slovenská

reč


ročník 69 – 2004

číslo 5 – 6



Ján Kačala

Syntagmatické a nesyntagmatické spájanie syntaktických jednotiek vo vete

KAČALA, J.: Syntagmatic and non-syntagmatic linking of syntactic units in a sentence. Slovenská reč, 69, 2004, No. 5 – 6, pp. 257 – 269. (Bratislava)

The subject of the authors analysis are grammatical categories as formal signal of the existing syntactic relation between elementary units of syntactic system - the elements of sentence. The author differentiates between syntactic cohesion as more general term and syntactic relation as standardised syntactic form of this cohesion. Based on this division, the author differentiates between non-syntagmatic cohesion which does not operate within syntagma and syntagmatic cohesion which does. The author recognises various types of syntactic structures in which syntagmatic cohesion does not occur.


Syntaktické jednotky sú konštrukcie vznikajúce konštruovaním z jednotiek nižšieho rangu, ktoré poskytuje slovná zásoba. Jednotky slovnej zásoby sú hotové autosémantické a autosyntagmatické prvky, ktoré sa pri spájaní do konštrukcií tvarovo prispôsobujú potrebám komplexnej systémovo-komunikatívnej syntaktickej jednotky, ktorou je veta. (Systematický rozbor týchto otázok pozri v našej práci Syntaktický systém jazyka z r. 1998.) Lexikálne jednotky svojím tvarom v konštrukcii signalizujú spojenie s iným členom konštrukcie a na základe syntaktického (syntagmatického) vzťahu utvárajú minimálne syntaktické spojenie – syntagmu. Syntagma je teda na úrovni konkrétnej vety aktuálne spätie dvoch autosémantických lexikálnych jednotiek do vyššieho – syntaktického – celku na základe syn­taktického (syntagmatického) vzťahu. Komplexná syntaktická jednotka – veta – síce zahŕňa v sebe syntagmu, syntagmatické spojenia, ale nie všetky prvky (členy) vety, medzi ktorými zisťujeme syntaktické súvislosti, utvárajú navzájom syntagmatické spojenia, ba treba povedať, že medzi mnohými prvkami (členmi) vety, najmä bohatšie členenej či rozvetvenej, nemožno zistiť nijaké syntaktické súvislosti a vonkoncom nie syntaktické (syntagmatické) vzťahy. (O tom bude ešte reč v ďalšej časti tejto state.)

Pri zisťovaní syntaktickej súvislosti, prípadne syntaktického (syntagmatického) vzťahu medzi jednotkami (členmi) vety sa opierame o isté pozitívne (formálne) jazykové (morfologické) znaky, ktoré sa môžu prejavovať (a) na obidvoch členoch, medzi ktorými jestvuje syntaktický (syntagmatický) vzťah alebo aspoň syntaktická súvislosť, (b) alebo iba na jednom, podradenom člene syntaktického spojenia, (c) ale­bo na syntakticky zviazaných členoch vety nemôžeme zistiť nijaké formálne jazykové (morfologické) znaky svedčiace o jestvovaní syntaktického vzťahu alebo syntaktickej súvislosti medzi spojenými členmi vety, a vtedy sa pri identifikovaní syntaktického vzťahu alebo syntaktickej súvislosti musíme opierať predovšetkým o jazykovú sémantiku, vychádzajúcu z odrazu mimojazykovej skutočnosti vo vedomí vnímajúceho subjektu a fixovanú výrazovými prostriedkami na rozmanitých úrovniach jazykovej stavby.

Ako vidno z nášho doterajšieho výkladu, robíme rozdiel medzi syntaktickým (syntagmatickým) vzťahom, ktorý je obsahovou základňou syntagmatického spojenia (syntagmy), a syntaktickou súvislosťou, ktorou sa myslí nešpecifikovaná syntaktická zviazanosť členov vety; táto zviazanosť nemusí mať syntagmatický ráz. Ako terminologické označenie tejto syntaktickej zviazanosti budeme používať spojenie syntaktická spolupatričnosť. Tento termín sa v gramatickej teórii používa iba sporadicky a v širokom, skôr neterminologickom zmysle a bez presného pojmového vymedzenia, a to najmä v pomere k najbližšiemu termínu, ktorým je syntaktický (syntagmatický) vzťah. Syntaktickou spolupatričnosťou tu myslíme jestvovanie syntaktického vzťahu či syntaktickej zviazanosti medzi členmi vety v naj­všeobecnejšom zmysle, pričom toto spojenie, prípadne zviazanosť nemusí byť syntagmatického rázu, nemusí to teda byť vzťah medzi členmi syntagmy. Syntaktická spolupatričnosť je teda všeobecnejší pojem a termín a člení sa na dvoje:

  1. syntagmatická spolupatričnosť: rozumieme ňou vzťah na úrovni syntaxe medzi členmi vety utvárajúcimi minimálne syntaktické spojenie; syntagmatická spolupatričnosť je teda totožná so syntagmatickým vzťahom ako obsahovou stránkou syntagmy;

  2. nesyntagmatická spolupatričnosť: je to vzťah na úrovni syntaxe medzi takými členmi vety, ktoré neutvárajú syntagmu (naše chápanie tohto pojmu a termínu rozvedieme v ďalšej časti výkladu).


I. Ako sme už naznačili, pri zisťovaní syntagmatickej spolupatričnosti medzi členmi vety sa opierame o isté pozitívne jazykové znaky. Týmito znakmi sú gramatické kategórie, ktoré v časti syntagiem vystupujú ako zväzok, prípadne ako komplex (tak je to napríklad v syntagme typu prídavné meno podstatné meno: N. sg. mask. – drevený črpák, N pl. drevené črpáky – G sg. dreveného črpáka, G pl. drevených črpákov – D sg. drevenému črpáku, D pl. dreveným črpákom atď.), v inej časti syntagiem vystupujú jednotlivo (napríklad v syntagme podstatné meno podstatné meno: mesto Piešťany, denník Pravda, rieka Hron atď. je takýmto integrujúcim prvkom gramatická kategória pádu). Gramatické kategórie tu fungujú ako opora, základňa zhody (kongruencie), ktorá platí ako syntaktický formálny výrazový prostriedok na realizáciu syntaktického (syntagmatického) vzťahu. Zhodu teda pokladáme za syntaktický jav. (Syntaktický ráz zhody vyzdvihuje V. Mathesius slovami: „Kongruence patří zcela do sféry syntaktické“ – Mathesius, 1947, s. 321.) Takéto gramatické kategórie platia ako kongruenčné a táto ich platnosť predstavuje jednu z funkcií gramatických kategórií. Táto kongruenčná funkcia sa uplatňuje výlučne pri gramatických kategóriách, iné typy jazykových kategórií (lexikálne, slovotvorné, ba ani prechodné lexikálno-gramatické) ju nemajú. Je to pochopiteľné, keďže vyjadrovanie syntaktických (syntagmatických) vzťahov je doménou gramatického systému jazyka a jeho štruktúry. (Náš koncept jazykových kategórií sme predstavili v stati Kategoriálny systém v gramatike a v lexikóne, ktorá vyšla v Zborniku Matice srpske r. 2002.)

Zhoda je najvýraznejší formálny predstaviteľ syntagmatickej spolupatričnosti. V slovenčine aj v iných slovanských jazykoch sa opiera o bohatú flexiu celej mennej sústavy podľa gramatických kategórií pádu, rodu a čísla a v syntagme typu prídavné meno podstatné meno sa prejavuje zdvojeným vyjadrením gramatických kategórií pádu, rodu a čísla nielen na podstatnom mene ako dominujúcom člene syntagmy, ale aj na prídavnom mene ako dominovanom člene syntagmy. Tým vzniká istá redundancia vo vyjadrovaní príslušných gramatických informácií. V uvedenom type syntagmy, ktorý je pre náš jazyk a ďalšie slovanské jazyky aj typologicky dôležitý a charakteristický, sa popri zhode uplatňuje ešte aj ďalší syntaktický prostriedok na vyjadrenie syntaktického (syntagmatického) vzťahu a to je zvyčajný slovosled, t. j. to, že zhodný adjektívny prívlastok stojí zvyčajne (nepríznakovo, bežne) pred nadradeným podstatným menom, nastáva tu teda istá kumulácia syntaktických prostriedkov na realizáciu syntaktického (syntagmatického) vzťahu. (Ako je známe, obrátený slovosled členov takejto syntagmy je príznakový, menej zvyčajný a má za úlohu signalizovať istú vyhranenú funkciu, ako je estetický zámer, odborný termín v istých odboroch, rétorickú figúru či expresívne vyjadrenie.)

Zhoda v gramatickej kategórii pádu v substantívnych syntagmách typu mesto Piešťany, denník Pravda, rieka Hron predstavuje naplnenú minimálnu, ale úplnú podmienku na konštatovanie zhody v takýchto syntagmách. Tento stav sa často týka iba foriem nominatívu pri oboch členoch takejto syntagmy, lebo keď sa nadradené meno vyskytuje v iných pádoch, zhoda sa porušuje tým, že podradené meno si zachováva tvar pomenovacieho nominatívu, napr. v denníku Pravda, z denníka Pravda, o rieke Hron, do rieky Hron. Zhoda platí aj v ostatných členoch paradigmy, iba keď sa paralelne s nadradeným menom skloňuje aj pripojené podradené meno (v ďalších pádoch): z mesta Piešťan, v meste Piešťanoch. Aj v syntagme tohto typu sa popri zhode (vo vymedzenom rozsahu) ako syntaktický prostriedok na vymedzenie syntaktického (syntagmatického) vzťahu upotrebúva aj zvyčajný slovosled. (Inverzný slovosled sa tu využíva ako príznakový prostriedok osobitnej rytmickej výstavby, jazykovej hry, humoru a podobne: V Bratislave meste ...)

Zhoda je špecifická podľa jednotlivých druhov konštrukcií a v rámci syntagmatických konštrukcií podľa spôsobu výstavby týchto konštrukcií. V ďalšej časti state uvedieme charakteristické prípady zhody v rámci štyroch druhov konštrukcií: syntagmatických, vetných, polovetných a súvetných.

1. Na syntagmatických konštrukciách rozličného typu sme už doteraz ukázali viaceré prejavy zhody. Zhoda sa uplatňuje v substantívnych syntagmách, v ktorých aj podradený člen je skloňovateľný, a týka sa substantívnych gramatických kategórií pádu, čísla a rodu, ktoré sa vyjadrujú paralelne aj na nadradenom člene, aj na podradenom člene. V syntagmách, v ktorých sú obidva členy substantívne, zhodu zabezpečuje kategória pádu sama. Keď sa substantíva nezhodujú v kategórii pádu; v syntagme sa nemôže uplatňovať zhoda.

2. Vo vetných konštrukciách ide o syntagmu, ktorú utvárajú podmet a prísudok, konštitujúce dvojčlennú vetu ako minimálny a pritom štruktúrne ucelený systémovo-komunikačný útvar. Nadradeným členom tejto (aj) syntagmatickej konštrukcie je podmet ako absolútne určený vetný člen (podľa S. Karcevského) alebo ako jediný nezávislý vetný člen (podľa R. Jakobsona). Podľa svojej slovnodruhovej, prípadne gramatickej výstavby sa prísudok s podmetom zhoduje v gramatickej kategórii osoby a čísla, prípadne aj gramatického rodu (Drevo sa spracúva vysušené. – Syn sa narodil veľký.) alebo v kategórii osoby a čísla, ako aj pádu a gramatického rodu (Otec je učiteľ. – Dcéra bola huslistka. – Skladba je rytmická. – Škola bola vybudovaná pod horou. – Príbeh je ohromujúci.) Keď sa v slovesno-mennom prísudku podstatné meno alebo jeho zástupka používa v inom tvare ako v nominatíve, je zhoda tohto podstatného mena ako súčasti prísudku vo vzťahu k podmetu irelevantná: Básnik je z Oravy. – Prejav bol pod (všetku) kritiku. – Ty si na rade. – Je tým, čím chcel byť.

Osobitnosti sú pri vykaní: popri všeobecne platnej plurálovej slovesnej forme v prísudku sa v jeho mennej časti rešpektuje prirodzený rod osoby a prídavné meno alebo adjektiválium sa používa v singulári: Vy ste boli vojak(om). – Vy ste (prišli) prvá. (= žena) – Vy ste (prišli) prvý. (= muž).

Inými stránkami zhody prísudku s podmetom (napríklad pri viacnásobnom pod­mete, z hľadiska vzájomného slovosledu podmetu a prísudku atď.) sa tu nezaoberáme.

Hoci by sa mohlo zdať, že prísudok vystrojený zhodou nespochybniteľne signalizuje svoj syntaktický (syntagmatický) vzťah s podmetom a má teda vo vzťahu k nekongruentným vyjadreniam akúsi formálnu výhodu, systém jazyka a jeho fungovanie nás presviedča o tom, že to nie je pravda. Ukazuje to nielen plnohodnotnosť takých vetných konštrukcií, v ktorých sa zhoda prísudku s podmetom v dôsledku spôsobu výstavby podmetu neuplatňuje, ale aj plnohodnotný synonymický vzťah medzi vetnými konštrukciami, v ktorých je vzťah podmetu a prísudku vyjadrený formálne zhodou, a paralelnými konštrukciami, v ktorých sa tento vzťah nerealizuje zhodou. Porovnajme to na príkladoch: keď vo vete

(1) V búrlivých udalostiach storočí boli mnohé diela zničené. (J. Ch. Korec)

prísudok boli zničené, ktorý obidvoma svojimi tvarmi – pomocným slovesom i trpným príčastím – reaguje na podmet diela a zhoduje sa s ním v kategórii osoby a čísla a menná časť aj v kategórii pádu, v súvise s prestavbou podmetu nahradíme iným vyjadrením, pôvodný obsah vety sa neporuší a nová veta zostáva s pôvodnou v synonymickom vzťahu:

(2) V búrlivých udalostiach storočí bolo mnoho diel zničených.

Ako vidno, pomocné sloveso byť zaujalo „neutrálny“ tvar 3. os. sg a ten je od tvaru G pl. (mnoho) diel veľmi vzdialený. Na druhej strane na podmetový genitív plurálu reaguje tvar trpného príčastia, ktoré ako adjektiválium vyjadruje rovnaké gramatické kategórie ako podstatné meno v podmete. Pravdaže, tu nemožno hovoriť o plnohodnotnej zhode podmetu a prísudku, lebo tieto vetné členy ako celok sa nezhodujú, zhodujú sa v nich iba časti, a to v substantívnych kategóriách pádu a čísla (rod v množnom čísle adjektív a adjektiválií okrem tvaru nominatívu, v ktorom sa rozlišujú formy podľa kategórie životnosti, živí proti živé, je irelevantný, ale jeho kongruenčnosť v relevantných prípadoch tým nespochybňujeme). Táto čiastková zhoda medzi substantívnou časťou zloženého podmetu a adjektiválnou časťou prísudku bezpochyby nie je náhodná a nechceme ju ako čiastkovú znehodnocovať, no jednoznačne nejde o zhodu medzi príslušnými vetnými členmi. Čiastková zhoda medzi mennými časťami dvoch základných vetných členov dovoľuje tu hovoriť iba o signáli syntaktickej spolupatričnosti, nie o syntagmatickej zhode, tak ako sme ju charakterizovali v úvode nášho výkladu.

Niektoré spoločné črty s predchádzajúcim príkladom možno nájsť aj v ďalšej dvojici príkladov:

(3) Piati študenti sa odhlásili zo skúšky.

(4) Päť študentov sa odhlásilo zo skúšky.

Vo vete (3) sa so zreteľom na spôsob výstavby prísudku (jeho vyjadrenie určitým slovesným tvarom) vejár kongruenčných kategórií v porovnaní s vetou (1) zužuje, a to na osobu (3.) a číslo (množné). Vo vete s genitívnou kvantitatívnou modifikáciou podmetu (4) [k termínu porovnaj našu rovnomennú prácu z r. 2000] sa podmienky na možnosť vyjadriť zhodu na tvare prísudku stratili: prísudkové sloveso je v „neutrálnom“ tvare 3. os. sg. a stredného rodu. Tento slovesný tvar sa volí vždy vtedy, keď je podmet vyjadrený tak, aby nemohol vyvolávať zhodu na tvare prísudkového slovesa (napríklad keď je podmet vyjadrený neurčitkom slovesa alebo keď jednoduchý podmet zastupuje podmetová vedľajšia veta.).

Z porovnania uvedených paralelných viet vyplýva, že okrem rozdielnej gramatickej stavby súvzťažných viet so zhodou medzi podmetom a prísudkom a bez tejto zhody nezisťujeme medzi nimi iné podstatné rozdiely, naopak, dvojice viet sú plne synonymné a plnohodnotne vyjadrujú príslušný obsah. Podľa toho sa žiada konštatovať rovnocennosť paralelných viet so zhodou a bez zhody v jazykovom systéme aj v jeho používaní v reči. Analogicky možno tento záver vzťahovať aj na syntagmatické konštrukcie s nadradeným podstatným menom, ktoré sme si podrobnejšie všímali v prvej časti našej práce; to sa týka povedzme súvzťažných syntagmatických dvojíc typu ministrova porážka a porážka ministra, traťová dĺžka a dĺžka trate, lekársky zákrok a zákrok lekára.

Keď máme zhrnujúco odpovedať na otázku, aký rozdiel je medzi vetami so zhodou prísudku s podmetom a vetami bez tejto zhody, môžeme len konštatovať, že vety so zhodou pôsobia svojou realizáciou syntaktického (syntagmatického) vzťahu explicitnejšie v porovnaní s paralelnými vetami bez tejto zhody.

3. Pre polovetné konštrukcie je v našej súvislosti relevantná zhoda jadrového výrazu menného typu s nadradeným vetným členom (podmetom alebo predmetom pri doplnku) alebo vo všeobecnosti s nadradeným menom vo funkcii hociktorého vetného člena (pri prívlastku).

Adjektívny či adjektiválny výraz s funkciou doplnku sa s nadradeným podmetom alebo predmetom zhoduje v menných kategóriách pádu, rodu a čísla, napr. Vráťte sa zdraví, chlapci! – Vráťte sa zdravé, deti! – Priateľ odišiel namrzený. – Prekvapili ho rozospatého.

Rovnaký rozsah kongruenčných kategórií sa uplatňuje aj pri doplnku vyjadrenom substantívom so spojkou ako: Sused sa z cvičenia vrátil ako dôstojník. – Pozvali ho ako obhajcu. Pri niektorých, najmä abstraktných podstatných menách však už neplatí ako podmienka zhodného doplnku prítomnosť všetkých menných kategórií; napríklad zhoda v gramatickom rode alebo čísle nie je nevyhnutná. Rozhodujúca je zhoda v páde: Tento čin sa všeobecne hodnotil ako surovosť. – Piešťany sú známe ako kúpeľné mesto.

Jadrový výraz polovetnej konštrukcie s formou adjektíva či adjektivália a s funk­ciou postponovaného atribútu sa s nadradeným podstatným menom vo funkcii hociktorého vetného člena zhoduje rovnako ako anteponovaný atribút, o ktorom už bola reč. Jeho špecifickou črtou je spomínaná postpozícia, podmienená rozvetvenosťou (rozvitosťou) tohto výrazu. Ako istú osobitnosť možno zaznamenať, že keď sa tento polovetný typ atribútu vyskytuje popri nezhodných substantívnych atribútoch, tvoriacich špecifickú štruktúru podľa svojich pádových významov (bližší výklad pozri v našej práci Kačala, 1998, s. 93n.), stojí tento zhodný atribút až za celým súborom nezhodných atribútov; svojím zhodným tvarom vo vzťahu k nadradenému podstatnému menu však jednoznačne signalizuje svoj syntaktický (syntagmatický) vzťah aj napriek nevýhodnej – najvzdialenejšej – pozícii od neho. Niektoré príklady: Pokúsili sa o získanie súhlasu, prinášajúceho úľavu všetkým. – Z koncertu vysielaného televíziou pripravili krátku ukážku. – Zaznela výzva občanov mestskej časti na zákaz budovania skládky odpadu, podpísaná aj predstaviteľmi miestneho zastupiteľstva.

4. Vyjadrenie zhody pri súvetných konštrukciách sa týka iba tej časti súvetných konštrukcií, pri ktorých sa subordinatívny vzťah medzi nadradenou a podradenou vetou vyjadruje vzťažným zámenom ktorý a ďalšími skloňovateľnými vzťažnými zámenami, ako sú kto, čo, aký. Zámeno ktorý okrem realizovania syntaktického (syntagmatického) vzťahu pomocou zhody má aj funkciu vetného člena – to na rozdiel od spojok, ktoré ako signály subordinatívneho vzťahu medzi nadradenou a podradenou vetou úlohu vetného člena nemajú. Na druhej strane nesklonné vzťažné zámená typu ako, kde, kam, odkiaľ a podobné síce tiež úlohu vetného člena majú, ale podraďovací vzťah medzi vetami vyjadrujú bez zhody.

Vzťažné zámeno ktorý na čele prívlastkovej vedľajšej vety signalizuje syntaktický (syntagmatický) vzťah na dve strany: 1. na stranu nadradenej vety, prípadne podstatného mena, ktorého statický príznak vyjadruje daná vzťažná vedľajšia veta, a 2. na stranu podradenej vety, v rámci ktorej funguje ako formálny vetný člen odkazujúci na už spomínané nadradené podstatné meno v rámci hlavnej vety. Ukazuje to súvetie

(5) Tematika národných parkov bola predmetom seminára, ktorý usporiadalo Ministerstvo životného prostredia SR.

V ňom vzťažné zámeno ktorý jednak vyjadruje vzťah k nadradenému podstatnému menu v tvare G sg. seminára, ktoré plní syntaktickú funkciu v rámci nadradenej vety, a jednak svojím tvarom (A sg. maskulína) signalizuje vzťah s prísudkom vedľajšej vety v tvare usporiadalo: vzťažné zámeno má v rámci vedľajšej vety funkciu predmetu tohto prísudkového slovesa, pravdaže, iba odkazovacieho, formálneho, lebo odkazuje na plnovýznamové pomenovanie seminár v rámci nadradenej vety.

Na realizáciu tohto dvojstranného vzťahu vzťažné zámeno využíva primerané výrazové prostriedky – substantívne gramatické kategórie rodu, čísla a pádu – , a to v rozdelenej podobe. Tvar vzťažného zámena ktorý jednoznačne ukazuje, že v kategóriách rodu (mužský) a čísla (jednotné) reaguje na nadradené meno v tvare G sg. maskulína seminára a v týchto dvoch gramatických kategóriách sa s nadradeným menom aj zhoduje. Keďže vzťažné zámeno signalizuje syntaktický (syntag­matický) vzťah s nadradeným podstatným menom fungujúcim v rámci nadradenej vety, gramatické kategórie rodu a čísla signalizujú syntagmatické spojenie dvoch jednotiek (nadradeného substantíva a vzťažnej vedľajšej vety), a tak zhodu v uve­dených dvoch gramatických kategóriách pokladáme za syntagmatickú zhodu, hoci iba čiastkovú. Táto zhoda však je prejavom regulárneho spôsobu spájania syntaktických jednotiek, treba ju teda rešpektovať ako reálnu a jazykovo normalizovanú. O tomto stave vecí najpresvedčivejšie svedectvo podáva skutočnosť, že vzťažné zámeno v inom tvare (v inom rode alebo v inom čísle) by robilo také vyjadrenie negramatickým či nenormatívnym, nepokladalo by sa v našom jazyku za korektné.

Na druhej strane vzťažné zámeno ktorý svojím pádom ako predmet reaguje na požiadavky svojho nadradeného vetného člena, slovesného tvaru usporiadalo, ktoré má väzbu s akuzatívom a ktorého naplnením väzby v danom prípade je vzťažné zámeno ktorý v tvare akuzatívu (singuláru maskulína).

Dvojstranný syntaktický (syntagmatický) vzťah pri vzťažnom zámene ktorý umiestnenom na začiatku podradenej prívlastkovej vety sa realizuje tak, že sa substantívne gramatické kategórie tiež rozštiepia na dve skupiny, pričom gramatické kategórie rodu a čísla sú v službách zhody s nadradeným podstatným menom umiest­neným v nadradenej vete, kým gramatická kategória pádu na tvare vzťažného zámena je v službách väzby nadradeného prísudkového slovesa umiestneného vo vedľajšej vete. Takýto prípad rozštiepenia menných gramatických kategórií medzi dve nadradené syntaktické jednotky umiestnené v dvoch rozličných vetách je v jazyku celkom ojedinelý, ale systémový.

Keď sa výstavbové pomery v podradenej vete zmenia a nadradeným členom vzťažného zámena sa stáva iné pomenovanie s inou väzbou, na tieto zmenené výstavbové pomery, prirodzene, reaguje svojím zmeneným tvarom aj vzťažné zámeno; porovnajme to na modifikovanej podobe vety (5):

(5a) Tematika národných parkov bola predmetom vedeckého seminára, ktorého usporiadateľom bolo Ministerstvo životného prostredia SR.

V takejto obmenenej podobe už, pravdaže, vzťažné zámeno – hoci svojím tvarom reaguje na väzbu nadradeného podstatného mena v tvare I sg. usporiadateľom – nemá funkciu predmetu, lež funkciu nezhodného prívlastku nadradeného substantíva, pričom – ako zámeno – opätovne len odkazuje na plnohodnotné vyslovenie v podobe substantíva umiestneného v rámci nadradenej vety.

Pád ako signál väzby slovesa, prídavného mena alebo podstatného mena (zriedkavo aj príslovky derivovanej od prídavného mena vyznačujúceho sa väzbou), pravdaže, štandardne slúži na realizáciu syntaktického (syntagmatického) vzťahu medzi nadradeným vetným členom a podradeným vetným členom, týka sa teda celej širokej škály uvedených slovných druhov a vyjadrenia syntaktickej závislosti pri ich podradenom vetnom člene na základe väzby.

Na rozdiel od zhody, pri ktorej sa spravidla využíva celý komplex gramatických kategórií, pri väzbe sa využíva jedine gramatická kategória pádu, ktorá sa realizuje výlučne na tvare podradeného mena, nie aj na tvare nadradeného slovesa, prídavného mena alebo podstatného mena (napríklad: pustiť dieťa hrať sa, dopustiť sa zrady, popustiť v prísnosti, upustiť od prenasledovania, pripravený na prednášku, zákaz vstupu, súcit so slabšími). Tým, že sa väzba vyjadruje iba na závislom člene, vzniká medzi syntakticky (syntagmaticky) spojenými členmi vo vete voľnosť v postavení, takéto členy nemusia stáť vedľa seba, tak ako je to pri vetných členoch zviazaných kongruenčnými kategóriami. Pre charakter väzby ako syntaktického prostriedku na realizáciu syntaktického (syntagmatického) vzťahu je dôležité aj to, že na jej vyjadrenie okrem gramatickej kategórie pádu slúžia aj iné prostriedky: neurčitok alebo vedľajšia veta uvedená spojkami aby, žeby, keď, či a podobne, napríklad: hotový biť sa za presvedčenie, zákaz vstúpiť; zakázal, aby ta chodil; čaká, či sa ešte zjaví; v čase, keď sa to stalo. Dôležité je, že hoci gramatická kategória pádu je najvýraznejším prostriedkom na vyjadrovanie väzby nadradeného slovesa, prídavného mena alebo podstatného mena, všetky prostriedky väzby sú navzájom rovnocenné a to potvrdzuje aj jestvovanie synonymických vzťahov medzi týmito prostriedkami, napríklad: hotový do bitky a hotový biť sa, pripravený na pomoc aj pripravený pomôcť, aj pripravený, aby pomohol; pokyn niekomu na pristúpenie aj pokyn niekomu pristúpiť, aj pokyn niekomu, aby pristúpil; vyzývať niekoho na počúvnutie aj vyzývať niekoho počúvnuť, aj vyzývať niekoho, aby počúvol.

II. Pri výklade nesyntagmatickej spolupatričnosti realizovanej zhodou v gramatických kategóriách mena vyjdeme z príkladu, ktorý si bolo možné prečítať na veľ­koplošných plagátoch rozširovaných bratislavským Starým Mestom r. 2002 a 2003:

(6) Byť Bratislavčanmi nás baví.

V tejto vete nám ide o súvis medzi plurálovým tvarom inštrumentálu Bratislavčanmi a plurálovým tvarom nás. Inštrumentálový tvar Bratislavčanmi je mennou súčasťou zloženého podmetu, ktorý sa skladá z neurčitku sponového slovesa byť a z inštrumentálu plurálu citovaného vlastného mena. Akuzatív plurálu nás funguje ako predmet prísudkového slovesa baviť v tvare 3. os. sg. baví. Je zjavné, že menná súčasť zloženého podmetu a predmet prísudkového slovesa nie sú spojené nijakým syntagmatickým vzťahom: jednak podmet a predmet navzájom neutvárajú nijakú syntagmu a jednak v danom prípade ide o nerovnocenné syntaktické prvky, t. j. na jednej strane o mennú súčasť zloženého slovesno-menného vetného člena (pri podmete) a na druhej strane o plnohodnotný vetný člen (pri predmete). Ale rozhodujúce je nejestvovanie syntagmatickej konštrukcie podmet predmet. Napriek nejestvovaniu syntagmatického spojenia medzi podmetom a predmetom vety tu zisťujeme zjavnú syntaktickú súvislosť (spolupatričnosť) medzi mennou časťou podmetu a tvarom predmetu. Táto syntaktická spolupatričnosť sa prejavuje v tom, že tvar predmetu v gramatickej kategórii čísla reaguje na inštrumentál plurálu Bratislavčanmi fungujúci ako súčasť zloženého podmetu: môžeme povedať, že tvar predmetu nás sa v gramatickej kategórii čísla zhoduje s podmetovým tvarom Bratislavčanmi. Máme tu teda pred sebou prípad čiastkovej zhody (iba v gramatickej kategórii čísla, v ostatných gramatických kategóriách sú tieto dva tvary regulované inými zákonitosťami), a to medzi členmi vety, medzi ktorými nejestvuje syntagmatický vzťah, prípadne ktoré spolu neutvárajú syntagmu. Tento jav sme na začiatku našej state kvalifikovali ako nesyntagmatickú spolupatričnosť realizovanú nesyntagmatickou zhodou.

Nespochybniteľným argumentom potvrdzujúcim jestvovanie takejto syntaktickej spolupatričnosti medzi podmetovou časťou vety a predmetom je to, že keď plurálový tvar predmetu nás, predpokladaný alebo predvídaný plurálovým tvarom mennej časti podmetu Bratislavčanmi nahradíme zodpovedajúcim singulárovým tvarom ma, dostaneme podobu vety *Byť Bratislavčanmi ma baví, ktorá je negramatická, nezodpovedajúca norme a zásadám platiacim pri spájaní slov do syntagiem ako vyšších (už syntaktických) jednotiek. Singulárový predmet predpokladá zároveň jestvovanie singulárového vlastného mena ako súčasti zloženého podmetu:

(6a) Byť Bratislavčanom ma baví.

Kongruenčná kategória čísla a na nej vybudovaná zhoda v kategórii čísla akoby tu popierala všetky tézy o tom, že vrcholnou kongruenčnou kategóriou je pád a že tam, kde niet zhody v tejto kategórii, nemôže byť ani reč o zhode. Treba však robiť rozdiel medzi zhodou signalizujúcou syntagmatický vzťah (v tomto prípade sa na kategóriu pádu vzťahuje uvedený postulát) a medzi syntaktickou spolupatričnosťou zahŕňajúcou práve nesyntagmatické súvislosti medzi vetnými členmi a umožňujúcou nesyntagmatickú zhodu (v tomto prípade pád nemá výlučné postavenie, skôr naopak, syntaktickú spolupatričnosť signalizujú ostatné menné kategórie, nie pád). Zásadne dôležitý je však poznatok, že kongruenčné kategórie pri utváraní zhody majú rozdielne postavenie, pričom, ako to ukazuje rozoberaný príklad, kongruenčné gramatické kategórie sa uplatňujú aj medzi vetnými členmi alebo ich súčasťami, ktoré nie sú spojené syntagmatickým vzťahom.

Citlivosť používateľov spisovného jazyka na jestvovanie alebo nejestvovanie súladu gramatických kategórií v takýchto „vzdialenejších“ vetných pozíciách sme zisťovali aj formou sociolingvistického prieskumu orientovaného na poznanie a uplatňovanie jazykových kategórií v jazykových prejavoch. Respondentmi boli študenti vysokých škôl v Slovenskej republike; boli medzi nimi študenti slovenského jazyka, ďalej študenti iného filologického odboru, ako je slovenský jazyk, a napokon študenti nefilologického odboru. Dotazník s desiatimi otázkami vyplnilo dovedna 74 študentov 2. a 3. ročníka. Medzi otázkami bola aj taká, čo sa týkala posúdenia deformovanej podoby rozoberanej vety (6). Otázka znela: Pokladáte podobu vety Byť Bratislavčanom nás baví za jazykovo správnu? V 2. časti otázky mali tí študenti, čo odpovedali správne, opraviť chybný tvar na náležitý. Správnu odpoveď, t. j. nie, uviedlo takmer 90 % (66 z celkového počtu) opýtaných, traja (4 %) odpovedali áno, jeden študent nevedel vec posúdiť, jeden odpovedal ináč, ako predvídal dotazník, a tri dotazníky neboli vyplnené. Charakteristické bolo aj rozloženie síl podľa uvedených troch skupín študentov. U študentov slovenského jazyka okrem jedného všetci ostatní (takmer 97 %) kvalifikovali vetu ako chybnú. Spomedzi študentov iného filologického odboru okrem dvoch (z nich jeden nevedel odpovedať a jeden posúdil vetu ako správnu) všetci ostatní (87,5 %, t. j. 14 študenti) hodnotili vetu ako nesprávnu. Študenti nefilologických odborov takisto vo veľkej väčšine (81,5 %) pokladali predloženú podobu vety za nesprávnu, iba jeden študent odpovedal kladne, jednu odpoveď sme hodnotili ako inú, než to predvídalo zadanie, a tri dotazníky zostali bez odpovede. Na výzvu, aby nesprávny tvar opravili, reagovalo vyše 85 % (63) opýtaných, vyše 12 % (9) na výzvu neodpovedalo, jeden nevedel odpovedať a jedna odpoveď bola iná, ako požadoval dotazník. Z celkového počtu respondentov uviedlo 80 % (59) správnu odpoveď, jedna odpoveď bola čiastočne správna, dve boli nesprávne, dve boli iné, ako predvídal dotazník, a desať študentov (13,5 %) neuviedlo odpoveď. U študentov slovenčiny z celkového počtu odpovedalo správne 87 % (27), jeden čiastočne správne, dvaja nesprávne a jeden na výzvu nereagoval. Študenti iného filologického odboru odpovedali takto: 87,5 % (14) uviedlo správnu odpoveď a dvaja (12,5 %) neuviedli nijakú odpoveď. Vysoké percento (vyše 66,5 %, t. j. 18) správnych odpovedí sme zaznamenali aj u študentov nefilologických odborov, no vysoký počet dotazníkov (7) bol bez odpovede a dve odpovede boli iné, ako požadoval dotazník.

Výsledky výskumu ukázali, že vysokoškolskí študenti v rozhodujúcej väčšine zodpovedne pristupujú k analýze ponúknutých jazykových javov a že pritom uplatňujú nadobudnuté vedomosti o jazyku a jazykovede. Jazykové, prípadne jazykovedné vedomosti skúmaných študentov do značnej miery podmienili správnosť odpovedí na položené otázky, hoci otázky sa formulovali tak, aby správne riešenie nebolo bezprostredne podmienené poznatkami o jazyku získanými počas vysokoškolského štúdia. Na druhej strane tieto poznatky sa v súhre s inými činiteľmi, najmä s osobným rozhodnutím študovať filologický odbor, nepochybne pričinili o rozdielne výsledky, ktoré sme zaznamenali medzi študentmi filologického odboru z jednej strany a nefilologického odboru z druhej strany.

Výsledky výskumu potvrdili predpokladanú vysokú mieru citlivosti vzdelaných a vzdelávajúcich sa mladých ľudí na súlad gramatických javov vo vete, tak ako to predpokladá systém a norma jazyka a jeho viac alebo menej uvedomované upotrebúvanie v rečovej praxi.

Na záver. V našej stati sme sa široko zaoberali gramatickými kategóriami a ich využívaním na signalizovanie syntaktického (syntagmatického) vzťahu medzi syntaktickými jednotkami rozmanitej celostnosti vybudovanými na vzťahu ako na obsahovej základni konštrukcie. Ukázalo sa, že využívanie gramatických kategórií na signalizovanie nielen syntagmatického vzťahu, ale aj syntaktickej spolupatričnosti vo všeobecnosti je v rozličných druhoch konštrukcií rozmanité. Zhoda ako syntaktický prostriedok využívaný na signalizovanie syntaktického obsahu sa opiera o gramatické kategórie, ale nie je s nimi totožná, nie je teda jednou z gramatických kategórií, tak ako to predkladá reprezentatívne dielo slovenskej jazykovedy z 2. polovice 20. storočia – Morfológia slovenského jazyka z r. 1966. Pri tomto hodnotení statusu zhody autori diela porušili vlastný teoretický postulát, že totiž gramatické kategórie sú javy znakovej povahy, majú teda svoju významovú a výrazovú stránku. Zhoda sama totiž nie je bilaterálny, lež iba unilaterálny jav; zhoda je iba forma, výraz, a to syntaktická forma, prípadne syntaktický výraz a proti nej stojí obsahová alebo vý­znamová stránka konštrukcie, totiž syntaktický (syntagmatický) vzťah – až s týmto vzťahom ako náprotivkom môže v rámci konštrukcie tvoriť bilaterálny fenomén. Zhoda je odkázaná na gramatické kategórie, ale tým, že ich rozmanite využíva v rozličných druhoch konštrukcií, nestáva sa ešte jednou z nich. Na druhej strane gramatické kategórie podmieňujú zhodu, ale svojou bilaterálnou povahou (proti veľmi abstraktnému a všeobecnému významu stojí pravidelná paradigmatická sústava výrazových prvkov) sa vymyká porovnávaniu so zhodou. Rozdielne sú aj funkcie a fungovanie gramatických kategórií z jednej strany a zhody a iných formálnych syntaktických prostriedkov z druhej strany. Zhoda sa organicky začleňuje medzi ostatné syntaktické prostriedky na realizáciu syntaktického (syntagmatického) vzťahu, ako sú: väzba, primkýnanie, nulová realizácia vzťahu, pevný alebo zvyčajný slovosled, lexikálne prostriedky (spojky a predložky) a (pravdaže, iba pri realizácii koordinatívneho vzťahu) bezspojkové priradenie členov syntagmatického spojenia.

Zhoda spolu s väzbou sa pri svojom fungovaní opiera o gramatické kategórie, pričom zhoda môže využívať celý súbor gramatických kategórií, kým väzba využíva iba gramatickú kategóriu pádu. Tým zhoda s väzbou stoja v protiklade s ostatnými spomínanými prostriedkami, ktoré nevyužívajú gramatické kategórie, lež iné postupy. Zhoda využíva menné alebo slovesné kategórie, alebo zároveň aj slovesné, aj menné kategórie. Zhoda môže byť komplexná, keď využíva celý daný súbor gramatických kategórií, alebo čiastková, keď sa opiera iba o časť daného súboru alebo dokonca iba o jednu gramatickú kategóriu. Zhoda môže byť syntagmatická, keď súvzťažné členy vety utvárajú syntagmatické spojenie, syntagmu, alebo nesyntagmatická, keď súvzťažné členy neutvárajú syntagmatické spojenie.

Literatúra


KAČALA, J.: Syntaktický systém jazyka. Pezinok, Formát 1998. 144 s.

KAČALA, J.: Genitívna kvantitatívna modifikácia gramatického podmetu. Slovenská reč, 67, 2002 (a), s. 65 – 73.

KAČALA, J.: Kategoriálny systém v gramatike a lexikóne (na materiáli slovenského jazyka). Zbornik Matice srpske za slavistiku. 61. Nový Sad 2002, s. 49 – 57.

MATHESIUS, V.: Několik zásadních slov o kongruenci a o dvojí negaci. In: Čeština a obecný jazykospyt. Praha, Melantrich 1947, s. 319 – 326.

Morfológia slovenského jazyka. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1966. 896 s.


Renáta Mračníková

Historický slovník slovenského jazyka – prameň ďalšieho štúdia slovanských jazykov

(Problematika genetickej charakteristiky slov prevzatých do predspisovnej slovenčiny na príklade polonizmov)

MRAČNÍKOVÁ, R.: Historical Dictionary of Slovak Language – Source of Additional Study of the Slavonic Languages. (A problem of genetic characteristic of pre-standard Slovak lexical borrowings on an example of Polish borrowings – ”polonisms”). Slovenská reč, 69, 2004, No. 5 – 6, pp. 270 282. (Bratislava)


The work is concentrated on the Historical Dictionary of Slovak Language (Historický slovník slovenského jazyka HSSJ) as a source of a research of the lexicon of Slovak language development in the pre-standard period as well as a base of words borrowed to Slovak language in the end of the 18th century from the Polish language background. The group of twelve selected entries is interesting in a fact that – in contrast to their given interpretation which reflects the last mediating language – they haven’t got a Polish origin. In the case of seven words etymological dictionaries refer to their German origin, three words are of Latin and Greek origin, one of Turkish origin and the origin of one word is not clear. The author realises that the genetic characteristic of the lexeme in a list of entries of this type of dictionary is not primary, on the other hand she points out a number of consequences of inaccurate qualification of a lexeme origin in HSSJ. In the examples of the selected lexemes borrowed into pre-standard Slovak language from the Polish language background this work demonstrates a problem of a genetic characteristic of the words borrowed into Slovak language and partly also a problem of reconstruction of their semantic content. The study concludes with the statement that the HSSJ is a possible source of the additional research of Slovak borrowings also from other languages.


Predmet nášho výskumu tvoria heslové slová Historického slovníka slovenského jazyka (ďalej HSSJ), ktoré sa v tomto významnom lexikografickom diele a prameni ďalšieho výskumu vývinu slovnej zásoby slovenčiny z predspisovného obdobia kvalifikujú ako prevzatia z poľského jazykového prostredia. Polonizmy – popri latinizmoch, germanizmoch a bohemizmoch – ovplyvňovali slovenskú historickú lexiku najmä na východnom Slovensku. Excerpciou hesiel z piatich doteraz vydaných zväzkov HSSJ sa nám podarilo získať 154 polonizmov, t. j. heslových slov označených kvalifikátorom poľ., ktoré sú v predspisovnej slovenčine doložené od 15. storočia (v 1. zväzku 32, v 2. zväzku 32, v 3. zväzku 29, vo 4. zväzku 34, v 5. zväzku 27).

Keďže problematika prevzatých slov z poľského jazykového prostredia do predspisovnej slovenčiny je mnohoaspektovým javom, sústredíme sa v tomto príspevku v prvom rade na pôvod takto označených lexém. Časť z nich, skupina prezentovaných dvanástich hesiel, je zaujímavá tým, že nejde o poľský pôvod, na rozdiel od ich uvádzanej interpretácie, ktorá sa opiera o posledný sprostredkujúci jazyk. Pri siedmich slovách z tohto súboru etymologické slovníky uvádzajú nemecký pôvod, pri troch latinský, resp. grécky, pri jednom turecký a pôvod jedného slova je nejasný. Uvedomujeme si, že genetická charakteristika lexémy v heslári slovníka takéhoto typu nie je primárna a že Historický slovník slovenského jazyka – napriek existencii etymologických slovníkov ostatných slovanských jazykov – vychádza pred vydaním etymologického slovníka slovenčiny. Na druhej strane chceme poukázať na viaceré dôsledky neúplnej kvalifikácie pôvodu lexémy v HSSJ. Jedným z nich je zaradenie výpožičky medzi polonizmy napriek jej zreteľnému nemeckému pôvodu. S uvedením tohto pôvodného jazyka sa potom relativizuje sprostredkujúca účasť poľštiny, keďže lexéma mohla byť adaptovaná v slovenčine aj po bezprostrednom kontakte s nemčinou (pozri gvalt). Rovnako dôležité je analyzovať význam slova a sledovať jeho modifikácie v poľštine od času jeho prevzatia. Takáto výpožička nezriedka môže postupne rozširovať svoj význam a vytláčať domáci, praslovanský kontinuant na perifériu slovnej zásoby (pozri kapeluch/kapeluš, šukať). Správne určiť pôvodný jazyk (napr. latinčinu) je potrebné aj preto, lebo v jednom jazyku (napr. v slovenčine) môže ísť o priame prevzatie, pri druhom (poľština) o sprostredkované (cez nemčinu), čo sa odrazí na formálnej štruktúre lexémy, ktorá potom preniká do ďalších jazykov (pozri filar). V. Blanár (1982, s. 31 – 32) píše, že historický materiál je v HSSJ doložený viac-menej náhodne a pri jeho analýze sa nemôžeme opierať o súčasné jazykové vedomie. To isté platí aj pre poľštinu, v ktorej istá prevzatá jazyková jednotka mala v najstaršom období dva významy Va, Vb a postupne sa rozširovala o ďalšie. Jeden z prvotných významov Vb neskôr zanikol spolu s predmetom, ktorý označoval. Avšak v období prenikania na územie dnešného Slovenska táto polysémická jednotka význam Vb ešte obsahovala a je veľmi pravdepodobné, že tento význam sa uplatnil v jednom z excerpovaných kontextov v HSSJ, pretože realizácia Va je tu logicky neakceptovateľná (pozri karb).

Prvým takýmto polonizmom je balvochvalca (HSSJ, zv. I., s. 108) s významom „kto uctieva pohanské modly“ doložený v kontexte: Izraéliťi zaslibili zachowat práwo, které odsudzowalo na smrť balwochwalcow, DS 1795. EtSl (1998, s. 12 – 13) uvádza tento tvar skrátený od tvaru bałwanochwalca. Slovo bałwan je nejasného pôvodu. Niektorí ho odvodzujú zo starotureckého balban „stĺp víťazstva nad zabitým nepriateľom“, M. Vasmer (zv. I., s. 186) uvádza gr.  „klamlivý, ničotný, ničivý“, kazaš. palvan, balvan „bojovník, silák, hrdina“, perzs. pählivân „hrdina, bojovník“, tur. pählivan „veľký, tlstý“ a J. Rejzek (2001, s. 68) rekonštruuje tento tvar do praslovančiny ako *bal(ь)vanь, *bьlvanь a uvádza ho ako všeslovanský okrem lužických jazykov. V. Machek (1968, s. 23 – 24) pri hesle balvan píše, že v češtine má toto slovo iba význam „veľká neforemná masa kameňa“. Inde však znamená aj „klát“, „drevený stĺp“, „veľkú morskú vlnu“, „oblak dymu“, „staroslovanskú sochu pohanského boha“ či „ťulpasa“. Pôvod má pravdepodobne v Oriente, ale presný prameň dodnes nie je udaný. Zdá sa, že do Európy toto slovo prišlo ako „lovecká figúra“. Severné euroázijské národy používajú pri love ako návnadu aj neživé figúry. Je teda možné, že sa ázijské slovo cez európsky sever dostalo k nám. Tu sa ustálilo ako posmešné pomenovanie pre figúry bôžikov a tiež pre masu materiálu pripravenú na takýto účel. O Machkovo tvrdenie sa opiera aj R. Krajčovič (1993, s. 34 – 35) pri hľadaní etymológie názvu obce Balvany. Názov bol prevzatý od tvaru balvan so starým významom „veľký kultový kameň“, „socha modly“, v slovenčine „modla“, „pohanská svätyňa“; inde „klát, peň ako kultový predmet“ a pod. Pôvodný názov obce bol pravdepodobne Sokolí Balvan, pričom tvar sokol znamenal „lovecký sokol umele zhotovený a upevnený na upravenom balvane v podobe hlavy alebo sochy“. Stará poľština poznala výraz balvan v dvoch významoch (SpSl, zv. I., A – Ć, 1953 – 1955, s. 58 – 59) 1. bôžik, idol, 2. hruda kamennej soli stanovenej veľkosti a Sl 16. st. (zv. I., A – Bany, 1966, s. 294 – 298) uvádza ďalší – „morská vlna“. Pri hesle bałwochwalca uvádza charakteristiku „človek preukazujúci božskú česť bôžikom, alebo iným fyzickým predmetom, vyznávač mnohobožstva, pohan“. LiSl (zv. I., A – F, 1951, s. 49 – 50) 1. hruda, masa značnej veľkosti, veľký kus, stĺp soli, hruda kamennej soli podlhovasto dookrúhla otesaná, stanovenej miery a váhy; podobne balvan rudy, medi, olova, cínu, mramoru atď; aj dymový stĺp; 2. socha nadľudských rozmerov, v poľ. zvlášť vyrezávaný pohanský obraz, socha pohanského boha, i sám pohanský boh; (boh. a slc. modla); Linde pridáva kompozitá tohto výrazu s uvedením ich ekvivalentu v češtine, príp. v slovenčine: bałwochwalnik (boh. modloslužebnjk, modlař), bałwochwalczyna (boh. modlařka), bałwochwalski (boh. a slc. modlářský). VaSl (zv. I., A – G, 1900, s. 91) dodáva ďalšie semémy ako stĺpik, na ktorý sa vešajú klobúky, čiapky vo výklade, či (o človeku) a) ťarbák, nešika, nemotorný, slon, klát, peň, stĺp, balvan, skala; b) hlupák, ťulpas.

Keďže uvedené heslo je kompozitum bałw(an)o-chwalca, navrhujeme popri parafrázovanom význame v HSSJ uviesť aj slovenské kompozitum modloslužobník (ako to uvádza Linde). HSSJ (zv. I., s. 107) spracúva aj heslo balvan. Starý vý­znam „skala, masa kameňa“ sa pravdepodobne nepodarilo zachytiť v pramennom použití. Sú tu opísané iba dva významy: 1. stará veľká miera na soľ, zván; 2. pohanská modla (zatratzis, chtori bohov maju, bálványov, na nyich se uffaju; nye klanyaj se pred bálvánami) HPS 1752; (i Izraéliťi (ctili) swích bolwanow) DS 1795. Je pravdepodobné, že tento druhý význam sa dostal z poľštiny do slovenského kontextu a rozšíril význam slova balvan aj na „pohanskú modlu“. Je to o to pravdepodobnejšie, že heslo je excerpované z toho istého prameňa ako aj heslo balvochvalca označené ako polonizmus. V tomto prípade by bolo vhodné aj druhý význam slova balvan označiť kvalifikátorom poľ., pričom však treba zdôrazniť, že ide o jazyk, prostredníctvom ktorého sa lexéma s daným významom dostala do slovenčiny, a nie o jazyk pôvodný. Napriek nevyriešenému presnému pôvodu slova balvan sa etymológovia zhodujú na fakte, že toto slovo nemá európsky pôvod. Zaujímavé je aj rozšírenie významu slova bałwan v dnešnej poľštine, kde výraz slúži okrem iného aj na označenie „snehuliaka, figúry zo snehu, ktorú stavajú najčastejšie deti pre zábavu“ (Komputerowy słownik języka polskiego, 1996).

HSSJ (zv. I., A – J, 1991, s. 378) charakterizuje heslo gbur ako polonizmus použitý v bardejovských listinách zo 17. a 18. storočia s prekladom „sedliak“ (iuž tu gbur nie prigyde) r. 1683; ako adjektívum v kontexte (gburskeg palenki) r. 1704. EtSl (1998, s. 138) vysvetľuje, že výraz nie je pôvodom poľský, ale že pochádza z nemeckého gebur, gebauer. Pôvod slova teda treba hľadať v nemčine, pričom poľština si jeho formálnu (ale aj významovú) stránku po prijatí prispôsobila a po tejto zmene sa výraz dostal aj do predspisovnej slovenčiny. Argument nepôvodnosti v poľštine podopiera aj absencia výrazu v SpSl. Toto heslo zachytáva a spracúva až Sl 16. st. (zv. VII., F – Gończy, 1973, s. 227), ktorý vymedzuje jeho použitie v dvoch významoch: 1. dedinčan, sedliak, nevoľník, poddaný roľník; 2. nie­kedy s pohŕdavým odtienkom pri označení ľudí nižšieho stavu, neokresaných, prostých. Túto dvojznačnosť uvádza aj A. Brückner (EtSl, pozri vyššie). Píše, že výraz fungoval ako prezývka už od 16. storočia a utvoril sa prenesením významu od „zámožného, hrdého hospodára“ na označenie typu „prostý, nevzdelaný človek, grobian, neokresanec, sprosták“. LiSl (zv. II., G – L, 1951, s. 32 – 33) rovnako vysvetľuje prvý význam ako „sedliak, dedinčan, nevoľník, prostý človek“. Druhý význam označuje ako hanlivý a vysvetľuje ho synonymami „grobian, neokrôchanec“. VaSl (zv. I., A – G, 1900, s. 813) rozlišuje pri hesle gbur tri významy: 1. sedliak, dedinčan, nevoľník; 2. usadený sedliak, majiteľ pôdy, hospodár majúci vlastnú pôdu, bohatý sedliak; 3. pren. prosták, surový človek, grobian. Problematike prenášania významu takýchto slov sa venuje D. Buttlerová (1978, s. 148). Konštatuje, že niekedy sa na výrazy prenáša nechuť k ich cudzojazyčnému pôvodu alebo k jeho predstaviteľom. Pôvodom nemecký výraz gbur (súč. der Gebauer, strhnem. gebur) si dodnes zachoval svoj prvotný význam „zámožný sedliak“ iba v nárečiach severného Poľska. Na ostatnom území získal pejoratívny obsah „surový človek, grobian“. Nechuť sa môže dotýkať aj zvykovej sféry a každodenných životných reálií cudzincov. Pravdepodobne v tom tkvie príčina pejoratívneho zafarbenia mnohých nemeckých pôžičiek v poľštine. D. Buttlerová uvádza i ďalšie príklady ako bryja (z nem. die Brühe „vývar“) označuje dnes „hustú, nechutnú potravu“; bet (z nem. das Bett „posteľ“) zasa „nedbalo zastlanú, špinavú posteľnú bielizeň“. Je teda veľmi pravdepodobné, že táto lexéma prenikla do slovenského jazykového prostredia po rozšírení svojho významu v poľštine. Na základe excerpovaného kontextu sa nedá spoľahlivo vylúčiť ani realizácia druhej semémy „surový grobian“. Keďže ide o výpožičku z nemčiny, možno rovnako uvažovať aj o bez­prostrednom vplyve nemčiny na slovenské nárečia v predspisovnom období.

HSSJ (zv. I., A – J, 1991, s. 387) heslo gvaltiť spracúva takto: poľ. „porušovať“ (Boha poslúchať nechceme í príkázaná geho gwalťime) DS 1795. EtSl (1998, s. 164) pri hesle gwałt dokazuje jeho nemecký pôvod. Tento tvar sa rozšíril od 14. stor. z nemeckého tvaru Gewalt („násilie, moc, sila“; a to od walten „vládnuť“). SpSl (zv. II., D – H, 1956 – 1959, s. 523 – 526) podáva významy slova gwalt (resp. gewalt): 1. zločin vykonaný násilím, protiprávne, nátlakom; 2. znásilnenie (ženy); 3. sila, moc; 4. bezočivosť, opovážlivosť; Sl 16. st. (zv. VIII., Gora – Irzyk, 1974, s. 243 – 253) : 1. zločin, násilie, napadnutie a) vojenský útok, bitka, vojna b) znásilnenie ženy; 2. sila, moc, nápor niečoho a) sila prírodných javov b) intenzita organických procesov; 3. veľký počet, množstvo; 4. donútenie, nátlak; 5. postup proti prijatým právnym a morálnym normám a) profanovanie, urážanie; 6. nutnosť, krajnosť, nevyhnutnosť; 7. náhlivosť, zhon; 8. alarm, poplach; LiSl (zv. II., G – L, 1951, s. 154 – 155) gwalcić: páchať násilie; boh. kwaltowati; (Pana Boga sie zaprzeć, ślub z nim zlamać, przymierze zgwalcić); VaSl (zv. I., A – G, 1900, s. 945) gwalcić: 1. dopúšťať sa násilia; 2. lámať, poškodzovať, porušovať. Označenie nemeckého pôvodu pri tomto hesle v HSSJ je veľmi dôležité, pretože výraz gvalt máme doložený aj pri bezprostrednom styku slovenčiny s nemčinou (pozri J. Doruľa, 1977, s. 189). Tu vzniká otázka, či bola poľština pri tejto lexéme naozaj sprostredkujúcim jazykom.

HSSJ (zv. I., A – J, 1991, s. 357) pri hesle filarovanie uvádza nemecko- poľský pôvod slova. Vysvetľuje ho na podklade pramenného použitia v KS v roku 1763 (systylos: filarowání) ako „záväzný spôsob rozmiestnenia stĺpov v stĺporadí podľa ich proporcií“.

Poľský výraz filarowanie vznikol deriváciou od slova filar („stĺp, pilier“). Tento tvar je aj v samotnej poľštine pomerne starý, pretože už SpSl (zv. II., D – H, 1956 – 1959, s. 359) podáva svedectvo o jeho používaní (filar „stĺp“). Sl 16. st. (zv. VII., Fn – Gończy, 1973, s. 67 – 68) prináša obšírnejšiu charakteristiku. Filar: 1. kolmá architektonická podpera (často aj dekoratívna), druh stĺpa; pren. a) čelný predstaviteľ; opora, záštita (najčastejšie používané na označenie apoštolov a otcov v katolíckej cirkvi alebo svätých); b) opora, základ (najčastejšie na označenie katolíckej cirkvi); c) obelisk, podstavec, pamätný stĺp; 2. ban. podpera medzi chodníkmi, ponechaná na ochranu stropu a povrchu; LiSl (zv. I., A – F, 1951, s. 652) pri hesle filar uvádza iba jeho cudzojazyčné ekvivalenty (napr. boh. piliř, nem. der Pfeiler) a deriváty filarowanie „rad pilierov“, filarowany „osadený piliermi“; Vo VaSl (zv. I., A – G, 1900, s. 741) je filar vysvetlený ako 1. kolmá architektonická podpera, podporný stĺp, murovaný alebo kamenný; 2. múr; 3. pren. opora, fundament, sila, moc; 4. skala; 5. celina; EtSl (1998, s. 121) však popri nemeckom tvare der Pfeiler uvádza aj latinský tvar pilare, pila, -ae („pilier, stĺp“). Pôvodný výraz na označenie „piliera“ pochádza z latinského pila. Odtiaľto ho prevzala aj slovenčina, o čom svedčí tvar so zachovaným začiatočným p- (pilier). Do poľštiny bol tento výraz prevzatý prostredníctvom nemeckého pfiler (t. j. pred diftongizáciou v nemčine), čím sa dá vysvetliť zmena počiatočného konsonantu v poľštine. Heslo filarovanie z HSSJ má teda latinský pôvod a rozširuje tak skupinu latinizmov spracúvaných v tomto slovníku.

HSSJ (zv. II., K – N, 1992, s. 11 – 12) označuje heslo kalamaj, kalaman kvalifikátorom poľ. a vysvetľuje ho ako „druh hrubšej tkaniny dovážanej z ukr. mesta Kolomyje“. Slovník dokumentuje pomerne bohaté zastúpenie tohto výrazu v slovenských prameňoch. Všetky sú zhodne z 18. storočia, ale z rozličných regiónov Slovenska: Nitra, r. 1761 (5 riffow kalamaj na kafftan); Pukanec, r. 1788 (mala na sebe s kalamanu strakawu suknu); -ový, -kový: Bojnice, r. 1768 SD (lajbliki dwa, geden kalamanowy a druhy sukeny); Spiš, r. 1771((sukňu) kalamaykowu); Turiec, 18. st. ((živôtik) kalamagowy). Etymologické slovníky A. Brücknera a F. Slawského tento výraz nespracúvajú, rovnako ho nezachytáva ani SpSl. Sl 16. st. (zv. X., K – Korzyść, 1976, s. 24) kalamaj vysvetľuje iba pravdepodobne ako „druh prášku na čistenie“. LiSl (zv. II., G – L, 1951, s. 292) posúva charakteristiku oveľa ďalej. Kalamajka bola „vlnená látka“ a výraz pochádzal zo stredovekej latinčiny (calamancus). VaSl (zv. II., H – M, 1902, s. 205) vysvetľuje heslo rovnako ako „druh vlnenej tkaniny“. Ale na rozdiel od LiSl uvádza ukrajinský pôvod slova, ktorý vznikol z gréckeho kámelos („ťava“). M. Vasmer vo svojom slovníku (zv. II., E – Muž, 1967, s. 294) prináša tvar kolomenka („hladká ľanová tkanina“), ktorý prenikol do viacerých slovanských jazykov cez nemčinu (Kalamank), či holandčinu (kal(a)mink) zo stredovekej latinčiny (camelaucium). V. Machek (1968, s. 187) a J. Rejzek (2001, s. 257) zachytávajú v češtine iba tvar kalamajka „druh ľudového tanca nazvaný podľa mesta Kolomyje v Haliči“). Na podklade lexikónov sa nedá jednoznačne špecifikovať, či ide o ľanovú alebo vlnenú tkaninu. Lexéma však nie je pôvodne poľská, ako predpokladaný pôvodný jazyk tvarov kalamaj, kalaman môžeme označiť gréčtinu.

Polonizmus kapeluch, resp. kapeluš, ako uvádza HSSJ (zv. II., K – N, 1992, s. 24), bol použitý v prameni NS v r. 1784 – 96 (nekdy kapeluch, nekdy čapku nosy; palicu a kapeluss) a v Kur v r. 1786 (v kapeluhu a v csismach). V HSSJ je uvedený nemecko-poľský pôvod slova s významom „klobúk“. EtSl (1998, s. 217) uvádza, že slovo kapelusz je v poľštine známe od konca 15. storočia. Je to najstarší príklad zachovaného koncového latinského -us (capellus, od capo „hlava“). Toto tvrdenie podopiera aj V. Machek (1968, s. 191), ktorý dokladuje vo svojom slovníku tvar kapeľuch. Tento výraz sa dostal do slovenčiny a češtiny sprostredkovane cez poľštinu (kapeluch, domáca prípona -uch) zo stredovekej latinčiny (cappellus), alebo taliančiny (capellucio). Keďže kapelusz je v poľštine známy až od konca 15. stor., SpSl ho nezachytáva. Sl 16. st. (zv. X., K – Korzyść, 1976, s. 76) ho charakterizuje ako „guľaté pokrytie hlavy s okrajom“, a) „ženský čepiec v tvare turbana“. LiSl (zv. II., G – L, 1951, s. 307 – 308) pri tomto hesle neuvádza poľské synonymum, ale iba cudzojazyčné (predovšetkým slovanské) ekvivalenty, ako napr. český tvar klobauk. VaSl (zv. II., H – M, 1902, s. 241) vysvetľuje kapelusz ako 1. pokrytie hlavy, zvyčajne z plsti alebo slamy; 2. vyhrešenie, napomenutie, pokarhanie, výčitka; 3. náradie pri výrobe voskových sviec; 4. nízka strecha nad neveľkým otvorom; 5. horná, tanierovitá časť hríba; a iné špeciálne významy vo vinárstve, baníctve, či hutníctve. Tento výraz je zaujímavý aj tým, že v poľštine postupne (od 15. storočia) vytláčal starší slovanský kontinuant kłobuk. EtSl (1998, s. 237) konštatuje, že kłobuk je praslovanská výpožička z turko-tatárskeho kalpak (alebo akéhosi dodnes nedokladovaného kalbuk), ktoré neskôr celá Európa prebrala z maďarského kalpag označujúceho „husársku čiapku“. Pred 6. storočím ho Slovania prestavali z kołb- > kłob-. O tom, že do 15. stor. bol výraz kłobuk v poľštine živý, svedčí jeho použitie v SpSl (zv. III., I – K, 1960 – 1962, s. 295). Je tu vysvetlený dnešným slovom kapelusz, ktorý v heslovej časti tohto slovníka absentuje. Kłobuk označoval aj „železnú helmu“, či (ako pl. tantum) „bubliny na vode počas dažďa“. Nový výraz kapelusz, prevzatý zo stredovekej latinčiny, bol silnou konkurenciou pre starší slovanský kontinuant. Sl 16. st. (zv. X., K – Korzyść, 1976, s. 405) už vysvetľuje kłobuk ako 1. vysoké, kužeľovité pokrytie hlavy, 2. púčik ruže; LiSl (zv. II., G – L, 1951, s. 377) ešte používa obidva výrazy, ale je tu badateľná istá diferenciácia. Kým kłobuk vysvetľuje výrazom kapelusz (uvádza aj český klobauk), k heslu kapelusz nepriraďuje žiadne poľské synonymum. Pomocou LiSl sa dá teda vydedukovať, že tieto dve slová už v 18. stor. neboli rovnocenné. VaSl (zv. II., H – M, 1902, s. 371) má pri hesle kłobuk kvalifikátor označujúci zastaranosť výrazu a uvádza jeho tri významy: 1. púčik nerozkvitnutej ruže, 2. v staropoľ. klobúk (v orig. kapelusz), 3. pokrytie hlavy u duchovných východného vierovyznania. O tom, že slovo kłobuk v dnešnej poľštine stojí na periférii slovnej zásoby, svedčí aj to, že Poliaci dnes nerozumejú tomuto výrazu. Naopak treba podčiarknuť expanzivitu nového výrazu kapelusz, ktorý už v 18. storočí prenikol na Slovensko.

Polonizmus karb vysvetľuje HSSJ (zv. II., K – N, 1992, s. 29) ako „zárez“ na podklade prameňov z Oravy v r. 1658 ((na buku) su try karby wyťatie), z Mútneho v r. 1663 ((na jedli) čtyri karby witgaty) a z Brezna v 18. stor. (kiarby dwa ma wzity a podle ssnuri witjatj). EtSl (1998, s. 220) objasňuje, že toto slovo nie je pôvodom poľské, ale je prevzaté z nemčiny (die Kerbe „vrub, zárez“; kerben „vrúbkovať“). Pôvodný poľský názov bol narzaz. Keďže už SpSl (zv. III., I – K, 1960 – 1962, s. 243 – 244) spracúva tento výraz, znamená to, že bol prevzatý do poľštiny veľmi skoro a bol používaný v jej najstaršom období. Slovník charakterizuje karb ako 1. zárez, vrub na strome; 2. register, zápis v podobe zárezov na tyči. Sl 16. st. (zv. X., K – Korzyść, 1976, s. 132 – 133) uvádza významy tohto hesla: 1. ryha, trhlina, zárez urobené na kôre stromu; 2. kyj, palica alebo doska, na ktoré sa vyrezávajú čiary znamenajúce istý počet; a) zoznam, súpis, záznam, register (typické spojenie karb bydla = súpis dobytka); 3. konečník a jeho okolie; 4. stupeň (napr. príbuznosti); 5. stavec; 6. jednotka miery predanej soli; podľa LiSl (zv. II., G – L, 1951, s. 316) karb znamenal: 1. čiara vrezaná do nejakej veci, zárez, vrub; a) ryhy na tele, na tvári; vrásky, jazvy; 2. prísnosť, disciplína, určený poriadok; 3. palica, tyčka so zárezmi. VaSl (zv. II., H – M, 1902, s. 260) zachytáva až 12 vý­znamov slova karb: 1. zárez, vrub; ryha na tele, na tvári, na čele; vráska, jazva; 2. znak, značka urobená na označenie majiteľa predmetu a jeho určenia; 3. a) zárez urobený na tyči alebo doske ako spôsob počítania pre negramotných; tiež čiara urobená perom alebo kriedou; b) kyj, tyč, doska so zárezmi ako zoznamom; c) sú­pis, register, inventár, (na czyjś karb „na účet niekoho“); 4. prísnosť, disciplína, určený poriadok, (trzymać kogo w karbach „držať niekoho nakrátko“); 5. druh, rod; 6. (pomn.) karby – stavce; 7. doska kolujúca po dedine, zvolávajúca zhromaždenie alebo oznamujúca niečiu smrť; 8. (anat.) zárez, vrub; 9. (staveb.) vypuklá ozdoba na výrobkoch z kameňa, dreva, skla atď.; 10. (ban.) dve dosky naraz vrezávané, slúžiace ako dokument a kontrola pre negramotných počtárov; 11. drevo, po ktorom sa trie druhým, aby sa vyhladilo; 12. ryha na hornom zube koňa. D. Buttlerová (1978, s. 15) rozoberá sémantický posun slovesa karbować v poľštine. Prechod nastal smerom zo zmyslovej sféry do myšlienkovej. Pôvodný význam slovesa (karbować „robiť na niečom zárezy, vruby“) sa rozšíril aj na proces zapamätávania si (Zakarbuj to sobie!). Aj v slovenčine prebehol podobný proces prenesenia významu (porovnaj Vrež si to do pamäti!). Ak si všimneme kontext posledného prameňa z Brezna (kiarby dwa ma wzity a podle ssnuri witjatj), nezapadá doň výklad slova karb ako „zárez“. V kontexte šlo pravdepodobne o palicu, či dosku, ktorá slúžila ako register majetku. Toto heslo označuje ako germanizmus aj M. Vasmer (zv. II., E – Muž, 1967, s. 195). Prináša jeho derivát karbovať „nasekať, sekať“, ktorý do ruštiny a ukrajinčiny prenikol cez poľský tvar karbować zo strednej hornej nemčiny (kërben). Zaujímavosťou je ukrajinský názov pre rubeľ (karbovanec), keďže ide o razenú, sekanú mincu s vrúbkami na okraji. V. Machek vo svojom slovníku (1968, s. 193) prináša síce heslo karb, ale s úplne iným význa­mom – karb „nádrž na robenie malty“; karbovati „miešať“; karbovačka „náradie k tomu“. Tieto výrazy pochádzajú z nemeckého slova gerben „lúhovať kože“, ale pôvodný význam bol všeobecnejší „pripravovať“, zo strednej hornej nemčiny (gerwen). Výraz gerben sa transformoval do češtiny práve zmenou g na k (keďže po dôslednej zmene pôvodného g > γ > h v 12. storočí neboli v češtine podmienky na prevzatie nového g z cudzích slov) a po tejto zmene bola jeho formálna stránka homonymná s iným germanizmom prevzatým do slovanských jazykov (karb z nem. kerben), ktorý však do češtiny hlbšie neprenikol.

Adjektívum smačný spracúva HSSJ (zv. V., R – Š, 2000, s. 311) takto: príd. poľ. „chutný“, ((víno) w priestranssjch kupach ge smačnegssye, nebo newywetryewa) KoB 1666; (žadny pokrm smačnj neni bez mjrneho osolenj) MBF 1721; (studnica wodu smačnu obsahowala) MS 1758; (euchimus: chutny, smačny) KS 1763; (kdo snedl masso smačne, y polewku wedle prawa nech strowy – „popri príjemných veciach treba robiť aj menej príjemné“), (když žaludek welmi lačnj y owsanj chleb ge smačnj – „hlad je najlepší kuchár“) Se 18. st.; -e prísl. (sitienter: smačne) KS 1763; EtSl (1998, s. 503) uvádza, že výraz smak pochádza z nemčiny (Geschmack). Ďalšie dva etymologické slovníky upresňujú pôvod tohto výrazu. M. Vasmer (zv. III., Muza – Sjat, 1971, s. 683) i V. Machek (1968, s. 458) zhodne tvrdia, že výraz smak pochádza zo starej hornej nemčiny (gismac) alebo zo strednej hornej nemčiny (gesmac(h), smacken) a cez poľštinu sa dostal aj do ukrajinčiny, bieloruštiny i ruštiny. O tom, že táto nemecká výpožička je v poľštine stará, svedčí jej používanie v staropoľštine. SpSl (zv. VIII., Rozpróchnieć – Szyszki, 1977 – 1981, s. 317) objasňuje významy slova smaczny ako 1. majúci dobrú chuť, chutný; 2. týkajúci sa chuťového zmyslu; LiSl (zv. V., R – T, 1951, s. 339 – 340) a VaSl (zv. VI., S – Ś, 1915, s. 233 – 234) uvádzajú aj prenesený význam „vďačný, milý, sladký, príjemný“. SOSO

HSSJ (zv. V., R – Š, 2000, s. 311) označuje heslá smarovanie a smarovať ako pôvodne poľské. Substantívum smarovanie vysvetľuje ako „mastenie, mazanie“ (dano na smarowange kocza, na kterem issel p. uradnik, sadla werdunek; Žilina 1700) a verbum smarovať ako „mastiť, mazať“ (dostan takjch žab, usus ge na pecy, utri na prach, zmiessag a tim olegem a smarug choreho; LR7 18. stor.). Smar, smarować, smarowidlo (EtSl, 1998, s. 503) pochádza z nemeckého Schmeer, schmieren. SpSl tieto výrazy nespracúva, a preto je pravdepodobné, že do poľštiny prenikli až v neskoršom období. V Sl 16. st. tvary smarować, smarowanie nie sú zdokumentované. (Slovník končí pri hesle poty-). Tvar nasmarować (zv. XVI., Namacać – Nić, 1985, s. 237) znamená „pokryť povrch nejakou substanciou“, a) „na­mastiť (o rituálnom zákroku)“. V LiSl (zv. V., R – T, 1951, s. 343) sa heslo smarować vysvetľuje ako 1. mazať, mastiť, natierať niečím mastným; (boh. šmařjm, slovac. kdo masti, ten gidě;), 2. pren. vymastiť niekoho kyjakom; VaSl (zv. VI., S – Ś, 1915, s. 238) smarować: 1. mazať, natierať masťou; (pren., smarować komu reke „podplácať“); 2. špiniť, mazať, babrať; 3. garb. natierať. Zaujímavé je porovnanie lexém smarovanie a smarovať s heslom nasmarovať, ktoré je rovnako spracované v HSSJ (zv. II., K – N, 1992, s. 457). Pri tomto perfektnom slovese je označený nemecko-poľský pôvod a preklad „natrieť, namazať“ v kontexte (jeszeli temi listkami nasmaruje sebe naturale muz) z RO 18. stor. Preto absenciu kvalifikátora označujúceho nemecký pôvod pri jeho imperfektnom náprotivku možno označiť za nekonzekventnosť pri zostavovaní heslára HSSJ.

Pri hesle stosovať sa ide, ako uvádza HSSJ (zv. V., R – Š, 2000, s. 493), o polonizmus s významom „týkať sa, vzťahovať sa“ (Gegich Milost tú historiu, gako widim, schwálňe pre mňa uložila. Ňe schwálňe, moga milostiwá paňnenko, ňepamatam, kďe som gú čítala, ale predca prawda, že diwňe k Wasség Milosťi stosuge (:zanássa:); DS 1795). V EtSl (1998, s. 517) A. Brückner píše, že toto slovo má pôvod v nemeckom tvare Stoss (1. úder; 2. hromada, kopa), stossen (naraziť, vraziť, zraziť, prevaliť). Do poľštiny tieto tvary prenikli okolo r. 1500. Stos znamená rovnako ako v nemčine 1. úder, 2. kopa; stosować udierať, prikladať. Ďalšie deriváty sú: stosowny (primeraný, vhodný), stosunek (pomer, vzťah), stosunkowy (pomerný, relatívny). SpSl (zv. VIII., Rozpróchnieć – Szyszki, 1977 – 1981, s. 454) zachytáva iba jeden z významov substantíva stos, a to „kopa, hromada, stoh“. Podľa LiSl (zv. V., R – T, 1951, s. 463 – 464) stosować znamená: 1. sácať, strkať; 2. prirovnávať, pripodobňovať, 3. zhodovať sa; 4. uspokojovať, robiť po vôli, vyhovovať; 5. nahovárať na niečo; VaSl (zv. VI., S – Ś, 1915, s. 437) prináša rôzne významy hesla stosować się: 1. spájať sa, byť niekomu podobný, súhlasiť s niečím; 2. vyhovovať, hodiť sa, pasovať, byť primeraný, prispôsobovať sa; 3. týkať sa niečoho, vzťahovať sa na niečo. V citovanom dialógu medzi dvoma ženami je verbum stosovať použité v nezvratnom tvare a ako také by malo byť spracované aj v heslári tohto slovníka. Okrem významu „týkať sa, vzťahovať sa“ je v danom kontexte akceptovateľná aj seméma „hodiť sa, pasovať, byť podobný“, ktorá neobsahuje vnútornú súvislosť medzi entitami. Na spoľahlivé vyriešenie tejto otázky je nevyhnutná hlbšia analýza pamiatky, v ktorej bol výraz použitý.

HSSJ (zv. V., R – Š, 2000, s. 551) vysvetľuje heslo sukman ako polonizmus s významom „časť sedliackeho odevu, sedliacky kabát“ (vlasy ma kratke, v sukmane, holosnach a v botkorach chodicy; Kur 1786). SpSl túto lexému nespracúva a Sl 16. st. nie je dokončený. EtSl (1998, s. 525) stručne charakterizuje heslo sukman(a) pomocou poľského zastaraného výrazu siermiega („dedinské šaty z domáceho súkna“) a uvádza jeho turecký pôvod. LiSl (zv. V., R – T, 1951, s. 501) vysvetľuje slová sukmana, sukmanka pomocou dnešného historizmu zupan („staropoľský odev, ktorý nosili sedliaci a bol vyrobený zo súkna“).1 VaSl (zv. VI., S – Ś, 1915, s. 508) uvádza, že sukmanom bol označovaný „vrchný odev z tmavého domáceho súkna alebo plátna podšitý kožuchom“. Sukmana bola „sedliacka halena“ (zastar. świtka). Rovnako aj VaSl preferuje pôvod slova v turečtine a odmieta jeho vznik možnou deriváciou od slova sukno.

Verbum šukať je posledný polonizmus spracovaný v HSSJ (zv. V., R – Š, 2000, s. 686) a je vysvetlený ako „hľadať niečo“ v kontextoch: (tedy tak mvssiem vrobicz y rady ynssey ssvkacz, Bartošovce 1554); (nebudzem ša ženič, až o Velke noči, bendzem sebe šukac, čo ma čarne oči, AD 18. st.). EtSl (1998, s. 557) uvádza pri hesle szukać prevzatie pôvodného germanizmu do západoslovanských jazykov z nemeckého suchen („hľadať“). V poľštine nahradil v 15. storočí praslovanské ískati a rozšíril sa na celú Rus. SpSl (zv. VIII., Rozpróchnieć – Szyszki, 1977 – 1981, s. 583) prináša vysvetlenie verba szukać: 1. snažiť sa niekoho alebo niečo nájsť; 2. snažiť sa, usilovať sa o niečo, túžiť po niečom; 3. ohrozovať niekoho na živote (szukać dusze); 4. vydávať rozsudok; 5. stíhať, súdne vymáhať. LiSl (zv. V., R – T, 1951, s. 620) sa obmedzuje iba na význam „snažiť sa nájsť“; (boh. hleda wčereyšeho dně; slovac. hleda wčeragšeho dňa). VaSl (zv. VI., S – Ś, 1915, s. 684) prináša vysvetlenia hesla szukać: 1. snažiť sa nájsť, sliediť; 2. ohrozovať, číhať na niekoho; 3. (Gaź, gaź, gaź, szukaj!) odháňanie husi. V. Machek (1968, s. 517) opisuje heslo šukati ako „sliediť po dome“ (poľ. szukać, ukr. šukaty, r. šukať); „hľadať, sem a tam chodiť, všade sa dívať a so všetkým hýbať.“ Môže byť totožné so šúkat se („šuchmať sa“), lebo v češtine znamená „neúčelné chodenie po byte, predstieranú prácu“. Odtienok „hľadať niečo“ sa mohol vyvinúť z prvého významu ako expresívny (možno pod vplyvom nemčiny); v poľštine a ukrajinčine ide o adaptáciu nem. suchen; čeština svedčí zreteľne za domáci pôvod, lebo aj šuchtati po domě má tento význam. K Machkovmu názoru sa pripája aj J. Siatkowski (1999, s. 129). Vychádzajúc z materiálov Celokarpatského dialektologického atlasu (OKDA) tvrdí, že iba v poľských a ukrajinských dialektoch bolo zaznamenané šukać, šukaty „hľadať“ (OKDA IV 39) zo sthnem. suochan, strhnem. suochen. Prostredníctvom poľštiny sa toto prevzaté slovo dostalo do východoslovanských jazykov, kým čes. šukat „motať sa po dome“ je iného pôvodu. J. Rejzek (2001, s. 645) už na rozdiel od V. Machka uvádza ako prvý súčasný vulgárny význam tejto lexémy v češtine, t. j. „súložiť“ a ďalšie ako zastarané, t. j. „utekať z miesta na miesto“, „behať sem a tam“. Pri význame „hľadať“ sa myslí na vplyv, či priamo prevzatie z nem. suchen (strhnem. souchen), ostatné české významy ukazujú skôr na onom.-expres. pôvod, podobne ako pri šťouchat, šoupat (tu nepredpokladá bezprostrednú súvislosť s nem. stauchen, schieben). Pokiaľ ide o súčasný primárny význam tejto lexémy, v slovníku sa uvádza, že takýto posun významu nastal aj pri slovesách šoustat (v staršej češtine „škrabať, trieť“) a mrdat (za staršie „hýbať, kývať, vrtieť“).

Českí etymológovia pokladajú výraz šukat za domáci s možným vplyvom nemčiny na význam „hľadať“. Germanizmus šukať má dnes pevné miesto v lexike poľštiny, v ktorej nahradil praslovanský kontinuant ískati a nadobudol viaceré ďalšie významy.

Na príklade vybraných lexém prevzatých do predspisovnej slovenčiny z poľského jazykového prostredia sme sa pokúsili demonštrovať problematiku genetickej charakteristiky slov prevzatých do slovenčiny a okrajovo aj problematiku rekonštrukcie ich sémantického obsahu. Rovnako ako v našom prípade môže sa HSSJ stať prameňom výskumu výpožičiek aj z iných jazykov. Bolo by zaujímavé vyexcerpovať zo slovníka všetky nepôvodné lexémy, zoskupiť ich podľa pôvodného spoločného jazyka a všímať si okrem problematiky genetickej charakteristiky a rekonštrukcie ich sémantického obsahu viaceré aspekty, napr. otázky kontinuálnosti a rozšírenosti v slovenčine do konca 18. stor. a ich vplyv na jej slovnú zásobu či žánrovú charakteristiku prameňov, z ktorých boli excerpované.




Literatúra


Blanár, V.: Lexikálno-sémantická problematika historického slovníka slovenského jazyka. In: Jazykovedné štúdie. Zv. XVII. Bratislava, Veda 1982, s. 25 – 39.

Brückner, A.: Słownik etymologiczny języka polskiego. 8. vyd. Warszawa, Wiedza Powszechna 1998. 805 s.

Buttler, D.: Rozwój semantyczny wyrazów polskich. Warszawa, Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego 1978. 275 s.

Doruľa, J.: Slovenčina vo vzťahu k iným jazykom v 15. – 18. storočí. In: Jazykovedné štúdie. Zv. XIV. Red. Š. Peciar. Bratislava, Veda 1977, s. 187 – 193.

Historický slovník slovenského jazyka. Zv. 1 – 5. Red. M. Majtán. Bratislava, Veda 1991 – 2000.

Karłowicz, J. Kryński, A. Niedźwiedzki, W.: Słownik języka polskiego. Zv. 1 – 8. Warszawa, Wydawnictwo Gazety Handlowej 1900 – 1927.

Komputerowy słownik języka polskiego. Warszawa, Wydawnictwo Naukowe PWN 1996.

Krajčovič, R.: Dejiny skryté v názvoch obcí (1). In: Historická revue, 1993, 4, č. 2, s. 34 – 35.

Linde, S. B.: Słownik języka polskiego. Zv. I. – VI., A – Z. 3. vyd. Warzsawa, PIW 1951.

Machek, V.: Etymologický slovník jazyka českého. 2. vyd. Praha, Nakladatelství ČSAV 1968. 627 s.

Rejzek, J.: Český etymologický slovník. Praha, Leda 2001. 752 s.

Siatkowski, J.: O nemeckých vplyvoch v materiáloch celokarpatského dialektologického atlasu. In: Nárečia a národný jazyk. Red. A. Ferenčíková. Bratislava, Veda 1999, s. 123 – 131.

Slownik polszczyzny XVI. wieku. (I – XXVIII, A – Poty) Red. M. Mayenowa. Wroclaw – Warszawa – Kraków, Wydawnictwo PAN 1966 – 2000.

Słownik staropolski. Zv. 1. – 11. Red. S. Urbańczyk. Wrocław – Warszawa – Kraków, PWN 1953 – 1999.

Vasmer, M.: Etimologičeskij slovar´ russkogo jazyka. Zv. 1. – 4. Moskva, Progress 1986 – 93.



Zoznam skratiek


AD Amor diktoval, lásku spisoval. Výber zo slovenskej rukopisnej ľúbostnej poézie 1560 – 1860. Red. J. Minárik. Bratislava, Vydavateľstvo Tatran 1979. 367 s.

boh. česky

DS Beaumont, Prince de: Ďetinná spratoweň aneb rozmluwi medzi múdru dworskomistriňu i dámami zácneho urodzeňá geg wichowaňú poručeními. 1795.

EtSl Brückner, A.: Słownik etymologiczny języka polskiego.

gr. grécky

HSSJ Historický slovník slovenského jazyka.

kazaš. kazašsky

KoB Komenský, J. A.: Ianua lingvae latinae reserata aurea sive seminarium linguae latinae et scientiarum omnium. Levoča, L. Brewer 1649. (Slovenský rkp. preklad F. Buľovského z r. 1666 pripojený k jednotlivým stranám tlačou vydaného diela. (503 s.) VLAMS v Martine sign. B 529.)

KS (Kamaldulský slovník) Syllabus dictionarij Latino-Slavonicus... cum brevi quoque methodo parvulorum, rite videlicet: scribendi, formandi et pronunciandi nonnullas voces in Ortographo Slavonico Idiomate, quod exemplis deducitur. 1763. 948 s. Rkp. v UK v Budapešti, sign. H 64.

Kur Kurentálne protokoly a kurensy (rukopisné i tlačené)

LiSl Linde, S. B.: Słownik języka polskiego.

LR7 Lekarstvo na žaludek, žreny a koliku. 18. stor. 48 s. Rkp. EÚ SNM v Martine. sign. 478.

MBF Mediolano, J. – Bel, M.: Flos medicinae sive scholae Salernitanae de conseruanda bona valetudine. Praecepta metrica auctore Joanne de Mediolano. In vsum adolescentiae edidit et perantiqua versione Bohemica illustravit Matthias Bel. Bratislava, J. P. Royer, 1721. 3, 56 s. (Fragment rukopisného prekladu J. Ribaya, 18 str.) Rkp. v OSzK v Budapešti, sign. Oct. Slav. 14.

MS Mokoš, D.: Sermones pro festo B. Virginis Mariae Immaculatae. 1749. 142 s. Rkp. v OSzK v Budapešti, sign. Quart. Slav. 66. – Sermones panegyrico-morales. 1758. 566 s. Rkp. v súkr. vlastníctve.

NS Institoris (Mosotcy), M.: Nessťastný staw kraginy bez krále a mesta bez wrchnosti. Bratislava, S. P. Weber 1793. 54 s.

nem. nemecky

perzs. perzsky

ROBERT Receptár osturniansky. 18. stor. 27 s. Rkp. vo UM v Košiciach, bez sign.

Sl 16. st. Slownik polszczyzny XVI. wieku. Red. M. Mayenowa.

sthnem. starohornonemecky

slovac. slovensky

SpSl Słownik staropolski. Red. S. Urbańczyk.

strhnem. stredohornonemecky

tur. turecky

VaSl Karłowicz, J. Kryński, A. Niedźwiedzki, W. (red.): Słownik języka polskiego.



Konstantin Lifanov

USTAĽOVANIE FONETICKÉHO SYSTÉMU SPISOVNEJ SLOVENČINY V 20. STOROČÍ


LIFANOV, K.: Stabilization of the Literary Slovak Phonetic System in 20th Century. Slovenská reč, 69, 2004, No. 5 – 6, pp. 283 – 292. (Bratislava)


The Literary Slovak phonetic system had been formed in the course of time. This process has been also continued in 20th century but it took a specific shape: the number of sounds had not been changed but correlation between them in the words. The present paper deals with a few phenomena of this kind: changing of correlation between l and ľ, stabilization of using short and long syllable consonants r and l, diphthongs, a consonant dz and a vowel ä. Besides, essential changing of the correlation of short and long vowels had been occurred and this process may be identified to a certain degree as deczechization of the Slovak literary language.

Fonetický systém spisovnej slovenčiny sa ustaľoval postupne, v dôsledku dlhšieho vývinu. Predovšetkým sa riešila otázka súboru jeho hlások, ktorý sa definitívne sformoval po troch kodifikáciách: Bernolákovej, Štúrovej a hattalovsko-hodžovskej. Najväčšie rozdiely medzi nimi spočívali v niekoľkých bodoch: v dvojhláskach, v slabičných sonantoch, v mäkkom ľ a samohláske ä. „Bernolákov postoj k dvojhláskam bol odmietavý, čo súvisí najmä s tým, že pri ustaľovaní spisovnej slovenčiny nadväzoval predovšetkým na západoslovenskú kultúrnu a jazykovú tradíciu“ (Habovštiaková, 1968, s. 99). Preto nemal ani ä, ani dlhé slabičné ŕ a ĺ. Kodifikoval však mäkké ľ. Na rozdiel od A. Bernoláka Ľ. Štúr zaradil do fonetického systému spisovnej slovenčiny dvojhlásky (okrem iu), dlhé slabičné ŕ a ĺ, ale nechal mimo neho samohlásku ä a vyradil mäkké ľ. Dnešnú podobu nadobudol súbor hlások spisovnej slovenčiny až po oprave Štúrovej kodifikácie r. 1852, keď sa doň dostali vyššie uvedené hlásky, ktoré chýbali v kodifikácii Ľ. Štúra.

Tým sa však vývoj fonetického systému spisovnej slovenčiny nezastavil, ale zmenil sa jeho charakter. Súbor hlások spisovnej slovenčiny síce ostal bez zmien, ale ťažiskom vývinu sa stal pohyb v ich rozložení. Pozície týchto hlások vo fonetickom systéme spisovnej slovenčiny totiž neboli rovnaké: vynikali medzi nimi také, ktoré mali slabšie postavenie. Bolo to podmienené tým, že buď nemali jednoznačnú oporu v slovenských nárečiach, alebo ostávali ešte určitý čas pod vplyvom češtiny. To sa zrejme prejavovalo v textoch z konca 19. storočia.2

Najväčšie zmeny v rozložení nastali práve pri tých hláskach, ktoré odlišujú fonetický systém spisovnej slovenčiny od českého. Osobitné postavenie medzi slabšími fonémami zaujímalo mäkké ľ, ktoré pravdepodobne „pociťovalo“ tlak z obidvoch strán: zo strany spisovnej češtiny, kde chýba, i zo strany slovenských nárečí s ich pestrým stavom jeho výskytu. V porovnaní s dnešnou situáciou v textoch z konca 19. storočia označovanie mäkkého ľ je dosť rozkolísané. V prvom rade možno uviesť hojné príklady na jeho neoznačovanie vo viacerých slovách, v ktorých ho súčasný spisovný úzus vyžaduje:

Že som vychovateľke trirazy noclah dala, ano, to je pravda, to nemôžem tajiť (68); Avšak neutrácajme mysel pri smutnom pohľade tomto (69); Samko vzbudil nový život i vo filiach: s dovolením arcibiskupského vikára Lad. Pyber vystaval nový kostol v Habovke, v ňomž každú tretiu nedelu3 konaly sa bohoslužby (27); Nenie však na tom dosť, aby človek neoddal sa nedbalosti, hnilosti a záhalke, a pracoval, ale musí tiež šetriť to, čo bud’ dostal dedictvom alebo vyrobil si svojou dlaňou (2); Mnohoráz si o tom podumám a predsa vysvetliť neviem, že tí, ktorí sú Bohom obdarení nadaním skvelým, priaznivými okolnosťami obklúčení, úplne samostatní, spôsob a príležitosť k činom majúci, uspokojujú sa predsa púhym pozeraním na svízele a neresti ľudu svojho... (26); Redaktor Palárik, jehož pera práce inde oceňujeme, hlásal mužne: „Rečou sa ľud učí, šlechtí, vzdelávajú jeho mravy, – jazyk jeho je klúč zlatý, ktorým sa mu zámok svatý – otvára osvety a slávy... (52).

Pre niektoré prípady, napríklad tvary nedokonavých slovies s neurčitkovou kmeňotvornou príponou -ova- (vzor pracovať), najmä tých, ktoré majú dokonavé koreláty s mäkkým ľ pred neurčitkovou kmeňotvornou príponou (ale nielen tých), bolo charakteristické kolísanie l a ľ:

Osmelujem sa upozorniť ct. p. dopisovateľa, ktorého dopis prezradzuje čo horlivého priateľa ľudu, že pôvodca knižočky „Naša dedinka“ neopisuje ani svoju ani neďalekú dedinku, ani svojich farníkov ani súsedných (5); Osady sú tu vkusnejšie, ulice pravidelnejšie, domy najviac murované a zamalované, popri ktorých videť veľké stohy obilia, chlúbu roľníkov (28); V poznaní tejto pravdy, ktorá je najvyššou dokonálosťou rozumu, v láske Božej, ktorá podobným spôsobom zdokonaluje vôľu, spočíva všetek život a svoboda kresťanov (25); Máme jeho srdce a poctivé mravy dovolovať tráviť a kaziť? (26); ...lebo kto neshromažďuje s Cirkvou a Ježišom Kristom, rozptyluje, a ten veru bojuje proti Bohu, kto nebojuje s ním a s Cirkvou jeho (33) // Preto musí prislúchať auktorite pápežovej, rozhodovať o tom, čo zjavenie Božie obsahuje, ktoré učenie s ním súhlasí a ktoré od neho sa odchyľuje... (34); Tým sa vysvetľuje, že vyvolil si tohoto za obraz a vzor v katechesi, a nebolo mu to na škodu (41); Fabričné víno dovoľuje sa predávať len tak, jestli sa výslovne takým pomenuje (36).

V niektorých gramatických tvaroch, napríklad rozkazovacieho spôsobu, mohlo sa dokonca ľ „stvrdzovať“, čo v súčasnom spisovnom jazyku nie je možné:

Chválme Boha vo svätých Cyrillu a Methodovi! (53); Rozdelte jim dnes rovnako majetok, nuž už zajtra prestane komunismus, lebo jeden z ních peniaze bude mať zachované, kdežto druhý, lenoch, premrhané (66).

Veľmi zaujímavé sú prípady objavenia sa mäkkého ľ pri slovakizovaní genetických bohemizmov, ktoré napriek tomu o určitý čas vypadli zo slovnej zásoby spisovnej slovenčiny:

Živým slovom máme upovedomovať ľud náš, ...obzvlášte všemožne mu odporúčať vstúpenie do spolku sv. Adalberta (Vojtecha), od ktorého za ľavný peniaz mnohé a dobré knižky dostať môže (26); A teraz čo súdiť o tých, ktorí vzdor tomu horujú pre poctu Jána Husa a chcú ho osláviť jako chľúbu národa a jako dobrodinca vlasti? (14).

Ďalším dôkazom nestabilného postavenia fonémy ľ vo fonetickom systéme spisovnej slovenčiny na rozhraní 19. a 20. storočia je naopak jej z dnešného hľadis­ka nenáležitý výskyt:

Je však istý rozdieľ4 medzi opatrnosťou, ktorá vo verejnom, a tou, ktorá v súkromnom živote potrebná je (49); Kto uznáva totiž učenie Cirkve za neomyľné pravidlo viery svojej, ten prijíma všetko, čo Cirkev učí... (34); ...útle opatrovanie každej zvláštnosti spojoval s obetivým smysľom pre všeobecnosť... (36); No my pozrime naň a všetky pochybnosti naše zmiznú, áno zmiznú tak, ako raňajšou dobou zanikáva v prepasti paľčivého žalúdka p. učiteľovho občerstvujúci polliter červeného (dakedy: šedého) moku (23).

Zdôrazníme, že nešlo o jednoduché náhodné miešanie palatálneho ľ a nepalatálneho l, hoci sa podobné prípady, samozrejme, vyskytovali, ale o ich iné rozloženie v porovnaní s dnešným spisovným jazykom. Začiatkom 20. storočia však nastáva stabilizácia takmer v súlade s terajším úzom. Takýto stav charakterizuje už jazyk knihy J. Škultétyho (Škultéty, 1920):

Keď Šafárik už 1822-ho roku volal, že bez novín nedôjdeme k ničomu, o koľko pálčivejšia bola ich potreba o dvadsať rokov, pri úplnom rozvití maďarského pochodu proti slovenskej veci! (80); Budínčania nie bez účinkov okuzľujúcej osoby A. I. Dobrianskeho, ktorého učeníkom ešte zo Štiavnice bol i Radlinský (124); U Nemcov jeden z apoštolov tohto duchovného smeru (V. Humboldt) povedal i významné slová, ktorých hlboký smysel vhod prišiel potom nášmu Kollárovi, že totiž ozajstnou otčinou je reč národná (6); ...magnáti, preláti, zemäni bez rozdielu boli členmi lóží (12); Jeho myseľ tak sa niesla, a on každú myšlienku vždycky usiloval sa uviesť do života (61).

Asi jediným systematickým výkyvom v porovnaní s dnešným úzom v tomto čase ostávajú neživotné tvary množného čísla l-ového príčastia, ktoré pretrvávajú aj v 40. rokoch5:

Tu v Paríži utratily deti všetek smyseľ pre povinnosť a poslušnosť, takže majstri ani učňov nechcú už prijímať (14); Spanilé „Zory“ veštily ranní svit (48) /Katolické Noviny/; Otváraly oči i malé národy, ktoré zdaly sa byť už udusenými, áno ony až zimnične maly sa k novému životu (71); Od 1835-ho vychodily slovenčiace almanachy Zory, spojovavšie spisovateľov obojeho vierovyznania... (94) /Škultéty/; Ale s hľadiska kultúrneho i politického vývinu maly tieto periferné oblasti v ďalekej minulosti veľký význam, keďže sprostredkovaly styk so susednými kmeňni, národmi, štátmi, chránily stred, ale i ovplyvňovaly novými kultúrnymi prvkami (20) /Slovenská vlastiveda/.

K uvedenému rozdielu medzi vtedajšou spisovnou slovenčinou a jej dnešným stavom v dôsledku kodifikácie S. Czambela, neskoršie potvrdenej aj kodifikáciou z r. 1940, na určitý čas pribúda aj ďalšia zvláštnosť spojená so zmenou deklinácie podstatných mien mužského rodu zakončených na -ál, pretože sa začali skloňovať podľa vzoru stroj:

...útle opatrovanie každej zvláštnosti spojoval s obetivým smysľom pre všeobecnosť, vznešené ideály so striezlivým rozumom, nájduc takto bezpečnú cestu k pokojnému ale trvácnemu pokroku každým smerom (36) /Katolické Noviny/; Vedľa neho zo starších študentov slovenských Ľudovít prizerával sa najmä Samovi Chalupkovi, junákovi za ideále zapálenému (38) /Škultéty/; Staré demokratické zásady a ideále slobody sa rušia a prispôsobujú sa novým potrebám života (130) /Slovenská vlastiveda/.

Súčasné rozloženie l a ľ sa ustálilo až po kodifikácii r. 1953, keď bol zrušený rozdiel medzi životnými a neživotnými tvarmi minulého príčastia v prospech prvotného životného a podstatné mená mužského rodu so zakončením -ál zasa nadobudli v nominatíve a v akuzatíve množného čísla koncovku -y.

Na konci 19. storočia panuje v spisovnej slovenčine značná rozkolísanosť aj vo výskyte slabičných spoluhlások. Zachovával sa citeľný vplyv spisovnej češtiny, ktorý sa prejavoval v tom, že slabičné spoluhlásky sa nedôsledne zaznačovali v prípadoch, v ktorých ich terajšia spisovná slovenčina má, ale spisovná čeština nemá. V porovnaní so súčasnou spisovnou slovenčinou mali obmedzenejší výskyt aj dlhé slabičné ŕ a ĺ chýbajúce v spisovnej češtine:

Pálenku, ktorá len dráždi a rozpaľuje krev, neobčerstvuje, ale tupí i ducha i telo, odmršti od seba, aby ti nesožierala ani ducha ani telo ani majetok... (2); Cestovatelia nemali ani tušenia, že jich životy zachovala len chladnokrevnosť a obetívosť statočného strážnika (24); Nuž pri veľkej skrovnosti svojej gazdujú tak s tými v potu tváre zarobenými dollármi, že zvýši vždy dačo pre starý domov, milý rodný kraj, kam posielajú tisíce, vyrovnávajú staré dlužstva, kupujú nové trimania, vkladajú do sporiteľne... (12); Najpopulárnejší básnik slovenský onej doby dp. Jozef Emmanuel, farár košetský, tlumočil city mnohých vítankou plnou krásnych, zdravých myšlienok (47); Ľudkovia, pomyslite si, ona hovorila s mrtvým, ktorí nemajú ani úst ako my, ani jazyka, ani pľúc! (15); Mrtvola zosnulého privezená bola do Budínpešti, kde ju vystreli v maďarskej vedeckej akademii (41); Žebych to ale vám – pani kňažna, na vzdory bola urobila, to neni pravda, a kto vám to povedal, to je zlý človek, ktorý bližnému na cti utrhá (68); Poneváč jarmoky sú zastavené, nemôžu ubohí gazdovia dobytok ani odpredať, ani nemajú čím ho krmiť (8); Država6 rimská bola mohutná, väčšia a rozšírenejšia, nežli ktorákoľvek dnešnia ríša europejská a predsa len následkom prepychu, rozmarilosti a hlavne materialismu zanikla (67).

Celkovo však uvedené slabičné konsonanty boli nepochybne súčasťou spisovnej slovenčiny tohto obdobia, čoho dôkazom sú ďalšie príklady:

Policia v Kansas City v Amerike prišla na stopu náboženskej sekte, ktorej členovia píjavajú vraj ľudskú krv (32); Mužné, statočné, úprimné slová pravdy jako hromovina nebies oblohy zatriasly tenkrát Slovenskom a ono po tisícročnom hlbokom spánku preberalo sa k novému životu (47); Na rozkoše a nádheru vyhadzujú i ten poslední groš, ktorý by mali pre nejistú budúcnosť odložiť; áno i na dlh a účet utrácajú, len aby telu skrze rozkoš a pýche skrze nádheru hoveli (2); ...a preto pavdu hlásať a bludy zo sŕdc odstraňovať... (25); Všetci, ktorí verne hodlajú pridŕžať sa Cikrve, „ktorá je stĺp a utvrdenie pravdy“, ľahko sa budú môcť vystriehať bludných učiteľov, „čo jim sľubujú svobodu, sami súc otroci porušenia“... (49).

Stabilizácia v rozložení krátkych slabikotvorných konsonantov nastáva už začiatkom 20. storočia, pričom dlhé koreláty mali v porovnaní s dnešným úzom nižšiu frekvenciu až do polovice tohto storočia:

Na sokolskom sjazde v Brne 1871-ho v uniforme martinského Slovenského Spevokolu, Pavel Mudroň z motta „krv neni voda“ povedal pri bankete takú zdravicu, že stala sa hlavnou udalosťou slávností brnenských (118); Keď pôvodcom maďarského tlmočenia je Palkovič, on doložil i dva odstavce v úvode o maďarskej reči (21); „Písať rečou ľudu najbližšou, jeho vlastnou!“ ozývalo sa u malých národov slovanských, a sila tej pravdy bola už temer všade viditeľná; kriesily sa prvej mrtvé vrstvy (28) /Škultéty/; Tu treba odpovedať na otázku, nakoľko sú schopní Slováci udržať svoju plodonosnú silu v terajšej dobe príťažlivosťou mesta a jeho okolia a ako dlho zostane Slovensko plodnejším ako susedné zeme (205); Opravdivými zločincami sú vlastne len nenapraviteľní, psychicky, alebo priam lombrosovsky zaťažení vrahovia, bitkári, násilníci, podpaľači, klamári, zlodeji, nactiutrhači, rebelanti atď. (271) /Slovenská vlastiveda/.

Výskyt dvojhlások sa v textoch z 19. storočia spravidla podriaďuje pravidlám aktuálnym aj v súčasnej spisovnej slovenčine:

Ľudské pokolenie hriechom dedičným nielen že utratilo milosť Božiu, ale zbavené bolo i požehnania Božieho... (4); A tento mizerný človiečik držal sa za vyššiu bytosť a posmechy si tropil z ľudí, ktorí v Boha veria! (8); Anarchismus vidí v každej vláde despotickú tyraniu, ale kresťanstvo navádza vladárov k vladáreniu spravodlivému (67); Od asi 3 rokov sa mládež riadne vyučuje a do školy chodí, do tých čias bol učiteľ i nebol, učil i neučil (24); Pútnici pôjdu na Alexandriu, Jaffu, Ramleh do Jerusalema a navštivia v Palestine všetky miesta posvätné (23); Spôsob sdivočiť ho: treba mu odňať dôveru kňazom a znechutiť mu vynaučovanie náboženské... (21).

Porušenia odrážajúce nárečové javy sú ojedinelé a sporadické a vyzerajú ako celkom náhodné:

Keď objaviteľ Ameriky, Kolumbus, vkročil na cudzú pôdu, vztýčil na nej zástavu sv. kríža (5); Z tej istej príčiny ďalej je Cirkvi, jakokoľvek ona na vlastné svoje práva žiarlivá je, každé cudzé právo úctyhodné a sväté... (34); Preto vo svojich vlastných záležitosťach a v medzách svojími obzvláštnymi cieľami vykázaných nie je žiadna podrobená druhej (48); Kde mnoho ľudí pospolu býva, je potrebné, aby sa tam každô vždy a všade slušne chovalo... (11).

Veľmi zriedkavé boli už aj podoby slov českého pôvodu s dlhým ú namiesto slovenskej dvojhlásky ô, ku ktorým mal ešte Ľ. Štúr benevolentný postoj7:

Ja, poradiac sa s inými rodomily, za dobré som uznal – z príčin ľahko pochopiteľných – prácu túto na seba prijať s tým úmysľom, že nie do bernoláčiny, lež do našej čistej slovenčiny dielka tieto prepracujem a môj jednania spôsob silnými dôkazy odúvodním (65).

Iné odchýlky v označení alebo neoznačení dvojhlások sú spojené s tým, že podmienky ich výskytu sa líšili od dnešných a boli vyvolané najmä iným uplatnením rytmického krátenia a morfologickými príčinami:

Oni nenávideli blud, avšak blúďacieho milovali (6); Mal úmyseľ ešte viac konať pre svoj opustený národ a žiadal si čo len dva roky smrť oddialiť, liečac hrozné boľasti vnútornej choroby (47); Rozumie sa samo sebou, že v prítomnosti manžela hovorilo sa len o dobrých vlastnosťach8 zomrelej, lichotili a vymýšľali také veci, ktorých nebožka ani nemala... (15); Táto múdrosť tak riadi účinky človekove, aby zachovaly spoľahlivú dráhu stredniu9, a k tomu vedie človeka, aby ani nezúfal chúlostive, ani primnoho opovážlive neúfal (49).

Niektoré odchýlky vo výskyte dvojhlások existovali ešte aj v 20. rokoch 20. storočia, ale úzus bol už veľmi blízky súčasnému:

Vo filozofii, ako člen knihovne a spoločnosti slovenskej, tráveval dni a noci čítaním slovanských kníh (39); Jána Kalinčáka inkvirovali, ako sa opovážil on, ešte pod školským zákonom postavený, vydať v almnachu Nitre povesť Bozkovci? (55).

V porovnaní so súčasným stavom mali v spisovnej slovenčine na konci 19. storočia vyššiu frekvenciu hlásky dz a ä.

Častejšie používanie tvarov obsahujúcich spoluhlásku dz v porovnaní so súčasným spisovným jazykom do značnej miery odrážalo nepriamy vplyv spisovnej češtiny. Túto spoluhlásku totiž často nachádzame práve v tých tvaroch, pri ktorých tvorení nastáva striedanie d ~ z v spisovnej češtine a ktoré boli neskôr v spisovnej slovenčine nahradené tvarmi so spoluhláskou ď:

Vidzme (čes. vizme) život zvierat: Včely majú svoju kráľovnu (67); Pri tom dávajú obyvatelia dľa ľúbosti svojej nejaké dary, aby nasledovali troch mudrcov, ktorí Jezuliatku novonarodzenému (čes. narozenému) dary svoje obetovali (4); Sv. Cyrill a Method i čo praví služobníci Krista i čo rodzení Slovania milovali slovenských otcov našich.... (44); Fabriky, obchod, kupectvo, zovnútorná uhladzenosť (čes. uhlazenost) mravov, školy bez ducha náboženského, to všetko je jed a otrava, záhuba pre ľud (9).

Nahrádzanie českej spoluhlásky z pochádzajúcej z praslovanského *dj slovenskou spoluhláskou dz bolo často javom mechanickým, čo potvrdzujú rovnaké zmeny v lexémach českého pôvodu:

A zamestnania spoločne provodzované (čes. provozovat) stanú sa vraj tak rečeno spoločným kultusom (64); Hľa, tam schádza (čes. scházet) na poníženosti, ktorá je v každom dome tak prevelice potrebná (19).

Výskyt spoluhlásky dz však nekorešponduje s češtinou vo všetkých prípadoch. Sú aj také lexémy, v ktorých sa prejavuje originalita slovenčiny:

Anarchismus vidí v každej vláde despotickú tyraniu, ale kresťanstvo navádza (čes. navádět) vladárov k vladáreniu spravodlivému (67).

Niekedy nenáležité používanie spoluhlásky dz pravdepodobne mechanický pôvod. Napríklad zistený tvar rozkazovacieho spôsobu idzte zo slovesa ísť je hyperkorektný, asi utvorený podľa vzoru vidzte:

Poďte len, a idzte za mnou – ja som už u skaly (30).

Táto spoluhláska sa zaznamenáva aj v niektorých iných prípadoch, napríklad v slovese zabúdzať (súč. zabúdať) a v podstatnom mene modzog (súč. mozog):

Na mládež, na tie útle ratolesti národa nášho, tiež nemáme zabúdzať... (26); Nezabúdzajme na sv. Bonifáca, ktorý jako nový poriadateľ cirkevných záležitostí v Bavorsku mohutne pôsobil v prospech znovuzriadenia kresťanstva v našich zemiach; ...nezabúdzajme na kráľovského apoštola Uhorska, sv. Štefana (36); Nie menej nesmyseľné sú nové theorie ...o „molekulárnej nepohyblivosti“ modzgu, z ktorej pochádza jakákoľvek nevnímavosť oproti výchove... (64).

Situácia vo výskyte spoluhlásky dz sa stabilizovala až v 20. rokoch minulého storočia jej obmedzením. Uvádzame príklady zo Škultétyho knihy:

Ľudovít, narodený 29. októbra 1815, zvláštneho učiteľa mal v prvých triedach gymnaziálnych v Rábe v Leopoldovi Pecovi (38); Trápený myšlienkou, že Tatrín ešte neni potvrdený, v januári 1846-ho spomínal v liste Ctiborovi Zochovi, koľkí katolícki kňazi vstúpia do spolku z Turca a Trenčína, jestli dostane sa mu potvrdenia (59); V Čechách po národnom obrodení od konca 18. stoletia mohli utvoriť telo národa i zo samej massy dedinského a mestského obyvateľstva... (100).

Koncom 19. storočia sa v širšom rozsahu ako teraz vyskytovala aj samohláska ä. Nachádzame ju napríklad v takých prípadoch, v ktorých je korelátom českej samohlásky ě:

Na ústredných polohou svojou a vo všetky strany pozorných vrškoch staväli svoje centralné salaše, kde pre dedu baťka nesmela chybovať ochranná bašta, na mieste povýšenejšom, dačo i od prírody hájenom, stavänia, z kadiaľ mohol prezierať celý svoj vidiek (5); Ha, to by ešte chýbälo v mojom zámku, hlúpymi bájkami ľuďom hlavy miasť (37); Keď som išiel po schodách s väže, taký strach pustilo na mňa, že viacej neviem, čo sa stalo so mnou... (15).

Našli sme aj také doklady, v ktorých nejde o analógiu s češtinou. Sú to však ojedinelé, zvláštne prípady.

...prišli na jarmak s pár krajciarmi vo vačku, aby si tiež kúpili jarmačné, nepatrnú maličkosť, mädovník a obrázok, a potom pokojne sa odobrali s krajciarovým jarmočním do tichej chýžky svojej (2); Chýbä mi teda už len 15. sošit „Všenauky“ (42); Hľadiac nekoľko okamihov so zadivením na Ottiliu, potom k nej pristúpäc (39).

Na rozdiel od hlásky dz výskyt samohlásky ä nenadobudol súčasný rozsah ešte ani v 20. rokoch minulého storočia, o čom svedčia príklady zo Škultétyho knihy:

Veľkí ľudia znamenitými dielami staväli sa proti tomu, čo v Uhorsku od 1790-ho začalo sa menovite krajinskými zákonmi, proti zatláčaniu a duseniu slovenskej reči (35); Jestli chytil takú iskru syn zemianských rodičov, zachoval sa svojmu národu tak, ako nezemän (99-100); Keď potom v šľapäjach učiteľov zjavil sa i básnik, veľký básnik, Ján Hollý, základ slovenského národného obrodenia mohol byť pokladaný za hotový (9-10); ...Lichard medziiným tiež hovorí o spolkoch, zakladaných obrábäť pusté, zanedbané pozemky v chotároch obcí (60).10

Neskoršie nastáva stabilizácia písania písmena ä, čo sa však neodráža na postavení vo fonetickom systéme príslušnej samohlásky, ktorá má veľmi obmedzené používanie. V zásade ostáva otvorenou otázka jej fungovania v budúcnosti ako plnoprávnej zložky fonetického systému spisovnej slovenčiny. Nie je vylúčené, že sa napokon stane iba zvláštnosťou slovenského pravopisu, čo však závisí už len od kodifikátorov.

Najväčšie zmeny od konca 19. storočia zasiahli rozloženie dĺžok v spisovnej slovenčine. Do určitej miery možno tieto procesy označiť ako odčechizovanie pomeru dlhých a krátkych samohlások. Opísaný proces však prebiehal aj predtým a jeho dôsledky možno pozorovať už v textoch z konca 19. storočia, kde slová (aj českého pôvodu) majú odchýlky práve v kvantitatívnych rozdieloch, pričom niektoré vtedajšie rozdiely sa v spisovnej slovenčine nezachovali11:

Dnes Vám chcem z druhej strany objasniť dokonálosť (čes. dokonalost) a nesmiernosť Božiu (10); Nuž ale jakože vypádala (čes. vypadala)? (29); Navštevovanie opatrovní má byť povinnovaté vo všetkých obciach a k udržovaniu opatrovní majú obce prispievať príražkami (čes. přirážka) (36); ...len kde tu uzreš ešte obrovského chlapa, jako odrastený dub; chlapa, jehož bôta (čes. bota) železom podkutá je toľká, žeby ubiedenému Kysučanovi iba hlava z nej vyčnievala... (4); Dľa svedectva Szegedi-ho Sv. missie OO. Jezuitov zasiahly až sem a s milosťou Božou pôsobily zdarne (čes. zdárne) (21).

Viaceré slová si však ešte zachovávali „starú“ českú kmeňovú kvantitu:

Veď na kabane neprestačia robiť! – presvedčovala vdova Brtková a víťazoslávne pozrela na súsedu (čes. sousedka, súč. slov. suseda) (7); Nové slavnosti (čes. slavnosti, súč. slov. slávnosti) blahorečenia odbývať sa budú v Ríme (8); Jeho vzdelanosť a kultúra je rydzejšia (čes. ryzejší, súč. slov. rýdzejšia), základnejšia, jadrnejšia, než kultúra židovského peňažníka toho, ablegáta toho a kultúrnika školského (9); Pohnutkou (čes. pohnutka, súč. slov. pohnútka) k vražde bola nenávisť (16); Tak to bolo u nás počas kalvinského náporu Bocskaya, podobne v dobe hladkého diplomatizovania lut. Turzo-Betlenovského, nie inak vo zpúrach (čes. vzpoura, súč. Slov. vzbura) Rákóczyho a Tökölyiho (26); Vyššia moc, tak mi to prichádza, neodolateľne tiahne ma na toto tajomstvaplné miesto, že bych ťa ráda (čes. ráda, súč. slov. rada) bola poprosila, abych tu smela zostať (30); ...každý osvedčenejší Slovák rád nekráť užíval pravopis český, ovšem nie bez odchyliek (čes. odchylek, súč. slov. odchýlok) k vôli ľubozvučnej slovenčine, lebo Slováci čisto česky nepísali nikdy (45); Kristus Pán rozposielajúc do širého (čes. širého, súč. slov. šíreho) sveta svojich apoštolov, dal jim takéto naučenie... (11); Toto spoluúčinkovanie jednoduchých kresťanov v hlásaní viery zdálo sa (čes. zdálo se, súč. slov. zdalo sa) byť i otcom snemu vatikánskeho nielen užitočným a žiaducným, lež, čo viac, potrebným (33).

V rámci jednotlivých lexém možno pozorovať konkurenciu dlhých a krátkych samohlások odrážajúcu premiestňovanie dĺžky. Napríklad sa už nezaznamenáva dĺžka v druhej slabike prídavného mena *uprímny (čes. upřímný), ale v začiatočnej slabike ešte definitívne nezakotvila:

Končím svoj dopis týmto uprimným blahoželaním... (13); Želanie šťastlivého nového roku musí byť uprimné a zo srdca, nie ale len z úst pochádzajúce... (1); Dobre činíte, môj úprimný, že si dávate svoj príbytok vysvätiť (11); Vítaný srdečné vďaky vzdával za tak úprimné a skvelé privítanie, sľubujúc, že chce byť opravdivým pastierom sebe sverených ovečiek, prosiac všetkých o spolupracovanie (13).

Situácia je v podstate rovnaká aj v kvantite predpôn a prípon: kontinuita so spisovnou češtinou je zrejmá, ale zračí sa už aj jej pohyb smerom k súčasnému stavu:

Babylon, Ján, Prvá kucharská (čes. kuchařská, súč. slov. kuchárska) kniha v slovenskej reči. Dva zväzky. Pešť 1870... (42); Pritom naučia sa ceniť občanskú (čes. občanskou, súč. slov. občiansku) svobodu a vážiť si svojskú vzdelanosť duchovnú (12); Uctive (čes. uctivě, súč. slov. úctivo) a snažne prosíme o čím najskoršie obnovenie predplatkov na „Katolické (čes. Katolické, súč. slov. Katolícke) Noviny“ a o láskavé získanie nám nových predplatiteľov (8); Ale bolo by to zneužívaním náboženstva, učiniť Cirkev služobnou cieľom strannickým (čes. stranickým, súč. slov. straníckym) a chceť robiť nároky na jej pomoc ku zničeniu protivníkov (34); Literárna Zahrádka (čes. zahrádka, súč. slov. záhradka) (6); Mama šla do zahrady (čes. zahrada, súč. slov. záhrada) a povedala, abych i ja s ňou šla (31); Či tam nenajdete (čes. najdete, súč. slov. nájdete) búdy Černochov? (3); Pravda, ono sa nájdu aj druhí rušitelia mieru (19); ...vtedy, ano vtedy lepšie by bolo bývalo, kebych bola ďaleko od domoviny zostala chudobnou pasáčkou (čes. pasačkou, súč. slov. pasáčkou), jakou som posaváď bola... (31).

Pohyb v rozložení dlhých samohlások možno zreteľne pozorovať pri porovnávaní textov z rôznych časových úsekov. Napríklad viaceré slová nadobudli už v 20. rokoch súčasnú fonetickú podobu, hoci bolo ešte aj dosť rozdielov:

Stolica slovenskej reči a literatúry, založená na lyceume v Bratislave 1803-ho, dlho nezdala sa mať zvláštnejšieho významu... (36); Občianskej a náboženskej svobody i zákonnej samostatnosti účastnym môže byť len kto pripojí sa k Maďarom (47); Štúrovi pri každej veci išlo o sjednocovanie Slovákov, rozdelených vierou, nárečiami, dolinami, horami i tisícročnou nedobrou minulosťou; preto, rozumie sa, dopisovanie rozšírilo sa i na semeniská katolícke (43); Česká kultúra i český jazyk budú potrebovať osvieženia: najdú ho v návrate ku svojej vlastnej podstate, a tá je v rýdzich studniciach na Slovensku... (71); ...sväto-mikulášsky a starohradský Pangrác v 15. století bol takým Slovákom, že ako pán Skalice a jej okolia slovenským listom vyhlásil i vojnu nespratnému súsedovi cisárovi Fridrichovi (14); Z nich štvrté bolo: aby v krajine nikto nemohol dostať verejného úradu, kto nevie po maďarsky, a piate ustanovenie: že od 1. januára 1834 nikto nebude pustený na advokátsku zkúšku (čes. zkoušku, súč. slov. skušku), kto po maďarsky náležite nevie (31).

Kvantitatívne zvláštnosti korelujúce so spisovnou češtinou sa registrujú aj v tex­toch zo 40. rokov, ale medzi nimi jasne prevládajú také slová cudzieho pôvodu, v ktorých fonetické zmeny nastali až v druhej polovici 20. storočia:

Na základe týchto princípov treba robiť rozdiel medzi agrárnym veľkovýrobcom, veľkostatkárom, ktorý pokladá svoje hospodárstvo za veľkopodnik, za fabriku, dorábajúcu poživatiny (čes. poživatiny, súč. slov. požívatiny), a malým alebo stredným hospodárom, ktorý je spojený s dedovizňou i psychickými, mravnými a tradicionálnymu spojkami (367-368); Europskí (čes. evropští, súč. slov. európski) sociologovia (čes. sociologové, súč. slov. sociológovia) sa zaoberali doteraz viac otázkou kriminogennej (čes. kriminogenní, súč. slov. kriminogénnej) rozdielnosti vonkova a veľkomesta (272); Tým, že družstvá pracujú s najmenšou režiou (čes. režií, súč. slov. réžiou), že obchádzajú priekupníkov a špekulantov, môžu s úspechom konkurovať so súkromným obchodom (341).

Zmena kvantitatívnych charakteristík slov neprebiehala v rovnakom čase dokonca ani v rámci toho istého slovotvorného modelu. Napríklad pri tvorení nomina agentis zo slovies s príponou -áva- nastáva spravidla v češtine krátenie samohlásky v tejto prípone. Rovnaký model platil aj v spisovnej slovenčine 19. storočia, hoci mechanizmus tvorenia týchto podstatných mien už začínal zlyhávať, pretože v jednotlivých slovách sa samohláska nekrátila:

Ani nech nikto nenamieta, že zakladateľ a zachovavateľ Cirkve, Ježiš Kristus, pomoci ľudskej nepotrebuje (26); Ďalej nesvobodno nám opovrhovať tej šiestej veľmoci, tlače, a aspoň len zrnkom máme prispieť tým nezištným bojovníkom a zastavateľom snáh naších na poli literárnom (26); Majiteľom je John Gostonyi, vydavateľom Anton Ambrose (68); Náboženstvo učí zamestnávateľa (chlebodarca), aby vo svojom delníkovi ctil ľudskú dôstojnosť, aby s ním zachádzal spravodlive a slušne... (67).

Uvedené pravidlo sa do značnej miery rešpektovalo aj pri tvorení príslušných názvov neexistujúcich v češtine. Napríklad prvotne názov osoby, ktorá vychováva deti, sa tvoril rovnako ako v češtine zo slovesa dokonavého vidu a toto pomenovanie nachádzame v Katolických Novinách: Vedľa nej stojí Božena, vychovateľka (31). Toto podstatné meno sa v češtine zachovalo doteraz. V slovenčine sa však zmenilo, lebo sa začalo tvoriť zo slovesa nedokonavého vidu, pričom najprv – podľa vzoru viacerých iných podobných názvov – mohlo nastať krátenie samohlás­ky v prípone. Podobné dvojtvary sa vyskytujú v spomínanej Škultétyho knihe: ...korunný princ mal maďarského vychovavateľa, Dimitra Göröga (21); Dňa 3. septembra 1822-ho Fraňo Palacký z Čúzu (v Komárňanskej stolici), kde po vyštudovaní v Bratislave bol vychovávateľom, písal Kollárovi do Pešti... (29).

Ale už B. Letz uvádza len jednu podobu tohto podstatného mena bez príslušnej zmeny samohlásky. Okrem toho vyratúva aj niektoré iné nomina agentis, pri ktorých tvorení kvantitatívna zmena v kmeni takisto nenastáva: dokonávateľ, objednávateľ, obstarávateľ, porovnávateľ, vykonávateľ, zamestnávateľ, ale zdôrazňuje, že je charakteristická pre slová dodavateľ a vydavateľ (Letz, 1943, 108). Potvrdením, že sa tieto slová skutočne používali v takej podobe, sú príklady zo Škultétyho knihy aj z knihy Slovenská vlastiveda:

Štúr – ako verne napísal vydavateľ jeho posthumného diela, Vladimír Lamanskij – dokázal, že život na sebe neni rozkoš, ale borba, odriekanie a povinnosť (66) /Škultéty/; Úlohou týchto podnikov bolo poskytovať členom družstiev aj nečlenom lacný a solídny tovar, a naopak, pri výrobných družstvách zaručovať dodavateľom mlieka atď. slušnú a stálu odmenu, respektíve primeraný zisk (341) /Slovenská vlastiveda/.

V druhej polovici 20. stročia sa však podoba slova dodavateľ zmenila na dodávateľ, kým slovo vydavateľ si doteraz zachováva svoju kvantitatívnu charakteristiku a je zvyškom pôvodného stavu spisovnej slovenčiny.

Jazykový materiál obsiahnutý v tomto príspevku umožňuje konštatovať, že základnou tendenciou vývinu fonetického systému spisovnej slovenčiny v 20. storočí bolo ustaľovanie pozícií jednotlivých hlások týkajúce sa najmä ich rozloženia. V dôsledku uskutočnených zmien fonetický systém spisovnej slovenčiny sa vzďaľoval fonetickému systému spisovnej češtiny. Ukáže sa to je ešte zreteľnejšie, ak vezmeme do úvahy aj iné procesy prebiehajúce v spisovnej slovenčine v tomto období (fonetická zmena slov s českými prehláskami, náhrada samohlásky e ako reflexu praslovanského jeru v niektorých slovách samohláskou o a podobne), ktoré sme tu však nemohli vyložiť pre obmedzený rozsah článku. Tento vývin je v úplnom súlade s vývinom slovnej zásoby spisovnej slovenčiny a spisovnej češtiny, ktorú napriek existujúcim predstavám v 20. storočí rovnako charakterizovali najmä divergentné tendencie (Lifanov, v tlači).



Literatúra


HABOVŠTIAKOVÁ, K.: Bernolákovo jazykovedné dielo. Bratislava, 1968. 445 s.

Katolické Noviny. Trnava, 1890.

KONDRAŠOV, N. A.: Vznik a začiatky spisovnej slovenčiny. Bratislava, 1974. 284 s.

LETZ, B.: Kmeňoslovné úvahy. Turčiansky Sväty Martin, 1943. 260 s.

LIFANOV, K.: Divergencija leksičeskogo sostava slovackogo i češskogo literaturnych jazykov. Slavistički studii, Skopje (v tlači).

Slovenská vlastiveda. 3. zväzok. Bratislava, 1944. 446 s.

ŠKULTÉTY, J.: Sto dvadsaťpäť rokov zo slovenského života. 1790 – 1914. Turč. Sv. Martin, 1920. 148 s.



diskusie a rozhľady




Ábel Kráľ

Z problematiky slovenskej ortoepie a ortografie – o reforme slovenského pravopisu


Kráľ, Á.: On problems of Slovak orthoepy and spelling – about the reform of Slovak orthography. Slovenská reč, 69, 2004, No. 5 – 6, pp. 293 – 301. (Bratislava)


The author gives a brief comment on orthographical principles of the contemporary Slovak lite-rary language, points out several systemic inconsistencies of Slovak orthography and suggests some modifications that should strengthen domination of phonetic and phomnematic principles of Slovak orthography and its systemic simplicity and consistency.

I. Princípy slovenskej ortografie

Ako je známe, slovenský pravopis je vo svojej podstatnej (dominantnej) časti fonematický, v menšom rozsahu fonetický. Jeho fonematickosť je určená tým, že „jedna a tá istá hláska schopná rozlišovať význam slov a tvarov (fonéma) píše sa jedným a tým istým grafickým znakom (písmenom)“ (PSP, 2000, s. 26). Tento pravopisný princíp sa však zďaleka neuplatňuje dôsledne.

V slovenskom pravopise sa prejavuje aj princíp morfematický. Spočíva v tom, že sa v istom rozsahu „v spisovnej slovenčine ... zachováva jednotná podoba slov a morfém so znelými a neznelými spoluhláskami na rozdiel od výslovnosti...“ (tamže, s. 27). Tento princíp sa prejavuje aj tak, že sa „jednotne píšu slovotvorné, kmeňotvorné alebo pádové prípony“ (tamže).

V celkom malom rozsahu sa v slovenskom pravopise uplatňuje princíp gramatický. Podľa neho sa rozlične píšu tvary nom. sg. a nom. pl. prídavných mien vzoru pekný a iných slov, ktoré sa skloňujú rovnako ako prídavné mená vzoru pekný. Tento princíp sa však neuplatňuje pri vzore cudzí.

Štvrtým slovenským pravopisným princípom je princíp etymologický. Reprezentuje ho písanie y, ý. Uplatňuje sa aj pri písaní slov cudzieho pôvodu.

Všetky tieto princípy sa prejavujú alebo uplatňujú na úrovni bilaterálnych jednotiek a v kontexte vety.

Fonetický a fonologický (v menšom rozsahu fonematický) princíp sa v ortografii v niektorých prípadoch uplatňujú aj na úrovni vety. Interpunkčné znaky (napr. bodka, výkričník, otáznik, menej dvojbodka, bodkočiarka, tri bodky, pomlčka, zátvorka) signalizujú totiž fonetický (melodický, vo všeobecnejšej interpretácii intonačný) priebeh, event. aj fonologické opozičné vzťahy výpovedí a častí výpovedí. Fonologické intonačné opozičné vzťahy možno dobre dokumentovať na vetách: Prišla neskoro. – Prišla neskoro? Ortografické znaky . (bodka) a ? (otáznik) signalizujú (zastupujú) opozičné melodické priebehy týchto výpovedí, čiže rozličnú výpovednú platnosť týchto viet. Vnútri súvetia sú intonačné vzťahy zložitejšie, ale niektoré sú redukovateľné na ternárny vzťah, pričom sa musí rátať s podobnosťou a súčasne aj odlišnosťou neuspokojivej končiacej melódie (antikadencie) a neuspokojivej nekončiacej melódie (semikadencie) s jej rozličnými signálovými (zvukovými) realizáciami.

II. Komentár k ortografickým princípom spisovnej slovenčiny

V slovenskej ortografii je najdôležitejší a určujúci princíp fonematický. Je podstatným charakteristickým znakom slovenskej ortografie. Fonematický princíp zabezpečuje vysoký stupeň jednoduchosti a ľahkej zvládnuteľnosti slovenskej ortografie. Podľa tohto princípu sa graficky signalizuje (nahrádza, reprodukuje) fonematická, to značí spontánne uvedomovaná jazyková forma. Práve preto sa tento typ pravopisu aj ľahko osvojuje. Zjednodušene a nepresne sa zvykol ľudovo formulovať v poučke „píš, ako hovoríš“, „píš, ako počuješ“.

Morfematický princíp slovenského pravopisu zabezpečuje identitu morfém v slove a slov v kontexte. Signalizuje aj úplne rozvinutú (explicitnú) zložitejšiu jazykovú formu, ako ju musíme predpokladať na najvyššej úrovni jazykového systému, t. j. aj na najvyššej úrovni jazykového vedomia. Tento pravopisný princíp uľahčuje zrakovú identifikáciu fonematickej a najmä morfematickej stavby slova a tvaru. Dostáva sa však do rozporu s realitou jazykového signálu – s výslovnosťou, a to aj s jej kodifikovanou podobou (so spisovnou výslovnosťou, s ortoepiou).

Tento konflikt nevzniká iba preto, že jazyková forma na úrovni kódovania a dekódovania jazykového obsahu do jazykovej formy a jazykovej formy do signálu (a naopak) nie je v zhode s jej signálovou realizáciou, t. j. s jej fonetickou reprezentáciou, čo dokumentujú hlásky typu Ň, N, M, W, G, U a iné. Konflikt vzniká aj preto, že morfematická stavba mnohých slov nie je pre veľkú časť tzv. „bežných“ používateľov zrejmá. Zjavuje sa u nich aj tendencia identifikovať jazykovú formu podľa sluchovo vnímanej (resp. v spätnej väzbe identifikovanej) fonetickej reprezentácie – podľa výslovnosti; miešajú sa roviny fonetiky a fonológie. Také sú prípady identifikácie a interpretácie stavby slov typu predstava, predstaviteľ, mestský, predsa, všetko, všade, vták, francúzsky, nižší, ale aj slová ako kde, bozk, dcéra, franforce, v „bežnej“ výslovnosti: [prectava, prectaviťeľ, meskí, preca, fšetko, fšaďe, fták, francúski, ňiší, gďe, bosk, céra, framforce] – píšu prectava, prectaviteľ ... fšade ... gde. V niektorých prípadoch (napr. aj v tvare sme) ide o konflikt synchrónie a diachrónie, v pravopise o etymologický problém. Taký je aj prípad slova kde a formantu -kdy. Tu, v kolízii pravopisu a výslovnosti, je pôvod viacerých ortoepických problémov mnohých používateľov spisovnej slovenčiny. Tieto konflikty sa môžu prejavovať aj ako ortoepické, aj ako pravopisné ťažkosti.

Gramatický princíp je v slovenskej ortografii výnimočný, zriedkavý. Je to prípad pravopisu tvarov nom. sg. a nom. pl. prídavných mien vzoru pekný, t. j. pravopisu životných prídavných mien mužského rodu. Signálová hodnota gramatického princípu spočíva v tom, že je zhoda v pravopisnom tvare prídavného mena (prívlastku) s určovaným podstatným menom (usilovní chlapi, noví emigranti). Tento princíp je na úrovni výslovnosti sám v sebe protirečivý, lebo v slovenčine nie je rozdiel v znení ý – í. Tu je potom „zhoda“ iba v pravopise (vo vizuálnom vnímaní napísaného textu). Toto písanie má paralelu a istú oporu v pravopise slovesného tvaru minulého času v množnom čísle, nie však už vo výslovnosti. Gramatický princíp náš pravopis nezjednodušuje.

Etymologický princíp sa v slovenskej ortografii prejavuje v písaní písmen i, í – y, ý. Pretože sa v spisovnej slovenčine vyslovuje iba jedna hláska a jestvuje iba jedna fonéma typu i, í, funkcia y (ypsilonu) v domácich slovách spočíva okrem zriedkavých prípadov typu byť – biť (aj to iba v pravopise) v grafickom signalizovaní tzv. tvrdosti predchádzajúcej spoluhlásky v prípadoch, ak je to daktorá zo spoluhlások t, d, n, l. Ak totiž po graféme t, d, n, l nasleduje (v domácich slovách) i, í, e, ia, ie, iu, v spisovnej slovenčine sa pred týmito samohláskovými zvukmi vyslovuje ť, ď, ň, ľ. Táto komplikácia v zapisovaní t, d, n, l – ť, ď, ň, ľ vznikla (ako je známe) opravou systémovo (v tomto bode) dôslednejšieho Štúrovho pravopisu. Je to prípad, ktorý A. Bernolák už predtým vo vzťahu k iným súdobým ortografickým systémom úsmevne komentoval tak, že takéto písanie sa podobá vinárovi, ktorý viechu (znak, že predáva víno) vyvesí na susedov dom.

Graféma y sa vyskytuje aj v zápise preberaných cudzích slov. Pri zvukovom preberaní cudzích slov do slovenčiny sa prejavuje zákonitosť, že cudzie hlásky sa nahrádzajú najbližšími príbuznými slovenskými hláskami, pričom sa využívajú aj hlásky ü, ű, ö, ő. Uplatňuje sa aj zásada písomnej zhody (cudzieho slova, mena, názvu) s jeho písaním v odovzdávajúcom jazyku, ak sa v ňom nevyskytujú písmená a diakritické znaky, ktoré v slovenskej abecede nie sú. Zapisovanie pôvodných francúzskych slov s hláskou ü písmenom y ako v slove byro, však protirečí tejto zásade preberania cudzích hlások. (Tento typ preberania cudzích slov vo výslovnosti a v ortografii je častejší v češtine.) V slovenčine je to dnes etymologický relikt a výnimka.

III. Systémové nedôslednosti slovenskej ortografie

Vzťah slovenskej ortografie a ortoepie je komplikovaný aj inými skutočnosťami.


  1. Fonematický princíp, ktorý zabezpečuje vysokú zhodu ortografie a ortoepie a ktorý sa pri vyučovaní pravopisu najľahšie osvojuje, sa narúša ortografiou diftongov a heterosylabických vokalických skupín. Diftongy sú monosylabické a v našej interpretácii sú to monofonémy (porov. Kráľ – Sabol, 1989, s. 291 – 295). Zapisujú sa však (s výnimkou ô) digrafom. Heterosylabické vokalické skupiny, ktoré sú vysoko frekventované v cudzích slovách (v domácich slovách sa vyskytujú menej často na hranici predpony a základu slova a veľmi zriedkavo v kompozitách), sa zapisujú rovnako ako slovenské dvojhlásky. Výslovnosť aj slabičná hodnota diftongov a heterosylabických vokalických skupín je však rozličná. Ortografia slovenských diftongov je teda v rozpore s písaním heterosylabických vokalických skupín – nedodržiava sa tu fonematický princíp.

Na tento problém upozornil už Ľ. Štúr v Náuke reči slovenskej v kapitole O písaní slov alebo o pravopise. Aj v tomto bode svoj pravopis podriadil výslovnosti. Napísal: „Vlastne i dvojhlásky ja, je, aj, ej, oj, uj mali by sa písať: ia, ie, ai, ei, oi, ui a tak teda malo by stáť miesto viďja, ďjeťa, kraj, lej ...viďia, ďieťa, krai, lei ..., lež i tu, aby vyslovenie bolo verné a sa miesto dvojhlásky dve samohlásky nečítali, lepšie bude prvého sa držať.“ (Štúr, Slovenčina naša, 182.) Zmena pravopisu tu však dnes nie je aktuálna.

  1. Samohláska ä je v spisovnej slovenčine osobitná fonéma a v našom pravopise je pre ňu osobitný znak. Špecifikom tejto hlásky (fonémy) je to, že je kombinatoricky viazaná. Je tu zhoda pravopisu s fonematickou stavbou slov na úrovni jazykovej formy a v niektorých prípadoch aj na úrovni signálu, pravda, u tých používateľov spisovnej slovenčiny, ktorí túto samohlásku vyslovujú. V spisovnej výslovnosti sa však namiesto ä pripúšťa výslovnosť s e, zriedkavo s a. Ani v tomto prípade neprichádza do úvahy zmena pravopisu.

  2. Veľké ortoepické problémy jestvujú vo výslovnosti spoluhláskových skupín, ktoré často vznikajú na hranici morfém (a, pravdaže, na hraniciach slov v súvislom texte, ak medzi nimi nie je prestávka). Mnohé z nich sa vnútri slova v spisovnej výslovnosti zjednodušujú. Vzniká asymetria medzi fonematickou a morfematickou stavbou slova na jednej strane a výslovnosťou na druhej strane, medzi signálovou (fonetickou) realizáciou, čiže aplikáciou jazykového systému (výslovnosťou) v reči, a jazykovou formou na úrovni morfematického a lexikálneho systému. Je tu rozpor medzi (rozvinutým) jazykovým vedomím a jeho zjednodušenou signálovou materializáciou v reči. Je to rozpor langue – parole, ešte všeobecnejšie: rozpor medzi psychickými a somatickými schopnosťami človeka. Je to súčasne dôsledok všeobecne sa prejavujúcej koartikulácie a asimilácie, ktorej hranice vyznačuje potreba dostatočnej jednoznačnosti signálu reči. Ide o známu skutočnosť, že na jazykovej úrovni nad fonetikou nejestvujú ťažkosti v spájateľnosti systémových jednotiek (foném, morfém) do lineárnych radov – nejestvuje problém, ktorý by vo výkone reči spôsobovala kombinatorika pri prechode od systémovej paradigmatiky k syntagmatike. Na fonetickej, špeciálne na artikulačnej úrovni vznikajú takéto problémy preto, lebo v plynulom procese artikulácie nemožno vysloviť (materializovať) hocijaký sled foném. V plynulej reči (v normálnom tempe) sú napr. pre Slovákov nevysloviteľné v ortografii a na úrovni langue sa bežne vyskytujúce skupiny stsk, sťsk, sťct, ptsk, ďstv a i. V slovenčine sa nevyslovujú ani skupiny zsk, dst, dš, ba ani dp, dt, zd, dk a mnohé iné, ktoré signalizuje fonematická ortografia odrážajúca stav na najvyššej úrovni jazykového vedomia a ktoré súvisia s morfematickým princípom slovenského pravopisu. Ani tu však nemožno uvažovať o pravopisných zmenách.

  3. V ortoepii je dôležité, ako sa viaceré iné (jednoduchšie) skupiny hlások vo výslovnosti modifikujú v závislosti od toho, ktorá (aká) hláska predchádza a ktorá (aká) nasleduje. Týka sa to napr. výslovnosti dvoch záverových spoluhlások (mp, db, dn, tl, tľ, ln), dvoch rovnakých hlások (nn, kk, tt,) alebo hlások líšiacich sa mäkkosťou (), kombinácie hlások nk, ng, týka sa to aj kombinácie samohlások so spoluhláskami atď. Aj toto sú prejavy koartikulácie a asimilácie. Artikulačný mechanizmus a artikulačná práca podlieha totiž aj takým zákonitostiam, ako je úspora energie a zjednodušovanie (efektívnosť) artikulačnej práce, z komunikačného hľadiska je dôležitá úspora času a zmenšovanie redundancie, z jazykového hľadiska zjednodušovanie foriem, ak nevzniká nebezpečenstvo nejasností a splývania rozličných foriem, z psychologického hľadiska je dôležitá úspora pozornosti atď. Ani tu nie je možná ortografická zmena.

  4. Ďalší problém vzniká v slovenčine tým, že je asymetria medzi inventárom foném a hlások: daktoré realizácie foném majú v signáli rozličnú hláskovú reprezentáciu v závislostí od kombinatoriky, takže prítomnosť tej istej fonémy sa môže signalizovať rozličnými hláskami. V slovenčine sa napr. prítomnosť jedinej fonémy /n/ signalizuje štyrmi rozličnými hláskami, foném /v, ä/ troma hláskami, foném /j, h/ dvoma hláskami.

  5. Osobitným spôsobom sa prejavuje aj súbežnosť a kumulácia segmentálnych, suprasegmentálnych a pragmatických (paralingválnych) javov, lebo tieto signálové zložky sa nemôžu manifestovať mimo hláskových radov. Jednoducho: zákonitosti fonetiky (úroveň parole) sú iné než zákonitosti fonológie, morfológie, syntaxe atď. (úroveň langue), pričom na výkone reči (ako je dobre známe) sa zúčastňuje celý človek somaticky aj psychicky, telesne aj duševne. Práve táto komplexnosť činiteľov ovplyvňujúcich reč je aj jedným zo zdrojov jazykovej dynamiky – jazykových zmien a jazykového vývinu. Toto sú však detaily, ktoré nemožno ani netreba premietať do ortografie. Takýchto detailov je oveľa viac, než sme tu uviedli.

IV. Možné úpravy slovenského pravopisu

  1. Etymologický princíp sa v slovenskej ortografii osihotene prejavuje aj v zapisovaní niektorých slov prevzatých z latinčiny, resp. gréčtiny. Sú to slová anjel, archanjel, evanjelium, evanjelik, evanjelický, evanjeliár. Za pôvodné g sa v nich píše znak j, no v súčasnej spisovnej slovenčine sa namiesto slabiky [je] ustálene vyslovuje dvojhláska [ĭe]. Zdomácnenie dosiahlo takú úroveň, že dvojhláska „mäkčí“ aj predchádzajúcu spoluhlásku. Vyslovuje sa teda [aňĭel, arxaňĭel, evaňĭelik] atď. S ohľadom na malý počet týchto slov a na to, že iné podobné prípady etymologického písania sa nevyskytujú, mohla by sa ortografia týchto slov zmeniť – mohli by sa písať podľa hlavného, fonematického princípu. Pravopis by sa zjednodušil bez negatívneho dosahu na výslovnosť a bez ďalších ťažkostí.

  2. Osihotená je pravopisná výnimka v zápise slova dcéra. Ustálená je totiž výslovnosť [céra] a okrem ortografickej tradície niet vážnejšieho argumentu na udržiavanie tejto pravopisnej výnimky.

  3. Ortografia slov ako vták, včera, včela, však, avšak, všetko, vtedy, vtip tiež patrí do kategórie pravopisných výnimiek – ich zloženie sa už dnes neuvedomuje. Aj tu sa prejavuje etymologický princíp písania. Výslovnosť týchto slov je celkom ustálená – vyslovujú sa so spoluhláskou f: [fták, fčera, fčela, fšak, afšak, fšetko, ftedi, fťip]. Okrem tradície niet vážnejšieho dôvodu písať ich terajším pravopisom.

Iný prípad je slovo fši, lebo základný tvar je voš so spoluhláskou v. Vedomie skladby tohto slova je udržiavané základným tvarom [voš]. Znenie [fši] náležite vzniká ako dôsledok znelostnej asimilácie.

  1. Ortografia slova bozkať (so spoluhláskou z) má isté morfologické odôvodnenie v tom, že sa ešte, pravda, veľmi zriedkavo a iba s hanlivým významom, používa aj slovo bozať. Tento tvar teda tiež udržiava morfologická paradigma. Písanie bozkať je dnes osihotená pravopisná výnimka z foneticko-fonematického princípu nášho pravopisu. Významový posun by sa už mohol odraziť v pravopisnej odlišnosti týchto slov. Písalo by sa boskať oproti bozať.

  2. Medzi jednotlivé slová a tvary, ktoré tvoria osamotené výnimky zo základného princípu slovenského pravopisu, patria slová sme, kde, formant -kdy, slová franforce, návšteva a slovo bonbón.

Výslovnosť [zme] nemožno v súčasnej slovenčine pokladať za jav znelostnej asimilácie. Vo fonematickej stavbe tohto slova treba vidieť fonému /z/. To isté sa vzťahuje aj na fonematickú stavbu [gďe, -gdi, -gďe].

  1. Najväčším, kritickým a s ohľadom na základný a v slovenských pravopisných reformách vždy zohľadňovaný princíp je trvalo aktuálny problém písania y (ypsilonu). Spolu s pravopisnými pravidlami o písaní veľkých písmen a čiarky vyžaduje najviac námahy a vyučovacieho času pri osvojovaní nášho pravopisu. Písanie ypsilonu nie je totiž systémové. Nemožno naň aplikovať jednoduché systémové a ľahko zrozumiteľné pravidlo a nie je v súlade so základným princípom slovenského pravopisu, s jeho fonematickým princípom. Neopiera sa ani o pravopisne významný morfematický princíp. Obidva tieto princípy majú totiž systémovú jazykovú logiku. Preto sú ľahšie zvládnuteľné. Problém ypsilonu vznikol precenením nesystémového pohľadu na pravopis (širší kultúrno-historický ohľad) a podcenením pravopisnej komplikácie, ktorá ním vznikla pri úprave Štúrovej kodifikácie.

Hlavnou prekážkou pre zmenu nášho pravopisu v písaní ypsilonu je zvýšenie frekvencie diakritických znakov – ak by sa prijala zásada, že by sa spoluhlásky ť, ď, ň, ľ (na rozdiel od t, d, n, l) mali v súlade s doterajšou ortoepickou kodifikáciou dôsledne označovať mäkčeňom. (Táto problematika sa podrobne rozoberá v publikácii E. Paulinyho a J. Horeckého O reforme slovenského pravopisu.) Pravopisnou reformou v tomto bode by sa však podstatne zjednodušil náš pravopis a významne by sa podporila stabilita spisovnej výslovnosti. Práve tieto dva základné ciele sa sledovali v celom vývine slovenského pravopisu od hodžovsko-hattalovskej reformy. Ony určovali a posilnili smer ďalšieho možného vývinu slovenského pravopisu. Je pravdepodobné, že aj táto zásadná pravopisná úprava sa raz uskutoční.

V. Záver

Jestvujú aj iné jednotlivé slová, v ktorých je podobná problematika ako v uvedených prípadoch vo IV. kapitole tohto príspevku. Usudzujem, že tieto návrhy na eventuálnu zmenu terajšieho pravopisu by nespôsobili pravopisné ani iné ťažkosti. Naopak, touto pravopisnou zmenou by sme upevnili spisovnú výslovnosť. Zlepšila by sa tým úroveň ovládania spisovnej slovenčiny, škola by získala čas na odovzdávanie poznatkov o spisovnej slovenčine. (O tom sa už v minulosti veľa hovorilo.)

Navrhované zmeny zachovávajú a potvrdzujú doterajšie smerovanie úprav slovenského pravopisu k väčšej zhode s výslovnosťou a tým aj k väčšej stabilite pravopisu i výslovnosti, ako ich v niektorých bodoch naznačili už prvé Pravidlá slovenského pravopisu Václava Vážneho z r. 1931. Významná bola takáto pravopisná reforma najmä v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1953 (písanie predpôn s-, z-, so-, zo-, predložiek s, z, so, zo, vyznačovanie kvantity). Tento vývin potvrdili a v ňom pokračovali aj ďalšie vydania pravidiel slovenského pravopisu.

Viaceré úpravy slovenského pravopisu za obdobie vyše pol predchádzajúceho storočia sa uskutočňovali s osobitným ohľadom na spisovnú výslovnosť. Podporovali ju. Preto upevňovali dominantný fonetický a fonematický princíp slovenskej ortografie. Posilňovala sa tým aj jeho systémová jednoduchosť a dôslednosť a tým aj ľahká zvládnuteľnosť v praxi. Vyššie navrhované pravopisné zmeny (body 1 – 5, kap. IV) by mohli byť pokračovaním tohto organického vývinu a možno aj krokom k reforme, ktorá sa opakovane spomína viac než 50 rokov. Tu navrhnuté malé zmeny by tiež podporili a upevnili „princíp jednoty zvukovej a pravopisnej stránky v spisovnom vyjadrovaní ... v duchu demokratizácie kultúrnych hodnôt“, t. j. lepšiu prístupnosť pravopisu „širokým vrstvám používateľov spisovnej slovenčiny“ (PSV, 2000, s. 14), a to aj v duchu koncepcie pravopisných úprav z r. 1984, keď sa prihliadlo na to, aby sa dodržiavali „overené princípy slovenskej pravopisnej sústavy, najmä fonematický princíp“ (tamže, s. 15). Odpovedať však treba na otázku, či obdobie všeobecného oslabenia záujmu o kultúrne hodnoty, osobitne horšieho stavu jazykovej kultúry, je vhodný čas na reformu pravopisu, či takýto pohyb podnieti záujem o spisovnú slovenčinu alebo azda bude ďalším prvkom súčasného oslabenia rovnováhy medzi dynamikou a stabilitou jazyka.



Literatúra


Kráľ, Á. – Sabol, J.: Fonetika a fonológia. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1989. 388 s.

Kráľ, Á.: Pravidlá slovenskej výslovnosti. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1984. 626 s.

Pauliny, E. – Horecký, J.: O reforme slovenského pravopisu. Bratislava, Slovenská akadémia vied a umení 1948. 60 s.

Pravidlá slovenského pravopisu. T. Sv. Martin, Matica slovenská 1940. 478 s.

Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava, Slovenská akadémia vied 1953. 403 s.

Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1971. 422 s.

Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava, Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 2000. 590 s.

Štúr, Ľ.: Slovenčina naša. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1957. 420 s.


Martin Ološtiak

Výslovnosť a skloňovanie názvov klubov nhl


Ološtiak, M.: Pronunciation and Declination of the Names of NHL Clubs. Slovenská reč, 69, 2004, No. 5 – 6, pp. 302 – 317. (Bratislava)


In this contribution the author deals with the NHL Club names from the point of view of their pronunciation in Slovak language and their declination.


1. Je známe, že výslovnosť a v niektorých prípadoch aj skloňovanie cudzích mien spôsobuje používateľom slovenčiny väčšie či menšie problémy. Cudzie mená (platí to však aj o apelatívnej lexike cudzieho pôvodu) sa často vyznačujú špecifikami, anomáliami, ktoré nemajú v domácej lexikálnej zásobe paralelu. Práve pri cudzích menách prirodzené jazykové vedomie používateľov slovenčiny naráža na prekážky rôzneho typu, s ktorými sa v komunikácii treba vyrovnať. Cudzojazyčná lexika sa často vyznačuje napríklad atypickým hláskovým zoskupením, nesúladom medzi zvukovou a písomnou realizáciou, netradičným zakončením slova a následným prob­lematickým zaradením do flektívnej sústavy slovenčiny a pod. V tomto príspevku sa pokúsime o analýzu výslovnosti a skloňovania názvov klubov kanadsko-americkej Národnej hokejovej ligy (National Hockey League – NHL), čím by sme chceli prispieť k čiastkovému osvetleniu problematiky adaptácie cudzích proprií v slovenčine.

Kolískou ľadového hokeja je severoamerický štát Kanada a hokej patrí v Severnej Amerike medzi najpopulárnejšie kolektívne športy. NHL (spolu s nad­stavbovými play-off súbojmi o Stanleyho pohár – Stanley Cup1) je zároveň najstaršou a najprestížnejšou hokejovou súťažou na svete. Stanleyho pohár dostal pomenovanie podľa Fredericka Arthura, Lorda Stanleyho z Prestonu, ktorý r. 1892 kúpil strieborný pohár pre víťaza hokejovej amatérskej súťaže v Kanade. Národná hokejová liga však bola založená až r. 1917 a najprv v nej hrali len štyri mužstvá. V sú­časnosti v tejto súťaži účinkuje 30 tímov, ktoré v základnej časti, trvajúcej od októbra do začiatku apríla, každú sezónnu absolvujú 82 zápasov. Najlepších 16 mužstiev potom postupuje do vyraďovacích play-off2 zápasov o pohár lorda Stanleyho. V roku 2003 získal po legendárnom Stanovi Mikitovi túto prestížnu trofej Slovák – Jiří Bicek, hráč New Jersey Devils, a v roku 2004 si na pohár siahol ďalší náš krajan, Martin Cibák, obliekajúci dres Tampy Bay Lightning. (Podrobnejšie informácie o NHL možno získať na nespočetných internetových stránkach.)

Aj na Slovensku sa NHL venuje veľká pozornosť, pretože hokej ako zimný šport je u nás nesmierne populárny a mnoho našich hokejistov aktívne pôsobí v zámorí. Táto skutočnosť sa, prirodzene, odráža aj v záujme, ktorý NHL venujú médiá. V našom výskume sme analyzovali nahrávky rozhlasového spravodajstva stanice Rádio Slovensko3; sčasti aj publicistické články v denníkoch SME, Pravda a Šport (priebežne v rokoch 2001 – 2003). Vybrali sme si Rádio Slovensko, pretože ide o verejnoprávnu rozhlasovú stanicu s najväčšou prestížou a dlhodobo najvyš­šou mierou počúvanosti (údaj z júna 2003 hovorí o 43 percentách), a teda aj teoreticky s najväčšou možnosťou vplyvu na poslucháčov.

Základným cieľom rozhlasových správ o NHL je predovšetkým poskytnúť výsledkový servis z hokejových stretnutí, ku ktorým sa zväčša pridávajú informácie o produktivite slovenských hokejistov: napr. Dallas zvíťazil nad Minnesotou 6:2. Za hostí skóroval aj náš Sekeráš. V rozhlase sa pomerne zriedkavo uvádzajú aj iné informácie, čo súvisí s časovo-priestorovými obmedzeniami. Z tohto hľadiska tlačené slovo poskytuje nepomerne viac miesta aj na detailnejšie informácie (rozsiahlejšie komentáre, tabuľky, informácie zo zákulisia, vyhlásenia hráčov, trénerov, rôzne zaujímavosti a pod.).


2. Štruktúra oficiálneho názvu klubu NHL pozostáva z dvoch častí: vlastné toponymum + prezývkové meno klubu. Prvým členom je názov mesta (resp. oblasti), v ktorom klub pôsobí (Los Angeles, Calgary, Colorado), druhý člen pomenovania je pôvodom apelatívum, ktoré nadobudlo charakter vlastného mena (proprializovalo sa) a ktorého pôvodný význam sa živo pociťuje; dôkazom toho je aj fakt, že tento člen možno preložiť: Kings – králi, Flames – plamene, Avalanche – lavíny. Proprializované apelatívum predstavuje akýsi emblém klubu, ktorý je väčšinou spätý s logom; ide teda de facto o súčasť logonyma (o vymedzení tohto termínu pozri Horecký, 1994; Imrichová, 2002). Prezývkové názvy sú väčšinou jednoslovné (Bruins, Sharks), iba v štyroch prípadoch dvojslovné (Blue Jackets, Red Wings, Mighty Ducks, Maple Leafs). Dostatočná variabilita výrazu sa zaručuje tak, že v masmediálnej komunikácii možno jeden klub pomenovať štyrmi rozličnými spôsobmi:

1) oficiálnym dvojčlenným pomenovaním: Edmonton Oilers, Ottawa Senators;

2) samotným toponymom: Edmonton, Ottawa;

3) prezývkovým názvom vo východiskovom jazyku (L1): Oilers, Senators;

4) prezývkovým názvom preloženým do slovenčiny: olejári, senátori.

V tlači sa používajú všetky štyri spôsoby, pravda, s diferencovaným funkčným uplatnením. Prvý spôsob (Philadelphia Flyers) sa využíva v textoch (komentáre, analýzy ap.), druhý spôsob funguje vo výsledkovom sumári (Toronto – Philadelphia 2:1 pp), ale aj v komentujúcom texte (Siedmy zápas rozhodne o postupujúcom aj medzi Torontom a Philadelphiou).4 Len v texte sa stretávame s prezýv­kovými pomenovaniami, a to buď v pôvodnom jazyku (manažér Capitals; v drese Islanders), alebo preloženými do slovenčiny (obranca „kráľov“; Mužstvo javorových listov v pondelok zdolalo letcov 2:1 po predĺžení.). Je zaujímavé, že propriálny charakter prezývkového mena sa pociťuje len pri ich pôvodnom pravopise, keď sa píše s veľkým začiatočným písmenom; daný názov sa zároveň nikdy neskloňuje, čím sa zdôrazňuje citátový charakter takejto jazykovej jednotky (premiérový gól Wild v súťaži; dva góly Maple Leafs dosiahol Nolan). Preložené prezývkové členy sa takmer bez výnimky píšu s malým začiatočným písmenom a niekedy ich autori článkov dávajú do úvodzoviek, čo by mohlo svedčiť o snahe poukázať na istú exkluzívnosť, nezvyčajnosť takéhoto vyjadrovacieho prostriedku, napr.: V poslednom štvrtom stretnutí rozhodol o víťazstve „káčerov“ v predĺžení Rucchin. – Hossa prinútil „letcov“ pristáť. – obranca „kráľov“ Višňovský.5 Apelatívne chápanie týchto slov umocňuje aj to, že do slovenčiny sa prekladajú v pluráli, aj keď v pôvodnom jazyku množné číslo vo všetkých prípadoch nefiguruje,6 napr. Minnesota Wild divosi, Tampa Bay Lightning blesky, Colorado Avalanche lavíny.7 Plurálové pomenovanie aj takto odráža kolektívny charakter ľadového hokeja; pravda, prezývky sa používajú aj v singulári, ak sa píše o jednotlivcovi z toho- ktorého tímu, čo pôsobí osviežujúco (prvý zásah „divocha“ Sekeráša; „diabol“ Mudden). Sviežosť, dynamika, niekedy aj neočakávanosť (ale funkčnosť) jazykového prostriedku má v žurnalistickom texte svoje nezastupiteľné miesto, čo dokazujú aj sondované správy o dianí v zámorskej NHL.

Aj vo vzorke športových správ Rádia Slovensko sme zaznamenali najmä druhý spôsob pomenovania (Minnesota zdolala Pittsburgh 4:2). Toponymum je totiž kostrou celého názvu, čím bezpodmienečne spĺňa úlohu jednoznačnosti a zrozumiteľnosti výrazu v médiách. Systémové používanie oficiálnych pomenovaní typu Toronto Maple Leafs by pre stručné rozhlasové správy bolo príliš dlhé a redundantné. Na druhej strane samostatné prezývkové pomenovania (Maple Leafs, resp. javorové listy) pôsobia familiárnejším dojmom a nemuseli by byť komunikačne dostatočne efektívne. Informácia by sa takýmto spôsobom mohla znejasniť najmä pre menej zainteresovaných príjemcov, ktorí v rozhlase nemajú takú suverénnu možnosť vrátiť sa v texte späť, ako je to v periodickej tlači. V rozhlase sa preto prezývkové pomenovania spolu s toponymami používajú zriedkavo (Za hráča týždňa vyhlásili hráča Colorada Avalanche [koloráda evelánš], stredného útočníka Joea Sakica), samostatne ešte zriedkavejšie, aj to len v kontextovej nadväznosti na toponymum: Hviezdou večera bol slovenský reprezentant Peter Bondra – hráč Washingtonu zaznamenal sedemnásty hetrik vo svojej kariére a výraznou mierou prispel k víťazstvu Capitals nad New York Rangers 5:3. Celé úradné pomenovania sme systematicky zaznamenali iba v prípadoch New York Islanders – New York Rangers (pozri pozn. 4). Aj v tomto prípade sú samostatné prezývkové pomenovania Rangers, resp. Islanders menej frekventované.

V Slovenskom rozhlase sa uplatňujú dve stratégie výstavby správy – kontextová a heslovitá. V kontextovom type sú názvy zakomponované do prirodzenej, vetnej stavby, napr. Carolina vyhrala nad Atlantou 6:3, Pittsburgh nad Floridou 3:2 po predĺžení, Washington zdolal Nashville 2:1. V heslovitej výstavbe textu sa používa uvádzacia veta, po ktorej nasleduje hlavná časť informácie v po­dobe elipsovitých výpovedí („hesiel“), napr. V kanadsko-americkej Národnej hokejovej lige boli tieto výsledky: Minnesota – Dallas 3:4, Carolina – Tampa Bay 0:4, Columbus – Calgary 4:3… V prvom type sa názvy zaraďujú prevažne do vetnej schémy podmet – sloveso – predmet8 a podľa vetnočlenskej funkcie nadobúdajú aj príslušné pádové vyjadrenie. Naopak, v druhom type mená utvárajú samostatnú pomenovaciu štruktúru a názvy figurujú vždy v základnej podobe nominatívu.


3. Analýza výslovnosti. Vo vzťahu východiskový jazyk – preberajúci jazyk (slovenčina) rozoznávame tri druhy výslovnosti (porov. Kučera – Zeman, 1998, s. 23; Ološtiak, 2002c):

citátová výslovnosť – výslovnosť slova podľa pravidiel východiskového jazyka (v našom prípade angličtina, ďalej LA), ktorá sa realizuje v slovenčine: napr. Carolina, Dallas s angloamerickou9 výslovnosťou [kærǝlaınǝ], [dælǝs];

poslovenčená výslovnosť, v ktorej sa hlásky východiskového jazyka nahrádzajú najbližšie stojacimi slovenskými hláskami (podrobnejšie Ološtiak, 2001, 2002a), napr. Carolina [kerolajna], Dallas [deles];

slovenská výslovnosť, v ktorej sa vo veľkej miere uplatňujú ortofonické a ortoepické zákonitosti, ako aj zákonitosti o radení foném typické pre slovenský jazyk, napr. Carolina [karolína], Dallas [dalas].

V elektronických médiách sa možno stretnúť s poslovenčenou a slovenskou výslovnosťou cudzích mien, zriedkavo sa objavuje aj citátová výslovnosť.

Pri skúmaní výslovnosti toponým sa vynorili dve základné skupiny – výslovnostne bezproblémové názvy a názvy, pri ktorých výslovnosť kolísala. Do prvej skupiny sa dostali toponymá s jedným variantom. Názvy z tejto skupiny sú dostatočne rozšírené aj mimo hokejového diania (napr. Philadelphia [filadelfia], Nashville [nešvil], Washington [vošinkton]) a pri niektorých sa do popredia dostáva aj tendencia k čo najväčšej zhode medzi písanou a zvukovou realizáciou: Atlanta [atlanta], Dallas [dalas], Ottawa [otava].10 Do tejto skupiny boli zaradené aj názvy, pri ktorých sme síce nezaznamenali výlučne jednu výslovnostnú podobu, ale pri ktorých mal jeden výslovnostný variant značnú prevahu nad ostatnými, napr. Buffalo: [bafalo] (90,7 % – 39-krát), [bafǝlou] (5,9 % – 2-krát), [bafǝlo] (2,9 % – 1-krát), [bafelo] (2,9 % – 1-krát); Columbus: [kolumbus] (90,5 % – 38-krát), [kolambus] (7,1 % – 3-krát), [kalumbus] (2,4 % – 1-krát). Do prvého zoskupenia sme celkovo zaradili týchto 19 toponým, ktorých výslovnosť považujeme za ustálenú a relatívne bezproblémovú: Atlanta [atlanta], Boston [boston], Buffalo [bafalo], Calgary [kelgeri], Columbus [kolumbus],11 Dallas [dalas], Detroit [ditrojt], Edmonton [edmonton], Florida [florida], Chicago [šikágo],12 Minnesota [minesota], Nashville [nešvil], New York Islanders [ňu jork ajlenders], Ottawa [otava], Philadelphia [filadelfia], Tampa Bay [tampa bej], Toronto [toronto], Vancouver [venkúver], Washington [vošinkton].

Druhú skupinu tvoria názvy, ktorých výslovnosť nie je až taká ustálená, resp. prevládajúca výslovnostná forma nemá pred ostatnými taký „zdrvujúci náskok“. Keďže príčiny rozkolísanosti majú rôzny charakter a nie je jednoduché ich zovšeobecniť, bude vhodné analyzovať každé toponymum osobitne.

Pri názve Anaheim sa ako najfrekventovanejšia ukázala výslovnosť [enehejm] (58,5 %), percentuálna zastúpenosť ďalších variantov je takáto: [anahajm] (14,6 %), [anahejm] (9,8 %), [enehajm] (7,3 %).13 EB uvádza výslovnosť [ejnehejm], ktorá je takmer totožná s východiskovou podobou [eınǝheım]. Na základe zistených skutočností odporúčame výslovnosť [enehejm].

Pri toponyme Carolina sa najčastejšie objavovala slovenská výslovnosť [karolína] (70,7 %), kým podoby vychádzajúce z originálu boli v menšine: [kerolajna] (19,5 %), [karolajna] (7,3 %). Odporúčame výslovnosť [karolína], prípadne [kerolajna].

V prípade známeho názvu Colorado sa vynímal variant [kolorédo] (68,9 %), zatiaľ čo forma [kolorádo], ktorú odporúčajú aj PSP, dosiahla len 18,9 %; kvantitatívnu obmenu najfrekventovanejšej výslovnosti tvorí podoba [koloredo] (9,1 %). EB uvádza podobu [kolerádou]14, ktorá síce „kopíruje“ britský variant [kɒlǝ ̍rɑ:dəʊ], no v slovenčine je táto výslovnosť neživá a neopodstatnená. Varírovanie -é-/-á- má sčasti svoj základ v rozdielnosti medzi britským a americkým variantom. Keďže v našom výskume prevládala podoba s -é- a PSP uvádzajú variant s -á-, ktorý sa viac približuje písanej podobe, v záverečnom návrhu sa prikláňame k dvojtvaru [kolorédo – kolorádo].

Problematike výslovnosti názvu Los Angeles sa na stránkach Kultúry slova venoval už S. Ondrejovič (1985), ktorý odporúča formu [los endželis]. Pri tomto názve jestvuje vo východiskovom jazyku viacero výslovnostných (britských i amerických) variantov (Jones, 1997, s. 298). Náš výskum zaznamenal prevahu „amerického“ variantu [los endžels] (59,1 %); „britská“ podoba [los endželís], ku ktorej sa prikláňa aj citovaný S. Ondrejovič, dosiahla 27,3 %. Pri treťom výraznejšom tvare [los endžls] sme zaznamenali 9,1 %. Domnievame sa, že aj v prípade Los Angeles je vhodné používateľom ponúknuť dvojtvar [los endžels – los endželís].

Pri názve Montreal „súperia“ dve dominantné formy, majúce svoj pôvod vo francúzsko-anglickej dvojjazyčnosti kanadského územia, na ktorom sa toto mesto nachádza: francúzsky výslovnostný variant [montreal] (59,6 %) a anglický [montriol] (38,3 %). Takúto výslovnostnú variantnosť pripúšťajú aj PSP, porov. heslo: Montreal [i angl. -riol]. Situácii v slovenčine viac vyhovuje variant [montreal], keďže v našom jazyku sa dominantne presadzuje súhra medzi ortoepiou a ortografiou (porov. Sabol, 1989). Navrhujeme dvojtvar [montreal – montriol].

V prípade New Jersey prevláda variant [ňu džerzi] (81,4 %) nad tvarom [ňu džersi] (14 %). Preferovanie intersonantického z namiesto pôvodného s je spôsobené práve vplyvom zvučných hlások: džerzi. Tento jav je známy v mnohých, pôvodom najmä latinských slovách: filozofia, poézia, verzia, Perzeus. Navrhujeme výslovnosť [ňu džerzi].

Pri názve New York Rangers (obdobne aj pri New Jersey) sme v toponyme zaznamenali len varianty s krátkym u [ňu jork], hoci PSP aj Á. Kráľ (1988) odporúčajú variant s dlhým ú [ňú jork]. Tento jav možno vysvetliť charakterom skúmanej komunikačnej sféry. Ide totiž o rozhlasové spravodajstvo, ktoré sa celkovo realizuje v rýchlejšom tempe než napríklad javisková reč, a preto je prirodzené, že sa do popredia dostáva ekonomizácia prejavu.15 Výslovnosť prezývkového názvu Rangers je v angličtine [reındʒǝz]; v slovenčine sme zaznamenali formy bez post­sonantického j [rendžers] (65,1 %), s postsonantickým j [rejndžers] (25,6 %) a v nie­ktorých prípadoch výslovnosť nebola zreteľná [re(j)ndžers] (9,3 %). Prečo sa však presadzuje variant bez j: [rendžers]? V angličtine síce badať vývinovú tendenciu k zjednodušovaniu trojhlások a dvojhlások, čo však – podľa nášho názoru – na situáciu v slovenčine nemá rozhodujúci vplyv. Závažnejšou sa zdá byť snaha o ekonomizáciu prejavu, pre ktorú je typické aj zjednodušovanie spoluhláskových skupín. Z uvedeného vyplýva, že pri (výslovnostnej) adaptácii sa síce vychádza z východiskového jazyka, ale prijímajúci jazyk si dané prvky vo veľkej miere prispôsobuje bez ohľadu na zákonitosti platiace v pôvodnom jazyku. Navrhujeme variantnú výslovnosť [ňu jork rendžers – rejndžers].

V názve Phoenix sme zaznamenali varianty s i-ovou aj e-ovou zložkou v prvej slabike: [fíniks, finiks] (48,8 %) – [féniks, feniks] (39 %). Okrajovo sa vyskytla aj podoba s cudzou hláskou ő: [főniks] (12,2 %). Typ fíniks je ovplyvnený situáciou vo východiskovom jazyku, zatiaľ čo typ féniks je bežná domáca podoba známeho internacionalizmu s pôvodom v gréčtine. Navrhujeme dvojtvar [féniks – fíniks].

V prípade výslovnosti toponyma Pittsburgh sa ako dominantná vyprofilovala výslovnosť [pidzburg] (71,4 %). Povšimnutiahodné zastúpenie patrí citátovému variantu [pidzbȝ:rg] (17,1 %). Hláska [ȝ:] patrí medzi najcharakteristickejšie zvukové črty angličtiny, čo sa zrejme prejavilo aj v snahe redaktorov využitím tejto hlásky poukázať na jazykový pôvod daného názvu. Odporúčame však väčšinovú výslovnosť [pidzburg], ktorá je medzi používateľmi slovenčiny dostatočne vžitá a ustálená.

Postavenie párových sykavých spoluhlások s – z medzi dvoma vokálmi v názve San Jose sa odzrkadľuje v ich vzájomnom varírovaní takto: [san chozé] (63,9 %) – [san chosé] (30,6 %). Toto toponymum je zaujímavé aj z iného pohľadu, pretože ide o jazykovú jednotku španielskeho pôvodu. V americkej angličtine sa zachoval pôvodný španielsky pravopis, ale výslovnosť sa poangličtila: [sæn hǝʊ ̍zeı]. V slovenčine sa však „revitalizovala“ výslovnosť so začiatočným ch-, ktorá má bližšie k španielčine než k angličtine. Zdá sa teda, že v tomto prípade povedomie blízkosti s prvotným zdrojovým jazykom (španielčinou) je na zvukovej úrovni silnejšie než spätosť s bezprostredným kontaktujúcim jazykom (angličtinou). Angličtina sa takto dostala akoby „mimo kontaktovej hry“ (porov. aj Ološtiak, 2004). Navrhujeme dvojtvar [san chozé – san chosé].

Aj pri názve St. Louis do hry vstupuje dvojjazyčnosť, a to francúzsko-ame­rická. Názov tohto mesta ležiaceho na území pôvodnej francúzskej kolónie si zachováva svoju francúzsku grafickú podobu, ale jeho výslovnosť bola v priebehu storočí poameričtená: koncové [-is]. D. Jones (1997, s. 471) však uvádza aj pôvodom francúzske varianty s koncovým [-j]. V našom súbore bolo zastúpenie oboch skupín takéto: [-js] 64,9 %: [sent lujs, sen lujs, sent lújs, sent lu-ís] vz. [-j] 35, 1 %: [sent luj, sen luj, sent luj, sen lúj]. V tomto prípade sa „nenápadne“ hlási o slovo aj tendencia k zjednodušeniu v smere [sent] (75,7 %) [sen] (24,3 %). Na základe kvantitatívnych údajov odporúčame varianty sent lujs (45,9 %) – sen lujs (21,6 %).

Adaptácia sa uskutočňuje aj na suprasegmentálnej rovine. Na úrovni slova ide predovšetkým o kvantitu (ako prienikovú množinu medzi segmentmi a suprasegmentmi; Sabol, 1989) a o prízvuk. Venujme krátku pozornosť práve prízvukovým pomerom. Typologicky patrí slovenčina k jazykom s pevným prízvukom na prvej slabike. Tejto skutočnosti sa v skúmanom súbore bezvýnimočne podriaďujú všetky sledované toponymá: napr. Detroit [dı ̍trɔıt] [ ̍ditrojt], Chicago [ı ̍kɒ:gəʊ] [ ̍šikágo]. Presúvanie prízvuku na prvú slabiku v adaptačnom procese pri kontakte angličtiny a slovenčiny sme nazvali transakcentemizácia (Ološtiak, 2002a).

4. Výslovnosť prezývkových názvov. Osobitnú problematiku predstavuje výslovnosť prezývkových názvov. V slovenskom kontexte síce badať snahu redaktorov o citátovú angloamerickú výslovnosť, vo viacerých prípadoch však možno hovoriť „len“ o poslovenčenej výslovnosti, v ktorej sa objavuje viacero anglicizujúcich prvkov v podobe foném i kombinácií foném.16 Táto skutočnosť podporuje tvrdenie, že aj pri výsostne periférnych prvkoch, akými analyzované prezývkové názvy nepochybne sú, možno zaregistrovať istý druh zdomácnenia, realizujúceho sa predovšetkým na fundamentálnej, výslovnostnej úrovni. Vo vyšších rovinách sa periférnosť týchto prvkov zachováva najmä v podobe ich úplnej nesklonnosti a nulovej derivačnej potencie – od prezývkových názvov sa netvoria nijaké odvodené slová (Furdík, 1998). V analyzovaných nahrávkach sa vyskytli prezývkové názvy k týmto deviatim toponymám: Boston Bruins [bru-ins], Los Angeles Kings [kinks], Montreal Canadeins [kenediens], New York Islanders [ajlenders, ajlanders], New York Rangers [rejndžers, rendžers], St. Louis Blues [blús], Tampa Bay Lightning [lajtning], Washington Capitals [kepitls]. Už sme sa zmienili o tom, že pri prezývkových názvoch sa výrazne pociťuje ich apelatívnosť. Táto vlastnosť umožňuje ich bezproblémový preklad do slovenčiny, ktorým sa v médiách rozširuje inventár pomenovacích možností a zvyšuje sa variabilita výrazu (porov. vyššie). Okrem toho preklad zvyšuje informačnú hodnotu jazykového prostriedku tým, že sa zabezpečuje porozumenie aj pre širšie vrstvy používateľov slovenčiny, nielen pre tých, ktorí ovládajú angličtinu.

Hoci teoreticky možno preložiť prezývkové názvy všetkých 30 klubov, pri šiestich kluboch sa v sledovaných denníkoch preklady nevyskytli: Atlanta Thrashers, Carolina Hurricanes, Columbus Blue Jackets, Montreal Canadiens, Vancouver Canucks, Washington Capitals. V prípadoch Canucks, Capitals, Thrashers prekladu bráni fakt, že slovenčina nemá k uvedeným názvom jednoslovný (a teda pre potrebu spravodajstva žiaduci) ekvivalent. Opisný preklad je nevyhovujúci: Canucks = francúzski Kanaďania, Capitals = ktorí sú z hlavného mesta, Thrashers17. Pri názvoch Blue Jackets (modré kabáty, príp. modrokabátnici), Canadiens18 (Kanaďania) a Hurricanes (hurikány, resp. podľa životného skloňovania hurikáni) jednoslovné pomenovania jestvujú, ale v našej excerpcii sa nevyskytli.

Hoci sa prezývkové názvy v slovenčine pociťujú ako výrazné citátové prvky, predsa len aj pri nich nastáva čiastočné zdomácňovanie, a to predovšetkým v základnej, zvukovej rovine (porov. výklad predtým). Preto predkladáme takýto návrh na poslovenčenú výslovnosť prezývkových názvov (na porovnanie rozdielov uvádzame aj pôvodnú výslovnosť):


názov anglická výslovnosť poslovenčená výslovnosť

Anaheim Mighty Ducks ̍ænǝhaım ̍maıtı dʌks majti daks

Atlanta Thrashers æt ̍læntǝ ̍træʃǝz trešrs

Boston Bruins bɒstǝn ̍bru:ınz brujns

Buffalo Sabres bʌfǝlǝʊ ̍seıbǝz sejbrs

Calgary Flames ̍kælgǝri ̍fleımz flejms

Carolina Hurricanes kærǝ ̍laınǝ ̍hʌrıkǝnz harikens

Colorado Avalanche kɒlǝ ̍rɑ:dǝʊ ̍ævǝlɑ:ntʃ evelánš

Columbus Blue Jackets kǝ ̍lʌmbǝs ̍blu:dʒækıts blúdžekic

Dallas Stars ̍dælǝs ̍stɑ:z stárs

Detroit Red Wings dı ̍trɔıt ̍red wıƞz red vinks

Edmonton Oilers ̍edmǝntǝn ̍ɔılǝz ojlers

Florida Panthers ̍flɒrıdǝ ̍pæntǝz panters, pentrs

Chicago Blackhawks ʃıkɒ:gǝʊ ̍blækhɔ:ks blekhóks

Los Angeles Kings lɒs ̍ændʒǝli:z ̍kıƞks kinks

Minnesota Wild mını ̍sǝʊtǝ ̍waıld vájld

Montreal Canadiens mɒntri ̍ɔ:l kǝneıdiǝns kenediens, kenejdiens

Nashville Predators ̍næʃvıl ̍predǝtǝz predátors

New Jersey Devils nju: ̍dʒɜ:zi ̍devǝlz devils

New York Islanders nju: ̍jɔk ̍aılǝndǝz ajlenders

New York Rangers nju: ̍jɔk ̍reındʒǝz rendžers, rejndžers

Ottawa Senators ̍ɒtǝwǝ ̍senǝtǝz senátors

Philadelphia Flyers fılǝ ̍delfiǝ ̍flaıǝz flajers

Phoenix Coyotes ̍fɜ:nıks kɔı ̍ǝʊtiz kojotís

Pittsburgh Penguins ̍pıtsbɜ:g ̍peƞgwıns pingvins

San José Sharks sæn hǝʊ ̍zei ̍ʅa:ks šárks

St. Louis Blues sǝnt ̍lu:ıs ̍blu:z blús

Tampa Bay Lightning ̍tæmpǝ bei ̍laıtnıƞ lajtning

Toronto Maple Leafs tǝ ̍rɒntǝʊ meıpl ̍li:fs mejpl-lífs, mejplífs

Vancouver Canucks væ ̍ku:vǝ kǝ ̍nʌks kenaks

Washington Capitals ̍wɒʃıƞtǝn ̍kæpitǝls kepitls


5. Morfologická analýza. Cudzie toponymá sa do slovenského deklinačného systému začleňujú prostredníctvom svojho formálneho zakončenia, ktoré určuje aj ich rodovosť19 (Morfológia slovenského jazyka, 1966, s. 123; ďalej MSJ). V súbore 30 názvov je rozdelenie do jednotlivých gramatických rodov takéto:

ako maskulína sa skloňujú: Anaheim, Boston, Columbus, Dallas, Detroit, Edmonton, Montreal, Nashville, New York Islanders, New York Rangers, Phoenix, Pittsburgh, Vancouver, Washington (celkovo 14);

ako feminína sa skloňujú: Atlanta, Carolina, Florida, Minnestota, Ottawa, Philadelphia, Tampa Bay (celkovo 7);

ako neutrá sa skloňujú: Buffalo, Colorado, Chicago, Toronto (celkovo 4);

nesklonnými neutrami sú: Calgary, Los Angeles, New Jersey, San Jose, St. Louis (celkovo 5).

Z uvedeného prehľadu jasne vyplýva, že pri začleňovaní cudzích toponým do gramatického rodu sa v slovenčine uplatňuje hľadisko tzv. rodovo silných hlások (MSJ, s. 131). Názvy zakončené v N. sg. na spoluhlásku (a teda s morfémou -0) sa takmer bez výnimky zaraďujú k maskulínam, názvy zakončené na samohlásku a k feminínam a názvy zakončené na samohlásku o k neutrám. Podľa zakončenia sa jednotlivé toponymá aj skloňujú – vo vybranom súbore sa v rámci maskulín uplatňuje neživotné skloňovanie podľa typu dub (Washington – z Washingtonu), v rámci feminín skloňovanie podľa typov žena (Florida – z Floridy) a ulica (Philadelphia – z Philadephie) a pri neutrách skloňovanie podľa typu mesto (Toronto – v Toronte). K strednému rodu zaraďujeme aj nesklonné názvy (Calgary, Los Angeles, New Jersey, San Jose, St. Louis). Pri menách Calgary, New Jersey, San Jose je zdrojom nesklonnosti pre slovenčinu atypické zakončenie na predné samohlásky i-ového a e-ového typu. Nesklonné zostávajú aj názvy Los Angeles, St. Louis končiace sa na spoluhlásku, ktoré sa zaradili do stredného rodu. Na druhej strane je potrebné kritizovať skutočnosť, že miestami sa v sledovaných denníkoch neskloňujú názvy, ktoré sa skloňovať bez väčších problémov dajú. V týchto prípadoch prítomnosť nesklonného prezývkového názvu akoby „zatienila“ skloňovateľnosť toponyma: napr. krídelník Minnesota Wild (malo by byť: krídelník Minnesoty Wild), s Carolina Hurricanes (malo by byť: s Carolinou Hurricanes), z Washington Capitals (malo by byť: z Washingtonu Capitals).

Ďalším dôkazom systémovej adaptácie je prítomnosť alternácií korelovaných konsonantov (k pojmu pozri Sabol, 1989) n – ň, t – ť, d – ď pri skloňovaní podľa typov dub, žena a mesto: Boston – v Bostone [-ňe], Detroit – v Detroite [-ťe]; Atlanta – v Atlante [-ťe], Carolina – v Caroline [-ňe], Florida – na Floride [-ďe]; Colorado – v Colorade [-ďe], Toronto – v Toronte [-ťe]. Alternácia l – ľ sa však nevyskytuje (porov. Buffalo – v Buffale [-le], *[-ľe], Montreal – v Montreale [-le], *[-ľe]), čo svedčí o tendencii, na základe ktorej slovenčina nasadzuje do adaptačnej hry predovšetkým centrálne mechanizmy (podobnú tendenciu možno zaznamenať aj v slovenských slovách (pozri Sabol, 1989). Aj táto skutočnosť je dôkazom toho, že ani cudzie jazykové prvky nenarúšajú celkové tendencie vo vývine slovenského jazyka.

Na druhej strane utlmuje sa vokalická alternácia vokálu s nulou (vynechávanie vkladných hlások pri skloňovaní, typ Oravec – Oravca). Týmto alternačným typom sa narúša jednotnosť tvarotvorného základu, ktorá je pri propriách dôležitá najmä z hľadiska ich identifikácie v texte (porov. hudec – hudca : Hudec – Hudeca, Sokolová, 1996; Blanár, 2002). Pri cudzích vlastných menách potreba správnej identifikácie kladie na ich formálnu jednoliatosť ešte väčšie požiadavky. Preto sa v prípadoch Boston, Edmonton, Washington táto alternácia nevyskytuje: [z bostonu, z edmontonu, z vošinktonu]. Ďalším dôvodom, ktorý blokuje hláskovú obmenu, je snaha o čo najmenšiu artikulačnú námahu na strane hovoriaceho. Prítomnosťou alternácie vokál/0 by totiž vznikli ťažšie vysloviteľné spoluhláskové skupiny [z bostnu, z edmontnu, z vošinktnu] (porov. aj Kačala, 1999), prejav by sa stal pre produktora namáhavejším. Z hľadiska teórie komunikácie máme v týchto prípadoch do činenia s pozoruhodným javom. Všeobecne sa konštatuje (napr. Sabol, 1988, s. 120, citujúc S. Saportu), že jestvuje isté napätie medzi snahou expedienta (vysielateľa) o čo najmenšiu artikulačnú námahu a úsilím percipienta (prijímateľa) o najmenšiu percepčnú námahu. Obmedzovaním alternácií v tvarotvorných základoch toponým typu Boston, Washington sa vychádza v ústrety súčasne expedientovi aj percipientovi. Expedientovi v tom, že pri výslovnosti nemusí vynaložiť toľko artikulačného úsilia, a percipientovi v tom, že sa nenarúša celistvosť tvarotvorného základu, čo uľahčuje rýchlejšie pochopenie prijímanej informácie. Vidieť, že jazyk sa dokáže spravodlivo „rozdať“ na obe strany komunikačného kanála najmä v takých prípadoch, keď „hrozí“ zvýšené riziko komunikačného šumu (porov. aj Sabol, ibid.). Aj takýmto spôsobom sa hlási o slovo svojrázny status vlastných mien.

Pokiaľ ide o redukovanie spomínanej alternácie vokál/0, určitú výnimku predstavuje toponymum Vancouver, pri ktorom sme v tlačených médiách zaznamenali dvojtvar z Vancouveru – z Vancouvru s prevahou prvého variantu. Naopak, v rozhlase sa v nepriamych pádoch vo všetkých jedenástich zaznamenaných prípadoch vkladné e vynecháva. V našom návrhu preto ponechávame dvojtvar (porov. záverečnú tabuľku), hoci za perspektívnejšiu pokladáme tendenciu ponechávať jednotný tvarotvorný základ vo všetkých pádoch, ako je to napr. pri toponymách Hannover, Dover.

Ku skloňovaniu ešte jedna poznámka. Ukazuje sa, že v slovenčine je nadbytočným prvkom tzv. koncové nemé e, ktoré sa v angličtine a francúzštine nevyslovuje, ale vo väčšine prípadov signalizuje výslovnosť predchádzajúcej hlásky alebo celej slabiky (porov. osobné mená Whit [vit] – White [vájt]). Pri skloňovaní vlastných mien sme zaznamenali tendenciu nemé e ponechávať pri menej známych a menej frekventovaných jednotkách, zatiaľ čo frekventovanejšie propriá tento prvok pri skloňovaní strácajú (Ološtiak, 2002b; Kučera – Zeman, 1998). V sledovanom súbore sa vyskytlo len jedno takéto toponymum Nashville, pri ktorého používaní sa nemé e v súlade so spomínanou tendenciou nezachováva (z Nashvillu – v Nashville [-le] – s Nashvillom), pretože ide o všeobecne známe pomenovanie mesta (presláveného napríklad country hudbou).


6. Závery

6.1. V zhrnujúcej tabuľke, ktorej účelom je prehľadne zosumarizovať predchádzajúci výklad, sa nachádzajú tieto údaje:

oficiálny názov klubu (toponymum + prezývkové meno);

poslovenčená výslovnosť, resp. výslovnosť, ktorú na základe analýzy odporúčame v bežnom i prestížnom dorozumievacom styku v slovenčine;

morfologické údaje: pádová prípona genitívu singuláru a rod toponyma: m. – mužský, ž. – ženský, s. – stredný, neskl. – nesklonné; nepreložené prezývkové mená sú vždy nesklonné;

slovenská podoba prezývkového názvu; hviezdičkou (*) sa zaznačuje, že preložený názov sa v slovenčine doposiaľ neudomácnil, resp. v analyzovanom materiáli sa vôbec nevyskytol.


Názov klubu

Poslovenčená, resp.
slovenská výslovnosť

Morfologické údaje

Slovenská
prezývka

anaheim mighty ducks

enehejm

-u, m.

(mocní) káčeri

atlanta thrashers

atlanta

-y, ž.

*

boston bruins

boston

-u, m.

medvedi

buffalo sabres

bafalo

-a, s.

šable

calgary flames

kelgeri

neskl., s.

plamene

carolina hurricanes

karolína, kerolajna

-y, ž.

*

colorado avalanche

kolorédo, kolorádo

-a, s.

lavíny

columbus blue jackets

kolumbus

-u, m.

*

dallas stars

dalas

-u, m.

hviezdy

detroit red wings

ditrojt

-u, m.

červené krídla

edmonton oilers

edmonton

-u, m.

olejári

florida panthers

florida

-y, ž.

panteri

chicago blackhawks

šikágo

-a, s.

jastrabi

los angeles kings

los endžels, los endželís

neskl., s.

králi

minnesota wild

minesota

-y, ž.

divosi

montreal canadiens

montreal, montriol

-u, m.

*

nashville predators

nešvil

-llu, m.

predátori

new jersey devils

ňu džerzi, ňu džersi

neskl., s.

diabli

new york islanders

ňu jork ajlenders

-u, m.

ostrovania

new york rangers

ňu jork rendžers, rejndžers

-u, m.

jazdci

ottawa senators

otavakɔı ̍ǝʊti

-y, ž.

senátori

philadelphia flyers

filadelfia

-e, ž.

letci

phoenix coyotes

féniks, fíniks

-u, m.

kojoti

pittsburgh penguins

pidzburg

-u, m.

tučniaci

san jose sharks

san chozé, san chosé

neskl., s.

žraloci

st. louis blues

sent lujs, sen lujs

neskl., s.

bluesmeni

tampa bay lightning

tampa bej

z Tampy, ž.

blesky

toronto maple leafs

toronto

-a, s.

javorové listy

vancouver canucks

venkúver

-veru/-vru, m.

*

washington capitals

vošinkton

-u, m.

*


6.2. Na základe predchádzajúcich analýz sa možno pokúsiť o čiastkové zhrnutie.

Nie je prekvapivé konštatovanie, že cudzie vlastné mená (antroponymá aj toponymá) sa vyznačujú zvýšenou mierou variantnosti predovšetkým vo zvukovej rovine. Aké sú príčiny tejto rozkolísanosti? Uvedieme len niektoré.

Jednou z príčin, ktoré sa ponúkajú, je samotná variantnosť vo východiskovom jazyku (v našom prípade v angličtine). Jestvujú dva základné varianty angličtiny (britská a americká; porov. aj Bilá, 2002), ktoré môžu byť teoretickým zdrojom výslovnostných dvojtvarov typu kolorádo – kolorédo, los endželís – los endžels. Rolu tohto faktora treba citlivo posudzovať, pretože pri procese zdomácňovania cudzích prvkov sa prijímajúci jazyk riadi vlastnými pravidlami hry a mnohé zákonitosti platiace v pôvodnom jazyku sa v prijímajúcom jazyku jednoducho „neujmú“.

Ďalším zdrojom variantnosti je skutočnosť, že v niektorých prípadoch sa uplatňuje jednak výslovnosť ovplyvnená pôvodným jazykom (angličtinou), jednak výslovnosť typická pre slovenčinu, kde sa presadzuje silná tendencia k jednote medzi písanou a zvukovou realizáciou (fíniks – féniks, kerolajna – karolína, montriol – montreal). V niektorých prípadoch sa ustálila len výslovnosť podľa grafickej podoby: atlanta, nie *etlenta, tampa, nie *tempa.

Za dominantnú príčinu výslovnostnej neustálenosti však pokladáme všeobecný fakt, že jazykové vedomie používateľa slovenčiny nedisponuje (a ani nemôže disponovať) potrebným skúsenostným potenciálom na to, aby suverénne zvládlo celú oblasť používania cudzích mien a názvov. Ukázalo sa, že v tomto smere nestačí ani poznanie príslušného jazyka, z ktorého dané proprium pochádza, pretože v mnohých prípadoch tzv. citátová výslovnosť ani automatická náhrada cudzích hlások za slovenské hlásky nemusí byť komunikačne výhodná. Potvrdzujú to aj niektoré heslá v prvom modernom encyklopedickom diele na Slovensku, v Encyclopaedii Beliane, kde sa vo viacerých prípadoch odporúča neživá, slovenčine vzdialená výslovnosť (napr. kolerádou, kolambes, ejnehejm). Preto sa nazdávame, že pri posudzovaní akéhokoľvek cudzieho prvku v slovenskom jazyku si treba uvedomiť, že suverénnosť a nezávislosť prijímacieho jazyka sa prejavuje aj v špecifickosti adaptačných procesov typických práve pre ten-ktorý prijímajúci jazyk. Aké sú typické adaptačné procesy v slovenčine?

Prejavuje sa tendencia prispôsobovať výslovnosť podľa ortografie: minesota, kolumbus.

Ekonomizácia jazykového prejavu vytvára tlak na zjednodušovanie spoluhláskových skupín: sent lujs sen lujs, rejndžers rendžers; pri prezývkových názvoch sa však netypické spoluhláskové skupiny zachovávajú vo väčšej miere: trešrs, kepitls, brujns.

Prízvuk sa presúva na prvú slabiku slova (pri toponymách aj pri prezývkových názvoch): fılǝ ̍delfiǝ ̍filadelfia , kærǝ ̍laınǝ ̍kerolajna, kɔı ̍ǝʊtiz ̍kojotís, kǝ ̍nʌks  ̍ ̍kenaks

Pri morfologickej adaptácii vystupuje do popredia formálne hľadisko – zaradenie toponým do jednotlivých rodov a skloňovacích typov podľa zakončenia: Vancouver – mužský rod, typ dub; Carolina – ženský rod, typ žena; Colorado – stredný rod, typ mesto; atypicky zakončené názvy zostávajú nesklonné: Calgary, San Jose.

Pri skloňovaní sa v plnej miere uplatňuje alternácia n – ň, t – ť, d – ď, zatiaľ čo alternácia l – ľ sa nevyskytuje (ditrojt – v ditrojťe, kerolajna – v kerolajňe, colorádo – v koloráďe vz. montreal – v montreale, *v montreaľe) filadelfia;

Pri skloňovaní sa utlmuje vynechávanie tzv. vkladných hlások (alternácie vokálu s nulou), čím sa vo všetkých paradigmatických tvaroch zachováva jednotná podoba tvarotvorného základu a uľahčuje sa identifikácia toponyma v texte: Washington – z Washingtonu, Boston – v Bostone.



Literatúra


blanár, V.: Osobné mená, ich miesto v jazyku a pravopisná problematika. In: Problémy adaptácie cudzích mien v slovenčine. Zborník materiálov z vedeckého seminára. Bratislava 19. – 20. októbra 2000. Ed. Ľ. Králik. Bratislava, Veda 2002, s. 11 – 18.

Encyclopaedia Beliana. Slovenská všeobecná encyklopédia v dvanástich zväzkoch. Vedúca projektu: Anna Prociková. 1. zväzok: A – Belk. 2. zväzok: Bell – Czy. Bratislava, Encyklopedický ústav SAV – Veda, vydavateľstvo SAV 1999, 2001.

furdík, J.: Motivačná intencia slova. In: Slovenská reč, 63, 1998, s. 321 – 329.

hais, K. – hodek, B.: Velký anglicko-český slovník. IV. T – Z. Praha, Academia 1993, s. 66.

horecký, j.: Logonomastika ako jazykovedná disciplína. In: Jazyková a mimojazyková stránka vlastných mien. 11. slovenská onomastická konferencia. Nitra 19. – 20. mája 1994. Ed. E. Krošláková. Bratislava – Nitra, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV – Vysoká škola pedagogická 1994, s. 76 – 78.

imrichová, m.: Logonymá v systéme slovenčiny. Prešov, Fakulta humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity 2002. 142 s.

jones, D.: English Pronouncing Dictionary. 15. vyd. Ed. P. Roach – J. Hartman. Cambridge University Press 1997.

kačala, J.: Formovanie tvarotvorného základu v cudzích slovách a menách. In: Kultúra slova, 27, 1999, s. 321 – 331.

KRÁĽ, Á.: Pravidlá slovenskej výslovnosti. 2. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988. 632 s.

kučera, J. – zeman, J.: Výslovnost a skloňování cizích osobních jmen v češtině. Anglická osobní jména. Hradec Králové, Gaudeamus 1998. 141 s.

Morfológia slovenského jazyka. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1966. 896 s.

ološtiak, m.: Jazykový systém a cudzie antroponymá v slovenčine (na materiáli anglických antroponým). In: Jazykovedný časopis, 52, 2001, s. 81 – 99.

OLOŠTIAK, M. (2002a): Transfonemizácia v kontaktovom vzťahu angličtina – slovenčina. In: Jazykovedný časopis, 53, 2002, s. 111 – 126.

OLOŠTIAK, M. (2002b): Skloňovanie anglických osobných mien v slovenčine. In: Slovenská reč, 67, 2002, s. 211 – 224.

OLOŠTIAK, M. (2002c): K problematike adaptácie anglických osobných mien v slovenčine. In: Problémy adaptácie cudzích mien v slovenčine. Zborník materiálov z vedeckého seminára. Bratislava 19. – 20. októbra 2000. Ed. Ľ. Králik. Bratislava, Veda 2002, s. 120 – 126.

OLOŠTIAK, M.: Variantnosť anglických proprií v slovenčine. In: Varia XI. Zborník materiálov z XI. kolokvia mladých jazykovedcov (Spišská Nová Ves 28. – 30. 11. 2001). Ed. M. Šimková. Bratislava, Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV 2004, s. 8 – 14.

ondrejovič, S.: Ako vyslovovať názov mesta Los Angeles. In: Kultúra slova, 19, 1985, s. 56 – 57.

považaj, M.: Stanleyho pohár či Stanleyov pohár? Kultúra slova, 27, 1993, s. 317.

Pravidlá slovenského pravopisu. 2., doplnené a prepracované vydanie vyd. In: slex 99. Elektronický lexikón slovenského jazyka. Bratislava, Forma, s. r. o., 1998.

sabol, J.: Kapitoly zo všeobecnej jazykovedy. Výberová prednáška. Košice, Rektorát Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach 1988. 184 s.

sabol, J.: Syntetická fonologická teória. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 1989. 253 s.

SOKOLOVÁ, M.: Morfologická stránka vlastného mena. In: 12. slovenská onomastická konferencia a 6. seminár „Onomastika a škola“. Prešov 25. – 26. októbra 1995. Zborník referátov. Zost. M. Majtán a F. Ruščák. Prešov, PF UPJŠ Prešov a JÚĽŠ Bratislava 1996, s. 22 – 33.

www.hokej.sk

www.lcshockey.com

www.nhl.com


správy a recenzie




Správa o činnosti Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV
za rok 2003


1. V máji roku 2003 uplynulo štvorročné funkčné obdobie dovtedajšieho vedenia Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV (ďalej JÚĽŠ SAV), preto sa uskutočnil konkurz na obsadenie funkcie riaditeľa ústavu. Na základe výsledkov konkurzu bol do funkcie riaditeľa znova ustanovený doc. PhDr. Slavomír Ondrejovič, CSc. Zástupcom riaditeľa sa opäť stal PaedDr. Matej Považaj, CSc., a vedeckou tajomníčkou PhDr. Sibyla Mislovičová. Na základe volieb sa novou predsedníčkou vedeckej rady stala PhDr. Klára Buzássyová, CSc. Štruktúra ústavu ako základného slovakistického pracoviska na Slovensku sa v roku 2003 oproti predchádzajúcim rokom nezmenila. Ústav sa členil na sedem výskumných oddelení: oddelenie súčasného jazyka (vedúci J. Bosák), oddelenie súčasnej lexikológie a lexikografie (vedúca K. Buzássyová), oddelenie jazykovej kultúry a terminológie (vedúci M. Považaj), oddelenie dejín slovenčiny (vedúci M. Majtán), dialektologické oddelenie (vedúci I. Ripka), oddelenie lingvistických dát (vedúci G. Gaži) a oddelenie Slovenského národného korpusu (vedúca M. Šimková). Koncom roka v ústave pracovalo 16 vedeckých pracovníkov (3 s hodnosťou DrSc. a 15 s hodnosťou CSc., resp. PhD.), 35 odborných pracovníkov s vysokoškolským vzdelaním a 4 pracovníci so stredoškolským vzdelaním.

2. Vedecká činnosť JÚĽŠ SAV prebiehala podľa plánu výskumných úloh, pričom sa pracovalo predovšetkým na ôsmich výskumných projektoch v rámci grantových úloh, ktoré schválila grantová agentúra VEGA, na jednej štátnej objednávke, ale aj na ďalších výskumných projektoch.

2.1. V projekte Slovník súčasného slovenského jazyka – koncipovanie a redigovanie slovníkových hesiel a s tým súvisiaci lexikologicko-lexikografický výskum (č. 2/1057/23; vedúca riešiteľského kolektívu K. Buzássyová) sa aktualizovali a dopĺňali skoncipované heslá do 1. zväzku slovníka (písmená A – G), dopĺňali sa nové dokladové spojenia, nové významy slov, pričom sa využívali vyhľadávacie programy v Slovenskom národnom korpuse a na internete. Autorky slovníka predstavili výsledky svojej práce v 13 príspevkoch (ukážky hesiel publikovali v 6 príspevkoch v časopise Kultúra slova pod názvom Z rukopisu pripravovaného Slovníka súčasného slovenského jazyka), vystúpili na 3 zahraničných konferenciách.

2.2. V rámci projektu Teória jazykovej kultúry, jej odraz v jazykovej praxi a odborná terminológia (č. 2/2048/23; vedúci riešiteľského kolektívu M. Považaj) do tlače sa odovzdalo 4., doplnené a upravené vydanie Krátkeho slovníka slovenského jazyka, sledovali sa a excerpovali neologizmy, ktoré sa lexikologicko-lexi­kograficky spracovali a publikovali v časopise Kultúra slova pod názvom Nové výrazy (5 pokračovaní). Výsledky výskumu z oblasti jazykovej kultúry, slovnej zásoby, morfológie, pravopisu a terminológie riešitelia prezentovali v 13 článkoch a v 40 menších popularizačných príspevkoch.

2.3. V projekte Ortoepický slovník slovenčiny (č. 2/1058/23; vedúci riešiteľského kolektívu S. Ondrejovič) autori vypracovali ďalšie heslá z pridelených písmen (H, CH, M), sledovali hovorené prejavy v elektronických médiách, rozpracúvali zásady transkripcie Sampa pre Ortoepický slovník slovenčiny a skúmali ortoepické javy v živej reči v mestách stredného Slovenska aj v konfrontácii s vidieckym prostredím.

2.4. V projekte Inovačné procesy v slovnej zásobe súčasnej slovenčiny (č. 2/1056/23; vedúci riešiteľského kolektívu J. Bosák) pozornosť sa venovala skúmaniu česko-slovenských jazykových diferenčných javov, hodnoteniu internacionalizmov v súčasnej komunikácii a tvoreniu slov skladaním. Excerpovali sa nové výrazy, porovnávali sa inovačné procesy slovenčiny s analogickými trendmi v iných slovanských jazykoch (najmä internetová, masmediálna a bankovnícka komunikácia), excerpovali sa terminologické neologizmy z oblasti automobilizmu, mobilnej komunikácie, športu, kozmetiky a módy do databázy pre plánovaný slovník neologizmov. Riešitelia vystúpili na 5 vedeckých podujatiach a vypracovali 12 popularizačných príspevkov.

2.5. V projekte Slovník slovenských nárečí (č. 2/2046/23; vedúci riešiteľského kolektívu I. Ripka) pokračovala finalizácia rukopisu hesiel 2. zväzku (písmená L – P). Pokračovala príprava nových, pri internej redakcii navrhnutých hesiel a významov, vykonala sa druhá redakcia skoncipovaných hesiel. Výskumné výsledky riešitelia prezentovali v 15 vedeckých prácach v časopisoch a zborníkoch, publikovali 8 popularizačných príspevkov a aktívne sa zúčastnili na 7 konferenciách so zahraničnou účasťou.

2.6. V projekte Historický slovník slovenského jazyka. Dokončenie (č. 2/2045/ 23; vedúci riešiteľského kolektívu M. Majtán) skoncipovalo sa vyše 2 900 hesiel a zredigovalo sa vyše 4 800 hesiel do posledných dvoch zväzkov slovníka (so zreteľom na množstvo a rozsah spracovaných hesiel bude mať slovník namiesto pôvodne plánovaných šesť zväzkov až sedem zväzkov). Riešitelia publikovali 9 ve­deckých prác v periodikách a 11 vedeckých prác v zborníkoch, aktívne sa zúčastnili na 4 konferenciách so zahraničnou účasťou a na 6 domácich podujatiach. Vypracovali 57 popularizačných príspevkov.

2.7. V projekte Stručný etymologický slovník slovenčiny – záverečné práce (č. 3/3063/23; riešiteľ Ľ. Králik) prebiehala záverečná kontrola inojazyčného lexikálneho materiálu uvedeného v texte slovníka (gréčtina, latinčina, západoeurópske jazyky). Riešiteľ priebežne pokračoval v úprave skoncipovaných hesiel, v zlaďovaní štruktúry hesiel, publikoval 1 odbornú štúdiu a 1 odbornú recenziu a pokračoval v budovaní odbornej knižnice etymologického pracoviska.

2.8. V projekte Slovanský jazykový atlas (č. 2/2047/23; vedúca riešiteľského kolektívu A. Ferenčíková) sa vykonalo počítačové spracovanie terénnych údajov k 42 kartografickým javom 4. zväzku lexikálno-slovotvornej série, vypracovalo sa 12 súborov slovenských terénnych údajov do gramatickej série (Zámená). Vypracovali sa pracovné podklady pre pravidelné pracovné zasadnutie Medzinárodnej komisie pre Slovanský jazykový atlas (Srbsko 19. – 25. 10. 2003), na ktorom sa zúčastnila vedúca riešiteľského kolektívu.

2.9. Okrem práce na grantových projektoch sa v ústave pracovalo aj na projekte v rámci štátnej objednávky. Ide o Projekt vybudovania Národného korpusu slovenského jazyka a projektu elektronizácie jazykovedného výskumu na roky 2002 – 2006 (vedúca riešiteľského kolektívu M. Šimková), v rámci ktorého sa splnila prvá etapa riešenia (2002 – 2003). Vypracovala sa koncepcia Slovenského národného korpusu ako súboru elektronicky spracovaných písaných textov súčasného slovenského jazyka. Po implementácii štruktúry dát, spracovaní textov a po ich vonkajšej (bibliograficko-štýlovej) anotácii sa sprístupnil na internete súbor 166 miliónov slov korpusu. Okrem toho sa na internete sprístupnilo 4., doplnené a upravené vydanie Krátkeho slovníka slovenského jazyka.

3. V rámci edičnej činnosti JÚĽŠ SAV v roku 2003 vydal tieto diela: a) Krátky slovník slovenského jazyka. 4., doplnené a upravené vydanie pripravili a zredigovali J. Kačala, M. Pisárčiková a M. Považaj. Bratislava, Veda 2003. 988 s.; b) zborník konferenčných materiálov Tradícia a perspektívy gramatického výskumu na Slovensku. Ed. M. Šimková. Bratislava, Veda 2003. 244 s.; c) zborník konferenčných materiálov Slovenská reč 1932 – 2002. Vedecká konferencia. Bibliografia. Ed. S. Ondrejovič. Bratislava, Veda 2003. 360 s.; d) zborník Vlastné meno v komunikácii. 15. slovenská onomastická konferencia. Bratislava 6. – 7. septembra 2002. Ed. P. Žigo a M. Majtán. Bratislava, Filozofická fakulta Univerzity Komenského a Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2003. 340 s.; e) Varia. X. Zborník materiálov z X. kolokvia mladých jazykovedcov. Zost. M. Nábělková – M. Šimková. Bratislava, Slovenská jazykovedná spoločnosť 2003. 262 s.; f) WIMMER, Gejza – ALTMANN, Gabriel – HŘEBÍČEK, Luděk – ONDREJOVIČ, Slavomír – WIMMEROVÁ, Soňa: Úvod do analýzy textov. Bratislava, Veda 2003. 368 s.; g) DVONČ, Ladislav: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1996 – 2000). Bratislava, Veda 2003. 506 s.

Pracovníci ústavu sa ako autori, spoluautori alebo editori v roku 2003 pričinili o vydanie ďalších knižných publikácií: a) K. Buzzássyová prispela ako autorka a spoluautorka štyroch kapitol do kolektívnej monografie Slowotwórstvo/No­minacja. Komparacja systemów i funkcjonowanja wspólczesnych języków slowiańskich. Ed. I. Ohnheiser. Opole, Universität Innsbruck – Institut für Slawistik/Universytet Opolski – Instytut Filologii Polskiej 2003. 542 s.; b) RIPKA, Ivor – IMRICHOVÁ, Mária: Základy slovenskej lexikológie. Prešov, Fakulta humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity 2003. 150 s.; c) MAJTÁN, Milan: Staršie slovenské názvy obcí. Bratislava, Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky 2003. 128 s.; d) HORECKÝ, Ján: Onomaziologická štruktúra slovenčiny. (Spisy Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV 5/2003.) Red. S. Ondrejovič. Bratislava, Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV – Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2003. 60 s.; e) JAROŠOVÁ, Alexandra: Passport – Anglicko-slovenský slovník s príkladmi použitia hesiel vo vetách. Passport English-Slovak Learner’s Dictionary. Based on Passport English Learner’s Dictionary. Kernerman Semi-bilingual Dictionaries. Lexicographer: Ya’acov Levy. Ed. Raphael Gefen. Translation: D. Ondrová, M. Budinská, A. Šebestová, A. Jarošová. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, spol. s r. o., 2003. 726 s.

Pracovníci JÚĽŠ SAV v roku 2003 vo vedeckých zborníkoch a vo vedeckých a odborných časopisoch publikovali vyše 90 štúdií, vedeckých a odborných článkov, 18 recenzií vedeckých prác. Do periodickej tlače (do časopisov Academia, Dnešok, História, Kultúra slova, Normalizácia, Poistné rozhľady, Quark, Rodina a škola, Večerník a iných), ako aj do Jazykovej poradne Slovenského rozhlasu pripravili vyše 150 popularizačných príspevkov, medailónov, nekrológov a správ a tlačovým a elektronickým médiám poskytli 25 rozhovorov.

4. JÚĽŠ SAV je školiacim pracoviskom v odbore slovenský jazyk. V roku 2003 v rámci denného doktorandského štúdia študovalo päť doktorandov a doktorandiek, v rámci externého doktorandského štúdia deväť doktorandov a doktorandiek. Viacerí pracovníci ústavu (J. Bosák, A. Ferenčíková, R. Garabík, G. Gaži, M. Gigerová, L. Gianitsová, A. Horák, Ľ. Králik, S. Mislovičová, I. Ripka, M. Šim­ková) sa zapojili do pedagogickej činnosti na slovenských univerzitách (na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, na Fakulte humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v Prešove, na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove, na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, na Fakulte hospodárskej informatiky Ekonomickej univerzity v Bratislave). Okrem toho pracovníci ústavu pôsobili ako vedúci alebo konzultanti diplomových prác (J. Bosák, I. Ripka), školitelia doktorandov (J. Bosák, K. Buzássyová, M. Dudok, A. Ferenčíková, A. Jarošová, M. Majtán, S. Ondrejovič, I. Ripka, J. Skladaná), oponenti doktorandských a habilitačných prác a členovia obhajobných komisií doktorandských dizertačných prác (J. Bosák, K. Buzássyová, A. Ferenčíková, A. Jarošová, S. Ondrejovič, M. Považaj, I. Ripka, J. Skladaná, A. Šebestová), členovia spoločných odborových komisií pre doktorandské štúdium (J. Bosák, K. Buzássyová, Ľ. Králik, S. Ondrejovič, I. Ripka), členovia a oponenti v inauguračnom a habilitačnom konaní na vysokých školách (S. Ondrejovič, I. Ripka, J. Skladaná).

5. Ústav sa aj v roku 2003 zapájal do medzinárodnej bilaterálnej a multilaterálnej vedeckej spolupráce. S jazykovednými pracoviskami v Belehrade, v Brne, v Budyšíne (Bautzene), v Kyjeve, v Ľubľane, v Minsku, v Moskve, v Skopje, vo Varšave a v Záhrebe autorsky a redakčne spolupracoval na medzinárodnom výskumnom projekte Slovanský jazykový atlas. Výstup z medzinárodného slavistického projektu Premeny a zmeny v súčasných slovanských jazykoch 1945 – 1995 – 2. etapa, ktorého koordinačným pracoviskom je Uniwersytet Opolski v Poľsku, vyústil do prípravy tematického bloku Internacionlizácia v súčasných slovanských jazykoch: za a proti na XIII. medzinárodnom zjazde slavistov v Ľubľane (vystúpenia účastníkov bloku sa publikovali v Jazykovednom časopise, 2003, roč. 54, č. 1 – 2). Výstupom 1. etapy uvedeného projektu je kolektívna monografia Procesy inowacyjne v językach slowiańskich. Ed. Z. Rudnik-Karwatowa. Warszawa: Instytut slawistiky PAN 2003.

Pracovníci JÚĽŠ SAV sa zapojili do projektu Európskej komisie EURO­MOSAIC III koordinovaného z Výskumného centra multilingvizmu v Bruseli, v rámci ktorého sa vykonal opis a sociolingvistická analýza regionálnych a menšinových jazykov vo všetkých krajinách pristupujúcich v r. 2004 do Európskej únie, do projektu Európskej únie Jazykový festival (v rámci projektu SOCRATES), ktorý koordinuje Andragoški institut Ljudska univerza v Maribore v Slovinsku, a do multilaterálneho projektu EUROCOMSLAV (Európska interkomprehenzácia slovanských jazykov), v rámci ktorého sa pripravuje publikácia Die sieben Siebe: Slavische Sprache sofort lesen konnen.

Pracovníci ústavu (K. Buzássyová, M. Dudok, A. Ferenčíková, A. Jarošová, Ľ. Králik, M. Majtán, I. Ripka, J. Skladaná) sa ako členovia a J. Bosák ako predseda zúčastňovali na činnosti medzinárodných komisií pri Medzinárodnom komitéte slavistov, dvaja pracovníci boli členmi medzinárodných vedeckých organizácií a spoločností, ako sú Societas Linguistica Europea (S. Ondrejovič), Európska asociácia lexikografov EURALEX (A. Jarošová), Asociácia TELRI (A. Jarošová), Spoločnosť pre počítačovú lingvistiku v Manchestri (S. Ondrejovič), Medzinárodná sociolingvistická asociácia v Sofii (S. Ondrejovič), Medzinárodná fonetická spoločnosť v Prahe (S. Ondrejovič), Spoločnosť pre dejiny jazykovedy v Münsteri (S. Ondrejovič). Štyria pracovníci ústavu (J. Bosák, M. Dudok, M. Majtán, I. Ripka) boli členmi redakčných rád zahraničných periodík.

Viacerí pracovníci ústavu (K. Balleková, J. Bosák, K. Buzássyová, P. Domin, M. Dudok, A. Ferenčíková, M. Forróová, R. Garabík, A. Horák, A. Jarošová, Ľ. Králik, R. Kuchar, M. Medňanská, M. Majtán, S. Ondrejovič, J. Skladaná, M. Šimková) sa zúčastnili na vedeckých podujatiach a na pracovných pobytoch v zahraničí (v Česku, Maďarsku, Nemecku, Srbsku a Slovinsku) a v rámci medzi­akademických dohôd ústav navštívili 9 pracovníci z Česka, Chorvátska, Nemecka a Slovinska.

6. Ústav bol v roku 2003 organizátorom, resp. spoluorganizátorom dvoch vedeckých podujatí s medzinárodnou účasťou: SLOVKO 2003 – Slovanské jazyky v počítačovom spracovaní (Bratislava 24. – 25. októbra 2003; 54 účastníkov, z toho 34 zo zahraničia) a XIII. kolokvium mladých jazykovedcov (Modra-Piesok 3. – 5. decembra 2003; 65 účastníkov, z toho 25 zo zahraničia – z Bulharska, Česka, Maďarska, Nemecka, Poľska a Srbska a Čiernej Hory). Okrem toho ústav 23. 9. 2003 zorganizoval v Primaciálnom paláci v Bratislave slávnostné stretnutie pod názvom Šesť desaťročí Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied a Deň otvorených dverí. Počas tejto akcie sa zástupcovia médií a široká verejnosť mohli oboznámiť s činnosťou Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV a s me­tódami a výsledkami práce na konkrétnych výskumných projektoch.

7.1. Pracovníci ústavu ako po iné roky aj v roku 2003 sa zúčastňovali na aktivitách pre ústredné orgány štátnej správy a iné organizácie, vypracúvali expertízy, posudzovali jazykovú a terminologickú stránku zákonov a vyhlášok, zúčastňovali sa na tvorbe a ustaľovaní odbornej terminológie v rámci rezortných terminologických komisií. Desiati pracovníci ústavu (K. Buzássyová, A. Ferenčíková, Ľ. Králik, M. Majtán, S. Ondrejovič, M. Považaj, I. Ripka, M. Šimková, I. Vančová, M. Zamborová) boli členmi poradných orgánov a rezortných terminologických komisií Ministerstva kultúry SR, Ministerstva školstva SR, Ministerstva vnútra SR, Ministerstva zahraničných vecí SR, Ministerstva životného prostredia SR, Úradu geodézie, kartografie a katastra SR, Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR. M. Považaj bol predsedom Názvoslovnej komisie Úradu geodézie, kartografie a katastra SR a podpredsedom Ústrednej jazykovej rady, poradného orgánu ministra kultúry v otázkach štátneho jazyka.

7.2. Ústav na základe podpísanej dohody medzi Ministerstvom kultúry SR a Slovenskou akadémiou vied spolupracoval s odborom jazykovej kultúry sekcie kultúrneho dedičstva Ministerstva kultúry SR pri organizovaní vedeckých podujatí a v otázkach týkajúcich sa štátneho jazyka a na základe podpísanej dohody spolupracoval so Slovenským ústavom technickej normalizácie pri tvorbe a ustaľovaní slovenskej odbornej terminológie.

7.3. Pracovníci ústavu sa zapájali aj do vedecko-organizačnej činnosti. Boli členmi organizačných výborov vedeckých podujatí, hlavnými a výkonnými redaktormi a členmi redakčných rád jazykovedných a iných časopisov (Jazykovedného časopisu, Kultúry slova, Slovenskej reči, Slova o slove a Správ Slovenskej akadémie vied), členmi výboru Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV (S. On­drejovič bol jej predsedom do októbra 2003 a po ňom bol predsedom M. Dudok), výboru Slovenskej onomastickej komisie pri SAV, výboru Jazykového odboru Matice slovenskej, výboru Spoločnosti autorov vedeckej a odbornej literatúry, výboru Slovenskej spoločnosti prekladateľov odbornej literatúry (A. Šebestová bola predsedníčkou tejto spoločnosti), Komisie pre vedecký a odborný preklad pri Literárnom fonde, Komisie pre jazyk a literatúru PEN-Centra, výboru Rady slovenských vedeckých spoločností.

7.4. Pracovníci oddelenia jazykovej kultúry a terminológie v rámci listovej a telefonickej jazykovej poradne a najnovšie aj prostredníctvom elektronickej poš­ty, ako aj ďalší pracovníci ústavu v r. 2003 poskytovali rady v otázkach spisovného jazyka a jazykovej kultúry. Pracovníci ústavu sa zapájali do propagovania výsledkov jazykovedného výskumu a do zvyšovania jazykovej kultúry prednáškovou činnosťou pre účastníkov Letného seminára slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca, pre redaktorov a moderátorov elektronických médií a redaktorov tlačových médií, pre prekladateľov, ale aj pre pracovníkov štátnej a verejnej správy.


Matej Považaj

Jazyková kultúra na začiatku 3. tisícročia


V zariadení Inštitútu verejnej správy na Ulici Mikuláša Schneidera Trnavského v Bratislave sa 9. a 10. septembra 2004 konala konferencia Jazyková kultúra na začiatku 3. tisícročia, ktorú pod záštitou Ministerstva kultúry SR usporiadal Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV. Účastníkov konferencie zo Slovenska, z Maďarska a z Česka v mene organizátorov privítal vedúci oddelenia jazykovej kultúry a terminológie, zástupca riaditeľa JÚĽŠ SAV Matej Považaj. Vo svojom úvodnom referáte nazvanom Jazyková kultúra na Slovensku na začiatku 3. tisícročia vymedzil chápanie jazykovej kultúry, predstavil súčasné posudzovanie jej úrovne, venoval pozornosť preberaniu slov z iných jazykov, najmä z angličtiny a pripomenul, že jazyková kultúra v širšom zmysle, to nie je iba rešpektovanie platnej normy a kodifikácie v oblasti slovnej zásoby, morfológie, pravopisu, výslovnosti či syntaxe, ale aj rešpektovanie štýlovej a štylistickej primeranosti podľa komunikačných sfér, jasné a logické formulovanie zverejňovaných myšlienok, vhodný výber lexikálnych prostriedkov z hľadiska komunikačného zámeru či rešpektovanie etických noriem v komunikácii.

Juraj Dolník v referáte Teória jazykovej kultúry na začiatku 3. tisícročia nastolil otázku chápania primeranosti vedomého teoretického pestovania jazyka a s ňou spojenej miery intervencie. Určenie stavu asimilačnej normálnosti vyplýva podľa neho z toho, že normálne rozvinutie a optimálna demokratizácia spisovného jazyka približujú jazykové spoločenstvo k normálnej situácii, v ktorej si jeho členovia osvojujú a používajú jazyk prirodzene, teda riadia sa prirodzenologickými asimilačnými reakciami. „Umelosť“ spisovného jazyka sa znižuje a naopak, zvyšuje sa miera jeho prirodzenosti.

Ján Kačala vystúpil s referátom Systémové základy jazyka a jazykovej kultúry, v ktorom zdôraznil, že v súčasnej teórii spisovného jazyka a jazykovej kultúry sa nezaobídeme bez platného rešpektovania systémovosti jazyka a jazykovej normy. Systémovosť jazyka a jazykovej normy je nevyhnutným základom vedeckého aj praktického poznania normy, jej dopĺňania a šírenia poznatkov o nej, ako aj vedeckého konfrontovania normy spisovnej slovenčiny s týmto útvarom v iných, príbuzných aj nepríbuzných jazykoch. V príspevku Ábela Kráľa, ktorý sa na konferencii nemohol zúčastniť osobne, okrem iného odzneli slová:Nachádzame sa v prechodnej etape menšieho verejného záujmu o štátny jazyk. Súvisí to s veľkým celospoločenským pohybom, so silnými vonkajšími vplyvmi i so súčasnou prestavbou hierarchie hodnôt slovenskej spoločnosti. Jazyková kultúra bola, je a bude trvalou súčasťou a mierou úrovne slovenskej kultúry, jej životaschopnosti a budúcnosti v meniacich sa existenčných podmienkach Slovenskej republiky a jej štátotvorného národa.“ Ján Horecký v príspevku Kultivovanie verejného prejavu poukázal na skutočnosť, že pri posudzovaní súčasného stavu spisovnej slovenčiny a jej kultivovania sa často kritici zameriavajú iba na nedostatky v oblasti slovnej zásoby, na nerešpektovanie kodifikovaných javov a používanie nesprávnych výrazov a bez povšimnutia sa necháva výslovnosť, intonácia a jazykový prejav ako celostný útvar. Pri analýze verejných prejavov treba brať do úvahy celý systém adekvátností: žánrovú, realizačnú, výrazovú a parasegmentálnu adekvátnosť. Ján Findra v referáte Jazyková kultúra a kultúra aktuálneho textu označil za najvlastnejší objekt jazykovej a komunikačnej kultúry text, ktorý je svedectvom o jazykovom, komunikačnom a spoločenskom správaní expedienta, a vyslovil názor, že pri hodnotení jazykovej praxe a v tej súvislosti pri hodnotení aktuálnych textov nevystačíme iba s kritériom spisovnosti. V aktuálnom texte sa môžu vo funkčnom výbere uplatniť prvky všetkých variet národného jazyka. Z tohto hľadiska je zásadné pólové rozlíšenie sféry celospoločenského a sféry súkromného styku. Medzi týmito pólmi je široké interferenčné pole, v ktorom vznikajú texty s odlišným stupňom spisovnosti. Najbližšie perspektívy jazykovej kultúry načrtol Vladimír Patráš v príspevku K vymedzeniu areálu jazykovej kultúry. Miroslav Dudok sa v referáte Jazyková kultúra v postmodernej situácii zaoberal korešpondenciou jazykovej normy s realitou na príklade kodifikovanej výslovnosti spoluhlásky ľ, Sibyla Mislovičová nastolila otázku: Bude mať scenár o osude nášho jazyka šťastný koniec? a Ivan Masár v úvahe O (ne)po­t­reb­nosti slovenskej terminológie okrem iného upozornil, že anomáliou nie je pohyb v slovnej zásobe, preskupovanie prvkov, dopĺňanie terminologických sústav a pre­beranie cudzích pomenovaní nových špecifických pojmov a reálií. Anomáliou je jednosmernosť tohto pohybu, teda vysoká miera preberania spojená s vyraďovaním toho, čo sa utvorilo doma, vžilo sa a spoľahlivo funguje. Anomáliou je rozrušovanie jestvujúcich terminologických sústav a oslabovanie nevyhnutnej stability slovnej zásoby permanentnými, ale zbytočnými inováciami.

Druhý deň konferencie otvorila Marie Krčmová z Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne referátom Popularizácia jazykovedy ako cesta ku kultivácii vyjadrovania, v ktorom poukázala na rovnaké problémy kultivovania materinského jazyka v Českej republike, s akými sa stretávame aj na Slovensku. Podľa autorky pri popularizácii jazykovedy sa riešia jednotlivosti a maximom snahy sa dosahuje iba menší efekt. Treba zmeniť postoje k vyjadrovaniu, vytvoriť pomocou popularizácie jazykovedy nové postoje k jazyku a k materinskému jazyku osobitne, k jazyku ako nástroju – nesamozrejmému a vo svojej podstate fascinujúcemu. Treba kultivovať úctu k tomuto jazyku a budovať zodpovednosť za kultúru vlastného vyjadrovania. A na tejto ceste nám ešte mnohé chýba. Anna Černá z jazykovej poradne oddelenia jazykovej kultúry Ústavu pro jazyk český Akademie věd ČR v príspevku Slovenčina v pražskej jazykovej poradni uviedla okrem iného rozširujúce sa slovakizmy ako vzhledem na něco (namiesto vzhledem k něčemu), stát na čele (namiesto v čele), vzít do úvahy (v úvahu); být na vině (mít vinu) či dovolenka (dovolená), ktoré v súčasnosti „šarapatia“ v češtine. Jej kolegovia Martin Prošek, Ivana Svobodová a Markéta Pravdová predstavili zaujímavý a aj pre Slovensko atraktívny projekt internetovej jazykovej príručky, ktorý sa im darí realizovať vďaka veľkorysému grantu a ktorý plánujú dokončiť v roku 2008. Lexikálna nomenklatúra príručky bude vychádzať z týchto prameňov: Pravidla českého pravopisu, Akademický slovník cizích slov, oba zväzky slovníka neologizmov Nová slova v češtině, Slovník spisovné češtiny pro školu a veřejnost, Slovník spisovného jazyka českého a doplní ju databáza z poradne. Internetová stránka umožní ľahkú orientáciu a bude syntetizovať informácie do 3 zložiek: 1. abecedne zoradeného menného a vecného registra, 2. výkladu, všeobecných poučiek a odôvodnení, 3. re­gistra lingvistických termínov, pričom všetky zložky budú prepojené vhodne zvoleným systémom odkazov. Hana Konečná zastupujúca jazykovú poradňu Ústavu pro jazyk český v Brně pri dialektologickom oddelení uzavrela „český“ blok príspevkom Takzvané moravské špecifiká jazykovej poradne v Brne.

Nemenej zaujímavé boli referáty autorov pripravovaného Slovníka súčasného slovenského jazyka (SSSJ), ktoré sa venovali niektorým konkrétnym otázkam tvorby tohto viaczväzkového lexikografického diela. Klára Buzássyová charakterizovala tendencie rozvíjania slovnej zásoby slovenčiny v posledných desaťročiach, ktoré možno pozorovať aj v iných slovanských jazykoch: pri odvodzovaní zosilnenie tvorenia slov pomocou prefixov, zosilnenie tvorenia zložených slov a tvorenie slov pomocou prefixoidov. Pripomenula veľkú variantnosť pravopisnej podoby zloženín a venovala sa problematike hodnotenia slov kvalifikátorom knižné slovo. Ján Bosák sa sústredil na kvalifikátory, ktoré sa používajú v pripravovanom SSSJ po prvý raz, na označenie profesionalizmov, regionalizmov a etnografizmov, a Jana Skladaná doplnila spoločný referát trojice nazvaný Jazyková kultúra z pohľadu tvorby Slovníka súčasného slovenského jazyka o problematiku expresívnych slov, konkrétne pejoratívnych výrazov, ktorých hodnotenie predstavuje pri redaktorských prácach jednu z najdiskutovanejších otázok. Ľubica Balážová zhrnula problémy, ktoré sa vynorili v procese tvorby SSSJ, v referáte Dilemy lexikografa. Najmä otázka kvalifikátorov a ich obmedzenia na najmenšiu akceptovateľnú mieru rezonovala aj v záverečnej diskusii, keďže je známe, že slovník najrýchlejšie zastaráva podľa svojich kvalifikátorov.

Imrich Jenča priniesol v príspevku Jazyková kultúra a vysielanie Slovenského rozhlasu pohľad na problematiku jazykovej kultúry z pozície pracovníka verejnoprávneho média. Daniela Slančová v referáte Detabuizácia a markantnosť výrazu v sérii cestopisných kníh Borisa Filana nastolila otázku kultivovanosti jazykového prejavu a skonštatovala, že v posledných rokoch sa postupne zvyšuje prah tolerancie voči porušovaniu referenčného a jazykového tabu. Mária Imrichová poukázala na vplyv legislatívneho textu cez text úradného dokumentu na fungovanie jazyka bežného používateľa v príspevku Jazyková kultúra v administratívno-právnych textoch alebo kto a ako legalizuje legislatívu. Alžbeta Uhrinová-Hornoková z Békešskej Čaby zhrnula v referáte O jazykovej kultúre Slovákov v Békešskej župe výsledky do­tazníkového prieskumu zameraného na úroveň používania slovenského jazyka a jej krajan Sándor János Tóth vystúpil s príspevkom Slovenská jazyková kultúra Slovákov a používanie slovenčiny v cirkvi a v školách v Békešskej Čabe. Do tretice Katarína Šebová-Maruzsová informovala prítomných o regionálnom mesačníku Čabän, ktorý vydáva Čabianska organizácia Slovákov v Békešskej Čabe od roku 1998, pričom sa zamerala na niektoré jazykové a štylistické zvláštnosti časopisu.

Martin Ološtiak sa v príspevku O názoroch na preberanie cudzích lexikálnych jednotiek do slovenčiny sústredil na výraz celebrita a Jozefína Porubcová v referáte Využívanie lexikálnych výrazových prostriedkov v športovej terminológii a ich vplyv na rozvoj mladých ľudí spracovala výsledky prieskumu vplyvu športovej terminológie na rozvoj slovnej zásoby a jazykovej kultúry žiakov a študentov

Záver konferencie patril otázkam geografického názvoslovia. Imrich Horňanský vystúpil s referátom K hraniciam štandardizácie geografických názvov a jeho kolegovia Dušan Fičor s Máriou Kováčovou sa v príspevku Používanie názvov slovenských geografických objektov v cudzojazyčných textoch publikácií vydávaných v Slovenskej republike venovali otázke prekladu slovenských geografických názvov do cudzích jazykov v súlade s pravidlami, ktoré pre danú oblasť prijali konferencie OSN o štandardizácii.

Konferencia Jazyková kultúra na začiatku 3. tisícročia priniesla pestrú mozaiku pohľadov na súčasnú úroveň používania materinského jazyka. Výmena informácií prebehla v príjemnej pracovnej atmosfére, ktorá aj pri rozličnom pohľade na charakteristiku súčasného stavu jazykovej kultúry odrážala konsenzus v otázke priorít ďalšieho kultivovania slovenčiny a predovšetkým prejavov jej používateľov.


Katarína Kálmánová





O jednom prestížnom vedeckom podujatí alebo výkvet slovanskej slovotvorby zavítal na Slovensko


Derivatológia (náuka o tvorení slov) je v slavistickom svete dobre rozvinutou a dávno etablovanou lingvistickou disciplínou. Tvoreniu slov sa venuje veľká pozornosť napr. v Rusku, Poľsku, na Ukrajine, ale aj v ostatných slovanských krajinách. Podobné je to aj v slovenskej jazykovede; bol publikovaný celý rad štúdií i monografií, v ktorých sa poukazuje na rôzne aspekty tvorenia slov. Preto je do istej miery prekvapením, že na rozdiel od situácie v iných jazykovedných oblastiach samostatný derivatologický orgán pod záštitou Medzinárodného komitétu slavistov (MKS) vznikol pomerne nedávno. Tým orgánom je Komisia pre výskum slovotvorby slovanských jazykov pri MKS, ktorá bola ustanovená až r. 1996, a to najmä zásluhou Igora S. Uluchanova, známeho ruského derivatológa a predsedu tejto komisie. Od r. 1996 sa pri príležitosti zasadnutia tejto komisie konajú pravidelne aj derivatologické konferencie. Na pripomenutie: 1996 – Volgograd, 1997 – Magdeburg, 1999 – Innsbruck, 2000 – Katowice, 2001 – Wittenberg, 2003 – Minsk.

V dňoch 27. 9. – 1. 10. 2004 sa zasadnutie aj konferencia konali prvýkrát na Slovensku, v Bratislave. Možno povedať, že okolnosti organizácie tohto podujatia u nás majú aj svoje „malé dejiny“, ktoré úzko súvisia s Prešovskou univerzitou. S touto myšlienkou totiž prvýkrát prišiel nebohý profesor Juraj Furdík (člen Katedry slovenského jazyka a literatúry FF PU), ktorý túto konferenciu plánoval na pôde Prešovskej univerzity zorganizovať v roku 2002. Po jeho smrti v auguste toho istého roku sa konferencia z pochopiteľných dôvodov u nás neuskutočnila. Tohto roku sa však na Slovensku predsa len podarilo zorganizovať Siedmu medzinárodnú konferenciu Komisie pre výskum slovotvorby slovanských jazykov pri Medzinárodnom komitéte slavistov, a to pod záštitou troch inštitúcií: Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, Slovenskej spoločnosti prekladateľov odbornej literatúry a Fi­lozofickej fakulty Prešovskej univerzity.

Na bratislavskej konferencii odznelo 27 referátov, ktoré predniesli účastníci z rôznych, najmä slovanských krajín (Rusko, Poľsko, Bulharsko, Bielorusko, Ukrajina, Česko, Slovensko, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko). Slovenskú republiku reprezentovali traja zástupcovia: Klára Buzássyová z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV a Miloslava Sokolová a Martin Ološtiak z Prešovskej univerzity.

V referátoch sa z rôznych stránok pristupovalo k nosnej problematike vymedzenej názvom konferencie Motivované slovo v lexikálnom systéme jazyka (tento názov bol zvolený aj ako spomienka na nebohého profesora Furdíka, ktorý sa motivácii lexikálnych jednotiek venoval celý život). Z nových pohľadov sa riešili „večné“ derivatologické otázky, napr. demotivácia a stupne motivácie (Jelena Kubriakova – Moskva), systémotvorná funkcia slovotvornej motivácie (Ingeborg Ohnheiser – Innsbruck, Igor Uluchanov – Moskva), slovotvorná motivácia v porovnávacom aspekte (Renate Belentschikow – Magdeburg, Aleksej Nikitevič – Grodno) a pomerne dôkladne sa poukázalo na rôzne dimenzie slovotvorného vzťahu (Branko Tošovič – Graz). Značná pozornosť sa venovala aj vzťahu slovotvornej motivácie a jazykových kontaktov. Odzneli referáty na témy: kalkovanie ako slovotvorný spôsob (Alicja Nagórko – Berlín), medzinárodná lexika v slovotvornom systéme (Ludwig Selimski – Katowice), synchrónna pro­duktívnosť hybridných kompozít v súčasnej poľštine (Krystyna Waszakowa – Varšava), preberanie slov z blízkopríbuzných jazykov a problém motivácie (Alexander Lukašanec – Minsk).

Tri referentky poukázali na lexikografické dimenzie slovotvornej motivácie. Jevgenija Karpilovska (Kyjev) hovorila o systémotvorných parametroch ukrajinskej motivovanej lexiky a o možnostiach jej lexikografického modelovania (J. Karpilovska je autorkou Koreňového hniezdového slovníka ukrajinčiny, 2002). Miloslava Sokolová (Prešov) sa zamerala na otázku vzťahu morfematickej a derivačnej štruktúry v Slovníku koreňových morfém (toto dielo sa pripravuje v prešovskej lexikografickej „dielni“). Klára Buzássyová (Bratislava) poukázala na komplementárnu úlohu slovotvorného a lexikálneho významu vo výkladovom slovníku (s využitím materiálu z pripravovaného Slovníka súčasného slovenského jazyka). Iný referátový „miniblok“ priniesol informácie o dvoch nových derivatologických publikáciách. Martin Ološtiak (Prešov) predstavil posmrtne vydanú učebnicu J. Furdíka Slovenská slovotvorba (teória, opis, cvičenia) a Stefan Höhbusch (Halle) poukázal na problémy prekladu a ekvivalentnosti slovotvorných termínov na príklade prekladu prác I. Uluchanova do nemčiny, ktoré vyšli v osobitnom knižnom vydaní.

V ďalších príspevkoch sa poukázalo na rôznorodé aspekty a zložky slovotvornej motivácie: zložené slová (Julia Baltova – Sofia), univerbizácia (Cvetanka Avramova – Sofia), neosématizácia a slovotvorba (Krystyna Klesz­czowa – Katowice), vybrané aspekty slovotvornej motivácie v nárečí (Jerzy Sierociuk – Poznaň), motivácia v neuzuálnej lexike (Olga Martincová – Praha), kritika chápania pojmu odvodenosť (Marcel Ferrand – Bussy), motivácia a konotácia (Olga Jermakova – Kaluga), motivované slovo v poetickom jazyku (Valentina Vinogradova – Moskva), funkcie augmentatívnosti v texte (Jochen Raecke – Tübingen), motivačné príznaky v štruktúre lexikálnych vý­znamov (Zinajda Charitončik – Minsk), motivácia slov rôznych slovných druhov (Jelena Zemskaja – Moskva), úloha vonkajšieho kontextu v rečovej situácii vo vzťahu k motivovanosti derivátu (Jelena Korjakovceva – Siedlce).

Súhrnne možno konštatovať, že siedma medzinárodná konferencia Komisie pre výskum slovotvorby slovanských jazykov pri MKS sa nepochybne zaradí medzi vydarené podujatia. Je dobré, že v jednotlivých referátoch sa poukázalo na naozaj rozličné aspekty fungovania slovotvorne motivovaného slova v jazyku a v reči, prezentovali sa nové a originálne pohľady na túto problematiku. O tomto fakte nateraz svedčia „len“ subjektívne dojmy účastníkov, avšak objektívny dôkaz o vy­sokej odbornej hodnote tohto podujatia čoskoro prinesie zborník príspevkov.

Pred záverom jedno malé odbočenie. Je príznačné, že poprední odborníci v ob­lasti slovanskej derivatológie sa spoločne aktivizujú nielen na pravidelných zasadnutiach „svojej“ komisie. Najnovšie v rámci veľkolepého výskumného projektu Komparácia systémov a fungovania súčasných slovanských jazykov (porov. rozhľadovú štúdiu K. Buzássyovej a J. Bosáka v Jazykovednom časopise, 2004, č. 2, s. 111 – 127) sa podarilo publikovať rozsiahlu kolektívnu monografiu Słowotwórstwo/Nominacja (Opole, 2003), ktorá sa zaoberá porovnávaním slovotvorných systémov slovanských jazykov z rôznych aspektov (porov. informáciu M. Sokolovej v tomto dvojčísle). Pomerne veľký autorský kolektív, ktorý túto publikáciu pripravil, pozostáva najmä z členov slovotvornej komisie (editorskej taktovky sa ujala profesorka Ingeborg Ohnheiser).

Nakoniec, ale nie na posledom mieste autor tohto článku vyjadruje vďaku hlavnej garantke podujatia Kláre Buzássyovej, ktorá aj s nesmiernym osobným nasadením bravúrne zvládla organizáciu tohto prestížneho medzinárodného vedeckého podujatia.

Celkom na záver poznamenávame, že budúcoročné zasadnutie komisie sa uskutoční v Berlíne a nanajvýš aktuálna téma konferencie (Jazykové kategórie a slo­votvorba), ako aj možné tematické bloky (napr. vzťah slovotvorných kategórií ku gramatickým, sémantickým či poznávacím kategóriám) opäť sľubujú plodnú konferenčnú i zákulisnú diskusiu.


Martin Ološtiak



Medzinárodná konferencia o slovenčine v menšinovom prostredí v Békešskej Čabe


V dňoch 16. a 17. októbra 2003 sa v Békešskej Čabe uskutočnila medzinárodná konferencia pod názvom Slovenčina v menšinovom prostredí. Usporiadal ju agilný Výskumný ústav Slovákov v Békešskej Čabe, ktorý v tomto centre slovenskej vzdelanosti v Maďarsku vytvoril veľmi dobré podmienky na rokovanie o všetkých aspektoch jazykov v menšinovom postavení.

Dôležitosť konferencie podčiarkli aj slávnostné príhovory Jána Fuzika, predsedu CSS, Štefana Daňa, konzula Slovenskej republiky v Békešskej Čabe, Antona Paulika, vedúceho odboru Úradu pre národné a etnické menšiny pri vláde Maďarskej republiky, a v zastúpení aj splnomocnenca Vlády SR pre zahraničných Slovákov Clauda Baláža, ktoré nemali len slávnostný charakter, ale načrtli aj problémy danej oblasti.

Na plenárnom zasadaní odzneli najprv všeobecnejšie zamerané referáty zasadzujúce tému do širších súvislostí, o čom hovoria aj názvy príspevkov. Anna Divičanová (Segedín) nazvala svoj príspevok Ambivalentné hodnoty slovenského jazyka v Maďarsku v stredoeurópskom kontexte, Miroslav Dudok (Bratislava) Pulzačné vektory v enklávnej slovenčine a Slavomír Ondrejovič (Bratislava) Jazyk v menšinovom prostredí. Nasledovalo rokovanie v sekciách: a) Jazyk a spoločnosť, b) Ja­zyk a kultúra, c) Jazyk a vzdelávanie, k čomu na druhý rokovací deň pribudla aj sekcia d) Jazyk a etnická kultúra, história. Všeobecnejšie referáty odzneli potom ešte aj na záverečnom plenárnom zasadaní, a to Etnicita, jazyk a identita v asimilačných procesoch v Maďarsku A. Szarku, K niektorým otázkam bilingválnej komunikácie Istáva Lastyáka a Slovenčina v Maďarsku na začiatku 21. storočia Márie Žilákovej.

V prvej sekcii referovala Katarína Balleková (Bratislava) o svojich skúsenostiach a predbežných výsledkoch z nárečových výskumov Slovákov v Maďarsku. Mária Homišinová (Košice) analyzovala výsledky výskumu znalostí slovenského jazyka vo vzťahu k etnickej identifikácii u slovenskej inteligencie v Maďarsku, čo je čiastkovým výsledkom široko založeného celoplošného výskumu identity slovenskej inteligencie v Maďarsku. Jozef Štefánik (Bratislava – Budapešť) hovoril o činiteľoch určujúcich jazykovú úroveň bilingválnych študentov vysokých škôl. Kornélia Resutíková (Sarvaš) oboznámila účastníkov s fungovaním spisovnej slovenčiny v slovenskom národnostnom prostredí najmä v Sarvaši. Tünde Tušková (Segedín) podrobne informovala o novom vydaní pozoruhodného Čabianskeho kalendára. Alžbeta Uhrinová-Hornoková podala opis stavu slovenského jazyka v obci Telekgerendáš.

Tá istá sekcia na ďalší deň pokračovala príspevkom Alexandra Tótha (Békešská Čaba), ktorý sa sústredil na stav slovenčiny v niektorých mestách v cirkevných podmienkach a v školách. Anita Holá (Nyregyháza) sa venovala modelom živých osobných mien v slovenčine v obciach pod Pilíšom. Márián Sloboda (Praha) pro­stredníctvom jemnej konverzačnej analýzy načrtol situáciu slovenčiny u Slovákov v Českej republike, venujúc sa mikro- i makroaspektom vnútroskupinovej interakcie i zmenám ústiacim až do výmeny jazyka. Dagmar Mária Anoca (Bukurešť) predstavila základné črty slovenskej jazykovej situácie v Rumunsku a Janina Urban (Tešín) sa zasa zaoberala vzťahom dvojjazyčnosti a národnej identifikácie poľskej menšiny v Sliezsku.

Usporiadatelia okrem tejto pracovnej časti pripravili pre účastníkov konferencie aj kultúrny program v miestnom Dome slovenskej kultúry, v ktorom boli hosťami Anny Istvánovej, riaditeľky DSK, a Michala Lásika, predsedu Čabianskej organizácie Slovákov. Podujatie sa konalo aj za účasti primátora mesta Jána Pappa. Popri vernisáži výstavy Kontakty V4 v Múzeu Mihálya Munkáczyho mohli účastníci absolvovať „prechádzku po Čabe“ so sprievodným slovom Anny Istvánovej so zastávkami v známych čabianskych evanjelických kostoloch, z ktorých tzv. Veľký chrám je najväčšou evanjelickou sakrálnou stavbou v strednej Európe. Jeho neopakovateľná atmosféra silne evokuje pionierske časy a osudy starých slovenských osadníkov tejto časti Dolnej zeme. Nezabudnuteľným zážitkom bola aj návšteva skanzenového Slovenského domu.

Z podujatia vyjde v krátkom čase samostatný zborník. Je sympatické, že miestna samospráva a takisto Výskumný ústav Slovákov sa nevzdávajú a nepovažujú slovenský jazyk a „slovenstvo“ v Maďarsku za stratenú vec.


Slavomír Ondrejovič

16. slovenská onomastická konferencia


V dňoch 16. a 17. septembra 2004 sa v priestoroch Inštitútu pre verejnú správu v Bratislave konala 16. slovenská onomastická konferencia so základnou témou Súradnice súčasnej onomastiky. Usporiadateľskej úlohy sa zhostili Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave a Slovenská onomastická komisia. Tohtoročné podujatie bolo venované aj dôstojnej oslave 70. narodenín významného predstaviteľa slovenskej onomastiky a bývalého predsedu Slovenskej onomastickej komisie PhDr. Milana Majtána, DrSc., neúnavného inšpirátora vedeckej práce a vynikajúceho organizátora vedeckého výskumu. Atmosféru podujatia ovplyvnila aj skutočnosť, že je to už štyridsať rokov, čo výskum v oblasti onomastiky má svoje organizačné ukotvenie, svoju „vlajkovú loď“ v podobe Slovenskej onomastickej komisie. Prítomných 36 účastníkov zo štyroch krajín (23 zo Slovenska, 7 z Česka, 5 z Poľska, 1 z Nemecka) sa vo svojich referátoch venovalo nielen otázkam súčasnej onomastiky, ale aj jej historickým súvislostiam a perspektívam. Leitmotívom celého podujatia bola neustála oscilácia na osi minulosť, prítomnosť a budúcnosť onomastického výskumu.

Dvojdňové zasadnutie otvoril súčasný predseda Slovenskej onomastickej komisie Pavol Žigo a riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV Slavomír Ondrejovič. Pripomenuli najmä historický rozmer onomastického skúmania a vzácnu tradíciu usporadúvania onomastických konferencií. V tomto duchu sa niesli i úvodné príspevky jubilanta M. Majtána Perspektívy rozvoja slovenskej onomastiky, P. Žiga Onomastické dielo Jána Stanislava (1904 – 1997) a I. Horňanského Štandardizácia geografických názvov v zrkadle uplynulých 30 rokov. V ďalších príspevkoch sa už referujúci sústredili na dynamiku vzťahov medzi apelatívnym a propriálnym systémom jazyka v súčasnosti a na všeobecnoonomastické problémy (M. Rutkowski O apelativizácii vlastných mien, M. Harvalík K přechodům mezi apelativní a propriální sférou jazyka, R. Mrózek Úlohy súčasnej onomastiky). Aktuálnymi otázkami onomastiky sa v predpoludňajšom rokovaní zaoberali aj ďalší referujúci. S. Pastyřík vo svojom príspevku Hypokoristika v současnosti poukázal na bohatú deriváciu v oblasti hypokoristík a zdôraznil, že práve ony výborne odrážajú premenlivú zložku jazyka a vplyv doby a spoločenských okolností. Hypokoristiká vyjadrujú nielen vzťah tvorcu k oslovovanému partnerovi, ale aj vzťah tvorcu k sebe samému (sebahodnotenie). Aktuálnu potrebu opísať morfologickú stránku vlastných mien v podobe samostatného deklinačného systému zdôraznili M. Ološtiak a L. Gianitsová v spoločnom príspevku Deklinačný systém proprií.

Popoludní rokovanie pokračovalo a ústrednou témou väčšiny referátov sa stali antroponymá, či už z aspektu regionálneho, resp. národnostného (Z. Abramowicz – Z výskumu regionálnej antroponymie), komunikačného (B. Frankowska Kozak – Neoficiálne antroponymá obyvateľov Pomoranska v jazykovej komunikácii), z aspektu jazykových a kultúrnych kontaktov (L. Dacewicz – Paralelné formy poľských a východoslovanských priezvisk ako svedectvo historických kontaktov východo- a západoslovanskej kultúry), z historického hľadiska (L. Bernát Priezviská v Dubnici v 19. storočí, R. Kuchar Poznámka k zapisovaniu a adaptácii jedného priezviska etnického pôvodu v Žilinskej knihe) i z aktuálneho kontaktovo-adaptačného hľadiska (J. Zeman Adaptace cizích osobních jmen v češtině). Príjemným oživením bol i príspevok J. Skladanej o pôvode, vývine a obmenách krstného mena Milan a priezviska Majtán založený najmä na historickej porovnávacej metóde. Onymiou v literárnom priestore sa zaoberal P. Odaloš (Literáronymá Ballekovho palánskeho obdobia). Problematika propria a jeho prekladu z porovnávacieho aspektu zaujala S. Obickú (Vlastné mená v slovenskom, ruskom a cirkevnoslovanskom preklade Biblie). Posledné dva príspevky prvého dňa už predznamenali okruh tém, ktorý sa rozvinul najmä v druhý deň rokovania. M. Považaj sa v re­feráte Názvy jaskýň a priepastí na Slovensku zameral na súbor toponým zo speleologickej oblasti a predstavil lexikálny inventár hojne využívaný pri pomenúvaní týchto objektov. Motivácia vzniku názvov horolezeckých ciest bola predmetom skúmania J. Bauka, ktorý tieto pomenovania zaraďuje medzi mikrooronymá.

Druhý deň rokovania otvoril V. Blanár teoreticko-metodologickým zamyslením sa nad novou medzinárodnou príručkou onomastiky v referáte Ako ďalej v teórii onomastiky? (Na okraj medzinárodnej príručky onomastiky Namenarten und Ihre Erforschung). Po kritickom zhodnotení diela pripomenul najmä základné metodologické stanovisko, ktoré nemožno obísť: uvedomenie si dvojakého (lingvistického a onomastického) statusu vlastného mena. Nevyhnutnosť ovládania aspoň základných poznatkov z historickej jazykovedy a onomastiky ako predpoklad správnej interpretácie historických faktov (napr. pri objasňovaní osídľovacích procesov) zdôraznil L. Bartko v príspevku Onymum ako historický fakt (Niekoľko poznámok na margo vzťahu onomastika – historiografia). Podobne sa J. Hladký v referáte Ľudová etymológia a lokalizácia včasnostredovekého hradu Szolgagyőr pokúsil etymologickou a historickojazykovednou interpretáciou toponymického materiálu prispieť k objasneniu lokalizácie zaniknutého historického objektu. Ľ. Králik zas v príspevku Z onomastickej problematiky Akademického slovníka cudzích slov predstavil úlohu korektora pri príprave reedície výkladového slovníka. Na niekoľkých príkladoch dokumentoval, že v záujme kvalifikovaného revidovania a spresnenia i zvýšenia informačnej hodnoty diela musel ako korektor riešiť aj mnohé onomastické a etymologické problémy.

Nahliadnutie do práce na opise hydronymie Slovenska poskytli traja referenti, ktorí sa v rámci tejto problematiky zaoberali opisom pomenovacích modelov (Ľ. Si­čáková Pomenovacie modely hydroným z povodia Slanej), objasňovaním motivačných aspektov (J. Krško Motivačné činitele hydronymie z povodia Hrona), ako aj výberom správnej metódy práce pri spracúvaní tohto náročného a bohatého materiálu (T. Bánik Z hydronymie stredného Považia). I. Bily (K spracovaniu štruktúrnych typov v Atlase starolužickej ojkonymie) pokračovala v analýze toponymickej situácie zo štruktúrnotypologického hľadiska a predstavila komplexné spracovanie lužickosrbských miestnych názvov. Témou ďalších referátov boli lexikálnosémantické aspekty proprií (J. Malenínská K sémantické struktuře lexikálních jednotek ze základu baba/bába ve Slovníku pomístních jmen v Čechách, J. Šindelářová – Typy relačních objektů v pomístních jménech na Lounsku) a derivačné aspekty (P. Štěpán Sufixální tvoření pomístních jmen od redukovaných propriálních základů, P. Mitter – K tzv. logokomponentům -Ing, -ing). Poznámky o ortografických a deflektivizačných tendenciách tvorili jadro referátu M. Imrichovej Propriá v súradniciach komunikačnej praxe. Autorka zdôraznila, že i keď pri flexii logoným vládne neistota, či vytvorený tvar je správny, skloňujú sa bez prob­lémov a deflektivizačné tendencie v reklamách len zbytočne zneisťujú používateľov. Posledné dva príspevky piatkového popoludnia sa zamerali na mená Slovákov žijúcich v zahraničí. A. Holá v referáte Jazykové zvláštnosti živých osobných mien v niektorých slovenských obciach v Maďarsku (Motivačné činitele živých osobných mien u Slovákov pod Pilíšom) analyzovala výsledky výskumu v troch slovenských obciach v Maďarsku. Príspevok P. Ďurča Slovenské priezviská v Amerike bol zaujímavou ukážkou spracovania slovenských priezvisk v trojzväzkovom slovníku priezvisk vyskytujúcich sa v USA (Dictionary of American Family Names).

Záverečné slovo 16. slovenskej onomastickej konferencie patrilo tým najpovolanejším. Súčasný predseda Slovenskej onomastickej komisie Pavol Žigo sa poďakoval všetkým zúčastneným a vyzdvihol potešiteľný fakt, že spoločnosť bádateľov v onomastickej oblasti je spoločnosťou znášanlivou a jej členovia sa dokážu navzájom vypočuť a prijať s rešpektom. To potvrdila aj táto v poradí šestnásta konferencia, ktorá mala ešte jedno špecifikum: bohaté zastúpenie mladej generácie jazykovedcov. Na záver sa zúčastneným prihovorili aj bývalí predsedovia Slovenskej onomastickej komisie, ktorí už 40 rokov rozvíjajú a vedú slovenskú onomastiku. Vincent Blanár konštatoval, že i toto podujatie potvrdilo dôležitosť a opodstatnenosť metodologických a teoretických základov onomastického výskumu a ju­bilant Milan Majtán na záver všetkým účastníkom zaželal, aby sa slovenská onomastika naďalej rozvíjala predovšetkým s láskou a aby sa jej priaznivci mohli opäť zísť na podobných podujatiach.


Lucia Gianitsová



Kompendium o analýze textov

(Wimmer, G. – Altmann, G. – Hřebíček, L. – Ondre­jo­vič, s. – Wimmerová, S.: Úvod do analýzy textov. Bratislava, VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 2003. 344 s.)

Aj keď cieľom, ktorý si vytýčil päťčlenný kolektív pri spracúvaní kompendia (treba upozorniť, že to je kolektív premyslene zložený z autorov rozličných disciplín – od jazykovedy až po matematiku, či skôr naopak), bolo vypracovať základ pre rozvoj teórie textov (s. 11), treba hneď na začiatku povedať, že nejde vlastne o úvod do analýzy textov vo všeobecnosti, ale o pokus poukázať na možnosti využitia matematického inštrumentária na kvantitatívnu analýzu textov, resp. ich jednotlivých zložiek.

Pritom za takéto zložky sa pokladajú klasické „filologické“ útvary, ako je zvuková stavba (fónika), slovo, veta a nadvetné štruktúry, resp. jazykové úrovne. Na rozdiel od známych stratifikačných riešení (napr. P. Sgall) sa tu predpokladá trochu zjednodušená stupnica úrovní (s. 217) v takejto podobe: hreb – veta – klauza – slovo – morféma alebo slabika – hláska.

Nie dosť zreteľne sa vymedzuje úroveň kláuz a nie dosť presvedčivo úroveň slova. Neberie sa tu do úvahy fakt, že na predpokladanej úrovni ide vlastne o úroveň pomenovaní, ktoré sú veľmi často – ako je známe – zložené z viacerých (plnovýznamových) slov.

Novinkou v koncepcii našich autorov je hreb. Na jednom mieste kompendia sa definuje ako širší kontext, predstavujúci všetky syntaktické konštrukcie (klauzy alebo vety) daného textu, v ktorých sa vyskytuje daná lexikálna jednotka (s. 205). Pôvodne sa takýto útvar označoval ako vetný agregát. Konkrétne príklady na hreby sa uvádzajú pri analýze Sládkovičovej básne Letel mladý sokol. Z hrebu označeného ako č. 1 sa možno dozvedieť, že doň patria označenia sokola a jeho činností, ako aj všetky zámená vzťahujúce sa na sokola. Ale čo si počať pri konštatovaní, že do hrebu č. 3 patrí predložka v fungujúca v siedmich prípadoch, ale že predložka k sem patrí len v jedinom prípade (č. 74)? Nikde sa nedefinuje, čo je dĺžka hrebu, či ide o súčet všetkých dĺžok alebo o dĺžku textu, no nikde sa taký hreb neuvádza.

Nemožno obísť ani samu podobu termínu hreb. Je pochopiteľné, že túto úroveň nazvali autori podľa jedného zo spoluautorov – L. Hřebíčka. Treba však pripomenúť, že takto sa pomenúvajú zväčša fyzikálne jednotky a že pre nášho čitateľa sa môže prejaviť aj asociácia s hřebom – klinom.

Pokiaľ ide o celkovú štruktúru kompendia, treba uviesť jej obsahovú náplň, resp. jej členenie na dve časti – teoretickú a aplikačnú. V teoretickej časti sa uvádzajú a ilustrujú také základné pojmy predkladanej teórie, ako sú dáta a súbory, vlastnosti a indexy, ale najmä úvahy o zákonoch a hypotézach, o ich štruktúre a konštruovaní. Primeraná pozornosť sa venuje problematike modelovania.

Pozoruhodný je výklad o linearizácii, čiže sekvenčnej organizácii textu (s. 34 – 41). Vychádza sa tu zo všeobecne prijímaného poznatku, že znalosti človeka sú v jeho vedomí uložené komplexne a že pri úlohe sledujúcej prenos týchto znalostí k adresátovi, resp. pri zaznačovaní do textu, jestvuje viacero „technických“ možností. Je to linearizácia mentálna, kontextová, gramatická, poetická, stochastická a chaotická. Už z povahy ich pomenovaní však vidieť, že nejde o súrodú, homogénnu charakterizáciu, veď všetky sú mentálne. Nezreteľný je vzťah medzi stochastickou a chaotickou linearizáciou, chýba tu konkrétny prípad. V týchto súvislostiach by azda bolo užitočné upozorniť na teóriu aktuálneho členenia výpovede.

Na záver treba osobitne upozorniť na základnú a doslova priekopnícku kapitolu Všeobecný pohľad na Menzerathov-Altmannov zákon (s. 157 – 158). Znova sa tu vymedzuje cieľ textovej analýzy: nájsť dobre podložené poznatky o povahe a procesoch, ktoré sa odrážajú pri akomkoľvek kontakte používateľa jazyka s textom, čiže pri jeho produkcii a recepcii. Treba však konštatovať, že práve tento pohľad na produkciu a recepciu textu veľmi často v analyzovaných príkladoch chýba.

A úplne na záver treba konštatovať nielen vynikajúce technické vybavenie kompendia, ale aj jeho doplnenie o register, bibliografiu a najmä o súbor úloh a cvičení.


Ján Horecký




Monografia o hydronymách v povodí Nitry


(HLADKÝ, J.: Hydronymia povodia Nitry. Trnava, Trnavská univerzita v Trnave, Pedagogická fakulta 2004. 294 s.)


Odborný asistent Trnavskej univerzity PhDr. Juraj Hladký, PhD., vypracoval rozsiahlu monografiu, ktorá je výsledkom usilovného bádania a vedeckovýskumnej práce s jazykovým materiálom z oblasti hydronymie povodia Nitry. Jazykový materiál získal okrem dostupných kníh a časopiseckých štúdií aj z máp rozmanitého typu, z archívnych záznamov, ale aj z vlastného terénneho výskumu. Výsledky tejto jeho práce sa okrem iného zužitkujú ako súčasť celoeurópskeho projektu Hydronymia Europaea. Podnet na komplexný opis hydroným v jednotlivých európskych štátoch vyšiel z Nemecka. Charakter práce ukazuje, že v domácom slovenskom prostredí je nezastupiteľná domáca jazykoveda.

Z hľadiska priestorového vymedzenia sa zameranie monografie ukazuje ako slovakistické, ale práca vykazuje zároveň dve výrazné slavistické charakteristiky, a to tak na časovej osi (jednotlivé názvy v súčasnom jazyku autor usúvzťažňuje s adekvátnymi názvami v staroslovienčine a v praslovančine), ako aj v komparatistickej rovine (slovenské názvy autor interpretuje vo vzťahu s inoslovanskými, prípadne neslovanskými propriálnymi alebo apelatívnymi pomenovaniami).

Monografia obsahuje osem kapitol okrem úvodu, záveru a technického aparátu. Do nich autor vhodne zakomponoval najprv svoje úvahy, prameniace z dialógu s relevantnou odbornou literatúrou, a vymedzil si metodologické východiská, pričom súhlasne so súčasnou slovenskou onomastikou dáva svoj čiastkový výskum hydronymie do úzkej súvislosti s komplexným spracovaním celoslovenskej hydronymie, a to jednak s údajmi o frekvencii a dynamike pomenovaní, ako aj o analýze obsahových a slovotvorných typov z diachrónneho a synchrónneho hľadiska. V druhej kapitole sa charakterizuje skúmané povodie z historickej a geografickej stránky (popri rozlohe a prírodných podmienkach význačnú úlohu tu má národnostné zloženie obyvateľov, ale aj rozmanité historické udalosti, ktoré ovplyvňovali proces utvárania príslušných historických tradícií). Etnické pomery skúmaného regiónu pokladá autor za najvplyvnejší determinant skúmanej hydronymie, preto im venuje osobitnú tretiu kapitolu.

Od štvrtej kapitoly možno pozorovať zúženie na čisto jazykovednú, resp. jazykovednoteoretickú stránku hydroným. V rámci ich štruktúrnej typológie si autor všíma aj sémantické vzťahy medzi pomenúvacími jednotkami (najvýraznejšia je tu onymická homonymia na úrovni ojkonymum – hydronymum), pričom tieto vzťahy často generujú vznik nových názvov prostredníctvom tzv. onymickej polarizácie. Táto kapitolka vyúsťuje do opisu systémového členenia hydroným, v ktorom sa autor usiluje skĺbiť názvy jednotlivých vecných okruhov so systémom názvov z for­mového hľadiska. V osobitnej kapitole sa rozoberajú druhy a príčiny polyonymie. Tu sú cenné najmä autorove postrehy o mikroregionálnom aspekte v dotyku s osobitnou toponymiou, ktorá je – oproti štandardizovanej toponymii – charakteristická pre úzky okruh komunikantov. Hoci nebolo úlohou autora robiť v tejto oblasti hlbší jazykový výskum na základe ústnych rečových prejavov, sporadické zmienky treba oceniť jednak ako znak dobrého jazykového citu autora so zreteľom na dynamizmus jazykového prostriedku v komunikácii, jednak ako výzvu (sebe samému) na ďalšie možné smerovania vedeckého výskumu v danej oblasti.

V šiestej kapitole autor opisuje spôsob spracovania hydronymického materiálu. Za najschodnejšiu pokladá slovníkovú formu, a tak tu predstavuje stavbu hesla, ktorá je usúvzťažnená s podobou hesla v spomínanom celoeurópskom projekte, a zároveň oboznamuje s textovým korpusom, z ktorého excerpoval doklady. Pramene, ktoré sa tu spomínajú, nie sú zaznamenané v elektronickej podobe (k nej smeruje predložená práca), prvotný zber a selekcia jazykového materiálu si vyžiadali namáhavú mechanickú prácu, ktorá sa stala predpokladom na ďalšie systémové spracovanie v jazykovednom zmysle. Vznikla tak najcennejšia časť monografie, ktorá má najväčší rozsah: v dvojstĺpcovom radení sa tu predstavuje hydronymický slovník povodia Nitry. Prirodzene, najviac hesiel je totožných s názvami vodných tokov, menšiu časť predstavujú názvy vodných plôch a prameňov. Jednotlivé heslá usporiadané v intenciách synchrónnej onymie obsahujú náčrt vývinu pomenovania objektu na časovej osi, pričom jednotlivé hydronymá sa konfrontujú s prípadnými osobnými menami, osadnými alebo terénnymi názvami atď., ktoré prichádzajú do úvahy pri výklade názvov daného hesla. Úvodnou súčasťou každého hesla je stručná geografická charakteristika vodného objektu, na konci hesla je etymologická charakteristika, pri ktorej nechýbajú autorove poznámky napr. o chybnom prepise (porov. heslo Orešiansky potok na s. 154), ale ani hodnotenia všeobecnejšieho rázu (napr. vznik názvu Svoradov prameň z osobného mena pustovníka sv. Andreja Svorada), pri ktorých sa autor opiera o známe jazykovedné autority. Tu treba osobitne oceniť autorovu schopnosť hypoteticky rekonštruovať pomenúvací proces z hľadiska pôvodu a vývinu aj pri takých názvoch, ktorými sa dosiaľ nik nezaoberal. Napr. terénny názov Gamota a príslušné hydronymum dáva do súvisu s praslovanskými apelatívami gamъ („šum, krik“), gaměti, gamiti (porov. s. 81). Podobne nachádza pomenúvaciu súvislosť medzi názvami Hlomniansky potok, Hlomná dolina, Hlomné a apelatívami hlom, hlomoz z psl. základu glom- („lomoz, prenikavý zvuk“) (s. 81 – 82).

V záverečnej kapitole autor v zovšeobecnenej podobe zhrnuje poznatky o skúmanej oblasti, pričom možno konštatovať, že sa mu podarilo splniť hlavný cieľ monografie, ktorým je opis reálneho stavu hydronymie, takže v tejto kapitole mohol urobiť aj slavisticky koncipovaný záver, ktorý znie: „Rozhodujúcu úlohu v pomenúvaní vodných objektov v Ponitrí zohrali Slovania, resp. starí Slováci“ (s. 253).

Recenzovanou prácou sa J. Hladký ako autor opisu hydronymie z povodia Nitry dobre umiestnil v diskurze toponymie. Zdá sa, že na Slovensku je jedným z naj­mladších jazykovedcov, ktorí vydali vlastnú monografiu.


Jozef Pavlovič


Ďalší krok českej onomastiky

(Harvalík, M.: Synchronní a diachronní aspekty české onymie. Praha, Academia 2004. 161 s.)


Česká onomastika zaznamenala ďalší významný krok. V polovici roku 2004 vyšla monografia Milana Harvalíka, v ktorej autor pokračuje v dobrých tradíciách českej onomastickej školy a rozvíja viaceré teoretické otázky onomastiky.

Predkladaná monografia pozostáva zo 6 samostatných kapitol, z ktorých niektoré časti autor publikoval na domácich i zahraničných vedeckých fórach. Po doplnení nových poznatkov a názorov ich vydal ako samostatnú publikáciu a umožnil tak čitateľom nazrieť do „viacrozmernosti“ českej (ale nielen českej) onomastiky, ako to píše vo svojom Úvode: „Záměrně není koncipována monotematicky, ale šířeji, což umožňuje vyslovit se prostřednictvím jednotlivých kapitol k více problémům a povšimnout si více úkolů dnešních onomastických výzkumů, než by tomu mohlo být v monografii“ (s. 9).

V prvej kapitole Z historie a současnosti české onomastiky M. Harvalík priblížil históriu onomastických výskumov v Čechách, ktoré siahajú do obdobia obrodenia a sú spojené s veľkou postavou českého národa – F. Palackým. Formovanie českej onomastiky ovplyvnili i ďalšie osobnosti – V. Brandl, A. Sedláček, E. Schwarz, V. Šmi­lauer, I. Lutterer, R. Šrámek, L. Olivová-Nezbedová a ďalší. Našťastie, posledne spomínané osobnosti výrazne ovplyvnili nielen českú, ale aj slovenskú a európsku onomastiku. S históriou výskumu vlastných mien je nepochybne spojené aj vyučo­vanie onomastiky na vysokých školách. M. Harvalík pripomína priekopníka vo vyučovaní onomastiky ako nepovinného predmetu pre bohemistov – V. Šmilauera, ktorý vychoval silnú generáciu onomastikov. Šmilauerovi žiaci prebúdzajú záujem o ono­mastiku nielen v Prahe, ale aj v Ústí nad Labem, Hradci Králové, Plzni, Brne, Ostrave.

Druhú kapitolu nazval M. Harvalík Uliční názvosloví a společenské faktory a všíma si v nej problematiku procesu pomenúvania ulíc – históriu i súčasnosť tohto procesu. Treba len súhlasiť s názorom autora, ktorý odporúča zachovávať názvy podľa pôvodných pomenovaní častí chotára („vhodným zdrojem, kterého by mnělo být využíváno co největší měrou, jsou stávající pomístní jména – např. Ulice Na vršku, Ve viničkách, U pramene, U katovny...“ – s. 33). Takéto názvy v sebe nesú zároveň aj sekundárne informácie (že v týchto miestach bola katovňa, vinice, prameň a pod.), čo má vplyv aj na prebúdzanie záujmu o históriu obce a takéto názvy zachovávajú historickú kontinuitu pomenovaní v meste.

Veľmi podnetnou je tretia kapitola práce Vzájemné vztahy mezi onomastikou a dialektologií, v ktorej autor zúročil svoj dlhodobý záujem o túto problematiku (porovnaj napr. jeho štúdie Shody a diference v nářečním a anoikonymickém lexiku (1998) a Využití dialektologie při zkoumání pomístních jmen (1998)). M. Harvalík tu poukazuje na dôležitý fakt, že propriá sú v čase svojho vzniku pevne ukotvené v miestnom nárečí a napriek tomu, že časom stratia svoju motiváciu, desémantizujú sa, naďalej fungujú v pôvodnej podobe aj po zmenách v nárečí. Teoretické východiská teritoriálnej a nárečovej zviazanosti proprií s apelatívami potvrdzuje analýzou rozšírenia apelatív (a proprií) bielidlo a úhor v českej toponymii.

Vo štvrtej kapitole sa M. Harvalík zaoberá riešením problematiky vzťahu blízkych skupín terénnych názvov typu Podles a Podlesí. Poukazuje na rozdielnosť motivácií týchto dvoch typov, čo napokon dokladá aj ich rozdielnou modelovou štruktúrou, pričom v modelových štruktúrach vychádza z prác R. Šrámka a J. Pleskalovej. Väčšinu príkladov čerpá M. Harvalík z Archivu pomístních jmen úseku onomastiky Ústavu pro jazyk český AV ČR v Praze. Táto rozsiahla pracovná báza mu umožnila pripraviť štatistiku frekvencie predložkových terénnych názvov v čes­kej toponymii ako aj apelatívnu lexikálnu bázu relačných objektov (214 objektov!) motivujúcich vznik predložkových toponým: brdo > Zabrdí, rokle > Mezirokle, niva > Poniví, řeka > Meziřeka, smrčina > Podsmrčiny atď. Niektoré prípady (najmä predložkového typu) sú diskutabilné v otázke rozlišovania propriálnej a apelatívnej časti (a teda písania veľkého/malého písmena v názve): Na podlískách (oproti Na Podcestí – s. 92), V zakaplí (oproti V Poddomkách – s. 91) atď. Problematika je naďalej otvorená, pretože sa tu stretávame s problematikou sociálnych toponým (Krško, 1998, 2002), ktoré môžu existovať a byť známymi len v uzavretej societe obce, čiže môžeme len predpokladať, že existuje objekt Podlís­ky, Zakaplí, a preto predložkové názvy by sme museli zapisovať vo forme Na Podlískách, V Zakaplí (porovnaj napr. názvy Na podvazy – Podvazy (s. 90), Na předevsí – Předves (s. 91), Na zahatích – Zahatí (s. 92)). Či ide o proprium alebo o apelatívum, môžeme zistiť len priamym heuristickým výskumom v danej lokalite (Krško, Terénne názvy z Muránskej doliny, 2001, s. 15).

Úlohou onymickej derivácie pri vzniku českých anoikoným sa autor monografie zaoberá v piatej kapitole knihy. V zhode s viacerými českými onomastikmi konštatuje, že slovotvorba proprií je bohatšia, ako je to pri apelatívach.

V poslednej kapitole – Exonyma a cizí zeměpisná jména v češtině, sa M. Harvalík venuje problematike cudzích zemepisných názvov. V histórii tejto problematiky prináša zaujímavé postrehy o pôvode termínu exonymum (od roku 1957), jeho terminologickom pendante endonymum (od roku 1975), čitateľovi približuje jednotlivé definície, spriezračňuje problematiku exoným v závislosti od politických zmien, prináša možnosti klasifikácie exoným – podľa pôvodu, frekvencie výskytu v čase a klasifikáciu podľa jazykového hľadiska. Zaujímavou podkapitolou o exonymách je pohľad na vývojové etapy exoným v Čechách – od stredoveku, cez obdobie národného obrodenia až po 20. storočie, resp. súčasnosť. Autor neobišiel ani citlivú problematiku súčasnosti – medzinárodnú štandardizáciu exoným z hľadiska globalizácie sveta. V otázke používania exoným alebo endoným sa prikláňa k ich funkčnému uplatneniu v komunikácii: „Mluvčí by mněl mít schopnost rozlišit situaci a v závislosti na ní užít buď původní, nebo domácí formu jména. Bude-li kladen důraz na přesnost a jednoznačnou orientaci, je na místě endonymum, v běž­ném rozhovoru je naopak vhodnější a přirozenější užívat exonyma“ (s. 123).

Harvalíkov štýl, napriek svojej vysokej erudovanosti, je pre čitateľa zrozumiteľný a môže priniesť veľa informácií aj čitateľom, ktorí sa zaoberajú onomastikou len okrajovo. V knihe nájdu odpovede dialektológovia, historici, geodeti i kul­túrni pracovníci, ktorí sa vo svojej práci stretávajú s problematikou vlastných mien.


Jaromír Krško




Nová monografia o slovenčine v prostredí slovenskej inteligencie v Békešskej Čabe


Alžbeta Uhrinová-Hornoková, riaditeľka agilného Výskumného ústavu Slovákov v Békešskej Čabe, vydala dvojjazyčnú publikáciu s názvom A békéscsabai szlovák értelmiség anyanyelvhasználata – Používanie materinského jazyka v kruhu slovenskej inteligencie v Békešskej Čabe (Békešská Čaba, Výskumný ústav Slovákov 2004. 282 + 218 s.). Postavila si v nej náročnú, zároveň však aj vysoko aktuálnu úlohu – opísať komunikáciu v slovenčine v prostredí slovenskej inteligencie v Békešskej Čabe. Jej aktuálnosť plynie najmä z toho, že je tu hra o čas. Zdá sa, že keby sa príslušný výskum robil o nejaké desaťročie neskôr, opis tohto jazykového prostredia by bol výrazne iný. Pravda, ani skúmaná lokalita nebola vybratá náhodne. Vyznačuje sa tým, že v maďarskom prostredí má z hľadiska uplatňovania slovenského jazyka dominantné postavenie.

Autorka v úvodných kapitolách venuje pozornosť pojmu materinský jazyk, ktorý je v Békešskej Čabe (a vôbec v Maďarsku) komplikovaný ešte tým, že si respondenti svoj materinský jazyk (jazyk svojich predkov) osvojili rozmanitým spôsobom (veľmi často ako druhý jazyk). Zaujímavé je pritom zistenie, ktoré potvrdzujú výskumy aj inde vo svete, kde žijú slovenské enklávy, že materinský jazyk si zachovali lepšie ženy. V súčasnosti existujú v Békešskej Čabe podľa autorkinho výkladu tri varianty slovenského jazyka: a) čabianske nárečie (je to v danej lokalite najrozšírenejší variant, ktorého nositeľmi sú skôr starší obyvatelia), b) spisovný jazyk (ten používajú predovšetkým vzdelanci a príslušníci slovenskej menšinovej komunity mladšieho veku) a c) biblický jazyk, ktorým je najčastejšie slovakizovaná čeština (v cirkvách). V prípade evanjelickej cirkvi sa uplatňujú dokonca normy Kralickej biblie, aj keď poprestýkané prvkami čabianskeho nárečia. Je to naozaj zaujímavá jazyková situácia, priam volajúca po podrobnom sociolingvistickom výskume.

Autorka vedie svoj výskum pomocou viacerých sociolingvistických metód, najmä bezprostredného pozorovania a dotazníkov. Uvádza aj veľmi užitočný prehľad sociolingvistikých aktivít na Slovensku, čo je určite veľmi užitočné aj z hľadiska informovanosti maďarskej odbornej verejnosti o tejto výskumnej oblasti na Slovensku. Všíma si aj tzv. sociolingvistiku minorít v Maďarsku. V tomto rámci podrobne charakterizuje skúmanú lokalitu Békešskú Čabu, ktorá predstavuje najväčšiu slovenskú lokalitu v Maďarsku na Dolnej zemi, uvažujúc aj o vzťahu medzi materinským jazykom a identitou, oboznamuje nás s problémami so sčítaním obyvateľstva, pričom upozorňuje aj na inštitút dvojakej identity, ktorý nie je na domácej etnickej scéne vôbec výnimočný.

V dotazníku so 106 otázkami sa skúma diferencovane podľa vzdelania a iných sociolingvistických premenných používanie slovenského jazyka v rodine (v rozhovore s rodičmi, súrodencami, starými rodičmi, životnými partnermi, deťmi), v kruhu priateľov, so susedmi, na verejných miestach, vo dvojici, na pracovisku, vo voľnom čase, počas nákupov, u lekára, v administratíve. Sú to všetko veľmi zásadné a užitočné zistenia i z hľadiska udržania slovenčiny v men­šinovom prostredí. Aj tu sa ukazuje, aké dôležité je, aby administratívni pracovníci ovládali jazyk menšiny.

Autorka sleduje postupne používanie slovenského jazyka v kostole, v cirkvi, v náboženskom živote, ale takisto aj v médiách (v televízii slovenské slovo zaznieva len z lokálnych zdrojov v rámci regionálneho vysielania, s tlačenými médiami je to o poznanie lepšie). Zaujímavé sú výskumné otázky o uplatňovaní slovenského jazyka v súkromnej, miestami až intímnej sfére, ktoré sa v terénnych výskumoch zvyčajne nekladú. V anketovom dotazníku nachádzame aj otázky typu: V akom jazyku nadávate?, V akom jazyku sa vám sníva?, V akom jazyku rozmýšľate? a i. Osobitne sú povšimnutiahodné výsledky výskumu komunikácie so Slovákmi z materskej krajiny, postoje k slovenskému jazyku na Slovensku i názory predstaviteľov slovenskej inteligencie v Maďarsku (v Békešskej Čabe) na to, čo by bolo treba robiť v prospech rozšírenia slovenčiny v tejto krajine. Je to podľa očakávania pestré a veľa to vypovedá o možnostiach (a limitoch) i o stave príslušnej slovenskej menšinovej komunity v Maďarsku.

Autorka ukazuje, že cirkev už nezohráva takú dôležitú úlohu pri udržiavaní slovenského povedomia ako v minulosti, ale že slovenčina žije naďalej aj v súkromnej sfére. Nie je to teda celkom suchá ratolesť. Pri referovaní o používaní slovenského jazyka vo farnostiach Békešskej Čaby je zaujímavá zmienka o tom, že jazyk Kralickej biblie sa vnímal, resp. aj doteraz vníma ako slovenčina. Pri analýze situácie v školách však autorka naráža na nepriaznivé momenty (nízky a neustále sa znižujúci počet žiakov v slovenských triedach, štruktúra vyučovania, ktorá hodiny slovenčiny vysúva na perifériu, nevyrovnané ovládanie slovenčiny medzi pedagógmi, ktorí ju učia).

Nové možnosti i nádeje v používaní slovenčiny v Békešskej Čabe sa oprávnene spájajú s novými inštitúciami, najmä s Výskumným ústavom Slovákov (založeným v r. 1990), ktorý okrem iného vydal už 24 monografií zväčša s jazykovednou alebo národopisnou problematikou, s Čabianskou organizáciou Slovákov, s Domom slovenskej kultúry i s tlačou s bohatou tradíciou a novšie, ako autorka zdôrazňuje, tu neoceniteľnú pomoc poskytuje Slovenská menšinová samospráva župného mesta Békešská Čaba, založená r. 1994. Autorka sa venuje i jazyku politiky, poslancom a ich programom. Nájdeme tu i podrobný súpis vedecko-publikačnej činnosti čabianskej slovenskej inteligencie (zbierky, učebnice, kalendáre, časopisy, národopisné a iné vedecké práce, noviny) a pomerne obsiahlu bibliografiu. Povšimnúť si treba poznámku o vzťahu békešskočabianskej slovenčiny a slovenčiny na Slovensku, ktorá sa z dolnozemského pohľadu príliš internacionalizuje. Dozvedáme sa, že časopis Čabän ani nemá jazykového lektora, pričom hosťujúcich učiteľov zo Slovenska nechcú požiadať o pomoc, lebo „sa boja slovenského novinárskeho štýlu a prevahy cudzích slov“. Určite pozoruhodné aj z pohľadu slovenskej sociolingvistiky na Slovensku.

Výskum A. Uhrinovej-Hornokovej potvrdil, že na békešskočabianske prostredie, v ktorom žije slovenský jazyk v prostredí inteligencie v 90. rokoch minulého storočia, má výrazný vplyv maďarský jazyk. Slovenčina je pre slovenských hovoriacich často „druhým jazykom“. Dostáva sa postupne do úzadia v súkromnej sfére a v cirkvi, avšak, a to je skutočne povzbudivé, vo „vysokej“ kultúre (v médiách, vede, kultúre, obchode, politike, v štátnej správe a v školstve) sa podľa autorky rozširuje. Vcelku sa teda práca končí optimisticky. Oproti Slovensku je v domácom slovenskom jazyku, to sa zdôrazňuje na viacerých miestach, viac dialektizmov, regionálnych prvkov a archaizmov, menej zasa hovorového jazyka, odborných termínov a slangu.

Z konkrétností upozornime aspoň na to, že prvé motto, ktoré sa uvádza na začiatku práce, nie je od E. Paulinyho, ale od Š. Peciara. Slovenský text publikácie by si zaslúžil na niektorých miestach ešte dôkladnejšiu apretáciu, lebo nie všetky použité väzby a vyjadrenia, ktoré tu nájdeme, obstoja z hľadiska kultivovanej slovenčiny. V zásade však predloženú prácu A. Uhrinovej-Hornokovej odporúčame všetkým, ktorých zaujíma problematika slovenčiny mimo Slovenskej republiky, obzvlášť slovenčiny v susednom Maďarsku. Medzi nimi, samozrejme, aj tým, ktorí môžu pomôcť, aby sa situácia slovenskej menšiny nezhoršovala, ale naopak zlepšovala. Slováci v Maďarsku potrebujú, a určite si to aj zaslúžia, a to napokon čítame aj medzi riadkami recenzovanej publikácie, viac pozornosti zo strany nášho štátu, než jej v súčasnosti venuje.


Slavomír Ondrejovič




Komparacja współczesnych języków słowiańskich. 1. Słowo­twór­stwo/Nominacja. Editorka I. Ohnheiser. Universität Innsbruck – Institut für Slawistik a Uniwesytet Opolski – Instytut Filologii Polskiej, Opole 2003. 541 s.


Po úspešnej opolskej sérii kolektívnych publikácií v rámci medzinárodného projektu Najnowse dzieje języków słowiańskich vzišiel rovnako pod vedením S. Gaj­du ako hlavného koordinátora nový projekt Komparacja współczesnych języków słowiańskich (Komparácia systémov a fungovania súčasných slovanských jazykov). K XIII. slavistickému zjazdu v Ľubľani vyšiel v roku 2003 v spolupráci univerzít v Opole a Innsbrucku pod edíciou Ingeborg Ohnheiserovej jeho prvý zväzok Słowotwórstwo/Nominacja (Tvorenie slov/Nominácia) – kolektívna práca 18 autorov venovaná synchrónnej porovnávacej derivácii slovanských jazykov. Jej koncepciu predstavila I. Ohnheiserová už na zasadnutí Komisie pre slovanskú slovotvorbu pri Medzinárodnom komitéte slavistov v roku 1999 (porov. Wortbildung: interaktiv im Sprachsystem – interdisziplinär als Forschungsgegenstand. Inns­bruck 2000) a väčšina z autorov tejto prvej publikácie projektu Komparacja współczesnych języków słowiańskich má členstvo v spomínanej komisii. Výsledkom viacročnej spolupráce slavistických derivatológov je multilingválna práca náročná na čítanie, keďže sa v nej jednotlivé slovanské jazyky striedajú podľa odborného zamerania autorov (napr. bieloruština, ruština; čeština, poľština, slovenčina, hornolužická srbčina; bulharčina, chorvátčina). Striedanie slovanských jazykov zjednocuje ruština, v ktorej uvádza I. Ohnheiserová základné názvy kapitol a ich častí spolu s krátkym predslovom v ruštine pred každou z deviatich kapitol. Ťažiskovým pojmom publikácie, ktorý slúži ako jej porovnávacia báza, je tendencia – tendencia k internacionalizácii, tendencia k nacionalizácii, pragmaticko-štylistické tendencie, tendencia k jazykovej ekonómii, systémovo-štruktúrne tendencie.

V úvode sa I. Ohnheiserová venuje histórii porovnávacích slavistických výskumov, nadväzuje na dodnes aktuálnu prácu Miloša Weingarta Slovanské spisovné jazyky v době přítomné z roku 1937 orientovanú funkčne a sociolingvisticky. Spoluautorky slovníkov neologizmov z konca 20. storočia O. Martincová a R. Be­lentschiková predstavujú súčasné neologizmy a aktuálnu lexikografiu v slovanských jazykoch. Neologizmy ako prevažne interlingválne jednotky sa dajú efektívne skúmať a interpretovať na základe jednojazyčných alebo viacjazyčných slovníkov, ktoré zachytávajú neologizmy v ruštine, češtine, poľštine, srbčine a chorvátčine, práve porovnávaním jazykov. Okrem nových lexikálnych jednotiek sa skúmajú aj produktívne afixy, frekventované komponenty kompozít a zmeny vý­znamov.

V druhej kapitole sa charakterizuje jedna z vedúcich tendencií obohacovania slovnej zásoby slovanských jazykov 20. storočia – tendencia k internacionalizácii (západoslovanským jazykom sa venuje z pohľadu tejto tendencie K. Buzássyová a K. Waszakowa; východoslovanským jazykom A. Lukašanec a južnoslovanským jazykom L. Selimski; grafickú integráciu internacionalizmov v ruštine, češtine a poľštine predstavuje C. Mannewitzová). Uvedení autori sa venujú spôsobu adaptácie intenacionalizmov, ich štylistickej integrácii a sociolingvistickým aspektom. Internacionalizácia lexiky ovplyvňuje aj systémové, typologické tendencie, ale aj pragmaticko-štylistické tendencie. V slovanských jazykoch sa objavujú tie isté internacionalizmy, aktivujú sa internacionálne afixy, vzrastá počet kompozít, afixoidujú sa frekventované radixy kompozít. O internacionalizmoch sa diskutuje aj v rámci jazykovej kultúry.

V tretej kapitole sa predstavuje opačná tendencia k nacionalizácii, resp. autochtonizácii. Tá sa realizuje hlavne v jazykoch, ktoré boli alebo sú v jazykovej situácii s ďalším dominantným jazykom, ako bieloruština, ukrajinčina, slovenčina, chorvátčina, macedónčina, lužická srbčina – hlavne dolnolužická srbčina. Západoslovanské jazyky z pohľadu tejto tendencie charakterizujú K. Buzássyová a J. Šolćina s A. Pohoncowou; východoslovanské jazyky A. Lukašanec a južnoslovanské jazyky Weinberger a L. Selimski. Posilňujú sa etnosignitikantné formy z koexistujúcich jazykových jednotiek, napr. z variantných afixov sa uprednostňujú domáce afixy (srb. studentkinja – chorv. studentica).

Vo štvrtej kapitole sa predstavujú pragmaticko-štylistické tendencie (západoslovanské jazyky A. Nagórková; východoslovanské jazyky I. Ohnheiserová a južnoslovanské jazyky J. Raecke) a neuzuálna derivácia (západoslovanské jazyky K. Buzássyová a O. Martincová; východoslovanské jazyky R. Belentschiková a juž­noslovanské jazyky I. Likomanova). V kapitole sa poukazuje na intelektualizáciu, demokratizáciu, zmenu komunikačných noriem, posilnenie funkcie ilokučného aktu irónie, komiky, emfázy, na okazionalizmy (srb. slobokratija). Autori sa venujú modernej morfopragmatike (derivačné synonymá, hypokoristiká, kvázideminutíva, kváziaugmentatíva, intenzíva, excesíva, afixy so zmiešanou sémanticko-pragmatickou funkciou, univerbizácia atď.), objavujú sa tendencie k nivelizácii pragmatických rozdielov.

V piatej kapitole sa predstavuje tendencia k jazykovej ekonómii (západoslovanské a východoslovanské jazyky skúma G. Neščimenková, ktorá zistila rozdiely v pragmatickej platnosti univerbizmov; južnoslovanské jazyky skúma I. Likomanova). Charakterizujú sa prostriedky jazykovej ekonómie – skratky, kompozitá, univerbizmy, polysémia a homonymia a ich pragmatická variantnosť.

V šiestej kapitole sa I. Ohnheiserová venuje systémovo-štruktúrnym tendenciám, skúma zastúpenie transpozície, mutácie a modifikácie, posilnenie prefixácie, kompozície, sprostredkovanú motiváciu (balkanizácia, kinofikácia), produktívne prozreteľové adverbiá priamo zo substantív. V siedmej kapitole sa K. Gut­schmidt venuje typologickým tendenciám vo vývine slovnej zásoby slovanských jazykov. V nadväznosti na typológiu V. Skaličku konštatuje, že vo všetkých slovanských jazykoch dominuje aj v neologizmoch afixálna derivácia, vo východoslovanských a západoslovanských jazykoch aj sufixálna univerbizácia. Napriek tomu sa objavujú zreteľné aglutinačné tendencie (nominálna prefixácia). V ruštine, bieloruštine a bulharčine sa výraznejšie než v ostatných slovanských jazykoch objavujú združené pomenovania. Polysyntetické črty sa posilňujú v ruštine, bulharčine a chorvátčine (tu počet kompozít narastá okrem nových typov aj znovuoživením starších lexém).

V ôsmej kapitole sa predstavuje vývin jazykov v spojení s pojmom jazyková kultúra (západoslovanské jazyky K. Buzássyová; východoslovanské jazyky H. Bieder). V jazykoch, v ktorých je posilnená tendencia k nacionálnosti, sa prejavuje polarizácia názorov (napr. v slovakistike) a prehodnocuje sa úloha preskripcie. V ostat­ných jazykoch je v rámci tejto tendencie charakteristické narúšanie tabu (poľský jazyk), či roztváranie nožníc medzi spisovnou a nespisovnou varietou (český jazyk).

V deviatej časti Derivácia a lexikálne koncepty V. Lehmann charakterizuje vývin lexiky z pohľadu kognitívnej lingvistiky – pracuje so širším termínom lexikálne hniezdo a svoju teóriu predstavuje na príklade lexikálneho hniezda rezať, porov. funkčné operátory – modifikácia, rekategorizácia, profilácia, zjednotenie kombináciou lexikálnych konceptov, lexikálna inovácia. K. Waszakowa aplikuje na poľský materiál kognitívny model R. W. Langackera, napr. metaforizácia – macdonaldizacja kultury, destalinizátor.

Aktuálnu publikáciu, ktorá odkrytím spoločných tendencií vo všetkých slovanských jazykoch z obdobia podobných hospodárskych, politických a sociálnych zmien fascinuje aj slovakistu, krátko uzatvára I. Ohnheiserová. Editorka napísala aj rozsiahle a výstižné resumé v nemčine (s. 475 – 507) a jeho preklad v angličtine. Cieľom resumé je sprostredkovať základný prínos tejto pozoruhodnej slavistickej monografie širšiemu okruhu filológov. Aktuálny prehľad literatúry v slovanských jazykoch (s. 439 – 474) pomôže záujemcom o slovotvorbu zorientovať sa v bohatej a nie vždy dostupnej bibliografii.

Táto krátka informácia o práci venovanej slovanskej slovotvorbe v rámci projektu Komparacja współczesnych języków słowiańskich má za cieľ predložiť slovenskej odbornej verejnosti základné údaje o jej obsahu a vzhľadom na relatívnu nedostupnosť monografie Słowotwórstwo/Nominacja aj kontaktnú adresu na jej distribúciu.1


Miloslava Sokolová




Kronika

Za profesorom Jozefom Jackom (15. 3. 1928 – 2. 9. 2004)


Druhý september 2004, keď sa mnohým deťom po prvýkrát otvorila školská brána, stal sa dňom, v ktorom sa symbolicky zatiahla opona celoživotnému pedagógovi, profesorovi Jozefovi Jackovi. Po náhlej a nečakanej chorobe sa v ten deň navždy uzavrela jeho pozemská púť. Profesora Jacka sme poznali ako človeka vitálneho, optimistického, pracovitého, do posledných chvíľ aj na zaslúženom odpočinku odborne aktívneho a tvorivého. Jeho charakterovou črtou bol ustavičný záujem o všetko a všetkých okolo seba, svojou úprimnosťou, neopakovateľnou bezprostrednosťou a humorom lámal bariéry medziľudských napätí. Svojím povestným vtipom si získal rešpekt svojich žiakov a ostal ich v povedomí ako láskavý, no zároveň náročný pán učiteľ.

Meno profesora Jozefa Jacka je nerozlučne späté s Katedrou slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty, neskôr Fakulty humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity. Celý život bol verný svojim myšlienkam a svojmu presvedčeniu, bol verný slovenčine, ktorej venoval všetok svoj pracovný život. Ani po odchode do dôchodku neprestal udržiavať kontakt s celoživotným pôsobiskom, neprestal publikovať štúdie, odborné a popularizačné články. Jeho publikačná činnosť dosahuje úctyhodné rozmery. Aj na diaľku ustavične prejavoval záujem o osudy bývalých kolegov a žiakov. Žil naplno, intenzívne.

Jozef Jacko sa narodil 15. marca 1928 v Petrovanoch pri Prešove. Po maturite na prešovskom gymnáziu študoval v rokoch 1948 – 1952 na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave odbor slovenský jazyk a história. Počas štúdií ho ovplyvnili dnes už klasici slovenskej jazykovedy a literárnej vedy Ján Stanislav, Milan Pišút, Eugen Pauliny, Andrej Mráz, neskôr, počas pôsobenia v Prešove, Ľudovít Novák a ďalší. Jeho prvým učiteľským pôsobiskom v roku 1952 bolo Gymnázium vo Vranove nad Topľou. Osud mu prisúdil túto ročnú štáciu mimo domova, kde mladý učiteľ medzi svojimi študentkami našiel celoživotnú partnerku, budúcu učiteľku slovenského jazyka. Od roku 1954 pracoval nepretržite ako vysokoškolský učiteľ na Katedre slovenského jazyka a literatúry Vysokej školy pedagogickej v Prešove, neskôr Pedagogickej fakulty UPJŠ, od r. 1997 Fakulty humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity. Bol členom vedeckej rady fakulty i univerzity, po roku 1989 bol prodekanom fakulty, v rokoch 1990 – 1995 pracoval v akreditačnej komisii, poradnom orgáne vlády Slovenskej republiky. V roku 1970 získal na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského doktorát filozofie, v roku 1975 tam obhájil dizertačnú prácu Substantívne a adjektívne deriváty slovenských miestnych názvov a získal vedeckú hodnosť kandidáta filologických vied. O štyri roky neskôr sa habilitoval na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika a v roku 1993 v inauguračnej prednáške Rozvíjanie systému miestnych a zemepisných názvov na Fakulte humanitných a prírodných vied UMB v Banskej Bystrici predstavil výsledky bádania v jednej z oblastí svojej vedeckej orientácie a získal vedecko- pedagogickú hodnosť profesora.

Vedeckovýskumný záber profesora Jacka bol mnohorozmerný, nielen čo do počtu štúdií a článkov, ale najmä čo do šírky jazykovedného záberu. Venoval sa lexikológii, derivatológii, morfológii, ortoepii, onomastike, teórii vyučovania slovenčiny, jazykovej kultúre a jazykovej výchove. Praktické učiteľsko-didaktické skúsenosti opreté o teoretickojazykovednú základňu zúročil v monografii Slovenská morfológia v škole a v spolupráci s V. Betákovou a K. Zelinkovou napísal monografiu Teória vyučovania slovenského jazyka. Postupne a systematicky spolupracoval od polovice 70-tych rokov na vydaniach učebníc slovenského jazyka pre 2. stupeň základných škôl a pre stredné školy (spoluautormi boli J. Muránsky a E. Cesnaková). Okrem toho bol spoluautorom experimentálnych učebníc zo slovenčiny, učebníc slovenčiny pre nevidiacich, didaktických a metodických textov a spoluautorom aj dnes hojne používanej vysokoškolskej učebnice Slovenský jazyk a sloh pre poslucháčov učiteľstva 1. stupňa základnej školy. Často publikoval na stránkach časopisu Slovenský jazyk a literatúra v škole (najmä didaktickotransformačné štúdie).

Výraznou črtou výskumnej práce profesora Jacka ako jazykovedca bolo to, že mal vždy na zreteli aj bežného používateľa jazyka. Dynamiku jazykových prejavov konfrontoval so systémom a overoval v bežnej komunikácii. „Jazykovednú múzu“ nehľadal v prácach iných autorov, ale u bežného používateľa v medziach svojho výroku: „Jazyk je komunikačný nástroj slúžiaci pospolitému ľudu, nie jazykovedcovi“. Patril medzi jazykových demokratov a trpezlivo vysvetľoval, prečo je to v reči aj inak než v systéme. Zdrojom informácií mu boli študenti pochádzajúci zo všetkých kútov Slovenska, rovnako aj denná tlač, ktorú priam „detektívne“ skúmal. Výsledkom boli nespočetné, najmä derivatologické štúdie a odborné články o fungovaní slovenských a cudzích zemepisných názvov a obyvateľských mien, o produktívnosti slovotvorných postupov a prípon pri tvorení názvov osôb; zameriaval sa na vzťah medzi odvodzovaním obyvateľských mien a morfológiou, na tvorenie adjektívnych a substantívnych derivátov od domácich i cudzích zemepisných názvov, na jazyk publicistiky a masovokomunikačných prostriedkov, na neologizmy, okazionalizmy a hovorové slová v publicistike, názvy profesií, športovú terminológiu, na proces preberania cudzích slov a ich tvarovú a zvukovú adaptáciu. Okrem morfológie a derivatológie si všímal aj fonetickú rovinu, najmä výslovnosť cudzích slov, a poukazoval na ortoepickú dynamickosť a jej kodifikáciu v spisovnej slovenčine.

Osobitne treba vyzdvihnúť jeho podiel na štandardizácii miestnych názvov a ich derivátov. Aj jeho zistenia boli podkladom pri spracúvaní názvov miest a obcí na Slovensku s príslušnými mužskými i ženskými obyvateľskými menami a adjektívnymi derivátmi v Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1991, ktorých sú súčasťou.

Profesor Jozef Jacko sa venoval aj onomastike – výskumu vlastných mien. Okrem fungovania vlastného mena v praxi sa venoval ich exemplifikácii, publicistickej onymii, štandardizácii názvov ulíc a miestnych názvov. S vlastným menom bezprostredne súvisel aj jeho záujem o ortografiu, predovšetkým o písanie veľkých písmen. V posledných rokoch písal o neverbálnej komunikácii v liturgii a o rozličných slovných podobách katolíckych sviatkov. Bol autorom mnohých odborných a popularizačných príspevkov uverejnených v jazykových rubrikách odbornej, dennej a periodickej tlače.

Verejnosť ho pozná ako popularizátora a propagátora spisovnej slovenčiny prostredníctvom jeho príspevkov v ranných vydaniach relácie Slovenčina na slovíčko v Slovenskom rozhlase, kde jednoduchou a zrozumiteľnou formou vysvetľoval rozličné derivatologické, morfologické, ortoepické i ortografické problémy bežného používateľa slovenčiny. Vychoval mnoho učiteľov slovenského jazyka a literatúry pre základné a stredné školy. Pre svoje učiteľské majstrovstvo a bezprostrednosť pretkávanú láskavým humorom ostal v pamäti mnohých ako výrazná osobnosť, na ktorú radi spomínajú.

Profesor Jozef Jacko nepotreboval a nevyžadoval zbytočné a neúprimné adorácie na svoju prácu. Tak, ako bol skromný a jednoduchý vo svojom živote, taký bol skromný aj v práci. Len nedávno vyšla jeho stostranová kniha o rodných Petrovanoch (Petrovany v sedemstoročnom jubileu). Vzdal tak hold miestu, kde sa narodil, kde prežil celý svoj život a kde ho 4. septembra 2004 pochovali. Úctu mu vzdali aj Petrovany a Petrovanci, pre ktorých ostane navždy ich pánom profesorom. Za slovenskú jazykovedu a katedru sa s ním rozlúčil bývalý vedúci katedry docent František Ruščák.

Po odchode niektorých ľudí do dôchodku ostáva na pracovisku prázdnota. Tak sme to cítili aj my, jeho kolegyne a kolegovia. Po jeho odchode zo života sa ten zvláštny pocit prehĺbil. Slovenská jazykoveda v ňom stratila pracovitého jazykovedca, skromného, ľudského, mierneho, ale zásadového človeka, ktorý svojou pracovitosťou, jej výsledkami a činmi ostáva pre nás nasledovaniahodným vzorom.

Česť jeho pamiatke!


Mária Imrichová

Súpis prác profesora Jozefa Jacka za roky 1998 – 2004


Táto bibliografia nadväzuje na Súpis prác prof. Jozefa Jacka za roky 1987 – 1997 od L. Dvonča, ktorý vyšiel v Slovenskej reči, 63, 1998, na s. 120 – 126. Bibliografia je usporiadaná chronologicky a ďalej v rámci jednotlivých rokov podľa druhu príspevkov. Najprv sa uvádzajú knižné práce a vedecké štúdie v odborných jazykovedných časopisoch a zborníkoch, za nimi (menším typom písma, petitom) články, referáty a recenzie, drobné príspevky a správy. Drobné príspevky, ktoré vyšli v tom istom roku v tej istej publikácii alebo v tej istej rubrike v tom istom časopise, uvádzajú sa súhrnne v jednom hesle (hniezdujú sa).


1998

Produktívnosť prípony -ár a jej variantov -iar a -ar v názvoch osôb. – In: Studia Philologica. 6. Red. F. Ruščák et al. Prešov, Fakulta humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v Prešove 1998, s. 15 – 21, angl. res. s. 22.

Funkčné hodnotenie názvov osôb s príponou -ák. – Slovo o slove. Spravodajca Katedry slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty a Fakulty humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity, 4, 1998, s. 4 – 6.

Nové názvy osôb s príponou . – Kultúra slova, 32, 1998, s. 79 – 84.

Cyrilometodský či cyrilo-metodský (cyrilometodovský či cyrilo-metodovský)? – Slovenská reč, 63, 1998, s. 49 – 53, angl. abstrakt s. 49.

Územnosprávne členenie Slovenskej republiky. – Slovenská reč, 63, 1998, s. 87 – 96, angl. abstrakt s. 87.


Banja Luka – z Banje Luky – v Banji Luke. – Slovenská reč, 63, 1998, s. 127. – Tamže: Empajr a empajrový rozhodca (s. 255 – 256). – In-line hokej (s. 377 – 378).

Litomyšl – z Litomyšla. – Kultúra slova, 32, 1998, s. 40.

Špajza – zo špajzy. Kultúra slova, 32, 1998, s. 251 – 252.

Rola nie je roľa. – Nedeľná Pravda, 7, 1998, č. 34, s. 56.

Jazykovedec, záhrada, futbal a pirohy. S profesorom Jozefom Jackom o slovenčine a živote. – Prešovský večerník, 24. 3. 1998, s. 5 (rozhovor M. Országha s J. Jackom).


1999

Katolícke nedele a sviatky. – Slovo o slove. Spravodajca Katedry slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Prešovskej univerzity, 5, 1999, s. 29 – 31.


Euro – eur. – Slovenská reč, 64, 1999, s. 62 – 63. – Tamže: Mašér (s. 253 – 254). – E. Téry – Téryho chata – Térinka (s. 320).

Sloveso zosúkromnieť. – Kultúra slova, 33, 1999, s. 124 – 125. – Tamže: Upchaté priepusty (s. 310 – 311).


2000

Vývinové tendencie flexie vlastných podstatných mien mužského rodu. – In: Človek a jeho jazyk. 1. Jazyk ako fenomén kultúry. Na počesť profesora Jána Horeckého. Red. K. Buzássyová. Bratislava, Veda 2000, s. 445 – 450.

Sibírsky husky – sibírskeho huskyho. – Slovenská reč, 65, 2000, s. 127 – 128. – Tamže: Rómológia rómológ (s. 254 – 256). – Talkshow i tolkšou (s. 352 – 353).

Sobranský okres. – Kultúra slova, 34, 2000, s. 63 – 64. – Tamže: Lazníčka (s. 191 – 192).


2001

Štruktúra rímskokatolíckej liturgie omšových textov. – In: Studia Philologica. Annus VIII. Text a kontext v náboženskej komunikácii. Red. F. Ruščák et. al. Prešov, Fakulta humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v Prešove 2001, s. 72 – 76.


Kredit – kreditný i kreditový. – Slovo o slove, 7, Prešov, Pedagogická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove 2001, s. 105.

Pätoritý skok. – Slovenská reč, 66, 2001, s. 127.

Nové neosobné slovesá v publicistike, – Kultúra slova, 35, 2001, s. 285 – 286. – Tamže: Žiar – Žiarčan (s. 315 – 316).


2002

Short track – šortrek. – Slovenská reč, 67, 2002, s. 190 – 191. – Tamže: Celebrita – mužský rod? (s. 319).

Bruty – v Brutoch. – Kultúra slova, 36, 2002, s. 313 – 314. – Tamže: Jelčiansky chotár (s. 372).


2003

Persona grata a non grata v mediálnych textoch. – In: Komunikácia a text. Ved. red. Z. Stanislavová. Prešov, Náuka 2003, s. 299 – 304.


Čečensko – Čečenec i Čečen. – Slovenská reč, 68, 2003, s. 127 – 128. – Tamže: Veľkonočné trojdnie (s. 319 – 320).

Herliansky gejzír. Kultúra slova, 37, 2003, s. 62 – 63. – Tamže: Mostský kostol (s. 63). – Prepierač špinavých peňazí (s. 125 – 126). – Kto počtuje, ten gazduje (s. 191 – 192).


2004

Petrovany v sedemstoročnom jubileu. Vydané pri príležitosti 700. výročia prvej písomnej zmienky o obci. Obecný úrad Petrovany. Prešov, Vydavateľstvo Michala Vaška 2004. 103 s.


Literatúra

Dvonč, L.: Súpis prác prof. Jozefa Jacka za roky 1987 – 1997. – Slovenská reč, 63, 1998, s. 120 – 126.

Jozef Jacko. – In: Dvonč, L.: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1986 – 1995). Bratislava, Veda 1998, s. 237 – 241 (doplnok k bibliografii J. Jacka za roky 1954 – 1975 a súpis prác za roky 1986 – 1995).

Kesselová, J.: K jubileu profesora Jozefa Jacka. – Slovenská reč, 63, 1998, s. 119 – 120 (k 70. narodeninám J. Jacka).

(mor): Šľachtiteľ slovenčiny oslavuje sedemdesiatku. – Prešovský večerník, 12. 3. 1998, s. 2 (k 70. narodeninám J. Jacka).

Ruščák, F.: Na sedemdesiatku profesora Jozefa Jacka. – Kultúra slova, 32, 1998, s. 104 – 105.

Jozef Jacko. – In: Dvonč, L.: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1996 – 2000). Bratislava, Veda 2003, s. 164 – 165.





Odišiel nestor slovenskej jazykovedy


Napoludnie 25. novembra 2004 od nás navždy odišiel posledný svedok zlatej éry profesionálnej slovenskej jazykovedy Eugen Jóna, významný bádateľ v oblasti slovakistiky a slavistiky, obľúbený pedagóg a dlhoročný hlavný redaktor i doživotný čestný člen redakčnej rady časopisu Slovenská reč. Narodil sa 20. februára 1909 v obci Veľká Suchá (dnes Hrnčiarska Ves), ležiacej v doline, v ktorej sa stretáva lučenská kotlina a rimavskosobotskou a Gemer sa schádza s Novohradom. Sám sa po celý život považoval za Novohradčana a Gemerčana zároveň, určite viac než za Bratislavčana, hoci tu prežil celú druhú časť svojho života. Eugen Jóna sa dožil takmer 96 rokov – dlhovekosť mal spoločnú nielen so svojím švagrom Dr. Rudom Brtáňom, ale aj s jedným zo svojich predchodcov – s iným redaktorom Slovenskej reči Jozefom Škultétym (1853 – 1948). Pripomeňme ešte raz aj na tomto mieste, že Eugen Jóna stál na čele časopisu Slovenská reč dovedna plných 20 rokov a členom redakcie bol úplne neuveriteľných 60 rokov. Jeho produktívny vedecký život bol teda celkom spätý s týmto časopisom, o čom vydal svedectvo aj sám v sérii spomienkových pokračovaní pamätí hlavného redaktora (do roku 1970).

Školu navštevoval po okolitých rázovitých hornoipeľských novohradských obciach (v Brezničke a v Hradišti), pričom gymnázium absolvoval v metropole Novohradu v Lučenci. Podobne ako aj viacerí iní významní predstavitelia slovenskej vedy a kultúry 20. storočia odišiel študovať na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity, kde sa venoval najmä slavistike a romanistike. Aj keď ho spočiatku zaujala predovšetkým literatúra (slovenská i svetová) – vieme o tom z jeho rozpomienok –, počas pobytu na Karlovej univerzite ho stále viac a viac priťahovala a nakoniec aj pritiahla – za čo vďačíme azda najviac profesorovi Milošovi Weingartovi – jazykoveda. Eugen Jóna bol aj účastníkom I. zjazdu slovanských filológov, ktorý sa konal v r. 1929 v Prahe a bol známy napr. aj tým, že na tomto fóre po prvýkrát odzneli tézy Pražského lingvistického krúžku, také dôležité i pre rozvoj slovenského lingvistického myslenia. Pražský pobyt si Eugen Jóna po skončení štúdia predĺžil ešte o dva roky v Slovanskom seminári FF Karlovej univerzity, takže mohol o to dlhšie a o to intenzívnejšie sledovať dianie v Pražskom lingvistickom krúžku a zúčastňovať sa aj na prednáškach napr. o spisovnej češtine a jazykovej kultúre. Táto „šanca“ mala zásadnú dôležitosť pre jeho vlastný vývoj aj v ďalšej „martinskej“ fáze jeho kariéry. V roku 1934 nastúpil totiž na dráhu gymna­ziálneho učiteľa v Martine, aby sa od r. 1946 stal referentom Jazykového odboru martinskej Matice slovenskej. Určite aj vďaka pražskému pobytu ani v tomto pros­tredí nepodľahol trochu zjednodušujúcej predstave o jazykovej správnosti a o poslaní a úlohách jazykovej kultúry, aká sa tam pestovala. K tejto veci sa neskôr vyjadril aj sám, keď sa napr. vyslovil, že: „nie je možné donekonečna držať a obhajovať v jazyku také javy, ktoré málokto zo Slovákov používa“. Bol presvedčený, že nie je ani trochu múdre „natískať“ slovenskejšie slová tam, kde fungujú osvedčené výrazové prostriedky, a to ani v takom prípade, ak ich máme spoločné s inými slovanskými jazykmi.

V roku 1950 nastúpil do vtedajšieho Ústavu slovenského jazyka Slovenskej akadémie vied a umení, no v roku 1953 sa už zasa ocitá na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, aby sa v r. 1960 vrátil (tentoraz už definitívne) do ústavu, medzitým premenovaného na Jazykovedný ústav Slovenskej akadémie vied. Tam pracoval s veľkou erudíciou a s veľkým úžitkom pre slovenskú jazykovedu v oddelení dejín slovenského jazyka ako samostatný vedecký pracovník a po istej odmlke ako konzultant až do roku 1985. Ako vidieť, Eugen Jóna pomerne často „preskakoval“ medzi vedeckými a pedagogickými postami. Bol rovnako vedcom i uči­teľom, čo v tom čase asi nebolo možné skĺbiť nijako ináč, len striedaním zamestnaní. Ani na vedeckom pracovisku sa nevenoval len bádaniu. V čase, keď už nemal svojich oficiálnych žiakov a študentov, našiel vďačných poslucháčov i na tomto pracovisku najčastejšie v miestnosti č. 29.

Vedecké záujmy profesora Eugena Jónu sa vykryštalizovali a nabrali jasné kontúry veľmi zavčasu. Vyčlenili sa v nich tri sféry: sféra vnútorných i vonkajších dejín slovenského jazyka a dialektológia, sféra súčasnej slovakistiky s ohniskom v priestore lexikológie a lexikografie a napokon sféra spisovného jazyka, jazykovej kultúry a výchovy. Z jeho monografických diel pripomeňme Základy ruštiny z r. 1950, práce Martin Hattala a spisovná slovenčina (1951) a najmä mimoriadne brilantne napísané Postavy slovenskej jazykovedy v dobe Štúrovej (1985), ďalej popularizujúcu Slovenčinu pre každého (1953) i vysokoškolskú príručku Úvod do jazykovedy (1955), ktorá je takisto hodná pozornosti i dnes. Eugen Jóna bol aj spoluautorom viacerých významných kolektívnych diel slovenskej jazykovedy, predovšetkým legendárneho, aj keď torzovitého Slovníka spisovného jazyka slovenského (1946 – 1949), ktorý pripravoval spolu s Antonom Jánošíkom až dovtedy, kým ho nepostihol zákaz vtedajšej politickej moci. Kým tento zásah sa zo strany politickej moci oprávnene hodnotí ako tragikomický, pre autorov mal však nepochybne aj príchuť tragédie. Ale Eugen Jóna sa s tým vedel vyrovnať po svojom: naozaj chlapsky a takpovediac stoicky, veď počul niekto od neho ponosy na krivdy a údery osudu? Prešiel bez reptania na iné výskumné pole. Stal sa napr. spoluautorom prelomových Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1953, kde mal dôležité slovo, neskôr aj spoluautorom už klasického Slovníka slovenského jazyka, presnejšie jeho 6. zväzku (1968). Eugen Jóna bol pri začiatkoch Slovenského historického slovníka a ako spoluautor napísal i viaceré známe vysokoškolské učebnice, ako je napr. Slovenština (1957 a ďalšie vydania), Čeština (1972 a ďalšie vydania). Spolu s Jozefom Ružičkom a Vincentom Blanárom pripravil pozoruhodné Dejiny spisovnej slovenčiny II (1974), v ktorých podal azda po prvýkrát takú precíznu a dôkladnú analýzu dejín nášho jazyka v tzv. martinskom období. Nezabudol ani na to, že aj stredné školy potrebujú dobré gramatiky a dobré učebné texty, na čo mal takisto tie najlepšie predpoklady.

V dialektologickom výskume sa venoval predovšetkým novohradským nárečiam, o ktorých pripravoval súbornú prácu. Stihol z nej publikovať len zlomky. Vynikajúco sa mu však podarilo osvetliť novú palatalizovanosť velár v strednej slovenčine, pričom rozvíjal aj pomerne senzačnú hypotézu o bohemizmoch v novohradských nárečiach. Od svojej myšlienky neskôr sčasti ustúpil, ale v každom prípade dokázal a potvrdil veľký význam dialektologického výskumu pre rekonštrukciu vývinu slovenčiny.

Mnohí autori súdia, že najvýznamnejšou časťou jazykovedného diela Eugena Jónu sú jeho práce z oblasti dejín spisovného jazyka 19. storočia. Skutočne hodné obdivu sú a navždy ostanú jeho analytické štúdie o významných jazykovedných a kultúrnych osobnostiach 19. storočia – o Pavlovi Jozefovi Šafárikovi, Jurajovi Palkovičovi, Ľudovítovi Štúrovi, Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, Michalovi Miloslavovi Hodžovi, Martinovi Hattalovi, Jozefovi Viktorinovi, Samovi Czamblovi, Jozefovi Škultétym – a nemôžeme zabudnúť ani na jeho obľúbenú Boženu Slančíkovú Timravu. Eugen Jóna sa v každom jednotlivom prípade zahĺbil do štúdia korešpondencie a iných archívnych materiálov do tej miery, že bol povolaný, ba povolanejší viac než ktokoľvek iný vydať o príslušnej osobnosti a dobových súvislostiach naozaj autentické svedectvo, že mohol so svojimi postavami komunikovať takmer ako partner s partnerom (tak ony pôsobia aj na dnešného čitateľa) a vysloviť sa prostredníctvom nich aj k dianiu v súčasnej jazykovede.

Vskutku pamätná je aj redaktorská činnosť profesora Eugena Jónu, pri ktorej treba pripomenúť, že neredigoval len Slovenskú reč, ale napr. aj Jazykovedný sborník (1946 – 1948), neskôr Jazykovedný časopis (1953 – 1966). Dnes z odstupu času môžeme znovu potvrdiť, že redaktorská ruka profesora Eugena Jónu bola napriek jeho povestnej miernosti vždy citeľná. Eugen Jóna bol umiernený až pacifistický, občas sa zdalo, že i prizmierlivý, no svoje si povedal. Stačí sa vrátiť k jeho úvodníkom v Slovenskej reči, ktoré uverejňoval po roku 1946.

Dnes je už dielo Eugena Jónu uzavreté. Ale nijaký ľudský vek nie je dosť dlhý na to, aby stačil na všetky plánované syntézy. Stále ešte nevyšlo komentované akademické vydanie Štúrovej Nauky reči slovenskej, na ktorom začal Eugen Jóna pracovať takmer pred polstoročím. Dielo však už onedlho za pomoci dvojice iných autorov uzrie svetlo sveta. Ešte stále nie je dokončené ani kompendium Eugena Jónu o novohradských nárečiach, ktoré takisto pripravoval desiatky rokov, no je jasné, že aj ono stojí za to, aby sme ho zavŕšili a odovzdali čitateľom. Aj na tom sa pracuje. A pri vydaní spomínaných diel budeme mať – navyše – znovu príležitosť naplno si pripomenúť doyena slovenskej jazykovedy, ktorý spoluutváral obraz slovenskej jazykovedy posledných dvoch tretín 20. storočia a ktorého dielo ostáva súčasťou zlatého fondu slovenskej jazykovedy. Autora, ktorý bez veľkých slov a veľkých gest, bez zbytočného hurhaja okolo seba i bez sebapýchy v ozajstnej pokore, aká službe jazyku pristane iste najlepšie, vykonal pre slovenskú jazykovedu a slovenský národ veľmi veľa nezastupiteľnej syzifovskej práce. Aj v tom ostáva pre nás vzorom hodným nasledovania. Česť jeho pamiatke!


Slavomír Ondrejovič




Život za katedrou


Nedávno si svoje významné životné jubileum – sedemdesiatiny – pripomenul vysokoškolský pedagóg a jazykovedec-dialektológ doc. PhDr. Ladislav Bartko, CSc. Rodák z juhoabovskej obce Trstené pri Hornáde väčšiu časť života strávil v Prešove. Tu absolvoval svoje vysokoškolské štúdiá (odbor slovenčina na Filologickej fakulte Vysokej školy pedagogickej, predchodkyni terajšej FF PU) a po dvanásťročnom pôsobení v Brezne a ročnom v Literárnovednom ústave SAV sa po príchode (návrate) do Prešova v roku 1971 viac ako tridsať rokov aktívne podieľal na výchove budúcich učiteľov – slovenčinárov na tunajšej filozofickej fakulte.

Náš jubilant patrí k tomu typu pedagógov, ktorí sa pri výkone svojho povolania neuspokojujú len s prácou za učiteľskou katedrou, ale rôznu činnosť vyvíjajú aj mimo nej – v širšom prostredí svojho pôsobenia. Už v Brezne popri pozícii dobrého gymnaziálneho profesora si získal aj povesť výrazného predstaviteľa kultúrneho života v meste. Napríklad z jeho iniciatívy a jeho pričinením tam v čase jeho pôsobenia založili Horehronské múzeum, ktoré dodnes vyvíja úspešnú činnosť, okrem množstva kultúrnych podujatí lokálneho významu zorganizovali sa tu tri celoslovenské vedecké konferencie o významných osobnostiach literárneho života Brezna a jeho okolia – o F. Švantnerovi, J. Chalupkovi a G. K. Zechenterovi-Lasko­mer­skom (zo všetkých troch pripravil do tlače vedecké zborníky), a svoju dnes už bohatú tradíciu začalo písať významné celoslovenské kultúrne podujatie – prehliad­ka umeleckej tvorivosti pedagogických pracovníkov Chalupkovo Brezno (v októbri tohto roku sa uskutoční už jeho 37. ročník).

Podobne to bolo aj po príchode L. Bartka do Prešova. Popri pedagogickej práci (na fakulte prednášal historické jazykovedné disciplíny – najmä dialektológiu a dejiny spisovnej slovenčiny, menej onomastiku a vývin slovenského jazyka) sa sústavne venoval najmä problematike umeleckého prednesu (na fakulte i mimo nej, a to prípravou recitátorov, podielom na organizácii podujatí, akými boli napríklad Akademický Prešov, Levočský recitál a iné, a prednáškovou činnosťou) a otázkam jazykovednej kultúry a rétoriky (popri prednáškovej činnosti aj externou výučbou – napr. na Technickej univerzite v Košiciach, na Žilinskej univerzite v Žiline a na Akadémii umení v Banskej Bystrici). Po roku 1989 sa jeho aktivity rozšírili aj na oblasť matičnej činnosti; popri mnohoročnej práci na jej miestnej a krajskej úrovni možno tu spomenúť jeho šesťročné členstvo v celoslovenskom výbore Matice slovenskej a funkciu predsedu jedného zo záujmových odborov matice – jazykového odboru MS, ktorú vykonáva v súčasnosti. Za celý rad ocenení, ktoré za uvedenú mimoškolskú činnosť získal, sa tu žiada spomenúť aspoň Pamätnú medailu Štefana Moyzesa (1998) a Veľkú medailu sv. Gorazda (2003). V rokoch 1999 – 2003 bol L. Bartko členom Ústrednej jazykovej rady (poradného orgánu ministra kultúry Slovenskej republiky v otázkach štátneho jazyka).

Vedecká činnosť L. Bartka úzko korešponduje s jeho pedagogickou prácou. V čase pôsobenia na strednej škole a v SAV sa venoval najmä literárnej histórii (publikoval niekoľko štúdií a celý rad článkov, vypracoval scenáre výstav, spolupracoval na scenári filmového dokumentu o F. Švantnerovi a pod.), po prechode na vysokú školu svoju pozornosť zameral na problematiku dejín slovenského jazyka. Medzi východoslovenskými nárečiami, ktorých výskumu sa sústavne venuje, najviac pozornosti, prirodzene, venuje svojim rodným abovským nárečiam (publikoval o nich celý rad dialektologických a onomastických štúdií a do tlače má pripravenú monografiu, v ostatných rokoch sa úspešne podieľa na výskume slovenských nárečí na Zakarpatskej Ukrajine), v oblasti dejín spisovného jazyka sa zameriava najmä na vývinové otázky tzv. kultúrneho jazyka na východnom Slovensku a výsledkom jeho záujmu o kultúru súčasného spisovného jazyka sú nielen mnohé články (najviac v časopise Kultúra slova, v ktorom je zároveň členom redakčnej rady), ale napríklad aj vedenie jazykových rubrík (pred nejakým časom napríklad v denníku Národná obroda a v tunajších Prešovských novinách), jazyková úprava rôznych publikácií, práca v názvoslovných komisiách (napríklad v Prešove v názvoslovnej komisii pri mestskom, okresnom aj katastrálnom úrade) a pod.

Ladislav Bartko sa svojho jubilea dožil v dobrom zdraví a primeranej miere životného optimizmu. Želáme mu, aby ho tieto danosti neopustili ani v ďalších rokoch, aby pri dobrom zdraví mohol zavŕšiť v prospech našej vedy a kultúry všetko to, čo si zaumienil.


Ferdinand Buffa



Súpis prác doc. Ladislava Bartka za roky 1994 – 2003


Táto bibliografia nadväzuje na Súpis prác Ladislava Bartka za roky 1957 – 1993 od L. Dvonča, ktorý bol uverejnený v Slovenskej reči, 59, 1994, na s. 243 – 251. Bibliografia je usporiadaná chronologicky a ďalej v rámci jednotlivých rokov podľa druhu príspevkov. Najprv sa uvádzajú knižné práce a vedecké štúdie v odborných jazykovedných časopisoch a zborníkoch, za nimi (menším typom písma, petitom) články, referáty a recenzie, drobné príspevky a správy. Drobné príspevky, ktoré vyšli v tom istom roku v tej istej publikácii alebo v tej istej rubrike v tom istom časopise, uvádzajú sa súhrnne v jednom hesle (hniezdujú sa).


1994

Umelecké mená typu Janko (Kráľ), Fraňo (Štefunko). – In: Jazyková a mimojazyková stránka vlastných mien. 11. slovenská onomastická konferencia. Nitra 19. – 20. mája 1994. Zborník referátov. Red. E. Krošlá­ková. Bratislava – Nitra, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV – Vysoká škola pedagogická 1994, s. 159 – 165.


O jednom prvenstve Nitry II. – Zápisník slovenského jazykovedca, 13, 1994, s. 41 – 42 (tézy prednášky konanej dňa 19. 10. 1994 v pobočke Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV v Prešove).

Neuznášaniaschopnosť? – Kultúra slova, 28, 1994, s. 233 – 234.


1995

Ukrajinské, respektíve ukrajinsko-poľské lexikálne prvky v abovskom nárečí na východnom Slovensku. – In: Badania dialektów i onomastyki na pograniczu polsko-wschódniosłowiańskim. Red. M. Kondratiuk. Białystoku, Zakład Filologii Wschodniosłowiańskich 1995, s. 67 – 73, rus. res. s. 74.

Tatrín a štúrovská spisovná slovenčina. – In: Dialógy o slovenčine. 2. Red. K. Ichniovská. Prešov, Metodické centrum 1995, s. 19 – 23. – Znovu publikované: In: 150. výročie vzniku Tatrína. Red. M. Otčenáš. Prešov, Filozofická fakulta Univerzity P. J. Šafárika 1995, s. 37 – 41.


Anton Prídavok a jazyková kultúra na Slovensku. – Kultúra slova, 29, 1995, s. 205 – 209.

Životné jubileum doc. Júlie Dudášovej-Kriššákovej. – Slovenská reč, 60, 1995, s. 105 – 107 (k 50. narodeninám J. Dudášovej-Kriššákovej).


1996

Pavol Jozef Šafárik vo vedeckom diele Štefana Tóbika. – In: Pavol Jozef Šafárik a slavistika. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie a dokumentov z osláv 200. výročia narodenia P. J. Šafárika. Acta Facultatis Philosophicae Universitatis Šafarikanae. Literárnovedný zborník 12 / Jazykovedný zborník 13 / Historický zborník 5 (AFPh UŠ 79) 1996. Red. P. Petrus et al. Prešov – Martin, Filozofická fakulta v Prešove Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach – Matica slovenská v Martine 1996, s. 297 – 303, rus. res. s. 303.

Výučba historických jazykových disciplín na vysokej škole ako nástroj výchovy k národnej hrdosti a slovenskej štátnosti. – In: Výchova k národnej hrdosti a slovenskej štátnosti. Zborník príspevkov z celoštátneho sympózia konaného v dňoch 12. – 13. decembra 1995 v Prešove. Red. J. Mižák. Bratislava, Stála konferencia slovenskej inteligencie Slovakia plus 1996, s. 83 – 85.


Ľudovít Štúr, slovenčina a my. – Kultúra slova, 30, 1996, s. 65 – 70.

A predsa mečbal i Fernandezová. (Ohlas na článok.) – Prešovské noviny, 40, 1996, č. 8, s. 3.

[Príspevok do ankety Čo s novinami našimi.] – Slovenské národné noviny, 7 (11), 1996, č. 8, s. 10.

ZDŠ Mikuláša Moyzesa (dôstojné potvrdenie minulosti). O 75-ročnom jubileu jednej dohody prešovského MO MS. – Slovenské národné noviny, 7 (11), 1996, č. 23, s. 11.

Otvorený list ministrovi kultúry SR Ivanovi Hudecovi. – Prešovský večerník, 22. 2. 1996, s. 3 (spoluautor L. Šimon).

Odbor Matice slovenskej v Prešove a účasť Mikuláša Moyzesa na jeho práci. – In: Základná umelecká škola Mikuláša Moyzesa Prešov (bulletin). Prešov, vydavateľstvo Cuper 1996, s. 4.

Neraz tŕnistá cesta (Prešovčania si pripomenuli 75. rokov svojho MO MS). – Slovenské národné noviny, 7 (11), 1996, č. 3, s. 11.

Elán, cieľavedomosť a vytrvalosť. (Jazykovedec Ferdinand Buffa sedemdesiatročný.) – Lúč, východoslovenské noviny, 22. 2. 1996, s. 4.

Prešov bol vždy slovenský. (S predsedom prešovského miestneho odboru Matice slovenskej doc. PhDr. Ladislavom Bartkom o jazykovom zákone.) – Prešovské noviny, 40, 1996, č. 10, s. 1 (roz­hovor J. Počtu s L. Bartkom).

Dnes na linke: Doc. PhDr. Ladislav Bartko, CSc., predseda Miestneho odboru Matice slovenskej v Prešove. – Lúč, východoslovenské noviny, 25. 10. 1996, s. 3 (rozhovor Š. Šimočka s L. Bart­kom).


1997

Abovské a spišské nárečia. – In: Studia Academica Slovaca. 26. Prednášky XXXIII. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mlacek. Bratislava, Stimul – Centrum informatiky a vzdelávania FF UK 1997, s. 198 – 205.

Kladzianski dejatelia Samuel Fabry a bratia Hlovíkovci v dejinách spisovnej slovenčiny. – In: Spod hliny času... (Zborník materiálov zo slávnosti v Kladzanoch 14. mája 1995.) Red. D. Ondiková. Košice, Matica slovenská, Ev. cirkev a. v. na Slovensku a obec Kladzany. [1997], s. 46 – 48.

Karol Kuzmány, slovenčina a Matica slovenská. – Kultúra slova, 31, 1997, s. 3 – 8.

Karol Kuzmány v dejinách spisovnej slovenčiny. – In: Karol Kuzmány (k 190. výročiu narodenia). Referáty prednesené na vedeckom seminári 13. októbra 1996 v Brezne. Brezno, Miestny odbor Matice slovenskej 1997, s. 8 – 10.

Miesto rétoriky v učebnom pláne doplňujúceho pedagogického štúdia na Žilinskej univerzite v Žiline. – In: Učebné plány a kreditný systém. Zborník prednášok zo seminára TEMPUS-u JEP-115-30-96 konaného v dňoch 13. – 14. februára 1992 v Súľove. Red. F. Schlosser. Žilina, Žilinská univerzita 1997, s. 33 – 35.

Jazyková kultúra a rétorika – nástroj zvyšovania efektívnosti doplňujúceho pedagogického štúdia. Konferencia pri príležitosti 45. výročia založenia TU a 5. výročia vzniku KIP. Košice, Technická univerzita, Katedra inžinierskej pedagogiky, 1997, s. 164 – 167.

Katedra slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. – In: Dvonč, L.: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1976 – 1985). Bratislava, Veda 1997, s. 652.

Užitočné, nenahraditeľné podujatie. (Pozdrav jubilujúcemu Chalupkovmu Breznu.) – In: Chalupkovo Brezno v pamäti. Vydané pri príležitosti jubilejného 30. ročníka prehliadky umeleckej tvorivosti pedagogických pracovníkov na Slovensku. Red. J. Borguľová – M. Kán. Bratislava, Národné osvetové centrum 1997, s. 35 – 38.


Prešov. – Slovenské národné noviny, 8 (12), 1997, č. 33, s. 11 (príspevok v rubrike Odbory MS).

Spresnenie pravidiel prepisu písmen cyrilského písma z bieloruštiny do slovenčiny. – Kultúra slova, 31, 1997, s. 221 – 223 (spoluautorka V. Ľašuková).

O výskume slovenských nárečí na Ukrajine. – Prešovská univerzita – periodikum Akademickej obce Prešovskej univerzity, 1, 1997, č. 1, s. 12.

30. Chalupkovo Brezno. – Kultúra slova, 31, 1997, s. 350 – 354 (správa o podujatí konanom v dňoch 10. – 12. 10. 1997 v Brezne).

Životné jubileum Štefana Liptáka. – Kultúra slova, 31, 1997, s. 34 – 37 (k 60. narodeninám).

Budujú nové kontakty a vedeckú spoluprácu. – Prešovská univerzita – periodikum Akademickej obce Prešovskej univerzity, 1, 1979, č. 3, s. 3 (odpoveď na otázku redakcie o kontaktoch Prešovskej univerzity s univerzitou v Minsku).


1998

Masníkova Zpráva písma slovenského – prvá jazyková príručka češtiny na Slovensku. – In: Obdobie protireformácie v dejinách slovenskej kultúry z hľadiska stredoeurópskeho kontextu (z príležitosti 300. výročia úmrtia Tobiáša Masníka). Red. J. Doruľa. Bratislava, Slavistický kabinet SAV 1998, s. 142 – 156.

Nárečie Sečoviec. – In: Sečovce. Red. J. Ordoš. Prešov, I. T. M. 1998, s. 179 – 191.

K charakteristike gemerských nárečí. – In: Studia Academica Slovaca. 27. Prednášky XXXIV. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mlacek. Bratislava, Stimul – Centrum informatiky a vzdelávania FF UK 1998, s. 180 – 185.

K charakteristike slovenských nárečí na Zakarpatskej Ukrajine. – Slavica Slovaca, 33, 1998, s. 3 – 17, angl. abstrakt s. 3, nem. res. s. 17 (spoluautori N. Dzendzelivská, Š. Lipták).

O doterajších výskumoch a niektorých morfologických osobitostiach nárečí Slovákov na Zakarpatskej Ukrajine. – In: Slováci na Zakarpatskej Ukrajine. Zborník materiálov z odborného seminára konaného v Bratislave 19. XII. 1997. Red. Š. Lipták a L. Čáni. Bratislava, Dom zahraničných Slovákov 1998, s. 29 – 39, 45 – 49.

K problematike prekladu slovenských ľudových rozprávok z nárečia do spisovného jazyka. – In: Literatúra pre deti a mládež v procese. 1. Rozprávkový žáner. Red. J. Kopál. Nitra, Univerzita Konštantína Filozofa 1998, s. 275 – 282.

Nas abjadnala mova. Prel. V. Ľašuk. [Ľašuková] – Polymia, literaturno-maski i hramatyka-palityčny časopis, 11, 1998, č. 835, s. 216 – 221.

Belarussistyka na Filasofskim fakuľtece Prešavskaha universiteta v Prešove. – In: Belaruskaja mova v druhoj palove XX stahoddzia. Materyaly Mižnarodnaj navukovaj kanferencyji (Minsk, 22 – 24 kastryčnika 1997 h.). Red. M. R. Pryhudzič. Minsk, Belaruski dziaržavny universitet – Nacyjanaľna akademija navuk Belarusi 1998, s. 291 – 293.

Bielorusistika na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. – Slavica Slovaca, 33, 1998, s. 149 – 152, angl. abstrakt s. 149.

K charakteristike slovackich govorov na territorii Zakarpatskoj oblasti Ukrainy. – In: Streszczenia referatów i komunikatów. Językoznawstwo. XII. międzynarodowy kongres slawistów. Kraków 1998. Red. J. Rusek – J. Siatkowski – Z. Rusek. Warszawa, Wydawnictwo Energeia 1998, s. 233 (spoluautori N. Dzendzelivská, Š. Lipták).


Matičiari a jazyková kultúra. – Kultúra slova, 32, 1998, s. 129 – 131.

Dva Roky – Rok Antona Bernoláka a Rok slovenskej literatúry. – Kultúra slova, 32, 1998, s. 3 – 6.

Na prelome Rokov. (Úvaha o Roku Antona Bernoláka a o Roku slovenskej literatúry.) – Slovenská Republika, 31. 10. 1998, s. 12 – 13.

Úroveň jazykovej kultúry (súčasťou všeobecnej kultúrnosti každého jednotlivca). – Región extra, regionálny týždenník (Vranov nad Topľou – Bukóza), 5, č. 26, s. 3.

O kodifikácii názvov obcí na Slovensku. – Kultúra slova, 32, 1998, s. 63 – 64.

Poznámky k prepisu písmen bulharskej cyriliky do latinky. – Kultúra slova, 32, 1998, s. 177 – 178 (spoluautorka N. Nikolovová).

XII. medzinárodný zjazd slavistov v Krakove (27. 8. – 2. 9. 1998). – Slavica Slovaca, 33, 1998, s. 178 – 186 (spoluautori V. Blanár, J. Bosák, J. Doruľa, Ľ. Králik, S. Lesňáková, M. Majtán).

Naša univerzita na zjazde slavistov. – Prešovská univerzita – periodikum Akademickej obce Prešovskej univerzity, 2, 1998, č. 8, s. 12.

Postrehy z Minska. – Prešovská univerzita – periodikum Akademickej obce Prešovskej univerzity, 2, 1998, č. 8, s. 14 (správa o vedeckej konferencii konanej v dňoch 22. – 23. 9. 1998 v Minsku, Bielorusko).

Šaliansky Maťko rastie. – Slovenské národné noviny, 9 (13), 1998, č. 9 – 10, s. 2 (o súťaži recitátorov konanej 3. 2. 1998 v Starej Ľubovni).

Jubilejný Šaliansky Maťko. – Kultúra slova, 32, 1998, s. 229 – 232 (správa o 5. ročníku celoslovenskej sú­ťaže v umeleckom prednese Šaliansky Maťko Jozefa Cígera-Hronského konanom 6. 3. 1998 v Šali).

Ján Šárga. (Na nedožité 80. výročie narodenia.) – Slovenská reč, 63, 1998, s. 370 – 373.

Tvorivý vklad. – Prešovská univerzita – periodikum Akademickej obce Prešovskej univerzity, 2, 1998, č. 1 – 2, s. 11.


1999

O jazyku spevníka Cithara sanctorum z roku 1636 a jeho ďalších vydaní v 17. storočí. – Slovenská reč, 64, 1999, s. 12 – 23.

K problematike štruktúrnej a normatívnej dynamiky spisovnej a nárečovej formy jazyka. (Na materiáli slovenského jazyka.) – In: Mova, literatura (da 55-hoda adkryccia katadry belaruskaj movy i litaratury BDU.) Materyjaly mižnarodnaj navukovaj kanferecyji. Minsk 22 – 23 verasňa 1998 h. U dvuch častkach. Častka 1. Minsk, BDU 1999, s. 116.

Niektoré osobitnosti fungovania vlastných mien v nárečí Slovákov na Zakarpatskej Ukrajine. – In: Nazewnictwo na Pograniczach Etniczno-językowych. Materialy z międzynarodowej Konferencji Onomastycznej. Bialystok – Suprasl 26 – 27 X 1998. Studia slawistyczne. 1. Red. Z. Abramov – L. Dacewicz. Bialystok, Uniwersytet w Bialystoku, Instytut Filologii Wschodniosłowiańskiej 1999, s. 17 – 20.

Katedra slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity. – In: Filozofická fakulta v Prešove (1959 – 1999). (Acta Facultatis Philoso­phicae Universitatis Prešoviensis. Jubilejný zborník 1959 – 1999.). Red. M. Ot­čenáš. Prešov, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove 1999, s. 181 – 194.

Dve výročia Štefana Tóbika. – Slovenská reč, 64, 1999, s. 257 – 267 (k 90. výročiu narodenia a 30. výročiu úmrtia Š. Tóbika).


Ervín Lazar a jeho matičná činnosť. – Slovenské národné noviny, 10 (14), 1999, č. 2 – 3, s. 12.

Prešovskí matičiari v Roku P. O. Hviezdoslava. – Prešovský večerník, 3. 2. 1999, s. 2 (spoluautor O. Šimon).

Koľko rokov má FF PU? – Prešovská univerzita – periodikum Akademickej obce Prešovskej univerzity, 3, 1999, č. 3 – 4, s. 7.

AS PU o aktuálnych otázkach univerzity. – Prešovská univerzita – periodikum Akademickej obce Prešovskej univerzity, 3, 1999, č. 9 – 10, s. 5.

Prešovčania Hviezdoslavovi. – Slovenské národné noviny, 10 (14), 1999, č. 27, s. 11.

Sárossy alebo Šároši? – Veľkošarišan, kultúrno-spoločenský mesačník zo života občanov, pracovníkov podnikov, závodov a súkromných podnikateľov vo Veľkom Šariši, 8, 1999, č. 7, s. 3.

Významná medzinárodná vedecká konferencia v Minsku. – Slavica Slovaca, 34, 1999, s. 186 – 188 (správa o konferencii konanej v dňoch 22. – 23. 9. 1998).

Vedecký seminár o akademikovi Ľudovítovi Novákovi a jeho diele. – Kultúra slova, 33, 1999, s. 163 – 166 (správa o seminári konanom 15. 1. 1999 v Prešove).

Na deväťdesiatku Sama Mazúra. – Slovenská reč, 64, 1999, s. 234 – 235.

Na šesťdesiatku profesora Jána Sabola. – Kultúra slova, 33, 1999, s. 42 – 45.

Pamätná medaila Štefana Moyzesa profesorovi Sabolovi. – Prešovská univerzita – periodikum Akademickej obce Prešovskej univerzity, 3, 1999, č. 3 – 4, s. 7.


2000

Rétorika. (Rozšírené sylaby pre študentov DPŠ.) 1. vyd. Žilina, Žilinská univerzita – EDIS, vydavateľstvo ŽU 2000. 56 s.

Odraz slovensko-ukrajinských jazykových kontaktov v toponymii zakarpatských Slovákov. – In: Slovensko-rusínsko-ukrajinské vzťahy od obrodenia po súčasnosť. Red. J. Doruľa. Bratislava, Slavistický kabinet SAV 2000, s. 169 – 181.

K úradnej podobe ženských rodných (krstných) mien typu Adriána. – Kultúra slova, 34, 2000, s. 280 – 285.

K poetike mien literárnych postáv z hľadiska teórie prekladu. – In: Preklad a tlmočenie. 2. Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie v dňoch 20. a 21. júna 2000 v Banskej Bystrici. Red. N. Vietorová. Banská Bystrica, Filozofická fakulta Univerzity Mateja Bela, Katedra slovakistiky FF UMB 2000, s. 133 – 147.

Štefan Tóbik. – In: Miscellanea anno 1999. Acta Colllegii Evangelici Prešoviensis. 7. Red. P. Kónya – R. Matlovič. Prešov, Biskupský úrad Východného dištriktu Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku 2000, s. 231 – 247.


Akademický senát PU rozhodol o voľbách. (Zo zasadnutia AS PU.) – Prešovská univerzita – periodikum Akademickej obce Prešovskej univerzity, 4, 2000, č. 1 – 2, s. 2.

Príspevok k rozvoju medzinárodnej spolupráce. – Prešovská univerzita – periodikum Akademickej obce Prešovskej univerzity, 4, 2000, č. 1 – 2, s. 16.


2001

Príspevok k dejinám výskumu slovenských nárečí na Zakarpatskej Ukrajine a náčrt ďalších úloh tohto výskumu. (Od S. Cambela cez J. Dzendzelivského do 3. tisícročia.) – In: Ukrajinske i slovianske movoznavstvo. Sučasni problemy movoznavstva ta literaturoznavstva. Mižnarodna konferencija na česť 80-riččia profesora Josypa Dzendzelivskoho. Zbirnyk naukovych prac. Vypusk 4. Užhorod, Ministerstvo osvity i nauky Ukrajiny – Užhorodskyj nacionaľnyj universytet 2001, s. 82 – 87.

Národný aspekt v slovenských duchovných piesňach. – In: Text a kontext v náboženskej komunikácii. Acta Facultatis studiorum humanitatis et naturae Universitatis Presoviensis. Studia philologica. Annus VIII. Ed. J. Kesselová. Prešov, Fakulta humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity 2001, s. 191 – 199.

Abov známy i neznámy. – In: Nemcová, M.: Piesne Abova. Prešov, Prešovský hudobný spolok Súzvuk 2001, s. 95 – 99.


Aktuálne o nárečiach a národnom jazyku. [Nárečia a národný jazyk. Materiály z medzinárodnej vedeckej konferencie (Budmerice 24. – 26. septembra 1997). Editorka A. Ferenčíková. Bratislava, Veda 1999. 332 s.] – Kultúra slova, 35, 2001, s. 296 – 301.

Nárečie je ako poľné kvetiny. (S magnetofónom za bohatstvom reči našich predkov.) – Prešovský večerník, 17. 1. 2001, s. 4 (jubilejný článok k 75. narodeninám F. Buffu).

Jeden z najväčších synov slovenského národa. – Horehronie – regionálne noviny občanov Brezna, Horehronia a Stredného rudohoria, 9, 2001, č. 46, s. 8 (príhovor na otvorení výstavy „Karol Kuzmány 1806 – 1866“ v Brezne 13. októbra 2001).

Jazyková poznámka. – In: Kandráčová, M.: Spev je môj život. Autentické rozhovory so „šarišským slávikom“ spracoval František Matúš. Prešov, Prešovský hudobný spolok Súzvuk 2001, s. 234 – 236. – Tamtiež: Slovníček nárečových výrazov (s. 237 – 240).

Jazyková poznámka. – In: Nemcová, M.: Piesne Abova. Prešov, Prešovský hudobný spolok Súzvuk 2001, s. 100 – 101. – Tamtiež: Slovník nárečových výrazov (s. 102 – 105).

Jubileum zanieteného matičiara. – Slovenské národné noviny, 12 (16), č. 8/2001, s. 11 (jubilejný článok k 80. narodeninám J. Hambora).


2002

Moravianske nárečie. – In: Dejiny obce Moravany. Ed. Ľ. Harbuľová. Michalovce 2002, s. 262 – 277.

O názvoch našich ulíc. – Prešov – Kultúrno-spoločenský mesačník, 45, 2002, č. 3., s. 13.

Umelecký prednes. – In: Chalupkovo Brezno v pamäti. 2. 35 rokov Chalupkovho Brezna. Zostavili L. Bartko et al. Brezno, Organizačný výbor Chalupkovho Brezna 2002, s. 20 – 23.


Zakladateľ Chalupkovho Brezna... Z galérie vyznamenaných pri príležitosti Dňa učiteľov 2002 – PhDr. Ladislav Bartko, CSc. – Učiteľské noviny, 52, 2002, č. 25, s. 3 (rozhovor J. Dobáka s L. Bart­kom).

Návraty ku Dňu učiteľov 2002. – Prešovská univerzita – periodikum Akademickej obce Prešovskej univerzity, 6, 2002, č. 4 – 5, s. 17 (rozhovor A. Takáča s L. Bartkom).


2003

Slovenské nárečia na Zakarpatskej Ukrajine vo svetle jazykových kontaktov. – In: XIII. medzinárodný zjazd slavistov v Ľubľane. Príspevky slovenských slavistov. Ed. J. Doruľa. Bratislava, Slovenský komitét slavistov – Slavistický kabinet SAV 2003, s. 49 – 69 (spoluautori N. Dzendzelivská a Š. Lipták).

Slovak Dialects at Transcarpathian Ukraine in the Light of Language Contacts. – In: 13. mednarodni slavistični kongres. Ljubljana, 15. – 21. avgusta 2003. Zbornik povzetkov. 1. del – Jezikoslovje. Ed. F. Novak. Ljubljana: Mednarodni slavistični komite – Slovenski slavistični komite 2003, s. 223 (spoluautori N. Dzendzelivská a Š. Lipták).

Zápas o novú spisovnú slovenčinu ako súčasť literárnokritickej činnosti Mikuláša Dohnányho a ostatných levočských štúrovcov. – In: Život slova v dejinách a jazykových vzťahoch. (Na sedemdesiatiny profesora Jána Doruľu.) Red. P. Žeňuch. Bratislava, Slavistický kabinet SAV 2003, s. 113 – 119.

O účasti Matice slovenskej na založení a počiatočnom obsahovom zameraní Slovenskej reči. – In: Slovenská reč. 1932 – 2002. Vedecká konferencia. Bibliografia. Ed. S. Ondrejovič. Bratislava, Veda 2003, s. 35 – 43.

Rétorika. In: Riadenie prevádzky tunelov. Tunely v cestovnom hospodárstve. Projekt dištančného vzdelávania. Ed. F. Schlosser. Žilina, Žilinská univerzita 2003, s. 3 – 16.

Zemplínskoteplické nárečie. – In: Zemplínska Teplica. Ed. J. Ordoš. Prešov – Zemplínska Teplica 2003, s. 253 – 275.

Z výskumov ukrajinsko-slovenskej jazykovej interferencie v slovenských nárečiach na Zakarpatskej Ukrajine. – In: Slovensko-ukrajinské vzťahy v oblasti jazyka, literatúry, histórie a kultúry. Zborník materiálov z medzinárodnej vedeckej konferencie, ktorá sa konala 12. – 13. septembra 2002 v Prešove. Acta Facultatis Philosophicae Universitatis Presoviensis. Slavistický zborník 4 (AFPhUP 91/173). Ed. Ľ. Babotová a J. Kredátusová. Prešov, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2003, s. 53 – 62.

Z výskumov nárečí Slovákov na Zakarpatskej Ukrajine. – In: Slováci v zahraničí. 20. Red. S. Bajaník a V. Denďúrová-Tapalagová. Martin, Matica slovenská 2003, s. 9 – 29 (spoluautor Š. Lipták).

O vplyve uhorského kancelárskeho úzu na domácke podoby slovenských rodných mien a na ich fungovanie v komunikácii. – In: Vlastné meno v komunikácii. 15. slovenská onomastická konferencia. Bratislava 6. – 7. septembra 2002. Zborník referátov. Red. P. Žigo a M. Majtán. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV – Filozofická fakulta Univerzity Komenského – Veda 2003, s. 279 – 282.

O doterajších výsledkoch a ďalších úlohách výskumu slovenských nárečí na Zakarpatskej Ukrajine. – In: BraSlav 2. Zborník z medzinárodnej slavistickej konferencie, konanej na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave dňa 13. a 14. novembra 2003. Ed. P. Žigo a Ľ. Matejko. Bratislava, Univerzita Komenského 2003, s. 221 – 227 (spoluautor Š. Lipták).

Pozdrav jubilantovi profesorovi Doruľovi. – Bardejovské novosti – nezávislý regionálny týždenník, 14, 2003, č. 37, s. 2.

Redakčná činnosť

Kultúra slova, 28, 1994 – 37, 2003 (člen red. rady)

G. K. Zechenter-Laskomerský. Život a dielo. 1824 – 1908. Zborník materiálov z vedeckej konferencie v Brezne 6. – 7. decembra 1974. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1977 (zostavovateľ).

Učebnice, učebné pomôcky a programy pre hudobnú výchovu. Zborník projektov, referátov a materiálov z hudobnopedagogickej konferencie v Prešove 26. – 28. 9. 1995. Editor F. Matúš. Prešov, Pedagogická fakulta UPJŠ 1996. 68 s. (jazyková redakcia a korektúry).

Základná umelecká škola Mikuláša Moyzesa Prešov (bulletin). Prešov, Vydavateľstvo Cuper 1996 (redakčná spolupráca).

Pavol Jozef Šafárik a slavistika. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie a dokumentov z osláv 200. výročia narodenia P. J. Šafárika. Acta Facultatis Philosophicae Universitatis Šafarikanae. Literárnovedný zborník 12 / Jazykovedný zborník 13 / Historický zborník 5 (AFPh UŠ 79) 1996. Red. P. Petrus et al. Prešov – Martin, Filozofická fakulta UPJŠ – Matica slovenská 1996. 552 s. (výkonný redaktor s J. Zimmermannom, člen red. rady).

Spod hliny času ... (Zborník materiálov zo slávnosti v Kladzanoch 14. mája 1995.) Red. D. Ondiko­vá. Košice, Matica slovenská, Ev. cirkev a. v. na Slovensku a obec Kladzany [1997] (jazyková redakcia).

Nižníková, J. – Sokolová, M.: Valenčný slovník slovenských slovies. Prešov, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 1998. 270 s. (člen redakčnej rady).

Valcerová-Bacigálová, A.: Vzťah významu a tvaru v preklade poézie. Preklady poézie A. Voznesenského do slovenčiny a češtiny. Acta Facultatis Philosophicae Universitatis Prešoviensis. Monographia. 18. (AFPh UP 17/99.) Prešov, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove 1999. 220 s. (výkonný redaktor, člen red. rady).

Filologická revue (štúdie, odborné články, eseje, recenzie, poznámky a glosy, kronika), roč. 3, č. 1, 2, 3. Banská Bystrica, Filologická fakulta UMB 2000 (jazykový redaktor).

Slovensko-poľské vzťahy v reláciách interkultúrnej komunikácie. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie na počesť Danuty Abrahamowiczovej, prvej lektorky poľského jazyka na FF UPJŠ v Prešove. Acta Facultatis Philosophicae Universitatis Prešoviensis. Slavistický zborník. 2 (AFPhUP 35/117). 2000. Red. J. Dudášová. Prešov, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2000 (člen red. rady).

Preklad a tlmočenie. 2. Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie v dňoch 20. a 21. júna 2000 v Banskej Bystrici. Red. N. Vietorová. Banská Bystrica, Filologická fakulta Univerzity Mateja Bela, Katedra slovakistiky FiF UMB 2000. 284 s. (recenzent).

Kandráčová, M.: Spev je môj život. Autentické rozhovory so „šarišským slávikom“ spracoval František Matúš. Prešov, Prešovský hudobný spolok Súzvuk 2001 (odborný jazykový poradca a korektor).

Nemcová, M.: Piesne Abova. Prešov, Prešovský hudobný spolok Súzvuk 2001 (odborná jazyková spolupráca).

Kopčáková, S.: Ladislav Burlas. Prešov, Prešovský hudobný spolok Súzvuk 2002. 176 s. (odborná jazyková spolupráca).

Štátna vedecká knižnica v Prešove. 1952 – 2002. Zostavila A. Hudáková. Prešov, Štátna vedecká knižnica 2002. 40 s. + 14 s. obrazová príloha (jazyková úprava).

Chalupkovo Brezno v pamäti. 2. 35 rokov Chalupkovho Brezna. Brezno, Organizačný výbor Chalupkovho Brezna 2002 (zostavovateľ spolu s M. Kánom a A. Štulrajterovou).

Súzvuk. 1. Aktivity členov Prešovského hudobného spolku Súzvuk v rokoch 2001 – 2002. Prešov, Prešovský hudobný spolok Súzvuk 2003 (recenzent a odborná jazyková spolupráca).

Literatúra

Dvonč, L.: Súpis prác doc. Ladislava Bartka za roky 1957 – 1993. – Slovenská reč, 59, 1994, s. 243 – 251.

Chilová, K.: Ladislav Bartko. – Slovenské národné noviny, 5 (9), 1994, č. 48 – 49, s. 4.

Lipták, Š.: Docent Ladislav Bartko šesťdesiatročný. – Slovenská reč, 59, 1994, s. 241 – 242.

Považaj, M.: Životné jubileum doc. Ladislava Bartka. – Kultúra slova, 28, 1994, s. 237 – 238 (k 60. narodeninám).

Sabol, J.: Životné jubileum doc. PhDr. Ladislava Bartka, CSc. – Universitas Šafarikiana, 24, 1995, č. 5 – 6, s. 15 ( k 60. narodeninám).

Dordrecht/Boston/London, Kluwer Academic publishers 1995 (záznam 3 prác L. Bartka).

Odaloš, P. – Majtán, M.: Bibliografia slovenskej literatúry o urbanonymách. In: Urbanonymá v kontexte histórie a súčasnosti. Materiály z onomastického kolokvia (Banská Bystrica 3. – 5. septembra 1996). Red. P. Odaloš a M. Majtán. Banská Bystrica – Bratislava, Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela, Fakulta humanitných a prírodných vied Univerzity Mateja Bela – Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied 1996, s. 274 (záznam jednej práce L. Bartka).

Ladislav Bartko. – In: Dvonč, L.: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1976 – 1985). Bratislava, Veda 1997, s. 32 – 35.

Ladislav Bartko. – In: Dvonč, L.: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1986 – 1995). Bratislava, Veda 1998, s. 31 – 35 (súpis prác L. Bartka za roky 1957 – 1960, doplnky k bibliografii za roky 1972 – 1975 a 1976 – 1985 a súpis prác za roky 1986 – 1995).

Prehľad publikácií z jazykovedy, literárnej vedy, etnológie a histórie za roky 1993 – 1998 (výber). Red. J. Doruľa. Bratislava, Slovenský komitét slavistov a Slavistický kabinet SAV 1998, s. 29, 32, 112, 123, 145 (záznam štyroch prác L. Bartka).

Šelepec, J. – Dorčáková, M.: Slavistika na Filozofickej a Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove. Prešov, Krajská štátna knižnica 1998. 96 + 3 s. (záznam jednej práce L. Bartka).

Breznoščáková, Z.: Publikačná činnosť pracovníkov Prešovskej univerzity za rok 1998. Prešov, Prešovská univerzita, Univerzitná knižnica 1999 (záznam 15 prác L. Bartka).

Nadrukavana pra kantakty v Belarusi i v svece. In: Kantakty i dyjalohi. Infarmacyjna-analityčny i kuľturalahičny biuleteň Mižnarodnaj asacyjacyji belarusistav i Belaruskaha tavarystva družby i kuľ­turnaj suviazi z zametnymi krajinami, č. 2 – 3 (38 – 39), ľuty – sakavik, 1999, s. 50. Minsk – Belarus (záznam jednej práce L. Bartka).

Dorčáková, M.: Bibliografia slavistických bibliografií. Prešov, Štátna vedecká knižnica v Prešove 2000, s. 19 – 20 (so záznamami troch bibliografií, v ktorých sú zachytené niektoré práce L. Bartka).

Prehľad publikácií z jazykovedy, literárnej vedy, etnológie a histórie za roky 1998 – 2002 (výber). Ed. P. Žeňuch. Bratislava, Slovenský komitét slavistov – Slavistický kabinet SAV 2003, s. 7 – 9 (záznam 21 prác L. Bartka).

Oravcová, A. – Ondrejovič, S.: Autorský register časopisu Slovenská reč za roky 1932 – 2002. In: Slovenská reč. 1932 – 2002. Vedecká konferencia. Bibliografia. Ed. S. Ondrejovič. Bratislava, Veda 2003, s. 148, 225 – 226 (záznam 6 prác L. Bartka).

Pramene a literatúra. – In: Zemplínska Teplica. Ed. J. Ordoš. Prešov – Zemplínska Teplica 2003, s. 282 – 283 (záznam dvoch prác L. Bartka).

Ladislav Bartko. In: Dvonč, L.: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1996 – 2000). Bratislava, Veda 2003, s. 26 – 31.

Pekné životné jubileum doc. Marty Patákovej


V druhom zväzku Dvončovej bibliografickej trilógie Slovenskí jazykovedci 1986 – 1995 z r. 1998 pri mene jubilantky nájdeme informáciu, že od r. 1994 je na dôchodku. Nie je to tak, lebo doc. M. Patáková pedagogicky pôsobila na plný úväzok až do konca augusta 2004 na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, kde prednášala a viedla semináre z predmetu žurnalistické žánre, pred ktoré logicky pripájala aj minimum zo štylistiky. Svoje bohaté skúsenosti z vyučovania slovenského jazyka mohla na konci úspešnej a pestrej pedagogickej dráhy odovzdávať tým, ktorí to budú vo svojich profesiách prakticky potrebovať.

Obyčajne pri životných jubileách mávame v našich časopisoch tri zastavenia. To prvé, pri päťdesiatke M. Patákovej, „sa nekonalo“, lebo pri delimitácii Pedagogickej fakulty UK so sídlom v Trnave r. 1984 sa na to akosi „pozabudlo“. Takže druhé pristavenie nájdeme v Slovenskej reči r. 1994 z pera L. Navrátila; tam je uvedený aj jej súpis prác za roky 1963 – 1993, ktorý je presnejší a úplnejší ako údaje v Dvončovej bibliografii.

Doc. PhDr. Marta Patáková, CSc., sa narodila 9. 10. 1934 v Trnave. Študovala v r. 1954 – 1959 na Fakulte spoločenských vied Vysokej školy pedagogickej v Bratislave (slovenský jazyk), popri tom však učila aj na Základnej deväťročnej škole v Trstíne, no už r. 1961 prišla na Katedru slovenského jazyka a literatúry bývalého Pedagogického inštitútu v Trnave, ktorý sa po organizačných transformáciách r. 1964 zmenil na Pedagogickú fakultu Univerzity Komenského so sídlom v Trnave. Tu bola v r. 1977 – 1984 vedúcou katedry slovenského jazyka a literatúry, v r. 1975 – 1977 aj prodekankou pre vedecko-výchovnú činnosť. Od r. 1984 prešla na Pedagogickú fakultu v Nitre, kde bola v r. 1984 – 1989 vedúcou katedry slovenského jazyka a literatúry, potom v r. 1992 – 1994 pracovníčkou Katedry slovenského jazyka a literatúry Fakulty humanitných vied Vysokej školy pedagogickej v Nitre. Ako vidieť, vedecko-organizačnej práci venovala značnú časť rokov svojho života.

Marta Patáková patrí do tej generačnej vrstvy, ktorá medzi prvými absolvovala Vysokú školu pedagogickú v Bratislave (existovala v r. 1953 –1959), ktorú potom nahradili pedagogické inštitúty (v Trnave, Nitre, Banskej Bystrici, v Prešove a inde); tie mali tiež len päťročnú „trvanlivosť“ (do r. 1964), lebo vzápätí ich nahradili pedagogické fakulty. A aby tejto reorganizačnej „päťročnicovej“ anabáze nebol koniec, dnes sa v uvádzaných mestách etablovali novozaložené univerzity.

Spomínam to hlavne preto, že aj napriek všetkým týmto zmenám silná generačná vrstva M. Patákovej zostala verná svojmu pedagogickému poslaniu a vychovala a pripravila do života stovky učiteľov a stredoškolských profesorov slovenského jazyka. A títo absolventi zostali v prevažnej miere spojení so svojím rodným krajom, vďaka čomu na mimobratislavských vysokých školách vybudovali solídne a pevné základy pedagogických pracovísk (v prípade našej jubilantky to bola trasa Trnava – Nitra – Trnava). Zväčša sa aj ich pedagogický život vyvíjal po analogickej trajektórii – pre budúcich učiteľov pripravovali najmä praktické príručky, kým u niektorých popri tom prevládla orientácia na vedecký výskum.

M. Patáková sa orientovala predovšetkým na potreby pedagógov a žiakov. Ak zrátame všetky vydania, ktorých vysoký počet svedčí o užitočnosti takýchto príručiek, je autorkou, resp. spoluautorkou úctyhodných 22 publikácií: Zbierka štylizačných cvičení (1964 – spoluautorka V. Betáková); Diktáty a pravopisné cvičenia (1965, 2. prepracované vyd. 1967, 3. rozšírené vyd. 1971 – spoluautorka A. Rýzková); Slohové rozbory v ukážkach (1975 – spoluautorka V. Betáková); Ako rozoberať vety (1969, 2. prepracované vyd. 1977, 3. vyd. 1982, 4. vyd. 1987, 5. doplnené vyd. 1987); Cvičenia zo štylistiky (1974, 2. vyd. 1978, 3. vyd. 1990 – spolu­autor J. Findra); Slohové rozbory v ukážkach (1975 – spoluautorka V. Betáková); Pravopisný výcvik v 5. – 8. ročníku základnej školy (1979, 2. vyd. 1981, 3. vyd. 1985, 4. vyd. 1986, 5. vyd. 1988 , 6. vyd. 1990 – spoluautorka A. Rýzková); Slovenský jazyk pre štúdium učiteľstva 1. stupňa základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským (1987 – spoluautori O. Hábovčík, K. Habovštiaková, J. Holčík, E. Krošláková, J. Vaňko); Cvičenia zo slovenského jazyka pre gymnáziá s osemročným štúdiom (2002). Príručky M. Patákovej za štyridsať rokov svojej prítomnosti na školách pomohli nielen mnohým generáciám študujúcich, ale výraznou mierou prispeli aj k praktickému kultivovaniu nášho jazyka.

Jubilantkinou výskumnou a pedagogickou doménou bola na začiatku slovenská syntax, potom začala v jej orientácii prevažovať štylistika, čo už možno badať v jej prvých štúdiách a potom aj v kvalifikačných prácach zo sedemdesiatych rokov najmä o próze Jozefa Cígera-Hronského. Keďže v tých časoch tento autor nebol „žiaduci“, individuálna monografia Kompozičná variabilnosť prózy. Kompozičné postupy v tvorbe J. C. Hronského mohla vyjsť v edícii Monografie Pedagogickej fakulty v Nitre až v r. 1990.

Želáme našej milej kolegyni do budúcich rokov najmä pevné zdravie a pohodu, aby si zaslúžene oddýchla od namáhavej pedagogickej i vedecko-organizačnej činnosti a veľa ráz aj zbytočného administrovania požadovaného „zhora“. Lenže keď sa raz niekto z tejto nadšenej a vitálnej pedagogicko-metodickej zakladateľskej generácie rozhodol pre učiteľovanie a vysadol na onoho pomyselného „tigra“, ťažko sa s ním lúči aj po formálnom odchode do dôchodku. Ale kto má väčšie právo na oddych ako pedagógovia? Užívajte si ho, milá pani docentka, v dobrom zdraví a v príjemných spomienkach na vašu zaslúžilú prácu!


Ján Bosák

Dodatok k bibliografii doc. Marty Patákovej


Tento dodatok nadväzuje na Súpis prác doc. Marty Patákovej za roky 1963 – 1993, uverejnený v časopise Slovenská reč, 1993, 59, s. 307 – 311.


1990

Pravopisný výcvik v 5. – 8. ročníku základnej školy. 6. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1990 (spoluautorka A. Rýzková).


2002

Cvičenia zo slovenského jazyka pre gymnáziá s osemročným štúdiom. Bratislava, MEDIA TRADE, spol. s r. o. – Slovenské pedagogické nakladateľstvo 2002. 71 s.


Jubilantka Tatiana Laliková


Málokedy možno u vedeckého pracovníka nájsť takú skĺbenosť odborného záujmu s jeho „srdcovou záležitosťou“ ako u jubilantky, aj keď ona sama to navonok nijako nedáva najavo. Napriek tomu, že sa jej naskytla možnosť uplatniť sa v materiálne výhodnejšej profesii, zostala a zostáva verná svojmu domovskému pracovisku, Jazykovednému ústavu Ľ. Štúra SAV, kde sa venuje dvom vedeckým oblastiam: historickej lexikológii a lexikografii a onomastike z diachrónneho aspektu.

Mgr. Tatiana Laliková sa narodila 12. novembra 1954 v Bratislave. Študovala v rokoch 1974 – 1980 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave odbor slovenský jazyk a anglický jazyk. Od roku 1982 pracuje v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave (študijný pobyt, odborná pracovníčka, samostatná odborná pracovníčka) v oddelení dejín slovenčiny. Od začiatku svojho pôsobenia v tomto ústave sa na plný úväzok venuje koncipovaniu hesiel do jedného z najvýznamnejších lexikografických diel na Slovensku, Historického slovníka slovenského jazyka (doteraz vyšlo 5 zväzkov, šiesty je pripravený do tlače, siedmy, posledný, je už skoncipovaný; jubilantka je spoluautorkou tohto slovníka od 3. zväzku).

Okrem koncipovania hesiel do Historického slovníka slovenského jazyka Tatiana Laliková robila mimoriadne záslužnú činnosť. V spolupráci s Milanom Majtánom, vedeckým redaktorom tohto slovníka, dopĺňala spracované heslá, a to už od prvého zväzku, kde ešte sama nemala svoje heslá, o vlastné mená, propriá, s apelatívnym základom, zo staršieho obdobia od 11. storočia, v ktorom sa súvislé slovenské jazykové pamiatky nenachádzali. Tieto vlastné mená (antroponymá a toponymá) sa však nachádzajú v latinských textoch zo staršieho obdobia. Ich zaradenie do Historického slovníka slovenského jazyka má veľký význam, pretože dokazuje a potvrdzuje okrem iného aj na základe týchto konkrétnych dokladov existenciu slovenského jazyka už pred výskytom samostatných súvislých slovenských, resp. českých textov so slovakizmami od 15. storočia. Ako presvedčivé príklady možno uviesť heslá družba (antroponymum: cum Beche, fratre Drusba 1075); mrákota (antroponymum: Georgio Mrakotha 1481); lovec (toponymum: Loucha Lovča 1283); kocúr (toponymum: Cozuran Kocurany, Kocurice 1113).

Publikačná činnosť Tatiany Lalikovej sa nesústreďuje iba na Historický slovník slovenského jazyka, ale okrem štúdií venovaných historickej lexikológii (Významová stavba slova nevesta v staršej slovenčine, 1986; Z vývinu slovenskej príbuzenskej terminológie v predspisovnom období, 1993; Dĺžkové miery predkov, 1997; Význam Dubayovho diela pre slovenskú jazykovedu, 2000 a pod.) publikovala veľké množstvo štúdií zameraných na jej druhý odborný záujem, na historickú onomastiku (Bezpríponové z apelatív utvorené najstaršie slovenské osobné mená, 1987; Najstaršie slovenské osobné mená apelatívneho pôvodu, 1987; Domáce formy kresťanských mien v najstaršej slovenčine, 1991; Osudy najstarších zložených slovanských osobných mien v slovenčine, 1996 a pod.). Mnohé onomastické, ale aj iné štúdie majú atraktívnu tematiku (Vývin námestí a ich názvov v historickom jadre Bratislavy, 1988; Mená členov Jánošíkovej družiny – v skutočnosti a v literatúre, 1992; Mená psov na Slovensku, 1996; Názvy brán a bášt v starej Bratislave, 1996 a pod.), takže jubilantka ich potom v populárnej forme úspešne publikovala v dennej tlači a v populárnych periodikách, napr. Námestia v starej Bratislave, 1986; Mená členov Jánošíkovej družiny v skutočnosti a umeleckej literatúre; Niečo o Jánošíkovi; Jánošík trochu inak (1990, 1993, 2000); Terénne názvy so základným slovom dub, 1994; Koľko meria piadimužík, 2000.

Tatiana Laliková bola v rokoch 1997 – 1998 vedúcou grantu (VEGA) Pramene k dejinám slovenčiny. Výsledkom bolo vydanie druhého zväzku publikácie rovnomenného názvu. Táto publikácia nadväzuje na prvý zväzok z roku 1992 a pri­náša nové, doteraz nepublikované texty slovenských jazykových pamiatok zo 16. až 18. storočia. Zastúpené sú viaceré oblasti: administratívno-právne pamiatky (výpovede svedkov, testamenty, sťažnosti a pod.), odborno-náučné spisy, náboženské spisy, preklady a pod. Tatiana Laliková ako hlavná zostavovateľka v spolupráci s Milanom Majtánom pripravila túto publikáciu na vydanie veľmi dôkladne a zodpovedne.

Milá Tánička, pokračuj aj naďalej vo svojej plodnej činnosti, ktorá obohacuje slovenský národ o nové poznatky z jeho minulosti a upevňuje jeho národné povedomie. Želám Ti v mene celej jazykovednej obce tú najlepšiu pohodu v Tvojom osobnom živote a ďalšie úspechy vo vedeckom živote. Všetko najlepšie!


Jana Skladaná




Tri pohľady na profesora Jána Stanislava


Len celkom nedávno som pripomínal sté výročie narodenia jedného z prvých členov plejády slovenských jazykovedcov zo začiatku dvadsiateho storočia – Antona Jánošíka. Čas však neúprosne letí, a tak plním ďalšiu svoju nestorskú povinnosť – pripomínam sté výročie narodenia prof. Jána Stanislava. Chcel by som tu pripomenúť tri základné pohľady na jeho osobnosť i činnosť: pohľad biografický, bibliografický a sociografický.

Biografický pohľad poskytuje predovšetkým heslo v Encyklopédii jazykovedy, ale aj Dvončove bibliografické súpisy, ako aj viaceré spomienkové príspevky a hlavne nekrológy. Ján Stanislav sa narodil 12. 12. 1904 v Liptovskom Jáne, zomrel 29. 9. 1977 v Liptovskom Mikuláši. Študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave slavistiku a romanistiku v rokoch 1924 – 1928, absolvoval študijné pobyty v Prahe, Ľubľani, Krakove a v Paríži, od r. 1936 pôsobil na Filozofickej fakulte UK. Tu dosiahol všetky vedecké hodnosti i mnohé vedecké i spoločenské ocenenia.

Vedeckú prácu prof. Stanislava zhodnotil Š. Peciar v rozsiahlom nekrológu uverejnenom v Slovenskej reči r. 1978. Poukázal tu na širokú slavistickú oblasť jeho záujmov, v rámci ktorej, prirodzene, prvé miesto zaujímala problematika slovenčiny. Zhodnotil rozsiahle knižné publikácie J. Stanislava i len akoby vedľajšiu pedagogickú aj len akoby okrajovú organizačnú činnosť v slovenskej jazykovede.

Podrobný bibiliografický pohľad na prof. Stanislava predkladá L. Dvonč vo svojich Slovenských jazykovedcoch. V týchto súpisoch našli svoje miesto nielen kapitálne práce, ako sú Slovenský juh v stredoveku, Dejiny slovenského jazyka I – V, Starosloviensky jazyk, Slovenská historická gramatika I – IV, ale dobre vidieť aj množstvo drobnejších poznámok najmä recenzií (takmer všetkých slavistických zahraničných prác, ktoré sa mu dostali do rúk), jeho reakcie na rozličné aktuálne podnety. Plasticky tu vynikajú i jednotlivé obdobia, napr. obdobie 1962 – 63 venované problematike jazykovej kultúry, ale najmä spevu a hudby. Svoje miesto tu majú aj práce o veľkých osobnostiach slovenskej kultúry – o Cyrilovi a Metodovi či A. Bernolákovi.

Tretí pohľad sa týka medziľudských vzťahov – preto ho označujeme ako sociografický. Pri jeho náčrte môžem, ba musím využiť svoje osobné spomienky ako Stanislavov študent (nie žiak, lebo moje záujmy neboli slavistické) a neskôr ko­lega.

Moje prvé osobné kontakty s prof. Jánom Stanislavom boli, prirodzene, študijné. V mojom indexe sú na prvých miestach zapísané siahodlhé, zväčša trojhodinové prednášky z praslovančiny, zo staroslovienčiny, starej češtiny, okrajovo aj srbochorvátčiny. Na seminárnych cvičeniach sa povinne vypracúvali písomné interpretácie určených staroslovienskych textov. Skutočný prvý kontakt som zažil na imatrikulácii. Bol som veľmi prekvapený a potešený, keď sa ma pri potriasaní ruky prívetivo spýtal, či viem, ako získalo mesto Stupava svoje meno. Zahanbený som sa zmohol len na kolujúce ľudové etymológie.

Z celého svojho štúdia som však nadobudol dobrý poznatok, že prof. Stani­slav síce nevynikal túžbou nadväzovať bližšie kontakty so svojimi študentmi i absolventmi – vždy nás oslovoval len priezviskom – ale bol dobromyseľný a neobyčajne citlivý. Svoju utiahnutosť od verejných a spoločenských vecí využíval na ustavičnú systematickú prácu a na pravidelné prechádzky po dunajskom nábreží. Vcelku však ostával prof. Stanislav v mojich očiach usilovným, pracovitým, ale pritom všetkom predsa len osamelým bežcom. Nenašiel pokračovateľa vo svojom diele, nevyprovokoval hlbšie založené recenzie v odbornej tlači.

Posledný raz som sa s prof. Stanislavom stretol na pohrebe. Bolo to stretnutie mĺkve, ale o to smutnejšie. Vlastne to ani nebolo posledné stretnutie, lebo s prof. Stanislavom som sa sprostredkovane stretal pri čítaní a recenzovaní memoárovej knihy syna Ivana Stanislava. Sú v nej spomienky na školské roky, na učiteľské pôsobenie na fakulte, ale sú tu aj kapitoly súkromnejšej povahy: o prvej veľkej láske, o svadbe, o narodení a výchove dvoch synov. A sú tu aj menej známe texty, ako je napr. prednáška o stave slovenskej vedy, prejav na poslednej rozlúčke s Mi­lošom Weingartom, dokonca aj niektoré umelecké texty – napr. text k Fibichovmu Poému.


Ján Horecký




Robert Auty (1914 – 1978)


Sú mená, ktoré sa nám z nejakých dôvodov neudržia dlhšie v pamäti, aj keď vieme, že ich nositeľov si máme za čo vážiť a máme im za čo byť vďační. K takýmto osobnostiam bezpochyby patrí aj profesor slavistiky Londýnskej a Oxford­skej univerzity Robert Auty, pôvodne germanista, neskôr však vynikajúci slavista, bohemista a slovakista. Pripomeňme si ho teda a oprášme spomienku naň práve dnes – v čase jeho nedožitých deväťdesiatin.

Robert Auty sa narodil 10. októbra 1914 v Rotherhame v učiteľskej rodine. S vynikajúcimi výsledkami absolvoval Oxfordskú univerzitu, odkiaľ ho ako znamenitého študenta poslali na univerzitu v Münsteri, kde pod vedením prof. G. Mül­lera obhájil dizertačnú prácu. V r. 1937 sa stal asistentom na germanistike v Cambridgei a venoval sa najmä stredovekému filologickému bádaniu. Po istej prestávke nastúpil do služieb československej vlády v Londýne, kde v r. 1943 – 45 pracoval na zahraničnom oddelení ako prekladateľ a tlmočník. Po návrate do Cambridgea začal na univerzite prednášať opäť nemčinu a jeho slavistické záujmy boli na čas zatlačené do úzadia. Avšak v r. 1948 si pribral k nemčine aj češtinu, aby sa už od r. 1957 takmer výlučne venoval len slavistike. Istý čas pôsobil na Dôstojníckej vysokej škole, ale v r. 1962 sa už postavil na čelo Katedry porovnávacej filológie slovanských jazykov na univerzite v Londýne ako následník G. Nandrisa. V r. 1965 prešiel do Oxfordu, kde vo vedení Katedry porovnávacej slovanskej filológie nahradil B. Unbegauna.

Hlavná pozornosť Roberta Autyho sa v Londýne a Oxforde už plne sústredila predovšetkým na češtinu a slovenčinu. Ešte ako germanista sa venoval aj skúmaniu kultúrnych a národnostných prúdení v strednej Európe. To ho priviedlo k štúdiu spisovných jazykov slovanských i neslovanských národov v niekdajšom Rakúsko- Uhorsku (čeština, slovenčina, slovinčina, srbčina, chorvátčina, maďarčina) a ku skúmaniu politických pohybov príslušných etník od konca 18. storočia a okolností, za akých sa tieto etniká formovali na moderné národy. Jeho polyglotické vedomosti boli priam legendárne, takže mohol sledovať produkciu aj vo všetkých týchto národných jazykoch. Slovenčine venoval mimoriadnu pozornosť a jeho zásluhou sa od r. 1948 začali slovenský jazyk a literatúra sústavne prednášať ako odbor na univerzite v Cambridgei. Z čias londýnskeho a oxfordského pôsobenia sú pamätné viaceré jeho bádateľské cesty na Slovensko, spojené aj s prednáškami.

Hlavné slovakistické a slavistické aktivity Roberta Autyho dokumentujú najmä jeho samostatné publikáciácie, ako sú The Evolution of Literary Slovak – Vývin slovenského spisovného jazyka (1953), Handbook of Old Church Slavonic – Kompendium staroslovienčiny (1960), Czech and Slovak Thought in the 2. Half of the 18th Century – České a slovenské myslenie 2. polovice 18. storočia (1962), Czech and Slovak – Čeština a slovenčina (1965), The Role of Poetry in the Early Nineteenth- Century Slavonic Language – Úloha poézie v slovanských jazykoch na začiatku 19. storočia (1973) a An Introduction to Russian History. – Úvod do ruských dejín (1976), ktorú pripravil spolu D. Obolenským. Osudy „rakúskych“ slovanských jazykov a medzi nimi, pravdaže, aj slovenčiny, sa stali predmetom viacerých štúdií, ktoré uverejňoval najmä v medzinárodnom časopise The Modern Language Review, ale i v českých a slovenských periodikách (Slavia, Slavica Pragensia, Philologica FF UK a i.). Kým sprvoti vychádzal vo svojich výkladoch z koncepcie V. Vážneho a český a slovenský jazyk chápal ako reprezentantov jedného abstraktného československého jazyka, neskôr prihliadol k argumentom domácej historickej jazykovedy (E. Pauliny, R. Krajčovič, V. Blanár a i.), ktoré si osvojil. Sám však od začiatku vysoko oceňoval vklad Ľudovíta Štúra. Trval pritom na preskúmaní pojmov ako sú kultúrna slovenčina a kultúrny dialekt, ktoré ostali preňho viac-menej len hypotetickými termínmi. Obľúbenou témou R. Autyho boli aj pokusy o vytvorenie všeslovanského jazyka v minulosti. Najviac ho v tomto kontexte inšpirovala práca Jána Herkeľa Grammatica universalis linguae Slavicae ..., ktorej venoval viaceré štúdie.

Prof. R. Auty urobil mnoho aj z pohľadu informovanosti anglickej verejnosti o slovenčine a Slovensku, o jeho dejinách. Vo svojich článkoch, recenziách, encyklopedických heslách a v portrétoch významných slovenských literárnych a ja­zykovedných vedcov prinášal o našom jazyku a našej krajine podrobné a zasvätené analýzy a prehľady. Bol navyše členom Medzinárodného komitétu slavistov, predsedom anglického komitétu slavistov a vedúcim, resp. členom ďalších britských a medzinárodných slavistických inštitúcií (bol napr. členom Medzinárodnej komisie pre slovanské spisovné jazyky a členom Komisie pre slovanskú lingvistickú terminológiu). Vykonal v prospech slavistiky i slovakistiky skutočne veľa. Okrem iného sa uvádza, že práve on zabezpečil lektorát slovenského a českého jazyka na univerzite v Oxforde a v Sheffielde. Nie je už jeho vinou, že dnes už nie sú aktívne. Robert Auty zomrel náhle v auguste 1978 vo veku 64 rokov na infarkt myokardu. Bola to vtedy citeľná strata nielen pre britskú slavistiku a slavistiku vôbec, ale aj pre slovakistiku.


Slavomír Ondrejovič


rozličnosti



Glosár a jeho významy – Naše najväčšie lexikografické dielo Slovník slovenského jazyka, zachytávajúce slovnú zásobu slovenského jazyka určite najúplnejšie, vyčleňuje vo svojom 1. zväzku (1959, s. 436) pri hesle glosár tieto významy: 1. zbierka glos, 2. druh stredovekého slovníka, 3. abecedný zoznam slov. V iných príručkách a slovníkoch sa tento výraz vôbec nenájde (spomeňme napr. Krátky slovník slovenského jazyka), alebo sa pri ňom neuvádza celé spektrum významov. Napr. Slovník cudzích slov Slovenského pedagogického nakladateľstva, preložený z češtiny (1997), spracúva heslo glosár (s. 325) takýmto spôsobom: 1. druh stredovekého slovníka, najmä odborného, terminologického, 2. zoznam významovo nepriezračných slov, doložených v staršej literárnej pamiatke (pripojený k jej edícii), 3. súpis glos. A odcitujme ešte spracovanie daného hesla v poslednom 2. vydaní Veľkého slovníka cudzích slov (2000) S. Šalinga, M. Ivanovej-Ša­lingovej a Z. Maníkovej, kde ho nájdeme v takejto podobe: 1. zbierka glos, 2. podrobný slovník textu obyč. staršieho, 3. druh stredovekých slovníkov.

Ako vidieť, heslo glosár sa v súčasných autoritatívnych dielach slovenskej lexikografie spracúva rôzne čo do významov, ale aj čo do uvádzania ich poradia. Domnievame sa však, že ani jedno z citovaných riešení nevystihuje celkom aktuálnu situáciu v používaní tohto výrazu. Ak nazrieme do Slovenského národného korpusu (súbor textov súčasného slovenského jazyka v elektronickej podobe) a ak si k tomu vezmeme na pomoc aj internetové vyhľadávače, napr. Google a Morfeo, ukáže sa nám, že výraz glosár sa dnes používa predovšetkým vo význame, ktorý sa ani v jednom z uvedených slovníkov neuvádza na prvom mieste. V poslednom desaťročí sa rozšíril počet odborných a terminologických publikácií, ku ktorým sa pripája viac alebo menej stručný terminologický slovník – „glosár“. Ten obsahuje definície alebo vysvetlenia základných pojmov, resp. pojmov, o ktorých sa predpokladá, že nemusia byť čitateľom, resp. adresátom celkom zrozumiteľné. Glosár nájdeme napr. v takýchto kontextoch: glosár pôvodu mien telies slnečnej sústavy, ale napr. aj glosár v oblasti auditu, ďalej etnologický glosár a pod. Glosár sa nemusí týkať len jedného jazyka, ale môže byť aj viacjazyčný, porov. napr. Glosár odborných anglicko-francúzsko-nemecko-slovenských termínov k Spoločnému referenčnému rámcu pre jazyky, Nemecko-slovenský glosár, Deväťjazyčný glosár odborného vzdelávania, Glosár frekventovaných anglických pojmov na diskusiách a WTO. Svoje glosáre majú na internete najrozmanitejšie firmy, organizácie i na­dácie, napr. Slovenská asociácia farmaceutických spoločností, Európska únia, glosár je pripojený napr. aj k Etickému kódexu francúzskeho priemyslu na Slovensku. Svoj glosár má i Informačná kancelária Rady Európy v Bratislave, o ktorom sa dozvedáme, že sa „prísne obmedzuje len na pojmy, ktoré boli použité v predchádzajúcej Charte a vysvetľuje ich použitie a význam“ s dodatkom, že „nie je určený na použitie v žiadnej inej súvislosti a definície nemusia odrážať používanie týchto pojmov inými orgánmi“. Tu sa jasne poukazuje na úzku spojitosť medzi glosárom a príslušným textom.

Súčasne možno zistiť, že význam slova glosár „zbierka glos“ ustupuje do úzadia, aj keď v čase spracúvania Slovníka slovenského jazyka mohol byť omnoho produktívnejší. V novšom čase sme zaznamenali iba spojenia typu Glosár Gabriela Zelenaya a Glosár Andera z Košíc (Rádio Regina), čo tento význam slova glosár posúva do audio-mediálnej sféry. Ani použitie slova glosár vo význame druh stredovekého slovníka už nie je mimoriadne produktívne. Naopak: pomerne široko sa tento výraz uplatňuje vo význame stručného terminologického slovníka pripojeného k príslušnému textu. Na základe týchto zistení ponúkame takéto spracovanie hesla glosár: 1. abecedne usporiadaný stručný terminologický slovník, vysvetľujúci základné alebo špecifické (málo priezračné) termíny textu, ku ktorému je pripojený, 2. zbierka glos, 3. druh stredovekých slovníkov.


Slavomír Ondrejovič


obsah 69. ročníka slovenskej reči




Ondrejovič, S.: Rok 2004 a slovenčina 3



štúdie a članky


Baláková, D.: K výskumu súčasnej živej slovenskej fra­zeo­lógie 193

Findra, J.: Vymedzenie štýlovej vrstvy 7

Janočková, N.: Slovotvorné a sémantické súvislosti slovesného vidu v slovenčine. (K štatútu slovesného vidu v slo­venčine) 65

Ka­ča­la, J.: Okrídlené výrazy zo slovenského písomníctva 85

Kačala, J.: Syntagmatické a nesyntagmatické spájanie syntaktických jednotiek vo vete 257

Lifanov, K.: Ustaľovanie fonetického systému spisovnej slovenčiny v 20. storočí 283

Majtán M.: Pomenúvanie kráv na Slovensku začiatkom 19. sto­ročia. (Tvorenie mien v sú­pi­soch Bytčianskeho pan­stva) 151

Mračníková, R.: Historický slovník slovenského jazyka – prameň ďalšieho štúdia slovanských jazykov (Problematika genetickej charakteristiky slov prevzatých do predspisovnej slovenčiny na príklade polonizmov) 270

Sloboda, M.: Jazyk národnostnej menšiny, idiolektné siete a biografie (Slováci v chorvát­skom Iloku) 15

Švagrovský, Š. – Ondrejovič, S.: Východoslovenský jazykový sepa­ratizmus v 19. a 20. storočí. (Poznámky k Výcho­doslovenskému slovníku) 129

Žigo, P.: Jazyk Slovenských veršov od Petra Benického. (M. Maj­tánovi k životnému jubileu) 203



diskusie a rozhľady


Dolník, J.: Otázky teórie súčasnej spisovnej slovenčiny 96

Ďurovič, Ľ.: Ešte k slovesám kecať a kajať sa 210

Giger, M.: Recipientné pasívum v slovenčine 37

Kráľ, Á.: Z problematiky slovenskej ortoepie a ortografie – o re­forme slovenského pravopisu 293

Králik, Ľ.: O názvoch menových jednotiek pobaltských republík a ich skloňovaní v slo­venčine 159

Mlacek, J.: Slovenské príslovia a frazémy v novom výbere 43

Ološtiak, M.: Kritické poznámky k derivatológii v novej vysokoškolskej učeb­nici lexikológie 101

Ološtiak, M.: Výslovnosť a skloňovanie názvov klubov nhl 302



správy a recenzie


BOHUŠOVÁ, Z.: Nárečie Lupoče. O dialekte severo­západ­né­ho Novohradu. J. Krško 228

BUGÁROVÁ, M.: Intonácia a sémantika vety. F. Kočiš 57

Ďalší krok českej onomastiky. J. Krško 340

Jazyková kultúra na začiatku 3. tisícročia. K. Kálmánová 324

Komparacja współczesnych języków słowiańskich. M. Sokolová.. 345

Kompendium o analýze textov. J. Horecký 336

Medzinárodná konferencia Braslav 2. M. Dudok 111

Medzinárodná konferencia o slovenčine v menšinovom prostredí v Békešskej Čabe. S. Ondrejovič 331

Monografia o hydronymách v povodí Nitry. J. Pavlovič 337

Nová monografia Jána Horeckého. M. Ološtiak 221

Nová monografia o slovenčine v prostredí slovenskej inteligencie v Békešskej Čabe. S. Ondrejovič 342

Nová monografia o štylistike slovenčiny. F. Ruščák 165

O jednom prestížnom vedeckom podujatí alebo výkvet slovanskej slovotvorby zavítal na Slovensko. M. Ološtiak 328

O rituáli v jazyku a texte. Medzinárodná vedecká konferencia v Lodži 17. – 19. mája 2004. H. Kubišová 217

Slovenčina v Rusku. Ľ. Ďurovič 170

Správa o činnosti Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV za rok 2003. M. Považaj 318

16. slovenská onomastická konferencia. L. Gianitsová 333

XIII. kolokvium mladých jazykovedcov. M. Ološtiak 52

Tuguševa, R. Ch.: Očerki sopostaviteľnoj leksikologii češskogo i slovackogo jazykov. V. Bla­nár 219

VAŇKO, J.: Slovaško-slovenska homonimija. Slovar slo­vaš­ko-slovenskih medjezikovnih homonimov. T. Bánik. 229



Kronika


Bibliografia Jána Findru za roky 1993 – 2003. S. Ondrejovič 117

Dvestopäťdesiat rokov od narodenia Juraja Ribaya (1754 – 1812). M. Majtán 251

Eugen Jóna 95-ročný. S. Ondrejovič 61

Jubilant Vladimír Benko. S. Ondrejovič 189

Jubilantka Mária Myjavcová. M. Dudok 238

Jubilantka Tatiana Laliková. J. Skladaná 371

Milanovi Majtánovi k sedemdesiatke. V. Blanár 173

Odišiel Anton Habovštiak. I. Ripka 240

Odišiel nestor slovenskej jazykovedy. S. Ondrejovič 354

Pekné životné jubileum doc. Marty Patákovej. J. Bosák 369

Pred 200 rokmi zomrel Wolfgang von Kempelen. S. On­dre­jovič 253

Profesor Ján Findra jubiluje. S. Ondrejovič 114

Robert Auty (1914 – 1978). S. Ondrejovič 374

Spomienka na Antona Prídavka a tých druhých (Prídav­kov­cov). S. Ondrejovič 236

Storočnica Antona Jánošíka. J. Horecký 124

Storočnica Antona Prídavka. M. Minárik 232

Súpis prác Antona Habovštiaka za roky 1994 – 2004 243

Súpis prác doc. Ladislava Bartka za roky 1994 – 2003 359

Súpis prác Milana Majtána za roky 1994 – 2003. Zostavil M. Majtán 176

Súpis prác profesora Jozefa Jacka za roky 1998 – 2004 352

Tri pohľady na profesora Jána Stanislava. J. Horecký 373

Za profesorom Jozefom Jackom (15. 3. 1928 – 2. 9. 2004). M. Imrichová 349

Život za katedrou. F. Buffa 357


rozličnosti


Glosár a jeho významy. S. Ondrejovič 378

Chelsea – nesklonné subst. alebo gen. Chelsey? M. Ološtiak . 191

Integrita. S. Ondrejovič 255

Slovenské čúliť a české čulisný. Š. Ondruš 126

Šva. S. Ondrejovič 63

MENNÝ REGISTER 69. ROČNÍKA SLOVENSKEJ REČI


(Tučným písmom sú vytlačené stránky prác uverejnených v rubrike ŠTÚDIE A ČLÁNKY a v rubrike DISKUSIE A ROZHĽADY.)



Abramowicz, Z. 333

Altmann, G. 320, 336 – 337 (o jeho publikácii)

Anocová, D. M. 332

Auer, P. 23, 25, 30

Augustínová, E. 253

Auty, R. 374 – 376

Avilovová, N. S. 67

Avramova, C. 330

Baláková, D. 193 – 202

Balážová, Ľ. 327

Balleková, K. 157, 332

Baltova, J. 330

Bánik, T. 52, 230 – 231, 335

Baranov, V. 111

Bardina, N. 112

Bartko, L. 334, 357 – 359 (o ňom), 359 – 368 (súpis prác)

Bauko, J. 53, 334

Bel, M. 136, 139

Belentschiková, R. 329, 346

Bell, A. 20, 28, 30

Benický, P. 203 – 209 (o jeho Slovenských veršoch)

Benko, V. 189 – 190 (o ňom)

Benkovičová, J. 112

Bernát, L. 334

Bernolák, A. 139, 283

Bieder, H. 347

Biloveský, V. 218

Bily, I. 335

Bízová, M. 52

Blanár, V. 112, 130, 133, 173 –175, 219 – 220, 252, 253, 271, 313, 334

Blommaert, J. 30

Bohušová, Z. 228 – 229 (o jej publikácii)

Bolek, A. 233, 235

Bosák, J. 7, 327, 369 – 370

Botto, J. 140

Brandner, A. 112

Brückner, A. 273, 279

Bubak, J. 151, 156

Budíková, B. 54

Buffa, F. 153, 154, 155, 156, 357 – 359

Bugárová, M. 57 – 60 (o jej publikácii)

Büchmann, G. 86

Buttlerová, D. 273, 277

Buzássyová, K. 109, 321, 327, 330, 346, 347

Cicourel, A. 30

Cieslikova, A. 217

Csató, E. A. 37

Cuřín, F. 140, 141

Cybulski, M. 217

Czambel, S. 137, 144, 211, 212, 213, 214, 285

Čech, R. 54

Čechová, L. 218

Čechová, M. 7

Čelakovský, F. L. 51

Čermák, F. 85

Černá, A. 326

Čornejová, M. 54

Dacewicz, L. 334

Daneš, F. 37, 41

Dašková, K. 43 – 51 (o jej publikácii)

de Saussure, F. 66

Diewald, D. 37

Divičanová, A. 331

Dobranski, E. 146

Doktor, V. 113

Dokulil, M. 66, 107, 108, 109, 221

Dolník, J. 76, 96 – 101, 325

Dorovský, I. 112

Doruľa, J. 133, 247

Dudok, D. 16, 19, 31

Dudok, M. 18, 111 – 113, 238 – 240, 253, 326, 331

Ďurčo, P. 45, 85, 335

Ďurovič, Ľ. 170 – 172, 210 – 216

Dvonč, L. 130, 210, 211, 212, 214, 320

Dvorecký, M. 55

Eckert, R. 86

Eliáš, M. 207, 208

Engelová, O. 113

Erhart, A. 162

Faßke, H. 37

Ferrand, m. 330

Fičor, D. 328

Filipec, J. 85

Findra, J. 7 – 14, 114 – 116 (o ňom), 117 – 123 (súpis prác), 165 – 169 (o jeho publikácii), 325

Fishman, J. 18, 32,

Frankowska-Kozak, B. 334

Furdík, J. 67, 68, 77, 79, 102, 104, 107, 108, 109, 110, 221, 222, 225, 310

Gafaranga, J. 23

Gajda, S. 345

Gálisová, A. 55

Garabík, R. 53

Georgieva, C. 113

Gerlaková, A. 55

Gianitsová, L. 53, 333 – 335

Giger, M. 37 – 43

Giles, H. 24, 33

Gils, P. 64

Glovňa, J. 50

Glovňová, S. 53

Grác, M. 53

Günter, K. 86

Gutschmidt, K. 347

Habovštaková, K. 283

Habovštiak, A. 126, 240 – 243 (o ňom), 243 – 250 (súpis prác)

Hais, K. 310

Halaga, O. 129 – 150 (o jeho slovníku)

Hanamann, R. 218

Harčar, A. 147, 148

Harvalík, M. 333, 340 – 342 (o jeho publikácii)

Haspelmath, M. 37

Hattala, M. 211, 212

Haugen, E. 18

Heiser, F. 112

Hendrich, J. 131

Hladký, J. 334, 337 – 339 (o jeho publikácii)

Höbusch, S. 330

Hodek, B. 310

Hoffmannová, J. 7

Holá, A. 332, 335

Hollý, J. 140

Homišinová, M. 332

Horák, A. 53

Horák, G. 38

Horecký, J. 67, 124 – 125, 221 – 228 (o jeho publikácii), 300, 303, 321, 325, 336 – 337, 372 – 373

Horňanský, I. 328, 333

Hovančík, M. 52

Hrnko, A. 131

Hřebíček, L. 320, 336 – 337 (o jeho publikácii)

Hubáček, J. 7

Huszárová M. 54

Chambers, J. 20, 25

Charitončiková, Z. 330

Chloupecký, F. 132

Chloupek, J. 7, 9

Chmiel, J. 217

Chochol, M. 52

Chovanec, J. 54

Christiansová D. 111

Imrichová, M. 101 – 110 ( o jej publikácii), 303, 321, 327, 335, 349 – 351

Isačenko, A. V. 66, 67, 69, 80, 170 – 172 (o jeho knihe), 220

Ivanová, M. 55

Ivanová-Šalingová, M. 38, 63, 159, 377

Ivoríková, H. 54

Jacko, J. 349 – 351 (o ňom), 352 – 354 (súpis prác)

Jakobson, R. 260

Janaš, P. 37

Janočková, N. 55, 65 – 84

Jánošík, A. 124 – 125 (o ňom)

Janovec, L. 55

Jarošová, A. 321

Jedlička, A. 7

Jenča, I. 327

Jermakova, O. 330

Jesenská, P. 54

Johnson, P. 32

Jóna, E. 61 – 62 (o ňom), 354 – 357 (o ňom)

Jones, D. 306, 307, 309

Kačala, J. 85 – 95, 96, 112, 194, 257 – 269, 313, 325

Kadorová, M. 54

Kálmánová, K. 324 – 328

Kaminska, M. 217

Karcevski, S. O. 69

Karpilovska, J. 329

Karpinský, P. 55

Káša, P. 113

Kaulfürst, F. 53

Käfer, I. 253

Király, P. 130, 132, 133, 136, 143, 144

Kiseľova, N. 112

Kleszczowa, K. 330

Klimeková, A. 253

Kniezsa, I. 134

Kočiš, F. 57 – 60

Koenig, Gy. 137

Kollár, J. 141

Kollár, M. 283

Kondrašov, N. A. 292

Konečná, H. 327

Kopečný, F. 67, 75, 80

Korjakovceva, J. 330

Kořenský J. 8

Kotvan, J. 218

Kovačka, M. 253

Kováčová, M. 328

Kráčmar, T. 54

Krajčovič, R. 133, 207, 272, 280

Kráľ, Á. 293 – 301, 308, 325

Králik, Ľ. 159 – 164, 220, 334

Krasnovská, E. 112

Krčmová, M. 326

Krivko, R. 112

Krošláková, E. 193

Krško, J. 52, 228 – 229, 335, 340 – 342

Krylová, B. 55

Kryzia, W. 112

Kubišová, H. 217 – 218

Kubriakova, J. 329

Kučera, J. 305, 314

Kuchar, R. 112, 334

Kuric, A. 16

Kusá, M. 113

Kůtová, V. 54

Laciok, M. 251

Laliková, T. 371 – 373 (o nej)

Langacker, R. W. 347

Lastyák, I. 332

Lašťovičková, M. 53

Lazar, E. 144

Le Poire, B. A. 24

Lehmann, V. 347

Lešško, E. 144

Letz, B. 292

Li Wei 25, 26

Lifanov, K. 283 – 292

Likomanova, I. 346, 347

Lindertová, B. 155, 156

Lipták, Š. 112

Lomenčík, J. 52

Lotka, E. 63

Lötzsch, R. 37, 38

Lukašanec, A. 329, 346

MacMohan, M. 63, 64

Macura, V. 159

Machata, M. 55

Machek, V. 126, 127, 271, 275, 277, 278, 280

Macho, M. 53

Majtán, M. 133, 151 – 158, 173 – 175 (o ňom), 176 – 189 (súpis prác), 251 – 253, 321, 333

Maleková, D. 54

Malenínská, J. 335

Málková, K. 55

Mandlerová, J. 30

Maníková, Z. 63, 159, 377

Mannewitzová, C. 346

Martincová, O. 330, 346

Marynas, K. 30

Masár, I. 326

Maslov, J. S. 67

Matejko, Ľ. 111

Matěnová, H. 53

Mathesius, V. 259

Maťovčík, A. 218

Mielczareková, J. 52

Mihálik, J. 55

Michajlova, M. 112

Michalk, S. 37

Miklas, H. 111

Miko, F. 44, 195

Mikula, V. 113

Miller, R. L. 26

Minárik, J. 204, 206, 207, 208

Minárik, M. 232 – 235

Mirčeva, B. 111

Mislovičová, S. 326

Mistrík, J. 7, 8, 38, 63

Mišianik J. 204, 206, 207

Miškovič, A. 131

Mitter, P. 335

Mlacek, J. 43 – 51, 85, 194, 195, 201

Mračníková, R. 54, 112, 270 – 282

Mráz, A. 140, 141

Mrózek, R. 333

Mukařovský, J. 47

Myjavcová, M. 238 – 240 (o nej)

Nagórková, A. 329, 346

Nekvapil, J. 26

Neščimenková, G. 347

Nikitevič, A. 329

Niševa, B. 53

Novák, Ľ. 133

Nowakowska, K. 52

Nowakowska, M. M. 112

Obická, S. 334

Odaloš, P. 157, 334

Ohnheiserová, I. 329, 345, 346, 347

Okita, T. 27

Ološtiak, M. 52 – 57, 101 – 110, 191 – 192, 221 – 228, 302 – 317, 328, 328 – 331, 333

Olšiak, M. 55

Ondráčková-Hlavatá, Z. 55

Ondrejovič, S. 3 – 6, 61 – 62, 63 – 64, 114 – 116, 117 – 123, 129 – 150, 189 – 190, 236 – 238, 253 – 254, 255 – 256, 307, 320, 331 – 332, 333, 336 – 337 (o jeho publikácii), 342 – 345, 354 – 357, 374 – 376, 377 – 378

Ondruš, Š. 127

Opavská, Z. 52

Oravec, J. 67

Pakula, A. 218

Palcútová, M. 54

Palkovič, K. 49, 157

Papierzová, M. 112

Pastrnek, F. 134

Pastyřík, S. 333

Patáková, M. 369 – 370 (o nej)

Patinková, J. 54

Patráš, V. 326

Pauliny, E. 66, 130, 138, 139, 141, 300

Pavlovič, J. 337 – 339

Peciar, Š. 67, 76, 79

Permiakov, G. L. 47

Petríková, M. 113

Píšová, J. 55

Pišút, M. 206, 208

Pleskalová, J. 112

Pohoncowa, A. 346

Pokorny, J. 126

Poldauf, I. 67

Porubcová, J. 328

Pospíšil, I. 113

Považaj, M. 318 – 324, 324, 334

Pravdová, M. 326

Pražák, A. 141, 142

Prídavok, A. 232 – 235 (o ňom), 236 – 238

Prídavok, Ján 237

Prídavok, Joz. 237

Prídavok, M. 236

Prídavok, P. 236

Profantová, Z. 44

Prošek, M. 326

Raecke, J. 330, 346

Rafayová, A. 55

Rakšányiová, P. 54

Rapant, D. 137

Rejzek, J. 271, 275, 280

Repaský, J. 144

Resutíková, K. 332

Ribay, J. 251 – 253

Riffaterre, M. 10

Ripka. I. 101 – 110 (o jeho publikácii), 240 – 243, 321

Ríšová, A. 54

Rudolf, R. 220

Rumpelová, I. 54

Ruščák, F. 165 – 169

Rutkowski, M. 333

Ružička, 66

Sabol, J. 213, 215, 296, 308, 309, 313

Sawicki, O. B. 217

Seale, C. 32

Sedlák, I. 218

Sekaninová, E. 66, 74, 80, 108

Selimski, L. 329, 346

Shepard, C. A. 24

Schmeller, J. A. 64

Sičáková, Ľ. 334

Sierociuk, J. 330

Silverman, D. 32

Sipko, J. 112

Skalička, V. 347

Skladaná, J. 208, 252, 327, 334, 371 – 373

Slančová, D. 327

Sloboda, M. 15 – 36, 53, 332

Sloviková, D. 53

Smiešková, E. 193

Sokolová, M. 37, 66, 67, 74, 75, 77, 108, 313, 329, 345 – 347

Sokolović, D. 53

Stanislav, J. 132, 147, 373 – 374 (o ňom)

Staszewski, J. 112

Steinerová, J. 43 – 51 (o jej publikácii)

Stern, V. 112

Svobodová, M. 326

Svozilová, N. 20

Szarka, A. 331

Szirmay, A. 137

Szymczaková, M. 112

Šafárik, P. J. 140

Šaling, S. 63, 159, 377

Šebová-Maruszová, K. 327

Šindelářová, J. 335

Škovierová, A. 112

Škultéty, J. 285

Šmatlák, S. 204, 208

Šmídová-Kochová, P. 55

Šmotlák, M. 53

Šolćina, J. 346

Štefánik, J. 332

Štěpán, L. 113

Štěpán, P. 335

Števčeková, D. 38

Štolc, J. 16, 66

Štoll, P. 159

Štúr, Ľ. 142, 210, 211, 212, 283, 287, 296

Švagrovský, Š. 129 – 150, 253

Švec, L. 159

Tatják, L. 131, 143

Tauboret-Keller, A. 25

Torras, M. C. 23

Tošovič, B. 329

Tóth, S. J. 54, 327, 332

Trávniček, 132

Trubačev, O. N. 126

Trudgill, P. 19

Tsitsipis, L. 19

Tugaševa, R. Ch. 219 – 220 (o jej publikácii)

Tuhárska, Z. 53

Tušková, T. 332

Týrová, Z. 54

Uhrinová-Hornoková, A. 327, 332, 342 – 345 (o jej publikácii)

Ulchanov, I. 329

Urbanová, J. 332

Vajičková, M. 85

Vaňko, J. 229 – 231 (o jeho slovníku)

Vargová, M. 53

Vasmer, M. 271, 275, 277, 278

Vážný, V. 147, 300

Vereščagin, J. 111

Vinogradov, V. V. 66

Vinogradova, V. 330

Vlčanova, M. 112

Vodrážková, K. 54

von Kempelen, W. 253 – 254 (o ňom)

Vyvíjalová, M. 252

Warchoł, S. 151, 155, 156

Waszakowa, K. 329, 346, 347

Weingart, M. 147, 345

Weinreich, U. 20, 24

Wimmer, G. 320, 336 – 337 (o jeho publikácii)

Wimmerová, S. 320, 336 – 337 (o jej publikácii)

Woolard, C. 23

Záborský, J. 140

Zagunová, A. 52

Záturecký, A. P. 44, 45, 47

Zavarský, S. 112,

Zeman, J. 305, 314, 334

Zemskaja, J. 330

Žemberová, V. 113

Žigo, P. 112, 133, 203 – 209, 333

Žiláková, M. 332


69 I 2004 I 5 – 6 I



časopis pre výskum slovenského jazyka

Z OBSAHU


ŠTÚDIE A ČLÁNKY


J. Kačala, Syntagmatické a nesyntagmatické spájanie syntaktic­kých jednotiek vo vete R. Mračníková, Historický slovník slovenského jazyka – prameň ďalšieho štúdia slovanských jazy­kov (Problema­tika genetickej charakteristiky slov prevzatých do predspisovnej slovenčiny na príklade polonizmov) K. Lifanov, Ustaľovanie fonetického systému spisovnej slovenčiny v 20. sto­ročí


DISKUSIE A ROZHĽADY


Á. Kráľ, Z problematiky slovenskej ortoepie a ortografie – o re­forme slovenského pravopisu M. Ološtiak, Výslovnosť a skloňo­vanie názvov klubov nhl


SPRÁVY A RECENZIE


Správa o činnosti Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV za rok 2003. M. Považaj Jazyková kultúra na začiatku 3. ti­síc­ročia. K. Kálmánová O jednom prestížnom vedeckom podujatí alebo výkvet slovanskej slovotvorby zavítal na Slovensko. M. Ološtiak Medzinárodná konferencia o slovenčine v menšinovom prostredí v Békešskej Čabe. S. Ondrejovič 16. slovenská onomastická kon­ferencia. L. Gianitsová Kompendium o analýze textov. J. Horec­ký Monografia o hydronymách v povodí Nitry. J. Pavlovič Ďalší krok českej onomastiky. J. Krško Nová monografia o slovenčine v prostredí slovenskej inteligencie v Békešskej Čabe. S. Ondrejovič Komparacja współczesnych języków słowiańskich. M. Sokolová


KRONIKA


Za profesorom Jozefom Jackom (15. 3. 1928 – 2. 9. 2004). M. Im­richová Súpis prác profesora Jozefa Jacka za roky 1998 – 2004 Odišiel nestor slovenskej jazykovedy. S. Ondrejovič Ži­vot za katedrou. F. Buffa Súpis prác doc. Ladislava Bartka za roky 1994 – 2003 Pekné životné jubileum doc. Marty Patákovej. J. Bosák Jubilantka Tatiana Laliková. J. Skladaná Tri pohľady na profesora Jána Stanislava. J. Horecký Robert Auty (1914 – 1978). S. Ondrejovič


ROZLIČNOSTI



































SLOVAK ACADEMIC PRESS, spol. s r. o., Bratislava


SLOVENSKÁ

REČ


časopis

pre výskum

slovenského jazyka


orgán

Jazykovedného ústavu

Ľudovíta Štúra

Slovenskej akadémie

vied





HLAVNÝ REDAKTOR

Slavomír Ondrejovič


VÝKONNÁ REDAKTORKA

Katarína K á l m á n o v á


REDAKČNÁ RADA

Ján Bosák, Klára Buzássyová, Juraj Dolník, Miroslav Dudok, Ján Findra, Eugen Jóna, Katarína K á l- m á n o v á, Rudolf Krajčovič, Milan Majtán, Jozef Mlacek, Slavomír Ondrejovič, Matej Považaj, Ivor Ripka, František Ruščák, Ján Sabol, Daniela Slančová


REDAKCIA

813 64 Bratislava, Panská 26

OBSAH



štúdie a članky


diskusie a rozhľady 38

správy a recenzie 63

Matej Považaj 69

Katarína Kálmánová 73

Martin Ološtiak 76

Slavomír Ondrejovič 78

Lucia Gianitsová 81

Ján Horecký 82

Jozef Pavlovič 85

Jaromír Krško 88

Slavomír Ondrejovič 91

Miloslava Sokolová 94

Kronika 95

Mária Imrichová 97

Slavomír Ondrejovič 103

Ferdinand Buffa 105

Ján Bosák 118

Jana Skladaná 120

Ján Horecký 121

Slavomír Ondrejovič 123

rozličnosti 124

Slavomír Ondrejovič 125




ISSN 0037-6981 MIČ 49 611



















SLOVENSKÁ REČ, časopis pre výskum slovenského jazyka. Orgán Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied. Ročník 69, 2004. Adresa redakcie: 813 64 Bratislava, Panská 26. Hlavný redaktor: Slavomír Ondrejovič. Výkonná redaktorka: Katarína Kálmánová. Technický redaktor: Vladimír Radik.

Vychádza šesť ráz za rok. Objednávky a predplatné prijíma Slovak Academic Press, spol. s r. o., P. O. Box 57, Nám. slo­body 6, 810 05 Bratislava. E-mail: sap@sappress.sk, www.sap­­press.sk.

Registračné číslo 7089.


Distributed by SAP – SLOVAK ACADEMIC PRESS Ltd., P. O. Box 57, Nám. slo-body 6, 810 05 Bratislava, Slovakia.


Objednávky do zahraničia prijíma a vybavuje SLOVART G. T. G. Ltd., Krupinská 4, P. O. Box 152, 852 99 Bratislava, Slovakia.

Telephone: +421-2-63839472, fax: +421 2-63839485, e-mail: info@slovart-gtg.sk.


Distribution rights held by KUBON and SAGNER, P. O. B. 34 01 08, D–8000 München, Germany.


©
Slovak Academic Press, spol. s r. o., 2004

SLOVENSKÁ

REČ




časopis pre výskum slovenského jazyka


orgán Jazykovedného ústavu

Ľudovíta Štúra

Slovenskej akadémie vied

ROČNÍK

69 – 2004












SLOVAK ACADEMIC PRESS, spol. s r. o. , Bratislava


INFORMÁCIE AUTOROM


Redakcia prijíma príspevky spracované na počítači – textový editor Word pod operačným systémom Windows. Pri spracúvaní príspevkov prosíme dodržiavať tieto zásady:

1. V celom texte používať jednotné riadkovanie 2.

2. V texte za každým interpunkčným znamienkom urobiť medzeru (napr. s. 312 a pod.).

3. Slová na konci riadka nerozdeľovať a tvrdý koniec riadka používať iba na konci odsekov. Odseky začínať so zarážkou.

4. Pri rozlišovaní typov písma pridŕžať sa naďalej úzu časopisu, používať kur­zívu, riedenie, horný/dolný index. Nič nepodčiarkovať, nepoužívať široký a vy­soký typ písma a pod.

5. Rozlišovať dlhú čiarku (pomlčku), napr. G. Altmann – V. Krupa, a krátku čiarku (spojovník), napr. T. Slama-Cazacu; vedecko-metodologický a pod.

Súčasťou každej štúdie Slovenskej reči je záväzne abstrakt v anglickom jazyku (vrátane preloženého titulku). Abstrakt by mal mať max. 100 slov a obsahovať tzv. kľúčové slová na identifikáciu príspevku v rámci vedeckovýskumnej oblasti.

6. Poznámky pod čiaru v texte označiť horným indexom (napr. vzniká tým synergický efekt,1 ktorý…), poznámky uviesť na konci príspevku v tvare horný index, medzera, obsah poznámky (napr. 1 Synergia znamená spolupôsobenie…).

7. Grafy a schémy pripojiť na osobitnom liste maximálne vo veľkosti šírky a výšky strany časopisu (podľa požadovanej veľkosti).

8. Do redakcie poslať jeden vytlačený exemplár príspevku spolu s disketou. Príspevok možno poslať aj elektronickou poštou ako prílohu na adresu info@juls.savba.sk. Po posúdení a re­dakčnom spracovaní ho redakcia vráti autorovi. Tento exemplár autor pošle späť redakcii spolu so skorigovanou disketou a opraveným vytlačeným príspevkom.

9. Literatúru uvádzať takto:

a) knižná publikácia:

FURDÍK, J.: Slovotvorná motivácia a jej jazykové funkcie. Levoča, Modrý Peter 1993. 199 s.

Synonymický slovník slovenčiny. Red. M. Pisárčiková. 2. vyd. Bratislava, Veda 2000. 998 s.

b) štúdia v zborníku:

DOLNÍK, J.: Spisovná slovenčina a čeština. In: Studia Academica Slovaca. 28. Red. J. Mla­cek. Bratislava, Stimul 1999, s. 39 – 52.

c) článok v časopise:

HORECKÝ, J.: Sémantické a derivačné pole slovies ísť a chodiť. Slovenská reč, 64, 1999, s. 202 – 208.





1 LiSl uvádza pri spoločnom koreni suk- tiež lexému suknia („šaty“), ktorú vysvetľuje pomocou českých a slovenských ekvivalentov (boh. sukné, suknice, kabat, raucho; slov. sukně) a uvádza frazeologizmus Suknia nie czyni czlowieka. Toto interlingválne homonymum má rovnaký význam ako v poľštine iba v dolnej lužickej srbčine (suknja „šaty“). V ostatných západoslovanských jazykoch je v tomto tvare realizovaná seméma „sukňa“ (porov. horná lužická srbčina suknja), na označenie ktorej má poľština výraz spódnica a dolná lužická srbčina kóšula.

2 V tomto článku využívame príklady zo spisovnej slovenčiny 19. storočia získané v Katolických Novinách z r. 1890 vydávaných M. Kollárom v Trnave. Názov týchto novín uvádzame v pôvodnej podobe.

3 Napriek tomu, že toto podstatné meno malo na konci kmeňa tvrdú spoluhlásku, predsa sa skloňovalo podľa vzoru ulica: Minister obchodu vypracoval konečne návrh zákona o svätení nedele (36).

4 Nenáležitý výskyt mäkkého ľ na konci podstatných mien mužského rodu však nemal za dôsledok to, že sa tieto podstatné mená začínali skloňovať podľa vzoru stroj: Rozdiely stavov medzi chudobnými a bohatými budú vždycky... (63).

5 Ako zdroj materiálu z tohto obdobia využívame 3. zväzok Slovenskej vlastivedy (Slovenská vlastiveda 1944).

6 Toto slovo sa zaznamenáva nielen s krátkym slabičným r, ale aj so sprievodnou samohláskou, totiž bez slabičného konsonantu: Keď i má istú podobnosť s kráľovstvom, je predsa jej pôvod, jej účeľ, jej celá podstata od všetkých svetských deržav preveľmi rozdieľna (34).

7 Prípady používania slov s dlhým ú, v ktorých by sa dala očakávať dvojhláska ô, vysvetľuje Štúr takto: „Jesto síce slová, v ktorích mjesto dlhjeho “o“ prichodí “ú“, na pr. dústojní, dúležití, vúbec, tjeto ale slová v tomto spuosobe u Slovákou sa len z Češťini udomácňili i ak sa budú obecně vihovárať duostojní, duoležití, vuobec Slovák proťi tomu ňič mať ňemuože.“ (cit. podľa Kondrašov, 1974, s. 89).

8 Podstatné mená vzoru kosť v datíve a lokáli množného čísla mali krátke koncovky.

9 Na konci 19. storočia v spisovnej slovenčine ešte existovali prídavné mená, ktoré mali na konci kmeňa mäkké ň.

10 Vyskytovala sa aj v niektorých slovách cudzieho pôvodu: Samuel Ormis, profesor revúckeho slovenského gymnázia a bystro-umný pädagogický spisovateľ slovenský, roku 1872-ho napomínal slovenskú spoločnosť v almanachu Živeny... (36-37).

11 Buď zanikli slová, v ktorých sa vyskytovali, alebo nastala spiatočná zmena kvantiny samohlásky.

Príspevok bol vypracovaný v rámci vedeckého projektu vega 1/9346/02 Porovnávacia analýza vybraných diskurzov v slovenskom a anglickom jazyku.

1 Ak sa použije prekladový názov Stanleyho pohár, skloňujú sa obidve časti tohto združeného pomenovania (v Stanleyho pohári), citátový názov Stanley Cup sa skloňuje ako celok (v Stanley Cupe).

2 V Pravidlách slovenského pravopisu (In: SLEX, ďalej PSP) a v Krátkom slovníku slovenského jazyka (tamže) nájdeme pravopisnú podobu so spojovníkom (play-off), ktorá vychádza zo situácie v angličtine. Pri excerpovaní denníkov Šport a SME (pozri ďalej) sme si všimli, že v Športe rešpektujú „spojovníkový“ úzus, zatiaľ čo v SME túto jazykovú jednotku písali bez spojovníka: play off. Ešte jedna pozoruhodnosť: zriedkavo, ale predsa sme zachytili odvodené slovo playoffový (na postupovej playoffovej priečke, na playoffovú sériu), čo svedčí o adaptácii slova play-off aj na vyššej, derivačnej úrovni.

3 Celkovo ide o 87 nahrávok; 34 nahrávok v čase od 2. 2. 2001 do 29. 3. 2001 a 53 nahrávok od 18. 11. 2001 do 11. 1. 2002.

4 Výnimkou sú v periodickej tlači názvy Rangers a Islanders, ktoré sa funkčne využívajú aj namiesto toponyma, pretože slúžia na odlíšenie dvoch klubov z jedného mesta, New Yorku, napr. Toronto – Islanders 5:2.

5 „Úvodzovkový“ úzus sa zaužíval v redakcii denníka Šport; v denníkoch SME a Pravda sa preložené prezývkové názvy spravidla ponechávajú bez úvodzoviek.

6 V slovenčine sa však aj pôvodné prezývkové názvy pociťujú ako plurálové formy, o čom svedčí kategória zhody podmetu s prísudkom: Kings majú na listine zranených až osem hráčov. Devils si týmto víťazstvom upevnili vedenie v Atlantickej divízii. Red Wings sa stali mužstvom mesiaca.

7 Takýmto spôsobom sa presadzuje paradigmatický tlak v podobe plurálovej uniformity pri skupine slov z rovnakého významového okruhu – spolupráca výrazu a významu je tu evidentná.

8 V čítaných správach sa pomerne často uplatňuje viditeľný ekonomizačný prvok – elipsa slovesa, ktorá však nepôsobí rušivo, pretože je založená na opakovaní sa identických vetných štruktúr a navyše dôležitú úlohu zohráva aj číselné vyjadrenie výsledku stretnutia: napr. Columbus zdolal Calgary 6:4, St. Louis Chicago 5:1, Buffalo Carolinu 3:1, Toronto Philadelphiu 5:3.

9 Medzi britskou a americkou angličtinou existujú nezanedbateľné výslovnostné (ale aj gramatické) rozdiely, ktoré majú do istej miery vplyv aj na výslovnostnú variantnosť v slovenčine (porov. ďalej). Prirodzené jazykové vedomie používateľa slovenčiny skôr „uprednostňuje“ britský výslovnostný model, ktorý viac korešponduje s ortografiou; porov. výslovnosť boston, nie báston. (V príkladoch preto väčšinou uvádzame britskú výslovnostnú podobu.) Vo všeobecných konštatáciách používame síce nepresné, ale operatívne pomenovanie angloamerická výslovnosť, čím sa snažíme vyhnúť riziku preferencie jedného či druhého variantu.

10 Uprednostnenie zhody medzi grafémami a hláskami posúva do úzadia potenciálnu výslovnosť, ktorá sa viac približuje angloamerickému originálu: Atlanta [etlenta], Dallas [deles].

11 Encyclopaedia Beliana (2. zv., 2001, ďalej EB) zachytáva výslovnosť [kolambes].

12 Hoci sa v našom výskume výslovnosť čikágo vyskytla len raz, mimo nášho sústredeného výskumu (nahrávky spravodajstva Rádia Slovensko) sme výslovnosť čikágo, čikégo zaznamenali častejšie. D. Jones vo svojom výslovnostnom slovníku uvádza len variant so začiatočným š- (1997, s. 88). Podoby so začiatočným č- si možno vysvetliť interferenciou s mnohými slovami, v ktorých sa vzťah písané ch- : vyslovované č- uplatňuje, napr. Chester [čester], Chiltern [čiltern].

13 Ďalšie varianty, ktoré sa v nahrávkach vyskytli len jeden- alebo dvakrát, neuvádzame. Celkový počet prípadov sa pri jednotlivých názvoch pohyboval od 33 do 48.

14 Na príkladoch Anaheim, Colorado a Columbus vidieť, že autori Encyclopaedie Beliany sa až príliš striktne pridržiavali pôvodnej anglo-americkej výslovnosti, výsledkom čoho vznikli podoby, ktoré nie sú medzi používateľmi slovenčiny vžité. Keďže Encyclopaedia Beliana má slúžiť používateľom slovenčiny, je zbytočné automatizovaným spôsobom nahrádzať hlásky východiskového jazyka slovenskými hláskami. Takýmto spôsobom sa totiž ponúkajú také výslovnostné podoby, ktoré nemajú oporu ani v bežných, ani v prestížnych komunikačných sférach. V ďalších častiach tohto monumentálneho encyklopedického diela by mali autori tejto oblasti venovať sústredenejšiu pozornosť.

15 „Čím je … tempo reči rýchlejšie, tým sa viac zjednodušuje artikulácia najmenších zvukových segmentov reči – hlások a naopak“ (Sabol, 1988, s. 120).

16 Problém spočíva aj v tom, že pri čítaní správ nie je pre „rozbehnutého“ redaktora jednoduché na ploche jedného slova suverénne prepnúť kód (slovenčina angličtina) a „vrátiť“ sa späť (angličtina slovenčina).

17 Klub z Atlanty svoje prezývkové meno Thrashers odvodil od pomenovania vtáka, ktorý je symbolom štátu Georgia. Vo Veľkom anglicko-českom slovníku (Hais – Hodek, 1993) sa jeden z významov slova thrasher opisuje ako „vták z rodu Toxostoma“.

18 Frankofónnu históriu tohto klubu prezentuje aj francúzsky pravopis Canadiens; po anglicky je Canadians.

19 Naopak, pri adaptácii antroponým (osobných mien) sa zásadne riadime princípom prirodzeného rodu.

1 Distribúciu sprostredkúva: Wydawnictwo Uniwesytetu Opolskiego, 45-037 Opole, ul. H. Sienkiewicza (e-mail: wydawnictwo@uni.opole.pl).

Slovenská reč, 69, 2004, č. 5 – 6 2