Obsah

strana 3

Do nového ročníka spoločne s Maticou slovenskou

Kultúra slova sa už dvadsiaty ôsmy rok vyberá za čitateľom po celej našej domovine. Chce sa mu slobodne a priehľadnejšie prihovárať od druhého roka nášho života v samostatnej Slovenskej republike.

Náš nádejný rozsievač spisovnej slovenčiny pri svojom zrode dostal určenie a v prvých dvoch ročníkoch sa do rúk verejnosti dostával s určením populárnovedný časopis pre jazykovú kultúru a terminológiu — orgán Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra Slovenskej akadémie vied. No prívlastok populárnovedný — či vhodnejšie vedecko‐popularizačný — akoby nebol pristal medzi úlohy akademického pracoviska, a tak sa už v treťom ročníku časopisu vytratil. Postupom času aj výskumné články si v Kultúre slova vymáhali a dostávali veľa miesta; tým sa spochybňoval dôvod vzniku nášho časopisu a oslabilo sa plnenie jeho pôvodného poslania.

Dohoda o spoločnom vydávaní nášho časopisu (od 28. ročníka), ktorú Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV uzavrel s Maticou slovenskou, iste pomôže vyriešiť viaceré ťažkosti spojené nielen s vydávaním Kultúry slova v Slovenskej akadémii vied, ale v spolupráci s Jazykovým odborom Matice slovenskej a s jej členskou základňou priblíži náš časopis väčšiemu okruhu čitateľov, najmä keď bude programovo napĺňať svoje vedecko‐popularizačné poslanie.

Chceme, aby články v Kultúre slova mali taký obsah, rozsah a rečové podanie, aby každému čitateľovi pomohli rozširovať i prehlbovať jazykové povedomie, ozdraviť úctu a vzťah k spisovnému jazyku vo všetkých okruhoch nášho spoločenského života.

Gejza Horák Ján Doruľa predseda Jazykového odboru riaditeľ Jazykovedného ústavu Matice slovenskej Ľ. Štúra SAV


strana 4

Na začiatku 28. ročníka Kultúry slova

Vo vyhlásení uverejnenom na začiatku tohto čísla, ktoré podpísali predstavitelia vydavateľských organizácií nášho časopisu, riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV doc. PhDr. Ján Doruľa, DrSc., a predseda Jazykového odboru Matice slovenskej PhDr. Gejza Horák, CSc., sa naznačujú dôvody, pre ktoré sa obidve organizácie rozhodli časopis Kultúra slova vydávať spoločne, teda že sa Kultúra slova stáva spoločným publikačným orgánom Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV a Jazykového odboru Matice slovenskej zameraným na spisovný jazyk, jazykovú kultúru a odbornú terminológiu. Sú to jednak ekonomické dôvody a jednak úsilie priblížiť časopis väčšiemu okruhu čitateľov. V tomto roku vyjde iba šesť čísel Kultúry slova. Pravda, celkový rozsah časopisu sa v tomto ročníku nezmení, lebo každé číslo bude mať dvojnásobný počet strán ako doteraz, to značí 64. K tomuto kroku sme museli pristúpiť preto, lebo distribúcia časopisu je v súčasnosti veľmi drahá. Kultúra slova bude vychádzať ako dvojmesačník dovtedy, kým sa ekonomická situácia pri vydávaní a distribuovaní časopisu nezlepší.

K zlepšeniu ekonomickej situácie pri vydávaní časopisu môže prispieť aj širšie čitateľské zázemie. To viedlo aj vydavateľov Kultúry slova k rozhodnutiu posilniť v časopise popularizačnú zložku. Pravda, posilnenie popularizačnej zložky v nijakom prípade nepôjde na úkor odbornej úrovne časopisu. Naším cieľom bude v plnej miere vyhovieť požiadavkám kladeným na vedecko‐popularizačný časopis. Budeme sa usilovať dosiahnuť stav, aby za Kultúrou slova so záujmom siahali všetci, ktorým leží na srdci osud slovenčiny ako národného jazyka a osobitne ako spisovného jazyka, ktorí nie sú spokojní so súčasným stavom v používaní spisovnej slovenčiny najmä vo verejných prejavoch, teda v prejavoch pracovníkov hromadných oznamovacích prostriedkov, politikov, verejných činiteľov, ale aj v tlači, v knižných publikáciách, v reklame atď. Budeme sa usilovať dosiahnuť aj to, aby za Kultúrou slova siahali všetci, ktorí budú chcieť získať nové poznatky zo spisovného jazyka a jazykovej kultúry, ktorí si budú chcieť zlepšo vať svoje rečové prejavy.

Naďalej chceme v našom časopise dávať priestor príspevkom riešiacim problémy slovenskej odbornej terminológie, najmä príspevkom zameraným na jej tvorbu a ustaľovanie. V súčasných podmienkach samostatnej Slovenskej republiky je to totiž nanajvýš aktuálna úloha. Radi by sme uverejňovali viacej príspevkov všímajúcich si jazykovú stránku pôvodnej i prekladovej literatúry, odborných, ale aj popularizačných publikácií, periodickej tlače a pod.


strana 5

Na všetko to, čo sme tu naznačili, nám budú slúžiť jednak doterajšie rubriky, t. j. článková časť, Zo studnice rodnej reči, Rozličnosti, Správy a posudky, Spytovali ste sa, jednak nové rubriky. Z jestvujúcich rubrík chceme posilniť najmä rubriku Rozličnosti a Spytovali ste sa, v ktorých sa riešia konkrétne jazykové problémy na menšom priestore. Túto časť posilní aj nová rubrika s názvom Z jazykových rubrík, v ktorej budeme uverejňovať zaujímavé príspevky publikované v rozhlasovej Jazykovej poradni, ale aj niektoré príspevky publikované v dennej tlači. Tým chceme našim čitateľom umožniť vrátiť sa k tým jazykovým problémom, s ktorými sa stretli v jazykových rubrikách hromadných oznamovacích prostriedkov. Väčší priestor ako doteraz chceme dať našim čitateľom v rubrike Napísali ste nám, to značí, že častejšie umožníme prezentovať názory čitateľov na jazyk a na jeho používanie v našej spoločnosti. Zavádzame aj rubriku Prečítali sme si, v ktorej chceme čitateľom Kultúry slova sprostredkovať zaujímavé názory o jazyku, o slovenčine a o stave v jej používaní publikované už v iných publikačných orgánoch, najmä v dennej a periodickej tlači. Nebudeme sa vyhýbať ani diskusným príspevkom s polemickým obsahom.

Veríme, že zmeny, ktoré nastávajú pri vydávaní časopisu Kultúra slova a čiastočne aj v jeho obsahovej náplni, čitatelia prijmú s porozumením. A zároveň veríme, že sa nám podarí prihovoriť sa širokému okruhu čitateľov zaujímajúcich sa najmä o problémy spisovného jazyka a jazykovej kultúry.

Matej Považaj

Grafické prvky v architektonike textu

JÁN HORECKÝ

Ak sa text chápe ako znak, t. j. ak sa predpokladá, že hotový text stojí za niečo iné, čiže nesie informáciu o nejakom jave (predmete alebo myšlienke), treba v ňom rozpoznať dve základné zložky znaku: označovanú a označujúcu. Označovaná zložka je zrejme to, čo poukazuje na obsah, na myšlienkovú náplň, kým označujúca zložka je to, čím, akými prostriedkami sa na tento obsah odkazuje.

Označujúcu zložku textu ako znaku teda tvorí istý sled, usporiadané poradie výpovedných aktov, ktorými sa čosi vypovedá. Tieto výpovede sú organizované do tzv. aktantových štruktúr, t. j. takých útvarov, ktorých ústredným prvkom je


strana 6

sloveso, od ktorého sú závislé všetky ostatné výrazy. Pri lineárnom usporiadaní týchto aktantových štruktúr sa zvyčajne postupuje od toho, čo je známe alebo o čom sa už hovorilo, k tomu, čo je menej známe, kvôli čomu sa vlastne hovorí (aktuálne členenie výpovede, tematicko‐rematická štruktúra). Popri lineárnom usporiadaní (čo je najdôležitejšie, býva zvyčajne na konci výpovede) sa vzťahy medzi jednotlivými prvkami vyjadrujú aj formálne, napr. rozličnými odkazovacími, zhrnujúcimi, prechodovými výrazmi. Všetky tieto prvky tvoria ucelený útvar charakterizovaný istou architektonikou, v ktorej každý prvok má svoje miesto.

Podrobnejší výklad o týchto základných zložkách a charakteristikách architektoniky textu by si vyžadoval oveľa viac priestoru. V tomto príspevku by sme chceli poukázať na to, že v architektonike textu majú dôležité miesto aj niektoré grafické prostriedky, ktorými sa môže vhodne zdôrazniť alebo zvýrazniť niektorý prvok. Konkrétne nám ide na jednej strane o využitie zátvoriek, prípadne pomlčiek, ale aj úvodzoviek, na druhej strane rozličných typov písma, ako je kurzívne, riedené a polotučné písmo. Budeme pritom vychádzať z článku J. Tazberíka Nová estetickosť. Mladá a najmladšia poézia v druhej polovici 60. rokov, uverejneného v Slovenských pohľadoch '93, č. 7, s. 77—83.

V citovanom článku sa veľmi nápadne využívajú zátvorky. Do zátvoriek sa dávajú predovšetkým podrobnejšie a konkrétnejšie údaje, napr. mená autorov: Ako som už uviedol, Ján Ondruš sa v chápaní situácie zásadne líši od svojich "vrstovníkov" (Válka, Stacha, Kováča a iných). Teda je to vlastne len doplnenie textu. Inokedy sa však v zátvorke uvádza synonymný výraz: Evokácia tvorivých (plodivých) síl človeka (prírody) symbolizovaných pohlavným aktom... je onou vášňou stvoriteľa. Skutočnosť sa dostávala do kreatívnej (ontotvornej) závislosti od estetického aktu básne.

Oveľa častejšie sa v citovanom článku do zátvorky dáva výraz, ktorým sa vlastne umocňuje, zdôrazňuje výraz pred zátvorkou: Toto desaťročie (najmä jeho druhá polovica) bolo nepochybne obdobím... Tí (najmä z mladšej poézie), ktorí to nepochopili... Navyše tu dochádzalo (napríklad zo strany najmladšej poézie) aj k nedorozumeniam... Estetickosť básne v transformovanej podobe uskutočňovala okrem iného (z hľadiska objektívneho spoločenského vývinu nerealizované) aj nároky človeka na slobodný... rozvoj. Zdôraznenie sa dosahuje aj tým, že sa význam istého výrazu v zátvorke akoby ďalej vysvetľuje: Z bolestivej permanentnej problematizácie hraníc sveta (s hroziacou stratou identity človeka so sebou samým) vzlietol aj Pegas Ondrušovho Šialeného mesiaca. Odkrývaním potencie básnického slova a textu (s prelínaním významových vrstiev a napríklad


strana 7

i odkrývaním ďalších potenciálnych sujetov básne)... Ide o ontotvornosť estetickosti (o kompetencie, ktoré vo vzťahu k ontológii sa presúvajú do básnického aktu). Fakty nie sú akýmsi opisom predmetu básnenia (nie sú primárne ani noetickým obrazom), ale majú konštruktívnu úlohu... Pravda, nie v zmysle gnozeologizovania tohto postavenia (čo by vzťah básne a skutočnosti premietalo do vzťahu gnozeologickej pravdivosti a nepravdivosti), ale v zmysle jeho ontologizovania.

Ako vidieť, do zátvoriek sa dostávajú celé vety, vyjadrujú sa tu ucelené myšlienky. Osobitnú funkciu — akoby zmierňovať príliš ostré vyznenie predchádzajúcej časti výpovede — majú takéto vety v zátvorkách na konci súvetia či dokonca odseku: Tí... uviazli v pustatine prázdnej kreativity (odvodená podoba konkretizmu viedla pritom paradoxne k anonymizovaniu a zabstraktneniu textov). Vnútorná jednota subjektu i personálna jednota situácie sa rozpadá (formálne to Ondruš zvýrazňuje už spomínaným "NIE", respektíve "NIE, ÁNO", ktoré stoja za zlomkami situácií a zvýrazňujú ich fragmentárnosť; rovnakú funkciu plnia kompozičné postupy v zbierke V stave žlče: prvé tri časti sa viažu na druhé tri 1—4, 2—5, 3—6, pričom druhý člen dvojice svojím "protihlasom" pretrháva personálnu jednotu a zmysel situácie).

Oveľa zriedkavejšie sa v citovanom texte na vyčlenenie, resp. vsunutie nejakého výrazu používajú pomlčky: Stavy rozdvojenosti získavajú však v básni — ako na to poukázal M. Hamada — estetické riešenie. O to kontrastnejšie však pôsobí — napríklad v básnickej zbierke V stave žlče — záver z každej zo siedmich častí. Akoby len ona — aj keď negatívne — prinavracala onú substanciálnu všeobecnosť. Zisťujeme aj súčasné využívanie zátvoriek a pomlčiek: Skôr sa dá hovoriť o tendenciách k postmodernizmu, ktoré sú premiešané s prvkami modernizmu (modernizmus — ako hovorí J. F. Lyotard — ukazuje, že "je čosi, čo možno myslieť a čo nemožno vidieť ani ukázať").

Dôležitú architektonickú funkciu pripisuje autor analyzovaného článku aj typu písma. Isté prvky sa napríklad zvýrazňujú polotučným písmom: J. Patočka uvažoval o premenách tohto vzťahu. Platí to aj o Jozefovi Mihalkovičovi. Vzlietol aj Pegas Ondrušovho Šialeného mesiaca. Často sa takto zvýrazňujú slová vyjadrujúce základné tematické prvky: estetická autonómnosť, voľnosť umeleckej imaginácie, integrálna tendencia, ontotvornosť, ontotvorná kompetencia.

Polotučným písmom sa naznačuje mimoriadny dôraz na niektoré slovo: Lenže o akú estetickosť básne vtedy šlo? Nemožno pritom prehliadnuť onen súdobý zápas o podstatu a charakter realizovanej estetickosti v básni. Navyše tu


strana 8

dochádzalo aj k nedorozumeniam, nepochopeniu, ale i hľadaniu alternatívnych postupov básnenia. V tomto zmysle sa búrili... nielen proti všetkej umelosti... Niekedy sa polotučne zdôrazňuje celá veta: Táto integrálna tendencia sa výrazne realizovala estetizáciou básne. Pričom skutočno sť sa dostávala do kreatívnej (ontotvornej) závislosti od estetického aktu básne.

Pomerne nápadné je kombinované využitie polotučného typu písma a zátvoriek. Aj v polotučne vysádzanom texte sa istý výraz uvádza v zátvorke: Táto strata identity ruší subjekt ako v sebe chápanú (uzavretú) súvislosť zmyslu. Ešte nápadnejší je v rámci polotučne vysádzaného textu normálny text v zátvorke: vnútorné situácie (z existenciálno‐ontologického hľadiska) sa stávajú vonkajšími (respektíve sú v tejto súvislosti ambivalentné). Ba nie sú zriedkavé ani prípady, keď po základnom výroku vysádzanom po lotučne sa zhrnutie vyjadruje normálnym typom písma, ale v zátvorke: Kým vo vzťahu poézie Trnavskej skupiny k predmetu básnenia (skutočnosti) išlo o transcendentálnosť tohto vzťahu (prostriedkami senzuálnej metaforiky si jednak predstaviť, že existuje nepredstaviteľné, jednak zaviesť pravidlá "stvoriteľa" pre uvedomenie si a ukázanie nepredstaviteľného).

Iba okrajovo sa v analyzovanom texte J. Tazberíka využívajú úvodzovky. Vyznačuje sa nimi napr. cudzí, nie autorov pojem: Šimonovičovo "estetizované slovo". Niekedy sa pojem zdôrazňuje ešte aj polotučným typom písma: Zoči‐voči iracionalite skutočnosti stál... básnický čin (v istom zmysle jej "opak" a presah). Menej časté je vyznačovanie nepôvodného, preneseného významu: Na fragmenty, resp. "zlomky" situácie mohli byť "prikladané" rôzne matice významov. Báseň zaznie pluralizmom hlasov a "protihlasov" v pluralizme významov. Ján Ondruš sa v chápaní situácie zásadne líši od svojich "vrstovníkov" (Válka, Stacha, Kováča a iných). Je to však básnický akt, ktorý (aj energizovaním a dynamizovaním senzuálnych "údajov") konštituuje akoby "lom" rodových vlastností predmetného (senzuálne "zachytávaného") sveta v rodových vlastnostiach človeka.

Keby sme lineárny priebeh Tazberíkovho textu zaznamenali graficky, dostali by sme veľmi rozbitý obraz. Ako vidieť aj z uvedených príkladov, základná línia sa prerušuje zátvorkami na tejto základnej línii (napr. uvádzaním synonymných výrazov), ale aj zátvorkami akoby pod základnou úrovňou (napr. na doplnenie informácie), ale aj nad základnou úrovňou (na zdôraznenie výrazu). Na tejto základnej úrovni sa však na zdôraznenie alebo zvýraznenie používa polotučné písmo, v ktorom však takisto fungujú zátvorky vo všetkých troch spome-


strana 9

nutých funkciách. A napokon základná polotučná línia môže byť prerušená nepolotučnými zložkami, ktoré tu však paradoxne pôsobia zdôrazňujúco.

A keby sme sa napokon vrátili k východiskovej téze o architektonike textu, museli by sme konštatovať, že je to architektonika pôsobiaca svojou rozbitosťou, pestrým a nie vždy dosť odôvodneným grafickým členením miestami až záporne alebo aspoň barokizujúco. Tento celkový dojem možno potvrdiť aj niekoľkými štatistickými údajmi: v osemdesiatich troch vetách sa osemdesiattri ráz použili zátvorky a sedemdesiatdva ráz sa na zvýraznenie použil polotučný typ písma. Aj tieto údaje potvrdzujú náš záver, že menej môže byť niekedy viac. Ak autor nestačí so základnou líniou, s jej členením na logicky nadväzujúce vety, jeho výsledný text môže dostať až bizarnú podobu.

Sonda do jazyka rozhlasového spravodajstva

MATEJ POVAŽAJ

1. V článku Sonda do jazyka televízneho spravodajstva (Považaj, 1993) sme venovali pozornosť výberu jazykových prostriedkov z hľadiska jazykovej kultúry, najmä z hľadiska rešpektovania platnej normy a jej kodifikácie, a to v televíznom spravodajstve. Rovnaký cieľ sme si vytýčili aj pri zhromažďovaní materiálu na sondu do jazyka rozhlasového spravodajstva. Podkladový materiál na túto sondu sme získali sledovaním spravodajských relácií Slovenského rozhlasu v priebehu roku 1993, a to najmä Rádiožurnálu , ktorý sa vysiela v pracovných dňoch na rozhlasovej stanici Slovensko 1 ráno od 7.00 hod., napoludnie od 12.00 hod. a večer od 18.30 hod., ale aj krátkych spravodajských relácií vysielaných v priebehu dňa. Treba povedať, že Rádiožurnál patrí medzi najsledovanejšie relácie Slovenského rozhlasu, a tak jeho pôsobenie na poslucháča je veľmi veľké. To sa týka nielen obsahovej stránky, informovanosti poslucháčov, utvárania nálad a modifikovania postojov adresáta prejavu, ale aj jazykovej stránky, t. j. pôsobenia na jazykové vedomie poslucháča. Z toho vyplýva aj veľká miera zodpovednosti redaktorov, moderátorov a hlásateľov pri príprave spravodajských relácií a pri ich konkrétnej realizácii.

2. V rozhlasovom spravodajstve sa používa hovorená podoba jazyka. Pravda, to neznamená, že ide o spontánne, nepripravené rečové prejavy. Prevažná väčšina textov, ktoré odznejú v rozhlasovom spravodajstve, je vopred pripravená v písomnej podobe a tieto texty sa potom čítajú. To značí, že je tu istý


strana 10

čas na prípravu, na výber vhodných a primeraných jazykových prostriedkov, prípadne aj na isté korigovanie pripraveného textu. Iba malá časť textov je spontánnych, nepripravených. Býva to napríklad pri bezprostrednom spravodajstve z rokovaní Národnej rady Slovenskej republiky, z rokovaní vlády, jednotlivých politických strán, resp. aj pri rozhovoroch s politikmi, hospodárskymi pracovníkmi, s pracovníkmi vedy, umenia, kultúry a pod. To sa potom odzrkadľuje aj vo výbere jazykových prostriedkov. Pri príprave prvej skupiny textov sa zvyčajne používajú štylisticky neutrálne alebo knižné jazykové prostriedky, v druhej skupine textov sa už môžeme stretnúť aj s hovorovými, zriedkavo aj expresívnymi jazykovými prostriedkami. Pravda, bez ohľadu na typ textov v spravodajských reláciách nemožno nerešpektovať lexikálnu, morfologickú, syntaktickú a ortoepickú normu a kodifikáciu.

3. Ako sme v úvode uviedli, pri sledovaní rozhlasového spravodajstva sme sa predovšetkým sústredili na dodržiavanie platnej normy a kodifikácie. V ďalšej časti textu predstavíme výsledky nášho pozorovania, pričom nebudeme uvádzať ani dátum, čas a názov vysielanej relácie (to máme zachytené v našom podkladovom materiáli), ale ani meno redaktora, moderátora alebo hlásateľa, lebo to v danom kontexte nie je dôležité. Nám išlo predovšetkým o získanie celkového obrazu o súčasnej úrovni v dodržiavaní platn ej normy a kodifikácie v rozhlasovom spravodajstve s osobitným dôrazom na tie prípady, kde sa platná norma a kodifikácia nedodržiava, resp. porušuje.

3.1. Začneme lexikálnou rovinou. V spravodajskej relácii by nemali mať miesto nespisovné alebo nesprávne slová. Medzi takéto slová patrí sloveso doporučovať (správne odporúčať), doprovod (ozbrojený doprovod, správ. sprievod), laťovka (vyrábajú rôzne laťovky, správ. latovky), majetkoprávny (majetkoprávne vzťahy, správ. majetkovoprávne), obnos (správ. suma), obdržať (obdržať pozdravný list, správ. dostať), odozva (odozva na toto volanie, nestretáva sa s jednoznačnou odozvou, správ. ohlas, ozvena), odstavec (zákon rozšírili o dva odstavce, správ. odseky), ostraha (správ. stráženie, ochrana), podotkýňať (správ. podotýkať), prepážka (medzipredsieňová prepážka srdca, správ. priehradka), púhy (púhe štyri hlasy, správ. iba, len), ujednotiť sa (nevedeli sa ujednotiť v názore, správ. zjednotiť sa), ukľudniť sa (rozbúrená hladina sa na čas ukľudnila, správ. upokojila), usilovať (Slovensko bude usilovať o takú spoluprácu, správ. usilovať sa), vada (logopedická vada, správ. chyba), viesť si (včera si naši chlapci naozaj neviedli zle, správ. nepočínali si), výdaje (kto bude hradiť výdaje, správ. výdavky), vyhadzov (vyhadzov z krčmy, správ. vyhodenie), vyporiadať sa, vysporiadať sa, vyporiadanie, vysporiadanie (v doklade o vyporiadaní majet-


strana 11

ku, platobné vysporiadanie; správ. vyrovnať sa, vyrovnanie, porátať sa, porátanie), žhavý (súčasné žhavé otázky; správ. pálčivé). Sem možno zaradiť aj slovné spojenia čo nevidieť (správ. čoskoro, čochvíľa, onedlho, zakrátko), cez to všetko (správ. napriek tomu).

Osobitným problémom ešte stále zostáva mechanické preberanie slov z češtiny bez kritického posúdenia toho, či sú v slovenčine potrebné alebo nie. Používanie takýchto slov v spravodajských reláciách je prejavom slabšieho jazykového vedomia príslušného redaktora alebo moderátora, ktorý nedostatočne rozlišuje medzi českými a slovenskými slovami a predpokladá, že medzi slovenčinou a češtinou sú iba hláskové rozdiely a že potom stačí v prípade potreby české slovo hláskovo prispôsobiť slovenčine a všetko je už v poriadku. Používanie takýchto slov býva často ovplyvnené českou textovou predlohou alebo dlhším pobytom v českom prostredí (napr. u vyslaných redaktorov, resp. redaktoriek pôsobiacich v Prahe alebo inde v Česku). Iba tak si možno vysvetliť použitie alebo používanie slov četník (Rusko nemôže byť četníkom vo východnej Európe; po slovensky žandár), potierať, potieranie (potieranie násilia, čes. potírat, potírání, slov. potláčať, potláčanie), stávka (slov. štrajk), šrám (slov. škrabanec, jazva), tiaha (mladí futbalisti neuniesli tiahu zápasu; čes. tíha, slov. ťarcha), vmešovať sa (nevmešovanie sa; čes. vměšovat se, slov. zasahovať, miešať sa) a slovného spojenia valná hromada (slov. valné zhromaždenie).

Iným problémom je používanie domácich slov, ktoré sa však v spisovnej slovenčine používajú v inom význame, ako ich v konkrétnom prípade použil redaktor alebo moderátor. Aj tu však použitie slova v inom význame, ako je to v spisovnej slovenčine ustálené, môže byť niekedy ovplyvnené stavom v češtine. Pravda, treba povedať aj to, že zväčša ide o prípady, na ktoré sa upozorňuje už aj niekoľko desaťročí, no napriek tomu tieto chyby pretrvávajú. Napríklad celkom (celkom osemstodvadsať dôstojníkov a práporčíkov, nam. spolu, dovedna, dohromady), čiastka (čiastku dvetisíc dolárov; čiastok, ktoré by dostal Bonn ako odškodnenie; boli to iba malé finančné čiastky; nam. suma, finančné prostriedky), ďaleko (ďaleko intenzívnejšie ako doteraz; nam. oveľa), kedy (až do chvíle, kedy vystúpil, nam. keď), menovať, menovanie, menovací (menovanie novej vlády; po odovzdaní menovacích dekrétov; nam. vymenovať, vymenovanie, vymenúvací dekrét), nedeliteľný (nedeliteľná súčasť tejto dohody, nam. neoddeliteľný), prehlásiť, prehlásenie (česká vláda prehlásila; prehlásenie k situácii v Bosne a Hercegovine; nam. vyhlásiť, vyhlásenie), prechod (hraničné prechody, nam. hraničné priechody — tu ide o miesto, nie dej), vsadiť (vsadili na poviedky Dušana Dušeka, nam. stavili), zahájiť (zahájiť odvetnú paľbu; zahájiť


strana 12

postupnú ochranu hraníc; zahájili ofenzívu; nam. začať). Sem možno zaradiť napríklad aj používanie predmetového slovesa skončiť vtedy, keď nie je vyjadrený predmet (počas rozhovorov, ktoré skončili neúspešne), namiesto slovesa skončiť sa, ďalej používanie ukazovacích zámen tento, táto, toto v tzv. odkazovom postavení (...súdneho dvora. Tento sa bude zaoberať..., správ. súdneho dvora, ktorý sa bude zaoberať..., alebo ...súdneho dvora. Ten sa bude zaoberať...; ...odmietajú prijímať akúkoľvek pomoc, kým táto nie je pripravená, správ. kým nie je pripravená).

Prehrešky proti lexikálnej norme spisovnej slovenčiny, ktoré sme dosiaľ spomenuli, patria zväčša medzi tzv. návratné chyby, t. j. také chyby, ktoré sa s istým časovým odstupom znova vracajú. Taký stav vzniká spravidla príchodom nových, zvyčajne mladých pracovníkov do redakcií, ktorí neprešli dostatočnou jazykovou prípravou pred nástupom do funkcií redaktorov a moderátorov. A tak sa stáva, že hoci pred ich príchodom malo vysielanie relatívne dobrú jazykovú úroveň, po ich príchode sa táto úroveň zhorší a istý čas trvá, kým si všetci osvoja všeobecné požiadavky na dodržiavanie lexikálnej normy a kodifikácie. Toto konštatovanie sa netýka iba redaktorov a moderátorov rozhlasu, ale aj redaktorov a moderátorov televízie a redaktorov novín a časopisov.

V súvislosti so slovnou zásobou používanou v rozhlasovom spravodajstve možno ešte spomenúť zbytočne vysokú frekvenciu slovesa ukončiť (ukončili zasadanie, ukončila svoju prácu) namiesto slovesa skončiť, ktoré je základným prostriedkom na vyjadrenie dokončenia niečoho. Rovnako zbytočne vysokú frekvenciu má štylisticky príznakové prídavné meno nasledovný (nam. zámena takýto, tento) a príslovka nasledovne (o stretnutí sa vyjadril nasledovne, nam. takto) pri uvádzaní výkladu, výpočtu a pod., ďalej štyli sticky príznaková častica snáď namiesto synonymných častíc možno, hádam, vari, azda, nebodaj. V spravodajských reláciách sa nemalo použiť zastarávajúce slovo špára (tak ho hodnotí Krátky slovník slovenského jazyka, 1987) namiesto slova škára (resp. štrbina), ani slovo boxerista (nam. boxer, resp. pästiar), lebo v slove boxerista sú vlastne dve slovotvorné prípony, ktorými sa tvoria názvy osôb, a to prípony ‐er a ‐ista.

3.2. V súčasnosti sme svedkami nekontrolovaného prenikania anglicizmov do verejných prejavov. S týmto javom sa stretávame niekedy aj v rozhlasovom spravodajstve. So zreteľom na to, že rozhlasové spravodajstvo je určené širokému okruhu poslucháčov s rozličným stupňom vzdelania a s rozličnou mierou ovládania cudzích jazykov, a teda aj angličtiny (predsa prevažná väčšina adresátov rozhlasového spravodajstva neovláda angličtinu), nepokladáme za správne používať anglické slová a slovné spojenia, za ktoré máme v slovenčine primera-


strana 13

nú domácu alebo dávno ustálenú zdomácnenú náhradu. Medzi takéto anglicizmy, ktoré sa zbytočne používajú v rozhlasovom spravodajstve, patria slová ako workshop (= seminár, tvorivá dielňa), joint‐venture (= spoločný podnik), hearing (= vypočutie) a iné.

3.3. Aj v rozhlasovom spravodajstve sa stretáme s nesprávnym používaním niektorých predložiek. Ide napríklad o nenáležité používanie predložky k v účelovom význame (k tomuto účelu, určený k zabezpečeniu úloh, odsúdili ho k trestu smrti, pripravila k podpisu) namiesto predložky na, o nesprávne používanie predložky pre v účelovom význame pred dejovými podstatnými menami (opatrenia pre uľahčenie prístupu, len pre ilustráciu) namiesto už spomenutej účelovej predložky na. Rovnako nevhodné je používanie p redložky u pri neosobných menách (u osobných automobilov, u nákladných automobilov) namiesto predložky pri a príčinnej predložky vďaka pri vyjadrení zápornej príčiny (vďaka prehre vypadla) namiesto predložky vinou (vinou prehry vypadla).

3.4. Nedodržiavanie platnej morfologickej normy a kodifikácie v rozhlasových spravodajských reláciách je pomerne zriedkavé. Ukazuje sa, že morfologická rovina patrí k relatívne stabilným jazykovým rovinám a profesionálni používatelia jazyka pomerne dobre ovládajú morfologickú normu a kodifikáciu. Pravda, aj v tejto oblasti sme si poznačili niekoľko prípadov nerešpektovania platnej kodifikácie, napr. tvar nominatívu množného čísla Srbovia (nam. Srbi), tvar genitívu jednotného čísla stúpencu (vyjadren ie ortodoxného stúpencu, nam. stúpenca), rovnako tvar genitívu jednotného čísla mostu (humanitného leteckého mostu, nam. mosta), tvar genitívu množného čísla pôžičok (nam. pôžičiek).

V spravodajských reláciách sme sa častejšie stretli s používaním slova varianta ako podstatného mena ženského rodu (niekoľko variánt, o nových variantách). V spisovnej slovenčine máme však podstatné meno mužského rodu variant a príslušné tvary sú variantu, s variantom, niekoľko variantov, o nových variantoch. Poznačili sme si aj chybný tvar inštrumentálu jednotného čísla číslovky dva, t. j. tvar dvomi namiesto náležitého tvaru dvoma, a nenáležité skloňovanie názvu Vajanského nábrežie v podobe na Vaj anskom nábreží. Tu treba mať na zreteli, že tvar Vajanského je genitívom priezviska Vajanský, ktorý sa v názve Vajanského nábrežie používa vo funkcii privlastňovacieho prídavného mena a pri skloňovaní celého názvu zostáva nezmenený, teda správne malo byť na Vajanského nábreží.

Isté problémy robí skloňovanie cudzích zemepisných názvov. Ukazuje sa, že nie všetci používatelia jazyka si dostatočne uvedomujú, že pri skloňovaní cudzích zemepisných názvov, ak sú zakončené ako domáce názvy, sa postupuje


strana 14

rovnako ako pri domácich zemepisných názvoch a vlastne aj iných všeobecných podstatných menách. To značí, že cudzí zemepisný názov treba zaradiť k príslušnému rodu a skloňovaciemu vzoru podľa zakončenia a potom ho pravidelne podľa tohto vzoru skloňovať. Veľké problémy redaktorom a moderátorom robilo skloňovanie, no najmä náležité utvorenie lokálu zemepisného názvu Mogadišo. Veľmi často (a to aj napriek upozorneniam) sme počuli tvary v Mogadišu, v Mogadiši, hoci názov ako podstatné meno stredného rodu, ktoré sa skloňuje podľa vzoru mesto, má v lokáli tvar v Mogadiše. Počuli sme aj tvar v Monte Carlu namiesto náležitého tvaru v Monte Carle (tvary v Mogadišu, v Monte Carlu mohli byť v spravodajských reláciách použité aj pod vplyvom češtiny). Stretli sme sa aj s tým, že sa názov anglického futbalového klubu neskloňoval (s Aston Villa), hoci na to nie je dôvod. Názov sa mal skloňovať v druhej časti, teda s Aston Villou.

3.5. Niekedy sa nerešpektuje náležitá väzba niektorých predložiek. Často sa s týmto javom stretáme pri predložke mimo, ktorá sa v spisovnej slovenčine spája s menom v genitíve, teda mimo zákona, nie v akuzatíve (mimo zákon postavili niektoré periodiká). Podobne je to však aj pri predložke vyše, ktorá sa rovnako spája s genitívom, t. j. vyše dvoch rokov (nie vyše dva roky).

Chybné sú aj slovesné väzby vstúpiť v platnosť (správ. vstúpiť do platnosti), rezignovať na funkciu (správ. rezignovať z funkcie), opierať na niečo (svoj optimizmus opierajú na úspešnú misiu, správ. opierajú o úspešnú misiu) a väzby podstatných mien hra na akordeón (správ. hra na akordeóne), zvolenie prezidentom Slovenskej republiky (správ. zvolenie za prezidenta).

3.6. Nepríjemná chyba je, ak redaktor alebo moderátor v rozhovore s nejakou osobnosťou nesprávne vyká. Žiaľ, stretli sme sa aj s touto chybou, napr. Sám ste niekoľkokrát zaútočil na súperovu bránku (správ. sám ste zaútočili).

Pri sledovaní spravodajských relácií sme si poznačili aj takéto vyjadrenie: vedúci vydania Anna Sámelová. Tu sa označenie funkcie spája so ženským menom a priezviskom. V takom prípade však treba názov funkcie používať v prechýlenej podobe, teda vedúca vydania Anna Sámelová. Treba totiž rozlišovať medzi názvom funkcie vo všeobecnosti, ktorý sa používa v mužskom rode, a tým, keď túto funkciu spájame s konkrétnou osobou, ktorá ju vykonáva. Ak funkciu vykonáva žena, treba používať prechýlené názvy, teda názvy v ženskom rode.

Súčasťou ranného Rádiožurnálu je aj krátky prehľad dennej tlače. Z tejto časti Rádiožurnálu sme si poznačili vyjadrenie dnešná Sme oslovila. Názov denníka Sme sa tu spája so slovesom a prídavným menom v ženskom rode, čo nie je


strana 15

správne. Tu totiž treba vychádzať z toho, že v názve denníka sa použil tvar nominatívu množného čísla slovesa byť, teda tvar sme (Sme). V takých a podobných prípadoch sa zvyčajne postupuje tak, ako keby sme pri názve mali aj druhové označenie noviny (opozičné noviny Sme prinie sli správu). Citované vyjadrenie malo teda vyzerať takto: dnešné Sme oslovili.

3.7. Pri sledovaní rozhlasových spravodajských relácií sme si všímali aj zvukovú realizáciu prejavu a dodržiavanie platnej ortoepickej kodifikácie. Zistili sme, že nie všetci redaktori, moderátori a hlásatelia v dostatočnej miere rešpektujú platnú kodifikáciu. Sústavným problémom zostáva napríklad vyslovovanie, či skôr nevyslovovanie spoluhlásky ľ v slovách ako podľa, veľký, veľvyslanec, veľmi, ľudia, ľudskosť, poľnohospodárstvo atď. Iba veľmi málo profesionálnych pracovníkov rozhlasu vyslovuje spoluhlásku ľ pred samohláskami e, i a dvojhláskami ia, ie, iu (aľe, aľebo, ľen, stáľe, informovaľi, vyžiadaľi, obľiehaný atď.). Niektorí redaktori a moderátori majú problémy s dodržiavaním náležitej kvantity v rozličných slovách, s výslovnosťou spoluhlásky v najmä v pozícii uprostred a na konci slova (napr. krifka, správ. kriuka), s výslovnosťou slova zmena (nesprávne smena) vo význame "vymedzený pracovný čas pracovníka" (v čase striedania smien, spravodajská smena), hoci už vyše dvoch rokov sa toto slovo už aj píše v zhode s dávno kodifikovanou výslovnosťou so spoluhláskou z, ďalej s výslovnosťou slova prehánky (nespr. preháňky) a slova ústavodarný (nespr. ústavodárny).

V spravodajských reláciách je veľmi frekventovaný názov hlavného mesta Belgicka Brusel. Tu sa veľmi často stretáme s nenáležitou výslovnosťou v podobe / brisel, briselský /, hoci v spisovnej slovenčine je odôvodnená výslovnosť so samohláskou u, teda / brusel, bruselský /, prípadne výslovnosť s cudzou samohláskou ü / brüsel, brüselský /. Rovnako je chybná výslovnosť / bista / namiesto busta, teda v zhode s grafickou podobou tohto slova (busta Andreja Hlinku, nie bista Andreja Hlinku). Chybná je aj výslovnosť prevzatého slova manažment v podobe / menežment /. V spisovnej slovenčine je kodifikovaná pravopisná aj výslovnostná podoba manažment v zhode s dávno ustálenými a kodifikovanými podobami manažér, manažérsky, manažérstvo. Často sa vyskytovala výslovnosť mena amerického prezidenta Clintona v podobe (klintna), hoci v slovenčine je správne iba (klintona).

V rozhlasovom spravodajstve sa veľmi často stretáme s nenáležitou melodickou realizáciou podraďovacieho súvetia s vedľajšími vetami, na ktorých začiatku je podraďovacia spojka (napr. aby, keď, lebo) alebo vzťažné zámeno ktorý. Viacerí redaktori, moderátori a hlásatelia v súvetí na konci hlavnej vety uplatnia


strana 16

melódiu jednoduchej oznamovacej vety, t. j. namiesto mierneho poklesu melódie na konci hlavnej vety uplatnia melódiu signalizujúcu záver a za ňou ešte aj medzivetnú pauzu, a ďalej pokračujú vedľajšou vetou s podraďovacou spojkou alebo so vzťažným zámenom na začiatku, ako keby šlo o samostatný výpovedný celok. Podraďovacie súvetie takto neodôvodnene a v rozpore so všeobecnými pravidlami melodicky rozbíjajú do dvoch úplne samostatných výpovedných celkov. Graficky by sme mohli tento spôsob realizácie melódie podraďovacieho súvetia zaznačiť takto: Pozvali zástupcov regionálnych poisťovní. Aby ich mohli oboznámiť s predloženým návrhom; ...do návrhu konkrétnych opatrení. Ktoré by mala slovenská vláda prerokovať.

3.8. Napokon uvedieme ešte niekoľko príkladov na nevhodné formulácie a nešikovné štylizácie, ktoré sme si poznačili pri sledovaní rozhlasového spravodajstva. Za nenáležitú pokladáme formuláciu druhým dňom bude pokračovať zasadnutie Národnej rady Slovenskej republiky. Tu sa časový údaj neodôvodnene kladie do inštrumentálu. Zasadnutie môže pokračovať napríklad prerokovaním návrhu zákona alebo hlasovaním o rozpočte, teda nejakou činnosťou, nie však druhým dňom. Žiaľ, v ostatnom čase sa s takýmto nenáležitým vyjadrením stretáme čoraz častejšie. Správne je napr. takéto vyjadrenie: Druhý deň, resp. aj V druhý deň bude zasadnutie Národnej rady Slovenskej republiky pokračovať prerokovaním návrhu zákona o rozpočte. Vo vyjadrení úsilie dostáť si za vlastnými slovami nastalo skríženie väzieb slovesa dostáť a slovesa stáť. Kým sloveso dostáť sa viaže s datívom (dostáť slovu) alebo s lokálom (dostáť v slove), sloveso stáť sa viaže s inštrumentálom (stáť si za slovom). Namiesto citovaného vyjadrenia sa malo použiť niektoré z týchto dvoch vyjadrení: úsilie dostáť vlastným slovám alebo úsilie stáť si za vlastnými slovami. Za neprimerané pokladáme používať v spravodajskej relácii slangové vyjadrenie na vláde (dosiahli ste na vláde kompromis, dnes ste na vláde rokovali). Tu treba používať vyjadrenie vo vláde (dosiahli ste vo vláde kompromis) alebo na zasadnutí vlády (dnes ste na zasadnutí vlády rokovali).

Na záver iba ako perličku uvedieme vyjadrenie, v ktorom sa azda v úsilí o ekonomickosť stratila vetná perspektíva: aby nie študenti, ale vzdelanie dochádzalo za poslucháčmi (nam. aby nie študenti dochádzali za vzdelaním, ale vzdelanie za študentmi). Aj tento príklad ukazuje, že úspornosť, ekonomickosť v prejave nemožno dosahovať za každú cenu, lebo sa tým môže narušiť jednoznačnosť, zrozumiteľnosť, ale aj logickosť výpovede.

4. Práca redaktora, moderátora alebo hlásateľa pri príprave rozhlasovej spravodajskej relácie je veľmi náročná, lebo vyžaduje nielen veľmi dobrú odbornú


strana 17

a jazykovú pripravenosť, ale aj pohotovosť, schopnosť v časovej tiesni alebo bezprostredne spracovať získané informácie, formulovať svoje názory a v primeranej forme ich podať státisícom poslucháčov. Títo pracovníci sa zväčša úspešne vyrovnávajú s týmito nárokmi. Ako sme však ukázali, je tu ešte aj čo naprávať, aby sa dosiahla všeobecná spokojnosť s rozhlasovým spravodajstvom. Ďalšou našou úlohou bude hľadať a nájsť primerané prostriedky a formy na zlepšovanie jazykovej úrovne rozhlasového spravodajstva a rečových prejavov vôbec, získané poznatky ponúknuť pracovníkom rozhlasu a tak sa pričiniť o zvyšovanie jazykovej kultúry v našej spoločnosti.

LITERATÚRA

Krátky slovník slovenského jazyka. Bratislava, Veda 1987. 592 s.

POVAŽAJ, M.: Sonda do jazyka televízneho spravodajstva. Kultúra slova, 27, 1993, s. 38—46.

Novšie názvy osôb s príponami ‐č, ‐teľ a ‐ník v publicistickom

texte

JOZEF JACKO

1.1. V príspevkoch Produktivita prípon pri názvoch osôb (1979) a Nové názvy osôb a vecí (nástrojov) (1982) sme na základe skúmania dokladov z dennej a periodickej tlače upozornili na to, že v súčasnej spisovnej slovenčine sa názvy osôb a nástrojov tvoria príponou ‐č od slovies prvého intenčného typu (činiteľ deja — dej — zasiahnutá substancia). Ďalšie doklady z masmédií ukazujú, že prípona ‐č aj naďalej prevláda pri tvorení názvov osôb od prvého intenčného typu. J. Horecký (1980, s. 95) pripomína, že prípona ‐č je veľmi často v názvoch osôb vykonávajúcich konkrétnu činnosť vyjadrenú v slovotvornom základe, napr. rozbíjač, sliedič. Mnohé z nich označujú osoby s istou charakteristickou vlastnosťou, napr. rozkrádač, vydierač. V súčasnosti sa podľa J. Horeckého rozširuje skupina podstatných mien s príponou ‐č označujúcich stálu činnosť chápanú ako zamestnanie: predavač, posunovač, nakupovač, sírovač. Doklady, ktoré sme za posledné roky získali sledovaním hromadných oznamovacích prostriedkov, ukazujú, že v súčasnosti sa príponou ‐č často tvoria


strana 18

názvy osôb s istou charakteristickou vlastnosťou, postojom, názorom, stanoviskom, vyhranenosťou a pod. J. Horecký v Dynamike slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (1989, s. 54) konštatuje, že činiteľský význam je zrejmý aj v názvoch odvodených príponou ‐č: hľadať pravdu — hľadač pravdy. Oveľa častejšie tu však býva odtienok konkrétneho zamestnania. V takom prípade sa podľa J. Horeckého bližší odbor vyjadruje nezhodným prívlastkom (čistič vozňov), resp. príslovkovým určením (čistič v odkaľovni, čistič pri výrobe kompótov). Bežné sú aj kvalifikačné prívlastky (pomocný čistič).

1.2. Na prvom mieste uvádzame nové názvy osôb s príponou ‐č, ktorých význam sa bližšie konkretizuje nezhodným prívlastkom. Na rozdiel od J. Horeckého nehovoríme o bližšom určení odboru príslovkovým určením. Bolo by možné uvažovať o bezpredložkovom a predložkovom nezhodnom prívlastku. Prevažná časť nových názvov osôb s istou charakteristickou vlastnosťou utvorených zo slovies (deverbatív) príponou ‐č sú okazionalizmy. V Národnej obrode (5. 11. 1993, s. 23) sme v športovej rubrike zaregistrovali titulok: Kresača ohňa už majú. Sloveso kresať okrem významu "otesávať drevo alebo kameň" má aj význam "vyvolať iskry (trením kameňa o kameň, resp. dreva o drevo)". Od slovesa kresať je príponou ‐č a nezhodným prívlastkom utvorený okazionalizmus kresač ohňa. Autor informácie identifikoval spojenie kresač ohňa synonymom zapaľovač ohňa: V dejisku budúcej ZOH sa nedávno konala celoštátna súťaž o najlepšieho zapaľovača ohňov. Víťaz celonárodného konkurzu v zapaľovaní ohňa metódou doby kamennej vyrobil olympijský plameň v Lillehammeri až po poltucte pokusov.

Viaceré názvy s príponou ‐č vyjadrujú zvyčajne v spojení s podstatným menom negatívne charakterové vlastnosti osoby, napr. krivič charakterov: ...ktorý sa o jemu neznámych učiteľoch vyjadruje ako o komunistických krivičoch charakterov (Práca, 16. 12. 1991, s. 3), privlastňovač spravodlivosti: Znepokojujú ma nositelia etiky, privlastňovači spravodlivosti... (Smena na nedeľu, 11. 9. 1992, s. 2), prekrucovač dejín: Keby sa rozhodol Viliam Plevza, tento profesionálny mistifikátor a prekrucovač dejín... (Smena, 27. 2. 1992, s. 3), vyháňač Čechov: ...bol vyháňačom Čechov Bartek (Sme, 20. 8. 1993, s. 4), vnucovač vôle (Nový čas, nedeľná príloha, 30. 1. 1993, s. 2), mlátič: Isteže, policajtmi počínajúc a anonymnými "mlátičmi" so zamaskovanými tvárami končiac, všetci si nájdu na obhajobu obuškov dosť dôvodov (Smena, 14. 10. 1992, s. 3). V Slovníku slovenského jazyka VI (1968; ďalej SSJ) je slovo oslavovateľ (kto niečo oslavuje, ospevuje). V Smene na nedeľu (15. 5. 1992, s. 1) sme zaregistrovali okazionalizmus oslavovač: Tradiční oslavovači všetkého možného stíchli...


strana 19

Okazionalizmus túrovač sme zaznamenali v úvodzovkách: KDH potrebuje pilotov, ale aj "túrovačov" pre motory svojich lietadiel (Smena, 13. 11. 1991, s. 3). Okazionalizmus túrovač použil autor v prenesenom význame. Od slovesa kolkovať (bankovky) je utvorený názov kolkovač: Zatiaľ čo nič netušiaci občan kráča veselo po chodníku (,) priamo nad jeho hlavou sa usilovne činia kolkovači našej meny (Slovenský denník, 4. 2. 1993, s. 2). V prenesenom význame použil autor slovo ondulovač: Politici ako na javisku. "Ondulovači" vzduchu (Národná obroda, 4. 10. 1993, s. 12). Od slovesa zháňať je utvorený okazionalizmus zháňač v spojení zháňač tovaru: Človek sa napríklad dostal do pozície "zháňača" tovaru... (Život, 12. 1. 1989, s. 27). Od slovesa obiehať sme zaregistrovali okazionalizmus obiehač v spojení obiehač okolo ihriska: ...vôbec nevyzerá ako ligový kanonier, skôr ako obiehač okolo ihriska (Smena, 8. 9. 1992, s. 12). Istá vlastnosť sa vyjadruje aj okazionalizmom odčerpávač v spojení odčerpávač zo štátneho rozpočtu: Tieto rezorty sú totiž najväčšími odčerpávačmi zo štátneho rozpočtu (Pravda, 30. 7. 1993, s. 7). Od slovesa ponárať je utvorený okazionalizmus ponárač: Ponárač do vlastnej komplikovanej duše (Práca, 10. 9. 1992, s. 6). Od slovesa tetovať je utvorený názov tetovač, ktorý sme zaregistrovali v úvodzovkách: "Tetovači" z Ameriky (Prešovský večerník, 11. 10. 1993, s. 1). Istá vlastnosť je vyjadrená aj okazionalizmom bavič spol očnosti: Karol Polák sa predviedol ako správny hostiteľ a dobrý bavič spoločnosti (Práca, 3. 2. 1993, s. 4). Menej dokladov sme v masmédiách zaregistrovali na pomenovanie osôb so stálou činnosťou chápanou ako zamestnanie: overovač plynomerov (Práca, 24. 12. 1989, s. 14). V SSJ II sa uvádza slovo overovateľ (kto overuje, potvrdzuje pravosť niečoho). V príspevku O nových názvoch profesií a strojov (1979) sme na základe dokladov z masmédií konštatovali, že niektoré názvy s príponou ‐č rozširujú svoj význam (rozmnožovač nie je iba rozmnožovací stroj, ale aj osoba, ktorá túto činnosť vykonáva). Od slovesa obmed zovať je utvorený okazionalizmus obmedzovač: Na Slovensku existujú dva druhy obmedzovačov slobody prejavu (Sme, 13. 10. 1993, s. 2). V SSJ II (1960) sa uvádza slovo obmedzovač ako neživotné podstatné meno (zariadenie na obmedzovanie). Význam slova obmedzovač sa teda rozšíril aj na označenie osoby. V SSJ IV (1964) sa uvádza slovo spaľovač ako neživotné podstatné meno (zariadenie na spaľovanie). V Práci (21. 10. 1987, s. 7) sme zaregistrovali toto slovo aj ako názov osoby: Ústav národného zdravia mest a Bratislavy prijme spaľovačov nemocničného odpadu. V SSJ VI (1968) sa hodnotí životné podstatné meno vyhľadávač ako zriedkavé slovo s negatívnou vlastnosťou (kto vyhľadáva obyčajne niečo zlé — vyhľadávač spo-


strana 20

rov). V Pravde (7. 4. 1990, s. 7) sme sa stretli s podstatným menom vyhľadávač ako s názvom profesie: Kanadský profesionálny tím Edmonton Oilers si ho vybral ako vyhľadávača talentov v strednej Európe. Od slovesa odpratávať v spojení odpratávať sneh je utvorený názov profesie odpratávač snehu: Do komplexu budov sa rozhodol vstúpiť pod zámienkou, že je robotník alebo odpratávač snehu (Sme, 1. 2. 1993, s. 13).

1.3. Na druhom mieste uvádzame názvy osôb s príponou ‐č, ktorých význam sa bližšie konkretizuje zhodným prívlastkom. Zaregistrovali sme iba nové názvy s výlučne negatívnymi charakteristickými (pejoratívnymi) vlastnosťami. Od slovesa oblbovať je utvorený okazionalizmus oblbovač: Zrodil sa akýsi národný oblbovač, lebo národných buditeľov už netreba (Národná obroda, 14. 1. 1993, s. 6). Slovo oblbovač treba hodnotiť ako nespisovné, lebo je utvorené od nespisovného slovesa oblbovať a to zasa z nespisovné ho subštandardného prídavného mena blbý. Spisovným náprotivkom názvu oblbovač je ohlupovač. Od slovesa popíjať je utvorený názov popíjač: ...s večerným nástupom zvolenských staničných popíjačov... (Pravda, 27. 9. 1993, s. 3). Od slovesa prepadávať je utvorený okazionalizmus prepadávač: Mlčiaci prepadávač a kričiaca vedúca. — A prepadávač sedí už dnes vo vyšetrovacej väzbe (Prešovský večerník, 21. 9. 1993, s. 2). Negatívnu vlastnosť osoby vyjadruje okazionalizmus pribrechávač: Pravdaže, horliví pribrechávači nepremýšľajú nad týmto faktom, ale spochybňujú toho, kto výskum robil (Sme, 16. 9. 1993, s. 2). V SSJ V (1965) sa pri slove zavádzač pripomína, že je to zriedkavé slovo s významom "kto niekoho zavádza, klame; luhár, klamár". V Národnej obrode (31. 8. 1993, s. 12) sme zachytili aj okazionalizmus zavádzač utvorený od slovesa zaviesť — zavádzať s významom "uviesť do praxe": Notorickí "zavádzači". — Najväčší vtip je v tom, že náboženstvo v školách nám zavádzajú tí, ktorí sa v minulosti do kostola príliš nehrabali. Okazionalizmy tlieskač a roztlieskavač sú utvorené od slovies tlieskať a roztlieskavať: Či sme už naozaj všetci na úrovni mítingových tlieskačov? (Sme, 22. 2. 1993, s. 13). — Ozval sa ďalší potlesk, tentoraz ho roztlieskávači [správne roztlieskavači] nemuseli signalizovať (Smena, 11. 1. 1989, s. 3). Od slovesa skandovať máme doklad na okazionalizmus skandovač: Nič to, že sa zápas nehral pred záplavou fandiacich skandovačov (Katolícke noviny, 13. 6. 1993, s. 5).

1.4. Do tretej skupiny nových názvov osôb utvorených zo slovies príponou ‐č zaraďujeme názvy bez bližšej konkretizácie. Patria k nim názvy osôb s charakteristickou vlastnosťou, ale aj názvy rozličných profesií. V SSJ V (1965) sa uvádza slovo znevažovateľ (zastar. i znevážiteľ). V Slovenskom denníku (4. 4.


strana 21

1992, s. 8) sme sa stretli aj s názvom utvoreným príponou ‐č znevažovač: Niektorí "znevažovači" sú motivovaní... Popri slove vysvetľovateľ s príponou ‐teľ (SSJ V) sme zaregistrovali aj okazionalizmus vysvetľovač: Ako vidno, pre mnohých dementátorov a vysvetľovačov sa tu odkrýva široké pole pôsobnosti (Sme, 13. 9. 1993, s. 13). Okrem neživotného podstatného mena vysávač (elektrický prístroj) sme zachytili aj názov osoby vysávač: Preľaknutý štát mu neverí a rozpučí ho ako komára‐škodcu, vysávača, parazita (Sme na nedeľu, 8. 7. 1993, s. 5). K okazionalizmom treba zaradiť aj názov požičiavač alebo nevracač (Diecézny hlas, december 1991, č. 11—12, s. 7). Charakteristické vlastnosti vyjadruje aj okazionalizmus pokrikovač: Hádam už zmĺknu pokrikovači a posmievači na jednej i druhej strane... (Smena na nedeľu, 27. 11. 1992, s. 2). V Pravde (17. 3. 1993, s. 1) sme zaregistrovali okazionalizmus uzmierovač: V studenej fáze konfliktu Mečiar — Kňažko uzmierovači pôsobili tak... Charakteristickú vlastnosť vyjadruje aj okazionalizmus nepozerač: To je aj dôvod, prečo ja napríklad nevstúpim do Klubu nepozeračov k pánu Satinskému (Sme na nedeľu, 27. 5. 1993, s. 4). K profesiovým názvom patria pomenovania osôb drážkovač, tlakovač, piestovač: Sigma Závadka nad Hronom prijme robotníkov na profesie: drážkovač, tlakovač (Práca, 13. 10. 1987, s. 7). — Chirana, koncernový podnik Piešťany, prijme robotníkov do profesií: piestovač (Nedeľná Pravda, 14. 10. 1988, s. 22). Od slovesa prepekať je utvorený názov prepekačka: Pri našej návšteve sme zastihli v sečovskej pekárni prepekačku Oľgu Kandrákovú pri vsádzaní... (Východoslovenské noviny, 21. 9. 1987, s. 3).

1.5. J. Horecký (1980, s. 95) pripomína, že pomerne malú skupinu tvoria názvy osôb na ‐áč. Základom sú tu slovesá na ‐ať, ale tematická morféma ‐a‐ sa pred príponou ‐č predlžuje. Patria sem názvy osôb vykonávajúcich istú činnosť, napr. dráč, hráč, alebo zamestnanie, napr. tkáč, kopáč, česáč.

V denníku Sme (23. 1. 1993, s. 5) sme čítali krátku poznámku s titulom Priveľa "pcháčov". Autor poznámky okrem iného píše, že postavenie občana bude čím ďalej, tým viac závisieť od toho, kto sa vie lepšie pchať... Na našom malom Slovensku vyrastá kategória "pcháčov" všade, kde ti len oko a ucho spočinie. SSJ III (1963) uvádza heslo pcháčik, zried. i pcháč ako záhradnícky termín (prútik zapichnutý do zeme na rozmnoženie príslušnej rastliny). Názov osoby pcháč (o ktorom autor uvažuje) je utvorený od s lovesa pchať s významom "pochlebovaním sa usilovať získať priazeň niekoho, zaliečať sa". Okazionalizmus pcháč vyjadruje negatívnu vlastnosť osoby. V Nedeľnej Pravde (18. 9. 1992, s. 4) sme zaregistrovali okazionalizmus zadkonosopcháč: Teraz


strana 22

však bývalí slovenskí klausovci, zadkonosopcháči, všetci prisluhovači rozličných zafarbení volajú na ratu aj pred doterajšou alfou a omegou...

2.1. V rámci názvov osôb utvorených od slovies menej produktívna ako prípona ‐č je prípona ‐teľ. Presviedčajú nás o tom doklady z masmédií. J. Horecký (1989, s. 53) konštatuje, že činnostný charakter čisto činiteľských mien zakončených na ‐teľ sa zvýrazňuje tým, že plný zmysel dostávajú až v spojení s ďalším určením (menom alebo príslovkovým určením). Podľa J. Horeckého sa tu zachováva pôvodná väzba (s posunom akuzatív — genitív): premôcť súpera — premožiteľ súpera. Podľa autora sú bežné kvalifika čné atribúty najnovší premožiteľ, agresívny podnecovateľ.

2.2. Doklady, ktoré sme získali z masmédií, ukazujú, že najnovšie názvy osôb s príponou ‐teľ s bezpredložkovým i predložkovým nezhodným prívlastkom označujú (podobne ako najnovšie názvy osôb s príponou ‐č) charakteristické vlastnosti. Mnohé z nich sú okazionalizmy. V SSJ I (1959) je slovo hanobiteľ. V Národnej obrode (11. 9. 1993, s. 2) sme sa stretli s názvom zhanobiteľ: Zhanobitelia židovského cintorína pred súdom. Od slovies s akuzatívnou väzbou zatratiť niekoho, niečo a špiniť niekoho, niečo sú utvorené príponou ‐teľ názvy osôb s negatívnymi vlastnosťami: ...nie som nadšenec ani zatratiteľ potratov (Smena, 11. 1. 1993, s. 9). — Podvodník, rozkrádač, špiniteľ mena podniku (Národná obroda, 16. 6. 1992, s. 3).

Od slovies predkladať, vyhlasovať, obrodiť, ľúbiť sú príponou ‐teľ utvorené názvy predkladateľ, vyhlasovateľ, obroditeľ, ľúbiteľ: ...predkladateľovi návrhu V. Oberhauserovi... (Národná obroda, 27. 5. 1992, s. 1, inzertná príloha). — ...pretože vyhlasovatelia súťaže počuli to isté čo ja (Sme, 15. 9. 1993, s. 10). — Obroditeľ KDH? (Slovenský denník, 6. 11. 1991, s. 1). — Ako je to so zbormi tzv. "ľúbiteľov" spevu? (Národná obroda, 3. 7. 1993, s. 6). Slovo ľúbiteľ je okazionalizmus. V SSJ V (1965) sa uvádza slovo vysluhovač s kvalifikátorom expresívne a zriedkavé slovo. V Katolíckych novinách (25. 7. 1993, s. 9) sme zaregistrovali názov s príponou ‐teľ — vysluhovateľ: Eucharistia, ktorej vysluhovateľmi sa stanete... V SSJ I sa sloveso konať (komu čo) s významom "vybavovať na úrade" kvalifikuje ako hovorové slovo. V KSSJ sa sloveso konať vo význame "vybavovať" kvalifikuje ako zastarávajúce slovo. V Národnej obrode (1. 2. 1993, s. 8) sme zaznamenali názov konateľ: Pri založení spoločnosti si v spoločenskej zmluve určili konateľa firmy. Slovo konateľ sa pociťuje ako neutrálne slovo v právnom konaní. Názvy osôb predkladateľ, vyhlasovateľ, vysluhovateľ, konateľ sú staršie, hoci sa v slovníkoch zatiaľ neuvádzali.


strana 23

Od slovesa zlaďovať medzi niekým, niečím niečo je utvorený názov zlaďovateľ: Byť v takej vysokej funkcii si vyžaduje kus roboty, byť sprostredkovateľom a "zlaďovateľom" medzi prijatými a presadzovanými princípmi zahraničnej a domácej politiky (Prešovské noviny, 9. 2. 1993, s. 1). Slovo zlaďovateľ je okazionalizmus. Od slovesa pretláčať vznikol športový termín pretláčateľ na pomenovanie toho, kto súťaží v pretláčaní rúk: Prvým pretláčateľom a autorom pravidiel bol americký novinár (Prešovský večerník, 22. 2. 1993, s. 5).

2.3. Niektoré názvy osôb utvorené príponou ‐teľ nie sú v texte bližšie určené prívlastkom. Označujú prevažne istú charakteristickú vlastnosť osoby, napr. obzerateľ: Tuším vzniká nová kategória zákazníka — miesto odberateľa obzerateľ... (Národná obroda, 31. 7. 1991, s. 3). Slovo obzerateľ je okazionalizmus. Okazionalizmus je aj slovo podvodnikateľ, ktoré je utvorené na základe slovnej hry (podobnosti slov podnik a podvodník): Ba mohol by vás niekto označiť za protireformný živel, ktorý bráni vytvoreniu vrstvy podnikateľov. Vlastne — niektorých podvodnikateľov (Smena, 27. 5. 1992, s. 4). Od slovies opytovať, kadiť, odpočúvať, povoľovať, skladovať sú príponou ‐teľ utvorené názvy opytovateľ, kaditeľ, odpočúvateľ, povoľovateľ, skladovateľ: Hľadáme dobrovoľných spolupracovníkov — opytovateľov, mužov i ženy vo veku od 21 do 63 rokov za účelom uskutočňovania rozhovorov s občanmi... (Nedeľná Pravda, 24. 6. 1988, s. 21). — Spisovateľ, ktorému sa zbridila slovenčina, lebo ju nepoznal; režisér‐kaditeľ, jarmočný vyvolávač českej kvality (Nedeľná Pravda, 19. 3. 1993, s. 4). — Našim odpočúvateľom (Pravda, 22. 5. 1992, s. 3). — Od začiatku pôsobí v prečudesnej dvojjedinej úlohe, totiž aj jedného z jej akcionárov, aj povoľovateľa (Pravda, 1. 7. 1993, s. 15). — ...aby v prípade dane z benzínu bol daňovníkom skladovateľ... (Slovenský denník, 4. 9. 1991, s. 1). V denníku Sme (22. 5. 1993, s. 4) sme zaregistrovali názov financovateľ utvorený od slovesa financovať: Varoval delegátov, aby sa kongres ned ostal do rúk jedného financovateľa... V SSJ II sú slová odhaľovač i odhaľovateľ. V Slovenskom denníku (2. 8. 1993, s. 3) sme zaznamenali aj slovo odhaliteľ utvorené od dokonavého slovesa odhaliť: ...aby za to jej predseda "vyfasoval" takmer 10 rokov väzenia a jeho "odhaliteľ"...

3.1. J. Horecký (1989, s. 54) konštatuje, že osobitné postavenie majú názvy osôb s príponou ‐ník. Ak sú odvodené od slovies, majú široký význam, preto sa spresňujú uvedením oblasti, v ktorej sa uplatňujú (školský pracovník). Takisto pomenovanie robotník sa významovo spresňuje (pomocný robotník).

3.2. Z publicistického textu máme za posledné roky iba málo dokladov na nové názvy osôb s príponou ‐ník. Takéto názvy osôb sa zväčša tvoria od dejových podstatných mien cudzieho pôvodu a označujú charakteristickú vlastnosť


strana 24

osoby, napr. slovo blokádnik je utvorené od podstatného mena blokáda: PZ vyšetruje incident, pri ktorom "blokádnici" z Ľubice nedovolili pracovníkovi VLM vstup do vojenského priestoru (Národná obroda, 17. 11. 1993, s. 9), slovo petičník je utvorené od slova petícia: ...bolo treba vypočuť si ľudí z mestečka pri vystúpeniach pred svojimi susedmi, zvažovať argumenty "petičníkov"... (Slovenský denník, 19. 2. 1993, s. 1; v SSJ III sa uvádza slovo peticionár), slovo koaličník je utvorené od podstatného mena koalícia: ... nielen parlament, ale i grémiá potencionálnych [správne potenciálnych] koaličníkov... (Národná obroda, 22. 6. 1993, s. 3), slovo podrazník je utvorené od hovorového slova podraz s významom "úskok, podvod, lesť": Vyslúžili si za to od kandidátov na expresné zbohatnutie nálepky podrazníkov, čo kazia kšeft (Národná obroda, 27. 12. 1991, s. 6), slovo debatník je utvorené od podstatného mena debata: ...a všetci debatníci hovorili o tom, aký bol starý pán prísny (Národná obroda, 29. 12. 1992, s. 7). V príručkách súčasnej spisovnej slovenčiny sa uvádza slovo debatér. Od slova nomenklatúra máme doklady na okazionalizmus nomenklatúrnik: Poslanec V. Komár vyvolal smiech vymenovaním mien významných košických lekárov — bývalých nomenklatúrnikov (Práca, 30. 4. 1991, s. 2).

3.3. Charakteristickú vlastnosť vyjadrujú aj nové názvy osôb s príponou ‐ník utvorené od prídavných mien a konkrétnych podstatných mien, napr. lágrovník od prídavného mena lágrový: Dozvedeli sme sa to od starých lágrovníkov, ktorí tu po odpykaní trestu žili... (Smena na nedeľu, 18. 12. 1992, s. 14), statočník od prídavného mena statočný: Ešteže tu máme študentov a zahraničie, milí statočníci... (Smena na nedeľu, 27. 11. 1992, s. 1). V SSJ I je slovo kabátnik (krajčír šijúci prevažne kabáty) s kvalifikátorom zastarané slovo. V publicistickom texte autor použil slovo kabátnik ako názov osoby s istou vlastnosťou (kto prevracia kabát, mení svoje názory, postoje): Nemôže sa ani stotožniť s prezidentom, ktorý je absolútnym kabátnikom (Slovenský denník, 4. 9. 1993, s. 4). Trofejník je vlastník trofejí (Práca, 19. 12. 1990, s. 6). V SSJ I je slovo aparátnik s poznámkou, že je to hovorové slovo a obyčajne pejoratívne (pracovník straníckeho aparátu). Slovo aparátnik sa používa aj ako profesiový názov: C hemické závody Juraja Dimitrova prijmú chlapcov prichádzajúcich zo základnej vojenskej služby do profesií: aparátnik (do prevádzky Sulfenax) (Nedeľná Pravda, 16. 11. 1989, s. 22).

4. V rámci skúmania produktivity troch prípon (‐č, ‐teľ, ‐ník) pri tvorení nových názvov osôb v publicistickom texte sme zistili, že najproduktívnejšia je prípona ‐č. Nové názvy osôb s príponou ‐č označujú prevažne charakterové vlastnosti osôb, ktoré sa zvýrazňujú nezhodným i zhodným prívlastkom (krivič


strana 25

charakterov, prekrucovač dejín, vyháňač Čechov, staničný popíjač, mítingový tlieskač, fandiaci skandovač). Nové názvy s príponou ‐teľ vyjadrujú taktiež charakterové vlastnosti osôb, zvýraznené najmä nezhodným prívlastkom (zatratiteľ potratov, špiniteľ mena podniku). Príponou ‐ník sa tvoria nové názvy osôb najmä od dejových abstraktných podstatných mien cudzieho i domáceho základu a vyjadrujú opätovne najmä charakteristické vlastnosti osôb: blokádnik, koaličník, opozičník, petičník, nomenklatúrnik, debatník. Prevaha názvov osôb utvorených od slovies a podstatných mien príponami ‐č, ‐teľ a ‐ník s istými charakteristickými vlastnosťami (negatívnymi, pozitívnymi, neutrálnymi) nad profesiovými názva mi osôb v publicistickom texte za ostatné roky súvisí s dynamikou súčasnej spoločenskej a politickej kryštalizácie a profilácie spoločnosti.

LITERATÚRA

HORECKÝ, 1980, p. ONDRUS, P. — HORECKÝ, J. — FURDĺK, J.

HORECKÝ, J. — BUZÁSSYOVÁ, K. — BOSÁK, J. a kol.: Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny. Bratislava, Veda 1989. 436 s.

JACKO, J.: Produktivita prípon pri názvoch osôb. Kultúra slova, 13, 1979, s. 141—147.

JACKO, J.: O nových názvoch profesií a strojov. Kultúra slova, 13, 1979, s. 236—239.

JACKO, J.: Nové názvy osôb a vecí (nástrojov). Kultúra slova, 16, 1982, s. 230—236.

Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala — M. Pisárčiková. 1. vyd. Bratislava, Veda 1987. 592 s.

ONDRUS, P. — HORECKÝ, J. — FURDĺK, J.: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Lexikológia. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1980. 232 s.

Slovník slovenského jazyka. Zv. 1—6. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959—1968.

Z problematiky odvodzovania vzťahových prídavných mien

z miestnych názvov (mačiansky krížik)

VLADO UHLÁR

Pri uvádzaní prvých slovenských mincí do obehu roku 1993 vynorili sa aj zaujímavé a poučné kultúrne a jazykové problémy. Na desaťkorunovej minci sa symbolicky použila razba s vyobrazením mačianskeho krížika, ktorý bol objavený pri archeologickom výskume vo Veľkej Mači, kde sa na rozsiahlom dunovom


strana 26

návrší medzi Váhom a Dudváhom (juhozápadne od Serede) nachádzajú viaceré významné sídliská od mezolitu (strednej doby kamennej) až do historických čias 10. a 11. storočia.

Malý mačiansky krížik z 10. storočia patrí do poveľkomoravského obdobia (podobne ako krížik na úplne zachovanej kaptorge — malej ozdobnej schránke — z neďalekého Trnovca nad Váhom) a hlási sa do byzantskej sféry a ikonografie. Na pozdĺžnej časti krížika sú zobrazené tri hlavy nad sebou, pričom vrchná hlava má ruky rozopäté po ramenách kríža (sú oblečené). Po istom rozruchu v niektorých denníkoch (napr. M. Volmann v Slovenskom denníku zapochyboval o správnosti razby) zmyslu vyobrazenia na krížiku venoval v Literárnom týždenníku (č. 35 / 1993) pozornosť umenovedec a archeológ akademik J. Dekan. Na jeho výklady nadviazal L. Vrteľ (Literárny týždenník č. 46 / 1993), pričom sa priklonil k názoru, že na krížiku je znázornené vzkriesenie — zmŕtvychvstanie, ale až pri druhom, konečnom príchode Spasiteľa na poslednom súde. Pre kultúrneho človeka nášho národa sú to podnetné skutočnosti, ktoré dokladajú vzťahy našej súčasnosti k dávnej epoche našich dejín veľkomoravského obdobia.

Popri týchto významných skutočnostiach zo slovenských kultúrnych dejín osobitne nás v Literárnom týždenníku zaujali nespisovné tvary vzťahových prídavných mien v nadpisoch článkov O mačanskom kríži, Symbolika mačanského kríža, ale aj priamo v texte. Ak nás zaujíma historická a kultúrnohistorická problematika v súvislosti s vyobrazením na desaťkorunovej minci, nemôže nás nechať ľahostajným ani jazykový zreteľ. Ide najmä o spisovnosť tvaru prídavného mena utvoreného z miestneho názvu Veľká Mača, resp. Mača. Táto otázka má významnú úlohu pri upevnení jazykového vedomia a spisovnej normy. Tvorenie vzťahových prídavných mien od miestnych mien najmä typu Mača je aj predmetom nášho článku. V novom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1991 je aj kapitola Názvy obcí na Slovensku (s. 463—533). V nej sa pri každom úradnom názve obce uvádza príslušné obyvateľské meno v mužskom a ženskom rode, ako aj vzťahové prídavné meno. Tam si možno overiť spisovné tvary vzťahových prídavných mien. Vzťahové prídavné mená odvodené zo zemepisných a predovšetkým miestnych názvov (názvov miest a obcí) sa pravidelne tvoria odvodzovacou príponou ‐ský, napr. Martin — martinský, Prešov — prešovský, Br atislava — bratislavský.

Od miestnych názvov zakončených na samohlásku a, pred ktorou je mäkká spoluhláska alebo skupina spoluhlások (napr. Detva, Nitra, Rača, Maňa, Mača) sa vzťahové prídavné mená tvoria príponou ‐iansky. Je tu teda rovnaká prípona


strana 27

ako v prídavných menách utvorených od miestnych mien zakončených na ‐any, ktoré sú pôvodne vlastne obyvateľské názvy, napr. Šurany, Margecany, Lipany, Slovany, Čičmany, Rudňany, Krasňany, Záhorany, Podlužany, Pekľany atď. Pri týchto názvoch pred príponou vzťahových prídavných mien v odvodzovacom základe nastáva striedanie a / ia (podobne ako v 2. páde týchto názvov, napr. Šurany — Šurian, a ako je to aj v 2. páde množ. čísla všeobecných podstatných mien ženského rodu typu žaba — žiab), napr. šuriansky, margeciansky, lipiansky, sloviansky, čičmiansky, rudniansky, krasniansky, záhoriansky, podlužiansky, pekliansky a pod. — Pochopiteľne, pod vplyvom pravidla o rytmickom krátení sa po dlhej kmeňovej slabike skracuje prípona ‐iansky na ‐anský, napr. Piešťany — piešťanský, Komárany — komáranský a pod.).

Ako sme už uviedli, odvodzovacou príponou ‐iansky sa tvoria vzťahové prídavné mená od mnohých miestnych názvov so zakončením na samohlásku a, pred ktorou je jedna spoluhláska (najmä pri dvojslabičných názvoch) alebo skupina spoluhlások, ale aj od názvov zakončených na samohlásku o s predchádzajúcou skupinou spoluhlások, ako aj od názvov, ktoré sú pôvodne spodstatnené prídavné mená zakončené na ‐á, ‐é, ‐y, napr.:

1. Nitra — nitriansky, Detva — detviansky, Čaba — čabiansky, Bytča — bytčiansky, Sila — siliansky, Valča — valčiansky, Čadca — čadčiansky, Čaňa — čaniansky, Rača — račiansky;

2. Brezno — brezniansky, Brodno — brodniansky, Pravno — pravniansky, Rudno — rudniansky, Kolačno — kolačniansky, Morovno — morovniansky (ale vplyvom rytmického zákona Komárno — komárňanský, tak aj Liešno — liešňanský);

3. Jalná — jalniansky, Lužná — lužniansky, Dlhá — dlžiansky, Suchá — sušiansky, Konská — konštiansky, Východná — východniansky;

4. Rovné — rovniansky, Staré — stariansky, Lesné — lesniansky, Vinné — viniansky, Sklené — skleniansky.

Možno konštatovať, že pre vzťahové prídavné mená od miestnych názvov je vývinovo významné tvorenie odvodzovacou príponou ‐iansky. Ak od názvu Rača je odvodené vzťahové prídavné meno račiansky, tak, pochopiteľne, od názvu Mača je prídavné meno mačiansky (Veľká Mača — veľkomačiansky), podobne ako od Maňa je maniansky.

V tejto súvislosti treba spomenúť, že podoba vzťahového prídavného mena je veľmi dôležitá pre tvorenie obyvateľských mien. Od miestnych mien, pri ktorých prídavné mená sú zakončené príponou ‐iansky, sa ženské obyvateľské mená tvoria príponou ‐ianka: Nitra — nitriansky — Nitrianka, Detva — detviansky —


strana 28

Detvianka, podobne Trenčín — trenčiansky — Trenčianka, Brezno — brezniansky — Breznianka.

Od miestnych názvov so zakončením ‐any sa tvoria mužské obyvateľské mená priamo príponou ‐ec, teda Šurany — Šuranec, Lipany — Lipanec, ale ženské obyvateľské mená sa tvoria priamo zo základu (teda bez odvodzovacej prípony ‐any) príponou ‐ianka: Šurianka, Lipianka. Vo východoslovenských nárečiach je podstatné zjednodušenie: napr. z nárečového základu Lipiany, Turiany sú tvary prídavných mien lipianski, turianski a obyvateľské mená Lipianec — Lipiančanka, Turianec — Turiančanka.

V spisovnom jazyku (v protiklade k nárečovým podobám Brezovan — Brezovanka, Bratislavan — Bratislavanka) prevládla odvodzovacia prípona ‐čan / ‐čanka: Brezovčan — Brezovčanka, Bratislavčan — Bratislavčanka, Myjavčan — Myjavčanka...

Odvodzovacia prípona ‐čianka pre ženské obyvateľské mená môže byť iba tam, kde je odvodzovacia prípona prídavných mien ‐iansky. Jazykovedec H. Bartek (1939) sa usiloval prijať do spisovného jazyka k mužským obyvateľským menám s odvodzovacou príponou ‐čan aj pre ženské obyvateľské mená vždy príponu ‐čianka, ale jeho návrh (Žilinčan — Žilinčianka) nebol prijatý. Je Žilina — žilinský, teda Žilinčan — Žilinčanka, Martin — martinský — Martinčan — Martinčanka, Bratislava — bratislavský — Bratislav čan — Bratislavčanka, ale zasa Čadca — čadčiansky — Čadčan — Čadčianka.

V spisovnej slovenčine je odvodzovanie vzťahových prídavných mien (ako aj odvodzovanie obyvateľských mien mužského a ženského rodu) od miestnych názvov primerane normované a záväzné pre všetkých jej používateľov. Preto aj v súvislosti s názvom krížika nájdeného vo Veľkej Mači treba hovoriť o mačianskom krížiku.

LITERATÚRA

BARTEK, H.: Pravidlá slovenského pravopisu (neautorizovaná tlač i so slovníkom pre pravopisnú komisiu Matice slovenskej). Martin 1939.

Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava, Veda 1991. 536 s.


strana 29

POLEMIKA

Slovenčina na predaj — na rade je prípona ‐ová

FRANTIŠEK KOČIŠ

Keď sa v Národnej obrode z 8. júla 1993 komentovalo schválenie zákona o ženských maďarských a vôbec cudzích priezviskách a menách, príslušnému článku dal autor nadpis Slovenčine sa rozumie každý. Tú istú iróniu použil autor aj v článku, keď konštatoval, že poslanci Národnej rady SR sa zahrali na jazykovedcov amatérov, až napokon schválili to, čomu nerozumeli. Žiaľ, takýchto jazykovedcov amatérov na Slovensku je veľa, tiež píšu o tom, čomu dobre nerozumejú, a vždy sa nájdu noviny, ktoré im to uverejnia (najnovšie sa na kodifikátora slovenčiny hrá riaditeľ rádia Twist A. Hryc, keď svojim pracovníkom zakázal používať príponu ‐ová pri cudzích ženských priezviskách). Keď sa začala hýbať otázka písania maďarských ženských priezvisk a krstných mien vôbec, do riešenia sa zamiešal aj V. Benedikovič článkom Džina Lolobridžidaová a ďalší znamenití Slováci, ktorý bol uverejnený v Literárnom týždenníku 25. júna 1993. Autor v ňom vehementne bráni cudzincov, presnejšie cudzie ženské priezviská pred "purifikačnou koncovkou" ‐ová. Argumentovať začína naozaj zoširoka a priam filozoficky — od pojmu "celý človek". Tento celý človek má vraj právo na meno aj priezvisko "s pôvodnou ortografiou" (ako príklad uvádza "prapôvodnú ortografiu mena Šavel a Pavol"). Potom poúča takto: "...diferenciácia býva len najnevyhnutnejšou funkciou reálnej alfabetickej rozdielnosti." Naozaj, je to čisté jazykovedné poučenie — nijaká "znárodňovacia" tendencia, ktorá by zneuctila alebo zneucťovala cudzinu ženskou koncovkou ‐ová.

V. Benedikovič objavil, že v Kádnarovom filme Katka, vysielanom v cykle Pre pamätníkov, Katku hrala J. Mažári (nie Mažáriová), lebo vraj "v čase vzniku filmu sme ešte koncovku ,ová' nepripájali k ženským menám". To však nie je pravda. Veď už A. Bernolák vo svojom spise Etymologia vocum slavicarum z r. 1791 spomína príponu ‐owá, ktorou sa tvoria ženské priezviská, napr. Akwila


strana 30

— Akwilowá, Leo — Leowá, Nigríni — Nigrínowá, Sturna — Sturnowá. Od priezvisk typu Ambrózi odporúča síce ženské podoby Am brózička, Ambrózka, ale predsa len ich prechyľuje! 1

Všimnime si jazykové vysvetlenie V. Benedikoviča: "V čase vzniku filmu sme ešte koncovku ,ová' nepripájali k ženským menám, ktoré predsa pôvod akosi sa jej brániaci sformoval na tvar." Nasledujúca úvaha má už "výsostne lingvistický charakter". Nech sa páči: "Neskoršia (asi kedy? — pozn. F. K.) úprava — pripojenie ,ženskej' koncovky — zovšeobecnila. Nuž čože, o odôvodnenosti takého kroku by sa dalo polemizovať, aj by bolo možné hľadať v ňom určitú logiku. V každom prípade je úprava našou domácou záležitosťou. Ak si však robíme nárok na feminizáciu cudzích mien našou vlastnou koncovkou (Ella Fitzgeraldová, Marlene Dietrichová, Liz Taylorová, Anna Kareninová), prekrúcame zmysel mena vôbec a manifestujeme tak vlastné ignorantstvo." Konštatovania o ignorantstve Slovákov nie sú nového dáta, ale vždy pochádzali napr. od našich susedov, ale keď to hovorí našinec, to už čosi značí! A ako to ten našinec priam filozoficky a "po domácky" vyjadril: ignorantstvo. Predstavte si, že by toto ignorantstvo a prekrúcanie zmyslu nedotknuteľnosti cudzích priezvisk dospelo tam, že by všetci Slováci pod vplyvom zhubnej ženskej koncovky ‐ová sa zrazu začali domnievať, že oná Liz Taylorová pochádza nebodaj z Očovej!

Autor však tvrdo doráža ďalej: "Ostáva otázka, čo vlastne chceme povedať touto ,ženskou' príponou v cudzom prostredí." A ide ešte ďalej: "Ak ona má u nás (a to je teda doma — pozn. F. K.) funkciu rozlíšenia pohlavia, v prípade cudzích mien nijako neprispieva k odstráneniu nejednoznačnosti, lebo nevyplýva z prekladu priezviska samého." Máme to pochopiť azda tak, že keby táto ženská ‐ová vyplývala z prekladu priezviska, prispela by k odstráneniu nejedno-


strana 31

značnosti pohlavia? Takto by sme sa mohli dopracovať k pohlavnej jednoznačnosti? Preložme si teda tú Taylor do slovenčiny a dajme jej aj tú slovenskú príponu (mäkké i či tvrdé y hore‐dolu): Krajčír‐ová. Ejha, veď ten autor má pravdu: ten Krajčír‐ vôbec nepredstavuje nijakú ženskosť a ona ani nevyplýva z neho. Našťastie však autor nás učí ďalej, že ak chceme mať istotu o ženskosti prípony ‐ová, musíme použiť iný kanál, vraj krstné meno alebo známosť osoby a k tomu ešte dôveru v inteligenciu a vzdelanosť percipienta. Žeby pri tej Líze Taylorke bolo treba až toľko kanálov, dokonca aj inteligenciu Slováčika, aby sme postrehli, že je to žena? Hádam nie! Známu herečku Taylorovú pozná u nás každý a vôbec si nikto nemyslí, že to priezvisko má prekrútený zmysel len preto, že má pri sebe príponu ‐ová. Že sa vraj cudzinci smejú zo znetvoreniny Taylorová a že z toho len ťažko lúskajú notoricky známe meno? Vážený pán Benedikovič, my predsa podobu Taylorová nepíšeme pre cudzincov! A máme toľko inteligencie, aby sme im to aj riadne vysvetlili, ba aj tak, že sa hneď a zaraz prestanú smiať. Ak sa dobre pamätáme, pani premiérku Tatcherovú sme nikdy Slovákom nepredstavovali ako Tatcher, a predsa každý vedel, že ide o "železnú lady", hoci sa v nejednom smere prejavovala ako tvrdý chlap. Navyše nijaký slovenský novinár nezaznamenal, že by sa táto lejdy bola niekedy ohradila proti "prekrúcaniu zmyslu jej priezviska".

Treba povedať aj to, že autor zbytočne šermuje proti prípone ‐ová aj takými zbraňami, ako je citovanie názorov B. Hochela a J. Vilikovského o nezanedbateľnosti rozlišovania ženskej a mužskej literatúry, o ženskom a mužskom pohľade na svet cez prizmu mužských a ženských (pravda, cudzích) priezvisk, o tzv. preinformácii o diele, či ho napísala žena alebo muž. To všetko platí pre čitateľov diel v pôvodine. Práve naopak, v slovenskom preklade s priezviskom autorky s príponou ‐ová sa slovenskému čitateľovi dostáva cenná informácia, o ktorú majú záujem aj obidvaja autori či teoretici prekladu. Argument J. Vilikovského, že je netaktné prezrádzať autorku, ktorá si zámerne vyberie mužský pseudonym, "prekladom" jej mužského pseudonymu do ženského rodu napr. v prípade George Sandovej alebo Eliotovej, je preto nelogický, lebo keď sme sa kedysi na gymnáziu učili o tejto francúzskej spisovateľke, profesor francúzštiny nám hneď "prezradil", že ide o ženu, a to preto, aby sme o tejto spisovateľke nehovorili a ko o mužovi napr. pri odpovedi (nie Il écrivait, ale elle écrivait). A už bolo po autorskom zámere vyvolať ilúziu spisovateľa či muža, resp. po mužskom chápaní sveta. Potom sme sa už nečudovali, keď v preklade bolo uvedené jej meno v podobe George Sandová. Čo by to bola za literárna veda alebo literárna kriti-


strana 32

ka, keby silou‐mocou chcela pred čitateľmi zapierať to, čo sa už od prvého dotyku s francúzskou literatúrou a literárnou históriou študent dozvedel.

Je priam nepochopiteľné, že V. Benedikovič celú tú slovenskú "nekultúrnosť" slovenčiny v kontakte s cudzinou a cudzími priezviskami pripisuje prípone ‐ová a "purifikačnému pravopisu" a že používanie tejto prípony v slovenčine hodnotí očami cudzinca. Vari sa nás niekto v cudzine niekedy opýtal, ako sa majú používať naše priezviská napr. v nemčine, francúzštine, angličtine a napokon aj v maďarčine, aby sme sa náhodou neurazili alebo sa z nich nesmiali? Je to naozaj trúfalá myšlienka ponižovať vlastný národný jazyk, jeho normu a kodifikáciu pre falošný rešpekt cudziny alebo cudzieho jazyka. To isté možno povedať aj o požiadavke maďarských občanov žijúcich na Slovensku. Používanie spisovnej slovenčiny na Slovensku v celom rozsahu je predsa nedotknuteľným a výsostným právom Slovákov, slovenského národa. Do zákonitostí spisovnej slovenčiny počnúc pravopisom až po skladbu a funkčné využívanie jazykových prostriedkov nemá právo zasahovať nijaká cudzina ani príslušníci národnostných menšín na Slovensku, tobôž už nie samozvaní "odborníci" podľa hesla Do slovenčiny sa rozumie každý.

Keď však ide o slovenčinu a cudzincov vo vzťahu k písaniu priezvisk ženského rodu s príponou ‐ová alebo bez nej, treba spomenúť osobitný prípad, ktorý je na Slovensku závažný a bolo ho treba citlivo riešiť. V posledných rokoch sa veľa našich dievčat vydáva za cudzích štátnych príslušníkov. Z toho, pravda, vzniká matrikový, no najmä pasový problém. Keď sa takíto manželia rozhodnú žiť na Slovensku, do platného občianskeho preukazu manželky cudzinca sa celkom prirodzene zapisuje jej nové priezvisko s príponou ‐ová, lebo občiansky preukaz je doklad platný u nás. Prípone ‐ová rozumie každý Slovák a nikto sa jej nemôže čudovať, keď je pripísaná k cudziemu priezvisku (arabskému, anglickému, nemeckému a pod.). Veď takáto vydatá žena zostáva na Slovensku. Keď však ide o vystavenie pasu pre ňu ako manželku cudzinca (lebo majú v úmysle vycestovať do cudziny nastálo alebo tam častejšie cestovať), tu sa musí urobiť výnimka (ak to výnimkou vôbec je): do pasu manželky cudzinca sa zapíše jej priezvisko zhodné s priezviskom jej muža, teda bez prípony ‐ová. V opačnom prípade colníci alebo úrady v cudzine nemusia vždy túto slovenskú jazykovú prax pochopiť alebo akceptovať.

Na záver ešte jedno konštatovanie: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV je s problematikou zapisovania cudzích krstných mien a priezvisk teoreticky i prakticky dobre oboznámený, spolupracoval a spolupracuje aj naďalej v tejto oblasti s Ministerstvom vnútra SR, a tak nie je mysliteľné, aby štátne orgány tento ústav


strana 33

pri riešení vzniknutých problémov nevyužívali a nežiadali jeho expertízne posudky. Jazykovedný ústav je pracoviskom, v ktorom sa vykonáva základný výskum slovenského jazyka, v tom zmysle si koná svoju povinnosť tak z hľadiska výskumu, ako aj z hľadiska spoločenských potrieb. Preto každý neodborný zásah do normy a kodifikácie alebo do výkladu tejto normy a kodifikácie oprávnene odmieta. Za taký pokladá aj článok V. Benedikoviča v Literárnom týždenníku, hoci na druhej strane je ochotný prijať vedecky zdôvodnené a spoločensky únosné názory či návrhy. 2

1 Je síce pravda, že v našich starších gramatických príručkách (napr. v Camblovej Rukoväti spisovnej reči slovenskej, 3. vyd. z r. 1919, v Damborského — Kolářovej Krátkej mluvnici slovenskej z r. 1935) je isté váhanie pri ponaučení o pridávaní prípony ‐ová k priezviskám neslovenského pôvodu, dokonca v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1940 sa priamo píše, že od priezvisk polatinčených alebo cudzích, vychodiacich v mužskom rode na ‐y alebo ‐i, netvoríme ženský rod príponou ‐ová, napr. Ľudmila Škultéty, Mária Krčméry, Anna Ledényi a pod. (Nesprávne: "Škultétyová, Krčméryová, Ledényiová" a pod.). V Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1953 sa už výslovne hovorí, že od polatinčených alebo cudzích priezvisk na ‐y, ‐i a od cudzích mužských priezvisk, ktoré sa končia na samohlásku ‐e, ‐u (aj ‐ä, ‐ó, ‐ü a pod.) tvoríme ženské priezviská obyčajne pridaním prípony ‐ová, napr. Krčméry — Krčméryová, Skladányi — Skladányiová, Fekete — Feketeová, Lassú — Lassúová, Szabó — Szabóová. Uvádzajú sa ďalej aj isté výnimky, ale tie nie sú v týchto súvislostiach podstatné. A tak sa od A. Bernoláka v tomto zmysle vlastne nič nezmenilo. Naša televízna filmová tvorba iste nie je staršia ako Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1953.

2 Tento článok bol pôvodne odovzdaný na publikovanie v Literárnom týždenníku, redakcia ho však ani po dlhšom čase neuverejnila.

Rudolf Kuchar, Žilinská právna kniha (magdeburské právo)

Publikácia je výsledkom viacročného úsilia autora o vydanie časti textu Žilinskej mestskej knihy — prekladu magdeburského práva z roku 1473 v transliterovanej podobe. Autor iba v uvedenej podobe vidí možnosť vedecky zhodnotiť jeho jazyk. Nadväzuje na vydanie V. Chaloupeckého (Kniha Žilinská, 1934) a novšie publikovaný nemecký text magdeburského práva (I. T. Piirainen, Der Stadtrechtsbuch von Sillein, 1972). Konfrontáciou transliterovaného textu s čítaním V. Chaloupeckého autor zisťuje, že V. Chaloupecký sa dopustil množstva nepresností. Transliterovaný text časti Žilinskej mestskej knihy autor doplnil štúdiou o jazyku.

Práca vyšla vo Vede, vydavateľstve SAV. Objednávky prijíma predajňa Veda, vyd. SAV, na Dunajskej 5 v Bratislave.


strana 34

ZO STUDNICE RODNEJ REČI

Agáty, Doroty — zavieva ploty

V tomto krátkom slovesnom útvare nám naši predkovia odovzdali dlhodobé pozorovanie, že začiatok februára — Agáty je 5., Doroty 6. 2. — sa u nás vyznačuje silným snežením. Túto pranostiku, dobre známu napr. v Turci, A. P. Záturecký vo svojich Slovenských prísloviach, porekadlách a úsloviach síce nezachytil, no nájdeme uňho jej obdoby. Napr.: Svätá Agáta býva na sneh bohatá; Svätá Hata všetky kúty zahatá; Okolo svätej Doroty bývajú metelice a sloty. Alebo: Na Hromnice zadúva ulice. A Hromnice, ako je známe, sú 2. februára.

Aj pranostika Svätý Martin a Hromnice pradú z tej istej praslice súvisí so snežením — zima sa u nás ohláša prvým snehom už okolo 11. novembra, keď je v kalendári vyznačené meno Martin. Preto podľa ľudovej obraznosti k nám Martin prichádza na bielom koni. Martin začíná zime panuvat*, hovoria na okolí Trenčína a my touto pranostikou nadväzujeme na príspevok o výrazoch súvisiacich s počasím neskorej jesene (pozri Kultúra slova, 26, 1992, s. 362—365). Tu chceme trocha začrieť do výrazového bohatstva slovenčiny spojeného so zimným obdobím.

Nízka teplota prostredia sa v spisovnom jazyku pomenúva výrazmi zima alebo chlad. Nárečia nedostatok tepla označujú aj expresívnymi slovami chláďeň, stuďeň. Napr. Aká chláďeň iďe o tíh dverí! (Ležiachov); Dos čo je venku stuďeň, ešťe aj pije stuďeň! (Čičmany) Druhý doklad nám ilustrovaný výraz potvrdzuje hneď aj v ďalšom význame, a to "nadmerne chladný nápoj".

Keď teplota poklesne, hovorí sa po Slovensku, že sa schlaďilo, ochlaďilo / ochladzilo / ochladzelo, zozimilo / zezimilo / zozimelo, oďimňelo śe; v Skalici majú aj sloveso zezimrit sa. Chlad prenikajúci do teplejšieho prostredia na človeka fučí, ťahá, tahá, caha. Ak pokles teploty v zimných mesiacoch nie je výrazný, je zima len mierna, slabá. V južnotrenčianskom nárečí takúto zimu nazývajú aj dostupnou, porovnaj: Poslenné roki bívajú dostupné zimi (Hor. Súča).


strana 35

O nečakanom a prudkom ochladení sa hovorí, že zima udrela, uďerila, udzerela. Zime sužujúcej všetko živé vysokými mrazmi dávajú Slováci prívlastky veľká, tuhá, silná, mocná, ostrá, tvrdá, pevná (tento výraz používajú napr. v Hule pri Nových Zámkoch) alebo pri expresívnejšom opise krutá, poriadna, treskúca (Záturecký použil aj variant treskutá), blázňivá, šiaľená, šaľena, psia, beťárska, besná. Mimoriadny chlad vyjadruje aj spojenie trojkráľová, trikráľová zima. Porovnaj: Nuž, zimisko je ťeda naozajsná, taká trikráľová (Pukanec). Skutočnosť, že obdobie okolo Troch kráľov (6. 1.) sa vyznačuje silnými mrazmi, našla odraz aj v pranostike Trikráľovú zimu vlk nezožerie. Hlôhovú alebo tŕňovú zimu však v prvých mesiacoch roka nečakajte — tá býva v máji v susedstve troch zamrznutých svätých, resp. ľadových mužov — Pankráca, Serváca a Bonifáca.

Rovnaké prívlastky (pravda, okrem výrazov hlôhový a tŕňový) ako pri podstatnom mene zima sa môžu spájať aj s podstatným menom mráz, napr. Do rána bou tuhí mrás (Návojovce). Slovo mráz býva obyčajne v množnom čísle, ak sa jeho obsah vzťahuje nie na jeden deň, ale na dlhší časový úsek, napr.: Začatkom januara bulo fšadzi pulno śňihu a mrazi buľi take poriadne, tuhe (Čemerné).

Intenzitu chladu a mrazu však často vyjadrujeme aj opisom ich účinku. K úsloviam uvedeným v zbierke A. P. Zátureckého — Uhly trieskajú od zimy; tuhá zima, že len tak treští / trieska, že hádam teľa v krave zamrzne — pridáme ešte pár výpovedí z nárečového archívu Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV: Zima je, ľem tag iskrí (V. Straciny); Mrzňe, aš strechi praščá (Rozbehy); Kerénsi roku taká zima uďerila, že as stromi práskali (Dol. Súča); Je taká zima, že ruka primrzňe na klučke (Návojovce); Dakedi je taka ďima, že vonka śe ňeda vitrimac (Spiš. Štvrtok); Ňeśka ďimno, až zacahuje dichaňe (V. Šariš); Je taká zima, že adž dih viráža (Slovany); Lanskej zimi boľi veľikie tuhobi, ľen tak šingľia prašťalo (Pukanec). Posledný doklad je pozoruhodný aj expresívnym výrazom tuhoba, zastupujúcim dvojslovný výraz tuhá zima. Toto slovo sa do Slovníka slovenského jazyka dostalo iba vo význame "tuhosť"; hodnotí sa tam ako knižné a zastarané. Vo význame "tuhá zima, mráz" ho nájdeme v Kálalovom Slovenskom slovníku z literatúry aj nárečí. V kartotéke Slovníka slovenských nárečí ho máme potvrdené z bánovských a hlohovských nárečí. Na okolí Hlohovca je aj jeho expresívnejší slovotvorný variant tuhočina. Porovnaj: Taká je tam tuhočina, ani psa neni honno ven vihnat (Červeník).

Pri mimoriadne silnom mraze ač kľince viskacuju, strieľaju alebo ač kľince viťahuje (Ležiachov). Takýto opis je založený na poznaní, že pôsobením chladu sa drevo sťahuje, a tým vytláča klince.


strana 36

Ďeže jďeš f takej sibériji? Aľe ťi ňie dobre pri kachľoch? — aj takto sa pýtajú na dolnej Orave. Význam a pôvod expresívneho nárečového výrazu sibérija iste nikomu vysvetľovať netreba.

Silný mráz štípe, páli, reže, v Šariši aj škvari (Torysa), pri takom veru venku poránno ozábe (Dol. Súča), zebí (stred. Gemer). A kto sa glho zimí povonku (Kláštor pod Znievom) alebo — ako vravia v Pukanci — sa zingaluje po uľici, preziabňe, začňe ho zima drobeť, drgľuvať (juž. Tekov), herbeľovať (záp. Gemer) a k teplej peci sa vráti uzimení, skrehnutí, preziabnutí (Turiec), naziabnutí (Návojovce), oziabnutí (Myjava), skrahnuťí (Králiky), skrehlí (Prosné), osihuvaťení (dol. Orava), vizingaluvaní (Pukanec), od mrazu má za nochtami zájďené, ruky má málo pohyblivé, lebo mu zgrabaťeli (Návojovce), skľaveľi (Letanovce), skrepeneli (Sása, stred. Gemer).

Neraz nám nohi treštali, zohrievali zme si ih aj dve hodini — takto si zaspomínal rozprávač z Valaskej Dubovej, v Pukanci nám zas tamojšia rodáčka účinky chladu opísala takto: Tag ma pretriaslo, že mi zub g zubu ňedochoďeu. Po celon ťeľe son mala husacú košku, čo ma tag rozoziabalo.

Prvé, ešte jesenné mrazíky nechávajú na zemi aj na strechách súvislý sivastobiely poprašok zo zamrznutej vlahy. Ten sa po Slovensku nazýva napr. osuheľ, osiheľ, osuhľa, osuhľina, osuhľica, osuha, ośedľina, omrzlina, orośľina, ośľiz, šedzina.

V niektorých nárečiach má rovnaký význam aj slovo srieň, pravda, v náležitej fonetickej podobe. Územná diferencovanosť významu tohto slova je však v slovenčine taká, že nie všetci si pri jeho počutí vybavíme v mysli rovnaký pojem. Z výpovede typu keď zme sa rano zobuďeľi, šecko šaďe samí srieň (Pukanec) ani dialektológ‐lexikograf neuhádne, na čo presne hovoriaci myslí. Len si porovnajme použitie tohto výrazu v nasledujúcich dokladoch:

a/ Srien, to je taká zmrzlina na tráve, keď začňe na zimu mrznúť (Martin nad Žitavou); Na jäseň koj primrzňe, to je sriäň (Hrlica); Pri kopačke až za nochti zachádzalo, ket padla oholič a na vnate bóv strín (Červeník);

b/ Na sťenáh zme mali takie srieňe, čo bola zima (Liptovské Matiašovce); Takí mráz bov, aš sme mali okná samí strín (Ludanice);

c/ Té noci musela bud velká zima, bo sú stromi samí srian (Roštár);

d/ Srieň, to je na voďe chiťení slabí ťenkí ľat (Ráztočno); Noci mrzlo, kíbli je srieň (Návojovce); Strín je let pri brehu (Rozbehy); Kedz začina marznuc, ta na vodze śe urobi śriň (Žalobín); Pelni potog bil šrinu (Bardejov);

e/ Buďe dobrá saňica, lebo je srien (Staré Hory); Kod e sňech primrznúte, tag e na ňon srén (Cinobaňa); Po odmäku hňeď zamrzlo a strieň čiľkám ďere


strana 37

nohi visokéj zveri (Čičmany); V horách napadlo moc sňahu, a kedz ňie je strieň, strašňe človeg do ňeho húká (Brvnište).

Citované nárečové výpovede teda dokumentujú výraz srieň v týchto významoch: a/ súvislý striebristý povlak zo stuhnutých vodných pár na plochách vo vonkajšom prostredí (na tráve, strechách, kovových predmetoch a pod.), b/ zmrznutá vlhkosť vo vnútornom prostredí (obyč. na stenách, oblokoch), c/ kyprá, páperovitá usadenina skladajúca sa z ľadových kryštálikov v tvare ihličiek (na stromoch, kríkoch, elektrickom vedení a pod.), d/ plôšky tvoriaceho sa ľadu na vodnej hladine, e/ zľadovatený povrch snehu.

Niektoré nárečia majú na každý z uvedených významov osobitné pomenovanie, iné zasa až takto podrobne zimné úkazy nerozčleňujú.

Slovo srieň v jednotlivých významoch má mnoho územných synoným. Napr. kyprá páperovitá usadenina na stromoch, ktorá dodáva zimnej krajine rozprávkové čaro, sa v slovenčine nazýva aj inovať (‐t, ‐c), inoväť (‐eť), inuvať, imovať, inovica, imovica, inovic, íňavic, inäva, ineva, híň, hín, híňa, híňava, hímľava, sriež, sríž, okiť (‐t, ‐c), ošac, ošľac, ojeň, jeň, ožeľec, oďľec — naozaj bohatstvo výrazov, a to ešte neuvádzame všetky z tých, ktoré respondenti uviedli pri odpovedi na otázku, ako sa volá v ich nárečí zamrznutá zrazenina vodných pár na stromoch.

Slovotvorným variantom slova srieň vo význame "slabý, tvoriaci sa ľad" je pri Trnave výraz stríní — porov. Začíná mrznút, na barinách sa robí stríní (Lošonec). Zo synoným môžeme pripomenúť napr. hornonitriansky výraz šišor, šišvor (v nárečiach má však toto slovo aj iné významy) alebo turčiansky čriep, v severotrenčianskych nárečiach sú synonymné výrazy krena, kreňec, krieň, krienčovie, okolo Trenčína aj kašňík, v Kolároviciach pri Bytči lísnica.

Na vyjadrenie významu "zľadovatený povrch snehu", v ktorom sa slovo srieň používa vo veľkej časti stredoslovenských a západoslovenských nárečí, by sme aj v ďalších slovenských nárečiach našli viacero výrazov. Tu pripomenieme niektoré príklady iba zo severného Záhoria ako dôkaz, že ani menší nárečový celok nebýva odkázaný iba na jedno pomenovanie. Porovnaj: Ked je sneh zamrznutí, má kúru navrhu (Senica); Škarúp je chicení na tem sňehu (Rozbehy).

Na väčšine územia Slovenska sneh padá (pri Poprade padze), na hornej Orave a v Šariši aj pri pokojnom snežení kúri, kuri, v časti Tekova a Hontu sňach prší (napr. Šášovské Podhradie, Hronské Kľačany, Dol. Rykynčice, Príbelce), aj keď vôbec nie je vlhký. Neosobné sloveso snežiť používajú spravidla iba Stredoslováci a Západoslováci.


strana 38

Pranostiky z úvodu nášho príspevku spájajú začiatok februára so silným snežením. Ak sneží husto a vytrvalo, po Slovensku ľudia hovoria: sňach sa sipe (Pukanec), snach sa valí (Hor. Súča), śňih vaľi (Bardejov), sňach sa kidá (napr. Turiec), sňech kľaga (Markušovce), ľape (Žakarovce). Ak padá vo veľkých chumáčoch, chumelí sa, ak sa doň zaprie mierny vietor, je z toho chumelica, pri ktorej sa žartom hovorí, že vonku sa mlynári bijú. Pri silnom vetre už máme fujak, fujavicu, chumelicu, chujavicu, chujavu, metelicu, meteľ. K týmto spisovným výrazom možno z nárečovej lexiky pridať ešte kúrňavu, kurňavicu, kuravicu, šúteľ, šúťeľicu, šutrľicu — pri tej sa napr. v Pukanci šeci čerťi žeňia —, dujavicu, dujavu, zadujavu, zadujavku, fujavu, fujavku, fukavicu, frňavicu.

Vietor, ktorý pri silnom snežení veje jedným smerom alebo premiestňuje už napadnutý sneh, narobí záveje takmer po celom Slovensku. Na Záhorí, okolo Modry, na Myjave, pri Trenčíne, na Orave a čiastočne aj v Liptove naveje zámeti, v Turci a v severnej Trenčianskej záňeti, Šarišanom narobí zasa zadujki, zaduvi, zaduvanki, v južnom Above a južnom Zemplíne fujaše alebo fuvaše.

Mnoho slov súvisiacich so zimným počasím a zimným obdobím by sa nám tu žiadalo ešte pripomenúť, oprášiť, predstaviť, ale priestorové dôvody nám to nedovolia. No studnica rodnej reči nám rozličné názvy snehu, snehových vločiek, cencúľov, námrazy, poľadovice, odmäku a iných zimných prírodných javov, ako aj so zimou spojených činností a v zime používaných reálií do budúceho roka iste uchová.

Adriana Ferenčíková


strana 39

ROZLIČNOSTI

Konferencia

O slove konferencia sa v našich slovníkoch zvyčajne uvádza, že pochádza z latinčiny. V bežných slovníkoch klasickej latinčiny sa však toto slovo nenachádza. V našej kultúrnej oblasti ho máme doložené až v Bartalovom slovníku stredovekej latinčiny (Antonius Bartal, Glossarium mediae et infimae latinitatis Regni Hungarie, Budapestini, Sumptibus societatis Franklinae 1901). Je však pravda, že slovo konferencia je latinského pôvodu, resp. že významovo súvisí s latinským slovesom confero, conferre, contuli, collatum. Toto sloveso však má značný počet významov. V Špaňárovom Latinsko‐slovenskom slovníku (pozri 1. vyd. 1962, s. 130) sa napr. uvádza až osemnásť významov, od konkrétneho "dokopy znášať, zvážať" až po neosobný výraz confert — "je na osoh, osoží". Zo súboru uvádzaných významov však možno vydedukovať, že základný význam, na ktorý výrazne poukazuje už predpona con‐, je "dávať dovedna alebo do blízkosti". Táto činnosť sa môže uskutočňovať v súvislosti s konkrétnymi predmetmi (napr. zvážať drevo), ale v obraznom vyjadrení aj zrážať zbrane, zrážať sa v bitke (lat. arma conferre). Pochopiteľný je aj abstraktný význam "dávať dokopy myšlienky, nápady" a tak vzniká aj náš význam "radiť sa, rokovať, vymieňať si názory".

A to už je význam, o ktorý sa opiera aj slovo konferencia. V spomenutom Bartalovom slovníku sa napr. uvádza heslo conferentia s výkladom consultatio, deliberatio, teda "porada, úvaha", skonkretizované aj spojením habere conferentiam — teda naše dnešné "mať poradu". Tento význam sa ozrejmuje aj v spojeniach s prídavným menom conferentialis — konferenčný, napr. v spojení ex conferentiali congressu — z poradnej schôdzky, z porady, alebo aj z názvu hodnostára conferentialis minister — radiaci, poradný minister, poradca, t. j. taký hodnostár, ktorého si panovník pozýva na poradu, ktorého sa pýta na mienku.

Z týchto poznatkov je naporúdzi záver, že prvotný význam slova konferencia v stredovekej latinčine, ale aj v iných jazykoch, medziiným aj v slovenčine, je "porada, poradná schôdzka". Tento význam je zrejmý napr. v spojeniach štvrťročná konferencia, výročná konferencia na školách, totiž porada o prospechu


strana 40

žiakov. Širší zmysel má spojenie vedecká konferencia — porada venovaná výmene názorov na vytýčený problém. Tento problém môže mať aj politický charakter — najznámejšia je v tejto súvislosti mierová konferencia.

Niektoré závažné politické konferencie sa postupne stávajú stálymi inštitúciami. Napr. známa Konferencia o európskej bezpečnosti a spolupráci je dnes už pevnou inštitúciou v európskej medzinárodnej politike, preto sa aj právom píše s veľkým začiatočným písmenom a má zaužívanú skratku KEBS. Podobne, hoci na nižšej úrovni, vznikla napr. Konferencia riaditeľov dunajských plavebných podnikov. V súčasnosti u nás jestvuje aj Stála konferencia slovenskej inteligencie Slovakia plus ako "interdisciplinárna, pracovná a otvorená organizácia". Už aj toto vymedzenie ukazuje, že nejde o príležitostne, resp. aj plánovane zvolávanú poradu, ale o pevnú organizáciu. Podobný organizačný charakter má napr. aj Biskupská konferencia Slovenska. Už zo stredoveku pochádza aj názov dobročinnej spoločnosti Konferencia sv. Vincenta z Pauly.

Po týchto poznámkach o vývine slova konferencia nebude veľkým prekvapením ani fakt, že týmto slovom sa označuje akékoľvek združenie. Aj v našej tlači sa pod vplyvom angličtiny zjavuje slovo konferencia v súvislosti s organizáciou zámorskej Národnej hokejovej ligy. Táto liga ako najvyššia súťaž sa člení na dve konferencie a štyri divízie. Východná konferencia má severovýchodnú a atlantickú divíziu, západná konferencia zase centrálnu a pacifickú divíziu.

Ján Horecký

Zastaveníčko a Serenáda

Pri vydávaní hudobných diel F. Schuberta sa riešila otázka, či možno zmeniť tradičný názov Zastaveníčko, pod ktorým je známa veľmi populárna skladba tohto vynikajúceho skladateľa z obdobia hudobného romantizmu. Tu je náš návrh na riešenie aj s odôvodnením.

Slovo zastaveníčko, ktoré sa dávnejšie uplatnilo ako pomenovanie spomínanej hudobnej skladby, sa z hľadiska spisovnej slovenčiny kvalifikuje ako knižný zastaraný výraz; namiesto neho sa odporúča používať slovo serenáda (pozri Slovník slovenského jazyka V, s. 526). Toto odporúčanie môže daktorých používateľov spisovnej slovenčiny prekvapiť, lebo slovom zastaveníčko rozumejú predovšetkým schôdzku, stretnutie milencov, teda to, čo aj slovom dostaveníčko


strana 41

(SSJ I, s. 310). Do súčasnej spisovnej slovnej zásoby nepatrí však ani podoba dostaveníčko. Krátky slovník slovenského jazyka už neuvádza ani jedno z citovaných slov. Je teda otázka, či by sa so zreteľom na význam slova dostaveníčko nemohlo uvažovať o pomenovaniach Stretnutie zaľúbených, Stretnutie milencov, Schôdzka zaľúbených ap., keďže slová dostaveníčko, zastaveníčko nevyhovujú z hľadiska spisovnosti. Zdá sa, že takýto postup nie je primeraný. Okrem významu nespisovných slov zastaveníčko, dostaveníčko sa musí vziať do úvahy aj pôvodný názov skladby, t. j. názov Ständchen. Toto nemecké slovo sa do slovenčiny prekladá ako serenáda (pozri M. Čierna a kol., Nemecko‐slovenský slovník. Bratislava, SPN 1981), kým do češtiny ako zastaveníčko, serenáda (pozri J. Volný, Německo‐český slovník. 4. vyd. Praha, SPN 1966, s. 512). České slovo zastaveníčko má však dva významy: po 1. schôdzka, spravidla ľúbostná, po 2. pieseň alebo hudobná skladba (zvyčajne s ľúbostným obsahom) určená na predvedenie večer alebo v noci pod oblokmi. (Odkazujeme tu na heslá dostaveníčko a zastaveníčko v Slovníku spisovného jazyka českého I, s. 330 a IV, s. 617.) Ako ukazuje dvojjazyčný slovník J. Volného, pri preklade názvu Ständchen treba rátať iba s druhým významom slova zastaveníčko, t. j. s významom "hudobný žáner, druh": slová zastaveníčko a serenáda sa v ňom uvádzajú ako synonymá. A keďže v slovenčine slovo zastaveníčko nie je spisovné, vychodí to tak, že milé Schubertovo dielo by sa malo pomenovať názvom Serenáda. (Len okrajovo poznamenávame, že takéto pomenovanie vyhovuje aj umeleckému zámeru, aj hudobnému ladeniu skladby.)

Pravdaže, niekto môže namietať, že názov Zastaveníčko je vžitý, v istom okruhu pevne ustálený a že nejde o všeobecné slovo, ale o vlastné meno. Kritériom ustálenosti však nemožno brániť neústrojné a významovo nie celkom jasné slová. Kritérium ustálenosti sa totiž vždy chápe so zreteľom na celý spisovný jazyk, nie iba na istý okruh jeho nositeľov, v našom prípade napríklad na hudobníkov a záujemcov o hudbu.

V úplnosti neobstojí ani pripomienka, že názov Zastaveníčko nemožno meniť, lebo ide o vlastné meno. Aj vlastné mená (presnejšie ich prevažná väčšina) sa tvoria a posudzujú podľa tých istých kritérií jazykovej kultúry ako všeobecné mená (slová); aj vo vlastných menách možno robiť úpravy a zmeny v intenciách jazykovej kultúry. Spomenieme tu napr. slávny Hugov román, ktorý u nás vyšiel najskôr pod názvom Biednici, neskôr pod živším názvom Bedári, alebo to, že názov českej klasickej divadelnej hry Naši furianti sa neprebral mechanicky, ale preložil sa priezračnejším názvom Viťúzi.


strana 42

V zhode s obsahom skladby, s významom jej nemeckého názvu a so zreteľom na zásady jazykovej kultúry možno Schubertovu skladbu známu pod názvom Zastaveníčko pomenovať názvom Serenáda.

Ivan Masár

Nedotknuteľný — nedotýkateľný

Už z faktu, že v novších slovenských slovníkoch sa uvádza iba prídavné meno nedotknuteľný a neuvádza sa kladná podoba dotknuteľný, vyplýva, že toto prídavné meno síce má istý vzťah k slovesu dotknúť sa, ale zároveň sa už od neho významovo odpútalo. Túto významovú odpútanosť ešte výraznejšie dosvedčuje fakt, že vo výklade prídavného mena nedotknuteľný sa v Krátkom slovníku slovenského jazyka vôbec neuvádza sloveso dotknúť sa. Hovorí sa totiž, že nedotknuteľný je taký, "ktorý (ktorého) neslobodno zasiahnuť, porušiť, zmeniť" (v staršom Slovníku slovenského jazyka je ešte výklad "ktorého sa nemožno dotknúť, do ktorého nemožno zasiahnuť, ktorý nemožno porušiť"), a uvádzajú sa príklady nedotknuteľná osoba, nedotknuteľné právo, nedotknuteľné hranice. Aj tieto príklady ukazujú, že nejde o dotyk konkrétnych vecí, ale o viac‐menej abstraktné, vyabstrahované pojmy.

Ešte vyšší stupeň abstraktnosti (ako to vyplýva aj z použitia prípony ‐osť) je v podstatnom mene nedotknuteľnosť. Nedotknuteľnosť hraníc znamená, že hranice neslobodno, je zakázané akýmkoľvek spôsobom meniť, posúvať, a preto pôvodcu takéhoto narušenia postihnú isté sankcie. Podobne nedotknuteľnosť osoby znamená, že osoba je chránená pred zásahom zvonku a že kto takýto zásah vykoná, dopúšťa sa neprípustného, často aj trestne stíhateľného činu.

Popri opísaných významoch a použitiach prídavného mena nedotknuteľný (resp. podstatného mena nedotknuteľnosť) je však známy aj iný význam tohto prídavného mena. Známy je najmä v súvislosti s opismi indického kultúrneho prostredia, v ktorom sa ako bežný spoločenský jav vyskytujú kasty. Sústava kást tu predstavuje vertikálne prísne vymedzené vrstvy obyvateľstva, pričom príslušníci najnižšej spoločenskej vrstvy, ktorá však už ani nepatrí do sústavy kást, sa označujú ako nedotknuteľní. Označujú sa tak preto, že ak sa ich dotkne príslušník vyššej kasty, pokladá sa (tento príslušník vyššej kasty) za znečisteného. Teda v takomto prípade sa prídavné meno nedotknuteľný používa v úplne protikladnom význame oproti významu spomenutému na začiatku. Nevyjadruje sa ním,


strana 43

že daná osoba má nenarušiteľné práva, ale že dotyk spôsobuje ujmu tomu, kto sa dotýka, kto dotyk spôsobuje. Na rozlíšenie týchto dvoch významov začínajú mnohí autori, resp. prekladatelia používať v spomenutom druhom, protikladnom význame prídavné meno nedotýkateľný. Môžu sa pritom opierať aj o analogickú dvojicu nepreložiteľný — neprekladateľný, kde sa prídavným menom odvodeným od dokonavej podoby vyjadruje abstraktnejšia činnosť (nepreložiteľný text, výraz) než prídavným menom odvodeným od nedokonavého slovesa (neprekladateľné vodiče).

Treba však pripomenúť, že ani prídavné meno nedotýkateľný nevyjadruje celú skutočnosť, predovšetkým to, že zákaz dotýkať sa neplatí len v smere od vyšších osôb k nižším, ale aj naopak: ani nedotýkateľní sa nesmú dotýkať osôb alebo ich vecí, ktoré sú v spoločensky vyššej vrstve.

Odporúčame preto iné východisko: nevychádzať z anglickej predlohy untouchable, ktorej zodpovedá slovenské nedotýkateľný, ale z prídavného mena čistý, resp. z jeho zápornej podoby nečistý. Preto by sa aj nedotknuteľní, resp. nedotýkateľní mali označovať jednoducho ako nečistí.

Ján Horecký

Pravopis názvov kostolov

V nových Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 v kapitole Písanie jednotlivých druhov vlastných mien je aj podkapitola 1.3.2. Názvy objektov vo vesmíre a na ich povrchu. V rámci nej sa v bode 7 uvádzajú názvy významných stavieb a ich častí, ktoré sa ako vlastné mená píšu s veľkým začiatočným písmenom. Ide napríklad o názvy budov, domov, palácov, študentských domovov, internátov, štadiónov, amfiteátrov, hradov, zámkov, kaštieľov, brán, múrov, významných siení, dvorán, mostov, fontán, besiedok a pod., ako sú Palác kultúry, Študentský domov Juraja Hronca, Štadión desaťročia, Amfiteáter slobody, Múr nárekov, Sieň federácie, Most mládeže, Fontána mieru, Besiedka priateľstva atď., ktoré sa píšu s veľkým začiatočným písmenom na začiatku celého viacslovného vlastného mena. Do tejto skupiny sú zaradené, ako sa to v Pravidlách slovenského pravopisu výslovne píše, aj "názvy významných kostolov, chrámov, katedrál, bazilík, pagod", pričom sa uvádzajú tieto príklady: Dóm sv. Martina, Chrám sv. Víta (Svätovítsky chrám), Katedrála svätého Pavla, Chrám svätého Petra (Svätopeterský chrám), Chrám Vasilija Blaženého, Bazilika Božej


strana 44

múdrosti, Pagoda zlatej korytnačky (porov. Pravidlá slovenského pravopisu, 1991, s. 65). Medzi príkladmi však nenájdeme ani jeden názov so slovom kostol, ale iba názvy chrámov, katedrál, bazilík a pod. Iba v poznámke za týmito príkladmi sa upozorňuje na to, že "označenie kostolov, chrámov a pod. podľa príslušnosti k istému rádu (reholi) nie je vlastným menom a takéto označenie sa píše s malým začiatočným písmenom, napr. kapucínsky kostol, benediktínsky kostol, kostol klarisiek, kostol uršulínok." Azda z toho vznikajú isté nejasnosti, váhania a otázky pri písaní názvov kostolov, ak sa v nich vyskytuje meno svätého, ktorému je kostol zasvätený.

Z poznatkov získaných zo sledovania jazykovej praxe pri písaní názvov kostolov tohto typu však musíme konštatovať, že dosiaľ sa tieto názvy zväčša píšu v slove kostol s malým začiatočným písmenom, teda v podobe kostol sv. Mikuláša, kostol sv. Alžbety, kostol sv. Trojice. Dôsledne sa takáto prax uplatňuje aj v Katolíckych novinách. Iba sporadicky sa možno stretnúť s písaním názvov kostolov tohto typu s veľkým začiatočným písmenom, napr. Dnes sa opäť stretávame pri Kostole svätého Jána nad Kremnickými Baňami (Republika, 18. 12. 1993, s. 6—7).

Treba však povedať, že prax písania názvov kostolov uvedeného typu s malým začiatočným písmenom, teda v podobe kostol sv. Alžbety, je v rozpore so súčasnou kodifikáciou obsiahnutou v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991, ako je formulovaná v kapitole 1.1. Vlastné mená, kde sa na s. 50 v bode 4 píše, že vlastným menom sa stáva "všeobecné pomenovanie v spojení s dedikačným prívlastkom (určením na počesť nejakej osoby alebo udalosti), napr. gymnázium — Gymnázium Jána Hollého, geologický ústav — Geologický ústav Dionýza Štúra, memoriál — Memoriál Michala Vičana, tlačiarne — Tlačiarne Slovenského národného povstania, námestie — Námestie republiky". Ak teda vychádzame z tejto všeobecnej zásady, názvy kostolov skladajúce sa z druhového označenia kostol a z určenia, komu je kostol zasvätený, treba písať s veľkým začiatočným písmenom, teda Kostol sv. Mikuláša, Kostol sv. Alžbety, Kostol sv. Trojice, t. j. rovnako, ako sa píšu názvy Dóm sv. Martina, Chrám svätého Petra uvedené v Pravidlách slovenského pravopisu.

Tu možno ešte spomenúť, že názvy kostolov so zhodným prívlastkom na začiatku, t. j. také názvy, v ktorých sa druhové označenie kostol vyskytuje až v druhej časti názvu, sa aj do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v r. 1991 písali a aj v súčasnosti sa píšu s veľkým začiatočným písmenom (ak, pravda, nejde o názvy vyjadrujúce príslušnosť k nejakej reholi typu kapucínsky kostol), napr. Trojičný kostol, Modrý kostolík, Blumentálsky kostol (porov. napr.


strana 45

A. Bagin — J. Krajči: Kostoly a kaplnky hlavného mesta SSR Bratislavy. Bratislava 1988 a Slovník obcí na Slovensku. 1. zv. Bratislava 1977).

Na písanie názvov kostolov typu Kostol sv. Štefana, resp. Blumentálsky kostol v súlade s platnou pravopisnou kodifikáciou už upozornil L. Dvonč v dvoch príspevkoch publikovaných v rubrike Slovenčina na každý deň v bratislavskom Večerníku (14. 5. 1993 a 20. 8. 1993).

V ďalšom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu bude potrebné medzi ilustračnými príkladmi na názvy kostolov, chrámov, katedrál, bazilík a pod. uviesť aj konkrétne príklady so slovom kostol, teda napr. Kostol sv. Mikuláša. Zároveň bude vhodné vo vstupnej vete "názvy významných kostolov, chrámov, katedrál..." vynechať prídavné meno významných, ktoré istým spôsobom zavádza používateľa Pravidiel slovenského pravopisu. Tým sa explicitne zjednotí písanie názvov významných stavieb a ich častí uvedených v citovanom bode kapitoly o písaní veľkých písmen v nových Pravidlách slovenského pravopisu, lebo každý kostol treba jednoznačne pokladať za významnú stavbu.

V tejto súvislosti pokladáme za vhodné upozorniť aj na to, že v súbore spomínaných názvov by sa mali vyskytovať aj názvy kláštorov, napr. Kláštor sv. Alexeja a Bonifáca.

Matej Považaj


strana 46

SPRÁVY A POSUDKY

Vzácne životné jubileum Dr. Gejzu Horáka

Takmer denne možno v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV stretnúť známu dobrácku tvár, na ktorej zvyčajne pohráva priateľský úsmev, z jeho úst vždy vychádza milé a bezprostredné slovo a z jeho čela neschádza dobre postrehnuteľná zainteresovanosť o život v ústave. Opatrne meria kroky, niekedy aj s bakuľkou, ktorú zavše nechá či zabudne v kúte sekretariátu alebo v miestnosti u priateľov, bývalých spolupracovníkov. Je to Dr. Gejza Horák, jedna z výrazných postáv slovenskej jazykovedy so skvelými výsledkami vedeckej práce, ale poznačená aj neuznanlivosťou osudu. Je to učiteľ, ba vari docent či naskutku profesor slovenského slova, ktorému už dávno mala patriť aj vysokoškolská katedra. Celkom iste by dnes slovenská jazykoveda tak úporne nehľadala adeptov vysokoškolského jazykovedného štúdia, keby svojím rozhľadom vo veciach slovenčiny, no najmä nevšedným oduševnením za slovenské slovo bol mohol privádzať nové posily za vedeckovýskumné stoly, ale aj za vysokoškolské katedry.

Sedemdesiatpäťročný jubilant (narodil sa 25. 2. 1919 v Haliči, okr. Lučenec) je dnes živou históriou Jazykovedného ústavu, otvorenou knihou už na tej strane, ktorá má vysoké číslo, no napriek tomu sú v nej ešte čisté listy, ktoré zapĺňa umnou robotou, aká patrí nestorovi slovenskej jazykovedy, ale i takou, ktorá je organizačne i spoločensky nesmierne náročná, ktorá invenčne aj honorom patrí do jeho rúk i pri všetkej úcte k jeho pokročilému veku. Dr. Gejza Horák sa totiž naplno venuje organizačnej i koncepčnej práci v novozaloženom či vzkriesenom, obnovenom Jazykovom odbore Matice slovenskej ako jeho predseda. Nie je to jeho nové poslanie ani nová služba slovenčine, je to iba jeho nový post, ktorý však nemôže zakryť krivdu minulých rokov ani napokon príznačnú nevšímavosť súčasných vysokých či najvyšších predstaviteľov vedy a kultúry u nás voči tým predstaviteľom jazykovednej obce, ktorí v čase totality nesnímali ruku z pulzujúceho života národného jazyka a živili ho doslova i obrazne vlastnou krvou. Žiaľ, zostalo z nich dnes iba torzo s úradnícky ľahostajne vymeraným dôchod-


strana 47

kom ako živý výkričník totalitným sokolíkom, pevne usadeným v kreslách. Zažeňme však trpkosť a jubilantovi v tejto jeho novej úlohe zaželajme šťastnú ruku, rozmysel a, pravda, ešte veľa svetlých dní najmä v uvádzaní nášho, ba vlastne jeho časopisu do života pod spoločnou starostlivosťou Matice a Jazykovedného ústavu.

G. Horák je aj jedným z tých starších jazykovedcov, ktorí sa dožili nevšednej udalosti pre celú slovenskú jazykovedu — XI. medzinárodného zjazdu slavistov, ktorý sa v minulom roku konal v Bratislave a v ešte ani rok existujúcej Slovenskej republike. Aj to je veľkým zadosťučinením pre jeho zrelý ľudský i vedecký život, najmä keď pri tejto príležitosti mu vyšla monografia, ktorú už roky mal prichystanú na vydanie, ale ktorej sa akosi nikdy neušlo uzrieť vydavateľské svetlo (Slovesné kategórie osoby, času, spôsobu a ich využitie, 1993). Je to téma, ktorou sa intenzívne zaoberal už dávnejšie, ešte v súvislosti s prípravou monumentálnej Morfológie slovenského jazyka, ktorej bol spoluautorom. Vydanie tejto monografie až dnes pochopí iba ten, kto dôverne pozná životné i vedecké zákruty jubilanta a vie spravodlivo oceniť aj mimoriadnu slavistickú udalosť, ktorá poskytla jubilantovi nečakanú príležitosť i nečakané možnosti.

To, čo o jubilantovi napísal pri jeho sedemdesiatke I. Masár v Kultúre slova (23, 1989, s. 58—59) o jeho pôsobení v oblasti popularizácie spisovnej slovenčiny a starostlivosti o jej kultúru, v plnej miere platí aj dnes pri polookrúhlom životnom jubileu, keď — ako dúfame — s neochabujúcou iniciatívou vykročil v ústrety svojej osemdesiatke. G. Horák je neúnavný hľadač krásy slovenčiny v jej zvuku, slove, tvare, spojení či konštrukcii a nedostihnuteľný majster v podaní toho, čo radostne objavil, preskúmal a zvážil na citlivom mincieri svojho jazykovedného vedomia a čo preteplil láskou k rodnej reči. Ak sa totiž voľakto nazdáva, že výklady tohto druhu dnešní používatelia spisovnej slovenčiny nepotrebujú, osudne sa mýli. Nie je to tak. Popri nevyhnutných vysokovedeckých výsledkoch práce v základnom výskume budeme vždy potrebovať výklady o slovenčine, ktoré budú vychádzať priam z intímneho dotýkania sa jazykovedca jazykových zákonitostí láskavým, a ak chcete, až nežným srdcom. A nebude dobre s našou rodnou rečou dovtedy, kým sa to nenaučia všetci používatelia slovenského jazyka, osobitne spisovnej slovenčiny. Dr. Gejza Horák, náš sedemdesiatpäťročný jubilant, nás učí, že našu rodnú reč treba žiť v pokore a úcte, v obdive jej krásy a bytostnej prostoty, nie zvelebovať ju trhovým krikom či nebodaj potupovať ju nízkou a národ ponižujúcou jazykovou kultúrou či vlastne nekultúrou.


strana 48

Za tento príklad precíteného, ale vedecky zdôvodneného vzťahu k rodnej reči vyslovujeme jubilantovi úprimný vďak a v pohľade do budúcich dní mu žičíme dobré zdravie a pokojné, nikým a ničím nerušené plodné zotrvanie v práci.

František Kočiš

Na šesťdesiatku prof. Jána Findru

Pred desiatimi rokmi sme si pripomenuli päťdesiate narodeniny docenta Jána Findru. Zakrátko si pripomenieme jeho šesťdesiatku (nar. 25. 3. 1934 v Málinci), ale už ako profesora a (bývalého) prvého rektora Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Tieto funkcie, najmä tá rektorská a ešte viac prípravná, predrektorská, vyčerpali veľa energie a pracovného elánu Jána Findru. Možno povedať, že bystrická univerzita je do veľkej miery dielom jeho umu a rúk. Ale napriek všetkému J. Findra aj v uplynulom desaťročí svojho života pokračoval nielen v pedagogickej činnosti v škole i mimo školy, ale aj vo vedeckej práci. A ukazuje sa, že tomuto svojmu prvotnému zameraniu sa nespreneveruje ani v terajšej vysokej funkcii vedúceho Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky.

Práve v spomenutom desaťročí vznikli Findrove analýzy rozprávačskej prózy takých autorov, ako je Timrava, Ondrejov, Švantner, Jilemnický, ale aj pokusy o celkovú interpretáciu niektorých autorov (Matuška, Novomeský). Neustávajúcu pozornosť venoval J. Findra aj teoretickým otázkam štylistiky, najmä problematike textu, štylémy a štylistickému významu slova. Mnohé z jeho štúdií z tejto oblasti boli publikované aj v našich cudzojazyčných zborníkoch, a tak sa mohli dostať aj do vedomia mimoslovenských bádateľov.

Ale čo je hlavné u Jána Findru vo vzťahu ku Kultúre slova (v jej redakcii je členom od r. 1981), je jeho pedagogická a publikačná činnosť v oblasti jazykovej kultúry. Kladie tu veľký dôraz na patričný vzťah medzi obsahom a formou. Hovorí o tom: "S obsahovou stránkou prejavu súvisí riešenie otázky, čo rečník povie, čo bude hovoriť. To je problém témy a s ním spätý problém obsahovej náplne. Do istej miery je to aj otázka cieľa, zamerania prejavu. Táto otázka sa už čiastočne týka aj formy prejavu. Tá má dve stránky. V prvom rade sa týka jazykovo‐kompozičného stvárnenia témy. Tu treba riešiť aj štylistickú výstavbu textu. Pokiaľ ide o ústny prejav, s rozmerom formy súvisí aj spôsob jeho zvukovej realizácie. Formálna stránka sa teda týka aj otázky prednesu."


strana 49

Tieto myšlienky síce Ján Findra vyslovil v užšej súvislosti s rečníckou kultúrou prejavu (v knižke Ústny prejav a umelecký prednes), ale nemožno pochybovať o ich širšej všeobecnej platnosti. Ani o tom, že sú východiskom úvah o jazykovej kultúre.

S uvedeným citátom súvisí aj ďalšia okolnosť. J. Findra sa vždy usiloval zasiahnuť pôvodcov jazykových prejavov. Preto venoval toľko pozornosti rozličným súťažiam v umeleckom prednese, ale aj jazykovej úrovni textov prednášaných pri občianskych obradoch, ba aj v učebnici pre učiteľky materských škôl.

Toto presvedčenie sa prejavuje aj v jednej z novších prác J. Findru. Zdôrazňuje tu, že "priestor jazyka citlivo reaguje na zmeny vo vonkajšom priestore človeka, najmä na pohyb v oblasti jeho spoločensko‐politických i myšlienkových (filozofických) aktivít. Situácia spoločnosti sa zrkadlí v situácii jazyka: jazyk svedčí o dobe, doba žiada od jazyka, aby primerane slúžil nielen jej modelovým, ale aj aktuálnym vyjadrovacím potrebám".

Želáme nášmu jubilantovi, aby v tomto duchu (napriek všetkému) pracoval, pozoroval a skúmal náš jazyk a podporoval jeho rozvoj a všestranné spoľahlivé fungovanie.

Ján Horecký

Ďalšie tituly zo série kroník

(Kronika 1992. Bratislava, Fortuna Print 1993. 143 s. — Kronika techniky. Bratislava, Fortuna Print 1993. 656 s.)

Pozoruhodným vydavateľským činom minulého roka bolo obohatenie nášho knižného trhu o Kroniku 1992 a o Kroniku techniky. Týmito titulmi vydavateľstvo Fortuna Print nadviazalo na svoju predvlaňajšiu úspešnú publikáciu Kronika ľudstva. Naším príspevkom chceme pokračovať v hodnotení knižnej produkcie súkromných vydavateľstiev, ktoré sme začali spomenutou Kronikou ľudstva (pozri Kultúra slova, 27, 1993, s. 91—95).

Keďže si Kronika ľudstva získala na našom knižnom trhu veľkú popularitu, vydavateľstvo sa rozhodlo pokračovať vo vydávaní jej pravidelných doplnkov. Prvé vydanie Kroniky ľudstva obsahuje údaje od najstarších čias ľudskej civilizácie do konca r. 1991, a tak prvým prekladovým "doplnkom" týchto údajov sa pre všetkých majiteľov a čitateľov Kroniky ľudstva stala Kronika 1992. Základná


strana 50

štruktúra tohto diela vychádza z nemeckého originálu Chronik '92 (Chronik Verlag in der Harenberg Kommunikation Verlags ‐ und Mediengesellschaft mbh CO. KG, Dortmund 1992), resp. poľského prekladu tohto titulu (Wydawnictwo — Kronika Marian B. Michalik, Warszawa 1992). Štruktúra textu v Kronike 1992 je identická s jeho členením v Kronike ľudstva: v ľavej časti dvojstrany je kalendárium — v koncentrovanej podobe sú tu uvedené základné historiografické údaje, ktoré sa potom na príslušnej dvojstrane podrobnejšie opisujú a ilustrujú obrázkami, prehľadnými tabuľkami i biografickými heslami. Okrem základného členenia textu je slovenské vydanie aktualizované najnovšími poznatkami a udalosťami nášho politického, spoločenského a kultúrneho života. Keďže v čase prípravy rukopisu bolo už známe, že od 1. 1. 1993 sa vtedajšia ČSFR rozdelí na dva samostatné štáty, vhodným doplnkom titulu je aj krátka heslovitá kronika Česko—Slovensko 1918—1992. Už pri posudzovaní Kroniky ľudstva sme konštatovali dobrú jazykovú úroveň tohto titulu. V tejto dobrej tradícii pokračoval redakčný kolektív aj v prípade Kroniky 1992 a zohľadnil aj niektoré drobné pripomienky, ktoré sa objavili pri hodnotení Kroniky ľudstva. Kronika 1992 takisto obsahuje menný register osôb spomenutých v základnom texte a charakteristiku 189 štátov sveta (štátna vlajka, oficiálny názov, rozloha, počet obyvateľov, forma štátu, hlava štátu, predseda vlády a členstvo v medzinárodných organizáciách). Základný text Kroniky 1992 sa stal zároveň aj súčasťou nového vydania Kroniky ľudstva, ktoré vydavateľstvo pripravilo pre tých záujemcov, ktorým sa prvé vydanie tohto titulu nepodarilo kúpiť.

Tematicky špecifikovaným, no štruktúrou a formou obdobným dielom je ďalší rozsiahly kronikársky titul vydavateľstva Fortuna Print — Kronika techniky. Už na záložke tejto objemnej reprezentatívnej knihy sa čitateľ dozvie, že poslaním Kroniky techniky je "poskytnúť záujemcom o históriu prehľad vývoja jednej z najpodstatnejších stránok ľudských dejín". Údaje spracované v Kronike techniky sú chronologicky zoradené približne od r. 3000 pred Kr. po koniec r. 1992. Nejde pritom o mechanické zoradenie najvýznamnejších faktov, pretože vnútorné členenie textu sa opiera o dva základné princípy: tematickú spätosť a časovú postupnosť na jednej strane, koncentrovanosť a dokumentárnu ilustratívnosť na druhej strane. Na základe spätosti tém a časovej postupnosti je text rozdelený do týchto kapitol: Kamenné nástroje a prvé kovové predmety (informácie od najstarších čias po 26. stor. pred Kr.), Mestá, rozkvet remesiel a veľkolepé stavby (2600 pred Kr. — 601 pred Kr.), Prírodovedné poznanie predbehlo techniku (600 pred Kr.—201 pred Kr.), Akvadukty a cesty — symboly technického pokroku (200 pred Kr.—299 po Kr.), Remeselnícke výrobky pre roľníkov,


strana 51

duchovných a rytierov (300—1299), Nový duch vynálezov: radosť z technického myslenia (1300—1599), Špecializácia a vedecké myslenie (1600—1749), Strojová výroba v továrňach: začala sa nová éra (1750—1839), Na ceste k priemyselnej veľkovýrobe (1840—1899). Uvedené kapitoly svojím obsahom i rozsahom zaberajú prvú polovicu knihy. Rozvoj techniky, vedy a výskumu v 20. storočí ilustruje druhá polovica textu s prehľadom a charakteristikou technických a vedeckých objavov 20. storočia: Splývanie výskumu a techniky (1900—1939), Výskum na objednávku v ére rozvinutej technológie (1940—1992). V závere základného textu je prognostická úvaha Vedecký výskum a technika vo svete zajtrajška. Tematická spätosť a časová postupnosť textu sa dopĺňa koncentrovanosťou a dokumentárnou ilustračnosťou: podobne ako pri Kronike ľudstva a Kronike 1992 tvorí základný rámec textu úvodná štúdia (podľa názvu kapitoly), po nej nasleduje faktografická a ilustračná časť kapitoly. Základným článkom textu je dvojstrana: na ľavej strane je kalendárium s prehľadom najdôležitejších objavov, vynálezov a pod., na ďalšom priestore dvojstrany sa tieto udalosti, objavy a vynálezy podrobnejšie opisujú, vysvetľuje sa podstata a prínos objavu, technického zariadenia a výklad ilustrujú obrázky, schémy, tabuľky a pod. (každý výklad sa v kalendáriu signalizuje šípkou). Kronika techniky okrem historiografického a populárno‐náučného charakteru plní aj významnú štandardizačnú funkciu. Súčasťou základného textu je totiž aj kapitola, v ktorej sa uvádzajú základné jednotky sústavy SI: predponový systém a tabuľková časť s údajmi o názve, značke, skratke, charaktere veličiny a jej prevodovom vzťahu k iným jednotkám sústavy SI. Týmto spôsobom sú spracované všetky jednotky geometrických a časových veličín, jednotky mechanických veličín, termických a fyzikálnochemických veličín, elektriny a magnetizmu, optiky a svetelnej techniky, atómovej a jadrovej fyziky. V súvislosti s informatívnou zložkou Kroniky techniky by sme chceli upozorniť aj na encyklopedicko‐biografickú stránku tohto titulu: na s. 606—618 sú uvedené encyklopedické heslá o laureátoch Nobelovej ceny za chémiu a fyziku. Každé heslo obsahuje základné biografické údaje, objavy, za ktoré bola Nobelova cena udelená, a krátku charakteristiku vedeckej a výskumnej orientácie laureáta s uvedením najvýznamnejších výsledkov. Ďalšou kapitolou encyklopedickej časti Kroniky techniky je abecedný heslár najvýznamnejších prírodovedcov a technikov (s. 619—633), v ktorom sa uvádzajú rovnaké údaje ako pri nositeľoch Nobelovej ceny (biografické údaje, vedný odbor, najväčší prínos, objavy, ocenenia). Podobne, ako sme konštatovali pri Kronike ľudstva a Kronike 1992, aj Kroniku techniky redakčný kolektív aktualizoval o najvýznamnejšie údaje z územia Slovenska. Proporčne sú zastúpené nielen v kalendáriu, výkladovej a obrázkovej časti, ale i v heslári. Sú v ňom medailóny o fyzikovi


strana 52

K. Antolikovi, vynálezcovi Š. Baničovi, profesorovi banského merania O. Čérim, banskom strojmajstrovi J. K. Hellovi, astronómovi M. Hellovi, matematikovi J. Hroncovi, fyzikoch D. Ilkovičovi, Š. A. Jedlíkovi, inžinierovi a profesorovi banskej akadémie A. Kerpelym, kartografovi S. Mikovínim, A. Segnerovi, vynálezcovi J. Murgašovi, fyzikovi a matematikovi J. M. Petzvalovi, profesorovi banskej akadémie J. Schittkovi, ale aj o politikovi a astronómovi M. R. Štefánikovi, geológovi D. Štúrovi. Na dobrú orientáciu v rozsiahlom texte slúži menný register (s. 634—644) a vecný register (645—655). Pri hodnotení takého rozsiahleho titulu, akým je Kronika techniky, si nemožno nevšimnúť jeho jazykovú stránku. Na jej úroveň určite mali vplyv skúsenosti nadobudnuté prípravou Kroniky ľudstva. V Kronike techniky je veľké množstvo cudzích vlastných mien, odborných názvov a osobných mien a priezvisk. Ich prepis sa v celom texte striktne opiera o zásady kodifikované Pravidlami slovenského pravopisu (1991). Text pritom rešpektuje podoby pôvodných slovanských priezvisk, ktorých nositelia žili a pôsobili v zahraničí a prispôsobili si priezviská nemeckej či anglickej pravopisnej konvencii (nemecký fyzik Adolf Slaby, s. 346, americký fyzik Schawlow, s. 402, 489—491, americký astronaut Cernan, s. 517, 537, americký fyzik ruského pôvodu Kosma Zworykin, s. 327, 384, 406, 409 atď.). Redakčný kolektív venoval viac pozornosti aj grafickej, resp. technickej stránke textu. Kým v Kronike ľudstva sa občas zjavili chybičky pri rozdeľovaní slov, v celom rozsiahlom texte Kroniky techniky je tento jav náhodný. Z textu sa vytratili aj tlačiarenské škriatky takého typu, ako je ojedinelé vynechávanie písmen alebo takých akcentov, resp. znakov, ktoré v slovenčine nie sú (typ MeliÁs, s. 347, 360, AmpÁre, s. 148, 190, 191, 192, 194, »rsted, s. 200, 245, 247, ChČtellerault, s. 347). Veľké množstvo odborných výrazov, pojmov a vzťahov overovali okrem prekladateľov a jazykových redaktorov i kvalifikovaní odborníci z jednotlivých technických odborov. V sérii kroník tak Kronika techniky zaujala významné miesto nielen ako reprezentatívna publikácia s vysokou poznávacou hodnotou, ale aj ako kvalitný preklad odborného textu aktualizovaný poznatkami o našich objavoch, vynálezoch a významných osobnostiach vedy a techniky. Touto svojou stránkou sa Kronika techniky zaraďuje k dielam, ktoré prispeli k integrácii dejín slovenskej vedy a techniky do širšieho historického kontextu. Rovnako dôležitá je aj jazyková stránka knihy z hľadiska štandardizácie odborného názvoslovia a jednotiek v sústave SI. Kronika 1992 a Kronika techniky svojou odbornou a jazykovou úrovňou ešte viac prispeli k dobrému menu vydavateľstva.

Oľga Orgoňová


strana 53

SPYTOVALI STE SA

Sídlisko pri jazere alebo sídlisko Pri jazere? — Učiteľky slovenského jazyka z Košíc sa spytujú, ako sa majú podľa nových pravopisných zásad uplatnených v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 písať názvy sídlisk. Podľa starých pravopisných zásad vraj s písaním názvov sídlisk nemali problémy, lebo slovo sídlisko vždy písali s malým začiatočným písmenom a s veľkým začiatočným písmenom písali iba druhú časť názvu, teda sídlisko Luník, sídlisko Nad jazerom, sídlisko Dargovských hrdinov. Teraz však nevedia, či podľa nových pravopisných zásad sa v slove sídlisko má písať vždy veľké začiatočné písmeno a či druhú časť spojenia majú písať s malým alebo s veľkým začiatočným písmenom. Tu je naša odpoveď:

V Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 sa ustálila všeobecná zásada, podľa ktorej sa vo viacslovných vlastných menách píše veľké začiatočné písmeno vždy na začiatku celého viacslovného vlastného mena a nie až v jeho druhej časti (pravda, ak v druhej časti názvu je vlastné meno, to si ponecháva písanie veľkého písmena aj v novom vlastnom mene). Tým sa upravil spôsob písania viacslovných vlastných mien s nezhodným prívlastkom typu Námestie hraničiarov, Ulica slobody, Most Slovenského národného povstania, Sad Janka Kráľa atď. (predtým námestie Hraničiarov, ulica Slobody, most Slovenského národného povstania, sad Janka Kráľa), lebo vlastným menom je tu celý názov aj s druhovým označením námestie, ulica, most, sad. Pravda, nemenilo sa písanie názvov ulíc, námestí a pod., ktoré sa skladajú z predložkových spojení, napr. Na paši, Pod horou, Za priekopou, lebo vlastným menom je tu iba predložkové spojenie, nie spojenie takéhoto vlastného mena s druhovým označením ulica, námestie a pod. (ulica Na paši, ulica Pod horou, ulica Za priekopou). Ešte raz zdôrazňujeme: upravilo sa iba písanie viacslovných vlastných mien, v ktorých prvej časti je druhové označenie, ktoré je súčasťou vlastného mena, a v druhej časti nezhodný prívlastok (holý alebo rozvitý genitívny prívlastok stojaci za nadradeným podstatným menom), teda názvov typu Námestie hraničiarov. Tým sa zjednotilo písanie názvov ulíc, námestí, nábreží, mostov, sadov a ďalších názvov tohto typu s písaním ostatných názvov s nezhodným prívlastkom, ako sú


strana 54

Preteky mieru, Trať družby, Rad M. R. Štefánika, Divadlo P. O. Hviezdoslava, Kino náročného diváka, ktoré sa aj predtým písali s veľkým začiatočným písmenom na ich úplnom začiatku.

Túto všeobecnú zásadu, ktorú sme podrobnejšie rozviedli, treba aplikovať aj pri písaní názvov sídlisk. V otázke učiteliek slovenského jazyka z Košíc sa vyskytujú tri typy názvov sídlisk: 1. Názov utvorený z podstatného mena v nominatíve, ako je názov Luník. Tu je vlastným menom iba tento názov. Ak sa pri ňom použije druhové označenie sídlisko, nejde tu o súčasť vlastného mena. V takomto spojení sa slovo sídlisko píše s malým začiatočným písmenom a s veľkým začiatočným písmenom sa píše iba vlastný názov Luník, teda sídlisko Luník. Je tu rovnaká situácia, ako keď pri názvoch miest, obcí, riek, ale aj kín, hotelov a pod. použijeme druhové označenie, napr. mesto Trnava, obec Vištuk, rieka Nitra, kino Slovan, hotel Tatra. 2. Názov utvorený z predložkového spojenia, ako je názov Pri jazere. Aj tu je vlastným menom iba toto predložkové spojenie. Ak sa pri ňom použije druhové označenie sídlisko, ani tu nejde o súčasť vlastného mena. Aj v takomto spojení sa slovo sídlisko píše s malým začiatočným písmenom a s veľkým začiatočným písmenom sa píše iba začiatok predložkového spojenia, teda sídlisko Pri jazere. 3. Názov utvorený z druhového označenia a z nezhodného prívlastku v genitíve, ako je názov Sídlisko dargovských hrdinov. Tu je vlastným menom celé spojenie skladajúce sa z druhového označenia a z takéhoto nezhodného prívlastku, preto sa veľké začiatočné písmeno píše na začiatku celého viacslovného vlastného mena.

Na záver môžeme stručne zopakovať, že druhové označenie sídlisko, ak sa použije pri názve sídliska, sa píše s malým začiatočným písmenom, teda sídlisko Luník, sídlisko Chrenová, sídlisko Fončorda, sídlisko Podháj, sídlisko Vlčince, sídlisko Pri prameni, sídlisko Pri jazere. Ak je v názve sídliska holý alebo rozvitý nezhodný genitívny prívlastok, druhové označenie sa stáva súčasťou vlastného mena a v takom prípade sa veľké začiatočné písmeno píše na začiatku celého viacslovného vlastného mena, teda Sídlisko dargovských hrdinov, Sídlisko Slovenského národného povstania (v tomto druhom názve si viacslovné vlastné meno Slovenské národné povstanie ponecháva veľké písmeno aj v novom viacslovnom vlastnom mene Sídlisko Slovenského národného povstania).

Matej Považaj


strana 55

Cezomňa? — Žiaci 7. triedy bratislavskej základnej školy: "V polročnom diktáte sme viacerí urobili tú istú chybu, a to vo vete Očami cezomňa pozoroval malého Miška. Pani učiteľka nám povedala iba toľko, že výraz cezomňa sa nepíše dovedna, lebo ide o dve slová. Nás však zaujíma, v čom je to, že sme sa toľkí pomýlili, a prečo sme dvojicu chápali ako jedno slovo."

Výstižnú, hoci lakonickú odpoveď dala žiakom už pani učiteľka. Ide naozaj o dve slová: o predložku cezo v spojení s akuzatívom osobného zámena ja — mňa (cezo mňa). Omyl žiakov však má svoje logické vysvetlenie. Predložky máme vo vedomí predovšetkým v ich základnej podobe: cez, bez, pred, nad, pod, od. Táto hlásková podoba sa však mení v závislosti od znenia nasledujúceho slova. Je to najmä pri spájaní sa s tvarmi osobného zámena ja. Ide o tzv. vokalizáciu predložiek, to značí, že k predložkám zakončeným na spoluhlásku sa pridáva samohláska. Tým sa však ráz predložky ako osobitného slova nenarúša, iba predložka získava inú, vokalizovanú podobu. Samohláska o v tejto vokalizovanej podobe môže v podvedomí niekedy pripomínať úlohu spájacieho vokálu ‐e‐ v tvaroch ako cezeň, nadeň, predeň, podeň a pod., ktoré sa ako jedno slovo píšu dovedna.

Pri písaní vokalizovaných predložiek typu cezo, bezo, nado, podo, odo, predo si treba uvedomiť, že ide práve o taký istý prípad ako pri vokalizácii predložiek s, v, z, k na podoby so, vo, zo, ku, pri ktorých azda nevzniká omyl, že by sa písali spolu s ďalšími slovami. A predsa je tu istý rozdiel: vokalizované predložky prvej skupiny sa vyskytujú iba pred tvarmi osobného zámena ja a v niektorých ustálených prípadoch (v spojení so slovami dvere, deň, dvor, dno: odo dňa, predo dvermi popri pred dverami, nado dvere, odo dvora, dnes bežnejšie nad dvere, od dvora), kým vokalizované predložky so, vo, zo, ku sú v reči veľmi bežné.

Mária Pisárčiková


strana 56

Z JAZYKOVÝCH RUBRĺK

Slovesá začať, začať sa, skončiť, skončiť sa

MÁRIA PISÁRČIKOVÁ

Každodenná jazyková prax ukazuje, že ani profesionálni pracovníci si často nevedia rady so štvoricou veľmi častých slovies: začať — začať sa a skončiť — skončiť sa. Pritom nejde o vzájomné zamieňanie týchto slovies, ale o výlučné používanie iba nezvratných slovies začať, končiť, teda o ich používanie aj v tých prípadoch, kde má miesto iba zvratné sloveso. Dokladom toho sú vety ako Schôdzka už 'začala'; Leto ešte 'nezačalo'; Hodina hudby 'skončila' o druhej a pod. Vo všetkých prípadoch sa mali použiť slovesá so zvratným sa.

Gramatický rozdiel medzi zvratným slovesom začať sa a nezvratným začať je veľký: sloveso začať je predmetové činnostné, kým zvratné začať sa je bezpredmetové, stavové. Pravdaže, bežnému používateľovi to nemusí veľa vravieť, preto si pomôžeme ináč. Nezvratné sloveso začať musí vždy mať pri sebe predmet (obyčajne v akuzatíve, príp. neurčitok iného slovesa): začať robotu, začať schôdzku, začali sme spievať, začneme zasadať. Keď sa predmet stane podmetom, v našom prípade robota, schôdzka, spev, zasadanie, nezvratné sloveso začať zmení sa na zvratné začať sa: robota sa začala, schôdzka sa začala, spev sa začal.

Napokon ešte niekoľko príkladov na obidva prípady. Treba si všimnúť, že za nezvratnými slovesami začať, končiť vždy ešte nasleduje nejaký vetný člen (predmet): začať program, skončiť robotu, začínajú bežať, končíme posedenie. Zvratné náprotivky sú bezpredmetové, vo vete za nimi nenasleduje predmet: program sa začal (nie program 'začal'), robota sa skončila, beh sa začal, posedenie sa končí.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 8. 6. 1993)


strana 57

Čo nevidieť

MATEJ POVAŽAJ

Isto ste už počuli vyjadrenia typu predstavenie sa čo nevidieť začne, stavbu čo nevidieť dokončia. Aj nedávno sme si nechtiac v rozhovore vypočuli túto vetu: Čo nevidieť sa začnú prázdniny. A práve slovnému spojeniu čo nevidieť chceme venovať pozornosť.

Pri počutí spojenia čo nevidieť sa môžu každému vynoriť tieto otázky: Aký význam má toto spojenie? Ide o domáce spojenie, alebo jeho pôvod treba hľadať niekde inde? Môžeme to, čo sa ním vyjadruje, povedať aj inak? Na prvé dve otázky môžeme odpovedať tak, že je to z češtiny požičaný jazykový prostriedok na vyjadrenie toho, že sa blíži čas, keď sa niečo stane. Na to však máme v slovenčine nie jeden, ale niekoľko výrazov. Namiesto čo nevidieť sa začnú prázdniny môžeme povedať čoskoro, onedlho, zanedlho sa začnú prázdniny. Ak chceme povedať, že do leta nie je už ďaleko, môžeme povedať, že leto je tu čosi‐kdesi. Ak sa futbalové stretnutie o krátky čas skončí, povieme: stretnutie sa čochvíľa, o chvíľu, o chvíľku, zakrátko skončí. Ak je čas, keď sa niečo stane, naozaj veľmi krátky, môžeme povedať nielen otec sa vráti o chvíľu, o chvíľku, ale aj otec sa hneď, už‐už, raz‐dva vráti.

Ako ste si mohli všimnúť, na vyjadrenie toho, že sa blíži čas, keď sa niečo stane, máme v slovenčine vyše desiatky výrazov. Najbežnejšie z nich ešte raz zopakujeme: čoskoro, onedlho, zanedlho, o chvíľu, o chvíľku, čochvíľa, zakrátko, hneď, už‐už. Je teda naozaj z čoho vyberať, nemusíme si požičiavať od iných.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 15. 6. 1993)

Dostať sa do krážov

ALEXANDRA JAROŠOVÁ

Isto ste už počuli vyjadrenie dostal sa do jeho krážov. V spojeniach dostať sa do krážov niekoho, byť v krážoch niekoho, niečoho sa vyskytuje archaické slovo kráž. Okrem uvedených, prípadne podobných spojení sa slovo kráž


strana 58

v súčasnom jazyku vlastne ani nepoužíva. Preto ani najnovší výkladový slovník neuvádza význam tohto slova samostatne, ale rovno vysvetľuje význam celého spojenia dostať sa do krážov niekoho ako "dostať sa pod vplyv niekoho". Pretože ide o nepriaznivý, záporný vplyv, celé spojenie je významovo blízke spojeniu dostať sa do osídel niekoho, niečoho. Pohľad do starších slovníkov nás však presvedčí, že ani nie tak dávno sa slovo kráž používalo širšie a označoval sa ním vplyv všeobecne, kruh, prípadne okruh. Ilustruje to aj príklad zo staršej literatúry: Do svojich krážov... Ľudovít Štúr pritiahol i... študujúcu mládež. Ak by sme išli ešte ďalej do minulosti, zistili by sme, že slovo kráž označovalo aj hospodársko‐politickú správnu jednotku a malo význam "okruh, oblasť". V listine z 18. storočia sa píše: ... horný vidiek na dva cirkuluse anebo kráže podelený jest. Obohatení o toto poznanie môžeme sa inak pozerať aj na zloženú príslovku krížom‐krážom. Vidíme, že význam slova kráž sa v priebehu stáročí menil, až sa slovo stalo archaizmom, mohli by sme povedať, malou skamenelinou. Pravda, iba na prvý pohľad. Archaizmus nie je skamenelina, ale kryštálik z málo priehľadnej horniny. Ak ho otáčame proti svetlu, môže zahrať viacerými farbami.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 25. 6. 1993)


strana 59

PREČÍTALI SME SI

Za zdravú slovenčinu

Na Silvestra lanského roka a na Nový rok tohto (1. januára 1994) sme si želali všetko dobré a najmä pevné osobné zdravie a ozdravenie nášho spoločenského života. Ozdravovacím prostriedkom by mala byť aj pestovaná forma nášho jazyka, akú by sme radi počuli a čítali vo všetkých okruhoch spoločenského života. Ale keď počúvame prejavy daktorých našich ľudí, ľúto nám je tej doráňanej slovenčiny, ale aj ich pokazenej povesti.

Každý verejný prehovor svojho podávateľa legitimuje. Možno v ňom odkryť a zmerať troje: 1. jazykové vedomie — poznanie spisovnej slovenčiny, 2. vzťah k národu, jej tvorcovi a 3. citlivosť svedomia prejavovanú mierou povinnosti zachovávať a veľadiť národný jazyk.

Keď sa priberáme verejne hovoriť (písať), vyberáme slová, do ktorých potom oblečieme svoje myšlienky. Cez riečicu spisovnej slovenčiny by sme nemali prepúšťať kúkoľ cudzoty a plevu nedbajstva. Pritom premeriavame aj svoje krajové nárečie, hľadáme, čo by sme z neho ako dobre vycúdené semiačko tvorivo zasiali do spoločného rečového poľa.

Daktorí naši (aj vysokopostavení) ľudia nedbajú dosť o svoje rečové prejavy a tvária sa, akoby boli hlucho‐slepí: nepočúvajú a nečítajú nabádavé rady jazykovedcov, pohŕdajú dobrým príkladom a nechcú sa doučiť, čo ich nenaučila odslovenčená alebo cudzia škola. S falošným sebavedomím zanedbávajú povinnosť dávať príklad i svojou rečou...

Chceme teraz na začiatku nového roka zaklopať na ich otupené svedomie, upozorniť ich — a to aj v ich vlastnom (presebnom) záujme — na všeľudsky platné príslovie Človeka poznáš po reči(!)

Ozdravujme si spoločne slovenčinu, zavracajme ju vo svojich prejavoch domov: nedovoľme špatiť ju cudzím perím a bezcennými blinkačkami.

Tlakom verejnej mienky budeme presviedčať a zobúdzať nevšímavcov, aby prestali pohŕdať živým príkladom, žičlivou radou a aby sa im neťažilo ani posedieť si nad jazykovou príručkou.


strana 60

Spytujme si teraz na začiatku nového roka jazykové vedomie i svedomie. Vari každý z nás v ňom zacíti dlžobu. Sme spolu s jazykovedcami zodpovední za to, aby sa slovenčina, povzbudená samostatným životom národa, v y t r v a l o s t á v a l a s a m a s e b o u.

Nech zdravá slovenčina znie v kostoloch i v parlamente, v materských školách i na univerzite!

Gejza Horák

(Republika, 5. 1. 1994)

Vec verejná

Pozrel som si včera program našich kín, aspoň vo väčších mestách. Premietali tam trinásť amerických filmov, dva anglické, jeden poľský a jeden z Hong‐Kongu. Pri všetkej úcte k umeniu americkej kinematografie ma to šokovalo. Mantinel, povedal som si. Zasa iný mantinel. Neviem prečo, ale je to tak.

Asi je to spôsob, akým si ktosi predstavuje dosiahnuť svetovosť. Pripomína mi to našu snahu o svetovosť aj vo vyjadrovaní. Už nemáme vedenie podniku, ale manažment, už nevieme, čo je prieskum trhu, dobre však vieme, čo je marketing. Už nemáme priekupcov, ale dealerov, nemáme ani vedúce politické osobnosti, ale lídrov.

Verte mi, že som vzdialený snahe byť za každú cenu slovenský. Viem, že najmä v technike a obchode sa jazyk internacionalizuje. Tak, ako sa pred stáročiami internacionalizoval jazyk medicíny na báze latinčiny. Je to prosté a praktické. Ide mi však o mieru. O potrebnú mieru internacionalizácie. O mieru, v ktorej sa ešte nestrácam ja. Ako Slovák.

Minulý víkend som sprevádzal svojho kanadského bratanca po slovenských dedinách, skade mu pochádzali rodičia a príbuzní. Nevedel, chlap, pochopiť, ako sme sa tak skoro stihli zangličtiť. Dokonca som sa z jeho postrehov úprimne smial, až mi bola hanba. Šli sme dedinami — a tu samý shop, market, club, fittnes‐centrum... Vraví mi, veď sa s toľkými anglickými názvami nestretnem ani v Ottawe! Vari si tí ľudia myslia, že sú väčší, svetovejší, majú lepší tovar, služby, úctu alebo majú viac kšeftu?


strana 61

Nie. V tom sme sa zhodli. Je to len praobyčajný prejav primitivizmu. Snaha zbohatnúť aj z názvu svojho shopu. Je to prejav najúbohejšej chute byť svetovým. Bráňme sa jej. Keď nie inokedy, aspoň pri 150. výročí slovenčiny.

Ján Čomaj

(Republika, 18. 11. 1993)

Reč na piedestál

Ak jestvuje niečo, čo nemožno uprieť ani slovenskému národu, pretože si to — našťastie — nemôže prisvojiť žiadny iný národ, tak je to jeho reč — naša slovenčina. Ale to, že možno ublížiť aj reči, sme v histórii zažili v oboch našich dejinných štátnych útvaroch. Veď pre mnohých maďarských dejateľov bola reč slovenského ľudu iba "psím brechotom" a bolo nemálo českých predstaviteľov, ktorí ju vyhlasovali za nárečie češtiny. No tak ako aj iné príkoria, na ktoré neboli dejiny voči slovenskému národu nikdy skúpe, prežil aj tieto a uchoval si reč v svojej bohatej ľudovej i umeleckej slovesnosti i každodenným používaním tak, že nezaostala za žiadnym jazykom a utešene by sa rozvíjala ďalej, keby... Totiž keby sme si ju chránili a držali na piedestále, ktorý jej ako najväčšiemu pokladu národa patrí.

Na uliciach našich obcí a miest sa nám do očí vyškierajú cudzojazyčné plagáty a firemné názvy, záplava ktorých spontánne vyvoláva dojem domínia pod tútorstvom, ktoré akoby nemalo vlastnú reč. Slovenské inštitúcie a firmy bez váhania a bez hanby vyvesujú plagáty, oznámenia i pútače v cudzej reči, pričom vzhľadom na ich množstvo a druh je oprávnené predpokladať, že si tak počínajú aj rôzne cudzie inštitúcie bez akýchkoľvek zábran. Nástojčivo sa človeku vnucuje otázka, čo na to samosprávne orgány miest a obcí, ktoré zodpovedajú za ich obraz. Pritom vieme, že sa stále domáhajú rozšírenia svojej pôsobnosti na úkor orgánov štátnej správy. Možno im však dôverovať, keď zanedbávajú takúto vážnu stránku verejného života? Alebo aj tu postupujeme tak, že v snahe o získanie peňazí zatracujeme aj to najcennejšie národné dedičstvo, ktoré robí národ národom a ktoré nám zostalo hoc aj nie našou zásluhou? Je načase, aby sme všetci precitli z nedbanlivosti o duchovné hodnoty, pretože ľudí do národa, obcí i miest stmeľujú v prvom rade ony a až za nimi spoločné hmotné záujmy!

Bartolomej Kunc

(Republika, 1. 12. 1993)


strana 62

NAPÍSALI STE NÁM

Z listu Ing. Milana Papaya z Bratislavy Jazykovednému ústavu

Ľ. Štúra SAV

Uplynul rok, čo máme svoj vlastný štát. Otvoril sa nám široký priestor a možnosti na všestranný rozvoj našej domoviny, okrem iného aj na takú prepotrebnú očistu nášho spisovného jazyka. Preč je bývalá federácia, keď v dôsledku prevahy silnejšieho brata čeština na každom fóre spravidla "prekrikovala" náš materinský jazyk. Dnes znášame za to dôsledky.

Slovenčinu aj v dôsledku permanentného tlaku na zbližovanie bratských jazykov v nedávnej minulosti zaburinilo toľko bohemizmov, že veru bude čo robiť, aby sa situácia v tomto smere ako‐tak popravila. Vzhľadom aj na nevyvinutý cit k rodnému jazyku, ale aj nezáujem o jeho zákonitosti u mnohých novinárov, hlásateľov, moderátorov a pod. v dennej tlači, Slovenskom rozhlase, v Slovenskej televízii sú bohemizmami doslova zamorené fakticky všetky masovokomunikačné prostriedky.

Žiaľ, o Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v súvislosti s bojom za čistotu spisovnej slovenčiny v ostatnom čase akosi nepočuť alebo len veľmi málo. I vtedy sú to skôr vedecké dišputy a nie odpovede či odporúčania pre bežnú, každodennú prax. Ani čo by už nejestvoval. Alebo je to rezignácia?

Dovoľte mi, aby som v tejto súvislosti tlmočil niekoľko myšlienok v súlade s mojím presvedčením. Myslím si, že na rozdiel od čias bývalej totality, keď hlas jazykovedcov bol neraz iba hlasom volajúceho na púšti, teraz, v novej situácii, keď sme sa stali pánmi vo vlastnom dome, mal by si Jazykovedný ústav pokladať za svätú povinnosť vyjsť z pokoja kancelárií do novej ofenzívy. Skutočne neviem, kto povolanejší by to mohol urobiť. (...)

S novým štátoprávnym usporiadaním sme, žiaľ, v mnohých prípadoch zdedili aj federálny slovník, ktorý, ako inak, vychádza z češtiny. Najokatejšie sa to prejavuje v rezortoch, ktoré boli vo výlučnej kompetencii bývalého federálu, teda armáda, vnútro (vrátane polície), zahraničie, legislatíva, financie, ale i ďalšie, napr. spoje, zdravotníctvo... Možno povedať, že prakticky všetko, lebo všet-


strana 63

ky zákony, predpisy, smernice, nariadenia sa fakticky "piekli" v Prahe a na Slovensku sa iba poslovenčovali. Ako — to všetci dobre poznáme a budeme ešte dlho pociťovať.

Prevzala sa aj organizačná štruktúra bývalých federálnych orgánov a s ňou i pôvodná terminológia funkčnej nomenklatúry. Opäť sa nám z už pochovanej minulosti vynorili vrchní riaditelia, vyšetrovatelia, lekári, radcovia, sestry, referenti, komisári, inšpektori, dokonca najvrchnejšia školská správa. (...)

Z češtiny prevzali a "poslovenčili" veľa výrazov najmä pracovníci našich masovokomunikačných prostriedkov — novinári, komentátori, moderátori (upresnenie, vylepšenie, prerozdeľovanie, nárast, zriaďovanie, dopad), a to i napriek tomu, že máme dostatok rovnocenných ekvivalentov aj v našom jazyku. Žiaľ, ťažko stráviteľná je i slovenčina našich verejných činiteľov, i tých najvyšších...

Domnievam sa, že Jazykovedný ústav by mal byť iniciatívnejší aj pri vytváraní slovenských ekvivalentov zaužívaných bohemizmov (ostraha), tak ako to bolo len nedávno v prípade slova hovorca, dnes už udomácneného aj napriek začiatočnému odporu. (...)

Na základe dlhodobého pozorovania dospel som k názoru, že iba sporadické jazykové relácie, či už v rozhlase alebo dennej tlači, sú v úsilí za čistotu jazyka nedostatočné, sú defenzívne. Kto chce, ten si to vezme k srdcu, alebo mu to je ľahostajné a tých je, zdá sa, väčšina. Zrejme sa žiada podstatne ofenzívnejší prístup, aby sa na nedostatky nereagovalo ex post, ale aby sa im cieľavedomou prácou radšej predchádzalo. Zaiste, je to proces dlhodobý. Cesty k dosiahnutiu cieľa vidím v nasledujúcich krokoch:

— Zvýšiť dôraz na kvalitu výučby slovenčiny na základných i stredných školách. (...) — Popri jazykových poradniach vytvoriť priamy kontakt s jednotlivými rezortmi s cieľom poslovenčenia používanej špecifickej odbornej terminológie.

— Vybudovať priamy kontakt aspoň s najrozšírenejšou dennou tlačou, najlepšie so šéfredaktormi a prostredníctvom nich na redakčných poradách s poukázaním na konkrétne nedostatky i priamo s redaktormi. Korešpondovať na túto tému priamo s redaktormi ako občan, čitateľ (priznám sa, robil som to, keď miera trpezlivosti prekypela), to je donkichotský boj proti veterným mlynom. V drvivej väčšine sú nesmierne samoľúbi, chybu si nepriznajú — česť výnimkám —, naopak, začnú vyčítať upozorňujúcemu v zmysle známeho najlepšia obrana je útok. Nejeden z nich si samoúčelne vypomáha čechizmami, hoci v úvodzovkách,


strana 64

a to i napriek tomu, že v slovenčine existuje spravidla dostatočný počet výstižných ekvivalentov. (...)

— Pokiaľ ide o STV a SRo — sami ich dozaista sledujete, nuž hádam sami najlepšie viete, ako docieliť v tom súčasnom neuveriteľnom jazykovom mišmaši viditeľnejšiu nápravu. To, čo dnes musí poslucháč vypočuť z STV, je doslova neuveriteľné. (...)

— Otázka jazykových korektorov. Neviem, ako v SRo a STV, ale kedysi boli také časy, že každá tlačovina musela prejsť rukami jazykového korektora. Väčšina novín a časopisov, zdá sa, z úsporných príčin túto funkciu na škodu veci zrušila. Žiaľ, množstvo jazykových prehreškov možno nájsť i v tých neveľa časopisoch (novinách), ktoré majú jazykových korektorov v tiráži aj uvedených. (...)