.. contents:: `Obsah` **strana 129** Rozvoj významu v slovnej zásobe. Prídavné meno účelový ====================================================== \**JÁN KAČALA** Pribúdanie nových významov v slovnej zásobe patrí medzi najcharakteristickejšie znaky rozvoja súčasnej slovnej zásoby. Dôležité je, že je to jeden z prejavov procesu rozvoja domácich jazykových prostriedkov a svedčí o životaschopnosti jazyka a o neprestajnom uspokojovaní vyjadrovacích potrieb používateľov jazyka. Ako príklady uvedieme tu aspoň tri typické procesy pribúdania nových významových jednotiek. Napríklad výraz dodávka je všeobecne známy v dejovom význame "dodávanie", ako to ukazujú povedzme spojenia dodávka teplej vody, dodávka tovarov dennej potreby, pravidelná dodávka pitnej vody. Tento dejový význam sa stal východiskom vzniku nového, dnes už všeobecne rozšíreného významu "dodávkové motorivé vozidlo", ktorý poznáme zo spojení malá dodávka, prišla dodávka, chodiť s dodávkou atď. Tu sa abstraktný dejový význam nahradil konkrétnym významom nástrojovej povahy: dodávkové vozidlo značí totiž prostriedok dodávania. Proces významovej konkretizácie abstraktného pomenovania je dobre známy aj z iných podobných príkladov; povedzme podstatné meno ochorenie takisto označuje dej (t. j. upadnutie do choroby), ktorý je bezprostredne spojený s východiskovým slovesom ochorieť. No v súčasnosti sa podstatné meno ochorenie bežne používa aj vo význame "choroba"; dosvedčujú to spojenia ako infekčné ochorenie, ochorenie si vyžiada kratšiu liečbu, dostať sa z ochorenia a pod. V týchto ------- **strana 130** spojeniach sa význam deja nahradil významom výsledku deja, lebo choroba je výsledkom ochorenia. Napokon uvedieme ešte jeden príklad konkretizácie všeobecného významu vlastnosti: podstatné meno pozornosť všetci dobre poznáme ako označenie vlastnosti pripisovanej tomu, kto je pozorný. Pozornosť môže byť stála či vysoká, môže ochabovať alebo klesať a pod. Dnes však mnohí z nás aj dávajú či prijímajú pozornosti — a tu už nejde o rozdávanie či prijímanie vlastnosti, lež o darčeky či dary: práve taký význam má slovo pozornosť v spojeniach so spomenutými slovesami dávať a prijímať, ale aj v takých prípadoch ako milá pozornosť, lacná či drahá pozornosť, kvety ako pozornosť a pod. Tu sa abstraktný význam vlastnosti nahrádza konkrétnym významom veci ako prejavu pozornosti. Veľmi presvedčivým dokladom toho, že pri tomto odvodenom význame ide o vec či veci, ktoré môžeme počítať, je to, že podstatné meno pozornosť tu nadobúda aj kategóriu množného čísla. Nové významy v súčasnej spisovnej slovenčine pribúdajú nielen pri podstatných menách, lež aj pri prídavných menách, slovesách, príslovkách, číslovkách i zámenách. Tento poznatok budeme ilustrovať na prídavnom mene účelový. Súčasné výkladové slovníky slovenčiny toto slovo zachytávajú iba vo vlastnom vzťahovom význame, ktorý bezprostredne nadväzuje na východiskové podstatné meno účel. Ide tu o odborný význam prídavného mena účelový, známy napríklad z takých spojení ako účelový fond predsedu vlády, účelová rezerva vlády, účelová publikácia ministerstva, účelové zariadenie štátneho podniku, účelový vklad v banke, účelová pôžička, účelová dávka poistencom, účelová investícia atď. Tento význam prídavného mena účelový by sme mohli vystihnúť opisom "vymedzený, viazaný príslušným, určeným účelom". Je to význam, s ktorým sa neviaže nijaké záporné ani kladné hodnotenie, z tohto hľadiska ho teda môžeme pokladať za neutrálny, bezpríznakový. Bezpochyby novým javom v našej slovnej zásobe je používanie prídavného mena účelový v takých spojeniach, ako sú účelová informácia, účelový výrok, účelový výklad dejín, účelová interpretácia istého faktu, účelové vyjadrenie, účelové priateľstvo, účelové manželstvo, účelové bratstvo v politike a viaceré ďalšie. Podstatné mená tejto druhej skupiny nemožno bez zmeny významu daného spojenia zameniť podstatnými menami z prvej skupiny, a tak možno jednoznačne usúdiť, že v spojeniach druhej ------- **strana 131** skupiny máme pred sebou iný, nový význam prídavného mena účelový. Mohli by sme ho vystihnúť opisom "ktorý signalizuje rozdiel, nezhodu medzi tvrdením a skutočnosťou, vyzdvihovaním iba niektorých javov, ktorý signalizuje rozdiel medzi prejavovaním sa a zmýšľaním a sleduje osobný či skupinový prospech"; za synonymá prídavného mena účelový v danom význame možno pokladať výrazy falošný, nepravdivý, zavádzajúci, neúprimný, nečestný a pod. Z opisu významu, ako aj z uvedených rovnoznačných výrazov možno vyvodiť záver, že oproti prvému významu v tomto druhom máme pred sebou význam charakterizovaný záporným hodnotením skutočnosti, t. j. význam so záporným čiže nie neutrálnym príznakom. Dosvedčuje to významový rozbor hociktorého z uvedených spojení. Napríklad informácia charakterizovaná ako účelová rozhodne nie je v zhode so skutočnosťou, ináč by sa nepodávala ako účelová; a práve tým, že je účelová, je nepravdivá, falošná, klamná, vyslovená na zastretie skutočnosti alebo na predstavenie skutočnosti v inom ako pravdivom svetle. Rovnako aj priateľstvo označené ako účelové je nepravé, predstierané, falošné či hrané priateľstvo. V obidvoch prípadoch je zreteľné aj spomínané záporné hodnotenie pomenovaného javu. Opísaný nový význam prídavného mena účelový v slovenčine má svoj pôvod v reči politikov a iných verejne činných pracovníkov. Od nich sa dostalo do hromadných oznamovacích prostriedkov a cez ne aj do očí a uší tých používateľov spisovnej slovenčiny, ktorí tento význam prídavného mena účelový ešte nepoznali. Dnes možno tento význam pokladať už za všeobecne rozšírený a známy, takže je aktuálne aj jeho zachytenie a spracovanie vo výkladovom slovníku súčasnej spisovnej slovenčiny. Je to jeden z pamätníkov súčasného búrlivého obdobia vo vývine nášho národného spoločenstva po radikálnej zmene politických a spoločenských pomerov u nás po novembri 1989. Aj príklady, ktoré máme naporúdzi, sú napospol z reči politikov a publicistov. Uvedieme aspoň časť z nich: Zdá sa však, akoby jej učebnicové poučky dochádzali a čoraz častejšie siaha k vyjadreniam z kategórie účelových a vyslovene politických. (Tlač) — Groznyj chce Moskvu zdiskreditovať, preto používa účelové vyhlásenia. (Slovenský rozhlas) — U predstaviteľov vlády to neprekvapuje. Ale u prezidenta je takéto povrchné a účelové hodnotenie niekoľkomesačného pôsobenia dočasného kabinetu výsledkom politickej nevyzretosti, a teda zúže- ------- **strana 132** ného priezoru. (Tlač) — Účelový výklad, zavádzanie verejnosti jestvovalo celý čas, čo boli moravčíkovci vo vláde. (V. Mečiar) — Argumentácia predsedov opozičných strán je účelová tak ako vždy. (I. Gašparovič) — Takéto primitívne delenie, takéto účelové prerábanie dejín pôsobí voľky-nevoľky komicky, ako komédia plná omylov, ako dva prázdne buchy a tri kľavé šuchy. (V. Mináč) — Obviniť niekoho z "účelového, t. j. politického utajovania pravdy", čiže zo lži, na to treba mať argumenty. (J. Findra) Z porovnania opísaných dvoch významov prídavného mena účelový vidno, že medzi vlastným vzťahovým významom a odvodeným významom je dosť veľký rozdiel, mohli by sme povedať až významový skok. Z významového spektra vzťahového prídavného mena účelový sa v odvodenom význame nadväzuje iba na jeden z možných účelov či cieľov, totiž na prevrátenie či prekrútenie pravého účelu na nepravý a do významového centra sa stavia označenie vedome nepravdivého, falošného či klamného alebo zavádzajúceho postoja k veci alebo faktu. Z druhej strany zasa treba povedať, že takéto významové skoky nie sú vo významovom systéme jazyka nič výnimočné, lebo jazyk nás takými a podobnými vzťahmi medzi prvotným a druhotným významom vie prekvapiť aj častejšie. Na ukážku možno tu, pravdaže, len v náznaku, uviesť napríklad vzťah medzi pôvodným významom slova duša, ktorým rozumieme "vnútorný svet človeka, myseľ, ducha", a odvodeným významom "to, čo je obalené": v tomto význame má dušu aj koleso bicykla, aj lopta, aj kábel. Takýto významový vzťah vieme presne vedecky analyzovať a pomenovať, pri dorozumievaní nám vonkoncom nie je na prekážku, no jednako nás na prvý pohľad môže prekvapiť. Ak sme pôvodný význam slova účelový jednoznačne určili ako vzťahový, pri rozoberanom druhom význame už do popredia vystupuje aj prvok kvalifikácie, a tak tento typ významu možno označiť ako vzťahovo-kvalifikačný; podľa toho aj prídavné meno účelový budeme pokladať za vzťahovo-kvalifikačné, v ktorom popri vzťahových významových prvkoch sú zahrnuté aj kvalifikačné. Kvalifikačnosť rozoberaného významu prídavného mena účelový je tesne zviazaná s tým, čo chceme označiť ako melioratívnosť, t. j. zjemňujúci ráz tohto prídavného mena. Prídavné meno účelový, tak ako aj od neho odvodená príslovka účelovo a podstatné meno účelovosť sa v súčasnom jazyku stali módnym melioratívom čiže výrazom, ktorý zjemňujúcim ------- **strana 133** spôsobom označuje priveľmi jednoznačný význam "falošný, nepravdivý, lživý, klamný, zavádzajúci, neúprimný, nečestný, vypočítavý". Tieto výrazy totiž pomenúvajú daný obsah veľmi jednoznačne, zrozumiteľne a takpovediac rukolapne, takže prídavné meno účelový značí zmiernenie, zjemnenie tejto jednoznačnosti. Môžeme si to opätovne vysvetliť našimi novými pomermi, v ktorých sme zahrnutí neobyčajným množstvom informácií, a to vo veľkej miere práve nepríjemnými, zápornými, a doslova pred očami či ušami verejnosti sa odohráva tvrdý politický boj predstaviteľov alebo sympatizantov jednotlivých politických strán, hnutí, ale aj občianskych združení, spoločností a pod. Napriek tvrdosti tohto boja sa také jednoznačné výrazy ako klamstvo, lož, nepravda pokladajú za krajné a aj neúprosní politickí protivníci sa im podľa možnosti vyhýbajú. A tak siahajú za menej jednoznačnými, menej tvrdými a vari aj menej známymi výrazmi s cieľom zmierniť, zjemniť jednoznačné vyjadrenie. Z druhej strany však skutočný obsah takýchto výrazov zostáva rovnaký, iba forma je iná. Zjavne však forma v ľudských kontaktoch značí veľa; v danom prípade zrejme ide o zachovanie dekóra a aspoň formálnej politickej kultúry. Uvedený prípad melioratívneho vyjadrovania má, pravdaže, aj všeobecnejší dosah: veľmi presvedčivo totiž ukazuje, že zmierňovanie, zjemňovanie jednoznačného a veľmi tvrdého výrazu, t. j. istá jeho tabuizácia v jazyku prebieha aj dnes, nielen v minulosti, keď tabuizácia bola prostriedkom ochrany človeka pred neznámymi, nadprirodzenými, nevysvetliteľnými alebo zlými silami. Na druhej strane zasa badáme aj tendencie obísť spoločenské škrupule a vo vypätej situácii používať aj uvedené (a iné) jednoznačné výrazy, a to aj v spojení so "zastieracím" prídavným menom účelový. A tak sa v rámci "jazykovej plurality" máme možnosť aj u renomovaných a jazykovo pozorných autorov stretnúť s vyjadreniami typu účelová lož, účelová nepravda, účelové klamstvo. Možno povedať, že práve v týchto spojeniach sa bez obalu ukazuje pravý význam prídavného mena účelový. No zároveň sa v nich ukazujú obmedzenia z inej strany: keď si totiž uvedomujeme význam prídavného mena účelový v týchto spojeniach, zisťujeme, že sa tu v jazyku niečo dostáva do vnútorného a neriešiteľného konfliktu. A práve to, že tu za prídavným menom účelový zjavnejšie vnímame jeho význam "falošný, nepravdivý, lživý, klamný", bráni nám upotrebúvať toto prídavné meno ------- **strana 134** v spojení s podstatnými menami lož, nepravda, klamstvo, ale aj s ich významovým náprotivkom pravda. K takémuto záveru dospievame na základe toho, že napr. spojenia "nepravdivá lož", "nepravdivá nepravda", "nepravdivé klamstvo", rovnako ako "nepravdivá pravda" sú už sémantické, a teda i jazykové nezmysly, ktorým sa pri pozornom tvorení jazykového prejavu vyhýbame. Preto je dôležité, aby sme si aspoň v duchu uvedomili pravý význam prídavného mena účelový v tých spojeniach, v ktorých je na mieste a zámerne sa používa na zmiernenie priveľmi jednoznačného výrazu. Spojenia účelové klamstvo, účelová lož, účelová nepravda sú jediné, na ktoré v súvise s používaním nového významu prídavného mena účelový možno upozorniť ako na vecne i jazykovo nevhodné. Na okraj možno pripomenúť, že spomínaný záporný hodnotiaci postoj zahrnutý v prídavnom mene účelový nie je na prekážku, aby sa využívalo aj ako odborný termín. Našli sme ho napríklad v spojení účelová konformita s výkladom "forma konformného správania, v ktorej jednotlivec navonok súhlasí a podvoľuje sa skupine, ale vnútri s ňou nesúhlasí" (M. Zelina, Stratégie a metódy rozvoja osobnosti dieťaťa, 1994). Na záver možno povedať, že aj rozoberaný príklad s prídavným menom účelový ukazuje, že významový rozvoj jazyka je ustavičný proces, signalizujúci nielen neprestajné riešenie vnútrojazykových protikladov, ale aj protikladov medzi jazykom a jeho používaním a používateľmi. Významový rozvoj jazyka značí obohacovanie slovnej zásoby jazyka z jeho vlastných zdrojov, preto ho možno označiť za prirodzený (ak nie aj za najprirodzenejší) spôsob rozvoja jeho prostriedkov a zároveň napĺňania vyjadrovacích potrieb používateľov jazyka. Významový rozvoj jazyka preveruje aj pružnosť a prispôsobivosť jazyka, lebo sa odohráva na jeho vlastných vyjadrovacích prostriedkoch. Významovým rozvojom jazyka jestvujúcim vyjadrovacím prostriedkom pribúdajú také významy, ktoré významový systém síce už zahŕňa, no obohacuje sa spôsob jazykového podania takéhoto významu vo formálnej i obsahovej zložke vyjadrenia. ------- **strana 135** Kardinál Jozef Tomko či Jozef kardinál Tomko? ============================================= \**LADISLAV DVONČ — FRANTIŠEK KOČIŠ** Pomenovanie kardinál sa v spisovnej slovenčine donedávna používalo v spojení s krstným menom a priezviskom tak, že stálo pred celým takýmto spojením, napr. kardinál Jozef Tomko, kardinál Miloslav Vlk, kardinál Józef Glemp a pod. Od istého času sa u nás označenie kardinál začalo písať tak, že sa kladie medzi krstné meno a priezvisko: Jozef kardinál Tomko. Kultúrna verejnosť pritom, ako je nám známe, nebola informovaná, prečo sa namiesto bežného používania kardinál Jozef Tomko začal používať druhý spôsob písania. Vysvetlenie alebo isté vysvetlenie sa po prvý raz pokúsil podať J. Horecký (1994, s. 116—117). Vo svojom príspevku odpovedá na otázku, prečo si náš nitriansky biskup a kardinál píše svoje meno v podobe Ján Chryzostom kardinál Korec. Hovorí, že je to jeho osobné právo, pričom vysvetľuje, že v mene kardinála Korca sa ku krstnému menu Ján ešte pripája prívlastok Chryzostom, čo v preklade znie Zlatoústy. Ďalej hovorí, že v cirkevnom kalendári sa uvádza viacero Jánov, preto sa rozlišujú vhodnými prívlastkami, napr. Ján Nepomucký, Ján Krstiteľ, Ján Zlatoústy, Ján Bosco. J. Horecký ďalej vysvetľuje, že kardináli tvoria poradný zbor pápeža, okrem iného majú právo voliť pápeža. Pre svoje postavenie sú akýmisi kniežatami či princmi a slovo kardinál pri ich mene má označovať toto vysoké postavenie, dokonca je to vraj akýsi šľachtický prídomok, aký poznáme napr. v nemčine (Johann Wolfgang von Goethe) alebo taliančine (Leonardo da Vinci). Nemyslíme si, že by nitriansky biskup a kardinál uplatňoval osobné právo, keď používa spôsob písania Ján Chryzostom kardinál Korec namiesto kardinál Ján Chryzostom Korec. Totiž s používaním podôb so slovom kardinál za krstným menom a pred priezviskom sme sa v našich hromadných oznamovacích prostriedkoch začali stretávať aj v iných prípadoch, teda nielen Ján Chryzostom kardinál Korec, ale napr. aj Jozef kardinál Tomko, Miloslav kardinál Vlk, Józef kardinál Glemp atď. Sotva je možné, že by všetci kardináli začali od istého času uplatňovať svoje osob- ------- **strana 136** né právo klásť označenie kardinál pred priezvisko. O uplatňovaní osobného práva alebo akéhosi osobného úzu by sme azda mohli hovoriť vtedy, keby sa v našom jazyku bežne vyskytovali obidva spôsoby písania: kardinál Jozef Tomko aj Jozef kardinál Tomko. Vráťme sa najprv k menu Chryzostom, ktorému J. Horecký venuje pozornosť na prvom mieste pri objasňovaní otázky, prečo si nitriansky biskup a kardinál Ján Chryzostom Korec píše svoje meno tak zložito. J. Horecký hovorí, že ku krstnému menu Ján sa v prípade mena nitrianskeho biskupa a kardinála pripája prívlastok Chryzostom, čo v preklade znie Zlatoústy, a v tejto súvislosti spomína meno Ján v spojení s rozličnými prívlastkami. Keď ide o krstné meno Chryzostom, treba konštatovať, že meno kardinála Korca Ján Chryzostom nemôžeme jednoducho porovnávať s menami Ján Nepomucký, Ján Krstiteľ. V mene Ján Chryzostom meno Chryzostom nefunguje ako nejaký prívlastok. Je to popri krstnom mene Ján ďalšie krstné meno, ktoré sa u nás bežne uvádza v zoznamoch krstných, resp. rodných mien (porov. napr. Slovník slovenského jazyka VI, 1968, s. 136). Podľa toho v celom mene Ján Chryzostom Korec je na prvom mieste krstné meno Ján, za ním ďalšie krstné meno Chryzostom a nakoniec je priezvisko Korec, ako je to napr. v menách Jozef Miloslav Hurban, Augustín Horislav Škultéty a pod. Napriek tomu, že tu ide o dve krstné mená, dvojmenná sústava pomenúvania osôb v slovenčine sa nenarúša, lebo predstavuje spojenie krstného mena (alebo viacerých krstných mien) a priezviska. V prípade mien Ján Nepomucký, Ján Krstiteľ, Ján Zlatoústy takisto ide o dvojmennú sústavu, pričom mená Nepomucký, Krstiteľ alebo Zlatoústy tu fungujú podobne ako priezviská. Stručne môžeme konštatovať, že v mene Ján Chryzostom Korec je meno Chryzostom krstným menom, nie akýmsi prívlastkom, ktorým by sa vyjadrovala nejaká vlastnosť typická pre istú osobu. V Slovníku slovenského jazyka (1959, s. 709) sa v hesle knieža zaznamenávajú spojenia apoštolské knieža a duchovné knieža. Historicky známejšie a používanejšie je spojenie duchovné knieža. Ako vieme z histórie, r. 1257 sa rozhodlo, že nemeckého kráľa a cisára budú v budúcnosti voliť iba siedmi kurfirsti. Traja z nich boli duchovné osoby (mohučský, kolínsky a trevírsky arcibiskup), štyria boli svetskí panovníci (český kráľ, rýnsky falcgróf, saský vojvoda a braniborský markgróf). Svetskí kurfirsti či volitelia boli svetské kniežatá, cirkevní volitelia sa analogicky brali ako ------- **strana 137** duchovné kniežatá. Treba však pripomenúť, že v súvislosti s kardinálmi sa slovo knieža nepoužívalo a rovnako označenie princ sa nikdy neprenášalo do cirkevnej oblasti. V liturgii sv. omše na slávnosť sv. Petra a Pavla (29. 6.) sa uvádza aj verš zo 45. žalmu: Constitues eos principes super omnem terram (Urobíš ich kniežatami na celej zemi). Latinské slovo princeps sa teda prekladá slovom knieža, nie princ. Podobne znie časť hymnu z druhých vešpier na slávnosť sv. Petra a Pavla: Si šťastný, Rím, že obliekaš si vzácny plášť, / skropený krvou kniežat Cirkvi drahý zvlášť... Označenie knieža sa primárne vzťahuje na apoštolov, osobitne na sv. Petra a sv. Pavla, sekundárne aj na biskupov ako nástupcov apoštolov. J. Horecký výslovne hovorí, že slovo kardinál pri mene kardinálov (zrejme pri ich priezvisku) má označovať ich vysoké postavenie, ktoré on porovnáva s postavením kniežat alebo princov. Tvorí tu podľa neho akýsi šľachtický prídomok, aký poznáme v prípade mien Johann Wolfgang von Goethe alebo Leonardo da Vinci. Slovo kardinál v nijakom prípade nemôže tvoriť šľachtický prídomok alebo nejaký kváziprídomok, ako o tom hovorí J. Horecký. Prídomkom nemôže byť ani spojenie slova kardinál s nasledujúcim priezviskom. Tým, pravda, nechceme tvrdiť, že by azda meno niektorého kardinála nemohlo byť také, v ktorom jedna jeho časť by predstavovala šľachtický prídomok. Napríklad v prípade označenia kardinál André Hercule de Fleury (Dějiny Francie, 1988, s. 202) ide o rodné meno André, ďalšie rodné meno Hercule a šľachtický prídomok alebo predikát de Fleury, prídomkom je tu však práve iba časť de Fleury, nie hodnosť kardinála. Nemôžeme súhlasiť ani s tvrdením, že postavenie slova kardinál pred priezviskom má vyjadrovať vysoké postavenie takéhoto cirkevného činiteľa. Vysoké postavenie tohto činiteľa vyjadruje význam slova kardinál tým, že kardinál je člen poradného zboru pápeža a vysoký funkcionár svätej stolice. Aj keď spôsob písania Jozef kardinál Tomko nepredstavuje priezvisko so šľachtickým prídomkom či predikátom, ktorým by malo byť slovo kardinál, treba uznať, že ide o napodobnenie istých vyjadrení so šľachtickým predikátom (v našom vymedzení šľachtického predikátu ako spojenia predložky z alebo jej cudzieho ekvivalentu s názvom miesta pôvodu osoby alebo rodu, do ktorého osoba patrí). ------- **strana 138** V našej publicistike sa spôsob písania Jozef kardinál Tomko začal používať azda pod vplyvom podpisovania sa kardinálov v latinských cirkevných (katolíckych) písomnostiach (porov. napr. periodikum Communicationes, zv. 20, 1988, č. 1). Niektoré z týchto podpisov uvedieme: Rosalius J. Card. Catillo Lara, Praeses; A. Card. Mayer, Praef.; Hieronymus M. Card. Hamer, O. P., Praefectus; Aurelius Card. Sabattani, Praefectus (so skratkou Card. namiesto plného pomenovania cardinalis). Tento spôsob podpisovania uplatňuje aj kard. J. Ch. Korec v úradných listinách. Takéto podpisy sú blízke označeniam osôb, v ktorých pred šľachtickým predikátom ako určením pôvodu osoby alebo rodu, miesta, odkiaľ pochádza, stojí všeobecné podstatné meno vyjadrujúce šľachtický titul. Ako príklad môžeme uviesť pomenovanie Alphonse Henri, hrabě d'Hauptpoul, podobne Charles Guillaume Cousin-Montanuban, vévoda z Palikaa (Dějiny Francie, 1988, s. 684), Marie Edme Patrice Maurice, hrabě de Mac Mahon (tamže, s. 885) atď. (českým titulom hrabě, vévoda v slovenčine zodpovedajú označenia gróf, vojvoda). Nie je tu zanedbateľné ani to, že časť so šľachtickým predikátom sa oddeľuje čiarkou, napr. Alhonse Henri, gróf d'Hautpoul, kým v prípade Jozef kardinál Tomko to tak nie je. Treba však nakoniec zdôrazniť, že namiesto spôsobu písania Alphonse Henri, gróf d'Hautpoul v spisovnej slovenčine používame vyjadrenia, v ktorých slová gróf, vojvoda, vikomt atď. stoja pred celým menom osoby aj s krstným menom, teda gróf Alphonse Henri d'Hautpoul. Naznačený spôsob uvádzania šľachtického titulu pred šľachtickým predikátom sa uplatňuje spravidla vtedy, keď príslušná osoba získala napr. grófsky titul dodatočne (sobášom, za zásluhy) a keď sa už v mene jeden šľachtický predikát vyskytuje, porov. Gaucher II. de Chatillon, gróf z Porcien (Druon, 1969, s. 503), Jeanne de Valois, grófka de Hainaut (Druon, 1971, s. 696). Po osvetlení pôvodu písania typu Jozef kardinál Tomko v slovenčine si ešte všimnime možnosti používania tohto písania v našom jazyku. Ide tu o otázku, či môžeme alebo nemôžeme používať takéto vyjadrenia v spisovnej slovenčine. J. Horecký zrejme pripúšťa možnosť používať písanie typu Jozef kardinál Tomko, my naopak zastávame názor, že v spisovnej slovenčine je namieste iba používanie typu kardinál Jozef Tomko. V spisovnej slovenčine bežne používame rozličné všeobecné pomenovania, ktorými sa vyjadruje zamestnanie, spoločenské postavenie, titul, prí- ------- **strana 139** slušnosť k nejakej organizácii, rodinné vzťahy a pod. v spojení s rodným menom a priezviskom tak, že sa všeobecné pomenovanie kladie pred celé meno osoby, napr. strojvodca Ján Chrenko, prezident Ronald Reagan, profesor Andrej Oravský, pán Ferdinand Radvanský, brat Jozef Šarišský, riaditeľka Anna Medvecká, spisovateľ Július Šarišský. Popri jednoslovných pomenovaniach sa takto používajú aj viacslovné pomenovania v spojení s celými menami, napr. predseda vlády Vladimír Mečiar (premiér Vladimír Mečiar), veliteľ pluku Anton Brocka, riaditeľ ústavu Milan Novák. Takisto sa používajú aj pomenovania rozličných cirkevných činiteľov, príslušníkov cirkevných reholí a pod., napr. farár Martin Pekár, františkán Jozef Mravec, biskup František Tondra, arcibiskup Ján Sokol, patriarcha Albino Luciani atď. Sem patrí aj vyjadrenie typu kardinál Jozef Tomko, ktoré má oporu v celom systéme vyjadrovania v spisovnej slovenčine vtedy, keď ide o mená osôb (celé mená) s bližším označením ich zamestnania, spoločenského postavenia atď. A naopak spôsob písania Jozef kardinál Tomko nemá oporu v našom jazyku, ani v spôsobe vyjadrovania v spisovnej slovenčine. Pociťuje sa ako umelo vnesený cudzí prvok, dokonca ako neprirodzený alebo násilný. Keď príslušné všeobecné pomenovania používame pred spojením rodného mena a priezviska, teda napr. premiér Vladimír Mečiar, predseda vlády Vladimír Mečiar a pod., môžeme takéto všeobecné pomenovania aj bližšie určovať zhodnými alebo nezhodnými prívlastkami, prípadne aj obidvoma prívlastkami zároveň, napr. prezident Ronald Reagan — americký prezident Ronald Reagan, bývalý americký prezident Ronald Reagan, prezident USA Ronald Reagan, bývalý prezident USA Ronald Reagan. Takto sa s prívlastkami môžu používať aj pomenovania z cirkevnej oblasti, napr. slovenský kňaz Ján Hudec, spišský biskup František Tondra, bratislavsko-trnavský arcibiskup Ján Sokol, rovnako sa aj slovo kardinál môže bližšie určovať, napr. slovenský kardinál Jozef Tomko, novovymenovaný kardinál Miloslav Vlk. Sotva by bolo možné vyjadrenie Jozef slovenský kardinál Tomko, tým menej vyjadrenie slovenský Jozef kardinál Tomko. V našom jazyku bežne používame aj vyjadrenia, v ktorých ide o spojenie všeobecného pomenovania s viacerými menami osôb, či už ide o spojenie s priezviskom alebo s krstným menom a priezviskom, teda celým menom, napr. premiéri Vladimír Mečiar a Gyula Horn, hokejisti Peter ------- **strana 140** Šťastný, Miroslav Šatan a Oto Haščák a pod. Rovnako môžeme použiť vyjadrenie biskupi František Tondra, Dominik Hrušovský a Vladimír Filo, podobne kardináli Jozef Tomko, Miroslav Vlk a Józef Glemp atď. Takýto postup by sme nemohli uplatniť v prípade písania Jozef kardinál Tomko. Napokon tých, ktorí začali v našom spisovnom úze používať spôsob písania hodnosti kardinál tesne pri priezvisku, treba opätovne upozorniť, že tento spôsob písania sa vyskytuje iba v podpisoch kardinálov v administratívnych alebo úradných cirkevných súvislostiach. Keď sa kardináli spomínajú v iných súvislostiach, napr. keď sa o nich píše v novinách alebo vo vedeckých textoch, ich hodnosť sa bežne uvádza pred krstným menom. Na ilustráciu predkladáme niekoľko príkladov zo slovenského prekladu Dokumentov II. vatikánskeho koncilu (1. zv. Trnava, spolok sv. Vojtecha, s. 9—32): ...pri rozhovore s vtedajším kardinálom štátnym sekretárom Dominikom Tardinim... (s. 9); ...na ktorej čele boli dvaja kardináli: Alfréd Ottaviani a Augustín Bea (s. 19); ...na čele s kardinálom Augustínom Beom (s. 21); ...z popredných činiteľov koncilu kolínskeho arcibiskupa kardinála Jozefa Fringsa... (s. 24); ...viedenský arcibiskup kardinál František König (s. 32); ...kardinál štátny sekretár Hamlet Ján Cicognani (s. 23). Z latinského kódexu kánonického práva tiež môžeme odcitovať miesto, kde sa hodnosť kardinál uvádza pred celým menom: ...idemque die 17 maii 1982, Cardinali Pericle Felici praemature e vivis erepto... (...po predčasnej smrti kardinála Pericla Feliciho...). Náš záver je jednoznačný: v slovenských publicistických a vedeckých textoch prichádza do úvahy iba bežný spôsob písania hodnosti kardinál čiže jeho uvádzanie pred celým menom kardinála: kardinál Ján Chryzostom Korec, kardinál Jozef Tomko. S týmto riešením súhlasí aj pomocný biskup trnavský Vladimír Filo, s ktorým bola táto záležitosť tiež prekonzultovaná, a akceptovala ho aj Biskupská konferencia Slovenska, ktorej generálny sekretár biskup Dominik Hrušovský požiadal slovenských jazykovedcov o zaujatie stanoviska k tomuto problému. LITERATÚRA ‿ Dějiny Francie. Praha, Svoboda 1988. 736 s. ------- **strana 141** DRUON, M.: Prekliati králi. Bratislava, Slovenský spisovateľ. 1. zv. 1969. 520 s. — 3. zv. 1971. 708 s. HORECKÝ, J.: Ján Chryzostom kardinál Korec. Kultúra slova, 28, 1994, s. 116—117. Slovník slovenského jazyka. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959—1968. 6 zv. Vladimír Mináč: Bol som napísal =============================== \**GEJZA HORÁK** Pri čítaní kratších esejí Vladimíra Mináča v knižke Hovory M (tento názov ich rámcoval aj pri postupnom uverejňovaní v Nedeľnej Pravde), čitateľa zaujme používanie tvarov predminulého času (antepréterita) typu bol som napísal. Sú to napospol tvary dokonavých slovies, teda tých, čo vyjadrujú zakončenú činnosť. Ukazuje sa, že V. Mináč nepokladá — alebo lepšie — nepociťuje tvar minulého času (préterita) od dokonavého slovesa, ako je napr. napísal som, za dostačujúci na vyslovenie v minulosti zakončenej (uzavretej) činnosti. Pousilujeme sa zistiť, či nápadnú častosť tvarov predminulého času dokonavých slovies treba brať a chápať ako prvok Mináčovho osobného štýlu reči, osobnú záľubu alebo či má aj objektívnu oporu v tvarovej sústave časov slovenčiny. — Ale najprv príklady. Ak je slovo vojvodcom človečej sily, ako bol napísal dnes nepomenovateľný ruský básnik Vladimír Majakovskij, je takisto aj utrápenou matkou jeho slabosti — to už dopisujem na vlastné tričko (s. 22, čís. 7). Bol som kedysi napísal, že česká politika sa stane samostatnou, skutočne českou, a teda národnou, v stretnutí a spore s politikou nemeckou (s. 168, čís. 80). Neviem už, kde som si bol zapísal nasledovný rozhovor, no podľa mňa nie je len veselý, ale aj inštruktívny (s. 24, čís. 8). Pán prezident Mitterand — čo je po nemecky stred okraja alebo tiež okraj stredu, čiže stredookraj — bol ešte celkom nedávno povedal: "NATO" nie je Svätá aliancia a Francúzsko nechce, aby hlásalo teológiu (s. 31, čís. ll). ------- **strana 142** Čierny šéf generálneho štábu ozbrojených zložiek USA pán Powell kedysi bol vyhlásil, že každý vojenský počin musí mať svoj presný zmysel (s. 137, čís. 64). Pier Paolo Pasolini si bol zauvažoval o modernej či postmodernej spoločnosti nad svojím filmom (s. 41, čís. 16). Môj priateľ sa v týchto dňoch bol zamotal do alkoholického ťahu bratislavskej intelektuálnej smotánky (s. 166, čís. 78). Kedysi za vojnového Slovenského štátu, v časoch prvej veľkej transformácie, v časoch arizácie, bol vyšiel v Gardistovi uspôsobený výrok niekdajšieho francúzskeho kráľa Ľudovíta Filipa: "Slováci, obohacujte sa!" (s. 201, čís. 96). V tom dávnom čase, keď som dral ešte federálnoparlamentné kreslo..., vtedy teda už za nebohého času zase raz bol dostal pán prezident chuť na iniciatívu, na legislatívnu iniciatívu, pred ktorou sa triasla práve tak opozícia ako koalícia (s. 34, čís. 13). On sám sa bol náhle objavil na pražskom hrade priam z najvyšších morálnych sfér, ba priam ako neúplatný sluha českých občanov (s. 207, čís. 99). Všetky tvary predminulého času patria do tvarovej sústavy dokonavých slovies, a to týchto: napísať, zapísať, povedať, vyhlásiť, zauvažovať, zamotať sa, vyjsť (tlačou), dostať (chuť), objaviť sa. V uvedenom knižnom vydaní esejí je ich spolu trinásť. Sú to napospol tvary dokonavých slovies utvorených predponou od nedokonavých náprotivkov. Časové zaradenie pomenovaných činností (dejov) sa rozumie z kontextu alebo sa aj určuje časovými príslovkovými spojeniami: pred pár mesiacmi, kedysi; neviem už, kde (rozumej... a neviem kedy); ešte celkom nedávno, kedysi za vojnového Slovenského štátu, v tom dávnom čase, vtedy už za nebohého času atď. Pritom zakaždým je jasné, že nejde o činnosť, ktorú by bol podmet vety vykonal tesne pred momentom rozprávania (o nej), že ju nemožno časovo zaradiť výrazmi len pred chvíľou, teraz, teraz-teraz, že teda medzi časom rozprávania a udalosťou danej činnosti je časový predel, odstup. Tvary typu bol som napísal používa V. Mináč aj v esejisticky ladenej knižke próz vydanej pod názvom Odkiaľ a kam, Slováci? (Okrem eseje s titulovým nadpisom sa do nej zaraďujú kratšie eseje Sub tegmine — aktuálne zacielené ako Hovory M — a ďalšie vydanie diela Dúchanie do ------- **strana 143** pahrieb.) Situácia pri používaní týchto tvarov je obdobná; spolu ich je 16. To, že nimi označená činnosť nie je bezprostredne minulá, čiže v dotyku s prítomnosťou, sa rozumie zo súvislosti, ale v niekoľkých prípadoch — tak ako v Hovoroch M — sa dej vyjadrený týmito tvarmi aj výslovne časovo zaraďuje. — Uvedieme iba tvary, ktoré sa takto bližšie určujú. Friedrich Dürrenmatt bol napísal v čase zjednocovania Nemecka; bol som už napísal v Dúchaní do pahrieb, bol som minule (v minulom čísle Literárneho týždenníka pod nadpisom Sub tegmine) napísal; včera (pán prezident Havel) boli povedali; raz nám pán poslanec bol z tribúny oznámil; Štúr bol zaviedol; bol už vtedy urobil kandidátsku skúšku; kedysi som sa bol nasrdil; Popolvár už bol vyšiel z temného lesa; už boli vypravili (vozy). Kladieme (si) otázku, prečo taká nápadná častosť tvarov predminulého času v Mináčových esejach? Objektívnu príčinu treba vidieť vo vzťahu slovesného vidu a času v slovenčine. Zo školskej gramatiky vieme, že dokonavé slovesá tvarmi prítomného času vyjadrujú budúce činnosti (deje) — urobím má význam "spravím v budúcnosti". Takže dokonavé slovesá majú na rozdiel od nedokonavých len dva základné časové stupne a podľa toho len dva rady tvarov vyjadrujúcich časové zaradenie zavŕšených činností, napr. nedokonavé: robil som — robím — budem robiť (tri), ale dokonavé: urobil som — urobím (dva). Je to dané objektívne. Zavŕšená, ohraničená činnosť alebo je už vykonaná (dokonaná/dokonavá) alebo ešte iba bude vykonaná. Ako príklad používame najčastejšie sloveso dokonavého vidu v esejach V. Mináča činnostné sloveso napísal som — napíšem. Napíšem má význam "činnosť písania vykonám v budúcnosti". No keďže tvar minulého času napísal som veľmi často máva význam "práve teraz som dokončil písanie", používateľovi slovenčiny sa vnucuje potreba vysloviť, že činnosť sa nezavŕšila v dotyku s prítomnosťou, preto — ako to dôsledne urobil náš esejista — použije tvar, ktorým zdôrazní minulosť: bol som napísal. Ľudovít Štúr (1846, s. 169—189) tvary ako sú bol som písal — bol som napísal pomenúva termínom úplne minulé v protiklade s tvarmi písal som — napísal som, ktoré označuje ako minulé neúplne. Tvary dokonavých slovies, tu reprezentované tvarom bol som napísal, akoby čitateľa upozorňovali, že zakaždým sa nimi myslí a podáva úplne minulá činnosť a nie azda taká, ktorú by rozprávač bol vykonal tesne pred momentom "teraz". ------- **strana 144** Ale základnou funkciou tvarov typu bol som napísal je predsa len vyslovovanie predčasnosti. Činnosť nimi podaná sa časovo zaradila pred inú minulú činnosť. Práve preto vravíme, že sú to tvary predminulého času, antepréterita (Horák, 1993, s. 90—102). Medzi príkladmi, ktoré sú východiskom našej úvahy, predčasnosť vykonanej činnosti sa výslovne zaznačuje v troch prípadoch: 1. Táto jednota mládeže (levočská Jednota) pri evanjelických školách v Uhorsku sa začala uskutočňovať. Prvú schôdzku mala v Mikuláši spolu s Tatrínom, druhú v Štiavnici, tretiu znovu v Mikuláši. Potom prišli iné časy. Ale vtedy sa zdalo všetko možným, všetko na dosah ruky: slovenský život sa rozbehol v sedemmíľových čižmách: Popolvár už bol vyšiel z temného lesa a zvíjal čugaňou pred ohnivým drakom. (Odkiaľ a kam, Slováci? s. 174—175) — 2. Karol Francisci, Jankov brat, nebol umiesený z hrdinského cesta, keď pri vypočúvaní naňho zadupkali, prezradil, že chceli ísť na pomoc Jelačičovi so štyristo chlapmi a ôsmimi metrákmi pušného prachu. Do Brezna už boli vypravili osem ozbrojených forpostov. (Odkiaľ a kam, Slováci? s. 208) — 3. (Anička Jurkovičová a Janko Francisci) Boli napoly zasnúbení — vtedy na zasnúbenie stačilo pár pohľadov. Dozaista veci boli dosť ďaleko, lebo musí (Janko) starému pánu Jurkovičovi do Sobotišťa písať, že akosi nemá faru, že teda tak skoro ju mať ani nebude a vôbec, že sa celý musí venovať národu. (Zabudne na list. Tvrdí celý život, že ho Anička nechala.) Neklame, ak tvrdí, že nemá faru: ibaže ju môže mať. Bol už vtedy urobil kandidátsku skúšku u Stránskeho, mohol ísť za kaplána, ako to urobil Hurban, neskorší manžel Aničkin. (Odkiať a kam, Slováci? s. 170—171) Osobitnú pozornosť vyvoláva tretí príklad. V ňom minulé činnosti, ktoré predišla činnosť vyslovená tvarom predminulého času, autor na oživenie rozprávania podáva tvarmi prítomného času: zabudne, tvrdí, neklame. V troch uvedených prípadoch relatívne použitie tvaru predminulého času je dané aj spomenutím následnej činnosti; tým je termín predminulý čas zreteľne podopretý. Ale aj v tých ostatných prípadoch — a tých je väčšina — je logicky zdôvodnený. Veď medzi časovým úsekom, v ktorom sa uskutočnila činnosť vyslovená tvarom typu bol som napísal a časom rozprávania (o ňom) podmet činnosti vykonal následné činnosti alebo bol svedkom následných dejov. Aj toto podopiera odôvodnenosť termínu predminulý čas. ------- **strana 145** Ale treba spomenúť i ďalší názov druhého minulého tvaru slovenských slovies — dávnominulý čas (Mihál, 1947, s. 98; Pauliny, 1981, s. 190). Hoci tvarmi ako bol som napísal vyslovujeme i dávnominulé činnosti (deje), to je len ich druhá funkcia. Je očividné, že ich základnou a prevládajúcou funkciou je vyjadrovanie činností (dejov, udalostí), ktoré sa stali (boli vykonané; prebehli) pred inými, časovo neskoršími. Napokon, činnosť pomenovaná tvarom ako napr. bol som povedal nemusí byť vykonaná dávno, teda dávnominulá. Dosviedča nám to aj príklad z prvej eseje súboru Sub tegmine: Pán prezident Václav Havel boli povedali včera pod sochou svojho menovca... (Odkiaľ a kam, Slováci?, s. 41) — Včera nie je dávno, ale medzi včera a dnes (teraz) je časový odstup, predel. Ba časový odstup medzi uvádzanými činnosťami (dejmi) býva ešte kratší; napr. v ústnych diskusných poznámkach môžeme počuť vetu ako som už bol povedal. V takých prípadoch naozaj nejde o dávnu minulosť, o tvar dávnominulého času. Napokon krátky záver úvah ako odpoveď na otázku, prečo V. Mináč až nápadne často v uvedených dvoch knihách esejí použil tvar predminulého času, a to napospol od dokonavých slovies: a/ Možnosť používať druhý tvar minulého času otvára sústava časov v slovenčine a v nej zviazanosť vidu a času — zákonitosť platná vo všeobecnom význame slovenských slovies. b/ Frekvencia používania tvarov predminulého času v Mináčovej eseji pramení v jeho krajovo zakotvenom osobnom rečovom návyku, ale i v obľube tohto tvarového a skladobného prostriedku pod vplyvom jeho využívania v Dobšinského rozprávkach. Výberom témy o využití predminulého času sme chceli upozorniť na slovesný tvar, ktorý má svoje miesto v gramatickej sústave spisovnej slovenčiny a je dobre opretý o zdravý prameň ľudovej reči. Chceli sme aj nepriamo poradiť dnešným aj budúcim majstrom slova informovane po ňom siahať. Zároveň sme chceli naznačiť, že za najvhodnejší termín označujúci tvary typu bol som napísal pokladáme termín predminulý čas (Orlovský, 1947); názvy úplne minulý čas a dávnominulý čas opisne dopĺňajú jeho funkčnú charakteristiku. ------- **strana 146** LITERATÚRA HORÁK, G.: Slovesné kategórie osoby, času a spôsobu a ich využitie. Bratislava, Veda 1993. 173 s. MIHÁL, J.: Slovenská gramatika s cvičeniami pre III. a IV. triedu slovenských stredných škôl. Bratislava 1947. 259 s. MINÁČ, V.: Odkiaľ a kam, Slováci? Bratislava, Remedium 1993. 237 s. MINÁČ, V.: Hovory M. Bratislava, Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov 1994. 248 s. ORLOVSKÝ, J.: Predminulý čas v slovenčine. Slovenská reč, 13, 1947, s. 223—227. PAULINY, E.: Slovenská gramatika (Opis jazykového systému). Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1981. 32 s. ŠTÚR, Ľ.: Nauka reči slovenskej. V Prešporku, nákladom Tatrína 1846. Výslovnosť spoluhláskových skupín v slovenčine ============================================== \**MARTA BUGÁROVÁ** Možnosť zoskupovať spoluhlásky do spoluhláskových skupín vyplýva z ich artikulačnej a akustickej podstaty. Vznikajú jednak na pozadí systémových jazykových zmien a jednak sa pri nich uplatňuje zásada jednoduchej artikulácie bez uplatnenia väčšej námahy artikulačných orgánov pri ich tvorení. V stavbe spoluhláskových skupín sa odrážajú isté zákonitosti, ktoré vyplývajú z vlastností samotných hlások. Spoluhláskové skupiny môžu tvoriť len také spoluhlásky, ktorých vlastnosti sa v istom zoskupení neneutralizujú, inak sa ich výslovnosť realizuje rozličnými zmenami, ako je zjednodušená výslovnosť alebo neutralizácia fonologických protikladov. Pri výslovnosti niektorých spoluhláskových skupín sa vyskytujú v praxi rôzne vyslovnostné chyby, na ktoré by sme chceli v tomto príspevku upozorniť. Ak sa na morfematickej hranici v slove alebo na hraniciach slov stretne tmavá sykavá spoluhláska so svetlou sykavou spoluhláskou šs, žs, čs či naopak svetlá s tmavou sykavou spoluhláskou sš, sč, zš, zč, takáto spoluhlásková skupina sa vo výslovnosti nezjednodušuje ani sa tu neuplatňuje ------- **strana 147** asimilácia svetlosti — temnosti, ba nevyslovuje sa tu ani zdvojená spoluhláska. Slová a slovné spojenia ako mužský, levočský, sčernieť, sčítať, hoc žartoval, raz čakal, dnes šiel, chlapec číta, rozžalostiť preto nevyslovujeme [muskí, ľevockí; ščerň#ieť, ščítať, hoč‿žartoval, raš‿čakal; dňeš‿š#iel, xlapeč‿číta, ro>žalosťiť.]\* Takáto výslovnosť je ináč príznačná pre nižší štýl výslovnosti. V uvedených prípadoch sa uskutočňuje znelostná asimilácia, preto správne vyslovujeme [mušskí, ľevočskí; sčerň#ieť, sčítať, hoc‿žartoval, ras‿čakal; dňes‿šiel xlapec‿číta, rozžalosťiť.] Znelostná asimilácia nastáva aj v prípade, keď sa na hranici slovných základov v zloženom slove alebo na hranici slov stretne polozáverová spoluhláska c, dz, č, dž s úžinovou sykavou spoluhláskou s, z, š, ž. Výslovnosť v slovách a slovných spojeniach ako koniec zimy, viac čižiem, doruč zajtra, viacsemenný so zdvojenou spoluhláskou [kon#ie%z‿%zimi, v#iač‿čiž#iem, doru%z‿%za#itra, v#ia>ceme>ní] je nespisovná. Pri výslovnosti týchto spoluhláskových skupín dodržiavame pravidlo o znelostnej asimilácii, teda správna je výslovnosť [koň#ie%z‿zimi, v#iac‿čiž#iem, doru%ž‿za#itra, v#iacseme>ní.] Spoluhláskové skupiny zsk, zšť sa vo výslovnosti zjednodušujú odpadnutím spoluhlásky z pred príponami -ský, -sko, -ština ako v slovách prievozský, francúzsky, Sliezsko, perzština. Správne vyslovujeme [pr#ievoský, francúski, sl#iesko, peršťina]. Takéto zjednodušenie nastáva aj v skupine spoluhlások zsk, zst na začiatku slova, t. j. na morfematickej hranici predpony roz- a základu slov ako v slovách rozstrihnúť, rozstúpiť sa, rozstrapatiť, rozskákať, ktoré vyslovujeme [rostrihnúť, rostúpiť‿sa, rostrapatiť, roskákať]. Zjednodušením výslovnosti tejto skupiny spoluhlások môžu vznikať výslovnostné homonymá ako rozstrieť — roztrieť, rozspomínať sa — rozpomínať sa, kde v oboch prípadoch vyslovujeme len [rostr#ieť, rospomínať‿sa]. Spoluhláskové skupiny, ktoré vznikajú spojením niektorej zo spoluhlások t, d, ť, ď s úžinovou spoluhláskou s, z, š, ž na hranici predpony a základu slova, sa vyslovujú dvojako. Vysloviť sa tu môže zdvojená polozávero- ------- **strana 148** vá spoluhláska (tesné spojenie), ktoré sa realizuje v neutrálnom štýle výslovnosti. Slová ako podsypať, podžalúdkový, odzemok, predsieň, nadšenie vyslovujeme v tomto prípade [po>cipať, po>%žalútkoví, o>%zemok, pre>c#ieň, na>čeň#ie]. Iný spôsob výslovnosti je, ak po záverovej fáze artikulácie sa nasledujúci sykavý šum predĺži, takže druhú časť vnímame ako úžinovú spoluhlásku (voľné spojenie), pričom sa uplatňuje aj znelostná asimilácia [potsipať, podžalútkoví, odzemok, prets#ieň, natšeňie]. Spôsob výslovnosti s voľným spojením sa vyžaduje vo vyššom štýle výslovnosti (Kráľ, 1975, a, s. 152). Ak sa spoluhlásky t, d, ť, ď stretnú so spoluhláskami s, z, š, ž na hranici slov, nevyslovuje sa tu zdvojená polozáverová spoluhláska, ale vyžaduje sa tu realizácia voľného spojenia tak v neutrálnom, ako aj vo vyššom štýle výslovnosti (Kráľ, 1975, b, s. 239). Slovné spojenia od suseda, choď sám, pýtať sa, pod zemou vyslovujeme teda [ot‿suseda, xoť‿sám, pítať‿sa, pod‿zemoŭ]. Spoluhlásky t, d, ď, dz, ktoré sa stretnú na morfematickej hranici so spoluhláskou s v spoluhláskových skupinách tsk, dsk, dst, dzsk, dstv, tstv, ndsk, ntsk, sa asimilujú na c. Slová podstatný, švédsky, semitský, prievidzský a pod. vyslovujeme [poctatní, švécki, semickí, pr#ievickí]. Skupiny spoluhlások tsk, dsk po spoluhláske n, teda skupiny ntsk, ndsk v slovách ako holandský, asistentský, študentský vyslovujeme v neutrálnom i vyššom štýle s asimiláciou skupiny ts, ds na c [holanckí, asistenckí, študenckí]. Výslovnosť s vynechaním t, d v týchto skupinách [holanskí, asistenskí, študenskí] nie je spisovná, je to prejav nespisovnej výslovnosti. Asimilácia nastáva aj v spoluhláskových skupinách tč, tš, dš, ktoré sa vyslovujú ako č, ak sa pri nich nachádza ešte ďalšia spoluhláska, t. j. v spoluhláskových skupinách ptč, tšť, dšť. Slová odštep, zosvetštiť a i. vyslovujeme [očťep, zosvečťiť]. V spoluhláskových skupinách dn, tn, dň, tň nastáva vo výslovnosti nosová explózia na prechode od t, d k spoluhláske n, ň. Slová popoludnie, Etna, chodník, mohutný a pod. vyslovujeme [popoludň#ie, etna, xodňík, mohutní]. Výslovnosť s ústnou explóziou t, d sa hodnotí ako prepiata (hyperkorektná), teda chybná (Kráľ, 1984, s. 156). Skupiny spoluhlások tl, dl, tľ, dľ sa správne vyslovujú s bokovou explóziou. Ďasnová explózia t, d sa nahradí bokovou explóziou l, ľ, teda slová rozhodla sa, potľapkať, spravodlivý, tlačiť a pod. vyslovujeme [roz- ------- **strana 149** hodla‿sa, potľapkať, spravodľiví, tlačiť]. Výslovnosť s dotykom končeka jazyka na ďasne sa takisto hodnotí ako chybná. Skupiny troch spoluhlások stn, stň, zdn, štň, ždn, ždň, stl, zdl, ctn, str sa vo výslovnosti nezjednodušujú. Slová šťastlivo, prázdny, vlastne, nezištne, rastlinka, prostredný, prirástli, dáždnik a pod. vyslovujeme správne [šťastľivo, prázdni, vlastňe, ňezištňe, rastľinka, prostrední, prirástľi, dáždňik]. Nesprávna je výslovnosť s vynechaním spoluhlásky t, d [šťasľivo, prázni, vlasňe, ňezišňe, rasľinka, prosrední, prirásľi, dážnik]. Nezjednodušujú sa ani skupiny spoluhlások stv, nstv, mstv, stk, štk, pt, ptk, tkn, tkň, ktn, ktň, a tak slová vyhnanstvo, klamstvo, dvanástka, taktný a pod. vyslovujeme [vihnanstvo, klamstvo, dvanástka, taktní]. Štvorčlenné a päťčlenné skupiny spoluhlások stsk, sťsk, ptsk, ststv sa zjednodušujú vypadnutím spoluhlásky t. Slová mestský, šesťsto, modiststvo, egyptský a pod. vyslovujeme [meskí, šesto, modistvo, egipskí]. Vcelku možno povedať, že v spisovnej slovenčine platia pri výslovnosti spoluhláskových skupín na morfematických hraniciach slova a slovných spojení isté zákonitosti. Výslovnosť niektorých skupín spoluhlások sa zjednodušuje asimiláciou alebo vynechaním jednej spoluhlásky, výslovnosť iných sa nezjednodušuje, je bez zmeny. Upriamili sme tu pozornosť predovšetkým na výslovnosť problémových skupín. Prax dokazuje, že najviac chýb sa robí vo výslovnosti ostrých a tupých sykavých spoluhlások v skupinách zč, sč, zš, zž, ako aj v zjednodušovaní spoluhláskových skupín stn, štn, zdn, ždn, ntsk, ndsk. V hovorených prejavoch bežnej komunikácie je potrebné dodržiavať zásady neutrálneho štýlu výslovnosti. \* Znakom x sa zaznačuje výslovnosť spoluhlásky ch, znakom ‿ medzi dvoma hláskami sa naznačuje splývavá výslovnosť, znakom > zdvojená spoluhláska a znakom %z, resp. %ž spoluhlásky dz, dž. Znakom # pred samohláskovým písmenom sa naznačuje neslabičnosť príslušnej hlásky. Literatúra KRÁĽ, Á. (1975 a): Zdvojené spoluhlásky I. Kultúra slova, 9, 1975, s. 148—154. KRÁĽ, Á (1975 b): Zdvojené spoluhlásky II. Kultúra slova, 9, 1975, s. 238—242. KRÁĽ, Á.: Pravidlá slovenskej výslovnosti. 1. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1984. 632 s. ------- **strana 150** Odraz jazykovej situácie v krajanských periodikách ================================================== \**MÁRIA OKÁLOVÁ** Cieľom nášho príspevku je výskum súčasného stavu používania slovenského jazyka vo vybraných krajanských periodikách v USA a bývalej Juhoslávii a porovnanie tohto stavu s jazykovou situáciou slovenčiny na jej historickom území. Zámerne sme si zvolili krajanské periodiká, ktoré reprezentujú jazykovú situáciu slovenčiny v úplne odlišných historických, geografických, spoločensko-politických a kultúrnych podmienkach. Krajanský život v USA zastupuje v našej analýze bilingválny spolkovo-fraternalistický týždenník Jednota. Ide o periodikum vydávané Prvou katolíckou slovenskou Jednotou so širokou pôsobnosťou v USA, Kanade a západnej Európe. Periodikum, ktoré sto rokov sprevádza generácie slovenských vysťahovalcov a ich potomkov na americkom kontinente. Bolo svedkom ich národného sebauvedomovania i asimilačného a integračného tlaku v snahe "roztaviť" etniká tvoriace mnohonárodnostnú americkú spoločnosť na jednoliaty americký národ, až po znovuuvedomenie si národných koreňov, renesanciu historickej pamäti a budovanie nového vzťahu k vlastnej etnickej kultúre, histórii i jazyku v 60. a 70. rokoch. Významní národní a kultúrni pracovníci z radov našich vysťahovalcov v Spojených štátoch amerických už pred desaťročiami predvídali, že prirodzený proces asimilácie zasiahne aj Slovákov v Amerike, najmä ich potomkov. Keďže v prvej fáze sa očakával ústup materinského jazyka, stanovy spolkov popri sociálnej funkcii zakotvili aj úlohu zachovať materinský jazyk, pestovať vzťah k starej vlasti a jej kultúrnym hodnotám. Podľa sčítania obyvateľstva USA z r. 1980 sa k slovenskému pôvodu prihlásilo spolu 776 806 obyvateľov USA, ale iba 11,28 % z nich uviedlo, že v domácom prostredí komunikuje po slovensky. Komunikačné uplatnenie americkej slovenčiny je však výrazne späté so staršími príslušníkmi americkoslovenskej populácie. Postupným uvoľňovaním rodinných a etnických väzieb sa mladšie generácie osamostatňovali, uzatvárali interetnické zväzky, postupne sa i sťahovali z oblastí severovýchodných štátov USA s najhustejším slovenským osídlením a rozptýlili sa po celých Spojených štátoch. Ekonomická závislosť od okolia hovoriaceho po anglicky si už v druhej generácii vynútila bilingviz- ------- **strana 151** mus a neskôr ústup slovenčiny do úlohy pasívneho jazyka. Slovenčina je v USA v postavení málo sa brániaceho minoritného jazyka, jej postupnú asimiláciu nemožno zastaviť, čo však vôbec neznamená totálnu deetnizáciu či akulturáciu amerických Slovákov. Jazyková asimilácia nebráni hlásiť sa k slovenskej etnicite, lebo silnejšie puto ako jazyk je pocit spoločnej etnickej kultúry a historickej pamäti. Zdá sa, že Jednota ako bilingválne periodikum rešpektuje hlavne túto slovenskú etnicitu a svojou dvojjazyčnosťou poskytuje informačnú bázu o spolkovom, národnom a fraternalistickom živote i tým, ktorí už po slovensky nehovoria. Keďže sme chceli podrobiť jazykovej analýze ucelený materiál, zvolili sme si 98. ročník týždenníka z r. 1989, v ktorom je slovenčina zastúpená v štyridsiatich percentách materiálu. Vzhľadom na širokú generačnú, intelektuálnu i profesijnú základňu prispievateľov Jednoty nemožno hovoriť o homogénnom type alebo homogénnej úrovni slovenčiny, ktorá sa v periodiku uplatňuje. Texty nemajú jednotnú jazykovú redakčnú úpravu, a tak sa môžeme stretnúť so širokou škálou úrovne slovenčiny používanej nielen v USA a Kanade, ale aj u prispievateľov zo západnej Európy, ktorých spája národná, spolková a kresťanská orientácia periodika. Najvyššou jazykovou a intelektuálnou úrovňou sa vyznačujú príspevky vedúcich osobností druhej emigračnej vlny slovenskej inteligencie (F. Vnuk, A. Hlinka, I. Stolárik, V. Kóna, J. Staško a iní), ktorí môžu veľmi úspešne konkurovať najvyspelejším jazykovým prejavom na stránkach slovenskej tlače. Nie je našou úlohou hodnotiť jazykovú úroveň významných prispievateľov zo Slovenska (napr. biskup J. Ch. Korec). Sústredíme sa na texty reprezentujúce typický prejav americkoslovenských prispievateľov, ktorých jazyk predstavuje slovenčinu ako izolovaný jazyk, ktorý sa vyvíjal teritoriálne oddelene od svojho bázového jazyka. Ako každý izolovaný jazyk i slovenčina sa v jazykovej komunikácii dostáva do kontaktu s jazykovou štruktúrou iného jazyka, v našom prípade angličtiny. Z tohto jazykového kontaktu slovenčina ako minoritný izolovaný jazyk vychádza ako jazyk prijímajúci, jazykom dávajúcim, ovplyvňujúcim je americká angličtina. Jazykový kontakt slovenčiny s americkou angličtinou sa výrazne prejavuje v stavbe vety, gramatike, morfológii a lexike. V oblasti morfológie badať u niektorých prispievateľov istý ústup skloňovania. Neskloňujú sa najmä vlastné mená (názvy lokalít), napr. Leto oby- ------- **strana 152** čajne strávili s rodičmi v Connecticut; v kostole Panny Márie na California a 24. ulica; ideové prednášky profesorov Marta a Viliam Kona. Je úplnou samozrejmosťou, že slovenská lexika postupne preberá americké termíny, a to hlavne vtedy, ak nepoznala vhodný slovenský ekvivalent. Prevzaté slová sa foneticky (prípadne graficky) a morfologicky prispôsobujú slovenskému jazykovému systému, napr. 26 inčov, graduácia, grupa, koment, zarentovať si auto, autobusová transportácia. V literárnych útvaroch nachádzajú uplatnenie i hovorové a nárečové slová, napr. hompačka, zimná voda, tuná, duchny, bagateľ, mestské okolice, najsamprv a archaizmy, napr. zavznela salva. Niektoré ustálené spojenia s genitívnym prívlastkom alebo prívlastkom vyjadreným predložkovým pádom nahrádza kalk anglickej formy použitia podstatného mena prevedený do podoby prídavného mena, napr. mnohostranícky systém —systém viacerých strán alebo pluralitný systém; choromyseľný ústav — ústav pre choromyseľných; krbový oheň — oheň v krbe. Nezriedka prispievatelia používajú namiesto očakávaných lexikálnych jednotiek príbuzné lexikálne jednotky s rovnakým alebo podobným slovným základom. Zámena však značí významový posun výpovede, napr. ročná schôdza — výročná schôdza; vchod Ježiša do Jeruzalema — príchod; na humnách sa rodilo ovocie — na záhumní; trápna cesta — strastiplná cesta; s napnutím sa čakalo — s napätím; za ten bagateľ nemôžete vydržať domácnosť — vydržiavať; jeho úmysel ísť strednou cestou odsúdil mu aj stranu kresťanskú — odcudzil. Kalkovanie z angličtiny do slovenčiny sa prejavuje pri jednotlivých slovách a najmä slovných spojeniach, pričom anglické jazykové prostriedky do istej miery ovplyvňujú výber slovenských ekvivalentov. Môže ísť o doslovné preklady anglických výrazov, napr. akú cestu musela križovať (-cross) za tie dva roky, namiesto vhodnejšieho slovenského ekvivalentu prejsť; urobil štúdiá na Vysokej škole cirkevnej hudby (vyštudoval); som ustarostený o svoju malú dcérku (I am worried about) — robím si starosti; grupa z Montrealu počítala (counted) 37 pútnikov — v skupine bolo; zastav podobné reči (stop) — prestaň s takými rečami; za chvíľu jeden druhého skúmali (for a moment)— chvíľu, krátko; alebo ide o predložkové spojenia so zreteľným interferenčným javom, napr. zájdi do mojich rodičov — zájdi k mojim rodičom (toto spojenie však môže byť ovplyvnené aj východoslovenským nárečím); výzva na veriacich Slovákov ------- **strana 153** — výzva k veriacim; rátali na jej návštevu — rátali s návštevou; pozostatky boli uložené do cintorína — na cintoríne; obviňovať v niečom — obviňovať z niečoho. Jazyková interferencia angličtiny sa prejavuje aj v redundantnom používaní privlastňovacích zámen, napr. vďaka našim slovenským čitateľom našich novín; aby zahral niekoľko piesní na jeho husliach; po prekročení jeho 75-ky; teší sa z jej štyroch vnukov. Okrem spomenutej nadbytočnosti použitie zámen jeho, jej namiesto príslušných tvarov zámena svoj môže v slovenčine pozmeniť význam výpovede, napr. tešiť sa z jej vnukov (cudzích detí) a tešiť sa zo svojich vnukov (vlastných). Jazykový vplyv angličtiny najviac pociťujeme pri gramatickej stavbe vety, slovoslede, frekventovanom používaní slovesného podstatného mena, trpného rodu, nesprávnom používaní zvratných slovies a explicitnom vyjadrovaní podmetu zámenom. Slovenská veta, zostavená z lexikálnych jednotiek slovenského jazyka, už nadobúda anglického ducha a slovenčina sa v niektorých prípadoch pociťuje ako sprostredkujúci komunikačný prostriedok. Trpný rod sa používa v slovenskej vete i v tých prípadoch, kde by bola primeraná aktívna gramatická konštrukcia, napr. keďže cudzinci nie sú dovolení prísť sem... (nesmú); usadili sme sa v moteloch, ktoré boli uvedené do úžitku (uviedli do prevádzky); toto tu bolo maximálne rešpektované (sa rešpektovalo); pieseň, ktorá nikdy predtým nebola spievaná (sa nespievala, resp. ktorú nikdy predtým nespievali); postaral sa, aby im noviny boli posielané (posielali). Ťažkosti robí používanie zvratných slovies, zvratných zámen a pod., napr. čo nás najviac dotklo — sa dotklo; prečo mi teda vždy vyhybuješ — vyhýbaš sa; vyzuj si obuv zo svojich nôh — vyzuj sa; jeho ruky ju jemne pritisli k nemu — k sebe, resp. jemne si ju pritisol, pritisol si ju k sebe; dúfa sa, že povedú k ďalším krokom — dúfame. Typickým znakom vplyvu anglickej stavby vety je časté používanie slovesného podstatného mena namiesto neurčitku alebo vedľajšej vety, napr. počul priklopenie dvier (ako sa dvere privreli); Katka neprestane v písaní (neprestane písať); niet veľa príležitostí k stretnutiu sa (stretnúť sa); za účelom zostavenia publikácie bola vymenovaná komisia (na zostavenie publikácie). Anglickým vplyvom je poznačené i vyjadrenie miery alebo stupňa vlastnosti substantíva, napr. veľmi zaslúžilá umelkyňa — vynikajúca; ženské práva najvyššie vo Švéd- ------- **strana 154** sku — najviac práv ženám poskytuje Švédsko; komunisti boli vysoko porazení — utrpeli veľkú porážku; graduoval s najvyšším úspechom — absolvoval s najlepším prospechom; najviac kontroverzné teritórium — najspornejšia oblasť. Druhým predstaviteľom krajanského periodika je Hlas ľudu, vychádzajúci v Srbsku už päťdesiat rokov. Analyzovali sme 45. ročník periodika z r. 1989. Na začiatok je potrebné načrtnúť celkom odlišné postavenie slovenčiny v Juhoslávii v porovnaní so Spojenými štátmi americkými. Slováci v bývalej Juhoslávii žijú dvesto rokov v kompaktnom, zväčša roľníckom osídlení v srbskej Vojvodine (Báčka, Banát, Sriem) a v chorvátskej Slavónii. Približne štyridsať obcí so súvislým slovenským osídlením tvorí akoby presadenú časť slovenského národa do inonárodného prostredia — s vlastnou tradíciou, hmotnou i duchovnou kultúrou i so svojou rečou. Inonárodné srbské alebo chorvátske prostredie nebolo také agresívne, aby sa slovenčina stala izolovaným, minoritným jazykom. Dochádzalo skôr k vzájomnej kultúrnej i jazykovej interferencii a slovenčina bola zároveň jazykom dávajúcim i prijímajúcim. Spisovnú slovenčinu upevňuje národnostné základné školstvo i slovenské gymnázium v Petrovci, budúci učitelia v národnom jazyku sa pripravujú na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Bohaté sú kontakty s pôvodnou slovenskou kultúrou, pretože aj politický systém v minulosti umožňoval priamu výmenu kultúrnych hodnôt i štúdium na slovenských vysokých školách. Slováci v bývalej Juhoslávii vyvíjajú bohatú publikačnú a vydavateľskú činnosť, ich jazyk má miesto i vo vysielaní rozhlasu a televízie. Na prvý pohľad pri nazretí do tohto krajanského periodika prekvapí živý, hovorový až expresívny, obrazný jazyk. Napriek tomu, že Hlas ľudu je politicko-kultúrnym týždenníkom, hovorovosť a expresívnosť jazyka prechádzajúca až do nárečových prvkov sa prejavuje i v ekonomických a politických komentároch, napr. za deväť mesiacov roku, ktorý sme práve vyprevadili; postavili sme sa každému zvyšovaniu cien; za priehršť ospravedlnení; bol to rok veľkej drahoty, v ktorej sa za hŕbu peňazí mohlo čoraz menej kúpiť; kvitovali sa početné dobré výsledky; na lepšie výsledky načim počkať; kompenzovať trovy liekov. Asimilačné tendencie a permanentný vplyv najfrekventovanejšieho jazyka vo verejnom prejave badať najmä v oblasti administratívno-právnej terminológie, ktorá ani nikdy nebola ------- **strana 155** doménou spisovnej slovenčiny vo Vojvodine, napr. ústavné amendementy (z francúzštiny; = zmena zákonov); zrušiť pokrajiny (oblasti, kraje); vynášanie aktov o zamestnávaní; volontérske funkcie (z francúzštiny; dobrovoľné) zrušiť počas remontu pracovne (z francúzštiny; oprava, renovácia). Niektoré cudzie lexikálne jednotky sa dostali do slovenského prejavu sprostredkovane cez srbčinu alebo chorvátčinu z latinčiny, z angličtiny, aj iných jazykov, napr. insistujeme na zrýchlení celej akcie (trváme); prípravy na IX. samit nezúčastnených krajín; indirektné signály (nepriame); natalita vo Vojvodine (pôrodnosť); mienky varírujú od tvrdenia; reafirmovať pravoslávie (znova potvrdiť). V niektorých prípadoch dochádza k významovým posunom, ak sa použije lexikálna jednotka odvodená od toho istého slovného základu, ktorá má však v slovenčine iný význam, napr. utratiť pracovné miesto — stratiť miesto; povrchové čítanie — povrchné čítanie; klimatické zariadenia — klimatizačné zariadenia; iniciálne návrhy — iniciatívne návrhy; údržbár parku — ten, kto park udržiava, udržiavateľ parku. Redaktori Hlasu ľudu si tento významový posun uvedomujú a upozorňujú na významové odchýlky lexikálnych jednotiek v jazykovom okienku. Jazyková interferencia ovplyvňuje používanie lexikálnych spojení a predložkových väzieb, napr. je spoľahlivejší od kontaktov telefónov — spoľahlivejší než telefón; pracovať v bitúnku — na bitúnku; zo slov sa prešlo na skutky — od slov ku skutkom; cestovať na prácu — do práce, za prácou; ustarosťuje sa nad slabou dochádzkou — robí si starosti pre; účasť v platení medikamentov — čiastočne platiť lieky. Jazykovej interferencii postupne podlieha i stavba vety. Najmä v politických úvodníkoch a komentároch cítiť silné kalkovanie zo srbčiny a chorvátčiny. Vety sú príliš dlhé, neprehľadné, nadmerne sa využíva slovesné podstatné meno, napr. to ponúklo účastníčku zhromaždenia, aby dala návrh na dištancovanie sa od slov D. Čolica a demonštrácií; veľkú zásluhu o napravenie v tomto kolektíve...; značné zlepšenie hmotného postavenia kolektívu umožnilo aj zlepšenie, okrem iného medziľudských vzťahov a rozprúdenie ideovo-politickej činnosti; zmluvy vo funkcii prekonania krízy; Múzeum Nového Sadu dalo v minulých dňoch veľký krok v smere k budúcim návštevníkom. ------- **strana 156** Čo povedať na záver? Máme pred sebou analýzu textov dvoch krajanských periodík reprezentujúcich diametrálne odlišné historické, zemepisné i spoločenské podmienky na existenciu slovenčiny v prostredí izolovanom od historického územia. Izolovanosť Slovákov v USA možno hodnotiť ako omnoho vyššiu (nekompaktnosť územia, viac než 40 rokov umelej politickej izolovanosti od materského národa, absolútne rozdielne okolité jazykové prostredie, ako aj kultúrno-spoločenské prostredie) než situáciu Slovákov v bývalej Juhoslávii (kompaktnosť územia, úzky kontinentálny styk s materskou krajinou a jej kultúrou, kultúrne i jazykovo bližšie slovanské okolie, vzdelávacie, vedecké a kultúrne inštitúcie atď.). Napriek týmto rozdielom možno konštatovať, že zabrániť asimilačným vplyvom a jazykovej interferencii zo strany dominantných jazykov nie je možné. Bez ohľadu na to, aké sú vonkajšie podmienky príslušníkov izolovaného etnika od materského národa. Dominantný jazyk ovplyvňuje lexiku, syntax, gramatiku (o zvukovej stránke jazyka ani nehovoriac) na americkom kontinente i v bývalej Juhoslávii. Toto konštatovanie je objektívne. Vzájomné ovplyvňovanie je súčasťou akejkoľvek komunikácie aj medzi príslušníkmi toho istého národa. Ide len o to, aby sme tento fakt nebrali pesimisticky, trpne, ale našli spôsob, ako budovať lepšie a komunikatívnejšie vzťahy medzi príslušníkmi národa na jeho historickom území a tými, ktorí sa cítia Slovákmi aj vtedy, keď sú roztrúsení po svete a jazyk už nie je hlavným atribútom ich etnicity. My sme národ krokom naším k samocitu a k sebavedomiu povzbudili a tým aj o jeho jednotu národnú najlepšie sa postarali. Keď národ k tomuto sebavedomiu príde, zvie, že má jeden život, jeden cieľ a tak prirodzeným a potrebným behom vecí sebavedomie toto v tom, čo ho ako jeden národ dovedna viaže, vysloviť sa musí, jedna ale reč spisovná, jedna literatúra patrí podstatne k jednote národa, a tak nieto pochybností, že by sa aj národ náš v tomto symbole a výraze jednoty duchovného života nespojil. Bez tohoto sebavedomia ležali sme predtým kam ruka, kam noha rozhodení, bo sme nemali spojujúceho striedku medzi nami. Ľ. Štúr: Ústrojnosť a organizmus reči slovenskej, s. 134. \* \* Štúr, Ľ.: Dielo v piatich zväzkoch. Zväzok V — Slovenčina naša. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1957. 424 s. Aj ďalšie citáty z tvorby Ľ. Štúra uverejnené v tomto čísle sú z tohto diela. ------- **strana 157** ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= Ouce moje, ouce, prťami ňechoťe! (2) ==================================== Ako cesta, chodník, prielaz, kadiaľ možno prejsť, môže poslúžiť aj vyrúbaný pás v lesnom poraste, priesek. Zároveň môže však byť aj rozhraním, medzou, pomedznou čiarou v hore. Doklad z okolia Prievidze nás zoznamuje hneď s dvoma slovami s týmto významom: Cez horu ňiaki prielas prerúbaní — to sa volá ľinaj aľebo pirť. A jeden hájňik, ten stáu̯ tan na takej pirťi za bukom (Chrenovec). Slová linaj, linaja vo význame "priesek, medza" máme doložené z Oravy, z Gemera a zo západného Slovenska: Ak ste si plano virúbali túto línej! (Kameňany); Z línäjí zmo préšli krížom zez hvaru (Brusník); A bola tam odz dzatku rubanica spravená a tam ból krajní strom na linaje (Brestovany); Vidzeu̯ s teho jeleňa, jak prebíhau̯ pres linaj? (Jablonové); ľinaj (Hor. Lehota), linaj (Rozbehy). Vo význame "úzka lesná cesta alebo priesek" máme v severonitrianskych, považských a záhorských nárečiach v rôznych zvukových obmenách aj druhé slovo aleja, alej, napr.: Medzi Púšťou a Drlákom bola pekná áľija v hore (Prievidza); Lesním cestám ríkáme álije (Hlboké); álej (Lubina). Podobu prielaz vo význame "úzky priechod, chodník vo vrchoch, po ktorom dobytok lozí, často aj prelieza rôzne prekážky", nájdeme v severotrenčianskych a v považských nárečiach, napr. prielaz (Lednica, Brezová p. Bradlom) i prielazek (Hoštiná). Z poľnej a lesnej cestičky stúpame lesom cez priesek a prielaz do vrchov. Terén sa nám postupne stáva svahovitejším, kopcovitejším, skalnatejším a strmším. Chodníky sú už veľmi uzučké, slúžia väčšinou zveri, prípadne pastierom, ktorí ju ženú, alebo poľovníkom, ktorí ju stopujú. Z viacerých výrazov označujúcich druh úzkeho chodníka vyšliapaného dobytkom alebo zverinou v lese, v hore, vo vrchoch, na strmých stráňach, úbočiach a svahoch je v nárečiach najrozšírenejší výraz prť a jeho varianty prt, prc, pirť, pirec, pirc, pirč, pirš, piršt, pirt, pirta. Podoba prť, ktorú Krátky slovník slovenského jazyka (1987) uvádza v spojení kamzíčie, ------- **strana 158** ovčie prte, je známa na Orave, v Liptove, miestami v Honte, Tekove, najmä v okolí Banskej Štiavnice. Podrobnejšie sa o pôvode a rozšírení slova prť dozvieme z viacerých príspevkov A. Habovštiaka (pozri napr. Slovenská reč, 37, 1972, s. 278 — 281). Podoby s i sa vyskytujú na väčšej časti stredného Slovenska (pirť), čiastočne v nárečiach severnej časti západného Slovenska (pirec) a na Spiši (pirc, pirec). Porov.: Ofce sa ňemuožu páz dovrchu, aľe po úboči. Takie prťe porobé. Tá prť sa uchoďí a medzi prťamí je pás, takí zeľení (Hruštín); Prťe zme volaľi tie chodňíki, kaďe choďiľi zveri (Dlhá n. Oravou); Tá prť bola takí hat, ťähala sa nahor (Osádka); Na pirťi sa objavilo maluo meďvieďa (Sučany); Kravi šľi dolu pirťami (Čierny Balog); Čože je to za pasienka — len samá pirť (Prochot); Birki idú hore pircú, šetko je upirčené (Papradno). V Markuške v okr. Rožňava majú popri slove pirt ešte aj pekné spojenie vidupkaní chodníšok. Na časti stredného Slovenska (Lisková, Rudno n. Hronom, Liešťany, Horné Vestenice, Kamenec p. Vtáčnikom) sa slovo prť, pirť používa aj na označenie cestičky dolu kopcom, po ktorej sa sťahuje drevo, seno a pod. Takúto cestičku na zvážanie dreva v horách, vyloženú krátkymi štiepami, volajú v Čiernom Balogu drevenou cestičkou. Pri Prievidzi sa slovo pirť rozšírilo o ďalšie dva významy. Jeden sme už spomenuli pri výrazoch prielaz a linaj. Druhý význam je "miesto na konci role, kde sa obracia pluh pri oraní, úvrať", napr.: Konča roľi na tej pirťi son sa obráťou̯ (Chrenovec). V krásnej literatúre nájdeme obidve podoby (prť aj pirť). Porov.: Idú ako môžu pirťou alebo kolmými chodníkmi (Kukučín); Na svite pustili sa cez Vagnár pirťami po hŕbkach na východniansky salaš (Rázus); Ovca nám skapala, junec zmizol, medveď vám ho musel, šľakoval som ho hore prťou (Rysuľa); Dlho hľadeli za ním, ako bezpečne si vykračuje po strmine a kľukatou prťou v kosodreví prechádza do sedliackej doliny (Urban). V niektorých západoslovenských nárečiach môžeme počuť aj výraz veksel, ktorým pomenúvajú zverinou vyšliapané, vychodené chodníky, napr.: Každá zverina má svój vichodení veksel a jak toto streledz nepozná, móže čakad bárkolko (Dolná Súča); Dau̯ sem smečku na zajačí veksl (Jablonové); veksel (Horné Lefantovce, Šaštín). Hornatá krajina sa nám spája celkom prirodzene s väčšími či menšími vyvýšeninami, kopcami, vrchmi. Poľné a lesné cesty sa v istých úsekoch ------- **strana 159** hlboko vrývajú, zarezávajú do svahov. Prudko stúpajú a začínajú sa na nich objavovať hlboké koľaje od kolies, výmoľe, do ktorých veľmi ľahko vhupne voz, a záprah sa už potom musí veľmi napínať, aby ho vytiahol. V takejto situácii pomôže len vzájomná pomoc: Ke‿ca hentakí spinek natrafí, mosí furman jeden druhému prípinkú pomóc (Dolná Súča). Aj takéto riešenie niekedy pomohlo: Slabé kone sa pot spinkom rozbehli, abi vóz lachšé vitáhli hore a nezostali stát na spinku, to bi bolo zle (Šípkové). Slovo spinok je rozšírené najmä v západoslovenských nárečiach, kde má podobu spinek. Označuje sa ňou prudko stúpajúci úsek cesty, ale máme ju doloženú vo význame príkry svah kopca aj z Tvrdomestíc v okr. Topoľčany a z Dolnej Strehovej v okr. Modrý Kameň. Strmá, príkra býva teda tá cesta dohori, dohuri, do hrunka, dolu hrunkom, dovisoka, do briška, draha dolu verchom, draha dolu hrunkom, dolou hrunkom. Závoz, súvoz, úvoz, vývoz sú slová, ktorých slovotvorným základom je slovo voz. Najrozšírenejšie je z nich slovo závoz. Vyskytuje sa na strednom, západnom a čiastočne aj na východnom Slovensku, napr.: A cesta vám e tam sem a ta, klukatá, závoz (Oravská Poruba); Zo závozu sa furmanovi ňedalo vibočit, cesta bola zarezaná v zemi (Králiky); Zbehľi zme dolu závozom (Čierny Balog); Do takiho voza nabrau̯ aj dve-tri kope a vo tem závozom strmeim sa tei koňíke mordovale. Najhoršie vám bolo viškriabaťi sa vo, tem závozom (Veľký Lom); Pusťeu̯ sa dolu závozon na ródľach aňi sprostej (Kalinovo); Závoz nán treba ponaprávaťi, skazila ho voda (Kokava n. Rimavicou); Dolu zavoskom zme museľi hamovať, abi sa fura ňevikoťeľa (Zborov n. Bystricou). Vo východnom Liptove používajú aj zdrobnenú podobu zavoštek (Važec), okolo Modrého Kameňa závošťok a v Odoríne na Spiši zavozek. Ďalšie slová súvoz, úvoz a vívoz majú rovnaký pôvod a význam, napr.: Išiél od Brezovéj hore tím súvozom (Brezová p. Bradlom); Snahu plné súvoze (Brestovany); Cesta iďe taďe na úvos (Veľké Bielice); Ňežeň kravi do úvozu (Staré Hory); Úvozi zme moseli postát (Trakovice); Dolu brihem taka hliboka draha, to uvos (Dlhá Lúka). V Klokočove je rozšírená podoba vyvoz, na Záhorí vívos, na Spiši a v Šariši vivoz. Spomenieme ešte niektoré miestne názvy ako dôkaz bohatstva výrazov pomenúvajúcich hlbokú neupravenú strmú cestu, vrezanú do svahu: čupec (Záblatie); priekop (Cerovo); priesek (Liptovské Revúce). Slová smeklina (Košické Rovné) a zesmik ------- **strana 160** (Brestovany) označujú miesto, kade sa spúšťaním, šmýkaním prepravujú zoťaté stromy. Cesty, cestičky, chodníky, chodníčky, dráhy či drážky sa nám zachovali v nárečiach aj v rôznych slovných spojeniach a frazeologizmoch. Zračí sa v nich veľa pekných prirovnaní, žartovných postrehov, ale aj veľa múdrych rád a napomenutí, napr.: cesta jako dlaň (Bošáca) je rovná; o opitom, ktorý sa potáca z boka na bok, povedia, že cestu merá (Sása), úska mu je cesta (Košťany n. Turcom), široká mu je cesta (Rim. Píla); ňespúščaj sa cesti pre ňeistí choňňík (Bošáca) — drž sa známeho, vyskúšaného, nepúšťaj sa do neznámeho; svojho snopa si mvožež aj na cesťe vimláťit (Muránska Dlhá Lúka) — o vlastnom sám rozhoduješ; máž otvorenú cestu! (Hrušovo) — môžeš odísť; s nimi nevindeš ani po ceste, ani po chodníku (Repištia) — nijakým spôsobom; aj ťi príďež na starozď na ťia chodňíki šva j+a (Muráň) — stihne ťa ten istý osud ako mňa; ic svoju drahu! (Brezina) — choď preč!; už je na dobrej draže (Brezina) — polepšil sa; češko z ňu na jednu drahu vijsc (Rakovec n. Ondavou) — ťažko sa s ňou dá dohodnúť; toto i tamto jednu drahu idze (Dlhá Lúka) — je si podobné; nemože mu aňi na drahu ít (Brodské) — nemôže sa mu rovnať; ja uš pujdzem v Jeźiśkovu drašku (Lažany) — zomriem; viťiahňi ma trocha zo závoza (Pukanec) — pomôž mi (obyč. v ťažkostiach); biť pod závozom (Rimavská Píla) — byť vedľa, mýliť sa. Ako vidno, bohatá je studnička slovenských nárečí, pokiaľ ide o pomenovania rôznych typov ciest až po najstrmšie chodníky. Mnohé zo spomenutých slov by už, žiaľ, mali v slovníku kvalifikátory zriedkavý či zastaraný výraz. Viaceré sa už vytrácajú alebo aj celkom vytratili z reči našich ľudí v jednotlivých krajoch. Pomerne trvalé miesto si však našli napríklad v chotárnych názvoch po celom Slovensku. Spomeňme také slovo ako púť. Vo význame "cesta" je na území Slovenska už veľmi zriedkavé, nájdeme ho ešte vo význame "putovanie, cestovanie", no v terénnych názvoch má oveľa väčšie rozšírenie. Vyskytuje sa v ženskom aj v mužskom rode a je slovotvorným základom odvodených slov, napr.: Púte, Putiská, Podpútie, Razpútie, Pod pútom, Za putištím, Krivá púť, Kriví pút atď. Podobne je to so slovom dráha. V chotárnych názvoch nie je jeho doménou len východné Slovensko. Rôzne podoby tohto slova, napr.: Drahi, Draški, Na drahách, Za draha- ------- **strana 161** mi, Hliboke drahi, Kopana draha, Koďa draška a pod., nájdeme kde-kade po Slovensku. Veľmi rozšírené sú chotárne názvy od slova prť, napr.: Prte, Pod prťami, Strmá prť, Prtiská, Pirta, Pirca, Pirte, Pirti, Pirtie, Podpirtie, Pirtisková dolina a pod. "V našej obci na dolnom konci je výhonisko, kade vyháňali na pastvu statok a toto výhonisko dodnes nazývajú Schotňe alebo Skotňe", napísal nám informátor z Papradna. V severozápadnej časti Slovenska nájdeme aj ďalšie takéto názvy, napr.: Pri skotni, Niže skotne, Dolnianska skotňa, Hornianska skotňa, Skoteň, Skotnik, Skotacia dolina a pod. A tak by sme mohli uviesť aj veľa iných názvov. Ožívajú a uchovávajú sa aj v našich piesňach a popevkoch, vyvolávajúc v nás rôzne nálady a pocity. Práve v nich nájdeme často odpoveď, prečo toľko obavy baču či honelníka o svoju ovečku. Takto si nôtili napríklad vo Važci: Hej, de je ta ovečka, čo krdlig vodiu̯a? Išu̯a na Prtiska, skau̯a ju zabiu̯a a takto si hrávali na gajdách v Papradne: Beží bača hore Pircú, natriasá si svojú ricú, brm basa jeľeňa, dze je ovca stracená. Iveta Felixová Škoda, že ste už aj to v pochybnosť nevzali, či sa naozaj môže slovensky hovoriť, či si Slováci pri toľkej od vás vystavenej sile nárečí budú môcť rozumieť; škoda, že ste už aj naše hovorenie vežou bábelskou nenazvali a nám preto tú dobrú radu nedali, aby, keď je tak, nechali sme hovor slovenský, odriekli sa od neho a naučili sa česky hovoriť. Už ste si mali dôsledným ostať a to urobiť! Ale čo nám aj to výslovne neradíte, radi by ste nás k odrieknutiu sa slovenčiny i v hovore inakšie prisilili, nadávajúc reči našej vlastnej, národnej, starootcovskej tých najpotupnejších, najledákejších mien, prezývajúc ju sviniarčinou, smetištinou atď., a tak zničujúc ju z reči ľudskej k dajakému hovoru hovädskému, ktorý by nehodno bolo človeku do úst vziať a ním si ústa pošpintať. Za toto blato, ktoré ste Vy na našu národnú reč a tým na náš národ nahádzali, za túto hanobnú špintaninu, ktorú ste Vy na nás nastriekali, Vzali ste Vy ťažkú odpoveď pred národom naším na seba. Nech Vás za to súdi svet, ja Vás posudzovať nejdem a nechcem. Ľ. Štúr: Ústrojnosť a organizmus reči slovenskej, s. 139. \* ------- **strana 162** ROZLIČNOSTI =========== Doplňujúci — doplňovací ======================= Slovotvornou príponou -ací sa od slovies tvoria prídavné mená tak pravidelne, že ich možno označiť ako slovesné prídavné mená (paralelne so slovesnými podstatnými menami). Ich vzťah k slovesu sa veľmi výrazne potvrdzuje aj existenciou pomenovaní typu krém na opaľovanie — opaľovací krém. (Porov. o tom aj poznámky v Dynamike slovnej zásoby súčasnej slovenčiny, 1989.) Pravda, v niektorých dvojslovných pomenovaniach s prídavným menom na -ací už nie je tento vzťah taký priamočiary, ale aj v nich je ešte stále zreteľný dejový význam. Napr. vysielacia stanica je taká, ktorá slúži na vysielanie rádiových vĺn do éteru. Doplňovacie voľby sú také, ktorými sa majú doplniť chýbajúce alebo neobsadené miesta v nejakom orgáne. Hlasovací lístok je taký, ktorým sa prejavuje vôľa voliča pri hlasovaní. Hlasovacou mašinériou sa istým spôsobom, napr. nátlakom, dosahuje túžený výsledok volieb, schvaľovania zákonov a pod. Rokovací poriadok je predpis o tom, ako má prebiehať rokovanie nejakého orgánu. Vyšetrovacia komisia má za úlohu zisťovať isté okolnosti. Doplňovacie veliteľstvo má za úlohu udržiavať stav armády na predpísanej výške. V každom z takýchto pomenovaní je úplne jasné, že naznačený dej nie je časovo viazaný, že platí všeobecne. Zdôrazňuje sa práve len dej a nie gramatické kategórie. Ak proti spojeniu vyšetrovacia komisia môžeme postaviť spojenie vyšetrujúci sudca, treba vysvetliť tento rozdiel gramaticky aj významovo. Kým pri prídavnom mene vyšetrovací, ako sme už naznačili, chýba bližšie časové určenie — nemôžeme povedať napr. včera vyšetrovací, v súčasnosti vyšetrovací — pri podobe vyšetrujúci to je možné: v súčasnosti vyšetrujúci. Ide totiž o slovesný tvar — o prítomné činné príčastie — ktorého funkciou je prevádzať sloveso do podoby vhodnej na vyjadrenie zhodného prívlastku. Vyšetrujúci je ten, ktorý vyšetruje. Na rozdiel od prídavných mien na -ací sa príčastiami vyjadruje bližšie zviazanie so slovesným dejom, prinajmenšom to, že naznačený dej prebie- ------- **strana 163** ha hneď po nejakom predchádzajúcom deji. Preto napr. spojením doplňujúca otázka sa označuje taká otázka, ktorá nasleduje hneď po istom výklade, resp. po základných otázkach. K tomuto typu patria napr. spojenia doplňujúce údaje, doplňujúce ustanovenia, objasňujúce okolnosti, vysvetľujúce poznámky. Sem patria aj spojenia doplňujúce návrhy a pozmeňujúce návrhy, ktoré sa vyskytujú napr. pri parlamentnej diskusii o návrhu zákonov. Pravda, sú aj také prípady, keď sa prítomným činným príčastím v odborných názvoch vyjadruje trvalejšia vlastnosť. Poznáme napr. kráčajúci exkavátor, ktorý sa pohybuje v podobe krokov, drevospracujúci priemysel, ktorý spracúva drevo, preberajúca stanica, ktorá preberá letiace lietadlo na trase od susednej kontrolnej stanice. Sem patrí aj už spomenutý názov vyšetrujúci sudca. Ďalej napr. nehrajúci kapitán nejakého športového družstva, nepíšuci šéfredaktor. Napokon treba pripomenúť, že takýto rozdiel medzi podobami vyšetrujúci a vyšetrovací, doplňujúci a doplňovací je možný len pri odvodeninách od slovies zakončených na -ať a -ovať. Pri slovesách zakončených na -iť a -ieť tieto dve podoby vlastne splývajú, formálne sú zhodné, ale významovo odlišné. Tak riadiaci pult je miesto, odkiaľ sa riadi alebo má riadiť nejaký výrobný proces, ale riadiaci podsystém je taký podsystém v zložitom systéme, ktorý má najvyššie postavenie a ovláda ostatné systémy. \**Ján Horecký** Sklabiňa — Sklabinčan ===================== V Slovenskom denníku (26. 9. 1994, s. 6) bola uverejnená reportáž o úspešnom podhorskom družstve v Sklabini. V reportáži sa vyskytlo obyvateľské meno v tomto súvetí: Sklabinčania sa neboja investovať, lebo vedia, že investície sa im vrátia aj s úrokmi. V Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 v časti Názvy obcí na Slovensku (s. 515) sa uvádza obec Sklabiňa s derivátmi Sklabiňa, Sklabiňanka, sklabinský. V Slovníku slovenského jazyka VI (1968) sa miestny názov Sklabiňa neregistruje. Uvádza sa miestny názov Sklabiná (s. 226) s derivátmi Sklabinčan, Sklabin- ------- **strana 164** čanka, sklabinský. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III (1978, s. 36) registruje miestny názov Sklabiná (okres Veľký Krtíš) a miestny názov Sklabiňa (okres Martin). Od obidvoch miestnych názvov (Sklabiná, Sklabiňa) sa vo Vlastivednom slovníku obcí na Slovensku uvádzajú rovnaké deriváty Sklabinčan, Sklabinčanka, sklabinský. Študentka Pedagogickej fakulty UPJŠ v Prešove D. Moravčíková, pochádzajúca z Martina, za pomoci riaditeľstva Základnej školy v Sklabini overovala podobu obyvateľského mena mužského rodu v miestnom úze. Oznámila nám, že v miestnom úze sa používa tvar Sklabinčan. Podoba obyvateľského mena mužského rodu Sklabinčan v miestnom úze nevybočuje zo systému tvorenia obyvateľských mien v spisovnom jazyku. Od trojslabičných miestnych názvov ženského rodu zakončených na -a, pred ktorým predchádza spoluhláska ň, sa obyvateľské mená mužského rodu tvoria príponou -čan, pred ktorou dochádza k striedaniu (alternácii) spoluhlások ň/n: Dlhoňa — Dlhončan, Luhyňa — Luhynčan, Tuchyňa — Tuchynčan, Vlkyňa — Vlkynčan, Vrakuňa — Vrakunčan. Obyvateľské mená ženského rodu sa končia na -anka (Dlhončanka, Luhynčanka, Tuchynčanka, Vlkynčanka, Vrakunčanka) a prídavné mená na príponu -ský (dlhonský, luhynský, tuchynský, vlkynský, vrakunský). Od dvojslabičných miestnych názvov ženského rodu zakončených na -a, pred ktorým predchádza spoluhláska ň, sa obyvateľské mená mužského rodu vo väčšine prípadov tvoria príponou -an, obyvateľské mená ženského rodu vyznievajú na -ianka/-anka a prídavné mená na -iansky/-anský: Čaňa — Čaňan — Čanianka — čaniansky, Paňa — Paňan — Panianka — paniansky, Iňa — Iňan — Inianka — iniansky, Ždaňa — Ždaňan — Ždanianka — ždaniansky, Maňa — Maňan — Manianka — maniansky, Bíňa — Bíňan — Bíňanka — bíňanský, Seňa — Šeňan — Senianka — seniansky. Iba v ojedinelých prípadoch sa od dvojslabičných miestnych názvov ženského rodu zakončených na -a, pred ktorým predchádza spoluhláska ň, tvoria obyvateľské mená mužského rodu príponou -čan: Baňa — Bančan, Géňa — Génčan (prídavné mená majú podobu banský, génsky). Od dvojslabičných a trojslabičných miestnych názvov ženského rodu zakončených na -a, pred ktorým predchádza okrem spoluhlásky ň aj iná spoluhláska, sa obyvateľské mená mužského rodu tvoria príponou -an, žen- ------- **strana 165** ské obyvateľské mená vyznievajú na -ianka a prídavné mená na -iansky: Štubňa — Štubňan — Štubnianka — štubniansky, Žehňa — Žehňan — Žehnianka — žehniansky, Kajňa — Kajňan — Kajnianka — kajniansky, Terňa — Terňan — Ternianka — terniansky, Osturňa — Osturňan — Osturnianka — osturniansky, Šoporňa — Šoporňan — Šopornianka — šoporniansky. V zhode so systémom tvorenia obyvateľských mien mužského rodu od miestnych názvov typu Tuchyňa príponou -čan (Tuchynčan) treba tvoriť obyvateľské meno mužského rodu príponou -čan aj od miestneho názvu Sklabiňa — Sklabinčan. Podobu Sklabinčan treba uviesť aj v novom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu. Možno ešte spomenúť, že podoby obyvateľských mien Sklabinčan, Sklabinčanka a prídavného mena sklabinský sa vzťahujú aj na miestny názov Sklabiňa, aj na miestny názov Sklabiná. Pri obyvateľských menách a prídavnom mene tu teda nastáva homonymia. \**Jozef Jacko** Groznyzácia či groznizácia? =========================== Ak sa prípona -izácia či -izovať pripája k základovému slovu zakončenému na -y, ponecháva si svoju pôvodnú podobu a pripája sa k takému základu, od ktorého sa odtrhne toto zakončenie. Uplatňuje sa tu zásada zachovať podobu prípony. Toto pravidlo platí aj vtedy, keď základovým slovom je meno mesta; preto píšeme coventrizácia (bombardovanie mesta Coventry a potom aj ťažké bombardovanie iných miest). Pravidlo platí aj vtedy, keď je názov mesta zakončený domácou príponou, napr. Drážďany — drážďanizácia. A napokon toto pravidlo platí aj pri zakončení -nyj, napr. Groznyj — groznizácia, nie groznyzácia. \**Ján Horecký** ------- **strana 166** SPRÁVY A POSUDKY ================ O rokovaní Jazykového odboru Matice slovenskej ============================================== 12. júna 1995 sa v zasadacej miestnosti Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave konalo valné zhromaždenie Jazykového odboru Matice slovenskej. Za účasti 29 členov rokovanie viedol jeho predseda Gejza Horák. Na úvod odznel referát Mateja Považaja na tému Rok Ľudovíta Štúra a kultúra slova. Správu o činnosti za obdobie od 5. 12. 1992 do 12. 6. 1995 predniesol tajomník odboru Štefan Lipták. V správe sa konštatoval jednak stav členskej základne (77), jej ďalšie budovanie a zapájanie členov do aktívnej spolupráce najmä v oblasti šírenia a propagácie jazykovej kultúry (časopis Kultúra slova ako orgán Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV a Jazykového odboru MS, jazykové rubriky v dennej tlači, besedy a i.), a jednak stav a možnosti budúcich aktivít v rámci činnosti odboru i širšieho matičného hnutia. Medzi ne budú v najbližšom období patriť prednášky a besedy v Miestnych odboroch Matice slovenskej na tieto témy: Národné povedomie, národný jazyk a jazyková kultúra; Jazyková výchova v rodine; Spolupráca rodiny so školou v jazykovej výchove detí a mládeže; Reč ľudových rozprávok a ozdravovanie nášho rečového zvyku; Príklad a vzory v jazykovej výchove a kultúre (beletria, denná tlač, učiteľ, verejný pracovník); Miestne (krajové) nárečie a jazyková kultúra; Práca Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV a Slavistického kabinetu SAV vo výskume slovenčiny; Práca jazykovedných inštitúcií v úsilí o jazykovú kultúru (poradenská služba, listy, rubriky); Zlozvyky v našej každodennej reči; Miestne odbory matice slovenskej a ozdravovanie našej reči; Písaná a hovorená podoba spisovnej slovenčiny. V širokej a miestami veľmi živej diskusii sa účastníci valného zhromaždenia dotkli viacerých aktuálnych problémov týkajúcich sa najmä jazykovej kultúry, pričom nechýbali ani kritické pripomienky na adresu výboru MS, ktorý napriek pozvaniu nemal na rokovaní svoje zastúpenie. ------- **strana 167** Na nasledujúce funkčné obdobie tajným hlasovaním zvolili nový 11-členný výbor na čele s Jánom Doruľom, riaditeľom Slavistického kabinetu SAV a 3-členný dozorný výbor. Na jesenné valné zhromaždenie Matice slovenskej v Rimavskej Sobote delegovali predsedu. Možno očakávať, že novozvolený výbor spolu s ostatnými členmi JO MS bude vo zvýšenej miere a cieľavedome plniť svoje poslanie, a to najmä v oblasti používania spisovnej slovenčiny príslušníkmi našej národnej pospolitosti aj ostatnými občanmi. \**Štefan Lipták** Správa o činnosti Jazykového odboru Matice slovenskej za obdobie ================================================================ od 5. decembra 1992 do 12. júna 1995 ==================================== Jazykový odbor Matice slovenskej (ďalej JO MS) ako dobrovoľné združenie záujemcov — profesionálov i laikov — z radov členov MS o slovenský jazyk bol obnovený na valnom zhromaždení 5. decembra 1992 v Turč. Sv. Martine. Stalo sa tak v kontexte významných spoločenských premien na prahu slovenskej štátnosti. Valné zhromaždenie vtedy schválilo stanovy JO MS a zvolilo predsedu, členov výboru a členov dozorného výboru. Činnosť obnoveného Jazykového odboru Matice slovenskej (predtým Jazykovedného odboru MS) sa mala orientovať predovšetkým na sústavné pestovanie a zvyšovanie úrovne používania slovenského jazyka v každodennom živote čo najširších vrstiev príslušníkov našej národnej pospolitosti a na jeho komplexný výskum a prehĺbené poznanie. Prácu odboru týmto smerom organizoval výbor v tomto zložení: G. Horák, predseda, L. Bartko, podpredseda, J. Glovňa, tajomník, Š. Lipták, hospodár, B. Belák, zapisovateľ, J. Findra, J. Mlacek, J. Doruľa, A. Habovštiak, J. Prokop a A. Pažitný, členovia výboru, I. Ripka, K. Palkovič a J. Debnár, členovia dozorného výboru. ------- **strana 168** Počas volebného obdobia, presnejšie od 13. októbra 1993, keď tajomník J. Glovňa od septembra odišiel do Viedne za lektora slovenského jazyka, výbor poveril vykonávať funkciu tajomníka Š. Liptáka. Namiesto neho funkciu hospodárky prevzala E. Krasnovská. Súčasne výbor rozhodol, aby podpredsedu L. Bartka mohol v prípade potreby zastupovať J. Doruľa. Členskú základňu odboru sa aj na základe výzvy jeho predsedu rozposlanej z Členského ústredia MS v Turč. Sv. Martine (27. 5. 1993) a dvoch výziev uverejnených v tlači (v Učiteľských novinách v septembri 1993 a v časopise Slovenský jazyk a literatúra v škole v októbri 1993) podarilo vybudovať. K termínu konania valného zhromaždenia 12. 6. 1995 mal JO MS 77 riadnych a jedného podporujúceho člena. Výbor odboru sa zišiel na štyroch riadnych zasadnutiach a trikrát sa zišiel užší výbor. Členovia výboru na týchto zasadnutiach riešili úlohy súvisiace s realizáciou plánu činnosti a zaoberali sa aj ďalšími aktuálnymi otázkami a úlohami, ktoré priebežne predkladalo vedenie Matice slovenskej. V centre pozornosti JO MS bolo plnenie dohody o spoločnom vydávaní časopisu Kultúra slova (od 1. čísla 28. ročníka — 1994), ktorú uzavrel Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV s Maticou slovenskou. Časopis sa stal orgánom Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV a Jazykového doboru MS. V oblasti šírenia a propagácie jazykovej kultúry významné miesto patrí pravidelnej jazykovej rubrike Slovo o slove v denníku Slovenská republika, ktorú 8. marca 1994 založil a doteraz sám úspešne príspevkami zásobuje G. Horák (doteraz vyšlo vyše 50 príspevkov). V regionálnom mesačníku Nitra v novozaloženej jazykovej rubrike Vtáka poznáš po perí publikoval príspevky A. Pažitný (doteraz vyšlo vyše 10 príspevkov). Na rozmanitých akciách — besedách, prednáškach, oslavách kultúrnych výročí a pod. sa aktívne zúčastňovali mnohí funkcionári a členovia odboru. Takou príležitosťou bolo napríklad 150. výročie uzákonenia štúrovskej spisovnej slovenčiny a 130. výročie zrodu Matice slovenskej. Na odbornom seminári organizovanom Štúrovským hnutím národného zjednotenia 10. júla 1993 v Hlbokom sa aktívne zúčastnil V. Blanár, J. Doruľa, A. Habovštiak a G. Horák (príspevky vyšli v zborníku Slovo o slovenčine. VEDA Bratislava 1993. 106 s.). Pri rovnakej príležitosti už 25. apríla 1993 J. Prokop v Senci zorganizoval odborný seminár, na ktorom G. Horák mal referát pod názom Štúr ------- **strana 169** a dnešná jazyková kultúra a J. Debnár predniesol ukážky zo Štúrovho jazykovedného diela. Ďalej 11. októbra 1993 sa J. Doruľa a G. Horák zúčastnili na besede s učiteľmi slovenčiny v Prievidzi, 14. mája 1993 J. Doruľa, G. Horák a Š. Lipták na podobnej besede v Stropkove, 15. novembra 1993 J. Doruľa, Ľ. Bartko a G. Horák na besede v rámci Slovenských národných dní v Prešove a 30. marca 1994 G. Horák na besede v Galante. Na niekoľkých besedách v rozhlase a televízii bol J. Doruľa a M. Považaj. Členovia nášho odboru sa zúčastňovali aj na iných zasadnutiach, kde ich pozývali. Napr. na slávnostnom zasadnutí Rady štúrovského hnutia národného zjednotenia na Myjave v októbri 1993 bol J. Doruľa, na Kongrese slovenskej inteligencie v Prešove bol L. Bartko, na stretnutí so slovenskými spisovateľmi z Maďarska (13. októbra 1993) na pôde Ústavu pre zahraničných Slovákov bol G. Horák. Viacerí členovia odboru predniesli referáty na aktuálne témy v rámci veľmi úspešného cyklu prednášok a besied organizovaných Štúrovským hnutím národného zjednotenia na pôde Univerzitnej knižnice v Bratislave (V. Blanár, J. Doruľa, A. Habovštiak, K. Habovštiaková, G. Horák). Z ďalších podujatí, na ktorých sa aktívne zúčastnili členovia odboru, možno ešte uviesť vedecký seminár k 240. výročiu narodenia Juraja Ribaya v dňoch 23.—24. apríla 1994 v Bánovciach nad Bebravou (V. Blanár, B. Belák, G. Horák), odborný seminár venovaný dejinám obce Kladzany a osobnostiam, ktoré tu pôsobili v rokoch 1805—1845 — Samuelovi Fábrymu, Adamovi Hlovíkovi a Jánovi Hlovíkovi, pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule týmto osobnostiam, pri 150. výročí založenia Spolku miernosti a odhalení historického erbu obce 14. mája 1995 (I. Sedlák, L. Bartko, A. Krupová, Š. Lipták), seminár o histórii, materiálnej a duchovnej kultúre sotákov v rámci II. sotáckeho folklórneho festivalu 27. mája 1995 v Jasenove pri Humennom (L. Bartko, Š. Lipták), oslavy 580. výročia založenia obce Hažlín v okrese Bardejov 20. augusta 1994 (J. Doruľa, Š. Lipták), oslavy výročia založenia obce Pohorelá v okrese Brezno (G. Horák), oslavy 150. výročia vzniku Tatrína v Prešove (L. Bartko), akcia pri príležitosti 50. výročia úmrtia Antona Prídavka v Prešove (L. Bartko). Na akciách organizovaných Maticou slovenskou a inými záujmovými odbormi sa striedavo zúčastňovali členovia výboru. Zastúpenie sme mali na III. ročníku žiackej slohovej súťaže "Prečo milujem svoju materčinu, ------- **strana 170** prečo milujem Slovensko", ktorú organizoval Umelecký odbor MS v Šuranoch (J. Doruľa), na rokovaní snemu predsedov MO MS 26. marca 1994 v Šali (G. Horák), na valnom zhromaždení Odboru mladých matičiarov 25. februára 1995 v Turč. Sv. Martine (Š. Lipták), na slávnosti pri príležitosti 162. výročia narodenia obrancu slovenčiny a Slovákov Nóra Björnstjerne Björnsona 14. decembra 1994 v Bratislave (Š. Lipták), na zasadnutí funkcionárov odborov MS v dňoch 5.—6. augusta 1994 v Martine (J. Doruľa, Š. Lipták), na zasadnutiach funkcionárov miestnych odborov MS 3. septembra 1994 v Komárne (Š. Lipták) a 10. septembra 1994 v Michalovciach—Zemplínskej šírave (L. Bartko), na porade predsedov záujmových odborov MS 23. mája 1995 v Bratislave (J. Doruľa, G. Horák). Na náš odbor sa obracali občania i inštitúcie listami i rôznymi písomnými materiálmi v otázkach dodržiavania jazykovej normy, pestovania spisovnej slovenčiny a zvyšovania jazykovej kultúry. Z významnejších vypracovaných expertíz a hodnotiacich materiálov treba uviesť materiál o riešení tvorby miestneho názvoslovia na území Slovenska so špeciálnym zameraním na južné Slovensko, o čo požiadal Okresný výbor MS v Komárne, ďalej komentár a úpravu textu návrhu zákona o štátnom jazyku, poznámky pre poslancov k otázke tzv. tabuľového zákona a zákona o mene a priezvisku, čo kladne ovplyvnilo výsledok hlasovania v Národnej rade SR (J. Doruľa). Vedenie JO MS si predsavzalo, že aj v rámci vedeckovýskumnej činnosti a následne i publikačnej činnosti vyvinie aktivitu. Viacerí členovia predniesli referáty na XI. medzinárodnom zjazde slavistov v Bratislave a publikovali príspevky zamerané na jazykovú kultúru, aj recenzie a správu v odborných časopisoch, týždenníkoch a dennej tlači (G. Horák, Š. Lipták, K. Palkovič, M. Považaj a i.). V spolupráci s novozriadeným Slavistickým kabinetom SAV sa už podnikli kroky na finančné zabezpečenie dialektologického a etnografického výskumu slovenskej menšiny v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Žiaľ, ani z nadácie Prebudená pieseň, ani z matičnej grantovej komisie neprišla pre túto úlohu priaznivá odpoveď. Finančná podpora bude potrebná aj pri príprave vydania súvislých nárečových textov a nárečovej monografie obcí Lešť a Turie Pole vo Zvolenskom okrese. Všetkým miestnym odborom na Slovensku sa začiatkom mája t. r. ponúklo predbežne 10 tém prednášok pre laickú verejnosť o problematike spisovného jazyka. ------- **strana 171** Záver. Jazykový odbor MS pod vedením výboru na čele s predsedom G. Horákom sa podľa súčasných reálnych možností usiloval plniť i splniť svoje zámery a ciele. Po pochopiteľnom rozbehu a ďalšom rozšírení a najmä omladení členskej základne bude zaiste môcť dosahovať ešte lepšie výsledky. Nezaobíde sa však bez účinnejšej podpory zo strany vedenia Matice slovenskej. \**Štefan Lipták** Terminologické problémy frazeológie =================================== (Mlacek, J. — Ďurčo, P. a kol.: Frazeologická terminológia. Bratislava, STIMUL — Centrum informatiky a vzdelávania FFUK 1995. 160 s.) Výskum frazeológie patrí v našej jazykovede k tým oblastiam, ktoré sa rozvíjajú neobyčajne dynamicky. Zásluhu na tom má predovšetkým skupina bádateľov na čele s J. Mlackom, autorom prvej sústavnej učebnice frazeológie a neúnavným riešiteľom teoretických i praktických otázok svojho odboru. Nezanedbateľné miesto v tejto skupine má P. Ďurčo so svojím úsilím o porovnávacie štúdium frazeológie. A nemožno obísť ani úvahy F. Mika a jeho nitrianskej skupiny. Práve títo bádatelia spolu s ďalšími spolupracovníkmi majú zásluhu aj na dobrom pôsobení Medzinárodnej komisie pre frazeológiu pri Medzinárodnom komitéte slavistov a Slovenskej frazeologickej komisie. Prirodzene, prudký rozvoj bádania i teoretického myslenia má za následok aj neustálenosť, rozkolísanosť terminológie. Tak to býva napokon v každej vednej oblasti, ktorá sa začína rýchlejšie rozvíjať. Právom sa to konštatuje aj v encyklopedickej práci Frazeologická terminológia. Pravda, názov tejto práce nie je celkom presný, lebo nejde len o terminológiu v oblasti frazeologického výskumu, ale skôr o zhrnutie doterajších výsledkov, o upozornenie na nové výsledky a teoretické postoje a napokon aj o všeobecné poučenie o frazeológii. Encyklopedický charakter tejto knižky sa zvýrazňuje aj výberom a stavbou hesiel. Niektoré heslá vôbec nie sú termíny v tom zmysle, že by boli ------- **strana 172** pomenovaniami pojmov, ale osvetľujú dôležité, priamo základné otázky frazeológie. Patria sem také heslá ako frazéma ako fakt kultúry, frazéma ako estetický fakt, ďalej akési porovnávacie heslá: frazeológia a preklad, frazeológia v próze, frazeológia a etnografia, frazeológia v poézii, frazeológia v publicistike. Terminologický zmysel nemajú ani heslá typu univerzálny ľudský zmysel frazém, štylistická klasifikácia frazém a mnohé podobné. Výrazný encyklopedický charakter majú aj také heslá, kde sa uvádzajú až tri alebo štyri významy, napr. heslá frazéma i frazeologizmus, fráza, úslovie. Z hľadiska terminologického systému totiž v takýchto prípadoch nejde o významy istého slova, ale o použitie toho istého slova na pomenovanie viacerých pojmov, na ich využitie na viacerých miestach v systéme. Ide teda o tautonymá, rovnaké mená či v lexikologickej teórii o homonymá. (Na tieto vzťahy už dávnejšie upozornil J. Horecký v štúdiii Významové vzťahy v sústave termínov. Kultúra slova, 15, 1981, s. 321—325.) Rovnaká pripomienka platí aj o takých prípadoch, keď sa ako termíny uvádzajú viaceré pomenovania, teda akoby synonymá. V recenzovanej práci sa trocha ťažkopádne uvádzajú spojkou i, hoci výraznejšie by pôsobilo ich oddeľovanie spojovníkom. Ide o také prípady ako obraznosť frazémy i prenesenosť významu i metaforickosť frazémy i figuratívnosť frazémy (pričom napr. metaforickosť a figuratívnosť nie sú úplne totožné pojmy), ďalej napr. obligátna zložka frazémy i obligátny člen frazémy i komponent frazémy (pričom v poslednom názve sa neuvádza príznak obligátnosti), lexikálna frazeológia i lexikálne frazémy (tu ide zrejme o dve rozdielne hľadiská — raz ide o oblasť používania, druhý raz o typ súvisiaci s touto oblasťou). Aj tento príklad ukazuje, že v systematicky usporiadanej terminológii by uvedené dva termíny stáli na úplne odlišných miestach v systéme. Preto by sa v takýchto prípadoch nemalo hovoriť o synonymách, ale o heteronymách, resp. o heteronymii ako jave reprezentujúcom rôznosť foriem i obsahov. Aj pri takomto encyklopedickom charaktere práce sa vynárajú aj otázky týkajúce sa výlučne podoby uvádzaných či vybraných termínov. Preto pokladáme za výhodné upozorniť na niektoré nedoriešené prípady. Predovšetkým je tu ústredný termín frazeológie — frazéma, donedávna aj termín frazeologická jednotka. V deskriptívnej jazykovede, ale potom aj v niektorých iných smeroch sa sufixom -éma označovali abstraktné jed- ------- **strana 173** notky zjednocujúce konkrétne výskyty, resp. konkrétne javy do všeobecnejšej jednotky. (Niekedy sa dokonca rozlišovali -emické a -etické útvary, napr. fonetika — fonematika). Proti konkrétnym jednotkám ako fóna, morfa, séma sa tak kládli abstraktné jednotky typu fonéma, morféma, seméma. To by predpokladalo, keby sme sa priklonili k podobe frazéma, nejakú jednotku typu fráza. Ale toto pomenovanie je už využité v inom zmysle. Možno však prijať ako východisko ďalší vývin: sufixom -éma sa začali tvoriť aj pomenovania základných jednotiek, napr. lexéma namiesto lexikálna jednotka, štyléma — základná jednotka štylistiky, textéma — základná jednotka textu, textová jednotka. V tomto zmysle je výhodné prijať podobu frazéma namiesto podoby frazeologická jednotka. Neodňateľnou výhodou takýchto jednoslovných termínov je ich nosnosť, resp. reproduktívnosť: dajú sa od nich odvodzovať všetky potrebné podoby. Je však pozoruhodné, že sa ešte nepoužíva podoba frazematika ako pomenovanie danej vednej oblasti, hoci sa už dosť bežne používa podoba idiomatika. Na niektorých termínoch sa ešte prejavuje prílišná explicitnosť, resp. opisnosť. Napr. ak sa zdôrazňuje fungovanie istej frazémy, označuje sa ako frazéma s komunikatívnou funkciou, frazéma s nominatívnou funkciou ako aj zmiešaný typ, frazéma s nominatívno-komunikatívnou funkciou. Nieto však dôvodu, prečo by sa nemohli utvoriť podoby nominatívna frazéma, komunikatívna frazéma, resp. nominatívno-komunikatívna frazéma. Prílišná opisnosť je v termíne knižný akcent vo frazéme, archaizmy vo frazémach, historizmy vo frazémach. Tu vlastne je uvedený nezhodný prívlastok nadbytočný, lebo v systémovej súvislosti musí byť jasné, že ide o vlastnosť frazémy. Aj vo všeobecnosti treba povedať, že uvádzať pri každom termíne, že sa týka frazémy, je nadbytočné. Teda namiesto podôb ako designátor frazémy, variant frazémy, resp. v pluráli kategoriálne vlastnosti frazém, hybridnosť frazém by stačilo ustáliť podoby designátor, variant, hybridnosť. Zdá sa, že nie je ani dostatočne jasné, kedy by mal byť takýto prívlastok v singulári a kedy v pluráli. Napokon to nie je jasné ani v základnej podobe termínov: prečo sa uvádza napr. bezekvivalentná frazéma, kolokačná frazéma, ale zastarané frazémy, autosémantické frazémy a pod. Vcelku však podáva recenzovaná práca veľmi dobre zorientovaný pohľad na problematiku frazeológie a jej formujúcej sa teórie. Zároveň je aj prvým predpokladom na systematické spracovanie frazeologickej ter- ------- **strana 174** minológie, najmä ak sa pomýšľa na medzinárodnú spoluprácu. Dobrým príkladom na to je spracovanie slovanskej lingvistickej a onomastickej terminológie. \**Ján Horecký** Pribudli ďalšie kroniky ======================= (Kronika medicíny. Bratislava, Fortuna Print 1994, 648 s.; Kronika 1993. Bratislava, Fortuna Print 1994, 144 s.) Stalo sa už takmer pravidlom, že na stránkach nášho časopisu venujeme pozornosť knižnej produkcii neštátnych vydavateľstiev a jazykovej kultúre ich vydaní. K takýmto príspevkom patria aj recenzie populárnych vydaní Kroniky ľudstva (Kultúra slova, 27, 1993, s. 91—95), Kroniky techniky a Kroniky 1992 (Kultúra slova, 28, 1994, s. 49—52), v ktorých sa autorka zamerala na jazykovú kultúru a úroveň prekladov z vydavateľstva Fortuna Print. K uvedeným titulom tohto vydavateľstva pribudli prednedávnom dva tituly zo série kroník — Kronika medicíny a Kronika 1993. Kronika medicíny je prepracovaným prekladom nemeckého originálu Die Chronik der Medizin (Red. H. Schott. Bertelsmann Lexikon Verlag, GmbH, Güttelslok—München 1994). Štruktúrou a koncepciou sa originál i preklad pridržiavajú základnej koncepcie vydávania kroník, no niektorými detailmi sa od koncepcie Kroniky ľudstva a Kroniky techniky líšia. Základný text Kroniky medicíny je rozdelený do 11 kapitol (s. 10—606) a jeho súčasťou sú aj prílohy (s. 607—648). Každá kapitola je osobitnou charakteristikou konkrétneho vývinového obdobia v dejinách medicíny, liečiteľstva, lekárstva a farmakológie. Prvá kapitola Choroby a liečiteľstvo v predhistorickej spoločnosti (s. 10—15) je retrospektívnym pohľadom na vývin človeka v období od mezozoika (70 mil. rokov pred Kr.) približne po 3. tisícročie pred Kr. Druhou kapitolou s názvom Prvé lekárske predstavy — medzi mágiou a rozumom (s. 16—33) sa začínajú skutočné dejiny medicíny. V 3. tisícročí pred Kr. sa totiž objavujú prvky, na základe ktorých možno získavať prehľad o vývine medicíny. V tretej kapitole Grécko ------- **strana 175** a európska medicína (s. 34—62) sa opisuje obdobie Hippokratovho pôsobenia a zapisovania lekárskych poznatkov pre budúce generácie. V tomto období sa v duchovnej oblasti liečiteľstva objavil aj nový fenomén — Christus medicus a choroby i uzdravenie sa začali chápať ako prejav všemohúcnosti Boha. Samostatná kapitola je venovaná Kresťanskej tradícii a arabskej medicíne (roky 400—1450, s. 56—119). Piata kapitola Medicína na prelome medzi mágiou a vedou (s. 121—161) opisuje rozvoj medicíny a farmakológie v r. 1450—1600. Okrem syntetizujúcich článkov táto kapitola obsahuje aj biografické prehľady osobností, ktoré v tomto období výrazne zasiahli do rozvoja vedy a ovplyvnili ho. V šiestej kapitole Chemické a mechanistické koncepcie medicíny (s. 162—200) sa opisujú pokusy využiť prírodovedné disciplíny v liečiteľstve (magnetizmus, chémia, bakteriológia, optika) aj postupné zavádzanie nových pomôcok a nástrojov. V siedmej kapitole Medicína a zdravotníctvo v osvietenskom období (s. 201—248) sa opisuje rozvoj anatómie, chirurgie, boj lekárov proti moru, spavej chorobe, ale aj Linného prínos v systematickom rozdelení tried a chorôb (s. 213). Postupné objavy a zavádzanie nových terapeutických metód mali vplyv aj na štruktúru a rozsah ďalších kapitol v knihe. Vyčerpávajúci obraz o napredovaní medicíny si vyžiadal viac priestoru a zahrnuje čím ďalej, tým kratšie vývinové obdobie. Kapitola s názvom Medzi naturfilozofiou a experimentom (s. 249—283; výraz naturfilozofia sa tu asi chápe ako štylistický prostriedok) obsahuje vývin v období od r. 1800 do r. 1850 a opisujú sa v nej prvé úspechy frenológie (náuka o tvare lebky), histológie (o výskume tkanív), homeopatie, prenikaní filozofie do fyziológie (s. 267), objavy v genetike, v oblasti teórie o bunke a anesteziológii. V ďalšej kapitole s názvom Prírodovedne orientovaná medicína a bunková patológia (s. 284—339) sa uvádzajú prehľadné články o bakteriológii, výskume reflexov, no významnú časť kapitoly tvoria články z histórie slovenského lekárstva. Spomenuté obdobie sa vyznačovalo aj prevratnými objavmi v oblasti mikrobiológie i fyzikálnej medicíny. V kapitole Rozvoj a kríza modernej medicíny (s. 349—475) sú zahrnuté články s tematikou psychoanalýzy, rozvoja sanatórií a kúpeľníctva u nás, objavu podmieneného reflexu, o využití sedimentácie krvi pri zisťovaní chorôb, opisujú sa prvé pokusy v oblasti nukleárnej medicíny a elektrických záznamov srdcovej akcie (elektrokardiograf), ale aj rasové prenasledovanie ------- **strana 176** lekárov v Nemecku od polovice 30. rokov a brutálne pokusy nacistických "lekárov" na zajatcoch v koncentračných táboroch. Posledná a najrozsiahlejšia kapitola Kroniky medicíny nazvaná Pokrok a hranice súčasnej medicíny (s. 475—606) obsahuje informácie o najvýznamnejších úspechoch lekárskych a farmaceutických vied od r. 1945 po dnešok. Kapitola je svedectvom obrovského rozmachu medicíny v tomto období a z hľadiska dôležitosti ťažko vybrať reprezentatívne ukážky či problémy. Text každej kapitoly v Kronike medicíny je rozčlenený chronologicky i vecne. Samostatnú časť tvorí kalendárium — stĺpček so základnými chronologickými a faktografickými údajmi. Heslá, objavy a udalosti, ktoré sa podrobnejšie komentujú rozsiahlejším textom a dopĺňajú obrázkom, obsahujú odkazový kvalifikátor s udaním strany, kde sa kalendáriový údaj rozvádza podrobnejšie. V porovnaní s Kronikou ľudstva a Kronikou techniky je v Kronike medicíny čiastočný rozdiel v členení doplnkových textov. Táto kronika obsahuje nielen ilustratívne a doplňujúce články a obrázky k základným kalendáriovým údajom, ale aj kratšie analytické, biografické, prehľadové a citátové texty (Kronika — citát, Kronika — heslo, Kronika — fakty, Kronika — retrospektíva, Kronika — pozadie, Kronika — dokument, Kronika — prehľad, Kronika — osobnosť, Kronika — problém). Čitateľ tak lepšie pochopí výklad kalendáriového údaja, objav, liečebnú metódu, ďalší prínos konkrétnej osoby, vývin vedného odboru a pod. Pri hodnotení takého diela, akým je Kronika medicíny, osobitný okruh problémov tvorí jazyková úroveň prekladu. Aj keď pri čítaní základného textu v úvode každej kapitoly a pri čítaní jednotlivých článkov vzniká dojem, že ide o jednoduchý text, podrobnejší rozbor knihy svedčí o opaku. Náročnosť prekladu vyplynula zo skríženia náučného a publicistického štýlu, pretože kniha je určená úzko špecializovaným odborníkom v rovnakej miere, ako i čitateľovi, ktorý nemá odborné vzdelanie z medicíny, farmakológie či histórie, t. j. skutočnému i potenciálnemu pacientovi. Kronika medicíny obsahuje nielen množstvo historických faktov, ale aj odborných názvov, pojmov zo súčasnej medicíny i z dejín lekárstva. Zachytáva obrovské množstvo vlastných mien, predovšetkým cudzích, menej domácich. Pri porovnávaní východiskového nemeckého textu so slovenským vydaním možno konštatovať, že preklad je na veľmi dobrej odbornej i jazykovej úrovni. Toto krátke konštatovanie nie je neopodstat- ------- **strana 177** nené a vyplýva z toho, že v Kronike medicíny sa odrazili všetky dobré skúsenosti, ktoré vydavateľstvo získalo pri vydávaní predchádzajúcich titulov (Kronika ľudstva, Kronika techniky, Kronika 1992). Aj v Kronike medicíny sa dôsledne prepisujú cudzie mená podľa zásad kodifikovaných posledným vydaním Pravidiel slovenského pravopisu (Fej Fan-tchang, s. 507, Čopra Rám Náth, s. 499, Harún ar-Rašíd, s. 64, Montezuma Xocoyotzin, s. 110), ale aj mená, ktoré sa v novom prostredí prispôsobili novej pravopisnej konvencii (Lwoff, s. 514, 608, Czerny, s. 360, Tschermak, s. 365, Gajdusek, s. 536). Porovnaním originálu so slovenským prekladom možno zistiť ešte aj ďalší pozitívny prvok: slovenské vydanie je v skutočnosti prepracovaným vydaním originálu, pretože okrem východiskového textu obsahuje množstvo základných a doplňujúcich informácií o dejinách slovenskej medicíny, významných osobnostiach, slovenských zdravotníckych ústavoch a strediskách, ktoré prispeli k rozvoju lekárskych vied, resp. reprezentovali našu vedu a jej dejiny na medzinárodnej úrovni. Na tomto mieste možno uviesť napr. články o slovenských olejkároch (s. 214), o liečiteľovi a botanikovi mníchovi Cypriánovi (s. 225), o rozvoji Bardejovských Kúpeľov (s. 263), o bratislavskej katedre onkológie, ktorá bola prvým takýmto pracoviskom v strednej Európe (s. 521), atď. Ďalším kladom slovenského vydania Kroniky medicíny je i pridaná osobitná kapitola o našich významných osobnostiach, v ktorej sú formou encyklopedických hesiel spracované údaje o lekároch, ktorí svojimi objavmi a pôsobením prispeli k pokroku v oblasti lekárskych vied (s. 618—622). Súčasťou publikácie sú aj texty základných dokumentov o lekárskej etike (s. 623—625) a menný register (s. 626—638). Na konci hodnotenia prekladu Kroniky medicíny nemožno obísť skutočnosť, že vydanie tohto diela významne prispelo k ustaľovaniu odborného názvoslovia v oblasti lekárskych a farmaceutických vied. Aj keď je na prvý pohľad zrejmé, že jadro lekárskeho odborného názvoslovia tvoria medzinárodné latinské termíny, podrobnejší rozbor textu i prehľad odborných názvov vo vecnom registri (s. 639—647) dokazuje, že nejde o zanedbateľný jav. Množstvo odborných termínov má totiž svoje slovenské ekvivalenty, ktoré sa používajú nielen v odbornom styku, ale aj v komunikácii medzi lekárom a pacientom. Slovenské vydanie Kroniky medicíny je svedectvom starostlivej redaktorskej práce, ktorej úlohou bolo odstrániť všetky nedostatky odborného prekladu a dbať o ter- ------- **strana 178** minologickú čistotu a celkovú jazykovú kultúru vydania. Keďže pri Kronike medicíny ide o úzko špecializovaný text, prehrešky typu kvaš (!) Francois Bonhonné (s. 293) namiesto gvaš, autor Francois Bohonné (možno sa redaktori chceli vyhnúť problémom so skloňovaním dvojice cudzích mien), podoba mena Kozma Vladimírovič Zvorykin (s. 506; amerikanizovaná podoba pôvodného ruského mena v podobe Kosma Vladimirovič; v ruštine ani angličtine dĺžne nie sú, žiadalo by sa uviesť ju v zhode s Kronikou techniky — s. 327, 384, 406, 409, 410, 452) sú drobnými zrniečkami prachu, ktoré neznížia celkovú precíznu jazykovú úroveň diela. Druhým titulom, ktorému chceme venovať niekoľko riadkov pozornosti pri hodnotení knižnej produkcie vydavateľstva Fortuna Print, je Kronika 1993. Rozsahom i obsahom sa líši od tzv. veľkých kroník (Kronika ľudstva, Kronika techniky, Kronika medicíny), pretože sa v nej chronologicky spracúvajú najvýznamnejšie zahraničné a domáce udalosti z r. 1993. Základný text je zostavený v časovej postupnosti od začiatku do konca r. 1993, štruktúra je však rovnaká ako pri ostatných kronikách (kalendárium, obrázky, výkladové články, Kronika — citát, Kronika — heslo, Kronika — fakty, Kronika — retrospektíva, Kronika — pozadie, Kronika — dokument, Kronika — prehľad, Kronika — osobnosť, Kronika — problém). Prehľadnosť a tematickú členitosť Kroniky 1993 zvyšuje i tematicky zostavený obsah (Slovensko, Európa, Ázia, Afrika, Amerika, Kultúra, Veda, Šport, Katastrofy, Prílohy) s uvedením príslušných strán podľa chronologickej následnosti. Kroniku 1993 zostavili na základe domácich a zahraničných udalostí i na základe východiskového textu nemeckého vydania Chronik 1993 (Chronik Verlag in der Hamburg Kommunikation Verlags- und Mediengesellschaft mbH and CO. KG Dortmund 1993) a jeho poľskej mutácie (Wydawnictwo Kronika, Marian Michalik, Warszawa 1994) I. Roháčová a D. Kubálek. Vecne i z hľadiska jazykovej kultúry (interpunkcia, transliterácia, písanie veľkých písmen, ohýbanie cudzích slov) sú príspevky na dobrej jazykovej úrovni. Dva-tri drobné prehrešky pri prepise mien (Lukjanov namiesto Lukianov, s. 41, Achalkoloki namiesto Achalkalaki, mapa, s. 100) vznikli pravdepodobne pod tlakom českej transliteračnej konvencie a pri kartografickom spracúvaní a neznižujú celkovú dobrú odbornú i jazykovú úroveň bohato členeného textu vyznačujúceho sa vysokým stupňom informatívnosti, glutinácie (spájania viet do celku) a kohéznosti (súdržnosti). ------- **strana 179** Kronika medicíny a Kronika 1993 sú ďalšími dvoma titulmi kroník vydaných v súkromnom vydavateľstve, ktorého renomé udržiava nielen zaujímavý obsah kníh, ale aj ich dobrá jazyková úroveň. \**Pavol Žigo** ... v ktoromže, odpovedáme, budeme písať, keď slovensky písať chceme, keď nie vo vlastnom slovenskom nárečí! Vy ste nám sám na túto otázku odpovedali, my sme už ale i predtým na ňu odpovedali, vystaviac to nárečie, ktoré Vy za vlastnú slovenčinu uznávate, za pravdivú a čistú reč slovenskú, a v tomto prítomnom spise dokázali sme, že je toto nárečie jediné nárečie slovenské, v lone hlbokých Tatier od všetkého druhého prímesu čiste zavarované, že je ono pravou slovenskou matkou a iné rozličnosti len jeho dcéry v niečom popremieňané a druhé len skazeniny a spotvoreniny slovenské alebo len prezývky nášho nárečia. Ľ. Štúr: Ústrojnosť a organizmus reči slovenskej, s. 139—140. \* Na Slovensku je len jedno jediné nárečie, ktoré ale ku krajom Slovenska dochodí a so susednými slovanskými nárečiami sa stretá, týmto sa pripodobňuje, a tak okolo Moravy, teda v západnej Nitrianskej, v dolnej Trenčianskej sa moravčí, pri Poľsku, teda v severnom kúte Oravy a Liptova a ešte viac v Spiši a Šariši, spoľštieva, pri rusínskom zase nárečí, teda v Ungváre, Beregu atď. zrusinieva, toto ale nie sú nárečia, lež len premienky jedného jediného nárečia, ktoré na takýto spôsob nie na krajoch Slovenska, ale v samom striedku zeme našej slovenskej sa zadržalo a v pôvodnosti, v neporušenosti svojej sa zavarovalo. Ľ. Štúr: Ústrojnosť a organizmus reči slovenskej, s. 134—135. \* Nebudeme veru písať, keď slovensky písať chceme, ani v skazeninách a spotvoreninách slovenských, teda v kadejakých slovenských nemčinách a maďarčinách, ani v rozličnostiach slovenských, teda v rusínskej, poľskej a moravskej slovenčine, ale budeme písať pravdivou a čistou slovenčinou, našou matkou rečnou. ... Zabudnutá ona ležala tam v Tatrách, kým duch slovenský sám na seba zabudol a zabúdal, teraz ale, keď sa prebral, vyviedol si z tmy a mrákavy nočnej družku svoju na svetlo, na ten svet boží a vystupuje s ňou skromne, stydlivo, ako dobrý mládenec so záručnicou svojou, vystupuje s ňou bratsky medzi bratov. Ľ. Štúr: Ústrojnosť a organizmus reči slovenskej, s. 140. \* ------- **strana 180** SPYTOVALI STE SA ================ Dievčatkovou zásluhou? — V mojom obľúbenom detskom časopise som čítal vetu Ujov úsmev dievčatkovou zásluhou nestačil prejsť do mrzutého výrazu. Pristavil som sa pri slove dievčatkovou — dačo sa mi na ňom nezdá, ale neviem presne, čo. Objasnili by ste mi, prosím, čo je na tom slove čudné? Váš žiak Š. P. zo Zvolena. Žiak zo Zvolena sa nás vlastne spytuje, aký je tvar privlastňovacieho prídavného mena od slova dievčatko. Ak aj sám nevie naspamäť pravidlo tvorenia tzv. individuálnych privlastňovacích prídavných mien, zaiste v spontánnej reči sa nepomýli, ak má takéto prídavné meno utvoriť od mien osôb a zvierat v mužskom i ženskom rode: bratova kniha, mamina ruka, kocúrov chvost, mačkino mraučanie. Ťažšia by bola úloha utvoriť privlastňovacie prídavné meno od takých pomenovaní osôb alebo zvierat, ktoré majú podobu stredného rodu, napr. dievča, dievčatko, chlapča, chlapčiatko, psíča, psíčatko, mača, mačiatko atď. Slovenské gramatiky v tomto bode zhodne konštatujú, že od podstatných mien stredného rodu sa privlastňovacie prídavné mená jednoducho netvoria. V danom prípade detského časopisu sa však predsa takéto prídavné meno utvorilo, ale svojou nezvyčajnosťou pritom vyvolalo pozornosť mladého čitateľa. Odpoveď sme týmto už nášmu pisateľovi dali, no ešte ostávajú otázky, ako sa teda vyjadruje privlastňovanie pri názvoch stredného rodu a či tvar dievčatkov je celkom nesprávny. Úlohu privlastňovacieho prídavného mena pri menách stredného rodu plní genitív príslušného podstatného mena, teda namiesto dievčatkova zásluha by bolo správne zásluha dievčatka (zásluhou dievčatka). Tvary privlastňovacích prídavných mien sa zriedkavo spontánne pritvárajú aj k podstatným menám stredného rodu (napr. chlapčiatkov plač, pážaťov klobúk), a tým iba potvrdzujú základný ráz (flektívnosť) nášho jazyka. Napokon jeden z takýchto javov — podoba dievčatin — sa registruje aj v gramatike Súčasný slovenský spisovný jazyk — Morfológia od autorov J. Oravca, E. Bajzíkovej a J. Furdíka (Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1984, s. 81). ------- **strana 181** Záverečné zopakovanie odpovede na nadhodený problém, či podoba dievčatkova je v zhode so stavom v spisovnom jazyku, môže znieť iba tak, že namiesto tohto umelého tvaru pri pomenovaní stredného rodu plní úlohu privlastňovacieho prídavného mena genitív príslušného mena: zásluhou dievčatka. Mária Pisárčiková Doktorand či doktorant? — Doc. Ing. Gabriel Kunhalmi, CSc., z Košíc: "Obraciam sa na Vás s prosbou o zaujatie stanoviska k písaniu slova doktorand. Ide o osobu, ktorá sa istou formou štúdia pripravuje na získanie titulu doktor. Zastávam názor, že správne by sa malo písať doktorant analogicky, ako je to v prípade praktikant, jubilant a pod., kde sa na konci píše t. Ide o slová odvodené rovnakým spôsobom. Písanie koncového d je také rozšírené, že proti tomu by bolo treba čosi robiť, najmä keď sa slovo doktorand zväčša používa v prostredí, kde prevažujú vysokoškolsky kvalifikovaní ľudia, a teda podobné prehrešky proti slovenskému jazyku by sa nemali vyskytovať." Problému, o ktorý sa zaujíma pisateľ listu, sa v našom časopise venoval I. Masár v príspevku Probant a proband (Kultúra slova, 12, 1978, s. 177—179). Preto z uvedeného príspevku najprv odcitujeme tú časť, ktorá sa dotýka slova doktorand, a potom informáciu doplníme o ďalšie zistenia. I. Masár v citovanom príspevku píše: "Prevzaté slová korešpondujúce s latinským činným príčastím prítomným sú v slovnej zásobe spisovnej slovenčiny hojné, ale celkom osihotené nie sú ani slová korešpondujúce s latinským gerundívom. Rovnaký pôvod ako podoba proband má napr. slovo konfirmand, t. j. "kto je konfirmovaný" (Slovník cudzích slov. 1. vyd. Bratislava, SPN 1965, s. 584; uvádza sa tu aj prechýlená podoba konfirmandka). Svojím ustrojením patrí sem aj v súčasnosti dosť frekventované slovo doktorand, doktorandka s významom "kandidát, kandidátka doktorátu" (tamže, s. 265). K východiskovej podobe doctorandus (v slovníku stredovekej latinčiny od J. Bartala sa jej význam opisuje slovami ad ------- **strana 182** doctoris gradum promovendus, t. j. ktorý má byť povýšený do hodnosti doktora) sme síce nenašli predpokladané sloveso ani v slovníkoch stredovekej latinčiny (ide pravdepodobne o analogické tvorenie), ale pri preberaní tohto slova do spisovnej slovenčiny to nie je rozhodujúce." Ku konštatovaniam I. Masára ešte dopĺňame: Slovo doktorand v tejto pravopisnej podobe nie je zachytené iba v citovanom Slovníku cudzích slov, ale aj v neskoršie vydaných slovníkoch cudzích slov, napr. v Slovníku cudzích slov A/Z od M. Ivanovej-Šalingovej a Z. Maníkovej (Bratislava, SPN 1979, s. 224). Nájdeme ho však aj v 1. zv. Slovníka slovenského jazyka (1959), v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1953 (11. vyd. 1971), ale už aj v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1940, resp. 1949, v Malej slovenskej encyklopédii (Bratislava 1993) a inde. Pre zaujímavosť možno ešte spomenúť, že podoba doktorand sa nepoužíva iba v slovenčine, ale napr. aj v češtine a nemčine. V súčasnosti sa začína rozkolísavať ustálenosť v používaní slova doktorand pod vplyvom slov zakončených na -ant, najmä slov ašpirant, dizertant, konzultant a i. Rozkolísanosť pravopisnej podoby azda mohla čiastočne ovplyvniť aj výslovnosť slova doktorand. Ak sa totiž toto slovo používa samostatne alebo vo vete pred slovom začínajúcim sa na neznelú spoluhlásku, pri zachovaní pravidla o spodobovaní sa vyslovuje ako [doktorant]. A tí, ktorí nepoznajú kodifikovanú podobu doktorand, ľahko si toto slovo zaraďujú k slovám zakončeným na -ant. Stretli sme sa aj s pripomienkami, že treba zmeniť podobu doktorand na doktorant preto, lebo sa zmenila forma prípravy na získanie titulu a hodnosti doktor, a že tu už nejde iba o vyjadrenie významu "ten, komu sa má udeliť titul a hodnosť doktor", ale aj o vyjadrenie významu "ten, ktorý sa pripravuje na získanie titulu a hodnosti doktor". Lenže to bolo aj v minulosti, hoci forma prípravy nebola organizovaná tak, ako je to dnes. Napokon aj konfirmand sa dlhšie a organizovane pripravuje na to, aby mohol byť konfirmovaný, a to aj získavaním príslušných vedomostí z vierouky. Teda aj tu sa slovom konfirmand pomenúva nielen ten, ktorý má byť konfirmovaný, ale aj ten, kto sa organizovane na konfirmáciu pripravuje. Pritom s používaním podoby 'konfirmant' sme sa zatiaľ nestretli. Na záver zhŕňame: Slovo doktorand je v slovenčine dávno ustálené a kodifikované v tejto podobe, má oporu vo východiskovom jazyku — ------- **strana 183** v latinčine, preto jeho pravopisnú podobu netreba meniť. Od podstatného mena mužského rodu doktorand máme prechýlenú podobu doktorandka a príslušné prídavné meno doktorandský (doktorandské štúdium). Na pomenovanie stupňa vedeckého štúdia na dosiahnutie titulu a hodnosti doktora máme ustálené pomenovanie doktorát (pripravovať sa na doktorát, získať doktorát). \**Matej Považaj** Toto je stroj a organizmus slovenčiny, v ktorom nič nieto zbytočného, sebevoľného, sem neprislúchajúceho, ale všetko tam jedno k druhému patrí, dobre sa jedno s druhým spája a v zaokrúhlený úplný celok zrastá. Túto opravdivú, pôvodnú, vernú, svoj úplný a zaokrúhlený organizmus majúcu slovenčinu vzali a uviedli sme do spisov... Ľ. Štúr: Ústrojnosť a organizmus reči slovenskej, s. 143. \* V reči nesmie a na žiaden spôsob nemôže byť zákonom: ľúbenie alebo neľúbenie sa dajedných foriem, bo ľúbenie sa je vec každého jednotlivca a tak jednému sa bude ľúbiť to, druhému iné,... Ľ. Štúr: Ústrojnosť a organizmus reči slovenskej, s. 144. \* My sme vzali reč, ako je v ústach národa, a preniesli sme ju do spisov, vzali sme ju preto, bo ona má svoj zavŕšený, vyokrúhlený a zdokonalený stroj, má svoju pôvodnosť a čistotu, nie je s ničím druhým zmiešaná a tak má svoj vlastný záväzok, svoj vlastný život a práve preto je verná a samojediná pravdivá vyslovovateľkyňa života slovenského. Ľ. Štúr: Ústrojnosť a organizmus reči slovenskej, s. 144. \* Jedni sme boli Čechoslováci, druhí Bernoláci, tretí bohvieakí ...áci — len nikde nebolo Slovenov. Teraz už ale oľutovali a zhnusili sme si toto rozpadnutie a rozcapartenie a preto pekne-rúče češtinu, ktorá nám dosiaľ nie ohnivom, ale prekážkou spojenia bola, odložili sme na stranu a prichytili sme sa slovenčiny, chtiac sa spojiť, chtiac raz základy kostola jednoty národnej položiť. Ľ. Štúr: Ústrojnosť a organizmus reči slovenskej, s. 134. \* ------- **strana 184** Z NOVÝCH VÝRAZOV ================ V rubrike Z nových výrazov predstavujeme nové slová, ale aj slovné spojenia, ktoré sa objavujú najmä v súčasnej publicistike. Publicistika je najpohotovejším a najproduktívnejším zdrojom tvorenia neologizmov v jazyku i obohacovania jeho slovnej zásoby. Všímame si aj okazionalizmy čiže príležitostné slová, ktoré autori utvorili individuálne a použili ich v konkrétnom kontexte na zvýraznenie alebo štylistické podfarbenie svojej výpovede, ale aj slová v novom, prenesenom alebo rozšírenom význame. Jednotlivé slová sú koncipované slovníkovým spôsobom, pričom ku každému heslu je pripojený doklad na ich použitie a stručný výklad. agrosektor gen. -a, lok. -e, muž. (lat.) poľnohospodársky sektor, poľnohospodárstvo: Ďalej nám išlo o vytvorenie finančného priestoru, ktorý by umožnil skvalitnenie spracovateľského procesu v potravinárskom priemysle, alebo všeobecne v agrosektore, okrem prvovýroby, ktorej priestor banka otvorila hlavne inými úverovými programami. (tlač) Podstatné meno agrosektor je zložené z latinskej časti agro- vyjadrujúcej vzťah k poľnohospodárstvu a latinského slova sektor s významom "rozsiahly úsek, odbor činnosti". Patrí do početného radu slov s časťou agro- (napr. agrobiológia, agroekológia, agrochémia, agrokomplex, agrosalón). biofilný príd. (gr.) milujúci život; súvisiaci s kladným životným zameraním, s pozitívnym, tvorivým prístupom k životu: Biofilná orientácia človeka, orientácia na život a pre život, nie je u človeka inštinktom ako u zvierat. Je to vec aj jeho rozumu, súdnosti, rozhodovania, ale aj vec jeho citov, vôle, sebaregulácie, ideálov a mala by byť aj vecou spoločenského tlaku, výzvy a požiadaviek. (tlač) Slovo biofilný je odvodené od podstatného mena biofília. Slovo biofília rozširuje skupinu zložených slov pozostávajúcich z gréckej časti bio- označujúcej vzťah k životu, k živým procesom, k živým organizmom a zároveň rad zložených slov, ktorých druhá časť -fília (z gréčtiny) vyjad- ------- **strana 185** ruje vzťah obľúbenosti, náklonnosti, obdivu k tomu, čo je vyjadrené prvou časťou slova — napr. hydrofília (vodomilnosť), termofília (teplomilnosť), helénofília (obľuba helénskej kultúry). daniar gen. -a, muž., hovor. pracovník daňového úradu, daňový úradník: Ešte dva týždne ostávajú podnikateľom na to, aby sa priznali daňovému úradu, teda podali daňové priznanie a zaplatili daň. Ten, kto úmyselne "obtiahne" daniarov, musí rátať s nemalými nepríjemnosťami. (tlač) Slovo daniar zaraďujeme medzi slová s príponou -ár/-iar označujúce osoby vykonávajúce nejakú činnosť. goodwill [vysl. gúdvil] gen. -u, lok. -e, muž. (angl.) dobré meno výrobku, značky, firmy; ideálna hodnota firmy: Stačí predložiť pobočke IRB, a. s., požiadavku a bankovú informáciu o aktivitách, solventnosti, platobnej disciplíne, t. j. goodwill vášho partnera získate v čo najkratšom čase. (tlač) Z hľadiska stavby slovo goodwill vhodne zapadá do nášho morfologického systému (zakončenie na tvrdú spoluhlásku, vzor dub). V genitíve má príponu -u (porov. paškvil — paškvilu, civil — civilu, exil — exilu). heroinista gen. -u, muž. (gr. + lat.) návykový požívateľ heroínu: Enormný nárast heroinistov však nastal v poslednom čase najmä v Žiline. (tlač) jadrovka gen. -y, žen., hovor. jadrová elektráreň: Jadrovka v Mochovciach. (tlač) Na pomenovanie elektrárne vyrábajúcej jadrovú energiu sa používa dvojica výrazov atómová elektráreň a jadrová elektráreň, no kým popri pomenovaní atómová elektráreň už dlhšie funguje jeho jednoslovná podoba atómka, jednoslovné pomenovanie jadrovka zachytávame ako neologizmus. korzet gen. -u, muž., nové v prenesenom význame niečo zväzujúce, obmedzujúce: Uvážlivo a s mierou treba odstraňovať komunistický hospodársky korzet a postupne vytvárať efektívny trhový mechanizmus všade, kde sa to len dá. (tlač) Slovo korzet je tu použité v prenesenom význame na základe metaforickosti — tak ako korzet obopína telo, môže aj istá idea spútavať. ------- **strana 186** móresník gen. -a, množ. č. -ci, muž., okazionálne slovo, hovor. expr. móresný, slušný človek; človek so slušným vystupovaním, s dobrými spôsobmi: ...vo vašej krajine sú aj také móresy (a teda aj móresníci), s ktorými sa my, kultúrni Európania, do styku asi nedáme... (tlač) Ukážka opačného tvorenia nového slova, keď k ustálenému zápornému tvaru (nemóresník) sa utvorí kladná antonymická podoba. Slovo móresník hodnotíme ako okazionálne s príznakom hovorovosti a expresívnosti. osudovka gen. -y, žen., hovor. osudová láska: Nemala som veľa lások, ale vždy som mala tzv. osudovky. (tlač) Slovo osudovka je príkladom častého tvorenia nových hovorových slov pomocou univerbizácie. paternalizmus gen. -mu, muž. (lat.) centrálne direktívny a zároveň protektorský systém vlády: Z paragrafov cítiť štátny paternalizmus. (tlač) poľnovýroba gen. -y, žen. poľnohospodárska výroba: Fond chce spolupracovať s malými a strednými podnikateľmi vo sfére výroby a služieb. Nebude podporovať obchodnú činnosť, poľnovýrobu, verejnoprospešné práce ani štátne podniky. (tlač) Zložené podstatné meno poľnovýroba pozostáva z časti poľno- a slova výroba. Slová s časťou poľno- súvisia jednak s poľom (poľné hospodárstvo — poľnohospodárstvo), jednak s poľnohospodárstvom (poľnohospodárska výroba — poľnovýroba). Známe je aj slovo poľnonákup s významom "podnik vykupujúci poľnohospodárske výrobky (plodiny)". Medzi novotvary s časťou poľno- priraďujeme aj vlastné meno Poľnobanka (gen. -y, žen.) s významom "poľnohospodárska banka". postfederálny príd. (lat.) vzťahujúci sa na obdobie po zániku česko-slovenskej federácie: Postfederálne súperenie o zákazníka. (tlač) Slovo postfederálny je zložené z latinskej časti post- s významom "následnosť, nasledujúci za niečím, po niečom" a pôvodom latinského prídavného mena federálny súvisiaceho s federáciou. ------- **strana 187** premývať nedok., nové vo frazeologickom spojení premývať mozog expr. zámerne pôsobiť na myslenie, ovplyvňovať názory niekoho: Masívna reklama, ktorá nám premýva mozgy, stavia na jednej strane na nevedomosti človeka a na druhej strane na pohodlí. (tlač) Popri spojení premývať mozog sa používa aj spojenie vymývať mozog. Obe spojenia sú novými synonymnými frazeologickými spojeniami s variantným slovesom. socreál gen. -u, lok. -i, množ. č. -y, muž., pejor. socialistický realizmus: V línii socreálu. (tlač) Slovo socreál môžeme priradiť k slovám, ktoré boli utvorené tzv. odseknutím na základe abreviačného (skracovacieho) princípu. To znamená, že z dvojslovného pomenovania socialistický realizmus odseknutím koncových častí oboch slov (soc-ialistický, real-izmus) a spojením začiatočných častí do jedného celku vzniklo nové slovo (porov. marxistická filozofia — mafia; toto slovo vzniklo odseknutím koncovej časti slova marxistická a začiatočnej časti slova filozofia a spojením oboch zostávajúcich častí). Dlhé zakončenie slova socreál bolo pravdepodobne ovplyvnené slovami typu reál, areál, plurál, materiál. Tieto slová majú v lokáli koncovku -i. štátostrana gen. -y, žen., pejor. strana s vedúcou úlohou v štáte, ktorej rozhodovacia moc splýva so štátnou mocou (napr. bývalá komunistická strana): Teda majetok v hodnote viac ako 22 miliárd Sk nemá byť rozdelený medzi občanov, ale má zostať pod kontrolou štátostrany. (tlač) Zložené slovo štátostrana je utvorené na podobnom princípe ako slová štrkopiesok, hlavohruď, lesopark a pod. vyrokovať dok., hovor. dosiahnuť, získať rokovaním: Triezvi realisti pripomínajú, že ZMOS chcelo "vyrokovať" prísľub ešte asi vyše 200 mil. Sk viac a že táto úloha trvá. (Tlač) Sloveso vyrokovať možno hodnotiť ako systémový neologizmus. Jeho novosť je naznačená aj úvodzovkami. zelený príd., nové v spojení zelené úvery, odb. krátkodobé účelové úvery na jarné a jesenné poľnohospodárske práce v rastlinnej výrobe: Ak sa úvery ------- **strana 188** z Podporného úverového programu neposkytujú poľnohospodárskej prvovýrobe, tak tzv. zelené úvery sú určené výlučne pre podnikateľské subjekty v poľnohospodárstve. Slovo zelený v spojení zelené úvery je metaforickým vyjadrením súvisu s rastlinnou výrobou. \**Silvia Duchková** Že reč slovenská nad češtinu omnoho pravdivejší slovanskejší ráz zadržala, o tom netreba vic slov šíriť. To každý na prvé pohliadnutie vidí, to každý vie a podonášané príklady to očite dokazujú. Stará čeština bola našej terajšej slovenčine, trebárs nie celkom, ale predsa podobnejšia. ... nie teda my, ale Česi sa od pôvodného a verného rázu slovanského uchýlili, a tak my, píšuc v našej slovenčine, vždy vernejšie a čistejšie slovansky píšeme, ako oni v svojej češtine. Ľ. Štúr: Ústrojnosť a organizmus reči slovenskej, s. 144 - 145. \* Toto uchýlenie sa češtiny od stroja a organizmu slovanského i sami pôvodcovia Hlasov spomínajú a dajedni o tom hovoria bolestne, vediac, že tým reč česká mnoho utratila. ... Či my môžeme po pravde takto nariekať na naše nárečie? Nie! Ono je čisté, zavarované, krásne, svoje, neponemčené; načože by sme teda my písali miesto v nárečí čistom, zavarovanom, krásnom, nepremenenom - v nárečí od pôvodného veľmi ohnutom, breštivou hláskou nabranom, v nárečí, ktoré výborné, drahocenné svoje rúcho utratilo a ho v nový, ľahký "klůcek" premenilo, v nárečí miestami ponemčenom, ako ho sami Česi opisujú?! Ľ. Štúr: Ústrojnosť a organizmus reči slovenskej, s. 145. \* Každý národ v tom sa najľahšie spojí, čo mu je vlastné, čo mu je najbližšie, bo v tom on cíti sám seba, svoju dušu, svoju myseľ, a tak aj národ slovenský najskôr a najistejšie sa spojí v reči svojej vlastnej, národnej, starootcovskej. V tejto reči hovoria k nemu duchovia otcov z hrobov zapadlých, v tejto reči zhovárajú a zrozumievajú za celé pokolenia žijúce: akože by sa teda on v tomto vedome nespojil, v čom je už krem toho mocne bez vedomia spojený? Len povýšiť a vyzdvihnúť treba spojivo toto a národ sa k nemu ako k svojmu priznáva. Práve zato, že sme dosiaľ iným, nie naším nástrojom a spojivom, t. j. češtinou, sa spojiť chceli, práve zato, hovoríme a istíme, my nemohli sme dosiaľ medzi nami nájsť punkt a striedok spojenia, práve zato sme boli rozhádzaní a rozcapartení. Ľ. Štúr: Ústrojnosť a organizmus reči slovenskej, s. 133. \* ------- **strana 189** Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK =================== Zdecimovať ========== \**KATARÍNA HABOVŠTAKOVÁ** Nedávno sme v istej spravodajskej relácii začuli správu, že v minulom roku sa počet zamestnancov v baniach zdecimoval na polovicu. Táto správa sa nás dotkla nielen z ľudského, ale aj z jazykového hľadiska. O čo nám ide? Možno zdecimovať počet zamestnancov na polovicu? Veď v slovese decimovať rezonuje latinská číslovka decem označujúca číslo desať. Z tejto latinskej číslovky sa vychádza napr. aj v slovách deciliter, deci (t. j. desiata časť litra), decimeter (desiata časť metra). Základný význam slovesa zdecimovať je zastreliť za trest každého desiateho z mnohých vinníkov alebo z viny podozrivých osôb, ak sa vinník nenašiel. Je tu teda poukaz na každú desiatu osobu. V Slovníku slovenského jazyka sa pri slovese zdecimovať uvádza aj ďalší, pôvodne prenesený význam "značne zmenšiť, zničiť, vyhubiť". Zo správ o vojne je známa napr. výpoveď nepriateľ zdecimoval armádu. V tomto prípade nie je jasná predstava o počte zahubených. Vo vete citovanej na začiatku vyznelo nezvyčajne spojenie zdecimovať na polovicu vzhľadom na nelogické stretnutie čísla desať (v slovese zdecimovať) a čísla dva (vo výraze na polovicu). Sloveso zdecimovať možno použiť aj vo význame "značne zmenšiť", no vtedy by sa nemalo takto priamo a presne napríklad určením "na polovicu" vyjadriť značné (počtom neurčité) zmenšenie niečoho. V kritizovanej správe s konkrétnym číselným údajom na polovicu bolo by bývalo vhodnejšie použiť slovesá znížiť, zmenšiť, zredukovať, teda: Počet zamestnancov v bani sa znížil (zmenšil sa, zredukoval sa) na polovicu. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 14. 6. 1994) ------- **strana 190** Nedovoľte robiť zo slovenčiny makarónčinu! ========================================== \**IVAN MASÁR** Viete, čo to je makarónčina? Podľa odborníkov sa makarónčinou rozumie spôsob reči, pri ktorom sa striedajú slová, prípadne časti slov dvoch alebo viacerých rozličných jazykov. Ako príklad uvedieme vonkoncom nie osihotenú vetu z bratislavského Večerníka. V článku informujúcom o koncerte džezových súborov autorka napísala: V klube Rock pop jazz... v piatok večer vládla free atmosféra. Necháme teraz bokom nezmyselnú prax pomenúvať slovenské organizácie, hudobné súbory a pod. anglickými názvami a pristavíme sa iba pri výraze free atmosféra. Na jeho použitie naozaj niet nijakého rozumného dôvodu, pretože anglické slovo free má najmenej tri slovenské ekvivalenty. Sú to prídavné mená slobodný, voľný, uvoľnený. Ak teda autorka chcela čitateľovi priblížiť aj prostredie, v akom sa podujatie uskutočnilo, mohla použiť napr. výraz uvoľnená atmosféra. Zrozumiteľne sa ním vyjadruje, že ide o pokojnú, nestiesnenú atmosféru. Ale mohla zvoliť aj iné výrazy, napr. priaznivé, žičlivé, priateľské ovzdušie, dobrá, vhodná, uvoľnená nálada a pod. Uprednostnením makarónskeho výrazu free atmosféra podporila tých, čo podceňujú slovenčinu a vo svojej jazykovej praxi z nej programovo vyraďujú aj základnú slovnú zásobu. Nechceme však upozornila na to, že aj na Slovensku dozrela potreba vydať zákon na ochranu národného jazyka, ako to nedávno urobila francúzska vláda. Zákon je potrebný preto, aby daktorí výstrední používatelia spisovnej slovenčiny konečne prestali robiť z nej makarónčinu. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 24. 6. 1994) Slovenčina nerada vidí dlhé samohlásky, ten hlas zavrený a dajakýsi polonemý, a preto ich rozpúšťa v otvorené, hlasné dvojhlásky, ktoré sa viac vyrážajú na svet ako samohlásky dlhé, dosebazavrené. Ľ. Štúr: Ústrojnosť a organizmus reči slovenskej, s. 143. \* ------- **strana 191** PREČÍTALI SME SI ================ Vec verejná =========== Pri sledovaní nášho slovenského parlamentu sa dosť očividne vyníma aj jazyková úroveň poslanca. A nie najlepšie. Niet divu, táto generácia je totálne zasiahnutá nespisovnými výrazmi. Od ruského jazykového extrému sme v slovenskej reči prešli veľmi rýchlo k anglickému. Tento extrém účinne podporuje aj inzercia a reklama, ktoré veľmi agresívne vtrhli do nášho súkromia a či sa nám to páči alebo nie, prostredníctvom rôznych inzertných týždenníkov výrazne ovplyvňujú naše správanie sa. Pri čítaní ich ponúk má človek dojem, že sa mu neprihovárajú zo stránok slovenských periodík, ale z dajakého svetového reklamného centra. Presviedčajú nás o tom nielen tajuplné cudzojazyčné názvy väčšinou írečitých slovenských firiem, ale aj sľuby v rovnakom balení, ktoré vraj každému splnia jeho prianie. Tak napríklad, ESTETIC STUDIO ponúka "permanent make-up, myo lifting i sci-scopp." BEAUTY CENTRUM zas láka Slovákov na "face lift", SUPERMARKET na zlacnenú detskú krupicu i stupavskú kvasenú kapustu, MaG SPEDITION sľubuje slovenské špeditérske služby, LUKAS TRADE poskytuje "množstevné rabaty", KALIFORNIA TOURS 12-dňové letecké zájazdy do USA za necelých 45 tisíc Sk. Úplnou novinkou je "Vášnivý bozk" Rádia Twist, čo je vlastne zlosovateľná vstupenka na rovnomenný film za 999 Sk. Okrem exkluzívnej recepcie s hviezdami strieborného plátna, ako je Ivana Chýlková, Jiří Bartoška či Jozef Kroner, reklama sľubuje nad ránom každej dáme fľašu vášnivého likéru BAILYES a každému pánovi fľašu whisky J a B. Originálnu bošácku slivovicu, či žiadané pezinské Karpatské brandy a vôbec poctivú slovenskú robotu v poctivom slovenskom podniku zatiaľ ponúka len málokto. Zrejme tu prevláda presvedčenie, že to, čo je slovenské, nie je dosť európske. Alebo že by to bola príprava najmladšej generácie Slovákov na vytúženú "občiansku" spoločnosť? \**Marián Dudinský** (Slovenská republika, 25. 1. 1995) ------- **strana 192** NAPÍSALI STE NÁM ================ Aj pre spojovník platia určité pravidlá ======================================= Kým sa text autorského rukopisu dostane do podoby tlačeného slova, musí prejsť niekoľkými operáciami. Najdôležitejšie sú bezpochyby apretúra (jazyková a štylistická úprava textu pred zadaním do tlače) a korektúra (oprava tlačových chýb na obťahu sadzby). V obidvoch prípadoch používame ustálené značky, ktorými upozorňujeme na chyby a naznačujeme, ako ich odstrániť. Prečo spomínam tieto všeobecne známe veci? Všimol som som, že v ostatnom čase sa najmä v knižných vydaniach zjavujú chyby spôsobené nesprávnym korigovaním pôvodných chýb. V umeleckom alebo odbornom texte sa z ničoho nič uprostred riadka zjavia takéto "novotvary": prí-klad, za-čiatkom, takpove-diac, šab-lóny, a to v takom množstve, že nemožno hovoriť o náhode. Aj pre používanie spojovníka platia určité pravidlá — a veruže nenájdeme medzi nimi také, ktoré by umožňovalo bezdôvodne písať slová tak, ako sme vyššie uviedli. Alebo nesprávne opravená chyba napr. v slove šab lóny splodila novú chybu šab-lóny — a ide potom o nedbalosť či neodbornosť? Nech je príčina tohto javu akákoľvek, treba si uvedomiť, že je to chyba, ktorá navyše pôsobí rušivo aj pri zrakovom vnímaní textu. A chyby — obzvlášť keď sa vyskytujú v enormnom množstve — nikdy nerobili žiadnej knihe dobrý chýr. \**Juraj Pertzian** Charakter slovenčiny je napospol tento: Hlbšie hlásky, plnšie staré koncovky, dvojhláskovitosť (vernosť koreňov), nespájanie sa mäkkej spoluhlásky s dlhou samohláskou leda v nevyhnutných prípadnostiach. Toto je napospol charakter slovenčiny. Ľ. Štúr: Ústrojnosť a organizmus reči slovenskej, s. 141. \*