1. slovenská

    2. reč


ročník 69 – 2004

číslo 4



    1. Dana Baláková

    2. K VÝSKUMU SÚČASNEJ ŽIVEJ SLOVENSKEJ FRAZEOLÓGIE

Baláková, D.: To the Research of Contemporary Living Slovak Phraseology. Slovenská reč, 69, 2004, No. 4, pp. 193 – 202. (Bratislava)

The contribution deals with the question of the liveliness of the somatic idioms – especially those that are not lexicographically registered – the occurrence and functioning of these items of phraseology in the contemporary language as well as the phraseological competence of their users within exactly delimited spheres of communication with the aim to contribute to the knowledge of the actual phraseological situation in speech.


Frazémy patria k obľúbeným a často využívaným vyjadrovacím prostriedkom vo viacerých komunikačných sférach či už pre ich reprodukovanosť, pragmatický aspekt, alebo relevantný textotvorný potenciál. Frazémy, resp. frazeológia sú svojím interdisciplinárnym charakterom obrazom hľadania individuálnej či sociálnej identity, časťou mozaiky status quo národného spoločenstva. Početné výskumy rozsiahleho fondu nielen slovenských frazeologických jednotiek (FJ) ukazujú, že hyperaktívnym komponentom v ich štruktúre je slovo pomenúvajúce časť ľudského tela, ktoré je pre človeka výsostne dôležité – ako jeho mikrokozmos sa stáva zdrojom pocitov a vnemov, hodnotovou mierou vzťahov, posudzovania a chápania okolitého sveta (Smiešková, 1984; Krošláková, 1998). FJ so somatickým komponentom (z gr. sóma – telo) možno teda považovať za životné univerzálie. Keďže ide o frazémy patriace do centra frazeológie, z komparatívneho hľadiska sú vhodným materiálom aj na zisťovanie frazeologických univerzálií.

V súlade s antropocentrickým charakterom frazeológie sme sa preto zamerali na tento typ frazém patriaci k najstarším vrstvám slovenského frazeologického fondu s cieľom preskúmať ho najmä (ale nielen) z hľadiska živosti: zaznamenať výskyt a frekvenciu somatických FJ v textoch, konfrontovať lexikografické spracovanie frazém s ich uzuálnymi či neuzuálnymi modifikáciami, zaregistrovať prípadné novovznikajúce FJ, ako aj ich mieru známosti, analyzovať textotvorný potenciál jednotlivých konštrukčných typov, t. j. popri prioritnej kvantitatívnej dimenzii sledovať i kvalitatívny rozmer tejto problematiky. Porovnávali sme živý frazeologický úzus v presne vymedzených komunikačných sférach – v komunikácii vysokoškolákov (konkrétne slovenčinárov – budúcich pedagógov) a v súčasnej novinovej publicistike. Náš výber vychádzal z predpokladu, že obe komunikatívne spoločenstvá (pedagógovia i novinári) majú v súčasnosti i perspektívne výrazný vplyv na používateľov jazyka, významne sa podieľajú na formovaní ich frazeologickej kompetencie, a v konečnom dôsledku tak prinášajú istú výpovednú hodnotu týkajúcu sa frazeologickej situácie v reči, resp. aj jazykovej situácie v synchronickom priereze (Kačala, 1997, s. 101).

Parciálne výsledky takto koncipovaného zámeru priniesli zaujímavé poznatky (Baláková, 2003). 100 respondentov vo veku 19 – 21 rokov hodnotilo presne vymedzený korpus somatických FJ (vyexcerpovaných z 5 slovenských denníkov v októbri 1999 a v marci 2003) v rozpätí: aktívna znalosť (poznám a používam = 1), pasívna znalosť (poznám, ale nepoužívam = 2), neznalosť (nepoznám = 3). Priemerný index známosti všetkých frazém uplatnených v sledovaných denníkoch (október 1999, marec 2003) bol pomerne nízky – 1,38. Väčšinu somatických FJ – 366 z celkového počtu 466 – hodnotili študenti indexom v rozpätí 1,00 – 1,50, t. j. takmer 80 % FJ patrí k známym a často využívaným výrazovým prostriedkom, a len 16 FJ (približne 3 %) patrilo k frazémam s indexom vyšším ako 2. Možno konštatovať, že živosť frazém v oboch sledovaných komunikačných sférach bola porovnateľná.

Pri identifikovaní jednotlivých “tvarov” a najmä “tvárí” – podôb konkrétneho stvárnenia FJ v texte, a teda hľadaní invariantnej podoby FJ, variantov FJ, frazeologických inovácií či aktualizácií FJ (Mlacek, 2003, s. 14 – 15), porovnávaní funkčného či nefunkčného narúšania normy, sme sa opierali nielen o lexikografické, ale aj o ideografické spracovanie frazeologického fondu, keďže v slovenskej frazeológii ucelený slovníkový opis absentuje.

V tomto príspevku sa nebudeme detailne zaoberať všetkými realizačnými podobami jednotlivých somatických frazém, ktoré sa v sledovanom období (október 1999, marec 2003) v slovenských denníkoch (Nový čas, Národná obroda, Pravda, Sme, Šport – spolu 200 exemplárov novín) vyskytli. Pôjde nám skôr o tie “ustálené spojenia”, s ktorými sa – napriek ich frekvencii – nemožno stretnúť v lexikografických dielach, ale len na stránkach našich denníkov, hoci opakovaný výskyt (v nie­ktorých prípadoch aj variantný) signalizuje ich dispozičný charakter.

Vychádzajúc z charakteristiky dispozičnosti FJ podľa J. Mlacka – FJ je súhrnom invariantnej obmeny a uzuálnych obmien (pri ktorých sa nemení, nemodifikuje alebo celkom nepretvára významová platnosť, resp. jej pragmatické hodnoty, teda ide o uchovanie významu jednotky a tým aj jej dispozičnosti (Mlacek, 2001, s. 100, s. 140) – rovnako posudzujeme aj existenčné podoby našich 15 frazém. Uvádzame ich v poradí podľa frekvencie výskytu (minimálne trikrát) uvedenej v zátvorke za spojením: mať nôž na krku (17x); hodiť niečo za hlavu (11x); zachovať si chladnú hlavu (11x); stáť oboma nohami na zemi (10x); dvíhať varovný prst (9x); ostali niekomu /len/ oči pre plač (8x); s odretými ušami (8x); žiadať hlavu niekoho (8x); mať niečo v nohách (6x); nepredať lacno /svoju/ kožu (4x); vymyť niekomu mozog, vymývanie mozgov (4x); byť predĺženou rukou niekoho (3x); kryť niekomu chrbát (3x); mať hlavu v smútku (3x); nechať si niečo prejsť hlavou (3x).

Už spomínaný výskum – konfrontácia lexikograficky registrovaných somatických FJ s ich reálnym výskytom v publicistických textoch a mierou známosti – nás priviedol k myšlienke overiť známosť, resp. neznámosť lexikograficky nezaznamenaných 15 “frazém” na rozsahom i zložením identickej vzorke študentov. Jednotlivé spojenia však neboli posudzované len z hľadiska aktívneho (index 1) či pasívneho (index 2) využitia, prípadne neznalosti daného jazykového prostriedku (index 3); ďalšou úlohou respondentov bol tiež pokus o frazeosémantickú interpretáciu a nakoniec ako “dôkaz o správnosti” jeho  použitie v kontexte. Snaha o výstižné vyjadrenie archisémy (Miko, 1989, s. 15) zo strany študentov bola evidentná a prekvapujúco úspešná v miere totožnosti. Medzi jednotlivými interpretáciami boli, pochopiteľne, aj isté kvalitatívne rozdiely, najmä z hľadiska komplexnosti vyjadrenia, prípadne výstižnosti či voľby jazykových prostriedkov. Pri každom spojení budeme teda uvádzať aj príklady, ktoré považujeme za reprezentatívne, resp. najfrekventovanejšie.

Najčastejšie sa opakujúcim ustáleným jazykovým prostriedkom, resp. FJ v denníkoch (17 x) bolo spojenie mať nôž na krku (s nožom na krku): Mať nôž na krku, a pritom hrať basketbal, pravdu povediac, nie je bohviečo (Sme 7. 10. 1999); Z mládežníckeho trénera a trénera brankárov sa za pár hodín stal marssuperligový. Dodajme, že s nožom na krku (Šport 27.10. 1999); Trenčania majú nôž na krku, ale veria v obrat (NO 10. 3. 2003); V šlágri C-skupiny mal Real Madrid nôž na krku (Pravda 14. 3. 2003) atď.

Napriek tomu, že išlo o najfrekventovanejšie spojenie, index známosti – 1,73 – nebol najnižší, t. j. FJ nepatrí k najvyužívanejším a najznámejším frazémam v rámci frazeologických aktivít vysokoškolákov. Najčastejšie uplatnené archisémy: byť pod veľkým psychickým tlakom zo strany niekoho (napr. nadriadeného) pri vykonávaní nejakej úlohy, pričom zlyhanie by malo veľmi negatívne dôsledky; byť v nebezpečnej situácii, v nebezpečenstve, v  /bezprostrednom/ ohrození /života/; byť v bezvýchodiskovej situácii; byť ohrozovaný niekým, niečím; byť pritlačený k múru; byť pod tlakom niekoho, niečoho (čas, termín); byť do/nútený niečo u/robiť; robiť niečo pod nátlakom, v strese, pod hrozbou, na poslednú chvíľu; rozhodovať sa pod tlakom; mať ultimátum; nestíhať niečo robiť, mať málo času; treba niečo súrne vykonať.

Spojenie zachovať si chladnú hlavu (s modifikáciami mať, udržať si chladnú hlavu, s chladnou hlavou, s vychladnutou hlavou a pod.) sa uplatnilo v denníkoch – a nielen výlučne v športovej komunikácii ako v prvom prípade – 11x: Navyše, nie je plachá, má chladnú hlavu (Prijanka Gándhíová), nie je jej proti mysli ani šou-kampaň...(NČ 11. 10. 1999); V početnej prevahe pred Bieglom horel ľad, ale obetaví hostia si i v nepríjemných situáciách zachovali chladnú hlavu (Pravda 20. 10. 1999); Nech vás to nevyvedie z miery, zachovajte si chladnú hlavu (NO 14. 3. 2003, horoskop); Ja som udržal chladnú hlavu, prežil som (Truksa) ťažké semifinále s Bardoňom, v ktorom som odvrátil 5 mečbalov...(Pravda 3. 3. 2003) atď.

V prípade tohto spojenia frekvencia v tlači korešponduje s frazeologickou aktivitou vysokoškolákov – index známosti je 1,31. Študenti interpretovali spojenia takto: byť rozvážny a racionálne mysliaci aj v náročných alebo stresujúcich situáciách; nedať sa premôcť citmi (nepodľahnúť citom), rozmýšľať (uvažovať) triezvo, rozumne i v stresových situáciách; byť pokojný, rozumný, všetko si v pokoji zvážiť; nedať sa vyviesť z rovnováhy; neznervóznieť, ale konať rozvážne; nedať sa premôcť emóciami, nenechať sa “vytočiť”; nerobiť paniku, nespanikáriť; rozumne reagovať v danej situácii.

Rovnaký výskyt (11x) v novinovej publicistike mala aj “frazéma” hodiť niečo za hlavu. Lexikálne premenlivým komponentom, ktorý obsahovala, bolo doslova všeličo, teda aj prehra, starosti, klebety, opatrnosť a bojazlivosť, kritika, diéta a pod.: V Ružomberku vládlo minulý týždeň sklamanie, pretože prehra v Come nepatrila medzi tie, ktoré sa dajú len tak ľahko hodiť za hlavu (NČ 6. 10. 1999); Hodili sme to (klebety) za hlavu a urobili novú platňu, ktorou sme dokázali, že sme to my (NO 12. 10. 1999); Rozpačitosť a ostýchavosť plánujete “hodiť za hlavu” (Sme 20. 3. 2003, horoskop) atď.

Aj v tomto prípade vysoká frekvencia zodpovedala indexu známosti – 1,2 – a teda častému využitiu v komunikačných prejavoch respondentov. Z uvedených archisém sa najčastejšie opakovali tieto: nestarať sa viac o niečo, čo ma dlhšiu dobu zaťažovalo; netrápiť sa /viac/ pre niečo, s niečím /zbytočne/; nezaoberať sa /viac, ďalej/ niečím /nepríjemným/; prestať sa niečím zaoberať; nerobiť si s niečím starosti; zámerne (úmyselne) /sa snažiť, chcieť/ zabudnúť na niečo; nemyslieť na niečo /čo trápi/, nevracať sa /v myšlienkach/ k niečomu, nezamýšľať sa viac nad niečím; považovať niečo za nepodstatné; nezaťažovať sa /s/ niečím; nezaujímať sa viac o niečo; nechať niečo tak; flegmaticky pristupovať k problémom; vykašľať sa na niečo; nebrať si niečo k srdcu; mávnuť rukou nad niečím; nechať niečo plávať; preniesť sa cez niečo; pustiť z mysle (z hlavy) niečo. V uvádzaných príkladoch bol lexikálne premenlivý komponent zastúpený najmä lexémami: starosti, problémy, ťažkosti, trápenie či písomka (aktuálny príklad vzhľadom na termín posudzovania).

Nevedno, či názov albumu “Nohama na zemi” (Lunetic, 1999) a rozhovory s touto českou skupinou ovplyvnili frekvenciu (10 x) využitia spojenia stáť (byť, zostať) /oboma/ nohami na zemi v slovenských denníkoch, faktom však je, že len v marci r. 2003 sa tento výrazový prostriedok objavil v sledovaných periodikách 7x. Navyše s čoraz častejším fakultatívnym komponentom pevne namiesto komponentu oboma: ...pretože si myslíme, že sme stále nohami na zemi (NO 12. 10. 1999); Našťastie, je to veľmi kultivovaná, inteligentná a šarmantná dáma, ktorá zostáva nohami pevne na zemi...(NO 21. 3. 2003); Pravdou je, že mám radšej ľudí, stojacich nohami pevne na zemi (Pravda 13. 3. 2003) atď.

Index známosti – 1,46 – naznačoval, že aj táto frazéma bude pravdepodobne študentmi aktívne využívaná, čo potvrdili i jednotlivé interpretácie: nedať sa uniesť emóciami, rozmýšľať (myslieť, uvažovať) racionálne, rozumne, triezvo, prakticky; nesnívať; byť realista, hľadieť na vec realisticky, brať veci reálne, žiť v reálnom svete; vidieť niečo neprikrášlene; vidieť veci také, aké sú; nebyť naivný; nelietať v oblakoch; nepozerať sa na svet cez ružové okuliare.

Pomerne často – 9x – sa na stránkach tlače v rozličných obmenách dvíhal prst či varovný prst: Rozhorčujú sa aj iní politici vládnej koalície, znova dvíhajú varovný prst...(NO 14. 10. 1999); Prečo lord Robertson zdvihol prst...(Pravda 11. 3. 2003); Napriek frekvencii však študenti toto spojenie posudzovali zdržanlivejšie. Index 1,93 svedčí skôr o zaradení  do pasívneho pásma frazeologického spektra sociolektu. Zhodne uvádzali tieto archisémy: upozorniť (upozornenie) na zlé konanie, na svoj nesúhlas, na niečo závažné; (po)hroziť niekomu; varovať niekoho; vystríhať niekoho; napomenúť niekoho; usmerniť niekoho.

Takmer rovnako intenzívne (8x) v periodikách bola žiadaná (najmä v športe a politike) niečia hlava, takisto niečo prešlo alebo sa čosi stihlo, uhralo, získalo, vytancovalo či uratovalo s odretými ušami, a rovnako vo ôsmich prípadoch ostali niekomu /iba, len/ oči pre plač: Na agentúrne informácie, že fanúšikovia žiadajú jeho hlavu, sa iba pousmial...(NČ 21. 10. 1999); Kvôli tomuto personálnemu kroku žiadalo KDH Mitrovu hlavu (NO 26. 3. 2003); ...tento pozmenený vládny návrh rozpočtu prešiel iba s odretými ušami...(NČ 20. 10. 1999); Slovan uratoval víťazstvo s odretými nielen ušami, ale aj nosom a bradou (Šport 13. 3. 2003); Kým práve Prochotský si mohol mädliť ruky za zisk dôležitých troch bodov, jeho kolegovi ostali iba oči pre plač (NČ 5. 10. 1999); Zatiaľ čo producenti Chicaga sa radovali, režisérovi Gangov Martinovi Scorsesemu ostali len oči pre plač (NO 25. 3. 2003).

Spomedzi týchto troch frekvenčne identicky uplatnených jazykových prostriedkov sa v komunikačných prejavoch respondentov využíva najviac spojenie s odretými ušami, ktoré je s indexom 1,13 zároveň zo všetkých pätnástich skúmaných spojení najznámejšie. Frazeosémantická interpretácia bola až stereotypne jednoznačná v poradí: urobiť niečo len tak-tak, horko-ťažko; ledva-ledva, natesno, o chlp, na poslednú chvíľu, s námahou, s problémami.

O poznanie menej študentmi využívaná bola FJ ostali niekomu /iba, len/ oči pre plač – 1,93 – s archisémami: byť citovo ranený po neúspechu; byť smutný,  bezmocný, beznádejný, zúfalý, ale nemôcť nič robiť; plakať, smútiť a ľutovať; už sa z ničoho netešiť; stratiť všetko, prísť o všetko; zle dopadnúť; nemať už žiadne východisko, možnosť.

Spojenie žiadať hlavu niekoho malo napriek frekvencii v tlači index známosti až 2,17, hoci sémantická interpretácia študentom nerobila problémy: chcieť niekoho zničiť, ponížiť, poraziť; chcieť sa niekoho zbaviť; odrovnať niekoho; chcieť sa pomstiť niekomu; žiadať pomstu, zadosťučinenie, trest pre niekoho; potrestať niekoho kompetentného; brať niekoho na zodpovednosť; vyvodzovať dôsledky; zbaviť niekoho funkcie; žiadať odstúpenie, odvolanie, zosadenie z funkcie, rezignáciu niekoho.

Len v športovej komunikácii – hoci až 6x – sme sa v novinovej publicistike stretli so spojením mať niečo v nohách. Lexikálne premenlivou zložkou boli lexémy zápas, duel, turnaj, kilometer: So štvrťfinálovým turnajom v nohách čaká Zvolenčanov nabitý program až do decembra (Šport 26. 10. 1999); Tých 50 km, ktoré mal v nohách, necítil (Šport 3. 3. 2003).

Toto spojenie je v komunikačných prejavoch študentov najmenej využívané, resp. bez širšieho kontextu minimálne známe spomedzi všetkých skúmaných jednotiek – index 2,5. Dôkazom toho boli aj sporadické a nie vždy úspešné pokusy o archisémy, prípadne ich absencia: mať toho veľa nachodené, nabehané; mnoho prejsť; prejsť určitú vzdialenosť; mať kilometre v nohách; byť vyšportovaný, trénovaný; byť unavený, uťahaný.

Ďalšie ustálené spojenia, ktorým ešte venujeme pozornosť v rámci nášho výskumu, sú podmienené opakovaným výskytom (minimálne 3x). Ide o “frazémy”: nepredať lacno /svoju/ kožu, vymyť niekomu mozog (vymývanie mozgov) – obe 4x; ostatné 3x: byť predĺženou rukou niekoho, kryť niekomu chrbát, mať hlavu v smútku, nechať si niečo prejsť hlavou.

Uvádzame aspoň po jednom príklade z tlače: Tešíme sa na finále so Slovanom, v ktorom kožu určite nepredáme lacno (Sme 28. 3. 2003); Pred desiatimi týždňami bolo z tejto skupiny pripravených hlasovať za republiku 53 % ľudí, zatiaľ čo po víkendovom kurze, ktorý monarchisti kritizovali ako “vymývanie mozgov”... (Sme 26. 10. 1999); Napriek tomu zostala im Deutsche Bank a jej predĺžená ruka na Slovensku Slávia Capital... (Sme 13. 10. 1999); Ak by Washington nemusel kryť Blairov chrbát, na rezolúcii by mu nezáležalo (NO 12. 3. 2003); Starostovia a primátori spolu s riaditeľmi škôl však už teraz majú hlavy v smútku (NO 7. 3. 2003); O pokutách je priskoro hovoriť. Treba si všetko nechať prejsť hlavou (NČ 4. 10. 1999).

Nízka frekvencia a tomu zodpovedajúci index známosti však nemusia byť vo všetkých prípadoch korelujúce veličiny, napr. FJ nechať si niečo prejsť hlavou s indexom 1,15 patrí v rámci frazeologických aktivít vysokoškolákov k najexponovanejším. Jednoznačné boli aj uvedené archisémy: dobre si niečo rozmyslieť, premyslieť si /najprv/ niečo; pouvažovať, porozmýšľať nad niečím a neunáhliť sa; popremýšľať o niečom, nad niečím; premyslieť si niečo skôr ako reagovať; nechať si čas na rozmýšľanie; nerobiť hneď unáhlené závery; neriešiť problém hneď, zahorúca; zvážiť niečo.

K často využívaným spojeniam patrí aj kryť niekomu chrbát – index 1,38 –s interpretáciami: chrániť niekoho, kto sa púšťa do nebezpečenstva; pomáhať niekomu zatajujúc jeho činnosť pred ostatnými; neprezradiť niečo niekomu na niekoho; tajiť niečo (aj klamať), neudať niekoho; vziať niečo na seba namiesto niekoho; brániť, zastávať sa, obhajovať niekoho, hoci to nie je správne; držať s niekým; kryť niekoho pred niekým; zakrývať nedostatky (zlé činy) niekoho; dávať pozor, aby nás pri niečom nepristihli; podržať niekoho v zložitej situácii; robiť niekomu poistku; robiť niekomu alibi (v delikátnej záležitosti); stáť za niekým; pomôcť niekomu v problémoch.

Rovnaký index známosti – 1,66 – sme zaznamenali pri 2 spojeniach: mať hlavu v smútku (byť zamyslený a smutný, skleslý z niečoho; byť nešťastný; byť v de­presii; smútiť /pre niečo/; trápiť sa, sužovať sa pre niečo; chodiť ako bez duše; nevedieť ako ďalej) a vymyť niekomu mozog (s modifikáciou vymývanie mozgov). Hoci sa v tlači viac uplatňovala modifikácia vymývanie mozgov, študenti dávali prednosť pri uvádzaní príkladov určitým slovesným tvarom. Ľavovalenčným participantom okrem neurčitého zámena niekto boli lexémy: politici, fašisti, Hitler, komunisti a pod.; z neosobných participantov sa uplatnili: reklama, náboženské sekty, ideológie, správy, strany, totalitné režimy, ale aj počítačové hry, telenovely či drogy. Uvádzame archisémy, ktoré boli pri tomto spojení najpočetnejšie a zároveň najkomplexnejšie: demagogickým spôsobom presviedčať, ovplyvniť niekoho /v ne­gatívnom zmysle/ v konaní alebo myslení a podsunúť mu vlastný názor /tak, aby si to dotyčný neuvedomil/; vnútiť niekomu svoje myšlienky, alebo ho bezvýhradne presvedčiť o niečom, aby nemal svoj vlastný názor, aby prestal rozmýšľať, /racionálne, objektívne/ uvažovať; násilné vnucovanie názorov rôznymi prostriedkami; šírenie názorov (aj nesprávnych) s cieľom zmanipulovať ľudí pre svoj cieľ, ovládnuť ich, ovplyvniť natoľko, aby stratili svoju identitu, sfanatizovať; urobiť z niekoho submisívnu osobu, ľahko ovplyvniteľnú, vsugerovať a nanútiť niekomu niečo; totálne balamutiť; oblbovať niekoho; tlačiť niekomu kaleráby, bludy do hlavy; hučať do niekoho hlúposti s cieľom zbaviť ho vlastného názoru.

Posledné 2 spojenia s nižšou frekvenciou v slovenských denníkoch sa vyznačujú aj nižšou frazeologickou aktivitou (a tým aj sporadickými, prípadne nie vždy úspešnými pokusmi o archisémy) v komunikačných prejavoch respondentov: byť predĺženou rukou niekoho – 2,09 (byť najbližším spolupracovníkom niekoho – šéfa, riaditeľa, bossa; pomáhať niekomu robiť niečo, prípadne robiť preňho aj zaňho podľa jeho nariadení; byť tým, na koho sa možno spoľahnúť; byť niečí pomocník, prostredník, dobrý a spoľahlivý zástupca; byť niekomu nápomocný, /vždy/ poruke); nepredať lacno svoju kožu – index 2,25 s interpretáciami: nepodceniť sa; poznať svoju cenu; byť si vedomý svojich kvalít, hodnoty; nedať sa ľahko získať, podplatiť; nevzdať sa, nepoddať sa /len tak/ ľahko, bojovať.

Zaujímavé výsledky priniesla konfrontácia oboch častí nášho výskumu. Napriek tomu, že neexistuje priama úmera medzi frekvenciou jednotlivých spojení a priemerným indexom známosti, väčšinu z nich (11 FJ) hodnotili študenti v rozpätí do 2,0. Uvádzame ich v poradí podľa indexu známosti (na porovnanie aj spolu s frekvenciou).

Pri porovnaní hodnotenia FJ (označenie indexom) a reálnej frazeologickej kompetencie (frazeosémantická interpretácia a príklad na použitie spojenia v kontexte) sme v rámci nášho experimentu zaznamenali isté odchýlky, t. j. precenenie vlastnej kompetencie – index nezodpovedal minimálne jednému z dvoch ďalších krokov. Keďže po korekcii indexu z našej strany v takýchto prípadoch v konečnom sumári išlo o rozdiel vyjadrený v stotinách (okrem jedinej výnimky: mať niečo v nohách – 2,5/2,69), nepovažovali sme za potrebné uvádzať obe hodnoty. Predpokladáme, že jedným z faktorom, ktorý ovplyvnil výsledok – teda aj vznik odchýlky – bol vymedzený čas na posúdenie spojení – v priemere približne 1,5 minúty na jednu jednotku.

Výsledky doterajšieho skúmania tvarovej stránky frazém signalizujú, že niektoré z nich možno považovať za základné, a preto najpočetnejšie v celom frazeologickom fonde a najfrekventovanejšie v rečovom uplatnení. Jadrom frazeológie (základným konštrukčným typom) sú – ako tvrdí J. Mlacek – frazémy so syntagmatickou stavbou, pretože práve tento typ najzreteľnejšie súvisí s “pomenovacou platnosťou frazémy”, kým ostatné konštrukcie (ako aj novšie vyčleňované nesyn­tagmatické spojenia) hodnotí z tohto hľadiska ako príznakové (Mlacek, 2001, s. 13, 21 – 22). V rámci nášho výskumu (Baláková, 2003) sme sa preto zaoberali aj touto dimenziou FJ. Konštrukčná analýza frazém uplatnených v publicistických textoch v sledovanom období (október 1999, marec 2003) potvrdila dominantné postavenie frazeolexém. Z celkového počtu 466 SFJ len 53 FJ (približne 11 %) patrilo k frazeotextémam, t. j. k frazémam so stavbou vety či súvetia. Podobná situácia sa opakuje aj v analyzovanom potenciálnom frazeologickom súbore – z 15 lexikograficky neregistrovaných, ale napriek tomu viac-menej známych spojení až 14 patrí k základnému konštrukčnému typu.

Hoci naším prvoradým zámerom nebolo skúmať textotvorné potencie frazém či “frazém”, uvedomujeme si, že až detailná analýza neuzuálnych zásahov do dispozičného zloženia poskytne komplexný obraz o využití týchto jazykových prostriedkov v publicistike, a preto sa problematikou modifikácií FJ mienime perspektívne zaoberať v samostatnom príspevku.

Uvedené doklady svedčia o tom, že v novinovej publicistike využívané, aktualizované či inovované, a často práve tam aj vznikajúce frazémy sú zároveň súčasťou lexiky sledovaného okruhu používateľov – vysokoškolákov slovenčinárov, potenciálnych pedagógov. Publicistický štýl výrazne reflektuje dynamiku vývoja a doby, jeho systematický frazeologický výskum, prípadne ďalší výskum  komunikačných sfér vymedzených v našom príspevku, môže výrazne prispieť k poznaniu reálneho výskytu a fungovania frazém – k poznaniu frazeologickej situácie v reči, resp. dynamických tendencií frazeologického fondu v globále. Zároveň tým poskytne relevantné informácie pre oblasť frazeodidaktiky najmä z hľadiska vyučovania cudzích jazykov.



Literatúra


BALÁKOVÁ, D.: Somatické frazémy v slovníkoch a v texte. In: Frazeologické štúdie. III. Ed. J. Mlacek – P. Ďurčo. Bratislava, Stimul 2003, s. 12 – 25.

ĎURČO, P.: Paremiografia a paremiodidaktika. In: K aktuálnym otázkam frazeológie. Ed. E. Krošláková – Ľ. Kralčák. Nitra, Filozofická fakulta UKF 2001, s. 29 – 48.

ĎURČO, P.: Textotvorné využitie frazeologických jednotiek. In: Textika a štylistika. Red. J. Mistrík. Bratislava, Univerzita Komenského 1989, s. 101 – 104.

FILIPEC, J. – ČERMÁK, F.: Česká lexikologie. Praha, Academia 1985. 281 s.

HABOVŠTIAKOVÁ, K. – KROŠLÁKOVÁ, E.: Frazeologický slovník. Človek a príroda vo frazeológii. Bratislava, Veda 1996. 176 s.

KAČALA, J.: Nová jazyková situácia v Slovenskej republike. In: Slovenčina na konci 20. storočia, jej normy a perspektívy. Ed. S. Ondrejovič. Bratislava, Veda 1997, s. 101 – 107.

KOŠKOVÁ, M.: Z bulharsko-slovenskej frazeológie. Bratislava, Kultúrny zväz Bulharov a ich priateľov na Slovensku a Slavistický kabinet SAV 1998. 195 s.

Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala – M. Pisárčiková. Bratislava, Veda 1987. 592 s.

KROŠLÁKOVÁ, E: Slovenské frazémy so somatickým komponentom v slovanskom kontexte. In: XII. Medzinárodný zjazd slavistov v Krakove. Príspevky slovenských slavistov. Red. J. Doruľa. Bratislava, Slovenský komitét slavistov/Slavistický kabinet SAV 1998, s. 119 – 132.

MIKO, F. a kol.: Frazeológia v škole. Bratislava, SPN 1989. 232 s.

MINÁŘOVÁ, E.: Frazeologizmy ve stylu publicistickém, jeho proměny a funkce. In: Frazeológia vo vzdelávaní, vede a kultúre. Ed. E. Krošláková. Nitra, Vysoká škola pedagogická 1993, s. 275 – 281.

MLACEK, J.: Slovenská frazeológia. Bratislava, SPN 1984. 158 s.

MLACEK, J.: Tvary a tváre frazém v slovenčine. Bratislava, Stimul 2001. 169 s.

MLACEK, J. – ĎURČO, P. a kol.: 1995. Frazeologická terminológia. Bratislava, Stimul, 1995. 160 s.

ODALOŠ, P.: Frazeologizmy v komunikácii mládeže. In: Frazeológia vo vzdelávaní, vede a kul­túre. Ed. E. Krošláková. Nitra, Vysoká škola pedagogická 1993, s. 300 – 307.

Slovenské príslovia a porekadlá. 1 – 2. Výber zo zbierky A. P. Zátureckého. Výber a zostavenie J. Mlacek – Z. Profantová. Bratislava, Nestor 1996.

Slovník slovenského jazyka. I. – VI. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959 – 1968.

SMIEŠKOVÁ, E.: Malý frazeologický slovník. Bratislava, SPN 1974. 296 s.

SMIEŠKOVÁ, E.: Názvy častí tela v lexikálnom zložení slovenských frazeologizmov. Kultúra slova, 18, 1984, s. 79 – 85.

Veľký slovensko-ruský slovník. I. – VI. 1. zv. Red. D. Kollár. 2. – 6. zv. Red. E. Sekaninová. Bratislava, Veda 1979 – 1995.

ZÁTURECKÝ, A. P.: Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia. Bratislava, Tatran 1975. 760 s.


    1. Pavol Žigo


    1. Jazyk Slovenských veršov od Petra Benického

    2. (M. Majtánovi k životnému jubileu)

Žigo, P.: Language of Slovenské verše of Peter Benický. Slovenská reč, 69, 2004, No. 4, pp. 203 – 209. (Bratislava)


A collection of poems of Peter Benický Slovenské verše (1652) was written in the time of formation of the cultural pre-standard forms. Characteristic features of them were, in contradistinction to basic communicative function of dialects, their public character, appropriate stylistic differentiation and an attempt to fulfil criteria of the functionality and intelligibility. Formal (orthographic), phonological, word-formation and lexical elements from Czech language in Slovenské verše of P. Benický aren’t any unusual phenomena in the middle of the 17th century and they are a consequence of the influence of the Czech biblical texts and profane genres patterns that were influencing the language and style of public contact genres in the region of today’s Slovakia. Besides the typical “bohemisms” there is also a conscious effort to normalise the language in Slovenské verše, i.e. to reduce foreign non-systematic elements and to reinforce the Slovak character of its language. Considering signs of mannerism, development of genres, tradition and polarisation in themes the collection Slovenské verše evidences also the language polarisation: on one side there is a statement that the work of P. Benický in its language doesn’t exceed the traditions of profane and sacred archival sources of the time, on the other side the verses acquire an important national identification character by their titles, themes, content, envoi and penetration of national language elements into the art creation. The language of Slovenské verše – may be just by chance – reflects also an artistic and aesthetic signs of mannerism.


Umelecká tvorba autorov z obdobia pred kodifikáciou slovenského jazyka je významným zdrojom poznatkov o formujúcich sa kultúrnych predspisovných útvaroch. Možnosti na hľadanie základných vývinových tendencií v jazyku a ich analógie s vývinom literárnych žánrov poskytuje aj básnická zbierka Petra Benického Slovenské verše, ktorej rukopisná podoba vznikla pred vyše tristopäťdesiatimi rokmi (1652) a žánrovo sa zaraďuje do didakticko-reflexívnej poézie. O autorstve rukopisu dodnes nie je zrejmé, či ide o Benického originál, alebo o jeho súdobý prepis. Po prvý raz vydal Slovenské verše tlačou až F. Sasinek v r. 1873.

Vplyv na jazykové vedomie P. Benického (1606? – 1664) malo západoslovenské kultúrne prostredie prvej polovice 17. storočia: žil v Klátovej Novej Vsi a v Lov­čiciach, neskôr v Trnave, kde bol dvorným ceremoniárom ostrihomského prímasa Jura Lipaja. Z hľadiska dejín slovenského jazyka ide o obdobie, v ktorom sa formovali kultúrne predspisovné útvary. Ich znakmi boli, na rozdiel od základnej komunikatívnej funkcie, ktorú plnili nárečia, verejný charakter, primeraná štylistická diferenciácia a snaha spĺňať kritériá funkčnosti a zrozumiteľnosti. S ohľadom na nedostatočné domáce tradície sa však kultúrne predspisovné útvary v čase vzniku Benického zbierky vyznačovali množstvom nedomácich prvkov, ktoré plnili dvojakú funkciu. Ich primárnou funkciou bolo vyjadrovanie významov, ktoré ešte nemali pendant v domácom jazyku, ale nemalý význam mala ich stimulačná funkcia: nabádali autorov a používateľov verejných žánrov hľadať – s ohľadom na adresáta –adekvátne významové a zrozumiteľné prvky v domácom jazyku. A okrem administratívno-právnych dokumentov takúto “verejnú funkciu” zohrávala aj umelecká literatúra.

Spoločným znakom doterajších charakteristík Slovenských veršov P. Benického a jeho ďalšej, po maďarsky napísanej, zbierky Magyar rithmusok je konštatovanie, že ide o okruh tých istých alebo príbuzných myšlienok a že významnejšia obsahová zhoda sa vyskytuje len asi v jednej tretine strof. Preto nemožno tvrdiť, že by pri porovnávaní Slovenských veršov a zbierky Magyar rithmusok “jeden text bol prepracovaním druhého, tým menej jeho prekladom; obidva sú písané samostatne, zrejme s ambíciou vyjadriť tie isté problémy v obidvoch jazykoch” (J. Mišianik, 1974, s. 182; pozri aj J. Minárik, 1984, s. 97). Slovenské verše sú slovenský pendant k Magyar rithmusok, nejde však o preklad ani o mechanickú jazykovú adaptáciu, ale o autorsky osobitne koncipovanú zbierku, ktorá má s maďarskou veľa obsahových a formálnych zhôd, no ktorá vykazuje aj rovnako veľa rozdielov (S. Šmatlák, 1997, s. 270). Básne sú napísané slovakizovanou češtinou a podľa J. Minárika (1984, s. 99) sú v nich silne zastúpené trnavské nárečia. Tieto jazykové charakteristiky Benického Slovenských veršov sú pravdivé. Na základe konštatovaní literárnych vedcov niet pochýb o tom, že východiskom jazykovej štruktúry Benického Slovenských veršov a ich formy sú české tradície.

Z formálneho, t. j. grafického hľadiska ide o zapisovanie českej dvojhlásky ou v podobe au (saud 531, gsaudem2 6, 89, gsauditi 25, gsausedem 90), z českej grafickej tradície vychádza aj označovanie fonémy í grafémou j (skušenj 7; nenj 9; mluwenj 10; zrjdka 12; trhagj 104; czjluw 136), resp. grafémou y po sykavkách (prichazy 8; pracy 9; ginssy 10; zincycu 205). Keďže ortografické pravidlá neboli ustálené, v ostatných prípadoch sa grafémy i – í, y – ý používajú bez osobitných zjednocujúcich snáh (lydem 6; chcešlj 9; nebilo 7; biwa 10; vmisl 10; s blazny 18; tolary 73; brynkagj 73; ritiry 173; chitrost 6; swobody 31; husy 155) a v nadväznosti na tradíciu sa fonéma v označovala grafémou w (newidj 7; welkeg 21; w lasce 164; zwire 177; manzelstwo 208; z wrsse 216), fonéma j sa zapisovala grafémou g (wistriheg 47; trhagj 104; zagjce 129). Grafémou g sa však označuje aj fonéma g v slovách cigánska 55, 87; taliga 112.

Z tradičných formálnych znakov, ktoré neboli charakteristické len pre češtinu, ale sú svedectvom latinského vplyvu na širší kultúrny kontext, je v-clausum v slovách typu v lidj (8), vmisl (11). V texte sa uplatňuje tradičný zložkový princíp označovania spoluhlások c, č, s, š, z, ž, dz, dž (zradce 87; – czjluw 136; slunczy 171; sluneczko 33; – mlčet 53 – pecženeg 155; půgdess 13; wsseckot 118; zwire 177; zincycu 205; manzelstwo 165, 208; manželstwo 50; dokudz 115; dczbera 75). Typickým hláskoslovným bohemizmom je vokál ů (půgdess 13) a protéza j v slovách typu jinše (1), ginssy (10). Typicky česká je zmena u > i po pôvodnom mäkkom konsonante (lydem 6; slibuge 24; letagicz 135; trhagj 104; brichu 147; dostawagj 164; Jidášem 192), zmena uo > u (pugdess 13; swug 28; aj zustal 92; hnug 168), zmena ´a > e (tesskosti 5; predsevzetj 8; mlčet 53, žertovat 57, 62; nezlechczuge 90; sedla 168; zwire 177), ktorá sa prejavila aj v tvarosloví (gen. sg. zradce 87; chotáre 89; zagjce 129; muže 168; towarysse 213). Patrí sem aj zúženie ie > í (panowanj 4; mluwenj 10; zrjdka 12; stjlat 84; czjluw 136) a neprítomnosť slabičnej sonóry typu sluneczko 33; hluboko 95; dluho 127. Charakteristickým prvkom hláskoslovnej roviny s dosahom na tvaroslovie je zachovávanie alternácií v tvarotvornom základe ako dôsledok palatalizácie velár (krátce 1, prekážce 1; velcj 31; w obloze 7; od slunce 73; bitce 120; na ruce 125; w lasce 158, 164; nadluze 165). Ďalšie typické prvky českého hláskoslovia sa vyskytujú v tvaroch skussenj 3, 7; nebilo 7; pták 31; swobody 31; slovesná prézentná tematická morféma -e- v type poslucheg 21; wistriheg 47 a tvary l-ových particípií typu mohl 1. Typickými tvaroslovnými bohemizmami sú aj tvary prechodníkov (nechtíc 1; letagicz 135) so spomenutými hláskoslovnými zmenami (u > i), tvary datívu singuláru životných maskulín (ritiry, maliry 173) a akuzatívu plurálu životných maskulín ako dôsledok zmien v hláskosloví (hwezdare 171) a tvary genitívu plurálu typu uczinkuw 16; skutkuw 16; panuw potentatuw 42; daruw 43; statkuw, nabitkuw 132; cjluw 136. Odlišné je aj začlenenie časti adjektív do deklinačných sústav (letnjho 185), v texte sa vyskytujú tvary s typickými tvarotvornými morfémami (gsaudem 6, 89; lydem 6; Jidášem, 194; mladenczum 103).

Český jazykový základ sa prejavuje aj v podobách slovotvorných formantov, ktoré sú výsledkom typických vývinových zmien v hláskosloví (panowanj 4; mluwenj 10; pochlebenstwi 43; lekarstwy 174; lotrstwy 215; blaznowstwy 215; kwitj 222) a ktoré často ovplyvnil rytmický činiteľ (lesowe 3; stromowe 3; molowe 4; weznowe 159). Neslovenský, český je aj pôvod častíc a spojok at 37; dokudz 115, tvarov s enklitikami radimt 9; muzet 12; wsseczkot 11; swobodat 157 a lexikálnych prvkov typu wssudy 33; slepice 65; nynegssj 150. Formálne (pravopisné), hláskoslovné, tvaroslovné a lexikálne bohemizmy v Slovenských veršoch P. Benického nie sú z hľadiska jazykovej situácie polovice 17. storočia ničím výnimočným. Sú dôsledkom vplyvu českých predlôh biblických textov a svetských žánrov, ktoré na našom území už v predchádzajúcich storočiach ovplyvňovali jazyk a štýl žánrov verejného styku. Popri týchto typických bohemizmoch sa v Slovenských veršoch prejavuje aj ďalšia tendencia – vedomá snaha o normalizovanie jazyka, t. j. o odstraňovanie nedomácich, nesystémových prvkov, a to spočiatku v hláskosloví. V pr­vom rade ide o vedomé vynechávanie spoluhlásky ř (typu prekážce 1; prichazy 8; neprijimej 19; strjlat). O tom, že nejde o jazykovo homogénny útvar, svedčí výskyt dvojakej, t. j. českej aj slovenskej hláskovej podoby toho istého slova (gsauditi 25; saud 53; gsaudem 6, 89 – suditi 26).

Okrem typických bohemizmov a paralelného výskytu českých a slovenských podôb toho istého slova sa však v Slovenských veršoch vyskytuje veľké množstvo hláskoslovných, tvaroslovných a lexikálnych slovakizmov. Typickými hláskoslovnými slovakizmami sú tvary mudry 4; rozsudil 10; poslucheg 21; suditi 26; susedstwo 50; sukno 56; manzelsku 158 (t. j. neprítomnosť českého diftongu), podoby hnog 156 (bez vývinovej zmeny ō > ů), ďalej podoby gu 12; towaristwu 12; priletugu 88; kuchynu 127; poznagu 156 (t. j. bez zmeny ´u > i), nekontrahované zámenné tvary typu swogu 8; twogu 11; w swogeg 21, prítomnosť slovenských dvojhlások hribiatko 133; kliatby 145, hláskoslovným slovakizmom je aj tematická morféma -a- v tvaroch typu strjlat 84. V súvislosti s odlišným vývinom fonologickej štruktúry v slovenčine a češtine treba uviesť aj zmeny v hláskosloví, prejavujúce sa v tvarosloví. Ide o tvary kožami 15; zanechag 200 (porov. s českou zmenou ´a > e); konom 68, 206; zubom 206; winiczam 220; sstepniczam 220; gatach 221, datív plurálu životných maskulín v podobe krczmarom 141, typicky domáce sú adjektívne tvary typu milostiweg 69; kananegskeg, uherskeg 78; dobreg, 146, 169; stareg 147, maleg 170; zadneg 185. Za dištinktívny znak nemožno pokladať tvary datívu a lokálu zámen tobe, sobe 28, 109 / sebe 28, pretože obidve podoby boli v starej slovenčine rozšírenejšie, ako by sme predpokladali z dnešného stavu (porov. E. Pauliny, 1990, s. 151). O lexike Benického Slovenských veršov J. Mišianik (1958, s. 177) uvádza, že “majú konkrétnejšie vyjadrovanie, ľudovejší jazyk, ba sú i “vulgárnejšie” a čo do spoločenskej kritiky obsahujú ostrejšie miesta, ktorých v Magyar rithmusok niet”. O štýle Benického Slovenských veršov J. Minárik (pozri Pišút a kol., 1984, s. 112) zasa uvádza, že ho “formujú drobné slovesné žánre vytvorené v jednoduchom knižnom alebo hovorovom jazyku: umelé ľudové sentencie (v rozmanitej miere štylizované a parafrázované povrávky, príslovia a porekadlá), ktoré v podstate reprezentujú základné stavebné kamene básní. Štylistické prostriedky ľudového jazyka, najmä preštylizované povrávky, príslovia a porekadlá, redukujú patetickosť barokových štylistických prostriedkov na expresívnosť”. Na druhej strane J. Minárik (1984, s. 99) uvádza, že charakter Benického vzdelania dokumentujú lexikálne barbarizmy. S ohľadom na jazykovú situáciu polovice 17. storočia si treba uvedomiť, že tejto vrstve slovnej zásoby by sa v stredovekej uhorskej latinčine mali v porovnaní s klasickou latinčinou pripísať iné štylistické kvalifikátory, pretože táto lexika plnila v konkrétnom čase a na konkrétnom území odlišné funkcie (o podobe stredovekej uhorskej latinčiny na našom území, žiaľ, nemáme vyčerpávajúce jazykovedné práce). V uhorskom prostredí sa v tejto časti latinskej slovnej zásoby jej expresívnosť nepociťuje v klasickej podobe, ale na pozadí štýlov verejného styku. Napriek tomu je táto polarizácia nedomácich jazykových prostriedkov s domácou lexikou výrazná, najmä v okruhu slov vzťahujúcich sa na život jednoduchého človeka (slepice 65; konom hwjzdat 68; dczbera 75; chotáre 89; taliga 112; daremnj rozprawku 134; pecženeg husy 155; hnog 156; towaristwo 164).

Niekoľkými poznámkami by sme sa chceli dotknúť aj starších tvrdení J. Mi­šianika (1958, s. 179) o tom, že jazyk Benického veršov je ľudový a veľmi konkrétny a že P. Benický so záľubou používa príslovia a názorné spôsoby vyjad­rovania, aké stretávame v ústnej hovorovej reči. Toto tvrdenie dokazujú príklady po srstj 14; biršáku 31; teskliwost 32; snadniczko 36; dczbera 75; taliga 112; denglawe 170. S ohľadom na novšie výskumy slovenčiny v predspisovnom období si vyžadujú upresnenie aj konštatovania o tom, že v Benického tvorbe sú “silne zastúpené trnavské nárečia” (J. Minárik, 1984, s. 99) a že “slovenské verše sú napísané slovakizovanou češtinou, resp. západoslovenským nárečím s množstvom českých jazykových prvkov” (M. Eliáš, 1994, s. 129, pozri Benický, 1994). Podrobnejší rozbor Benického Slovenských veršov dokazuje, že naozaj ide o slovakizovanú češtinu, v ktorej je pomer formálnych, hláskoslovných, tvaroslovných a lexikálnych bohemizmov k slovakizmom približne 1,23 : 1 v pros­pech bohemizmov. Vplyv západoslovenského jazykového makroareálu možno dokumentovať príkladmi typu hribiatko 133; zacpag 174; kiselicu 205. Niektoré z týchto slovakizmov, a to hláskoslovné – prítomnosť dvojhlások (hribiatko 133; kliatby 145), však v trnavských nárečiach nie sú (pozri Atlas slovenského jazyka, zv. 1, s. 88 – 89, resp. R. Krajčovič, 1988, s. 213), preto v Slovenských veršoch nejde o trnavské nárečia, ale o širší jazykový aj kultúrny kontext. Väčšina lexikálnych prvkov typu dczbera 75; taliga 112; hribiatko 133; denglawe 170; zincycu 205; presahuje areál trnavských, v niektorých prípadoch aj západoslovenských nárečí, a tak jazyk Benického Slovenských veršov okrem spomenutých bohemizmov obsahuje prvky jazykového útvaru, ktorý označujeme pojmom kultúrna západoslovenčina. Tento jazykový útvar vznikol a ďalej sa zdokonaľoval na západnom Slovensku na základe ľudovej, vzdelaneckej a neskôr mestskej reči, v mestskom prostredí. Slúžil na verejnú komunikáciu strednej a nižšej honorácie domáceho pôvodu, v 17. a 18. stor. sa v písanej podobe zdokonaľoval, no aj napriek tomu, že jeho jazyková stavba nebola jednotná, prenikal za hranice západoslovenskej jazykovej oblasti.

Napokon by bolo žiaduce spomenúť aj problematiku štýlu Slovenských veršov. Z pohľadu literárnej vedy je “štýl básní manieristický – málo obrazný, väčšmi reflexívny a explikatívny, ale pritom primerane expresívny” (S. Šmatlák, 1997, s. 239 v odkaze na tvrdenia J. Minárika, 1984, s. 224). J. Minárik (In. Pišút a kol., 1984, s. 112) uvádza, že “štylistické prostriedky ľudového jazyka, najmä preštylizované povrávky, príslovia a porekadlá, redukujú patetickosť barokových štylistických prostriedkov na expresívnosť”. A napokon J. Minárik (1984, s. 93) tvrdí, že “manieristické myšlienkové napätie prehlbovalo sa o barokovú myšlienkovú dramatickosť v didakticko-reflexívnych básňach, ktoré sa opierali o náboženské myslenie a etiku, ale kvalitatívne boli skromne zastúpené”. Manieristické myšlienkové napätie z posledného citátu akoby kopíroval aj jazyk Slovenských veršov: český jazykový základ sa dostával do napätia s domácimi jazykovými prvkami a pôvodné prvky českého hláskoslovia, tvaroslovia, ktoré sa v západoslovenskom kultúrnom kontexte pociťovali ako nesystémové, im ustupovali. Na ich miesto prenikala širšia vrstva domácich hláskoslovných, tvaroslovných a lexikálnych prvkov, ktoré sa už nepociťovali ako regionálne obmedzené a s ohľadom na žáner a jeho prijímateľa nadobúdali nadnárečovú povahu. Ako stimulačný činiteľ prenikania týchto znakov do spomínaných žánrov pôsobila práve čeština takými svojimi prvkami, ktorým bolo treba – s ohľadom na zrozumiteľnosť a funkčnosť – hľadať adekvátne pendanty v domácom jazyku. Mali to byť prvky zrozumiteľné na širšom území. A tak sú Benického Slovenské verše a ich jazyk svedectvom formujúceho sa kultúrneho predspisovného útvaru, ktorý v polovici 17. storočia ešte obsahoval množstvo bohemizmov.

S ohľadom na znaky manierizmu, vývin žánrov, tradície a tematickú polarizáciu prejavuje sa v zbierke Slovenské verše aj jazyková polarizácia. Na jednej strane pólu je konštatovanie, že tvorba P. Benického jazykom nepresahuje svetské a duchovné archívne pramene tej doby, na druhej strane verše názvom, tematikou, obsahom, poslaním a aj prienikom domácich jazykových znakov do umeleckej tvorby nadobúdajú významný identifikačný charakter. O P. Benickom sa tvrdí, že bol bilingvista. O vysokom stupni ovládania kultúrnej západoslovenčiny a maďarčiny svedčí jeho básnická tvorba, do ktorej zásluhou dobrého vzdelania preniklo aj množstvo prvkov z klasických jazykov. Osobitný národnoidentifikačný význam má aj názov zbierky – Slovenské verše. Literárna veda o nich tvrdí, že ich rukopis údajne poznal aj H. Gavlovič a že ich využil pri písaní svojej známej Valaskej školy (1755; pozi M. Eliáš, 1994). Podrobný rozbor frazeológie Slovenských veršov a jej porovnanie s Gavlovičovou Valaskou školou, ktoré boli prezentované na vedeckej konferencii Slovenský literárny barok. Venované 340. výročiu smrti Petra Benického (Bratislava 24. marca 2004), však bezprostrednú súvislosť medzi nimi presvedčivo spochybňujú (J. Skladaná, 2004, v tlači). Slovenské verše od P. Benického sú svedectvom vývinu kultúrnych predspisovných útvarov v období manierizmu. Snaha po kultivácii jazyka prostredia, v ktorom Benický žil, je prostriedkom úvah a praktických rád, chvály vedy a vzdelania. A umelecké a estetické znaky manierizmu, prechodu od renesancie k baroku – možno zhodou šťastných okolností – odráža aj jazyk Benického Slovenských veršov.



Literatúra


Atlas slovenského jazyka. Zv. 1. Vokalizmus a konsonantizmus. Časť 1. Mapy. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1968. 314 s.

Benický, P.: Slovenské verše. Trnava, Západoslovenské múzeum 1994. 136 s.

DORUĽA, J.: Jazyková situácia na Slovensku v čase vzniku kamaldulského prekladu Biblie. In. Zborník O prekladoch Biblie do slovenčiny a do iných slovanských jazykov. Bratislava, Slavistický kabinet SAV 1997, s. 10 – 18.

KRAJČOVIČ, R.: Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava, SPN 1988. 344 s.

KRASNOVSKÁ, E.: O jazyku žalmov v Blasiovom preklade Biblie a v kamaldulskom preklade Biblie. In: O prekladoch Biblie do slovenčiny a do iných slovanských jazykov. Bratislava, Slavistický kabinet SAV, 1997, s. 19 – 32.

Minárik, J.: Baroková literatúra. Svetová, česká, slovenská. Bratislava, SPN 1984. 392 s.

Mišianik, J.: Pohľady do staršej slovenskej literatúry. Bratislava, Veda 1974. 416 s.

Mišianik, J., Minárik, J., MICHALCOVÁ, M., MELICHERČÍK, J.: Dejiny slovenskej literatúry. I. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1958. 320 s.

PAULINY, e.: Vývin slovenskej deklinácie. Bratislava, Veda 1990. 270 s.

Pišút, M. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava, Obzor 1984. 904 s.

Slovenský biografický slovník. Zv. 1. Martin, Matica slovenská 1986, s. 215.

SKLADANÁ, J.: Frazeológia v Slovenských veršoch Petra Benického. In. Slovenský literárny barok. Venované 340. výročiu smrti Petra Benického. Zborník referátov z vedeckej konferencie 24. marca 2004. Red. Z. Kákošová. Bratislava, Univerzita Komenského. V tlači.

Šmatlák, S.: Dejiny slovenskej literatúry. Zv. 1. 9. – 18. storočie. Bratislava, Národné literárne centrum 1997. 360 s.

  1. diskusie a rozhľady




    1. Ľubomír Ďurovič


    1. ešte k slovesám kecať a kajať sa*


ĎUROVIČ, Ľ.: More about the verbs kecať to babble‘ and kajať sa to repent‘. Slovenská reč, 69, 2004, No. 4, pp 210 – 216. (Bratislava)


The uncommon forms with a long á (kecá ...) after a “soft” consonant belong not necessarily to the Slovak substandard or to loanwords. Such forms did exist also in the texts of the Štúr period after “medium” consonants s, z, c, dz. They (e.g. obracá) could persist untill last times also as remnants of an older Central Slovak intelligentia norm. – In connection with the present forms of the verb kajať sa the paper discusses the old question whether a long á after j is possible in Slovak or not. It turns out that the opposition of a monophthongal long á vs. a short a after j is not neutralized (as does the opposition of the phonemic diphthong ia vs. a after j) and, consequently, both and ja are possible. Since the verb kajať sa belongs to the a-verbs as volať, volám with the long endings –ám, -áš ... , forms kajám sa, kajáš sa ... are the only ones motivated by the system.


Článok – zrejme posledný – môjho priateľa Laca Dvonča o slovese kecať (O časovaní slovesa kecať, SR 68, 2003, s. 26 – 29) vyvoláva rad historických i sys­­témových asociácií.

Ide v prvom rade o možnosť spojenia (samozrejme v realizácii, v povrchovej štruktúre) “mäkkých” spoluhlások s dlhým -á-, čo sa v rôznych slovenských normatívnych zdrojoch pokladá za znak subštandardu, expresivity či cudzieho pôvodu, za bohemizmus či západoslovenský dialektizmus. Vec je však komplikovanejšia.

V Nauke reči slovenskej má Ľudovít Štúr v systematike spoluhlások oproti mäkkým a tvrdým aj skupinu stredné, ku ktorým patria s, c, z, dz (NRS, s. 19). Pozadím pre to mu bola veľmi pravdepodobne polemika okolo Dobrovského analogického pravopisu, keď jeho bývalý predstavený v lýceu profesor Jur Palkovič vášnivo bránil kralické podoby ako sýla, cýl. Faktickú motiváciu na vydelenie tejto skupiny spoluhlások vidno v Štúrovej paradigmatike rôznych slovných druhov. Tak majú v NRS neutrá s kmeňom na -c koncovky s dlhým -á-: plecá. srdcá, vrecá, čo znamená aj plecám, na plecách, vrecám, vo vrecách...; len pre vajce má NRS koncovky s diftongom vajcja, vajcjam a až podľa toho “aj inšje na ce sa končjace”, ako plecja, vrecja (NRS, s. 148). Podobne má adjektívum cudzí tvary podľa vzoru pekní, čo sa dokladá medziiným tvarom N. sg. f. cudzá (NRS, s. 121). – Aj Hattala vo svojej latinskej gramatike Grammatica linguae slovenicae... (1850, s. 57) oddeľuje pri definovaní mäkkých maskulín stredné (“medium”) c od mäkkých spoluhlások, zatiaľ čo o pár strán ďalej (ib., s. 60) k mäkkým feminínam patria bez výhrad aj slová zakončené na ja, ca, dza. A podľa vzoru kosť sa skloňujú feminína zakončené aj “... mediis c, s, z; durisque r et dz” (ib., s. 63). – Počínajúc Krátkou mluvnicou slovenskou sa však v osobitnom upozornení (1852, s. 3) c a dz v celom skloňovaní “za mäkké považujú”. Samo Czambel (1890, s. 116nn.) potom toto “mäkké” znova vzťahuje aj na s z (dôkazmi sú husia, kozia koža), ale hneď na nasledujúcich riadkoch sú s, z znova tvrdé (kosám, kozám). A tak isto vraj spisovne má byť dlaňám, kosťám.

Našej témy sa špeciálne týka časovanie slovies v NRS. Štúr fakticky pochopil, že v tvaroch ako volá a vešia koncové á a ia sú rovnaká hodnota, t. j. že je medzi nimi to, čo dnes voláme neutralizácia, resp. komplementárna distribúcia a čo pokladáme za dve povrchové (fonetické) realizácie tej istej fonémy. Formuloval to neobyčajne výstižne: “dlhuo ,a‘ na ,ja‘ sa rozpúšťa abi mekká dobre obstáť mohla. Vracám je pre ucho slovenskuo urážlivuo” (ib., s. 64). Ale napriek tomu vo vlastnom texte v NRS píše: “...pri vislovuvaňí zavadzá” (110), “... a sa naspet... vracá”, “keď sa nazad obracá...” (s. 127). Až v korektúrach sa zbadal a v errátach to opravuje na vracja, zavadzja (s. 215). Rovnako v štúrovských publikáciách možno nájsť tvary ako o vrecách (Ňitra II), stolicám, v pokladnicách (SNN) a pod. Ja sám poznám zo spisovného úzu generácie mojich stredoslovenských rodičov a starých rodičov bežné používanie tvarov ako prevracá, socá (Čo ma socáš?!), zavadzá. A v G. pl. existuje stále popri vreciek aj tvar vrecák s dlhým á po c. Takže formy s á v koncovkách majú oporu nielen v štylisticky príznakových slovesách ako bacať či hačať, ale aj v bezprostrednej, možno ešte stále potenciálne doznievajúcej minulosti spisovnej normy. L. Dvonč veľmi správne zdôrazňuje, že tvary ako keciam, keciaš sú umelé, nikde nedoložené (s. 29); autori KSSJ si ich vymysleli.

Je teda zrejmé, že neutralizácia opozície (mor)foném A: ~ Â (t. j. dlhého á oproti diftongu ia) po C a DZ, v dnešnej spisovnej norme veľmi bezpečná (chytá ~ obracia, zavadzia), je relatívne nedávnym vývojovým krokom spisovnej slovenčiny k jednoznačnej polarizácii “mäkkých” a “tvrdých” konsonantov, ktoré túto neutralizáciu vyvolávajú. Tri či štyri slová s diftongom po “tvrdých” konsonantoch – večeria, meria, stavia a periférne bozia – sú konvenčnou kodifikáciou petrifikované, neproduktívne tvary (Botto má napr. verše “merá nám on merá, dukáty z klo­búka”) a nemožno ich zadávať pravidlom, ako “po pôvodne mäkkých spoluhláskach” (MSJ, s. 436). A teda prijateľnosť českého kecáš, kecá sa opiera aj o mechanizmus ešte donedávna živý aj v stredoslovenskej spisovnej praxi: že ide o fonológiu a nie o lexikon, vidno na N. pl. substantíva s tým istým kmeňom kec: to sú kecy (či keci?) podľa “tvrdého” vzoru “dub”, hoci by mali byť podľa vzoru “stroj” kece.


* * *


Celkom iná vec je otázka koncoviek slovesa kajať sa. Tie MSJ (s. 437) komentuje spolu s ďalšími slovesami vzoru volať ako bacá, hačá..., ktoré majú v kon­covkách prézentu dlhé á po mäkkej kmeňovej spoluhláske. L. Dvonč (2003, s. 27) konštatuje, že MSJ tu uvádza aj sloveso kajať sa s dvoma “podobami” prézentu kajam sa aj kajám sa (tak je to aj v Pravidlách z r. 2000) a zrejme toto riešenie prijíma, pretože navrhuje, aby sa medzi mäkkými spoluhláskami z MSJ doplnilo aj j.

V tradičnej gramatike slovenčiny existujúca predstava, že v slovenčine po J nemôže byť dlhé á, začína sa v Štúrovej recenzii (1851, s. 215 – 220) Hattalovej latinskej gramatiky slovenčiny (Hattala, 1850). Štúr je uveličený, že aj “sami naši braťja katolíci /.../ ku Slovenčiňe sa prirazili” (s. 215), že lingvisticky vysoko kompetentný bernolákovec Hattala v tejto svojej knihe tatrínsku slovenčinu, t. j. slovenskú gramatiku a pravopis “na základi Slovanskje” položil (s. 216) a tak umožnil “ujednostajňeňja” na slovenskej spisovnej reči. Pretože základné črty tohto “ujednostajnenia” majú v najbližšom čase byť uverejnené, pokladá Štúr za svoju povinnosť vyložiť, v čom sa on s týmto Hattalovým opisom slovenčiny nestotožňuje (do KMS 1852 boli tieto pripomienky spravidla vtelené). Dá sa povedať, že v tejto recenzii Štúr z Hattalovho výkladu odstraňuje západoslovenské črty, ktoré mu tam z bernolákovskej normy ostali. Tak odmieta Hattalove vokatívy (dube, dare, meču, rybo, vôňo...), jeho tvary I. pl. m. a n. (so susedy, židy, slovy...), jeho tvary N. pl. m. ako Slovani, susedi..., N. pl. n. s krátkym a v koncovke ako slova, poľa či nepriame pády poľám, poľách..., “kďebi v pravďe dvojhláska stáť mala vedla všeobecňe bežnjeho zákona v Slovenčiňe”, teda “polia, poliami (sic!), poliach”. Aj inak má Štúr rad námietok proti Hattalovmu ponímaniu pomeru dvojhlások a dlhých vokálov: vyčíta mu G. pl. f. strél, košél, ktoré “sú len Trnavskje a jej okolja a ňje bežnje a krajšje Slovenskje: strjel, košjel atď.” (s. 219). Hattala vraj “píše vždi to rozložituo a plnuo nárokou českuo ...” “dĺži v ženskom jed. p[očte]: téj, v gen. dat. i lok. proťi zviku reči a potrebe” (ib). A bezprostredne za tým pokračuje: “Mimochodom rečenuo, Slovák silabu ja tak práve ako osobnuo všemeno ja ňikďe ňedĺži, trebas ju p. puovodca i v slovách predlžuje, píšuc stojá, bojá sa mjesto pravďivjeho Slovenskjeho stoja, boja sa atď.” Táto marginálna poznámka, korekcia bernolákovských tvarov v Hattalovej slovenčine, je začiatkom predstavy, že v slovenčine po j nemôže nasledovať dlhé á.

S. Czambel (1890, s. 117) sa postavil plne na Štúrovo stanovisko, hoci ten pre svoje tvrdenie nepodal, vlastne ani nemohol podať, žiadne (napr. systémové alebo historické) argumenty. Czambel rozhodne odmieta dlhé á po j nielen v slo­vách ako jarok, jasot, vojak, zabijak, ale aj v G. pl. slova jama vyžaduje krátke jam. Toto tvrdenie však je, a zrejme aj v čase jeho vyslovenia bolo, v rozpore s úzom aspoň nejakej časti vtedy nepočetných používateľov spisovnej slovenčiny. Tak Czambel vyčítal niektorým popredným spisovateľom (“Kalinčák (sic), Botto”), že tento princíp nedodržiavajú. – Zo svojej radikálnosti potom ustúpil v Rukoväti (1902, s. 15), kde krátke ja vyžaduje len v slovách, ktoré spisovný jazyk prijal zo strednej slovenčiny (vojak, stojak, zabijak, v abecednom ukazovateli pijak), zatiaľ čo v “umelých slovách, tedy v takých, ktoré z ľudu nepochodia, spisovný jazyk znesie dlhé á po j, napr.: vejár, strojár, strojáreň, lejáreň atď.” Pre kodifikáciu je táto formulácia ambivalentná, ťažko bežnému používateľovi vedieť, čo je “z ľudu” a čo “umelé”. Pri praktických konzekvenciách by bolo možné vychádzať z toho, ako ten istý Czambel v r. 1890 (s. 131) pre 3. os. pl. slovies odmietol rytmický zákon, krátenie koncoviek (štúrovské vráťa, súďa), pretože “to deje sa však v jazyku ľudu (riedenie S. Cz.), obmedzenom na malú zásobu slov a na obkaličenú kostru slovenskej gramatiky. Rečený zákon treba považovať za prežité stanovisko v terajšom spisovnom jazyku, ktorý túžiac po dokonalosti musí prijať podmienky svojho rozvitia i na úkor stredoslovenskému hláskosloviu”. Odvtedy sa prijali tvary 3. os. pl. i-slovies s dvoma dĺžkami za sebou (súdia, vrátia...), hoci je to ďalšia výnimka z rytmického zákona (Ďurovič). Lenže ambivalentná formulácia v Rukoväti o ja/já – a taktiež ďalší vývoj nášho poznania – ponechali a dosiaľ ponechávajú otvorené pole pre výskum a diskusiu, ale tiež pre svojvôľu kodifikátorov.

Štúrovo ja/já a stojá/stoja sú systémovo celkom rôzne prípady. Krátke ja osobného zámena, staršie než , s kvantitou bez zreteľnej etymológie, je vec individuálneho historického vývoja tohto slova. Ale v tvare 3. os. pl. stoja, boja sa, taja je koncovka fonematicky priezračná; je to tá istá koncovka ako v robia, súdia či chvália (štúrovské súďa, chvála), t. j. fonematický diftong  (v Sabolovej transkripcii iA; Sabol, 1989).  je fonéma, ktorá sa v silnom postavení realizuje ako diftong [ia], v neutralizačných postaveniach ako krátke [a].

Neutralizačné postavenia pre všetky slovenské diftongy sú dve: po dlhej slabike a po J. V oboch postaveniach sa neutralizuje opozícia diftongu voči jeho krátkemu náprotivku.

Po dlhej slabike v kmeni je diftong  napr. v koncovkách datívu a lokálu feminín typu “kosť” a “dlaň”; tu je v neutralizačnej pozícii aj po nemäkkej spoluhláske krátke -am, -ach, napr. tváram, tvárach, ako nevyhnutná realizácia tej istej koncovky v neneutralizovaných zemiam (ZEM-ÂM), reťaziam, zemiach, reťaziach, teda TVA:R-ÂM, TVA:R-ÂCH. Pre Štúra v takýchto postaveniach -a “je len skráťenuo -ja” (NRS, s. 134). Tak sú pre N. pl. typu susedia, bratia (BRAT-Â) v NRS ako príklad oráča, krčmára (t. j. KRČMA:R-Â) a Botto rýmuje v Smrti Jánošíkovej “Bo kohos’ Jánošík na paloš načiara, tomu nespomôžu ani tria cisára” (CISA:R-Â); tú istú koncovku N. pl. -a majú “i slová na j vichádzajúce” ako zloďeja, šuhaja (ŠUHAJ- – Kalinčiak píše šuhajia), avšak Štúr používanie tohto tvaru neodporúča, aby sa vyhlo homonýmii s A. sg.

Neutralizácia po J je v koncovke 3. os. pl. i-slovies stoja, boja sa, doja, taja. Táto koncovka, ako sme videli, od Czambla (1902, s. 8) je kodifikovaná ako rezistentná voči neutralizácii kvantity, takže súdia, chvália znie dnes rovnako ako robia, sedia, kde je diftong  v silnom postavení. Je to teda fonematicky tá istá koncovka ako v STOJ-Â, ROB-Â, SU:Ď-Â. – Tak je to aj v paradigmách chvoje, chvoja, chvoju (CHVOJ-Ê, CHVOJ-Â. CHVOJ-Û...), ako napr. v zdravie, zdravia, zdraviu (ZDRAV-Ê...), či v posesívnom N. m. papagájí, N. f. papagája, A. f. papagáju, N. n. papagáje pri neneutralizovanom vlčí či tigrí, tigria, tigriu, tigrie (tiger TIG#R-0, G. TIG#R-A, posesíva TIG#R-I:, TIG#R-Â, TIG#R-Û, TIG#R-Ê), porov. Dvonč 1964a a 1964b. Rovnako je to i v G. pl. parisylabických feminín a neutier, kde tento pád je signalizovaný nulovou koncovkou, na ktorú je tu viazaná obligátna dĺžka posledného vokálu flektívneho kmeňa. Tak sa vsuvné Ê (napr. debien, brdiec...) musí po J realizovať ako krátke [e] (vojen, vajec, ojec). Pretože v G. pl. dĺžka posledného vokálu v kmeni je morfologicky obligátna, musíme aj v tvaroch ako spojok, fajok, ojok fonetické krátke vsuvné [o], pretože pred ním je J, identifikovať ako fonematickú dĺžku – diftong ô (SPOJ-ô-K-0), rovnako ako napr. obhajob s krátkym o, hoci mu nepredchádza dlhá slabika, je fonematicky OBHA­JôB-0 (porov. so silným postavením podoba – podôb).

Situácia s fungovaním radu a – á je komplikovaná tým, že tu stoja oproti sebe tri fonémy A ~ Â ~ A: (rad ~ riad ~ rád) na rozdiel od binárnych opozícií pri všetkých ostatných vokáloch (dlhé fonetické i fonematické é E:, ktoré hodžovsko-hattalovská reforma vniesla do adjektívnych koncoviek Štúrovho systému so symetrickými opozíciami E ~ Ê a O ~ ô, do morfologických automatizmov nepreniklo). Takže A: sa okrem [a:] v rôznych neutralizačných postaveniach realizuje aj ako [ia] a [a], Â okrem [ia] aj ako [a]. A tu sa ukazuje, že hoci kmeňové A v G. pl. alternuje (predlžuje sa) po mäkkej spoluhláske s ia (žaba – žiab, čata – čiat, šaty – šiat, ťava – ťiav), po J je jeho alternantou dlhé á (jama – jám, fujara – fujár, ba aj pre cudzie najada je kodifikovaný G. pl. najád), to isté á ako v silnom postavení, po nemäkkých (baba – báb, hláv). Takže J pre neutralizáciu opozície A: ~ A nie je “mäkkou” spoluhláskou. – Pretože fonetický diftong [ia] po mäkkej spoluhláske je realizáciou dlhého vokálu A:, je vo všetkých týchto prípadoch tá istá alternácia A – A: (ŽAB-A – ŽA:B-0, JAM-A – JA:M-0, BAB-A – BA:B-0 a samozrejme tiež PI:ŠŤAL-A – PI:ŠŤA:L-0). Záver z toho musí byť, že po fonéme J je pre opozíciu A ~ A: (krátke a ~ dlhé á) silné postavenie, zatiaľ čo slabé (neutralizačné) postavenie je len pre opozíciu A ~ Â (krátka ~ diftong). Inými slovami: po j nemôže stáť diftong ia, ale bez ohľadu na doterajšiu pravopisnú tradíciu dlhé á po j stáť môže (porov. aj podobný výklad v Sabolovi 1989, s. 149 – 150).

Je fakt, že pre opozíciu (krátke) A ~ (dlhé) A: po J máme jediný minimálny pár Jána ~ Jana a všetky ostatné pády lexém JA:N-0 ~ JAN-O resp. N. sg. ženského mena Jana JAN-A (hoci len z onymického lexika, významový rozdiel designátov je dostatočne výrazný). Ale množstvo domácich i prevzatých slov so skupinou (Jánošík, /sväto/jánsky, jáger, vejár, maják, pajác...) ukazuje, že niet dôvodu tvrdiť, že by po J nemohlo stáť či fonetické, či fonematické dlhé á. Takže keď v slovesnom vzore volať koncovky prézentu sú -A:M, -A:Š, -A: ... nie je dôvod – keďže nepredchádza dlhá slabika – aby sa toto A: aj po kmeni KAJ- realizovalo inak, než dlhým [a:] či grafémou á. Jediný systémovo oprávnený tvar je kajám sa, kajáš sa, kajá sa...

To isté musí však platiť aj pre iné slovné druhy, konkrétne pre koncovky D. a L. pl. ženských parisyláb (vzory “žena” a “ulica”), kde koncovky -iam a -iach môžu stáť len po mäkkých spoluhláskach (uliciam, košeliam...), t. j. v neutralizačných postaveniach pre opozíciu A: ~ Â (aj tu sú dve slová s “mäkkými” koncovkami po nemäkkých konsonantoch o večeriach, konopiach len petrifikované zvyšky staršieho stavu). Takže v oboch týchto vzoroch je fonematicky len po jednej koncovke D. a L. pl. -A:M, -A:CH (ŽEN-A:M, ULIC-A:M). Fonematické A: sa tu, ako sme videli, po J nemôže automaticky realizovať ako krátke [a]. Platná kodifikácia tu však po kmeňoch na -J paušálne predpisuje krátke koncovky alejam, alejach, zmijam, zmijach..., ako to zodpovedá tradícii o nevyhnutne krátkom ja. A tá je teda v rozpore nielen so systémom, ale aj s bežným úzom inteligencie: mám bezpečne v textoch mnohokrát doložené, keď na galejách, v alejách sa vyslovuje presne rovnako ako v ideách – o iných slovách treba doklady z neapretovanej (!) literatúry preveriť podľa národného korpusu, ku ktorému mne v tejto chvíli je ďaleko. Avšak tieto isté tvary v slovách zakončených na -ia, -ya majú obligátne dlhé koncovky (reakciám, harpyám MSJ, s. 108), čo rozhodne nie je podľa vzoru “ulica”. Odkiaľ sa tu teda to dlhé á berie? Koncové -ia je latinská grafika a tá nezodpovedá tomu, ako sa tieto slová adaptovali v slovenčine. Keď v slove ako penzi-a oddelíme koncovku -a, dostaneme segment penzi-. Ten ani nezodpovedá definícii vzoru “ulica” v MSJ (“... ktorých kmeň sa končí na mäkkú spoluhlásku...”), pretože -i- nie je mäkká spoluhláska, ale tak isto nezodpovedá základnému poznatku o slovanskom mennom kmeni, ktorý sa musí končiť na spoluhlásku, aby mohol prijať či odvodzovací sufix, či flektívnu koncovku. A tou spoluhláskou je vo všetkých týchto slovách spoluhláska (glajda) J. Síce ju podľa našej “klasickej” tradície nepíšeme, ale prejavuje sa tam – napr. dlhým á, ktoré na konci kmeňa predpokladá nemäkkú spoluhlásku. Fonematicky je teda AKCIJ-A:M, PENZIJ-A:M. Skutočný kmeň vidno opticky napr. na odvodenom adjektíve penzij-n-ý od penzia, zakončenom na -J rovnako ako v tvrdošij-n-ý odvodenom od šij-a, kde o tom J pochybovať nebude nikto. Vidno ho napr. na odvodeninách ako ázij-sk-ý, Ázij-čan od Ázi-a (A:ZIJ-A), na deminutívach ako penzij-k-a a pod. V iných prípadoch kmeň týchto slov alternuje inými spôsobmi, aby sa stal schopným prijať derivačný sufix (akc-i-a – akč-n-ý ako ulic-a – uličný).

V každom prípade slová typu akcia, penzia majú v slovenčine kmeň fonematicky zakončený na J (AKCIJ-A). Ich obligátne dlhé koncovky v D. a L. pl. po J (akciám, akciách) presne zodpovedajú dlhej výslovnosti tvarov ako na galejách, v alejách s dlhým á po j.



Literatúra


czambel, S.: Slovenský pravopis. Budapešť 1890.

czambel, S.: Rukoväť spisovnej reči slovenskej. Turčiansky Svätý Martin 1902.

ĎUROVIČ, Ľ.: Vokalický systém slovenčiny. International Journal of Slavic Linguistics and Poetics, XVI, 1973, s. 22 – 42. Reprint in: Vybrané štúdie I, O slovenčine a Slovensku, Bratislava 2004, s. 35 – 51.

ĎUROVIČ, Ľ.: K dejinám kodifikácie rytmického zákona, v tlači.

DVONČ, L.: Zo štúdia slovenského tvaroslovia: Dlhé á po spoluhláske j v spisovnej slovenčine. In: Bulletin Vysoké školy ruského jazyka a literatury, II, 1958, s. 65 – 76.

DVONČ, L.: Chvoje, -a str. Slovenská reč, 29, 1964 (a), s. 118 – 119.

DVONČ, L.: Ku skloňovaniu prídavných mien typu papagájí. Slovenská reč, 29, 1964 (b), s. 59 – 60.

DVONČ, L.: O časovaní slovesa kecať. Slovenská reč, 68, 2003, s. 26 – 29.

HATTALA, M.: Grammatica linguae Slovenicae, collatae cum proxime cognata Bohemica. Schemnicii 1850.

Krátka mluvnica slovenská. V Prešporku 1852.

Morfológia slovenského jazyka. Bratislava. Vydavateľstvo SAV 1966.

SABOL, J.: Formálne vymedzenie skloňovacieho typu. In: Jazykovedný zborník venovaný VI. slavistickému kongresu (=Acta Facultatis Philosophicae Universitatis Šafarikanae Prešoviensis). Bratislava, 1968, s. 43 – 52.

SABOL, J.: Syntetická fonologická teória. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 1989.

ŠTÚR, L.: Nauka reči slovenskej. V Prešporku 1846.

ŠTÚR, L.: Grammatica linguae Slovenicae, collatae cum proxime cognata Bohemica, auctore Martino Hattala, Archidioecesis Strigoniensis Presbyt. Schemnicii 1850, typis Fr. Lorber. In: Slovenskje Pohladi na vedi, umeňja a literatúru. Ďjel II, Svяzok 6., 1851, s. 215 – 220 (recenzia).



Skratky


KMS – Krátka mluvnica slovenská.

MSJ – Morfológia slovenského jazyka.

  1. správy a recenzie




    1. O rituáli v jazyku a texte

    2. Medzinárodná vedecká konferencia v Lodži 17. – 19. mája 2004


V povedomí väčšiny používateľov jazyka sa pod pojmom rituál vybaví slovné spojenie náboženský rituál. V slovníkoch nájdeme nasledovné vysvetlenia:

  1. 1. obrad, rítus 2. obradové predpisy 3. kniha obradových predpisov, (KSSJ 2003);

  2. kultúrny obrad, slávnostný ceremoniál; rítus / predpísané ceremónie, najmä pri bohoslužbách (Österreichisches Wörterbuch 1992);

  3. kultový rituál, zvyk, obyčaj, ceremónia (Deutsch-slowakisches Wörterbuch 1986).

Môže sa prejavovať obradnosť a ceremoniálnosť aj v jazyku?

Katedra historického jazyka na Univerzite v Lodži usporiadala v dňoch 17. – 19. mája 2004 vedeckú konferenciu na tému Rytuał. Język – sztuka – religia (Rituál. Jazyk – umenie – náboženstvo). Na slávnostnom otvorení sa zúčastnili najvyšší hod­nostári cirkevnej diecézy v Lodži, predstavenstvo univerzity, prítomní boli aj poslucháči Wyższego Seminaria Duchovnego. Prvý deň sa uskutočnilo rokovanie v aule, na plenárnom zasadnutí odzneli príspevky čestných hostí, popredných predstaviteľov jazykovedy, profesorov a duchovných, (Jerzy Chmiel: Čítanie Biblie – rituál alebo potreba ducha; O. B. Sawicki: Rituál ako prejav oslavy života); udali smer nasledujúcim príspevkom. Rozsiahlu vedeckú rozpravu Nad sémantikou slova rituál z hľadiska histórie a poľských výkladových slovníkov vypracovala A. Cieslikova. Odzneli interdisciplinárne príspevky o rituáloch predovšetkým z hľa­diska religiózneho a duchovného, ale aj z hľadiska literárneho a lingvistického.

Nasledujúce dni prebiehali zasadnutia v sekciách v Univerzitnom školskom centre. Okrem sakrálnych tém sa príspevky zameriavali na rituál v jazyku ľudovom, napr. v piesni, v rozprávke, v prísloviach, ktoré dotvárajú sugestívnosť textu. Odzneli príspevky významných osobností poľskej jazykovedy; prof. Maria Kaminská referovala o štruktúre a forme regule sv. Benedikta z Nursji. Prejavom ceremoniálnosti v neverbálnej komunikácii sa venoval prof. M. Cybulski. V zaujímavom príspevku analyzoval spojenie slova s gestom v starých poľských tovarišských formulách, pričom vlastnými kresbami vystihol gestiku a posturiku poníženosti (rúčky vám vrúcne bozkávam, hlboko sa klaniam, k vašim nôžkam skladám...).

Ceremoniálnosť jazyka sa však prejavuje aj v útvaroch, ktoré nie sú duchovného charakteru, ba naopak, cirkev ich odsudzuje ako hriešne. Zaujímavý príspevok o štylémach kliatby vypracovala A. Pakula Autokliatba v poľštine 16. stor. Uvádzame niekoľko príkladov: Boh preklial celé pokolenie. Keďže zle urobil, ľudia ho preklínali. Ale bodaj by som bol mal zlú smrť. Nech ma parom trafí, ak to nie je pravda. Bodaj by som sa prepadol.

Zo zahraničných účastníkov zaujal najmä príspevok o rituálnom jazyku v prekladoch kajúcnych žalmov (Rituelles Sprechen am Beispiel Bußpsalmübersetzungen im Umkreis des Florianen Psalters) od R. Hanamanna z Univerzity v Re­gensburgu.

V sekciách sa predstavili aj pracovníci FiF UMB z Banskej Bystrice. Člen Katedry anglicistiky V. Biloveský poukázal na ne/dodržiavanie ustálených konvencií v textoch umeleckej a neumeleckej povahy, prejavujúce sa v súčasnej vedecko-populárnej próze. Mladá literátka, anglicistka L. Čechová, predniesla príspevok s názvom Tradícia a rituál všednosti v tvorbe írskeho autora J. McGahema, kriticky sa zamerala hlavne na rozpor medzi veľkosťou ducha a skutočnou vierou v protiklade k neúprimnosti a povrchnosti pri dodržiavaní obradového ceremoniálu. H. Kubišová z Katedry slovakistiky UMB analyzovala epištolárny štýl v cirkevnej korešpondencii 18. – 20. storočia, pričom sa sústredila najmä na používanie honoratívu a vokatívu v epištylémach oslovenia a v záverečných formulách. V triedení písomnej dokumentácie postupovala podľa J. Ruščáka (2002) a využila excerpčný materiál zo zbierok korešpondencie: Bernolákovské polemiky (J. Kotvan), Listy M. Hamuljaka (A. Maťovčík), Strieborný vek II (I. Sedlák). Na konfrontáciu získala aj ukážky z aktuálnych písomností Diecézneho archívu Rímskokatolíckeho biskupského úradu v Banskej Bystrici. V kontaktových frázach sa prejavuje vzťah k adresátovi. V 20. stor. sú štylémy oslovenia strohejšie a menej formálne ako v 18. stor., keď v dobových normách prevládala ozdobnosť štýlu a konvencionalizovaná ornamentálnosť oslovení.

Slávnostný otvárací ceremoniál, príjemná atmosféra a pracovné rokovania po­tvr­dili nielen známu pravdu o povestnej pohostinnosti slovanských národov, o sr­deč­nosti a priateľstve, ale aj tézu o komplexnosti vedeckého bádania v oblasti histórie jazyka slovanských národov.


Hedviga Kubišová

    1. TUGUŠEVA, R. Ch.: Očerki sopostaviteľnoj leksikologii češskogo i slovackogo jazykov. S. Peterburg, Izdateľstvo S.-Peterburgskogo universiteta 2003. 229 s.


Počas dlhších pracovných a študijných pobytov v Čechách a na Slovensku R. Ch. Tuguševová spoznala nielen jazyk, ale aj históriu a kultúrno-spoločenské ovzdušie týchto dvoch blízkych etník. Sústavnú pozornosť porovnávaniu lexiky slovenčiny a češtiny (v širších slovanských súvislostiach) venovala i v nasledujúcich desaťročiach a zbierala bohatú odbornú literatúru k téme, ktorú napokon synteticky spracovala v predloženej monografii.

Monografia zaujme už svojou materiálovou základňou (od lexikografických a lexikologických prác cez drobnejšie príspevky po korešpondenciu a tlač), ktorá sa vzťahuje na celé vývinové obdobie skúmaných jazykov. Pre danú problematiku by bolo bývalo užitočné využiť aspoň na základe jestvujúcej literatúry Ribayov Idioticon Slovacicum (1808). Cenné metodologické a metodické podnety získala autorka z ruskej jazykovednej a filozofickej literatúry. Pre vnútornú koncepciu monografie boli v istom zmysle určujúce príspevky o kognitívno-pragmatických aspektoch lexiky.

Hoci sa Tuguševovej práca zameriava na porovnávací výskum českej a slovenskej lexiky od najstarších čias po súčasnosť, základnú a najprehĺbenejšiu časť diela tvoria lexikálno-sémantické výklady a analýzy slovnej zásoby v období národného obrodenia a v novej dobe. Autorka dobre postrehla, že zhody a charakteristické rozdiely možno zisťovať a dôkladne analyzovať jednak v prevzatej a cudzej lexike, jednak – a to predovšetkým – v štylisticky príznakovej súdobej slovnej zásobe. V časti o prevzatej lexike si R. Ch. Tuguševová všíma výskyt a procesy adaptácie latinizmov, germanizmov a maďarizmov. Ich nerovnaký výskyt a špecifické rozdiely v procese zdomácňovania (pokiaľ ide o stránku formálnu i významovú) úzko súvisia s historicky odlišnými podmienkami, za ktorých sa dostávali do češtiny, resp. do slovenčiny. Pri svojich výkladoch autorka využíva rozsiahlu literatúru o týchto prevzatiach v obidvoch jazykoch. Zisťuje zhody i rozdiely v te­matických okruhoch prevzatých lexikálnych prvkov. Dôkladné a jemné pozorovania ukázali, že neraz boli odlišné cesty zdomácňovania (najmä rozvíjanie východiskového významu sémantickou deriváciou a zapájanie prevzatého slova do paradigmatických vzťahov v domácej slovnej zásobe). V zásade ide o nerovnaký postoj k preberaným latinizmom, germanizmom a maďarizmom, ktorý vyplýval z nerov­nakých historicko-spoločenských podmienok nositeľov týchto jazykov, ako aj z vnút­rojazykových potrieb. Pri lexikálnych prvkoch, ktoré nepatrili do oblasti termínov a nomenklatúr, by bolo zaujímavé upriamiť pozornosť aj na významovú stavbu preberaných slov vo východiskových jazykoch: či sa prebrali základné semémy a či druhotné semémy. Veľmi podnetne sa v týchto výkladoch uplatnil kognitívny prístup. Vďaka tomuto metodologickému aspektu sa ukázalo, že špecifiká v českej lexike v porovnaní so slovenskou lexikou predstavujú predovšetkým významy utvorené analogickou nomináciou. Kognitívny prístup autorka plodne uplatnila v časti o štylisticky príznakovej lexike. Táto kapitola tvorí podstatnú časť monografie. R. Tuguševová tu analyzuje a porovnáva rozsah a spôsoby adaptácie lexiky archaickej, knižnej, expresívnej a adaptácie neologizmov v češtine a slovenčine. Pozornosť zasluhujú jej výklady o historizmoch a archaizmoch. Autorka používa termíny diachronizmy. Diachronizmami nazýva slová, ktoré sa vyznačujú druhotnou časovou konotáciou; sú spojené s historickou pamäťou a s historickým národným uvedomením. “Historická pamäť predstavuje špecifický kultúrny potenciál národa, tvoriaci časť kultúry, ktorý stabilizuje etnos a národné uvedomenie” (s. 49). Od historizmov autorka odlišuje historické encyklopedizmy, v ktorých sa už neodráža cudzia skutočnosť, ale reálny život Čechov a Slovákov v priebehu ich vlastných dejín (s. 77). Jazykový obraz sveta vytvárajú najmä slová v ich prenesených významoch, ktoré formujú v dôsledku metaforického prenášania pomenovania z jedného denotátu na druhý. Analogická nominácia predstavuje jeden zo základných spôsobov vyjadrenia aspektov duchovného videnia sveta. Preto sa tu venuje osobitná pozornosť aj knižnej vrstve slovnej zásoby.

Porovnávacia analýza českej a slovenskej lexiky priviedla autorku k záveru, že česká lexika je funkčne, sémanticky a štylisticky diferencovanejšia ako slovenská. Vo výraznejšej českej polysémii badáme širšie využitie zmyslových potencií slov v procese komunikácie a bohatšie sú štylisticky príznakové neologizmy. Slovenčina je prístupnejšia inojazyčným vplyvom.

K niektorým jednotlivostiam by sme mohli vyjadriť pochybnosti alebo výhrady, napr. k používaniu termínu vtoričnaja nominacija (skôr analogická, druhotná n.), hodnoteniu prekladu kamaldulskej Biblie (s. 149), otázke postoja slovenčiny ku germanizmom (s. 33); prevzatiam z nemčiny venoval rozsiahlu monografiu R. Rudolf: Die deutschen Lehn- und Fremdwörter in der slowakischen Sprache, 1991 (porov. kritické pripomienky V. Blanára a Ľ. Králika v Slavica Slovaca, 1994). Slovanskému kultúrnemu jazyku pred cyrilo-metodovským obdobím venoval znamenitú štúdiu A. V. Isa­čenko (Začiatky vzdelanosti vo Veľkomoravskej ríši, 1948). – Nedopatrenia ako: Jazykovedný časopis (Praha) (!) – s. 215 – sú v monografii ojedinelé.

Monografia R. Ch. Tuguševovej podáva doteraz najucelenejší pohľad na zhody a špecifické rozdiely v slovnej zásobe češtiny a slovenčiny v historickej a porovnávacej perspektíve. Takáto prehĺbená a systematická porovnávacia analýza doteraz v našej jazykovede nejestvuje. Práca je bohato dokumentovaná a výklady sú uvážené. Vďaka jemnej jazykovednej analýze, prehĺbenej uplatnením kognitívneho aspektu, monografia výrazne prehlbuje poznanie osobitných čŕt týchto dvoch lexík z konfrontačného a vývinového hľadiska.

Vincent Blanár

    1. Nová monografia Jána Horeckého


Horecký, J.: Onomaziologická štruktúra slovenčiny. In: Spisy slovenskej jazykovednej spoločnosti. 5. Bratislava, Slovenská jazykovedná spoločnosť SAV – Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra 2003. 60 s.


V roku 2003 sa do rúk lingvistickej verejnosti na Slovensku dostala útla publikácia Jána Horeckého Onomaziologická štruktúra slovenčiny, ktorá vyšla ako piaty zväzok Spisov Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV (mimochodom, je to už druhý autorský počin J. Horeckého v tejto edícii).

Bohužiaľ, na Slovensku nie je mnoho derivatológov, preto každá monografia so slovotvornou tematikou je hodná osobitnej (a teda aj recenznej) pozornosti. Táto skutočnosť platí o to viac, keď publikuje vedec a derivatológ formátu profesora Horeckého.

Ján Horecký je “oporným pilierom” slovenskej derivatológie (dovolili sme si parafrázovať obrazné vyjadrenie J. Furdíka, ktorý k opornému pilieru slovenskej jazykovedy prirovnal E. Paulinyho).3 J. Horecký položil základný kameň modernej slovenskej derivatológie prácou Slovotvorná sústava slovenčiny (1959), ktorá neskôr vyšla v dvoch prepracovaných verziách, najprv ako prvý zväzok učebnice Slovenská lexikológia (Slovenská lexikológia 1. Tvorenie slov, 1971), neskôr ako súčasť ďalšej učebnice lexikológie (Ondrus, P. – Horecký, J. – Furdík, j.: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Lexikológia, 1980; autorská časť J. Horeckého o slovotvornej štruktúre slova: s. 85 – 136). Na tomto základnom kameni postupne vyrastala celá slovotvorná stavba v podobe množstva štúdií a článkov, ktoré J. Horecký na túto tému publikoval; jeho snaha vyústila aj do ďalšej monografie Semantics of derived words (Prešov, 1994).

Ostatným autorským počinom J. Horeckého v oblasti slovotvorby je recenzovaná publikácia Onomaziologická štruktúra slovenčiny. Hneď na začiatku treba zdôrazniť, že táto knižka svojím zameraním oblasť slovotvorby prerastá, pretože podľa autora onomaziologickou štruktúrou sa vyznačujú nielen slovotvorne motivované jednotky a viacslovné pomenovania, ale aj slovotvorne nemotivované slová (v ďalších častiach knihy sa však systematicky analyzujú len odvodené slová, pomerne malý priestor sa ponecháva kompozitám a viacslovným pomenovaniam).

J. Horecký vo svojej novej knihe ponúka nové chápanie onomaziologickej teórie, založené na dôslednom zachovávaní princípu binárnosti. V tejto súvislosti je autor nú­tený vyrovnať sa aj s pokusmi o rozšírenie binárnosti slovotvornej štruktúry, ktorých ná­znaky nájdeme už v priekopníckom diele M. Dokulila Tvoření slov v češtině 1 (1962): pravdaže, ide o pojem onomaziologického spoja. J. Horecký situáciu rieši tak, že onomaziologický spoj včleňuje do onomaziologickej bázy, čím posilňuje postavenie bázového prvku v celej onomaziologickej štruktúre: “Potom bude táto báza odkazovať nielenže na vonkajší, pojmový obsah, ale bude zahrnovať aj možné sémantické odtiene (významy), ba aj rozličné onomatologické pravidlá, resp. poukazy na rozličné fonologické alternácie.” (s. 10). Tento novátorský prístup J. Horeckého predstavený v úvodnej kapitole Teoretické východiská (s. 9 – 19) vyvoláva niekoľko otázok.

Po prvé. Je na zamyslenie, či báze nepripisujeme príliš veľa heterogénnych funkcií, keď sa do jej rámca zahrnujú rozmanité sémantické (a formálne) prvky. Napríklad J. Furdík sa znovu vracia k termínu onomaziologický spoj a pri slove pisár predpokladá takúto onomaziologickú štruktúru (Furdík, 2002, s. 120 – 121):4

sz sf

pis- -ár

[doklady, písomnosti]

[ako zamestnanie]

“píše” “človek”

OP OS OB

Podľa koncepcie J. Horeckého by sme do OB slova pisár museli okrem sémy [človek] zaradiť aj “spojové” sémy [doklady, písomnosti] a [ako zamestnanie]. Nazdávame sa, že tieto sémy nie sú na rovnakej úrovni a rozdeľujú bázu na dve pomyselné časti: vlastnú bázu a akúsi doplnkovú bázovú časť. Vlastnú bázu vytvára dominantná séma [človek], prostredníctvom ktorej sa pomenovanie zaraďuje do príslušnej triedy ľudských bytostí. Séma [ako zamestnanie] by ešte v zmysle J. Ho­reckého do bázovej časti mohla patriť. Išlo by o špecifikačný bázový prvok (s. 10) a dané pomenovanie by sme mohli zaradiť medzi mená zamestnania (porov. s. 41 n.). Ďalšiu sému [doklady, písomnosti] však do bázy zaradíme len ťažko, pretože sa užšie viaže na onomaziologický príznak “písať”. Práve tu sa ukazuje, že koncepcia ternárnosti, v ktorej sa počíta aj s onomaziologickým spojom, dokáže bez vnútorného protirečenia “uchopiť” aj tieto zdanlivo neuchopiteľné sémantické prvky, nachádzajúce sa “kdesi” medzi bázou a príznakom. Prostredníctvom termínu onomaziologický spoj možno podľa nášho názoru primeranejšie postihnúť aj dynamický charakter slovotvornej motivácie, konkrétne demotivačný cyklus.5

Po druhé. Do OB v Horeckého poňatí patria aj rôzne alternačné zmeny. Domnievame sa, že alternácie nie sú primárne záležitosťou onomaziologickej bázy. Slovotvorné alternácie sú zapríčinené synergickou interakciou slovotvorného základu a formantu, týkajú sa teda oboch zložiek formálnej slovotvornej štruktúry, nielen formantu (onomaziologickej bázy). Veď väčšina alternačných zmien sa realizuje v slovotvornom základe, teda v rámci onomaziologického príznaku. V sú­vislosti s tézou o tom, že OB zahrnuje aj alternačné zmeny, sa núka ešte jedna otázka: Aj keď pripustíme objektívne jestvujúcu spätosť výrazu a významu, ako môže OB ako čisto obsahová entita podmieňovať alternačné fonologické pravidlá? Vychádzame tu z tradičného názoru, že alternácie ako nekombinačné fónické zmeny sú zo synchrónneho pohľadu nevysvetliteľné. Ako dôležitý sa ukazuje aj poznatok, že v analogických prípadoch (v slovách s identickou bázou) raz k alternácii dochádza (porodiťpôrod), inokedy nie (posypať posyp).

Vzhľadom na takéto široké chápanie onomaziologickosti J. Horecký rozlišuje tri typy onomaziologickej bázy “podľa toho, ako sa táto báza formálne formuje, ale najmä podľa toho, či sa v pripájanom onomaziologickom príznaku vyjadruje mo­tivačný vzťah” (s. 10). Gramatická onomaziologická báza (GOB) je tvorená sú­borom gramatických kategórií. Podľa autora GOB sa vyznačujú slovotvorne ne­mo­tivované slová (dom, nový, chodiť), slovotvorne motivované slová so slovotvorne relevantným súborom gramatických morfém (vrava, háďa, prútie), tzv. posesívne zloženiny typu horenos, krutichvost, ale aj metonymicky a metaforicky utvorené pomenovania typu orech, strecha (s. 11). Derivačná onomaziologická báza (DOB) “je reprezentovaná súborom gramatických kategórií a naň viazaným derivačným významom” (s. 12), teda DOB sa viaže na sufixy. Lexikálnu onomaziologickú bázu (LOB) reprezentuje hotové a gramaticky ucelené slovo. Patria sem zložené slová, viacslovné lexikálne jednotky (v autorovej terminológii rozvité pomenovania), ale aj predponové slovesá a všeobecnejšie lexémy tvorené predponovým slovotvorným postupom (nevojak, neplatič). J. Ho­recký týmto spôsobom okrem iného stavia do nového svetla striktne odmietané teórie, ktoré považujú prefixáciu za typ kompo­­zície.

V súvislosti s vymedzením troch druhov OB za problematické pokladáme niektoré skutočnosti. Do skupiny pomenovaní s GOB autor zaraďuje aj slovotvorne motivované slová, v ktorých derivačnú úlohu plní súbor gramatických morfém (východ-0, vtáč-a, skon-0). Z derivačného hľadiska však súbor gramatických morfém (žieň-a) stojí funkčne na rovnakej úrovni ako napr. derivačná morféma v slove žien-ka. V obidvoch prípadoch totiž vznikajú nové lexikálne jednotky a samotný pojem GOB v type žieň-a nevystihuje dvojakú (gramatickú aj slovotvornú) úlohu súboru gramatických morfém. Podľa nášho názoru by bolo adekvátnejšie aj v takýchto prípadoch hovoriť skôr o DOB, ktorá – citujeme ešte raz – “je reprezentovaná súborom gramatických kategórií a naň viazaným derivačným významom” (s. 12, zvýraznil M. O.). Výklad J. Horeckého (porov. uvedený citát zo s. 10) by sme na vymedzenie rozdielu medzi GOB a DOB mohli využiť takto: v GOB sa v pripájanom OP nevyjadruje motivačný vzťah (nový, dom, žena), v DOB áno (novota, domček, žieňa, žienka).

Podľa formulácie na s. 12 s LOB sa počíta pri všetkých kompozitách, pričom sa nerozlišuje medzi vlastnými kompozitami, kompozitami utvorenými derivačno-kompozičným postupom a derivátmi utvorenými z kompozít (svedčia o tom početné príklady, ktoré autor uvádza na rôznych miestach práce: prvovolič, prvoročiak, dvojstovkár, desaťbojár, ľahkomyseľník, astrofyzik, guľometník a i. (s. 21, 24). Typológia kompozít (a slov s dvoma koreňovými morfémami vôbec) podľa slovotvorných postupov má podľa nášho názoru zásadný význam aj pre ich onomaziologickú charakteristiku. O LOB možno uvažovať len pri juxtaponovaných a vlastných kompozitách, v ktorých je v zmysle J. Horeckého onomaziologická báza reprezentovaná hotovým slovom. Z tohto dôvodu môžeme bez problémov uskutočniť “skúšku správnosti” v podobe transformácie napr. pri kompozitách malomesto (malomesto je mesto), veľkovýroba (veľkovýroba je výroba), vždyzelený (vždyzelený je zelený). V uvedených kompozitách je onomaziologická báza hyperonymom celého pomenovania. Pri kompozično-derivačných kompozitách je situácia zložitejšia. Pri niektorých zložených slovách spomínaná skúška správnosti nie je možná (prvoročiak nie je *ročiak), pretože druhý komponent nie je hotovým slovom, ale “odvodeným” len v rámci celého kompozita. V týchto prípadoch by sme navrhovali uvažovať nie o LOB, ale o DOB, ktorú na úrovni formy zastupujú jednotlivé derivačné morfémy (prv-o-roč-iak, drev-o-rub-). LOB nemožno predpokladať ani pri lexéme prvovolič, pretože nejde o pomenovanie “prvého voliča”, ale “toho, kto volí prvý(krát)”. Slovotvorná aj onomaziologická štruktúra je teda prv-o-voli-č (zložené slovo utvorené kompozično-derivačným postupom). V nadväznosti na túto poznámku pri slovách horolezec, skalolezec (s. 22) ako alternatívu možno pripustiť nielen interpretáciu s LOB, ale aj štruktúru s DOB: hor-o-lez-ec, skal-o-lez-ec (kto lezie po horách/po skalách). Naostatok, medzi príkladmi J. Horeckého na LOB treba spomenúť deriváty utvorené od kompozít: guľomet guľomet-ník (kto obsluhuje guľomet), astrofyzika astrofyzik-0 (odborník v astrofyzike), dvojstovka dvojstovk-ár (kto behá dvojstovku), desaťboj desaťboj-ár (kto preteká v desaťboji), ľahkomyseľný ľahkomyseľn-ík (kto je ľahkomyseľný). V uvedených slovách na prvý pohľad možno nájsť LOB (porov. teoretickú možnosť parafráz: dvojstovkár je stovkár, astrofyzik je fyzik, ale aj prvovolič je volič). Z hľadiska motivačného vzťahu však ide “len” o DOB. Nazdávame sa, že je potrebné vo väčšej miere brať do úvahy konkrétne motivačné dvojice, teda uvažovať o bezprostrednom motivante danej jednotky predovšetkým na sémantickej úrovni.

V rámci teoretických východísk sa v prvej časti knižky nachádza aj podkapitola o paradigmatike v tvorení slov (s. 14 – 19). Autor oprávnene poukazuje na nejednotnosť pri doterajšom vymedzovaní paradigmatických zoskupení slovotvorne motivovaných slov, ktorá sa okrem iného prejavuje aj v používanej terminológii. Túto nejednotnosť možno pripísať aj čiastkovosti jednotlivých výskumov (relatívne ucelený prehľad slovotvornej paradigmatiky sa načrtol v Dynamike slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (1989); komplexný pohľad na túto otázku ponúka aj J. Furdík v posmrtne vydanom diele Slovenská slovotvorba, pozri pozn. 3). J. Horecký ďalej polemizuje o oprávnenosti pojmu slovotvorná kategória a typ slovotvornej kategórie (s. 14).

Autor postuluje dva prístupy k slovotvornej paradigmatike a vlastne k teórii tvorenia slov ako takej. Podľa prvého prístupu, ktorý nazýva derivatologickou hypotézou, “nová kategória sa odvodzuje (derivuje) pripojením istého slovotvorného formantu” (s. 16). Podľa druhého prístupu (onomaziologická hypotéza) “východiskom je zovšeobecnená vlastnosť – onomaziologická báza, doplňovaná príslušným onomaziologickým príznakom” (ibid.).

V nadväznosti na spomínané prístupy k slovotvornej paradigmatike J. Horecký ponúka vlastný prístup v podobe definovania onomaziologickej paradigmy: “Onomaziologickú paradigmu by potom bolo možné vymedziť ako usporiadaný súbor kategoriálnych významov charakterizovaných onomaziologickým príznakom rovnakého druhu. Namiesto kategoriálny význam by bolo vhodnejšie takýto útvar označiť ako sémantéma” (s. 16). Autor vymedzuje sémantému ako systém sém, resp. onomaziologických báz a svoju tézu dokladá na príklade deverbatívnych substantív, ktorých jednotlivé bázy možno charakterizovať vlastnosťami ±proce­suálnosť (PROC), ±rezultatívnosť (REZ). Napr. substantívum orba sa charakterizuje príznakmi +PROC, –REZ, prosba: –PROC, –REZ, zbierka: +proc, +rez (s. 17).6 Takým istým spôsobom sa načrtáva systém deverbatívnych adjektív (s. 18).

V druhej kapitole (Štruktúrne útvary, s. 20 – 48) sa pozornosť venuje činiteľským menám, desubstantívnym názvom osôb, menám nástrojov a strojov, názvom výsledku deja, pomenovaniam prostriedkov, slovesám odvodeným od podstatných mien, bázovej sieti deverbatívnych slovies, pomenovaniam vlastností, modifikačnej paradigme, menám zamestnania, názvom krajín a ich obyvateľov.

Do tretej, záverečnej kapitoly (Neštruktúrne útvary, s. 49 – 57) zaradil autor charakteristiku prísloviek, čísloviek, neohybných slovných druhov a interjekcií.

Je prekvapujúce, že v knihe sa nachádza až príliš veľký počet nepresností, ktoré narúšajú metodologickú čistotu výkladu.

Medzi príkladmi desubstantív s príponou -ik sa uvádzajú aj slová politik, fyzik (s. 23, 24), ktoré sú však utvorené transflexne (termín M. Dokulila, ktorý v poslednom čase dôsledne používal najmä J. Furdík), teda derivačnú funkciu plní súbor gramatických morfém: fyzika fyzik-0, politika politik-0 (na rozdiel od motivačnej dvojice chém-i-a chem-ik, kde ide o sufixáciu príponou -ik).

V slovách kaviarnik, továrnik, kasárnik, straník nejde o príponu -nik/-ník, ale o príponu -ik/-ík (kaviareň kaviarn-ik, továreň továrn-ik, kasáreň kasárn-ik; alternácia e/0 v slovotvornom základe; strana stran-ík).

Slová zápasník, bojovník, potápnik sa uvádzajú v kapitole o desubstantívnych názvoch osôb (s. 22 – 24), hoci ide o deverbatíva; navyše lexéma potápnik (a takisto rozchodník, lastovičník, nátržník, brehár, muchár, s. 23) sú zoologické názvy, nie názvy osôb. Slová tretiak, piatak sú odvodené od čísloviek, nie od substantív (s. 24).

Nedôslednosti možno nájsť aj v súhrnných prehľadoch skúmaných sémantém. Napríklad na s. 24 medzi názvami podľa príslušnosti s príponou -ník (v autorovej notácii NÍK ADH; mimochodom, skratky nie sú nikde vysvetlené) sa uvádzajú lexémy mládežník, straník, hriešnik, tridsiatnik, škriepnik. Úplne korektne sem patrí len slovo mládež-ník (“príslušník mládeže”); stran-ík je utvorené príponou  ík; tridsiatnik je denumerálium (tridsať tridsiat-nik). Slovo hriešnik síce možno chápať desubstantívne (hriech hrieš-nik), ako rovnocenné ekvivalenty však pripomíname možnú deadjektívnu (hriešny hriešn-ik) alebo deverbatívnu odvodenosť (hrešiť hrieš-nik). Dočinenia tu máme s typickým prípadom polymotivácie, ktorá vznikla pôsobením sprostredkovanej motivácie. Navyše, desubstantívum hriešnik podľa nášho názoru nepatrí do sémantémy názvov podľa príslušnosti (štúrovec je “ten, kto patrí k Štúrovi”, farník je “ten, kto patrí k fare”, hriešnik je “ten, kto patrí k hriechu”?). Posledné slovo škriepnik určite nie je desubstantívum, lež deadjektívum (škriepny škriepn-ik), resp. deverbatívum (škriepiť sa škriep-nik).

Na s. 29 sa medzi pomenovaniami prostriedkov s bázou -ie nachádzajú aj slová súkolesie, sútyčie, ozubie, hoci tu celkom jasne ide o konfixálne utvorené pomenovania (v tradičnom zmysle), resp. pomenovania s rámcovou OB (v zmysle J. Horeckého). Na inom mieste – podľa nášho názoru vhodnejšie – sa dané slová uvádzajú medzi kolektívami s komentárom: “rámcový onomaziologický typ reprezentujú slová sútyčie, súkolie…” (s. 40).

Autor si protirečí aj pri výklade obyvateľského názvu Maďar. Na s. 44 uvádza, že v pomenovaniach typu Maďarsko býva motivujúcim prvkom jednoduché (nemotivované), jednoslabičné alebo dvojslabičné pomenovanie, napr. Srb – Srbsko, Maďar – Maďarsko. Na s. 45 sa však píše, že “derivačné onomaziologické bázy … sú v názvoch zakončených na -ár/-iar, -ák/-iak, -an, -čan” a na prvom mieste sa nachádza príklad Maďar. V prvom prípade sa teda lexéma Maďar pokladá za slovotvorne nemotivovanú, v druhom prípade za motivovanú (Maď-ar).

Nazdávame sa, že prípona -anec neexistuje (ako sa to tvrdí na s. 23 s príkladom Topoľčanec). Segment -an- je súčasťou slovotvorného základu (onomaziologického príznaku), ide o príponu -ec: Topoľčany Topoľčan-ec.

Podstatné mená brucháč, nosáľ (s. 23) možno chápať nielen desubstantívne, ale aj deadjektívne, keďže patria do kategórie nositeľa vlastnosti (bruchatý brucháč, nosatý nosáľ so sprievodnou trunkáciou). Slovo lagan pokladáme za slovotvorne nemotivované, teda nemožno hovoriť o prípone -an (s. 23), za nemotivované považujeme aj lexémy gavalier (s. 24) a akosť (s. 35). V slovách lagan, gavalier, akosť by sa synchrónne v zmysle koncepcie J. Horeckého dalo uvažovať nie o DOB, ale len o GOB.

Medzi názvami mláďat tvorenými príponou -a/-ä nájdeme na s. 38 aj motivačné dvojice pes – psíča, lev – levíča, hoci je zrejmé, že motiváty sú v týchto prípadoch tvorené príponou -íča. Lexémy vnúča, chlápä (porov. vnuk – vnúča, chlapec – chlápä; tamže) by sme skôr zaradili medzi deminutíva.

V slovách mliečko, mydielko nejde o príponu -ečko (ako sa to uvádza na s. 38), ale o príponu -ko (mlieko – mlieč-ko, mydlo – mydiel-ko, alternácia k/č, resp. 0/ie v slovotvornom základe).

V slovách vzorec, stĺpec, klinec, dielec, obrazec, reťazec (s. 39) pravdepodobne nejde o gradačnú modifikáciu (teda o deminutíva), čo si uvedomuje aj J. Ho­recký: “Veľmi často ju možno interpretovať ako derivačnú OB na pomenovanie vecí či nástrojov” (s. 38). Nazdávame sa však, že tieto slová sú skôr pomenovaniami podľa podobnosti (porov. Furdík, 2004).

Na ploche dvoch susedných odsekov je zbytočné uvádzať dvakrát jednu a tú istú informáciu (porov. s. 38 – 39 o zriedkavosti prípony -ce aj s opakujúcim sa príkladom slovo – slovce). Na dvoch miestach sa v knihe opakuje aj výklad o typoch onomaziologickej bázy (s. 11, s. 42).

V knihe možno nájsť aj pomerne dosť príkladov na nedôsledné citovanie. Viaceré práce, ktoré sa spomínajú v texte, v zozname literatúry nenájdeme: Horecký (1983, 1986, 1995, 2000), Krupa – Genzor (1996), Hamžík a kol. (1997), Revzin (1972), Buzássyová (1972, 1982). Niektoré bibliografické údaje sa uvádzajú nepresne: Horecký – Buzássyová – Bosák a kol. (1987) [s. 14, má byť 1989], Čechová a kol. (1990) [s. 10, v literatúre sa uvádza správne rok 1996], Šikra (1981) [má byť 1991]. Práce J. Horeckého v literatúre (s. 58 – 59) nie sú usporiadané chronologicky; asi preto sa stalo, že monografia Slovotvorná sústava slovenčiny (1959) sa uvádza dvakrát. Kompendium M. Dokulila a kol. Tvoření slov v češtině 2 vyšlo v roku 1967, nie 1965. Monografia J. Furdíka sa nevolá Slovotvorná motivácia a jej jazyková funkcia, ale Slovotvorná motivácia a jej jazykové funkcie. V publikácii chýba zoznam použitých skratiek. Ako vyplýva aj z tohto stručného prehľadu, niektoré informácie sa v publikácii prezentujú v mierne neusporiadanej a miestami rozháranej podobe (textu by určite prospela dôkladnejšia záverečná korekcia). Všetky uvedené nedôslednosti sťažujú čítanie a porozumenie textu.

Obmedzený priestor nevyhnutne núti recenzenta vyjadriť sa len k niektorým otázkam, ktoré autor vo svojej monografii rieši. Na záver možno konštatovať, že kniha J. Horeckého Onomaziologická štruktúra slovenčiny prináša viaceré nové a hodnotné poznatky, čím sa logicky vytvárajú dobré predpoklady na ďalšiu diskusiu. Aj preto sme si dovolili ponúknuť viacero vlastných pohľadov na skúmanú problematiku (najmä pod vplyvom teórie J. Furdíka).


Martin Ološtiak





    1. BOHUŠOVÁ, Z.: Nárečie Lupoče. O dialekte severozápadného Novohradu. Banská Bystrica, Filologická fakulta UMB 2003. 71 s.


Lan nedávno – ako spomína autorka: “keď kvitli hruštičke (konvalinky)” – dokončila Zuzana Bohušová krátku monografiu o nárečí rodnej obce Lupoče. Podľa rozsahu i zamerania by sme mohli predkladanú prácu zaradiť ku krajovým monografiám, ktoré dotvárajú slovenskú dialektológiu, pretože sa detailne zameriavajú na konkrétny región či obec. Regionálne monografie sa tak stávajú dôležitým prameňom dialektológie, folkloristiky i onomastiky, pravda, za predpokladu, že zodpovedajú určitej odbornej a vedeckej úrovni. Monografia z pera Z. Bohušovej Nárečie Lupoče. O dialekte severozápadného Novohradu tieto podmienky spĺňa.

Autorka rozdelila prácu do šiestich základných kapitol, ktoré ďalej člení na niekoľko podkapitol. V prvých teoretických podkapitolách Z. Bohušová začlenila lupočské nárečie do sústavy slovenských nárečí, pričom konfrontuje názory R. Krajčoviča a J. Štolca. Začlenenie nárečia a lokalizáciu skúmanej obce ilustrovala aj priloženou mapou. Žiaľ, táto mapa je pôvodne určená pre turistov, čo mierne znižuje kvalitu dialektologickej práce. Ak sa autorka opierala aj o vecný slovník J. Matejčíka Lexika Novohradu (1975), mohla využiť niektorú s priložených máp (napr. mapu č. 10).

V druhej kapitole autorka približuje fonetiku, mennú flexiu a slovotvorbu lupočského nárečia. Pri správnom etymologickom rozbore Viní vrx poukazuje na asimilačnú zmenu dn > nn > n v slovách typu stuňa, panúť, poľa, zaňí. Ale túto zmenu nemožno stotožňovať so skupinou slov motovilo, viľičke, pretože v tejto skupine ide o nezápadoslovanskú praslovanskú zmenu dl, tl > l v substantívach. Tento omyl vznikol spojením časti, ktorú autorka citovala z Paulinyho Fonologického vývinu slovenčiny (1963, s. 202). V citovanej pasáži však E. Pauliny ďalej nič nehovorí o nezápadoslovanskej praslovanskej zmene dl, tl > l.

V ďalšom etymologickom rozbore (s. 18) však s autorkou nemožno súhlasiť. Podľahla totiž “lákavému” ľudovému výkladu priezviska Svorad, o ktorom hovorí: “Svorad je najpôvodnejšie priezvisko Lupočanov, keďže prví usadlíci si pri potoku, ktorý tečie z polichna cez Lupoč, postavili ,svoj rad‛ domov.” Priezvisko Svorad vzniklo zo starého slovanského osobného mena Svorad a nie zo spojenia “svoj rad”.

V tretej kapitole dokladá Z. Bohušová lupočské nárečie niekoľkými nárečovými textami. Veľmi cenné sú rozbory textov, ktoré nasledujú po každom z nich. Pri analýze prvého textu (s. 15) hovorí autorka aj o výskume “diftongoidu” io v slove poľiouka. Vzhľadom na to, že ide o prácu z dialektológie, bolo by vhodnejšie hovoriť o dispalatalizácii vokálov v strednej slovenčine (pozri Krajčovič: Vývin slovenského jazyka a dialektológia, 1988, s. 48).

Najrozsiahlejšia je piata a šiesta kapitola monografie, v ktorých autorka zozbierala lupočské príslovia, porekadlá, povrávky, nadávky a vyhrážky, prirovnania a lexiku “typickú” pre jej rodnú obec. Úvodzovky pri slove typická naznačujú, že tieto lexikalizmy sa neviažu výsostne na Lupoč, ale nájdeme ich aj v spomínanej Matejčíkovej Lexike Novohradu. Cenné je však to, že Z. Bohušová získala uvedenú lexiku vlastným heuristickým výskumom. Jedna z recenzentov knihy (G. Múcs­ková) vo svojom posudku vysoko ocenila zozbieranie 145 frazeologických jednotiek. Treba len súhlasiť, pretože to predstavuje cenný vklad do slovenskej frazeológie i dialektológie.

Napriek výhradám, ktoré sme tu uviedli, si monografia Z. Bohušovej Nárečie Lupoče zasluhuje uznanie. Táto práca predstavuje cenný vklad do radu publikácií venovaných regionálnej problematike. Zároveň sa však stáva dôležitým zdrojom pre dialektológiu celého národného jazyka.


Jaromír Krško



    1. VAŇKO, J.: Slovaško-slovenska homonimija. Slovar slovaško-slovenskih medjezikovnih homonimov. Filozofska fakulteta Univerze v Ljubljani. Ljubljana, 2003. 239 s.


Vaňkov Slovník slovensko-slovinských medzijazykových homoným ako prvá publikácia tohto druhu je cenným príspevkom v oblasti jazykových a kultúrnych vzťahov dvoch slovanských národov. Zatiaľ čo napr. vo vzťahu slovenčiny a poľštiny je už problematika medzijazykových falziekvivalentov, či tzv. zradných slov, pomerne známa, v oblasti slovensko-slovinskej homonymie doteraz vyšli iba dve štúdie, a to od J. Vaňka a R. Horákovej (2001). Z našich jazykovedcov sa problematike medzijazykových homoným venovala M. Pančíková (Zradné slová v slovenčine a v poľštine, 1993) a teoretické otázky medzijazykovej homonymie rozpracoval D. Kollár (1982). Slovinčinu vo vzťahu k poľštine si všíma poľský jazykovedec E. Tokarz, ktorý vydal v r. 1999 Slownik aproksymatów polsko-sło­weńskich. V slovanskom kontexte sú medzijazykovej homonymii venované i ďalšie práce, známe sú problémy rusko-ukrajinskej homonymie, ďalej môžme spomenúť napríklad štúdie V. A. Karpova: (Javlenie meždujazykovoj omonimii v uslovijach russko-bolgarskogo bilingvizma, 1983) a M. Bednaža (Poľsko-ukrajinska mižmovna omonimija, 1999).

Slovník slovensko-slovinských medzijazykových homoným je určený predovšetkým slovinským používateľom, najmä študentom slovenčiny na vysokých školách v Slovinsku, no rovnako dobre môže poslúžiť aj poslucháčom filologických fakúlt na Slovensku, a to nielen pri štúdiu slovinčiny, ale aj ako zaujímavá pomôcka pri konfrontačnom štúdiu slavistiky.

Zo slavistického hľadiska je zaujímavá aj úvodná štúdia, v ktorej autor na ilustráciu analyzuje vznik niektorých homogénnych homoným, teda tých, ktoré vznikli zo spoločného praslovanského základu. Najpodrobnejšie si všíma mechanizmus vzniku homonymnej dvojice slk. otrok (“bezprávny človek”) – sln. otrok (“dieťa”), pričom venuje priestor výkladu lexém používaných pre denotát “dieťa” vo všetkých slovanských jazykoch. Mechanizmus postupného odklonu významu v jednom jazyku oproti spoločnému praslovanskému základu vysvetľuje autor na slove sln. blago – “majetok”. V slovenčine ostal význam takmer nezmenený: “dobro”.

Pri analýze problematiky J. Vaňko vychádza z vlastných skúseností v oblasti slovinsko-slovenskej komunikácie, ktoré získal počas štvorročného pôsobenia na Katedre slavistiky Filozofickej fakulty Univerzity v Ľubľane. Podáva rôzne stupne “obtiažnosti” interlingválnych homoným na príkladoch slovenčiny a slovinčiny, kde predstavuje kontextovo odhaliteľné homonymá aj také homonymá, ktoré vďaka veľmi podobnej spájateľnosti bývajú častým zdrojom neporozumenia v komunikácii (autor používa pojem kontextovo rezistentné interlingválne homonymá).

Cieľom autora bolo vytvoriť praktickú pomôcku, preto tiež koncepcia slovníka vychádza z praktických komunikačných situácií. Do súpisu homonymných výrazov sa teda nedostávajú len homonymá v prísnom chápaní tohto pojmu, ale rôzne kategórie slov, ktoré môžu spôsobiť komunikačný šum pri rozhovore Slovinca s partnerom ovládajúcim slovenčinu. Z tohto hľadiska autor za homonymné nepovažuje len slová s úplne rovnakou formálnou štruktúrou, ale aj lexémy s niektorými odlišnými fonetickými či morfologickými črtami, ktoré sú spôsobené najmä odlišným historickým vývinom daných jazykov. Autor uvádza príklady ako doska – deska, hojiť – gojiti, zadĺžiť – zadolžiti. Zaujímavý je tu prvok slovanského jazykovo-historického vedomia používateľov jazyka, vďaka ktorému automaticky vnímajú slová hojiť – gojiti ako ekvivalenty, i keď sú už formálne odlišné. Samozrejme, toto vedomie sa mení v závislosti od vzdelania, znalosti slovanských jazykov, nárečí a pod. Takéto vzdelanie môže byť užitočné, no môže spôsobovať aj ťažkosti, keď v komunikácii narazíme na prípady, kde sa prejavuje nerovnováha medzi formálnou a obsahovou stránkou znaku v rámci dvoch jazykov.

Autor si všíma i dvojice s rozdielnym štylistickým chápaním, keď má slovo len v jednom z jazykov expresívny príznak, osobitnú skupinu tvoria homonymá s protichodným významom. Veľmi obsiahla je problematika homoným vyplývajúcich z odlišného významu slovotvorných predpôn. Pri jednotlivých prefixoch vznikajú celé homonymné rady predponových slovies. Nakoniec autor uvádza niekoľko reprezentatívnych príkladov na jednotlivé druhy heterogénnej homonymie, pri ktorej ide o deriváty od rozličných základov (napr. sln. pevnosť – “melodickosť” od peti – “spievať” oproti slk. pevnosť – “odolnosť, tuhosť”).

V obmedzenom rozsahu slovníka nebolo možné zohľadniť všetky vzťahy pri niektorých lexémach ani zaradiť na porovnanie staršie, zanikajúce významy slov či novšie významy obmedzujúce sa na jednu štýlovú vrstvu. Autor sa pridržiava výkladov slov, ako ich podáva Krátky slovník slovenského jazyka. Napr. v slovenčine slovo chvála nemá len význam “uznanie, pochvala” (KSSJ, 2003), ale aj “ďakovanie, vzdávanie vďaky”, no na rozdiel od slovinčiny už len v náboženskom kontexte: chváliť Boha, vzdávať mu chvály. Ako uvádza autor, v slovníku sa kladie dôraz na jadro slovnej zásoby, čo sa však nedá vždy dodržať, pretože niektoré slová, ktoré sú v jednom jazyku neutrálne, v druhom môžu mať expresívny charakter alebo môžu patriť medzi archaizmy. Preto by bola vítaná publikácia väčšieho rozsahu, ktorá by zachytávala slovnú zásobu komplexne a zahŕňala by aj územné a štylistické variety. No slovník i napriek tomu poskytuje bohatý materiál na lexikálnu konfrontáciu i na záujmové štúdium všeslovanskej lexiky.

Slovník slovensko-slovinských medzijazykových homoným spracúva vyše 1100 slovných dvojíc, a to v prehľadnej modernej grafickej úprave. Je prínosom nielen ako praktická príručka pre študentov a prekladateľov, ale svojou klasifikáciou homoným ako lexikálneho mikrosystému je obohatením výskumu v rámci slovanskej lexikológie.


Tomáš Bánik



  1. Kronika

    1. Storočnica Antona Prídavka


Anton Prídavok sa narodil v Kežmarku 28. mája 1904. v mnohodetnej rodine. Bol synom železničného strážnika, jeho rodičia pochádzali z dolného Liptova. Základnú školu vychodil v Chrasti nad Hornádom, potom navštevoval gymnázium v Spišskej Novej Vsi a v Prešove, v rokoch 1918 – 1922 absolvoval tamojší učiteľský ústav.

Už ako študent sa Anton Prídavok venoval kultúrnoosvetovej a publicistickej práci. Spolupracoval s Novým životom, v roku 1921 patril k zakladateľom Slovenského sveta. V roku 1922 učil tri mesiace v Nových Zámkoch, potom prešiel do Košíc. Od roku 1928 sa stal tamojším oblastným tajomníkom Slovenskej ligy, v roku 1932 tajomníkom, redaktorom a neskôr vedúcim literárno-dramatického oddelenia košického Radiojournalu (teda rozhlasu). Bol zakladateľom literárneho odboru v rámci Miestneho odboru Matice slovenskej v Košiciach, v roku 1927 – 1928 vydával literárny časopis Strom, v roku 1932 v Košiciach spoluzaložil a spoluvydával časopis Slovenská reč. Po okupácii Košíc Maďarskom v roku 1938 vybudoval nové rozhlasové štúdio v Prešove a do roku 1944 bol jeho riaditeľom. Tu založil prvú rozhlasovú dramatickú družinu, ktorú koncom roku 1940 pretvoril na stály ochotnícky dramatický súbor Záborský. Bol to základ profesionálneho Slovenského divadla, ktoré vzniklo v roku 1943.

Anton Prídavok sa zapojil aj do protifašistického odboja. Spolupracoval s partizánmi a ako riaditeľ prešovského rozhlasu dal previezť vysielaciu aparatúru a bohatý literárny a hudobný archív do Banskej Bystrice, kde ho poskytol Slobodnému slovenskému vysielaču. Za povstania odišiel aj sám do Banskej Bystrice, ale zatklo ho gestapo a 12. mája 1945 zomrel na následky mučenia.

Tlačou vydal Anton Prídavok šesť básnických zbierok, šesť prozaických kníh a dve drámy (z toho jednu ako spoluautor s Emilom Ruskom), knižne mu vyšli aj dve príručky Slovenskej ligy a štyri preklady (z toho jeden robil spolu s manželkou Máriou). Množstvo vlastných prác i prekladov uverejnil v periodikách.

Anton Prídavok bol neúnavným propagátorom čistoty spisovnej slovenčiny, ale uvedomoval si i hodnotu nárečí. Pamätníci pozitívne hodnotili jeho schopnosť účelne využívať východoslovenský dialekt v rozhlasových scénkach o gazdovi Baďurovi, pri ktorých preukázal dôvernú znalosť prostredia východoslovenskej dediny a života tamojšieho ľudu. V tomto prípade nebol iba autorom textu, ale i predstaviteľom hlavnej postavy. Môžeme konštatovať, že spisovnú slovenčinu a šarišské nárečie ovládal Anton Prídavok rovnocenne. V prvom prípade mu bola pevným základom reč rodičov, ktorí si aj v novom prostredí zachovávali liptovský úzus, po spišsky a šarišsky sa zasa naučil v prostredí, v ktorom vyrastal (Chrasť nad Hornádom, Spišská Nová Ves, Prešov, Orkucany).

Prístup Antona Prídavka k jazyku najlepšie dokumentujú jeho krátke úvahy vo vlastnom životopise, v korešpondencii i v článkoch a dva väčšie príspevky uverejnené v Slovenskej reči. Okrem týchto prameňov sa pomerne veľa dozvieme zo spomienok Prídavkových súčasníkov a kolegov.

Anton Bolek tvrdí: “Prídavok hovoril a písal správne, ba kultivovane po slovensky. Vžil sa úplne do východoslovenských nárečí, z ktorých oblasti pochádzal [...]” (Bolek, s. 253). Vo Vlastnom životopise Antona Prídavka sa dočítame, že východoslovenské nárečia si cenil ako “nesmierne bohatý prameň pre slovenskú, ale i pre slovanskú filológiu”. Osobitne sa zaoberal aj východoslovenskými prameňmi k dejinám spisovnej slovenčiny – spomína Spišské modlitby z 2. polovice 15. storočia, Malý katechizmus Martina Luthera, ktorý vyšiel v Bardejove v roku 1581, preklad Biblie od Romualda Hadbavného z polovice 18. storočia, Tranovského Citaru sanctorum, ktorá vyšla v Levoči v roku 1636, ďalej Cantus catholici, ktoré Benedikt Szőlősi-Rybnický zostavil v Spišskom Podhradí a ktoré vyšli v Trnave v roku 1655, kalvínske náboženské knihy písané od polovice 18. storočia v zemplínskom nárečí. Z novších prameňov to bolo zasa udomácňovanie Bernolákovej spisovnej slovenčiny prostredníctvom pobočných stánkov Slovenského učeného tovarišstva v Solivare, Rožňave a v Jágri a ďalších bernolákovských stredísk v Košiciach a v Spišskom Podhradí a napokon i vďaka jednotlivým bernolákovcom (M. Madanský, E. Korponay, M. Chlebák a i.).

O Prídavkovom systéme práce s jazykom sa dozvedáme zo spomienok jeho rozhlasového spolupracovníka Jána Skalku. Prídavok si dával mimoriadne záležať na jazykovej správnosti textov, ktoré sa mali dostať do vysielania. Striehol na hungarizmy, germanizmy a bohemizmy, ktoré v tých časoch ľahko vkĺzli do slovenského textu, odstraňoval cudzorodé lexikálne, ale i syntaktické prvky a frazeologizmy. Ako základnú príručku používal Slovenský frazeologický slovník Petra Tvrdého (Spolok svätého Vojtecha, Trnava 1931), mnohé problémy riešil v konzultácii s Emilom Ruskom. Ale Prídavkova práca s jazykom v rozhlase nebola iba redaktorská, bola aj režisérska. S interpretmi nacvičoval správnu výslovnosť, odstraňoval vplyvy východoslovenských nárečí, dbal na spisovný prízvuk, rozlišovanie hlások h a ch, zachovávanie dlhých samohlások – čo boli časté problémy východoslovenských interpretov.

Práve spomínaná rozhlasová práca priviedla Antona Prídavka na myšlienku vydávať odborný jazykovedný časopis sústredený na prax – teda na kultúru reči. Zároveň mu išlo o pokračovanie myšlienky, ktorá ho viedla pri aktivitách v Slovenskej lige – prispieť k očisteniu jazyka predovšetkým na východnom Slovensku, na etnickej hranici a v národnostne zmiešaných oblastiach. Tak začal Anton Prídavok s finančnou podporou Miestneho odboru Matice slovenskej v Košiciach a aj vďaka daru predsedu tohto odboru, Dr. Jána Petrikovicha, v roku 1932 spolu s H. Bart­kom vydávať časopis Slovenská reč. Periodika sa v roku 1933 ujala Matica slovenská v Martine a od roku 1950 Slovenská akadémia vied. Anton Prídavok bol však už pri zrode Spoločnosti milovníkov slovenčiny v Košiciach (19. júla 1932). Predsedom spoločnosti sa stal Petrikovich a Anton Prídavok tajomníkom. Slovenská reč vznikla práve na pôde tejto spoločnosti a Prídavok bol popri Henrichovi Bartkovi aj redaktorom jej 1. ročníka V tom čase na diaľku spolupracoval s Antonom Jánošíkom z učiteľského ústavu v Prešove, ktorý sa za vojny stal redaktorom Slovenskej reči.

Ako redaktor pripravoval Anton Prídavok v Slovenskej reči rubriku Slovenčina vo verejnom živote. Uverejnil v nej príspevky Jozefa Škultétyho, Jozefa Cígera Hronského, Henricha Bartka a ďalších osobností tých čias. Sám do nej prispel dvoma článkami: Slovenčina v domácnosti a Slovenčina v úradoch. Prídavok sa zamýšľal nad nízkou úrovňou jazykového prejavu v úradoch na Slovensku. Uvedomoval si, že nejde o slovenské špecifikum, že podobná situácia je charakteristická pre úradnú reč aj v iných krajinách. Stav na Slovensku pokladal však za mimoriadne nepriaznivý. Zastával názor, že od prevratu do roku 1932 uplynulo už dosť dlhé obdobie, aby sa vtedajšie bežné nedostatky stali už neospravedlniteľnými – najmä preto, že používatelia jazyka už majú k dispozícii Pravidlá. Bezchybnú znalosť slovenčiny očakával Prídavok aj od Čechov pôsobiacich na Slovensku a upozorňoval, že pri dôraze kladenom na vyučovanie cudzích jazykov sa zabúda na kultúru materinského jazyka. (Na tomto mieste pripomeňme, že Prídavok sám vedel po rusky i po ukrajinsky, pasívne ovládal i ďalšie slovanské jazyky, ďalej hovoril po maďarsky, po nemecky, po latinsky a čiastočne i po francúzsky – znalosť cudzích jazykov teda rozhodne nepodceňoval.) Veľké nedostatky v tejto oblasti videl v práci škôl, v ktorých by sa mala používať vzorná slovenčina pri vyučovaní všetkých predmetov – a nie iba pri vyučovaní samotného slovenského jazyka. Anton Prídavok odstupňoval úroveň používania slovenčiny podľa typu úradov – najlepšia je vraj v administratíve, kde je najviac úradníkov Slovákov. V daňovej správe a na železniciach “nachodíme aspoň slovenské koncovky”, v ostatných štátnych úradoch je “dosť rečovej gebuziny” a v armáde sa používa len čeština.

Popri štúdiu gramatiky považoval Anton Prídavok za najlepší prostriedok na kultivovanie vlastného jazykového prejavu čítanie dobrých slovenských autorov. (Tu azda treba poznamenať, že na inom mieste ako svojich najobľúbenejších autorov uviedol Kukučína, Kraska a Hviezdoslava.) Na čítanie kníh však nemá každý dosť času, tým väčšmi by sa mala uplatňovať vzorná slovenčina aj v dennej tlači, ktorá by takisto mala kultivovať reč. Prídavok vystúpil aj proti neopodstatnenému používaniu dialektizmov v spisovnom prejave. Podľa jeho presvedčenia by si mal každý používateľ jazyka uvedomil zodpovednosť, akú má za svoj nástroj dorozumievania: “nech každý posedí nad každou vetou predtým, ako ju napíše na papier”.

Štefan Bednár raz nakreslil karikatúru Antona Prídavka, ako jednou rukou píše báseň, druhou román, jednou nohou článok do novín, druhou rozhlasovú hru, a pritom ešte hovorí do mikrofónu. Vystihol tak základnú črtu Prídavkovej osobnosti – neobyčajnú všestrannosť, ktorou chcel nahradiť všetkých chýbajúcich kultúrnych pracovníkov a dohnať roky, ktoré jeho predchodcovia zameškali. V niektorých oblastiach, najmä pri vlastnej literárnej tvorbe, sa táto všestrannosť v určitej miere podpísala na kvalite. Ale pri práci s jazykom, nie pri teoretizovaní, pri jeho praktickom používaní, bol Anton Prídavok neobyčajne dôsledný a kultivovaný. Bol tým povestný rovnako ako jeho podobne verejne činní bratia Peter, Marián, Jozef a Ján. Poslanie Antona Prídavka bolo učiteľské, lenže rozmery školskej triedy mu boli pritesné. Preto vymenil triedu za Slovenskú ligu, za rozhlas i tlač. Svojmu poslaniu sa však nespreneveril. Kultúrnoosvetová myšlienka ho viedla i pri vlastnej literárnej tvorbe, je teda prirodzené, že prevládala i pri jeho práci s jazykom. Antonovi Prídavkovi vždy išlo o kultúrne i hos­podárske povznesenie slovenského národa. Podľa svedectva Antona Boleka “bol to horlivý slovenský národovec, zanietený láskou k správnej a írečitej rodnej reči a kultúre a vôbec svojeti, zároveň však odporca každého druhu šovinizmu a fašizmu, vyznavač československej štátnosti a, pravda, aj celoslovanskej vzájomnosti a súdržnosti” (Bolek, s. 252).

Storočnica Antona Prídavka, prirodzene, nie je výročím jazykovedca. Je však jubileom neúnavného propagátora jazykovej kultúry Slovákov, obhajcu slovenského jazyka a národa. A práve v tom je jeho odkaz pre dnešok. Pravdepodobne oveľa významnejší a aktuálnejší, ako sme ochotní si priznať. Veď “podaktorí už nevedia, či sú ryba a či rak. Potrebujeme povzbudiť, zobudiť ich slovenské sebavedomie [...]” (Anton Prídavok v liste Ondrišovi Jariabkovi, 1939).


Marián Minárik




Literatúra


Anton Prídavok. In: Encyklopédia slovenských spisovateľov. Obzor, Bratislava 1984, s. 54 – 55.

BARTKO, L.: Anton Prídavok a jazyková kultúra na Slovensku. In: Kultúra slova, 29, 1995, s. 205 – 211.

BOLEK, A.: Rozpomienky na Antona Prídavka. Nové obzory 9. Východoslovenské vydavateľstvo v Košiciach, Múzeum Slovenskej republiky rád, Prešov 1967, s. 249 – 262.

DRAXLER, V.: Od divadelnej hry pred mikrofónom k rozhlasovej hre. In: Slovenské divadlo, 25, 1977, s. 10 – 29.

JARIABEK, O.: Z pastierčaťa herec. Život, 36, 1986, č. 33, s. 55.

KASÁČ, Z.: Básnická tvorba Antona Prídavka z rokov 1938 – 1945. In: Anton Prídavok. Život a dielo. Osvetový ústav, Bratislava 1974, s. 33 – 56.

PRÍDAVOK, A.: Vlastný životopis. In: Anton Prídavok. Život a dielo. Osvetový ústav, Bratislava 1974, s. 7 – 32.

Prídavok, Anton. In: Slovenský biografický slovník, 4. zv., Matica slovenská, Martin 1990, s. 539 – 540.

RAPOŠ, G.: O Antonovi Prídavkovi. Fakty a spomienky. In: Javisko, 6, 1974, s. 118.

SEDLÁK, I.: Z literárneho života východného Slovenska. Krajské nakladateľstvo všeobecnej literatúry, Košice 1960, s. 82 – 87.





    1. Spomienka na Antona Prídavka a tých druhých (Prídavkovcov)


Pre časopis Slovenská reč má meno Antona Prídavka vysokú hodnotu. Všeobecne sa vie a uznáva, že bol jedným zo spoluzakladateľov nášho časopisu. Narodil sa 28. mája 1904, čiže práve pred 100 rokmi, no bolo mu súdené dožiť sa len mladého roku. Zomrel v r. 1945 vo veku 41 rokov. Zaslúži si našu spomienku, ale v tejto súvislosti je vhodné pripomenúť si celú prídavkovskú rodinu.

Začnime rodičmi. Otec Jozef Prídavok, železničný strážnik, sa sťahoval po celom východnom Slovensku podľa toho, ako to vyžadovala železničiarska služba. Preto sa takmer každé z detí narodilo v inom meste alebo obci. Rodina, v ktorej bolo päť bratov a šesť sestier, sa napokon usadila v Sabinove. Literárne a umelecky boli činné aj sestry, ktoré ovládali viacero jazykov.

Najstarší z bratov bol Peter Prídavok (Stankovany 1902 – Liptovský Mikuláš 1966), spisovateľ, prekladateľ, novinár i významný exilový politik. Bol spoluzakladateľom a prvým tajomníkom Slovenskej národnej rady, predsedom Klubu stredoeurópskej federácie v Londýne a takisto spoluzakladateľom slovenského vysielania BBC, neskôr aj vedúcim slovenskej sekcie. Povestná bola jeho vehemencia, s akou presadzoval neutralitu Slovenska. Z nášho pohľadu je pozoruhodné, že na Karlovej univerzite študoval aj klasické jazyky, čo mu neraz pomohlo na rôznych postoch v jeho kariére.

Marián Prídavok (Chrasť Nad Hornádom, okr. Spišská Nová Ves 1905 – Bra­tislava 1955) pôsobil v Bratislave ako riaditeľ Slovenského pedagogického nakladateľstva a (po premenovaní) Štátneho nakladateľstva. V priebehu rokov 1932 – 1953 napísal a vydal spolu s ďalšími autormi až 28 učebníc a príručiek slovenského jazyka pre ľudové a meštianske školy. Okrem toho prekladal z ruštiny, češtiny a maďarčiny, a to predovšetkým divadelné hry, ale redigoval aj viaceré noviny a ča­sopisy, napríklad vlastivednú revue Devín, Učiteľské noviny a pod.

V poradí ďalší brat, Jozef Prídavok (Chrasť nad Hornádom 1909 – Madrid 1975), vyštudoval český a francúzsky jazyk na Karlovej univerzite v Prahe, kde neskôr pôsobil ako redaktor Slovenských hlasov, ale i ďalších pražských časopisov. Pre nás je to však predovšetkým autor prvého slovenského slovníka cudzích slov, ktorý vyšiel v roku 1939 v Prahe pod názvom Slovník cudzích slov a výrazov v slovenčine nákladom Česko-slovenskej grafickej únie. Na cestu tento rozsiahly slovník (viac ako 700 strán) vyprevádzal predslovom sám H. Bartek

Napokon spomeňme aj najmladšieho spomedzi bratov, Jána Prídavka (Sabinov 1918 – Bratislava 1983), ktorý dlhé roky pracoval ako redaktor Slovenského vydavateľstva technickej literatúry v Bratislave, no i ako (jazykový) redaktor časopisov Život, Svet socializmu, Slovensko a ďalších. Aj on mal teda do činenia s jazykom.

Pri všetkých týchto aktivitách, ktoré sme tu iba naznačili, sa zdá epiteton “štúrovci východu”, ktorý sa týmto súrodencom dostal, celkom výstižný a zaslúžený. Pôsobivú výstavu Život a dielo bratov Prídavkovcov usporiadal v čase od 13. júna do 8. septembra 2003 v priestoroch Slovenského národného literárneho múzea Slovenskej národnej knižnice v Martine PaedDr. Jozef Miko (“syn Štefánie Mikovej, rod. Prídavkovej”).

Pozrime sa napokon trochu podrobnejšie na príspevky A. Prídavka, ktoré publikoval v našom časopise. Prvým bol referát Literatúra pre deti (2, 1933/34, s. 80 – 81), v ktorom upozorňoval na dôležitosť jazykovej dokonalosti rukopisov autorov detskej literatúry vrátane scenárov bábkových divadiel. Kritizuje pri tejto príležitosti aj prekladateľov, ktorí málokedy ovládajú oba jazyky na požadovanej úrovni. V článku Slovenské diapásky (SR, 1932/33, s. 46 – 46) upozorňuje zasa na časté chyby vo filmoch a žiada, aby bol ustanovený odborník, ktorý by bol zodpovedný za obsah filmu, ale aj za rečovú správnosť. V ďalšom príspevku Korektori v tlačiarňach (SR, 1932/33, s. 47) trvá na tom, aby spisovnú slovenčinu ovládali na dobrej úrovni aj korektori. Článok Slovenčina v úradoch (SR, 1932/33, s. 69 – 70) zisťuje veľmi zlý stav v používaní slovenčiny v úradoch, za čo úradníkov rôznych stupňov veľmi prísne karhá.

Pozoruhodný je Prídavkov článok Slovenčina v domácnosti (SR, 1932/33, s. 161 – 163), v ktorom autor upozorňuje na “neutešené pomery”, ktoré vládnu na Slovensku. Nazýva tak situácie, “keď sa manželia vezmú z rozličných krajov a obidvaja v rodine ostanú pri svojom nárečí”. Podľa neho by navyše slovenské rodiny mali prijímať do služby “len také slúžky, ktoré hovoria spisovne”. Horlí za to, aby sa spisovne hovorilo nielen na verejnosti, ale aj v rodine. Za príklad dáva mesto Martin, ktorého obyvatelia sa podľa jeho pozorovania vzdávajú svojskostí turčianskej slovenčiny a takmer všetci sa usilujú hovoriť spisovnou slovenčinou.

A. Prídavok bol predovšetkým, ako je známe, literárnym autorom, básnikom, spisovateľom, dramatikom, dramaturgom i hercom, rozhlasovým a osvetovým pracovníkom. Z jazykovedy publikoval len niekoľko menších príspevkov s mierne puristickým ladením. Jeho najvýznamnejším činom ostáva spoluúčasť pri založení časopisu Slovenská reč. Sté výročie od jeho narodenia je dobrou príležitosťou pripomenúť si túto osobnosť slovenskej kultúry a vzdať jej za to vďaku. Uznanie si zaslúži aj celá prídavkovská rodina.


Slavomír Ondrejovič




    1. Jubilantka Mária Myjavcová


Priekopníčka sociolingvistického myslenia v slovakistickom diskurze mimo Slovenskej republiky, docentka Mária Myjavcová, sa dožila svojho významného životného jubilea. Ešte predtým než sa začala zaoberať touto jazykovednou disciplínou, stala sa vedúcou osobnosťou vojvodinskej slovakistiky v oblasti jazykovej kultúry. Neodškriepiteľne jej patrí i čestné miesto v utváraní duchovnej a intelektuálnej histórie Katedry slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Neraz to bola práve ona, kto v zložitosti a márnivosti trvania svietil ľudským a kolegiálnym svetielkom až do odchodu do dôchodku.

Mária Myjavcová sa narodila v Petrovci 1. júna 1934. Svoju intelektuálnu biografiu otvorila kratšími, prevažne preskriptívnymi článkami, ktoré uverejňovala v rokoch 1961 – 1965 v Hlase ľudu a napokon zahrnula do vzácnej a praktickej knihy Jazykové poznámky (1966). Pri nedostatku normatívnych jazykových príručiek zo Slovenska tieto jej jazykové glosy zohrali funkciu normatívnej jazykovednej inštitúcie, ktorá bola stelesnená v poctivej žiačke Michala Filipa. Po založení Spolku vojvodinských slovakistov (1969) a Slovakistického ústavu (1976), najmä po založení Zborníka Spolku vojvodinských slovakistov (1979), M. Myjavcová začala pestovať aj väčšie jazykovedné žánre a orientovala sa hlavne na slovensko- srbský bilingvizmus a iné sociolingvistické výskumy, prevažne typu kvantitatívnej sociolingvistiky. Z tohto jej tvorivého obdobia sú doteraz najcitovanejšími štúdiami hlavne štúdie z oblasti slovnej zásoby vojvodinských Slovákov, alebo juhoslovanských Slovákov, ako ich autorka rada videla, a konfrontačnej, slovensko-srbskej syntaxe. Dve také štúdie hodno odcitovať aj po rokoch pre ich materiálové bohatstvo a pre antologickú jazykovednú hodnotu v kontexte vojvodinských slovenských jazykovedcov: Súčasné vývinové tendencie v spisovnej slovenčine v Juhoslávii (Zborník Spolku vojvodinských slovakistov, 6 – 7, 1984 – 1985, s. 5 – 70) a Sloveso b y ť v slovenčine a srbochorvátčine a vplyv srbochorvátčiny na používanie tohto slovesa v reči Slovákov vo Vojvodine (Zborník SVS, 1, 1979, s. 63 – 85).

Napriek tomu, že niektoré doklady autorkinho deskriptívneho a interpretačného ostria neprežili previerku času alebo boli zachytené ako potenciálne doklady slovensko-srbského jazykového kontaktu, či náhodné jazykové prešľapy a okazionalizmy, práve týmto prácam Márie Myjavcovej aj dnes vďačíme za cenné svedectvo návratnosti a opakovania výrazov pri používaní slovenčiny v podmienkach slovensko-srbského jazykového regiolektu. Preto sa tieto štúdie a im podobné z jej najplodnejšieho tvorivého obdobia osemdesiatych rokov stali jadrom knižnej práce Slovenčina v jazykovej enkláve (2001). Autorka touto knihou akoby post festum inaugurovala vlastné sociolingvistické výskumy. To preto, že táto kniha mala vyjsť dávno, keď Mária Myjavcová časopisecky uverejňovala štúdie zahrnuté do knihy (najstarší text v knihe je pôvodne publikovaný v zborníku prác bývalých členov krúžku Sládkovič Odkaz roku 1975) a keď tak zakladala moderné sociolingvistické myslenie medzi vojvodinskými Slovákmi mimo dobových módnych trendov, lebo sa pri svojich jazykovedných observáciách menej opierala o vtedy málopočetnú odbornú literatúru zo Slovenska, ktorá sa ešte ani neidentifikovala so sociolingvistickým vedomím, a iná zahraničná literatúra jej tiež bola dostupná iba v sprostredkovanej podobe. Preto bude vzácnym vkladom do vojvodinskej slovakistickej klenotnice hodnotiaci analytický príspevok, ktorý by určil to skutočné, žiaľ, v čase a priestore prchavé miesto vedeckého pracovníka vo vývine kultúry. Podobne ako sama neraz pochybovala o význame vlastnej lingvistickej mravčej roboty, hoci vonkoncom nemala o čom pochybovať, taký rozkývaný systém hodnôt často znemožňoval ustálenie pevného miesta Márie Myjavcovej v slovenskej kultúre a vede. Niektoré veci už asi nikdy nedotiahne do konca, hoci boli na vojvodinské pomery vynikajúco pripravené a koncipované, napríklad Srbochorvátsko-slovenský slovník, lebo, ako hovorí miestna múdrosť, príležitosti sa nevracajú. Ale veľká časť jazykovedných prác M. Myjavcovej zostane pevným a neodmysliteľným kamienkom kultúrnej a intelektuálnej svojbytnosti.

Intelektuálny potenciál Márie Myjavcovej sa nevyčerpával iba v jednom žánri. Popri vedecko-výskumnej slovakistickej činnosti, ktorú plodne rozvíjala až do odchodu do dôchodku (roku 1991) z postu docentky súčasného slovenského jazyka na Katedre slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty v Novom Sade (doktorskú dizertáciu Vývin spisovnej slovenčiny v podmienkach kontaktu so srbochorvátskym jazykom obhájila roku 1987), venovala sa aj lingvodidaktike a zostavovaniu učebníc slovenského jazyka, prekladaniu do slovenčiny a esejistike. A to všetko popri oddanosti svojim študentom a rodine. Mnohé stránky svojho talentu však nemohla pre pracovnú vyťaženosť v úplnosti využiť, napríklad maľovanie. Ale ako sama neraz vravela: “ja som nevyšívala, ako druhé ženy v Petrovci, ale som písala”. Všetko, čo robila, robila s plným odovzdaním.

K prednášaniu sa vrátila, keď sa v Petrovci otvorilo detašované oddelenie Učiteľskej fakulty v Sombore. To však už boli trúchlivejšie roky a z prísnej vysokoškolskej učiteľky sa stávala ústretová zhovievavá pedagogička. Pramenilo to aj z jej dávnej lásky k školám učiteľského typu. V publikačnej činnosti tiež zmenila paradigmu: začala publikovať eseje, ktoré nenapĺňala odbornou faktografickosťou, ale ľudomilskou frazeológiou, ktorou sa chcela priblížiť vlastnému detstvu a prevereným trvalým hodnotám ukrytým v rodnom jazyku. Neviem, v akej miere táto jej nová mäkkosť pohľadu na jazyk pomohla prežiť ťažké časy v deväťdesiatych rokoch čitateľom jej úvah, jej zaiste áno. Z pohľadu mladšieho kolegu však doterajšiu odbornú aktivitu môžem komplexne hodnotiť ako nanajvýš záslužnú: Mária Myjavcová práve preto, že vyšla zo školy života (istý čas pôsobila aj ako jazyková redaktorka v slovenskom týždenníku Hlas ľudu, ktorý vtedy vychádzal v Petrovci) a prešla celým tým dlhým vývinovým spektrom od stredoškolskej profesorky slovenského jazyka (vyštudovala slovenčinu a češtinu na belehradskej univerzite) po doktorku filologických vied a univerzitnú pracovníčku, zapísala sa do slovenskej vojvodinskej kultúry ako neopakovateľná a významná osobnosť.

Pri jej životnom jubileu jej želám pevné zdravie, dlhé roky v postave matky a starkej, manželky i starostlivej dcéry na radosť svojich najbližších a ešte veľa- -veľa tej jej príslovečnej intelektuálnej sviežosti, hoci neraz okorenenej pochybovačným skepticizmom, a úsmevnej reči na radosť všetkých jej početných študentov a kolegov.

Vážená pani profesorka, dvíham pomyselný pohár vďaky na Vaše zdravie a trvalý úsmev na tvári!


Miroslav Dudok





    1. Odišiel Anton Habovštiak


14. apríla 2004 náhle a nečakane skonal popredný slovenský jazykovedec, dialektológ a slavista, významný kultúrny dejateľ a spisovateľ PhDr. Anton Habovštiak, CSc., nositeľ Zlatej plakety Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách. Neúprosná smrť vyrvala pero z rúk človeka, ktorý do posledných chvíľ neustával v mnohoaspektových tvorivých a kultúrno-spoločenských aktivitách, rozdával pri svojich početných vystúpeniach a stretnutiach s mládežou i staršími čitateľmi optimizmus prameniaci z viery v silu slova a z lásky k materinskému jazyku i rodnému nárečiu. Odbornej societe spontánne odovzdával všetko, čo počas dlhých rokov bádateľskej činnosti v jazykovede i spisovateľskej práce v literatúre vyskúmal a vytvoril. Ešte začiatkom marca tohto roku sa plný tvorivých plánov prihováral širokému okruhu svojich kolegov, priateľov a známych v Klube spisovateľov pri príležitosti prezentácie svojich dvoch najnovších knižných publikácií, z ktorých najmä spomienkovo či bibliograficky ladená Túžba po poznaní približuje jeho životné osudy i rozsiahle dielo.

Na počiatku fyzického a neskôr i bádateľského a tvorivého života Antona Habovštiaka stála jeho nevyčerpateľne inšpirujúca Orava. Rodák z Krivej v okrese Dolný Kubín (narodil sa 22. septembra 1924) začal zapisovať nárečové texty z tejto oblasti ešte ako poslucháč Filozofickej fakulty UK v Bratislave (v r. 1946 – 1951 tu študoval slovenský a francúzsky jazyk). Svoju prvú štúdiu z r. 1948 (Stredoslovenské ä, a̋ na rozhraní dolnej a strednej Oravy), ktorá predznamenala či predurčila centrum jeho bádateľského i tvorivého autorského záujmu a stála na počiatku bohatej, viac ako polstoročnej publikačnej aktivity, venoval, prirodzene, svojmu rodnému kraju. Bytostná spätosť A. Habovštiaka s Oravou bola signifikantná pre celú jeho ďalšiu – a to nielen jazykovednú, ale aj umeleckú – tvorbu. Na základe ľudových motívov napísal viacero zbierok rozprávok a povestí, bohato a funkčne využívajúcich hlbokú studnicu nárečovej lexiky, frazeológie a syntaxe i pozitívne etické posolstvo ústne tradovaných príbehov. Pri slovakistických i slavistických výskumoch stále zohráva významnú úlohu jeho publikácia Oravci o svojej minulosti (1983). Toto nezvyčajne kultúrne a kultivované vlastivedné čítanie priamo vyrastá z reči a slovesnosti oravského ľudu. K nárečovým textom pripojil autor aj krátky slovníček. Všetky v ňom zaregistrované nárečové slová sú nepochybne spracované aj v komplexnom Oravskom nárečovom slovníku, ktorý sa, žiaľ, napriek viacerým úsiliam nepodarilo vydať do autorovej smrti.

Pre slovenskú i slovanskú lingvistickú obec i pre širšiu kultúrnu verejnosť reprezentovali Anton Habovštiak a dialektológia dva ťažko oddeliteľné pojmy. Bez A. Habovštiaka si nebolo možné predstaviť slovenskú dialektológiu; bez celoživotného koncentrovaného záujmu o slovenské nárečia by Anton Habovštiak nebol býval sebou samým. Tento záujem sa v priebehu jeho dlhodobej bádateľskej činnosti reflektoval v širokom výskumnom zábere. Tvoril v žičlivom prostredí, podmieňujúcom a umožňujúcom jeho dlhodobý širokospektrálny tvorivý rozlet a mnohostrannú angažovanosť. Po celý život sa mohol opierať o pevné rodinné zázemie stimulujúce životné hodnoty a istoty, vyrovnané etické kritériá.

V súvislosti s prípravou a realizáciou veľkého a originálneho projektu Atlasu slovenského jazyka sa prirodzene dostávalo do popredia štúdium územného rozšírenia jednotlivých jazykových javov. Na tvorbe I. zväzku tohto diela, ktorý predstavil zemepisne diferencované hláskové javy, participoval A. Habovštiak ako spoluautor; IV. zväzok ASJ (1984), venovaný zobrazeniu a komentovaniu lexikálno-sémantických územných diferenciácií, pripravil autorsky už sám. Dôkladná analýza spracúvaného materiálu (z významovej stránky sú to pomenovania najzákladnejších reálií súvisiacich s človekom a jeho ekotopom) našla svoj odraz aj vo viacerých samostatných štúdiách, interpretujúcich dichotomickú a trichotomickú lexikálnu diferenciáciu slovenských nárečí vo svetle jazykového zemepisu.

Poznatky a skúsenosti získané pri tvorbe národného atlasu A. Habovštiak pretavil a zúročil aj vo veľkom medzinárodnom kolektíve, pripravujúcom Slovanský jazykový atlas. Dlhé roky aktívne pracoval v lexikálnej sekcii tohto makroprojektu; v súvislosti so svojou autorskou účasťou riešil teoretické i praktické problémy lexikálnej a sémantickej diferenciácie jazykov skúmaného areálu (i jej plastického zobrazenia na mapách) zo širšieho slavistického hľadiska. Využil materiál získaný pomocou atlasového dotazníka na rozsiahlom slovanskom (i neslovanskom) území a pripravil sériu príspevkov publikovaných v domácich i zahraničných periodikách i v príležitostných zborníkoch. V poslednom období svojho aktívneho členstva v komisii publikoval z tohto okruhu napr. štúdie Názvy pohanky (Fragopyrum) v slovenčine a v slovanských jazykoch (1984), Lexémy cap a kozol v slovanských jazykoch (1985), Slová rataj a pachar v slovenčine a v slovanských jazykoch (1987), Borievka obyčajná (Juniperus comunnis) v západoslovanských jazykoch (1988), Názvy borovica a sosna zo slovakistického a slavistického aspektu (1990), Slovenské názvy dobytka v slovanskom kontexte (1991) a iné.

K XI. medzinárodnému (bratislavskému) zjazdu slavistov vyšla r. 1993 monografia A. Habovštiaka nazvaná Zo slovensko-slovanských lexikálnych vzťahov (so zreteľom na lingvistickú geografiu). V dvanástich kapitolách tejto knihy zhrnul výsledky svojich výskumov z oblasti areálovej lingvistiky. Na vybraných príkladoch dokumentoval špecifické a pozoruhodné, akoby centrálne, postavenie slovenčiny medzi slovanskými jazykmi a jej svojský osobitný kontinuitný vývin.

Obdivuhodná pracovná aktivita A. Habovštiaka nijako nepoľavila ani po istej vonkajšej “zmene štatútu”, po jeho odchode z materského (a jediného) pracoviska v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV. Skôr naopak; získala nové dimenzie i realizačné možnosti. Ako člen autorského kolektívu Slovníka slovenských nárečí I (1994) mal možnosť samostatne rozvinúť svoju lexikografickú prax; zúročil ju najmä pri príprave troch dielov edície krátkych slovníkov slovenských nárečí. Okrem Krátkeho slovníka nárečia slovenského oravského (1995) pripravil aj podobný Slovník Pivnice vo Vojvodine (1997) a Slovník Slovákov v Gornej Mitropoli v Bulharsku (1998). Naďalej neúnavne referoval, besedoval, oponoval, popularizoval, písal do dennej tlače. Ani v tomto období nezabúdal na svoje oravské dominanty; pomáhal pri tvorbe monografií o jednotlivých oravských obciach (Zázrivá, Oravská Lesná, Námestovo, Krušetnica, Oravská Polhora, Hruštín, Novoť, Oravská Jasenica, Vavrečka, Nižná), do ktorých pripravil kapitoly o nárečiach (s príslušnými textami). V poslednom období rozšíril aj svoju umeleckú paletu. Okrem ďalších zbierok rozprávok a povestí (Povesti o Oravskom zámku, 1994; Povesti oravskej doliny, 2000; Slovenské povesti II, 2003) obohatil slovenskú literatúru o tituly s náboženskou kresťanskou tematikou (Sestra Zdenka, 2003).

Anton Habovštiak preniesol svoju duchovnú postať na iné miesta; nasledujúcim generáciám však zanechal výrazný a nenahraditeľný odkaz vo svojom mnohoaspektovom a rozkošatenom diele. Slovenskej i slovanskej dialektológii v ňom patrí popredné a nezastupiteľné miesto. Jeho prekvapujúci a nečakaný odchod je bolestnou stratou; bude chýbať nielen svojej rodine, najbližším kolegom, priateľom, ale aj celej slovenskej i slavistickej jazykovednej komunite vrátane čitateľov Slovenskej reči.

Česť jeho vzácnej pamiatke.


Ivor Ripka





    1. Súpis prác Antona Habovštiaka za roky 1994 – 2004


Táto bibliografia nadväzuje na Súpis prác Antona Habovštiaka za roky 1984 – 1993 od L. Dvonča, ktorý vyšiel v Slovenskej reči, 59, 1994 na s. 288 – 298. Z bohatej publikačnej činnosti Antona Habovštiaka sme sa sústredili na články a príspevky z oblasti jazykovedy. Širšie koncipovaná bibliografia tohto plodného autora vyšla v publikácii Túžba po poznaní (Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2003).


1994

Slovník slovenských nárečí. 1. A – K. Red. I. Ripka et al. 1. vyd. Bratislava, Veda 1994. 936 s. (spoluautori F. Buffa, A. Ferenčíková, Š. Lipták, O. Malíková, J. Nižnanský, I. Ripka, J. Šikrová).

Ref.: 1. Ondruš, Š.: Slovník slovenských nárečí I. Vyšla klenotnica ľudovej reči. – Slovenská Republika, 17. 7. 1995, s. 5. – 2. Majtán, M.: Studnica vedy živej. – Slovenské národné noviny, 7 (11), 1996, č. 41, s. 12. – 3. Panajotov, V.: Săpostavitelno ezikoznanie, 21, 1996, č. 4, s. 102 – 106. – 4. Považaj, M.: Prvý zväzok Slovníka slovenských nárečí. – Kultúra slova, 30, 1996, s. 227 – 231. – 5. Tuguševová, R.: Vestnik Sankt-peterburgskogo universiteta. Serija 2. Istorija, jazykoznanije, literaturovedenije. Vypusk 2. 1996, s. 124 – 127. – 6. Žigo, P.: Slovenská reč, 61, 1996, s. 111 – 118.

Slovenčina vo východoslovanskom kontexte. – In: Problemy sučasnoji arealohiji. Red. P. J. Hričenko. Kyjiv, Naukova dumka 1994, s. 167 – 173.

Spisovný jazyk a nárečia. – In: Spisovná slovenčina a jazyková kultúra. Budmerice 27. – 29. októbra 1994 (konferenčné materiály). Red. J. Doruľa. Bratislava – Martin, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV – Matica slovenská 1994, s. 19 – 21. – Znovu publikované pod rovnakým názvom: In: Spisovná slovenčina a jazyková kultúra. Materiály z konferencie konanej v Budmericiach 27. – 29. októbra 1994. Red. J. Doruľa. Bratislava, Veda 1995, s. 53 – 57.

Nárečie. – In: Vavrečka. Vlastivedná monografia. Zost. I. Holub – P. Huba. Martin, P. Huba 1994, s. 94 – 99.

Chotárne názvy. – In: Vavrečka. Vlastivedná monografia. Zost. I. Holub – P. Huba. Martin, P. Huba 1994, s. 99 – 100.

Nárečie Gornej Mitropolie s osobitným zreteľom na slovnú zásobu. – In: Spolok Slovákov z Bulharska. Ročenka. Zost. Š. Zelenák. Bratislava, Spolok Slovákov z Bulharska 1994, s. 24 – 33.


Nárečové ukážky. – In: Vavrečka. Vlastivedná monografia. Zost. I. Holub – P. Huba. Martin, P. Huba 1994, s. 100 – 106.

List poddaných z Vavrečky Oravskému panstvu z roku 1795. – In: Vavrečka, Vlastivedná monografia. Zost. I. Holub – P. Huba. Martin, P. Huba 1994, s. 106 – 107 (nárečový text).

O hrade na Ostražici. – Nižná slovom i obrazom. Martin. Zost. E. Kollárová. Martin, P. Huba 1994, s. 41 – 42 (nárečový text).

Cenná práca z dejín slovenčiny. [Doruľa, J.: Tri kapitoly zo života slov. Bratislava 1993.] – In: Slovenské národné noviny, 5 (9), 1994, č. 20, s. 8 (ref.). – Ďalší autorov ref. pod rovnakým názvom: Slovenské pohľady, 4 + 110, 1994, č. 5, s. 146 – 149.

Vyšla Malá slovenská encyklopédia. [Malá slovenská encyklopédia. Zost. a sprac. kolektív pracovníkov Encyklopedického ústavu SAV. Bratislava 1993.] – In: Knižná revue, 3, 1994, č. 1, s. 5 (ref.).

Oravčina. – Kultúra slova, 28, 1994, s. 227 – 228. – Tamže: Oravizmy v slovnej zásobe spisovného jazyka (s. 228 – 29). – Osobitosti v rovine tvorenia slov (s. 229). – Frazémy oravskej doliny (s. 29 – 230).

Jazyk našich predkov. 10. Ot šesnásteho roku som choďila do Pešti. – Biela Orava, 4, 1994, č. 3, s. 6. – Tamže: 11. V dvacátom treťom som prestal bubnovať (č. 5, s. 6). – 12. Zahinuľi tie roboti (č. 7, s. 6). – 13. Ako zme boľi na jarmaki (č. 8, s. 6). – 14. Ej, ženo, tvrdie sa tie kutľe! (č. 9, s. 6). – 15. V Amerike som robiu v majňe (č. 10, s. 6).

Životné jubileum Konštantína Palkoviča. – Slavica Slovaca, 29, 1994, s. 168 – 169 (k 75. narodeninám J. Palkoviča).

Dni sviatočné i všedné. Hovoríme so spisovateľom Antonom Habovštiakom. – Literárny týždenník, 7, 1994, č. 43, s. 1, 10 – 11 (rozhovor F. Muchu s A. Habovštiakom).

Vzácny duchovný odkaz. Životné jubileum Antona Habovštiaka. – Práca, 22. 9. 1994, s. 5 (rozhovor Š. Baláka s A. Habovštiakom pri príležitosti jeho 70. narodenín).


1995

Nárečie. – In: Nižná 600. Vlastivedná monografia. Red. P. Huba. Dolný Kubín, P. Huba 1995, s. 146 – 155.

Chotárne názvy. – In: Nižná 600. Vlastivedná monografia. Red. P. Huba. Dolný Kubín, P. Huba 1995, s. 155 – 157.

Nárečové ukážky. – In: Nižná 600. Vlastivedná monografia. Red. P. Huba. Dolný Kubín, P. Huba 195, s. 157 – 164.

Z našich dolín. Ako mä roďiča vidávali. – Smena, 48, 1995, č. 99, s. 7 (nárečový text).

Slovenčina – košatý strom. – Večerník, 10. 2. 1995, s. 11 (rozhovor A. Smolkovej s A. Habovštiakom).

Ekológia jazyka. – Extra S, 4, 1995, č. 4, s. 1.

Jazyk a etika. – Katolícke noviny, 110, 1995, č. 39, s. 1.

Moja alma mater. – Slovenský sever, 4, 1995, č. 3, s. 10 (spomienky na štúdium na strednej škole, aj spomienky na dobrú jazykovú výchovu).

Jazyk našich predkov. 16. Jako ma prebral strach. – Biela Orava, 5, 1995, č. 1, s. 6.


1996

Lexika nitrianskeho regiónu z hľadiska slovenskej a slovanskej lingvistickej geografie. – In: Slovenčina v historickom kontexte. Materiály z konferencie konanej v Nitre 16. – 17. mája 1996. Red. Ľ. Kralčák. Nitra, Vysoká škola pedagogická 1996, s. 86 – 93.

Nárečie. – In: Istebné. Vlastivedná monografia. Red. P. Huba. Istebné, P. Huba pre Obecný úrad v Istebnom 1996, s. 143 – 148.

Nárečie. – In: Klin. Vlastivedná monografia. Red. P. Huba. Dolný Kubín 1996, s. 113 – 126.

Slang a frazeológia oravských plátenníkov. – In: Klin. Vlastivedná monografia. Red. P. Huba. Dolný Kubín 1996, s. 127 – 134.

Chotárne názvy. – In: Istebné. Vlastivedná monografia. Red. P. Huba. Istebné, P. Huba pre Obecný úrad v Istebnom 1996, s. 148 – 150.

Nárečové ukážky. – In: Istebné. Vlastivedná monografia. Red. P. Huba. Istebné, P. Huba pre Obecný úrad v Istebnom 1996, s. 181 – 183.

Aktuální problémy slovanské filologie. – Slavia, 65, 1996, s. 20 – 22.

Čas bahniatok. Predveľkonočné a veľkonočné dni. – Slovenský sever, 6, 1996, č. 1, s. 17 (aj o názvoch bahniatok).

Jazyk je náš zázračný organizmus. Hovoríme s jazykovedcom a riaditeľom Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV Ivorom Ripkom. – Literárny týždenník, 9, 1996, č. 22, s. 1, 10 (rozhovor A. Habovštiaka s I. Ripkom).

V službách lásky k Bohu a človeku. – Práca, 4. 4. 1996, s. 19 (rozhovor s A. Habovštiakom aj o jazykových otázkach).


1997

Krátky slovník nárečia slovenského pivnického. 1. vyd. Bratislava, Print-servis 1997. 232 s.

Ref.: Dudok, M.: Lexika pivnického nárečia. – Slovenská reč, 63, 1998, s. 307 – 309.

Osobitnosti gemerských nárečí. – In: Zborník Spolku vojvodinských slovakistov. 14 (1992). Red. E. Horák. Nový Sad (Juhoslávia), Spolok vojvodinských slovakistov 1997, s. 9 – 14, chorv. res. s. 15, angl. res. s. 16.

Veličnianske nárečie. – In: Veličná. Vlastivedná monografia. 725 rokov. Red. P. Huba. Veličná, P. Huba pre Obecný úrad vo Veličnej 1997, s. 120 – 128.

Charakteristika nárečia. – In: Oravská Lesná. Vlastivedná monografia. Red. P. Huba. Dolný Kubín 1977, s. 115 – 121.


Chotárne názvy. – In: Oravská Lesná. Vlastivedná monografia. Red. P. Huba. Dolný Kubín 1977, s. 121 – 123.

Veličnianske chotárne názvy. – In: Veličná. Vlastivedná monografia. 725 rokov. Red. P. Huba. Veličná, P. Huba pre Obecný úrad vo Veličnej 1997, s. 137 – 139.

Nárečové ukážky. – In: Veličná. Vlastivedná monografia. 725 rokov. Red. P. Huba. Veličná, P. Huba pre Obecný úrad vo Veličnej 1997, s. 129 – 137.

Nárečové ukážky. – In: Sedliacka Dubová. Vlastivedná monografia. Red. P. Huba. Sedliacka Dubová, P. Huba pre Obecný úrad v Sedliackej Dubovej 1997, s. 87 – 91.

Životné jubileum Ivora Ripku. – Slavica Slovaca, 32, 1997, s. 169 – 170 (k 60. narodeninám).

Slovo ubíja aj oživuje. Jazykovedec, spisovateľ a publicista PhDr. Anton Habovštiak, CSc., (73) sa venoval aj výskumu slovenských nárečí. – Život, 47, 1997, č. 40, s. 20 – 21 (rozhovor M. Kováčovej s A. Habovštiakom).


1998

Krátky slovník nárečia slovenského gornomitropolského. 1. vyd. Bratislava, Print-servis 1998. 282 s.

Oravské a liptovské nárečia. – In: Studia Academica Slovaca. 27. Prednášky XXXIV. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mlacek. Bratislava, Stimul – Centrum informatiky a vzdelávania FF UK 1998, s. 195 – 204.

Gorna Mitropolia – slovenská enkláva v Bulharsku z jazykového hľadiska. – In: Slovensko-bulharské jazykové a literárne vzťahy. Red. M. Dobríková. Bratislava, T. R. I. Médium 1998, s. 63 – 67.

Niektoré slová cudzej proveniencie spred veľkomoravského obdobia. – In: XII. medzinárodný zjazd slavistov v Krakove. Príspevky slovenských slavistov. Red. J. Doruľa. Bratislava, Slovenský komitét slavistov – Slavistický kabinet SAV 1998, s. 9 – 19.

P. O. Hviezdoslav a vlastné mená v jeho tvorbe. – In: Vyšný Kubín. Rodisko P. O. Hviezdoslava. Vlastivedná monografia. Red. P. Huba. Vyšný Kubín, P. Huba pre Obecný úrad vo Vyšnom Kubíne 1998, s. 106 – 116.

Kraľovianske nárečie. – In: Kraľovany. Vlastivedná monografia. Red. P. Huba. Kraľovany, P. Huba pre Obecný úrad v Kraľovanoch 1998, s. 130 – 141.


Zo života v minulosti. Nárečové ukážky. – In: Kraľovany. Vlastivedná monografia. Red. P. Huba. Kraľovany, P. Huba pre Obecný úrad v Kraľovanoch 1998, s. 121 – 129.

Nárečie. – In: Vyšný Kubín. Rodisko P. O. Hviezdoslava. Vlastivedná monografia. Red. P. Huba. Vyšný Kubín, P. Huba pre Obecnný úrad vo Vyšnom Kubíne 1998, s. 68 – 71.

Vyšnokubínske chotárne názvy. – In: Vyšný Kubín. Rodisko P. O. Hviezdoslava. Vlastivedná monografia. Red. P. Huba. Vyšný Kubín, P. Huba pre Obecný úrad vo Vyšnom Kubíne 1998, s. 71 – 72.

Nárečové ukážky. – In: Vyšný Kubín. Rodisko P. O. Hviezdoslava. Vlastivedná monografia. Red. P. Huba. Vyšný Kubín, P. Huba pre Obecný úrad vo Vyšnom Kubíne 1998, s. 73 – 76.

O názvoch Orava, Oravica, Oravice. – Slovenský sever, 8, 1998, č. 2, s. 14.

Patrocíniá, Hody odpusty. – Katolícke noviny, 113, 1998, č. 31, s. 14.

Máme záujem o náš jazyk? – Slovenská Republika, 6, 1998, č. 207, s. 10.

Kňaz národovec. – Kultúra, 1, 1998, č. 6, s. 7 (o A. Bernolákovi).

Chaos, fenomén súčasnosti? – Kultúra, 1, 1998, č. 17, s. 2.

[Diskusné príspevky.] – In: XI. medzinárodný zjazd slavistov. Bratislava 30. augusta 8. septembra 1993. Záznamy z diskusie k predneseným referátom. Red. J. Doruľa. Bratislava, Slovenský komitét slavistov – Slavistický kabinet SAV 1998, s. 321 – 322, 417 – 418, 425 – 426, 495, 499, 565.

Atlas predsa vyšiel. [Atlas slovenských nárečí v Maďarsku. Red. P. Király. Budapešť 1993.] – In: Slovenský juh, 5, 1998, č. 1, s. 10 (rec.).

Slovník cudzích slov. [Slovník cudzích slov. Prel. Ľ. Balážová, J. Bosák, I. Ripka, J. Skladaná. Bratislava 1997.] – In: Slovenský jazyk a literatúra v škole, 45, 1998/99, s. 61 – 62 (rec.).

Sila faktov či sila fantázie. [Augustín, M.: Posledný súd štiavnického baníka. Bratislava 1996.] – In: Literika, 3, 1998, č. 2, s. 137 (ref. s prihliadnutím na zvláštnosti jazyka Banskej Štiavnice).

Životné jubileum Jána Doruľu. – Slavica Slovaca, 33, 1998, s. 153 – 155 (k 65. narodeninám J. Doruľu).

Za Richardom Schnekom. – Literárny týždenník, 11, 1998, č. 39, s. 2.


1999

Lingvistickogeografický aspekt a etymológia. – In: Prace filologiczne. 44. Red. K. Feleszko et al. Warszawa, Instytut Języka polskiego, Wudzial Polonistyki Uniwersytetu Warszawskiego 1999, s. 201 – 205.

Z histórie slovenského jazykového zemepisu. – In: Nárečia a národný jazyk. Materiály z medzinárodnej vedeckej konferencie (Budmerice 24. – 26. septembra 1997). Red. A. Ferenčíková. Bratislava, Veda 1999, s. 81 – 88.

Zo slovenskej a slovanskej lexiky. – Slavica Slovaca, 34, 1999, s. 97 – 105, angl. abstrakt s. 97, rus. res. s. 105.


Hviezdoslav – veľduch literatúry i národa. – Extra, 8, 1999, č. 10, s. 7.

Pavol O. Hviezdoslav – národný i kresťanský. – Fakty, 6, 1999, č. 5, s. 14.

Prejavy čistého úprimného srdca. – Národná osveta, 9, 1999, č. 22, s. 11 – 13 (ukážky ľudovej tvorby).

Jazyk a etika. – Listy, 12, 1999, č. 1, s. 18 – 19.

Knihy inšpirované Oravou. – Slovenská Republika, 24. 6. 1999, s. 6.

Regionalistika – aktuálny fenomén. [Kovalčík, V.: Pod erbom severu. Bratislava 1999.] – In: Literárny týždenník, 7, 1999, č. 4, s. 7 (rec.).

Posledný a ostatný. – Kultúra slova, 33, 1999, s. 307.

Vynikajúci slavista Šimon Ondruš. Pokoriteľ bariéry klasickej indoeuropeistiky a etymológie. – Slovenská Republika, 14. 10. 1999, s. 10 (k 75. narodeninám Š. Ondruša).


2000

Jazykový zemepis a germanizmy v slovenských nárečiach. – In: Človek a jeho jazyk. 1. Jazyk ako fenomén kultúry. Na počesť profesora Jána Horeckého. Red. K. Buzássyová. Bratislava, Veda 2000, s. 458 – 464.

Nárečie. – In: Dlhá nad Oravou. Vlastivedná monografia. Red. P. Huba. Dlhá nad Oravou, P. Huba pre Obecný úrad v Dlhej nad Oravou 2000, s. 126 – 134.

Lomnianske nárečie. – In: Lomná. (K 400. výročiu založenia obce.) Red. A. Maťovčík. Námestovo, Štúdio F pre Obecný úrad v Lomnej 2000, s. 142 – 153.

Nárečia v obciach Geceľ, Porub a Zábrež. – In: Oravská Poruba 1350 – 2000. Zábrež 1420 – 2000. Geceľ 1420 – 2000. Oravská Poruba, Obecný úrad v Oravskej Porube 2000, s. 273 – 277.

Nárečie Bobrova. – In: Bobrov 1550 – 1998. Bobrov, Obecný úrad v Bobrove 2000, s. 225 – 228.


Chotárne názvy. – In: Dlhá nad Oravou. Vlastivedná monografia. Red. P. Huba. Dlhá nad Oravou 2000, s. 134 – 135.

Nárečové ukážky. – In: Dlhá nad Oravou. Vlastivedná monografia. Red. P. Huba. Dlhá nad Oravou, P. Huba pre Obecný úrad v Dlhej nad Oravou 2000, s. 136 – 141.

Chotárne názvy. – In: Lomná. (K 400 výročiu založenia obce.) Red. A. Maťovčík. Námestovo, Štúdio F pre Obecný úrad v Lomnej 2000, s. 154 – 156.

Nárečové ukážky. – In: Lomná. (K 400 výročiu založenia obce.) Red. A. Maťovčík. Námestovo, Štúdio F pre Obecný úrad v Lomnej 2000, s.157 – 163.

Názvy bobrovského chotára. – In: Bobrov 1550 – 1998. Bobrov, Obecný úrad v Bobrove 2000, s. 228.

Plátennícka reč. – In: Bobrov 1550 – 1998. Bobrov, Obecný úrad v Bobrove 2000, s. 228 – 2230.

Čo dedina – to reč iná. – In: Domová pokladnica. Red. E. Weidler. Bratislava, Príroda 2000, s. 107 – 108.

Oravské plátno, dobrá mena našich predkov. – Národná osveta, 10, č. 21 – 22, s. 28 – 29 (aj s upozornením na slang).

Slová sú ako včely: majú med i žihadlo. – Slovenka, 53, 2000, č. 39, s. 5.

Úvaha nad publikáciou Orava – turistický sprievodca. [Kocian, A.: Orava – turistický sprievodca. Dolný Kubín 1933.] – In: Zborník Oravského múzea. 17. Red. D. Karaka. Dolný Kubín, Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne 2000, s. 88 – 93 (s upozornením aj na nárečové prejavy).

Korene nášho duchovného bytia. [Korene nášho duchovného bytia – život a dielo Konštantína Filozofa. Materiály z konferencie konanej 28. – 29. októbra 1998 v Nitre. Red. E. Krošláková – Ľ. Kralčák. Nitra 1999.] 46, 1999/2000, s. 188 – 190.

Životné jubileum Vincenta Blanára. – Slavica Slovaca, 35, 2000, s. 97 – 99 (k 80. narodeninám).

Smútok básnika. [Balák, Š.: Muškátové okná. Bratislava, Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov 2002] – Literárny týždenník, 17, 2004, č.16 –17, s.12. (rec.)


2001

O vzťahu slovenskej frazeológie k nárečiam a ľudu. (spoluautorka Katarína Habovštiaková) – In: Slovenský jazyk a literatúra v škole, 48, 2001/2002, č. 7 – 8, s. 199 – 203.

Nárečie. – In: Pucov. Red. P. Huba. Dolný Kubín 2001, s. 127 – 135.

Chotárne názvy. – In: Pucov. Red. P. Huba. Dolný Kubín 2001, s. 135 – 141.

Čaro vianočných dní. – Literárny týždenník, 14, 2001, č. 47 – 48, s. 4 – 5.

Slovo ako fenomén ducha. [Judák, V.: – Argaláš, D.: Dotyk s novým dňom. Nitra, Kňažský seminár sv. Gorazda 2000. 199 s.] – Katolícke noviny, 116, 2001, č. 4, s. 18. (rec.)

Literatúra je mi studnička pamäti. Hovoríme s jazykovedcom a spisovateľom Antonom Habovštiakom. (rozhovor so Štefanom Balákom) – Slovenské pohľady, 4+117, 2001, č. 6, s.136 – 141.

Je aktuálne spracovať slovník goralských nárečí? – Orava/Biela Orava, 112, 7. 8. 2001, č. 32, s. 4.

V Kanade zomrel kubínsky rodák A. Murín. – Orava/Biela Orava, 112, 30. 10. 2001, č. 44, s. 8.

Vianoce – čas pokoja i návratov do rodného domova. – Orava/Biela Orava, 112, 18. 12. 2001, č. 51 – 52, s. 10.


2002

Veľká noc na Slovensku. – Literárny týždenník, 15, 2002, č. 13, s. 4.

Nad knihou. [Dudáš. J. – Janek, J.: Literárno-kultúrny cestopis Oravy. 2. dopl. vyd. Dolný Kubín, Vydavateľstvo Peter Huba, 2002. 337 s.] – Literárny týždenník, 15, 2002, č. 37, s. 10. (rec.)


2003

Túžba po poznaní. Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2003. 133 s.

Rec.: Maťovčík, A.: Sumarizácia životného úsilia. – Literárny (dvoj)týždenník, 27, 2004, č. 22 – 23, s. 13.


Dejiny osídľovania Oravy. – Historická revue, 14, 2003, č. 3, s. 18 – 19.

K nedožitej osemdesiatke Richarda Schneka. – Slovenská reč, 68, 2003, č. 2, s. 124 – 126.

Kus oráčiny. (Vzťah roľníkov k pôde.) – Literárny týždenník, 16, 2003, č. 6, s. 9.

Oj, ty niekdajšie horúce leto! – Literárny týždenník, 16, 2003, č. 29 – 30, s. 4.

Vianoce – dni poézie a radosti. – Verejná správa, 58, 2003, č. 25 – 26, s. 10 – 11.



Redakčná činnosť

Slavica Slovaca, 31, 1996 – 35, 2000 (člen red. rady).



Literatúra


Anton Habovštiak. – In: Dvonč, L.: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1986 – 1995). Bratislava, Veda 1998, s.169 – 171 (doplnok k bibliografii A. Habovštiaka za roky 1948 – 1975, doplnok k bibliografii za roky 1976 – 1985 a súpis prác A. Habovštiaka za roky 1986 – 1995).

Balák, Š.: Vzácny duchovný odkaz. Životné jubileum Antona Habovštiaka. – Práca, 49, 22. 9. 1994, s. 5. (k 70. narodeninám)

Ferenčíková, A.: Studnička živej slovenčiny. – Kultúra slova, 28, 1994, č. 4, s. 227.

Hromník, M.: Náš jubilant. – Posol, 73, 1994, č. 9, s.14 – 15.

/ jh /: Jubileum rodáka. – Orava, 4(104), 28. 9. 1994, č. 7, s. 8.

Kozáčik, M.: Spomíname medzi učiteľmi. Príjemné posedenie s PhDr. Antonom Habovštiakom, CSc. – Kubín, 16, 27. 5. 1994, č. 11, s. 1 a 3.

Majtán, M.: Anton Habovštiak sedemdesiatročný. – Slavica Slovaca, 29, 1994, č. 2, s. 168 – 169.

Maruniak, P.: Anton Habovštiak. – Slovenské národné noviny, 5 (9), 1994, č. 46, s. 4.

Ondruś, Š. Dialektológovia jubilujú. (Anton Habovštiak a Konštantín Palkovič) – Slovenská Republika, 1, 15. 10. 1994, č. 131, s. 10.

Ripka, I.: Sedemdesiat plodných rokov Antona Habovštiaka. – Slovenská reč, 59, 1994, s. 285 – 288.

Súpis prác Antona Habovštiaka za roky 1984 – 1993. Zost. Ladislav Dvonč. – Slovenská reč, 59, 1994, č. 5, s. 288 – 298.

(šb) /= BALÁK, Štefan/: Vzácny duchovný odkaz. Životné jubileum Antona Habovštiaka. – Práca, 49, 22. 9. 1994, č. 219, s. 5.

Tužinský, J. – Chuda, M.: Pozdravný list Antonovi Habovštiakovi. – Literárny týždenník, 7, 1994, č. 50, s. 2.

Ondruš, Š.: Jubileum Antona Habovštiaka. Priateľské pozdravenie k 75. narodeninám. – Slovenská Republika, 21. 9. 1999, s. 10.

P. M. [Maruniak, P.]: Čestný občan Krivej. – Slovenské národné noviny, 10 (14), 1999, 26. 10., s. 7.

Ripka, I.: Významné jubileum Antona Habovštiaka. – Slavica Slovaca, 34, 1999, s. 167 – 168 (k 75. narodeninám).

A.B.M.: Aj také sú Božie cesty. K životnému jubileu PhDr. Antona Habovštiaka, CSc. – Katolícke noviny, 114, 1999, č. 39, s. 19.

Anton Habovštiak. Významný slovenský spisovateľ, publicista a jazykovedec. Personálna bibliografia. Nitra, Krajská štátna knižnica Karola Kmeťku 1999.

( az ): Jubilujúci Anton Habovštiak. – Orava, 5(110), 12. 10. 1999, č. 20, s. 2.

Kasalová, K.: Život naplnený tvorivou prácou. – Kubín, 21, 18. 11. 1999, č. 22, s. 5.

Maruniak, P.: Anton Habovštiak. Kto je kto. – Slovenské národné noviny, 10(14), 1999, č. 38, s. 7.

Ondruš, Š.: Jubileum Antona Habovštiaka. Priateľské pozdravenie k 75. narodeninám. – Slovenská Republika, 7, 21. 9. 1999, č. 217, s. 10.

P. M.: Čestný občan Krivej. – Slovenské národné noviny, 10(14), 1999, č.43, s.7.

Život a dielo Antona Habovštiaka. – Smer, 2, 5. 10. 1999, č. 229, s. 3.

Život Oravcov a ich nárečie v literárnych prácach. (75. výročie narodenia.) – Naša Orava, 6, 22. 9. 1999, č. 36, s. 4.

( jh ): Vo výskume sa venoval aj Orave. (pri udelení Pribinovho kríža II. triedy) – Naša Orava, 7, 11. 1. 2000, č. 2, s. 6.

Horák, G: Jazykové zrná z rozprávok Antona Habovštiaka. – Kultúra slova, 35, 2001, s. 227 – 231.

Habovštiak, Anton, jazykovedec, spisovateľ pre deti a mládež, esejista, prozaik. – Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Zost. A. Maťovčík. Bratislava – Martin, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov – Slovenská národná knižnica, 2001, s. 127 – 128. (heslo)

Anton Habovštiak. – In: Dvonč, L: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1996 – 2000). Bratislava, Veda 2003, s.126-128.

zs: Habovštiak, Anton. – Bibiana, 10, 2003, č. 2 – 3, s. 70 – 71.

Balák, Š.: Spovedník. (Za Antonom Habovštiakom, 23. 9. 1924 – 14. 4. 2004.) – Literárny (dvoj)týždenník, 17, 2004, č. 16 – 17, s. 2. (báseň)

Galeštoková, D.: Pozeral už viac na druhý breh. – Katolícke noviny, 119, 2004, č. 18, s. 25.

Klas, T.: Tešíš sa, už si doma. (Tonkovi Habovštiakovi). – Literárny (dvoj)týždenník, 17, 2004, č.14 – 15, s. 5. (báseň)

Križka, T.: Nič viac. (Za spisovateľom Antonom Habovštiakom 22. 9. 1924 v Krivej – 14. 4. 2004 v Bratislave). Kultúra, 7, 2004, č. 8, s.14. (báseň)

(rj): Zomrel Anton Habovštiak. – Orava – Biela Orava, 19. 4. 2004, s. 6.

Tkáčiková, E.: Za Antonom Habovštiakom. – Bibiana, 11, 2004, č. 2, s. 28.

Vontorčík, E.: Veľký Oravec a Slovák. – Slovenské národné noviny, 15(19), 22. 6. 2004, č. 13, s. 5 a 12.

Zomrel spisovateľ Anton Habovštiak. – Národná obroda, 15, 16. 4. 2004, č. 88, s.13.

    1. Dvestopäťdesiat rokov od narodenia Juraja Ribaya (1754 – 1812)


Moje rodné meno “Ryba” premenil konrektor štiavnickej školy, Marček, keď som jeho triedu navštevoval, na “Rybay”. Miesto, kde som sa ja narodil, leží neďaleko Bánoviec, totiž jedna z tých troch krčiem, ktoré asi vo vzdialenosti dvesto krokov jedna od druhej ležia na takzvanej “Pažiti”.

Uvedené vety napísal Juraj Ribay vo vlastnom po latinsky napísanom životopise z r. 1805, ktorý v preklade Jozefa Maliaka uverejnil Felix Kutlík v 7. ročníku Slovenských pohľadov r. 1887. Podľa tohto autentického rozprávania do školy chodil v Horných Ozorovciach, v Uhrovci, v Banskej Štiavnici, na lýceum v Modre. Teologické štúdiá absolvoval v mestách Šopron, Erlangen a Jena. Kňazské povolanie vykonával v r. 1783 – 1784 v Príbovciach, v r. 1784 – 1785 v Bohuniciach a potom celých desať rokov (1785 – 1795) v obci Cinkota neďaleko Budapešti. Po niekoľkoročnom prerušení pôsobil až do svojej smrti (1799 – 1812) v nemeckej obci Torža (dnes sa nazýva Savino Selo) v Báčskej stolici.

Poltreťa storočia uplynulo od narodenia a viac ako dve storočia od smrti vzácneho človeka a vzdelanca, ktorý popri kňazskom povolaní celý svoj život venoval slovanskému a slovenskému písomníctvu. Študoval, písal, prekladal, korigoval a upravoval texty, zhromažďoval staršie a súčasné tlače, budoval knižnicu. Zachovala sa aj jeho rozsiahla korešpondencia s významnými učencami – slavistami toho obdobia. Najväčší význam pre poznanie Ribayových jazykovedných záujmov majú jeho (už publikované) listy Jozefovi Dobrovskému, v ktorých ho informoval o rozličných slovenských jazykových javoch a ktoré Dobrovský využil pri koncipovaní svojho nemecko-českého slovníka.

O Ribayovi a o jeho slavistických záujmoch písal pred štyrmi desaťročiami M. Laciok (Ribay a počiatky slovenskej paleoslovenistiky. In: Slavistické štúdie jazykovedné. Red. V. Blanár. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1969, s. 195 – 198; Slovenský slavista Juraj Ribay. Z dejín slovenskej slavistiky v počiatkoch slovenského národného obrodenia. Jazykovedný časopis, 14, 1963, s. 120 – 134). Ribaya zaujímal z tejto problematiky najmä vzťah medzi hlaholikou a cyrilikou a ďalší vývin nosoviek. Hoci mal iba minimálne vedomosti o staroslovienčine, bol presvedčený, že hlaholské písmo je staršie ako cyrilské, hoci podľa Dobrovského teórie autor hlaholiky mal za predlohu cyrilské písmo.

Z Ribayových slovakistických jazykovedných prác najviac zaujal azda najvýznamnejší a dosiaľ ešte stále málo známy rukopis slovníka slovenských slov, ktoré čeština nepozná alebo ich používa v iných významoch a ktorému dal sám Ribay latinský názov Idioticon slovacicum, voces bohemis aut plane non, aut alio sensu usitatas circiter 14 700 complectens. Prvú podrobnú a dôkladnú 20-stranovú informáciu o objavenom rukopise tohto slovníka uverejnil pred takmer štyridsiatimi rokmi V. Blanár (Ribayov Idioticon Slovacicum. In: Jazykovedné štúdie. Zv. 9. Dejiny a dialektológia. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1966, s. 91 – 112). V závere svojej monografickej štúdie napísal, že Idiotikon patrí medzi najzaujímavejšie slovenské jazykovedné diela z prvej polovice 19. storočia a zaslúži si podrobný jazykový rozbor. O frazeológii v slovníku písala potom neskôr J. Skladaná (Frazeológia v Ribayovom Idiotikone. Kultúra slova, 28, 1994, s. 151 – 155). Idiotikon vznikal iste ešte koncom 18. stor. Sám Ribay v už spomenutom vlastnom životopise r. 1805 spomína Idiotikon s plným názvom a okrem toho ako samostatné dielo jeho druhý diel s nemeckým názvom Des slowakischen Idiothikons II. Theil, eigene Redensarten der slowakischen Mundart enthaltend (Slovenského idiotikonu druhá časť, charakteristické slovné spojenia v slovenských nárečiach obsiahnuté). Rukopis Idiotikonu, ktorý mal k dispozícii V. Blanár a ktorý je na fotokópiách aj v archíve Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, napísal (prepísal) Ribay od začiatku decembra 1807 do konca februára 1808. Zatiaľ nevedno, či v novšej verzii sú spracované obidve časti staršej verzie (Blanár to nepredpokladá) alebo iba prvá z nich. V každom ohľade ide o mimoriadne významný opisný a so zreteľom na češtinu diferenciálny slovenský nárečový slovník zo západoslovensko-stredoslovenskej oblasti bližšej k strednej ako k západnej slovenčine. Súčasne ide o prekladový slovník slovensko-nemecký a sčasti aj slovensko-ne­mecko-latinský.

V slovenskej historickej jazykovede sú neznáme ďalšie Ribayove rukopisné slovníkové a iné diela, ako najmä už spomenutá druhá časť Idiotikonu alebo ďalší slovník, ktorý Ribay nazval Syllabus vocum slavicae originis, quarum usus in hungarica lingua est. Ribaya zaujímali dejiny Uhorska, cirkvi a literatúry. V tomto odbore sa snažil zozbierať vzácnejšie a významnejšie knihy a rukopisy. Podľa viacerých údajov M. Vyvíjalovej (K slovensko-maďarským kultúrnym vzťahom koncom 18. a začiatkom 19. storočia. Juraj Ribay a Ferenc Széchényi. In: Historické štúdie. Zv. 14. Red. P. Horváth. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1969, s. 47 – 74.) spolupracoval nielen s grófom Ferencom Széchényim, zakladateľom známej budapeštianskej knižnice, ale aj s historikom, filológom a zberateľom Mikulášom Jankovichom. Z kláštorov, od kníhkupcov a antikvárov zhromažďoval knihy z roz­ličných slovanských jazykov. Je všeobecne známe, že mal veľmi bohatú knižnicu a spomenutý zberateľ po prečítaní katalógu kníh Ribayovej knižnice, z ktorej neskôr sám kúpil 1819 kníh a 221 rukopisov, r. 1804 povedal: “Čo je pre Maďarov knižnica grófa Széchényiho, to je pre česko-slovenskú literatúru táto knižnica”. Ja známe, že sa zachovala iba časť Ribayovej knižnice, hoci sám ju chcel predať celú.

O svojom vzťahu k slovenčine v spomenutom vlastnom životopise Ribay napísal: Povzbudzoval som všetkých mojich priateľov, aby sa venovali pestovaniu zanedbanej materinskej reči a docielil som to, že so mnou kvôli cvičeniu a dobrému príkladu slovensky si dopisovali, jichž pôvodné listy z väčšej čiastky prechovávam. Škoda, že ani o týchto listoch historická jazykovedná slovakistika nevie viac.

Pri dvestopäťdesiatom výročí narodenia Juraja Ribaya sa uskutočnila 9. júna v Bratislave vedecká konferencia o jeho živote a diele. Odzneli na nej referáty M. Dudka o jazykovednom diele Juraja Ribaya a jeho názoroch na diverzifikáciu slovenčiny, V. Blanára o Ribayovom Idiotikone Slovacicum z pragmalingvistického hľadiska, M. Majtána o nárečovom základe Idiotikonu, S. Ondrejoviča o vzťahu Ribaya a Jozefa Dobrovského a Š. Švagrovského o Ribayovom vzťahu k východnej slovenčine. V druhej časti rokovania hovoril I. Käfer o Ribayovej knižnici a jej vzťahu k národným bibliografiám, M. Kovačka o Ribayovom mieste v dejinách Slovenskej národnej knižnice a slovenskej národnej bibliografie, A. Klimeková o územných slovacikálnych tlačiach 18. storočia v knižnici J. Ribaya a E. Augustínová o Ribayovom diele Typographia Hungariae a o jeho odkaze pre výskum knižnej kultúry.

Konferencia otvorila ďalšie stránky poznania a prispela k splácaniu dlhu, ktorý voči tejto významnej a v mnohom ohľade jedinečnej osobnosti ešte máme.


Milan Majtán





    1. Pred 200 rokmi zomrel Wolfgang von Kempelen


Pripomenutiahodný pre naše kultúrne dejiny je aj dátum 23. marec 1804. V ten deň zomrel Bratislavčanom doteraz dobre známy Wolfgang von Kempelen. Aj dnes ešte možno uzrieť slávneho Kempelenovho Turka-šachistu v obľúbenej reštaurácii Roland na Hlavnom námestí. Jeho rodné mesto naň celkom nezabudlo, len nie je isté, či sa nevytratilo z myslí mestských konšelov. Nikto zo zahraničných návštevníkov Bratislavy, ale možno ani nikto z okoloidúcich nevie, že v ošarpanom sivastom dvojposchodovom dome na Dunajskej ulici č. 22, na ktorom si dnes aj vinou necitlivých úprav na jeho priečelí sotvakto popasie zrak, kypel niekedy činorodý život a že práve tu sa v rukách geniálneho majstra rodili technické divy takmer akoby na počkanie. W. von Kempelen napísal v r. 1794 aj knihu Mechanizmus ľudskej reči spolu s opisom hovoriaceho stroja, ktorá vyšla v nemeckej a francúzskej mutácii. Preklad tohto skvelého diela vyšiel v slovenčine v r. 1990 vo vtedajšom vydavateľstve Tatran v spoluprekladateľstve S. Ondrejoviča a P. Ďurča a jeho takmer štvortisícový náklad sa takmer okamžite vypredal. Súčasťou prekladu je rozsiahly úvod a poznámky, v ktorých autori zhromaždili v tom čase dostupné poznatky o autorovi a podali aj vlastný výklad preloženého diela, zasadiac ho do dobového i súčasného vedeckého kontextu. Tento výklad sa ocitol aj na internete v slovenskej i anglickej verzii. Potešiteľné je, že viacerí vyučujúci na zahraničných univerzitách si ho “stiahli” pre svoje potreby (náročky nebol kódovaný) a ponúkli ho ako študijnú literatúru svojim študentom fonetiky a lingvistiky. Kempelenovský výskum sa, pravdaže, odvtedy nezastavil. V zahraničí, najmä v Nemecku, Rakúsku, Maďarsku, ale aj v Spojených štátoch amerických, vyšli ďalšie štúdie, ktoré prehlbujú doterajšie vedomosti o tomto neobyčajnom mužovi a jeho diele.

W. von Kempelen ako Bratislavčan i ako obdivovaný polyglot ovládal, pravdaže, aj slovenčinu (“slawische Sprache”), ktorú analyzoval i v spomínanom diele Me­chanizmus ľudskej reči. V Bratislave sa pri príležitosti 200. výročia jeho smrti chystala medzinárodná akcia, v súvislosti s ktorou sa malo konať niekoľko výstav (po Kempelenovi by bolo naozaj čo vystavovať, rátalo sa aj s presunom jeho výtvorov, ktoré sa zachovali, zo zahraničia), pripravovala sa konferencia o W. von Kempelenovi a jeho dobe (18. storočie). Žiaľ, akciu sa nepodarilo uskutočniť aj z celkom prozaických dôvodov (nezhody pri príprave koncepcie), takže sa napokon celkom zrušila napriek tomu, že do prípravy boli zainteresované početné inštitúcie. V tejto chvíli by sme boli radi, keby sa pošťastilo inštalovať aspoň pamätnú tabuľu, pripomínajúcu pamiatku bratislavského rodáka Wolfganga von Kempelena a jeho svetoznámych vynálezov i pionierskych krokov pri konštituovaní viacerých vedných oblastí, na dome s popisným číslom 22, ktorý stojí na Dunajskej ulici pri vchode do Liga-pasáže. Známe je, že výtvarný návrh na takúto pamätnú tabuľu vypracoval už v r. 1934 bratislavský kronikár F. Faust pri príležitosti 200. výročia Kempelenovho narodenia. Ak k inštalácii tabule nedôjde teraz, ďalšia okrúhla prí­ležitosť sa objaví až v r. 2034. Verme však, že nebudeme musieť čakať až dovtedy.


Slavomír Ondrejovič

rozličnosti



Integrita. Ministerstvo práce a rodiny pripravilo pred časom (v r. 2001) materiál s názvom Etický kódex štátneho zamestnanca, ktorý je z jazykového hľadiska zaujímavý tým, ako sa v ňom pracuje s výrazom “integrita”. Zdá sa, že jeho uplatnenie v kódexe je problematické. Na problém nás upozornila známa sociologička Zuzana Kusá, ktorá v súčasnosti intenzívne študuje kódexy spoločenskovednej povahy.

Vznik uvedeného kódexu bol bezpochyby inšpirovaný podobnými etickými kódexmi v krajinách Európskej únie, v Kanade či v Spojených štátoch amerických, ktoré boli vypracované skôr. V anglických zneniach má, pochopiteľne, miesto anglický výraz “integrity”. Problém, ako upozorňuje aj Z. Kusá, je však v tom, že významový vejár tohto slova v angličtine sa nekryje s vejárom slova integrita, ktorý sa vžil v slovenskom jazyku. V tejto súvislosti by sa dalo dokonca hovoriť o falošných priateľoch prekladateľa. Kým totiž v angličtine slovo integrity znamená predovšetkým, ako to ukazujú anglické výkladové i prekladové slovníky, bezúhonnosť, čestnosť, poctivosť či aj rýdzosť (napr. povahy) a len na druhom mieste je to celistvosť, neporušenosť, slovenskými synonymami slova integrita, prevzatého z latinčiny, sú predovšetkým celistvosť, neporušenosť, príp. aj neporušiteľnosť a nedotknuteľnosť (zvyčajne štátneho územia). Tak to vyplýva zo spracovania v našich výkladových slovníkoch i v slovníkoch cudzích slov. Z uvedeného vyplýva, že by sme dali prednosť formulácii, že štátny zamestnanec má pri svojej práci spĺňať zásady 1. objektívnosti, 2. bezúhonnosti (teda nie integrity, ako sa to v da­nom kódexe zrejme v zhode s anglickou predlohou uvádza), 3. čestnosti, 4. otvo­­renosti a 5. zodpovednosti. Integrita v bode 2 sa totiž definuje takto: “Štátny zamestnanec nesmie prijať žiadne finančné alebo iné záväzky, ktoré by ho zaväzovali uprednostniť osoby alebo organizácie pri výkone svojej práce”. Je zrejmé, že táto “cnosť” súvisí skôr s bezúhonnosťou, príp. poctivosťou príslušného zamestnanca, nie s integritou jeho osobnosti, čiže slovo integrity bolo treba v danom prípade preložiť pomocou výrazu bezúhonnosť.

Domnievame sa, že uvedený doklad je exemplárnym príkladom na to, ako sa niekedy pri preklade z angličtiny do slovenčiny nevhodne anglicizuje, ako ostáva aj v slovenčine pečať pôvodného jazyka. Tvrdíme to napriek tomu, že aj v slovenčine oddávna hovoríme o integrite osobnosti a napokon – veď aj touto vlastnosťou by sa mal vyznačovať dobrý štátny úradník. Novšie sa pomerne často stretávame s uplatňovaním pojmu integrita nielen v spojení integrita spoločnosti (je to podľa definície “rešpektovanie alebo uplatňovanie súboru požiadaviek, noriem, očakávaní a hodnôt spájajúcich jednotlivcov v rámci danej skupiny”) či napr. vo ve­deckej integrite (v podstate by to malo byť “dodržiavanie implicitných alebo explicitne formulovaných ideálov vedy”), ale aj s integritou (súdržnosťou) a bezpečnosťou oceľových konštrukcií, najnovšie veľmi frekventovane v súvislosti s po­čítačovou bezpečnosťou. Dobrá integrita počítača znamená, že dáta a informácie sa v ňom nemôžu zmeniť neoprávneným spôsobom nepovolanou osobou.

V prípade nášho kódexu nejde, ako nám naznačuje definičné rozvedenie, o význam “konzistentnosť” v konaní a vo vyjadrovaných postojoch úradníka, ale o bezúhonnosť a tento výraz bolo treba aj použiť. Mohli by sme dokonca pripustiť, že štátny úradník si môže zachovať integritu a nemusí byť pritom bezúhonný a poc­tivý, alebo aj naopak: ani poctivý štátny úradník sa nemusí automaticky vyznačovať integritou svojej osobnosti. Keby napríklad prijal úplatok, narušená by bola určite jeho bezúhonnosť (poctivosť), ale teoreticky by nemusela byť porušená integrita jeho osobnosti.

Slavomír Ondrejovič

        1. 69 I 2004 I 4 I





časopis pre výskum slovenského jazyka
































SLOVENSKÁ

REČ


časopis

pre výskum

slovenského jazyka


orgán

Jazykovedného ústavu

Ľudovíta Štúra

Slovenskej akadémie

vied




HLAVNÝ REDAKTOR

Slavomír Ondrejovič


VÝKONNÁ REDAKTORKA

Katarína K á l m á n o v á


REDAKČNÁ RADA

Ján Bosák, Klára Buzássyová, Juraj Dolník, Miroslav Dudok, Ján Findra, Eugen Jóna, Katarína K á l- m á n o v á, Rudolf Krajčovič, Milan Majtán, Jozef Mlacek, Slavomír Ondrejovič, Matej Považaj, Ivor Ripka, František Ruščák, Ján Sabol, Daniela Slančová


REDAKCIA

813 64 Bratislava, Panská 26

OBSAH


štúdie a články

D. Baláková, K výskumu súčasnej živej slovenskej fra­zeo­lógie 193

P. Žigo, Jazyk Slovenských veršov od Petra Benického. (M. Maj­tánovi k životnému jubileu) 203


diskusie a rozhľady

Ľ. Ďurovič, Ešte k slovesám kecať a kajať sa 210

správy a recenzie

O rituáli v jazyku a texte. Medzinárodná vedecká konferencia v Lodži 17. – 19. mája 2004. H. Kubišová 218

Tuguševa, R. Ch.: Očerki sopostaviteľnoj leksikologii češskogo i slovackogo jazykov. V. Blanár 221

Nová monografia Jána Horeckého. M. Ološtiak 223

BOHUŠOVÁ, Z.: Nárečie Lupoče. O dialekte severo­západ­né­ho Novohradu. J. Krško 230

VAŇKO, J.: Slovaško-slovenska homonimija. Slovar slo­vaš­ko-slovenskih medjezikovnih homonimov. T. Bánik. 232

KRONIKA

Storočnica Antona Prídavka. M. Minárik 235

Spomienka na Antona Prídavka a tých druhých (Prídav­kov­cov). S. Ondrejovič 239

Jubilantka Mária Myjavcová. M. Dudok 241

Odišiel Anton Habovštiak. I. Ripka 243

Súpis prác Antona Habovštiaka za roky 1994 – 2004 246

Dvestopäťdesiat rokov od narodenia Juraja Ribaya (1754 – 1812). M. Majtán 254

Pred 200 rokmi zomrel Wolfgang von Kempelen. S. On­dre­jovič 256


ROZLIČNOSTI

Integrita. S. Ondrejovič 255




ISSN 0037-6981 MIČ 49 611



















SLOVENSKÁ REČ, časopis pre výskum slovenského jazyka. Orgán Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied. Ročník 69, 2004. Adresa redakcie: 813 64 Bratislava, Panská 26. Hlavný redaktor: Slavomír Ondrejovič. Výkonná redaktorka: Katarína Kálmánová. Technický redaktor: Vladimír Radik.

Vychádza šesť ráz za rok. Objednávky a predplatné prijíma Slovak Academic Press, spol. s r. o., P. O. Box 57, Nám. slo­body 6, 810 05 Bratislava. E-mail: sap@sappress.sk, www.sap­­press.sk.

Registračné číslo 7089.


Distributed by SAP – SLOVAK ACADEMIC PRESS Ltd., P. O. Box 57, Nám. slo-body 6, 810 05 Bratislava, Slovakia.


Objednávky do zahraničia prijíma a vybavuje SLOVART G. T. G. Ltd., Krupinská 4, P. O. Box 152, 852 99 Bratislava, Slovakia.

Telephone: +421-2-63839472, fax: +421 2-63839485, e-mail: gtg@internet.sk.


Distribution rights held by KUBON and SAGNER, P. O. B. 34 01 08, D–8000 München, Germany.


© Slovak Academic Press, spol. s r. o., 2004

SLOVENSKÁ

REČ




časopis pre výskum slovenského jazyka


orgán Jazykovedného ústavu

Ľudovíta Štúra

Slovenskej akadémie vied












SLOVAK ACADEMIC PRESS, spol. s r. o. , Bratislava


INFORMÁCIE AUTOROM


Redakcia prijíma príspevky spracované na počítači – textový editor Word pod operačným systémom Windows. Pri spracúvaní príspevkov prosíme dodržiavať tieto zásady:

1. V celom texte používať jednotné riadkovanie 2.

2. V texte za každým interpunkčným znamienkom urobiť medzeru (napr. s. 312 a pod.).

3. Slová na konci riadka nerozdeľovať a tvrdý koniec riadka používať iba na konci odsekov. Odseky začínať so zarážkou.

4. Pri rozlišovaní typov písma pridŕžať sa naďalej úzu časopisu, používať kur­zívu, riedenie, horný/dolný index. Nič nepodčiarkovať, nepoužívať široký a vy­soký typ písma a pod.

5. Rozlišovať dlhú čiarku (pomlčku), napr. G. Altmann – V. Krupa, a krátku čiarku (spojovník), napr. T. Slama-Cazacu; vedecko-metodologický a pod.

6. Poznámky pod čiaru v texte označiť horným indexom (napr. vzniká tým synergický efekt,1 ktorý…), poznámky uviesť na konci príspevku v tvare horný index, medzera, obsah poznámky (napr. 1 Synergia znamená spolupôsobenie…).

7. Grafy a schémy pripojiť na osobitnom liste maximálne vo veľkosti šírky a výšky strany časopisu (podľa požadovanej veľkosti).

8. Do redakcie poslať jeden vytlačený exemplár príspevku spolu s disketou. Príspevok možno poslať aj elektronickou poštou ako prílohu na adresu info@juls.savba.sk. Po posúdení a re­dakčnom spracovaní ho redakcia vráti autorovi. Tento exemplár autor pošle späť redakcii spolu so skorigovanou disketou a opraveným vytlačeným príspevkom.

9. Literatúru uvádzať takto:

a) knižná publikácia:

FURDÍK, J.: Slovotvorná motivácia a jej jazykové funkcie. Levoča, Modrý Peter 1993. 199 s.

Synonymický slovník slovenčiny. Red. M. Pisárčiková. 2. vyd. Bratislava, Veda 2000. 998 s.

b) štúdia v zborníku:

DOLNÍK, J.: Spisovná slovenčina a čeština. In: Studia Academica Slovaca. 28. Red. J. Mla­cek. Bratislava, Stimul 1999, s. 39 – 52.

c) článok v časopise:

HORECKÝ, J.: Sémantické a derivačné pole slovies ísť a chodiť. Slovenská reč, 64, 1999, s. 202 – 208.





1 Číslom za dokladom sa označuje strofa podľa číslovania v rukopisnom origináli.

2 V nekodifikovaných útvaroch sa v jednom slove môže vyskytnúť viac znakov heterogénnej povahy (z oblasti pravopisu, hláskoslovia, tvaroslovia, lexiky a pod.).

* Zásady (morfo)fonematickej interpretácie, použitej v tomto článku, som vyložil v štúdii Ďurovič, Ľ., 1973, alebo predtým v knihe Paradigmatika spisovnej ruštiny, SPN, Bratislava 1964, 2. vyd. 1970. Transkripcia foném verzálami zodpovedá v inej literatúre transkripcii v zložených zátvorkách {}. V zásade tie isté princípy interpretácie s trochu inou argumentáciou a inými procedúrami používa J. Sabol v tu citovaných i v iných svojich štúdiách.

3 Furdík, J.: Oporný pilier slovenskej jazykovedy. (O nedožitej osemdesiatke prof. Eugena Paulinyho.) Slovenská reč, 57, 1992, s. 321 – 324.

4 Furdík, J.: K onomaziologickej štruktúre slovotvorne motivovaného slova. In: Slawische Wortbildung. Semantik und Kombinatorik. (Materialien der 5. Konferenz der Kommission für slawische Wortbildung beim Internationalen Slawistenkomitee. Lutherstadt, Wittenberg 20. – 25. september 2001). Ed. Swetlana Mengel(ová). Münster – Hamburg – London, LIT Verlag 2002, s. 113 – 123.

Vysvetlenie skratiek: SZ – slovotvorný základ, SF – slovotvorný formant, OB – onomaziologická báza, OS – onomaziologický spoj, OP – onomaziologický príznak.

5 Furdík, J.: Slovenská slovotvorba (teória, opis. cvičenia). Ed. M. Ološtiak. Prešov, Náuka 2004.

6 Na tej istej strane sa však slovo zbierka vymedzuje prostredníctvom príznakov +proc, –rez, zrejme sa tu zohľadňuje (explicitne sa však nevysvetľuje) fakt, že toto substantívum môže mať nielen čisto dejový význam (+proc, –rez), ale aj význam výsledku činnosti (+proc, +rez).

Slovenská reč, 69, 2004, č. 4 195