie tzv. návratné chyby, ktoré sa ani napriek opakovaným upozorneniam jazykovedcov doteraz nepodarilo odstrániť. Ide napr. o používanie slovesného tvaru je pred vetnou príslovkou treba , o používanie nezvratných podôb slovies namiesto zvratných podôb slovies začať sa a končiť sa, teda podôb začať a končiť (rokovanie začalo, rozprava skončila), archaického výrazu činiť vo význame robiť, konať, výrazu drogistický nam. drogériový napr. v spojení drogistický tovar, tvaru predom (predom stanoviť, predom určiť) nam. príslovky vopred, slovesa menovať (menovať docentom, menovať profesorom) nam. vymenovať a pod.
V legislatívnych textoch sú dodnes frekventované aj staršie zložené adjektíva vyššieuvedený, horespomenutý či dolupodpísaný, ktoré sa nepotrebne uprednostňujú na úkor novších podôb uvedený, spomenutý či podpísaný. Takisto sa zbytočne uprednostňujú dlhšie slovesné tvary typu doplňovať, zrušovať, splňovať, naplňovať nam. kratších, úspornejších podôb dopĺňať, rušiť, spĺňať, napĺňať a pod.
Príznačné pre právnické texty je chybné používanie predložiek. Ide najmä o predložku behom (behom roka, behom platnosti zákona, behom pripomienkového konania) nam. predložiek v (v roku), za (za rok), počas (počas roka, počas platnosti zákona), resp. druhotnej predložky v priebehu (v priebehu roka), ďalej o predložku k, ktorá primárne vyjadruje smer, v účelovom význame (pripraviť k rokovaniu, k prevodu majetku) nam. predložky na (pripraviť na rokovanie, na prevod majetku) a napokon o predložku na s lokálom nam. predložky v (na inštitúciách, na podnikoch). Časté je aj nesprávne použitie príčinnej predložky pre (pre stanovenie hranice, pre oslobodenie od dane, pre určenie daňovej povinnosti) nam. cieľovej predložky na (na stanovenie hranice, na oslobodenie od
strana 336
dane na určenie daňovej povinnosti), resp. predložky u (u tohto zákona, u pozemkov) nam. predložky v, resp. pri (v tomto zákone, pri pozemkoch)
Medzi tzv. návratné chyby patrí aj uprednostňovanie zámennej opytovacej príslovky kedy (v deň, kedy zákon vstúpil do platnosti; rok, kedy vzniká nárok na dôchodok) nam. časovej podraďovacej spojky keď (deň, keď vstupuje zákon do platnosti; rok, keď vzniká nárok na dôchodok) i predložkového výrazu za účelom (za účelom prijatia, za účelom stanovenia dane) nam. predložkového výrazu s cieľom.
C u d z i e s l o v á. — Cudzie slová predstavujú ďalšiu, no menej frekventovanú skupinu, pri ktorej sa treba pristaviť. Ide predovšetkým o skupinu prevzatých výrazov, ktoré sa už pravopisne prispôsobili slovenčine, ale v tomto type textov sa doteraz používajú v pôvodnej pravopisnej podobe. Patria sem napr. výrazy manager, management, resp. nenáležite adaptované podoby menedžer, menedžment nam. už ustálených a kodifikovaných podôb manažér, manažment.
P r a v o p i s. — Pomerne veľkú skupinu chýb tvoria chyby, ktoré vznikli nerešpektovaním platnej kodifikácie. Pri veľkom spoločenskom dosahu, ktorý legislatívne texty majú, je nanajvýš žiaduce, aby právne predpisy neobsahovali podoby slov nerešpektujúce platnú kodifikáciu, napr. podoby stárnuť nam. starnúť, atmosferický nam. atmosférický, žiadúci, nežiadúci nam. žiaduci, nežiaduci, dieta nam. diéta, ďaľší nam. ďalší, dedictvo nam. dedičstvo, schématický nam. schematický, súčastný nam. súčasný, púzdro nam. puzdro, portfolio nam. portfólio, vyrúbenie (dane), vyrúbiť (daň) nam. vyrubenie (dane), vyrubiť (daň) či legitímny nam. legitimný. Aj v tomto prípade ide o chyby, na ktoré už jazykovedci neraz upozorňovali.
M o r f o l ó g i a. — Chyby z tejto oblasti sa v analyzovaných textoch vyskytujú len ojedinele. Ide napr. o gen. pl. podstatného mena písmeno v tvare písmien nam. písmen, gen. sg. ukazovacieho zámena tento v tvare tohoto nam. tohto, gen. pl. podstatného mena garáž v podobe garáži nam. garáží, genitívu plurálu podstatného mena odchýlka v tvare odchýliek nam. odchýlok, resp. o podstatné meno varianta v ženskom rode nam. podoby variant, t. j. nam. mužského rodu.
S y n t a x. — V analyzovaných textoch bola nápadnou chybou nenáležitá väzba predložiek, napr. väzba predložky mimo (mimo dosah, mimo parlament), ktorá sa neviaže s akuzatívom, ale s genitívom (mimo dosa-
strana 337
hu). Viaceré druhotné predložky sa v týchto textoch používali s chybnou väzbou. Za všetky spomeňme napr. chybnú väzbu s lokálom pri druhotnej predložke v závislosti na (v závislosti na týchto okolnostiach) nam. väzby s genitívom v závislosti od (v závislosti od týchto okolností) alebo chybnú väzbu s datívom pri druhotnej predložke vzhľadom k (vzhľadom k týmto okolnostiam, vzhľadom k tomu) nam. väzby s akuzatívom vzhľadom na (vzhľadom na tieto okolnosti, vzhľadom na niečo).
Pomerne často sa vyskytli aj nesprávne väzby slovies. Ide napr. o sloveso závisieť, resp. nezávisieť, ktoré sa neviaže s lokálovou predložkou na (závisieť na drogách, závisieť na úlohách, nezávisí to na predsedovi), ale s genitívnou predložkou od (závisieť od drog, závisieť od úloh, nezávisí to od predsedu). Rovnako častá je aj nesprávna väzba slovesa vymenovať, ktoré sa viaže s akuzatívom (vymenovať za docenta, za profesora), nie s inštrumentálom (vymenovať docentom, profesorom). Frekventovaná bola aj väzba slovesa zúčastniť sa s genitívom (zúčastniť sa rokovania, zúčastniť sa porady), nam. pôvodnej väzby s lokálom (zúčastniť sa na rokovaní, zúčastniť sa na porade). Chybné je aj spojenie je tomu tak, keďže ukazovacie zámeno to je v tomto prípade podmetom a ten býva najčastejšie v nominatíve (je to tak), ale aj väzba slovesa privykať s datívom (privykať k práci) nam. väzby s lokálom (privykať na prácu).
Z á v e r.
Ak majú legislatívne normy spĺňať všetky požiadavky, ktoré sa na právnické texty kladú, t. j. vecne, presne a jednoznačne informovať ich používateľov, je nevyhnutné, aby sa im venovala primeraná pozornosť aj z jazykového hľadiska. Potrebné je zabezpečiť, aby sa v nich používala štylisticky neutrálna lexika, platná odborná terminológia, aby neboli v rozpore s kodifikáciou slovenčiny a nerozkolísavali už ustálenú terminológiu príslušného odboru.
LITERATÚRA
Encyklopédia jazykovedy. Zostavil J. Mistrík. Bratislava Obzor 1993. 520 s.
Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala a M. Pisárčiková. Bratislava, VEDA l987. 588 s.
strana 338
MISTRÍK, J.: Štylistika. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo l985. 584 s.
Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava, Veda 1991. 534 s.
Právnický terminologický slovník. Bratislava, Nakladateľstvo Slovenskej akadémie vied a umení 1952. 182 s.
**JÁN HORECKÝ**
V neveľkej, ale formálne i sémanticky dosť rôznorodej skupine prídavných mien na -lý (po predchádzajúcej dlhej slabike -ly) možno už na prvý pohľad rozlíšiť dva typy. Na jednej strane sú to prídavné mená ako holý, malý, milý, biely, v ktorých hláska l patrí neodlučne ku koreňu, takže nejde o príponu -lý, ale o zakončenie prídavných mien. Je tu teda čisto gramatická prípona -ý (-y) a koreň, ku ktorému sa pripája, patrí medzi neodvodené slová. Popri už uvedených príkladoch patria sem aj prídavné mená ako rýchly, zlý, teplý, svetlý, štíhly, šťúply.
Osobitnú skupinu tvoria také prídavné mená, v ktorých prípona -ý (-y) popri spomenutej gramatickej funkcii plní aj sekundárnu odvodzovaciu funkciu: vyjadruje sa ňou, že nejaký predmet alebo jav má istú vlastnosť, preto sa označujú ako vlastnostné prídavné mená (porov. Slovenská lexikológia, s. 104) . Hmyz, pre ktorý sú charakteristické blanité krídla, označuje sa ako blanokrídly. Trojuholník charakterizovaný jedným pravým uhlom je pravouhlý trojuholník (podobne aj ostrouhlý, tupouhlý). Vták, ktorý má okolo hrdla akoby červený golier, môže mať v názve prídavné meno červenohrdlý. Zdá sa, že do tejto skupiny možno zaradiť aj prídavné meno jedlý. Keby sme totiž na základe zreteľného vzťahu k slovesu predpokladali, že tu ide o formant (príponu) -lý (porov. ďalej), museli by sme tomuto formantu pripísať pasívny význam. Takýto význam patrí slovu jedlý ("dajúci sa jesť") ako celku, ale nie formantu -lý, ktorý má spravidla aktívny význam. Ale ak vyčleníme koreň jedl- a koncovku -ý, mohli by sme ho interpretovať ako "majúci vlastnosti jedla".
strana 339
V druhej veľkej skupine prídavných mien na -lý funguje toto zakončenie skutočne ako formant (ako spojenie slovotvornej a gramatickej prípony), lebo tento základ býva naozaj základovým (fundujúcim) slovom. Prídavným menom padlý sa označuje "ten, čo skutočne padol" (porov. pomník padlých), teda je tu základové slovo padnúť.
Segment -l- (hláska l), ktorý vyčleňujeme medzi koreňom pad- a príponou -ý, má zaujímavý pôvod. V staršej gramatickej literatúre sa slovesné tvary na -l (padol) pokladali za príčastia minulé činné, presnejšie za prvé príčastie, ako druhé sa uvádzali tvary na -vší (kúpivší, resp. padší). V novšej teórii sa hovorí už len o základnom tvare minulého času (Pauliny, Oravec). Z hľadiska formy a funkcie tu naozaj nemôže ísť o príčastie, lebo funkciou príčastia je prevádzať označenie slovesného deja do takej podoby, aby mohlo fungovať v polohe zhodného prívlastku, teda ako prídavné meno. A tvar padol, slúžil takto fungovať nemôže. Inými slovami: príčastia musia mať zakončenie prídavných mien. Preto sa v niektorých teóriách hovorí o slovesných prídavných menách typu píšuci, padlý a padnutý. (Podľa našej mienky by sa ako slovesné prídavné mená mali označovať skôr podoby písací, lietací, sejací.)
Ako vidieť z krátkeho prehľadu, slovesné tvary na -l sa vysunuli zo systému slovesných tvarov ako príčastia, ale zároveň sa spochybňujú aj slovotvorné funkcie tvarov na -lý. V Slovotvornej sústave slovenčiny (J. Horecký, 1959) sa prídavné mená na -lý začleňujú medzi akostné prídavné mená (resp. aj medzi vzťahové prídavné mená typu bývalý, minulý) a uvádzajú sa príklady ako hnilý, usadlý, otupelý, zhovädilý (v školskej verzii citovanej pulikácie— v učebnici Súčasný slovenský spisovný jazyk. Lexikológia z r. 1980 — sa už táto skupinka vôbec neuvádza). Takéto hodnotenie minulého príčastia, resp. prídavných mien s formantom -lý pokladáme aj dnes za odôvodnené.
Úzku súvislosť prídavných mien na -lý so slovesom, resp. s priebehom slovesného deja možno ukázať na prídavnom mene bývalý, ktoré môžeme interpretovať ako "taký, ktorý bol, býval". Podobne minulý je "taký, ktorý v časovom priebehu minul, pominul", uplynulý je "taký, ktorý už uplynul". Inými slovami, prídavnými menami na -lý sa vyjadruje priebeh slovesného deja, často až po jeho dokončenie. Dokončenosť sa vyjadruje aj príslušnými predponami. Tak došlý je "taký, ktorý došiel", prešlý je "taký, ktorý
strana 340
prešiel", zašlý je "taký, ktorý zašiel". Ďalšie príklady: padlý — "ktorý padol", dospelý — "ktorý dospel", vytrvalý — "ktorý vytrval", pokročilý — "ktorý pokročil v časovom priebehu". Dokončenie istého deja často vystihuje aj dosiahnutie istého stavu. Preto zmužilý je "taký, ktorý dosiahol stav bežný u muža", zbabelý je "taký, ktorý dosiahol stav príznačný pre baby, ženy", prirodzene, v značne obraznom chápaní.
Pravda, niektorými tvarmi na -lý sa nevyjadruje dokončenie deja, jeho prebehnutie, ale jednako je tu zrejmý vzťah k deju, ktorý prebieha. Napr. stály je "ten, kto (ešte, ustavične) stojí", plynulý je "ten, ktorý plynie" ("ten, ktorý už prestal plynúť", je uplynulý).
Na okraji tejto skupiny sú také prídavné mená s formantom -lý, ktoré síce nevyjadrujú prebehnutie alebo prebiehanie deja, ale istý vzťah k deju je aj tak dosť zreteľný. Patria sem také prídavné mená ako nedbalý, zúfalý, trúfalý, ale aj ako rozľahlý, priľahlý, odľahlý, rozsiahly, obsiahly.
Skutočnosť, že prídavnými menami na -lý sa vyjadruje dosiahnutý stav, dosvedčujú aj nárečové podoby (v záhorských nárečiach) ako sedu̯é mléko (ktoré už je usadené, nie je tekuté), skisu̯á poléfka (ktorá už po čase skysla), zamrzu̯í potok (zamrznutý), vichudu̯í chu̯apec (vychudnutý). V spisovnom jazyku poukazujú na takýto význam odvodeniny od pôvodných tvarov na -lý, napr. * zmrzlý — zmrzlina, * prepadlý — prepadlisko, * odpadlý — odpadlík.
Na vyjadrenie dosiahnutého stavu má však dnešná spisovná slovenčina iný, konkurenčný a pritom oveľa výraznejší prostriedok — trpné príčastie. Preto sa pasívne významy čoraz menej vyjadrujú prídavnými menami na -lý, ale častejšie trpnými príčastiami na -ný/-tý. Tak proti zamrzlý je zamrznutý, podobne skamenelý > skamenený, urastlý > urastený, scvrklý > scvrknutý, zvädlý > zvädnutý, rodilý > rodený, skrehlý > skrehnutý, vyziably > vyziabnutý. Proti typom nahnedlý, naružovelý sú zase podoby hnedastý, ružovkastý.
Postupné vysúvanie prídavných mien na -lý na okraj slovnej zásoby možno doložiť porovnaním stavu, ktorý je zachytený v slovníku Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1940 so slovníkom v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991. Je zrejmé, že tieto slovníky zachytávajú súčasný stav v značnej miere spoľahlivosti. Kým r. 1940 sa registruje okolo stovky prídavných mien na -lý, r. 1991, teda po päťdesiatich rokoch, je ich už len čosi
strana 341
vyše päťdesiatky. Pritom už r. 1940 sa niektoré z nich označujú hviezdičkou ako neprijateľné (napr. nahnedlý, osmahlý, podozrelý, pošetilý, potrhlý, stepilý, tiahly, zkrehlý, zženštilý), pri niektorých sa uvádzajú aj náhrady s poznámkou častejšie (nakyslý — kyslastý, nažltlý — žltkavý, starobylý — starodávny).
R. 1991 sa proti staršiemu súpisu neuvádzajú napr. došlý, náhodilý, naružovelý, onemelý, pominulý, posadlý, skamenelý, vypuklý, zbesilý, zvyklý. V obidvoch vydaniach zostávajú napr. hnilý, mdlý, minulý, nedbalý, neumelý, padlý, pokročilý, pozostalý, protiľahlý, samorastlý, skleslý, trvalý, utkvelý, zašlý, zhovädilý, zmužilý, zbabelý, zúfalý.
Z porovnania uvedených dvoch zoznamov slov možno vyvodiť isté tendencie: vysúvajú sa také tvary na -lý, v ktorých je síce zreteľný vzťah k základovému slovesu, ale proti ktorým možno postaviť tvar na -ný/-tý ako lepšie vyjadrujúci dosiahnutý stav (stuhlý > stuhnutý, skamenelý > skamenený), ako správne zostávajú také typy, v ktorých je výrazný význam dokončenia, prebehnutia deja (padlý, zašlý — vari malo ostať aj došlý) alebo v ktorých je nejako zreteľný vzťah k deju, ale niet možnosti náhrady tvarom trpného príčastia (rozsiahly, rozľahlý, obvyklý, ale aj stály, zrelý, smelý). Prirodzene, uznávajú sa za správne také tvary, v ktorých ide len o gramatickú koncovku -ý/-y (svetlo — svetlý, krídlo — blanokrídly).
Udržujú, resp. ponechávajú sa aj typy ako ušľachtilý, spôsobilý, zdvorilý, v ktorých je už pôvodný význam základového slova zastretý. V prídavnom mene zdvorilý síce možno vyčleniť základové slovo dvor, ale má tu význam "panovnícky dvor" a potom zdvorilý ("zdvorančený") je ten, kto sa vie patrične správať, kto pozná pravidlá bontónu na panovníckom dvore. V prídavnom mene ušľachtilý je zase zastretý základ šľachta, šľachetný. Spôsobilý je "ten, kto pozná potrebné, vhodné spôsoby na vykonávanie nejakej činnosti". Treba dodať, že takéto prídavné mená sa vzťahujú v prvom rade na ľudí, na ich vlastnosti a len v prenesenom použití aj na iné vlastnosti. Napr. zdvorilé správanie, zdvorilý úsmev, ušľachtilé mravy, ušľachtilá zábava a pod.
Naše pozorovania a poznatky o prídavných menách s formantom -lý možno zhrnúť v krátkosti takto: Ide naozaj o vcelku uzavretú skupinu slov. Niektoré slová sa z tejto skupiny vysúvajú na okraj slovnej zásoby, kde časom aj zanikajú (pošetilý, zbrklý) a na druhej strane sa formantom -lý
strana 342
nové prídavné mená netvoria. Držia sa však také, ktoré možno využiť na rozlíšenie významu (typ zaslúžilý — zaslúžený) alebo ktoré nie sú zastupiteľné vhodným novým slovom.
LITERATÚRA
HORECKÝ, J.: Slovenská lexikológia I. Tvorenie slov. Bratislava, SPN 1971. 253 s.
HORECKÝ, J.: Slovotvorná sústava slovenčiny. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959. 218 s.
ONDRUS, P. — HORECKÝ, J. — FURDÍK, J.: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Lexikológia. Bratislava, SPN 1980. 225 s.
Ale ktoréže nárečie vezmete za spisovné, povedia mnohí, najmä tí, ktorým sa krok náš neveľmi pozdáva, veď v každej stolici u vás inakšie hovoria a tak mnoho máte nárečí, a ktoré má pred iným zadržať prednosť, akože rozhodnete, a čo sa aj k jednému alebo k druhému nachýlite, všetci sa nezjednotíte v jednom, ale ostanete rozsypaní. Len neznámosť reči našej a veľká nedôvera ku kmeňu nášmu a jeho životu takto hovorí a výroky už dávno povedané, ale dobre neposúdené, opakuje. Nie je to pravda, odpovedáme my, že by u nás v každej stolici iné nárečie a medzi slovenským ľudom viacej nárečí bolo: na celom Slovensku je len jedno skutočné nárečie, lež po rozličných krajoch rozlične popremieňané a pozohybované.
Ľ. Štúr: Náuka reči slovenskej, s. 154 -155. *
* Štúr, Ľ.: Dielo v piatich zväzkoch. Zväzok V - Slovenčina naša. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1957. 424 s. Aj ďalšie citáty z tvorby Ľ. Štúra uverejnené v tomto čísle sú z tohto diela.
strana 343
Ustálené prirovnania predstavujú v slovnej zásobe osobitnú skupinu frazeologických jednotiek. Podobne ako prirovnania vôbec pozostávajú z troch častí: a) z predmetu, ktorý prirovnávame, to je prirovnávaná časť; b) z predmetu, ku ktorému prirovnávame, to je prirovnávajúca časť; c) zo spoločného znaku, na základe ktorého prirovnávame, to je porovnávací základ.
Vo vyjadrovaní prirovnanie slúži na zdôraznenie istej vlastnosti prirovnávaného predmetu, je prostriedkom konkrétnosti a názornosti a nezanedbateľná nie je ani jeho emocionálno-estetická účinnosť. Českí autori F. Čermák a J. Hronka (Slovník české frazeologie a idiomatiky. Přirovnávaní, 1983) uvádzajú, že 80 % všetkých ustálených prirovnaní sa vzťahuje na človeka, a ďalej podotýkajú, že v češtine podobne ako v slovenčine absentujú prirovnania, ktoré sa vzťahujú iba na zvieratá. Konanie a vlastnosti zvierat v ustálených spojeniach tvoria prirovnávajúcu časť, ku ktorej metaforicky prirovnávame človeka a jeho osobitosti na základe zreteľnej, resp. skrytej motivácie.
Pomerne bohatý nárečový materiál tohto typu ustálených prirovnaní získaný (pomocou žiakov gymnázia) z hornozemplínskeho mestečka Vranov nad Topľou a jeho okolia prezrádza fantáziu, zmysel pre obraznosť a dlhoročné skúsenosti ľudu v jeho úsilí čo najvýstižnejšie zachytiť v komunikácii určité životné situácie človeka, jeho prejavy, jeho výzor, telesné a duševné danosti, a to s istým expresívnym a hodnotiacim postojom.
Najprv si všimneme, ako sa v hornozemplínskom nárečí v ustálených prirovnaniach so zvieracím komponentom v prirovnávajúcej časti identifikuje fyzický vzhľad a fyzické prejavy človeka:
Ňeśe śe/chodzi jak paradni kuň, červeni jak puľak, tlusti jak śviňa, cenka jak chľista, śliski jag had, vipatra jag zmoknuta kura; take vlasi jag na zbeśňetej kuri pirje; patriš jak śľepi jaščur, guľa očami jag viorana miš, nohi ma jag bocan, taka śi jak celna krava.
Z opisu duševných a charakterových vlastností človeka vyberáme z ustálených prirovnaní tieto doklady:
strana 344
Duti /glupi jag baran/puľka, mudri jak Šalamunovo ceľe/ praśe (múdry a prefíkaný), rozumi śe tomu jak kura do piva (nerozumie tomu), zacati jag baran (tvrdohlavý), kradňe jak straka (často a všetko kradne), beha jak pes s prebitu nohu (nepokojný).
Osobitnú skupinu reprezentujú ustálené prirovnania so všeobecným významom vyjadrujúcim pracovný profil človeka:
Mocni jak kuň (veľmi silný), dobiti jak kuň (veľmi ustatý), zdochnuti jak kuň (lenivý), caha jak kuň (pracovitý), slabi jag mucha, piše/škrabe jak kocur, pomali jak ślimak.
Reč človeka i jej osobitosti našli odraz v ustálených prirovnaniach v nárečí z okolia Vranova nad Topľou v takejto podobe:
Maž reči jak koza bopkoch, cichi jag riba, jazik mu beha jak kačkoj ric (veľa a zbytočne rozpráva).
Nakoniec ešte uvedieme ustálené prirovnania, v ktorých sa premietajú medziľudské vzťahy a vôbec postavenie človeka v spoločnosti, neraz ladené humorne a ironicky:
Ľubi ju jak koza nuš, ľubia śe jak pez z mačku, ľubia śe jak dva holupki, chudobni jak koscelna miš, prišol gu tomu jak śľepa kura gu zarnu, ma śe jak praśe v žice, kukaž na mňe jak ceľe na maľovane vrata, śedzi jak kura /jak kvoka na vajcoch, śčeśľivi jag bľicha, śedzi jag voš pot chrastu, breśeš na mňe jak pes, chodzi okolo ňej jak kura okolo maľovaneho vajca/mačka okolo horucej kaši, patriš jak patkaň z muki.
Ako vidieť, ustálené prirovnania z horného Zemplína, vykazujú veľkú pestrosť, originálnosť v poznávacom a jazykovom stvárnení, sú konkrétne (červeni jak puľak) i obrazné (rozumi śe tomu jak kura do piva).
Niektoré zvieratá v prirovnávajúcej časti ustálených prirovnaní "figurujú" častejšie (kuň, baran, puľka, kura) a niekedy v celkom odlišných významových spojeniach (caha jak kuň, zdochnuti jak kuň, śmeje śe jak kuň). Značná časť spomenutých ustálených prirovnaní si zachováva svoj lokálny kolorit, hoci zriedkavé nie sú ani ustálené prirovnania so zvieracou zložkou vo svojej stavbe, ktoré majú paralelu vo všeobecnom fonde ustálených prirovnaní v spisovnej slovenčine (červeni jak puľka — červený ako moriak, prišol gu tomu jak śľepa kura gu zarnu — prišiel k tomu ako slepá kura k zrnu).
**Ján Kopina**
strana 345
O tom, aká je slovenčina bohatá na ustálené prirovnania, ktoré obrazným spôsobom vyjadrujú vlastnosti človeka, jeho pohyby, konanie, situáciu, v ktorej sa ocitol, poukázaním na nejaké zviera a jeho správanie za istých okolností, nás môže presvedčiť už aj letmý pohľad do Slovenských prísloví, porekadiel a úsloví A. P. Zátureckého (Bratislava, Tatran 1975). Nájdeme ich tam nielen v kapitole Prirovnania a iné výroky, kde ich je, samozrejme, skoncentrovaných najviac, natrafíme na ne v prevažnej väčšine z dvadsiatich tematických okruhov, do ktorých je táto zbierka rozdelená.
Z kapitoly Ľudské telo, jeho potreby a smrť si môžeme pripomenúť napríklad prirovnania bystrý ako jašter/ako sokol, čerstvý ako ryba, mocný ako lev, vrtká ako srnka, tučný ako baran v jeseni/ako medveď/ako prasa, vypasený ako kŕmnik, tlstý ako komár pod kolenom, chudý ako vydra, opitý ako čajka/ako čík/ako syseľ/ako slon/ako sviňa, nahafril sa ako pes, napral sa ako mašuro, hlce ako vlk, slabý ako mucha.
Vzťahy medzi ľuďmi či postoj človeka k iným ľuďom charakterizujú napríklad tieto ustálené spojenia z kapitoly o spoločenských pomeroch: nosia sa na ňom ako na revúckom koňovi, skáču doňho ako hady, rád ho vidí ako pes mačku/ako mačka vtáčka, hrá sa s ním ako mačka s myšou.
V kapitole Majetok a výživa nemajetnosť vyjadrujú aj takéto prirovnania: chudobný ako voš, nemá ani toľko ako kostolná myš, ani čo by muška/straka na krielci uniesla, má peňazí ako žaba srsti/vlasov/chlpov. Usilovný človek je do roboty ako osa/ako včela/ako mravec, ťažko pracujúci robí nielen ako kôň, ale aj ako hovädo, a ak si nedopraje v práci oddychu, robí naveky ako krt alebo je zapriahnutý ako kôň v gápli. Komu naopak robota nevonia, naťahuje sa/vylihuje ako pes na pazderí, preťahuje sa ako slimák na dážď.
Intelektuálne schopnosti a mentálne činnosťi človeka nájdeme v Zátureckého zbierke charakterizovanú aj takto: je v ňom múdrosti ako v komárovi sadla; rozumie sa do toho ako koza petržlenu, ako krava muškátu, ako sliepka do piva a hus do neba, ako žaba do orechov; vyletelo mu to z hlavy ako operené vrabce z hniezda; vošiel do toho ako starý kôň do štverní.
strana 346
Záturecký zaradil so svojej knihy okrem materiálu zo starých rukopisných zbierok a publikovaných prameňov aj údaje od svojich spolupracovníkov. A hoci ide o zbierku naozaj rozsiahlu, v ktorej sú podľa autora zastúpené takmer všetky slovenské kraje, pokračujúci nárečový výskum ju rozširuje o ďalšie frazeologické jednotky, a to aj pokiaľ ide o ustálené prirovnania, v ktorých sa dáva do súvisu človek a zviera, ako to dokazuje aj predchádzajúci príspevok J. Kopinu.
Nové doklady na frazeologizmy tohto typu sú aj v rukopisnej zbierke frazeologických útvarov z Modry, ktorou nárečový archív Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV obohatila dnes už nebohá pani Oľga Kraicová. V Modre sa o človeku hovorí, že behá jak slepačí vetr, chodzí jak slépka z vajcem, poskakuje jak postrílaní zajíc, pichel sa jak voš do kožucha, spadel jako olovení fták. Postoj človeka k niečomu sa vyjadruje prirovnaním čeká jak had zabicá, škrábe sa jak žaba na orech (t. j. veľmi sa o niečo usiluje, pechorí sa), o rozmýšľajúcom sa vtipne hovorí, že je v mišlenkách jako pes v blechách. Neposedné a neposlušné deti sú dzivoké jako kočki vilehnuté na húre, lenivec je pilní jako olovení fták, dotieravý je jako veš do kožucha. Ak niekto niekomu dal jako svine do hranta, poriadne mu vynadal.
Pozoruhodné prirovnania človeka k zvieratám zachytil A. Habovštiak v knihe Oravci o svojej minulosti (Martin, Osveta 1983). Tam sa dozvedáme, že na Orave môže byť človek červený aj ako kohút, dieťa môže byť bielo ako húsätko. Ak niekto veľa a hlasno rozpráva, gága jäko huz‿na kämenci, kto po niečom opatrne kráča, iďe jäko kohút prez uhľa̋ alebo jäko bosí kuoň po skalách. Stav alebo náladu človeka vystihujú oravské prirovnania drží sa ako kačka na voďe, tak mu je ako husom, keď‿sa dostanú ku žitnému klasu, takí je jäko hus, keď má podrezanie krídla; je nafúkaní, ani čuo bi mu husi zedli chľieb; mrňaví je, aňi čuo bi mu kuri zhrebľi roľu; žiadostiví je jäko kura zrna, zapľietou̯ sa jäko kohúd‿do chasťi, zapletau̯a sa do reči ako ofca do trňa̋. Znevažujúci postoj k hodnotenému alebo k adresátovi prejavu je obsiahnutý v prirovnaniach toľo je hoden jäko husí hlas v ňebi, do toho ťa tag‿jäko huz do‿ňeba.
Ustálených prirovnaní tohto typu máme v slovenských nárečiach naozaj neúrekom. Mnohé z nich ešte vždy čakajú na trpezlivého zberateľa, aby
strana 347
sa jeho prostredníctvom mohli stať známymi širšej verejnosti a po zaradení do frazeologických zbierok aj vydať svedectvo o jazykovej tvorivosti našich predkov.
**Adriana Ferenčíková**
Najčistejšie a najverneršie je toto nárečie zachované tam, kde bolo najlepšie ukryté, v hlbine Tatier, najviacej sa popremeňovalo tam, kde mali naň susedné nárečia slovanské najväčšie pôsobenie, predsa ale jednota tohoto nárečia dobre sa vidí z najviacej foriem slovenčine vlastných, od iných susedných slovanských nárečí odchodných, i zo slov, ktoré všetky rozličnorečia prebehujú a všetky v jedno klbko, v slovenčinu sa spletajú. Keď sa mala teda slovenčina na spisovnú reč povýšiť, musela sa ona vziať vo svojej pôvodnosti, vernosti a čistote a tie formy, ktoré by tam boli, akých je veľmi málo, lebo nerozvité alebo od verného stroja nášho nárečia uchýlené, museli sa podoplňovať a ponapravovať z rozličnorečí slovenských a na takýto spôsob vyplnila a vyokrúhlila sa naša reč.
Ľ. Štúr: Náuka reči slovenskej, s. 155. *
Krem toho z rozličnorečí slovenských, ako zo svojich vlastných haluzí, berie slovenčina, brať bude a môže i brať má slová, aby sa čím najväčšmi obohatila, k rozmanitému a úplnému sa svojich (potrieb) vysloveniu spôsobnou i docela príhodnou stala a života toho, ktorý sa medzi nami vzmáha, opravdivou a dokonalou vyslovovateľkyňou bola.
Ľ. Štúr: Náuka reči slovenskej, s. 155. *
strana 348
Od prijatia zákona o úradnom jazyku v roku 1990 — a najmä od vzniku Slovenskej republiky roku 1993 — sa okolnosti u nás podstatne zmenili. Publikovaný návrh zákona však vo verejnosti vyvolal veľmi rozporné reakcie, preto sa pripravil nový návrh zákona o jazyku, návrh zákona o štátnom jazyku. Zmyslom zákona je okrem iného aj starostlivosť o zvyšovanie jazykovej kultúry, najmä vo verejnom styku. O tom, že zákon o štátnom jazyku je potrebný, sa môžeme presvedčiť na každom kroku. Napríklad v elektronických a oznamovacích prostriedkoch sa s neúnavnou vytrvalosťou objavujú nepotrebné výpožičky z iných jazykov a nespisovná výslovnosť. Hoci prídavné meno pilotný, ktoré sa často používa v spojení pilotný projekt, jazykovedci odmietli ako zbytočné prevzatie, má ono stále svojich ctiteľov. Spojenie pilotný projekt však nemá (ako by sa mohlo zdať) nič spoločné s pilotmi, lebo je to celkom obyčajný úvodný projekt. Podobne je to aj so slovesom obdržať, ktoré sa k nám dostalo prostredníctvom češtiny. Treba povedať, že toto sloveso je výsledkom mechanického prekladu z cudzieho jazyka (z nemčiny). Namiesto slovesa obdržať máme v slovenčine výstižné slovesá dostať, prípadne prevziať, prijať. Chudobná slovná zásoba autorov výpovede a slabé poznanie nášho jazyka sú príčinou používania výrazu čo nevidieť — po slovensky čoskoro, čochvíľa, zakrátko, onedlho. Rovnako je to aj v prípade oznámenia, že "sponzori nemalými čiastkami prispeli..." čo má znamenať, že značnými sumami prispeli na akúsi akciu. Autor takého oznámenia sa ani nezamyslel nad tým, aký nezmysel použil v uvedenej súvislosti. Podobný nezmysel je trafiť sa — to jest "trafiť seba". Používanie slova šedý odsúva do zabudnutia slovenské slovo sivý (v ľudovej piesni sa napr. šedý holub nevyskytuje). Funkcionárka akéhosi spolku na ochranu zvierat v rozhlase nedávno hovorila o ochočených zvieratkách (namiesto o skrotených). To akiste nie je nevedomosť, ale ignorancia, sluhovská mentalita, ktorá radšej siaha po cudzích vzoroch.
strana 349
Kto nechce vziať na vedomie, že spisovná slovenčina sa utvorila z domácich zdrojov, ten popiera vlastné korene a pripomína slovenských zemanov z čias monarchie: pomaďarčili sa, lebo chceli byť príslušníkmi vládnuceho národa. Výsledkom takého postoja, ingorovania vlastných koreňov, je aj nerešpektovanie spisovnej normy a nespisovná výslovnosť. Tvrdú výslovnosť napr. v slove deti by pravdepodobne každý pokladal za neprijateľnú, nekultúrnu. Za takú istú chybu mnohí zrejme nepokladajú tvrdú výslovnosť spoluhlásky ľ; dokonca ani vtedy, keď jej mäkkosť je zvýraznená aj graficky, napr. v slove ľudia. Pod vplyvom západoslovenského, resp. bratislavského nárečia sa aj jazyk časti príslušníkov inteligencie pri vyslovovaní takýchto slov stáva dreveným, neohybným. Na frekventovanej bratislavskej ulici sme si prednedávnom mohli všimnúť aj spojitosť medzi nespisovnou výslovnosťou a pravopisnými chybami: transparent propagoval osvetlovanie a osvetlovacie telesá. Keby si jeho autori boli uvedomili, že aj v slove osvetlenie treba vyslovovať mäkké ľ, takých chýb by sa asi neboli dopustili. Mnohí politici v rozhovoroch nerobia rozdiel vo výslovnosti medzi lavicou a ľavicou — zásadne aj tú politickú vyslovujú tvrdo. (Ktovie, ako by zareagovali na otázku, či na nej dobre sedia.)
Je to moderné povýšenectvo, či neschopnosť stotožniť sa s vlastnými koreňmi? Čo bráni niektorým intelektuálom rešpektovať normy spisovného jazyka? Návrh zákona o štátnom jazyku predpokladá povinnosť štátu starať sa okrem iného o zvyšovanie jazykovej kultúry. Zákon o štátnom jazyku je potrebný aj na to, aby všetci používatelia spisovného jazyka pochopili, že slovenský jazyk nie je súkromná vec, ktorú si môžu ľubovoľne prispôsobovať. To je odpoveď na otázku položenú v titulku.
**Emil Kačala**
V príspevku Ouce moje, ouce, prťami nechoťe (Kultúra slova, 29, 1995, na s. 84) sa medzi cestami podľa druhu povrchu uvádza aj spojenie vičetuvaná cesta, doložené z Brestovian. Vykladá sa vcelku správne ako
strana 350
"cesta s pevným kamenným podkladom, ktorý je zasypaný pieskom". Tento výklad treba však spresniť v tom zmysle, že tvar vičetuvaná je vlastne hláskoslovná adaptácia spisovného vyštetovaná cesta. V základe je tu slovo štet, ktoré sa už v Slovníku slovenského jazyka uvádza ako "kamenistý podklad štrkovaných ciest". Presnejšie treba povedať, že to je vrstva hrubá 20—30 cm, tvorená lomovými kameňmi, ktoré sa kladú svojou plochou na pevný podklad a hrotom smerujú nahor. Do medzier medzi hrotmi sa však sype nie piesok, ako sa hovorí v príspevku, ale drobný štrk. To všetko sa napokon spevňuje valcovaním. O slove štet možno ešte doplniť, že má spoločný základ ako slová štetina, štetka (z praslovanského ščetь "niečo naježené, nerovné").
**Ján Horecký**
Keď teda mezi nami Slovákmi je len jedno nárečie a toto v čistote svojej sa za spisovné povyšuje, je v ňom to, čo je opravdivo slovenské, vyslovené a preto Slováci ako takí všetci sú uspokojení a následok tohoto, ako pevne veríme, bude ten, že sa všetci k svojmu vlastnému, k vernému obrazu svojej reči, prihlásia, prirazia a na jeho upevnení, rozšírení i zveličení všetci svedomito pracovať budú i ruky si všetci k jednému dielu podajú.
Ľ. Štúr: Náuka reči slovenskej, s. 155 — 156. *
strana 351
Aj tohto roku sa jesenná Orava niesla v znamení poézie — v dňoch 5. až 7. októbra sa tu konal v poradí už 41. ročník Hviezdoslavovho Kubína.
Na tejto vrcholnej prehliadke umeleckého prednesu poézie a prózy a divadiel poézie sa súťažne predstavilo 5 divadiel poézie a 27 recitátorov, ktorí súťažili v dvoch kategóriách (4. kategória — stredoškoláci, 5. kategória — vysokoškoláci a dospelí). V 4. kategórii prednášali poéziu desiati (z toho dvaja chlapci), jedenásť študentov (z toho dvaja chlapci) siahlo za prózou. V 5. kategórii s prednesom poézie vystúpili dve recitátorky, s prednesom prózy štyria súťažiaci (z toho dvaja muži).
Pri hodnotení posledného ročníka Hviezdoslavovho Kubína nemožno obísť dosť znepokojujúci signál: úroveň tohto vrcholného podujatia sa v poslednom čase badateľne znižuje. Otázne je, či je to len preto, že špičkoví recitátori, ktorí bývali v minulosti ozdobou podujatia a na ktorých výkony sa diváci vždy veľmi tešili, sa s recitovaním už rozlúčili a noví na ich úroveň ešte nedorástli, alebo aj preto, že práci s recitátorom sa dnes venuje oveľa menej pozornosti ako v minulosti. Isté však je, že nedostatok seminárov, na ktorých potrebu sa aj v našom časopise upozorňovalo neraz, sa už začína prejavovať. Chýbajú teda semináre či stretnutia, na ktorých by si recitátori pod vedením skúsených lektorov dolaďovali formu, dopracúvali prednášané texty. V minulosti sa s textom pracovalo práve na takýchto podujatiach oveľa viac, odstraňovali sa podobné nedostatky, preto ak sa aj dostali na Hviezdoslavov Kubín recitátori bez technických predpokladov na recitovanie, bola to skôr výnimka ako pravidlo. Dnes je situácia skôr opačná. Podarí sa preto aj napriek nedostatku finančných prostriedkov tento stav zmeniť?
Výber textov bol v obidvoch kategóriách vcelku primeraný — väčšina recitátorov si zvolila texty, ktoré skúsenostne vedela zvládnuť. Nie vždy však — týka sa to najmä menej skúsených recitátorov — odhadli
strana 352
svoj recitátorský typ, nie vždy zvládli členenie básní na verše. Občas chýbala práca s pauzou, nie vždy sa vhodne použili nejazykové prostriedky, niekedy ich výber rozbíjal text, gestikulácia miestami pôsobila až rušivo. Dramaturgia textov bola vcelku na dobrej úrovni. Prednášali sa však aj texty určené skôr na tiché čítanie, resp. i menej kvalitné literárne predlohy, ktorým síce recitátori výrazne pomohli, ale šlo skôr o investíciu vynaloženú nesprávnym smerom. Najmä menej skúsení recitátori niekedy "pre stromy nevideli les", t. j. všímali si skôr vonkajšiu, prvoplánovú rovinu textu. Zameriavali sa na detaily, ktoré nedokázali pôsobivo skĺbiť do jedného celku, a tak mnohé prednesy pôsobili dosť nevyvážene, rozpačito, nedokázali strhnúť diváka, vtiahnuť ho do deja, zaujať ho.
Ešte menej príjemné je zistenie, že ani na tomto ročníku Hviezdoslavovho Kubína sa jazykovej stránke prednášaných textov nevenovalo dosť pozornosti. Je až zarážajúce, že sme tu počuli recitátorov s výslovnostnými chybami, ktorým chýbali základné technické predpoklady na prednes: mnohí prehĺtali hlásky aj celé slová, zabúdali na kultivovanú výslovnosť (najmä hlások ľ, ä), častá bola problematická výslovnosť sykaviek. Prekvapujúce je, že takéto výrazné výslovnostné chyby, ktoré často boli až na úkor zrozumiteľnosti textov, si poroty v nižších kolách nevšimli. Žeby tieto nedostatky nikomu neprekážali už skôr?
Aj napriek kritickým slovám treba uviesť, že na 41. Hviezdoslavovom Kubíne odznelo aj viacero kultivovaných, precízne pripravených prednesov, ktoré si zaslúžia pozornosť. Zaujali najmä nesúťažné vystúpenia detí i to, že medzi nimi rastie nová, silná recitátorská generácia. Napr. prednesy Dorky Nvotovej, Ľubky Divulitovej, Betky Fülöpovej, Radka Hudeca sú prísľubom, že aj v tejto oblasti sa zablysne na lepšie časy — ak, pravda, tieto talentované deti pri recitovaní vydržia.
V prednese poézie medzi stredoškolákmi zaujala Silvia Sýkorová, ktorá veľmi pôsobivo skĺbila autorovo posolstvo a jeho recitátorské stvárnenie do jedného celku (1. miesto), kultivovaným, komorným prednesom si divákov získala Lucia Máčiková a Antónia Minarčíková (obidve 3. miesto). Pri prednese prózy divákov vtiahla do deja skúsená recitátorka Veronika Skořepová (3. miesto), zaujali dobre dramaturgicky prepracované prednesy Kataríny Ďadovskej a Kataríny Szalayovej.
strana 353
V kategórii dospelých neodzneli mimoriadne výkony — práve tu najviac chýbajú kultivovaní, skúsení recitátori, keďže mnohí talentovaní stredoškoláci predčasne strácajú záujem o umelecký prednes. Pravdepodobne na vysokých školách nemá kto ich talent podchytiť, rozvíjať a podporovať, a tak odkázaní sami na seba sa napokon začínajú venovať iným aktivitám. Upútal vari len kultivovaný prednes skúsenej recitátorky Moniky Babicovej (1. miesto) i zaujímavé mimojazykové prostriedky v prednese Zdena Suchého (3. miesto).
Príťažlivé boli vystúpenia divadiel poézie. Hlavnú cenu si z Kubína odniesol divadelný súbor Anofeles Ami z Bánoviec nad Bebravou za ucelenú generačnú výpoveď, netradičnými výrazovými prostriedkami zaujala Katarína Procházková v divadle poézie jedného herca, ale aj súbor Gundža z Prešova i bratislavský súbor Chroby, ktorý sem prišiel s montážou barokovej poézie.
Úspešné boli aj nesúťažné vystúpenia súboru Jesličky z Hradca Králové a Divadelného krúžku veselých pedagógov, ktorý sa podarilo založiť pri Mestskom kultúrnom stredisku v Dolnom Kubíne. Len škoda, že až predpolnočné predstavenie tohto súboru nevideli všetci diváci, ktorí oň mali záujem.
Oceniť treba aj organizátorov za toto dobre pripravené podujatie i za to, že sa im aj napriek nedostatku peňazí podarilo vydať zborník zo 40. (t. j. predchádzajúceho) Hviezdoslavovho Kubína a informačné bulletiny.
Verme, že na budúci rok budeme počuť na Hviezdoslavovom Kubíne oveľa viac kvalitných prednesov.
**Katarína Hegerová**
(KROŠLÁKOVÁ, E. — HABOVŠTIAKOVÁ, K.: Základy slavistiky a staroslovienčina. Textová príručka. Nitra, Vysoká škola pedagogická 1995. 213 s.)
V pomerne krátkom čase vychádza z tvorivej dielne E. Krošlákovej a K. Habovštiakovej ďalšia publikácia prinášajúca svedectvo o najstarších
strana 354
dejinách písaného slova na našom území (pozri Z tvorby solúnskych bratov a ich žiakov, 1993).
Najnovšia publikácia je osnovaná ako textová príručka a má podľa autoriek za cieľ "predovšetkým oboznámiť poslucháčov slovakistiky s literárnymi a jazykovými pamiatkami písanými prvým spisovným jazykom Slovanov". Jej jadrom sú teda staroslovienske texty, no zostavená je tak, aby poskytovala predovšetkým chronologický prehľad najzávažnejších písomne zachovaných jazykových útvarov od pohanských čias až po obdobie zániku Veľkej Moravy, resp. i neskorších pamiatok vzťahujúcich sa na tento dejinný úsek. Publikácia je členená na štyri časti, a to podľa chronológie i podľa obsahu.
V prvej časti pod názvom Kultúrny jazyk západných Slovanov je možné sa oboznámiť s dokladmi, ktoré svedčia o existencii predcyrilometodského, resp. predveľkomoravského kultúrneho jazyka. Tento kultúrny jazyk okrem niektorých zachovaných pohanských kultových tradícií dobre reprezentujú základné kresťanské sľuby a modlitby — krstný sľub, Vyznanie viery, Krédo a Otčenáš, ako aj spovedná modlitba. Jednotlivé pamiatky sa zachovali v rôznych redakciách, pričom ide o odpisy z rozličných období, čo sa odráža aj na ich rôznorodej jazykovej úrovni. Autorky uvádzajú jednotlivé ukážky jednak v pôvodnej (do cyriliky alebo latinky transkribovanej) staroslovienskej podobe a jednak — všade, kde je to potrebné — i slovenský preklad.
Druhá časť nazvaná Staroslovienčina, s podtitulom Staroslovienska literatúra, obsahuje ukážky z pôvodnej a prekladovej tvorby a z literatúry o živote, činnosti a význame Konštantína a Metoda. Pôvodná tvorba Konštantína a Metoda je tu zastúpená ukážkami zo všetkých známych textov, ktorých autorstvo sa pripisuje solúnskym bratom (t. j. napr. Konštantínovo Slovo o nájdení pozostatkov pápeža Klimenta, Predslov k svätému evanjeliu, Rozprava o prekladaní, Metodovo Napomenutie k vladárom a i.). Bohato je v publikácii doložená aj prekladová veľkomoravská tvorba ako najrozsiahlejší zdroj veľkomoravskej slovesnosti. Výber (a zoradenie) ukážok v tejto časti príručky podľa typu východiskového textu (napr. preklady evanjeliára a tetraevanjelií, preklady liturgických textov a pod.), a nie podľa zachovaných pamiatok sa ukazuje ako vhodnejší, lebo poskytuje lepšiu orientáciu v jestvujúcom dosť širokom inventári pamiatok. Literatúru
strana 355
o životných osudoch a tvorivých činoch solúnskych bratov si možno sotva predstaviť bez historiograficky nesmierne cenných textov Život Konštantína a Život Metoda. Do užšieho okruhu tejto literatúry patria aj také pamiatky ako napr. Krátky život Konštantína, Pamäť a pochvala Cyrila Filozofa a Metoda učiteľa, tzv. Bulharská legenda, Život Nauma a niektoré ďalšie. Dejinné udalosti zo sklonku Veľkomoravskej ríše dokresľujú úryvky z kroník českých letopiscov o Svätoplukovi (Kosmas, Dalimil, Přibík Pulkava z Radenína).
Študentom študujúcim základy slavistiky (slovenčinu alebo aj iný slovanský jazyk) bude nepochybne dobrou pomôckou pri základnej orientácii v tejto problematike aj tretia časť knihy s literárnymi ukážkami príbuznosti všetkých slovanských jazykov. Na porovnávanie sú zvolené tri typy textov: biblický evanjeliový text, pôvodný súčasný beletristický text a preklad súčasného odborného textu (z Dokumentov Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe). Rovnako vhodnou pomôckou môže byť výberový starosloviensko-slovenský slovník, ako aj prehľadná chrakteristika základných staroslovienskych pamiatok a ukážka príbuznosti slovanských jazykov vo flexii, ktoré sú náplňou poslednej časti publikácie.
Koncepcia publikácie svojím ukážkovým výberom zodpovedá typu vysokoškolskej textovej príručky. Pritom pokiaľ ide o rozsah jednotlivých ukážok, príp. šírku výberu, autorky poukazujú najmä na značne limitujúci počet seminárnych cvičení. Napriek tomu kniha nemá charakter jednoduchého súboru textov. Každá ukážka alebo každý druh literárnej pamiatky je uvedený komentárom, ktorý obsahuje stručnú charakteristiku pamiatky (literárnu alebo jazykovú) i podrobné údaje o jej edícii. Príručka však zároveň nadobúda aj funkciu cvičebnice, lebo v podobnom rozsahu ako uvádzajúce komentáre sú pripojené aj konkrétne úlohy na jazykovú interpretáciu jednotlivých textov. Úlohy sú zamerané na analýzu hláskoslovných, morfologických a lexikálnych, ale aj grafických (textologických) a štylistických javov.
Záverom možno poznamenať, že už dávnejšie sa u nás pociťovala potreba edície textovej príručky dokumentujúcej charakter prvého spisovného jazyka Slovanov, teda veľkomoravskú literárnu tvorbu v pôvodnej, hoci, samozrejme, v nevyhnutnom rozsahu rekonštruovanej podobe. Túto funkciu u nás v minulosti plnili najmä pubikácie J. Stanislava Dejiny slovenského jazyka III (2. vydanie 1967) a E. Paulinyho Slovesnosť a kultúr-
strana 356
ny jazyk Veľkej Moravy (1964), ktoré však dnes už nie sú bežne a ani v potrebnom množstve dostupné. Recenzovanú publikáciu možno teda hodnotiť ako potrebnú, kvalitnú a praktickú textovú príručku na vyučovanie slavistiky na vysokých školách, no popritom môže dobre poslúžiť aj iným záujemcom o túto historicky i filologicky jedinečnú problematiku.
**Ľubomír Kralčák**
(KUKLICA, P.: Slovník latinských skratiek. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1995. 205 s.)
Treba súhlasiť s myšlienkou autora tohto slovníka P. Kuklicu, že v súčasnosti rastie záujem o odhaľovanie zabudnutých stránok našich dejín a že treba dať našej verejnosti praktickú príručku, ktorá by pomohla rozlúštiť a správne prečítať mnohé nápisy napr. na našich náhrobných kameňoch alebo dobre sa orientovať v spleti latinských značiek pre rozličné cirkevné rády.
V tomto duchu prináša Slovník latinských skratiek informácie o štyroch oblastiach v štyroch informačných kanáloch, idúcich paralelne na vyše dvesto stranách recenzovaného slovníka.
V prvom informačnom kanáli sa, prirodzene, uvádzajú latinské skratky a značky. Autor si dobre uvedomuje, že treba rozlišovať skratky ako skrátené pendanty často používaných slov v texte (napr. sim. — similis = podobný, etc. — et cetera = a tak ďalej) od značiek zastupujúcich rozličné viacslovné pomenovania. Pravdaže, uvedomuje si aj nie príliš presné hranice medzi týmito dvoma typmi, a tak do svojho prvého informačného kanála zahŕňa nielen tradičné značky vedeckých a cirkevných hodností (napr. Mgr. — magister, MgPh. — magister pharmaciae, Past. adj. — pastor adjunctus = pridelený kňaz), ale aj epigrafické skratky na náhrobných kameňoch (napr. H. B. M. F. — heres bene merenti fecit = dedič dal urobiť pre dobrodinca, O. S. — ossa sita = uložené kosti), ako aj mnohé vedecké hodnosti v stredoveku (Mag. art. liberalium — magister artium liberalium =
strana 357
majster slobodných umení), oslovenia (V. A. et P. — Vestra Amplitudo et Prudentia = Vaša vznešenosť a rozumnosť) a označenie rádov (napr. O. F. M. — Ordo Fratrum Minorum = Rád menších bratov). Dosť veľký podiel majú skutočné skratky typu h. t. — hoc tempore = toho času, st. p. — stando pede = hneď, neodkladne. Neobyčajná pozornosť sa venuje skratkám používaným vo farmácii (napr. ad man.med. — ad manus medici = do rúk lekára, r. — recipe = vezmi, m. f. — misce fiat = pomiešaj, aby vznikol (napr. prášok). Prekvapuje však, že sa podobne neuvádzajú anatomické skratky typu a. — arteria = tepna, m. — musculus = sval, n. — nervus = nerv).
Ako sa uvádza v úvode, spoľahlivým prameňom skratiek a značiek bol autorovi Dizionario di abbreviature Latine ed Italiane z r. 1912, resp. novší variant Lexicon abbreviaturarum/Wörterbuch lateinischer und italienischer Abkürzungen z r. 1928 od A. Cappelliniho. V zozname literatúry sa uvádzajú aj ďalšie pramene.
Napriek skutočne impozantnému počtu skratiek a značiek predsa sme celkom náhodne zistili niektoré chýbajúce skratky a značky. Nenašli sme napr. značku RIP, častú na našich náhrobkoch. Po dlhšom hľadaní sme ju však objavili pod písmenom H ako H. R. I. P. — hic requiescat in pace = tu odpočíva v pokoji. Značku R. I. P. (requescit in pace) možno interpretovať ako odpočívaj v pokoji, nech odpočíva v pokoji; tak je to v liturgických textoch. Medzi značkami rádov sme nenašli SJ — Societas Jesu = Spoločnosť Ježišova, ale iba S. J. T. — Societatis Jesu Theologus = teológ Spoločnosti Ježišovej, Eppus — episcopus = biskup, je však EP, EPS, chýba VAD — vicearchidiaconus, je tu sg. — singulár, ale už nie pl., plur. — plurál.
Rozpis skratiek v druhom stĺpci, v druhom informačnom kanáli je správny. Náhodná chyba je na s. 113, kde sa rozpisuje Ordo Cisterciensium Strictoris Observantiae namiesto strictioris. Tieto rozpisy sú radené mechanicky abecedne. Rozlišovať napr. homonymá, ktorých je tu neobyčajné množstvo, by bolo nad sily autora a sotva by znateľne zvýšilo použiteľnosť slovníka.
Stálo by však azda za pokus aspoň čiastočne vysvetliť isté gramatické pravidlá. Napr. to, že množné číslo sa zásadne vyjdruje zdvojením písmen. Nejde len o základné číslovky CC — dvesto, CCC — tristo, ale aj prípady ako DD — dies = dni, ddi = bohovia, domini = páni, EE MM VV — eminentissimi viri = znamenití mužovia, F. F. — filii = synovia, LL OO — lec-
strana 358
tores optimi = najvzácnejší čitatelia. Takto sa vyjadruje aj množné číslo pri slovesách: DD — dedicamus = venujeme, ba aj opakovací vid: sbb — scribebat = písaval. Väčšie množstvo, resp. vyšší stupeň sa zdvojením vyjadruje aj v príslovke: LLP — libentissime posuit = veľmi rád, ochotne postavil. Niekedy sa k značke pripája pádová koncovka: SSbus VVris — Serenitatibus Vestris = Vašim Jasnostiam.
V treťom stĺpci — v treťom informačnom kanáli — sa uvádza preklad rozpísaných latinských skratiek do slovenčiny. Námietky treba mať proti ekvivalentu čípok za suppositorium; zdá sa, že ide o nedopatrenie, lebo na inom mieste sa používa náležitá podoba čapík. Slovo pestis sa dôsledne prekladá ako záhuba, hoci už v Špaňárovom slovníku sa uvádzajú dva významy: 1. mor, nákaza, epidémia, 2. skaza, záhuba. Najťažšie epidémie v stredoveku sa však vždy charakterizovali ako mor. Preto aj v známej liturgickej prosbe sa hovorí Od moru, hladu a vojny zachovaj nás, Pane. Aj skratka s. s. p. — sine suspicione pestis sa lepšie hodí na konštatovanie "bez podozrenia na mor" než "bez podozrenia na záhubu". Nezdá sa nám vhodné prekladať strenuitas v oslovení Strenuitas et Magnificentia Tua — Str. et Mag. T. ako schopnosť. Azda lepší preklad by bol mohutnosť alebo horlivosť. Namiesto Dominatio — panstvo by zasa výstižnejší bol preklad vznešenosť.
Užitočné sú aj encyklopedické poznámky a vysvetlivky v štvrtom stĺpci, kde sa okrem iného dozvieme, že rád cisterciánov — benediktínov má meno podľa mesta Cistercium, dnes Citeu pri Dijone, alebo že premonštráti — Ordo Praemonstratorum má meno podľa názvu Pratum monstratum (určená, vymedzená lúka) — Prémontré.
Užitočnosť a vhodnosť Kuklicovho Slovníka latinských skratiek sa zvyšuje aj harmonickým plynutím informácií v spomínaných štyroch informačných kanáloch. Upozornenia na drobné medzery a niektoré nepresnosti v prekladoch vyplývajú skôr z osobnej skúsenosti a zaangažovanosti autora recenzie. Pre predpokladaných používateľov nemajú takú veľkú dôležitosť.
**Ján Horecký**
strana 359
Kárna zodpovednosť či disciplinárna zodpovednosť? — Pracovníci Generálnej prokuratúry SR: "V súvislosti s prípravou zákona o zodpovednosti prokurátorov nám vznikol jazykový problém, či ju nazvať kárna zodpovednosť, alebo disciplinárna zodpovednosť. Do legislatívneho procesu sme predložili návrh zásad zákona o kárnej zodpovednosti prokurátorov. Uvedený názov zákona bol tvrdo pripomienkovaný v tom, že slovo kárny nie je slovenské a treba ho nahradiť iným, vhodnejším vyjadrením. Dovoľujeme si Vás požiadať o posúdenie uvedeného problému, o oznámenie, či použitie slova kárny je náležité alebo nenáležité, prípadne o navrhnutie iného vhodného termínu."
Slovnú zásobu slovenčiny nemožno posudzovať iba z hľadiska opozície správne — nesprávne, náležité — nenáležité alebo z hľadiska toho, či sa nejaké slovo prieči, alebo neprieči spisovnej slovenčine. Slovná zásoba slovenčiny sa posudzuje z rozličných hľadísk. Tak je to aj s prídavným menom kárny. Ak by sme sa naň pozerali z historického hľadiska, nemohli by sme ho odmietať, lebo napríklad v slovenčine predspisovného obdobia bolo aj sloveso kárať (= 1. trestať, 2. napomínať, karhať), aj podstatné meno kára (= pokarhanie, trest, pokuta), s ktorými prídavné meno kárny súvisí (porov. Historický slovník slovenského jazyka l, 1992; je však zaujímavé, že v tomto slovníku sa prídavné meno kárny súvisiace so slovami kárať a kára neuvádza). Sloveso kárať a podstatné meno kára sa vyskytujú aj v niektorých slovenských nárečiach, pravda, už nie vo všetkých spomínaných významoch, ale napríklad sloveso kárať iba vo význame "hrešiť, karhať" (porov. Slovník slovenských nárečí l, 1995). V súčasnej spisovnej slovenčine však slová kárať a kára už nie sú živé (kým so slovesom kárať sa vari možno ešte výnimočne stretnúť, pravda, vo význame "karhať, napomínať", podstatné meno kára nájdeme iba v historických prameňoch a v staršej literatúre), čo sa odráža aj v spracovaní týchto slov v Krátkom slovníku slovenského jazyka z r. 1987 (slovník sloveso kárať hodnotí ako knižné zastarané, kým slovo kára v spomínanom význame už vôbec neu-
strana 360
vádza). Keďže prídavné meno kárny nemá oporu v živých lexikálnych prostriedkoch, rovnako sa dostalo na okraj slovnej zásoby súčasnej slovenčiny. V súčasnosti ho plnohodnotne nahradilo prídavné meno disciplinárny odvodené od slova disciplína, ktoré sa v slovenčine takisto používalo už v predspisovnom období.
Slovenská právnická terminológia sa ustaľovala pomerne dávno, o čom svedčí aj fakt, že prvý slovenský právnický slovník vyšiel ešte pred druhou svetovou vojnou. V roku 1952 vyšiel ďalší Právnický terminologický slovník ako výsledok činnosti Komisie pre právnu terminológiu pri Ústave slovenského jazyka SAVU, ktorej členmi boli uznávaní právnici. V citovanom slovníku sa ako termín uvádza spojenie disciplinárna zodpovednosť. So zreteľom na súčasný stav v používaní slov kárať a kára v spisovnej slovenčine a na to, čo sa uvádza v Právnickom terminologickom slovníku, môžeme ako právnický termín v návrhu zásad zákona odporúčať spojenie disciplinárna zodpovednosť. Uvažovať o nejakej inej náhrade za spojenie disciplinárna zodpovednosť nie je potrebné. Napokon to potvrdzujú aj české právnické slovníky, v ktorých sa spojenia kárna odpovědnost a disciplinární odpovědnost uvádzajú ako synonymné termíny, pravda, v češtine má prídavné meno kární oporu v slovese kárat, ktoré je tam stále živé.
**Matej Považaj**
Len stranní a málo vzdelaní ľuia budú zaliezať na pobočné cestičky, a tí, ktorí nevedia poznávať znaky času a nestoja sami v plnej činnosti za vzdelanie ľudu nášho i nenahliadajú do budúcnosti, budú sa slovenčine protiviť, ale čo sú hlasy jednotlivých proti životu národa celého? Ony ho nezastavia a život sám málo si povšimne hlasov takých! A nebolo by ani v nás viery k životu nášmu, keby sme mysleli, že sa v jednom, a síce v tom, čo je čisté slovenské, nezjednotíme, a nebolo by v nás iste sily života, keby sme sa v tom nezjednotili a všetci v jednu vôľu nespojili. Spojíme sa, to všetky znaky života nášho ukazujú!
Ľ. Štúr: Náuka reči slovenskej, s. 156. *
strana 361
čakačka gen. -y, žen., šport. slang. zoznam čakateľov, čakateľská listina: Potom, čo skočil Ruffíni limit, neobjavoval sa na pretekoch. Jeho pražský manažér Jan Pospíšil mu nevedel nikde zabezpečiť štart. Na väčšine podujatí bol na čakačke a aj to je pravda, že dovtedy nemal slušný výkon v tejto sezóne. (TLAČ)
Podstatné meno čakačka patrí medzi univerbizmy (jednoslovné pomenovania) utvorené z dvojslovného pomenovania odvodením čiže deriváciou. Slová utvorené univerbizáciou pomocou prípony -ka sú typické pre hovorovú, ale aj slangovú vrstvu slovnej zásoby a často sa vyznačujú výraznou mierou expresivity.
grant gen. -u, muž. (angl.) prídel finančných prostriedkov na vyriešenie konkrétnej výskumnej úlohy v určenom termíne, na termínovanú umeleckú úlohu, na určitú verejnoprospešnú činnosť a pod.: Univerzita získala grant na usporiadanie tábora pod názvom Ochrana religiózneho kultúrneho dedičstva na východnom Slovensku. (TLAČ)
Slovo grant prevzaté z angličtiny súvisí s anglickým slovesom to grant s významom "udeliť, prideliť, poskytnúť".
grantový príd. súvisiaci s grantom, týkajúci sa grantu: Každá organizácia má vypracovanú vlastnú nezávislú grantovú politiku, tzv. oblasti podpory a spôsob udeľovania grantov. (TLAČ)
Prídavné meno grantový sa často používa v spojení grantová agentúra s výnamom "agentúra, ktorá sa stará o agendu spojenú s posudzovaním, výberom a udeľovaním grantov": ...zvolal poradu k niektorým problémom súvisiacim s finančnými prostriedkami, ktoré vláda uvoľnila pre grantové agentúry... (TLAČ)
nealko príd. hovor. nealkoholický: Limo, a. s., produkuje v týchto dňoch 20 druhov nealko nápojov. (TLAČ)
strana 362
Slovo nealko vzniklo skrátením prídavného mena nealkoholický. V hovorovej reči funguje nielen ako prídavné meno, ale aj samostatne ako podstatné meno s významom "nealkoholický nápoj" (dáme si nealko) — porov. elektro — elektrický aj elektrický tovar, foto — fotografický aj fotografia, porno — pornografický aj pornografia.
ochranka gen. -y, žen. (rus.), nové vo význame telesná stráž významnej osobnosti: Keith postupne riadne zavaril ochranke tým, že zachádzal tesne pred bariéry prvých radov a dráždil sfanatizovaný dav. (TLAČ)
Podstatné meno ochranka je prevzaté z ruštiny, kde sa pôvodne používalo ako hovorové označenie cárskej tajnej polície, neskôr ako označenie telesnej stráže vládnych a štátnych predstaviteľov. V súčasnej slovenčine sa slovom ochranka pomenúva telesná stráž známych ľudí z politického i umeleckého sveta a pod.
sexturista gen. -u, muž. (lat. + franc.), hovor. turista cestujúci za sexuálnymi službami: Žiaľ, mnohým sexturistom pokazí spomienky na zážitky neželaný suvenír — infekcia AIDS. (TLAČ)
Podstatné meno sexturista je zložené z latinskej časti sex- s významom "pohlavný, erotický" a slova turista, ktoré je francúzskeho pôvodu a označuje osobu pestujúcu turistiku (porov. slovo sexshop — predajňa so sexuálnymi pomôckami). Slovo sexturista spolu s príbuznými slovami sexturistika, sexturizmus má hovorové zafarbenie a v posledných rokoch sa začalo objavovať predovšetkým v publicistike.
socioprofesijný príd. (lat.) spoločenskoprofesijný, súvisiaci so spoločenským povolaním: Napríklad tým, že z hľadiska vekových skupín iba v kategórii 50—59-ročných prevládali stúpenci odstúpenia prezidenta M. Kováča, že s rastom vzdelania sa zvyšuje aj prevaha názoru, že by M. Kováč mal byť aj naďalej prezidentom SR, že okrem robotníkov vo všetkých ostatných socioprofesijných skupinách mali prevahu prívrženci zotrvania prezidenta M. Kováča vo funkcii. (TLAČ)
Prídavné meno socioprofesijný je zložené slovo, ktorého prvá časť socio- je z latinčiny a má význam "spoločnosť, spoločenský" (porov.
strana 363
sociolingvistický, sociografický) a druhá časť profesijný má rovnako pôvod v latinčine, v latiskom slove profesia s významom "povolanie, trvalé zamestnanie".
spružnenie gen. -ia, stred. výsledok činnosti smerujúcej k tomu, aby sa niečo stalo pružným: V súčasnosti sa Pivovar STEIN, š. p., pripravuje na privatizáciu, od ktorej sa očakáva popri zmene právnej formy podnikania aj jeho spružnenie. (TLAČ)
Podstatné meno spružnenie patrí medzi verbálne substantíva čiže slovesné podstatné mená utvorené od deadjektívnych slovies (slovies odvodených od prídavného mena: pružný — spružniť — spružnenie).
stajomňovať nedok. robiť tajomným: Je to próza o protikladoch, ktoré nás sprevádzajú v živote... Má aj svoje stajomňujúce pozadie... (TLAČ)
Sloveso stajomňovať patrí k slovesám utvoreným pomocou predpony s- a prípony -ovať vyjadrujúcim získanie istého príznaku označeného motivujúcim menom. V prípade slovesa stajomňovať je takýmto motivujúcim menom prídavné meno tajomný.
**Silvia Duchková**
Odstávame teda od češtiny ako reči našej spisovnej, ale, krajania nezabúdajme na túto našu sestru najbližšiu! Nezabúdajme ju, ale píľme sa jej všetci vzdelanejší i naďalej. Moc ona má utešeného, pekného a má moc, čo my pre život náš potrebujeme. Nezabudnime nikdy ani na vďačnosť, ktorú sme pracovitému a umnému českému kmeňu povinní; on nás v hlivení našom opatroval a nás k životu vyššiemu svojimi duchovnými plodmi pripravoval, preto vďačnosť naša nech vždy ostane k nemu svieža a vrúcna v srdciach našich. Pominuli časy českej slávy, ale nestratili sa jej skutky! A myslíme tiež, že sa bratia českí od nás neodvrátia, ale i naďalej nám blízki a v spojení duchovnom s nami ostanú.
Ľ. Štúr: Náuka reči slovenskej, s. 157 — 158. *
strana 364
**JÁN HORECKÝ**
V tejto poznámke chceme odpovedať na otázku, či je správne spojenie pristúpiť k riešeniu alebo pristúpiť na riešenie. Hneď na začiatku musíme povedať, že správne sú obidve uvedené spojenia, ale každé z nich má iný význam. Požadovaný alebo potrebný význam vyplýva z významovej stavby slovesa pristúpiť.
Sloveso pristúpiť pri bezpredložkovej väzbe má význam "prišliapnuť", napr. pristúpiť orech, pristúpiť si šaty. Predložkovými väzbami sa vyjadrujú štyri základné významy. Predovšetkým je to smerový význam, ak chceme vyjadriť priblíženie do tesnej blízkosti, napríklad pristúpil k synovi, pristúpil k obloku. Smer do vnútra niečoho sa vyjadruje predložkou do: pristúpil do autobusu pred stanicou. Ale v troška posunutom význame môžeme povedať, že pristúpil do nášho spolku len nedávno. Ďalšie dva významy sa už rozlišujú predložkami k a na. Pristúpiť k riešeniu znamená "začať niečo riešiť, pristúpiť na riešenie zasa znamená "vyjadriť súhlas s navrhnutým riešením". A v tom je práve základ pre našu odpoveď. Môžeme ju vyjadriť takouto vetou: Prv než pristúpime k riešeniu našej otázky, chceli by sme vyjadriť nádej, že na schválené riešenie pristúpia všetci účastníci porady.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 9. 12. 1994)
**MATEJ POVAŽAJ**
Koncom októbra v čase, keď bol nízky stav vody v Dunaji, po nepozornom manévrovaní uviazla na plytčine zahraničná loď. O tejto udalosti
strana 365
sme sa dozvedeli z hromadných oznamovacích prostriedkov a zároveň sme sa dozvedeli aj to, čo sa robí, aby plavebná dráha bola znova voľná. V novinách sme čítali, resp. z rozhlasu počuli, že uviaznutú loď treba vyprostiť. V tejto súvislosti sme dostali otázku, aký význam má sloveso vyprostiť a či nemožno činnosť, ktorá sa označila týmto slovesom, nazvať dajako inak. Tu je naša odpoveď.
Sloveso vyprostiť má význam "zbaviť obmedzenia napr. v pohybe". Je očividne utvorené z prídavného mena prostý, no v slovenčine toto prídavné meno nemá význam "zbavený obmedzenia". Preto môžeme povedať, že sloveso vyprostiť nepatrí medzi prostriedky domáceho pôvodu. Na vyjadrenie významu "zbaviť obmedzenia v pohybe" bežne používame slovesá vyslobodiť alebo uvoľniť, napr. vyslobodiť niekoho zo zajatia, ale aj vyslobodiť z trosiek, uvoľniť zaseknuté lano, ale aj uvoľniť sa z objatia, uvoľniť si ruky. Aj v súvislosti s loďou uviaznutou na plytčine je primerané hovoriť o jej uvoľnení. O uvoľnení, resp. vyslobodení môžeme hovoriť aj v súvislosti s dopravnou nehodou, napr. z havarovaného vozidla sa podarilo uvoľniť, resp. vyslobodiť všetkých cestujúcich. Prídavné meno uvoľňovací utvorené zo slovesa uvoľniť sa uplatňuje aj v odborných termínoch, napr. uvoľňovacia reťaz, uvoľňovacie vozidlo, resp. aj vyslobodzovacie vozidlo.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 13. 12. 1994)
**JÁN KAČALA**
Slovo rovina používateľovi slovenčiny navodzuje celkom určitú predstavu rovnej plochy či už na zemskom povrchu, alebo vo všeobecnosti. Najmä v odbornom geometrickom zmysle a v prenesenom abstraktnom význame však aj to, čo ináč označujeme slovami oblasť, okruh, sféra, poloha. V ostatnom čase sa však s výrazom rovina stretávame aj vo vyjadrení, ktoré s uvedenými ustálenými a všeobecne známymi významami nemá vonkoncom nič spoločné. Máme tu na mysli vyjadrenie povedať niečo na
strana 366
rovinu. Na prvé počutie by sa mohlo zdať, že autorovi takého výroku ide o to, aby z voľajakého vyvýšeného miesta adresoval niečo rovine, prípadne tým, čo na nej žijú. Kontext alebo situácia, v ktorej sa uvedený výrok používa, však naznačuje, že ide o celkom iný, vzdialený a prenesený význam, a to význam "bez okolkov, bez otáľania, bez vykrúcania, rovno". Významový skok od spomínaných významov slova rovina do uvedeného významu "bez okolkov, bez vykrúcania" a pod. nepochádza zo slovenskej dielne, je neprirodzený a zbytočne rozkolísava ustálené vyjadrenia typu povedať niečo bez okolkov, bez vykrúcania, povedať niečo bez otáľania, rovno, priamo. Práve tieto výrazy okrem ustálenosti sú charakteristické aj tým, že danú situáciu označujú jednoznačne, zrozumiteľne a presne, preto nevidíme rozumné dôvody na to, aby sme sa ich vo vyjadrovaní vzdávali alebo ich obchádzali. Keď sa teda chceme vyjadriť priamo, povedzme to bez okolkov, bez vykrúcania, rovno alebo priamo.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 20. 12. 1994)
**IVAN MASÁR**
Istej poslucháčke nie je po vôli, že sa od istého času namiesto slova susedia častejšie zjavuje slovo susedovci, a dôvodí, že názvy na -ovci sa tvoria len od vlastných mien osôb, napr. Jakubík — Jakubíkovci, Peciar — Peciarovci, Urbančok — Urbančokovci.
Ako vidieť, aj na zdanlivo nespochybniteľné slová reagujú niektorí používatelia jazyka odmietavo, no námietky, ktoré predkladajú, často nebývajú presvedčivé ani dostačujúce. Presvedčivá nie je ani námietka, že prípona -ovci sa uplatňuje iba pri vlastných menách. Je síce pravda, že najčastejšie je pri názvoch utvorených od vlastných mien osôb, ale jej funkcie sa tým nevyčerpávajú. Prípona -ovci sa predsa vydeľuje napr. aj v slovách kmotrovci, švagrovci, svatovci, svokrovci a tie sú utvorené od všeobecných mien osôb, t. j. od slov kmotor, švagor, svat, svokor. Aj slovo susedovci je
strana 367
utvorené od všeobecného mena sused analogicky ako spomenuté slová z okruhu rodinného prostredia. Jeho vznik je pochopiteľný na pozadí častej mimojazykovej situácie, ktorú možno zachytiť takto: v istom dome žijú Kemkovci, Bielikovci, Černíkovci, ktorí sa navzájom oslovujú sused, susedia. Pod tlakom vlastných mien osôb na -ovci sa tu namiesto plurálu susedia používa podoba susedovci. A keďže má oporu nielen v slovách utvorených od vlastných, ale aj od všeobecných mien osôb, udomácňuje sa v bežnej jazykovej praxi.
Slovo susedovci je hovorový prostriedok ktorý má svoje miesto v kontaktových frázach pri styku známych (napr. kde sa tak ponáhľate, susedovci) a všade tam, kde sú vhodné živšie prostriedky.
(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 27. 12. 1994)
K tebe už obraciam reč moju, mládež naša slovenská, nádeja pekná života nášho! Mladá svieža slovenčina tebe iste sviežej a života plnej sa najlešie zaľúbi a tebe iste ona aj najlepšie pristane. Ty si povolaná vzbudzovať a kriesiť život nový na skalistých Tatrách, tebe teda i to, čo je samo plné sviežeho života, dobre poslúži a čo hlboko do duše rodákov sa zarýva, na dobrej ti pomoci bude. Ty budeš časom svojím ochraňovať poklady života nášho, ochraňujže i tento poklad náš vzácny, aby sa nestratil alebo do miesta tmavého neupadol.
Ľ. Štúr: Náuka reči slovenskej, s. 158. *
strana 368
Spomínam si na svojich učiteľov a profesorov slovenčiny pánov I. Žilku a V. Uhlára. Počas predvojnovej ČSR a prvej Slovenskej republiky som študoval na Evanjelickom kolegiálnom gymnáziu v Prešove. Všetci vyučujúci hovorili pekne spisovne, aj pán profesor Stanislav Felber, hoci bol českej národnosti. Na stredných školách boli samovzdelávacie krúžky, literárne a telovýchovné súťaže. Učitelia si na všetkých predmetoch všímali naše odpovede a korigovali nespisovné vyjadrovanie. Skutočnosť, že dnes málokto správne vyká, nevyslovuje široké ä, nemäkčí ľ, keď po ňom nasledujú samohlásky i, e a dvojhlásky (a dokonca to badať aj u profesionálov v rozhlase a televízii), je dôsledok 50-ročnej povrchnosti učiteľov na všetkých stupňoch škôl.
Keby boli všetci dbali na spisovné vyjadrovanie žiakov a študentov, nemohol by dnes napríklad pán poslanec V. Bugár poukazovať na to, že aj mnohí slovenskí poslanci neovládajú správnu výslovnosť. Práve on týmito slovami nechtiac presvedčil našu verejnosť, že jazykový zákon v našom parlamente odhlasovali v dvanástej hodine.
**Anton Štofko**
(Slovenská Republika, 29. 11. 1995)
Jazykový zákon chápem okrem iného aj tak, že by mal obmedziť používanie cudzích slov. Veď slovenčina je dosť bohatá na to, aby sme v nej našli slová na nahradenie výrazov relevantný, irelevantný, signifikantný, kredibilný, akceptovateľný, medializovať, kauza alebo aj manažér a nespo-
strana 369
četné ďalšie. To by si mali predovšetkým uvedomiť páni "irelevantný" J. Čarnogurský, "kreujúci" I. Gašparovič, "kompatibilný" S. Kozlík a "monetárni" a "kredibilitní" guvernéri Národnej banky Slovenska. Takýmito výrazmi v masmédiách veru slovenčinu neobohatia a mnohých odoženú od televíznych obrazoviek. Treba to občas pripomenúť aj pánom redaktorom, napríklad v Press clube, a povedať im, že materiál sa nedáva na prerokovanie na vládu, ale do vlády. Cudzie termíny nech si používajú v odborných časopisoch.
Zasaďte sa, páni novinári, o to, aby si zahraniční návštevníci Slovenska nerobili posmech z narýchlo vykvasených podnikateľov a ich firemných tabúľ s cudzojazyčnými skomoleninami, ktoré nemajú ani hlavu, ani pätu. Rešpektujte jazykový zákon tak, aby "slovenská komunita" nemusela v budúcnosti riešiť "relevantnú kauzu": Quo vadis, lingvistika made in Slovakia.
**Marián Mydlo**
(Slovenská Republika, 7. 12. 1995)
Katolícki bratia naši, odtiahnuc sa od češtiny, nepovýšili samé čisté nárečie slovenské na reč spisovnú, ale vzali nárečie češtine najbližšie, čo sa stalo podľa domyslu nášho potrebným behom vecí, lebo krok k samému čistému nárečiu slovenskému urobený bol by sa veľkým odskočením od doterajšieho spisovného vo vážnosti stojacieho jazyka pozdával, i sami mužovia tí, čo prví sa z bratov našich katolíckych k slovenčine prihlásili, pochádzali z krajov tých, v ktorých toto nárečie českému najbližšie je v obyčaji. Týmto ale mužom patrí zásluha tá, že nám most k opravdivému životu nášmu v jeho vlastnej forme pripravili a teraz my pevne veríme, že oni sami pri ňom len neostanú, ale ho k tomu cieľu, k akému ho pripravili, i užijú, prezeň prejdú a s nami si ruky podajúc, spolu s nami vedno na čisté naše pole, kde sa mladý život slovenský do prvých pukov rozpúšťa, prestúpia a tam spolu s nami spojenými silami pracovať budú. Smutné to boli časy pre nás, keď sme boli rozdvojení a rozpadnutí, a dlhé, predlhé: treba už i nám raz spojenia a vrúcneho, opravdivého objatia!
Ľ. Štúr: Náuka reči slovenskej, s. 156. *