Obsah

strana 193

Poetické slovo Vincenta Šikulu

(Nad zbierkou Zo zanedbanej záhrady, 1993)

KLÁRA BUZÁSSYOVÁ

1. Vincent Šikula je laickej aj odbornej literárnej a literárnovednej verejnosti známy najmä svojou prózou. Postavenie popredného spisovateľa v súčasnej slovenskej literatúre si získal predovšetkým výrazným, svojským prozaickým dielom. Zdôrazňuje to aj Milan Hamada v recenzii nedávno publikovanej druhej Šikulovej básnickej zbierky Zo zanedbanej záhrady (Slovenský spisovateľ 1993; prvá zbierka básní V. Šikulu Z domu na kopci vyšla roku 1983). M. Hamada neupiera recenzovanej zbierke básnickú hodnotu, ale prízvukuje: "Vincent Šikula je básnik... O tom, že Šikula je básnikom, nás však omnoho presvedčivejšie presviedča jeho próza ako jeho básne... Väčšina prozaikových básní trpí na improvizátorstvo, veršové členenie je iba zvonku daným, náhodným inštrumentálnym zásahom." Šikulova zbierka básní pôsobí na M. Hamadu dojmom skicára, marginálií napísaných na okraji prozaického diela (Romboid, 29, 1994, č. 2, s. 46).

Aj podľa ďalšieho, generačne mladšieho recenzenta Vladimíra Barboríka, ktorý v rámci pravidelnej rubriky Romboidu Konfrontácie spolu s M. Hamadom posudzuje tie isté diela slovenskej literárnej produkcie, básne V. Šikulu v zbierke Zo zanedbanej záhrady do veľkej miery ozmyselňuje prozaická tvorba.

Hamadova charakteristika poslednej zbierky básní V. Šikulu je priliehavá, môžu sa s ňou stotožniť aj iní čitatelia. Jeho tvrdenie, že "lyrické pasáže, ktorých je v Šikulových prózach nadostač, pôsobia v kontexte prozaického textu oveľa intenzívnejšie, ako keď ich predstavíme ako samostatné básnické texty" (op. cit. s. 46) však zároveň podnecuje na pokus bližšie sa pozrieť, ako či v čom sa aj


strana 194

v básnickej zbierke Zo zanedbanej záhrady prejavuje básnické videnie sveta, ktoré literárni kritici v zásade Šikulovi ani v tomto diele neupierajú. Pokúsime sa ukázať a priblížiť — najmä obdivovateľom Šikulovho literárneho diela, medzi ktorých rátame aj seba — niektoré postupy a výrazové prostriedky, ktoré sú podľa nášho názoru súčasťou Šikulovho poetického jazyka v zbierke Zo zanedbanej záhrady a umocňujú básnickosť textov zaradených do tohto diela. Podotýkame, že aj keď tu sústredíme našu pozornosť na jazykové prostriedky, nechápeme ich iba v rovine výrazu akoby oddelene od významovej roviny a od obsah u, o ktorom autor — lyrický subjekt — vypovedá. Ide o dve stránky toho istého objektu. Svedčí o tom aj to, že v zbierke Zo zanedbanej záhrady jazykové prostriedky nijako výrazne z textu nevystupujú, "nevyskakujú". Sú s komunikovaným obsahom úzko, bytostne späté.

2. Zbierku Zo zanedbanej záhrady tvoria štyri cykly básní: Belasá spomienka, Spustnutý chrám, Čas utkáva, Zo zanedbanej záhrady. Žánrovo prevládajú básne, ktoré možno zaradiť do prírodnej lyriky; osobitne sa vyníma cyklus básní Spustnutý chrám, kde je viacero veľmi pôsobivých básní (Raz v noci, Väzni, Strelné básne) o prenasledovaní kňazov v päťdesiatych rokoch. Rešpektujúc subjektívnosť každého čitateľského zážitku, najmä poézie, pripomíname, že kým V. Barborík vidí v prírodných motívoch Šikulovej lyriky "dávny model prírodného idylizmu s väčšinou jeho atribútov (cyklicky plynúci čas ročných období, reálie prírody, poľných prác a pod.)", na nás Šikulove básne s prírodnými motívmi nepôsobili dojmom idylizmu. Skôr sme vnímali istú ich clivotu, nostalgiu. Hoci jednotlivé básne mohli vznikať v rozličnom čase, ich konečnú podobu, vyznenie i hlbší zmysel zaiste ovplyvnila aj konkrétna osobná situácia autora, v ktorej zbierku dotváral a pripravoval na vydanie (zápas s chorobou, isté bilancovanie svojho života). Reálie prírody rodného kraja, všetko to vtáctvo, stromy, kvety a pod. V. Šikula nepredstavuje preto, aby sa v nich nadšene, idylicky kochal, ale si ich azda skôr pripomína, pripamätúva v časovom momente, keď hrozí, že by o ne mohol byť pripravený.

3.1. Básnické videnie premietnuté do poetického ozvláštnenia jazyka sa prejavuje napríklad v tom, že V. Šikula vyjadruje istú situáciu z hľadiska intencie slovesného deja a príslušných aktantov (účastníkov deja) akoby z obrátenej perspektívy. Kým v bežnej, nebásnickej reči hovoríme, že ľudia idú (takými či onakými krokmi), lyrický subjekt Šikula povie:

Ľuďom kroky idú a čas beží ako ovečka. (Spustnutý chrám, 1, s. 39)


strana 195

Pôsobivý účinok má nielen spomenutá zmenená konfigurácia aktantov deja, ale aj usúvzťažnenie slovies pohybu (kroky idú, čas beží), ako aj pekné, v texte aktuálne utvorené (nelexikalizované) básnické prirovnanie: čas beží ako ovečka.

3.2. Súčasťou Šikulovho básnického vyjadrovania sú aj ďalšie neošúchané, autorské prirovnania, resp. striedanie bežných (lexikalizovaných) prirovnaní s autorskými prirovnaniami utvorenými ako súčasť básnického textu. Pomáhajú priliehavo vyjadriť pocity a stavy lyrického básnického subjektu. V tej istej básni, z ktorej je naša prvá ukážka, nájdeme aj tieto strofy:

Ako spustol ten chrám, aj lipky a púte!

Sám v svete ako prst alebo päsť a máš malú hlavu. ...

Sám trčíš ako zabudnutá cievka a z nej trčia došklbané zabudnuté nite. (Spustnutý chrám, 1, s. 39—40).

Ešte jedno prirovnanie uvedieme z básne Cestujem: Cestujem? Kam? / ...sám uprostred cesty, / ...sám uprostred poľa, / sám pod oblohou, / s á m a k o s l e p ý m a k / nad zelenou vlajkou ďateliny... (s. 47).

3.3. Poetický účinok Šikulovho básnického jazyka vzniká aj spájaním alebo krížením výrazových prostriedkov označujúcich jednotlivé zmyslové javy a vnemy, najmä vizuálne a akustické. Obraznosť vzniká potom práve lexikálnou spájateľnosťou slovies vnímania so substantívami pre ne nezvyčajnými, atypickými (či už v postavení podmetu alebo predmetu):

Pohladkáš schladené slnce. Prstami bojazlivo ochutnáš lieskový oriešok. (Vysoko zornička, s. 11)

V napadnutom lístí pehavie vôňa tvojho dychu, vôňa tvojho hlasu a len v chvíľkach mlčania zvrúcnieva mi kovom. (Jeseň, s. 21)

Inokedy má takýto charakter spojenie substantíva s adjektívom v prívlastkovom postavení:


strana 196

Za jasných večerov, / za jasných nocí / vtrhne ti do izby / vyleštený zvuk. — Len nadránom zistíš, / že si obchádzal / neviditeľný zvukový pomník, / chrám stovežatej, rozkvitnutej / poľnice... / na kosť zožltnutú, vyleštenú / pieseň, / pieseň neznámeho trubača. (V Lamači, s. 34—35)

Ten istý poetický princíp, spájanie a kríženie vizuálnych a akustických javov a dojmov, sa uplatňuje v básnickej reči V. Šikulu aj v tom, ako používa slovesá vybĺknuť, vyblkávať, blkotať. Spájateľnosť týchto slovies, ako ich zachytáva Slovník slovenského jazyka a ako ju poznáme z bežnej reči, dáva tieto slovesá do súvisu s ohňom, plameňom. Navodzuje význam "vzňať sa, vzbĺknuť, vyšľahnúť", ktorý možno doložiť spojeniami oheň vybĺkol vysoko, vzbĺkol požiar, oheň, vatra blkoce. V prenesenom význame môže vybĺknuť aj túžba z očí (t. j. náhle sa objaviť). V Šikulových básnických textoch nachádzame aj nebežné pôsobivé spojenia, ktoré svedčia o širšej spájateľnosti spomenutých slovies:

V jasnom nebi na zeleno vyleštená Hôrka! Dolu pod ňou Hrabovka. Spod lieštiny vyblkáva voňajúca studnička. ... (Vysoko zornička, s. 11)

Porov. aj ďalšie použitia: ...v tráve klíči a aj v potoku / b l k o c e / m o j a p i e s e ň (s. 15). — B l k o c ú b r e z y. F a k l e. (November, s. 31) Tu autor prirovnáva brezy so zožltnutým lístím k (horiacim) fakliam.

3.4. V básňach V. Šikulu upúta relatívne značné množstvo slovies označujúcich zvuky vydávané najmä vtákmi. V okruhu týchto slovies nájdeme tak slovesá, ktorými slovenčina pravidelne, ustálene vyjadruje charakteristické zvuky vtákov, hmyzu (kukučka kuká, hrdlička hrkúta, cukruje, lastovička šteboce; Švitoria vtáci. Bŕkajú a vŕkajú v korunách stromov...), ako aj zriedkavejšie, menej bežne používané slovesá a ich odvodeniny. V. Šikula, známy aj ako muzikant, tu dosvedčuje, že disponuje bohatým repertoá rom výrazov na pomenovanie, označenie jemných rozdielov, ktoré iní azda ani neregistrujú. Častejšie využívanie slovies z významového okruhu vydávania zvukov nevnímame ako akúsi samoúčelnú dekoratívnu zvukomalebnosť. Básnik takto označené deje (súčasť prírody) uvádza často v istom protiklade, kontrapunkte k pocitom, bytiu človeka (seba alebo iných ľudí). Napríklad:

Do izby sa navalilo tmy. Sneh zasypal svetlo v mojom obloku. Už ani neviem, kde to vlastne bývam, lebo sa podchvíľou sťahujem. Na stole mám rozkvitnutú ružičku.


strana 197

Komu ju darujem, keď nik nepríde? Zajtra zas bude ráno možno i s medenou tváričkou. Sýkorky ťuknú na oblok. A vrabcovi sa odrazu rozrapľuje, rozcinká srdiečko

zvedavé ako dubovský umieráčik. (Zimný večer, s. 99)

Porov. aj báseň — povzdychnutie nad tým, čo sa neuskutočnilo:

Kdeže si, môj oltár, kde si, v ktorom chráme? Včeličky bzúkajú, drozdy trskotajú, kdeže si, môj Pane...? (Spustnutý chrám, Primície, s. 53)

V milej, pre V. Šikulu veľmi charakteristickej básni nazvanej A durový koník, ktorú by sme mohli vnímať aj ako prozaickú miniatúru rozpísanú do veršových riadkov, poetickosť výrazu zvyšuje výrazovo‐významový vzťah posledného verša, možnosť dvojakého "čítania" výpovede: ...A v záhrade / potom až do rána / pásol sa náš koník.

A durový koník

Sedeli sme mlčky v zatemnenej izbe, clivo bolo dnu i za oknami, hoci vonku sa už chystal kvitnúť orgován. No clivo. Mlčky. Akoby s kvitnutím nemal zároveň aj voňať.

Sedíme. Mračkujeme.

Odrazu sa ozval za oknami, potom však priam vhupol do izby hnedý A durový koník; najprv fagotovo zahíkal, nato klarinetovo zakvílil i zatrilkoval, ba i zacvakotal vyleštenými kovovými klapkami, sprevádzaný sláčikmi ovlásenými tmavým konským vlasom.

A odrazu všetko bolo jasnejšie.


strana 198

Aj noc bola krajšia. Otvorili sme oblok. Akurát začal kvitnúť orgován. Noc bola ovešaná hviezdami. A v záhrade potom až do rána pásol sa náš koník. (Belasá spomienka. A durový koník, s. 9—10)

4. Z jazykovedného hľadiska v zbierke Zo zanedbanej záhrady zaujmú niektoré krajové podoby prídavných mien odvodených od miestnych zemepisných názvov, napríklad: Voňajú makovníky / z dubovských hodov, / v detských peračníkoch / hrkocú guličky z častovskej hliny (s. 88; prídavné meno k názvu obce Častá má v spisovnej slovenčine kodifikovanú podobu častiansky). Prostredníctvom krajových miestnych názvov, ako aj prostredníctvom krajových, resp. hovorových alebo ľudových botanických pomenovaní: ...niet na cestách drúzgavca, nad ktorým nezamučí krava (s. 104) sú Šikulove básne jednoznačnejšie zasadené do prostredia spisovateľovho rodného kraja. Vnímavý čitateľ básnickej zbierky V. Šikulu Zo zanedbanej záhrady tak poznáva dušu autora, ale aj krajinu, prostredie, ktoré spoluurčujú bytie a duchovno tohto autora.

Prejav osobnosti autora v úvahe a fejtóne

JÁN HORECKÝ

V žurnalistickej teórii žánrov sa oddávna venuje pozornosť aj takým žánrom, ako je na jednej strane úvaha v skupine vecných žánrov a na druhej strane fejtón v skupine beletristických žánrov. Jednotlivé poznatky, črty a osobitosti sa postupne zovšeobecňujú, ale často sa pri tom zabúda na úlohu autora a na jeho individuálne štylistické spôsoby. Osobnosť autora však môže byť niekedy taká výrazná, že sa ako jednotiaci činiteľ prejavuje aj v takých rozdielnych žánroch, ako je úvaha a fejtón. Pokúsime sa to ukázať rozborom niekoľkých fejtónov a menšieho počtu úvah (lebo sám autor sa im natoľko nevenuje) redaktora Národnej obrody Martina Hrica, jedného z prvej generácie absolventov novinárskeho štúdia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.

Hlavnou metódou M. Hrica je vytváranie špecifického kontextu: pozoruje jednotlivé udalosti, zisťuje medzi nimi isté súvislosti a tak vytvára nový, svojský obraz skutočnosti. Treba, pravda, zdôrazniť, že kontext tu chápeme ako všetko


strana 199

to, čo je mimo skúmaného kontextu, čo je s ním paralelné, o čo sa vlastne autor pri formovaní svojho textu opiera.

Uvedieme aspoň jeden príklad. Vo fejtóne s typickým žurnalistickým titulkom Jeľcin, Chasbulatov a Derianová (Národná obroda, 25. 9. 1993) ako kontext (a prvá časť textu) funguje fáma o človeku, ktorý si v duchu tak živo predstavoval havárie pozorovaných áut, že kade chodil, tade sa stávali skutočné havárie. Na túto akoby magickú silu postavy nadväzuje konkrétny príbeh pisárky zo zahraničnej redakcie Národnej obrody — Derianovej, ktorá akoby predvídala udalosti okolo Jeľcinovho dramatického sporu s parlamentom. V treťom kontexte sa prechádza na situáciu v našom parlamente. A záver z takéhoto radenia kontextov: ak sa bude v našom parlamente schyľovať k búrke, nezaraďujte do služby pani Derianovú.

Podobné postupné nakladanie faktov, konkrétnych kontextov je aj v úvahách M. Hrica, lenže tu sa jednotlivé kontexty neoddeľujú linkou (ako je vo fejtónoch), ale opytovacou vetou. Tak je to napr. v komentári Daň z pridanej hodnoty cestovkám uberie eráru štyridsať miliónov? (Nár. obroda, 29. 7. 1994). Prvý kontext (ktorý sa rovná odseku) je uvedený vetou O čo ide? Na začiatku ďalšieho odseku je veta Dôvod?, v ďalšom veta Čo bude znamenať realizácia programu? a napokon je veta Aké to bude mať následky? (Nemožno sa ubrániť dojmu, že takéto opytovacie vety v rovnakom poradí figurujú v autorovom zápisníku.)

Je prirodzené, že ak majú udalosti v jednotlivých kontextoch pôsobiť na vedomie čitateľa, musia byť pomerne známe. Ak nie sú známe, vyžadujú si obšírnejší komentár. Kým udalosti v ruskom parlamente sú čitateľom novín dostatočne známe, text na plagáte SPOMAĽ! Je čas prečítať si MERIDIÁN treba komentovať, lebo nie každý si pamätá, že MERIDIÁN bol istý čas vychádzajúci bratislavský poludník (22. 7. 1994). Podobne výrazy charakterizujúce náklonnosť na pitie u jednotlivých národov, pôvod niektorých chorôb a ich pomenovanie podľa národnosti ich údajných šíriteľov (anglická, francúzska choroba — syfilis) treba uviesť do jasných súvislostí (Nár. obroda, 30. 9. 1993). Veľmi názorný príklad na takéto osvetlenie súvislosťami je vo fejtóne zo 16. 2. 1994: Potrebovali by sme nejakého baróna Georgesa Haussmana. Ten totiž v minulom storočí zbúral stred historického Paríža, postavil Champs‐Elysées, aby delostrelectvo s kartáčovými nábojmi malo výstrel (na Bastillu — J. H.). A ako to dobre dopadlo! Aj po stránke delostreleckej — aj architektonickej.

A hneď nato sa nadväzuje domácim kontextom: Prípadný bratislavský Haussman by pri prípadných búračkách (aby vznikol dobrý výhľad či výstrel na Národnú radu — J. H.) musel začať budovou Syndikátu novinárov. Hneď prvý


strana 200

bod k dobru v prospech výstavby. Lenže do marca — už sa vari ani neoddá. Hore k Hradu. A z pravého brehu Dunaja — ojój, výstrel fantastický. Ak by ekológovia dovolili vyťať stromy.

Veľmi jasný prípad nadväzovania je na rozličné gaty — gate (Nár. obroda, 26. 7. 1994) s komentárom: Ešte šťastie, že v slovenčine gate možno čítať aj ako gate. Gate. Gate z hanby.

Poslednými gaťami je 120‐stranový dokument "nájdený na stole" o predvolebnej kampani a rozpočte istého nemenovaného (v dokumente) hnutia.

So spomenutým základným kompozičným postupom — nadväzovaním, nadstavovaním kontextov — je v pozoruhodnej zhode nadväzovanie viet. Vo všeobecnosti M. Hric používa krátke vety, vyhýba sa súvetiam a nadväzuje ich voľne.

Najdlhšie súvetie — zaberajúce celý odsek — je vo fejtóne Žilinovský syndróm (Nár. obroda, 8. 3. 1994):

Dôvodom ku komplexom by bolo, keby som bol taký neschopný, že sa neuživím svojou prácou, keby som pivové a vínové fľaše na predaj musel vyberať z kontajnerov a nemohol ich jednoducho nabrať z mojej špajzovej skrine.

Normálne sú u M. Hrica krátke vety. Napr. vo fejtóne Ako som skončil s podnikaním (9. 4. 1994):

Keďže po televíznych aktualitách chodím zásadne otvárať dvere s kalašnikovom, čo som za lacný groš splašil v Košiciach na bazáre, pozornosť som opätoval. Pol zásobníka som cez medzierku vo dverách na mojich hostí investoval. Mimochodom, tlmič ma stál viac ako celý samopal. Ale viete, nepatrí sa po nociach decká budiť. Keď Marcelko nad nami začne v noci plakať, iniciuje autoalarmy na ulici v okruhu dvoch kilometrov.

Takéto voľné nadväzovanie je ešte výraznejšie, keď sa každá veta umiestňuje ako osobitný odsek. Napr. vo fejtóne Koľko podpredsedov na 1 km2? (Nár. obroda, 10. 11. 1993):

Nečudo, že si povedal: "Čím menej podpredsedov, tým lepšie." Nuž, ale situácia sa zmenila. Koaličné dohody sú koaličné dohody. Tie si treba ctiť a vážiť.

Rovnaké voľné radenie krátkych viet je aj v úvahách. Napr. v úvahe Čiastkové pravdy (Nár. obroda, 26. 7. 1994):

Viac ma na celej kauze vzrušuje — a občanov Slovenska možno tiež — nekompletnosť informácií. Nekompletnosť pravdy. Kontroverznosť argumentá-


strana 201

cií. Podľa V. Soboňu by ich limit 12 miliónov na voľby nijako neohrozil. Obetovali by napr. veľmi drahé bilboardy, ktoré pôsobia len na 2,7 % voličov. Prečo teda nehlasovali za zákon o limite predvolebných fondov? Boli by hlúpi. Pri milióne hlasov dostanú v súlade so zákonom 60 miliónov štátny príspevok na voľby. Čo potom s tými zvyšnými 42 miliónmi?

Nerozpisuje tu síce vety ako odseky, ale kladie ich pekne za sebou. Nie je to však rovnaká dikcia, rovnaké vyjadrovanie ako vo fejtónoch?

S jednoduchosťou syntaxe súvisí u M. Hrica i jednoduchosť slovnej zásoby. Prirodzene, nemôže sa vyhnúť ani takým trocha odborným výrazom, ako sú napr. hotelovo‐sympóziovo‐rekreačný komplex, ekonomický program, devízové rezervy, zdravotnícka starostlivosť, demokratický imidž, interpelácia, koncentračný tábor. Ale práve na pozadí takýchto slov sa výrazne odrážajú hovorové, ba niekedy až slangové slová. Môžeme uviesť len niekoľko príkladov: niekto to vyfabrikoval ako provokáciu, ty bibas, na chvoste tabuľky, s igelitkou peňazí, vyšportovaní sympaťáci, zahraničiar, šporťák, kultúrnik, namakať sa ako kôň, vystúpil z rozhaseného iľjušina, špičky lakýrok, fešulín, piš‐baba, kombi‐WC, kadibúdka, hádžu po stole krígľami, fungl nový pán riaditeľ, onen úradníček, cestovka (cestovná kancelária), cestovkár, cestovková prirážka, bláznivý majiteľ cestovky, české penízky, doslova sekundu pred dvanástou, začnú jačať, ísť na súdy s ministerstvom.

Ako vidieť z niekoľkých posledných príkladov, M. Hric sa nevyhýba "ľahším" (nie neutrálnym) slovám a výrazom ani v úvahe. Ani tu však takéto výrazy nepôsobia nevhodným dojmom, ale naopak, prispievajú k nadľahčenosti prejavu. A sú takrečeno dobrou vizitkou autora.

Osobnosť autora — prirodzene, nie v abstraktnom zmysle, ale autor ako osoba, človek — vstupuje do textu aj gramaticky. Predovšetkým prvou osobou slovesa: obávam sa, že práve profilácia im nechýba; nečítal som možno všetky náklady; vždy mám obrovskú chuť dupnúť na brzdu; a tak hĺbam, hĺbam, ako ide PNS presadzovať politiku vlády; čítal som pred časom; chválenkársky sa o sebe domnievam; priznávam sa, zbledol som závisťou; tak som zvedavý, čo nám ten náš parlament zas vyvedie; samozrejme — nechcem robiť paralely; zaskočil som nedávno do najbližšej sporiteľne; rád by som pánu P. pripomenul; rád by som hanblivo oponoval. Ako vidieť, s prvou osobou sa vždy spája aj isté hodnotenie faktov či situácie.

Postoj k situácii, jej hodnotenie sa veľmi výrazne a subjektívne vyjadruje v krátkych poznámkach, často uvedených v zátvorke. Napr. Viac ma na celej kauze vzrušuje — a občanov Slovenska možno tiež — neúplnosť informácií;


strana 202

bývalý "dynamitéro" (ako vravel Hemingway), žilinovský primátor (ako vravia ľudia na ulici); namiesto stráženia devízových rezerv (akého‐takého), miernej inflácie (akej‐takej) platonicky obhajoval samostatnú Slovenskú republiku (pred kým dnes už?); kým nenastúpilo posledné slovo lekárskej vedy (hm, však nám zase čo nevidieť odstúpi); ale najmä — či dokonca výlučne??? — tých, ktoré konvenujú mne.

Napokon treba pripomenúť ešte jeden veľmi výrazný kompozičný prvok M. Hrica a to je mierne uvádzanie dialógu na charakterizovanie osoby alebo situácie. Napr. vo fejtóne ...a tak inteligentne vyzerá (30. 9. 1993):

"Martin, kristepane, ty jazdíš ako Fangio!" povedal mi pred desaťročiami kolega, špičkový lyžiar, keď ma 10 minút čakal pred zjazdovkou.

"Ale ten jazdil formulu (kedysi sa to volalo monopost), nie na lyžiach."

"No veď práve..." odpovedal lichotník Egon.

Alebo vo fejtóne Ako som skončil s podnikaním (9. 4. 1994):

Pootvorím zaretiazkované dvere a na chodbe dvaja vyšportovaní sympaťáci ovešaní zlatom:

"Náš šéf vás necháva pekne pozdravovať a chcel by vás vo všetkej úcte poprosiť o sedem percent," vravia.

"Hm. Sedem percent nie je veľa. A čo za to ponúka?"

"Ako by sme to... ehm — núka vám zdravie a život!"

"Ďakujem, zdravie ako‐tak slúži a život — aha — tiež mám."

"Čo máte teraz, nemusí byť o sekundu!"

Konečné zhodnotenie štylisticko‐kompozičnej stránky fejtónov a úvah M. Hrica je azda ešte predčasné. Ale aj predbežné hodnotenie na základe uvedených faktov vyznieva dosť uspokojivo. Pre svoje úvahy a fejtóny (aj fejtóny majú prevažne úvahový charakter) si Hric vytvára svojské kontexty, odrážajúce jednotlivé udalosti v spoločenskom a politickom živote. Tieto kontexty kladie jednoducho za sebou — takisto kladie za sebou prevažne krátke vety. Do textu často vstupuje v prvej osobe, ale svoj osobný pos toj prejavuje aj v krátkych vstupoch v zátvorke. Celkový účinok je triezvy. K triezvosti prispieva aj výber slov, poznačený úsilím priblížiť sa ku každodennému jazyku, charakterizovanému aj používaním hovorových a slangových slov.


strana 203

O modálnej konštrukcii typu bolo by ísť na základe dokladov

z románu J. C. Hronského Svet na trasovisku

GEJZA HORÁK

Pri čítaní románu Jozefa Cígera Hronského Svet na trasovisku nás zaujal výraz zložený z neosobného tvaru pomocného slovesa byť — bolo by + neurčitok významového slovesa. Neosobný tvar pomocného slovesa je rovnaký ako tvar tretej osoby jedn. čísla stredného rodu v podmieňovacom spôsobe: (bol by som — bol by si — bol by) — bolo by. Práve preto konštrukciu uvedenú v nadpise — podľa jej podoby a významu (funkcie) — priraďujeme za tvary podmieňovacieho spôsobu.

Na rozdiel od tvarov podmieňovacieho spôsobu neosobná konštrukcia typu bolo by ísť po neosobnom tvare podmieňovacieho spôsobu pomocného slovesa byť — bolo by nemá druhú zložku l‐ové príčastie významového slovesa, ale jeho neurčitok: bolo by + ísť (zabehnúť, pomáhať, ľahnúť si, vrátiť sa atď.). Rozdiel neosobnej konštrukcie v porovnaní s tvarom podmieňovacieho spôsobu je i v tom, že neosobný tvar slovesa byť — bolo by má v nej modálny význam potrebnosti; bolo by = bolo by treba / načim, malo by sa.

Rovnoznačnosť slovesnej konštrukcie bolo by ísť s "pravou" modálnou konštrukciou bolo by treba ísť, malo by sa ísť presvedčivo ukazuje jej význam a funkciu. Trojčlenný synonymický rad bolo by ísť — bolo by treba ísť — malo by sa ísť zreteľne dokazuje, že v neosobnom slovesnom výraze nestretáme bežný tvar pomocného slovesa byť (= jestvovať, existovať), lež tvar v druhotnej, modálnej funkcii a tá je vnútorne zviazaná s funkciou tvarov podmieňovacieho spôsobu (rada, odporúčanie, povinnosť, potrebnosť, podmienenosť, možnosť / vy/konať istú činnosť). Formálna i významová zviazanosť konštrukcie bolo by ísť s tvarmi podmieňovacieho spôsobu je i pri naznačenej odlišnosti priehľadná.

Funkciu neosobnej modálnej konštrukcie názorne predstavia príklady z uvedeného románu. Použijeme všetky, ktoré sme v ňom našli.

Pri prvom príklade si neosobnú modálnu konštrukciu širšie vysvetlíme, a to i so zreteľom na jej zaradenie do podávanej situačnej súvislosti.

a) Potrebnú činnosť radí (žiada) vykonať člen rodiny a mal by ju vykonať iný jej zodpovedný člen:

Dlho sa chystal Zuzin otec na Trasovisko, pokým sa naozaj vychystal. Cestárka [jeho žena a Zuzina mať] už viac ráz pripomínala, že by bolo sa ohlásiť na Trasovisku pre Zuzine veci, azda preto sa vyberal do sihelčianskej doliny tak ťažko (s. 411).


strana 204

Neosobná modálna konštrukcia (ďalej skrátene konštrukcia) bolo by sa ohlásiť vyslovuje potrebnosť vykonať činnosť pomenovanú neurčitkom významového slovesa ohlásiť. Zo súvislosti v texte sa dozvedáme, že činnosť radí (požaduje) vykonať žena, Zuzina matka, a mal by ju vykonať otec (cestár), hlava rodiny. Forma i význam konštrukcie ukazuje, že sa adresátovi potrebnej činnosti necháva "na vôľu", či ju vykoná a kedy. Konštrukciu možno brať a chápať ako úspornú so zamlčaním modálnej príslovky treba / načim , ale jej vynechávanie je záväzne ustálené. — Autor ju ani raz nepoužil a jej dopĺňanie je nám tu iba pomôckou na vysvetlenie významu konštrukcie.

b) Skupina besedujúcich mlčky usúdi, že by dakto z nej mal upozorniť hovoriacu na vybočenie z predmetu (témy):

Čudovali sa [evanjelickí cirkevníci, keď sa prišli požalovať, že im akísi bezočivci vypriahli koňa], čo to pani farárka rozpráva, či nebolo by jej povedať: my o voze, ty o koze, veď je tu o inom reč, ako ty rozprávaš! (S. 341)

Podobný je aj nasledujúci príklad, ibaže potrebnú činnosť by mali vykonať všetci jednotlivci skupiny:

Každú chvíľu sa nejaké [auto] rozhúkalo a pohoniči sa raz všetci pobudili, začali sa radiť, či by sa nebolo hýbať (s. 354).

V obidvoch prípadoch sa naznačuje, že sa príslušníci kolektívneho podmetu radili, či by nebolo [treba] vykonať istú činnosť. V prvom prípade vykonávateľom činnosti mal byť jednotlivec, v druhom všetci zúčastnení.

Výrazy či by nebolo povedať a či by sa nebolo hýbať vlastne vznikli transformovaním konštrukcie bolo by povedať a bolo by sa hýbať pri zaradení do nepriamej otázky. Funkciu konštrukcie bolo by sa hýbať možno porovnať s funkciou rozkazovacieho tvaru (imperatívu) hýbme sa!

c) Rozvážny občan radí zodpovednej skupine vykonať skúsenosťou potvrdzovanú činnosť:

[Sviatko, prezývaný Kolár] Poradil partizánskym strážam, že bolo by hovädá z vagónov aspoň vypustiť, videl nové kŕdle a kŕdle dobytka, čo hnali partizáni pred sebou cez bebravskú dolinu, tak sa aj on na cestu vychystal (s. 353).

Skúsený sluha opakuje gazdov odporúčaný príkaz a potom ho spochybní skúsenosťou:

— Janko, hovoril si, že bolo by sena doviesť zo senníka, — prihovoril sa [sluha] Ondrejovi Benkovi. (...) — Nuž neviem — senníky sú senníky. Vieš na čo sú! Starí ľudia ich stavali a nie na parádu (s. 177).

Hovoriaci uznáva, že by mal vykonať istú činnosť, no pristavuje ho citová zábrana:


strana 205

[Cestár Rybár] — Neraz si myslím, že by sa bolo s Benkom aj rozprávať, ale sa mi príkri ta ísť (s. 246).

Hrdina románu pociťuje fyzickú potrebu a hľadá možnosť, aby ju uspokojil:

Utiahol sa Hrančok pred dažďom do pitvorných dverí, aj si myslel, že bolo by si ľahnúť, aspoň sa prevrátiť niekde (s. 300).

d) Kolektív lazníkov sa rozhoduje a priberá pomôcť po zistení nešťastia (požiaru):

— Z Kiaru by bolo lepšie vidieť, či je to naša Bebrava, — poznamenal ktosi.

— Ba bolo by nám zabehnúť, pomôcť, — hlásil sa Hrančok, a vbehol do domu pre kožuch (s. 152).

Rada vykonať občiansku záchrannú povinnosť, ktorú vyslovil "ktosi" z kolektívu, sa tu aj explicitne adresuje (pririeka) zámenom nám; ale slovesná konštrukcia neprestáva byť neosobná (porov. mali by sme zabehnúť — malo by sa zabehnúť — bolo by nám zabehnúť). No treba dodať, že zámeno predpokladaného vykonávateľa navrhovanej (potrebnej, žiaducej) činnosti, datív osobného zámena my — nám sa dá použiť iba v konštrukcii so slovesom byť, no nie s pravým modálnym slovesom mať.

Tento doklad na použitie konštrukcie je osobitný práve pribratím osobného zámena v datíve nám, ktoré označuje, koho sa povinnosť pomáhať týka — kto by ju mal vykonať. Pritom datív osobného zámena sa nestáva súčasťou konštrukcie.

e) Vedúci množného subjektu rozhoduje, ktorú z dvoch vylučujúcich sa činností by mal so skupinou uskutočniť: [Malému lazníckemu pohrebnému sprievodu sa stavia do cesty dlhý prúd koní, jazdcov, vozov, peších ľudí...]

— Vari musíme vyčkať... ale bolo by ísť, lebo aj u lekára musíme sa zastaviť, dekan bez potvrdenia pochovávať [dievčatko Milku] nebude, — uvažoval Martin Hrančok družba (s. 295).

Obidve činnosti sú neodkladné a ako také sa podávajú: (vari) musíme vyčkať — ale bolo by ísť. — Hodno si všimnúť, že jazykové prostriedky, ktorými sa naznačuje prístup k ich realizácii (modálnosť), by sme mohli bez závažnejšieho narušenia vypovedaného zámeru vymeniť takto: (vari) bolo by vyčkať... ale musíme ísť.

Aj prípustná výmena dosvetľuje funkciu konštrukcie bolo by ísť. Je vnútorne zviazaná s funkciou podmieňovacieho spôsobu, ale i s úlohou modálnych slovies (môcť, chcieť, mať, musieť atď.) pri označovaní (vyslovovaní) ešte neuskutočňovaných, ale potrebných činností a dejov.


strana 206

Pridávame niekoľko zhrnujúcich zistení a poznámok.

Modálna slovesná konštrukcia typu bolo by ísť je pre osobnú reč Jozefa Cígera Hronského charakteristická, hoci nie výlučná; poznáme ju z ľudovej reči, ľudovej slovesnosti, ale i z našej ostatnej (najmä klasickej) krásnej literatúry (Kukučín, Tajovský, Urban, Ondrejov atď.; porov. Horák, 1989). V diele J. Cígera Hronského ju predsa len pokladáme za kladne príznakovú, pritom pôsobiacu osviežujúco svojou úspornou výraznosťou. Osobnú obľubu konštrukcie potvrdzuje i jej početnosť. Pritom nemožno tvrdiť, že by Hronský bol pokladal túto gramatickú jednotku za výslovne ľudovú, veď vo svojom zväzku noviel Podpolianske rozprávky z tridsiatych rokov, ktoré sú majstrovskou ukážkou ľudovej reči, ju nepoužil ani jediný raz.

Konštrukciu zaznačil a gramaticky rozobral J. Ružička (1952/1953; 1956). Konštatuje o nej: "Povinnosť, potreba alebo nevyhnutnosť sa v rámci jednočlenných viet vyjadruje (aj) osobitnou syntaktickou konštrukciou, ktorá sa zakladá na spojení slovesa byť s neurčitkom plnovýznamového slovesa okrem slovies vyjadrujúcich zmyslové vnímanie. V tejto konštrukcii sa spája pomocné sloveso byť v minulom čase alebo v podmieňovacom spôsobe prítomného času s iným slovesom v neurčitku: bolo sa ohlásiť, bolo by sa o hlásiť. Význam tejto konštrukcie je modálny. Vyjadruje sa ňou potreba, povinnosť alebo nevyhnutnosť vykonať dej vyslovený v neurčitku. (...) Pravda, treba len prízvukovať, že sa táto konštrukcia používa pravidlom s tvarmi bolo, bolo by. Oveľa zriedkavejšie sa tá istá konštrukcia používa s tvarmi je, bude."

Podotýkame, že i takto širšie poňatá konštrukcia je podľa svojho významu spätá nielen s tvarmi podmieňovacieho spôsobu (kondicionálu), ale i s tvarmi rozkazovacieho spôsobu (imperatívu). Názorne o tom svedčí nasledujúci príklad z Kukučína:

[Ondrej Tráva nočnou hodinou zaklope na oblok drevenice, v ktorej sa ešte svieti, a domáha sa nocľahu otázkou: "Či by ste mi nedali prenocovať?"] Gazdiná, ktorá vstala od praslice: "Bolo nocľah na mrkaní hľadať a nie o polnoci!" — skríkne odmietavo. A keď sa oneskorený trhovec vyhovára, že veď on ide z jarmoku, pobúrená mu zlostne vrkne: "Bolo sa prv poberať — korheľ!"

Tu sa názorne hlási výzvový ráz konštrukcie a jej zámerná neadresnosť — obídenie priameho kontaktu s partnerom (porov. Mali ste si prv nocľah hľadať, prv ste sa mali poberať).

Význam konštrukcie nám doplnia i dva doklady z Mila Urbana, mladšieho druha J. C. Hronského, ktorý mu je navyše blízky aj svojím osobným rečovým fondom — a to zo spomienkovej prózy Zelená krv: Bolo nám len rásť, učiť sa


strana 207

a trpezlivo čakať. — Bolo nám len prejsť cez most a už sme stáli pri drevenej bránke. Tu sa osobným zámenom vyslovuje aj to, komu platí rada (výzva). Konštrukciu typu bolo by ísť priraďujeme (Horák, 1993, s. 124—126) k tvarom podmieňovacieho spôsobu pod začleňujúcim nadpisom Kondicionál v spojeniach vyjadrujúcich subjektívnu alebo objektívnu tendenciu, potrebu vykonať (nevykonať) dej a dokladáme ju týmito príkladmi: "Bolo by ti hodno okále vypiecť touto hlavňou, aby si oslepol, ty potvora!" pomyslela si Zuza, ale nepovedala nič. (Kukučín) — Bolo by povedať, čo bolí, bolo by sa rozhovoriť na tri dni a tri noci bez ustania o tom, čo dušu orie, čo váľa v nej dlhočizné brázdy. (Urban) — Čo reveš? Radšej by ti bolo robiť, aby si ťa slúchal! (Hečko)

Doklady vyňaté z románu Jozefa Cígera Hronského Svet na trasovisku sú funkčne jednotné; ich postupnosť a členenie v článku má len umožniť zmnožené kontextové prezeranie, presvecovanie danej konštrukcie a vyvolať u čitateľa beletrie informovanejšiu pozornosť pri meraní jej štylistickej hodnoty.

Ešte dodávame, že konštrukcia bolo by ísť má v rámci skladobných prostriedkov slovenčiny obdobné postavenie ako v jej slovníku frazeologická jednotka.

Týmto svojím článkom chceme vyvolať záujem o modálnu konštrukciu bolo (by) ísť pochádzajúcu z hovorovej slovenčiny. Súčasná krásna literatúra vari nedoceňuje jej štylistickú hodnotu, preto ju obchádza. Článok je príspevkom krásnej literatúre i jej čitateľovi.

LITERATÚRA

HORÁK, G.: Jazykové prechádzky prózou. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1989. 210 s.

HORÁK, G.: Slovesné kategórie osoby, času, spôsobu a ich využitie. Bratislava, Veda 1993. 173 s.

HRONSKÝ, J. C.: Svet na trasovisku. Martin, Matica slovenská 1991. 423 s.

HRONSKÝ, J. C.: Podpolianske rozprávky. Bratislava, Tatran 1971. 236 s.

RUŽIČKA, J.: Príspevok ku skladbe slovesa byť — som. Slovenská reč, 28, 1952/1953, s. 402—403.

RUŽIČKA, I: Skladba neurčitku v slovenskom spisovnom jazyku. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1956. 182 s.


strana 208

O význame a používaní druhotných predložiek vďaka, zásluhou

a vinou

FRANTIŠEK KOČIŠ

1. V jazykovej praxi, najmä v publicistike, ale aj v niektorých vedecko‐popularizačných textoch a zdá sa, že aj v hovorovej reči, sa pomerne často používajú predložky odvodené od substantívnych základov, resp. vo funkcii predložiek sa používajú tvary podstatných mien v istom páde, najčastejšie v tvare inštrumentálu. Našu pozornosť zaujali sekundárne čiže druhotné predložky vďaka, zásluhou, vinou. Predložka vďaka sa viaže s datívom, predložky zásluhou, vinou s genitívom. Predložka vďaka stojí v rámc i významovej opozície predložiek zásluhou, vinou akoby navyše, a to asi preto, že do spisovnej slovenčiny sa dostala pod vplyvom ruštiny ako ekvivalent ruského výrazu blagodaria. Napriek tomu má v slovenčine oproti predložke zásluhou väčšiu frekvenciu dokonca i v takom kontexte, v ktorom z významovej stránky má miesto iba jej opozitum vinou, resp. iná priliehavá predložka.

Tieto predložky sa v jazykovej praxi, žiaľ, veľmi často a už veľmi dlho používajú nenáležite, neadekvátne ich významu, presnejšie povedané, nepoužívajú sa diferencovane vzhľadom na celkový obsah textu či vety, v ktorej sa nachádzajú. Táto nediferencovanosť a neadekvátnosť sa prejavuje najmä v tom, že najčastejšie sa používa iba predložka vďaka bez ohľadu na jej význam a na kontext, teda na obsah celej výpovede (porov. aj Skladaná, 1971; Kačala, 1993). Uvedieme niekoľko príkladov, z ktorých iba v jed nom je predložka vďaka významovo i kontextovo náležitá (to ukazuje, že význam tejto predložky nie je používateľom spisovnej slovenčiny dostačujúco známy):

[1] Vďaka mojej (!) činnosti v cirkvi som spoznala, že je nielen morálne, ale dokonca nevyhnutné, aby som sa mala rada a bola so sebou spokojná. (L. Hayová — prel. Z. Kramplová, M. Dujnič) [2] — Vďaka nesprávnym názorom, ktoré vznikli okolo kultu mladosti, má veľa žien hrôzu zo starnutia. (L. Hayová — prel. Z. Kramplová, M. Dujnič) — [3] ...ktorí si vďaka týmto nepríjemnostiam cestu na Slovensko rozmyslia. (V. Sládečková v Aktualitách STV 26. 7. 1994 o 19.30 hod.) — [4] Vďaka predchádzajúcej ne ochote z maďarskej strany projekt nebol realizovaný. (Aktuality STV 24. 8. 1994 o 19.30 hod.) — [5] Chodec zomrel vďaka neopatrnosti vodiča. (Tlač) — [6] Interisti mali možnosť otočiť, avšak "vďaka" nevyužitým gólovým príležitostiam a chybám v obrane sa im to nepodarilo. (Sme, 25. 7. 1994, s. 16)


strana 209

Ešte skôr než budeme uvedené príklady analyzovať, pokladáme za potrebné i logické objasniť sémantiku, resp. význam tejto predložky i ostatných predložiek, ktoré s ňou súvisia, a to podľa Slovníka slovenského jazyka (SSJ) V (1965), Morfológie slovenského jazyka (MSJ; 1966) a Krátkeho slovníka slovenského jazyka (KSSJ; 1987). Predložku vďaka, ktorá je homonymná s podstatným menom vďaka, uvádza SSJ V na s. 34—35 s týmto výkladom významu: "pomocou, za pomoci, zásluhou niečoho, vďačiac niečomu" (to značí, že vlastný výklad významu tu chýba, zastupujú ho iba synonymá). KSSJ na s. 491—492 prináša tento výklad: "vyjadruje dôvod, príčinu, zásluhou niečoho, vďačiac niečomu" (čiže výklad sa tu obmedzuje iba na všeobecné konštatovanie o vyjadrovaní príčiny, dôvodu a na uvedenie dvoch synoným). Predložku vinou SSJ V nepozná, KSSJ ju na s. 498 hniezduje v hesle vina s výkladom "vyjadruje príčinu". Predložku zásluhou SSJ nemá, KSSJ ju na s. 551 hniezduje pri podstatnom mene zásluha s výkladom "vyjadruje pr ostredníctvo s odtienkom príčiny". V MSJ sa o predložke vďaka hovorí, že súvisí so slovesom vďačiť prostredníctvom podstatného mena vďaka a že vyjadruje príčinu. Predložka zásluhou sa tu neuvádza. Predložka vinou sa v MSJ pokladá za synonymum príčinnej predložky pre v spojení s osobnými podstatnými menami. Jej spájanie s neživotnými podstatnými menami sa pokladá za nevhodné (napr. Stalo sa to vinou zlého materiálu).

Lexikografické a čiastočne i gramatické spracovanie významu uvedených predložiek je očividne nedostačujúce na to, aby sme mohli posúdiť adekvátnosť ich použitia v citovaných príkladoch a vymedziť ich skutočný význam, preto adekvátnosť či neadekvátnosť použitia týchto druhotných predložiek v citovaných dokladoch sa pokúsime určiť priamo z obsahu jednotlivých výpovedí.

2. V prvom citovanom doklade autorka konštatuje, že za isté poznanie vďačí svojej činnosti v cirkvi. Menej osobne a objektívnejšie by sme to mohli vyjadriť tak, že autorka na základe, za pomoci svojej činnosti v cirkvi došla k istému poznaniu. Nezdá sa nám preto, že by tu predložka vďaka mala vyjadrovať dôvod alebo dokonca príčinu tohto poznania (nevyjadrujú to ani uvedené synonymá pomocou, za pomoci, resp. chýbajúce na základe). Podľa nášho názoru predložka vďaka tento sémantický aspekt neobsahuje. Týmto výkladom významu predložky vďaka chceme korigovať svoj výklad významu tejto predložky v príručke Jazyková poradňa odpovedá (1988) v tom zmysle, že predložka vďaka vyjadruje nie príčinu, ale kladné hodnotenie istej okolnosti pôsobiacej na priaznivý výsledok deja. Priliehavý doklad na to uvádzame v spomínanej príručke: Vodič často len vďaka duchaprítomnosti (kladné hodnotenie) zabráni nehode (priaznivý výsledok deja). Netreba veľmi zdôrazňovať, že kladné hodnotenie pomocou


strana 210

predložky vďaka sa môže vzťahovať iba na pozitívne, priaznivo pôsobiacu okolnosť (vyjadrenú predložkovým spojením). Je to z hľadiska celkového obsahu výpovede logické, preto priam groteskne vyznievajú výpovede, v ktorých sa predložka vďaka používa v spojení s negatívnym faktorom či negatívnou okolnosťou pôsobiacou na nepriaznivý výsledok deja; doklady na toto nenáležité používanie predložky vďaka sme už uviedli pod č. 2—5 a mohli by sme ich uviesť oveľa viac, je ich, žiaľ, dosť najmä vo vysielaní rozhlasu alebo aj v de nnej tlači.

V doklade č. 6, ktorý sme uviedli z denníka Sme, sa autor i napriek negatívnym okolnostiam i negatívnemu výsledku deja nezriekol predložky vďaka, ale predsa len, cítiac krikľavú nezhodu medzi významom predložky a obsahom celej výpovede, dal túto predložku do úvodzoviek, ktoré tu majú naznačovať opak vďaky čiže opak kladného hodnotenia nevyužitých gólových príležitostí a chýb v obrane, ako aj celkového neúspechu vo futbalovom zápase. Hoci sa úvodzovky podľa Pravidiel slovenského pravopisu (1991) použ ívajú aj na vyjadrovanie dištancovania sa, irónie a pod., v tomto prípade nemôžu byť funkčné, lebo ide o neutrálnu novinovú správu o futbalovom zápase, a tak tu nemožno hovoriť o ironickom alebo inom expresívnom podtexte (porov. aj Kačala, 1993, s. 371). Predložka vďaka medzi úvodzovkami je v tejto výpovedi skôr svedectvom výrazovej neobratnosti autora, lebo ináč tu mohol využiť najmenej dve možnosti vyjadrenia: a) predložku pre (pre nevyužité gólové príležitosti...), b) predložku vinou (vinou nevyu žitých gólových príležitostí a chýb...). 1

3. Tú istú sémantiku ako predložka vďaka obsahuje, resp. vyjadruje aj predložka zásluhou, ktorá podľa nášho názoru má v slovenskom úze staršie "domovské právo" ako predložka vďaka, hoci ju staršie normatívne či kodifikačné príručky (medzi nimi ani SSJ, ani MSJ) nezaznamenávajú. Ani túto predložku náš publicistický úzus nepoužíva vždy náležite; nedávno sme v športových správach STV (Aktuality 24. 7. 1994 o 19.30 hod.) počuli takúto vetu: Jej [kobylky] zásluhou stratil 29 bodov v preskoku... Opakujeme ešte raz, že tomu, kto spôsobil istú stratu a pod., čiže kto spôsobil istý negatívny výsledok deja, nemožno pripisovať zásluhy, a tak ani pri vyjadrení spomínanej okolnosti (jej zásluhou) nemožno použiť druhotnú predložku zásluhou, lebo tá tiež vyjadruje kladné hodnotenie istej okolnosti pôsobiacej na priaznivý výsledok deja (rovnako ako predložka vďaka), a to preto, lebo sa významovo vôbec nevzdialila od svojho substantívneho základu, tak ako ani predložka vďaka.


strana 211

Ak je reč o predložke zásluhou, nazdávame sa, že pre budúce výkladové slovníky bude osožné poukázať na nevyhovujúci výklad tejto predložky v KSSJ ("vyjadruje prostredníctvo s odtienkom príčiny"). Význam tejto predložky treba vysvetľovať rovnako ako význam predložky vďaka: vyjadruje kladné hodnotenie okolnosti pôsobiacej na priaznivý výsledok deja. 2

4. Napokon sa treba ešte zmieniť o sekundárnej predložke vinou. Uviedli sme, že KSSJ ju zaznamenáva s výkladom "vyjadruje príčinu" (podobne aj MSJ). Táto predložka je vo významovej opozícii s predložkami vďaka a zásluhou, a tak aj výklad jej významu by mal vyznievať ako opozitný oproti výkladom významu predložiek vďaka a zásluhou. Mal by znieť: vyjadruje negatívne hodnotenie okolnosti pôsobiacej na negatívny výsledok deja. Takýto výklad je azda veľmi všeobecný, a preto upozorňujeme na náš výklad významu predložiek zásluhou a vinou v spomínanej príručke Jazyková poradňa odpovedá (s. 169). V ňom nehovoríme o okolnosti vyjadrenej predložkou a podstatným menom, ale o spájaní sa predložiek zásluhou a vinou s podstatnými menami označujúcimi osoby vykonávajúce prospešnú činnosť (pri predložke zásluhou) alebo vykonávajúce negatívnu činnosť, alebo spôsobujúce negatívny výsledok (pri predložke vinou). Je to vari presnejší výklad, lebo zásluhu a vinu možno pripisovať predovšetkým osobám čiže subjektom mo rálne zodpovedným za svoje konanie. Tento výklad vhodne ilustrujú tieto príklady: Budova školy sa dokončila zásluhou obetavých brigádnikov. — Stroj sa pokazil vinou nesvedomitého pracovníka.

Otázka je, či by sa s predložkami zásluhou, vinou nemohli spájať aj neživotné podstatné mená označujúce predmety alebo niektoré javy, resp. činnosti (pôsobiace pozitívne alebo negatívne). Morfológia slovenského jazyka túto možnosť zamieta (porov. aj Smiešková, 1981). V KSSJ (s. 498) sa predložka vinou exemplifikuje spojením k nehode došlo vinou chodcov, čiže subjekt, ktorý nehodu spôsobil, je vyjadrený životným podstatným menom. Oproti tomu sa predložka zásluhou exemplifikuje vetou Dosiahli to zásluhou zvýšených výkonov, čiže nevylučuje sa, že predložka zásluhou sa môže viazať aj s neživotným podstatným menom označujúcim množstvo práce vykonanej za istú časovú jednotku (porov. KSSJ, s. 515). Touto exemplifikáciou sa naznačuje, že predložka


strana 212

zásluhou je totožná s významom predložky vďaka, ktorá sa viaže s podstatnými menami označujúcimi osoby, ale aj neživé predmety, resp. javy v tom zmysle, ako sme viac ráz naznačili. Predložka vinou ako jediný člen opozície zostáva však iba v spojení s podstatným menom označujúcim životný subjekt, osobu, ktorá je príčinou negatívneho výsledku deja. Ak by sme sa pokúsili o spojenie predložky vinou s podstatným menom označujúcim neživý predmet alebo jav (napr. Vinou zlého tesnenia kotol vybuchol), obišli by sme priamejšie, resp. náležitejšie vyjadrenie príčiny príčinnou predložkou pre (porov. aj MSJ, s. 670): Pre zlé tesnenie kotol vybuchol. Žiaľ, vyjadrenie príčiny ako negatívnej okolnosti predložkou pre je v našom spisovnom úze takmer zriedkavosťou, lebo predložku pre nenáležite nahrádza pôvodne česká predložka kvôli (v príčinnom význame). V slovenčine má táto predložka cieľový význam (napr. Išiel som tam kvôli bratovi).

Z tohto dôvodu by sme v norme pripustili, aby sa predložka vinou v používaní rozšírila aj na spojenia s podstatnými menami označujúcimi neživé predmety a javy, pričom by vyjadrovala záporné hodnotenie istej (príčinnej) okolnosti spôsobujúcej negatívny výsledok deja, resp. jednoduchšie povedané, aby vyjadrovala príčinu negatívneho výsledku deja popri príčinnej predložke pre: Vinou zlého tesnenia kotol vybuchol — Pre zlé tesnenie kotol vybuchol (porov. aj Kačala, 1993, s. 370). Tým by sa azda postupne mohlo v spisovnom úze eliminovať nenáležité a nekorektné používanie predložky kvôli v príčinnom význame.

Treba ešte dodať, že predložka vinou nemá v spisovnom úze veľkú frekvenciu. Podarilo sa nám ju zachytiť v rozhlasových správach 25. 8. 1994 o 17. hod.: Došlo k poklesu ceny práce, a to aj vinou odborov. Podstatné meno odbory je síce neživotné podstatné meno mužského rodu, ale ako označenie istej spoločenskej organizácie predstavuje združenie ľudí a jej najvyšší predstavitelia sú živé subjekty, a tak spojenie vinou odborov je podľa nás korektné. Zámena predložky vinou v spojení vinou odborov za predložku pre nie je možná. Našli sme však aj doklad, v ktorom je explicitne použité neživotné podstatné meno označujúce prírodný jav: ... vinou tohtoročnej neúrody kakaových bôbov vzrástla cena suroviny na svetových trhoch (Sme, 3. 9. 1994, s. 2).

5. Na záver konštatujeme, že tak ako celý predložkový systém je v slovenčine veľmi jemne a precízne vypracovaný, aj druhotné predložky vďaka, zásluhou a vinou do tohto systému precízne zapadajú svojou vlastnou sémantikou a významovou spájateľnosťou. Na ich korektné využívanie v jazykovom úze treba však mať citlivé a poučené jazykové vedomie, podopreté potrebným poznaním spisovnej slovenčiny. V opačnom prípade vznikajú v jazykovom úze priam


strana 213

groteskné výpovede, ktoré sme — ako sa nazdávame — dostačujúcim spôsobom ilustrovali a ktoré si, žiaľ, mnohí používatelia spisovnej slovenčiny na svoju škodu a na škodu národného jazyka často neuvedomujú.

LITERATÚRA

Jazyková poradňa odpovedá. Red. M. Pisárčiková. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988. 288 s.

KAČALA, J.: Vďaka prehre? Kultúra slova, 27, 1993, s. 369—371.

Krátky slovník slovenského jazyka. 1. vyd. Red. J. Kačala — M. Pisárčiková. Bratislava, Veda 1987. 592 s.

Morfológia slovenského jazyka. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1966. 896 s.

Pravidlá slovenského pravopisu. Red. J. Kačala. Bratislava, Veda 1991. 536 s.

SKLADANÁ, J.: O správnom používaní predložky vďaka. Kultúra slova, 5, 1971, s. 306.

Slovník slovenského jazyka. Zv. 5. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1965. 848 s.

SMIEŠKOVÁ, E.: Vinou a zásluhou. Kultúra slova, 15, 1981, s. 127—128.

1 Napriek tomu možno autora textu aj trocha pochváliť, že sa nedal zviesť lákavou a donekonečna opakovanou nesprávnou predložkou kvôli: "kvôli nevyužitým gólovým príležitostiam a chybám"!

2 Prvý význam slova príčina sa v SSJ III (1963, s. 539) vysvetľuje takto: "jav, ktorý spôsobuje, podmieňuje vznik iného javu (op. následok)". Treba si však všimnúť, aké spojenia na slovo príčina SSJ uvádza, resp. s akými podstatnými menami sa viaže: príčina choroby, smrti, nešťastia, vojny; Kto je príčinou tohto nešťastia? — Čo je tomu príčina (čo to zavinilo, zapríčinilo?) — Sami ste si príčina (na vine). O príčine sa tu hovorí ako o faktore, ktorý má za následok negatívne javy, má negatívne dôsledky. Preto o predložkách vďaka, zásluhou nemožno hovoriť, že vyjadrujú príčinu.

Etnokultúrne rusizmy v slovenskej tlači

JOZEF SIPKO

V reformujúcej sa spoločnosti získavajú nový rozmer aj jazykové kontakty (Weinrich, 1987). Osobitne sa to vzťahuje na uvedené procesy v našom regióne. V nových podmienkach aj rusko‐slovenské jazykové kontakty sú prirodzenejšie a rovnocennejšie. Už v nich nepôsobí ideologický tlak, možnosti výberu jazykových prostriedkov sa značne rozšírili a tým sa obohacuje aj naša reč.

Vzťahy ruského jazyka s inými, osobitne slovanskými jazykmi nadobúdajú novú úroveň. Prvoradým predpokladom kvalitatívne nových jazykových vzťahov sú transformácie v sociálno‐politickej oblasti. Rodiaca sa sloboda slova, osobná sloboda jednotlivca a iné prvky demokratizačného procesu prirodzeným spôsobom rozširujú komunikačný rámec spoločnosti. V našej oficiálnej komunikácii slovo ruský prestáva byť tabuizované, resp. ideologizované, dostáva prirodzenejšiu axiologickú polohu.

Slovenskí a ruskí autori sa problému rusko‐slovenských jazykových vplyvov venovali zväčša výskumom lexikálnych rusizmov v spisovnej slovenčine


strana 214

(Benkovičová, 1993, Kondrašov — Ondruš, 1971, Sekaninová, 1976). Nás však väčšmi zaujímajú rusko‐slovenské jazykové kontakty z pozície širšieho kultúrneho vplyvu ruského sociálneho prostredia na slovenčinu už v našej súčasnosti, ohraničené najmä rokmi 1985 a 1989. V obidvoch jazykoch sa začali objavovať jazykové jednotky, ktoré pomenúvajú nové etnokultúrne r eálie (reálie týkajúce sa národnej kultúry). Naše pozorovania boli zamerané na slovenskú a ruskú tlač.

V ruštine sa intenzívnejšie začali používať jednotlivé jazykové prvky pochádzajúce z česko‐slovenského jazykového prostredia po novembri 1989. Pomerne rýchle spoločenské zmeny vyvolali v jazyku celý rad nových pomenovaní, ktoré prešli do ruskej tlače (a nie iba do nej) ako kalky. V prvom rade sa to vzťahuje na pomenovanie politických javov: graždanskij forum, obščestvennosť protiv nasilija, nežnaja (barchatnaja) revoľucija, Dviženije za demokratičeskuju Slovakiju a iné. Okrem nových názvov v ruskej publicistike posledných rokov sa v sémanticky transformovanej pozícii začali používať výrazy, ktoré pomenúvali reálie česko‐slovenských udalostí predchádzajúcich rokov — Poučenije iz krizisnogo razvitija, normalizacija, pražskaja vesna. Pri satirickom hodnotení augustového puču 1991 sa objavila aj takáto charakteristika: Barchatnyj putč (Literaturnaja gazeta, 1991, č. 52), podobne v príklade: ...stalinskaja sistema prevratilas' v barchatnyj totalitarizm (Ogoňok, 1994, č. 14 — z knihy B. Jeľcina Zapiski prezidenta).

Tento proces je intenzívnejší v opačnom smere. Ruské jazykové prostredie vzhľadom na svoje kvantitatívne ukazovatele predstavuje pomerne značný zdroj používania jazykových jednotiek s určitým interlingválnym potenciálom. Je to zrejme spôsobené aj celkovými parametrami ruského jazyka, ruskej kultúry a ruských a sovietskych reálií vôbec. Vplyv týchto faktorov na zahraničie spôsobuje i používanie jednotlivých, nielen lexikálnych rusizmov v iných jazykoch. Keď berieme do úvahy našu spoločnú geopolitickú minulosť, môžeme povedať, že rusizmy v slovenčine sa aj dnes vyznačujú určitými špecifikami. Po roku 1985 sa v slovenčine veľmi aktívne začalo používať slovo prestavba ako kalk ruského perestrojka s tým istým pragmatickým zámerom. Vznikali analogické slovné spojenia v oboch jazykoch, najmä v masovokomunikačných prostriedkoch — prožektor perestrojki (v sovietskej televízii), cestou prestavby (v ČST). Tento typ jazykových jednotiek sa pomerne rýchlo "skompromitoval" vzhľadom na známe politické udalo sti. Po roku 1989 sa slovo perestrojka — prestavba začalo čoraz častejšie používať v ironickom a tým aj v zápornom kontexte, tak ako napokon celý lexikálny "perestrojkovo‐prestavbový" fond. Samozrejme, že to neznamenalo koniec etnokultúrnych rusizmov v slovenčine.


strana 215

Podľa našich pozorovaní sa v slovenskej tlači vyskytujú rusizmy, ktorých etnokultúrnym zdrojom sú reálie ruskej spoločnosti presahujúce hranice svojho etnického prostredia. Možno sa pokúsiť o určitú typológiu a hierarchiu ich realizácie v slovenských novinách posledného obdobia.

1. V našich materiáloch prvé miesto zaujímajú jazykové prvky z ruských literárnych diel, ktoré sa stali majetkom svetovej kultúry. Napr. Zločin a trest smrti (Východ, 23. 4. 1991 — úvaha o treste smrti na pozadí názvu románu F. M. Dostojevského). Tento rusizmus sme našli niekoľkokrát v podobných situáciách, kde sa hovorí o násilí a jeho následkoch, stáva sa tu určitým klišé, takisto ako aj v ruskej tlači. Relatívne často možno nájsť v našej tlači aj iné rusizmy z Dostojevského — Kto po nížený, kto urazený (Slovenský východ, 17. 3. 1994 — konflikt M. Kováča a V. Mečiara). To isté platí o kultúrno‐literárnych rusizmoch pochádzajúcich z diel N. V. Gogoľa — Vivat Čičikov! Cítim sa ako Čičikov. Nekupujem mŕtve duše dokonca ani starých štruktúr (Pravda, 12. 11. 1991), Rokovania mi pripomínali smiech cez slzy (Smena, 17. 6. 1992 — o rozhovoroch predstaviteľov českej a slovenskej vlády), Telefonická čičikovština (malo byť čičikovčina; Nový čas, 30. 11. 1991 — o falošných podpisoch za spoločný česko‐slovenský štát). Jazykové konštrukcie z diel N. V. Gogoľa sa realizujú pri opise situácií, ktoré majú povahu lži a podvodu. V ironickom kontexte sa používajú výrazy z bájok I. A. Krylova — Medvedia služba Matice slovenskej svojmu predsedovi (Verejnosť, 21. 11. 1991). Niektoré literárne reálie sú zdrojom produktívnych syntaktických konštrukcií aj v slovenčine — Útrapy zo zmluvy (Učiteľské noviny, 1992, č. 9 — na základe známej komédie A. S. Gribojedova Útrapy z rozumu úvahy o zmluve medzi Českom a Slovenskom). Ruskí klasickí autori 19. storočia sa zaradili do svetovej literatúry a získali v nej konkrétnu etickú a hodnotovú pozíciu. Tolstého jazykové prostriedky sa najčastejšie používajú v zásadných úvahách s mravným akcentom — Všetky šťastné rodiny sa podobajú ako vajce vajcu. Len nešťastná je každá ináč (Nové slovo, 1991, č. 21 — úvodná veta z románu Anna Kareninová je zároveň úvodom k úvahe o vážnych sociálnyc h problémoch u nás).

Zo sovietskej klasiky sa v našej tlači realizujú prvky z diel M. Gorkého — Rodčenko a tí druhí (Nové slovo, 21. 11. 1991 — typické konštrukcie pre názvy niektorých dramatických diel M. Gorkého — Dostigajev a tí druhí a iné). V satirickom duchu sa používajú parafrázované výroky z ideologizovaných diel V. Majakovského — Lenin pil, Lenin pije, Lenin bude večne piť (Národná obroda, 4. 12. 1991 — známa fráza z poémy V. I. Lenin — Lenin žil, Lenin žije...). Žiada


strana 216

sa poznamenať, že toto Majakovského dielo je zdrojom ostrých satirických výrazov osobitne v ruskej tlači. V typických sémantických pozíciách sa realizujú aj iné sovietske literárne obrazy — Podvod hodný Ostapa Bendera (Pravda, 16. 5. 1994 — hrdina z románu Dvanásť stoličiek I. Iľfa — J. Petrova vytvára analógiu so súčasnými aférami), Osud človeka (Nové slovo, 14. 11. 1991 — známy román M. Šolochova v analogickej situácii s inými príbehmi).

Tieto príklady ilustrujú živosť i aktuálnosť mnohých obrazov ruskej literatúry 19. a 20. storočia. Do našej tlače však prenikli aj literárne prvky súčasných ruských autorov, medzi ktorými jednoznačne dominuje A. Solženicyn: Uránový gulag (Verejnosť, 10. 10. 1991 — reportáž o uránových baniach v Jáchymove, kde pracovali politickí väzni), Celý archipelag dedín (Pravda, 2. 6. 1992 — o osude východoslovenských dedín, kde sa buduje vodná nádrž). V oboch predchádzajúcich príkladoch sa vy tvárajú isté asociácie s románom A. Solženicyna Archipelag GULAG (pôvodne nevinný názov Gosudarstvennoje upravlenije lagerej — Štátna správa táborov — sa stal v dôsledku tragédie miliónov väzňov slovom s veľmi záporným obsahom). Z iných Solženicynových výrazov možno uviesť: Jeden deň Ivana Ivanoviča (Smena, 27. 8. 1991 — na základe románu Jeden deň Ivana Denisoviča sa v ironickom štýle opisuje istá významná slovenská osobnosť), Najvýznamnejšia časť jeho prejavu bola vyjadrená v jednom slove: obustrojiť (Pravda, 12. 1. 1994 — o Jeľcinovom prejave na základe známeho výrazu z pamfletu A. Solženicyna Kak obustrojiť Rossiju — Ako usporiadať Rusko).

Ako je zrejmé z ilustrácií, jednoznačne dominujú známe literárne fakty. Najčastejšie sa používajú v ironizujúcom až satirickom kontexte, čo zodpovedá používaniu týchto a podobných výrazov v ruskej publicistike.

2. Do druhej skupiny zaraďujeme ruské lexémy, ktoré v slovenských publicistických textoch plnia určitú expresívnu funkciu. Ide o slová, ktoré sa v slovenčine používajú pravidelne a sú teda lexikálnymi rusizmami — Stalin zlikvidoval nepmanov a kulakov a všetkých nesvojich (Nové slovo, 1992, č. 1), Zastrieľali si z poschovávaných kalašnikovov (Nový čas, 13. 11. 1991), Klimaktérium socializmu sme prežívali ako perestrojku (Národná obroda, 20. 11. 1992). Zaujímavejším a expresívnejším sa nám zdá používanie ruských slov, ktoré sa v slovenských publicistických textoch uvádzajú v jednoduchej transliterácii, no do aktívneho fondu slovenčiny sa nezaradili. Ide o všeobecne známe ruské slová, ktoré vyjadrujú určité, spravidla ruské reality. V ruskom prostredí nadobúdajú tieto slová značné sociálne konotácie a v určitom zmysle majú tendenciu realizovať sa ako čiastkové internacionalizmy: Naša


strana 217

bývalá verchuška (Večerník, 6. 11. 1992 — o bývalej nomenklatúre), A baťuška pomohol (Národná obroda, 27. 10. 1992 — podiel Stalina na represiách u nás), Fenomén očerediť (Pravda, 12. 11. 1991 — reportáž z moskovských obchodov), Ani matuška, tradičná priateľka Srbov, nie je naklonená narušiť svoje medzinárodné pozície (Pravda, 25. 5. 1992 — vzťahy Ruska a Srbska), Kvartira na žreb (Pravda, 9. 12. 1993 — o špekuláciách s bytmi v Rusku), interdevočki (Nový čas, 16. 1. 1992 — prostitútky pre cudzincov v Rusku), Gorbačov si chodí po svete a skupuje dače (Pravda, 25. 5. 1993), Svoloč, lenivci (Pravda, 1. 6. 1992 — paródia na oficiálne hodnotenie nezamestnaných), Redaktor bol geroj (Nové slovo, 1993, č. 50), O jeho [Solženicynových] stretnutiach s ľuďmi z glubinky budú referovať stovky novinárov (Národná obroda, 28. 5. 1994 — cesta A. Solženicyna po Rusku) atď. Uvedená skupina slov má prakticky plnohodnotné slovenské ekvivalenty, no žurnalisti radšej volia všeobecne známe ruské slová, ktoré v originál i skrývajú bohatý etnokultúrny obsah, keďže najčastejšie sa realizujú v textoch obsahujúcich materiál z ruského prostredia. Napríklad vo vete Milión bieloruských zajačikov za postup (Pravda, 25. 3. 1994) zvýraznené slovo pomenúva inflačné peniaze v Bielorusku (tieto peniaze boli sľúbené bieloruským hokejistom za postup do B skupiny majstrovstiev sveta) a v hovorovej reči sa široko používa v Bielorusku i v Rusku. Okrem uvedených príkladov sme zaregistrovali i ďalšie ruské slová v slovenských textoch — bumaška, maľčik, gensek, vožď, mužik a iné.

3. Do tretej skupiny zaraďujeme jazykové jednotky, ktoré pochádzajú zo známych filmov z ruského či sovietskeho prostredia. V sledovanom období sme niekoľkokrát našli výrazy z filmu Pokánie, predovšetkým z jeho záverečných scén — Nie každá cesta vedie k chrámu (Nové slovo, 1991, č. 38), Kadiaľ vedie cesta k chrámu? (Smena, 7. 10. 1991), Ozaj, kadiaľ vedie cesta k chrámu? (Pravda, 2. 6. 1992 — spory pravoslávnych a gréckokatolíkov). Uvedená konštrukcia pochádza zo záveru ruskej verzie spomínaného gruzínskeho filmu — Kakaja doroga veďot k chramu?, čo je alegorickým vyjadrením hľadania pravdy. Podobné vety sa používajú prevažne v titulkoch, čím autori obracajú pozornosť na obsah svojho článku. Film Moskva slzám neverí vyvolal analogický efekt v slovenskej tlači — Juhoslávia slzám neverí (Smena, 8. 10. 1992 — reportáž z vojnových oblastí bývalej Juhoslávie). Známe kreslené filmy zo seriálu No, počkaj, zajac! — Nu, zajac, pogodi! sú v pozadí vety No, Európa, počkaj, prichádza samostatné Slovensko (Smena, 12. 12. 1992 — ironizujúca pozícia autora nad rozhodnutím politikov). Popritom, že sa jednotlivé filmy stávajú všeobecne známymi, používanie ich jazykových prostriedkov je podmienené aj


strana 218

výstižnosťou konštrukcií, ktoré sa stávajú frazeologickými jednotkami s určitými časovo‐priestorovými ohraničeniami.

4. Rovnakou charakteristikou sa vyznačujú aj etnokultúrne rusizmy, ktoré pochádzajú zo známych ruských piesní. V našom materiáli sú príklady aj zo štátnej hymny bývalého ZSSR — Cigáni hrali do uška Sojuz nerušimyj... (Pravda, 3. 6. 1993 — veteránom vojny pri príležitosti 9. mája). Iná oficiálna pieseň — Hymna demokratickej mládeže — je zdrojom vety Názorov hoc sme rôznych (Pravda, 4. 12. 1991 — výzva na porozumenie medzi politikmi). Po odchode M. Gorbačova z najvyšších politických funkcií sme sa stretli v našej aj v inej zahraničnej tlači s určitou nostalgiou, ktorú novinári vyjadrili rozlične, aj internacionalizovanými jazykovými konštrukciami z piesní — Miška, Miška, kde tvoja ulybka? (Národná obroda, 5. 12. 1992).

5. Niektoré konštrukcie ruského jazyka sa internacionalizujú vďaka historickým udalostiam, ktoré značne prekročili ruské prostredie — Je koniec potemkiád (Nové slovo, 1992, č. 27 — po voľbách). Obraz Potemkina, vyjadrujúci rafinované vytváranie pravdivosti neskutočných objektov, je obľúbený v rôznych situáciách. V Národnej obrode (27. 5. 1994) pod názvom Návrh hodný Potemkina je satirická úvaha o zakrytí spustnutých objektov vo Vysokých Tatrách pestrými plagátmi, ktoré budú vytvárať zdanie poriadku a krásy. Analógie s revolučným násilím hľadá autor, ktorý vytvoril meno Vladimir Robspierovič (Týždenník aktualít, 1991, č. 49 — Lenin + Robespierre = násilie). Na tom istom základe možno nájsť aj okazionálne slová — Pravicovo zmutovaní leninosauri (Slovenský denník, 13. 12. 1991 — koncovka sauri vyvoláva asociácie s niečím veľmi starým, v danom prípade ide o záporné hodnotenie politických oponentov — bývalých komunistov v iných politických stranách). Článok o vzmáhajúcom sa hnutí kozákov obsahuje vetu List kozákov sultánovi (Slovenský denník, 19. 12. 1991 — známa udalosť z dejín Ruska, zvýraznená obrazom Repina Zaporožcy pišut pismo tureckomu sultanu, je symbolom boja za slobodu). Niektoré historické výroky používajú novinári bez ohľadu na ich pôvodný kontext. Po víťazstve našich hokejistov na ZOH nad Nemeckom 6 : 5 sa objavila veta Aj na našej ulici zasvieti slnko (Pravda, 26. 2. 1994 — pôvodne Stalinov výrok, v ktorom alegoricky sľuboval občanom ZSSR skoré úspechy vo vojnovom úsilí tesne pred záverom stalingradskej bitky). Aj historický obraz Rasputina, ktorý sa votrel do dôvery posledného ruského cára, sa aktualizuje v našej tlači: Je zaujímavé, koľko bývalých komunistov propaguje túto rasputinčinu (Nové slovo, 1992, č. 19 — o Kašpirovskom; tým istým výrazom charakterizuje Kašpirovského aj časť ruskej tlače).


strana 219

6. V ruskom jazyku sovietskeho obdobia sa aktivizovalo mnoho slovných spojení s ideologickým obsahom. Dnes sa stretávame s pojmami drevený, sovietsky či totalitný jazyk vo vzťahu k oficiálnemu štýlu ruštiny (a nielen jej) minulého obdobia. Mnohé ustálené slovné spojenia bývalého oficiálneho jazyka sa dnes používajú v satirickom a zápornom kontexte — Leninskou cestou (Slovenský denník, 13. 12. 1991 — o rozpade ZSSR). Určitá idealizácia našich novembrových udalostí sa odráža v jej kritike prostredníctvom ironizujúceho názvu — Veľká Nežná... (Nové slovo, 21. 11. 1991 — zjavná analógia s Veľkou októbrovou...). V konštrukcii Kolchoz Odkazy Rockefellera (Národná obroda, 5. 3. 1992) je ironický efekt vyvolaný porovnaním s názvom Kolchoz Zavety Iľjiča. O tom, že satira dominuje pri používaní starých slovných spojení bývalého režimu, svedčí i nasledujúci príklad — Keďže výstrely z Auróry sa neosvedčili, bude strieľať šampanské (Pravda, 1. 6. 1994 — o výstave humoristov). Podobné frazeologizované spojenia sa prostredníctvom satirického kontextu vytláčajú z aktívnej rečovej zásoby a akoby potvrdzovali známu pravdu Lož má krátke nohy. To sa týka, samozrejme, mnohých iných podobných slovných spojení — svetlá budúcnosť, víťazstvo socializmu na dedine, svetová socialistická sústava, ktoré sú prakticky doslovnými prekladmi z ruštiny.

7. Udalosti v ZSSR a v Spoločenstve nezávislých štátov, ktoré svojím dosahom prekračujú hranice vlastnej krajiny, vstupujú do povedomia druhých etnokultúr. Po havárii v černobyľskej jadrovej elektrárni sa na opis rozličných nebezpečných situácií začali používať jazykové výrazy "černobyľského fondu" — Strach z dvoch Černobyľov v Leopoldove (Nový čas, 28. 11. 1991 — väznica a elektráreň v J. Bohuniciach), O menovom Černobyli (Národná obroda, 8. 10. 1992 — riziká finančnej politiky), Európe hrozí nový Černobyľ (Pravda, 6. 12. 1993 — o možnostiach nových havárií jadrových zariadení).

Puč v auguste 1991 uviedol do dočasnej komunikácie aj v našej tlači niektoré konštrukcie so zápornou sémantikou — Básnici z Matrosskej tišiny (Nové slovo, 1992, č. 39 — reportáž z väzenia, v ktorom niektorí vodcovia puču píšu básne), Kolchoz Iľjičovo víťazstvo sa po sedemdesiatich rokoch premenuje na Iľjičov puč (Nové slovo, 1991, č. 41 — analógia s ruskými výrazmi Puť Iľjiča a Putč Iľjiča). Fenomén Žirinovského sa odráža vo výrazoch typu Vladimir Adoľfovič (Národná obroda, 30. 3. 1994 — hľadanie podobnosti s Hitlerom; tie isté charakteristiky Žirinovského sa objavujú aj v ruskej tlači).

8. Do poslednej skupiny sme zaradili ostatné rusizmy, ktoré predstavujú najčastejšie ustálené jednotky, aforizmy, celé vetné konštrukcie. Používajú sa v kontexte, kde je určitý ironický zámer autora či bezprostrednejšie priblíženie


strana 220

opisovanej skutočnosti ruského prostredia — Lučše imeť sto druzej, čem sto rublej (Nové slovo, 1992, č. 52 — reportáž zo života študentov v internáte), ...pôsobí to ako známy ruský antikoncepčný prostriedok Spi odin (Nové slovo, 1992, č. 52 — satira na rozmanité "zázračné" prostriedky), A što ty, ponimaješ? Pani ne maju (Smena, 7. 3. 1992 — hra slov založená na interferenčných jazykových vplyvoch), Soldat udači (Nové slovo, 1994, č. 19 — o ruských žoldnieroch v rôznych vojnových oblastiach). K etnokultúrnym rusizmom možno zaradiť aj tie výrazy, ktoré sú doslovne preložené do slovenčiny. Ich plný význam sa dá pochopiť len v ruskom jazykovom prostredí — V minulom roku vyšiel z Moskvy termín "blízke zahraničie" — čo pod tým Moskva rozumie? (Pravda, 13. 4. 1994 — ide o termín bližneje zarubežie a pôvodne označoval bývalé zväzové republiky), Ako hovoria Rusi — Dožijeme — uvidíme (Národná obroda, 30. 3. 1994), Bude Smirnoff či Smirnov? (Nové slovo, 1994, č. 21 — problémy s názvom známej vodky).

Ako dokumentujú ilustrácie zo slovenskej tlače, do každej etnokultúry prenikajú vonkajšie prvky. Intenzita týchto vplyvov závisí od sociálneho potenciálu danej kultúry aj od vzájomných vzťahov kontaktujúcich sa kultúr. Uvedené jazykové prvky vytvárajú určitý obraz konkrétnej etnokultúry za jej hranicami (v našom prípade ruskej na Slovensku). Okrem toho ilustrované jazykové prostriedky sú do istej miery sémantickými dominantami a nadobúdajú transtextový rozmer.

LITERATÚRA

BENKOVIČOVÁ, J.: Z výskumu lexikálnych rusizmov v spisovnej slovenčine. Kultúra slova, 27, 1993, s. 104—112.

HOMOLAČ, J.: Transtextovost a její typy. Slovo a slovesnost, 55, 1994, s. 18—33.

KONDRAŠOV, N. A. — ONDRUŠ, P.: Russkije slova v slovackom literaturnom jazyke. Russkaja reč, 1971, s. 143—180.

SEKANINOVÁ, E.: Rusizmy v slovenčine. In: Studia Academica Slovaca. Bratislava, Alfa 1976, s. 451—461.

WEINRICH, CH.: Jazykovyje kontakty. Moskva, Nauka 1984.


strana 221

Vyjde I. zväzok Slovníka slovenských nárečí

IVOR RIPKA

1. Jazyk nepochybne patrí medzi najvýraznejšie znaky národa. Národný jazyk (t. j. prirodzený jazyk národa ako spoločenského celku) je diasystém; tvorí ho súbor územne i funkčne diferencovaných a sociálne rozvrstvených integrovaných výrazových prostriedkov. Tieto výrazové prostriedky sa ďalej vnútorne členia; patria k viacerým jazykovým útvarom (existenčným formám jazyka), ktoré na seba pôsobia a podliehajú aj spoločným vývinovým tendenciám. Základom národného jazyka sú dva relatívne stabilné štruktú rne útvary, a to spisovný jazyk a miestne nárečia.

1.1. Zo všetkých zložiek jazyka stojí najbližšie k praktickému životu slovná zásoba. Je to najdynamickejšia a pri komunikácii najnevyhnutnejšia zložka jazyka. Obsah a rozsah slovnej zásoby vyznačuje aj hranice účasti a zainteresovania jej používateľov na živote spoločnosti. Štúdium slovnej zásoby objasňuje nielen slovnú zásobu samu osebe, ale aj široké spoločenské i hmotné okolnosti vývinu príslušníkov národa ako jej kolektívnych nositeľov. Slovníkom sprostredkované poznanie národnej lexiky má teda aj ďalekosiahly a nezastupiteľný kultúrno‐historický a spoločensko‐historický význam.

1.2. Slovnú zásobu národného jazyka možno primerane zachytiť a predstaviť iba v komplexe lexikografických diel venovaných spracovaniu slovnej zásoby jeho jednotlivých existenčných foriem. Všeobecne sa prijíma téza, že celonárodný nárečový slovník tvorí — spolu s rozličnými slovníkmi spisovnej slovnej zásoby a slovníkom z predspisovného obdobia jazyka (t. j. historickým slovníkom jazyka) — základnú jednotku tohto komplexu. Nárečová lexikológia a lexikografia pracuje totiž s faktami vychodiacimi z existencie jazyka na konkrétnom území a zo susedstva iných príbuzných a nepríbuzných jazykov, národov a civilizačných zoskupení; z tohto hľadiska je jej zástoj dominantný a nezastupiteľný. Dlhšie očakávané vydanie (I. zväzku) celonárodného Slovníka slovenských nárečí je preto významným a vysoko aktuálnym i potrebným edičným činom, ktorý zaiste neostane bez ohlasu v širokej kultúrnej verejnosti. Perspektívne publikovanie diela poskytuje príležitosť priblížiť podstatné údaje určujúce tvorbu koncepcie i vlastnú realizáciu projektu a predstaviť základné teoreticko‐metodologické východiská spracúvania nárečovej lexiky v slovníku.

2. Slovník slovenských nárečí (ďalej SSN) zaznamenáva a zvoleným lexikografickým spôsobom spracúva apelatívnu slovnú zásobu miestnych nárečí.


strana 222

Slovníkové spracovanie nárečovej slovnej zásoby z celého územia národného jazyka umožňuje podať celistvý informatívny obraz o jej jazykovozemepisnej (i sémantickej a štýlovej) diferencovanosti a predstaviť tak výsledky kontinuitného vývinu nárečí, zachytiť dynamiku v nárečovom systéme v jej závislosti od spoločenských faktov a naznačiť aj vzájomný vzťah domáce j a prevzatej slovnej zásoby. Tieto formulácie vychádzajú z vyššie naznačeného chápania nárečia ako územne a funkčne limitovaného útvaru národného jazyka; predurčujú tvorbu koncepcie i jej realizáciu v heslových statiach SSN.

2.1. Štúdium slovnej zásoby nárečí a príprava koncepcie celonárodného nárečového slovníka môže zúročiť výsledky iných lexikálnosémantických i lexikografických výskumov; spätosť štúdia nárečovej slovnej zásoby so štúdiom slovnej zásoby spisovného jazyka, s historickými či etymologickými výskumami je evidentná. Skutočnosť, že SSN zaregistrúva a spracúva slovnú zásobu z rozličných nárečových oblastí, navyše značne diferencovanú aj hláskovo, morfologicky i slovotvorne, však prináša výrazné a neopakovateľné špecifiká, ktorými sa toto dielo odlišuje od iných inventarizácií slovnej zásoby národného jazyka. Prítomnosť jazykovozemepisného diferencujúceho činiteľa sa prejavuje pri spracúvaní viacerých zložiek heslovej state (napr. pri určovaní podoby heslového slova, uvádzaní hláskových variantov heslovej lexémy, príp. ich vyčleňovaní ako tzv. spoluhesiel, pri spracúvaní polysémie a homonymie atď.), no závažným spôsobom ovplyvňuje aj riešenie kardinálneho problému určenia (vymedzenia, definovania) náreč ového slova. Klasifikácia nárečovej slovnej zásoby má pre koncepciu celonárodného slovníka prvoradý význam, lebo priamo súvisí s voľbou najvhodnejšieho typu takéhoto diela.

2.2. Autorský kolektív SSN si osvojil tézu, podľa ktorej je idea zostaviť tzv. úplný slovník (tezaurus) z územia celého národa teoreticky diskutabilná a (v akceptovateľnom časovom rozpätí) prakticky nerealizovateľná. Plány zachytiť celú ľudovú slovnú zásobu so všetkými hláskovými variantmi a vyčerpávajúcimi údajmi o ich zemepisnom rozšírení (v našich podmienkach túto úlohu sčasti plnia 4 zväzky Atlasu slovenského jazyka) sa neopierajú o komplexné teoretické a empirické poznanie. Úplný slovník by nav yše pri úsilí o totálnu inventarizáciu široko chápanej nárečovej lexiky prinášal veľa nepodstatných údajov; na niektorých miestach by bol vlastne iba kópiou slovníka spisovného jazyka. SSN je teda koncipovaný ako diferenčný (výberový) slovník, spracúvajúci iba podľa istých kritérií klasifikovanú nárečovú lexiku. Táto diferenčná báza dáva priestor na jasné a preukazné predstavenie celého bohatstva pôvodnej ľudovej slovnej zásoby.


strana 223

3. Termínom nárečová lexika (nárečová slovná zásoba) sa v teórii SSN označuje súhrn lexikálnych jednotiek nárečia ako územne a funkčne ohraničeného útvaru národného jazyka. Pri stanovovaní klasifikačných kritérií používaných na hodnotenie a rozčleňovanie nárečovej lexiky sa vychádza z tézy, podľa ktorej treba pri určovaní nárečového slova skúmať vzťah tohto slova k slovnej zásobe spisovného jazyka a zisťovať územné rozšírenie jednotlivých lexikálnych jednotiek, t. j. vymedziť istú zemepisnú oblasť p oužívania nárečového slova.

3.1. Pri aplikácii uvedených kritérií možno nárečovú slovnú zásobu rozdeliť na tri základné skupiny. V SSN sa spracúvajú všetky (do kartoték získané a v iných fondoch zaregistrované) lexikálne jednotky, ktoré

a/ majú jednoznačný ekvivalent v spisovnom jazyku (jednotlivé slová majú zreteľnou izolexou vymedzenú oblasť používania, vytvárajú územné synonymické rady, navyše niekedy nesú formálne znaky nespisovnosti z iných jazykových rovín);

b/ označujú územne situované reálie (javy), ktoré celý národný kolektív nepoužíva a nepozná (a preto sú napr. niektoré ľudové termíny či etnografizmy stále potenciálnymi "čakateľmi" na zaradenie do spisovnej lexiky);

c/ nemajú územné ohraničenie (a zároveň sú spisovné), t. j. celonárodné (často praslovanské) jadro slovnej zásoby.

3.2. Do prvej vyčlenenej skupiny patria (a samostatné heslá v SSN tvoria) napr. nárečové slová bandurky, erteple, krumple, repa, švábka, zemiaky (plniace zároveň funkciu spisovného ekvivalentu), na strednom Slovensku doložené slovo obličky (prevzaté aj do spisovného jazyka), západoslovenské slovo ladviny, ladvenice a východoslovenský výraz pokrutky a pod.

Jednoznačný spisovný ekvivalent nemajú nárečové slová patriace do druhej skupiny; tvoria potenciálny zdroj obohacovania spisovnej slovnej zásoby. Svoju útvarovú (t. j. nárečovú) príslušnosť však nestrácajú ani vtedy, keď plnia isté funkcie v spisovnej komunikácii, a preto sa tieto (vo vymedzenom areáli doložené) slová v SSN zaregistrúvajú a príslušne vykladajú v relatívne úplnom rozsahu. Sú to napr. slová súvisiace s (územne ohraničeným) chovom oviec a salašníctvom, ako komárnik — časť koliby, kde sa uskladňujú rozličné produkty, podišiar — polica v kolibe, na ktorej sa suší a ukladá syr, strunga — úzky priechod, cez ktorý ženú ovce na dojenie, ap.

V SSN sa zaregistrúvajú aj slová používané na celom území národného jazyka. Tak sa zaznamenáva najmä tzv. celonárodné jadro slovnej zásoby (napr. slová čakať, čas, čierny, čistý, dať, dom, dvere, hrable, hlava, koleso, kosa, noha, nôž, pluh, orať, ruka atď.), pretože inak by sa narušil pohľad na systémovosť


strana 224

nárečovej slovnej zásoby. Modifikuje sa však spôsob spracúvania týchto slov v heslovej stati. V SSN sa registrujú, no v základných významoch minimálne dokladajú hláskovo nediferencované slová typ u krava, noha, ruka, voda. Hlavný dôraz sa kladie na postihnutie rozdielnej komunikatívnej platnosti a valenčnej schopnosti týchto slov, na zachytenie ich bohatej polysémie (viacvýznamovosti) a frazeológie.

4. Heslové slovo uvádzané v záhlaví heslovej state SSN má hláskovo a pravopisne normalizovanú (štandardizovanú) podobu. Nárečové lexikálne jednotky, ktoré nemajú príslušný formálny ekvivalent a nesú znaky nespisovnosti, sa uvedú v takej podobe, akú by mali (pri rešpektovaní realizácií príslušných hláskových zmien a etymológií) v spisovnom jazyku. Nárečové lexémy bez formálnych znakov nespisovnosti sa neupravujú; stávajú sa heslovým slovom. Nárečová podoba ostáva heslom aj v tých výnimočných prípadoch, keď má spracúvané slovo nejasnú etymológiu. Napr. nárečové slová hajčár, hajča²r, hajčar (označujúce najatého pohoniča dobytka) sa uvádzajú pod upravenou podobou hajčiar, ktorá tvorí heslové slovo. Gemerské slovo lehó (vo význame "lenivec") sa zaraďuje pod štandardizované slovo ľahov a pod. Heslové slová tvoria podoby barz (veľmi), bastržaj (jarok), hajloch (domec s pivnicou vo vinici) a pod.

4.1. Za heslovým slovom a jeho slovnodruhovým kvalifikátorom sa v SSN (v zátvorke) uvádzajú foneticky transkribované nárečové varianty heslového slova (napr. heslo bavlna ž. má varianty bablna, babľna, bavelna, bavolna, bavulna; heslo jastrab m. má varianty astriab, jastráb, heslo dlh m. má varianty dluh, glh a pod.). Všetky podoby zaradené v rade variantov sa potom záväzne uvádzajú a lokalizujú v dokladovej časti hesla (resp. príslušného významu) a často (najmä ak sú abecedne vzdialené od heslového slova) sú aj formálnymi odkazovými heslami.

4.2. V niektorých prípadoch je zložité určiť hranicu medzi istými fonetickými či morfologickými procesmi a lexikalizáciou príslušného hláskového variantu, ktorá je zavŕšením tohto procesu. Doterajšie poznatky o týchto javoch i materiál v kartotékach slovníka sú často nejednotné, a preto je niekedy hodnotenie lexikalizácie niektorých variantov problematické. Autorský kolektív SSN pokladá túto zložku lexikografickej práce za jednu z oblastí, v ktorých vzniká isté napätie medzi koncepciou a realizáciou projektu. Povýšením variantu na spoluheslo či samostatné heslo sa vyjadruje značný stupeň jeho samostatnosti vyplývajúci z dokladov. V SSN sa uvádzajú ako samostatné heslá najmä tie lexikalizované varianty, ktoré majú zreteľný areál výskytu, dynamickú sémantickú štruktúru (fakultatívne príznaky niektorých významov) a pod. Nezanedbateľný je


strana 225

aj kvantitatívny faktor, t. j. množstvo dokladov na jednotlivé varianty v kartotékach SSN.

5. Význam frazeológie pre poznanie jazyka, kultúry a mentality národa je evidentný. Zaznamenanie a prehľadné lexikografické spracovanie frazeológie patrí medzi nezastupiteľné úlohy celonárodného nárečového slovníka. Vo všetkých nárečových frazeologických jednotkách sa dynamicky prejavuje spätosť jazyka a myslenia, zmysel pre detail a originalitu, schopnosť nárečia dlhodobejšie zachovať také kombinácie jazykových prostriedkov, ktoré výstižne charakterizujú javy každodenného života ľudu. Nárečové frazeologické jednotky (FJ)

a/ sú hláskovou, tvarovou alebo syntaktickou obmenou FJ majúcich štatút spisovnosti;

b/ vyjadrujú inými slovami ten istý obsah ako spisovné FJ;

c/ vyjadrujú osobitné obsahy (miestne skutočnosti a javy), ktoré sa spisovnou frazeológiou nevyjadrujú.

5.1. V SSN sa v čo najširšom rozsahu zaznamenajú a spracujú FJ druhej skupiny a výberovo aj frazeologizmy prvej a tretej skupiny. Úplné zachytenie nárečovej frazeológie (všetkých hláskovo, tvarovo či syntakticky diferencovaných FJ) v celonárodnom slovníku je nereálne. V SSN sa takéto chápanie — podobne ako úsilie o totálny tezaurus — neuplatňuje. Splnenie takéhoto maximalistického cieľa okrem iného predpokladá existenciu špeciálnych frazeologických slovníkov jednotlivých nárečových oblastí.

5.2. Frazeologické jednotky (spojenia) sa v SSN uvádzajú za osobitnou grafickou značkou v rámci príslušného významu heslového slova. Štandardizovaná (pospisovnená) podoba spracúvaných FJ sa neutvára; uvádzajú sa iba doložené nárečové podoby FJ. Významy frazeologických jednotiek zaregistrovaných v SSN sa vysvetľujú pri všetkých plnovýznamových členoch FJ. Spracúvanie FJ iba pri tzv. kľúčovom (opornom) slove spojenia (t. j. tak, že FJ uvedené spravidla pri všetkých plnovýznamových komponentoch spojeni a sa vykladajú iba na jednom mieste, na ktoré sa odkazuje) je pri dlhodobom koncipovaní a vydávaní viaczväzkového slovníka mimoriadne náročné.

6. Charakter nárečového slovníka rozhodujúcim spôsobom ovplyvňuje jeho materiálová základňa. Lexikálny materiál do kartoték SSN (od r. 1971, keď vedenie Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV zaradilo projekt slovníka medzi úlohy základného výskumu, sa budovala aj nová, tematicky organizovaná kartotéka) sa získaval najmä

a/ priamym výskumom v teréne, ktorý robili interní členovia autorského kolektívu SSN a podrobne (osobne i korešpondenčne) inštruovaní externí spolupracovníci;


strana 226

b/ výberovou excerpciou rukopisných i publikovaných prác rozličného druhu (diplomových prác i doktorských dizertácií, časopisov, národopisných zborníkov a pod.);

c/ úplnou excerpciou nárečových textov archivovaných v oddelení.

6.1. Autori SSN mali ambície i povinnosť maximálne využiť všetky dostupné staršie súpisy slovenskej nárečovej lexiky, a to knižné i rukopisné. Situácia v slovenskej dialektológii v tomto smere však nie je optimálna; pôvodných slovníkových prác je málo. V súlade s prijatým časovým ohraničením sú najstarším lexikálnym materiálom v kartotékach SSN excerpty z Dialektického slovníka bošáckeho Ľ. V. Riznera (z r. 1913). Pri koncipovaní hesiel sa využíval aj rozsiahly rukopisný turčiansky slovník V. Vážneho, slovník prievidzského nárečia J. Vavra i bánovský slovník A. Jánošíka. Z novších publikovaných prác sa využívali vecne usporiadané nárečové slovníky J. Matejčíka a I. Ripku i Gemerský nárečový slovník J. Orlovského.

6.2. Dlhé roky spĺňal úlohu nárečového slovníka Slovenský slovník z literatúry aj nárečí (Banská Bystrica 1923), ktorý pripravili na vydanie Karol Kálal a Miroslav Kálal. V jazykovednej literatúre sa ešte i v súčasnosti nezriedka cituje ako pramenné dielo, a to najmä pri konfrontačnom štúdiu (slovanských) jazykov. Tento slovník bol však koncipovaný ako slovensko‐český diferenčný slovník, a preto nie je nárečovým slovníkom v pravom zmysle slova. Heslové slová navyše nie sú doložené príkladmi; v SSN sa príklady využívajú výberovo. Slúžia však na konfrontáciu a overovanie materiálu.

Priamu pramennú základňu SSN tvorí aj materiál vyexcerpovaný z máp a komentárov Atlasu slovenského jazyka. Tieto jednoslovné doklady s nízkou exemplifikačnou hodnotou sa uplatňujú pri konkrétnej lokalizácii výskytu príslušného heslového slova (resp. jeho variantov), no najmä pri určovaní (väčších) areálov výskytu jednotlivých významov slova.

7. Slovník slovenských nárečí bude mať tri zväzky. Na vydanie pripravený I. zväzok, ktorý obsahuje úvodnú (teoreticko‐inštrukčnú) stať, pomocný aparát (zoznamy používaných skratiek, značiek a i.), literatúru a slovníkové heslá písmen A—K, má 933 strán. Pri definitívnej príprave a technickej úprave textu sa osvedčila počítačová podpora projektu (napr. pri kontrolách lokalizácie, odkazového systému a pod.). Je zrejmé, že výsledky poznávacej činnosti kolektívu prezentované v slovníku najspoľahlivejšie preverí a overí prax. Doterajšie poznatky z tvorby celonárodného nárečového slovníka však ukazujú, že náročná (i keď málo transparentná) práca na takomto špecifickom kolektívnom diele vyžaduje zaangažovanú tvorivosť a invenciu, schopnú prekonávať strohý lexikografický schematizmus.


strana 227

ZO STUDNICE RODNEJ REČI

Studnička živej slovenčiny

Načiera z nej aj jubilujúci PhDr. Anton Habovštiak, CSc., donedávna ešte vedúci vedecký pracovník Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV. Tento oravský rodák a rodoľub, narodený pred sedemdesiatimi rokmi (22. 9. 1924) v Krivej, je slovenskej lingvistickej obci známy ako dialektológ a slavista (jeho bibliografiu za ostatné desaťročie, ako aj hodnotiacu zdravicu nájdu záujemcovia v 5. tohtoročnom čísle časopisu Slovenská reč), širšia čitateľská verejnosť ho pozná ako autora mnohých kníh rozprávok a povestí a beletristicky spracovaných osudov jeho krajanov.

Náš jubilant sa neraz priznal, že na spisovateľskú dráhu vykročil ako dialektológ, ktorého pri nárečových výskumoch v rozličných kútoch Slovenska očarilo výrazové bohatstvo slovenčiny a inšpirovali bohaté zdroje ľudovej slovesnosti. Hold rodnej reči vzdal aj jedinečnou antológiou nárečových prejavov Oravci o svojej minulosti s podtitulom Reč a slovesnosť oravského ľudu (vyd. Osveta 1983), ktorá je nielen dokladom o rozprávačskom talente obyčajných ľudí, ale sama môže inšpirovať literárnych tvorcov t ak obsahom, ako aj bohatou oravskou slovenčinou.

Nášho kolegu Antona Habovštiaka chceme pri jeho životnom jubileu pozdraviť troma žičeniami. Prvé: aby ho ešte dlhé roky neopúšťali tvorivé sily, druhé: aby mal dosť času a pokoja na uskutočnenie všetkých tvorivých zámerov, tretie: aby čo najskôr mohol vydať svoj Oravský nárečový slovník.

Zároveň sme ho ako dlhoročného spolupracovníka Kultúry slova požiadali, aby zo studničky rodnej oravčiny ponúkol našej rubrike niekoľko osviežujúcich dúškov.

Adriana Ferenčíková

Oravčina...

Priznám sa, že počas prác na jazykovednom poli som nerád uznával nejasnú či skôr presne nedefinovateľnú hranicu medzi spisovným jazykom (normovaným a kodifikovaným) a nárečiami (ako tzv. nespisovnými útvarmi národného jazyka). Veď obidve jazykové štruktúry sa v podstate budujú na zhodných princípoch — dorozumievacích a integrač-


strana 228

ných, iba šírka ich dorozumievacieho a integračného záberu je rozmanitá. Nárečia sú však koreňmi, na ktorých vyrástol spisovný jazyk, podhubím, s ktorým je v ustavičnom spojení.

Vklad jazyka (vo všetkých jazykových rovinách) do banky dát nášho vedomia zabezpečovali od narodenia naše matere. Ako iné matky aj tá moja nebohá — Bože, prijmi ju na milosť — dostala tento špecificky ľudský a udivujúci fenomén ako dar od Pána Boha — nakoniec nás o tom presviedča aj básnik, keď napísal: "Jazyka dar zveril nám Boh, Boh náš hromovládny..." Našou úlohou je s vďakou tento dar prijať, vhodne ho používať, aj cibriť a kultivovať, jednoducho v duchu myšlienok Theillarda de Chardina aj pomocou jazyka dobudúvať tento svet.

V rodnom prostredí som mal dostatok možností poznávať, neskôr aj rozoznávať a diferencovať kvality jazyka. Tam v rodisku sa mi už odmala dávalo na vedomie, že cena jazyka bola odjakživa vysoká, že dobré i pekne vyslovené slovo malo vždy osobitnú hodnotu. Na dedine bolo priam snom mať zlaté ústa i vedieť povedať v pravý čas slová, čo padali na úrodnú pôdu, čo hojili rany duše i tela, čo presvedčivo radili. A to vzácne, dnes už tratiace sa besedné umenie!

Tam doma práve tie slová, čo hneď po narodení začali obletúvať ako vtáča naše kolísky a čo časom vtlačili do nás vedomie i hrdosť človečenstva, stali sa fundamentom, na ktorom sa človek neskôr rozhodol aj stavať. Tie slová spievajúce tónmi našich materí boli aj mojím základným fondom, to prostredie hodnotím ako najlepšiu jazykovú školu, pokladám ho takmer za univerzitu jazyka.

Oravizmy v slovnej zásobe spisovného jazyka

Takzvané čisté oravizmy v lexikálnom fonde slovenčiny ťažko jednoznačne vymedziť, lebo slová príznačné pre obce oravskej doliny zvyčajne presahujú aj do susedných stolíc. Známe sú však viaceré slová z jazykovozemepisného aspektu príznačné iba pre tento región alebo pre niekoľko lokalít tejto stolice. Pozoruhodná je skupina slov, s ktorými sa stretávame najmä v starších dielach autorov oravskej proveniencie a ktoré sa v slovníkoch súčasného spisovného jazyka nespracúvajú, resp. niektoré z nich sa uvádzajú v iných významoch. Sú to napr. slová kúchno "zvyšok ľanových semien po vylisovaní", omelky "zvyšky múky pri mletí", paralo (paradlo) "drúk na potískanie člna cez rieku", počtúvať (podštúvať) "podpichovať, zapárať", poklona "svadobný koláč", pribudlina "nežiaduci nadbytočný prvok", pôtužka "nápoj na potúženie, zvyčajne alkohol", paveň "železná nádoba, v ktorej sa varilo v kozube", rasteľ "choroba dospievajúcej mládeže súvisiaca s jej prudkým rastom", skrutok, skrutky "chybne stočené časti nite", územok "menší, nevyrastený strom (ešte rastúci pri zemi)", úzor "kmeň stromu od pňa".


strana 229

Tieto i mnohé iné slová sú naďalej súčasťou slovnej zásoby oravských nárečí. V súčasnom spisovnom jazyku sa však z viacerých príčin s nimi už nestretávame ani v hovorených, ani v písaných prejavoch. Stali sme sa svedkami toho, že sa postupne nahrádzajú inými slovami.

Osobitosti v rovine tvorenia slov

Pre oravské nárečia sú príznačné tie slovotvorné postupy, ktoré sú známe aj v iných nárečiach. Niektoré z nich sa však v oravských nárečiach využívajú v širšom rozsahu ako v iných nárečiach na Slovensku. Taká je napr. prípona ‐a, pomocou ktorej sa najmä od slovies tvoria podstatné mená, často aj v značne posunutých významoch, napr. poživa "strava, stravovanie", sprava "zvláštne technické zariadenie", pokora "nosenie čiernych šiat na znak smútku za zomretým", útrova "míňanie, utrácanie (zvyčajne peňazí)", vára "varené jedlo", vába "prostriedok na zvedenie, vábenie".

V oravských nárečiach sa vyskytujú aj viaceré prídavné mená utvorené od podstatných mien a slovies príponou ‐ný, napr. durný "hnevlivý, popudlivý" (od slovesa duriť sa vo význame "hnevať sa"), krížny "nerovný, protichodný" (krížni braťia "bratia nerovnakých duševných i telesných vlastností"), schodený (o ceste) "častým chodením utlačený, zošliapaný", svedčný (o šatách) "vhodný, hodiaci sa, svedčiaci", stranný "patriaci k inej rodine" (na svaďbu prišľi aj straní, t. j. nepríbuzní ľudia), šmykný "šmyk ľavý, klzký".

Pre oravské nárečia i pre spisovateľov oravskej proveniencie sú priam nápadné viaceré slová dejového významu utvorené od slovesného koreňa, napr. hurt "lomoz, búchanie" (od slovesa hurtovať "lomoziť, búchať"), spád "spôsob konania práce" (fšetko má svoj spát), spust "spustenie" (dvere zamkňež na dva spusti, t. j. na dve spustenia zámku), šuch "šuchnutie, slabý zvuk", zárez "zarezanie, zabitie" (kački súce na záres).

Takýto spôsob tvorenia slov rád využíval — najmä s ohľadom na ich jednoslabičnosť vhodnú do verša — P. O. Hviezdoslav. A tak nás ani neprekvapuje, že pri charakteristike jednej zo svojich postáv napísal: Dora bola číry nuk, t. j. veľmi rada vynukovala.

Frazémy oravskej doliny

Pri jazykových výskumoch sme zistili jazykové osobitosti oravských nárečí vo všetkých jazykových rovinách a výnimkou nie je ani frazeológia. Istotne aj


strana 230

preto, že práve v nej sa prejavuje najvýraznejšie tzv. duch národa (v staršom chápaní) či regiónu, väčšieho či menšieho spoločenstva. Z lingvistickogeografického aspektu však lokalizovať poniektoré z frazém na väčšiu či menšiu zemepisnú oblasť je ťažké. Okrem iného aj preto, že ktorákoľvek z nich sa môže vyskytovať na viacerých miestach v niekoľkých obmenách.

A predsa sa nazdávam, že aj pre Oravu sú charakteristické mnohé frazémy, ktoré v takejto podobe nie sú rozšírené v iných regiónoch. Príklady by sa dali uviesť prakticky zo všetkých oblastí hospodársko‐spoločenského života. Na ilustráciu doložím aspoň niekoľko ukážok, ktoré súvisia s utváraním vzťahov dvoch mladých ľudí a ktoré poukazujú aj na vzťahy rodinných príslušníkov:

Ak sa začali dvaja mladí stretávať, povedalo sa, že už aj oňi ploti podopi̯erajú. Keď stretávanie trvalo dlhšie, zabŕdlo sa do nich, že pri vrátoh jamu vistáľi. A keď zaľúbenec ostal pri jednej láske, pripomenulo sa, že ľen g jednej choďí pod oblu̯očiki. Budúci sobáš signalizovali frazémy: Naisto fstúpia do roďini (mladí sa zoberú); Ďi̯eu̯ku si idú visalašiď z domu (čoskoro vydajú dcéru); V dome sa zrazu skudľilo (začalo sa piecť a variť na nečakanú svadbu); Uš stoja aj v ohláškach (verejne sa dáva na vedomie chystaný sobáš); Budú sa žeňiď na mená (mládenec si vezme sestru druhého a on zas jeho sestru).

O rozličných vzťahoch vo vzájomnom spolužití hovoria frazémy: Jej fšetko ostalo vždi navrchu (žena musela mať pravdu); V dome sa ona chiťila komanda (rozkazovala žena); Raz jej preca zlomiu rováš (muž rozhodol proti vôli svojej ženy); Bívau̯ pot feruľou (muž poslúchal ženu).

V oravskom prostredí sa možno stretnúť s jedným prirovnaním, ktoré mohlo mať svoj pôvod iba na Orave. Ak sa niečo záhadne stratilo a nevedelo sa nikde nájsť aj napriek najväčšiemu úsiliu, rezignovane sa vyhlásilo: Straťilo sa ako Haťi̯ačka. Genéza tohto prirovnania je pozoruhodná, spracoval som ju v poviedke Zhynula ako Hatiačka, ktorá je súčasťou zbierky Skamenená dievka (Východoslovenské vydavateľstvo 1977).

Anton Habovštiak


strana 231

ROZLIČNOSTI

Pýšiť sa cudzím perím — chváliť sa so zárobkom

Rozdiel medzi dvoma spojeniami uvedenými v nadpise, ako vidieť, je v tom, že v prvom prípade sa predmet pripája k slovesu čistým inštrumentálom, v druhom prípade sa na pripojenie inštrumentálu používa aj predložka s. Pritom je zrejmé, že tento rozdiel nesúvisí s gramatickou stavbou slovenčiny, ale skôr so sémantikou. Preto sa chceme pokúsiť o sémantické vysvetlenie.

V istej významovo dosť zreteľne vymedzenej skupine slovies, ktorých význam by sme mohli opísať ako "vynakladať isté úsilie na to, aby sa prejavila príslušná, obyčajne kladná vlastnosť hovoriaceho", sa táto vlastnosť označuje príslušným podstatným menom v inštrumentáli. Ide o slovesá typu chváliť sa, pochváliť sa, vychvaľovať sa, honosiť sa, hrdiť sa, pýšiť sa, vystatovať sa. Sú to všetko zvratné slovesá, pri ktorých sa zvratným zámenom sa vyjadruje, že činnosť sa prvotne vzťahuje na hovoriaceho, na agensa, ale v druhom stupni aj na predmet, ktorý má byť vystavený obdivu. Tento predmet, ako sme už povedali, sa vyjadruje holým inštrumentálom, teda bez predložky. Označuje sa ako obsahový inštrumentál (porov. J. Oravec: Väzba slovies v slovenčine, Bratislava 1967, s. 178).

Takáto inštrumentálová väzba sa pri slovesách uvedeného typu registruje aj v našich výkladových slovníkoch, v Slovníku slovenského jazyka i v Krátkom slovníku slovenského jazyka. No v praxi, doloženej aj údajmi z autorov krásnej literatúry, sa vyskytuje aj väzba s predložkou s. J. Oravec napr. uvádza z Camblových Rozprávok príklad Ja som ti povedal, nechváľ sa s tým nikomu, z Tajovského vetu Vystatoval sa so svojím otcom, z K. Lazarovej vetu Aj preto sa márne honosíte aj s tými stavbami.

Treba teda vysvetliť, prečo je možné takéto kolísanie, resp. prečo sa narúša norma zaregistrovaná, a teda odporúčaná v slovníkoch.

Hlavnú príčinu možno azda vidieť v sémantickej stránke takýchto väzieb, totiž v tom, že popri uvedenej skupine slovies "vystatovania" jestvuje ďalšia skupina slovies, tiež veľmi zreteľne vymedzená, ktoré majú význam "vynakladať značné úsilie na to, aby sa prekonal istý nepriaznivý stav". Tieto slovesá sa nie-


strana 232

kedy (napr. v spomenutej práci J. Oravca) označujú ako intenzitné alebo umocňovacie zvratné slovesá: akoby sa nimi umocňovala, zvyšovala intenzita vynakladanej námahy. Sú to slovesné spojenia ako boriť sa s prekážkami, katovať sa s neporozumením, naťahovať sa s plnými vrecami, moriť sa s nepravdami, namáhať sa s výpočtami, trápiť sa s deťmi. J. Oravec tu poznamenáva, že často možno inštrumentál v týchto väzbách hodnotiť nie ako predmet, ale ako príslovkové určenie príčiny a zreteľa. Pravda, pri riešení našej otázky je gramatická povaha spomínaných väzieb vlastne nepodstatná. V každom prípade je tu spojenie s predložkou s záväzné.

Práve významová blízkosť spomenutých dvoch skupín slovies, vyjadrená skoro rovnakým opisom "vynakladať isté úsilie, resp. značné úsilie na prejavenie danej vlastnosti", umožňuje uvedené kolísanie medzi väzbou bez predložky a s predložkou, teda umožňuje spojenie pýšiť sa cudzím perím, ale aj chváliť sa so zárobkom. Len na okraj však treba poznamenať, že bezpredložková väzba prevažuje pri abstraktných predmetoch, resp. abstraktných významoch, kým pri konkrétnych vyjadreniach je častejšia predložková väzba.

Nemožno aspoň mimochodom nespomenúť, že predložkové väzby sú v spojeniach tohto typu nevyhnutné v jazykoch, ktoré nemajú inštrumentál, napr. v nemčine alebo maďarčine, ale nemožno nechať bez povšimnutia ani latinčinu, kedysi u nás veľmi rozšírenú v kruhoch vzdelancov; tu sú napr. spojenia gloriari de aliqua re — vystatovať sa niečím alebo se iactare in aliqua re — honosiť sa niečím.

Isté kolísanie, isté výnimky z pravidla sú napokon bežné aj v iných oblastiach gramatickej stavby. Takýmito výnimkami sa len potvrdzuje aj zistenie v exaktných vedách, podložené teóriou synergetiky, že istý zákon, isté pravidlo vysvetľuje správanie v jadre nejakého problému, ale že popri tomto jadre sa ustavične prejavuje isté kmitanie, isté javy, ktoré nemožno bezvýnimočne zahrnúť pod formulované pravidlo. Takéto kmitanie, resp. v jazyku takéto výnimky sú však často aj zárodočným bodom nového vývinu.

Zdá sa, že tento vývin ide v slovenčine smerom pribúdania predložkového inštrumentálu. Názorným príkladom je vývin väzby obchodovať niečím — obchodovať s niečím. J. Oravec v spomínanej knihe uvádza obidve väzby: na s. 176 bezpredložkovú väzbu gazdovať, hospodáriť, kupčiť, obchodovať niečím ako zásahový inštrumentál, na s. 238 predložkovú väzbu obchodovať, bačovať, čachrovať, hospodáriť, kupčiť, gazdovať s niečím ako zásahový predmet. Na predložkovú väzbu uvádza aj príklady: Ja so svojím svedomím nekupčím (M. Figuli), ...vy s nimi [životmi] obchodujete (P. Karvaš). Pravda, už v Pravid-


strana 233

lách slovenského pravopisu z r. 1931 sa výslovne upozorňuje, že správna je len väzba s predložkou, ale to práve znamená, že sa používala aj bezpredložková väzba. Dnes je už predložková väzba pevná. Zrejme aj tu možno hľadať oporu v jazykoch stredoeurópskeho priestoru.

Ján Horecký

Neuznášaniaschopnosť?

V ostatnom čase sa v rozhlasovom i televíznom spravodajstve o rokovaniach Národnej rady Slovenskej republiky už viackrát objavila formulácia, že hlasovanie sa neuskutočnilo z dôvodu neuznášaniaschopnosti alebo pre neuznášaniaschopnosť parlamentu. Zjavne tu ide o rečový nepodarok, nezmyselný novotvar, no keďže jazyková prax už neraz dosvedčila, že aj takéto jazykové novotvary sa v jazykovom povedomí používateľov jazyka s menej vycibreným jazykovým citom celkom dobre ujímajú a neraz i nadlho v ňom zot rvávajú, neradno ho celkom podceniť a nevšímať si ho.

Slovo neuznášaniaschopnosť, keďže ide o novotvar, zatiaľ nezaznamenala nijaká naša slovníková kodifikačná príručka a treba veriť, že ani nebude musieť. Tento novotvar vznikol zrejme zo slova opačného významu uznášaniaschopnosť. Záporová častica ne‐ sa v ňom však neodôvodnene presúva od slova schopnosť, ku ktorému patrí, na slovo uznášanie, kde je v tomto prípade nenáležitá, lebo tak nelogicky popiera kladnú hodnotu významu slova schopnosť (vlastnosti potrebné na vykonávanie niečoho, spôsobilosť). Zá porová častica ne‐ sa tu musí jednoznačne spájať iba so slovom schopnosť. Na porovnanie môžeme uviesť dvojicu slov práceneschopnosť a práceschopnosť. Schopnosť pracovať sa pomenúva slovom práceschopnosť a jeho opozitom, ktorým sa označuje neschopnosť pracovať, je slovo práceneschopnosť.

Na vyjadrenie toho, že istý orgán, výbor, zhromaždenie a pod. nemal dostatočný počet hlasov prítomných členov potrebných na prijatie, odhlasovanie dôležitého dokumentu (zákona, uznesenia a pod.), treba namiesto nekorektného výrazu neuznášaniaschopnosť jednoznačne odporučiť slovné spojenie neschopnosť uznášať sa (parlament nehlasoval pre neschopnosť uznášať sa).

Treba dodať, že ani slovo uznášaniaschopnosť kodifikačné príručky súčasnej spisovnej slovenčiny (Pravidlá slovenského pravopisu, Krátky slovník slo-


strana 234

venského jazyka) neuvádzajú. Len Slovník slovenského jazyka má spojenie uznášania schopný, a to v hesle uzniesť sa (4. zväzok, s. 749). Tu sa však ponúka na zváženie myšlienka, či by sa zložené podstatné meno uznášaniaschopnosť ako univerbizovaný výraz slovného spojenia schopnosť uznášať sa nemalo kodifikovať, a to najmä preto, že v jazykovej praxi — v a dministratívnom štýle — už dlhšie úspešne funguje. S ním by sa, pravdaže, kodifikovalo aj zložené prídavné meno uznášaniaschopný s významom "taký, ktorý je schopný uznášať sa". V slovníkoch by sa mohlo uviesť aj s príkladmi výbor, snem je uznášaniaschopný — zhromaždenie bolo uznášaniaschopné.

Fungovanie opozitných výrazov uznášanianeschopný / uznášanianeschopnosť sme v jazykovej praxi zatiaľ nezaznamenali, ale je dosť pravdepodobné, že časom, možno aj analogicky k spomenutým dvojiciam práceschopný — práceneschopný, práceschopnosť — práceneschopnosť, sa začnú používať. Preto možno uvažovať aj o ich zachytení v kodifikačných príručkách.

Ladislav Bartko

Nové slovo pentium

V oblasti počítačovej techniky sa celkom nedávno objavilo nové slovo pentium ako pomenovanie najnovšieho a najvýkonnejšieho procesora, podstatnej časti počítača.

Pretože sme takmer pri jeho zrode — pravda, nevzniklo u nás, ale v americkej počítačovej firme Intel —, vieme dobre vysvetliť jeho zloženie, resp. jeho motiváciu. Zakončenie ‐ium sa využíva v mnohých názvoch chemických prvkov (fermium, curium, mendelevium), ale aj v názvoch geologických období (algonkium), anatomických útvarov (mezentérium, epigastrium), ba aj v názvoch rozličných zariadení (akvárium, solárium). Je preto vhodné aj na označenie takej zložitej veci, ako je procesor.

Prvá časť tohto názvu je odvodená od gréckej číslovky penta — päť, ktorá sa už využíva napr. v slovách pentaéder — päťsten, pentagón — päťuholník (a z toho aj Pentagon — päťuholníková budova amerického ministerstva obrany), pentachord — päťtónová stupnica, pentameter — päťstopový verš, pentán — druh uhľovodíka. Do názvu procesora sa číslovka penta dostala tak, že označuje vlastne piatu generáciu procesorov, známych u nás pod označením 286,


strana 235

386, 486. Piaty procesor v tomto rade by sa mal označovať symbolom 586, ale nedostal takéto označenie, lebo sa prišlo na to, že číselné označenia nepodliehajú ochrane. Preto firma Intel nahradila číselné označenie slovným označením.

Mohla by vzniknúť aj otázka výslovnosti slova pentium, a to pod vplyvom slov ako lutécium, trícium, silencium, ktoré sa v latinčine píšu s t (lutetium, tritium, silentium) a vyslovujú so spoluhláskou c. V slovenčine máme však aj prevzaté slová prométium, lítium, ktoré sa vyslovujú a píšu s t. K nim treba zaradiť aj názov pentium, ktorý je zároveň aj chránenou značkou, a vyslovovať ho so spoluhláskou t.

Ján Horecký

Slovenské antivírusové centrum

V denníku Pravda (31. 8. 1994, s. 1 a 5) bola uverejnená reportáž pod názvom Keď ožijú žravé príšerky. Písalo sa v nej o slovenských tvorcoch počítačových vírusov. Počítačový vírus je podľa reportáže počítačový program, ktorý má tú základnú vlastnosť, že sa vie množiť a že vie znehodnotiť programy alebo súbory uložené v počítači. V reportáži sa slovo vírus používalo v jednotlivých pádoch s koncovým ‐us (...polovicu vírusov... — ...k tvorbe vírusov... — ...menej zahraničných vírusov...), no prídavné meno malo podobu vírusový, ale aj vírový: Vitaj vo vírusovom pekle. — ...na napísanie vírusových programov... — Reportáž zo Slovenského antivírového centra v Bratislave. — ...ako jediná na Slovensku vyvíja antivírové prostriedky... — ...zostaviť antivírový program. — ...o antivírovej ochrane... V 5. zv. Slovníka slovenského jazyka (1965, s. 105) sa pri slove vírus uvádza prídavné meno vírusový, vedľa neho v zátvorke i podoba vírový s poznámkou, že je to staršia podoba. Prídavné meno vírusový má podľa Slovníka slovenského jazyka tri významy: 1. spôsobený, vyvolaný vírusom (vírusová nákaza, vírusová choroba, vírusové ochorenie); 2. vlastný vírusu (vírusová substancia); 3. obsahujúci vírusy (vírusová látka). V Krátkom slovníku slovenského jazyka (1987, s. 498) i v Pravidlách slovenského pravopisu (1991, s. 415) sa pri slove vírus uvádza iba prídavné meno vírusový. A. Zauner v Praktickej príručke slovenského pravopisu (1973, s. 477) pri slove vírus v slovníkovej časti ako správne zachytáva pádové tvary vírusu, víruse, vírusy, vírusmi a tvary víru, víre, víry, vírami uvádza v zátvorke s hviezdičkou, čím naznačuje, že sú to nespisovné, resp. chybné tvary. Rovnako je to aj s prídavným menom


strana 236

vírusový a s podobou vírový. V Morfológii slovenského jazyka (1966, s. 88) sa pri skloňovaní neživotných podstatných mien gréckeho a latinského pôvodu zakončených v 1. páde jednotného čísla na ‐us uvádzajú príklady na vypadávanie koncového ‐us (realizmus — realizmu, rytmus — rytmu, úzus — úzu, kozm os — kozmu), ale aj príklady, keď sa pri skloňovaní koncové ‐us zachováva. Sú to jednak všeobecne rozšírené mená, ako cirkus — cirkusu, turnus — turnusu, trolejbus — trolejbusu, jednak niektoré odborné termíny, ako vírus — vírusu, týfus — týfusu, papyrus — papyrusu, epos — eposu, fókus — fókusu, pátos — pátosu, kolos — kolosu. Keď sa koncové ‐us pri skloňovaní podstatných mien gréckeho a latinského pôvodu zachováva, zachováva sa aj pri tvorení prídavných mien: papyrus — papyrusu — papyr usový, bambus — bambusu — bambusový, cirkus — cirkusu — cirkusový, turnus — turnusu — turnusový. Pri skloňovaní podstatného mena vírus sa koncové ‐us zachováva, preto sa zachováva aj pri tvorení prídavného mena: vírus — vírusu — vírusový, nie vírový. Inštitúcia, ktorá skúma počítačové vírusy, by mala mať názov Slovenské antivírusové centrum v Bratislave. Od podstatného mena vírus sa netvorí sloveso zavíriť, s ktorým sme sa stretli v denníku: ...zavírili si počítač či sieť. — Ak má užívateľ (!) podozrenie, že niektorý jeho súbor je zavírený... V takomto prípade treba použiť sloveso zavírusiť, prípadne viacslovné pomenovanie napadnúť vírusom, napadnutý vírusom.

Jozef Jacko

Nedele cez rok

Cirkevný rok v katolíckej cirkvi má tradičnú zložitú štruktúru. Hlavnými bodmi v ňom sú sviatky Narodenie Pána čiže Vianoce a Vzkriesenie Pána čiže Veľká noc. Pred Vianocami je prípravné obdobie nazývané advent a v ňom sú štyri adventné nedele. Pred Veľkou nocou je prípravným obdobím Veľký pôst a v ňom je šesť pôstnych nedieľ. Tieto nedele sa označujú ako prvá, druhá adventná či pôstna nedeľa. Pravda, v liturgickom kalendári majú tieto nedele aj osobitné latinské mená podľa prvého slova v latinskom texte vstupnej omšovej modlitby (napr. Laetare, In Palmis).

Nedele od skončenia veľkého cyklu sviatkov okolo Veľkej noci však tradične nemajú osobitné mená, ale kedysi sa číslovali (napr. desiata nedeľa po Sv. Duchu). Podľa liturgie schválenej Vatikánskym koncilom sa označujú ako dominicae per annum — v slovenskom znení ako nedele cez rok — a takisto sa číslujú (tretia nedeľa "cez rok", štvrtá nedeľa "cez rok"...).


strana 237

Pri preklade do slovenčiny sa zvolila predložka cez, ktorá má v časových súvislostiach — rovnako ako latinská predložka per — význam "počas, v priebehu, v plynutí času". Ide o také spojenia ako cez prázdniny, cez leto, cez pôst. Slovenský názov nedeľa cez rok teda dobre a správne vystihuje význam latinského názvu dominica per annum.

Ján Horecký

SPRÁVY A POSUDKY

Životné jubileum doc. Ladislava Bartka

V prvý júlový deň sa dožil okrúhleho životného jubilea šesťdesiatich rokov náš kolega v redakčnej rade doc. PhDr. Ladislav Bartko, CSc., dlhoročný pracovník katedry slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove.

Životná púť nášho jubilanta sa začala 1. 7. 1934 na juhu východného Slovenska v obci Trstené pri Hornáde. Po stredoškolských štúdiách a ročnom pôsobení v praxi študoval slovenský jazyk na Filozofickej fakulte Vysokej školy pedagogickej v Prešove. Po skončení štúdia (1958) pôsobil ako stredoškolský profesor na Gymnáziu v Brezne. Tu sa okrem plnenia učiteľských povinností zapájal aj do kultúrno‐osvetovej práce. Mal významný podiel na vzniku Horehronského múzea v Brezne, pri organizovaní prehliadky výsledkov umeleckej tvorivosti učiteľov Chalupkovo Brezno a pri organizovaní vedeckých konferencií venovaných význačným postavám slovenskej literatúry, ktorých život bol spojený z Breznom a jeho najbližším okolím (J. Chalupka, F. Švantner, G. K. Zechenter‐Laskomerský). Začiatkom sedemdesiatych rokov bol istý čas pracovníkom vysunutého pracoviska Literárnovedného ústavu SAV v Prešove a od roku 1971 doteraz pôsobí na Filozofickej fakulte v Prešove.

L. Bartko sa popri pedagogickej činnosti intenzívne zapája aj do vedeckovýskumnej činnosti, kde sa orientuje najmä na dejiny slovenského jazyka, na dialektológiu a onomastiku. Výsledkom tejto jeho činnosti je niekoľko desiatok štú-


strana 238

dií, rigorózna práca Slovník a stručná charakteristika nárečia obce Trstené pri Hornáde v južnom Above (1974), kandidátska dizertačná práca Abovské nárečia, ich charakter a miesto medzi ostatnými východoslovenskými nárečiami (1982) a aktívna účasť na mnohých vedeckých konferenciách.

Neodmysliteľnou súčasťou záujmov nášho jubilanta je aj jazyková kultúra. Hneď od začiatku pôsobenia vo funkcii vysokoškolského pedagóga prispieval do jazykových rubrík periodickej tlače a niekoľko príspevkov publikoval aj v Kultúre slova. V rokoch 1975—1978 viedol jazykovú rubriku v Prešovských novinách, v rokoch 1989—1990 vo Východoslovenských novinách a potom prispieval aj do jazykovej rubriky v Národnej obrode. Prirodzeným vyústením záujmu L. Bartka o problémy jazykovej kultúry je aj jeho členstvo v redakčnej rade nášho časopisu od ročníka 1994.

Popri pedagogickej a výskumnej činnosti sa L. Bartko venuje aj výchove mladých recitátorov. Viacej rokov bol predsedom okresného a krajského poradného zboru pre umelecký prednes, bol členom hodnotiacich porôt celoslovenských súťaží v umeleckom prednese a v umeleckej tvorivosti (spomínané Chalupkovo Brezno, Vansovej Lomnička, Hviezdoslavov Kubín, Akademický Prešov).

L. Bartko sa aktívne zapája aj do činnosti Matice slovenskej. Je funkcionárom miestneho odboru v Prešove a podpredsedom Jazykového odboru Matice slovenskej, ktorý je spoluvydavateľom nášho časopisu.

Nášmu jubilantovi do ďalšieho života želáme veľa zdravia, veľa tvorivých síl pri napĺňaní vlastných vedeckých cieľov a veľa energie pri výchove budúcich pedagógov, vedeckých pracovníkov a pri realizácii svojich predstáv a predsavzatí v kultúrno‐osvetovej činnosti, v organizačnej činnosti v rámci matičného hnutia a najmä v rámci Jazykového odboru Matice slovenskej, a to aj na prospech povznesenia jazykovej kultúry a kultúry a kultúrnosti vôbec.

Matej Považaj


strana 239

Na oslavách 125. výročia vzniku znievskeho gymnázia

(Kláštor pod Znievom 24.—26. júna 1994)

Kto išiel do Znieva, neprišiel k hnevom — tu sa reč rozlieva oslavným spevom.

Aj Vríca vrúcnejšie Kláštorom zurčí, odnáša depeše: "Je sviatok v Turci."

Začrel Zniev do dejín, svedectvo dáva, že všade, kde je Čin, bude i sláva.

A tento trojdňový sviatok starostlivo pripravil Obecný úrad v Kláštore pod Znievom v spolupráci s Maticou slovenskou, Slovenskou historickou spoločnosťou pri SAV a Univerzitou Mateja Bela. Prvý deň — piatok — patril mládeži. Tá najprv na hrade Zniev v historických kostýmoch predviedla prírodné divadlo, potom sa v pásme Študenti Znievčanom predstavila v uliciach mestečka. Mládeži bola venovaná podvečerná slávnostná svätá omša, na ktorej účinkovali spojené zbory martinského dekanátu. A večer sa mlaď roztancovala na juniálese.

Program druhého dňa sa začal položením kvetov k buste osnovateľa a prvého riaditeľa znievskeho gymnázia Martina Čulena. Sem sa jeho pamiatke prišli pokloniť aj jeho rodáci z Brodského a zástupcovia Čaky, kde tento veľký bojovník za národné práva a vzdelanosť Slovákov pred sto rokmi našiel svoj posledný odpočinok. Kytice ozdobili aj hroby profesorov na miestnom cintoríne. Na pamiatku všetkých zosnulých pedagógov, čo svoj život spojili s týmto gymnáziom, položil k ústrednému krížu veniec prezidenta republiky pracovník prezidentskej kancelárie spisovateľ Anton Baláž.

Hlavnou časťou sobotňajšieho programu bol vedecký seminár na tému Významní profesori znievskeho gymnázia, ktorý otvoril podpredseda Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV prof. Július Alberty. Početné a vnímavé publikum, tvorené zväčša bývalými absolventmi školy (a nejeden prišiel zo zahraničia), si vypočulo obsažný hlavný referát Miloša Štillu o význame Znieva pre slovenské dejiny a o Martinovi Čulenovi. (Tieto témy M. Štilla spracoval už vo


strana 240

viacerých knihách, porov. napr. Prínos Znieva pre slovenské dejiny, 1968; Znievske gymnázium, 1969; Martin Čulen, pedagóg a národný buditeľ, 1983.) Činnosti a osudov všestranného Samuela Jaroslava Zacheja, po Čulenovi druhej najväčšej postavy znievskeho gymnázia, ktorý je okrem iného známy ako jeden z prvých prekladateľov z bulharčiny, sa v referáte dotkol mons. Jozef Feranec. Po ňom Ján Junas načrtol obraz zapáleného národovca Mateja Korauša, autora odborných článkov z oblasti medicíny, ktorý na gymnáziu prednášal prírodovedné predmety. Štefan Mikula venoval pozornosť osobnosti a pôsobeniu Cyrila Gabriela Zaymusa, autora čítaniek a cvičebníc slovenčiny (okrem nej tu učil aj latinčinu, maďarčinu a francúzštinu).

Významných riaditeľov oživeného znievskeho gymnázia — svoju činnosť obnovilo už v marci 1919 ako prvé z matičných gymnázií — klasického filológa Ernesta Polóniho (dlhé roky pôsobil v Rusku, jeho zásluhy o rozvoj tamojšieho školstva boli ocenené viacerými vysokými cárskymi vyznamenaniami a niektoré jeho práce dodnes patria medzi odporúčanú literatúru pre ruských študentov klasickej filológie), Jána Lendvaia‐Lušnáka, vedca európskeho formátu v oblasti bakteriológie a objaviteľa elektromikroskopu, a významného historika a matičného činiteľa Františka Hrušovského — vo svojich vystúpeniach predstavili Jozef Mlynarčík, Ján Hrabovský a Pavol Parenička. Pri osobnosti F. Hrušovského sa pristavil aj Imrich Sedlák v príspevku o vzťahu znievskeho gymnázia a Matice slovenskej. V záverečnom slove J. Alberty vyzdvihol vysokú odbornú úroveň všetkých prednesených príspevkov a my s radosťou pridávame konštatovanie, že všetci referujúci nimi poslucháčov presvedčili aj o svojej úcte k spisovnej slovenčine a o svojom štylistickom majstrovstve. Popoludnie vyplnili vernisáž reinštalovanej Pamätnej izby Znieva a kultúrny program v druhej budove gymnázia. V tej, čo bola postavená v roku 1874 za nesmiernych obetí a neuveriteľných stopäťdesiat dní, ale pre zlovôľu maďarských úradov mohla prijať študentov až po prvej svetovej vojne.

Znievske gymnázium bolo založené ako patronátne rímskokatolícke reálne gymnázium a po oživení v tejto tradícii pokračovalo až do pofebruárovej školskej reformy. Za jeho katedrami stáli mnohí kňazi, mnohí na kňazskú dráhu vyšli z jeho lavíc. Preto na oslavy tohto gymnázia prišli aj najvyšší cirkevní predstavitelia na čele s Jánom Chryzostomom kardinálom Korcom, ktorý tu (a podobne aj rovnako prítomný biskup Pavol Hnilica z Ríma) maturoval pred päťdesiatimi rokmi. On v nedeľu dopoludnia pod historickými lipami za asistencie mnohých koncelebrantov slúžil slávnostnú svätú omšu a v homílii vyzdvihol aj úlohu jazyka pri formovaní človeka a dôležitosť tradície pre našu súčasnosť. Vzácnym dopl-


strana 241

nením hlbokého duchovného zážitku bolo spievané slovo, ktorým Spevácky zbor slovenských učiteľov a sólista opery Slovenského národného divadla rozozvučali Dolný kostol.

Tri dni trval sviatok v Kláštore pod Znievom. Za ten čas sa hosťom viac ráz prihovoril aj jeho starosta Vladimír Šišan. A jeho prejav — či už na úvod osláv, či pri otvorení vedeckého seminára, pri vítaní vzácnych hostí, pri posviacke staronových obecných symbolov alebo pri odovzdávaní čestného občianstva kardinálovi Korcovi — sa vždy vyznačoval ušľachtilou slovenčinou aj štylisticky pôsobivým stvárnením myšlienky. Svojou jazykovou kultúrou by veru hlava tohto starobylého turčianskeho mestečka mohl a byť vzorom nejednému čelnému predstaviteľovi mladej Slovenskej republiky.

Vďaka Vám, Kláštorčania, že ste celonárodné oslavy 125. výročia založenia svojho gymnázia, ktoré po piatich rokoch plodného účinkovania peštianska vláda zrušila, ktoré nenašlo podporu oficiálnych miest za masarykovsko‐benešovskej republiky a ktoré Vám na svoju hanbu Rada Okresného národného výboru v Turčianskych Tepliciach v marci 1959 bezdôvodne odňala, pripravili s toľkým zápalom a že ste ich účastníkom vytvorili hrejivé prostredie. Aj Vás však muselo zamraziť, keď ste si večer po ich skončení sadli k televíznym obrazovkám. Slovenská televízia, ktorá mala dva dni u Vás svoj spravodajský štáb, do nedeľných Aktualít o tomto jedinečnom podujatí zaradila ani nie tridsaťsekundový šot. Pre každoročne sa opakujúci festival maďarského folklóru v Gemeri bol však v tých istých Aktualitách vyhradený čas približne päťnásobne dlhší. Nuž čo, ich režisér a zodpovedný redaktor majú zrejme svojský zmysel pre mieru a národná história iste k ich láskam nepatrí.

Adriana Ferenčíková

Nárečie Zvolena

(Zvolen. Monografia k 750. výročiu obnovenia mestských práv. Zostavila V. Vaníková. Martin, vydavateľstvo Gradus, 1993. 376 s.)

Monografia Zvolen vyšla pri príležitosti 750. výročia obnovenia mestských práv v r. 1993. Dopĺňa rad monografií o obciach a regiónoch Slovenska, ktoré vyšli doteraz (napr. Detva, Hont, Pohronie, Poniky, Trnava a pod.). Aj táto


strana 242

monografia patrí k tým, ktorých zostavovatelia nezabudli na to, že jazyk regiónu (nárečie) je dôležitým reprezentantom kultúry opisovanej oblasti alebo lokality. Potešujúce je, ak sa zostavovatelia regionálnych monografií obrátia na takého autora textu príslušnej kapitoly o živote regiónu alebo obce, ktorý je v konkrétnej disciplíne (národopis, história, muzikológia, jazykoveda, geografia a pod.) naslovovzatým odborníkom. Podarilo sa to i v monografickej práci o Zvolene, keď časť o jazyku (nárečí) Zvolena zverili G. Horákovi.

Jazykovedec G. Horák, autor monografie Nárečie Pohorelej (Vydavateľstvo SAV 1955) a ďalších dialektologických prác (napr. Reprodukcia v nárečových prehovoroch, 1952; Nárečie Poník, 1982; Detvianske nárečie, 1988, a pod.) sa od teórie a praxe súčasného spisovného jazyka vrátil k výskumnej práci na poli dialektológie, na ktorú si sám s úsmevom zaspomínal aj v Slovenských pohľadoch (1994, č. 7, s. 102—105). Výsledkom jeho láskou prežiareného vzťahu k predmetu skúmania i k človeku ako výskumnému objektu je štúdia o nárečí Zvolena v spomínanej monografii.

Celkový obraz sústavy zvolenského nárečia, teda reči, ktorou medzi sebou hovoria najstarší obyvatelia mesta Zvolena i jeho najbližšieho okolia — Môťovej, Lieskovca, Lukového, Zolnej a lazníckej osady Kráľovej, autor získal priamym výskumom na základe zápisov súvislých rozprávaní a úryvkov z rozhovorov vybraných rozprávačov. Pri výskume dbal na sociologické momenty výskumu. Dôveryhodnosť, ktorá je nevyhnutnou súčasťou dialektologického výskumu, si získal u skúmaných osôb poznaním nárečia svojej rodnej obce (Halič, okr. Lučenec) a priznaním, že sám pri návštevách rodiska používa na komunikáciu novohradské nárečie z okolia Lučenca. Ovzdušie zaručujúce uvoľnené, verné rečové prejavy sa podarilo utvoriť aj vďaka tomu, že autor si do časti výskumnej práce prizval poslucháča pedagogickej fakulty Adriána Mojša, podpolianskeho rodáka (z Vígľaša), ktorý dôverne pozná nárečie susedov a používal ho na posmelenie rozprávačov.

V odbornej literatúre o metodike dialektologického výskumu v teréne sa vyčíta, že v doterajšom výskume sa zväčša zabúdalo na všeobecnú slovnú zásobu, na expresívne výrazy a na abstraktnejší slovník (Palkovič, K.: Slovenské nárečia. Príručka pre terénny výskum. Banská Bystrica, Krajské osvetové stredisko 1981, s. 9—10). V cit. štúdii G. Horáka sa rozhovor s rozprávačmi pohyboval zväčša v situačnom pracovnom okruhu a súvislé rozprávania boli zacielené na záujmy, záľuby, zvyky, zábavu, zážitkové spom ienky ako odpovede na otázky: čo robím(e), čo som zažil(a). Tak sa vlastne do textov dostali aj expresívne výrazy, aj abstraktnejší slovník, ale i odborná terminológia a onomastický


strana 243

materiál (chotárne názvy, živé, charakterizačné mená osôb, živé obyvateľské mená).

Usporiadanie jednotlivých častí štúdie svedčí o autorovej schopnosti tvoriť aj vedecko‐popularizačné diela. Autor po krátkej charakteristike spôsobu zápisov uvádza texty, hláskoslovnú charakteristiku, tvaroslovnú charakteristiku, skladbu, slovník a napokon v poznámkach na záver podáva súhrnnú charakteristiku opisovaného nárečia i náznak jeho využitia v krásnej literatúre. Veď monografická práca vlastivedného charakteru, akou je aj recenzovaná monografia Zvolen, si priam vyžaduje odľahčenie exaktných vedeckých informácií. G. Horákovi sa to podarilo aj vďaka spôsobu zapisovania rozprávaní. Zápisy robil podľa zásad voľnejšieho fonetického záznamu, aký sa používa pri zápise (transkripcii) textov piesní a ľudovej slovesnosti s národopisným zámerom.

Pozoruhodný je autorov explicitne vyjadrený zámer umožniť aj čitateľovi so základným školským vzdelaním čítanie textov a tak mu uľahčiť nadobudnutie celkového obrazu opisovaného nárečia. Príslušníci daného nárečia si pri čítaní charakteristiky zvolenského nárečia môžu na základe svojho nárečového povedomia overovať jej správnosť a ostatní čitatelia si môžu spomínané nárečie porovnávať so svojím vlastným. Pritom za základnú pokladá autor možnosť porovnávať opisované nárečie so spisovnou slovenčinou, a to nielen pri posudzovaní záznamu zvukovej stránky slov, pri ich vecnom a gramatickom význame, ale aj pri ich skladobnej zviazanosti. Zaradenie informácií o syntaxi skúmaného nárečia je osobitne prínosné, lebo práve v syntaktických konštrukciách možno dobre skúmať živý jazyk. Tieto možnosti poskytujú čitateľovi nielen súvislé texty, ale aj pripojený výberový slovník. V ňom autor uviedol slová, slovné spojenia a frazeologické jednotky vybraté zo súvislých rozprávaní a z rozhovorov. Význam slova zvy čajne vysvetľuje vetnou exemplifikáciou a v niektorých prípadoch aj ekvivalentom. Lexikálne jednotky sú uvedené s lokalizáciou. Gramatická charakteristika slova sa určuje len vtedy, ak treba na ňu upozorniť, lebo je odlišná od gramatickej charakteristiky jeho spisovného náprotivku. Za abecedne usporiadaným slovníkom autor pripojil krátke, skúsenosťou potvrdené výroky pripomínajúce príslovia, porekadlá, pranostiky a vtipné zovšeobecnené postrehy (aforizmy). Aj v tom možno vidieť jeho zámer priblížiť sa k čitateľovi zaujímavým textom. Abecedný zoznam prevzatých slov (najmä z nemčiny), chotárne názvy a prekáravé prezývky nositeľov opisovaného nárečia s náznakom ich motivácie dotvrdzujú autorov zámer urobiť svoj odborne spoľahlivý text živým a čitateľným pre široký okruh čitateľov. Na záver treba konštatovať, že monografické práce o regiónoch Slovenska sú dobrým prostriedkom na upevňovanie


strana 244

národného cítenia, najmä ak sú spracované nielen na odbornej úrovni, ale aj s ohľadom na adresáta, bežného čitateľa.

Z formálneho hľadiska možno monografii ako celku vyčítať sťaženú orientáciu v diele, zapríčinenú uverejnením neúplného obsahu na samom konci diela, ktorý nepodáva informácie o menách autorov jednotlivých kapitol a ich častí.

Elena Krasnovská

SPYTOVALI STE SA

Nadpolovičná väčšina a podpolovičná menšina. — Pani A. R. z Vrútok sa pýta, či nie je spojenie nadpolovičná väčšina nelogické. Nestačilo by povedať, že predsedu zvolili väčšinou hlasov? A čo vlastne značí výraz podpolovičná menšina?

Z logického hľadiska sa spojenie nadpolovičná väčšina skutočne javí ako neodôvodnené: ak má niečo tvoriť väčšiu časť celku, väčšinu, musí to byť taký počet, ktorý presahuje polovičný počet aspoň o jednu jednotku, pri hlasovaní konkrétne o jeden hlas. Ale v administratívnoprávnej praxi sa zvyčajne na platnosť uznesenia vyžaduje tzv. kvalifikovaná väčšina (u nás napr. pri hlasovaní o ústavných zákonoch sa vyžaduje na schválenie trojpätinová väčšina, t. j. 90 z celkového počtu 150 poslancov); niekedy sa dokonca vyžaduje dvojtretinová väčšina. V rade takýchto kvalifikovaných väčšín má istú kvalifikáciu, hodnotu aj tá väčšina, ktorá prevyšuje polovicu čo len o jediný hlas. Preto sa aj pri nej používa istý kvalifikujúci prívlastok.

Samo prídavné meno nadpolovičný možno vysvetľovať dvojako: ako presahujúci polovicu a potom sa za základové slovo pokladá podstatné meno polovica a k nemu sa pripája predpona nad‐ a prípona ‐ný. Teda polovica — nad‐polovič‐ný. Ale možno vychádzať aj zo základu polovičný a od neho odvodiť predponou nad‐ výslednú podobu nadpolovičný. Tento druhý výklad lepšie vystihuje celkový význam.

Spojenie podpolovičná menšina nemá využitie v hlasovacej praxi a pri hodnotení výsledkov. Je to nepochybne príležitostný "výrobok" vtipného a jazyko-


strana 245

vo vzdelaného novinára, utvorený analogicky podľa spojenia nadpolovičná väčšina. Treba však uznať, že veľmi vhodne vystihuje akési doplnenie v tom zmysle, že väčšina a menšina tvoria jeden celok.

Ján Horecký

Kníhkupec — kníhkupkyňa. — Študentka G. Hamborová zo Spišskej Novej Vsi sa vo svojom liste spytuje, či existuje v slovenčine slovo kníhkupkyňa, lebo ho nenašla ani v Krátkom slovníku slovenského jazyka, ani v Pravidlách slovenského pravopisu, a či je toto slovo v slovenčine vôbec správne. Tu je naša odpoveď.

Hoci sa slovo kníhkupkyňa ako prechýlená podoba od podstatného mena mužského rodu kníhkupec neuvádza ani v Krátkom slovníku slovenského jazyka, ani v Pravidlách slovenského pravopisu, ba nenájdeme ho ani v šesťzväzkovom Slovníku slovenského jazyka, neznačí to ešte, že v spisovnej slovenčine ho nemáme alebo že je nesprávne. Slovo kníhkupkyňa je totiž pravidelne utvorené príponou ‐kyňa od názvu osoby mužského rodu kníhkupec podobne ako podstatné meno ženského rodu letkyňa od letec, plavkyňa od plavec, strelkyňa od strelec, poslankyňa od poslanec atď. Ako z príkladov vidieť, pri prechyľovaní, t. j. pri tvorení podstatného mena ženského rodu od podstatného mena mužského rodu, koncové ‐ec zo slovotvorného základu mužského rodu odpadá a prípona ‐kyňa sa pripája priamo k slovotvornému základu, ktorý zostane po vynechaní tohto koncového ‐ec. Ak sa vynára potreba pomenovať aj ženu, ktorá je majiteľkou kníhkupectva alebo ktorá predáva knihy ‐ a jazyková prax ukazuje, že takáto potreba dnes tu je —, nemožno nič namietať proti používaniu slova kníhkupkyňa na tento cieľ. Je to síce nový, ale plne spisovný lexikálny prostriedok.

V tejto súvislosti chceme upozorniť ešte na to, aby si používatelia jazyka nemysleli, že ak nejaké slovo nenájdu v základných normatívnych príručkách, ako sú Pravidlá slovenského pravopisu alebo Krátky slovník slovenského jazyka, že takéto slovo v jazyku neexistuje alebo je nesprávne. Citované základné normatívne príručky totiž nezachytávajú celú slovnú zásobu súčasnej spisovnej slovenčiny, ale iba najpoužívanejšie slová, ako sa to uvádza aj v úvode Krátkeho slovníka slovenského jazyka. Pritom treba ešte vziať do úvahy aj to, že slovná zásoba sa ustavične vyvíja, rozširuje a že hlavným kritériom na posúdenie toho, či nejaké slovo je správne alebo nesprávne, je to, či spĺňa kritériá spisovnosti, teda či je utvorené v zhode so slovotvornými zákonitosťami platnými v spisov-


strana 246

nej slovenčine, či zodpovedá potrebám jazykového dorozumievania, či rešpektuje morfologické a pravopisné zásady.

Matej Považaj

Z JAZYKOVÝCH RUBRĺK

Porovnávať a zrovnávať

Ak sú dve veci (osoby) naozaj alebo iba z nášho pohľadu podobné, porovnávame ich. Myšlienkovému výsledku porovnávania zodpovedajú v reči prirovnania, napr. voda studená ako ľad, chlap ako dub, a okolo nich aj slová porovnať — porovnávať — porovnanie — porovnávanie, (ne)porovnateľný — (ne)porovnateľne. Vo svojej poznávacej činnosti porovnávanie zreteľne odlišujeme od zrovnávania (zarovnávania). Napríklad krivý alebo hrboľatý chodník v záhrade zarovnávame, zážitky z celého dňa si v hlave zrovnávame, uvádzame do poriadku ako knihy v polici, ale syna porovnávame s otcom a krík so stromom.

Tieto dve odchodné činnosti máme odlišovať aj pri ich pomenúvaní v reči. Sloveso zrovnať — zrovnávať nemá a nemôže v spisovnej slovenčine nahrádzať sloveso porovnať — porovnávať a platí to aj o ostatných slovách v rodine našich dvoch slovies.

Upozorňujeme na to preto, lebo v bežnej reči, ba i v písaných prejavoch (najmä v dennej tlači) sa slová okolo tých dvoch dobre rozlíšených činností pletú; sloveso zrovnávať akoby si chcelo prisvojiť aj funkciu slovesa porovnávať. V predvianočnom článku sme čítali takúto vetu: Nešetrné hospodárenie v lesoch (výrub jedličiek) pred Vianocami je zrovnateľné s drancovaním. Čitateľovi je jasné, že tu nemala byť reč o zrovnávaní / zarovnávaní, lež o porovnávaní. V uvedenej súvislosti bolo treba použiť prídav né meno odvodené od slovesa porovnávať, takto: Nešetrné hospodárenie v lesoch pred Vianocami je porovnateľné s drancovaním.

Vari netreba pripomínať, že v takýchto prípadoch sloveso zrovnávať odoberá miesto slovesu porovnávať pod vplyvom stavu v češtine (čes. srovnat = slov. 1. urovnať aj 2. porovnať). Dodávame: sloveso zrovnať je v spisovnej slovenči-


strana 247

ne hláskovým variantom slovesa zarovnať. Pritom tieto dva varianty majú rečovým zvykom odlíšené štylistické postavenie. Napr. variant zrovnať sa používa na označenie deštruktívnej činnosti vo frazeologickej jednotke zrovnať / zrovnávať so zemou čiže váľať, búrať; naproti tomu v ariant zarovnať / zarovnávať sa používa na pomenovanie citovo nepríznakovej činnosti, zarovnať / zarovnávať so zemou značí upraviť / upravovať polohu dačoho zarovno so zemou.

Gejza Horák

(Nedeľná Pravda, 18. 3. 1994)

Pragmatický, pragmaticky

Jedným z výrazov, ktoré sa v ostatných rokoch zahniezdili v jazyku politiky a publicistiky, je aj slovo pragmatický (ako aj odvodená príslovka pragmaticky). Rozšírené použitie tohto slova je ukážkou dosť bežného prípadu, keď sa istý odborný výraz objavuje v rečových prejavoch mimo tej sféry dorozumievania, v ktorej sa zrodil. Nezriedka sa stáva, že sa také slovo príliš častým, a pritom nie vždy účelným používaním čiastočne znehodnotí, takže ho niekedy pociťujeme ako súčasť módneho vyjadrovania. Mnohým používateľom slovenčiny je význam slova pragmatický nejasný a jeho nadmierny a nie vždy náležitý výskyt v prejavoch niektorých verejných činiteľov im tento význam ešte viac zahmlieva.

Význam slova pragmatický súvisí s významom gréckeho slova pragma, ktoré znamená "konanie", "udalosť", "účinnosť". Toto grécke slovo použili filozofi, ktorí hľadali podstatu človeka v jeho konaní, na označenie svojho učenia. Pragmatizmus — tak sa označuje tento filozofický prúd — nás nabáda, aby sme myslenie a rozhodovanie človeka posudzovali podľa toho, aký úžitok prináša jeho príslušné konanie. Byť pragmatikom v tomto duchu znamená byť zameraný na zvládnutie životných problémov, pričom sa za prijateľné považujú presvedčenia, úsudky a ideály, ktoré slúžia jedinému cieľu, a to riešeniu problémov tak, aby to prinášalo úžitok. Pragmatizmus je teda filozofia praktického konania.

Najprv sme počuli a čítali o pragmatickej politike a pragmatických politikoch. Výrazom pragmatický sa zdôrazňuje, že politik robí takú politiku, ktorá je dôsledne zameraná na riešenie aktuálnych politických otázok a je prísne podriadená tomu, aby prinášala praktické výsledky (teda hmatateľný úžitok). Potom sa začali objavovať spojenia ako pragmatický postup, pragmatické kroky, pragma-


strana 248

tické riešenie, pragmatický pohľad na veci, pragmatická otázka, ale aj pragmaticky pristupovať k niečomu, pragmaticky postupovať, pragmaticky uvažovať atď. Vo všetkých týchto a podobných spojeniach sa slovami pragmatický a pragmaticky vyjadruje, že to, čo označujú podstatné mená alebo slovesá, hovoriaci chápe z hľadiska praktických výsledkov prebiehajúceho alebo možného konania.

Často je však tento význam v kontexte prítomný aj bez slov pragmatický alebo pragmaticky a vtedy je ich použitie zbytočné, zahmlievajúce, mohli by sme povedať — módne. Istý činiteľ sa napríklad vyjadril, že mu ide o dodržiavanie termínov a v tejto veci bude postupovať pragmaticky. Mal na mysli, že chce byť dôsledný pri dodržiavaní termínov, ale zahmlil to klišéovitým použitím slova pragmaticky. Nadmerné používanie slov (a najmä slov cudzieho pôvodu) na úkor ich jasnosti, zrozumiteľnosti určite nevyvoláva priaznivú reakciu čitateľov novín či poslucháčov rozhlasu a televízie, a preto s nimi treba narábať veľmi citlivo.

Jana Benkovičová

(Nedeľná Pravda, 25. 3. 1994)

Mogadišo, z Mogadiša, v Mogadiše

MATEJ POVAŽAJ

Už dlhší čas sa v našich hromadných oznamovacích prostriedkoch často spomína hlavné mesto Somálska Mogadišo. Tento zvýšený záujem súvisí s pomocou Organizácie Spojených národov hladujúcemu somálskemu obyvateľstvu a s úsilím nastoliť pokoj a mier v tomto kúte sveta. Všimli sme si však, že viacerým používateľom jazyka robí ťažkosti správne skloňovanie zemepisného názvu Mogadišo, najmä však správne utvorenie lokálu. Počuli sme totiž, ba aj čítali nielen tvary v Mogadiše, ale aj v Mogadiši a v Mogadišu. Treba hneď povedať, že tvar v Mogadiši je chybný a vyplýva z nesprávneho zaradenia názvu Mogadišo ku skloňovaciemu vzoru. Tvar v Mogadišu je zasa ovplyvnený najmä stavom v češtine, to značí, že ho používajú tí, ktorí si nedostatočne uvedomujú rozdiely medzi slovenčinou a češtinou.

Zemepisný názov Mogadišo je zakončený na samohlásku o. Toto zakončenie ho v spisovnej slovenčine predurčuje na zaradenie k podstatným menám


strana 249

stredného rodu a konkrétne ku skloňovaciemu vzoru mesto podobne ako iné zemepisné názvy zakončené na o, ako sú domáce názvy Hurbanovo, Brezno, ale aj cudzie názvy Miláno, Znojmo, Toledo atď. Správne teda máme hovoriť a písať: návrat z Mogadiša, vylodenie pri Mogadiše, pouličné boje v Mogadiše.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 5. 10. 1993)

Máme v slovenčine slovko čož?

IVAN MASÁR

V rozhlasovom, televíznom aj novinovom spravodajstve je v značnej obľube interview. Z viacerých sme si poznačili používanie slovka čož, ktoré sa prekvapujúco, ale celkom neorganicky vyskytuje aj v odpovediach pracovníkov v oblasti kultúry. Napr. Nezvládla túto úlohu, čož je veľmi nepríjemné. — Nehovorí úplnú pravdu, čož je to isté ako klamať. — Ceny rastú, čož je smutné. Správne znenie vedľajších viet uvedených slovkom čož je takéto: čo je veľmi nepríjemné, čo je to isté ako klamať, a to je smutné. Je jasné, že slovko čož je iba naivné poslovenčenie českého slovka což. Takéto "úpravy" však nemožno tolerovať ani v pripravenom, ani v nepripravenom interview. Spontánnosť, nenútenosť či bezprostrednosť výpovede interviewovaného nemožno dosahovať na úkor jazykovej správnosti. Z ilustračných príkladov, ktoré sme uviedli, bolo vidieť, že ekvivalentom českého slovka což v slovenčine je vzťažné zámeno čo, no možno použiť aj iný spájací výraz, napr. a to.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 8. 10. 1993)


strana 250

PREČÍTALI SME SI

Páni herci...

...Ak v minulosti pri hodnotení hereckých výkonov šlo v podstate len o nedoložiteľný osobný názor kritika a v praxi sa hercom chyby nedali dokazovať, dnešná vyspelá technika pri ich vystúpeniach v televízii či vo filme všetky nedostatky dokumentaristicky zachytáva na záznam a kritik si z videomagnetofónu môže svoje pripomienky dokumentovať.

Všimnime si to napríklad na úrovni základu hereckého umenia — javiskovej dikcie, či dikcie vôbec. O strednej hereckej generácii a o jej dikcii už aj mladá kritička opovržlivo píše ako "poklesnutej dikcii televíznych dramatických relácií". Asi má dôvody, ak hovorí, že mnohí herci netvoria, len šaržírujú. A dôkazov je, žiaľ, dostatok. Pri príležitosti poslednej premiéry Marivauxovej Hry lásky a náhody, kde je typicky francúzsky dôraz na zvládnutie ľahkosti a šarmu slova, celý súbor aj s režisérom dokonale zlyhal. Natoľko, že Milan Polák sa po tejto premiére v recenzii trochu pateticky pýtal: Prečo? Načo? A zase iný kritik oproti predstaveniu Činohry SND vysoko vyzdvihol úroveň školského predstavenia poslucháčov konzervatória. Náhoda? Igor Rusnák bol dosť dlho dramaturgom, aby vedel posúdiť, čo je dobré divadlo a čo ním nie je.

Televízna obrazovka prináša množstvo dôkazov. Vezmime si z nedávneho času napríklad takého Mariána Labudu, herca, ktorý svojím vývojom sľuboval veľa. Jeho herecký výkon vo viacdielnej televíznej inscenácii Bacchus (takže mal dostatok príležitostí presvedčiť o svojich kvalitách) však ťažko možno označiť za hereckú tvorivosť. Namiesto toho na obrazovke vidíme len hereckú machu a šaržírovanie hrubšieho zrna. A aby sme zobrali aj mladších, Ingrid Timková v televíznej inscenácii hry K. O. hovorí tak nezrozumiteľne, že jej nemožno rozumieť celé vety. Režisér, ktorý zaskakuje aj do oblasti herectva, Karol Spiššák, v televíznej inscenácii Majstrovský kurz hovorí tak zle, že zhltáva nielen konce slov, ale často aj pointy. Pritom každý aj len priemerne vzdelaný divák vie (ako to mohlo ujsť režisérovi?), že práve pointy sú účinnou korunou dialógu.

Pravda, dôvody úpadku tejto dosť podstatnej zložky hereckého umenia sú asi hlbšie. Po období, keď najmä mladí herci (ktorí dnes tvoria už spomínanú strednú generáciu) demonštratívne vystavovali na obdiv svoju neúctu k rodnej reči, sme dnes svedkami, že ani dobrí a vyspelí umelci nevenujú tejto stránke herec-


strana 251

kej tvorby náležitú pozornosť. Napríklad Martin Huba v besede po predpremiére Majstrovského kurzu vyhlásil, že v jeho prípade ide o zámer, o odbúranie starých prežitkov, že on má o divadelnej dikcii svoju teóriu, podľa ktorej už desiatky rokov prednáša na vysokej škole. Naozaj zaujímavé vyhlásenie! Na konkrétne pripomienky ku kvalite slovného prejavu v inscenácii vyhlásil, že on je spokojný, a odpovedal výhovorkami, že chyba bude asi v nedostatočnom technickom vybavení našej televízie. To je však nezmysel. Veď v tej istej inscenácii, v tom istom štúdiu bolo takému Chudíkovi, ale aj Slovákovi rozumieť každé slovo! Ešte jeden čerstvý príklad neúcty pánov hercov k slovenčine. V televíznej inscenácii K. O. sme dramaturgovi Dušanovi Širokému vyčítali množstvo trápnych chýb proti spisovnej slovenčine. Vyhlásil, že text prekladu bol správny a že chyby do realizácie vniesli svojou nedisciplinovanosťou a "genialitou" účinkujúci herci.

Na základe týchto nevyvrátiteľných príkladov možno azda právom napísať, že činohra SND sa v dôsledku toho, že nevenuje dostatočnú pozornosť správnej výslovnosti, dostala do kvalitatívneho úpadku. Náprava by zrejme mala prísť z dramaturgie. Napríklad aj tým, že sa nebude obchádzať pôvodná slovenská dráma. Záchrana by sa možno našla aj v tom, že by sa do dramaturgických plánov zaradila spolupráca s vyspelými básnikmi, ako je napríklad Rúfus, Mihálik alebo Turčány, ktorí majú krásnu slovenčinu i dobrý vzťah k dramatickému umeniu. Nezabúdajme, že keď bolo treba ťahať káru slovenského divadla z blata schematizmu, bolo to práve prvotriedne inscenovanie poézie, básnického slova, ktorým Jamnický a po ňom najmä Budský poznamenali epochu. Pravda, v spolupráci s hercami a herečkami, ktorí do jedného mali úctu k rodnej reči i schopnosti ctiť a vážiť si slovenčinu, či už spomíname Záborského, Machatu, Valacha, Filčíka i ďalších — všetci to boli vynikajúci "šprecheri".

Nie je a nebude ľahké pozdvihnúť úroveň slovenčiny u súčasných hercov. Niekde v pozadí však ostáva znepokojujúca otázka: Uvedomujú si smiešne revoltujúci herci, páni herci, že ich zamestnávateľ má v titule slovíčka slovenské a národné?

Jozef Bobok

(Slovenské pohľady č. 5 / 1994)


strana 252

Slovenčina, ven?

Lámem si hlavu nad tým, čo robili Slováci so psami, kým ich nechodili "venčiť". Držali ich zavretých doma? Napokon ani teraz nevidno nijaké ich venčenie. Ani na výstavách. Naposledy som fotografovala s vencom na krku víťazného bujaka na Agrokomplexe.

"A ako to máme povedať?" — podráždene sa pýtajú používatelia tohto moderného výrazu. "Ísť so psom von" — odpovedajú jazykovedci.

"Daj si s nama vína sklenku, nevíš, čo ta čaká venku." Aj toto heslo trhovníckych búd je svedectvom, že slovo "ven" je u nás živé. Lenže nie v reči spisovnej.

V nárečiach nájdeme všeličo. Sú svojím spôsobom záznamom dejín určitej oblasti. Na dolnej Orave používajú na škrobenie bielizne krochmál, na dome majú dach a po smrti ležia na cmiteri. Írečito po nemecko‐slovensky. Bača, valach, geleta, bryndza, to sú slová tiež írečité, za ktoré sa roduverný Slovák bude rozcítene biť do pŕs, hoci priputovali spolu s ovčiarskym obhospodarovaním horských lúk odkiaľsi z dnešného Rumunska.

Dobre, dobre, šesť stáročí je už dosť, aby tu tieto slová boli doma. Neškriepim sa. Veď prišli spolu s tým, čo označovali. Aj dnes prichádzajú takéto slová. Angličtina je rečou chémie a ekonómie, taliančina hudby (nech vás nemýli, že sa skupina volá napríklad The Shadows, aj tá musí rešpektovať vo svetovom hudobnom jazyku, čo je po taliansky staccato, legato, allegro a podobne). Latinčina — reč kňazov a biológov, po stáročia reč vzdelancov vôbec, je pevnou súčasťou najrozšírenejších jazykov sveta. Umelá reč esperanto je rečou svetového hnutia skautov, pretože je zostavená z najpoužívanejších výrazov v rôznych jazykoch a nikto si nad používateľmi tohto jazyka nemôže nárokovať právo na nadvládu, pretože by hovorili "jeho" rečou.

Jazyk, ten či onen, je sústavou dohovorených symbolov, ktoré zastupujú veci, deje, vzťahy. Musíme vedieť, v ktorej sústave sa práve dorozumievame. Inak sa stane to, čo bývalému umeleckému vedúcemu SĽUK‐u ešte zamlada, keď bol ľudovým rozprávačom. Stredoslovák vystupoval v Humennom so scénkou, ako sa pokúša zabiť puckou sviňu. Ľudia burácali smiechom vtedy, keď to nečakal. Po skončení prišiel za ním domáci obyvateľ a jednoznačným posunkom s klobásou v ruke mu vysvetlil: "Ta to u nas pucka."

Môj nevlastný starý otec v Dolnom Kubíne bol Čech (Louny), vychoval mi otca ako vojnovú sirotu a staral sa i o mňa. Keď som prišla šestnásťročná na prázdniny, on, statočný, pracovitý kamenár, si oprášil na dvore ruky od cementu o montérky a privítal ma: "No, už seš tady, ale je z tebe řádná děvka!" Ako keby


strana 253

do mňa hrom udrel. Položila som kufre a podlomili sa mi kolená. Prvá myšlienka — nazad na stanicu! Ale od slabosti som kufre nevládala zdvihnúť. Svoj výrok zopakoval. Potom som si uvedomila, že sa mu do češtiny zaplietol medzi inými aj výraz "dievka", čo je rúče dievča už na vydaj.

Treba sa dorozumievať dohovorenými symbolmi. Inak sa môže stať, že ak vám Ruska povie "Položítes na meňá", dostanete pri pokuse o splnenie želania pár faciek. Pretože v preklade je to "Spoľahnite sa na mňa."

Žiaľ, s prekladmi máva problémy aj tlač, ktorá obšťastňuje šírošíru verejnosť informáciami. Aby sme nehovorili len o smietke v cudzom oku, aj u nás kedysi sa uliahol preklad z niektorého českého večerníka ("holubi se líhnou v půdách"), že "holuby sa liahnu v pôdach". Redaktor to z nejakých príčin po zasnívanej prekladajúcej kráske neprečítal včas a stalo sa. Česká půda je totiž aj slovenská povala.

Ani agentúrne správy z uplynulých týždňov nesvedčia o kvalifikovanom preklade. Ak dinosaury namiesto medzi stavovce zaradí prekladateľ medzi "chrbticovú zver", čo je akiste novinka pre paleontológov, zoológov aj poľovníkov, je to námet na zamyslenie. Vzápätí "hnedý západný had" svedčil o doslovnom preklade z cudzojazyčného textu, možno z angličtiny. Ani dodatočne sa nám nepodarilo zistiť, o akého hada išlo. Bolo to zrejme čosi také ako preložiť podvodníka do nemčiny slovom Unterwassermann. Unter je pod, Wasser je voda, Mann je muž.

Pretože reč je nástrojom nielen klamania, ale aj dorozumievania, prihováram sa za to, aby sme sa vyhli nedorozumeniam. Aby sme celú výpoveď, hoci len jednu vetu, hovorili v jednom jazyku. Či už v slovenskom, českom, maďarskom alebo v iných, ktoré sú v našom spolužití národností živé, funkčné a potrebné.

Logika jazyka je odrazom logického myslenia jeho nositeľov. Nechce sa mi veriť, že by slovenskí psíčkari odrazu nevedeli vyžiť bez "venčenia psa", keď idú s ním von a nemienia ho dekorovať vencom.

Prosím, počúvajte svoju reč vnímavo. Možno sa ňou vyjadrovať zrozumiteľne, jednoznačne, presne, ale aj poeticky a krásne. Pravda, podľa toho, z čích úst sa ozve.

Andrea Smolková

(Večerník, 13. 5. 1994)


strana 254

NAPÍSALI STE NÁM

Slovenčina v masovokomunikačných prostriedkoch

Nepatrím k ľuďom, ktorí, ak sa im niečo nepáči, píšu od Annáša po Kaifáša. Nemôžem však už ďalej vydržať, a preto Vám píšem o tom, čo sa to deje s tou našou slovenčinou.

Nový systém riadenia národného hospodárstva priniesol najmä v ekonomike veľké množstvo amerikanizovaných slov a názvov, ktorým najmä my starší málo rozumieme. To je však iná vec. Ja chcem hovoriť o tom, čo ma viac trápi. Sú to preklady v televíznych filmoch a seriáloch, a to nielen amerických, ale už aj vo francúzskych i nemeckých, v ktorých sa až nasilu používa slovo o kej, i keď by sme ho mohli nahradiť i desiatkou slovenských slov.

Ešte jedna z veľa pripomienok, ktoré by som mohol vzniesť, je to, že v športových rozhlasových a televíznych prenosoch, ale už aj v dennej tlači sa zaužívali slová ako spielmacher, harcovník, ale najmä gólmann, ktoré s veľkou obľubou používa najmä športový komentátor pán Mryglot. Neviem, prečo sa mu nepáči slovenské brankár, ale používa maďarsko‐nemecké výrazy. (Čakám, kedy začne volať na brankárky ako na gólfrau.)

Sústavne počúvam o tom, ako sa chceme zviditeľniť svetu. Takto určite nie, keď si necháme kaziť tú našu krásnu a ľubozvučnú slovenčinu. Zoberme si príklad z toho, ako vo Francúzsku začali bojovať za čistotu francúzskeho jazyka.

Prosím Vás, urobte urýchlene niečo preto, aby sme naďalej nemuseli v masovokomunikačných prostriedkoch počúvať takéto slová.

Ing. František Bizub, Bratislava

Koľko máme prezidentov, primátorov a — iné postrehy...

Keď tak človek počúva náš rozhlas, dozvie sa o všeličom. Napr. aj o tom, že máme viac prezidentov — okrem hlavy štátu —, napr. taký prezident odborových zväzov, prezident Donum vitae a neviem akí ešte prezidenti. Ako sa pamätám, ešte za prvej čs. republiky taký titul bol vyhradený iba pre hlavu štátu, lebo aj predtým bolo viac "prezidentov", napr. sédrie, súdnej tabule a pod. Tým sa, prav-


strana 255

titul hlavy štátu ako prezidenta deklasifikuje, a preto bolo potrebné, aby sa tento titul vyhradil iba pre hlavu štátu. Takže náš pán prezident ani nevie, koľko má u nás doma "kolegov". U kráľov to bolo jednoduchšie, lebo kráľ je len jeden, a to ako hlava štátu. No iba v bývalom Uhorsku boli tzv. kiskirályi, ako boli hlavní slúžni, ališpáni a podobní páni. Ale len vo svojom služobnom obvode.

Niečo podobné sa stalo s titulom primátor — to bol pôvodne titul predstaviteľa hlavného mesta republiky Prahy. No my sme sa zopičili a udelili sme tento titul — aby sme nezaostali — aj hlavnému mešťanostovi Bratislavy, a tak máme aj v Bratislave namiesto bývalých hlavných mešťanostov primátora. A čuduj sa svete, zrazu sa títo primátori rozmnožili ako huby po daždi po celom milom Slovensku — kde aká malá diera s 10‐12 000 obyvateľmi má primátora! A odrazu mešťanostovia a hlavný mešťanosta vymizli z nášho nie veľmi bohatého slovníka. Dostali sa akosi bez viny do nemilosti súčasných mocipánov a filológov. Veď ešte v Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1962 na s. 241 sa stretáme s výrazom mešťanosta. Ale už v Krátkom slovníku slovenského jazyka z roku 1987 by sme ho darmo hľadali. A vysvetlenia o tom nikde. A tak povedáme ďalej, lebo naša írečitá príslovka takrečeno bola tiež nahradená slovkom takpovediac, takže sa môžeme nádejať, že v najbližšej budúcnosti rečník bude nahradený povediakom. A naši hasiči už nehasia, lebo boli vyhasení "požiarnikmi". Môžu si hasiť iba svoje hrdlá. No ďalšia taká anomália, ktorej sa dopustili, bohužiaľ, naši legislátori (v Obchodnom zákonníku), je do zabudnutia odsúdený výraz účastina, účastinár, účastinársky a ostatné odvodeniny tohto slova, ktoré sa celkom, ale úplne zbytočne nahradili cudzími slovami akcia, akcionár, akcionársky, hoci tieto slová vôbec nie sú adekvátne významu, ktorý majú vyjadrovať. Pochádzajú totiž z latinského actio (ago, agere, egi, actum), čo znamená "činnosť, čin, konanie", no v žiadnom prípade finančnú účasť na nejakom podniku.

Dr. Tibor Galbavý

Z listu Ing. Vojtecha Liptaja zo Žiliny

...Nedávno som v Žilinských komunikáciách opakovane nepochodil pri presadzovaní toho, aby na dopravných značkách zákaz vjazdu všetkých vozidiel prestali pre výnimky používať slovko mimo a nahradili ho slovkom okrem (dopravnej obsluhy, zásobovania, MHD ap.). Prekonali ma úradným textom


strana 256

dopravnej vyhlášky Ministerstva vnútra SR, zrejme preloženého z českého originálu.

Moja prvá otázka na Vás je, či by ste nemohli podniknúť účinné kroky na nápravu?

Druhá moja otázka vyplýva a úzko súvisí s tou prvou. Či sa necítite trápne a beznádejne zbytoční tak ako ja v márnej snahe?

Literárny týždenník uverejnil článok akéhosi mladého (s podobizňou) slovenského filozofa (filológa?). Napadol priamo Váš ústav za samozvané uzurpovanie práva rozhodovať o tom, čo je a čo nie je spisovné, a zasahovať tak do ináč zrozumiteľného vyjadrovania v slovenčine. Pravidlá slovenského pravopisu netreba? Ako ani iné, napr. spoločenského správania, športových a šachových hier, cestnej premávky, a už vôbec nie Jazykovú poradňu v rozhlase a periodikách?

Raz v televíznych Krokoch sa p. Duray ohradil proti p. Prokešovi, aby nehovoril do maďarčiny, lebo sa v nej nevyzná. Ale on presadil "matričný zákon" tak úspešne, že v tlači, okrem iného napr. v Eurotelevízii, už žiadne cudzie ženské meno (priezvisko) nepíšu s prechyľovacou koncovkou ‐ová. Dokonca písali o úmrtí a pohrebe opernej speváčky Lucie Popp. Chýba už aj národnosť do matrík vpisovať dôsledne "Magyár". Presadiť takéto zásahy do češtiny v ČR, angličtiny v USA ani nikde inde na svete sa nik neopováži. Iba v SR. Len vďaka ústretovej neúcte k slovenčine zo strany mnohých politikov a najvyšších činiteľov SR.

Ako pre smerodajný výklad textu Biblie, Koránu a Talmudu sú kompetentné náboženské inštitúcie a pre právo ústavný súd, tak aj pre slovenčinu, prirodzene, je na to Jazykovedný ústav SAV.