Obsah

strana 193

Zo súčasných problémov jazykovej kultúry

**MATEJ POVAŽAJ**

1. Pod pojmom jazyková kultúra sa zvyčajne rozumie úroveň písomného a ústneho jazykového dorozumievania, t. j. úroveň jazykovej praxe. Na konferencii o spisovnom jazyku a jazykovej kultúre, ktorá sa konala v r. 1994 v Budmericiach, sa v tejto súvislosti konštatovalo, že so súčasným stavom takto chápanej jazykovej kultúry nemožno vysloviť spokojnosť. Hoci jazyková kultúra sa dotýka všetkých komunikačných situácií od verejných rečových prejavov až po súkromné, bolo by dobré, keby aspoň vo verejnej komunikácii, vo verejných rečových prejavoch sa rešpektovali kritériá jazykovej kultúry platné pre rečové prejavy realizované v spisovnom jazyku, resp. takých rečových prejavov, ktoré by mali byť realizované v spisovnej slovenčine. Pravda, musí tu byť aj všeobecná vôľa rešpektovať tieto kritériá. Popri verejných rečových prejavoch, s ktorými z hľadiska jazykovej kultúry možno vysloviť úplnú spokojnosť a ktoré by sa azda mohli stať vzorom pre iných používateľov jazyka, stretáme sa aj s mnohými prejavmi, ktoré nezodpovedajú kritériám jazykovej kultúry. S takýmto hodnotením sa stotožňujú nielen jazykovedci, ale aj časť širokej verejnosti bez ohľadu na profesijnú orientáciu jej príslušníkov.

Na tomto mieste je hádam vhodné pripomenúť, že jazyková kultúra, to nie je — ako sa azda mnohí používatelia jazyka nazdávajú— iba rešpektovanie platnej normy a kodifikácie v oblasti slovnej zásoby, morfológie, pravopisu, výslovnosti alebo syntaxe, ale aj rešpektovanie štýlovej a štylis-

strana 194

tickej primeranosti podľa komunikačných sfér, jasné a logické formulovanie zverejňovaných myšlienok, vhodný výber lexikálnych prostriedkov z hľadiska komunikačného zámeru, či rešpektovanie etických noriem v rečovej komunikácii a napríklad aj nepoužívanie hrubých, vulgárnych slov, intenzita jazykového prejavu pri ústnej komunikácii atď.

2. V ostatnom čase možno od viacerých používateľov jazyka — a žiaľ aj od niektorých pracovníkov z oblasti kultúry — počuť výhrady proti tomu, že by sa vo verejných rečových prejavoch mala vždy dôsledne uplatňovať spisovná forma národného jazyka, teda spisovná slovenčina. Argumentujú tým, že spisovnú formu národného jazyka takmer nik nepoužíva, že je odtrhnutá od života, ba dokonca, že dnes je už anachronizmom vyžadovať ovládanie spisovnej slovenčiny a rešpektovanie jej kultúry, že v rečovej praxi sa v prevažnej miere uplatňujú iné existenčné formy jazyka, ako je subštandarná forma, sociálne nárečia, slangy. S takýmito názormi však ťažko možno súhlasiť.

Spisovný jazyk má v každom národnom spoločenstve integrujúcu funkciu a túto funkciu má aj spisovná slovenčina. Túto integrujúcu funkciu v našom národnom spoločenstve mala spisovná slovenčina v minulosti v podmienkach rakúsko-uhorskej monarchie, česko-slovenského štátu a má ju aj v podmienkach samostatného slovenského štátu. Spisovná slovenčina umožňuje bezporuchovú komunikáciu medzi všetkými príslušníkmi nášho národného spoločenstva bez ohľadu na to, z ktorej nárečovej oblasti pochádzajú, ku ktorej sociálnej vrstve patria. Ba ešte širšie, spisovná slovenčina je integrujúcim činiteľom umožňujúcim bezporuchovú komunikáciu aj medzi príslušníkmi rozličných etník žijúcich v našom štáte.

Spisovný jazyk si osvojujú žiaci od prvého ročníka základnej školy, ba už aj deti v predškolských výchovných zariadeniach. Používa sa teda pri výchove a vzdelávaní, t. j. v školstve, nezastupiteľné miesto má v štátnej správe, v armáde, v súdnictve, pri šírení informácií prostriedkami masovej komunikácie atď. Má teda presne vymedzené sféry svojho uplatnenia.

Spisovná forma národného jazyka sa od kodifikovania spisovnej slovenčiny v minulom storočí sústavne skúmala a aj v súčasnosti sa jej venuje veľká pozornosť. Spisovný jazyk patrí medzi najlepšie preskúmané formy národného jazyka. Skúma sa predovšetkým jej norma, t. j. zákonitosti vlastné spisovnému jazyku a prijímané v určitom období jazykovým

strana 195

spoločenstvom ako záväzné (porov. Encyklopédia jazykovedy, 1993, s. 204). Táto norma sa zachytáva v normatívnych a kodifikačných príručkách, akými sú pravopisné a výslovnostné pravidlá, výkladové slovníky, gramatiky atď. V konkrétnej jazykovej praxi sa však táto norma, tieto pravidlá nie vždy rešpektujú. U jednotlivých používateľov jazyka sa vyskytuje individuálny aj skupinový odklon od platnej normy a kodifikácie. Je však niečo iné, ak sa odklon od platnej normy a kodifikácie vyskytuje v súkromných, v neoficiálnych rečových prejavoch, a niečo iné, ak sa takýto odklon vyskytuje v oficiálnych, verejných rečových prejavoch.

Možno si položiť otázku, prečo sa vo verejných rečových prejavoch nie vždy rešpektuje platná norma a kodifikácia, prečo sa v rečových prejavoch sústavne vyskytujú nedostatky z hľadiska požiadaviek jazykovej kultúry, a to často aj také, na ktoré sa už mnoho ráz upozorňovalo. Je to iba chvíľková nepozornosť a prílišná sústredenosť na obsahovú stránku prejavu na úkor jej formy, či nevedomosť, nechuť alebo nezáujem zo strany používateľov jazyka vyvarovať sa odklonov od platnej normy a kodifikácie, alebo aj zámerné ignorovanie toho, čo povedzme odporúčali a odporúčajú jazykovedci? Možno aj jedno, aj druhé, aj tretie, aj štvrté. Iste často tu veľkú úlohu zohráva aj nárečové vedomie používateľa spisovného jazyka, no, žiaľ, aj pomýlené jazykové vedomie, ktoré bolo okrem iného desiatky rokov — či si to chceme priznať alebo nie — ovplyvňované napr. aj dvojjazyčným vysielaním elektronických médií, čítaním českej tlače a literatúry v pôvodine, sústavným prepínaním z jedného jazyka do druhého, zo slovenčiny do češtiny a naopak. Potom si mnohí používatelia jazyka nedostatočne uvedomovali rozdiely medzi týmito dvoma jazykmi, to, že slovenčina a čeština sú dva samostatné slovanské jazyky, na jednej strane síce veľmi blízke, na druhej strane predsa však odlišujúce sa od seba nielen v hláskosloví a tvarosloví, ale aj v slovnej zásobe a syntaxi. Niektorí používatelia jazyka si potom predstavovali a azda aj predstavujú, že stačí napríklad české slovo hláskoslovne prispôsobiť slovenčine a už je to správne po slovensky, alebo ani to nie. Iba tak si totiž možno vysvetliť používanie slov typu tiaha (namiesto ťarcha, a to podľa českého tíha) v slovenskom texte.

Najmä profesionálni používatelia jazyka, ktorí denne pracujú s jazykom — a medzi nich nepochybne patria redaktori, moderátori elektronic-

strana 196

kých médií, spisovatelia, žurnalisti, učitelia atď. — by mali veľmi dobre rozlišovať, čo je české a čo slovenské, čo je spisovné a čo nespisovné, a takisto by mali vedieť, aké prostriedky v akej komunikačnej situácii je vhodné používať. Mali by to však vedieť nielen profesionálni používatelia jazyka, ale vlastne všetci, ktorí vystupujú na verejnosti, aby nedochádzalo k nivelizácii jazykových prejavov, k nivelizácii jazyka. Veď tak ako sa väčšina z nás ináč oblečie doma, ináč do záhrady, na výlet, do práce, na návštevu, do divadla, iné jazykové prostriedky by sme si mali vyberať do súkromných rečových prejavov doma alebo medzi priateľmi a známymi, iné pri práci na pracovisku, iné pri verejnej komunikácii, oficiálnych rokovaniach a pod. Iste sú aj takí, ktorí v tom istom oblečení, napr. v ošúchaných rifliach, doma odpočívajú, idú na výlet, do práce, ale aj na návštevu a do divadla a stále rovnako aj rozprávajú, rovnaké jazykové prostriedky, napr. príznačné pre subštandardnú alebo slangovú rečovú sféru, používajú bez ohľadu na miesto a situáciu. Tí by však nám ostatným nemali byť vzorom.

3. V súčasnosti osobitným a veľmi zložitým problémom, ktorý vyvoláva rozporné reakcie a postoje, je preberanie vyjadrovacích prostriedkov z iných jazykov a ich používanie v slovenskom texte, a to najmä anglicizmov a amerikanizmov. Slovenčina sa vo všeobecnosti nebráni preberaniu slov z iných jazykov. Možno sa o tom presvedčiť listovaním napr. v našich výkladových slovníkoch, v rozličných terminologických slovníkoch a pod. Lenže preberanie nemôže byť nekritické. Nemožno preberať všetko, s čím sa stretneme v cudzom jazyku. A v nijakom prípade nemožno zaujať zhovievavý postoj k prenikaniu cudzích slovotvorných postupov, cudzích slovotvorných modelov (porov. napríklad názov Devín banka). Preberať je vhodné iba také prostriedky, ktoré naozaj nevyhnutne potrebujeme, a to vtedy, ak na pomenovanie veci alebo javu nemáme primeraný domáci prostriedok a nahradenie cudzieho prostriedku domácim by bolo veľmi zložité. V rámci masovej informácie, napr. v spravodajských a publicistických reláciách, by sa však cudzie slová nemali podľa možnosti vôbec používať, a ak ich už naozaj nemožno nahradiť domácim prostriedkom, nemali by takéto cudzie slová zostať bez vysvetlenia. Používanie anglických slov a výrazov, ako sú headline nam. titulok, joint-venture nam. spoločný podnik, comeback nam. návrat, workshop nam. seminár, tvorivá dielňa, ale aj pracovná porada a pod., naozaj nemožno pokladať za obohatenie slovnej

strana 197

zásoby slovenčiny. Treba mať na pamäti, že adresát jazykového prejavu realizovaného v slovenčine nemôže predsa takýto prejav sledovať napr. s anglicko-slovenským prekladovým slovníkom v ruke. Príkladov na nekritické a neodôvodnené preberanie slov a výrazov z angličtiny v ostatných štyroch-piatich rokoch by sa dalo uviesť z rozličných komunikačných sfér veľké množstvo. Veľmi často sa s ním stretáme napr. v reklame, vo vysielaní súkromných rozhlasových staníc. No s takýmto stavom by sme sa nemali uspokojiť, ale naopak, pranierovať ho pri každej vhodnej príležitosti. Treba jednoznačne podporovať ovládanie cudzích jazykov, no toto ovládanie nesmie ísť na úkor slovenčiny, nesmie viesť k tomu, aby slovenčina stratila svoju tvár.

4. Čo by bolo potrebné urobiť na zlepšenie súčasného stavu jazykovej kultúry, resp. na zlepšenie úrovne verejných rečových prejavov? Ako sa už viacej ráz povedalo, predovšetkým treba pestovať kladný vzťah a úctu používateľov jazyka k národnému jazyku vôbec a k spisovnému jazyku ako základnej a najzávažnejšej podobe slovenského jazyka osobitne. Dôležité je, aby používatelia jazyka nadobudli presvedčenie, že spisovná slovenčina je naozaj rozvinutý jazyk schopný plniť všetky komunikačné potreby súčasnej spoločnosti. Používatelia spisovnej slovenčiny by sa mali zbaviť pocitu menejcennosti, ktorý, žiaľ, v mnohých našich občanoch ešte stále pretrváva, a to aj v súvislosti s vyjadrovacími možnosťami a schopnosťami slovenčiny ako národného jazyka. Je dôležité v našich občanoch formovať aktívny vzťah k jazyku, formovať vedomie zodpovednosti za stav spisovného jazyka a za úroveň jeho používania. Je potrebné zlepšiť vyučovanie slovenského jazyka na všetkých stupňoch škôl. Používatelia jazyka by si mali byť vedomí, že jestvujú rozličné existenčné formy národného jazyka a že ich treba využívať v závislosti od komunikačných sfér a komunikačných situácií. Je potrebné vyžadovať dôsledné uplatňovanie spisovnej slovenčiny v škole, v štátnej správe, v armáde, v masovokomunikačných prostriedkoch pri šírení informácií a dosiahnuť stav, aby každý, kto vystupuje verejne, cítil potrebu rešpektovať zásady jazykovej kultúry.

strana 198

Vernisáž, prezentácia, promócia (knihy) alebo ako pomenúvame

predstavovanie novej knihy

**KLÁRA BUZÁSSYOVÁ**

Čitateľom, ktorých hlbšie zaujíma všetko, čo súvisí s knižnou kultúrou, isto nie sú neznáme podujatia, na ktorých sa verejnosti predstavujú zaujímavé knižné novinky. Nie je im teda neznámy ani pojem a pomenovanie literárny štvrtok. Reáliu označenú ako literárny štvrtok, literárne štvrtky poznáme najmä z aktivít vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Toto vydavateľstvo usporadúvalo literárne štvrtky spravidla pri príležitosti vyjdenia nejakej pozoruhodnej knihy pôvodného alebo preloženého autora. Novú knihu predstavil pozvaným hosťom, ako aj širšej verejnosti zvyčajne zodpovedný redaktor publikácie alebo niekto z vedenia vydavateľstva, a to za prítomnosti autora, resp. prekladateľa diela. Literárne štvrtky sa konali priamo v priestoroch reprezantačného kníhkupectva vydavateľstva.

Po politicko-spoločenských zmenách po novembri 1989 literárne štvrtky v Slovenskom spisovateli zanikli. Vydavateľstvá, ktorým naše prevratové časy dali trochu hanlivý prídomok "kamenné", mali, podobne ako viaceré iné kultúrne inštitúcie, dosť starostí s ekonomickou transformáciou. Prechod na trhovú ekonomiku vyžadoval modifikovať okrem iného aj formy propagácie kníh.

Sama reália, ktorú sme do neveľmi dávneho času poznali pod pomenovaním literárny štvrtok, však nezanikla. Práve naopak. So vznikom množstva väčších i menších súkromných vydavateľstiev sa zvýšila frekvencia podujatí, o ktorých hovoríme. Rozšíril sa register foriem prezentácie knižných noviniek (spomeňme aspoň to, že miestom podujatia nemusí byť vždy iba kníhkupectvo). Z jazykovedného hľadiska zaujímavým faktom je to, že pre tú istú reáliu sa v slovenčine začalo zrazu používať niekoľko pomenovaní. My sme zaregistrovali tri: vernisáž knihy, prezentácia knihy, promócia knihy. Títo nováčikovia v súčasnej slovenskej komunikácii, ale ako na prvý pohľad vidno, vlastne iba použitia "starých slov" s novou lexikálnou spájateľnosťou, si zaslúžia, aby sme ich prítomnosť v súčasnej slovnej zásobe slovenčiny zaregistrovali. Zároveň chceme čitateľov Kultúry slova o nich trochu podrobnejšie poinformovať.

strana 199

Začneme posledným spojením: promócia knihy, lebo o tomto spojení už v slovenskej jazykovede bola zmienka. J. Mlacek (1990) v príspevku o prevzatých slovách v reči vojvodinských Slovákov spomína slovo promócia ako príklad rozdielneho fungovania internacionálnych slov v dôsledku rozdielnych kultúrnych tradícií. Kým v slovenčine na Slovensku existuje toto slovo v spojeniach promócia absolventov, promócia doktorov (= slávnostné udeľovanie vysokoškolských diplomov, akademických titulov, vedeckých hodností), v slovenčine vojvodinských Slovákov existuje spojenie promócia knihy vo význame "slávnostné alebo pracovné predstavenie knihy na knižnom trhu". Po novembri 1989 sa výrazne oživili aj kontakty s našimi krajanmi v zahraničí. Je teda prirodzený predpoklad, že jednou z ciest, ako sa k nám na Slovensko spojenie slov promócia knihy dostalo, je, že sme ho prevzali z reči vojvodinských Slovákov. O takejto možnosti prevzatia svedčí podľa nášho názoru prvý z dokladov na tieto spojenia (uvádzame ich nižšie), kde sa ako miesto konania podujatia uvádza Krajanské múzeum v Bratislave, lebo v tomto múzeu sú, okrem iného, časté kultúrne aktivity súvisiace so životom dolnozemských Slovákov. Treba, pravda, povedať aj to, že slovo promócia vo význame "reklama, propagácia akéhokoľvek nového výrobku, produktu"( teda nielen knihy) má pôvod v americkej angličtine (angl. promotion) a je známe aj v britskej angličtine. Čiže možný a pravdepodobný je aj predpoklad, že vojvodinskí Slováci iba prevzali slovo promócia v tomto druhom význame skôr, ako sa slovo v tomto význame dostalo aj na Slovensko. O tom, že sa slovo promócia v spojení promócia knihy, teda vo význame "slávnostné alebo pracovné predstavenie knihy na knižnom trhu" v súčasnej komunikácii na Slovensku udomácňuje, svedčia tieto doklady:

V Krajanskom múzeu v Bratislave promovala kniha nórskeho spisovateľa Egila Lejona Gabčíkovo—Nagymaros, staré a nové hriechy (Literárny týždenník, č. 5/1995 z 27. 1. 1995, s. 2). — V sobotu 22. apríla 1995 by sa bol spisovateľ Belo Kapolka dožil 60-tky. (...) V rovnaký deň bola promócia knihy Kapolkov chodník v hoteli Grand v Starom Smokovci za účasti ministra kultúry Ivana Hudeca, primátora Vysokých Tatier Gabriela Ondroviča a početných hostí (Literárny týždenník, č. 19/1995 z 5. 5. 1995, s. 2). — Pre širší okruh záujemcov sa 5. mája na tom istom mieste (Poľský inštitút v Bratislave) uskutočnila v prítomnosti redaktorov promócia 1. čísla poľského časopisu Proglas, vydaného bratskou redakciou slovenského Proglasu (Literárny týždenník, č. 23/1995 z 2. 6. 1995, s. 2).

strana 200

Údaj o význame anglického slova promotion máme zo Slovníka amerikanismů Jaroslava Peprníka (1985, s. 420, porov. promotion reklama; reklamní materiál). Slovo je označené hviezdičkou, čo v tomto slovníku značí, že príslušný tvar alebo význam je známy aj v Británii, a to tak, že jeho americký pôvod sa ešte uvedomuje. Význam slova promócia, o ktorý nám ide, sa uvádza aj v slovníku (britskej) angličtiny Collins Cobuild English Language Dictionary (1993, s. 1149), kde sa ako tretí význam slova uvádza (naša parafráza): reklamná kampaň zameraná na zvýšenie predaja čohosi, napr. (v doslovnom preklade) plánovaná je veľká promócia nového prášku na pranie.

Používanie spojení vernisáž knihy, prezentácia knihy v súčasnej slovenskej komunikácii možno interpretovať ako spojenia kalkované z nemčiny. Ich fungovanie teda súvisí takisto aj s mimojazykovou skutočnosťou — s rozšírením vzájomných kontaktov so zahraničím. Väčšia otvorenosť nielen v ekonomickej, ale aj v kultúrnej oblasti prináša so sebou organizovanie spoločných, napr. slovensko-rakúskych, slovensko-nemeckých kultúrnych podujatí, medzi ktorými nechýba ani predstavovanie kníh, najmä prekladov zahraničných autorov na Slovensku aj slovenských autorov v Rakúsku a v Nemecku. Analogicky sa potom pomenovania vernisáž, prezentácia (knihy) používajú v obdobných situáciách pri slávnostnom predstavovaní akýchkoľvek zaujímavých nových kníh. Keďže slovo vernisáž je aj v nemčine prevzatým slovom (z francúzštiny), ide o spoločné pomenovanie, ktoré je rozšírené na podstatne rozsiahlejšom európskom teritóriu, než by sme na prvý pohľad predpokladali. Kým v slovenčine sa donedávna slovo vernisáž používalo iba v súvislosti so slávnostným otvorením výstavy diel výtvarného umenia, napr. obrazov, sôch (podotýkame, že aj v nemeckom slovníku Langenscheidts Großwörterbuch. Deutsch als Fremdsprache — 1993, s. 1056 — sa heslové slovo Vernisage vykladá iba ako "slávnostné otvorenie výstavy obrazov alebo skulptúr"), dnes máme slovo vernisáž v slovenčine doložené aj v spojeniach vernisáž knihy, literárna vernisáž. Porov.:

strana 201

Stalo sa už tradíciou, že na pôde Mestskej knižnice v Bratislave poriada Femina — klub slovenských prozaičiek jednak "čítačky", jednak literárne vernisáže kníh svojich členiek (Literárny týždenník, č. 11/ 1995 z 10. 3. 1995, s. 2). — Priatelia a čitatelia Dominika Tatarku sa 6. marca stretli v kníhkupectve AF pri Kozej bráne, ... na vernisáži knihy — zborníka, ktorý vznikol ako súbor textov z májového spomienkového večera konaného pri príležitosti 5. výročia úmrtia spisovateľa (Kultúrny život, č. 3/ 1995 z 30. 3. 1995, s. 10). — V marci t. r. na vernisáži v banskobystrickom kníhkupectve DUMA predstavilo [minivydavateľstvo DREVO a SRD skratka DAS] už piaty titul — podľa doslovu drámu troch antihrdinov TICHO Roberta Vereghyho (Nové slovo bez rešpektu, č. 21/ 1995 z 22. 5. 1995, s. 19). — V bratislavskej Mestskej knižnici privítali na besede dvoch cezpoľných autorov — Rút Lichnerovú z Banskej Štiavnice a Jána Lenču zo Žiliny. (...) Išlo o vernisáž Lenčovej knihy Cesta na morské dno a Lichnerovej knižky Šahíziho Tabia (Nové slovo bez rešpektu, č. 21/1995 z 22. 5. 1995, s. 19). — AGORA — vydavateľstvo spoločenskovednej a krásnej literatúry — rozposlalo potenciálnym záujemcom túto pozvánku: Srdečne Vás pozývame na vernisáž prvého dielu knihy Mirceu Eliadeho: Dejiny náboženských predstáv a ideí, ktorá sa uskutoční 5. júna 1995 o 19.00 hod. v priestoroch kníhkupectva ARTFORUM na Kozej ulici č. 20 v Bratislave.

Lexikálnu spájateľnosť slovesa prezentovať a dejového mena prezentácia s podstatným menom kniha dokumentujú nasledujúce príklady:

Prezentácia pápežovej knihy (Literárny týždenník, č. 16/1995 z 13. 4. 1995, s. 2). — Súčasťou veľtrhu bol súbor takmer 300 akcií Lipsko číta, na ktorých sa prezentovala nová tvorba. Čitatelia sa stretli so Stephenom Hemlinom, Čingisom Ajtmatovom a inými autormi (Literárny týždenník, č. 15/1995 z 7. 4. 1995, s. 9). — Autorka tejto state sa zúčastnila v októbri 1994 na predstavovaní knihy Evy Malitiovej-Fraňovej — Krpatý vrch, na ktorom predstaviteľka vydavateľstva Causa Editio (vydavateľ knihy) privítala hostí slovami: Vítam vás na prezentácii knihy...

Citované doklady ukazujú, že približne pre tú istú mimojazykovú skutočnosť (reáliu) — slávnostné alebo pracovné predstavenie knihy na knižnom trhu — máme dnes v súčasnej slovenčine tri situačným kontextom podmienené synonymné výrazy: vernisáž, prezentácia, promócia, ktoré v spojení so všeobecným podstatným menom kniha alebo s vlastným menom ako názvom konkrétnej knižnej publikácie fungujú ako kontextové synonymá. Z nich prvé dva názvy vykazujú súvislosť s obdobnými pomenovaniami v nemčine, tretie má svoj pôvod v americkej angličtine a funguje už dlhšie v slovenčine vojvodinských Slovákov. Keďže spomenuté pomenovania sa zo štylistického hľadiska navzájom neodlišujú, nazdávame sa, že je korektné pokladať ich v slovenčine za rovnocenné lexikálne synonymá. Fakt, že tieto tri dvojslovné spojenia ako pomenovania sa "stretli" v slovenčine na území Slovenska, je ďalším potvrdením toho, že naša krajina leží skutočne v srdci Európy, je križovatkou, kde sa spájajú, resp. krížia prvky viacerých kultúrnych vplyvov.

strana 202

Pri zistení existencie viacerých pomenovaní pre ten istý pojem a denotát (označovanú skutočnosť) sa jazykovedec zvyčajne zamýšľa nad tým, ktoré z nich je vhodnejšie či najvhodnejšie, ktoré by mal predovšetkým odporúčať na používanie v kultivovanom spisovnom vyjadrovaní. Zdá sa nám, že (aspoň predbežne) nie je nijaký dôvod, aby sme niektoré zo spojení vernisáž knihy, prezentácia knihy, promócia knihy uprednostňovali pred ďalšími dvoma názvami. Zatiaľ všetky tri spojenia koexistujú v úze ako synonymné lexikálne prostriedky. Všetky spojenia vznikli a utvorili sa postupmi, ktoré nielenže sú vysvetliteľné, ale ich vznik a fungovanie je individuálnym prejavom všeobecnej zákonitosti, ktorá sa uplatňuje v rozličných iných jazykoch a je možná aj v slovenčine. V prípade pomenovaní vernisáž a promócia nový význam vznikol na základe rozšírenia lexikálnej a sémantickej spájateľnosti o nový okruh javov (predmetov). Najmä v prípade pomenovania vernisáž ide o prirodzené rozšírenie o ďalšie okruhy spájateľnosti. Hoci slovo vernisáž sa v našich slovníkoch — v Slovníku slovenského jazyka (1959—1968) a v Krátkom slovníku slovenského jazyka (1987; 2. vyd. 1989) vykladá ako slávnostné otváranie výstavy (výtvarných diel), predmet "výtvarné diela" sa v KSSJ správne uvádza v zátvorke na znak toho, že sa tým nevyčerpávajú všetky možnosti. Existujú aj výstavy vedeckých či umeleckých kníh a ich vernisáže, možno si predstaviť vernisáže pozoruhodných prvotlačí, rozličných iných tlačených dokumentov. Od nich je už iba krôčik k vernisáži ako predstaveniu pozoruhodnej novej knihy. Pri vernisážach ako slávnostných otvoreniach výstav výtvarných diel neraz odznejú aj produkty hudobného a slovesného umenia — recituje sa báseň, hudobníci zahrajú nejaké kratšie, zvyčajne komorné hudobné dielo. Aj to podmieňuje a uľahčuje rozšírenie slova vernisáž o možnosť spájať sa s podstatnými menami z okruhu slovesného umenia. Môžeme uviesť konkrétny doklad (porov. informáciu, ktorú pod názvom Záhorský kultúrny sviatok publikoval Literárny týždenník (č. 17/1995 z 21. 4. 1995, s. 2), kde sa hovorí o výstave výtvarných diel, spojenej aj s prezentáciou knižných publikácií a napokon aj s besedou s jubilujúcim básnikom Pavlom Bunčákom. Takisto celkom prirodzenou zákonitosťou aj v spisovnej slovenčine je, že slovo, ktoré sa používa vo všeobecnejšom význame, čoho dokladom je široká lexikálna spájateľnosť, používa sa aj v špecifickejšom význame (s užším okruhom lexikálnej spájateľnosti — porov. o týchto

strana 203

zákonitostiach Blanár, 1987). Dobrým dokladom na to je internacionálne slovo prezentácia a sloveso prezentovať. Prezentácia knihy je iba jeden špecifický prípad predstavenia/predstavovania, sprístupňovania nejakého umeleckého diela verejnosti, a to slovesného diela. Popritom sa sloveso prezentovať a dejové meno prezentácia používa v situáciách, keď ide o predstavovanie, resp. sprístupňovanie akýchkoľvek iných pozoruhodných objektov. Vôbec preto neprekvapuje, že sa s týmito výrazmi môžeme stretnúť v takých textoch, ako je napríklad Návrh téz Zákona o národnom kultúrnom dedičstve a jeho ochrane (Literárny týždenník, č. 21/1995 z 19. 5. 1995, s. 12—13). Porov. Prezentácia kultúrneho dedičstva — Zhodnocovanie, sprostredkovanie potenciálu kultúrneho dedičstva a jeho dôsledná prezentácia zabezpečujú kontinuitu doterajšej tvorby kultúrneho dedičstva... O synonymnosti pomenovaní nemeckých slov Präsentation a Vernisage svedčia lexikografické výklady týchto výrazov v slovníku Deutsches Universalwörterbuch A—Z (1989, s. 1175, 1655) "otvorenie výstavy, pri ktorej je predstavené dielo žijúceho umelca [v menšom kruhu pozvaných hostí]".

Vychádzajúc z vlastného jazykového povedomia, povedali by sme, že slovenčina sa do istej miery bráni tomu, aby jednoducho prijala v slove promócia aj význam "reklama". Rozdielne kultúrne tradície sú zrejme silným činiteľom. Z diskusie po našej prednáške o koexistencii domácich a internacionálnych lexém ako odraze kultúrnych a politických prúdov na medzinárodnom lexikologickom sympóziu v Heidelbergu (Buzássyová, 1993) vyplynul záver, že slovo promócia nepatrí medzi internacionalizmy v prísnom zmysle slova. Reálie, ktoré sa týmto slovom označujú v jednej krajine, nejestvujú v iných krajinách a v dôsledku toho nie sú známe ani príslušné významy. Slávnostné odovzdávanie vysokoškolských a doktorandských diplomov, aké máme na Slovensku, nejestvuje v Nemecku, ani inde; v západoeurópskych krajinách sa s absolvovaním vysokoškolského a doktorandského štúdia spájajú iné zvyky. Na Slovensku ani v iných kontinentálnych štátoch Európy nie je známy význam anglického slova promotion "postup v zamestnaní zaisťujúci lepšie platové podmienky (na základe zvýšenia kvalifikácie)". Ak sa napriek tomu v slovenčine ujíma spojenie promócia knihy (ktorú nejeden používateľ slovenčiny môže pokladať za napäté), znamená to, že toto spojenie je prijateľné azda aj preto,

strana 204

lebo kniha predstavuje aj istú duchovnú hodnotu (nielen bežný predajný artikel), a teda spojenie promócia knihy zapadá do tematického okruhu vzdelanie, kultúra, z ktorej je lexéma promócia s donedávna prevládajúcim významom.

Budúcnosť zrejme ukáže, či sa všetky tri synonymné spojenia vernisáž knihy, prezentácia knihy, promócia knihy udržia v slovenčine ako rovnocenné lexikálne prostriedky, alebo či niektoré z nich z aktívnej slovnej zásoby časom ustúpi.

Napokon ešte poznámka o pomenovaní literárny štvrtok, ktoré sa vyskytlo v úvode tohto príspevku. Toto pomenovanie môže v slovenčine naďalej fungovať v spomenutom staršom význame a pojmovom obsahu. Stretli sme sa však už aj s použitím tohto združeného pomenovania na označenie kultúrneho podujatia odlišného od predstavovania novej knihy. Spisovateľ Ján Tužinský (v článku Udržať a zveľadiť pevnosť. Literárny týždenník, č. 13/1995 z 24. 3. 1995, s. 3) použil pomenovanie literárne štvrtky na označenie stretnutí so spisovateľmi, ktoré sa pravidelne konajú v Univerzitnej knižnici v Bratislave a uvádza ich literárny kritik P. Števček. Porov.: Azda za všetky tieto vôbec nie málo početné akcie by som vyzdvihol dnes už petrifikovaný, ale živý projekt literárnych štvrtkov v Univerzitnej knižnici — Salón Dr. Pavla Števčeka". Obidva naostatok spomenuté názvy Literárne štvrtky, Salón Dr. Pavla Števčeka sú predbežne neoficiálnymi názvami (na pozvánkach na tieto podujatia figuruje označenie stretnutie s X ...). V budúcnosti sa aj to môže zmeniť.

LITERATÚRA

BLANÁR, V.: Významová zmena z diachronického a typologického hľadiska. Slovenská reč, 52, 1987, s. 238—246.

BUZÁSSYOVÁ, K.: Die Koexistenz einheimischer und internationaler lexikalischer Einheiten als Abbild der kulturellen und politischen Strömungen. In: Aufbau, Entwicklung und Struktur des Wortschatzes in den europäischen Sprachen. Beitrage zum lexikologischen Symposion in Heidelberg vom 7. bis 10. Oktober 1991. Red. B. Panzer. Frankfurt am Main, Peter Lang 1993, 48—57.

Collins Cobuild English Language Dictionary. 9. vyd. Ed. J. Sinclair, P. Hanks. London, Glasgow Harper Collins Publishers 1993. 1703 s.

Deutsches Universalwörterbuch A—Z. 2. vyd. Ed. G. Drosdowski. Mannheim—Wien—Zürich, Dudenverlag 1989. 1816 s.

strana 205

Krátky slovník slovenského jazyka. 1. vyd. Red. J. Kačala, M. Pisárčiková. Bratislava, Veda 1987. 592 s.

Langenscheidts Gro╡wörterbuch. Deutsch als Fremdsprache. 1. vyd. Ed. F. J. Docherty, G. Jehle. Berlin—Munchen—Leipzig—Wien— Zürich—New York, Langenscheidt 1993. 1183 s.

MLACEK, J.: Prevzaté slová v reči vojvodinských Slovákov. Slovenská reč, 55, 1990, s. 203—213.

Slovník amerikanismů. Zost. J. Peprník. 2. vyd. Praha, Státní pedagogické nakladatelství 1985. 616 s.

Slovník slovenského jazyka. 1—6 zv. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959—1968.

Anton Prídavok a jazyková kultúra na Slovensku

**LADISLAV BARTKO**

Pred päťdesiatimi rokmi — 12. mája 1945 — zomrel v Ružomberku Anton Prídavok, významný kultúrno-osvetový pracovník na Slovensku, vedúca osobnosť národných, literárnych a vôbec kultúrnych úsilí na východnom Slovensku v medzivojnovom období.

Anton Prídavok bol mimoriadne aktívny a všestranný dejateľ. Venoval sa poézii (zbierky Vrásky času, Do videnia, Valaška a dukáty, Podobizne a i.), prozaickej a dramatickej tvorbe (román Lámané drieky, zbierka Takí a onakí a ďalšie, historická hra Pribina a i.), prekladaniu z viacerých literatúr (napr. z diel F. Schillera, A. P. Čechova, K. H. Máchu a i.). Bol plodným a úspešným publicistom (prispieval do mnohých novín a časopisov, pričom niektoré z nich — napr. Slovenský svet a Strom — spoluzakladal a zúčastňoval sa na ich redigovaní). Má nezastupiteľné miesto v dejinách slovenského rozhlasového vysielania (od r. 1932 bol tajomníkom, neskôr redaktorom a vedúcim literárnej redakcie košickej odbočky Radiojournalu, po presťahovaní rozhlasového štúdia — na jeseň roku 1938 — do Prešova jeho riaditeľom), rovnako v dejinách slovenského divadelníctva (zakladateľ rozhlasovej dramatickej družiny, z ktorej vznikol stály ochotnícky divadelný súbor Záborský — základ neskoršieho prešovského profesionálneho

strana 206

divadelného súboru, zároveň herec, dramaturg, režisér). Svojou agilnou a činorodou prácou sa zaslúžil o viaceré aktivity národno-kultúrneho a spoločenského charakteru (v rokoch 1928—1932 bol tajomníkom Slovenskej ligy v Košiciach, na pôde Miestneho odboru Matice slovenskej v Košiciach sa zaslúžil o založenie jeho literárneho odboru a o vydanie jeho Almanachu v roku 1928) s vyústením do jeho aktívnej účasti na protifašistickom odboji (po vypuknutí Slovenského národného povstania dal do Banskej Bystrice odviezť časť rozhlasovej techniky a archívu, na ceste do tohto mesta ho chytilo gestapo, väznili ho, nakoniec ho vyslobodili) končiacej sa jeho predčasnou smrťou len pár dní po skončení vojny.

V uvedenom rade prívlastkov označujúcich oblasti a druh aktivít Antona Prídavka (a to ešte nie je ich úplný výpočet) chýba údaj poskytujúci oprávnenie písať o ňom a pripomínať ho aj v časopise, ktorý sa venuje jazykovej kultúre. Anton Prídavok nebol jazykovedcom. Dotyky jeho rozmanitej činnosti s jazykovedou, osobitne s jazykovou kultúrou, však mali takú podobu a intenzitu, že aspoň stručná zmienka o nich — ako pripomienka polstoročnice jeho predčasnej smrti — má svoje plné opodstatnenie.

Anton Prídavok totiž patril k tým kultúrno-osvetovým pracovníkom, pre ktorých jazyková a jazykovedná problematika nielenže nebola okrajovou, a teda bezvýznamnou zložkou ich práce — ako to, žiaľ, neraz vidíme u kultúrnych pracovníkov v súčasnosti —, patril k tým, ktorí starostlivosť o jazyk, o jeho čistotu a kultúru zaraďovali medzi svoje prvoradé povinnosti. Svedčí o tom viacero skutočností z jeho života a pôsobenia.

Ako uvádza sám Anton Prídavok vo svojom vlastnom životopise (asi z polovice roku 1944), už ako chlapec, žiak maďarských škôl, sa národne uvedomil a začal čítať slovenské knihy. Stalo sa tak pod vplyvom priateľských kontaktov jeho rodiny s rodinou významného slovenského maliara Jozefa Hanulu a s národne uvedomelým rímskokatolíckym kňazom, neskorším prvým riaditeľom Radiojournalu v Bratislave Ladislavom Moyšom v ich spoločnom pôsobisku Chrasti nad Hornádom. V čase prevratu sa už "dosť slušne" vyznal aj v Cambelovej Rukoväti (Prídavok, 1974, s. 9—10). Odborný záujem o spisovnú slovenčinu, neskôr prehĺbený iste aj zásluhou dobrých profesorov na gymnáziu, ale aj na učiteľskom ústave v Prešove (za takého možno označiť napr. riaditeľa Evanjelického kolegiálneho učiteľského ústavu v Prešove Jozefa Koreňa), sprevádzal

strana 207

potom Antona Prídavka po celý život. Prejavoval sa nielen v neprestajnom cibrení a zdokonaľovaní sa v ovládaní jazykových noriem, ale aj v sústavnom úsilí pomáhať rozvoju slovenčiny a jej čo najlepšiemu uplatňovaniu vo verejnom živote.

Podľa svedectva Antona Boleka, literárneho vedca, prekladateľa a blízkeho spolupracovníka na kultúrnom poli, Anton Prídavok bol "zanietený láskou k správnej a írečitej rodnej reči a kultúre a vôbec svojeti", a ďalej, "hovoril a písal správne, ba kultivovane po slovensky" (Bolek, 1967, s. 252—253).

Zo spomienok ďalšieho pamätníka, Jána Skalku, sa dozvedáme mnoho zaujímavého o Prídavkových zásluhách o zvyšovanie úrovne jazykovej kultúry v rozhlasovej práci. Hoci Anton Prídavok nemal väčšie výhrady voči využívaniu nárečia v rozhlasovom vysielaní, naopak, v istom type relácií (napr. v obľúbenom nedeľnom zábavno-poučnom programe zo života na východoslovenskej dedine, v ktorom vystupovali dedinské postavy — richtár Ondro Baďura, pred mikrofónom predstavovaný samým Antonom Prídavkom, a prísažník Ďuro Durný) po ňom aj sám s obľubou a úspešne siahal, v reláciách realizovaných spisovnou slovenčinou veľmi prísne dbal o to, aby to bola slovenčina správna a pekná. Keďže spolupracovníci ho považovali za jej dobrého znalca, jeho pripomienky a požiadavky všeobecne prijímali a akceptovali. Všetky texty určené na rozhlasové vysielanie starostlivo redigoval. Dôraz kládol najmä na to, aby v nich neboli neprimerané slová (napr. nepotrebné maďarizmy a germanizmy), nesprávne tvary, zlé väzby a pod. Aj pri najmenšej pochybnosti o vhodnosti použitých jazykových prostriedkov siahal po kodifikačných príručkách (napr. po Tvrdého Slovenskom frazeologickom slovníku, ktorý vždy ležal na jeho pracovnom stole), alebo ak príručky nepomáhali, šiel veci prekonzultovať k spolupracovníkovi Emilovi Ruskovi, ktorému rovnako záležalo na tom, aby z košického štúdia zaznievala iba dobrá slovenčina (Skalka, 1974, s. 63—65).

Rovnakú pozornosť ako dramaturgickej a redakčnej úprave textov určených na prednes venoval Anton Prídavok aj príprave zvukovej realizácie rozhlasových programov, teda bezchybnej spisovnej výslovnosti hlásateľov a hercov. Osobitný dôraz kládol najmä na elimináciu vplyvov východoslovenského nárečového prostredia u nich — napr. na dôsledné

strana 208

rozlišovanie dlhých a krátkych samohlások, na rozlišovanie spoluhlások ch a h a na správny spisovný prízvuk. Týmto otázkam venoval sústavnú pozornosť aj v rámci širšie chápanej výchovy dobrých rozhlasových interpretov v rozhlasovej dramatickej družine, ktorú založil a viedol (tamže, s. 66; Bilý, 1982, s. 204).

Najznámejším a najvýznamnejším činom Antona Prídavka v jazykovednej oblasti je jeho podiel na vzniku a začiatkoch vychádzania nášho prvého jazykovedného časopisu Slovenská reč. Hoci názor, či bol priamym pôvodcom vydávania tohto časopisu, nie je jednoznačný, lebo okrem neho (Encyklopédia slovenských spisovateľov, 1984, s. 424; Prídavok, 1971, s. 182) sa v tejto súvislosti spomína aj Ján Petrikovich, vtedajší predseda matičného miestneho odboru i literárneho odboru v Košiciach (Slovenská reč do XII. ročníka, Slovenská reč 12, 1946, s. 2; Slovenský biografický slovník, 1990, s. 451), nepochybne jemu patrí najväčšia zásluha na jej realizácii. Stál pri zrode Spoločnosti milovníkov slovenčiny v Košiciach (19. júla 1932, predseda Ján Petrikovich), ktorá vydávanie časopisu vzala do svojej starostlivosti, a ako jej tajomník vykonal prevažnú časť prípravných prác tohto vydávania. Stal sa vydavateľom a spolu s redaktorom časopisu Henrichom Bartkom , čo naznačuje, že jeho účasť na vzniku a začiatočnej existencii Slovenskej reči nespočívala len v práci organizačného charakteru, ale že to bola aktívna participácia na vytvorení celkového obsahového zamerania a redakčného usmerňovania časopisu v prvom roku jeho vychádzania (v školskom roku 1932/1933).

Ako redaktor si Anton Prídavok v Slovenskej reči vzal na starosť rubriku Slovenčina vo verejnom živote. Uverejnil v nej príspevky viacerých významných osobností našej kultúry tých rokov (napr. články Jozefa Škultétyho, Jozefa Cígera Hronského, Henricha Bartka a i.). Sám do nej prispel článkami Slovenčina v domácnosti a Slovenčina v úradoch. Najmä na základe druhého z nich (Prídavok, 1932) A. Bolek označil Antona Prídavka za predchodcu neskoršej i dnešnej starostlivosti o kultúru spisovnej slovenčiny (Bolek, c. d., s. 253).

Stojí za to prečítať si tento Prídavkov článok spred šesťdesiatich troch rokov a porovnať, v čom je naša terajšia jazyková situácia od vtedajšej odlišná a v čom sú si až prekvapujúco podobné.

strana 209

LITERATÚRA

BILÝ, M.: Biografický profil Antona Prídavka. In: Nové obzory. Spoločenskovedný zborník východného Slovenska. 24. Red. I. Michnovič. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1982, s. 193—208.

BOLEK, A.: Rozpomienky na Antona Prídavka. In: Nové obzory. Spoločenskovedný zborník východného Slovenska. 9. Red. I. Sedlák. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1967, s. 249—262.

Encyklopédia slovenských spisovateľov. 2. Bratislava, Obzor 1984. 536 s. + 8 farebných príloh.

PRÍDAVOK, A.: Lámané drieky. Red. J. Mríz. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1971 (doslov "Anton Prídavok v snahe a túžbe", s. 181—186).

PRÍDAVOK, A.: Slovenčina v úradoch. Slovenská reč, 1, 1932. s. 69—70.

PRÍDAVOK, A.: Vlastný životopis. In: Anton Prídavok: Život a dielo. Zborník pri príležitosti 70. nedožitých narodenín a IX. literárneho Kežmarku. Red. C. Tahy. Bratislava, Osvetový ústav 1974, s. 9—20.

SKALKA, J.: Moje spomienky na Antona Prídavka. In: Anton Prídavok: Život a dielo. Zborník pri príležitosti 70. nedožitých narodenín a IX. literárneho Kežmarku. Red. C. Tahy. Bratislava, Osvetový ústav 1974, s. 57—76.

Slovenská reč do XII. ročníka. Slovenská reč, 12, 1946, s. 1—4 (redakčný úvodník).

Slovenský biografický slovník. 4, M-Q. Martin, Matica slovenská 1990. 568 s.

Slovenčina v úradoch *

**ANTON PRÍDAVOK**

Veľmi zaujímavá by bola štatistika a grafická krivka, znázorňujúca postavenie slovenčiny v našich úradoch. Janko Jesenský len nedávno písal o nej ako o slúžtičke. Je známa vec, že úradná reč všade je dosť kostrbatá, že filológovia s byrokraciou vedú tuhé boje, ale tak málo rešpektu oproti literárnej a štátnej reči niet nikde, ako u nás na Slovensku.

Po prevrate všeobecne prijímali sme výhovorku, že nebolo škôl a ľudia nestihli sa naučiť dobre po slovensky, ospravedlňovali sme všetky chyby. Popri iných starostiach málokomu sa chcelo mrviť gramatiku a pravopisné pravidlá. Sklamali sme sa aj v škole poprevratovej: z rečovej stránky

strana 210

nebola vždy nekompromisnou strážkyňou čistoty a ducha. Takto k nedostatkom starších ľudí poja sa i nedostatočne vzdelaní mladí. Donedávna ľahko bolo vyhovárať sa na neustálenosť gramatiky. Ani teraz, keď máme Pravidlá, niet nijakej nápravy.

Dnes už aj u Čechov, účinkujúcich na Slovensku od prevratu, malo by byť samozrejmou vecou vedieť po slovensky bez chyby, akože ich však kritizovať, keď si nevieme rady ani s našimi ľuďmi, so Slovákmi?

Na Slovensku je veľa pomýleného nacionalizmu. Akože môže inteligent zo srdca milovať svoj národ, keď nemá úcty k jeho reči? — Naučení sme mať úctu k cudzím rečiam. Ak sa niekto učí francúzsky, anglicky alebo ktorúkoľvek reč, pokladá za samozrejmé, aby si ju osvojil bezvadne. Pravda, tu v prvom rade povolaná je škola zaštepovať lásku k reči do sŕdc mládeže. Hádam iba na Slovensku je možné, aby stredoškolák mohol zmaturovať bez dokonalého ovládania vyučovacej reči. Keď teda hovoríme o slovenčine v úradoch, kladieme dôraz v prvom rade na to, aby sa na slovenských školách vyučovalo po slovensky a v slovenskom duchu. Nielen slovenčina dobrou slovenčinou, ale všetky predmety, až po spev a telocvik.

Bolo by zaujímavé porovnať slovenčinu v aktách rozličných štátnych úradov. Ustálili by sme, že najdomáckejšia je v správe administratívnej. Vidieť, že tu najviac úradníkov je Slovákov. (Školstvo nespomíname, jeho slovenčina mala by byť vzorom!) Síce našli by sme tu i veľa chýb, ale museli by sme uznať aj dobrú snahu. V daňovej správe a na železniciach nachodíme aspoň slovenské koncovky, dosť rečovej gebuziny je v ostatných štátnych úradoch, a pri vojsku jednoducho vybavuje sa všetko po česky.

Dnes môžeme smelo konštatovať, že nám už nestačia slovenské koncovky, lebo chceme slovenského ducha, dobrú slovenskú reč, a to všade.

Predprevratové časy idú do zabudnutia. Kto nechodil do slovenskej školy, mal štrnásť rokov času na dôkladné preštudovanie slovenskej gramatiky. Pravda, popri nej zišlo by sa čítať aj dobrých slovenských autorov. A popri dobrých knihách svedčilo by sa mať aj dobrú a v prvom rade z rečovej stránky dobrú slovenskú tlač. Na čítanie kníh mnohí nemajú dosť času. Ale noviny čítame všetci, denne, ráno, na obed i večer. Nemáme príčiny dotýkať sa úrovne našich novín zo stránky obsahovej, nakoľko však ide o stránku rečovú, prosíme, veľmi prosíme, aby si uvedomovali svoju

strana 211

zodpovednosť a zamestnávali len redaktorov, ktorí sú v reči, v gramatike doma a ktorí k slovenčine majú úctu a lásku!

Sme svedkami smutných jazykových bojov na Podkarpatskej Rusi. My, chvalabohu, svoj boj nemusíme viesť v takých rozmeroch, u nás podstata je daná, ide len o rešpektovanie ducha. Ale pozor, aby sme svojou ľahostajnosťou nevyvolali zmätky, s ktorými si v budúcnosti ani dve-tri generácie neporadia. Zlo ničiť treba v koreni. Len odvahu, lásku a trochu usilovnosti. Na nápravu zhora museli by sme vari dlho čakať. Máme však možnosť každý vo svojom okruhu činnosti, vo všetkých úradoch odrazu začať odstraňovať chyby a nedostatky. Predovšetkým: nech sa nikto nepokladá za neomylnú filologickú autoritu, nech si nikto nemyslí, že mu je zbytočné preštudovať dôkladne pravopisné pravidlá, nech si nikto nemyslí, že smie vnášať do literárnej reči neodôvodnené tvary dialektické, nech každý posedí nad každou vetou predtým, ako ju napíše na papier, a nech si každý správca úradu pokladá za povinnosť niesť zodpovednosť nielen za obsah podpísaného spisu, ale aj za jeho štýl, za rečovú bezvadnosť. Aby sme toto dosiahli, netreba mať zvláštnych nariadení. Stačí aj dobrá vôľa. Každý spis, vydaný úradom, je dokument. Ktovie kedy, o koľko desaťročí budú posudzovať "úradnú" slovenčinu našich čas. Nebudeme sa obracať v hrobe? Nezhrozia sa nad našou ľahkomyseľnosťou? Ruky na srdcia, — uvažujme!

* Pôvodný text A. Prídavka publikovaný v Slovenskej reči (1, 1932, s. 69—70) je upravený iba z hľadiska súčasnej pravopisnej kodifikácie (z lexikálnej a syntaktickej stránky zostal nezmenený).

Keď už dlhý čas ovady človeku okolo uší brnčia a doštípať ho chcejú, naposledok len predsa i nevoľky rukou hodí, aby ich a brnkavých tarantulov odohnal. Už veľa ráz brnčali takéto ovady v Pražských novinách a Českej včele okolo vecí slovenských, keď ale už doštípať nás chcejú, musíme rukou hodiť a ich odohnať.

Ľ. Štúr: K odohnaniu ovadov, s. 146. *

Štúr, Ľ.: Dielo v piatich zväzkoch. Zväzok V - Slovenčina naša. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1957. 424 s. Aj ďalšie citáty z tvorby Ľ. Štúra uverejnené v tomto čísle sú z tohto diela.

strana 212

POLEMIKA

Vraj "hranolčeky v tégliku"

**FRANTIŠEK KOČIŠ**

1. Na jednej z besied o jazykovej situácii na Slovensku a osobitne o vyučovaní slovenského jazyka na základných školách — bolo to na Základnej škole na Ostredskej ul. v Bratislave — sa do diskusie prihlásila aj učiteľka dejepisu a začala nám jazykovedcom vyčitovať, že sme sa akosi vehementne oborili na češtinu, resp. na české slová, ktoré naši ľudia bežne používajú, aby svoju reč urobili šťavnatejšou. My im v tom "zošťavnaťovaní" slovenčiny bránime a všade predpisujeme dodržiavanie normy a kodifikácie (veľmi "šťavnato" ju v tom o niečo neskôr podporil J. Satinský v denníku Sme z 15. 7. 1995, s. 4, a to v článku Šéfinkovia: "Šťavnatá hovorová slovenčina si žije vlastným slobodným nezávislým životom. Je odolná, bohatá a flexibilná. Hordy na všetko odhodlaných — pravidlami pravopisu po zuby ozbrojených — pracovníkov Jazykovedného ústavu kladú na ňu pasce, oká, hádžu siete, miešajú jedy — ale ich námaha je zbytočná. Hovorový jazyk si žije svojím životom"). Pani učiteľka uviedla viac príkladov, pravda, českých, ktoré sú oproti slovenčine vraj šťavnatejšie, ale najväčšmi ju zamrzelo, že namiesto "hranolkov v kelímku" žiadame používať spojenie hranolčeky v tégliku.

Problém, či kelímok, alebo téglik, je v slovenčine vyriešený. Už A. Zauner v Praktickej príručke slovenského pravopisu (napr. vo vydaní z r. 1966) uvádza slovo kelímok s hviezdičkou, teda ako nespisovné slovo a odporúča slovo téglik. Všetky naše doterajšie normatívne slovníky uvádzajú už iba slovo téglik (resp. tégeľ), takže učiteľka dejepisu pani Turisová sa už dávno mohla poučiť.

Nepochopiteľný je tiež jej a rovnako i jej podobných používateľov slovenčiny zápas s jazykovedcami o tvar hranolky. Spisovná slovenčina totiž pozná mnohé zdrobnené slová s príponou -ok (napr. žliabok, člnok, lístok,

strana 213

lupienok, holúbok, baránok), ale nemá už zdrobneninu (deminutívum) hranolok a rovnako ani napr. podoby dárok, stromok, domok, mlynok, strojok, dvorok, zvonok a pod. ako zdrobnené podoby podstatných mien dar, strom, dom, mlyn, stroj, dvor, zvon, a tak sa zdrobnené podoby stromok, domok, mlynok, strojok, dvorok, zvonok najmä v jednotnom čísle v bežnej jazykovej praxi takmer vôbec nepoužívajú, zato však ich plurálové podoby sa v hovorovom úze vyskytujú často a niektorým používateľom spisovného jazyka akosi neprekážajú: vianočný stromok už vari nikto nekupuje, ale sa predávajú i kupujú vianočné stromky, podobne holiaci strojok oproti holiace strojky, kupovať niekomu dárok oproti kupovať niekomu dárky (napr. v jednej vianočnej zborovej piesni sa spieva: ...poďme všetci do maštaľky Ježiškovi priniesť dárky). V tomto zmysle si naša pospolitosť i nepospolitosť privykla aj na zemiakové hranolky, lebo ešte nedospela na úroveň takého používateľa spisovného jazyka, na ktorej by uvažovala dôslednejšie gramaticky. Isté je, že v súčasnej jazykovej situácii je to vari prismelé, náročné, ale oprávnené konštatovanie, ale na druhej strane nie je nádej priblížiť sa k želateľnému stavu, najmä keď niektorí nie celkom pospolití používatelia a takmer filozofi jazyka sa ostentatívne, možno zo samoľúbosti, možno i preto, aby ich ľudia obdivovali, priznávajú, že v gramatike sa nevyznajú (porov. už spomínaný J. Satinský napr. v článku Trucuj, trucuj, vykrúcaj... v denníku Sme z 12. 8. 1995, s. 4: "Do gramatiky sa starať nejdem, lebo sa jej rozumiem ako hus do piva" (ale zato syčí a gagoce na jazykovedcov ako gunár — pozn. autor). Bežný používateľ spisovného jazyka teda nie vždy dovidí na celú skloňovaciu paradigmu zdrobnenín, teda až do tvarov jednotného čísla, a tak niekomu stačí spievať zvonky šťastia alebo Zima, zima tu je... stromky, domky, stromky, domky snehom zahaľuje, alebo už spomínanú časť vianočnej koledy, v ktorej sa kvôli rýmu prinášajú Ježiškovi dárky do maštaľky. Niekomu stačí sedieť U mamuta na pive a rozplývať sa nad "mamutovskou šťavnatou slovenčinou".

2. Ak pani učiteľka Turisová vyčíta jazykovedcom, že sa oborili na šťavnaté české slová používané v slovenčine, nemá teda vôbec pravdu. V prípade hranolkov a vôbec deminutív s príponou -ok nejde o češtinu, ale o interný normatívno-systémový pohyb v spisovnej slovenčine. Vo svojom doterajšom výklade sme uviedli tieto zdrobnené slová (ako uvidíme ďalej, nejde vždy — aspoň v lexikografickom hodnotení — o zdrobnené výrazy):

strana 214

dárok, domok, dvorok, hranolok, mlynok, strojok, stromok, zvonok. Takmer pred tridsiatimi rokmi sa v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV dokončil a vydal šesťzväzkový Slovník slovenského jazyka (SSJ). Výskyt a slovníkové spracovanie týchto zdrobnenín sme si overili práve v tomto slovníku, lebo sa v ňom zachytila aj tá časť slovnej zásoby spisovného jazyka, ktorú dnes môžeme označovať už za zastaranú. Nechceme však robiť predčasné závery či predbiehať, a tak sa pozrime na príslušné miesta v SSJ.

Zo SSJ I (1959) sme vybrali štyri zo spomínaných základových slov: dar, dom, dvor, hranol. V SSJ sú to tzv. heslové slová, ku ktorým sa zdrobneniny hniezdovali v hesle. V hesle dar (s. 231—232) je prihniezdovaná iba zdrobnená podoba darček, podoba dárok sa už neuvádza. V hesle dom na s. 294 sa na prvom mieste hniezduje podoba domček, na druhom mieste zdrobnenina domok so spojeniami záhradné domky, rodinné domky, obidve teda s tvarmi v množnom čísle. V hesle dvor (s. 355—356) sa hniezdujú zdrobnené podoby dvorček a dvorík. Podoba dvorok sa tu neuvádza. V hesle hranol (s. 519) sa hniezduje iba zdrobnenina hranolček, teda nijaký hranolok, ktorý by "češtinybažných" Slovákov oprávňoval používať v množnom čísle "šťavnatú" podobu hranolky.

V SSJ II (1960, s. 162) heslo mlyn neobsahuje nijakú zdrobneninu, lebo slovo mlynček tvorí samostatné heslo, ale ani tu sa neoznačuje ako zdrobnenina. Za zmienku stojí, že SSJ II uvádza aj slovo mlynec v samostatnom hesle s významom "menší mlyn; mlynček". Tiež sa nehodnotí ako zdrobnenina.

V SSJ IV (1964, s. 301) sa v hesle stroj hniezdujú dve zdrobneniny v poradí strojok i strojček. Podobne aj heslo strom (s. 303) obsahuje zdrobneniny stromok (s dvoma významami) a stromček so spojením vianočný stromček. V SSJ V (1965, s. 765—766) sa v hesle zvon nehniezduje nijaká zdrobnenina. Podoba zvonček tvorí samostatné heslo so štyrmi významami, pričom iba v prvom význame sa slovo zvonček hodnotí ako zdrobnené a expresívne. V hesle zvonček sa hniezduje zdrobnenina zvončíček ako expresívny a zriedkavý výraz. Navyše sa tu ešte ako samostatné heslo uvádza slovo zvonec a opäť sa iba v 1. význame hodnotí ako zdrobnené. O podobe zvonok nieto tu ani reči.

Napokon zo SSJ V (1965, s. 818—819) vyberáme heslo žľab, ktoré je tiež bez akejkoľvek zdrobneniny v hniezde. Podoba žliabok so zriedkavým

strana 215

variantom žliabik a s nárečovými podobami žliebok a žliebik tvorí samostatné heslo, ale bez zaradenia medzi zdrobneniny. V tomto hesle sa ako zdrobneniny hodnotia podoby žliaboček, žliabček a nárečové žliebček.

Dnes by pri počítačovej technike nebolo ťažké v tomto smere prejsť celý SSJ, ale i táto malá sonda je veľavravná z hľadiska lexikologického, lexikografického a derivačného, ako aj z hľadiska jazykovej kultúry, o ktorú nám v článku najväčšmi ide. Inkriminované zdrobnené podoby, ktoré sa nachádzajú v SSJ, sú tie (podľa predchádzajúceho výberu): domok, strojok, stromok, teda z ôsmich citovaných tri, ktoré sú dnes už zastarané alebo sú nesprávne utvorené. Lexikografické, lexikologické i derivatologické hodnotenie týchto výrazov (a všetkých zdrobnenín v SSJ I—IV) prenecháme slovnikárom, resp. derivatológom. Pravda, nesmieme zabudnúť na to, že Krátky slovník slovenského jazyka z r. 1987 (2. vyd. 1989), ktorý z lexikologického i lexikografického hľadiska zatiaľ povedal o zdrobneninách posledné slovo, obsahuje už iba zdrobneniny darček, domček, dvorček, hranolček, strojček, stromček, zvonček (ako zdrobneninu k zvon i zvonec), žliabok (a od neho ďalej utvorené zdrobneniny žliaboček, žliabček).

3. Pre náš výklad je dôležité, že zdrobneniny typu domok sa v Krátkom slovníku slovenského jazyka už neobjavujú, pričom možno povedať, že aj v SSJ sa objavili vari len pre nedokonalé poznanie systému spisovnej slovenčiny a zaiste aj pod vplyvom väčšieho množstva starších dokladov z umeleckej i odbornej literatúry. Dnes aj tu je situácia jasná: tieto zdrobneniny sú utvorené nesprávne, a tak boli zo spisovného úzu vyradené. Ďalej si treba osobitne všimnúť, že v SSJ I z r. 1959 sa uvádzajú iba zdrobneniny darček a hranolček, preto dvojnásobne zaráža, keď učiteľka základnej školy obhajuje tvar hranolky, pričom je presvedčená, že uprednostňovanie podoby hranolčeky je útokom na češtinu a ochudobňovanie slovenčiny o šťavnatosť. Žiaľ, veľmi sa mýli.

A ešte na niečo je dobrá táto poznámka či sonda do zdrobnenín: pripomína, ako naliehavo potrebujeme v spisovnej slovenčine derivačný slovník (t. j. slovník venujúci sa odvodzovaniu slov) a že ešte naliehavejšie si potrebujeme uvedomiť, že spisovná slovenčina je a naďalej bude nezastupiteľnou hodnotou v politickom, spoločenskom, kultúrno-vzdelávacom a náboženskom živote nášho národa. V opačnom prípade hor' sa všetci do pivárne U mamuta za šťavnatou slovenčinou!

strana 216

ZO STUDNICE RODNEJ REČI

ROZLIČNOSTI

Slovo pozícia a jeho slovenské ekvivalenty

Slovo pozícia patrí do tej skupiny slov, ktoré sa formálne aj sémanticky formovali už v latinčine, ale počas fungovania v danom národnom jazyku sa ich základná sémantická štruktúra vyvíjala podľa potrieb kultúry tej-ktorej oblasti. Pritom sa paralelne vyvíjali aj domáce ekvivalenty.

V súčasnej slovenčine má slovo pozícia približne takúto sémantickú štruktúru. Prvotne sa jeho významy členia na subjektové — týkajúce sa človeka, osoby a objektové — týkajúce sa polohy fyzického objektu (osoby alebo veci).

Osoba môže zaujať napr. priateľskú, ale častejšie výhražnú, útočnú, agresívnu pozíciu voči inému. Pestré sú napr. tanečné či baletné pozície, ktoré sa špecifikujú napr. na otvorené (nohy od seba) a zatvorené (nohy pri sebe). Isté pozície zaujíma aj človek, ktorý je objektom nejakej činnosti, napr. gynekologická, pôrodnícka pozícia. Jemný rozdiel sa vyjadruje aj domácimi ekvivalentmi: pri aktívnom zaujímaní pozície to je postoj (napr. aj tanečný), pri pasívnej hovoríme skôr o polohe.

V objektovom využití sa slovom pozícia označuje bod alebo menší priestor, v ktorom je niečo umiestnené. Napr. futbalista sa pri rozumnom pohybe dostáva do výhodnej streleckej pozície, prenasledovaný zajac hľadá bezpečnú únikovú pozíciu, vojak zaujíma palebnú pozíciu. V šachu sa hovorí napr. o pozícii jazdca na d5. Vo všetkých prípadoch máme tu k dispozícii domáci ekvivalent postavenie: porov. postavenie mimo hry, palebné postavenie. V množnom čísle sa slovom pozície označuje rozloženie vojenských síl v istom priestore. Rota môže zaujať obranné pozície alebo sa usiluje preniknúť do nepriateľských pozícií. V našej oficiálnej vojenskej terminológii prevažuje domáci ekvivalent postavenie, napr. bojové, vyčkávacie, obranné, palebné, odpaľovacie, prvé, predsunuté, tylové postavenie.

Priestor je nielen v teréne, na pevnej zemi, ale aj vo vzduchu alebo aj v spoločnosti. Tu sa ako pozícia označuje isté umiestnenie v nejakom hod-

strana 223

notovom rebríčku, na istej stupnici. Preto napr. hovoríme, že riaditeľ školy má v mestečku dobrú pozíciu, že športový oddiel si v tejto sezóne udržal prvú pozíciu, že miestny podnik na výrobu okien začal z dobrých východiskových pozícií. V takýchto prípadoch sa najčastejšie hodí domáci ekvivalent postavenie. Napr. dobré spoločenské postavenie. Na škále sa hovorí skôr o umiestnení (napr. v ligovej tabuľke, v hodnotení vzdelávacej činnosti).

V súčasnosti sa však začína používať slovo pozícia napr. aj v takejto súvislosti: banka vypisuje výberové konanie na pozíciu hlavného metodika, hľadáme agilného muža na pozíciu inšpektora akosti. Takéto používanie slova pozícia treba hodnotiť ako prenikanie špecifického anglicizmu. V anglofónnej oblasti sa totiž slovo position používa aj vo význame zamestnanie, práca. Preto by sme tu mohli vystačiť s domácimi ekvivalentmi zamestnanie, práca alebo funkcia.

Od podstatného mena pozícia je odvodené prídavné meno pozičný, iných odvodených slov tu niet. Na rozdiel od podstatného mena však prídavné meno pozičný nemá toľko významov, resp. inak povedané, nie od všetkých významov slova pozícia sa tvoria prídavné mená. Ani v slovenčine napr. nemožno utvoriť prídavné meno od slov postavenie, umiestnenie. Preto sa napr. ako ekvivalent spojenia pozičná vojna utvorilo úplne inak motivované spojenie — zákopová vojna. Najčastejšie sa proti prídavnému menu pozičný používa domáce prídavné meno polohový. V metrike je napr. pozičná dĺžka alebo stopa dlhá polohou, ďalej pozičné diftongy sú polohové dvojhlásky, pozičné svetlá na lietadle sú polohové svetlá.

Zdá sa, že niet vhodného domáceho ekvivalentu proti ustálenému spojeniu robiť niečo z pozície sily, t. j. využívať svoje nadradené alebo inak silnejšie postavenie na riešenie problémov bez rozumovej úvahy.

Vcelku však možno povedať, že ak sa z angličtiny preberá slovo pozícia vo význame "miesto, funkcia", ide vlastne o dvojité preberanie, resp. o druhotné preberanie: k jestvujúcemu slovu pozícia v takých významoch, na ktoré sme upozornili, pripája sa slovo pozícia preberané nie z latinčiny, ale z angličtiny. Ako sme však už naznačili, preberanie slova pozícia v tomto novom význame nie je potrebné a možno tu vystačiť s domácimi ekvivalentmi zamestnanie, práca, funkcia.

**Ján Horecký**

strana 224

Rozšírenie významovej štruktúry slova zaujímavý

Prídavné meno zaujímavý doterajšie výkladové slovníky vysvetľujú iba v jednom význame: Slovník slovenského jazyka (V. diel, s. 551) ho charakterizuje opisom "zasluhujúci povšimnutie, neobyčajný, pozoruhodný, pútavý", kým Krátky slovník slovenského jazyka (s. 555) používa výklad "vzbudzujúci záujem, interesantný, pozoruhodný". Trocha odlišným spôsobom sa tu opisuje jeden a ten istý význam konkretizovaný v spojeniach zaujímavá príhoda, novina, zaujímavý rozhovor, zaujímavý život, zaujímavá tvár, zaujímavá práca, správa, zaujímavé výsledky, poznatky atď.

V súčasnosti, najmä v oblasti inzercie, ale aj v okruhu hovorového vyjadrovania podnikateľských vrstiev a v hospodárskej sfére vôbec sa používa slovo zaujímavý v zmysle, ktorý nie je celkom totožný s významom opísaným v slovníkoch. Ide o takéto kontexty: zaujímavá cena výrobku; ponuka je zaujímavá aj pre nesolventných; pozemok zaujímavý na podnikanie; treba znížiť medzinárodné poplatky, aby sme boli zaujímaví pre cudzinu. V uvedených príkladoch slovom zaujímavý sa označuje "niečo, čo má isté prednosti, výhody, čo obsahuje isté priaznivé okolnosti". Synonymom slova zaujímavý v tomto význame je prídavné meno výhodný. Aj to je dôkaz posunutia významu slova zaujímavý, pretože synonymami doterajšieho významu sú výrazy pozoruhodný, pútavý, neobyčajný.

Ak skúmame predpoklady rozšírenia významovej štruktúry slova zaujímavý, možno konštatovať, že ich je hneď viacero. Nemožno vylúčiť, že prvým impulzom tu bol vplyv cudzích jazykov, ale ten sa uplatnil najmä preto, že naň jestvovali priaznivé podmienky v sémantickom okolí slova zaujímavý.

Dôležitým predpokladom rozšírenia významovej štruktúry slova zaujímavý je východiskové slovo záujem, s ktorým prídavné meno bezprostredne súvisí. Stačí pripomenúť už spomínaný výklad slova zaujímavý z Krátkeho slovníka slovenského jazyka — "vzbudzujúci záujem". Treba doplniť, že sa tu myslí na záujem v prvom význame — "sústredená pozornosť" (sledovať film so záujmom, hľadieť bez záujmu). Slovo záujem má však aj ďalšie významy (uvádzame podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka): 2. úžitok, prospech, osoh: verejný záujem, osobné záujmy, brá-

strana 225

niť svoje záujmy...; 3. záľuba, náklonnosť: filatelistické záujmy; záujem o hudbu; 4. predmet sústredenej pozornosti, záľuby, úsilia: mocenské záujmy, sféra životných záujmov, venovať sa svojim záujmom. Kým s prvým významom sa spája prídavné meno zaujímavý (zaujímavá novina), s tretím a štvrtým významom súvisí vzťahové prídavné meno záujmový (záujmový krúžok, záujmové sféry veľmocí). V slovníkoch sa doteraz neuvádza prídavné meno, ktoré by malo vzťah k druhému významu (úžitok, prospech, osoh). A práve na tento význam nadväzuje naše analyzované prídavné meno zaujímavý. Možno mu pripísať význam "prinášajúci, poskytujúci úžitok, prospech, osoh, výhodu", t. j. výhodný, napr. výrobok má zaujímavú cenu; pozemok zaujímavý na podnikanie; ponuka zaujímavá aj pre nesolventných.

Doteraz sme vysvetľovali obohatenie slova zaujímavý o význam "poskytujúci, prinášajúci úžitok, prospech; výhodný". Významová štruktúra slova zaujímavý sa v súčasnosti obohacuje ešte o ďalší prvok. Zreteľný je v jazyku publicistiky, kde sa stretáme s takýmto použitím: Na recepcii bolo veľa zaujímavých ľudí. Robí rozhovory so samými zaujímavými ľuďmi. Je očividné, že slovo zaujímavý tu priberá k svojmu primárnemu významu "vzbudzujúci záujem" význam "významný, dôležitý". Takýto významový posun je možný na základe sémantického zákona tzv. synonymickej derivácie. Jeho pôsobenie vychádza z toho, že ak synonymá slova zaujímavý — neobyčajný, pozoruhodný — obsahujú významové prvky zbližujúce ich s významom slov významný, dôležitý (napr. je to neobyčajný, pozoruhodný, významný človek; pozoruhodný, významný, dôležitý prínos pre vedu), analogicky rozvíja takéto významové prvky aj prídavné meno zaujímavý. V súčasnosti sme svedkami práve takéhoto pohybu v štruktúre prídavného mena zaujímavý. Svedčia o tom kontexty typu stretnúť zaujímavých ľudí; správa by mohla byť pre vás zaujímavá.

Poukázali sme na proces obohacovania slovnej zásoby z vlastných zdrojov na príklade rozšírenia významovej štruktúry slova zaujímavý o dva významy. Význam "výhodný" možno spájať so základným slovom záujem vo význame "úžitok, prospech, osoh" (výrobky so zaujímavou cenou), kým význam "významný, dôležitý" (napr. stretnúť zaujímavých ľudí) je výsledkom pôsobenia sémantického zákona synonymickej derivá-

strana 226

cie, ako sme ho opísali vyššie. Ani jeden z nových významov nie je štylisticky neutrálny. Obidva možno zaradiť k novším publicizmom s miernym expresívnym príznakom. Iba budúcnosť však ukáže, či sa stanú pevnou súčasťou slovnej zásoby.

**Mária Pisárčiková**

Obľubujete thrillery?

V takmer neprehľadnej záplave filmov v našich kinách, ale aj filmov a filmových seriálov v televízii sa (najmä v prípadoch komerčnej americkej produkcie) často stretávame s dielami, ktoré majú rôzne prívlastky vyjadrené prídavným alebo podstatným menom: akčný film/seriál, thriller, psychothriller, horor, kriminálny film/seriál, resp. skrátené hovorové krimifilm/krimiseriál, erotický film, sci-fi film/seriál atď. Niektoré z týchto slov sa dokonca spájajú, napr. akčný thriller, sci-fi horor. Nakrátko sa zastavíme pri tých, ktoré sa zjavili pomerne nedávno, resp. ktoré nám v slovenčine znejú "najcudzejšie".

Najprv si všimneme názov akčný film (akčný seriál). Prídavné meno akčný je síce odvodené od podstatného mena akcia vo význame "(rýchly) čin, postup, (rýchle) konanie", ale názov filmu s takýmto prívlastkom sme prevzali z angličtiny (action film). Akčný film je plný pôsobivých a vzrušujúcich scén (nezriedka plných násilia rôzneho druhu), v ktorých sa spájajú dobrodružné, kriminálne a niekedy aj hororové a fantastické prvky. Keďže tento druh filmu nemožno stotožniť s dobrodružným filmom v klasickom zmysle a prídavné meno akčný je nielen výstižným prívlastkom v názve takého filmu, ale aj ústrojne utvoreným prídavným menom, je vhodné toto prídavné meno prijať do slovnej zásoby slovenčiny aj vo význame, ktorý má v spojení akčný film, t. j. "vyznačujúci sa pôsobivými, strhujúcimi, napínavými, rýchle sa striedajúcimi scénami". (Treba poznamenať, že prídavné meno akčný síce nájdeme v slovníkoch slovenského jazyka, ale v iných významoch.)

strana 227

Slovo thriller je anglické (pôvodná výslovnosť je ['Ɵrilə]) a znamená "napínavé, vzrušujúce dielo — knihu, hru, film a pod." (angl. thrill = napätie, vzrušenie). U nás sa ním označujú predovšetkým filmy, ale aj romány (najmä amerických autorov). S významom slova thriller, ktoré sa používa na označenie vzrušujúcich, hrôzostrašných filmových príbehov, a to aj kriminálnych s vrahom známym od začiatku, sa čiastočne zhoduje význam slova horor (z anglického horror, čo značí "hrôza, strach, zdesenie, hrôzostrašná vec"), ktoré označuje strašidelný príbeh zvyčajne zobrazujúci boj hlavného hrdinu s nadprirodzenými silami alebo tvormi a javmi prirodzeného sveta, ktoré nemožno zvládnuť. Podstatné meno horor a odvodené prídavné meno hororový sa v našej slovnej zásobe udomácnili už dávnejšie; napr. v Slovníku cudzích slov od M. Ivanovej-Šalingovej a Z. Maníkovej z r. 1983 je uvedené horor i horror, ale v Krátkom slovníku slovenského jazyka z r. 1989 je už len horor. Nič nám nebráni slovo horor dôsledne písať s jedným r. Slovo thriller sa zatiaľ neuvádza v žiadnej jazykovej príručke. Pretože sa v slovenčine používa už niekoľko rokov, najvhodnejšie bude písať i vyslovovať ho v zdomácnenej podobe triler.

Nesklonné slovo sci-fi (z angličtiny, plné znenie je science fiction, vyslovuje sa ['saiəns 'fikšn], čo znamená "vedecká fikcia") začalo v istých spojeniach vytláčať prídavné meno vedecko-fantastický. Sci-fi (pôvodná výslovnosť [saifai]) sa v slovenčine používa najmä v hovorenej podobe, v písanej podobe sa objavuje v novinovej publicistike. V spojení s podstatným menom má funkciu prívlastku (napr. sci-fi literatúra, sci-fi film), vystupuje však aj ako podstatné meno stredného rodu (napr. dnes hrajú americké sci-fi). Na rozdiel od plného tvaru science fiction, ktorý si aj v slovenčine zachováva pôvodnú anglickú výslovnosť, hovorové sci-fi sa vyslovuje podľa zásady "hovor, ako je napísané".

V súvislosi s filmom sa v novinových a časopiseckých rubrikách Programy televízie začalo zjavovať prídavné meno pilotný, ktoré sa od analyzovaných "filmových" prívlastkov líši tým, že neoznačuje žáner filmu. Svojím významom je totožné so slovom úvodný, resp. uvádzajúci: pilotný film je prvým dielom, prvou časťou viacdielneho filmového seriálu a uvádza diváka do problematiky, zoznamuje ho s postavami a pod. Prídavné meno pilotný sa v našich slovníkoch vyskytuje iba ako odvodenina od podstatného mena pilot (letec), v spojení so slovom film je v slovenčine jeho

strana 228

význam neologizmom. (Ako s neologizmom sme sa s ním stretli aj v iných spojeniach, ale nie je naším zámerom rozoberať ich v tomto príspevku.) Prídavné meno pilotný (z anglického to pilot = riadiť, viesť; uvádzať) v spojení so slovom film môže byť plnohodnotne nahradené domácim prídavným menom úvodný, preto ho neodporúčame v tomto význame používať (porov. aj: Považaj, M.: Pilotný je úvodný. Kultúra slova, 28, 1994, s. 315). Treba odobriť to, že moderátorky Slovenskej televízie oboznamujú diváka s úvodným, nie pilotným filmom takého či onakého seriálu.

**Jana Benkovičová**

Keby ste vy takú potechu z nášho hýbania sa a túženia po zjednotení kmeňa semtam rozhádzaného a upadlého mali, nemohli by ste to robiť, čo robíte, nemohli by ste byť tak stranní, nespravodliví, ako ste, ale nie tak vy, ako my, nie tak vy, ako my! Kdekoľvek len dáke nedarenie v živote našom spozorujete, kadenáhle len dáky zlý chýrik, čo aj nepravdivejší, o živote našom pochytíte, čo za radosť vám z očí žiari, ako toť nedávno Květom nad neprítomnosťou Turčanov v Tatríne...

Ľ. Štúr: K odohnaniu ovadov, s. 148 *.

Že by nám české Hlasy boli zmätku narobili, to si len vy tak predstavujete a vo vašej radosti nad škodou blížnych žiadate, keby ste ale naozaj vedeli, čo nám a vám Hlasy narobili, to by ste aj tú hodinu, v ktorú vyšli, odsúdili. Slovenčine nič lepšie neposlúžilo ako české Hlasy a ak máte nás tak na váš spôsob radi, ešte raz takúto, len seba znižujúcu knihu vydajte! Keby som chcel ešte púšťať články v novinách o týchto Hlasoch, to by ste sa dozvedeli, čo sa s nimi porobilo a veru by sa vám doniesli do uší aj kuriózne o nich histórie!! Lež nejdem už rany rozrývať, ale kde treba, hojiť, ponechávajúc vám to povolanie, ktoré vám podľa vašej radosti nad škodou blížnych veľmi dobre stojí!

Ľ. Štúr: K odohnaniu ovadov, s. 148 - 150 *.

strana 229

SPRÁVY A POSUDKY

Pozdrav jubilujúcemu Jozefovi R. Nižnanskému

Náš čerstvý sedemdesiatnik vstúpil do života 3. júla 1925 v Brestovanoch pri Trnave a šíra rodná rovina sťaby aj predurčila jeho široký tvorivý záber.

Počas štúdia na Biskupskom gymnáziu v Trnave rozvíjal J. R. Nižnanský svoj záujem o literatúru v samovzdelávacom krúžku Bernolák, po maturite sa na Filozofickej fakulte UK zapísal na študijný odbor slovenský jazyk — história. Iskra jeho prozaického talentu zasvietila na stránkach dvojtýždenníka Plameň, ktorý pre mládež vydával Spolok sv. Vojtecha, a keď ten udusili pomery po politickom prevrate vo februári 1948, publikoval svoje obrazy zo štúrovských čias v časopise Tvorba. Keďže však princípy socialistického realizmu — v päťdesiatych rokoch jedine platnej umeleckej metódy — zo svetonázorových dôvodov nemohol prijať, ako prozaik sa odmlčal, iba r. 1967 sa ešte takto ohlásil v časopise Život črtou Gligauf o A. Radlinskom.

Po dvojročnej vojenskej službe zakotvil J. R. Nižnanský ako redaktor v Slovenskom vydavateľstve krásnej literatúry, neskoršom Tatrane. Tu v jeho výbere, citlivej textovej úprave a s jeho poznámkami vyšli diela viacerých starších slovenských autorov, napr. J. Francisciho, A. Bielka, J. Kalinčiaka, L. N. Jégého, S. Tomášika. Do súčasného jazyka transformoval román J. I. Bajzu pod názvom Príhody a skúsenosti mladíka Reného, Fándlyho Rozprávky rozmarné i poučné i prózu A. Otmayera Tajomná láska. V jeho preklade vyšli u nás romány a novely viacerých českých spisovateľov, napr. K. V. Raisa, J. K. Beneša, K. Nového, A. Zhořa, F. Šrámka, K. Čapka. Popri redaktorskej, editorskej a prekladateľskej práci pravidelne referoval o vychádzajúcich knihách v denníku Ľud a vo vydavateľskom bulletine Krásna literatúra. Takto do povedomia čitateľov uviedol diela viacerých slovenských klasikov i niektorých relatívne mlad-

strana 230

ších autorov slovenskej umeleckej aj vedeckej literatúry, ako J. C. Hronského, Z. Dônčovej, I. Minárika, Š. Janšáka, J. Tibenského, E. Paulinyho, ale aj romány H. Sienkiewicza, W. S. Reymonta a iných slovanských spisovateľov.

V polovici päťdesiatych rokov sa J. R. Nižnanský začal venovať národopisnému výskumu svojho rodiska a jeho bližšieho okolia. Jeho prvým opusom v tejto oblasti bol príspevok Z minulosti vinohradníctva na dolnej Blave, publikovaný v Slovenskom národopise r. 1956. Po ňom nasledovali ďalšie štúdie a príspevky o žatve a mlatbe, o včelárení, o príprave a oseve úhorového a poúhorového poľa, o rybárstve, o hospodárskych staviskách, o chove koní, o vinohradníctve na juhozápadnom Slovensku. (Podrobné bibliografické údaje prináša 4. tohoročné číslo časopisu Slovenská reč.).

Téma vinohradníctva je J. R. Nižnanskému mimoriadne blízka. Ňou debutoval aj ako jazykovedec, keď r. 1966 v 9. ročníku Jazykovedných štúdií uverejnil príspevok Vinohradnícka terminológia v západoslovenskej obci Brestovany. V r. 1966 posilnil dialektologické oddelenie Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, kde sa vtedy intenzívne budovali kartotéky pripravovaného Slovníka slovenských nárečí. Tu sa začal venovať tematicky usporiadanej kartotéke, vypracoval jej základné členenie podľa vecných okruhov, sám začal triediť dokladový materiál a v rokoch 1969—1975 pripravil šesť terminologických dotazníkov, podľa ktorých pod jeho vedením externí spolupracovníci získavali nárečovú lexiku, a to v oblasti vinohradníctva, včelárstva, ľudových jedál, nápojov a ich konzumovania.

O tom, z koľkých aspektov sa na vinohradnícku problematiku pozrel J. R. Nižnanský ako jazykovedec, veľa hovoria aj názvy jeho štúdií, odborných príspevkov či popularizačných článkov, ako napr. Mladé víno a jeho stará terminológia (1974), Pestovanie viniča na Slovensku a jeho odraz v chotárnych názvoch (1976), Greft — vinohradnícke apelatívum a toponymum (1980), Členitosť vinice a jej nárečová terminológia (1982), Motivačné súvislosti pomenovaní náradia na ťahanie vína (1986), Synonymia v nárečovej vinohradníckej terminológii (1987), Vinohradnícka terminológia v diele Jána Hollého (1987), Vinárska slovná zásoba vo Fándlyho diele (1990) atď.

Aj včelárska terminológia tvorí tematický okruh, ktorý je vecou srdca J. R. Nižnanského. Od začiatku 70. rokov sústavne informuje aj o bohat-

strana 231

stve slovenskej lexiky súvisiacej s prípravou a konzumovaním potravy, príležitostnými jedlami a rozličnými pohosteniami v popularizačných článkoch (najmä v časopise Výživa a zdravie). Na ilustráciu prinášame niekoľko ich titulov: O názvoch zakáľačkových výrobkov a jedál (1971), Tradičné veľkonočné jedlá a ich ľudové názvy (1976), Radostník a jeho ľudové názvoslovie (1977), Ľudové názvy svadobných jedál a nápojov (1978), Zápustné fašiangové jedlá a ich názvy (1979). Túto problematiku predstavil J. Nižnanský aj na stránkach Kultúry slova v príspevkoch Aktuálnosť pomenovaní pracovných oldomášov (1983), Z názvoslovia príležitostných výslužiek, darov a odmien (1984), O pomenovaniach príležitostných počastovaní (1985). Čitatelia tohto časopisu sa so štylisticky pôsobivými a materiálovo bohatými príspevkami J. R. Nižnanského stretávajú aj v rubrike Zo studnice rodnej reči. Z nich najmä príspevok Kone moje, kone vrané ponúka veľa vzácnych slov našim literárnym tvorcom.

Na výskume a lexikografickom spracovaní slovenskej lexiky sa J. R. Nižnanský však zúčastňuje najmä ako kmeňový člen autorského kolektívu Slovníka slovenských nárečí. V jeho práve vyjdenom 1. zv. (s vročením 1994), ktorý obsahuje heslá písmen A—K, sa predstavuje ako spoluautor a spoluredaktor, v 2. zv. sa predstaví ako autor hesiel písmena N. V súvislosti s prípravou tohto celonárodného nárečového slovníka J. R. Nižnanský rozpracoval aj niektoré teoretické otázky z oblasti nárečovej lexikológie a lexikografie, napr. v štúdiách Exemplifikácia v nárečovom slovníku (1980), Terminologická vrstva lexiky v Slovníku slovenských nárečí (1984), Homonymia a synonymia v nárečovom slovníku (1986).

Priestor pozdravného príspevku nám nedovoľuje postáť pri každej brázde, ktorú na dialektologickom úhore vyoral jubilujúci Jozef R. Nižnanský. Za jeho vytrvalú, obetavú a nezištnú prácu pri odkrývaní slovenského slovného bohatstva mu aj redaktori Kultúry slova dvíhajú symbolický pohárček vína so želaním, aby mohol v pohode uskutočniť svoje tvorivé zámery a osobné predsavzatia a aby sa v dobrom zdraví dožil aj záverečného zväzku Slovníka slovenských nárečí.

**Adriana Ferenčíková**

strana 232

Žiť užitočný život

Znenie tohto titulku sa stalo životným krédom Michala Franka, gymnaziálneho profesora slovenčiny, skúmateľa nárečia a folklóru rodného kraja, neúnavného šíriteľa osvety, tolerancie a poetického slova, ktorý sa 20. septembra 1995 dožil 65 rokov.

Michal Franko sa narodil a celý svoj doterajší život prežil v malej dedinke Udavské, ležiacej blízko okresného mesta Humenné. Gymnázium v Humennom bolo plných 32 rokov jeho pôsobiskom a tu aj zanechal hlboké stopy svojej všestranne činorodej práce. Stal sa členom Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV (1969), Slovenskej archeologickej spoločnosti pri SAV (1976), odbornej komisie pre slovenský jazyk a literatúru pri Výskumnom ústave pedagogickom v Bratislave (1968), vedúcim jazykovej sekcie Okresného výboru Matice slovenskej v Humennom (1964—1974). Je aj stálym členom Názvoslovnej komisie úradu geodézie v Humennom.

So širším ohlasom sa stretlo jeho Pedagogické čítanie o modernom a efektívnom vyučovaní slovenského jazyka a literatúry a o vyučovaní slovenského jazyka v triedach s vyučovacím jazykom ukrajinským (na celoslovenskom kole Pedagogického čítania v Prešove r. 1970 získal sám l. cenu a toto čítanie vyšlo aj tlačou ako metodická príručka v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve v Bratislave r. 1971, 134 s.). O tejto problematike uverejnil niekoľko príspevkov aj v Učiteľských novinách (napr. r. 1979, č. 11, r. 1984, č. 5) a v časopise Slovenský jazyk a literatúra v škole (napr. r. 1967, roč. 13, r. 1989, roč. 36).

Ako filológ M. Franko najviac na seba upozornil publikovanými výsledkami z výskumu sotáckych nárečí v lokalitách medzi Stropkovom, Humenným a Sninou — podal ich členenie, charakteristiku hláskoslovia, osobitosti z morfológie a súvislé texty (Almanach Zemplína, 1958, s. 169—186) a dobre osvetlil podstatné meno v sotáckej morfológii (Nové obzory, 7, 1965, s. 292—308). Ako folklorista v teréne zaznamenal a potom v regionálnych zborníkoch publikoval zbierku sotáckych uspávaniek, riekaniek, hádaniek a prísloví. Osobitne treba oceniť opis originálnej sotáckej svadby (Nové obzory, 8, s. 451—491) a vianočných zvykov zemplínskych sotákov (Matičné čítanie, 1972, č. 26, s. 8).

strana 233

M. Franko príkladne a vždy s citom vedel širšiemu okruhu čitateľov priblížiť nielen významné fakty a udalosti z literárnej histórie, poznatky z archeológie, ktoré sa dotýkali najbližšieho okolia, ale upozorňoval aj na chyby a nedostatky v oblasti jazykovej kultúry. Prispieval aj do časopisu Kultúra slova, do jazykových rubrík Nedeľnej Pravdy, Východoslovenských novín a Podvihorlatských novín. S tým napokon úzko súvisela jeho mravčia redakčná práca v regionálnych novinách (Podvihorlatské noviny), almanachoch poézie a prózy, almanachu literárnych prác študentov Gymnázia v Humennom, pamätníc tejto školy, ako aj bohatá edičná činnosť, napr. vydanie literárnych pásem k 150. výročiu narodenia Ľ. Štúra (1965), 150. výročiu narodenia A. Sládkoviča (1970), 150. výročiu narodenia J. Kalinčiaka (1971), k nedožitým 85. narodeninám L. Novomeského (1989) a pásma o národnej poézii (1968) a i.

Od roku 1993 je M. Franko na dôchodku. Svoj zaslúžený oddych však spája najmä s uverejňovaním príspevkov o kňazoch-rodoľuboch (70-ročný kardinál Jozef Tomko, biskupská vysviacka mons. B. Bobera, 100. výročie narodenia ThDr. Š. Héseka) a vlastných skromných básní s náboženskou tematikou (Diecézny hlas, roč. 3, 1993, s. 7 a Slovo, roč. 26, 1994, s. 1).

Aj z týchto útržkovitých údajov vidieť, že jubilujúci gymnaziálny profesor slovenčiny Michal Franko môže byť vzorom pre mnohých pedagógov. Jeho žiaci môžu byť zase pyšní na svojho profesora. — Do ďalších rokov mu želáme dobré zdravie, pohodu a šťastie.

**Štefan Lipták**

Príručka o výslovnosti v desiatich európskych jazykoch

(KUČERA, L.: Výslovnosť desiatich európskych jazykov. Košice, Casp 1995. 186 s.)

Dá sa povedať, že vydanie príručky Ladislava Kučeru Výslovnosť desiatich európskych jazykov si doslova vypýtala aktuálna potreba. Stále viac ľudí totiž zisťuje, že bez ovládania cudzích jazykov nemôže úspešne napredovať, či dokonca vôbec pokračovať v životnom štýle, na ktorý si zvykla.

strana 234

Navyše, ako možno pozorovať, čoraz väčší počet ľudí si osvojuje názor, že pri učení sa cudzieho jazyka stojí za to zvládnuť aj jeho výslovnostnú zložku čo najdokonalejšie. L. Kučera vo svojej príručke nadväzuje na tento obrat v našom živote a venuje sa výslovnostným zásadám v angličtine, nemčine, francúzštine, švédčine, holandčine, taliančine, španielčine, maďarčine, ruštine a poľštine. Výber uvedených jazykov sa nikde nezdôvodňuje, zdá sa však, že aj keď niektoré jazyky neobišli pritom dobre (nie je tu zastúpený napr. nijaký južnoslovanský jazyk), môžeme byť s ich voľbou v zásade spokojní. Dobre mapuje európsku jazykovú situáciu.

Príručka L. Kučeru je usporiadaná podľa jednotlivých jazykov tak, že najprv sa vždy uvádza na 1—2 stranách cudzojazyčný text, potom jeho výslovnostný prepis a napokon sa pridávajú rozsiahlejšie komentáre k zásadám transkripcie i k charakteristickým výslovnostným znakom príslušného jazyka. Poslednú časť knihy tvoria preklady cudzojazyčných textov. Kompozične je tu všetko dobre premyslené, nič nie je nadbytočné.

Tým sa však, žiaľ, aj končí výpočet jednoznačne pozitívnych vlastností príručky. Iné stránky spracovania príručky sú totiž značne diskutabilné. Autor totiž nepoužíva ani jeden z variantov medzinárodnej fonetickej transkripcie, uplatňuje svoje vlastné zásady prepisu. Vzhľadom na adresátov príručky (sú nimi zrejme predovšetkým jazykové školy) by voľba transkripčných zásad, ktoré sa tu uplatňujú, nemusela byť celkom nevyhovujúca. V istom zmysle sa autorovi dokonca darí udržať vo vyváženom pomere presnosť zápisu s jeho jednoduchosťou. Nevyhol sa však úskaliam, ktoré uplatnenie každého takéhoto trochu "ochotníckeho" prístupu so sebou nevyhnutne prináša. Poďme však ku konkrétnostiam.

V komentároch o anglickom jazyku, kde sa vysvetľuje, ako sa má vyslovovať anglická spoluhláska r, sa táto sonóra v slovách street pripodobňuje k českému ř (čo je veľmi pochybné, ale možno to niekomu metodicky pomôže), v slovách reed, room sa však radí vyslovovať ju "ako pri ráčkovaní" (čo je už celkom pomýlené). Ďalej treba zaznamenať ako zaujímavosť, že autor hlásku ä, o ktorej niektorí hovoria, že je v slovenčine unikátna, objavuje vo viacerých ďalších jazykoch: v angličtine (bad), v maďarčine (beteg) a dokonca v ruštine (etot) a i v ďalších jazykoch. Nie je nezaujímavé ani to, ako autor túto hlásku približuje čitateľom (s. 27, 66, 151). Pripomína, že ju možno nájsť v slovách päta a väzy, čo však

strana 235

dopĺňa informáciou, že sa vyskytuje v Turci (v okolí Martina) a v Gemeri (v okolí Rožňavy) a že ju vyslovujú niektorí herci a učitelia. Treba si v tejto súvislosti položiť otázku, nakoľko môže asi uvádzaná informácia metodicky pomôcť pri výuke presnej výslovnosti príslušných hlások v uvedených jazykoch. Vzhľadom na to, že väčšina používateľov slovenčiny ju vyslovovať ani nevie, a navyše že ona nereprodukuje príslušné hlásky dostatočne presne, vhodnosť tohto odkazovania je podľa nášho názoru dosť sporná.

Aj keď väčšinu informácií o výslovnosti sa dozvieme z fonetického prepisu, niečo nám autor dopovedá vždy v komentároch. Napr. v kapitole o nemčine sa iba v komentároch pripomína (a nenaznačuje v transkripcii), že nemecké hlásky b, d, g sa vo výslovnosti blížia k p, t, k alebo že hláska é je tu, podobne ako v maďarčine, niečím medzi é a í, že v ruštine treba č, šč vysloviť mäkšie ako v slovenčine a š, ž zase tvrdšie a pod. Niekedy sa však aj v týchto komentároch stretáme z odporúčaniami, ktoré sú jednoducho neprijateľné. Napr. pri zdvojených spoluhláskach v taliančine typu leggere [ledždžere] sa vysvetľuje, že zdvojenosť týchto hlások dosiahneme tak, že po prvej slabike urobíme nepatrnú rečovú prestávku a vyslovíme dž. Nie je však pravda, že by sme podobne mali postupovať aj pri slovách difficile, interessante, classe. Uvedená konštatácia platí totiž len pre výbuchové (explozívne) spoluhlásky a v nijakom prípade nie pre trené (frikatívne) spoluhlásky, pri ktorých namiesto takéhoto zdvojovania dochádza k "zdvojovaniu" predĺžením spoluhlások. O zdvojených hláskach v maďarčine typu megálltak sa tiež nesprávne hovorí (s. 133), že ich nemožno vysloviť ako jednu hlásku. V skutočnosti sa tu vyslovuje jedna predĺžená hláska. A nedá sa dosť dobre prijať ani formulácia, podľa ktorej samohlásku prízvučnej slabiky v ruštine by sme mali vyslovovať "tak ako je napísaná" (s. 142). V každom prípade ju nemožno vysloviť tak, ako sa vyslovuje v slovenčine. Napr. ruskú hlásku o v prízvučnej pozícii treba v porovnaní s príslušnou hláskou v slovenčine labializovať (zaokrúhľovať) omnoho výraznejšie. Nie je jasné, prečo pri slove veď sa neoznačuje mäkkosť v, keď v podobných prípadoch sa na to nezabúda. Ako iba veľmi okrajovú možno hodnotiť odporúčanú výslovnosť maďarských slov kapj a férjhez ako [kapch] a [férchhez]. V bežnej výslovnosti sa tu v prvom prípade j zamieňa hláskou d [kapd], v druhom sa j/ch vynecháva. Mimochodom, vo výklade o maďarčine sa

strana 236

nesprávne píše aj kérdezde namiesto kérdezte, éljünk neznamená jedzme, ale žime, na naše zdravie.

A takisto ani ďalšie formulácie z komentárov nie sú pre nás prijateľné. Nie presne sa napr. tvrdí, že kým belgická holandčina sa volá flámčina, africká holandčina je známa ako afrikánčina. Afrikánčina je osobitným jazykom, aj keď je pravda, že vznikla zjednodušením holandčiny ako v podstate jej kreolská forma.

No najmenej zo všetkého sa autorovi vydarila prekladová časť. Od začiatku tu vstupuje "do hry" otázka, či texty treba prekladať doslova alebo tak, aby výsledkom bol hladký slovenský text. Texty v príručke sú akoby zmesou obidvoch prístupov, zmesou však nie veľmi kvalitnou. Napr. v texte preloženom z angličtiny možno nájsť napr. takúto pasáž: Obrátil som sa pozrieť na psa. "Dúfam, že utiekne, keď uvidí dav", hoci určite po slovensky by lepšie bolo: Obrátil som sa a pozrel na psa. "Dúfam, že ujde, keď uvidí dav". V slovenskej verzii pôvodom francúzskeho textu zase čítame: Veľmi ľutujem, ale už som zaneprázdnený. Dnes je pre mňa nemožné. Vaše pozvanie prísť s potešením prijímam (lepšie: Veľmi ľutujem, ale už som obsadený. Dnes mi to nevyhovuje. Vaše pozvanie však s potešením prijímam). V nemeckom texte So? nemožno v danom kontexte prekladať do slovenčiny ekvivalentom Tak?, ale skôr Áno? Žeby? V preklade z poľštiny sa zasa nájde formulácia myšlienka, že zem obehovala dookola svojho slnka po elipse (= že zem obiehala okolo svojho slnka po elipse), ... uvidenie hviezd (= pohľad na hviezdy) atď. Pri preklade úvodnej vety z článku preloženého z ruštiny Razumno li my ľubim svojich detej? narážeme na problém aktuálneho vetného členenia. V danom prípade je bezpochyby vhodnejšie použiť "objektívny" variant Ľúbime svoje deti rozumne? v porovnaní s autorovým "subjektívnym" Rozumne milujeme svoje deti?

Úplne nepodarený je však predovšetkým preklad maďarského anekdotického textu, začínajúceho sa obrazom, ako sane, na ktorých sa viezol "poľovník" Berci, ľahko bežali (= kĺzali sa) po zasneženej ceste, ako potom aj kone vďačnejšie (= ochotnejšie) kráčali a ako sa spoločnosť na polceste zastavila na pohár prevareného (= vareného) vína. Na ilustráciu uveďme pointu príbehu, ako ju pretlmočil do slovenčiny autor:

On bol vždy terčom vtipov zo strany kolegov poľovníkov. Aj teraz sa mu prihodila čudná vec. Ktože už v živote videl takého bezočivého zajaca, ktorý by si sadol pred poľovníka? Bol

strana 237

to nezvyčajný prípad. Berci aj dal odpoveď sťaby poľovník. Honec poznamenal: "Strieľajte, pán doktor!". Berci zacielil na zviera, ale puška s obidvoma hlavňami zlyhala. Otvoril zbraň. Náboj v nej nebol. Avšak puzdro s nábojmi bolo plné kameňov. Urobili si žarty. Nasrdene sa díval na oblohu. Pravdepodobne nadával. Jeho spoločníci hovorili, že teraz "určite" by divú zver sklátil, ale "doma zabudol" svoje náboje.

A teraz náš návrh, v ktorom sa neusilujeme o nijaký "umelecký" preklad, ale naopak, naším cieľom je rešpektovať ekvivalenty v maďarčine na úrovni slov a slovných spojení (maďarský originál neuvádzame najmä z rozsahových dôvodov):

Vždy bol terčom žartov v poľovníckej spoločnosti. Aj teraz sa mu stala zvláštna vec. No videl už niekedy niekto takého bezočivého zajaca, čo by sa posadil pred poľovníka? Bol to nezvyčajný prípad. Berci aj zabudol, že je poľovník. Honec ho upozornil: "Strieľajte, pán doktor!". Berci zacielil na zviera, ale puška vypovedala poslušnosť na obe hlavne. Otvoril zbraň. Náboj v nej nebol. No puzdro s nábojmi bolo plné kameňov. Dostali ma. Nasrdene sa zadíval na oblohu. Asi nadával. Jeho spoločníci hovorili, že teraz by bol "určite" zvera zložil, len si "doma zabudol" muníciu.

Autor neuvádza, z akých prameňov vychádza pri zápise švédskej, holandskej a španielskej výslovnosti, prečo príslušné údaje takisto nemožno považovať za spoľahlivé. Ani tak však nevylučujeme, že napriek výhradám (tie uvádzame predovšetkým v záujme skvalitnenia textu v jeho prípadnom druhom vydaní) príručka L. Kučeru venovaná výslovnosti desiatich európskych jazykov poslúži pri výuke cudzích jazykov v jazykových školách, príp. gymnáziách. V tejto podobe nám však zatiaľ istý amaterizmus pri jej spracovaní bráni ju bez výhrad odporúčať čitateľom.

**Slavo Ondrejovič**

strana 238

SPYTOVALI STE SA

Dvetisíc či dvatisíc? — Š. Murga z Prešova: "Slovo dvetisíc je veľmi zaužívané a uvádza sa aj v gramatikách a slovníkoch. Tak je to aj v Krátkom slovníku slovenského jazyka na s. 94. Keď je slovo tisíc mužského rodu, prečo potom neplatí dvatisíc, ako sa to uvádza v Slovenskej gramatike od autorov E. Paulinyho — J. Ružičku — J. Štolca, v ktorej sa upozorňuje, že tisíce počítame takto: tisíc, dvatisíc atď."

Úvahy pisateľa listu o slove dvetisíc sú oprávnené. Slovo tisíc je mužského rodu, preto by sa dalo očakávať, že aj číslovka dva v spojení so slovom tisíc bude v mužskom rode. Napokon, ak sa číslovka dva používa v spojení s číslovkou tisíc samostatne, je v mužskom rode, pričom číslovka tisíc sa v takomto spojení správa ako akékoľvek podstatné meno, t. j. v spojení s číslovkami dva, tri, štyri je v nominatíve množného čísla a v spojení s číslovkami od päť vyššie je v genitíve množného čísla, teda dva tisíce, tri tisíce, štyri tisíce, päť tisícov, desať tisícov atď., podobne ako dva milióny, tri milióny, päť miliónov. V bežnej rečovej praxi sa však namiesto spojení typu dva tisíce, tri tisíce, päť tisícov zvyčajne používajú zmeravené tvary, ktoré sa píšu ako jedno slovo a v ktorých číslovka tisíc je nesklonná, napr. dvetisíc, tritisíc, štyritisíc, päťtisíc, desaťtisíc atď. Zmeravené tvary používame aj pri zložených číslovkách s druhou časťou sto: dvesto, tristo, štyristo, päťsto, šesťsto atď. No kým pri číslovke dvesto je aj formálna zhoda v rode medzi jednotlivými časťami zloženej číslovky, lebo číslovka sto je rovnako stredného rodu ako tvar dve, pri zloženej číslovke dvetisíc to tak nie je. Preto môžeme predpokladať, že tu pôsobila analógia s číslovkou dvesto (pozri o tom aj M. Marsinová: Dva tisíce, dvatisíc, dvetisíc? Slovenská reč, 15, 1949/50, s. 30).

Pozrime sa ešte, aký bol stav pri používaní číslovky dvetisíc (dvatisíc) v minulosti, resp. ako sa tento stav odrážal v jazykových príručkách. A. Bernolák v Slovenskej gramatike (Grammatica Slavica, 1790; porov. Gramatické dielo Antona Bernoláka, Bratislava 1964, s. 185) uvádza podo-

strana 239

bu dwe ťisíc, pričom ju píše ako dve slová. Rovnako podobu dve ťisíc uvádza aj Ľ. Štúr v Nauke reči slovenskej (1846, s. 88). J. Damborský vo svojej Slovenskej mluvnici so zvláštnym zreteľom na pravopis (Nitra 1921, s. 78—79) uvádza iba podobu dvetisíc. Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1931, 1940, 1949 zasa uvádzajú iba tvar dva tisíce (písaný osobitne), no Pravidlá slovenského pravopisu od r. 1953 už uvádzajú iba podobu dvetisíc. Podobu dvetisíc uvádza aj Slovník slovenského jazyka (1. zv. 1959) a Krátky slovník slovenského jazyka (1. vyd. 1987). Ako z tohto stručného prehľadu vidno, podoba číslovky dvetisíc (pravda, pôvodne písaná ako dve slová) je v slovenčine stará už vyše dvesto rokov.

Možno ešte spomenúť, že na východnom Slovensku, odkiaľ je aj pisateľ listu, t. j. vo východoslovenských nárečiach, je nielen tvar dvatisíc, ale aj tvar dvasto. V týchto nárečiach sa totiž tvar dva používa vo všetkých troch rodoch, teda aj v mužskom rode (a to aj pri životných podstatných menách), aj v ženskom rode, aj v strednom rode (porov. dva chlopi, dva kolače, dva ženi, dva dzecka).

Na záver: Súčasná kodifikácia podoby dvetisíc je jednotná vo všetkých novších kodifikačných príručkách, uvádza sa aj v gramatických príručkách (okrem spomínanej Slovenskej gramatiky od E. Paulinyho — J. Ružičku — J. Štolca; porov. napr. 4. vydanie z roku 1964) a učebniciach, odzrkadľuje súčasný stav v spisovných rečových prejavoch, preto ju netreba meniť.

**Matej Považaj**

I to ešte zo zprávy Pražských novín ľahko sa zavierať dá, že Tatrín by bol náchylný býval k prijatiu češtiny a len že dajedni lebo dajeden ho od toho odviedol. Keď ale to chcete vedieť, teda povedať vám musím, že jeden jedinký list prišiel Tatrínu za češtinu a ten sa na hlasnú všeobecnú žiadosť na stranu odložil. A také chýriky, že sa už teraz do Slovenských novín budú prijímať články vo všetkých podrečiach slovenských písané, nech si verí pražský Náca, ktorému ony výborne pristoja. Ale už dosť rečí o Nácových podskokoch a zlosti! Dobrej vôle má tá šepleta dosť škodiť druhým a robiť rozbroje medzi nami, medzitým máme pevnú nádeju, že prv-pozdejšie v hanbe ostane takáto ľahko- a zlomyseľná kalika!

Ľ. Štúr: K odohnaniu ovadov, s. 150 *.

strana 240

Z NOVÝCH VÝRAZOV

antigayský [-t- -gej-/-gaj-] príd. (gr. + angl.) zameraný, vystupujúci proti homosexuálnym mužom: naklonený podporovať antigayské skupiny (tlač)

Prídavné meno antigayský je zložené z gréckej predpony anti- s významom "proti", z anglického slova gay (homosexuál; pozri heslo gay) a prípony -ský. V slovenčine sa výslovnosť slova gay prispôsobila jeho pravopisnej podobe [-gaj-].

comeback [kambek] gen. -u, lok. -u, muž. (angl.), slang. návrat k profesionálnej umeleckej alebo športovej činnosti: Už-už sme sa išli radovať z comebacku Hefkovej, i keď sme o jej probléme ešte takmer nič nevedeli... (tlač)

Slovo comeback sa pôvodne používalo v modernej hudbe a postupne sa rozšírilo aj do iných oblastí — umeleckej, športovej či politickej.

dirigizmus [d-] gen. -mu, muž. (lat.) centrálne direktívny systém riadenia: Pritom v tom nikto nevidí štátny dirigizmus. (tlač)

Slovo dirigizmus súvisí s latinským slovom dirigo = usmerňovať, riadiť.

gay [gej/gaj] gen. -a, mn. č. -ovia, muž. (angl.) homosexuál: ukončenie diskriminácie gayov a lesbičiek (tlač)

Slovo gay je francúzskeho pôvodu (gai) a znamená "veselý, živý". V angličtine funguje aj ako slangové slovo s významom "teplý, homosexuál". V slovenčine sa jeho slangovosť stráca a slovo gay dostáva neutrálny ráz.

implantovať nedok. i dok. (lat.), nové v prenesenom význame preniesť, vniesť: Ich hodnotové orientácie sa nemohli vyvíjať správnym smerom, veď

strana 241

namiesto ich hodnôt im boli implantované cudzie spoločenské modely. (tlač)

Sloveso implantovať sa ako odborný výraz používa v biológii a medicíne; tu znamená chirurgické prenášanie tkaniva, bunky a pod. na iné miesto, ale aj zavádzanie nejakej náhradnej časti, napr. srdcovej chlopne, do organizmu. Na základe tohto sémantického príznaku sa slovo implantovať začína používať aj v prenesenom význame "vnášať, prenášať niečo (napr. určité idey, názory a pod.)".

konkurencieschopnosť gen. -ti, žen. schopnosť konkurovať: Vláda nielen verbálne dbá o vhodnú štrukturalizáciu a konkurencieschopnosť svojej krajiny. (tlač)

Neologizmus konkurencieschopnosť dopĺňa rad zložených slov s druhou časťou schopnosť (napr. akcieschopnosť, bojaschopnosť, uznášaniaschopnosť), ktorými sa vyjadruje schopnosť konať to, čo sa označuje prvou časťou zloženiny.

kupónka gen. -y, mn. č. gen. -nok, žen., hovor. kupónová privatizácia: Sociálnodemokratická strana Slovenska požadovala ako minimum vloženého majetku do kupónky objem 80 mld. Sk. (tlač)

Slovo kupónka je jednoslovné príznakové (hovorové) pomenovanie utvorené univerbizáciou spojenia kupónová privatizácia, a to pomocou prípony -ka.

migrant gen.-a, muž. (lat.) kto migruje, mení miesto svojho pobytu: Polícia zadržala prevádzača migrantov. (tlač)

Slovo migrant sa používa aj ako úzko odborný chemický termín vo význame "prechádzajúca zložka". V súčasnosti sa začalo toto slovo používať na pomenovanie osoby, ktorá mení miesto pobytu bez toho, že by sa vyjadrila okolnosť, či na určité územie prichádza alebo z neho odchádza. Slovo migrant sa zaraďuje do skupiny pomenovaní emigrant, imigrant, ktoré toto smerovanie presne vyjadrujú.

neférový príd. (angl.), hovor. nečestný, nepoctivý: Spôsoby kontroly a vymáhania poplatkov za používanie telefónov sú prinajmenšom neférové. (tlač)

strana 242

Slovo neférový je opozitum (slovo majúce opačný význam) slova férový, ktoré je odvodené z anglického slova fair [výsl. fér] s významom "čestný, slušný, spravodlivý". V slovenčine sa slovo fair začalo používať v pôvodnej pravopisnej podobe vo funkcii prídavného mena i príslovky. Popri pôvodnej nesklonnej podobe prídavného mena sa začala uplatňovať aj zdomácnená podoba s adjektívnou príponou -ový fairový (napr. fairový človek) a od nej príponou -o utvorená príslovka fairovo (napr. správať sa, zachovať sa fairovo). Výsledkom ďalšieho procesu zdomácňovania sú fonetické podoby fér, férový, férovo. Slová fér, férový, férovo a ich opozitné podoby majú príznak hovorovosti.

odopierač gen. -a, muž., okaz.: Občania navrhujú zriadiť komisie, ktoré by skúmali príčiny odopieračov nástupu vojenskej služby. (rozhlas)

Slovo odopierač možno zaradiť k podstatným menám odvodeným od slovies pomocou prípony -č pomenúvajúcim osoby, ktoré sú nositeľmi istej vlastnosti. Jeho významový príznak sa napĺňa v konkrétnom spojení, v našej ukážke v spojení odopierač nástupu vojenskej služby. Ide tu o konkretizáciu významu nezhodným prívlastkom. Slovo odopierač hodnotíme ako okazionalizmus, t. j. slovo vyskytujúce sa v reči ojedinele, príležitostne.

posttotalitný príd. (lat.) existujúci po páde totalitného systému; nadväzujúci na toto obdobie niektorými prežívajúcimi negatívnymi črtami: Pre posttotalitného občana je charakteristické nielen málo rozvinuté právne vedomie, ale aj málo poznatkov o tom, čo je zdrojom práva, čo je podstatou civilizácie, ústavnej demokracie a čo sú zásady občianskej kultúry. (tlač)

Slovo posttotalitný sa začalo používať na označenie obdobia po páde komunistického režimu v štátoch strednej a východnej Európy, ale aj na označenie pretrvávajúcich negatívnych javov charakteristických pre toto obdobie. Rozšírilo produktívny rad zložených slov s latinskou časťou post- s významom "po".

rodinný príd. v spojení rodinné striebro, nové ako publ. expr. s významom dedičný majetok štátu: Verejnosti sa podsúva zdanie, že štát občana chráni pred výpredajom "rodinného striebra". (tlač)

strana 243

Spojenie rodinné striebro je obrazné (metonymické) pomenovanie základného majetku v štáte s istou hodnotou a tradíciou. Toto pomenovanie sa začalo používať v súvislosti s privatizáciou. Tak ako pre rodinu predstavovalo istú stálu hodnotu vlastníctvo strieborných predmetov a šperkov, ktoré sa dedili, v spoločnosti sa presadzuje názor, že výnosné podniky s menom a dlhou tradíciou by mali ostať v rukách domáceho vlastníka. V podobnom význame ako výraz rodinné striebro je zaužívané spojenie rodinné zlato (zlato malo pre rodinu v časoch núdze hodnotu zálohy a zároveň aj dedičnú hodnotu).

špinavý príd., nové v spojení špinavé peniaze, publ. peniaze získané nečestným spôsobom (napr. z trestnej činnosti): majú im na to poslúžiť špinavé peniaze zo zahraničia (tlač)

Výraz špinavé peniaze sa často používa v obraznom spojení pranie špinavých peňazí, čím sa myslí prevádzanie nelegálne získaných peňazí do legálneho obehu (s úmyslom zastrieť ich nezákonný pôvod).

**Silvia Duchková**

A naostatok ešte redaktorovi Pražských novín to radíme, aby, keď bude chcieť mať dopisy zo Slovenska, zase sem poslal cestovateľov a svojich vyzvedačov, ktorí sa i do súkromností života slovenského zastarajú, a čo tuto vyzvedeli, to v potváraninách obecenstvu českému predložia. Ako lasice sú do očí tí ľudia a krem očí špintajú, ohovárajú, urážajú. Naše ale obecenstvo bude ich už vedieť ako prijať, vieme už, čo to k nám za ľudia dakedy dochodia. Redaktor Pražských novín bude si zase môcť ich zprávy do dopisov zo Slovenska prevliekať, čarbať a búchať, sotva sa im ale tak ako teraz poteší.

Ľ. Štúr: K odohnaniu ovadov, s. 150 *.

strana 244

Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK

Nezanedbávajme mäkké ľ!

**JÁN KAČALA**

Ako je všeobecne známe, mäkké ľ sa v spisovnej slovenčine vyslovuje nielen vtedy, keď sa zapisuje osobitným písmenom, lež aj v takých prípadoch, keď za ním nasleduje tzv. mäkká alebo predná samohláska e, i, ako aj dvojhlásky ia, ie, iu. Podľa toho ako mäkkú vyslovujeme slabiku le aj v slovách Tále a rifle. V jazykovej praxi sme si všimli, že sa práve pri tvaroch, prípadne odvodených výrazoch súvisiacich so slovami Tále a rifle hláska mäkké ľ zanedbáva, a to vo výslovnosti aj v písme. A tak sa možno stretnúť s podobami na Táloch, prípadne riflový, kde sa obchádza ten jazykový fakt, že v základoch slov Táľ- a rifľ- ide o mäkké ľ. Jazyková skutočnosť je však taká, že mäkké ľ sa v tvaroch, príp. odvodeninách s týmito základmi zachováva bez ohľadu na to, či sa v písme zapisuje alebo nie. Preto sú správne napr. tvary na Táľoch, vracať sa z Táľov, ako aj tvary v rifliach, rifliam, s rifľami. Mäkké ľ sa zachováva aj v odvodených slovách so základom Táľ-, rifľ-, napr. táľsky hotel, rifľová látka alebo rifľovina.

Zanedbávanie mäkkého ľ v spomínaných tvaroch a odvodených slovách si vieme vysvetliť tým, že v základných tvaroch Tále, rifle sa hláska ľ nevyznačuje v písme mäkčeňom, a tak sa neupevňuje v povedomí niektorých používateľov ako mäkká, lež ako tvrdá. Nedajme sa však pomýliť. Jazykový systém slovenčiny funguje neomylne. Mäkké ľ zo základu uvedených slov sa nestráca ani v ich tvaroch, prípadne v odvodených slovách.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 8. 7. 1994)

strana 245

Päť celých päť desatín

**MATEJ POVAŽAJ**

Pri sledovaní rozličných jazykových prejavov si môžeme všimnúť, že mnohým používateľom jazyka robí ťažkosti správne používanie čísloviek a pri nich stojacich podstatných a prídavných mien, no najmä zlomkových výrazov. Aj nedávno sme počuli takéto vyjadrenie: päť celá päť desatín percenta. V tomto vyjadrení sa v chybnom tvare použilo prídavné meno celý. Citované vyjadrenie malo správne znieť: päť celých päť desatín percenta. Povieme si, prečo to má byť tak.

V slovenčine platí všeobecná zásada, že meno počítaného predmetu pri číslovke jeden je v nominatíve jednotného čísla, jeden pohár, jedna koruna, pri číslovkách dva, tri, štyri je v nominatíve množného čísla, dva rožky, tri knihy, a pri číslovkách od päť vyššie je v genitíve množného čísla, päť bodov, dvadsať stupňov. To isté platí aj vtedy, ak číslovku spájame s prídavným menom celý, ktoré nám vlastne zastupuje spojenie celá jednotka. A tak hovoríme jedna celá jedna desatina, dve celé dve desatiny, tri celé tri desatiny, štyri celé štyri desatiny, ale už päť celých päť desatín, desať celých šesť desatín, sto celých osem desatín, dvestopäťdesiatdva celých deväť desatín. Rovnako v genitíve množného čísla je prídavné meno celý aj po číslovke nula, teda nula celých sedem desatín, rovnako ako nula stupňov, nula bodov. Používanie tvaru celá po inej číslovke ako jedna, teda v podobe nula celá tri desatiny, sedem celá dve desatiny, je chybné. Správne je iba nula celých tri desatiny, päť celých šesť desatín, sedem celých deväť desatín.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 15. 7. 1994)

strana 246

Rád — radi a rady

**JOZEF JACKO**

V jednom týždenníku sme si prečítali túto vetu: Babky si radi posedia a spomínajú... V slove radi bolo na konci i, ktoré ovplyvňuje výslovnosť predchádzajúcej spoluhlásky. Prídavné meno rád má iba tvary pre nominatív jednotného čísla. Sú to tvary ako pri zámene 3. osoby on: on — rád, ona — rada, ono — rado, oni — radi, ony — rady. Prídavné meno rád má osobitné postavenie, lebo sa nepoužíva ako prívlastok, ale v prísudku a ako príslovkové určenie. V obidvoch vetnočlenských funkciách sa prídavné meno rád musí v rode a čísle zhodovať s podmetom vety. V prísudku sa prídavné meno rád používa vo význame "mať radosť, tešiť sa". Chlapec je rád, že budú prázdniny. Chlapci sú radi, že budú prázdniny. Žena je rada, že si našla prácu. Ženy sú rady, že si našli prácu. Dieťa je rado, že vie čítať. Deti sú rady, že vedia čítať. Vo funkcii príslovkového určenia má prídavné meno rád taký význam ako výrazy s obľubou, s ochotou, s chuťou, s potešením: Chlapec rád spieva. Chlapci radi spievajú. Žena rada varí. Ženy rady varia. Dieťa sa rado hrá. Deti sa rady hrajú.

V množom čísle má slovo rád tvar radi, ktorý sa píše s mäkkým i a vyslovuje so spoluhláskou ď, keď podmetom vety je životné podstatné meno mužského rodu, napr.: Učitelia radi pomôžu. Ináč je vždy tvar rady, ktorý sa píše s tvrdým y a vyslovuje so spoluhláskou d. Napr.: Ženy rady tancujú. Deti sa rady hrajú. Aj vo vete Babky si rady posedia a spomínajú... bolo treba napísať prídavné meno rady s tvrdým y, lebo podmetom vety je podstatné meno ženského rodu babky.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 19. 7. 1994)

strana 247

Ku podivu?

**IVAN MASÁR**

Z času na čas sa stretáme s výčitkou, že v poradenskej činnosti sa veľa kritickej pozornosti venuje bohemizmom. Pri takomto vyčítavom postoji sa však neberie do úvahy to, že počet kritických poznámok je priamo úmerný výskytu bohemizmov. Vari možno bez nápravy obísť novinovú vetu: Koža tam bola ku podivu hladká, keď častica ku podivu trčí z nej ako neslovenský, resp. nespisovný výraz? V uvedenej vete mala byť namiesto častice ku podivu slovenská častica napočudovanie alebo napodiv.

Keby takýchto prípadov bolo niekoľko, azda by sa mohli obísť mlčaním. Situácia je však taká, že ich je veľa a neprestajne pribúdajú nové. Nejeden slovenský publicista vari ani nevie, že povedzme slová spústa, ovšem, liknavý, ješitný, doprovod, sústo, kľudný, dopis sú bohemizmy a už vonkoncom nevie, aké sú ich slovenské náprotivky.

Kritikom kritiky bohemizmov chceme položiť otázku: Našiel by sa český novinár, ktorý by použil napr. počeštené slovo "marněmyslný" namiesto českého adjektíva ješitný? Sotva. Naproti tomu nejeden slovenský novinár bez zábran použije adjektívum ješitný, lebo jednoducho nevie, že to nie je slovenské slovo.

Našu poznámku uzatvárame výzvou slovenským publicistom, aby si brali príklad od českých kolegov, ktorí vedia presne posúdiť, čo je a čo nie je české slovo. Za ich chvályhodnou praxou nie je nič protislovenské. Rovnako nie je nič protičeské v požiadavke vedieť rozlišovať slovnú zásobu našich blízkych jazykov.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 22. 7. 1994)

strana 248

S príncípmi a dokumentmi

**MÁRIA PISÁRČIKOVÁ**

Stáva sa, že pri niektorých tvaroch slov pri skloňovaní robia chybu aj profesionáli slova. Býva to vtedy, keď si dosť neuvedomujeme, že istá pádová prípona môže mať dve podoby, ale každá z nich sa viaže na iné podmienky. Príkladom na chybné použitie tvarov je inštrumentál pri podstatných menách mužského rodu.

Stretli sme sa s takýmito vyjadreniami: hranice určené medzinárodnými dokumentami, ďalej: s princípami demokracie sa to nezlučuje, alebo: nastala zrážka s policajtami. Pozorné ucho a dobré jazykové vedomie zachytili, že chybne tu odzneli tvary s dokumetami, s princípami, s policajtami. Vo všetkých prípadoch namiesto pádovej prípony -ami patrí prípona -mi: s dokumentmi, s princípmi, s policajtmi. Zásady používania prípon -mi a -ami v inštrumentáli pri mužských podstatných menách vzoru chlap, dub a stroj nie sú príliš zložité. Základná je prípona -mi a prípona -ami sa uplatňuje iba vtedy, keď sa kmeň končí na takú hlásku alebo skupinu hlások, že sa základná prípona -mi nedá vo výslovnosti ľahko uplatniť. Je to vtedy, keď sa kmeň končí na spoluhlásku m — preto vravíme strom — stromami, moslim — moslimami: inokedy sa kmeň končí na dve tzv. šumové spoluhlásky: prst — prstami, plášť — plášťami. Napokon sa prípona -ami používa pri slovách s pohyblivými samohláskami: svedok — svedkami, kŕdeľ — kŕdľami. Preto si zapamätajme, že všade inde pri mužských menách patrí v inštrumentáli prípona -mi: s dokumentmi, s príncípmi, s policajtmi.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 5. 8. 1994)

strana 249

Tvorivá dielňa a wokshop

**JÁN KAČALA**

Ešte donedávna sme sa v našich prostriedkoch hromadnej informácie veľmi často stretali s vyjadreniami typu pripraviť, zorganizovať, naplánovať workshop. Zo slova anglického pôvodu bolo však málokomu jasné, čo to workshop vôbec je. S týmto cudzím výrazom sa síce možno stretnúť aj dnes, ale cenné je, že už sa našiel jeho domáci náprotivok a ten vo výskyte začína dokonca prevažovať. Týmto domácim náprotivkom je spojenie tvorivá dielňa, ktoré je neporovnateľne zrozumiteľnejšie a jasnejšie. Slovo dielňa síce v prvom rade navodzuje predstavu, akoby v tvorivej dielni šlo o remeselnícku alebo výrobnú činnosť, ale táto súvislosť nie je v našom jazyku výlučná. Len si spomeňme, že o dielni vravíme aj pri výtvarných alebo slovesných či dramatických umelcoch. Potvrdzujú nám to také vyjadrenia ako výtvarné dielo pochádza z dielne toho a toho umelca alebo film je z tvorivej dielne režiséra xy. Ukazuje sa teda, že nové terminologické spojenie tvorivá dielňa sa opiera o dobré domáce zdroje a je v súlade s významovými zákonitosťami platnými v našom jazyku. Výstižne a presne pomenúva odbornú akciu praktického diskusného rázu konanú v rámci väčšieho podujatia, napr. vedeckej či odbornej konferencie a podobne. Za vynájdenie spojenia tvorivá dielňa ako domáceho slovenského náprotivku cudzieho pomenovania workshop sa žiada našich publicistov pochváliť. Aj tento príklad ukazuje, že jazyk je tvorivý nástroj, ktorý sa vynájde v každej situácii, len potrebuje dobrého majstra či majiteľa.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 9. 8. 1994)

strana 250

Gól strieľal Dubovský

**MATEJ POVAŽAJ**

V ostatnom čase sa v športovom spravodajstve našich masovokomunikačných prostriedkov častejšie stretáme s vyjadreniami typu gól strieľal Dubovský, góly Slovana strieľali Faktor a Nigro. Viacerí poslucháči nás požiadali o zaujatie stanoviska k takýmto vyjadreniam. A tu je naše stanovisko.

Je všeobecne známe, že v slovenčine máme nedokonavé a dokonavé slovesá. Nedokonavé slovesá pomenúvajú prebiehajúci, neohraničený, neuzavretý dej, napr. písať, kresliť, spievať, skákať, strieľať. Dokonavé slovesá pomenúvajú ohraničený, uzavretý dej, napr. napísať, nakresliť, zaspievať, skočiť, streliť. Ak povieme, čítali sme knihu, z tejto informácie sa ešte nedozvieme, či sme knihu aj dočítali do konca. Sloveso čítať je nedokonavé. Ak však povieme, prečítali sme knihu, tu sa už jednoznačne hovorí, že knihu sme dočítali do konca. Sloveso prečítať je dokonavé. Nedokonavé sloveso možno použiť aj na vyjadrenie uzavretého, zavŕšeného deja, lež nie je to základný prostriedok na vyjadrenie takéhoto deja. Mohli by sme povedať, že na vyjadrenie dokonavého deja je to príznakový prostriedok. Príznakové prostriedky by sa však mali používať uvážene, funkčne, a nie nadužívať. Pozrime sa teraz na naše východiskové spojenia gól strieľal Dubovský, góly strieľali Faktor a Nigro. Strelenie gólu je zavŕšenou, uzavretou činnosťou. A ako sme povedali základným prostriedkom na vyjadrenie dokonavého deja je dokonavé sloveso. Preto aj v športovom spravodajstve je vhodné na vyjadrenie dokonavého deja uprednostňovať dokonavé sloveso streliť, teda gól strelili Dubovský, góly strelili Faktor a Nigro.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 16. 8. 1994)

strana 251

Tatra kupón fond?

**JÁN HORECKÝ**

Už na prvý pohľad je výraz Tatra kupón fond, na ktorý dnes chceme upriamiť pozornosť, veľmi nezvyčajný. Pochopíme síce, že ide o fond v rámci privatizácie patriaci Tatra banke, ale ani tak sa nezbavíme dojmu, že poradie slov v tomto spojení odráža nie slovenskú pomenovaciu podobu, ale podobu prevzatú z iného jazyka. V našom prípade z angličtiny. Prečo vzniká takýto dojem? Nuž predovšetkým preto, že ako prívlastok, ako bližšie určenie nejakého pojmu vyjadreného podstatným menom zvyčajne používame prídavné meno. Preto ak chceme vyjadriť, že istý fond sa týka kupónov, musíme utvoriť spojenie kupónový fond. Presne tak ako napríklad úverová banka, životná poistka, daňový úrad, vodná priehrada, výrobný závod. V krajnom prípade by sme mohli utvoriť umelé zložené slovo takého typu, ako je povedzme sporožíro, prípadne aj sporofond. Ale to len vtedy, keď v prvej časti takéhoto umelého názvu funguje jednoslabičné alebo častejšie dvojslabičné slovo. To je práve prípad slova sporofond alebo slov genofond, eurotunel, eurocentrizmus.

Pravda, spod pravidelného spôsobu tvorenia sa vymyká aj názov Tatra banka. Aj tu má byť normálna podoba banka Tatra, banka Slovakia a pod. Ak aj pripúšťame tradičný názov Tatra banka, v názve kupónového fondu už takúto podobu nemôžeme odporúčať. Mala by tu byť podoba kupónový fond Tatra banky.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 23. 8. 1994)

strana 252

PREČÍTALI SME SI

Čakám na jazykový zákon

Ľutujem našich jazykovedcov, brániacich čistotu slovenčiny. Hoci neraz vyvíjajú priam sizyfovské úsilie, zdá sa, že bojujú so sedemhlavým drakom.

Stačí, ak si zapnete televízor, rozhlasový prijímač alebo sa začítate do novín. Nájdete v nich prehreškov proti spisovnému jazyku, koľko len chcete. Ponúkam zopár čerstvých príkladov: "Bolkanie" (bol ste) redaktora Smeny v Press klube, negovanie pravidla o prechyľovaní cudzích ženských priezvisk v denníku Nový čas, ale aj v relácii Magazín mladých, absencia slova sivý v kriminálnych pátracích reláciách a, samozrejme, v reklamách (tam je všetko iba šedé) a podobne.

Verejnosť nielenže si postupne osvojila veľké množstvo neslovenských slov a väzieb, ale (čo je horšie) stratila obrannú schopnosť rozlišovať medzi slovenským a neslovenským. Výrazy, ako: bol ste, bola ste, za prvé, za druhé, razítka, do budúcna, postavte sa do rady, používajú nielen obyčajní občania, ale neraz aj politici. V obchodoch sa lístky či tovar držia, porady sa veselo zahajujú, slovo ovšem prosto slúži každému a štafeta nezáujmu o rodný jazyk sa ďalej "predáva". Už sa objavilo aj čudesné ničmenej... Je ozaj najvyšší čas prijať zákon o štátnom jazyku aj s možnosťou sankcií. Ak futbalista či hokejista urobí priestupok, musí rátať s dôsledkami. To isté sa môže stať motoristovi, ak si neváži pravidlá cestnej premávky. Prečo by teda naše verejné masovokomunikačné prostriedky mali byť výnimkou? Závažné a opakované jazykové prehrešky verejne vystupujúcich hercov, redaktorov, ba aj politikov by poľahky mohol monitorovať, povedzme, Jazykovedný ústav SAV — a pokuty by mohli plynúť do jeho viac ako striedmeho rozpočtu. A čo tak aspoň zaviesť jazykové okienko v televízii?

**Dr. Ivan Pišút, CSc.**, Bratislava

(Slovenská Republika, 25. 1. 1995)

strana 253

Ad: Spory o názvy a mená

Skúste sa poslovenčiť!

Počas mojej dlhoročnej novinárskej praxe som sa stretol s mnohými občanmi, ktorí sú nositeľmi pomaďarčených alebo maďarských priezvisk (Nagy, Naď, Kiss, Kiš, Kovács, Medvegy...), ktoré boli ich predkom nanútené bez ich súhlasu. Rodičia ani ich starí rodičia nikdy po maďarsky nehovorili. Sám som žil na juhu a počas okupácie (1938—1945) mi bez opýtania na vysvedčenie a ďalšie doklady priezvisko pomaďarčili bez môjho súhlasu. Nebol som sám.

Je teda najvyšší čas, aby bola vypracovaná a schválená vyhláška, ktorá by umožnila dobrovoľne si poslovenčiť priezvisko bez akýchkoľvek komplikácií, bez problémov a veľmi rýchlo. Predtým treba urobiť vhodnú kampaň. Prečo, napríklad moja neter musí mať po manželovi maďarské priezvisko Szarka, keď jeho rodičia, starí rodičia a ďalší nikdy po maďarsky nehovorili. Takýchto príkladov je neúrekom.

Poslovenčenie maďarských priezvisk si vyžaduje administratívny zásah. Zainteresovaní by nemali platiť nijaké poplatky. Neobstojí tvrdenie, že občania trvajú na svojom priezvisku z tradície. Ženy si priezvisko zmenia bez mihnutia oka.

**Ladislav Zrubec**

(Slovenská Republika, 23. 2. 1995)

Ad: Skúste sa poslovenčiť!

Vrelo súhlasím

Áno, áno, áno! Vítam iniciatívu pána Zrubca! Nedajte zaspať tomuto nápadu! Je skutočne nelogické, aby Slováci zotrvávali pri nanútených maďarských priezviskách, a najmä je nelogické zaťažovať náš jazyk hláskami a dvojhláskami ktoré sa v slovenčine nevyskytujú (sz, cz, gy, ö, ő a pod.) a komplikujú komunikáciu. Ide teda o zjednodušenie písania aj

strana 254

vyslovovania. Slovák bežne vysloví ö vo svojom mene ako e, čo vedie k zbytočným nedorozumeniam.

Trochu ma mrzí, že sme si svoje právo na zmenu priezviska uvedomili iba ako dôsledok práv priznaných maďarským ženám. Lepšie neskoro ako nikdy! Verím, že naša vláda bude i v našom prípade ústretová.

**A. Czákyová**

(Slovenská Republika, 13. 3. 1995)

Kultúrnosť naša každodenná

Spôsob reči je obrazom ducha

Seneca

Našu úvahu o kultúrnosti vo vyjadrovaní sme chceli uviesť záznamom z debaty skupinky mladých ľudí (dievčat i chlapcov), ktorú sme si vypočuli čakajúc na autobus pred obchodným domom STRED. Ale verte-neverte, aj papier sa nám začal červenať pod záľahou tých oplzlostí. A pritom tí ľudia nenadávali, nekliali, ale viedli reč o celkom bežných záležitostiach. Prečo si potrebovali "vyšperkovať" svoj rozhovor toľkými vulgárnymi slovami? Azda si ani neuvedomovali, aké slová vypúšťali z úst. Tým horšie! Spätosť mezi duchovným obzorom človeka, jeho myslením a rečami jestvuje bez akýchkoľvek pochýb. Používanie vulgarizmov — či už v nadávkach, alebo "len tak mimochodom" — je prejavom hrubej nekultúrnosti človeka a v takých rozmeroch, ako sa to rozšírilo u nás, nemá vari v kultúrnom svete obdoby. Európa sa nám teda za takéto "vstupné" asi nepoďakuje.

Ťažiskom jazykovej kultúry je však ovládanie materinského jazyka, schopnosť kultivovane a správne sa vyjadrovať. Predpokladá to dostatočnú slovnú zásobu (aby sme sa nemuseli ondiať o tom onom), praktickú znalosť gramatiky (aby sme sa ani náhodou neopýtali suseda "Bol ste pri mamičky?"), správnu výslovnosť (aby sme si konečne uvedomili, že ľavica nie je lavica), jasnú a jednoznačnú štylizáciu (aby sme sa nemuseli sťažovať, že

strana 255

naše slová niekto "nesprávne interpretoval"). No a v písomnej forme pravopis. A platí pre prezidenta, pre ministra, poslanca, pre vysokoškolsky vzdelaného intelektuála, ako aj pre maturanta a pre každého občana, ktorý skončil aspoň základnú školu. Obzvlášť však pre profesionálov slova — teda pre hercov, publicistov, redaktorov, hlásateľov ap. Škoda, že práve tí sa v ostatnom čase tak málo starajú o čistotu a správnosť slovenského jazyka.

Ešte jeden nešvár sa nám tu rozmohol a silne narúša naše aj tak chabé jazykové povedomie. Nával zbytočných cudzích slov. Neraz celkom zbytočné (a navyše nesprávne napísané a nesprávne vyslovené) slová cudzieho pôvodu vytláčajú zaužívané a každému zrozumiteľné slovenské slová. Myslíme si nebodaj, že takto vyzeráme múdrejšie? Nie, iba smiešnejšie. Učiť sa a naučiť napr. po anglicky — to je naozaj veľmi múdra a potrebná vec. Prispeje k našej kultúrnosti. Ale vychytiť len tak zopár módnych slov a potom ich skomolene vyslovovať — nie, na to nám Európa nenaletí. Prispeje to skôr ku kultúrnej hanbe, nehovoriac už o tom, že v tejto súvislosti by vari nezaškodilo začrieť aspoň trochu do vlastnej národnej hrdosti. Existuje ešte? Cez ňu by sme mali vstupovať do kultúrneho sveta.

(Mesačník Zvolena 2/1995)

Strhávajú sa naši, bratia, i predrapujú si oči dlhým, hlbokým snom obtiahnuté a vyzerať začínajú na svet, na ktorom ešte svieti slnko božie, bo svietievalo ono po celé tie časy sna nášho na ňom, ale neosvecovalo nás, stával svet tak, ako stával v dávnych vekoch, ale neukazovali sme sa my na ňom a svet zas nevidel nás. Ako dlhospiaci, keď prebleskne očima a nanovo vidí svet, veselo sa ozve: tak vyletel aj z pŕs rodiny našej hlas, hlas potešenia, že sa zase zítala so svetom, že sa zase nachádza pod slnkom božím.

Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí, s. 25. *

strana 256

NAPÍSALI STE NÁM

Treba poznať jazyk aj reálie

Včera som zažil niekoľko šokov. Hneď ráno som sa v Národnej obrode (č. 27 z 2. 2. 1995) na šiestej strane dočítal, že "s pomocou dodatočných žiaroviek urýchľujú rast konope indického" (ŽIAROVKY NA MARIHUANU). Bola to agentúrna správa, nuž ťažko by sme už vypátrali, ktorý redaktor sa takto vyzná v konopiach a v slovenčine.

A ešte toho istého dňa slovenský komentátor francúzskeho televízneho dokumentu Naše storočie — Stratený raj vyslovil takúto múdrosť: Francúzi nakrútili voľáky film, ktorý "zneužilo ministerstvo propagandy Višiho vlády". Kým som si stihol zaznačiť túto perličku, ešte raz sa v komentári zopakovala Višiho vláda. Nie som expert na francúzske dejiny, ale domnievam sa, že reč bola o vláde z Vichy (Viši), nie o Višiho vláde.

Keď k tomu prirátam "kvalifikované" tvrdenie nášho regionálneho Vpredu, že arcibiskup ev. a. v. cirkvi vysviacal v Krupine novokňazov a ďalší podarený preklad v titulkoch nemeckého filmu Grófkin pohreb (opäť v televízii), kde si prekladateľ plietol biskupa s vojenským zásobovačom a sústavne uvádzal cirkevného nadriadeného ako superintendant namiesto superintendent, musím sa veľmi naliehavo opýtať, začo vlastne platíme tých ľudí — profesionálov slova? Ide o neznalosť jazyka? Alebo o neznalosť reálií? Domnievam sa, že o jedno i o druhé, najmä však o nezodpovednosť v práci (veľmi zodpovednej), o istý druh chvastúnstva (ja všetko viem, načo sú mi slovníky a podobné nezmysly), o "budozdančinu" (výraz z hry J. Soloviča) — budiť zdanie múdrosti, neomylnosti, nadradenosti a dôležitosti. — Premietnime si toto všetko do politickej roviny. Koľko zla už narobili práve takíto publicisti. Nie preto, že kritizovali vládu (nezáleží na tom, ktorú), ale pre nezodpovedný prístup k veci, pre neznalosť problematiky, ku ktorej sa vyjadrujú, pre svoj pocit bohurovnosti. Česť — žiaľ, iba nemnohým — výnimkám!

Prepáčte, že som sa takto rozrečnil. Ale voľakomu to povedať musím. Pokúsil som sa to povedať aj priamo im, ale harcovníci za demokratickú pluralitu názorov takéto názory jednoducho neuznávajú.

**Juraj Pertzian**, Zvolen