.. contents:: `Obsah` **strana 3** Rok Ľudovíta Štúra a Kultúra slova ================================== \**MATEJ POVAŽAJ** 1. Keď sme pred *rokom* informovali čitateľov Kultúry slova o zmenách súvisiacich s vydávaním nášho časopisu, načrtli sme aj istý program, čomu by sme chceli venovať pozornosť, akým príspevkom by sme chceli dať priestor. V tejto súvislosti sme vyslovili úmysel posilniť popularizačnú zložku, pravda, v nijakom prípade nie na úkor odbornej úrovne. Po roku je tu možnosť bilancovať a zhodnotiť, či sa nám vytýčené ciele podarilo aspoň sčasti splniť. Z celoročného obsahu predchádzajúceho ročníka vidieť, že sme sa základnému poslaniu časopisu — venovať sa problémom jazykovej kultúry — nespreneverili. Potvrdzujú to aj jednotlivé rubriky a názvy publikovaných príspevkov. Zvýšil sa počet krátkych príspevkov riešiacich konkrétne jazykové problémy, vysvetľujúcich významy najmä nových slov, ukazujúcich, ako sa príslušné slová uplatňujú v texte, osvetľujúcich niektoré morfologické, syntaktické i pravopisné javy. K tomu prispela aj avizovaná nová rubrika Z jazykových rubrík, kde sa odtláčali najmä príspevky, ktoré odzneli v rozhlasovej Jazykovej poradni. Oproti predchádzajúcim rokom sa zvýšil počet publikovaných názorov čitateľov Kultúry slova. Veríme, že istým spestrením bolo otvorenie rubriky Prečítali sme si, v ktorej odtláčame časti príspevkov, ale niekedy aj celé kratšie príspevky publikované v iných periodikách. Naďalej pokračovala rubrika Zo studnice rodnej reči, v ktorej sa prezentovalo bohatstvo slovenských nárečí, ktoré — ------- **strana 4** podľa našej mienky — môžu ešte stále byť inšpiračným zdrojom na obohacovanie slovnej zásoby spisovného jazyka. Vo viacerých článkoch i kratších príspevkoch sa vysvetľovala platná norma a kodifikácia spisovnej slovenčiny a v niektorých príspevkoch sa spresňovala súčasná kodifikácia. V niekoľkých článkoch sa rozoberal jazyk umeleckej prózy, ale aj jazyk jednotlivých autorov — spisovateľov. Pozornosť sa venovala aj jazyku publicistiky a reklamy. Žiaľ, veľmi málo príspevkov si všímalo problémy výslovnosti a takmer vôbec sa nám nepodarilo zabezpečiť osobitné články s problematikou slovenskej odbornej terminológie. Akoby aj to potvrdzovalo v súčasnosti menší záujem o rozvoj slovenskej odbornej terminológie a možno aj istú rezignáciu pred obrovským prílevom najmä anglických termínov takmer do všetkých odborov. S týmto stavom by sme sa však nemali uspokojiť, aby sme o niekoľko rokov nemuseli s hrôzou konštatovať, že náš odborný jazyk, to je akási slovensko-anglická makarónčina. Oproti predchádzajúcim rokom bolo publikovaných menej jazykových posudkov vydávaných kníh, hoci v súčasnosti nemožno vysloviť všeobecnú spokojnosť s ich jazykovou úrovňou. Tento nie najpriaznivejší stav súvisí aj s tým, že v súčasnosti je u nás veľké množstvo vydavateľstiev a nie v každom vydavateľstve venujú primeranú pozornosť aj jazykovej stránke publikácií z ich produkcie, prípadne jej nevenujú pozornosť vôbec. A že je to naozaj tak, nám potvrdzujú aj listy, ktoré dostávame do Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV. V nich pisatelia upozorňujú na jazykové nedostatky vo vydávaných knihách a v niektorých prípadoch priamo žiadajú, aby sme nejako zakročili proti tým vydavateľom, ktorí nedbajú na jazykovú úroveň svojich publikácií, nerešpektujú platnú kodifikáciu alebo ju vedome porušujú. Nie je však v moci Jazykovedného ústavu, aby nejakým spôsobom proti takýmto vydavateľom zakročil. Tu pomôže iba sústavné vysvetľovanie a upozorňovanie, prípadne verejné pranierovanie toho, kto si upozornenia nevšíma. V tom však musia pomôcť všetci, ktorým záleží na jazykovej kultúre, na tom, aby sa verejne šírili iba kultivované texty. To isté sa týka aj hromadných oznamovacích prostriedkov. S potešením môžeme konštatovať, že čoraz viacej ľudí si všíma aj formálnu stránku rečových prejavov. Títo ľudia prejavujú svoju nespokojnosť s úrovňou rečových prejavov aj tým, že píšu do Jazykovedného ústavu, do Slovenského rozhlasu, do ------- **strana 5** Slovenskej televízie, ale aj do redakcií novín a časopisov. Je to dobrý signál, ktorý svedčí o tom, že našim občanom záleží na tom, aby verejné rečové prejavy spĺňali isté kritériá kladené na kultivovaný prejav. Veríme, že sa nám v uplynulom ročníku podarilo splniť náš proklamovaný zámer posilniť popularizačnú zložku bez ujmy na odbornosti. Najlepšie to však môžu posúdiť sami čitatelia, od ktorých očakávame ich názory. 2. V 5. čísle predchádzajúceho ročníka Kultúry slova sme informovali o konferencii Spisovná slovenčina a jazyková kultúra, ktorá sa konala koncom októbra v Budmericiach a ktorej cieľom bolo okrem iného zhodnotiť súčasný stav jazykovej kultúry a dodržiavania platnej kodifikácie vo verejných rečových prejavoch a hľadať cesty vedúce k zlepšeniu neuspokojujúceho stavu. Niektoré referáty a diskusné príspevky, ktoré odzneli na konferencii a bezprostredne sa dotýkali jazykovej kultúry, sme zvyčajne v skrátenej podobe uverejnili aj v našom časopise (ostatné dva sú zaradené v tomto čísle). Na konferencii sa hovorilo aj o potrebe sústavného, permanentného vzdelávania v oblasti nášho spisovného jazyka a o tom, aké podmienky sa utvorili na toto permanentné vzdelávanie. Spomenuli sa aj základné normatívne a kodifikačné príručky, základné syntetické diela o slovenskom jazyku a zhodnotila sa aj funkcia jazykových rubrík v dennej a periodickej tlači a v Slovenskom rozhlase. Konštatovalo sa, že záujemcovia o rozširovanie svojich poznatkov o spisovnej slovenčine majú za čím siahnuť. Preto nás zarmucuje zistenie, že mnohí používatelia spisovnej slovenčiny nepoznajú naše základné normatívne a kodifikačné príručky, alebo ak ich aj poznajú, nepoužívajú ich. Presviedčame sa o tom pri čítaní listov, ktoré prichádzajú do Jazykovedného ústavu alebo do Jazykovej poradne Slovenského rozhlasu, ale aj z telefonických rozhovorov v rámci telefonickej jazykovej poradne. Často sa totiž záujemcovia o radu v oblasti jazyka spytujú na veci, ktoré si môžu ľahko overiť v Pravidlách slovenského pravopisu, v Pravidlách slovenskej výslovnosti, v Krátkom slovníku slovenského jazyka alebo v slovenských gramatikách. To, že sa spytujú aj na problémy, ktoré sú dávno vyriešené v normatívnych a kodifikačných príručkách, istým spôsobom naznačuje, že týmto príručkám nedôverujú a že riešenie chcú počuť priamo od jazykovedcov. Nie je to však dobrý stav. Na vine je možno aj spochybňovanie niektorých základných jazykových príručiek ------- **strana 6** v dávnejšej i v nedávnej minulosti. Pravda, treba povedať aj to, že pre niekoho je pohodlnejšie zdvihnúť telefón a zavolať do jazykovej poradne ako siahnuť za príručkou a hľadať riešenie problému priamo v nej. Zistili sme aj to, že niektorí používatelia jazyka nevedia pracovať s jazykovými príručkami, nevedia sa v nich orientovať. Podľa našej mienky je to chyba prípravy v našej škole v nedávnej minulosti. Často sa im totiž predkladali iba hotové poučky, hotové riešenia bez úsilia dospieť k istým riešeniam, k istým záverom vlastným uvažovaním. A tu vidíme veľké možnosti pre našich učiteľov slovenského jazyka, ako skvalitniť vyučovací proces, ako zlepšiť vyučovanie slovenského jazyka, ako dosiahnuť lepšie výsledky, aby vyučovací predmet slovenský jazyk nebol pre žiakov postrachom, ale aby si žiaci vytvorili k slovenčine — k nášmu materinskému jazyku — kladný vzťah, aby cítili potrebu sústavne sa zdokonaľovať v ovládaní spisovnej slovenčiny. 3. Koncom októbra tohto roka si pripomenieme 180. výročie narodenia Ľudovíta Štúra, vedúcej osobnosti slovenského národného obrodenia v prvej polovici minulého storočia, kodifikátora spisovnej slovenčiny, jazykovedca, spisovateľa a novinára. Štúr sa narodil 29. októbra 1815 a zomrel 12. januára 1856. Začiatkom budúceho roka teda uplynie už 140 rokov od jeho tragickej smrti. Tieto dve výročia spolu so 150. výročím vyjdenia Štúrovej gramatiky — Nauky reči slovenskej (1846) — dali impulz na vyhlásenie Roka Ľudovíta Štúra. To všetko je príležitosť na to, aby sme si vo zvýšenej miere všímali odkaz Ľudovíta Štúra, aby sme sa hlbšie zamýšľali nad jeho myšlienkami, z ktorých mnohé ani po jeden a pol storočí nestratili na aktuálnosti. Preto čitatelia Kultúry slova nájdu v tomto ročníku v každom čísle niekoľko pôvodných Štúrových myšlienok z jeho jazykovedných, ale aj ostatných prác. Veď koľko dobovej pravdy, ale aj aktuálnosti je v týchto Štúrových slovách: "Nevieme ešte oceniť reč našu, a mnoho nachodí sa medzi nami ešte takých, ba môže sa riecť, že to obecné domnenie ešte u nás panuje, že nárečnosť reči našej je planá a čím skôr vykoreniť sa majúca, ale tým všetkým musí sa do prosta povedať, že neznajú reč našu. Prídu časy i úplného poznania tejto a povedie sa čas ten za ruku s duchom lásky a dobroty, ktorou dýcha svet slovanský" (Nauka reči slovenskej, s. 27). Aby však tieto slová časom už konečne stratili na aktuálnosti, musíme sa všetci, ktorým záleží na slovenčine vôbec a spisov- ------- **strana 7** nej reči osobitne, pričiniť každý vo svojom okruhu o zlepšenie ovládania spisovného jazyka, o zlepšenie úrovne rečových prejavov vo všetkých sférach jazykovej komunikácie. A na záver ešte niekoľko Štúrových myšlienok z úvodu Nauky reči slovenskej (s. IX), ktoré by sme si všetci mali vziať k srdcu: "Preto i pozorného robím čitateľa, aby nie len s jedným alebo hádam s druhým dielom gramatiky, ako to často býva, sa zaoberal, ale ju celú pilne prešiel i preskúmal, bo tak len reč našu základnejšie a úplnejšie poznať môže i celú ústrojnosť reči našej uvidí. A zaiste sa mu i odmení táto práca. Je naša slovenčina prekrásne ustrojená, je ľahkotvorivá, v tvorivosti rozmanitá a v zvukoch jadrná; je ona verný obraz sviežeho, bohato obdarovaného ducha nášho kmeňa slovenského. Každý tvor v prírode má svoj hlas osobný, má i Slovák hlas svoj, verný odtisk duše svojej, a keď sa všetko svojím hlasom ozýva, nechže sa ozve i rod náš hlasom svojím!" Jazykové vzdelávanie ako jeden z predpokladov ============================================= jazykovej kultúry * =================== \**ANNA RÝZKOVÁ** Je známe, že na úroveň jazykovej kultúry vplýva viacero činiteľov: — kultúra jazyka, t. j. rozpracovanosť a prístupnosť jazykových noriem, — jazykové vedomie, t. j. schopnosť vedome používať a hodnotiť jazykové prostriedky, — kultúrna úroveň používateľov jazyka v spätosti s ich národným povedomím, — jazykové vzdelávanie (podrobnejšie porov. Á. Kráľ, 1990, s. 28—35). Tieto zložky sa navzájom ovplyvňujú. Ak niektorá z nich absentuje alebo zaostáva, znižuje sa úroveň jazykovej kultúry. Z toho vychodí, že jazykové vzdelávanie nemá periférne postavenie, ale je jedným zo základ- ------- **strana 8** ných predpokladov kultúry rečového prejavu jednotlivca, ako aj jazykovej kultúry celého jazykového spoločenstva. V normálnych podmienkach vývinu jazykového spoločenstva sa neprestajne zdokonaľuje kultúra jazyka, zdokonaľujú a spresňujú sa jeho jazykové normy. Ak jazyková kultúra nemá zaostávať za kultúrou jazyka, nemôže zaostávať ani jazykové vzdelávanie. Jeho úlohou je pôsobiť na používateľov jazyka, aby si cieľavedome osvojovali jazykové prostriedky, aby ich dokázali vedome používať a hodnotiť. Jazykové vzdelávanie nemožno teda redukovať iba na vyučovanie slovenského jazyka v škole. Zahŕňa v sebe úsilie používateľov jazyka o zvyšovanie úrovne vlastných rečových prejavov aj po skončení školskej dochádzky. Jazykové vzdelávanie, ako každé iné vzdelávanie, predpokladá istý tlak. U niektorých používateľov jazyka vychodí takýto tlak zvnútra, z potreby prispôsobiť kultúru vlastného rečového prejavu kultúre jazyka. Vo väčšine prípadov je však potrebný aj tlak zvonka. Vonkajší tlak na dieťa v škole, ktorý ho núti vzdelávať sa, teda i osvojovať si jazykové prostriedky, sa najčastejšie odvíja od učiteľa, od primeranosti spracovania jazykových noriem v učebniciach, ako aj od počtu vyučovacích hodín, ktoré určuje učebný plán na výučbu slovenského jazyka. Je tak trocha paradoxné, že nezriedka možno pozorovať vyššiu kultúru jazykových prejavov u žiakov mladšieho veku ako u starších žiakov, a to napriek tomu, že ich súčasné učebnice nemožno pokladať za optimálne. Súvisí to zrejme s primeraným počtom vyučovacích hodín na jazykové vyučovanie, ako aj s tým, že všetky učebné predmety učí ten istý učiteľ, ktorý má možnosť na všetkých vyučovacích hodinách usmerňovať kultúru rečových prejavov svojich žiakov. Príčiny znižovania úrovne jazykových prejavov žiakov vo vyšších ročníkoch vidíme v znižovaní počtu hodín na jazykové vyučovanie, ako aj v tom, že žiaci sa pri výučbe iných predmetov dostávajú pod vplyv viacerých učiteľov, často aj takých, pre ktorých je pojem kultúra reči neznámy. Ak je počet hodín jazykového vyučovania na stredných školách nízky, na vysokých školách, a to aj na fakultách pripravujúcich učiteľov, je prakticky nulový. Jazykové vzdelávanie na vysokých školách (s výnimkou odboru slovenský jazyk a odboru učiteľstvo pre I. stupeň základných škôl) takmer neexistuje. Je to stav, ktorý by nám nemal byť ľahostajný. Veď pred ------- **strana 9** žiakov potom predstupuje učiteľ, ktorý skončil cieľavedomé jazykové vzdelávanie v základnej škole. (Máme tu na mysli všetkých učiteľov prírodovedných odborov, ba aj mnohých učiteľov humanitných predmetov.) Po skončení školskej dochádzky sa tlak učiteľa na jazykové vyučovanie stráca. Len niekoľkí používatelia jazyka pociťujú aj naďalej potrebu jazykovo sa vzdelávať, sledovať normatívne príručky, zvyšovať úroveň vlastných jazykových prejavov. Ak sa nemá znižovať jazyková kultúra jazykového spoločenstva, malo by jazykové vzdelávanie používateľov jazyka pokračovať. Na to je však vo väčšine prípadov potrebný aj vonkajší tlak. Mnohé jazykové spoločenstvá dokážu vyvinúť takýto tlak na svojich príslušníkov. Pracovník pri vstupe do zamestnania zvyčajne rieši nielen odborné, psychologické, inteligenčné či iné testy, ale rieši aj úlohy, v ktorých musí preukázať dokonalé poznanie úradného či štátneho jazyka. To je, pochopiteľne, vážny vonkajší tlak, ktorý núti príslušníkov jazykového spoločenstva ďalej sa jazykovo vzdelávať a zvyšovať kultúru svojich vlastných jazykových prejavov a tým zvyšovať aj celkovú jazykovú kultúru. Aká je situácia u nás? Ktoré slovenské organizácie žiadajú od svojich budúcich zamestnancov aj primeranú kultúru jazykového prejavu? Ktorá inštitúcia a akými formami zisťuje mieru ich jazykového vedomia? Kultúra reči pracovníkov vo väčšine inštitúcií sa nedoceňuje. To však zároveň vyvoláva ďalšiu otázku: Je autorita jazykovedy a jazykovedcov v našom jazykovom spoločenstve primeraná? A to napriek tomu, že sa v ostatných desaťročiach precizovali jazykové normy, zvýšila sa aj úroveň kultúry jazyka. Niekedy sa zdá, že nie všetky tie užitočné práce, ktoré slovenskí jazykovedci utvorili, sa nám podarilo dostať medzi používateľov jazyka. Inými slovami: akoby sme pozabudli na osvetovú prácu, na utváranie tlaku, ktorý by nútil používateľov jazyka ďalej sa jazykovo vzdelávať. Uplynulé obdobie nám dalo do vienka opatrnosť, často až strach pestovať v používateľoch jazyka úctu a citový vzťah k jazyku. Koľko denníkov má dnes pravidelné jazykové rubriky? Pravda, bolo by nespravodlivé viniť zo všetkého jazykovedcov. To však neznamená, že by sme sa mali s takýmto stavom zmieriť. Ak chceme zvyšovať jazykovú kultúru, ak nechceme, aby jazyková kultúra spoločnosti zaostávala za kultúrou jazyka, nebudeme sa môcť uspokojiť iba s dodatočným upozorňovaním na chyby a nedostatky v jazykových prejavoch. Účinnejšia je prevencia, ako aj von- ------- **strana 10** kajší tlak, ktorý prinúti používateľov jazyka častejšie siahnuť po normatívnych príručkách. Nazdávam sa, že taká vážna celonárodná a dnes už celoštátna inštitúcia, akou je Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, by v spolupráci s inými kultúrnymi inštitúciami mala formulovať požiadavku jazykových skúšok pri vstupe do zamestnania, a to aspoň pre pracovníkov školstva a kultúry. Záver: Hoci je jazykové vzdelávanie jedným zo závažných predpokladov jazykovej kultúry, venuje sa mu menej pozornosti, ako si zaslúži. Zvýšenie úrovne jazykového vzdelávania predpokladá, aby sa doň vo väčšej miere zapojili aj jazykovedci, a to vo viacerých oblastiach. V súčasnosti sa začínajú koncipovať nové učebnice slovenského jazyka. Na ich tvorbe by mali participovať tak učitelia z praxe, ako aj jazykovedci, aby sa do novokoncipovaných učebníc primeraným spôsobom pretransformovali najnovšie poznatky z výskumu slovenského jazyka. Polytechnizácia školy v uplynulom období si vyžiadala zníženie počtu hodín slovenského jazyka najmä na stredných školách. O tom, že počet hodín na vyučovanie slovenského jazyka je neprimerane nízky, svedčia aj skúsenosti z prijímacích skúšok na vysokých školách, kde väčšina uchádzačov preukazuje slabé vedomosti. Ukazuje sa, že jazykové vzdelávanie sa nemôže končiť na základnej škole, ak sa má zvýšiť kultúra jazykových prejavov maturantov. Nazdávame sa, že pri súčasnej proklamovanej humanizácii školy by sme mali vyvinúť úsilie o zvýšenie počtu hodín slovenského jazyka na stredných školách. Skúsenosti zo zahraničia, ako aj potreby spoločenskej praxe u nás ukazujú, že by sme mali vyvinúť sústredený tlak na to, aby naše organizácie pri prijímaní do zamestnania žiadali od uchádzačov aj dobrú kultúru jazykových prejavov. Ak sa nám podarí utvoriť také spoločenské ovzdušie, v ktorom bude jazykové vzdelávanie samozrejmou povinnosťou, nie iba záľubou, podarí sa nám zvýšiť aj úroveň jazykovej kultúry. \* Príspevok je podstatnou časťou referátu, ktorý odznel na konferencii Spisovná slovenčina a jazyková kultúra v Budmericiach 27. — 29. októbra 1994 (porov. Kultúra slova, 28, 1994, č. 5). LITERATÚRA KRÁĽ, Á. — RÝZKOVÁ, A.: Základy jazykovej kultúry. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1990. 128 s. ------- **strana 11** Jazyková kultúra v praxi * ========================== \**GEJZA HORÁK** V istej krátkej poznámke som napísal, že súčasnú našu slovenčinu máme posielať domov. Mal som na mysli návraty k domácim fondom reči. Na to potrebujeme získavať najmä mladých ľudí, aby čítali našu staršiu beletriu (klasiku), aby vytrvalo vstupovali do jej jazykovej školy. V nej — v našej krásnej literatúre ma vždy lákali osviežujúce zdravé zrná reči. Tie som s potešením obracal vo svojich záznamoch zo staršej i vybranej novej. Chcel som získať čitateľa, stupňovať jeho radosť z čítania a zarovno som vybranému prostriedku otváral cestu do jazykového povedomia našich ľudí a potom aj do ich rečovej praxe. Svedčia o tom moje Jazykové prechádzky prózou (Slovenský spisovateľ, 1989). Beletria má jazykové prvky zo všetkých našich krajov, v tom je jej rozpriestranená sila obohacovať slovenčinu najmä v okruhu frazeológie. Pri tejto príležitosti by som chcel s vďakou pozdraviť naše dve vzácne spisovateľky: Margitu Figuli a Máriu Ďuríčkovú — pozorné rozsievačky starostlivej a krásnej reči. Margita Figuli svojím rečovým fondom oslavuje Oravu a Mária Ďuríčková (rodáčka zo Zvolenskej Slatiny) južné stredné Slovensko. Svojím vkladom do spisovnej slovenčiny, do osobnej rečovej a všeobecnej jazykovej kultúry sú to vlastné sestry. (Mária Ďuríčková na konci septembra sa dožila sedemdesiatych piatych narodenín a Margita Figuli 2. októbra oslávila osemdesiate piate.) Sestry, ktoré zasvätili svoj život krásnemu slovu. Priznávam, že pri čítaní krásnej literatúry som vždy vlastne hľadavý čitateľ. Hľadám a chcem i nájsť. Hovorievam a pripomínal som to neraz na besedách: Ak si prečítam sto strán umeleckého slovesného diela a nenájdem v ňom jazykové jednotky na poznačenie, zapamätanie aj príležitostné použitie, je mi smutno. Veď naša beletria má byť aj sýpkou zdravého rečového siativa. Do nej máme každodenne posielať našich ľudí, najmä mladých. ------- **strana 12** A keď som zaspomínal našu omladinu, chcem tu vďačne zopakovať slová Ľudovíta Štúra, ktorými sa obrátil vo svojej Nauke reči slovenskej na mládež. "K ťebe už obracjam reč moju, mládež naša Slovenská, náďeja pekná života nášho! Mladá svježa Slovenčina ťebe isťe svježej a života plnej sa najlepšie zalúbi a ťebe isťe ona aj najlepšje pristaňe. Ti si povolaná vzbudzovať a krjesiť život noví na skalistích Tatrách, ťebe teda i to čo je samo plnuo svježeho života dobre poslúži, a čo hlboko do duše rodákom sa zaríva, na dobrej ťi pomoci buďe. Ti buďeš časom svojim ochraňuvať pokladi života nášho, ochraňuj že i tento poklad náš vzácni, abi sa ňestraťiu alebo do mjesta tmavjeho neupadnuv" (XII). Touto navždy aktuálnou výzvou chcem naznačiť, že v našej záväznej službe jazykovej kultúre máme hlavnú pozornosť obracať na mládež všetkých vekových stupňov a strážiť úroveň učebníc slovenského jazyka, ba vlastne všetky učebnice — ako jazykovedci a zarovno rodičia i starí rodičia. Ale rovnako starostlivo treba žičlivo sledovať i beletriu a rozhlasové, televízne programy pre mládež, aby sa cez ne nedostávala do jej hláv, do srdca, duše a do úst cudzota, hoci aj lákavo zrozumiteľná a susedsky blízka. Výzva: Drž sa svojho! — platí im mladým, ale mala by vstupovať do svedomia i nám. Všetci máme dlžobu z tejto stránky — najmä ako učitelia a rodičia... V tejto súvislosti pripomeniem znevažujúce predsudky voči tomu nášmu a svojmu. Uvediem — a nie bez odpýtania — jeden ako náznak. — Môj bývalý priateľ mi vraví [bola reč o výčitke, že nemal vo svojom rukopise použiť slovo krb, ale kozub]: "Vieš, ten kozub mi pripomína kozu" — a rozosmial sa, akoby sa ospravedlňoval... Hľa, i také postoje stretáme! — Nejde len o hanlivé a hanblivé odmietanie istých našich slov, ale aj o vymieňanie ich pôvodného významu, napr. pri slovách statočný = čestný (nie "udatný"), civieť = chudnúť, biednieť, fyzicky sa strácať (nie "vyvaľovať oči"). — Do našich slov sa priam vtieravo prelieva český obsah. Poznove treba zopakovať Držme sa svojho! A tie takzvané výpožičky z toho istého, rozšafne ponúkaného prameňa! — Zabúdame, že kto si požičiava zbytočne, zhadzuje sa pred svetom, ale i pred sebou. A neplatí to len v okruhu slovnej zásoby. S ľahkým srdcom sa zbavujeme aj charakteristických gramatických kategórií, napr. ------- **strana 13** tvaru minulého kondicionálu a antepréterita (predminulého času). — Mohol by som uviesť veľa príkladov na opúšťanie tvarov minulého kondicionálu z novín, z prekladov i z pôvodnej beletrie, ale našlo by sa niekoľko prvkov i z morfológie a veru čosi aj z hláskoslovia. Škodlivé zásahy do textov robia v tomto okruhu i daktorí nedoučení alebo menej informovaní redaktori, ktorým sa ťaží poradiť sa s jazykovednými príručkami. Ale nájdu sa i falošní horlivci (proroci), ktorí znepokojujú jazykovedcov. Sú to ľudia, ktorí sa napr. rozhorčujú, že vraj nedbáme o výslovnosť ľ, ale keď ich počúvate, ich reč sa priam hmýri chybami v okruhu slovníka, morfológie a syntaxe. Ale ani tých nezatracujeme a nemali by sme ich odháňať. Treba ich privolať, dať im príležitosť, aby sa ukázali aj v našom časopise Kultúra slova. Nech si napíšu svoje žaloby, nech sa pochlapia a priprú pomáhať. (Nevravím to zlomyseľne. Mnohí z nich sú nadmieru usilovní korešpondenti: môžu vykonať užitočnú prácu pre jazykovú kultúru, ak ich prítulne a uznanlivo privoláme do spolupráce.) Poznámka. — Kultúra slova — dnes časopis Matice slovenskej (jej Jazykového odboru) a Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV. Vychádza dvadsiaty ôsmy ročník. Mal by to byť časopis celoslovenský v plnom význame slova. Patrí do každej školy, do rúk všetkých matičiarov — ako čiateľov i pisateľov, prispievateľov. Budeme v ňom uverejňovať i negatívne hlasy tých, ktorým sa máli naše usilovanie o pozdvihnutie dobrého rečového zvyku. Keď spoznajú našu prácu, budeme môcť v nich získať spojencov. Neprestaneme prosiť, povzbudzovať našich ľudí, radiť sa s nimi, ale ich aj vadiť a hrešiť, no vždy tak, aby sa presvedčili, že náš dobrý úmysel je v ich osobnom záujme i v záujme zdravého sebavedomia celého národa. Spomínava sa, i tu sa už viacnásobne spomenulo, jazykové povedomie. Neviem si predstaviť rozvážne jazykové povedomie bez vnútornej zviazanosti s jeho mravným strážcom, svedomím a vrelým národným povedomím. Keď sa rozídeme z tejto konferencie, šírme spoluzodpovednosť za dobrý rečový zvyk každý vo svojom okruhu. Klopme s týmto úmyslom na dvere všetkých našich rodákov v záujme dobrej a vážnej spoločnej veci. \* Tento príspevok je časťou rozsiahlejšieho príspevku, ktorý autor predniesol na konferencii Spisovná slovenčina a jazyková kultúra v Budmericiach 27. — 29. októbra 1994 (porov. Kultúra slova, 28, 1994, č. 5). ------- **strana 14** Sloveso znať a jeho odvodeniny ============================== \**JÁN HORECKÝ** Sloveso znať sa v Krátkom slovníku slovenského jazyka charakterizuje ako zastarávajúce, ale predsa je ústredným prvkom zaujímavého slovotvorného a významového poľa. Odvodzujú sa od neho niektoré prídavné mená i podstatné mená, súvisí s ním najmä viacero predponových slovies. Zastarávajúci charakter slovesa znať sa potvrdzuje aj porovnaním tohto slovesa v Slovníku slovenského jazyka (príslušný zväzok vyšiel r. 1965, teda je tu rozdiel štvrť storočia). Tu sa sloveso znať síce charakterizuje ako trochu zastarané, ale v jeho sémantickej štruktúre sa opisuje šesť významov: 1. mať správnu predstavu (znať cestu, hodnotu, cenu), 2. byť známy, poznať sa (dať znať), 3. vedieť (znať spamäti, znať gazdovať, dať niekomu znať), 4. v zápornom tvare neznať: nepripúšťať (neznať ľútosti), 5. zriedkavé v zápore: nemať ohľad (neznať brata), 6. v spojení bolo, bude znať (bolo na ňom znať únavu). Doklady uvádzané pri jednotlivých významoch ukazujú, že pochádzajú z pomerne rozsiahleho časového obdobia, prevažujú tu príklady zo staršej literatúry. Tým je odôvodnený aj kvalifikátor trochu zastarané. Tento proces zastarávania sa odráža aj v spracovaní slovesa znať v Krátkom slovníku slovenského jazyka (KSSJ). Tu sa už uvádzajú len dva významy: 1. poznať (nedá na sebe nič znať) a 2. vedieť (daj o sebe znať). Slovesom vedieť vo výklade druhého významu sa v skratke vyjadruje základný významový prvok, ktorý sa prejavuje vo všetkých odvodeninách. Formantom -l- je od slovesa znať odvodené prídavné meno znalý vo význame "vediaci" (v KSSJ sa už neuvádza) a od tohto tvaru odvodené podstatné meno znalosť (vedenie o niečom), ako aj podstatné meno znalec (kto niečo vie v istom odbore). Na druhej strane formantom -m- je odvodené prídavné meno známy (o ktorom sa vie) a ďalej podstatné meno známosť (čo sa vie, ale aj ten, o ktorom sa vie). Poznámka. Formanty -l- a -m- nepatria k živým slovotvorným prostriedkom, vyčleňujeme ich z morfematickej štruktúry tvarov znalý a známy len pri dôslednej analýze. Formant -l- je totožný s morfémou tzv. l-ového príčastia, ktoré je zložkou minulého času a podmieňovacieho spôsobu: chodil som, chodil by som. Dnes už však nesúvisí so slovesnými tvarmi, ale fun- ------- **strana 15** guje ako slovotvorný (pravda, neživý) prostriedok. V prídavných menách sa týmto formantom vyjadrujú dva významy. V slovách ako znelý, znalý, zrelý, bdelý odhaľujeme aspoň stopy významu "prejavujúci nejakú vlastnosť" ("čo znie", "kto zná", "čo je dozreté", "kto bdie"). V prídavných menách ako usadlý, pozostalý, zaostalý, zbabelý sa vyjadruje výsledok deja: "kto sa usadil", "kto zostal", "kto zaostal", "kto sa zmenil na babu". Zriedkavo sa vyjadruje možnosť, napr. jedlý znamená "dajúci sa jesť". V tomto význame je dnes živé používanie trpného minulého príčastia: namiesto strnulý je ustrnutý alebo stŕpnutý, namiesto zapadlý je zapadnutý, namiesto spustlý sa používa spustnutý. Formant -m- je zvyšok trpného príčastia, vyjadruje sa ním vlastnosť toho, koho sa dotýka pôvodná činnosť: známy je "ten, koho poznáme". Priamo od základového slovesa znať sú utvorené slová znateľ a znateľný, zriedkavo sa vyskytuje aj prídavné meno znatný. V Slovníku slovenského jazyka sa uvádza ako zastarané, ale má dva významy: 1. významný, význačný, vynikajúci, 2. znateľný, značný. Slovotvorne i významovo sú výraznejšie vzťahy medzi slovesom znať a jeho predponovými odvodeninami. Podľa stupňa abstraktnosti predponového významu sú to slovesá priznať, uznať, vyznať, zaznať, poznať a rozoznať. (Nejestvujú v tomto rade slovesá utvorené konkrétnymi predponami pred-, pod-, nad-, ktorými sa spravidla vyjadruje miestny význam.) Slovesom priznať sa vyjadrujú dva významy: 1. dať vedieť smerom navonok, resp. nahor, že niečo mám (priznať príjmy, priznať svoju vinu), 2. dať vedieť smerom nadol, že niečo udeľujem, dávam (priznať dôchodok, priznať odmenu). Len v prvom význame sa používa zvratná podoba priznať sa (priznať sa k činu). V obidvoch významoch poznáme aj nedokonavú podobu priznávať, priznávať sa. V slovesnom podstatnom mene priznanie je vidový protiklad zrušený, hoci nie je vylúčená ani podoba priznávanie, ak ide výslovne o činnosť (priznávanie dôchodkov bolo pozastavené). Nejestvuje pomenovanie osoby, ktorá sa priznáva. Podstatné mená priznávateľ alebo priznávač by sme museli hodnotiť ako okazionalizmy (t. j. príležitostné slová). Sloveso uznať má zložitejšiu významovú stavbu. K základnému významu "dať vedieť súhlasné stanovisko" (uznať za schopného) pristupuje význam "pripustiť, priznať" (uznám, že to je odôvodnené), výrazný tu je však význam "oceniť, zhodnotiť" (uznať zásluhy, uznať priložené odôvodnenie). Pozoruhodné je, že k tomuto slovesu nejestvuje zvratná podoba uznať sa. Sú tu obidve vidové podoby, uznať aj uznávať, a podobne ako pri slovese priznať jestvuje slovesné podstatné meno uznanie i podoba uznáva- ------- **strana 16** nie, napr. vzájomné uznávanie certifikátov. Nemáme pomenovanie osoby, ktorá uznáva. Vidový protiklad sa využíva pri trpnom príčastí. Podobou uznaný sa vyjadruje výsledok úradného hodnotenia (uznané osivo), podobou uznávaný sa vyjadruje všeobecnejšie hodnotenie (uznávaný spisovateľ). Jestvuje tu slovesné prídavné meno uznávací (uznávací poplatok). Záporné hodnotenie sa vyjadruje predponou za- v slovese zaznávať. Na jeho osihotené postavenie poukazuje fakt, že nejestvuje dokonavá podoba zaznať ani zvratná podoba zaznávať sa/zaznať sa. V protiklade ku kladnej hodnotiacej dvojici uznaný/uznávaný je tu len podoba zaznávaný (zaznávaný autor). Predponou vy- sa pri slovesách bežne vyjadruje smerovanie deja znútra von. Preto aj sloveso vyznať možno vysvetliť ako "dať vedieť navonok, obyčajne verejne, o stave svojho vnútra" (vyznať vieru, vyznať svoje presvedčenie). V tomto význame sú aj nedokonavé podoby vyznávať/vyznávať sa. Taký istý význam má aj zvratná podoba vyznať sa/vyznávať sa, len sa tu zdôrazňuje vnútorný stav hovoriaceho. Slovesné podstatné mená sú takisto v obidvoch vidových podobách, teda vyznanie i vyznávanie, ale dokonavou podobou sa označuje aj náboženský stav (obyvatelia všetkých vyznaní), ako aj istá modlitba (Vyznanie viery). Bežné tu je pomenovanie osoby vyznávač, ale okazionálne by sa mohla použiť aj podoba vyznávateľ (vyznávateľ krásy). Pri zvratnej podobe vyznať sa (bez nedokonavej, resp. opakovacej podoby vyznávať sa) ide o osobitné, homonymné sloveso, ktoré má význam "dobre vedieť v istom odbore" (vyznať sa v literatúre, vyznať sa v tlačenici). Najabstraktnejší význam v našom slovotvornom a významovom poli má predpona po- v slovese poznať/poznávať. Svedčí o tom už aj fakt, že v Krátkom slovníku slovenského jazyka sa uvádzajú vlastne dve homonymné slovesá, obidve so zložitou významovou stavbou. Pri nedokonavom (presnejšie: pri len nedokonavom slovese) poznať, hoci formálne má ako predponové sloveso znaky dokonavého slovesa, sa uvádzajú tieto významy: 1. mať predstavu na základe skúsenosti (poznať cestu, predpisy), 2. byť známy niekomu (poznať z videnia), 3. priznávať sa k niekomu (je pyšný, nikoho nepozná), 4. pripúšťať v zápore (nepozná odpočinok), 5. mať na zreteli (pozná len svoj prospech), 6. vidieť, badať (nebolo na ňom poznať ------- **strana 17** biedu), 7. byť viditeľný (poznať podľa farby vlasov). Pri dokonavom slovese poznať (tu je aj nedokonavá podoba poznávať) sa uvádzajú významy týkajúce sa aktívnej činnosti: 1. nadobudnúť, získať predstavu, názor (poznať pravdu), 2. spoznať (pozor, aby ťa nezpoznali), 3. zoznámiť sa (rád by som ho poznal), 4. zistiť, uvedomiť si (keď to pozná, odíde), 5. skúsiť, zažiť (poznať biedu, nepoznať lásku). Súhrnne by sa význam týchto dvoch slovies mohol charakterizovať ako "mať vedomosť" a "získať/získavať vedomosť". Od týchto slovies jestvuje slovesné podstatné meno poznanie i poznávanie (najmä pri slovese s významom "získať/získavať vedomie", výsledok deja sa označuje podstatným menom poznatok. Možné sú názvy osôb poznávač i poznávateľ, pravda, majú okazionálny charakter. K slovesu s významom "získavať vedomie" je slovesné prídavné meno poznávací. O abstraktnom význame slovesnej predpony po- i slovesa poznať/ poznávať svedčí napokon aj fakt, že k slovesu poznať s významom "získať vedomie" jestvuje aj sloveso s ďalšou predponou, s predponou s- (spoznať/ spoznávať), ako aj s predponou roz- (rozpoznať/rozpoznávať). Konkrétnejšie sa tento význam vyjadruje aj slovesom rozoznať/rozoznávať. Ako vidieť z tohto náčrtu, slovotvorné a významové pole, ktoré sa rozvíja okolo ústredného slovesa znať, je pomerne zložité. Vzťahy medzi jeho prvkami nie sú úplne pravidelné, nejestvujú od všetkých slovies všetky predpokladané podoby, ani významové paralely nie sú úplne rovnocenné, ale to nič neuberá na živosti tohto poľa a na jeho výraznom komunikačnom i štylistickom potenciáli. Nad ďalšou prózou Mila Urbana ============================= \**IVAN MASÁR** Posmrtne vydaná próza Mila Urbana Na brehu krvavej rieky má podtitul Spomienky novinára, z čoho vychodí, že ide o memoárovú prózu. Po prečítaní knižky sa však čitateľovi ukáže, ako veľa sa dozvedel zo života samého autora, ktorý neopisuje iba udalosti v čase vymedzenom druhou svetovou vojnou a niekoľkými rokmi po nej, lež aj vlastné životné peripe- ------- **strana 18** tie, prehry a víťazstvá, zdvihy a pády, sny a túžby, sklamania a radosti. Z toho zasa vychodí, že próza má zreteľné autobiografické črty a že sa viac-menej vzpiera mechanickému žánrovému zaškatuľkovaniu. Vzpiera sa mu však aj spôsobom podania látky, prezrádzajúcim na každom kroku renomovaného autora výborných slovenských románov. Nedá veľa námahy zistiť, že stimulus verbi — podnet na písanie — je v tomto prípade okrem iného úsilie autora striasť zo seba biľag fašistu, kolaboranta a gardistu, ktorým ho označili v epoche budovania socializmu politici a vedno s nimi aj literárni vedci, keď jednostranne konštatovali, že ako "redaktor pôsobil v službách ľudáckeho separatizmu" a že "pre svoju profašistickú činnosť bol postavený pred ľudový súd" (Dejiny... 1984, s. 483). Urban totiž na vnútenom poste šéfredaktora denníka Gardista — žiada sa uviesť, že nebol ani členom politickej strany, ani gardistom — vyvíjal aj protifašistickú činnosť. Ostrými odsudkami pranieroval ziskožravosť a chamtivosť, ktorým sa dokorán otvorili vráta pod heslom Slováci, hľaďte zbohatnúť! (porov. s. 64, 71 — 72) a písal aj uverejňoval články, za ktoré ho exponenti režimu nemohli pochváliť (pozri napr. s. 78 — 80). Okrem toho váhou spisovateľskej autority pomáhal každému ohrozenému, keď ho o to požiadal. Jeho intervencie boli úspešné, no sám si to nepripisuje ako zásluhu: "Isteže, to, čo som v tomto smere spravil, nestálo za reč. Trochu, trošičku omrviniek na brehu krvavej rieky. Ale nemal som ich zbierať a chrániť pred prívalom? Mal som bez uvažovania zahodiť prostriedky, aké mi spochabený čas, perfídne okolnosti a demoralizované prostredie priam zlomyseľne strkali do rúk?" (s. 119 — 120) Pravdaže, nejde výlučne o sebarehabilitáciu. V diele sú v pozoruhodnom osvetlení predstavení viacerí politickí prominenti bývalej Slovenskej republiky, medzi nimi najmä Alexander Mach, a významné postavy z oblasti kultúry a opozičnej politiky. Autor objektívne hodnotí a uznáva ľudské kvality takých osobností, ako boli L. Novomeský, V. Clementis (robí to napriek tomu, že Clementis ho z Londýna neraz pokarhal) a ďalší. Na základe Urbanovho svedectva si nejeden pamätník vojnových a povojnových čias môže opraviť mienku o niektorých osobnostiach a udalostiach. 1 ------- **strana 19** Obsahom prózy sú aj zážitky autora z koncentráku v Rakúsku a prieťahy s jeho súdom. Stojí za zmienku kritický postoj Mila Urbana k Američanom vyslovený na viacerých miestach (porov. napr. s. 164) a zhrnujúco v rozprávaní zážitkov z koncentračného tábora a väzenia priateľom a známym (pozri s. 186). 2 Urbanova próza je pútavé a zaujímavé čítanie nielen so zreteľom na výpoveď autora o sebe, o osobnostiach, s ktorými sa dostal do styku, či o udalostiach, ktoré sa valili nielen Slovenskom, ale celou Európou a nemilosrdne gniavili jej obyvateľov. Zaujímavá je aj jej výstavba a jazyk. Oboje by si zaslúžilo podrobnejšiu analýzu, tu však možno iba v náznaku upozorniť na niektoré výrazné výstavbové a jazykové prvky. Od spomienkovej prózy čitateľ zväčša očakáva akési lineárne priame rozprávanie nasýtené faktmi a udalosťami, z ktorých je dobre čitateľný postoj rozprávača k nim. Isteže, všetko závisí od rozprávača. V tomto prípade je od prvých riadkov zrejmé, že rozpráva autor suverénne vládnuci slovom, autor, ktorý vie funkčne a z čitateľského hľadiska účinne narušiť kánon obyčajného lineárneho rozprávania. Markantným narušením je zaradenie kurzívového textu,v ktorom autor prezrádza čitateľovi, ako tvoril iné diela, čo je v nich autorská fikcia, čo korešponduje s realitou a pod.: "Toto [rozumej ozbrojovanie civilného obyvateľstva a výkriky Dolu s fašizmom! Bite okupantov! Nech žije ČSR! — vsuvka I. M.], ako aj iné z mojich vtedajších zážitkov, čitateľ nájde v románe Kto seje vietor. Prihral som ich mladému Adamovi Hlavajovi, lebo veď — ako som už uviedol — nepíšem v ňom o sebe, ako sa mnohí domnievajú. Väčšina zážitkov je síce autentická, moja, ale aby som z toho spravil román, musel som čo-to pridať a čo-to i zmeniť, isteže s rešpektovaním historickej pravdy" (s. 105). Kurzívové texty s podobným obsahom sú ešte na viacerých ďalších stranách. Osobitnú výstavbovú funkciu vyhmatá aj bežný čitateľ v začínaní a zakľučovaní kapitol, odsekov a epizód. Jedno i druhé — začínanie aj zakľučovanie — slúži snovaniu epickej nite a vyznačuje sa stručnosťou ------- **strana 20** a hľadanou údernosťou výrazu. Sú to jednoslovné alebo dvojslovné výrazy (a), krátke, zväčša neslovesné vety (b) alebo deliberatívne, t. j. uvažovacie otázky (c): a/ Potom... Potom nasledovalo ticho. Zvláštne ticho; také, aké býva pred búrkou (s. 78). ... Nemci si neželajú v tomto priestore rozbroje. Tak (tamže). ... prišli prineskoro na to, aby nás rozdrvili. Darmo! Kto má čas, má život (tamže). b/ Tak teda Veľká noc. Naozaj! (s. 185). c/ Zase som temer odpadol. Na slobodu? Ja? Vojnový zločinec? (s. 184). Lexikálna aj vetná variabilnosť uvedených výpovedí sa na prvý pohľad môže zdať ako výraz štylizačnej zručnosti autora, teda ako jav štylistický. Opakovaný výskyt podobných či príbuzných výpovedí svedčí však o tom, že autor s nimi vedome kalkuloval aj ako s prvkami architektoniky svojho textu. Popri kurzívových vsuvkách, charakteristických začiatkoch a zakľúčeniach sa z rámca lineárneho rozprávania vymykajú aj dialogické pasáže. Ako je známe, dialóg nie je hlavným nosným pilierom takéhoto rozprávania, zastupuje ho v ňom reprodukovanie obsahu dialógu. Obsah sa síce uvedie výpoveďami uvádzajúcimi rozprávanie, t. j. spravidla tvarmi slovies povedať, hovoriť, no nie iba nimi, ale bez priamej reči. Urban svoje rozprávanie poprestýkal dialógom na viacerých miestach. Napr. návštevu neznámeho pána, ktorý prišiel za ním do väzenia na priezvedy o jeho (autorovom) nevlastnom otcovi, zaznamenal takto: Chvíľu sa ometal [návštevník], no napokon vyliezla z neho pravda. — Viete, on veľmi kurizuje mojej sestre a my, vlastne sestra nechce len tak... — Ale veď on, ten otčim je ženatý — popustil som uzdu zdržanlivosti. Hodil rukou. Chytrácky sa usmial: — To nič... To by nebola prekážka. To by sa dalo zariadiť... — Ako? — popchla ma zvedavosť. — No však viete... Rozvodom, — otvorene vykladal svoje karty na stôl (s. 193). ------- **strana 21** Dialóg namiesto reprodukcie jeho obsahu uprednostil aj pri spomienke na remeselníka, ktorý mu nezištne pomohol pri oprave bývania: ... a keď som sa ho spýtal, koľko platím, usmial sa, hodil rukou a ticho odvetil: — Pre vás zadarmo. — A to už ako? — začudoval som sa. Akiste už dačo počul, lebo súcitne si ma premeral a pomaly dotiahol: — Len tak... Bolo by zle, keby som na vás chcel zbohatnúť. — Veď už zbohatnúť, to nie. Ale materiál... — namietal som. Opäť sa usmial a hodil rukou: — Materiál bude. Len aby sme my boli (s. 228). Vybrané ukážky nie sú len príkladom na včleňovanie dialógu do priameho rozprávania, ale aj dokladom majstrovskej práce s uvádzacou rečou. Nejde, prirodzene, iba o jej umiestnenie, t. j. anteponovanie či postponovanie (umiestnenie pred priamou rečou či za ňou). Ide o pestrosť výrazových prostriedkov v nej. Medzi týmito prostriedkami sú iba dva doklady na "tradičnú" uvádzaciu reč, zastúpenú v staršej literatúre v prevažnej miere slovesami povedať, pripomenúť, osloviť, pošepnúť... (verba dicendi, t. j. slovesá hovorenia) alebo slovesami premýšľať, zvažovať, pociťovať (verba sentiendi, t. j. slovesá zmyslového vnímania, pociťovania). O Urbanovej uvádzacej reči bez zvyšku platí učebnicová poučka, že uvádzacou rečou "autor prejavy nielen uvádza, ale ich aj komentuje, dopĺňa a upravuje, o nich referuje" (Mistrík, 1985, s. 330). Výpovedné akty vyliezla z neho pravda, popustil som uzdu zdržanlivosti, otvorene vykladal svoje karty na stôl a ďalšie potvrdzujú platnosť učebnicovej poučky v plnom rozsahu. Pripomenutím majstrovského zaobchádzania s uvádzacou rečou sa už dačo naznačilo o jazyku a štýle memoárovej prózy Mila Urbana. Vysoké umelecké majstrovstvo sa ukazuje aj na autorskej reči s týmito charakteristickými črtami: hojné využívanie frazeológie, časté (aj svojrázne) prirovnania, nedopovedané vety, uvoľňujúce čitateľovi priestor na domýšľanie, uvažovanie a posudzovanie a napokon osobité lexikálne prvky, ktoré možno charakterizovať ako urbanizmy, svojské Urbanove výrazy. V próze Na brehu krvavej rieky sú frazeologizmy doslova akumulované. Neveľmi je zveličené konštatovanie, že v nej takmer niet odseku, v ktorom by nebol frazeologizmus alebo aspoň alúzia naň, t. j. frazeologická ------- **strana 22** narážka. Použité frazémy nie sú pritom čírymi výstavnými exponátmi, ktorými autor chce dať na vedomie svoje rozsiahle vedomosti o frazeologickom systéme slovenského jazyka, ale sú to funkčne využité prostriedky. Možno to povedať aj tak, že autor veľmi dobre vie o textotvornej potencii frazém; hádam aj preto sa to miestami priam nimi hmýri. Napríklad v opise situácie okolo vypuknutia Slovenského národného povstania: Nechajme zbytočné otázky na pokoji. Kurčatá sa počítajú na jeseň. A navyše... Ak gazda nejde na strechu, strecha ide na gazdu (s. 110). V tomto prípade sú použité frazeologizmy svojráznym zhrnutím predchádzajúceho opisu konkrétnej udalosti, ako aj úvah a problémov zviazaných s ňou. Inokedy plnia rozličné ďalšie funkcie, napr. funkciu viacslovného konektora (nadväzujúceho prostriedku). Inštruktívnym príkladom na textovú nadväznosť (konexiu) pomocou frazeológie je záver konkrétneho kurzívového textu a textu nasledujúceho po ňom: (... aj v tom sa nájde všeličo také, čo nenačim hodiť za pec, lebo veď podnes platí, že múdry sa i na hlúposti učí.) Bezprostredne po tomto kurzívovom texte nasleduje nekurzívový text: Teda hlúposť... Ako sa to vezme. Vraví sa, že po Kačinej svadbe je každý múdry. Lež ja som na Kačinej svadbe ešte nebol, a tak nemohol som byť ani múdry (s. 135). V súvislosti s frazeologizmami sa ešte žiada zaregistrovať zistenie, že popri všeobecne známych frazeologizmoch (napr. ak niet koňa, i somár je dobrý, s. 106; dostať sa ako Pilát do kréda, s. 97; ťahať za jeden povraz, s. 120) používa autor málo známe, ba aj celkom nezmáme frazeologizmy: slabý prorok, čo kapustu jedáva (s. 64 — autor uvádza, že je to oravské porekadlo, ktoré počul od otca); Rusi pomaly sedlajú, ale rýchlo jazdia (s. 99); malá lyžica, malý hlt (s. 44); Darmo hovoriť vlkovi o Bohu. On má radšej kozu (s. 55); z prázdneho krčaha ani Šalamún nenaleje (s. 122). Takisto treba zaregistrovať, že niekedy autor akoby odcudzil frazeologizmy zo slovenského frazeologického pokladu a používa ich ako vlastný stavebný prvok autorskej reči. V epizóde o vlastnom zatýkaní v závere odse- ------- **strana 23** ku čítame: Mal som masielko na hlave, mal, a hľa — po rokoch prišiel na psa mráz (s. 112). Bez povšimnutia nemožno obísť ani slovné spojenia, v ktorých sa zužitkúva časť známeho frazeologizmu, t. j. prípady frazeologických narážok. Napr. spojenie väzenské slivôčky (s. 181) je zreteľne napojené na známy frazeologizmus vziať svojich sedem slivák a veľmi presne vystihuje objem hnuteľností obyvateľa väzenia alebo koncentráku. Pri koncipovaní svojich novinárskych spomienok Urban výdatne používa ako esteticky pôsobivý prostriedok prirovnania. Nachádzajú sa medzi nimi rozličné typy, napr. prirovnania použité v záujme názornosti, teda názorné prirovnania (sám ako prst, s. 221), intenzitné prirovnania (revať ako tur, s. 148) a i. Rovnako ako pri frazeologizmoch aj pri prirovnaniach stretáme všeobecne známe prirovnania a neznáme, resp. nové prirovnania pochádzajúce z tvorivej dielne autora. Okrem uvedených príkladov známe prirovnania obsahujú úplné výpovede osudy ľudí sa strácali sťa ihla v sene (s. 118 — príklad je zároveň frazeologickou narážkou, alúziou na frazeologizmus hľadať ihlu v kope sena), politických hriešnikov je na svete ani maku (s. 184) a ďalšie. Kvantitatívnu prevahu však majú nové, "urbanovské" prirovnania: čupel som ako zajac v kapuste (s. 109); zavesloval rukami, ako keď gazdiná zaháňa husi do chlieva (s. 147); nadskočiť ani vrabec na strnisku (s. 152); A v tábore... Ani na detvianskom jarmoku (s. 151). Z daktorých prirovnaní presvitá jemný autorov humor, z daktorých je čitateľná jeho prítulnosť k prírode a k prostrediu, z ktorého pochádza (porov. aj Buzássyová, 1993, s. 207). Bohatá frazeológia a množstvo prirovnaní si však vyžaduje aj zasluhuje oveľa viac pozornosti, ako poskytuje naša informácia. Zasluhuje si dôkladnú inventarizáciu všetkých frazeologických prostriedkov, ich rozbor, významovú interpretáciu, no aj pátranie po pôvode. Poznamenávame, že frazéma kurčatá sa počítajú na jeseň, citovaná tu v inej súvislosti, má v ruštine náprotivok cypľat po oseni sčitajut. Nápadnou črtou Urbanovej prózy je mimoriadne častý výskyt nedokončených výpovedí vyznačených tromi bodkami a umiestnených vnútri odseku uprostred autorskej reči: Bol takto na facku, nuž ale... Pánbožko nás nestvoril všetkých na jedno kopyto (s. 163). Tirolčan spadol na zem, kde ho ešte poriadne dokopali, a my, svedkovia potupnej scény... Čo sme mohli? (tamže). ------- **strana 24** Ale čujem bolestné výkriky a osŕkanie. Čo je?... Chcem sa lepšie prizrieť, lež v tom ma ktosi drapne za rameno a strhne k sebe (tamže). Podobné "nedopovedky" nie sú vždy umiestnené vnútri odseku. Bez ohľadu na miesto výskytu sa vyžaduje dôkladne ich preskúmať, lebo sa zdá, že interpunkčné znamienko tri bodky má tu aj iné funkcie ako tie, čo registrujú Pravidlá slovenského pravopisu. Osobitnú zmienku a pozornosť si vyžaduje slovná zásoba. Autor funkčne využíva všetky jej vrstvy a navyše sám prináša svoju "trošku do mlyna" (s. 120), t. j. usiluje sa obohatiť slovnú zásobu o nové položky kvalifikovateľné ako urbanizmy. Je to napr. sloveso sponevierať (Akokoľvek, vravel som si cestou, meno si nedám sponevierať, s. 80). S týmto slovesom je zviazané aj trpné príčastie sponevieraný (sponevieraná Žilina, s. 126; sponevieraná Bratislava, s. 131), nemožno ho však pokladať za spríbuznené so slovesom ponevierať sa. Z príslušných kontextov vychodí, že ide o význam "špiniť, znevažovať" (porov. meno si nedám sponevierať, Bratislava zafúľaná a sponevieraná dlhou zimou). Okrajovo pripomíname, že autor našiel v slovese sponevierať osobitnú záľubu. Za urbanizmy pokladáme slová šepleť (s. 225), čmina (tamže — obidve vo význame "darobnica, naničhodná vec, maličkosť"), mäsivo (s. 182), dogmárstvo (s. 172), horič (s. 212 — z kontextu horič posledných rokov usudzujeme, že ide o význam "trpkosť"), počud (s. 130, 151; kontext ancúg od počudu sveta poukazuje na význam "výmysel"), sočenie (s. 148; kontext ... vedel som sa obstojne zabávať na sporoch, čo z takého zbytočného sočenia vznikali poukazuje na význam "súperenie"), potyk (s. 199 — dostať sa do potyku = do kolízie). Príslušnosť autora ku konkrétnej oblasti Slovenska prezrádzajú slová špľaha (s. 142), viselec (s. 101), ktoré Slovník slovenského jazyka kvalifikuje ako krajové slová. Napojenosť autora na staršiu (realistickú) slovenskú literatúru zisťujeme pri slovách nečin (s. 140), obadať sa (s. 110), porušať (s. 87, 98), umknúť (s. 96), drholec (s. 189 — ísť na drholec = na dereš), rodinstvo (s. 192), tartas (s. 160, znamená "lomoz, hurhaj, krik") a s novšou slovenskou literatúrou sú späté slová stratenec (s. 159), zaistenec (s. 159), koňovať (s. 82, 83 — robiť ako kôň). Slová z prvej skupiny možno nájsť u Timravy, Hviezdoslava či Šoltésovej, z druhej skupiny u Hečka, Mináča. Príslovkový výraz kedy-netedy (s. 189), presnejšie neurčitá zámenná príslovka, vydáva o autorovi podobné svedectvo ako slová špľa- ------- **strana 25** ha, viselec, no zároveň sa ním čitateľovi prihlasuje jazyk a svet slovenských ľudových rozprávok. Možno predpokladať, že podľa tohto modelu neurčitých zámenných výrazov utvoril Urban výraz kto-ten (Kto-ten i hladoval, s. 125) s významom "kde-kto, všelikto". Nemožno však vylúčiť ani vplyv literatúry. Výraz totiž zachytáva aj Slovník slovenského jazyka, no nie ako samostatné heslo, lež iba v príkladoch od Rázusa a Timravy v hesle kto. Bez povšimnutia nemožno obísť citoslovcia ibyho-abyho (s. 90, 215), kruci-buci (s. 168), ktoré Urban ustanovil ako synonymá k dvojici zahrešení doparoma, dočerta. V súvislosti s lexikou oddá sa vyzdvihnúť, že Milo Urban sa zámerne vyhýbal obscénnym a vulgárnym výrazom, hoci na ich použitie mal príležitostí neúrekom (pobyt v koncentračnom tábore, vo väzení a pod.). O problematike týchto slov v umeleckej literatúre vyslovuje takýto názor: "...lež ja do hĺbky duše urazený hodil som iba rukou a povedal, že tú [pušku] si môžu dať do — múzea. Mal som na jazyku horšie slovo, nuž ale... Mne sa také slová jakživ nedarili. Chýbal mi k nim primeraný hlas" (s. 122 — 3). Čo k tomu dodať? Veľký autor naozaj nemusí nadbiehať poklesnutému čitateľskému vkusu a v umeleckej literatúre vytŕčavo dvíhať závory donedávna tabuizovaným slovám. Bolo by neodpustiteľnou chybou nespomenúť tu Urbana ako zástavníka jazykovej kultúry. Príslušníkov istých profesionálnych a záujmových skupín — korektorov, jazykových redaktorov, jazykovedcov — zaujme a hadám aj povzbudí postoj tohto významného tvorcu slovesného umenia k jazykovej kultúre. Sprostredkujeme ho azda troška dlhým, no mimoriadne výrečným a nanajvýš aktuálnym citátom: "Čo mňa v tom čase okrem rodiny dosť intenzívne zamestnávalo, boli všelijaké domáce spory v kultúrnej oblasti. Naši jazykovedci sa konečne rozkývali: pleli burinu zo slovenčiny, a tu mi prichodilo odstraňovať nielen vlastné nedostatky, ale aj iných upozorňovať na rôzne prehrešky, ktorých sa vo veľkom dopúšťali. Zavšivaveli sme. Fakt! Muselo sa ískať..." (s. 25; porov aj Horák, 1989, s. 171). A čo dodať k tomu? Želanie mať čo najviac Urbanov aj v súčasnosti — veď ešte stále sme zavšivavení a nezodpovedne sa zavšivujeme aj ďalej. Próza Na brehu krvavej rieky je z obsahovej stránky nasýtená vzrušujúcimi udalosťami. No obsahuje aj mnohé reflexie a sentencie povedzme ------- **strana 26** o technike (s. 138), o politickej emigrácii (s. 172), o politike a politických hriechoch (s. 184). Je aj priezorom do duchovného sveta samého autora, hlásiaceho sa na viacerých miestach bez ostychu ku kresťanskej duchovnosti a k takej koncepcii života a sveta, ktorá ráta s transcendentnom. Treba pochváliť editora (J. Medveď) a vydavateľstvo za sprístupnenie tohto diela, ako aj celej Urbanovej literárnej produkcie. 1 Autor týchto riadkov tak urobil o profesorovi Andrejovi Mrázovi, ktorého počas vysokoškolských štúdií vnímal ako ortodoxného komunistu. Okolnosť, že v čase stalinskej víchrice mal A. Mráz odvahu navštíviť proskribovaného Urbana vo väzení — porov. epizódu na s. 200 — núti ho korigovať zafixovanú jednostrannú mienku o tomto významnom literárnom vedcovi. 2 Bolo by užitočné, keby si tento postoj všimli tí, čo sa dnes bezhlavo opájajú americkou demokraciou, slobodou a modernou americkou kultúrou, najmä tzv. populárnou hudbou a niektorými jej nadrogovanými protagonistami. LITERATÚRA BUZÁSSYOVÁ, K.: Pamäť v pamäti. Kultúra slova, 27, 1993, s. 201 — 209. HORÁK, G.: Jazykové prechádzky prózou. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1989. 207 s. MISTRÍK, J.: Štylistika. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1985. 584 s. PIŠÚT, M. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava, Obzor 1984. 904 s. URBAN, M.: Na brehu krvavej rieky. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1994. 239 s. Anton Augustín Baník 26. 2. 1900 — 29. 12. 1978 =============================================== (Spomienka pri 95. výročí narodenia) \**EMIL KAČALA** Vedecké a odborné pôsobenie docenta A. A. Baníka bolo mnohostranné: venoval sa kultúrnej histórii, knihovede, archivistike, hudbe. Mimoriadne významné miesto v širokej škále jeho záujmov mala však slovenčina, jej vývoj, jej funkcia v národnom spoločenstve a jej budúcnosť. Táto téma ho nikdy neprestala zaujímať, bola na začiatku i na konci jeho tvorivej činnosti. Prvou závažnou jazykovednou prácou A. A. Baníka bola štúdia Slovenská reč a jej zovnútorný i vnútorný vývoj, publikovaná roku 1923 v Pamätnici Spolku slovenských akademikov Tatran v Brne. Štúdia je obdivuhodným pokusom o syntézu a kritické zhodnotenie všetkej známej slavistickej literatúry, ktorá sa týkala dejín slovenčiny. Vzbudila pozornosť nielen na Slovensku, ale aj v radoch českých slavistov; išlo totiž o jazykovednú a kultúrnovednú štúdiu mladého poslucháča brnianskej elektrotech- ------- **strana 27** nickej fakulty, ktorý prekvapil odbornú verejnosť širokým rozhľadom v skúmanej problematike (Marsinová, 1970, s. 48). Zo základných téz spomínanej štúdie A. Baník vychádzal vo svojich neskorších lingvistických prácach, preto sa aspoň nakrátko pri nej pristavíme. V prvej časti štúdie — O jazyku slovenskom vo všeobecnosti — autor charakterizoval postavenie slovenského jazyka takto: "Slovenčina je samostatný člen v 150 mil. rodine slovanských jazykov, a tým je údom veľkej rodiny indoeurópskej" (Baník, 1923, s. 21). Toto jasné stanovisko autora zjavne odporovalo vtedy oficiálne proklamovanej myšlienke česko-slovenskej jazykovej jednoty. V kapitole o význame slovenského jazyka autor upozorňuje: "V jazyku svojom má národ živý pamätník svojho pôvodu" (tamže, s. 26). Ďalej poznamenáva, že slovenčina je ešte málo preskúmaná; jej význam pre slovanskú jazykovedu vynikne až potom, keď ju lepšie spoznáme. V ďalšej časti tejto kapitoly autor uvažuje o estetickom a umeleckom význame slovenčiny. Ľubozvučnosť slovenčiny podľa neho je v jej širokých samohláskach, dvojhláskach, vo zvukovej rovnováhe, v kvantite a vo výraznej, prirodzenej spevnosti. V kapitole o praktickom a mravnom význame slovenčiny je zvlášť výstižné vysvetlenie mravného významu: "Jazyku tým, že je dôležitou zložkou národnosti, dostáva sa významu mravného, keď národ v ňom vidí prednú hradbu svojho národného bytia a nositeľa svojich národných práv" (tamže, s. 28). V týchto súvislostiach autor zdôrazňuje národnointegratívnu funkciu spisovného jazyka ako základného znaku národa, z neho odvodzuje povedomie národnej osobitosti, svojskosť národnej povahy a ich účelnú syntézu — národný program. Autor uvádza historické doklady o osobitosti vývoja Slovákov, sleduje vývoj povedomia národnej spolupatričnosti a konštatuje: "Jazykový život Slovákov nemá vo svojej dejinnej súvislosti nijakej trhliny" (tamže, s. 50 — 51). Autor vyzdvihuje kodifikačný čin Antona Bernoláka, ktorým sa začína najvýznamnejšie obdobie slovenských kultúrnych dejín — obdobie národného obrodenia. V nasledujúcich kapitolách autor píše o starobylosti slovenského jazyka, utvárajúceho sa od čias nitrianskeho kniežatstva. Dôsledne vyvracia účelové teórie, podľa ktorých pôvodné veľkomoravské osídlenie nitrianskeho kniežatstva úplne zaniklo a nové osídlenie vzniklo vraj až z neskorších prisťahovalcov. Svoj výklad o kontinuite vývoja Slovákov a ich reči od ------- **strana 28** čias nitrianskeho kniežatstva až po modernú dobu dokladá početnými citátmi zo súvekých prameňov; zaujímavá je tu okrem iného argumentácia o veľkomoravskom pôvode zoborského kláštora. Nasledujúce kapitoly sú venované kmeňovému, jazykovému a kultúrnemu vývoju Slovanov a začiatkom slovenských dejín. V kapitole Miesto slovenčiny v rodine jazykov slovanských autor opäť zdôrazňuje osobitosť a pôvodnosť slovenčiny, predkladá systematický prehľad odlišností slovenčiny a češtiny počínajúc hláskoslovnými rozdielmi a končiac rozdielmi vo vetnej skladbe. V dejinách slovenčiny autor vymedzuje tri obdobia: 1. od najstarších čias do roku 905; 2. prechodné obdobie od r. 905 do r. 1787 (to delí na latinské údobie a československé údobie); 3. obdobie samostatnej spisovnej slovenčiny od r. 1787 (to delí na Bernolákovo obdobie, Štúrovo obdobie a poštúrovské obdobie). Štúdia sa končí náčrtom výskumu zvukovej a písomnej podoby slovenčiny. V ňom má svoje miesto výskum nárečí, historická gramatika, výskum súčasnej podoby spisovného jazyka a budúcnosť, čiže zveľaďovanie spisovnej reči. Túto koncepciu starostlivosti o slovenčinu A. Baník v nasledujúcich rokoch sústavne rozvíjal. Od konca októbra 1925 do 20. februára 1926 v denníku Slovenský národ uverejnil sériu článkov pod názvom Za renesanciu spisovnej slovenčiny. S návrhmi, ktoré tu predložil, sa stretáme i v jeho neskoršie publikovaných článkoch, pravda, už v precíznejšie formulovanej podobe. V článkoch z prelomu rokov 1925/26 zdôrazňuje najmä potrebu overovať, chrániť a zveľaďovať hodnoty spisovného jazyka. Z viacerých ohlasov na jeho návrhy spomeňme aspoň článok Štefana Krčméryho v Slovenských pohľadoch (1926, č. 4) pod názvom Viac disciplíny v pravopise. V 30. rokoch sa spor o slovenčinu vyostril. Začiatok otvoreného boja vyvolaného vydaním Vážneho Pravidiel slovenského pravopisu roku 1931 signalizuje článok A. Baníka v denníku Slovák 9. októbra 1931: autor v ňom konštatuje, že hlavnými protivníkmi sú Matica a Univerzita Komenského. V článku Slovenská slabosť (uverejnený 15. októbra v tých istých novinách) A. Baník vyjadruje svoje stanovisko k problému Pravidiel: vyčíta im zjavné čechizačné zámery a zdôrazňuje, že v otázke spisovnej slovenčiny nie je možný nijaký kompromis. ------- **strana 29** V októbrových a novembrových číslach Slováka roku 1931 publikoval A. Baník ďalších 12 článkov na tému Zveľadenie jazyka slovenského; nimi nadväzuje na svoju prvú prácu z roku 1923. Autor sa v nich, citujúc slová Sama Cambela z roku 1901, prihovára "za zreformovanie spisovnej reči slovenskej na základe živej reči nášho ľudu". Predkladá konkrétne návrhy na revíziu slovenského pravopisu, gramatiky a slovníka, zdôrazňuje najdôležitejšie požiadavky na revíziu "úradných" Pravidiel slovenského pravopisu a opäť — ako už roku 1925 — odporúča široko rozvinutú verejnú rozpravu o reforme slovenskej spisovnej reči, usporiadanie jazykovednej konferencie, ktorá by zhrnula výsledky celonárodnej diskusie, a napokon vydanie príručky, ktorá by nahradila Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1931. V máji 1932 A. Baník vydal Návrh Literárneho odboru Spolku sv. Vojtecha na úpravu pravidiel spisovného jazyka slovenského, ktorý vyšiel ako rozmnožený rukopis a už 12. mája toho roku bol predložený valnému zhromaždeniu Matice slovenskej. V predhovore k Návrhu autor konštatuje, že pri zostavovaní Pravidiel slovenského pravopisu r. 1931 "(...) v neprístupnej miere uplatnil sa diktát, vychodiaci z ideológie o národnej jednote Slovákov a Čechov, čím povážlive porušená bola suverenita slovenskej národnej vôle (...)" (Kultúra, 1932, s. 514). Jazykový výbor Spolku sv. Vojtecha prostredníctvom autora vyjadril želanie, aby pri posudzovaní predkladaných návrhov prevládalo výlučne odborné hľadisko. O úlohe prof. Václava Vážneho pri zostavovaní "úradných" Pravidiel slovenského pravopisu (z r. 1931) písal A. Baník v denníku Slovák 22. mája 1932. V tomto článku kritizoval aj Univerzitu Komenského, ktorá v tom čase ignorovala jednu zo základných pedagogických požiadaviek svojho patróna — vyučovanie v materinskom jazyku. Podobný článok o snahách hlavných pôvodcov pripravovanej bohemizácie slovenčiny — F. Pastrneka, M. Weingarta a V. Vážneho — publikoval A. Baník v Slováku 2. júna 1932. Roku 1938 sa A. Baník stal pracovníkom Matice slovenskej a bol poverený aj zastupovaním referenta Jazykového odboru MS so zámerom, aby pomohol pri dokončení prác na novom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu. A. Baník sa stal výkonným redaktorom Pravidiel Slovenského pravopisu, ktoré vyšli v Matici slovenskej roku 1940. Tieto Pravidlá odstráni- ------- **strana 30** li zo slovenského pravopisu všetky nepotrebné hláskoslovné, tvaroslovné a iné dvojtvary, ktoré sa doň predtým dostali pod tlakom mimojazykových vplyvov. Bolo to dôstojné zavŕšenie snáh A. Baníka v oblasti jazykovedy a jazykovej kultúry. Jeho aktivita v tejto oblasti, pravdaže, ani potom neutíchla: ako zástupca Jazykového odboru MS vybavoval písomnú jazykovú poradňu, zastupoval Maticu slovenskú v terminologických komisiách, v štyridsiatych rokoch bol poradcom pri akcii poslovenčovania priezvisk. Jeho citový vzťah k slovenčine sa prejavil aj v tom, že po zrušení vedeckých odborov Matice slovenskej v päťdesiatych rokoch dobrovoľne vykonával jazykovú poradenskú službu pre Martin. Jeho práce, jeho neúnavná starostlivosť o jazykovú kultúru ho stavajú do radu tých, ktorí zanechali výrazné stopy vo vývine spisovného jazyka. LITERATÚRA BANÍK, A. A.: Slovenská reč a jej zovnútorný i vnútorný vývoj. In: Pamätnica Spolku slovenských akademikov Tatran. Brno 1923, s. 15—176. Návrh Literárneho odboru Spolku Svätého Vojtecha na úpravu pravidiel spisovného jazyka slovenského. Kultúra, 4, 1932, s. 513—522. Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným slovníkom. Turčiansky Svätý Martin, Matica slovenská 1940. 468 s. Anton Augustín Baník sedemdesiatročný. Jubilejná publikácia. Martin, Matica slovenská 1970. MARSINOVÁ, M.: Pri sedemdesiatke Antona A. Baníka. Slovenská reč, 35, 1970, s. 48—50. Slovenský biografický slovník. 1. zv. A-D. Martin, Matica slovenská 1986. 544 s. "Národ, ktorý v náukach (scientia) máločo dosiaľ v svojej reči vyviedol, ktorý pospolitého vyššieho života nemal, nemá na predmety (objectum) tieto vyššie ani slov, a preto chtiac sa aj na to raz dať, musí si alebo tvorením, alebo požičiavaním slov pomáhať, a to my tiež urobiť musíme. Na naše šťastie je naša slovenčina veľmi bohatá, ktorej rozličné slová sa aj k vyjadreniu vecí vyšších dobre spotrebovať dajú, je potom taká, v ktorej sa slová ľahko tvoria a ľahké sú na pochop, máme tiež už mnoho prichystané a ľahko nám dobré, zrozumiteľné slová od kmeňovcov požičať." Štúr, Ľ.: Ohlas o Slovenskích národňích novinách a Orlovi Tatránskom. Príloha z 15. 6. 1845, s. 3. Slovenskje národňje novini (1845—1848). Zv. I—II. Reedíciu pripravili V. Žabkay a J. Horváth. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry 1956. 590 s. ------- **strana 31** ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= Zima prišla, bude mráz... ========================= Približne pred rokom sme sa mali možnosť zoznámiť na tomto mieste v príspevku A. Ferenčíkovej s množstvom zaujímavého nárečového materiálu súvisiaceho s panovaním "bielej kráľovnej". Dozvedeli sme sa veľa o podobách slov, slovných zvratov, viet a ľudových múdrostí, do ktorých sa pretavili dlhoročné skúsenosti ľudu súvisiace so zimou, chladom, ich intenzitou, o významoch slova srieň, o pomenovaniach záveja a o mnohom tom, čím nás zima dokáže prekvapiť. Názov nášho príspevku signalizuje zámer nadviazať na zimnú tematiku v oblastiach, ktoré sa v predchádzajúcom príspevku z priestorových dôvodov nemohli objaviť. Zima svoj nástup predpovedá už v jeseni, keď sa ohláša ochladením, sychravým počasím a častými hmlami. Hmla (v nárečí i mla, hmu̯a, molha) sa môže spustiť, ale môže i (s)padnúť. Jej intenzitu obyčajne naznačí obmedzená možnosť videnia: Taká je mla, že na dva kroki ňeviďieť (Návojovce); Hmu̯a sa spusciu̯a, nebiu̯o vidzet aňi na krok (Jablonové). Veľká hmla prináša so sebou aj rôzne nebezpečenstvá: F toľkej mľze sa mi krava straťela (Čičmany); Zrázu sa spusťela taká hmla, že zme sa skoro zatáraľi (Pukanec); F takéj mhli ďif človjek nezablúďí (Skalica). Hmla môže mať rôzny charakter a intenzitu. Na Spiši (Smižany) rozoznávajú napríklad redku, hustu, mokru, prižamnu, visoku molhu. Proces vzniku hmly je vyjadrený aj v slovesných tvaroch mlžiť sa, molžic śe: Jag zme buľi f Tatroch, ta naras śe začalo molžic (Spišský Štvrtok). Skúsenejší už vedia, že takéto mhlisté dňi, to je veľice zlé pro starších luďí a pro záduchi, ťaško sa díchá — takto zhodnotila hmlisté počasie rozprávačka zo Senice. Výrok ňifto ňema rad molhavi dzeň zaznamenaný v Spišskom Štvrtku podporuje názor o negatívnych účinkoch hmly, a to nielen na starších ľudí. Ak hmlisté počasie pominie, najčastejšie sa hovorí, že hmla zmizla, hmla sa zdvihla: Gruľe zme začaľi zbirac, jak śe dzvihla molha (Spiš. Štvrtok). ------- **strana 32** Hmla je obyčajne príznakom teplej zimy. Spôsobuje ju totiž vyparovanie vlahy a nadmerná vlhkosť alebo i teplotný rozdiel medzi vodou a chladným ovzduším, ako o tom svedčí aj výpoveď rozprávača z Dobrej Vody pri Piešťanoch: (V) zime je teplá (voda v studničke), tak sa aš parí s néj. Zrážanie vodných pár na oknách spôsobené veľkým tepelným rozdielom oproti vonkajšiemu prostrediu je obsahom výpovede: Oblaki u xiži śe zachuchaľi (Hlinné, okres Vranov). Doklad z Dlhej Lúky pri Bardejove okuľare śe mi zachuchaľi a doklad zo Bziniec pod Javorinou v zátacce mal už hádam zamlžené optrije naznačujú problémy ľudí s okuliarmi pri náhlom prechode zo zimy do tepla. Na okolí Sobraniec sloveso chuchac poznajú vo význame "odstraňovať námrazu dýchaním na sklo". Ak padá dážď so snehom, hovoria v Brvništi (okres Považská Bystrica), že padá kapľač. Krajšie však pôsobí, ak začne prevládať biela, ktorá vo forme snehu začne vládnuť nad krajinou. Pomenovanie novec, ponova (v Kálalovom Slovenskom slovníku z literatúry a nárečí aj obnova) platí pre prvý skutočne napadnutý alebo nový sneh: Poľovňíci raďi viďia novec, ľebo na ňom ľachko vistopuju zver (Pukanec). V Gemeri (Tis. Hámor) môžeme počuť: Keď napadňe novec, tag jágri vravia, že im padá pšeňica a zveri majú po chľebe. V niektorých lokalitách šarišskej oblasti (napr. Hrabkov, okres Prešov) názvom ponovec označujú druhý sneh, t. j. novonapadnutý sneh na starej vrstve. To isté tvrdenie platí aj o obnove v trenčianskej oblasti a o ponove z Brvništa: Kec prestal o polnoci padac sňach, bola dobrá ponova. Takýmto druhým snehom je v Kunove (okres Senica) poprašek: Tedi biu̯ sňech poprašek, to mohu̯o bid v januári. Poprašek je najčastejšie vo význame tenšej vrstvy čerstvo napadnutého snehu na starom snehu: Napadól takí poprašek (Papradno). Menšia vrstva napadaného snehu sa môže volať aj pritrusok (Turzovka) alebo posipka (Čičmany), jemná vrstva snehu na stromoch je v dolnotrenčianskych nárečiach známa ako okiť. Starý decembrový sneh nazývajú pri Turzovke lonščok. Zápis z Turian ňepadajú vločki, ale krupica zreteľne hovorí o premene snehových vločiek do podoby drobných tvrdších ľadových (snehových) kúskov, ktoré pripomínajú krupicu. Výpovede zo Šule pri Modrom Kameni veľkí sňeh padá, guče padajú alebo z Kunova pri Senici sňehové chumáče padajú opisujú padanie veľkých snehových vločiek. Nadmernú veľkosť snehových vločiek môže- ------- **strana 33** me zdôrazniť prirovnaním, ako je napr. toto z Rimavskej Píly: Padá sňeh ako vrapšacie hlavi. Takmer básnické vyjadrenie šumne hviezdički (= snehové vločky) padaľi pochádza z Hrabkova pri Prešove. Keď sa snehu nazbiera dostatok a pod vplyvom silnejúceho mrazu stuhne, prídu si na svoje nielen oči, ale aj uši — pod kráčajúcimi nohami počujeme tisícoraké zimné prelúdiá vrždiaceho snehu: zamrznutí sňah vržďí pod nohami (Návojovce), śnich śe hruži pod nohami (Dl. Lúka), f tuhej źime śňeh virzga pod nohami (Spiš. Štvrtok), velká zima, koj snech pod nohami vrždží (Brusník, okres Revúca), sňah len tag druždžál (Chocholná), śnich rapči (Studenec). Tento zimný koncert dotvára zimnú atmosféru a bezpochyby pôsobí veľmi príjemne. Rozprávačka z Pukanca si takto zaspomínala: Tag raďi zme choďeľi po sňahu, keď nán pekňe vržďau pod nohama. Od zvukomalebných "tónov" vrždiaceho snehu nebýva však ďaleko k nemalým problémom, ktoré vznikajú pri chôdzi vo veľkých vrstvách napadnutého alebo naviateho snehu: Počaz zimi ani pomislená do dedini, chto bi sa závejoch hrúžžal, radili v osade Vlčí Vrch pri Hornej Súči (okres Trenčín). Rozprávač z tej istej lokality spomínal, ako sa neraz stalo, že sa po pás zavrel snahu, ledvá sa vinorel alebo neraz sán cestu koňom broďél, čo bulo tak šetko snahom zaváté. Vtedy nebezpečenstvo hrozilo nielen človeku: Jak sa ráz závejóf narobelo, to vám, hotové priépalliská jako pasce na človeka, ale najmä zveri: Takto son natrafel na bezvlánné sŕnča zahrúžené snahu. Niekedy sa musela snehom zapadaná cesta drážit, t. j. vyšliapať. Svedčí o tom doklad z Brestovian v Trnavskom okrese: Moseli zme drážit napadaní snach po ceste. Na východnom Slovensku pri Humennom označia zapadnutie do snehu slovesom zahlubic śe: V zaveju śmi śe zahlubiľi. Nepríjemný pocit z chladu a zimy sa zo začiatku prejavuje najmä na končatinách, prípadne ušiach: Mam odmraźene dva paľce (Dl. Lúka); Takto sa nezdá veliká zima, ale venku poránno ozábe (Dolná Súča); Je zima, buďe ťa oziabaťi (Návojovce, okres Topoľčany); A f ton trhu, prišou̯ fujak, takie zme preziabľi (Pukanec); Neraz nám nohi treštäli, zohrievali zme si ih aj dve hodini (Valaská Dubová); Ruki zme maľi cale skľavene (Letanovce, okres Spišská Nová Ves). Starší ľudia v Rajci (ale aj na Kysuciach, Orave, v Liptove a v severných častiach východoslovenských nárečí) sa sťažujú, že ich pri tuhom mraze oziabe v ruki, v nohi. Z Liptov- ------- **strana 34** ského Jána pochádza doklad v uši ma šťigá (= oziabe). Na väčšine ostatného slovenského nárečového územia sa totiž v týchto spojeniach využíva predložka na (oziabať na ruki — oziabe ma na ruki), prípadne bezpredložkové spojenie (oziabu ma nohi, oziaba ma). Premrznuté konce prstov signalizuje ostrá bolesť a často až neschopnosť postihnutými časťami pohybovať: Joj, zajšlo mi za ňechti, čo mán robeť? (Pukanec); Zima je, až zachádzá za nochti (Šurany); Od zimi mi zgrabaťeľi ruki, že som ňemohla aňi klúčon do ďierki trafiť (Návojovce). Podaktorým dievkam mráz možno i pridal na kráse, keď im tvár zružovela v mraze od nárazov vetra, ako sa to dozvedáme o dievke z Pukanca: Aká si pekná červená, to ťa mrás tag višťípau̯! Mráz dokáže aj iné všakovaké divy. Neraz krotí roztápajúci sa sneh a zaklína stekajúcu vodu do ľadu či čarovných ľadových výtvorov — cencúľov. Stačí, aby viac primrzlo, a už sa mrazivé dielo formuje do najfantastickejších útvarov, ktorých forma sa vari preniesla aj do značne diferencovaného pomenovania v jednotlivých častiach Slovenska. Najjednotnejšia je oblasť východoslovenských nárečí, na ktorej sa používajú podoby compľe/-i, cumpľe, compľaki. Na Spiši sa najviac využíva podoba štromple/štromfle, jednotlivo aj štrumple a štrompolce. Podobný tvar štrumboľce je doložený z horehronskej oblasti (Beňuš). Stredoslovenskú a západoslovenskú oblasť najväčšmi reprezentuje slovo cencúľe s viacerými fonetickými a slovotvornými odchýlkami, napr. cecúľe, cencúre, cincúle, cincúre, cicúľe, cincurce a pod. Aj niektoré väčšie nárečové oblasti majú svojské pomenovania. Na Orave pri Námestove kúsky ľadu visiace zo strechy nazývajú crompľe, od Púchova smerom k Žiline a Kysuckému Novému Mestu najčastejšie cimbolki, v turčianskej oblasti cígľe aj ciagľe, v Gemeri cingľe aj cimbolce, na Záhorí a v okolí Modry cingíre. Podoba grmbolce je známa z okolia Bytče a podobné znenie brmbolce je doložené z Rim. Brezova, Tisovca a Ďubákova. Častý názov pre cencúle v Tekove je cíbi a vo zvolenskej oblasti aj cíki/cíke. No i predstavené väčšie nárečové celky sú popretkávané originálnymi miestnymi názvami motivovanými pravdepodobne rôznorodou podobou cencúľov: cicíki/cecki/cícke, cievi/cievke, skleňice, sklenki, svíce, svíčki, strielki, krence, špíki, sopľe, mrzoľce, cmúlki, klocki, clompi, kvapľe a pod. ------- **strana 35** Ďalším výtvorom zimy a jej najvernejšieho pomocníka mrazu je poľadovica — ľad na rozmoknutej a neskôr zamrznutej ceste. Na väčšine slovenského územia je známe toto základné slovo a jeho varianty poledovica, poladovič, poľadovec, poľadoveň i poľadovizeň, poľadufka alebo len ako ľadovica, ledovica, ľadovec, ľadovič a pod. Z kompaktnej oblasti stredonovohradského, ipeľského, čiastočne aj západogemerského nárečia a jednotlivo z Liptova a okolia Bytče sú v kartotéke Slovníka slovenských nárečí doložené slová kĺzavica (klzľavica, kielzavica, klizafka, kĺzlavina, sklzaňica). V západoslovenských a stredoslovenských nárečiach sú známe aj podoby šmiklavica (šmeklavica, šmikavica), omrzľina, na východnom Slovensku aj šľiskavica (śľezkavica, šľiśčanka). Rovnaký význam má slovo ožlada doložené z Brezovej pod Bradlom. Žartovný odtieň obsahujú názvy rozbirit zo Šurian a ozembuch z okolia Trnavy a Myjavy. Známe sú aj príslovkové tvary klsko (Liptov), šľisko (okolie Vranova), chousko (užská oblasť), šmikľavo a šmičko (napr. Turiec). Mnoho je ešte toho, čo z jazykovej stránky súvisí so zimou. Každé načretie do studnice rodnej reči dokazuje jej neobyčajnú výdatnosť, o čom svedčí i fakt, že nezamŕza ani v zime. Presne ako tá v Dobrej Vode pri Piešťanoch. \**Miloslav Smatana** "Priatelia, bratia! Čo robíme, robme s pilnosťou, usadlosťou, rozvahou, aby sme neškodili viac, ako osožíme, aby sme nerobili od dneska do zajtra, ale i na budúce dni. K čomuže je tá veľká, dosiaľ takrečeno nedotknutá bohatosť slovenčiny: či len ozaj má naše žito cudzí kúkoľ udusiť, či ozaj len pre cudzie samé pochopy a slová naša reč sa nezmôže? Je to pravda, že každý cudzí pochop, tak ako tam, jedným slovom sa vždy vyraziť musí? To je veľká nepravda! To, keď sa vždy urobiť vynasnažujeme, preukazujeme veľkú neznámosť reči vlastnej: koľké že množstvo našich pochopov cudzie reči inakšie, ako my vyraziť musia!" Štúr, Ľ.: Úvahi o spise "Hlas od Tatjer" od S. Vozára v B. Bistrici, tlačom Filipa Macholda, 1851, stránok 62 v 8-ke. Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru. Red. M. J. Hurban. Ďjel I., svazok 5. Dňa 25. 6. 1851, s. 183. ------- **strana 36** ROZLIČNOSTI =========== Menovať — vymenovať — nominovať =============================== Základný význam slovesa menovať je daný jeho slovotvornou štruktúrou. V tejto štruktúre základovým slovom je meno a slovotvornou príponou -ovať sa vyjadruje, že ide o dávanie mena. Preto napr. spojenie menovať pravým menom chápeme tak, že istému predmetu dávame meno, ktoré viac-menej presne vystihuje jeho povahu. V tomto význame je sloveso menovať nedokonavé, dokonavú podobu možno pritvoriť predponou po-, teda pomenovať pravým menom. Ak chceme aj akt dávania mena chápať ako trvací, máme k dispozícii opakovaciu podobu pomenúvať. Na vyjadrenie faktu, že dávame iné meno, máme sloveso premenovať — premenúvať. Napr. Rozhodli sme sa premenovať niektoré ulice. Ak nejde o dávanie mena, o akt pomenúvania, ale o spomenutie, výpočet už pomenovaných objektov, môžeme znova použiť sloveso menovať, ale už v inom význame. Napr. Peter menoval všetkých päť svetadielov. Pravda, v takomto význame je bežnejšia predponová podoba vymenovať. Napr. Vymenujte aspoň desať chemických prvkov; Vymenoval všetky známe osobnosti našej kultúry. Tento význam sa v Krátkom slovníku slovenského jazyka pod heslom vymenovať vymedzuje ako "uviesť v poradí, označiť menom". Ale uvádza sa tu aj ďalší význam "ustanoviť za zástupcu". Pri slovese menovať sa v uvedenom slovníku tento význam uvádza tiež, ale charakterizuje sa ako prvok administratívneho slangu, teda ako prvok používaný v bežnom styku úradníkov, pracovníkov verejnej správy a pod. Proti tomuto slangovému slovesu, resp. významu sa, prirodzene, kladie bežný, neslangový prostriedok, a to je sloveso vymenovať — vymenúvať. Z čoho vyplýva takéto hodnotenie? Na vyjadrenie skutočnosti, že ide o uvedenie, postavenie do nejakej funkcie, naozaj používame spojenie s inštrumentálom. Napr. Urobili Pavla zástupcom riaditeľa. Preto by sme čakali oprávnenosť takejto väzby aj v spojení Menovali Pavla zástupcom riaditeľa. Rozdiel je však v tom, že ------- **strana 37** kým sloveso urobiť je v tomto prípade do istej miery neplnovýznamové, samo osebe má veľmi nevýrazný lexikálny význam, sloveso menovať, práve vďaka svojej zreteľnej slovotvornej štruktúre, vyjadruje oveľa konkrétnejší význam. Táto konkrétnosť sa ešte posilňuje predponou vy-, ktorou sa sloveso vymenovať zaraďuje do širšej skupiny takých slovies ako vyhlásiť, vyvoliť, zvoliť. Kým spojenie urobiť zástupcom je ešte prijateľné, hoci má zrejmý hovorový ráz, menovať zástupcom je ešte znesiteľné, najmä v bežnej komunikácii (preto sa označuje ako slangové v administratívnej oblasti), spojenie vymenovať zástupcom je už dnes neprijateľné. V okruhu uvedených slovies sa funkcia uvádza výrazom za zástupcu, teda vymenovať, zvoliť, vybrať niekoho za zástupcu. Tento stav sa potvrdzuje aj dosť dlhou tradíciou v našej právnickej literatúre. Už v Železničnom slovníku Ivana Viesta z rokov 1919-1922 sa uvádzajú ekvivalenty vymenovať, vymenovanie, vymenovací dekrét za maďarské kinevezni, kinevezés, kinevezési okmányi, resp. nemecké ernennen, Ernennung, Ernennugsdekret. Tieto paralely nie sú náhodné. Vo všetkých sa objavuje predpona vy-, ki-, er-, ktorou sa v uvedených troch jazykoch zdôrazňuje terminologický význam týchto slovies. Aj v Právnickom terminologickom slovníku z r. 1952 sa uvádzajú poučky, že namiesto menovať poručníka má byť ustanoviť poručníka a namiesto menovať ministrom má byť vymenovať za ministra, (za) zástupcu. Zo súčasných zákonov možno citovať napr. Ústavu Slovenskej republiky, kde sa v čl. 102 hovorí, že prezident vymenúva a odvoláva predsedu a ostatných členov vlády, vymenúva a odvoláva vedúcich ústredných orgánov, vymenúva profesorov a rektorov vysokých škôl, vymenúva a povyšuje generálov, v čl. 134 sa hovorí, že sudcov ústavného súdu vymenúva prezident, v čl. 150 sa ustanovuje, že prezident vymenúva a odvoláva generálneho prokurátora. Z hľadiska významu treba upozorniť, že ako základný člen dvojice vymenovať — vymenúvať nefunguje dokonavý člen vymenovať, ku ktorému sa dotvára nedokonavá podoba vymenúvať, ale podoba vymenúvať sa tu používa absolútne, a len v prípade potreby možno dotvoriť dokonavú podobu vymenovať. Pri slovese vymenovať je okrem spomenutej väzby s predložkou za (vymenovať za ministra) možná aj ďalšia väzba: vymenovať do funkcie ministra, do funkcie zástupcu riaditeľa a pod. ------- **strana 38** Napokon treba spomenúť aj tretí člen nášho radu, sloveso nominovať. Pochádza z latinčiny, kde je utvorené takým istým spôsobom ako naše menovať: nomen (gen. nominis) je meno, k nemu sa pripája slovotvorná prípona -are (nominare), v slovenčine -ovať. Používa sa na vyjadrenie faktu, že sa uvádzajú mená, spravidla niekoľko mien osôb vybratých na istú činnosť alebo funkciu. Napr. ústredný tréner nominuje pätnásť hráčov do národného mužstva, hoci v skutočnosti hrá len jedenásť z nich. V súčasnosti sa často používa sloveso nominovať aj na označenie činnosti, ktorou sa niekto navrhuje na isté ocenenie, napr. nominovať na Oscara, t. j. navrhnúť do výberu osôb, ktorým potom osobitná komisia udelí spomenuté ocenenie. \**Ján Horecký** Zlatá Idka — zlatoidčiansky =========================== V denníku Sme (5. 11. 1994, s. 1) sme zaregistrovali prídavné meno zlatoidkovský, ktoré je utvorené príponou -ovský od miestneho názvu Zlatá Idka. To nás priviedlo k tomu, aby sme si bližšie všimli, kedy sa odvodené prídavné mená tvoria príponou -ovský a akou slovotvornou príponou sa tvoria prídavné mená od miestnych mien, ktoré sú rovnako zakončené ako názov Zlatá Idka. Príponou -ovský sa tvoria prídavné mená od všeobecných i vlastných podstatných mien. Od všeobecných podstatných mien sa príponou -ovský tvoria prídavné mená od názvov osôb i zvierat, napr. syn — synovský, kmotor — kmotrovský, švagor — švagrovský, sluha — sluhovský; tiger — tigrovský, pes — psovský, osol — oslovský. Príponou -ovský sa tvoria prídavné mená aj od vlastných podstatných mien, najmä od rodných (krstných) mien a priezvisk, napr. Jozef — jozefovský, Silvester — silvestrovský; Bernolák — bernolákovský, Štúr — štúrovský, Hviezdoslav — hviezdoslavovský, Hlinka — hlinkovský, Tiso — tisovský, Moyzes — moyzesovský, Goethe — goetheovský, Galileo — galileovský. ------- **strana 39** Od miestnych názvov sa príponou -ovský tvoria prídavné mená iba zriedkavo, napr. Jericho — jerichovský. Prídavné mená sa od niektorých miestnych názvov tvoria alebo kratšou príponou -ský/-sky, alebo dlhšou príponou -iansky/-anský. Príponou -ský (po predchádzajúcej dlhej slabike -sky) sa tvoria prídavné mená od základov zakončených na jednu spoluhlásku, napr. Prešov — prešovský, Žilina — žilinský, Trnava — trnavský, Kúty — kútsky, Mikuláš — mikulášsky. Príponou -iansky/-anský sa tvoria prídavné mená od miestnych názvov zakončených v základe na skupinu spoluhlások, od názvov zakončených na -any a od krátkych názvov, od ktorých sa odvodzujú obyvateľské mená príponou -an/-ianka, napr. Detva — detviansky, Brezno — brezniansky, Nitra — nitriansky, Brusno — brusniansky, Topoľčany — topoľčiansky, Sučany — sučiansky, Petrovany — petroviansky, Turany — turiansky, Komárany — komáranský, Piešťany — piešťanský. Pri miestnych názvoch zakončených na -ka sa vyvinuli dva slovotvorné typy. V prvom type prípona -ka pri odvodzovaní odpadá a k základu sa pripája prípona -ský, napr. Petržalka — petržalský. V druhom type spoluhláska k v prípone -ka sa strieda so spoluhláskou č a k základu so skupinou spoluhlások sa pripája prípona -iansky, napr. Závadka — závadčiansky, Bretka — bretčiansky, Bačka — bačiansky, Bajka — bajčiansky, Jelka — jelčiansky, Oľka — oľčiansky, Modrovka — modrovčiansky. Do tohto slovotvorného typu treba zaradiť aj tvorenie prídavného mena od miestneho názvu Zlatá Idka, ktoré má náležitú podobu zlatoidčiansky. Aj tu sa strieda spoluhláska k so spoluhláskou č v základe, ku ktorému sa pripája prípona -iansky. \**Jozef Jacko** Chvála Živých slov ================== Slovenský rozhlas každú nedeľu ráno vysiela reláciu, ktorá sa volá Živé slová. Toto pravidelné zamyslenie nad naliehavými úlohami a problémami našej spoločnosti sa vyznačuje dvoma neodmysliteľnými vlastnosťami — pokojným vecným tónom a vysokou, spravidla priam vzorovou jazykovou kultúrou. Úvahy v tejto relácii teda priťahujú pozornosť nielen z obsahovej stránky, lež aj prehľadnou kompozíciou textu, jasnou stavbou vety, prime- ------- **strana 40** raným výberom slov a ďalšími kladnými vlastnosťami. Ručiteľom vysokej myšlienkovej a jazykovej kultúry sú zväčša významné osobnosti nášho kultúrneho, vedeckého a politického života. Chválime túto reláciu ako dobrú, čo aj mimovoľnú školu jazykovej kultúry, v ktorej naozaj len celkom výnimočne začuť rušivé, nenáležité slovo. Také sa zatúlalo napr. do úvahy o funkciách štátu. V slohovo jemne vypracovanom texte sa celkom neočakávane zjavilo české sloveso zbortiť v spojení zbortiť základy štátu. Spisovná slovenčina totiž nepozná sloveso zbortiť, preto pripomíname, že namiesto slovesa zbortiť sa malo použiť daktoré z trojice slovies zbúrať, zrútiť, zrúcať. Teda nie zboriť, ale zbúrať, zrútiť, zrúcať základy štátu. Možno dakto bude pokladať upozornenie na podobné jednotlivosti za malichernosť a zbytočné slovičkárenie. Takýmto postojom sa však obchádza podstata veci, ktorá je v tom, že zbytočné cudzie slovo, prípadne nespisovné slovo zo vzorne vypracovaného textu doslova trčí. No nielen to. Jeho chyba sa vníma oveľa intenzívnejšie ako v texte s viacerými nespisovnými slovami a s nízkou myšlienkovou a jazykovou kultúrou. \**Ivan Masár** "Veľké purizovanie a samovoľné tvorenie on (náš purizmus) už dosť ďaleko u nás pokročil, pokročil tak, ako by sme ho ani nepotrebovali. Tvorené, kresané sú u nás slová už v mnohých vedách a natvorené aj také, ktoré nebolo treba vôbec tvoriť, natvorených je aj dosť nejapných. Z toho je zrejmá naša túžba tiež samostatne si zastať v rade umom pracujúcich národov a nepodliehať cudziemu vplyvu. Prijímame veci cudzincov, ale zavrhujeme ich slová a to, čo nám dosiaľ na veci chýba — aby sme si pravdu povedali, ktorú povedať najprv samým sebe je našou svätou povinnosťou — usilujeme sa doplniť vlastnou formou a touto pred inými náš nedostatok zastrieť. Nie, nemyslím, aby sme s cudzími myšlienkami aj všetky cudzie slová prijímali, nie, ale prijať tie, ktoré už nie sú iba majetkom jedného národa, ale majetkom všetkých vzdelaných národov, ktoré teda takrečeno sú už s vecou zrastnuté a žijú v predstavách všetkých vzdelancov, tie prijať veru aj my máme, lebo neprijať ich znamená od života vzdelaných národov chcieť sa silou-mocou formálne čiže abstraktne odtrhnúť a na roveň Číňanov sa zadebniť, čo nikdy nedokážeme, dokázať nesmieme, nemôžeme." Štúr, Ľ.: Dielo v piatich zväzkoch. Náuka reči slovenskej. Zväzok V. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1957, s. 261—262. ------- **strana 41** SPRÁVY A POSUDKY ================ Jubilujúci profesor Ján Horecký =============================== Začiatkom roka — presne 8. januára — sa univ. prof. PhDr. Ján Horecký, DrSc., dožil význačného životného jubilea sedemdesiatpäť rokov. Dožil sa ho v plnom zdraví a v plnej tvorivej činnosti, hoci formálne je už na dôchodku. Prof. Horecký patril a ešte stále patrí k tvorivo najvýkonnejším, najplodnejším slovenským jazykovedcom, o čom nás presviedča jeho bohatá bibliografia. Na jej podrobný súpis by vari nestačili ani dve čísla nášho časopisu. Jeho prvá bibliografická jednotka má vročenie 1944 a ešte po vyše päťdesiatich rokoch tvorivej činnosti sa bibliografia jubilanta dopĺňa o nové položky. Medzitým stihol vydať vyše dvadsiatky vedeckých, odborných a popularizačných knižných publikácií a vysokoškolských učebníc, či už sám alebo v spoluautorstve s inými. Spomenieme tu aspoň niektoré: Fonológia latinčiny (1949), Slovotvorná sústava slovenčiny (1959), Morfematická štruktúra slovenčiny (1964), Slovenská lexikológia 1 (1971), Úvod do jazykovedy (1975), Úvod do matematickej jazykovedy (1975), Spoločnosť a jazyk (1982), Vývin a teória jazyka (1983), Slovenčina v našom živote (1988), Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (1989 — spoluautor). Okrem toho stihol napísať stovky vedeckých štúdií. Prof. Horecký ešte pred dokončením vysokoškolského štúdia na Filozofickej fakulte UK prišiel do vtedajšieho Jazykovedného ústavu Slovenskej akadémie vied a umení — predchodcu Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV (r. 1943) a tomuto pracovisku zostal verný až do odchodu do dôchodku v roku 1990. Popritom však pôsobil aj na vysokých školách, najmä na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Staral sa nielen o výchovu budúcich slovakistov v rámci vysokoškolského štúdia, ale aj o výchovu vedeckých ašpirantov v odbore všeobecná jazykoveda. Vo svojej výskumnej činnosti sa orientoval — ako to už čiastočne naznačili názvy knižných publikácií — na slovnú zásobu spisovnej slovenčiny, na gramatickú stavbu slovenského jazyka, na štylistiku, ale aj na jazykovú kultúru, na všeobecnú jazykovedu ------- **strana 42** a latinčinu. Veľkú zásluhu má na budovaní slovenskej odbornej terminológie, vypracoval premyslenú a modernú teóriu odbornej terminológie, ktorú spájal s konkrétnou praxou v terminologických a názvoslovných komisiách. Svoje názory na tvorbu termínov a terminologických sústav zhrnul v knižnej práci Základy slovenskej terminológie (1956) a v početných štúdiách. Spolupracoval pri príprave a vydávaní mnohých terminologických slovníkov, pričinil sa o založenie a vydávanie časopisu Slovenské odborné názvoslovie (1953—1961), ktorého následníkom bol Československý terminologický časopis (1962—1966). Bol hlavným redaktorom obidvoch časopisov, ktoré boli predchodcami našej Kultúry slova. Profesor Horecký pri svojej výskumnej činnosti mal vždy na pamäti potrebu prenášať výskumné výsledky do jazykovej praxe, preto sa ani nikdy nebránil popularizácii jazykovedného výskumu. V roku 1956 vydal prvú popularizačnú publikáciu Kultúra hovoreného slova, no vlastne už od začiatkov jeho publikačnej činnosti bolo možné sa stretnúť s jeho menom pod popularizačnými príspevkami v jazykových rubrikách dennej i periodickej tlače a v rozhlase. V úsilí o zvyšovanie jazykovej kultúry prof. Horecký zastával názor, že v jazykových prejavoch treba používať správne jazykové prostriedky, vyberať vždy najprimeranejšie a vedome bojovať proti používaniu nevhodných vyjadrovacích prostriedkov. Ešte aj dnes sa stretáme s príspevkami profesora Horeckého na stránkach Nedeľnej Pravdy, bratislavského Večerníka či v Jazykovej poradni Slovenského rozhlasu. Tu treba zdôrazniť, že popularizačné príspevky jubilanta sa vždy vyznačovali jednoduchou výstavbou a zrozumiteľnými formuláciami. Chcel, aby im porozumel aj odborne menej pripravený čitateľ či poslucháč. O pozitívnom vzťahu profesora Horeckého k jazykovej kultúre svedčí aj to, že od založenia časopisu Kultúra slova v r. 1967 bol nielen členom jeho redakčnej rady, ale patril aj k jeho najaktívnejším prispievateľom. A patrí k nim dodnes. V mnohých článkoch sa venoval problémom jazykovej kultúry, všímal si jazyk odbornej i umeleckej literatúry, ale aj publicistiky. Nielen v tomto smere je vzorom mnohým, nepomerne mladším jazykovedcom a budúcim adeptom jazykovedy. Na profesorovi Horeckom si vysoko vážime jeho tvorivú invenciu, neutíchajúcu pracovnú energiu, duševnú vyrovnanosť a ochotu poradiť a pomôcť každému, kto sa na neho s dôverou obracia. Pri jeho vzácnom ------- **strana 43** životnom jubileu mu do ďalšieho života úprimne želáme pevné zdravie, životnú pohodu a ešte veľa síl na splnenie tvorivých predsavzatí. \**Matej Považaj** Spomienka na velikána severu ============================ Naša kultúrna verejnosť si prednedávnom pripomenula 162. výročie narodenia významného nórskeho spisovateľa a neochvejného obrancu Slovákov a slovenčiny v čase najtvrdšej maďarizácie Björnstjerne Björnsona (1832—1910). Pri tejto príležitosti a práve založenej novej tradícii slovensko-nórskych kultúrnych dní Matica slovenská, Ministerstvo kultúry SR, Ministerstvo zahraničných vecí SR, Spolok slovenských spisovateľov, Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska a Ústav svetovej literatúry SAV usporiadali 14. decembra 1994 v Zičiho paláci v Bratislave slávnostnú akadémiu pod názvom Hviezda zo severu. Na podujatí sa zúčastnila delegácia nórskych spisovateľov aj s nórskym veľvyslancom. Z našich predstaviteľov boli prítomní vedúci funkcionári Matice slovenskej a primátor Bratislavy. Po uvítacom prejave tajomníka Matice slovenskej Stanislava Bajaníka slávnostnú reč predniesol literárny vedec Michal Gáfrik. Okrem iného zdôraznil, že Björnson sa na obranu Slovákov pripravil veľmi starostlivo, lebo základné informácie o slovenčine a Slovákoch poznal už pred rokmi 1906—1908. Ako spisovateľ svetového formátu, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, upozornil vtedy na seba aj týmito slovami: Maďari sú najhorlivejší, keď ide o humanitu a právne povedomie. Ale doma u seba potláčajú vyše tri milióny Slovákov. Oni im zakazujú hovoriť rečou ich duše, oni hanobia ich lásku k histórii. Muž, ktorý vo svojej vlasti, ako minister, tieto hanobenia riadi, je súčasne hovorcom za kresťanstvo, volá sa gróf Apponyi a na všetkých konferenciách mieru papuľuje najviac zo všetkých. Predseda Matice slovenskej Jozef Markuš pripomenul, že Björnson obranou Slovákov a ich jazyka akoby v tom čase zastupoval umlčanú Maticu. Preto z jeho úst príjemne znela informácia, že do prípravy budúcej medzištátnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Nórskom sa uvedie ------- **strana 44** podnet, aby Matica slovenská už od roku 1995 mohla udeľovať Cenu Björnstjerne Björnsona osobnostiam, ktoré sa zaslúžili o Slovensko. Spisovateľ a publicista Drahoslav Machala vo svojom vystúpení vyjadril vďaku nášho ľudu veľkému Nórovi a spomenul aj známych českých slovakofilov Karola Kálala a Eduarda Lederera, ktorí boli zapálenými obrancami ľudských práv Maďarmi utlačovaných Slovákov. Nórsky veľvyslanec Knut Elias Taraldset potom prívetivými slovami potvrdil žičlivosť a ochotu Nórov čo najviac pomôcť mladej Slovenskej republike. Uviedol konkrétny príklad účasti nórskych odborníkov pri modernizácii čistiacich zariadení v Žiari nad Hronom a v ďalších slovenských mestách. K lesku slávnostnej akadémie prispelo vystúpenie nášho husľového virtuóza Petra Michalicu i ďalších umelcov. V jeho interpretácii zneli tóny z diel nórskych a slovenských skladateľov a spolu s recitovanými veršami fascinujúco a hlboko pôsobili na rozochvenú dušu prítomného publika. Podobne ako aj verš Svetozára Hurbana Vajanského z básne Skald venovanej oslavovanému Björnstjerne Björnsonovi: Hviezdo jasná polárneho neba, biely kmete, Boh nám poslal Teba! / Vďaka naša v ústrety Ti letí, / ale najviac láska našich detí! \**Štefan Lipták** Stretnutie mladých matičiarov ============================= 25. februára 1995 sa v Matici slovenskej na Hostihore v Martine uskutočnilo 2. valné zhromaždenie Odboru mladých matičiarov (nové pomenovanie pôvodného Mládežníckeho odboru Matice slovenskej). Zúčastnili sa na ňom predstavitelia vedenia Matice, zástupcovia jej záujmových odborov a vyše sto delegátov mladých matičiarov z celého Slovenska. Priebeh zasadnutia sa vyznačoval kritickosťou a nabádaním do ďalšej tvorivej práce. Takýto priebeh navodil už predseda Matice slovenskej J. Markuš slovami: "Praví matičiari budete vtedy, keď budete tvoriť, keď budete žiť pre Slovensko a pre matičnú prácu." ------- **strana 45** V mene členov Jazykového odboru Matice slovenskej a v mene pracovníkov Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV zhromaždenie pozdravil tajomník Jazykového odboru a vedecký tajomník ústavu Š. Lipták. Vo svojom príhovore vyzdvihol najmä to, že v nových stanovách Odboru mladých matičiarov sa hovorí aj o úlohe viesť mládež k zvyšovaniu kultúry slovenského jazyka, pestovať vzťah mládeže k národným kultúrnym hodnotám, ochraňovať a podporovať všetko, čo dvíha kultúrnu úroveň slovenského národa. Na plnenie tejto šľachetnej úlohy odporúčal odoberať a najmä v 32 mládežníckych kluboch ďalej propagovať časopis Kultúra slova, ktorý sa stará o kultivovanie jazykových prejavov, všíma si dodržiavanie normy a kodifikácie vo verejných jazykových prejavoch, vhodnosť a primeranosť používaných jazykových prostriedkov vo všetkých oblastiach verejného života. Vyzval prítomných, aby vo väčšom rozsahu ako doteraz v spolupráci s Jazykovým odborom MS a Jazykovedným ústavom Ľ. Štúra SAV organizovali prednášky a besedy o jazykovej kultúre. V tejto súvislosti uviedol slová z listu predsedu Jazykového odboru Matice slovenskej G. Horáka: "Matica od svojej kolísky v Tatríne strážila a veľadila slovenčinu ako sebazáchovný národný poklad. Takto stráži a chce veľadiť slovenčinu dnešná, do miestnych a záujmových odborov rozkonárená a vkorenená Matica slovenská. V tejto brázde národnej roboty najusilovnejším poslom mal by byť a veríme, že i bude, práve Odbor mladých matičiarov." V sústredenej pracovnej atmosfére si účastníci zhromaždenia pripomenuli aj dojemné slová Ľ. Štúra z úvodu jeho diela Nauka reči slovenskej, ktoré na rok oslávi svoje stopäťdesiate narodeniny: "K ťebe už obracjam reč moju, mláďež naša Slovenská, náďeja pekná života nášho! Mladá svježa Slovenčina ťebe isťe svježej a života plnej sa najlepšje zalúbi a ťebe isťe ona aj najlepšje pristaňe. Ti si povolaná vzbudzovať a krjesiť život noví na skalistích Tatrách, ťebe teda i to čo je samo plnuo svježeho života dobre poslúži, a čo hlboko do duše rodákou sa zaríva, na dobrej ťi pomoci buďe. Ti buďeš časom svojim ochraňuvať pokladi života nášho, ochraňuj že i tento poklad náš vzácni, abi sa ňestraťiu alebo do mjesta tmavjeho ňeupadnuv" (XII). Spontánna reakcia pléna na tieto Štúrove slová bola v tej chvíli dôkazom, že prenikli hlboko do duše všetkých matičiarov. \**Štefan Lipták** ------- **strana 56** V Poľsku vyšla gramatika slovenského jazyka =========================================== (PAPIERZ, M.: Krótka gramatyka jęnzyka słowackiego. Warszawa, Wydawnictwa Szkolne i Pedagogiczne 1994. 110 s.) V nadväznosti na nadpis tejto správy treba hneď pripojiť informáciu, že je to prvá gramatika slovenčiny vydaná v Poľsku (pozri Úvod, s. 3). Z hľadiska poľsko-slovenských kultúrnych a vedeckých stykov a vzťahov ide teda o vydavateľský čin historického významu. Knižka je určená všetkým záujemcom o gramatickú stavbu slovenčiny, predovšetkým poľským adeptom slovakistiky a slavistiky, ďalej "žiakom škôl s vyučovacím jazykom slovenským na Orave a Spiši a každému, kto prichádza do styku s našimi južnými susedmi a chce sa naučiť ich jazyk..." (tamže). Cieľom Krátkej gramatiky slovenského jazyka je sformulovanie zásad tvorby korektných viet v slovenčine, z čoho vychodí, že opis slovenského jazyka je opretý o princípy generatívnej gramatiky. Knižka nepodáva iba číru gramatiku v tradičnom chápaní tohto termínu, t. j. gramatiku ako opis morfologických a syntaktických prostriedkov či prvkov konkrétneho jazyka a pravidiel ich spájania, ale vlastne celostný opis systému slovenského jazyka. Preto v nej používateľ nájde základné poučenie aj o fonetike a fonológii, o pravopise a výslovnosti, o slovnej zásobe a jej rozvrstvení či o tvorení slov. Z pochopiteľných príčin najrozsiahlejšia (relatívne) je kapitola Morfológia a v jej rámci opis skloňovania podstatných mien, ktoré autorka zaraďuje do dvanástich typov (napr. pri podstatných menách ženského rodu uvádza štyri typy — żeński twardotematowy, mięnkkotematowy, spółgłoskowy a rzeczownikowo-przymiotnikowy — podľa vlastnosti spoluhlásky, ktorá predchádza pred koncovým -a, podľa spoluhláskového zakončenia a napokon substantívno-adjektívny typ reprezentovaný vzorom gazdiná). Priamo pri jednotlivých vzoroch sa upozorňuje na odlišnosti konkrétnych tvarov istých substantív od tvarov predkladaného vzoru — napr. pri spomínanom vzore gazdiná sa v gen. pl. uvádza tvar gazdín a popri ňom aj tvar kňažien, v inštr. pl. vzoru pstruh tvar pstruhmi aj tigrami, pri vzore kôň tvar koňmi aj mravcami atď. Okrem toho sa v komentári k jednotlivým vzorom pripomínajú ďalšie morfologické a iné osobitosti konkrétneho podstatného mena (napr. dvojtvary pri slove tvár, t. j. gen. sg. tváre/tvári, prípadne sa ------- **strana 47** zaznamenáva, aké ťažké je sformulovať jednoznačné pravidlá o zaradení podstatných mien k istému vzoru (porov. na s. 28 konštatáciu o podstatných menách vzorov dlaň, kosť). Napriek tomu, že ide o krátku, stručnú gramatiku, informácie o morfológii slovenského podstatného mena sú dostačujúce, takže možno konštatovať, že o tomto slovnom druhu sa povedalo všetko podstatné. Gramatika registruje podstatné veci aj pri ostatných slovných druhoch, povedzme pri zámenách (používanie istých tvarov zámen sa dokladá vhodne vybratými príkladmi), ako aj pri ďalších faktoch súvisiacich so systémom slovenského jazyka, ako to ukazujú poučenia o kvantite, rytmickom zákone, aktuálnom členení výpovede atď. Je vhodné zaznamenať, ako sa používateľovi gramatiky vychádza v ústrety tým, že popri poľských gramatických, resp. jazykovedných termínoch sa pri prvom výskyte — zvyčajne je to nadpis kapitoly alebo odseku — uvádzajú aj slovenské gramatické termíny. Je to užitočné z didaktických aj informačných dôvodov. Medzi slovenskými a poľskými jazykovednými termínmi sú totiž neraz značné rozdiely (porov. napr. na s. 20 pomenovania pádov) v motivácii termínu, rozdiely v preferencii a frekvencii domáceho a prevzatého termínu a pod. Aspoň jeden príklad za všetky: v kapitole o slovoslede vo vete sa narába s poľskými termínmi temat, remat, ktorých slovenské ekvivalenty sú východisko výpovede, jadro výpovede. Tie sa používajú v slovenských gramatikách (porov. E. Pauliny, Slovenská gramatika, 1981, s. 290), prevzaté termíny téma, réma sú zriedkavejšie a vyskytujú sa skôr v syntaktických štúdiách (porov. aj rozdielnosť termínov poľ. struktura tematyczno-rematyczna — slov. aktuálne členenie zviazaných s výstavbou textu, resp. s nadvetnou syntaxou). Keď už je reč o terminológii, treba spomenúť aj abecedný súpis jazykovedných termínov (s. 102—106). Je to vlastne poľsko-slovenský terminologický slovníček, v ktorom je každá položka opatrená číselným indexom označujúcim desatinné triedenie kapitol a odsekov, t. j. miesto, kde je konkrétny termín vysvetlený (definovaný). Príručka s názvom Krátka gramatika slovenského jazyka (je dobré, že sa na pomenovanie zvolil názov odchodný od názvu Krátka gramatika slovenská, ktorá v 2. vydaní vyšla na Slovensku r. 1963) napriek krátkosti podáva ucelený obraz o slovenčine ako samostatnom slovanskom jazyku. ------- **strana 48** Ten obraz je spoľahlivý a presný, lebo sa zakladá na dobrej znalosti slovenčiny a slovenskej jazykovednej literatúry — autorka sa opiera o také autority slovenskej jazykovedy, ako sú profesori E. Pauliny, J. Sabol či Á. Kráľ. K neskrývanej radosti z toho, že naši severní susedia prejavujú o nás záujem práve takýmto spôsobom, nemožno nepridať, že okrem iného je to výraz dobrých poľsko-slovenských vzťahov, ako aj nepripojiť poznámku, aké prospešné je mať na zahraničných univerzitách, keď už nie katedry, tak aspoň lektoráty slovenského jazyka. Autorka gramatiky je totiž absolventkou štúdia slovenčiny na univerzite v Krakove, kde sa jej záujem o slovenčinu, Slovákov a Slovensko vzbudil práve na lektoráte slovenského jazyka a literatúry. \**Ivan Masár** Svedectvo doby ============== (Kačala, J.: Návrat ku koreňom. Komentáre, úvahy, príhovory z rokov 1990—1994. Bratislava, Stála konferencia slovenskej inteligencie Slovakia plus 1994. 115 s.) Posledných päť rokov nepochybne prejde do dejín ako obdobie prudkých zvratov a veľkých spoločenských premien. Ak sa s odstupom času bude hodnotiť tento predel našej histórie, závažným svedectvom isto budú výpovede súčasníkov, ktoré odrážajú myšlienkové prúdenie doby. K takýmto svedectvám už dnes možno zaradiť knižku Jána Kačalu Návrat ku koreňom. Ide v nej o súbor publicistických úvah, rozhlasových i televíznych komentárov a príhovorov z rokov 1990—1994. Významný jazykovedec sa tu predstavuje ako publicista vstupujúci do spoločenského diania nielen ako odborník v lingvistike, ale najmä ako občan reagujúci na najaktuálnejšie otázky súčasnosti. Keďže jazyk v našej histórii vždy zohrával veľkú úlohu v prelomových obdobiach, nie je to inak ani v súčasnosti. Zaiste aj preto sa J. Kačala predstavil toľko ráz vo svojej dvojjedinej úlohe jazykovedca a občana. V knižnom vydaní autor zoradil svoje publicistické výpovede do piatich tematických okruhov. Z pohľadu dnešného čitateľa by bolo zaujímavé aj chronologické radenie komentárov a príhovorov, pretože súčasník ------- **strana 49** má ešte v živej pamäti udalosti, na ktoré autor reaguje. Časovej orientácii však pomáhajú presné údaje publikovania jednotlivých výpovedí. Prvý tematický okruh s titulom Nový vývin — staré hodnoty? sa týka všeobecných problémov súčasnosti. Už tu sa nastoľuje hlavný problém, ktorý sa potom rozvíja aj v ostatných častiach knihy, a to problém slovenskej národnej politiky ako výraz národného záujmu. Vo sformulovaní národného záujmu vidí autor kardinálny bod celého politického diania. Vychádza pritom z ideí a diela doteraz nášho najväčšieho ideológa a politika — Ľudovíta Štúra. Ním sformulované princípy slovenskej národnej politiky sú stále živé, no v zmenenej situácii, keď sme dosiahli svoj vlastný štát — Slovenskú republiku — treba tieto princípy aktualizovať, naplniť novým programom, ktorý by bol hlboko demokratický, všeľudský a zároveň národný. Autor vo viacerých prejavoch podrobnejšie rozvádza hlavné črty takéhoto programu. Tejto téme sa s osobitným dôrazom venuje druhá kapitola — Národ a štátnosť. Tretiu kapitolu s názvom Národný a štátny jazyk možno pokladať za druhé centrum úvah J. Kačalu. Okruh jazyka je autorovi bytostne najbližší, preto sú aj jeho výpovede o postavení a úlohe jazyka v súčasnom politickom dianí najoriginálnejšie a najzaujímavejšie. Kapitolu otvára úvaha o jazykovej suverenite. Pojem suverenity do oblasti jazyka vnáša autor na základe podobnosti s pojmami ako jazyková politika, jazyková kultúra, jazyková norma a iné. Jazykovú suverenitu chápe ako "súhrn postojov istého (národného) spoločenstva prejavujúcich sa v jeho národnom jazyku, v zásadách a spôsoboch jeho regulovania, a to najmä v pomere tohto národného jazyka k iným, cudzím (národným) jazykom" (s. 53). O tom, že tento politický pojem je v našej situácii viac ako potrebný, presviedčajú nás také príklady, ako cudzie rozhodovanie o tom, aká podoba ženských mien sa má používať alebo ako máme tvoriť názvy cudzích štátov. Jazyková suverenita sa však týka aj miery a spôsobu preberania jazykových prostriedkov z iných jazykov, zdomácňovaním cudzích mien atď. Autor ďalej domýšľa, že miera jazykovej suverenity ovplyvňuje aj mieru národnej suverenity. V ďalších úvahách a príhovoroch sa J. Kačala venuje témam ako postavenie slovenčiny v našom národe, o význame pojmov štátneho a úradného jazyka, ale predovšetkým rozvádza myšlienku prijatia zákona o slovenčine, ktorú jazykovedci (Jozef Ružička) pretláčali už v r. 1968. Je pozoruhodné, že všetky tieto témy sú výsostne aktuálne, hoci autor ich publikoval v r. 1990. ------- **strana 50** Štvrtá kapitola nesie titul Národ a veda. Autor sám ako vedec sa na pôde vedy cíti dosť doma na to, aby zasahoval aj polemicky, napr. pri spochybňovaní jestvovania slovenskej vedy (vystupuje proti téze, že existuje iba "veda na Slovensku"). Autorova argumentácia je zreteľná, vedecky jasná a presvedčivá. Nové a zaujímavé súvislosti možno objaviť v pasáži o kontinuite vo vedeckom myslení. Autor objektívne konštatuje, že vedomé udržiavanie kontinuity v rozličných oblastiach národného života nie je našou silnou stránkou. Ako príklad uvádza originálnu Štúrovu teóriu "namerenosti deja", ktorá musela čakať takmer sto rokov, kým sa znova oživila v teórii o intencii slovesného deja. O vede ako o priorite každého moderného štátu sa uvažuje v komentári O slovenskej vede. Autor uzatvára, že výsostným štátnym záujmom by mala byť podpora vedy a výskumu a že treba zabrániť možnej deštrukcii vedeckých pracovísk. Spomína známy poznatok, že efektívnosť vedeckého pracovníka vo vyspelých krajinách je desaťnásobne vyššia ako efektívnosť robotníka tvoriaceho materiálne hodnoty. Trojročný odstup od napísania týchto riadkov a súčasný návrat k problematike vedy dáva autorovi za pravdu. V poslednej — piatej kapitole sú zaradené zväčša komentáre, ktoré odzneli v Slovenskom rozhlase a sú ladené výrazne publicisticky. Už názov — Slováci v medzinárodných siločiarach — naznačuje, že ide o čitateľsky zaujímavé témy. Takými sú napr. hľadanie nášho miesta vo svete, výsledky prvých slobodných volieb, pripisovanie Slovákom ako národu rozličných záporných čŕt, účelová starostlivosť o nás od predstaviteľov susedných štátov atď. Jazykovej problematiky sa dotýka výhrada voči súčasnému používaniu prídavného mena česko-slovenský, ktoré v dnešnej situácii vlastne popiera našu identitu; oprávnenie má iba ako historizmus, keď sa týka spoločného štátu Slovákov a Čechov, t. j. Česko-slovenskej republiky. Inak je prirodzeným východiskom naše, slovenské, a preto je na mieste iba prídavné meno slovensko-český, napr. vo vyjadreniach slovensko-český obchod, slovensko-české rokovania, hranice, vzťahy atď. Kačalova knižka Návrat ku koreňom s výraznými politologickými i sociolingvistickými črtami je zaujímavým čítaním o našej nedávnej minulosti. \**Mária Pisárčiková** ------- **strana 51** Nový typ cestopisu? =================== (MÜLLER, R.: Americký denník. Bratislava, POLY Kontakt 1995. 176 s.) Je prirodzené, že v denníku zaznamenávajúcom skúsenosti a pocity autora, ktorý precestoval Spojené štáty americké od východu na západ a späť (tam lietadlom, späť autom), bude značný počet anglických názvov a slov. K názvom patria predovšetkým názvy veľkých miest ako New York, Cleveland, Chicago, San Francisco, Hollywood, ale aj názvy menších miest, napr. Tucahoe, Mullholand, Eastchester. Ďalej tu sú názvy rozličných inštitúcií, napr. Berkeley School of Music, Carnhegie Hall, Racquet and Tennis Club. A pretože autor sám je spevák (a cieľom jeho cesty bolo aj navštíviť žijúcich spevákov alebo pamätníky nežijúcich), nemôžu tu chýbať priamo súpisy mien: The Beatles, Lennon, McCartney, Harrison, Starr, Who, Rajones, Bon Jovi ... (s. 55), ďalej napr. Les Paul, Carl Perkins, Mrs. Schuur a pod. Niektoré zemepisné názvy sa uvádzajú aj v prepise, ale dosť nejednotne. Je tu napr. New York, ale aj Njú Jork aj Nový Jork, Hollywood aj Holyvúd, Brodway i Bródvej. Prepis je niekedy motivovaný slovnou hrou, napr. Njújork síty — hladnému neverí, kde ide o využitie podobnosti City — síty a sýty — protiklad k hladný. Vcelku tu však nevidieť nijaký systém. Nie celkom bežné je používanie anglických slov a výrazov v slovenských textoch, no v Müllerovom denníku to je pochopiteľné. Vzniká tak istý typ diglosie, používania inojazyčných prvkov v základnom, v našom prípade slovenskom jazyku. Aj tu však je nie vždy pochopiteľné kolísanie medzi anglickou grafikou a prepisom do slovenčiny. V anglickom znení (resp. grafike) sú tu celé vety, napr. God bless you, America; All you need is love; To Fire Exit. Doslovne sa cituje (ešte raz v pôvodnom znení) súpis jedál na s. 48. V angličtine sa uvádza len squash, jazzman, ale popri downtown je už aj dautaun, v prepise sa zásadne uvádzajú napr. strít, evenjú, ale aj celé frázy: hau mač, ryly džujiš fút, alebo nadpisy kapitolky Klívlent, Júesej, Škandáál (met in Holyvút). Popri takejto slovensko-anglickej diglosii sa však objavuje v Müllerovom denníku aj slovensko-česká diglosia. Prirodzene sa tu cituje celé súvislé rozprávanie amerického Čecha Karla v češtine, ale české výrazy sa ------- **strana 52** objavujú aj na iných miestach, spravidla sa vyznačujú úvodzovkami: "hospôdka", "biják", "rudé tváře", "zač je toho loket". Mnohé české slová sú však vlastne utajené, uvádzajú sa v slovenskom texte bez osobitného upozornenia. Sú to napr. žrádlo, žrádelna, žvanec, vstriečni a priateľskí zamestnanci, spiklenecky, prašule, kojenie, veľmi vadí, boty, ovšem, včetne, zácpa, nacpať sa, kľud, kľudný, písničky, na plné pecky, bedna, húpačka, vychrtlý, preslušnené vety. Niektoré z nich majú v slovenčine výrazný hovorový charakter: mančaft, fajn, mindrák. Záľuba v hovorových alebo až nižšie hovorových slovách je však pochopiteľná u autora, ktorý sa chce vyjadrovať nenútene. K tomuto typu patria napr. slová lecino (lietadlo), letušiak, chlast, uchlastať sa, čumieť, foťák, odfotiť, sympaťák, cvakať, cvaknúť, reprák, cédečko, reštika. Sem patria aj slová doláč a bag za dolár. Napokon treba uviesť slová a výrazy, ktoré síce majú neutrálny charakter, ale autor ich používa ako synonymá namiesto bežných slov. Napr. namiesto vyjsť do mesta sa hovorí vyrážať do ulíc; namiesto čas plynie sa používa výraz čas sa odsýpa; odsypaný čas znamená prejdený čas; činiť pokusy je namiesto pokúšať sa; ďalej napr. točiť doláre na akčnej burze, pri očnom kontakte, investovať do hry, ak reklama postráda svietivosť niekoľkých písmen, znamená to, že niektoré písmená nesvietia; balíček je transportovaný v dvoch prstoch, alkohol uvoľnil skrutky na filtroch, vrútil som sa do ďalších textov (azda vhĺbil som sa), disponovať ambíciou (mať ambíciu), kója spočívala na stĺpoch (bola na stĺpoch). Niektorým opisom tohto typu, pravda, nemožno uprieť originálnosť. Napr. pár milimetrov pred definitívnym útesom rezignácie, nad Njújorkom visel veľký páperový paplón v šedej (= sivej) obliečke, naskočíme do svojho lunárneho modulu a vznesieme sa preč, stúpajúca intenzita jeho nie práve najslabšieho hlasového potenciálu. Súvislý výklad R. Müller často, skoro programovo narúša krátkymi vstupmi (komentárom, vysvetlením) v zátvorkách, napr. Na záver sa mi podpísal (s osobným venovaním) na krásny kus papiera (z jednej strany zamatový), ktorý som niekoľko hodín predtým odcudzil (kľud, boli tam voľne pohodené) na päťdesiatejsiedmej [správ. päťdesiatej siedmej; pozn. J. H.] strít. Ukázal nám (zo spodu) všetky kopce a (z vrchu) rozkošný Breckenbridge, kde hlavná evenjú vyzerá ako poskladaná z bonboniéry; Chalúpky boli vskutku ------- **strana 53** veľkolepé, s prepychovým zariadením (poznáte tiež ten krásny pocit, kedy [správ. keď; pozn. J. H.] stojíte nad vodovodným kohútikom a ani za svet ho neviete uviesť do chodu?) a mohutnými džípmi v garážach. V jednej takej, ktorá údajne patrí akémusi veľkému zvieraťu z Washingtonu (Henrich sa adekvátne spýtal, či sa to zviera nevolá náhodou Clinton), sa v rozľahlej poschodovej obývačke nachádzalo (okrem iného) krídlo značky Yamaha, ktorému vyššie menovaný (myslím Henrich, nie to zviera) okamžite vdýchol život (s. 127). Ako sme už naznačili a ako dobre vidieť z uvedených príkladov, celý cestopis sa vyznačuje značnou mierou neusporiadanosti a nesústavnosti. Nesústavnosť (resp. neodôvodnenosť) sa výrazne prejavuje aj v členení textu čiarkami. Nijaký dôvod totiž nejestvuje na to, aby sa od seba oddelil podmet a prísudok. Ale v nasledujúcej vete (s. 149) to je tak: V minulosti známy frontman kultovej kapely Pixies, vydal vynikajúce cédečko. Alebo (s. 141) Po skvelom obede v miestnej čínskej reštaurácii, doľahla na mňa taká únava zo včerajšej cesty (s. 128). Rovnako neodôvodnene sa čiarkou oddeľuje príslovkové určenie, napr. Na križovatkách menej jednoznačného charakteru, máte zo všetkých strán vycapenú značku STOP (s. 134). Zabúda sa naznačiť koniec vedľajšej vety. Napr. Prvý flek, kam sme sa po krátkej strategickej porade jednohlasne pobrali (,) bol dom pána Rogera Nelsona (s. 93). Na každom kroku vás ťahajú do herne, na každom druhom, počerní mladíci spiklenecky (= sprisahanecky) do rúk tisnú farebné podobenky (= fotografie) ľahkých víl (s. 113). Celkový obraz denníka dokresľujú ešte aj také chyby a nedôslednosti, ako je prepisovanie tým namiesto tím, bylding namiesto bilding, ale aj v kopuli namiesto v kopule, v teátre namiesto v teátri, ubykácia namiesto ubikácia, vybrácia namiesto vibrácia, zcivilizovaný namiesto scivilizovaný, neomyľne namiesto neomylne, tlačítko namiesto tlačidlo, že namiesto však (čosi ako Frýdek-Místek, že?; pravda s výnimkou Slovákie, že), včetne namiesto včítane a pod. Takže, aby sme voľne citovali samého R. Müllera (s. 157): "Veľmi ťažko sa mi to hovorí (a ešte ťažšie píše), ale niečo tak zle a nedôsledne zredigované som už dávno nečítal". \**Ján Horecký** ------- **strana 54** SPYTOVALI STE SA ================ O slove sranda a jeho odvodeninách. — Pán Fašung z Bernolákova nám vo svojom liste napísal, že čoraz častejšie počúva slovo sranda, a to nielen v zábavných rozhlasových a televíznych reláciách. Spytuje sa, či používanie tohto slova je správne a či by sa toto slovo nedalo nahradiť iným slovom. Slovo sranda, ale aj jeho odvodeniny, prídavné meno srandovný, príslovka srandovne, sloveso srandovať a pomenovanie osoby srandista, patrí medzi nespisovné, subštandardné jazykové prostriedky. Pociťuje sa ako hrubé až vulgárne a navyše jeho zakončenie svedčí o tom, že nie je z domácej kuchyne, ale že je to pôvodom české slovo. To, že ide o pomerne nové prevzatie slova sranda a jeho odvodenín z češtiny, potvrdzujú aj doklady z lexikálnej kartotéky Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV. Najstarší doklad na slovo sranda máme z r. 1956 z diela R. Jašíka a častejšie sa začalo v umeleckej literatúre používať až v šesťdesiatych rokoch, a to najmä v dialógoch pri zachytení jazyka najmä mladej generácie. Sféra používania slova sranda a jeho odvodenín je obmedzená na oblasť súkromného rečového styku s veľmi uvoľneným prejavom. Tieto slová však v nijakom prípade nepatria do verejných prejavov. Ten, kto používa tieto slová vo verejnosti, vydáva svedectvo aj o miere svojej jazykovej kultúrnosti a jazykového vkusu. V slovenčine taký význam ako slovo sranda majú štylisticky neutrálne slová zábava, vtip, žart, kúsok, pestvo, slová s príznakom hovorovosti, napr. fígeľ, špás, beťárstvo, expresívne slovo huncútstvo, hovorové expresívne slová kanada, psina atď. Namiesto slova srandista možno použiť slová vtipkár, figliar, šibal, beťár, žartovník, špásovník, furták, potmehúd atď., namiesto slovesa srandovať zasa slovesá žartovať, vtipkovať, vtipkáriť, špásovať, slovné spojenia robiť si žarty, robiť si vtipy, ale aj robiť si dobrý deň, vystrájať všelijaké žarty, vystrájať kúsky, pestvá, huncútstva atď. Ako vidieť, máme si z čoho vyberať a pritom nemusíme siahať za požičanými jazykovými prostriedkami, ktoré sa pociťujú ako hrubé až vulgárne. \**Matej Považaj** ------- **strana 55** Na Slovensko, na Slovensku či do Slovenska, v Slovensku? — K. Weiss zo Želiezoviec: "Prečo sa po vzniku samostatnej Slovenskej republiky nezmenilo spájanie názvu Slovensko s predložkou na, teda ideme na Slovensko, žijeme na Slovensku, v prospech predložiek do a v, ako je to pri iných jednoslovných názvoch štátov, napr. ideme do Česka, do Poľska, boli sme v Maďarsku, v Rakúsku. Používanie predložky na v spojení s názvom Slovensko je dedičstvom z čias, keď Slovensko bolo akoby provinciou so všetkým, čo s tým súvisí." V jazyku nie je všetko schematické. Rovnako je to aj s používaním predložky na v spojení s jednoslovným názvom nášho štátu, teda s názvom Slovensko. Predložka na sa v spojení s názvom Slovensko ustálila historickým vývinom a nie je dôvod na tom dačo meniť. Možno povedať, že je tu podobný stav, ako je to pri názvoch typu Spiš, Orava, Kysuce, Liptov, Zemplín, Šariš, ktorými sa označujú bývalé stolice, kde takisto nepoužívame rovnaké predložky. Raz je to predložka do, resp. v, napr. idem do Liptova, do Šariša, do Zemplína, bol som v Liptove, v Šariši, v Zemplíne, inokedy predložka na, napr. idem na Oravu, na Spiš, na Kysuce, bol som na Orave, na Spiši, na Kysuciach. Napokon aj s názvom Morava alebo s jednoslovným názvom štátu Ukrajina sa spája predložka na ako s názvom Slovensko (idem na Moravu, na Ukrajinu, bol som na Morave, na Ukrajine). Z toho, že sa pri názve Slovensko používa predložka na (idem na Slovensko, bol som na Slovensku) netreba robiť politické závery. Matej Považaj Má slovo skriptá jednotné číslo? — I. Grajciar z Trebišova sa spytuje aký tvar má v prvom páde jednotného čísla slovo skriptá, ktorým sa označujú rozmnožené učebné texty obyčajne určené vysokoškolákom. Slovo skriptá, ktorým sa označujú rozmnožené učebné texty, sa v súčasnosti v slovenčine hodnotí ako pomnožné podstatné meno, to značí, že v tomto význame sa v jednotnom čísle nepoužíva, a teda nemá ani tvar prvého pádu jednotného čísla. A tak hovoríme o skriptách zo slovenského jazyka, o skriptách z matematiky, aj keď máme na mysli iba jeden exemplár ------- **strana 56** učebných textov. Na informáciu možno ešte doplniť, že slovo skriptá pochádza z latinčiny. Vzniklo z latinského slova scriptum s významom "písomná práca, spis, kniha" a to zasa z tvaru latinského slovesa scribo, scribere s významom "písať, opísať, spísať" (porov. J. Špaňár: Latinsko-slovenský slovník). Pôvodne sa slovo skriptá v slovenčine používalo aj v jednotnom čísle, teda v podobe skriptum, ale časom sa ustálilo jeho používanie iba v množnom čísle, a tak nadobudlo charakter pomnožného podstatného mena. Ako pomnožné podstatné meno sa zachytáva v Krátkom slovníku slovenského jazyka (1987) i v najnovších Pravidlách slovenského pravopisu (1991), pričom sa zaraďuje medzi podstatné mená stredného rodu. \**Matej Považaj** "Jazyk je zvláštnym druhom nazerania na svet každého národa a čím je národ dokonalejší, duchovne bohatší, tým je dokonalejší aj jeho svetonáhľad, vyjadrený jazykom (...) Dokonalejší a bohatší jazyk poukazuje na dokonalejšieho a silnejšieho národného ducha." Štúr, Ľ.: Dielo v piatich zväzkoch. Ponosy a žaloby Slovanov. Zväzok II. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1956, s. 121. "Jazyk je znakom osobnosti, to znamená, národ hovorí svojím jazykom, že patrí sám sebe, že poslúcha svoj vlastný rozum a v duchovnej oblasti je samostatný (...) Ak má národ svoj osobitný jazyk, uzná sa za národ a ako takému patrí mu právo udržať si isté postavenie vo svete." Tamže, s. 122. "Čo do písania cudzích slov v reči našej, tie sa písať majú, ak už v reči našej zdomácneli, docela podľa zákonov nášho pravopisu, ak nie, píšu sa podľa zákonov pravopisu reči tej, skadiaľ prichodia (...) Ostatne tu dačo pevného ťažko sa dá určiť." Štúr, Ľ.: Dielo v piatich zväzkoch. Náuka reči slovenskej. Zväzok V. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1957, s. 188. ------- **strana 57** Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK =================== K predložke nepatrí predložka ============================= \**JÁN KAČALA** Pri počúvaní prejavov niektorých našich spoluobčanov sme občas svedkami až neuveriteľných jazykových zákrut, v ktorých sa počúvajúci neraz veľmi ťažko orientuje. Za takúto jazykovú zákrutu pokladáme aj používanie dvoch predložiek tesne vedľa seba. Predložky, ako vieme, viažu sa v našom jazyku vždy s nejakým menom, a keď natrafíme na prípad, že predložka je od svojho mena vo vete vzdialená, máme ťažkosti s porozumením textu. V texte totiž očakávame slová na istom prirodzenom mieste, no keď sa nám predpoklady nesplnia, nastáva ťažkosť pri porozumení prejavu. Tieto naše všeobecné zistenia si preveríme na konkrétnej ukážke. Nedávno sme počuli výrok, v ktorom bola reč o správnom konaní pred na to zriadeným špeciálnym úradom. Tu máme pred sebou spomínanú jazykovú zákrutu v podobe spojenia predložiek pred a na. Chápeme, že podávateľ pri takomto výroku bol vedený úsilím povedať na čo najmenšom priestore čo najviac. No dosiahol iba zdanlivú úsporu, lebo uvedenú informáciu môžeme povedať presne s tým istým počtom slov, ibaže ináč usporiadaným. Máme na mysli také usporiadanie, pri ktorom sa bude rešpektovať spomínaná požiadavka, že pri predložke má stáť meno, s ktorým sa prirodzene spája. Tento cieľ dosiahneme, keď k predložke pred z konca vety prisunieme spojenie špeciálny úrad: dostaneme tak prirodzený slovosled typu správne konanie pred špeciálnym úradom na to zriadeným. Z tejto poznámky by sme si mali odniesť poznatok, že umiestnenie dvoch predložiek tesne vedľa seba je v našom jazyku nevhodné. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 15. 2. 1994) ------- **strana 58** Škára, škárovanie ================= \**MATEJ POVAŽAJ** Pri informovaní o problémoch s panelovými domami a najmä o problémoch so zatekaním pri silnom daždi a vetre sme počuli hovoriť o tom, že panely sa musia riadne vyšpárovať. V tomto vyjadrení upútalo našu pozornosť sloveso vyšpárovať. Darmo sme ho však hľadali v našich slovníkoch, nie je tam a nie je tam ani jeho nedokonavá podoba špárovať. Siahli sme preto za niekoľkozväzkovým Stavebníckym náučným slovníkom, ktorý zachytáva odborné termíny používané v stavebníctve. Ani tam sme však citované slová nenašli. A tu sme začali pochybovať o vhodnosti týchto slovies. Zamyslime sa teraz spolu nad týmito slovami. Sloveso špárovať je utvorené od slova špára, no toto slovo nepatrí k neutrálnym jazykovým prostriedkom. Napríklad Krátky slovník slovenského jazyka ho hodnotí ako zastarávajúce a pri ňom uvádza neutrálne synonymá škára, štrbina. A tu možno hľadať vysvetlenie, prečo sa v slovníkoch neuvádza sloveso špárovať. Na utvorenie odborného termínu sa totiž nevyberá príznakový prostriedok, ale neutrálny. V našich slovníkoch sme našli sloveso škárovať a pri ňom tento výklad: zatierať škáry v stene, v múre, medzi tehlami alebo kameňmi. V spomínanom Stavebníckom náučnom slovníku sú termíny škárovanie kamenného muriva, škárovanie tehlového muriva, ba dokonca aj škárovanie fasády panelových domov. Na zatieranie škár sa používa náradie nazývané škárovačka. Našim stavbárom, ale aj publicistom preto odporúčame používať ustálené termíny škára, škárovať, škárovanie, škárovačka a aj spojenie vyškárovať panely. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 4. 3. 1994) O slovese resetovať =================== \**JÁN HORECKÝ** Pri prechádzke Jurským parkom, tým parkom, o ktorom je vychýrený vedecko-fantastický film, zrazu nastane havária, vypadne prúd. Je z toho ------- **strana 59** všeobecný zmätok, ale čoskoro sa nájde riešenie: treba resetovať počítač, lebo ten je centrom celého tohto zázračného sveta. Dnes už mnohí filmoví diváci i čitatelia knihy, a to aj deti, dobre vedia, o čo pri resetovaní ide. Sú na takej výške počítačovej gramotnosti, že si hneď uvedomia: počítač treba znovu nastaviť. Musíme teda povedať, že slovesá resetovať a znovunastaviť sú rovnoznačné. Vyplýva to aj z jednoduchej úmery: anglické sloveso to set znamená "nastaviť, nariadiť", v anglickom slovese to reset sa predponou re- vyjadruje opakovanie činnosti. V slovenčine nám na to slúži príslovka, resp. predpona znovu. Výber medzi slovesami resetovať a znovunastaviť do konkrétneho textu je problém štylistický. Ide tu o otázku vhodnosti. Ak sa v knižke popri názvoch rozličných exotických saurov (dinosaurov a iných potvor) nevyskytujú prevzaté slová, nemalo sa používať ani sloveso resetovať. Už aj preto nie, že ako prostriedok profesionálnej reči pracovníkov s počítačmi má zreteľnú slangovú príchuť. Namiesto neho bolo vhodné použiť sloveso znovunastaviť. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 8. 3. 1994) "Jednotlivému národu nie je možné, keby čokoľvek robil, od iných, vzdelanejších národov sa odtrhnúť a neprijať od nich s vecami i formy, táto doba nie je ešte pravá, lebo zdanlivá myšlienka sa dostane do rozporu so samým jazykom a národ, ktorý sa snaží formálne odtrhnúť od iných, s ktorými je už fakticky a skutočne spojený, sám so sebou je teda v rozpore: nastane potreba z tohto rozporu vystúpiť a ho odstrániť." Štúr, Ľ.: Dielo v piatich zväzkoch. Náuka reči slovenskej. Zväzok V. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1957, s. 259—260. ------- **strana 60** PREČÍTALI SME SI ================ Slovenčina ako politikum? ========================== (Hovoríme s jazykovedcom Jánom Doruľom) \* I. GALLO: Nie je tajomstvom, že sa v posledných rokoch značne znížila celková jazyková úroveň verejných prejavov v spisovnom jazyku, a to aj v tých inštitúciách, kde by si ju mali strážiť „ako oko v hlave“, napríklad v televízii, v rozhlase alebo dennej tlači. Nie sú výnimkou ani prejavy niektorých vládnych či parlamentných činiteľov. Máte aj vy taký názor? * J. DORUĽA: Mám. Úroveň sa znížila. Príčin je pravdaže viac. Najhlavnejšia príčina je iste ľahostajný vzťah k vlastnému spisovnému jazyku, k hodnotám, ktoré predstavuje, ľahostajný vzťah k vlastnej kultúre a tradícii, nedostatok prirodzeného vlastenectva, zdravej hrdosti na vlastnú kultúru, na slovenskú minulosť, na prínos našich predkov do ľudského kultúrneho a vôbec civilizačného vývinu, o čom všetkom málo vieme, preto s poníženým, často snobským obdivom sa skláňame pred všetkou cudzou jagavosťou, ktorá zakrýva, vytláča vlastné hodnoty. Nevieme si svoje hodnoty vážiť. Príliš často tak zamieňame drahokamy za bezcenné kamienky. Vo svojej pomýlenosti (ak nejde, pravda, o plánovitý úmysel) konáme tak v mene prinavrátenej slobody a demokracie. Neuvedomujeme si (nemal nám to kto vysvetliť?), že jazyková kultúra je súčasťou osobnosti, našej vlastnej kultúrnosti, schopnosti dosahovať cieľ jazykového prejavu primeranými jazykovými prostriedkami. Nedosiahneme vyššiu úroveň jazykovej kultúry pri používaní spisovného jazyka vo verejných prejavoch, kým si neuvedomíme potrebu nevyhnutnosti efektívne inštitucionálne zabezpečiť kultivovanie, odborné pestovanie slovenského historického vedomia (jeho súčasťou je aj jazykové vedomie), potrebu systematickej výchovy sebavedomého kultúrneho občana zvrchovaného slovenského štátu, dôstojného a rovnocenného partnera všetkému zahraničnému okoliu. Je povinnosťou štátu zabezpečiť takú výchovu predovšetkým v školách všetkých stupňov a typov i vo verejných oznamovacích prostriedkoch a zariadeniach rozličného druhu. ------- **strana 61** \* I. GALLO: V období po novembri 1989, keď sme sa, ako sa hovorí, začali otvárať svetu (škoda, že ten sa oveľa menej otvára nám), prišla s ekonomickou infláciou aj inflácia cudzích slov, ktoré bezducho preberáme najmä z angličtiny. Často, hoci máme na príslušné pojmy svoje vlastné adekvátne výrazy, prijímame a do povedomia nášho občana implantujeme tie inojazyčné. Nie je to len náš problém. Vo Francúzsku, kultúrnej veľmoci, prijali osobitný zákon na ochranu čistoty svojho jazyka. Spomínaný problém iste trápi aj našich jazykovedcov. Ako sa na tento stav dívate vy i ďalší pracovníci ústavu a čo proti tomu podnikáte? * J. DORUĽA: Tak ako do každého jazyka, aj do slovenčiny sa dostávali a ustavične sa dostávajú aj slová cudzieho pôvodu. Mnohé zdomácneli v našom jazyku tak, že si už ani neuvedomujeme ich cudzí pôvod. Obohacovanie slovnej zásoby jazyka aj z tohto zdroja je prirodzený proces, ktorý každému jazyku pomáha plniť jeho úlohy, najmä však plniť základnú funkciu spoľahlivého nástroja dorozumievania. Preberanie veľkého množstva nepotrebných cudzích slov, ktoré zaplavujú slovnú zásobu jazyka ako módna vlna a nepomáhajú mu lepšie plniť jeho úlohy a funkcie, má vždy mimojazykové príčiny. Ako každá módna vlna, aj tá jazyková časom opadne, najmä keď postupne prestane v kultúrnej spoločnosti plniť funkciu falošného ukazovateľa osobnej výnimočnosti, intelektuálnej rozhľadenosti a svetovosti ako snobského znaku prevahy nad zápecníckym okolím, ktorému príslušná „osobnosť“ dáva najavo svoju intelektuálnu prevahu. Nadmiera nepotrebných prevzatí, dnes najmä anglicizmov (amerikanizmov), vyplýva však často aj z našej pohodlnosti, z neochoty vynaložiť aké-také úsilie pri hľadaní príslušného domáceho ekvivalentu. Táto pohodlnosť či neochota hľadať náhradu sa často ospravedlňuje výhovorkou, že v našom jazyku nieto adekvátneho vyjadrenia, alebo ak aj je, nezodpovedá presne významu toho cudzieho slova („nie je to isté“, „nevystihuje to presne ten významový odtienok“ a pod.), čo niekedy môže byť naozaj pravda. V takom prípade príslušné prevzaté slovo napĺňa, po náležitej adaptácii, medzeru v našej slovnej zásobe. Vo väčšine prípadov však ide len o spomínanú výhovorku. Stáva sa, že niektoré špecializované cudzie výrazy, bežne používané v úzkom kruhu odborníkov, sa celkom nenáležite, bez bližšieho vysvetlenia, použijú vo verejných prejavoch určených širokému okruhu prijímateľov (v dennej tlači, vo vysielaní informatívnych alebo spravodajských textov v rozhlase a v televízii). ------- **strana 62** Čo v takej situácii podnikajú jazykovedci? Upozorňujú a vysvetľujú (v jazykových poradniach, v odpovediach na listy, v besedách a konzultáciách a podobne). Poukazujú na potrebu aktívneho tvorivého prístupu k spisovnému jazyku. Veď za jeho úroveň a kultúru nesú zodpovednosť všetci jeho používatelia. Akí sme, taký jazyk máme. Jazykovedci poukazujú na spôsoby a cesty obohacovania spisovného jazyka z cudzích zdrojov. Väzby spisovného jazyka s ostatnými formami národného jazyka sú dynamické, prebieha medzi nimi ustavičné vzájomné ovplyvňovanie. Jazykovedci teda skúmajú všetky formy národného jazyka a ich fungovanie v spoločnosti, skúmajú slovenské nárečia, staré rukopisy i tlačené texty, vzťahy a súvislosti slovenčiny s inými jazykmi, zisťujú a opisujú zákonitosti jazykového a jazykovo-historického vývinu. Upozorňujú na to, že v jazyku, ani v spisovnom, nie je nič „zakázané“, že možno v ňom použiť akýkoľvek prvok, ak je na svojom mieste a plní svoju zreteľne vnímanú funkciu ― v texte, v kontexte, v danej situácii. Činnosť v oblasti jazykovej kultúry sa zameriava na hľadanie vhodného vyjadrenia, ktoré pomôže dosiahnuť želaný cieľ prejavu, spniť úmysel podávateľa. Dodávam ešte, že kodifikácia v spisovnom jazyku, podľa ktorej sa majú rešpektovať, dodržiavať príslušné jazykové zákonitosti, sa opiera o všestranný vedecký výskum, ktorý má u nás svoju základňu predovšetkým v Slovenskej akadémii vied a na vysokých školách v Slovenskej republike. (Literárny týždenník, 13. 1. 1995) „Slová všeobecne v rečiach europejských bežné, reči nevyhnutne potrebné, a ktoré novokutými vlastnými slovami dosádzať by len márnomyseľnosť vyznamenávalo, nevysudzujeme z reči; kde ale má slová vlastné, dobré, zrozumné, kde sa cudzie pochopy ľahko vlastnými slovami vyobraziť, alebo pri slovách cudzích menej bežných obdobne z bohatosti reči načerpanými a utvorenými slovami ľahko pochopiteľne vyraziť dajú, tam cudzie slová bez všetkej potreby užívať, znamená: reči násilie robiť, reč bez potreby plátať, reč vlastnú v ľahkovážnosť brať, jej chudobu na obdiv vystavovať, svoju netečnosť k reči prezrádzať.“ Štúr, Ľ.: Úvahi o spise „Hlas od Tatjer“ od S. Vozára v B. Bistrici, tlačom Filipa Macholda, 1851, stránok 62 v 8-ke. Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru. Red. M. J. Hurban. Ďjel I., svazok 5. Dňa 25. 6. 1851, s. 182. ------- **strana 63** NAPÍSALI STE NÁM ================ Kto je zodpovedný za chyby v knihách? ====================================== Nedávno som si kúpila knihu Breviár večných múdrostí, zostavovateľ Peter Ťapaj, vydalo vydavateľstvo Marvel, spol. s r. o., Bratislava. Táto kniha má určite svoju literárnu hodnotu, no je v nej také množstvo pravopisných chýb, hlavne nedodržiavanie interpunkcie (písanie čiarky) v jednoduchej vete a v súvetí, že som sa rozhodla Vám napísať dúfajúc, že je vo Vašej kompetencii zabrániť tomu, aby v budúcnosti knihy s pravopisnými chybami nevychádzali. Trápi ma to predovšetkým ako učiteľku slovenského jazyka (no nielen preto), že takýto „nepodarok“ z pravopisnej stránky vôbec vyšiel... Kto je vôbec za to zodpovedný? Načo potom učíme v škole pravopis? Uvedomujú si to tí, ktorí knihy s pravopisnými chybami vydávajú (alebo tlačia?), aký to má negatívny vplyv na čitateľa? Verím, že knihy s takýmito nedostatkami nebudú v budúcnosti vychádzať a dôsledne sa budú v nich dodržiavať pravidlá slovenského pravopisu. \**Marta Gálisová** „Pevne veríme, budú tiež aj priatelia a milovníci tohoto nášho národného predsabrania nám v premožení týchto prekážok pomáhať hľadieť a spolu s nami sa usilovať ich premáhať, pamätajúc na to, že naše noviny sú teraz jeden jediný najpríhodnejší nástroj, ktorým rodákov a krajanov našich vzdelávať, zo živorenia k vyššiemu životu privádzať a užitočné i potrebné známosti medzi nimi rozširovať môžeme.“ Štúr, Ľ.: Ohlas o Slovenskích národňích novinách a Orlovi Tatránskom. Príloha z 15. 6. 1845, s. 3. Slovenskje národňje novini (1845 ― 1848). Zv. I ― II. Reedíciu pripravili V. Žabkay a J. Horváth. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry 1956. 590 s. ------- **strana 64** INFORMÁCIE AUTOROM =================== V súvislosti so zmenenými technickými podmienkami pri vydávaní časopisu redakcia prijíma príspevky spracované na počítači ― textový editor Text602 (T602) pod operačným systémom MS DOS. Pri spracúvaní príspevkov prosíme dodržiavať tieto zásady: V celom texte používať jednotné riadkovanie 1,5; prípadný petit vyznačiť len na vytlačenom príspevku. V texte za každým interpunkčným znamienkom urobiť medzeru (napr. R. Auty; s. 312 a pod.). Tvrdý koniec riadka používať iba na konci odsekov! Pri rozlišovaní typov písma pridŕžať sa naďalej úzu časopisu, používať kurzívu, riedenie, horný/dolný index. Nič nepodčiarkovať, nepoužívať široký a vysoký typ písma a pod. Pri riedení použiť najprv jednu normálnu medzeru (medzerovník) a jednu tvrdú medzeru (pri stlačení klávesu ALT stlačiť aj kláves M); na obrazovke sa medzi jednotlivými písmenami objaví malý bod. Po skončení riedenia postupovať opačne. (Napr. Treba vždy vyznačiť aj toto ·V·š·e·o·b·e·c·n·e ·p·l·a·t·n·é· pravidlo.) Pomlčky vyznačovať dvoma spojovníkmi s medzerou na začiatku aj na konci; medzery nedávať pri označovaní stranového a číselného rozsahu (napr. s. 3―12; v r. 1886―1889; G. Altmann ― V. Krupa; spojovníky: T. Slama-Cazacu; sociálno-komunikačný a pod.). Znaky, ktoré neobsahuje textový editor T602 (poľské písmená, praslovanské a pod.), písať kombináciou dvoch znakov tak, aby jednoznačne určili príslušné písmeno. Napr. #Z = Ź #N = Ń #E = Ę #z = ź #n = ń #e = ę &Z = Ż #L = Ł #A = Ą &z = ż #l = ł #a = ą Zoznam používaných znakov uviesť na začiatku príspevku. Poznámky pod čiaru používať iba v nevyhnutných prípadoch. V texte označiť horným indexom (napr. vzniká tým synergický efekt,1 ktorý...), poznámky uviesť na konci príspevku v tvare horný index, medzera, obsah poznámky. (Napr. 1 Synergia znamená spolupôsobenie...). Grafy a schémy pripojiť na osobitnom liste maximálne vo veľkosti šírky a výšky strany časopisu (podľa požadovanej veľkosti). Do redakcie treba poslať dva vytlačené exempláre príspevku. Po posúdení a redakčnom spracovaní redakcia vráti autorovi jeden exemplár. Tento exemplár autor pošle späť redakcii spolu so skorigovanou disketou 5¼″ alebo 3½″ a opraveným vytlačeným príspevkom.