Pán profesor Horecký bol jedným z najvýraznejších zjavov novodobej slovenskej jazykovedy i vedy a kultúry na Slovensku vôbec. Bol viac ako 60 rokov takmer pri všetkom závažnom, čo sa v slovenskej jazykovede dialo, a aspoň polstoročie nesie naša veda o jazyku jeho výraznú a nezmazateľnú pečať. Veď už ako 29-ročný prichádza so svojou pozoruhodnou Fonológiou latinčiny a odvtedy je stálicou vo hviezdnom priestore slovenskej jazykovedy i s presahmi do klasickej filológie. Zanechal po sebe neobyčajne rozsiahle a mnohostranné dielo, prebohatú pokladnicu, čo potvrdzuje priam gigantický súpis položiek, ktoré obsahuje (viac ako 2000 bibliografických jednotiek publikovaných prác, z čoho je takmer 30 monografií), no o jeho výnimočnosti svedčí aj počet jeho žiakov a nasledovníkov viacerých generácií, ktorí dnes pracujú v slovakistike, slavistike, všeobecnej jazykovede, klasickej filológii, v moderných filológiách, ale aj v ďalších oblastiach viac alebo menej súvisiacich s jazykovedou.
Na vynikajúceho reprezentanta modernej slovenskej jazykovedy, uznávaného na Slovensku i v zahraničí (tam často dokonca ešte vo väčšej miere), vyrástol doma a doma aj pôsobil. Profesor Ján Horecký chodil síce do sveta, okrem iného bol v Kanade i na prednáškovom turné v Číne, ale nikdy sa tam nezdržal dlhšie. Doma ho čakali jeho ašpiranti, stážisti, žiaci, spolupracovníci a priatelia, ktorí si zvykli, že za to polstoročie, čo pôsobil v Jazykovednom ústave, bol pre nich vždy k dispozícii a mal pre nich vždy čas. Je to iba ťažko pochopiteľné, ale každý z nás mal pocit, že profesor Horecký prišiel v ten deň do práce najmä kvôli nemu. A, pravdaže, doma ho čakala slovenčina, jeho rodný jazyk vo svojich nádherne nepreberných varietách, napr. v spisovnej, stupavskej i v ďalších verziách.
Na odborný rast Jána Horeckého mal vplyv najmä profesor Filozofickej fakulty Univerzity Komenského Jozef Miloslav Kořínek a azda kodanský štrukturalista Lui Hjelmslev. Ako pre člena Bratislavského lingvistického krúžku boli preňho dôležité podnety pražského funkčného štrukturalizmu, no mimoriadne inšpiratívne pre jeho akríbiu a invenciu bolo aj štúdium latinčiny. Najdôležitejším predpokladom utvárania jeho osobnosti boli však predsa len jeho obdivuhodné vlastnosti, dispozície a schopnosti. Všetci, čo sme poznali profesora Horeckého, sme vedeli alebo aspoň vyciťovali, že je s nami humanista v najčírejšom význame tohto slova. Okrem neobyčajnej šírky a hĺbky vzdelania, ktoré uňho obdivovali aj tí, čo s ním zásadne polemizovali, okrem schopnosti preniknúť do jadra problémov a javov tou najrýchlejšou skratkou, bol prototypom skutočného humanistu aj v tom zmysle, ako ho definuje (v 2. význame) ešte nevyjdený Slovník súčasného slovenského jazyka, podľa výkladu ktorého humanista je človek s vysokou morálkou, sociálnym cítením a pevnými charakterovými vlastnosťami. Ako synonymum by sa do tohto hesla hodilo – keby to pripúšťala koncepcia slovníka – jednoducho uviesť proprium Ján Horecký.
K jeho výnimočným vlastnostiam patrilo aj to, že s každým hovoril v odbornej i priateľskej debate ako s partnerom, nedával najavo svoju intelektuálnu prevahu, rozdával a rozdával sa, lebo dobre vedel, že toto rozdávanie je aj zasievaním a že čím viac zo seba rozdá, tým viac mu ostane. Inšpiratívne pre jeho okolie boli teda nielen jeho štúdie, knihy, kompendiá a prednášky, ale podľa antického vzoru aj rozhovory. Bol človekom syntetizujúcim a integrujúcim. Ak sa niekedy hovorí, že v Jazykovednom ústave je klíma ľudsky priaznivá a v porovnaní s inými pracoviskami aj mimoriadne kolegiálna, „nastavil“ ju práve on. A nejde len o atmosféru v ústave. Jeho jasný štýl i spôsob diskutovania (sám nikdy nepolemizoval ad hominem, v diskusii sa nikdy neuspokojil so slovami, vždy to boli argumenty) mali určite vplyv aj na povahu diskurzu a ovzdušie celej slovenskej jazykovedy. Preto sme viacerí tak citlivo zareagovali, keď sa objavili pokusy dotknúť sa jeho cti.
Ján Horecký nastúpil hneď po štúdiách na vtedy sa konštituujúce slovakistické akademické pracovisko Jazykovedný ústav SAVU a v oficiálnych službách Akadémie ostal takmer 50 rokov. Ale ani potom sa neodobral – ovenčený vavrínmi – na zaslúžený odpočinok. Naďalej ostal na pulze dňa. S neochabujúcou energiou otváral nové témy a perspektívy jazykovedného výskumu, prinášal nové inšpirácie zo zahraničia, vždy však obohatené o osobitý horeckovský vklad, naďalej zapĺňal biele miesta na mape slovenského jazyka i na mapách jazykov iných. Hovorí o tom aj rozpracovanie jeho neskorších tém – typológie jazykového vedomia, výpovedné akty a ďalšie. Vlastne s ústavom žil až do roku 2006, do svojich posledných slnečných dní bol prítomný takmer na všetkých akciách, ktoré organizoval ústav, Slovenská jazykovedná spoločnosť či iné slovakistické pracoviská.
Ako je dostatočne známe, už od začiatku profesionálnej dráhy zaujala profesora Jána Horeckého terminológia. V zlatom fonde slovenskej jazykovedy ostanú natrvalo zapísané jeho Základy slovenskej terminológie. Terminologické skúsenosti však zúročil aj pri každodenných výkladoch novovznikajúcich termínov v najrozmanitejších odvetviach a odboroch, pri príprave desiatok terminologických príručiek, ale napr. aj pri zostavovaní mnohojazyčného Slovníka slovanské lingvistické terminologie. Oživoval a vlastne oživil vedeckú a odbornú slovenčinu. Zakladateľský význam majú aj jeho práce Slovotvorná sústava slovenčiny a Morfematická štruktúra slovenčiny. Neskôr prišli aj ďalšie slovotvorné monografie, domáce i zahraničné, vďaka čomu sa aj v zahraničí hovorilo a doteraz hovorí o slovenskej slovotvornej škole.
Prof. Ján Horecký bol priekopníkom a rozvíjateľom lingvistického výskumu i na mnohých ďalších poliach. Položil základy slovenskej fonológie, inšpirovanej generatívnymi podnetmi. Uznávaný ostane i jeho Úvod do matematickej jazykovedy a za svojho predchodcu ho oprávnene považuje aj súčasná korpusová lingvistika na Slovensku. V nebývalej miere rozvinul teoretický a metodologický výskum jazyka na Slovensku jednak ako dlhoročný hlavný redaktor teoretického Jazykovedného časopisu, a jednak v podobe veľkého počtu štúdií nadväzujúcich na domácu i zahraničnú literatúru, osobitne v knižných monografiách Základy jazykovedy a Vývin a teória jazyka. Nezabudnuteľné ostane jeho vedenie projektu Dynamika slovnej zásoby spisovnej slovenčiny, plodom ktorého je vo vedeckom svete známa a úspešná rovnomenná monografia.
Profesor Ján Horecký bol autorom originálnej teórie spisovného jazyka, ktorou – v súlade s tzv. komunikačno-pragmatickým obratom vo svetovej jazykovede – reagoval na novú klímu a podnety vedeckého diskurzu poslednej tretiny 20. storočia. Tento obrat sa však uňho neodzrkadlil iba v novej teórii národného jazyka, ale aj v objavných sociolingvistických, psycholingvistických a pragmaticky a komunikačne orientovaných štúdiách, ktoré sa stali bázou pre súčasné sociolingvistické a pragmalingvistické smerovanie slovenskej jazykovedy. O tom, aký bohatý a široký bol vejár jeho záujmov, svedčia nielen disciplíny, v ktorých bol absolútnou autoritou (fonológia, gramatika, lexikológia, štylistika a textológia, spisovný jazyk a jazyková kultúra, sociolingvistika a psycholingvistika, všeobecná a teoretická jazykoveda, matematická a porovnávacia jazykoveda, filozofia jazyka), ale aj počet a typ jazykov, ktoré skúmal. Okrem slovenčiny sa novátorsky zaoberal češtinou, maďarčinou, latinčinou, starogréčtinou, plánovými jazykmi a v poslednom čase aj lingvisticky a sociolingvisticky zaujímavým rómskym jazykom, čo tiež vyústilo do monografií, ktoré pripravil spolu s dcérkou, indologičkou Annou Rácovou.
Roky pánovi profesorovi Horeckému neuberali takmer nič na jeho činorodosti, kreativite a produktívnosti. Bol – na veľké šťastie slovenskej jazykovedy – veľmi dlho na vrchole tvorivých síl a schopností. Mohol pôsobiť dlhé obdobia vo vedení Jazykovedného ústavu a Slovenskej jazykovednej spoločnosti, vo vrcholných domácich i medzinárodných lingvistických orgánoch, najmä však mohol rozpracovať svoje teórie a, ako on sám hovoril, „nápady“ do čistých foriem, pričom sa mu otvárali nové a nové priezory do jazyka, s ktorými bez meškania oboznamoval všetkých okolo seba. Dokonca aj vo veku, keď seniori obyčajne len oprašujú svoje staršie veci, prenikavý duch prof. Jána Horeckého nás obdarúval stále novými námetmi, myšlienkami, ale aj a prekvapujúcimi jazykovými kuriozitami. Je len prirodzené, že sa profesorovi Horeckému nevyhli ani pocty, dostal mnohé vysoké vyznamenania za zásluhy o rozvoj slovenskej jazykovedy i za šírenie dobrého mena slovenskej jazykovedy v zahraničí. Okrem iného sa stal nositeľom Pribinovho kríža I. triedy za rozvoj slovenskej vedy a kultúry, viaceré univerzity (prešovská a UCM v Trnave) si ho uctili čestným doktorátom a ešte aj v roku 2000 mu bol udelený titul Vedec roka SAV.
Charakteristické pre tvorbu Jána Horeckého bolo, že sa nikdy nebál znaleckým i kritickým okom pozrieť na nosné stĺpy či nosné múry uznávaných a dlho tradovaných teórií, poklepať po ich fasáde a upozorniť na nepevné miesta. Ale mal odvahu poprieť aj sám seba, keď šlo o výsledky nových výskumov a prehĺbenejšie poznanie jazyka, keď vyniesol drahé kovy z ešte hlbších jazykových štôlní. Nie vždy sa tieto črty stretli s porozumením a pochopením u menej odvážnych a menej kreatívnych autorov. Bola to však len ďalšia skvelá stránka osobnosti, myslenia i morálky profesora Jána Horeckého.
Ján Horecký sa okrem svojho poslania v oblasti vedy sústavne venoval aj pedagogickej činnosti. Pripravil množstvo vysokoškolských učebníc: Základy jazykovedy, Slovenská lexikológia. Tvorenie slov a ďalšie. Prednášal na mnohých miestach, ale prví blahodarnosť jeho prítomnosti za katedrou pochopili na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. Aj keď to nebola najbližšia slovenská univerzita od Stupavy, do Prešova dochádzal vyše 30 rokov. Jeho pôsobenie na tejto fakulte neostalo bez výrazného vplyvu, ktorý je dobre viditeľný doteraz.
Profesor Ján Horecký nemal rád pátos. Používal len umiernenú, jemnú metaforu. Jeho ambíciou nebolo oslňovať, ale prinášať či aspoň približovať vedeckú pravdu o jazyku, čiže o svete v nás i mimo nás. Učil nás objavovať v jazyku to zázračné, ale zároveň nám pripomínal, že to nenájdeme na povrchu a nenachádza sa to ani blízko pod povrchom. Učil nás duchovnej slobode a odvahe, ale i skutočnej pokore pred jazykom, upozorňujúc na relatívnosť aj vedeckej pravdy. Učil nás, že nestačí skúmať jazyk, ale treba dôverne poznať i jeho okolie, že jazyk treba vnímať ako živý organizmus, ktorému nepristane falošné osvetľovanie, a že každý umelý a násilný zásah doň je porušením jeho harmónie. Učil nás, že treba mať systém a koncepciu, ale ani tie nás nemôžu spútavať natoľko, aby sme museli „zradiť“ realitu. Učil nás kultúre vedeckých diskusií, úcte k faktom i charakternosti a napokon nás učil, že nemôžeme byť vedcami, ak sa tomu nevenujeme každý deň – „nulla dies sine linea“, ako sám hovorieval. Je toho naozaj nesmierne veľa, v čom ostáva pre nás náš pán profesor príkladným vzorom a v čom by sme chceli byť jeho dobrými žiakmi a nasledovníkmi. Púpava vo vánku, ktorá sa objavila v motíve na jeho dvojzväzkovej monografii Človek a jeho jazyk, je už bez nažiek, ale tie zapustili korienky na iných miestach a na iných stráňach. Všetci my, čo sa nám dostalo cti poznať Jána Horeckého ako človeka i jeho vedecké a kultúrne dielo, sme sa dávno zhodli na jednom: sme šťastní, že sme mohli žiť v dobe Jána Horeckého.
Česť jeho pamiatke!