Aktuality
O nás
Stanovy
Výkonný výbor
Pobočky
Členovia (…)
Členské poplatky
Podujatia (…)
Publikácie (…)
Kolokvium mladých jazykovedcov (…)
Fotogaléria
Kontakty

Tento týždeň blahoželáme

  • Ladislavovi Kučerovi
  • Petrovi Ďurčovi

Novinky na stránke

  • 23. 5. 2019: S hlbokým zármutkom oznamujeme, že dňa 21. 5. 2019 nás opustil doc. PhDr. Miloslav Darovec, CSc. Posledná rozlúčka s ním bude v utorok 28. 5. 2019 o 13.15 hod. v bratislavskom krematóriu. Česť jeho pamiatke!
  • 23: 5. 2019: Zmena termínu jubilejnej prednášky M. Sedlákovej dňa 29. 5. 2019 v Bratislave
  • 15. 5. 2019: Spustenie novej verzie stránky SJS pri JÚĽŠ SAV

Archív noviniek

Slovenská jazykovedná spoločnosť

pri Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV

Srdečne vás pozývame na jubilejnú prednášku

doc. PhDr. Marianny Sedlákovej, PhD.,

Ako hlboko do histórie slovenčiny siahajú najnovšie dialektologické výskumy východoslovenských nárečí?,

ktorá sa uskutoční

29. mája 2019 (streda) o 15.00 hod.

v zasadacej miestnosti Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV (Panská 26) v Bratislave.


Dokumenty na stiahnutie


Tézy prednášky:
K našim najnovším dialektologickýcm výskumom dotýkajúcim sa východného Slovenska patrí aj charakteristika kojšovského nárečia1. Najvšeobecnejším poznatkom, ku ktorému sme týmto výskumom dospeli je, že hoci sa v Kojšovskom nárečí na väčšine jazykových úrovní dodnes nejako prejavuje jeho východoslovanský pôvod, v porovnaní so znakmi západných karpatských rusínskych nárečí2 je ich už len nepatrný zlomok. Najmenej pôvodných znakov je na úrovni slovnej zásoby (ak samozrejme nerátame všeslovanské slová, ale len tie, ktorými sa pôvodne odlišovali a dodnes odlišujú slovenské a rusínske nárečia) a gramatiky – naopak, najviac, ich je na zvukovej rovine jazyka3. Akoby príchodom do cudzieho jazykového priestoru bol pôvodný jazyk prisťahovalcov zdanlivo ustrnul najmä v svojej zvukovej podobe4. Vo všetkých rovinách sa tento osobitý jazykový systém postupne prispôsoboval a dodnes prispôsobuje nárečovému okoliu. Zvuková rovina kojšovského nárečia postupne stráca svoju osobitosť vlastne až v súčasnosti5.
Z analýzy zvukovej roviny kojšovského nárečia vyplynulo, že sa tu odlišujú tzv. tvrdé a mäkké6 sykavky š – ś (šeśť, šicke ďevki, pobośkame) a ž – ź (žaľ – źima), dokonca v rozšírenom zábere, pretože sa tu podobne ako v niektorých gemerských nárečiach zmenilo každé pôvodné č (až na málo vysvetliteľných výnimiek) podľa istých fonologických zákonitostí na š/ś (šervjani, sveška, harśišok, gaśa, škrobjana śipka), preto i zámeno čo má v Kojšove podobu śo7. Sykavky v kojšovskom nárečí podliehajú neutralizácii mäkkosti (ś ňima – [źňima]). Uvedené javy dokazujú, že nárečie v svojej zvukovej rovine typologicky patrí k tzv. konsonantickým jazykom. Napriek tomu má toto nárečie ďalšie výrazné prvky, ktoré by svedčili o historickej prítomnosti nezápadoslovanských prvkov. Ide o znelostnú (ne)neutralizáciu /v/ na [v/u̯] na konci slaviky, podobu zvratného zámena sa a ukazovacieho zámena tot. Tento stav jednoznačne podporuje tézu Ľ. Nováka o tom, že „ nemohlo vzniknúť čo tam, kde bola konsonantická mäkkostná korelácia“8.

Keď v 30. rokoch minulého storočia obhájil proti poľským slavistom J. Liška autonómnosť východoslovenských nárečí práve dôkazmi, že tu ide o nárečia založené na stredoslovensko-východoslovenskej báze, uverejnil v svojej štúdii aj nárečovú mapku, kde je výrazne na JZ východoslovenského makroareálu vyznačený ostrov dialektov (spišských a abovských), v ktorých sa dodnes zachovala podoba zámena čo oproti celovýchodoslovenskej podobe co. Táto jazyková situácia (vrátane existencie sotáckych9 nárečí na SV) jednoznačne poukazuje na to, že na celom území východného Slovenska došlo k veľmi výraznému celoplošnému stretu nárečí založených na vokalickej mäkkostnej korelácii a nárečí založených na konsonantickej mäkkostnej korelácii, pričom jazyk obyvateľov pôvodného osídlenia bol jednoznačne západoslovanský (fonologicky konsonantický). Jedinečným dôkazom je vytlačenie vyššie uvedených cudzorodých jazykových prvkov z centra k okrajom územia. Dôležité by podľa nášho názoru bolo vysvetlenie, prečo je situácia na západnom Slovensku a v Čechách, kde k podobnému stretu historicky tiež muselo dôjsť, celkom iná.

Podľa fonologickej typológie slovanských jazykov A. Isačenka patria totiž dialekty východného Slovenska do skupiny konsonantických nárečí, zatiaľ čo spisovná slovenčina (slovenčina stredoslovenského typu) a západoslovenské nárečia patria k tzv. prechodným nárečiam, od vokalických (prevažne južnoslovanské jazyky, zároveň však kašubčina!) ku konsonantickým (východoslovanské jazyky a poľština a. i. jazyky lechitskej skupiny, tiež bulharčina a macedónčina)10. Aj historická klastrová analýza slovenskej lexiky11 ukazuje, že vývinovo majú k sebe západoslovenské a stredoslovenské dialekty bližšie, a že východoslovenské nárečia (ale i gemerské, ktoré sú známe už spomenutou zmenou č ˃ š) stoja z lexikálneho uhla pohľadu tak trocha bokom. Tak ako môžeme s Ľ. Novákom tvrdiť, že existencia čo je dôkazom evidentnej historickej prítomnosti vokalických mäkkostných štruktúr, tak o prítomnosti šo (v rôznych variantoch v západnom Gemeri) možno hovoriť o nevyvrátiteľnej historickej prítomnosti konsonantických mäkkostných štruktúr vo formujúcom sa jazykovom subsystéme.

Prechod od vokalického typu jazyka ku konsonantickému sa totiž uskutočňuje práve cez mäkkostné fonologické štruktúry, ktoré sú založené na jedinej neutralizovateľnej fonologickej vlastnosti, ktorá je prítomná ako pri vokáloch, tak i pri konsonantoch. Synchrónne sa táto vlastnosť nazýva difúznosť, tá však nadväzuje na historickú palatálnosť. Séria palatalizácií z praslovanského obdobia slovenčiny z času tzv. sťahovania národov a dvesto rokov po ňom, z času opätovného stretnutia fonologickotypologicko odlišných pôvodných slovanských jazykov na novom území, je svedkom onej premeny fonologického typu jazyka. Analýza neutralizácií (ako synchrónneho prejavu ekonomizácie v jazykovom podsystéme) a alternácií (ako svedkov historických neutralizačných procesov) strednej slovenčiny jasne ukazuje, ako sa postupne fonologizovali vlastnosti foném v zvukovej rovine jazyka, ktorý prechádza od vokalického typu jazyka ku konsonantickému. Situácia vo vokalickom fonologickom podsystéme strednej slovenčiny vyzerá tak, akoby kraľujúca (suprasegmentálna) neutralizácia (s progresívnym smerom pôsobenia) bola do svojho systému zakomponovala staršiu neutralizáciu (neutralizáciu difúznosti), čím ju zbavila samostatnosti a vytlačila ju na perifériu systému. Vzťahy medzi dnešnými stredoslovenskými alternáciami a neutralizáciami v konsonantickom systéme sú omnoho priehľadnejšie. Najstaršie neutralizácie (záverovosť, akútovosť, sykavosť) sa premietli do alternácií nekorelovaných konsonantov, mladšia neutralizácia (difúznosť/palatálnosť) má pokračovanie v alternáciách korelovaných konsonantov a najmladšia neutralizácia (znelostná) sa v alternáciách vôbec nepremieta. (bližšie Sedláková, 2004). Konsonantické neutralizácie majú (prevažne) regresívny smer.

Zvuková rovina jazyka svojou prepojenosťou na prírodné štruktúry, najnižším počtom prvkov má veľké výhody pri pátraní v histórii jazykových systémov. Dôkladnou analýzou synchrónne získaných poznatkov najmä z okrajových nárečí, ktoré vo svojich fonologických štruktúrach nesú petrifikované dôkazy historického vývinu, možno na jednej strane potvrdiť historické vývinové fakty, ako to už dávnejšie dokázali naši jazykovedci, ale v spojení so štruktúrnou analýzou možno ešte stále vďaka nim formulovať i všeobecnejšie zákonitosti vývinu konkrétneho jazyka, ale aj väčších geneticky súvisiacich jazykových systémov.

LITERATÚRA

  • DUDÁŠOVÁ-KRIŠŠÁKOVÁ, J.: Vývin rusínskeho jazyka a dialektológia. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove 2015.
  • ISAČENKO, A.: Опыт типологического анализа славянских языков In: Новое в лингвистике III. Moskva 1963, s. 106 – 121.
  • KOVÁČOVÁ, V.: Vybrané kapitoly z dialektológie. Ružomberok : 2013.
  • LIŠKA, J.: K otázke pôvodu východoslovenských nárečí. Martin : MS 1944.
  • NOVÁK, Ľ.: K najstarším dejinám slovenského jazyka. Bratislava : Veda 1980
  • PAULINY, E.: Fonologický vývin slovenčiny. Bratislava : VSAV 1963
  • PUKANEC, M.: Hierarchická klastrová analýza praslovanskej lexiky v nárečiach slovenských kmeňov. Slovenská reč 3, 2008, s. 155 – 165.
  • SEDLÁKOVÁ, M.: Fonologický základ bernolákovskej kodifikácie slovenčiny. Prešov : FHPV PU 2004.
  • SEDLÁKOVÁ, M.: Vokalická a konsonantická mäkkostná korelácia v slovenských nárečiach na základe fonologickej mikroštruktúry jedného nárečia juhovýchodného Spiša In: Philologica LXXII. Bratislava : Univerzita Komenského, 2013, s. 137 – 147.
  • ŠTOLC, J.: Atlas slovenského jazyka I a II. Vokalizmus a konsonantizmus. Flexia. Bratislava : VSAV 1968, 1984
  • TÓBIK, Š.: Gemerské nárečia I. Ed. J. Dudášová-Kriššáková. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity 2018.
  • VAŇKO, J.: Karpatské rusínske nárečia. http://www.rusynacademy.sk/slovak/sl_jazyk.html, stiahnuté 1. 2. 2017

  1. Ide o nárečie spišskej obce, ktorá bola v 14. storočí (do)osídlená rusínskymi prisťahovalcami. Charakteristiku nárečia sme vypracovali do chystanej monografie o obci Kojšov v okrese Spišská Nová Ves. (1)

  2. Ako ich uvádza J. Vaňko, http://www.rusynacademy.sk/slovak/sl_jazyk.html (2)

  3. Zo synchrónneho hľadiska tu treba hovoriť o východoslovenskom nárečí západného regiónu so znakmi pôvodnej východoslovanskej proveniencie. V každom prípade je to z vývinového hľadiska vzácny jazykový systém, ktorý petrifikoval viacero vývinových tendencií slovenčiny a preto je pre dialektológiu nesmierne vzácny. (3)

  4. Súhlasí to i v konfrontácii histórie vzniku obce (koniec 13. storočia – prvá zmienka), príchodu prisťahovalcov (prvá vlna valašskej kolonizácie) a jazykovým stavom západného regiónu východoslovenských nárečí (situácia po asibilácii konsonantov, pravdepodobne v čase (stredoslovenskej) dispalatalizácie vokálov. (4)

  5. Ústup výslovnosti [ä] pred [a], ustálenie penultimového prízvuku. Tu asi treba povedať aj to, že Kojšovčania boli poväčšine vždy diglotickí, s obyvateľmi spišských obcí sa snažili rozprávať po spišsky, svoj jazyk si pestovali ako povedzme intímny jazyk obce. Túto situáciu sociálne podporovala i odlišná konfesia. (5)

  6. Respektíve ostré a tupé sykavky, čo je vlastnosť vyplývajúca z konsonantickej mäkkostnej korelácie známej v západoslovanských i východoslovanských jazykoch konsonatického typu. (6)

  7. Nazdávame sa, že pod vplyvom prítomnosti tohto jazykového systému si i susedné spišské nárečie V. Folkmara zachovalo podobu zámena čo, u starších občanov ešte stále [ćo], podľa čoho získali prezývku Čokare. (7)

  8. Novák, 1980, s. 263. (8)

  9. O iných spoločných črtách sotáckych a spomenutých abovských nárečí pozri Kováčová, 2013. (9)

  10. Tabuľka je prebratá zo štúdie Sedláková, 2013;
    tabulka.png (10)

  11. Pukanec, 2008, s. 163. (11)