Obsah

strana 257

Na stoosemdesiate výročie narodenia Ľudovíta Štúra

**MATEJ POVAŽAJ**

Koncom októbra sme si pripomenuli už stoosemdesiate výročie narodenia Ľudovíta Štúra, vedúcej osobnosti slovenského národného obrodenia prvej polovice 19. storočia, vodcu národnoemancipačného pohybu Slovákov v meruôsmych rokoch, kodifikátora spisovnej slovenčiny, jazykovedca, spisovateľa, básnika, publicistu, pedagóga, politika, novinára a redaktora. Už tento stručný výpočet okruhov činností, v ktorých Ľ. Štúr pôsobil, naznačuje, že ide skutočne o výnimočnú osobnosť. O osobnosť, ktorá hlboko zasiahla do našich národných dejín, ktorá výrazne ovplyvnila vedomie a konanie nielen generácií Slovákov žijúcich v prvej polovici minulého storočia, ale aj všetkých nasledujúcich generácií. Pre nás je osobitne významné to, čo Ľ. Štúr vykonal v jazykovede, v praktickej činnosti v oblasti jazykovej politiky a jazykovej kultúry.

Ľudovít Štúr sa narodil 29. októbra 1815 v Uhrovci v evanje-


strana 258

lickej učiteľskej rodine. Základné vzdelanie získal priamo od svojho otca, ďalšie vzdelanie nadobudol na gymnáziu v Györi, na evanjelickom lýceu v Bratislave a na univerzite v Halle. Počas štúdií si osvojil maďarčinu, nemčinu, študoval gréčtinu, latinčinu, ďalšie cudzie jazyky, filológiu, prejavil nevšedný záujem o slavistiku, oboznámil sa s vtedajšou indoeuropeistikou, venoval sa štúdiu filozofie. To všetko bolo dobrou prípravou na jeho budúce aktivity v oblasti jazykovedy. Na začiatku svojej literárnej činnosti písal po česky, teda tak, ako to bolo v tom čase zvyčajné najmä v evanjelických kruhoch, kým v katolíckych kruhoch sa používala bernolákovčina. Po čase si však uvedomoval potrebu vlastného spisovného jazyka pre Slovákov, jazyka založeného na domácich základoch, ktorý by zároveň odstránil konfesionálne bariéry medzi Slovákmi. Uvedomoval si, že iba v jazyku zrozumiteľnom všetkým Slovákom sa možno obracať na širokú pospolitosť, iba takým jazykom ju možno osloviť pri procese formovania slovenskej národnosti na osobitný národ.

Štúrovci si boli vedomí toho, že v národnouvedomovacom procese významnú úlohu môžu zohrať aj vlastné noviny. S myšlienkou vydávať noviny sa Ľ. Štúr zaoberal už v roku 1840, prvú žiadosť o povolenie vydávať Slovenské národné noviny podal v roku 1842, pričom v žiadosti sa uvádzalo, že noviny budú vychádzať v reči Slovákov. Žiadosť musel niekoľko ráz zopakovať, no súhlas od panovníka na ich vydávanie pod názvom Slovenskje Národňje Novini s prílohou Orol Tatránski dostal až roku 1845. Aby však mohli noviny vychádzať tak, ako sa to uvádzalo v žiadosti, v reči Slovákov, bolo sa treba rozhodnúť, akú podobu by mala mať táto reč.

Rozhodnutie opustiť češtinu a písať v slovenčine štúrovci prijali na svojom stretnutí v Bratislave 14. februára 1843. Ešte v lete toho istého roku sa Štúr, Hurban a Hodža radili o úmysle písať v čistom stredoslovenskom nárečí na Dobrej Vode s Jánom Hollým, najväčším obrodenským básnikom píšucim v bernolákovčine. Ten im ich úmysel odobril. Štúrovci chceli so svojím úmyslom vyjsť na verejnosť vo svojich Slovenských národných novinách. Keďže vychádzanie novín sa zdržiavalo, vyšli s týmto úmyslom na verejnosť nie až v týchto novinách, ale skôr. Prvými tlačenými prácami v spisovnej slovenčine bola báseň J. Francisciho Svojim vrstovňíkom na pamjatku (začiatkom roku 1844) a druhý ročník almanachu Ňitra s podtitulom Dar drahím krajanom slovenskím obetuvaní (1844). Na zasadnutí novozaloženého spolku Tatrín 26. až 28. augusta 1844 štúrovci prijali rozhodnutie, aby sa úradným a rokovacím jazykom spolku stala slovenčina a zároveň poverili Ľ. Štúra napísať gramatiku spisovnej slovenčiny (porov. Jóna, 1985, s. 82).

Ľ. Štúr svoju teóriu spisovného jazyka i odôvodnenie potreby mať vlastný spisovný jazyk rozviedol najmä v práci Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, ktorá však vyšla až začiatkom roka 1846, a potom v Nauke reči slovenskej. No už v septembri roku 1845 v Orlovi tat-


strana 259

ranskom na pokračovanie uverejnil článok Hlas k rodákom, v ktorého úvode píše: "Dobre vieme, že krok tento, obrat v našom doterajšom spôsobe písania robiaci, mnohým do očú padnúť musel, a napred sme predvideli, jako sa to aj z Ohlasu znať dáva, že nejední s ním spokojní nebudú..." (Štúr, 1957, s. 11) a v ktorom odôvodňuje rozhodnutie kodifikovať a používať spisovnú slovenčinu aj týmito slovami: "My Slováci sme kmeň; za to nás uznali najlepší a najzbehlejší znatelia národa slovanského..." (...) "Kmeňovitosť naša sa zakladá podstatne (...) na našom vlastnom, osobitnom nárečí a potom na iných stranách nášho života" (tamže).

Tu treba spomenúť, že Štúr vo svojich prvých prácach používa inú terminológiu, na akú sme zvyknutí dnes. Termín kmeň používa v zmysle "národ" a termín nárečie v zmysle "jazyk" a takto treba chápať aj názov jeho práce Nárečia Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí. V tejto práci rozhodnutie používať pri písaní slovenčinu odôvodňuje aj týmito slovami: "Život náš my len úplne vystavíme a vystaviť môžeme v nárečí našom vlastnom, bo ono je nám najbližšie, ono je nám rečou najzrozumiteľnejšou, ono má k srdcu i mysli našej prístup najsnadnejší a v ňom sú i myseľ i srdce naše najotvorenejšie, preto treba nám k tomuto nárečiu, keď život náš počíname, sa privinúť a v ňom sa duchovno rozvíjať" (Štúr, 1957, s. 30). "Ľud teda náš slovenský, pre ktorý my hlavne pracujeme, mali sme pred očima pri urobení kroku tohoto, vezmúc jeho vlastné nárečie" (tamže, s. 31). V citovanej práci sa Ľ. Štúr vyrovnáva aj s mnohými námietkami proti spisovnej slovenčine a s Kollárovými myšlienkami, že uzákonením spisovnej slovenčiny sa rozbíja slovanská jednota, slovanská vzájomnosť. Ostro polemizuje s názormi, že by sa slovanská vzájomnosť mala obmedzovať iba na "štyri kmene so spisovnými ich nárečiami" a že by sa "viacej kmeňov v jednom literárnom nárečí spojilo" (tamže, s. 39). Štúrove slová "Záleží nám teda a záležať musí aj všetkým našim pravým kmeňovcom na tom, aby sme my vo vlastnom našom nárečí písali" (...) "aby sme, keď nechceme sami seba zaprieť, keď chceme svedomito a verne svetu nášmu slúžiť, písali v nárečí našom peknom, v nárečí našom slovenskom" (Štúr, 1957, s. 57) boli vyznaním štúrovcov. Pri argumentácii v prospech uzákonenia slovenčiny ako samostatného spisovného jazyka porovnáva aj situáciu u Slovanov so situáciou u Nemcov, Francúzov, Španielov a pod. Napríklad Nemci tvoriaci jeden národ majú jeden spisovný


strana 260

jazyk, kým Slovania skladajúci sa z viacerých národov majú aj viacej spisovných jazykov, každý národ svoj vlastný jazyk. Na výhrady, že u Slovanov sa neujala jedna spisovná reč preto, lebo Slovania nežili v jednom štáte, pod jednou vládou, namieta slovami: "Nespojil sa v jednej vláde, ale na viacej kráľovstiev sa rozpadol pre tú príčinu, že bol a je kmeňovitý" (...), "keby ale v národe pod rozličnými vládami stojacom aj rozličné spisovné reči vystúpiť museli, prečože u Nemcov a Talianov pod všelijakými vládami rozdelených jediný spisovný jazyk do behu prišiel? Tak, hľa, nie rozličné vlády, ale rozličné kmene sú naozajstná príčina všelijakých spisovných rečí, ktoré v jednom národe sa zakorenia" (tamže, s. 68—69).

Štúr veľmi presne poukázal aj na rozdiely medzi češtinou a slovenčinou, čím dokumentoval, že slovenčina a čeština sú dva samostatné jazyky. Odvolávajúc sa na české gramatiky, uvádza, že "Česi nemajú hlásky f a že ona v českej reči len v cudzích slovách sa nachádza, ale Slováci ju majú vo vlastných čistých slovenských slovách" (tamže, s. 76). To isté konštatuje aj o hláske g. Rozdiely medzi češtinou a slovenčinou dokumentuje aj na spoluhláskach dz, dž, na dvojhláske ia atď. O českej spoluhláske ř píše: "Proti týmto zvukom Česi nám len jeden vlastný, ktorý my nemáme, vystavia, a to je ř" (...) "a samo ř ani dobre vysloviť nemôžeme. A načo ho písať, keď ho nevyslovujeme? Zrovnáva sa to písmo s rečou našou? Naskrze nie!" (tamže, s. 77). Štúr hovorí aj o tom, že "Česi majú inakšie hlásky tam, kde my iné užívame" (...) "Česi majú inakší sklad hlások ako my Slováci" (tamže), a dokumetuje to na mnohých konkrétnych príkladoch (proti českému hříbě, chřtán, jehla, ječmen, díra, víra, cihla, cídím, cvrček atď. stavia slovenské žrjeba, hrtan, ihla, jačmeň, ďjera, vjera, ťehla, cúďim, svrček atď.). Všíma si aj rozdiely v skloňovaní, v časovaní, v tvorení slovesných tvarov, v syntaxi i v slovnej zásobe. Medzi slovami, ktoré sú v češtine a slovenčina ich nemá, uvádza okrem iného tieto príklady: blbý, bručeti, cpáti, čpíti, čuměti, dna, drn, drtiti, drzý, hemžiti se, hlodati, hmožditi, hnědý, hněsti, chouliti se, jednání, klid, krb, zakrslý atď. Ako z týchto príkladov vidieť, niektoré z vymenovaných slov sa pretlačili či pretláčajú do slovnej zásoby slovenčiny a vytlačili alebo vytláčajú z bežného používania pôvodné slovenské slová.

Na otázku odporcov spisovnej slovenčiny, akú reč chcú štúrovci vyzdvihnúť za spisovnú, odpovedá takto: "Akúže inú ako slovenskú, a to


strana 261

tú, ktorá je najpravdivejšia slovenská, najzavarovanejšia, najčistejšia, najplnohlasnejšia a pritom najrozšírenejšia! A takáto je reč tá, ktorá sa hovorí v Turci, v Orave, Liptove, Zvolene, Tekove, Gemeri, Honte, Novohrade, hornej Trenčianskej i Nitrianskej stolici a po celej Dolnej zemi." (...) "Nárečie to, ktoré je v živote najužívanejšie a sa v ňom najlepšie zadržalo, ktoré najväčšiu silu v živote prezradzuje, vezmeme si za reč spisovnú a tak pomeríme náš čisto duchovný život so skutočným, tamtomu dáme pevný základ na tomto a vyhýbneme všetkým odporom. Nikto nám nebude smieť na oči vyhodiť, že je naša reč vymyslená, bo je docela zo života do spisov uvedená, tak teda skutočná" (tamže, s. 104—105).

Mnohé Štúrové myšlienky z jeho práce Nárečja Slovenskuo majú nadčasovú platnosť a stále by sme sa mali k nim vracať. Pripomeňme si niektoré z nich: "Preto, kto si Slovák, maj sa k slovenčine, inakšie nepoznal si povolanie kmeňa svojho a chceš, aby aj ďalej boli sme len odhodenci a povrheli sveta" (tamže, s 106). "Dobre vidíme, že sme života národného nemali preto, že sme len žili každý osebe a pre seba a nestarali sme sa o obecné dobré ľudu nášho ako národa, za čo sme aj slušnú dostali odmenu, bo nás opovrhovali, za odhodencov považovali a s nami podľa dobrej vôle nakladali" (tamže, s. 107). "Vstali sme a chceme žiť: kto nám to za zlé brať i kto nám pravidlá žitia nášho predpisovať bude? Život náš sám si musí byť zákonom, z neho sa všetko rozvije, čo nás viesť má, vedenie ale nás nech si iný, čo život náš a podstatu jeho dokonale nezná, neosobuje, bo čo jeden predpis nám dá, to blúdiť bude. A že chceme žiť, to sa len našim nepriateľom nepáči" (tamže, s. 108).

V závere práce Ľ. Štúr víta spisovnú slovenčinu v rodine slovanských jazykov aj týmito slovami: "Vitaj, vitaj, slovenčina naša, ty dcéra Slávy pekná, rovnoprávna, ale dávno utajená pred svetom, a vitajte na poli života, Slováci! Prišiel i na vás rad, zašvihol i vás prút života..." (...) "Vy a reč vaša mali ste jeden osud, spolu ste boli pred svetom ukrytí, spolu odhodení, spolu ste podremovali a búrky, ktoré nad vami preleteli, spolu prečkali: oj či sa teraz opustíte, či sa rozlúčite a vernú družicu dní smutných či na stranu odstrčíte, Slováci?!! Nie, nie, čujem sa valiť z úst vašich" (tamže, s. 111). Život potvrdil tieto Štúrove slová.

Spisovná slovenčina, ktorej základy položil Ľ. Štúr pred stopäťdesiatimi rokmi a teoreticky opísal v diele Nauka reči slovenskej (1846), sa po


strana 262

istých úpravách vykonaných ešte za Štúrovho života používa až dodnes. Už to samo svedčí o tom, že Štúr mal naozaj dobrú teoretickú prípravu na takýto čin, že správne pochopil význam toho, aby slovenský národ mal vlastný spisovný jazyk, a že správne odhadol, ktoré nárečie z nášho územia sa má stať základom spisovného jazyka.

LITERATÚRA

JÓNA, E.: Postavy slovenskej jazykovedy v dobe Štúrovej. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1985. 172 s.

ŠTÚR, Ľ.: Dielo v piatich zväzkoch. Zv. 5. Slovenčina naša. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literarúry 1957. 424 s.

Štúrova idea jednoty slovenčiny a slovenského národa

**JÁN KAČALA**

V čase prudkých zápasov o podobu spisovného jazyka Slovákov v druhej polovici 40. rokov 19. storočia v centre pozornosti stála aj otázka jednoty slovenčiny a slovenského národa. Istotne nie je náhoda, že práve osnovateľ nového spisovného jazyka z r. 1843 Ľudovít Štúr po vyjdení pražských Hlasov o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky v máji 1846 tejto otázke venoval mimoriadnu pozornosť. Zaoberal sa ňou už vo svojich základných jazykovedných dielach Nauka reči slovenskej a Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, ktoré síce boli vznikli už prv, ale tlačou vyšli spoločne až r. 1846. Na pražské Hlasy, ale aj na iné kritické, ba i priamo nežičlivé príspevky uverejnené v českej pražskej tlači reagoval v osobitných polemických článkoch publikovaných v Orle Tatránskom r. 1846. Máme tu na mysli najmä tri texty (uverejnené neskôr aj vo výbere nazvanom Slovenčina naša, ktorý vydalo Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry r. 1957 ako 5. zväzok Štúrových spisov); ide o texty: Hlas oproti Hlasom, ktorý autor ohlasoval ako súčasť väčšieho spisu, zjavne však nepublikovaného, ďalej Ústrojnosť a organizmus reči slovenskej a napokon K odohnaniu ovadov. Najmä


strana 263

v prvých dvoch príspevkoch téma jednoty jazyka a v rámci nej jednota spisovného jazyka vo vzťahu k jednote slovenského národa prevláda.

Ľudovít Štúr ako jazykovedec a kodifikátor spisovného jazyka dobre vedel, že celonárodným dorozumievacím prostriedkom Slovákov, jazykom literatúry a vzdelanosti nemôže byť celý národný jazyk (alebo ináč povedané: všetky slovenské nárečia či nárečové skupiny), lež iba jeho vybratá, reprezentatívna a vedome kultivovaná časť. Jej základ videl v komplexe stredoslovenských nárečí, resp. v tzv. kultúrnej strednej slovenčine, ktorá zahŕňala predovšetkým mnohé (t. j. nie všetky) spoločné znaky stredoslovenských nárečí, tak ako sa postupne ustaľovali počas predchádzajúcich desaťročí a storočí v ústnych, ako aj v písomných jazykových prejavoch. Ľ. Štúr svoj spisovný jazyk koncipoval ako jednotný a vyvážený systém, zahŕňajúci charakteristické prvky strednej slovenčiny ako "najzavaruvanejšej" slovenčiny, a teda najmenej ovplyvnenej kontaktmi s okolitými slovanskými jazykmi, pričom sa týmito prvkami od susedných jazykov aj zreteľne odlišuje. Porovnajme k tomu jeho vlastné slová, tak ako ich r. 1845 bol napísal v článku Hlas k rodákom: "Čisté naše nárečie slovenské je jeden zaokrúhlený celok, ktorý má svoj zvláštny stroj, v ktorom všetko jedno k druhému dobre pristáva a každý i najmenší riad s druhým v tuhom je spojení, podoby teda tohoto nárečia s druhými zameňovať bolo by toľko, jako tento samorastlý, k sebe náležite pristávajúci celok kaziť a hubiť, stroj tento v tomto zložení tak, jako treba, sa pohybujúci, rozopínať a pohybovaniu jeho náležitému zápreky klásť, život teda organický zastavovať a prekážať" (Slovenčina naša, 1957, s. 18).

Pre Štúrovu dialektickú predstavu jednoty spisovnej reči Slovákov je charakteristické, že túto jednotu chápal ako pevnú súčasť vyššej jednoty — jednoty slovenčiny ako národného jazyka Slovákov. Vo svojich jazykovedných prácach dokazoval, že slovenský národný jazyk napriek svojej nárečovej členitosti tvorí jednotu a že táto nárečová členitosť vonkoncom nie je v rozpore s jednotou slovenčiny ako národného jazyka. Ukazoval, že rozdiely medzi stredoslovenskými a ostatnými slovenskými nárečiami sú z celoslovenského hľadiska, t. j. z hľadiska slovenského národného jazyka, nepodstatné a nenarúšajú celostnosť a jednotu slovenčiny, najmä nie v porovnaní s okolitými slovanskými rečami. Ľ. Štúr bol presvedčený o tom, že podstatu slovenčiny tvorí jej


strana 264

centrálna časť a tá je spojivom všetkých príslušníkov nášho národa, tú treba poznať a ako spisovný jazyk podporovať, lebo je najvlastnejším vyjadrením slovenského ducha, a práve v nej sa spoja všetci príslušníci slovenského národa.

To, že okrajové slovenské nárečia majú znaky, ktoré ich približujú k susedným slovanským jazykom, Ľ. Štúr pokladal za prirodzené, ale pre jestvovanie spisovného jazyka založeného na centrálnych slovenských nárečiach to nemalo podstatný dosah a nebránilo to tomu, aby si všetci Slováci ako svoju celonárodnú dorozumievaciu podobu mohli osvojiť "čistú" slovenčinu. Pre Ľ. Štúra bolo charakteristické to, že neobyčajne dôrazne bránil jednotu slovenčiny najmä proti predstave priveľkej nárečovej členitosti, ba priam rozdrobenosti slovenčiny, ako ju hlásal Ján Kollár. Ten rozlišoval sedem tzv. hlavných slovenských nárečí (medzi nimi povedzme aj rusko-slovenské, srbsko-slovenské, nemecko-slovenské, ba i maďarsko-slovenské) a popri nich ešte ďalšie tri, ktoré sú vraj hodné zaznamenania, a to tzv. hanácke, trpácke a krekáčske. Na margo tejto Kollárovej nomenklatúry Ľ. Štúr s iróniou radí uvádzať aj latinsko-slovenské, židovsko-slovenské a cigánsko-slovenské nárečie. Kollárov postup Ľ. Štúr pokladá za nevedecký, keďže mu chýba elementárne opretie o jazykovú skutočnosť, a vysvetľuje to Kollárovým zámerom zmiasť čitateľov a jeho pročeskou orientáciou. Ľ. Štúr je naopak presvedčený, že "je len jedno nárečie slovenské, a to nárečie to, ktoré sám Kollár vlastným nárečím slovenským volá, ostatné že sú len alebo rozličnosti slovenské, alebo chatrné primiešaniny cudzích slov k našej reči, alebo skazeniny a spotvoreniny slovenské, alebo len prezývky, a Kollár toto všetko za nárečia, za nárečia slovenské vyhlásil!" (Slovenčina naša, s. 138) V tomto nárečovom drobení slovenčiny Ľ. Štúr oprávnene videl tendenčnosť namierenú proti jednote slovenčiny, proti jej schopnosti byť jednotným spisovným jazykom Slovákov a v konečnom dôsledku to malo viesť k tomu, aby Slováci nadobudli presvedčenie, že za svoju spisovnú reč majú prevziať češtinu.

Zdôrazňovaním jednoty slovenčiny Ľ. Štúr zároveň smeroval k obrazu slovenčiny ako pravidelného a celostného jazykového systému, ako osobitného a samostatného slovanského jazyka a tým aj k zdôvodňovaniu práva Slovákov na vlastný a osobitný celonárodný spisovný jazyk, ktorý rovnako mal byť jednotný, pravidelný, vyvážený, vnútorne skĺbený a kultivovaný.


strana 265

Jednota slovenčiny v etnickom či národnom, ako aj v spisovnom, a teda celospoločenskom zmysle v Štúrovom chápaní bola nerozlučne zviazaná s jednotou kultúry, literatúry a vzdelanosti. Pritom jazyková jednota a jednota literatúry prirodzene vyúsťuje do jednoty národa, vychádzajúcej z duchovnej jednoty. Duchovná jednota národa prirodzene vychádza z vedomia spolupatričnosti jeho príslušníkov, zo spolupráce a solidarity členov národného spoločenstva a zo spoločných cieľov. Pozoruhodná je Štúrova filozofická základňa idey národnej jednoty. V spise Hlas k rodákom o tom vraví: "Kto má život, a že my ho máme, je najpevnejšia viera naša, ten má aj silu medzi sebou jednotu založiť a ustáliť." (Slovenčina naša, s. 19) Čiže inými slovami: spoznaná či uvedomená a uvedomovaná vôľa žiť sa prirodzene prejaví aj v úsilí postupovať spoločne a jednotne. A najzávažnejším prostriedkom na dosahovanie tohto stavu je zasa len spoločný spisovný jazyk: "truhla jednoty našej, t. j. naša reč, každého, kto sa našincom cíti, k sebe volá a našinec zas každý sa k nej ako k najbližšiemu svojmu dobrovoľne hlásiť bude a k nej sa prirazí" (Slovenčina naša, tamže).

Na Štúrových postojoch v rozhodujúcich obdobiach zápasu o podobu slovenského spisovného jazyka a jeho pravopisnej sústavy si možno preveriť, že tak ako bol citované presvedčenie čestne vyslovil, rovnako ho aj myslel a v praktickom živote uplatňoval. Napriek tomu, že svoj systém spisovnej slovenčiny mal starostlivo premyslený a že tento systém bol z vedeckého stanoviska vyvážený a vnútorne pevne skĺbený, na známej schôdzke predstaviteľov štúrovcov a bernolákovcov v Bratislave r. 1851 vo viacerých bodoch ustúpil a prijal stanovisko svojich oponentov. Dnes tento Štúrov krok môžeme hodnotiť z rozličných stanovísk, ale ako najpravdepodobnejšie vysvetlenie sa nám ukazuje to, že ho k nemu viedol záujem a rozhodnutie dosiahnuť národnú jednotu v otázke spisovného jazyka Slovákov na začiatku druhej polovice 19. storočia, t. j. v časoch porevolučného ochabnutia národného života Slovákov, ktoré ešte zvýrazňovala nezhoda v otázke slovenského spisovného jazyka. Pritom vtedajšiu konfliktnú jazykovú situáciu ešte prehlboval Ján Kollár ako splnomocnenec viedenskej vlády zavádzaním tzv. staroslovenčiny, t. j. upravenej biblickej češtiny, do škôl, do novín a ďalších oblastí verejného života. Vtedajší Štúrov krok z dnešného hľadiska treba hodnotiť aj ako vynútený ústupok jazykovej tradícii na Slovensku (ale aj v Čechách a na Morave) a poukazom na


strana 266

iné slovanské jazyky. Bol to ústupok v závažných veciach Štúrovej koncepcie slovenského spisovného jazyka, no jednako na báze kultúrnej strednej slovenčiny. Najväčšmi zjavne zavážilo to, že šlo o kroky v záujme dosiahnutia národnej jednoty. A objektívne treba povedať, že bratislavská dohoda vedúcich slovenských osobností značila uzavretie jazykových zápasov a priniesla definitívne víťazstvo spisovnej slovenčiny. K tomuto víťazstvu nepochybne významnou mierou prispel svojím stanoviskom aj Ľ. Štúr. Veď národná jednota v otázkach spisovného jazyka Slovákov bola jedným z rozhodujúcich cieľov, ktoré svojím kodifikačným krokom od samého začiatku sledoval. Preto bratislavská dohoda značila naplnenie aj Štúrových mnohoročných úsilí.

V krátkosti by sme Štúrov koncept jednoty spisovnej slovenčiny mohli vystihnúť takto: Ľ. Štúr mal na mysli jednotu spisovnej slovenčiny ako súčasť jednoty slovenčiny ako národného jazyka, pričom táto jazyková jednota bola opretá o jednotu kultúry a napomáhala jednotu národa.

Štúrov zápas o jednotu spisovnej slovenčiny, ako sme videli, mal viaceré dimenzie. Žiada sa nám tu zdôrazniť najmä to, že Štúrov zápas o jednotu spisovnej slovenčiny bol zároveň zápasom o systémovosť slovenčiny a o samostatnosť slovenčiny. Pre Štúrovu koncepciu spisovnej slovenčiny, pre jeho chápanie jazykového systému a jeho fungovanie a kultivovanie je charakteristické toto autorovo vyznanie: "V reči nesmie a na žiaden spôsob nemôže byť zákonom ľúbenie alebo neľúbenie sa dajedných foriem, bo ľúbenie sa je vec každého jednotlivca, a tak jednému sa bude ľúbiť to, druhému iné, jeden bude vychvaľovať formy dobrjeho, dobrjemu, hlbokuo, dobruo, viďeu, cíťiu atď. a druhý ich bude zatracovať a miesto nich vychvaľovať formy dobrého, dobrému, hlbokô, dobrô alebo hlboké, dobré, viděl, cítil atď., ale jediným zákonom v reči môže a musí byť stroj a organizmus reči" (Slovenčina naša, s. 144). V týchto Štúrových slovách zároveň nachodíme základnú výpoveď týkajúcu sa kultivovania spisovného jazyka, jazykovej kultúry: nie subjektívne postoje alebo pocity jednotlivca, lež objektívne zákony jazyka sú v tejto práci rozhodujúce. K takejto duchovnej devíze sa istotne bez rozpakov hlásime aj dnes, po vyše poldruhastoročnom odstupe od napísania týchto slov. Okrem iného je to aj pozoruhodné svedectvo o Štúrovej jazykovednej erudícii, o schopnosti preniknúť do podstaty veci, ako aj výstižne pomenovať jadro veci.


strana 267

Z prieskumu terminologických činností

**IVAN MASÁR**

1. V hodnotení súčasného stavu slovenskej terminológie a pri vytyčovaní úloh v tomto okruhu časopis Kultúra slova upozornil, že po prevrate roku 1989 "došlo k najväčšiemu útlmu v terminologickej činnosti za celé povojnové obdobie" (Masár, 1993, s. 133). Zároveň sa však konštatovalo, že po prevrate pribudla "povinnosť samostatne tvoriť termíny a samostatne formulovať všetky normatívne a iné texty" (tamže, s. 134). Táto povinnosť mimovoľne podnecuje urýchlené prekonávanie útlmu, čo sa už okrem iného prejavilo v iniciatíve Ministerstva kultúry Slovenskej republiky založiť pri jednotlivých ministerstvách terminologické komisie, ktoré by boli garantom starostlivosti o terminológiu odborov spadajúcich do rezortu príslušného ministerstva. Celkom hmatateľne sa to však prejavuje najmä vo vydávaní odborných slovníkov a prácou Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo a Slovenského ústavu technickej normalizácie. Ich edičná činnosť je nielen intenzívna, ale aj prospešná, pretože ekonomické a politické záujmy Slovenska vyžadujú zladenie slovenských národných noriem (technických aj názvoslovných) s normami autoritatívnej medzinárodnej organizácie International Standards Organization (ISO). Prostredníctvom krátkej sondy do slovníkových príručiek a návrhov vybraných noriem chceme upozorniť na niektoré problémy týkajúce sa ustaľovania slovenských termínov a jazykovej kultúry v odborných slovníkoch a normách. *

2. 1. Ako je známe, slovné bohatstvo jazyka sa fixuje v slovníkoch. Známe je aj to, že jestvuje viacero druhov slovníkov, napr. výkladový slovník, slovník cudzích slov, terminologický slovník atď. Tento fakt nemožno obchádzať ani pri vydávaní slovníkov v súčasnosti. Ak sa napr. slovník


strana 268

označí ako výkladový, predpokladá sa, že sa v ňom "slová vysvetľujú nielen zo sémantického a gramatického hľadiska, ale aj z hľadiska expresívneho a štylistického" a že takýto slovník "obsahuje zvyčajne lexikálne, gramatické, ortografické a ortoepické údaje" (Ondrus — Horecký — Furdík, 1980, s. 206—207). Okrem toho výkladový slovník zachytáva všetky slovné druhy, nie iba substantíva. Podľa toho žánrové označenie výkladový slovník nemá mať slovník, ktorý zhŕňa povedzme termíny z oblasti baníctva, bankovníctva, ekonomiky atď. V takomto prípade ide o terminologický slovník, ktorého "úlohou je zhrnúť pojmy príslušnej oblasti vedy, umenia atď. a podať výklad týchto pojmov" (tamže, s. 208). V terminologickom slovníku sa pojmový obsah termínu podáva definíciou. Od presného žánrového zaradenia slovníkov v intenciách súčasnej lexikografie nemožno teda ustupovať ani v súčasnej edičnej praxi.

2. 2. Ešte závažnejšie ako náležité žánrové označenie a zaradenie sa ukazuje to, čo sa do odborných (terminologických) slovníkov ukladá, ako aj spôsob, ako sa to ukladá. Jednou zo základných úloh pri spracúvaní takýchto slovníkov je vyrovnávanie sa s inojazyčnou terminológiou. To je veľmi aktuálne najmä vtedy, keď sa v slovníku zaznamenávajú aj inojazyčné termíny. Z toho, ako sa táto úloha rieši alebo vyriešila, sa veľmi zreteľne ukáže, koľko zostavovatelia slovníka investovali do samostatného tvorenia termínov, v akom rozsahu iba kopírovali cudzie predlohy, do akej miery uplatnili princíp substitúcie termínov, teda nie iba ich doslovný preklad z niektorého cudzieho jazyka atď.

2. 3. Otázka, čo sa ukladá do slovníka, súvisí s výberom termínov. Je problematické zaraďovať do slovníka, povedzme z oblasti financií, heslá Asociácia švajčiarskych bankárov, Švajčiarska národná banka, ak sa ani len nenaznačí vzťah k podobným inštitúciám na Slovensku a ak používateľ slovníka nenájde vo výklade hesla nič viac iba to, čo vychodí zo samého názvu, teda to, že inštitúcie pôsobia vo Švajčiarsku a pre Švajčiarov.

2. 4. Mnohé bankovnícke alebo finančné termíny zavádzané v terajších slovníkoch ukazujú na priamočiaru závislosť od cudzej predlohy a zároveň na netvorivý prístup k budovaniu slovenskej odbornej terminológie. Je síce pravda, že už v minulosti bolo v tejto oblasti preberanie cudzích termínov pomerne časté (porov. clearing, portefeuille, vinkulácia, opcia atď.), no v súčasnosti nápadne zosilnelo mechanické preberanie anglických výrazov


strana 269

aj v prípadoch, kde to vonkoncom nie je potrebné a kde k samostatnej tvorbe termínu alebo aspoň k jeho prekladu doslova nabáda terminológia iných jazykov. Myslí sa tu predovšetkým na prípady typu averaging, hedgeové obchody, outright-obchod, peniaze call, cash flow, put, royalty, index futures, boom, leasing, úver stand-by atď. Žiada sa k tomu aspoň niekoľko sprievodných slov.

2. 5. Pri uvažovaní o slovenskom ekvivalente termínu averaging sa možno oprieť o význam anglického slova average "priemer", možno prihliadať na francúzsky termín faire une moyenne (zjednodušene preložené robiť priemer), možno ako východisko pomenovania vziať niektorú výpoveď z logického spektra príslušného pojmu, napr. to, že ide o spôsob uloženia kapitálu, že z tohto spôsobu uloženia vyplýva výhodná priemerná cena a pod. Pri termíne hedgeové obchody môže byť postup podobný ako v predchádzajúcom prípade. Anglický výraz hedge má význam "ohrada", francúzsky alebo taliansky termín (opération de couverture à terme, operazione di copertura a termine) zasa nabáda, že druhový prívlastok či diferenčný znak k termínu obchod/obchody sa môže hľadať vo vlastnosti termínovosť, termínovanosť. Pri termíne outright-obchod je možnosť brať do úvahy význam anglického slova outright (= priamy) alebo si opäť vypomôcť francúzštinou; ako hybridnú a pravopisne neprijateľnú treba odmietnuť podobu outright-obchod, t. j. podobu so spojovníkom, ktorá istým spôsobom signalizuje slangový ráz tohto termínu.

Termíny peniaze call, cash flow, put, royalty, index futures a ďalšie sú napospol úplné alebo čiastočné mechanické prevzatia z angličtiny a bolo potrebné vyrovnať sa s nimi tak, ako je to vo francúzštine či taliančine. Tam sú ekvivalentom anglického termínu call-money termíny argent au jour le jour, resp. prestito giorno per giorno, čo doslova znamená denné peniaze. Ak sa berie do úvahy, že dvojslovný anglický termín cash flow znamená v preklade tok peňazí, ťažko možno akceptovať anglicizmus cash flow do slovenskej terminológie (porov. slovenský preklad aj s francúzskym termínom flux de trésorerie); to isté sa vzťahuje na termíny put, royalty, index futures. Pri nich nachádzame tieto francúzske ekvivalenty: put — option de vente (predajná opcia); royalty — redevance de licence (poplatok za licenciu, licenčný poplatok); index-futures — opérations a terme sur indices (voľne: termínované obchodné operácie). Je pochybné rátať s anglickým


strana 270

slovom boom ako so slovenským špecificky bankovníckym termínom. Okrem iného je to aj preto, lebo situácia, ktorá má znaky výbuchu, rýchleho a intenzívneho vzostupu — to je totiž význam slova boom —, sa môže vyskytnúť kdekoľvek a vieme ju pomenovať aj slovenskými jazykovými prostriedkami. K termínu leasing, ktorý sa už stačil u nás vžiť aj vďaka našej publicistike a dobiedzavej reklame, možno poznamenať, že do slovenskej terminológie sa mu otvorila brána celkom zbytočne. Aj pri ňom znova možno poukázať na francúzštinu, na termín crédit-bail (preložili by sme ho ako úverový prenájom), teda na to, že vo Francúzsku sa pri zavádzaní termínov postupuje samostatne. Napokon ešte zmienka o termíne úver stand by. Pri ustaľovaní jeho skutočne slovenského, t. j. nehybridného ekvivalentu je nevyhnutné akceptovať stanovisko k termínu pôžička stand by, t. j. že "spojenie pôžička stand by by sa nemalo v slovenčine nahrádzať spojením zálohová pôžička, tým menej zálohovaná pôžička, ale spojením preddavková pôžička, prípadne ako preddavok na pôžičku" (Horecký, 1994, s. 167). Z toho vychodí, že anglický prívlastok stand by nemá opodstatnenie ani pri jednom z termínov úver/kredit, pôžička, preddavok.

2. 6. Mechanické preberanie cudzojazyčných, najmä anglických termínov najčastejšie s odôvodnením, že ide o internacionalizmy a o potrebnú internacionalizáciu národných terminológií, nie je ozajstným budovaním slovenskej odbornej terminológie, je iba prejavom pohodlnosti a netvorivého prístupu k danej problematike. Na takýto prístup a postup sa bez zvyšku vzťahuje postreh, že "heslo internacionalizácie síce platí v celom modernom svete, ale národné jazyky ešte vždy majú možnosť, ba priam povinnosť využívať vlastné zdroje" (Horecký, 1990, s. 7). Uvedené príklady svedčia o ľahkovážnom zanedbávaní povinnosti.

Po poukázaní na to, čo sa do slovníkov ukladá, zostáva ešte dotknúť sa spôsobu, ako sa uložené sprístupňuje používateľovi slovníka. Už sa pripomenulo, že v odborných slovníkoch sa za základný prostriedok výkladu pojmov pokladá definícia. Jej úlohou je podať o pojme základnú informáciu. Z takto vytýčenej úlohy vychodí, že informácia nemá obsahovať nepodstatné prvky a že podľa možnosti musí, resp. má byť čo najstručnejšia. Podobne ako potreba žánrového odlíšenia slovníkov ani tieto postuláty teórie terminológie sa do súčasnej praxe vydávania odborných slovníkov nepremietajú v požadovanom rozsahu. Ako príklad za všetky podobné


strana 271

možno uviesť jednostĺpcový výklad pojmu investičný fond. Na jeho definovanie a identifikáciu v terminologickom slovníku postačí konštatácia — vlastne definícia —, že je to majetok, ktorý poskytnú investori na vytvorenie spoločného kapitálu a ktorý je spravovaný vedením fondu na základe rozdelenia rizika medzi vkladateľov. Všetko ostatné, napr. to, že uvedeným spôsobom sa investičný fond vymedzuje podľa švajčiarskeho práva, ďalej to, ako sa fond zakladá, čím musia byť investičné fondy vo Švajčiarsku vybavené, ako je to s investičnými fondmi v USA atď., môže síce byť informácia užitočná, ale z hľadiska definovania pojmu predsa len nevýznamná. Prirodzene, že definícia má mať náležitú formu. Jej východiskom má byť najbližší nadradený pojem, ku ktorému sa priraďujú špecifické príznaky alebo vlastnosti. Z toho vyplýva, že nie je korektná napr. definícia pojmu investičná vkladná knižka, ak sa začína slovami Vo Švajčiarsku sa používa na dlhodobé investovanie vložených peňazí...

2. 7. Bez povšimnutia nemožno nechať ani nefunkčné odchýlky od spisovnej normy, ktoré sa v slovníkoch vyskytujú pomerne často. Je zarážajúce, s akou samozrejmosťou sa vo výkladovom texte používa slovo obnos, hoci ho platná kodifikácia hodnotí ako subštandardné slovo, s akou samozrejmosťou sa zavádzajú termíny prehlásenie o bezškodovosti, index Dow-Jones** (namiesto vyhlásenie o bezškodovosti, Dowov-Jonesov index) alebo používajú nekorektné predložkové väzby (u centrálnej banky, zaviazať sa k niečomu) atď. Na výbere termínov, na spôsobe ich výkladu a napokon aj na odchýlkach od spisovnej normy vidieť, ako pri vypracúvaní odborných slovníkov chýba spolupráca s kvalifikovaným terminológom a kvalifikovaným jazykovým poradcom.

3. Takáto spolupráca jestvuje pri vydávaní názvoslovných aj technických noriem. Na rozdiel od vydavateľa slovníka spracovateľ normy je totiž povinný predložiť návrh normy na jazykovú a terminologickú revíziu Jazykovednému ústavu Ľ. Štúra SAV. V ostatnom čase sa na tomto pracovisku posúdil súbor noriem STN ISO 31-1 až 13 (bol to preklad noriem z anglického jazyka). Pri revízii sa zistili viaceré problémy, o ktorých by mala byť informovaná odborná verejnosť, najmä potenciálni spracovatelia ďalších


strana 272

noriem. Informovanosť môže aj zrýchliť, aj skvalitniť tvorbu noriem v Slovenskej republike.

Ako problém sa v posudzovaných návrhoch ukázali niektoré nadpisy štandardných kapitol a niektoré štandardné formulácie, medzi nimi napr. nadpisy Národný predhovor, Národná poznámka a formulácia Táto norma obsahuje dve národné prílohy. Je pochopiteľné, že spracovateľ v tomto bode rešpektoval metodické pokyny na spracovanie noriem, ide však o to, či sú tieto pokyny akceptovateľné vo všetkých ustanoveniach aj z jazykového (komunikačného) hľadiska. Uvedené nadpisy sú totiž skratové, azda priamočiaro kopírujúce alebo zohľadňujúce cudzojazyčnú predlohu či inštrukciu. Pod nadpisom Národný predhovor sa uvádzali normy vydané v národnom (slovenskom, príp. českom) jazyku — nejde teda o nijaký predhovor v národnom jazyku, lež o upozornenie na to, že v príslušnom vecnom okruhu jestvuje aj norma napísaná po slovensky. Práve preto sa odporučilo upraviť nadpis Národný predhovor takto: Upozornenie alebo Upozornenie na normy v národnom jazyku (príp. na národné normy), alebo Predhovor k slovenským normám. Prirodzene, že posledný návrh je použiteľný vtedy, keď predhovor okrem súpisu noriem obsahuje aj ozajstné "slovo na cestu". Nadpis Národná poznámka sa dá plnohodnotne nahradiť nadpisom Poznámka, pretože z textu pod ním vždy bolo zreteľne vidieť, že ide o slovenské, teda národné normy, termíny, reálie a pod. — porov. formulácie typu u nás sa používa názov, termín... Štandardnú formuláciu Táto norma obsahuje dve národné prílohy upravovateľ odporučil upraviť takto: Táto norma obsahuje dve národné normy ako prílohu alebo Táto norma obsahuje ako prílohu dve národné normy.

Vidno, že odporúčané úpravy súvisia so spájateľnosťou adjektíva národný a že sa nimi mimovoľne nastoľuje otázka, prečo sa bez výhrad akceptujú spojenia národný jazyk, národné divadlo, národná kultúra, národná pieseň a ďalšie a prečo sa pociťujú ako rušivé spojenia národný predhovor, národná poznámka. Čiastočne to osvetľuje uvedený kontext, v ktorom sa tieto spojenia použili, no argumentovať sa dá aj tým, že každú konštrukciu s nezhodným prívlastkom nemožno transformovať na konštrukciu so zhodným prívlastkom bez ujmy na jej významovej priezračnosti a jednoznačnosti. Treba tu totiž rátať s tým, že spojenia (nadpisy) národná poznámka, národný predhovor mohli vzniknúť transformáciou


strana 273

konštrukcií s nezhodným prívlastkom, t. j. konštrukcií poznámka o normách v národnom jazyku, predhovor v národnom jazyku. Lenže transformované spojenia národná poznámka, národný predhovor sa nevnímajú ako napr. spojenie senecká cesta, takisto vzniknuté transformáciou pôvodnej konštrukcie s nezhodným prívlastkom (cesta do Senca). Z týchto poznámok vychodí, že spájateľnosť adjektíva národný je síce veľmi široká, ale že má aj hranice, ktoré nemožno prekročiť.

Ďalším problémom je oscilácia niektorých spojení a niektorých fyzikálnych termínov, napr. spojenia SI jednotka — jednotka SI, termínu vlnočet — vlnopočet a ďalších. Pri úprave predlohy sa dala prednosť podobe jednotka SI s odôvodnením, že skratka SI má tu funkciu pomenovacieho nominatívu a ten stojí za substantívom, ktoré špecifikuje. Zamieňavé používanie termínov vlnočet — vlnopočet sa riešilo tak, že sa ponechala iba podoba vlnočet. Tá má oporu v ďalších podobných termínoch (vodočet, kmitočet). Ich slovotvorný rozbor ukazuje, že prvok -čet je samostatnou morfémou, ako sú napr. prvky -žer, -kaz a i. v zoologických názvoch (porov. zrnožer, drevokaz) a ako je to v mnohých iných prípadoch, keď sa z konkrétneho slova alebo jeho časti stal slovotvorný prostriedok (porov. slovotvorné formanty -gram, -lógia, -pis a i.).

Z ďalších zamieňavo používaných termínov hodno ešte uviesť dvojice meno — názov, značka — označenie. Pri úprave sa upravovateľ rozhodol pre termíny názov, značka. Okrem ustálenosti významu týchto slov opodstatnenosť takéhoto riešenia potvrdili prípady, keď sa v jednom riadku použilo spojenie špeciálne názvy jednotiek, v nasledujúcom riadku zasa spojenie mená jednotiek, alebo keď sa pod nadpisom Názvy a označenia uviedol text Na nasledujúcich stranách sú uvedené názvy a značky, teda už nie označenia. Stanovisko k používaniu termínov meno, názov sa podrobnejšie rozoberá v terminologickej literatúre (pozri Masár, 1991, s. 18). Osciláciu zaznamenal upravovateľ aj pri termínoch molekulárna fyzika — molekulová fyzika, fyzika pevnej fázy — fyzika tuhých látok. Adjektíva molekulárny, molekulový sú z jazykovej stránky správne, ale nemali by sa v normách z oblasti fyziky používať striedavo. Možno tu odporúčať častejšie používanú podobu. Prirodzene, že o frekvencii týchto adjektív má bližšiu informáciu spracovateľ normy. Pri druhej dvojici sa odporučila podoba fyzika


strana 274

tuhých látok s odôvodnením, že fyzikálna klasifikácia látok pracuje s termínom tuhá látka, nie pevná fáza.

Zmienku si zasluhuje aj dvojslovný termín koeficient stesnania, v ktorom je slovo stesnanie hláskovou adaptáciou českého slova stěsnání. K tomu treba poznamenať, že ekvivalentom českého slovesa stěsnat je sloveso stlačiť, vtlačiť. Vychodí to tak, že v slovenských normách sa má používať termín koeficient stlačenia, nie koeficient stesnania.

Pri úprave textu príslušných noriem sa dalo do súladu s platnou matematickou terminológiou používanie adjektív kartézsky a reciproký, t. j. navrhli sa podoby karteziánsky, recipročný. Korigovalo sa aj používanie termínov z iných odborov, napr. zámena jazykovedných termínov pomlčka — spojovník.

Záver: Pri vydávaní odborných slovníkov badať silný odklon od domácej tradície, charakterizovanej úsilím tvoriť pomenovania pojmov, vecí, javov atď. z vlastných jazykových zdrojov. Namiesto tvorivého prístupu k ustaľovaniu termínov nastúpilo mechanické preberanie anglických odborných termínov a výrazov aj v prípadoch, kde nejde o špecifické alebo tzv. nepreložiteľné termíny (výrazy). Je v tom akýsi terminologický oportunizmus a najmä revitalizácia teórie hieroglyfickosti a s ňou súvisiacej teórie, ktorá tvrdí, že odborný názov je iba terminus technicus a že odborná slovná zásoba je autonómna vrstva slovnej zásoby bez spojitosti s národným jazykom. Slovenská teória terminológie takéto chápanie termínu už dávno prekonala (pozri Horecký, 1956, s. 50) a dôrazne ho odmieta aj v súčasnosti. Badať aj nedostačujúcu informovanosť o lexikografii a teórii terminológie. Dokazuje to nerozlišovanie druhov slovníkov, nevypracovanosť definícií, zaťaženosť vysvetľujúceho textu zbytočnými informáciami, zaraďovanie problematických hesiel a pod. Okrem toho ani jazyková kultúra nie je vždy na primeranej úrovni. Povážlivo sa tým pretŕha kontinuita v budovaní slovenskej odbornej terminológie.

* Ide o tieto slovníkové príručky a návrhy noriem: Ekonomická encyklopédia. Bratislava, Vydavateľstvo Sprint 1995. 630 s. — Encyklopedický slovník medzinárodného obchodu. Bratislava, Vydavateľstvo Sprint 1994. 410 s. — Bankovníctvo a financie. Nemecko-francúzsko-taliansko-anglicko-slovenský päťjazyčný výkladový slovník. Bratislava, Promo International 1991. 138 s. — Slovenské technické normy ISO 31 - 1 až 13 (týkajú sa veličín, meracích jednotiek a pod.)

** Tento termín a viaceré ďalšie uvádzajú všetky slovníky, ktoré citujeme v predchádzajúcej poznámke pod čiarou.

LITERATÚRA

HORECKÝ, J.: Základy slovenskej terminológie. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1956. 148 s.

HORECKÝ, J. — MASÁR, I.: Život vo vede a pre vedu (interview). Večerník, 5. 1. 1990, s. 6—7.


strana 275

HORECKÝ, J.: Pôžička stand by — preddavková pôžička. Kultúra slova, 28, 1994, s. 166—167.

MASÁR, I.: Príručka slovenskej terminológie. Bratislava, Veda 1991. 192 s.

MASÁR, I.: Stav a úlohy slovenskej terminológie. Kultúra slova, 27, 1993, s. 129—139.

ONDRUS, P. — HORECKÝ, J. — FURDÍK, J.: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Lexikológia. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1980. 232 s.

Predložka proti a predpona proti-

**JÁN HORECKÝ**

V systéme slovenských predložiek je pre každú predložku príznačné spájanie s istým pádom, prípadne aj s viacerými pádmi. Predložky bez ustálenej väzby na istý pád v slovenčine nejestvujú. Preto mohli vzniknúť dve teórie o povahe predložiek. Podľa jednej z nich vlastne predložka a príslušná pádová prípona tvoria jeden gramatický prostriedok na vyjadrovanie vzťahov medzi slovami vo vete. To je aj funkcia bezpredložkových pádov. Podľa druhej teórie predložky patria skôr do rámca slovesných väzieb a umožňujú spájať sloveso s príslušnými menami (zo syntaktického hľadiska spájať prísudok s príslušnými predmetmi). Bez ohľadu na tieto teórie (a bez zámeru bližšie ich analyzovať) možno však povedať, že predložky tvoria osobitný gramatický podsystém, v ktorom každá predložka má príslušné miesto, ale najmä špecifický invariantný, všeobecný význam.

Z tohto hľadiska aj predložky k a proti (obidve sa viažu s datívom) majú spoločné významové prvky. Obidve vyjadrujú smerovanie, teda majú predovšetkým dynamický význam, ale popri tom aj význam vzťahu, zreteľa a účelu, teda majú aj statický význam. Pritom predložka k má menej statických významov, prevažujú dynamické významy, kým predložka proti má dynamické a statické významy skoro v rovnováhe. Dalo by sa to ukázať porovnaním sémantickej štruktúry týchto predložiek, ako sú spracované v slovníkoch, napr. v Krátkom slovníku slovenského jazyka (1987). Ale to nie je predmetom našich poznámok.


strana 276

Od predložky k sa predložka proti odlišuje predovšetkým tým, že ako väčšina predložiek funguje aj ako odvodzovacia morféma, ale aj tým, a to je práve typické, že sama je základovým slovom. Odvodené sú od nej jednak predložky oproti a naproti, jednak sloveso protiviť sa (stavať sa na odpor, odporovať, nesúhlasiť, resp. byť protivný, vzbudzovať odpor, príkriť sa, prieť sa, hnusiť sa, oškliviť sa). Vo všetkých prípadoch je tu zrejmý významový prvok "byť proti". Tento významový prvok je aj v slovách protiveň (nepríjemná vec, mrzutosť, priekor), protivenstvo (krivda, bezprávie, príkorie), ba do veľkej miery aj v slovách protivník (odporca, súper) a protivný (odporný, nepriateľský). Treba pripomenúť, že slov odvodených od predložiek je skutočne málo. Možno spomenúť napr. sloveso okolkovať vo význame "chodiť okolo niečoho, resp. nerobiť priamo".

Zaujímavé vzťahy sú aj medzi predložkami proti, naproti a oproti. Slovo proti funguje predovšetkým ako predložka, ale aj ako príslovka (prišiel nám proti). Slovo oproti sa zasa v Krátkom slovníku slovenského jazyka charakterizuje najprv ako príslovka (býva oproti) a až na druhom mieste ako predložka (kreslo je oproti dverám, oproti včerajšku je chladnejšie), slovo naproti sa označuje predovšetkým ako príslovka (bývam naproti, ísť naproti), potom ako predložka (naproti dverám stojí stôl) a napokon je aj súčasťou viacčlennej priraďovacej spojky (naproti tomu treba povedať, že je to problém).

Podstatný rozdiel medzi predložkami k a proti — ako sme už naznačili — je však v tom, že kým predložka k nefunguje pri odvodzovaní slov, predložka proti sa tu využíva v značnom rozsahu, a to v dvoch odlišných prípadoch.

Morféma proti- funguje ako predpona pri podstatných menách, ale spoločne s príslušnou adjektívnou príponou ako rozštiepená morféma (porov. Ondrus P. — Horecký, J. — Furdík, J.: Súčasný slovenský jazyk. Lexikológia. Bratislava 1986, s. 54) typu proti- + substantívum + -ný/-ový/-ský v slovách ako proti-národ-ný, proti-tank-ový, proti-sloven-ský.

Predpona proti- pri substantívach sa využíva v dynamickom aj v statickom význame. V podstatných menách ako prúd, tlak, vietor je zrejmý dynamický prvok, lebo prúd označuje pohyb tekutiny istým smerom, vietor predpokladá pohyb vzduchu z miesta na miesto, tlak vždy pôsobí silou na niečo. Preto predponou proti- pri takýchto podstatných menách sa


strana 277

vyjadruje pôsobenie sily opačným smerom: protiprúd, protivietor, protitlak, protismer, protiútok, protiúder. V slovách ako protilátka, protijed, protimatica sa vyjadruje pôsobenie opačným smerom v zmysle zabraňovať pohybu.

Statický význam je zrejmý v takých slovách, kde sa predponou proti- označuje postavenie na opačnej strane, v opozícii. Napr. protipápež, proticisár je pápež, resp. cisár vládnuci s iným pápežom, cisárom súčasne, a to v opozícii proti nemu. Blízky "opozitný" význam je v slovách ako protihráč, protipoložka, protiargument, protipól, protiváha, protizávažie. Podobný význam sa označuje aj prevzatou predponou anti-. Ale často je medzi predponami proti- a anti- jemný významový rozdiel. Kým slovom protilátka sa označuje látka pôsobiaca proti účinkom nejakej látky (podobne jed — protijed), slovami ako antilátka, antihmota sa označuje špecifický druh látky, hmoty. Slovami ako antiromán, antidivadlo sa nevyjadruje niečo v protiklade so základovým slovom, ale literárny útvar, ktorý je zámerne odlišný od románu, divadla a pod.

Prirodzene, je tu aj niekoľko izolovaných prípadov, ktoré sa nehodia do našich skupín. Tak slovo protirečenie nie je odvodené od predpokladaného podstatného mena rečenie, ale ako celok od slovesa protirečiť (si). Podstatné meno protinožec nie je odvodené predponou proti- od predpokladaného, ale v skutočnosti nejestvujúceho slova nožec. Skôr by sme mohli predpokladať podstatné meno protinoha a od neho odvodiť podobu protinožec ako pomenovanie toho, kto má nejakým spôsobom nohu či nohy v opačnej, opozitnej polohe. Je to vlastne posesívne (privlastňovacie) zložené slovo utvorené tak, ako napr. nosorožec — majúci nos v podobe rohu, červenokožec — majúci červenú kožu. V skutočnosti však ide o viac-menej vydarené napodobnenie gréckeho slova antipodos, v zdomácnenej podobe antipód (v nemčine je tu podoba Gegenfüssler) ako označenie obyvateľa zemegule na opačnej strane (napr. v Austrálii).

Dosť rozsiahla je skupina prídavných mien s predponou proti-. Ako sme už však povedali, tu je táto predpona vždy spojená s nejakou príponou prídavných mien, takže tu ide vlastne o rozštiepenú morfému typu proti-národ-ný. Základovým slovom pri odvodzovaní je zvyčajne konkrétne, ale niekedy aj abstraktné podstatné meno a k nemu sa súčasne pripája predpona proti- a niektorá z adjektívnych prípon. Teda napr. tank —


strana 278

proti-tank-ový, podobne protiatómový, protilietadlový, protipovodňový, protipožiarny, protivládny, protirobotnícky, protisocialistický, protideterministický. Pravda, niekedy možno predpokladať aj prosté pripojenie predpony proti- k jestvujúcemu prídavnému menu, napr. národný — protinárodný, umelecký — protiumelecký. Obidve riešenia možno predpokladať napr. aj pri prídavnom mene protireformačný: môže sa vzťahovať na protireformáciu, potom je tu odvodzovací proces protireformácia — protireformačný, ale môže sa vyjadrovať aj zameranie proti reformácii, potom je odvodzovanie proti-reformač-ný.

Treba napokon pripomenúť, že "opozitný" význam — podobne ako predpona anti- — má aj predpona kontra-. Popri protimatica jestvuje kontramatica, popri protirevolučný stojí kontrarevolučný, popri protišpionáž je kontrašpionáž. Nie vždy však popri slove s predponou kontra- stojí domáce slovo s predponou proti-. Tak poznáme len kontrapunkt, kontrapunktický, namiesto kontrasignácia máme nie protipodpis, ale spolupodpis, popri žaloba máme podobu protižaloba, ale aj vzájomná žaloba. V takýchto prípadoch ide často o pozostatky staršieho stavu. Svedčí o tom aj fakt, že v súčasnosti sa už nepoužívajú slová protipodpis (ani spojenie prevziať niečo proti podpisu), protipotvrdenka.

Tieto poznámky podľa všetkého nie sú úplné. Bolo by možné doplniť nejedno slovo i nejedno pozorovanie, ale aj tak vidieť, že aj taká jednoduchá predložka, ako je predložka proti, môže fungovať v rozmanitých súvislostiach a vyjadrovať rozličné vzťahy. Ale vždy je to v rámci jazyka ako zložitého semiotického (významového a dorozumievacieho) systému, ktorý dobre a účelne využíva aj takéto jednoduché výrazové prostriedky.

Od viacej rokov zabával som sa s tou myšlienkou, či by nebolo pre rozvitie duchovného života rodu nášho slovenského užitočnejšie, ba práve potrebné, aby sme sa k nárečiu nášmu prihlásili a ho pri vyššom samých seba vzdelávaní nielen v živote domácom, ale i v obecnom užívali.

Ľ. Štúr: Náuka reči slovenskej, s. 153. *

* Štúr, Ľ.: Dielo v piatich zväzkoch. Zväzok V — Slovenčina naša. Bratislava, slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1957. Aj ďalšie citáty z tvorby Ľ. Štúra uverejnené v tomto čísle sú z tohto diela.


strana 279

ZO STUDNICE RODNEJ REČI

Zhorela Očová, len krčma ostala...

Pohostinské zariadenia boli aj v minulosti miestom spoločenského styku a aj dnes sú veľmi populárnymi a často navštevovanými zariadeniami. O ich popularite svedčia mnohé ľudové piesne, ako napr. táto zo Zliechova:

Čo buďeme robiť s tími ženami, iďeme do krčmi, oňi za nami. Dáme si pol deci, oňi vipijú, a keď príďe plaťiť, oňi odídu;

či táto z Horehronia:

Hore brehom bežala, sukňa za ňou horela. Chitajťe ju, žandári, bo vám krčmu potpáľi!

alebo východniarska:

Muž jej idze orac s štiroma volkami, ona idze do karčmički s štiroma zlatkami;

prípadne táto pesnička západoslovenského pôvodu:

Boženku, boženku, daj mi takú žienku, čo bi ma vodzila ze šenku do šenku!

V pohostinských zariadeniach sa podávajú nápoje, jedlá, prípadne poskytuje aj ubytovanie. Na ich označenie sa používali zväčša výrazy ako šenk, krčma, hostinec, hospoda, výčap, viecha a viaceré z nich sa ešte stále používajú. V nedávnej minulosti sa k nim pridali aj prevzaté výrazy pohostinstvo, reštaurácia, bar, hotel a iné špecifické výrazy, ktoré sú utvorené podľa hlavného ponúkaného nápoja alebo jedla, ako vináreň, piváreň, kaviareň, z najnovších prevzatých slov je to napríklad pizzeria (z taliančiny). Pohostinské zariadenie možno označiť aj slovom podnik, ktoré má základný význam "organizácia uskutočňujúca výrobnú alebo inú ekonomickú činnosť, závod."


strana 280

Slovo šenk (v nárečiach aj šenok, šínok, šínek, šinek, šink, šeňk) súvisí z nemeckým výrazom die Schenke a má dva základné významy. Vo význame "krčma, hostinec" sa používa hlavne v záhorských nárečiach, považských nárečiach a v okolí Trnavy. Môžeme ho ilustrovať príkladmi: Poton šeckíh ih zebrali a vézli ih do šenku a mi jako také dzi̯éčence aj chlapci zme išli na ton voze a tag zme sa uš tešili, ket prídu po šénk, že uš tam bude muzika (Kostolné); To zme boli f šenku, to bolo tag asi poobede o póldruhéj hodzine (Voderady); Pozapíjajú si, pospívajú si, potom zas idú do šenku na to mu̯adenské a uš potom ide dom, do kedi sce (Závod); A to sme mi̯eli takoví šeňk, a takí mizerní (Vieska).

V užšom zmysle slova výraz šenk znamená miesto, pult v krčme, kde sa čapuje a podávajú sa nápoje, hlavne liehoviny, prípadne sa tam predávajú aj potraviny. V minulosti bol zvyčajne ohradený latkami, aby sa pri bitke neporozbíjali fľaše a poháre. Takýto význam má slovo šenk takmer na celom území Slovenska: F krčme bol ohradzení šenk (Súľov); Na kraji bol šenk, pri nom štok a muzikanti boli hore (Pruské); Krčma — vňútra bou̯ šenk, kďe merau̯ víno, pálenu̯o (Dolná Strehová); Krčmár mau̯ latkami obitu̯o, to bou̯ šenok, v šenku merau̯ s fľaše (Háj); Krčmár mau̯ obitu̯o doskami, za timi doskami bou̯ stu̯ol, tam čapovau̯ a merau̯; navrchu boľi taki̯e mreže — volaľi aj šenk (Lipt. Revúce); Su̯ed ľen tak prťí po poľi a on pri šínku u Blaški (Dolná Lehota); Pri šinku f karčme zme vipiľi po pol deci (Spišský Štvrtok); Doraz pri dzveroh bul šenk, dze žid meral paľenku, šeng mal obiti dluhimi latkami (Rozhanovce); Na poľičkach f šinku biľi povikladane slatke paľenki i drachše napoje (Lemešany).

Tam, kde pod slovom šenk rozumejú krčmu, na označenie pultom oddeleného miesta sa používali výrazy šenkíš, šenktiš, sentíš, senťiš, šentiš, šentuša, šinkvaj, ale v rôznych iných oblastiach existovali aj mreže, táfeľ, rekeštík, rekeštíš, pult, pulta, pudlo, pudľo, pudľa, kavetka, kavietka, kavetla, kavetľa, kavi̯etľa.

Rovnaký význam má aj výraz výčap. Môže to byť miesto, pult v krčme, ale aj inde, kde sa čapuje víno alebo pivo: Vo víčape zme maľi ftodi taki̯eto poháre (Mýto pod Ďumbierom); Keť prišľi gazdovi̯a, tích zobraľi do bočníh izi̯ep, chudobňejší ostaľi v hlau̯nej izbe z víčapom (Nitrica). Toto slovo rozšírilo svoj význam takisto a používa sa aj na


strana 281

označenie celej miestnosti alebo budovy, kde sa čapuje pivo alebo víno, napr.: F pivňici mjeu̯ víčap a teda tam hosci bili, si kupovali víno a pri tem prodávali aj su̯aňinku (Bratislava—Vajnory).

V slovenských nárečiach má najväčší územný rozsah výraz krčma, a to v rozličných hláskových variantoch. Vo všetkých stredoslovenských nárečiach a na veľkej časti západného Slovenska sa používa podoba krčma: A kín sa Karman vráťiu̯ z ou̯cí domou̯, Kľinedz uš f krčme posmeche robiu̯, že čo sa Karmanovi stalo, ako tresou̯ do tej vodej (Lešť); Víno sa meria f každej krčme (Žemberovce); Tag viďeu̯, že bou̯ pret krčmó a choďeu̯, choďeu̯, vizerau̯ (Málinec); Táto krčma bola obecná, to bola veľká mi̯estnos, tak tam bívaľi svaďbi, zábavi, hosťiňi (Mýto pod Ďumbierom); Čuhi̯ari sa zastavuvaľi f krčmách (Nitrica); Ve Variňe bou̯a taka krčma a maštal velika a bou̯a pajta a z ňej bou̯a maštal (Terchová); Tedi koňe prišľi z mesta samé, aľebo zašľi pret krčmu, dze bol naučení gazda si ízdz vipic (Podmanín); Ďevetnasto zlateg dostal viplati a f každej krčme, keď išol domof, pil (Riečnica). Vo východoslovenských nárečiach máme hláskovú podobu karčma: Ti idzež do koscela a ja idzem do karčmi (Spišský Štvrtok); Tu, dze teras karčma, ta tam bival Koložvari (Brezina); Do poradnej karčmi patri i poradna a šumna kačmarka a ftedi šmakuje i pic (Geraltov); Potim še rozhodzeľi do karčmi, na pratki abo gu frajerce (Rozhanovce). V Gemeri sú varianty kršma, keršma. Krčma, šenk a výčap sú výrazy sémanticky najbližšie. V týchto pohostinských zariadeniach poskytovali a poskytujú len nápoje, prípadne studené alebo rýchlo pripravované jedlá, napr. tlačenku, párky.

Slovo hospoda má podľa Slovníka slovenských nárečí (1994) viac významov. Môže to byť izba, dom, byt, domácnosť, gazdovstvo vo význame vlastníctva: Ej, ši je toto pori̯adna hospoda (Klenovec); Do hospode mi ňekroč! (Kalinovo); Hospoda ňemóže biťi bes praďiéňa (Malé Teriakovce); Na také hospode se dá narobit (Rochovce); To je žena do hospodi (Kameňany); ale aj prenajatý byt, podnájom: Ňemajú vlasni̯eho domu, ľen tag na hospoďe bívajú (Dolná Lehota); Naší mu̯adí odešli ot nás bívat do hospodi (Stupava); Uš som na si̯edmej hospoďe (Polomka); Bívaľi ľen v hospodze (Prosné); Inakši̯e sa nedalo bívat, len na cudzej hospode (Valaská Dubová); dom alebo miestnosť, ktorá sa pre-


strana 282

najímala napr. na svadby, zábavy, ale aj sama zábava: Po sobáši sa svadobani nanešporuvali a odišli do šenku na hospodu, de tancuvali a pohostili aj známích (Radošina).

Podľa J. Doruľu (Z histórie slov hospoda a hostinec v slovenčine. Jazykovedný časopis, 23, 1972, s. 45—46) slovo hospoda malo síce v starej slovenčine význam "prístrešie, útulok", ale vo všeobecnejšom, abstraktnejšom zmysle, neznamenalo však aj "zariadenie, dom, kde sa tento útulok, toto prístrešie poskytuje". Podľa jeho názoru, ak sa aj v našich nárečiach vyskytne vo význame "hostinec, krčma", ide len o vplyv češtiny. A. Bernolák vo svojom slovníku síce uvádza pri hesle hospoda aj význam "hostinec", ale s poznámkou, že v slovenskom prostredí ide o bohemizmus.

Iného názoru ako J. Doruľa je V. Blanár (Hospoda, hostinec a špitál. In: Studie ze slovanské jazykovědy, Praha 1958, 337—341), ktorý pripisuje slovu hospoda aj ďalší základný význam, a to "hostinec, krčma". Vychádza z toho, že aj v hostincoch sa poskytoval útulok, prístrešie, ubytovanie, a tak sa hospoda stala synonymným slovom s výrazom hostinec. Krčma sa dnes nazýva hospodou iba v záhorskom nárečí: A potom také, jaké biu̯o víno, šenkovali ho v hospoďe za tích tricet — dvátricet grajcarú za litr (Mokrý Háj); Jeho ňigde inde nenandeš, enom v hospoďe seďet. Hospoda, to je jeho — ráno do hospodi, večér do hospodi (Skalica). V inej nárečovej oblasti má povahu citátového slova — hovoriaci ho niekedy použijú pri rozprávaní o českom prostredí, napr.: Cahaľi sa z hospodi (Prosné); Hospoda bola tag blízo, jag hen po šuši̯érnu, bola hospoda, no a tag uš ke‿ccom ho tam vidzel, tak nazdár a uš čo si dáme (Nová Bošáca).

Hostinec (nárečovo aj hosťíňec, hoscinec, hoščinec) je staré slovenské slovo a v písomnostiach sa používalo vo význame "verejné stravovacie a ubytovacie zariadenie" už v 16.—17. storočí na celom Slovensku (J. Doruľa, tamže). V nárečiach je síce hojne zastúpené, ale z bežnej reči sa vytráca: Pred voľbami bívaľi hosťínce vždi plné (Sučany, okr. Martin); Kúpiu̯ som si rošťek v rekešťíku v hosťinci (Malatiná); Jedávám na hoščincu (Kameňany); Hosťiňedz je na krškánskon pri cesťe (Žemberovce); Ke‿tam dojeli do teho hosťinca, to biu̯ zbojňíckí (Brodské); Tag dau̯a oproci kaštílu postavit hrubí hoscinec (Záhorská Bystrica); Vézeu̯ ho do jedného hoscinca (Jablonové). Na východnom Slovensku sa vyskytuje len ako


strana 283

nové slovo: Dva hoscince tam buľi — židou̯ska karčma aj krescanska (Sobrance).

V stredoveku bol význam hostinec čiastočne rovnocenný aj s výrazom špitál, ktorým sa pomenúval útulok pre pocestných, nocľaháreň pre najnižšiu spoločenskú vrstvu, starobinec, chudobinec (V. Blanár, tamže). Dnes ho v tomto význame nepoznáme ani v nárečiach, funguje už len vo význame "nemocnica". Neskôr sa aj význam slova hostinec začal približovať významu "lepšia krčma" alebo "krčma na vyššej úrovni", a preto na označenie zariadenia, ktoré poskytovalo aj ubytovanie, sa vytvoril výraz ubytovací hostinec. Najpoužívanejším výrazom s takýmto významom je dnes v slovenčine slovo hotel.

Výraz viecha (v západoslovenských nárečiach vícha) má prvotný význam "vetvička, halúzka, malý stromček" alebo "vecheť slamy na palici". Viecha zo slamy bola oddávna znakom, že niečo je zakázané. Napríklad na vetve stromu znamenala, že ovocie je zakázané trhať; na palici pri poli, že sa tadiaľ nesmie prechádzať. Viecha sa však stala aj znakom predaja vína: Kukajte, gdo má víchu a jaké je dze víno (Svätý Jur ). Já so‿mál vádz rází víchu (Dol. Orešany); A ked zme aj to vínko voláké mali, boli tí víchi, ráda zme vedzeli, jakí aj ten má aj čo (Suchá n. Parnou). V súčasnosti už funguje hlavne vo význame "výčap vína; miestnosť, kde sa čapuje víno": Tu vo Orešanoh bívali dve víchi, jedna na horném konci, druhá na dolném (Dol. Orešany); Prečo tú víchu zavreli? (Hor. Orešany). Výraz viecha (vícha) sa samozrejme vyskytuje na západnom Slovensku, kde sú dobré podmienky pre vinohradníctvo. Často ho nachádzame aj vo vlastných menách pohostinských zariadení, napr. Pod viechou, Viecha u sedliaka, Viecha dobrej nálady. Postupne nadobúda význam "reštaurácia" so špeciálnou ponukou vína.

**Iveta Šlabjarová**


strana 284

ROZLIČNOSTI

Domicilovaný zákazník

Na objasnenie vzniku a významu tohto dosiaľ málo bežného spojenia treba sa vrátiť k samým základom, teda k latinskému slovu domicilium [vysl. domicílium]. Toto slovo v latinčine znamenalo aj stále ešte znamená príbytok, obydlie, sídlo, teda to, čo je viazané na dom, v ktorom býva človek (v základe slova domicilium je domus — dom). V širšom zmysle to je však aj domov, miesto, kde je človek doma. A v ešte širšom zmysle to môže byť aj rodná obec, ba aj rodný kraj, vlasť.

V našom staršom štátnom zriadení (vlastne až do r. 1948) sa síce nepoužíval termín domicilium (ani jeho novšia podoba domicil), ale jeho odrazom bolo prídavné meno domovský v takých administratívno-právnych termínoch ako domovské právo, domovská príslušnosť, domovský list (ktorým sa osvedčovala domovská príslušnosť). Môžeme pripomenúť, že domovské právo bolo právne zakotvené v zák. článku XVIII z r. 1871 a preukázanie tohto práva domovským listom sa vyžadovalo pri žiadosti o štátne občianstvo, resp. pri žiadosti o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve.

Na súvislosť s domiciliom, resp. domicilom zreteľne poukazujú francúzske termíny droit de domicile (domovské právo) a certificat de domicile (domovský list). Napokon na tieto súvislosti poukazuje aj termín bezdomovec, človek, ktorý nemá domov, nie je nikam príslušný.

Od slova domicil je odvodené sloveso domicilovať, známe v súčasnosti v zmenkovom práve, a to v termíne domicilovaná zmenka. To je taká zmenka, na ktorej sa výslovne uvádza miesto splatnosti, teda kde sa za ňu majú vyplatiť vyznačené peniaze. Ten, kto takúto zmenku zaplatí, je domiciliát, ten, kto takúto zmenku vystavuje, je domiciliant. Podobný vzťah je aj medzi zmenkovým trasátom a trasantom.

Prirodzene, význam slovesa domicilovať a príčastia domicilovaný je vzhľadom na základné slovo domicilium trocha posunutý. Nevzťahuje sa na


strana 285

domov (domicilium), ani na obyvateľa tohto domova, ale na určitý predmet — v danom prípade na zmenku a na spôsob jej splatenia.

Ak sa v poslednom čase objavujú také termíny ako domicilovaný zákazník a domiciliácia, znamená to ďalšie posunutie významu — objektom domicilovania, domiciliácie nie je predmet, ale spôsob vyrovnávania faktúr. Domicilovaný zákazník je v terminológii zásobovania elektrinou taký zákazník, s ktorým má závod dodávajúci elektrinu uzavretú dohodu o odbere elektriny na konkrétnom odbernom mieste a o bezhotovostnom platení na tento odber (teda cez banku). Tento proces uzatvárania dohody a potom i jeho výsledok sa označuje ako domiciliácia. Preto sa dodávateľský závod môže vyhrážať neplatiacemu odberateľovi nie vypnutím prúdu, ako to bolo doteraz, ale zrušením domiciliácie. Zdá sa, že to znie menej hrozivo.

Tu je namieste otázka, či je naozaj potrebné takéto vyjadrovanie a takáto terminológia. O tom rozhodne prax. Dnes možno len povedať, že v takýchto prípadoch sa nám vracia pomaly už zanikajúce sloveso domicilovať. A nie je vylúčené, že sa opiera o francúzsku alebo anglickú terminológiu, využívajúc pritom aj staršiu domácu tradíciu.

**Ján Horecký**

Príslovkové spojenia deň-noc a dňom-nocou

V slovenskej jazykovednej literatúre sa spomínajú príslovkové spojenia substantívneho typu cesta-necesta, cestou-necestou, krížom-krážom, rad-radom a pod., ktoré majú rozličný význam a píšu sa so spojovníkom medzi obidvoma časťami. V akademickej Morfológii slovenského jazyka z r. 1966 na s. 614—615 sa takéto typy spojení zjavne pre svoj príslovkový význam označujú ako zložené príslovkové výrazy. V tomto označení sa vyzdvihuje spomínaný príslovkový (časový, spôsobový) význam, predpokladané vetnočlenské fungovanie, ako aj slovná platnosť takýchto výrazov, ktorá sa navonok (v písme) prejavuje tak, že sa píšu so spojovníkom medzi obidvoma časťami. Práve z pravopisného hľadiska sa takýmto spojeniam


strana 286

venuje pozornosť v najnovších Pravidlách slovenského pravopisu (PSP) z r. 1991 v časti o písaní spojovníka na s. 119—120. Časť uvádzaných príkladov sa tu prekrýva s tými, čo sa uvádzajú v Morfológii slovenského jazyka, no keďže ide o pravopisnú príručku, počet uvádzaných príkladov v PSP je oveľa väčší. Napriek takémuto širšiemu záberu sme v PSP nenašli spojenia deň-noc, prípadne dňom-nocou, ktoré majú časový význam "bez prestania, ustavične, stále, jednostaj, neprestajne", ako to ukazujú spojenia typu chodiť deň-noc, pracovať deň-noc, namáhať sa dňom-nocou, stavať priehradu dňom-nocou a potvrdzujú to aj príklady, ktoré sme si vypísali z periodickej tlače: Ľudia dňom-nocou spevňovali hrádze, striehli rieku, ale neustriehli — Dnes mladí ľudia sú schopní deň-noc vysedávať pri počítačoch. Ide tu o analogické javy ako v prípadoch uvádzaných v citovaných jazykovedných príručkách, a to významom, spôsobom vzniku či utvorenia a fungovania v jazyku, ako aj spôsobom ich písania so spojovníkom medzi spojenými časťami. Pokiaľ ide o spôsob vzniku, v prípade deň-noc ide o spojenie pôvodných tvarov akuzatívu jednotného čísla príslušných podstatných mien, kým v druhom prípade dňom-nocou máme pred sebou spojenie pôvodných tvarov inštrumentálu jednotného čísla týchto podstatných mien s protikladným vecným významom. Najmä inštrumentál jednotného čísla sa na utváranie podobných spojení s príslovkovým významom využíva dosť často (spomenieme aspoň príklady typu silou-mocou, zubami-nechtami, cestou-necestou, krížom-krážom, telom-dušou, rukami-nohami). Uvedené spojenia deň-noc, resp. dňom-nocou s časovým významom sme nenašli ani v slovenských výkladových slovníkoch, t. j. v šesťzväzkovom Slovníku slovenského jazyka, ako ani v novšom Krátkom slovníku slovenského jazyka. Keďže ide o spojenia bežne utvorené v súčasnom spisovnom jazyku a ich výskyt v dorozumievacej praxi nie je zanedbateľný, pričom sa ich písaná forma v kodifikačných príručkách spisovnej slovenčiny doteraz nekodifikuje, pokladáme za vhodné túto kodifikáciu ustáliť, aby sa uvedené kodifikované podoby deň-noc, resp. dňom-nocou mohli zachytiť aj v nových vydaniach kodifikačných príručiek, najmä v Krátkom slovníku slovenského jazyka a v Pravidlách slovenského pravopisu.

**Ján Kačala**


strana 287

Pán Boh ma po čase znova prividel

Tak sa nám v televízii (19. júla 1995) vyznala poetka Maša Haľamová. Bolo to v medailóne, v ktorom sme si ju mali možnosť ešte raz živo sprítomniť (zomrela 17. júla 1995) a započúvať sa do jej úprimných a láskavých slov. Vždy vedela osloviť svojich čitateľov a poslucháčov, a to nielen hĺbkou svojich myšlienok, ale aj pekným a čistým jazykom. Obohacovala ho mnohými slovami, spojeniami a zvratmi, ktoré by sme už dnes často márne hľadali v našej reči.

V tomto zmysle zapôsobila na nás aj jej veta a v nej slovo prividieť, ktoré pri prvom počutí nemuselo byť každému významovo jasné a jednoznačné. V 3. zväzku Slovníka slovenského jazyka (1963, s. 613) sa ono hodnotí ako zastarané s vysvetlením: (podľa náboženských predstáv o Bohu) navštíviť krížom, trápením, chorobou, nešťastím a pod. Nájdeme tu aj odkaz na dielo J. Kalinčiaka s dokladom: Boh nás prividel, nie pre našu vinu, ako aj povzdych M. Rázusovej-Martákovej: Za čo ma len Pán Boh takto prividel? Sloveso prividieť používa vo svojom diele aj J. Gregor-Tajovský, ako nás upozorňuje Kálal vo svojom Slovenskom slovníku z literatúry aj nárečí (1924).

Výraz prividieť niekoho má svoju kolísku na strednom Slovensku. Je odvodený od slovesa vidieť, predponou pri- podobne ako mnohé iné slovesá: pri-plávať, pri-rásť, pri-vravieť sa a pod. Základové sloveso je nedokonavého vidu a pridaním predpony mení sa na dokonavé sloveso. Významovo súvisí s trestom, potrestaním za niečo zlé. Potvrdí nám to aj niekoľko ukážok z nárečového archívu Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV (najviac ich je práve z Turca, odkiaľ pochádzajú aj M. Haľamová a J. Kalinčiak): Priviďeu̯ ích Pán Boh, zomreu̯ ím jeďiní sin (Bodorová); Veru nás Pán Boh ťaškím krížom priviďeu̯ (Mošovce); Priviďelo ho (Martin); Boh vás priviďí (Horná Lehota, okres Dolný Kubín); Priviďeli nás Pánboško (Detva); Pánboch ťa priviďev (Selce, okres Rimavské Sobota); Pánboch ho priviďel, bo kažďimu lem plano robil (Revúca).

Sloveso prividieť je predmetové, zvyčajne má jednoduchú väzbu s akuzatívom — prividieť niekoho, napr. Boh vás priviďí, nájdeme ho však aj s dvojitou väzbou prividieť niekoho niečím, napr. Veru nás Pán Boh ťaškím krížom priviďeu̯, no môže byť aj neosobné, napr. Priviďelo ho.


strana 288

Sloveso prividieť niekoho sa môže vyskytnúť v dvoch významových odtienkoch: 1. navštíviť niekoho krížom v tom Kalinčiakovom chápaní — nie pre našu vinu, ale skôr v zmysle koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje —, a 2. potrestať niekoho za niečo zlé: za tolké ubližuvánié ludom; lebo zle robev ludom; bo kažďimu lem plano robil a pod. Vo význame "potrestať niekoho za niečo zlé" máme naň doklad aj z okolia Hlohovca: Pámbo ho prividzev, šag za tolké ubližuvánié ludom zle pochodzev (Malženice). V tejto oblasti nájdeme v spomenutom význame aj iný veľmi pekný výraz skloniť. Napr. Dĺho sa vypínav a zle robev ludom, ale pámbo ho sklonev, potom chodzev po mrmlačke (Malženice).

**Iveta Felixová**

Gay, gaya, gayovia

Anglické slovo gay [gej] sa dostáva do obehu najmä v súvislosti s oživovaním problematiky homosexuálov v našej tlači. Používa sa predovšetkým v anglických kontextoch, napr. v názve nedávneho festivalu Gay Film Festival a v pomenovaní gay society (ktoré by sme mohli preložiť ako "veselá spoločnosť"). Tu funguje slovo gay v postavení prívlastku, teda ako prídavné meno. Podobne aj v spojení gay film. Ale v spojení gayovia pozerali svoje filmy už zreteľne ide o podstatné meno.

Od pôvodu je však slovo gay skutočne prídavné meno. Zaznamenáva sa už v strednej angličtine, kam sa dostalo zo strednej francúzštiny. Ešte dnes je vo francúzštine známe prídavné meno gai [gé] — veselý a gaité [geté] — veselosť. Podľa Websterovho slovníka z r. 1965 prídavné meno gay znamená predovšetkým "radostne vzrušený", ale aj "farebne žiarivý", ba aj "oddávajúci sa spoločenským zábavám".

Vo Veľkom anglicko-českom slovníku (K. Hais — B. Hodek, 1984) sa pri prídavnom mene gay uvádza až sedem významov so značným počtom významových odtienkov. Tak k významu "milujúci veselú spoločnosť" sa pripája aj význam "neviazaný, rozmarný", ba aj "nemorálny". Ďalší


strana 289

základný význam je "živý, veselý", ale aj "žiariaci, žiarivý, rozžiarený, jasný, pestrý, farebný". Ale uvádzajú sa tu aj významy blízke dnešnému používaniu: ako gay sa označuje aj "žena šliapajúca chodník, ľahká žena", ale je tu aj význam (charakterizovaný ako slangový), "teplý, homosexuálny". A na konci hesla sa uvádza aj substantivizovaná podoba s českým ekvivalentom teplouš, homouš.

Je však zaujímavé, že v slovenskom prostredí a v slovenských textoch sa stráca alebo aspoň silno zahmlieva spomenutý slangový význam prídavného mena gay i podstatného mena gay a ako podstatné meno (o jeho substantívnom charaktere svedčia tvary gaya v gen. sg., a gayovia v nom. pl.) ako neutrálne pomenovania homosexuála, t. j. pomenovanie bez mierne tabuizovaného príznaku, aký sa pociťuje pri slove homosexuál, resp. bez pejoratívneho nádychu, zreteľného pri slovách teplý, teploš. Teda to, čo má v angličtine výrazný príznak slangovosti, stáva sa po prechode do slovenčiny neutrálnym pomenovaním. Možno len čakať, kedy sa vďaka svojmu rozširovaniu začne poslovenčovať aj pravopisne, a teda prepisovať sa do podoby gej, geja, gejovia, príp. gejský.

**Ján Horecký**

Pristúpil som teda k rozberaniu slovenčiny i po pilnom skúmaní poznal som, že vskutku je slovenčina z každého pritom ohľadu zvláštne nárečie, v ktorom sa silný a svieži život ukrýva i len rozvitia potrebuje, a keď som toto poznal i na položenie kmeňa nášho v celej rodine našej, na vzmáhajúce sa jej túženie po živote vyššom i na iné okolnosti dostatočný ohľad vzal, za dobré a potrebné som uznal, aby sme sa k nášmu nárečiu, k slovenčine, prihlásili, ju do našich spisov a do nášho obecného života pouvádzali a ju za nástroj duchovného života nášho vyvolili.

Ľ. Štúr: Náuka reči slovenskej, s. 153 — 154. *


strana 290

SPRÁVY A POSUDKY

Z celoslovenského rokovania matičiarov

V dňoch 22.—23. septembra 1995 sa v Rimavskej Sobote uskutočnilo valné zhromaždenie matičiarov. Široko rozvetvenú členskú základňu zastupovalo na ňom 354 delegátov z celého Slovenska. Bohatá bola aj účasť vzácnych hostí z domova a krajanov zo zahraničia. Išlo o historické zhromaždenie, keď sa Matica slovenská po 75-ročnom oživotvorenom vývoji stáva opäť neštátnym, nezávislým, suverénnym, kultúrnym i spoločenským subjektom pôsobiacom najmä pri posilňovaní národného sebavedomia, národnej identity, kultúrnych, duchovných hodnôt Slovákov doma i vo svete. Slávnostné zhromaždenie osobitne a spontánne prejavilo radosť nad tým, že ho poctili svojou prítomnosťou a pozdravnými prejavmi vysokí cirkevní predstavitelia nitriansky biskup kardinál Ján Chryzostom Korec a Július Filo, generálny biskup Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku.

Po vypočutí pripravených základných dokumentov a materiálov rokovanie pokračovalo diskusiou a vstupmi predstaviteľov zahraničných Slovákov. Radi na tomto mieste konštatujeme, že postaveniu slovenčiny v suverénnom štátnom útvare Slovákov i na iných štátnych územiach obývaných slovenskou menšinou sa venovala zvýšená pozornosť, najmä pokiaľ ide o jej nezastupiteľnú úlohu v živote slovenskej pospolitosti. Tejto problematiky sa hneď ako prvý a dosť nezvyčajne dotkol na záver svojho príhovoru riaditeľ Slovenskej televízie Jozef Darmo, keď povedal, že keby bol Štúr diskutoval s Kollárom o tom, či má zaviesť slovenský spisovný jazyk, tak by sme ho doteraz nemali. Povzbudzujúco zneli aj presvedčivé slová ministra kultúry Ivana Hudeca o jednom z rozhodujúcich pilierov našej štátnosti — zákone o štátnom jazyku. O neuspokojivej situácii pri udržaní slovenskej reči na školách hovorili hostia z Poľska (František Brodowski) a z Maďarska (Imchrich Fuhl). Opačnú skúsenosť uviedol Ján Hajniš, predseda oblastnej organizácie Matice slovenskej Zakarpatskej oblasti na Ukrajine.


strana 291

Tajomník Jazykového odboru MS Š. Lipták podrobnejšie hovoril o aktivitách, úspechoch aj problémoch odboru, o grantovom systéme, ktorý sa začal v jeho činnosti uplatňovať, o podiele odboru na vypracovaní zásad Matice pre návrh zákona o štátnom jazyku, ako aj o ďalších plánoch. Jedným z nich je realizácia besied o slovenčine v tých miestnych odboroch na Slovensku, ktoré kladne zareagujú na ponuku niektorej z takmer 15 tém publikovaných v matičnej tlači a v časopise Kultúra slova. Musí nám ísť všetkým o to, zdôraznil, aby sa plody vedeckovýskumnej práce dostávali aj medzi širšiu kultúrnu verejnosť, medzi profesorov, učiteľov a vychovávateľov, lebo ako sa bol vyjadril Š. Moravčík v Učiteľských novinách (č. 30 zo 14. sept. 1995, s. 7) "ako sa môže učiteľ postaviť pred deti bez "injekcie" najnovších informácií a bez toho morálneho povzbudenia, ktoré sa usilujeme poskytovať aj učiteľovi, aby nebol ako lístok vo vetre, ktorý sa kláti raz na jednu, raz na druhú stranu — podľa toho, kto doň momentálne fúkne, aký trend momentálne prevláda, aká strana je práve pri moci". Aj Kultúra slova — ponukou spomínaných tém by chcela "pomáhať našim učiteľom stáť za katedrou pevnejšie, suverénnejšie, prispievať k budovaniu ich autority; chceli by sme im pomôcť, aby otázky jazyka, literatúry, histórie nevideli izolovane, ale chápali ich v súvislostiach, celostne ako otázky týkajúce sa celého Slovenska."

Je potešiteľné, že sa už do konania valného zhromaždenia prihlásilo na usporiadanie besedy o slovenčine niekoľko miestnych odborov a niektoré počas neho i po ňom. Naši jazykovedci však očakávajú pozitívny ohlas aj ďalších odborov.

VZ sa ďalej zaoberalo návrhom Memoranda a po úpravách v zmysle prijatých pripomienok ho schválilo. V ňom Matica osobitne kladie zreteľ na potrebu jazykového poriadku na Slovensku. Upozorňuje na pretrvávajúce problémy života Slovákov v jazykovo zmiešaných oblastiach Slovenskej republiky a na chýbajúcu ucelenú koncepciu ich riešenia v zmysle programového vyhlásenia vlády Slovesnkej republiky vyzýva predstaviteľov cirkví, aby zabezpečili bohoslužobné úkony v slovenskom jazyku vo všetkých farnostiach Slovenskej republiky, kde žijú Slováci. Naďalej trvá aj na zákone Národnej rady Slovenskej republiky o štátnom jazyku.

VZ potom zvolilo vedenie Matice. Za predsedu MS opätovne zvolilo J. Markuša, za predsedu dozorného výboru znova J. Ambrúžovú, ďalej zvo-


strana 292

lilo nových členov a náhradníkov výboru MS a dozorného výboru MS. Medzi zvolených 38 členov výboru Matice sa dostal aj jazykovedec doc. PhDr. Ladislav Bartko, CSc., člen redakčnej rady časopisu Kultúra slova. Blahoželáme!

**Štefan Lipták**

Skutočne praktická štylistika

(SLANČOVÁ, D.: Praktická štylistika. Štylistická príručka. Prešov, Filozofická fakulta UPJŠ 1984. 178 s.)

Praktická štylistika Dany Slančovej je skutočne praktická, lebo je orientovaná na pomoc ľuďom, ktorí majú alebo chcú formulovať, štylizovať svoje myšlienky písaným jazykom. Svedčí o tom už aj nadpis jednej z ústredných kapitol recenzovanej knižky: na s. 101—110 pod nadpisom Ako štylizovať sa podávajú praktické rady založené na päťstupňovej schéme starovekej rétoriky: vyhľadávanie látky a dôkazov, usporiadanie témy, štylizácia, zapamätávanie, prednes. Treba poznamenať, že na tejto schéme sú založené aj výklady v niektorých praktických rétorikách. Z povahy príručky vyplýva, že tu nie sú poznámky o štvrtom a piatom bode, o zapamätávaní a o prednese. Zato sa širšie upozorňuje na spôsob citovania literatúry na konci textu a pripájajú sa korektorské značky podľa ČSN. Ale upozorňuje sa aj na spôsob citovania výpovedí cudzích autorov v texte. Dobre sú zaradené poznámky o potrebe poslednej kontroly textu a celkového zhodnotenia.

Praktické zameranie tejto štylistiky sa prejavuje aj pri výkladoch o jednotlivých žánroch. Pri upozornení na niektoré praktické písomnosti administratívneho styku — zápisnice, listy, žiadosti, životopis —, sa uvádzajú vzorové texty s príslušným komentárom. Na istú vrstvu používateľov sú zamerané poznámky o vedeckých žánroch — dizertácia, štúdia, referát, koreferát, posudok, článok — zase napr. aj so vzorom titulnej stránky diplomovej práce. Z tohto rámca vybočujú poznámky o eseji. Nie je dosť zreteľné, komu sú určené poznámky o žurnalistických žánroch. Majú byť


strana 293

poučením pre novinárov či adeptov novinárstva — alebo aj pre čitateľov tlače? Zdá sa, že aj argumentačný text je dosť neorganicky pripojený k výkladom o žánroch. Napokon to uznáva aj sama autorka.

Veľkým prínosom však je fakt, že autorka sa neuspokojuje len s praktickými poznámkami, ale všetky svoje výklady zasadzuje do širšieho teoretického rámca. Napr. už z uvedených poučiek o žánroch vyvodzuje teoretické vymedzenie žánru ako zovšeobecnený súbor pravidiel, ktorými sa riadi tvorba konkrétnych textov (s. 115) alebo ešte presnejšie (s. 113) ako zovšeobecnenú jednotku, ktorá vzniká generalizáciou vlastností tematicky, funkčne, kompozične a jazykovo príbuzných komunikátov. Len tu nie je jasné, v čom sa prejavuje jazyková príbuznosť.

Osobitnú pozornosť venuje aj vymedzeniu pojmu text (text je jazykový komunikát, základná jednotka, ktorou sa realizuje komunikačný akt), ale zdôrazňuje aj typovosť, skúsenosťou vytvorenú predstavbu o tom, ako má vyzerať istý textový typ, textový model (napr. žiadosť). Na úvahy o texte organicky nadväzujú výklady o klasických slohových postupoch (informačný, rozprávací, opisný a výkladový) a o komunikačných funkciách, resp. rečových aktoch a o ich modifikácii — o výpovedných aktoch. Potom zase pokračuje výkladom o základných prvkoch štýlu. Pripomína aj teóriu výrazových kategórií F. Mika, prirodzene, len v jej základných prvkoch: na jednej strane operatívnosť so sociatívnosťou a subjektívnosťou, na druhej strane ikonickosť s pojmovosťou a zážitkovosťou. Ani v praktickej štylistike sa dnes nemožno zaobísť bez upozornenia na diferencovanosť funkčných či jazykových štýlov. Uvádza sa náučný, administratívny, hovorový, umelecký, z novších aj rečnícky a esejistický. Náboženský a juristický štýl sa len pripomína, niet o nich osobitnej kapitolky.

Ako vidieť z týchto poznámok, v Praktickej štylistike je pozoruhodné úsilie o zaradenie praktických poznatkov a poučiek do širších teoretických súvislostí a o zachytenie súčasného stavu náuky o štýle v slovenskej jazykovede. Svedčia o tom nielen už spomínané javy, ale aj zaradenie štylistickej problematiky do širšieho rámca verbálnej komunikácie a upozornenia na diferencovanosť národného jazyka, na rozličné komunikačné sféry. S tým súvisí aj dôraz na jestvovanie rozličných noriem: popri jazykovej norme sa upozorňuje aj na komunikačné, sociálne a štýlové normy.


strana 294

Uvedené poznatky D. Slančová vhodne rozširuje aj o poznámky o princípoch efektívnosti verbálnej komunikácie, ktoré tvoria podstatnú časť druhej kapitoly. Hoci ide v prevažnej miere o princípy nie jazykové, ale logické, resp. mimojazykové, znamenajú nový pohľad na zásady a postupy pri štylizovaní, formulovaní textu. Ide o princípy, ktoré sa označujú ako kooperačný princíp, zdvorilostný princíp, princíp postupnosti, prehľadnosti, ekonómie, expresívnosti a pod.

Ohľad na praktické potreby sa zdôrazňuje aj hojnými príkladmi s potrebným komentárom. Prekvapuje však, že k pomerne dlhému príkladu na argumentačný text takýto komentár chýba. (Len v zátvorke musíme upozorniť na posuny v označovaní stránok v registri.)

Na záver možno len znova zdôrazniť, že Praktická štylistika Dany Slančovej je naozaj praktická a že by mala byť spoľahlivou pomôckou pre všetkých používateľov slovenského jazyka.

**Ján Horecký**

Hodnotná kniha s vysokou jazykovou kultúrou

(HOLKOVÁ, M.: Tvár plná svetla. Z češtiny prel. M. Mináriková. Trnava, Spolok sv. Vojtecha 1995. 153 s.)

Súčasný svet je extrémne zosvetštený, sekularizovaný. Okrem iného sa to prejavuje záľahou literárneho braku, pornografie, mimoriadne vysokou produkciou textov tzv. populárnej hudby, ktorej tvorcovia v nejednom prípade uviazli v pasci americkej "aidsovo-drogovej kultúry" šíriacej nebezpečný duchovný mor. Keď sa v takejto situácii pripomenie, že jestvuje — našťastie — aj iná literatúra a iný druh piesňových textov, sekularizovaný svet si upozornenie nevšimne, v lepšom prípade ho vníma ako nemiestne čudáctvo, ako "nepochopenie doby". Tou inou literatúrou je napr. náboženská literatúra a v jej rámci tzv. hagiografická spisba, t. j. literatúra o živote svätcov. Z nej sa možno dozvedieť, že svätec nie je len osoba ťahajúca Pána Boha za nohy ustavičným modlením (takúto skreslenú predstavu o svätcovi má nejeden súčasný človek), ale že je to činorodá bytosť,


strana 295

schopná obdivuhodných intelektuálnych, organizačných a iných výkonov, na ktoré nepotrebuje drogy — na rozdiel od nejedného predstaviteľa tzv. modernej literatúry a najmä rockovej hudby. Vystačí totiž s kontempláciou, modlitbou, neuveriteľnou sebadisciplínou a neúnavnou pracovitosťou.

Jeden z mnohých svätcov, ktorého životopis hodno spomenúť aj v jazykovednom časopise, je François de Sales čiže František Saleský. Tento svätec bol totiž r. 1923 vyhlásený za patróna tlače a žurnalistov (pozri s. 152) a Francúzska akadémia ho zaradila medzi klasikov "pre vynikajúci štýl a jazykovú rýdzosť" (tamže).

Na otázku, prečo sa Františkovi Saleskému dostalo takej veľkej pocty od najvyššej svetskej aj cirkevnej inštitúcie, dáva odpoveď životopisec. Zaznamenáva o ňom: ...mladý de Sales bol veľmi horlivým študentom. Najprv si dokonale osvojil latinčinu. Literárnym štýlom onedlho vynikal medzi ostatnými spolužiakmi. Jeho spôsob písania, ktorý mu neskôr získal povesť jedného z najlepších spisovateľov svojej doby, mal korene v rokoch štúdií u jezuitov (s. 49). Pozoruhodné je aj toto konštatovanie: V priebehu dvoch rokov sa František naučil rečníckemu umeniu, poznal všetky vtedajšie literárne poklady, vycibril si umelecký vkus a vytvoril vlastný štýl písania (tamže). V súvislosti s kultivovaným Františkovým štýlom treba tu spomenúť, že vzorom mu boli Eseje — životné dielo jeho súčasníka, ktorým je veľký renesančný mysliteľ, prozaik a tvorca eseje Michel Eyquem de Montaigne, skrátene Montaigne. Čítaním jeho prác si rozširoval duševný obzor o problémy svojich súčasníkov, pričom si zároveň uvedomoval, aké dôležité je ovládať umelecký štýl, ak chce na nich pozitívne vplývať. Ale dajme znova slovo autorovi jeho životopisu: Dosiaľ sa vedel písomne vyjadrovať elegantnou latinčinou, teraz pochopil, že hovorový jazyk pôsobí na dušu čitateľa ešte výraznejšie. Gramatika francúzštiny, tak ako sa učila v školách, nebola presne prepracovaná. V období Františkovho parížskeho pobytu sa ozývali hlasy, volajúce po jemnejšom jazykovom cibrení. Túto potrebu vycítil aj František a začal znovu študovať svoju materčinu, starostlivo, podrobne, so všetkými odtieňmi jej krásy (s. 55—56). K tomu možno dodať, že vo volaní po jemnejšom jazykovom cibrení azda vycíti súčasný používateľ slovenčiny to isté, čo sa mu doma predkladá zdôrazňovaním potreby zvýšiť jazykovú kultúru vo všetkých komunikačných situáciách, predovšetkým vo verejných prejavoch. A stojí za to ešte


strana 296

dodať, že v posudzovanom životopise sa na viacerých miestach píše o postoji Františka Saleského k jazyku, štýlu o hodnote a účinnosti vypovedaného či napísaného slova.

Predstavením svätého Františka Saleského ako znamenitého štylistu sa tu mimovoľne predstavuje aj svätosť ako vlastnosť, ktorej výsostným znakom je vzdelanosť. (Isteže, učenosť je integrálnou vlastnosťou aj mnohých ďalších svätcov. Spomeňme aspoň mená Pavol, Augustín, Bonaventúra, Cyril a Metod, Tomáš Akvinský...) No okrem predstavenia samého Františka chceme ešte predstaviť aj životopisný text o ňom. Tento text vrchovatou mierou spĺňa nepísanú, no samozrejmú požiadavku, že o vynikajúcom majstrovi pera možno písať len spôsobom, ktorý obstojí v hodnotení napísaného aj naprísnejšími kritériami jazykovej správnosti, resp. jazykovej kultúry.

V preklade M. Minárikovej sa sotva nájde dajaká jazyková chyba či nejaký kaz. Z jej prekladu vidieť, že dobre ovláda spisovný jazyk a jeho normy (pravopisnú, lexikálnu, syntaktickú, štylistickú). Preto ani odborník v oblasti jazykovej kultúry, ani bežný čitateľ nenaráža na chyby, ktoré sú v niektorých súčasných autorských či prekladateľských textoch bežné. Spomeňme aspoň príklady z oblasti slovnej zásoby. Prekladateľka použila slová kučery (s. 43), preduchovnená tvár (s. 46), hmýriť sa (s. 48), vycibrenosť (s. 95) a mnohé ďalšie, pri ktorých by sa nejeden prekladateľ z češtiny potkol a dal by namiesto nich to, čo mu núka česká predloha (v danom prípade slová kadere, preduchovnelý, hemžiť sa, vytríbenosť). Za prijateľné aj primerané treba pokladať, že prekladateľka na tzv. zdôraznenie koloritu nepresýtila text ani všeobecne známymi galicizmami monsieur, madame, a tak sa v jej preklade stretáme so spojeniami pán de Boisy, pán Déage (teda nie monsieur Boisy, Déage), resp. pani de Boisy (nie madame de Boisy). Citlivo však ponechala spojenie seigneur de Villaroget, pretože ide o šľachtický titul a preklad pán de Villaroget by kolidoval s nešľachtickým titulom, resp. s bežným oslovením pán. Prekladateľka ústretovo prepísala aj bežný pozdrav bon jour ako bonžúr, lebo ráta s tým, že každý čitateľ tejto knižky nemusí vedieť po francúzsky. Spomíname to preto, že v preklade niektorých textov z angličtiny sa stretáme s minimálnou ústretovosťou.

Preklad vydal Spolok svätého Vojtecha, teda vydavateľstvo, v ktorom sa odjakživa dbalo aj na vydávanie hodnotných kníh, aj na vysokú jazyko-


strana 297

vú kultúru. Prekladom životopisu Tvár plná svetla sa prirodzene a logicky nadväzuje na túto dobrú tradíciu, takže s uspokojením možno konštatovať, že preklad je hodnotným dielom aj z obsahovej, aj z jazykovej stránky. Našťastie tu neplatí to, čo sa v našom časopise konštatovalo napr. o publikácii R. Müllera Americký denník (pozri záver recenzie v Kultúre slova, 29, 1995, s. 53). A v tom je istota, že dobrú knihu a jej vysokú jazykovú kultúru nemôže zlikvidovať ani trhové hospodárstvo, ani programové nedbajstvo v oblasti jazyka a jeho kultúry.

**Ivan Masár**

Frazeológia v konfrontácii

(ČIERNA, M. — JURÍKOVÁ, M. — ONDRČKOVÁ, E.: Slovensko-nemecký frazeologický slovník. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1995, 536 s.)

Vyjdenie každého nového slovníka — či už encyklopedického, dvojjazyčného, výkladového, terminologického alebo iného typu — treba u nás ešte stále pokladať za malý kultúrny sviatok, pretože v tejto oblasti je stále čo doháňať. V slovníkoch sa ukladajú koncentrované poznatky z istých oblastí, preto sa lexikografické diela tak ťažko a zdĺhavo rodia. S pocitmi očakávania berieme do rúk aj nový Slovensko-nemecký frazeologický slovník od autoriek M. Čiernej, M. Juríkovej a E. Ondrčkovej. Je to slovník vzbudzujúci sympatie hneď na prvý pohľad: pekné, netradičné výtvarné vystrojenie, moderná grafická úprava, kvalitný papier. Slovník ponúka vyše 6000 slovenských frazeologických jednotiek konfrontovaných s nemeckými ekvivalentmi.

Prednosťou diela je nepochybne to, že prináša originálny materiál vyexcerpovaný z modernej i klasickej slovenskej literatúry, pričom dôraz sa kladie na súčasné výrazové prostriedky. Popri beletrii prameňom boli aj najznámejšie slovenské periodiká z obdobia rokov 1987—1994. Tento dvojjazyčný slovník je teda zároveň aj najnovším opisom slovenskej frazeológie. Nájdeme v ňom frazeologizmy, príp. novo sa ustaľujúce spojenia,


strana 298

ktoré by sme v starších slovníkoch darmo hľadali. Takými sú frazeologizmy typu byť ako spomalený film, byť v obraze, to je gól, vypustiť pokusný balónik, časovaná bomba, zmeškať rýchlik/autobus, pôsobiť ako ľadová sprcha, to je bonbónik, robiť granda, hrať sa na granda, nula bodov, zbierať bronz atď. Chápanie frazeológie, t. j. jej vydelenie od ostatnej časti slovnej zásoby, je v slovníku pomerne voľné, nezodpovedá vždy všetkým všeobecne prijímaným kritériám. To je však viac-menej akademická otázka. Na druhej strane používateľ je rád, ak nájde odpoveď v podobe nemeckého ekvivalentu aj v takých prípadoch, ktoré sú z hľadiska chápania frazeológie prinajmenej sporné. Za také možno pokladať jednoslovné expresívne výrazy, príp. slová s preneseným významom, napr. halabala (robiť niečo len tak halabala), frajer (vo význame fičúr), buchnúť sa do niekoho (zaľúbiť sa) a pod. Niekedy o zaradení sporného frazeologizmu do slovníka rozhodol nemecký ekvivalent, ktorý má na rozdiel od slovenčiny črty ozajstného frazeologizmu: slovenskému spojeniu mať niečoho habadej zodpovedá v nemčine frazeologizmus etwas in Hülle und Fülle, resp. etwas noch und nöcher haben. Slovník zachytáva všetky typy frazeologizmov: prirovnania, obrazné frazeologické celky, príslovia i porekadlá.

Frazeologizmy ako celok sa vyznačujú istou mierou expresivity a uplatňujú sa v rozličných funkčných štýloch. Keďže prevažná časť frazeológie je vlastne súčasťou hovorového štýlu jazyka, označenie hovorový sa v slovníku osobitne nevyznačuje. Poukazuje sa však na to, ak niektoré frazeologizmy priberajú ešte ďalšie príznaky, napr. expresívne (s vyššou mierou expresivity), pejoratívne, vulgárne, žartovné alebo patria do iných štýlov (knižné, básnické frazeologizmy). Frazeologické jednotky, ktoré stoja za hranicou spisovného jazyka, označujú sa v slovníku ako subštandardné — v zhode s novším triedením jednotiek slovnej zásoby. Niekde sa miera prekračuje a zaznačujú sa i také jednotky, ktoré nevyhovujú ani tomuto stupňu zdomácnenia a v slovenčine sa pociťujú jednoducho ako cudzie (najmä české). Prísnejšie stráženie normy by odstránilo niektoré otázniky (napr. buď čo buď, prísť po funuse, natiahnuť brká).

Osobitnú jazykovednú hodnotu v slovníku má dokladový materiál, ktorý sa uvádza jediným citátom na konci takmer každého hesla. Autorky dôsledne uvádzajú autora, dielo i stranu, kde sa citát vyskytuje. Funkčnosť tohto citátu sa vzťahuje iba na východiskový slovenský frazeologizmus


strana 299

a nič nehovorí o nemeckom ekvivalente. Tým však nechceme znížiť jeho hodnotu. Istou "chybou krásy" je i to, že podoba frazeologizmu v hesle sa dosť často nezhoduje s podobou v citáte (v slovesnom vide, v gramatickom čase, v niektorej zložke frazeologizmu a pod.). Vcelku však dokladový materiál zhodnoverňuje uvádzané frazeologické jednotky.

Lexikografické riešenie hesiel je veľmi prehľadné, čitateľ sa ľahko orientuje. Heslovým slovom v abecednom poradí je podstatné meno z príslušného frazeologizmu, prípadne iné plnovýznamové slovo. Okolnosť, že frazeologické jednotky často obsahujú variantné zložky a potenciálne členy, sa v slovníku dosť dôsledne zaznačuje — tak na slovenskej strane, ako aj na nemeckej strane. Rozdielnosť jazykov sa demonštruje aj v tejto oblasti: expr. nemá ani fuka = er hat keinen/nicht einen (roten/lumpigen/blutigen) Heller; ohŕňať/krčiť/kriviť nos/nosom nad niekým, niečím, krútiť nosom nad niekým, niečím = über jemandem, etwas die Nase rümpfen/(krumm) ziehen. O rozdielnosti historickej skúsenosti vypovedajú ekvivalentné spojenia typu turecké hospodárstvo = polnische Wirtschaft. Autorky dbali na to, aby nemecký ekvivalent čo najviac zodpovedal východiskovej jednotke vo vecnej, formálnej i štylistickej rovine. Približnosť označovali osobitným znakom.

Je všeobecne známe, že frazeológia veľa hovorí o svojich nositeľoch: o ich zvykoch, názoroch, spôsobe nazerania na svet. Preto je konfrontácia tejto zložky jazyka medzi dvoma rozdielnymi jazykmi, rozdielnymi kultúrami taká zaujímavá. Aj v Slovensko-nemeckom frazeologickom slovníku nájdeme veľa rozdielneho (Dobrá rada nad zlato = Rat besser als Glück, t. j. Rada je lepšia ako šťastie), ale aj zhodného (Aký hrniec, taká pokrievka = Wie der Topf, so der Deckel). Každý, kto sa chce vyjadrovať v cudzom jazyku (a to je v súčasnosti potreba nad všetky ostatné), musí venovať pozornosť i tejto časti príslušného jazyka, lebo práve ňou sa zvyčajne meria ovládanie cudzej reči. Je dobre, že kolektív germanistiek predkladá verejnosti slovník, ktorý pomôže hlbšie poznať nemecký jazyk práve z tejto stránky. Bude isto dobrým pomocníkom v práci pedagógom, prekladateľom a ostatným, ktorí sa vážnejšie zaujímajú o nemecký jazyk. Treba dodať, že náprotivok tohto slovníka je Nemecko-slovenský slovník frazeológie od E. Ondrčkovej a D. Hanniga z r. 1988.

**Mária Pisárčiková**


strana 300

Nové hľadiská pri výskume komunikácie

ŠKVARENINOVÁ, O.: Rečová komunikácia. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1995. 165 s.)

Knižka Oľgy Škvareninovej o rečovej komunikácii patrí z hľadiska dodržiavania spisovnej normy a platnej kodifikácie k štandardným titulom Slovenského pedagogického nakladateľstva. Môžeme konštatovať len niekoľko nedopatrení, napr. striedanie podoby šedá a sivá farba (aj to s prevahou podoby sivá), chybný latinský tvar olfactio namiesto olfacio. Prekvapuje však svojská autorkina interpretácia niektorých slov. Napr. keď sa termín jazyková komunikácia pokladá za metaforický, hoci už výraz pars pro toto poukazuje na metonymiu, resp. synekdochu (s. 9). Nie je jasné, čo sa rozumie slovesom polarizovať, keď sa hovorí, že proces komunikácie nemožno polarizovať. V spojení sémantický význam ide azda o tautológiu (s. 100). Nevedno, kto a ako môže "cítiť" v slove olfactio latinské slová olfacio, olfactus. Sotva možno súhlasiť s tvrdením, že slová čuchový zmysel a nos sú synonymné (s. 137).

Výklad o jednotlivých otázkach je jednoduchý, O. Škvareninová postupuje zväčša induktívne. Uvedieme aspoň jeden príklad: Pohybmi celého tela alebo niektorej jeho časti sa zaoberá kinetika (s. 82). J. Mistrík (Vektory komunikácie, s. 51) formuluje túto výpoveď opačným smerom: Kinetika sa zaoberá pohybmi celého tela alebo niektorej z jeho končatín. Tu ide o prejav typického učebnicového vyjadrovania.

Je prirodzené, že pri väčšine výkladov sa autorka odvoláva na príslušných odborníkov. Ich mená často uvádza v zátvorke na konci reprodukcie ich názorov. Napr. Vyplnené pauzy uplatňujú v komunikácii viac muži ako ženy (J. A. Hellová, 1984). Oveľa častejšie sa však mená autorov uvádzajú v kontexte a ich dielo sa identifikuje uvedením roku v zátvorke. Niekoľko príkladov na zaradenie do kontextu: podľa S. O. Duncana (1965); K. R. Scherer (1934) vo svojej štúdii dokazuje fakt; D. van lancher a spol. (1985) zistili; A. M. Zwicky (1980) prirovnáva jazyk k chémii, A. J. Cain (1960) k biológii, R. Jakobson (1970) k peniazom, M. R. Keyová (1980) k šachu.

Zriedkavo sa O. Škvareninová odvoláva na vlastný výskum. Napr. o význame pozícií tela hovorí na s. 72: O tom, že nie každá pozícia tela má presný


strana 301

a dopredu definovaný význam, svedčí aj naše nasledujúce pozorovanie... Taký istý výsledok pokusu bol s ľuďmi, ktorí si automaticky prekrížili ruky.

Niektoré výklady však vyzerajú akoby nedokončené, akoby autorka náhle prešla k inej téme. Napr. pri výklade o schéme komunikačného systému na s. 8 sa neuvádza spätná väzba. Pri výklade o jazykoch typu basic (s. 19) by sa zišiel konkrétny príklad. Nie je jasné, čo sa myslí pod elíziou realizovanou prostredníctvom otázok a odpovedí (s. 31), čo sa myslí pod iným jadrom, než mal na mysli hovoriaci (s. 31), nevysvetľuje sa nízke alebo vysoké umiestnenie hlasu (s. 36), nevysvetľujú sa "niektoré črty charakteru", neuvádzajú sa konvenčné gestá v rôznych povolaniach (s. 98). Na s. 121 sa spomína viac ako štyridsať druhov pohľadu a deformácií obočia, ale ani jediný príklad. Na s. 132 sa uvádza, že v renesancii sa uplatňovala symbolika farieb v erboch, ale nedozvieme sa nič o spôsoboch tohto uplatňovania. Na s. 138 sa tvrdí, že prichádzajú dvojaké pachové informácie, ale nedozvieme sa, aké to vlastne sú informácie. Pri schematickom prehľade vlastností farieb sa uvádzajú príklady ako ružové okuliare, červený kríž, zelený od zlosti, čierne obchody, ale bez bližšieho vysvetlenia ich významu.

Kompozične majú výklady O. Škvareninovej premyslenú a prehľadnú stavbu, ako vidieť napr. už z obsahu: Na úvod, Čo je komunikácia, Jazykové prostriedky komunikácie, Hlasové prostriedky, Vzdialenosť a priestor v komunikácii, Poloha a držanie tela, Pohybové prvky ako výrazový prostriedok, Gestikulácia v ústnom prejave, Dotyk ako intímny prvok v kontaktoch, Reč najjemnejších pohybov, Reč očí v rozhovore, Farba ako skrytá sila pri prejave, Vplyv vône na človeka, Partneri v komunikácii, Imidž neslobodno zanedbať, Sila prostredia. Táto jednoduchá architektonika (výstavba) textu je dobre doplnená sériou obrázkov. Tie však nie sú len v priamom vzťahu k textu kapitoly, ale často majú aj vlastný text, napr. Obr. 34 Sebahaptika, Obr. 35 Strecha vytvorená z prstov, ale sú tu aj plné vety: Obr. 27 Ustráchanosť, bojazlivosť versus nadradenosť, dominancia. Muž sediaci vľavo sa neopiera chrbtom o stoličku, uplatňuje sebahaptiku, nohy má prekrížené pod stoličkou, "ovláda" malé územie. Muž sediaci vpravo sa chrbtom opiera o stoličku, robí široké gestá, nohy má od seba, ovláda väčšie teritórium ako jeho partner.

Výstavbu kapitol možno charakterizovať ako premyslenú: po všeobecnom úvode nasleduje spravidla výklad používaných pojmov a termínov (aj


strana 302

s poukazom na ich pôvod z latinčiny alebo iných jazykov), potom sú vlastné výklady a nakoniec záver, ojedinele aj v podobe citátu.

Nie je však dosť zjednotené vnútorné členenie kapitol. Kým napr. v kapitole Hlasové prostriedky sú zreteľne vyznačené tematické celky titulkami v línii riadku: Farba hlasu, Vplyv farby hlasu, Sila hlasu, Výška a melódia hlasu atď., v kapitole Jazykové prostriedky sa vyčleňujú len odseky Floskuly a klišé, Oslovenie, Poznámka k závislosti reči od pohlavia (ktorá však vlastne nesúvisí s témou), Špecifické defekty v spontánnej reči. Vnútri týchto celkov nie je vyznačené členenie ani tematické prechody. Niekedy je síce prechod výslovne formulovaný, ale úplne skrytý v texte. Napr. na s. 20 Ako súvisí s výberom slov temperament človeka alebo na s. 29 Pozrime sa teraz na verbálne prostriedky... Vzniká tak dojem, akoby sme chodili po výstavných miestnostiach (kapitolách), ale v nich sú exponáty nahromadené síce v prísnom logickom slede, no bez výraznejšieho rozčlenenia na jednotlivé kóje. Vnútorná architektonika (výstavba) textu je teda málo zvýraznená, čím sa prejavuje značný nesúlad medzi vonkajšou a vnútornou architektonikou textu.

Treba zdôrazniť, že v práci sa síce podáva veľké množstvo faktov a poznatkov, ale niektoré z nich veľmi málo súvisia s problematikou komunikácie (napr. výber farby v oblečení, obsadzovanie miest pri stole). Dalo by sa takmer povedať, že táto knižka nie je o rečovej komunikácii, ale jednoducho o medziľudskej komunikácii, a pritom ešte s jednostranným dôrazom na interpersonálnu komunikáciu. Bokom tak ostáva problematika mediálnej komunikácie, ale aj literárnej komunikácie. Na vzťah vykladanej problematiky k jazykovej komunikácii O. Škvareninová síce poukazuje poznámkami o jazykových prostriedkoch, lepšie povedané o tom, ako sa spomínané jazykové prostriedky uvádzajú v písaných textoch (napr. odišiel, zakýval, pričuchol), ale oveľa názornejšie by bolo predviesť analýzy konkrétneho priebehu komunikácie zoči-voči s poukazom na všetky mimojazykové prostriedky.

Prirodzene, aj v takejto podobe, ako sa nám výklady v sympatickej knižke podávajú, prispejú k prehĺbeniu poznatkov o jazykovej komunikácii.

**Ján Horecký**


strana 303

SPYTOVALI STE SA

Výslovnosť slova hosana. — M. Sopko z Poproča: "Pri nácviku piesní v spevokole dostal som sa do sporu s členmi súboru, keď som od nich žiadal, aby slovo hosanna vyslovovali [hozanna]. Jedna členka spevokolu mi oponovala, že sa má vyslovovať [hosanna]. Tak sa o výslovnosti slova hosanna vyslovila aj jej sestra, ktorá je pedagogička, a to s odôvodnením, že takto toto slovo vyslovoval aj G. Valach. Ja som svoj názor obhajoval Pravidlami slovenskej výslovnosti, ktoré vydalo Slovenské pedagogické nakladateľstvo v Bratislave r. 1988. Teraz neviem, kto má pravdu a či Pravidlá slovenskej výslovnosti sú ešte platné, keď v nich uvádzanú výslovnosť nedodržiavajú ani rozhlasoví a televízni hlásatelia. Bol by som povďačný, keby ste dali potrebné vysvetlenie."

Pravidlá slovenskej výslovnosti od Á. Kráľa (1. vydanie z roku 1984) sú stále platné a sú záväzné pri vysvetľovaní všeobecných zásad slovenskej výslovnosti aj pri výslovnosti konkrétnych slov. V jednotlivostiach sa však odporúčania Pravidiel slovenskej výslovnosti môžu rozchádzať s konkrétnou jazykovou praxou. V takom prípade treba skúmať, či sa má naďalej trvať na výslovnostnej kodifikácii zachytenej v Pravidlách slovenskej výslovnosti, alebo či by kodifikácia nemala vyjsť v ústrety jazykovej praxi. Pravda, to iba vtedy, ak výslovnostná prax nie je v rozpore so základnými zákonitosťami spisovnej výslovnosti.

V Pravidlách slovenskej výslovnosti od Á. Kráľa pri slove hosana, resp. hosanna (v Pravidlách slovenskej výslovnosti rovnako ako v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 a vo výkladových slovníkoch sa zachytáva aj pravopisná podoba hosana, aj pravopisná podoba hosanna) je zaznačená výslovnosť v podobe [hozana], resp. [hozanna]. Pri tejto kodifikácii autor vychádzal z toho, že pri prevzatých slovách sa niekedy uskutočňuje znelostná asimilácia (spodobovanie) v prípadoch, keď sa neznelá spoluhláska s nachádza v koreni slova medzi dvoma samohláskami (porov. Á. Kráľ: Znelostná asimilácia v prevzatých slovách. Kultúra slova, 10, 1976, s. 269—274). Ako sme si však overili v jazykovej praxi, predovšetkým v chrámových spevoch, výslovnosť so spoluhláskou z (teda s uplatne-


strana 304

ním znelostnej asimilácie) nie je jediná, ba naopak, častejšia je výslovnosť so spoluhláskou s, teda [hosana], resp. [hosanna]. Výslovnosť so spoluhláskou s bola v minulosti aj kodifikovaná ako jediná. Možno sa o tom presvedčiť v práci H. Barteka: Správna výslovnosť slovenská (Bratislava — Martin 1944), no potvrdzujú ju aj všetky vydania Pravidiel slovenského pravopisu a výkladové slovníky, v ktorých sa neupozorňuje na to, že by sa slovo hosana, resp. hosanna malo vyslovovať inak, ako je napísané. V iných prípadoch sa totiž v Pravidlách slovenského pravopisu aj vo výkladových slovníkoch upozorňuje na výslovnosť, ak sa výslovnosť slova odlišuje od všeobecne platných výslovnostných pravidiel. Na základe toho, čo sme tu uviedli, výslovnosť slova hosana, resp. hosanna so spoluhláskou s, teda [hosana], resp. [hosanna] nemožno pokladať za chybnú. V ďalšom vydaní Pravidiel slovenskej výslovnosti bude potrebné pri slove hosana, resp. hosanna pripustiť variantnú výslovnosť, t. j. výslovnosť aj so spoluhláskou z, aj so spoluhláskou s, teda aj [hozana], resp. [hozanna], aj [hosana], resp. [hosanna].

Pri tejto príležitosti možno ešte spomenúť, že slovo hosana, resp. hosanna je hebrejského pôvodu a používa sa ako podstatné meno vo význame "chválospev, velebenie", ale aj ako citoslovce vyjadrujúce volanie na slávu, velebenie.

**Matej Považaj**

Pittsburská ulica či Pittsburgská ulica? — J. Ničík zo Žiliny: "Akú podobu má mať prídavné meno od názvu amerického mesta Pittsburgh, v ktorom sa v roku 1918 podpísala známa dohoda o vzniku Česko-slovenskej republiky? Konkrétne chcem vedieť, či sa v prídavnom mene spoluhláska g zachováva, alebo nie. Na orientačných tabuliach v Žiline sa totiž názov ulice uvádza v podobe Pittsburgská ulica so spoluhláskou g, kým v rozličných publikáciách sa prídavné meno uvádza bez tejto spoluhlásky, napr. Pittsburská dohoda."

Pri tvorení vzťahových prídavných mien od zemepisných názvov zakončených na skupinu spoluhlások, z ktorých posledná je spoluhláska g, toto koncové g vypadáva. Napríklad Hamburg — hamburský, Štrasburg —


strana 305

štrasburský, Salzburg — salzburský). Rovnako treba postupovať aj pri utvorení prídavného mena od zemepisného názvu Pittsburgh [výsl. pidzburg], hoci v písme je zakončený na gh. To značí, že v prídavnom mene sa koncové g (resp. gh) z názvu vynecháva. Prídavné meno od zemepisného názvu Pittsburgh má teda náležitú podobu pittsburský. Táto podoba je záväzná a uvádza sa aj v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991, ale aj v Slovníku slovenského jazyka VI z roku 1968. Aj v názve ulice treba rešpektovať túto podobu, teda Pittsburská ulica. Rovnako sa mal uviesť názov ulice aj na orientačných tabuliach v Žiline.

Koncová spoluhláska g vypadáva nielen pri tvorení prídavných mien, ale aj pri tvorení obyvateľských mien, napr. Hamburčan — Hamburčanka, Štrasburčan — Štrasburčanka, Salzburčan — Salzburčanka i Pittsburčan — Pittsburčanka.

**Matej Považaj**

Dlhé Klčovo — z Dlhého Klčova či z Dlhého Klčového? — M. Jefanov z Vranova: "Obec Dlhé Klčovo sa nachádza niekoľko kilometrov od okresného mesta Vranova nad Topľou. V zemplínskom nárečí sa táto obec volá Kolčovo Dluhe. Chcel by som vedieť, ako sa v spisovnej slovenčine správne povie: Bol som v Dlhom Klčove či bol som v Dlhom Klčovom?"

Obec Dlhé Klčovo vznikla splynutím dvoch samostatných obcí ešte v 16. storočí, pričom v názve zlúčenej obce sa odrážajú obidva pôvodné názvy. Názov obce prešiel viacerými zmenami (Kolčowo Dluhé, Kolčové Dlhé, Kolčovské Dlhé, od roku 1948 Dlhé Klčovo; porov. M. Majtán: Názvy obcí na Slovensku za ostatných dvesto rokov, 1972). Miestny názov Dlhé Klčovo sa svojou druhou časťou zaraďuje k názvom, ako sú Bujakovo, Rakovo, Hrachovo, Malinovo, Šútovo, Hrabovo. Tieto názvy, rovnako ako názov Klčovo, sú utvorené príponou -ovo, ktorou sa tvoria privlastňovacie prídavné mená stredného rodu. Spravidla ide o miestne mená utvorené z osobných mien. Pravda, ako miestne mená sa v spisovnom jazyku substantivizovali, t. j. prešli do kategórie podstatných mien (tu možno spomenúť, že rovnakým procesom substantivizácie prechádzajú aj prie-


strana 306

zviská typu Matejov, ktoré sú pôvodne tvarom privlastňovacieho prídavného mena mužského rodu). Miestne mená tohto typu sa potom aj skloňujú ako podstatné mená stredného rodu podľa vzoru mesto, napr. Malinovo — z Malinova — v Malinove, Hrabovo — z Hrabova — v Hrabove, Šútovo — zo Šútova — v Šútove, a teda aj Klčovo — z Klčova — v Klčove. Rovnako sa skloňujú aj názvy, ktoré vznikli príponou -ovo z priezvisk význačných dejateľov našich národných dejín, napr. Štúrovo — zo Štúrova, Sládkovičovo — zo Sládkovičova, Bernolákovo — z Bernolákova atď. Celý miestny názov Dlhé Klčovo sa skloňuje takto: z Dlhého Klčova — Dlhému Klčovu — o Dlhom Klčove — nad Dlhým Klčovom. Takéto skloňovanie názvu Dlhé Klčovo sa naznačuje aj v Slovníku slovenského jazyka VI z r. 1968, aj v najnovších Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991, a to uvedením prípon genitívneho tvaru, teda Dlhého Klčova.

V tejto súvislosti možno ešte spomenúť, že na východnom Slovensku, presnejšie na Spiši, je aj obec Klčov (do roku 1948 ako úradný názov, ale aj v nárečí ako Kolčov). Tento názov sa skloňuje podľa vzoru podstatných mien mužského rodu dub, pričom tvary ostatných pádov okrem nominatívu a akuzatívu sú zhodné s pádovými tvarmi druhej časti miestneho mena Dlhé Klčovo, teda z Klčova, Klčovu, v Klčove, za Klčovom.

**Matej Považaj**

K tomuto práve teraz bol čas najpríhodnejší, bo po dlhom hlivení teraz sa k životu prebudzujeme a na jeho krídla chápeme, teraz teda, keď sa život náš opravdivý začína, bol tiež čas vyvolania do života slovenčiny našej, aby sa ona so životom naším objala a na ďalekú cestu, ktorá sa pred nami stelie i v nepriehľadnej diaľke sa tratí, s ním sa vydala: jedno druhé bude napomáhať a kmeň náš sa osvieži i opravdivo ožije!

Ľ. Štúr: Náuka reči slovenskej, s. 154. *


strana 307

Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK

Varné vrecká

**JÁN KAČALA**

Viete si predstaviť, že by sa tovar vyrobený podľa tej istej štátnej normy predával pod rozličným označením? Taká situácia je síce málo pravdepodobná, ale je skutočná. Na príčine tohto stavu zjavne nie je nepoznanie štátnej normy, lež jazykovej normy. A keďže na jazykovú normu nemá dosah štátny dozor, môžeme sa stretnúť aj s nerešpektovaním alebo priamo ignorovaním jazykovej normy. A teraz konkrétne: Kto využíva možnosť kupovať porciovanú ryžu na varenie, môže potvrdiť, že tento výrobok dostane nielen pod správnym slovenským názvom ryža vo varných vreckách, lež aj pod názvom ryža vo várných sáčkoch. Možno si niektorí poslucháči spomenú, že kedysi sme aj výplatu začali dostávať vo výplatných sáčkoch, ale po upozornení zodpovední pracovníci prešli na spisovné pomenovanie výplatné vrecká. Na nesprávne slovo sáčok sa už postupne začalo aj zabúdať a teraz sa znova objavuje na niektorých obaloch s ryžou. Treba, aby si tí, čo balia ryžu do obalov s takým nevhodným názvom, zobrali príklad od tých svojich kolegov, ktorí nám ponúkajú ryžu vo varných vreckách. A zároveň sa žiada, aby aj prídavné meno varný malo na týchto obaloch podobu s krátkou samohláskou a a s dlhým koncovým ý, tak ako to zodpovedá zákonitostiam nášho spisovného jazyka. Na vysvetlenie môžeme uviesť, že prídavné meno varný svojou hláskovou stavbou nesie stopy svojho slovotvorného východiska — slovesa variť, preto má v koreni krátku samohlásku a, nie dlhé á.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 6. 9. 1994)


strana 308

Falošný jazyk reklamy

**IVAN MASÁR**

Nedávno sme mohli čítať aj takéto reklamné a propagačné texty: Prvý bratislavský Sommerfest, Rock FM day. V prvom príklade prekvapuje nezmyselná kombinácia slovenčiny a nemčiny, v druhom anglický názov kultúrneho podujatia určeného slovenskej verejnosti v menšom slovenskom meste. Z obidvoch prípadov trčí ako šidlo z vreca zámer vyraďovať z používania aj základnú slovnú zásobu slovenčiny. Z týchto dvoch textov vychodí, že daktorí z nás už nechcú ani spojenie letná slávnosť, ani slovo deň, ale že im veľmi načim len Sommerfest a day.

V súvislosti s tým sa natíska otázka, ktorá sa odporcom jazykovej kultúry bude zdať pritiahnutá za vlasy, teda nevhodná, či by vo Viedni bolo možné vyvesiť plagát s textom Erste wiener letná slávnosť alebo či by vo vidieckom anglickom mestečku bolo možné oznámiť nejaký zábavný program povedzme slovenským textom Fujarové predstavenie. Určite nie. Takéto jazykové správanie na verejnosti umožňuje iba bezbrehá sloboda slova v Slovenskej republike. Táto sloboda sa zámerne zneužíva na zaháňanie slovenčiny do kúta, no zároveň vytvorila situáciu, ktorá nástojčivo volá po vydaní zákona na ochranu štátneho jazyka Slovenskej republiky. Treba vziať na vedomie, že podobným jazykovým správaním, aké predstavujú naše príklady, sú ohrozované výsostné priestory slovenskej suverenity a že sa nimi namiesto jazykovej kultúry šíri nekultúra, provincionalizmus a kocúrkovčina.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 9. 9. 1994)

Nemovitosť je nehnuteľnosť

**MATEJ POVAŽAJ**

Z času na čas sa vo vyjadreniach niektorých právnikov a potom aj niektorých publicistov môžeme stretnúť so slovami movitosť, nemovitosť a so slovnými spojeniami movitý majetok, nemovitý majetok. Slovom movitosť a slovným spojením movitý majetok uvedení autori jazykového prejavu pomenúvajú predmety tvoriace majetok nejakej osoby alebo organizácie, ktoré sa dajú premiestňovať, napr. nábytok, knihy, oblečenie, peniaze, motorové vozidlá a pod. Opakom majetku, ktorý sa dá premiestňovať, je majetok, ktorým sa hýbať nedá. Takýto majetok spomínaní autori nazývajú


strana 310

nemovitý majetok alebo nemovitosť. Treba však povedať, že slová movitý, movitosť, nemovitý, nemovitosť nie sú domáce (ich domovom je čeština), sú pre nás významovo nepriezračné, nemotivované, nemajú oporu v iných domácich slovách a zbytočne vytláčajú domáce slová. Na pomenovanie premiestňovateľných predmetov tvoriacich majetok máme v slovenčine slovo hnuteľnosť a slovné spojenie hnuteľný majetok. Prídavné meno hnuteľný a podstatné meno hnuteľnosť sú slovotvorne priezračné, zrozumiteľné, lebo každý si hneď uvedomí, že sú utvorené od slovesa hnúť, čo je dokonavá podoba slovesa hýbať. Opakom hnuteľného majetku, resp. hnuteľnosti je nehnuteľný majetok, resp. nehnuteľnosť. Výrazy hnuteľný majetok, hnuteľnosť, nehnuteľný majetok, nehnuteľnosť slúžia aj ako ustálené právnické termíny, preto je nevyhnutné, aby ich dôsledne používali všetci právnici, ale aj publicisti, politici, autori inzerátov a pod., aby ich nenahrádzali výrazmi zbytočne preberanými z iných jazykov.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 16. 9. 1994)

Chváliť sa niečím

**JÁN HORECKÝ**

Význam slovesa chváliť sa môžeme opísať ako "dávať najavo, na vedomie svojmu okoliu isté svoje vlastnosti, najčastejšie kladné". Takýto význam majú aj slovesá ako vystatovať sa, pýšiť sa, hrdiť sa, honosiť sa. Pre celú túto skupinu platí, že to, čo sa dáva najavo, vyjadruje sa v siedmom páde, v inštrumentáli. Už tento odborný názov príslušného pádu naznačuje, že ide o vyjadrenie nejakého inštrumentu, nástroja, prostriedku. Preto sú bežné spojenia ako chváliť sa svojou záhradou, pýšiť sa cudzím perím, vystatovať sa svojimi úspechmi, honosiť sa krásnymi vlasmi.

Popri takomto vyjadrovaní predmetu chvály inštrumentálom počujeme aj vyjadrovanie s predložkou s, so. Napr. s tým sa tu nemáš čo chváliť, pýši


strana 311

sa so svojimi vlasmi, vystatuje sa so svojím obočím. Na pozadí takých spojení ako obchodovať s niečím, písať s veľkým písmenom niekomu sa môže zdať, že by sme nemali vlastne nič namietať ani proti takýmto predložkovým väzbám ako chváliť sa so svojou záhradou. Tým viac, že ich nájdeme aj v niektorých nárečiach, nehovoriac už o takých jazykoch ako nemčina a maďarčina. Pravda, v týchto jazykoch je predložka nevyhnutná, lebo nemajú náš špeciálny nástrojový pád, náš inštrumentál. Ak my tento inštrumentál, tento pád na vyjadrenie prostriedku máme, musíme odporúčať len väzbu bez predložky, teda vychvaľovať sa svojou záhradou, pýšiť sa cudzím perím.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 20. 9. 1994)

Okrem pondelka, nie mimo pondelka

**MATEJ POVAŽAJ**

Ing. Vojtech Liptaj zo Žiliny nás upozornil na to, že na dopravných značkách zakazujúcich vjazd všetkých vozidiel býva niekedy dodatková informácia o povolení vjazdu niektorých vozidiel, napr. vozidiel zabezpečujúcich zásobovanie, vozidiel mestskej hromadnej dopravy a pod. V Žiline — no možno aj v iných mestách — na tento cieľ používajú informáciu s predložkou — mimo, teda mimo zásobovania, mimo MHD, t. j. mestskej hromadnej dopravy. Podľa mienky nášho poslucháča sa v tejto súvislosti predložka mimo používa nesprávne a žiada nás, aby sme na túto chybu upozornili zodpovedných pracovníkov, lebo sám v Žiline nepochodil.

Náš poslucháč má pravdu, a tak na chybu upozorňujeme aj v tejto poznámke. Hoci predložku mimo, ktorá sa viaže s genitívom, v slovenčine máme, na dopravnej značke sa používa nenáležite. Predložkou mimo sa totiž vyjadruje miesto aj smer zvonka od niečoho, smerovanie povedľa, vyňatie z nejakého času, deja alebo stavu, napr. vošiel mimo poradia, lopta


strana 312

dopadla mimo ihriska, postavenie mimo hry. V informácii na dopravných značkách však nejde o tento význam. Dodatkovou informáciou na nich sa chce naznačiť, že zákaz neplatí pre vymedzené vozidlá, že pre tieto vozidlá platí výnimka, že uvedené vozidlá sú vylúčené zo zákazu. V takomto prípade treba použiť predložku okrem, ktorou sa vyjadruje vylúčenie z istého počtu a ktorá je synonymná, t. j. rovnoznačná s druhotnými predložkami s výnimkou, vynímajúc. Na dopravnej značke má teda byť vyjadrenie okrem zásobovania, okrem MHD, podobne, ako vravíme otvorené okrem pondelka, okrem soboty.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 11. 10. 1994)

Znova sloveso predčiť?

**JÁN KAČALA**

Pred časom sa už zdalo, že jazykovovýchovná práca jazykovedcov padla na úrodnú pôdu a že sloveso predčiť sa v prejavoch publicistov už nezjavuje. V ostatnom čase však jazykovo citlivým poslucháčom opätovne dráždi sluch alebo čitateľom novín zrak. Prečo je sloveso predčiť v spisovnej slovenčine neprijateľné, to sa už vysvetlilo pred viacerými rokmi. A príslušné poučenia vyšli aj knižne, takže tí, čo o veci nevedia alebo vari pochybujú, môžu sa o stanovisku jazykovedcov presvedčiť na vlastné oči. Tak ako v minulosti aj teraz sa stretávame so slovesom predčiť v takých spojeniach ako predčiť súpera v usilovnosti, výkon mužstva predčil očakávanie. Zo spojení je každému jasné to, čo nie je jasné zo samého slovesa predčiť, lebo toto čudesné sloveso nemá vlastný základ a zreteľne pri ňom môžeme určiť vlastne iba predponu pred. S tým bezprostredne súvisí aj jeho osihotenosť v slovnej zásobe nášho jazyka. Napriek tomu ho niektorí menej pozorní používatelia slovenčiny upotrebúvajú vo význame "dosiahnuť vyšší výkon ako dakto druhý, prípadne vyšší ako sa dalo očakávať". Na vyjadrenie tohto významu máme v slovenčine všeobecne známe, rozšírené a významovo jednoznačné slovesá prevýšiť niekoho, prekonať niečo, pred-


strana 313

stihnúť niekoho. Preto sú v spisovnom jazyku na mieste iba spojenia prevýšiť súpera v usilovnosti, výkon mužstva prekonal očakávanie. Ako vidno, sloveso predčiť nie je pre slovenčinu takým obohatením, ako sa to azda niekomu môže na prvý pohľad zdať.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 8. 11. 1994)

Rozdielnosť významov slov následok, dôsledok, výsledok

**MÁRIA PISÁRČIKOVÁ**

Náš jazyk sa vyznačuje bohatstvom predpôn, ktoré pridávajú slovám najrozmanitejšie významy. Stáva sa však, že dakedy akoby nám slová z rozdielnymi predponami splývali — vtedy si ich význam treba rozobrať a utvrdiť sa v ich správnom používaní. Z tohto hľadiska je naporúdzi trojica slov následok, dôsledok a výsledok, ktoré sa v reči niekedy chybne zamieňajú.

Slovom následok sa označuje to, čo vyplýva z predchádzajúceho deja alebo stavu ako jeho príčina, napr. liečiť si následky poranenia; následky reformy sú viditeľné; choroba je následok podvýživy. Blízke slovo dôsledok označuje to, čo z niečoho logicky vyplýva. Svojím významom sa v istých prípadoch zhoduje so slovom konzekvencia. Príklady: vyvodiť z niečoho dôsledky; uplatniť zásady do dôsledkov. Slovo dôsledok, ktoré vyjadruje logický vzťah, by sme teda nemali používať namiesto výrazu následok, ktorý zasa vyjadruje príčinný vzťah. Aj druhotná knižná predložka následkom označuje príčinu, pôvod, napr. následkom mrazov obilniny vyhynuli. Nie je namieste použiť ju vtedy, ak ide o dôvod, nie o príčinu: namiesto následkom nepozornosti je vhodnejšie — z nepozornosti; namiesto následkom nedostatku peňazí je vhodnejšie — pre nedostatok peňazí.

Napokon slovo výsledok označuje to, čo sa vedome dosiahlo nejakou činnosťou; je to výsledné zistenie: máme výsledky volieb, výskumu, zápasu.


strana 314

Ani tu zámena nie je možná: nehovoríme, že zápal pľúc je výsledkom prechladnutia, ale je iba jeho následkom.

Stručne: následok vyjadruje príčinný vzťah, dôsledok logický vzťah a slovo výsledok označuje výsledné zistenia.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 11. 11. 1994)

Uskutočniť incident?

**JÁN HORECKÝ**

V tejto poznámke venujeme pozornosť spojeniu uskutočniť incident. Svoje úvahy o tomto spojení začneme poznámkou o význame slovesa uskutočniť. Sloveso uskutočniť už svojou slovotvornou podobou ukazuje, že v jeho základe je podstatné meno skutok, a preto jeho význam môžeme opísať ako "spôsobiť, aby sa niečo zamýšľané, plánované stalo skutkom". Preto môžeme napríklad uskutočniť svoj plán na stavbu rodinného domu, uskutočniť svoje tajné myšlienky, zamýšľaný nedeľný výlet a pod..

Incident — ak ho charakterizujeme ako menšiu, ale vždy nepríjemnú udalosť — rozhodne nemôžeme zaradiť medzi svoje plány, zámery, preto ani nehovoríme o jeho uskutočnení. A to ani vtedy, keby niekto naozaj mal záujem na jeho konaní. V takomto prípade hovoríme o vyvolaní incidentu.

Tieto poznámky platia aj o zvratnej podobe nášho slovesa, o podobe uskutočniť sa. Bežne hovoríme, že naše plány sa konečne uskutočnili. Niekedy sa však stretáme s takouto výpoveďou: včera sa uskutočnil pohraničný incident. Výhodnejšie je vravieť: včera sa stal nemilý incident, včera vznikol incident. Menej vhodné je vyjadrenie: včera došlo k nepríjemnému incidentu. Ako akúsi mieru spoľahlivosti by sme mohli použiť synonymné sloveso realizovať, realizovať sa. Ak nepovieme, že incident sa realizoval, nie je namieste ani spojenie incident sa uskutočnil. Preto hovorme, že včera sa stal incident alebo včera vznikol incident.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 22. 11. 1994)


strana 315

Prilba — prílb, prilieb, nie prilbí

**IVAN MASÁR**

Už sme si privykli na to, že vojakov majúcich v službe OSN osobitné postavenie, voláme modré prilby, resp. modré barety. Východiskom pomenovania pri obidvoch názvoch je nápadný znak — to, že súčasťou výstroja vojaka je modrá prilba alebo bareta. Pravda, názvy modré prilby, modré barety nie sú oficiálne, sú to publicizmy, ktoré si v spravodajstve vydobyli pevné postavenie.

Pri používaní názvu modré prilby badáme kolísanie v genitíve množného čísla slova prilba. Najčastejší je kodifikovaný tvar prílb, no sem-tam sa popri ňom zjavia aj nekodifikované tvary prilieb, prilbí. Tvar prilbí treba odmietnuť s odôvodnením, že pri podstatných menách zakončených na -ba genitív množného čísla netvoríme pridávaním prípony -í. Táto prípona sa pridáva k prevzatým slovám, napr. idea — ideí, skepsa — skepsí.

Kodifikovaný tvar prílb vznikol zdĺžením ostatnej kmeňovej slabiky, ako je to pri slovách slina — slín, chyba — chýb, bomba — bômb. Pri tvare prilieb je v hre analógia s genitívmi služieb, volieb, prosieb od slov služba, voľba, prosba, v ktorých je vydeliteľná prípona -ba a pri ktorých sa genitív množného čísla pravidelne tvorí vkladaním dvojhlásky -ie. A hoci tvar prilieb kodifikačné príručky zatiaľ neuvádzajú, práve pre spomínanú analógiu ho nemožno odmietať.

Z trojice tvarov genitívu slova prilba je v súlade s kodifikáciou tvar prílb, no, ako sme ukázali, možný je aj tvar prilieb. Iba tieto tvary možno používať aj pri názve modré prilby.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 2. 12. 1994)


strana 316

Granč-Petrovce — v Granči-Petrovciach

**JOZEF JACKO**

Na Slovensku existuje niekoľko obcí, ktoré vznikli spojením pôvodne samostatných obcí do jedného celku, pričom v novom názve sa nachádzajú pôvodné názvy obcí, napr. Šaštín-Stráže, Výčapy-Opatovce, Hodruša-Hámre, Kokšov-Bakša, Cabaj-Čapor, Plevník-Drieňové, Melčice-Lieskové. Tieto názvy sa píšu so spojovníkom a pri ich ohýbaní skloňujeme obidve časti zloženého názvu: zo Šaštína-Stráží, v Šaštíne-Strážach, do Výčap-Opatoviec, vo Výčapoch-Opatovciach, z Hodruše-Hámrov, k Hodruši-Hámrom, do Cabaja-Čapora, v Cabaji-Čapore, od Melčíc-Lieskového, v Melčiciach-Lieskovom.

V jednom regionálnom denníku sme zaregistrovali takýto nadpis informácie: Vysvätili príbytok Boží v Granč-Petrovci. V texte informácie sme sa zasa dočítali, že v Granč-Petrovciach, obci pod Spišským hradom, vysvätili nový Kostol sv. Martina. Tvar lokálu v titulku informácie v Granč-Petrovci, ale aj tvar lokálu v Granč-Petrovciach v texte informácie odporuje zásadám slovenského skloňovania. Ako sme na začiatku ukázali, v zložených názvoch sa skloňujú obidve časti názvu. V dvojslovnom názve obce Granč-Petrovce je prvé slovo Granč podstatné meno mužského rodu a skloňuje sa podľa vzoru stroj, druhé slovo Petrovce je pomnožné podstatné meno ženského rodu a patrí do skloňovacieho okruhu množného čísla vzoru ulica. Správne teda je: Cestujeme do Granča-Petroviec, blížime sa ku Granču-Petrovciam, kostol v Granči-Petrovciach, nad Grančom-Petrovcami.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 6. 12. 1994)


strana 317

PREČÍTALI SME SI

Vývin cez návraty

Slovenčina ako kodifikovaný spisovný jazyk moderného národa má v týchto časoch približne stopäťdesiat rokov. A nepoznáme ju. Aspoň nie tak, aby si jej elementárne vzdelaný užívateľ mohol s čistým svedomím povedať: viem, čo vravím, komu, ako, prečo; viem, čo Slovák o svojej reči vedieť má, viem ňou tak vravieť, ako dýchať, aby som žil. Čiže bez viditeľnej a štylizovanej námahy, prirodzene a súčasne charakteristicky: aby sa podľa peria poznal vták, podľa reči človek. V tomto zmysle akiste patríme medzi národy, ktoré v poznaní a praktickom ovládaní vlastného jazyka musíme radiť do skupiny najnevzdelanejších, najnevedomejších. Ak neveríte, čítajte noviny, najsústredenejšiu žumpu nekultúrnosti; ak ešte neuveríte, počúvajte rozhlas a televíziu, najhonosnejšie držané i platené inštitúcie kazičov rečového vkusu národa.

Vieme to vysvetľovať, ale už niet, nemalo by byť práva ospravedlňovať nijaké poklesky pri hlasnom otváraní úst, najmä nie úst povolaných vystupovať verejne, teda skoro akoby zákonodarne, príkladne, vlastne do vysokej miery normotvorne, či aspoň nasledovaniahodne. Éra hriešneho luxusu platiť, prípadne slušne a dobre platiť za hanobenie a konkrétne znevažovanie národného jazyka by sa preto mohla už aj skončiť. Nie však postupne, hneď. Vravieť a písať pekne a správne po slovensky — najmä ak ide o vystupovanie verejné, potenciálne nasledovateľné, vzorové — by sa azda už mohlo stať nielen podmienkou príslušnej profesionálnosti, ale priam podmienkou mravnej čistoty a bezúhonnosti človeka. Asi tak, ako je zvládnutie malej násobilky pre akéhokoľvek inžiniera. O tom sa predsa ani nerozpráva, ani sa neskúma, jednoducho sa to úplne prirodzene predpokladá. Veď reč je artikulovaným dychom človeka a prináša základné svedectvo o duchu v ňom.

**Pavol Števček**

(Literárny týždenník, 16. 6. 1995)


strana 318

Slováreň

Piešťany, Bardejov, Dudince — všetko jedno, aké kúpele si vezmete, všade pri cvičení zaznie povel: Ruky na ramená! Cvičiteľky však vlastne chcú, aby ste si dali ruky na plecia, lenže toto slovo akoby už nepoznali. Pritom ešte ich babky nosili opliecka, a nie "oramienka", ony chodia kupovať do klobás pliecko, ich muži po futbalovom zápase v susednej obci dajú nohy na plecia, keď ich začnú ohrozovať fanatickí "trochári" či "žochári". Áno, v češtine si mysliveček hodí flintu přes rameno — ale slovenský poľovník si hodí pušku cez plece. A dieťa si neposadí na ramená, ale na plecia!

Bože môj, ale to dieťa už u mnohých Slovákov je staré pol roka. A dievčatá nemajú toľko, ale sú staré dvanásť a trinásť rokov... Chuderky! No rovnako staré sú aj u susedov. Akoby nejestvovalo slovo vrstovník, rovesníčka — jadrné, skratkovité, a teda moderné.

Lenže v mnohých slovenských rodinách deti majú spalničky a nie osýpky, prípadne neštovice, a nie kiahne. Otca od množstva terkelice bolia ľadviny, a nie obličky. Podáva sa svačina, a nie olovrant. Nuž ale čo si počať, keď v televízii dávajú hru, ktorá sa krúti okolo milostnej, a nie ľúbostnej aféry? Vzápätí sa niekomu predáva vyznamenanie, hoci sa predáva len tovar v obchode, metále sa odovzdávajú, metálmi sa človek vyznamenáva. Už aj na východnom Slovensku viacerí ľudia si idú zatopiť v peci, a nie zakúriť. Isteže, lebo v novinách je zas nejaké prehlásenie, a nie vyhlásenie, lebo nevedia, že prehlasuje len väčšina menšinu a potom sa dá o tom v tlači vyhlásenie.

Ešteže sú tu deti!

Ich obdivuhodný zmysel pre jazyk a najmä novotvary je zárukou, že slovenčina sa neutopí v prúdoch epigónstva. Napríklad moja vnučka na otázku čia je?, odpovedala:

— Ja som najockova.

Nie je krásny ten objav stupňovania prisvojovacích prídavných mien?

**M. F.**

(Slovenské pohľady, č. 1/1995, s. 133)


strana 319

NAPÍSALI STE NÁM

Čo ma trápi...

Neviem, do akej redakcie mám adresovať svoj list, preto píšem len všeobecne na adresu Slovenského rozhlasu; veď, napokon, týka sa to všetkých redakcií.

Mám na mysli jazykovú kultúru redaktorov, komentátorov a v neposlednej miere aj verejných činiteľov, ktorých počúvame denne na rozhlasových vlnách. Nie je to až také krikľavé ako v televíznych reklamách, čo je doslova hrôza (kúzelný, vyprané, sáčok, flaša, zbytky atď.), ale predsa: mrzí ma, keď pani redaktorka Slovenského rozhlasu v spoločnosti škôlkárov a malých školáčikov preukáže slabšiu znalosť slovenského jazyka ako deti. Citujem (približne): "Ako sa vám lúbia tie obrázky?" (redaktorka) "Mne sa páčia; sú všetky pekné." (chlapček) "A čo sa vám lúbi najviac?" (redaktorka) "Mne sa najviac páčil princ Bajaja." (dievčatko) — odohralo sa na akejsi výstave detskej kresby (napostrehla som, akej, nepočúvala som to od začiatku).

O nejaký čas neskôr a v inej reportáži z akcie odberu krvi použila redaktorka Slovenského rozhlasu slová: zmačkneš, sáčok, flaša.

Ťažko znášam aj postupujúcu prevahu anglických slov, ktoré sa v slovenskom jazyku neuveriteľne ľahko udomácňujú (imidž, búm, o-kej, snek-bar atď.).

A ešte k jednej, jemne povedané, zaujímavosti u rozhlasových redaktorov (zase nezovšeobecňujem). Chápem, že maďarčina je pre Slováka reč neobyčajne ťažká, ale takú jednoduchú a základnú poučku, akou je čítanie maďarského "s" ako "š", by vari každý redaktor, ktorého pracovným nástrojom je jazyk, mal ovládať. Nedávno, keď istá pani redaktorka Slovenského rozhlasu čítala názov pohraničného mesta Sátoraljaúlyhely [Šátoraljaújhej], neuveriteľne ho skomolila. Keby si pomaly porovnala jeho slovenskú podobu Nové Mesto pod Šiatrom s maďarským originálom, možno by zistila, že je to doslovný preklad. Domnievam sa, že keď sme


strana 320

s Maďarmi žili v spoločnom štáte tisíc rokov, aspoň niečo by sa patrilo ovládať z maďarčiny. Aj Ľudovít Štúr hovoril plynne po maďarsky. To bola, samozrejme, iná doba, ale predsa: Prekáža nám vedľa Štúrova názov Parkan, maď. Párkány a pritom to je pôvodný a pravý názov tohto mesta. To je však už iná téma, o ktorej som už na rôzne adresy popísala hodne strán a dodnes bezvýsledne. Stačí sa pozrieť do Vlastivedného slovníka obcí na Slovensku, kde si môže každý prečítať, aký je pravý a správny názov jeho mesta či obce.

Pravosť a správnosť by sme mali hľadať vo všetkom, aj v slovenskom jazyku. Nevnášať doň cudzie prvky, ale radšej sa učiť cudzie reči. Veď máme konečne nádej, že ich budeme môcť uplatniť aj v praxi v kontaktoch so zahraničím.

**Edita Kušnierová**

Prv ale ešte, lež som sa celkom za slovenčinu zaujal i s ňou vystúpiť pevne si predsebavzal, predložil vec dobrým rozmyselným priateľom, takým, ktorí vo vzbudzujúcom sa živote našom veliký údel majú, kmeňu nášmu z celého srdca prajú i sami ešte plní sviežej životnej sily len na život kmeňa nášho myslia, preň robia a pracujú, nielen na našej minulosti oči ovesujú, ale v budúcnosti kmeňu nášmu život lepší hotovia, i keď som od týchto po dlhom rozmýšľaní to heslo dostal, že i oni to za dobré uznávajú, i oni že k tomu pristupujú a ožitie sviežejšie z toho pre kmeň náš si sľubujú, pustil som myšlienku svoju, s ktorou som sa oddávna zaoberal do behu i teraz ju tu zjavne vyslovujem i ju krajanom a spolukmeňovcom svojim srdečne porúčam.

Ľ. Štúr: Náuka reči slovenskej, s. 154. *

Ku kroku tomuto ma iste veľmi pohol i príklad bratov našich katolíckych, ktorí sa už oddávna k našej slovenčine prihlásili a krokom svojím už dávno pravdu tú, že k rozvitu duchovného života nášho české nárečie je nedostatočné, vyslovili. Krok náš je len tohoto dovŕšenie a doplnenie.

Ľ. Štúr: Náuka reči slovenskej, s. 154. *