Obsah

strana 129

Jazyková kultúra — staronová úloha Matice slovenskej

EMIL KAČALA

Do pojmu jazyková kultúra zahrnul prof. J. Ružička vypracovanosť jazyka, t. j. stav, do akej miery vyhovuje požiadavkám, ktoré sa kladú na spisovný jazyk z hľadiska potrieb vyspelého kultúrneho národa, ďalej úroveň jazykovej praxe, t. j. úroveň písomného a ústneho jazykového dorozumievania, cibrenie jazyka, t. j. cieľavedomú starostlivosť o vypracovanosť jazyka, a napokon jazykovú výchovu čiže cieľavedomé úsilie o rozvíjanie a upevňovanie jazykového povedomia používateľov spisovného jazyka (Ružička, 1967, s. 9). Aká je situácia v jazykovej kultúre dnes?

Niet pochýb o tom, že spisovná slovenčina vyhovuje všetkým požiadavkám, ktoré kladie moderná, kultúrne diferencovaná spoločnosť na svoj spisovný jazyk. Ak však posudzujeme súčasnú jazykovú prax podľa jej úrovne v hromadných oznamovacích prostriedkoch, musíme konštatovať, že pretrvávajú nedostatky, ktoré jazykovedci kritizovali ešte v šesťdesiatych rokoch. Máme na mysli najmä nedostatky vo výslovnosti a v používaní určitých vrstiev slovnej zásoby. To, pravdaže, neznamená, že treba hodiť flintu do žit a a ponechať jazykovú prax iba spontánnemu vývoju. Jazyková výchova môže úspešne ovplyvniť jazykovú prax, ale potrebuje väčší priestor ako doteraz, musí byť systematická a dôsledná, musí podľa možnosti pôsobiť nielen terapeuticky, ale aj preventívne. Treba pokračovať v propagácii spisovného jazyka a v korigovaní odchýlok od kodifikácie.

Je príznačné, že otázky spisovného jazyka vystupujú do popredia vždy v prelomových obdobiach. Tak to bolo na začiatku tridsiatych rokov, keď Matica slo-


strana 130

venská rázne odmietla snahy centralistov o násilné zbližovanie češtiny a slovenčiny, podobne roku 1968, keď prof. Ružička ako prvý vystúpil s návrhom zákona o slovenčine, napokon roku 1990, keď matičné hnutie predložilo návrh zákona o slovenčine ako štátnom a jedinom úradnom jazyku. V SNR však nebol prijatý matičný návrh, ale tzv. koaličný návrh jazyk ového zákona, ktorý nepriznával slovenčine také postavenie, aké navrhovalo matičné hnutie. Až ústava roku 1992 definovala slovenčinu ako štátny jazyk. Tým sa vytvorili predpoklady na to, aby slovenčina mohla plniť úlohu zjednocujúceho činiteľa v národnom i štátnom ohľade. Zároveň sa vytvorili priaznivé podmienky na to, aby sa slovenčina mohla samostatne rozvíjať a kultivovať bez rušivých politických vplyvov.

Z postavenia Matice slovenskej i z jej poslania v slovenskej spoločnosti vyplýva právo i povinnosť podporovať úsilie o vyššiu kultúru jazykovej praxe. Matica slovenská sa na začiatku 30. rokov pričinila o to, že pokus centralistov o násilné ovplyvnenie ďalšieho vývoja spisovnej slovenčiny stroskotal; zaslúžila sa aj o založenie časopisu Slovenská reč, ktorý sa odvtedy sústavne venoval otázkam jazykovej kultúry. K zániku matičnej aktivity v jazykovej kultúre došlo v súvislosti so zánikom vedeckých od borov Matice slovenskej roku 1948. Teraz je situácia v Matici slovenskej taká, že ani matičné časopisy z hľadiska jazykovej kultúry nie sú bez nedostatkov; dosť časté sú chyby v lexike, štylistike i pravopise. Matica slovenská ako celonárodná kultúrna inštitúcia nesmie trpieť zanedbávanie jazykovej úrovne svojich periodík — naopak, matičné časopisy sú povinné predchádzať dobrým príkladom s ohľadom na ich dosah doma i v zahraničí.

Medzi jazykovedcami a publicistami sa ozývajú aj hlasy pochybujúce o účinnosti doterajších foriem propagácie spisovného jazyka, ako sú napr. rozhlasová Jazyková poradňa, publicistika a iné. Je pravda, že zo dňa na deň sa náprava dosiahnuť nedá; jazyková výchova sa však nesmie ocitnúť na okraji záujmu verejnosti. Treba hľadať také formy jazykovej osvety a publicistiky, ktoré získajú širokú kultúrnu pospolitosť pre kultivovanie spisovného jazyka. Účastníci konferencie o kultúre spisovnej slovenčiny roku 1966 sa zhodli na tom, že spisovný jazyk bol utvorený a stále sa dotvára umom a prácou celého národa. Z toho vychodí, ako dodal E. Pauliny, "že národ má voči svojmu spisovnému jazyku isté práva a isté povinnosti". Podľa E. Paulinyho treba žiadať "neustálu, aktívnu účasť používateľov spisovného jazyka na zvyšovaní jeho kultúry..., bolo by potrebné dosiahnuť u slovenskej verejnosti, aby za stav spisovného jazyka cítila sama plnú zodpovednosť" (Pauliny, 1967, s. 53). J. Poliak na tej istej konferencii upozornil: "Nazdávam sa, že jazykovedci samotní nedosiahnu pri prebojúva-


strana 131

ní požiadaviek spisovnosti prenikavé úspechy, kým nenájdu spoľahlivých spojencov v ostatných kultúrnych a spoločenských inštitúciách" (Poliak, 1967, s. 126). Obaja vlastne hovorili o tom istom, aj keď J. Poliak zdôraznil potrebu inštitucionalizovať úsilie o kultúru spisovnej slovenčiny. Jednou z tých inštitúcií, ktoré sa môžu — či skôr musia — prihlásiť k spomenutej zodpovednosti, je Matica slovenská; jej Jazykový odbor by však mal byť aktívnejší. Ďalšími inštitúciami, ktoré by v prospech jazykovej kultúry mohli urobiť mnoho, sú rozhlas a televízia. Zatiaľ sa však jazykové rubriky v rozhlase skôr zužujú. Dobre pripravené jazykové relácie v televízii by mohli oživiť záujem verejnosti o otázky spisovného jazyka, pravda, museli by sa vysielať v takom čase, aby ich sledoval čo najväčší okruh televíznych divákov. Bolo by potrebné venovať pozornosť spisovnej výslovnosti v elektronických médiách, slovnej zásobe...; možno že by to pomohlo zlepšiť jazykovú úroveň reklamy.

Napriek tomu, že od spomínanej konferencie o jazykovej kultúre prešlo už takmer tridsať rokov, slová tam vyslovené sú aktuálne aj dnes. Naplniť ich konkrétnym obsahom — to je úloha všetkých zainteresovaných.

LITERATÚRA

RUŽIČKA, J.: Problémy jazykovej kultúry. In: Kultúra spisovnej slovenčiny. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1967, s. 9—22.

PAULINY, E.: K otázkam kodifikácie a normy. In: Kultúra spisovnej slovenčiny. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1967, s. 51—53.

POLIAK, J.: O postoji spoločnosti k spisovnej reči. In: Kultúra spisovnej slovenčiny. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1967, s. 126—130.

Prečo je potrebný zákon NR SR o štátnom jazyku

Zákon SNR o úradnom jazyku z 25. 10. 1990 takmer prepadol; obsahuje viacero disproporcií. Napr. v $ 6 čl. 1 sa hovorí, že "v úradnom styku občania môžu použiť aj český jazyk", hoci na území SR je už ústavne uzákonený slovenský jazyk. Ďalej v $ 6 čl. 2 sa hovorí, že "príslušníci národnostnej menšiny... môžu používať v úradnom styku svoj jazyk... Pracovníci štátnych orgánov a orgánov samospráv obcí nie sú povinní ovládať a používať jazyk národnostnej menšiny". Vzniká otázka, ako si svoju záležitosť v praxi vybaví príslušník národnostnej menšiny, ak pracovník orgánov neovláda, resp. nemusí ovládať jeho jazyk. Tzv. doplnky, napr. matričný a tabuľový zákon, riešia veci len čiastočne, pričom prvý hrubo zasahuje do zákonitostí štátneho jazyka a druhý chce v mnohých prípadoch kodifikovať maďarizačno‐uhorské a horthyovskomaďarské názvy.

Do života vstupujú viaceré nové skutočnosti. Napr. súkromné a reklamné agentúry uvádzajú plošné reklamy bez použitia štátneho jazyka. Klesá kultúra slovenčiny v tlači, v hromadných oznamovacích prostriedkoch, v školách, slovenčina sa takmer vytráca z národnostných škôl, z kultúrnych podujatí, z kostolov a z verejnej komunikácie na národnostne zmiešanom slovensko‐maďarskom území Slovenskej republiky. Absencia vykonávacích predpisov k zákonu SNR o úradnom jazyku, benevolencia v hromadných oznamovacích prostriedkoch, v školách, v reklamách a v úradnom styku spôsobuje na Slovensku jazykový chaos. Slovenská republika má svoj štátny jazyk ako integrujúci faktor svojej suverenity. Je najvyšší čas, aby sa zaviedol systémový jazykový poriadok na celom území SR vo všetkých oblastiach verejného jazykového styku. Ukazuje sa, že sa u nás nezmyselne problematizuje aj to, čo je v kultúrnych krajinách normálne , prijímané ako najbežnejšia samozrejmosť. Ničím efektívne neregulovaný tlak pri pretláčaní maďarského jazyka do verejných jazykových prejavov na národnostne zmiešaných územiach južného Slovenska i doterajšie parlamentné rozhodnutia vážne ohrozujú pozíciu štátneho jazyka ako duchovnej súčasti štátnej symboliky suverénneho štátu.

Je najvyšší čas, aby sa SR a NR SR začala zaoberať definitívnym riešením jazykového poriadku na Slovensku, aby sa prekazili politické avantúry v otázke používania štátneho jazyka a jazyka národnostnej menšiny.

Zákon NR SR o štátnom jazyku by mal definitívne určiť práva a povinnosti všetkých občanov SR voči štátnemu jazyku na území SR.


strana 138

Aj slovenčina potrebuje zákonnú ochranu

IVAN MASÁR

Motto: Najťažší útlak je útlak jazykom (D. Podracká)

1. Začiatkom marca odznela v spravodajstve Slovenskej televízie krátka správa o zákone týkajúcom sa používania francúzskeho jazyka vo Francúzsku. Po jej uverejnení niektoré slovenské noviny publikovali informáciu Tlačovej agentúry Slovenskej republiky osvetľujúcu slovenskému čitateľovi dôvod, pre ktorý sa francúzska vláda rozhodla vydať takýto zákon. Z informácie sa dozvedáme, že na čelo národnej kampane proti vpádu angličtiny do francúzskeho jazyka sa postavil premiér francúzskej vlády, ktorý založil osobitný orgán na očistenie francúzskeho jazyka od anglicizmov a ktorý obranu francúzskeho jazyka pokladá za akt viery Francúzov v budúcnosť ich krajiny a za príklad pre ostatné krajiny (porov. Za očistenie francúzštiny, 1994). Ako vidieť, informácia zrkadlí súčasnú jazykovú situáciu vo Francúzsku ako napätie vo francúzsko‐anglických jazykových kontaktoch (porov. vyjadrenia vpád angličtiny, očistenie francúzskeho jazyka, obrana francúzskeho jazyka).

Zákon, o ktorom priniesla správu Slovenská televízia, vlastne dopĺňa starší francúzsky jazykový zákon z roku 1975 (základné údaje o ňom priniesol časopis Kultúra slova — pozri Anettová, 1990, s. 12n.). Na základe tlačových materiálov poskytnutých vo Francúzskom inštitúte v Bratislave (Supplément..., 1994) možno podstatné časti zákona zhrnúť takto:

— zákon ukladá povinnosť používať francúzsky jazyk v nápisoch určených na informovanie verejnosti;

— určuje zásadu, podľa ktorej je francúzština vyučovacím jazykom a jazykom audiovizuálnej komunikácie;

— ukladá, aby vnútorné pravidlá hygieny a bezpečnosti, služobné záznamy, oficiálne záznamy pre pracovníka ap. potrebné na vykonávanie jeho práce boli vo Francúzsku francúzske;

— zakazuje, aby sa vo Francúzsku zakazovalo používanie francúzštiny na kongresoch, a požaduje, aby aspoň program týchto verejných podujatí bol publikovaný vo francúzštine.


strana 139

1.1. Nebolo by dostačujúce ani presvedčivé vysvetľovať si vydanie zákona týkajúceho sa používania francúzskeho jazyka len ako recidívu francúzsko‐anglických sporov siahajúcich do minulosti. Ide o iný jav. Je známe, že jazyk ako znak národa má okrem funkcie komunikatívnej a poznávacej aj národnoreprezentatívnu funkciu. Invázia cudzích prvkov zvyšuje poruchovosť a oslabenie všetkých funkcií jazyka, používatelia konkrétneho jazyka začínajú pociťovať jeho ohrozenie a to je situácia, za akej vždy zreteľne vystúpi do popredia práve národnoreprezentatívna funkcia. Sprítomnenie tejto funkcie, ktorá sa mimo ohrozenia jazyka takmer ani neuvedomuje, vyvoláva obranné reflexy. Tie, pravdaže, nemusia mať výhradne podobu zákona na obranu či ochranu jazyka. Môže to byť aj zvýšená aktivita konkrétnych spoločenských skupín zaujímajúcich sa o stav jazyka a o hladký priebeh jazykovej komunikácie. Z našej dennej tlače sme sa dozvedeli, že vo Francúzsku vyústila aktivita jazykovedcov do prípravy a vydania slovníka oficiálnych termínov francúzskeho jazyka, ktorý publikoval parížsky denník Journal officiel. Slovník obsahuje 3500 hesiel, ktorými sa majú nahradiť cudzie slová a slovné spojenia francúzskymi náprotivkami.

2. Náčrt jazykovej situácie vo Francúzsku charakterizovanej napätím vo francúzsko‐anglických jazykových kontaktoch sa tu predstavuje ako jeden model riešenia jazykových problémov, s ktorými sa v súčasnosti vyrovnávajú azda všetky jazyky európskych národov, a vybrané ustanovenia príslušného francúzskeho zákona sa predkladajú ako východisko na čiastkový opis jazykovej situácie na Slovensku.

2.1. V prvom ustanovení francúzskeho jazykového zákona sa hovorí o povinnosti používať francúzštinu v nápisoch určených širokej verejnosti. Netreba vynaložiť takmer nijakú námahu na zhromaždenie dôkazov o tom, že povinnosť používať v takýchto nápisoch slovenčinu sa nielen zanedbáva, ale priam programovo obchádza a namiesto slovenčiny sa natíska angličtina. Stačí prejsť bratislavskými ulicami (situáciu v iných slovenských mestách dôkladne nepoznáme, ale sotva bude odchodná od situácie v hlavnom meste Slovenskej republiky). Isteže nemožno nič namietať proti tomu, keď sa napr. zmenáreň peňazí označí popri slovenskom názve aj cudzojazyčným názvom Change, Exchange office, keď sa na firemnej tabuli podniku spolupracujúceho s podobným zahraničným podnikom uvádza popri slovenskom názve aj názov v príslušnom cudzom jazyku, napr. VÝSTAVNĺCTVO / VÝSTAVNÝ AREÁL — EXIHIBITION COMPLEX, MAKYTA / Authorised service agent — Obchodno‐servisné zastúpe-


strana 140

nie. V slovenskom jazykovom prostredí však nemajú miesto čisto anglické názvy a reklamné nápisy typu Travel agency, TOP‐LINE, Happy Birthday Twist, Reblok Goldline Show, Electro Shop, Market, Supermarket, West, The West atď. Za výsmech jazykovej komunikácie a jazykovej kultúry treba pokladať informačné a reklamné tabule, na ktorých možno čítať takéto texty: ISMC databázy firiem / katalógy firiem / direct mailing. Alebo Hot dog, Juice, Placky. To je číry provincionalizmus, to je čistá kocúrkovčina, nie dôkaz svetovosti či aspoň európskosti a, pravdaže, je to hrubé za nedbanie prirodzenej povinnosti používať v nápisoch určených na informáciu širokej verejnosti štátny jazyk Slovenskej republiky.

2.2. Francúzsky jazykový zákon ďalej predpisuje, že francúzština je vyučovacím jazykom a jazykom audiovizuálnej komunikácie. Ako je to so slovenčinou? V Slovenskej republike na základe extrémnych požiadaviek niektorých predstaviteľov maďarskej národnostnej menšiny a ničím neodôvodnených ústupkov slovenskej strany má slovenčina na maďarských školách celkom bezvýznamné postavenie. Pokiaľ ide o jazyk audiovizuálnej komunikácie, v Slovenskej televízii je veľmi výrazná tendencia predkladať slovensky hovoriacej pospolitosti anglické názvy programov, anglické názvy inštitúcií, s ktorými spolupracujú zástupcovia paralelných slovenských ustanovizní, ako aj tendencia infiltrovať aj tie najobyčajnejšie informácie či texty anglickými výrazmi (stand by credit 1, work‐shop, draft, story atď.). Slovenský televízny divák si celkom oprávnene kladie otázku, prečo sa istý zábavný program volá Talk‐show Milana Markoviča 2, prečo iný program nesie názov Richard Müller — live, ďalší Match game a zasa ďalší Flash f otoreportér, Arts spectrum, Globetrotter atď. atď. Slovenský divák citlivo reaguje aj na kvázi úzkostlivo presnú anglickú výslovnosť anglických mien a slov, a to preto, že ortoepii slovenských slov sa


strana 141

v Slovenskej televízii venuje menšia pozornosť ako výslovnosti cudzích slov, najmä anglických. Slovenského diváka znervózňuje, keď moderátor programu už aj ujúka po anglicky (napr. v relácii Globetrotter alebo Hra o Niké).

2.3. V infiltrácii slovenských textov zbytočnými anglicizmami však nezaostávajú za Slovenskou televíziou ani ďalšie hromadné oznamovacie prostriedky. Konštatácie vyslovené tu o Slovenskej televízii sa v mnohom priamo dotýkajú aj rozhlasového vysielania. Navyše niektoré rozhlasové stanice — napr. Fun radio a Twist — v istej časti vysielania zámerne deformujú zvukové danosti slovenského slova a vety a uprednostňovaním anglickej populárnej hudby odsudzujú slovenského poslucháča na totálne pasívneho p rijímateľa rozhlasového vysielania s pokrivenou predstavou o zvukových vlastnostiach materinskej reči. Je povážlivé aj opovážlivé, keď si významný reprezentant takejto inštitúcie robí nároky na reguláciu v otázkach kodifikácie slovenského jazyka, konkrétne v otázke používania alebo nepoužívania prípony ‐ová v ženských priezviskách (pozri Kočiš, 1994, s. 29).

Aj slovenskí novinári majú nemalý podiel na tom, že sa z bežného dorozumievania vyraďujú mnohé domáce slová. Ukážku novinárskej praxe podoprieme aspoň jedným príkladom za všetky podobné (a podobne nezmyselné): V klube Rock pop jazz, ako obyčajne, aj v piatok večer vládla free atmosféra (Csibová, 1994). Slovenský prijímateľ takéhoto textu si nevyhnutne musí položiť otázku, čo je nevhodné, chybné alebo nevýstižné na domácich slovách pokojný, voľný, uvoľnený, že bolo treba použiť namiesto nich anglické prídavné meno free. V zanášaní anglicizmov do slovenského textu osobitne vyniká športová, ale aj politická publicistika. (Príklady sú všeobecne známe, preto ich neuvádzame.)

2.4. Istá časť našej jazykovej praxe je v značnom rozpore s tým, čo francúzsky jazykový zákon predpisuje o jazyku služobných záznamov, oficiálnych záznamov pre pracovníka potrebných na vykonávanie jeho práce, o rokovacom jazyku sympózií, kongresov ap. V súvislosti s tým sa žiada prehodnotiť našu terajšiu prax predstavovať v anglickom jazyku slovenským nadriadeným orgánom výskumné úlohy týkajúce sa výlučne slovenských reálií (napr. národopisné, historické, jazykovedné výskumné projekty). Racionálne a rgumenty v prospech takejto praxe nejestvujú, zato sa ňou viditeľne potláča suverenita slovenského jazyka i slovenských vedeckých pracovníkov.

3. Z predchádzajúceho textu dostatočne zreteľne vychodí, že aj v Slovenskej republike (podobne ako vo Francúzsku) dozreli podmienky na vydanie zákona ochraňujúceho suverenitu slovenského jazyka a zabezpečujúceho slovenskému prijímateľovi informácií sprostredkovaných hromadnými oznamovacími prostriedkami nárok na úplnú zrozumiteľnosť akejkoľvek informácie.


strana 142

3.1. Súčasný nápor anglicizmov a ďalších zbytočných cudzích slov na našu slovnú zásobu sledujú so znepokojením nielen jazykovedci, ale aj tí predstavitelia slovenskej kultúry, ktorí tento proces vnímajú ako ohrozovanie suverenity slovenčiny, ako jej ponižovanie. Pravda, v histórii slovenčiny sa takýto jav nevyskytuje prvý raz. Je všeobecne známe, akú dramatickú podobu mal v bývalom Uhorsku. Hodno v tejto súvislosti odcitovať názor aspoň jednej príslušníčky slovenskej inteligencie: "Pretrpieť maďariz áciu a ponižovanie materčiny iným jazykom bolo krížovou cestou Slovákov. Najťažší útlak je útlak jazykom" (Podracká, 1994, s. 7). Citovaná autorka výstižne charakterizuje aj súčasný stav v oblasti jazyka: "Na ,holom pupku' mali Slováci vždy dosť stolovníkov okolo. A majú ich aj dnes v podobách tých, ktorí hanobia obraz Slovákov v zahraničí a odmietajú používať slovenčinu ako jazyk svojho štátu, jazyk svojho vnútra, ako jazyk svojej identity..." (tamže). K takémuto počínaniu sme už v našom časopise aujali stanovisko (pozri Masár, 1993a).

Odmietavé stanoviská k neúmernému a zbytočnému narastaniu cudzích, najmä anglických jazykových prostriedkov publikuje slovenská tlač v dosť hojnej miere. O neúnosnosti tohto stavu sa píše napr. takto: "Samovoľné používanie anglických a amerických slov, slovíčok a zvratov v súkromných rádiách je komické. V Rock FM rádiu napríklad nehovoria Správy, ale News, nie Titulky, ale Headlines atď. Načo? Pritom angličtina, anglická výslovnosť je väčšinou chybná" (Bobok, 1994, s. 133). Otázku načo? si treba položiť aj pri názvoch tzv. populárnohudobných súborov pôsobiacich na Slovensku a účinkujúcich výhradne pred slovenským publikom. Medzi názvami týchto súborov — často extravagantnými a nezmyselne provokujúcimi — je slovenský názov bielou vranou (napr. Vidiek), zato sa zhusta používajú anglické názvy Mystery, Johny Walker, Bastard, Broken Heart atď., spravidla s druhovým označením kapela. Podobne ako sú komické názvy relácií v súkromných rozhlasových staniciach, komické sú aj názvy hudobných súborov typu Harmony Holíč (dychová hudba), názvy spoločností typu Sopko Company a i.

Zložitosť jazykovej situácie, ktorá sa napriek zvrchovanosti Slovenska nezjednodušuje ani nezlepšuje v prospech slovenčiny a jej kultúry (o negatívnych činiteľoch ovplyvňujúcich túto situáciu pozri Masár, 1993b, s. 137n.), dobre charakterizuje tento postreh: "Za posledných sto rokov sa na citlivej pôde slovenčiny odohrával aj skrytý či zjavný zápas, vyvolaný recidívami politického čechoslovakizmu. Zápas ešte trvá — a už tu máme nápor sotva zdôvodnených anglicizmov" (Mihálik, 1994, s. 156). Žiada sa pripomenúť, že jazykovedci zaznamenávajú postoje nejazykovedcov k jazykovej situácii a sprostredkúvajú


strana 143

ich aj čitateľom jazykovedných časopisov, ako napríklad ukazujú rubriky Prečítali sme si a Napísali ste nám v 1. tohtoročnom čísle časopisu Kultúra slova.

3.2. Problém, ktorého sa dotýka tento článok a citáty pracovníkov z oblasti kultúry, v zovšeobecnenej skratke, s neskrývanou iróniou a výčitkou opisuje významný slovenský jazykovedec a horlivý zástanca slovenčiny: "Do reči sa nám vkráda, ba valí cudzota: nepotrebné výpožičky vytláčajú to, čo nám oddávna doma vyrastalo a dobre slúžilo. Vytŕčame sa: ,Aha, aký som len ja Európan a svetoobčan!' — Horšie je, že za požičanou vravou sa skrýva a krčí požičaná hlava..." (Horák, 1994, s. 11). Treba naostatok dodať, že vysoká frekvencia cudzích jazykových prvkov a množiace sa kritické postoje k nej sú dostatočným dôvodom na vydanie zákona, ktorý by chránil štátny jazyk ako znak národa, znak s jeho národnoreprezentatívnou aj komunikatívnou funkciou.

4. Sotva možno očakávať, že vydanie takéhoto zákona bude u nás bezproblémové. V slovenskej spoločnosti, ktorá je neúnosne politicky roztrieštená, nie sú predpoklady jednotne postupovať ani v takej životne dôležitej veci, ako je ochrana suverenity štátneho jazyka. Isté vrstvy slovenskej inteligencie každý pokus o uplatnenie základných práv slovenského národa veľmi pohotovo a vehementne odsudzujú a verejne biľagujú doma i v zahraničí ako prejav extrémneho nacionalizmu a zaostalosti Slovákov. (Jednotlivé prípady podrobne analyzujú napr. Žitný, 1994, Kočiš, 1994, a ďalší.) Natíska sa otázka, či príslušníci spomenutej vrstvy slovenskej inteligencie prisúdia extrémny nacionalizmus a zaostalosť aj Francúzom, ktorí neváhali vydať zákon na ochranu vlastného jazyka, pričom tento zákon priamo podporovali najvyšší predstavitelia štátu. Je pravdepodobné, že v Slovenskej republike nepodporí takýto zákon ani naša tlač (porov. o tom materiál na s. 164). Napriek všetkému sa o vydanie takéhoto zákona treba usilovať. Jeho príprave a vydaniu však musí predchádzať dobre organizovaná a dôkladne zhodnotená anketa s podobnými otázkami, aké položili organizátori ankety občanom Francúzska (porov. Supplément..., s. III). Ide napr. o takéto otázky:

I. Povedali by ste, že ochrana slovenského jazyka má byť pre vládu vecou: a) prvoradou, b) veľmi dôležitou, c) dôležitou, ale nie veľmi, d) nedôležitou, e) nemám nijaký názor.

II. Komu najviac dôverujete v otázke ochrany slovenského jazyka (dve možné odpovede): a) škole, b) vláde, c) slovenským podnikom, d) Slovenskej akadémii vied, e) hromadným oznamovacím prostriedkom, f) Slovákom samým, g) nikomu, h) nemám nijaký názor.


strana 144

III. Čo podľa vášho názoru najviac ohrozuje slovenský jazyk (najviac dve odpovede): a) nízka úroveň vyučovania slovenčiny v škole, b) okolnosť, že veľa Slovákov musí vo svojej práci používať angličtinu, c) zlé používanie slovenčiny v hromadných oznamovacích prostriedkoch, d) silný vplyv americkej kultúry na Slovensku, e) prechod ekonomiky na svetovú, f) nedostatok bedlivosti samých Slovákov v ochrane jazyka, g) nemám nijaký názor.

IV. V rámci európskej spolupráce uprednostňujete: a) rozvoj znalosti angličtiny vo všetkých krajinách, b) podporu vyučovania viacerých jazykov, napr. francúzštiny, nemčiny, španielčiny, taliančiny, ruštiny, c) nemám nijaký názor.

V. Povedali by ste v každom prípade, že používanie anglických výrazov a slov v bežnom živote je (najviac dve odpovede): a) nepríjemné, trápne, b) zábavné, c) urážlivé, pohoršujúce, d) podceňujúce slovenčinu, e) užitočné, f) snobské, g) príjemné, h) hlúpe, ch) módne, i) nemám nijaký názor.

5. Okolnosť, že sa nám "do reči vkráda, ba valí cudzota" (Horák), signalizuje, že sú ohrozované najvýsostnejšie priestory suverenity slovenčiny a Slovenska. "Tu je ohrozená sama podstata", možno povedať so Saint‐Exupérym, ktorý nemohol "zniesť myšlienku, že by sa mali generácie francúzskych detí vrhnúť do pažeráka nemeckého molocha" (Zem ľudí, 1987, s. 452). Znesiteľná nie je ani myšlienka primitívnej amerikanizácie slovenskej kultúry a slovnej zásoby slovenčiny. Práve preto treba zabezpečiť, aby "slovenský jazyk ako celospoločenská hodnota [mal] v spoločenskej hierarchii prioritné postavenie a práva" (Blanár, 1994, s. 11). Mnohoročné skúsenosti z práce v oblasti jazykovej kultúry a mimoškolskej jazykovej výchovy presviedčajú, že tieto práva v našej situácii už nemožno zabezpečiť ani uplatniť inak ako prostredníctvom zákonných predpisov a sankcií vyplývajúcich z nedodržiavania zákonných ustanovení. To je veľmi naliehavá úloha, ktorú musí v spolupráci s ďalšími inštitúciami vyriešiť Ministerstv o kultúry Slovenskej republiky, kým ešte nie je celkom neskoro.

LITERATÚRA

ANETTOVÁ, A.: Jazyková politika a jazyková kultúra vo Francúzsku. Kultúra slova, 24, 1990, s. 12—17.

BLANÁR, V.: Obzory našej reči. Literárny týždenník, 7, 1994, č. 13, s. 1 a 11.

BOBOK, J.: Duálny rozhlas. Slovenské pohľady, 1994, č. 3, s. 130—133.

CSIBOVÁ, E.: Čaká ich kariéra?! Večerník, 28. 2. 1994, s. 5. HORÁK, G.: Láska celoživotná. Literárny týždenník, 7, 1994, č. 15, s. 1 a 11.

HORÁK, G.: Láska celoživotná. Literárny týždenník, 7, 1994, č. 15, s. 1 a 11.


strana 145

KOČIŠ, F.: Slovenčina na predaj — na rade je prípona ‐ová. Kultúra slova, 28, 1994, s. 29—33.

MASÁR, I. (1993a): Perspektívy jednej tézy o slovenčine. Kultúra slova, 27, 1993, s. 10—14.

MASÁR, I. (1993b): Stav a úlohy slovenskej terminológie. Kultúra slova, 27, 1993, s. 129—139.

MIHÁLIK, V.: Slovenčina pre podnikateľov, učiteľov, študentov... Slovenské pohľady, 1994, č. 3, s. 155—158.

PODRACKÁ, D.: Nahota. Literárny týždenník, 7, 1994, č. 15, s. 6—7.

Supplément ě la lettre d'information No 363 du jeudi 10 mars 1994. 4 s. (Culture Francophonie).

Za očistenie francúzštiny. Pravda, 9. 3. 1994.

Žitný, M.: Zobrané insinuácie Dr. Kovačevičovej. Literárny týždenník, 7, 1994, č. 15, s. 10.

1 V rámci diskusie na výberovej prednáške o tvorbe právnych noriem a právnej terminológie sa autor tohto článku spýtal mladých adeptov práva na ich stanovisko k narastaniu anglicizmov. Auditórium reagovalo živo a spontánne: Je to normálne, je to celosvetový trend. Na otázku, čo znamená termín stand by credit, však auditórium zmĺklo. Z 55 poslucháčov práva sa po trápnom tichu ozval jediný: "Neviem to presne, ale myslím, že ide o istý druh pôžičky." To je varovné, i keď štatisticky azda nevýznamné zistenie. Treba upozorniť, že zhruba takto prebieha komunikácia, keď sa televízny, rozhlasový alebo novinový text preplní zbytočnými anglicizmami a neznámymi cudzími slovami. Väčšina prijímateľov takýchto textov nevie, o čom sa hovorí.

2 Televízny divák namrzený na záplavu anglicizmov a cudzích slov v telefonickom rozhovore s pracovníkom jazykovej poradne Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV ironicky poznamenal: "Dávajú tomu anglické meno preto, aby nemuseli povedať zreteľne po slovensky: Táranie alebo táračky Milana Markoviča."

Synonymický slovník dokončený

MÁRIA PISÁRČIKOVÁ

Po vyjdení jednozväzkového Krátkeho slovníka slovenského jazyka v r. 1987 sa ozvalo niekoľko hlasov s kritikou, že tento slovník nedáva odpovede na všetky otázky týkajúce sa slovenskej slovnej zásoby, t. j. že nezachytáva všetky zaujímavé, veľa ráz i polozabudnuté slová, ktoré by nejeden autor rád využil, keby ich mal poruke. A hoci o nevyhnutnosti vydávania praktických jednozväzkových výkladových slovníkov nemožno vôbec diskutovať (stačí si všimnúť zahraničnú prax), predsa volanie po obsiahlom, via czväzkovom slovníku slovenčiny bolo čoraz naliehavejšie. Ibaže koncipovanie takéhoto diela pri našich možnostiach trvá desaťročia. Aby sa pohotovejšie vyšlo v ústrety požiadavkám jazykovej praxe, koncom minulého desaťročia sa v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV vypracovala koncepcia akademického Synonymického slovníka slovenčiny; slovník mal podať obraz o slovnej zásobe z tej stránky, ktorá sa používateľom javí vari ako najpríťažlivejšia — zo stránky rovnoznačnosti, resp. blízkoznačnosti slov. Vykon ali sa rozsiahle práce pri budovaní kartotéky (materiálovým východiskom boli jestvujúce výkladové a dvojjazyčné slovníky, ako aj Slovník cudzích slov a excerpcia súčasnej slovenskej literatúry) a od r. 1990 sa so značne zmeneným i zmenšeným kolektívom pokračovalo v koncipovaní diela. V tomto čase sa na autorsky už dokončenom diele robia posledné technické úpravy, takže verejnosť slovník dostane do rúk v najbližšom čase.

Za predchodcu Synonymického slovníka slovenčiny možno pokladať Príručný slovník diferenciálny a synonymický Jána Garaja (1937) a školský


strana 146

Malý synonymický slovník M. Pisárčikovej a Š. Michalusa (1973), ktorý vyšiel v šiestich vydaniach.

Cieľom akademického synonymického slovníka je na jednej strane vedecky opísať lexikálnu synonymiu a na druhej strane predstaviť používateľom jazyka jednu z najzaujímavejších a komunikatívne najdôležitejších zložiek slovnej zásoby. Význam slovníka pre prax je veľký, pretože synonymické slovníky sú dôležitou pomôckou jednak pri orientácii v štylistickom využívaní rozmanitých jazykových prostriedkov, jednak pri vyhľadávaní významovo najvhodnejšieho výrazu na danú situáciu.

Slovník obsahuje okolo 35 000 hesiel, z čoho vyše polovice tvoria odkazové heslá. Podstatu slovníka tvoria synonymické rady na čele s tzv. dominantou. Je to slovo, ktoré najpresnejšie a najpriamejšie vyjadruje význam spoločný všetkým členom radu. Spravidla ide o bezpríznakové, štylisticky neutrálne slovo patriace do centra (jadra) slovnej zásoby. Za dominantou nasleduje výklad jej významu, a to takým spôsobom, aby v sebe zahŕňal aj významy členov radu. Za týmto vysvetlením sa uvádza prípadné antonymum (slovo opačného významu). Ďalej nasledujú členy radu, a to v poradí, ktoré určuje významová a štylistická blízkosť. Keďže synonymia neznačí iba významovú totožnosť alebo blízkosť, ale zahŕňa v sebe aj isté prvky odlišnosti, je dôležité, aby sa tieto jemné významové rozdiely komentovali. Vysvetľujúce poznámky stoja za tými členmi radu, ktoré sa istými významovými prvkami od dominanty odlišujú. Slovník tak nie je iba čírym zoznamom významovo blízkych výrazov, ale predstavuje synonymické mikrosystém y slovnej zásoby v ich zložitých významových vzťahoch. A keďže sa synonymia svojou podstatou dotýka štylistiky, je len prirodzené, že jednotlivé členy synonymických radov sa aj z tejto stránky osobitne charakterizujú. Uplatňuje sa pritom aj normatívny zreteľ osobitným poukazom na nesprávne (nespisovné) výrazy a na slová subštandardnej lexikálnej vrstvy.

Rozsah a počet členov synonymického radu je podmienený stavom v jazyku. V slovníku sa zachytávajú aj slová z okraja slovnej zásoby, aby bol obraz o lexikálnej synonymii slovenčiny čo najúplnejší. Pravdaže, všetky okrajové prvky sa označujú príslušnými charakteristikami.

Centrálnym problémom pri tvorbe synonymického slovníka je určenie hraníc synonymie. V teórii lexikálnej synonymie je známe užšie a širšie chápanie tohto problému. V slovníku sa jednoznačne priklonilo k širšiemu chápaniu, pričom popri teoretickom odôvodnení takéhoto postupu zavážilo aj praktické hľadisko používateľa, ktorému sa dáva možnosť výberu z bohatšieho záberu významovo blízkych slov. Vysvetľujúce komentáre pri významovo sa vzďaľujúcich


strana 147

slovách od základného heslového slova dávajú záruku správ neho pochopenia synonymického vzťahu medzi dominantou a členmi radu. Význam dominanty istým spôsobom určuje hranice synonymického radu. Každý člen radu totiž utvára synonymický vzťah s dominantou a je s ňou zameniteľný, hoci jednotlivé členy radu medzi sebou takýto vzťah nemusia mať a nemusia byť ani navzájom zameniteľné. Ak isté slová sú v synonymickom vzťahu s jednotlivými členmi radu, ale nie sú synonymné s dominantou, do synonymického radu už nepatria.

Popri poznámkach, ktoré zužujú, resp. inak špecifikujú okruh používania príslušného člena radu, a popri objasňujúcich a dopĺňajúcich poznámkach sa používanie synoným v konkrétnom kontexte spresňuje pomocou príkladov, tzv. exemplifikácie. Príklady majú povahu typických spojení, inokedy majú podobu širších kontextov. Výkladovú časť členov radu môže dopĺňať vhodné antonymum.

Osobitným teoretickým problémom v slovníku je spracovanie čiastočnej synonymie. Čiastočné synonymá sú synonymá zviazané rodovo‐druhovým (generickým) vzťahom, ďalej vzťahom intenzifikácie a špecifikácie. Pri slovách so všeobecným významom a istou významovou rozptýlenosťou sa často rozvíjajú viaceré podrady synoným, napr. pri slovesách ísť, hovoriť, pri prídavných menách veľký, ostrý a pod. V slovníku sa takéto podrady bohato uvádzajú, a to predovšetkým so zreteľom na používateľa. V mysli sa totiž ľahko vybaví výraz na všeobecný pojem, ťažšie sa vybavuje slovo, v ktorom by sa odrážala istá špecifická črta danej skutočnosti. Príkladom môže byť slovníkové spracovanie slovesa zjesť, ktoré vo všeobecnosti značí "požuť a prehltnúť potravu; ústami prijať do žalúdka". Neutrálnymi synonymami sú slovesá požiť, skonzumovať a stroviť, ktorých význam je však už rozšírený o významový prvok "vypiť" (požiť liek; skonzumovať, stroviť všetky chlebíčky, všetko víno). Expresívnymi výrazmi s príznakom melioratívnosti (zjemňovania) sú slovesá spapať, spapkať, zhamkať; naopak — expresívnym, hrubým výrazom je sloveso zožrať. Pri ďalšom synonyme užiť sa naznačuje, že sa spája zvyčajne s podstatným menom liek (liek treba užiť ráno), ale inokedy má zasa odtieň žičlivosti (užite si zabíjačku v dobrom). Ďalšie expresíva zahŕňajú významový prvok "s chuťou zjesť", príp. aj "veľa" alebo "všetko": spratať, upratať, zmastiť, zlupnúť, zlupkať, zlopnúť, spakovať, spásť, sprášiť, zmiesť, zmietnuť, napr. spratať, sprášiť atď. za misu rezancov. Príznak hovorovosti a zároveň expresívnosti (pejoratívnosti) majú slovesá sfakliť, sťapnúť, skotiť, zošrotovať — pritom je prítomný aj významový prvok "rýchlo" alebo "všetko", napr. klobásu sfaklil ako nič; obed zošrotoval raz‐dva. Expresívami, ktoré obsahujú významové prvky "hltavo" a "hlučne", sú slovesá


strana 148

zhltnúť, zhltať, spahltiť, schamtať, schlamtať; expresívum zlízať zasa značí "zjesť lízaním" (zlízať šľahačku z torty). Patrí sem ešte sloveso spucovať, ktoré má subštandardný ráz. — Ak pri jedení ide o niečo krehké, tvrdé, namieste sú expresívne synonymá slovotvorného typu schrúmať, schrumkať, schrumnúť, schrupnúť, schrúpať (napr. čerstvé pečivo, jablko). Do synonymického radu slovesa zjesť patria aj distributívne (podielne) slovesá s významovým prvkom "postupne, všetko" alebo "väčšie množstvo": pojesť, expresíva pohltať, pochrúmať, pochrumkať, zjemnené popapať, popapkať a hrubé požrať. Sloveso zmôcť obsahuje významový prvok "s námahou": ledva zmohol celý krajec. V pre nesenom význame možno k slovesu zjesť priradiť aj synonymum zobnúť (= troška zjesť): večer si zobla pár orieškov.

Viaceré z členov takto široko koncipovaného radu majú výrazné príznaky spôsobu činnosti (napr. hltavo, rýchlo, postupne, hlučne atď.), ale oprávnenie zaradiť ich do jedného radu dáva ich spoločná, všeobecná významová báza opísaná vo výklade dominanty zjesť.

Teoretických i praktických lexikografických, ba i čisto technických problémov bolo pri koncipovaní synonymického slovníka veľa. Zložitú lexikografickú otázku predstavujú napr. zvratné a nezvratné slovesá, vidové páry, predponové slovesá (osobitne viacvýznamovosť predpôn), polysémia (viacvýznamovosť) jednotlivých lexikálnych jednotiek atď. Skúsenosti z tvorby synonymického slovníka ukázali, že práca na takomto diele neznáša lexikografickú šablónu, ale vyžaduje si súbor premyslených metodických postup ov, ktorými sa postihuje reálne postavenie slova v mikrosystéme synonymického radu. Pritom lexikografické riešenie nemusí byť jediné, ale musí pravdivo odrážať jazykovú realitu. Synonymický slovník slovenčiny sa predloží verejnosti s vedomím, že mnohé teoretické i praktické lexikografické problémy majú aj iné, alternatívne riešenie.

O morfémach novo‐ a znovu‐

JÁN HORECKÝ

Morfémy novo‐ a znovu‐ majú spoločné to, že často fungujú ako polopredpony (prefixoidy) pri podstatných menách, prídavných menách i slovesách, a, prirodzene, aj to, že majú spoločný koreň nov‐. Ich využitie pri spomínaných


strana 149

slovných druhoch, ich slovotvorná história i slovotvorný význam sú však dosť rozdielne.

Polopredpona novo‐ je od pôvodu zviazaná s prídavným menom nový. V zložených slovách typu novostavba však nejde o polopredponu, lebo slovo novostavba je zreteľne odvodené od dvojslovného pomenovania nová stavba presne tak, ako je pomenovanie veľkomesto odvodené od dvojslovného pomenovania veľké mesto. Novostavba je stavba, ktorá práve vzniká, resp. nedávno vznikla, teda morféma novo‐ je vlastne prvou časťou zloženiny a vyjadruje presne ten význam, ktorý sa v Krátkom slovníku slovenského jazyka (1987) uvádza pri prídavnom mene nový na prvom mieste, t. j. význam "ktorý práve nedávno vznikol". Podobnú slovotvornú históriu i slovotvorný význam majú aj slová novomanžel, novovek a novotvar. Sú to zložené slová.

V pomenovaniach rozličných filozofických a umeleckých smerov sa však odráža druhý význam prídavného mena nový, t. j. "iný ako dosiaľ, predtým nejestvujúci". Môžeme totiž povedať, že napr. novoromantizmus je síce v podstate romantizmus, ale predsa má isté črty odlišné od pôvodného romantizmu. Platí to aj o slovách ako novorealizmus, novotomizmus, novopozitivizmus, novogotika, novobarok. Ak vezmeme do úvahy, že morféma novo‐ v takýchto slovách zodpovedá pôvodnej gréckej predpone neo‐ (neorealizmus, ne otomizmus, neopozitivizmus, neogotika), môžeme konštatovať, že tu časť novo‐ funguje skutočne ako polopredpona. Túto funkciu jej možno pripísať aj preto, že sa v rovnakej funkcii využíva v celom rade slov. Tento rad je pritom otvorený, možno ho dopĺňať o ďalšie slová.

Slová ako novorodenec, novorodeniatko nemožno odvodzovať od spojení 'nový rodenec', 'nové rodeniatko', ale od prídavného mena novorodený. Zaraďujú sa preto do ďalšieho typu slov s polopredponou novo‐, a to pôvodne odvodených od trpných príčastí, teda vlastne od slovesa. Do tohto typu patria slová ako novokúpený, novozrodený, novozvolený, novoutvorený, novozaložený, novovymenovaný. Polopredpona novo‐ má v nich zreteľne význam "ktorý práve, nedávno vznikol". Patrí sem aj slovo novopečený, pravda, nie v doslovnom význame "práve upečený", ale v známom obraznom význame "ktorý sa práve, nedávno niečím stal". Pravda, v tejto skupine máme doložené takéto prídavné mená aj so spomínaným druhým významom, totiž "iný ako dosiaľ". Novokoncipovaný neznamená jednoducho "len nedávno koncipovaný", ale "koncipovaný aj s istými úpravami, doplneniami, zmenami", napr. novokoncipovaný študijný plán, novokoncipovaná ústava. Podobne napr. novonaštudovaná opera má spravidla aj niektoré odlišné prvky od predchádzajúcich naštudovaní. Pravda, týmto spojením sa môže označovať aj nedávno naštudovaná opera.


strana 150

Na bližšie doplnenie významu prídavných mien (v našom prípade aj trpných príčastí) sa nepoužívajú ďalšie prídavné mená, ale príslovky. Preto morfému novo‐ v uvedených príkladoch nemožno odvodzovať od prídavného mena nový, ale nanajvýš od príslovky novo. To, že tvar novo‐ sa vyskytuje v celom rade, a to otvorenom, umožňuje označiť morfému novo‐ v takýchto prípadoch ako polopredponu. Tým sa napokon dobre vysvetľuje aj to, že sa píše s určovaným príčastím dovedna. Prirodzene, hlavným dôvodom na písanie dovedna je však fakt, že ide o pojmovú ucelenosť. Treba pripustiť aj oddelené písanie, ak nejde o pojmovú ucelenosť, resp. ak ide o príslovku novo, teda v prípadoch, keď možno použiť synonymný výraz novým spôsobom, napr.: Účastníci porady sa museli dohodnúť na novo vypracovanom návrhu. Pri stavbe mosta mohli používať len novo profilované nosníky (t. j. novou metódou profilované).

Polopredpona znovu‐ má na rozdiel od polopredpony novo‐ jednoduchšiu históriu. Nemá nijaký výrazný významový odtienok súvisiaci s prídavným menom, ale jednoznačne súvisí len s príslovkou znova, znovu, ktorá sa v slovníkoch vymedzuje ako "ešte raz, opäť, opätovne, nanovo". Príznačné je aj to, že sa spája nie s prídavnými menami, ale so slovesnými podstatnými menami. Práve v tejto súvislosti však treba pripomenúť, že nemusí vyjadrovať len opätovnú činnosť, ale v niektorých prípadoch naznačuje aj istú zmenu (podobne ako novo‐ v type novokoncipovaný).

Podstatné mená znovunastavenie, znovuzatrávnenie, znovudobytie, znovuoživenie, znovuuverejnenie, znovuzavedenie vyjadrujú skutočne len opätovné nastavenie, opätovné zatrávnenie atď., ale v slovách ako znovunaštudovanie, znovurozdelenie, znovuzriadenie sa môže vyjadriť aj istá zmena. Znovunaštudovanie opery sa môže prejaviť aj novou koncepciou režiséra, pri znovurozdelení majetku môžu vzniknúť odlišné vzťahy medzi spoluvlastníkmi, iné než predtým, znovuzrodenie človeka môže predstavovať zrodenie na inom, obyčajne vyššom stupni.

Zdá sa, že pri takýchto slovesných podstatných menách niet váhania medzi písaním osve a dovedna. To znamená, že morféma znovu‐ má veľmi výrazný polopredponový charakter, kým príslovkový význam je veľmi nezreteľný. Polopredponový charakter sa posilňuje aj tým, že morféma znovu‐ je veľmi často rovnocenná s prevzatou predponou re‐: reedícia — znovuvydanie, reinkarnácia — znovuvtelenie, rekuperácia — znovuzískanie, repartícia — znovurozdelenie, resetovanie — znovunastavenie.

Pravda, iná je situácia pri slovesách, a to najmä v takých prípadoch, keď sa zdôrazňuje opätovnosť: Všetci odborníci zdôrazňovali potrebu naštudovať túto


strana 151

operu znovu, v novej réžii i v novom obsadení. — Ukázalo sa, že pri rozsiahlom napadnutí vírusom bude lepšie nastaviť celý systém znovu. — Bolo nevyhnutné zalesniť vyprahnuté pozemky znovu (toto konštatovanie platí aj o slovesných podstatných menách, porov. Rozdelenie majetku treba urobiť znovu). Ak však ide o zdôraznenie činnosti alebo pojmovej ucelenosti, resp. ak sa slovesá s polopredponou používajú ako termíny, je prirodzené pokladať morfému znovu‐ za polopredponu a písať ju dovedna so slovesom. Poukazujú na to aj slovesá ako znovunadobudnúť, znovustvoriť, znovupostaviť, znovuvybudovať, znovuvyzbrojiť, znovuzískať, ktoré sa uvádzajú v Slovníku slovenského jazyka. (V Krátkom slovníku slovenského jazyka sa neuvádzajú zrejme preto, že patria do okrajovejšej slovnej zásoby.)

Frazeológia v Ribayovom Idiotikone

JANA SKLADANÁ

27. marca 1994 sme si pripomenuli 240. výročie narodenia evanjelického kňaza, literáta a publicistu, jazykovedca, bibliografa, knihovníka a bibliofila, etnografa, organizátora vedeckého života a výskumu, ľudovýchovného pracovníka Juraja Ribaya, ktorý sa narodil 27. 3. 1754 v Bánovciach nad Bebravou a zomrel 31. 12. 1812 v Torži v Báčskej stolici (v bývalej Juhoslávii). Náš príspevok je venovaný spomienke na tohto významného slovenského dejateľa.

Dôkladnú analýzu jazykovednej činnosti J. Ribaya, najmä jeho rozsiahleho lexikografického diela Idioticon Slovacicum (ďalej Idiotikon), dokončeného v r. 1808, urobil V. Blanár (1966). Ide o trojjazyčný prekladový slovník obsahujúci 14 700 slov. K slovenským východiskovým heslovým slovám sú spravidla priradené nemecké a nie celkom dôsledne aj latinské ekvivalenty. Väzba alebo význam sa často dokladajú voľným, prípadne ustáleným spojením. V. Blanár podal charakteristiku slovníka z hľadiska pravopisu, hláskoslovia, slovotvorby, lexiky, skladby, zhodnotil ho ako lexikografické dielo a zdôraznil jeho význam v dejinách slovenskej jazykovedy, najmä v oblasti historickej lexikológie. Poukázal aj na diferenciačnú úlohu slovníka v porovnaní s češtinou. Na tento rozbor nadviažeme a rozšírime ho o podrobnejší pohľad na frazeológiu, ktorá je v slovníku bohato zastúpená a zasluhuje si osobitnú pozornosť.


strana 152

Frazeológia predstavuje v každom prirodzenom jazyku tú neodmysliteľnú časť slovnej zásoby, ktorá výstižne zobrazuje isté typické životné situácie človeka, jeho prejavy, správanie, povahové vlastnosti, schopnosti, charakter, výzor, jeho činy, ich motiváciu i výsledky, jeho názory na svet, na iných, na život, jeho vzťahy k okoliu, a to vždy s istým citovým a hodnotiacim postojom, s istou vnútornou, expresívnou účasťou. Frazémy môžu byť jednak domáce, charakteristické pre príslušné etnické spoločenstvo , jednak prevzaté, ktoré pochádzajú z iného jazyka alebo patria do medzinárodného frazeologického fondu; vtedy hovoríme o internacionálnych frazémach.

Pri hodnotení frazeológie v Ribayovom Idiotikone nás na jednej strane prekvapí originalita jednotlivých frazém a na druhej strane oceníme úsilie o zachovanie tradície a nadväznosti na základný frazeologický fond slovenského jazyka z predchádzajúceho obdobia, ktorý sa vo väčšine prípadov zachoval až do súčasnosti. Práve takýto prístup predstavuje objektívny pohľad autora na reálny stav frazeológie v tomto období. Nakoniec súčasný stav frazeológie to potvrdzuje, pretože mnohé frazémy, ktoré autor uvád za, sa zachovali dodnes, aj keď v rozmanitých obmenách.

V Idiotikone sa vyskytujú všetky základné typy frazém, od najjednoduchších konštrukcií až po tie zložitejšie. Podľa takejto štruktúry uvedieme niektoré príklady. Do zátvorky dávame čísla fotokópií uložených vo fototéke Historického slovníka slovenského jazyka v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV. Text prepisujeme čiastočne podľa pravopisu súčasnej slovenčiny. Významy uvádzame iba pri niektorých frazémach.

Medzi menné frazémy patria substantívne (t. j. také, ktorých jednoslovným ekvivalentom je podstatné meno), napr. dobrá duša — človek ani zlý, ani dobrý (54); svojej hlavy človek (85) "tvrdohlavec"; ďalej adjektívne (jednoslovným ekvivalentom je prídavné meno), napr. oči na stlpoch (227) "vytreštené"; a príslovkové, napr. všeckým činom je na otca (28) "úplne"; tu i tam (400); sem a tam (344); pod chvílu (9) "stále"; do (poslednej) kvapky (23); čosi kamsi (29) "ihneď"; z rúčky do rúčky, z ruky do ruky (441).

Najpočetnejšiu skupinu tvoria slovesné frazémy, čo sa odráža aj v Idiotikone, napr. šprihau mu do očí (377); natreu mu uši (189); natreu mu chrenu do nosa (189) — všetky tri spojenia majú význam "nadávať, nadať niekomu"; má ten muchy v nose (170); vlasy mu dubkem hore stávajú (50); držať niékoho na reči (49); vynšli sme z peňazí (431); má ten oko naňho (227); chytiť sa rozumu (12); zaiskrilo sa mi v očiach (450).


strana 153

Pomerne zriedkavo sa v Idiotikone vyskytujú ustálené prirovnania, napr. drží jako v hrsti (96); čiérny jako žúžol (483); čuší jako voš pod chrastou (4).

Viaceré frazémy majú stavbu vety alebo súvetia, napr. ťažká mi je hlava (389); čo sa človek natrápi (35); človek nevie, kde mu hlava stojí (35); to je môj človek (34); to je neni s dobrým (36); já sa ani desat chlapov nebojím (32); chytila sa ryba na udicu (12); dobre neumreu od strachu (26); oči sa mi meniá (227) "slepnem"; dobrý tebe chliéb (26); dobrá psu mucha (26). Význam posledných dvoch frazém je "treba vystačiť aj s málom". Frazémy s vetnou stavbou niekedy tvoria ustálenú iba hlavnú alebo le n vedľajšiu vetu istej súvetnej konštrukcie, napr. čo by mi čo dau, neurobím mu to k vôli (29). Ustálená je prvá veta.

Osobitným druhom frazém sú rozličné zaužívané ustálené formuly, napr. zdvorilostné pozdravy, oslovenia, zvolania, ďalej nadávky, kliatby a pod. Tieto frazémy majú zväčša stavbu vety, ale niektoré z nich možno zaradiť aj medzi menné frazémy, napr. vašim láskám sa oznamuje (144); jako zdravié slúži? (353); duša moja! (53); srdco moje! (358); srdiéčko moje! (358); do čerta! do paroma! (23); do zraka, čo to robíš! (474); bodaj ťa všeci čerti vzali! bodaj ťa čert schytau! bodaj ti čerti na pohrebe plakali i spiévali! (35); ký kat? ký čert? ký parom? (10); dobrý Pán Boh, že hneď neskapem! (26); bodaj si sa pominuv! (267); vred ťa metau! vred ťa bodaj metau! (418); bodaj ťa zrak zau! (474).

V Idiotikone nájdeme aj viaceré príslovia a porekadlá, napr. sluby sa slubujú (352) — bez druhej časti blázni sa radujú; každé hrable k sebe hrabú (342); medzi ludmi ludsky, doma psota vždycky (150); moseu by to chlap byt, čo by ten kameň zdvihou (32) — obmena známejšieho čo by ma chcel nabiť; to bude chlap, čo toho koňa preskočí (32); kto sa hanbí, má prázdne gamby (74); netreba ti fiziéra ("party"), keď ti sopel vyziéra (58).

Na začiatku sme konštatovali, že J. Ribay v Idiotikone vo väčšine prípadov za heslovým slovom uvádza cudzojazyčné ekvivalenty, predovšetkým nemecké, menej latinské. Pri frazémach je ešte menej dôsledný, hoci tieto ekvivalenty nájdeme aj tam pomerne často. Pri niektorých frazémach sú uvedené obidva ekvivalenty, teda nemecký aj latinský. V časti frazém je jeden z nich vyjadrený frazémou, druhý neutrálnym výrazom či spojením, napr. oči vytreštiť — große Augen machen — valde mirari, stupere (437); slova na vidličkách postavené ("pochybné, nerozhodné, menlivé reči") — auf Schrauben gesetzte Worten — dubia, ambigua verba (421). Niekedy sú obidva ekvivalenty vyjadrené neutrálne, nie frazémou, napr. som na svojom chlebe — ich habe meine eigene Wirtschaft — de suo vivere, rem familiarem peculiarem habere (355); hore sa držím — ich bin stolz — superbio (89); držať ústa, držať zuby za jazykom —


strana 154

schweigen — silere (49) oproti bežnejšiemu držať jazyk za zubami; čítať niékomu kapitolu — iemanden ausfilzen — corripere (28). Ak sa uvádza iba jeden ekvivalent, nemecký či latinský, takisto môže byť vyjadrený frazémou, napr. na jeden loček vypit — auf einem Zug austrinken (149); nemam dna, ani noci — ich habe keine Nacht (20); hlavu zmyť — den Köpf waschen (470); na uzde ho musíš držať — frenum inicere (49); čo tolko pysky otváráš — was reisst du so viel die Maul auf (317); jaká sviňa, taký kvik — qualis homo, talis sermo (141), alebo neutrálne, napr. chvíla za chvílú — oft (9); na cudzé mozole sa živit — von fremden leben (173); na svojom chlebe byt — seine eigen Wohnung und Kost haben (5); to je na mojej hlave — ich muß dafür sorgen (85). Na vyjadrenie významu "utiecť, zutekať" použil autor viacero frazém, napr. dau nohám vedieť, dau sa v nohy — er ist entlaufen (18); wezme nohy na plece — fugere (203). Pri niektorých typických domácich spojeniach, napr. pri zahrešeniach či kliatbach, neuvádza cudzojazyčný ekvivalent, ale všeobecnú poznámku, že ide o zaklínaciu formulu (un a precandi formula).

Ako zaujímavosť možno uviesť spojenie malá nedieľka (193), ktoré je preložené do nemčiny ako der blaue Montag. Spojenie modrý pondelok sa v Idiotikone vôbec neuvádza, pričom o jeho rozšírenosti v súčasnom slovenskom jazyku netreba pochybovať. Toto spojenie sa používa vo význame "deň malého pracovného výkonu, nechuť k práci, obyčajne po zábave, po nedeli, prípadne neprítomnosť v práci po dni voľna, po zábave". Spojenie modrý pondelok má pravdepodobne pôvod v nemčine. V stredovekom Nemecku vraj tovariši nemuseli v pondelok, resp. v niektoré pondelky u svojho majstra pracovať. Tento deň sa najprv nazýval guter Montag, od polovice 17. storočia už išlo o blauer Montag. Spojenie sa rozšírilo do viacerých západoeurópskych jazykov. Aj u nás má frazéma modrý pondelok, resp. iba výraz pondelok za sebou dlhú históriu. Svedčia o tom historické doklady už od 17. storočia, ktoré ukazujú, že tovarišský zlozvyk nepracovať po nedeli bol veľmi silno zakorenený. Niektorí majstri ho tolerovali, niektorí vôbec nie. V súčasnom jazyku sa toto spojenie používa veľmi frekventovane ako živá jednotka hovorového a publicistického štýlu (podrobnejšie Ďurčo, 1987). Spojenie malá nedieľka nie je rozšírené. Oblasť jeho používania v období vzniku slovníka bola zrejme územne obmedzená. V súčasnom období sa vzhľadom na nepoužívanosť tohto spojenia situácia nezmenila. Ide však o pôsobivé, vtipné a v príslušnom kontexte aj sémanticky výstižné spojenie.

Na záver možno konštatovať, že frazeológia v Ribayovom Idiotikone je bohato spracovaná, pomerne dobre zachytáva súdobý stav základného frazeolo-


strana 155

gického fondu slovenského jazyka, pričom mimoriadne cenné je priblíženie sa tohto cenného fondu k živej reči. Treba pripomenúť, že väčšina frazém uvedených v Idiotikone sa zachovala do súčasnosti.

Výber cudzojazyčných ekvivalentov pri frazémach (pokiaľ sú uvedené) je primeraný a vhodný. Svedčí o dôkladnej lexikografickej autorovej príprave. Celý slovník vrátane zahrnutej frazeológie predstavuje mimoriadne cennú slovenskú jazykovú pamiatku v dejinách slovenského jazyka.

LITERATÚRA

BLANÁR, V.: Ribayov Idioticon Slovacicum. In: Jazykovedné štúdie. 9. Red. E. Pauliny. Dejiny a dialektológia. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1966, s. 91—114.

ĎURČO, P.: O pôvode spojenia mať modrý pondelok. Slovenská reč, 52, 1987, s. 190—192.

DISKUSIE

Názov liptovského vrchu Konislav

VLADO UHLÁR

Počas učiteľského pôsobenia v Ružomberku som bol veľmi prekvapený zistením (pomohol mi žiak školy Tibor Mišata z Liskovej), že hneď povyše Ružomberka nad dedinou Liskovou v predhorí rozložitého Predného Choča je skromný vŕšok, svahová dvojkopa s názvom Konislav (735 m). Celkom sa stráca na pozadí Chočských vrchov, spomedzi ktorých sa dvíha mohutný vápencový útvar majestátneho Choča (1611 m) so svojím holým vrcholom.

Konislav ma zaujal z dvoch stránok. Ponajprv tým, že v tomto priestore akoby na dosah od mačkovito roztiahnutého Mnícha (696 m) so sústavou až štyroch hradísk (halštatských a jedného púchovského na východnom Mníchu, nazývanom ľudom Na lípej, ktorý je azda keltského pôvodu ako Havránok nad


strana 156

Liptovskou Marou) a pod výšinným (únikovým) hradiskom na Prednom Choči (1203 m) jestvuje ďalšie, dovtedy neznáme a doteraz nepreskúmané hradisko, ktoré časovo, kultúrne a obranne malo nepochybne istý vzťah k spomínaným hradiskám na Mníchu a Prednom Choči.

Rovnako ma prekvapil a zaujal už sám neobyčajný názov vŕška Konislav, ktorý celkom isto súvisí s najstarším osídlením Liptova našimi slovenskými predkami (9. storočie) za čias Veľkej Moravy alebo hneď po nej, keď do tohto kraja Liptovskej kotliny prichádzali utečenci zo starého Nitrianska, sužovaného starými Uhrami. Spomínaný zážitok sa vlastne zdvojnásoboval, lebo už predtým som poznal nevysoké zalesnené návršie nad Liptovským Trnovcom (za Hájom), kde sa roz kladá vŕšok s pozoruhodným halštatským mohylníkom. (Tri mohutné mohyly majú aj svoje osobitné názvy: Kotlíček, Bubon, Kontraverzia; ich obvodový kruhový veniec z veľkých kameňov má priemer až 16 m.) Nás však vracal do dávnych slovenských čias svojím pozoruhodným názvom Konislava (884 m).

Pre úplnosť načim pripomenúť, že pri výskume chotárnych názvov v Liptove sme sa stretli aj s tretím názvom s rovnakým slovným základom, aký mali predchádzajúce názvy, a to s názvom Konislavce. Konislavce sa nachodia na odlesnenom, zúrodnenom, oranom návrší rolí medzi potokom Smrečiankou a Okoličiankou. Na starej špeciálnej mape je pokrútený názov Kopislance, ale aj v súčasnosti sa v Smrečanoch zeme pod Hájom už pri chotárnici s Vitálišovcami—Okoličným (teraz Liptovský Mikuláš) volajú Konislavce. Te nto názov sám hovorí za všetko.

Tri vŕšky, tri takmer zhodné názvy, diferencované iba odvodzovacími príponami, tri pomenovania niekedy azda posvätných hájov Konislav, Konislava, Konislavce. Už samy osebe priťahujú milovníkov prírody a jazyka a, pravdaže, archeológa a jazykovedca onomastika, skúmajúceho pôvod a štruktúru názvov osobných mien a miestnych, chotárnych a ostatných zemepisných názvov. Zo slovanskej antroponymie poznáme zložené mená veľkých kniežat: veľkomoravského Rastislava, poľského Boleslava (Chrabrého), kyjevského Jaroslava, chorvátskeho Tomislava, českého Viacslava—Václava, až troch Boleslavov, ale aj Břetislava, Vratislava a Vladislava, Braslava v Bratislave, dávneho kyjevského Sviatoslava i zemana Stojslava z nášho Krásna a Nitrianskej Blatnice. Je to dlhý rad mien, v ktorých druhej časti je zložka ‐slav vyskytujúca sa v slovanských veľmožských a kniežacích menách. A tu u nás v Liptove tri terénne názvy — Konislav, Konislava, Konislavce.

Meno Konislav vzbudzuje však aj rozpaky, a to svojou prvou časťou jednoznačne súvisiacou so zvieracím menom kôň. Etnografi i onomastici vedia, že kôň


strana 157

od vekov požíval osobitnú úctu ako ušľachtilé, človeku oddané a priateľské zviera, ktoré sa za pradávnych čias ani tak nepoužívalo na ťahanie vozov a oranie pluhmi (veď na to boli voly a na nosenie bremien mulice a somáre). Kone predovšetkým slúžili na zvýrazňovanie slávy a moci kniežat a ich družín. Na bystrých, hravých, rýchlych a ušľachtilých koňoch vládli svojim kmeňom, na nich cválali cez lúky a nivy, chraste a hory na poľovačkách. Kým starí slovanskí i veľkomoravskí bojovníci tvorili početné roje a šíky pešiakov, ich kniežatá, veľmoži a družiníci sa hrdo, veliteľsky niesli na koňoch do bojov za moc a slávu, pravdaže, vždy za bohatou korisťou.

A vari preto aj meno kôň bolo v úcte. Nečudujme sa, ak napríklad veľmožov ctí meno Koňa. Koňovci boli správcami a potom majiteľmi panstva a hradu Topoľčany a r. 1389 sa zmocnili aj samého výsadného mesta (Topoľčany dostali výsady iba nedávno predtým r. 1347 od kráľa Ľudovíta Veľkého). Doteraz žije priezvisko Koňa so zdĺženým ó (Kóňa). V starej ruštine bolo osobné meno Koňja a v starej češtine je doložené meno Koňata. Na území Maďarska, v nepochybnej súvislosti s našimi predkami, niekoľko ráz sa dokl adá miestne meno Konya.

Keďže kôň pre svoju krásu, ušľachtilosť a cenu bol váženým zvieraťom, je pochopiteľné, že napr. starí Kelti ako pohania preukazovali istým koňom až božskú úctu. Koňom podľa erdžania, hrabania zeme kopytami, fŕkania nozdrami a vzpínania pripisovali vlastnosti predvídania dejov, a teda až vešteckú schopnosť. L. Niederle vo svojich Slovanských starožitnostiach (1916) pripúšťa, že azda z tohto uctievania koňa niečo prešlo aj k Slovanom. (Kelti sa na zlome letopočtu dostali aj do Liptova, ako svedčí najmä hradisko so svätyňou na Havránku nad Liptovskou Marou.) Slovenské rozprávky poznajú koňa ako tátoša, ktorý preskakuje hory a doly, rozpráva, radí a pomáha dobrým junákom. Je aj rozprávka Slncový kôň a kdesi pri Prosnom na Považí je malý hrádok Zlatý kôň, ktorý v takých súvislostiach zaujal i predčasne umretého archeológa A. Petrovského‐Šichmana. Na pozadí týchto poznatkov sa vynára náznak, ak nechceme povedať hypotéza, či azda názvy hája a vŕška Konislav a Konislava nesúvisia s dozvukmi uctievania koňa našimi veľmi dávnymi Liptákmi. Túto predstavu môže podporiť aj to, že je naozaj málo starých správ a dokladov o duchovnom živote, náboženských predstavách a kulte našich slovanských predkov z predkresťanského obdobia a tesne po ňom.

Vedecky je dokázané, že naši pohanskí predkovia, a teda aj Slováci oživovali háje, vody a vôbec prírodu, báli sa zlých bytostí a hľadali proti nim a mož-


strana 158

ným škodám pomoc u dobrých síl aj prostredníctvom zaklínania a vedomkýň. V dozvukoch sa o tom dozvedáme aj z povestí a rozprávania ľudí žijúcich ku koncu predchádzajúceho storočia.

Načim však zodpovedne povedať, že otázka jednotlivých, konkrétnych pohanských božstiev sa v historickej vede i národopise o Slovanoch vážne spochybňuje. Slovania nemali dajakú mytologickú sústavu o bohoch ako napr. Gréci a Rimania. Na Slovensku je istejšia iba predstava Perúna čiže Paroma s funkciou vraj pána nebies a blesku. Pri dedine Chramec v južnom Gemeri sa ešte r. 1347 dokladá Perúnov vrch (Perunhygh). R. 1327 sa v Zemplíne v opise chotárnice Jasena a Úbreže spomína hájik Perún (Prunhygh). R. 1267 sa na južnej chotárnici Hanisky a Sene pri Košiciach uvádza kamenná modla a neďaleko nej na vŕšku presne Sto stromov (dnes agátový hájik Istendomb), ako uvádza B. Varsik (1964, s. 304), teda "božište" patriace do okruhu Starého hradu.

U niektorých slovanských kmeňov (u Rusov) sa spomínajú aj mená bohov Svarog (Svarožič), Dažbog, Belobog, zavše aj Vesna a Lada. U pomoranských Slovanov pretrvávalo pohanstvo veľmi dlho a ich predstavy už ovplyvňovali prenikajúce kresťanské náhľady a legendy. Pomoranský Svantovít je obdobou kultu sv. Víta, juhoslovanský Triglav zasa sv. Trojice. Radegast nemá nič spoločné s moravským vrchom Radhošt. Ak napr. český historik R. Turek na základe kritického skúmania tejto problematiky popiera kult spomín aných pohanských božstiev v Česku, skoro to isté načim povedať aj o Slovensku.

Medzi Slovákmi sa okrem Paroma a jedného dokladu z Gemera o bytosti Mokoša (muž. rodu) zachoval široký ohlas Moreny, predstaviteľky zlých síl, chorôb a smrti, ale už iba v obradnej hre vynášania jej symbolu (na konári napichnutý chuchvalec slamy odetý v ženskom šate), ktorý za dedinou zapálili a hodili do vody. Tento obrad sa spájal s odchodom zimy (približne na Kvetnú nedeľu) a so súčasným vítaním jari. S uctievaním tura, býka, symbolu životnej sily, súvisí pomenovanie sviatkov Turíc na sv. Ducha. Zavše sa spomína aj Veles vo funkcii ochrancu pasúceho sa statku. V minulom storočí archivár a historik Kremnice P. Križko ľudový názov v Kremnických vrchoch Verežďúr (tak v Banskej Bystrici i Kremnici) v duchu romantických vlasteneckých názorov odvážne spojil s predstavou Velesa a Tura do novotvaru Velestúr (1255 m) a ten sa ujal v zemepisnom názvosloví (porov. Uhlár, 1988).

Aj o starobylosti staroslovenských zložených (dvojslovných) názvov sprvoti boli pochybnosti. Ale na južnom Slovensku na sever od Šiah pri Plášťovciach


strana 159

je vŕšok Konerád (248 m), listinami doložený už r. 1331 a 1487, takže o starobylosti tohto názvu nemôže byť ani reči, a teda ani o starobylosti názvu Konislav. Nad Oravským Podzámkom je vrch Ratibor a nad Partizánskou Ľupčou jeho obmena v tvare Latibor, teraz Latiborská (1207 m) a Latiborská hoľa (1643 m). Osobné meno Latibor (disimiláciou r‐l z mena Ratibor) je doložené v Turci r. 1255 a 1283. V Liptovskej Teplej je aj hon Latiborie. Nad Liptovskými Revúcami je vrch Stibor (988 m) pomenovaný podľa osoby Stibora zo Stiboríc (v povestiach Ctibor), organizátora boja proti husitom u nás. Nad údolím Varínky nad dedinou Stráža je vrch pomenovaný podľa mena Želihosť (736 m). Nad Banskou Bystricou je vrch Laskomer (632 m) a v Zemplíne je podobne z osobného mena odvodený názov obce Lastomír. Na ceste z Bánoviec nad Bebravou do Miezgoviec je na plytkom p rechode hrebeňom Cibislavka s druhým menom Babí vrch. Vrch a výšinné lúky s pomenovaním Svorad v Liptove nad Prosiekom a Liptovskou Sielnicou vedú k menu Svorad (z pôv. Svojerad, poľsky σwierad, čes. Svérad) a J. Kútnik (1969) to odôvodňuje tým, že tu začínal žiť pustovníckym životom sv. Svorad‐Ondrej pred odchodom do kláštora na Zobore nad Nitrou. Teda dosť dokladov i na zdôvodnenie názvu vrchu Konislav v Liptove.

Nielen v Liptove, ale aj v celoslovenskom názvosloví zemských vyvýšenín má názov vŕška Konislav nezastupiteľné miesto. Je odvodený od osobného mena Konislav, ktoré nepochybne prislúchalo význačnejšiemu predstaviteľovi najstaršej slovenskej spoločnosti. Je však tiež dokladom, že aj medzi názvami terénnych vyvýšenín odvodenými z osobných mien už v najstaršom období sú názvy typu Konislav, Konerád, Ratibor, Stibor, Želihosť, Radim, Laskomer nezanedbateľné, hoci u onomastikov dlho pretrvávala nedôvera k takémuto výkladu pôvodu uvedených názvov. Liptovský Konislav sa zaznamenáva i v slovanskej antroponymii (náuka o osobných menách) i oronymii (náuka o vrchoch a terénnych vyvýšeninách). Je dokladom našej starobylosti v Dunajskej kotline pod oblúkom Karpát, od Moravy po Vihorlat a hlboko na juh od Ipľa.

LITERATÚRA

KÚTNIK, J.: O pôvode pustovníka Svorada (K počiatkom kultúrnych dejín Liptova). In: Nové obzory. 11. Prešov 1969, s. 5—122.

NIEDERLE, L.: Život starých Slovanů. Víra a náboženství. II / 1. Praha 1916 (Oddíl Slovanských starožitností).


strana 160

UHLÁR, V.: Sústava hradísk na Mníchu pri Ružomberku v praveku a včasnej dobe dejinnej. In: Študijné zvesti AÚ SAV, 1961, č. 4, s. 139—179.

UHLÁR, V.: Konislav, Konislava, Konislavce. Krásy Slovenska, 52, 1975, s. 396—399.

UHLÁR, V.: Velestúr a názvy odvodené zo slova tur. Kultúra slova, 22, 1988, s. 108—112.

VARSIK, B.: Osídlenie Košickej kotliny. Bratislava, Vydavateľstvo SAV. 1. zv. 1964, 2. zv. 1973, 3. zv. 1977.

ZO STUDNICE RODNEJ REČI

Hrmelo, pršalo a peruňi biľi...

Atmosférický jav vyznačujúci sa elektrickými výbojmi medzi oblakmi a zemským povrchom, silným dažďom s nárazmi vetra a niekedy aj krupobitím, príznačný pre letné mesiace, od nepamäti silno pôsobil na ľudskú psychiku. Táto skutočnosť sa odráža aj v jazyku. Aj neškolení ľudia disponujú bohatým inventárom výrazov, pomocou ktorých môžu podať plastický a emotívny opis prežitej búrky. Z archívu nárečových textov Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV sme vybrali niekoľko ukážok.

Rodáčka z Čeloviec v južnom Novohrade Jolana Brustová (nar. r. 1903) si na jednu silnú búrku zaspomínala takto:

O Medarďe buďe ver už merušez‿ rokov, čo sa bov na‿ ďeďinov oblak pretrhov a skoro nás ta zala voda. Už od rana slnce tuho pripekalo. Každei̯ bov omarenei̯ a lem do spaňi̯ a nás ťi̯ ahalo. Aj lastovičke ňísko li̯ etale. Šeci opomínali enak, že buďe premena času. Nuž hľaďeli zme si ďaťelinu opatriťi pot suchu̯ o, a ko‿ ca ňedalo, nuž acpom do petrencov porobiťi.

Lem tu začale oblake stávaťi a strhov sa vetor. V oblakáh začalo mumlaťi, privalila sa či̯ erňava, nastála tma, ňebo sa rostváralo, hrom za hromom. Šecko sa hrnúlo s poľa domov. Naraz ohavnei̯ leják sa spusťiv. Zvonár sťev tájťi do väži zvoňiťi, žebe oblake rozhaňalo. Sťihov du̯ ojťi k Petroch pajťe, ko‿ ca zblislo a naskutku rau̯ chlo. Strela bau̯ chla, lem sa tak sved zatri̯ asov. Vibehli zme vo, lebo sa taku̯ o spusťilo dou̯ z ňeba ako reťaz a tej chvíli zvei̯ skav Liptákoch pasák strachom velikem: "Retááá, zabilo bačika Šinkoh Na brehu!" Chudág bačik, pri pokoňom petrenci, kod ho naprávav, švargov hrom do ňeho.


strana 161

Ťi̯ eklo ako s putňi, že sa pre vodu ňedalo iťi, kráčaťi. Veliká voda sa valila a brala hide, husi, kačke a šakovei̯ doske, drevo, chli̯ evike zo zajačkámi a čo bolo pri jarku, pri cesťe, mi̯ etla tadou̯ do doline. Taká rúzňica sa ďi̯ ala, ako zaťiav ňepomätám, a retuvaťi zme si ňiž‿ ňemohli. Celei̯ petrence plávale po voďe.

Ko‿ trocha oťíchlo, prňi̯ esli zabiteho bačika plachťe domov. Po ďeďiňe šaďe nastáv nárek, lem‿ ta k srcu dochoďilo. Bolo veľa čo oplakávaťi: bačika, krm, hide, drevo. Saďeňi̯ a voda vimela. Čo mocňejšei̯ husi, kačice poprichoďile domov na druhei̯ ďem. U‿ sa gazďinei̯ aňi ňeufale, že sa vráťi̯ a. Ďeľako ih voda zala, ta pozdola Molčáňiho mlena. Tei̯ slapšei̯ tam pohinúle, potopile sa. Ňebolo toho gazdu, čo be ho ňebola škoda zajšla. Ergušovem a Paľovem sa voda chvei̯ rala tanu na dvere čes prach pitvorom. Tem bolo najhu̯ or, čo bei̯ vali pri jarku.

(R. 1975 zapísal Adrián Rábota.)

Bača z Hornej Súče pri Trenčíne J. Zemanovič (nar. r. 1910) má takéto skúsenosti s letným nečasom:

Zlén‿ roce sa valaški najlepši̯ éj držali, vidržali aj nečase, aj šetko znášali. Aj na‿ déž boli tvrdé, aj na dojeni̯ é dobré. Déžživén‿ čase len do húščavi sa vehnali. Jag zahrmelo, oni samé vedeli, us‿ sa pratali na také mi̯ éstá, leteli do krová jag do pajti. Us‿ sa túlili jenna g druhéj, ked bolo zle.

Rás taká búrka noci prišla, nezabunnen,‿ na Stunnách son‿ nocuval. Bleski oči zaslepuvali a hromi tri̯ éskali, treskot prenáramní. Narás tresk! Takí hrom‿ nade mnú uderel — z desad metrí — do čerešne, len tag ma nadhodelo. A deti ešče som mal dve ze sebú, každé pod jennú pazuchú držál. A do téj čerešne len tak kmásalo. No, desad metróv ode mna, niž vác. Len ruch, rách to robelo, strašná leja, to ti bola hrúza, hnusoba búrka!

Moja ráno príde a já uš takí mokrí, us‿ son‿ stál pri ofcách celí zdrgluvaní. Nemóžež odéjc, ked‿ e zle, ofca bi sa aj zjašila, ona mosí vidi̯ ét, že má pasti̯ éra pri sebe. Pravda, já son‿ tan‿ košaruval, decká sceli mad vílet a potom také mokré, kabáte zakrútené... Aj pes sa trásel!

(R. 1979 zapísal Jozef Podolák.)

Takto zas opísal svoj zážitok Vendelín Rác (nar. r. 1898) z Lančára pri Piešťanoch:

Ráz na Velkú noc ti̯ éš prišla taká velká búrka, taká špatná švárenica, špatná búrka to bola. Zamračilo sa a narás prišla taká šúterica. Búrka ni̯ékedi je


strana 162

špatná, príde, práda, aj krupobiti̯ é, aj hromobiti̯ é. Aj tedi to bolo také strašné. Veter ból silní, di̯ éšč padal, vodi sa lálo po ceste, ani prejdzit sa nedalo. Šecko tu preto poostávalo, tí Šterusane. Aj u náz volakerí nocuvali, aj po celéj dzedzine, či tu mal rodzinu, alebo nemal. To bolo jako súnní den.

(R. 1968 zapísal Ján Madunický.)

Humorne ladená je spomienka na letnú búrku v podaní Márie Sotákovej (nar. r. 1916) z Čemerného pri Vranove nad Topľou:

To bulo v juniju. Rano me śe roshodľi, že pujdzeme šogriňe okopovac kendericu. Cale doobedu bulo šumňe, ľem jag me už maľi isc, ta śe pochmurilo. Mi vidzeľi, že śe chmuri, aľe ked me śe obecaľi, ta me ňechceľi ostas ciganami, ta už me ľem išľi. Za drahu ja śe ohľadla a vidzim, že diďdž už za petami. Aľe šogrina ňič, vona bula rada, že na darunog dostala okopovački, ta vera vona naz ňijag ňezavracala. Ja mala u sebe strachu dojsc, aľe co mi už mala hutoric? A Sokolka tiš. Ta me prišľi až na roľu. Teľo co me začaľi kopadz, diďdž uš tu! Obidva zo Sokolku už ľem me čekaľi, že vona daco kirkňe, že abo podzme domu, abo co. No vona nakoňedz dala radi, že podzme pot kopku komaňici, že ozdaj tod diśč prejdze, že to ňič. Tedi iśče ľem začinal taki obridňi, pojeden, aľe čim daľej, ta horši a horši. Tu začala i hrimota a uš padalo mocno. Ta me vera išľi pot totu kopku a už me śe jakośka poskrivaľi. No aľe tu začalo hrimedz a peruňi śtriľaľi okolo naz, ľem śe tag ďem tresla. Ňechcelo śe nam aňi hutoridz ot strachu.

Odrazu zaś śtreľil perun a moja suśeda viskočila jag zajac, skvičela jag šaľena, že tu daľej ňebudze śedzec. Ta co me maľi robic? U tim diďdžu i hrimoce me śe puśčiľi do drahi gu domu. Pralo do nas, ta me zmokľi tajag ňihda. Za drahu vodi po koľena a śľiskota. A gu tomu ras popridz nas śtreľilo, ra‿ za nami. A suśeda, tota Sokolka, už ľem śe gu mňe ciskala i lapala me popot pazuchu a furt chcela buc pri mňe. Za calu drahu me śe u tim strachu i modľiľi a miśľeľi me, že nas pobiju peruňi. Tam kolo drah i topoľe, ta to visoke, a rovňina, ta to bar‿ strašňe bulo. Šag znaju, jak taka roveň a visoke stromi. To mocno ňebespečno. Už doma me buľi, a iśče furt padalo. A taki ďimni padal, hrubi a husti z vitrom, že to bulo na ňevitrimaňe. Calkom mokre me prišľi domu, do ostatňej ňitki. Jag mi vešla do kuchňi, ta śe zo mňe voda ľala, dzeci za mnu uciraľi mlaki.

A vec prišla Sokolka a hutori: "Joj, znaju co, ja śe ľem bala, že mňe zabije a voňi zostaňu. Zato mi śe gu ňim tak ciskala, že ked mňe zabije, ta i jih, a ked jich, ta i mňe."

(R. 1951 zapísal Ján Krajňák.)


strana 163

Takto teda opísali prežitú búrku predstavitelia troch základných skupín slovenských nárečí. Silný dážď s nárazmi vetra, bleskami a hrmením sa však po Slovensku nevolá len búrkou. V časti južnostredoslovenských nárečí sa v rovnakom význame bežne používa slovo hrúza, na menšej oblasti aj slovotvorno‐hláskoslovný variant hrúzňica, rúzňica — posledný máme použitý v prvej ukážke. Ako expresívne pomenovanie silnej búrky však výraz hrúza možno počuť aj severnejšie či západnejšie od vymedzenej oblasti. Prí klady:

Odrazu prišla hrúza a seno nám zamoklo (Muránska Dlhá Lúka); Kot sa Kiseľ ňevižeňi̯ e (t. j. keď na jar nevynesú z dediny Morenu), že prídu hrúze (Brusník, sev. Novohrad); Pozriťe, aká hrúdza sa vaľí ot Šťi̯ au̯ ňici! (Pukanec); Cestou̯ ma taká hrúza zachiťila, že som premokou̯ do ňiťi (Mošovce).

V tomto význame slova hrúza sa tak ako napríklad v ruskom slove groza odráža skutočnosť, že ide o prírodný živel, ktorý v človeku vyvolával silný pocit ohrozenia. Rovnaký motivačný príznak je aj v dnes už zriedkavom a expresívnom turčianskom výraze hru̯ ozba, zaznačenom napríklad v tejto výpovedi: A tu ťi odrazu príďe strašná hru̯ ozba, ľejak, kämeňec, šľuha — dáu̯ no si ňepämätám takí búrni čas (Ďanová). Pod spojením hrozba božá na okolí Trenčína rozumejú silný vietor a náhle zotmenie ako predzvesť bezp rostrednej búrky. Porovnaj: Hrozba božá iďe, buďe búrka (Soblahov).

Prudký dážď s bleskami a hromobitím sa pomenúva aj slovom hrmavica a jeho územnými variantmi: Aj zme namokľi, hrmavice kod bole (Veľký Lom, Novohrad); Taká hrmavica náz bola zasťihla, že nán ešťe aj kutľe premokle (Kalinovo, Novohrad); Podzme domu, ľeca čarne hmari, budze harmavica! (Spiš. Nová Ves); Bula veľka hermavica a i chlopa zabilo (Brezovica nad Torysou).

Týmto výrazom sa význam "búrka" vyjadruje najmä tam, kde pod slovom búrka rozumejú ľadové krúpy. Napríklad: Búrka nán zbila viňice (Pukanec); Ňi̯ ekedi taka burka prišu̯ a, že aj eterňid rozbiu̯ a na streche (Terchová). O názvoch ľadových krúp v slovenčine odkazujeme na príspevok J. Nižnanského v našom časopise (1982, s. 342—349).

Ak chcú búrku pomenovať expresívnejšie v strednom Tekove, môžu si vypomôcť aj viacvýznamovým slovom kúrňava. Napríklad: Minule sa prehnala cez našu ďeďinu strašná kúrňava — v jednom kuse pri ňej hrmelo (Hliník nad Hronom).

Prudký búrkový dážď na veľkej časti stredného a západného Slovenska nazývajú ľudia aj prívalom. Napríklad:


strana 164

Príval priši̯ eu̯ aj z Vivi̯ eraňici, aj z Borovího a topilo dolňí koňi̯ ec (Medzibrod, Horehronie); Prišel veľki prival, povicher, narobilo moc škodi (Zubrohlava, sev. Orava); Ked idú tmavé, čírné mračná, ide príval (Biely Kostol, okr. Trnava); Takí prišél pri̯ éval, že sa nán‿ voda okní valila (Bošáca). Takto býva obyčajne vtedy, keď je pri̯ etrž mrači̯ en, prétrh mračén, keď sa oblak pretrhou̯ , rostrhou̯ , śe chmara urvala, pretarhla, rostarhla.

Z výpovede To vám bola kúpa, ket tá pri̯ étrž mrači̯ én prišla! (Dolná Súča) aj príslušník iného ako južnotrenčianskeho nárečia pochopí, že voda sa z neba liala ako z koryta. Tu si okrem slova lejak môžeme pripomenúť rovnoznačné výrazy leja, ľejavica, ľejavec, zľi̯ eva. Posledný výraz často používajú napríklad Turčania.

Nepochybne veľa študentov by nevedelo určiť presný význam slova ulicha v Hviezdoslavových veršoch

Však i peľajúci domov za ulichy, tresku hromov, vše som začul od dúbravy...

a nepomohol by im v tom ani Slovník slovenského jazyka, lebo tohto slova tam niet. V básnikovom rodnom kraji však bežne možno počuť napríklad takéto výpovede: Ďeže sa tu poďejeme, keď náhľe príďe uľicha? (Podbiel); Vo Vrchgrúňi nás tá največá uľicha zasťihla i s kamencom (Dolná Lehota). Aj takto teda možno v slovenčine pomenovať prudký búrkový dážď.

Adriana Ferenčíková

ROZLIČNOSTI

Otvorený list občana ministrovi kultúry

Vážený pán minister,

ospravedlňujem sa, že si dovoľujem obrátiť sa na Vás ako radový občan Slovenskej republiky, ktorého znepokojuje, ba priam rozhorčuje stav jazykovej kultúry v hromadných oznamovacích prostriedkoch. O tejto problematike by sa


strana 165

dalo veľa písať, ale azda postačí obmedziť sa na jeden základný jav, ktorý nemožno charakterizovať inak ako programovú destabilizáciu slovenskej spisovnej slovnej zásoby a frontálne ignorovanie kodifikácie spisovného jazyka v tomto bode. V Slovenskom rozhlase — napríklad — v re klamných, ale aj iných textoch sa bez akýchkoľvek zábran používajú slová, ktoré súčasná kodifikácia kvalifikuje ako nesprávne. Aspoň jeden príklad za všetky: v reklame na Persen sa používajú slová kľudný, ukľudniť aj napriek tomu, že normatívna príručka kvalifikuje slovo kľudný ako nesprávne.

Prirodzene, že uvedený príklad je reprezentantom neuzavretej množiny podobných javov. Je povážlivé, že seriózne dobromyseľné upozornenia jednotlivcov na podobné javy sa končia v slepej uličke výhovoriek, prečo sa podobné jazykové chyby nedajú napraviť, resp. odstrániť. To je čerstvá skúsenosť s reklamným oddelením Slovenského rozhlasu, kde sa okrem iného možno dozvedieť, že v konkrétnom prípade ide o reklamný text českej agentúry, ktorý v rozhlase nikto neupravil, lebo vraj na základe dohody upraviť ani nemohol. Sotva možno v tejto súvislosti pokladať za patetickú či zveličenú konštatáciu, že za 30 reklamných strieborných sa likviduje naša základná slovná zásoba a nakupuje sa zahraničný brak.

Keďže ste na predchádzajúcom poste pracovali so slovom a pre slovo, Vám, vážený pán minister, nenačim zoširoka opisovať hodnotu slova, jeho rozmery a funkcie, medzi nimi aj národnoreprezentatívnu funkciu, ktorej sa tieto riadky dotýkajú predovšetkým. V súvislosti s touto funkciou hodno poznamenať, že v susedných krajinách — napríklad v Českej republike — sa sotva možno stretnúť s takým ignorovaním národnoreprezentatívnej funkcie jazyka, ako sa stretáme v slovenských hromadných oznamovacích prostri edkoch. Presvedčivým dôkazom ignorovania je nepochopiteľné uprednostňovanie cudzích jazykových prostriedkov bezhlavo "odkukaných" z češtiny alebo z angličtiny. Ak to bude takto pokračovať ďalej, o krátky čas už ani chlieb náš každodenný nebudeme chcieť (alebo nebodaj môcť?) nazvať chlebom, ale to bude buď chléb, buď bread.

Upozornenie na stav jazykovej kultúry charakterizovaný tu síce iba jedným, ale mimoriadne závažným faktom smeruje k návrhu pripraviť zákon na ochranu jazyka ako celonárodnej hodnoty. Slovensko, resp. slovenčina potrebuje zákon, ktorý by používateľom jazyka vo verejných prejavoch bránil v svojvôli v zaobchádzaní s takým vážnym znakom národa, ako je jeho jazyk. Keď sa za takýto zákon nehanbí národ tešiaci sa povesti najkultúrnejšieho národa Európy a vari aj sveta (ide o Francúzov), nemusí sa zaň hanbiť ani malý slovenský národ.

V nádeji, že starostlivo zvážite dobrý úmysel tohto návrhu a naliehavú potrebu jeho realizácie, končím svoj list úprimným želaním, aby sa Vám na mimo-


strana 166

riadne dôležitom poste podarilo uskutočniť všetky predsavzatia smerujúce ku kultúrnemu povzneseniu Slovenska vrátane povznesenia jazykovej kultúry v hromadných oznamovacích prostriedkoch. *

S hlbokou úctou občan Slovenskej republiky

Ivan Masár

* Nemenovaný slovenský denník vrátil tento text ako nepublikovateľný s týmto sprievodným listom: "Hoci s Vami plne súhlasíme, nebudeme Váš príspevok publikovať, a teda Vám odporúčame postúpiť ho iným novinám. Úroveň slovenčiny všeobecne poklesla, ale my si s tým nedokážeme poradiť ani vo vlastných novinách. Kedysi v začiatkoch sme mali jazykové okienko, avšak teraz ho nemá kto platiť. Uverejniť príspevok z jazykovej oblasti bez akejkoľvek súvislosti sa nám nezdá vhodné, ani účinné." Je zarážajúce, že redakcia nevidí dostatočný dôvod a kontext v samotnej amerikanizácii našej slovnej zásoby a v permanentnom vyraďovaní dobre slúžiacich slovenských slov z bežnej jazykovej praxe.

Pôžička stand by — preddavková pôžička

V súvislosti s vybavovaním pôžičky od Medzinárodného menového fondu sa veľa píše o tom, že namiesto riadnej pôžičky je tento fond ochotný dať našej republike predbežne len tzv. pôžičku stand by. Pritom málokto presnejšie vie, čo vlastne spojenie pôžička stand by znamená. Iba nedávno vysvitlo, že pôžička stand by sa poskytuje žiadateľovi len akoby predbežne, než sa vybaví riadna pôžička. Preto sa začal používať aj domáci názov zálohová pôžička, resp. aj zálohovaná pôžička.

Ale ak je charakter pôžičky stand by jasný, nemala by sa v slovenskom znení používať podoba zálohová pôžička, ale preddavková pôžička.

Odôvodnenie nie je také ťažké. Vzťah medzi termínmi záloha a preddavok možno charakterizovať ako vzťah medzi starším domácim termínom a termínom prevzatým v novších časoch z českej právnej terminológie. Už v Maďarsko‐nemecko‐slovenskom železničnom slovníku Ivana Viesta z r. 1919—1922 (vychádzal v zošitoch) sa uvádza trojica el╬lag — Vorschuss — preddavok. V právnickom terminologickom slovníku z r. 1952, ktorý vypracovala Komisia pre právnu terminológiu pri Ústave slovenského jazyka SAVU pod vedením A. Zátureckého, sa pri termíne záloha uvádza ako správny termín podoba preddavok. Vzťah medzi českým termínom záloha a slovenským termínom predda-


strana 167

vok je však komplikovaný tým, že v češtine sa slovom záloha mohla označovať aj "predbežne vyplatená suma" preto, lebo v Česku sa veci dávali nie do zálohu, ale do zástavy, resp. do zastavárne. U nás sa takéto veci dávali do zálohu, resp. do záložne. Preto bolo výhodné na označenie predbežne vyplácanej sumy ustáliť termín preddavok. Rovnakú motiváciu, zreteľne vyjadrenú predponou pred‐, máme aj v nemčine — Vorschuss, v maďarčine — el╬lag, v ruštine — avans i v angličtine — advancement.

Tento stav sa rešpektuje aj v Krátkom slovníku slovenského jazyka, ale slovo záloha v zmysle preddavok sa označuje ako hovorové.

Spojenie pôžička stand by by sa nemalo v slovenčine nahrádzať spojením zálohová pôžička, tým menej zálohovaná pôžička, ale spojením preddavková pôžička, prípadne ako preddavok na pôžičku.

Ján Horecký

Je tipujúci tipérom?

Na rozhlasovej stanici Rock FM sme si mohli z úst moderátora vypočuť túto vetu: Tipéri mali opäť šťastie a stávková kancelária NIKÉ im musela vyplatiť vysoké výhry. V citovanej vete sa vyskytol novotvar, ktorého podoba v nominatíve jednotného čísla je tipér. Ide o názov osoby utvorený zo slovesného slovotvorného základu tipovať pomocou prevzatej prípony ‐ér. Takto sú utvorené mená osôb inštalatér, maskér, aranžér, diskutér atď.

Tlak anglicizmov na slovenskú slovnú zásobu nepôsobí len pri priamom preberaní slov, ale pôsobí aj pri čiastočnom preberaní slovotvorného systému. V angličtine sa názvy osôb často tvoria pomocou prípony ‐er, napr. teach‐er, driv‐er. Táto prípona je v angličtine krátka. V slovenčine je prípona ‐ér, prípadne ‐er. Zdomácnené slová majú často príponu ‐ér. Názvy osôb, ale aj strojov, ktoré preberáme priamo z anglickej slovnej zásoby, mávajú pôvodne krátku príponu ‐er, napr. dealer, písané aj díler (angl. dealer), spíker (angl. speaker). Prípona ‐er v týchto slovách sa však v slovenčine nemôže zmeniť na podobu ‐ér ani po ich úplnom zdomácnení, lebo pred príponou je v koreni slova dlhá samohláska, a teda tu pôsobí pravidlo o rytmickom krátení.


strana 168

Slovo tipér, ktoré sme citovali na začiatku, je utvorené podľa anglického modelu tvorenia názvov osôb. Vynára sa však otázka, či je v slovenčine slovo tipér potrebné, ak na pomenovanie osoby, ktorá tipuje, máme dávnejšie ustálené slovo tipujúci. Podľa našej mienky v neutrálnom vyjadrení vystačíme so slovom tipujúci. Novšie slovo tipér má príznak slangovosti.

Jaromír Krško

Význam a fungovanie slovesa poskytnúť / poskytovať

K významu a funkcii slovesa poskytnúť / poskytovať sa najistejšie dostaneme analýzou spojení, v ktorých sa toto sloveso najčastejšie a pravidelne vyskytuje. Je to napokon tradičná lexikografická metóda. Máme k dispozícii napr. takéto spojenia: poskytnúť prvú pomoc, poskytnúť podporu, pomoc, poskytnúť informácie (všetky sa uvádzajú v Krátkom slovníku slovenského jazyka). Ďalej napr. poskytnúť radu, odbornú radu, poskytnúť útechu, výhodu, ale aj konkrétnejšie poskytnúť útulok, poskytnúť prístrešie, poskytnúť oblečenie, stravu, poskytnúť peniaze, menšiu sumu. Význam slovesa poskytnúť v týchto spojeniach možno vo všeobecnosti opísať ako "spôsobiť, aby niekto niečo mal, dostal", resp. jednoduchšie (ako je to v uvedenom slovníku) "dať k dispozícii", t. j. umožniť využitie toho, čo sa dáva. V pozadí takéhoto významu je vždy fakt, že to, čo sa poskytuje, má pôsobiť priaznivo, prospešne. Azda preto nie sú bežné spojenia ako poskytnúť smútok, žiaľ, poskytnúť biedu, chudobu. Z tohto hľadiska nie je možné v odbornom vyjadrovaní, najmä v právnom jazyku uznať za vhodné spojenie poskytnúť lehotu, termín. Lehota a termín sa určujú.

Zo spojení ako poskytnúť pomoc, radu, informáciu však vyplýva ešte ďalšia vec. Ide vlastne o opisné vyjadrenie činnosti: namiesto slovesa pomôcť, poradiť, informovať sa tu predmet činnosti uvádza v podobe podstatného mena. Takáto podoba je nevyhnutná, keď sa predmet charakterizuje nejakým prívlastkom: odborná pomoc, prvá pomoc, priateľská rada, dôležitá informácia. V takýchto prípadoch vlastne sloveso poskytnúť / poskytovať funguje ako istý pomocný prostriedok na vhodné zaradenie viacslovného spojenia (často je to termín) do vetnej súvislosti, teda tak ako napr. v spojení vykonať hlbokú orbu.

Ján Horecký


strana 169

Slovesá typu žuť / žuvať

Už dlhší čas v televízii sledujeme reklamu odporúčajúcu žuť po jedení žuvačku Orbit. Reklama sa končí radou: Žuvajte Orbit bez cukru. V tejto vete, ako sa dozvedáme z listov čitateľov i z telefonickej poradne, sa mnohým nepozdáva slovo žuvajte. Pýtajú sa, či sa tu nemal použiť tvar žujte.

Časté ohlasy televíznych divákov nás podnietili pozrieť sa na sloveso žuť bližšie. Je zaujímavé z niekoľkých stránok — napríklad tým, že v našom jazyku funguje v dvoch neurčitkových podobách — žuť i žuvať. Sloveso žuť / žuvať patrí do nepočetnej a dnes už neproduktívnej skupiny slovies, ktoré majú v neurčitku dvojaké tvary. Patria sem slovesá kuť / kovať, pľuť / pľuvať, snuť / snovať, ruť sa / ruvať sa, kľuť sa / kľuvať sa. V tvaroch prítomného času sa koreň týchto slovies rozširuje o spoluhlásku j, ktorá má funkciu spájacej morfémy: žujem — žuje — žujú, kujem — kuje — kujú, pľujem — pľuje — pľujú, snujem — snuje — snujú, rujem sa, ale aj ruvem sa — ruje / ruve sa, rujú / ruvú sa, kľujem sa — kľuje sa — kľujú sa. Ako vidieť, s výnimkou slovesa ruvať sa, ktoré má v prítomnom čase tvary so spoluhláskou j aj so spoluhláskou v (tvary so spoluhláskou v sú novšie), ostatné slovesá tejto skupiny majú v prítomnom čase jeden tvar spoločný pre oba neurčitky. Potvrdzujú to aj doklady v lexikálnej kartoték e Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV. Vo východoslovenskom, konkrétne sotáckom nárečí sú slovesá žuvac a pľuvac / pľevac, ktoré majú prítomníkové tvary žuvam a pľuvam / pľevam. Ide tu o zjavný prechod k slovesám typu volať. V okolí Turčianskeho Sv. Martina má sloveso žuvať prítomníkový tvar žuvem.

Aby sme lepšie pochopili foneticko‐morfologické osobitosti rozoberaných slovies, pozrieme sa, ako sa vyvíjali. V praslovanskom i staroslovienskom jazyku bolo sloveso žьvati, pri ktorom 1. osoba jednotného čísla prítomného času znela žujǫ (v staroslovienčine i žьvǫ ); po zániku nosových samohlások sa zmenila na dnešné žujem. Podobne to bolo s ostatnými slovesami: kovati — kujǫ (v staroslovienčine i kovǫ ) — kujem, plьvati — pľujǫ (stsl. i plьvǫ ) — pľujem, snovati — snujǫ (stsl. i snovǫ) — snujem, rъvati sę — rujǫ sę (stsl. i rъvǫ sę) — rujem sa, klьvati sę — kľujǫ sę (stsl. i klьvǫ sę) — kľujem sa (porov. V. Machek, Etymologický slovník jazyka českého, Praha, Academia 1968). Neurčitky žuť, kuť, pľuť, snuť, ruť sa, kľuť sa vznikli podľa prítomníkového koreňa pridaním neurčitkovej prípony ‐ť. Skrížením neurčitkového a prítomníkového koreňa vznikli nové neurčitkové tvary, ktoré v dnešnej slovenčine fungujú ako variantná podoba neurčitku príslušného slovesa. To znamená, že skríže ním koreňov žv‐ a žu‐ vzniklo sloveso žuvať, skrížením koreňov pľv‐ a pľu‐ vzniklo sloveso pľu-


strana 170

vať, skrížením koreňov rv‐ a ru‐ sloveso ruvať sa a skrížením koreňov kľv‐ a kľu‐ sloveso kľuvať sa. V stredoslovenských nárečiach sú známe aj podoby kuvať a snuvať (pod vplyvom slovesa kupuvať). Koreň žv‐ sa zachoval v slovese žviakať, nárečove aj žviachať, žvachtať. Pôvodný tvar neurčitku rvati sa zachoval v západoslovenskom nárečí v slove rvat (porov. J. Stanislav, Dejiny slovenského jazyka II, Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1967).

Vráťme sa však k východisku našej témy. Vieme, že jednotlivé slovesné tvary sa v slovenčine odvodzujú od prítomníkového alebo od neurčitkového kmeňa. Od neurčitkového kmeňa tvoríme minulý čas a trpné príčastie. A tak pri slovese žuť / žuvať máme tvary žul i žuval, (po)žutý i (po)žuvaný. Podobne je to aj pri ostatných slovesách: kuť / kovať — kul / koval (nárečove i kuvau̯ ), pľuť / pľuvať — pľul / pľuval, snuť / snovať — snul / snoval (nár. i snuvau̯ ), ruvať sa / ruť sa — ruval sa / rul sa, kľuť sa / kľuvať sa — kľul sa / kľuval sa. Od prítomníkového kmeňa tvoríme prechodník, činné príčastie a rozkazovací spôsob. Pripomeňme si, že východiskom je tu 3. osoba množného čísla oznamovacieho spôsobu. V prípade slovesa žuť / žuvať, ktoré nás v tejto súvislosti zaujíma najviac, je prítomníkový kmeň žuj‐. Prechodník tohto slovesa bude mať podobu žujúc, činné príčastie prítomné bude žujúci. Známe sú spojenia ako žuvací tabak, žuvacie svaly či žuvacia guma. Tu však ide o vzťahové prídavné meno, ktoré je utvorené od neurčitko ého kmeňa žuv‐.

Naostatok sa pristavíme pri tvorení rozkazovacieho spôsobu, ku ktorému smeroval náš príspevok. Keďže rozkazovací spôsob, ako sme uviedli, sa tvorí podľa prítomníkového kmeňa, pri slovese žuť / žuvať bude mať podobu žuj / žujte. Rovnako je to pri ostatných slovesách: kuj / kujte, pľuj / pľujte, snuj / snujte, kľuj sa / kľujte sa. Aj pri slovese ruvať sa / ruť sa, ktoré ako jediné spomedzi týchto slovies má v prítomnom čase dvojaké tvary, je iba tvar rozkazovacieho spôsobu ruj sa / rujte sa. To znamená, že v reklame, o ktorej sme hovorili na začiatku, mali poradiť takto: Žujte Orbit bez cukru.

Silvia Duchková

Biatek alebo biatec?

V súvislosti s odovzdávaním ceny Hospodárskych novín nazvanej Zlatý biatek sme si mohli všimnúť váhanie nielen v tom, ako toto pomenovanie písať, ale aj v tom, ako ho vyslovovať. Tento názov sa uvádzal v dvoch pravopisných


strana 171

podobách: biatec i biatek a vyslovoval sa takisto rozlične: raz s tvrdou, inokedy s mäkkou spoluhláskou v skupine ‐te‐. Čo vlastne toto slovo znamená a ktorá z pravopisných a výslovnostných podôb je správna?

V encyklopedickej literatúre možno zistiť, že slovom biatek sa pomenúvajú veľké keltské mince s priemernou hmotnosťou l7 g, s rozličnými nápismi na averze a s nápisom Biatec na reverze, ktoré sa pravdepodobne razili na území bratislavského oppida a sú nazvané podľa keltského vladára. Zároveň možno v nej zistiť aj to, že v slovenčine sa už toto slovo používa len v jednej z podôb — v podobe biatek s koncovým k. Vlastné meno Biatec už totiž prešlo procesom apelativizácie (zovšeobecnenia) a ako všeobec né podstatné meno nadobudlo širší význam. Dnes sa ním už neoznačuje len keltská minca spomenutej hmotnosti pomenovaná podľa keltského panovníka, ale ktorákoľvek keltská minca z tohto obdobia razená na rovnakom mieste.

Zákonitostiam platným v slovenčine sa prispôsobila aj výslovnosť tohto slova a následne na tomto základe aj jeho pravopis v podobe biatek. V skupine ‐te‐ sa v slove biatek, rovnako ako aj v iných slovách cudzieho pôvodu so skupinou de, te, ne, le, di, ti, ni, li, napr. technológia, téma, dekan, telex, teizmus, Martin, lignit, vyslovuje tvrdá spoluhláska.

Katarína Hegerová

Srbi a Moslimovia

Krátky slovník slovenského jazyka (1987, s. 205) registruje slovo moslim (vyznávač islamu, mohamedán). Slovník slovenského jazyka II (1960, s. 181) popri slove moslim registruje v tom istom význame aj slovo moslemín a zastarané slová muslim, musulman a muzulman. M. Ivanová‐Šalingová — Z. Maníková v Slovníku cudzích slov (1979, s. 591) popri slove moslim uvádzajú aj slovo moslemín, ale s poznámkou, že táto podoba je zriedkavá. V pravopisnom a gramatickom slovníku Pravidiel slovenského pravopisu (1991, s. 248) je iba slovo moslim. V textovej časti najnovších Pravidiel slovenského pravopisu je pri poučkách o pravopisnej podobe mien ľudí a živých bytostí v poznámke č. 2 (s. 56—57) upozornenie, že mená príslušníkov náboženských vyznaní nie sú vlastnými menami a píšu sa s malými začiatočnými písmenami, napr. katolík, rímskokatolík, evanjelik, luterán, husita, mohamedán, moslim, budhista atď. Pri poučkách


strana 172

o pravopise národných a kmeňových mien a mien príslušníkov iných etnických skupín sa uvádza po pri menách Slovák, Francúz, Škót, Srb, Angličan, Bulhar atď. aj vlastné meno Žid. V poznámke č. 1 (s. 57) sa pripomína, že všeobecné podstatné mená, ktoré vznikli z vlastných mien príslušníkov národov, kmeňov a iných etnických skupín alebo z obyvateľských mien, píšeme s malým začiatočným písmenom, napr. hotentot, cigáň, hind, žid atď. V pravopisnom a gramatickom slovníku (s. 460) sa ako samostatné heslá uvádzajú všeobecné podstatné meno žid (vyznávač náboženstva) a vlastné meno Žid (príslušník národa).

V súčasnosti existuje aj opačný postup, keď zo všeobecného podstatného mena označujúceho príslušníka náboženského vyznania — moslim — vzniklo aj vlastné meno označujúce príslušníka etnickej skupiny v Juhoslávii, a to Moslim. Súvisí to s tým, že v ústave bývalej Juhoslovanskej socialistickej federatívnej republiky sa ako národnosť uznala aj moslimská národnosť, resp. ako etnická skupina aj Moslimovia. A keďže národné a kmeňové mená a mená príslušníkov etnických skupín sa pokladajú za vlastné mená a píšu sa s veľkým začiatočným písmenom, treba pomenovanie Moslim vo význame "príslušník etnickej skupiny žijúci v Bosne a Hercegovine, resp. v bývalej Juhoslávii" písať s veľkým začiatočným písmenom. V jazykovej praxi sa táto zásada aj uplatňuje, ako o tom svedčia doklady z dennej tlače, napr.: Prímerie v bosnianskom Goražde medzi silami Moslimov a bosnianskych Srbov sa v zásade dodržiava... (Sme, 25. 4. 1994, s. 1). — ...aby USA jednostranne ukončili zbrojné embargo OSN voči bosnianskym Moslimom ( Slovenský denník, 30. 4. 1994, s. 3). — Podľa tejto správy Moslimovia a Chorváti... (Pravda, 30. 4. 1994, s. 13). — V oznámení sa ďalej uvádza, že Moslimovia a Chorváti... (Národná obroda, 30. 4. 1994, s. 4).

V novom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu bude treba okrem všeobecného podstatného mena moslim (vyznávač náboženstva) doplniť aj vlastné meno Moslim, ktorým označujeme príslušníka etnickej skupiny v Juhoslávii.

Jozef Jacko

Dve novšie akronymá: SATUR a NAFTA

Akronymá sú názvy rozličných inštitúcií a zariadení, ale niekedy aj vecí, zostavené zo začiatočných písmen, skupín písmen alebo slabík, z ktorých je zložené viacslovné pomenovanie. Takto sme pojem akronymum vymedzili


strana 173

v Kultúre slova (14, 1980, s. 149—152) a uviedli sme tam aj niekoľko príkladov. Dnes ich môžeme doplniť o dve akronymá odlišného typu.

SATUR je pomenovanie cestovnej kancelárie, ktorá nastúpila po Čedoku. Jej plný názov je Slovenská agentúra pre turistický ruch. V akronymickej podobe je tento názov jednoduchý, má hladkú a dobre vysloviteľnú hláskovú i slabičnú štruktúru, preto sú všetky predpoklady na jeho rýchle rozšírenie a zaužívanie. Nie je vylúčené, že sa bude používať aj v podobe Satur (ako vlastné meno). Práve v takejto podobe dobre zapadne do slovenského morfologického systému, bude sa môcť v texte používať vo všetkých potr ebných pádoch: Satur, od Saturu, v Sature, so Saturom. (Pravdaže, bolo by to možné aj v podobe od SATUR‐u, v SATUR‐e, so SATUR‐om.) Váhanie môže byť len pri výbere pádovej prípony v genitíve, kde je teoreticky možná prípona ‐a aj ‐u. Ale na pozadí takých slov so zakončením na ‐ur, resp. ‐úr, ako je dur, novodur, purpur, resp. azúr, telúr, velúr, možno predpokladať, že sa ustáli podoba (zo) Saturu.

Na rozdiel od Saturu akronymum NAFTA vzniklo v angličtine, a to z viacčlenného pomenovania North American Free Trade Agreement (Dohoda o severoamerickej zóne voľného obchodu). Je tu zrejmá podobnosť so slovom nafta, lenže v angličtine sa toto slovo píše ako naphta. Akronymum NAFTA sa nemôže tak ľahko prispôsobiť slovenskému morfologickému systému ako SATUR, lebo pri skloňovaní by sa strácalo písmeno (resp. hláska) A zastupujúca slovo agreement (dohoda). Porov. skloňovanie nafta, nafty, v nafte, s na ftou. Preto treba zachovať rovnakú podobu a vo vetnej súvislosti príslušný pád nejako opísať, napr. V súvislosti s dohodou NAFTA, široké zámery severoamerickej dohody NAFTA a pod.

Treba ešte pripomenúť, že k severoamerickej dohode o voľnom obchode sa dotvárajú analogické dohody v Európe, resp. osobitne aj v strednej Európe. Akronymá pre ne majú podobu EFTA (European Free Trade Agreement), CEFTA (Central European Free Trade Agreement). Podobne sa k akronymu NATO (North Atlantic Treaty Organization) pritvára akronymum SEATO, kde SE stojí za South East (Southeast Asia Treaty Organization — Organizácia juhovýchodoázijskej dohody).

Ján Horecký


strana 174

Ako sa v minulosti užívali lieky

Pri práci s historickým textom v Lekárskej knižke z roku 1740 sme našli túto zaujímavú radu (uvádzame ju v upravenej podobe): Proti zimnici lekarství: vezmi koper a petruzel i s korením, a to dobre prikry, var pres noc a ráno preced skrze šatu, daj to nemocnemu piti na ščutrobu.

Význam predložkového spojenia na ščutrobu mnohým azda nie je zrejmý ani po prečítaní širšieho kontextu. V minulosti sa však toto predložkové spojenie vyskytovalo pomerne často, a to v rozličných variantoch: na čtitrobu, na ščitrobu, na ščutrobu, na ščutrovo, na štitrobu, na štitrovo.

Výklad významu uvedeného predložkového spojenia nájdeme v Historickom slovníku slovenského jazyka (1. zv., Bratislava, Veda 1991) pri hesle čtitroba. Tam sa uvádza, že podstatné meno ženského rodu čtitroba je českého pôvodu, vyskytovalo sa iba v predložkovom spojení na čtitrobu (zo spojenia na tščú útrobu), ktoré má význam "na lačný žalúdok, nalačno". Na ilustráciu sa uvádzajú tieto doklady z historických textov (z Herbára liptovského zo 17. storočia a z Receptára nitrianskeho zo 17. a 18. storočia): py to rano na cžtytrobu; na každe gitro wezma korienek geden zhriz na čtytrobu; na zaludek prikladag, wssak na čtytrobu. Vysvetlenie pôvodu predložkového spojenia na čtitrobu nájdeme v Etymologickom slovníku jazyka českého od V. Machka (Praha, Academia 1971) pri hesle štítroba. Slovo štítroba sa v staršej češtine používalo vo význame "lačný žalúdok". Machek uvádza, že prídavné meno tščí znamenalo "prázdny" a používalo sa aj v spojení na tščú útrobu a v skrátených podobách na čtitrobu, na štitrobu a podobne vo význame "na lačný žalúdok, nalačno". Machek ďalej uvádza, že prídavné meno tščí vo význame "prázdny, lačný" sa v cirkevnoslovanskom jazyku používalo v podobe tъštь, v poľštine v podobe tszczy, v ruštine v podobe toščij.

V minulosti sa v slovenčine spojenie na štitrobu vyskytovalo pomerne často, veď na štitrobu, nalačno sa brali nielen lieky a prijímalo sa Telo Pánovo, ale aj prísahy sa robili na štitrobu, nalačno. Dnes už toto zvláštne spojenie pôsobí archaicky a bez kontextu, prípadne bez bližšieho vysvetlenia je pre nás významovo nepriezračné. Pripomína nám však dávny jazyk našich predkov.

Mária Kováčová


strana 175

SPRÁVY A POSUDKY

Jazyk od buka do buka?

V parodizujúcej línii na tému Jánošík, v ktorej sa kedysi vyžil Feldek a radošinci, pokračujú najnovšie autori maľovaného príbehu, ktorý vychádza za podpory Mládežníckeho odboru Matice slovenskej s názvom Jánošík — Ako sa Jurko stal zbojníckym kapitánom. Nedbanlivo usporiadané údaje na publikácii hovoria, že ich "píše Štric a kreslí Stankovič" a že dielko vychádza v tlačiarni NADAS — AFGH vo Vrútkach (1993, 48 s.).

Paródie mávajú mnoho licencií a rady sa zaoberajú narúšaním jazykových konvencií. Táto tendencia nemusí byť vždy zlá, ak sa odohráva v rámci, ktorý poznáme ako systém štýlov spisovného jazyka. Ak však ide mimo neho alebo ak ho očividne nepozná, je to tendencia podúrovňová. Niečo podobné sa stalo aj v našom maľovanom príbehu.

Text tejto publikácie zaplavila predovšetkým kopa bohemizmov, prevažne lexikálnych — teda z povrchovej vrstvy jazyka, s ktorou bolo slovenčine súdené v ostatných dlhých desaťročiach koexistovať raz dobrovoľne, inokedy menej. Povrchové bohemizmy v tejto publikácii však nie sú jediné. Čítať tu môžeme aj bohemizmy vnútorné, nazvime ich bohemizmami duchovnými alebo bohemizmami predstáv. Jedným z nich je napríklad pomenovanie Slovenska hneď v prvej vete krajom, v ktorom žije od pradávnych čias malý a nenápadný národ, Slováci. Nejde o malosť a nenápadnosť národa, taký pravdepodobne je, ide o pomenovanie krajiny. Krajské zriadenie, ktoré sa ustálilo po roku 1948, pravda, pretrváva, ale našťastie už v samostatnej — krajine. Tento koncepčný detail bohato podporujú celé reťazce už spomenutých lexikálnych a frazeologických bohemizmov, s akými sme sa zvyčajne stretávali, keď sa nám vrátil susedov syn z vojenčiny z Budějovíc. Ak chcú autori vyjadriť, že si hrdinovia príbehu písali listy, napíšu, že si do pisovali. Akože inak — dopisy. Za Uhorska obyvatelia údajne museli hovoriť maďarsky, po slovensky už menej. Tí bohatší sa zúčastňovali mnohých hostín, pravdepodobne preto, že nepoznali predložku na. Autori ďalej tvrdia, že poddaní chodili robotovať na pánske, čo nemusí byť celkom presné, keďže


strana 176

vieme, že pánske sú záchody alebo topánky. Keď vyjadrujú jemnejšiu formu lúpeže — habanie majetku, udávajú, že išlo o zabavenie majetku, najčastejšie zabavenie záprahov, čo mohlo byť v prípade systémového habania celkom vtipné.

Ešte horšie sa vynímajú v texte neovulgarizmy. Sú to nadstavce a podstavce žargónových frazeologických jednotiek prenesených zo spoločného federálneho duchovného majetku na Slovensko ešte pred rozdelením. Autori sa pravdepodobne nazdávajú, že v nich našli štylistický kľúč ku komickým charakteristikám postáv a situácií. Najčastejším prvkom v týchto charakteristikách je priateľské oslovenie blbec s variantmi ty blbec, pozor, ty blbec, nie, ty blbec alebo dávaj pozor, blbec. Autori sa v tomto "štylisti ckom vynáleze" doslova vyžívajú. Toto všetko však vyznieva v matičných textoch, ba aj v akýchkoľvek textoch nevhodne. Nie preto, že ide o vulgarizmy, skôr preto, že sú to vulgarizmy prevzaté z istého vulgárneho komunikačného prostredia. Je pravda, že blbec má v knižke raz obmenu ty idiot, ale to jej na kráse nepridáva.

O tom, že zdroje bohemizmov sú slovenskému autorovi blízke a prakticky nevyčerpateľné, svedčí aj nonšalantne používaná opytovacia či odpytovacia a zároveň potvrdzovacia častica že? namiesto normálnej slovenskej však?

Zhŕňam: Jazyk tohto matičného komiksu, či čo to má byť, je oveľa horší, ako si zaslúži Mládežnícky odbor Matice slovenskej a slovenská mládež vôbec. A je aj horší ako kresby, ktoré sprevádza a na ktoré sa, v ich nevinnej internacionalite, napokon dá pozerať bez výraznejšieho poškodenia psychiky. Texty však znamenajú nebezpečenstvo prvého stupňa (ak použijeme ruskú stupnicu). Sčasti sú neslovenské a sčasti celkom hlúpe.

Blažej Belák

SPYTOVALI STE SA

Bankár a bankovník. — I. M. z Bratislavy: "Podľa správ z našej tlače rokovali naši bankári o súčasnom vývoji bankovníctva. Slovo bankár sa však v Krátkom slovníku slovenského jazyka vysvetľuje ako majiteľ banky v kapita-


strana 177

lizme a bankovníctvo ako banková sústava. Že by teda o problematike našich bánk rokovali len ich majitelia?"

Ak sa v Krátkom slovníku slovenského jazyka vysvetľuje slovo bankár ako majiteľ banky, je to odraz stavu našej ekonomickej sústavy v čase spracúvania tohto slovníka. Vidieť to aj na obmedzujúcej poznámke, že to platí v kapitalizme. V skutočnosti sa však slovami s príponou ‐ár, resp. ‐iar nevyjadruje len vzťah majiteľstva, ale oveľa širší význam "osoba, ktorá je v nejakom vzťahu k objektu pomenovanému základovým slovom". Lodiar nie je len majiteľ lode, ale aj ten, kto sa sústavne zaoberá loďami a ich problematikou. Podobne dobytkár nie je len majiteľ dobytka, ale aj odborník v oblasti chovu dobytka.

Od takýchto slov na ‐ár / ‐iar sa často tvoria príponou ‐stvo aj pomenovania spomínaných širších oblastí. Potom lodiarstvo je napr. celá výrobná oblasť, ba aj náuka o lodiach. Takisto aj dobytkárstvo, potravinárstvo, obilninárstvo. A teda aj bankárstvo.

Na druhej strane však treba povedať, že pomenovania odborníkov v istej oblasti sa tvoria aj príponou ‐ník. Vidieť to z príkladov ako priemysel — priemyselník, financie — finančník, peniaze — peňažník. Od takýchto názvov osôb sú ďalej akoby odvodené názvy príslušných oblastí, takže vzniká až trojstupňový rad: financie — finančník — finančníctvo, peniaze — peňažník — peňažníctvo. Pritom nemusí byť vždy jednoznačný smer odvodzovania. Slovo finančník nemusí byť odvodené od podstatného mena financ ie, ale aj akoby opačným smerom, od podstatného mena finančníctvo. Pri takomto "spätnom" odvodzovaní dostaneme od slova bankovníctvo pomenovanie odborníka v tejto oblasti v podobe bankovník.

Zdá sa, že slovo bankovník zatiaľ nie je doložené v jazykovej praxi, ale zo slovotvorného hľadiska nemožno proti nemu nič namietať. Jazyk nám ho ponúka ako jednoznačný výraz na pomenovanie odborníka v bankovníctve.

Ján Horecký

Šedá literatúra? — Pracovníci Ústrednej knižnice SAV nám napísali: "SAV má možnosť zapojiť sa prostredníctvom Ústrednej knižnice SAV do projektu Európskej asociácie na využívanie šedej literatúry, ktorá produkuje databázu SIGLE — informačného systému šedej literatúry v Európe. Všimli sme si, že v materiáloch z tejto oblasti sa okrem spojenia šedá literatúra používa aj spo-


strana 178

jenie sivá literatúra. Nevieme však, ktorý z týchto termínov je správny. Na informáciu dopĺňame, že spojením šedá alebo sivá lit eratúra sa označujú napr. kandidátske a doktorské dizertačné práce, výskumné správy, konferenčné materiály a zborníky, úradné vestníky a preklady, teda materiály, ktoré nie sú dostupné bežnými distribučnými kanálmi. Táto literatúra má zvyčajne nízky náklad, nízku publicitu, nie je dostatočne bibliograficky spracovaná a v knižniciach je takmer nedostupná. Poradíte nám?"

Pri uvažovaní o tejto otázke nejde len o výber z výrazov sivý a šedý, ale o riešenie širšieho problému. Ide o to, či spojenie sivá / šedá literatúra spĺňa kritériá, ktoré sa kladú na tvorenie všestranne vyhovujúcich termínov, t. j. napr. kritériá spisovnosti, systémovosti, jednoznačnosti a presnosti (bližšie pozri I. Masár: Príručka slovenskej terminológie. Bratislava, Veda 1991).

Ak si spojenie sivá / šedá literatúra všimneme z tohto hľadiska, zistíme, že nespĺňa prinajmenej kritériá systémovosti, ustálenosti, jednoznačnosti a presnosti. Začlenenie spojenia sivá / šedá literatúra do systému klasifikácie literatúry by predpokladalo aj ďalšie pomenovania druhov literatúry podľa farieb, napr. biela, resp. čierna literatúra. Hoci pracovníci knižníc pri vzájomnej komunikácii bežne používajú spojenia biela, čierna literatúra, v odborných príručkách, napr. v Terminologickom slovníku kultúry a osvety (Bratislava, Obzor 1970) alebo v Slovenskej knihovníckej terminológii (Martin, Matica slovenská 1965), členenie druhov literatúry podľa farieb nenájdeme. To znamená, že uvedené spojenia nemajú terminologickú platnosť, ale sú slangovými pomenovaniami istých typov literatúry. To, pravda, neznamená, že proti spojeniam sivá / šedá literatúra ako prostriedkom profesionálneho slangu možno namietať. Len treba pripomenúť, že z dvojice sivý / šedý by skôr vyhovoval výraz sivý ako domáci, štylistic ky neutrálny jazykový prostriedok, ktorého sféra používania nie je obmedzená.

Pri výbere pomenovania spomínaného typu literatúry, ktoré by spĺňalo uvedené kritériá, sa znova možno oprieť o Terminologický slovník kultúry a osvety. V tomto slovníku sa na s. 313 uvádza spojenie účelová publikácia s vysvetlením, že ide o dielo vydané tlačou pre špeciálne potreby istých vymedzených skupín ľudí, pracovníkov, teda o dielo, ktoré sa obyčajne nedostane do verejného predaja. Zdá sa, že prídavné meno účelový by sa mohlo uplatniť nielen na označovanie istého typu publikácie, ale bolo by ho možné použiť aj na spresnené pomenovanie toho druhu literatúry, ktorý pracovníci knižníc poznajú ako sivú alebo šedú literatúru.

Termín účelová literatúra by sa takto vhodne začlenil medzi ďalšie pomenovania druhov literatúry so špecifikačným prívlastkom formálne vyjadreným


strana 179

prídavným menom, ako sú napr. termíny náučná literatúra, metodická literatúra, didaktická literatúra, odborná literatúra, technická literatúra.

Katarína Hegerová

Terminovaný či termínovaný vklad? — Nedávno sa pracovníci istej peňažnej inštitúcie v Bratislave obrátili na nás s otázkou, či majú prídavné meno, ktoré má význam "vymedzený istým termínom", písať s krátkym i alebo s dlhým í, teda v podobe terminovaný alebo v podobe termínovaný. Sami nás upozornili, že v ich praxi sa toto prídavné meno používa veľmi často a že ho píšu s dlhým í (termínovaný), pričom vedia, že podľa platnej kodifikácie by ho mali písať s krátkym i (terminovaný). No písanie tohto prí davného mena s krátkym i sa im nevidí, lebo podľa nich je toto prídavné meno utvorené od slova termín, v ktorom sa píše dlhé í.

Odpoveď na položenú otázku by sme mohli nakrátko vybaviť odkazom na platnú kodifikáciu zachytenú v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 alebo v Krátkom slovníku slovenského jazyka (2. vyd. z r. 1989), kde sa citované prídavné meno uvádza s krátkym i, teda v podobe terminovaný. No tým by sme si iba zakrývali oči pred nastoleným problémom. Pravopis (a, pravdaže, aj výslovnosť) citovaného prídavného mena nie je totiž taký jednoznačný, ako by sa to na prvý pohľad mohlo zdať z platnej kodifikácie. Pokúsime sa ukázať, prečo je to tak.

Na písanie (a, pravdaže, aj na výslovnosť) prídavného mena terminovaný, resp. termínovaný totiž vplývajú — možno tak povedať — dve protichodné tendencie. Po prvé je to tendencia skracovať dĺžku v poslednej slabike odvodzovacieho základu predchádzajúcej pred slovotvornou príponou ‐ovaný, resp. pred slovesnou príponou ‐ovať, lebo prídavné mená zakončené na ‐ovaný sú spravidla utvorené zo slovies na ‐ovať (často ide pôvodne o trpné príčastia), napr. múr — murovať — murovaný, šnúra — šnurovať — šnurovaný, práca — odpracovať — odpracovaný (spracovať — spracovaný, zapracovať — zapracovaný), štúdium — študovať — študovaný, faktúra — fakturovať — fakturovaný atď. Táto tendencia odzrkadľuje starší stav v jazyku. Po druhé je to tendencia po zachovaní odvodzovacieho základu v nezmenenej podobe. Táto tendencia je novšia a môžeme ju dokumentovať na príkladoch zúbok — zúbkovať — zúbkovaný, krúžok — krúžkovať — krúžkovaný, kúsok — rozkúskovať — rozkúskovaný, článok


strana 180

— článkovať — článkovaný, plán — plánovať — plánovaný, rám — rámovať — rámovaný, číslo — číslovať — číslovaný, chróm — chrómovať — chrómovaný, chlór — chlórovať — chlórovaný, jód — jódovať — jódovaný, rým — rýmovať — rýmovaný, politúra — politúrovať — politúrovaný, vatelín — vatelínovať — vatelínovaný, cín — pocínovať — pocínovaný atď. V súčasnosti táto druhá tendencia jednoznačne prevažuje. Okrem toho máme skupinu prídavných mien utvorených príponou ‐ovaný priamo od substantívneho základu bez sprost redkujúceho slovesa, teda priamo od podstatného mena, napr. hrášok — hráškovaný, pásik — pásikovaný, káro — károvaný.

Iba pre zaujímavosť uvádzame, že napriek kodifikácii podôb terminovať a terminovaný v Pravidlách slovenského pravopisu (ll. vyd. z r. 1971) a v Slovníku slovenského jazyka (4. zv. z r. 1964) J. Mistrík vo svojom Retrográdnom slovníku slovenčiny z r. 1976 uvádza podoby s dlhým í, teda termínovať a termínovaný. Z toho sa ukazuje, že už v čase prípravy a vydania uvedeného slovníka sa v jazykovej praxi používali aj podoby s dlhým í. Napokon i v lexikálnej kartotéke Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV máme z ostatných dvadsiatich rokov iba doklady s dlhým í, napr. termínovaný účet, termínovaná práca, termínovať prácu.

Z toho, čo sme tu uviedli, vidno, že rovnako možno odôvodniť písanie prídavného mena terminovaný s krátkym i, ako aj písanie prídavného mena termínovaný s dlhým í. Ak sa však v jazykovej praxi, najmä však v tej časti jazykovej praxe, kde sa uvedené prídavné meno používa veľmi často, a to aj v rozličných terminologických spojeniach, píše a vyslovuje prídavné meno termínovaný s dlhým í a tento stav nie je v rozpore so všeobecnými zákonitosťami platnými v súčasnej spisovnej slovenčine pri tvorení prída vných mien príponou ‐ovaný, treba túto podobu podporiť a legalizovať ju aj kodifikáciou v kodifikačných príručkách.

Na otázku položenú v úvode by sme mohli stručne odpovedať takto: Hoci súčasné kodifikačné príručky uvádzajú prídavné meno termínovaný (aj sloveso termínovať) v podobe s krátkym i, so zreteľom na súčasnú jazykovú prax a na to, že táto prax neprotirečí zákonitostiam tvorenia prídavných mien príponou ‐ovaný (resp. ani pravidlám tvorenia slovies príponou ‐ovať), nemožno odmietnuť písanie prídavného mena termínovaný (a slovesa termínovať) s dlhým í. To značí, že v súčasnosti nebudeme pokladať za chybnú a ni jednu z pravopisných podôb, a to až do zachytenia podoby prídavného mena termínovaný s dlhým í (resp. aj slovesa termínovať) v kodifikačných príručkách. Z toho vyplýva záver, že spojenia termínovaný vklad, termínovaný účet, termínovaný devízový účet a pod., ktoré sa


strana 181

často používajú v peňažných inštitúciách a majú aj terminologickú platnosť, treba uznať za správne aj v tejto pravopisnej podobe.

Matej Považaj

Z JAZYKOVÝCH RUBRĺK

Kameň sváru?

MATEJ POVAŽAJ

Nie je to tak dávno, čo sme v spravodajskej relácii počuli túto vetu: Projekt strategickej obrannej iniciatívy bol kameňom sváru medzi veľmocami. Našu pozornosť v tejto vete upútalo spojenie kameň sváru. Keďže sme sa s ním stretli už aj v písaných publicistických prejavoch, venujeme mu pozornosť v dnešnej poznámke.

Istotne mnohí z vás poznajú starogrécku povesť o tom, že grécka bohyňa sporu Eris hodila medzi hodujúce bohyne zlaté jablko s nápisom: Tej najkrajšej. O tom, komu patrí jablko, sa začal spor medzi bohyňami Hérou, Aténou a Afroditou, ktorý sa skončil trójskou vojnou. A tu má korene frazeologizované spojenie jablko sváru, ktoré sa novšie používa v podobe jablko sporu. V našich slovníkoch sa tento frazeologizmus vykladá ako "príčina sporu, nedorozumenia, hádok, nepriateľstva". Podobný význam má aj frazeologizmus kameň úrazu, ktorého motivácia je zrejmá aj bez bližšieho vysvetlenia a ktoré sa v slovníkoch vykladá ako "príčina ťažkostí, nedorozumenia, nezhôd". Obidva frazeologizmy sú známe v mnohých európskych jazykoch. Pri nepozornom štylizovaní sa môžu autorovi textu spomínané dva frazeologizmy popliesť a tak vznikne nové spojenie kameň sváru. No takéto skríženie dvoch frazeologizmov neprináša obohatenie našich vyjadrovacích prostriedkov, je skôr dokladom vlažnejšieho vzťahu k jazykovej kultúre a navyše narúša istú ustálenosť, ktorou sa frazeologizmy vyznačujú. Preto musíme spojenie kameň sváru odmietnuť. Na vyjadrenie význa-


strana 182

mu "príčina sporu, nedorozumení, ťažkostí" vystačíme s ustálenými frazeologizmami jablko sporu a kameň úrazu. Tieto frazeologizmy nás napokon spájajú aj s európskym kultúrnym dedičstvom.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 9. 7. 1993)

Tarifa alebo tarif?

MÁRIA PISÁRČIKOVÁ

V súvislosti s našou meniacou sa ekonomikou čoraz častejšie sa dostávajú do každodennej reči odborné výrazy z hospodárskej a finančnej oblasti. Niektoré sú pre nás celkom nové, ale zväčša ide o slová známe, iba menej používané. Nepochybne dobre poznáme slovo tarifa. Nachádzame ho vo všetkých slovníkoch slovenčiny, kde sa vykladá ako "sadzba poplatkov", "úradne stanovená stupnica". Známe sú nám spojenia ako železničná tarifa, colná tarifa, postupovať podľa platných mzdových alebo vývozných taríf. Je preto o to prekvapujúcejšie, prečo v ostatnom čase neraz počujeme hovoriť o colných tarifoch, o poistných tarifoch. Rozlúštenie je, ako zvyčajne, celkom jednoduché: v češtine ekvivalentom slova tarifa je podstatné meno mužského rodu — tarif.

O tejto rozdielnosti medzi slovenčinou a češtinou by azda stačilo povedať jednu vetu: po slovensky sa úradne stanovená stupnica volá tarifa, po česky tarif. Natíska sa však iná otázka: Ako je možné, že také známe, v ženskom rode dávno zafixované slovo sa naraz začne používať v celkom inej podobe? Či odborníci, ale najmä publicisti, ktorí ekonomické dianie sprostredkúvajú verejnosti, majú také slabé jazykové vedomie, že im ho rozkolíše jeden rozhovor s českým partnerom? Bežný používateľ zareaguje vo svojom vedomí na každú takúto zmenu, no profesionál je navyše povinný pri akejkoľvek pochybnosti pri stretnutí s iným znením overiť si slovo v normatívnych príručkách. A tam, ako sme už povedali, nájde iba podobu v ženskom rode, teda tarifa.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 13. 7. 1993)


strana 183

Vôdzka

IVAN MASÁR

S módou mať psa dostali sa do úzu niektorých majiteľov psov viaceré nespisovné slová. Isteže ich používanie v súkromnom jazykovom styku nikomu nemožno vyčítať ani zakazovať, ale to neznačí, že sa treba vzdať upozorňovania na jestvujúce spisovné prostriedky a ich propagáciu.

Nespisovné je hneď pomenovanie veci, pomocou ktorej majiteľ drží psa, keď s ním ide von. V spisovnej slovenčine táto vec nemá totiž pomenovanie vodítko — to je české slovo utvorené príponou ‐tko. Ako je známe, prípona ‐tko sa v slovenčine nepoužíva, namiesto nej máme príponu ‐dlo. Lenže v konkrétnom prípade nevystačíme s aplikáciou uvedenej poučky. Pomenovanie veci, o ktorej hovoríme, nemá totiž podobu vodidlo, ako by sme podľa poučky očakávali, lež podobu vôdzka.

Dá sa predpokladať, že nejeden majiteľ psa odmietne slovo vôdzka a možno bude aj namrzene vyčítať, čo za novotu tí jazykovedci zasa vymysleli. O nijakú novotu, pravdaže, nejde. Slovo vôdzka je totiž doložené už v dielach Kukučína, Jégého, teda u klasikov našej literatúry, a veru ním nepohrdli ani takí znamenití znalci slovenčiny a takmer naši súčasníci, ako sú povedzme spisovatelia Ľudo Zúbek, Zora Jesenská a iní.

Krátke pristavenie sa pri pomenovaní veci, pomocou ktorej drží majiteľ psa, keď s ním ide von, uzavrieme takto: Psa nedržíme na vodítku, ale na vôdzke, no môžeme ho držať aj na remeni alebo na remienku.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 3. 8. 1993)

Znova o slove doprovod

JÁN HORECKÝ

Pri pravidelnom sledovaní publicistických prejavov sme zistili, že napriek častejším upozorneniam sa ešte stále používa slovo doprovod, preto sa znova pokúsime ukázať, prečo nie je v slovenčine správne. V slove doprovod môžeme veľmi ľahko vyčleniť časť ‐vod a celkom prirodzene si ju dáme do súvislosti so


strana 184

slovesom viesť, resp. vodiť. Pomôžu nám pritom aj také slová ako prevod, úvod, ktoré sú utvorené zo slovies previesť, uviesť.

V prvej časti slova doprovod je však česká predpona pro‐. V slovenčine máme namiesto nej predponu pre‐, v podstatných menách nezriedka aj v podobe prie‐. Táto podoba predpony je aj v podstatnom mene sprievod, ktoré je veľmi zreteľne odvodené od slovesa sprevádzať.

A práve slovo sprievod chceme ponúknuť za nesprávne slovo doprovod. Možno síce namietať, že slovo sprievod predsa každý pozná a používa vtedy, keď ide spravidla o väčšiu skupinu ľudí, ktorá sa viac alebo menej organizovane pohybuje s istým cieľom po verejných priestranstvách. Táto skupina však môže byť aj pomerne malá, keď napríklad niekoho alebo niečo sprevádza, ako je to vo vyjadreniach prezident prišiel so svojím sprievodom, humanitnému konvoju dali ozbrojený sprievod.

A napokon ešte ďalší význam slova sprievod: ak klavirista sprevádza speváka pri jeho umeleckom výkone, hovoríme, že spevák spieva so sprievodom klavíra. Rovnako ak huslista sprevádza orchester, hovoríme, že huslista hrá so sprievodom orchestra.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 13. 8. 1993)

Správne vykanie

SIBYLA MISLOVIČOVÁ

V dnešnej jazykovej poznámke budeme hovoriť o správnom vykaní. Možno si poviete, že sa ani neoplatí ďalej strácať čas, veď predsa vykať vie každý. No nie je to tak, ako o tom svedčia aj ohlasy poslucháčov, ktorých rozčuľujú stále sa opakujúce chyby pri vykaní nielen v neoficiálnych rozhovoroch, ale aj v oficiálnej komunikácii z úst mnohých politikov i profesionálnych používateľov jazyka. Vyjadrenia typu Mohol by ste nám povedať, Bola by ste taká dobrá sa notoricky opakujú aj napriek častým upozornen iam, preto sa znova vraciame k vysvetleniu správneho spôsobu vykania v slovenčine.

Dôležité je zapamätať si, že sloveso je pri vykaní vždy v tvare množného čísla, napr. Pán minister, m o h l i b y s t e nám povedať, č o u r o b í t e? Pán predseda, p o v e d a l i s t e, ž e p r í d e t e. K d e s t e b o l i, pani riaditeľka? Pán Čierny, konečne s t e s a v r á t i l i.


strana 185

Ako sme povedali, pri vykaní je sloveso vždy v množnom čísle. To sa však už nevzťahuje na prídavné meno alebo zámeno v prísudku, napr. Boli by ste t a k á d o b r á..., Pán kolega, boli ste tam s á m? Pani Nováková, prečo ste boli na mňa t a k á p r í s n a?

Pravidlá vykania sú v slovenčine skutočne jednoduché a ich uplatnenie nevyžaduje nijaké mimoriadne vedomosti z oblasti teórie jazyka. Dôležité je zapamätať si to, že sloveso je pri vykaní vždy v množnom čísle.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 24. 8. 1993)

Nedožité stosedemdesiate narodeniny

KATARÍNA HABOVŠTIAKOVÁ

Nedávno sme v televíznych Aktualitách zachytili správu, že v Brodskom si pripomenuli stosedemdesiate nedožité narodeniny Martina Čulena, niekdajšieho riaditeľa slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom.

Isteže je správne a chvályhodné pripomenúť si výročia narodenia alebo úmrtia významných slovenských osobností. Ibaže pozor! Pripomenúť si možno nedožité šesťdesiate, sedemdesiate, sedemdesiate piate, osemdesiate, prípadne ešte nedožité sté narodeniny istej osobnosti, ale už nie nedožité stodvadsiate, nieto ešte nedožité stosedemdesiate narodeniny. Veď niet na svete človeka, čo by sa bol dožil stosedemdesiatich rokov. V zásade možno pripomínať nedožité narodeniny niekoho, ale tie by sme si mali pripo mínať najviac ak do stovky. Potom už nehovorme o nedožitých narodeninách, ale o výročí narodenia. Proti prídavnému menu nedožitý nemožno mať výhrady, nelogické je však spojenie nedožité stopäťdesiate alebo nedožité stosedemdesiate narodeniny, a to preto, lebo nekorešponduje so životnou realitou.

V úvode spomínaná správa o Martinovi Čulenovi by mala teda znieť takto: Pri príležitosti stosedemdesiateho výročia narodenia Martina Čulena bolo v jeho rodisku slávnostné zhromaždenie.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 27. 8. 1993)


strana 186

Pokladať nový asfaltový kryt

MATEJ POVAŽAJ

Isto mnohí sa rozčuľujú nad tým, že pracovníci cestných opravárskych podnikov práve v letnej turistickej sezóne, keď je zvýšený pohyb motorových vozidiel na cestách, robia opravy povrchu vozoviek.

Nás netrápi to, že sa tieto opravy robia v letnej turistickej sezóne, ale mrzí nás to, ako sa informuje o ich vykonávaní. Jedno z vyjadrení, s ktorým sme sa často stretali, malo takúto podobu: za plnej premávky frézujú povrch vozovky a pokladajú nový asfaltový kryt. V tomto vyjadrení nám ide o sloveso pokladať v spojení pokladať nový asfaltový kryt. Sloveso pokladať má totiž v slovenčine význam "hodnotiť, posudzovať, oceňovať nejako, považovať atď." A o to v citovanom spojení naozaj nejde. Nový asfaltový kryt sa tu naozaj nehodnotí, nepovažuje za niečo, ale sa dáva na vozovku. Použitie slovesa pokladať v tejto súvislosti je zbytočnou výpožičkou z češtiny. Na vyjadrenie toho, že sa niekde niečo dáva, máme v slovenčine sloveso klásť, teda nový asfaltový kryt sa kladie na povrch vozovky.

Veríme, že tak pracovníci cestných opravárskych podnikov, ako aj tí, ktorí informujú o opravách na cestách, budú hovoriť, že sa povrch vozovky frézuje za plnej premávky a že sa naň kladie nový asfaltový kryt.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 7. 9. 1993)

Téma, genitív témy, nie tématu

IVAN MASÁR

Nedávno sme si v poradenskej rubrike istého spoločenského týždenníka všimli vyjadrenie dve čísla zvoleného tématu, v ďalších hromadných oznamovacích prostriedkoch sme zaznamenali spojenia výrazného charizmatu, zreteľného stigmatu. Tieto a ďalšie podobné zistenia nabádajú venovať pozornosť ohýbaniu slov prevzatých z gréčtiny. Tvary tématu, charizmatu, stigmatu nie sú totiž v súlade s platnou kodifikáciou v slovenčine. Alebo inak: sú to tvaroslovné chyby.


strana 187

O prevzatých slovách typu téma treba vedieť, že v odovzdávajúcom jazyku, t. j. v gréčtine, sú to podstatné mená stredného rodu, ktoré majú v 2. páde jednotného čísla tvar na ‐atis, napr. thematis. V slovenčine ako preberajúcom jazyku je to však inak. Tieto podstatné mená sú ženského rodu a pravidelne sa skloňujú podľa vzoru žena bez prihliadnutia na ohýbanie v pôvodnom jazyku. V spisovnej slovenčine máme teda prevzaté slová ženského rodu téma, charizma, stigma, ich 2. pád jednotného čísla je témy, c harizmy, stigmy. Tvary v podobe tématu sa do slovenčiny zanášajú z češtiny. Tam sú totiž východiskové slová tejto poznámky stredného rodu a ich ohýbanie sa prispôsobuje stavu v gréčtine. Z toho vychodí, že Čech povie to téma, toho tématu, ale Slovák tá téma, tej témy.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 21. 9. 1993)

PREČÍTALI SME SI

K textu vládneho návrhu zákona o matrikách

Vláda Slovenskej republiky predložila text svojho návrhu zákona o matrikách ako materiál na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky. V tomto návrhu sú pozoruhodné predovšetkým dve významné skutočnosti. Prvá tá, že vláda nepokladala za potrebné konzultovať s jazykovedcami či s jazykovednou inštitúciou o jazykovednej problematike, ktorá je ústredným problémom tohto zákona, ako to jasne ukázalo aj rokovanie pléna Národnej rady Slovenskej republiky. Druhá významná skutočnosť, jednoznačne viditeľná z celého textu vládneho návrhu zákona, je úsilie zatušovať pravú príčinu predkladania vládneho návrhu. Predstiera sa, že nejde tu o plnenie požiadaviek politických predstaviteľov maďarskej národnostnej menšiny, ale o globálne riešenie, ktoré, ako to povedal Bugár Béla, môže byť príkladom aj pre ostatné štáty (iste nás neminie vďačnosť Rumunov a ďalších susedov trianonského Maďarska). Toto globálne riešenie len veľmi nedostatočne maskuje pravé úsilie svojich tvorcov, t. j. že ide tu o vernú službu v presadzovaní zámerov politických predstaviteľov maďarskej národnostnej menšiny. Svoje najostrejšie ostrie obracia na slovenský jazyk;


strana 188

v mene osobnej slobody všetkých občanov Slovenskej republiky, bez rozdielu národnosti, vnáša slobodu do narábania so zákonitosťami slovenského spisovného jazyka, t. j. slobodu do ich nerešpektovania, do ich bezprecedentného krivenia pomocou hrubého mocenského politického zásahu. Preto v $ 35 ods. 4 ruší tú časť zákona o mene a priezvisku, v ktorej sa hovorí, že ženské priezvisko v slovenskom jazyku sa určuje a používa s náležitou koncovkou slovenského prechyľovania. Zákon teda nevychádza výslovne v ústrety požiadavkám politických predstaviteľov maďarskej menšiny, ale ruší zákonitosť platnú v slovenskom spisovnom jazyku, vnáša doň prvok značnej destabilizácie, ľubovôle zvanej osobná sloboda na tom "pravom" mieste.

Spomínané globálne riešenie sa celkom jednoznačne ponúka v $ 15 vládneho návrhu zákona o matrikách, kde sa v odseku 2 hovorí: "Ženské priezvisko sa zapíše bez koncovky slovenského prechyľovania: a) ak o to požiadajú rodičia pri zápise priezviska ich dieťaťa ženského pohlavia do knihy narodení podľa $ 12 ods. 1 tohto zákona, b) ak o to požiada žena pri zápise uzavretia manželstva do knihy manželstiev podľa $ 13 tohto zákona, c) ak o to požiada žena v súvislosti so zápisom rozhodnutia o zmene priezviska podľa osobitného zákona." A v $18 sa v odsekoch 4—6 hovorí: "V rodnom liste alebo sobášnom liste ženy, ktorej sa tento úradný výpis týka, sa jej priezvisko uvedie bez koncovky slovenského prechyľovania, ak o to písomne požiada; o tejto skutočnosti sa v matrike urobí záznam. Všetky ďalšie úradné výpisy a potvrdenia o údajoch zapísaných v matrike sa vyhotovia s takýmto tvarom priezviska. Písomná žiadosť podľa prvej vety sa založí do zbierky listín. — Písomnú žiadosť podľa odseku 4 môžu podať, ak ide o neplnoletú osobu ženského pohlavia, jej rodičia. — Na zapísanie zmeny tvaru priezviska podľa odseku 4 a 5 v úradnom výpise sa nevzťahujú ustanovenia osobitného zákona o mene a priezvisku a tento úkon nepodlieha poplatkovej povinnosti podľa osobitného zákona." A aby bolo celkom jasné, v čom je tu jadro veci, prízvukuje záverečný $ 36, že všetka tá bezhraničná voľnosť pri odstraňovaní prípony ‐ová z priezvisk občaniek Slovenskej republiky nestrpí najmenšieho odkladu: "Tento zákon nadobúda účinnosť 1. januára 1995 okrem $ 15, $ 18 ods. 4 až 6 a $ 35 bod 4, ktoré nadobúdajú účinnosť dňom vyhlásenia."

V takom širokom rámci zákon nielenže plní všetky požiadavky politických predstaviteľov maďarskej národnostnej menšiny, ale je aj vysoko nadštandardný, svetovo vzorový, t. j. taký, aký ešte nikde nemajú. Tvorcov návrhu netrápi, že pri tomto supersvetovom riešení sa rúbe do jedného jazyka. Veď to len z bezbranného, menejcenného, zaostalého jazyka triesky lietajú. Kto by si chcel špiniť meno akousi príponou z takého jazyka. Veď aj v "slovenskom" Rádiu Twist


strana 189

veľmi ľutujú všetky tie chudery cudzie športovkyne, umelkyne a iné významné ženy, ktoré sa v tej nešťastnej podobe s ‐ová v slovenskej tlači, na plagátoch a pod. ani nespoznajú. K tomu azda možno celkom ponížene, pološepky, z kúta izby v skanzenovej chalúpke, stále ešte prežívajúcemu slovenskému (správnejšie "zo Slovenska") spriaznencovi viac dýchnuť ako povedať: "Veď tie mená sú (bývali) tam pre nás, nie pre tie veľké, známe cudzie ženy, hoci to je (bývalo) o nich." Možno dodať ešte aj to, že sa u nás všeobecne pokladá za prirodzené, že sa re špektujú zákonitosti cudzích jazykov, teda aj jazykov tých známych i všetkých ostatných žien. S rešpektom berieme na vedomie, že tie zákonitosti zasahujú v ich jazyku aj podobu nášho mena.

Celkom iste aj tie svetové a iné cudzie ženy so všetkou samozrejmosťou rešpektujú skutočnosť, že sa ich meno do slovenského kontextu zaraďuje podľa zákonitostí platných v slovenskom jazyku. Tento fakt im nerobí také starosti, aké žebože za nich berú na seba naši intelektuáli nadslovenského, rádiotwistovského kalibru.

Možno s istotou povedať, že veľká väčšina Slovákov má voči svojmu jazyku, voči svojej kultúre, voči sebe samým toľko prirodzenej sebaúcty, že s pocitom odporu odmietne znevažujúci postoj k svojmu jazyku, nech už má ten postoj akékoľvek zdroje a príčiny.

Naše poznámky sú komentárom k podstatnej časti textu vládneho návrhu zákona o matrikách. Pri prerokúvaní tohto návrhu v pléne Národnej rady Slovenskej republiky boli k nemu predložené a podľa správ z tlače vari aj prijaté niektoré pozmeňovacie návrhy. Verím, že podstatne zasiahli do princípu spomínaného globálneho riešenia.

Ján Doruľa

(Literárny týždenník, č. 24 / 1994)

K navrhovanému jazykovému zákonu

Kto to chce, aby som ja, "obyčajný občan", vedel toľko cudzích pravopisov a ovládal cudzie názvy firiem? Naši podnikatelia i organizácie pokladajú za nedôstojné, aby sa ich firma volala tým správnym Janko Kapusta, klampiar. Názov musí znieť svetovo a pre "obyčajného občana" nič nehovoriaco. Riešenie a jasné stanovisko by mal dať Jazykovedný ústav a naša národná hrdosť.

Vladimír Hančin, Bratislava

(Slovenská republika, 19. 5. 1994)


strana 190

NAPÍSALI STE NÁM

Chceme sa podeliť s čitateľmi nášho časopisu o radosť, ktorú nám urobil vlastnoručne napísaný list od nitrianskeho sídelného biskupa Jána Chryzostoma kardinála Korca. List z 8. februára 1994, adresovaný predsedovi Jazykového odboru Matice slovenskej PhDr. Gejzovi Horákovi, CSc., sa totiž týka všetkých slovenských jazykovedcov. Uvádzame ho v plnom znení:

Milý pán Dr. G. Horák,

ďakujem Vám za pekný pozdrav — Váš i v mene Jazykového odboru MS! Sledujem trocha prácu Vás všetkých a veľmi Vám želám, aby ste svojou činnosťou pomáhali Slovensku v duchu odkazu toho Slova, o ktorom bol krásne písal sv. Konštantín v Proglase!

V modlitbách Váš

Ján Ch. kard. Korec

Za tieto úprimné slová nášho najvyššieho cirkevného predstaviteľa srdečne ďakujeme a súčasne ho ubezpečujeme o našom odhodlaní jeho želanie oduševnene napĺňať.

Štefan Lipták

Cyrilometodský, nie cyrilometodejský

Stopy po dlhoročnej devastácii našej reči vidíme na každom kroku. Hrubé chyby sa ozývajú z rozhlasu i televízie, z námestí i rokovacích siení. Z niektorých vrstiev jazykového bohatstva ostali iba trosky: miestne nárečia zanikajú v asimilačnom kotle, národný jazyk sa začína dusiť v objatí bohemizmov a anglicizmov. V tomto neradostnom položení sa znásobuje zodpovednosť tých, ktorí sa slovenčinou zaoberajú profesionálne — učiteľov, umelcov, úradníkov zodpovedných za presnosť zaznamenávania faktov, udalostí a myšlienok.


strana 191

O to väčšmi nás zaráža, keď vidíme ľahostajnosť či priam úmyselné ignorovanie jazykových noriem na miestach, ktoré sú povinné pestovať všeobecnú kultúru i jazykovú kultúru osobitne. Áno, sú to predovšetkým naše školy, ktoré priam kričia nedostatkom kultivovanej reči, žiaľ, i učiteľov. V Turci, v kraji voľakedy preslávenom pestovaním škultétyovskej slovenčiny, bežne môžete počuť učiteľku slovenčiny "ovšemkovať" a "bolkať" v rozhovore s rodičom ratolesti, ktorá dnes už má tvrdú výslovnosť kedysi vzorn ého turčianskeho ľe, ľi, ba aj ľa, ľu — a to zásluhou nielen svojho rodiča. Na západe — teda od Prievidze až po Bratislavu, už dávno stratili pojem o vreckách alebo téglikoch a "kelímkujú", "sáčkujú" bez mihnutia oka rovnako ako na východe od Košíc až po Sninu.

Do tejto nie veľmi potešujúcej situácie neprispieva ani označenie rímskokatolíckej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave na Kapitulskej ulici. V roku 1994, štyri roky po revolúcii a dva roky po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, keď už ani teoreticky nemožno predpokladať administratívny tlak na počešťovanie firemných tabúľ a označenia úradov na Slovensku, táto vysoká škola má ešte stále označenie s textom Cyrilometodejská bohoslovecká fakulta. Naši vierozvestovia si to nezaslúžia.

Blažej Belák

Aj s takými názormi sa možno stretnúť

Vážení,

pred pár dňami bola uverejnená v denníku Republika noticka Nevie po slovensky, v ktorej sa hovorí, že minister školstva SR Ľ. Harach nevie po slovensky, lebo sa v relácii Kroky obrátil na prítomnú dámu slovami: "Povedala ste..." namiesto správneho "povedali ste..."

Už veľa rokov bojujeme proti nesprávnemu vykaniu, no predsa je rozšírené. Mám kacírsky návrh:

Prestaňme pranierovať tento český spôsob vykania. Umožnime ho. Istotne uznávate jeho výhody. Veď kedysi sa onikalo. A keby sa v tom období diktátorsky zastavil vývoj v tejto oblasti, dnes by sme nevykali.

So záujmom očakávam Vašu odpoveď.

Július Tomin, Krupina


strana 192

A tu je naša odpoveď:

Nevieme, aké výhody by malo prevzatie českého spôsobu vykania do slovenčiny. Veď v českom spôsobe vykania je istá nepravidelnosť (v prítomnom a budúcom čase sa používa slovesný tvar v množnom čísle, kým v minulom čase a v podmieňovacom spôsobe v jednotnom aj v množnom čísle, napr. vy říkáte, vy jste říkal, vy jste říkala). V slovenčine sú slovesné tvary vždy v množnom čísle (vy hovoríte, vy ste hovorili, boli by ste napísali). Slovenské pravidlo je jednoduché, len ho treba rešpektovať a nenapodobňovať stav v inom jazyku. Napokon aj onikanie sa do slovenčiny dostalo z nemčiny, kým slovenským nárečiam bolo vždy vlastné vykanie. Také "kacírske" návrhy, aké predkladáte, tu už v minulosti boli, a to nie raz. Viedli potom k "zbližovaniu" slovenčiny s češtinou tak, že sa všetko slovenské zaznávalo a uprednostňovalo iba všetko české, a dokonca viedli aj k proklamovaniu tzv. českoslovenčiny (porov. obdobie prvej Česko‐slovenskej republiky, Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1931, úsilie vyhradiť slovenčine miesto iba v umeleckej literatúre, ale aj obdobie začiatku šesťdesiatych rokov a obdobie sedemdesiatych rokov atď.). Ak uznávame slovenčinu ako samostatný slovanský jazyk, potom by sme mali rešpektovať aj jej vlastné vnútorné zákonitosti a kodifikáciu.

Matej Považaj