slovenská

reč


ročník 69 – 2004

číslo 2



Nicol Janočková


Slovotvorné a sémantické súvislosti
slovesného vidu v slovenčine
(k štatútu slovesného vidu v slovenčine)

JANOČKOVÁ, N.: Word-formative and Semantic Coherences of Verbal Aspect in Slovak Language (on a statute of the verbal aspect in Slovak language). Slovenská reč, 69, 2004, No. 2, pp. 65 – 84. (Bratislava).


The paper deals with various kinds of analyses. Prefixal verbs of the first degree of derivation (e. g. čítať prečítať, dočítať, ... – to read to read through, to finish reading, ...) are classified according to the mood of verbal action. The attention is paid to the cosemy meanings of prefixal verbs, for example vytočiť – 1. stočiť niečo z niečoho: v. pásku zo stroja, 2. točením vyrobiť, získať: v. súčiastku (to dial – 1. to dial something out of something: to dial type-writer ribbon out of the type, 2. to produce something by dialing: to dial a part). Also re-evalution of the formal and semantic relations between couples of the type kopať ↔ kopnúť (to kick ↔ to give a kick) and between prefixal verb and its secondary imperfective, for example odhodiť odhadzovať (to trow away trowing away), is important. Author points out the differences in the syntactic connection of distributive verbs derived from imperfective verb (pobaliť, poobšívať – to pack the bags of somebody, to cover the face of something) and from perfective verb (pokúpiť, popreskakovať – to buy a lot of things, to jump over several obstacles).

On the basis of the results, the author reccoments to change traditional terms perfective – imperfective verbs by terms resultative/limitative/semelfactive – durative/frequentative verbs.


1. Slovenské sloveso, podobne ako ostatné slovanské verbá, vyjadruje vo svojej sémantike nadstavbovú vlastnosť – kategóriu vidu. Neexistuje sloveso, ktoré by nebolo vidovo identifikovateľné. Za podstatu slovesného vidu sa vo všeobecnosti považuje opozícia nedokonavosť – dokonavosť, pričom bezpríznakovým členom tejto opozície je nedokonavý vid, pretože je v porovnaní s dokonavým členom viac funkčne zaťažený a dokáže ho v istých prípadoch suplovať (napr. v historickom prézente: Ideme po ulici a ona sa ma pýta na takéto veci. = spýta sa). Dokonavý vid ako príznakový člen vidovej korelácie označuje proces „vo svojej celistvosti“ (F. de Saussure, In: A. V. Isačenko, 1960, s. 131; preklad N. J.), resp. „děj v jeho celistvosti, jako bod a vně jakéhokoliv vývoje“ (F. de Saussure: Kurs obecné lingvistiky, Praha: Academia 1996, s. 144). Dokonavý člen (+ komplexnosť deja) signalizuje absencia, negácia sémantického príznaku nedokonavého vidu (– procesuálnosť deja) a podstatu nedokonavého vidu (+ procesuálnosť deja) tvorí neprítomnosť sémantického príznaku dokonavosti (– komplexnosť deja). Niektorí autori si vyčleňujú špecifické termíny, napr. E. Sekaninová (1980), vychádzajúc z V. V. Vinogradova, okrem komplexnosti deja pracuje aj s príznakom „dosiahnutie vnútorného limitu“. J. Ružička (porov. E. Pauliny, J. Ružička, J. Štolc, 1968) rozlišuje tri protiklady:

  1. dokonavosť – nedokonavosť zamieňa pojmami ohraničenosť – neohraničenosť deja (skočiť – skákať);

  2. základné nemotivované slovesá pomenúva ako neurčené. Prefixáciou týchto slovies vznikajú určené slovesá – spôsob slovesného deja, Aktionsart (skočiť – vyskočiť);

  3. opakovanosť – neopakovanosť, pričom opakovanosť deja stotožňuje s nedokonavým dejom, ktorý chápe ako opakovanie dokonavého deja (= neopakovaný dej), a to predovšetkým takého, ktorý sa uskutočňuje vo veľmi krátkom čase (Chlapec skákal do vody celé dopoludnie. – Teraz skáče náš reprezentant.).

1.1. V tejto súvislosti si na začiatku objasníme základné pojmy aspektológie: k zmene vidu dochádza pri perfektivizácii a imperfektivizácii. Perfektivizácia (zmena nedokonavého slovesa na dokonavé) sa realizuje pomocou prefixov (prenocovať, opečiatkovať; vybieliť; urobiť, vypestovať, nakresliť) i sufixu -nú-/-nu- (padať – padnúť, dýchať – dýchnuť). Tento sufix však nesie so sebou aj sémantický príznak jednorazovosti, momentnosti deja. Pri deadjektívach (bohatnúť, hlúpnuť) nemá sufix -nú-/-nu- platnosť perfektivizátora, ide o slovotvornú, nie vidotvornú morfému. Perfektivizácia prostredníctvom prefixov prináša okrem zmeny vidu aj zmenu lexikálneho významu (o „čisto vidových prefixoch“ porov. v príspevku ďalej). Tvorba nedokonavého slovesa z dokonavého (prostého: dať – dávať; predponového: prebaliť – prebaľovať) – imperfektivizácia – sa uskutočňuje iba prostredníctvom sufixácie alebo transflexie. Pri vidovej transflexii1 (termín transflexia v súvislosti so slovesným vidom začala používať M. Sokolová, 1999, 2001) ide o zmenu vidu pomocou tematickej submorfémy, ktorá zvyčajne vyvoláva alternácie v koreni daného slovesa. Tematická submorféma spolu s formovou submorfémou  ť vytvárajú gramatickú morfému a tá spôsobuje modifikáciu vidu. Dochádza k alter­náciám a rozdielne tematické submorfémy -i-/-a- sú jej sprievodným javom (vykrútiť – vykrúcať, obmeniť – obmieňať).

1.2. V jazykovede existujú protichodné názory na lexikálno-gramatickú kategóriu slovesného vidu. Jedni autori chápu slovesný vid ako dve formy jednej lexémy, teda gramaticky (porov. napr. F. Kopečný, 1962; Š. Peciar, 1961, 1962a, 1962b, 1963a, 1963b, 1963c, 1963d, 1965, 1966a, 1966b, 1967, 1968a, 1968b, 1968c, 1978; M. Sokolová, 1991, 1995, 1999, 2001; čiastočne E. Sekaninová, 1978, 1980), iní ho ponímajú z derivatologickej stránky, čiže nedokonavé i dokonavé sloveso hodnotia ako dve samostatné lexémy (napr. N. S. Avilovová, 1976; J. Furdík, 1998). Prechodnú skupinu predstavujú tí bádatelia, ktorí za gramatickú kategóriu považujú iba sufixálne tvorenie nedokonavého vidu, tzv. imperfektivizáciu (typ zapísať – zapisovať), kým prefixálnu perfektivizáciu typu čítať – prečítať radia do slovotvorby (napr. J. Horecký, 1959; J. S. Maslov, 1959; A. V. Isačenko, 1960; J. Oravec, 1958, 1974, 1988; čiastočne L. N. Smirnov, 1970).

Sekundárna imperfektivizácia (preveriť – preverovať), resp. transflexia (skočiť – skákať), sa v lingvistických kruhoch (výnimkou je napr. N. S. Avilovová, 1976) považujú vo väčšine prípadov za jednoznačnú gramatickú kategóriu, pri ktorej dochádza iba k zmene vidu, nie k zmene lexikálneho významu. Perfektivizácia typu písať – napísať, variť – uvariť je už diskutabilnejšia. Tu sa názory mnohých autorov rozchádzajú. Zástancovia „čisto vidových predpôn“ (napr. F. Kopečný, 1962; M. Sokolová, 1991, 1995, 1999, 2001) hovoria o nich ako o predponách s oslabenou lexikálnou zložkou, ako o desémantizovaných alebo gramatikalizovaných prefixoch, a existenciu „čisto vidových dvojíc“ tvorených prefixáciou dokazujú neprítomnosťou „nadpárového slovesa“ (sekundárna imperfektivizácia predponového slovesa, napr. končiť – dokončiť – dokončovať/dokončievať) pri týchto dvojiciach, ktoré je v podstate zbytočné (robiť – urobiť – *urábať/*urobovať). Na druhej strane toto pravidlo neplatí absolútne, pretože sú prípady, že sa prefix pri predponovom perfektíve považuje za „čisto vidový“ aj napriek prítomnosti „nadpárového slovesa“ (blížiť sa – priblížiť sa – približovať sa), vtedy sa vyžaduje synonymia prostého (blížiť sa) i sekundárneho imperfektíva (približovať sa). Úlohu „čisto vidových predpôn“ môžu plniť aj tzv. subsumpčné (termín podľa I. Poldaufa, 1954, 1956) predpony, pri ktorých dochádza k významovej korešpondencii medzi základovým (bezpredponovým) slovesom a daným prefixom. Obsah napríklad predpony pre- možno analyticky vyjadriť ako „prechádzať cez niečo, z miesta na miesto“. V systéme slovných druhov jej zodpovedá predložka cez. Sloveso čítať implikuje v sebe význam „prechádzať očami od písmena k písmenu, od slova k slovu, zo strany na stranu“. Významy prefixu i základového slovesa si zodpovedajú, a preto možno sloveso prečítať hodnotiť ako dokonavý (subsumpčný) korelát k slovesu čítať. Gramatikalizácia alebo desémantizácia prefixu na dosiahnutie perfektivizácie teda neplatí absolútne, keďže subsumpčné alebo zaraďujúce (čes. řadicí) predpony tu vystupujú ako predpony s istým sémantickým príznakom.


2. Nazdávame sa však, že jadro kategórie slovesného vidu netvorí opozícia dokonavosť – nedokonavosť, ktorá nevystihuje presnú podstatu javu, ale rezultatívnosť – nerezultatívnosť. Dôvod, prečo sme tradičné termíny dokonavosť – nedokonavosť zamenili názvom jedného zo spôsobov slovesného deja, vyplýva z výsledkov našej analýzy v diplomovej práci Slovotvorné a sémantické súvislosti slovesného vidu v slovenčine pod vedením prof. PhDr. Juraja Furdíka, CSc.

2.1. Metodika práce. Analýzu sme urobili na súbore 1 958 slovies (1 243 dokonavých, 715 nedokonavých) spracovaných z Krátkeho slovníka slovenského jazyka (2. vyd., 1989), z úzu a z niektorých okazionalizmov. Metodicky sme vychádzali z usporiadania slovies do vidovo-slovotvorných hniezd (termín podľa J. Furdíka). Pomohlo nám to nájsť pre konkrétne sloveso pozíciu, ktorú zastáva v systéme intraverbálnych slovotvorných vzťahov. Intraverbálnych slovotvorných vzťahov preto, lebo východiskom nášho rozboru boli slovotvorne nemotivované slovesá, konkrétne 51 jednotiek (ich morfematická štruktúra predstavovala spojenie koreňovej a gramatickej morfémy, napr. čítať, robiť; chytiť, prijať) nemotivovaných inými slovnými druhmi, resp. obohacovaných iba z vlastných fondov prefixáciou, sufixáciou a transflexiou, príp. aj reflexivizáciou: česať – vyčesať – vyčesávať – povyčesávať; skočiť – skákať, skočiť – poskočiť si. Tým sa nám odkryli aj vidotvorné súvislosti spojené so slovotvornými vzťahmi.

Neprihliadali sme na etymologické spojitosti, lebo formálny vývoj došiel tak ďaleko, že význam slovotvorného hniezda sa porušil a mnohé slovesá, aj keď sú z hľadiska diachrónie derivátmi, treba chápať ako synchrónne nemotivované, pretože bezpredponová podoba buď neexistuje (vyjadriť, nastoliť, spojiť), alebo ak aj jestvuje, nevykazuje sémantickú koreláciu s daným predponovým slovesom (ukázať, utiecť, vybaviť, zistiť), prípadne sa predponové sloveso už osamostatnilo a výskyt paralelných predponových derivátov odkazuje na významovú spojitosť s pôvodným motivantom (*myť → obmyť, omyť, podmyť, premyť, umyť, vymyť, zmyť).

51 synchrónne nemotivovaných slovies vystupovalo vo vidovo-slovotvorných hniezdach vo funkcii základných, prvotných motivantov. Zodpovedala im teda schéma motivačnej intencie L (podľa J. Furdíka, 1998). Segmentáciu slovies a identifikáciu vidových dvojíc sme si overovali v Morfematickom slovníku slovenčiny (1999; ďalej MSS). Rozbor sa zameral v podstate na základný tvar slovenských slovies – infinitív, i keď aplikácia vidu sa opierala o istý gramatický tvar v slovnom spojení alebo vo vete.

Vidovo-slovotvorné hniezda sme rozdelili podľa vidu východiskového motivanta do dvoch makroskupín:

  1. vidovo-slovotvorné hniezda s prvotným motivantom nedokonavým: baliť, česať, čítať, dýchať, hasiť, hrať, hrýzť, hynúť, kopať, lúpať, maľovať, opakovať, orať, plávať, rásť, robiť, strihať, sypať, šiť, točiť, učiť, variť, volať, zdobiť, znať, žiadať, žiť;

  2. vidovo-slovotvorné hniezda s prvotným motivantom dokonavým: dať, hodiť, chytiť, kúpiť, nastoliť, nechať, požičať, prijať, pustiť, rozptýliť, skočiť, sotiť, spojiť, strčiť, streliť, stúpiť, ukázať, umyť, určiť, vrátiť, vybaviť, vyjadriť, získať, zlyhať.

Jednou z našich úloh bolo porovnanie týchto vidovo-slovotvorných hniezd, odlišných podľa aspektuálneho charakteru prvotného motivanta. Pri zostavovaní hniezd sme sa inšpirovali S. O. Karcevskim, ktorý v ruštine rozlišuje 3 – 4 stupne vidotvorby (S. Karcevski: Systèm du verbe russe, 1927; podľa A. V. Isačenka, 1960, s. 296). Klasický vidovo-slovotvorný rad reprezentuje schéma: predponové perfektívum – sekundárne imperfektívum – distributívum:

1. stupeň 2. stupeň 3. stupeň 4. stupeň

бёргать → набёргать → набёргивать → понабёргивать → понавыбёргивать

бёрнуть → сбёрнуть → сбёргивать → посбёргивать.

Schéma klasického vidovo-slovotvorného radu v slovenčine má podobu:

bezpredponové sloveso (nedok. alebo dok.) → predponové perfektívum → im­perfektívum z predponového perfektíva → dokonavé distributívne sloveso, napr.:

rásť (nedok.) → vyrásť → vyrastať → povyrastať

hodiť (dok.) → prehodiť → prehadzovať → poprehadzovať.

Jedno vidovo-slovotvorné hniezdo s prvotným motivantom nedokonavým obsahovalo priemerne 46 slovies, hniezdo s prvotným motivantom dokonavým približne 31 členov. Do úvahy sme nebrali fakt, že niektoré slovesá môžu vzniknúť viacerými motivačnými vzťahmi, napr.:

orať → orávať → odorávať 2

→ odorať → odorávať 1

Ak by sme počítali aj sekundárne motivačné vzťahy, skúmaný súbor by vzrástol na 2 594 jednotiek. Najviac členov mali hniezda slovies strihať (73, 141), rásť (89, 99) a hodiť (77, 137). Najmenším počtom sa vyznačovali hniezda s prvotným motivantom napr. prijať (9, 12), hynúť (5, 5), určiť (5, 5), nastoliť (2, 2), získať (2, 2), zlyhať (2, 2) (v poradí druhé číslo v zátvorke udáva celkový počet členov daného hnieza s rátaním všetkých, t. j. aj sekundárnych, motivačných vzťahov).

Ako ukážku uvádzame vidovo-slovotvorné hniezdo slovesa variť (53, 79) (jednoduché podčiarknutie označuje podľa MSS zvratnú vidovú dvojicu, dvojité podčiarknutie nezvratnú vidovú dvojicu, symbol t teoreticky možné sloveso, príp. okazionalizmus, okrúhle zátvorky signalizujú medzistupňovú deriváciu):


stupeň 1. st. 2. st. 3. st. 4. st.

derivácie:

variť → varievať → varievať sa

variť sa → varievať sa

→ dovariť sa → dovárať sa → podovárať sa

→ rozvariť sa → rozvárať sa → porozvárať sa

uvariť sa

→ vyvariť sa → vyvárať sa → povyvárať sa

→ zvariť sa → zvárať sa → pozvárať sa

dovariť → dovárať → podovárať → podovárať sa

→ dovárať sa → podovárať sa

→ dovariť sa → dovárať sa → podovárať sa

navariť → navárať (= zvárať) → ponavárať

→ navarovať (= zvárať) → ponavarovať

to/b/variť

odvariť → odvárať → poodvárať

povariť

prevariť → prevárať → poprevárať

predvariť → tpredvárať → tpopredvárať

privariť → privárať → poprivárať

rozvariť → rozvárať → porozvárať → porozvárať sa

→ rozvárať sa → porozvárať sa

→ rozvariť sa → rozvárať sa → porozvárať sa

uvariť → uvariť sa

vyvariť → vyvárať → povyvárať → povyvárať sa

→ vyvárať sa → povyvárať sa

→ vyvariť sa → vyvárať sa → povyvárať sa

( ) → vyvárať (pre hostí) → povyvárať (pre hostí)

zvariť → zvárať → pozvárať → pozvárať sa

→ zvárať sa → pozvárať sa

→ zvariť sa → zvárať sa → pozvárať sa

zavariť → zavárať → pozavárať


Komponent sa má v týchto prípadoch charakter derivačnej morfémy.

Synchrónne nemotivované slovesá zastávali funkciu bezprostredných motivantov pre predponové slovesá odvodené celým inventárom slovenských prefixov: do-, na-, nad(o)-, o-, ob(o)-, od(o)-, po-, pod(o)-, pre-, pred(o)-, pri-, roz(o)-, s(o)-/z(o)-, u-, v(o)-, vy-, vz(o)-, za-. Do úvahy sme brali, pravda, iba možnú kompatibilitu konkrétneho slovesa s daným prefixom. Všetky prefixálne slovesá odvodené od prvotného motivanta nedokonavého (a) alebo dokonavého (b) vyjadrujú rôzne sémy spôsobu slovesného deja, napr. (a) prečesať, vyrobiť; (b) dokúpiť, zastreliť. Pri 1. stupni derivácie sme analyzovali predponové slovesá prostredníctvom jednotlivých prefixov. Na ilustráciu uvádzame údaje o predponových slovesách utvorených prefixom do- z nedokonavého (1) a dokonavého motivanta (2) (výskyt v percentách pri jednotlivých spôsoboch slovesného deja informuje o tom, koľko slovies s konkrétnym prefixom zo súboru kompatibilných slovies vyjadrovalo zodpovedajúci spôsob slovesného deja).

1) Prefixom do- bolo možné utvoriť 96,3 % slovies z celkového súboru nedokonavých motivantov. Zvyšným 3,7 % slovies (hynúť) tento prefix nevyhovoval. Výsledky sa opierajú o polysémickosť slovies, takže sme brali do úvahy to, že jedno sloveso môže zastupovať niekoľko sém a podsém spôsobu slovesného deja (ďalej SSD) súčasne:


do-

Spôsob slovesného deja

Príklad

Výskyt v %

L

Vers (smerovanie deja k cieľu)

doplávať

(k brehu)

4

T

Fin (dokončenie poslednej fázy deja)

dohasiť

(oheň)

80


Def (skončenie, zánik deja)

dodýchať

92


Rez (dosiahnutie výsledku vykonávaním deja v čase)

doučiť

81


Lim (dosiahnutie vnútorného limitu, perfektívnosti limitovaného deja)

dorásť

17


Sem (jednorazovosť deja)

došiť

100

M

Max (vykonanie deja vo veľkej miere)

dohrýzť
(dieťa)

12


Dez (dlhým trvaním deja dosiahnuť neželateľný stav)

dokopať
(niekoho)

8


Imp (dosiahnutie kladného výsledku vynaložením veľkého úsilia)

dorobiť

(k stolu stoličky)

16


Ino (prílišným vykonávaním deja dosiahnuť neželateľný výsledok)

dostrihať

(látku)

8



Omn (zasiahnuť dejom všetky alebo veľa objektov alebo subjektov)

dokopať
(niekoho)

4


Komp (dodatočné doplnenie deja po určitú mieru)

dosypať

(múku)

37

Vysvetlivky:

Základné sémy spôsobu slovesného deja:

L – lokalizovanosť deja, T – temporálnosť deja, M – modalitnosť deja;

Podsémy spôsobu slovesného deja:

Vers – versovertný SSD, Fin – finítny SSD, Def – definítny SSD, Rez – rezultatívny SSD, Lim – limitatívny SSD, Sem – semelfaktívny SSD, Max – maximatívny SSD, Dez – dezoptatívny SSD, Imp – impetratívny SSD, Ino – inoptatívny SSD, Omn – omniatívny SSD, Komp – kompletívny SSD

(klasifikáciu SSD sme prebrali, aj keď s istými odchýlkami, od E. Sekaninovej, 1980)


Zo všetkých sém spôsobu slovesného deja pri slovesách s prefixom do- dominuje séma temporálnosti (T), v ktorej si z množstva podsém konkurujú najmä finítny, definítny a rezultatívny SSD. Každé predponové perfektívum má povahu jednorazového slovesa (100 %). Séma modalitnosti (M) stojí na sekundárnom mieste, čo zodpovedá aj postaveniu modalitných významov v rámci predponového slovesa (dosypať – 1. „dokončiť sypanie“; 2. „sypaním doplniť“). Okrem toho, od základového nedokonavého slovesa boli prefixálno-reflexívnym postupom utvorené aj zvratné slovesá (dočítať sa, dokopať sa, dosypať sa, dovolať sa). Prevahu mal pri nich rezultatívny SSD v kombinácii s jednorazovosťou: „čítaním sa niečo dozvedieť“, „kopaním niečo získať“, „sypaním (prenesený význam) sa niekam dostať“, „volaním niečo dosiahnuť“.

Z niekoľkých prípadov kosémie, t. j. vzájomnej nezávislosti medzi významami polysémického predponového slovesa (o kosémii hovoríme v príspevku ďalej), môžeme uviesť:

dohrýzť – 1. „prestať hrýzť“ – T (Dohrýzť kôrku.),

2. „pohrýzť do krvi“ – M (Dohrýzol si ústa do krvi.);

doplávať – 1. „priplávať k istému miestu“ – L (Doplával až k ostrovu.),

2. „prestať plávať“ – T (Keď doplával, vyliezol na breh.);

dorásť – 1. „prestať rásť“ – T (Syn už dorástol.),

2. „rásť do určitej miery“ – M (Keď strom dorastie do určitej výšky,

potrebuje väčšie zavlažovanie.);

dorobiť – 1. „prestať robiť“ – T (Dorobil si už tú policu?),

2. „dodatočne urobiť“ – M (Otec dorobil k stolu aj stoličky.),

3. „úspešne urobiť“ – M (Janko dorobil svoj prvý model.).


Kosémia sa objavuje na úrovni jednotlivých sém SSD, t. j. na úrovni L, T, M (doplávať – 1. lokalizovanosť, 2. temporálnosť), ale aj medzi podsémami v rámci jednej sémy, napr. v rámci sémy modalitnosti medzi podsémami impetratívny SSD (dorobiť – 2. význam) a  kompletívny SSD (dorobiť – 3. význam).

2) Predponou do- bolo odvodených 38 % predponových perfektív z celkového súboru dokonavých motivantov s takýmto rozvrhnutím sém a podsém SSD:


do-

Spôsob slovesného deja

Príklad

Výskyt v %

L

Vers (smerovanie deja k cieľu)

doskočť

78

T

Rez (dosiahnutie výsledku vykonávaním deja v čase)

dostreliť

100


Fin (dokončenie poslednej fázy deja)

dostúpiť

44


Sem (jednorazovosť deja)

dodať

100

M

Imp (dosiahnutie kladného výsledku vynaložením veľkého úsilia)

dochytiť

11


Komp (dodatočné doplnenie deja po určitú mieru)

dokúpiť

44


Prevláda jednorazovosť deja ako vlastnosť inherentná dokonavému slovesu vôbec, podobne ako rezultatívnosť. V miestnom význame predpony (lokalizovanosť – L) sa odráža pôvodný význam predložiek do (dostreliť streliť do niečoho“), k(u) (dodať – dať k niečomu, niekomu“). Rovnako ako pri nedokonavom základnom motivante aj tu prefix vyjadruje význam „dodatočné doplnenie deja po určitú mieru“ (dohodiť, dodať). Z prípadov kosémie možno uviesť:

dohodiť – 1. „hodením dosiahnuť cieľ“ – L (Dohodiť oštepom čo najďalej.),

2. „hodením (obrazný význam) pridať“ – M (Dohodiť pri obchode 100 Sk navyše.);

dodať 1. „dopraviť“ – L (Dodať materiál do závodu.),

2. „dodatočne dať“ – M (Dodať k textu ešte aj tabuľky.).

Poznámka: závery, ku ktorým sme analýzou dospeli, nemôžeme absolutizovať úplne, pretože daný súbor reprezentuje iba vzorku zo slovnej zásoby slovenských slovies a veľkú úlohu zohráva aj sémantická a gramatická charakteristika slovesa (akčné, procesné, statické, pohybové, subjektové, objektové sloveso a pod.). Vzhľadom na túto skutočnosť hovoríme pri výsledkoch skôr o tendencii ako o pravidle.


3. Výsledky.

3.1. Predponové perfektíva (1. stupeň derivácie, napr. rozčítať, uvariť; prehodiť, odkúpiť) označujú vo vzťahu k svojmu bezprostrednému motivantovi rôzne spôsoby slovesného deja. Každý prefix obsahuje teda súbor významov (SSD), z ktorých sa pri spojení s istým typom bezpredponového slovesa aktivizuje iba niekoľko z nich. Avšak len dva druhy významov (SSD) sa vyskytujú pri každom predponovom dokonavom slovese: rezultatívny SSD – „dosiahnutie výsledku vykonávaním deja v čase“, resp. limitatívny SSD – „dosiahnutie vnútorného limitu, perfektívnosti limitovaného deja“, a semelfaktívny SSD – „jednorazovosť deja“. Dokonavosť je potom sprievodným znakom dosiahnutia výsledku vykonávaním deja v čase (t. j. rezultatívnosti) alebo dosiahnutia vnútorného limitu (t. j. limitatívnosti). Výsledok deja, rezultát, nemusí byť explicitne vyjadrený, môže ísť napríklad o stav, pocit získaný dejom (rozohrať zápas).

Pojmy rezultatívnosť a limitatívnosť sa opierajú v našom uvažovaní o sémantickú diferenciáciu autosémantických slovies a sú vo vzájomnom substitučnom vzťahu. V tom sa odlišujeme od E. Sekaninovej (1980), ktorá ich skúma ako osobitné spôsoby slovesného deja. Akčné slovesá (+ akčnosť, + dynamickosť; porov. M. Sokolová, 1995) ohraničujúce dej na konci označujú rezultatívnosť (dorobiť), procesné slovesá (– akčnosť, + dynamickosť) zase limitatívnosť (prerásť). Limitatívnymi slovesami môžu byť aj pôvodom akčné slovesá, ak zastávajú v kontexte úlohu procesných slovies, napr. Život ho naučil ako sa obracať. Drevo priplávalo až k brehu. K zmene akčného slovesa na procesné dopomáha v mnohých prípadoch aj reflexivizácia, napr.:

zatočiť kolesom (akčné, a teda rezultatívne sloveso) – zatočila sa mu hlava (procesné, a teda limitatívne sloveso);

vysypať smeti (akčné, a teda rezultatívne sloveso) – Janko sa do rána celý vysypal. (procesné, a teda limitatívne sloveso).

Charakteristikou dokonavého vidu je syntetické (jednoslovné) ohraničenie deja na začiatku alebo na konci. Výrazovými prostriedkami tohto ohraničenia sú najmä prefixy (a sufix -nú-/-nu-), ktoré majú lexikálnu i perfektivizačnú funkciu. No ohraničenosť deja nemusí byť vôbec vyjadrená formálne, prefixmi a sufixmi, ako je to v prípade neodvodených, nemotivovaných slovies typu skočiť, dať, kúpiť.

Syntetická ohraničenosť deja na začiatku býva frekventatívne obmedzenejšia. I v systéme podsém spôsobu slovesného deja ju zastupujú iba inchoatívny SSD („začiatok deja“) a evolutívny SSD („prudký začiatok a intenzívne narastanie deja“), formálne vyjadrené prefixmi roz(o)- (rozčítať, roztočiť), za- (zarobiť na cesto) pri nedokonavom motivante a predponami pri- (pristúpiť k robote), s-/z(o)- (schytiť), v(o)- (vstúpiť do štrajku), za- (zapustiť korene) pri dokonavom motivante. Ohraničenosť deja na začiatku sa väčšmi charakterizuje analyticky, prostredníctvom spojenia s fázovými slovesami, príp. iným lexikálnym vyjadrením (začať čítať = rozčítať, začať točiť = roztočiť, začať robiť cesto = zarobiť na cesto, začať niečo robiť = pristúpiť k ..., začať štrajkovať = vstúpiť do štrajku, začať rásť = zapustiť korene).

Prítomnosť rezultatívneho, resp. limitatívneho SSD takmer pri každom predponovom perfektíve hovorí v prospech častejšej ohraničenosti deja na konci. Paradoxne aj inchoatíva a evolutíva obsahujú sémantický príznak rezultatívnosti. Odkrýva ho slovesný gramatický tvar týchto slovies – trpné príčastie ako rezultatívna konštrukcia: rozčítaná kniha, roztočené koleso, zarobené cesto, zapustené korene (termín rezultatívna konštrukcia podľa M. Sokolovej, 1995).

S rezultatívnosťou sa spája semelfaktívnosť (jednorazovosť) deja, ktorá môže byť vyjadrená formálne sufixom -nú-/-nu- (kopnúť, dýchnuť) alebo je v do­konavom, rezultatívnom (limitatívnom) slovese prítomná implicitne (odlúpiť, streliť, preukázať, vyjadriť).

Rezultatívny SSD (resp. limitatívny pri procesných slovesách) je zastúpený pri predponových slovesách zväčša na prvých pozíciách. Spolu s jednorazovosťou deja vôbec predstavuje všeobecnú vlastnosť, ktorú si prefix prináša pri spojení s bezpredponovým nedokonavým slovesom. Takže na rezultatívnosť (resp. limitatívnosť) a semelfaktívnosť sa nepozeráme z rovnakého uhla pohľadu ako na ostatné SSD. Z hľadiska synergie nimi rozumieme štruktúru (predponové sloveso), ktorá nevzniká len mechanickým súčtom vlastností podsystémov (vlastnosti predpony + vlastnosti bezpredponového nedokonavého slovesa). Sú základným stavebným princípom predponových dokonavých slovies. Na tomto základe sa potom kryštalizujú rozmanité SSD jednotlivých predponových slovies.

Ak je v rámci jedného prefixálneho slovesa frekvencia ostatných SSD v porovnaní s rezultatívnosťou a jednorazovosťou nízka, vzniká tendencia desémantizovania, gramatikalizovania daného prefixu, ktorého funkcia sa potom posúva viac k abstraktnej, zdokonavujúcej. Napr. predpona o- pomaly stráca cirkumvertný SSD (L – „smerovanie deja okolo niečoho“) – 40 % (otočiť, obaliť, okopať) a prevahu nadobúda rezultatívny SSD – 100 % (ozdobiť, ostrihať, omaľovať). Význam „smerovanie deja okolo niečoho“ sa pri týchto slovesách časom zjemnil. Aj oslabovanie slovotvorného významu predponových slovies napriek ich zreteľnej slovotvornej štruktúre vedie prefix ku gramatikalizácii. Dokazujú to napríklad prefixálne slovesá odvodené predponou u- (ukázať, utiecť), pri ktorých si jasne uvedomujeme slovotvornú štruktúru, no ich slovotvorný význam je natoľko zastretý, že nosným významom zostáva rezultatívnosť a jednorazovosť ako vlastnosti prefixu vo všeobecnosti.

Na základe toho považujeme všetky prefixálne slovesá 1. stupňa derivácie v prvom rade za rezultatívne (resp. limitatívne) a zároveň za jednorazové. Od konkrétneho prefixu a základového slovesa potom závisí, aký spôsob slovesného deja dané predponové sloveso ešte vyjadruje. Pod pojmom „čisto vidový prefix“ teda rozumieme prefix, ktorého význam je natoľko oslabený, abstraktný, že dodáva slovesu, s ktorým sa spája, iba rezultatívny (limitatívny) a semelfaktívny význam. Všetky predponové (dokonavé) slovesá, teda aj tie, ktoré vyjadrujú iba čisto rezultatívny (limitatívny) a semelfaktívny význam (urobiť, naučiť, zopakovať), vnímame ako samostatné lexikálne jednotky, nezávislé od svojich motivantov – základových bezpredponových slovies (robiť, učiť, opakovať), aj napriek tomu, že neutvárajú sekundárne imperfektíva, „nadpárové slovesá“, čo vystupuje v koncepcii niektorých autorov (F. Kopečný, 1962; M. Sokolová, 1991, 1995, 1999, 2001) ako jedna z podmienok pre ich chápanie ako „čisto vidových dvojíc“.

Prefixácia bezpredponových dokonavých slovies (streliť → zastreliť) je vo všeobecnosti lexikálnou kategóriou. Perfektivizačná funkcia predpony je tu „neutralizovaná“, resp. irelevantná, lebo už samotný motivant má taký vid, ktorý dodáva slovesu až použitý slovotvorný postup – prefixácia. Na perfektivizačnú funkciu predpony sa teda dá hľadieť ako na takú entitu, ktorá pôsobí vždy, ale niekedy je nadbytočná (ak je motivant dokonavý: streliť – vystreliť), alebo ako na činiteľa s obmedzenou platnosťou (len pri nedokonavom motivante: variť – vyvariť). Rezultatívny SSD je prítomný už v bezpredponovom základe a zvýrazňuje sa hlavne pri desémantizovanom prefixe, kde je slovotvorný význam prefixu oslabený (zachytiť, zastúpiť, nastreliť, navrátiť, nadať, oddať, predať, udať, prepustiť, opustiť, vynechať), alebo kde sa prefix cíti – nie však zo štylistického hľadiska – ako nadbytočný (vypožičať, zapožičať, zakúpiť, podať, zachytiť loptu).

Keďže sa slovesá, a zvlášť predponové, vyznačujú polysémickosťou, jednotlivé významy v nich navzájom súvisia. Polysémia je jav úzko spätý s homonymiou. Tieto pojmy sa rozlišujú podľa toho, či existuje zreteľná súvislosť medzi významami, ktoré sa viažu na príslušnú formu (polysémia), alebo je súvis medzi významami zastretý, prípadne vzdialený (homonymia). J. Dolník (1989) pri polysémii hovorí o sémantickej derivácii, pri ktorej druhotný význam je motivovaný prvotným, podobne ako je to pri slovotvornej motivácii. Všeobecne sa rozlišuje reťazová polysémia (druhý význam je derivovaný z prvého, tretí z druhého), radiálna (všetky odvodené významy sú späté s prvým) a kombinovaná polysémia, pričom vždy existujú vzťahy medzi významami. Existujú však aj také prípady, keď sa významy polysémického slova vyskytujú paralelne, vedľa seba, bez kauzálnej spätosti. Tento jav sa nazýva kosémia (porov. J. Dolník, 1989; N. Janočková, 2002). Možnosť kosémických predponových perfektív potvrdzuje existenciu homonymie prefixov pri totožnom slovotvornom základe (tiež aj Š. Peciar, 1961, 1962a), napr.:

pri nedokonavom motivante:

prezdobiť – 1. „znova ozdobiť“ (Vianočný stromček musel prezdobiť.),

2. „zdobením presýtiť“ (Dekoráciu v obchode priveľmi prezdobili.);

vytočiť – 1. „stočiť niečo von z niečoho“ (Vytočiť pásku zo stroja.),

2. „točením získať“ (Vytočiť súčiastku.);


pri dokonavom motivante:

pripustiť – 1. „pustiť niekoho k sebe“ (Pripustiť návštevy v nemocnici.),

2. „dodatočne napustiť“ (Pripustiť si do vane trochu studenej vody.);

dohodiť – 1. „hodením dosiahnuť cieľ“ (Dohodiť kameňom na druhú stranu.),

2. „hodením pridať“ (Dohodiť pri kúpe 100 Sk).

3.2. Nedokonavosť alebo nerezultatívnosť vzniká trvaním alebo opakovaním jednorazového deja (duratíva, frekventatíva), pričom jedno sloveso dokáže vyjadriť obidve tieto kategórie naraz, pretože to, čo sa opakuje, zároveň trvá (vystrihovať). Treba rozlišovať nedokonavosť, nerezultatívnosť spôsobenú trvaním deja ako jedného aktu – duratíva (čítať, robiť); a nedokonavosť, nerezultatívnosť ako dôsledok neustáleho opakovania jednorazového deja – frekventatíva (čítavať, vyrábať, preskakovať). Všeobecne býva nerezultatívnosť signalizovaná imperfektivizačnými výrazovými prostriedkami – sufixmi, alternáciami (prežívať, uhášať), alebo je zahrnutá v sémantike bezpredponového nedokonavého slovesa (robiť, volať). Rovnako ako jednorazovosť, aj opakovanosť alebo trvanie deja nemusia byť vyjadrené len morfematicky (afixmi).

Základný motivačný vzťah medzi jednorazovým a frekventatívnym/duratív­nym slovesom nevykazuje vždy jednoznačný smer. Dochádza k nesúladu medzi formálnym motivačným vzťahom a sémantickým motivačným vzťahom. Pri slovotvorbe na základe formálneho pravidla (porov. J. Furdík, 1999) vo funkcii motivanta vystupuje nedokonavé sloveso (kopať, dýchať), ktoré je morfematicky chudobnejšie, motivátom je dokonavé (kopnúť, dýchnuť) ako morfematicky bohatšie. Z hľadiska sémantiky sú však obidve slovesá vzájomne motivované. Význam jedného slovesa vieme opísať pomocou druhého: kopať → kopnúť (= „kopať iba raz“), kopnúť → kopať (= „viac ráz kopnúť“). Diagnostická slovotvorná parafráza tak odhaľuje ich inherentné vlastnosti: jednorazovosť – viacrazovosť, resp. duratívnosť.

Pohľad formálny: kopať → kopnúť.

Pohľad sémantický: kopať ↔ kopnúť.

Prvotné dokonavé motivanty, ktoré majú podľa MSS (M. Sokolová a kol., 1999) transflexný vidový korelát s rovnakým počtom a štruktúrou morfém (koreňová morféma + gramatická morféma), sa vyznačujú z formálneho i sémantického hľadiska vzájomným motivačným vzťahom (hodiť ↔ hádzať). Obidva členy týchto dvojíc (dokonavý i nedokonavý) motivujú vznik vlastných relatívne nezávislých vidovo-slovotvorných hniezd, ktoré spája spoločná podoba sekundárnych imperfektív a distributív, napr.:

hodiť ↔ hádzať → odhádzať → odhadzovať poodhadzovať

odhodiť → odhadzovaťpoodhadzovať

Regulárnosť, pravidelnosť pri tvorení sekundárnych imperfektív (zabaliť → zabaľovať) nezaručuje vznik čistých vidových dvojíc v tradičnom ponímaní. Prvé sloveso je jednorazové a rezultatívne (zabaliť), resp. limitatívne, druhé trvacie i opakovacie a nerezultatívne (zabaľovať), resp. nelimitatívne. Obidve vystupujú ako samostatné a jednovidové lexémy. Formálne je druhé motivované prvým, no sémanticky sú vzájomne motivované.

Vo vidovo-slovotvorných hniezdach s nedokonavým prvotným motivantom nedokonavým tvoria sekundárne imperfektíva ako motiváty niekoľko motivačných vzťahov: primárne vznikajú sufixáciou alebo transflexiou predponových perfektív (volať → obvolať → obvolávať), sekundárne prefixáciou bezpredponových frekventatív (volať → volávať → obvolávať). Prefixácia v tomto prípade nemá perfektivizačnú úlohu, čo dokazuje, že tento motivačný vzťah je druhoradý, no poukazuje na elasticitu vzniku sekundárnych imperfektív. Väčšia vzdialenosť od prvotného motivanta zväčšuje motivačné možnosti slovies ako motivátov, t. j. čím stojí sloveso na vyššom stupni formálnej derivácie, tým väčšia je jeho schopnosť stáť na viacerých miestach vo vidovo-slovotvornej paradigme v úlohe motiváta.

Dokonavé prvotné motivanty (typ hodiť, kúpiť) tvoria bohatšie vidovo-slovotvorné hniezda v tom zmysle, že okrem predponových perfektív derivovaných z nedokonavého slovesa (hodiť ↔ hádzať → dohádzať, vyhádzať....), sekundárnych imperfektív (dohadzovať, vyhadzovať) a distributív (podohadzovať, povyhadzovať) motivujú vznik aj predponových perfektív z dokonavého základu (hodiť → dohodiť, vyhodiť ...).

Ako prvotné dokonavé motivanty často vystupujú aj také synchrónne nemotivované slovesá, ktorých zreteľná slovotvorná štruktúra signalizuje prefixálny etymologický pôvod odvodený z nedokonavého základu (spojiť, ukázať, umyť, utiecť, vybaviť, zlyhať), alebo ide o desubstantíva s prefixálno-sufixálnym slovotvorným postupom (nastoliť, vyjadriť). Strata významovej súvislosti s pôvodným motivantom (demotivácia) vedie tieto slovesá k osamostatneniu sa, čiže k synchrónnej nemotivovanosti a následnému nízkemu počtu členov nového hniezda. Napríklad sloveso zlyhať motivuje vznik iba sufixálneho imperfektíva zlyhávať a distributíva pozlyhávať. Všetky slovesá tohto vidovo-slovotvorného radu považujeme za plnohodnotné lexémy stojace v opozícii: rezultatívnosť (jednorazovosť) – nerezultatívnosť (frekventatívnosť, duratívnosť) – distributívnosť. Ak sloveso už má svoje imperfektívum a distributívum, môže začať fungovať ako motivant pre predponové slovesá, ale nie pre všetky naraz, lež postupne a ako mu to dovolí sémantika, napr.:

ukázať → ukazovať → poukazovať 2 (dok., distrib.)

→ preukazovať → popreukazovať

→ poukazovať1 (nedok.)

→ poukázať → poukazovať 1 (nedok.)

→ preukázať → preukazovať → popreukazovať

Vidovo-slovotvorné hniezda nezaručujú tvorbu pravidelných radov. Motivačný potenciál sa pri niektorých derivátoch zastavuje už na 1. či 2. stupni, napr.:

baliť → nabaliť

dýchať → nadýchať

kopať → ( ) → zakopať si

streliť ↔ strieľať → vystrieľať.

Iné vznikajú kombináciou viacerých slovotvorných postupov. To posúva tieto slovesá o jednu úroveň vo vidovo-slovotvornom rade ďalej a spätný pohľad poukazuje na absenciu bezprostredného motivanta (medzistupňová derivácia):

prefixálno-sufixálny postup prefixálno-reflexívny postup:

strieľať → ( ) → ostreľovať čítať → ( ) → začítať sa

žiadať → ( ) → požadovať plávať → ( ) → poplávať si

učiť → ( ) → vyučovať

robiť → ( ) → narábať

hrýzť → ( ) → zhrýzať

→ ( ) → odhrýzať

hrať → ( ) → pohrávať

Medzistupňová derivácia je založená na derivačnej analógii, teda na umiestnení daného slovesa v štruktúre vidovo-slovotvorného hniezda podľa postavenia totožného slovotvorného typu, ktorému bezprostredný motivant nechýba, čiže napr. rozlúpnuť je analogicky utvorené podľa odlúpnuť:

lúpať ( ) rozlúpiť rozlupovať porozlupovať

( ) rozlúpnuť rozlupovať porozlupovať

odlúpať odlúpiť odlupovať poodlupovať

odlúpnuť odlupovať poodlupovať.


3.3. Distributívne slovesá završujú vidovo-slovotvorný rad aspektuálneho rytmu (termín podľa J. Furdíka), teda striedania binárnej opozície nedokonavého a dokonavého vidu. Tento rytmus však nie je založený na systematickej pravidelnosti. Ukazujú to široko rozvetvené vidovo-slovotvorné paradigmy, existencia viacerých motivačných vzťahov jedného slovesa i prázdne miesta zastupujúce neprítomný bezprostredný motivant (medzistupňová derivácia).

Distributívnosť (pojmy distributívnosť, podielnosť, rozčlenenosť považujeme za synonymné) ako spôsob slovesného deja (modalitnosť) je jav lexikálno-gramatický. Význam distributívnosti, podielnosti deja obsahujú tie slovesá, ktorých dej sa chápe ako rozčlenený na jednotlivé akty. Formálnym prostriedkom je prefix po-, ktorý sa pridáva k nedokonavému základu bezpredponového (pokopať) i predponového (povyvolávať) slovesa, ale existujú aj zriedkavé prípady distributív odvodených z dokonavého základu bezpredponového (pokúpiť) aj predponového (popredať). V predpone po- splývajú dve zložky: lexikálna – vyjadrenie podielnosti deja; gramatická – perfektivizácia slovesa. Dej vychádza buď od jedného podmetu a zasahuje viac predmetov (Sestra povyhadzovala všetky veci.) alebo od viacerých podmetov (Deti sa poskrývali.), resp. môže dôjsť ku kombinácii (Deti poobdarovali rodičov.). Š. Peciar (1962b, s. 334) konštatuje, že podielnosť vyjadrujú i také deje, ktoré vykonáva jeden podmet a zasahujú jeden predmet, pričom predmet má charakter hromadného alebo látkového substantíva (Otec pokosil trávu.). My ešte dopĺňame, že príznak podielnosti môže nadobudnúť aj spojenie slovesa s podmetom, ktorý je zastúpený látkovým/hromadným substantívom (Mak sa povysýpal z vrecka.). A. V. Isačenko (1960, s. 287 – 294) skúma rozčlenenosť deja v rámci svojich „soveršajemostí“. Metodologicky rozlišuje objektovo-distributívnu soveršajemosť pri prechodných slovesách, ktoré sa spájajú s predmetom v pluráli (typ Pes pohrýzol všetky deti.); a subjektovo-distributívnu soveršajemosť tvorenú od neprechodných slovies s podmetom v pluráli (typ Všetci poskákali dolu.). F. Kopečný (1962, s. 21; preklad N. J.) pod distributívami rozumie dokonavé násobené slovesá, keď tvrdí: „Pri distributívach ide väčšinou o dej v podstate jediný, ale týkajúci sa viacerých objektov a len vzhľadom na to chápaný rozčlenene: poroznášal listy, poutieral riad, poplatil dlhy“. E. Sekaninová (1980, s. 125) podielnosť zaraďuje do spôsobu slovesného deja a za jej základný znak považuje „zasiahnutie dejom všetkých alebo všetko jedno po druhom“. Ide tu o postupnú realizáciu deja vzhľadom na pluralitu subjektov i objektov.

O distributívach v rámci vidovo-slovotvorných hniezd môžeme hovoriť na 1. derivačnom stupni (pobaliť, posypať, porobiť; pokúpiť, podať) i na 3. stupni (poprekopávať, poobšívať, ponasýpať; porozhadzovať). Obmedzenejšie sa tvoria od perfektívnych základov (popredať, pokúpiť). V bezpredponovej podobe možno podielnosť vyjadriť lexikálne: pokúpiť = kúpiť jedno po druhom, postupne“.

Sémantický význam podielnosti je syntakticky podmienený prítomnosťou subjektu alebo objektu v pluráli, resp. subjektu aj objektu v pluráli (porov. N. Janočková, 2001). Ak je subjekt i objekt v singulári, distributívne slovesá pôvodom zo základného nedokonavého motivanta vyjadrujú okrem rezultatívnosti aj vnútornú podielnosť deja ako jedného aktu, naznačenú singulárovou podobou podmetu i predmetu: Matka pobalila syna. (Distributívnosť v užsom zmysle, nasmerovaná dovnútra.) Plurálová podoba podmetu alebo predmetu už signalizuje podielnosť nasmerovanú von, realizovanú opakovaním deja označeného motivantom vzhľadom na subjekt alebo objekt v pluráli: Matka pobalila synov. Matky pobalili synov. (Distributívnosť v širšom zmysle.)

Vnútorná podielnosť deja nie je prítomná pri distributívach odvodených z perfektív (napr. pokúpiť), pretože tieto slovesá nie sú kompatibilné so subjektom aj objektom v singulári (*Žena pokúpila 1 chlieb.), čo je kritérium na jej vyjadrenie; a taktiež pre uzavretosť deja obsiahnutú v dokonavom motivante (kúpiť).

Slovesá vyjadrujúce rozčlenenosť deja predstavujú istým spôsobom kondenzačný (syntetický) prostriedok na označenie postupnej opakovanosti deja (čo analyticky vyjadruje napríklad viacnásobný vetný člen alebo priraďovacie súvetie). Vďaka forme totožnej s predponovým perfektívom získavajú aj rovnakú vlastnosť – rezultatívnosť, a teda aj jednorazovosť.

Distributíva zo sekundárnych imperfektív (3. stupeň derivácie) pôvodom zo základného nedokonavého motivanta (napr. poobšívať) označujú podielnosť v užšom zmysle (Sestra poobšívala sveter.) i v širšom zmysle (Sestra poobšívala svetre. Sestry poobšívali sveter. Sestry poobšívali svetre.).

Distributíva zo sekundárnych imperfektív pôvodom zo základného dokonavého motivanta (napr. popreskakovať) sa spájajú iba so subjektom alebo objektom v pluráli – distributívnosť v širšom zmysle (Chlapec popreskakoval ploty. Chlapci popreskakovali plot. Chlapci popreskakovali ploty.).

Podielnosť popri predpone po- vedia vyjadriť aj iné prefixy (nazvolávať). Tou­to schopnosťou sa vyznačujú predovšetkým slovesá z dokonavých motivantov (rozdať, zapustiť, nakúpiť, vykúpiť). Rozčlenenosť sa pri nich kríži s ostatnými SSD, napr.:

nazvolávať – rezultatívny („dosiahnutie výsledku vykonávaním deja v čase“), semelfaktívny („jednorazovosť deja“), maximatívny („vykonanie deja vo veľkej miere“), distributívny SSD („zasiahnuť dejom všetkých alebo všetko jedno po druhom“), napr. Nazvolávať známych na večeru.;

vykúpiť – rezultatívny („dosiahnutie výsledku vykonávaním deja v čase“), semelfaktívny („jednorazovosť deja“), akuratívny („dôkladné vykonanie deja, vysoká intenzita deja“), distributívny SSD („zasiahnuť dejom všetkých alebo všetko jedno po druhom“), napr. Peter vykúpil všetko mlieko.


3.4. Reflexivizácia ako samostatný slovotvorný postup nespôsobuje aspektuálne zmeny. Napriek tomu je dôležitou súčasťou intraverbálnej slovotvorby. V našom súbore pokrývala 67 % hniezd s prvotným nedokonavým motivantom a 58 % hniezd s prvotným dokonavým motivantom. Hodnotenie morfém sa, si prechádza od ich chápania ako gramatického prostriedku (Polievka sa varí jednu hodinu. = Polievku varíme jednu hodinu.), cez oslabovanie zámenného charakteru (odkopať sa, hodiť sa), k derivačnej identifikácii (hrať sa), príp. až k strate významu – prázdna morféma (rozskočiť sa).

Bezpredponové zvratné slovesá sa tvoria od bezpredponových nezvratných (lúpať → lúpať sa, prijať → prijať sa). Predponové zvratné slovesá sú vý­sledkom jednak prefixácie (variť sa → vyvariť sa, pustiť sa → rozpustiť sa), jednak reflexivizácie (prehrýzť → prehrýzť sa, odstúpiť → odstúpiť sa), resp. sa môžu uplatniť obidva postupy, čím vytvorí zvratné sloveso dvojaký motivačný vzťah:

lúpať → lúpať sa → olúpať sa 1

→ olúpať → olúpať sa 2

chytiť → chytiť sa → zachytiť sa 1

→ zachytiť → zachytiť sa 2

V zásade sa tvorba zvratných slovies v oboch typoch vidovo-slovotvorných hniezd neodlišuje. Prefixálno-reflexívny postup (medzistupňová derivácia) sa využíva viac pri odvodzovaní od nedokonavých motivantov ako od dokonavých:

čítať → ( ) → dočítať sa hodiť → ( ) → nahodiť sa

skákať → ( ) → naskákať sa skočiť → ( ) → zaskočiť si

robiť → ( ) → zrobiť sa

Iba tieto prípady reflexivizácie sa dotýkajú vidotvorných zmien slovesa: perfektivizujú sloveso (ak ešte nie je dokonavé) a radia ho do jednotlivých podsém SSD, napr. zaskočiť si – libitatívny SSD („vykonanie deja do vôle“), vyskákať sa – akuratívny („dôkladné vykonanie deja, vysoká intenzita deja“), libitatívny SSD („vykonanie deja do vôle“), tnapožičiavať sa – maximatívny SSD („vykonanie deja vo veľkej miere“).

Aj pri zvratných slovesách platí akési pravidlo, že čím vzdialenejšie miesto vo vidovo-slovotvornom rade zastávajú, tým sa zvyšujú ich motivačné možnosti ako motivátov. Svedčia o tom široko rozvetvené paradigmy. Zvratné perfektíva, imperfektíva a distributíva môžu byť derivované z nezvratných perfektív, imperfektív a distributív (reflexivizácia – 1) alebo zvratné imperfektívum od zvratného perfektíva (sufixácia alebo transflexia – 2) a zvratné distributívum od zvratného imperfektíva (prefixácia – 3):

pustiť → opustiť → opúšťať → poopúšťať → poopúšťať sa 1

→ opúšťať sa 1 → poopúšťať sa 3

→ opustiť sa 1 → opúšťať sa 2 → poopúšťať sa 3

Vzdialenejší derivačný stupeň od pôvodného motivanta na jednej strane znižuje motivačný potenciál slovesa, ale na druhej strane zvyšuje jeho šance na vznik z viacerých zdrojov. Zvratné distributívum je posledným článkom vidovo-slovotvorného radu, no motivuje vznik zvratného negatíva (nepoopúšťať sa), ktoré je však iba modifikáciou svojho motivanta.





Použité skratky


MSS Morfematický slovník slovenčiny (M. Sokolová a kol., 1999)

L slovotvorne nemotivovaná lexéma, ktorá je zároveň motivantom iných lexém

 smer motivácie, odvodenosti (od motivanta k motivátu)

↔ vzájomná motivovanosť lexém

t teoreticky možné sloveso, príp. okazionalizmus

SSD spôsob slovesného deja

L lokalizovanosť (séma spôsobu slovesného deja)

T temporálnosť (séma spôsobu slovesného deja)

M modalitnosť (séma spôsobu slovesného deja)

Vers versovertný SSD (smerovanie deja k cieľu)

Fin finítny SSD (dokončenie poslednej fázy deja)

Def definítny SSD (skončenie, zánik deja)

Rez rezultatívny SSD (dosiahnutie výsledku vykonávaním deja v čase)

Lim limitatívny SSD (dosiahnutie vnútorného limitu, perfektívnosti limitovaného deja)

Sem semelfaktívny SSD (jednorazovosť deja)

Max maximatívny SSD (vykonanie deja vo veľkej miere)

Dez dezoptatívny SSD (dlhým trvaním deja dosiahnuť neželateľný stav)

Imp impetratívny SSD (dosiahnutie kladného výsledku vynaložením veľkého úsilia)

Ino inoptatívny SSD (prílišným vykonávaním deja dosiahnuť neželateľný výsledok)

Omn omniatívny SSD (zasiahnuť dejom všetky alebo veľa objektov alebo subjektov)

Komp kompletívny SSD (dodatočné doplnenie deja po určitú mieru)




Literatúra


AVILOVA, N. S.: Vid glagola i semantika glagoľnogo slova. 1. vyd. Moskva, Nauka 1976. 328 s.

DOKULIL, M.: K otázce slovnědruhových převodů a přechodů, zvl. transpozice. Slovo a slovesnost, 43, 1982, s. 257 – 271.

DOLNÍK, J.: Mnohovýznamovosť a sémantické odvodzovanie. Kultúra slova, 23, 1989, s. 321 – 329.

FURDÍK, J.: Slovotvorná motivácia a jej jazykové funkcie. 1. vyd. Levoča, Modrý Peter 1993. 200 s. FURDÍK, J.: Motivačná intencia slova. Slovenská reč, 63, 1998, s. 321 – 329.

FURDÍK, J.: Prednášky zo slovenskej lexikológie. Prešov 1999. (nepublikované)

HORECKÝ, J.: Slovotvorná sústava slovenčiny. 1. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959, s. 179 – 211.

ISAČENKO, A. V.: Grammatičeskij stroj russkogo jazyka v sopostavleniji s slovackim. Morfologija II. 1. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1960, s. 130 – 344.

JANOČKOVÁ, N.: Slovotvorné a sémantické súvislosti slovesného vidu v slovenčine. Diplomová práca. Prešov, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2001. 139 s.

JANOČKOVÁ, N.: Tretia tvár distributívnosti. In: Varia XI. Zborník príspevkov z XI. kolokvia mladých jazykovedcov v Spišskej Novej Vsi. 28. – 30. 11. 2001. (v tlači)

JANOČKOVÁ, N.: O kosémii predponových slovies. Slovenská reč, 67, 2002, s. 321 – 329. KARCEVSKI, S.: Systèm du verbe russe. 1927.

KOPEČNÝ, F.: Slovesný vid v češtine. 1. vyd. Praha, Nakladatelství ČSAV 1962. 145 s.

Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala – M. Pisárčiková. 2. opravené vyd. Bratislava, Veda 1989. 592 s.

MASLOV, J. S.: Glagoľnyj vid v sovremennom bolgarskom literaturnom jazyke (Značenie i upotreblenie). Moskva 1959.

ORAVEC, J.: Tvorenie nedokonavého vidu v slovenčine. Jazykovedné štúdie III. Red. J. Ružička. 1. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1958, s. 167 – 188.

ORAVEC, J.: Slovesný model v tvorení nedokonavého vidu. Jazykovedné štúdie XII. Red. Š. Peciar. 1. vyd. Bratislava, Veda 1974, s. 103 – 117.

ORAVEC, J. – BAJZÍKOVÁ, E. – FURDÍK, J.: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Morfológia. 2. vyd. Bratislava, SPN 1988, s. 138 – 144.

PAULINY, E. – RUŽIČKA, J. – ŠTOLC, J.: Slovenská gramatika. 5. vyd. Bratislava, SPN 1968, s. 249 – 252.

Peciar, Š.: O homonymii predponových slovies. Slovenská reč, 26, 1961, s. 337 – 354.

Peciar, Š.: O homonymii slovesných predpôn. Slovenská reč, 27, 1962a, s. 3 – 22.

Peciar, Š.: Distributívne slovesá v slovenčine. Slovenská reč, 27, 1962b, s. 334 – 345.

Peciar, Š.: Slovesá typu pokašlávať, pofukovať. Slovenská reč, 28, 1963a, s. 32 – 44.

Peciar, Š.: Obmedzovací význam predpony po- v slovenčine. Slovenská reč, 28, 1963b, s. 65 – 77.

Peciar, Š.: Slovesá s predponou po- od dokonavých slovies. Slovenská reč, 28, 1963c, s. 201 – 213.

Peciar, Š.: Funkcie slovesnej predpony s- v slovenčine. Slovenská reč, 28, 1963d, s. 268 – 280.

Peciar, Š.: Funkcie slovesnej predpony vy- v slovenčine. Jazykovedný časopis, 16, 1965, s. 38 – 50.

Peciar, Š.: Funkcie slovesnej predpony pri- v slovenčine. Slovenská reč, 31, 1966a, s. 203 – 211.

Peciar, Š.: Funkcie slovesnej predpony u- v slovenčine. Slovenská reč, 31, 1966b, s. 261 – 270.

Peciar, Š.: Funkcie slovesnej predpony na- v slovenčine. Jazykovedný časopis, 18, 1967, s. 138 – 150.

Peciar, Š.: Vidová alternácia ie – á v slovenčine. Slovenská reč, 33, 1968a, s. 65 – 72.

Peciar, Š.: Neproduktívne a nepravidelné vidové alternácie v slovenčine. Slovenská reč, 10, 1968b, s. 154 – 162.

Peciar, Š.: Funkcie slovesných predpôn nad(o)-, pod(o)-, pred(o)- v slovenčine. Slovenská reč, 33, 1968c, s. 210 – 217.

Peciar, Š.: Základné črty vidového systému v slovenčine. In: Studia Academica Slovaca. 7. Prednášky XIV. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mistrík. 1. vyd. Bratislava, Alfa 1978, s. 383 – 399.

Poldauf, I.: Spojování s předponami při tvoření dokonavých sloves v češtině. Slovo a slovesnost XV, 1954, s. 49 – 65.

Poldauf, I.: Ještě k prostě vidovým předponám v češtině. Slovo a slovesnost XVII, 1956, s. 169 – 172.

SAUSSURE, F. de: Kurs obecné lingvistiky. Prekl. F. Čermák. Praha, Academia 1996. 468 s.

SEKANINOVÁ, E.: Slovesný vid a spôsob slovesného deja v slovenčine a ruštine. In: Studia Academica Slovaca. 7. Prednášky XIV. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mistrík. 1. vyd. Bratislava, Alfa 1978, s. 513 – 522.

SEKANINOVÁ, E.: Sémantická analýza predponového slovesa v ruštine a slovenčine. 1. vyd. Bratislava, Veda 1980. 200 s.

SMIRNOV, L. N.: Glagoľnoje vidoobrazovanie v sovremennom slovackom literaturnom jazyke. 1. vyd. Moskva, Nauka 1970. 216 s.

Sokolová, M.: Didaktický pohľad na morfematickú analýzu v slovenčine. Slovenská reč, 56, 1991, s. 305 – 314.

Sokolová, M.: Kapitolky zo slovenskej morfológie. 1. vyd. Prešov, Slovacontact 1995. 180 s.

Sokolová, M. – Moško, G. – Šimon, F. – Benko, V.: Morfematický slovník slovenčiny. 1. vyd. Prešov, Náuka 1999. 530 s.

Sokolová, M.: Aspektológia v Regensburgu. Jazykovedný časopis, 52, 2001, , s. 101 – 119.

Ján Kačala


Okrídlené výrazy zo slovenského písomníctva

kAčALA, j.: Stock Quotations from Slovak Literature. Slovenská reč, 69, 2004, No. 2, pp. 85 – 95. (Bratislava)


The author defines eight types of stock quotations according to their sources and he focuses his attention to the stock quotations originated in Slovak home tradition. He comes to the conclusion that the stock quotations create a specific subsystem of phraseological units, that is characteristic with its openness. The inexhaustible sources of stock quotations are literary texts. They give an evidence of a deep-seated connection between native language and literary (and verbal) tradition of the society and strengthen its cultural tradition.


Pojem a termín okrídlený výraz sa v jazykovednej literatúre nechápe úplne jednotne a v oblasti bádania v slovenskom jazyku ani nemá dlhšiu tradíciu. Najvšeobecnejšie vymedzenie podáva M. Vajičková vo svojej nemecky písanej Príručke nemeckej frazeológie z hľadiska cudzojazyčnej didaktiky z r. 2002 (s. 31): „Sú to pevné spojenia slov, ktorých prameň je preukázateľný.“ Ako príklady uvádza: byť alebo nebyť podľa Shakespeara, pre stromy nevidieť les podľa Wielanda a ďalšie. J. Mlacek vo svojej syntéze Slovenská frazeológia (2. vyd. z r. 1984, s. 133) okrídlené výrazy pokladá za „ustálené spojenia, ktoré vznikli z citátu konkrétnej historickej alebo literárnej postavy“ a vyzdvihuje to, že „práve ich odlíšenie od citátov sa stalo východiskom na ich vydelenie ako osobitnej skupiny frazeologizmov“. Toto chápanie sa ilustruje ustálenými spojeniami súvisiacimi so životom a výrokmi Gaia Iulia Caesara prekročiť Rubikon a kocky sú hodené. Takéto vymedzenie okrídlených výrazov má svoje pokračovanie aj v kolektívnej Frazeologickej terminológii (Mlacek, Ďurčo a kol., 1995), kde sa na s. 95 – 96 v kapitolke pod názvom Okrídlené slová i okrídlené výrazy píše: „Tradičné označenie jednej skupiny knižných frazém, ktoré sa vyznačujú tým, že vznikli z výroku nejakej historickej alebo literárnej postavy.“

F. Čermák ako autor časti o frazeológii a idiomatike v Českej lexikologii (1985) pripravenej spolu s J. Filipcom v rámci štruktúrnej klasifikácie frazém a idiómov (autor sústavne používa obidve pomenovania vedľa seba) na s. 221 až na konci spomína, že „cudzojazyčné citátové idiómy a frazémy (niekedy voľne nazývané aj okrídlené slová podľa homérovského výrazu...) sa dnes už používajú menej... Častejšie sa používajú v preklade, porov. (v češtine) být či nebýt, znám(e) své pappenheimské (Daran erkenn ich meine Pappenheimer), a potom už ide o idiomatické kalky, v celej idiomatike a frazeológii veľmi bežné, bežne však hovoriacimi už takto nepociťované“. V súpise hlavných termínov sa na s. 243 uvádza takýto výklad okrídlených slov: „tradične a nejasne vymedzovaný okruh frazém zvyčajne propozičného typu a rozličnej povahy, stotožňovaný najčastejšie s (celoeurópskymi) citátovými frazémami“.

Najpodrobnejšiu charakteristiku okrídlených výrazov podávajú autori Ruskej frazeológie (1992) R. Eckert a K. Günter. Okrídlené výrazy preberajú v spoločnej kapitole s citátmi, prísloviami a porekadlami a heslami na s. 90 – 92. Vychádzajú z koncepcie G. Büchmanna, ktorý vo svojej práci z r. 1864 ustanovil pojem a termín okrídlené slovo a označil ním lexikálne jednotky literárneho pôvodu. Toto kritérium označujú ako nelingvistické a z hľadiska svojej vlastnej klasifikácie ho nepokladajú za vhodné, lebo pod termín okrídlené slovo sa zahŕňajú lexikálne jednotky rozličných rovín a typov, okrem vlastných okrídlených slov aj citáty a heslá, pričom pripomínajú, že zo sémantického hľadiska sa citáty často nedajú odlíšiť od prísloví, porekadiel a úsloví. Na uvedené typy okrídlených výrazov uvádzajú bohaté súbory príkladov z ruštiny a ich nemecké ekvivalenty a na s. 166 prinášajú aj prehľad zbierok, prípadne slovníkov ruských okrídlených slov, ako aj rusko-ino­jazyčných zbierok takýchto slov.

Formulácia, že okrídlené výrazy majú svoj pôvod vo výrokoch historickej alebo literárnej postavy, je dosť široká na to, aby v sebe zahrnula rozhodujúci počet okrídlených výrazov, ale nie je dostačujúca na to, aby zahrnula úryvky z niektorých prejavov ľudovej slovesnosti alebo z hymnických či znárodnených piesní, pri ktorých síce poznáme historickú postavu, ktorá je autorom daného textu, ale táto postava ustupuje do úzadia a známejší a dôležitejší pre komunikáciu v danom národnom spoločenstve sa stáva sám text. Tento poznatok dobre ukazujú povedzme príklady na okrídlené výrazy pochádzajúce z celonárodne známej piesne, z hymnickej piesne alebo aj z textu štátnej hymny:

Trenčianske hodiny smutno bijú... (nadpis novinového textu) – Pevné hradby Trenčianskeho hradu, ktoré odolali Tatárom i Turkom, neodolali našej ľahostajnosti a padajú nám na hlavu. Studňa lásky sa zrejme už vyčerpala, trenčianske hodiny smutno bijú... Tak ako v básni Vojtecha Mihálika Trenčianska jeseň:

Trenčianske hodiny smutno bijú,

trenčianske hodiny,

smutno bijúce srdce. (Š. Moravčík)

Tento príklad je pozoruhodný aj tým, že autor sa v ňom odvoláva na iného autora, ktorý tento úryvok v podobnom zmysle využil v básnickom texte, a to dokonca dva razy, pričom druhý raz v zaktualizovanej podobe. Ďalšie príklady sú podobné:

Želám našej vlasti, jej občanom, aby mali takých volených zástupcov, ktorých dar nezvedie a hrozba neskolí, ktorým viac záleží na človeku ako na zákone. (D. Čaplovič) – Keď (L. a S.) svoje texty prednášali na mládežníckych predpoludniach v bratislavskej Tatre, veru sa neraz nad Tatrou aj blýskalo, hromy divo bili. Keď tie texty vyšli knižne, takmer ani nezahrmelo. (L. Čavojský) – Ani zamak nám neprekážalo, že patríme k národom, ktoré sa štátoprávne rozkmotrili. Mal si rád a stále máš rovnako rád „to Slovensko naše, ktoré dosiaľ tvrdo spalo“, a ja zas mám rád Česko, „zemský ráj to na pohled“. (J. Lenčo) – A dnes máme spoločné ešte jedno. Živoríme ako dôchodcovia, ale – ale nevzdávame sa... A zavše si aj zanôtime – Živorí, živorí duch slovenský, nebude však živoriť naveky... (J. Lenčo)

Príklady ukazujú, že okrídlené výrazy majú v texte výraznú inovačnú funkciu, že do dikcie (v daných prípadoch) publicistickej výpovede prinášajú nové, nečakané tóny, ba prekvapujúce zvraty, a preto sú aj samy predmetom inovačných zásahov do ich ustáleného či všeobecne známeho a rozšíreného znenia, predmetom aktualizácií či modifikácií a prispôsobovania vlastnej autorskej idei. V prvom príklade z J. Lenča dokonca pozorujeme istý viac- či medzijazykový paralelizmus pri upotrebúvaní okrídlených výrazov pochádzajúcich z textu štátnej hymny, keďže sa v tomto príklade popri slovenskom texte uvádza aj analogický text z českej štátnej hymny.

Veľmi prirodzeným zdrojom okrídlených výrazov sú aj biblické texty, pri ktorých sú takisto napospol známi ich autori, no úryvky z Biblie sa veľmi často používajú bez uvedenia autora, keďže sa v nich zvýrazňuje myšlienka. To platí povedzme o známom začiatku Jánovho evanjelia, že na začiatku bolo slovo. Popri jeho slovenskom znení sa v literárnych textoch veľmi často stretáme aj s prvotným znením v staroslovienčine (v slovenskom prepise) iskoni bie (bä) slovo. Z tohto zdroja sa využívajú aj ďalšie verše v prípadnej aktualizovanej podobe. Uvedieme príklady:

Kniha kníh nám tiež pripomína, že na počiatku bolo slovo, a potom ešte dôslednejšie, naliehavejšie, ale vonkoncom nie bez kontextu: Podľa skutkov poznáte ich! (J. Tužinský) – Už vyše tisíc liet sa skvie v nej každý deň vždy novo: / „PROGLASЪ JESMЬ“, za ním hneď aj „ISKONI BIE SLOVO“. (V. Turčány) – Iskoni bje slovo. / A slovo sa tu stalo. / Čas dozrel, stará zvesť / sa skutkom naplnila. (M. Rúfus) – ... a slovo básňou sa stalo (E. Boldišová; ide o názov dokumentárneho filmu o básnikovi M. Válkovi) – Aby krv bola poznaním, slovo telom. / Nič nového, nič, čo by dobolelo. (M. Rúfus)

Najmä príklady, keď okrídlené výrazy majú svoj pôvod v textoch ľudových či zľudovených piesní alebo v textoch iných žánrov ľudovej slovesnosti, ako sú rozprávky, povesti alebo rozmanité frazeologické spojenia, pri ktorých je autor kolektívny, a teda vonkoncom neznámy, presvedčivo ukazujú, že citované vymedzenie okrídlených výrazov nevystihuje všetky prípady vzniku či pôvodu okrídlených výrazov. Je teda plne odôvodnené chápať okrídlené výrazy predovšetkým ako ustálené spojenia frazeologického typu s výrazným obrazným alebo aktualizačným prvkom, ktoré majú pôvod v literárnych textoch rozličného druhu. Dôležitým zdrojom vzniku okrídlených výrazov sú aj široko známe výroky slávnych historických osobností. Keď vezmeme do úvahy aj taký zdroj vzniku okrídlených výrazov, ako sú ďalej všeobecne známe heslá typu Za tú našu slovenčinu!, (s niekým) na večné časy (a nikdy inak)! a reklamné texty, môžeme povedať, že okrídlenými výrazmi sa stávajú aj neliterárne texty, t. j. výroky, pri ktorých je meno autora často už neznáme, no pôvod výrazu nie je neznámy.

Veľmi častým zdrojom vzniku okrídlených výrazov sú názvy literárnych diel, prípadne prvý verš textu piesne alebo charakteristický úryvok prozaického textu. Máme tu na mysli také typy okrídlených výrazov, ako sú: keď báčik z Chochoľova umrie, otcova roľa, cválajúce dni, život bez konca, moja rodná, čas nezastavíš, tisícročná včela, mladé letá, okná do Európy, pole neorané, panna zázračnica, v úzkosti hľadania, otcovia a deti, ponížení a urazení, dobrý človek ešte žije, kvety zla, soľ nad zlato, o troch grošoch; stolček, prestri sa; kde bolo, tam bolo; kde sa vzal, tu sa vzal, (na istom mieste stál); dúchanie do pahrieb, kto za pravdu horí, nad Tatrou sa blýska a iné. Často tu ide o názvy, ktorých súčasťou je vlastné meno, najmä osobné, napríklad: Divný Janko, Mamka Pôstková, Maco Mlieč, Ondráš Machuľa, pani Rafiková, Turčín Poničan, Anna Kareninová, pevne spojené dvojice mien typu Romeo a Júlia, Dávid a Goliáš, Sodoma a Gomora. Uvedieme príklady s potrebným kontextom:

Čakanie a čičíkanie sa, že veď príde spása v podobe zahraničného kapitálu, len čo budeme v tých štruktúrach, je čakaním na mannu nebeskú alebo na chvíľu, Keď báčik z Chochoľova umrie. (R. Kaliský) – Žijeme v časoch smrekovských cválajúcich dní, keď sa obraz sveta tak rýchlo a od základov mení, že si to ani neuvedomujeme. (N. Krausová) – Človek, kôň Kristov, známy z našej staršej literatúry, ich (mladých) vôbec nedojíma, sú vysoko nad hystériou ponížených a urazených ľudkov. (Š. Moravčík) – Ale tie hviezdy predsa svietili / a pekný život tie kvety žili / a dia­mant v hrude nezhnije! (A. Sládkovič) – Ale čo moja rodná? Čo robí naša rodná provincia, že o nej niet v šírych svetových pláňach ani chýru, ani slychu. Ako sa vo svetodejinných chvíľach správajú rodné ďahy, viesky, vrbiny? (V. Mináč) – Doteraz ani po „tisícročnom hroznom utrpení“, ani po dvadsaťročnom demokratickom výcviku, ani po päťročnom nešťastnom Slovenskom štáte, ani potom, keď sme zišli z hôr a vyliezli z pivníc... sme nedospeli k poznaniu.. (R. Kaliský)

Ukazuje sa, že literárna prax, a to domáca aj cudzia, umelá aj ľudová, je výrazným zdrojom tvorby okrídlených výrazov. V danej súvislosti sa žiada vyzdvihnúť najmä domácu slovenskú literatúru a rozličné žánre ľudovej slovesnosti ako prameň zrodu početných okrídlených výrazov, a to aj preto, že v doterajšej slovenskej jazykovednej literatúre sa ako príklady na okrídlené výrazy uvádzajú výlučne cudzojazyčné literárne alebo iné zdroje.

Ako naznačujú aj doteraz uvedené doklady, za hlavné zdroje, z ktorých sa utvárajú a používajú okrídlené výrazy, možno pokladať tieto oblasti:

  1. umelecká literatúra, najmä názvy umeleckých diel;

  2. ľudová slovesnosť, a to názvy aj obsahovo a syntakticky ucelené úryvky z ľudových rozprávok, piesní, povestí, ako aj príslovia, porekadlá, povrávky, prirovnania a podobne, často v upravenej podobe;

  3. znárodnené a hymnické piesne;

  4. všeobecne známe heslá a reklamné texty;

  5. výroky široko známych osobností, ako sú filozofi, spisovatelia, vedci, objavitelia, historici, štátnici, vojvodcovia a podobne;

  6. biblické a náboženské texty alebo texty súvisiace s antickým kultúrnym dedičstvom;

  7. cudzojazyčné citáty najmä z latinčiny, gréčtiny, nemčiny, francúzštiny, angličtiny;

  8. vlastné mená, najmä osobné, súvisiace s históriou ľudstva, osobitne s literárnou a inou umeleckou kultúrou: také sú predovšetkým mená literárnych a iných umeleckých hrdinov s charakteristickými ľudskými vlastnosťami.

Pravdaže, niektoré z týchto prameňov sa navzájom prekrývajú, ale to nie je na prekážku, aby sme v ďalšom výklade pracovali s uvedenými skupinami. Vymedzené oblasti budeme najprv ilustrovať príkladmi.

a) Mikuláš Dohnány, mládenec slovenský, vrstovník a spoločník skutku mládeneckého, člen štúrovskej družiny a tuhý hurbanista, píše pri lojovej sviečke... prvé slovenské politické dejiny. (V. Mináč) – U nás sa náročky nepestuje národné uvedomenie, ale „uhovädomenie“, aby sme ako hŕbka koží otrockých vliezli zas pod dobre známe maďarónske jarmo a tvárili sa ako Európania. (Š. Moravčík) – Alebo by /národný celok/ nikdy nebol taký jedinečný a neopakovateľný, aký je. Stal by sa, povedané s Hurbanom, len hŕstkou koží otrockých. (J. Tužinský) – (Centrum) vybralo z uchádzačov, ktorí sa neuchádzali o miesto šoféra, ale o miesto ministra vnútra, človeka cele neznámeho, vidiečana bez zásluh a bez konexií, akéhosi človeka-milión, Jozefa Maka slovenskej politiky. (V. Mináč) – Trošku sa hanbím, že ste ma takto odhalili ako dávneho moralistu, lebo aj ja som len jeden zo všetkých – rovnako hriešny, rovnako špatnokrásny. (K. Ondreička) – Ergo, tak hovorí Havlíček, niet slovenského národa, sú iba Česi v Čechách, na Morave a na Slovensku. Havlíček osedlal koňa, vyčistil zbroj – a vieme, že mal zbroj práve takú vrtkú ako krutú – a vrhol sa strmhlav na slovenčinu. (V. Mináč) – Iskoni bje slovo. / Tá zárodočná veta, / to je voľ nebyť, / ako byť otrokom, / to seba stvorenie / pred chladnou tvárou sveta / slovom sa zvŕšilo. / Hlboko v Hlbokom. (M. Rúfus) – Nielen Samo Chalupka, celá slovenská romantická generácia pestovala ono známe prahrdinské gesto: a voľ nebyť ako byť otrokom – radšej nijaký život ako život na kolenách. (V. Mináč) – Byť či nebyť, to je stále otázka. (L. Čavojský)

b) A práve tu sa objavil na scéne ten malý čierny pes. Kde sa vzal, tu sa vzal, pred bránou (Národného) cintorína stál, aby ho potom ako špecialista na hľadanie mín a prípadne iných nástrah rýchle obehal a preňuchal... a vrátil sa k svojmu pánovi z ochranky. (R. Kaliský) – V záverečných hodinách disentu samotný V. H. hodnotí v skratke cestu pokojného odboja pomerne presne, svoju pozíciu však posúva k Alenke, ktorá sa náhodne dostala do ríše divov, k Jeníkovi, ktorý nevedno ako k šťastiu prišiel. (V. Mináč) – soľ nad zlato; stolček, prestri sa! kde bolo, tam bolo; za horami, za dolami – Za hlavný hriech sa považovalo, keď porušil pravidlá hry (čiže pravidlá hladkého spolunažívania) a začal verejne poukazovať na kráľovu nahotu. (I. Rusnák) – A môže sa stať, že si vlastne nebol, / že si len hral, i seba že si len hral. / (Nech žije kráľ aj nahý, veď je kráľ!) // Až sa tak stane, utešíš sa len málo, / že niet na zemi oblečených kráľov. (M. Rúfus) – A – aby sme parafrázovali básnika – Hurban veraž nemeškal, sviatočné šaty pošukal a na svoju hlbockú faru doviedol si Maru, totiž Aničku. (Nota bene, tá Anička, aspoň trošku, milovala iného Janíčka.) (V. Mináč) – Zlé slová rodia nové zlé slová; od začiatku je spor poznačený týmto nešťastím. Volalo sa do hory: čiže sa len z hory ozývalo. (V. Mináč) – Tieto vdovy. / Čo všetko unesú a sú a sú. / Akoby nemenné, len čas sa vôkol mení. / Dávno už ležia pod Sitnom ich rytieri, / okolo ktorých sa tak ovíjali. (M. Rúfus) – Čej zvrátenej a scestnej radosti tu / nestačí tŕň / a chce i nahých v tŕní? (M. Rúfus)

c) Cigán Piťo... precítene zahral za veľkého nadšenia prítomných Hej, Slováci a Memorandové zhromaždenie sa rozišlo, akoby každý pošiel svojou stranou... (R. Kaliský) – Studňa lásky sa zrejme už vyčerpala, trenčianske hodiny smutno bijú... (Š. Moravčík) – Narodilo sa v rodine slovanských rečí... Či ho netreba náležite privítať, pokojiť ho a pokolísať a zaspievať mu zborovú uspávanku? Slovenčina moja, krásne ty zvuky máš – bolo treba len zavinšovať, doniesť dary a štrngnúť si nad kolískou. (V. Mináč) – Nemali sme v dejinách veľa takých celistvých, neoblomných osobností, ako bol Hurban. Koho dar nezvedie, hrozba neskloní – preňho to nebola sloha nádherného chorálu, ale najbližšia hĺbka vedomia: tak chcel žiť a tak žil. (V. Mináč) – Kto za pravdu horí, / neraz pritom zhorí. (J. Pavlovič) – A dnes máme spoločné ešte jedno. Živoríme ako dôchodcovia, ale – nevzdávame sa... A zavše si aj zanôtime – Živorí, živorí duch slovenský, nebude však živoriť naveky. (J. Lenčo) – Keď svoje texty prednášali na mládežníckych predpoludniach v bratislavskej Tatre, veru sa neraz nad Tatrou aj blýskalo, hromy divo bili. Keď tie texty vyšli knižne, takmer ani nezahrmelo. (L. Čavojský) – Želám našej vlasti, jej občanom, aby mali takých volených zástupcov, ktorých dar nezvedie a hrozba neskolí. (D. Čaplovič) – Doteraz ani po „tisícročnom hroznom utrpení“, ani po dvadsaťročnom demokratickom výcviku, ani po päťročnom nešťastnom Slovenskom štáte, ani potom, keď sme zišli z hôr a vyliezli z pivníc... sme nedospeli k poznaniu. (R. Kaliský) – Čo je slávnejšie než odvážne činy v boji? Ak v čase druhého príchodu Hunov do Panónie za vedenia siedmich náčelníkov (Slovania) ovládli pridunajské kraje ako pôvodní obyvatelia, ak svojou hrdinskosťou prevýšili už vtedy

V trenčianskych hodinách, čo smutno bijú,

smutno,

ach, presmutno bijúce srdce. (Š. Moravčík)

d) (Keby Slovenskom) nehýbala základná otázka národného bytia, sformulovaná už nielen do programu, ale priam do hesla: Za tú našu suverenitu! Dejinný pokrok tu teda očividne je, veď historicky nie tak dávno sa v tejto krajine ozývalo najmä: Za tú našu slovenčinu! (R. Kaliský) – Zatiaľ sa však – zdá sa – nik u nás nepokúša dovidieť za roh, všetko je „na večné časy a nikdy inak“ a namiesto ústretovosti vládne vendeta. (I. Rusnák) – (Ideovo protikladné tábory sa zhodli) na neprekonateľnosti balzacovského realizmu, ktorý sa stal večným vzorom, a nikdy nie inak. (M. Jurovská) – Obáva sa totiž, že služby, ktoré svojim občanom môže poskytnúť malý, okrajový štát, budú nutne okrajové, menej kvalitné, jednoducho: second hand. (I. Rusnák)

e) Boli to predstavenia, ktoré, hoci už prekročili rubikon radošinskej proveniencie, oficiálna mienka prijímala s akousi rezervou. (M. Polák) – „Prišiel akýsi chlapík a vedel všetko.“ Takúto vetu by bral samotný Caesar, veď je to Caesar, ibaže vylepšený: Prišiel, vedel, zvíťazil! Čo sa dá robiť? No čo ako dlho obchádzali klobúk s menami kandidátov na post premiéra, vždy sa im tam objavoval uchádzač M.; zanovite vyskakoval z klobúka naplneného priemerom, lebo veď prišiel a vedel, aby zvíťazil. (V. Mináč) – Na váhach ticha veci vážil. / Bývalo počuť, ako dýcha strom. / Prišiel, videl a nezvíťazil. / Už prísť a vidieť je tu víťazstvom. (M. Rúfus) – Majú iba taký priestor pre slobodnú voľbu, ktorý si vymodlia, vykupčia alebo vyvzdorujú: nielenže nemožno vkročiť dva razy do tej istej rieky, nemožno ani vystúpiť z koryta svojej vlastnej. (V. Mináč) – Zrnká sú hodené, už začína / Južný kríž nové kolo. (M. Rúfus) – Toto hurbanovské In tyrannos nie je nejaké príležitostné extempore. (V. Mináč) – To sa žilo pánom bratom, dolce vita už vtedy. (R. Kaliský) – Habeant sua fata litterae! Tento koncept listu, ktorý nestihol spáliť Jankov brat Karol Francisci, svedčil na plešivskom súde o zradnom spojení Janka Francisciho s hurbanistami. (V. Mináč) – Čitateľ... môže všetky tieto predstavy o kultúre podnikania pokladať za farizejstvo. Je si toho vedomý aj sám H., ktorý nakoniec – ako captatio benevolentiae domácich čitateľov – pripúšťa. (N. Krausová) – Tohto historika som naschvál menoval ako posledného, lebo mi do tej zostavy, najmä do jej „modu operandi“, akosi nepasoval, čo sa v ďalšom preukáže, alebo, ako sa írečito povie, „quod erit demonstrandum“. (R. Kaliský) – Pri pozorovaní spoločnosti, pri jej analýze, je Hurban výsostne radikálny: v tomto zmysle môže byť magnus parens hoc aj socialistickej literatúry. (V. Mináč)

f) Zamlčanie, utajenie je v politike práve také dôležité ako vyslovenie, niekedy aj oveľa dôležitejšie, ba niekedy býva nielen pre politika, ale aj pre štát a štáty životne dôležité: blahoslavení, ktorí mlčia. (V. Mináč) – Okrem doslovného významu možno ten chlieb chápať aj v prenesenom zmysle: Každodenným chlebom, bez ktorého demokracia nemôže vyžiť, je sloboda jednotlivca, rodiny, národa. (R. Kaliský) – Hurban tu poctivo kľačí pred modlou, ktorú sám stvoril, žiali nad stratenými časmi činov ako Židia pri vodách babylonských; žiali a zaklína. (V. Mináč) – Ba priam sa zdráhaš. Bojíš sa / vložiť prst do rany? (M. Rúfus) – Až žiarlivo strežie svoju čistotu, podobajúc sa v tomto i v inom biblickým opatrným pannám: ukladá neodmenené zásluhy do pokladnice pamäti. (V. Mináč) – Čo s nami prostrednými tu? / Keď poslední sa stanú prvými / a prví zasa poslednými? / Kdeže má stred náš limitu? (T. Klas) – Možno by sa boli zamysleli nad tým, čo vskutku znamená byť znášanlivým a milujúcim blížneho svojho, aj keď je to predseda národnej inštitúcie. (R. Kaliský) – A národ, mlčiaci / ako to Božie bralo, / pohol sa do dejín. / V čom bude jeho sila? // V sile slabých? (M. Rúfus) – A je tam všetko, čo kde na svete bolo. / Tŕňová koruna – na ľudskú hlavu veniec. (M. Rúfus) – ... a slovo básňou sa stalo (E. Boldišová, názov dokumentárneho filmu)

g) Prekrývajú sa s bodom e).

h) Dostačujúci počet príkladov na osobné mená v postavení okrídlených výrazov sme uviedli v predchádzajúcej časti našej state.

V našom texte sme si kládli za cieľ predovšetkým uviesť rozmanité príklady na okrídlené výrazy a ukázať, že tieto výrazy predstavujú významnú zložku vyjadrovania v početných sférach jazykovej praxe. Zdá sa nám, že doterajšia frazeologická teória podceňuje celkový rozsah, ako aj mieru využívania týchto výrazov vo vyjadrovacej praxi. Niemenej dôležitým cieľom našej práce bolo ukázať, že veľmi výdatným zdrojom utvárania okrídlených výrazov je domáca národná literatúra, umelecká aj ľudová; na tento prameň tvorby okrídlených výrazov sa doteraz v odbornej literatúre neupozornilo, prípadne sa upozorňovalo málo.

Pravdaže, naša sonda do okrídlených výrazov nesie všetky znaky pionierskej práce: nepokúsili sme sa presnejšie ohraničiť rozsah skúmanej tematiky, nezaoberali sme sa vymedzením kritérií na zisťovanie tohto okruhu frazeologických pomenovaní, neskúmali sme miesto okrídlených výrazov v systéme frazeológie, nemohli sme tu venovať pozornosť problematike invariantu okrídlených výrazov a ich transformáciám, nesledovali sme podrobnejšie sémantické procesy prebiehajúce pri prenášaní prameňa, pôvodného výrazu do inej vyjadrovacej oblasti, neurčovali sme hranicu medzi citátovým upotrebením potenciálneho okrídleného výrazu a reálnym, spoločensky prijatým či sankcionovaným okrídleným výrazom, nevšímali sme si textotvornú funkciu okrídlených výrazov. Na to všetko by sa žiadalo zhromaždiť ešte viac dokladov a predovšetkým by na súhrnné vedecké spracovanie tejto problematiky bolo treba oveľa väčší priestor.

Za isté v rámci problematiky okrídlených výrazov možno pokladať to, že ide o viac či menej ustálené vyjadrenia majúce svoj pôvod v iných textoch a svojou vnútornou pravdou a širokou známosťou nadobúdajúce všeobecnejšiu platnosť, t. j. prekračujúce „tieň“ svojho pôvodného upotrebenia a rozširujúce sa alebo už rozšírené do iných oblastí vyjadrovania, do iných vyjadrovacích sfér. Tento proces potvrdzuje rozšírenie ich pôvodného významu. Na druhej strane treba povedať, že práve pri tomto prechode z pôvodnej vyjadrovacej sféry do novej sa vo veľkej miere uplatňuje tvorivosť nového používateľa nielen v tom zmysle, že do svojho textu vyberá vyjadrenie z iného prameňa bez citovania, že toto vyjadrenie posúva do všeobecnejšej roviny, ale aj v tom, že často mu pôvodné vyjadrenie slúži iba ako inšpiračný zdroj, a preto tento zdroj pretransformúva, prípadne modifikuje a aktualizuje. Preto pri mnohých okrídlených výrazoch zisťujeme značnú formálnu neustálenosť a to protirečí podstate frazeológie, do ktorej sa okrídlené výrazy nepochybne začleňujú.

Ustálenosť okrídleného výrazu je trocha iného rázu ako pri iných typoch frazeologických spojení: je totiž daná prevzatím z literárneho textu, no tento pôvodný text sa často pokladá iba za zdroj jeho ďalšieho pretvárania. Do popredia sa dostáva nové, netradičné vyjadrenie pomocou okrídleného výrazu, jeho zasadenie do nového kontextu, nachádzanie nových intertextových súvislostí, ako aj tvorivosť renomovaného autora pri modifikovaní či aktualizovaní daného výroku.

Istotne aj tieto skutočnosti spôsobujú, že okrídlené výrazy majúce prameň v domácej literatúre sa nateraz v lexikografických dielach o slovenčine nezachytávajú a to je zjavný signál o akejsi neplnohodnotnej systémovej platnosti tohto druhu frazeologických jednotiek a o tom, že sú skôr znakom komunikatívno-pragmatickej úrovne jazyka ako jeho systémovej úrovne. Tento fakt bezpochyby súvisí aj s dĺžkou a pevnosťou literárnej tradície v danom spoločenstve. Tým si možno vysvetliť to, že v odbornej jazykovednej literatúre sa ako ilustračné príklady na okrídlené výrazy najčastejšie uvádzajú výrazy majúce pôvod v antickom kultúrnom dedičstve. Dávny pôvod takýchto výrazov a ich široká – vlastne nadnárodná či medzinárodná – známosť a používanie zjavne spôsobili ich relatívnu ustálenosť a dosť presnú hranicu medzi invariantnou podobou a transformovanými podobami; no tento stav ešte nie je dosiahnutý pri početných okrídlených výrazoch pochádzajúcich zo slovenskej literatúry. Okrem ustálenej formálnej podoby okrídleného výrazu je na jeho stabilizáciu nevyhnutné aj ustálenie jeho významu, jeho rovnaké chápanie v danom spoločenstve. Aj terajšia situácia v lexikografických dielach o slovenčine naznačuje, že takýto výklad okrídlených výrazov pochádzajúcich zo slovenskej literárnej kultúry nás ešte len čaká.

Vezmime si ako príklad vyjadrenie keď báčik z Chochoľova umrie, ktoré sme v našej stati uvádzali v príklade pochádzajúcom z publicistického diela R. Kaliského a ktoré má svoj zdroj v rovnomennom názve známej rozprávky Martina Kukučína. Toto spojenie autor použil vo význame „v ďalekej, neznámej a neistej budúcnosti; nikdy“, ktorý je v súhlase s pôvodnou autorskou dikciou a ktorý sa aj vo všeobecnosti v slovenskom spoločenstve tak vníma. No na to, aby sa toto vyjadrenie, ktoré možno zároveň pokladať za typický okrídlený výraz zo slovenskej literárnej dielne, dostalo do výkladového slovníka nášho jazyka, v ktorom sa v istom zábere zachytávajú frazeologické jednotky, zjavne ešte treba ďalšiu vyjadrovaciu prax, ďalšie ustaľovanie sa tohto výrazu v jazykovom vedomí používateľov slovenského jazyka a zrejme aj prekročenie doterajšej úzkej sféry vyjadrovacej praxe, ktorú predstavujú predovšetkým publicistické prejavy literárne činných osobností. Istým medzistupňom k tomuto stavu by mohlo byť zhromaždenie takýchto okrídlených výrazov zo slovenskej literárnej kultúry v podobe osobitného slovníka. Keď tento výraz porovnáme povedzme s niektorými známymi výrazmi pochádzajúcimi z antickej kultúry alebo z biblických textov, zisťujeme zjavný rozdiel najmä v miere jeho rozšírenosti v literárnej a inej vyjadrovacej praxi. Tento rozdiel je nepochybne daný aj dĺžkou jestvovania (života) daného výrazu, aj dĺžkou národnej literárnej tradície v danom spoločenstve, ktorá je prameňom daného výrazu, v porovnaní s literárnou tradíciou ako prameňom výrokov známych z antickej kultúry alebo z textov Svätého písma. Práve so zreteľom na túto tradíciu je pochopiteľné, že viaceré výrazy pochádzajúce z antiky alebo z biblických textov sa aj v slovenských lexikografických dielach spracúvajú ako „bežné“ frazeologické jednotky.

Pri okrídlených výrazoch nie náhodou vyzdvihujeme ich úzky vzťah s literárnou tradíciou a s literatúrou daného spoločenstva vo všeobecnosti. Tým, že práve literárne texty sú najdôležitejším prameňom okrídlených výrazov, ktoré sa zaraďujú do frazeologického fondu príslušného jazyka, ukazuje sa z jednej strany skutočná nenahraditeľnosť slovesnej kultúry pre daný národný jazyk, pre jeho neprestajný rozvoj, obohacovanie a kultivovanie. Z druhej strany sa týmito výrazmi posilňuje etnosignifikatívna dimenzia frazeologického fondu daného jazyka, ako aj jazyka ako celku. Týmito výrazmi sa zároveň potvrdzuje neprestajná jazyková tvorivosť daného národného spoločenstva. Na tomto základe možno povedať, že kým budú vznikať okrídlené výrazy tohto typu, dovtedy bude žiť a rozvíjať sa daný národný jazyk, ako aj jeho nositelia.

Napokon sa v tejto súvislosti žiada povedať, že okrídlené výrazy možno nájsť u vynikajúcich znalcov jazyka, u štylistov s vycibreným jazykovým vkusom, ktorí si potrpia na výraze a výberom okrídlených výrazov vo svojom prejave okrem iného preukazujú aj dôvernú znalosť domácej aj inonárodnej literárnej, ako aj všeobecnejšej kultúrnej a historickej problematiky. Aj tým títo tvorcovia dávajú dobrý príklad v suverénnom narábaní s národným jazykom iným literárnym tvorcom, ako aj svojim vnímavým čitateľom. V tomto zmysle je dôležité, že literárni tvorcovia uplatňujú okrídlené výrazy vo svojej literárnej praxi, najmä v esejistických prácach, prípadne v publicistických prejavoch.

Ukazuje sa, že aj štýlová platnosť okrídlených výrazov je pestrejšia, ako sa to naznačuje v doterajšej odbornej jazykovednej literatúre. Ak sa v citovanej Frazeologickej terminológii zisťuje knižný ráz okrídlených výrazov, možno s tým súhlasiť iba sčasti, povedali by sme, z väčšej časti. Mnohé okrídlené výrazy naozaj pôsobia ako knižné prostriedky, a to najmä tým, že navodzujú istú atmosféru vzdelanosti, kultivovanosti či vyberanosti výrazu. Na druhej strane treba povedať, že iná časť týchto výrazov navodzuje živú, hovorovú dikciu; také sú najmä citované náz­vy literárnych diel zahŕňajúce osobné vlastné mená typu Maco Mlieč, Ondráš Machuľa, pani Rafiková, Turčín Poničan, no do tohto prúdu možno zaradiť aj ďalšie mená, napríklad Dávid a Goliáš, Sodoma a Gomora.

Okrídlené výrazy tvoria špecifický subsystém frazeologických jednotiek, výrazný svojou otvorenosťou. Tým, že ich takmer nevyčerpateľným prameňom sa stávajú literárne texty, potvrdzujú bytostnú zviazanosť národného jazyka so slovesnou kultúrou daného spoločenstva a upevňujú jeho kultúrnu tradíciu. Ako neprestajne sa rozvíjajúca zložka slovnej zásoby posilňujú v slovnej zásobe domáci kultúrny prúd a prispievajú k rozvíjaniu a upevňovaniu etnosignifikatívneho rozmeru jazyka.


Literatúra


ECKERT, R. – GÜNTHER, K.: Die Phraseologie der russischen Sprache. Leipzig etc., Langenscheidt. Verlag Enzyklopädie 1992. 176 s.

FILIPEC, J. – ČERMÁK, F.: Česká lexikologie. Praha, Academia, nakladatelství Československé akademie věd 1985. 284 s.

MLACEK, J.: Slovenská frazeológia. 2., doplnené vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1984. 159 s.

MLACEK, J. – ĎURČO, P. a kol.: Frazeologická terminológia. Bratislava, Komisia pre výskum frazeológie pri Slovenskom komitéte slavistov 1995. 160 s.

VAJIČKOVÁ, M.: Handbuch der deutschen Phraseologie unter fremdsprachendidaktischen Aspekten. Bratislava, Pedagogická fakulta Univerzity Komenského 2002. 188 s.

diskusie a rozhľady




Juraj Dolník


OTÁZKY TEÓRIE SÚČASNEJ SPISOVNEJ SLOVENČINY


DOLNÍK, J.: The Questions of The Theory of Current Slovak Standard Language. Slovenská reč 69, 2004, No. 1, pp. 96 – 101. (Bratislava).


The author is attempting to revive the discussion about the methodological questions of the standard slovak language. He sums up the key ideas and problems from his standpoint and referes to the current topic, that is the opposition between the approach of the classic systemic linguistics and that of the pragmatics.


V diskusii s L. Dvončom J. Kačala (1999, s. 150) oznámil čitateľom Slovenskej reči, že „som sa ešte nestretol s takým nekvalifikovaným postupom, aký som našiel v polemickom príspevku L. Dvonča“ (keď obracia pohľad na seba, vtedy sa mu, pravdaže, ukazuje „graduovaný odborník, ktorý aktuálnu odbornú otázku dobre pozná ... a má k nej premyslený odborný postoj“ ; op. cit., s. 154), a potom vo svojich poznámkach k diskusii o spisovnom jazyku (Kačala, 2003, s. 296) sa vyjadruje k istému textu J. Horeckého, „ktorý je charakteristický nevyváženosťou vybratých diskusných tém a ich neobjektívnym a argumentmi nepodopretým hodnotením“, pričom ešte raz opakuje, „že nevidím zmysel v pokračovaní v diskusii, keďže partner nie je pripravený na vážnu vedeckú diskusiu o danej téme“ (tým partnerom je autor tohto článku). Kto si vlastnoručne zhotoví piedestál a postaví sa naň, svet môže vnímať len autopiedestálovým zrakom. A z autopiedestálu – ako to aj J. Kačala excelentne demonštruje – sa nediskutuje, ale len exaltovane difamuje so „skromnou“ sebaglorifikáciou. Mojou reakciou na Kačalov článok je, že ponúkam do pozornosti odbornej verejnosti súhrnný prehľad otázok dotýkajúcich sa tých aspektov poznávania spisovného jazyka, na ktoré sa opakovane upozorňovalo, ale, žiaľ, namiesto ich osvetľovania postupne sa čoraz viac zatemňovali sprievodnými príznakmi „hlbokého nedorozumenia“. Azda sa mi podarí oživiť diskusiu. V závere príspevku sa vrátim náznakovo k otázke, prečo sa nerozvinula pravá odborná diskusia. Náznakovo preto, lebo rešpektujem autonómiu zainteresovaného čitateľa, ktorý si explicitnú odpoveď na túto otázku dotvorí.

Slovenské jazykové spoločenstvo patrí k jazykovým komunitám, v ktorých sa vypestovala silná tradícia jazykovej kritiky. Ťažisko jazykovej kritiky spočíva v poukazovaní na javy, ktoré sa vymykajú z rámca kodifikovanej normy spisovnej slovenčiny. Reakcie jazykovej kritiky sú svedectvom o tom, aká predstava o spisovnom jazyku je v pozadí vnímania spisovných jazykových prejavov. Jazykový kritik vychádza zo svojej predstavy o tom, čo by malo byť a čo by nemalo byť v takých prejavoch. Z čoho sa vytvára taká predstava? Pretože taká predstava reprezentuje prvok „taký má byť“ v opozícii s prvkom „taký je“, má funkciu hodnotiaceho vzoru, takže otázka sa dotýka koreňov tohto vzoru. Ilustračne povedané, nastoľuje sa otázka, na základe čoho sa vytvoril hodnotiaci vzor, ktorý vylučuje zo spisovných prejavov prvky ako kľud, kvôli chorobe, u Márii, resp. preferuje spresniť, prekážať pred upresniť, vadiť. Odpoveď znie, že hodnotiaci vzor vyrastá z poznávania spisovného jazyka. Táto odpoveď však vyvoláva ďalšie otázky. Aké poznávanie spisovného jazyka vedie k danému hodnotiacemu vzoru? Sú nejaké zvláštne okolnosti, ktoré ovplyvňujú spôsob poznávania?

Prvá otázka sa vzťahuje na teoreticko-metodologickú koncepciu spisovného jazyka. Diskusiu odštartovala otázka, či koncepcia, o ktorú sa opiera jazyková kritika, zodpovedá súčasnej etape rozvíjania spisovnej slovenčiny a súčasnému stavu slovenského jazykového spoločenstva vrátane podmienok relevantných pre fungovanie spisovného jazyka. Otázka ma dva aspekty. Prvá stránka sa vzťahuje na koreláciu dynamiky spisovného jazyka v meniacich sa podmienkach jeho fungovania s dynamikou jeho poznávania. Ako sa zmenila spisovná slovenčina v porovnaní so stavom spisovného jazyka, z ktorého vychádzala havránkovská teória? Nadväzujúc na opozíciu „umelosť : prirodzenosť“, ktorá sa objavila už na počiatku systematického skúmania spisovného jazyka, postavil som tézu, že spisovná slovenčina postupne stráca príznak umelosti, a teda čoraz výraznejšie nadobúda povahu prirodzeného jazyka. Základným oporným pilierom tejto postupnej zmeny je demokratizácia spisovnej slovenčiny. Maximálnym rozšírením jej sociálnej bázy sa vytvorili podmienky na to, aby sa tento jazykový útvar stal „ľudovým“ jazykom vyššieho vývinového stupňa (porov. s protikladom „ľudový jazyk : spisovný jazyk“ z obdobia konštituovania teórie spisovného jazyka a jazykovej kultúry v pražskej škole). Diskusia mala pomôcť pri vyjasňovaní si otázok spojených s touto teóriou, a teda prispieť buď k potvrdeniu jej platnosti, alebo k jej modifikácii, resp. k jej vyvráteniu. Z tejto tézy vyplývajú závažné dôsledky pre postoj k spisovnému jazyku a pre zaobchádzanie s ním. Najzávažnejším dôsledkom je negácia ochranárskeho postoja k spisovnej slovenčine, a teda aj všetkých implikácií zviazaných s týmto postojom. Pri analýze obsahu spomínanej tézy sa vynára otázka, či dynamika nášho skúmania spisovnej slovenčiny „drží krok“ s dynamikou tohto jazykového útvaru. Táto otázka nás privádza k druhému aspektu problematiky poznávania spisovného jazyka, ktoré vedie k istému hodnotiacemu vzoru. Ide o zužitkovanie výsledkov a metodologických výdobytkov súčasného lingvistického poznávania. Tento aspekt som premietol do diskusie formulovaním opozície „klasická systémovolingvistická metodológia : pragmatickolingvistická metodológia“. V pozadí tejto opozície je otázka, ako sa javí klasická systémová lingvistika vo svetle takého jazykového poznávania, pri ktorom sa prihliada na to, od čoho „klasika“ práve odhliadala, teda na jazykové a metajazykové povedomie používateľa jazyka, na komunikačnú interakciu, v ktorej jazykový „život“ prebieha, ako aj na tie aspekty spoločenských podmienok, ktoré sú relevantné z hľadiska zaobchádzania so spisovným jazykom. Skúmanie spisovného jazyka v týchto súvislostiach si vyžaduje primeranú metodológiu. Nazval som ju pragmatickolingvistická metodológia. Lingvista si pritom uvedomuje, že nemôže ísť o jednoduché navrstvenie poznatkov získaných prihliadaním na spomínané súvislosti na opis systému spisovného jazyka metódami klasickej systémovej lingvistiky. Žiada sa pragmatickolingvistický prístup k jazykovému systému, aby sa spoznal reálny systém spisovného jazyka, jeho reálna povaha, ktorá vyplýva z kognitívnych daností jeho používateľov a z jeho uplatňovania v komunikácii v daných podmienkach. Pritom sa berie do úvahy prirodzené osvojovanie si spisovného jazyka, prirodzená jazyková interakcia a mechanizmus prirodzenej regulácie jazyka, ktorý zabezpečuje jednak vyhovujúcu mieru homogénnosti systému a jednak prijateľnú mieru variability v norme. Diskusia ukázala (a slovenská lingvistická produkcia to nevyvracia), že v slovenskej jazykovede – pod silným vplyvom klasickej systémovej lingvistiky – znie ešte stále ako kacírstvo, keď sa hovorí, že (aj) systém spisovného jazyka je v podstate súhrn rozličných čiastkových systemizácií. Otázka: Nie je predpoklad, že nositeľ jazyka má prístup k takým systemizáciám, realistickejší ako predpoklad, že disponuje nejakým globálnym jazykovým systémom? Netreba práve túto otázku brať do úvahy, keď lingvista odmieta nejaký „nekorektný“, resp. „menej korektný“ jav a „korektný“, resp. „korektnejší“ jav zdôvodňuje poukázaním na „hlbšie“ súvislosti sledovaného fenoménu? Ba, ako je nám známe, lingvisti sa často sporia medzi sebou a pokúšajú sa jeden druhého presvedčiť tým, že nachádzajú súvislosti, ktoré partnerovi zostali neodhalené, pričom zreteľ na reálneho používateľa jazyka sa do sporu nevťahuje (porov. napríklad s nedávnou diskusiou o rytmickom krátení v slovenčine na stránkach Slovenskej reči).

Do protikladu sa dostala predstava o reálnom jazykovom systéme s predstavou o abstraktnom systéme zrekonštruovanom metódami klasickej systémovej lingvistiky. Tento protiklad implikoval ďalšiu otázku: Aká logika je v základe jazykového systému? Spomínaný protiklad sa v diskusii pretavil do opozície „prirodzená logika : striktná logika“. Pragmatickolingvistický prístup vychádza z toho, že reálny jazykový systém (ako súhrn čiastkových systemizácií) má v základe prirodzenologické usudzovanie (pri zavádzaní tohto pojmu sa poukazuje na aristotelovské entymémy a ajdukiewiczovské usudzovanie s pragmatickým komponentom, čiže na usudzovanie so zreteľom na ohraničenosť znalostí usudzovateľa, ktoré sa v súčasnosti označuje ako default reasoning). Klasický systémovolingvistický prístup sa usiluje vniesť do jazykového systému striktnú logiku. Často práve z toho vyplýva opravovanie jazykových produktov bežných používateľov. Protiklad týchto logík sa premieta do protikladu dvoch prístupov, ktoré som nazval „pragmatickologický prístup vs. reflexívnologický prístup“ k jazyku. Kým pri prvom prístupe lingvista je zameraný na rekonštrukciu prirodzenologických procesov, prostredníctvom ktorých sa konštituoval a ďalej sa rozvíja reálny jazykový systém, pri druhom prístupe sa usiluje o zobrazenie jazykového systému ako celostného konštruktu, ktorý je ovládaný striktnou logikou. Objavuje sa otázka: Nie je primerané orientovať sa na striktnú logiku práve preto, že máme do činenia so spisovným jazykom? Veď so spisovným jazykom je kompatibilná uvedomenosť. Táto otázka nás opäť vracia k preskúmaniu tézy o posilňovaní príznaku prirodzenosti spisovnej slovenčiny v súčasnosti.

V diskusii sa poukázalo na to, že pragmatickolingvistický prístup nadväzuje vlastne na komunikačný prístup, ktorý svojho času vysvetlil Á. Kráľ (tento pojem vniesol do slovenského jazykového prostredia ako opozičný koncept k pojmu extrakomunikačný prístup). Aj pri pragmatickolingvistickom prístupe ide o otázku, ako „prežíva“ používateľ svoj jazyk. Základným prostredím prežívania je prirodzená komunikácia (teda nie metajazykovo kontrolovaná komunikácia). V tejto súvislosti sa do poľa pozornosti dostávajú najmä tieto dve otázky: (1) Čo sa deje v jazykovej komunikácii, keď sa objavujú inovácie, ktoré sa potom rozšíria? (2) Ako sa šíria inovácie? Obidve otázky sa dotýkajú príčin a mechanizmu prirodzených jazykových zmien. V tomto zornom uhle sa zaviedol metodologický protiklad objektivistický vs. subjektivistický prístup, ktorý koreluje s protikladom klasického systémovolingvistického prístupu k pragmatickolingvistickému chápaniu. V tomto svetle sa žiada analyzovať spomínanú opozíciu systém ako súhrn čiastkových systemizácií vs. systém ako dobre štruktúrovaný celok. Nie je práve tento protiklad v pozadí známej názorovej nezhody pri posudzovaní potenciálnych dynamizujúcich javov v spisovnom jazyku? Na ilustráciu si pripomeňme „zanedbávanú“ spoluhlásku ľ. Z globálnosystémovej pozície je to jav, ktorý skrýva v sebe hrozivé následky, priam katastrofu pre jazykový systém (napr. v deklinácii substantív), kým z opačnej pozície je to normálny jav v dynamickom rozmere jazyka. Jeho normálnosť potvrdzujú vnútorné dejiny jazykov. S každou zmenou s akýmikoľvek následkami sa jazyková komunita vyrovnala bez akýchkoľvek problémov (v skutočnosti sa vyrovnávať ani nemusela, lebo zmeny prebiehali nebadane, prirodzene, bez sprievodného pocitu narúšania vlastného jazyka). Nie sú zo sledovaného hľadiska poučné vnútorné dejiny jazykov? Potom je tu otázka rozširovania istej inovácie. Formulovala sa takto: Ako je možné, že istý jav (napr. u Soni) sa rozšíri, a to tak, že ho používajú aj komunikanti, o ktorých niet pochybnosti, že nepatria k akejsi periférii používateľov? (Nie je bizarné bežné poučenie jazykového kritika, že príslušné pravidlo je predsa také jednoduché?)

Napokon sa nastolila otázka roly prirodzenej regulácie v spisovnom jazyku. Pravda, najprv treba spoznať mechanizmus regulácie a potom analyzovať jeho funkciu so zreteľom na spomínanú tézu o posilňovaní príznaku prirodzenosti súčasného spisovného jazyka.

Druhá fundamentálna otázka, ktorá sa nastolila, znela: Sú nejaké zvláštne okolnosti, ktoré ovplyvňujú spôsob poznávania spisovného jazyka? Tvrdím, že sú. A ma­jú závažné následky. Prvou okolnosťou je istý rozpor medzi povahou skúmaného predmetu a povahou myslenia, ktorým sa buduje teória o predmete. Kým vedecké myslenie je striktne logické, jazyk je prirodzene logický. Striktná logika vedeckého myslenia vyvíja tlak na bádateľa, aby takú logiku hľadal aj v jazyku. Preto sa v diskusii nadhodila aj známa otázka povahy zákonitostí v jazyku (o jej aktuálnosti svedčí aj nedávna polemika v Slovenskej reči, v ktorej sa autori rozchádzali v otázke, či rytmické krátenie v spisovnej slovenčine je zákon, resp. zákonitosť a či „len“ pravidlo). Druhá okolnosť sa dotýka motivačného sveta bádateľa, t. j. jeho potrieb, záujmov, želaní, predstáv, postojov a pod. Aj bádateľ je normálny nositeľ jazyka. Čiže aj on má k vlastnému jazyku prirodzený racionálny a emocionálny vzťah, má svoje predstavy, želania, ktoré sú ovplyvnené rozličnými faktormi, napr. vkusom, profesiou alebo aj ideológiou. Ak sa bádateľ ako hľadač cesty k objektívnej pravde („ako sa veci reálne majú“) nedokáže pri výskume oddeliť od bádateľa ako normálneho nositeľa jazyka, je vystavený známemu nebezpečenstvu, ktorého krajným prejavom je prístup k poznávaniu jazyka chápaný ako cesta k poznávacej opore pre produkt vlastného motivačného sveta. Ak mám napríklad predstavu (želanie, presvedčenie a pod.), ktorá môže mať rozličné determinanty, že treba sa usilovať o za­chovanie špecifických (svojráznych) čŕt, medzi ktorými vyniká rytmické krátenie, a ak pri skúmaní spisovnej slovenčiny nedokážem abstrahovať od tejto predstavy, priťahuje ma pozícia, z ktorej dynamiku vo sfére rytmického zákona musím vnímať ako pohyb smerujúci k posilňovaniu tohto javu (a moje uši budú počuť len mliekarenský, lebo si to želám; ovplyvnený sluch „pracuje“ v prospech mojej teórie). Rekonštrukcia viacerých výskumných sondáží do spisovnej slovenčiny by ukázala, že nebezpečenstvo regulovania výskumu produktom motivačného sveta je reálne. Nastolila sa teda otázka hrozby tendenčného skúmania spisovného jazyka. V diskusii sa ale súčasne upozornilo na to, že bádateľ ako normálny nositeľ jazyka má sväté právo presadzovať v jazykovej praxi to, čo vyhovuje jeho motivačnému svetu. Pravda, iní majú to isté právo. Dajú sa však akceptovať prípady, keď lingvista pri využívaní tohto práva sa odvoláva na tendenčné výskumy zabraňujúce vnímanie iných výskumov? Neustálila sa v slovenskom jazykovom prostredí situácia, v ktorej sa takéto presadzovania spomínaného práva stali rutinovanou aktivitou jazykovovýchovne orientovaných lingvistov?

Na záver sa vynára ešte jedna otázka, ktorá niečo signalizuje. Ako sa dá vysvetliť, že v jazykovom prostredí, v ktorom otázky spojené so spisovným jazykom sú tradične ostro sledované, výzva na diskusiu oslovila len troch lingvistov? Som presvedčený, že slovenskí lingvisti, ktorí vzhľadom na svoju orientáciu by mohli citeľne zasiahnuť do diskusie, majú odpoveď na túto otázku (a mladí lingvisti majú ešte dôvod navyše...). Naznačím svoju odpoveď. V diskusii som dostal rozličné výzvy. Jedna z nich napríklad znela, či uznávam, že kultivovanie spisovného jazyka má byť orientované na ochranu a ďalšie pozitívne rozvíjanie domáceho jazykového dedičstva. Uznávam, pravdaže, uznávam. Ale nevypália mi na čelo biľag, keď popri tomto uznávaní sa pokúsim o pokrok v spoznávaní tohto dedičstva? (A neuspokojím sa so štylisticky pôsobivými reprodukciami obsahu úsilia o „pozitívne rozvíjanie domáceho jazykového dedičstva“.) V lingvistike je nesmierne množstvo iných výskumných otázok...



Literatúra


KAČALA, J.: Smerovanie rytmického zákona (2). Slovenská reč, 64, 1999, s. 150 – 157.

KAČALA, J.: Poznámky po diskusii o spisovnom jazyku. Slovenská reč, 68, 2003, s. 296 – 298.

Martin Ološtiak


KRITICKÉ POZNÁMKY K DERIVATOLÓGII V NOVEJ
VYSOKOŠKOLSKEJ UČEBNICI LEXIKOLÓGIE


Ološtiak, M.: Comments on word-formation in a new textbook of lexicology.


The article points out a multitude of misinterpretations and misunderstandings from the chapter Word-formation included in Základy slovenskej lexikológie (Essentials of Slovak Lexicology) (2003) by I. Ripka and M. Imrichová. Slovenská reč, 69, No. 1, pp. 101 – 110. (Bratislava).


Moderné monografické spracovanie slovenskej derivatológie nejestvuje. Medzi posledné autorské počiny, v ktorých sa derivatológia spracúva aspoň ako samostatná kapitola v rámci lexikológie, patrí kniha Základy slovenskej lexikológie od I. Ripku a M. Imrichovej (2003). Hlavným zámerom tohto článku je vo vecnej rovine reagovať na viaceré nepresnosti, nedorozumenia a zavádzajúce formulácie, ktoré sa v kapitole Derivatológia (s. 36 – 60), vychádzajúcej predovšetkým z materiálov J. Furdíka, v citovanej učebnici prezentujú.

Hneď na začiatku zdôrazňujeme, že nasledujúce poznámky sa nevzťahujú na celý text, na komplexné hodnotenie učebnice si teda nenárokujeme. Prirodzene, svojimi poznámkami nechceme prehliadnuť ten fakt, že viaceré derivatologické otázky – uvádzané aj v príslušnej kapitole – doteraz nie sú uspokojivo vyriešené, čo má svoje logické dôsledky aj vo vyučovacej praxi. Preto sme sa vo väčšej miere (avšak nie výhradne) zamerali na viditeľnejšie nedostatky či chybné informácie, ktoré na príslušných miestach možno nájsť.

V podkapitole o slovotvorných prostriedkoch na s. 38 ako osobitný typ slovotvorného formantu sa uvádza súbor gramatických morfém s príkladmi: nakupovať – nákup-0, nákup-ca; loviť – lov-0, lov-ec. Slová nákup-0 a lov-0 sú skutočne utvorené využitím súboru gramatických morfém (transflexný slovotvorný postup), bezdôvodne sa na tomto mieste uvádzajú deriváty nákup-ca a lov-ec, utvorené sufixáciou. (Ak autori týmito príkladmi chceli naznačiť rozdiel medzi transflexiou a sufixáciou, bolo potrebné to explicitne uviesť.)

Na strane 39 sa pokračuje vo vymenúvaní typov slovotvorných formantov, pričom sa okrem iného uvádza „kombinácia prefixu, sufixu a zvratného komponentu“ s príkladom roz-konár- sa. Slovo rozkonáriť sa je však utvorené prefixálno-transflexno-reflexívnym postupom, -teda nie je sufix, ale súbor gramatických morfém konjugačného typu robiť (podľa notácie J. Furdíka by slovo rozkonáriť sa malo slovotvorný vzorec: roz- + ZS + -GV3 + sa). Príkladom na kombináciu prefix + sufix + sa by mohol byť derivát do-had-ovať sa. Na druhej strane sa konfixálna kombinácia prefix + súbor gramatických morfém + sa/si ako osobitný typ formantu vôbec neuvádza. Na tej istej strane sa pri vymenúvaní slovotvorných postupov pozabudlo na spomínané trojformantové kombinácie prefix + sufix + sa/si a prefix + transflex1 + sa/si.

Status záporovej morfémy ne- ako prostriedku na tvorenie slovesnej negácie je nejednoznačný (porov. Furdík, 1998; Mluvnice češtiny 1, 1986, s. 388). V slovakistike však prevláda názor, že morféma ne- má pri slovesách status modifikačnej morfémy (teda ide o záležitosť gramatiky, nie slovotvorby; porov. napr. Sokolová, 1999, s. 38), zatiaľ čo pri podstatných a prídavných menách má status derivačnej morfémy. V tejto súvislosti sa nazdávame, že použiť záporovú podobu slovesa ne-rozhodol sa (s. 39) ako príklad slova utvoreného prefixálno-reflexívnym postupom nie je najvhodnejším riešením. V učebniciach by sa radšej mali uvádzať jednoznačné príklady, aby medzi študentmi nevznikali zbytočné pochybnosti (pri problémových prípadoch sa žiada doplniť vysvetľujúci komentár, ktorý v tomto prípade v učebnici chýba).

Na s. 39 je uvedená formulácia: „Zmenou gramatickej morfémy sa mení aj slovnodruhová charakteristika odvodeného slova.“ Hoci sa transflexný postup dominantne realizuje medzislovnodruhovo, zmena slovného druhu nie je obligátnou zložkou transflexného slovotvorného aktu; jestvuje aj vnútroslovnodruhová transflexia typu substantívum substantívum (žen-a žieň-a, skal-a skál-ie) či sloveso sloveso (posypať posýpať, obkosiť obkášať).

Na s. 40 nájdeme časť o slovotvorných postupoch pri tvorení zložených slov. Nevlastná kompozícia sa tu vysvetľuje ako „tvorenie kompozít bez spájacej morfémy, resp. tak, že na jej mieste stojí príslušná gramatická morféma prvého komponentu“. Podstatou nevlastnej kompozície je však to, že slovotvorné základy sa zlučujú bez zmeny svojej formy, ide teda o prosté spojenie pôvodne samostatne stojacich jednotiek do jedného slova s fakultatívnou zmenou poradia komponentov, pričom sa menia prízvukové pomery a takisto môže dôjsť k sémantickým posunom: vždy zelený vždyzelený, dlho hrajúci dlhohrajúci a i.

Definícia vlastnej kompozície na s. 40 znie takto: „Tvorenie kompozít pomocou spájacej morfémy..., pričom obidva komponenty (alebo aspoň jeden z nich) nie sú samostatným slovom.“ To implikuje, akoby bolo pravidlom, že zväčša oba komponenty vlastných kompozít nie sú samostatným slovom, pretože formulácia „alebo aspoň jeden z nich“ sa uvádza v zátvorkách spolu s časticou aspoň. Hlavným znakom vlastných kompozít je však práve to, že jeden z komponentov (zväčša druhý v poradí) je vždy samostatným slovom. Preto sú možné transformácie časo­priestor je aj priestor, juhozápad je aj západ (zlučovacie kmeňové zloženiny), veľkomesto je mesto, jazykoveda je veda (určovacie kmeňové zloženiny; pri týchto kompozitách je druhý komponent hyperonymom celého kompozita). Navyše, medzi príkladmi na vlastnú kompozíciu sa uvádzajú slová vodopád, samouk, zlodej, hromobitie. Už bolo spomenuté, že v učebniciach by sa mali uvádzať jednoznačné príklady. Túto zásadu nespĺňa ani jeden uvedený príklad: slová vodopád, hromobitie síce možno chápať ako vlastné kompozitá (pád vody vod-o-pád, bitie hromu hrom-o-bitie), ale skôr ide o výsledky kompozično-transflexného (voda padá vod-o-pád-0) a kompozično-sufixálneho postupu (hrom bije hrom-o-bi-tie); porov. ďalej. Pri kompozite samouk je možné jediné, a to kompozično-transflexné utvorenie (sám sa učí sam-o-uk-0). Slovo zlodej je do značnej miery demotivované (porov. teoretickú slovotvornú parafrázu „ten, kto deje zlo“ s vlastným lexikálnym významom „kto kradne, okráda“, KSSJ, 2003, s. 908). Použitím uvedených príkladov sa teda podstata vlastnej kompozície skôr zahmlieva než jednoznačne vysvetľuje.

V podkapitole o slovotvorných útvaroch sa slovotvorný typ definuje ako „ustálené spojenie slovotvorného základu s istým slovotvorným formantom a s príslušnými hláskovými alternáciami, ako aj istým všeobecným (slovotvorným) význa­mom.“ (s. 41). Nazdávame sa, že ide o príliš vágnu formuláciu (porov. dvojnásobné použitie neurčitého zámena istý), hoci príklady, ktoré v texte nasledujú, túto vágnosť istým spôsobom vyvažujú. Azda vhodnejšie by bolo uviesť „klasickú“ definíciu slovotvorného typu s tromi konštitutívnymi prvkami: rovnaký typ slovotvorného základu, rovnaký slovotvorný formant, rovnaký slovotvorný význam. (Na inom mieste v učebnici (s. 29) sa pojem a termín slovotvorný typ vysvetľuje názornejšie; naopak, v Slovníku lexikálnych termínov na s. 127 sa slovotvorný typ definuje ešte torzovitejšie než v citovanom texte na s. 41.)

Na s. 41 – 42 sa uvádza čiastkové slovotvorné hniezdo východiskového motivanta drevo, pričom ako jeho bezprostredné motiváty sa zaznačujú aj slová drevnatieť a drevenieť. Tieto slovesá sú však bezprostrednými motivátmi adjektív drevený, drevnatý; porov. ich slovotvorné významy: drevenieť „stať, stávať sa dreveným“; drevnatieť „stať, stávať sa drevnatým“ (porov. aj výklady v KSSJ). Ide o deriváty patriace do slovotvornej kategórie deadjektívnych slovies so slovotvorným významom „byť/st(áv)ať sa takým, ako pomenúva motivant“ (Furdík, rkp.). V rámci toho istého slovotvorného hniezda (s. 42) sa zaznačuje bezprostredná motivácia medzi slovami drevorez – drevorezba. Motivát drevorezba však nie je odvodený od drevorez (išlo by o sufixálny slovotvorný postup), motivačnou dvojicou v tomto prípade je rezať drevo drevorezba (ide o kompozično-sufixálne kompozitum). Kompozitá drevorez a drevorezba síce majú rovnaké motivanty a patria do rovnakých slovotvorných (onomaziologických) kategórií, medzi nimi však bezprostredný motivačný vzťah nie je.

Ďalej na s. 45 čítame, že „číslovky sú zo slovotvorného hľadiska autoderivabilné, môžu sa z nich tvoriť nové číslovky“. Podstata autoderivabilnosti čísloviek však spočíva v tom, že nové číslovky sa tvoria od čísloviek, a nie v tom, že „môžu sa od nich tvoriť nové číslovky“.

Na stranách 45 – 60 sa nachádza podkapitola Opis tvorenia slov na základe onomaziologických kategórií, ktorá je ako celok prevzatá z rukopisného materiálu J. Furdíka (Furdík, rkp.); autori to v úvodnom odseku aj spomínajú (s. 45; v zozname literatúry sa tento rukopisný materiál necituje). Práve tu musíme poukázať na niekoľko problematických miest, ktoré sa však v citovanej práci J. Furdíka nenachádzajú.

Na s. 46 sa v rámci kategórie spredmetnenia deja nachádzajú príklady na deriváty s internacionálnym sufixom -ácia, resp. jeho variantmi -izácia/-fikácia. Nazdávame sa, že variant -fikácia neexistuje, pretože sled foném -fik- patrí do slovotvorného základu, nie formantu. Slovotvorné vzťahy sa totiž realizujú medzi východiskovými slovesami a sekundárnymi dejovými substantívami; porov. príklady uvádzané v učebnici: intenzifikovať intenzifik-ácia, plynofikovať plynofik-ácia (dochádza k trunkácii segmentu -ov-). Zo sémantického hľadiska slovo plynofikácia možno chápať ako bezprostredný derivát slova plyn: plyn plyn-ofikácia „zavádzanie plynu“. Na druhej strane sa prejavuje tlak formálnej pravidelnosti pri tvorení deverbatív na -ácia (plynofik-ovať plynofik-ácia); možno teda uvažovať o rozštiepení sémantickej a štruktúrnej motivácie. Ak sa však dané slová na -ácia uvádzajú medzi deverbatívnymi názvami spredmetnenia deja, nie je odôvodnené uvažovať o variante -fikácia, pretože to nezodpovedá ani sémantickým, ani formálnym slovotvorným vzťahom medzi motivačnými dvojicami príslušného slovotvorného typu.

Je pravdou, že tvorenie deverbatívnych substantív pomocou sufixu -ba je málo produktívne. Nemožno však jednoznačne tvrdiť, že: „malá produktivita formantu -ba spôsobuje, že si ju používateľ ani neuvedomuje“ (s. 46). Medzi produktivitou slovotvorného typu a stupňom demotivácie síce je istá závislosť, táto závislosť však nemá podobu jednoznačnej nepriamej úmery v zmysle: čím väčšia produktívnosť, tým menšie predpoklady k demotivácii, a naopak, čím menšia produktívnosť, tým častejšia a rýchlejšia demotivácia. Deriváty plavba, kosba, prosba, výučba, spisba, tvorba, ktoré sa uvádzajú v učebnici, síce možno považovať za čiastočne demotivované, avšak morfematický švík je v nich zreteľný, sufix -ba sa uvedomuje aj napriek malej produktívnosti slovotvorného typu ZV + -ba. V Encyklopédii jazykovedy v hesle o produktívnosti slovotvorných prostriedkov (Furdík, 1993, s. 355) sa uvádza, že „produktívne typy prostriedkov sú živé, frekventované a pravidelné, ale nie každý pravidelný, frekventovaný a živý prostriedok je produktívny“. Vec by sa dala sformulovať aj opačne: nie každý málo produktívny alebo neproduktívny prostriedok je neživý, teda že zákonite podlieha demotivácii a medzi používateľmi jazyka sa jeho vnútorná forma nepociťuje. Napr. v slovách ruk-áv, žen-ích, drob-izg s unikátnymi sufixmi sa slovotvorný švík a motivačný vzťah k východiskovým slovám ruka, žena/ženiť sa, drobný pociťuje aj napriek tomu, že de facto ide o slovotvorné typy s jedným členom, teda neživé slovotvorné prostriedky a slová vyznačujúce sa niektorými formálnymi a sémantickými nepravidelnosťami.

Na s. 48 vo výklade o feminatívach je formulácia: „Z menej využívaných prípon sú to prípony -a, napr. suseda...“. Treba pripomenúť, že tu nejde o sufix, ale o relačnú morfému N. sg., zastupujúcu transflex skloňovacieho typu žena (ZS + -Rf1); máme dočinenia s derivátom utvoreným transflexiou a nie sufixáciou. Rovnaká chyba je aj pri názvoch mláďat, kde sa uvádza, že „prípona -a je aj v typoch žieňa, šteňa, jahňa“ (s. 48). (To isté sa opakuje aj s „príponou“ na s. 55.) Navyše, derivát žieňa (podobne aj vnúča) nepatrí do slovotvornej kategórie názvov mláďat, ale do kategórie deminutív (resp. expresív) a slová šteňa, jahňa sú slovotvorne nemotivované. To autori aj pripomínajú („…šteňa, jahňa, hoci nemajú oporu v neodvodenom slove“), nie je však jasné, prečo sa dané slová uvádzajú medzi slovotvorne motivovanými. Je predsa známym faktom, že slovotvorná kategória názvov mláďat sa so sémantickou kategóriou pomenovaní mláďat nekryje, preto sa v slovách typu šteňa, jahňa nemôže uvažovať o „prípone -a“.

Koníča, sloníča, psíča sú motivované skôr slovami kôň, slon, pes, než zdrobneninami koník, sloník, psík (s. 48), pretože koníča nie je mláďa koníka (podobne sloníča nie je mláďa sloníka, psíča nie je mláďa psíka); porov. výklady v KSSJ: psíča „mláďa psa“, resp. „malý pes“ (s. 602); koníča: „žriebä“ (s. 262), teda mláďa koňa; sloníča: „slonie mláďa“ (s. 677).2

Pri substantívnej slovotvornej kategórii negatív sa uvádza: „popieracie desubstantívne substantíva sa tvoria pomocou ,záporových‘ predpôn ne-, ex- so slovotvorným významom ,bývalý‘ + motivujúce substantívum, napr. nevzdelanec, nefajčiar, Neslovák, Exslovák, exmanžel. Sú to motiváty druhého stupňa.“ (s. 49). Treba poznamenať, že celá citovaná pasáž je zavádzajúca a miešajú sa v nej dve rozličné veci. Ako záporovú možno chápať len predponu ne-, ktorá nemá význam „bývalý“; význam „bývalý“ má len predpona ex-, ktorá zase nie je popieracia. Medzi negatíva zaraďujeme len deriváty s predponou ne- (a prevzatými predponami pa-, a- a i.); deriváty s predponou ex- patria medzi relatíva. Derivát nevzdelanec (tamže) by sme skôr zaradili medzi deadjektíva (mutačné kategórie, názvy nositeľa vlastnosti, názvy osôb), pretože jeho slovotvorný význam nie je nie + vzdelanec, ale ten, kto je nevzdelaný. Ešte jedna poznámka: slovo exmanžel je motivátom prvého a nie druhého stupňa (porov. citovanú formuláciu), pretože jeho bezprostredný motivant manžel patrí medzi slovotvorne nemotivované slová.

Na tej istej strane sa medzi deadjektívami na -ec uvádza aj pôvodom české slovo umelec,3 motivátom ktorého v slovenčine nie je adjektívum. Slovo umelec je skôr synchrónne motivované substantívom umenie („ten, kto sa zaoberá umením“); ide teda o konateľské desubstantívne substantívum. Hneď na to sa môžeme dočítať, že „produktívny je sufix -ník, napr. vinník, smrteľník, nevďačník, nespratník, hriešnik“ (s. 49). Lenže z uvedených príkladov je zrejmé, že nejde o sufix -ník, ale o sufix -ík, porov. motivačné dvojice vinný vinn-ík, smrteľný smrteľn-ík, nevďačný nevďačn-ík a i. (slovotvorný typ Zadj + -ík).

Medzi deverbatívne substantíva sa dostala aj kategória názvy podľa typických vlastností (s. 52). J. Furdík s takouto slovotvornou kategóriou nepočíta (porov. aj Dokulil a kol., 1967), pozrime sa teda, čo do nej autori zaradili. Sú tam deverbatíva (chvastoš, bifľoš, hundroš, pobehaj, šplhúň), deadjektíva (leňoch, smraďoch),4 depronominálium (niktoš) a nemotivované slovo (papaláš). Opäť teda musíme konštatovať, že pri výklade sa nezachováva metodologická čistota: slová z jednej slovotvornej kategórie musia mať rovnaký typ slovotvorného základu (o výnimkách, ktoré sa však netýkajú tu kritizovaných príkladov, porov. Furdík, 1989, s. 37 – 38).

V názvoch podľa príslušnosti sa medzi desubstantívnymi derivátmi uvádza aj slovo druhák. Ide však o denumerálium (druhý druhák), ktorého motivátom je radová číslovka zo združeného pomenovania žiak druhej triedy.

V rámci mutačnej kategórie desubstantívnych substantív názvov miesta (s. 53) sa uvádzajú aj mnohé deverbatíva. Autori si túto deverbatívnosť uvedomujú, porov. napr. formuláciu: „Najfrekventovanejší sufix -áreň/-iareň sa pripája k slovesnému slovotvornému základu a pomenúva sa tak miesto, kde sa odohráva dej vyjadrený slovesným slovotvorným základom, napr. baliareň, čistiareň, čakáreň…“ (s. 53; porov. aj ďalšie príklady na tej istej strane). Otázkou je, prečo sa deverbatívne názvy miesta neuvádzajú medzi deverbatívami, ale medzi desubstantívami. V koncepcii J. Furdíka, na ktorú sa autori odvolávajú, totiž táto slovotvorná kategória medzi deverbatívami figuruje. Opäť sa zdá, že autori nerozlišujú medzi poj­mami slovotvorná kategória a sémantická kategória.

Na tej istej strane sa môžeme dočítať, že „názvy miesta, kde rastie či pestuje sa nejaká plodina alebo kde sa nachádza vec vyjadrená substantívom, tvoríme formantom -isko/-nisko/-ovisko, napr. malinisko, zemiačnisko, rašelinisko, solisko, zimovisko“. Posledný príklad zimovisko však patrí medzi deverbatívne názvy miesta, jeho bezprostredným motivantom je sloveso zimovať.

Na s. 56 medzi modifikačnými kategóriami adjektív chýbajú negatíva; vo Furdíkovom rukopise túto kategóriu nájdeme s príkladmi ne-veľký, ne-zdravý.

Medzi deadjektívnymi slovesami (s. 57) s významom „byť, stať sa, stávať sa takým, ako pomenúva motivant“ nájdeme aj príklady rednúť, blednúť, lesknúť sa (podč. v origináli). V slovách rednúť, blednúť ide o sufixáciu pomocou prípony -núť, nie -úť (rednúť, blednúť); v lexéme lesknúť sa ide navyše o sufixálno-reflexívny postup (lesknúť sa).

Na s. 57 sú modifikačné kategórie slovies uvedené touto poznámkou: „Pomocou prefixov alebo sufixov sa modifikuje slovesný vid.“ Postavenie slovesného vidu je však diskutabilné, napr. M. Sokolová (1999) aspekt považuje za morfologickú kategóriu, zatiaľ čo J. Furdík (v tlači) za kategóriu slovotvornú. Za slovotvornú kategóriu však obaja citovaní autori (a viacerí ďalší; porov. Mluvnice češtiny 1, 1986; Sekaninová, 1980) považujú spôsob slovesného deja, teda písať – napísať (dva gramatické tvary jednej lexémy; morfológia), písať prepísať (dve samostatné lexémy; slovotvorba). Spôsob slovesného deja ako záležitosť slovotvornej modifikácie však autori učebnice nespomínajú, hoci J. Furdík (rkp.) expressis verbis píše: Slovesá – Modifikačné kategórie – Slovesný vid a spôsob slovesného deja. Nastáva teda paradoxná situácia, keď autori didakticky zameranej publikácie uprednostňujú diskutabilnú a doteraz nedoriešenú oblasť derivatologického výskumu (slovesný vid), zatiaľ čo v podstate jednoznačná záležitosť (spôsob slovesného deja) ich pozornosti uniká. Navyše, v rámci spomínaných modifikačných kategórií slovies (s. 57) sa vôbec nespomína reflexivizácia (porov. Dokulil, 1982); J. Furdík (rkp.) uvádza tri druhy reflexivizácie (detranzitivizáciu, pasivizáciu a reciprocitu).

Úplne pomýlený je výklad o onomaziologických kategóriách zložených slov (s. 58 – 60), hoci treba pripustiť, že zložené slová sa v lingvistickej literatúre vo všeobecnosti vykladajú rozdielne. Vo Furdíkovej teórii, z ktorej sa vychádza v kritizovanej učebnici, za substantívne kompozitá modifikačného typu sa pokladajú slová utvorené čistou (vlastnou) kompozíciou alebo juxtapozíciou (černozem, malotraktor, Pánboh, šéfkuchár) – teda len v takýchto prípadoch ide o modifikáciu. Ak je slovo utvorené kompozično-derivačným postupom, ide o mutáciu.5 V žiadnom prípade nemožno tvrdiť, že kompozitá z modifikačnej kategórie „vznikli kompozično-sufixálnym alebo kompozično-transflexným slovotvorným postupom a juxtapozične“ (s. 59). (V uvedenom citáte sa juxtapozícia uvádza správne, avšak v príkladoch, ktoré nasledujú, nie je ani jedno juxtapozitum.) Väčšina uvádzaných príkladov na „modifikačnú kategóriu“ (kolotoč, mliekovar, drevorubač, teplomer, horolezec, ďalekohľad, tesnopis, jasnovidec, darmožráč, samospúšť, samouk, samovrah, samochvála) patrí do mutačnej kategórie. Úplne správne sa uvádzajú len slová jazykoveda, veľkoobchod; diskutabilné je modifikačné chápanie slov hromobitie, vodopád (porov. vyššie). Takisto aj slovo zemetrasenie je viac mutáciou než modifikáciou (motivantom je skôr zem sa trasie, ako trasenie zeme; Furdík, rkp.). Podobne aj mliekovar ( variť mlieko), teplomer ( merať teplotu), zverolekár ( liečiť zvery), drevorubač ( rúbať drevo); porov. aj Dokulil (1962, s. 131). Z uvedených príkladov jasne vyplýva, že prioritným by mal byť sémantický, nie formálny vzťah medzi motivantom a motivátom (Furdík, v tlači). Ak uvažujeme o modifikácii zložených substantív, vonkoncom nemôžeme tvrdiť, že „onomaziologická báza je vyjadrená podstatným menom alebo slovesom“ (s. 59). Jednoznačne treba povedať: pri zložených substantívach patriacich do modifikačného typu onomaziologická báza môže byť vyjadrená len substantívom, pričom musia byť splnené aj sémantické požiadavky: jazyk-o-veda ( veda o jazyku), dvoj-hra ( hra dvoch), nov-o-stavba ( nová stavba) a i., ale hor-o-lez-ec ( *lezec na horách, ale ten, kto lezie po horách), ďaleko-hľad-0 ( *hľad ďaleko, ale to, čím sa hľadí ďaleko). Obdobné chyby v rozlišovaní mutácie a modifikácie by sme našli aj vo výklade zložených adjektív (s. 60).

Niektoré derivatologicky sporné miesta nájdeme aj mimo analyzovanej kapitoly. Na ilustráciu: na s. 27 sa medzi príkladmi na juxtapozíciu spomínajú aj slová spoluvládca, naničhodník. Slovo spoluvládca je však utvorené kompozično-su­fixálnym postupom (vládnuť spolu spolu-vlád-ca), slovo naničhodník vzniklo sufixáciou od pôvodného juxtapozita (naničhodný naničhodn-ík). Naopak, slovo pragmalingvistika, považované za kompozično-derivačné kompozitum (s. 27), bolo utvorené trunkáciou („useknutím“) časti prvého komponentu pôvodne dvojslovného motivanta: pragma(tická)lingvistika, podobne tele(vízna)technika, disko(tékový)klub (Furdík, 2002, s. 118). V súčasnosti tieto motiváty možno hodnotiť ako kvázikompozitá (porov. pragmaštylistika, teletechnológie, diskobar, diskoples a i.); pozri aj Buzássyová (2003). Slovo pragmalingvistika bolo utvorené čistou kompozíciou v spojení s trunkáciou, nie kompozično-derivačne.

Uzatvárame. V predhovore si autori kladú za cieľ „nielen opisne systematicky predstaviť a vysvetliť príslušnú učebnú látku, t. j. prezentovať iba nesporné a v školskej praxi … overené poznatky, ale priblížením viacerých bádateľských postupov naznačiť aj isté výskumné problémy i aspekty tejto jazykovednej disciplíny“ (s. 7). Žiaľ, musíme konštatovať, že v kapitole o derivatológii sa autorom túto neľahkú ambíciu uspokojivo naplniť nepodarilo, pretože početné nepresnosti a zjavné nedorozumenia (ktorých výpočet nebol vyčerpávajúci), prispievajú k tomu, že výklad v tejto časti učebnice v nijakom prípade neprezentuje nesporné a školskou praxou overené poznatky. Naopak, takýmto výkladom sa overené poznatky v nezanedbateľnej miere skresľujú. Pokiaľ ide o druhú časť formulácie („priblížením viacerých bádateľských postupov naznačiť aj isté výskumné problémy“), nepostrehli sme, že by sa poukázalo na niektoré problémové miesta derivatológie (napr. viacnásobná motivácia, nepravidelná motivácia, medzistupňové odvodzovanie, demotivačný cyklus, rozštiepenie štruktúrnej a sémantickej motivácie a i.). Hoci v kapitole Derivatológia sa určite nájdu užitočné, systematicky a moderne spracované poznatky, celkový dojem v dôsledku neúmerne veľkého množstva lapsusov je viac ako rozpačitý. Ako realizátora posmrtného vydania knihy J. Furdíka Slovenská slovotvorba (Teória, opis, cvičenia) ma mrzí, že na jednej strane sa takmer doslovne vychádza z myšlienok J. Furdíka (povedané po furdíkovsky „aj s chlpmi“), a to často aj s prevzatím jeho príkladov, na druhej strane sú do Furdíkovho textu včlenené diskutabilné, didakticky netransparentné, skresľujúce či rovno nesprávne formulácie.



Literatúra


buzássyová, k.: Zložené slová z hľadiska internacionalizácie a inovácií. Jazykovedný časopis, 54, 2003, s. 31 – 50.

dokulil, m.: Tvoření slov v češtině. 1. Teorie odvozování slov. Praha, Nakladatelství ČSAV 1962. 264 s.

dokulil, m. a i.: Tvoření slov v češtině. 2. Odvozování podstatných jmen. Praha, Academia 1967.

dokulil, m.: Dva přízpěvky k odvozování sloves. Naše řeč, 65, 1982, s. 1 – 11.

furdík, j.: Osobitné typy motivácií. In: Horecký, J. – Buzássyová, K. – Bosák, J. a kol.: Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny. Bratislava, Veda 1989, s. 36 – 38.

furdík, j.: Produktívnosť slovotvorných prostriedkov. In: Mistrík, J. a kol.: Encyklopédia jazykovedy. Bratislava, Obzor 1993, s. 355.

furdík, j.: Motivačná intencia slova. Slovenská reč, 63, 1998, s. 321 – 329.

furdík, j.: K onomaziologickej štruktúre slovotvorne motivovaného slova. In: Slawische Wortbildung. Semantik und Kombinatorik. (Materialien der 5. Konferenz der Kommission für slawische Wortbildung beim Internationalen Slawistenkomitee. Lutherstadt, Wittenberg 20. – 25. september 2001). Ed. Swetlana Mengel(ová). Münster – Hamburg – London, LIT Verlag 2002, s. 113 – 123.

furdík, j.: Prednášky zo slovenskej derivatológie. Prešov 1996 – 2002. (Nepublikované.)

furdík, j.: Slovenská slovotvorba. (Teória, opis, cvičenia.) Ed. M. Ološtiak. Prešov, Náuka 2004. V tlači.

furdík, j.: Prehľad onomaziologických kategórií odvodených a zložených slov. Rkp.

Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala – M. Pisárčiková. 4., doplnené a upravené vyd. Bratislava, Veda 2003. [skratka KSSJ]

Mluvnice češtiny 1. Red. J. Petr. Praha, Academia 1986.

ripka, i. – imrichová, m.: Základy slovenskej lexikológie. Prešov, Fakulta humanitných a prírodných vied 2003. 150 s. [Najmä kapitola Derivatológia. s. 36 – 60.]

sekaninová, e.: Sémantická analýza predponového slovesa v ruštine a slovenčine. 1. vyd. Bratislava, Veda 1980. 200 s.

sokolová, m.: Teoretické zásady morfematického spracovania slovenčiny. In: Sokolová, M. – Moško, G. – Šimon, F. – Benko, V.: Morfematický slovník slovenčiny. Prešov, Náuka 1999, s. 9 – 53.

Sokolová, M. – Moško, G. – Šimon, F. – Benko, V.: Morfematický slovník slovenčiny. Prešov, Náuka 1999, s. 420.


správy a recenzie




Medzinárodná konferencia BraSlav 2


Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave sa konal 13. a 14. novembra 2003 druhý ročník medzinárodného slavistického sympózia Bra­Slav. Za touto šťastne zvolenou skratkou sa skrýva jednak názov Bratislavská slavistika a aj prvý slovanský ojkonym dnešného názvu hlavného mesta Slovenskej republiky. Ak vlaňajší prvý ročník tohto slavistického vedeckého podujatia mal konštitutívny charakter s cieľom predovšetkým zoskupiť zahraničných a domácich slavistov na jednom diskusnom fóre, tohtoročný ročník sa vyprofiloval do troch slavistických subdisciplín – paleoslavistickej, jazykovednej a literárnovednej. Uvedené slavistické rámce boli vopred tematizované: 1. Slovanská hymnografia a počiatky slovanského písomníctva, 2. Etnicita a slovanské spisovné jazyky a 3. Koryfeji socialistického realizmu. Spoločným znakom bratislavského slavistického sympózia je široký záujem domácich a zahraničných slavistov o toto podujatie a pestrý metodologicko-tematický slavistický diskurz zameraný na odhaľovanie nových faktov a hľadanie pevného miesta slavistickej vedy v systéme novodobej vedeckej infraštruktúry.

Druhý ročník medzinárodného slavistického sympózia BraSlav 2 otvoril prof. Pavol Žigo a úspešný priebeh rokovania zaželal dekan Filozofickej fakulty Univerzity Komenského doc. Anton Eliáš.

Na dvojdňovom vedeckom sympóziu BraSlav 2 odznelo 44 zo 47 prihlásených referátov od autorov z ôsmich európskych krajín, ktoré boli prednesené v troch rokovacích sekciách.

V sekcii venovanej hymnografii a počiatkom slovanského písomníctva odznelo osem referátov. V snahe čo najvernejšie zachytiť myšlienkový pochod v hym­nologickom diskurze na rokovaní BraSlavu zameriame sa na tematickú orientáciu jednotlivých autorov. Heinz Miklas predniesol príspevok na tému Hymnografické pamiatky a vývin staroslovanských písomných systémov, Jevgenij Vereščagin svoj prejav tematizoval ako model vedeckého publikovania prekladových hymnografických textov (na príklade Iliovej knihy), Bojka Mirčeva prednášala na tému O niektorých otázkach výskumu pôvodných starobulharských služieb južnoslovanským svätých. V popoludňajšej časti odzneli príspevky Dagmar Christiansovej (Kánon Efimia Veľkého v tradícii východoslovanských minejí), Ľubora Matejka (K dejinám slovanského prekladu byzantských hymien), Viktora Baranova (Novgorodské mineje 11. až 14. storočia ako východisko výskumu dejín ruského jazyka), Dietera Sterna (Novgorodské aprílske mineje: v čom sa apríl líši od ostatných mesiacov?) A Romana Krivka (Z dejín vedy: prínos M. F. Murjanova do slovanskej hymnológie).

Druhú časť konferencie zastrešovala téma Etnicita a slovanské jazyky. V tejto časti odznelo 27 referátov 28 autorov, takže sa tento blok tešil najväčšiemu záujmu. Ani to neprekvapuje, ak si uvedomíme skutočnosť, že slovanské národy sú lingvocentrickými národmi.

Prvé tri referáty boli zamerané na situáciu v južnoslovanských jazykoch: Miroslav Dudok (O vzťahu jazyka a národa – ekolingvistický obraz v slovanskom svete), Wladyslav Kryzia (Integračné a dezintegračné tendencie v slovanskom svete), Ivan Dorovský (Proces formování národa a spisovného jazyka u jižních Slovanů a Josef Dobrovský, se zvláštním ohledem na vznik spisovné makedonštiny). V prvý konferenčný deň prednášal ešte Jerzy Staszewski (O niektorých otázkach tzv. etnoskladby), Ján Kačala (Osobitosti vývinu spisovnej slovenčiny v 20. storočí), Pavol Žigo (Vzťah etnicity a kodifikácií spisovnej slovenčiny v medzivojnovom období), Vincent Blanár (Od jazyka A k blízkopríbuznému jazyku B a od jazyka B k blízkopríbuznému jazyku A), Renáta Mračníková (Historický slovník slovenského jazyka prameň ďalšieho štúdia slovanských jazykov), Mariola Szymczaková (Konfrontačný opis inovačných procesov v slovenčine a poľštine), Maryla Papierzová (K výskumu sémantickej syntaxe slovenčiny a poľštiny), Natália Kiseľova (Osobitosti vývoja spisovnej bieloruštiny v porovnaní so slovenčinou) a Maria Magdalena Nowakowska (O čom hovoria titulky v tlači).

Druhý konferenčný deň v rovnomennej sekcii odzneli tieto referáty: Мodel slovenskeho jazykového filmu sveta Natálie Bardinej, Odraz jazykového dedičstva 17. storočia v novodobej spisovnej ruštine Aleša Brandnera, Tvorenie slovesno- menných slovných spojení a ich funkcia v ruskej vojenskej terminológii v porovnaní so slovenčinou Františeka Heisera, Konkurencia domácich a cudzích slov v ruštine Jany Benkovičovej, Etnokultúrne kódy v rusko-slovenských publicistických textoch Jozefa Sipka, Slováci na Ukrajine Štefana Liptáka. Poobedňajšiu časť otvorili dva metodologicky koncipované príspevky Výber alomorfů a explanační principy Zdenky Rusínovej a Princip analogie v morfologickém vývoji českých a slovenských substantiv Jany Pleskalovej. Nasledoval príspevok Rudolfa Kuchara Zámená kto, čo, ktorý a otázka slovenskosti Žilinskej knihy. Miglena MichajlovaMarinela Vlčanova predniesli konfrontačné príspevky o anglicizmoch v bulharčine a češtine na materiáli slovnej zásoby z ekonómie (M. Michajlova) a o internacionalizmoch v bulharčine, slovenčine a češtine na materiáli slovnej zásoby z podnikateľskej sféry (M. Vlčanova). Záver tohto bloku patril Svoradovi Zavarskému, ktorý hovoril o diele Martina Sentivániho, a dvojreferátu Eleny KrasnovskejAngely Škovierovej o kamaldulskom preklade diela Ludviga Blosia.

Tretia sekcia (Koryfeji socialistického realizmu) pracovala podobne ako prvá iba jeden deň a odzneli tu nasledujúce referáty: Socialistický realizmus v české literatuře Iva Pospíšila, kde autor hovoril o troch spisovateľských generáciách patriacich do tohto literárneho prúdu, a Červené päťdesiate v zlatých šesťdesiatych Valéra Mikulu. Vladislav Doktor sa venoval slovenskej poézii v prvej polovici päťdesiatych rokov 20. storočia a Ludvík Štěpán pomenoval svoj príspevok Specifická tematika – cesta ke schematizaci literárního díla. Bulharskú literárnu situáciu v období socialistického realizmu priblížila Cvetana Georgieva. Mária Kusá hovorila o hrdinovi ruskej prózy 60. až 80. rokov v slovenskom prostredí, Oľga Engelová o monumentalizácii a deheroizácii na príklade diela Osud človeka M. Šolochova, Peter Káša v príspevku Socialistický realizmus naruby? predniesol poznámky k tvorbe T. Konwického, Viera Žemberová uvažovala o premenách subjektu v próze a záver sekcie patril Martine Petríkovej, ktorá sa zamerala na princíp krutosti v próze J. Bodnárovej.

Tohtoročnú konferenciu BraSlav 2 možno hodnotiť ako úspešnú z niekoľkých hľadísk. Napriek tomu, že sa konferencia vopred tematicky zúžila a že sa konala necelé tri mesiace po svetovom slavistickom zjazde, zúčastnil sa na nej rovnaký počet referentov ako vlani a rozšíril sa počet svetových slavistických centier a štátov, z ktorých slavisti merali cestu do Bratislavy. Svedčí to o tom, že domáci a zahraniční slavisti pociťujú potrebu viesť vedecký dialóg a vyrovnávať sa s najproduktívnejšími témami v súčasnej slavistike, akou je i slovanská hymnografia najstarších čias alebo otázka etnicity v súčasných slovanských jazykoch, ale aj o potrebe prehodnocovať neorganické zásahy do literárneho procesu, o ktorých práve nedávne časy vo väčšine slovanských národných literatúr môžu štedro svedčiť. Priebeh tohtoročnej konferencie treba osobitne hodnotiť aj podľa toho, že sa postupne upúšťa od tradičného deskriptívneho, viac-menej vyčerpaného, slavistického modelu a vzájomnostného nazerania na slavistiku a že sa vedecký záujem sústreďuje na komplexnejšie, hlbšie, ba aj explanačné otázky slavistiky ako stabilného vedného odboru v sústave moderných vied. Bratislavská slavistika si v tomto smere buduje dobrú tradíciu, otvára i nové otázky a poskytuje priestor na pluralitné hodnotenie slovanských jazykov, literatúry a kultúry v európskom slovanskom svete.


Miroslav Dudok


Kronika

Profesor Ján Findra jubiluje


Lingvistický čas sa posúva“ ­– hovorieval jeden z najlepších znalcov slovenskej jazykovednej komunity Ladislav Dvonč, nevediac ešte, ako to bude s lingvistickým časom jeho vlastným. Tento svoj výrok vysvetľoval tak, že v čase, keď sa v minulosti už jazykovední autori chystávali na zaslúžilý emeritný odpočinok, aby si ovenčení vavrínmi v pokoji duše užívali zaslúženú slávu, príp. už aj potichu uvažovali o posledných veciach života, dnes mnohí z nich pokračujú pevným a vyrovnaným krokom v práci i v napĺňaní svojho životného poslania. Jedným z nich je aj profesor PhDr. Ján Findra, DrSc., čerstvý sedemdesiatnik. Veď povedal by niekto v jeho prípade, že v jeho tóne, dikcii, prieraznosti myslenia a argumentácie či aktuálnosti tém došlo v porovnaní s minulým obdobím k nejakým zmenám?

Pripomeňme, že Ján Findra sa narodil 25. marca 1934 v novohradsko-ipeľskej obci, ktorej meno tak intenzívne vonia po malinách – v Málinci, známom aj vynikajúcimi sklárskymi parádami. Gymnázium absolvoval v blízkom Lučenci, kde po univerzitných štúdiách aj zakotvil. Jeho prvým pracoviskom bola teda povestná Pedagogická škola (pre vzdelanie učiteľov národných škôl). V 60. rokoch však prešiel do Banskej Bystrice na Pedagogickú fakultu (v tom čase Pedagogický inštitút). Vtedy sa venoval predovšetkým teórii umeleckého prednesu, hranice svojho záujmu však postupne rozširoval, takže obsiahol celý priestor medzi štylistikou a lexikológiou, vychádzajúc na skusy aj do zvukových pásiem rečového signálu. Intenzívne sa začal venovať aj otázkam jazykovej kultúry a výchovy spolu s teóriou vyučovania. Proces tohto jeho „rozpriestraňovania“ je charakteristický najmä tým, že nadobúdal čoraz jasnejšiu sociolingvistickú líniu a orientáciu. Vtedy už jeho hviezda na slovenskom lingvistickom nebi dávno žiarila a jeho vplyv na formovanie slovenskej jazykovedy bol už v spomínaných zónach absolútne evidentný. Zvláštnosťou Jána Findru ako jazykovedného autora bolo aj to, že keď prerazil ako štylistik, bol už dávno známy aj ako skvelý štylista a esejista. Keď sa stal autoritou v rétorike, dávno sa uplatnil ako vynikajúci rétor. Hoci sa dostal veľmi skoro do základnej zostavy medzi najvýznamnejších slovenských autorov v oblasti lexikológie a jazykovej kultúry, jeho prejav sa už dávno vyznačoval bohatou slovnou zásobou i ortoepicky bezchybným výrazom. Ak od svojich prvých sociolingvistiky ladených štúdií pôsobil vyzreto, je prirodzené, že ho oddávna lákal skutočný živý jazyk a živá komunikácia. Stále znovu a znovu premýšľal vzťahy medzi normou, úzom a kodifikáciou, študujúc a oťukávajúc ich z každej strany. Na rozdiel od ináč upriamených autorov, ktorí by túto triádu chceli mať raz navždy definovanú a možno aj zaliatu v betóne, vedel, že tam niekde sa nachádza to chvejúce sa nervstvo, ktoré treba znovu a znovu ohmatávať. Bolo mu však zároveň zrejmé, že sa to musí robiť ľahkou rukou s čo najväčšou jemnosťou a opatrnosťou, lebo trvalejší nátlak hrubej sily môže fungovanie tohto ústrojenstva poškodiť. Spúšťa sondy ku každej z nich a starostlivo kontroluje ich stav stále nanovo, lebo vie, že každý zdanlivý pokoj je aj tu často len iluzórny.

V roku 1984 sa J. Findra stal vedúcim Katedry slovenského jazyka a v rokoch 1989, resp. 1990 bol dvojnásobne potvrdený ako dekan banskobystrickej Pedagogickej fakulty. Tá sa v r. 1992 rozhodnutím vtedajšej Slovenskej národnej rady zmenila na univerzitu, nesúcu meno Mateja Bela. Asi nikto nepochybuje, že v tejto zmene mal prsty predovšetkým J. Findra, napokon v rokoch 1992 – 1993 aj prvý rektor Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, a že jeho zásluhy sú v tejto veci zrejme ťažko preceniteľné. V r. 1993 ho vtedajší prezident Slovenskej republiky Michal Kováč pozval k sebe, aby sa stal celkom prvým vedúcim Kancelárie prezidenta SR. Tento vysoký štátnicko-politický post zastával do roku 2000, keď sa vrátil na „svoju“ univerzitu k „svojim“ a možno aj k svojej pravej postati.

Ako vysokoškolský učiteľ sa prejavil autorsky v metodicky čistých textoch, medzi ktorými si zaslúži osobitnú pozornosť jeho text v kolektívnej monografii Slovenský jazyk a sloh. Kontakty so študentmi však neprerušil ani počas svojej najintenzívnejšej politickej kariéry. Nikdy nezabudol ani na popularizáciu výskumných výsledkov.

Ako jazykovedec, ale domnievam sa, aj ako politik, dával príklad, ako by sa mali viesť diskusie. Neraz si pritom poťažkal: „Z nášho života sa takmer úplne vytráca elegancia polemiky, decentný, no adresný jazykový vtip, slušný, ale pritom neúprosne ostrý a jazykovo precízny sarkazmus, ktorý ľudsky neznevažuje protivníka, ale nemilosrdne obnažuje slabiny jeho argumentov“. Kto iný než on mohol vysloviť tieto slová. Také sú jeho knižné práce, štúdie, prejavy, diskusné príspevky i kritiky.

Zopakujme so štatistikmi a bibliografmi, že J. Findra vydal 12, v tejto chvíli vlastne už 13 monografií (dve v spoluautorstve) a ako autor alebo spoluautor 18 vysokoškolských a stredoškolských učebníc (spolu 11 vydaní), publikoval nielen vo vedeckých časopisoch a zborníkoch, ale hojne sa venoval kultúrno-spoločenskej publicistike, ktorú obohacoval duchaplnými rozhovormi, vystúpeniami v rozhlase a televízii a i. Pripomeňme aj názvy jeho najdôležitejších publikácií: Rozbor štýlu prózy (1971), Umenie prednesu (1979), Slovník literárnovedných termínov (1982), ktoré pripravil s E. Gombalom a I. Plintovičom, Stavba a prednes rečníckeho prejavu (1989), Jazyk, reč, človek (1998), Štylistika slovenčiny (2004)

Decentnosť J. Findru, ktorou je povestný, neznamená, pravdaže, nijakú prílišnú opatrnosť, a tobôž už nie opatrníckosť. Nikdy sa nevyhýbal jasnej reči. Veľmi dobrým príkladom toho je aj jeho kniha esejí Jazyk, reč, človek, kde sa nebojí ani herézy, ak má na ňu dôvody („jazyková stránka verejných prejavov nie je taká kritická, ako sa to prezentuje“), ani polemiky s priveľmi tradicionalistickým uvažovaním v jazykovede, ale ani kritiky horlivcov, ktorí jazyk a zákon o jazyku využívajú i zneužívajú na politické ciele. J. Findra o tom príhodne hovorí napríklad takto: „Každý by si mal zapísať svoj zákon do srdca a každodenne ho potvrdzovať. A zá­kon o štátnom jazyku tasia ako štít práve tí, čo svoj individuálny jazykový zákon nemajú zapísaný v srdci“.

J. Findra venoval značnú pozornosť našim veľkým stredoslovenským prozaickým zjavom: Františkovi Švantnerovi, Ľudovi Ondrejovovi a, samozrejme, Božene Slančíkovej Timrave. Nemohlo to ostať bez stôp ani na ňom samom. Veď sám ako jazykovedný autor je trochu beletristický. Napríklad v tom zmysle, že sa číta ako dobrá beletria.

Jubilant s príslovečnou pravidelnosťou navštevuje aj Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, kde je členom redakcií Slovenskej reči a Kultúry slova, členom orto­epickej a pravopisnej komisie, ako aj členom vedeckej rady JÚĽŠ SAV. Tieto stretnutia dostávajú jeho prítomnosťou nový rozmer, jeho rozvážny a distingvovaný prejav má vždy náležitú váhu a relevanciu. Neostáva však len v službách Jazykovedného ústavu, veď je okrem iného predsedom Ústrednej jazykovej rady Ministerstva kultúry, predsedom redakčnej rady časopisu Slovenský jazyk a literatúra v škole, a, pravdaže, členom vedeckých a umeleckých rád viacerých fakúlt v Banskej Bystrici. Bol a ostáva neúnavným organizátorom, radcom a porotcom na rozličných prehliadkach a festivaloch spojených s umeleckým slovom (na Akademickom Prešove, Hviezdoslavovom Kubíne, Vansovej Lomničke, Štúrovom Zvolene). Treba pripomenúť, že viedol aj pobočku Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV v Banskej Bystrici, je zostavovateľom niekoľkých zborníkov, predsedá komisiám na vymenúvanie docentov a profesorov a angažuje sa i v rámci študentských vedeckých aktivít. Hoci ani nemožno vymenovať všetko, je to iba časť z jeho organizátorských aktivít, aj z nich vidieť, že si nestráži úzkostlivo svoj osobný čas iba pre seba, ale ho zúročuje v pros­pech slovenskej lingvistiky a kultúry, v prospech nás všetkých.

Profesorovi Jánovi Findrovi sme vďační za mnohé, čo urobil a v čom sa angažoval v najrozmanitejších sférach a odvetviach nášho jazykovedného i spoločenského života. Z jeho pera však očakávame ďalšie a ďalšie práce. V mene Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, ale aj celej jazykovednej komunity na Slovensku želám nášmu jubilantovi veľa zdravia, rodinnej i autorskej pohody a veľa úspechov vo vedeckej a pedagogickej činnosti i v polemikách s tými, s ktorými považuje za potrebné aj dnes skrížiť kordy.

Mnogaja ljeta!


Slavomír Ondrejovič

Bibliografia Jána Findru za roky 1993 – 2003


Tento súpis prác nadväzuje na súpis prác Jána Findru za roky 1983 – 1992 z pera Ladislava Dvonča, ktorý bol uverejnený v Slovenskej reči.


1993

Encyklopédia jazykovedy. Sprac. J. Mistrík s kolektívom autorov. 1. vyd. Bratislava, Obzor 1993. 520 s. (člen kolektívu autorov).

Ref.: 1. Dvonč, L.: Nedeľná Pravda, 2, 1993, č. 38, s. 6. – 2. Gašinec, E.: Všetko o jazyku a štýle pre slovenčinárov a jazykárov. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 40, 1993/94, s. 125 – 127. – 3. Jarošová, A.: Knižná revue, 3, 1993, č. 17, s. 1. – 4. Ondruš, Š.: Encyklopédia jazykovedy. Dielo vyše šesťdesiatich slovenských a českých lingvistov. – Slovenská Republika, 16. 10. 1993, s. 10. – 5. Škvareninová, O.: Učiteľské noviny, 43, 1993, č. 33, s. 12. – 6. Bartáková, J.: In: Sborník prací Filozofické fakulty brněnské univerzity. Řada jazykovědná. A. 42. Red. I. Pospíšil. Brno, Masarykova univerzita – Filozofická fakulta 1994, s. 135 – 136. – 7. Dolník, J.: Jazykovedný časopis, 45, 1994, s. 58 – 60. – 8. Dubníček, J.: Najpodrobnejšie o slovenčine. – Práca, 24. 2. 1994, s. 5. – 9. Chmelík, A.: Na okraj recenzie Encyklopédie jazykovedy. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 41, 1994/95, s. 121 (k J. Dubníčkovi). – 10. Uhlár, V.: Literárny týždenník, 7, 1994, č. 2, s. 5. – 11. Králik, Ľ.: Slavica Slovaca, 30, 1995, s. 71 – 73.

Lexika v texte a v sociálnom kontexte. – Jazykovedný časopis, 44, 1993, s. 126 – 133, angl. res. s. 134.

Moje hodnoty. – In: Systém hodnôt v podmienkach vlastného demokratického štátu (rodina – škola – masmédiá). Zborník príspevkov zo sympózia. Bratislava 7. – 8. 10. 1993. Red. J. Kačala et al. Bratislava, Stála konferencia slovenskej inteligencie Slovakia plus 1993, s. 17 – 18.


Vedecká práca bokom. – Hlas ľudu, 18. 9. 1993, s. 1.

[Diskusný príspevok.] – In: Hlas Matice slovenskej. Metodicko-inštruktážny a informačný bulletin Matice slovenskej – členského ústredia v Martine. Č. 12. (Materiály zo zakladajúcich valných zhromaždení Jazykového a Historického odboru Matice slovenskej uskutočnených v Martine v dňoch 5. 12. a 11. 12. 1992. Red. C. Žuffa – V. Čipka. Martin, Matica slovenská 1993, s. 25 – 26.


1994

Napínanie tetivy alebo O základných právach maďarskej menšiny. – Literárny týždenník, 7, 1994, č. 11, s. 12 – 13.

Aj jazyk prezrádza. Hovoríme s jazykovedcom Jánom Findrom. – Literárny týždenník, 7, 1994, č. 12, s. 1, 10 – 11.

Slušniak na Hrade. – Extra, 3, 1994, č. 25, s. 3 (rozhovor F. Muchu s J. Findrom aj o jazykových otázkach).

Politik, pedagóg, jazykovedec. – Hlas ľudu, 24. 3. 1994, s. 3 (rozhovor s J. Findrom).


1995

Jazyk v spoločnosti, človek v texte. – Kultúra slova, 29, 1995, s. 321 – 328.

Makrokompozičné východiská opisného textu. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 42, 1995/96, s. 65 – 71.


Jazyková kultúra, vlastenectvo, morálka. – Literárny týždenník, 28. 4. 1995, č. 8, s. 3.

Text v ohrození. Publicistika a (est)etika. – Nové slovo bez rešpektu, 5, 1995, č. 43, s. 28 – 29; č. 44, s. 28.


1996

Od hĺbkovej k povrchovej organizácii textu. – In: Fungovanie jazykových prostriedkov v texte. Red. E. Krošláková. Nitra, Vysoká škola pedagogická v Nitre 1996, s. 29 – 35, angl. res. s. 35.

Modelové štruktúry a tvorba aktuálnych textov. – In: Sociolingvistické a psycholingvistické aspekty jazykovej komunikácie. Komunikáty z 2. medzinárodnej vedeckej konferencie konanej v Banskej Bystrici 6. – 8. 9. 1994. 1. diel. Red. V. Patráš. Banská Bystrica, Univerzita Mateja Bela 1996, s. 43 – 51, angl. res. s. 199 – 200.

Subjektívnosť opisu. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 43, 1996/97, s. 2 – 8.

Vzťah medzi enumeratívnosťou a komunikabilnosťou opisu. – Slovenský jazyk a li­teratúra v škole, 42, 1995/96, s. 193 – 198.


Jazykový zákon a jazyková prax. – Nové slovo bez rešpektu, 6, 1996, č. 7, s. 30 – 31. – Časť znovu publikovaná: Jazykový zákon. – Kultúra slova, 30, 1996, s. 125 – 126.

Na chválu i obranu jazyka. – Smer, 28. 2. 1996, s. 4.

Jazyk je často múdrejší ako jeho nositelia. – Práca, 18. 4. 1996, s. 9.

Slovo ako svedomie doby. – Nové slovo bez rešpektu, 6, 1996, č. 2, s. 30 – 31.

Zborník o sociolingvistickom výskume slovenčiny. [Sociolingvistické aspekty výskumu súčasnej slovenčiny. Sociolinguistica Slovaca. 1. Red. S. Ondrejovič – M. Šimková. Bratislava 1995.] – In: Jazykovedný časopis, 47, 1996, s. 51 – 55 (ref.).

6 známych ľudí, 4 rovnaké otázky. – Sme plus, 1996, č. 51 – 52, s. 12 (odpovede J. Findru na otázky v ankete).


1997

Jazyk ako individuálny a sociálny fenomén. – In: Slovenčina na konci 20. storočia, jej normy a perspektívy. Sociolinguistica Slovaca. 3. Ed. S. Ondrejovič. Bratislava, Veda 1997, s. 40 – 44.

Štylistika internetových textov. – Slovenská reč, 62, 1997, s. 257 – 267.


Jazyk, reč, človek. – Literárny týždenník, 10, 1997, č. 38, s. 11; č. 39, s. 11; č. 40, s. 11.

Zákon jazyka a jazykový zákon. – Nové slovo, 7, 1997, č. 17, s. 4 – 5.

O slovenčine v komunikácii. [Spisovná slovenčina a jazyková kultúra. Materiály z konferencie konanej v Budmericiach 27. – 29. októbra 1994. Red. M. Považaj. Bratislava 1995.] – In: Jazykovedný časopis, 48, 1997, s. 48 – 52 (rec.).

Životné jubileum Evy Rísovej. – Slovenská reč, 62, 1997, s. 365 – 366 (k 70. narodeninám).

Janko Kráľ slovami profesora dr. Jána Findru, DrSc. – Liptov, 48, 1997, č. 17, s. 1 (odpovede J. Findru na otázky v ankete).

Ak si šliapeme na jazyk, šliapeme si po mravnosti. – Slovenský profit, 5, 1997, č. 13, s. 6 (rozhovor M. Holuba s J. Findrom).


1998

Jazyk, reč, človek. 1. vyd. Bratislava, vydavateľstvo Q 111 1998. 112 s. Časť znovu publikovaná: Zákon jazyka a jazykový zákon. – In: Štátny jazyk v súvislostiach. Zost. sekcia štátneho jazyka a národného písomníctva Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Bratislava, pre MK SR vydal Print-Servis 1998, s. 74 – 75.

Ref.: 1. Kesselová, J.: Jedenásť esejí o jazyku, reči a človeku. – Slovo o slove. Spravodajca Katedry slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty a Fakulty humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity, 4, 1998, s. 40 – 42. – 2. Bosák, J.: Štylistik v textoch aj v iných kontextoch. – Jazykovedný časopis, 50, 1999, s. 120 – 121. – 3. Habovštiak, A.: Jazyk slúži človeku. – Literárny týždenník, 12, 1999, č. 14, s. 10. – 4. Patráš, V.: Esejisticky o medziľudskej komunikácii. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 45, 1998/99, s. 50 – 55. – 5. Ondrejovič, S.: Slovenská reč, 64, 1999, s. 359 – 363. – 6. Týr, M.: Text ako odraz duše. – Nový život (Nový Sad, Juhoslávia), 51, 1999, s. 234 – 237.


Druhý zborník o sociolingvistickom výskume. [Sociolingvistika a areálová lingvistika. Sociolinguistica Slovaca. 2. Red. S. Ondrejovič. Bratislava 1996.] – In: Jazykovedný časopis, 49, 1998, s. 105 – 109 (rec.).


1999

K typológii internetových textov. – In: Retrospektívne a perspektívne pohľady na jazykovú komunikáciu. Materiály z 3. konferencie o komunikácii. Banská Bystrica – Donovaly 11. – 13. septembra 1997. 1. diel. Red. P. Odaloš. Banská Bystrica, Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela Banská Bystrica – Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela Banská Bystrica 1999, s. 38 – 43.

K teórii a praxi jazykovej kultúry. – Kultúra slova, 33, 1999, s. 129 – 136.

Jazyková kultúra a kultúra vyjadrovania. – Kultúra slova, 33, 1999, s. 193 – 200.

Premeny sémantiky a štylistiky lexém. – Slovenská reč, 64, 1999, s. 136 – 142, angl. res. s. 136.


Sila a bezbrannosť slova. – Tvorba T, 9 (18), 1999, s. 37 – 38.

Druhé vydanie Pravidiel slovenského pravopisu. [Pravidlá slovenského pravopisu. 2. vyd. Bratislava 1998.] – In: Slovenská reč, 64, 1999, s. 220 – 223 (rec.).

Prezentácia slovenčiny ako dynamicky fungujúceho systému. [Najnowsze dzieje języków słowiańskich. Slovenský jazyk. Red. J. Bosák. Opole 1998.] – In: Jazykovedný časopis, 50, 1999, s. 37 – 41 (rec.).

Slovo je nevinné i bezbranné. V reči podávame správu o sebe. – Práca, 15. 5. 1999, s. 14 (rozhovor M. Holuba s J. Findrom).

2000

Vetná modalita a stavba textu. – In: Acta Universitatis Matthiae Belii. Zborník Fakul­ty humanitných vied Univerzity Mateja Bela. Sekcia filologická. 4. Red. J. Krško – H. Bálintová. Banská Bystrica, Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici 2000, s. 9 – 14, slov. res. s. 14 – 15, angl. res. s. 15.

Konštitutívne determinanty textu. – In: Jazyková komunikácia v 20. storočí. Zborník zo 4. medzinárodnej konferencie o komunikácii. Red. J. Klincková. Banská Bystrica, Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici 2000, s. 9 – 16.

Štýl ako základný pojem štylistiky. – In: Človek a jeho jazyk. 1. Jazyk ako fenomén kultúry. Na počesť profesora Jána Horeckého. Ed. K. Buzássyová. Bratislava, Veda 2000, s. 280 – 285.

O reči učiteľky materskej školy. – Slovenská reč, 65, 2000, s. 86 – 90, angl. abstrakt s. 86.

Zvuková rovina jazykových prejavov v rozhlase. – In: Slovenčina v Slovenskom rozhlase v súvislosti s kultúrou a spôsobom myslenia. Zborník z jazykovej konferencie. Red. S. Mislovičová – I. Jenča. Bratislava, Slovenský rozhlas – Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 2000, s. 60 – 69.

Nárečie ako útvar národného jazyka. In: 250 rokov v Slovenskom Komlóši. Békešská Čaba. Red. Gy. Garai. Békécsaba, Mozi Nyomda Bt. 2000, s. 85 – 90.


O reči učiteľky materskej školy erudovane a s láskou. – Slovenská reč, 65, 2000, s. 86 – 90.

Jazyk je zrkadlo kultúrnosti. Hranatý stôl LT. – Literárny týždenník, 13, 2000, č. 23, s. 4 – 5 (účastník besedy o jazyku, spoluúčastníci D. Števčeková, J. Kačala, S. Ondrejovič, M. Považaj).

O vrajzáchrancoch alebo o vydávaní jazykovedných prác. – Literárny týždenník, 13, 2000, č. 29 – 30, s. 1, 5.

Mravný apel a posolstvo. – In: Dubíny, J.: Dotyky slova. Banská Bystrica, Spektrum grafik 2000, s. 13 – 15.

[Diskusné príspevky.] – In: Slovenčina v Slovenskom rozhlase v súvislosti s kultúrou a spôsobom myslenia. Zborník z konferencie. Red. S. Mislovičová – I. Jenča. Bratislava, Slovenský rozhlas – Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 2000, s. 47 – 48, 104.

Na osemdesiatku profesora Jána Horeckého. – Jazykovedný časopis, 51, 2000, s. 51 – 53.

Prof. PhDr. Ján Findra, DrSc., vedúci Kancelárie prezidenta SR a prvý rektor UMB. In: Universitas Matthiae Belii, 6, č. 1, 2000, s. 22.


2001

Odsek a žáner. In: Konec a začátek v jazyce a literatuře. Acta Universitatis Purkynianae. Red. D. Moldanová. Ústí nad Labem, 71, 2001, s. 24 – 28.

Život v štýle a štýl v živote. In: Stylistyka X. Ed. S. Gajda. Opole, Uniwersytet Opolski, Instytut Filologii Polskiej 2001, s. 497 – 499.

Jazyk v komunikácii: dynamika vývinu, či ohrozenie? – Slovenská reč, 66, 2001, s. 91 – 107.

Rečnícky prejav ako umenie komunikovať. Slovenská reč, 66, 2001, s. 57 – 61


Hviezdoslav Kubín a vývin slovenskej recitácie. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 47, 2001, s. 129 – 134.

O prednese prózy po 46. ročníku Hviezdoslavovho Kubína. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 47, 2001, s. 193 – 199.

Veda umeniu, umenie vede. In: Vladimír Patráš. Výberová personálna bibliografia. FHV UMB v Banskej Bystrici, 2001, s. 4 – 5.

Prečo sa budeme venovať rétorike. In: Verejná správa, 56, 2001, s. 20 – 21. Tamže: Jazykový prejav v antickom Grécku, 56, 2001, č. 22, s. 19. – Od starovekého Ríma po dnešok, 56, 2001, č. 23, s. 21. – Návrat k dedičstvu mnohých stáročí, 56, 2001, č. 24, s. 21. – Model jazykovej komunikácie, 56, 2001, č. 25/26, s. 20.

Jazyka dar. – Evanjelický posol spod Tatier, 91, č. 51 – 52, s. 22 – 23.


2002

Dynamika a vývin jazyka. In: Jazykoveda v bibliografii, bibliografia v jazykovede. Ed. S. Ondrejovič. Bratislava, Veda 2002, s. 46 – 51.

Štyléma a paradigmatika štylistiky. In: Sborník prací Filozoficko-přírodovědecké fakulty Slezské univerzity v Opavě. Red. M. Tichý. Řada jazykovědná, 2002, s. 90 – 99.

Okolnosti vzniku Univerzity Mateja Bela. In: Univerzita Mateja Bela. Desať rokov rozvoja a perspektívy. Banská Bystrica. Univerzita Mateja Bela 2002, s. 6 – 12.


Návraty. – Kultúrny život, 3, 9. 1. 2002, s. 12.

Faktory komunikačnej situácie. Verejná správa, 57, 2002, č.1, s. 19. Tamže: O podstate jazykovej komunikácie. 2002, č. 2, s. 19. – O komunikačnom zámere a pláne, 57, 2002, č. 3, s. 19. – Slovo je jedinečným stavebným materiálom, 57, 2002, č. 4, s.19. – Ani v texte by nemal chýbať motív, 57, 2002, č. 5, s. 19. – Väzba stavebných jednotiek textu, 57, 2002, č. 6, s. 19. – Spisovný jazyk má celonárodnú platnosť, 57, 2002, č. 7, s. 19. – Výrazové bohatstvo národného jazyka, 57, č. 8, 2002, s. 19. – Dvojvýznamové slovo môže aj zradiť, 57, 2002, č. 9, s. 19. – Funkčné využitie viacvýznamových slov, 57, č. 10, 2002, s. 19. – Synonymá a výrazová variabilita textu, 57, č. 11, 2002, s. 19. – Opakovanie výrazu v rečníckom prejave, 57, 2002, č. 12, s. 20. – Rečnícke figúry založené na opakovaní, 57, č. 13, 2002, s. 21. – Stavebný princíp rečníckeho prejavu, 57, 2002, č.14, s. 19 – Výrazová sila obrazného pomenovania, 57, č. 15 – 16, 2002, s. 35. – Obrazné pomenovanie v rečníckom prejave, 57, č. 17, 2002, s. 21. – Výrazová sínusoida rečníckeho prejavu, 57, č. 18, 2002, s. 21. – Význam syntaxe v rečníckom prejave, 57, č. 19, 2002, s. 29. – Špecifické syntaktické prostriedky rečníka, 57, č. 20, 2002, s. 29. – Kompozícia rečníckeho prejavu, 57, č. 21, 2002, s. 19. – Cudzie prvky v rečníckom prejave, 57, č. 22, 2002, s. 19. – Zvuková realizácia rečníckeho prejavu, 57, č. 23, 2002, s. 21. – Spôsoby prednesu rečníckeho prejavu, 57, č. 24, 2002, s. 19. – Výslovnosť samohlások a dvojhlások, 57, č. 25 – 26, 2002, s. 35.

Okolnosti vzniku Univerzity Mateja Bela. Universitas Matthiae Belii. Spravodajca UMB v Banskej Bystrici, č. 8, 2002, s. 3 – 5.

Prof. Ján Findra, prvý rektor UMB, o založení univerzity. – Spravodajca Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2001, č. 1, s. 8 – 10.

2003

Jazyková kultúra, kultúra vyjadrovania, prepínanie kódu. In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Philologica LVI. Red. P. Žigo. Bratislava. Univerzita Komenského Bratislava 2003, s. 47 – 53.

Predmet štylistiky. In: Komunikácia a text. Red. Z. Stanislavová – E. Fruhaufová. Prešov. Náuka 2003, s. 19 – 25.

Štýl ako modelová štruktúra. In: XIII. medzinárodný zjazd slavistov v Ľublane. Príspevky slovenských slavistov. Red. J. Doruľa. Bratislava. Slovenský komitét slavistov – Slavistický kabinet 2003, s. 141 – 149.

Štylistika v matičnej Slovenskej reči. In: Slovenská reč 1932 – 2002. Vedecká konferencia. Bibliografia. Ed. S. Ondrejovič. Bratislava, Veda 2003, s. 73 – 80.

Hraničné zložky sujetu v Pomocníkovi. In: Literárne dielo Ladislava Balleka. Red. Fakulta humanitných vied UMB – Katedra slovenského jazyka a literatúry 2003, s. 36 – 43.

Človek v priestoroch jazyka. – Slovenská reč, 68, 2003, s. 108 – 114.

Model jazykového vzdelávania v domácej tradícii. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 49, 2003, s 193 – 200.

K výročiu kodifikácie spisovnej slovenčiny. Tvorba, 13 (22), 2003, s. 14 – 17.

Prezident a jeho kancelária. In: Nový štát a jeho prezident. Bratislava. Vydavateľstvo Dilema 2003, s. 41 – 55.


Poznámky o výslovnosti spoluhlások. In: Verejná správa, 58, 2003, č. 1, s. 19. Tamže: Výslovnostné štýly a ich využitie, 58, 2003, č. 2, s. 19. – Jazykovo-intonačné stvárňovanie prejavu, 58, 2003, č. 3, s. 19. – Gramatická a štylistická funkcia pauzy, 58, 2003, č. 4, s. 30. – Gramatizujúci a štylizujúci prostriedok, 58, 2003, č. 5, s. 21. – Rytmická organizácia prejavu a prízvuk, 58, 2003, č. 6, s. 19. – Intenzita hlasu a dôraz v službe prednesu, 58, 2003, č. 7, s. 19. – Prednes a využívanie tónovej modulácie, 58, 2003, č. 8, s. 19. – Funkčné možnosti mimojazykových prostriedkov, 58, 2003, č. 9, s. 30. – Rečník v procese rétorickej komunikácie, 58, 2003, č. 10, s. 11. – Klasifikácia rečníckych prejavov, 58, 2003, č. 11, s. 19. – Verejné monologické prejavy jednotlivcov, 58, 2003, č. 12, s. 19. – Typy verejných monologických prejavov, 58, 2003, č. 13, s. 21. – Dialogické ústne jazykové prejavy, 58, 2003, č. 14, s. 21.

Na záver. In: Komunikácia a text. Red. Z. Stanislavová –  E. Frühaufová. Prešov. Náuka 2003, s. 383 – 384.



Redakčná činnosť


Kultúra slova, 27, 1993 – 37, 2003 (člen red. rady).

Slovenská reč, 58, 1993 – 68, 2003 (člen red. rady).

Zborník Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici. Spoločenské vedy. 8. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1987 (zodpovedný redaktor).

Slovenský jazyk a literatúra v škole, 37, 1990/91 – 41, 1994/95 (predseda red. rady), 42, 1995/96, č. 1 – 4 (člen red. rady).

Smer, 42, 1990 – 43, 1991 (člen red. rady).

Všeobecné a špecifické otázky jazykovej komunikácie. Komunikáty z vedeckej konferencie konanej v Banskej Bystrici 3. – 5. septembra 1991. 1. – 2. diel. Red. P. Odaloš – V. Patráš. Banská Bystrica, Pedagogická fakulta 1991. 338 s. (vedecký redaktor).

Encyklopédia jazykovedy. Sprac. J. Mistrík s kolektívom autorov. Bratislava, Obzor 1993. 520 s. (člen red. rady).

Acta Universitatis Matthiae Belii. Zborník Fakulty humanitných vied UMB. Sekcia filologická. 3. Banská Bystrica, Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela 1999. 376 s. (člen red. rady).

Acta Universitatis Matthiae Belii. Zborník Fakulty humanitných vied UMB. Sekcia filologická. 4. Ban­ská Bystrica, Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici 2000 (člen red. rady).


Literatúra


Findra, Ján. – In: Encyklopédia slovenských spisovateľov. Red. K. Rosenbaum. Bratislava, Obzor 1984, s. 145 (heslo).

Mistrík, J.: Životné jubileum Jána Findru. – Slovenská reč, 39, 1984, s. 103 – 106 (k 50. narodeninám).

Findra, Ján. – In: Kto je kto na Slovensku 1991? Red. V. Adamec et al. Bratislava, konzorcium Encyklopédia 1991, s. 48 – 49 (heslo).

Odaloš, P.: Výberová bibliografia prác členov Katedry slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici špecializovaných na slovakistiku. – In: Všeobecné a špecifické otázky jazykovej komunikácie. Ko­munikáty z vedeckej konferencie konanej v Banskej Bystrici 3. – 5. septembra 1991. 2. diel. Red. P. Odaloš – V. Pat­ráš. Banská Bystrica, Pedagogická fakulta 1991, s. 316 – 320 (záznam prác J. Findru za roky 1963 – 1990).

Klincková, J.: Profesor Ján Findra jubilantom. – Učiteľské noviny, 44, 1994, č. 12, s. 11 (k 60. narodeninám J. Findru).

Ján Findra. – In: Dvonč, L.: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1976 – 1985). Bratislava, Veda 1997, s. 142 – 147 (súpis prác J. Findru za roky 1976 – 1985).

Ján Findra. – In: Dvonč, L.: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1986 – 1995). Bratislava, Veda 1998, s. 152 – 156 (doplnok k bibliografii J. Findru za roky 1976 – 1985, súpis prác za roky 1986 – 1995).

Findra, Ján. – Kto bol kto v hospodárstve r. 1999. Red. A. Tušer. Bratislava, Trend Holding 1999, s. 53 – 54 (heslo).

Hrúzová, M. – Némethová, M.: Ján Findra. Personálna bibliografia. Banská Bystrica, Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici 2000. 128 s.

Ján Findra. – In: F. Mihály: Kto je kto v Novohrade 1999 – 2000. Praha, Vydavateľstvo Ipeľ 2001, s. 56 – 57 (heslo).

Ján Findra: F. Mihály: Ki kicsoda Nógrádban. 1999 – 2000. Praha, Ipeľ kiadó 2001, s. 55 (heslo).

Ján Findra. – In: Dvonč, L.: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1996 – 2000). Bratislava, Veda 2003, s. 152 – 156 (súpis prác za roky 1996 – 2000).

Oravcová, A. – Ondrejovič, S.: Autorský register časopisu Slovenská reč za roky 1932 – 2002. In: Slovenská reč 1932 – 2002. Vedecká konferencia. Bibliografia. Ed. S. Ondrejovič. Bratislava, Veda 2003 (súpis prác Jána Findru uverejnených v Slovenskej reči, s. 155 – 156, 207, 237).

Ján Findra. – In: Unde et Quo Vadis Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela? Zost. M. Štulvajter. Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Fakulta humanitných vied 2004. (CD-nosič)

Zostavil Slavomír Ondrejovič

Storočnica Antona Jánošíka


Anton Jánošík (občas sa podpisoval aj ako TB – Tono Bánovský) patrí do tej neveľkej skupiny slovenských vzdelancov, ktorí sa narodili začiatkom dvadsiateho storočia a študovali na vysokých školách v poprevratových rokoch. Z jazykovedcov sem patria Belo Letz (1902), Alfonz Zauner (1904) a Ján Stanislav (1904).

Väčšina z nich študovala v Prahe, len Anton Jánošík sa zapísal na Univerzitu Komenského a študoval tu v rokoch 1923 –1927 slovenčinu a francúzštinu. V prvom ročníku sa ešte mohol stretnúť s Jozefom Škultétym, v neskorších semestroch počúval Miloša Weingarta a Františka Ryšánka, u ktorých získal spoľahlivé základy filologickej práce. Aký bol prínos jednoročného pobytu v Poitiers r. 1927, nedá sa dnes už zistiť.

Slovenská jazykoveda nezabúda na jeho neprerušenú aktivitu v osvetľovaní jednotlivých problémov pri používaní slovenčiny. Svedčia o tom spomienky pri jeho šesťdesiatke od E. Jónu, Dvončova posmrtná spomienka pri deväťdesiatke, ale najmä rozsiahly nekrológ z pera jeho blízkeho spolupracovníka a priateľa a časom aj predstaveného – Eugena Jónu v Slovenskej reči 1972. (Súpis prác už tradične vypracoval L. Dvonč.)

Mimoriadne zaujímavá je spomienka jeho syna Petra Jánošíka v Slovenskej reči 1996. (Bol som jeho školiteľom, keď bol istý čas pracovníkom Jazykovedného ústavu, ale ašpirantúru čoskoro prerušil a dal sa na žurnalistiku.)

Pri súčasnej storočnici nebude od veci znova si pripomenúť vedeckú a publicistickú orientáciu. Ako je známe, bol spoluautorom E. Jónu pri Slovníku spisovného jazyka slovenského, ktorého prvý zväzok (písmen A – J) vychádzal v zošitoch v rokoch 1946 – 1949.

Vo vlastnej vedeckej práci A. Jánošík venoval pozornosť výkladom o slovnej zásobe, špeciálne o kvantite slov. Treba však pripomenúť, že séria výkladov pod súhrnným názvom Zo školskej slovenčiny sa nedotýka školskej problematiky, resp. slovnej zásoby terminologickej oblasti, ale otázky spisovnosti, správnosti či nesprávnosti slov. Priamo školskej praxe sa však dotýkajú podrobné Jánošíkove recenzie gramatík, resp. učebníc slovenčiny (Damborského Krátkej mluvnice slovenskej a Letzových Kmeňoslovných úvah). Poznámky o kvantite zhrnul v roku 1940 v doktorskej dizertácii Príspevky ku kvantite slovenčiny, práca však nevyšla tlačou.

Pri svojej učiteľskej (často rapsodickej) činnosti pochodil A. Jánošík osem slovenských stredných škôl (z toho jedno maďarské gymnázium) a nemal dosť času a pokoja na teoretické štúdium. Vo svojich poznámkach sa opieral o dobrú znalosť bánovského nárečia, ale aj o súčasný stav slovenskej literatúry. Hodno ešte aj dnes odcitovať z jeho štúdie:

Argumenty sú jednoduché: bežné slovenské slovo úloha (uložiť) nemožno nahradiť slovom úkol, lebo „úkol“ nepoznajú „Pravidlá, ani v ľudovej reči sa ho neužíva.“ A podobne inkúst (z čes. inkoust) a atrament, mluvnica a gramatika, tužka a ceruza atď. Kritérium je teda spisovný úzus a výskyt v ľudovej reči. Kde sa ľudové slovo pociťuje už ako zastarané (napr. cirkel), autor odporúča namiesto prevzatého neorganického slova prijateľnejšiu podobu... „Čistotu reči nekazia vžité slová cudzieho pôvodu, ale nové a nepotrebné cudzie väzby. Nové slová, čo aj slovenské, nie sú vhodnou náhradou za obecne vžité cudzie slová, lebo väčšina Slovákov nepozná význam mnohých slov... staré nemiznú, takže počet lexikálnych dvojtvarov sa zväčšuje. A práve toto škodí jasnosti spisovnej či aj vedeckej terminológii“.

Na záver nášho spomienkového príspevku treba citovať aj ďalší Jánošíkov záver z diskusie medzi Slovenskou rečou a Bartkovým Slovenským jazykom:

Nie je na škodu slovenčine, keď Bartek nadhodil tieto a iné podobné otázky (príklady z ľudovej reči). Bude treba sa k nim vrátiť a zaujať pevné stanovisko, pravda, na základe štúdia nárečí ako aj tvarov vyskytujúcich sa v spisovnej reči. Len na zdravom základe možno študovať slovenčinu a jej jazykové zjavy. Tu vlastne spočíva tá pevná metóda, podľa ktorej chceme pokračovať v štúdiu jazykových zjavov, systémov a správnosti alebo nesprávnosti slov. Nám totiž treba pevný základ, systém všeobecne platný. Treba nám sledovať, podľa neho študovať slová, jazykový systém, a nie ich a priori odmietať, vyhadzovať ako neslovenské (prípad pilný), lebo len po dôkladnom preštudovaní nárečí a prípadne aj iných tvarov v spisovnej reči ukáže sa, či niektorý tvar obstojí v spisovnej reči, prípadne aj obidva. Sme za prirodzený purizmus, nie ‚prepiate puristické chúťky‘, lebo naozaj prepiaty purizmus môže byť len škodlivý slovenčine.“

Aj tento citát opretý o dlhoročnú učiteľskú i redaktorskú prax A. Jánošíka sa oplatí vziať do úvahy v dnešnej záplave poznámok, zväčša subjektívnych, o devastácii slovenčiny.


Ján Horecký


rozličnosti




Slovenské čúliť a české čulisný.Slovník slovenských nárečí (1994) zaznačil na s. 283 sloveso čúliť vo význame „pozerať, hľadieť“. Doklady sú z Pucova na Orave, z Hliníka nad Hronom, z Roštára pri Rožňave a z Revúcej. Z Roštára je text Šatelo čúliž na mne? Z Revúcej Uš čúlí, kä bi ujšól. Tu je evidentný význam „hľadieť, pozerať“. Významový výklad v nárečovom slovníku nie je celkom adekvátny. Anton Habovštiak v Krátkom slovníku nárečia slovenského oravského (1995) na s. 85 pripísal slovesu čúliť význam „sedieť a tupo hľadieť“.

Sloveso čúliť je iba slovenské, podľa nárečí stredoslovenské. Ide o odvodeninu slovesa čuť, v praslovanskej podobe čuti. To má indoeurópsky základ keu-, ktorému J. Pokorny v slovníku Indogermanisches etymologisches Wörterbuch (1959) na s. 587 pripisuje významy „worauf achten, beobachten, schauen, hören, fühlen“, čiže „pozerať, pozorovať, hľadieť, počúvať, cítiť, badať“. Uvádza príklady takmer zo všetkých indoeurópskych jazykov. Zo slovanských staroslovienske čuti a české koumati.

Významy, ktoré uviedol J. Pokorny pre indoeurópčinu, takmer zhodne reflektuje staročeské čúti, číti: jedny věci čijeme skrze viděnie, druhé skrze slyšenie, třetie skrze povoněnie, a jiné čijeme skrze dotčenie. Uvádza ich V. Machek v Etymologickom slovníku jazyka českého. Širšiu významovú charakteristiku praslovanského čuti podáva O. N. Trubačev vo štvrtom zväzku diela Etimologičeskij slovar slavianskich jazykov na s. 134 – 136. Pretože pre zrakové vnímanie majú Slovania viacej synoným, v lexéme čuť prevládol význam „vnímať ušami, počúvať“.

Indoeurópsko-praslovanské sloveso čuti má v slovanských jazykoch viac derivátov. Sú to:

Keu-k-, slovanské čučati, čučäti. V. Machek slovesu čučet pripisuje význam „udiveně se dívat“. Kto sa sústredene pozerá, ten sa nehýbe, ten čučí, dučí, sedí. Kto sa sústredene pozerá, ten nehovorí, ten mlčí. Tieto druhotné významy nadobudlo sloveso čučať vo väčšine slovanských jazykov, ale na Morave má toto sloveso pôvodnejší význam „pozerať, hľadieť“.

Kou-k-, západoslovanské kukati. Doteraz mu slavistika pripisuje nemecký pôvod, ale stará čeština (vy-kúkati) má toto sloveso doložené skôr ako nemecké gucken, ktoré je doložené až zo 16. storočia. Nemecké gucken je izolované, nemá responzie v iných germánskych jazykoch.

Kue-k-, po delabializácii kék-, slovanské čäkati, čakati. Doteraz nemá prijateľný etymologický výklad. O responzibilnosti významov pozerať: čakať svedčí latinské spectare: expectare, nemecké warten: čakať, ktoré malo v starej nemčine význam „pozerať“.

Keu-m-: kou-m-, slovanské čumäti, kumati. V slovenčine má sloveso čumieť zastúpenie na strednom, východnom aj západnom Slovensku, ako ukazuje nárečový slovník. Netreba ho vysúvať zo spisovnej slovenčiny. Apofonická obdoba koum-, kumati je v bezpredponovej forme koumati doložená v češtine. Forma s pohyblivým s- čiže skumati má širšie slovanské zastúpenie. V slovenčine slová skúmať, skúmanie, skúmač, skúmateľ sú doložené od 18. storočia.

K derivátom slovesa čuti patrí aj slovo čudo. Staroslovienske čudo vo význame latinského miraculum. Prekvapuje absencia slova čudo v češtine. Vzťah medzi pôvodným významom slov čuti „pozerať“ a čudo zodpovedá vzťahu medzi latinským mirari „pozerať“ a miraculum „čudo“.

Keu-l-, slovenské čúliť a české čulisný. V. Machek v etymologickom slovníku pripisuje slovu čulisný význam „hezký“, čiže „pekný“. Vzťah medzi čúliť „pozerať“ a čulisný „pekný“ zodpovedá vzťahu medzi nemeckým schauen „pozerať“ a schön „pekný“. Porov. české hledět a pohledný. Aj západoslovanské adjektívum pekný je geneticky responzibilné so slovesom pačiti vo význame „pozerať“. Adjektívum pekný má praslovanský základ päk-, sloveso páčiť základ pak- zo staršieho pók-. Sloveso má rovnaký pôvod ako lat. s-pec-ere, s-pectare „pozerať“.

Bližší výklad o význame a zemepisnej distribúcii slov čuť, čučať, čakať, kukať, čúliť, čumieť, s-kúmať, čuch publikoval autor tohto príspevku v marcovom čísle Slovenských pohľadov. V tomto texte je úplne nový etymologický výklad slov čakať, kukať, čumieť, čúliť, čulisný. V. Machek označil české čulisný za nejasné. Pokus spájať ho so slovom čudo, čudesný je neprijateľný. Genetická väzba so slovenským čúliť „pozerať“ je očividná.

Šimon Ondruš


69 I 2004 I 2 I

SLOVAK ACADEMIC PRESS, spol. s r. o., Bratislava

Z OBSAHU


ŠTÚDIE A ČLÁNKY


N. Janočková: Slovotvorné a sémantické súvislosti slovesného vidu v slovenčine. (K štatútu slovesného vidu v slovenčine) J. Ka­ča­la: Okrídlené výrazy zo slovenského písomníctva


DISKUSIE A ROZHĽADY


J. Dolník: Otázky teórie súčasnej spisovnej slovenčiny M. Ološtiak: Kritické poznámky k derivatológii v novej vysokoškolskej učeb­nici lexikológie


SPRÁVY A RECENZIE


Medzinárodná konferencia Braslav 2. M. Dudok


KRONIKA


Profesor Ján Findra jubiluje. S. Ondrejovič Bibliografia Jána Findru za roky 1993 – 2003. S. Ondrejovič Storočnica Antona Jánošíka. J. Horecký


ROZLIČNOSTI







časopis pre výskum slovenského jazyka































SLOVENSKÁ

REČ


časopis

pre výskum

slovenského jazyka


orgán

Jazykovedného ústavu

Ľudovíta Štúra

Slovenskej akadémie

vied





HLAVNÝ REDAKTOR

Slavomír Ondrejovič


VÝKONNÁ REDAKTORKA

Katarína K á l m á n o v á


REDAKČNÁ RADA

Ján Bosák, Klára Buzássyová, Juraj Dolník, Miroslav Dudok, Ján Findra, Eugen Jóna, Katarína K á l- m á n o v á, Rudolf Krajčovič, Milan Majtán, Jozef Mlacek, Slavomír Ondrejovič, Matej Považaj, Ivor Ripka, František Ruščák, Ján Sabol, Daniela Slančová


REDAKCIA

813 64 Bratislava, Panská 26



OBSAH



ŠTÚDIE A ČLÁNKY


N. Janočková: Slovotvorné a sémantické súvislosti slovesného vidu v slovenčine. (K štatútu slovesného vidu v slo­venčine) 65

J. Ka­ča­la: Okrídlené výrazy zo slovenského písomníctva 85



diskusie a rozhľady


J. Dolník: Otázky teórie súčasnej spisovnej slovenčiny 96

M. Ološtiak: Kritické poznámky k derivatológii v novej vysokoškolskej učeb­nici lexikológie 101



správy a recenzie


Medzinárodná konferencia Braslav 2. M. Dudok 111


Kronika


Profesor Ján Findra jubiluje. S. Ondrejovič 114

Bibliografia Jána Findru za roky 1993 – 2003. S. Ondrejovič 117

Storočnica Antona Jánošíka. J. Horecký 124



rozličnosti


Slovenské čúliť a české čulisný. Š. Ondruš 126




ISSN 0037-6981 MIČ 49 611




















SLOVENSKÁ REČ, časopis pre výskum slovenského jazyka. Orgán Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied. Ročník 69, 2004. Adresa redakcie: 813 64 Bratislava, Panská 26. Hlavný redaktor: Slavomír Ondrejovič. Výkonná redaktorka: Katarína Kálmánová. Technický redaktor: Vladimír Radik.

Vychádza šesť ráz za rok. Objednávky a predplatné prijíma Slovak Academic Press, spol. s r. o., P. O. Box 57, Nám. slo­body 6, 810 05 Bratislava. E-mail: sap@sappress.sk.

Registračné číslo 7089.


Distributed by SAP – SLOVAK ACADEMIC PRESS Ltd., P. O. Box 57, Nám. slo-body 6, 810 05 Bratislava, Slovakia.


Objednávky do zahraničia prijíma a vybavuje SLOVART G. T. G. Ltd., Krupinská 4, P. O. Box 152, 852 99 Bratislava, Slovakia.

Telephone: +421-2-63839472, fax: +421 2-63839485, e-mail: gtg@internet.sk.


Distribution rights held by KUBON and SAGNER, P. O. B. 34 01 08, D–8000 München, Germany.


©
Slovak Academic Press, spol. s r. o., 2004

SLOVENSKÁ

R




časopis pre výskum slovenského jazyka


orgán Jazykovedného ústavu

Ľudovíta Štúra

Slovenskej akadémie vied

ROČNÍK

69 – 2004












SLOVAK ACADEMIC PRESS, spol. s r. o. , Bratislava


INFORMÁCIE AUTOROM


Redakcia prijíma príspevky spracované na počítači – textový editor Word pod operačným systémom Windows. Pri spracúvaní príspevkov prosíme dodržiavať tieto zásady:

1. V celom texte používať jednotné riadkovanie 2.

2. V texte za každým interpunkčným znamienkom urobiť medzeru (napr. s. 312 a pod.).

3. Slová na konci riadka nerozdeľovať a tvrdý koniec riadka používať iba na konci odsekov. Odseky začínať so zarážkou.

4. Pri rozlišovaní typov písma pridŕžať sa naďalej úzu časopisu, používať kur­zívu, riedenie, horný/dolný index. Nič nepodčiarkovať, nepoužívať široký a vy­soký typ písma a pod.

5. Rozlišovať dlhú čiarku (pomlčku), napr. G. Altmann – V. Krupa, a krátku čiarku (spojovník), napr. T. Slama-Cazacu; vedecko-metodologický a pod.

Súčasťou každej štúdie Slovenskej reči je záväzne abstrakt v anglickom jazyku (vrátane preloženého titulku). Abstrakt by mal mať max. 100 slov a obsahovať tzv. kľúčové slová na identifikáciu príspevku v rámci vedeckovýskumnej oblasti.

6. Poznámky pod čiaru v texte označiť horným indexom (napr. vzniká tým synergický efekt,1 ktorý…), poznámky uviesť na konci príspevku v tvare horný index, medzera, obsah poznámky (napr. 1 Synergia znamená spolupôsobenie…).

7. Grafy a schémy pripojiť na osobitnom liste maximálne vo veľkosti šírky a výšky strany časopisu (podľa požadovanej veľkosti).

8. Do redakcie poslať jeden vytlačený exemplár príspevku spolu s disketou. Príspevok možno poslať aj elektronickou poštou ako prílohu na adresu info@juls.savba.sk. Po posúdení a re­dakčnom spracovaní ho redakcia vráti autorovi. Tento exemplár autor pošle späť redakcii spolu so skorigovanou disketou a opraveným vytlačeným príspevkom.

9. Literatúru uvádzať takto:

a) knižná publikácia:

FURDÍK, J.: Slovotvorná motivácia a jej jazykové funkcie. Levoča, Modrý Peter 1993. 199 s.

Synonymický slovník slovenčiny. Red. M. Pisárčiková. 2. vyd. Bratislava, Veda 2000. 998 s.

b) štúdia v zborníku:

DOLNÍK, J.: Spisovná slovenčina a čeština. In: Studia Academica Slovaca. 28. Red. J. Mla­cek. Bratislava, Stimul 1999, s. 39 – 52.

c) článok v časopise:

HORECKÝ, J.: Sémantické a derivačné pole slovies ísť a chodiť. Slovenská reč, 64, 1999, s. 202 – 208.





1 Pôvod termínu transflexia, ale v slovotvorných súvislostiach, pochádza od M. Dokulila (1982). Autor ním pomenúva bezafixálny slovotvorný postup pri transpozičnej onomaziologickej kategórii (známy aj ako konverzia), kde pri medzislovnodruhovom prevode, príp. i prechode dochádza iba k zmene tvaroslovnej paradigmy, bez pridania akéhokoľvek afixu, napr. hrať hra, zelený zeleň. Ďalej hovorí aj o deflexii – strate tvaroslovnej paradigmy, a aflexii – nadobudnutí tvaroslovnej paradigmy.

1 Pomenovanie transflex pomocne používame namiesto viacslovného a nepružného termínu súbor gramatických morfém.

2 Podľa výkladu v KSSJ možno pri deriváte sloníča uvažovať aj o motivante sloní (sloníča – slonie mláďa), avšak prejavuje sa paradigmatická sila slovotvorného typu ZS anim + -íča, v ktorom ako motivujúce slovo figuruje substantívum. Napokon, výklad v KSSJ by pokojne mohol znieť „mláďa slona“.

3 Slovotvorná parafráza v češtine („kdo umí, uměl“) poukazuje na to, že geneticky je slovo umelec deverbatívum, porov. aj potenciálne morfematické členenie: um[el]-ec-, um[en]-ie (Sokolová et al., 1999, s. 420).

4 Potenciálne možno uvažovať aj o motivačnom vzťahu smrad – smraďoch, resp. smrdieť – smraďoch, avšak sémanticky ide o názov nositeľa vlastnosti, teda deadjektívum.

5 Výnimku tvoria tzv. exocentrické kompozitá, ktorých druhý komponent síce je samostatným slovom, ich onomaziologická báza však stojí mimo vlastného kompozita, porov. parafrázy: lomi-kameň „ten, kto (je taký silný, že) láme (aj) kamene, tlč-huba „ten, kto tlčie hubou“. (V prvej parafráze sme v zátvorkách uviedli aj „skryté sémy“, patriace do onomaziologického spoja; Furdík, 2002.) Hoci tieto slová nie sú utvorené kompozično-derivačne, z hľadiska sémantiky ich pokladáme za mutačné.

Slovenská reč, 69, 2004, č. 2 65