.. contents:: `Obsah` **strana 321** Jazyk súčasnej prózy a jazyková kultúra * ========================================= MÁRIA PISÁRČIKOVÁ Problém jazykovej kritiky umeleckého diela je pomerne starý. Uvažovalo sa o ňom už na konferencii o jazyku a štýle súčasnej slovenskej prózy pred 30 rokmi (Smolenice, 4.—5. júna 1964). Dospelo sa k názoru, že jestvujú dve cesty štylistického výskumu: jazykovedná a literárna, každá z nich má svoje špecifiká. Ide vlastne o dva pohľady na literárne dielo, v každom z nich sa však pracuje inými metódami, lebo napokon sú zložkami rozdielnych vedných odborov — jazykovedy a literárnej vedy. Podľa J. Ružičku (1965, s. 11), ktorý sa tejto otázke najviac venoval, má jazykovedná analýza slovesného diela viac zložiek. J. Ružička hovorí, že "jazykovedec sa pri rozbore slovesného diela musí sústrediť najprv na zhodnotenie výrazových prostriedkov literárneho diela z hľadiska normy súčasného spisovného jazyka, potom na zhodnotenie zapojenia použitých výrazových prostriedkov do stavby diela ako uceleného útvaru, ďalej na celkovú výstavbu (kompozíciu) textu". Z týchto troch aspektov jazykovedného rozboru umele ckého diela sa nás týka prvý, t. j. zhodnotenie výrazových prostriedkov literárneho diela z hľadiska normy súčasného spisovného jazyka. O ňom hovorí citovaný autor ako o veľmi opodstatnenom, hoci — a to je prirodzené — nijako nenahrádza štylistický rozbor. Ide vlastne o problematiku jazykovej kritiky umeleckého textu. Jazyková kritika (to je jeden z termínov pražskej školy) je podľa uvedeného autora nevyhnutným predpokladom jazykovo‐štylistického rozboru konkrétneho diela. ------- **strana 322** Ak uplatníme metódu jazykovej kritiky na umelecké texty posledného desaťročia, naskytá sa nám veľmi rôznorodý obraz: stretáme sa s dielami jazykovo nielen vycibrenými, výsostne jazykovo tvorivými, s textami, kde sa funkčne vhodne využívajú prvky rozličných štýlov, ako i nespisovné prostriedky národného jazyka, ale vychádzajú i diela (a nie je ich málo) s hodne poklesnutou úrovňou reči, diela, v ktorých jazykové chyby ostávajú chybami a nedajú sa odôvodňovať nijakým umeleckým zámerom. Pri našej analýze jazyka súčasnej prózy a pri zisťovaní odchýlok od normy spisovného jazyka zásadne vychádzame z funkčnosti jazykových prostriedkov v danom kontexte. Súhlasíme tu opäť s J. Ružičkom, že neexistuje "ani jedno slovenské slovo, ktoré by malo byť pre slovenskú prózu vôbec zakázané" (Ružička, 1965, s. 12). Zdôrazňujeme však, že výber jazykových prostriedkov podlieha tak ako aj ostatné zložky umeleckého diela kritickému hodnoteniu. Aká je teda slovenská próza osemdesiatych a deväťdesiatych rokov z hľadiska jazyka? V porovnaní so staršími obdobiami v oblasti formy zreteľne možno pozorovať tendencie častého experimentu, nešablónovitosti, istej neustálenosti a autorského individualizmu. V syntaxi sa to prejavuje rozličnými konštrukciami často rozbíjajúcimi tradičné vetné schémy, využíva sa princíp asociácie v stavbe textu atď. Zriedkavejšie sa už dodržiavajú klasické hranice reči autora a reči postáv. Uplatňuje sa fragmentárnosť, miešanie rozličných štýlov, panuje záľuba v jazykovej recesii, často až absurdite. V úsilí o autenticitu sa využívajú jazykovo nekultivované a nespracované prejavy. Najvýraznejším znakom prózy posledného obdobia, ktoré sa označuje ako postmodernizmus, je pohyb v slovnej zásobe, ktorá napokon ako prvá reaguje na akékoľvek zmeny — či už umelecké alebo spoločenské.Tak ako prózu šesťdesiatych rokov charakterizoval vpád slangu do slovenskej literatúry, v osemdesiatych a najmä deväťdesiatych rokoch sme svedkami priam konjunkturálneho ozvláštňovania jazyka literatúry vulgarizmami, spoločensky tabuizovanými výrazmi, ktoré sa predtým nedostávali ani do slovníkov. Nepochybne to súvisí s tým, že padli spoločenské tabu vo všetkých oblastiach života, no predovšetkým sexuálne tabu. Smerovanie slovenskej prózy, ako i úroveň jej jazykovej realizácie v súčasnosti ovplyvnila i zmena spoločenského poriadku, najmä znovunastolenie trhových vzťahov. Ako pri hodnotení pôvodnej literárnej tvorby za minulý rok hovorí literárny kritik V. Petrík (1994, s. 18), "literárna tvorba sa stala tovarom a viacerí autori sa ho snažia čím výhodnejšie predať. Charakter literárneho diela sa začína prispôsobovať poklesnutému čitateľskému vkusu. Táto tendencia bude zrejme silnieť". Veľký rozptyl v jazykovej úrovni jednotlivých diel spôsobil aj fakt, že knihy sa začali vydávať ------- **strana 323** i vlastným nákladom, a teda v mnohých prípadoch prudko klesla edičná a editorská úroveň vydávaných diel. V nejednom prípade chýba redaktorská práca s textom, ktorá v minulosti dosahovala v špičkových vydavateľstvách vysoký štandard. Treba veriť, že ide o prechodné štádium prístupu k vydávaniu krásnej literatúry. Vrátime sa však k našej ústrednej otázke hodnotenia jazykových prostriedkov z hľadiska normy súčasného spisovného jazyka. Budeme si všímať iba slovnú zásobu, ktorá — ako sme už naznačili — je najpriamejším odrazom súčasného stavu jazyka umeleckej literatúry. Tvorivý umelec — spisovateľ — má predovšetkým účasť na rozvoji spisovného jazyka. Táto jeho úloha aktívne zasahovať do jazykového vývoja je priam nezastupiteľná a z tohto hľadiska spisovateľovo dielo má závažné postavenie v jazykovej kultúre spoločnosti. Spisovateľským prínosom v slovnej zásobe sú nielen neologizmy, dotváranie slov podľa vnútorného systému jazyka, ale aj oživovanie takých prostriedkov, ktoré u bežných používateľov ostávajú v pasívnej slovnej zásobe, ďalej využívanie bohatstva syno ným, predovšetkým expresív, ako i prvkov s príznakmi archaickosti, historickosti, poetickosti a na druhej strane familiárnosti, hovorovosti, uvoľnenosti atď. Z rozsiahlej excerpcie súčasnej literatúry uvedieme aspoň niektoré typy lexikálnych prostriedkov, ktoré znamenajú obohatenie súčasnej reči a prínos do jazykovej kultúry. Neologický ráz majú slovesá utvorené z prídavných mien typu zozreteľnieť, znezreteľniť, skriedovieť, zvoskovatieť (vo význame zblednúť), zduchaplniť, olepšieť; veľká potencia jestvuje aj pri tvorení slovies z podstatných mien: hrebeniť sa, znohovať (utiecť), desaťminútovkovať, rakáriť (chytať raky) a pod. Spisovateľská tvorivosť sa osobitne prejavuje pri tvorení podstatných mien. Pravdaže, nejde o také inovačné procesy, aké sa odohrávajú v slovnej zásobe z nevyhnutnosti pomenovať nové skutočnosti (typ kúrenár, vývojár, jogurtáreň), ale o javy, pri ktorých autor novými jazykovými prostriedkami odkrýva doteraz nepoznané súvislosti medzi javmi, objavuje skryté vlastnosti vecí, sviežim pomenovaním ozvláštňuje všednú skutočnosť: bútorček (kto nespí), peháč (pehavec), ometák (nápadník), chlapica (šikovná žena, šikovnica), chmaták (zlodej) atď. Podobná tvorivosť jestvuje pri prídavných menách i príslovkách a v oblasti frazeológie je nevyčerpateľná, najmä pri prirovnaniach. Ďalšou vlastnosťou lexiky súčasnej prózy je bohatá expresivita. Neošúchané expresívne jazykové prostriedky bez toho, žeby narúšali spisovnú normu, pôsobia na pozadí neutrálnych synoným vo vedomí čitateľa oživujúco, individualizujú reč a ukazujú na slovotvorné možnosti slovenčiny. Spomeňme slová ako ------- **strana 324** vyexovať (vypiť na ex), zazubadliť (skrotiť), ňuchaj (špehúň), škuľky (okuliare), ocapený (unavený) atď. Vysokú expresivitu dosahujú slová s preneseným významom; tie sa neraz pohybujú už na okraji spisovného jazyka, ba patria až do slangu. Takými sú napr. slovesá ugrilovať (spracovať vo väzení), oxidovať (stáť a počúvať, zízať) a pod. Súčasná próza vo svojej prevažnej časti zakotvuje v mestskom prostredí, čo sa odráža aj v jazyku. Spisovatelia usilujúci sa zachytiť spontánny, neštylizovaný prejav výdatne čerpajú z hovorového štýlu súčasnej slovenčiny a neraz ho aj tvorivo obohacujú. Ilustračne možno uviesť takéto príklady na hovorovú vrstvu slov: odkrútiť, vyventilovať sa, zazobaný, zažratý, zaberačka (ťažká práca), zaberák (náročný tréning), kondička, humus (niečo zlé, nekvalitné) atď. V predchádzajúcej časti sme sa sústredili na tie lexikálne prvky súčasnej prózy, ktoré jazyk obohacujú, sú z hľadiska jazykovej kultúry prínosom a nie sú v rozpore s normou spisovného jazyka. Jazyk súčasnej prózy má však aj inú tvár. V súlade s poklesnutou úrovňou jazykovej kultúry spoločnosti táto tvár ukazuje obraz hlbokého úpadku v oblasti jazykového vyjadrovania a rešpektovania normy spisovného jazyka. Prirodzene, že pri jazykových analýzach treba ustavične zvažovať, či autor používa isté výrazové prostriedky zámerne, s cieľom ich funkčného využitia, alebo ide o autorovu jazykovú nepripravenosť, laxnosť pri narábaní s jazykom alebo až o pohŕdavý vzťah k hodnote, ktorá nepochybne patrí v národnom spoločenstve k tým najzákladnejším. Uvedomujeme si, že autorov zámer sa nedá jednoznačne interpretovať, ale aj percipient má právo vyjadriť sa, ako umeleckému dielu rozumie, ako ono naňho pôsobí. O to viac má takéto právo jazyková kritika literárneho diela pri posudzovaní prekračovania normy spisov ného jazyka. Ak v nasledujúcej časti budeme o takomto prekračovaní hovoriť, máme na mysli iba tie prípady, v ktorých použitie istých lexikálnych prvkov nebolo funkčné. Za lacné a umelecky málo účinné možno pokladať nadmerné používanie lexiky z okruhu slangu, ale predovšetkým z oblasti subštandardného výraziva. V obidvoch prípadoch ide o nespisovné prostriedky, no kým slang je ohraničený užšími skupinami používateľov (záujmovými, profesionálnymi), subštandardné výrazy, tvoriace inak pomerne rôznorodú skupinu slov (bližšie porov. M. Pisárčiková, 1988), zasahujú celé jazykové spoločenstvo. Tým, že mnohé slangové prostriedky prešli do širšieho používania, zmnožili vlastne okruh subštandardnej lexiky. Najvýraznejšia je tu vrstva slov, ktoré sú zo spisovného jazyka vysúvané neštruktúrnymi znakmi. Tie ich robia nápadnými a tie očividne priťahujú pozornosť spisovateľov. ------- **strana 325** Ukážky z excerpcie beletrie: celovečerák, tušák, ciťák (tušenie), sušák (pocit sucha), smrťák (silná káva), slušňák (slušný človek), kazeťák, bigbiťák, podrazák, žigulák, úchylák (úchylný človek), kilák (kilometer), kožák (tajný). Azda najvýdatnejším zdrojom subštandardnej lexiky je preberanie z cudzích jazykov — buď priamo, alebo ešte častejšie cez češtinu: oukej, bejbi, bambíno, džob, boss, trotel (hlupák), trable, bonznúť, bonzák, vypulírovať, kafrať, machrovať. Z domácich slov procesom prenášania významu nadobúdajú subštandardný ráz niektoré silné expresíva ako visieť (byť dlžný, dlhovať), streliť (predať) a pod. Vzrast subštandardného výraziva je v súčasnosti očividný a je celkom zákonité, že sa dostáva aj do literatúry. Z pohľadu jazykovej kultúry je však dôležitá miera jeho uplatnenia a funkčnosť využitia. Obľúbeným charakterizačným prostriedkom ostáva slang. Podľa nášho pozorovania slangové prostriedky sa v literatúre využívajú zväčša funkčne — ako súčasť jazyka istých sociálnych alebo profesionálnych skupín: cvičák, opušťák (vojenský slang), adidy (športový slang), domina (domáca úloha), vychoš, psychoš, vyučko (výrazy žiackeho slangu), magič, gramec (magnetofón, gramofón), cukroška (cukráreň), výška, absík (absolvent; študentský slang). Už sme spomenuli frontálny vpád hrubých slov a vulgarizmov do súčasnej prózy. Nejde však iba o charakteristiku postáv pomocou takýchto prostriedkov. Príbehy, ktorých hrdinami sú ľudia takpovediac druhej a tretej kategórie, sú vyrozprávané jazykom týchto hrdinov: drsným, vulgárnym a nivelizovaným. Sú tu vyskloňované a vyčasované všetky tabuizované slová so začiatkom na hlásky p‐, k‐ a j‐ a je takmer vyčerpaná slovotvorba od týchto základov. V centre je sex podávaný v absolútne preexponovanej miere, s vulgárnymi až oplzlými opismi všetkých detailov. Zdá sa, že napriek nesporným črtám majstrovstva niektorých autorov (máme na mysli autorov ako Pišťanek, Holka, Kolenič) o jazykovej kultúre nemôže byť ani reči — iba ak v negatívnom zmysle. Za pozornosť stojí zistenie, že používanie vulgarizmov akoby bolo meradlom umeleckosti alebo odvahy autora byť "súčasným", moderným. Sporadicky sa k nemu uchyľujú totiž aj autori disponujúci rozprávačským majstrovstvom a vycibreným, kultivovaným jazykom. S vulgarizmami vo vzácnej symbióze korešpondujú slová, na ktoré sa už celé desaťročia poukazuje ako na jazykové chyby. Je pozoruhodné, že tieto chyby sa nájdu aj v textoch, ktoré prechádzajú solídnou redaktorskou úpravou v serióznych vydavateľstvách. Možno si podaktorí autori sami presadzujú slová ako odozva, potiaž, cezčas, vyvenčiť, copatý, príchodzí a pod. Skutočnosť, že slovenčina nemá paralelu tzv. obecnej češtiny, privádza mnohých menej tvorivých a menej povedomých autorov k jednoduchému preberaniu ------- **strana 326** výrazov z najspodnejšej vrstvy češtiny a k ich neorganickému implantovaniu do slovenčiny. Takýchto slov je celá záľaha, na ukážku stačia príklady ako canc, cavyky, drek, mord, habaďúra, bejvák, barabizňa, žužo, binec, réžo (režisér) atď. Čitateľ zväčša tieto prostriedky pre ich výraznosť identifikuje ako neslovenské, ale opakovaním sa táto ich vlastnosť stráca. Tak ako o publicistike, aj o textoch umeleckej prózy možno konštatovať, že vplyvom dlhotrvajúcej dvojjazykovosti v oznamovacích prostriedkoch sa značne otupil cit na presné odlíšenie slovenčiny a češtiny, osobitne v oblasti lexiky. Miešanie týchto dvoch jazykov najmä vo vedomí mladej generácie je také silné, že nejeden autor pri použití cudzieho výrazu vôbec nevie o tom, že prekračuje hranice vlastného jazyka. Nejde o nijaký umelecký zámer, ba ani o výraz, ktorý by nemal v slovenčine adekvátny ekvivalent, ako by sa to dalo odôvodňovať pri niektorých spomínaných slovách z obecnej češtiny, lež ide o celkom obyčajnú nevedomosť. Veď ako inak si možno vysvetliť fakt, keď v slovenských prozaických dielach sa bezpríznakovo používajú slová ako nejapný (nemiestny, neogabaný), neomalený (neokrôchaný), zbrklý (splašený), prcek (špunt, štopeľ), žvást (dríst, drístanina), pižlať, pižlikať (pidlikať, pidlikovať), plížiť sa (zakrádať sa), vyškobrtnúť sa (vytrepať sa), žvatlať (džavotať), cuknúť (myknúť, šklbnúť), vrávorať (tackať sa), húliť (fajčiť) atď. Z hľadiska jazykovej kultúry sa nám vidí táto skupina slov najagresívnejšia a zároveň najnebezpečnejšia. Prirodzeným spôsobom rozkladá vedomie používateľov slovenčiny a dotýka sa priamo identity jazyka. Je povážlivé, ak sa na takomto procese zúčastňujú práve spisovatelia. Pravda, mnohí autori sa stavajú k jazykovej norme vedome anarchisticky, zakladajúc si na tom, že je to oblasť absolútnej slobody. Namiesto záveru odcitujeme názor významného českého jazykovedca, autority v oblasti jazykovej kultúry F. Daneša (1965, s. 92): "Spisovateľ, rovnako ako ktorýkoľvek iný človek, nemôže si robiť, čo chce. Musí predsa cítiť zodpovednosť voči čitateľom, musí si do značnej miery uvedomovať, čo vlastne robí a aký to môže mať spoločenský ohlas. (...) Nech nepokladá oblasť jazykového tvorenia za jedinú oblasť sladkej slobody, kde môže robiť, čo sa mu zapáči; sme spoločensky viazaní a zodpovední vždy a všade, či sa to dakomu páči alebo nie. " LITERATÚRA DANEŠ, F.: O nespisovních prvcích a o hodnotících kritériích. In: Jazyk a štýl modernej prózy. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1965, s. 88—92. ------- **strana 327** PETRÍK, V.: Slovenská próza 1993. In: Pôvodná literárna tvorba 1993. Bratislava, Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska 1994, s. 17—29. PISÁRČIKOVÁ, M.: Miesto subštandardných slov v slovnej zásobe. Slovenská reč, 53, s. 140—151. RUŽIČKA, J.: Potreba jazykovej kritiky umeleckého textu. In: Jazyk a štýl modernej prózy. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1965, s. 11—13. RUŽIČKA, J.: Niektoré výsledky rokovania. In: Jazyk a štýl modernej prózy. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1965, s. 176—177. \* Príspevok je podstatnou časťou referátu, ktorý odznel na konferencii Spisovná slovenčina a jazyková kultúra (porov. Kultúra slova, 28, 1994, č. 5). Vzťah slovenčiny a češtiny a jazyková kultúra 1 =============================================== KLÁRA BUZÁSSYOVÁ 1. Keď hovoríme o vzťahu slovenčiny a češtiny z hľadiska dosahu tohto vzťahu na jazykovú kultúru slovenčiny, primárne sa pohybujeme v synchrónii. Tzv. kontaktové javy ako javy, ktoré vznikajú v dôsledku kontaktu s češtinou v slovenskom úze často ako prostriedky konkurujúce domácim jazykovým prostriedkom, a teda citlivé z hľadiska jazykovej kultúry, sa totiž ozrejmujú na základe synchrónnej konfrontácie kontaktujúcich sa jazykov (Buzássyová, 1993). Tým, pravda, nechceme tvrdiť, že problematika dosahu vzťahu slovenčiny a češtiny na jazykovú kultúru slovenčiny vo všetkých základných aspektoch pojmu jazyková kultúra nemá svoju históriu a diachronický aspekt skúmania. Má ho. Z hľadiska témy nášho príspevku nie sú však relevantné staré, historickým vývinom podmienené lexikálne prevzatia z češtiny typu pojem, predstava, o ktorých českom pôvode vieme iba vďaka poznatkom z dejín slovenského jazyka. 2. Z hľadiska dosahu slovensko‐českých vzťahov na jazykovú kultúru a na kultivovanie slovenčiny sú dôležité dejiny Slovákov a Čechov a ich jazykov najmä od r. 1918, teda koexistencia slovenčiny a češtiny v spoločnom štáte. Fakty a udalosti svedčiace o problematizácii slovensko‐českých vzťahov v politickej rovine, ktoré sa odrazili v jazykovej politike štátu, sa premietali aj do oblasti jazykovej kultúry. Porov. napríklad bohemizujúce Pravidlá slovenského pravopisu vypracované pod vedením V. Vážneho v r. 1931, v ich dôsledku rozkolísanosť spisovnej slovenčiny a odraz tejto skutočnosti v termínoch bratislav- ------- **strana 328** ský úzus a martinský úzus. Zo 60. rokov pripomeňme aspoň kritické vystúpenia slovenských spisovateľov a prekladateľov v známej diskusii v Kultúrnom živote (1964, 1965), ktoré boli reakciou na istý stav jazykovej kultúry, na vtedajší stav používania spisovnej slovenčiny. Azda ešte väčšmi však išlo o kritiku výsledkov výskumu slovenského jazyka, ako ich predstavovalo lexikografické spracovanie prvých dvoch zväzkov Slovníka slovenského jazyka, ktoré vyšli v rokoch 1959 a 1960. Názor širšej kultúrnej verejnosti aj jazykovedcov vyústil do konštatovania, že v tomto slovníku ide o tendenciu umelo približovať slovenčinu k češtine, aby sa urobilo zadosť politickej požiadavke. Napokon, impulzom na novšiu teóriu spisovného jazyka J. Horeckého z druhej polovice 70. rokov, v ktorej sa rozlišuje spisovná, štandardná, subštandardná a nárečová existenčná forma (varieta) slovenčiny (Horecký, 1979), bol t akisto istý stav, istá konkrétna úroveň používania slovenčiny ako národného a spisovného jazyka. Spomenuté termíny, resp. pojmy autor zaviedol do teórie spisovného jazyka ako inštrumentárium na adekvátnejšie poznávanie a opis stavu, ako sa realizuje komunikácia v slovenskom jazyku. Je však dôležité pripomenúť, že federatívne usporiadanie štátu v r. l968 znamenalo na jednej strane vyšší stupeň zrovnoprávnenia slovenčiny s češtinou, čo sa prejavilo napr. zavedením striedavého českého a slovenského vysielania v dohodnutom pomere (60:40) v rozhodujúcich hromadných oznamovacích prostriedkoch — v televízii a v rozhlase; na druhej strane globálna jazyková situácia, charakter česko‐slovenskej dvojjazykovosti kládli na používateľov obidvoch jazykov, ale najmä slovenčiny z hľadiska jazykovej kultúry zvýšené nároky. Anomáliou a pokrytectvom tzv. normalizačného obdobia bolo, že politici nezakazovali slovenským jazykovedcom skúmať vzťah slovenčiny a češtiny, ale výsledky tohto výskumu mohli byť publikovan é iba v odborných časopisoch, ich popularizácia v širšej verejnosti bola sťažená. V praktickej činnosti zameranej na jazykovú kultúru sa celé roky nesmelo povedať, že istý výraz nie je slovenský, ale český. Ako pripomína M. Pisárčiková (1992), tento argument bol pritom neraz potrebný, lebo dvojjazyčná prax výdatne stierala hranice dvoch blízko príbuzných jazykov. Preto neprekvapuje, že po novembri l989, keď sa odtabuizovali problémy slovensko‐českých vzťahov v iných oblastiach, náhle stúpla frekvent ovanosť publicistických príspevkov poukazujúcich na jazykové prehrešky, ktorých sa používatelia slovenčiny dopúšťajú voči svojmu materinskému jazyku. 3. Dlhodobý kontakt slovenčiny s češtinou a dosah tohto kontaktu na fungovanie slovenčiny v komunikácii rozdelením Česko‐Slovenska na dva samostatné štáty nezaniká. Od vzniku Slovenskej republiky a Českej republiky v januári l993 sa však jazyková situácia zmenila, zmenili sa podmienky kontaktu sloven- ------- **strana 329** činy a češtiny. Ich dôsledky na vývin obidvoch jazykov sa však za krátky čas ešte nemohli výraznejšie prejaviť. Venujme teraz trochu pozornosti najmarkantnejším zmenám podmienok kontaktu slovenčiny a češtiny, lebo tieto zmeny sú a najmä v najbližšej budúcnosti môžu byť relevantné aj z hľadiska jazykovej kultúry. Pomerne radikálna a závažná zmena nastala tým, že z televízneho a rozhlasového vysielania (denné spravodajstvo, športové prenosy a i.) sa odstránila dvojjazykovosť, striedavé používanie slovenčiny a češtiny. Koncom augusta 1994 sa prestala vysielať relácia Pozor, zákruta! ako posledná spoločná (dvojjazyková) rozhlasová relácia, od septembra už existuje iba ako vysielanie Slovenského rozhlasu. (Slovenskí diváci si v súčasnosti môžu vypočuť v televízii českú spravodajskú reláciu Události v neskorých večerných hodinách, resp. na druhý deň v podvečerných hodinách ako reprízu; vysielajú sa niektoré staršie české filmy, niektoré zahraničné filmy zo súčasnej distribúcie majú český dabing.) Tieto fakty tu spomíname preto, lebo striedavé vysielanie v dvoch jazykoch počas jednej relácie v elektronických masmédiách pokladajú niektorí lingvisti, napr. R. Marti (l993, s. 303), za charakteristický znak tzv. variantového modelu spisovných jazykov (ako bola napr. srbochorvátčina v bývalej Juhoslávii), na rozdiel od modelu dvoch príbuzných, ale samostatných jazykov. 2 Zmapovali sme uplatňovanie češtiny aj v tlačenej publicistike (v slovenských denníkoch a týždenníkoch). Informácie z českých denníkov v monitorovacích rubrikách, resp. v častiach Zo zahraničia sa uvádzajú v slovenskom preklade. Publikujú sa však aj české príspevky, napr. články A. Vaněčka vychádzajúce v Slovenskej republike so spoločným nadtitulkom Fax z Prahy zrejme na znak autentickosti, fejtóny J. Čejku v Novom slove bez rešpektu, niektoré rozhovory s českými spisovateľmi a politikmi v Literárnom týždenníku. Programovo je dvojjazyčný týždenník Mosty a feministický časopis Aspekt. V časopise pre mladú literatúru Dotyky sú všetky texty českých prispievateľov uvádzané v origináli, teda po česky. Je to súčasť koncepcie (porov. rozhovor so šéfredaktorom Dotykov M. Bančejom, Literárny týždenník č. 40/1993). ------- **strana 330** Keď si všímame publicistiku, treba sa pri téme vzťah slovenčiny a češtiny a jazyková kultúra zmieniť aj o početných príspevkoch, ktoré sa po r. 1989, ale najmä po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v r. 1993 publikujú v rozličných našich periodikách. Prihovárajú sa za náležité používanie slovenských výrazov namiesto zbytočných výpožičiek z češtiny a prispievajú k utváraniu verejnej mienky, že písané a hovorené jazykové prejavy predovšetkým vo verejnej komunikácii majú mať zodpovedajúcu úroveň jazykovej kultúry. Aj keď sa nám neraz zdá, že takéto hlasy jednotlivcov sú iba kvapkami v mori (jazykových nedbajstiev slovenských hovoriacich) a ich účinnosť z hľadiska možnej zmeny správania ľahostajných používateľov slovenčiny je neistá a problematická, netreba ich podceňovať. Sú prejavom pôsobenia verejnej mienky. Netreba posudzovať toto pôsobenie iba podľa možnej či predpokladanej účinnosti príspevkov jedného druhu a žánru, resp. tzv. rečového aktu, napríklad apelatívnych výzev za spisovné vyjadrovanie, rozhorčených listov a pod., ale je potrebné všímať si aj menej nápadné prvky a signály o tom, že spomenutá verejná mienka tu už začala pôsobiť. Spomenieme aspoň tieto javy: 4.1. Uvedenie náležitého slovenského pomenovania po českom slove či výraze iného druhu v texte publicistického príspevku, napr.: Názov edície Filozofia do vrecka tak trochu evokuje známe RoDoKapsy — čiže po slovensky "romány do vrecka" (rozhovor M. Kasardu s filozofom Egonom Gálom o novej sérii kníh, Sme, 4. 10. 1994, s. 8). 4.2. Ak autor z istého dôvodu použije citátovo český výraz, výraz je uvedený v úvodzovkách, čím pôvodca textu naznačuje, že používa vypožičané slovo, napr.: Vari málokto dokáže rozprávať o vlastných chybách a "trapasoch" s milo sebazničujúcim humorom tak ako on (t. j. M. Žbirka; veta je z perexu k rozhovoru s Miroslavom Žbirkom, Nedeľná Pravda, 7. 10. 1994, s. 7). 4.3. Autor po použití českého výrazu pridá ospravedlnenie, resp. rektifikáciu (opravu): Začal som citátmi. Je to podľa klasikov najlepší spôsob, ako sa vyhnúť zodpovednosti, ako niečo obkecať (pardón — obhovoriť), skrátka zaradiť čatu, rotu slov. (Úvodník M. Bančeja A vôbec... Dotyky, č. 3/1992, s. 1). 4.4. Radenie slovenského a českého výrazu vedľa seba motivované istým zámerom komunikanta, teda ako kontextovo výrazne podmienený jav, nachádzame aj u spisovateľov, ktorí v súčasnosti neraz manifestovali svoje slovenské národné cítenie, porov. príklad z nepublicistického textu — predslovu Štefana Moravčíka k zbierke básní Karola Péma Lístok na státie (1994): Jeho meno som si rozlúštil ako Pém — Bóhm — bohém — Čech. Býval radorečný, ukecaný ako správny Pepík, no aj smutný, tragický. ------- **strana 331** 4.5. Jazykovovýchovné poznámky v podobe samostatných kratších článkov sú z hľadiska novinárskych žánrov veľmi rôznorodé a značne sa odlišujú aj tónom (najmä mierou pôsobenia na city a racionalitu adresáta). Túto pluralitnosť formy aj obsahu možno iba odobriť, lebo rozmanité príspevky môžu osloviť väčší okruh čitateľov. Okrem toho noviny a časopisy majú rozdielne okruhy čitateľov. Niekoho väčšmi osloví úvodník šéfredaktora najčítanejšieho týždenníka Život Milana Vároša (Život, č. 39/1994, s. 5), ktorému je smutno z toho, že prakticky od kolísky po hrob sa stretáme s tým, že ľudia u nás zastávajú isté miesta bez toho, aby sa od nich bezvýhradne vyžadovala zodpovedajúca jazyková kultúra. Niekto sa obsahovo stotožní s príspevkami, ktoré o rozličných jazykových prehreškoch publikujú redaktori, novinári alebo prispievatelia z radov bežných čitateľov Literárneho týždenníka. Iného zaujme seriál V. Mihálika Slovenčina pre podnikateľov v Slovenských pohľadoch, hoci jazykovedec môže mať výhrady jednak vo či tomu, že sa tu neberie dostačujúci zreteľ na funkčnú diferenciáciu slov, ako aj voči tomu, že autor uvádza v súčasnosti už neaktuálne bohemizmy typu ačpráve, bydlieť, mnohdy. Niektoré odmietané výrazy, napr. prídavné meno bolestínsky, sú štylisticky odtieneným (knižnejším) synonymom odporúčaných výrazov citlivuškársky, fňukavý. Týždenník Mosty uverejňuje na pokračovanie vždy niekoľko vtipne ladených poučení o slovensko‐českej lexikálnej ekvivalencii v diferenciálnom Slovníčku česko‐slovenskom. Pr ipomenúť možno aj jazykové stĺpčeky, resp. rubriky v Pravde na nedeľu, v Slovenskej republike, v obidvoch týchto novinách občas aj iné príspevky zamerané na jazykovú kultúru. 5. S cieľom zistiť, ako sa kontakt slovenčiny a češtiny prejavuje v jazyku mladej generácie, všimli sme si mesačník pre mladú literatúru Dotyky, najmä ročníky 1993, 1994. Analýza textov v tomto časopise v podstate potvrdila naše poznatky o variantoch a synonymách, ktoré sú dôsledkom kontaktu slovenčiny s češtinou a ktorým sme venovali pozornosť na inom mieste (Buzássyová, 1993). Kontaktové javy by sa nemali posudzovať iba na základe jedinej dimenzie pôvodu slova ako bohemizmy. Treba brať do úvahy ich viacdimenzionálnosť a v jej dôsledku rozdielnu axiologickú hodnotu kontaktových javov. Výskyt kontaktových variantov je výsledkom súhry jazykových aj mimojazykových činiteľov — vlastností štruktúry jazyka vrátane štylistickej roviny jazyka, ale aj faktorov sociolingvistickej, sociokultúrnej aj psychologickej povahy. Medzi kontaktovými variantmi nájdeme mnoho takých výrazov, ktoré patria v slovenčine medzi tzv. návratné chyby, ale aj výrazov, ktoré sú prostriedkami významovej a štylistickej diferenciácie. Kontaktové javy tak zohrávajú v slovenčine dvojakú úlohu. Negatívnou stránkou je stieranie hraníc medzi dvoma blízkymi jazykmi, vytláčanie ------- **strana 332** pôvodných domácich gramatických väzieb, lexikálnych jednotiek, frazém inovačnými kontaktovými prostriedkami. Pozitívom je spomenutá schopnosť kontaktových variantov prispievať k sémantickej a štylistickej diferenciácii a schopnosť spĺňať aj niektoré komunikačno‐pragmatické funkcie. Závery 1. Aby jazykovedci nemuseli podliehať skepse o účinnosti jazykovovýchovnej práce, ktorú vyslovil napr. G. Horák, keď rozhlasové poznámky Slovenčina na slovíčko nazval "výkrikmi bez ozveny" (Horák, 1994, s. 66), treba si v oblasti jazykovej kultúry stavať reálne ciele, t. j. ciele, ktoré prijmú za svoje nositelia slovenského jazyka, akceptujú ich. Znamená to nevidieť v kontaktových javoch iba dimenziu pôvodu slova a všetky (bohemizmy) paušálne odmietať, ale rešpektovať fakt, že za päťdesiat či sedemdesiat rokov sa objektívne vytvoril v slovenčine aj kodifikačný odstup od češtiny, ale vytvorili sa tu aj vzťahy kontaktovej synonymie a paralelného vývinu. Kontaktové javy treba chápať diferencovane ako viacdimenzionálne javy a javy s rozdielnou axiologickou hodnotou. Tak ako nemožno vstúpiť dvakrát do tej istej rieky, nemožno predpokladať, že jazykovovýchovné postupy a argumentácia, ktoré vystačili v 40. rokoch, budú automaticky účinné aj v 90. rokoch nášho storočia. Konkrétne máme na mysli potrebu prihliadať aj na výsledky skúmania komunikatívnej efektívnosti kontaktových variantov (k tomu porov. Sokolová, 1991). 2. Paradoxom jazykovovýchovnej práce (ak máme na mysli niekdajšie vydavateľské úzy) je, že nielen poúča, ale niekedy aj zneisťuje tých, ktorým je určená. Slovenčinu naším vlastným pričinením zavše kladieme do situácie skleníkovej rastliny, nad ktorou treba ustavične držať ochrannú ruku. Aj keď vieme, že táto ochrana je a bola do značnej miery potrebná, zachovávajme v pestovaní kultivovaného slovenského prejavu optimálnu mieru. 3. Treba rátať s tým, že nositelia slovenského jazyka majú desaťročiami vypestovaný pozitívny vzťah k českej kultúre, budú teda s ňou aj naďalej prichádzať do styku či už čítaním českej odbornej a umeleckej literatúry, prostredníctvom televízie, filmu, populárnej hudby a pod. Otvorenosť prejavom inej kultúry je pozitívna vlastnosť, ktorú Slováci majú. Každý príslušník slovenského národného spoločenstva, ktorý je recipientom nielen slovenskej, ale aj českej kultúry, resp. kultúry iných národov, by mal v sebe kultivovať aj schopnosť rozlišovať, čo je súčasťou jeho vlastnej a čo inej kultúry, ako aj čo je súčasťou systému a normy slovenského spisovného jazyka a čo patrí do češtiny ako blízko príbuzného jazyka. A to aj za cenu, že získanie a udržiavanie si tejto schopnosti vyžaduje istú námahu. ------- **strana 333** LITERATÚRA BUZÁSSYOVÁ, K.: Kontaktové varianty a synonymá v slovenčine a v češtine. Jazykovedný časopis, 44, 1993, s. 92—107. HORECKÝ, J.: Východiská k teórii spisovného jazyka. In: Z teórie spisovného jazyka. Zborník referátov a diskusných príspevkov. Red. J. Ružička. Bratislava, Veda 1979, s. 13—22. HORÁK, G.: Kultúra do všetkých matičných odborov. Kultúra slova, 28, 1994, s. 66—67. MARTI, R.: Slovakisch und Čechisch vs. Čechoslovakisch, Serbokroatisch vs. Kroatisch und Serbisch. In: Slavistische Studien zum XI. internationalen Slavistenkongreß im Preßburg / Bratislava. Red. K. Guttschmidt — H. Keipert — H. Rothe. Köln — Weimar — Wien, Böhlau Verlag l993, s. 289—315. PISÁRČIKOVÁ, M.: Štyridsaťročná jazyková poradňa. Kultúra slova, 26, 1994, s. 65—67. SOKOLOVÁ, M.: Komunikatívna efektívnosť českých kontaktových javov v slovenčine. In: Všeobecné a špecifické otázky jazykovej komunikácie. 2. Red. P. Odaloš — V. Patráš. Banská Bystrica, Pedagogická fakulta 1991, s. 232—242. 1 Príspevok je podstatnou časťou referátu, ktorý odznel na konferencii Spisovná slovenčina a jazyková kultúra (porov. Kultúra slova, 28, 1994, č. 5). 2 Z ďalších kritérií R. Martim navrhnutého typologického modelu, podľa ktorého možno určiť vzťah dvoch jazykov ako zodpovedajúci jednému zo štyroch typov modelových vzťahov, sú: miera, v akej si príslušníci dvoch rozdielnych jazykov navzájom rozumejú, keď každý hovorí svojím jazykom, miera prekladania inštitucionálne závažných textov, (ne)závislosť kodifikácie jedného jazyka od kodifikácie druhého jazyka, (ne)uplatňovanie kodifikácie, ktorá zvyšuje vzájomný odstup jazykov, to, či sa nositelia jedného aj druhého jazyka zhodujú v názore na status týchto jazykov, alebo nie. Architektonika rozprávačského textu =================================== JÁN HORECKÝ Každé ľudské, ba v istej miere aj zvieracie dielo je zložené z menších častí, ktoré usporiadané vhodným a účelným spôsobom tvoria ucelený útvar. Usporiadanie tohto celku možno nazvať architektonikou. Pri skúmaní textu sa táto vlastnosť zloženosti a usporiadanosti označuje ako architektonika alebo ako makrokompozícia (Mistrík, 1985). Je to najvyšší spôsob výstavby textu popri atektonike (neusporiadanosti) a tektonike (usporiadanosti). Z tohto hľadiska možno opísať napr. architektoniku odborného esejistického textu (Horecký, 1992), pričom za východisko možno vziať vzťah medzi výstavbou textu a autorom textu, medzi architektonikou a architektom. Autor je neodmysliteľnou zložkou aj v rozprávačskom texte, a to nielen ako vlastný a prirodzený rozprávač, ale aj ako uvádzateľ viacerých ďalších rozprávačov. Celkovú výstavbu takéhoto textu budeme skúmať na texte Stanislava Rakúsa Temporálne poznámky (Rakús, 1993). Treba hneď pripomenúť, že Temporálne poznámky je názov modrého zošita, do ktorého si autor zapisoval svoje poznatky a postrehy pri koncipovaní diplomovej práce o čase v literatúre. Ale zároveň sa tu vystihuje aj názov celej knižky: sú to poznámky o istom časovom ------- **strana 334** úseku zahrnutom v rozprávaní. Tento časový úsek je vymedzený tou istou udalosťou: skákaním Dušana Sakmára cez múr pri oneskorenej ceste do školy a udavačským listom adresovaným riaditeľstvu školy na konci rozprávania. Celý časový úsek — tempus — prebieha od štvrtka (dnes je štvrtok 26. októbra 1972) do pondelka, miesto deja je vymedzené oblúkom medzi večernou školou a bytom Dušana Sakmára, ale dôležitú úlohu tu má aj reštaurácia Beta (resp. v exkurze aj reštaurácia Mier). Medzi týmito vnútornými priestormi sú verejné priestranstvá, po ktorých sa D. Sakmár premiestňuje, ako aj mestské ulice, po ktorých sa D. Sakmár prechádza po nociach. Dôležitú úlohu v rozprávaní majú aj tri predmety: už spomenutý modrý zošit, železiarenský diár a čierna taška. Zošit sa v rozprávaní vynára až v kritickej situácii v byte D. Sakmára, keď mu odíde manželka Štefka a v toku rozprávania sa Sakmár vracia do obdobia úvah o čase a predstavuje svojho učiteľa docenta Ambróza. Železiarenský diár sa vynára hneď na začiatku rozprávania. Dostal ho na Vianoce od svojho brata Matúša, majstra v železiarňach. Tento elegantný zápisník s firemným emblémom hutníckeho k ombinátu a rozmernými kolónkami na záznamy nechcel zničiť praktickými časovými údajmi, ktoré treba škrtať, len čo stratia aktuálnosť, a tak ležal v zásuvke Sakmárovho stola až dovtedy, kým si doň nezačal robiť poznámky, ktoré nezväzovala časová predtlač tisíc deväťsto sedemdesiateho druhého roka. Odvtedy ho nosil všade so sebou... Z tohto diára rozprávač často cituje najmä charakteristiky jednotlivých postáv, napr. o Emílii F. (z opatrnosti zapisuje len iniciálky priezviska) a jej percentuálnom spôsobe vyučovania (s. 14), o Jurajovi Z. (Zaťkovi; s. 24), o F. Bučkovi, zástupcovi riaditeľa (s. 49), o Viliamovi Bahudajovi (s. 64). O výstavbovej funkcii týchto citátov svedčí aj ich rovnomerné rozloženie v rozprávaní. Veľká čierna taška je takmer súčasťou rozprávania. Je to taška nabitá knihami, zošitmi, časopismi, vecami potrebnými i zbytočnými (s. 6). Obšírne ju autor charakterizuje aj na s. 50: V Sakmárovej taške, rozmermi vhodnej skôr na cestovanie ako na bežné používanie, zaberali najväčší priestor veci, ktoré bezprostredne nepotreboval na vyučovanie. Mal v nej rozčítané knihy, rôzne zošity, notesy a časopisy, vydávajúce svedectvo o tom, čo všetko pokladal za dôležité, čím všetkým sa chcel cez voľné hodiny, prestávky alebo porady zaoberať. Obsah tašky bol obrazom jeho maximalizmu a neuskutočnených predsavzatí, túžby začínať každý deň nový život a stopercentne využívať čas, no aj prejavom jeho pohodlnosti — nechcelo sa mu v nej pravidelne vymieňať veci a zaťažovať sa ich revíziou. A ďalej na s. 59: Jeho rozmerná, nabitá taška však vyvolávala pozornosť aj bez pádu [raz sa totiž na nej potkol — J. H.]. Sakmár si už zvykol, že sa ho kde- ------- **strana 335** kto s humoristickým podtónom pýtal, čo všetko v tej svojej veľkej taške nosí. Dochádzalo k tomu najmä vtedy, keď nebolo o čom rozprávať. A tak jeho taška plnila vlastne i funkciu akejsi konverzačnej zámienky a výplne, ktorou sa dalo predísť trápnemu tichu. A dodajme, že je aj prostriedkom na charakterizovanie D. Sakmára. Dlhšie citáty dokazujú okrem iného aj autorov vysoko vyvinutý zmysel pre charakterizovanie vecí a detailizáciu pri ich opise. Tieto vlastnosti sa ešte výraznejšie prejavujú pri charakterizovaní postáv. Sú tu dva základné typy takejto charakterizácie: kompaktný a roztrieštený, rozkúskovaný. Pri kompaktnej charakterizácii je na prvom mieste síce deskriptívny výpovedný akt, ktorý však hneď prechádza do vysvetľovania a komentovania (explikatívny výpovedný akt). (O výpovedných aktoch porov. Horecký, 1992.) Uvedieme príklad zo s. 13: Perháč pozerá trocha bokom a trocha dohora [na tabuli cti — J. H.], možno mu fotograf zabudol určiť onen pomyselný bod, na ktorý sa má v okamihu záberu sústrediť, alebo sa dostal do rúk profesionála s umeleckými ambíciami, ktorý chcel práve takýmto záberom vyjadriť svoj umelecký názor, svoje presvedčenie, že šikmé smerovanie zraku je to najlepšie, čo sa dá po umeleckej stránke z tohto zákazníka vyťažiť. Alebo hneď za tým: Zato však Emília Fluxová hľadí z tabule cti priamo, s oduševnením, odhodlane. Túto rozhodnosť zmäkčuje úsmev a neutajený výraz radosti, ktorá akiste nepramení len z toho, že sa ocitla na tabuli cti, ale z jej optimistického názoru na svet, z toho, že miluje život, že má rada kvety, svoju prácu a vôbec všetko, čo slúži rozvoju človeka a napredovaniu spoločnosti. (Netreba azda upozorňovať na jemný ironický podtón tejto charakteristiky.) Na roztrieštenú charakteristiku sú výstižným príkladom dve postavy: Juraj Zaťko a Dušan Sakmár. O Sakmárových vlastnostiach sa dozvedáme vlastne len z útržkovitých poznámok: nemotornosť tohto mladého, fyzicky objemného profesora (s. 5), pri jeho ťarbavosti (s. 38), napriek svojmu fyzickému fondu nikdy nebol bitkár, vždy sa telesným konfliktom a súbojom vyhýbal (s. 38), bol hypochonder, vedel si rýchlo skombinovať a predstaviť rozličné osudové situácie (s. 45), mal slabý zmysel pre poriadok (s. 50), bol pomalý, šuchtavý (s. 87), nevedel zabiť klinec do steny (s. 60). Pre vlastný text je dôležité zistenie (s. 54), že Sakmár mal sklony rozprávať len tak, voľne a nezáväzne, vymýšľať si, preháňať a zveličovať, no v tomto rozprávačsky priaznivom prostredí, založenom z veľkej časti na počúvaní, to veľmi nešlo. Juraja Zaťka charakterizuje rozprávač (s. 21) ako ľahko prenosného, štíhleho, nevysokého, no prísneho človiečika s vatou v ľavom uchu a potom cituje ------- **strana 336** z diára celý dlhší odsek (s. 24): V prípade potreby vedel Juraj Z. očervenieť alebo zblednúť, ba na znak rozhorčenia dať svojej tvári aj akýsi zelenkavý odtieň... Keď napríklad hovoril o ďalekosiahlom význame dokumentačného atramentu v školskom prostredí, podarilo sa mu kombináciou hnedastého sfarbenia pokožky, modrej fľaštičky a augustových slnečných lúčov, ktorým fľaštičku vystavil, utvoriť na svojej tvári akúsi osobitú, ťažko definovateľnú, no magicky pôsobiacu farebnú kvalitu. No okrem toho sa vyskytujú roztrúsené poznámky o česaní, o spôsobe hovorenia i sedenia J. Zaťka. Priestranstvá sú v Rakúsovom rozprávaní určené veľmi presne, jednoducho názvom ulice alebo námestia: Hutnícka ulica, Rozálska ulica, Stará spišská cesta, Leninova trieda, Námestie Maratónu mieru. Platí to aj o vnútorných priestoroch: reštaurácia Mier, reštaurácia Beta (ktovie prečo sa tak volala), ale aj zborovňa, 2b, 2c. Po týchto priestranstvách sa D. Sakmár premiestňuje a pohyb sa vyjadruje čisto naratívnymi (rozprávačskými) výpovednými aktami: s úľavou zahol doprava; ocitol sa tam, kde ešte nebol; vybral sa späť, vyšiel, vyšplhal sa, spadol, vstal, vykročil (pri opise skoku cez múr), kráčali, sadol si. Niekedy sa vyjadruje obšírnejšie; kráčal v žltom neónovom svetle Leninovej ulice, kráčali po rozkopanom teréne. Aj na takéto akčné, premiestňovacie slovesá sa často viaže úvaha alebo komentár. Napr. na s. 17: V týchto chvíľach Sakmár trocha zveličoval, vnímal svet protikladnejšie a ostrejšie; bez toho, aby si to zreteľne uvedomoval a pripúšťal, sa pokúšal vyvolávať v sebe také neodkladné pro blémy, na ktorých zvažovanie a riešenie je podstatne bližšie do kaviarne ako domov. A potom pozoruje tváre okoloidúcich, porovnáva ich nosy, mužské i ženské. Pokračuje vlastne v úvahách, ktoré začal na vyučovaní pri výklade o postave s veľkým nosom u J. Záborského. Pomerne triezvo a jednotvárne sa v rozprávačskom texte S. Rakúsa využívajú výpovedné akty uvádzajúce rozprávanie. Napr. vo veľkom Zaťkovom výklade sa používajú slovesá ako povedal, povedal ostro; povedal, keď sa usadili pri stole; hovoril, hovoril ďalej; sú tu aj slovesá, ktoré nepatria do skupiny slovies hovorenia: vytiahol hrebeň; hodil znechutene rukou; keď sa čašníčka odobrala do kuchyne, vytiahol hrebeň; začal sa česať; zdvihol pohárik, a keď spravil to isté aj Sakmár, odpil si. Rozprávanie Temporálnych poznámok sa rozvíja priamočiaro, len ojedinele sa vracia do minulosti. Napr. spomienka na oslavy M. Austa so spevom riaditeľa a scénou rozbíjania šálok, exkurz o smrti a pohrebe netere Idky, o svokrovi Dominikovi Cínovi. Aj pri zachovávaní súčasnej línie sú časté odbočky. Napr. o stratenej triednej knihe, ktorú hľadali aj v Sakmárovej čiernej taške, o strate- ------- **strana 337** nom puzdre na písacie potreby, ktoré zase Sakmár vložil do cudzej tašky a potom sa domáhal vrátenia. Charakteristické sú opisy operácie platenia v Mieri, opisy činnosti čašníčky, čašníka a barmanky. Všetky vynikajú detailizáciou, akousi drobnokresbou. Za všetky možno uviesť aspoň jeden detail (s. 70): Najskôr to bude niekto z psychiatrie, pomyslí si a zdvihne ruku, lebo neďaleko zbadá čašníka, ktorý tentoraz zareaguje, vyberie sa k jeho stolu, ale po niekoľkých krokoch zastane, sformuje si prsty tak, akoby v nich držal pohárik, a potom rýchlym pohybom naznačí pitie. Vzápätí kývne spýtavo hlavou, a keď to po ňom Sakmár súhlasne zopakuje, zvrtne sa a ide do kuchyne. A potom nasleduje komentár: Lebo ráznosť jeho konania si Sakmár v plnej miere uvedomil až po jeho odchode. Šetril kroky, objednávku urobil na diaľku posunkami a náznakmi — s čímsi takým sa v živote ešte nestretol. Podobne detailistické sú aj opisy hľadania peňazí, akéhosi zúčtovania na zastávke električky (aj so zdvíhaním spadnutej bankovky) alebo zdĺhavého procesu účtovania pred odchodom z reštaurácie. Rozprávačské umenie S. Rakúsa sa prejavuje nielen premyslenou architektonikou celkového textu, ktorú sme tu len naznačili, jej vyzdobovaním drobnými detailmi na rozličných, často aj nečakaných miestach, ale aj triezvym využívaním jazykových prostriedkov. Autor využíva jednoduché až strohé výpovedné akty typu povedal, kráčali, ale nezriedka ich zasadzuje do širších súvislostí. Vo všetkých prípadoch však používa priame pomenovanie, priamu denotáciu, nehovorí v obrazoch alebo v narážkach. Tým akoby popieral umeleckosť svojho textu, ale je v tom nesporne istý zámer: nie umelecké, ale realistické zobrazenie úseku zo života rozprávača. Práve preto používa aj skoro sterilne čistý spisovný jazyk, bez výrazov z nižších štýlových či komunikačných oblastí. A je v tom aj istý charakterizačný zámer: ide predsa o profesora slovenčiny. LITERATÚRA HORECKÝ, J.: Naratívne výpovedné akty. Slovo a slovesnost, 53, 1992, s. 105—110. HORECKÝ, J.: Architektonika odborného esejistického textu. Kultúra slova, 26, 1992, s. 39—44. MISTRÍK, J.: Štylistika. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1984. 584 s. RAKÚS, S.: Temporálne poznámky. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1993. 109 s. ------- **strana 338** O niektorých sprostredkovane prebratých termínoch vo výpočtovej =============================================================== technike ======== VIERA NEMČOKOVÁ Nemusíme dlho rozmýšľať nad tým, čo charakterizuje druhú polovicu dvadsiateho storočia. Sú to počítače. To, že výpočtová technika doslova revolučne preniká do všetkých oblastí ľudskej činnosti, spôsobuje, že počítačovú terminológiu využíva veľké množstvo profesijných skupín. Jednotlivé vrstvy terminológie výpočtovej techniky tvoria domáce termíny, termíny prevzaté z iných jazykov a termíny utvorené z internacionálnych slovných základov alebo termíny utvorené pomocou internacionálnych predpôn a prípon. Ako v iných vedných odboroch aj vo výpočtovej technike je výrazná snaha internacionalizovať terminológiu. To sa prejavuje množstvom kalkov a prevzatých termínov. Základný typ predstavuje priame preberanie z jedného jazyka do druhého. V niektorých prípadoch sa však lexikálna jednotka dostáva do preberajúceho jazyka nie priamo, ale cez sprostredkujúci jazyk (Horecký, 1989, s. 274). Jazykom počítačov je angličtina — jazyk s mimoriadne bohatou lexikou. Aj v anglickej počítačovej terminológii však existujú sprostredkovane prevzaté termíny a termíny prevzaté priamo z iných jazykov. Nás zaujíma, či slovenská počítačová terminológia využíva termíny, ktoré sa v angličtine hodnotia ako sprostredkovane prebraté cez iný jazyk. Preto si podrobnejšie všimneme niekoľko termínov z počítačovej terminológie. V slovenčine sa veľmi skoro udomácnil z angličtiny prevzatý termín terminál. Pomenúva "koncové zariadenie na vstup / výstup informácií" (Dictionary of Computing, 1991, s. 463). Jeho pôvod však musíme hľadať vo francúzskom slove terminal (= koniec, ohraničenie), ktoré vychádza z latinského prídavného mena terminalis s významom "konečný" (The Compact Oxford English Dictionary, 1991, s. 2029 — ďalej len COED). Pôvod slova stanica (statio = postavenie, stanovište, miesto) je jednoznačne latinský. Jeho prienik do počítačovej terminológie je výsledkom sprostredkovania cez viaceré jazyky (COED, 1990, s. 1890). Angličtina si slovo station (miesto, stanica, určenie) požičala z francúzštiny dvanásteho storočia (station = miesto). Vo výpočtovej technike termín stanica označuje "vstupný alebo výstupný bod (teda miesto) datakomunikačného systému" (Anglicko‐slovenský výkladový slovník výpočtovej techniky, 1993, s. 3 04 — ďalej len VSVT). Dictionary of ------- **strana 339** Computing na s. 304 definuje termín stanica (station) ako "miesto v počítačovej sieti". Studnicou odborných termínov je aj ďalší klasický jazyk — gréčtina. Všimnime si napríklad grécke podstatné meno schéma (gr. σχῆμα). Jeho význam možno vyložiť ako "osnova, podoba, tvar, formula". V počítačovej terminológii slovo schéma, zhodne v angličtine i slovenčine, označuje celkovú logickú organizáciu bázy dát. Pôvodom grécko‐latinský termín program (zo základu programma, gr. γράμμα je skutočne internacionálny. Svoj pôvodný význam (opis procedúry, postup) si zachoval aj v angličtine. V slovenskej počítačovej terminológii ho definujeme ako "sériu inštrukcií pre počítač na spracovanie údajov" (VSVT, 1993, s. 273). Termín program sa používa aj v iných oblastiach — v ekonómii, kultúre, politike atď. V súčasnej spisovnej angličtine sa ustálili dve pravopisné podoby tohto podstatného mena: podoba program, kto rá sa ustálila na základe štandardného pravopisu v britskej a severoamerickej angličtine a prešla dlhým vývojom. Začiatkom 19. storočia bola pod vplyvom francúzštiny opäť uvedená do angličtiny podoba programma. Dnes je používanie týchto dvoch pravopisne odlišných podôb špecifikované. Vo výpočtovej technike využívame podobu program (COED, 1990, s. 1441). Zaujímavú etymológiu má počítačový termín adresa, pod ktorým rozumieme "umiestnenie v pamäti počítača" (VSVT, 1993, s. 8). V stredovekej francúzštine sloveso adresser znamenalo "poslať, osloviť niekoho", rovnako aj podstatné meno adresse. Pod vplyvom francúzštiny si angličtina utvorila sloveso to address "určiť, adresovať komu, odoslať". Anglické podstatné meno address vzniklo čiastočne z francúzskeho adresser a anglického to address. COED na s. 17 pripúšťa aj španielsky (aderezar) alebo portugalský (adreysar) pôvod. Prienik niektorých počítačových termínov utvorených na báze gréčtiny a latinčiny bol priamočiarejší. Termín modul nájdeme vo viacerých odboroch. V terminológii počítačov ho definujeme ako "syntakticky ohraničenú časť programu, ktorá okrem deklarácie a príkazov obsahuje špecifikáciu objektu, ktorá umožňuje komunikáciu modulu s okolím (ČSN). V angličtine sa ustálil" termín module (= jednotka, časť programu), ktorého základom je latinské modulum s významom "jednotka, plán" (COED, 1991, s. 1102). Latinské slovo modul označuje v matematike absolútnu hodnotu komplexného čísla. Vo fyzike pod termínom modul rozumieme keramickú platničku alebo prstenec, montážny blok, ktorý je v elektronike nositeľom rozličných funkčných prvkov, odporov. Termín modul obsahuje i terminológia architektúry, kde značí polomer drieku na spod- ------- **strana 340** ku antických stĺpov. V stavebníctve sa dohodnutá dĺžková jednotka používaná na koordináciu a reguláciu rozmerov jednotlivých prvkov a častí budov pomenúva termínom modul. Termín modul je výrazným príkladom terminologického homonyma. Slúži ako termín v rozličných terminológiách konkrétneho jazyka (Masár, 1991, s. 108). Je to jav, ktorý je známy ako medziodborová homonymia. Termín kód tiež využívajú viaceré vedné odbory. V slovenskej terminológii výpočtovej techniky ho definujeme ako "množinu pravidiel vymedzujúcich spôsob, ktorým môžu byť dáta reprezentované" (VSVT, 1993, s. 55). Anglický termín code (= pravidlá na prevádzanie znakov z jednej symbolickej sústavy do druhej) sa zhoduje s francúzskym slovom code, ktoré angličtina prevzala v nezmenenej forme a s rovnakým významom (COED, 1990, s. 281). Slovo kód pochádza z lat. caudex → codex, ktorým sa pôvodne označoval k meň, peň stromu, z toho drevená tabuľka na písanie a napokon aj spis, zoznam, kniha. Je nezvyčajné nájsť v terminológii počítačov termín, ktorý má korene v taliančine. Termín scenár (= tabuľka definujúca komunikáciu) si angličtina vypožičala práve z tohto jazyka. Talianske slovo scenario vyjadruje náčrt, vedecký model, opis predpokladaných udalostí (COED, 1991, s. 1669). Jeho význam je zhodný s významom, ktorý toto slovo má ako termín vo výpočtovej technike. Pochádza z lat. scaena, resp. prídavného mena scaenarius = divadelné javisko, divadlo. V slovenskej terminológii výpočtovej techniky nájdeme viacero sprostredkovane prevzatých termínov, ktoré sa do terminológie počítačov dostali z angličtiny. Sú to jednak termíny utvorené na báze gréckych a latinských slov, sú to aj termíny prevzaté z francúzštiny a taliančiny. Tieto termíny sa pravopisne a morfologicky adaptovali a využívame ich nielen vo výpočtovej technike, ale stretáme sa s nimi aj v terminologických sústavách iných vedných odborov. Také sú napr. termíny program, kód, modul, schéma. LITERATÚRA Anglicko‐slovenský výkladový slovník výpočtovej techniky. Trenčín, Laudic konzorcium 1993. ČSN 369001 — část 15 Programovací jazyky. Praha, Vydavatelství ÚNM 1986. 5 s. Dictionary of Computing. Oxford University Press 1990. HORECKÝ, J. a kol.: Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny. Bratislava, Veda 1989. 274 s. MASÁR, I.: Príručka slovenskej terminológie. Bratislava, Veda 1991. 108 s. The Compact Oxford English Dictionary. Oxford — Clarendon Press 1991. ------- **strana 341** O slovách typu trpasličí a slimačí ================================== MATEJ POVAŽAJ 1. Jedným z typických znakov spisovnej slovenčiny je, že v nej nebývajú v slovách dve dlhé slabiky za sebou. Ak sa pri tvorení nových slov odvodzovaním, pri tvorení tvarov slov, t. j. pri skloňovaní podstatných mien, prídavných mien a čísloviek, pri časovaní slovies a tvorení slovesných tvarov majú stretnúť dve dlhé slabiky, odvodzovacia prípona, pádová prípona alebo slovesná prípona sa skracuje, t. j. dlhé samohlásky a dvojhlásky sa v nich menia na príslušné krátke samohlásky, napr. baňa — baník, ale báseň — básnik, hriech — hriešnik; prvý — prvák, ale piaty — piatak; Rus — ruský, ale Švéd — švédsky; Rača — račiansky, ale Bíňa — bíňanský; veda — vedný, ale právo — právny; žena — ženám, ale látka — látkam, čiarka — čiarkam; padnúť — padnú — padnúc — padnúci, ale vládnuť — vládnu — vládnuc — vládnuci atď. Na tento jav upozornil už Ľ. Štúr v Náuke reči slovenskej (1846) na s. 104 takto: "V čistej slovenčine nikde dve dlhé sylaby jedna za druhou neprichodia a čo by aj jedna podľa povahy svojej mala byť dlhá, skráca sa, keď predchádzajúca je dlhá." Podobne aj S. Cambel v Rukoväti spisovnej reči slovenskej (Czambel, 1902) na s. 14 a 15 píše: "Stredná slovenčina, na ktorej zakladá sa spisovný jazyk, v jednom a tom istom slove nerada má po sebe dve dlhé slabiky. Kde by sa mal vyskytnúť podobný prípad pri tvorení (ohýbaní) slov, tam prípona stratí svoju dĺžku. To deje sa aj v spisovnej slovenčine." Z tohto pravidla, ktoré sa nazýva rytmické krátenie, sú v súčasnej spisovnej s lovenčine aj výnimky. Medzi ne okrem iného patria tvary živočíšnych prídavných mien utvorených príponou ‐í, ‐ia, ‐ie obyčajne od mien zvierat, napr. páv — páví, líška — líščí, kohút — kohútí, v ktorých sa slovotvorná prípona ‐í, ‐ia, ‐ie nikdy neskracuje. 2. Pri odvodzovaní slov v spisovnej slovenčine existujú aj prípady, keď sa neskracuje dĺžka v odvodzovacej prípone po predchádzajúcej dlhej slabike, ale naopak, skracuje sa dĺžka v slabike pred odvodzovacou príponou s dlhou samohláskou alebo dvojhláskou, napr. piecť — pekár, stôl — stolár, múr — murár, košík — košikár, rybník — rybnikárstvo, kľúč — kľučiar, spievať — spevák, túlať sa — tulák, hlúpy — hlupák. Tento jav sa však už nevolá rytmické krátenie, ale striedanie (alternácia), lebo o rytmickom krátení hovoríme iba vtedy, keď sa skracuje slabika po predchádzajúcej dlhej slabike. V uvedených slovách sa pred odvodzovacou (slovotvornou) príponou strieda dlhá samohláska alebo dvojhláska s krátkou samohláskou (o tom bližšie L. Dvonč, 1954). Tým sa však vlastne ------- **strana 342** dosahuje rovnaký stav ako pri rytmickom krátení, to značí, že sa v odvodenom slove zamedzuje stretnutiu dvoch dlhých slabík za sebou. Takéto striedanie sa pri odvodzovaní slov dôsledne uplatňovalo v staršom období spisovnej slovenčiny už od Štúrových čias. Až v neskoršom období sa toto striedanie prestalo uplatňovať dôsledne. 3.1. Medzi živočíšne prídavné mená utvorené príponou ‐í, ‐ia, ‐ie patrí aj malá skupina prídavných mien utvorených od názvov zvierat a iných živočíchov alebo bytostí zakončených na ‐ík, ako sú brhlík, červík, kamzík, kolibrík, orlík, oslík, stehlík, trpaslík. V najnovších Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 sa živočíšne prídavné mená tohto typu neuvádzajú s dlhým í pred koncovou slabikou, ale iba s krátkym i, t. j. v podobe brhličí, kamzičí, kolibričí, stehličí, trpasličí, teda s uplatnením striedania (alternácie) í / i v koreňovej slabike pred slovotvornou príponou živočíšnych prídavných mien (pravda, tu nastáva aj striedanie k / č pred príponou í). Oproti predchádzajúcim Pravidlám slovenského pravopisu (11. vyd. z r. 1971) nastala tu zmena v kodifikácii, ktorá sa prejavila v jednotnom kodifikovaní krátkeho i pred koncovou slabikou. V Pravidlách slovenského pravopisu (ďalej PSP) z r. 1971 sa uvádzajú iba tri tvary živočíšnych prídavných mien tohto typu, ale nie jednotne. Ide o tieto tvary: kamzíčí (iba s dlhým í pred koncovou slabikou), stehličí i stehlíčí (v PSP z r. 1971 je tlačová chyba; omylom sa dva razy uvádza podoba s krátkym i, a to takto: stehličí / ‐ičí — správne malo byť stehličí / ‐íčí tak, ako je to napr. v 9. vydaní PSP z r. 1967) a trpasličí i trpaslíčí (s krátkym i aj s dlhým í pred koncovou slabikou). Tu možno spomenúť aj prídavné mená slimačí a chrobačí utvorené z názvov slimák a chrobák, lebo ide o rovnakú problematiku. V PSP z r. 1991 sa uvádzajú iba podoby s krátkym a pred koncovou slabikou, kým v PSP z r. 1971 sa pri slove slimák uvádza dvojtvar slimačí i slimáčí, ale pri slove chrobák iba podoba chrobáčí. V ďalšej časti si všimneme kodifikáciu uvedených slov v kodifikačných príručkách počnúc Pravidlami slovenského pravopisu z r. 1931, ďalej si všimneme, čo sa o kvantite v uvedených slovách dosiaľ písalo v odborných časopisoch, a zároveň aj stav v jazykovej praxi na základe dokladov v lexikálnej kartotéke Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV. 3.2. V Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1931 sa zo spomínaných siedmich slov uvádzajú iba tri, a to orličí, stehličí a slimačí, teda s krátkym i, resp. s krátkym a pred koncovou slabikou. To značí, že vo všetkých troch prípadoch sa uplatnila kvantitatívna alternácia (striedanie i / í, resp. a / á) pred slovotvornou príponou ‐í. (Ako zaujímavosť uvádzame, že v citovaných PSP sa zaznamenali aj tvary pavučí a vtačí, z čoho vyplýva, že kvantitatívna alternácia sa v tom čase dôsledne uplatňovala nielen pri živočíšnych prídavných menách utvorených od ------- **strana 343** názvov zakončených na ‐ík, ale aj od názvov zakončených na ‐ák a ‐úk.) Rovnaký stav je aj v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1940 (okrem slov pavúčí a vtáčí). V Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1953 (l. vyd.) je podobný stav ako v predchádzajúcich PSP, pričom pribudlo slovo kamzičí (s krátkym i), ale aj slovo chrobáčí (s dlhým á). Š. Peciar (1958) zisťuje "istú nedôslednosť" v kodifikácii živočíšnych prídavných mien typu páví v PSP, a to pri slovách kamzičí, slimačí, trpasličí. Na základe dokladového materiálu zozbieraného vo vtedajšom Ústave slovenského jazyka SAV (30 dokladov na podobu slimačí, ani jeden doklad na podobu slimáčí, 26 dokladov na podobu trpasličí, 3 doklady na podobu trpaslíčí, 5 dokladov na podobu kamzičí, 1 doklad na podobu kamzíčí) kodifikovanie podôb s krátkym i, resp. a pred koncovou slabikou pokladá za oprávnenú "výnimku", pričom však vyslovuje názor, že "pri ďalšej normotvornej práci bude treba dbať najmä na to, aby sa počet podobných výnimiek nerozmnožoval, a že "v prípade kolísania pri tomto type adjektív treba dávať prednosť pravidelným formám s dvoma dĺžkami." Zároveň vyslovuje "presvedčenie, že v spisovnej slovenčine časom zvíťazia formy trpaslíčí a slimáčí. Š. Peciar teda pri svojom stanovisku nebral do úvahy ani starší stav kodifikácie, ani pravidelnosť kvantitatívnej alternácie pri tomto type názvov, ani stav jazykovej praxe, a tým vlastne potláčal jeden z charakteristických znakov spisovnej slovenčiny — vyhýbanie sa dvom dĺžkam za sebou. Na Š. Peciara nadviazal L. Dvonč (1959), ktorý na základe niekoľkých dokladov z jazykovej praxe, v ktorých sa vyskytla pred slovotvornou príponou ‐í dlhá samohláska (kolibríčí, slimáčí, trpaslíčí), podporuje Peciarovu mienku. Pravdepodobne na základe týchto príspevkov sa v PSP postupne pristúpilo k zmene kodifikácie v prospech podôb s dlhým í, resp. á. A tak od 3. vydania PSP z r. 1962 sa uvádza iba podoba kamzíčí, od 4. vydania PSP z r. 1963 sa uvádza dvojt var trpasličí / trpaslíčí, slimačí / slimáčí a od 8. vydania PSP z r. 1967 aj dvojtvar stehličí / stehlíčí. Slovník slovenského jazyka (1959—1968) zaznačuje iba podoby červíčí, kamzíčí (s dlhým í), iba podoby orličí, osličí, chrobačí (s krátkym i, resp. a) a dvojtvary stehlíčí i stehličí, trpaslíčí i trpasličí, slimačí i slimáčí. V Praktickej príručke slovenského pravopisu od A. Zaunera (1966) sa uvádzajú dvojtvary kamzíčí i kamzičí, stehličí i stehlíčí, trpaslíčí i trpasličí, slimačí i slimáčí (zaznamenávame vždy presne v tom poradí, ako sa tvary uvádzajú v príručkách), ale iba chrobáčí. V Príručke slov enského pravopisu pre školy od J. Oravca a V. Lacu (1973) sa uvádzajú podoby kamzíčí, kolibríčí, stehlíčí i stehličí, trpaslíčí i trpasličí, ale iba slimačí, chrobačí. V Krátkom slovníku slovenského jazyka (1987) sa uvádzajú podoby kamzíčí, kolibríčí, dvojtvary stehlíčí i stehličí, trpaslíčí i trpasličí, ale iba slimačí, chrobačí. ------- **strana 344** Z tohto prehľadu stavu kodifikácie živočíšnych prídavných mien typu kamzičí a slimačí v základných jazykových a kodifikačných príručkách vidieť veľkú nejednotnosť, ktorá azda vyplýva z neujasnenosti si toho, či má pri kodifikácii prevážiť stav v jazykovej praxi, či podriadenie sa zásade rovnakého riešenia s porušením zásady, že spisovná slovenčina sa podľa možnosti vyhýba dvom dĺžkam za sebou. Takmer v každej príručke, ktorá istým spôsobom pôsobila na jazykovú prax, sa problém kvantity v prídavných menách tohto typu riešil ináč. Pozrime sa ešte na dokladový materiál lexikálnej kartotéky Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV. V ňom sme našli tieto doklady: červičí 1 — červíčí 1, kamzičí 9 — kamzíčí 3, kolibričí 3 — kolibríčí 0, orličí 6 — orlíčí 0, osličí 4 — oslíčí 0, stehličí 1 — stehlíčí 0, trpasličí 50 — trpaslíčí 5, chrobačí 1 — chrobáčí 0, slimačí 73 — slimáčí 0. Ako vidieť, jednoznačne prevažujú doklady, v ktorých sa uplatňuje kvantitatívna alternácia (striedanie dĺžky) í / i, resp. á / a pred slovotvornou príponou í , a to v pomere 148:9, a to aj napriek výrazne nejednotnej kodifikácii v predchádzajúcom období, ktorá skôr smerovala k tomu, aby sa alternácia neuplatňovala. 4. Nové Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1991 kodifikovaním živočíšnych prídavných mien utvorených od názvov zakončených na ‐ík a od názvov chrobák a slimák s uplatňovaním kvantitatívnej alternácie í / i, resp. á / a pred slovotvornou príponou í sledovali odstránenie doterajšej nejednotnej kodifikácie. Pri tejto kodifikácii sa prihliadalo aj na stav v jazykovej praxi, t. j. na úzus, a rovnako aj na charakteristický znak spisovnej slovenčiny, ktorý tak jednoducho a jednoznačne formuloval S. Cambel slovami, že spisovná slovenčina "nerada má po sebe dve dlhé slabiky". Pravdaže, kvantitatívna alternácia í / i pri tvorení živočíšnych prídavných mien utvorených príponou ‐í sa nevzťahuje iba na prípady, ktoré sú uvedené v PSP z r. 1991, teda brhlík — brhličí, kamzík — kamzičí, kolibrík — kolibričí, stehlík — stehličí, trpaslík — trpasličí, ale aj na ďalšie, ktoré sú utvorené od názvov na ‐ík, ako sú červík — červičí, koník — koničí, orlík — orličí, oslík — osličí atď. Rovnako treba uplatňovať k vantitatívnu alternáciu á / a pri tvorení živočíšnych prídavných mien príponou ‐í od názvov zakončených na ‐ák, teda nielen slimák — slimačí, chrobák — chrobačí, ale aj žobrák — žobračí. LITERATÚRA CZAMBEL, S.: Rukoväť spisovnej reči slovenskej. Turčiansky Svätý Martin, Kníhkupecko—nakladateľský spolok 1902. 376 s. ------- **strana 345** DVONČ, L.: Skracovanie dĺžok pred dlhými sufixami a rytmický zákon. Jazykovedný časopis, 8, 1954, s. 234—243. DVONČ, L.: Kvantita zvieracích privlastňovacích prídavných mien slimačí a trpasličí. Slovenská reč, 24, 1959, s. 58—59. Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala — M. Pisárčiková. Bratislava, Veda 1987. 592 s. ORAVEC, J. — LACA, V.: Príručka slovenského pravopisu pre školy. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1973. 608 s. PECIAR, Š.: Kvantita zvieracích privlastňovacích prídavných mien vzoru páví. Slovenská reč, 23, 1958, s. 183—184. Pravidlá slovenského pravopisu. Praha, Matica slovenská 1931. 364 s. Pravidlá slovenského pravopisu. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská 1940. 484 s. Pravidlá slovenského pravopisu. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV. 1. vyd. 1953. 408 s.; 11. vyd. 1971. 424 s. Pravidlá slovenského pravopisu. Red. J. Kačala. Bratislava, Veda 1991. 536 s. Slovník slovenského jazyka. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959—1968. 6 zv. ŠTÚR, Ľ.: Náuka reči slovenskej. Prešporok 1846. ZAUNER, A.: Praktická príručka slovenského pravopisu. 3. vyd. Bratislava, Obzor 1966. 540 s. Tribeč, nie Tríbeč ================== MILAN MAJTÁN Ešte roku 1967 sa na stránkach Slovenskej reči (Uhlár, 1967) aj na 1. slovenskej onomastickej konferencii v Bratislave (Dvonč, 1968; Uhlár, 1968) diskutovalo o tom, či pri skloňovaní starobylého názvu vrchu Tribeč (prvý písomný záznam je z r. 1113 a má podobu mons Trebisc, čo by sa dalo čítať ako \*Trebíč — porov. názov českého mesta Třebíč) sa majú podľa miestneho úzu uplatňovať tvary s nulovou alternáciou (Tribča, Tribču, o Tribči, s Tribčom) popri tvaroch s porušením tejto starej zákonitosti (Tri beča, Tribeču, o Tribeči, s Tribečom). V diskusii sa ani nespomenula podoba Tríbeč. Už o rok sa však v šiestom zväzku Slovníka slovenského jazyka (1968, s. 300) uviedla (pravdepodobne podľa praxe v kartografických dielach) podoba názvu s dlhým í: Tríbeč (vrch a pohorie) a prídavné meno tríbečský. V tom istom zväzku slovníka (1968, s. 188) je aj úradná podoba názvu obce Kostoľany pod Tribečom, v ktorom (podľa štatistického lexikónu obcí) je kodifikovaná podoba s krátkym i. Podoba Tríbeč sa uvádza aj v Zaunerovej Praktickej príručke slovenského pravopisu (1973, s. 542). ------- **strana 346** 1. V prvom zväzku Slovenskej vlastivedy (1943) sa uvádzajú podoby s krátkym i: pohorie Tribča (s. 61), horopisný celok Tribeč (s. 127, 179 a i.). Niekedy v päťdesiatych alebo v šesťdesiatych rokoch sa však začala uplatňovať podoba s dlhým í. Tak je to napr. v Atlase ČSSR (1966), ako aj v Atlase SSR (1980): Tríbeč, Veľký Tríbeč. Najdlhšie sa uplatňovali podoby s dlhým í vo vlastivedných a v turistických publikáciách. V publikácii Slovensko (časť Príroda, 1972, s. 42, 131 a i.) sa uvádza pohorie Tríbeč, vo Vlastivednom slovníku obcí na Slovensku (2. zv. 1977, s. 55) Tríbečské vrchy, v Encyklopédii Slovenska (1982, s. 119—120) horský krajinný celok Tríbeč, podcelok Veľký Tríbeč, jeho stredná časť Vysoký Tríbeč, ako aj Tríbečské podhorie a tríbečsko‐zoborský masív. V Malej encyklopédii Slovenska (1987) sú ešte podoby Tríbeč, Veľký Tríbeč, no v Malej slovenskej encyklopédii (1993) už Tribeč, Veľký Tribeč. Turistický sprievodca ČSSR (zv. 41 Tríbeč, Pohronský Inovec, 1964, 1983) uvádza tiež podoby s dlhým í. V názvoslovných publikáciách, ktoré vydáva Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky (predtým Slovenský úrad geodézie a kartografie), sa do roku 1986 uvádzali tiež podoby Tríbeč, Veľký Tríbeč, Malý Tríbeč. Tak ich nájdeme zachytené v publikáciách Zoznam vrchov na Slovensku (1974) a Geografické názvoslovie Základnej mapy ČSSR 1:50 000 z územia Slovenskej socialistickej republiky. 1. Názvy nesídelných geografických objektov. Západoslovenský kraj (1979). Od roku 1986 je štandardizovaná podoba Tribeč s krátkym i, vychádzajúca z miestneho úzu, zo staršej tradície a z podoby ustálenej a kodifikovanej v názve obce Kostoľany pod Tribečom (pozri ďalej). Tak ju možno nájsť v publikáciách Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky (1987 — názov geomorfologického celku Tribeč, podcelku Veľký Tribeč, vrchov Veľký Tribeč 829 m a Malý Tribeč 772 m), Geografické názvy okresu Nitra (1988) i Geografické názvy Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (1990). 2. Názov obce Kostoľany pod Tribečom sa používa od r. 1948, predtým sa obec nazývala Gýmešské Kostolany (Majtán, 1972, s. 200). Takto štandardizovaný názov sa používa takmer vo všetkých publikáciách, výnimočné sú podoby s dlhým í v slove Tríbeč, ktoré uvádza Vlastivedný slovník obcí na Slovensku (2. zv. 1977), Encyklopédia Slovenska (3. zv. 1979) a Turistický sprievodca ČSSR (1983), iste pod vplyvom podoby názvov orografického celku a vrchu. Úradné zoznamy obcí, štatistické lexikóny a iné oficiálne dokumenty ministerstva vnútra uvádzajú, pochopiteľne, úradné podoby názvu obce. Naostatok sa podoba Kostoľany pod Tribečom uvádza v Zozname obcí Slovenskej republiky ------- **strana 347** tvoriacich jednotlivé okresy, podľa územných obvodov obvodných úradov, a to podľa opatrenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 13. decembra 1990 (čiastka 12 z 11. marca 1991 Zb.). V nasledujúcom Zozname obcí a ich častí podľa okresov v Slovenskej republike, vydanom na základe opatrenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 28. decembra 1990 (čiastka 15 z 15. marca 1991 Zb.), a v najnovšom Štatistickom lexikóne obcí Slovenskej republiky 1992 (1994) sa však z dôvodov na pohľad nepochopiteľných objavil tento názov obce s dlhým í, teda Kostoľany pod Tríbečom, ale bez uvedenia tejto zmeny oproti predchádzajúcemu štatistickému lexikónu (z r. 1984) v prehľade zmien, ktoré nastali v územnom členení a v názvoch obcí v čase od 1. januára 1982 do 30. júna 1992. — Podľa i nformácie z Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v obidvoch prípadoch ide o neopravené tlačové chyby (tých je v štatistickom lexikóne viac), ktoré sa v najkratšom možnom čase oficiálne, úradne opravia. Čo na záver? Už od roku 1986 je aj v názve orografického celku a v názvoch vrchov štandardizovaná podoba slova Tribeč s krátkym i podobne ako v názve obce Kostoľany pod Tribečom od r. 1948. Tento fakt veľmi pomaly preniká do vedomia verejnosti. Dokonca aj nové Pravidlá slovenského pravopisu (1991) majú ešte v názve pohoria podobu s dlhým í (Tríbeč — s. 400), ale v názve obce podobu s krátkym i (Kostoľany pod Tribečom — s. 490). V najbližšom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu sa táto chyba opraví. Treba povedať, že podľa Zákona Slovenskej národnej rady o územnom a správnom členení Slovenskej republiky z 22. novembra 1990 (č. 517, čiastka 84 z 19. decembra 1990 Zb.) určovať a meniť názvy obcí patrí vláde na návrh Ministerstva vnútra SR, určovať a meniť názvy častí obcí patrí Ministerstvu vnútra SR. Štandardizáciu názvoslovia nesídelných geografických objektov vykonáva Úrad geografie, kartografie a katastra Slovenskej republiky. Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV sa aktívne zúčastňuje na prácach v odborných názvoslovných komisiách obidvoch spomenutých inštitúcií. LITERATÚRA Atlas Československé socialistické republiky. Praha 1966. Atlas Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava 1980. DVONČ, L.: Regionálny úzus a slovenské miestne názvy. In: I. slovenská onomastická konferencia. Bratislava 5.—6. decembra 1967. Zborník materiálov. Red. V. Blanár a M. Majtán. Bratislava, JÚĽŠ SAV 1968, s. 180—201. ------- **strana 348** Encyklopédia Slovenska. Zv. 3 (K—M). Bratislava, Veda 1979. Encyklopédia Slovenska. Zv. 6 (T—Ž). Bratislava, Veda 1982. Geografické názvoslovie Základnej mapy ČSSR 1:50 000 z územia Slovenskej socialistickej republiky. 1. Názvy nesídelných objektov. Západoslovenský kraj. Bratislava, SÚGK 1979. Geografické názvy Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Bratislava, SÚGK — Praha, ČÚGK 1990. Geografické názvy okresu Nitra. Bratislava, SÚGK 1988. MAJTÁN, M.: Názvy obcí na Slovensku. Bratislava, Veda 1972. Malá encyklopédia Slovenska. Bratislava, Veda 1987. Malá slovenská encyklopédia. Bratislava, Goldpress 1993. Názvy vrchov a dolín Slovenskej socialistickej republiky. Bratislava, SÚGK 1987. Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava, Veda 1991. Slovenská vlastiveda. Zv. 1. Bratislava 1943. Slovensko. Príroda. Red. M. Lukniš. Bratislava, Obzor 1972. Slovník slovenského jazyka. Zv. 6. Red. Š. Peciar. Bratislava, Veda 1968. Štatistický lexikón obcí Slovenskej republiky 1992. Bratislava, ŠEVT 1994. Tríbeč, Pohronský Inovec. Turistický sprievodca ČSSR, č. 41. Bratislava, Šport 1964. Tríbeč, Pohronský Inovec. Turistický sprievodca ČSSR č. 13. Bratislava, Šport 1983. UHLÁR, V.: Z problematiky miestnych názvov a odvodených slov. Slovenská reč, 32, 1967, s. 154—161. UHLÁR, V.: (Diskusný príspevok). In: I. slovenská onomastická konferencia. Bratislava 5.—6. decembra 1967. Zborník materiálov. Red. V. Blanár a M. Majtán. Bratislava, JÚĽŠ SAV 1968, s. 201—207. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. Zv. 2. Bratislava, Veda 1977. ZAUNER, A.: Praktická príručka slovenského pravopisu. 4. vyd. Martin, Osveta 1973. Zoznam vrchov na Slovensku. Bratislava, SÚGK 1974. ------- **strana 349** ZO STUDNICE RODNEJ REČI ======================= Názvy výšiviek vo Valaskej Belej ================================ Medzi najrozšírenejšie a najznámejšie prejavy našej ľudovej hmotnej kultúry patria aj výšivky. Odráža sa v nich stupeň umeleckej úrovne, zručnosti a umeleckého cítenia nášho ľudu, jeho sociálne postavenie, historické a kultúrne vplyvy v krajine. Slovenské výšivky majú aj hospodársky význam, boli a sú známe i v zahraničí, kde sa vysoko oceňujú. Ovládanie jednoduchých stehov a spôsobov vyšívania v minulosti patrilo k všeobecným poznatkom každého dievčaťa. Jednotlivé techniky práce a druhy výšiviek sa odovzdávali z matky na dcéru a mali krajový charakter. Výšivky slúžili ako doplnok bytovej kultúry, ale hlavne tvorili súčasť ľudového odevu. Často určovali jeho charakter a funkciu. Podľa druhu a farby výšivky sa dalo rozoznať, na akú príležitosť je kroj určený. V našom príspevku budeme hovoriť o názvoch jednotlivých druhov výšiviek a vyšívacích techník v obci Valaská Belá, ktorá sa nachádza v severovýchodnej časti okresu Prievidza. Spomenieme aj lexiku z oblasti ľudového odievania. Informácie o výšivkách a ľudovom odeve sme čerpali z Príspevku k technológii slovenskej ľudovej výšivky od Eleny Holéczyovej, ktorý je publikovaný v knihe Slovenský ľudový textil — Tkaniny, výšivky, čipky, kroje (Martin, Osveta 1957), a z vlastných výskumov v obci Valaská Belá. Podľa použitia mala belianska výšivka úžitkovú a ozdobnú funkciu. Úžitková výšivka sa najčastejšie umiestňovala na okrajoch tkaniny, napr. okolo krku a na konci rukávov mužskej belianskej košele, hune (mužský a ženský biely plátenný kabát po kolená), príp. kabanice (mužský biely súkenný kabát), na obojku (slúžiacom namiesto goliera) belianskych ženských rukáviec (horná časť ženského odevu) ap., alebo upevňovala a spájala dve časti tkaniny. Tradičná spájacia belianska výšivka sa volala mreška. Slúžil a napr. na spájanie dvoch kusov plátna na plachtinu (posteľnú plachtu), zásteru, alebo spájala jednotlivé súčasti rukáviec. Inde na Slovensku sa takéto spájacie ozdobné stehy volali napr. scinki alebo stinki. Cieľom ozdobnej výšivky bolo okrášliť, ozdobiť a zväčša zaberala ------- **strana 350** väčšiu plochu, ako napr. na pierau̯niciach (výšivka obdĺžnikového tvaru, dlhá 12‐15 cm a široká asi 20 cm, ktorá siahala od pleca dole na rukávoch rukáviec) alebo na zástere, prípadne na dvoch pásoch nazývaných šitie, ktoré sa jed noduchým stehom prišili na šatu (veľká šatka uväzovaná na čepiec — čapiec). Takéto ozdobné výšivky pokrývali celý povrch stužiek, ktoré volali partice. Zdobili nielen dievčenské vrkoče a vence neviest, ale aj palice družbov a zástavu (smrek zbavený dolných konárov), ktorú niesli na začiatku svadobného sprievodu. Ako materiál na vyšívanie sa používalo konopné alebo ľanové plátno a súkno, ktoré tkali z druganej, prípadne zafarbenej ovčej vlny. Vyšívali sa konopnou cvernou (niťou). Po prvej svetovej vojne sa začali používať aj bavlnené nite. Najprv sa vyšívalo bielymi niťami na biele plátno (neskôr takto vyšitý kroj slúžil len ako smútočný a nosil sa pri smrti dieťaťa alebo manžela). Potom sa pridali dve farby — cirková (odtieň žltej do okrova) a rudená (odtieň oranžovej) a ich rozličné nuansy. Tieto farby vždy prevládali a vytvárali charakter beliansko‐čičmianskeho typu ľudového odevu. V pôste a na pohreb sa však nosieval kroj vyšitý lilavou (fialovou) niťou. Každodenný odev vyšívali len skromne na furmách (horná časť šorca — sukne, zásteri a dolná časť rukáviec, ktorá sa vyšívala cez nadrobno nazberané sklady — rámi) alebo nevyšívali. Sviatočný odev vynikal rozmanitosťou vzorov a pestrosťou farieb, ale najbohatšie zdobený bol svadobný odev. Keď belianski chlapi v 19. storočí začali pracovať v sklenárstve a chodili po svete ako oknári (sklenári), nosievali ženám rôznofarebné bavlnky alebo farby, ktorými si ich zafarbili. Tak sa začali používať modrá, zelená a bordová farba, ktoré neboli typické pre archaický kroj tejto oblasti. Belianska výšivka sa vyšívala trojakým spôsobom: na stehi — jednotlivé stehy sa ukladali tesne vedľa seba a vytvárali geometrické tvary, na tahano — nitky sa po dĺžke vyťahovali a na priečnych sa vyšívalo, na virezávano — kontúra vzorčeka sa obšila a nitky sa potom vyrezali. Jeden vzor mohol byť vyšitý aj dvojakým spôsobom. Okrem týchto spôsobov existoval ešte jeden, ktorým sa vyšívali iba furmi na šorci a zástere. Nazývali ho vibieranie, lebo sa vyšíval po jednotlivých rámoch. Motívy belianskych výšiviek sú komponované do pásov, v ktorých sa symetricky striedali jeden alebo dva motívy. Na furmách sa nachádzal len jeden pás, ale napríklad pierau̯nice mali jeden hlavný, dominujúci a hore aj dolu symetricky uložené tenšie pásy. Ženský ľudový odev mal vždy jeden základný vzor, ktorý umiestnili na furmu šorca, vibieranie zásteri, šitie šati a do hlavného radu pierau̯níc. Ak je kroj takto kompletný, povedia, že je vyšitý na jennu furmu. Najčastejšie motívy sú ruže, srdcia a esovité lineárne tvary, ktoré volajú kluki. Podľa nich sa nazývajú ------- **strana 351** aj jednotlivé druhy výšiviek. Takýto význam sa vyjadruje podstatným menom v predložkovom páde: na ruže, na srcá, na kluki. Vzory sa ešte ďalej delili. Napríklad ak mal vzor štyri srdiečka o brátené k sebe okrúhlymi časťami, volal sa na boškávané srcá, ak boli srdcia v jednom rade striedavo obrátené raz hore, raz dolu, vzor sa volal na polsŕc. Často sa k názvu pridával aj počet motívov na hlavnom vzore — na štiri srcá, na štiri boškávané srcá, na osem sŕc. Najčastejší počet bol štyri alebo osem. Podobne aj pri iných motívoch. Medzi základnými vzormi sa nachádzali perká (motív v tvare pierka) alebo caletki (štvorčeky). Perká bývajú zakončené v tvare kríža — na kríže alebo v tvare kladivka — na kladiu̯ko. Najstaršie vzory majú len caletki. Voľné miesta sa vyplnili buď tým istým motívom ako v základnom vzore, alebo tam mohli umiestniť aj iný vzorček. Aj vzor na kluki sa delil podľa toho, či kľučky ležali — na ležaté kluki, alebo stáli — na stojaté kluki. Takisto zväčša obsahoval štyri alebo osem kľučiek (napr. na štiri ležaté kluki). Vzorov na ruže je najviac. Podľa tvaru lupienka ruže sa výšivky volali: na ohrádzané ruže, na perkuvané ruže, na klieštikuvané ruže (aj na strapaté ruže alebo na villički). Počty sú podobné ako pri predchádzajúcich vzoroch. Ďalšie názvy vzorov: na mehenickú furmu, na zahíbančeki, na pohárki, na slivečki, na ohrebielka, na ostroški, na krivé chodníki, na očká, na kolečká, na kurie ritki a na klúč. Existoval aj samostatný hlavný vzor na perká. Niektoré z týchto vzorov sú veľmi storobylé. Z niektorých sa zachoval už len názov, väčšinu však belianske ženičky nielenže doteraz dobre poznajú, ale ešte stále ich vyšívajú, aj keď veľakrát už len krížikovým stehom na panamu, lebo uvedené spôsoby vyšívania sú technicky náročné. Nielen belianske ženy poznajú tieto vzory. Dnes slúžia na inšpiráciu aj všetkým zručným ženám a dievčatám, ktorých koníčkom je vyšívanie, ba nájdeme ich aj v časopisoch, ako je napríklad Dorka. Iveta Šlabjarová ------- **strana 352** ROZLIČNOSTI =========== O používaní nárečia v písanom a hovorenom texte =============================================== Na tému používania nárečia v krásnej literatúre, publicistike i v oficiálnych prejavoch príslušníkov slovenského národa sa už popísalo a pohovorilo dosť. Naposledy tomuto problému venoval pozornosť J. Kačala, keď o jazyku Milky Zimkovej a Štefana Moravčíka napísal: "Cez nárečie odhaľujú vnútorný, individuálny, ale aj verejný a spoločenský svet svojich postáv, ich životnú filozofiu, životné skúsenosti, zrastenosť s prostredím, z ktorého vzišli a za ktoré sa vedome nehanbia, lebo vedia, že ich okolitý svet vrátane čitateľa prijme aj s ich nárečovým prejavom; ba možno práve pre svoj nárečový prejav budú pôsobiť ešte dôveryhodnejšie... Spôsob využívania nárečia v diele Š. Moravčíka a M. Zimkovej možno označiť za náročný, prekračujúci doteraz vžitý a poznaný rámec využívania nárečia v slovenskej krásnej literatúre." (Slovenské nárečia dnes, Kultúra slova, 27, 1993, s. 257—265.) Hoci srdce každého dialektológa sa poteší takému využívaniu nárečia v dielach čo najväčšieho počtu súčasných autorov, predsa len treba upozorniť aj na isté ťažkosti a problémy, s ktorými sa pri čítaní textov stretáme. Máme na mysli najmä mieru, adekvátnosť a autentickosť nárečia v nárečovom prejave literárnych postáv. V tejto súvislosti si možno položiť otázky: Má takto použité nárečie odrážať jazykový stav v teréne? Alebo ho autor má právo svojským spôsobom upravovať? Pokiaľ až môže siahať miera úp ravy? Nemôže sa stať, že by sa využitím nárečia v spisovných kontextoch dosiahol neželateľný účinok? Na tieto otázky nie je jednoduchá odpoveď, lebo doteraz síce existujú presné zásady, o ktoré by sa autori prozaických alebo publicistických prác mali opierať, ale... Preto v súčasnosti v tomto smere prevláda rozmanitosť. Nárečový prvok sa v súvislom spisovnom kontexte dáva do úvodzoviek, je vytlačený iným typom písma (kurzívou) alebo sa uvedie s charakteristickým vysvetlením ako sa ľudovo povie, hovorí. V hovorených prejavoch sa jeho použitie zvýrazňuje dôrazom naň, krátkou pauzou pred jeho vyslov ením alebo aj doplnením o spisovné synonymum, aby poslucháč pochopil jeho význam. V útvaroch, ako je esej alebo fejtón, resp. v súvislom rozprávaní ľudových rozprávačov alebo v textoch piesní a pod. sa s takým zvýrazňovaním nárečové- ------- **strana 353** ho slova nestretáme. Celkom prirodzene zapadá do ostatného textu. Ako príklad možno uviesť nedávno publikovanú esej A. Habovštiaka o zemiakoch (Zemiaky — chlieb slovenských dolín, Extra, 28. 9. 1994, č. 39, s. 6) alebo fejtóny F. Cádru publikované najmä v denníku Slovenská republika. O uplatňovaní nárečia v dielach spomínanej M. Zimkovej možno povedať, že je to už "upravené" nárečie, a to v tej podobe, v akej sa v súčasnosti vyskytuje najmä u príslušníkov tej vrstvy šarišského obyvateľstva, ktorá ešte nedokonale ovláda spisovný jazyk, teda od originálneho nárečia smeruje k spisovnému útvaru. Nielen jednotlivé postavy, ale aj autorka nám dáva možnosť sledovať, ako sama prechádzala týmto vývinom. Všimli sme si to pri počúvaní M. Zimkovej naživo v jedných rozhlasových Nočných dialó goch. Tam v celkom prirodzenom a bezprostrednom hovore i dialógoch s moderátorom či poslucháčmi používala vsuvky v rodnom nárečí. Tým veľmi vhodne ozvláštňovala svoj prejav. Jej citová zviazanosť s rodným krajom prejavujúca sa aj v nárečovosti jej štýlu pozitívne účinkovala na poslucháča. Svoj prejav ešte viacej umocnila, keď doň dodala svoje typické "ako vravíš ty, mamičko moja". Na čitateľa vytlačeného textu však pôsobí dosť čudne, ak sa v ňom pri uplatňovaní východoslovenského nárečia vyskytujú výrazy s kvantitou i výrazy bez kvantity, ako sa to stalo napr. v publikácii Milky Zimkovej No a čo (Bratislava 1985): Boha vam i s babami, ta ktoru mám teraz peršu ratovac? (s. 36) Dobry kolač, Iľko, maš pravdu, bars dobry. Ňeobiraj čerešňe a ci taký upečem (s. 21). Rovnako čudne pôsobil na čitateľa titulok v novinách Slovenská republika I tak še dá, i tak še dá, ktorý sa však už v ďalších dňoch objavoval aj v iných novinách bez kvantity v znení 3. osoby jednotného čísla slovesa dať (I tak še da, i tak še da), aby to zodpovedalo zemplínskemu (sotáckemu) nárečovému originálu. Uvedieme iný príklad zo spomínanej knižky, keď sa v úplne nárečovom znení vety ocitne spisovný výraz, resp. spisovná podoba výrazu: Janko Breza ňe plany chlop. A že ňehutori po našemu, zato nemôže (s. 30). Alebo: Poď tam ku jarku, dam t i take čerešňe, čo ňemaju kôstky (s. 31). S podobným javom sa stretáme aj v textoch ľudového rozprávača Andera z Košíc: Ja vam v Košicoch skočim do motora, rúbem jak šaľený na stanicu a už me policia haltuje... Ja bežim jak šaľeny k zubarovi... Vertal jak dzivý. Tak sa to uvádzalo v Národnej obrode 1. 8. 1994 na s. 4 aj s poznámkou Z. Pémovej, že autor hovorí "východniarčinou, ktorú si sám vymyslel a je zmesou východoslovenských nárečí, ktorou sa dohovorí od Ašu až po Medzilaborce". ------- **strana 354** Nuž treba sa zamyslieť nad tým, ako dokonalejšie a prijateľnejšie uplatňovať nárečovú originálnosť tam, kde ju chceme mať, a tak pôsobiť na širší okruh čitateľov či poslucháčov. Ani vymýšľanie nárečovej originality za každú cenu nie je správna cesta, ktorou máme ísť. Tak ako v oblasti spisovného jazyka vyžadujeme istý poriadok, aj pri používaní nárečia najmä v spisovných kontextoch musíme byť náležite dôslední. Štefan Lipták O spojení ako by a spojke akoby =============================== Spojenie ako by a spojka akoby sú rozdielne nielen spôsobom písania, v prvom prípade oddelene, v druhom dovedna, ale predovšetkým svojou gramatickou a významovou povahou. V spojení ako by predstavuje zložka ako pôvodne opytovacie zámeno, ktoré sa ako spojka môže vyskytovať aj bez zložky by, ktorou sa v istých súvetiach, konkrétne po slovesách hovorenia, myslenia a vnímania, uvádza tzv. obsahová veta (tá časť súvetia, v ktorej sa vyjadruje vlastný zámer hovoriaceho), ako istý druh predmetovej vedľajšej vety. Napr. Neviem, ako sa čo najľahšie dostanem na stanicu. Povedal nám, ako treba vyplniť príslušné formuláre. Počuli sme, ako sa les ozýval spevom vtákov. V uvedených príkladoch stojí sloveso obsahových viet v oznamovacom spôsobe. V istých prípadoch však možno vyjadriť nielen oznámenie, ale aj to, že daný jav nastane za istých podmienok, možno teda použiť podmieňovací spôsob. Jeho charakteristickým prvkom v slovenčine je častica by, ktorá sa v takýchto vetách dostáva do priameho susedstva so spojkou ako, napr. Neviem, ako by som sa čo najľahšie dostal na stanicu. Povedal nám, ako by sme mali vyplniť príslušné formuláre. Z príkladov je zrejmé, že častica by tu nepatrí k spojke ako, ale je súčasťou slovesného tvaru podmieňovacieho spôsobu. Preto sa nepíše spolu so spojkou ako. Hneď za spojku ako sa kladie preto, že nemá vlastný prízvuk, stojí v enklitickom (príklonkovom) postavení. Vo výraze akoby nejde o takéto spojenie spojky ako a podmieňovacej častice by, ale o spojku, ktorou sa predovšetkým uvádza prirovnanie, resp. spôsob ------- **strana 355** s istou dávkou neistoty, pochybnosti: Námestie je akoby vymreté. Prišiel k tomu akoby vlastným dôvtipom. Spojkou akoby, ktorá funguje ako podraďovacia spojka, sa uvádzajú aj prirovnávacie alebo spôsobové vedľajšie vety: Chodili hore—dole, akoby nás chceli čo najviac vyrušovať. Hovoril, akoby bičom plieskal. Utekali sme, akoby nám zem pod nohami horela. Ako vidieť, v hlavnej vete sa vyjadruje nejaký dej alebo stav. Prirovnávať však možno nielen spôsobovou vedľajšou vetou so spojkou akoby, ale aj so spojkami ako keď, ako keby, napr. Nastal všeobecný zmätok, ako keď sa rozzúri črieda býkov. Nastal všeobecný zmätok, ako keby sa rozzúrila črieda býkov. Z príkladov vidieť, že ako prirovnávacia spojka figuruje nielen spojka akoby, ale aj spojka ako keby. Nemožno nájsť pravidlo o ich používaní, ale v jednoduchej vete možno použiť iba spojku akoby. O rovnakom význame spojok akoby a ako keby svedčí napokon aj to, že sa môžu vyskytovať v tom istom zloženom súvetí u toho istého autora. Napr. Bolo nám tak, ako keby sme pri tejto peci sedávali odjakživa, akoby to nebolo v učiteľskej izbe starého kaštieľa, ale na Čiernej vode v Martinom varštate (A. Chudoba). Ján Horecký Predponovo‐príponové neosobné slovesá ===================================== Neosobnými slovesami zmrákať sa, stmievať sa vyjadruje sa stavová i časová dimenzia (šero, ubúdanie denného svetla). Slovesom zvečerievať sa takisto sa vyjadruje časová dimenzia (ubúdanie denného svetla, zotmievanie, schyľovanie k večeru). V ostatnom čase sme sa v prostriedkoch masovej komunikácie často stretávali so slovesom zvolebnievať sa, napr.: Od včerajška nie je pravda, že na Slovensku sa zvolebnieva. Ono sa už totiž zvolebnilo (Pravda, 18. 3. 1994, s. 1). — O tom, že sa zvolebnieva, nás nepresviedčajú iba oficiálne správy (Sme, 17. 8. 1994, s. 11). — Vstávaj volič hore, už sa zvolebnieva! (Prešovské noviny, 13. 9. 1994, s. 3). Aj neosobným slovesom zvolebnievať sa vyjadrujeme časovú dimenziu (približujú sa voľby, prichádza deň volieb). E. Nemcová v kolektívnej práci Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (1989) v časti Dynamické tendencie v sémantike slovies konštatuje, že najproduktívnejšou skupinou sú slovesá s významom "stať sa takým alebo podob- ------- **strana 356** ným, ako vyjadruje význam motivujúceho mena. Väčšina z nich je podľa E. Nemcovej štylisticky príznaková " (s. 150): "Hovorové slovesá s významom ,získať príznak, ktorý označuje motivujúce meno' tvorené pomocou prefixov s‐ / z‐ a formantov ‐iť / ‐ovať, majú zvratnú podobu (zdivadelniť s a, zarchanjeliť sa)." Okrem prípon ‐iť / ‐ovať, ktoré uvádza E. Nemcová, sa na tvorenie neosobných slovies používajú aj iné prípony. Pri slovese zvolebnievať sa je prípona ‐ievať. Motivujúcim slovom neosobného slovesa zvolebnievať sa je prídavné meno volebný (akt, deň, čas). V Slovenskom denníku (29. 7. 1994, s. 6) sme zaregistrovali neosobný tvar znárodnieva sa. Tu je motivujúcim slovom prídavné meno národný. Slovesom znárodnievať sa vyjadruje sa upevňovanie národného povedomia. Známe je aj neosobné sloveso skrčmieva sa (blíži sa čas, keď už treba ísť do krčmy), znedeľnieva sa (prichádza nedeľný čas), zoškolieva sa (blíži sa čas, keď sa po prázdninách otvoria brány škôl). V Pravde (4. 11. 1994, s. 16) sme zaregistrovali neosobné sloveso zveselievať sa. Motivujúcim slovom slovesa znedeľnievať sa je prídavné meno nedeľný, pri slovesách skrčmievať sa, zoškolievať sa, zveselievať sa sú motivujúcimi slovami podstatné mená krčma, škola, veselie. Všetky tieto slovesá sú utvorené pomocou prípony ‐ievať. Podstatné meno referendum bolo motivujúcim slovom pri tvorení neosobného slovesa zreferendúvať sa (Pravda, 26. 7. 1994, s. 6). Slovesom zreferendúvať sa vyjadrujeme opäť časovú dimenziu (približovanie sa ku dňu verejného hlasovania občanov o ústavných veciach). Toto sloveso je utvorené pomocou prípony ‐úvať. Podstatné meno brak je motivujúcim slovom slovesa zbrákať sa: Zbráka sa, nároky klesajú (Sme, 19. 9. 1994, s. 8). Nezvyčajnosť, novosť slovesného tvaru zbráka sa označil autor úvodzovkami. Tým to výrazom chcel vyjadriť tendenciu k znehodnocovaniu, úpadku (umeleckej) kvality. Sloveso zbrákať sa je utvorené príponou ‐ať. Podstatné meno jeseň bolo motivujúcim slovom pri tvorení slovesa zjesenievať sa. Aj slovesným tvarom zjesenieva sa (Sme na nedeľu, 8. 9. 1994, s. 1) vyjadril autor časovú dimenziu (príchod jesene). Analogicky podľa slovesa zjesenievať sa možno príponou ‐ievať utvoriť aj neosobné slovesá od názvov ďalších ročných období: zjarievať sa, zletnievať sa, zozimievať sa. Podstatné meno koalícia je motivujúcim slovom pri utvorení slovesa skoaličniť: ...je od roku 1992 aj snaha "skoaličniť" strany voličov maďarskej národnosti (Sme, 4. 7. 1994, s. 4). Na novosť slovesa skoaličniť upozornil autor úvodzovkami. Používaním neosobných tvarov slovies tvorených predponami s‐ / z‐ a príponami ‐ievať, ‐úvať, ‐ať dosahujú autori v prostriedkoch komunikácie dynamický ------- **strana 357** príznak časovej dimenzie motivujúceho slova (zvolebnievať sa, znárodnievať sa, zveselievať sa, zjesenievať sa, zvíkendievať sa, znedeľnievať sa, zreferendúvať sa, zbrákať sa a pod.). Ide o neologizmy súčasnej slovenčiny. Slovesá tohto typu majú často príznak hovorovosti, ich používaním autori text oživujú. Jozef Jacko Neobratná stavba vety ===================== V denníku Národná obroda (11. 11. 1994) sme si prečítali túto vetu: Omar Shariff akonáhle vstúpil do filmových ateliérov, sprevádzala ho povesť zvodcu žien. Našu pozornosť vzbudil nie celkom hladký priebeh výpovede, ktorú chcel autor touto vetou zachytiť. Táto veta je klasickou ukážkou anakolútu čiže vybočenia z vetnej stavby, ktorý sa pokladá za štylistickú chybu. Pokúsime sa o jej hladšiu konštrukciu. Použiť na prvom mieste vlastné meno Shariff je odôvodnené tým, že už sa o tomto hercovi hovorí v predchádzajúcich riadkoch či odsekoch a teraz sa o ňom konštatuje istá vlastnosť, fakt, že bol zvodcom žien. Tieto fakty by sme mohli vyjadriť aj dvoma samostatnými výpoveďami (pod výpoveďou tu rozumieme fakt, že sa niečo vypovedá, konštatuje): Shariff vstúpil do filmových ateliérov. Sprevádzala ho povesť zvodcu žien. Napriek zreteľnej samostatnosti je medzi týmito dvoma výpoveďami zrejmá súvislosť, vyja druje sa tu vlastne vzťah následnosti. Z tohto vzťahu vyplýva logická požiadavka, že výpoveď o zlej povesti musí byť na druhom mieste. To sa zachováva aj v našej rozoberanej vete a potvrdzuje sa tak, že druhá výpoveď je vlastným jadrom, bez nej by celá vetná konštrukcia nemala zamýšľaný zmysel. Keď sa však na vyjadrenie vzťahu následnosti používa spojka akonáhle (tá sa v Krátkom slovníku slovenského jazyka oprávnene hodnotí ako nesprávna, lebo je dosť neumelým napodobnením nemeckej spojky sobald, a navrhujú sa spojky len čo, sotva, hneď ako), vzniká tu logické protirečenie. Spojkou akonáhle (či správne spojkou len čo) sa vyjadruje bezprostredná časová následnosť deja (dejov), resp. začatie ďalšieho deja. V takom prípade nemožno použiť slovesný tvar sprevádzala vyjadrujúci trvanie deja, ako je to v rozoberanej vete. Pritom zo všetkých súvislostí je jasné, že túto zlú povesť nemal Shariff pri vstupe do filmových ateliérov, ale že ho začala sprevádzať po tomto vstupe. Ak by sa ------- **strana 358** malo vyjadriť, že túto povesť už mal predtým, muselo by sa povedať, že Shariff už pri vstupe do ateliérov mal zlú povesť a tá ho sprevádzala aj naďalej. Ak je správny náš predpoklad o tom, čo chcel autor vyjadriť, musíme spomenuté dve základné výpovede spojiť tak, že prvá bude mať podobu vedľajšej vety uvedenej spojkou len čo a druhá sa musí doplniť o konštatovanie začiatku tejto zlej povesti. Teda: Len čo Omar Shariff vstúpil do filmových ateliérov, začala ho sprevádzať povesť zvodcu žien. Alebo v zhustenejšej podobe, teda bez vedľajšej vety: Hneď po vstupe do filmových ateliérov začala Omara Shariffa sprevádzať povesť zvodcu žien. Ján Horecký O hodonke ========= V Historickom slovníku slovenského jazyka (I. zv., Bratislava, Veda 1991) nájdeme slovo hodonka, ktoré už zo súčasnej slovnej zásoby nepoznáme. Z výkladu významu tohto slova sa dozvieme, že podstatné meno ženského rodu hodonka pochádza zo západoslovenského nárečia a označuje zimnicu, triašku. Na ilustráciu sa uvádzajú tieto doklady z historických textov: us mu tot nedavno hodonka prestala (Skalica, 1749); febrio: zymnicu, hodónku mám; causodes: zapalena, wrela zymnjca aneb hodonka (Kamaldulský slovn ík, 1763); žalúdek musil léčiťi, který hladovú hodonku trpil (J. I. Bajza: René mládenca príhodi a skúsenosti, 1785); smrtedlne a horke hodonky a rozlicžne nebezpecžne nemoczi (Kalendár z 18. storočia). V Historickom slovníku slovenského jazyka sa uvádzajú aj podoby hodonkový a hodonkavý. Sú to prídavné mená s významom "zimničný, majúci zimnicu, triašku, hodonku", napr. febrilis: horúčost zymnična, hodónkowá; febriculosus: hodonkawy (Kamaldulský slovník, 1763). Okrem dokladov z Historického slovníka slovenského jazyka je slovo hodonka doložené aj v iných pamiatkach pramennej základne pre tento slovník. Často sa vyskytuje v medicínskom spise Simona Andrého de Tissota Spráwa pro lid obecný (ide o preklad z francúzštiny, ktorý vyšiel v Skalici roku 1788). V tomto spise je hodonke venovaná celá jedna kapitola. Ukážky uvádzame v upravenej podobe: O hodonke tridní neb promenné zimnici. ...hodonky neb zymnice tridní delí se na jarní a podzimní. Jarní hodonky býva jí nekdy spojené ------- **strana 359** s náklonností k zánetúm. Hodonky čím pozdeji pricházejí, tým bývají dlhotrvanlivejší. Tyto hodonky zjevují se nekdy skrze totéž prípady jako hnilé zimnice. Vysvetlenie pôvodu a významu termínu hodonka nájdeme v Etymologickom slovníku jazyka českého od V. Machka (Praha, Academia 1971): hodoňka, tiež tvary hodonka, hodunka, hoduňka pochádza z oblasti Hodonína, z moravsko‐slovenského nárečia. Toto slovo označuje zimnicu, ktorá vyčíňala najmä v barinatom okolí mesta Hodonína. Slovo hodonka — zimnica sa z oblasti Hodonína prenieslo do oblasti Myjavy, Trnavy, prípadne inde a používalo sa aj vo význame "motýľ" alebo "vážka", o ktorých sa predpokladalo, že sú nositeľmi a šíriteľmi choroby hodonky. Dnes sa už so slovom hodonka v lekárskej terminológii nestretáme. Bez bližšieho vysvetlenia alebo bez kontextových súvislostí by bolo ťažké pochopiť jeho zmysel. So zánikom tejto špecifickej zimnice zaniklo i používanie tohto termínu. Mária Kováčová ------- **strana 360** SPRÁVY A POSUDKY ================ Ďakujeme, pán profesor ====================== K nedožitým 90. narodeninám profesora Jána Stanislava 12. 12. 1994 uplynulo deväťdesiat rokov od narodenia univerzitného profesora Jána Stanislava, významného slavistu a slovakistu, dialektológa, priekopníka slovenskej historickej onomastiky, vynikajúceho znalca dejín slovenského jazyka. Svojím vedeckým dielom mimoriadneho obsahu a rozsahu jasne vyznačil smerovanie ďalších teoretických bádaní a vybudoval nezastupiteľnú materiálovú základňu na mnohoaspektové výskumy slovenčiny a jej vzťahov k iným slovanským jazykom. Ako vysokoškolský pedagóg na Filozofickej fakulte UK v Bratislave počas vyše 40‐ročného pôsobenia vštepoval základy jazykovedy a lásku k slovenskému jazyku stovkám vysokoškolských poslucháčov. Vychoval celé generácie kultúrnych pracovníkov, pedagógov i jazykovedcov. Viacerí z nich z rozličných hľadísk bilancovali a hodnotili vedecké dielo i pedagogické účinkovanie svojho učiteľa v odborných periodikách i v dennej tlači najmä pri jeho životných výročiach. Pri príležitosti nedožitej deväťdesiatky J. Stanislava by sme chceli do tohto sú oru prispieť najmä priblížením jeho účinkovania a práce v rokoch 1955—1960. Päťdesiate roky predstavujú z istého hľadiska vrchol tvorivého vypätia Jána Stanislava. R. 1950 mu vychádzajú knihy Zo života slov a našich predkov, Osudy Cyrila a Metoda v legendách a listoch i 3. vydanie práce Životy slovanských apoštolov Cyrila a Metoda, r. 1951 vysokoškolské skriptá Vývin slovenského jazyka, r. 1953 publikácia Slovenská výslovnosť (príručka pre umelcov a iných verejných pracovníkov). R. 1955 vydáva knižnú prácu Kultúra slovenského hovoreného slova a vychádzajú mu i ďalšie skriptá Slovenská historická gramatika. Tie slúžili aj ako osnova k Dejinám slovenského jazyka, ktorých prvý zväzok dokončil J. Stanislav v deň svojich päťdesiatych narodenín (12. decembra 1954). Projekt vydávania Dejín slovenského jazyka bol veľmi náročný, vyžadoval si veľa námahy a sústredenia. Dielo malo dovedna vyše tritisíc vytlačených strán a od vydania prvého zväzku (1956) po vydanie posledného, piateho (1973), ------- **strana 361** ubehlo sedemnásť rokov, naplnených aj pedagogickými povinnosťami a ďalšou publikačnou činnosťou. Je prirodzené, že J. Stanislav pri svojich prednáškach v tomto období približoval poslucháčom výsledky svojich vedeckých výskumov, hovoril o problematike, ktorú práve spracúval. Dob re sme poznali Dejiny slovenského jazyka I z r. 1956 (Úvod a hláskoslovie), II. zväzok tohto diela (Tvaroslovie) z r. 1958 a najmä III. zväzok obsahujúci texty. Prvýkrát vyšiel už r. 1957 (potom aj r. 1967) a obsahoval: 1. Správy o starých Slovanoch, 2. Ukážky zo starej slovienčiny, 3. Staré slovenské jazykové pamiatky, 4. Zo staročeských pamiatok, 5. Ukážky staroslovienskych hlaholských a cyrilských textov. J. Stanislav prednášal nášmu ročníku (resp. študijnej skupine) o. i. úvod do slovanských jazykov a staroslovienčinu. Na seminároch vyžadoval pri čítaní textov náležitú výslovnosť nosových samohlások i jerov, správnu interpretáciu všetkých javov z prečítaného textu. Poslucháči sa museli na túto interpretáciu staroslovienskych textov pripravovať, na seminároch aktívne spolupracovať. Všetkým, ktorí chceli hlbšie poznávať staroslovienčinu či slavistiku, odporúčal študovať aj cudzie jazyky (okrem latinči ny aj francúzštinu a nemčinu), aby mohli čerpať z diel významných slavistov píšucich v týchto jazykoch. V 50. rokoch však bola znalosť cudzích (západných) jazykov dosť výnimočná, a preto sa tejto generácii poslucháčov požiadavky profesora J. Stanislava nedarilo plniť v náležitej miere. Staršie jazykové pamiatky sme vyexcerpúvali; získaný lístkový materiál sa — ako predpoklad zápočtu — odovzdával na konci semestra. Niektoré excerpty využil J. Stanislav pri príprave dvoch zväzkov syntaxe zaradenej do Dejín slovenského jazyka (r. 1973). Prvý zväzok obsahuje výklady o pádovej syntaxi, druhý o vete a súvetí. Ako celok sú Dejiny slovenského jazyka pre záujemcov o rodný jazyk jedinečnou a stálou studnicou poznania. Je zaiste škoda, že ju akosi obchádzajú dnešní — i keď prevažne synchrónne orientovaní — adepti slovakistiky. Slovenská výslovnosť J. Stanislava (z r. 1953), s ktorou sa na fakulte pracovalo v nasledujúcich rokoch, je vlastne prvým komplexným dielom slovenskej jazykovedy z oblasti fonetiky. Vo svojich prednáškach z fonetiky profesor vždy zdôrazňoval najmä dôležitosť správnej výslovnosti v mnohých oblastiach verejného života. Jazykovú kultivovanosť spájal s kultúrou človeka vôbec a kritizoval tých, ktorí vo verejných prejavoch hovoria nekultivovaným jazykom so zlou výslovnosťou, so zlými tvarmi slov, nenálež itým výberom lexikálnych jednotiek a pod. Mimoriadnu pozornosť venoval jazykovej kultúre v divadlách (v činohre i v opere); o problematike javiskovej reči rád diskutoval so svojimi poslucháčmi na seminároch venovaných rozboru konkrétnej inscenácie. ------- **strana 362** Na diplomových seminároch J. Stanislav neraz vyjadril názor, že vedeckých pracovníkov nemožno vychovávať násilím. Adeptov jazykovedy sa pokúšal presviedčať, aby systematicky študovali, nezanedbávali zvolený predmet. Prideľoval im najprv menšie práce (často iba excerpciu istého javu z jazykovej pamiatky) a neskôr, ak prejavili záujem a príslušné vedomosti i vytrvalosť, povzbudzoval ich do štúdia a riešenia ďalších úloh. Vždy vysoko oceňoval tvrdú i tzv. čiernu prácu s materiálom (napr. zberateľskú prácu v teréne), ktorú považoval za užitočnejšiu než dlhé filozofovanie o problémoch nemajúcich pre jazykovedu praktický význam. Metodologická orientácia J. Stanislava sa zhodovala s orientáciou jeho učiteľa M. Weingarta, no vedel oceniť aj štrukturalisticky zamerané práce. Za životom profesora Jána Stanislava čas zatiahol oponu 29. júla 1977. V tento letný deň sa vracal z rodného Liptovského Jána do Bratislavy, kde mal prednášať poslucháčom letného kurzu Studia Academica Slovaca. Jeho dielo však žije a inšpiratívne pôsobí dodnes. Prostredníctvom svojich kníh J. Stanislav oslovuje ďalšie generácie a presvedčivo dokazuje, že láska k národu má vychodiť z dokonalého poznania histórie jeho jazyka a národného žitia. Za všetkých, ktorých v tomto duchu svojím dielom i priamym pedagogickým pôsobením formoval, sa žiada znova nahlas povedať: Ďakujeme, pán profesor. Ivor Ripka Stretnutie mladých jazykovedcov =============================== V dňoch 30. novembra až 2. decembra 1994 sa v učebnom a rekreačnom zariadení Univerzity Komenského v Modre‐Piesku konalo IV. kolokvium mladých jazykovedcov. Jeho organizátorom bola Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV spolu s Jazykovedným ústavom Ľ. Štúra SAV. Zišli sa tu mladí ľudia z rozličných jazykovedných pracovísk Slovenska a o svojej práci v oblasti výskumu jazyka informovali aj hostia z Česka, Maďarska a Poľska. Kolokvium otvoril predseda Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV I. Ripka. Účastníkov stretnutia privítala aj jej vedecká tajomníčka M. Nábělková. Počas troch dní si účastníci kolokvia vypočuli 26 zaujímavých príspevkov z rozličných disciplín jazykovedy, ale i z niektorých odborov úzko s ňou spolupracujúcich. Po odznení niekoľkých tematicky blízkych referátov účastníci kolokvia mali možnosť diskutovať o prednesenej problematike. Referujúci si vypočuli aj názory ------- **strana 363** a pripomienky starších kolegov z Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV. Pre všetkých začínajúcich jazykovedcov s ú určite užitočné rady a pripomienky J. Horeckého, M. Majtána, I. Ripku, J. Skladanej, A. Jarošovej a M. Nábělkovej. Po úvodných príhovoroch odznel prvý blok referátov. M. Groma a G. Lachkovičová informovali o formách reprezentácie textu u nepočujúcich žiakov. Veľký záujem prítomných vzbudil referát G. Cadoriniho venovaný jazykovej situácii v severovýchodnej časti Talianska — vo Furlandsku, nárečiam a jazykom v tejto oblasti. O stave nárečia v niektorých sotáckych obciach v užskej oblasti informovala M. Čeripková. Z vlastných skúseností pri vyučovaní slovenského jazyka na Pedagogickej fakulte v Ostrihome čerpala M. Szabóová‐Glücková v referáte, v ktorom si všimla slovensko‐maďarské interferenčné javy vo výučbe slovenčiny ako cudzieho jazyka. Na túto tému nadviazal P. Odaloš príspevkom, v ktorom analyzoval gramatické chyby študentiek slovenčiny z Maďarska. Nad vytváraním nových slovných spojení v zadaných cvičeniach a úlohách žiakov základnej školy a používaním tradičných slovných spojení sa zamýšľala M. Stejskalová. Slovné spojenia a frazeologizmy a uvedomovanie si ich významov boli aj témou referátu Z. Kováčovej. Ľ. Kováčik vo svojom príspevku vychádzal z analýzy básnickej tvorby štúrovcov a na príklade lexiky štyroch predstaviteľov romantizmu vysvetlil funkciu antoným v ich poézii. Zaujímavým príspevkom bola i literárna esej V. Garjanskeho, v ktorej uvažoval o vzťahu potrieb autora a tvorby textu. Problematike jazykovej komunikácie boli venované referáty J. Mezulánika a A. Červenickej. J. Mezulánik informoval o vyučovaní jazykovej komunikácie na Obchodnej a podnikateľskej fakulte v Karvinej. A. Červenická si na skúmanie tejto komunikácie vybrala rodinu ako jeden z druhov malej sociálnej skupiny. Ďalší blok referátov bol zameraný na onomastiku. V prvom príspevku J. Krško vysvetlil vznik chotárnych názvov zo všeobecných mien v obci Revúčka. I. Šlabjarová informovala o výsledkoch vlastného výskumu živých mien v Diviackej Novej Vsi. Ženské osobné mená v matrikách z oblasti Lutomierza a Kazimierza v Poľsku boli témou referátu W. Miroslawskej. M. Imrichová si v referáte všimla názvy obchodov v Prešove. Vychádzala z vlastného výskumu a analyzovala ich sémantiku a morfológiu. Do historických prameňov načreli vo svojich príspevkoch A. Rajčanová a Ľ. Králik. A. Rajčanová venovala pozornosť spracovaniu mien koní v lexikografických prácach zo začiatku storočia. Ľ. Králik vysvetlil pôvod slovanského slova kornica a upozornil na jeho výskyt vo význame "vrkoč" v niektorých slovenských a slovanských nárečiach. Dialektológii bol venovaný referát T. Báni- ------- **strana 364** ka. Autor si všimol hláskoslovie breznianskeho nárečia a upozornil na zmeny, ktoré v ňom vznikajú v súčasnosti. M. Popper na základe uskutočneného anketového výskumu referoval o chápaní sémantiky modálnych slovies v kontexte a mimo kontextu. Nad rozličnými možnosťami slovného vyjadrenia zrakového vnímania v slovenčine sa zamýšľala T. Grigorjanová. Okrem slovies zrakového vnímania uviedla ďalšie spôsoby vyjadrenia, najmä frazeologické spojenia. Podobnú problematiku načrtla aj J. Sejáková. Všimla si vnútorné stavy človeka a možnosti a stupne vyjadrenia týchto stavov pomocou metafory a rozličných frazeologických spojení v slovenčine. V úvode posledného dňa kolokvia odzneli referáty rozoberajúce problematiku jazyka detí. M. Sedláková nadviazala na tému príspevku z predchádzajúceho kolokvia a pozornosť sústredila na rané štádium vývinu detskej reči. Na jazyk detí mladšieho školského veku sa zamerala J. Kesselová. Všimla si tematickú postupnosť vo výstavbe monológu týchto detí a uvažovala nad komunikatívnym spôsobom vyučovania materinského jazyka. Jazykovú situáciu v slovensko‐anglickej bilingválnej rodine analyzoval vo svojom príspevku J. Štefánik. Prenikanie a zdomácňovanie internacionálnych slov v slovnej zásobe slovenčiny bolo témou referátu S. Füssyovej. M. Šimková referovala o slovosledovej súvislosti zvratných zámen sa, si v hovorených prejavoch profesionálnych pracovníkov so slovom. IV. kolokvium mladých jazykovedcov uzavrel I. Ripka. Poďakoval sa všetkým účastníkom, hosťom a organizátorom stretnutia. Pozitívne hodnotil prítomnosť účastníkov z rozličných jazykovedných disciplín, ako aj zástupcov z príbuzných vedných odborov. Zdôraznil, že prínosom bolo i rozšírenie rokovania na tri dni, čím sa utvoril väčší priestor na diskusiu, ale aj na neformálne stretnutia a rozhovory. IV. kolokvium mladých jazykovedcov v Modre‐Piesku bolo vydareným a dobre zorganizovaným stretnutím mladých ľudí, ktorých výskumným objektom je jazyk. Materiály zo IV. kolokvia, tak ako z predchádzajúcich ročníkov, vyjdú v zborníku VARIA IV. Ivana Podhradská ------- **strana 365** SPYTOVALI STE SA ================ Čiastka nie je suma. — A. Chmelík z Banskej Bystrice: "Nepáči sa mi, ak sa na vyjadrenie istého množstva peňazí používa slovo čiastka. Som toho názoru, že tu by sa malo používať slovo suma." Slovo čiastka je utvorené od slova časť slovotvornou príponou ‐ka. V spisovnej slovenčine má význam "diel z celku, určité vymedzené množstvo z väčšieho celku" (porov. Slovník slovenského jazyka 1 z r. 1959, resp. aj Krátky slovník slovenského jazyka z r. 1987) a v tomto význame je synonymné (rovnoznačné) so slovom časť, napr. zobrať si svoju čiastku, podeliť sa so svojou čiastkou, rozdeliť na štyri rovnaké čiastky. Okrem toho slovo čiastka má význam "podiel z dedičstva, podiel z majetku", napr. zriecť sa svojej čiastky. Na vyjadrenie významu "isté množstvo peňazí obyčajne vyjadrené číselne" v spisovnej slovenčine používame z latinčiny prevzaté slovo suma, napr. zaplatiť požadovanú sumu, vyhrať veľkú sumu peňazí, sumu dvetisíc korún mu vyplatili v hotovosti. V istých prípadoch môžeme použiť aj slovné spojenie finančné prostriedky, napr. Na takúto stavbu treba vynaložiť nemalé finančné prostriedky. Na nevhodnosť používať slovo čiastka namiesto slova suma sa upozorňovalo v časopise Slovenská reč už koncom tridsiatych rokov (roč. 6, 1937 / 38, s. 175) a napokon sa na to upozorňuje aj v Krátkom slovníku slovenského jazyka. Významový rozdiel medzi slovami čiastka a suma treba rešpektovať. V tejto súvislosti možno ešte spomenúť, že niekedy, a to najmä v administratívnych prejavoch, sa na vyjadrenie významu "isté množstvo peňazí" používa aj slovo obnos. Ani toto slovo však nepatrí do spisovných jazykových prejavov. Napr. Krátky slovník slovenského jazyka ho hodnotí ako subštandardné slovo, t. j. slovo príznačné pre uvoľnené jazykové prejavy najmä v súkromnom styku. Je utvorené podľa nemeckého slova Betrag (nemecké slovo Betrag vzniklo zo slovesa tragen "nosiť" a z predpony be‐). Na záver: Na vyjadrenie významu "isté množstvo peňazí" používame z latinčiny prevzaté slovo suma. Slovo čiastka má v spisovnej slovenčine iný význam a slovo obnos do spisovných prejavov nepatrí. Matej Považaj ------- **strana 366** O nadmernom používaní častice ako. — E. Pastrnáková z Bratislavy: "Od rozličných osobností, politikov, kultúrnych pracovníkov často počúvam používať slovko ako vo vyjadreniach typu v tom by som ako problém nevidel, aj ja by som to ako skúsil. Ba nezriedka počúvam takéto vyjadrenie aj s nespisovným slovkom jako. Chcela by som poznať Váš názor na tento problém." Slovko ako má v slovenčine niekoľko funkcií. Predovšetkým ho používame ako opytovaciu zámennú príslovku, ktorou sa spytujeme na spôsob alebo kvantitu, napr. Ako si sa sem dostal? Ako dlho tu budú? Ďalej ho používame najmä ako porovnávaciu spojku alebo vôbec ako podraďovaciu spojku, napr. červený ako krv; Videl, ako sa to stalo. A napokon má funkciu častice. Vo vyjadreniach citovaných z listu má slovko ako práve funkciu častice. V jazykových príručkách sa dočítame, že v tejto funkcii je to štylisticky výrazne príznakový prostriedok a uvádza sa ním výraz, ktorý hovoriaci z istých dôvodov váha použiť. Takýto prostriedok je však primerané používať naozaj iba výnimočne a iba v istých rečových situáciách. Ak ho niekto vo svojej reči používa častejšie alebo veľmi často, nenaznačuje tým iba akúsi neistotu, váhanie, či použil vhodný prostriedok, ale skôr to, že má isté problémy s hladkým štylizovaním svojho prejavu. Častejšie používanie častice ako v rečových prejavoch treba pokladať za jazykový zlozvyk, ktorý znižuje hodnotu rečového prejavu hovoriaceho a zároveň vyrušuje poslucháča. Štylisticky príznakovú časticu ako zvyčajne netreba ničím nahrádzať. A tak namiesto vyjadrení typu v tom by som ako problém nevidel, aj ja by som to ako skúsil stačí povedať v tom by som problém nevidel, aj ja by som to skúsil. Matej Považaj Servisná služba. — M. Lichard z Galanty: "Nepáči sa mi, ak sa používa spojenie servisná služba. Domnievam sa, že ide o duplicitné vyjadrenie, lebo prídavné meno servisný je utvorené od slova servis a to je vlastne služba." Je pravda, že slovo servis v angličtine, odkiaľ sa k nám dostalo, má okrem iného význam "služba". Lenže slovo servis má v slovenčine špecifikovaný význam, a to "údržba a oprava výrobkov". Nejde tu teda o akúkoľvek službu, ale o údržbársku a opravársku službu, teda o údržbu a opravu. Preto sa prídavné meno servisný môže spájať so slovom služba do spojenia servisná služba. Napokon spojenie servisná služba nájdeme už v 4. zv. Slovníka slovenského jazyka ------- **strana 367** z roku 1964 pri hesle servisný, pravda, tam ešte so zúženým výkladom významu "údržba a opravovanie motorových vozidiel", čo zodpovedalo stavu používania tohto spojenia v čase vzniku slovníka. Neskoršie sa význam spojenia servisná služba rozšíril na údržbu a opravu aj iných technických výrobkov, nielen automobilov. Spojenie servisná služba sa uvádza aj v Krátkom slovníku slovenského jazyka z r. 1987. Matej Považaj Z jazykových rubrík =================== Osvojme si slovo skusmo ======================= JÁN KAČALA Na začiatku sa chceme opýtať, čo si predstavujete pod slovom námatkovo. Pravdepodobne budete ťažko hľadať výraz, ktorým by ste toto slovo jednoznačne vysvetlili. A to nie iba preto, že na slovenský výraz s týmto významom sa v reči dosť zabúda, lež aj a najmä preto, že výraz námatkovo sa nám s nijakým iným slovom v našej reči nespája, a tak ho nemáme o čo oprieť. — Nie je to náhoda: osihotenosť slova námatkovo svedčí o jeho nezakorenenosti v slovenčine a v konečnom dôsledku o tom, že to je nepotrebná výpožička z blízkej češtiny. Nedávno sme si ho všimli v novinovej informácii, kde sa písalo, že na slovensko‐českej hranici polícia námatkovo robí kontroly autobusových liniek, kým pri vlakových spojoch ich zatiaľ nevykonáva vôbec. Z kontextu, v ktorom sa slovo námatkovo upotrebúva, už ľahko zistíme, že ide o kontroly vykonávané nepravidelne, náhodne a či skusmo. Je isté, že slovenskému čitateľovi by boli prirodzenejšie a zrozumiteľnejšie tie výrazy, ktoré sme práve uviedli. Sú totiž pri označovaní daného javu jednoznačné a výstižné, pričom sú súčasťou veľkých slovných čeľadí s príslušným základom, a tak ich možno v slovenčine označiť ako dobre zakorenené. Z uvedenej trojice chceme osobitne upozorniť na výraz skusmo, ktorý pomenúva danú skutočnosť ------- **strana 368** veľmi presne a výrazne, a preto ho možno pokladať za najvýstižnejší náprotivok českého slova námatkově. Ako vidno, oplatí sa siahnuť hlbšie do zásobnice nášho jazyka: nájdeme v ňom až prekvapujúco presné slová. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 18. 1. 1994) Ciageľ v prirovnaní =================== GEJZA HORÁK Keď je v zime odmäk, ale najmä v predjarí visia zo striech domov ľadové kvaple, ktoré jedni z nás volajú cencúle a druhí ciagle. Sú to rovnoznačné (synonymné) podstatné mená; obidve majú spisovný ráz, hoci sú svojou hláskovou podobou akoby príznakové, expresívne. Podstatné mená cencúľ a ciageľ sú mužského rodu a rovnako sa skloňujú podľa mäkkého vzoru stroj: cencúľ — cencúle, ciageľ — ciagle ako stroj — stroje. Ku skloňovaniu podstatného mena ciageľ treba ešte dodať, že v jeho tvaroch vypadúva samohláska e ako napr. aj v slove ďateľ — ďatle. Slová cencúľ a ciageľ vyvolávajú v nás chlad (zimu), až nás zimomravo striasa. A tak nie čudo, že sa slovo ciageľ dostalo aj do prirovnania v jednej z krátkych próz Martina Kukučína. Naznačíme opísanú situáciu: Premrznutý Ondrej, trhový kupec, sa chce zohriať. Zalieča sa mladej gazdinej Katrene Juráňovej... Kukučín nám pošepne, že sa jej chcel zafatinkovať, ale tá ho rezko odbíja vetou: Ste ako ciageľ studený! Daktorí azda povedia, že táto poznámka bola akási zimomrivá... Pozor však: keď už, tak zimomravá. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 21. 1. 1994) Je to tak ========= GEJZA HORÁK Chceme upozorniť na nevhodné nahrádzanie nominatívu ukazovacieho zámena to tvarom datívu, a to v kladnej alebo zápornej vete Je to tak — Nie je to tak. Na otázku, či sa o istej udalosti vypovedalo pravdivo: Povedzte, je to tak? — odpovedáme: Hej, áno, je to tak. Pravdaže, takáto replikovaná veta môže mať nielen kladnú a zápornú podobu Je to tak — Nie je to tak, ale ju možno vyslo- ------- **strana 369** vovať aj v ostatných časoch i v podmieňovacom spôsobe, teda Bolo / Nebolo to tak — Bude / Nebude to tak; Bolo by / Nebolo by to tak. Kladná i záporná veta Je to tak — Nie je to tak znie prirodzene a hádam škoda o tom hovoriť... A predsa nie. Neraz v našej situačne danej vete čítame a ešte častejšie počujeme namiesto nominatívneho tvaru to tvar datívu tomu. Napríklad v otázke Pán predseda, je tomu tak? a v odpovedi Je tomu tak alebo záporne Nie, nie je tomu tak. V spisovnej slovenčine v takejto vete a v jej časových paralelách máme dobrým zvykom ustálený tvar nominatívu Je to tak — Bolo to tak — Bude to tak. Takéto vety vyznievajú prirodzene, ako sa odborne vraví, bez rušivého šumu, naproti tomu veta s datívom Je tomu tak znie falošne a cítiť ju požičaným tvarom. Preto používajme dobrú, zaužívanú vetnú konštrukciu Je to tak — Nie je to tak. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 8. 2. 1994) Keď a kedy ========== KATARĺNA HEGEROVÁ Hoci sú slová keď a kedy zvukovo veľmi blízke, nemali by sme ich navzájom zamieňať, resp. používať výraz kedy tam, kde vôbec nepatrí. Príklady nájdeme v nejednej správe či reklame napríklad v takýchto spojeniach: Deň, kedy si všimli túto zmenu. — Rok, kedy sa zhoršila politická klíma. — Mesiac, kedy sa zvyšuje vplyv počasia na vodičov. Zamieňať by sme slovká keď a kedy nemali už preto, že majú odlišné slovnodruhové zaradenie i odlišnú sféru použitia. Veď posúďte: slovko keď je spojka, výraz kedy je zámeno. Používame ich v rozličných vetách. V praxi to znamená asi toľko: zámeno kedy používame vtedy, keď vedľajšou vetou vyjadrujeme predmet, napr. Neviem, kedy prídem. — Netuším, kedy sa opäť uvidíme. — Nevšimol som si, kedy sa začína predstavenie. Pri rozvíjaní podstatného mena, ktorým sa všeobecne vyjadruje čas, napr. deň, rok, mesiac, hodina, týždeň, zámeno kedy nepoužívame. Tu je vhodná iba spojka keď: Deň, keď si všmli túto zmenu. — Rok, keď sa zhoršila politická klíma. — Mesiac, keď sa zvyšuje vplyv počasia na vodičov. (Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 11. 2. 1994) ------- **strana 370** PREČÍTALI SME SI ================ Je mi z toho smutno =================== Od vyučeného kuchára právom očakávame chutné jedlo, od krajčíra perfektne ušitý oblek a od lekára odborné vyšetrenie. Takisto by sme mali od ľudí na niektorých miestach vyžadovať istú jazykovú kultúru. Žiaľ, takpovediac od kolísky až po hrob sa stretávame s niečím, čo možno prirovnať k pripálenej zápražke, sfušovanému obleku či šarlatánskym praktikám. Nechcem zovšeobecňovať, no predsa sa stáva, že v jasličkách pýtajú od mamičiek omluvenku, v materskej škole deti desiatujú pomazánku, pani učiteľka ich súri, aby si rýchlo obuli boty, na prechádzke ich napomína, aby nehladkali psa, lebo ich pokúše, a keď sa vrátia, spýta sa ich: Tak na čo sa teraz zahrajeme? V škole vedú deti k tomu, aby robili kŕmitká pre vtáčiky a dávali im zbytky jedál, karhajú ich za neukáznenosť. V televíznom kurze varenia populárny herec pôžitkársky privrie oči a povie: To ale voní! Je mi z toho smutno, a tak si večer na rozptýlenie zapnem rozhlas. Na programe je práve Linka dôvery. Počujem, ako príjemný ženský hlas odpovedá volajúcemu, absolútne ignorujúc hlásku ľ: Velmi lutujem... Slúbte mi, že vyhladáte lekára. Pokúšam sa predstaviť si, že napríklad v českom rozhlase vyslovujú r namiesto ř. Nijako sa mi to nedarí. Niektorí verejní činitelia zasa vyslovujú mäkko tam, kde netreba: ťie, ťieto. Žeby ich k tomu viedla snaha zmäkčiť našu tvrdú realitu? Nuž, milí priatelia, naozaj mi je z toho všetkého smutno. A súčasne ma to hnevá. Ako keby niekto falošne spieval moju najmilšiu pieseň. Milan Vároš Život, č. 39/1994 ------- **strana 371** NAPÍSALI STE NÁM ================ Dbajme o správnu výslovnosť =========================== Vážení jazykovedci, som už v dôchodku (mám 72 rokov), preto veľa času trávim pri rozhlase. Počujem mnohých ľudí, politikov, umelcov, vedcov a pod. Veľmi ma hnevá, ako málo si dajú záležať na našej ľubozvučnej slovenčine. Vás to netrápi? Počúvam aj Vaše upozornenia, ale týkajú sa zväčša len malého okruhu ľudí a nejde o nejaké časté používanie nevhodného výrazu. Prosím Vás, upozorňujte na to, že slovenčina má mäkké ľ. Ako môže pán profesor Alexander Tkáč hovoriť o hladisku, o pohlade a pod. napr. v relácii Kontakty? Ako môžu kultúrni pracovníci hovoriť o malovaní — spevák Hečko o svojej sestre, ktorá vraj aj maluje. O politikoch ani nehovorím, oni bežne hovoria o lude, politickej lavici, hladaní, sluboch atď. Možno sa cez to lahko preniesť? Odhliadnuc od maďarského prízvuku, maďarskí politici zväčša hovoria spisovnou slovenčinou — krajšie ako slovenskí politici. Ja si myslím, že spisovná slovenčina nepatrí len na javisko, aby ju reprezentovali J. Pántik alebo L. Chudík, ale aj do rozhlasu, televízie. Kto verejne vystupuje po slovensky, nech si dá záležať na správnej výslovnosti. Ešte s jednou záležitosťou sa neviem zmieriť. Prebrali sme a ďalej preberáme mnohé výrazy z iných jazykov, najmä z češtiny. Mnohé sa už tak zaužívali, že napriek Vášmu upozorňovaniu zostanú udomácnené — niektoré prekážajú menej, niektoré viac. No nikomu neprekáža venčenie psov, veď my nemáme slovesá venčit a věnčit. Oficiálne sa tento výraz používa ako samozrejmý aj v novinách, v literatúre, dokonca aj v akejsi piesni, kde pes venčí mňa a ja venčím psa. Ba stretla som sa aj s nápisom venčovisko psov. Valéria Puobišová, Košice