slovenská

reč


ročník 68 – 2003

číslo 6



Martin Ološtiak


norma, úzus, kodifikácia vo vzťahu k anglickým antroponymám v slovenčine

Ološtiak, m.: Norms, Usage, Codification and English Anthroponyms in Slovak. Slovenská reč, 68, 2003, No. 6, pp. 321 – 335. (Bratislava).


The main objective of the paper is to characterize English personal names (EPN) in Slovak with regard to the notion of language norms, usage and codification. EPN occupy the periphery of periphery in the system of Slovak language; this fact is reflected in all features of language norms (norms are predominantly inherent, implicit, obligatory, stable and variable).

The dynamic character of language is manifested in variability. Dynamism and variability are inherent features of foreign proper names in Slovak. The degree of variability is dependent on the interlinguistic, intralinguistic and extralinguistic circumstances, and it is also interrelated with the concept of obligatoriness, which is based on the attitudes of a speech community. The significant role is also played by „co-operation“ of individual linguistic levels.

The pronunciation rules of EPN do not belong to the language competence of Slovak communicants, thats why English names are subject to changes more frequently than domestic personal names. The number of variants (especially phonetically and morphologically conditioned) of one name can be found: Thorpe – [torp], [torpe], [sorp], G. sg. Thorp(e)a or Thorpeho.


0. V komunikačne orientovanej teórii možno na hierarchickom podklade vyčleniť tieto druhy noriem: 1. sociálne, 2. komunikačné, 3. štýlové a 4. vlastné jazykové normy1 (Slančová, 2000/2001; Nebeská, 1996, tam aj ďalšia literatúra). Ich vzťah a rozsah vyjadruje nasledujúca inkluzívna schéma (o inkluzívnom vzťahu medzi typmi noriem porov. aj Nebeská, 1989, s. 165):



V ďalšom výklade budeme venovať pozornosť najmä jazykovým normám, avšak vzhľadom na skutočnosť, že jazyk je sociálny fenomén, v niektorých prípadoch je dôležité brať do úvahy aj normy v širšom zmysle slova.

1. Existuje viacero koncepcií noriem,2 pričom, ako uvádza J. Šikra, tieto názory sú podmienené tým, „na ktorej ontologickej úrovni sa tieto entity [jazykové normy – M. O.] uplatňujú“ (Šikra, 1990, s. 101). Jedným takýmto pólom, ku ktorému smeruje chápanie pojmu norma, je jazykový systém a druhým pólom je úzus; jazykové normy teda vytvárajú stredný článok v Coseriovej triáde systém – norma – reč/úzus (v pojmosloví pražskej školy ide o všeobecné chápanie normy), popritom sa uvažuje aj o vzťahu úzus – norma – kodifikácia (ide o spisovnú normu; Nebeská, 1996, s. 26, 39 – 40; porov. aj Nebeská, 1992; Novák, 1979).

J. Horecký definuje jazykovú normu ako „pravidlo pre jazykové správanie, ktoré umožňuje rozlíšiť, čo je v danom jazykovom výraze správne, vhodné a čo nesprávne“ (Horecký, 1982, s. 70). Takéto chápanie normy zahrnuje rečovú komunikáciu ako takú, týka sa v podstate všetkých jej aspektov – od jazyka ako vehikula na dorozumievanie cez typy komunikačných situácií až po individuálne dispozície jednotlivých komunikantov. V. Blanár (1996) vymedzuje vo vzťahu k onymii dvojaké chápanie normy: 1. norma ako „všeobecne a jednotne pôsobiaci súbor tendencií, pravidiel, zákonitostí, podľa ktorých je daný systém štruktúrovaný“ (s. 187) – napr. rozdiel medzi normami administratívno-právneho úzu a normami užšieho spoločenského úzu; 2. norma ako „fungovanie onymických sústav v spoločenskej praxi“ (s. 188) – ako veľmi citlivá záležitosť sa v praxi javí „zaobchádzanie“ s menami cudzích štátnych príslušníkov v úradných dokumentoch. Blanárovo chápanie je „špecificky onomastické“, a preto náležite zaberá nielen priestor jazykových noriem, ale aj širší spoločenský priestor. To okrem iného súvisí s vymedzením onomastiky v rámci jazykovedy (Blanár – Matejčík, 1978).

Všeobecne povedané, jazykovou normou3 je to, čo je v jazyku „normálne“, relatívne ustálené a (apriórne) prijímané jazykovou komunitou ako komunikačne „dobré“, účelné – adekvátne, úspešné a efektívne (k tomu porov. Dolník, 1990).4 Norma teda v jazykovej komunikácii plní aj úlohu abstrakcií, korekcií, direktív, ktoré usmerňujú jazykové správanie komunikantov.

V tejto práci sa primárne pohybujeme v priestore spisovnej a štandardnej variety5 národného jazyka (Horecký, 1979). Pri ďalšej špecifikácii tohto priestoru si pomôžeme úvahami J. Bosáka (1990) o vymedzení komunikačných sfér s ohľadom na jednotlivé útvary národného jazyka. Podľa toho autor rozlišuje dve základné komunikačné sféry (I. oficiálnu a verejnú sféru – celospoločenský styk; II. verejnú/neverejnú neoficiálnu sféru – bežný dorozumievací styk) a šesť užších sfér podľa témy komunikácie (1. hospodárska, spoločenská, politická a organizačná činnosť, 2. masová informácia a propaganda, 3. veda a popularizácia vedy, 4. organizovaná výuka, 5. umelecká literatúra a 6. estetické pôsobenie – divadlo, film ap.). Na základe toho si všímame fungovanie cudzích antroponým6 najmä v celospoločenskej komunikácii, t. j. v oficiálnej a verejnej komunikačnej sfére. Podľa témy komunikácie je to najmä masová informácia – oblasť masmediálnej komunikácie totiž patrí v súčasnosti k hlavným katalyzátorom vývinu spisovnej slovenčiny (napr. Šikra, 1990). Stredobodom nášho záujmu je teda tá oblasť národného jazyka, ktorá sa vyznačuje relatívne veľkou mierou normovanosti. Vychádzame pritom z poznámok J. Horeckého (1979, s. 17), ktorý hovorí, že najnižší stupeň normovanosti je pri interpersonálnej komunikácii a najvyšší pri masovej komunikácii (normovanosť v masmédiách sa v súčasnosti oslabuje).

Spisovná varieta národného jazyka má prestížny charakter, používa sa v oficiálnej komunikačnej sfére (médiá, školstvo, administratíva atď.). V našej jazykovednej tradícii sa spisovnému jazyku venovala (a venuje) veľká pozornosť,7 pričom sa do dnešného dňa vykryštalizovali dva základné prístupy k spisovnej slovenčine: „normativistický“ a sociolingvistický (Ondrejovič, 1997a). Túto divergentnosť reflektuje aj J. Dolník (1997), ktorý hovorí o deduktívnom a pragmatickom štandarde. (Pojem hodnotiaci štandard je východiskom jeho uvažovania o kultúre spisovnej slovenčiny; hodnotiaci štandard definuje ako veličinu, ideál, vzor, podľa ktorého sa hodnotí jazyková úroveň komunikátov.)

1.1. Špecifickosť, v niektorých prípadoch až exkluzívnosť, exotickosť CA sa prejavuje aj vo všetkých atribútoch, ktorými sa jazykové normy vyznačujú. Výberovo ide o tieto atribúty: inherentnosť, implicitnosť, záväznosť, ustálenosť variantnosť (Nebeská, 1989, 1996).

1.1.1. Inherentnosť odráža samozrejmú skutočnosť, že norma je v samom jazyku, je jeho súčasťou. Ak chápeme inherentnosť takýmto spôsobom, zákonite sa dostaneme k otázke vzťahu normy k systému a k jazyku (Nebeská, 1996, s. 51 n.). Vo vzťahu k systému možno povedať, že norma je spoločenskou realizáciou jazykového systému, pričom systémovosť sa nerovná norme – pre uvažovanie o CA je pozoruhodná mienka o asymetrickosti medzi normou a systémom.8 CA stoja na periférii periférie jazykového systému, ich špecifickosť sa prejavuje vo výrazovej i významovej stránke (Ološtiak, 2001). Takisto vznikajúce normy (k pojmu pozri Ološtiak, 2003), ktoré sa uplatňujú pri CA, „prerastajú“ jazykový systém slovenčiny; predovšetkým ide o zvýšenú mieru variantnosti najmä vo zvukovej rovine (porov. 1.1.4).

1.1.2. Implicitnosť je podľa I. Nebeskej (op. cit., s. 27) „neuvědomovaná znalost spisovné normy“. Miera uvedomenia si jazykových prvkov spisovnej variety závisí od rôznych faktorov (teritoriálnych, sociálnych, individuálnych a i.). Implicitnosťou sa norma líši od kodifikácie, ktorá je explicitná. Kodifikácia je zásahom zvonku, je to do istej miery umelý, inštitucionálny krok, zatiaľ čo normy sú v jazykovom vedomí na rôznych stupňoch prirodzeným spôsobom interiorizované. Interiorizáciou sa teda jazykový prvok postupne stáva neuvedomovaným (implicitne prítomným v jazykovom vedomí komunikanta).9 Proces interiorizácie (ukladania) jazykových prvkov do jazykového vedomia prebieha v podstate dvojako: 1. prirodzeným spôsobom (ontogenetickým osvojovaním si reči, počúvaním, napodobňovaním, spontánnym hovorením); 2. zámerným učením. Keďže pri CA sa proces interiorizácie neuplatňuje ontogeneticky, o to dôležitejšiu úlohu zohráva „umelá ontogenéza“, t. j. „učenie sa“ napodobňovaním vzorov.10 Môže ísť tiež o uplatnenie znalostí príslušného cudzieho jazyka, pravda, v obmedzenej miere vzhľadom na onomastický status vlastného mena.

1.1.3. Podstatou spoločenskej podmienenosti je pre používateľov jazyka záväznosť normy, pričom, podľa I. Nebeskej (c. d., s. 19), si možno predstaviť takúto postupnosť: pravidelnosť zvyklosť (konsenzus) záväznosť. Záväznosť je garantom (relatívnej) jednotnosti kódu, ktorá podmieňuje úspešnosť komunikácie. Pri porovnaní CA s domácou lexikou (apelatívnou i propriálnou) je zrejmé, že formálna stránka CA sa pociťuje ako menej záväzná, a to najmä pre svoju neustálenosť, vyplývajúcu zo systémového miesta cudzích proprií ako takých. Prirodzene, táto záväznosť (a aj variantnosť) nie je ani pre AA ako celok rovnaká.

S ohľadom na záväznosť sa dôležitou stáva aj otázka postojov k jazykovej norme. „Zisťovanie postojov k jazykovej norme tak môžeme chápať predovšetkým ako zisťovanie miery jej záväznosti“ (Nebeská, op. cit., s. 47). Aj pri cudzích menách platí jednoduché pravidlo, že človek za normálnych okolností nemôže mať objektívny názor na to, čo dostatočne nepozná, neovláda. A práve medzerovitá alebo nijaká jazyková kompetencia spôsobuje, že postoje bežných používateľov jazyka k otázke cudzích mien nie sú dostatočne vykryštalizované, alebo sa pociťuje len záporná hodnota týchto postojov, založená napríklad na hodnotení „toto meno neviem vysloviť“. Komunikanti si totiž uvedomujú najmä ťažkosti, s ktorými sa pri používaní jazykových prostriedkov stretávajú, keďže „hovoriaci používajú svoj tzv. materinský jazyk automatizovane a jeho fungovanie je pre nich samozrejmé“ (Furdík, 1979, s. 66).

1.1.4. Medzi ďalšie vlastnosti normy patrí ustálenosť a  variantnosť,11 ktoré predstavujú dve strany jednej mince. Aby jazyk mohol plniť základnú dorozumievaciu funkciu, musí sa riadiť dostatočne stabilnými normami. Na druhej strane sa o slovo hlási požiadavka, aby jazyk pružne reagoval na neustále sa meniacu mimojazykovú skutočnosť. Táto požiadavka sa odráža v určitej miere variantnosti, pružnosti noriem. V jazyku sa prejavujú obe tendencie, preto sa v lingvistike zaviedli pojmy pružná stabilita, pružná ustálenosť, pohyblivá rovnováha.

Na úvod sa núka hypotéza, že miera ustálenosti (a variantnosti) CA vzhľadom na rôzne komunikačné situácie a rôznosť jazykov, z ktorých do slovenčiny lexémy migrujú, prirodzene, nie je rovnaká. Všeobecne platí, že formálnejšie (oficiálnejšie) typy komunikácie sa vyznačujú (alebo by sa mali vyznačovať) ustálenejšou jazykovou normou.

1.1.4.1. Ustálenosť CA a cudzích proprií všeobecne je značne relatívny pojem. Napríklad S. Ondrejovič (1985) odporúča názov amerického mesta Los Angeles vyslovovať [los endželis]. Dnes však aj napriek tomuto odporúčaniu výslovnosť Los Angeles v masmédiách kolíše; zaznamenali sme podoby [los endžels], [los endželís], [los endžls]. Variantnosť ako protiklad ustálenosti sa pritom manifestuje na rôznych úrovniach: od porovnania úzu jednotlivých masmédií až po jednotlivých moderátorov. Domnievame sa, že variantnosť v L112 v tomto prípade nie je až taká relevantná, pretože si ju komunikanti nemusia vôbec uvedomiť. Tieto a ďalšie dôkazy umožňujú konkrétnu onymickú situáciu AA v slovenčine označiť atribútmi dynamicky stabilná a stabilne dynamická. Ide o to, že CA sa nikdy nedostanú z periférie periférie do centra jazykového systému. Posuny z periférie periférie k centrálnejším (nie centrálnym) oblastiam sú zákonité najmä pri frekventovaných lexémach (Shakespeare). CA predstavujú v slovenčine najdynamickejší prvok (s tým súvisí ich vymedzenie v rámci periférie periférie). Uveďme jedno konštatovanie z Pravidiel slovenského pravopisu (1998), ktoré sa týka písania slov (vlastných mien) cudzieho pôvodu: „Pri menách veľmi známych osobností sa niekedy [zvýraznil M. O.] namiesto pôvodných podôb rodných (krstných) mien a priezvisk používajú domáce podoby, napr. Cristoforo Columbus – Krištof Kolumbus“ (s. 36). Príslovkové zámeno niekedy plní v sémantike uvedenej formulácie dôležitú funkciu; poukazuje totiž na určitú tendenciu (nie pravidlo!) v praktickom používaní cudzích vlastných mien určitého druhu („veľmi známe osobnosti“). Zároveň je táto konštatácia relativizovaná v tom zmysle, že nie všetky osobné mená, ktoré by sme mohli zaradiť do uvedenej kategórie, v danom časovom vymedzení (rok vydania PSP: 1998, resp. 2000) podstúpili analogický adaptačný proces. Z toho vyplýva, že úzus v tejto oblasti nie je homogénny, ale dynamicky stabilný a stabilne dynamický. Jednoznačné pravidlá fungovania CA v systémovej rovine teda nateraz ani nemožno stanoviť. Na základe materiálového korpusu, mapujúceho daný onymický priestor (termín V. Blanára), možno „len“ poukázať na určité tendencie integračno-adaptačných procesov (porov. ďalej).

V takto načrtnutom priestore sa ako kardinálna javí otázka: čo považovať za ustálený jazykový prvok cudzej proveniencie? Aké sú kritériá na vymedzenie takéhoto prvku? Najprv treba konštatovať, že ustálenosť/variantnosť cudzieho jazy­kového prvku je komplexný jav, ovplyvnený viacerými činiteľmi, ktoré sme sa na materiálovej báze AA pokúsili zosystemizovať takto (podrobnejšie Ološtiak, v tlači):

1. interlingválne činitele (fyzická dĺžka; fonotaktické ustrojenie; interlingválna proxemika; polylingválna interferencia; variantnosť vo východiskovom jazyku);

2. intralingválne činitele (úzus v slovenčine; charakter jednotlivých jazykových rovín [vplyv výslovnosti na skloňovanie; vplyv ortografie na výslovnosť a naopak]);

3. extralingválne činitele (frekvencia; populárnosť medzi určitou vekovou skupinou; časový faktor; ovládanie príslušného cudzieho jazyka).

Ako vidieť, do hry vstupujú činitele trojakého druhu, pričom ich hierarchiu nie je jednoduché stanoviť. Každá cudzia (antropo)lexéma sa vyznačuje jedinečnou konfiguráciou uvedených činiteľov, vo vektorovej súhre ktorých sa profiluje jej výsledná podoba. Preto sa domnievame, že ustálené CA možno vymedziť jedine všeobecne (teda pomerne vágne): ustálené antroponymum cudzieho pôvodu prešlo istým integračno-adaptačným filtrom slovenčiny (rovina langue), určitým spôsobom sa tak začlenilo do jej štruktúry a toto začlenenie – a to je najdôležitejšie – je jazykovým spoločenstvom do istej miery akceptované (rovina parole). Začleňovanie cudzej lexémy do systému L2 prebieha kontinuálne (porov. poznámku 16). Adaptačno-integračné tlaky pôsobia väčšinou postupne a na rôznych jazykových rovinách s rôznou mierou intenzity. Všeobecne konštatujúc, najrýchlejšie sa CA prispôsobí v oblasti výslovnosti a skloňovania. Popri výslovnostnej adaptácii totiž zdomácňovanie prebieha od konca slova (Kráľ, 1978). Výslovnosť v L2 podlieha transfonemizácii, pretože nemožno predpokladať, že komunikant perfektne zvládne artikulačné zákonitosti tvorenia hlások a mechanizmy ich dekódovania v jednotlivých východiskových jazykoch. (V určitých situáciách sa môže uprednostniť tzv. citátová výslovnosť [napr. pri uvádzaní anglického názvu populárnej piesne], tieto prípady sú však menej početné.) Pri výslovnosti dochádza k variantnosti v samotnom procese transfonemizácie predovšetkým pri nahradzovaní tých hlások L1, ktoré v L2 chýbajú: napr. angl. [ǝ] slov. [a, e, o, u, er, or]; angl. [Ɵ] slov. [t, s]. Pri skloňovaní zasa existujú pomerne striktné pravidlá neumožňujúce veľkú interpretačnú voľnosť. Variantnosť, ku ktorej pri skloňovaní dochádza, má svoje príčiny v podstate mimo morfologickej roviny. Pri AA ide najmä o dôsledok asymetrie medzi zvukovou a grafickou podobou (Raleigh: gen. Raleigha – Raleigho).

V mnohých prípadoch (najmä pokiaľ ide o výslovnosť) možno len anticipovať, prognózovať smer adaptačného procesu – napr. výslovnostnú podobu, ktorá sa pravdepodobne ustáli. Pojem dynamickej stability a stabilnej dynamiky predpokladá neustály vývin v prirodzenom smere minulosť prítomnosť budúcnosť. Prognózovanie je ukotvené v samom jadre pojmu tendencia a, domnievame sa, bez použitia tohto pojmu podstatu CA nemožno vedecky uspokojivo vysvetliť (porov. aj Furdík, 1985). Platí zásada, že prognózovať sa dá len s využitím určitej miery abstrakcie, pretože jednotlivosti ako také môžu rôznymi spôsobmi „vybočovať z radu“, napr. v slovenčine sa koncové anglické -er vyslovuje [er] (spíker, Parker [párker]), avšak pri menách Peter, Baker sa ustálila výslovnosť [pítr], [bejkr]; porov. aj Dvonč, 1964; Lenhardt, 1982. Pri predikcii je teda výskumne účelné brať do úvahy dialektickú povahu vzťahu jednotlivého a všeobecného. Dôležitý je aj fakt, že prognózovanie predstavuje (nielen) v jazykovede delikátnu záležitosť, žiada si maximálne výskumné nasadenie bez balastu absolutizácie jednotlivých javov. Nemožno sa totiž spoliehať na stopercentnú prediktívnu silu záverov, ku ktorým sa výskumník dopracuje. To, čo jazykové spoločenstvo prijme ako „dobré“, funkčné, komunikatívne efektívne, nemusí byť vždy systémové, analogické (Dolník, 1999), naopak, môže to byť živelné, anomálne, nesystémové. Principiálne teda platí, že prognózujeme systémovo, analogicky, všeobecne, pretože anomálie sú anomáliami práve pre svoju idiosynkratickosť, nepredvídateľnosť.

1.1.4.2. Pojmu variantnosti možno priradiť dva významy. Prvý význam kopíruje klasické chápanie variantnosti, je bezpríznakový; vychádza sa pritom z predpokladu, že variantnosť jazykových prvkov je podmienená rôznymi funkciami, ktoré jazyk plní v rozličných komunikačných situáciách. Variantnosť v tomto význame je blízka synonymii, jednému zo základných predpokladov štýlotvorného procesu (Findra, 1978, 1980; Slančová, 2000/2001). – V tejto súvislosti upozorňujeme na Kráľovu teóriu výslovnostných štýlov (Kráľ, 1977, 1988) i na relevantné námietky, ktoré boli voči tejto teórii vznesené (Ondrejovič, 1988).

V druhom význame nadobúda pojem variantnosti negatívnejšie konotácie – pre väčšiu názornosť by azda mohlo byť vhodnejšie použiť označenie osobitá variantnosť, 13 ktorá sa týka napr. výslovnosti AA a ktorá môže v niektorých prípadoch ohroziť efektívnosť komunikácie (porov. aj Kučera – Zeman, 1998, poznámka na s. 6). Takto chápanú variantnosť (rozkolísanosť) možno charakterizovať ako nedostatok systémovosti v norme (Pauliny, 2000, s. 16). Ide teda o varírovanie, ktoré nie je podporené funkčne a nevzťahuje sa ani na rôznorodosť komunikačných situácií: napr. výslovnosť Pronger [prongr], [pronger]; Gagne [gaňéj], ale gen. [gaňého] u jedného športového komentátora. Bolo by však náležité takéto varírovanie hodnotiť kategoricky negatívne? Konštatujeme, že ide o normálny jav,14 ktorý je vysvetliteľný: osobitá variantnosť je dôsledkom najmä toho, že CA nepatria do jazykovej kompetencie používateľov slovenčiny, resp. jednotlivé cudzie mená neprenikli dostatočne do jazykového vedomia používateľov slo­venčiny. V konkrétnom použití sa často presadzujú ad hoc riešenia, ktoré sa niekedy „ujmú“ aj v širšom meradle: napr. Reagan [regan], nie [rígen].

Ďalšou zásadnou otázkou je, ako má výskumník k problematike CA pristupovať, ak chce čo najobjektívnejšie „pretaviť“ zistené skutočnosti do koncízne spracovanej „kodifikačnej“15 príručky.

Jazykovedec so sociolingvistickými ašpiráciami stojí takpovediac medzi dvomi mlynskými kameňmi, uvedomujúc si závažnosť dvoch protichodných tendencií. Oná „schizofrénia“ má takúto konkretizáciu: uprednostniť úzus so svojou pragmatickou logikou, alebo vlastný pohľad výskumníka, ktorý je viac či menej ovplyvnený reflexívnou logikou? (K pojmom pragmatická a reflexívna logika pozri Dolník, 1999.)

V úvahách o jazykovej kultúre v česko-slovenskej lingvistickej tradícii sa za základný problém pokladá značný nesúlad medzi (kodifikovanou) normou a úzom (Nebeská, 1996). Táto asymetria je pochopiteľná, pretože v zásade diskrétna (nespojitá) kodifikácia vždy zaostáva za používaním jazyka v praxi, ktoré tvorí nedeliteľné kontinuum. Ďalším faktom je, že kodifikačné možnosti sa preceňujú. V tomto súvise sa stotožňujeme so stále aktuálnym názorom F. Daneša, ktorý zaznel v diskusii o norme a kodifikácii na konferencii v r. 1966: „Prostě mně se zdá, že se zde klade přílišná víra v možnost kodifikačních zásahů, resp. možnost kladných výsledků těchto zásahů. Zásahy se dají v kodifikaci poměrně snadno provést. Otázka však je, zdali se v praxi ujmou, jaký budou mít výsledek (mohou mít, jak víme ze zkušenosti, i výsledek nežádoucí)“ (Daneš, 1967, s. 163). Ak sa výskumník bude chcieť vyhnúť takýmto nežiaducim výsledkom, v prípadnom kodifikovaní výslovnosti CA bude potrebné brať do úvahy nielen vzťah kodifikácia norma úzus (reflexívna logika), ale aj smerovanie úzus norma kodifikácia (pragmatická logika), t. j. interpretovať zistené skutočnosti sociolingvisticky, rešpektujúc zákonitosť, že do normy (a cez ňu do kodifikácie) sa dostávajú najustálenejšie prvky úzu.

Na jednej strane nemožno nebrať do úvahy objektívne danú skutočnosť, že fungovanie CA sa profiluje uzuálne,16 preto by nebolo adekvátne kodifikovať cudzí jazykový prvok len na základe kodifikátorovej predstavy, viac či menej argumentačne podloženej. Tým sa rešpektuje fakt, že všetky CA sa v slovenčine používajú v závislosti od komunikačno-spoločenských potrieb konkrétnej jazykovej society (porov. aj Pauliny, 2000). Jednotlivé varianty by teda nebolo primerané hodnotiť čierno-bielou formulou správne – nesprávne, resp. prípustný – neprípustný odklon od normy.

Na druhej strane kodifikovanie výslovnosti CA sa musí opierať aj o lingvistické analýzy; v tomto prípade sa totiž nedá spoliehať len na výskum úzu, pretože pre komunikanta je príliš zložité, ba nemožné posúdiť, ktorý tvar CA je vhodný, „správny“, a od odborníka očakáva náležité poučenie, ktoré bude rešpektované. Takto vzniká legitímna spoločenská potreba regulovať normu, s E. Paulinym presnejšie povedané „normu odhaľovať, poznávať a vedecky ju spracovať“ (op. cit., s. 10).17 V tomto zornom uhle sa absencia populárno-náučnej príručky o cudzích menách prejavuje vypuklejšie. Ako ukazujú predbežné sondy, nielen bežný používateľ jazyka potrebuje byť v otázkach používania CA poučený. Najmä v masovokomunikačných prostriedkoch, kde by mala byť dodržiavaná norma spisovného jazyka, sa CA používajú nejednotne, pričom sa však dajú vystopovať základné tendencie, ktoré pri výslovnosti a skloňovaní pôsobia. Aspoň niekoľko príkladov: 1. Podľa dominujúcej tendencie ohýbať AA podľa výslovnosti, ktorá sa približuje originálu, sa meno Sylvester Stallone skloňuje podľa typu chlap na základe výslovnosti [steloun]. Avšak prejavuje sa aj menej dominantná tendencia skloňovať toto meno podľa typu Škultéty na základe „slovenskej“ výslovnosti [stalone] (príklady sú z tlače). 2. Takisto je to aj v tomto prípade: Thorpe [torp], [sorp] vz. [torpe] – gen. Thorp(e)a vz. Thorpeho. 3. Rozdielnosť medzi akusticko-auditívnym a opticko-vizuálnym typom komunikácie: Lemieux [lemijé], [lemijú] – výslovnosť v gen. [lemijéa], [lemijého], [lemijúa]; graficky len Lemieuxa.

Z uvedeného vyplýva, že pri mnohých CA prebieha „konkurenčný boj“ jednotlivých výslovnostných (v niektorých prípadoch aj morfologických a slovotvorných) variantov a pre potenciálne príručky by nemalo byť „hanbou“ napr. uvádzanie dvojtvarov typu Smith [smit] alebo [smis]. Dvojtvary v týchto prípadoch nie sú lexikografickým alibizmom, ale indikátorom normálneho javu, že jazyk sa nachádza v neustálom pohybe. Veď práve dynamická stabilita je jeden z atribútov, ktoré zaručujú „prežitie“ jazyka, resp. jeho plnohodnotné fungovanie v spoločnosti.


2. CA sa používaním v slovenskom kontexte stávajú neoddeliteľnou súčasťou široko chápanej otázky jazykovej kultúry vo vzťahu k národnému jazyku a špeciálne k jeho spisovnej variete. Fenomén jazykovej kultúry sa dotýka jednotlivca, ako aj celého jazykového spoločenstva. K zvyšovaniu jazykovej kultúry v takej neprebádanej oblasti, akou CA nepochybne sú, prispieva najmä oboznamovanie verejnosti s výsledkami jazykovedných výskumov v popularizačno-náučnej podobe. Pokiaľ ide o teoretické otázky a ich publikovanie, registrujeme riešenie problémov len na parciálnej úrovni (štúdie a články v jazykovedných časopisoch, popularizačno-náučné minipoučenia v rôznych jazykových okienkach v dennej tlači a rozhlase). Bola publikovaná len jedna rozsiahlejšia práca monografického typu, ktorá komplexnejším spôsobom osvetľuje nastolené otázky adaptácie a v ktorej sú jednotlivé poznatky pohromade. Ide o monografiu Oľgy Orgoňovej Galicizmy v slovenčine (1998), ktorá sa však propriám nevenuje. Podľa dostupných informácií pripravuje sa publikácia Karla Sekventa Ako používať francúzske vlastné mená v spisovnej slovenčine a v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra sa v rámci práce na Ortoepickom slovníku slovenského jazyka venuje pozornosť aj vlastným menám (Ondrejovič, 2000). V lexikografickej oblasti pociťujeme akútny nedostatok výslovnostných a gramatických príručiek a v celkovej jazykovednej atmosfére panuje vo vzťahu k cudzím menám podozrivé ticho.18 Tento deficit sa v jazykovednej obci podľa nášho názoru rieši len v hypotetickej oblasti (porov. napr. Ondrejovič, 1983, 1997b, 1998; Kačala, 1994), t. j. o probléme sa vie, upozorňuje sa naň, ale v skutočnosti sa nerieši, resp. sa tomuto problému nevenuje dostatočná pozornosť.19 V tomto smere má jazykovedná obec nezanedbateľný dlh voči širokej kultúrnej verejnosti. Preto neprekvapuje, že očividný dopyt na kultúrnom trhu sa snažia uspokojiť neodborné diela. V kníhkupectvách sa napríklad objavila brožúra Ako vyslovíme… Výslovnosť cudzojazyčných mien a názvov (1998),20 ktorá obsahuje výslovnosť 1704 cudzích apelatív a proprií z 24 jazykov. Najväčšie zastúpenie tu má angličtina (vrátane škótskych a írskych apelatív a proprií) a francúzština – 44,07 %, resp. 26,47 %. V heslovej časti sa uvádza len údaj o výslovnosti a pôvode lexémy, napr. Aberdeen – ebördin (A). Najväčšia chaotickosť však panuje v zápisoch výslovnosti. Napríklad výslovnosť koncového -er pri AA má až päť rôznych výslovnostných realizácií: [e] – Beecher Stowe [bičestau], [er] – Butler [batler], [ö] – Gordimer [gódinö], [ő] – Miller [milő], [ör] – Salinger [selindžör]. Z kontextu sa používateľ nedozvie, s akým druhom výslovnosti autor pracuje (poslovenčená alebo slovenská výslovnosť; porov. Ološtiak, 2002). V niektorých prípadoch autor evidentne vychádza z anglického originálu, ktorý sa snaží čo najvernejšie reprodukovať, napr. Barnsley [banzli], Cormak [kómek] – angl. [kƆ:mæk]. Brown je správne [braun], ale Browning je [brouning]. Takisto mnoho ďalších odporúčaných výslovnostných podôb v slovenčine jednoducho nenájdeme: napr. Baker sa nevyslovuje [béker], ale [bejkr], a lexému Athabasca [átábáská] (angl. [æƟǝbæskǝ]) by bolo lepšie vyslovovať [etebeska] alebo [atabaska]. Málo pochopiteľná je aj výslovnosť Shakespeare [šékspír], Canberra [kámberrá], Cage [kedž], Durrell [drál] namiesto reálnejších podôb [šejkspír], [kenbera, kembera], [kejdž], [darel]. Hoci pomery v samohláskovej kvantite sú v angličtine a slovenčine odlišné (porov. Lenhardt, 1981, 1986; Skaličková, 1982), ani pri značení kvantity nenachádzame mnoho systémových riešení: niekde sa pôvodná dlhá hláska prepisuje bez kvantity (Beadle [bidl] – angl. [bi:dl]), inokedy je to naopak (Dublin [dáblin] – angl. [dʌblın]). Na prinajmenej čudné výslovnostné podoby by sme mohli uviesť omnoho viac príkladov (a to nielen v oblasti lexém prevzatých z angličtiny). Na záver podčiarkujeme, že takýto neodborný pokus o zachytenie výslovnosti cudzích, resp. prevzatých slov nemá nijakú praktickú hodnotu. Tento edičný počin však treba pokladať za hodenú rukavicu serióznemu jazykovednému výskumu.

Zhrnutie. – V systémovej rovine preberajúceho jazyka zaujímajú cudzie antroponymá miesto na periférii periférie. Z toho vyplýva aj ich špecifický vzťah k jazykovým normám a jednotlivým atribútom, ktorými sa normy vyznačujú. Zároveň tento vzťah možno adekvátnejšie pochopiť prostredníctvom pojmov tendencie a pravidlá. Vplyvom adaptačno-integračných tlakov sa CA začleňujú do systémových štruktúr preberajúceho jazyka; toto začleňovanie je však do značnej miery dynamické a neprebieha vždy systémovo. Preto možno hovoriť „len“ o tendenciách, ktorými sa CA vyznačujú vo vzťahu k foneticko-fonologickým, gramatickým, slovotvorným a štylistickým pravidlám/normám preberajúceho jazyka. CA sa vyznačujú tendenciami vo zvýšenej miere „narúšať“ normy spisovnej slovenčiny. Takýmto spôsobom sa normy dynamizujú, pričom sa perspektívne rozširuje potenciál normotvorného záberu.

Anglické antroponymá možno v slovenčine charakterizovať zvýšenou mierou neustálenosti (variantnosti), ktorej základnými príčinami sú systémové miesto AA na periférii periférie, špecifickosť antroponymickej sústavy ako takej a jedinečnosť kontaktového vzťahu angličtina slovenčina. Sekundárnym dôvodom neustálenosti je podľa nášho názoru fakt, že tomuto problému sa zatiaľ zo strany slovakistiky nevenovala dostatočná pozornosť, a to najmä s ohľadom na expanziu angličtiny v poslednom desaťročí.

Onú variantnosť však nechápeme negatívne, ale pokladáme ju za normálny jav. Pravda, to neznamená, že jazykovedec sa s daným status quo uspokojí. Práve naopak: v budúcnosti  by mala slovenská jazykoveda tejto oblasti venovať väčšiu pozornosť.

Aby mohol byť akýkoľvek výslovnostno-gramatický slovník cudzích mien kladne prijatý, nemôže byť úplne vytrhnutý z komunikačnej praxe slovenčiny. Na druhej strane jestvuje v jazykovom vedomí používateľov slovenčiny taká medzera, že predpokladané dielo bude plniť zároveň funkciu direktívy, korekcie, resp. inštrukcie; prítomná teda bude aj preskripčná zložka. Vhodné skĺbenie (či „zmierenie“?) preskripčného a deskriptívno-explanačného prístupu pri riešení otázok spojených s cudzími menami by perspektívne mohlo mať aj širší dosah na slovenskú kodifikačnú prax ako takú.



Literatúra


Ako vyslovíme… Výslovnosť cudzojazyčných mien a názvov. Bratislava, Vydavateľstvo Tibor Hradecký 1998. 38 s.

Blanár, V.: Teória vlastného mena. (Status, organizácia a fungovanie v spoločenskej komunikácii.) Bratislava, Veda 1996. 250 s.

Blanár, V. – Matejčík, J.: Živé osobné mená na strednom Slovensku. I. 1. Designácia osobného mena. Bratislava, SPN 1978. 416 s.

Bosák, J.: Skúmanie slovenčiny ako sociálno-komunikačného systému. In: Dynamické tendencie v jazykovej komunikácii. Zostavil J. Bosák. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 1990, s. 75 – 84.

Bosák, J.: Skúmanie slovenčiny ako sociálno-komunikačného systému v slovanskom kontexte. Slavica Slovaca, 28, 1993, s. 171 – 178.

DANEŠ, F.: Kodifikace a hodnocení. [Diskusný príspevok.] In: Kultúra spisovnej slovenčiny. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1967, s. 163 165.

dolník, j.: Efektívnosť jazykovej komunikácie. In: Dynamické tendencie v jazykovej komunikácii. Zostavil J. Bosák. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 1990, s. 147 – 153.

dolník, J.: Diferenciácia teórie kultúry spisovnej slovenčiny. In: Studia Academica Slovaca. 26. Red. J. Mlacek. Bratislava, Stimul 1997, s. 51 – 58.

dolník, j.: Jazykový systém a kodifikácia. Slovenská reč, 64, 1999, s. 106 – 113.

DVONČ, L.: K pravopisu niektorých novších slov na -er prevzatých z angličtiny. Československý terminologický časopis, 3, 1964, s. 47 – 55.

filipec, j.: K problematice jazykových variant. Slovo a slovesnost, 41, 1980, s. 308 – 313.

findra, j.: O funkčnom uplatnení synonymie. Kultúra slova, 12, 1978, s. 65 – 70.

findra, j.: Synonymia v jazyku. In: Jazykovedné štúdie. 15. Horeckého zborník. Bratislava, Veda 1980, s. 69 – 74.

FURDÍK, J.: O vzťahu nositeľov jazyka k jazyku. In: Z teórie spisovného jazyka. Red. J. Ružička. Bratislava, Veda 1979, s. 66 – 68.

FURDÍK, J.: Jazyk v čase (synchrónia, diachrónia, prognostické aspekty). In: K princípom marxistickej jazykovedy. Red. S. Ondrejovič. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 1985, s. 72 – 75.

FURDÍK, J.: Integračné procesy pri lexikálnych prevzatiach. Jazykovedný časopis, 45, 1994, s. 95 – 10.

HORECKÝ, J.: O kodifikácii. [Diskusný príspevok.] In: Kultúra spisovnej slovenčiny. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1967, s. 165.

Horecký, J.: Východiská k teórii spisovného jazyka. In: Z teórie spisovného jazyka. Red. J. Ružička. Bratislava, Veda 1979, s. 13 – 21.

Horecký, J.: Spoločnosť a jazyk. Bratislava. Veda 1982. 112 s.

jóna, e.: Z diskusie o vzťahu spisovného jazyka a nárečí. Slovenská reč, 20, 1955, s. 240.

Kačala, J.: Prispôsobovanie cudzích mien a kodifikácia ich výslovnosti. In: Slovenčina – vec politická? Martin, Matica slovenská 1994, s. 146 – 150.

kočiš, f.: Pojem jazykovej normy a normovanosti. In: Z teórie spisovného jazyka. Red. J. Ružička. Bratislava, Veda 1979, s. 32 – 42.

Kráľ, Á.: Preberanie cudzích slov z hľadiska fonetiky a ortoepie. In: Studia Academica Slovaca. 7. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1978, s. 201 – 215.

KRÁĽ, Á.: Pravidlá slovenskej výslovnosti. 2. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakla­dateľstvo 1988. 632 s.

KUČERA, J. – ZEMAN, J.: Výslovnost a skloňování cizích osobních jmen v češtině. Anglická osobní jména. Hradec Králové, Gaudeamus 1998. 141 s.

Lenhardt, J.: Konfrontačná fonetika anglických a slovenských hlások. Bratislava, Univerzita Komenského 1981. 132 s.

Lenhardt, J.: Výslovnosť koncovej slabiky „spoluhláska + -er“ v anglických slovách prevzatých do slovenčiny. Kultúra slova, 16, 1982, s. 46 – 47.

LENHARDT, J.: Vokalická kvantita v súčasnej angličtine a jej prepis v slovenčine. Slovenská reč, 51, 1986, s. 96 – 101.

NEBESKÁ, I.: K současnému pojetí normy v české lingvistice. Slovo a slovesnost, 50, 1989, s. 152 – 167.

nebeská, i.: Dvojí poloha pojmu jazyková norma. Naše řeč, 75, 1992, s. 22 – 27.

nebeská, i.: Jazyk, norma, spisovnost. Praha, Univerzita Karlova 1996. 160 s.

NOVÁK, Ľ.: K otázke pomeru úzus – norma – kodifikácia v spisovnom jazyku a nárečiach. [Dis­kusný príspevok.] In: Z teórie spisovného jazyka. Red. J. Ružička. Bratislava, Veda 1979, s. 111 – 112.

ološtiak, m.: Jazykový systém a cudzie antroponymá v slovenčine (na materiáli anglických antroponým.) Jazykovedný časopis, 52, 2001, s. 81 – 99.

OLOŠTIAK, M.: K problematike adaptácie anglických osobných mien v slovenčine. In: Problémy adaptácie cudzích mien v slovenčine. Vedecký seminár (Bratislava 19. – 20. Október 2000). Ed. Ľ. Králik. Bratislava, Veda 2002, s. 120 – 126.

ološtiak, m.: Fungovanie cudzích proprií v komunikácii. In: Komunikácia a text. Zborník príspevkov z jazykovednej konferencie konanej pri príležitosti životného jubilea doc. PhDr. Františka Ruščáka, CSc. Prešov 15. – 16. novembra 2001 Prešov, Náuka 2003, s. 212 – 218.

ološtiak, m.: Variantnosť anglických mien v slovenčine. Prednesené na XI. kolokviu mladých jazykovedcov. Spišská Nová Ves 28. – 30. novembra 2001 (v tlači).

Ondrejovič, S. (rec.): Slovník výslovnosti cudzích mien. [Honzáková, M. – Romportl, M.: Čteme je správně? Praha, Academia 1981. 344 s.] – In: Kultúra slova, 17, 1983, s. 26 – 29.

ONDREJOVIČ, S.: Ako vyslovovať názov mesta Los Angeles. Kultúra slova, 19, 1985, s. 56 – 57.

ONDREJOVIČ, S.: O niektorých problémoch slovenskej ortoepie. Slovenská reč, 53, 1988, s. 100 – 108.

Ondrejovič, S. (1997a): Sociolingvistický vs. „normativistický“ pohľad na jazyk. In: Slovenčina na konci 20. storočia, jej normy a perspektívy. Socioliguistica Slovaca. 3. Ed. S. Ondrejovič. Bratislava, Veda 1997, s. 54 – 60.

Ondrejovič, S. (1997b) (rec.): Český slovník výslovnosti cudzích mien po druhýkrát. [Honzáková, M. – Honzák, F. – Romportl, M.: Čteme je správně? Slovníček výslovnosti cizích jmen. 2. vyd. Praha, Albatros 1996. 320 s.] – In: Kultúra slova, 31, 1997, s. 360 – 365.

Ondrejovič, S. (rec.): Príručka výslovnosti a skloňovania britských vlastných mien v češtině. [Kučera, J. – Zeman, J.: Výslovnost a skloňování cizích osobních jmen v češtině. Anglická osobní jména. Hradec Králové, Gaudeamus 1998. 144 s.] – In: Kultúra slova, 32, 1998, s. 238 – 240.

Ondrejovič, S.: K výslovnosti krstných mien v slovenčine. In: Vlastné mená v jazyku a spoločnosti. 14. slovenská onomastická konferencia. Banská Bystrica 6. – 8. júla 2000. Zost. J. Krško a M. Majtán. Bratislava – Banská Bystrica, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV – Fakulta humanitných vied a Pedagogická fakulta UMB 2000, s. 65 – 73.

orgoňová, o.: Galicizmy v slovenčine. Bratislava, Stimul 1998. 125 s.

PAULINY, E.: Norma spisovnej slovenčiny a zásady jej kodifikovania. Spisy SJS. 2/2000. Bratislava, Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV – Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 2000. 37 s.

Pravidlá slovenského pravopisu. 2., doplnené a prepracované vydanie. Bratislava, Veda 1998. 576 s.

slančová, d.: Prednášky zo slovenskej štylistiky. Prešov 2000/2001 (nepublikované).

slančová, d. – sokolová, M.: Variety hovorenej podoby slovenčiny. In: Studia Academica Slovaca. 23. Red. J. Mlacek. Bratislava, Stimul 1994, s. 225 – 240.

Skaličková, A.: Fonetika současné angličtiny. 2. vyd. Praha, SPN 1982. 288 s.

Šikra, J.: Jazykové normy a ich odraz vo vedomí nositeľov jazyka. In: Dynamické tendencie v jazykovej komunikácii. Zostavil J. Bosák. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 1990, s. 101 – 107.

WELLS, J. C.: Longman Pronunciation Dictionary. 1. Vyd. North Yorkshire, Longman Group 1990. 802 s.


Milan Majtán

Adjektívum zázrivýproprium Zázrivá v slovenčine


MAJTÁN, M.: Adjective zázrivý and Proper Name Zázrivá in Slovak Language. Slovenská reč, 68, 2003, No. 6, pp. 336 – 339. (Bratislava).


The author of this article traces back genesis of Slovak adjective zázrivý and the name of the village Zázrivá. He came to the conclusion, that the former lexical meaning of Zázrivá was not connected with the basic meaning of verbs zrieť, zazrieť (to see) as it was assumed former. There is more likely relation with words zázrivý, zázrivosť, zázrosť that existed in older Slovak with the meaning “to envy“ and “jealousy“. The name of the village Zázrivá had motivation in the meaning “the village that should be envied“.


V slavistike nie je všeobecne známe, že staršia slovenčina poznala slová zázrivý, zázrivosť, zázrosť, pretože ich neskôr celkom nahradili slová závistný, závistlivý, závisť. Aj v pramennej základni Historického slovníka slovenského jazyka sa tieto slová vyskytujú iba v niekoľkých dokladoch.

Prídavné meno zázrivý poznáme iba z prekladu Magdeburského práva z r. 1473, z tzv. Žilinskej knihy, a to v počeštenej podobe: O zazrzywem czlowieku; ktery czlowiek gest zazrzywy a w tem bude nagden a przeswiedssen, zostane bezectny a nesprawedlywy (Kuchar, 1993, s. 91). O počeštenej podobe hovoríme preto, že zo starej češtiny slovo zázřivý nie je doložené. Známe je však zo starej poľštiny v podobe zaźrzywy, zaźrywy ako synonymný výraz k „zazdrosny“ (Karłowicz – Kryński – Niedźwiedzki, 1927/1953, s. 366).

Z adjektíva odvodené podstatné meno zázrivosť je v starej slovenčine doložené z rukopisného spevníčka nábožných pesničiek z r. 1723 – 24: Deg nam wernych pritelu, gednotu, prizniwost, obrat wssech neprateluw, zhlad mrzku zazriwost; zaopatrug wdowy, syrotky, zbedowanych, nemocnych y wyhnanych, Otče oprawdowy. Druhý doklad je z náboženského traktátu „Prawda wjry Krystoweg katolickeg aneb wsseobecneg“, ktorý vyšiel tlačou v Košiciach r. 1752: ne ze zlosti, ne ze zazrywosti, ale z lasky to wšecko pochazeti musy.

Niekoľko dokladov zo staršej slovenčiny možno nájsť aj na podstatné meno zázrosť, ktoré bolo známe aj zo starej poľštiny (zazrość, dnes zazdrość) a zo starej ukrajinčiny (зазрасть, dnes заздрість). Dva sú opäť zo Žilinskej knihy z r. 1473: kterehoz by pak obzalowali bezprawie anebo pomluwali skrze zazrost, gde gemu o zywot; aby w zadney zazrosti nebyl, gestly by on chtiel ssanowati proti prawu (Kuchar, 1993, s. 14, 92). Ďalšie dva doklady sú z kalvínskych tlačí z r. 1752, jeden zo spevníka s názvom „Hlasz pobosnoho spéványa“: Pridzi, zasni v serdtzu nasém oheny sveteg lyúbosztzi szvej, polam zázrosztz, het zaseny, abi sme mi jedné bulyi v tvojej boszkej lyúbosztzi. Druhý doklad je z knižky žalmov s názvom „Svetoho Dávida králya a proroka szto i pedzesatz 'soltari“: Provadz 'se mnye, o laszki Panye! V szvéj svetéj szpravodlyivosztzi, nyech vidzá mojo zázrosztzi, se mnye v szvéj pravéj tzesztze silnye prosztzis nyezmilynye (porov. Király, 1953, s. 273).

Slovo zázrosť zachytáva aj Idioticon J. Ribaya z r. 1808. Palkovičov česko-nemecko-latinský slovník z r. 1821 kvalifikuje slová zázřjm zázrost ako slovakizmy a vysvetľuje ich slovami „závidím“ a „závist“. Aj česko-nemecký slovník J. Jungmanna (1839) uvádza slová zázrost = řewniwost a zázřiti = záviděti podľa Palkoviča ako slovakizmy s kvalifikátormi slc. Na samom konci 19. stor. sa so slovom zázrosť stretávame v slovensko-ruskom slovníku L. A. Mičátka (1900).

Kálalov Slovenský slovník z literatúry aj nárečí z r. 1923 uvádza z tejto skupiny slovo zázrosť s odkazmi na Palkoviča a Riznera, slová zázrivec, zázroň s veľmi všeobecným českým ekvivalentom „zlobivý člověk“ a slovo zazerák ako „závistník“.

V Slovníku slovenského jazyka (1965) sa ako krajové uvádza slovo zázrivý s významom „zlostný, hnevlivý“, vyexcerpované z diela Š. Rysuľu.

Napokon i V. Machek vo svojom Etymologickom slovníku jazyka českého a slovenského (1957, s. 588) pri hesle zříti vykladá aj slovenské slová zázrivec, zázroň, zázrosť a zazdrosť.

Do súčasnosti sa výraznejšie zachovali slovesá zazrieť, zazerať s významom, ktorý sa v Slovníku slovenského jazyka zapisuje ako „nepriateľsky, zlostne sa dívať; byť zamračený, neprívetivo sa tváriť, gániť“, v Kálalovom slovníku ešte ako „zlostně, závistivě hleděti“. Podobu zazerám získanú od J. Kollára spomína v hesle zázřiti Jungmann, uvádzajú ju vo svojich slovníkoch Š. Jančovič (1854) aj J. Loos (1871). Základný význam slova zrieť „vidieť“ sa pri uvádzaných derivátoch nevyskytuje. V slovných čeľadiach obidvoch slovanských slovies vidieť a zrieť sa významová stránka rozvíjala podobne (vidieť – závidieť – závisť – závistlivý, zrieť – zázriť – zázrosť – zázrivý).

* * *

Ešte pred dvadsiatimi rokmi sa myslelo, že pôvodný lexikálny význam ojkonyma Zázrivá azda mohol súvisieť so základným významom slovies zrieť, zazrieť, t. j. že by mohlo ísť o osadu, ktorá nie je „zrivá“, ktorú nemožno vidieť (Lutterer – Majtán – Šrámek, 1982, s. 343 – 344). Súviselo to aj so skutočnosťou, že obec Zázrivá sa nachádza na konci doliny dvanásť kilometrov od obce Párnica, ležiacej na hlavnej ceste, ktorá ide popri toku rieky Oravy od Kraľovian cez Dolný Kubín, Oravský Podzámok a Tvrdošín a potom ďalej cez Trstenú do Poľska na Chyžné a Jablonku. So zreteľom na existenciu slov zázrivý, zázrivosť, zázrosť v staršej slovenčine možno uvažovať priamo o motivácii „osada, ktorú možno závidieť“ alebo „osada, ktorú závidia“. Podobným spôsobom sa formovala motivácia názvov typu Zvadlivá, Zvadlivé, kde možno uvažovať o motivácii „miesto, o ktoré sa vadia, súdia“. Pri podrobnejšej areálovej analýze všetkých názvov zo slovenského jazykového územia utvorených z adjektíva zázrivý alebo potom z ojkonyma Zázrivá možno konštatovať, že tvoria spoločný, relatívne kompaktný areál zahŕňajúci časť dolnej Oravy, dolné Kysuce, okolie Žiliny a územie dolného Turca.

Na Orave sú to názvy obce, rieky a doliny. Obec Zázrivá (1552, 1588 Zazrywa, 1564 Zazdrywa, 1598 w Zazriweg, 1615 Zazriwa) vznikla až v polovici 16. stor. (Kavuljak, 1955, s. 268), podľa nej dostal názov pravý prítok Oravy, riečka Zázrivka (Zázrivanka, Zázrivá a Zázrivský potok), ktorá sa predtým nazývala Parnica (1382 Parnicza, 1786, 1805 Parnicza) (Majtán – Rymut, 1985, s. 73), a dolina (Zázrivská dolina).

Na Kysuciach sa názvami Zázrivy, Na Zázrivy, Na Zázrivky nazývajú polia a pasienok v katastri mesta Čadca.

Na okolí Žiliny je názvov Zázrivá niekoľko. Podľa kartotéky terénnych náz­vov v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV sa nazýva Zázrivá časť obce Varín, názov Zázrivá majú aj les a pasienok v obciach Lietavská Svinná a Zbyňov.

Názov Zázrivá má aj vrch v hrebeni Malej Fatry s kótou 1394 m, ktorého západná časť sa nachádza v katastri obce Turie (okr. Žilina) a východná časť v katastri obce Priekopa, ktorá je dnes súčasťou Martina. Podľa neho dostali názvy Zázrivá aj les, dolina a potok, ľavý prítok Turca na hranici medzi Vrútkami a Priekopou (Krško, 2003, s. 131).

Napokon názov Zázrivá má aj pasienok v Hornom Jasene, ktoré je súčasťou obce Turčianske Jaseno v okr. Martin.

Na Kysuciach tvoria osobitný areál názvy utvorené zo synonymného slova závisť (náreč. zovišč), ktoré mohli mať rovnakú motiváciu (niektoré sú zapísané v nárečovej, iné v spisovnej, pospisovnenej podobe): Zovišč, pole Čadca, Zavišče Klokočov, Závisť, pole Oščadnica, Na Závisť, pole Oščadnica, Závisť, pole Radôstka, Zovišče, pole Turzovka, Na Zovišče, pole Turzovka. Zo Záhoria poznáme názvy utvorené z tohto slovného základu, majúce podobu Závistnica: Závistnica, pole Kátov, lúky Skalica. Motiváciu všetkých týchto názvov by mohol naznačovať aj ľudový výklad z obce Radôstka: „je tam závideniahodná úroda“.



Literatúra


BĚLIČ, J. – KAMIŠ, A. – KUČERA, K.: Malý staročeský slovník. Praha, SPN 1978. 708 s.

BRÜCKNER, A.: Słownik etymologiczny języka polskiego. Warszawa, Wiedza Powszechna 1970 (pretlač 1. vyd. z r. 1927)

JUNGMANN, J.: Slownjk česko-německý. D. 1 – 5. Praha 1835 – 1839.

KÁLAL, M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica 1923.

KARŁOWICZ, J. – KRYŃSKI, A. – NIEDŹWIEDZKI, W.: Słownik języka polskiego. Tom 8. Warszawa: Państwowy Instytut Wydawniczy 1927/1953.

KAVULJAK, A.: Historický miestopis Oravy. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1955. 313 s.

KIRÁLY, P.: A keletszlovák nyelvjárás nyomtatott emlékei. Budapest, Akadémiai kiadó 1953. 296 s.

KRŠKO, J.: Hydronymia povodia Turca. Banská Bystrica, Fakulta humanitných vied UMB 2003. 171 s.

KUCHAR, R.: Žilinská právna kniha. Magdeburské právo. Bratislava, Veda 1993. 148 s.

LOOS, J.: Slovník slovenskej, maďarskej a nemeckej reči. Pešť 1871.

LUTTERER, I. – MAJTÁN, M. – ŠRÁMEK, R.: Zeměpisná jména Československa. Praha, Mladá fronta 1982. 376 s.

MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého a slovenského. 1. vyd. Praha, Vydavatelství ČSAV 1957. 628 s.

MAJTÁN, M. – RYMUT, K.: Hidronimia dorzecza Orawy.Wrocław.Warszawa.Kraków.Gdańsk. Łódź: Zakład Narodowy im. Ossolińskich, Wydawnictwo PAN 1985. 142 s.

MIČÁTEK, L. A.: Differenciálny slovensko-ruský slovník. Martin 1900.

PALKOWITSCH, G.: Böhmisch-deutsch-lateinisches Wörterbuch. B. 1 – 2. Preßburg 1820 – 1821.

RIBAY, G.: Idioticon Slovacicum, voces Bohemis au plane non, aut alio sensu usitatas, circiter 14 700 complectens (rkp. z r. 1807 – 1808, ftk. v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV).

Slovník slovenského jazyka. Zv. 1 – 6. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959 – 1968.

Slovnyk staroukrajinskoji movy XIV. – XV. st. Red. L. L. Humecka – J. M. Kernyckyj. Kyjiv, Naukova dumka 1977.

diskusie a rozhľady



Konstantin Lifanov

K OTÁZKE PODSTATY JAZYKA VÝCHODOSLOVENSKÝCH PUBLIKÁCIÍ Z USA KONCA 19. – ZAČIATKU 20. STOROČIA


LIFANOV, K.: About Essence of the Language of Eastern Slovak Publications in the USA from the end of the 19th to the Beginning of the 20th Centuries. Slovenská reč, 68, 2003, No. 6, pp. 340 – 352. (Bratislava).


In the present paper reflection of two phonetic phenomena distinguished Eastern Slovak from other Slovak dialects in the American publications are considered. It is the absence of long vocals and of the syllable created consonants r and l. Contrary to situation in Eastern Slovak dialect, both phenomena occur in reviewed texts. In this connection the author concludes that the language of these publications was based on the Slovak Literary language and the Eastern Slovak elements inserted into its structure in order to become intelligible for the Eastern Slovak speaking people.


V poslednom čase podstatne vzrástol záujem o slovenčinu v Amerike. Jazykovedci však venovali pozornosť najmä ústnym prejavom amerických Slovákov (Tvrdoň, 1989; Kučera, 1990; Ripka, 1992a,b; Hammer – Ripka, 1994), zatiaľ čo jazyk slovenskoamerických publikácií ostáva v zásade nepreskúmaný. Medzi týmito publikáciami sú osobitne zaujímavé tak tlačené, ako aj rukopisné texty, ktoré sa tradične pomenúvajú ako východoslovenské. Tieto texty sa z lingvistického hľadiska síce osobitne neskúmali, ich jazyk bol takýmto spôsobom definovaný bud’ vydavateľmi (tvorcami) týchto textov, alebo autormi, ktorí písali o ich celkovej charakteristike. Je príznačné, že jazyk tých istých textov často hodnotili rôzni autori odlišne. Napríklad známy bádateľ dejín slovenského novinárstva v USA K. Čulen informuje, že Slovenské Noviny1 vydávané v rokoch 1897 – 1911 v Hazletone (štát Pennsylvánia) vychádzali vo východoslovenskom nárečí (Čulen, 1970, s. 131). Noviny Literárne Listy za rok 1897 jazyk toho istého periodika hodnotia ako šarišské nárečie (Čulen, tamže), čo však nie je protirečenie, ale iba jeho bližšia definícia. Na druhej strane J. A. Ferienčik, autor prvej pomerne rozsiahlej štúdie venovanej slovenskej spisbe v USA, tvrdí, že tento „časopis bol tlačený v jakejsi čudnej reči, nebola to ani šariština, ani zemplinština, bola to miechanina“ (Ferienčik, 1915, s. 31). Jazyk stránok gréckokatolíckych novín Amerikansky Russky Viestnik2 vydávaných latinskou abecedou na konci 19. storočia pomenúva ich redakcia slovenčinou, zatiaľ čo J. A. Ferienčik píše, že „je vydávaný v písme slovenskom a len v skomolenom, vymyslenom jakomsi volapüku, ktorý složený je z rozličných dialektov slovenského jazyka vo východnom nárečí“ (Ferienčik, 1915, tamže). J. M. Evans však považuje jazyk týchto novín za rusínsky, ale so silným vplyvom šarišského nárečia (Evans, 1979, s. 5). A takto by sa dalo pokračovať. Odznel dokonca názor, že jazyk východoslovenských písomností sa dá hodnotiť ako osobitný spisovný jazyk (Tajták, 1970, s. 192). Z uvedeného vyplýva hlavný cieľ tohto príspevku – určiť podstatu jazyka slovenskoamerických publikácií, čo nám umožní analýza jednotlivých jazykových prvkov, ktoré sa v nich vyskytujú. Riešenie tejto úlohy predpokladá zistenie spoločných a odlišných znakov rôznych jazykových úrovní, čo je východiskom kvalifikácie základu tohto idiómu3, t. j. ujasnenie toho, či jazyk jednotlivých publikovaných slovenskoamerických textov mal

spoločné znaky a v zásade podobnú genézu alebo nie;

homogénny charakter, teda sa skladal z prvkov toho istého „prirodzeného“ idió­mu, alebo heterogénny, čiže zmiešaný (hybridný);

rovnaký základ, a to:

a) konkrétne východoslovenské nárečie,

b) nadnárečovú podobu východnej slovenčiny,

c) čosi iné.

V tomto príspevku však nemáme dostatočný priestor na to, aby sme mohli celkovo charakterizovať štruktúru jazyka týchto publikácií, preto budeme hovoriť iba o takých javoch, ktoré nám dávajú odpovede na stanovené otázky.

Podľa našich údajov pravdepodobnosť používania východnej slovenčiny v tla­čených textoch v USA je bezprostredne spojená s konfesionálnym rozvrstvením Slovákov. Východnú slovenčinu alebo aspoň jej prvky nachádzame v publikáciách príslušníkov rímskokatolickej a gréckokatolickej cirkvi, zatiaľ čo v evanjelických textoch chýba. Rímskokatolíci popri východnej slovenčine používali aj spisovnú slovenčinu, kým gréckokatolíci rusínsky variant spisovnej ruštiny. Zaujímavou metamorfózou prešli po príchode do USA východoslovenskí kalvíni. Práve v rámci tejto konfesie vznikla na východnom Slovensku tradícia používať v náboženských textoch špecifický idióm vytvorený na základe východoslovenského nárečia, ktorá siaha do polovice 18. storočia a pretrvávala až do začiatku 20. storočia4. Očakávali by sme, že v Amerike práve kalvíni budú naďalej rozvíjať takýto spôsob písania, ale v skutočnosti v ich písomnej tradícii došlo k podstatnému zvratu. „Slovenský Kalvín (spolkový orgán Slovenskej kalvínskej presbyteriánskej jednoty – K. L.) bol vydávaný v správnej gramatickej slovenčine, čo veru našim kalvínom Slovákom z východného Slovenska bolo niečo nového, keďže oni boli navyknutí na maďarskú orthografiu vo svojich knihách a na skomolené slovenské slová“ (Uherka, 1951, s. 122).

Objektom nášho štúdia je prvá slovenská kniha v USA Americký Tlumač – učebnica angličtiny pre amerických Slovákov (vydaná r. 1887 v Pittsburghu, štát Pennsylvánia, nákladom Amerikánsko-Slovenských Novín) a štvoro slovenskoamerických novín rôzneho politického zamerania5: Katolicke Noviny za rok 1889 vydávané v Hazletone, Slovák v Amerike (1890) vydávaný vo Phoenixville, Slovenske Noviny (1901) vydávané v Hazletone a Amerikansky Russky Viestnik (1894) vydávaný v Scrantone (všetky mestá sa nachádzajú v štáte Pennsylvánia). Okrem toho sa v príspevku využíva jazykový materiál z krátkej poviedky publikovanej v národnom kalendári Americký Slovák na rok 18906 (vyšiel v Pittsburghu nákladom Amerikánsko-Slovenských Novín). Môžu vzniknúť pochyby o správnosti využitia gréckokatolíckych novín Amerikansky Russky Viestnik v našom výskume. Podľa nášho názoru je to nielen možné, ale aj potrebné, lebo na celom východnom Slovensku volali gréckokatolíkov Rusnákmi a ich vieru ruskou (Isačenko, 1962, s. 150). Údaje Prešovskej diecézy z roku 1930 uverejnené L. A. Potemrom, i ked’ sú trocha neskoršieho dáta, však názorne svedčia o tom, že pojmy gréckokatolík a Rusnák (Rusín) nie sú zďaleka totožné: v tom čase na Slovensku žilo viac ako 91-tisíc Rusínov, z ktorých viac ako 81-tisíc patrilo ku gréckokatolíckej konfesii a viac ako 9-tisíc k pravoslávnej; celkovo však na Slovensku bolo viac ako 213-tisíc gréckokatolíkov, pričom ich najväčšiu časť (vyše 124-tisíc) tvorili práve Slováci (Potemra, 1961, s. 219).

Vo všetkých uvedených publikáciách sa používa slovenský pravopis. Je zaujímavé, že sa to vzťahuje aj na publikácie Amerikánsko-Slovenských Novín Americký Tlumač aj Americký Slovák, hoci v ich najstarších číslach sa používal maďarský pravopis7 (pôvodne sa nazývali Amerikanszko-Szlovenszke Novini, ale na titulnej strane spomínaných publikácií sa ich názov uvádza v súlade so slovenskou ortografiou). Maďarský pravopis sa používal aj v niektorých iných amerických textoch písaných vo východnej slovenčine, napríklad v stanovách Prvého uhorsko-slovenského v nemoci podporujúceho spolku založeného r. 1887 v Yonkers, v štáte New York, kde boli aj publikované. Je zaujímavé, že jazyk týchto stanov z fonetického a morfologického hľadiska sa skutočne môže hodnotiť ako východoslovenské nárečie, ktoré je len v malej miere ovplyvnené spisovnou češtinou. Tento fakt sa vysvetľuje tým, že pravdepodobne pri ich zostavovaní využívali autori stanovy nejakého českého spolku (Hapák, 1979, s. 73). Uvádzame ukážku z tejto publikácie, ktorej jazyk sa zásadne líši od ostatných preštudovaných textov.

O d z e l e n y e 3.

Poradek volybi urednyikoh a viboru.

§ 6. Szluzsba siczkih urednyikoh terva 6 mesacze, a zacsina se jih szluzsba pri persej szhudzi v Marczu a Szeptembru.

§ 7. Szpolek ma to pravo Prezidenta jak aji siczkich urednyikoh, zosz szvojeho sztredku zjednu szpolkovu douveru volicz.

§ 8. Kazsdi brater htory 3 mesacze povinoszce nye vipelnyel, nye mozse bicz do uradu vivolyeni.

§ 9. Htori urednyik ked triraz jeden zadruhim se doszhudz nye usztanovi, a szvoje zameskanje nye preukazse, tak jeho meszczo jak za upraznyene uznate.

§ 10. Take volybi vlaszne czo se urednyikoch dotikaju, nyej szu fse szkartkami voljene.

Ostáva však otázka, či je tento text z jazykového hľadiska izolovaný alebo je prejavom určitej písomnej tradície, lebo všetky ostatné texty, ktoré máme k dis­pozícii, sa vyznačujú zmiešaným charakterom. V nich sa popri sebe objavujú tak nárečové východoslovenské prvky, ako aj spisovné. A to pozorujeme prakticky vo všetkých tvaroch a fonetických podobách slov. Náš pokus zistiť nejaké pravidlá alebo zákonitosti používania týchto konkurujúcich si tvarov a podôb slov nebol úspešný. Môžeme teda konštatovať, že jazyk týchto publikácií nebol normovaný. Dokumentujme to niekoľkými príkladmi.

Vo všetkých skúmaných textoch sa zaznamenávajú dlhé vokály. Výnimku tvoria len Slovenske Noviny8. Na ilustráciu úplnej absencie dlhých vokálov v pomenovaných novinách uvádzame krátku správu:

Budu žadac vekšu placu.

Indianapolis, Ind. Jan. 12. Ztadzi nam oznamuju, že majnere vo Western Pennsylvanii budu žadac vekšu placu jak dostavaju teraz. „United Mine Workers“ dňa 21. januara budu mac konvenciu vov Indianapolis, a že tu maju podac majnere svojo požadavki. Na tej konvencii veľke premeňe budu robic ai vov konstituciah tiž. Mišľi še všeobecne, že šicke hlavne uradňici budu zvoľene znovu na ten isti urad, htori zastavaľi do teraz.9

Dlhé samohlásky sa v Slovenských Novinách objavujú iba v osobných náz­voch (napríklad Ján Németh) a v substantíve Slovák (a v slovách utvorených z neho). Posledné slovo a najmä jeho zámerné použitie v podobe s dlhou samohláskou nadobúda zjavný politický odtienok súvisiaci s celkovou orientáciou novín, keďže slovo Slovák označovalo iba Západo- a Stredoslovákov, zatiaľ čo Slovák pochádzajúci z východného Slovenska sa pomenúval Slovjak:

Takto piše „Sl. v Amerike“ z dňa 11. januara 1901 oproci „leaderovi“ šickih slovákoh i ňe slovákoh v Ameriki; Ked mi pred rokami bojovaľi oproci humbugaroh, slováckih dahtorih, vtedi nas vihlašiľi šicke slovenske novinki za „ma­d’aronoh“, za „zradcu“ slovákoh aľebo slovjakoh; Bojovaľi zme ľem za pravdu a pravo naših slovjakoh, jak ma bojovac každi pravdomilujuci človek, htori je ešči ňe predani slovenskemu junakovi, hceme povedzic Judašovi; A ked hej, vtedi ľehko še to staňe, že prijmu i od klamara, od takeho, hteri oklamal hudobneho slovjakaslováka ňe ľem na farmoch, aľe i na zlace...

V Amerikanskom Russkom Viestniku sa už dlhé vokály vyskytujú, hoci veľmi nedôsledne a bez zrejmých zákonitostí. Častejšie sa označujú v koncovkách nominatívu a akuzatívu množného čísla adjektiválií, ale aj inde:

...najduše medzi našymi Rusynami veľo takych, které ňič ňe znaju; Hľa drahé našo bratové, jaké duševné bohatstvo, jaky duševny chasen pochodzi z dobre zaredzenych čitaľňoch; Spolky, po vekšej častky su zaredzené, hotové su, okrem materialnoho podporovania...; Cena jednej akciji (učastiny) je $ 1. vstupné a 60 centov mešačné prispevky; Na jednym jarmarku prekonal še O. Alaire, že ňevolňíkov predavaju ňe ľem calich, ale i v falatkach; Príčinou samovraždy buli terajšé podlé časi, ňeznaľi jak vyžic.

V Americkom Tlumačovi frekvencia dlhých samohlások stúpa, hoci ešte zaznamenávame prevahu neoznačených nad označenými. Porovnajme príklady:

jich bezpečna lampa budze každe ráno opatrana od dozorca ohña10; On ñesmie gas vymiesc z jeho rúmu, ľebo svoj život zñebezpečñi; Ňe, my mame reguľe, vedľa kterych še rídzic muša; Dobre, ja jich stracený vagon najdzem; Ňektore utraca upotrebeñe svojich údoch; No sušed, buduceho tyžña idzem na západ; Veľo ľudze kupuju chudú zem, ľebo je tuña; Úroda bula daco uškodzena od maleho hradu; Ňech ñezapomñu uľicu i čislo napísac; Či taky láskavý budu, mi ho zaslac?

V ostatných preskúmaných publikovaných textoch označenie dlhých vokálov jasne prevláda, hoci sa registrujú aj neoznačené. Pritom sa zaznamenávajú spravidla v súlade s normami spisovnej slovenčiny, chybné označenie dĺžok je zriedkavé:

Muším poznamenac, že teho času chodzil po švece i Kristus Pán so svojíma učedelníkami; Žena s najväčšu ľutoscu a plačom oznámila, že veru nemá v dome iba falatek suchého chleba; Ten hutoril, že on nechce pláce, že on budze slúžic za slávu, česc služby; Boh ho požehnal mnoho dzecmi, neščescie za nečšescím še naň rúcilo, tak že naposledy nemal co do úst položic a hlavu kdze sklonic (Americký Slovák); Zo všických knihoch Starého Zákona a zo všických knihoch, z kterých poznac môžeme dzejiny človečenstva, je kniha Mojžiša najstarša, najctihodnejšia najpoučlivejšia, ona je základom, vyšvetlením všetkého toho, čo še počas stvoreňa a po stvoreňu šveta dialo; Tak volali židzi knihu v tých časoch, ked’ Pán Ježiš Kristus medzi nimi chodzil, a síce preto, lebo vtedy všeobecne užívaná bola reč grécka; Teto úzkosce, toto trápene, táto hrúza, tento pot, tento boj, tento ľak od šmerci? (Katolicke Noviny); Z Viedne oznamujú, že bulharský knieža Ferdinand prišol dňa 29. júna do tohoto mesta a po krátkym odpočinku nastúpil d’alšu cestu do Karlových Varoch; Z Pešti dochádza zpráva, že zdravotný stav grófa Kálnokyho, ministra zahraničných záležitoscí, še dosiaľ nezmenil, je ešče vše chorýcisár Frant. Jozef že o neho veľkú starosc (Slovák v Amerike).

V zásade rovnakým príkladom z oblasti morfológie sú konkurujúce väzby neživotných tvarov čísloviek nad štyri. V skúmaných textoch sa v rovnakej miere registrujú tak nominatívne tvary ako vo východnej slovenčine, ako aj genitívne, čo zodpovedá stavu v spisovnom jazyku:

prave vtedy budze tomu 200 roky, jak mesto Petersburg začalo še budovac — Rybarstvom zaňima še v Angliji 33,000 osob z 1000 lodamy (Amerikansky Russky Viestnik); V Rittoney Valley zahynulo 36 osoby — Na assentírke, otrimovanej v Sabinove, predvolané bolo 878 mládzencoch (Katolicke Noviny); V štátu New Jersey maslo je zpredavano po 12 centy funt — 300 rakúskychuhorských strelcoch odcestovalo k 10. nemeckému streľaňu do terča (Slovák v Amerike).

Frekvencia nárečových a spisovných tvarov však nie je vždy rovnaká. Niekedy prevažujú prvé, niekedy druhé, ale „zmiešaný“ charakter jazyka sa spravidla zachováva. Tak napríklad v lokáli jednotného čísla substantív vzoru stroj a srdce sa nárečové tvary s koncovkou -u používajú oveľa častejšie ako spisovné s koncovkou -i:

Dohodli še, že každý si vyberie jednu dráhu a o rok sídu še znovu na tým istým mescu (Americký Slovák); Hrad veľku škodu naroby v poľu (Amerikansky Russky Viestnik); V Prešove hynie pamiatka po veľkym ohňu (Katolicke Noviny); co žaden človek, htoremu ešče ľem jedna iskerka pravdzivosci v šercu švici; Tam na hlavnim pľacu pred mescicku branku bulo jedno visoke rožtovaňe postaveno; Druk višel z ňej dolu, ľem že na koncu ňe vedro mal, aľe jeden hrubi, ostri hak — T.K.McIlwaine, člen amerikanskej obhodnej komori v Pariži meška teraz v timto mesce (Slovenske Noviny); V ohromnym sprievodu nachádzalo še vecej hudobnýeh (!) kapeloch v poľskym národnym kroju; Telesné pozostatky tohoto slávneho básnika boly za vecej roky uložené v Montmorency pri Parížu vo Francúzsku; Na druhý dzeň vo štvartok (3. t. m.) dopoludňa bola na koncu 5. ulice mertvola Anežky Wendlandtovej z vody vycahnutá — Na koči, vopred, išol veľ. pán Jaskovits; Major Panica bol dňa 28-ho júna v Sredci predsa zastrelený! (Slovák v Amerike).

L-ové príčastia od slovies vzoru niesťpadnúť sa naopak tvoria prevažne ako v spisovnej slovenčine, totiž s koncovým l, ale občas sa objavujú aj tvary bez neho, čo zodpovedá stavu vo väčšine východoslovenských nárečí, a tým sa tiež zachováva zmiešaný charakter jazyka skúmaných publikácií:

Ňedavno pohrizol tu bešni pes béreša Mihala Kozaka, Jana Zehera a Alžbetu Kužmik; Klein zavedol ho do hoscovskej, dze okrem ňeho spal i isti Jozef Lax, agent z čajom z Haliče (Slovenske Noviny); Urjadnik Jelinek okradol totu banku asi na poldruhamilliona korun a potym zmizol; i už vecej ne jedol aňi ňe pil (Amerikansky Russky Viestnik); Avšak pomohol Boh, že mesto Prešov opetne rozkvitlo!; kým zástup ľudu Israelského zázračne previedol cez pustacinu; Želiar lehko vynesol svoje malé náradzie; Práve odkladala z výkladu Goldsteina všelijaké plechové náradzie, ked’ lapil ju jeden konštábler za kark a voviedol ju do áreštu (Katolicke Noviny); Veľkoknieža Alexis naliehal na cara, aby zavedol v námorníctve dokladné opravy; miesto toho ale, žeby še bol odebral do Jeffersonu, dovlekol še do domu; a pichol ju nožom do cela (Slovák v Amerike); Pán za stolom chudobného jedol suchý chlieb (Americký Slovák); Šľabikovañe slovoch a vlastných menoch je potrebné a bezpochybñe každý skúšic mohol (Americký Tlumač) – V ľesach, v michiganskom obvodu Bay, na severo zapad od Bay City vybuch požar; Jak še pri reviziji dokazalo, pokladnik pokrad 100,000 zlatych (Amerikansky Russky Viestnik); Najdostojnejsi pan Wigger umar na pneumonii, htora ňemoc už ho dvaraz zahvacila (Slovenske Noviny); Toľko je isté, že Max Gildberger ucik s dvacec tišic dollárami (Katolicke Noviny).

V procese vzájomného pôsobenia spisovného jazyka a východnej slovenčiny11, ktoré odrážajú slovenské publikácie v USA, nevystupuje východná slovenčina ako jednoliaty celok majúci nadnárečovú podobu, ale ako súhrn jednotlivých nárečí. Svedčia o tom niektoré prvky pochádzajúce z rôznych nárečí, ktoré nachádzame v jednotlivých publikáciách, pričom niekedy v tých istých. Ako príklad uvedieme slová, v ktorých spisovná slovenčina má slabičné rl, kým vo východnej slovenčine sú ich pendantmi spojenia uvedených konsonantov s vokálmi. V slovenskoamerických textoch si v tomto prípade vzájome konkurujú nielen slabičné konsonanty s neslabičnými, ale aj sprievodné vokály:

...tenkrat on mu privedze caly regiment čertoch na krk (Slovenske Noviny) – Salinski na karku bul z nožom bodnuti (Slovenske Noviny); pritom všickym muši ho znašac s crpežlivoscu do šmrci (Slovák v Amerike) – knieža Ferdinand potverdzil pred svojím odchodom sentenciu (rozsudok) šmerci (Slovák v Amerike); je to jedna prepasc, jedna bezedná hlubina, pred kteru každý človek cicho stojí (Katolicke Noviny) – a ňevidzac dalej od nosa... ňespatruju tento hľiboko položeni perfidni plan našeho milosciveho Gospodara (Katolicke Noviny); To su spravodľive remeňe zos živanskeho hribta (Slovenske Noviny) – S plačom lúčil som še potom s mojím perším majstrom a išol som s batôžkom na herbece, s palicu v ruke zkušovac švet (Katolicke Noviny); Na Hamburgskom parníku „Rugia“ zažala še nedávno na šírom morí (!) bavolna (Katolicke Noviny) – Zprávy z Čardžija, v Turkestanu v Azii, oznamujú, že tam došla mnoho sto mechoch bavelny z Kelifu (Slovák v Amerike); Teda dľa jeho tverdzeňa „Kristus, Spasiteľ šveta“... učinil samovraždu (Slovenske Noviny) – Polnomocenstva a iné uradne ľistiny s konzulskym potvardzeñim (Americký Tlumač); že každi jeden hce bic posilnenim pokermom duhovnim, abi obdareni bul miloscu Božu (Slovenske Noviny) – Sladkosc anjelského pokarmu uderžovala v ňom sebazaprene a rozbúrila v ňom vôľu k boju (Katolicke Noviny); a tak mame očekavac od ňeho ešče obširňejši dopis pulni smilstva, oškľivosci a ohizdnosci (Slovenske Noviny) – Fabrika Samuela Dowa, dňa 3. t. m. úpelne vyhorela (Slovák v Amerike) – Nedaleko Meyerstown, Pa. bol najdzený jeden polný mech nových šatoch, ktorý tam zlodzeje sebe ukrili (Slovák v Amerike).

Často si však nárečové prvky bezprostredne nekonkurujú, lebo sa vyskytujú v rôznych tlačených textoch. Napríklad popri spisovných tvaroch genitívu a datívu jednotného čísla privlastňovacích zámen môjho, môjmu tu nachádzame aj východoslovenské, lenže v Amerikanskom Russkom Viestniku sú to príslušné tvary s príponami -oho, -omu (ako vo východnej skupine východoslovenských nárečí), zatiaľ čo v ostatných skúmaných publikáciách sa vyskytujú tvary s príponami -eho, -emu (ako v západnej skupine):

Emil Zola prez leto otrimoval še na vidieku a dňa 28. sept. navracil še do Pariža do svojho domu – John Krajnyak, rodom z Lesnoho, v zemplinskej stolici... doznava še o svojoho syna (Amerikansky Russky Viestnik); Varjas po hroznom skutku tom padol jak bez sebe na obecni dom, dze principalovi svojmu rozpovedal co še stalo – Vedľa tihto pravidel teda všicke spolki, htore su na uzemi fari, su svojemu pľebanovi podrobene (Slovenske Noviny); Za upelných 10 dní zostal Benedikt počas svojho peršeho tam še strimovaňa v Loretto – V Loreto bol složený v prospech francúzskych pútnikoch malý kapitál, z kterého zpovedeľníci dľa svojeho náhľadu napomáhali chudobných pútnikoch (Katolicke Noviny); trímal še veľmi zmužile, hľadiac svojmu osudu pokojno v ústrety – je úctivo pytaný aby písal svojemu priaceľovi pod adressu... (Slovák v Amerike).

Ale aj tieto príklady potvrdzujú, že neexistoval jediný základ jazyka skúmaných publikácií vytvorený na podklade niektorého z východoslovenských nárečí alebo integráciou rozmanitých východoslovenských nárečí. Toto zistenie naznačuje, že pri utváraní jazyka slovenskoamerických publikácií bola vo vzťahu k vý­chodoslovenským nárečiam primárna práve spisovná slovenčina ako pevne štrukturovaný idióm (pozri k tomu najmä Švagrovský 1983, 1984). Ale mohli by sme uviesť aj presvedčivejšie dôkazy.

V prvom rade je to fakt, že v tomto zmiešanom jazyku aj naďalej pôsobia zákony typické pre spisovný jazyk, hoci spravidla v modifikovanej podobe. Tu by sme spomenuli hojné príklady rytmického krátenia, ktoré sa porušuje len mies­tami:

Kočiše mi povedaľi, že prázne vagony ñemaju; Pýtam ñech šicko zakruca a ñech mi moju rachunku vypíšu (Americký Tlumač); Za dávnych časoch žili v jedným valale trojmi bracia; lebo bohatstvo nečiní vždy človeka ščestným na zemi a prekáža dosiahnuc blaženosci nebeské (Americký Slovák); Parížsky časopis „Petit Journal“ oznamuje, že v Narbonne vyskytlo še veľo prípadoch cholery; Keby še te tišíce a tišíce millionoch, co nikda nesýty vojenský moloch preheltáva, kultúrnemu vývinu boli obetovali, mušela by už byc rajom uhorská krajina! (Slovák v Amerike); Jako sme še dozvedzeli, oheň povstal z neznámych príčin v podzelek (!) dňa 13. t. m. medzi 6. a 7. hodzinu; Zo St. Paul, Minn., píšu, že v minulom týždňu napadnul v severnej Dakoce a Minnesoce šnich a pokryl žem na 6 coľoch (Katolicke Noviny) – Úš je bielý dzeň (Americký Tlumač); Uherska vláda teraz zaoberá še i s tu otázku či ten dobytek je v skutku dochováváný v Serbie a či še nedováža z Rumunska (Slovák v Amerike); Od prijaca nového vojenského zákonu nestalo še v sneme uhorskom nič zvláštného (Katolicke Noviny).

Ďalším dôkazom, že sa tvorcovia uvedených textov usilujú riadiť zákonmi spisovného jazyka, sú prípady vynechávania dĺžňa v koreni alebo naopak označenia nenáležitého dĺžňa. V prvých tvaroch sa spravidla objavujú dĺžne v prípone, kým pri druhých dochádza k rytmickému kráteniu:

Ponahlám še (Americký Tlumač); Vidzice, moj lubý švagerku, už Slováci to znajú usporiadac všetko dobre (Slovák v Amerike); Dokiaľ bol ešče chudobným, jako mu tu kus tvardého čarného chleba chutnal po calodzennej práci (Katolicke Noviny); To še ñevídzi take veľke mesto jak New York (Americký Tlumač); Hlávny sklad č. 954 & 956 Liberty Str. PITTSBURGH Pa. (Americký Tlumač).

Príkladom pôsobenia zákonov spisovnej slovenčiny v jazyku publikácií vydaných v USA, hoci v modifikovanej podobe, je aj pomer substantívnych tvarov datívu a lokálu množného čísla. Pre spisovnú slovenčinu je charakteristické, že spomínané tvary podstatných mien ženského a stredného rodu sú v opozícii k rovnakým tvarom mužského rodu12; prvé majú v pádových príponách samohlásku á (alebo ia, a, čo sú jej voľné varianty), kým druhé samohlásku o. Vo východnej slovenčine uvedená opozícia neexistuje, pretože všetky podstatné mená v týchto tvaroch majú samohlásku o13. V slovenskoamerických textoch však majú podstatné mená mužského rodu príslušné tvary len so samohláskou o14, kým pre paradigmy podstatných mien ženského a stredného rodu je charakteristické používanie pádových prípon s obidvoma samohláskami:

Po troch rokoch lúčili še so svojíma pánmi (Americký Slovák); Nat. Steel Co. pripravila svojim robotňikom veľmi ňeprijemne novoročne prekvapeňe (Slovenske Noviny); Pána Miklúša Dorányiho odporúčam cteným krajanom do najlaskavejšeho povšimnuca (Katolicke Noviny); Pýtame úctive všetkých vo Spojených Štátoch bývajúcich krajanoch, aby nás podporovali (Slovák v Amerike) – na vecej mescoh vlaki aňi ňemožu jehac a telegraficke spojeňe je na veľo mescah prerušene (Slovenske Noviny); Odišol už dávno a od 7. mája rediguje mojo noviny pán Jozef A. Filek, byvalý spolupracovník pri „Amerikánsko-Slovenských Novinách“ (Katolicke Noviny); S dovolením Vaším, duchovný otče, chcem prehvarec ku spoločným bratom slovenským v našich milých „Katolíckych Novinoch“ (Katolicke Noviny); mala velkú bolesc v peršach, plecach a žaludku (Slovák v Amerike); Pilulky te učinkuju na pľucoch, žaludku a bruchu (Slovák v Amerike).

O sekundárnosti východoslovenského nárečia svedčia aj hyperkorektné tvary, ktoré ho len napodobňujú, ale v skutočnosti neexistujú, ba ani nemôžu existovať. Je napríklad známe, že spoluhláska s sa v (historickej) pozícii palatalizácie vo východnej slovenčine mení na š15. Tento jav je vo veľkej miere zastúpený v skú­maných slovenskoamerických textoch:

...preto vybrali še do širokého šveta hledac živobycie (Americký Slovák); Pripomňeme našym Ctenym Spolkom, žeby ušilovaľi še mešačny16 prispevok, každoho mešaca poriadočno vyplacovac (Amerikansky Russky Viestnik); Žemetrašeňe, htere panovalo v Čehah, Slezsku a Sasku, ňenarobelo ňigdze veľke škodi (Slovenske Noviny); Ja še trašem od žimy (Americký Tlumač); brával ho – ked’ bol už pätnásťročným mladzíkom, – pán lešník so sebu (Katolicke Noviny); Dľa ústavy muša še odbývac perše všeobecné voľby behom 90 dní po pripuščení (Slovák v Amerike).

Je však pozoruhodné, že tvary so zmenou s na š nachádzame v slovenskoamerických textoch aj tam, kde podmienky na realizáciu tohto procesu vo východnej slovenčine nie sú:

Ten práve odišol do leša (analogicky podľa tvaru v leše) pre drevo; Kedz vidzela muža prichádzac z leša, bežala mu v ústrety (Americký Slovák); Veľa, preveľa jest takých, ktoré sú alebo calkom prisypané alebo jich voda odnešla (analogicky podľa odnešľi) (Katolicke Noviny).

Tieto tvary sú umelé, vznikli náhradou spisovnej hlásky zdanlivo východoslovenskou.

Keď zhrnieme získané údaje, dospejeme k záveru, že základom jazyka preštudovaných slovenskoamerických tlačených textov bola spisovná slovenčina, ktorá sa zámerne upravovala smerom k východoslovenským nárečiam. Dôvodom bola snaha priblížiť spisovnú slovenčinu k bežnej dorozumievacej praxi Slovákov pochádzajúcich z východoslovenských stolíc. No nielen to. Autor prvej knihy publikovanej v USA Americký Tlumač a vydavateľ Amerikánsko-Slovenských Novín J. Slovenský r. 1897 písal vo svojich novinách o situácii pred začiatkom vychádzania prvých slovenských novín v USA: „Medzi 1000 listami obdržanými od krajanov17, našiel by som bol snád’ jeden písaný s čiarkami a 999 bolo písané v šarištine. Z toho mohlo sa uzavrieť, že noviny započaté v spisovnej slovenčine sotva by boli obstáli. Plán zakladateľov bol postupne zavádzať spisovnú slovenčinu, pomaly z kroka na krok, čo sa i stalo vzdor tomu, že protesty sa hrnuli zo všetkých strán, hovoriac, že ľud nie je v stave nové písmo porozumieť“ (Tajták, 1970, s. 191). Nemôžeme však potvrdiť, či Amerikánsko-Slovenské Noviny naozaj na začiatku vychádzali v šarištine, keďže, ako sme už uviedli, sa nám nepodarilo zohnať príslušné čísla z r. 1886 – 1888. Ale už Americký Tlumač a čiastočne aj Americký Slovák vyšli v zmiešanom jazyku, čo považujeme za medzistupeň v procese prechodu na spisovnú slovenčinu, ktorý sa uskutočnil už r. 1889. Tento zmiešaný jazyk však po roku 1889 nezanikol, lebo naň nadviazali ďalšie slovenské noviny a vznikla určitá tradícia jeho používania aj v rukopisnej podobe, ktorá pretrvávala niekoľko desaťročí. Ako príklad uvedieme úryvok listu sekretára Národného slovenského spolku v Johnstowne (štát Pensylvánia) Jána Perhinčáka do Martina o zaslaní finančnej podpory na národné ciele (Bielik, 1985, s. 55).

Ctený pane Izidor Somoliczky, redaktor Slovenských novín, Sv. Martin, Európa.

Náš spolok Sv. Štefana, mučeníka, 38 odboru Národného slovenského spolku čítal o Vašim smutnim položenu, v jakim sa nachádzáce zkers našu milu reč slovensku, kterú Uhorská vláda by rada pod nohy podehnacz. Tak dna 17 júla určil Vám napomoczene zo svojej pokladniczi sumu $ 11 dolárov, z ktorých dna 25 ho júla poslal Vám 26 zlatých a 40 krajciare. Prijmicze od našeho spolku ten malí dar, kterí obsahuje 26 zl. 40 krajcari. A vinšuje Vám náš Spolok mnoho (z)daru a sčascza, aby Vám ten osud bol sladki, kteri muzscze znascz zkers Vašu pravdu. Prosíme Vász, Pane Isidor Somoliczky, jak te penezi dostanecze, ta dacze nam nazad odpovidz, csi scze dostali správne te penjezi. Pripojene posílame Vam i kvitt od tich penjezi, od ktorej Firmi zaslal.

V takomto „zmiešanom“ jazyku sa zapisovali aj protokoly schôdzí miestnych krajanských organizácií, účtovné knihy a iné dokumenty. Pritom v týchto organizáciách vládol tolerantný vzťah k podobe jazyka. Napríklad zapisovateľ nejakej organizácie mohol písať v „zmiešanom“ jazyku, kým účtovník v spisovnom jazyku (alebo naopak). Na ilustráciu toho, že sa protokoly schôdzí predsedníctva krajanských organizácií zapisovali v „zmiešanom“ jazyku, uvedieme úryvok záznamu takejto schôdze regionálnej pobočky Národnej slovenskej spoločnosti v mestečku Leechburg (štát Pensylvánia) konanej 22. decembra r. 191218.

Dale na tejže schodzy sa debatovalo krs plat Uctovnikov. Brate odhlasovaly Br. Učtov­nikovy $ 12 togest za minuly Rok čo konal Dve Služby togest zapisnicku aj učtovnicku Službu. Zatim nasledoval (!) volba Uradnikov na Rok 1913.

Dale sa debatovalo ohladom chore potpory togest Br. Andrej Demjan dal navrch zeby sa chorora (!) potpora viplacala v nasledovnom pripade tojes (!) pripade pokaličene aj za prvy tizden tojest $ 5. a v samo odsebe chorobach za jeden tizden nič lem tim padom kedbi za vace tižnov tojest od jednoho tižna dlksi bul chory vtedy aj zaprvy tizden ma dostat zaplateno tento navrch bul vatšima Bratmy potporovany. davaly aj inakše navrhy ale Brate lem ostaly pry Br. Demjanovom navrhu.

Zatim nasledovalo orčenje Plat uradnikom

tojes Predsedovy $ 5. 00

Zapisnikovy $ 5. 00 na Rok 1913

Uctovnikovy $ 5. 00

v pade zebi Uradnik otskočil zu radnictva vtedy žadon Plat nesmy požadovat.

Veľmi zaujímavý je pomer jazyka východoslovenských publikácií v USA k jazyku kníh publikovaných približne v rovnakom čase na východnom Slovensku. Zdá sa však, že mali (aj) spoločné črty. Potvrdzoval by to Czamblov výrok ešte zo začiatku 20. storočia: „V kalvínsko-slovenských knihách a školských knihách zračí sa vliv spisovnej reči, čiastočne aj vliv českej reči velikou mierou. Andrascsikov „Šenk Paľenčeni“ považujú u nás za vzor východoslovenskej reči. <...> To je chybný názor. <...> a sám pôvodca pomiešal so svojou „šarištinou“ všetky slovenské nárečia“ (Czambel, 1906, s. 189 – 190). Táto otázka by si zaslužila osobitnú pozornosť.



Literatúra


ALNER, J.: Literatúra o slovenskom vysťahovalectve do Spojených štátov amerických. In: Slováci v zahraničí, 4 – 5, Martin, Matica slovenská 1979, s. 117 – 143.

CZAMBEL, S.: Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov. Turčiansky sv. Martin, Kníhtlačiarsky účast. spolok 1906. 624 s.

ČULEN, K.: Slovenské časopisy v Amerike. Cleveland, Ohio, Prvá Katolícka Slovenská Jednota 1970. 192 s.

DULIČENKO, A. D.: Slavianskie literaturnye mikrojazyki. Tallin, Valgus 1981. 324 s.

EVANS, J. M.: Guide to the Amerikansky Russky Viestnik. Volume I: 1894 – 1914. Carpatho-Rusyn Research Center. Fairview, New Jersey 1979.

FERIENČIK, J. A.: Slovenské prisťahovalectvo a slovenská spisba v Amerike. In: Sborník Národného Slovenského Spolku. Ročník I. Číslo 2 – 3. Pittsburgh, Pennsylvania 1915, s. 20 – 39.

HAMMER, L. B. – RIPKA, I.: Speech of American Slovaks/Jazykové prejavy amerických Slovákov. Bratislava, Veda 1994. 163 s.

HAPÁK, P.: K založeniu Prvého uhorsko-slovenského v nemoci podporujúceho spolku v Yonkers N. Y. roku 1887. In: Slováci v zahraničí, 4 – 5, Martin, Matica slovenská 1979, s. 72 – 83.

KIRÁLY, P.: A keletszlovák nyelvjárá nyomtatott emlékei. Budapest 1953.

KUČERA, K.: Postavenie slovenského jazyka v Spojených štátoch. Slovenská reč, 55, 1990, s. 20 – 25.

ISAČENKO, A. V.: Recenzija na knigu: S. B. Bernštejn. Očerk sravniteľnoj grammatiki slavjanskich jazykov. M., 1961. 350 str. (s kartami i ukazateľami). Naučnyje doklady vysšej školy. Filologičeskije nauki 1962, № 3, s. 147 – 154.

LIFANOV, K. V.: Vzaimodejstvije vostočnoslovackogo dialekta i slovackogo literaturnogo jazyka v slovackich publikacijach v SŠA. In: Studia Slavica Savariensia, 1 – 2. In honorem Caroli Gadanii sexagesimi natalis dedicatur, Szombathely 2003, s. 257 – 265.

POTEMRA, L. A.: Ruthenians in Slovakia and the Greek Catholic Diocese of Prešov. Slovak Studies I. Historica I. Rome, Slovak Institute 1961, s. 199 – 220.

RIPKA, I.: Príspevok k štúdiu nárečových prejavov amerických Slovákov. Slovenská reč, 57, 1992a, s. 207 – 213.

RIPKA, I.: Lexikálne prevzatia v nárečových prejavoch amerických Slovákov. Slovenská reč, 57, 1992b, s. 346 – 351.

Slovenské vysťahovalectvo. Dokumenty IV. Korešpondencia z rokov 1880 – 1939. Zostav. F. Bielik. Martin, Matica slovenská 1985.

STOLARIK, M. M.: Immigration and Eastern Slovak Nationalism. Slovakia. Volume XXVI, 1976, № 49, s. 13 – 20.

ŠTOLC, J.: Slovenská dialektológia. Bratislava, Veda 1994. 179 s. + 37 máp.

ŠVAGROVSKÝ, Š.: Zemplínske kalvínske tlače v doterajších výskumoch. In: Jazykové štúdie 18. Z dejín slovenského jazyka. Red. Š. Peciar. Bratislava, Veda 1983, s. 21 – 37.

ŠVAGROVSKÝ, Š.: Sloviacka otázka v dejinách slovenčiny. In: Studia Academica Slovaca 13. Prednášky 20. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1984, s. 549 – 565.

TAJTÁK, L.: K začiatkom Amerikánsko-Slovenských Novín. In: Začiatky českej a slovenskej emigrácie do USA. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1970, s. 186 – 196.

TVRDOŇ, E.: Prvý príspevok o slovenčine amerických Slovákov z r. 1900 u nás. Slovenská reč, 54, 1989, 19 – 22.

UHERKA, F.: Slovenský Kalvín. In: Golden Jubilee Book of the Slovak Calvinistic Presbyterian Union in the United States of America/Pamätnica zlatého jubilea Slovenskej kalvínskej presbyteriánskej jednoty v Amerike. Pittsburgh 1951, s. 122 – 127.

VASSADY, JR. B.: Mixed Ethnic Identities among Immigrant Clergy from Multiethnic Hungary: The Slovak-Magyar Case, 1885 – 1903. In: The Ethnic Enigma. The Salience of Ethnicity for European-Origin Groups. Philadelphia, The Balch Institute Press; London and Toronto, Associated University Presses, 1989, s. 47 – 66.

správy a recenzie




Správa o činnosti Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV
za rok 2002


1. Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV (ďalej JÚĽŠ SAV) ako základné slovakistické pracovisko na Slovensku zamerané na komplexný výskum slovenského jazyka sa v roku 2002 členil na sedem výskumných oddelení: oddelenie súčasnej lexikológie a lexikografie (vedúca K. Buzássyová), oddelenie jazykovej kultúry a terminológie (vedúci M. Považaj), oddelenie súčasného jazyka (vedúci J. Bosák), oddelenie dejín slovenčiny (vedúci M. Majtán), dialektologické oddelenie (vedúci I. Ripka), oddelenie lingvistických dát (vedúci G. Gaži) a novoutvorené oddelenie Slovenského národného korpusu (vedúca M. Šimková). Vedenie ústavu sa oproti predchádzajúcemu roku nezmenilo (riaditeľom bol S. Ondrejovič, zástupcom riaditeľa M. Považaj, vedeckou tajomníčkou S. Mislovičová a predsedom vedeckej rady J. Bosák) a koncom roka v ústave pracovalo 18 vedeckých pracovníkov (3 s hodnosťou DrSc. a 15 s hodnosťou CSc., resp. PhD.), 30 odborných pracovníkov s vysokoškolským vzdelaním a 5 pracovníkov so stredoškolským vzdelaním.

2. Vedecká činnosť JÚĽŠ SAV prebiehala podľa plánu výskumných úloh, pričom sa pracovalo predovšetkým na ôsmich výskumných projektoch v rámci grantových úloh, ktoré schválila grantová agentúra VEGA, ale aj na ďalších výskumných projektoch.

2.1. V projekte Slovník súčasného slovenského jazyka (vedúca riešiteľského kolektívu K. Buzássyová) sa do 1. zväzku, písmená A – H, koncipovali nové heslá (vyše 1 800), hlavná pozornosť sa však venovala dopĺňaniu, rozširovaniu a spresňovaniu skoncipovaných hesiel (spolu vyše 23 000 hesiel). Autorky slovníka predstavili výsledky svojej práce v 28 príspevkoch (ukážky hesiel publikovali v 6 príspevkoch v časopise Kultúra slova v rubrike Z rukopisu pripravovaného Slovníka súčasného slovenského jazyka), predniesli 14 referátov a prednášok na zahraničných a domácich vedeckých podujatiach.

2.2. V rámci projektu Jazyková kultúra v teórii a praxi na začiatku 21. storočia a odborná terminológia (vedúci riešiteľského kolektívu M. Považaj) pripravilo sa nové, doplnené a upravené vydanie Krátkeho slovníka slovenského jazyka, sledovali sa a excerpovali neologizmy, ktoré sa lexikologicko-lexikograficky spracovali a publikovali v časopise Kultúra slova v rubrike Z nových výrazov (5 pokračovaní). Výsledky výskumu z oblasti jazykovej kultúry riešitelia prezentovali v 7 vy­stúpeniach na konferenciách, v 11 článkoch a v množstve popularizačných príspevkov.

2.3. V projekte Ortoepický slovník slovenčiny (vedúci riešiteľského kolektívu S. Ondrejovič) autori pracovali na koncepcii slovníka a zásadách transkripcie pre domácich i zahraničných používateľov a vypracovali ďalšie heslá.

2.4. V projekte Inovačné procesy v slovnej zásobe súčasnej slovenčiny (vedúci riešiteľského kolektívu J. Bosák) pozornosť sa venovala skúmaniu česko-slovenských diferenčných javov, ako aj hodnoteniu vplyvu internacionalizmov, resp. anglicizmov na súčasnú komunikáciu. Excerpovali sa nové výrazy, porovnávali sa inovačné procesy v slovanských jazykoch na báze najfrekventovanejších radixoidov, prefixoidov a sufixoidov, excerpovali sa terminologické neologizmy z oblasti automobilizmu, mobilnej komunikácie, športu, kozmetiky a módy do databázy pre plánovaný slovník neologizmov. Členovia kolektívu publikovali a pri­pravili 7 štúdií, vystúpili na 3 zahraničných a 6 domácich konferenciách.

2.5. V projekte Historický slovník slovenského jazyka. Dokončenie (vedúci riešiteľského kolektívu M. Majtán) skoncipovalo sa takmer 2 500 hesiel do posledného zväzku slovníka a v internej redakcii sa zredigovalo takmer 2 300 slovníkových hesiel. Členovia kolektívu pripravili aj 2. zväzok Prameňov k dejinám slovenčiny, publikovali 26 vedeckých príspevkov a článkov, predniesli 13 referátov na zahraničných a domácich vedeckých konferenciách.

2.6. V projekte Rozšírenie Stručného etymologického slovníka slovenčiny (riešiteľ Ľ. Králik) skoncipovalo sa 1 000 nových hesiel, prevažne z vrstvy tzv. cudzích slov a internacionalizmov, priebežne sa zlaďovala štruktúra skoncipovaných hesiel, riešiteľ publikoval 1 štúdiu a aktívne sa zúčastnil na konferencii v zahraničí.

2.7. V projekte Slovník slovenských nárečí (vedúci riešiteľského kolektívu I. Ripka) redigovali sa heslá 2. zväzku. Pokračovalo sa v heuristickom výskume a dopĺňaní kartoték a fondov. Členovia kolektívu skoncipovali 11 štúdií a menších príspevkov týkajúcich sa nárečovej lexikológie a lexikografie, vystúpili na 4 zahraničných a 5 domácich vedeckých konferenciách. Do antológie nárečových textov pripravili 180 strán textov zo stredoslovenského nárečového makroareálu.

2.8. V projekte Slovanský jazykový atlas (vedúca riešiteľského kolektívu A. Ferenčíková) sa pripravilo 32 kompletných súborov počítačovo spracovaných údajov, pokračovalo sa v koncipovaní úvodných statí a v príprave syntetických máp, pripravovali sa slovenské východiskové údaje do gramatického zväzku (zámená).

2.9. V negrantovom projekte Slovenský národný korpus (vedúca kolektívu M. Šimková) sa urobil sumár doterajších textov v korpuse, ich konverzia pod nový korpusový manažér a pokračovalo sa v príprave textov do korpusovej formy. Rozpracovala sa štruktúra zdrojov korpusových textov, ich vonkajšia (bibliografická) a vnútorná anotácia (morfologické značkovanie), ako aj sprístupnenie na internete. V rámci projektu sa organizovali odborné semináre z korpusovej a počítačovej lingvistiky.

3. Medzi významné výsledky edičnej činnosti JÚĽŠ SAV v roku 2002 patrí vydanie zborníka Problémy adaptácie cudzích mien v slovenčine. Zborník príspevkov z vedeckého seminára (Bratislava 19. – 20. októbra 2000). Ed. Ľ. Králik. Bratislava, Veda 2002. 196 s.; Pramene k dejinám slovenčiny. Zv. 2. Zost. T. Laliková a M. Majtán. Bratislava, Veda 2002. 276 s. (v publikácii sa sprístupňuje ďalšia časť pramennej základne Historického slovníka slovenského jazyka obsahujúca okrem iného výber administratívno-právnych písomností, zo spisov ľudovej medicíny, z diel náboženského charakteru a slovenský preklad diela J. A. Komenského Janua linguae latinae reserata aurea z r. 1666).

Pracovníci ústavu sa pričinili o vydanie aj ďalších knižných publikácií, či už ako autori, spoluautori alebo editori, a to: RIPKA, Ivor: Aspekty slovenskej dialektológie. Prešov, Prešovská univerzita, Fakulta humanitných a prírodných vied 2002. 114 s.; Jazykoveda v bibliografii – Bibliografia v jazykovede. Na počesť Ladislava Dvonča. Ed. S. Ondrejovič. Bratislava, Veda 2002. 166 s.; Varia. IX. zborník materiálov z IX. kolokvia mladých jazykovedcov (Modra-Piesok 1. – 3. december 1999). Zost. M. Nábělková a M. Šimková. Bratislava, Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV. 328 s.

Pracovníci JÚĽŠ SAV v roku 2002 vo vedeckých zborníkoch a vo vedeckých a od­borných časopisoch (najmä v Jazykovednom časopise, v Slovenskej reči a v Kultúre slova) publikovali vyše 70 štúdií, vedeckých a odborných článkov a množstvo recenzií vedeckých prác. Do periodickej tlače (do časopisov a novín Academia, História, Katolícke noviny, Kultúra slova, Kultúrny život, Národná osveta, Normalizácia, Poistné rozhľady, Quark, Rodina a škola, Slovenské národné noviny, Večerník a iných), ako aj do Jazykovej poradne Slovenského rozhlasu pripravili vyše 160 popularizačných príspevkov, medailónov, nekrológov a správ a tlačovým a elektronickým médiám poskytli 14 rozhovorov.

4. JÚĽŠ SAV je školiacim pracoviskom v odbore slovenský jazyk. V roku 2002 v rámci denného doktorandského štúdia študovalo sedem doktorandov a dok­torandiek, v rámci externého doktorandského štúdia deväť doktorandov a doktorandiek. Viacerí pracovníci ústavu (J. Bosák, A. Jarošová, Ľ. Králik, S. Mislovičová, M. Šimková) sa zapojili aj do pedagogickej činnosti na slovenských univerzitách (na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, na Filozofickej fakulte a na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre). Okrem toho pracovníci ústavu pôsobili ako vedúci diplomových prác, školitelia doktorandov, oponenti diplomových, doktorandských a habilitačných prác, boli členmi obhajobných komisií doktorandských a doktor­ských dizertačných prác, členmi spoločných odborových komisií pre doktorandské štúdium.

5. Ústav sa aj v roku 2002 zapájal do medzinárodnej bilaterálnej a multilaterálnej vedeckej spolupráce. S jazykovednými pracoviskami v Moskve, v Minsku, v Kyjeve, vo Varšave, v Brne, v Budyšíne (Bautzene), v Ľubľane, v Záhrebe, v Belehrade a v Skopje autorsky a redakčne spolupracoval na medzinárodnom výskumnom projekte Slovanský jazykový atlas. V nadväznosti na projekt TELRI II pokračovala voľná spolupráca 26 organizácií z krajín strednej a východnej Európy a Spoločenstva nezávislých štátov v oblasti budovania národných jazykových zdrojov a tvorby jazykových technológií. Získané poznatky zo spolupráce sa využili pri budovaní Slovenského národného korpusu. Výstupom rakúsko-slovenského projektu Falošné hranice, pravé prekážky bola kolektívna monografia Falsche Grenze, wahre Hindernisse (Wien 2002), do ktorej S. Ondrejovič spracoval tému Aus der sprachlichen und ethnosprachlichen Forschung der Slowaken in Niederösterreich (Z jazykového a etnojazykového výskumu Slovákov v Dolnom Rakúsku). V rámci medzinárodného vedeckého projektu EuroCom vyšla kolektívna monografia Mehrsprachiges Europa durch Interkomprehension in Sprachfamilien (Mnohojazyková Európa prostredníctvom vnútorného pochopenia jazykových rodín), v ktorej sú publikované materiály z konferencie v Hagene konanej v roku 2001. Na nej vystúpil aj S. Ondrejovič s prednáškou Einstellungen zu einigen Varietäten und Minderheitensprachen in der heutigen Slowakei (Postoje k niektorým varietám a menšinovým jazykom na Slovensku v súčasnosti). V rámci riešenia interdisciplinárneho projektu Stretnutia etnických kultúr v zrkadle jazyka v porovnávacom lingvokultúrnom aspekte vyšla monografia Vstreči etničeskych kuľtur v zerkale jazyka v sopostaviteľnom lingvokuľturnom aspekte (Moskva 2002), do ktorej S. Ondrejovič v spoluautorstve spracoval tému Jazyk i vozmožnosti jego regulirovania (Jazyk a možnosti jeho regulácie). V rámci riešenia multilaterálneho medzinárodného projektu Komparacja systemów i funkcjonowania wspólczesnych języków slowiańskich, ktorého výsledkom má byť kolektívna monografia, K. Buzássyová ako spoluautorka spolupracovala pri príprave štyroch podkapitol zväzku Nominacija/Slowoobrazowanije. V rámci výskumného projektu Sprachkontakte Tschechisch-Deutsch und Slowakisch-Deustch, ktorý sa realizuje v Slavistickom ústave Viedenskej univerzity, Ľ. Králik vykonal odbornú revíziu slovakistickej časti pripravovanej syntetickej monografie o germanizmoch v češtine a slovenčine. So Slavistickým ústavom Poľskej akadémie vied vo Varšave ústav spolupracoval pri príprave bibliografie zo slovenskej jazykovednej slavistiky a slovakistiky.

Šiesti pracovníci ústavu (K. Buzássyová, A. Ferenčíková, Ľ. Králik, M. Majtán, I. Ripka, J. Skladaná) sa ako členovia a J. Bosák ako predseda zúčastňovali na činnosti medzinárodných komisií pri Medzinárodnom komitéte slavistov, viacerí pracovníci boli členmi medzinárodných vedeckých organizácií a spoločností, ako sú Societas Linguistica Europaea, Európska asociácia lexikografov EURALEX, Asociácia TELRI, Spoločnosť pre počítačovú lingvistiku (v Manchestri), Medzinárodná sociolingvistická asociácia (v Sofii), Medzinárodná fonetická spoločnosť (v Prahe), Spoločnosť pre dejiny jazykovedy (v Münsteri). Štyria pracovníci ústavu (J. Bosák, M. Dudok, M. Majtán, I. Ripka) boli členmi redakčných rád zahraničných periodík.

Viacerí pracovníci ústavu (K. Buzássyová, M. Fedák, A. Ferenčíková, A. Jarošová, Ľ. Králik, S. Ondrejovič, I. Ripka, J. Skladaná) sa prednesením referátov a prednášok zúčastnili na vedeckých podujatiach v zahraničí (v Česku, Chorvátsku, Juhoslávii, Maďarsku a Poľsku), 11 pracovníci (K. Balleková, J. Bosák, A. Ferenčíková, T. Gamratová, A. Jarošová, S. Kotuličová, Ľ. Králik, S. Ondrejovič, A. Puskeilerová, A. Rafayová, M. Šimková) sa zúčastnili na pracovných a študijných pobytoch v Česku, Dánsku, Juhoslávii, Macedónsku, Maďarsku, Nemecku, Poľsku a Rakúsku a v rámci medziakademických dohôd ústav navštívili 6 pracovníci z Česka.

6. Ústav bol v roku 2002 organizátorom, resp. spoluorganizátorom piatich vedeckých podujatí, a to aj s medzinárodnou účasťou. Boli to konferencie Slovenská reč 1932 – 2002 (Bratislava 5. – 6. septembra 2002­; 4 zahraniční účastníci), Vlastné meno v komunikácii. 15. slovenská onomastická konferencia (Bratislava 6. – 7. septembra 2002; 7 zahraničných účastníkov), Aktuálne otázky súčasnej syntaxe (Budmerice 7. – 8. novembra 2002 ; 12 zahraničných účastníkov), seminár Korpusová lingvistika. Pražský závislostný korpus (Bratislava 9. decembra 2002) a XII. kolokvium mladých jazykovedcov (Modra-Piesok 4. – 6. decembra 2002; 30 zahraničných účastníkov).

7.1. Pracovníci ústavu sa zúčastňovali na aktivitách pre ústredné orgány štátnej správy a iné organizácie, vypracúvali expertízy, posudzovali jazykovú a terminologickú stránku zákonov, vyhlášok a vládnych nariadení, zúčastňovali sa na tvorbe a ustaľovaní odbornej terminológie v rámci rezortných terminologických komisií. Ôsmi pracovníci ústavu (J. Bosák, A. Ferenčíková, Ľ. Králik, M. Majtán, S. Ondrejovič, M. Považaj, I. Ripka, A. Šebestová) boli členmi poradných orgánov vlády Slovenskej republiky, Ministerstva kultúry SR, Ministerstva školstva SR, Úradu geodézie, kartografie a katastra SR, členmi rezortných terminologických komisií (Ministerstva vnútra SR, Ministerstva zahraničných vecí SR, Ministerstva životného prostredia SR, Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR). M. Považaj bol predsedom Ústrednej jazykovej rady, poradného orgánu ministra kultúry v otázkach štátneho jazyka, a predsedom Názvoslovnej komisie Úradu geodézie, kartografie a katastra SR.

7.2. Ústav na základe podpísaných dohôd úzko spolupracoval s odborom jazykovej kultúry sekcie kultúrneho dedičstva Ministerstva kultúry SR pri organizovaní vedeckých konferencií a so Slovenským ústavom technickej normalizácie spolupracoval pri tvorbe a ustaľovaní slovenskej odbornej terminológie.

7.3. Pracovníci ústavu sa intenzívne zapájali do vedecko-organizačnej činnosti. Boli členmi organizačných výborov viacerých vedeckých podujatí, hlavnými a výkonnými redaktormi a členmi redakčných rád časopisov (Jazykovedného časopisu, Kultúry slova, Slovenskej reči, Slova o slove a Správ Slovenskej akadémie vied), členmi výboru Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV (S. Ondrejovič bol jej predsedom), výboru Slovenskej onomastickej komisie pri SAV, výboru Jazykového odboru Matice slovenskej, výboru Slovenskej asociácie vedeckej a odbornej literatúry, výboru Slovenskej spoločnosti prekladateľov odbornej literatúry, Komisie pre vedecký a odborný preklad pri Literárnom fonde, Komisie pre jazyk a literatúru PEN-Centra, výboru Rady slovenských vedeckých spoločností.

7.4. Pracovníci oddelenia jazykovej kultúry a terminológie v rámci listovej a telefonickej jazykovej poradne, ako aj ďalší pracovníci ústavu poskytovali rady v otázkach spisovného jazyka a jazykovej kultúry. Pracovníci ústavu sa zapájali do propagovania výsledkov jazykovedného výskumu a do zvyšovania jazykovej kultúry v odbornej i širšej verejnosti aj prednáškovou činnosťou pre učiteľov, pre účastníkov Letného seminára slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca, pre redaktorov a moderátorov elektronických médií a redaktorov tlačových médií, pre prekladateľov, ale aj pre pracovníkov štátnej správy.


Matej Považaj

Slovenčina na začiatku 21. storočia


Pod týmto názvom usporiadala Katedra slovenského jazyka a literatúry FHPV PU vedeckú konferenciu, ktorá sa konala v dňoch 5. – 7. marca 2003 v priestoroch Prešovskej univerzity v Prešove.

Konferencia bola venovaná 65. výročiu narodenia prof. PhDr. Ivora Ripku, DrSc., dlhoročného pracovníka Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, jedného z jeho riaditeľov, ktorý sa už niekoľko rokov delí o svoje dlhoročnou vedeckou prácou nahromadené vedomosti so študentmi slovenského jazyka na FHPV v Prešove.

Medzinárodnú konferenciu otvoril vedúci organizátorského pracoviska doc. PhDr. František Ruščák, CSc., a privítal zahraničných hostí z Čiech (2), Maďarska (1) a Poľska (9). Z domácich slovakistických pracovísk boli účastníkmi konferencie popri jazykovednom ústave zastúpené i slavistické pracoviská, najmä však katedry slovenského jazyka väčšiny humanitne zameraných slovenských vysokých škôl. Na konferencii odznelo približne 40 príspevkov asi päťdesiatky autorov.

V štruktúre jubilejných vedeckých konferencií sa odzrkadľuje najmä vedecké zameranie jubilanta, ktorý vo svojom úvodnom príhovore upriamil pozornosť na tradičné hodnoty slovenčiny i slovenskej jazykovedy a vyslovil nádej na jej ďalší integrálny vývin. Najpočetnejšiu skupinu referátov tvorili dialektologicky a lexikologicky zamerané príspevky Nad slovníkom slovenských nárečí (J. Rusek, Krakov), Niektoré aspekty nárečovej slovotvorby (J. Sierociuk, Poznaň), Pomenúvacie modely v hydronymii (Ľ. Sičáková, Prešov), Konotatívnosť proprií (P. Odaloš, B. Bystrica), Distribúcia homonymných vzťahov v lexikálnom systéme súčasnej slovenčiny, chorvátčiny a srbčiny (R. Horáková, Bratislava), Onomaziologické kategórie desubstatntívnych slovies (Ľ. Liptáková, Prešov), Niekoľko poznámok o trunkácii v slovenčine (M. Ivanová, Prešov), O interlingválnej motivácii (M. Ološtiak, Prešov), Role kompozice v současné češtine (P. Mitter, Ústí nad Labem), Problematika ekvivalentnosti v súčasnom jazyku ruských a slovenských masovokomunikačných prostriedkov (N. Demjanová, Prešov); Geografická diferencovanosť funkcií primárnych predložiek (A. Ferenčíková, Bratislava), Nárečie Jenkoviec a okolia (F. Ruščák, Prešov), Nárečové výskumy v slovenských enklávach v Maďarsku (K. Balleková, Bratislava). Tradíciám z iného (viac historického) aspektu sa venovali príspevky Cirkevná slovančina a cyrilometodská tradícia (M. Štec, Prešov), Minulosť a súčasnosť frazeologických internacionalizmov v slo­venčine (J. Skladaná, Bratislava), Vplyv nemeckej valaskej kolonizácie na toponymiu Turca (J. Krško, B. Bystrica), Jazykové kontakty slovenčiny s maďarčinou v historickom pohľade – odraz vo východoslovenských nárečiach (L. Bartko, Prešov), Problematické miesta v preklade cirkevnoslovanskej liturgie do slovenčiny (P. Laca, Prešov). Fonológiu – jazykovednú disciplínu najviac rozvíjajúcu štrukturalistickú tradíciu slovenskej jazykovedy – reprezentovali dva príspevky, jeden s presahom do historického vývinu slovenčiny (M. Sedláková, Prešov) a druhý s integračným presahom do grafickej roviny spisovnej slovenčiny (I. Očenáš, B. Bystrica).

O integrácii slovakistiky do rámca slovanských (ba i neslovanských) jazykov, z ktorými slovenčina vývinovo súvisí, ale aj o integrácii jednotlivých bádateľských oblastí v rámci výskumu slovenčiny do širších jazykovedných celkov svedčili napríklad referáty: Deklinačný systém substantív v goralských nárečiach z aspektu slovensko-poľských jazykových kontaktov (J. Dudášová, Prešov), Mechanizmy vývinových zmien v nominálnej flexii v slovensko-poľskom ponímaní (H. Miecz­kowska, Krakov), Slovesné tvary na vyjadrenie budúceho deja v spisovnej slovenčine a srbčine (Z. Miškovicová, Prešov), Priebeh slovesného deja v slovanských a neslovanských jazykoch (Ľ. Guzi, Prešov), Ukrajinsko-slovenská slovotvorná interferencia (Z. Hanudeľová, B. Bystrica), Náčrt výskumu sémantickej syntaxe – dvojvalenčné predikáty v slovenčine a poľštine (M. Papierz, Krakov), Slovenčina v kontaktoch s ruštinou (J. Sipko, Prešov), Slovenčina v kontaktoch a konfliktoch s inými jazykmi a zrkadlenie tohto vzťahu vo vysielaní slovenského rozhlasu (I. Jenča, Bratislava), Sociolingvistické aspekty nárečia stredného Spiša (M. Hovančík, Bratislava), Vplyv spisovného variantu na flexiu zemplínskych nárečí (M. Chochol, Bratislava), Spisovná slovenčina ako fenomén integrácie Rómov na východnom Slovensku (E. Frühaufová, Prešov), Bilingvizmus ako fenomén Slovákov v Maďarsku (M. Žiláková, Budapešť). O jazykových presahoch, ktoré sa v teoretickej rovine dotýkajú i slovenčiny, informovali príspevky K proměnám a konstantám prestiže spisovnosti (J. Svobodová, Ostrava), Integračná a dezintegračná funkcia etnolektu (B. Wyderka, Opole), Počet subkódov prirodzených jazykov a perspektívy ich vývoja (J. Staszewski, Katovice).

Na konferencii vystúpili slovenskí jazykovedci aj s referátmi, ktoré sa zaoberajú veľmi aktuálnou problematikou informačných a komunikačných technológií: Komunikačná funkcia slovenčiny v nových informačných technológiách (J. Kesselová, F. Franko, Prešov), Lingvistická vedomosť a počítačové spracovanie jazyka (M. Malovecký, Bratislava), WWW a slovenčina (V. Benko, Bratislava). K tomuto druhu príspevkov patril aj celý blok referátov o Slovenskom národnom korpuse, pripravovanej počítačovej databáze určenej na výskum slovenčiny (M. Šimková, P. Domin, R. Garabík, A. Horák, M. Forróová, Bratislava). Príkladom zapájania sa slovakistiky do medzinárodných výskumných projektov a využívania výsledkov výskumov zahraničnej jazykovedy bol príspevok Priemerná dĺžka výpovede ako ukazovateľ ontogenézy reči (S. Kapalková, M. Mikulajová Bratislava; I. Bónová, D. Slančová, Prešov).

Príspevky so širšie teoreticky koncipovanými témami organizačne rámcovali priebeh konferencie: Jazyk v čase a priestore – priestor a čas v jazyku (J. Sabol, Prešov), Systém jazyka a prechodné javy v jazyku (J. Kačala, Bratislava), Komunikačný kanál verzus slovenčina? (V. Patráš, B. Bystrica).

Široko koncipovaná téma konferencie, daná jej názvom, podala odpoveď aj na otázku, aká je na začiatku tretieho tisícročia slovenská jazykoveda. Cez predmet svojho výskumu výsledkami vedeckého bádania potvrdzuje, že slovenčina na začiatku 21. storočia je živý, neustále sa vyvíjajúci kolektívny komunikačný prostriedok, schopný plniť a napĺňať všetky svoje základné i špecifické funkcie. Na konferencii o tom presviedčala aj kultivovaná odborná reč referujúcich jazykovedcov, no aj ich bezprostredná interslovanská komunikácia počas spoločenského programu podujatia venovaného poprednému slovenskému jazykovedcovi.


Marianna Sedláková

Piata banskobystrická konferencia o komunikácii


V dňoch 3. a 4. septembra 2003 usporiadali dve sesterské katedry slovenského jazyka a literatúry z Fakulty humanitných vied a Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici ďalšiu, v poradí už piatu medzinárodnú konferenciu o komunikácii, konanú pravidelne v trojročných intervaloch (1991, 1994, 1997, 2000, 2003). Tohtoročné podujatie organizátori nazvali Súčasná jazyková komunikácia v interdisciplinárnych súvislostiach a jednotlivé referáty ukázali, že interdisciplinarita – nielen v podobe spolupráce medzi jednotlivými jazykovednými disciplínami, ale aj medzi lingvistikou ako celkom a inými vednými odbormi – sa naozaj stala leitmotívom tohto banskobystrického stretnutia.

Pomyselnou štartovacou čiarou sa pre účastníkov stal program dvojdňového zasadnutia. Po nahliadnutí doň sme si mohli spočítať, že v pláne bolo 74 referátov od 75 autorov (1 referát v dvojautorstve), pochádzajúcich zo siedmich štátov (najväčšie zastúpenie malo Slovensko, ďalej Česká republika, Poľsko, Maďarsko, Slovinsko, Chorvátsko, Srbsko a Čierna Hora). Pravdaže, aj tentoraz sa prejavila konferenčná dynamika v podobe viacerých zmien v ohlásenom programe a nakoniec odznelo „len“ 60 referátov.

Prvý deň v dopoludňajšom plenárnom rokovaní sme si mohli vypočuť dva príspevky. J. Kořenský v metodologicky ladenom referáte Co můžeme/máme zkoumat – jazyk nebo komunikaci? naznačil existenciu dvoch lingvistík – lingvistického realizmu (lingvistiky reči) a lingvistického nominalizmu (lingvistiky jazyka) a vyjadril názor, že perspektíva jazykovedného bádania spočíva v zjednotení, „monizácii“ týchto lingvistík, a to aj v širších, interdisciplinárnych súvislostiach. Referát K. Michalewského Prezentácia a autoprezentácia politikov v televízii priniesol komplexnú analýzu lingválnych, paralingválnych i extralingválnych prostriedkov v reči politikov ako špecifickej spoločenskej skupiny.

Celý ďalší program bol rozdelený do štyroch sekcií. Sekciu Jazyková komuniká­cia a jej výskumy otvoril J. Sabol, ktorý na všeobecnolingvistickom (semiotickom) pozadí poukázal na symbiózu ikonicko-symbolického a arbitrárneho princípu v oboch komunikačných sústavách (akusticko-auditívnej a opticko-vizuálnej). K. Kamiš uvažoval o problematike dorozumievania v súvislosti s gramaticko-sémantickou bázou vetnej štruktúry. Chatová komunikácia sa stala predmetom záujmu T. Ruckého, ktorý upozornil na tendenciu k narúšaniu spisovnosti v týchto dynamicky sa rozvíjajúcich písaných komunikátoch. M. Ligoš v lingvodidaktickom príspevku načrtol perspektívne paradigmy komunikačnej a slohovej výchovy v škole.

D. Slančová sa vo svojom referáte zaoberala novšou, v slovenskej lingvistike doteraz málo rozvinutou (resp. nerozvinutou) disciplínou – vývinovou socioštylistikou. I. Očenáš sledoval na príklade neutralizácie konsonantického protikladu difúznosť – nedifúznosť korešpondenciu prvkov fónickej a grafickej sústavy v súčasnej spisovnej slovenčine. A. Rajnohová si v príspevku venovanom kognitívnym aspektom komunikácie položila otázku, čo máme vlastne skúmať, interakciu alebo kognitívnosť? J. Krško na príklade grafitov priblížil aspekty komunikácie v rámci tejto subkultúry (v apelatívnom aj propriálnom pomenovacom pláne). M. M. Nowakowska predstavila knihu mladej poľskej autorky Terezy Mlatowskej a zamerala sa na vulgarizmy v diele.

D. Stolacová skúmala také jazykové prvky používané v reklame, ktoré vyvolávajú falošný dojem vedeckosti komunikátu, ale sú len prázdnym formálnym „gestom“, prostriedkom na získanie, de facto oklamanie zákazníka. M. Idzikowska svoju pozornosť upriamila na komunikačné aspekty názvov niektorých poľských časopisov. O súčasnej jazykovej situácii v juhočeskom regióne hovoril Z. Holub. V. Kováčová na vybraných javoch hláskoslovného a morfematického systému načrtla vývinové tendencie sotáckych nárečí.

V sekcii Jazyk v medziľudskej komunikácii sa Z. Hladká venovala rodovým di­ferenciám na základe analýzy súkromnej korešpondencie. Referenti z rôznych stránok poukázali na špecifickosť jednotlivých komunikačných sfér – karatistického prostredia (E. Čulenová), sféry obchodného podnikania (J. Skácel) či reklamno-spotrebiteľ­skej sféry (L. Zimová). Na teóriu interakčných vzorcov uvedenú referátom J. Skácela nadviazala J. Sobčíková, ktorá predstavila východiská pre postulovanie interakčných vzorcov obchodného vyjednávania. Sedukcia (pokúšanie) ako komunikačno-persuazívny prostriedok sa dostala do centra záujmu v príspevku L. Janovca. L. Urbancová na všeobecnejšom pozadí poukázala na potrebu skúmania jazykovej komunikácie staršej generácie. M. Kaczorovú zaujímalo zdramatizovanie výpovedí a jeho súvislosti s estetikou komunikácie. B. Fran­kowska-Kozak sa zaoberala komunikačnými okolnosťami používania názvov hospodárskych subjektov v poľštine. K. Pankuchová hovorila o perspektíve výučby cudzích jazykov prostredníctvom multimediálnych informačných a telekomunikačných technológií (konkrétne e-learningu). V tejto sekcii zazneli aj referáty týkajúce sa jazykových kontaktov. Všeobecnokontaktologicky – využijúc termín interlingválna proxemika – túto problematiku predstavil M. Ološtiak. Konkrétnokontaktologicky bol zameraný referát P. Jesenskej o anglicizmoch v týždenníku Domino Fórum.

Rokovanie druhého dňa v tejto sekcii otvoril príspevok A. Gálisovej o expresívnosti lexikálnych jednotiek v komunikačnom registri abuzérov psychotropných látok. Po nej nasledovala L. Haasová s klasifikáciou metafor bežne používaných vo vyjadrovaní. Z. Millerová sa zaoberala otázkou, či je možné dosiahnuť v publicistických textoch objektívny postoj. Dospela k záveru, že objektívne informácie v politickom spravodajstve sú skôr ideálom než reálnou skutočnosťou. J. Horálek priblížil expresivitu niektorých neosémantizmov v českej publicistike (na príklade slov ako harašení). Na záver sa L. Binar v krátkosti zamýšľal nad miestom obraznosti v komunikácii.

Vari najdynamickejším komunikačným prostredím v súčasnosti je oblasť masovokomunikačných prostriedkov. A preto nie náhodou sa „ostro sledovanými“ stali referáty v sekcii Jazyková komunikácia v masmediálnej sfére. Š. Gero si vo svojom príspevku všímal vzťah obrazu a textu v masmediálnej komunikácii z výtvarného pohľadu. O. Šoltys si položil otázku, ako text a obraz spoluvytvárajú mediálny komunikát a uviedol princípy, ktoré sa podieľajú na tomto spoluvytváraní. J. Daněk zhodnotil mieru objektivity v spravodajstve a ako kritérium pre toto hodnotenie navrhol používať systém kooperačných maxím interpersonálnej komunikácie. J. Rusnák sa vo svojej úvahe o semiotike masmediálneho textu venoval spontánnosti ako performancii. P. Mitter referoval o zložených hybridných substantívach s prvým komponentom tele- v súčasnej českej publicistike a upozornil na to, že tieto výrazy bývajú často expresívne. L. Navrátil poukázal na niektoré nenormované javy z oblasti morfológie, ktoré prenikajú do jazykových prejavov spravodajstva Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie.

Frazeológia v masmédiách sa stala témou hneď dvoch príspevkov. J. Malá porovnávala používanie niektorých českých a paralelných nemeckých frazém v publicistických textoch; D. Baláková sa zaoberala rozdielmi vo výskyte somatických frazém v súčasnej novinovej publicistike v dvoch časových úsekoch (október 1999 a marec 2003).

Druhý blok príspevkov masmediálnej sekcie otvoril V. Patráš referátom o všeobecných i kulturologických otázkach komunikácie v elektronickom pros­tredí. Za základné znaky masovej komunikácie post-obdobia považuje v zhode s D. McQuailom internacionalizáciu, informatizáciu, individualizáciu a nástup post­modernej kultúry. M. Olšiak skúmal suprasegmentálne javy v rozhlasovej a televíznej reči, pričom upozornil najmä na náznaky zmien v intonácii a umelú spontánnosť v tzv. televíznych „upútavkách“. O sémantike a pragmatike v novinárskej komunikácii hovoril M. Škop. E. Pajewska sa pokúsila o definovanie stratégií jazykového správania v súčasnej odbornej tlači z oblasti finančníctva. I. Jenča sa zas zamýšľal nad dramaturgickými stratégiami, ktoré sa využívajú pri vysielaní bohoslužby ako špecifického druhu rozhlasového komunikátu.

Príspevky v sekcii Jazyk a jazyková komunikácia v interlingválnych súvislostiach potvrdili opodstatnenosť, ba nevyhnutnosť komunikačného prístupu vo výsku­me jazykových kontaktov v najširšom zmysle slova. J. Hoffmannová a O. Mül­lerová v dvojreferáte Čeština a slovenština v rodinném idiolektu poukázali na konkrétne príklady striedania kódov a interferencie v diglosívnej komunikácii zmiešaných česko-slovenských manželských párov. S. Poklačová hovorila o fonetických, výslovnostných vplyvoch chorvátčiny na slovinské dialekty niektorých obcí na pomedzí týchto dvoch jazykových oblastí. Problematikou postavenia slovenského jazyka v Békešskej Čabe sa zaoberali dva príspevky. Kým A. Hornoková-Uhrinová prezentovala výsledky dotazníkového výskumu používania slovenského jazyka v súkromnej sfére i v spoločenskom živote všeobecne, A. J. Tóth sa zameral na používanie slovenčiny v evanjelických bohoslužbách. M. Pančíková porovnávala používanie kompozít v poľskej a slovenskej tlači. M. Daňová upozornila na odlišnosti v chápaní prísudku v nemčine a slovenčine, pričom sa domnieva, že dôvodom je nielen odlišný charakter jazyka, ale aj odlišné slovenské a nemecké lingvistické tradície. A. Huťková hovorila o potrebe zachovania komunikačnej ekvivalencie pri translácii (preklade a tlmočení). Problematikou stretáva­nia a interakcie dvoch jazykových obrazov sveta v bilingválnom prostredí dolnozem­ských Slovákov v Maďarsku sa zaoberala M. Žiláková. V spoločnom referáte J. Ignatowicz-Skowrońskej a P. Odaloša sa do centra pozornosti dostalo porovnanie motivácie bežných toponým v Poľsku a na Slovensku. A. Bel­chne­­row­ska sa sústredila na sémantickú motiváciu pomoranských geografických názvov. A. Říhová prezentovala výsledky výskumu výslovnosti novej francúzskej výpožičky croissant a spôsoby jej začlenenia do českého jazykového systému. J. Pekarovičová v referáte Od dorozumenia k porozumeniu prezentovala výsledky ankety v letnej škole SAS, zameranej na zdokonaľovanie interkultúrnych kompetencií pri osvojovaní si slovenčiny ako cudzieho jazyka. H. Kubišová sa dotkla onomasticko-translatologickej a historickej problematiky v referáte o preklade oným v Anonymovej kronike a D. Lančarič sa sústredil na problematiku ekvivalentizácie v dvojjazyčnej lexikografii, využijúc niekoľko príkladov z odbornej terminológie.

Záver rokovania patril dvom sumarizujúcim pohľadom na končiace sa podujatie. V. Patráš, jeden z hlavných organizátorov, konferenciu zhodnotil vo všeobecnej rovine, poďakoval sa celému organizačnému výboru a v pohľade do budúcnosti prisľúbil „odvysielať“ šiesty diel „seriálu“ vyrábaného v banskobystrických „komunikačných ateliéroch“ v roku 2006. Hodnotenie z odborného hľadiska pripravil J. Kořenský, jeden z pamätníkov všetkých piatich komunikačných „sessions“. Vyzdvihol skutočnosť, že na jednej strane v referátoch zazneli „módne“, aktuálne témy, na druhej strane sa však nezabudlo ani na témy klasické (napr. z oblasti dialektológie), v ktorých sa vzácnym spôsobom dokázal skĺbiť rešpekt pred klasickou štrukturalistickou jazykovedou s inováciou v podobe komunikačného prístupu. Zároveň skonštatoval, že výmena jazykovedných poznatkov plnohodnotne prebehla na všetkých troch základných komunikačných úrovniach konferenčnej interakcie – referátovej, diskusnej i kuloárovej.

Autori tejto správy na záver vysoko oceňujú aj fakt, že organizátori vypracovali minuciózne pokyny pre autorov príspevkov, dodržaním ktorých by sa mal vytvoriť prvý predpoklad čo najrýchlejšieho editorského spracovania a následného vydania konferenčného zborníka. Po minulé roky to tak bolo, a preto veríme, že Banskobystričanom sa to podarí aj tentoraz.


Lucia Gianitsová – Martin Ološtiak – Patrik Mitter

Kronika

Pred 100 rokmi zomrel Martin Hattala


Martin Hattala, neprehliadnuteľná postava profesorského zboru Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe druhej polovice 19. storočia, u nás známy predovšetkým ako významný kodifikátor spisovnej slovenčiny, zomrel 11. decembra 1903 v Prahe. Je teda ten pravý čas, aby sme si pripomenuli tohto vášnivého a ťažko zmieriteľného diskutéra, možno i kontroverzného, ale predsa len prominentného slovenského jazykovedca, ktorý väčšiu časť svojich štúdií absolvoval v Prahe a potom i väčšiu časť svojho profesionálneho života prežil v českých službách. Ako vieme z českých a slovenských dejín, nebol s takýmto osudom jediný.

Pripomeňme, že Martin Hattala (otcovským menom Hatala) sa narodil 4. novembra 1821 v Trstenej na Orave, kde vychodil prvé ročníky základnej školy, ale gymnázium ako primus absolvoval na Dolnej zemi. Boli to viaceré gymnáziá v Jászberényi, Félegyháze a v Subotici, kde sa zároveň naučil aj po maďarsky a po srbsky. Jeho filologické nadanie i ambície sa začali naplno črtať na teologických štúdiách v Bratislave, Trnave i vo Viedni (v Pázmaneu), kde sa venoval nielen teológii, ale aj slavistike, osobitne slovenčine a češtine, a ďalším jazykom: gréčtine, francúzštine a nemčine, študujúc najmä J. Grimma, F. A. Potta, F. Dieza a iných. Po štúdiách pôsobil prechodne najprv ako kaplán v Bzovíku a Hodruši, neskôr ako stredoškolský profesor v Bratislave. Od roku 1854 na odporúčanie samého Pavla Jozefa Šafárika, ktorého presvedčil najmä Hattalov porovnávací habilitačný rukopis „Zvukosloví“, pokračoval v štúdiu jazykovedy (slovanskej filológie) v Prahe, kde sa aj (za účasti A. Schleichera a V. Hanku) habilitoval a (po náhlej smrti F. L. Čelakovského) pôsobil až do roku 1891 ako profesor slavistiky.

Uvádza sa vcelku oprávnene, že v zmýšľaní M. Hattalu sa výraznejšie prejavilo povedomie slovanskosti než slovenskosti. Patril do skupiny okolo Andreja Radlinského, ktorý neskoršie sám vypracoval zásady staroslovenčiny, čo vlastne bola v podstate čeština iba s minimálnymi slovakizujúcimi či slavizujúcimi zásahmi. M. Hattala však zažiaril už ako dvadsaťsedemročný. Dôležité preňho, a ako sa ukázalo, aj pre kodifikačnú tvár slovenčiny bolo, že sa 10. augusta 1847 zúčastnil (zapíšuc sa vtedy do prezenčnej listiny ako „jeden Pázmanita“) na sednici Tatrína v Čachticiach. Tam sa „jazykozpytný výbor“ uzniesol, že je potrebné posúdiť výhrady k Štúrovej slovenčine najmä zo strany M. M. Hodžu, čo vzápätí urobil práve Martin Hattala, keď pod krycím menom Martin z pod Babejhori (!) uverejnil v Orle Tatránskom (1848) rozsiahly posudok Hodžovho diela Epigenes slovenicus. Hoci niektorým sugestívnym výkladom tohto do veľkej miery amatérského diela M. Hattala podľahol, najväčšie Hodžove fantazmagórie predsa len odmietol. O dva roky neskôr publikoval knižné dielo Grammatica linguae slovenicae collatae cum proxime cognata bohemica (Gramatika slovenského jazyka v porovnaní s najbližšie príbuzným jazykom českým, 1850), kde ešte podrobnejšie vyložil odchýlky svojho systému od Štúrovej slovenčiny, ale aj od češtiny, staroslovenčiny a bernolákovčiny. Po dohode o jednotnej podobe spisovnej slovenčiny na stretnutí štúrovcov a bernolákovcov v októbri 1851 v Bratislave, ktoré sa hodnotí ako prvé zasadnutie pravopisnej komisie, sa Hattalova gramatika, vydaná anonymne začiatkom roku 1852 pod názvom Krátka mluvnica slovenská, stala prvou oficiálne potvrdenou príručkou tzv. opravenej spisovnej slovenčiny v zmysle tzv. hodžovsko-hatta­lovskej reformy. Ako je známe, nahrádza sa v nej Štúrov fonetický pravopis historickým, aký mala zo slovanských jazykov čeština, poľština i ruština, aby sa zmiernila istá exkluzivita pravopisnej stránky spisovnej slovenčiny v rámci západoslovanských jazykov, najmä však vo vzťahu k češtine. Podľa M. Hattalu Ľ. Štúr ani nedokázal, že práve to slovenské nárečie či nárečový útvar, ktorý povýšil na spisovný jazyk, je slovenčina „najopravdivejšia, najzavaruvanejšia a najčistejšia“. Štúrovčina je síce opodstatnená, tvrdil Hattala, ale niektoré prvky si vyžadujú úpravu: zaviesť tvary dal namiesto dau, dobré, dobrého namiesto dobruo, dobrieho, ľ, ä a pod. Dlhé é Hattala podľa vlastných slov zaviedol kvôli bernolákovcom, ä a y však zdôvodňuje historicky.

V Prahe sa habilitoval spisom Zvukosloví jazyka staro- i novo-českého a slovenského (1854), kde svoje „zvukoslovie“ (hláskoslovie) rozpracoval značne široko na pozadí aj ďalších slovanských a vôbec indoeurópskych jazykov. Spoluhlásky pri­rovnáva ku kostiam a svalom tela a samohlásky ku krvi v duchu J. Grimma. V r. 1855 vydal Skladbu jazyka českého, ktorá sa však nestretla s veľkým porozumením. Kritizoval ju opakovane predovšetkým K. J. Erben (i pod pseudonymom Franta Šumavský), ale aj viacerí ďalší, ktorí mu okrem iného vyčitovali slovakizovanie. Aj on totiž, podobne ako J. Kollár, „obohacoval“ češtinu o slovenské prvky, aby bola pre Slovákov prijateľnejšia. M. Hattala hneď nato vydal polemický spis s náz­vom Obrana skladby prof. Martina Hattalu proti pánu J. Frantovi Šumavskému a proti jakémusi pánu N., sepsaná jim samým (1855), kde sa so svojimi odporcami vyrovnáva už dosť nevyberane. Ale aj tu nájdeme veľmi progresívne pasáže, v kto­rých upozorňoval, že jazykoveda sa aj v skladbe musí opierať o živú reč a že sa nemožno uspokojiť iba so správnymi tvarmi a hláskami, lebo duchom jazyka je skladba. Slovenčinu a češtinu najsústavnejšie porovnával v knihe Srovnávací mluvnice jazyka českého a slovenského (1857), do ktorej zahrnul svoje „zvukoslovie“ i skladbu, ďalej však aj slovotvorbu i skloňovanie cudzích slov. Najoriginálnejšia je tu náuka o vete a vetných členoch, založená na názore, že syntaktické pravidlá musia byť doložené dokladmi zo súčasnej národnej spisby. Neskôr pripravil aj dvojdielnu Mluvnicu jazyka slovenského (1864, 1865), ktorej druhý zväzok venoval skladbe. Na túto „mluvnicu“ potom nadväzovali ďalší autori slovenských gramatík (J. Viktorin, F. Mráz, J. Damborský a i.).

Zo slavistických prác je významné jeho dielo o kombinatorike spoluhláskových skupín v slovanských jazykoch, ktoré vyšlo najprv po latinsky, potom po nemecky, ale aj po chorvátsky a napokon i po česky pod názvom Počátečné skupiny souhlásek československých (1870). Ďalej sa venoval cyrilike („cyrillčine“), baltistike, bulharistike i albanistike, zúčastňoval sa na vydávaní staročeských pamiatok a pod. Veľmi dôležité boli aj Hattalove učebnice pre české a slovenské školy. V spore o pravosti falzifikovaného Rukopisu královédvorského a Rukopisu zelenohorského stál na strane obhajcov ich pravosti.

Ako kritik a polemik sa prejavil naplno v diele Brus jazyka českého. Příspěvek k dějinám osvěty vůbec a slovanské zvláště (1877). Je to dielo v značnej miere teoretické, ale podľa očakávania aj polemicky zahrotené, na ktoré sa dá pozerať aj ako na istú syntézu jeho polemík. Objavujú sa tu už viaceré poučenia proti germanizmom, ktoré neskôr presadzovali naši puristi, no tí na Hattalu zrejme predovšetkým z konjunkturálnych dôvodov neodkazovali. Jeho stanovisko k spisovnej češtine bolo pritom miernejšie ako u iných puristov, hoci aj on hovoril o úpadku jazyka. Azda priveľa dôvery vkladal do ľudových nárečí, do čistoty ľudového jazyka a do iných slovanských jazykov. No tvrdil, že brusič musí pozorovať a dôkladne analyzovať najmä súčasný jazyk. Nemal by zasahovať do jazyka podľa svojich predstáv o jeho správnosti, ale mal by sa rozhodovať podľa úzu, pričom ani prijímanie cudzích slov nie je na škodu jazyka či jeho systému – preberanie slov a výrazov je pri nevyhnutných kontaktoch jazykov prirodzené. Týmto chápaním sa dostal celkom blízko k modernej teórii jazykovej kultúry.

Riadnym profesorom na Karlovej univerzite (profesorom porovnávacej slovanskej jazykovedy a českej skladby) sa na základe dovtedy publikovaných prác stal v r. 1861 a pôsobil tam až do roku 1891. Uznaním jeho mnohostrannej práce bolo, že sa stal aj členom Kráľovskej spoločnosti náuk, členom Rímskej akadémie a dopisujúcim členom Záhrebskej univerzity. No je zároveň zrejmé, že s pražským prostredím nedokázal zrásť a ani ono ho nedokázalo úplne prijať. Dôvodom mohla byť skutočnosť, že toto prostredie ho vnímalo ako cudzinca, ktorý neoprávnene obsadil katedru po Čelakovskom, ale aj jeho osobná popudlivosť, ktorou bol všeobecne známy, čo zasa mohlo vyplývať aj z jeho chatrného zdravotného stavu (tuberkulóza pľúc). Mnohí českí profesori mali však kritické výhrady nielen k forme jeho polemík, ale i voči samotnému Hattalovmu dielu a hodnotili ho či už za jeho života (V. Flajšhans, J. Vlček) alebo v nekrológoch za ním (J. Gebauer, J. Jakubec) s úplným dešpektom. Hoci M. Hattala pôsobil v Prahe vyše 37 rokov ako profesor na univerzite, nevedeli si pri hodnotení jeho diela spomenúť na nijaký pozoruhodnejší príspevok k rozvoju českej vedy a kultúry. Iba veľmi okrajovo ho spomína napokon aj K. Horálek v Úvode do studia slovanských jazyků (1962). Ale medzi najvyššie autority ho neprijalo vlastne ani Slovensko. Známeho Vlčkovho tvrdenia, že „Hattalova latinsky písaná a r. 1850 vydaná gramatika slovenčiny má povahu čisto prirovnávajúcu a jej cieľ je slúžiť za most nazad k češtine“ sa chytil S. Czambel a aj v jeho spise Slováci a ich reč sa nájdu tvrdenia, že M. Hattala mal vedľajší úmysel pomocou svojej „kumštovej“ reči pripojiť Slovákov k Čechom, ba že aj celá jeho slovenčina je vlastne česká. Sú to však výroky príliš kategorické, Czamblova optika je priostrá, jej ohnisko je v čistej stredoslovenčine. Ale napokon M. Hattala tieto obvinenia do istej miery potvrdzoval aj sám, priznávajúc, že aj svoju po latinsky písanú gramatiku tzv. opravenej slovenčiny (Grammatica linguae slovenicae, 1850) pripravoval len pre prípad, že sa „nepodarí obnoviť literárne spojenie s Čechmi“ (s. XIII), a neskôr aj v práci Počáteční skupiny souhlásek prezradil, že jeho zámerom nebolo bojovať proti jednote s Čechmi, ale pracovať pre ňu.

Vráťme sa nakoniec ešte k spomínanej povahovej črte Martina Hattalu. Bol to bezpochyby rodený polemik. Ale najmä od istého času (povedzme, od vymenovania za profesora) polemizoval hlava-nehlava, veľmi ľahko vstupoval do sporov a vedeckých polemík, ba často neplodných až nedôstojných škriepok – s kýmkoľvek a o čomkoľvek. Mnohé z jeho názorov mali nepochybne ozdravujúci a zvedečťujúci účinok na vývin jazykovedného myslenia v Čechách. Ak napríklad odmietal akceptovať celé „básnické filologizovanie“ J. Kollára, či uznať „doklady“ k „památkám řeči české z doby římské“ A. V. Šemberu a vôbec celú vtedajšiu českú „vlasteneckú“ filológiu, mal na to dobré dôvody. Oprávnene spochybňoval aj Schleicherovo biologizovanie v jazykovede tvrdiac, že metodológia prírodných vied sotva môže mať v jazykovednom výskume všeobecnejšiu platnosť a že tak jeho teória rodokmeňa príbuzných jazykov (Stammbaumtheorie), ako aj jeho bájka v indoeurópčine Avis akvasas pa, sú postavené na vode. Ale na druhej strane napríklad tvrdošijné lipnutie na Hankových falzifikátoch, ktoré hájil s neuveriteľnou urputnosťou a neoblomnosťou (až arogantnosťou napr. voči J. Gebauerovi a T. G. Masarykovi), ho sotva ctilo. Zo zahraničných autorov veľmi prudko diskutoval aj s F. Miklośićom, A. Schleicherom, V. Jagićom, F. Boppom, A. F. Pottom, A. Leskienom a inými, pre ktorých – aj keď jeho výklady pre nich zväčša neboli prijateľné – bol vážnym partnerom a oponentom v odbornej dišpute. V každom prípade tieto veľké mená vtedajšej jazykovedy sa v dlhých polemikách vysporadúvali s Hattalovými slavistickými výkladmi. Symptomatický je príklad A. Leskiena, ktorý v 60-stranovej polemike v knihe Zur neuesten Geschichte der slawischen Forschung preberá a vyvracia postupne argumenty M. Hattalu, vyslovuje však aj počudovanie nad jeho útokmi na konkrétne osoby (najmä na A. Schleichera).

O M. Hattalovi v každom prípade zároveň platí, že bol zakladateľom konfrontačnej jazykovedy u nás, aj keď s ňou polemizovali Ľ. Štúr i S. Czambel. Zaradil slovenčinu do vtedajšieho medzinárodného slavistického a konfrontačného diskurzu. Vypracoval vlastne celú porovnávaciu česko-slovenskú gramatiku. Mal dobrú slavistickú prípravu, hoci bola v niektorých oblastiach zameraná možno viac prakticky než teoreticky. Zdôraznime ešte jeho moderné vyznávanie dôležitosti synchrónneho pohľadu pri normalizačnej práci. Aj A. Bernoláka a jeho kodifikáciu odsudzoval najmä preto, že podľa neho nepodáva slovenčinu tak, „jak je opravdu v obyčeji“, ale „jak by dle jeho nezřízené chuti vypadati mala“. Vidí uňho dokonca „více opovážlivosti nežli rozumu“, lebo ten spôsob reči, o ktorý sa opiera, „na Slovensku posud není“. A napokon svoju prácu Počáteční skupiny souhlásek československých založil, ako sa všeobecne uznáva, na prísne synchrónnom a exaktne systematickom pohľade na jazyk.

V syntaxi predbehol určite svojich súčasníkov – aj tých, čo s ním polemizovali a odmietali jeho dielo v jednotlivostiach. Azda by sa naň mohlo viac nadväzovať. Jeho zásluhy by nemalo znižovať ani to, že sa dosť dôrazne nedištancoval od romantických predstáv, že slovenčina je matkou všetkých slovanských jazykov a že čeština je jej „dobrou dcérou“ . Napokon v čase ohrozenia jazyka či národa sú aj mýty užitočné. Vcelku môžeme jeho činnosť hodnotiť ako záslužnú najmä v tom, že pomohol ustáliť situáciu na Slovensku, keď sa bolo treba dohodnúť na spoločnom spisovnom jazyku. Napokon vlastne on (presnejšie jeho kodifikačné dielo) definitívne spojil „tradicionalistov“, „bernolákistov“ i štúrovcov. Zohral teda významnú úlohu pri konsolidácii pomerov v oblasti spisovnej slovenčiny. Priklonil sa k slovenčine, aj keď spočiatku to uňho nebolo nijako jednoznačné.

Bibliografický súpis prác Martina Hattalu zostavil a v zborníku Martin Hattala 1821 – 1903 z r. 1971 uverejnil jeho dôkladný znalec E. Jóna. Niektoré ďalšie položky Hattalovej publikačnej činnosti možno doplniť z publikácie Česko-slo­venské práce o jazyce, dějinách a kultuře slovanských národů od roku 1760. Biograficko-bibliografický slovník (Praha 1972).


Slavomír Ondrejovič


Zemřel profesor Jan Chloupek


První léta třetího tisíciletí přinesla české jazykovědné bohemistice řadu těžkých osobních ztrát. Po pražských bohemistech Miloši Dokulilovi, Karlu Hausenblasovi a Alexandru Stichovi zemřel 7. 10. 2003 ve věku pětasedmdesáti let profesor MU v Brně Jan Chloupek, činný ještě po svém penzionování na univerzitě v Ostravě. Absolvoval na brněnské filozofické fakultě angličtinu a češtinu mj. u J. Vachka, A. Kellnera, F. Trávníčka a V. Machka. Po ročním působení na gymnáziu v Uherském Brodě přešel r. 1952 do brněnské pobočky ÚJČ ČSAV jako vědecký pracovník pověřovaný zároveň externími přednáškami a cvičeními na filozofické fakultě; v r. 1969 na ni přešel jako docent. Habilitoval se již r. 1962 pro obor české dialektologie, 1980 byl jmenován profesorem českého jazyka, když souběžně získával vědecké tituly a hodnosti PhDr. (1953), Csc. (1958) a DrSc. (1987). V roce 1965/66 byl hostujícím docentem a lektorem na univerzitě v Erlangen, v r. 1993 následoval jeho semestrální studijní pobyt na pracovišti Deutscher Sprachatlas v Marburgu. Na filozofické fakultě v Brně byl od r. 1972 proděkanem, v letech 1980 – 1989 děkanem. Po léta byl členem redakční rady Naší řeči.

Vědecky pracoval Chloupek na poli současného českého jazyka, zprvu zejména lidových nářečí, postupně stále více jazyka spisovného a jeho stylistiky a teorie národního jazyka a jeho stratifikace. Jako dialektolog se podílel na přípravách Českého jazykového atlasu, publikoval však i množství samostatných dialektologických studií deskriptivních i lingvisticky teoretických a programových, zejména na úseku syntaxe. Výsledky svého bádání v oboru dialektologie shrnul Chloupek posléze v monografii Aspekty dialektu (1971). Trvale jej přitahovaly otázky „mluvenosti“, aktuální realizace mluvních aktů apod., a to posléze i mimo rámec lokálně nářeční. K těmto svým pracovním východiskům nářečním se vrátil ještě po letech účastí na týmové publikaci Mluvená čeština na Moravě (1997).

Mnoho pozornosti věnoval Chloupek problémům kultury a správnosti spisovného jazyka; výběr z řady článků a jazykových okének shrnul do publikace Pověry o češtině (1968). Otázky spisovné normy řešil též teoreticky. Vedle dílčích sond uložil poznatky z této problematiky do knihy Dichotomie spisovnosti a nespisovnosti (1968). Neutuchající byl Chloupkův zájem o styl a stylové hodnocení českých projevů psaných i mluvených. Sestavil a vedl redakčně autorský kolektiv, který r. 1991 vydal Stylistiku češtiny, daleko překračující cíle stylisticky návodné a pojímající stylistiku jako disciplínu teoretickou. Účastnil se autorsky i dalších, po změně už koncipovaných verzí tohoto díla v redakci M. Čechové s názvy Stylistika současné češtiny (1997) a Současná česká stylistika ((2003). Podobně orientována byla též Chloupkova účast na kolektivním díle Tváře češtiny (2000).

Jak v jeho vědecké tvorbě sílil postupně aspekt obecně lingvistický a jazykovědně teoretický, dokládá jeho podíl na sbornících Reader in Czech Sociolinguitics (1986) a Studies in Functional Stylistics (1988). Formulační perlou v Chloupkově odborné tvorbě je Knížka o češtině (1974), soubor esejů eisnerovského typu, jimiž se jejich autor představil jako zaujatý milovník i svrchovaný znalec českého jazyka.

Dlouhodobě spolupracoval prof. Chloupek se slovenskými jazykovědnými pracovišti a udržoval kolegiální a přímo i přátelské styky se slovenskými kolegy v oboru slovakistiky a obecné lingvistiky. Ochotně a pohotově zpracovával posudky doktorských a habilitačních prací slovenských jazykovědců a podílel se tak aktivně a s porozuměním na kvalifikačním růstu slovenského vědeckého dorostu.

Profesor Chloupek se zapsal do dějin jazykovědné bohemistiky a lingvistiky vůbec nejen jako badatel a autor vědeckých prací, nýbrž i jako vysokoškolský učitel, jehož přednášky a semináře formovaly odborné bohemistické vzdělání a postoje stovek středoškolských profesorů, redaktorů a jazykových korektorů, slovesných umělců i vědeckých pracovníků. Svou schopností zajímavého a lidsky zaujatého výkladu dokázal zaujmout a získat pro obor mnoho svých studentů. Není divu. Jan Chloupek vynikal neobyčejným osobním kouzlem, v každé společnosti se stával, dokud mu zdraví sloužilo, mimoděk jejím středem, uchvacoval jako duchaplný vypravěč svou formulační pohotovostí, smyslem pro humor a absurditu a laskavě chápavou člověčinou. Bude chybět naší bohemistice, svým studentům i své ro­dině a přátelům.

Bibliografie prof. Chloupka vycházela postupně ve Sborníku prací filozofické fakulty Brněnské univerzity A 36, 1988; A 46, 1998; A 51, 2003.


Radoslav Večerka




Využili sme ponuku profesora Radoslava Večerku a uverejňujeme jeho spomienku na profesora Jana Chloupka. Nezabudnuteľný Jan Chloupek bol a doteraz je často citovaným a obľúbeným autorom aj na Slovensku. Radi sme ho pozývali i na naše akcie (konferencie, obhajoby) aj preto, lebo sme vedeli, že vždy nám má čo povedať svojím humorným a duchaplným spôsobom. Osobitne bola u nás populárna jeho Knížka o češtině, v ktorej ukázal, že o jazyku sa dá hovoriť aj po takom dlhom časovom odstupe od Pavla Eisnera vtipne a nadľahčene a zároveň fundovane. Jeho dielo Dichotomie spisovnosti a nespisovnosti zasa najviac zarezonovalo v oblasti našej teórie spisovného jazyka a jazykovej kultúry. Zo sféry štylistiky je pamätná jeho štúdia Publicistický styl jako pole jazykového vývoje (In: Československé přednášky pro VIII. medzinárodní sjezd slavistů v Záhřebu. Praha 1978), v ktorej azda po prvýkrát definoval pojem publicistického štýlu. Jeho odchod je stratou aj pre slovenskú lingvistiku.


Redakcia




Ján Doruľa sedemdesiatročný


31. augusta 2003 oslávil prof. PhDr. Ján Doruľa, DrSc., riaditeľ Slavistického kabinetu Slovenskej akadémie vied, svoje sedemdesiate narodeniny. Bývalý dlhoročný pracovník Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV a v rokoch 1991 – 1995 jeho riaditeľ sa rozhodol založiť akademickú bázu slavistického výskumu na Slovensku. Už predtým, roku 1990, sa stal predsedom Slovenského komitétu slavistov, členom a viceprezidentom Medzinárodného komitétu slavistov. Vďaka veľkému pracovnému nasadeniu, húževnatosti a úsiliu, ako aj mimoriadnym manažérskym schopnostiam sa mu so spolupracovníkmi podarilo zorganizovať a uskutočniť v Bratislave v prvom roku samostatnej Slovenskej republiky (1993) úspešný 11. medzinárodný kongres slavistov, prvý na Slovensku. Od neho bol iba krôčik k založeniu akademického slavistického pracoviska ako výskumného a koordinačného centra moderného slavistického výskumu, ktorým je od 1. júna 1995 Slavistický kabinet SAV pod vedením J. Doruľu. Slavistický kabinet vznikol vlastne v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra vyčlenením niekoľkých vybraných miestností a vybraním niekoľkých spolupracovníkov z ústavu. Zakrátko sa kolektív rozrástol o ďalších pracovníkov. Svoj program a koncepciu slavistického výskumu na Slovensku predložil J. Doruľa odbornej verejnosti ešte v roku 1989 v časopise Slavica Slovaca. Slovenská slavistika má podľa neho vychádzať zo slavisticky orientovaného komplexného a interdisciplinárneho výskumu slovenského jazyka, ako aj zo slovensko-slovanských a slovensko-neslovanských jazykových a kultúrnych vzťahov a súvislostí.

Svoju vedeckú dráhu začínal jubilant ako pedagóg v Prahe, potom prešiel do vtedajšieho Ústavu slovenského jazyka SAV, kde sa za takmer štyri desaťročia vyformoval na vedeckú osobnosť, známu doma i za hranicami. Venoval sa cieľavedome dejinám slovenského jazyka, najmä vývinu slovnej zásoby slovenčiny. Zúčastňoval sa a zúčastňuje sa aj na vysokoškolskej výchove budúcich generácií slovakistov a slavistov.

Po knižných monografiách Slováci v dejinách jazykových vzťahov (1977) a Tri kapitoly zo života slov (1993) jubilant naplno rozvinul svoju vedeckú osobnostnú silu a manažérske schopnosti. Svedčia o tom zorganizované vedecké podujatia a vydané zborníky referátov z nich, ako sú publikácie O prekladoch Biblie do slovenčiny a do iných slovanských jazykov (1997), Obdobie protireformácie v dejinách slovenskej kultúry z hľadiska stredoeurópskeho kontextu (z príležitosti 300. výročia úmrtia Tobiáša Masníka) (1998), Slovensko-rusínsko-ukrajinské vzťahy od obrodenia po súčasnosť (2000) a Slovenská, latinská a cirkevnoslovanská náboženská tvorba 15. – 19. storočia (2002).

Skutočným vrcholom doterajšej činnosti slavistického kabinetu je vydanie prvého slovenského rukopisného prekladu celej Biblie, tzv. Kamaldulskej Biblie z rokov 1756 – 1757, ktorý je už štyri desaťročia jedným zo základných prameňov Historického slovníka slovenského jazyka. Vyšla v medzinárodnej edícii Biblia Slavica v Nemecku (Slovakische Bibel der Kamaldulenser. Band I – II. Biblia Slavica. Ed. Hans Rothe und Friedrich Scholz unter Mitwirkung von Ján Doruľa. Paderborn – München – Wien – Zürich: Ferdinand Schöningh 2002. 920 + 1063 s.). Presná transliterácia uverejnená spolu s faximile rukopisu celého prekladu umožňujú aj spoľahlivú interpretáciu textu. Kamaldulská Biblia je vynikajúcim dokladom o kultúrnej, kultivovanej podobe slovenčiny, predovšetkým jej západoslovenského variantu. Podobné vydanie Kamaldulského latinsko-slovenského slovníka z roku 1763, ktorý tiež vznikol v kamaldulskom kláštore v Lechnici a ktorý sa pripravuje na vydanie pod vedením J. Doruľu, bude ďalším pilierom poznania slovenčiny predspisovného obdobia. Treba tu pripomenúť, že J. Doruľa ako odborný a potom vedecký pracovník Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra v prvých desaťročiach svojou prácou významne prispieval pri príprave Historického slovníka slovenského jazyka, ktorý vychádza od r. 1991 ako výsledok výskumnej úlohy ústavu.

Prof. J. Doruľa sa nevyhýbal ani jazykovopolitickým otázkam. Od roku 1996 je členom Ústrednej jazykovej rady, poradného orgánu ministra kultúry v oblasti štátneho jazyka. Od roku 1995 je aj predsedom jazykového odboru Matice slovenskej a od roku 2001 členom výboru Matice slovenskej. V marci 2003 Nadácia Matice slovenskej ocenila celoživotné dielo prof. J. Doruľu Cenou Štefana Moyzesa za rok 2002 za vedeckovýskumnú, publikačnú, pedagogickú a popularizačnú prácu, prispievajúcu k zveľaďovaniu slovenského spisovného jazyka a slovenského národného a štátneho života. V septembri 2003 udelilo Predsedníctvo Slovenskej akadémie vied pri príležitosti životného jubilea J. Doruľovi Medailu SAV za podporu vedy.

Profesorovi PhDr. Jánovi Doruľovi, DrSc., treba zaželať, aby sa mu aj naďalej úspešne darilo stavať piliere poznania a výskumu slovenského jazyka v slovanskom kontexte. Nie je rozhodujúce, či sa tieto piliere stavajú iba v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra alebo aj v Slavistickom kabinete. Len nech ich čím skôr stojí čo najviac!

Želáme mu do budúcich rokov dobré zdravie a pohodu, aby mohol úspešne realizovať aj ďalšie svoje vedecké plány a projekty.


Milan Majtán


rozličnosti




Nové pomenovanie Čechoameričan?Medzi vlastnými menami osôb, ktoré sa objavili v našej v poslednej dekáde minulého storočia, osobitnú skupinu predstavujú zložené pomenovania lexike označujúce obyvateľov štátov podľa etnickej či etnicko-kultúrnej príslušnosti. Vznik týchto pomenovaní, resp. oživenie už jestvujúcich, ale z určitých dôvodov „zabudnutých“ či zatlačených do úzadia, bol podnietený záujmom o problematiku malých národov, národnostných menšín a etnických skupín.

Medzi takéto pomenovania patria aj zložené vlastné mená s prvou časťou Afro- (písali sme o nich v časopise Kultúra slova – porov. Duchková, Kultúra slova, 36, 2002, s. 181 – 183). Ich hlavným reprezentantom je pomenovanie Afroameričan, ktoré sa začalo používať v našej publicistike, ale i prekladovej literatúre namiesto označenia americký černoch, resp. černoch. Pripomíname, že slovo Afroameričan nie je vo svojom domovskom jazyku – angličtine – nové, ale v polovici 90. rokov sa stalo v USA oficiálnym názvom pre Američana afrického pôvodu v zmysle požiadaviek tzv. politicky korektnej angličtiny (tzn. jazyka používaného v oficiálnom styku). Pri zavedení pomenovania Afroameričan nešlo len o podčiarknutie etnickej príslušnosti jeho nositeľa, ale predovšetkým o úsilie eliminovať neželané možné rasistické podtóny, ktoré sa v súvislosti so slovom černoch (angl. Negro) vynárali. Slovo Afroameričan už zaznamenáva Veľký slovník cudzích slov od S. Šalinga, M. Ivanovej-Šalingovej a Z. Maníkovej z r. 1997. Krátky slovník slovenského jazyka, ktorý nespracúva vlastné mená, vo 4. vydaní (2003) zachytáva prídavné meno afroamerický s výkladom „vzťahujúci sa na Afroameričana“. Dá sa predpokladať, že príznak novosti pri slove Afroameričan bude pomaly doznievať.

Analogicky podľa slova Afroameričan vznikli novšie pomenovania Afroslovák s významom „občan Slovenskej republiky afrického pôvodu“ i Afročech na ozna­čenie občana Českej republiky afrického pôvodu. V nich je príznak novosti ešte citeľný, a tak ostávajú potenciálnymi neologizmami na lexikografické zachytenie.

V tomto príspevku chceme obrátiť pozornosť na ďalšie zložené vlastné meno, ktoré v súčasnosti môžeme čítať či počuť v slovenských i českých informačných prostriedkoch napr. v takýchto kontextoch: Hra Čechoameričana Jana Novaka je adaptáciou Dostojevského románu Zločin a trest. – Predsedom poroty pre súťaž hraných filmov Venice 57 je Čechoameričan Miloš Forman. – Významný galerista, Čechoameričan George Novotný je podozrievaný z vydierania riaditeľa televízie Nova. – Z ľudského hľadiska nikdy nezabudnem na pomoc Paula Maryska, Čechoameričana, profesionálneho lyžiara, ktorý bol mojím najlepším priateľom.

Ide o vlastné meno Čechoameričan. Toto pomenovanie na prvý pohľad či počutie pôsobí novo. Náš predpoklad, že ide o jedno z novoutvorených vlastných mien, zdanlivo podopiera fakt, že slovo Čechoameričan nezaznamenávajú výkladové slovníky slovenčiny a nenájdeme o ňom nijaký doklad ani v staršej či novšej lexikálnej kartotéke súčasného slovenského jazyka. Slovo Čechoameričan sa dostáva do iného svetla, keď nazrieme do českých prameňov. V publikácii Nová slova v češtině (Martincová, O. a kol., Praha, Academia 1998) dané pomenovanie nenájdeme, nájdeme tu však pomenovania Čechokanaďan a Čechonizozemec s vý­kladom „Kanaďan (Nizozemec) českého pôvodu, spravidla český emigrant usídlený v Kanade (v Nizozemsku)“. Hľadaním v starších publikáciách zistíme, že slovo Čechoameričan je zachytené vo výkladových slovníkoch češtiny, a to už v Příručnom slovníku jazyka českého I (Praha, Státní nakladatelství 1935 – 1937), ako aj v Slovníku spisovného jazyka českého I (Praha, Academia 1989), s výkladom vý­znamu „Čech usadený v Amerike“. Čechoameričan je teda označenie pre Američana českého pôvodu, obyčajne českého emigranta alebo potomka českých vysťahovalcov v USA.

Zo zisteného vyplýva, že pomenovanie Čechoameričan nie je nové, ale v češtine dávno ustálené a lexikograficky spracované slovo, ktoré sa v nedávno minulom období z ideologických dôvodov prestalo používať v oficiálnej komunikácii a naoko upadlo do zabudnutia. Po politicko-spoločenských zmenách a oživení kon­taktov s bývalými českými emigrantmi a vysťahovalcami sa oživilo i toto dlho nepoužívané pomenovanie. Jeho revitalizáciu ovplyvnil i rastúci záujem o tému národnej a etnickej identity v medzinárodnom kontexte. Slovo Čechoameričan v slovenskom prostredí najmä po odčlenení Slovenska od Česka a jeho uberaní sa po samostatnej ceste má príchuť istej novosti.

Napokon sa chceme dotknúť slovotvornej stránky pomenovania Čechoameričan. Aj keď sa zdá, že toto zložené vlastné meno vzniklo analogicky ako známe pomenovanie Čechoslovák, t. j. spojením prvej časti Čecho- (z vlastného mena Čech a spájacej morfémy -o-), ktorá vyjadruje súvislosť s Čechom, Čechami (Českom) či vlastnosťou český, a vlastného mena (Američan), jednako medzi oboma zložkami týchto dvoch pomenovaní je iná významová a motivačná súvislosť. Pomenovanie Čechoslovák je motivované pomenovaním spoločného štátu Čechov a Slovákov Česko-Slovensko, resp. Československo a predstavuje označenie jeho občana predovšetkým z vonkajšieho pohľadu – zo strany zahraničia – bez rozlíšenia jeho národnej príslušnosti. V pomenovaní Čechoameričan je zložka Čecho- v určujúcom vzťahu k pomenovaniu Američan a mohli by sme ho vyjadriť spojením český Američan, prípadne americký Čech. Tento spôsob sa uplatňuje v slovenčine, kde sa Američan slovenského pôvodu, čiže Slovák žijúci trvalo v USA (vysťahovalec, potomok vysťahovalcov, emigrant alebo nový usadlík), označuje dvojslovným pomenovaním americký Slovák. Známe je aj pomenovanie Amerikán označujúce Slováka, ktorý žil dlhší čas v Amerike a potom sa vrátil, ktoré zaznamenáva Slovník slovenského jazyka I (Vydavateľstvo SAV 1959) i Krátky slovník slovenského jazyka (Veda 2003). Slovo čechoslovák sa uplatňuje aj ako všeobecné podstatné meno, ktorým sa pomenúva prívrženec československých ideí a novšie, v súvislosti s rozdelením Česko-Slovenska na samostatné štáty, zástanca spoločného štátu. Pomenovanie Čechoameričan (zachytili sme ho aj v pravopisnej podobe čechoameričan s malým začiatočným písmenom) treba písať s veľkým začiatočným písmenom, podobne ako zložené vlastné mená Afroameričan, Afročech, Afroslovák, Čechoslovák, Čechokanaďan, Čechonizozemec.


Silvia Duchková

obsah 68. ročníka slovenskej reči



ŠTÚDIE A ČLÁNKY


Dolník, J.: Jazykové sebavedomie 257

Dvonč, L.: Tvorenie tvarov imperatívu v spisovnej slovenčine 65

Kačala, J.: Nesyntagmatické útvary v syntaxi vety 129

Majtán, M.: Adjektívum zázrivýproprium Zázrivá v slo­ven­čine 336

Mičková, Ľ.: Súvzťažnosti a odlišnosti medzi slovenským a japonským textom súkromnej korešpondencie 271

Ološtiak, M.: Norma, úzus, kodifikácia vo vzťahu k ang­lic­kým antroponymám v slovenčine 321

Sičáková, Ľ.: Gramatické kategórie hydroným z povodia Slanej 5

Švagrovský, Š.– Ondre­jo­vič, S.: Prvé pokusy o slo­venskú lekársku a lekárnickú ter­mi­nológiu. (Pri sto­ročnici od narodenia prof. Júliusa Ledényiho-Ladzianskeho, tvorcu slovenského anato­mic­ké­ho názvoslovia) 193

Valentová, I.: Vera, zvera, viera, verung; veriť, zveriť; borgovať 137


DISKUSIE A ROZHĽADY


Blanár, V.: Jazyková prax a lexikálne výpožičky v medzi­voj­novom období 224

Dvonč, L.: O časovaní slovesa kecať 26

Kačala, J.: Poznámky po diskusii o spisovnom jazyku 296

Kráľ, Á.: Zvuková kultúra slovenčiny 150

Kupcová J.: Výpovede s direktívnou komunikatívnou funk­ciou 16

Laliková T.: Život a dielo Štefana Dubnicaya 78

Lifanov, K.: k otázke podstaty jazyka východosloven­ských publikácií z usa konca 19. – začiatku 20. storočia 340

Majtán, M., Juraj Lesák (1740 – 1803) 285

Ondrejovič, S.: Ešte k dis­kusii o intonácii slovenskej vety 152

Osadská, A.: Terminológia banských remesiel v diele Mar­tina Laučeka Zlatá baně 288

Slančová, D.: Východiská interaktívnej štylisti­ky. (Od eklektizmu k integrácii) 207


SPRÁVY A RECENZIE


Aktuálne otázky súčasnej syntaxe. N. Janočková – M. Ho­vančík 98

Český jazykový atlas. 4. zv. P. Žigo 154

Čeština ako cudzí jazyk. S. Ondrejovič 305

Človek v priestoroch jazyka. J. Findra 108

XII. kolokvium mladých jazykovedcov. T. Bánik – M. Ol­šiak 103

Etymologické symposion Brno 2002. Ľ. Králik 30

IMRICHOVÁ, M.: Logonymá v systéme slovenčiny. P. Ži­go 106

Kačala, J. Krajčovič, R.: Náčrt dejín spisovnej slo­venčiny. P. Žigo 42

Katedra slovenského jazyka na Filozofickej fakulte Uni­ver­zity Komenského – slovakistické pracovisko s pedagogic­kým a vedeckovýskumným rozmerom. G. Múcsková 90

Konferencia poľských slovakistov. J. Pekarovičová 299

KRAJČOVIČ, R. – ŽIGO, P.: Dejiny spisovnej slovenčiny. M. Dudok 157

LALIKOVÁ, T. – MAJTÁN, M.: Pramene k dejinám slovenčiny. 2. L. Dvonč 160

MISTRÍK, Jozef: Lingvistický slovník. I. Ripka 38

Monografia o hydronymii povodia Turca (Krško, J.: Hydro­ny­mia povodia Turca). M. Maj­tán. 229

15. slovenská onomastická konferencia. Ľ. Žigová 87

Piata banskobystrická konferencia o komunikácii. L. Gia­nit­sová – M. Ološtiak – P. Mitter 361

ROCCHI, L.: Hungarian Loanwords in the Slovak Language. II (L – R). Ľ. Králik 230

Slovenčina na začiatku 21. storočia. M. Sedláková 358

Správa o činnosti Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV za rok 2002. M. Považaj 353

Studia academica slovaca. 30. J. Bosák 34

ŠKOVIERA, D. – PANCZOVÁ, H.: Mathemata Graeca. Základy biblickej gréčtiny. Š. Švag­rovský 302

Text a kontext v náboženskej komunikácii. A. Osadská 46

VRAGAŠ, Š.: V službe Ducha. J. Horecký 44


KRONIKA


Alfonz Zauner sa narodil pred 100 rokmi. S. Ondrejovič 58

Dielo Ladislava Dvonča uzavreté. S. Ondrejovič 311

Gejza Horák už nežije. S. Ondrejovič 307

Ján Doruľa sedemdesiatročný. M. Majtán 372

Jubileum Kataríny Balážikovej. L. Navrátil 60

Jubileum Márie Ivanovej-Šalingovej. L. Dvonč 120

K nedožitej osemdesiatke Richarda Schneka. A. Habov­štiak 124

K nedožitým sedemdesiatinám profesora Jána Matejčíka. J. Krško 252

Na päťdesiatku Dany Slančovej. J. Horecký 243

Na sedemdesiatku doc. Jarmily Bartákovej, rod. Pikorovej. J. Ho­recký 162

Odišiel Alexandr Stich. S. Ondrejovič 117

Pol storočia slovenskej onomastiky. M. Majtán 51

Pred 100 rokmi zomrel Martin Hattala. S. Ondrejovič 365

Súpis prác Dany Slančovej, rod. Klepsatelovej za roky 1978 – 2002. L. Dvonč 245

Súpis prác doc. Jarmily Bartákovej za roky 1959 – 1998. L. Dvonč 163

Súpis prác Gejzu Horáka za roky 1999 – 2003. S. Ondrejovič 309

Súpis prác Ladislava Dvonča za roky 1996 – 2003. L. Dvonč – S. Ondrejovič 313

Súpis prác Márie Ivanovej-Šalingovej za roky 1992 – 2002. L. Dvonč 122

Súpis prác prof. Jolany Nižníkovej, rod. Krajcerovej za roky 1993 – 2002. L. Dvonč 241

Súpis prác prof. Pavla Žiga za roky 1977 – 2002. L. Dvonč 171

Vavrinec Benedikt z Nedožier 1555 – 1615. M. Majtán 115

Zemřel profesor Jan Chloupek. R.Večerka 369

Životné jubileum prof. Pavla Žiga. G. Múcsková 167

Životné jubileum profesorky J. Nižníkovej. M. Ivanová 239


rozličnosti


Čečensko – Čečenec i Čečen. J. Jacko 127

Fonický či fónický? S. Ondrejovič 191

Naj moderátor – najmoderátor. L. Dvonč 63

Nové pomenovanie Čechoameričan? S. Duchková 374

Veľkonočné trojdnie. J. Jacko 319

Zdeľovať – zdieľať. J. Horecký 255

MENNÝ REGISTER 68. ROČNÍKA SLOVENSKEJ REČI


(Tučným typom sú vytlačené stránky prác uverejnených v rubrike ŠTÚDIE A ČLÁNKY a v rubrike DISKUSIE A ROZHĽADY.)


Abrahamfi, J. 78

Adámek, V. 224

Alner, J. 342

Anikin, A. Je. 32

Antal, J. 205

Aoki, H. 272

Baďurík, J. 35

Bajzíková, E. 17, 35, 92, 95, 101

Baláková, D. 363

Balážová, K. 60 – 62 (o nej)

Balleková, K. 357, 359

Bánik, T. 103 – 105

Bartáková, J. 162 – 163 (o nej), 163 – 167 (súpis prác)

Bartek, H. 201, 202, 203, 226

Bartko, L. 50, 88, 359

Belchnerowská A. 88, 364

Benedikt z Nedožier, V. 115

Benko, V. 360

Beňová, J. 97

Benvenicta, E. 30

Benža, M. 35

Berezovičová, L. 31

Bernolák A. 43, 369

Bezlaj, F. 238

Bielik, F. 350

Bila, I. 89

Bilá, M. 331

Binar, L. 362

Bjeletićová, M. 32

Blanár, V. 35, 5, 12, 13, 41, 42, 51, 53, 54, 58, 88, 107, 110, 157, 224 – 228, 237, 253, 322, 326

Blažek, V. 31

Blicha, M. 52

Bluszcz, A. 299

Bónová, I. 360

Bopp, F. 368

Bosák, J. 34 – 38, 113, 216, 217, 323, 353, 354, 355, 357

Brondal, V. 328

Brücknerová, I. 205

Brzozowska M. 30

Buczeková, M. 301

Buffa, F. 41

Buľovský, F. 161

Buzássyová, K. 35, 41, 109, 113, 353, 356, 357

Cíger-Hronský, J. 203

Cmorej, P. 111

Czambel, S. 202, 203, 226, 255, 342, 350, 351, 368, 369

Čech, R. 104

Čechová, M. 95, 107, 370

Čelakovský, F. L. 365, 367

Černý, E. 305

Černý, J. 211

Čertíková, H. 150, 151, 152, 153

Čmejrková, S. 110

Čongva, J. 300

Čulen, K. 340, 342

Čulenová, E. 362

Damborský, J. 202, 203, 367

Daněk, J. 103, 363

Daneš, F. 240, 328, 329

Daňová, M. 364

Darák, M. 47

Debická, A. 95

Dejkovová, Ch. 31

Demjanová, N. 359

Diez, F. 365

Dimitrovová-Todorovová, L. 31

Dokulil, M. 98, 107, 369

Doležal, P. 43

Dolník, J. 37, 41, 80, 81, 84, 91, 92, 93, 94, 95, 97, 107, 111, 211, 257 – 270, 296, 323, 328, 329

Domin, P. 360

Doruľa, J. 80, 81, 84, 162, 236, 372 – 373 (o ňom)

Drozdík, L. 127

Dubnicay, Š. 78 – 86 (o ňom)

Dudášová, J. 359

Dudok, M. 89, 101, 112, 157 – 160, 357

Duchková, S. 374 – 376

Dujčák, M. 48

Duličenko, A. D. 341

Ďurašková, J. 103

Ďurčo, P. 36, 88

Duridanova, I. 30

Ďurovič, Ľ. 89, 112

Dvonč, L. 10, 11, 26 – 29, 57, 58, 63 – 64, 65 – 77, 113, 120 – 122, 122 – 124, 160 – 161, 163 – 167, 171 – 190, 191, 192, 241 – 243, 244 – 252, 311 – 313 (o ňom), 313 – 318 (súpis prác), 328, 355

Eisner, P. 371

Erben, K. J. 366

Evans, J. M. 341

Fabian, A. 46

Fedák, M. 357

Felin, J. 78

Ferenčíková, A. 88, 99, 112, 354, 357, 359

Ferianec, O. 204

Ferienčik, J. A. 340, 341, 342

Fičora, D. 88

Filipec, J. 328

Findra, J. 106 – 114, 212, 328

Flajšhans, V. 367

Forróová, M. 360

Franko, F. 360

Franko, Š. 110

Frankowska-Kozak, B. 88, 362

Frühaufová, E. 360

Furdík J. 5, 9, 98, 112, 260, 327, 329

Gajda, S. 209, 210

Gálisová, A. 88, 104, 362

Gamratová, T. 357

Garabík, R. 360

Gaži, G. 353

Gebauer, J. 367, 368

Genzor, J. 127

Geremešová, G. 47

Gerláková, A. 89, 105

Gero, Š. 363

Gianitsová, L. 105, 364

Giddens, A. 216

Glovňa, J. 88

Glovňová, S. 104

Gložančeva, E. 107

Gotthardová, G. 101

Gregor, F. 236, 291, 292, 294

Grepl, M. 17, 18, 21

Grešlík, V. 50

Greule, A. 93

Grimm, J. 365, 366

Grygerková, M. 48

Guzi, Ľ. 360

Haasová, L. 362

Habovštiak, A. 52, 124 – 126

Habovštiaková, K. 45

Halaga, O. R. 52

Halaša. P. 197, 200, 201

Hammer, L. B. 340

Hanka, V. 365

Hansmanová, J. 105

Hanudeľová, Z. 360

Hapák, P. 343

Hašová, L. 104

Hattala, M. 110, 365 – 369 (o ňom)

Hausenblas, K. 207, 208, 211, 213, 221, 369

Havers, W. 231

Havlík, M. 104

Havlová, E. 30

Havránek, B. 207

Hedvábná, B. 104

Helbig, G. 240

Hindenlang, G. 18

Hirschová, M. 101

Hladká, Z. 362

Hladký, J. 58, 88

Hlavsa, Z. 240

Hodža, M. M. 202, 365

Hoffmanová, J. 110, 101, 208, 210, 211, 217, 220, 363

Hochel, B. 236

Hojdaš, J. 89

Holá, M. 88

Holomáňová, A.

Holub, Z. 362

Holzer, G. 32

Homolková, M. 32

Honowska, M. 299

Horák, A. 103, 360

Horák, E. 37

Horák, G. 307 – 309 (o ňom), 309 – 311 (súpis prác)

Horáková, R. 359

Horálek, J. 362

Horálek, K. 368

Horecký, J. 5, 17, 18, 35, 44 – 46, 99, 107, 108 – 114 (o ňom) 162 – 163, 192, 204, 205, 211, 218, 243 – 244, 255 – 256, 296, 322, 323, 329, 330

Hornoková-Uhrinová, A. 363

Hovančík, M. 98 – 102, 105, 360

Hudková, P. 104

Huťková, A. 364

Chalupka, J. 255

Chino, N. 279

Chloupek, J. 215, 369 – 371 (o ňom)

Chochol, M. 105, 360

Choluj, D. 52

Idzikowska, M. 362

Ignatowicz-Skowrońska, J. 364

Imrichová, M. 88, 106 – 108 (recenzia publ.)

Isačenko, A. V. 342

Ivanová, M. 100, 239 – 240, 359

Ivanová-Šalingová, M. 27, 28, 120 – 122 (o nej), 122 – 124 (súpis prác), 133, 191, 231, 319, 374

Jacko, J. 10, 47, 89, 127 – 128, 319 – 320

Jagić, V. 368

Jaklová, A. 49

Jakobson, R. 66

Jakop, T. 105

Jakubec, J. 367

Jakubowiczová, M. 31

Janaszek-Ivaničková, H. 299, 301

Jančovič, Š. 337

Janichová, N. 93

Janočková, N. 98 – 102, 103

Janoušek, J. 210

Janoušková, J. 104

Janovec, L. 103, 362

Jánsky, L. M. 226, 227

Janyšková, I. 31

Jarošová, A. 113, 355, 357

Jedlička, A. 216

Jelínek, M. 110, 209, 213

Jenča, I. 360, 363

Jesenská, P. 362

Jóna, E. 42, 116, 157, 159, 322, 369

Jungmann, J. 337

Junková, B. 49

Juszczyk, S. 300

Kabashima, T. 276

Kabaya, H. 279

Kaczorová, M. 362

Kačala, J. 88, 99, 102, 112, 129 – 136, 157, 296 – 298, 331, 360

Kaderka, P. 104

Kamiš, K. 361

Kapalková, S. 360

Kapustová, M. 95, 97

Karhanová, K. 104

Karlík, P. 17, 18, 21

Karlíková, H. 31

Karłowicz, J. 336

Karolak, S. 301

Karpinský, P. 105

Kavka, S. 211

Kazík, M. 88

Kellner, A. 370

Kesselová, J. 25, 46, 360

Király, P. 113, 235, 337, 341

Klimeková, A. 47

Kloferová, S. 32

Knappová, M. 88

Kočiš, F. 59, 322

Koli, F. 89

Kollár, J. 337, 366, 368

Komenský, J. A. 233

Kopecký, K. 104

Kořenský, J. 210, 215, 361, 364

Kostlivá, M. 105

Kothaj, I. 162

Kotulič, I. 286, 287

Kotuličová, S. 357

Kováčová, V. 362

Krajčovič, R. 39, 52, 54, 89, 93, 94, 157 – 160 (o jeho knihe), 159, 168

Kráľ, Á. 76, 150 – 151, 152, 153, 191, 327, 328

Králik, Ľ. 30 – 33, 230 – 238, 354, 355, 355, 356, 357

Krasnavská, E. 85

Kraus, J. 111, 218

Krausová, A. 104

Krčmová, M. 110, 212, 215

Krekovičová, E. 234

Krištof, Š. 51

Krman ml. D. 78

Krman, D. 80

Krošláková, E. 45, 49, 111

Krozcek, P. 301

Krško, J. 52, 58, 88, 229 – 230 (o jeho knihe), 252 – 254, 359, 362

Krupa, V. 127, 128

Krylová, B. 105

Kryński, A. 336

Kubišová, H. 364

Kučera, J. 328

Kučera, K.340

Kuchar, R. 336

Kukučín, M. 203

Kupcová, J. 16 – 25

Kurkinová, Ľ. V. 32

Kuryłowicz, J. 30

Kušnír, P. 10

Kutlík, I. E. 204

Laca, P. 359

Laca, V. 60

Lajda, J. 205

Laliková, T. 78 – 86, 160 – 161, 355

Lančarič, D. 364

Láni, D. 78

Lašťovičková, M. 48, 104

Lauček, J. 288 – 295 (o jeho knihe)

Ledényi-Ladziansky, J. 193, 201, 203, 204, 205

Lenhardt, J. 328

Lesák, J. 285 – 287 (o ňom)

Leschberová, C. 32

Leskien, A. 368

Lešnerová, Š. 101

Lifanov, K. 340 – 352

Ligoš, M. 361

Liptáková, Ľ. 359

Loma, A. 31

Loos, J. 337

Loudová, J. 104

Lučyc-Fedarec, I. 30, 31

Lutterer, I. 337

Macurová, A. 213

Magová, G. 105

Machek, V. 237, 337

Machová, S. 99

Majerek, R. 301

Majtán, M. 12, 14, 51 – 58, 88, 94, 115 – 117, 141, 160 – 161, 169, 229 – 230, 235, 285 – 287, 336 – 339, 353, 354, 355, 357, 372 – 373

Malá, J. 363

Malenínska, J. 88

Malík, V. 319

Maníková, Z. 191, 231, 319, 374

Marsinová, M. 10

Martincová, O. 112, 375

Martynava, V. U. 30

Marvan, J. 95

Masár, I. 113, 255

Masaryk, T. G. 368

Masník, T. 78

Matejčík, J. 51, 162, 252 – 254 (o ňom), 322

Matúšová, J. 88

Matz, S. 231

Maynard, S. K. 277

Medňanská, M. 104

Machek, V. 370

Mezulánik, J. 110

Mičátko, L. A. 337

Mičková, Ľ. 271 – 284

Mieczkowská, H. 301, 359

Mielczareková, J. 105

Mihálik, J. 103

Michalewský, K. 361

Michalová, B. 104

Michalska, E. 301

Miklośić, F. 368

Mikluš, M. 47

Miko, F. 36, 5, 10, 12, 13, 212, 213, 220

Mikulajová, M. 360

Millerová, Z. 362

Mislovičová, S. 353, 355

Mistrík, J. 17, 34, 38 – 42 (o jeho slovníku), 111, 133, 207, 212, 215, 217, 218, 277, 278

Miškovicová, Z. 359

Mita, M. 32, 33

Mitter, P. 88, 103, 361 – 364, 359

Mizutani, O. 272

Mlacek, J. 34, 36, 38, 91, 92, 93, 95, 97, 111, 133,

Mlatowska, T. 362

Mlynka, J. 35

Moška, G. 113, 240

Mračníková, R. 105

Mravinacová, J. 103

Mráz, F. 367

Mrózek, R. 88

Múcsková, G. 90 – 97, 167 – 170

Müllerová, O. 17, 18, 20, 23, 101, 110, 363

Myronovová, G. 31

Nábělková, M. 112, 355

Nagara, S. 279

Nakane, Ch. 273

Navrátil, L. 60 – 62, 363

Nebeská, I. 321, 322, 323, 324, 329

Nekula, M. 218

Nemcová, E. 102

Newerkla, S. M. 305 – 306 (o jeho knihe)

Niedziela, Z. 299

Niedźwiedzki, W. 336

Nishida, N. 276

Nižníková J. 17, 18, 20, 21, 23, 24, 100, 101, 239 – 240 (o nej), 241 – 243 (súpis prác)

Novák, Ľ. 159, 322

Nowakovska, K. 105

Nowakowska, M. M. 362

Očenáš, I. 359, 361

Očenášová-Štrbová, S. 49

Odaloš, P. 110, 364

Okamotová S. 272

Oliva, K. 100

Olivová-Nezbedová, L. 88

Ološtiak, M. 88, 103, 321 – 335, 359, 361 – 364

Olšiak, M. 103 – 105, 363

Ondrejovič, S. 58 – 60, 87, 98, 111, 114, 117 – 119, 150, 151, 152 – 153, 191 – 192, 193 – 206, 305 – 306, 307 – 309, 309 – 311, 311 – 313, 313 – 318, 323, 325, 328, 331, 332, 353, 354, 355, 356, 365 – 369

Ondrus, P. 27, 168

Ondruš, Š. 30, 34, 35, 52, 229, 235, 238

Opavská, Z. 103

Oravec, J. 5, 11, 17, 60

Orgoňová, O. 95, 97, 300, 329, 330, 331

Orlovský, J. 232, 234, 235

Osadská, A. 46 – 50, 288 – 295

Pajewska, E. 363

Palcutová, M. 97, 104

Paliga, S. 32

Palkovič, K. 6, 7

Panczová, H. 302 – 305 (o jej skriptách)

Pančíková, M. 364

Panevová, J. 101

Pankuchová, K. 362

Papierzová, M. 300, 360

Patráš, V. 36, 88, 360, 363, 364

Pauliny, E. 10, 12, 17, 28, 42, 63, 65, 66, 68, 69, 70, 71, 76, 81, 85, 99, 157, 159, 168, 207, 208, 215, 325, 328, 330

Pavlovič, J. 88

Pazmáň, P. 161

Peciar, Š. 28, 66, 159

Pekarovičová, J. 36, 96, 97, 299 – 302, 364

Pleskalová, J. 14

Plesník, Ľ. 212, 213, 220

Poklačová, S. 105, 363

Polákovič, A. 194, 196, 197, 200

Polomský, V. 224

Popovič, A. 212

Potemrom, L. A. 342

Pott, F. A. 365, 368

Považaj, M. 51, 88, 112, 141, 353 – 358

Pramon, M. 107

Pražák, A. 202

Pražák, V. 202

Przybylska, R. 107

Puskeilerová, A. 357

Pytlíková, M. 105

Rácová, A. 110

Račevová, M. 30

Rafayová, A. 103, 357

Rajnohová, A. 103, 362

Rapant, D. 226

Rázus, M. 203

Reinhart, J. 32

Rejaková, B. 301

Rejzek, J. 31

Ribay, J. 286, 337

Ripka, I. 38 – 42, 88, 110, 340, 353, 354, 355, 357, 358

Rippa, B. K. 194

Ritter, R.-P. 32

Rocchi, L. 230 – 238 (o jeho slovníku)

Rothe, H. 373

Rucký, T. 361

Rudinec, J. 78

Rudnicka-Fira, E. 107

Rudolf, R. 231

Rusek, J. 359

Rusnák, J. 47, 363

Ruščák, F. 44, 110, 277, 278, 279, 280, 358, 359

Ružička, J. 27, 42, 63, 65, 66, 68, 69, 70, 71, 73, 74, 157, 159, 204

Ružičková, E. 272

Rybák, J. 162

Rymut, K. 52, 229, 338

Rzetelska-Feleszko, E. 107

Řezníčková, V. 100

Říhová, A. 103, 364

Sabatos, Ch. 105

Sabol, J. 36, 48, 76, 111, 191, 192, 213, 240, 360, 361

Sabolová, O. 113

Searle, J. R. 17

Sedláková, M. 48, 358 – 360

Sekvent, K. 331

Semenjuková, N. N. 324

Sentiváni, M. 78

Sgall, P. 111

Schenkel, W. 240

Schleicher, A. 365, 368

Schnek, R. 124 – 126 (o ňom)

Scholz, F. 373

Schuster-Ševc, H. 236

Sičáková, Ľ. 5 – 15, 88, 229, 359

Sierociuk, J. 359

Sipko, J. 48, 360

Sivák, J. 203

Skácel, J. 110, 362

Skalková L. 49

Skladaná, J. 36, 48, 84, 93, 109, 357, 359,

Sklárová, A. 301

Slančová, D. 17, 110, 207 – 223, 243 – 244 (o nej), 245 – 252 (súpis prác), 321, 328, 360, 361

Sleumer, A. 233

Slezáková, M. 104

Sloboda, M. 104

Slovenský, J. 349

Smetánek, E. 203

Smiešková, E. 36, 59

Smyczaková, M. 301

Sobčíková, J. 362

Sofeydiová, H. 305 – 306 (o jej knihe)

Sokolová, Ľ. 274

Sokolová, M. 101, 113, 240

Sowa, W. 31

Spyrková, L. 300, 301

Stanislav, J. 45, 51, 52, 168, 202, 203, 234, 236, 253

Stanislavová, Z. 47, 89

Staszewski, J. 360

Steinerová, Ľ. 212

Stich, A. 117 – 119 (o ňom), 369

Stolacová, D. 362

Stolarik, M. M. 342

Suchoň-Chmiel, 301

Sutherland-Smith, J. 110

Suwarová, B. 301

Svobodová, J. 360

Šaling, S. 191, 231, 319, 374

Šarapatková, Ž. 31

Šaur, V. 30

Šebestová, A. 357

Šembera, A. V. 368

Šikra, J. 322, 323

Šimková, M. 48, 353, 354, 355, 357, 360

Šimon, F. 113

Škop, M. 363

Škoviera, D. 302 – 305 (o jeho skriptách)

Škultéty, J. 202, 203, 226, 228, 255

Šmídová, P. 103

Šmilauer, V. 51, 52, 229

Šoltys, O. 363

Šrámek, R. 53, 88, 107, 337

Šrobár, V. 193, 194

Štec, M. 359

Štefánik, J. 37, 94, 97

Štekauer, P. 110, 211

Šteller-Šteliar, F. 202, 203

Štěpán, L. 301

Štibraný, J. 34

Štícha, F. 100

Štolc, J. 63, 348

Štúr, Ľ. 369

Švagrovský, Š. 89, 193 – 206, 302 – 305, 347

Tachibana, Y. 276, 277

Tamáši, M. 78

Tannenová, D. 210, 220

Tatematsu, K. 272, 278

Tatják, L. 341, 349

Tibenská, E. 37, 93, 95, 97, 99, 277, 301

Tibenský, J. 287

Todorov, T. A. 32

Tomajková, E. 92

Tóth, A. J. 364

Trávníček, F. 370

Trubačov, O. N. 32

Trubeckoj, N. S. 66

Týrová, Z. 105

Uherka, F. 342

Uhlár, V. 52

Uličný, O. 98

Urban, M. 203

Urbancová, L. 362

Urbančok, M. 59

Urešová, Z. 100

Vachek, J. 370

Vala, J. 104

Valentová, I. 58, 88, 137 – 149

Varbotová, Ž. Ž. 30

Varsik, B. 51, 52, 229

Vassady, JR. B. 342

Vavro, J. 286, 287

Vážny, V. 202, 203

Večerka, R. 369 – 371

Viceník, J. 111

Viktorin, J. 367

Vlček, J. 202, 203, 367, 368

Vragaš, Š. 44 – 46 (o ňom)

Vykypěl, B. 32

Vyvíjalová, M. 285, 286, 287

Wardhaugh, R. 216

Weidler, E. 283

Weingart, M. 202

Wicik, T. 301

Winkler, A. 234

Winnicki, R. 300

Włodarz, K. 301

Wyderka, B. 360

Zarek, J. 301

Záturecký, A. 204

Zauner, A 58 – 60 (o ňom)

Zeman, J. 328

Zemskaja, E. A. 35

Zimová, L. 95, 362

Zoričáková, G. 301

Zozuľák, J. 46, 47

Zubatý, J. 203

Žemberová, V. 89

Žeňuch, P. 49

Žigo, P. 38, 39, 42 – 44, 52, 57, 87, 88, 89, 91, 92, 94, 95, 97, 106 – 108, 111, 154 – 156, 157 – 160 (o jeho knihe), 167 – 170 (o ňom), 171 – 190 (súpis prác), 229

Žigová, Ľ. 87 – 89, 96

Žiláková, M. 89, 360, 364

Žilová, R. 89

Žuravľov, A. F. 32


68 I 2003 I 6 I





časopis pre výskum slovenského jazyka

Z OBSAHU


M. Ološtiak, Norma, úzus, kodifikácia vo vzťahu k anglic­kým an­troponymám v slovenčine n M. Majtán, Adjektívum zázrivýproprium Zázrivá v slo­ven­čine


DISKUSIE A ROZHĽADY


K. Lifanov, k otázke podstaty jazyka východoslovenských publi­kácií z usa konca 19. – začiatku 20. storočia


SPRÁVY A RECENZIE


Správa o činnosti Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV za rok 2002. M. Považaj n Slovenčina na začiatku 21. storočia. M. Sedláková n Piata banskobystrická konferencia o komu­niká­cii. L. Gia­nit­sová – M. Ološtiak – P. Mitter


KRONIKA


Pred 100 rokmi zomrel Martin Hattala. S. Ondrejovič n Zemřel profesor Jan Chloupek. R.Večerka n Ján Doruľa sedemdesiat­ročný. M. Majtán


ROZLIČNOSTI

































SLOVAK ACADEMIC PRESS, spol. s r. o., Bratislava

SLOVENSKÁ

REČ


časopis

pre výskum

slovenského jazyka


orgán

Jazykovedného ústavu

Ľudovíta Štúra

Slovenskej akadémie

vied






HLAVNÝ REDAKTOR

Slavomír Ondrejovič


VÝKONNÁ REDAKTORKA

Katarína K á l m á n o v á


REDAKČNÁ RADA

Ján Bosák, Klára Buzássyová, Juraj Dolník, Miroslav Dudok, Ladislav Dvonč, Ján Findra, Eugen Jóna, Katarína K á l m á n o v á, Rudolf Krajčovič, Milan Majtán, Jozef Mlacek, Slavomír Ondrejovič, Matej Považaj, Ivor Ripka, František Ruščák, Ján Sabol, Daniela Slančová


REDAKCIA

813 64 Bratislava, Panská 26



OBSAH



ŠTÚDIE A ČLÁNKY


M. Ološtiak, Norma, úzus, kodifikácia vo vzťahu k ang­lic­kým antroponymám v slovenčine 321

M. Majtán, Adjektívum zázrivýproprium Zázrivá v slo­ven­čine 336


DISKUSIE A ROZHĽADY


K. Lifanov, k otázke podstaty jazyka východosloven­ských publikácií z usa konca 19. – začiatku 20. storočia 340


SPRÁVY A RECENZIE


Správa o činnosti Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV za rok 2002. M. Považaj 353

Slovenčina na začiatku 21. storočia. M. Sedláková 358

Piata banskobystrická konferencia o komunikácii. L. Gia­nit­sová – M. Ološtiak – P. Mitter 361


KRONIKA


Pred 100 rokmi zomrel Martin Hattala. S. Ondrejovič 365

Zemřel profesor Jan Chloupek. R. Večerka 369

Ján Doruľa sedemdesiatročný. M. Majtán 372



rozličnosti


Nové pomenovanie Čechoameričan?. S. Duchková 374




ISSN 0037-6981 MIČ 49 611






















SLOVENSKÁ REČ, časopis pre výskum slovenského jazyka. Orgán Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied. Ročník 68, 2003. Adresa redakcie: 813 64 Bratislava, Panská 26. Hlavný redaktor: Slavomír Ondrejovič. Výkonná redaktorka: Katarína Kálmánová. Technický redaktor: Vladimír Radik.

Vychádza šesť ráz za rok. Objednávky a predplatné prijíma Slovak Academic Press, spol. s r. o., P. O. Box 57, Nám. slo­body 6, 810 05 Bratislava. Registračné číslo 7089.


Distributed by SAP – SLOVAK ACADEMIC PRESS Ltd., P. O. Box 57, Nám. slo-body 6, 810 05 Bratislava, Slovakia.


Objednávky do zahraničia prijíma a vybavuje SLOVART G. T. G. Ltd., Krupinská 4, P. O. Box 152, 852 99 Bratislava, Slovakia.


Distribution rights held by KUBON and SAGNER, P. O. B. 34 01 08, D–8000 München, Germany.


©
Slovak Academic Press, spol. s r. o., 2003

S

ROČNÍK

68 – 2003

LOVENSKÁ

R




časopis pre výskum slovenského jazyka


orgán Jazykovedného ústavu

Ľudovíta Štúra

Slovenskej akadémie vied












SLOVAK ACADEMIC PRESS, spol. s r. o. , Bratislava


INFORMÁCIE AUTOROM


Redakcia prijíma príspevky spracované na počítači – textový editor Word pod operačným systémom Windows alebo textový editor Text602 (T602) pod operačným systémom MS DOS. Pri spracúvaní príspevkov prosíme dodržiavať tieto zásady:

1. V celom texte používať jednotné riadkovanie 2.

2. V texte za každým interpunkčným znamienkom urobiť medzeru (napr. s. 312 a pod.).

3. Slová na konci riadka nerozdeľovať a tvrdý koniec riadka používať iba na konci odsekov. Odseky začínať so zarážkou.

4. Pri rozlišovaní typov písma pridŕžať sa naďalej úzu časopisu, používať kur­zívu, riedenie, horný/dolný index. Nič nepodčiarkovať, nepoužívať široký a vy­soký typ písma a pod.

5. V textovom editore T602 pomlčky vyznačovať dvoma spojovníkmi s medzerou na začiatku aj na konci (aj pri označovaní stranového a číselného rozsahu, napr. s. 3 -- 12; v r. 1888 -- 1889), v textovom editore Word rozlišovať dlhú čiarku (pomlčku), napr. G. Altmann -- V. Krupa, a krátku čiarku (spojovník), napr. T. Slama-Cazacu; vedecko-metodologický a pod.

6. Znaky, ktoré neobsahuje textový editor T602 (poľské písmená, praslovanské a i.), písať kombináciou dvoch znakov tak, aby jednoznačne určili príslušné písmeno, napr. #Z = Ź, #z = ź, &Z = Ż, &z = ż, $N = Ń, $n = ń, §L = Ł, §l = ł, #E = ę, #e = ę, #A =ą, #a = ą. Zoznam používaných znakov uviesť na začiatku príspevku.

7. Poznámky pod čiaru v texte označiť horným indexom (napr. vzniká tým synergický efekt,1 ktorý…), poznámky uviesť na konci príspevku v tvare horný index, medzera, obsah poznámky (napr. 1 Synergia znamená spolupôsobenie…).

8. Grafy a schémy pripojiť na osobitnom liste maximálne vo veľkosti šírky a výšky strany časopisu (podľa požadovanej veľkosti).

9. Do redakcie poslať jeden vytlačený exemplár príspevku spolu s disketou. Príspevok možno poslať aj elektronickou poštou ako prílohu na adresu jazyuls@savba.sk. Po posúdení a re­dakčnom spracovaní ho redakcia vráti autorovi. Tento exemplár autor pošle späť redakcii spolu so skorigovanou disketou a opraveným vytlačeným príspevkom.

10. Literatúru uvádzať takto:

a) knižná publikácia:

FURDÍK, J.: Slovotvorná motivácia a jej jazykové funkcie. Levoča, Modrý Peter 1993. 199 s.

Synonymický slovník slovenčiny. Red. M. Pisárčiková. 2. vyd. Bratislava, Veda 2000. 998 s.

b) štúdia v zborníku:

DOLNÍK, J.: Spisovná slovenčina a čeština. In: Studia Academica Slovaca. 28. Red. J. Mla­cek. Bratislava, Stimul 1999, s. 39 – 52.

c) článok v časopise:

HORECKÝ, J.: Sémantické a derivačné pole slovies ísť a chodiť. Slovenská reč, 64, 1999, s. 202 – 208.



Súčasťou každej štúdie Slovenskej reči je záväzne abstrakt v anglickom jazyku (vrátane preloženého titulku). Abstrakt by mal mať max. 100 slov a obsahovať tzv. kľúčové slová na identifikáciu príspevku v rámci vedeckovýskumnej oblasti.



1 Jazykové normy sa členia podľa jednotlivých jazykových rovín na normy ortoepické a ortofonické, gramatické (morfologické a syntaktické), lexikálne, slovotvorné a ortografické.

2 Nejednotnosť chápania pojmu norma dokumentuje vo svojej práci aj F. Kočiš (1979).

3 Singulár používame v zhode s E. Jónom (1955), ktorý hovorí o norme ako nadradenom pojme, zahŕňajúcom viaceré čiastkové normy.

4 J. Šikra (1990) uvažuje o dvoch realizáciách normy: na úrovni individuálneho jazykového vedomia hovorí o „konkrétnej“ realizácii normy a na úrovni spoločenského jazykového vedomia o „abstraktnej“ realizácii. Na základe pojmovej analógie napr. z fonetiky a fonológie (fóna – fonéma) by sa v tejto súvislosti dalo uvažovať o „norme“ ako konkrétnej realizácii a o „norméme“ ako abstraktnom „vide“ fungovania jazykovej normy.

5 Termín varieta chápeme v zhode s J. Bosákom (1990, 1993); porov. aj Slančová – Sokolová (1994).

6 Pojem cudzie antroponymá (CA) používame ako hyperonymum; svoje zistenia dokladáme najmä na materiáli anglických antroponým/antropolexém (AA).

7 Porov. napr. zborníky z jazykovedných konferencií: Kultúra spisovnej slovenčiny (1967), Z teórie spisovnej slovenčiny (1979), Aktuální otázky jazykové kultury v socialistické společnosti (1979), Jazyková politika a jazyková kultúra (1986), Spisovná slovenčina a jazyková kultúra (1995).

8 „Na jedné straně je systém širší než norma, protože zahrnuje i nerealizované možnosti, na straně druhé je norma objemnější, protože jednomu strukturnímu elementu může odpovídat i několik variant“ (Nebeská, 1996, s. 54, citujúc N. N. Semenjukovú).

9 Zachovávanie spisovnej normy je však viac-menej uvedomovaný proces.

10 Fenoménu imitácie patrí v tejto súvislosti nezastupiteľné miesto. Komunikant vysloví, resp. vyskloňuje CA v takom tvare, aký počul od niekoho, o kom si myslí, že je v danej problematike poučenejší (učiteľ, priateľ, moderátor, športový komentátor ap.). Napodobňovanie je pre komunikanta jeden z kľúčových „pomocníkov“ pri použití CA v určitej jazykovej podobe. V súčasnej situácii, keď rozhodujúci vplyv v mnohých oblastiach verejného života patrí masmédiám, zohrávajú veľmi dôležitú úlohu v procese napodobňovania práve zamestnanci elektronických médií.

11 E. Pauliny (2000) namiesto variantnosti hovorí o pružnosti.

12 Výslovnostné varianty toponyma Los Angeles sú napríklad: SOSO[lɒs ̍ændƷıli:z, lɒs ̍æŋgıli:z , lɒs ̍æŋdƷǝli:z, lɒs ̍æŋdƷılis]

13 Výstižný je aj termín V. Brøndala individuálna nehistorická fluktuácia (Filipec, 1980, s. 308, pozn. 3).

14 Napríklad F. Daneš (1967) pripomína, že realistický prístup berie na vedomie evidentnú variantnosť vo výslovnostnej norme.

15 Derivát kodifikačný používam v úvodzovkách, pretože nie som presvedčený o vhodnosti kodifikačného „viazania“ výslovnosti či skloňovania cudzích proprií v slovenčine. Aspoň nateraz nie.

16 Jazykový prvok cudzej proveniencie sa rozličným spôsobom a v rozličnej miere integruje do systému L2. Integrácia je teda výsadou preberajúceho jazyka a uplatňujú sa pri nej zákonitosti prirodzené v tomto jazyku. Pravdaže, interlingválna „púť“ sa nerealizuje naraz („tu a teraz“), ale prebieha stupňovito, pričom jednotlivé fázy sa prelínajú, tvoria isté kontinuum. J. Furdíkovi (1994) vychádza, že kontaktový vzťah sa realizuje v troch fázach: (1) interferencia, (2) adaptácia, (3) integrácia. Interferencia neznamená automaticky adaptáciu, pretože najmä v dôsledku priameho kontaktu sa môže v komunikácii vyskytnúť mnoho efemérnych (často okazionálnych) prvkov použitých ad hoc, ktoré sa nikdy nedostanú do systému L2. Adaptáciu autor považuje „za nevyhnutnú podmienku postupnej integrácie [prevzatých jednotiek] do lexiky prijímajúceho jazyka“ (Furdík, op. cit., s. 97). Podobne O. Orgoňová (1998) uvažuje o (1) interferencii, (2) transferencii a (3) integrácii. Interferenciu chápe ako „prvotné uplatňovanie galicizmov v reči“ a transferenciu ako „proces prenikania galicizmov do jazykového systému“ (Orgoňová, op. cit., s. 47); integrácia, posledná fáza, je „potvrdením“ viac či menej systémového začleňovania jazykových prvkov v L2. Až v poslednej fáze teda možno hovoriť o stupni zdomácnenia istého jazykového prvku. PSP (1. vyd.: 1991, 2. vyd.: 1998, 3. vyd.: 2000) z hľadiska pravopisu rozlišujú tri skupiny slov: úplne zdomácnené; čiastočne zdomácnené a nezdomácnené slová cudzieho pôvodu. Z uvedeného vyvodzujeme, že proces včleňovania sa cudzieho jazykového prvku do systému preberajúceho jazyka prebieha v smere parole langue, pričom sa uplatňujú rôznorodé interferenčné, adaptačné a integračné mechanizmy. Preto by sa pri výskume cudzích jazykových prvkov v slovenčine mal brať osobitý ohľad na úzus ako taký a nezabúdať na uplatňovanie sociolingvistických metód výskumu.

17 Ďalším objektívne daným faktorom, ktorý relativizuje výlučnosť úzu pri výskume CA, je rôznosť používateľov jazyka. J. Horecký v diskusnom príspevku O kodifikácii (1967, s. 165) rozlišuje medzi 1. elitou a 2. širokými vrstvami. Dnes je bežné delenie na 1. prestížnych a 2. bežných používateľov jazyka. Je prirodzené, že katalyzátorom sociolingvistického výskumu CA sú v prevažnej miere poučení (prestížni) používatelia jazyka.

18 Stojaté vody v tejto oblasti sa najnovšie nepodarilo rozhýbať ani JÚĽŠ SAV a SJS ako hlavným organizátorom vedeckého seminára na tému Problémy adaptácie cudzích mien v slovenčine. Toto podujatie bolo totiž v prevažnej miere zacielené na „staré“ otázky adaptácie antických mien a mien z uhorského obdobia slovenských dejín, ako aj na problematiku mien z orientálnych jazykov. Okrem autora tohto príspevku a M. Bilej sa totiž otázke adaptácie mien zo západných jazykov nevenoval nijaký referent.

19 O tomto fakte svedčia aj nasledujúce konštatovania: „… na Slovensku chýba kodifikačná príručka, v ktorej by sa systematicky spracúvali zásady prispôsobovania cudzích vlastných mien v slovenčine podľa jednotlivých jazykov“ (Kačala, 1994, s. 150).

„Vyjdenie druhého vydania príručky Čteme je správně? by mohlo a malo byť pre slovenskú ortoepiu a ešte konkrétnejšie pre ortoepickú komisiu Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV novým popudom, aby sa touto neodkladnou úlohou začala zaoberať ešte s väčšou intenzitou či už v rámci prípravy nových Pravidiel slovenskej výslovnosti, alebo prípravy samostatného slovníka výslovnosti cudzích mien pre slovenských používateľov. Spoločenská požiadavka tu je“ (Ondrejovič, 1997b, s. 365).

20 Autor publikácie jednoducho nie je uvedený. Takisto sa musíme zaobísť bez teoretického úvodu, v ktorom by bolo užitočné uviesť kritériá výberu lexém či systematiku fonetického prepisu. Jediným údajom v úvode je informácia o skratkách pôvodu slova, napr. A – anglický, Š – španielský (!), T – talianský (!).

1 Názvy tlačí sa uvádzajú v pôvodnom pravopise.

2 Vydával sa v týchto rokoch aj azbukou v rusínskom variante spisovnej ruštiny.

3 Idiómom rozumieme akýkoľvek jazykový útvar bez bližšieho určenia jeho podstaty.

4 Posledné kalvínske knihy sú Szlovenszki katekiz... publikovaný v Ungváre (Užhorode) r. 1919 a Gu obecznej szluzsbe szporodani Szlovenszki Spevnik vydaný v Rimavskej Sobote r. 1923 (Duličenko, 1981, s. 88 s odvolaním sa na Királya, 1953, s. 77 – 78).

5 O politickej orientácii východoslovenských periodík v USA pozri Ferienčik 1915; Čulen, 1970; Stolarik, 1976 a ako alternatívny názor Vassady, 1989.

6 Všetky publikácie v Americkom Slovákovi okrem dvoch sú v spisovnom jazyku (Alner, 1979, s. 132).

7 Po východoslovensky sa vydávali v r. 1886 – 1889, ale od 27. čísla bol maďarský pravopis nahradený slovenským (Czambel, 1906, s. 191).

8 Text stanov Prvého uhorsko-slovenského v nemoci podporujúceho spolku tu ani ďalej do úvahy neberieme.

9 Kurzívou sú vyznačené tie slová, v ktorých v slovenskom spisovnom jazyku majú byť označené dlhé samohlásky.

10 Mäkké ň sa v tejto knihe označuje ako ñ.

11 O niektorých iných príkladoch konkurencie spisovných a nárečových tvarov pozri Lifanov, 2003.

12 Tvary typu dievčencom, dievčencoch do úvahy neberieme, lebo majú kombinovaný rodový ukazovateľ, ktorý sa skladá z koncovky a sufixu.

13 Len v severnom Šariši je v lokáli prípona -ach, ale rodové rozdiely tu tiež chýbajú (Štolc, 1994, s. 107).

14 Našli sme iba jeden tvar lokálu podstatného mena mužského rodu s príponou -ach: po dvorach ležia spálené domáce zvierata (Slovák v Amerike).

15 Analogicky sa z vo východoslovenskom nárečí mení na ž.

16 Vokál a v tomto koreni ako aj v uvedenom tvare muša pochádza z ę, ktoré bolo predné.

17 V tom čase J. Slovenský bol zamestnancom rakúsko-uhorského konzulátu v Pittsburghu.

18 Dokumenty tejto pobočky sa uschovávajú v Archives Service Center, Hillman Library, Pittsburgh.

Slovenská reč, 68, 2003, č.2 66565 65