Obsah

strana 257

Súčasný stav jazykovej kultúry *

MATEJ POVAŽAJ

1. Na konferencii o kultúre spisovnej slovenčiny v roku 1966 v Smoleniciach J. Ružička v úvodnom referáte konštatoval, že termín jazyková kultúra sa používa v štvorakom zmysle: po prvé sa ním chápe stav jazyka, nakoľko vyhovuje požiadavkám, ktoré sa kladú na spisovný jazyk, t. j. vypracovanosť jazyka, po druhé cieľavedomá starostlivosť o vypracovanosť jazyka, t. j. cibrenie jazyka, po tretie úroveň písomného a ústneho jazykového dorozumievania, t. j. úroveň jazykovej praxe, a po štvrté cieľavedomá starostlivosť o jazykovú prax, t. j. jazyková výchova (pozri Ružička, 1967, s. 9). Takéto viacrozmerové chápanie pojmu a termínu jazyková kultúra sa všeobecne akceptovalo aj neskoršie, ako o tom svedčia viaceré práce venované jazykovej kultúre a referáty na konferenciách o spisovnom jazyku a jazykovej kultúre (okrem iného porov. aj Kačala, 1980; Kočiš, 1986) a naposledy aj jej vymedzenie v Encyklopédii jazykovedy (1993, s. 203), kde sa uvádza, že pod pojmom jazyková kultúra sa rozumie """cieľavedomá či nnosť smerujúca k zveľaďovaniu (kultivovaniu) " spisovného jazyka a jazykových prejavov v spisovnom jazyku a celkový stav jazyka z hľadiska jeho schopnosti plniť spoločenské aj individuálne komunikačné potreby alebo stav jazykových prejavov z hľadiska dodržiavania požiadaviek na kultúru jazyka". Á. Kráľ sa usiluje terminologicky čiastočne spriehľadniť toto viacrozmerové chá-


strana 258

panie jazykovej kultúry uplatnením dvoch príbuzných termínov, a to kultúra jazyka a jazyková kultúra. Pod kultúrou jazyka rozumie "proces, stupeň a stav zdokonaľovania jazyka, v širšom zmysle (...) aj výsledok prejavujúci sa v rozpracovanosti (diferencovanosti) a pružnej ustálenosti jeho prostriedkov" (Kráľ, 1990, s. 26). Pod jazykovou kultúrou rozumie "úroveň jazykovej praxe spoločnosti a súčasne dobový obraz jazyka získaný hodnotiacim zovšeobecnením stavu (úrovne) používania jazykových prostriedkov v praxi, t. j. v reči" (tamže, s. 27—28).

2. Nevyhnutným predpokladom vysokej úrovne jazykovej kultúry v zmysle stavu jazykových prejavov z hľadiska dodržiavania požiadaviek na jazykovú kultúru a z hľadiska zveľaďovania jazykových, resp. — vari vhodnejšie — rečových prejavov v spisovnom jazyku je celkový stav jazyka z hľadiska jeho schopnosti plniť spoločenské aj individuálne komunikačné potreby, poznanie jazykovej normy a jej zachytenie v normatívnych, resp. kodifikačných príručkách. O stave nášho spisovného jazyka z hľadiska jeho schopnosti plniť komunikačné potreby sa už dávnejšie konštatovalo, že spisovná slovenčina ako základná podoba slovenčiny, jej slovná zásoba a gramatická stavba vyhovujú komunikačným potrebám v každej oblasti súkromného i verejného styku a dorozumievania (porov. Tézy o slovenčine, 1967, s. 284). Na tomto konštatovaní ani s odstupom času netreba nič meniť. A napokon presviedča nás o tom uplatňovanie spisovnej slovenčiny v rozličných komunikačných sférach.

O poznaní normy súčasnej spisovnej slovenčiny, t. j. zákonitostí vlastných spisovnému jazyku a prijímaných v určitom období daným jazykovým spoločenstvom ako záväzných (porov. Encyklopédia jazykovedy, 1993, s. 204), možno diskutovať. Niektorí autori pokladajú súčasné poznanie normy za nedostačujúce, iní ho pokladajú za relatívne dobré. Tieto rozličné postoje vyplývajú aj z rozdielneho chápania normy a z toho, ktorá zo základných vlastností normy, t. j. všeobecnej záväznosti, jednotnosti, ustálenosti , resp. pružnej stability, variantnosti, dynamickosti, sa preferuje (o vymedzení pojmu jazyková norma porov. aj Kočiš, 1979; Kráľ, 1990, s. 38—42). Autori, ktorí hovoria o relatívne dobrom poznaní normy, zdôrazňujú jej spätosť so systémom jazyka, tí, ktorí sa prikláňajú k tomu, že súčasnú jazykovú normu poznáme nedostatočne, vyzdvihujú predovšetkým úzus.

Jazyková norma sa zachytáva v normatívnych, resp. v kodifikačných príručkách a v syntetických prácach. V súčasnosti už máme takmer všetky základné kodifikačné, resp. syntetické príručky k dispozícii. Pre oblasť hláskoslovia a výslovnosti máme Pravidlá slovenskej výslovnosti od Á. Kráľa (1984), pre oblasť pravopisu máme Pravidlá slovenského pravopisu (1991), pre oblasť tvaro-


strana 259

slovia máme Morfológiu slovenského jazyka (1966), pre oblasť slovnej zásoby Krátky slovník slovenského jazyka (1987) i šesťzväzkový Slovník slovenského jazyka (1959—1968). Máme k dispozícii rozličné terminologické slovníky zachytávajúce špeciálnu slovnú zásobu. Sú k dispozícii aj práce venujúce sa problematike tvorenia slov (Súčasný slovenský spisovný jazyk — Lexikológia, 1980, Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny, 1989), vyšli zhrňujúce práce o slovenčine, učebnice slovenského jazyka. Hoci nemožno vysloviť úplnú spokojnosť, lebo zatiaľ napríklad chýba komplexné podrobné spracovanie slovenskej syntaxe, syntetické spracovanie tvorenia slov, záujemca o poznanie platnej normy a kodifikácie má za čím siahnuť. Okrem toho nemožno obísť ani fakt, že platná norma a kodifikácia sa sústavne sprístupňuje a vysvetľuje v jazykových rubrikách dennej a periodickej tlače a v rozhlase najmä v rámci relácie Jazyková poradňa. A, pravdaže, základné poznatky o norme a kodifikácii spisovnej slovenčiny dostáva každý prostredníctvom školy.

3.1. Súčasný stav verejných jazykových prejavov z hľadiska dodržiavania požiadaviek na jazykovú kultúru, ktoré sú realizované v spisovnom jazyku alebo takých, ktoré by mali byť realizované v spisovnej slovenčine, by sa celkom stručne dal ohodnotiť slovom neuspokojujúci. S takýmto hodnotením sa stotožňujú mnohí jazykovedci, mnohí spisovatelia, publicisti, predstavitelia slovenskej inteligencie, ale aj bežní občania. Možno sa o tom presvedčiť pri pozornejšom sledovaní ohlasov publikovaných v dennej i periodickej tlači, vo vysielaní Slovenského rozhlasu, ale aj z listov, ktoré prichádzajú do Jazykovedného ústavu alebo do Slovenského rozhlasu. Časť verejnosti veľmi citlivo reaguje na akúkoľvek jazykovú chybu v reláciách vysielaných v Slovenskom rozhlase alebo v Slovenskej televízii, ale aj vo vysielaní súkromných rozhlasových staníc, na jazykové chyby v písaných textoch, či už sa to týka dennej alebo periodickej tlače, či rozličných tlačív, formulárov a pod. Vyslovuje nespokojnosť s konkrétnymi jazykovými nedostatkami v reči slovenských politikov, či už predstaviteľov jednotlivých politických strán alebo členov vlády a poslancov parlamentu, nevynímajúc ani najvyššieho predstaviteľa nášho štátu — prezidenta republiky. Svoju nespokojnosť dáva najavo aj tým, že píše do novín, do Slovenského rozhlasu, do Jazykovedného ústavu. Z toho vidieť, že jazyková kultúra a jej celková úroveň jej nie je ľahostajná. Na ilustráciu uvádzame citát z listu J. Schuta z Prievidze: "Podobne ako mnohých iných občanov Slovenska aj mňa trápi a znepokojuje neuveriteľná neúcta k slovenskému jazyku, ktorú prejavujú nielen naši najvyšší štátni predstavitelia svojím jazykovým prejavom, ale dokonca prakticky všetky masmédiá, ktoré by mali mať stráženie čistoty slovenčiny ako


strana 260

prvoradú povinnosť." (Porov. aj príspevok G. Horáka Za zdravú slovenčinu uverejnený v Republike 5. 1. 1994, z ktorého sme citovali v 1. tohtoročnom čísle Kultúry slova v rubrike Prečítali sme si, ďalej príspevok V. Apfela uverejnený vo víkendovej prílohe denníka Slovenská republika 23. 9. 1994, z ktorého citujeme v spomínanej rubrike v tomto čísle.)

3.2. V listoch adresovaných ústavu sa nielen vyslovuje nespokojnosť so súčasným stavom, či už v jednotlivostiach alebo všeobecne, ale ich autori aj priamo vyzývajú jazykovedcov, aby niečo podnikli na zlepšenie nepriaznivého stavu (porov. napríklad list Ing. Milana Papaya, z ktorého sme citovali v 1. tohtoročnom čísle Kultúry slova v rubrike Napísali ste nám).

3.3. Výrazne kritický postoj má verejnosť k jazykovej úrovni rozhlasovej a televíznej reklamy a reklamy vôbec. Aj tu by sa dalo odcitovať množstvo publikovaných aj nepublikovaných záporných reakcií (porov. napríklad článok spisovateľa R. Čižmárika O reči publikovaný v Republike v rubrike O čom je reč 25. 3. 1994, ktorý sme prevzali aj do 2. tohtoročného čísla Kultúry slova).

Tu môžeme ešte spomenúť, akú doslova búrku nevôle vyvolal televízny reklamný šot, v ktorom je slogan Žuvajte Orbit bez cukru. Ľudia písali do televízie, do rozhlasu aj do Jazykovedného ústavu, telefonovali do jazykovej poradne. Negatívnych ohlasov bolo vari aj niekoľko desiatok. Iným príkladom je aj rozhlasová reklama na upokojujúci prostriedok Persen, v ktorej sa niekoľko ráz použili slová kľudný, ukľudniť a ich tvary. Na protesty rozhlasových poslucháčov aj od nás vedenie rozhlasu napokon reagovalo tak, že uvedenú reklamu stiahlo z vysielania.

V Kultúre slova sme sa jazykovej úrovni rozhlasovej a televíznej reklamy a problémom okolo nej už venovali (porov. Považaj, 1994) a o našich postrehoch a záveroch sme informovali aj vedenie Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie. Odvtedy uplynul dosť dlhý čas na to, aby vedenia týchto verejnoprávnych inštitúcií mohli urobiť opatrenia na nápravu. Žiaľ, ako sme toho stále svedkami, v televízii sa doteraz nič nezmenilo. Nielenže sa zväčša naďalej vysielajú staršie nahrávky nerešpektujúce zásady jazykovej kultúry, ale vznikajú aj nové, z jazykovej stránky rovnako nevyhovujúce. Takýto stav bude trvať dovtedy, kým o všetkom budú rozhodovať iba peniaze, kým napríklad monopol na výrobu televíznych reklám bude mať pražská spoločnosť s ručením obmedzeným, kým texty a preklady textov sa budú robiť a nahrávať v Prahe, a to aj s českými interpretmi. Problém vidíme v tom, že sa dostatočne nepredchádza tomu, aby sa jazykovo nevyhovujúce reklamy nedostávali do vysielania verejnoprávnych inštitúcií a vôbec na verejnosť, a že nie je dostatočná vôľa zodpovedných ľudí rešpektovať


strana 261

požiadavky na jazykovú kultúru v reklame. Preto by bolo potrebné prijať aj isté legislatívne opatrenia, ktoré by zabraňovali šírenie jazykovej nekultúry prostredníctvom reklamy, lebo reklama práve opakovaným pôsobením na prijímateľa môže pozitívne, ale aj negatívne vplývať na formovanie jeho jazykového vedomia, najmä však jazykového vedomia mladého prijímateľa.

3.4. Osobitným problémom v jazykovej kultúre je nekritické preberanie cudzích vyjadrovacích prostriedkov, v ostatnom čase najmä anglicizmov, resp. amerikanizmov, a to nielen v reklame, v označovaní rozličných firiem a pod., ale aj v rečových prejavoch v rozličných iných komunikačných sférach. Aj tu by sme mohli odcitovať množstvo publikovaných názorov publicistov a predstaviteľov slovenskej inteligencie, ktorí sa záporne stavajú k takýmto javom (niektoré z nich sme priniesli v rubrike Prečítali sme si v tohtoročných číslach Kultúry slova; porov. napríklad názory B. Kunca, J. Čomaja, J. Boboka). I. Masár v tejto súvislosti v Kultúre slova (1994, s. 141) píše, že "aj v Slovenskej republike (podobne ako vo Francúzsku) dozreli podmienky na vydanie zákona ochraňujúceho suverenitu slovenského jazyka a zabezpečujúceho slovenskému prijímateľovi informácií sprostredkovaných hromadnými oznamovacími prostriedkami nárok na úplnú zrozumiteľnosť akejkoľvek informácie". J. Kačala hovorí o explózii anglicizmov v jazyku veľkej časti hromadných oznamovacích prostriedkov, a to nielen v reklame, ale aj v spravodajstve a publicistike, v reči manažérov, ale aj politikov, podnikateľov, pracovníkov štátneho aparátu a ďalších zložiek. Anglicizmy často zaplavujú reč novín, rozhlasu, televízie, filmu, prejavy politikov a pracovníkov štátnej správy do takej miery, že sa ich jazyk stáva pre bežného používateľa nezrozumiteľným (Kačala, 1993, s. 325—326). Nadmerné používanie anglicizmov v hromadných oznamovacích pros triedkoch, vo verejných prejavoch politikov a hospodárskych pracovníkov kritizujú vo svojich listoch adresovaných rozhlasu alebo Jazykovednému ústavu aj mnohí jednoduchí občania Slovenskej republiky. V posledných rokoch sme takýchto listov dostali niekoľko desiatok a všetky majú jedno spoločné: záporný postoj k používaniu anglicizmov, potrebu hľadať a nachádzať vhodné domáce ekvivalenty pri pomenúvaní nových javov a skutočností, na ktorých označenie sme ešte nemali vlastné prostriedky, a potrebu pri jať isté opatrenia zamedzujúce nekritické a nekontrolované prenikanie anglicizmov do slovnej zásoby slovenčiny.

4. Na zlepšenie súčasného neuspokojujúceho stavu v jazykovej kultúre, resp. v úrovni jazykových prejavov treba predovšetkým pestovať kladný vzťah a úctu používateľov jazyka k národnému jazyku vôbec a k spisovnému jazyku ako základnej a najzávažnejšej podobe slovenského jazyka osobitne, odstraňovať


strana 262

pocit malosti, menejcennosti v súvislosti s naším jazykom, ktorý, žiaľ, v mnohých našich občanoch ešte stále pretrváva pod vplyvom priameho i nepriameho pôsobenia spolužitia s Čechmi v jednom štátnom útvare, pod vlyvom oficiálnej vládnucej ideológie v uplynulých siedmich desaťročiach buď otvorene, alebo skryto potláčajúcej suverénny rozvoj slovenčiny v rozličných komunikačných sférach. J. Kačala zdôrazňuje potrebu formovať také črty, ako je "aktívny vzťah používateľov k jazyku. Takýto vzťah by sa prejavoval okrem iného aj v uvedomovaní si plnej zodpovednosti používateľov za stav spisovného jazyka a za úroveň jeho používania. Bol by to nielen pragmatický vzťah k jazyku ako nástroju dorozumievania, lež aj duchovný vzťah k jazyku ako kultúrnej hodnote" (Kačala, 1993, s. 326). Ďalej je potrebné zlepšiť vyučovanie slovenského jazyka na všetkých stupňoch škôl, požadovať od všetkých pedagógov, nielen učiteľov slovenčinárov, aby zložili skúšku zo slovenského jazyka, vyžadovať dôsledné uplatňovanie spisovnej slovenčiny v škole, v štátnej správe, v armáde, v hromadných oznamovacích prostriedkoch, prijať legislatívne opatrenia zabraňujúce šírenie jazykovej nekultúry prostredníctvom reklamy a utvoriť v spoločnosti také ovzdušie, aby každý, kto vystupuje verejne, cítil potrebu rešpektovať zásady jazykovej kultúry.

LITERATÚRA

Encyklopédia jazykovedy. Zostavil J. Mistrík. Bratislava, Obzor 1993. 520 s.

KAČALA, J.: Jazyková situácia a jazyková kultúra. Kultúra slova, 14, 1980, s. 65—70.

KAČALA, J.: Súčasná jazyková situácia a aktuálne problémy jazykovej kultúry v Slovenskej republike. Kultúra slova, 27, 1993, s. 321—327.

KOČIŠ, F.: Pojem jazykovej normy a normovanosti. In: Z teórie spisovného jazyka. Red. J. Ružička. Bratislava, Veda 1979, s. 32—42.

KOČIŠ, F.: Teória a prax jazykovej kultúry. In: Jazyková politika a jazyková kultúra. Red. J. Kačala. Bratislava, JÚĽŠ SAV 1986, s. 145—163.

KRÁĽ, Á. — RÝZKOVÁ, A.: Základy jazykovej kultúry. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1990. 128 s.

MASÁR, I.: Aj slovenčina potrebuje zákonnú ochranu. Kultúra slova, 28, 1994, s. 138—145.

POVAŽAJ, M.: O jazyku rozhlasovej a televíznej reklamy. Kultúra slova, 28, 1994, s. 85—88.

RUŽIČKA, J.: Problémy jazykovej kultúry. In: Kultúra spisovnej slovenčiny. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1967, s. 9—22.

Tézy o slovenčine. In: Kultúra spisovnej slovenčiny. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1967, s. 283—290.

* 27.—29. októbra 1994 sa v Budmericiach konala konferencia na tému Spisovná slovenčina a jazyková kultúra. V tomto aj nasledujúcom čísle Kultúry slova uverejníme podstatné časti niektorých referátov pripravených na rokovanie konferencie. Tento príspevok je prvým z nich. Správu o konferencii prinášame v rubrike Správy a posudky.


strana 263

Jazyk na vlnách éteru *

SIBYLA MISLOVIČOVÁ

Jazyk v rozhlase je častým predmetom diskusií, terčom kritiky. Prevláda názor, najmä zo strany poslucháčov, že je nedokonalý. Našou úlohou je zamyslieť sa nad tým, aký je jazyk, ktorý počúvame na rozhlasových vlnách, ako sa vyvíja a mení a prečo sú jeho hodnotenia také prísne.

V minulosti bol Slovenský rozhlas (resp. Československý rozhlas) jedinou inštitúciou, ktorá sprostredkúvala poslucháčom informácie i zábavu na vlnách éteru. V súčasnosti, presnejšie po roku 1989, sa roztrhlo vrece so súkromnými či polosúkromnými rozhlasovými stanicami rozličného zamerania (i rozličnej kvality). To spôsobilo výrazné zmeny v charaktere dovtedy tradične chápanej rozhlasovej produkcie. Tradičné chápanie rozhlasového vysielania prešlo akousi prvou zmenou približne v osemdesiatych rokoch, keď sa v Čs. rozhlase začala vážnejšie presadzovať rola moderátora, keď sa rozhlas začal zamýšľať nad problematikou moderácie rozhlasového programu. Vtedy sa začala vnášať do práce rozhlasových pracovníkov vystupujúcich pred mikrofónom požiadavka utvárať dojem hovorenej komunikácie, vysielania "naživo" s cieľom priblížiť sa poslucháčovi, nadviazať s ním priamejší dialóg. Toto smerovanie k spontánnosti rozhlasovej komunikácie nadobudlo ešte väčšie uplatnenie po r. 1989 v súkromných rozhlasových staniciach. Tie podľa svojho zamerania a podľa schopností svojich pracovníkov uprednostňujú uvoľnené, živé komunikovanie s poslucháčom bez vopred napísaného textu. Okrem toho sa v niektorých programoch a reláciách využíva aj priamy dialóg, keď moderátor komunikuje prostredníctvom telefónnych liniek priamo s prijímateľom, s poslucháčom.

Tradične chápaná rozhlasová produkcia spočívala v čítaní niekoľko ráz redigovaných textov, išlo teda o jazyk podávaný ústne, hoci v skutočnosti to bol písaný jazyk. Neskôr, keď sa začala presadzovať požiadavka spontánnejšieho rozhlasového prejavu, živé vstupy do vysielania boli vo veľkej miere písané texty, ale boli koncipované takým spôsobom, že utvárali ilúziu živej komunikácie. Tretie štádium, t. j. improvizované, živé sprevádzanie programom, ktoré je dnes populárne, vyžaduje maximálnu pripravenosť a nasadenie moderátora a mení jazykový i štylistický ráz rozhlasovej produkcie.


strana 264

V súčasnosti majú teda poslucháči k dispozícii dva typy do určitej miery protipólneho vysielania. Na jednej strane stojí Slovenský rozhlas, ktorý sa zmodernizoval moderátorským prístupom k vysielaniu, ale stále zostáva v rovine oficiálnej komunikácie. Odklon od tohto obmedzenia (v dobrom zmysle slova) sa vníma ako tabu. Na druhej strane sú súkromné rozhlasové stanice odlišujúce sa skladbou programu, podielom reklamy a hudby, ktoré odvážne prechádzajú do roviny neoficiálnej komunikácie, ich prihovára nie sa poslucháčovi je nekonvenčné. Často i seriózne správy transformujú do neoficiálnej, humornej podoby.

Podstatou súčasného stavu, smerovania rozhlasového vysielania je akási oscilácia medzi oficiálnou a neoficiálnou komunikáciou. Kým v Slovenskom rozhlase je charakteristické uprednostňovanie oficiálnej komunikácie, v súkromných rozhlasových staniciach prevláda prechod k neoficiálnej komunikácii. Príčina je očividne — okrem iného — v tom, že Slovenský rozhlas si kladie za cieľ v prvom rade informovať, podávať správy a súkromné stanice sa usilujú predovšetkým zabávať poslucháča.

Sledovali sme vysielanie Slovenského rozhlasu, FUNRÁDIA, Rádia ROCK FM, RMC, Rádia Rectaim a položili sme si na základe získaného materiálu i celkového dojmu otázku: Aké sú výhody a riziká prechodu od oficiálnej do neoficiálnej komunikačnej roviny v rozhlasovom vysielaní?

Najprv si všimnime riziká: * v štandardných situáciách má moderátor stále tie isté reakcie — najmä v telefonických rozhovoroch s poslucháčmi (to sú situácie, keď majú poslucháči odpovedať na súťažnú otázku, majú uhádnuť napr. názov skladby; moderátor pritom dookola opakuje napr. je to slaďák, spieva to baba, je to slaďáková hitovka, čím veľmi monotonizuje text);

* moderátor používa veľa zbytočných, výplňových slov, a to najmä vtedy, keď hľadá slová, rozmýšľa, čo povie v nasledujúcej chvíli;

* moderátor je natoľko "uvoľnený", že si nedáva pozor a zamotá sa do vlastnej urozprávanosti; * moderátor chce v krátkom čase povedať čo najviac; výsledkom býva často zlá, chybná artikulácia;

* moderátor uprednostňuje kvôli štylizovaniu bezprostrednosti stále tie isté slangové slová; použitie spisovného variantu by v takýchto prípadoch pôsobilo skôr ozvláštňujúco a neuškodilo by celkovému "mladistvému" vyzneniu relácie;

* moderátor, ktorý komunikuje v neoficiálnej rovine, sa môže dostať do takej situácie, že necíti potrebu zdokonaľovať sa, pretože "si môže všetko dovoliť";

* moderátor si myslí, že neoficiálne môže byť nekultivované.


strana 265

Spontánne, bezprostredné vystupovanie v rozhlasovom vysielaní v neoficiálnej rovine má však aj výhody:

* moderátor má väčšiu šancu priblížiť sa k poslucháčovi, nadviazať s ním úzky kontakt;

* moderátor má možnosť dať svojmu vystupovaniu punc vlastnej osobnosti, môže si utvoriť svoj špecifický štýl, nie je obmedzovaný konvenčným prístupom k práci;

* moderátor má priestor pre neobmedzenú tvorivosť, jazykovú hru;

* moderátor sa i sám pri vysielaní zabaví, môže sa realizovať, vyjadrovať svoje pocity, postoje (musí si však dávať pozor, aby sa nezabával iba on sám, ale aby mal na zreteli v prvom rade poslucháča).

Samozrejme, rizík a výhod je pri živom vysielaní ladenom v neoficiálnom tóne oveľa viac.

Jazyk rozhlasu je charakteristický tým, že je prchavý, že zostáva z neho iba neurčitý vnem poslucháča. Dalo by sa povedať, že táto vlastnosť rozhlasového jazyka podmieňuje dva prístupy zo strany rozhlasových pracovníkov. Jeden spočíva vo zvýšení nárokov na precíznosť, plynulosť, obsahovú jednoznačnosť prejavu. Druhý prístup zvádza k určitému spusteniu z požiadaviek, ktoré spôsobuje pocit, že pri zanikavosti, prchavosti rozhlasového prejavu si možno dovoliť i slovnú vatu, pretože tá zanikne a v pamäti poslucháča zostane len podstatná informácia. Zabúda sa pritom na to, že pri hromadení tzv. výplňových, významovo prázdnych slov prijímateľovi môže uniknúť zmysel komunikovaného. Takýto prístup k práci pred mikrofónom praktizujú tí pracovníci rozhlasových staníc, ktorí nie sú natoľko jazykovo pohotoví, aby stvárňovali program naživo bez jachtania, hmkania a hromadenia zbytočných slov. To súvisí s celkovou pripravenosťou a profesionalitou rozhlasových pracovníkov predstupujúcich pred mikrofón. Požia davky pri výbere moderátorov a hlásateľov sa nemenia, či už ide o pracovníkov Slovenského rozhlasu alebo o zamestnancov súkromných rozhlasových staníc. V každom prípade musí ísť o rešpektovanie zvukových noriem spisovného jazyka, o artikulačnú zreteľnosť, intonačnú výraznosť, prednesovú primeranosť, prednesovú presvedčivosť súvisiacu s komplexným využívaním zvukových prostriedkov reči a vlastností hlasu, o logicky správne nerušivé dýchanie, kvalitu hlasu a funkčné využívanie vlastností hlasu a pod. (porov. Á. Kráľ, 1986). K tomu sa pričleňuje dar reči, celková kultivovanosť jazykového prejavu, schopnosť improvizácie atď.

Pracovník rozhlasu predstupujúci pred mikrofón moderuje zväčša jeden typ relácie, sám si ju pripravuje a tvorí, má teda možnosť utvoriť si svoj osobný štýl, sprostredkúvať informácie svojským spôsobom. Jeho práca je o to náročnejšia,


strana 266

že je autorom aj interpretom svojej relácie. Komunikovaný obsah musí zrozumiteľne, zaujímavo formulovať a primerane artikulačne a intonačne stvárniť.

Moderátor má často tendenciu prihovárať sa poslucháčovi tak, aby si získal jeho priazeň, aby utvoril atmosféru priateľského dialógu. Niektorí volia ľahší, ale zároveň horší spôsob — štylizujú sa do polohy "človeka z ulice", často na úkor kultivovanosti svojho prejavu. Iní sa usilujú zaujať poslucháča náročnejším spôsobom — smerovaním ku komunikatívnej dokonalosti.

V lexikálnom inventári moderátorov súkromných rozhlasových staníc nájdeme množstvo subštandardných, slangových a nespisovných slov, teda slov a výrazov stojacich za hranicou spisovného jazyka, napr.: Tí ľudia sú bohovsky šílení; Preberali sme cédéčka a vybrali sme také pecky; je to príjemný singláš (vo význame singel); slaďáková hitovka, posledná pikoška a podobne. Tieto výrazy moderátori používajú preto, aby sa prispôsobili mladým ľuďom, ktorí ich relácie počúvajú. Táto tendencia je natoľko silná , že niekedy môžeme mať pocit, akoby neplatila zásada, že rozhlasové vysielanie ovplyvňuje poslucháčov, ale poslucháči ovplyvňujú rozhlasové vysielanie. Stačí dlhšie počúvať niektorú súkromnú stanicu.

To je jeden extrém, ale ak nechceme byť nespravodliví, musíme povedať, že pracovníci týchto rozhlasových staníc majú aj hravý, často i veľmi tvorivý prístup k jazyku — vymýšľajú rôzne vtipné slová a slovné hry na oživenie vysielania, napr. Verím, že niekto z vás je Všetkovedko a uhádne...; A teraz jedna celosvetová — mali by sme byť skromnejší — mikrosvetová premiéra; Lebo mi už telefonujete, teflónujete a teflónujete. Veľmi zaujímavým prostriedkom na ozvláštnenie prejavu je napríklad ignorovanie faktu, že pri rozhlasovom vysielaní absentuje vizuálne vnímanie: Takýto široký — čo takýto — takýto široký. Tento prostriedok by sme mohli nazvať verbálnym gestom.

Prejav moderátorov je v živom vysielaní výraznejšie expresívny — dáme si džezík; pustíme si trojičku, v každej pesničke bude veľa lásky. Často sa využíva irónia a sebairónia. V úsilí o neformálny prejav sa moderátori obracajú nielen k poslucháčovi, ale aj k svojim kolegom (napr. tým, čo vyberajú hudbu), sami sebe kladú otázky — utvárajú tak dojem, ilúziu priateľského rozhovoru: Zahráme ti pesničku. Si rád? Je rád.; Dobre som to povedal? Dobre som to povedal.

Z poslucháčskeho hľadiska by sa dalo povedať, že treba týmto mladým ľuďom držať palce, aby ich neprešla chuť vymýšľať, aby neskĺzli do klišé a aby na základe dobrého poznania vlastného jazyka vedeli s nespisovnými prostriedkami narábať pôsobivo — funkčne.


strana 267

Práca pracovníkov rozhlasu pôsobiacich pred mikrofónom má veľký vplyv na jazykové cítenie a komunikáciu poslucháčov — používateľov jazyka. Moderátori by si mali uvedomiť možné dôsledky svojho pôsobenia a nezľahčovať zodpovednosť, ktorú ako profesionálni používatelia jazyka majú voči verejnosti. Na druhej strane analýzy jazyka rozhlasu by sa nemali obmedzovať na sledovanie gramatických chýb, na nesprávny výber jazykových prostriedkov, ale mali by sa sústrediť na to, aby pomohli rozhlasovým pracovník om ako profesionálnym používateľom jazyka dosiahnuť pohotovosť pri používaní hovoreného slova, aby sa priblížili k ideálu — k určitej komunikatívnej dokonalosti. Pretože, ako povedal Á. Kráľ (1986), "kultúra reči je — kultúra rozprávania, takého rozprávania, ktoré sa nebije s prirodzenosťou, lež je práve spontánnym kultivovaným výrazom hovoriaceho človeka".

Na začiatku sme si položili otázku, prečo poslucháči tak prísne hodnotia rozhlasovú produkciu, prečo si myslia, že je nekultivovaná, a to najmä produkcia súkromných rozhlasových staníc (hoci poslucháči nešetria ani Slovenský rozhlas). Myslíme si, že poslucháči možno ešte nie sú pripravení na netradične chápanú komunikáciu v éteri; rozhlas stále pokladajú za akúsi posvätnú inštitúciu, od ktorej očakávajú komunikáciu v oficiálnej rovine. Podobne sú nepripravení "najsúčasnejší" moderátori. Keďže nie sú komunikačne dokonalí, poslucháči si všímajú aj tie najmenšie nedostatky. Keby boli pracovníci rozhlasových staníc predstupujúci pred mikrofón profesionálnejší, poslucháči by vedeli oceniť ich komunikačnú pohotovosť a schopnosť zaujať a neboli by natoľko usilovní pri vyhľadávaní náhodných chýb z oblasti jazykovej kultúry. Bolo by to veselšie, keby sme mohli povedať, že moderátor použil subštandardné slovo funkčne a nie z nevedomosti.

Na záver poznámka na adresu súkromných rozhlasových staníc. Bolo by užitočné, keby si dali z času na čas urobiť rozbor svojej produkcie, aby mohli pracovníci predstupujúci pred mikrofón začať s procesom sebazdokonaľovania. Je to totiž nevyhnutný a vlastne nekonečný proces, ktorý jedine vedie k dosiahnutiu komunikačnej dokonalosti.

LITERATÚRA

KRÁĽ, Á.: Slovenské hovorené slovo — jazyková politika a jazyková kultúra. In: Jazyková politika a jazyková kultúra. Bratislava 1986, s. 185—196.


strana 268

* Príspevok je podstatnou časťou referátu, ktorý odznel na konferencii Spisovná slovenčina a jazyková kultúra.

O anglických slovách v dennej tlači *

ANNA ORAVCOVÁ

1. O tom, že angličtina je celoeurópskym problémom, svedčí 8. zväzok zborníka Sociolinguistica, ktorý vyšiel v Tübingene v roku 1994. Autori deviatich štúdií, uznávaní sociolingvisti a experti na komunikáciu, na základe empirických výskumov podávajú obraz o súčasnom postavení angličtiny v Európe a odpovedajú na otázku, či sa angličtina stane spoločným dorozumievacím prostriedkom Európanov (tzv. lingua franca), alebo jediným pracovným jazykom európskych politických, hospodárskych a iných zoskupení. Rozhodným nie odpovedá americký autor Joshua A. Fishman (1994): angličtina nebude jediným prostriedkom komunikácie v Európe, ale môže byť spoločným jazykom Európanov v mimoeurópskom prostredí. Všeobecne by sme mohli úvahy autorov zhrnúť do odpovede: Nie iba angličtina, ale hlavne angličtina (v uvádzaných štatistikách angličtina dominuje: napr. počet študentov študujúcich angličtinu ako cudzí jazyk, angličtina vo vedeckých publikáciách; v diplomatickej sfére si v r. 1991 zachovala prvenstvo francúzš tina, ale aj tu sa konštatuje, že mladšia generácia uprednostňuje angličtinu; porov. Ammon, 1994).

Angličtina si v európskom kontexte (aj podľa citovaného zborníka) upevňuje svoje pozície. Preto aj pre nás, najmä po zmene spoločenskej situácie, je jej znalosť prepotrebná. Iné je však angličtinu ovládať, po anglicky komunikovať a iné používať anglické výrazy v rodnom jazyku iba preto, že sú módne. Neodôvodnené používanie anglicizmov v slovenčine poukazuje na nekultúrnosť používateľa jazyka, nie na jeho vzdelanosť a svetovosť, ako si to mnohí myslia — napr. majitelia obchodov, firiem, členovia rôznych spoločností, hudobných skupín, organizátori verejných podujatí či tvorcovia televíznych programov.

V súčasnosti sme však svedkami aj prílevu anglicizmov z oblasti ekonomiky, trhového hospodárstva a bankovníctva. Nová spoločenská situácia si vyžaduje pomenovania nových skutočností a tie sa spolu s novou realitou preberajú hlavne z angličtiny. Nové pomenovania nepoužívajú iba odborníci vo vzájomnej komunikácii, ale prenikajú aj do verejných prejavov, prostredníctvom tlače, rozhlasu a televízie sa dostávajú k širokému spektru používateľov jazyka. Odborné termíny, hlavne internacionalizmy, sú v podmienkach medzinárodnej ekonomic-


strana 269

kej a kultúrnej integrácie nevyhnutné. Sú prínosom tak pre kvalitu medzinárodnej komunikácie, ako aj pre rozvoj slovnej zásoby slovenčiny. Iná vec je ich nefunkčné nadužívanie alebo používanie anglickej terminológie v prípadoch, keď máme v jazyku zaužívaný domáci termín.

Konštatovanie, že s anglicizmami sa dnes stretávame denne, je namieste. Každý z nás si tento fakt uvedomuje a registrujú ho aj naše odborné časopisy — najmä Kultúra slova.

2. Anglicizmy, samozrejme, neobišli ani dennú tlač. Novinári však napriek tomu, že veľakrát stoja pred novou realitou a musia sa pohotovo, neraz v časovej tiesni rozhodnúť o prevzatí cudzieho slova a o jeho zaradení do kontextu, musia mať stále na zreteli čitateľov s ich rozličným sociálnym zaradením, rozličným stupňom vzdelania, teda aj s rozličným stupňom ovládania angličtiny. Ak majú splniť svoje poslanie, musia čitateľa informovať nielen pravdivo, ale aj zrozumiteľne.

Výskyt anglicizmov a ich používanie v publicistike sme sledovali v najčítanejších slovenských denníkoch. Podľa správy Tlačovej agentúry Slovenskej republiky, vydanej 14. júla 1994, sú to: Nový čas (NČ; 31,06 %), Pravda (P; 18,96 %), Práca (Pr; 12,04 %), Šport (10,43 %) a Národná obroda (NO; 5,18 %). Neexcerpovali sme Šport, pretože športovým udalostiam venuje dosť priestoru každý zo spomenutých denníkov.

V úsilí o čo najväčšiu objektivitu sme vyexcerpovali všetky vydania spomenutých denníkov, ktoré vyšli v priebehu jedného týždňa. V príspevku hovoríme iba o anglicizmoch, ktoré sa v tomto časovom úseku v novinách skutočne vyskytli. Rozdelili sme ich do troch skupín: a) anglicizmy v reklame a v názvoch (firiem, spoločností, skupín, podujatí, televíznych relácií, cien, výrobkov), b) zdomácnené slová anglického pôvodu, c) nové anglicizmy.

3. Všetky denníky prinášajú informácie o televíznych programoch, majú inzertné strany, na ktorých rôzne spoločnosti, majitelia obchodov či firiem ponúkajú svoje služby či výrobky. Za reklamu, ako vieme, sa platí. Novinári do textov reklám nezasahujú. Nemôžu zmeniť ani názov televíznej relácie, napr. Teleshopping W. S., Teleshopping Dona, Teleshopping MIDO, Family service (magazín pre spotrebiteľov), Press club, Music box, Salón Beauty, čiže môžeme povedať, že za záplavu anglicizmov na týchto stránka ch novín nenesú zodpovednosť.

Čitateľ sa z reklám dozvie, že zhrňovacie dvere dostane kúpiť v nitrianskom R‐SHOP‐e, kompletné second‐hand počítače mu zabezpečí bratislavská firma, spol. s r. o. Metal Recycling mu ponúka napr. alobaly, spol. s r. o. Topholding výrobu a montáž plastových okien, kúpu či predaj bytu mu sprostredkuje realitná kancelária Classic Real Bratislava, spol. s r. o. Onland mu oznamuje, že je


strana 270

najväčším distribútorom čajov. Do svojho night clubu ho pozýva Lido Night Club Bratislava, svoje služby mu ponúkajú ce stovné kancelárie, napr. Fittour, Traintour.

Anglické názvy sa, samozrejme, vyskytujú aj v textoch novinárov, ktorí nás napríklad informujú, že trhák utorkového večera Pressclub sa nekonal (NČ), píšu o Night Show — poslucháčskej hitparáde ROCK FM Radia (NČ), o tom, že zlodej sa popasoval s dverami skladu firmy Baláž and Company (P), že majiteľom firmy Co‐Operation Ltd. je Marián Vávra (NO) atď.

Novinár píšuci o 13. kongrese vedeckej fantastiky (konala sa na Univerzite Mateja Bela v B. Bystrici) nemôže nespomenúť cenu, ktorá sa udeľovala — bola to cena Fantasy (NO), takisto musí spomenúť názov hudobnej skupiny, ktorá krstila svoju novú platňu — Electric Blues Band (NČ), názov tanečnej skupiny, o ktorej píše — Latino Flash (NČ), či komerčné názvy výrobkov — napr. stolov na pasívne cvičenie: Seven Toning, Slender You (NČ). Nemôžeme mu nič vyčítať, keď uvedie názov súťaže či podujatia, o k torých píše: Look of the Year (NČ), Miss a Boy Kamaráta (P), River party rádia ROCK FM (NČ), pravda, nič mu nebráni, aby ich príslušne komentoval, napr. (NO): ...podujatie so vznešeným názvom Central Europe Producers Meeting (konalo sa v Trenčianskych Tepliciach).

Záplava anglických názvov ovplyvňuje aj niektorých novinárov, ktorí vo zvýšenej miere používajú lexikálne citáty. Prejavuje sa to jednak v oblasti športu, kde sme zaznamenali veľkú frekvenciu názvov medzinárodných podujatí so slovom cup: Fed Cup, Federation Cup, Davis cup, Danube cup (na úkor známych a zaužívaných domácich názvov Pohár Federácie, Davisov pohár, Dunajský pohár), jednak v tendencii neprekladať anglické názvy inštitúcií či medzinárodných organizácií, napr. Industrial Bank of Japan (NČ), Word Trade Centre (P), Amnesty International (NČ).

4. Do druhej skupiny zaraďujeme zdomácnené anglické slová, ktoré v slovenčine fungujú už dávnejšie a zaznamenávajú ich aj naše slovníky. Ide jednak o pomenovania, ktoré nemajú výstižný slovenský ekvivalent, jednak o výrazy, ktoré sa používajú paralelne s domácimi výrazmi.

4.1. Na začiatku sa budeme venovať športovej terminológii, lebo z oblasti športu sme z angličtiny prevzali veľa termínov, ktoré sa v spisovnej slovenčine používajú väčšinou v upravenej pravopisnej podobe, napr.: futbal, volejbal, basketbal, hokej, tenis, derby, pólo, kros, šprint, štart, špurt, džokej, aut, faul, ofsajd, set, bekhend, forhend, knokaut, tréning. Niektoré výrazy si zachovali anglickú pravopisnú podobu, napr. fair play, play off. Pravopisná podoba niektorých športových výrazov ešte nie je ustálená: napr. anglický termín tiebreak


strana 271

naše slovníky nezachytávajú, v tenise je však častý (spôsob skrátenej hry), preto ho musia používať aj novinári. Náš materiál ukazuje, že v Pravde tento termín dôsledne používajú v poslovenčenej podobe a píšu ho ako jedno slovo: tajbrejk, v Práci píšu tento termín anglickým pravopisom, a to buď ako dve slová: tie break, alebo so spojovníkom: tie‐break, v Novom čase píšu tento termín anglickým pravopisom ako dve slová.

Aj v oblasti športovej terminológie sa v našom excerpovanom materiáli nájdu doklady (aj keď ich nie je veľa), na základe ktorých by sme mohli športovým redaktorom anglicizmy zazlievať. Ako príklad uvádzame používanie termínu double kajak (NČ) namiesto dvojkajak.

4.2. V slovenskej slovnej zásobe sa udomácnili aj slová z iných oblastí, napr.: blues, country (hudba, skupina, štýl, bál), evergreen, folk, pop, rock, bestseller, western, paperback, copyright, interview, laser, steward, teenager, ktoré si zachovali aj svoj pôvodný pravopis.

4.3. Ďalšiu skupinu tvoria výrazy zo všeobecnej slovnej zásoby, a to a) úplne adaptované slová: bojkot, dabing, doping, dispečing, dres, džem, džez, džin, džús, farma, fit, hit, karavaning, kemp, kemping, autokemping, klub, manažér, slogan, smoking, star, stres, šot, tramp, víkend; b) slová, ktorých pravopisná podoba ešte nie je ustálená: dizajn / design, džentlmen / gentleman, koktail / kokteil, mejkap / make‐up, sprej / spray, šou / show a c) slová zachovávajúce si svoj pôvodný pravopis: handicap, happening, hobby, outsider, boss.

Niektoré z prevzatých slov majú aj domáce ekvivalenty, no naša excerpcia ukazuje, že v súčasnosti je ich používanie na ústupe. Zaznamenali sme veľkú frekvenciu slov míting (stretnutie, zhromaždenie; preteky), tím (skupina, kolektív; mužstvo, družstvo), líder (vodca, vedúca osobnosť, hlavný predstaviteľ), trend (smer, smerovanie, tendencia; rys, znak).

Na základe excerpovaného materiálu môžeme hovoriť aj o tendencii neprekladať politický termín summit (schôdzka, rokovanie, konferencia na najvyššej úrovni).

5. Prílev nových anglických slov do slovenskej slovnej zásoby súvisí so zmenou spoločenskej situácie po r. 1989.

5.1. So zmenou ekonomiky, úzko súvisiacej s bankovníctvom a financiami, sa termíny, ktoré v minulosti poznali iba ekonómovia (niektoré z nich zachytáva aj Slovník cudzích slov), aj prostredníctvom tlače dostávajú k čitateľom neekonómom. Veľmi frekventované sú napr. termíny clearing, leasing atď. Tieto termíny majú medzinárodný charakter.

V excerpovanom materiáli máme doklady aj na to (nie je ich však veľa), že novinári používajú anglické termíny aj v prípadoch, keď máme vhodné domáce


strana 272

alebo iné zaužívané vyjadrenia, napr.: barterové obchody (NO) — kompenzačné, výmenné obchody, dumpingové ceny (P, Pr, NO) — stratové ceny, broker (P, Pr, NO, NČ) — (burzový) dohodca, bond (Pr) — obligácia, joint venture (P) — spoločný podnik.

Uvedieme príklad, ako publicisti postupujú, keď si nie sú istí slovenským ekvivalentom (obidva doklady sú z Práce): píšu síce o spoločných podnikoch, ale v zátvorke uvádzajú aj anglické spojenie joint ventures; podobne píšu o zálohovom úvere, no v zátvorke je pre istotu aj standby. Slovník Bankovníctvo a financie (1991, s. 101) uvádza, že termín úver stand‐by sa používa aj v nemčine (Stand‐by Kredit), francúzštine (credit stand‐by) a taliančine (credito stand‐by). J. Horecký (1994) navrhol pre spoje nie pôžička stand by výstižnejšie slovenské znenie, ako sa začína používať v našej tlači, a to preddavková pôžička, teda nie zálohová.

Známejší je, samozrejme, opačný postup novinárov — cudzí výraz sa v zátvorke vysvetľuje slovenským ekvivalentom, napr. (Pr) poskytovanie služieb promotions (podpora predaja), alebo, ak treba, aj celou vetou: ...tzv. "cash cyklus". Je to obdobie, ktoré trvá odo dňa, keď podnikateľský subjekt prvýkrát investoval do obežných aktív, až do dňa, keď dostane peniaze za predané výrobky alebo tovar (NO).

Zostávajú však aj nevysvetlené, pre bežného čitateľa nezrozumiteľné anglicizmy, napr.: opierať sa o rakúske know‐how (P), profitovať z know‐how (NO) — preklad je vedieť, ako na to, význam ekonomického termínu je: "praktické, spravidla výrobno‐technické a obchodné skúsenosti, informácie, vedomosti".

5.2. Do slovenskej slovnej zásoby pribudli nové slová aj z iných oblastí, napr. thriller, heavy metal, klip, videoklip, no najviac ich je z výpočtovej techniky: software, hardware, scanner, server.

5.3. Anglicizmy prenikajú aj do neterminologickej slovenskej lexiky. Tento všeobecný jav sa odráža aj v dennej tlači.

Najfrekventovanejšie v našom materiáli je slovo brífing, a to preto, že Národná obroda má rubriku Zo včerajších brífingov, v Pravde bola rubrika Zo včerajších brífingov politických strán a hnutí, ktorej názov sa v priebehu excerpovania zmenil na Zo včerajších tlačových konferencií politických strán a hnutí. Excerpovaný materiál ukazuje, že novinári používajú slovo brífing paralelne so spojením tlačová konferencia, beseda, teda neoznačujú ním iba krátke informatívne, neorganizované stretnutie politic kých či iných verejných činiteľov s novinármi pred nejakým dôležitým rokovaním alebo po ňom.

Druhé miesto patrí módnemu slovu imidž. Vyskytlo sa vo všetkých štyroch denníkoch — spolu štrnásťkrát (počet výskytu uvádzame preto, aby sme ukáza-


strana 273

li, že frekvencia tohto slova v novinách nie je až taká veľká) — vo významoch, ktoré môžeme opísať ako vonkajšok, vzhľad, vonkajšie pôsobenie; celková osobná prezentácia; celkový obraz, dojem; dobré meno.

Hneď za slovom imidž nasleduje slovo dealer, písané vo všetkých prípadoch v nezdomácnenej podobe. Je zaujímavé, že v siedmich z trinástich výskytov je toto slovo použité ako synonymum slova priekupník, nie predajca (dealer drog, narkotík). Slovo kongresman sa takisto vyskytlo vo všetkých denníkoch, ale iba v zahraničnom spravodajstve. Zaznamenali sme aj výskyt ďalších slov s druhou časťou ‐man / ‐men, a to džezmen (Pr), šoumen (P), gólman (NČ). Slovo gólman označujúce brankára sa k nám dostalo z češtiny, kde bolo dotvorené, pretože v angličtine neexistuje goalman, ale len keeper alebo goal keeper. Všetky noviny píšu o fitness centrách či fitcentrách, Nový čas aj o exkluzívnej party, Práca o záverečnej party MS, ale aj o tequila párty (anglická výslovnosť slova party je pa:ti čiže s dlhým á).

Ďalšie anglicizmy boli ojedinelé, napr.: billboard (P) — vývesná tabuľa na veľkoplošné plagáty, dresing (Pr) — studená ochutená omáčka, workshop (Pr) — tvorivý seminár, pracovná konferencia, kurz, top modelka (NČ) — špičková, popredná modelka.

Od autora textu závisí, ako využíva jazykové prostriedky. Adekvátnosť jazykového vyjadrenia však predpokladá dobrú jazykovú prípravu umožňujúcu využiť všetko, čo jazyk ponúka. Novinár teda môže narábať aj s anglickými lexikálnymi citátmi tak, aby v texte nepôsobili rušivo, ale aby text osviežovali, aby pritiahli pozornosť čitateľa, vzbudili jeho záujem či zvedavosť (o jazyku novín porov. napr. Doruľa, 1982). Napriek tomu, že sme uviedli aj negatívne príklady, môžeme konštatovať, že naši novinári to väčšinou vedia.

6. V príspevku sme hovorili o anglicizmoch, ktoré sme získali excerpciou našich najčítanejších novín. Módne, nefunkčné používanie anglických výrazov sa objavuje hlavne na reklamných stranách denníkov a v rôznych názvoch (spoločností, firiem, skupín, televíznych relácií, podujatí, výrobkov, cien...). Za tieto anglicizmy novinári nemôžu. Novinári sa v spravodajstvách nezaobídu ani bez anglických výrazov terminologického charakteru — či už ide o zdomácnené slovo alebo o nové termíny. Zodpovedajú však za spôsob ich používania, takisto aj za spôsob používania anglickej neterminologickej lexiky. Uviedli sme doklady, na základe ktorých môžeme novinárom anglicizmy zazlievať. Nie je ich však veľa. Vzhľadom na rozsah excerpovaného textu nemôžeme hovoriť o záplave anglicizmov v našich novinách (okrem inzercie a reklamy). Samozrejme, medzi excerpovanými denníkmi sú rozdiely — niektoré majú veľmi dobrú jazy-


strana 274

kovú úroveň, teda aj kultivovaných redaktorov, niektoré slabšiu a s tým súvisí aj zaobchádzanie s anglicizmami.

Literatúra

Bankovníctvo a financie. Päťjazyčný výkladový slovník nemecko‐francúzsko‐taliansko‐anglicko‐slovenský. Bratislava, Promo International v spolupráci so Schweizerischer Bankgesellschaft, Zürich 1991. 138 s.

DORUĽA, J.: Niekoľko poznámok k jazyku novín. Kultúra slova, 16, 1982, s. 272—277.

HORECKÝ, J.: Pôžička stand by — preddavková pôžička. Kultúra slova, 28, 1994, s. 166—167.

Longman Dictionary of Contemporary English. Harlow, Longman Group Ltd. 1304 s.

Sociolinguistica. 8. Red. U. Ammon — K. J. Mattheier — P. H. Nelde. Tübingen, Max Niemeyer Verlag 1994. 212 s.

* Príspevok je podstatnou časťou referátu, ktorý odznel na konferencii Spisovná slovenčina a jazyková kultúra.

O práci jazykových redaktorov *

LADISLAV DVONČ

V súčasnosti v živote celej našej spoločnosti hrajú veľmi dôležitú úlohu hromadné oznamovacie prostriedky, ktoré sa novšie podľa zahraničného vzoru nazývajú aj u nás médiá alebo mediálne prostriedky. Sú to tlač, rozhlas a televízia (TRTV), ktoré sa už stali neodmysliteľnou súčasťou života dnešného človeka.

Tlač, rozhlas a televízia sú dôležité nielen z hľadiska hromadného rozširovania informácií, sú nielen zdrojom poučenia a zábavy, ale sú veľmi dôležité aj z jazykového hľadiska, pretože sa v nich jazyk uplatňuje vo svojej hovorenej a či ústnej podobe alebo v grafickej a či optickej (písanej alebo tlačenej) podobe. Ide o množstvo jazykových prejavov, ktoré denne prijíma čitateľ, poslucháč alebo divák. V podstate ide o jazykové prejavy, v ktorých sa uplatňuje alebo má uplatňovať spisovná forma národnéh o jazyka, iba zriedkavejšie sa tu uplatňujú iné formy, napr. niektoré nárečie v istých častiach príspevkov. A ak ide o spisovné jazykové prejavy, je na mieste celkom prirodzená požiadavka, aby boli v súlade s platnou kodifikáciou spisovného jazyka, teda v našom prípade s platnou kodifikáciou spisovnej slovenčiny.

O jazykovú správnosť každého príspevku v TRTV (publikácie, článku, rozhlasového alebo televízneho materiálu atď.) sa na prvom mieste musí starať


strana 275

autor. Ďalším dôležitým činiteľom je tu redaktor, ktorý môže odstraňovať prípadné nedostatky autora, ale zároveň zjednocuje z jazykového hľadiska príspevky rozličných autorov, ak sa uverejňujú v istej časti hromadného oznamovacieho prostriedku, ktorú má na starosti (napr. v rámci istej rubriky alebo relácie). A ak je v niektorých novinách, časopise, rozhlasovom alebo televíznom štúdiu viac redaktorov, čo je bežný stav, môžu vznikať rozdiely medzi jednotlivými redaktormi. Okrem toho každý z takýchto redaktorov sa musí sústreďovať na obsahovú stránku, čo môže viesť k istému zanedbávaniu jazykovej stránky. Je preto celkom prirodzené, že sa vyvinula osobitná inštitúcia jazykového redaktora, ktorý má na starosti, ako ukazuje už jeho pomenovanie, práve jazykovú stránku príspevkov v TRTV. Mená takýchto jazykových redaktorov sa najnovšie výslovne spomínajú v tiráži niektorých denníkov alebo iných publikačných orgánov, akými sú rozličné časopisy. Takáto je už situácia v tlači alebo v časti našej tlače, situácia v rozhlase a televízii nám nie je hlbšie známa.

Inštitúciu osobitných jazykových redaktorov v denníkoch, časopisoch a v iných tlačových orgánoch, prípadne aj v rozhlase a v televízii treba hodnotiť kladne. Jazykový redaktor predstavuje poslednú inštanciu, ktorá zodpovedá za správnosť príspevkov z jazykového hľadiska, zároveň pritom odstraňuje prípadné rozdiely, ktoré vznikajú, resp. môžu vznikať v práci jednotlivých redaktorov. Tak ako dnes existujú osobitní pracovníci v redakciách, ktorí sa starajú o grafickú úpravu, mali by vždy existovať aj os obitní pracovníci, ktorí sa v redakciách starajú o jazykovú úpravu, teda jazykoví redaktori.

Vo svojej práci sa musí jazykový redaktor opierať o základné normatívne jazykové príručky, ako sú Pravidlá slovenského pravopisu, Pravidlá slovenskej výslovnosti, Krátky slovník slovenského jazyka, Morfológia slovenského jazyka, ako aj o niektoré ďalšie jazykové príručky, ktoré máme k dispozícii. V súčasných hromadných oznamovacích prostriedkoch sa v hojnej miere používajú najrozličnejšie vlastné mená, najmä zemepisné názvy, názvy rozličných inštitúcií, politických strán a hnutí, rozličných akcií a podujatí a podobne. Často zisťujeme kolísanie pri niektorých zemepisných názvoch, najmä názvoch štátov a v rámci štátov pri názvoch istých územných celkov. V tomto prípade je potrebné, aby sa jazykoví redaktori opierali o základné práce, ktoré v oblasti štandardizácie zemepisných názvov vydal Slovenský úrad geodézie a kartografie alebo dnešný Úrad geodézie, kartografie a katastra SR. Je tiež nanajvýš potrebné, aby si jazykoví redaktori dopĺňali svoje vedomosti z oblasti jazyka pravidelným sledovaním jazykovedných časopisov, a to predovšetkým sledovaním Slovenskej reči, ktorá je časopisom pre výskum slovenského jazyka (spisovného jazyka, ako aj iných


strana 276

foriem nášho národného jazyka), a ďalej Kultúry slova, ktorá je vedecko‐popularizačným časopisom pre jazykovú kultúru a terminológiu. Rozhľad v otázkach slovenského jazyka nadobúda jazykový redaktor aj pravidelným sledovaním príspevkov v jazykových rubrikách v našej tlači (teraz napríklad v Nedeľnej Pravde, Slovenskej republike alebo v bratislavskom Večerníku) a pravidelným sledovaním Jazykovej poradne Slovenského rozhlasu.

Už sme spomenuli, že inštitúciu jazykových redaktorov pokladáme za veľmi užitočnú. Pravda, nemôžeme zároveň tvrdiť, že by sa už azda v novinách alebo časopisoch, ktoré prechádzajú kontrolou jazykových redaktorov, nenachádzali nijaké chyby alebo nedostatky. Vysvetliť si ich môžeme preťaženosťou jazykového redaktora, chvíľkovou nepozornosťou, v niektorých prípadoch asi aj nedostatočným poznaním platnej kodifikácie spisovnej slovenčiny. Vcelku však možno povedať, že jazyková úroveň novín a časopisov, v ktorých pôsobia špeciálni jazykoví redaktori, je dobrá. Jazykoví redaktori takto prispievajú k zlepšeniu stavu pri používaní spisovnej slovenčiny v našom spoločenstve, ktorý sa v najnovších prevratných a nepokojných rokoch do istej miery rozkolísal.

Ak na jednej strane treba kladne hodnotiť úsilie o zvyšovanie úrovne jazykových prejavov v našich hromadných oznamovacích prostriedkoch zavádzaním inštitúcie jazykových redaktorov, musíme na druhej strane kriticky hodnotiť tie redakcie, ktoré jazykovej stránke nevenujú osobitnú pozornosť, ba dokonca nevenujú jazyku nijakú pozornosť. V niektorých našich reklamných a inzertných časopisoch sa v tiráži výslovne uvádza, že časopis neprešiel jazykovou úpravou. V textoch, ktoré sa tu odtláčajú, nachádzame veľmi často najrozličnejšie väčšie alebo menšie jazykové chyby. S postupom týchto redakcií nemožno v nijakom prípade súhlasiť. Nazdávame sa, že aj texty v reklamných a inzertných časopisoch musia prechádzať jazykovou úpravou (a takejto jazykovej úprave musia byť podrobené aj reklamné a inzertné texty, ktoré sa odtláčajú v iných časopisoch alebo publikáciách alebo sa uverejňujú aj v rozhlase a televízii). Nebolo by zaiste správne, aby sme na jednej strane dbali o správnosť jazykových prejavov aj z ja zykového hľadiska a na druhej strane slobodne prepúšťali texty bez akejkoľvek úpravy a bez akéhokoľvek zásahu.

Bolo by dobré, keby sa o problémoch, s ktorými sa pri svojej práci stretávajú jazykoví redaktori v našich hromadných oznamovacích prostriedkoch, rozhovorili predovšetkým práve títo pracovníci (napríklad na stránkach časopisu Kultúra slova). Ich príspevky by mohli ukázať, v čom im môžu pomôcť jazykovedci, na čo by sa mali zamerať slovenskí jazykovedci vo svojej práci v oblasti zvyšovania jazykovej kultúry. Užitočné by mohli byť aj stretnutia alebo besedy jazykových redaktorov a jazykovedcov. Takto by sa nadväzovalo na niektoré doteraj-


strana 277

šie stretnutia jazykovedcov s členmi niektorých redakcií. Pravda, v prípade stretnutí jazykovedcov s jazykovými redaktormi išlo by o stretnutia jazykovedcov s pracovníkmi redakcií, ktorí sa špeciálne venujú iba jazykovej stránke príspevkov uverejňovaných v tlači, rozhlase alebo televízii.

* Príspevok je podstatnou časťou referátu, ktorý bol pripravený na konferenciu Spisovná slovenčina a jazyková kultúra.

Jazyková kultúra v parlamente *

KATARÍNA HEGEROVÁ

Materiál na tieto poznámky sme získali sledovaním televíznych záznamov priebehu jednotlivých zasadaní Národnej rady Slovenskej republiky v období od februára 1993 do mája 1994, z časopisu Parlamentný kuriér i zo sledovania vystúpení slovenských politikov v tlači a rozhlase.

Hoci prejavy, ktoré odzneli v parlamente za spomenuté obdobie, boli realizované v hovorenej podobe, vo väčšine prípadov nešlo o spontánne, nepripravené prejavy. Práve naopak, boli to väčšinou vopred pripravené texty určené na čítanie. To znamená, že prednášatelia mali istý čas na prípravu svojich vystúpení, a tak mohli primeranú pozornosť venovať logickej výstavbe textu, jeho členeniu, výberu primeraných jazykových prostriedkov (predovšetkým využívaniu spisovnej lexiky), ako aj morfologickej, syntak tickej i štylistickej rovine textu.

Väčšina z vopred pripravených prejavov, ktoré odzneli v parlamente, bola silne poznačená vplyvom administratívneho štýlu. S týmto vplyvom súvisí knižnosť používaných jazykových prostriedkov, stereotypnosť a schematickosť formulácií, veľký výskyt sekundárnych predložiek a predložkových výrazov, nadužívanie pasív, prechodníkov a príčastí, ktoré sa do administratívneho štýlu dostali pri preberaní vetných modelov z latinčiny, resp. z nemčiny, odkiaľ bol tento štýl cez češtinu importovaný do slovenčiny. Súvisí s ním aj používanie zmeravených výrazov, ktoré sa tradujú celé desaťročia bez ohľadu na to, že vývin spisovného jazyka pokročil, aj uprednostňovanie slov a slovných spojení, ktoré nerešpektujú súčasne platnú kodifikáciu.

Iba malá časť rozoberaných textov patrila medzi spontánne, nepripravené. Týka sa to predovšetkým vystúpení predsedajúcich, ktoré rámcovali schôdze a uvádzali jednotlivé body programu, rôznych technických, organizačných


strana 278

a iných pripomienok poslancov, aktuálnych diskusných poznámok, čiastočne aj interpelácií a odpovedí na ne, v ktorých neboli zriedkavé hovorové, resp. expresívne vyjadrovacie prostriedky. V pripravených i nepripravených verejných prejavoch si však nemožno nevšimnúť nerešpektovanie kodi fikácie, narúšanie lexikálnej, morfologickej, výslovnostnej a syntaktickej normy, štylistické nedostatky. Na niektoré nedostatky upozorníme podľa jednotlivých jazykových rovín.

Lexikálna rovina. Vo verejných prejavoch by nemali mať miesto menej vhodné, nespisovné alebo nesprávne jazykové prostriedky. Medzi ne patria napr. výrazy naviac namiesto navyše, celkom (prítomných bolo celkom 15 poslancov) namiesto spolu, dokopy, vylepšenie namiesto zlepšiť, zlepšenie, upresniť, upresnenie namiesto spresniť, spresnenie, menovať, resp. menovanie (do funkcie menovali týchto poslancov, menovanie do novej funkcie) namiesto vymenovať, vymenovanie, dopad namiesto vplyv, strojárenstvo (na še strojárenstvo sa nachádza v ťažkej situácii) namiesto strojárstvo, priemyslový namiesto priemyselný, profesný namiesto profesiový, profesijný, profesionálny, doba namiesto čas (stretnutie v príhodnú dobu), horeuvedený, vyššieuvedený, dolemenovaný namiesto uvedený, menovaný, odozva namiesto ohlas, ozvena, prepožičať namiesto požičať, odstavec namiesto odsek, výdaje namiesto výdavky, výpad namiesto výpadok a podobne.

Iným problémom je používanie domácich slov v inom význame než v tom, ktorý je v spisovnej slovenčine ustálený. Ide napr. o výraz tržný v spojeniach tržný mechanizmus, tržné hospodárstvo, tržná aktivita, hoci toto slovo má význam "ktorý vznikol natrhnutím, pretrhnutím". Nesprávne sa teda tento výraz používal namiesto slova trhový vo význame "súvisiaci s trhom, týkajúci sa trhu". Rovnaké konštatovanie platí aj o slove prehlásiť (prehlasujem schôdzu za skončenú) s významom "úradne odhlásiť z miesta pobytu a prihlásiť inde", resp. o slove prehlásenie (vyjadrite sa k tomuto prehláseniu), ktoré sa používali namiesto výrazov vyhlásiť a vyhlásenie. Týka sa to aj výrazov čiastka (táto finančná čiastka nestačí, na vedu a výskum sa ušla len malá čiastka) namiesto suma, finančné prostriedky, zahájiť (zahájiť rozpravu, zahájiť rokovanie) namiesto otvoriť, začať a podobne. Treba však povedať aj to, že zväčša nejde o nové, ale o opakujúce sa chyby, teda o chyby, ktoré pretrvávajú aj napriek tomu, že sa na ne upozorňuje už niekoľko desaťročí.

Mohli by sme tu spomenúť aj zbytočne vysokú frekvenciu slovesa ukončiť (parlament ukončil zasadanie, predseda ukončil rozpravu) namiesto slovesa skončiť, ktoré je základným prostriedkom na vyjadrenie dokončenia niečoho. Rovnako zbytočne vysoko frekventované bolo používanie prídavného mena


strana 279

nasledovný (a teraz k nasledovnému programu, výdavky by mali byť hradené nasledovne) namiesto zámena tento, takýto, prídavného mena nasledujúci a používanie príslovky nasledovne namiesto zámennej príslovky takto.

Osobitným problémom zostáva nefunkčné preberanie slov z češtiny do slovenčiny bez ohľadu na to, či sú tieto slová v slovenčine potrebné, resp. len mechanické hláskové prispôsobovanie preberaných českých slov. Ide napr. o výrazy kľud, kľudný, ukľudniť sa, znekľudniť namiesto slov pokoj, pokojný, upokojiť sa, znepokojiť sa, obdržať namiesto dostať, jednať namiesto ísť v spojení jedná sa mi o to namiesto ide mi o to, ovšem namiesto pravda, pravdaže, prirodzene, bezpochyby, dozaista, doista, iste, ale, no, však, činiť namiesto predstavovať (náklady činia niekoľko miliárd korún), včetne namiesto vrátane, včítane, demokratičnosť namiesto demokratickosť, lehátko namiesto ležadlo, kecanie namiesto táranie (hoci toto silne príznakové slovo vari do parlamentných rokovaní vôbec nepatrí), vysporiadať sa namiesto vyrovnať sa (napr. vyrovnať sa s problémom, s odpoveďou na nastolenú otázku a pod.), obtiažny namiesto namáhavý, ťažký, naprosto namiesto úplne, naozaj, dopis namiesto list, závady namiesto chyby, nedostatky a pod.

Osobitne sa treba pristaviť pri nesprávnom používaní predložiek. Spomeňme aspoň nenáležité používanie predložky k v účelovom význame (vzhľadom k tomu, vytvoriť podmienky k tomu, opatrenia k tomu, potrebné sú k tomu ďalšie pozmeňovacie návrhy) namiesto predložky na, nesprávne používanie predložky pre v účelovom význame pred dejovými podstatnými menami (financie pre podporu tvorby nových pracovných príležitostí) takisto namiesto účelovej predložky na.

Morfologická rovina. Kým nedostatky v oblasti lexiky boli v sledovaných vystúpeniach veľmi časté, porušovanie súčasne platnej normy a kodifikácie v morfologickej rovine bolo zriedkavejšie. Aj v tomto prípade šlo predovšetkým o tzv. návratné chyby, ako je používanie podstatného mena varianta ako podstatného mena ženského rodu namiesto podoby variant (podoba varianta je česká) alebo starší tvar genitívu jednotného čísla ukazovacieho zámena tento v podobe tohoto nam. tohto (prerokovávanie tohoto návrhu, vlastník tohoto majetku, bolo to tohoto roku, podľa tohoto uznesenia zákona).

Treba ešte spomenúť, že bezpredmetové slovesá začať a končiť sú vždy zvratné, t. j. majú pri sebe morfému sa. Preto aj v parlamentných rokovaniach sa treba vyhnúť podobám začať, skončiť (rokovanie ešte nezačalo, diskusia ešte neskončila) namiesto správnych tvarov začať sa, skončiť sa.

Výslovnosť. V tejto oblasti boli nedostatky veľmi výrazné. Išlo predovšetkým o nerešpektovanie výslovnosti mäkkej spoluhlásky ľ tam, kde je v písme


strana 280

vyznačená mäkčeňom (ľavica, ľavicový, ľud, ľudový, ľahostajnosť, obyvateľstvo, chvíľa), ako aj v slabikách le, li, lia, lie, liu. Chyby boli aj vo využívaní pauzy. Často sa uplatňovala veľmi nefunkčne a rozbíjala myšlienkový celok, inokedy, naopak, chýbala tam, kde by ju bolo možné očakávať. Bežným nedostatkom bola chybná melodická realizácia podraďovacích súvetí, pri ktorej sa podraďovacie súvetie rozbíjalo do dvoch samostatných výpovedných celkov. Graficky by sme túto melódiu podraďovacieho súvetia mohli zaznačiť takto: Pán poslanec má obavy z toho, že poisťovňa. Ktorá bude mať garanciu štátu. By mohla v podstate stále určitým spôsobom parazitovať na štátnom rozpočte.

Ešte treba dodať, že pravopis a výslovnosť podstatného mena Róm a prídavného mena rómsky sa ustálili s kvantitou na ‐ó‐, teda v podobe Róm, rómsky, nie v podobách Rom, romský, ktoré takisto odzneli v parlamentných rokovaniach.

Syntax. V sledovaných vystúpeniach bolo častým nedostatkom nerešpektovanie väzby predložiek, s ktorým sa stretáme predovšetkým pri predložke mimo viažucej sa s genitívom, nie s akuzatívom — časté boli väzby mimo dom, mimo zákon namiesto korektných podôb mimo domu, mimo zákona. Podobne je to aj s predložkou vyše, ktorá sa — rovnako ako predložka mimo — spája s genitívom (používala sa väzba vyše dva roky namiesto vyše dvoch rokov).

Kultivované a syntakticky funkčné nie je ani spojenie modálnych slovies zdať sa, vidieť sa, javiť sa s neurčitkom slovesa byť, napr. riešenie sa zdá byť, vidí sa byť, javí sa byť nešťastné. Tieto slovesá totiž už svojím významom vyjadrujú to, o kom alebo o čom sa vo vete hovorí, komu alebo čomu sa pripisuje istá vlastnosť. Správne by malo byť riešenie sa vidí, javí, zdá nešťastné.

Pri troche pozornosti by bolo možné vyvarovať sa aj nepríjemných chýb pri vykaní (pani ministerka, bola ste, pán poslanec, hovoril ste), ktoré bolo v rokovacej sále parlamentu počuť až pričasto. K podobne frekventovaným chybám patrí aj nenáležitá väzba s datívom je / bolo / bude tomu tak namiesto je / bolo / bude to tak i spojenie vetnej príslovky treba s tvarom pomocného slovesa byť v prítomnom čase: je treba pokoj, je treba to preveriť namiesto treba pokoj, treba to preveriť. Nenáležité bolo aj používanie zámennej príslovky tak v spojení s prídavným menom namiesto zámena taký: tak platný, tak nízky, tak vážny, tak perfektný (plán) — správne má byť taký platný, taký nízky, taký vážny, taký perfektný (plán) a pod. Do tejto skupiny patrí aj chybné používanie príslovkového zámena kedy namiesto časovej spojky keď: situácia, kedy poľnohospodárom odpájajú telefóny; vtedy, kedy bol rozpočet otvorený.

Štylistika. Zo štylistických chýb treba uviesť aspoň nadmerné a neodôvodnené používanie pasívnych slovesných tvarov typu bolo mi odpovedané, na


strana 281

návrh bolo reflektované, bolo mi demonštrované, bol som dotknutý v troch vystúpeniach, nie je riešená táto otázka, ktoré — ako mnohé z už spomenutých nedostatkov — sú pozostatkom staršieho stavu administratívneho štýlu.

Občas sa v snahe o čo najhutnejšiu výstavbu textu stratila vetná perspektíva, ako napr. v tomto prípade: Myslím si, že keď sa už niekto stane víťazom verejnej súťaže, už vtedy je nie že neskoro, ale vtedy, keď dostane záruku od banky, keď vyhrá súťaž, do tejto verejnej súťaže ide 15 subjektov a pätnásti musia preukázať platobnú schopnosť, resp. krytie finančných prostriedkov.

Nedostatky, ktoré sme tu spomenuli, patria zväčša medzi návratné chyby, teda chyby, ktoré sa napriek upozorňovaniu s istým časovým odstupom znova vracajú. Kým v redakciách novín, v rozhlase a televízii väčšinou súvisia s nástupom nových pracovníkov, ktorým istý čas trvá, kým si osvoja základné požiadavky na dodržiavanie lexikálnej normy a kodifikácie, vo verejných vystúpeniach a v parlamentných prejavoch sú zväčša dôsledkom pôvodnej profesionálnej orientácie poslancov. Súvisia s tým, že mnohí poslanci prichádzajúci do parlamentu majú zväčša len všeobecné jazykové vzdelanie a nie vždy dostačujúce jazykové vedomie, ktoré nezriedka sprevádza aj minimálna snaha niečo pre seba v tomto smere urobiť.

* Príspevok je podstatnou časťou referátu predneseného na konferencii Spisovná slovenčina a jazyková kultúra.

Sloveso zavrieť / zavierať a odvodeniny

JÁN HORECKÝ

Sloveso zavrieť sa vyznačuje predovšetkým tým, že hoci v ňom vieme veľmi ľahko odhaliť predponu za‐, nemôžeme vyčleniť samostatné základové sloveso, od ktorého by sme sloveso zavrieť mohli touto predponou odvodiť. V takom prípade hovoríme o viazanom slovotvornom základe. Ale fakt, že jestvujú aj slovesá privrieť a dovrieť, poukazuje na to, že musíme predpokladať koreň ‐vrie‐ť, prirodzene, odlišný od slovesa vrieť vo význame "byť vo vare".

Sloveso zavrieť je však zároveň základnou podobou pre viacero variantov. Na jednej strane sa k nemu pridružuje nedokonavé a opakovacie sloveso zavierať, na druhej strane sú pri ňom varianty zatvoriť / zatvárať, v ktorých zase môžeme vyčleniť predponu za‐, ale zo zvyšku ‐tvoriť / ‐tvárať musíme ešte vyčleniť segment t. Toto t sa sem dostalo pravdepodobne z predpokladanej protikladnej podoby *od‐voriť → otvoriť. Ak vezmeme do úvahy aj slovo záver (členiteľné


strana 282

na zá‐ver‐»), môžeme konštatovať, že ide o koreň s bohatou variantnosťou: ‐vr‐ / ‐vier‐ / ‐ver‐ / ‐vor‐ / ‐vár‐.

Pomerne zložitá je aj významová stavba slovesa zavrieť a jeho variantov. Základný význam by sme mohli opísať ako "pritlačiť istú plochu (dvere, oblok) na rám, resp. veraje" tak, aby sa dvere alebo okno stali nepriechodnými. Ak sa toto pritlačenie nerealizuje úplne, máme na označenie tohto stavu podobu privrieť / privierať. Na dokončenie je zase sloveso dovrieť / dovierať. Pri variante zatvoriť / zatvárať takýto významový variant nemáme. Podoby pritvoriť / pritvárať sú síce možné, ale ich výskyt je zriedkavý. Na druhej strane však pri zavrieť / zavierať nemáme sloveso na označenie opačnej činnosti, ktorá sa označuje slovesom otvoriť / otvárať. V prenesenom význame možno zavrieť či zatvoriť aj oči, ústa, ba aj kohútik vodovodu. V takýchto prípadoch môžeme vyjadriť aj neúplný záver: privrieť oči, kohútik vodovodu. No knihu síce môžeme zavrieť, ale nemôžeme ju privrieť.

Od spomínaného základného významu je logický prechod k ďalšiemu významu, ktorý by sme mohli opísať ako "výsledok činnosti, ktorá má za cieľ zabrániť vstupu do nejakého priestoru, resp. výstupu z tohto priestoru": zavrieť izbu, byt, skriňu, ale aj zavrieť predajňu, obchod, kanceláriu, úradovňu, ba aj zavrieť vodu, plyn (zabrániť vytekaniu z vodovodu, z potrubia). V posunutom význame znamená toto sloveso aj skončenie činnosti: zavrieť vysoké školy, poštu, pobočku banky. Vo všetkých prípadoch je možný aj variant zatvoriť / zatvárať, ako aj opak: otvoriť / otvárať.

Pri ďalšom logickom posune vzniká význam "zabrániť niekomu, niečomu výstup z nejakého uzavretého priestoru": zavrieť ovce v košiari, do košiara, kone v stajni, deti v detskej izbe, papagája v klietke či do klietky. Vo všetkých prípadoch je možný aj variant zatvoriť / zatvárať. Opačný význam sa však nedá vyjadriť slovesom otvoriť / otvárať.

K slovesu zavrieť, ale aj zatvoriť možno pripojiť predponu u‐, takže dostaneme podobu s dvoma predponami: uzavrieť / uzavierať / uzatvoriť / uzatvárať. Predponou u‐ sa často vyjadruje dôkladnosť (ako ukazuje M. Pisárčiková v Kultúre slova, 25, 1991, s. 107). Spojenie uzavrieť fľašu možno skutočne interpretovať ako "dôkladne, poriadne zavrieť". Pravda, nemožno uzavrieť dvere, oblok, ani zlodeja v base, vtáka v klietke, hoci aj tu by sa mohol vyžadovať dôkladný výkon. Zato sa tu vynára ďalší význam, a to "p rehradiť priechod" v spojení ako uzavrieť ulicu (zátarasmi, policajným kordónom), uzavrieť hranice. V tomto význame sa menej často používa variant uzatvoriť / uzatvárať.

Nové sú pri slovese s predponou u‐ aj tri ďalšie významy. Predovšetkým možno uzavrieť kruh, t. j. doviesť do koncovej podoby, v prenesenom význame


strana 283

aj vyčerpať všetky možnosti. Napr. kruh rozsiahleho vyšetrovania sa uzavrel. Takisto možno uzavrieť elektrický obvod. Veľmi blízky je tu význam "úspešne dokončiť": uzavrieť diskusie, rozhovory, ale aj konkrétnejšie uzavrieť účty. Tu je možný aj variant uzatvoriť / uzatvárať.

Takisto obidva varianty sú aj v ďalšom význame "skončiť rokovania a potvrdiť súhlas", napr. uzavrieť zmluvu, dohodu, pakt, ale aj uzavrieť manželstvo. Tu je prípustný aj variant uzatvoriť / uzatvárať.

Špeciálny význam dostáva variant uzatvárať, keď sa ním označuje proces vyvodzovania dôsledkov, napr. Z niekoľkých izolovaných prípadov infekcie ešte nemožno uzatvárať na epidémiu. Veľmi nápadný je významový rozdiel medzi príčastiami zavretý a uzavretý. Kým v súvislosti s vecami či priestormi možno hovoriť o zavretej i uzavretej izbe, kancelárii, v súvislosti s človekom sú tieto varianty možné len v osobitných prípadoch: zavretý môže byť človek v izbe, zlodej vo väzení, uzavretý môže byť človek, ktorý sa ponára sám do seba, je málo prístupný pôsobeniu zvonka. Takisto môže byť uzavretá povaha.

Na všetky varianty slovies s koreňom ‐vr‐ / ‐vor‐ sa viaže pestrá paleta odvodených slov. Priamo so slovesným dejom súvisia prídavné mená s príponou ‐ací (tvoria sa, prirodzene, len od nedokonavých podôb): zavierací nôž, samozavieracia brána, uzavierací ventil, zatvárací kohútik, zatváracie hodiny, uzatvárací prístroj. K variantom zavierať / uzavierať sú podstatné mená závierka a uzávierka, nejestvuje však podoba zatvárka, uzatvárka. Zriedkavým slovom závierka sa označuje činnosť dokončovania, zhrnutia, kým slovo uzávierka má dva významy. Označuje sa ním jednak technický prostriedok na uzavieranie, napr. vo fotografickej terminológii štrbinová uzávierka (šošovky), jednak činnosť pri ukončení účtovného obdobia (mesačná, ročná uzávierka), ale aj pri skončení, uplynutí inej lehoty: redakčná uzávierka, uzávierka prvého čísla. Prirodzene, k obidvom sú príslušné prídavné mená, teda závierkový a uzávierkový.

Významovo blízke je podstatné meno zátvorka, resp. častejšie v množnom čísle zátvorky na označenie faktu, že niečo je uzavreté v istom priestore, najčastejšie lineárnom. Patrí sem prídavné meno zátvorkový, ba vyskytuje sa aj sloveso zátvorkovať, uzátvorkovať s príčastím uzátvorkovaný. Možno predpokladať aj činiteľské podstatné mená zavierač, zatvárač, uzavierač, uzatvárač (aj ako pomenovanie nástroja).

Veľmi časté sú bezpríponové podstatné mená od slovesa zavierať, uzavierať, teda záver a uzáver, zriedkavejšie je podstatné meno zátvor. Slovom záver sa označuje mechanizmus znemožňujúci uvoľnenie, vystúpenie, napr. záver pušky,


strana 284

listový záver, bajonetový záver. Slovom záver sa označuje aj posledná, koncová časť štúdie, príspevku, úvahy. Tu býva ako nadpis tejto poslednej časti, ale často býva akýmsi úvodným prvkom poslednej časti, napr. na záver chceme povedať, záverom možno konštatovať. Napokon sa s lovom záver, pravda, najčastejšie v množnom čísle, označujú výsledky, dôsledky vyplývajúce z rokovania komisie alebo konferencie, napr. je čas urobiť závery z nášho rokovania. Je pozoruhodné, že v tomto význame sa pomerne zriedka označuje zakľučujúca časť slovom uzáver. Zdá sa, že toto slovo je rezervované pre technickú oblasť: vzduchotesný uzáver, otočný uzáver, protitankový uzáver. Ojedinele sa môžu obidve podoby využívať na rozlíšenie dvoch blízkych významov. Povedzme v poštovej doprave sa rozlišuje záver ako súhrn poštových zásielok dopravovaných napr. jedným vlakom a jednotlivé uzavreté kusy v tomto súhrne. Záver potom obsahuje jednotlivé uzávery a voľné zásielky. Od obidvoch týchto podstatných mien sú odvodené prídavné mená, napr. záverový klin, záverová skrutka, záverové ťahadlo, uzáverová páka, uzáverový hák. Popri podstatnom mene uzáver jestvuje aj podstatné meno uzávera (colná uzávera, protipožiarna uzávera).

Od podstatných mien uzáver, uzávera sa však netvoria prídavné mená príponou ‐ný. Tie sú bežné od podstatného mena záver, ale tu je významovo zrejmý aj vzťah k slovesu zavierať. Napr. záverná hlava môže označovať hlavu záveru, ale aj zavieraciu hlavu. Takisto záverné napätie môže označovať napätie potrebné na zavieranie.

Zreteľný vzťah k slovesu je v prídavnom mene záverečný. Poznáme napr. záverečný protokol, záverečné ustanovenia, ale aj záverečné vyúčtovanie, záverečnú skúšku. Veľmi bežný je univerbizovaný výraz záverečná (t. j. záverečná hodina, v ktorej sa istý podnik zatvára).

Izolované je prídavné meno závristý, napr. závristý dvor, závristá skriňa, s významom "dajúci sa zavrieť". Častejšia je v tomto význame podoba uzavierateľný.

Naše poznámky o hlavných vlastnostiach slovies zavrieť / uzavrieť / zatvoriť / uzatvoriť ukazujú, že tieto slovesá spolu s príslušnými odvodeninami tvoria malý čiastkový systém s rozvinutým slovotvorným poľom a bohato členeným významovým poľom. Jeho prvky sa — okrem nepatrných výnimiek — uplatňujú vo všetkých komunikačných sférach súčasného života našej spoločnosti.


strana 285

Je zámenný tvar oňho správny?

GEJZA HORÁK

1. Pán A. P. z Prievidze v telefonickom rozhovore nastolil zaujímavý jazykový a štylistický problém takto: "Odovzdal som rukopis svojej dramatickej prvosienky. Pri korektúre svojho debutu som zistil, že redaktor moju vetu Máme o neho starosť nahradil vetou Bojíme sa oňho. Bola táto výmena oprávnená?" Po otázke, do akého vecného a situačného zaradenia sa spochybnená veta dostala, náš nádejný slovesný umelec naznačil, že v tom jeho dramatickom celku istý človek sa už niekoľko dní nevrátil domov a celá jeho rodina je ustarostená, čo je s ním.

Keď si so zreteľom na naznačenú situáciu porovnáme vety Máme o neho starosť — Bojíme sa oňho, redaktorov zásah, výmenu prvej vety za druhú, pokladáme so zreteľom na citový stav danej rodiny za prijateľný a druhú vetu za priliehavejšiu. Veď rodina sa o toho "stratenca" naozaj bála, strachovala sa oňho. No uvedené dve vety kladú nepriamo aj otázku, či obidva predložkové tvary zámena on, teda o neho, oňho, sú nielen správne, ale aj štylisticky rovnocenné.

2. Tvary zámena on tretej osoby jednotného čísla mužského rodu — o neho, oňho — sú pozoruhodné svojou hláskovou a pravopisnou odlišnosťou. Obidva sú tvary akuzatívu s predložkou, ibaže v prvom prípade tvar osobného zámena je dvojslabičný a píše sa oddelene od predložky o — o neho, naproti tomu v druhom prípade je jednoslabičný a píšeme ho spolu s predložkou, teda ako jedno slovo oňho. Ak "holý" tvar zámena oddelíme od predložky o, musíme ho vyznačiť spojovníkom ‐ňho. Spojovník naznačí, že hláskový útvar ‐ňho je nesamostatný a stane sa funkčným tvarom iba spolu s predložkou.

Pravdaže, hláskový útvar oňho, v ktorom sa do jedného slova zrástla predložka o s tvarom zámena on, nie je v spisovnej slovenčine osamotený a výnimočný. Také sú aj ďalšie tvary zámena on v akuzatíve s predložkou na, po, pre, za — čiže s takou predložkou, ktorú tvorí jedna samohláska alebo ktorá je zakončená samohláskou: oňho, naňho, poňho, preňho, zaňho, a tvar zámena on v genitíve s predložkou u a do: uňho, doňho. Popri nich sa používajú aj tvary s oddelenou predložkou: na neho, po neho, pre neho, za neho; u neho, do neho.

Akuzatívne tvary zámena on: o neho / oňho sú správne a gramaticky celkom rovnocenné. Rozdiel medzi nimi je iba štylistický, ba možno povedať len štylizačný. Do vety, ktorá sa uplatnila pri úprave dramatického textu, bolo možno vybrať prvý alebo druhý variant, a to so zreteľom na kontextový dôraz a vari aj na slabičný rozmer repliky: Bojíme sa oňho alebo Bojíme sa o neho.


strana 286

Doteraz sa naša pozornosť zacielila na tie predložkové tvary zámena on v akuzatíve a v genitíve, keď sa vzťahujú na osoby (osobné podstatné mená) mužského rodu.

Ak sa paralelné predložkové tvary zámena on majú vzťahovať na neosobné podstatné mená mužského rodu a na podstatné mená stredného rodu, dostanú v akuzatíve záväzné (nevariantné) podoby naň, poň, preň, voň (zriedkavo), zaň; v genitíve doň.

Na názorné porovnanie obojich tvarov zámena on uvedieme príklady vo vetách; najprv, keď sa zámeno vzťahuje na osobné podstatné meno mužského rodu (skupina a/), potom, keď sa vzťahuje na neosobné podstatné mená mužského rodu alebo na podstatné mená stredného rodu (skupina b/).

a/ akuzatív: Nedbali sme o neho / oňho [o syna]; Choď sa pozrieť na neho / naňho [na starého otca]; Nože zabehnite po neho / poňho [po suseda]; Pre neho / preňho [pre brata] sa s nami mama vadila; Neskrývaj sa za neho / zaňho [za svedka]; genitív: Zastarieme sa po ceste do neho / doňho [do bitkára]; Všetci kamaráti z mokrej štvrte vysedávali u neho / uňho [u tajomníka].

b/ akuzatív: Nedbali sme oň [o dom, o humno]; Už chvíľu čakáme naň [na autobus, na auto]; Veďže zabehnite poň [po krčah, po vedro]; Veru preň [pre chlieb, pre víno] sa vtedy povadili; Neskrývaj sa zaň [za včelín, za humno]; genitív: Naberú doň [do hrnca, do vedra] čerstvého mlieka.

Poznámka. — Vo vzťahu na neosobné podstatné mená mužského rodu a podstatné mená stredného rodu tvary genitívu s predložkou u nepoužívame. Nevravíme a nepíšeme u stola, u medveďa, u sena, ale pri stole, pri medveďovi, pri sene.

3. Otázka, na ktorú sa usilujeme odpovedať, nabáda prizrieť sa i na základnú podobu zámena tretej osoby, na zámeno on a na jeho skloňovanie. Na rozdiel od osobných zámen prvej a druhej osoby ja, ty má základný (nominatívny) tvar zámena tretej osoby tri podoby v jednotnom a dve v množnom čísle podľa gramatického rodu príslušného podstatného mena: on — ona — ono; oni — ony. Pritom z dejín slovenčiny vieme, že dnešný základný tvar zámena tretej osoby nie je pôvodný. V starej slovenčine (v praslovanč ine) zámenom tretej osoby bolo jь (j + mäkký jer), ktoré časom bolo nahradené výraznejším, pôvodne ukazovacím zámenom on. Starý tvar jь dosviedčajú najmä tie pádové tvary zámena on / ona / ono, ktoré majú na začiatku spoluhlásku j; napr. mužské tvary jeho, jemu, ale v dôsledku hláskoslovných zmien i tvary s predložkou bez neho, do neho, k nemu, pri ňom, s ním a ženské tvary jej, bez nej, k nej, ju, za ňu, o nej, s ňou.


strana 287

V množnom čísle sa pristavíme len pri rodovo rozlíšených tvaroch, teda v nominatíve a v predložkovom akuzatíve. V nominatíve má zámeno on vo vzťahu na osobné podstatné mená mužského rodu tvar oni a vo vzťahu na ostatné podstatné mená tvar ony. V akuzatíve po predložke cez, na, nad, o, po, pod, pred, za má vo vzťahu na osobné podstatné mená mužského rodu tvar nich a vo vzťahu na ostatné podstatné mená tvar ne. Postavíme si ich vedľa seba aspoň v jednom vetnom príklade s jednou z uvedených predložiek: Prizeráme sa na nich (na vojakov), ale Prizeráme sa na ne (stromy, zajace, ženy, jablká).

Tu sa ponúka príležitosť vrátiť sa k našej otázke, podoprieť a oživiť si jej riešenie. Ak by sa vetná konštrukcia Bojíme sa oňho / o neho (napr. o syna) mala vzťahovať na množný osobný predmet mužského rodu, dostala by podobu Bojíme sa o nich (o synov). Ale keby sme ju mali použiť vo vzťahu k množnému predmetu vo všetkých ostatných rodoch, získala by takúto podobu: Bojíme sa o ne (lesy, zajačiky, matky, noviny, dojčence). Po doplnení prípadov s neosobným predmetom mužského a stredného rodu v jednotnom čísle Bojíme sa oň (o dom, o psa, o pole) i s predmetom ženského rodu Bojíme sa o ňu (o dcéru, sochu) zistíme, že akuzatívny dvojtvar zámena on je práve iba v našom prípade, keď zastupuje osobný predmet mužského rodu: Bojíme sa oňho / o neho (porov. tvar bez predložky jeho / ho).

Poznámka. — Akuzatívny tvar zámena on pri zvieracích menách mužského rodu má osobitné postavenie. Citový vzťah k zvieraťu (najmä domácemu) otvára možnosť použiť namiesto neosobného tvaru zámena on tvar osobný: Bojíme sa oň (o psa ako zvierací druh), ale Bojíme sa o neho / oňho (o psa, nášho Bodríka). Vtedy možno hovoriť o štylistickom dvojtvare, vlastne o druhom tvare na základe personifikácie.

4. Ešte treba pripomenúť taký prvok v tvarovej sústave zámena on, ktorý pozorného používateľa spisovnej slovenčiny zaujme a podistým aj prekvapí. Po prvé, zaujme ho už spomenuté zrastenie ("zvarenie") predložky s tvarom zámena: oňho, naňho, poňho, preňho, zaňho; doňho, uňho. Po druhé, pri tvaroch oň, naň, poň, preň, voň (zriedkavo), zaň; doň ho prekvapí to, že vlastným (holým) tvarom zámena je v nich vlastne iba ‐ň. Platí to aj o predložkových akuzatívnych tvaroch: cezeň, nadeň, podeň, predeň. (V ni ch medzi predložkou a "zámenom" ‐ň je spájacia samohláska e, cez‐e‐ň.)

Dodávame, že odlišnosť tretej gramatickej osoby (v porovnaní s prvou a druhou) je i v tom, že nemá osobitné privlastňovacie zámeno ako prvá a druhá osoba (môj, tvoj). Privlastňuje sa jej zmeraveným genitívnym tvarom zámena: jeho — jej — ich (syn, dcéra, pes, dom, pole; synovia, dcéry, psi, domy, polia).


strana 288

Naše úvahy a poznámky o tvaroch zámena tretej osoby si možno overiť, rozšíriť a vari aj prehĺbiť nazretím do Slovníka slovenského jazyka alebo do Krátkeho slovníka slovenského jazyka, ale i do Pravidiel slovenského pravopisu. Na dôkladnejšie štúdium poslúži Morfológia slovenského jazyka. Názorné poučenie o zámene on, ale aj o zámenách vôbec môže sprostredkovať pozorné čítanie krásnej literatúry. Pozorovanie a skúmanie tvarovej sústavy zámen je aktivita priam lákavá. Odporúčame ju najmä tým našim mla dým ľuďom, ktorí sa priberajú do práce s umeleckým slovom.

ZO STUDNICE RODNEJ REČI

Z dolnotrenčianskej nárečovej frazeológie

Termínom dolnotrenčianske nárečia sa označujú teritoriálne dialekty západoslovenského typu, ktorými sa hovorí na území Trenčianskeho okresu v jeho rozlohe do roku 1949. Etnografický a dialektologický výskum tohto regiónu má dlhú tradíciu. Bošácku dolinu komplexne skúmal už napr. Ľ. V. Rizner (1849—1913) i botanik a etnograf J. Ľ. Holuby (1836—1923). O tejto oblasti vyšli dve dialektologické práce (Dolnotrenčianske nárečia, 1975; Vecný slovník dolnotrenčianskych nárečí, 1981). R. 1994 vyšla regionálna monografia o Bošáckej doline (autori P. Ochodnický a P. Dzurák). Pri pokračujúcich terénnych výskumoch sa získaval nový materiál, ktorý zachytáva aj ľudovú (nárečovú) frazeológiu skúmanej oblasti, t. j. súhrn ustálených a obrazných expresívnych slovných spojení (frazeologických jednotiek, frazém).

Dolnotrenčianske nárečové frazémy (t. j. druhotné, odvodené jazykové jednotky) originálne a výstižne vyjadrujú i charakterizujú javy každodenného života. Ľudské poznanie a súhrn životných skúseností abstraktne vyjadrujú aj príslovia a porekadlá ako základné žánre súboru malých folklórnych útvarov (tzv. parémií).

Príslovia sa utvárali ako pevné, vcelku nemenné formy v konkrétnych umeleckých obrazoch. Formou konštatovania, komentovania a prikazovania hovoria o človeku, jeho mnohosmerných spoločenských vzťahoch, o jeho fyzickej a psy-


strana 289

chickej podstate a pod. Z hľadiska výrazu majú charakter výpovede s vlastným obsahom, sú uzavreté a nevyžadujú kontext. Porekadlá sú výroky, ktoré obsahujú zovšeobecnené znenie kolektívnych životných skúseností. Na rozdiel od prísloví nemôžu fungovať bez kontextu, situácie.

Niektoré dolnotrenčianske frazeologické jednotky sme už čitateľom našej rubriky priblížili (Kultúra slova, 26, 1992, s. 22—24). Tento bohatý, svojbytný a špecifický zdroj potenciálneho obohacovania spisovných jazykových prejavov však ponúka množstvo ďalších obrazných opisov istých skutočností, vzťahov a situácií. Inšpiráciu môžu zaiste poskytnúť aj tieto (stručne komentované a vysvetlené) nárečové frazémy:

Dedinské spoločenstvo nikdy netolerovalo nečinnosť a zbytočné konanie. Najrozšírenejšia frazéma darmo láť vodu do koša (s významom "robiť niečo neužitočné, nerozumné, neefektívne, márne, ba až nemožné; zbytočne sa namáhať; konať zmätene") uvádza celý rad podobne motivovaných obrazných vyjadrení, ako sú napr. darmo vodu hrabať a piések vázať; na suchu darmo ribi chitáš; darmo machiér (= mechúr) topíš; s piésku motúza ňeusúkáš; ftáka na uďicu ňeuchicíš; zbiéral peňáze na ďeravém mosťe; hladal tela pod bulom (= pod býkom); hladá koňa a sedzí na ňom; čítá hviézdi za biélého ňňa. Frazéma minárovú sliépku ňeponúkaj zrnom sa používa vtedy, keď sa, podobne ako v predchádzajúcich dokladoch, istá práca pokladá za zbytočnú a neefektívnu; navyše je tu prítomný príznak "nepotrebne rozmnožovať niečo, čoho je dosť". O tom, kto zle a nerozumne gazduje, šetrí na maličkostiach, no na druhej strane veľa premárni, sa hovorí, že pajtu pálí a popel predává, príp. sa vtedy používa frazéma predal voli, kúpil soli (zle investoval pri kúpe, t. j. stratil a premárnil zisk).

Príslovie bez jennéj lastovički buďe leto (vo význame "chýbajúci jednotlivec nezmení situáciu; mienka, konanie jednotlivca vo vzťahu k ostatným nerozhoduje") je známe aj v spisovnom jazyku (zaznamenáva ho napr. aj Malý frazeologický slovník E. Smieškovej). Podobný význam má aj príslovie jeden strom ňeňi ešče hora. Frazéma moc havranóv aj koňa zežere, využívajúca navyše aj čiernu symboliku havrana, zasa znamená, že aj silný jednotlivec podľahne (nečestnej) presile protivníkov.

Príslovie ňeskoro je maštal zamikať, kec cú voli preč s významom "je zbytočné, je neskoro ľutovať, banovať za niečím, čo človek

z vlastnej viny zanedbal, čo neurobil v pravý čas, čo sa nedá

napraviť možno v niektorých prejavoch nahradiť vyjadrením až za " rohi ňeudržíš, za chvóst darmo chitáš.

Informátori pri nárečovom výskume často používajú frazému ňebuďem načínať pecen z dvoch bokóv, keď sa usilujú pri výskume hovoriť iba o jednej (dohodnutej)


strana 290

téme. Tahajú rovnú brázdu, ak hovoria o jednej téme otvorene, priamo, bez obalu; ak od témy odbočia v úsilí spresniť opis reálie či nejakú výpoveď, vracajú sa s pollajšiéj cesti na hlavnú. V tomto krátkom výbere dolnotrenčianskej frazeológie však onú "rovnú brázdu" dôsledne ťahať nemožno (prezentované frazémy majú širší tematický záber), a preto uvádzame ďalšie doklady len so stručným výkladom:

Príslovie ňiékedi aj starí kallec (= tkáč) pradzu pomaší (t. j. pochlpí) možno priblížiť aj spisovným príslovím i dobrému kocúrovi (niekedy) myš ušmykne. Obidve majú význam "každý sa môže občas zmýliť, urobiť chybu, aj keď inak je svedomitý a šikovný". Známe životné pravdy potvrdzujú frazémy raka ňenaučíš napredek chodziť (s významom "nezmeníš to, čo je prirodzené"), smannému volovi aj kalužina chucí (v núdzi sa uspokojíš aj s niečím menej kvalitným, horším), chto se psi líhá, z buchami stává (v zlej spoločnosti nezískaš nič dobré, pozitívne), vituč buse (= blche) zubi, ňebuďe ťa kúsať (treba odstrániť príčinu nepríjemností, problémov), ňeďer zajáca, poči ho ňezastrelíš (nerob niečo predčasne, neteš sa dopredu), pes psa žrať ňebuďe (svoj svojmu neublíži), aj pes vié, chto mu dá nažrať (treba si vážiť živiteľa), kerí kvóň najliép ťahá, toho najvác šibú (dobrému pracovníkovi často najviac prikladajú), s prázného duba len sova vilecí (od nerozumného človeka ťažko očakávať niečo rozumné), na muchu ňetreba palicu (maličkosti netreba zveličovať, na odstránenie chyby treba nájsť primeraný prostriedok), medzi kravámi vól richtárom (medzi priemernými vynikne aj menej schopný), aj kohút je smelší na svojém smecisku (vo vlastnom prostredí je každý suvurénnejší a smelší) a podobne.

V nárečových prejavoch informátorov sa objavujú stále nové obrazné pomenovania či vyjadrenia skutočností. Náš externý spolupracovník P. Dzurák zapísal v Bošáckej doline napr. tieto: Každá osla sa na každú kosu ňehodzí (pri výbere životného partnera je potrebné voliť a rozhodovať sa rozvážne), potrebujem čakan (t. j. palicu na podopieranie) aj na pamať (pri rozpamätúvaní sa je vhodná pomoc), paprčami šahal, dze sunko nedosviécí (pokúšal sa dostať hmatom na intímne miesta), tá v jennéj vode nemáchala (striedala partnerov), ňemóžeš biť jennú riťú na dvojích hodoch (nemožno sa zúčastniť na dvoch podujatiach konaných v rovnakom čase), prídeš, kec ca druhí taliérek otkladá (vtedy, keď pri páračkách končia prácu s druhou kôpkou peria, zaťažovanou obráteným tanierom, t. j. neskoro) a iné.

Studnica rodnej reči je teda stále bohatá, plná lexiky i obraznej a originálnej frazeológie, inšpirujúcich obrazných vyjadrení. Niet pochýb o tom, že aj nimi možno obohacovať a kultivovať naše jazykové prejavy.

Ivor Ripka


strana 291

POLEMIKA

Slovenský biografický slovník — klady a zápory

EMIL KAČALA

Vydaním VI. zväzku Slovenského biografického slovníka (T—Ž. Martin, Matica slovenská 1994. 660 strán + 32 strán obrazová príloha; ďalej SBS) bol zavŕšený základný rad — písmená A—Ž. SBS je doteraz najúplnejšie biograficko‐encyklopedické dielo prinášajúce biografické heslá o osobnostiach, ktoré na Slovensku pôsobili od začiatku slovenských dejín až po súčasnosť. Na základný rad SBS budú nadväzovať dodatkové zväzky, ktoré redakcia už začala pripravovať.

Slovenský biografický slovník začal vychádzať roku 1986, no prípravy na jeho vydanie sa začali už roku 1975. Ako každé podobné dielo aj SBS má výrazné materské znamienko svojej doby; aj preto nebol v kultúrnej verejnosti prijatý jednoznačne. Zo všetkých ohlasov a kritík sme si vybrali príspevky Ivana Kusého, ktorý na stránkach časopisu Slovenská literatúra recenzoval všetkých päť predchádzajúcich zväzkov SBS a v recenzii 5. zväzku zhrnul svoje pripomienky a výhrady k celému dielu. K najvážnejším výhradám I. Kusého patrí výber osobností do SBS, písanie predtým neslovensky písaných mien a priezvisk podľa zásad slovenského pravopisu a s tým podľa recenzenta súvisiaci ideologický profil slovníka (pozri Slovenská literatúra, 39, 1992, s. 506—509). V nasledujúcich riadkoch chceme venovať pozornosť týmto výhradám I. Kusého.

Na výbere osobností recenzentovi okrem iného prekáža, že SBS "postavil do popredia príslušníkov privilegovaných tried, oficiálnych spoločensko‐politických reprezentantov..." Nevieme, prečo recenzent nadobudol dojem, že tieto osobnosti sú postavené do popredia; veď množstvo informácií o každej osobnosti je podmienené rozsahom literatúry. O ich zaradení rozhodla skutočnosť, že na Slovensku pôsobili alebo mali na jeho vývoj významný vplyv; ide teda o informovanosť používateľa slovníka. Ďalšia výčitka I. Kusého pranieruje vynechanie inonárodných osobností, ktoré mali z celonárodného hľadiska významnejšiu úlohu. Ako príklad I. Kusý menuje Alexandra Pet╬fiho, ktorého "tvorba i jej pôsobenie sú mnohorako pospájané so slovenskou kultúrou". Ďalej vyčíta redakcii SBS nezaradenie inonárodných osobností, "ktoré sa dotýkali sebauvedomo-


strana 292

vacieho procesu slovenského národa" (napr. vydavateľ a redaktor Nášho Slovenska 1907—1909 Antonín Reis). Na tieto výčitky namietame, že do slovníka neboli zaradené ani také osobnosti ako B. Björnson a R. W. Seton‐Watson (Scotus Viator), o ktorých tiež možno povedať, že mali z celonárodného hľadiska významnejšiu úlohu. Neboli zaradené preto, že zostavovatelia rešpektovali zásady výberu osobností, to jest etnický a teritoriálny princíp. Pet╬fi celým svojím dielom patrí do maďarskej kultúry a nemôžeme si ho "prisvojiť". Naproti tomu zástoj B. Björnsona a R. W. Setona‐Watsona v slovenskej otázke by si zaslúžil, aby o týchto osobnostiach boli heslá aspoň v dodatkoch k SBS. Pri takých osobnostiach, ako je Antonín Reis, zostáva úlohou pre ďalší výskum, aby zhodnotil, do akej miery ich pôsobenie bolo motivované snahou o presadenie istého kultúrneho a politického vplyvu na Slovensku.

Osobitne nabrúsené je ostrie ďalšej výčitky I. Kusého; smeruje proti prepisovaniu najmä maďarských, ale aj nemeckých mien a priezvisk slovenským pravopisom (táto úprava sa týka len osobností žijúcich pred rokom 1918). Tendencia slovakizovať mená a priezviská v slovenskej odbornej spisbe nie je nová, jestvuje vlastne už od vzniku našej národnej historiografie. Nášho recenzenta však o správnosti takého počínania nepresvedčilo ani kolektívne odporúčanie historikov, jazykovedcov, lexikografov a bibliografov. Úpravu písania priezvisk nazýva reslovakizačnou mániou; tým, že redakcia uplatnila slovenský pravopis pri prepise predtým neslovensky písaných mien a priezvisk, sa SBS podľa I. Kusého odeuropeizúva. Ale čím sme vlastne "európski" — vari len nie tým, že svoj jazyk budeme stále "ústretovo" prispôsobovať cudzím? Myslíme si, naopak, že európski sme práve tým, čím sme slovenskí. Grafická podoba neslovensky písaných mien a priezvisk donútila zostavovateľov slovníka pristúpiť k úprave písania tých to mien a priezvisk. Na ilustráciu uvedieme niekoľko príkladov, medzi nimi aj priezvisko, ktoré má viac neslovenských podôb (takých prípadov je v SBS veľa): Benyovszky — BEŇOVSKÝ, Latsny — LAČNÝ, Kutschma — KUČMA, Tersztyánszky — TRSŤANSKÝ, Viszochanyi / Viszocsányi / Viszotsányi / Viszoczanyi — VYSOČÁNI, Zsasskovszky — ŽAŠKOVSKÝ. Týchto niekoľko príkladov azda stačí ako odpoveď I. Kusému na jeho "odeuropeizúvanie" (alebo deeuropeizáciu?). Možno, že I. Kusému išlo najmä o podobu priezvisk historický ch rodov (ČÁKI, SENTIVÁNI a i.), ale akékoľvek polovičné či polovičaté riešenie by bolo nesprávne. Úprava priezvisk podľa zásad slovenského pravopisu nevnáša do slovníka nijaký zmätok; rozličné neslovenské varianty priezvisk sú uvedené v zátvorke v záhlaví hesla a eviduje ich aj register na konci 6. zväzku, ktorý odkazuje na upravenú podobu priezviska.


strana 293

Všetky svoje výhrady k SBS náš recenzent korunoval tvrdením: Spôsob reslovakizácie je dôsledkom nacionalistických rezíduí... a ďalej "...(SBS) odovzdáva aj daň okolnostiam určeným československým totalitným socializmom a staromilským slovenským nacionalizmom". Nemyslíme si, že by obvinenia z nacionalizmu boli opodstatnené, skôr si myslíme, že SBS je až príliš internacionalistický — a je to aj pochopiteľné, veď na Slovensku v minulosti pôsobilo mnoho osobností, ktoré nemali slovenský pôvod (banskí odborníci, lesníci atď.). Pristavíme sa však pri inom obvinení — pri vplyve totalitného socializmu. Tento vplyv, žiaľ, narobil v SBS najviac zla; týka sa to najmä prvých troch, čiastočne aj štvrtého zväzku. Triednou ideológiou je tu ovplyvnená najmä terminológia a hodnotenie osobností 20. storočia. V hodnotení mnohých osobností tohto obdobia prevláda určitá schéma: vyzdvihovanie osobností robotníckeho, resp. komunistického hnutia a zatracovanie jeho odporcov, prípadne tých, čo iba stáli na opačnej strane. Veľmi zle obišli v tomto hodnotení predstavitelia slovenského autonomizmu, HSĽS a Slovenskej republiky 1939—1945. Hodnotenie týchto osobností treba prijímať zvlášť kriticky, pretože bolo vedené snahou zdiskreditovať tieto osobnosti za každú cenu a tým znevážiť aj samotnú myšlienku slovenskej samostatnosti. Napriek všetkým týmto a podobným pozostatkom dávnejšej i nedávnej minulosti si myslíme, že kritického čitateľa nemôžu pomýliť ideologické vplyvy v SBS. Ideológia totiž nezmenila a neov plyvnila faktografickú, objektívne vecnú a podstatnú stránku každého hesla, to jest vlastný biografický a bibliografický text. Obrovská práca autorov a redaktorov slovníka nebola zbytočná; Slovenský biografický slovník je nesporným prínosom pre rozvíjajúcu sa slovenskú biografickú tvorbu a dlho zostane základným dielom v tejto oblasti encyklopedickej literatúry.

ROZLIČNOSTI

Terciálny, kvarciálny?

V ekonomickej teórii sa už dávnejšie rozlišovali dva sektory: poľnohospodárstvo a priemysel. Prvý sektor sa označoval ako primárny, kým druhý ako sekundárny. Novšie sa formoval tretí sektor, zahrnujúci služby. Ten sa označuje


strana 294

ako terciálny alebo terciárny. Najnovšie sa však formuje štvrtý sektor, zahrnujúci informatiku. Aj ten sa označuje radovou číslovkou, teda ako kvarciálny (porov. článok V. Valacha v Národnej obrode 18. 8. 1994).

Z dvojice prídavných mien terciárny — terciálny má podoba terciálny síce oporu v anglickom prídavnom mene tertial (označuje sa ním napr. tretia letka, tretí rad letiek v krídlach vtákov), ale s našou tradíciou je v súlade podoba terciárny, tvorená analogicky ako primárny, sekundárny, teda príponou ‐árny.

Podoba kvarciálny, zdá sa, nemá oporu v živých jazykoch, ale ani v latinčine. Bola utvorená analogicky podľa susedného výrazu terciárny, pravda, hláska c tu nemá nijaké opodstatnenie. Kým v slove terciárny ide o odvodeninu z latinskej radovej číslovky tertius — tretí, pričom skupina ti sa aj v latinčine vyslovuje ako / ci / , prídavné meno kvarciálny by malo byť odvodené od akejsi predpokladanej podoby quartius. Tá však v latinčine nie je doložená ani odôvodnená. Radová číslovka štvrtý je v latinčine quartus. Z toho pri použití prípony ‐árny vychádza výsledná podoba kvartárny. Ako oporu môžeme uviesť známe geologické termíny pre treťohory a štvrtohory. Je to terciér a kvartér (teda nie kvarciér).

Máme však aj teoretické odôvodnenie nenáležitosti podoby kvarciálny: podoba kvarciálny je síce utvorená analogicky podľa susedného výrazu terciálny, ale práve táto analógia je chybná, resp. neúplná. Pri úplnej analógii treba brať do úvahy celý systém, teda aj tvary primárny a sekundárny a s týmito tvarmi korešpondujú tvary terciárny a kvartárny.

Ján Horecký

Inštitút turizmu

V rámci Univerzity P. J. Šafárika vznikol Inštitút turizmu a hotelového manažmentu v Prešove. Prešovskí zriaďovatelia rozmýšľali, ako pomenovať novú inštitúciu. Nepozdával sa im dvojslovný názov cestovný ruch (inštitút cestovného ruchu), pretože podstatné meno ruch pri prevzatom slove inštitút nie je výstižné. Podáva o tom dôkaz aj výklad slova ruch v Krátkom slovníku slovenského jazyka (1987, s. 389), kde sa uvádzajú dva významy: "1. čulý a hlasný pohyb (ľudí, vozidiel ap.), zhon: ruch v dome pred svadbou, pouličný ruch veľkomesta, z izby sa ozýval ruch; 2. usilovná činnosť, aktivita: všade vládne pracovný ruch, cestovný ruch". Zriaďovatelia novej inštitúcie neboli spokojní ani so slovom turistika (inštitút turistiky), pretože úlohou inštitútu nebude zaoberať sa


strana 295

iba praktickou činnosťou, problematikou cestovania s rekreačným a poznávacím cieľom, ale študovať aj teoreticky a vedecky spracúvať problematiku organizácie turistického života. Na vyjadrenie tejto funkcie vybrali slovo turizmus, hoci sa toto slovo v Slovníku slovenského jazyka (zv. 4, 1964, s. 615) i v Slovníku cudzích slov M. Ivanovej‐Šalingovej — Z. Maníkovej (1983, s. 903) uvádza s kvalifikátorom zastarané slovo. Vedľa neho sa uvádza jeho bezpríznakový ekvivalent turistika. V hromadných oznamovacích prostriedkoch sa však slovo turizmus bežne používa, napr. Ľudový turizmus má dobré korene a na Liptovskej Mare stále žije (Sme, 28. 7. 1994, s. 3). V spisovnej slovenčine je viacej prevzatých slov, ktoré sa končia na ‐(t)ika i ‐ izmus, napr. rétorika — rétorizmus, erotika — erotizmus, sofistika — sofizmus, folkloristika — folklorizmus, estetika — estetizmus, frázistika — frázizmus, urbanistika — urbanizmus, scholastika — scholastizmus, dynamika — dynamizmus, poetika — poetizmus, dogmatika — dogmatizmus, asketika — asketizmus.

J. Horecký — K. Buzássyová — J. Bosák a kol. v Dynamike slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (1989, s. 284) konštatujú, že vzťah synonymity existuje aj medzi názvami s príponou ‐izmus a názvami zakončenými na ‐ika, ktoré takisto označujú súhrnne chápanú vlastnosť, napr. dynamizmus — dynamika, komizmus — komika. Prvá dvojica, ktorej členy majú aj rovnakú štylistickú hodnotu, sa využíva na zvýšenie variabilnosti textov. Synonymita, ale súčasne aj variabilnosť existuje aj medzi názvami žurnalistika — žurnalizmus, publicistika — publicizmus, poetika — poetizmus a pod. Názvy vyznievajúce na ‐ika vyjadrujú praktickú činnosť, názvy na ‐izmus výskumnú, vedeckú, teoretickú činnosť. Tento rozdiel je aj v dvojici turistika — turizmus. Existujú napr. katedry (ústavy) žurnalistiky, ale aj inštitúcie skúmajúce žurnalizmus, napr.: Zázraky profesora žurnalizmu. — Roberts je jeden z najväčších mysliteľských stratégov žurnalizmu (Sme na nedeľu, 28. 7. 1994, s. 4).

Inštitút turizmu a hotelového manažmentu v Prešove Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach nebude sledovať iba problematiku praktickej činnosti cestovania s rekreačným poznávacím cieľom, ale bude študovať a spracúvať aj organizáciu turistického života, sledovať vzťahy charakteristické pre turistiku. Ako sme v príspevku ukázali, zvolený názov je výstižný.

Jozef Jacko


strana 296

Kalanetika

Slovo kalanetika sa dostalo do obehu v súvislosti s vydaním knihy Callan Pickneyovej o sústave cvičení na dosiahnutie a udržanie dobrej postavy. Knižka vyšla aj v slovenskom preklade a tak sa aj do slovnej zásoby slovenčiny dostalo slovo kalanetika. A dnes už aj podoba superkalanetika.

Na prvý pohľad môžeme slovo kalanetika priradiť k slovám zakončeným na ‐etika, ktorými sa označuje nejaký vedný odbor alebo oblasť činnosti, napr. estetika, kybernetika, synergetika, apologetika, atletika, kozmetika. Nesporná tu je morféma ‐etika, ale nejasný je základ kala‐. Ponúka sa tu grécke prídavné meno kalos s významom "pekný, krásny", ale rovnako je možné, že sa tu skrýva adaptovaná podoba osobného mena autorky — Callan, ktorá sa mohla jednoducho zameniť za základ kin‐ v slove kinetika — náuka o pohybe.

Sú tu teda dve možnosti. Pravdepodobnejšie sa zdá také chápanie, že ide o ohlas osobného mena, vsunutého do slova kinetika. Ale aj tak ostáva grécke prídavné meno kalos aspoň vhodným poukazom na jeden z cieľov kalanetiky. V každom prípade práve v tejto podobe má nádej na skoré uplatnenie vo všetkých európskych jazykoch.

Ján Horecký

Nové slovo revľúň

Je nepochybné, že istý novinár (J. Kamenistý) použil slovo revľúň na to, aby vyjadril, že ide o krikľúňa vyššieho stupňa. Tento zámer vidieť aj z toho, že obidve slová použil súčasne, keď charakterizoval isté osoby ako krikľúňov a revľúňov.

Pri hlbšom skúmaní sa, pravdaže, ukáže, že spoluhláska ľ v slove revľúň nemusela alebo ani nemala byť. V skupine slov zakončených príponou ‐úň sa totiž toto ľ vyskytuje len v takých prípadoch, keď je aj v iných odvodeninách od daného základu. Teda máme krikľúň, lebo je aj krikľavý, škrekľúň, lebo je aj škrekľavý. V slove rehľúň je toto ľ už v základovom slovese rehliť sa. Bez ľ sa zaobíde napr. slovo vrešťúň, ale už v slove vreskľúň ľ opäť nachádzame, pretože jestvuje aj odvodenina vreskľavý.


strana 297

Nemožno však autorovi zazlievať ani podobu revľúň. Práve narušením očakávania, resp. pravidelného odvodzovania a použitím podoby s ľ získal expresívnejšie, výraznejšie pomenovanie človeka, ktorý zbytočne nielen kričí, vykríka, ale svoj prejav stupňuje do revania, vyrevúvania. Postupoval analogicky podľa slova krikľúň, ktoré je tu významovo najbližšie. Na záver možno ešte zdôrazniť, že ani slovo krikľúň, ani slovo revľúň nepatria medzi štylisticky neutrálne prostriedky, ale že sú to expresívne slová s príznakom pejoratívnosti, t. j. citove zafarbené slová vyjadrujúce k pomenovanej skutočnosti záporný, odmietavý alebo odsudzujúci postoj. Z nich má slovo revľúň vyššiu mieru expresívnosti.

Ján Horecký

SPRÁVY A POSUDKY

Verne v službách rodnej reči

(Jubilujúcemu PhDr. Konštantínovi Palkovičovi)

Pred piatimi rokmi pri sedemdesiatke PhDr. Konštantína Palkoviča, CSc. (nar. 12. októbra 1919 v Brodskom na Záhorí), účinkujúceho vari tridsať rokov na FF UK v Bratislave, mohli sme obdivovať jeho nevšedne tvorivú i bohatú výskumnú a publikačnú činnosť. Od r. 1946 do súčasnosti bibliografiu jeho prác tvorí päťsto štúdií, príspevkov a článkov i niekoľko knižných publikácií súvisiacich prevažne s jazykovednou tematikou.

K. Palkovič upriamuje svoju pozornosť na súčasný slovenský spisovný jazyk, na historickú jazykovedu a dejiny slovenských slovníkov, na dialektológiu a sčasti aj onomastiku. Z jeho pera vychádzajú i spomienkové články o významnejších slovenských lingvistoch, pedagógoch slovenčinároch, ktorí svojou prácou v oblasti jazyka nepochybne patria do slovenskej jazykovedy. S príspevkami jubilanta sa stretáme azda v každom jazykovednom časopise, zborníku i v jazykových a kultúrnych rubrikách domácich aj zahran ičných periodík. Do Kultúry slova prispieval od prvého ročníka (1967) a vo svojich článkoch


strana 298

sa zaoberal jazykovou kultúrou, pravopisom, transkripciou prevzatých názvov a ortografiou cudzích slov.

V rozsiahlom diele K. Palkoviča sa vyníma výskum a spracovanie slovenských nárečí doma i v zahraničí (v Maďarsku, Rakúsku a býv. Juhoslávii). Na tento cieľ vypracoval Dotazník pre výskum slovnej zásoby slovenských nárečí (1961) a metodicky hodnotné smernice výskumu. Knižne vydal Slovenské nárečia, príručku pre terénny výskum (1981). Z výsledkov tematicky a územne rozsiahleho výskumu vznikali jeho lexikou bohato dokumentované príspevky o ľudovej poľnohospodárskej terminológii.

V starších i súčasnejších monografiách opisujúcich dejiny jednotlivých obcí a miest sa sporadicky venuje pozornosť aj nárečiu danej lokality. Potrebu všímať si aj túto problematiku si v plnom rozsahu uvedomuje K. Palkovič, a tak do vlastivedných monografií obcí či miest najmä z juhozápadného Slovenska prispieva štúdiami o miestnych nárečiach s opisom charakteristických znakov jazyka a slovníkmi vecných okruhov. Prvou jeho štúdiou tohto monografického typu je Nárečie Skalice (1968). Neskôr pri významných výročiach miest a obcí publikuje Nárečie Brezovej (1970), Nárečie Senice a okolia (1974), Vajnorské nárečie (1978), Staroturianske nárečie (1983). Do rozsiahlej vlastivednej monografie o prímestských obciach Bratislavy (Záhorská Bratislava, 1986) prispieva štúdiami Záhorské nárečie (Lamač, Záhorská Bystrica) a Chorvátske nárečia v Devínskej Novej Vsi a v Dúbravke. Spoluautorstvom sa zúčastňuje na štúdii Nárečie Trnavy a jej najbližšieho okolia (1988 a 1989). Račianske nárečie je témou štúdie Ná rečie (Rača, 1989). V zborníku uverejňuje Piešťanský dialekt (1982). Jeho vedecká akríbia sa uplatňuje aj v opise časti spišských nárečí v štúdii Nárečia horného Pohornádia (1989). Modranský dialekt a terminológia charakteristickej miestnej hmotnej kultúry mu vychádzajú v samostatnej publikácii Z nárečia starej Modry — Ľudová keramická terminológia (1993).

Jubilujúci K. Palkovič venuje veľa pozornosti aj rodnému Záhoriu, a to osobitnými štúdiami aj v monografiách.

Jubilantovi pri tejto príležitosti úprimne želáme dobré zdravie a všestrannú životnú pohodu na dokončenie všetkých predsavzatí.

Jozef R. Nižnanský


strana 299

Konferencia o spisovnej slovenčine a jazykovej kultúre

Mnohí občania Slovenska, ktorým nie je ľahostajná úroveň jazykovej komunikácie najmä vo verejných prejavoch, vyslovujú nespokojnosť so súčasným stavom jazykovej kultúry. Rovnako aj slovenských jazykovedcov znepokojuje súčasná situácia v používaní spisovnej slovenčiny v tlači, v rozhlase, v televízii, v reklame, vo verejných prejavoch politikov, štátnych úradníkov, hospodárskych pracovníkov a vlastne vo verejných prejavoch vo všeobecnosti. Znepokojuje ich aj ľahostajný, niekedy až nihilistický vzťah mnohých občanov Slovenskej republiky, ale, žiaľ, aj niektorých politických a kultúrnych pracovníkov k spisovnému jazyku. Preto sa Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV v spolupráci s Maticou slovenskou rozhodol zorganizovať konferenciu na tému Spisovná slovenčina a jazyková kultúra. Cieľom konferencie, ktorá sa konala 27.—29. októbra 1994 v Domove slovenských spisovateľov v Budmericiach za účasti slovenských jazykovedcov z akademického pracoviska i vysokých škôl, zástupcov Matice slovenskej, slovenských s pisovateľov, prekladateľov, pracovníkov rozhlasu, bolo kriticky rozobrať doterajšie teórie spisovného jazyka a jazykovej kultúry, zhodnotiť súčasný stav jazykovej kultúry a dodržiavanie platnej normy a kodifikácie vo verejných prejavoch a hľadať cesty na zlepšenie tohto stavu.

Rokovanie konferencie, ktoré malo formu okrúhleho stola, otvoril riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV doc. PhDr. Ján Doruľa, DrSc. Za spoluorganizátora Maticu slovenskú vystúpil jej tajomník Stanislav Bajaník, ktorý vo svojom príhovore venoval pozornosť úlohe spisovnej slovenčiny ako štátneho jazyka.

Rokovanie konferencie bolo rozdelené do niekoľkých okruhov. V okruhu venovanom teórii spisovného jazyka a jazykovej kultúry úvodný referát predniesol F. Kočiš. Podal v ňom stručný obraz o jednotlivých teóriách spisovného jazyka, no predovšetkým sa sústredil na kritickú analýzu teórie J. Horeckého prednesenej na konferencii o teórii spisovného jazyka v roku 1976. J. Bosák sa venoval chápaniu teórie spisovného jazyka v širšom slovanskom kontexte, upozornil, na čo sa v súčasnosti sústreďuje pozornosť pri výskume slovanských spisovných jazykov (je to najmä skúmanie hovorených rečových prejavov, štýlových, resp. komunikačných noriem, jazykovej situácie). Na tento referát nadväzoval referát S. Ondrejoviča, v ktorom sa autor zameral na sociolingvistiku a jej vzťah k jazykovej kultúre a ku kodifikačnej činnosti. J. Horecký sa zaoberal najmä systémovosťou a systémovým prístupom v jazyku a svoje závery sa usiloval dokumentovať na niektorých konkrétnych príkladoch.


strana 300

Vzťahu spisovného jazyka a nárečí, a to aj z hľadiska jazykovej kultúry, sa venovali I. Ripka a A. Habovštiak.

Jazyku súčasnej prózy vo svojom referáte venovala pozornosť M. Pisárčiková. Sústredila sa najmä na slovnú zásobu, ktorá je najpriamejším odrazom súčasného stavu jazyka umeleckej literatúry. Na konkrétnych príkladoch ukázala tvorivý prístup spisovateľov pri rozvíjaní slovnej zásoby súčasnej slovenčiny, ale zároveň aj na prípady nefunkčného využívania slangových a subštandardných slov a slov prevzatých z obecnej češtiny.

Vzťahom slovenčiny a češtiny z pohľadu jazykovej kultúry sa zaoberala K. Buzássyová, na využívanie anglicizmov v dennej tlači sa sústredila A. Oravcová a uplatňovanie rusizmov v súčasnej slovenskej publicistike si všimla J. Benkovičová.

V okruhu venovanom súčasnému stavu jazykovej kultúry úvodný referát predniesol M. Považaj. V ňom sa predovšetkým sústredil na vymedzenie pojmu jazyková kultúra, na zhodnotenie súčasného stavu jazykovej kultúry a na to, čo by bolo treba urobiť na zlepšenie súčasného neuspokojujúceho stavu v používaní spisovnej slovenčiny najmä vo verejných prejavoch. G. Horák hovoril o jazykovej kultúre v praxi a viacej pozornosti venoval úlohe a miestu rozhlasovej Jazykovej poradne pri kultivovaní jazykových prejavov. S. Mislovičová si všimla jazyk verejnoprávneho rozhlasu, ale aj súkromných či polosúkromných rozhlasových staníc. K. Hegerová upozornila na jazykovú úroveň prejavov poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, R. Kuchar rozobral jazykovú úroveň zákonov a vyhlášok vydaných v rokoch 1992 a 1993, J. Mlacek sa venoval slangu, jeho výskumu a jeho využívaniu v súčasnej komunikácii.

Na problémy jazykového vzdelávania ako jedného z predpokladov jazykovej kultúry sa sústredila A. Rýzková. Na ňu nadviazali diskusnými príspevkami najmä E. Tibenská a J. Pekarovičová.

O prednesených referátoch v jednotlivých okruhoch sa rozvinula bohatá diskusia, v ktorej sa vyslovovali aj protichodné stanoviská na niektoré čiastkové, ale treba povedať, že aj na niektoré základné otázky týkajúce sa spisovného jazyka a jazykovej kultúry. V niektorých referátoch a diskusných príspevkoch sa napr. vyslovil názor, že súčasná kodifikácia zachytená v najnovších Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 nedostatočne zohľadňuje výsledky sociolingvistických výskumov, ktorými sa zisťoval súčasný stav v rečovom úze pri používaní niektorých slov a tvarov, čo sa ilustrovalo aj niekoľkými konkrétnymi príkladmi. Ako protipól k týmto názorom sa formulovalo stanovisko, že nie všetko, čo sa sociolingvistickým výskumom zistí v úze, môže sa automaticky odraziť v kodi-


strana 301

fikácii. Podľa tohto názoru kodifikácia nemôže byť založená iba na registrácii toho, čo je v úze, najmä ak sa všeobecne uznáva, že jazykové vedomie mnohých používateľov spisovnej slovenčiny je narušené (a na tom sa zhodla prevažná väčšina účastníkov konferencie) najmä sústavným dvojjazyčným pôsobením na toto vedomie prostredníctvom hromadných oznamovacích prostriedkov a tlačeného slova vôbec v uplynulých desaťročiach. Pri kodifikačnej činnosti sa musí zohľadňovať jazyková norma, jazykový systém a v primeranej miere aj jazyková tradícia. V opačnom prípade by kodifikácia bola vlastne zbytočná.

Účastníci konferencie o spisovnej slovenčine a jazykovej kultúre na záver svojho rokovania prijali výzvu, v ktorej žiadajú štátne orgány Slovenskej republiky, aby venovali zvýšenú pozornosť kultúre spisovného jazyka vo verejnom styku, aby dbali o inštitucionálne zabezpečenie tejto starostlivosti na odbornej, profesionálnej úrovni v Slovenskej televízii, v Slovenskom rozhlase, vo vydavateľstvách i redakciách novín a časopisov, predovšetkým však v školách všetkých stupňov a typov so slovenským i neslo venským vyučovacím jazykom.

Na záver ešte poznamenávame, že prednesené referáty a diskusné príspevky vyjdú v osobitnom zborníku materiálov z konferencie a že niektoré referáty týkajúce sa jazykovej kultúry v skrátenej podobe prinášame v tomto, resp. aj nasledujúcom čísle Kultúry slova.

Matej Považaj

Jubilejný Hviezdoslavov Kubín

Už po štyridsiaty raz sa na jeseň tohto roka, presnejšie 7. až 9. októbra 1994, stretli v Dolnom Kubíne priatelia umeleckého slova. Hviezdoslavov Kubín teda oslávil už svoju štyridsiatku. Usporiadateľmi tejto národnej prehliadky v umeleckom prednese poézie a prózy a v tvorbe divadiel poézie bolo Národné osvetové centrum v Bratislave a Mestské kultúrne stredisko v Dolnom Kubíne a záštitu nad ňou prevzal vedúci Kancelárie prezidenta SR Ján Findra.

Na tohtoročnom Hviezdoslavovom Kubíne sa predstavilo dvadsaťsedem jednotlivcov, ktorí súťažili v dvoch kategóriách (4. kategória — stredoškoláci, 5. kategória — vysokoškoláci a dospelí), a to osobitne v prednese poézie a osobitne v prednese prózy. Štrnásť účastníkov recitovalo poéziu, trinásť si vybralo prózu. V minulých rokoch si prednášatelia vyberali zväčša pochmúrne, veľmi pesimisticky ladené predlohy, ktoré odrážali životný postoj časti mladej generá-


strana 302

cie. Je potešiteľné, že tohto roku popri textoch zobrazujúcich citový, vnútorný život človeka, jeho boj za ideály i obete, ktoré je nútený v tomto boji priniesť, nechýbali ani humoristické predlohy a klasické humorné rozprávania (Miron Pukan, Veronika Skořepová). Výber textov bol väčšinou primeraný, niekedy si však prednášatelia vybrali predlohy — išlo najmä o prednesy v 4. kategórii — určené skôr na tiché čítanie ako na recitovanie, prípadne texty, ktoré presahovali osobnostné možnosti mladých recitátorov.

Prednes jednotlivcov, najmä prednes poézie, mal v porovnaní s predchádzajúcimi ročníkmi vzostupnú úroveň. Zatiaľ sa síce neobjavila mimoriadne priekopnícka dramaturgia, novým osobnostiam sa ešte nepodarilo celkom presadiť, ale neodznelo ani veľa úplne slabých prednesov. Na rozdiel od jednotného dramaturgického smerovania predchádzajúcich ročníkov Hviezdoslavovho Kubína recitátori využívali celú škálu prístupov k textu — viaceré sugestívne prednesy, ktoré tu odzneli, sú prísľubom pre budúce ročníky podujatia.

Mnohé výkony prednášateľov však signalizovali, že by bola vhodná ich precíznejšia odborná príprava pod vedením skúsených lektorov. Začína sa teda pociťovať potreba obnovenia recitátorských školení, ktoré sa konali v minulosti. Na nich sa totiž precizovala dramaturgia jednotlivých prednesov, doťahovali, cizelovali sa vystúpenia. Istým varovaním je aj trocha prekvapujúce zistenie, že tohtoroční prednášatelia neraz podcenili otázku ortoepie: nedbanlivá výslovnosť nielen hlásky ľ, ale takmer všetkých slovenských hlások, prehltávanie hlások a nevhodné frázovanie textu by sa na takomto špičkovom podujatí nemali objavovať. Občas chýbala aj precíznejšia práca s rytmom — vtedy text rytmicky i dramaticky viazol, prednes bol chladný, nezúčastnený, bez väčšej citovej zaangažovanosti recitátora, a tak nedokázal osloviť diváka, zaujať ho.

Ukazuje sa, že v budúcnosti by bolo potrebné venovať viac pozornosti nielen vonkajšej, prvoplánovej rovine textov, ich makrokompozícii (dynamike, členeniu, kladeniu pauzy, ktorá sa často objavovala nefunkčne, resp. chýbala tam, kde by sa dala očakávať), ale i tzv. základným prostriedkom technického vybavenia recitátora — práci s hlasom a kultivovaniu výslovnosti.

Istým sklamaním boli prednesy prózy v 5. kategórii, v ktorej v minulosti zaznievali špičkové výkony patriace k vrcholom tohto podujatia (za všetky spomeňme aspoň recitátorské koncerty Petra Zemaníka a Dagmar Kováčovej). Prednes dospelých už niekoľko rokov stagnuje, čo dokazuje, že talentovaní stredoškoláci predčasne zanechávajú umelecký prednes. Bolo by dobré, keby sa podarilo tento trend zastaviť. Tento rok s prednesom prózy vystúpili len traja dospelí recitátori. Ich vystúpenia však boli trocha ch ladné, nezúčastnené, čo


strana 303

spolu s nevybrúsenou recitátorskou technikou prispelo k tomu, že divákov len málo zaujali.

Prednesy prózy v 4. kategórii boli vyrovnané, čo je prísľubom aj pre budúcu kategóriu dospelých, ak sa, pravda, stredoškoláci budú recitácii venovať aj naďalej. Nesporným komickým talentom si divákov získal Miron Pukan (3. miesto), akčným prednesom zaujala Jana Harmóciová, dobrým dramaturgickým spracovaním Barbara Horvátová (obidve obsadili 2. miesto). Veronika Skořepová s vynikajúcim, technicky vyzretým prednesom získala 1. miesto a zároveň aj cenu diváka.

V prednese poézie sa medzi stredoškolákmi o 2. a 3. miesto rozdelili Katarína Kudjáková a Ľubica Steinerová. Vybrali si rovnaký text Ernsta Jandla, ale spracovali ho odlišne: kým Steinerová sa usilovala vytvoriť dramatickú, ucelenú výpoveď, Kudjáková zaujala sugestívnou kolážou a funkčne využitými mimojazykovými prostriedkami.

V prednese poézie v 5. kategórii upútal vypätý, subjektívny prednes Martiny Kodríkovej (3. miesto a cena diváka), zvnútornený prejav Jany Šromovskej (2. miesto), špičkový výkon Jany Skořepovej (1. miesto) i dynamické vystúpenie Moniky Babicovej.

Na tohtoročnom Kubíne súťažne vystúpili aj tri divadlá poézie. Divadelný súbor KAŠČEJ pri Gymnáziu v Námestove (cena za sugestívnu generačnú výpoveď), divadelný súbor P.A.Ľ.O. pri Mestskom kultúrnom stredisku v Dolnom Kubíne (čestné uznanie za tvorivú reflexiu skutočnosti) a divadelný súbor LANO pri Základnej umeleckej škole v Bratislave (hlavná cena).

Nemožno obísť ani ďalšie podujatia trojdňového kubínskeho maratónu — hodnotiace semináre, dobre pripravené prednesy detských recitátorov (zaujali najmä Martin Tabaček, Ľubica Divulitová, Lucia Letková, Anna Rybovičová i Zuzana Uhnáková) či nesúťažné vystúpenia divadiel poézie z Košíc a Plzne alebo dve výstavy. Prvá bola venovaná sedemdesiatke kubínskeho gymnázia, druhá zachytávala atmosféru Hviezdoslavových Kubínov objektívom Filipa Lašuta. Nezabudnuteľným zážitkom boli akustické reflexie na okamih y kubínskych stretnutí, ktoré pripravil a pod názvom Studnička pamäti v koreňoch slova zakliata aj uvádzal Vladimír Rusko st., i záverečná galaprehliadka.

Jubilejný Hviezdoslavov Kubín bol vydareným podujatím.

Katarína Hegerová


strana 304

Štyri príručky na precvičovanie pravopisu

(Rýzková, A. — Benková, J. — Matúšová, A.: Precvičme si pravopis v 5. ročníku základných škôl. 72 s.; Rýzková, A. — Benková, J. — Matúšová, A.: Precvičme si pravopis v 6. ročníku základných škôl. 80 s.; Rýzková, A. — Benková, J. — Matúšová, A.: Precvičme si pravopis v 7. ročníku základných škôl. 77 s.; Rýzková, A. — Benková, J. — Matúšová, A.: Precvičme si pravopis v 8. ročníku základných škôl. 96 s. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1994.)

Štyri príručky na precvičovanie pravopisu pre žiakov 5. až 8. ročníka základných škôl predstavujú komplexne dielo, ktoré je významným doplnkom učebníc slovenského jazyka. Autorky príručiek sú vysokoškolské učiteľky slovenčiny a dobre poznajú problematiku metodiky vyučovania slovenského jazyka. Najmä A. Rýzková sa už dlho systematicky venuje metodike vyučovania slovenčiny. Svedčí o tom rad publikácií z tejto oblasti, ktoré pripravila v spoluautorstve s M. Patákovou. Už napríklad v príručke Pravopisný výcvik v 5.—8. ročníku základných škôl (5. vyd. 1988) M. Patáková a A. Rýzková upozorňujú na to, že pri zostavovaní príručky nevolili tradičný spôsob "vymýšľania diktátov", ale sa rozhodli pre ťažší, no vhodnejší spôsob, a to vyberanie textov z literárnych diel, z odbornej literatúry a z publicistických útvarov, ktoré sú žiakom známe.

Rovnaký spôsob výberu cvičných textov (diktátov, cvičení) uplatnili aj autorky recenzovaných príručiek. K menám autorov excerpovaných diel, s ktorými sa môžeme stretnúť v príručke z r. 1988, pribudli autori a diela blízke mladému čitateľovi, a to nielen z oblasti umeleckej literatúry (ako napr. V. Bednár, V. Babnič, J. C. Hronský, N. Baráthová, R. Dobiáš, A. de Saint‐Exupéry, M. Haľamová, J. Pavlovič, M. Rúfus, O. Sliacky a i.), ale aj z vedecko‐popularizačnej oblasti (napr. V. Zamarovský, P. Záturecký, R. Krajčovič, odborné publikácie z histórie, z dejín jazyka, z jazykovedy, z biológie, botaniky, chémie a pod.). Výberom zaujímavých textov autorky podnietili žiakov, aby vnímali texty aj z obsahovej stránky, aby pristupovali k textom neformálne, sústredene, nie odtrhnuto od života. Treba oceniť, že autorky vyberali texty v súlade s novými osnovami vyučovania. Napríklad text kontrolného diktátu zacieleného na písanie veľkých písmen vybratý z povestí M. Ďuríčkovej do príručky pre 5. ročník (s. 2 9) je dobrým príkladom na úsilie autoriek predložiť žiakom taký text, ktorý okrem gramatickej a pravopisnej stránky obsahuje aj sviežo podanú informáciu zo zemepisu: Kráľovej holi sa narodil synček. Dala mu meno Hron. Bol to šarvanec nezbedný, zle robil obrom, ktorí v dávnych časoch bývali v našich


strana 305

horách. Vybrali sa obri s ponosou k Ďumbieru, kniežaťu Nízkych Tatier. Ďumbier im poradil, aby Hronu vyorali cestu k Dunaju. A obri ťahali brázdu pomedzi Nízke Tatry a Rudohorie, potom pomedzi Kremnické vrchy a Javorie, pomedzi Vtáčnik a Štiavnické vrchy až na južné Slovensko. A Hron veselo bežal po vyoranej ceste k Dunaju a spolu s ním až do Čierneho mora. Z nácvičných diktátov sú z metodického a didaktického hľadiska prínosné najmä diktáty po zrakovej príprave. Pri nich si žiak najprv text diktátu pozorne prečíta, vyberie z neho žiadaný gramatický jav, potom si text zakryje a píše ho ako diktát. Ilustračný príklad je z dejepisu od M. Kučeru, autora vedecko‐popularizačných diel pre mládež: Ondrej si napočiatku svojej životnej kariéry prichodil ako blúdivý princ z rozprávky. Uhorskí magnáti odmietli uznať jeho panovnícke práva. Keď vyrástol, vybral sa s neveľkým vojskom do Uhorska. Po porážke sa utiahol na panovnícky dvor do Viedne. Po smrti Ladislava bol jediným mužským potomkom rodu Arpádovcov. Po korunovácii sa stal riadnym kráľom Uhorska... Diktát bol určený na nacvičovanie pravopisu prídavných mien v príručke pre 6. ročník (s. 44). Autorky výberom textov upozorňujú žiakov aj na dobrú beletriu, ako je to napríklad pri kontrolnom diktáte zameranom na interpunkciu v príručke pre 7. ročník (s. 53): Vtom sa zjavila líška. "Kto si?" spýtal sa malý princ. "Som taký smutný, poď sa so mnou hrať!" Text je vybratý z diela A. de Saint‐Exupéryho.

Obsah jednotlivých zbierok dopĺňa základné učebnice slovenského jazyka pre jednotlivé ročníky, len príručka pre ôsmy ročník má osobitné tematické členenie zacielené na zopakovanie učiva a na prípravu žiakov na prijímacie skúšky zo slovenského jazyka (zvuková stránka jazyka, tvaroslovie, pravopis zameraný na slovné druhy, písanie čiarky v súvetiach). Kým príručky pre 5. až 7. ročník obsahujú cvičenia a diktáty (s upozornením, zrakové, výberové, tvorivé, vysvetľovacie, kontrolné), v ktorých si môžu žiaci jednotlivo precvičiť pravopisné a gramatické javy, zbierka pre ôsmy ročník obsahuje viac zhŕňajúcich diktátov, t. j. diktátov zameraných naraz na viacero javov. K takémuto postupu viedlo autorky úsilie poskytnúť materiál aj na precvičenie takej gramatickej a pravopisnej problematiky, ktorá sa preberala v nižších ročníkoch. Hoci rozsah príručiek autorkám nedovolil všetky pravopisné javy aj dôkladne precvičiť, jednotlivé diktáty dávajú možnosť zistiť, v čom majú žiaci nedostatky. Nácvičné diktáty si totiž môžu používatelia nájsť v príručkách určených pre nižšie ročníky, v ktorých sa jednotlivým javom venuje väčší priestor. Ako to spomínajú autorky aj v príhovore, rozdelenie pravopisnej problematiky do príručiek podľa ročníkov má len orientačný ráz. Rozhodujúcim činiteľom pri výbere diktátu je pravopisná úroveň žiakov. Podľa nej má učiteľ možnosť vybrať menej náročný alebo náročnejší diktát z niektorej


strana 306

príručky. Príhovory autoriek k žiakom i k učiteľom na začiatku každej príručky majú nielen metodický zámer, ale svojím povzbudzujúcim optimistickým tónom majú aj pozitívnu motiváciu. Treba kladne hodnotiť aj to, že formálna stránka publikácií pôsobí na žiakov povzbudzujúco, neodstrašuje ich objemnosťou. Výtvarná stránka príručiek (výtvarný redaktor D. Oravec) je koncipovaná s úmyslom priblížiť sa čo najviac mladému používateľovi. Tým sa výrazne odlišuje od predchádzajúcich vydaní príručiek s rovnakou problematikou.

Elena Krasnovská

SPYTOVALI STE SA

O spojkách lebo a pretože. — M. Fedorová z Trstenej nás vo svojom liste prosí o vysvetlenie, kedy sa v súvetí používa spojka lebo a kedy spojka pretože, či sú tieto spojky celkom synonymné, alebo sú medzi nimi jemné významové rozdiely. Tu je naša odpoveď.

Podraďovacie spojky lebo a pretože sú synonymné, t. j. majú rovnaký význam, a uvádza sa nimi vedľajšia príčinná veta. Sú však medzi nimi isté rozdiely v používaní. Spojka lebo je základná príčinná spojka. Používa sa vtedy, keď vedľajšia príčinná veta stojí za hlavnou alebo nadradenou vetou, napr. Neprišiel, lebo pršalo. V nadradenej vete niekedy býva odkazovací výraz preto, a tak vzniká dvojčlenná spojka preto — lebo, napr. Prišli preto, lebo chceli vidieť víťazstvo svojich. Spojka pretože rovnako patrí medzi základné príčinné spojky, používa sa však bez odkazovacieho slova v nadradenej vete, napr. Nepokračovali v bytovej výstavbe, pretože nemali dosť finančných prostriedkov. Spojka pretože sa môže používať aj vtedy, keď vedľajšia príčinná veta stojí pred nadradenou vetou, napr. Pretože je sviatok, obchody sú zavreté. V takom prípade je synonymná so spojkou keďže (Keďže je sviatok, obchody sú zavreté). Spojka pretože vznikla z dvojčlennej príčinnej spojky preto — že. Spojka lebo sa rovnako využíva vo všetkých štýlových rovinách, kým spojka pretože sa viacej


strana 307

uplatňuje v knižných prejavoch, najmä v náučnom štýle, ako v hovorových prejavoch. (Údaje o používaní slov v rečových prejavoch možno zistiť v publikácii J. Mistríka Frekvencia slov v slovenčine z r. 1969. Tam sme si overili, že relatívna frekvencia spojky lebo má hodnotu 1142, kým spojky pretože má hodnotu iba 244, pričom aj v náučnom štýle má spojka lebo vyššiu frekvenciu ako spojka pretože.)

Treba ešte dodať, že kým spojka lebo má oporu v slovenských nárečiach (je rozšírená takmer na celom Slovensku okrem východoslovenských nárečí, kde sa uplatňuje príčinná spojka bo), spojka pretože v slovenských nárečiach nemá oporu.

Matej Považaj

Obchodný námestník — obchodná námestníčka. — Pani P. Mikuščáková z Trnavy sa vo svojom liste spytuje, či na pomenovanie ženy vykonávajúcej funkciu obchodného námestníka treba používať označenie v mužskom rode obchodný námestník alebo v ženskom rode obchodná námestníčka.

Na túto otázku sa dá odpovedať celkom stručne a jednoznačne. Ak funkciu vykonáva žena, musíme používať iba pomenovanie v ženskom rode, teda obchodná námestníčka. Možno sa viacerým čitateľom zdá, že je to samozrejmé a že je škoda takémuto problému venovať pozornosť v našom časopise. Nie je to však celkom tak. Mohli sme sa o tom presvedčiť v čase parlamentných či komunálnych volieb v roku 1994. V informáciách o kandidátoch, ktoré sme pri parlamentných voľbách dostali aj do bytov, ale aj na volebných lístkoch boli povolanie alebo funkcia kandidátok na poslanecké funkcie veľmi často uvedené v mužskom rode, napr. Milada Dobrotková, odborový predák; Oľga Hirnerová, manager (!); Elfrída Décsyová, pedagóg; Ľudmila Kozáková, súkromný podnikateľ; Viola Pethová, podnikateľ; Jarmila Vaňková, filológ, atď. Mnohí si totiž myslia, že názov funkcie alebo povolania musí sa používať vždy iba v tej podobe, ako sa uvádza v rozličných zoznamoch funkcií alebo povolaní, t. j. v mužskom rode. Treba však rozlišovať me dzi názvom funkcie alebo povolania vo všeobecnosti a tým, keď túto funkciu alebo toto povolanie spájame s konkrétnou osobou, ktorá ich vykonáva. Ak funkciu alebo povolanie vykonáva žena, musíme používať prechýlené názvy, teda názvy v ženskom rode, napr. prezidentka, predsedníčka,


strana 308

ministerka, hlavná inžinierka, odborná referentka, vedúca oddelenia, ekonómka, podnikateľka, právnička, filologička, manažérka, pedagogička a pod. To isté sa vzťahuje aj na tituly, ako sú profesorka, docentka, doktorka, inž inierka, kandidátka vied, magisterka atď.

Matej Považaj

O slovese baviť sa. — M. Považanová z Novej Dubnice: "Nepáči sa mi, že mnohí politici používajú sloveso baviť sa v takýchto vyjadreniach: na schôdzke predsedníctva sme sa bavili o súčasnej situácii, na rokovaní vlády sme sa o tomto probléme nebavili. Mohli by ste k tomuto problému zaujať svoje stanovisko?"

Sloveso baviť sa má v slovenčine niekoľko významov: 1. nachádzať zábavu v niečom, veseliť sa, zabávať sa, napr. príjemne sa baviť, 2. hrať sa, napr. baviť sa s loptou, 3. zdržiavať sa niekde, s niekým alebo s niečím, napr. nemám čas baviť sa s tebou, 4. veselo sa zhovárať, napr. bavili sa o novom aute (jednotlivé významy si možno overiť v Slovníku slovenského jazyka alebo v Krátkom slovníku slovenského jazyka). V tomto poslednom význame ide o expresívny jazykový prostriedok, to značí, že ho môžeme používať v neoficiálnych alebo súkromných jazykových prejavoch vyznačujúcich sa istou uvoľnenosťou. Je neprimerané, ak sa tento expresívny prostriedok použije vo vážnych situáciách, keď ide o rokovanie vlády, rokovanie politických strán, hospodárskych partnerov a pod., či už o takýchto rokovaniach informujú politici alebo novinári. V takýchto prípadoch je vhodné a primerané používať štylisticky neutrálne slovesá, ako sú rokovať, rozprávať, hovoriť, zhovárať sa a pod., teda na schôdzke predsedníctva s me rokovali o súčasnej situácii, na rokovaní vlády sme o tomto probléme nehovorili.

Matej Považaj


strana 309

Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK

Príslovkový výraz v pohode

MÁRIA PISÁRČIKOVÁ

Slovnú zásobu v ostatnom čase obohacuje príslovkový výraz v pohode. Tento výraz používajú najmä mladí ľudia v najrozmanitejších situáciách, t. j. dávajú mu rozličný význam. Príkladov je neúrekom. Najskôr z hovorovej reči: Ako sa máš? — V pohode (rozumej dobre). Alebo: Do cieľa sme prišli v pohode (t. j. v poriadku). — Cestovalo sa nám v pohode (inak by bolo možné povedať príjemne). Príklad z novín: Koncerty prebehli v pohode (myslí sa tým bez komplikácií, pokojne). A napokon citát z románu: Nechcel som, aby napísané mohla len tak v pohode zneužiť (tu sa natíska synonymum ľahko: ľahko zneužiť).

Ako z týchto náhodne vybratých príkladov vyplýva, výraz v pohode značí toľko čo dobre, v poriadku, príjemne, bez komplikácií, ľahko. Napospol ide o výrazy, ktoré naznačujú, že niečo prebieha za priaznivých podmienok, za kladných okolností. Je to aj celkom zákonité, že slovo pohoda má práve taký význam: priaznivé podmienky, pokoj, mier. Ešte bežnejšie je v tomto význame slovo polahoda, napr. pri obede panovala polahoda, pohoda.

Základný, pôvodný význam slova pohoda je však užší: pohoda je predovšetkým pekné počasie, pekný čas. Tento význam je zafixovaný aj v zápornej podobe: nepohoda. Nepohoda je nečas, zlé počasie.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu 15. 10. 1993)

Knižné slovo udiať sa

JÁN KAČALA

Zo strany pozorných používateľov spisovnej slovenčiny sa občas zjavujú výhrady proti slovesu udiať sa. Nejde však o vecné a rozumové výhrady, lež o zamietavé postoje dané tým, že sloveso udiať sa nepatrí medzi celkom bežné vyjadrovacie prostriedky. Jadro tohto postoja možno vystihnúť tak, že sa slove-


strana 310

so udiať sa niektorým používateľom spisovnej slovenčiny jednoducho nepáči. Pri takomto rozhodovaní sa musíme opierať o rukolapné skutočnosti. Medzi ne patrí povedzme zistenie, že už dávno jestvuje v slovenčine sloveso diať sa a k nemu sa pritvára pomocou predpony u‐ dokonavé sloveso udiať sa. Ak je teda sloveso udiať sa v spisovnom jazyku správne utvorené a vyskytuje sa v reči v zhode so slovotvorným významom, nemôžeme ho z nej vylúčiť. Skôr sa nám treba usilovať vymedziť hranice jeho jestvovania. A tieto hranice sú vymedzené v našich výkladových slovníkoch: najnovší Krátky slovník slovenského jazyka hodnotí sloveso udiať sa ako knižný prostriedok. Takéto hodnotenie miesta slovesa udiať sa v slovne j zásobe spisovnej slovenčiny je v zhode so skutočným stavom v reči a tým je daná aj jeho istá nezvyčajnosť. Kto teda nechce používať v reči knižné prostriedky, namiesto slovesa udiať sa vyberie si radšej slovesá stať sa, prihodiť sa, odohrať sa, uskutočniť sa, ktoré knižný príznak nemajú.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 26. 10. 1993)

Zobor — na Zobore, Zohor — v Zohore

JOZEF JACKO

Vlastným menom Zobor sa označuje vrch v západnej časti Tribeča, ale aj výrazná krajinná dominanta nad Nitrou s viacerými archeologickými lokalitami a benediktínskym kláštorom. Niektorým používateľom jazyka robí isté ťažkosti skloňovanie vlastného mena Zobor, ako sme sa o tom presvedčili aj v inzertnej časti jedného celoslovenského denníka. Tam totiž tvar lokálu, t. j. 6. pádu, vlastného mena Zobor mal príponu ‐i: V Nitre na Zobori dám ihneď do prenájmu garáž.

Neživotné všeobecné i vlastné podstatné mená mužského rodu zakončené na ‐or, v ktorých samohláska o nie je pohyblivá, t. j. pri skloňovaní nevypadáva, v spisovnej slovenčine sa skloňujú pravidelne podľa vzoru dub a v lokáli jednotného čísla majú príponu ‐e: dvor — na dvore, motor — v motore, monitor — na monitore, mramor — pri mramore, Čápor — v Čápore, Salvador — v Salvadore, Prior — v Priore. Aj vlastné meno Zobor je zakončené na ‐or. Pri jeho skloňovaní samohláska o sa nevysúva, preto má v lokáli príponu ‐e: na Zobore.


strana 311

Na západnom Slovensku často počujeme, že v Zohori možno kúpiť čerstvú zeleninu a ovocie. Tvar v Zohori je nárečový, západoslovenský. Ide tu o taký vžitý nárečový tvar, ktorý si mnohí západní Slováci ani neuvedomujú z hľadiska spisovného jazyka ako nesprávny a používajú ho namiesto správneho tvaru v Zohore. V spisovnej slovenčine je však správny iba tvar v Zohore rovnako ako na Zobore.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 2. 11. 1993

Prečo vyčísľovať, ale prečíslovať

JÁN KAČALA

Už sme sa viac ráz stretli s otázkou, akým pravidlom sa má spravovať používateľ spisovnej slovenčiny, keď chce správne vyslovovať a písať slovesá zakončené príponou ‐ovať, pred ktorou môže stáť mäkké ľ, ako aj tvrdé l. Odpoveď je veľmi jednoduchá a hneď na začiatku nášho výkladu ju uvedieme: Slovesá s rovnakým základom vystupujúce v obidvoch vidoch majú pred príponou ‐ovať mäkké ľ. Také sú povedzme dvojice vysvetliť — vysvetľovať, zabaliť — zabaľovať, vyčísliť — vyčísľovať a mnohé ďalšie. Tejto poučke nevyhovujú také prípady ako slovesá formulovať, gratulovať, regulovať, lebo nemajú vidové náprotivky na ‐iť. Sem patrí aj domáce sloveso usilovať sa, ale napríklad aj sloveso prečíslovať s významom "zmeniť číslovanie," ktoré nemá vidový protiklad v slovese na ‐iť.

V súvise so slovesami vyčísľovať s mäkkým ľ a na druhej strane prečíslovať s tvrdým l ide o zaujímavý prípad slovies tvorených z rovnakého základu, no s rozdielnymi gramatickými vlastnosťami: kým sloveso vyčísľovať je nedokonavé a má dokonavý náprotivok so zakončením ‐iť (máme na mysli podobu vyčísliť), sloveso prečíslovať je dokonavé a ako také nemôže mať už dokonavý protiklad. Preto je rozdiel aj v dvojici spoluhlások ľ a l: vyčísľovať, ale prečíslovať. Ako vidno, tento rozdiel je opretý o pevné s ystémové zákonitosti slovenčiny a treba ho aj vo vyjadrovacej praxi rešpektovať. Naša poznámka má aj širší dosah, lebo ukazuje, že v jazyku nie je nič odkázané na náhodu, lež má reálne systémové zapojenie.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 5. 11. 1993


strana 312

Z reči o zime...

GEJZA HORÁK

Ešte si zima len chystá biely kabát a už si ju deti privolávajú: Príde, nepríde Martin na bielom koni? Vlani prišiel, no iba vo vrchoch. Potom na Katarínu (25. novembra) sa vari všetci spytujeme, akú nám pošepne predpoveď. Na podpolianskych Ponikách vravia: Na Katrenu blatko, na Vianoce hladko... Ako kde, ale v Bratislave bolo v minulom roku na Katarínu blatko, nuž tešili sme sa na hladké Vianoce. Deti "vymaľované mrazom" sa mohli kĺzať. Keď potom prichádza naozajstná zima, napadne sneh a pod usmiatym slncom‐slniečkom (teda nezubatým) poletuje, ba i šľahá v nezbednom vetre, vravievame: Mlynári sa bijú. Ale keď sú potom snehu až kopy, neraz ho sadza a popol pošpatí... Vráťme sa k našim trom obrazným vetám — Martin prišiel na bielom koni — Na Katrenu blatko, na Vianoce hladko a Mlynári sa bijú. Všetky sú živo metaforické a dobre sa zaraďujú do našej vetnej frazeológie: výstižne poukazujú na reč okolo zimy.

A teraz k tomu sadzou a popolom pošpatenému starému snehu... Zrazu naň napadne svieži, nový, bielučký: ako nevinné dieťatko. Sládkovič takýto sniežik volá obnovec. Je to priehľadné, dobre utvorené pomenovanie a kto ho z nás ešte nepočul, môže si ho zapamätať. Ak sa nebodaj chcete presvedčiť, či ho naozaj použil Andrej Sládkovič, začítajte sa znova do jeho Maríny.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 9. 11. 1993)

Prechod nie je priechod

MATEJ POVAŽAJ

V súvislosti so vznikom samostatnej Slovenskej republiky sa v oznamovacích prostriedkoch veľmi často hovorí a píše o potrebe vybudovať na hraniciach strážené miesta s colnicami, kadiaľ môžu prechádzať občania z jednej republiky do druhej. Pri pozornejšom sledovaní informácií o príprave a budovaní týchto miest sme si všimli, že niektorí politici, novinári, redaktori aj pracovníci štátnej správy používali názov hraničný priechod, iní zasa hraničný prechod. Vynára sa otázka, či obidva názvy sú správne, alebo je správny iba jeden z nich.


strana 313

Treba povedať, že obidve podstatné mená, aj prechod, aj priechod, sú správne a obidve sú utvorené od slovesa prechádzať. No kým podstatným menom prechod pomenúvame dej, činnosť prechádzania z jedného miesta na druhé, napr. prechod cez horské sedlo zvládli bez ťažkostí, pri prechode cez cestu treba dávať pozor, podstatným menom priechod sa pomenúva miesto, kadiaľ sa prechádza. A tak poznáme nielen vyznačený priechod cez cestu, t. j. miesto, kadiaľ majú chodci prechádzať z jednej cesty na druhú, alebo úzky priechod medzi domami, ale aj hraničný priechod. Ak sa teda bude hovoriť a písať o budovaní strážených miest na hraniciach s colnicami, mal by sa rozdiel medzi slovami prechod a priechod rešpektovať a v tejto súvislosti by sa malo používať iba slovo priechod, lebo tu ide o miesto.

Na záver môžeme povedať, že prechod cez hranice sa má uskutočňovať iba na miestach na to určených, teda na hraničných priechodoch.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 16. 11. 1993)

Teplota okolo tri stupne, teplota okolo troch stupňov

MÁRIA PISÁRČIKOVÁ

Pri každodennom počúvaní správ o počasí viacerým neunikne, že hlásateľ rozhlasu alebo meteorológ v televízii niekedy hovorí, že v noci bude teplota okolo troch stupňov, inokedy zasa povie, že v noci bude teplota okolo tri stupne. Máme tu teda oproti sebe vyjadrenie okolo troch stupňov a okolo tri stupne.

Dve možnosti spájania slova okolo s číslovkou tri vyplývajú z toho, že slovo okolo je jednak predložkou a jednak časticou. Keď berieme do úvahy slovo okolo ako predložku, ďalšie slovo musí byť v genitíve, lebo predložka okolo sa vždy viaže s týmto pádom: chodiť okolo domu, obiehať okolo Slnka. Predložka okolo tu vyjadruje smerovanie alebo polohu. Jeden z významov tejto predložky však vyjadruje i približnosť: prísť okolo poludnia alebo teplota vystúpi okolo troch stupňov. Ak z takéhoto údaja vynecháme sloveso, vznikne eliptická veta teplota okolo troch stupňov.

Slovo okolo je však ešte aj časticou a má význam približnosti ako synonymá asi, približne. Častice nevyžadujú väzbu ako predložky. Spojenia s nimi môžu


strana 314

byť aj v základnom tvare: asi desať, približne tri a podľa toho aj okolo tri. V predpovedi počasia má potom spojenie podobu teplota okolo tri stupne.

Z výkladu vyplýva, že gramaticky možno vysvetliť obidve spojenia. Po predložke okolo je spojenie v genitíve — teplota okolo troch stupňov. Pri použití častice okolo nasleduje údaj v základnom tvare: teplota okolo tri stupne.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 3. 12. 1993)

O výroku po nás potopa

MÁRIA PISÁRČIKOVÁ

Slovo potopa poznáme zo starozákonného rozprávania o veľkej záplave, ktorú Boh poslal na ľudí ako trest za skazenosť a hriešnosť. Potopa sa tak stala symbolom trestu, ktorý má prísť, keď sa v spoločnosti prekročí miera pýchy, neresti a iných hriechov. Slovo potopa rovnako dobre poznáme aj z výroku po nás potopa. A práve o pôvode tohto výroku si povieme niekoľko slov.

Vznikol vo Francúzsku za panovania Ľudovíta XV., kráľa, ktorý sa obklopoval prepychom, nákladnými slávnosťami, poľovačkami a hrami, kým krajina sa zmietala v hlbokom hospodárskom úpadku a v nepredstaviteľných dlhoch. Je len prirodzené, že sa k tomu pridružovali aj vojenské porážky. Práve po jednej z nich utešovala známa madame de Pompadour Ľudovíta XV. slovami: Načo by ste sa tým zaťažovali, ešte z toho ochoriete! Po nás potopa! — Druhá verzia hovorí, že tento výrok povedal sám Ľudovít XV., keď za ním prišli v istej súrnej štátnickej veci. Na úradníkov, ktorí si ho trúfali vyrušiť zo zábavy, sa osopil: Ja svet beztak nezmením. Môj nasledovník nech sa s tým vyrovná ako vie. Po mne potopa. Z obidvoch verzií je zmysel výroku zreteľný: treba využiť pre seba všetko, čo sa len dá, a je ľahostajné, čo príde neskôr. O budúcnosť sa starať netreba. Ovocie takejto životnej filozofie vlastne žal nasledovník Ľudovíta XV., ktorý bol spolu s Máriou Antoinettou popravený počas revolúcie. Aj tento historický príklad potvrdzuje, že spravovať sa heslom po nás potopa je viac ako nebezpečné.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 10. 12. 1993)


strana 315

Pilotný je úvodný

MATEJ POVAŽAJ

Poslucháčka Elena Priecelová z Bratislavy, ktorá si všimla, že v ostatnom čase sa čoraz častejšie začína používať prídavné meno pilotný v spojeniach ako pilotný projekt, pilotný film, obrátila sa na nás s otázkou, aký význam má toto prídavné meno v uvedených spojeniach a kedy ho možno používať. Tu je naša odpoveď.

Prídavné meno pilotný sa v uvedených spojeniach používa pod vplyvom angličtiny, no treba hneď povedať, že v slovenčine v týchto spojeniach nie je potrebné. Veď donedávna napríklad naši projektanti a stavbári v súvislosti s projektom vystačili s domácim prídavným menom úvodný, ako sa o tom môžeme presvedčiť aj v dávnejšie vydanom Stavebníckom náučnom slovníku, kde možno nájsť termín úvodný projekt.

A aký je to pilotný film? Najlepšie si to uvedomíme, keď si prečítame celú vetu z tlače, v ktorej sa toto spojenie použilo. Ide o túto vetu: Pilotný film k americkému seriálu zo študentského prostredia. Pilotný film seriálu je vlastne prvý alebo úvodný film seriálu, pilotný film je teda úvodný film.

Používanie prídavného mena pilotný v spojeniach pilotný projekt, pilotný film je prejavom nekritického preberania jazykových prostriedkov z angličtiny. Neznačí nijaké obohatenie našej slovnej zásoby, lebo sa ním nepomenúva nijaká nová, dosiaľ nepoznaná realita, ale iba to, na čo nám stačí domáce, dávno ustálené prídavné meno úvodný.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 17. 12. 1993)

PREČÍTALI SME SI

Slovo o slovenčine

Kamienok za kamienkom, ticho a nenápadne mizne z mozaiky, hra farebných skielok hasne. Možno takto by ktosi poeticky založený charakterizoval


strana 316

situáciu, v ktorej sa ocitol jazyk, ktorým hovoríme od detstva. Učili nás ho naše matere, vtĺkali nám ho do hláv od prvej ľudovej, bifľovali sme sa ho dosť dlho! A výsledok? Často len ten príslovečný biblický plač a škrípanie zubov. Kto neverí, nech sa pozornejšie započúva do prejavov niektorých slovenských politikov (i tých najvyšších), no mal by si všimnúť aj vyjadrovacie schopnosti a slovník poslancov, rozhlasových hlásateľov či televíznych moderátorov alebo ukradnúť si denne minútku‐dve a v nich preosiať cez sito kritiky reč svojho okolia, nevynímajúc vlastnú rodinu. Koľko je len v tých rozhovoroch nečistôt, koľko mrzkých, cudzích a neprimeraných výrazov! Koľko hlušiny, bodľačia a pýru!

Kamienok za kamienkom stráca sa v nenávratne za každým tým naším neni namiesto nie je krása a bohatstvo materinského jazyka, mizne v záplave nesprávnych slovných väzieb typu prebehlo zasadnutie, zvolala sa konferencia. Akoby to nestačilo, vláčime so sebou ako bremeno minulosti jazykotvorné prvky národa, s ktorým sme skoro tri štvrte storočia žili v spoločnom štáte, ba k tejto našej biede radi pridávame ešte mnoho cudzích, najlepšie anglických slovíčok. Naozaj nemáme rovnocennú náhradu za slová typu dealer, software či billboard? Alebo si nebodaj namýšľame, že tým budeme viac európski alebo svetoví?

Kým okolité národy s vyspelou kultúrou včas rozpoznali nebezpečenstvo, ktoré im v ignorancii vlastného jazyka hrozí, a prijali zákony na jeho ochranu, my sa spokojne utápame v podenkovej západnej (filmovej, literárnej, výtvarnej atď.) produkcii a popritom v ústach premieľame tie dávno zvetrané plevy, ktoré nikto nechce. Hlavne že sa na verejnosti hrdinsky bijeme do pŕs, akí sme vlastenci a rodoľubovia, zatiaľ čo ten nádherný jazyk našej domoviny nemo trpí pre našu vlastnú ľahostajnosť. Budeme vôbec niekedy schopní si to uvedomiť? Ešte stále je totiž čas naprávať krivdy.

Viliam Apfel

Slová, ktoré urobili kariéru

Keď som v úvode naznačoval súvislosť medzi rodným jazykom a istým geografickým či geopolitickým teritóriom, len‐len som sa vyhol slovu región — jednému spomedzi slov, ktoré v posledných rokoch urobilo takúto priam fantastickú kariéru. Čo to slovo vlastne značí? Počúvame a čítame o regióne tatranskom,


strana 317

ale aj o juhoamerickom a blízkovýchodnom; existuje región Slovenska, ale aj Závadky; Európy, ale aj Téryho chaty alebo Špitálskej ulice. Región je žolíkom použiteľným v akejkoľvek súvislosti, ale jeho takrečeno informačná hodnota je nulová: nevystihuje nič. Keď hovoríme o Bystrickom okrese, máme na mysli nedvojzmyselne Bystrický okres; ale veď my poznáme aj región domu číslo 17, región Euro‐Ázie, región horného Hrona alebo Huštáku. Prečo nepovedať kraj, ak ide o kraj, štát, ak ide o štát, okres, ak ide o okres? Vari to znie menej inteligentne, menej štátnicky? Región neoznačuje a neupresňuje ničové nič — to slovo je falošná minca. Je trápne používať ju ako istý typ akademickej hodnosti alebo zna k akejsi svetovosti. Dávno ide iba o vŕzgajúci mechanizmus lenivej logiky, o trápnu pohodlnosť myslenia, ale aj o bujnejúci nádorček v materčine. Navyše katastrofálne infekčný.

Podobným falošným jazykovým platidlom ako región je subjekt. Subjekt je zaiste Jano Mrkvička — má svoju psychologickú, právnu, profesionálnu, spoločenskú, ľúbostnú a mnohé iné subjektivity — ale o subjekte vravievame a píšeme aj o politickej strane a jej orgánoch, o štátnom útvare a jeho častiach a zariadeniach, o inštitúciách správnych, priemyselných alebo obchodných, i vedeckých a umeleckých, a vôbec, o čom sa hodí a čomu momentálne nevieme prísť na meno, lebo sa nám nechce alebo na to nemáme. Č i preto, že v móde sú toho času vzdelane znejúce žolíky bez reálneho a záväzného kontaktu s čímkoľvek konkrétnym a jednoznačným.

Pridajme k nim do tercu tretiu známu kartu štruktúry. My, čo sme svojho času chodili na slovenčinu a filozofiu, sme sa dozvedeli, že sa štruktúrou rozumie napríklad literárne a vôbec umelecké dielo, tvorené zložkami, ktoré vstupujú do vzájomného napätia, že toto dynamické napätie (dnes sa z neznámych príčin vraví pnutie) ich udržuje v jednote, že charakter celku určuje jeho dominanta a jej vývin, že celok má výraznú prevahu procesu, v ktorom sa takrečené lieni, vyzlieka z kože a mení svoje funkcie a stratégie pôsobenia na dušu a na spoločnosť. Dnes používame štruktúry ako zastierací manéver. Ak napríklad povieme staré štruktúry, zahmlievame, že išlo zakaždým o konkrétnych ľudí s priezviskami a o zoskupenia, ktoré tvorili a ktoré celkom určitým a nezanedbateľným spôsobom dejstvovali v našich životoch. Ale hovoríme o štruktúre aj vtedy, ak vôbec nejde o štruktúru v pravom zmysle slova, ale najčastejšie celkom jednoducho a ľudovo o skladbu, o zloženie čohosi, napríklad o skupinu ľudí so spoločným i znakmi, zámermi alebo miestom existencie a činnosti (dnes sa hovorí výlučne o aktivitách). Ide teda o ďalšiu rozplývavú záplatu na našom jazykovom výtvore, o ďalšiu náhradku sušenú vo vrecúšku a odloženú na príhodný čas


strana 318

a použitie. Rozumie sa jalovú, hluchú a dezorientujúcu. A naša reč rozkvitá drobnými krvácajúcimi rankami ako stĺpcová korektúra, robená horlivo a hýrivo červeným atramentom. Ibaže tu sa nekoriguje, nenapráva, ale naopak, kazí.

Peter Karvaš

Národná obroda, 10. 9. 1994

Drevá "na drevo"

Istotne slovenskú kultúrnu verejnosť potešilo, keď spisovateľ P. Karvaš 4. septembra 1994 v rozhlase hovoril kriticky do duše tým tzv. kultúrnym pracovníkom, ktorí v oblasti kultúry, predovšetkým jazykovej kultúry pôsobia škodlivo, ba dokonca beztrestne a dlhodobo.

Poviete si: čože je to jeden spisovateľ?! — ako hlas volajúceho na púšti... Tí, ktorým je výzva adresovaná, majú zadubené uši i duše. A tak sa darmo namáha už desaťročia naprávať jazykové nedostatky aj hŕstka jazykovedcov a zopár oduševnených matičiarov... (...)

Preto všetko beží po starom: denne z rozhlasu i televízie počúvame, že peniaze vyplatia na drevo. Keďže sa blíži zima, každý Slovák si myslí, že ide o dáky príspevok na drevo, na kúpu dreva na zimu. Ale kdežeby!! Ide o zavádzajúcu typickú českú frázu vysázet peníze na dřevo, namiesto ktorej máme v slovenčine celkom iné ustálené slovné jednotky, a to vyplatiť, vysoliť, vyčítať, vycálovať (peniaze) na ruku, vyplatiť, vyrovnať v hotovosti, vyplatiť rovno na stôl, z rúčky do rúčky atď.

Ako vidno, nemáme a ani nám netreba české frázy typu vysázet na dřevo. Podľa našej mienky môže takúto frázu (v slovenčine nezmyselnú, zavádzajúcu) v rozhlase či televízii použiť len Neslovák alebo neznalec slovenčiny priamo z českých úst.

Fráza už letí éterom a chytá sa... Jednej redaktorke Slovenskej televízie sa čosi na nej predsa nepozdávalo, a tak ju charakterizovala takto: ako sa obrazne hovorieva: vyplatia ju (sumu) na drevo (red. Koníková). Asi ju rušila novosť metaforického vyjadrenia, pretože ustálené slovné spojenia charakterizuje práve oná ustálenosť, zaužívanosť, a tak napriek bežnému obraznému rázu nikoho nerušia — naopak, každý ich hneď pochopí. Preto nemožno frazeologizmy ani


strana 319

mechanicky prekladať, ani mechanicky preberať — tvorili by v druhom jazyku (obyčajne) nezmysly ap. Čosi ako za vlasy pritiahnuté — aby sme si pomohli obraznou slovenskou frázou!

Mária Ivanová‐Šalingová

Matičné noviny, 2. 11. 1994

NAPÍSALI STE NÁM

Slovejci end Slovenkej!

Zafúľal som si v autobuse vetrovku. Chcel som si ju dať vyčistiť. Kde však nájsť čistiareň? Tam, kde bývala kedysi, je dnes MUSIC BOX. Predávajú v ňom cédéčka, športovú obuv a zubnú pastu. Dal som sa do hľadania v telefónnom zozname. Najprv pod písmenom Č — čistiarne. Nijaká tam nebola. Potom pod R — rýchločistiarne. Ani tam. A čo pod CH — chemické čistiarne? Opäť nula bodov. "Pozri pod SLUŽBY," navrhuje žena. Kdeže, tie už doslúžili. Keď som v rámci svojich každodenných penzistických prechádzok prebrúsil už takmer celé mesto, našiel som CLEANING HOUSE, čo som si podľa slovníka doslovne preložil ako "čistiaci dom". Názov je teda svetový. Aj ceny. Ako som sa však neskôr presvedčil, kvalita práce pod psa!

V Bratislave postavili nový hotel. Volá sa Danube (vysl. danüb), čo je francúzsky názov Dunaja (z latinského Danubius). Výslovnosť jeho mena má u našich televíznych i rozhlasových profesionálov slova širokú stupnicu: danüb, danub, dejnub, dejnjüb. Čím to znie "englickejšie", tým je to svetovejšie? Športový komentátor si zas pomohol latinským homo sapiens a vyslovil to homo sepiens. Žeby hľadal súvislosť medzi človekom a sépiou? Nebolo by osožnejšie, keby si (nielen) športoví redaktori namiesto takéhoto mudrovania zalistovali v Pravidlách slovenského pravopisu a uvedomili si, že napríklad slovo medaila sa skloňuje podľa vzoru žena a že teda naši športovci získavajú medaily a nie medaile? A strelci triafajú do cieľov, lebo keby sa triafali, dávno by sa boli navzájom postrieľali.


strana 320

Ak ste si nebodaj niekde zabudli balík, naši profesionáli slova v televízii i rozhlase neúnavne tvrdia, že si musíte ísť poňho a nie poň. Ako keby ten balík bol živý! No a napríklad v hudobnom vysielaní zistiť, kedy má skupina svojho sólistu a kedy je to jej sólista, to je opäť nad sily profesionálov.

Začal som čistiarňou a mizernou profesionalitou skrytou pod cudzojazyčným názvom podniku. Skončil som (ne)čistotou rodného jazyka a mizernou profesionalitou tých, ktorí už z titulu svojho publicistického remesla majú túto čistotu chrániť. Slovejci end Slovenkej, ak to bude takto pokračovať, čochvíľa vám ani vlastné staré matere nebudú rozumieť! Vari už nie sú aktuálne slová zhudobnenej básne (bez akýchkoľvek vlastenčiacich nálad, ale i bez irónie, prosím!):

Kto si rodom Slovák, rodom šuhaj, slovenskej sa ty reči zlobivo nerúhaj. V nej ty oslov hory, doly, v nej vrav ľudu, čo ho bolí...?

Alebo by sme si aj to mali preložiť do angličtiny a spievať skomoleným anglickým prízvukom? Ako by to len múdro‐premúdro znelo! Ako európsky! Ako svetovo!

Juraj Pertzian, Zvolen