.. contents:: `Obsah` **strana 65** Poznámky o fungovaní čiarky =========================== \**JÁN HORECKÝ** Ako sa výslovne hovorí v Pravidlách slovenského pravopisu (ďalej PSP) z r. 1991, čiarka má tri funkcie: vyčleňovaciu, odčleňovaciu a pripájaciu. To znamená, že použitím čiarky pri formulovaní výpovede, pri štylizovaní textu sa signalizuje istý významový prvok. Pomerne jednoznačne možno chápať a vymedziť vyčleňovaciu funkciu čiarky: pomocou čiarky, správnejšie: dvoch čiarok, jednej na začiatku, druhej na konci vyčleňovaného výrazu sa signalizuje, že to, čo sa uvádza medzi čiarkami, čo sa teda vyčleňuje čiarkami, je do vety voľne vložené, netýka sa vlastnej gramatickej štruktúry vety, ale dopĺňa, vysvetľuje významovú stavbu vety. Takéto vložené a zároveň vyčlenené zložky vety sú: citoslovcia, oslovenia, hodnotiace častice, kontaktové výrazy a vložky čiže parentézy (porov. PSP, 1991, s. 104). Na všetky prípady sa v PSP uvádzajú ilustračné príklady. Ľahko si možno overiť, že vo všetkých vypočítaných prípadoch možno vyčlenenie signalizovať nielen dvoma čiarkami, ale aj dvoma pomlčkami, ba ešte výraznejšie zátvorkami (lebo tie sú už samou podstatou dvojčlenné). Treba však pripomenúť, že v prípadoch, ktoré sa v PSP uvádzajú v bodoch 6—10, sa síce takisto signalizuje vyčleňovacia funkcia (preto ------- **strana 66** vždy ide aj tu o dve čiarky), ale toto vyčlenenie sa už dotýka aj gramatickej stavby vety. Signalizuje sa totiž vyčlenenie voľných vetných členov, uvádzacej vety vnútri priamej reči, ale aj viet v podraďovacom súvetí (teda vedľajších viet). Pravda, tu je už situácia zložitejšia, preto sa základné pravidlo dopĺňa poznámkami o prípadoch, v ktorých sa niektorá z vyčleňujúcich čiarok (obyčajne prvá, ľavá) nevyznačuje. Napr. keď sa k sebe dostávajú dve podraďovacie spojky (t. j. do jednej vedľajšej vety je vložená ďalšia), nekladie sa čiarka medzi tieto dve spojky. Ide o prípady ako že keď, že keby, že ak, lebo keby, ktorý keby. Vcelku však možno povedať, že pri používaní čiarok (ktoré sú spravidla vo dvojici) vo vyčleňovacej funkcii nieto veľa problematických miest, či už ide o významovú alebo gramatickú stavbu vety. Menej zreteľne sa dajú formulovať pravidlá o signalizovaní pripájacej funkcie čiarky. Signalizovaním pripájania sa rozumie to, že ak po nejakom výraze napíšeme čiarku, chceme tým naznačiť, že za týmto výrazom bude ešte nasledovať ďalší výraz. Alebo inými slovami: že napísaný výraz nie je ešte úplný, že svoju výpoveď ešte nepokladáme za dokončenú. Ako vidieť, rozhodnutie o použití pripájacej čiarky závisí od hovoriaceho (píšuceho), od jeho vôle či zámeru. Práve pre túto závislosť nie je situácia vždy rovnaká a jednoznačná. Pomerne jasne sa dajú formulovať pravidlá o čiarke vo viacnásobných vetných členoch, v ktorých sa vyskytujú rovnorodé prvky. Vidieť to z ilustračného príkladu: Mišo, Ferko, Terka a Milka odišli na diskotéku. Veľmi časté je takéto pripájanie rovnorodých prvkov vo viacnásobnom prívlastku, ako ukazuje tento príklad z PSP: Tu sa dočítate o skromných, obetavých, ale aj o hrdinských, nepokorených a víťaziacich ľuďoch. Niektoré viac-menej technické podrobnosti sa v PSP formulujú v poznámkach (napr. o stupňovacích, odporovacích a zdôrazňovacích, resp. niektorých zdvojených výrazoch). Oveľa viac voľnosti, ale zároveň aj neistoty, ba niekedy aj nesprávneho chápania pripájacej funkcie čiarky (ako sa o tom možno presvedčiť v rozličných publikovaných textoch) je pri pripájaní celých viet alebo rozsiahlejších častí viet. Ide tu vcelku o také prípady, keď sa použitím čiarky signalizuje nie pripájanie, ale vlastne odčlenenie nejakej časti vety (vtedy sa hovorí o odčleňovacej funkcii čiarky). Nespor- ------- **strana 67** né je pripájanie hlavných viet použitím čiarky. Uvedieme aspoň jeden príklad z PSP: Hľadí do neba, mesiac sa mu uškŕňa, hviezdy padajú do hlbokej tmy. Toto súvetie by sa mohlo rozčleniť aj do samostatných jednoduchých viet oddelených bodkou: Hľadí do neba. Mesiac sa mu uškŕňa. Hviezdy padajú do hlbokej tmy. Rozdiel je azda len v silnejšom expresívnom podfarbení pri kladení samostatných viet. Od "základného telesa" vety možno čiarkou odčleniť takú časť vety, ktorá obsahuje doplnenie, vysvetlenie, spresnenie výpovede. Takúto časť vety možno pripojiť spájacím výrazom a to. Napr.: K štátnej, medzinárodnoprávnej odluke došlo o dvadsať rokov neskôr konštituovaním a medzinárodnoprávnym uznaním dvoch nových subjektov medzinárodného práva, (a to) Slovenskej republiky a Českej republiky (Slovensko na konci druhej svetovej vojny, 1994, s. 71). Zo skutočnosti, že v takýchto prípadoch ide o bližšie vysvetlenie toho, čo sa už povedalo, vyplýva zásada, že takéto odčlenenie je vlastne istým typom pripojenia, a teda je možné len na konci výpovede, resp. vety. Na začiatku možno čiarkou oddeliť len tzv. vytýčený vetný člen, ktorým sa zdôrazňuje nejaká okolnosť, nejaký fakt. Uvedieme školský príklad z PSP, kde sa zároveň ukazuje, že vytýčiť možno aj slovesný prvok: Uvažovať o východiskách, to je najlepšia cesta aj pre vás. Pravda, treba osobitne zdôrazniť, že súvislosť vytýčeného člena s pôvodnou (matricovou) vetou sa nevyhnutne musí vyjadriť príslušným zámenom. Nie je však prípustné od spomenutého "základného telesa" vety odčleňovať rozličné bližšie určenia okolnosti, miesta, času alebo spôsobu, ktorých postavenie v základnej vete sa nedá vyznačiť príslušným zámenom. Takéto výrazy vlastne fungujú v texte ako uvedenie do situácie. Vidieť to z týchto príkladov: Pre potreby Sv. Stolice lepšie sa orientovať v problematike vzťahov Slovákov a Čechov, (!) vypracoval Sidor memorandum adresované pápežovi Piovi XII (Slovensko na konci druhej svetovej vojny, 1994, s. 145). Pri odchode prvej skupiny takto mobilizovaných v Bratislave na nádvorí Hurbanových kasární, (!) dostalo sa Karmasinovi síce nesmelého, ale predsa vypískania (tamže, s. 225). V súvislosti so žiadosťou českej strany o vydanie medzinárodného zatykača na neho, (!) reagovala centrála Interpolu tým, že táto organizácia nestíha ------- **strana 68** ľudí, ktorí boli odsúdení za činnosť z kategórie rasovej neznášanlivosti (tamže, s. 213). Neodôvodnenosť, ba až nezmyselnosť čiarky (na ktorú sme upozornili výkričníkom) zreteľnejšie vynikne, keď sa namiesto rozsiahlejšieho vstupného výrazu uvedie jeho zjednodušená podoba: Pre potreby Sv. Stolice, vypracoval Sidor memoradnum. Pri odchode prvej skupiny, sa Karmasinovi dostalo vypískania. Na žiadosť českej strany, reagovala centrála Interpolu. Z porovnania uvedených pôvodných príkladov a ich zjednodušenej podoby akoby vyplývalo, že čiarka sa tu kladie na to, aby sa odčlenil príliš rozsiahly výraz, prípadne aby sa naznačila fyziologická pauza. Ba možno tu hrá istú úlohu aj prax v niektorých západných jazykoch, najmä v angličtine, kde sa úvodné príslovkové určenie zásadne odčleňuje od vety čiarkou. Tieto dôvody však niekedy vedú až k narušeniu jednoty základnej vetnej skladby, resp. aj jednoty holej vety, lebo sa odčleňuje podmet od prísudku (tlač): Redakčná poznámka "na okraj dňa" popri ironickom komentári k veľkomaďarskej propagande, (!) vyslovovala aj názor na územné nároky. Počas bojov zboru na území Slovenska nastali v dôsledku prílivu doplnkov, (!) podstatné zmeny v jeho zložení. Po druhé: kandidáti (neurotici, alkoholici i kriminálnici a muži inak narušení), (!) vyvolávajú neobvyklý záujem odborníkov. Po zjednodušení na základnú podobu by sme dostali takéto "vety": poznámka, vyslovovala; nastali, podstatné zmeny; kandidáti, vyvolávajú. Zriedkavejšie sa takto protizmyselne oddeľuje od seba aj sloveso a jeho priame doplnenie (resp. prísudok a predmet): Firma Carmen vyvinula pre Čínu z rastlinných vláken a škrobu, nové ekologické balenie. Po zjednodušení: vyvinula, balenie. Ako vidieť z citovaných konkrétnych príkladov a z nášho komentára k nim, problematika interpunkcie, najmä však písania čiarok, hlboko zasahuje aj do gramatickej a významovej stavby vety. Nejde len o vonkajšiu stránku písaných textov, ale o zmysluplné fungovanie interpunkčných znamienok. Aj keď miestami možno pripustiť istú voľnosť na strane píšuceho, predsa len treba zachovávať isté zásady, ktoré musia byť spoločné píšucemu i čítajúcemu, aby sa tak uľahčila a spresnila vzájomná komunikácia. ------- **strana 69** Ešte o písaní čiarky pred priraďovacími spojkami alebo, či ========================================================== FRANTIŠEK KOČIŠ Najčastejšou a najopakovanejšou témou na besedách s učiteľmi slovenčiny na základných školách o nových Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 je otázka písania čiarky v priraďovacích súvetiach, osobitne písania čiarky pred priraďovacími spojkami alebo, či v zlučovacom význame, teda keď priraďovacie spojky alebo, či sú zlučovacie. S touto otázkou však veľmi úzko súvisí ešte základnejšia a vari najmenej zreteľne vysvetlená otázka významového hodnotenia spojok alebo, či — sú to iba vylučovacie spojky alebo aj zlučovacie? V tomto zmysle sa na Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV obrátili pracovníci metodického oddelenia slovenského jazyka Školskej správy v Leviciach. Keďže ich list s touto otázkou bol aj súčasťou prípravy metodického oddelenia na pracovné zhromaždenie učiteľov slovenského jazyka Levického okresu, na ktorom sa mali podrobnejšie vysvetliť aj pravopisné problémy s čiarkou v priraďovacom súvetí, rozhodli sme sa, že na ich list budeme odpovedať obšírnejšie. Zverejňujeme ho aj v našom časopise, aby túto problematiku pomohol objasniť, resp. riešiť aj v iných učiteľských komunitách na Slovensku (aspoň sa tak nazdávame). Tu je teda naša odpoveď. Pri riešení tohto problému treba vidieť dve východiská: 1. poučku o písaní čiarky v jednoduchej vete v Pravidlách slovenského pravopisu (ďalej PSP) z r. 1953, 2. hodnotenie spojok alebo, či ako zlučovacích v súčasnej skladbe slovenského jazyka. V PSP z r. 1953 sa spojka alebo zaraďovala medzi zlučovacie spojky a, i, aj, ani, pravda, bez výslovného uvádzania, že ide o zlučovaciu spojku. Preto sa výrazy priradené týmito spojkami vo viacnásobných členoch neoddeľovali a ani dnes sa neoddeľujú čiarkou. A tak aj J. Oravec vo vysokoškolskej Syntaxi (J. Oravec — E. Bajzíková: Súčasný slovenský spisovný jazyk — Syntax, 1983, s. 240) píše: "Základná poučka hovorí, že čiarkou (čiarkami) sa oddeľujú rovnorodé priradené členy viacnásobného výrazu, ak nie je medzi nimi zlučovacia spojka a, i, aj, ani, ďalej spojka alebo, či v zlučovacom význame." Jednoducho povedané, čiarka sa vo ------- **strana 70** viacnásobnom vetnom člene pred týmito zlučovacími spojkami nepíše (napr. otec a matka, otec i matka, otec aj matka, otec ani matka, otec alebo matka, otec či matka). J. Oravec ďalej upozorňuje (v bode b/ na s. 240): "Pri spojkách a, i, aj, ani, alebo, či treba odlišovať zlučovací význam od ich ostatných významov..." Podľa PSP z r. 1953 teda platilo, že v jednoduchej vete (vo viacnásobnom člene) sa pred uvedenými spojkami v zlučovacom význame čiarka nepísala. Túto prax prebrali aj PSP z r. 1991, ale jej platnosť rozšírili aj na priraďovacie súvetie (čo PSP z r. 1953 ešte nepripúšťali). Týmto rozšírením poučky o nepísaní čiarky pred zlučovacími spojkami a, i, aj, ani, alebo, či aj v priraďovacích súvetiach sa vyšlo v ústrety žiakom aj učiteľom a sledoval sa tým jediný cieľ: to, čo platí v členskom priraďovaní, nech platí aj v súvetnom priraďovaní. Preto sa v PSP z r. 1991 na s. 15 píše: "Pri písaní čiarky sa zjednodušenie a spresnenie dosahuje napr. tým, že v prípadoch, keď sa medzivetný vzťah signalizuje jednoznačne priraďovacou spojkou (napr. alebo, či, ani), nepožaduje sa už písať pred takouto spojkou čiarku..." Z besied s učiteľmi vieme, že najmä na súvetia so spojkami alebo, či v zlučovacom význame sa príklady ťažko hľadajú. Je to pravda, lebo tieto spojky sú primárne vylučovacie. Také sú aj vo vetách uvedených v liste učiteľov: Je to Kosibova zásluha, alebo je to jeho vina? — Mal nechať zomrieť dievča, alebo operovať ukradnutými nástrojmi? Pritom ide — ako sme z listu vyrozumeli — o cvičenie na vyhľadanie zlučovacích spojok. V týchto vetách je čiarka pred spojkou alebo náležitá, lebo je zreteľne vylučovacia. Na začiatku odpovede sme však uviedli aj druhé východisko: hodnotenie spojok alebo, či ako zlučovacích. Vieme, že v učebniciach pre základné školy sa o tom nepíše, ale zreteľne sa o tom hovorí v spomínanej Syntaxi J. Oravca — E. Bajzíkovej (s. 169): "Druhotne spája zlučovacie súvetie aj spojka alebo (v prvotnom význame vylučovacia). Zlučovacie súvetie uzatvára zreteľnejšie než spojka a. Okrem toho vždy nesie so sebou významový odtienok eventuality." J. Oravec tu ešte dokladá, že pred vetnou spojkou alebo sa píše vždy čiarka (aj v zlučovacom, aj vo vylučovacom význame). To platilo podľa PSP z r. 1953, podľa nových PSP to už neplatí: keď ide o zlučovací význam medzi priradenými vetami, celkom iste neplatí (napr. v súvetí, ktoré sa ------- **strana 71** uvádza v Syntaxi: Okolo dediny robili poddaní na kráľovských poliach alebo klčovali lesy); keď ide o vylučovací (a zreteľne vylučovací) význam, čiarka sa pred spojkou môže písať, ale nemusí. Taký je terajší reálny zmysel výkladu o písaní čiarky pred spojkami alebo, či. Všeobecne platí, že čiarka sa pred zlučovacími spojkami alebo, či nepíše, ale keď žiak príslušné súvetie pochopí ako vylučovacie a čiarku napíše, neurobí chybu. Platí to aj opačne: ak žiak pred zreteľne vylučovacou spojkou alebo, či čiarku nenapíše, netreba to hodnotiť ako chybu. Tento postup u žiakov nechápeme (alebo netreba chápať) ako nedostatok gramatického rozmýšľania u žiaka, treba ho vnímať aj ako jeho komunikatívny prístup k obsahu súvetia. Navyše, a to zdôrazňujeme, vyrovnaním situácie v členskom a súvetnom priraďovaní z hľadiska zlučovacích spojok a, i, aj, ani, alebo, či žiaci lepšie pochopia pravopisný zámer Pravidiel slovenského pravopisu. Toto vyrovnanie mnohí učitelia nepochopili a stále sa držia staršej praxe ako výhodnejšej, keď sa čiarka pred spojkami alebo, či písala. Zo štúdia priraďovacích súvetí však vieme, že ani táto staršia prax sa v súvetiach nedodržiavala, autori akosi podvedome alebo aj vedome nepísali čiarky, a to podľa praxe vo viacnásobnom člene. To nás ako autorov PSP viedlo k tomu, že sme uplatnili isté vyrovnanie a zjednotenie interpunkcie v priraďovaní. Žiaľ, náš zámer celkom nevyšiel, ale stále dúfame, že nájde úplné pochopenie. Na záver chceme ŠS v Leviciach vysloviť poďakovanie za nevšedný záujem o kontakt s nami a želať si, aby im všetky porady o problémoch slovenského jazyka vyšli na jednotku. Zo slovného pokladu Margity Figuli ================================== \**GEJZA HORÁK** Päťdesiatpäť rokov prešlo od prvého vydania diela Tri gaštanové kone, ktoré najplnšie charakterizuje osobnosť a slovesné majstrovstvo Margity Figuli, a iba niekoľko týždňov od jej fyzického odchodu. Narodila sa v neskorú jeseň 2. októbra 1909 a zomrela na prahu tohtoročnej ------- **strana 72** jari 27. marca 1995. Ako vďačný pozdrav slovesnej kráse, ktorou poeticky vyladený román Margity Figuli obohacuje čitateľa, ponúkame zopár menej známych alebo menej používaných slov a prirovnaní. Vykľuť sa. — Mužský zástupca dvojice, natrvalo zviazanej hrdinskou láskou — Peter (rozprávač príbehu), kráča pred východom hviezd za svojou Magdalénou. Pomaly sa stmievalo a v každej chvíli som čakal, že sa nebo otvorí hviezdam. Tušil som miesta, kde ktorá bude svietiť, a napokon nechal som si zrak pribitý na istom bode, lebo som veril, že práve tam sa musí zjaviť jedna. Idúcky takto som hľadel na nebo a myslel na svetlo po tejto hviezde. Tým svetlom je moja krásna Magdaléna, s ktorou som strávil detský čas vo svojej rodnej dedine. (Po takomto vyznaní...) Pozrel som sa do tváre hviezde, ktorá sa za ten čas vykľula z oblakov práve na tom mieste, na ktoré som hľadel (s. 10—11). Vykľuť sa (o hviezde) — prebiť sa z temnoty (z oblakov), ako sa preďobe zlatisté kuriatko z vajca. V danej situačnej súvislosti sloveso vykľuť sa priam zažiari svojou nevšednou sugestívnou obraznosťou. Keď ho začujeme osamotene ako lexikálnu jednotku, razom sa nám vo vedomí ozve frazeologizovaná veta Vykľulo sa šidlo z vreca. V takomto ustálenom použití sloveso kľuť sa — vykľuť sa už takmer zovšednelo; jeho obraznosť je stlmená a na rozdiel od nášho prípadu má v ňom hanlivú platnosť. — Obrazne (metaforicky) použité sloveso kľuť sa — vykľuť sa patrí medzi slovesá ako čuť — čuje, duť — duje, kuť — kuje; kryť — kryje, myť — myje, viť — vije (veniec), vyť — vyje (o psovi). Očistom. Keď Jožko Greguš, Magdalénim bratanec, Petrovi prezradí, že jeho spolujazdec, ktorého práve sprevádza pri pašovaní koní z Poľska, je Zápotočný — boháč Jano Zápotočný z Leštín, Peter predstiera, že ho z počutia pozná. Počul som už o ňom — nadhadzujem očistom, aby som sa viacej dozvedel. Očistom — pomerne zriedkavá príslovka, ktorá má niekoľko krajových variantov. Vyslovuje, že ňou určená činnosť (očistom nadhadzujem) má zastrieť pravý úmysel jej vykonávateľa (aby som sa viacej dozvedel). Je rovnoznačná s príslovkami naoko, zdanlivo. Názor o význame spôsobovej príslovky očistom prehĺbia príklady. ------- **strana 73** (Peter dôverne o Magdaléninom úmysle): V tomto objatí priznala sa mi Magdaléna, že keby ma náhoda nebola zahnala sem, ona sama bola by sa vybrala tohto leta do Turca. Bola by sa vybrala očistom k známym a v skutočnosti prišla by vlastne za mnou (s. 87). Peter sa chce dozvedieť, čo všetko vie leštinský krčmár o ňom a jeho ľúbostnom vzťahu s Magdalénou, ale robí sa, že mu na tom ani nezáleží. Krčmár by nemal pokladať jeho otázky za vtieravé. — Ak som nevhodný, nemusím tu byť. Zaplatím a pôjdem. A už sa očistom dvíham a vyťahujem mešec. (Krčmár ho pristavuje a nepriamo vyzýva ostať): — Ale to nie, veď mám krčmu pre ľudí (s. 101). (Peter v prítomnosti leštinského farára presviedča užialenú Magdalénu, ktorá iba nedávno pochovala muža násilníka, aby sa zaňho vydala. Ona nemôže súhlasiť, lebo porušila sľub lásky — sľúbila, že Petra bude čakať čistá a nepoškvrnená...) Pobadal som, že sa predsa dala trochu obmäkčiť. Čo som nevládal ja, zvládol duchovný otec, ktorý sa doteraz nemiešal medzi nás, ale chodil po izbe a očistom obzeral si na stenách obrazy. Len keď som ja dokončil, vrátil sa k nám a pomohol mi úplne získať Magdalénu (s. 160). Hriebsť a striezť — staršie formy slovies hrabať a striehnuť. Zaraďujú sa medzi slovesá podľa vzoru niesť — nesiem; hriebsť — hrebiem, striezť — strežiem. Kone boli splašené, erdžali, vypínali sa, hriebli kopytami (s. 42). — Zastavil som koňa. Potľapkal som ho po krku a povolil uzdu. Prskal, ale už sa neplašil. Hriebol kopytom, kým som ja zasa oboma rukami chytil Magdalénu (s. 75—76). — Ponáhľal som sa z okresného mesta a umienil som si, že sa ani na krok nevzdialim z Leštín a budem striezť v jej (Magdaléninej) blízkosti (s. 150). Tenúť — plaviť sa na vodnej hladine alebo (druhotne) plávať po povrchu predmetov v istom prostredí (porov. tonúť = potápať sa, klesať pod vodu, topiť sa). (Peter stúpa hore Leštinami. Ženy perú na potoku bielizeň; jednej odnáša prúd vody perinu...): Hupla za ňou, takže voda pod ňou sa uhla a vyprskla dohora po jej plecia. Najsamprv chytila tenúce perinisko, vyhodila ho na stolec medzi ostatné a potom zdvihla sukne a začala ich žmýkať, lebo sa jej celkom zamočili (s. 111). — Zápotočný hodí rukou, utrie si nos i oči a prejde tenúcim pohľadom po miestnosti (s. 104). ------- **strana 74** Ešte pridáme za hrsť menej zvyčajných slov a výrazov. Zápotočný je ťažký od peňazí; rodina bude v mláke (v pokorujúcej situácii, vystavená klebetám celej dediny); Greguš ma núkal, sám dobre nahnutý (porov. uhnúť si, t. j. vypiť si); Zápotočný je planina (zlý človek); Vedel som, že sú to kone planiny. Na ukážku štyri prirovnania. (Keď sa Peter osmelí vysloviť prítulné oslovenie Magdaléna moja...) Zachvela sa mi v rukách od týchto dvoch slov ako púpava pod dychom (s. 39). (Maliarička — mať sa ide pominúť radosťou pri pomyslení, že Magdaléna bude gazdinou nad veľkým gazdovstvom.) Taká je vychichotaná, ako by jej dušu do masla zalial (s. 52). Precválali sme hodný kus hory, kým sme sa dostali na úpätie, pod ktorým tiekol potok. Striebril sa ako ryba s ligotavými lupinami (s. 75). (Peter sa dozvedá, že Magdaléna sa vydala za Zápotočného.) V hrdle ma čosi škrtilo a páralo, sťa by som bol v tej chvíli prehltol kosti z ryby. Jazyk sa mi vzpínal, ako by ma bol niekto nútil prežrieť plevy (s. 97). Nebudeme sa dotýkať týchto utešených prirovnaní. Samy si vystačia na vstup do čitateľovho vedomia. V celom baladicky ladenom románe osobitné postavenie má slovo merička — meričky a návratný zjav Magdalény s meričkami: Nespúšťam z nej oči a vidím jasne ešte aj dnes pred sebou jej obraz. V oboch rukách drží meričky s ovsom a hneď si domýšľam, že to pre naše kone (s. 36). Otvorila rezko vrchnák na sýpke a priehrštím prehadzovala ovos do meričky... Videl som, ako jej vše odpadne slza medzi zrná. Chytil som ju od chrbta za obe ruky. Strhla sa a ustrašene pustila meričku (s. 39). — Neostávalo nám nič iné, len sa rozísť. — Ja som ju potom nechal a ona pribrala sa konečne naplniť meričky a zaniesť koňom (s. 40). Videl som v duchu dvor, plný hydiny, a medzi ňou ju s meričkou obilia. Sypala zrno na kamene prajnými hrsťami. Všetko sa tútilo k jej nohám ako k materi. Ona sa usmievala ako vo veľkom šťastí (s. 95—96). (Zastieranie obrazu, keď sa vydala za Zápotočného...) Nepredstavoval som si ju viacej s meričkami v rukách. I jej úsmev sa mi zahmlil (s. 98). A napokon, keď sa Peter hrdinsky vyrovnáva s obavou nad hroziacou smrťou Magdalény: Ale o jedno som prosil Boha, aby mi tam v nebi chrá- ------- **strana 75** nil Magdalénu. Aby jej dal z meričiek rozsievať svoje požehnanie na ľudí. A aby som ju potom našiel s tými meričkami, keď príde môj čas (s. 133). Obraz Magdalény s meričkami po nedávnej smrti našej vzácnej umelkyne, rodnej sestry Kukučína a Hviezdoslava, dostáva v čitateľovom pohľade a meraní nové určenie. — Margita Figuli aj po svojom nenávratnom odchode do bratislavského Slávičieho údolia žičlivo rozsieva požehnané zrno slova z bohatej sýpky celého svojho slovesného diela. Skloňovanie podstatných mien vzoru gazdiná ========================================== \**JOZEF JACKO** V Morfológii slovenského jazyka (MSJ, 1966, s. 53) sa konštatuje, že v rámci skloňovania podstatných mien ženského rodu má osobitné postavenie vzor gazdiná, ktorý je zmiešaným typom medzi substantívnym a adjektívnym skloňovaním a má tieto tvary: jednotné číslo — gazdiná, gazdinej, gazdinú, o gazdinej, s gazdinou, množné číslo — gazdiné, gazdín, gazdinám, gazdiné, o gazdinách, s gazdinami. Na s. 111 sa v MSJ poznamenáva, že pri vzore gazdiná sa kríži menné a adjektívne skloňovanie. Tvary genitívu jednotného čísla gazdiny, datívu jedn. čísla gazdine, akuzatívu jedn. čísla gazdinu, nominatívu a akuzatívu množného čísla gazdiny sa označujú ako nespisovné. J. Oravec — E. Bajzíková — J. Furdík vo vysokoškolskej učebnici Súčasný slovenský jazyk. Morfológia (1984, s. 68) v poznámke k vzoru gazdiná hovoria o chudobnom vzore s niekoľkými slovami. J. Oravec ďalej pripomína, že v hovorovej reči sa robia proti kodifikácii chyby: v množnom čísle sa používajú adjektívne tvary, napr. šľachtičných — šľachtičným — šľachtičnými a jednotného čísla sa niekedy tlačia substantívne tvary, napr. gazdiny, gazdine, gazdinu... Substantívne tvary vzoru gazdiná sa do jednotného čísla tlačia aj v publicistickom štýle, napr.: ...tučnieť pre potechu gazdiny a celej jej rodiny... (Sme na nedeľu, 17. 11. 1994, s. 5), ako aj v iných štýloch. ------- **strana 76** Kríženie menného a adjektívneho skloňovania podstatných mien vzoru gazdiná súvisí s vývinovými tendenciami tohto vzoru. Ľ. Štúr v Nauke reči slovenskej (1846, s. 142) neuvádza samostatný vzor gazdiná, slová gazdiná, striná zaraďuje k vzoru ruka, hneď však upozorňuje, že v genitíve a datíve majú tvar gazďinej, strinej, v nominatíve a akuzatíve množného čísla tvary gazďinje, strinje. S. Czambel v Rukoväti spisovnej reči slovenskej (1902, 2. vyd. 1915, 3. vyd. 1919) v rámci poznámok o skloňovaní podstatných mien nehovorí o skloňovaní podstatných mien vzoru gazdiná, v abecednom ukazovateli slovo cárovná uvádza v podobe cárovna, genitíve cárovny, ale aj v podobe cárovná, gen. cárovnej. Slová gazdiná, kňažná, kráľovná, stryná, švagriná registruje v genitíve s príponou -ej. J. Damborský v Krátkej mluvnici slovenskej so zvláštnym zreteľom na pravopis (1927, s. 82) uvádza vzor kráľovná. V jednotnom čísle pripúšťa dvojtvary kráľovná i kráľovna: gen. kráľovnej i kráľovny, akuz. kráľovnú i kráľovnu. V množnom čísle sa slová kráľovná, stryná, gazdiná, kňažná atď. skloňujú podľa J. Damborského výlučne podľa vzoru ryba. V Pravidlách slovenského pravopisu (ďalej PSP) z r. 1931 sa pri skloňovaní podstatné mená typu gazdiná pri vzoroch neuvádzajú. V pravopisnom slovníku sa slová cárovna, gazdina, kráľovna, princezna, šľachtična zapisujú s krátkou pádovou príponou -a v nom. jednotného čísla (pri slove car, carovna je krátka aj koreňová samohláska a), v gen. jednotného čísla je prípona -y: od gazdiny, kráľovny atď. Slová kňažna i kňažná, švagriná i švagrina sa zapisujú dvojako: s krátkou i dlhou príponou v nom. jednotného čísla. Dvojtvary sú preto aj pri skloňovaní: od kňažny i kňažnej, od švagrinej i švagriny. Slová stryná, testiná a ujčiná sa v PSP z r. 1931 zapisujú s adjektívnymi pádovými príponami. V PSP z r. 1940 (s. 86) sa pri skloňovaní ženských podstatných mien uvádza vzor kráľovná. Podľa nich sa niektoré podstatné mená ženského rodu skloňujú v jedn. čísle podľa vzoru dobrá, v mn. čísle okrem nom. a akuz. podľa vzoru ryba a ako príklady sa uvádzajú tieto podstatné mená: kráľovná, cárovná, cisárovná, stryná, gazdiná, princezná. B. Letz v Gramatike slovenského jazyka (1950, s. 261) zaraďuje vzor gazdiná hneď za vzor ryba, pred vzor ulica. Podľa neho k vzoru gazdiná patria len niektoré ženské slová označujúce osoby, ktoré vznikajú prechy- ------- **strana 77** ľovaním príponami -iná, -ná a -ovná z príslušných podstatných mien mužského rodu: testiná, ujčiná, stryná, švagriná, kráľovná, cárovná, kňažná, šľachtičná, princezná... B. Letz súčasne poznamenáva, že "aj keď sa slovo stáva zdrobneným, zachováva si skloňovanie podľa svojho vzoru: gazdinká, ujčinká, strynká...". B. Letz nakoniec upozorňuje, že "ešte nedávno sa chcelo, aby tento vzor ostal len 'pod kozúbkom' a neprenikol do spisovného jazyka. Lež nadarmo kázali gramatiky skloňovať podstatné mená tohto vzoru podľa ryba, v modernom jazyku už niet pochybnosti o oprávnenosti vzoru gazdiná". PSP z r. 1953 (s. 72) slová typu gazdiná, kráľovná zaraďujú do nepravidelného skloňovania, nehovorí sa tu o skloňovacom vzore. A. Zauner v Praktickej príručke slovenského pravopisu (1973) nespomína skloňovací vzor gazdiná. Iba v pravopisnom slovníku pri slovách cárovná, cisárovná, kráľovná, princezná, ujčiná, testiná, švagriná, gazdiná uvádza v zátvorke s hviezdičkou ako nespisovné podoby cárovna, cisárovna, kráľovna, princezna, ujčina, testina, švagrina, gazdina. L. Dvonč v príspevku Podstatné mená vzoru gazdiná (Kultúra slova, 17, 1983, s. 6—11) a v Dynamike slovenskej morfológie (1984, s. 55—56) upozorňuje, že skloňovanie slov podľa vzoru gazdiná sa nerozširuje. Podľa neho ide o pomenovania z feudálneho obdobia, ktorými sa označovali príslušníčky šľachty a panovníckych kruhov v monarchistických zriadeniach, teda o slová kňažná, kráľovná, cisárovná, cárovná, šľachtičná, princezná. L. Dvonč ďalej uvádza, že slová kráľovná, princezná, cárovná a kňažná sú dnes ešte živé v historickej a detskej literatúre (rozprávkach). Treba však poznamenať, že slová kráľovná a cisárovná sú veľmi živé a frekventované aj v náboženských textoch, najmä v katolíckej liturgii a piesňach, napr.: Kráľovná anjelov, Kráľovná patriarchov, Kráľovná prorokov, Kráľovná apoštolov, Kráľovná mučeníkov atď. (litánie loretánske); Raduj sa, nebies Kráľovná... — Zdravas, Kráľovná, Matka milosrdenstva... — Kráľovná, buď pozdravená... — Ó, Mária, neba, zeme Cisárovná... — Salve, Regina, vitaj, Kráľovná, Kráľovná nebies i Cisárovná... — Slávna si, Kráľovná, nebies Pani... (mariánske piesne). Tu je potrebné ešte pripomenúť, že nie je správne, ak sa v príručkách (gramatikách) súčasnej spisovnej slovenčiny vzor gazdiná neuvádza, resp. ak sa v súvislosti s ním hovorí o nepravidelnom skloňovaní. Slová gazdi- ------- **strana 78** ná, chyžná, švagriná, testiná, ujčiná, stryná, kňažná, kráľovná, cisárovná, cárovná, šľachtičná, princezná majú pravidelné, ale skrížené adjektívno-substantívne skloňovanie. Druhý významný projekt štandardizácie geografického názvoslovia =============================================================== realizovaný =========== \**IMRICH HORŇANSKÝ** 1. Dnes sa už v odborných kruhoch nevedie taká diskusia, ktorá by spochybňovala funkciu názvoslovia ako základnej zložky kartografického diela popri polohopise a výškopise. Geografický názov jazykovými prostriedkami jednoznačne, stručne a jasne určuje, identifikuje a individualizuje geografický objekt, a tým umožňuje a zľahčuje orientáciu v teréne, na mape a vôbec spoločenskú komunikáciu. Kartografické dielo musí teda obsahovať skutočne používané názvy, aby bolo prakticky používateľné. Súčasne musí v názvosloví rešpektovať normy a zákonitosti spisovného jazyka, aby plnilo aj dokumentačnú, aj normatívnu funkciu. 2. V priebehu rokov 1976—1981 sa uskutočnila revízia názvoslovia Základnej mapy (ďalej ZM) 1:50 000 (dovedna 133 mapových listov pokrývajúcich územie Slovenska). V rámci revízie sa zistilo skutočné používanie každého geografického názvu, ktorý je obsiahnutý v ZM 1:50 000, a buď sa potvrdila správnosť dovtedajšej podoby názvu na mape alebo sa predložil návrh na jeho úpravu, a to v optimálnej podobe zodpovedajúcej stavu poznania. Pri úprave názvoslovia sa ako podklad použilo názvoslovie ZM vydanej v rokoch 1970—1972. O zistených podobách a návrhoch na úpravu urobených na úrovni okresných názvoslovných zborov konštituovaných pri vtedajších okresných strediskách geodézie rokovala ďalej sekcia geografického názvoslovia z územia Slovenska, ktorá bola súčasťou Názvoslovnej komisie pri vtedajšom Slovenskom úrade geodézie a kartografie (ďalej NK SÚGK), a potom plénum NK SÚGK. Ako výsledok kolektívneho úsilia pomerne veľkého počtu odborníkov, ktoré zaručuje primeranú úroveň výsledku, návrh štandardizácie predložený plénom ------- **strana 79** NK SÚGK schvaľoval predseda SÚGK. Súbor schválených štandardizovaných geografických názvov vyšiel v podobe štyroch publikácií pod názvom Geografické názvoslovie Základnej mapy ČSSR 1:50 000 z územia Slovenskej socialistickej republiky v edícii Kartografické informácie. Publikácie boli postupne zverejnené, a to v roku 1976 časť 1. Názvy neosídlených geografických objektov, Východoslovenský kraj, v roku 1977 časť 1. Názvy nesídelných geografických objektov, Stredoslovenský kraj, v roku 1979 časť 1. Názvy nesídelných geografických objektov, Západoslovenský kraj a v roku 1981 časť 2. Názvy sídelných geografických objektov. Tieto štyri publikácie obsahujú štandardizované podoby 18 492 geografických názvov, ktoré sú záväzné pre všetkých používateľov geografického názvoslovia najmä pri kartografickom spracúvaní budúcich vydaní ZM 1:50 000, pri tvorbe tematických máp všetkých druhov (turistické mapy, automapy, mapy pre hospodársku výstavbu a iné), základných máp väčších mierok i máp menších mierok (základných aj účelových). Štandardizované podoby geografických názvov sa používajú aj v odborných a popularizačných publikáciách (turistických, vlastivedných a i.), aj vo všetkých ostatných komunikačných prostriedkoch. Zoznamy názvoslovia obsahujú všetky názvy geografických objektov (vrchov, dolín, sediel, honov, riek, vodných nádrží, hrebeňov, jaskýň, jazier, kanálov, ostrovov, prameňov, rybníkov, svahov, samôt, horární, hospodárskych dvorov, hradov, majerov a i.), ktorých názov sa v etape generalizácie obsahu ZM 1:50 000 ocitol na mape, s výnimkou názvov obcí, častí obcí, základných sídelných jednotiek a administratívnych obvodov (kompetencia Ministerstva vnútra SR) a názvov orografických (horopisných) celkov (štandardizované podoby tejto kategórie názvov boli publikované osobitne, a to v publikácii Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky, Geografické názvoslovné zoznamy OSN—ČSSR. Bratislava, Slovenský úrad geodézie a kartografie 1987, s. 7—14). Predmetom úpravy boli najmä vecne nesprávne názvy, nepoužívané názvy, evidentné pravopisné a tlačové chyby, nárečové a inojazyčné podoby názvov. 3. Po štandardizácii geografického názvoslovia zo ZM 1:50 000 a po jeho súbornom zverejnení pristúpil Slovenský úrad geodézie a kartografie, dnes Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky (ďalej iba ------- **strana 80** ÚGKK SR), k realizácii analogického, ale omnoho rozsiahlejšieho projektu, k revízii geografického názvoslovia zo Základnej mapy 1:10 000 (ďalej ZM 1:10 000) z územia celého Slovenska. Prvé vydanie ZM 1:10 000 bolo dokončené r. 1986. Územie Slovenska je pokryté 2 790 mapovými listami ZM 1:10 000. Geografické názvoslovie ZM 1:10 000, podobne ako názvoslovie ZM 1:50 000, v procese revízie po zistení skutočne používanej podoby každého geografického názvu v obci sa posudzovalo v okresnom názvoslovnom zbore pri správe katastra katastrálneho úradu (do 1. 1. 1993 pri stredisku geodézie) a v NK ÚGKK SR (SÚGK). Buď sa dovtedajšia podoba názvu potvrdila, alebo sa navrhla úprava. Po prerokovaní v NK ÚGKK SR (SÚGK) sa názvoslovie postúpilo na schválenie — štandardizovanie navrhovaných podôb predsedovi ÚGKK SR. Podoby názvov štandardizovaných v rámci ZM 1:50 000 sa rešpektovali a prevzali aj do ZM 1:10 000, a teda neboli už predmetom opakovaného štandardizačného procesu s výnimkou nepatrného počtu geografických názvov, kde sa konštatovala odôvodnená potreba reštandardizácie. Tieto prípady sú vo vydaných zoznamoch jednoznačne označené. Jednotkou spracovania bolo územie jedného okresu. Štandardizované názvy z územia okresov sa postupne vydávali v novej edícii Geografické názvoslovné zoznamy OSN—ČSFR a od 1. 1. 1993 v edícii Geografické názvoslovné zoznamy OSN Slovenskej republiky v tomto poradí: r. 1983 Bratislava-vidiek, r. 1985 Trnava, Topoľčany, r. 1986 Žiar nad Hronom, r. 1987 Banská Bystrica, r. 1988 Poprad, Nitra, r. 1989 Stará Ľubovňa, Senica, r. 1990 Liptovský Mikuláš, Košice-mesto a Košice-vidiek, Rožňava, Vranov nad Topľou, r. 1991 Trenčín, Komárno, Veľký Krtíš, Trebišov, r. 1992 Bardejov, Rimavská Sobota, Lučenec, Prešov, Dunajská Streda, Spišská Nová Ves, r. 1993 Galanta, Zvolen, Svidník, Humenné, Nové Zámky, Michalovce, Levice, r. 1994 Dolný Kubín, Žilina, Považská Bystrica, Čadca, Martin, Prievidza a aj posledný zoznam celej edície — Bratislava. Zoznamy sú spracované a upravené v súlade s rezolúciou č. 4, časť E I. konferencie OSN o štandardizácii geografického názvoslovia (Ženeva 1967) a s rezolúciou č. 2 III. konferencie OSN o štandardizácii geografického názvoslovia (Atény 1977). Dovedna publikácie — zoznamy geografických názvov obsahujú štandardizované podoby 68 314 geografických názvov (z toho 16 366 štandardizovaných už v rámci ZM 1:50 000, z nich 719 reštandardizovaných ------- **strana 81** geografických názvov a 15 647 republikovaných, už skôr štandardizovaných názvov). V celoslovenskom priemere pripadá 24,5 geografických názvov na 1 mapový list ZM 1:10 000, na 1 obec (2 848 obcí pokrývajúcich územie Slovenska) 24,0 geografických názvov, na 1 katastrálne územie (3 520 katastrálnych území) 19,4 geografických názvov a na 1 km2 plošného obsahu Slovenska 1,4 geografického názvu na úrovni ZM 1:10 000. Rozsah záväznosti a rozsah používania štandardizovaných geografických názvov ZM 1:10 000 je rovnaký ako v kategórii geografických názvov ZM 1:50 000. Štandardizované geografické názvy sa používajú pri spracovaní aktualizovaného vydania ZM 1:10 000, pri tvorbe tematických máp v mierke 1:10 000, pri tvorbe základných a tematických máp väčších i menších mierok, v literatúre cestovného ruchu, v turistickej literatúre aj v ďalšej spoločenskej komunikácii. Ucelený súbor názvov geografických objektov z mapového diela ZM 1:10 000 ako kompletná homogénna nenahraditeľná báza údajov umožní realizovať rozmanité vedecké štúdie v aplikovanej toponomastike. Metodika úpravy geografických názvov ZM 1:10 000 v etape návrhu štandardizácie bola rovnaká ako v kategórii ZM 1:50 000. Samotný proces úpravy poskytol toponomastike neočakávane veľký počet podnetov na vedecké skúmanie. Výsledky týchto riešení sa v štandardizačnej praxi netrpezlivo očakávajú. V zoznamoch geografických názvov ZM 1:10 000 sú názvy abecedne usporiadané podľa obcí a každý názov má uvedené druhové označenie pomenúvaného objektu (cesta, dolina, jazero, kanál, les, lúka, samota, vinica, ..., podobne ako v kategórii ZM 1:50 000). Súradnice geografických objektov sa neuvádzajú. V druhej časti každého okresného zoznamu je abecedný zoznam všetkých geografických názvov v okrese s indexom obce, na ktorej území sa geografický objekt nachádza. V obidvoch častiach zoznamov sú osobitne označené i neštandardizované podoby geografických názvov, ktoré boli upravené v rámci štandardizačného procesu. V priebehu postupného spracovania zoznamov geografického názvoslovia podľa jednotlivých okresov boli na základe nového poznania vyplývajúceho z rozširujúcej sa pramennej bázy údajov, na základe rozšírenia teoretických poznatkov a na základe postupného uplatňovania prijatých systémových riešení revidované už štandardizované a vydané zoznamy ------- **strana 82** názvov ZM 1:10 000. Výsledky tejto revízie, týkajúce sa dovedna 302 geografických názvov z predchádzajúcich zoznamov, sú zverejnené v 7 častiach errát v zoznamoch A 7 Banská Bystrica, A 8 Poprad, A 20 Komárno, A 23 Bardejov, A 25 Lučenec, A 29 Galanta a A 43 Bratislava. V errátach sa upozornilo aj na zrejmé tlačové chyby (prieklepy a i.) a technické chyby (nesprávne abecedné zaradenie a i.). 4. Dokončením projektu štandardizácie geografických názvov zo Základnej mapy Slovenskej republiky 1:10 000 a publikovaním jeho výsledkov sa preukázala kontinuita aktivít, ktorá sa začala analogickým predchádzajúcim projektom na úrovni ZM 1:50 000. Realizáciou projektu sa Slovenská republika prihlásila k cieľom tak, ako ich definovali konferencie Organizácie spojených národov o štandardizácii geografického názvoslovia: fixovať jediný spôsob písania názvu každého geografického objektu na základe národnej štandardizácie. Jednotné písanie štandardizovaných podôb geografických názvov prináša úsporu, predchádza prípadným omylom a nedorozumeniam medzi používateľmi týchto názvov, zvyšuje výchovnú, kultúrnu a spoločenskú úroveň obyvateľstva, skvalitňuje informačnú komunikáciu, prispieva k zvýšeniu národnej reprezentácie a zvyšuje medzinárodnú prestíž nášho štátu. Projektom sa realizovala aj zásada činnosti prijatá spomínanými konferenciami OSN o štandardizácii geografického názvoslovia, aby štandardizácia bola založená na výsledkoch vedy vo vzťahu k jazykovým zákonitostiam a k technickým prostriedkom tvorby toponomických údajov. Realizovaným projektom sme zároveň splnili viaceré odporúčania týchto konferencií OSN, ktoré smerovali do spracovania toponymických zoznamov (porov. Horňanský, 1990). Výsledky práce v oblasti štandardizácie ponúkame odbornej verejnosti nielen na Slovensku, ale i v zahraničí. V súvislosti s hodnoteným projektom treba skonštatovať, že iba v priebehu realizácie projektu sme pristúpili k plneniu novšieho odporúčania konferencie OSN, a to budovať bázu údajov geografických názvov prostriedkami výpočtovej techniky a vydávať zoznamy údajov z týchto báz údajov predovšetkým formou oficiálnych národných gazeterov (porov. Horňanský, 1993). Problematika transformácie klasickej podoby zoznamov geografických názvov do podoby ovládateľnej počítačom a umožňujúcej robiť rozmanité výstupy podľa požiadaviek používateľa je v súčasnosti predmetom spracúvania nadväzného projektu. ------- **strana 83** V tomto nadväznom projekte bude zároveň zabudované i doplnenie bázy údajov o súradnice geografických objektov. LITERATÚRA HORŇANSKÝ, I.: Medzinárodná štandardizácia geografického názvoslovia. Kultúra slova, 24, 1990, s. 335—339. HORŇANSKÝ, I.: Šiesta konferencia OSN o štandardizácii geografických názvov. Geodetický a kartografický obzor, 39 (81), 1993, s. 40—41. Pýtame sa, kto robí nesvornosť? Nesvornosť robí ten,kto iných samovoľne podkopáva, kto iným samovoľne škodiť chce, kto dobré ciele iných podvracia, nie ale ten, kto iným pokoj dá, im dobre praje, im v ničom vedome a zlomyseľne neškodí, kto svoje najprv sporiadať, utvoriť žiada a k tomu tie prostriedky volí, ktoré sú najľahšie, k cieľu najpríhodnejšie. My sme uderili touto cestou. Náš krok urobili sme po dlhom, dlhom premyslení, po dôvernom sa radení s priateľmi a znateľmi nášho národa a jeho stavu, nič sme tým nachceli podkopať, ale vzbudiť a vystaviť to, čo dosiaľ nebolo — vzbudiť sme chceli život sviežejší, ako bol dosiaľ medzi nami, vystavať sme chceli jednotu, ktorej medzi nami dosiaľ nebolo. Ľ. Štúr: Hlas oproti Hlasom, s. 119. \* Čo sa Čechov týka, s ktorými prv jedna oveľa menšia strana z nás v literatúre držala, my zaraz pri počiatku vystúpenia nášho so slovenčinou povedali sme: že my naskrze im v ničom škodiť nechceme, že len svoje veci sporiadať mienime a musíme, že my staré bratské zväzky s nimi pretrhnúť nemyslíme, ale že ich literatúru čítať, medzi nami rozširovať a tak účasť v ich živote i ďalej nepretržene mať budeme. Ľ. Štúr: Hlas oproti Hlasom, s. 122. \* Štúr, Ľ.: Dielo v piatich zväzkoch. Zväzok V — Slovenčina naša. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1957. 424 s. Aj ďalšie citáty z tvorby Ľ. Štúra uverejnené v tomto čísle sú z tohto diela. ------- **strana 84** ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= Ouce moje, ouce, prťami ňechoťe! (1) ==================================== Prečo tak dôrazne, pritom aj s trochou obavy vystríha liptovský bača či honelník svoje ovce?! Nuž všakovými cestami i cestičkami, chodníkmi i chodníčkami chodievali naši ľudia i zvieratá a neraz ich tam čakali rôzne úskalia a nebezpečenstvá. Pustime sa s nimi týmito často aj blatistými, krivoľakými, hrboľatými, strmými miestami a začrime trochu do výrazového bohatstva našich nárečí. Pred nami sa vinie pás zeme, poľná i lesná cesta určená pre chodcov a vozy. Základné a najrozšírenejšie slovo cesta je v stredoslovenských a západoslovenských nárečiach, vo východoslovenských nárečiach nájdeme aj starobylé slovanské slovo draha. Druh cesty v nárečiach často určujú prívlastky vyjadrené prídavnými menami. Podľa miesta, kadiaľ cesta vedie, môže to byť napr. poľná cesta, hájská cesta (Modranka), horná cesta (Staré Hory), chotárna cesta (Lokca), cespoľná cesta (Povrazník); podľa druhu povrchu makká cesta (Ružindol), prašná cesta (Mýtne Ludany, Hrušov); sipana draha (Nižná Hutka), vičetuvaná cesta (Brestovany) — s pevným kamenným podkladom zasypaným pieskom; kockovaná cesta (Veľké Straciny) — cesta vydláždená kockami z kameňa; podľa určenia vozova draha (Žakarovce), kočová cesta (Zombor), konská cesta (Kunova Teplica); podľa reliéfu terénu prutká cesta (Veľké Dvorany), strmná cesta (Veľké Uherce), strmlavá cesta (Kostolné), ostra draha (Ďapalovce), príkrá cesta (Zem. Lieskové), prikra draha (Široké); halboka cesta (Dobšiná, Hnilec), hľboká cesta (Nedožery), hliboka draha (Hertník, Obišovce), huboká cesta (Štefanov) — vrezaná do svahu; podľa stavu povrchu v závislosti od používania, počasia a pod. vímolová cesta (Kovarce), vimita draha (Trstené pri Hornáde), zaporna draha (Slov. Volová); slepá cesta (Bošáca) — pokrytá ľadom a snehom; šmeklavá cesta (Brestovany); zbrotková cesta (Radošina) — hrboľatá cesta. Na pomenovanie cesty, ktorá je v zlom stave, sú napríklad na západnom Slovensku rozšírené prívlastky grabatá, heglavá, jamová, roscápaná, ------- **strana 85** rozbitá, rozvozená cesta. Naopak, poľnú cestu, ktorá bola v dobrom stave, volali v Ružindole vivozenou cestou. Po poľní cesce sme chodzívali viečinu kolajama a často sme vjeli do takéj vimletéj hubokéj kolaje — prezrádzajú nám ľudia z okolia Senice a z Valaskej Belej ešte dopĺňajú: Polla kolaje poznat, kade išiel z vozom. Kolaje boli teda stopy po kolesách voza na poľnej ceste. Práve na poľných cestách boli často nebezpečné aj veľké mláky, kaluže, priehlbiny, jamy vymleté vodou, ktoré sa nazývajú aj barinami, bačorinami a na ktoré majú nárečia pomenovania debra, podmolina, sek, slap či surdok, napr.: Takie puodmoľini jesto, že sa aj keľo koňí pobelo, podrhlo (Horné Zahorany); Cesta je samí su̯ap. Vjeu̯ do su̯apu a zu̯omiu̯ kou̯o (Brodské); Išol z vozom, vešol do debri a vivracil (Petrovany); Tota draha sama debra (Nižná Kamenica). Zlú, rozbahnenú cestu volajú v južnotrenčianskych nárečiach čápačka. V zime boli na poľných cestách zas zamrznuté hrudy, ktoré napríklad v okolí Trnavy volali grancami či zmraskami. Porov.: Bolo to o Vánoci, na cesce sa spravili také grance, zmraski veliké (Brestovany). Takáto zmrznutá, hrboľatá cesta dostala v južnotrenčianskych nárečiach originálny prívlastok chrochotnatá cesta a už rozmrznutú cestu alebo chodník volali v spomenutej oblasti oslinek. Poľná cesta sa nám pomaly zužuje, stráca, alebo pokračuje v lese. Na pomenovanie uzučkej cestičky pre chodcov v poli alebo v lese nájdeme v stredoslovenských a západoslovenských nárečiach popri bežných výrazoch cestička i ciestka aj ich náležité zvukové obmeny, napr. Išľi zme po takej cesťički (Čierny Balog); Aká úská táto ceščiška! (Kameňany); Kráčal po cestičce (Bošáca), aj najrozšírenejší výraz chodňík, chodňik i choďník, chodník. V oblastiach so zmenou dn > nn, n sa v tomto slove používajú podoby choňňík, chonník, choňík. Niekde sa spoluhláska ch zmenila na h alebo k, a tak v časti nárečí máme hodnik, hodňik, hoďňik aj kodník, kodňík, kodnik. Frekventované sú aj zdrobnené podoby chodňíček, chodňiček, choňňíček, chonníček, chodňíčok, hodňiček. Na ilustráciu pridávame niekoľko dokladov z nárečového archívu Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV: Vibrau̯ son sa popri štreki za chodňíkom (Detva); Poli riaki za chodníkom len chote! (Rákoš); Plní chonník je husacíncvov (Veľké Rovné); Sa zetmelo a teraz já naspátek, aňi cestu nájcit, aj choňňík sa mi stracil, sir- ------- **strana 86** kámi som prisvecuval (Zemianske Podhradie); Cez vršeg bíval kedisik chonník (Vaďovce); na pešo chodník (Častá); A uš sa mi zabelel ten chonníček (Valaská Belá); Ta idzem po pešim hodňiku (Smižany); Ňestoj na chodňičku! (Žakarovce); kodník (Kameňany, Betliar). Na súvislej oblasti východoslovenských nárečí je rozšírené slovo pešňik (od praslov. slova \*pešь) a jeho variant peśňik, napr. Dakedi volaľi peśňik, hňeśka už ľem draška (Dlhá Lúka); Šľi zme pomali za pešňikom (Čemerné); Aľe už u apriľu me chodziľi bosi po takich pešňičkoh višľapanich (Brezina); uski peśňik (Vyšný Hrušov); peśňičok (Brekov). Výraz pešňík je doložený v kartotéke Slovníka slovenských nárečí v uvedenom význame aj z Liptovského Jána. Pešňikom volajú v Kaluži (okr. Sobrance) trávnatú medzu oddeľujúcu dve vinice od seba: S pešňika medži viňicami śe trava skope z motiku. Miestami na strednom a západnom Slovensku pomenúvajú uzučký chodník pre chodcov v poli alebo v lese výrazom pešinka (Jedľové Kostoľany, Vrtižer), pješinka (Štefanov). Jazyk krásnej literatúry týmto slovom obohatil napríklad Kukučín; nezdrobnenú slovotvornú podobu použil Hviezdoslav (porov. 3. zv. Slovníka slovenského jazyka, 1963). Z už citovaného dokladu z Dlhej Lúky sme sa dozvedeli, že dnes už v severnom Šariši výraz draška vytlačil slovo peśňik. Podoba draška odvodená od slova draha (z praslovanského dorga) je rozšírená v časti východoslovenských nárečí. Vyskytuje sa aj jej druhostupňová zdrobnená podoba dražečka. Napr.: Prez roľe idze draška co pre ľudzi. Šumňe pujdzece za totu dražečku (Dlhá Lúka); Draški me čisciľi (Sečovce); uska draška (Abrahámovce); uska draška pomedzi kraki (Čečejovce); lesna draška (Sokoľany). Podobu dráška na pomenovanie úzkeho chodníka, cestičky poznajú aj v Bošáci a z Lukáčoviec máme zachované sloveso drahovať vo význame vyšliapavať chodník. Zriedkavejšie slovo steska, steška, sciška, scieška s týmto významom prešlo na východné Slovensko z ukrajinských nárečí. Jej pôvod siaha k praslovanskému slovu \*stьga. Porov.: Taka sciška tam bila videptana (Dlhá Lúka); scieška (Košická Belá). V Klokočove a v Turzovke volajú uzunký chodník v poli alebo v lese rajštakom, napr.: Do školy zma chodžili rajštakom, taje bylo bľižej. Trávnaté okraje poľnej cesty boli výdatnou pastvou, potravou pasúcich sa zvierat. Na vyjadrenie tohto významu máme doloženú v turčianskom ------- **strana 87** nárečí, čiastočne v južnostredoslovenských, stredonitrianskych a južnonitrianskych nárečiach slovo čapáš, v Martine n. Žitavou capáš, napr.: Celuo ľeto pásla kravu na čapášoh na Zachareje cesťe (Ležiachov); Ten pánski čapáš, to gdo pasie? (Detva); Na čapáši sa pásli ovce (Šurany). No slovo čapáš, podobne ako mnohé z našich uvedených slov, nie je ohraničené len týmto jedným významom. V Honte a v Novohrade ním pomenúvajú priechod medzi poľami, ktorým sa ženie črieda dobytka na pašu, Ve con ho jej stretou̯ už na čapáši (Kalinovo) a v stredožitavskom a v južnozáhorskom nárečí zas stromoradím vyznačené rozhranie dvoch väčších chotárnych celkov. Napríklad z dokladu z Veľkej Mane sa dozvedáme, že skoro polovic stromov na čapáši vivalila búrka. Keďže dobytok na pašu hnali, vyháňali na určené miesta, udomácnilo sa v slovenských nárečiach aj slovo víhon, víhoňisko. Označuje však nielen cestu, chodník, po ktorom sa hnal dobytok na pašu, ale aj miesto, kde sa dobytok pásol, napr.: Kravi dali na víhon (Návojovce); Z dvora zmo maľi víhon do pastvi (Kokava n. Rimavicou); Tam pri víhoňisku dobre roscú kozáki (Papradno); Vihnal som kravi na vihon (Markušovce). V okolí Martina a Novej Bane v prvom význame slova víhon funguje slovo priehon (Blažovce, Prochot), v Lovinobani slovo pirta a v Dolnej Marikovej jej foneticko-slovotvorný variant pirc. Spomeňme ešte dva významovo zhodné výrazy skotová cesta (Čimhová) a skotňa (Klokočov). Ich slovotvorný základ tvorí praslovanské slovo \*skotъ, ktorému v slovenčine zodpovedajú výrazy dobytok, statok, lichva. Výrazy skotová cesta a skotňa sa vyskytujú prevažne na severozápadnom Slovensku vo význame "poľná cesta pre statok". Doklad z Lazian v okr. Prievidza nám približuje aj druhý význam súvisiaci so slovom skot: Skotňa je čiaska poľa pri cesťe, zakopávaľi ta uhinutí dobitok. Iné zápisy nám poskytujú ďalší význam slova skotňa, napr: Do sňehu zme urobiľi skotňu, prez ňu zme prešľi aj zo saňämí (Oravský Biely Potok); Sankovadž zma še chodžili na skotňu (Turzovka). V prvom doklade ide o nejakú priehlbinu, či chodbu vydlabanú v snehu a v druhom zas o strmú cestu v svahu. Doklady však nevylučujú ani význam cesty určenej pre dobytok. Dokončenie v budúcom čísle. \**Iveta Felixová** ------- **strana 88** ROZLIČNOSTI =========== Valeriána lekárska či kozlík lekársky? ====================================== Po vysielaní rozhlasovej a televíznej reklamy na istý upokojujúci prostriedok sme dostali od viacerých poslucháčov rozhlasu a od televíznych divákov otázku, či je správne, ak sa v reklame hovorilo o tom, že uvedený prostriedok sa pripravuje z kozlíka lekárskeho. Viacerí totiž túto liečivú rastlinu poznajú pod názvom valeriána lekárska. Podobne nám napísala list pani Milica Marková z Trenčína, v ktorom sa pozastavuje nad tým, že v lekárni v Považskej Bystrici ponúkali kozlíkové kvapky, hoci ona ako magistra farmácie pozná tieto kvapky pod názvom valeriánové kvapky. Na jednej strane tu teda máme názov valeriána lekárska, resp. valeriánové kvapky, na druhej strane názov kozlík lekársky a kozlíkové kvapky. Rozhodnúť o tom, ktorý z názvov sa má používať v reklame a v lekárňach, je celkom jednoduché. Ak ide o názov rastliny, je to ten, ktorý sa uvádza v oficiálnom slovenskom botanickom názvosloví (porov. M. Červenka a kol.: Slovenské botanické názvoslovie. Bratislava, Príroda 1986), ktoré sa vypracovalo pod záštitou názvoslovnej komisie pre nomenklatúru vyšších rastlín pri Slovenskej akadémii vied. Tam nájdeme iba názov valeriána lekárska. Používanie tohto názvu je záväzné vo všetkých atlasoch rastlín i atlasoch liečivých rastlín, v učebniciach, v oficiálnych i neoficiálnych verejných prejavoch, v zdravotníctve, ale aj v reklame. I názvy rozličných liečivých a iných prípravkov zhotovené z valeriány lekárskej musia vychádzať z tohto oficiálneho botanického názvu. Pozrime sa teraz bližšie na spomínané názvy valeriána lekárska a kozlík lekársky. Názov valeriána lekárska (lat. Valeriana officinalis L.) je druhové označenie liečivej rastliny rodu valeriána. Názov rastliny valeriána sa nepoužíva iba v slovenčine, ale aj v mnohých európskych jazykoch, napr. v nemčine, v ruštine, v angličtine, francúzštine, taliančine, a pôvod má v latinčine, v latinskom valeo, valere s významom "byť silný, zdravý, ------- **strana 89** byť pri sile, byť schopný" (porov. J. Špaňár: Latinsko-slovenský slovník, 1962). Názov kozlík lekársky sa do rozhlasovej a televíznej reklamy dostal pod vplyvom českej botanickej nomenklatúry. V češtine sa totiž spomínaná liečivá rastlina oficiálne volá kozlík lékařský. Slovo kozlík tu súvisí s českým slovom kozel (= cap) a ako konštatuje V. Machek názov rastliny vyjadruje to, že koreň, ktorý sa používa na výrobu liečiv, odporne páchne (porov. V. Machek: Česká a slovenská jména rostlin. Praha 1954, s. 224). V atlasoch liečivých rastlín sa popri názve valeriána, resp. valeriána lekárska, uvádzajú aj ľudové názvy baldrián, paldran (z nemeckého Baldrian), valeriánok, mačacia zelina (z nemeckého Katzenkraut; v maďarčine je macskagyökér "mačací koreň"), odolen a kozlík. Názov odolen má praslovanský pôvod, pravdepodobne súvisí s odolěti "odolať" a je známy aj v češtine, v moravských nárečiach, v srbčine, v chorvátčine, v bulharských nárečiach, v ukrajinčine i v ruských nárečiach (porov. Machek, tamže). V slovenských nárečiach je doložený z Turca a v podobe odoľien z Detvy a z okolia Prievidze. Názov kozlík je v tomto význame doložený v nárečovom materiáli pre Slovník slovenských nárečí iba z Turzovky v okrese Čadca. Ide teda o ojedinelý doklad z územia hraničiaceho s Moravou. Zostáva nám ešte zaujať stanovisko k pomenovaniu kozlíkové kvapky. Rovnako aj tento názov bol ovplyvnený češtinou. Na Slovensku sú totiž tieto kvapky dávno známe pod názvom valeriánové kvapky, resp. aj pod slovotvorne nesprávnym názvom valeriánske kvapky s neústrojnou podobou prídavného mena. Vzťahové prídavné mená od názvov rastlín sa v slovenčine tvoria príponou -ový, nie príponou -ský, napr. šalvia — šalviový, lipa — lipový, púpava — púpavový, a teda aj valeriána — valeriánový, preto názov valeriánske kvapky je nevhodný. ê⌴ Na záver stručne zhŕňame: V slovenčine sa liečivá rastlina, ktorej koreň sa využíva pri príprave liečiv a upokojujúcich prostriedkov, volá valeriána lekárska. Kvapky pripravované z valeriány lekárskej sa volajú valeriánové kvapky. \**Matej Považaj** ------- **strana 90** Slovo do týždňa =============== Názov istej televíznej relácie, ktorej obsahom je komentár, resp. úvaha o aktuálnych otázkach nášho života, je Slovo do týždňa. Zrejme ide o vyjadrenie aktuálnosti, aktuálneho vzťahu k danému týždňu, v ktorom sa relácia vysiela. Je však otázka, či sa tento vzťah dostatočne zreteľne vyjadruje práve predložkou do. Základný význam predložky do je smerovanie do vnútra nejakého objektu: priniesť do školy, vchádzať do izby, smerovať do mesta. Tento objekt môže byť aj abstraktný, ako vidieť z bežných spojení vziať do rodiny, pribrať do skupiny, zvoliť do parlamentu, vziať do tanca. Trochu obraznosti je v spojení vziať si do hlavy. Smerovanie môže byť obmedzené len po dosiahnutie istého stavu alebo istej hranice. Napr. umývať sa do pása, upiecť do zlata, zafarbiť do ružova, opáliť sa do hneda, vyrásť do výšky, zabávať sa do rána. Ako vidieť z uvedených príkladov, predložka do je pevnou súčasťou slovesnej väzby. Táto väzba, prirodzene, ostáva aj vtedy, keď sa sloveso zmení na slovesné podstatné meno (pozvanie do tanca) alebo na dejové podstatné meno (skok do výšky). Popri takýchto spojeniach, v ktorých je zreteľný vzťah k slovesu, poznáme však aj také spojenia, kde je sloveso akoby vynechané, resp. kde sa výraz s predložkou do chápe ako nezhodný prívlastok. Máme napr. šaty do kostola, plášť do dažďa, topánky do snehu, cesta do školy, smerovanie do neznáma, cesta do záhuby, príspevok do diskusie. V takýchto prípadoch môžeme pri vysvetľovaní významu použiť vhodné sloveso: šaty, ktoré nosíme do kostola; plášť, ktorý je vhodný do dažďa; cesta, ktorou chodíme do školy; cesta vedie do záhuby. Do tohto okruhu patrí aj obrazné spojenie slovo do bitky. Môžeme ho vysvetliť ako slovo (resp. slová), ktorého vyslovenie môže mať za následok až bitku, hádku, spor. V spojení slovo do týždňa však nevidíme takúto možnosť výkladu. Mohlo by to byť azda slovo (slová), ktoré sa dotýka (dotýkajú) práve prebiehajúceho týždňa, slovo (slová) upozorňujúce na problémy týždňa, slovo (slová) o udalostiach, ktoré sa odohrávajú v posudzovanom týždni, slovo (slová), o ktorom (o ktorých) by sme mali v týždni rozmýšľať. Predložkou do — ako vidieť z príkladov uvádzaných na začiatku — sa takýto význam ------- **strana 91** nevyjadruje. Preto nemožno názov relácie Slovo do týždňa pokladať za vhodný. Mohlo by za azda uvažovať o názve Na okraj týždňa, Slovo o týždni, Slovo na týždeň, Slovo na tento týždeň, Slovo na začiatku týždňa. \**Ján Horecký** Posadnutosť po peniazoch ======================== Medzi predponovými slovesami od základu sadnúť (presadnúť, nasadnúť, prisadnúť, odsadnúť) má sloveso posadnúť osobitné postavenie. Predovšetkým preto, že si vyžaduje predmet, teda nie je podmetové ako napr. presadnúť, vysadnúť a že pôvodcom deja (agensom) býva pri ňom nekonkrétna, idealizovaná bytosť (diabol, čert) alebo abstraktná vlastnosť (najčastejšie túžba, vášeň). Napr. posadol ho diabol, posadla ho neprekonateľná túžba po peniazoch — ale nie posadal ho diabol. Ako vidieť z príkladov, sloveso posadnúť nemá nedokonavú podobu. Predpona po- sa tu pripája preto, že nevyjadruje konkrétny význam v takých prípadoch, keď je ekvivalentom za latinskú predponu ob- v slovese obsidere, resp. obsessus (posadnutý diablom). Ako sme už povedali, pôvodcom deja môže byť aj abstraktná vlastnosť; treba však doplniť, že predmetom môže byť len človek, ktorého táto vášeň "obľahla, obkľúčila", dostala do svojej moci. V zmysle tohto výkladu možno aj spojenie Peter bol posadnutý túžbou po peniazoch vysvetľovať tak, že Peter mal veľkú, takmer nepotlačiteľnú túžbu po peniazoch, túžbu dostať sa k peniazom. (V psychológii sa takáto túžba charakterizuje ako obsedantná, takže sa tu tiež objavuje latinský základ obsidere.) Tu sa ešte pôvodca deja vyjadruje slovom túžba v inštrumentáli (ako nástroj) a predmet túžby sa uvádza predložkou po (po peniazoch). Od príčastia posadnutý sa odvodzuje príponou -osť pomenovanie abstraktnej vlastnosti posadnutosť s významom "veľká, neskrotná túžba po niečom" a toto abstraktné meno už nevyžaduje výslovne vyjadriť pôvodcu ------- **strana 92** tejto túžby. Treba však vyjadriť predmet, cieľ túžby a ten sa pripája predložkou po. Je tu vcelku pochopiteľný prechod od rozvinutého spôsobu vyjadrenia ku skrátenému, bez vyjadrenia pôvodcu. Preto treba aj spojenie posadnutosť po peniazoch pokladať za správne. \**Ján Horecký** Dva bohemizmy z éteru ===================== Relácia s ezoterickou hudbou, ktorú na svojich vlnách ponúka Slovenský rozhlas, má iste veľa poslucháčov napriek tomu, že sa vysiela v neskorých nočných hodinách. Tento hudobný žáner môže naozaj blahodarne pôsobiť na zmysly poslucháčov, zrejme častejšie vystavených agresívnym a kakofonickým zvukom než harmonickým a melodickým tónom. Je to relácia, pravdaže, hudobná, ale svoju nezastupiteľnú, hoci skôr okrajovú úlohu tu má aj reč. Moderátorka uvádza skladbu, nalaďuje poslucháčov želaným smerom a navodzuje správnu atmosféru. Niet pochýb, že úloha to nie je nijako ľahká. Ponajprv treba mať na to od prírody príjemný, fonogenický, mikrofónový hlas a, pravdaže, vedieť ním narábať, mať cit pre voľbu tempa, sily výpovede i jednotlivých jej častí, modulovať ich do melodického tvaru a napokon dôležitý je tu vhodný výber slov a slovných spojení, významovo i formálne kompatibilných, t. j. spojení bez hranatostí a nefunkčných skokov. Tí, čo reláciu počúvali v neskorých nočných hodinách začiatkom januára hoci aj náhodne, museli mať dobrý pocit nielen z lahodných tónov hudby, ale aj z kultivovaného, stíšeným hlasom prenášaného slovného sprievodu. Keď sa v skladbe ozvali spiežovce, hlas nenásilným spôsobom nabádal poslucháčov: A teraz zatvorte oči a predstavte si, že ste vy sami v tom údolí s ovečkami ... a určite všetci poslucháči sa dali zviesť lákavou ponukou, privreli oči a nechali sa unášať na vlnách tónov, alebo aspoň mohli mať k tomu blízko. A práve vtedy sa to stalo, pri tých ovečkách. Moderátorke, akokoľvek kultivovane a nežne pôsobila dovtedy, sa na jazyk priplietli bohemizmy, ktoré nemožno hodnotiť ináč než ako ťažké. Nejeden poslucháč mohol byť nemilo prekvapený, ba nepríjemne vytrhnutý ------- **strana 93** zo snenia, keď začul vetu ... i pastier pečuje o svoje stádo, a vzápätí:... a keď chcete, môžete si aj pobrukovať. Bolo to o to nečakanejšie, že do tej osudnej chvíle, ale vlastne aj po nej, sa celý slovný prejav vyznačoval skutočne vysokým stupňom jazykovej i rečovej kultúry. Bohemizmy, čiže čechizmy, môžu byť rozličného druhu. O niektorých z nich možno viesť dlhé spory, či nie sú len domnelými čechizmami, či nepredstavujú skôr len výsledok paralelného vývinu slovenčiny a češtiny. Iné zasa môžu mať v slovenčine funkciu tzv. citátových slov. Ale výrazy pečovať a pobrukovať si sa z hľadiska súčasnej normy spisovnej slovenčiny obhájiť jednoducho nedajú. Väčšina poslucháčov zaiste nemusela siahať ani po Česko-slovenskom slovníku, aby jej bolo jasné, že slovenčina namiesto spomínaných výrazových prostriedkov používa ekvivalenty starať sa a pomrnkávať si, pospevovať si. Platí všeobecná požiadavka, že vo verejnom styku sa má hovoriť spisovne. V praxi, ako vieme, je to všelijaké, v niektorých prípadoch sa možno znesú aj isté odchýlky od ideálnej normy, napríklad krajové varianty, a prejav tým nemusí stratiť nič na kultivovanosti, prijateľnosti a ani na presvedčivosti. Ale sú komunikačné situácie, keď nemožno rátať s ničím iným ako s absolútnou dokonalosťou jazykového prejavu. Profesor Ján Stanislav vo svojich popularizačných článkoch o spisovnej výslovnosti viackrát pripomenul obradnú komunikáciu s božstvami u tzv. exotických národov. Tam sa stačilo pomýliť v jednom slove, či dokonca nepresne vysloviť jedinú hlásku a kliatba sa mohla obrátiť proti samému vzývajúcemu žrecovi. Hoci pri sprievodnom slove k ezoterickej hudbe nejde o nebezpečenstvo života, autorom relácie iste nie je ľahostajné, že sa mierne odchýlili od dokonalosti. \**Slavo Ondrejovič** Sekule, do Sekúľ — Sekuľčan — sekuľský ====================================== V slovenskom pravopise platí pravidlo, že výslovnosť spoluhlások ť, ď, ň, ľ sa neoznačuje mäkčeňom, ak nasledujú samohlásky i, í, e a dvojhlásky ia, ie, iu. Pravidlo o výslovnosti spoluhlások ť, ď, ň, ľ pred i, í, e, ia, ie, iu neplatí bezvýnimočne. V niektorých domácich slovách vyslovujeme tvrdé ------- **strana 94** t, d, n, l aj pred i, í, e, ie (matkini príbuzní, vážení prítomní, hoden, žiaden, tie) a prevzaté slová sa vo výslovnosti odlišujú od domácich slov práve tým, že v nich neplatí pravidlo o "mäkčení" t, d, n, l pred uvedenými samohláskami (Adela, dekan, liter, línia, Kolín, Peter, dramatik). Mäkké ľ sa v spisovnej slovenčine vyslovuje vo všetkých tvaroch typu kúpele, t. j. v slovách a tvaroch kúpele, kúpeľov, kúpeľom atď.; machle, machľov; zubále, zubáľov; korále, koráľov; Vráble, Vrábeľ; behúle, behúľov; Tále, Táľov; Štále, Štáľov a pod. (Á. Kráľ, Pravidlá slovenskej výslovnosti, 1984, s. 143). V Senickom okrese na Záhorí je obec Sekule. Aj vo vlastnom mene Sekule treba pred príponou (samohláskou) e vyslovovať mäkké ľ [Sekuľe]. V Sme na nedeľu (29, 7. 1993, s. 5) sme zaregistrovali genitívnu podobu do Sekúl v týchto vetách: ... spolu s ďalšími tromi spolužiakmi prišiel pred odchodom do Sekúl za svojím profesorom Feriancom... — ... autor knihy Paragraf: Polárny kruh píše, že zo Sekúl sa dostal... Miestny názov Sekule je pomnožné podstatné meno ženského rodu a skloňuje sa podľa množného čísla vzoru ulica — ulice. Genitív množného čísla podstatných mien vzoru ulica sa tvorí: 1. bez prípony a so zdĺžením ostatnej kmeňovej slabiky (pokiaľ nie je dlhá) alebo bez prípony a s vkladnou samohláskou, napr. bobuľa — bobúľ, ceduľa — cedúľ, vrtuľa — vrtúľ; košeľa — košieľ, nedeľa — nedieľ; 2. príponou -í, napr. rokľa — roklí, mandľa — mandlí. Mnohé slová zakončené na -ľa, resp. pomnožné podstatné mená na -le majú v genitíve plurálu dvojtvary: šabľa — šabieľ/ šablí, husle — husieľ/huslí, jasle — jasieľ/jaslí, kachle — kachieľ/kachlí. V Slovníku slovenského jazyka VI (SSJ, 1968, s. 225) sa pri miestnom názve Sekule uvádza genitívny tvar iba s príponou -í: Sekulí. Pravidlá slovenského pravopisu (PSP) z r. 1991, s. 514, kodifikujú pri miestnom názve Sekule (v genitíve dvojtvary: Sekúľ i Sekulí. V Morfológii slovenského jazyka (1966, s. 105) sa však konštatuje, že genitív množného čísla všetkých slov zakončených na -uľa sa tvorí bez prípony a so zdĺžením ostatnej kmeňovej slabiky. Medzi príkladmi sa uvádza aj názov Sekule. Z toho vyplýva, že náležitý tvar genitívu množného čísla je iba zo Sekúľ. V Kultúre slova na to upozornil už M. Považaj (Sekule — zo Sekúľ či Sekulí? Kultúra slova, 10, 1976, s. 62—63). V novom vydaní PSP bude preto treba vynechať genitívny tvar (zo) Sekulí. Je vhodné ešte pripomenúť, že kmeňo- ------- **strana 95** vá spoluhláska ľ sa pri skloňovaní podstatných mien vzoru ulica nemení: Sekule (vysl. Sekuľe), do Sekúľ, za Sekuľami. V PSP sa uvádzajú aj príslušné odvodené slová pri miestnom názve Sekule v podobe Sekulčan, Sekulčanka, sekulský. Odvodené slová v podobe Sekulčan, Sekulčanka, sekulský sa uvádzajú aj v SSJ VI a vo Vlastivednom slovníku obcí na Slovensku (1978, s. 17). V spisovnej slovenčine sa spoluhláska ľ pred príponami -čan a -ský nemení na spoluhlásku l, napr. Štále — Štáľčan, Štáľčanka, štáľsky, Krahule — Krahuľčan, Krahuľčanka, krahuľský, Dlhé Pole — Dlhopoľčan, Dlopoľčanka, dlhopoľský, Opole — Opoľčan, Opoľčanka, opoľský, Miroľa — Miroľčan, Miroľčanka, miroľský a pod. Aj v miestnom názve Sekule pred príponami -čan a -ský sa spoluhláska ľ slovotvorného základu nemení na spoluhlásku l. V novom vydaní PSP bude treba zmeniť podobu odvodených slov Sekulčan, Sekulčanka, sekulský na podobu Sekuľčan, Sekuľčanka, sekuľský. \**Jozef Jacko** Každý si svoju vec brániť musí; kto si ju nebráni, ten ukazuje, že nie je o jej pravde presvedčený, že mu na nej nezáleží, že nechce jej víťazstvo, my ale sme o pravde našej veci hlboko presvedčení, záleží nám na nej nekonečne mnoho, chceme, aby zvíťazila, povedomí sme si pri urobení tohoto nášho premysleného kroku úmyslov najšľachetnejších, prijímame teda hádku a na útok, na nás urobený, odpovedáme našou obranou. K obrane tejto nás i česť kmeňa nášho i naša vlastná ponúka; nehájiť si česť svojho národa, česť vlastnú je podlosť. Ľ. Štúr: Hlas proti Hlasom, s. 117 \* V živote našom je ešte nič nie ustáleného, ale ešte všetko sa len vlní, hýbe a v prvom je tvorení, a toto isté sa deje aj so spojivom a výrazom tohoto života, s rečou našou. Ona tiež ešte je len vo vlnení, hýbaní a tvorení a za roveň životu nášmu v rozvití. Všetko toto ukazuje na život mladý, počínajúci sa, na život taký, ktorý je v prvom chvate sám osebe si zastať a mužne pred svetom vystúpiť. Ľ. Štúr: Hlas oproti Hlasom, s. 118. \* ------- **strana 96** SPRÁVY A POSUDKY ================ Za Pavlom Hrtusom Jurinom ========================= Posledný deň roka 1994 — desať minút pred polnocou — dotĺklo v Melbourne srdce slovenského prozaika Pavla Hrtusa Jurinu. Do dejín slovenskej literatúry sa zapísal knihou noviel Preťaté ohnivá (1943) a románom Kameň na kameni (1947), ktoré vydal ešte ako pracovník vydavateľstva Spolku svätého Vojtecha v Trnave. Od roku 1948 žil v cudzine, s výnimkou prvého roka v Austrálii. Pracoval ako robotník na železnici, neskôr ako úradník, napokon ako profesor latinčiny, angličtiny a dejepisu na austrálskych stredných školách. V cudzine pokračoval v literárnej tvorbe iba sporadicky, ale každé jeho dielo znamenalo obohatenie slovenskej krásnej spisby. Túžbu po domovine a nostalgiu za strateným detstvom, znásobenú polstoročným odlúčením a tisíckami kilometrov, najvrúcnejšie vyjadril v cykle "vrchárskych" próz Dávno a potom (1969), My vrchári (1979) a Návrat na výšiny (1991). V prekvapujúcej miere v nich využíva slovnú zásobu a frazeologické spojenia charakteristické pre časy svojej mladosti, ale nie v zakonzervovanej a meravej podobe, lež obohatené životnými skúsenosťami emigranta a presvietené jeho svojráznou trpkou filozofiou. Majstrovstvo expresívnych kompozícií a psychologických drobnokresieb uplatnil aj v knihe krátkych noviel Jazvy (1979) a v sarkastických esejach Šľapaje (1982). Šírku jeho literárnych schopností dokresľuje kniha meditatívnych próz Daň z krvi (1972). Slovenská národná knižnica v Martine usporiadala koncom októbra 1994 seminár o živote a diele Pavla Hrtusa Jurinu, na ktorom sa prednášatelia dotkli aj prínosu jubilujúceho, ale vtedy už ťažko chorého majstra (narodil sa 1. októbra 1919 v Turzovke—Klokočove) v oblasti zachovania a obohatenia čírej materčiny. Referáty predniesli Jozef Mlacek, František Vnuk, Peter Cabadaj, Štefan Hanakovič, Slavomír Ondica a Blažej Belák. Na výstave, ktorá zobrazovala najmä neľahkú cestu exilového literáta Hrtusa Jurinu počnúc prvou knihou o slovenských vysťahovalcoch v Austrálii ------- **strana 97** Z reči do reči (1964) až po dielko Pred anjelským trúbením vydané pri tomto ostatnom životnom jubileu v Spolku svätého Vojtecha, sa v mnohých dokumentoch zračila láska tohto kysuckého rodáka k rodnému kraju a slovenskej reči, ktorú mu pribalili do torbičky rodičia Jozef a Barbora na Jurinovskej kopanici. Jedno z vysvetlení, ako si mohol v Austrálii, na opačnom konci sveta, do smrti zachovať krásu a plnosť materinského jazyka, podal slovníček írečitých domácich slov, písaný v listoch od sestry z Klokočova. \**Blažej Belák** Nové vedecké pracovisko a jeho aktuálne úlohy ============================================= V priestoroch Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV na Panskej ulici č. 26 v Bratislave bol s účinnosťou od 1. marca 1995 zriadený Slavistický kabinet SAV. Riaditeľom kabinetu sa od 1. júna 1995 na základe konkurzného konania stal doc. PhDr. Ján Doruľa, DrSc. (do vymenovania riaditeľa bol jeho vedením poverený PhDr. Štefan Lipták, CSc.). Novozriadené vedecké pracovisko sa stáva vedeckovýskumným a súčasne aj koordinačným centrom slavistických výskumov na Slovensku. Bude sa zameriavať nielen na jazykovedné, ale aj na historické, archeologické, národopisné, umenovedné a literárnovedné výskumy z porovnávacieho hľadiska, a to v interdisciplinárnej, internej i externej spolupráci. Veľký význam bude mať spolupráca kabinetu so Slovenským komitétom slavistov a Maticou slovenskou najmä pri rozvíjaní kontaktov so slavistickými výskumnými pracoviskami v zahraničí a pri organizovaní domácich i medzinárodných slavistických vedeckých podujatí. Výsledky výskumov sa sprístupnia vo vedeckých a vedecko-popularizačných prácach a príspevkoch a uplatnia v pedagogickom procese v spolupráci s katedrami slavistiky na slovenských univerzitách. K tomu prispeje aj časopis Slavica Slovaca, ktorý sa od 30. ročníka (1995) stáva spoločným odborným publikačným orgánom Slavistického kabinetu a Matice slovenskej. Kabinet začal plniť veľmi náročný vedeckovýskumný program iba s piatimi kmeňovými vedeckými pracovníkmi a len postupne sa ráta s prí- ------- **strana 98** chodom ďalších. Do tohto programu napríklad patrí príprava vedeckého vydania rukopisu prvého slovenského prekladu Biblie z polovice 18. storočia — Kamaldulského Písma svätého (povolenie na požičanie jeho originálu dal arcibiskup metropolita Slovenska Ján Sokol). Pôjde o faksimile, t. j. presný prepis textu s textovými komentármi, začlenenie prekladu do kontextu slovenského jazykovo-historického vývinu, rozbor textu na základe porovnania prekladu s východiskovým latinským textom i s inými slovanskými a neslovanskými prekladmi. Program zahŕňa aj spoluprácu na príprave jedného zo zväzkov veľkého medzinárodného projektu Slovanský jazykový atlas do tlače, ďalej spracúvanie slovníka zemplínskych a užských nárečí zo slovensko-ukrajinského etnického pomedzia, výskum slovenských nárečí v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny v spolupráci s Filozofickou fakultou Univerzity P. J. Šafárika v Prešove a s Užhorodskou štátnou univerzitou, výskum slovensko-nemeckých vzťahov na základe štúdia rukopisných textov z 15.—18. storočia zo slovenských archívov, etymologické výskumy slovenskej lexiky, výskum mytológie a ľudovej i umelej slovesnosti a náboženskej literatúry a iné. Takto sa kabinet dostáva do plnenia úloh, ktoré sú dôležitou súčasťou širšie koncipovaných interdisciplinárnych a medzinárodných projektov. V rámci ďalších aktuálnych odborných a organizačných úloh čaká pracovníkov kabinetu v tomto roku spracúvanie dvoch až troch zväzkov Aktov XI. medzinárodného zjazdu slavistov v Bratislave (30. 8. — 8. 9. 1993) a ich príprava do tlače, účasť na odbornej a organizačnej príprave a priebehu medzinárodnej konferencie o živote a diele P. J. Šafárika pri príležitosti 200. výročia jeho narodenia, ako aj zabezpečenie prípravy a úspešného priebehu zasadnutia Prezídia Medzinárodného komitétu slavistov, ktoré sa uskutoční počas šafárikovskej konferencie koncom septembra v Prešove. Slavistický kabinet ako novozriadené pracovisko Slovenskej akadémie vied má teda sľubný štart a pred sebou plnenie náročných tvorivých a výskumných plánov. Treba mu len zaželať, aby pri dosahovaní cieľov jeho pracovníci so cťou napĺňali vedecký odkaz otca našej slavistiky P. J. Šafárika a obohatili slovenskú vedu a národné spoločenstvo o hodnotné práce. \**Štefan Lipták** ------- **strana 99** Števčekova esej o kríze človeka =============================== (J. ŠTEVČEK: Fenomenológia infarktu. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1994. 125 s.) Števčekova esej (alebo ako ju sám interpretuje: pokus, z fr. essai) je o kríze, presnejšie o človeku v kríze alebo ešte presnejšie: o vlastnej, osobnej kríze. Pojem a slovo kríza interpretuje tiež doslovne: odráža sa tu pôvodné grécke sloveso krinein — rozhodovať, riešiť prelomovú situáciu, keď vôbec nie je isté, na ktorú stranu — dobrú, či zlú — sa situácia preváži. Je jasné, že táto kríza sa týka vlastného autorovho infarktu. Je však pozoruhodné, že infarktová situácia sa v Števčekovej eseji opisuje veľmi úsporne. Sú tu len také slová ako infarkt, infarkt myokardu, infarktový šok, stenokardia, ale aj infarktista. Ďalej názvy liekov, ako Nitro-Mack, oxyfylín, kardilan (písané niekdy aj pôvodným pravopisom ako oxyphyllin, cardilan). Celkovú situáciu dokresľujú ešte všeobecnejšie slová pacient, spolupacient, rekonvalescent, koronárka, rýchla pomoc, EKG. A prirodzene, je tu aj opis sliačskych kúpeľov so starými liečebnými domami, s povestnými prechádzkovými okruhmi A, B, C, ale aj s horou, salašom i autorom pokrstenou Mahlerovou lúkou. Vlastná charakteristika autora je takisto veľmi úsporná. Príznačné pre jeho životnú kariéru sú najmä francúzske slová a citáty, napr. zahrešenie putain-travail (putain - ľahká žena, travail - práca, robota) v napätej situácii, le jour se léve (doslovne: deň sa dvíha), resp. aj dlhšie citáty bez prekladu do slovenčiny napr. na s. 17 z Ramuzovej eseje Raison d'être (Dôvod bytia), ale s následným zhrnutím do piatich bodov. (Pozn. autora: Števček tu neprávom hovorí o rovnici, je to skôr rozvinutý sylogizmus s piatimi premisami.) Na celej ploche eseje však vstupuje autor do textu svojimi rozvažovacími otázkami. Obyčajne nimi uzatvára úvahy, ale bez formulovania vlastného záveru; všetky otázky akoby nechával plávať vo vzduchu. Napr. hneď na začiatku (s. 11): Akého pokušenia? V akej podobe erotika oslovuje ešte rezonančnú dosku duševna? Načo je tu rytmus, opakovanie? Aby sugerovalo vyslovenie neuvedomeného? Alebo takisto záverečný odsek na s. 22: Bola táto opitosť hudbou prejavom chorobnej precitlivenosti, znakom hlbokého nepokoja a nezakotvenosti — alebo je dodnes? V akej hĺbke treba ------- **strana 100** hľadať korene šoku, nazývaného infarkt, šoku, o ktorom som už vedel, že sa ho nikdy nezbavím, ba dokonca, že sa ho už nikdy nevzdám? Ako otázky sú formulované aj dlhšie útvary v odseku na s. 48. Je to vlastne dvadsaťtririadkový komentár o myšlienkach autorov "novozmluvných textov" (t. j. Nového zákona). Zdá sa však, akoby otázok s rozvíjaním eseje ubúdalo. Je to azda aj výraz postupného uspokojenia, vyrovnávania autorovho duševného a rozumového života. Najvýraznejšie vstupuje autor do svojej eseje ako architekt, ako činiteľ, ktorý postupne realizuje svoj kompozičný (t. j. skladateľský) zámer v tom zmysle ako staroveký architektón, hlavný tesár, staviteľ. Kompozičný zámer či plán je tu veľmi jednoduchý: všetky úvahy sú rozvrhnuté do jednotlivých dní mesiaca júla, od prvého záznamu datovaného 1. júla do posledného záznamu s dátumom 30. júla, pravda, s dodatkom datovaným 13. septembra. Pritom niektoré dni sú ešte jemnejšie datované, často aj členením na denné obdobia. Napr. Pondelok, 5. júla, ráno; 4. júla, Ráno. Poznámka popoludní. Večer; 13. júla. Ráno. Popoludní. Neskoro v noci. Dodatok ráno; 8. júla. O 5.30 hod. ráno. Ako vidieť, nedá sa tu pozorovať nijaká uniformita, nijaký systém. Ba sú tu kapitolky aj bez datovania, dokonca bez uvedenia mesiaca (napr. 23. Ráno). Možno to chápať ako autorský zámer? Z úvahového či skôr uvažovacieho charakteru Števčekovej eseje vyplýva hľadanie opory u autorít. Cituje sa tu, prirodzene, F. Hegel, od ktorého si vypožičal aj časť nadpisu (Fenomenológia infarktu podľa Heglovho diela Fenomenológia ducha), ale aj A. Camus, A. Gide, T. Mann, B. Walter, G. Duhamel, R. Rolland, W. Saroyan — napospol francúzski autori v súlade so Števčekovou edukáciou i praxou. V tomto rade vyniká Vergílius so svojimi eklogami a prirodzene, prekladateľ Vergília V. Turčány. Ale citujú sa tu aj hudobníci, najmä Mozart, Bach a Mahler, niekedy aj so svojimi interpretmi (napr. Horowitzova interpretácia Mozarta). Nepochybne aj títo skladatelia pomáhajú vyjadriť alebo aspoň dokresliť či podkresliť autorove myšlienky. Ako zriedkavý kompozičný prvok treba uviesť citáty samého seba. Už hneď na začiatku cituje (síce trocha skromne vraj v próze), ale predsa len báseň: ------- **strana 101** Keď už je pole načisto čisté / a hrable zhrabli aj ten chlp trávy / mikádo leta / V tej istej chvíli uprostred pláne / Čosi sa zalisne možnože hadom / inak je všetko na svojom mieste. Na záver vloženej poviedky o Matúšovi sa zase cituje komentár z akýchsi čarbaníc o Sládkovičovi a Tonke Sekovičovej, ale aj Sládkovičova "najerotickejšia" strofa Ako keď na tie snehové Hole / vraných orlov kŕdeľ zlietne... Ďalším veľmi výrazným kompozičným či architektonickým prvkom Števčekovej realizácie esejového zámeru sú príbehy. Rozpráva sa tu príbeh o spolupacientovi — nosičovi mŕtvych, ale aj vlastný príbeh o nábehoch na dilomatickú kariéru, biblický príbeh o Nikodémovi, Heglov príbeh o Pánovi a otrokovi. S autorovou profesiou úzko súvisí príbeh o T. J. Gašparovi, s profesiou i spoločným infarktovým osudom o skoro zabudnutom autorovi sci-fi Schwartzovi (s dôrazom na príbeh o ťažko chorej Kristíne). Najrozsiahlejší je autorom vymyslený a akoby autobiografický príbeh o Matúšovi a jeho troch pasiách (s narážkou na Matúšove pašie od J. S. Bacha, ktoré autor tak rád počúval), z ktorých tretia pasia sa končí smrťou. Poznámkami na okraj Števčekovej eseje sa nevyčerpáva analýza jeho štýlu, jazyka i myslenia. Dá sa nimi len naznačiť, že ide o modernú, resp. postmodernistickú esej, orientovanú literárnovedne, ale kompozične rafinovanú a pritom všetkom jednoduchú, nevyumelkovanú. O esej, ktorá zaujme dôstojné miesto v súbore slovenských esejí, a o esejistu, ktorý bude mať vždy dôstojné miesto v galérii slovenských esejistov. \**Ján Horecký** Tristo prísloví a porekadiel v jedenástich jazykoch =================================================== (HEČKO, B.: Nehádžte perly sviniam. ARTIFEX, Bratislava 1994. 369 s.) V poslednom čase sa na Slovensku venuje zvýšená pozornosť otázkam porovnávacej frazeológie, osobitne však paremiológii (porov. napr. K. Potoková: Sprichwörter. Nemecké príslovia so slovenskými ekvivalentmi. ------- **strana 102** Bratislava 1992, NOI; L. Trup: Príslovia a prekadlá v štyroch jazykoch — španielčina, slovenčina, čeština, latinčina. Bratislava 1993, SOFA; L. Trup: Slovenské frazémy v piatich jazykoch: čeština, angličtina, nemčina, francúzština, španielčina. Bratislava 1994, IRIS; J. Michálek — L. Trup: Slovensko-španielska paremiológia. Bratislava 1994, Univerzita Komenského, atď.). Zavŕšením týchto snáh je nesporne monumentálne dielo Blahoslava Hečka Nehádžte perly sviniam, ktoré sa nedávno dostalo na knižný trh. Autorom je náš najvýznamnejší a najplodnejší prekladateľ z románskych literatúr (nar. 1915), ktorý z francúzštiny a najmä z taliančiny za 50 rokov (1943-1993) preložil 100 románov a vyše 150 komédií: z Goldoniho dovedna 27, čo znamená — podľa Talianov — svetový primát. Okrem iného pôsobil ako prvý slovenský lektor na Instituto Orientale v Neapole, je autorom vynikajúcej knihy Dobrodružstvo prekladu (1991) atď. Kniha, o ktorej informujeme, je vlastne prezentáciou slovenských prísloví a porekadiel v jedenástich jazykoch. Ide o tieto jazyky: latinčina, taliančina, francúzština, španielčina, angličtina, nemčina, čeština, ruština, poľština, chorvátčina, slovinčina. Úvod tejto knihy (s. V—XXX) je vlastne teoreticky fundovanou štúdiou, v ktorej sa autor z viacerých aspektov podrobne zaoberá celou škálou problémov týkajúcich sa paremiológie. Podľa B. Hečka sú príslovia a porekadlá perly reči, potenciálne metafory alebo metaforické prirovnania. Sú kontrapunktom významu, tvaru a zvuku, pričom ich vonkajšou charakteristikou je stručnosť, zhustenosť, lapidárnosť a koncíznosť. Ich vnútornou charakteristikou je poetickosť, vtipnosť, zveličenie (hyperbola) a metaforickosť. Z hľadiska vnímania základného paremiologického (príslovného) fondu lingvistického a kultúrneho základu Hečko zatrieďuje príslovia a porekadlá do troch skupín: 1. Príslovia a porekadlá , ktoré sa vo všetkých indoeurópskych jazykoch absolútne zhodujú (sú teda kalkami) vo forme, obsahu a obraznosti, t. j. v lexikálnej, syntaktickej a metaforickej polohe a jednote. 2. Príslovia a porekadlá, ktoré sú síce z obsahovej a obraznej stránky ekvivalentmi, no v ich forme sú lexikálne a syntaktické zmeny. 3. Príslovia a porekadlá, ktoré sú z obsahovej i obraznej stránky ekvivalentmi, no z lexikálnej a syntakticko-štylistickej stránky už nič nepripomína ich podobnosť. Z názvov jednotlivých častí úvodnej štúdie jasne vychodí, akým okruhom otázok sa v nich autor v súvislosti s paremiologickými útvarmi zao- ------- **strana 103** berá: Perly reči. Triedenie prísloví a porekadiel. Filozofia práce a krásy. Slovenčina — jazyk otvorený a priamy. Slováci a Slovania. V knihe je zahrnutých spolu tristo prísloví a porekadiel z uvedených jazykov, pričom východiskovým jazykom, ako sme už uviedli, je slovenčina. Obmedzený rozsah neumožnil autorovi uviesť aj ďalšie synonymné útvary a ekvivalenty, na ktoré sú jednotlivé jazyky — a osobitne španielčina — bohaté. O to ťažší bol výber takých paremiologických útvarov, ktoré sú z hľadiska ich poetickosti, metaforickosti či štylistickej príznakovosti najreprezentatívnejšie. Zbierku prísloví a porekadiel B. Hečka odporúčame všetkým, ktorí sa zaoberajú jazykmi — učiteľom, študentom a prekladateľom. A celej širokej kultúrnej verejnosti. \**Ladislav Trup** Jednota sa v tom najlepšie vyviesť dá, v tom sa najlepšie darí, čo je všetkým najbližšie, najprístupnejšie; a čo nám je bližším, prístupnejším a domácnejším nad prirodzenú nám reč našu, nad reč tú, v ktorej sme sa všetci k svetu prihovárať začali, v ktorej sú naše prítomné pokolenia spojené, v ktorej žije duch otcov našich, ktorej spevné hlasy rozliehajú sa po dolinách a horách našich a zlučujú naše city, naše mysle v cit jeden, v myseľ jednu? Ľ. Štúr: Hlas proti Hlasom, s. 120 \* Národ, ktorý chce o seba sa starať, svoj stav pospolitý zlepšiť a napospol k vyššiemu životu sa pozdvihnúť, ten sa musí vedieť povýšiť nad svoje chalupy, nad svoje dediny, nad svoje okolia, a jednotliví jeho synovia musia sa priraziť k tomu, čo sa za základ pospolitosti položilo a za striedok života dalo. Tento striedok našej jednoty spisovnej nie je žiaden prirodzenejší od reči tej, ktorá sa v striedku samého nášho národa hovorí a ktorá, ako sme to už aj dokázali, je typu a obrazu starej reči slovanskej najvernejšia a v našom národe najrozšírenejšia; k tejto reči centrálnej a strednej majú krajnosti popristupovať, s ňou sa pospojovať, bo ona okrem toho má svoj dokonalý, zavŕšený stroj, svojho vlastného génia a je opravdivou rečou slovenskou. Ľ. Štúr: Hlas oproti Hlasom, s. 121 \* ------- **strana 104** SPYTOVALI STE SA ================ Kmeň — kmienok, kmienkový či kmienik, kmienikový? — Pracovníci Botanického ústavu SAV sa spytovali, či majú od slova kmeň vo svojej praxi používať zdrobneninu kmienok a príslušné prídavné meno kmienkový, alebo zdrobneninu kmienik a príslušné prídavné meno kmienikový. Zdrobneninu od slova kmeň ani príslušné prídavné meno naše normatívne príručky neuvádzajú, a to ani Pravidlá slovenského pravopisu, ani Krátky slovník slovenského jazyka, ba ani šesťzväzkový Slovník slovenského jazyka. Pravda, to ešte neznačí, že sa zdrobnenina v jazykovej praxi nepoužíva a že nie je potrebná. V lexikálnej kartotéke Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV sme našli doklady na obidve spomínané podoby zdrobnenín. Na podobu kmienok ich bolo spolu šesť, a to z odbornej literatúry z umeleckej literatúry aj z publicistiky, pričom najstarší z nich bol z roku 1948. Na podobu kmienik sme našli tri doklady, z toho jeden z odbornej literatúry a dva z publicistiky. Ktorá z uvedených podôb má väčšie opodstatnenie a ktorú z nich odporúčať odborníkom? Odpoveď na túto otázku nám môže poskytnúť rozbor tvorenia zdrobnenín od podstatných mien mužského rodu zakončených na -eň. V slovenčine máme niekoľko desiatok takýchto podstatných mien. Jednu skupinu tvoria podstatné mená typu peceň; pri ich skloňovaní sa koreňová samohláska -e- vynecháva, napr. peceň — pecňa, deň — dňa, oheň — ohňa, peň — pňa, ražeň — ražňa. Zdrobnenina od týchto podstatných mien sa tvorí príponou -ík, pričom sa koreňová samohláska -e- vynecháva rovnako ako pri skloňovaní, teda peceň — pecník, deň — dník, oheň — ohník, peň — pník, ražeň — ražník. Druhú skupinu tvoria podstatné mená typu kameň, pri ktorých skloňovaní samohláska -e- z poslednej slabiky tvarotvorného základu nevypadáva, napr. kameň — kameňa, hrebeň — hrebeňa, remeň — remeňa, lupeň — lupeňa, koreň — koreňa. Zdrobnenina od týchto podstatných mien sa tvorí príponou -ok, pričom nastáva striedanie (alternácia) samohlásky -e- v poslednej slabike základového slova s dvojhláskou -ie-, teda kameň — kamienok, hrebeň — hrebienok, remeň — remienok, lupeň — lupienok, ------- **strana 105** koreň — korienok. Do tejto druhej skupiny treba zaradiť aj podstatné meno kmeň, lebo pri jeho skloňovaní sa samohláska -e- zachováva: kmeň — kmeňa. Zdrobnenina od podstatného mena kmeň je teda kmienok. Príslušné prídavné meno má podobu kmienkový. Stručne zhŕňame: Z dvojice zdrobnenín od slova kmeň, ktoré sa vyskytujú v rečovej praxi, je v zhode so systémom tvorenia zdrobnenín od podstatných mien mužského rodu zakončených na -eň utvorená iba podoba kmienok. Podoba kmienik je z tohto hľadiska utvorená nesystémovo a nemala by sa v rečovej praxi používať. Pracovníkom Botanického ústavu, ale aj iným odborníkom preto odporúčame používať iba zdrobneninu kmienok a príslušné prídavné meno kmienkový. \**Matej Považaj** Zákon nadobúda účinnosť 1. októbrom 1995? — Pracovníci legislatívneho odboru Národnej rady Slovenskej republiky sa nás spytovali, akú formuláciu majú používať v závere zákonov, v ktorej sa určuje presný časový údaj, odkedy príslušný zákon nadobúda účinnosť. Ide im teda o to, či majú používať formuláciu Tento zákon nadobúda účinnosť 1. októbrom 1995, ako to bolo doteraz, alebo Tento zákon nadobúda účinnosť od 1. októbra 1995, resp. či je možná aj iná formulácia. Tu je naša odpoveď: Použitie inštrumentálu vo formulácii typu Tento zákon nadobúda účinnosť 1. októbrom 1995 vzniklo zo staršej formulácie typu Tento zákon nadobúda účinnosť dňom 1. októbra 1995, v ktorom bolo v inštrumentáli podstatné meno deň (dňom) a presný časový údaj, t. j. dátum, bol v genitíve. To značí, že uplatnenie inštrumentálu sa v nej presunulo zo slova deň na konkrétny dátum. Uvádzanie dátumu ako presného časového údaja v inštrumentáli pokladáme za starší spôsob vyjadrovania, ktorý je na všeobecnom ústupe. Presviedčajú nás o tom vety typu Slovensko sa 1. januára 1995 vydalo na cestu samostatnosti; Vyučovanie na školách sa začne 4. septembra; 24. septembra sa končí letný čas, v ktorých sa uplatňuje bezpredložkový genitív. Použitie časového inštrumentálu v týchto vetách má ------- **strana 106** výrazný príznak zastaranosti a dnes sa s ním v bežnej reči vari už ani nestretneme (porov. "Vyučovanie na školách sa začne 4. septembrom"). Na vyjadrenie časovej okolnosti začiatku nejakého deja alebo stavu môžeme použiť genitív s predložkou od, napr. Vodná nádrž sa začne napúšťať od 15. mája, Vyhláška platí od 15. augusta 1995, a teda aj Tento zákon nadobúda účinnosť od 1. októbra 1995. V istých prípadoch však môžeme použiť aj bezpredložkový časový genitív, napr. Vodná nádrž sa začne napúšťať 15. mája, a teda aj Tento zákon nadobúda účinnosť 1. októbra 1995. V tejto súvislosti treba ešte spomenúť, že časový inštrumentál sa musí zachovať vtedy, ak vo vete nie je presný časový údaj vyjadrený dátumom. Ide napríklad o túto formuláciu: Tento zákon nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia. Stručne na záver: Pracovníkom legislatívneho odboru Národnej rady Slovenskej republiky odporúčame, aby v zákonoch používali záverečnú formuláciu o účinnosti zákona v podobe Tento zákon nadobúda účinnosť 1. októbra 1995. Táto formulácia vyhovuje gramatickým pravidlám platným v spisovnej slovenčine, je v súlade so súčasným stavom vyjadrovania časových okolností a zodpovedá aj požiadavkám na presnosť a jednoznačnosť formulácií. \**Matej Považaj** Na posilnenie svojich dôvodov oproti slovenčine daktorí naši protivníci ešte naznášali, naváľali a našplechtali tých najvyberanejších hnusných a podlých mien a priezvisk na reč našu, v tomto ale práve ukázali, že im vyšli dôvody a že vlastne nemajú toho jedného podstatného dôvodu, ktorým by mohli slovenčinu ovaliť. Tento dôvod im veru chýbal a tento dôvod, ktorý my máme, ktorý všetky druhé rozpráši a za nás najsilnejším hlasom hovorí, je sám život. Ľ. Štúr: Hlas oproti Hlasom, s. 131. \* ------- **strana 107** Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK =================== Môže časový horizont uplynúť? ============================= \**IVAN MASÁR** Pamätáte si, ako zhusta sa donedávna používalo spojenie mať (dostať), dať zelenú. Tento výraz opretý o fungovanie svetelných signálov v doprave sa votrel takmer všade, a tak zelenú dostala skusmá kontrola statočnosti predaja, dostal ju boj za mier, popri ňom aj sexuálna výchova a všeličo iné. Práve tým sa výraz opotreboval a degradoval na obyčajné klišé. V súčasnosti je už na takejto ceste spojenie časový horizont. Toto obrazné vyjadrenie je v pokrvnom príbuzenstve s frazeologizmom byť/zjaviť sa na horizonte/na obzore. Frazeologizmus má význam "byť aktuálny, blížiť sa". Častý výraz časový horizont býva zväčša zástupným výrazom zámennej opytovacej príslovky kedy, je s ňou rovnoznačný. Práve preto ho azda najčastejšie stretáme v opytovacích vetách. Veta V akom časovom horizonte sa dosiahne náprava? má rovnaký význam ako veta Kedy sa dosiahne náprava? Takéto používanie obrazného výrazu časový horizont je prijateľné. Naproti tomu vo vete Aký časový horizont môže uplynúť od podania žiadosti do Haagu po jej prerokovanie? výraz časový horizont odmietame. Odmietame ho preto, že čas, lehota ako potenciálne synonymá výrazu časový horizont môžu uplynúť, no horizont uplynúť nemôže. Citovaná veta môže mať napríklad takúto podobu: Aký čas môže uplynúť od podania žiadosti do Haagu po jej prerokovanie? Výrazy mať zelenú, časový horizont sme popri sebe pripomenuli preto, že obidva zo začiatku zapôsobili ako ozvláštnenie, no nadmerným a niekedy aj nelogickým používaním sa veľmi rýchlo preradili medzi opotrebované až znehodnotené jazykové prostriedky. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 15. 4. 1994) ------- **strana 108** Začať z iného súdka =================== \**MÁRIA PISÁRČIKOVÁ** Istý rozhlasový poslucháč sa obrátil na nás so žiadosťou, aby sme vysvetlili význam a pôvod zvratu začať z iného súdka, ktorý počul už viac ráz. Na prvú otázku odpoveď nie je ťažká, lebo obrazné spojenie začať z iného súdka je významovo veľmi priezračné. Najmä v konkrétnej situácii, keď hovoriaci po takomto vyhlásení hneď zmení tému reči. Obrazné spojenie začnime z iného súdka teda značí asi toľko, ako keby sme povedali: teraz však o niečom inom; zvrtnime reč na iné; prehoďme reč na iné; zmeňme tému nášho rozhovoru a podobne. Zaujímavejší je pôvod tohto spojenia. V slovenčine sme sa s ním donedávna nestretli. Nájdeme ho však v starších i v novších českých slovníkoch. V nich sa ukazuje, ako sa pôvodné autorské spojenie (tak ho uvádza slovník z konca 40. rokov) mení na prenesené (tak ho už označuje novší český slovník z r. 1968), až napokon sa stáva frazeologizmom, t. j. ustáleným spojením s iným významom, ako je doslovné znenie. Z takéhoto vývinu je jasné, že frazeologizmus očividne vznikol v českej jazykovej dielni. Metaforický zvrat začať z iného súdka je pekným i výstižným obrazom na vyjadrenie podobnej činnosti, ako je doslovný význam spojenia; tentoraz sa však neotvára iný súdok piva či vína, ale sa otvára iná téma rozhovoru. Pravdaže, stojí pred nami stále otázka, akú paralelu by mala mať táto vtipná fráza v slovenčine. V Česko-slovenskom slovníku sa uvádzajú tieto slovenské ekvivalenty: naliať nového vína alebo natiahnuť inú strunu. Ak teda chceme zmeniť tému rozhovoru, môžeme to naznačiť celkom všedne: A teraz zvrtnime, prehoďme reč na iné; poďme hovoriť o inom. Keď sa však chceme vyjadriť šťavnatejšie, zaujímavejšie, môžeme použiť frazeologizmy nalejme si nového vína alebo natiahnime inú strunu. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 18. 3. 1994) ------- **strana 109** Slovensko áno, "Košicko" nie ============================ \**JÁN KAČALA** Dôležitou črtou nášho prejavovania sa jazykom je stereotyp ako istý zmechanizovaný spôsob používania jazykových prvkov i jazyka vôbec. Stereotypy bývajú, pravdaže, dobré aj zlé. Osvojenie si dobrých stereotypov výrazne prispieva k usporiadanosti a presnosti nášho vyjadrovania a aj k jeho dobrej zrozumiteľnosti. Nevhodné stereotypy zasa naše okolie upozorňujú, že nášmu poznaniu jazyka všeličo chýba. Za ohlas starších čias, a teda za nevhodný stereotyp vo vyjadrovaní pokladáme i podoby miestnych názvov typu Novozámocko, Košicko, Žilinsko, s ktorými sme sa nedávno stretli v publicistike. Ako je známe, v češtine je tvorenie názvov typu Karlovarsko, Kladensko, Ostravsko bežné a v časoch nášho spoločného štátneho života s Čechmi sa takéto typy pomenovaní nezriedka prenášali aj do nášho jazyka. Upozorňovali sme vtedy a upozorňujeme aj dnes, že prípona -sko sa v slovenčine bežne používa na tvorenie názvov národných a štátnych celkov, ako sú Slovensko, Česko, Poľsko, Dánsko ale nie je živá pri tvorení názvov územia od pomenovaní miest. Istotne nám, vážení poslucháči, dáte za pravdu, keď povieme, že väčšine Slovákov názvy typu Bratislavsko, Martinsko, Košicko nič nevravia. Na označenie územia s istým mestským centrom sa v slovenčine ustálene používajú slová oblasť alebo územie v spojení s názvom mesta, t. j. oblasť Martina alebo územie Košíc. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 8. 4. 1994) Tak a taký ========== \**KATARĺNA HEGEROVÁ** Pri vychvaľovaní predností jednotlivých výrobkov sa z reklamných textov dozvedáme, že napr. káva je tak lahodná, bielizeň tak mäkká a voňavá, vôňa tak podmanivá či mydlo tak osviežujúce. Citlivý používateľ jazyka však vie, že vo všetkých týchto spojeniach je slovko tak nevhodné. Je to ------- **strana 110** preto, lebo príslovkové zámeno tak odkazuje na mieru deja alebo stavu, a preto stojí pri slovesách a príslovkách. Chybu neurobíme, ak ho použijeme napr. v týchto spojeniach: nemôžeš tak klamať, tak veľmi ťa potrebujem, prečo ideš tak neskoro? Naproti tomu ukazovacie zámeno taký stojí pri prídavných menách, pri ktorých ukazuje na vlastnosť, resp. na mieru vlastnosti. Túto mieru príslovkovým zámenom tak vyjadriť nemôžeme. Dostali by sme totiž presne také neústrojné výrazy, akými na nás útočí reklama: tak mäkký, tak silný, tak osviežujúci. Odstrániť tieto chyby krásy nie je až také ťažké. Treba si len uvedomiť, že niet príčiny, prečo by sme pri prídavných menách museli ukazovacie zámeno taký nahrádzať príslovkovým zámenom tak. Slová tak a taký majú teda presne rozdelené úlohy: príslovkové zámeno tak stojí pri slovesách a príslovkách: tak klamať, tak neskoro. Zámeno taký stojí pri prídavných menách: taký dobrý, taký voňavý, taký osviežujúci. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 22. 4. 1994) Robiť u súkromnej firmy? ======================== \**MÁRIA PISÁRČIKOVÁ** Slovo firma, ktoré pred niekoľkými rokmi žilo na okraji slovnej zásoby, dostalo sa dnes priamo do jej centra, lebo tesne súvisí so súkromným podnikaním. Z jazykovej stránky by nebolo na tom nič pozoruhodné, keby sa slovo firma tak často nespomínalo v nenáležitom spojení s predložkou u — pracujem u firmy, robím u súkromnej firmy, u ktorej firmy si zamestnaný? Takéto vyjadrenia pripomínajú iné spojenia s predložkou u, ktoré hovorievali menej starostliví používatelia slovenčiny, ako napr. robiť u pumpy, pracovať u pošty, byť zamestnaný u železnice. Zdá sa, že nevhodné používanie predložky u v takýchto prípadoch ustúpilo a že sa tu fixovala náležitá predložka na: robiť na pumpe, pracovať na pošte, byť zamestnaný na železnici. ------- **strana 111** Teoretické odôvodnenie, prečo v uvádzaných prípadoch nie je namieste predložka u, súvisí s tým, že táto predložka v slovenčine nevyjadruje miestny význam, ani z neho odvodený význam pracovného prostredia. A teda tak, ako je nesprávne vyjadrenie byť u telefónu, rovnako nie je korektné ani spojenie robiť u firmy. Oživenie predložky u v spojení robiť u súkromnej firmy súvisí azda s váhaním, akú predložku tu použiť, keďže predložka na sem nepatrí. Odpoveď dajú také spojenia ako robiť v podniku, v závode, pracovať v továrni, a tak aj robiť v súkromnej firme, v ktorej firme si zamestnaný? (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 19. 4. 1994) Macedónska republika ==================== \**JÁN KAČALA** V súvise so sporom medzi Macedónskom a Gréckom o historický názov, ktorý nesie jedna z republík bývalej Juhoslávie, sa v našich oznamovacích prostriedkoch častejšie spomína názov Macedónskej republiky. Počuli a čítali sme ho nielen v podobe Macedónska republika, lež aj v podobe Republika Macedónsko, ba dokonca aj v podobe Republika Macedónia, ktorá navodzuje predstavu starovekej ríše. Nemôžeme sa teraz púšťať do riešenia otázky oprávnenosti používať historický názov jednou z nástupníckych krajín bývalej Juhoslávie. Ide nám však o názov tejto republiky ako pomenúvací typ. Už sme viac ráz poukazovali na to, že v našom jazyku je základným pomenúvacím typom spojenie prídavné meno plus podstatné meno. Tento typ sa používa nielen pri všeobecných menách, ale aj pri vlastných menách typu Vysoké Tatry, Banská Štiavnica, Slovenská republika, Švédske kráľovstvo, Švajčiarska konfederácia, Nemecká spolková republika. A do tohto bohatého radu patrí aj názov Macedónska republika. Patrí doň preto, že je utvorený podľa najbežnejšieho pomenúvacieho typu v slovenčine, je prirodzený a v slovenčine dávno zaužívaný a ustálený. Novotvar Republika Macedónsko ------- **strana 112** týmto kritériám nevyhovuje a je iba mechanickým napodobnením názvu v pôvodnom jazyku. Názvy štátov sa však v našom jazyku, tak ako ani v iných jazykoch netvoria napodobňovaním cudzojazyčných názvov, lež podľa zákonitostí platných v príslušnom jazyku. A týmto zákonitostiam v slovenčine zodpovedá názov Macedónska republika. Aj takto sa prejavuje jazyková suverenita nášho spoločenstva. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 3. 5. 1994) Kapesné a apanáž ================ \**IVAN MASÁR** V bezprostrednom neverejnom jazykovom styku nejeden z nás použije celkom mimovoľne nespisovné slovo na označenie najbežnejšej veci. Napríklad niekto použije na pomenovanie kúska látky upravenej na utieranie nosa slovo kapesník alebo šnuptichľa. Nebudeme teraz dokazovať, že takéto slová v spisovnom texte a kontexte treba nahrádzať slovom vreckovka. Na poznatku, že v slovenčine máme spisovné slovo vreckovka a nie kapesník, treba však osnovať aj postoj k výrazu kapesné. Toto slovo viackrát nedávno zaznelo z úst vysokopostavenej osobnosti slovenskej politickej reprezentácie, pravda, nie v súkromnom styku, lež vo verejnom jazykovom prejave. Keďže sa práve za takýchto okolností zatlačil do úzadia spisovný jazykový prostriedok, musíme upozorniť, že tak, ako je spisovným náprotivkom nespisovného slova kapestník slovo vreckovka, spisovným náprotivkom slova kapesné je slovo vreckové. Je známe, že vreckové je menšia suma peňazí na drobné výdavky a že ho dostávajú nielen deti, ale aj dospelí ľudia, zvyčajne bez samostatných príjmov alebo zárobku. A ešte podotýkame, že pravidelný príspevok na úhradu malých osobných potrieb sa kedysi volal aj apanáž. Apanáž dostávali najmä deti zo zámožných rodín. Slovo apanáž v tomto význame síce zastaralo, no vývin našej spoločnosti utvára predpoklady na jeho oživenie. (Jazyková porada Slovenského rozhlasu, 6. 5. 1994) ------- **strana 113** Uchovať nie je uschovať ======================= \**MATEJ POVAŽAJ** Istotne ste si všimli, že na mnohých potravinárskych výrobkoch sa pre spotrebiteľa uvádza odporúčanie, z ktorého vyplýva, že ak chce zachovať potrebné vlastnosti výrobku, musí ho skladovať za istých podmienok. Toto odporúčanie sa na niektorých potravinárskych výrobkoch uvádza v podobe uschovajte v chlade, na iných zasa v podobe uchovajte v chlade. Niektorí z vás si vari položili aj otázku, prečo sa toto odporúčanie uvádza v dvoch rozličných podobách, či sú správne obidve podoby, alebo iba jedna z nich. V citovaných odporúčaniach sa používajú príbuzné slovesá, raz sloveso uschovať, inokedy sloveso uchovať. Aký je medzi nimi významový rozdiel? Sloveso uchovať má význam "pričiniť sa o to, aby nám niečo zostalo, zachovať, udržať niečo v pôvodnom stave, zachrániť pred zničením". Uchovať možno napríklad historické pamiatky, uchovať si možno svieži zovňajšok, sily, ale aj v pamäti spomienky na niekoho, alebo na niečo. Dokonca aj potraviny možno uchovať v dobrom stave. Sloveso uschovať má iný význam a to "skryť, ukryť, schovať, bezpečne uložiť". Keď chceme, aby si potravinárske, ale najmä mliečne výrobky zachovali svoje vlastnosti, musíme ich uložiť na také miesto, na ktorom sa ich vlastnosti nezmenia, musíme ich teda uložiť alebo skryť napríklad v chladničke. Preto v tejto súvislosti pokladáme za primerané použiť sloveso uschovať, teda aj odporúčanie uschovajte v chlade. Mohli by sme povedať aj takto: Aby sa potraviny uchovali v dobrom stave, musíme ich uschovať v chlade. Pravda, vhodné sú aj vyjadrenia skladujte v chlade, uložte v chlade. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 10. 5. 1994) Znova o väzbe predložky mimo ============================ \**MÁRIA PISÁRČIKOVÁ** Kto dnes bude od jazykovej poznámky očakávať, že sa dozvie niečo celkom nové a zaujímavé, možno bude trochu sklamaný. Nie je totiž nija- ------- **strana 114** kým objavom, že predložka mimo sa v slovenčine spája výhradne s genitívom, to značí, že v našom jazyku sú možné iba takéto väzby: havária sa stala mimo našich hraníc; lopta je už mimo hracej plochy; táto vec je mimo diskusie. Poviete si: načo treba túto gramatickú poučku opakovať, veď uvedené vety sú celkom samozrejmé. Skutočnosťou je, že by samozrejmými iba byť mali. Ak sa však započúvame do záľahy rečových prejavov, ktoré odznievajú na verejnosti, nemôžeme si nevšimnúť, že pevnosť, ustálenosť a jednoznačnosť väzby predložky mimo sa s veľkou chuťou narúša. Deje sa to do takej miery, že azda aj ľudia s pevným jazykovým vedomím môžu začať pochybovať o jednoznačnosti spomínanej väzby. Veď z úst politika neraz počujú: Je to mimo akúkoľvek pochybnosť. Inokedy redaktor konštatuje: Sprievod išiel mimo hlavnú budovu. V rozhovore o športovom zápase zasa zaznie: Puk sa dostal mimo hraciu plochu. Je nám už pomaly trápne opakovať, že predložka mimo sa spája vždy, vo všetkých svojich významoch iba s genitívom. Niečo sa teda deje vždy mimo niečoho, nie mimo niečo. Je jedno, či ide o smer (ísť mimo budovy), či o miesto (byť mimo hracej plochy), alebo ide o vyňatie z nejakého deja, príp. stavu (byť mimo akejkoľvek pochybnosti, byť mimo diskusie, stáť mimo zákona). (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 13. 5. 1994) Väzba slovesa uvažovať ====================== \**GEJZA HORÁK** Prizrime sa — a vari nie po prvý raz — na väzbu slovesa uvažovať. Je to vidový náprotivok k dokonavému slovesu uvážiť; teda pristavíme sa pri väzbe obidvoch slovies. Dokonavé sloveso uvážiť sa viaže s akuzatívom: uvážiť postup, uvážiť prekážky, uvážiť kritické poznámky. Ale viaže sa i s celou predmetovou vetou: Uvážte, čo spravíme zajtra. Aj závislá veta čo spravíme zajtra má tu postavenie predmetu v akuzatíve. ------- **strana 115** Pridáme väzbu nedokonavého slovesa uvažovať. Vravíme a píšeme: uvažovať o pláne, o deťoch, o zajtrajšej ceste — to je väzba s lokálom. Ale je aj väzba s vedľajšou vetou: Uvažoval o tom, ako sa má odvďačiť starej mame. No počuli sme aj väzbu s inštrumentálom v takejto vete: Uvažuje sa so zrušením školských správ. Nesprávna väzba vznikla podľa správnej väzby slovesa rátať, napríklad: rátame so znížením rozpočtu, a teda napodobnením aj Ráta sa so zrušením školských správ. Dobrý rečový zvyk a podľa neho gramatická norma odobruje iba väzbu uvažovať o dačom, o dakom — väzbu s lokálom, teda Uvažuje sa o zrušení školských správ. Opakujeme: uvážiť zrušenie (väzba s akuzatívom); uvažovať o zrušení (väzba s lokálom). (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 24. 5. 1994) O vnášaní cudzích prvkov do jazyka ================================== \**MÁRIA PISÁRČIKOVÁ** O tom, že aj medzi blízkymi jestvuje veľa rozdielov, nemusíme nikoho veľmi presviedčať. Ani o tom, že tieto odlišnosti zvyčajne poukazujú na osobitosti, jedinečnosti príslušného jazyka. V kultivovaných prejavoch nemožno takéto prvky jednoducho prenášať z jazyka do jazyka — iba ak s cieľom vyvolať komický účinok alebo so zámerom charakterizovať slabšiu rečovú kultúru niekoho. Horšie je, keď sa takéto rozdiely medzi blízkymi jazykmi prestanú pociťovať. To sa stalo tvorcom jednej reklamy, v ktorej sa kvality istého výrobku označujú ako jedna báseň. Už podľa intonácie je očividné, že sa týmto obrazom chce vyjadriť vysoké hodnotenie vlastnosti výrobku, ale autor reklamy nemal šťastnú ruku, lebo siahol za cudzím, a nie za domácim. Nuž ako by sme vyjadrili v slovenčine okolnosť, že niečo oceňujeme veľmi vysoko? Máme na to dosť podobný, rovnako stručný frazeologický výraz — jedna radosť, prípadne stručnejšie — až radosť. ------- **strana 116** V hovorovej reči, teda nie v reklame, sa na danú situáciu hodí aj celkom krátke — až no: Sú to šatočky, až no! Je jasné, že frazeologizmus až no hovorí, že šaty sú pekné, ba krásne. Iný príklad na miešanie cudzích prvkov do nášho jazyka sme našli na inom mieste. V novinách sa písalo: V Petržalke dva roky dozadu zrušili zubné ambulancie na viacerých školách. Niekedy počujeme aj znenie dva roky späť. Výrazy dva roky dozadu i dva roky späť sú vlastne odcudzené z ruštiny. V slovenčine vyjadríme uvedenú časovú okolnosť jednoduchou predložkou pred: pred dvoma rokmi. Na záver: to čo je v jednom jazyku prirodzené, organické, v druhom — hoci aj najbližšom — môže pôsobiť celkom opačne. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 3. 6. 1994) Nepoužívajme zámeno tento ========================= \**JÁN KAČALA** Dnes si môžete preveriť svoje jazykové povedomie v súvise s používaním ukazovacieho zámena tento, táto, toto, tieto. Najprv vám prečítame jednu vetu: Ak vedúci majú výhrady, nech tieto oznámia najneskôr do troch dní tajomníkovi. Zo školskej gramatiky vieme, že zámeno tento a jeho rodové podoby táto, toto, ako aj tvary množného čísla títo, tieto majú v slovenčine ukazovaciu funkciu, t. j. funkciu označovať blízky predmet. Tak je to povedzme vo vete: Toto je básnikov rodný dom. A preto nám vety, v ktorých ide o inú ako ukazovaciu funkciu, nie sú po chuti. Dúfame, vážení poslucháči, že nám v tom dáte za pravdu a potvrdíte tak svoje dobré jazykové povedomie. Na základe takéhoto jazykového povedomia musíme vyjadrenie typu Ak vedúci majú výhrady, nech tieto oznámia tajomníkovi označiť za neprirodzené a vyrobené podľa cudzojazyčných vzorov. V slovenčine totiž v takých a podobných prípadoch upotrebíme nie odkazovacie zámeno tento, lež jednoducho osobné zámeno on v príslušnom tvare. Použitie osobného zámena citované vyjadrenie tak poľudští, že nás o slo- ------- **strana 117** venskosti vety nemusí už nik presviedčať. Veta typu: Ak vedúci majú výhrady, nech ich oznámia tajomníkovi znie už prirodzene a normálne. Náš krátky výklad môžeme uzavrieť zistením, že zámeno tento a jeho ďalšie tvary nemáme v slovenčine používať v odkazovacom, lež iba v ukazovacom význame, to značí vtedy, keď ním označujeme blízky predmet. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 10. 6. 1994) Úmysel náš vyslovili sme viac ráz, naše skutky, či z ohľadu nás, či z ohľadu na bratov našich, odpovedali celkom slovám našim; ale tu, keď sa my do práce, do zapustlého a zanedbaného poľa nášho celkom dáme, vyskočia na nás odrazu a prepadnú nás s krikom: čo ste to, kam ste to zašli, čo to začínate, vy nesvorníci, vy osoblivci atď, atď., a my v práci na zapustlom poli len s úžasom, len s najväčším počudovaním na tento nápad hľadíme a tento krik načúvame! Ľ. Štúr: Hlas oproti Hlasom, s. 124 \* Oj, nie, nie! Nie sme my tí, za ktorých nás vykričali; len láska, ochotnosť k nášmu ľudu, len svedomitá ujímavosť sa nášho rodu je náš hriech, naša vina; za nesvorníkov a osoblivcov nás mohol len vykričať sused, ktorý chce, aby sme na jeho poli robotovali, za tých mohol nás vykričať len ten, ktorý toto pole zapustatené za nehodné drží, za podlé drží, ktorý už na roli viac vyrobenej väčšiu si česť a chválu sľubuje, väčší osoh pre seba z roboty na tom poli čaká. Ľ. Štúr: Hlas oproti Hlasom, s. 124 \* ...len táto vypínavosť, hovoríme, mohla nám nadať do nesvorníkov, len táto reč našu národnú mohla do bahna a blata vliecť a ju tak ako reč neľudskú zabrýzgať. Istí ľudia naveky sú radi nad pospolitosť vyvýšení, ľudia tí, ktorí sa k ľudu spustiť nechcú, ktorí zaň srdce nemajú, tí, ako hovoríme, radi sa vynášajú nad túto zber nízku a radi vysedávajú na trónikoch, podľa ich predstavenia tým vyšších, čím vo väčšej okázalosti, t.j. čím vyššie sú tieto od tej nízkej pospolitosti oddialené. Ľ. Štúr: Hlas oproti Hlasom, s. 124 - 125. \* ------- **strana 118** PREČÍTALI SME SI ================ Slovenčina naša =============== Jestvujú národy, pre ktoré nie je rozhodujúcou, ba ani veľmi dôležitou charakteristickou črtou ich národná reč. Jednoducho preto, lebo ich spisovný jazyk je totožný so spisovným jazykom iných národov. Inak je to so Slovákmi a so slovenčinou. Naša národná reč bola odjakživa naša bašta prepevná, náš akoby neviditeľný, ale predsa mocný hrad, naša posledná ochrana, naše útočisko, naša duchovná i človečenská hranica, za ktorú sa cudzie a cudzí ťažko dostávali, náš často jediný opravdivý domov. Ale nielen túto obrannú a záchrannú funkciu mala naša reč. Ona bola a je hniezdo a dielňa našej autentickej ľudskosti, našej kultúry a kultúrnosti, ba celého nášho života. Platilo a platí, že kde znie, zuní a zurčí slovenčina, tam je aj slovenský život a národný pohyb. Slovenský svet na piatich svetadieloch dnes používa aj iné jazyky, niekde už ony prevládajú aj v aktivitách slovenských komunít, čo je dačo ako z núdze cnosť: teda aj cnosť otvárajúca dvere nových možností, ale aj núdza hroziaca klepcom národného či národnostného zániku. Preto sa nazdávam, že hoci medzi komunikačné jazyky Slovákom možno teraz tak trochu paradoxne zaradiť viacero rečí sveta, mali by si všetci ľudia so slovenskými koreňmi zachovávať svoje, takpovediac, "slovenské esperanto", slovenčinu ako spojivo ľudí z mnohých štátov sveta. Poznať a vlastniť aspoň časť tohto nášho národného jazykového pokladu — to napokon tiež rozširuje možnosti ľudského uplatnenia. Viac ma však bolí srdce z kultúry a dakedy presnejšie nekultúry jazyka na Slovensku. Mám na mysli napríklad nekultúrny vzťah niektorých a nie nepočetných poslancov slovenského parlamentu k štátnemu jazyku Slovenskej republiky a jeho zákonitostiam. Ale mám na mysli aj to, v akom širokom rozsahu hrešíme proti slovenčine svojou nedbanlivosťou a ako hrubo znevažujeme jednu z najväčších hodnôt — našu reč, na ktorej pracovalo veľa generácií a mnoho velikánov. Dnes sa nám ponúka jazyk živý ------- **strana 119** a životaschopný, kultúrny a kultivovaný, ľubozvučný, ladný, plný odtieňov a jemných rozlíšení ale aj plný sily a výbušnosti, len ho treba poznať a poznávať. Napriek všetkému a napriek všetkým, slovenčina, dlho zaznávaná Popoluška, sa stáva vznešenou kráľovnou. A svedčí jej tento kráľovský šat; táto zdanlivo chudobná slúžtička mala vnútorne oddávna kráľovskú dušu. Nečudo, že sa vie pohybovať nielen v kuchyni a na povale, vie sa pristrojiť a prirodzene sa správať aj v bohatých salónoch, v učených sieňach a na slávnych trónoch. Kultúrna slovenčina vymedzuje duchovný priestor nášho národa. Nie je to malá vec. Ak sa tohto priestoru ľahkovážne vzdáme, vzdáme sa aj vykolíkovanej dráhy, ktorou nám treba ako národu bežať, dráhy, ktorú práve nám načim zdolávať nielen v našom vlastnom záujme, ale aj v záujme vyššom. Aby bolo jasné, o čom hovoríme, uvediem príklad zo života a práce môjho zosnulého otca. Ako duchovný musel podávať výklad biblickej zvesti nielen v slovenčine, ale aj v nemčine, v maďarčine a krátky čas aj v angličtine. Zistil, že isté pravdy a výrazy je takmer nemožné zo slovenčiny dobre preložiť do iného jazyka. Vtip je, zdá sa mi, v slovku "takmer"; preklad je napokon vždy možný a ťažkosť prekladu len upozorňuje na osobitnú a vzácnu myšlienkovú hodnotu, ktorá sa však pôvodne mohla zrodiť len a len v určitom konkrétnom národnom jazyku. V tomto zmysle slovenčina a slovenské myslenie obohacuje svet a svetové myslenie. V tomto zmysle pri náročnej práci na samých sebe a na svojej národnej reči prinášame svoj nenahraditeľný vklad pre spoločný majetok ľudstva, pre jeho skutočné bohatstvo. Máme teda úctu k slovenčine, lebo si vážime nielen národ a svojráz, ale aj spoločné dielo človečenstva. Aj naša reč, naše myslenie sú tu pre službu svetu, slovenčina je napokon naše najvlastnejšie bohatstvo. Slúžila a slúži nám s veľkou vernosťou. Buďme jej verní aj my. Zdedili sme veľký poklad, pokloňme sa jeho tvorcom. Sme obdarovaní veľkou hodnotou, buďme jej hodní. \**Jozef Markuš** (Národný kalendár 1995 Martin. Matica slovenská 1994, s. 40—41) ------- **strana 120** Duch slovenský ============== Vzhľadom na minulosť, ktorá nás ťažko a cez mnohé zákruty zákonite doviedla na začiatky ciest slovenského národného štátu, druhého v dejinách, môžeme byť oprávnene hrdí, ak nie rovno najhrdší, medzi modernými štátnymi útvarmi, vznikajúcimi na ruinách nespravodlivého, uzurpátorského sveta. Na rozdiel od mnohých ostatných nám z histórie nezostávalo takmer nič: oči na plač, ruky kvôli mozoľom — plus rozprávky, legendy, romantické či snové rekonštrukcie bývalej veľkosti a sily; samozrejme, a nenaplnené i nesplniteľné túžby po pravde a práve. A reč, jazyk. A ich obrana, rovnako zaťatá ako oprávnená, rozvinutá takisto ako permanentná. Predovšetkým tá nás zachovala, vychovala, pripravila a vyzbrojila. Inak by nebolo ničoho, najmä nás nie. Vo chvíli, keď sa začala naša reč o našej reči, začali sa aj naše národné dejiny. To je prvý najžírnejší, osobitne však nazaručenejší prameň slovenského národného ducha: cezeň, cez jazyk, sme nie iba dávali, ale aj prijímali: na začiatku, priam v šerosvite dejín náboženstvo a kresťanskú civilizáciu, ale neskôr všetko, čím sa ľudstvo stávalo sebou samým: duchovnosti každého rangu a zdvihy myslenia všetkých kategórií. Nič, čím duch človeka a ľudstva postupoval, ani nám nebolo cudzie; a rovnako nič, čím sme svet skutočne alebo potenciálne obohacovali, sme si nenechávali pre seba. \**Pavol Števček** (Literárny týždenník, 19. 12. 1994) Šok zo "slovenčiny" =================== Už dávno sa chystám podeliť sa s vami a so všetkými Slovákmi so šokujúcimi dojmami a pocitmi po mojom návrate na Slovensko po 17-tich rokoch. Prečo šokujúcim? Jednoducho, keď som v prvých dňoch po svojom návrate vyšla do bratislavských ulíc alebo si kúpila tlač, tak som sa musela sama seba opýtať: — Preboha, kde som to?! Jednoducho, keby som ------- **strana 121** nebola študovala cudzie jazyky, na Slovensku so slovenčinou nevyžijem, pretože by som nebola schopná porozumieť našej modernej terminológii. A zároveň sa pýtam na dve veci: 1. Slovensko za všetko, čo sa v ňom deje, je pre všetkých Slovákov, t. z. študovaných aj neštudovaných, alebo len pre určitú vrstvu? 2. To sa hanbíme za to, že sme Slováci, že musíme okliešťovať našu rodnú reč a "okrášľovať" ju cudzím perím? Alebo platíme daň dobe a máme strach zo samostatnosti, a preto sa stalo to, čo píše Viktor Hujík vo svojej Besednici: "Módnym sa stalo aj otrocky naivné obdivovanie a používanie anglicizmov. A to aj tam, kde máme množstvo výstižných slovenských synoným." Móde možno podľahnúť, aj ju treba brať na vedomiie, ale tiež si treba uvedomiť, že nie každému sedí rovnako to, čo je moderné, a že niektorých móda zosmiešňuje, namiesto toho, aby zvýraznila ich prednosti. \**Oľga Janigová**, Bratislava (Slovenská republika, 1. 3. 1995) Ach, tá naša slovenčina — vzor: televízia ========================================= Stojím na pomaranče v prievidzskej tržnici a počúvam, ako predavačka kričí za odchádzajúcou "Hej, pani, vy ste mi ešte nedala korunu." Prídem k nej a ticho sa jej pýtam: "Vy ste, prosím, Slovenka?" "A prečo by som nemala byť?", odpovedá mi rázne. "Nuž iba preto, že ste tej panej vykali po česky. Správny Slovák, ktorému je jeho rodný jazyk drahý, vyká tak, že po zámene vy automaticky použije aj sloveso v množnom čísle. Teda nie: Vy ste mi nedala, ale vy ste mi nedali." "A čo ma máte vy poučovať," osopila sa na mňa, "počúvajte rozhlas alebo našu televíziu a zistíte, že aj tam hovoria tak ako ja." A, žiaľ, mala pravdu. Stačilo večer si pustiť televízor a započúvať sa do ľubozvučnej slovenčiny, ktorú nám prezentovala moderátorka, keď sa náhodných chodcov spytovala, ako sa im pred Vianocami nakupuje. Len čo sa táto pani každému predstavila, že je zo Slovenskej televízie, položila mu otázku — ako ste nakupoval (nakupovala), koľko ste minul (minula), ------- **strana 122** na darčeky a podobne. Vykala teda presne tak ako predavačka v tržnici. Rozdiel bol iba v tom, že tu išlo o verejný prejav, ktorý namiesto toho, aby bol vzorom spisovnej reči, dezorientuje poslucháčov a spochybňuje naše jazykové normy. \**A. Dolinaj**, Sebedražie (Slovenská republika, 9. 1. 1995) Hovory M ======== Naši jazykovedci sú takmer všetci prefíkaní fifíci: kadenáhle sa musia rozhodovať medzi dvoma možnosťami, vyberú si obidve. Tak svojho času správne rozhodli o adjektíve brniansky a dukliansky, ale pre istotu a kvôli vtedajšej vrchnosti ponechali aj bohemizované tvary dukelský a brnenský, dnes prekvitá skôr staronová bohemizovaná podoba. Akoby vychádzali v ústrety trhu, teda používateľovi, akoby chceli aj jazyk namočiť do trhového hospodárstva, rýchlo prijímajú nové slová a prirýchlo zabúdajú na staré. Za mojich mladých čias žilo-bolo prídavné meno pokonný, bolo trochu archaizujúce ale vznešené, z veľmi starého a základného praslovanského koreňa, ktorý značí — s inou predponou — aj začiatok, aj koniec, aj kon či úkon, aj zákon: toto slovo už pokapalo ako na salaši slanina, vyčiarkli ho zo všetkých slovníkov. Teraz niekto chce vypíliť zo slovenského jazyka aj prídavné meno posledný, pobláznení korektori vyháňajú posledného z posledného útočiska, všade pchajú svoje najostatnejšie ostatky, do každej poslednej škáry či mizierky. To je nedorozumenie ako Brno. Obidve slová sú nielen oprávnené, ale aj samostatné a v mnohých prípadoch nezastupiteľné: sú to rozličné slová, ktoré sa síce v niektorých významoch dotýkajú, ale nie sú to synonymá bez zvyšku. Latinské ultima ratio, napríklad, nie je ostatná možnosť, ale posledná možnosť. Ostatná možnosť obsahuje množstvo možností, posledná je len jedna, poslední sú vždy na samom konci, ostatní môžu byť kdekoľvek. Nechcem tu dávať nikomu lekcie, ale hnevá ma primitívny prístup k jazyku od tých, ktorí by ------- **strana 123** chceli byť jeho zákonníkmi, od novinárov a publicistov, od redaktorov, moderátorov a korektorov a tiež od jazykovedcov, ktorí by mali chrániť slová pred vyhynutím. Tí istí, čo chcú zachrániť úbohého vianočného kapra, ktorý sa množí v bahnistých rybníkoch tak rýchlo ako blcha vo vlhkých pilinách, tí istí tvrdo a nekompromisne mrzačia svoj vlastný jazyk, tí vyzerajú veru hlúpejšie ako nemý kapor — hovorím o našej, už celkom európskej mládeži. Jazyk je súčasť životného prostredia, jedna z najzákladnejších čŕt ľudského ekotopu, musí sa chrániť tak, ako sa pokúšame chrániť stromy a trávy, vody a vzduch. Iba hlupák si šliape po vlastnom jazyku. \**Vladimír Mináč** (Nedeľná Pravda, 13. 1. 1995) Poznámka redakcie: V Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 je iba prídavné meno brniansky a dukliansky a spojenie Dukliansky priesmyk. V slovenčine môže byť aj posledná možnosť, aj ostatná možnosť. Ostatná možnosť je len jedna rovnako ako posledná možnosť. V slovenských nárečiach je (zjednodušene) takýto stav: na severe a východe je ostatný, na juhu a západe posledný, v okolí Revúcej (a teda aj Klenovca, odkiaľ V. Mináč pocháza) je pokonný. Iba móda? ========= Prečo si przníme krásnu slovenčinu slovami, ktorým možno 90 percent našich občanov — zákazníkov, poslucháčov rozhlasu a divákov televízie — nerozumie? Prečo firemné tabule našich obchodov a rôznych zariadení sa honosia nápismi: UNI MARKET, TOP CENTRUM, INPROCOM, RED TOUR, HULA SHOP, BOUTIQUE, SOFTLINE, ROYAL CLUB, CHARLIES PUB, GOLD LIME, WELDSHOP, NIGHT CLUB, ZOO MIX, ART- ------- **strana 124** MEDIA, EURO COMP, UNIPLAST atď.? A prečo nás na dverách obchodov a kancelárií oslovujú nápisy: OPEN, CLOSED, OFFICE, WELCOME? Používame výrazy manažér, díler, marketing, v Bratislave máme aj novinový, inzertný plátok CITY EXPRESS, plagáty nás pozývajú na Bratislavský SOMMER-FEST, v Petržalke sa bude konať DANSING PARTY, FOLK PARTY a podobne. Slovenské firmy sa vystatujú cudzokrajnými názvami a obyčajný človek ani nevie, či sa pod názvom skrýva výroba, alebo predaj (čoho a koho). Chápem, že je veľmi potrebné rozširovať náš dorozumievací potenciál o svetové jazyky, ale nech sa to robí nenásilne, v školách a v jazykových kurzoch či v rámci rekvalifikácie. Len preboha — nenúťte ľudí, aby sedeli pred televízorom so slovníkom cudzích slov. Na jednej strane vedieme žabomyšie vojny s maďarskou menšinou pri používaní priezvisk a názvov obcí, a na druhej strane dobrovoľne a vazalsky preberáme slová a názvy, ktoré sú nášmu národu cudzie a nezrozumiteľné. \**Štefan Behúň** (Slovenská republika, 18. 1. 1995) Jazykové mýty a slovenčina ========================== V obyvateľoch Slovenska zavše nebolo vidieť Slovákov, ba tí radikálnejší v nich kedy-tedy nevideli ani (aspoň nie rovnocenných) ľudí a o slovenčine sa z obidvoch strán tvrdievalo čosi podobné. Ale ovca je mimoriadne schopné zviera, schopnejšie ako vlk, lebo mu dokáže mútiť hlavu aj proti prúdu, čo sa vlkovi, ak máme veriť bájkam, nikdy nepodarilo. Ovca slovenčina sa prehrešila najprv tým, že sa zrodila a vzápätí tým, že chcela vyzerať trochu inakšie. Táto snaha sa pohotovo politizovala a biľagovala ako škodlivý purizmus nacionalistického charakteru — napriek tomu, že oveľa vyhranenejší maďarský purizmus vlastne nikomu neprekážal, podobne ako bol málokomu tŕňom v oku nemecký či islandský purizmus a mnohé ďalšie purizmy — v nie tak dávnej historickej minulosti aj slovotvorný český purizmus, od ktorého načerpala hodne ------- **strana 125** nových slov i slovenčina. Mimochodom, pokiaľ ide o purizmus, slovenská jazykoveda nie je až taká radikálna, ak posudzujeme veci v širších súvislostiach. Pravda, nie je ani zďaleka taká otvorená cudzím vplyvom ako angličtina alebo ruština (to sú však jazyky, ktorých existenciu nikdy nikto neohrozoval), ale je rozhodne benevolentnejšia než maďarčina, francúzština, turečtina či čínština. K Nikolajovi Jakovlevičovi Marrovi sa predsa nebudeme hlásiť, aj keď sa on hlási k svojmu takmer menovcovi, a preto si myslíme, že tvrdenie, akoby slovenčina bola špeciálne poznačená marxizmom, je aspoň natoľko neracionálne ako tvrdenie — zasa iného znalca, ale nie znalca lingvistiky — že spisovná slovenčina je čosi umelé. Zastavme sa na chvíľu pri povahe nášho spisovného jazyka, ktorý údajne trpí neduhom umelosti. Týmto neduhom — ak je to neduh — trpia všetky spisovné jazyky, lebo ich cieľom nie je verne odrážať to-ktoré nárečie, ale práve sceľovať všetky nárečia do jedného celku. A to sa dá dosiahnuť len tak, že spisovný celonárodný jazyk vstrebáva do seba prvky z viacerých nárečí. V tomto zmysle je vlastne každý spisovný jazyk umelý. Márne by sme závideli Čechom alebo Poliakom, že sa nemuseli hádať o to, ktorý jazyk (či nárečie) prijmú za celonárodný spisovný jazyk. Ostatne, aj také jazyky ako nemčina, angličtina či taliančina vznikli na komplikovanom nárečovom pozadí a nikto ich neodvrhuje ako "umelé". A absolútnym vrcholom na rebríčku tzv. umelých spisovných celonárodných jazykov je ivrit, novohebrejský jazyk, ktorý vznikol z vôle prisťahovalcov do dnešného štátu Izrael a nikto nespochybňuje jeho právo na existenciu, ani Arabi nie. \**Viktor Krupa** (Literárny týždenník, 13. 4. 1995) Ak chceme niečo byť, musíme sami niečo započať, sami si zaslúžiť, inakšie nie je vec možná, aby sme sa zo živorenia nášho vyslobodili a k väčšej hodnosti sa pozdvihli. Keď nikdy nič nezačneme, nikdy nič nevyvedieme, chceme ale niečo vyviesť, aby sa nám na oči viac nadhadzovť nemohlo, ako to naši protivníci robia, že nič nemáme vlastného slovenského, ale že je to všetko české. Túto chudobu a núdzu chceme raz zakryť a že je teraz tomu čas najpríhodnejší, každý ľahko vidí. Ľ. Štúr: Hlas proti Hlasom, s. 127. \* ------- **strana 126** NAPÍSALI STE NÁM ================ Za objektívne kultivovanie spisovnej slovenčiny =============================================== Dnes, keď používatelia spisovnej slovenčiny v SR prevažne vidia v slovenčine nenahraditeľnú kultúrnu hodnotu slovenského národa a nevyhnutný nástroj spĺňania veľkých a ušľachtilých sociálnych, ekonomických a kultúrnych cieľov našej spoločnosti, aj ortoepia spisovného jazyka nadobúda osobitný význam, lebo zvuková kultúra reči stojí na poprednom mieste. Preto do návrhu zákona na ochranu, rozvoj či kultivovanie štátneho jazyka, t. j. spisovnej slovenčiny, navrhujeme zahrnúť menovite i slovenskú spisovnú výslovnosť neutrálneho štýlu (nie ortoepiu nižšieho alebo vyššieho štýlu), najmä dôsledné rozlišovanie l a ľ, ako aj spodobovanie spoluhlások ako typické znaky spisovnej slovenčiny. Ako vychovávateľom nejde nám však tak o represiu za porušovanie regúl, ale skôr o sústavné povzbudzovanie a nápravu medzi profesionálmi slova, ako sú učitelia škôl všetkých stupňov a špecializácií alebo hlásatelia a redaktori Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu, herci, speváci a kultúrni pracovníci, najmä novinári, ďalej politickí pracovníci, najmä tí, čo častejšie vystupujú pred kolektívmi. Myslíme na občasné (aspoň raz ročne) verejné podrobnejšie hodnotenie v rozhlase a televízii, hoci aj lingvistickými neodborníkmi v danom regióne. Teda aspoň v Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici. Do tejto akcie by sa zaradila i občasná súťaž predstaviteľov týchto regiónov podľa stupňa školskej prípravy (vysokoškoláci, stredoškoláci i absolventi nižšieho stupňa). Vyzdvihujeme však aj isté druhy účinnej represie, napr. ak elektronické ustanovizne vyradia najslabších hlásateľov atď. na pol roka a pod., aby sa potom mohli verejne preukázať, že sa už napravili v konštatovanej chybovosti. Rozhodne treba zákonom zakázať Slovenskej televízii a Slovenskému rozhlasu prijať nedbalo zvukovo (ortoepicky) nahratú reklamu, ale aj inak vopred mylne ortoepicky pripravené hry a pod. Takéto nedostatky ------- **strana 127** sa vyskytujú napr. aj v Televíkende z Košíc, hoci na východnom Slovensku žije aj nárečové ľ. Košice sú teda na takej slabej úrovni ako Bratislava. Podobne energicky treba ortoepiu zaistiť aj pri tvorbe gramofónových platní a pod., kde ortoepická chyba pri nahrávaní sa potom masovo rozširuje a nekontrolovane trvalo zachováva, takže mechanicky ustavične marí aktívne snahy po náprave v ľahkom žánri. Bolo by veľmi vhodné, keby sa podarilo nakriatnuť pracovníkov Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie využívať hoci telefonickú súťaž aj na označenie správnej výslovnosti napr. z konkrétnych troch odlišných príkladov, ako to robia i dosiaľ v iných odboroch. Dúfame, že tieto námety sú dosť reálne. \**Andrej Chmelík**, učiteľ-dôchodca Banská Bystrica O korektnosti jazykového prejavu ================================ Pri pozornom sledovaní jazykových prejavov na verejnosti alebo v súkromí si možno všimnúť, že z úst používateľov jazyka niekedy zaznievajú výrazy či slovné spojenia, v ktorých sa neporušila norma a kodifikácia súčasnej spisovnej slovenčiny, ale predsa prejavy týchto používateľov v určitých častiach pôsobia nenáležite, neprimerane a nekorektne. Máme na mysli také výrazy a spojenia, v ktorých z významového hľadiska ide o negatívny príznak, resp. o nepriaznivú skutočnosť (zlomiť si nohu, prísť o majetok a pod.), ale autor pri výpovedi o nich použije výraz či slovné spojenie vyvolávajúce pozitívnu stránku odrazu skutočnosti vo vedomí človeka (vďaka, zásluhou a pod.). Pri výpovediach, ktoré vzniknú týmto spôsobom, ide o neprípustné významové odklonenie a oprávnene ich možno označiť ako nekorektné, napríklad Vďaka poľadovici na ceste som si zlomil nohu. Zásluhou zlých zákonov prišlo veľa ľudí o majetok. Podobne je to s používaním prísloviek strašne, hrozne. Ich význam spočíva v odraze negatívnych stránok skutočnosti. Veľa používateľov jazyka ich však tvrdošijne a do omrzenia spája s pozitívnym zobrazovaním sku- ------- **strana 128** točnosti, vnucuje im eufemistické (zjemňujúce) významové posunutie a narúša korektnosť jazykového prejavu, napr. Si strašne pekná. Hrozne ste mi pomohli. Strašne dobre sme sa u vás cítili. S nenáležitosťou a nekorektnosťou sa na počudovanie stretávame — predpokladajme, že s neúmyselnou — i v jazykových prejavoch, kde by to vari ani nikto nečakal. Sú to blahoželania pri príležitosti životných jubileí, resp. sviatkov, najmä Vianoc a začiatku nového roka. Časť používateľov jazyka si nedá pri spomínaných príležitostiach žiadnu námahu s empatiou (vcítením sa) a korektnosťou voči adresátovi, a tak bez štipky fantázie a štylistickej zručnosti želá každému rovnako — všetko najlepšie a hlavne veľa zdravia. Takéto blahoželanie je necitlivé a nenáležité voči ľuďom, ktorí sa pre rozličné príčiny netešia dobrému zdraviu, prípadne sú ťažko chorí. Spomenuté "veľkorysé" želanie im túto skutočnosť nepriamo pripomenie a spôsobí smútok a žiaľ. V takýchto prípadoch jazyk poskytuje dostatok možností s minimálnou dávkou štylistickej zručnosti vytvoriť citlivé, náležité a korektné blahoželania. Ako napríklad takéto: lepšie zdravie ako doteraz, pevnejšie zdravie, veľa síl vydržať i ťažšie skúšky v živote a pod. \**Štefan Holič**, Nitra Poznámka redakcie: Nenáležitému používaniu výrazov vďaka a zásluhou sa podrobne venoval F. Kočiš v príspevku O význame a používaní druhotných predložiek vďaka, zásluhou a vinou, ktorý sme uverejnili v 4. čísle minulého ročníka nášho časopisu (porov. Kultúra slova, 28, 1994, s. 208—213). Príslovky strašne a hrozne okrem základného významu "vzbudzujúc strach, hrôzu" majú aj význam "veľmi". V tomto význame však nejde o neutrálny, ale o štylisticky príznakový hovorový a expresívny lexikálny prostriedok, ktorý nepatrí do oficiálnych rečových prejavov. Nemožno (porov. napr. Krátky slovník slovenského jazyka) ho však odmietať v súkromných rečových prejavoch vyznačujúcich sa istou uvoľnenosťou.