67 I 2002 I 1 I





časopis pre výskum slovenského jazyka


Z OBSAHU


Slovo na úvod


ŠTÚDIE A ČLÁNKY


P. Žigo, Konvergentné a divergentné tendencie vo vývine slo­venčiny a češtiny K. Lifanov, Hierarchia kultúrnych jazykov v slo­venských písomnostiach predkodifikačného obdobia


DISKUSIE A ROZHĽADY


J. Dolník, K teoreticko-metodologickej diskusii o spi­sov­nom ja­zyku


SPRÁVY A RECENZIE


XI. kolokvium mladých jazykovedcov. T. Gamratová – M. Ho­vančík Zborník o modlitbe. S. Ondrejovič Zásadný prí­spevok k počítačovému spracovaniu slovenského jazyka. J. Bo­sák Slovenské tirpácke priezviská v Maďarsku. R. On­drej­ková


KRONIKA


Zomrel ruský slovakista L. N. Smirnov. S. Ondrejovič Bib­liografia slovakistických prác Leva Nikandroviča Smir­nova (1956 – 2001). S. Ondrejovič Životné jubileum slovakistky z Rumunska Dagmar Márie Anocovej. M. Dudok


ROZLIČNOSTI
































SLOVAK ACADEMIC PRESS, spol. s r. o., Bratislava

SLOVENSKÁ

REČ


časopis

pre výskum

slovenského jazyka


orgán

Jazykovedného ústavu

Ľudovíta Štúra

Slovenskej akadémie

vied






HLAVNÝ REDAKTOR

Slavomír Ondrejovič


VÝKONNÁ REDAKTORKA

Monika Koncová


REDAKČNÁ RADA

Ján Bosák, Klára Buzássyová, Juraj Dolník, Miroslav Dudok, Ladislav Dvonč, Ján Findra, Eugen Jóna, Monika Koncová, Rudolf Krajčovič, Milan Majtán, Jozef Mlacek, Slavomír Ondrejovič, Matej Považaj, Ivor Ripka, František Ruščák, Ján Sabol, Daniela Slančová


REDAKCIA

813 64 Bratislava, Panská 26



OBSAH


Slovo na úvod


ŠTÚDIE A ČLÁNKY


P. Žigo, Konvergentné a divergentné tendencie vo vývine slovenčiny a češtiny

K. Lifanov, Hierarchia kultúrnych jazykov v slovenských písomnostiach predkodifikačného obdobia


DISKUSIE A ROZHĽADY


J. Dolník, K teoreticko-metodologickej diskusii o spi­sov­nom jazyku


SPRÁVY A RECENZIE


XI. kolokvium mladých jazykovedcov. T. Gamratová – M. Hovančík

Zborník o modlitbe. S. Ondrejovič

Zásadný príspevok k počítačovému spracovaniu slovenského jazyka. J. Bosák

Slovenské tirpácke priezviská v Maďarsku. R. Ondrej­ková


KRONIKA


Zomrel ruský slovakista L. N. Smirnov. S. Ondrejovič

Bibliografia slovakistických prác Leva Nikandroviča Smir­nova (1956 – 2001). S. Ondrejovič

Životné jubileum slovakistky z Rumunska Dagmar Márie Ano­covej. M. Dudok

ROZLIČNOSTI


Novšie pomenovanie úpadca. K. Buzássyová 63

slovenská

reč


ročník 67 – 2002

číslo 1



Slovo na úvod


V roku 2002, ktorý práve načíname, uplynie 70 rokov od založenia časopisu Slovenská reč. Je to natoľko významný a v kontexte nášho časopisectva (pripomíname, že nielen lingvistického) výnimočný fakt, že ho jazykovedná komunita nemôže nechať bez povšimnutia. Pri tejto príležitosti Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV, súčasný vydavateľ časopisu, pripravuje podujatie s názvom Slovenská reč 1932 – 2002, ktoré je plánované na 5. – 6. september roku 2002 a má sa uskutočniť – podobne ako pred štyrmi rokmi iná medzinárodná akcia Mesto a jeho jazyk – v reprezentačných priestoroch Primaciálneho paláca v Bratislave. Je známe, že časopis Slovenská reč začal vychádzať v Košiciach z iniciatívy Miestneho odboru Matice slovenskej i že od 2. ročníka sa stal orgánom Jazykového odboru Matice slovenskej v Martine. Od 19. ročníka (1954) sa však jeho sídlo presunulo do Bratislavy, od 20. ročníka (1955) stanúc sa orgánom vtedajšieho Ústavu slovenského jazyka SAV (dnešný Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV). Vychádzanie časopisu je teda spojené s Bratislavou už takmer celé polstoročie.

Podujatie Slovenská reč 1932 – 2002 je tentoraz koncipované nielen ako pracovné, ale aj ako slávnostno-jubilejné stretnutie. Organizátori sú pripravení pozvať nielen účastníkov, ktorí budú analyzovať doterajší zástoj tohto časopisu a jeho miesto vo vývine slovenského jazykovedného myslenia, ale aj všetkých žijúcich členov redakčných kolektívov tohto časopisu. Pri rekapitulácii sme si overili, že ani jazykovedcov, ktorí pracovali v redakciách časopisu Slovenská reč a mohli by prijať naše pozvanie, nie je málo: tvorí ho niekoľko desiatok poväčšine známych mien. V pripravenom zozname pozvaných figurujú pritom nielen domáci, ale aj zahraniční slovakisti, takže uvedená akcia bude dobrou príležitosťou nadviazať nové medzinárodné slovakistické kontakty či obnoviť niektoré prerušené kontakty.

Pohľad do úvodných ročníkov časopisu nám prezrádza, že Slovenská reč vychádza s dvoma krátkymi prestávkami, zapríčinenými vojnovými a povojnovými okolnosťami (to je dôvod nezhody medzi počtom rokov od jej založenia – 70 a poč­tom ročníkov časopisu – 67) neprerušene až dodnes. Hoci časopis viackrát menil svoju líniu i obsahovú náplň a ani zmeny v jeho redakciách neboli zriedkavé, vždy plnil svoje poslanie ako všestranný časopis venovaný najmä výskumu slovenského jazyka. Svoju úlohu pritom v jednotlivých obdobiach zohral aj vznik, prerušované alebo kontinuálne vychádzanie, príp. aj zánik paralelných, čiastočne ináč orientovaných jazykovedných časopisov (Slovo a tvar, Jazykovedný časopis, Slavica Slovaca, Slovenský jazyk a literatúra v škole, Kultúra slova). Vedľa nich a spolu s nimi, podľa toho, či im Slovenská reč mohla prenechať časť svojho pôvodného programu, alebo ich musela v tom suplovať, Slovenská reč sa vyprofilovala do svojej dnešnej špecifickej slovakisticko-výskumnej podoby.

Začiatkom 66. ročníka si redakcia na čele s novým vedením určila kritériá prijímania príspevkov. Okrem iného sa zaviazala uverejňovať vyvážene príspevky zo všetkých výskumných oblastí s osobitným zreteľom na témy, ktoré si vypýta život vedeckej komunity i život spoločnosti, čo sa časopisu nepochybne darí. Pripomeňme, že v súvislosti s novými pokusmi začať prípravné práce pre akademickú gramatiku je veľmi aktuálne obnoviť vo väčšej miere než doteraz gramatické analýzy a výklady, ktoré redakcia rada prednostne uverejní. Redakcia sa vyjadrila aj k dikusiám a polemikám, ktoré sú také dôležité pre zdravý rozvoj vedeckého života. Vyhradila si však právo uverejňovať len tie polemiky, ktoré budú argumentačne podložené a v známom zmysle elegantné, ktoré sa budú zaoberať podstatou veci a nebudú mieriť na osobu vedeckého protivníka. To sa, žiaľ, nepodarilo celkom naplniť. Podľa všetkého pretečie v Dunaji ešte veľa vody, kým sa všetci naučíme diskutovať tak, že nám pôjde predovšetkým o zachovanie princípu pravdivosti a o čo najlepšie poznanie objektu nášho skúmania bez ohľadu na to, akou cestou sa k tomuto poznaniu priblížime a akú metodológiu tým poprieme.

Slovenská reč po tých takmer 70 rokoch určite potvrdila svoje trvalé a pevné miesto medzi publikačnými orgánmi na Slovensku i medzi zahraničnými záujemcami. Nebola to cesta nijako priamočiara, ani bez problémov, neraz bolo treba prekonávať rôzne mimolingvistické vplyvy a nie je to idyla ani dnes. Bola však pri všetkom dôležitom, čo sa pri výskumných aktivitách slovenskej jazykovednej komunity odohralo. Nepochybujeme, že to tak bude aj v budúcnosti. Slovenská reč zreteľne odráža teoretickú úroveň i metodologické postupy súčasnej slovenskej jazykovedy. Napriek tomu, že ide o „domácu“, slovakistickú tematiku, nemôže sa vzdať ani svojich ambícií držať krok s vývinom svetovej jazykovedy a s jej metodologickými výbojmi.

Redakcia

štúdie a články

Pavol Žigo

Konvergentné a divergentné tendencie vo vývine slovenčiny a češtiny


ŽIGO, P.: Convergent and Divergent Tendencies in a Development of Slovak and Czech languages. Slovenská reč, 67, 2002, No. 1, pp. 5 – 13. (Bratislava)


The author states in the paper that the genesis of both languages, the development of their phonological systems, stabilization and codification of their systems of declination and conjugation have been sufficiently described in hitherto monographic works and linguistic papers of philologists dealing with the Slovak, Czech and Slavonic languages. The scientific literature is still lacking of synthetizing description of developmental tendencies that have a character of integration and difference that would be supplied with an objective, exhaustive and free from an ideology summary of phenomena which present a constitutive base of Slovak and Czech, their developmental and mutual coexistence. The characteristic of convergent and divergent tendencies in phonological development of the Slovak and Czech languages and its consequencies on developmental tendencies in their morpho­logy could be, in the author’s opinion, a basis for an evaluation of developmental tendencies in the vocabulary and for the discussions concetrating on the theory of standard language.


Na úvod charakteristiky konvergentných1 a divergentných tendencií vo vývine slovenčiny a češtiny treba uviesť, že genéza obidvoch jazykov, vývin ich fonologického systému, ustaľovanie a kodifikácia deklinačných a konjugačných sústav sú v doterajších monografických prácach a vedeckých štúdiách slovakistov, bohemistov a slavistov spoľahlivo opísané. Z veľkého množstva titulov spomeňme aspoň práce J. Bauera (1986), V. Blanára (1997), J. Bosáka (1988), V. Budovičovej (1965, 1974, 1982, 1983, 1984, 1985), K. Buzássyovej (1995a, b), M. Darovca (1983, 1988, 1989, 1993), J. Dolníka (1992, 1999, 2000), J. Doruľu (1977), J. Dvončovej (1985, 1987, 1989), J. Horeckého (1967, 1978, 1989), R. Krajčoviča (1972, 1973, 1974, 1975), A. Lamprechta (1986), Ľ. Nováka (1935, 1979, 1980, 1981), Š. Ondruša (1984), E. Paulinyho (1948, 1966, 1973, 1974, 1975, 1976, 1983), Š. Peciara (1973, 1975, 1976), O. Schulzovej (1990), D. Šlosara (1986), resp. zborníky Brněnská slovakistika a česko-slovenské vztahy (1998), Slovakistika v české slavistice (1999), Slovensko-české vzťahy a súvislosti (2000), v nich sa uvádza aj ďalšia literatúra. Jednotlivé javy hláskoslovnej, tvaroslovnej a lexikálnej roviny obidvoch jazykov sa metódou lingvistickej geografie interpretujú v národných jazykových atlasoch (štyri zväzky Atlasu slovenského jazyka, tri vydané zväzky pripravovaného päťzväzkového projektu Český jazykový atlas) a tvoria sú­časť rozsiahleho projektu Slovanský jazykový atlas. Napriek tomuto konštatovaniu vo vedeckej literatúre zatiaľ chýba syntetizujúci opis vývinových tendencií integračnej aj diferenciačnej povahy doplnený o objektívny, vyčerpávajúci a ideologicky nepodmienený súhrn javov, tvoriacich konštitutívny základ slovenčiny a češtiny, ich vývinu a vzájomnej koexistencie. V našom príspevku sa pokúsime o hľa­danie konvergentných a divergentných tendencií vo vývine obidvoch jazykov. Treba si pritom uvedomiť, že ide o javy na dvojakej úrovni: o charakteristiku vývinových tendencií 1. v nespisovných útvaroch slovenčiny a češtiny, a to najmä v predspi­sovnom období, v ktorom ide o spontánny vývin bez vedomej regulácie, 2. v ko­difikovaných podobách spisovnej slovenčiny a češtiny, t. j. v takých útvaroch jazyka, v ktorých sa odráža cielený zásah do vývinu. Každá kodifikácia je totiž kompromisným krokom, výsledkom a dôsledkom ustaľovania normy a prejavuje sa ako uplatnenie jednej z viacerých pôvodných možností – takej, ktorá v čase kodifikácie najviac vyhovuje kodifikačným kritériám. Z hľadiska vývinu normy a z hľadiska predchádzajúcich – a potenciálnych ďalších – kodifikačných zmien sa tak stáva relatívnou.

Predpoklady konvergentných tendencií vo vývine slovenčiny a češtiny sú pod­mienené ich spoločnou praslovanskou genézou, ktorej znaky synteticky uvádza R. Krajčovič (1974, 1988), Ľ. Novák (1980) a A. Lamprecht (1986). Ide o západoslovanské prvky v praslovanskom základe slovenčiny a češtiny s výskytom na celom území obidvoch jazykov:


Túto tendenciu podporujú západoslovanské prvky v psl. základe slovenčiny, ktoré sa vyskytujú na území západnej a východnej časti slovenčiny:

a javy vyskytujúce sa na okraji západoslovenského jazykového územia a vo východnej slovenčine:


Okrem týchto javov pri porovnávaní vývinových tendencií slovenčiny a češtiny nemožno obísť genetické predpoklady divergentných tendencií spred 10. stor. Ide o dve skupiny javov:

a)


b)


Divergentné tendencie vo vývine slovenčiny a češtiny posilnili aj ďalšie (známe) genetické znaky po 10. stor.:


Pri charakteristike konvergentných a divergentných tendencií vo vývine slovenčiny a češtiny nemožno obísť problematiku princípov stavby, vývinu a fungovania jazyka. Na viacerých miestach sa analyzuje vzájomná súčinnosť a konflik­t­nosť jednotlivých princípov (Dolník, 1998, kolektívna práca Princípy stavby, vývinu a fungovania jazyka, 1999, zborník Princípy jazyka a textu, 2000). Pri porovnávaní slovenčiny a češtiny je z hľadiska vývinu týchto geneticky, typologicky a areálovo blízkych jazykov rovnako zložitým problémom (ako aj pri porovnávaní ostatných jazykov) postihovanie príčin, pre ktoré má vývin týchto jazykov čiastočne konvergentný a čias­točne divergentný priebeh, resp. poukazovanie na zmeny, ktoré majú – vďaka súčinnosti a konfliktnosti princípov – relatívny charakter. Ako dôkaz takýchto relatívnych zmien, resp. relatívnosti ich výsledkov a východisko hľadania konvergentných a divergentných tendencií vo vývine jazykov možno uviesť praslovanskú palatalizáciu velár. Táto stará zmena sa vývinovo javí ako relatívna: stav po palatalizácii velár spôsobený zmenami v triede A, t. j. v hláskoslovnej rovine (typ ruka, od ruky, k ruce, ruku, o ruce, s rukou) sa v slovenčine stal relatívnou homogenizáciou triedy A a vyvolal anomálie v triede B, v tvarotvornom základe. Relatívna homogenizácia triedy A spôsobujúca anomáliu v triede B vyvolala tlak prejavujúci sa v podobe vnútroparadigmatickej analógie, ktorá opäť spôsobila homogenizáciu pôvodnej triedy A vedúcu v skutočnosti k pôvodnému stavu a k narušeniu výsledkov zmien spôsobených v triede B. Pôvodné tvarotvorné základy slov k ruk´e, o ruk´e zmenené palatalizáciou do relatívne stabilizovaných podôb k ruc-e, o ruc-e sa pod vplyvom internej homogenizácie tried, t. j. pod vplyvom analógie tých pádov, v ktorých ostal základ ruk-, analogicky prispôsobili a relativizovali pôvodnú praslovanskú palatalizáciu velár (ustálili sa opäť tvary typu k ruke, o ruke). Nejde tu o absolútnu negáciu pôvodných palatalizácií, len o ich relativizáciu, pretože k spomenutej homogenizácii triedy nedošlo – napriek rovnakým podmienkam – v nominatíve plurálu pôvodnej mužskej osoby typu vojak : vojaci, mních : mnísi. Pri preberaní cudzích slov do slovečniny v neskoršom období sa už ani jedna zo spomenutých tendencií neprejavila (dôsledne sa rozlišujú tvarotvorné prípony ustálených životných a neživotných vzorov typu šachšachovia: životné; šachy: neživotné maskulínum).

Divergentné tendencie nadobudol vývin slovenčiny a češtiny v integračnom a konštitutívnom období vývinu týchto jazykov, t. j. pred 10. stor. Svedčí o tom výskyt slabičného r, l v slovenských slovách krv, čln, oproti českému krev, člun (porov. krev : krevi/krvi, krév/krvi na Záhorí; Atlas slovenského jazyka 1, 1968, s. 208), neprítomnosť dlhého ŕ, ĺ: v slovenčine vŕba, tĺcť, ale v češtine vrba, tlouci, resp. slovenské tvary vietor, niesol s vkladným -o- oproti českým podobám vítr, nesl. Do tejto skupiny javov patrí aj vývin mäkkostnej konsonantickej korelácie: v slovenčine jej zánik v prípade r – ř a zachovanie v prípade l – ľ a naopak – zachovanie r – ř a zánik l – ľ v češtine. Z hľadiska znelosti sú v slovenčine nepárovými členmi štruktúry sonóry m, n, ň, l, ĺ, ľ, r, ŕ, j (t. j. 9), v češtine v dôsledku odlišného vývinu v konštitutívnom období nielen sonóry m, n, ň, l, r, ř, j (t. j. 7), ale aj šumové znelé konsonanty c, č, k. Historicky podmienená je tu neprítomnosť foném dz (za pôvodné praslovanské *dj je tu výsledkom vývinu fonéma z; tým nevznikol ani predpoklad na uzavretie štruktúry typu č – š – ž – dž oproti c – s – z – dz známej zo slovenčiny). Zvuky dz, sa však v češtine objavujú ako výsledok znelostnej neutralizácie konsonantov c, č pred znelou šumovou spoluhláskou [leckdto > ledzgdo, léčba > lédžba]; nejde tu o fonémy, ale o pozičné varianty (porov. Pauliny, 1974, s. 265). V češtine nenastáva znelostná neutralizácia pri neznelých predložkách (slov. [g večeru], čes. [k večeru]; slov. [z vísľetkom], čes. [s vísletkem]) a v rozkazovacom spôsobe pred príponou -me (slov. [ňezme] – čes. [nesme]). Divergencia češtiny a slovenčiny po 10. stor. sa prejavila zmenami na morfematických švíkoch: depalatalizáciou typu [kôň : konskí, baňa : banskí, vlani : lanskí] v slovenčine oproti českým tvarom [kůň : koňskí, baňa : báňskí, loni : loňskí]. Priebeh tejto depalatalizácie je opačný ako v prípadoch staročeskej depalatalizácie typu slov. [priaťeľ] : čes. [přítel]. V češtine sa fonéma g zmenila na h, v slo­venčine sa zachovala v skupine -zg-, v onomatopoických a expresívnych slovách (gágať, cengať, štrngať, gágor, ligotať sa) a pod vplyvom valašskej kolonizácie (geleta, grúň, kľag, strunga). V nerovnakej miere sa v slovenčine a v češtine prejavuje aj ráz, ktorý je spoločný pre obidva jazyky (porov. Pauliny, 1974, s. 268). Ide o jav neuvedomovaný pri výslovnosti, ale dôležitý pri znelostnej neutralizácii: v slo­ven­čine sa vyskytuje len na začiatku samostatnej výpovede začínajúcej sa na samohlásku, v češtine sa vyskytuje pred každým slovom začínajúcim sa na samohlásku (porov. príklady na neutralizáciu vyššie).

V súvislosti s kontrastívnou analýzou češtiny a slovenčiny E. Pauliny (1974, s. 259) upozorňuje na dôležitosť rešpektovať, či sú predmetom porovnávania spisovné podoby jazyka alebo jeho nespisovné útvary. Napriek tomuto upozorneniu nemožno z vývinového hľadiska obísť výsledky prirodzeného paralelného vývinu slovenčiny a češtiny v predspisovnom období, z ktorého sa v obidvoch jazykoch – hoci v nerovnakých útvaroch – zachovali výsledky tých istých, ale nerovnako distribuovaných zmien: ó > ů, resp. ú (typ kůň/kúň v češtine aj v západoslovenských nárečiach, porov. ASJ 1, 1968, s. 174, 175, 179), ě > í (typ *bělъjь > bílý v češtine aj v západoslovenských nárečiach, porov. ASJ 1, 1968, s. 167, 173), ý > ej (typ [bíva­ťi > bejvaťi] v ipeľských nárečiach okrem pozície po velárach; nemôže tu byť [kejvaťi, hejbaťi], porov. ASJ 1, 1968, s. 197), ´u > i (typ čes. [plíce], resp. [pľica/pľicä]; čes. [lid], resp. [ľiďie/ľiďei/ľide] – nárečia v okolí horného Ipľa, Suchej, hornej Rimavy a horného Blhu, porov. ASJ 1, 1968, s. 193; Tóbik, 1935, 1936, 1957; Garaj, 1936, 1938 – 39; Pauliny, 1963, s. 179, 250, 254; 1990, s. 82, 127).

Doterajšie príklady, ktorými sa ilustrovali konvergentné alebo divergentné tendencie vo vývine slovenčiny a češtiny, sa zameriavali predovšetkým na hláskoslovnú rovinu. V tejto oblasti je porovnanie vývinu obidvoch jazykov jednoduché v tom, že paralelne možno sledovať výsledky jednotlivých zmien. Z vývinového hľadiska je však dôležité uvedomiť si, že zmena v jednej jazykovej rovine môže vyvolať aj zmenu v inej rovine: divergentné tendencie vo vývine slovenského a čes­kého tvaroslovia boli príčinou ďalších výraznejších rozdielov v tvaroslovnom vývine. Známa príčina je v tom, že v staršom období vývinu češtiny sa uskutočnilo viac výraznejších zmien ako vo vývine slovenčiny. Stará hláskoslovná zmena ä > ě > e v češtine spôsobila rozdiely v genitíve singuláru maskulín typu muža (slov.) : muže (čes.) napriek tomu, že obidva tvary majú pôvod v spoločnom archetype (porov. aj prípady nom. sg. slovenského tvaru ulica a českého ulice). Pod vplyvom tej istej zmeny v hláskosloví sú v genitíve a datíve singuláru neutier rozdielne tvary typu mesto a more: v gen. mestamora (slov.) : městamoře (čes.), resp. pod vplyvom zmeny u > i v datíve mestumoru (slov.) : městumoři (čes.), pri zachovaní mäkkostnej korelácie r v češtine sú odlišné aj tvarotvorné prípony inštr. sg. typu morom (slov.) – mořem (čes.).

V spisovných útvaroch sa nerovnakou frekvenciou vyznačuje vokalizmus v češtine a v slovenčine. Poradie od najfrekventovanejšieho po najmenej frekventovaný vokál je:


Rozdiel českého a slovenského vokalického systému je aj v tom, že slovenské dvojhlásky funkčne vystupujú ako dlhé vokály napriek tomu, že prvá zložka je neslabičná a druhá krátka a slabičná. V češtine takéto chápanie dĺžky podľa E. Paulinyho nie je známe (porov. Pauliny, 1974, s. 270).

O vývine tvaroslovia v češtine je známe, že výsledok v súčasnom jazyku vo väčšej miere odráža starší stav. Je to dôsledok menšej intenzity pôsobenia princípu analógie, konkrétne vnútroparadigmatických a medziparadigmatických vyrovnaní. Pôvodné o-kmeňové aj jo-kmeňové substantíva dnešných vzorov životných maskulín mali v datíve singuláru tvarotvornú príponu -u (chlap-u, muž-u). Po spomínanej zmene ´u > i sa v češtine vyvinula odlišná prípona v prípade muži. Analogickým vyrovnávaním je v slovenčine u-kmeňová tvarotvorná prípona aj v datíve singuláru maskulín -ovi (chlapovi, mužovi, hosťovi), hoci v češtine bol priebeh pôsobenia analógie iný: chlapovi (nepôvodná tvarotvorná prípona z u-kmeňov) : mužu > muži (výsledok hláskoslovnej zmeny v pôvodnej tvarotvornej prípone), resp. hosti (pôvodná i-kmeňová tvarotvorná prípona, ktorá v slovenčine a neskôr ako variantná aj v češtine podľahla medziparadigmatickému vyrovnávaniu). Táto zmena v hláskosloví posilnila divergentnú vývinovú líniu. V slovenčine sú pod vplyvom medziparadigmatickej analógie ustálené tvarotvorné prípony pôvodných u-kmeňov: v genitíve singuláru vzoru sluha sa v čeština zachovala pôvodná a-kme­ňová tvarotvorná prípona -y; v slovenčine bola vzhľadom na areál výskytu kodifikovaná tvarotvorná prípona -u napriek tomu, že z hľadiska prirodzeného vývinu je popri pôvodnej tvarotvornej prípone -u vo východoslovenských nárečiach a na Záhorí s presahom do časti považských a dolnotrenčianskych nárečí -y (porov. Atlas slovenského jazyka 2, s. 22; podrob. Pauliny, 1990, s. 44). V češtine sa z pôvodnej východiskovej podoby *městóm po zmene ó > uo > ů zachoval pôvodný tvar městům. Divergentný vývin sa prejavil aj v prípade inštrumentálu singuláru pôvodných a-kmeňových maskulín, ktoré v slovenčine prevzali príponu z o-kme­ňovej deklinácie (s chlapom > so sluhom), čeština si zachovala pôvodnú a-kme­ňovú príponu se sluhou (se ženou). V datíve plurálu feminín sa v slovenčine prejavilo analogické vyrovnávanie, posilňujúce divergentné vývinové tendencie: rovnaké tvarotvorné prípony pôvodných a-kmeňových, ja-kmeňových a i-kmeňových substantív sú v tvaroch ženámuliciamkostiam, ženách – uliciach – kostiach, (t. j. aj po mäkkej spoluhláske), čeština si aj v týchto prípadoch zachováva stav, ktorý odráža vývin v hláskosloví a neprejavuje sa v ňom analogické vyrovnávanie: ženám, ulicím, kostem, resp. ženách, ulicích, kostech. Ešte výraznejšie sa pôsobenie medziparadigmatickej analógie v slovenčine prejavilo na vývine tvarotvorných prí­pon datívu plurálu neutier, kde sa v slovenčine ustálila prípona a-kmeňovej deklinácie: mestám (ako pri pôvodných feminínach typu ženám; v češtine sa zachovala pôvodná o-kmeňová tvarotvorná prípona po pravidelných hláskoslovných zmenách).

Konvergentná tendencia sa v slovenčine a v češtine prejavila vo vývine osobných zámen, ktoré sa vyznačujú nekongruentným skloňovaním. Rozdiely sú v ge­nitíve a v akuzatíve singuláru, kde sú v slovenčine novotvary mňa, teba, seba, v češ­tine sa zachovali pôvodné tvary mne, tebe, sebe; v datíve a v lokáli sú v slo­venčine tvary tebe, sebe oproti starým českým tvarom tobě, sobě. Rozdiely vo vývine slovenčiny a češtiny sa prejavili aj na kongruentnom skloňovaní. Aj napriek tomu, že tento typ skloňovania netvorí v slovenčine kompaktnú skupinu (porov. Pauliny, 1975, s. 253), vyznačuje sa slovenčina výraznejším zbližovaním mäkkého a tvrdého skloňovania adjektív. Jeho výsledkom sú formálne, pravopisné rozdiely: rýchly, rýchlych, rýchlym : cudzí, cudzích, cudzím (pôvodné tvrdé adjektíva majú v prípone -ý, -e, -é(-), -a, -á, -u, -ú, pôvodné mäkké adjektíva zasa -í, -ie(-), -ia, -iu). O zbližovaní mäkkého a tvrdého skloňovania adjektív v slovenčine svedčia aj tvary o rýchlom, s rýchlou : o cudzom, s cudzou v slovenčine oproti českým tvarom o rychlém, s rychlouo cizím, s cizí. Ďalším znakom slovenčiny je zánik menného skloňovania adjektív, ktorého stopy sa výraznejšie zachovali v češtine, napr. v nominatíve a v akuzatíve adjektív: slov. som vinný, sme vinní : čes. jsem vinen, jsme vinni. Tendencia analogického vyrovnávania tvarov privlastňovacích prídavných mien a privlastňovacích zámen je v neskoršom vývine slovenčiny v porovnaní s češtinou oveľa výraznejšia. Pôvodné tvary privlastňovacích prídavných mien si slovenčina zachovala len v nominatíve a v akuzatíve singuláru, kde v skutočnosti tiež ide o zhody s privlastňovacími zámenami. V genitíve a v datíve singuláru sa v slovenčine po 16. stor. k nominatívnemu tvaru môj začali pripájať príklonky. Tento spôsob tvorenia tvarov nadobudol v slovenčine aj v češtine (flektívne typy jazyka) vývinovo menej rozsiahle aglutinačné črty.

Intenzita hláskoslovných zmien v češtine spôsobila aj rozdiely v tematických morfémach slovesných tvarov typu slov. vracaťvraciašvracajú : čes. vracetvracíšvracejí. V slovesnej paradigme nemožno obísť divergentnú tendenciu pri ustaľovaní prípony 1. os. sg. prézenta. V slovenčine je formant -m (jem, nesiem) výsledkom medziparadigmatickej unifikácie koncoviek tematických a atematických slovies a odstraňovania tej istej funkcie viacerých prípon. V češine sa v tomto prípade pri atematických slovesách zachováva pôvodná koncovka -m (vím), pri tematických slovesách sú v závislosti od podmienok zmeny u > i variantné koncovky -u (nesu), resp. po zmene u > i je to koncovka -i (piju > piji, podrob. porov. Šlosar, 1986, s. 234). Naopak – konvergentnú tendenciu – napr. pri vyjadrovaní vidu z diachronického hľadiska v širšom slovanskom meradle – posilnili štruktúrne vzťahy typu saditi – sěděti, sušiti – schnúti, pojiti – piti, voditi – viesti, svitati – svitnuti, zrěti – (-)zirati, kryti – (-)kryvati...

Pri čiastkovej syntéze konvergentných a divergentných tendencií vo vývine slovenčiny a češtiny sa vynára potreba hľadať odpovede na tri otázky: 1. Ktoré inovácie, resp. zmeny v hláskoslovnej a tvaroslovnej sústave jazykov sa posilňovali v staršom období vývinu a ktoré sa posilňujú v najnovšom období? 2. Ako sa prejavujú tieto inovácie, resp. zmeny z hľadiska diferencovanosti nositeľov spisovnej podoby skúmaných jazykov? 3. Ako sa dajú vysvetliť tieto inovácie, resp. zmeny? (porov. Dolník, 2000, s. 277). Z pohľadu explanačnej lingvistiky je zaujímavá práve odpoveď na tretiu otázku, pri ktorej by bolo žiaduce:

a) nájsť teóriu, ktorá pomôže vysvetliť, z čoho vyplývajú inovácie, resp. zmeny v spisovnej slovenčine a češtine;

b) rozšíriť poznatky o zákonitostiach zmien, ktoré majú univerzálnu platnosť a nevzťahujú sa len na jeden jazyk a zdôvodniť tieto zmeny;

c) lepšie spoznať morfologický systém ako konkrétnu realitu, ktorej pohyb ovplyvňujú princípy podmienené vlastnosťami používateľov jazyka.

Pokúsme sa teda nájsť okruh problémov, v ktorom sú skryté odpovede na otázky:

a) Kde hľadať teóriu, ktorá pomôže vysvetliť, z čoho vyplývajú morfologické inovácie, resp. zmeny v spisovnej slovenčine a češtine?

– Korene tejto teórie siahajú do rešpektovania doterajších vývinových tendencií: vo vývine slovenčiny dominuje analógia, ktorá po zmenách v hláskosloví spôsobila najmä v medziparadigmatických vzťahoch variantnosť prípon. Pri zachovaní časti pádových prípon v slovenčine dochádza ku konfliktu s východiskovým stavom, ktorý súčasná čeština – naopak – rešpektuje vo väčšej miere a tým viac postihuje svoj „genetický kód“. Odlišný fonologický vývin slovenčiny a češtiny po 9. stor. presiahol hláskoslovnú rovinu a spôsobil divergentné tendencie v tvaroslovnom vývine týchto jazykov.

b) O čo treba rozšíriť poznatky o zákonitostiach morfologických zmien, ktoré majú univerzálnu platnosť a nevzťahujú sa len na slovenčinu a na češtinu a zdôvodniť tieto zmeny?

– O porovnávací aspekt slovenčiny a češtiny s ostatnými slovanskými jazykmi: porovnaním výsledkov zmien v hláskosloví a ich dosahu na ostatné jazykové roviny objektívne definovať integračné a diferenciačné (resp. z vývinového aspektu aj konvergentné a divergentné) tendencie.

c) Ako lepšie spoznať pohyb, ktorý ovplyvňujú princípy podmienené vlastnosťami používateľov jazyka?

Vyčerpávajúcim opisom súčinnosti a konfliktnosti jednotlivých princípov, vývinových anomálií, ich dôsledkov, resp. dosahu ich relatívnej povahy, ktorá umožňuje vplyv používateľov na podobu jazyka. Tento vplyv však musí rešpektovať žia­duce aj nežiaduce zásahy do spisovnej podoby jazyka. Nesmie byť extrémny a mal by vychádzať z pozitívnych aj negatívnych skúseností z kodifikačných zásahov, ktoré sú známe z jednotlivých vývinových období spisovnej slovenčiny. Konkrétne etapy predspisovného aj spisovného obdobia nášho národného jazyka sa totiž vyznačovali oscilujúcou mierou koexistencie slovenčiny a češtiny. Ťažko ináč nazvať jednotlivé etapy vývinu predspisovných kultúrnych útvarov po 13. stor., neskôr v období reformácie a v časoch katolizácie. Tak isto sa tieto tendencie prejavovali aj v spisovnom období: popri kodifikovanej bernolákovčine pretrvávali predspisovné útvary s bohemizmami; v štúrovskom období bola reakciou na kodifikáciu slovenčiny, t. j. divergentný trend vývinu slovenčiny, Kollárova koncepcia spoločného jazyka prezentujúca extrémne konvergentný vývin. Miernejšie tendencie kon­vergentného vývinu sa uplatnili pri reforme štúrovskej slovenčiny (1852), v rámci ktorej sa uplatňovali kodifikačné kritériá paralelné s kritériami kodifikácie češtiny (zjednocujúci etymologický princíp). V zložitej situácii druhej polovice 19. stor. sa zasa v matičnom období spisovnej slovenčiny prejavili divergentné tendencie, prameniace v orientácii na živý jazyk. Ďalšími obratmi oscilujúcich konvergent­ných a divergentných tendencií vo vzťahu slovenčiny k češtine znamenalo vydanie prvých Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1931, ich odmietnutie, problematika okolo prípravy nových Pravidiel z r. 1939, resp. ich vydaní z r. 1940, koncepcia Pravidiel z r. 1953, ktorá rešpektovala východisko návrhu z r. 1939, koncepcia spisovnej slovenčiny v šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch 20. stor. atď. (táto problematika si vyžaduje zhodnotenie v osobitnom príspevku).

Pri krátkom výpočte kodifikačných krokov a krátkej charakteristike konvergentných a divergentných tendencií vo vývine fonologických a morfologických štruktúr slovenčiny a češtiny nemožno obísť konštatovanie klasika slovenskej jazykovedy a autora niekoľkých vydaní Dejín spisovnej slovenčiny E. Paulinyho, ktorý k problematike vťahu slovnej zásoby slovenčiny a češtiny dávnejšie uviedol: ...možno mať metodické aj vecné výhrady aj proti niektorým opravám, aj proti metodickému postupu puristov, založenému viac na zdôrazňovaní slovenskosti a na autoritatívnom tvrdení ako na vecnej argumentácii, jednako treba priznať, že zásluhou pu­ristov nastalo v druhom desaťročí prvej československej republiky konštruktívne zjednocovanie spisovného úzu v oblasti pravopisu, hláskoslovia, tvaroslovia, syntaxe a slovníka (Pauliny, 1947, s. 2). S odstupom času toto konštatovanie E. Pauliny doplnil slovami: ...bolo celkom nesprávne vyhlasovať frontál­ny boj proti všetkým čechizmom a nedívať sa na vec z funkčné­ho hľadiska. Treba však rátať s tým, že pokiaľ bude slovenči­na samostatným jazykom, dovtedy bude vždy isté napätie voči preberaniu slov z češtiny (Pauliny, 1983, s. 238). Na záver príspevku sa do tretice a na doplnenie žiada uviesť niekoľko myšlienok z Paulinyho koncepcie kodifikačných kritérií spisovnej slovenčiny2: „Je isté, že slovenčina sa bude vždy musieť vyrovnávať s češtinou, so slovami, ktoré prenikajú z češtiny do slovenčiny. Treba teda predpokladať, že v slovenčine sa bude vždy pociťovať isté napätie voči slovám, ktoré sa vzhľadom na osudové spolužitie slovensko-české dostávali a dostávajú z češtiny do slovenčiny... (Pauliny, 2000, s. 28). Dôležité sú aj autorove konštatovania o tom, že nové slová sa tvoria naraz v obidvoch jazykoch – aj v češtine aj v slovenčine – a že slovná zásoba obidvoch jazykov sa bude dopĺňať súčasne rovnakými slovami (tamže, s. 29). Pri posudzovaní vzťahu slovenčiny a češtiny poznatky o konvergentných a divergentných tendenciách vo vývine ich hláskoslovia a tvaroslovia nestrácajú svoju aktuálnosť ani v sú­časnosti. Ani jeden jazyk sa totiž napriek svojmu okoliu vnútorne nevyvíja tak, že by sa vývin jednej roviny diametrálne, resp. extrémne líšil od vývinu inej jeho roviny. Potvrdili to aj hodnotenia slovenčiny a češtiny z hľadiska slovotvorných postupov a lexiky, ktoré by sa mohli ďalej rozvinúť a ktorými by sa mohli inšpirovať aj dis­kusie z oblasti teórie slovenského spisovného jazyka na stránkach odborných periodík (Dolník, 1999, 2000; Horecký, 2000; Kačala, 2000, 2001; Kráľ, 2000).



Literatúra


Atlas slovenského jazyka. Zv. I. Časť 1. Bratislava, Veda 1968, 314 s.

Atlas slovenského jazyka. Zv. II. Časť 1. Bratislava, Veda 1981. 316 s.

Atlas slovenského jazyka. Zv. III. Časť 1. Bratislava. Veda 1981. 424 s.

Atlas slovenského jazyka. Zv. IV. Časť 1. Bratislava. Veda 1984. 464 s.

BLANÁR, V.: Vzťah slovenčiny a češtiny ako slavistický problém. In: Studia Academica Slovaca. 26. Red. J. Mlacek. Bratislava, Stimul 1997, s. 21 – 34.

Bosák, J.: Vzťahy slovenčiny a češtiny a ich výskum v novej etape. Jazykovedný časopis, 39, 1988, s. 113 – 119.

Brněnská slovakistika a česko-slovenské vztahy. Red. I. Pospíšil. Brno, Masarykova univerzita. Filozofická fakulta 1998. 160 s.

Budovičová, V.: K problematike pomeru slovenčiny a češtiny ako východiska konfrontačného štúdia. In: Slavica Pragensia. 7. Praha, Univerzita Karlova 1965, s. 29 – 39.

Budovičová, V.: Spisovné jazyky v kontakte. Sociolingvistický pohľad na dnešný vzťah spisovnej slovenčiny a češtiny. Slovo a slovesnost, 35, 1974, s. 171 – 180.

Budovičová, V.: Dvojjazyková komunikácia v slovenčine a v češtine. In: Studia Academica Slovaca. 11. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1982, s. 49 – 64.

BUDOVIČOVÁ, V.: Dvojjazyková komunikácia v slovenčine a v češtine. In: Studia Academica Slovaca. 13. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1984, s. 115 – 128.

Budovičová, V.: Z konfrontačného štúdia slovenčiny a češtiny. Československý model dvojjazykovej komunikácie. In: Slavica Pregensia. 23. Acta Universitatis Carolinae. Philologica 4 – 5. Red. V. Budovičová. Praha, Univerzita Karlova 1985, s. 25 – 38.

BUZÁSSYOVÁ, K.: Aspekty kontaktov slovenčiny a češtiny. In: Sociolingvistické aspekty súčasnej slovenčiny. Sociolinguistica Slovaca. I. Red. S. Ondrejovič – M. Šimková. Bratislava, Veda 1995a, s. 163 – 182.

BUZÁSSYOVÁ, K.: Vzťah slovenčiny a češtiny a jazyková kultúra. In: Spisovná slovenčina a jazyková kultúra. Materiály z konferencie konanej v Budmericiach 27. – 29. októbra 1994. Red. M. Po­važaj. Bratislava, Veda 1995b, s. 87 – 96.

Český jazykový atlas. Zv. 1. Red. J. Balhar a kol. Praha, Academia 1992. 428 s.

Český jazykový atlas. Zv. 2. Red. J. Balhar a kol. Praha, Academia 1997. 512 s.

Český jazykový atlas. Zv. 3. Red. J. Balhar a kol. Praha, Academia 1999. 579 s.

Darovec, M.: Klasifikácia súvetí v súčasnej slovenskej a českej jazykovede. In: Studia Academica Slovaca. 12. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1983, s. 149 – 161.

Darovec, M.: Z konfrontačnej syntaxe slovensko-českej. In: Studia Academica Slovaca. 17. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1988, s. 83 – 103.

Darovec, M.: Gramatická syntéza súčasnej češtiny. Jazykovedný časopis, 40, 1989, s. 134 – 164.

Darovec, M.: Konfrontačný opis slovenského a českého súvetia. In: Studia Academica Slovaca. 22. Red. J. Mlacek. Bratislava, Stimul 1993, s. 51 – 61.

Dolník, J.: České slová v slovenčine. In: Studia Academica Slovaca. 21. Red. J. Mlacek. Bratislava, Stimul 1992, s. 1 – 10.

DOLNÍK, J.: Princípy stavby, vývinu a fungovania slovenčiny. Výskumný program. Slovenská reč, 63, 1998, s. 3 – 13.

Dolník, J.: Spisovná slovenčina a čeština. In: Studia Academica Slovaca. 28. Red. J. Mlacek. Bratislava, Stimul 1999, s. 39 – 52.

Dolník, J.: O prístupoch k spisovnej slovenčine. Slovenská reč, 65, 2000, s. 149 – 155.

DOLNÍK, J.: Ku kritike refelexívnologického prístupu k spisovnému jazyku. Slovenská reč, 65, 2000, s. 214 – 220.

DoruĽa, J.: Slováci v dejinách jazykových vzťahov. Bratislava, Veda 1977. 136 s.

Dvončová, J.: K otázce srovnávání zvukové stránky blízkých jazyků. In: Slavica Pragensia. 30. Praha, Univerzita Karlova 1989, s. 149 – 157.

Dvončová, J.: K otázce metodiky a rozsahu výuky češtiny na slovenské vysoké škole. In: Slavica Pragensia. 30. Praha, Univerzita Karlova 1989, s. 275 – 276.

Dvončová, J.: Slovenská a česká ortoepická norma. In: Studia Academica Slovaca. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1985, s. 151 – 168.

GARAJ, J.: Ešte raz o autochtónnosti niektorých jazykových zjavov hornoipeľských. In: Sborník Matice slovenskej. 16 – 17. 1938 –1939. Red. Ľ. Novák. Turčiansky Svätý Martin 1939, s. 153 – 160.

GARAJ, J.: K chronológii zmien y > e, ý > ej, u > i v hornoipeľskom nárečí. In: Sborník Matice slovenskej. 14. 1936. Red. Ľ. Novák. Turčiansky Svätý Martin 1938, s. 124 – 130.

HORECKÝ, J.: Vzťah spisovnej slovenčiny k spisovnej češtine. In: Kultúra spisovnej slovenčiny. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1967, s. 41 – 45.

HORECKÝ, J.: O vzťahoch medzi slovenčinou a češtinou. In: Vzťahy českej a slovenskej kultúry v období budovania socializmu. Red. M. Suchánková. Bratislava, Ústredný výbor Socialistickej akadémie SSR 1978, s. 85 – 91.

HORECKÝ, J.: Vzťahy medzi slovenčinou a češtinou. In: Slavica Pragensia. 30. Acta Universitatis Carolinae. 1987. Red. V. Budovičová. Praha, Univerzita Karlova 1989, s. 49 – 53.

HORECKÝ, J.: Systém a systémový prístup ako predpoklad kodifikácie. Slovenská reč, 65, 2000, s. 156 – 159.

KRÁĽ, Á.: Odkiaľ vzali Slováci spisovnú slovenčinu? Slovenská reč, 65, 2000, s. 71 – 83.

KAČALA, J.: Kodifikačný postoj a jazyková kultúra. Slovenská reč, 65, 2000, s. 11 – 21.

KAČALA, J.: O niektorých teoreticko-metodologických a osobnostných predpokladoch diskusie o spisovnom jazyku. Slovenská reč, 66, 2001, s. 292 – 298

Krajčovič, R.: Historický komentár k fonológii spisovnej slovenčiny. In: Studia Academica Slovaca. 1. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1972, s. 29 – 43.

Krajčovič, R.: Historický komentár k morfológii spisovnej slovenčiny. In: Studia Academica Slovaca. 2. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1973, s. 43 – 55.

Krajčovič, R.: Slovenčina a slovanské jazyky. I. Praslovanská genéza slovenčiny. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1974. 324 s.

Krajčovič, R.: Historický komentár k lexike spisovnej slovenčiny. In: Studia Academica Slovaca. 4. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1975, s. 141 – 154.

KRAJČOVIČ, R.: Genetická interpretácia paralelizmov v slovanských jazykoch. In: Československá slavistika. Lingvistika, historie. Red. J. Horecký. Praha, Academia 1983, s. 23 – 30.

KRAJČOVIČ, R.: Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988. 344 s.

Krajčovič, R. – Žigo, P.: Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava, Univerzita Komenského (v tlači).

LAMPRECHT, A. – ŠLOSAR, D. – BAUER, J.: historická mluvnice češtiny. Praha, Státní pedagogické nakladatelství 1986. 424 s.

MLACEK, J.: Príspevok Eugena Paulinyho do súčasných diskusií o jazykovej kultúre. Niekoľko glos na okraj jeho práce Norma spisovnej slovenčiny a zásady jej kodifikácie. In: Zborník Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Philologica. Red. P. Žigo. Bratislava, Univerzita Komenského (v tlači).

Novák, Ľ.: Jazykovedné glosy k československej otázke. Turčiansky Svätý Martin, Matica slovenská 1935. 384 s.

Novák, Ľ.: Fonológia slovenčiny v kontexte inojazykových fonologických systémov. In: Studia Academica Slovaca. 8. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1979, s. 239 – 253.

Novák, Ľ.: K najstarším dejinám slovenčiny. Bratislava, Veda 1980. 352 s.

Novák, Ľ.: K reforme slovenského a českého pravopisu. In: Studia Academica Slovaca. 10. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1981, s. 315 – 327.

Ondruš, Š.: Zo slovensko-českej lexikálnej konfrontácie. In: Studia Academica Slovaca. 13. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1984, s. 435 – 452.

Pauliny, E.: Dejiny spisovnej slovenčiny. In: Československá vlastiveda. 5. diel. 1. zv. (Literatúra a jazyk). Bratislava, Slovenská akadémia vied a umení 1948, s. 325 – 428; samostatné vydanie 100 s.

Pauliny, E.: Fonologický vývin slovenčiny. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1963. 358 s.

Pauliny, E.: Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1966. 128 s.

PAULINY, E.: Kontrastívna analýza slovenského a českého hláskoslovia. In: Studia Academica Slovaca. 3. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1974, s. 257 – 272.

PAULINY, E.: Namiesto úvodu o slovenskom purizme. In: Slovo a tvar, 1, 1947, s. 1 – 3.

PAULINY, E.: Kontrastívna analýza slovenskej a českej deklinácie. In: Studia Academica Slovaca. 4. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1975, s. 243 – 257.

PAULINY, E.: Kontrastívna analýza českej a slovenskej konjugácie a neohybných slovných druhov. In: Studia Academica Slovaca. 5. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1976, s. 317 – 330.

Pauliny, E.: Dejiny spisovnej slovenčiny od najstarších čias po súčasnosť. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1983. 256 s.

Pauliny, E.: Vývin slovenskej deklinácie. Bratislava, Veda 1990. 270 s.

PAULINY, E.: Norma spisovnej slovenčiny a zásady jej kodifikovania. Spisy Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV. 2. Red. S. Ondrejovič. Bratislava, Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV – Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 2000. 40 s.

Peciar, Š.: Konfrontácia slovenčiny a češtiny. In: Studia Academica Slovaca. 2. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1973, s. 231 – 243.

Peciar, Š.: Spoločné črty vo vývine slovenčiny a češtiny. In: Studia Academica Slovaca. 4. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1975, s. 259 – 275.

Peciar, Š.: O vzťahoch slovenčiny a češtiny. In: Studia Academica Slovaca. 5. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1976, s. 331 – 347.

Princípy stavby, vývinu a fungovania slovenčiny. Red. J. Dolník. Bratislava, Filozofická fakulta Univerzity Komenského 1999. 166 s.

Princípy jazyka a textu. Materiály z vedeckej konferencie konanej 9. – 10. 3. 2000 na Katedre slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Red. J. Dolník. Bratislava, Univerzita Komenského 2000. 220 s.

Slovakistika v české slavistice. Ed. I. Pospíšil – M. Zelenka. Brno, Ústav slavistiky Filozofické fakulty Masarykovy univerzity ve spolupráci se slovanským ústavem AV ČR 1999. 120 s.

Slovensko-české vzťahy a súvislosti. Zborník referátov a koreferátov z medzinárodnej vedeckej konferencie Slovensko-české vzťahy a súvislosti z 26. – 27. 10. 2000 v Bratislave. Red. J. Hvišč. Bratislava, T. R. I. MÉDIUM 2000. 266 s.

Schulzová, O.: O niektorých pozdravoch v češtine a slovenčine. In: Studia Academica Slovaca. 19. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1990, s. 333 – 344.

TÓBIK, Š.: Členenie a charakteristika gemerských nárečí. In: Jazykovedné štúdie. 2. Dialektológia. Red. J. Štolc. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1957, s. 86 – 120.

TÓBIK, Š.: Charakteristické zjavy hláskoslovné v nárečiach juhozápadného Gemera. Bratislava, 9, 1935, s. 368 – 378.

TÓBIK, Š.: Kvantita gemerských nárečí. In: Sborník Matice slovenskej, 14, 1936, s. 109 – 123.

Konstantin Lifanov


HIERARCHIA KULTÚRNYCH JAZYKOV V SLOVENSKÝCH
PÍSOMNOSTIACH PREDKODIFIKAČNÉHO OBDOBIA


LIFANOV, K.: Hierarchy of Cultural Languages in Slovak Pre-codification Documents. Slovenská reč, 67, 2002, No. 1, pp. 19 – 29. (Bratislava)


The study deals with specification of, hierarchically, the most important cultural unit of the pre-literary Slovak language in its written form. The author comes to the conclusion, that the cultural West Slovak language played this important role, while cultural Central Slovak language as well as cultural East Slovak language were only territorial variants of the monolithic West Slovak whole. The study is completed by specimens of historic texts. In connection with language phenomena occuring in these texts, there is defined the place of their’s origin.


Cieľom tohto príspevku je identifikácia jazyka písomných textov vytvorených v rôznych oblastiach Slovenska. To, že písané texty z tohto obdobia majú heterogénny charakter, teda že sa skladajú z geneticky rôznorodých jazykových prvkov, pričom tak z prvkov rôznych jazykov (najmä slovenského a českého), ako aj z rôznych slovenských nárečí, je už dávno zistený fakt. Niektoré nárečové prvky často umožňujú dosť presne určiť región vzniku konkrétnej písomnej pamiatky. Z výskytu nárečových prvkov však ešte vôbec nevyplýva, že v troch základných nárečových oblastiach Slovenska sa vytvorili samostatné idiómy, ktoré sa tradične označujú ako kultúrne jazyky. Aby sme prišli k takémuto záveru, treba určiť vzájomné vzťahy, ktoré medzi idiómami existovali. Len na základe týchto údajov by sme si mohli ujasniť predstavu o nich a tým aj niektoré aspekty reálnej jazykovej situácie, ktorá v tých časoch Slovensko charakterizovala. Ináč povedané, ide tu o to, či tieto idiómy naozaj boli samostatné a tvorili uzavreté celky, alebo to boli územné varianty jednoliateho celku, medzi ktorými existovali hierarchické vzťahy.

V lingvistickej literatúre sa popri termínoch kultúrna západoslovenčina a podobne používa aj pomenovanie kultúrna slovenčina, čo je však iba odrazom toho, že podstatnú, ba prevažnú zložku jej jazykovej štruktúry tvorili slovenské nárečia, i keď rôzne. Podľa nášho názoru tento fakt na podobné hodnotenie písomných idiómov nestačí, lebo sa tu neberie do úvahy zásadný rozdiel medzi prirodzeným jazykom a idiómom majúcim (aj) písomnú realizáciu. Kým prvý je súhrnom všetkých konkrétnych jazykových prvkov vyskytujúcich sa v ľudových nárečiach, pre druhý je charakteristická pomerne pevná jazyková štruktúra, ktorú tvoria iba niektoré v prirodzenom jazyku reálne existujúce prvky a ktoré sa do nej dostali živelnou alebo uvedomenou selekciou. Ináč povedané, varianty prirodzeného jazyka (teritoriálne nárečia) sú apriori zložkami jednotného celku, čo je podmienené v prvom rade jazykovým povedomím ich používateľov. To sa však nevzťahuje na varianty písomného jazyka, lebo to isté etnikum môže mať niekoľko písomných tradícií, ktoré vznikali v rôznych (občas aj v tých istých obdobiach) jeho dejín. Rozdiely medzi týmito rôznymi tradíciami sa v porovnaní s teritoriálnymi nárečiami vymedzujú na inej rovine, preto sa automaticky nesmú brať ako zložky toho istého celku. Do popredia tu vystupujú konkrétne jazykové javy a ich hodnotenie z hľadiska všeobecnej teórie spisovného jazyka. Z toho vyplýva, že prvoradou úlohou výskumu je odhaliť tie jazykové prvky, ktoré sú pre ten-ktorý idióm relevantné, pričom len porovnávaním komplexov relevantných jazykových prvkov sa dá vyriešiť otázka existencie jednotného idiómu pre celé slovenské etnikum v stredoveku, alebo troch rôznych idiómov – kultúrnych jazykov – ako samostatných celkov.

Je takisto veľmi dobre známe, že pre stredoveké texty je typická značná variabilita hlások a tvarov. Pre nás je mimoriadne dôležité pochopiť podstatu tejto variability a pomery, ktoré existovali medzi vzájomne sa zamieňajúcimi hláskami a tvarmi. Ak sa nám podarí ujasniť vzťahy medzi konkrétnymi jazykovými pro­­­­striedkami, budeme môcť identifikovať aj podstatu idiómov, ktorých jazykovú štruktúru vytvárali tieto prostriedky. Závery bádania budú predstavovať nosnú časť našej koncepcie formovania slovenského spisovného jazyka.

Spomenutým problémom sa teoreticky venoval najmä A. Jedlička (1968) a A. Heinz (1974).

Parafrázujúc A. Jedličku zdôrazníme, že v textoch sa krížia varianty historicky, vývojovo podmienené, ako aj varianty oblastne, regionálne podmienené. Vý­znam týchto variantov na riešenie nastoleného problému je rôzny. Územná diferenciácia je prirodzene zrejmejšia vtedy, keď sa v textoch vyskytujú oblastne, regionálne podmienené varianty, ktoré by sme podľa Heinzovej terminológie mohli označiť ako textové (wariant tekstowy). Tieto varianty nie sú v danom idióme systémové, ale objavujú sa v texte popri iných variantoch s tou istou (fonologickou alebo morfologickou) funkciou, majúc však inú realizáciu (iné realizácie). Zásadný vý­znam majú funkčné rozdiely medzi primárnymi a sekundárnymi variantmi. Sekundárne varianty majú užšiu distribúciu. V dôsledku špecifickosti objektu nášho štúdia tento fakt nadobúda ďalšiu konkrétnu náplň: primárne varianty sa fixujú nielen v textoch zaznamenaných v regióne fungovania toho nárečia, v ktorom sú bežné, ba aj jediné možné, ale šíria sa do písomných textov za svoje nárečové hranice; sekundárne varianty sa registrujú iba v textoch vytvorených v pásme svojho skutočného výskytu a dokonca aj tu sú vystavené konkurencii „cudzích“ nárečových prvkov. Krajným prípadom distribúcie primárneho variantu môže byť to, že sa používa v textoch zapísaných vo všetkých oblastiach etnického územia v rozpore s jeho reálnou existenciou v ľudových nárečiach. Podľa nášho názoru tento fakt treba interpretovať tak, že taký jazykový prvok už patrí medzi systémové prvky, teda je systémovým variantom.

Aj historicky, vývojovo podmienené varianty môžu byť relevantné pre územnú diferenciáciu toho-ktorého idiómu, ale záleží na osobitostiach ich formovania. Uvedené varianty sú prvkami, ktoré charakterizujú jazyk ako celok. V priebehu historického vývinu ich však vytláčajú iné prvky, jazykové inovácie, ktoré sú tiež spoločné pre jazyk ako celok. Ak sa idióm vytvára na základe samotných nárečí tohto jazyka, proces vytláčania jedného prvku iným môže nadobúdať špecifickú podobu, ktorá nemá nič spoločné s územnou diferenciáciou. Ináč je to v prípade, keď sa písomný jazyk formuje na základe spisovného jazyka iného etnika. Ak v rámci pomenovaného procesu vzniká hneď niekoľko viac-menej nezávislých ohnísk vytvárania novej písomnej tradície, dá sa predpokladať, že zánik pôvodných, pre toto etnikum geneticky cudzích prvkov nebude v ohniskách prebiehať v rovnakom čase a v absolútne rovnakých pozíciách. Také historicky, vývojovo podmienené varianty sa tiež môžu stať znakmi územnej diferenciácie písomného jazyka.

V lingvistickej literatúre sa neraz zdôrazňovalo, že najväčším stupňom územnej diferenciácie sa vyznačuje jazyk administratívnoprávnych dokumentov, preto sa v tomto príspevku budeme opierať najmä o tento žáner. Robíme to zámerne, aby javy, ktoré územne diferencujú písomný jazyk, vystúpili čo najzreteľnejšie. Budeme však mať na mysli, že ak sa v týchto textoch vyskytnú spoločné jazykové javy, prejavia sa aj v textoch patriacich k iným žánrom písomností, a to rovnako výrazne, alebo ešte výraznejšie.

Ak uznávame existenciu jazykových osobitostí vyskytujúcich sa v textoch z rôznych regiónov osídlených tým istým etnikom, môžeme hovoriť o variantoch pí­somného jazyka. Tu sa však vynára otázka, či tieto varianty sú rovnoprávne, či teda majú dosť pevnú vlastnú jazykovú štruktúru, líšiacu sa v určitých bodoch od jazykových štruktúr iných variantov, alebo či rozdiely iba územne diferencujú jednoliaty celok. Je to charakteristické i pre niektoré súčasné spisovné jazyky, nehovoriac už o stredovekých písomnostiach, kde takáto diferenciácia nebola niečím zvláštnym, ale bola skôr pravidlom, celkom bežným javom vo vývine písomného (aj spisovného) jazyka.

Chceme ešte upozorniť na jednu tézu, ktorú často nachádzame v prácach venovaných analýze jazyka konkrétnych pamiatok slovenskej písomnosti. Máme na mysli tvrdenie, že pri jazykovom rozbore musíme poznať pôvod jej autora alebo miesto jej vzniku, ináč sa nedá identifikovať jazyková či nárečová príslušnosť jednotlivých prvkov textu. Tieto postupy však nie sú cieľom výskumu historika spisovného jazyka, sú relevantné pre historickú fonetiku a historickú morfológiu „prirodzeného“ jazyka. Historik spisovného jazyka má záujem predovšetkým sledovať postupné vytváranie celoetnickej alebo regionálnej písomnej tradície, preto musí pozorovať hlavne jazykové javy spoločné pre rôzne texty bez ohľadu na to, či zodpovedajú skutočnej situácii v rodných nárečiach ich tvorcov alebo nie.

Inou stránkou tohto problému je možnosť alebo nemožnosť reálne určiť konkrétne miesto vzniku príslušnej písomnej pamiatky alebo pôvod pisára, ktorý ju zaznamenal. Ak to nie je možné, máme zreteľný dôkaz, že spoločná písomná tradícia na Slovensku existovala už pred kodifikáciou spisovného jazyka. S týmto cieľom porovnajme tri texty.


Anno 1617 Die 6 Julij w Charwatjch.

Actio Giřika Straky proti Yurkowi Mikuliničowi.

Giřik Straka obwiniuge Yurku Busie na mistie manželky geho a zaluge, kterak z dowoleni wrchnosti tegto obcze, kdy mu poručeno bylo strany husy, aby ge wice nebil w sskodie, ale aby zagnucz ku prawu dohnal. Y tak včinil. Hnal husy Yurky Busie, manželka geho nedopustila ge dohnat, než newažnymi rečmi gey dotykala, až k tomu přisslo, že ho kygem prala až do krwe, za kteružto newažnost žada sprawedliweho nalezu.

I dicit a předne žada, aby prokazal hodnowernym swedomim, že ty husy winohradie zagal. Kdy pak ty giste husy zagal a hnal, wyducz manželka Busiowa, že některe pod pažu zmačkane nesl, wyssla a prosyla, aby gi stateček gegi nemordowal, než nawratil. Straka pak mnohdykrat opakugicz řeči kurew gi nadawal, ano take gi zbil, na zemi powalil, nohami tlačil, yak sam chtiel, a protož gestli w obrane sweg gey y roskrwawila, podle zřizení Země za to obwiniena byti nemuže. Kdo pak čiži ženu bige, morduge, krwawi, co ten a takowy zasluži, sprawedliwy nalez žadam…


* * *

Anno 1760 die 24. Julii. Mi znize podepsani biwsse w naprawke skrze nekterich roztržitosty, ktere sme medzi sebu meli, ač gsice z napomenuti panuw pritomnich na meskem dome k dobremu konci a do laszki s prepitowanim geden druheho a s podanim ruk sme spolu prissli, než pre wistrahu takowich roztržitosti a hrichuw zlosti učinili sme medzi sebu cautelu, takže ktera stranka s nas zrussi a do welikeho pohorsseni powzbudi, bude powini na chram bozy gelssawski zlozit hung. Fl. 6 a na pocztiwi magistrat hung. Fl. 6. Načo pre lepssu gistotu y swimi meni podpisanim tento reversional potwrdzugeme a confirmugeme…


* * *

Formula Juramenti Molitorum.


Prisaham Bohu všemohucimu, Otcu, Synu a Duchu svatemu, blahoslavenej P. Marii, všeckym svatym a vyvolenym božim, že v mojim mlyne podle uridzeni slavneho magistratu a p[ana] arendatora povinosti moje mlynarske podle možnosti mojej pilne a verne vyplniti chcem. Budinky ku mlynu prinaležice nezanedbam, ani kaziti nebudem, ale od škody chraniti a v dobrem stave držati budem. Panu arendatorovi poslušnost a uctivost slibujem, obz[v]laštne ale jemu prinaležice myto od jedneho každeho odbirati budem, nikemu neodpustim a od nikeho vicej, jak prinaleži, neveznem. Odnate myto hnedky do kasty ku tej potrebe pritomnej vsypem, ništ neodložim a pre sebe nezadržim. Bez cedulky p. arendatora žadne zrno do mlyna neveznem a jestli by nekdo privezol, alebo prinesol, pokud mi cedulku, aneb dovoleni p[ana] arendatora nepreukaže, na mleni nasypat nedopustim. Jestli by sem zbadal, že nekdo znamenite vicej zrna do mlyna dava, jako na cedulki vyložene jest, alebo ustne oznamuje, techdy takovu vec p. arendatorovi oznamim a pokud on nedovoli, zrno takove nasypat a zemlet nedam. Kdyby se mezi p[anom] arendatorom a nekterymi jinymi straniva miery aneb myta roztržitost stala, v takej prihode len podle uridzeni p[ana] arendatora tak dluho pokračuvat budem, pokud slavny magistrat inač neuridi. Pri mleni taki poradek zachovavat budem, aby chudobny tak jako možny zrno sve zemlet mohel, jako ja sam pri mleni nikeho neukrivdim tak, aby zkrz mojich domacich, aneb zkrz moju čeladku, aneb zkrz jinych nikdo ukrivdeny nebol a do škody neprišel, jak vedne tak v noci starost mati budem. Jednym slovem, povinosti moje mlynarske tak zachovavat a vyplniti se usilovat chcem a budem, jak je dobry krestian a statečny majster a meštan podle svedomi plniti povinen jest. Nech mi tak Boch pomaha a jeho svate slovo.


Ak platí predpoklad, že v rôz­nych nárečových oblastiach existovali osobitné idiómy, ktoré sa sformovali prevažne na príslušných nárečových základoch, jazykové prvky v týchto textoch nás nútia označiť ako miesto vzniku textov západné Slovensko. V prvom rade na to poukazuje absencia špecifických stredoslovenských alebo východoslovenských prvkov, napríklad dvojhlások, výsledkov zániku slabičných r, l a viacerých ďalších hlások. Poukazujú na to aj také zrejmé znaky (juho)západoslovenskej písomnej tradície (Lifanov, 2000), ako vkladné -e- v l-ových príčastiach (mohel), tvary inštrumentálu singuláru feminín a zvratného zámena (pod pažu … nesl, učinili sme medzi sebu), tvary lo­kálu singuláru prídavných mien mužského a stredného rodu s koncovkou -em (na meskem dome, v dobrem stave), svojrázne kontrahované tvary privlastňovacích zámen s koncovým -j (w obrane sweg) a iné.

Skutočnosť je však iná: iba prvý text naozaj pochádza zo západného Slovenska – zo Skalických mestských kníh (Stanislav, 1957, s. 207). Miesto vzniku ostatných textov nemá so západným Slovenskom nič spoločné. Druhý text je z Jelšavskej mestskej knihy (Lehotská – Orlovský, 1976, s. 438), čiže z južného regiónu stredného Slovenska, a tretí z Levočských prísažných formúl, teda z východného Slovenska (Štolc, 1951, s. 247). Všetky tri texty majú pritom v zásade rovnaké jazykové charakteristiky, lebo ich štruktúra sa skladá hlavne z pôvodne českých, celoslovenských a západoslovenských prvkov, čo nám umožňuje pokladať ich z jazykového hľadiska za totožné. Mimoriadne dôležitý je fakt, že sme nespozorovali texty3, ktorých jazykové prvky by jasne poukazovali na to, že mohli vzniknúť v stredoslovenskom alebo vo východoslovenskom regióne, ale v skutočnosti miestom ich vzniku boli iné oblasti Slovenska4. Tento postreh je veľmi dôležitý pre ďalšie úvahy o skutočnej jazykovej situácii na Slovensku v predkodifikačnom období.

Existencia uvedených textov je síce pre nás veľmi závažná, ale predstavujú skôr výnimku ako pravidlo. Zvyčajne v textoch predsa len nachádzame javy, ktoré bezprostredne súvisia s miestnymi nárečiami rozšírenými v tej oblasti, kde príslušný text vznikol. V určitých žánroch písomností (výpovede svedkov, urbáre miest a panstiev) prenikanie nárečových prvkov dosahuje značnú mieru a počet týchto prvkov môže dokonca prevyšovať počet teritoriálne indiferentných prvkov. V každom prípade však teritoriálne indiferentné prvky sú v textoch zastúpené, a to vlastne v každom texte. Uvedieme ďalší krajný prípad – dva ďalšie texty5 stredoslovenskej proveniencie (Krajčovič, 1991, s. 94 – 95), kde do značnej miery ide o fixáciu živej ľudovej reči (nárečia), ale aj tu nachádzame také javy, ktoré mieria k inému nárečiu.


1621

Ya Mathuss Czaban z/Horneg Mičzineg, co my pokapalo w/Bystricy yakez kolwek wecy, kterež tuto znamenane su. Ponagprwe skapalo my žitta čtwrtien 6, owsa 4 čtwrtne, hrachu za čtwrtnu, gedon puolt slaniny, gedno sadlo, masla osemnact žagtly, medu pet žagtly, dwoge nohawic, gedne biele, druhie swetlie, sukna tež za try lakte odrezaly s/po­sta­wu, platna try kusy bielenyho okolo gedenast lakty, dwe plachty tenkie, dwe presterala bielene, klobuk počity lissty, dwa pasy, geden tenssy a/druha ssuba hedwabna, pet yhal ženskych, co ruky zapinaly na hlawe, gednu ližicu stribernu a/dwa kupce striberne, penezy desat zlatych hotowych. Tieto wecy pokapaly u/pana Endressa Čzerwienky, w/geho komore, nebo sem mu ya cinzowal od komory.

Yančzo Sebensky tež z/Horneg Mičzineg, na/ten čas richtar mičzinsky; pokapalo my w /Bystricy u/Hanesa u/debnara w/noweg ulycy žitta dwe čtwrtne, owsa ssesnacat ctwrtien; u/druhyho u Kalmar Martina tež w/noweg ulicy skapalo mi 14 ctwrtien yačmena.

Tomko Ssramko z/Dolneg Mičineg, richtar tohoto času; pokapalo my u Lawrinc Mužly, murara w/noweg ulicy, obilia čtvrtwien patnact, puolt slaniny, dwe ssoldry, gedna…

Mogey matery tez skapalo u/masiara Miartla bez mitownice za try čtwrtne žitta…


V uvedenom texte sa skutočne fixuje značný počet pôvodne stredoslovenských prvkov. Všimneme si najmä reflex lat- na mieste praslovanského *olt- s klesavou intonáciou (lakte) a vkladné -á- v genitíve plurálu feminína (yhal). Pôvodné stredoslovakizmy však spravidla majú nestredoslovenské ekvivalenty. Napr. popri podstatných menách so zjednodušením skupiny spoluhlások dl>l (presterala) sa používajú aj podstatné mená bez tohto zjednodušenia (sadlo), na mieste praslovanského ъ nachádzame о (gedon), ako aj е (geden, hedwabna), popri tvaroch s diftongmi (ctwrtien, puolt, biele, bielenyho, bielene, tieto, Czerwienky, obilia, masiara) fungujú aj tvary s príslušnými dlhými monoftongmi (striberne, tež), vrátane koncoviek adjektiválií (druhie swetlie, tenkiekterež, striberne). Medzi adjektiváliami nachádzame aj typické južnostredoslovenské tvary (bielenyho, druhyho). Okrem toho v texte je zasa prítomný charakteristický západoslovenský tvar inštrumentálu singuláru feminín s koncovkou -u (s/posta­wu) aj tvar adjektíva strieberne so stratou slabičného r, ale neobjavuje sa vlastné stredoslovenské -o-, ale prevažne západoslovenské -е-. Všimneme si aj zdvojené spoluhlásky v slove žitta, ktoré sú typické pre staročeské texty (Porák, 1979, s. 92 – 101), ale aj niektoré západoslovenské nárečia, no chýbajú v stredoslovenských nárečiach. Z toho vyplýva, že napriek veľkému počtu stredoslovenských nárečových prvkov je zrejmá spätosť jazyka tohto textu so západoslovenskou písomnou tradíciou.


Zvolen 1740

Gake zbogstwo od toho času, gako si do towarisstwa medzi nich pristal, gste wikonaly?

Chnetky druhy aneb trety den issly gsme na mitnanskiho podle naprawky Poljak Manina a Ondrega Poniczkiho, lebo Martin powgedal, že mitnik ma penaze, lebo slissal, že se gednuc uhanaly z/uradnikom wespolek, že ked ty mas killu penazi a ga mam za killu a že Ondreg Poniczky tess dobre zna toho mitnika; a/tak w noci nanho gsme udrely, a issel po-pretku Surowecz s Tomassom a z/Ondregom, zatim y Poljak Martin za nima issou, poczuli/sme krik, čuo gsme na warte staly na mite, ale zme/sa any nehibaly z/warty krom Palka Gajdosa, ktery tam/nu do hostincza bol wogssol, kteriho Surowec esste pistolou poza ussy zarazil, tak že prgam spadol a musel na wartu naspatek odisty – de reliqvo in conformitate prioris fassus est – že potom z/Mitneg na dolniczky salass prissly a dwe oucze zarezaly y zaplatily osem mariassou za ne; a/tak odtud prissly na Hroneč, kdežto u Dobroczou u/Welkiho macza dwa dni pily, a/tak gich polapily.

Ponewadž geho w/sene nassly skowaneho, kto/mu dal ohlas, že se mohol skowaty.

Zaden nam nedau ohlas, chima ked gsme slissaly guž strelenga, widely sme, že nas guz chlapy wssetko obklicily.

Kdo dal Surowecz Gakubowy a ostatnim ohlas a kdo gich pobudil, že mohly ugsty.

Newge.


Aj v tomto texte pozorujeme hojnosť stredoslovenských prvkov, ktoré však nie sú typické pre jazyk stredoslovenských písomností a v pamiatkach sa vyskytujú iba ojedinele (tvar akuzatívu neutra strelenga), ktoré sa často používajú popri tvaroch zvyčajných pre písomné texty (l-ové príčastia s koncovým bilabiálnym u alebo l: issou, nedau pristal, powgedal, slissal, issel, bol, wogssol, zarazil, spadol, musel, dal, mohol, pobudil; realizácia v na konci slabiky ako bilabiálneho alebo iná: oucze, mariassou, u Dobroczounaprawky). Je tiež príznačné, že niektoré jazykové prvky sa dostávajú do rozporu so stredoslovenskými prvkami zistenými v prvom texte (prevaha tvarov adjektiválií so samohláskou -i- v koncovkách: mitnanskiho, Poniczkiho, kteriho, u/Welkiho – skowaneho). Len tvary l-ových príčastí s vkladným -o- (spadol, mohol) a tvary inštrumentálu singuláru maskulín a neutier s koncovkou -om (z/uradnikom, s Tomassom, z/Ondregom), ktoré sa však môžu vyskytovať aj v textoch západoslovenskej proveniencie, a nepravidelné diftongy (Poljak, cuo, prgam, strelenga, newgetess, zaden), ako aj tvar inštrumentálu singuláru feminína s koncovkou -ou (pistolou) sa skutočne môžu považovať za regionálne, oblastne podmienené varianty, ale táto skutočnosť celkom nepostačuje na to, aby sme uznali jazyk stredoslovenských písomností za samostatný idióm. S inými písomnými textami bez ohľadu na miesto ich vzniku tento zápis spája začiatočné ji- (gich issel), reflex e na mieste praslovanského ъ (wespolek), zdvojené spoluhlásky (killu), lexikalizované prehlásky (obklicily), ale aj geneticky západoslovenský tvar penaze.

Častejšie sa však písomné texty v porovnaní s predošlými vyznačujú menším stupňom nasýtenosti nárečovými prvkami. Ako príklad uvedieme dva ďalšie texty: jeden pochádza zo stredoslovenského regiónu (Habovštiaková, 1961, s. 111) a druhý zo severu západoslovenského regiónu (Churý, 1961, s. 217 – 218).


Pozdraweny a mnoho dobreho wynssugem Wam od pana boha wssechmohuczeho na dluhe czasy.

Onechdayssieho cžasu bol som Wam pysal geden lyst, w/kterem sem y Wassu quie­tantiu zaprawel a Wam sem odeslal, kteru ste mnie boli na klyncze poslali, než kdy sem wydiel, že ste wycze lattowych klynczov pysali, než melo byti, tedy nechcel sem Wam sskody w tey weczy priati a tež na sebe nerad bych neyakowey suspitionem zyskal. Tedy odpysal som bol, žeby ste latowe klyncze emendowali a žeby ste len tysycz a cztyrysto napysali latowych klynczow. Czuo se pak ssindolowych klynczow dotycze, tych ste dobre do quietantiae položili. Ponewadž pak wietie toho dobre, že pani exactores rationum chzegy mieti, aby sme na každu wecz quietantiae producowali. Protože Was prosym, žeby ste my zase quietantiu odeslali od tych furmanow na try tysycze latowych klynczow a na 21 tysycz ssindolowych klinczow. Ya zase netoliko w/podobnych, ale y w ginych weczech Wam se budem usilowati odslužiti. S tym Was panu bohu w/mocz a ochranu panu bohu poruczam.

Baymocz 3. Die febr[uarii] anno 1616.

Do[minationis] V[est]rae servitor et fr[ater]

Melicheor Hradzky

ration[ista] arcis Baimocien [sis].

* * *


Frývald, dnes Rajecká Lesná, okr. Žilina (1553).


My ffoyth a k/temu radda wssecka mesta Ragcze, tymto nassym znamo czinyme wssem wobecz obogyho stawu nineyssym y/buduczym a zwlasscže, ktož tento list czysti, aneb cžtucze slyssy, kterak gest prystupyl pred vplnost raddy nassy slowutny a wopatrny muž gmenem Mocz, aneb Mathey, rychtarz ffrywaldsky z bratrzy swymy rozenymy, totyž z Laczkom, Ianom a Gregorom, k/tomu ze/wssymy spolu susedy, teyž dedyny Ffrrywalda, žadagycze a/prosycze nas pokorzne, žebychme wyslyssali gegych narownany a y gednany, kerež gsau vczinili a zgednali. I/dokonali mezi s sebu dobrowolne, o to rychtarstwy gyž nadepsane dedyni Ffrywalda, predewssymi spolu sausedy swymi, iak gest gedneho kazde[h]o bratrza, y gine swe przatele s/teho statku wybyl, kdež nato ma y/prwny od/nas zapysy obwlasstny pod nassy pecžety…


Item vtekl se g[e]st a/prystupyl pred/nas s Gregorom, brzatrzom swym tretym, za vrzadu pocztiweho ffoytstwy oppatrneho Mathusse Bytnarze takež ze/wssy tu dedynu Ffrywalda, žadagycze take wzdy a/prosycze nas, abychme ge wisslysseli, iakowe by mezi sebu meli zgednany a/narownany pred/dedznu o to rychtarstwy, kdež gsu take wiznali obadwa dobrowolne i take dedyna tak g[e]st potwrdyla, ze temuz Grerorowy gyz menowa[nem]v bratrzu swemu dal flor. XLII, kdež take i wonn sam dobrowolne to wiswedczyl a/poznal pred/namz, že/ho wybyl zuplna sprawedlywe a dostatecžne. Protož Grzegor gyž predloženy takež geho swobodyl pred/namy, nazprwe od sobe y od swych dety, k/temu take odde/wssech poto[m]kow swych, aby swobodne teho grunthu a statku vzywal y s swymi dytmy y poto[m]ky. Item naposledy gyž, vcžinil g[es]t take czastokrad nahuorze psany Mocz narownany pratelmy a sswagry swymi w/pocztiwe[m] do[m]v oppatrneho muže Weczslausa…


Pre obidva texty sú v princípe charakteristické tie isté jazykové prvky. Prvý text sa líši prítomnosťou diftongov ie, uo, ia (onechdayssieho, wietie6, mieti, czuo, priati), hoci sa registrujú nedôsledne (dobreho, dluhe)7. Ako prvok miestneho nárečia by sme mohli hodnotiť aj samohlásku o v l-ovom príčastí bol i tvar 1. osoby prítomného času toho istého slovesa som (bol som pysal), ktorý sa však tiež používa popri tvare sem (odeslal sem), a zmenu i>e v l-ovom príčastí mužského rodu (zaprawel). Viaceré prvky spájajú tento text s inými uvedenými, vrátane textu z Frývaldu, ale aj s textami iných žánrov, napr. s katolíckou spisbou. Medzi ne patrí absencia bilabiálneho u na konci l-ového príčastia mužského rodu (bol som pysal [1. text] – gest prystupyl [2. text]), začiatočné j- pred samohláskou i (w ginych wecech [1. text] – y gine swe przatele [2. text]), koncovka -em v lokáli singuláru adjektiválií mužského (aj stredného) rodu (w/kterem sem zaprawel [1. text] – w/pocztiwe[m] do[m]v [2. text]), zdvojené spoluhlásky tt (lattowych [1. text] – radda, oppatrneho [2. text]). Niektoré javy, ktoré sa v uvedených textoch neopakujú, majú v písomných pamiatkach celoslovenskú platnosť. To je napr. spojenie hlások -lu- ako reflex praslovanského *tьlt- (dluhe) alebo už spomínaný inštrumentál singuláru feminín a adjektiválií ženského rodu alebo niektorých zámen (iakowe by mezi sebu meli zgednany a/narownany pred/dedynu o to rychtarstwy) a iné. Upozorníme ešte na také javy, ktoré sa tradične pri jazykovej analýze vypúšťajú alebo sa hodnotia ako pisárove chyby, ale v skutočnosti sú znakmi jazyka slovenských písomností aspoň v určitých obdobiach jeho vývinu (Lifanov, 2000). Máme na mysli slovesné tvary 3. osoby minulého času ako vtekl se g[es]t, ktoré už asi v 15. storočí v ľudovej reči zanikli8, ale dlhší čas sa používali v písaných textoch. Ďalej sú to tvary genitívu a akuzatívu osobného a zvratného zámena 2. osoby so samohláskou o, reálne neexistujúce ani v nijakom českom nárečí (od sobe y od swych dety), kombinácia tvarov kondicionálu bych(a)by sme (nerad bych zyskal – aby sme producowali) a iné. Niektoré jazykové rozdiely v textoch sú podmienené tým, že texty vznikli v nerovnakom čase, a preto odrážajú rôzne fázy istých procesov. Napr. v texte z Frývaldu, ktorý bol zaznamenaný o niečo skôr ako uvedený list M. Hradského, nenachádzame tvar (a)by sme, ale (a)bychme, ktorý je vlastne medzistupňom v procese zmeny (a)bychom > (a)by sme. Alebo v tom istom texte, rovnako ako v texte zo Skalických kníh, sa ešte registruje tvar mužského rodu l ového príčastia so slabičným l (vtekl), ktorý bol neskôr vytlačený tvarmi s vkladnou samohláskou9.

Z uvedeného vyplýva, že v slovenských písomnostiach spred bernolákovského obdobia (ba v niektorých žánroch písomností aj dlhší čas po ňom) existovali také javy celoslovenského, západoslovenského alebo českého pôvodu, ktoré sú indiferentné z hľadiska miesta vzniku textu alebo rodného nárečia pisára. Tieto javy sa majú voči iným javom hodnotiť ako primárne, a keďže práve ony tvorili jazykovú štruktúru kultúrnej západoslovenčiny, javí sa nám kultúrna západoslovenčina ako invariant voči kultúrnej stredoslovenčine a kultúrnej východoslovenčine. Zvláštnosťou fungovania týchto prvkov bolo to, že text nezávisle od jeho proveniencie mohol pozostávať iba z nich, ale nijaký text nemohol byť zložený len zo sekundárnych prvkov, ktoré sa objavovali v textoch len popri primárnych. Vzhľadom na túto skutočnosť kultúrnu západoslovenčinu pokladáme za hlavnú podobu predbernolákovskej celoslovenskej písomnej tradície, kým kultúrnu stredoslovenčinu a kul­túrnu východoslovečinu iba za územné varianty jednoliateho celku.



Literatúra


HABOVŠTIAKOVÁ, K.: Jazykový rozbor listov M. Hradského z r. 1614 – 1619. Jazykovedné štúdie. 6. Štúdie a pramene k dejinám jazyka slovenskej národnosti, 1961, s. 67 – 117.

HEINZ, A.: Pojęcie i rola wariantu językowego. Biuletyn Polskiego Towarzystwa Językoznawczego, 32, 1974, s. 137 – 157.

CHURÝ, S.: Niekoľko pamiatok z Oravy a okolia Rajca z konca 16. a začiatku 17. storočia. Jazykovedné štúdie. 6. Štúdie a pramene k dejinám jazyka slovenskej národnosti, 1961, s. 213 – 221.

JEDLIČKA, A.: Studium současných spisovných jazyků slovanských a problematika normy. Slovo a slovesnost, 29, 1968, s. 113 – 125.

KRAJČOVIČ, R.: Čeština a slovenčina v starších archiváliách v predspisovnom období. Bratislava, Univerzita Komenského v Bratislave 1991. 104 s.

LEHOTSKÁ, D. – ORLOVSKÝ, J.: Najstaršia Jelšavská mestská kniha 1566 – 1710. Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 1976.

LIFANOV, K.: Stredoslovenské básnické koiné pred Ľ. Štúrom. Slovenská reč, 60, 1995, s. 264 – 281.

LIFANOV, K.: Jazyk východoslovenských administratívnoprávnych pamiatok v stredoveku. Slovenská reč, 62, 1997, s. 139 – 146.

LIFANOV, K. V: Formy proniknovenija sredneslovackogo foľklornogo kojne v sferu avtorskoj poezii (konec XVIII v. – pervaja polovina XIX v.). Wiener Slavistisches Jahrbuch, 44, 1998, s. 99 – 113.

LIFANOV, K. V.: Jazyk duchovnoj literatury slovackich katolikov XVI – XVIII vv. i kodifikacija A. Bernolaka. Moskva, Izdateľstvo Moskovskogo universiteta 2000. 118 s.

PORÁK, J.: Humanistická čeština. Acta Universitatis Carolinae. Philologica. 75. Praha, Univerzita Karlova, 1979. 174 s.

STANISLAV, J.: Dejiny slovenského jazyka. Zv. III. Texty. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1957. 328 s.

ŠTOLC, J.: Jazyk levočských slovenských prísah zo XVI. – XVII. storočia. Jazykovedný sborník, 5, 1951, s. 197 – 247.


diskusie a rozhľady




Juraj Dolník

K teoreticko-metodologickej diskusii o spisovnom jazyku

DOLNÍK, J.: Towards the Theoretical-methodological Discussion about the Standard Language. Slovenská reč, 67, 2002, No. 1, pp. 30 – 35. (Bratislava)


The present paper will make more transparent the subject and the aim of the current theoretical-methodological discussion about the standard language. It will be shown that there are three topical questions: the real nature of the language system, the nature of the current standard language and the relation between the functions of this language. The aim of the paper is to provoke a discussion about these questions of two epistemological standpoints: objectivism and subjectivism.


Slovenskej reči (nášmu časopisu) svedčí len vedecká diskusia. Tým som vyčerpal možnú reakciu na vedeckodiskusný potenciál príspevku J. Kačalu (2001). Príspevok však ponúka široké spektrum konverzačných podnetov, ale reakcie na ne si vyžadujú primerané komunikačné prostredie a médium. Slovenská reč má zostať časopisom pre výskum slovenského jazyka. Spolu s jej čitateľmi dúfam, že citovaný príspevok nie je začiatkom akejsi konverzačnej transformácie a bulvarizácie časopisu, ale je len jeho náhodným, epizodickým „oživením“ (pravda, zámerom mohla byť aj poučná lekcia z kurzu fundamentalizmu s intelektuálnym a etickým redukcionizmom).

Prejdime k veci, o ktorej by sa malo vedecky diskutovať. Chcem sa vrátiť k fun­damentálnym ideám a otázkam, ktoré stáli na začiatku navrhovanej diskusie o spisovnom jazyku a jazykovej kultúre. Zámerom je, aby sa ujasnil predmet diskusie, ktorý sa časom zastrel verbálnymi nánosmi. Diskusia mala mať teoreticko-metodologickú povahu. Východisková otázka znie: Je teória spisovného jazyka a jazykovej kultúry, o ktorú sa opiera slovenský kodifikátor, jazykový kritik a poradca, primeraná so zreteľom na súčasné podmienky fungovania spisovnej slovenčiny? Otázka implikuje možné odpovede: 1. Teória je primeraná a treba ju kontinuálne rozvíjať. 2. Teória nie je celkom adekvátna, a teda ju treba revidovať. 3. Teória nie je náležitá, takže ju treba nahradiť inou teóriou. Vopred bolo jasné, že skutočné vedecké skúmanie týchto možností vylučuje aprioristicko-fundamen­ta­listický prístup (použil som výraz predsudky). Túto samozrejmosť treba spomenúť preto (pre každého vedca je to banálna pripomienka), lebo a) v slovenskom jazykovednom spoločenstve fenomén spisovný jazyk a jazyková kultúra má tradične veľmi citlivú pozíciu (čo má, pravdaže, svoje príčiny) a b) jazykovedec ako bádateľ je pod silným tlakom prirodzeného (opakujem a zdôrazňujem: prirodzeného) emocionálneho aj racionálneho vzťahu k vlastnému jazyku, čo je, pravda, prekážkou pri hľadaní pravdy (ak sa jazykovedec pri skúmaní tohto fenoménu neodosobní, jeho myšlienkové procesy a výskumné postupy sú, prirodzene, riadené daným emo­cionálno-racionálnym stavom nositeľa jazyka). Nezaujaté rozhodnutie pre jednu zo spomínaných možných odpovedí predpokladá analýzu súčasného stavu a podmienok fungovania spisovnej slovenčiny a rozbor uplatňovanej teórie so zreteľom na jej adekvátnosť, ako aj na súčasný stav jazykovedného poznania.

Pri analýze teórie spisovného jazyka a jazykovej kultúry, ktorá je oporou pre argumentáciu pri kodifikačných rozhodovaniach a jazykovej kritike, sa dostávame k jadru veci ako predmetu diskusie. Podkladom tejto teórie je istá teoreticko-metodologická koncepcia jazyka. A práve o túto koncepciu mi ide. Je zrejmé, že kvalita teórie spisovného jazyka a jazykovej kultúry závisí od zvolenej koncepcie. Do tejto súvislosti vkladám úsilie o rozvinutie teoreticko-metodologickej diskusie. Ako je známe, podkladom sledovanej teórie je klasická systémovolingvistická teória jazyka, ktorá sa pestovala v českej a slovenskej lingvistike v nadväznosti najmä na európske systémové myslenie. Analýza sledovanej teórie sa teda musí spájať s rozborom tejto koncepcie. A tak stojíme pred otázkou: Je klasická systémovolingvistická koncepcia jazyka adekvátna? Vieme, že v zahraničí o tejto otázke sa už pred desaťročiami diskutovalo. Žiaľ, výsledky diskusií do nášho prostredia neprenikli a nestali sa predmetom našich analýz a posudzovaní. Z čoho vzniká istá pochybnosť o adekvátnosti tejto koncepcie? (Hneď sa ukáže, vo vzťahu k čomu má byť adekvátna.)

Reagovanie na túto otázku nás privádza k metodológii tejto koncepcie. Je dobre známe, ako sa odhaľoval nevnímateľný jazykový systém a ako sa tento systém opisoval. Heslovite povedané, lingvisti odhaľovali, ako sa konštituuje systém z jednotiek vyabstrahovaných z rečových produktov a ako je ich kvalita závislá od systému. Klasickými metódami zodpovedajúcimi systémovému mysleniu sa dobre preskúmala štruktúra jazykového systému, jeho organizovanosť, usporiadanosť jeho jednotiek. Zaviedli sa základné pojmy, ktorými sa zachytili fundamentálne vzťahy v systéme (opozícia, korelačný rad, paradigma atď.), a ďalšie výskumy prinášali nové a nové poznatky o rozličných výsekoch a stránkach jazykového systému. Jeho opis sa ukazoval ako nekonečný (v súlade s nekonečnosťou poznania). Zdôrazňovala sa mnohoaspektovosť skúmaného a jazykové javy sa opisovali z najrozličnejších aspektov. Treba tu povedať, že niet žiadneho dôvodu na spochybnenie vedeckej legitímnosti uplatňovania systémového myslenia, uplatňovaných systémovolingvistických metód. (Hovorím o tom preto, lebo v diskusii sa objavili výčitky, že negujem systémové myslenie a „neuznávam“ zákonitosti v jazyku.) Ale súčasne treba povedať aj to, čo sa aj občas explicitne vyjadrilo, že zložitý obraz opisovaného systému (často sa aj poukazovalo na zložitosť jazykového systému) je ťažko zlučiteľný s faktom, že si ho používatelia neobyčajne ľahko osvoja.

A teraz prichádzame k jednému z kľúčových momentov, ktoré stimulujú teoreticko-metodologickú diskusiu. Nastoľuje sa otázka, čomu zodpovedá, resp. čo predstavuje, reprezentuje opísaný (a ďalej opisovaný) jazykový systém. Z teoretickopoznávacieho hľadiska je odpoveď dobre známa. Poznávacia cesta od reči k ja­zyku zodpovedá postupu od javu k podstate. Kým reč je javová forma jazyka, jazykový systém reprezentuje jeho abstraktnú podstatu. Jazykový systém je základom reči. Od týchto a podobných výrokov ľahko prejdeme k výroku, resp. predstave, že nositelia jazyka disponujú jazykovým systémom ako predpokladovou bázou rečových produktov. Odpoveď na nastolenú otázku teraz znie, že opísaný jazykový systém zodpovedá mentálnej reprezentácii jazykového systému, t. j. tomu, čo je uložené v hlavách nositeľov jazyka. Zdá sa, že všetko je v poriadku. Veď systémový lingvista (podobne ako napr. psychológ) nemôže priamo, bezprostredne skúmať to, čo je v hlave nositeľa jazyka, ale len nepriamo, prostredníctvom vonkajších prejavov (rečových produktov). Z týchto poznatkových predpokladov sa dá usudzovať, že dobré sú tie rečové produkty, ktoré zodpovedajú opísanému jazykovému systému, a teda elementárnym predpokladom kultivovaných rečových prejavov je rešpektovanie zákonitostí tohto systému. Všimnime si, s akou samozrejmosťou tu považujeme jazykový systém, ku ktorému sa dospelo z pozície objektivisticky orientovaného prístupu, za reálny základ reči. V tomto bode vidím jeden z ťažiskových teoreticko-metodologických problémov. Objektivisticky orientovaným prístupom myslím to, že pri konštrukcii jazykového systému z jednotiek vyabstrahovaných z reči sa odhliadalo od mentálnych podmienok rečovej produkcie („systé­mový lingvista nemôže priamo skúmať to, čo je v hlave nositeľa jazyka“) čiže od subjektívnosti predpokladovej bázy reči. Opakujem, že také odhliadanie je vedecky legitímne. Problém vzniká vtedy, keď objektivisticky skonštruovaný jazykový systém „vkladáme“ do hlavy nositeľa jazyka bez toho, aby sme prihliadali na mentálne podmienky, na to, ako sa v týchto podmienkach zobrazuje, „láme“ skonštruovaný systém (z teoretickopoznávacieho hľadiska ide o známu cestu od abstrakcie ku konkretizácii, čo sa deje prihliadaním na podmienky, od ktorých sa najprv abstrahovalo). Preto si kladiem otázku, či klasická systémovolingvistická koncepcia je adekvátna – adekvátna vo vzťahu k mentálnej reprezentácii jazykového systému, k reálnemu základu reči, k jej reálnej predpokladovej báze.

Dôležité je všimnúť si aj to, že objektivizmus (zdôrazňujem: v danom určení; iná interpretácia by viedla k myšlienkovému chaosu) je spätý s prístupom, ktorý som nazval reflexívnologický (objektivizmus vlastne zahŕňa taký prístup). Je to prístup, pri ktorom sa uvažuje o jazykových javoch a robia sa úsudky z pozície „nezaujatého“ pozorovateľa (na rozdiel od pozície používateľa „prežívajúceho“ svoj jazyk). Tento prístup – a súčasne jeho problematickosť – sa dostáva do ohniska pozornosti najmä pri skúmaní jazykových zmien. Najlepšie nám to znázorní príklad. R. Krajčovič (1988, s. 119) píše: „Tvar nom. sg. ja̋z v starej slovenčine stratil koncové -z. Zmena ja̋z(jáz) > ja̋z() mohla motivovať skutočnosť, že ostatné tvary vo vzore sa končia na samohlásku, pričom jej východiskom mohli byť spojenia typu ja̋z͜ som(> ja̋ssom > ja-som).“ Zreteľne tu vidno napätie medzi objektivistickým, a teda reflexívnologickým prístupom a subjektivizmom a s ním spätým pragmatickologickým prístupom (subjektivizmus a pragmatickologický prístup zodpovedá pozícii používateľa „prežívajúceho“ svoj jazyk.) Najprv sa k sledovanému javu pristupuje z pozície objektivizmu a reflexívnej logiky. Autor spozoroval, že ostatné tvary sa končia na samohlásku, pripomenul si zákonitosť vnútroparadigmatického vyrovnávania a potom usúdil, že sledovaná zmena môže tu mať svoju motiváciu (v našej súvislosti nie je dôležitá interpretácia onoho „mohla“). Pri určovaní východiska zmeny zaujíma subjektivistickú a pragmatickologickú pozíciu. Zmena prebehla v súlade s „prežívaním“ zámena ja̋zpoužívateľmi v spojeniach uvedeného typu. Zo subjektivistickej pozície (čiže z pozície, z ktorej sa sleduje reálny priebeh zmeny) výrok o motivácii tejto zmeny nie je však adekvátny. Vnútroparadigmatické vyrovnanie je následkom zmeny, sotva jej motiváciou. Zmena prebiehala zrejme tak, ako ju R. Krajčovič opísal (v súvislosti s východiskom), ale sotva je primeraná predstava, že dlhodobý proces zmeny bol motivovaný tým, že ostatné tvary v paradigme sa končia na samohlásku. Javí sa to tak vtedy, keď sa abstrahuje od reálneho fungovania jazyka, totiž, keď sa prejde na pozíciu objektivizmu a reflexívnej logiky. Vzhľadom na účel tohto príspevku nebudem ďalej analyzovať tento príklad a nepripájam k nemu ďalší výklad (azda som k nemu inšpiroval čitateľa; inak návrat k vysvetľovaniu jazykových zmien je aktuálnou otázkou slovenskej lingvistiky). Pripájam len toto: Ak chceme podať vysvetlenie sledovanej zmeny, ktoré je primerané jazykovej realite, musíme si najprv položiť otázku, ako sa objektivisticky opísaná paradigma zobrazuje, „láme“ v mentálnych podmienkach existencie a fungovania jazykových javov.

Sledovaný príklad slúžil len na to, aby sa ešte viac ozrejmilo, prečo tak zdôrazňujem potrebu teoreticko-metodologickej diskusie. Opakujem, že ide o to, či teória klasickej systémovej lingvistiky (a teda aj jej metódy skúmania) je adekvátna vo vzťahu k jazykovej realite čiže k reálnemu jazyku, ktorý existuje v mentálnych podmienkach jeho nositeľov. Ako možný myšlienkový a pojmový rámec diskusie som ponúkol opozíciu prístupov: objektivistický a reflexívnologický vs. subjektivistický a pragmatickologický. Táto opozícia je v základe môjho úsilia o „polarizáciu“ slovenských jazykovedcov, v skutočnosti o vyvolanie teoreticko-metodo­logic­kého sporu ako hybnej sily vo vedeckom poznávaní (poznamenávam, že sprievodným javom takého sporu v normálnom vedeckom prostredí je upevňovanie súdržnosti sporiacich sa, lebo ich stmeľuje snaha o posun v poznaní).

Odvolávanie sa na zákonitosti v jazyku je pri kodifikačných rozhodovaniach a jazykovej kritike samozrejmosťou. Moje stanovisko je, že treba skúmať (pomocou vhodnej metódy), ako sú objektivisticky zistené zákonitosti zobrazené v jazykovom povedomí, a teda aj ako sa uplatňuje ich riadiaca sila v mentálnych podmienkach. Ak sa objektivistický prístup považuje za adekvátny (u nás vlastne jediný prístup, lebo o inom sa nikdy neuvažovalo), lingvista musí odmietnuť to, čo nezodpovedá danej zákonitosti, aj keby daný jav bol prvkom úzu prakticky celého jazykového spoločenstva. Z tejto pozície sociolingvistické údaje o rozšírenosti javov v úze, ktoré sa priečia zákonitostiam, sú len svedectvom o istej miere jazykového úpadku príslušnej časti používateľov. Z hľadiska subjektivistického prístupu sú tieto údaje predmetom analýzy, ktorou vnikáme do reálneho fungovania jazyka, teda fungovania, ktoré je prirodzenému jazyku vlastné. Prirodzene, ani „subjektivista“ nestráca zo zreteľa individuálne, resp. skupinové rozdiely v spomínaných „mentálnych podmienkach“. Preto má byť predmetom výskumu aj interakcia členov jazykového spoločenstva so zreteľom na vzájomné ovplyvňovanie jazykového povedomia, čo smeruje k spoznaniu mechanizmu prirodzenej regulácie fungovania a stavu jazyka. Kladiem otázku (bola súčasťou diskusných námetov): Nie je potrebné poznať tento mechanizmus, aby sa fundovane a citlivo zasahovalo do jazyka? A pridávam ešte jednu: Nie sú možné obavy (vyplývajúce z reflexívnologického prístupu) o budúcnosť jazyka (ak sa upustí od dôslednej, sústavnej vonkajšej regulácie jazyka) následkom nepoznania tohto mechanizmu? (Pretože som už poučený doterajšou diskusiou, musím dodať takú samozrejmosť, že to neznamená akceptovanie opačného extrému, totiž odstránenie akejkoľvek regulácie.) Nazdávam sa, že aj tieto otázky majú byť súčasťou navodenej teoreticko-metodologickej diskusie.

Ďalším ťažiskovým bodom je povaha súčasného spisovného jazyka. Ako základ východiskového rámca som navrhol pojmovú opozíciu „ľudový“ čiže „prirodzený“ : „umelý“ jazyk, ktorá sa objavila na počiatku budovania teórie spisovného jazyka. Zasa len stručne povedané, vidí sa mi, že možný posun v teoretickom poznaní súčasnej spisovnej slovenčiny je spojený s riešením otázky, nakoľko je dnešná spisovná slovenčina vzhľadom na súčasných používateľov a podmienky jej fungovania „umelým“ jazykom. Zatiaľ mi vychádzalo, že čoraz viac nadobúda povahu „prirodzeného“ jazyka (samozrejme, nie v zmysle mechanického návratu k „ľudovému“ jazyku. V tomto svetle sa ale ukazuje potreba dôkladnejšie sa pozrieť na opozíciu „oficiálny“ : „neoficiálny“ jazyk („oficiálny“ jazyk evidentne silnejšie zachováva „umelosť“). Napokon ako ďalšia kľúčová otázka teoreticko-metodologickej diskusie je vzťah medzi funkciami spisovného jazyka. Ide o to, že po pomenovaní funkcií a ich charakterizovaní (to je súčasný stav) treba spoznať, ako sa tieto funkcie realizujú ako štruktúrovaný celok. Často sa totiž pripomína, že spisovný jazyk nemá len dorozumievaciu funkciu, ale aj... O tejto otázke (ako aj o ostatných fundamentálnych otázkach) uvažujem v knihe Spisovná slovenčina a jej používatelia (Dolník, 2000).

Týmto zostručneným výkladom som chcel očistiť predmet diskusie od nánosov, ktorými sa v jej priebehu znejasnil až zdeformoval. Diskusia mala byť sondážou do možného teoreticko-metodologického posunu v poznávaní jazyka, najmä jazykového systému a špeciálne súčasnej spisovnej slovenčiny. Mala by prispieť k zdôvodnenej voľbe jednej z možných odpovedí na otázku položenú v úvode výkladu, a teda k potvrdeniu, revidovaniu, príp. nahradeniu súčasnej teoretickej základne kodifikácie, jazykovej kritiky a výchovy. Ak niekto čítal v mojich príspevkoch v rámci tejto diskusie niečo iné, dúfam, že teraz je predmet a zámer diskusie dostatočne transparentný.

Záverečná poznámka (k istým narážkam v doterajšej diskusii): Keď niekto pripisuje mojim textom o spisovnej slovenčine a jej kultúre implikácie, ktoré sú mimo rámca lingvistického (vedeckého) poznávania, vkladá do svojej interpretačnej bázy také prvky, ktoré sú absolútne inkompatibilné s obsahom mojich analýz, výkladov a úvah.



Literatúra


DOLNÍK, J. : Spisovná slovenčina a jej používatelia. Bratislava, Stimul 2000. 216 s.

KAČALA, J.: O niektorých teoreticko-metodologických a osobnostných predpokladoch diskusie o spisovnom jazyku. Slovenská reč, 66, 2001, s. 292 – 298.

KRAJČOVIČ, R.: Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988. 344 s.


správy a recenzie




XI. kolokvium mladých jazykovedcov


V dňoch 28. až 30. novembra 2001 sa v Spišskej Novej Vsi uskutočnil jedenásty ročník Kolokvia mladých jazykovedcov. Toto podujatie už niekoľko rokov organizuje Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV a Jazykovedný ústav Ľ. Štú­ra SAV, tohto roku i v spolupráci s Katedrou slovenského jazyka a literatúry a Katedrou slavistiky Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove.

V mene Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV a Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV rokovanie otvorila M. Nábělková a spolu s organizátormi P. Karpinským a Z. Miškovicovou z FF PU v Prešove privítali 54 účastníkov kolokvia zo 6 štátov.

V úvodnom bloku ako prvý vystúpil M. Ološtiak (FF PU Prešov), ktorý v príspevku na tému Variantnosť anglických mien v slovenčine tézovito predstavil svoju budúcu diplomovú prácu. Činitele významne vplývajúce na formálnu stránku cudzích (anglických) proprií v slovenčine rozdelil na interlingválne (napr. fyzická dĺžka, fonotaktické ustrojenie, variantnosť vo východiskovom jazyku), intralingválne (úzus v slovenčine, vplyv výslovnosti na skloňovanie) a extralingválne (frekvencia, populárnosť mena, časový faktor, ovládanie príslušného jazyka). Ďalej sa predstavili hostia z Česka: L. Janovec (Praha) s príspevkom Internacionalizácia a frazémy, M. Jamborová (Praha) s refe­rátom nazvaným K staročeským výrazom textilnej výroby a T. Ivanová (Praha) O tom, ako Slováci mluvia a Česi rozprávajú. Vo svojom vystúpení načrtla jazykovú situáciu Slovákov študujúcich na univerzitách v Česku a upozornila na niektoré aspekty ich komunikácie s českými priateľmi. Zaujímavé boli zistenia o prepínaní kódov, podporené i malým sociolingvistickým výskumom. Ďalší príspevok s názvom „Sme svoji“: o komunikačnej stratégii masových médií predniesol J. Rusnák (FF PU Prešov). Kriticky sa v ňom dotkol zámernej transformácie intímneho na verejné v rozhlasovej relácii Hráme jubilantom, zamieňaniu sveta reality so svetom fikcie, kde sa dôležitým stáva čas, resp. počet minút v éteri rádia. Spomenul i problematiku tzv. podprahovej reklamy a implantáciu erotiky do médií. L. Hašová (Praha) vystúpila s re­ferátom Nos autom – ucho vlakom, v ktorom sa venovala slangovému slovníku Vysokoškolského umeleckého súboru Karlovej univerzity. Podobne orientovaný príspevok s názvom Sociolekty vybraných alternatívnych a marginálnych kultúr predniesla A. Gálisová (PF UMB Banská Bystrica). Predstavila v ňom vlastný dotazník na výskum sociolektických slov používaných v minoritných skupinách. Pod drobnohľad si vzala skupinu drogovo závislých a komunikačné situácie, v ktorých sa sociolektizmy používajú, pričom skúmala, aké sociálne faktory na ich používanie vplývajú. Na základe dotazníka a výskumu v teréne vypracovala výkladový a frekvenčný slovník termínov v spomenutej skupine. A. Holá (PF UK Bratislava) v príspevku Školské prezývky a vplyv postavenia jednotlivcov v sociálnej skupine na ne objasnila proces vzniku niektorých prezývok v školskom prostredí z onomastického, ale i sociolingvistického aspektu. Téme vlastných mien sa venovala A. Gerláková (PF UMB Banská Bystrica). V referáte Názvy ulíc mesta Prešov v praxi porovnala miestny úzus s oficiálnym znením pomenovania ulíc a významných budov v jej rodnom meste Prešove. Ďalej sa predstavili O. Timonová (Ľvov) s príspevkom Hybridné útvary v súčasnej slovenčine, Ľ. Kmeťko (PF UK Bratislava) s referátom Niektoré lingvistické teórie humoru a ich interpretačné možnosti vo vzťahu k detským vtipom. J. Javorčíková (FHV UMB Banská Bystrica) sa venovala mnohožánrovosti modernej americkej drámy na príklade divadelnej hry M. Normana night, Mother. Ako posledný v tomto bloku vystúpil P. Karpinský (FF PU Prešov) s príspevkom Variantnosť a normatívnosť kultúrneho jazyka na konfrontácii historických textov, v ktorom demonštroval jazykovú situáciu kultúrnej východoslovenčiny v 16. – 17. storočí na konkrétnom texte z obce Vítkovce v spiš­skonovoveskom okrese. Objasnil predpokladaný pôvod pisateľa textu a ve­noval sa analýze jazyka na ortografickej, morfologickej i syntaktickej rovine. Živou diskusiou sa tento blok príspevkov ukončil.

Ďalší blok otvoril M. Sloboda (Praha) s témou Ako na jazyk národnostnej menšiny: interakčné siete a biografie? s podtitulom Slováci v chor­vát­skom Iloku. Nasledoval referát K. Kopeckého (Olomouc) Slovenčina v ČR – už len jazykom minority? Predstavil v ňom kultúrny život Slovákov žijúcich v Olomouci a pri česko-slovenských vzťahoch sa dotkol i vydávania časopisov (napr. Mosty) zaoberajúcich sa touto problematikou. H. Marešová (Olomouc) sa venovala českým enklávam v Chorvátsku a v Banáte. Načrtla tendencie vývinu českého jazyka na Balkáne i sociálne vplyvy na jazykovú situáciu v tomto prostredí. V. Novotná (Praha) v referáte Zo zradných slov v češtine a v srbčine skúmala podobnosti a rozdiely v českej a srbskej lexike (rozdielne významy homofón týchto dvoch jazykov) a D. Jakšová (FF UK Bratislava), lektorka slovinského jazyka, sa venovala zradnostiam, ktorým musia čeliť Slováci pri osvojovaní si slovinského jazyka. Poukázala na rozdiely medzi štandardnou varietou slovinčiny a hovorovou slovinčinou, bez poznania ktorých často dochádza ku komunikačným šumom i k ne­dorozumeniam. Ďalej odznel príspevok M. Křístka (Brno) O jednej z funkcií antroponým z hľadiska štylistiky, referát O. Komarovej (Kyjev) Niektoré osobitosti jazykových kontaktov príbuzných jazykov (slovenčiny a ukrajinčiny) a príspevok J. Mihálika (FF UK Bratislava) Arabské slová v slovenčine. Kriticky sa vyslovil o niektorých lexikografických príručkach, napr. o Slovníku cudzích slov, v ktorých sú nesprávne údaje o pôvode niektorých podľa neho arabských slov. Tento príspevok vyvolal neskoršiu živú diskusiu o chápaní pôvodu slov. Viacerí podporili stanovisko, že slovníky by mali uvádzať údaj o tranzitnej krajine, t. j. o krajine, z ktorej bolo slovo prevzaté a ktorá nemusí byť totožná s krajinou či jazykom jeho pôvodu. L. Korbelyiová (Praha) predstavila Špeciálny slovník češtiny pre cudzincov, na ktorom pracuje kolektív na univerzite v Olomouci. J. Janíková (Praha) v referáte A to sa ma pýtate? prezentovala svoju rozsiahlejšiu prácu zameranú na výskum suprasegmentálnych vlastností na základe konfrontácie prejavov Moravanov a Čechov. M. Fedák (JÚĽŠ SAV Bratislava) predniesol referát o rozkolísanosti a variantnosti písania veľkých písmen na začiatku slovných spojení pomenúvajúcich rozhodovacie a organizačné jednotky inštitúcií, podnikov a organizácií (správne rady, dozorné rady a pod.). J. Světlá (Praha) sa zaoberala internacionalizáciou slovnej zásoby v oblasti cestovného ruchu a L. Gianitsová (FF PU Prešov) venovala pozornosť deklinačným systémom v slovenčine od jej uzákonenia Ľ. Štúrom. Spomenula tiež problémy detí so zaraďovaním jednotlivých slov do deklinačných typov (napr. substantívum dedo a pod.) a prezentovala súčasné teórie delenia deklinačných typov umožňujúce ľahšie zorientovanie sa detí v bludisku deklinačných výnimiek.

Tretí blok príspevkov bol zameraný predovšetkým na historicko-dialektolo­gic­kú problematiku. J. Mietłová (Toruň) najprv prezentovala svoju prácu Česká a poľská počítačová lexika. Venovala sa najmä miere adaptácie internacionalizmov (hlavne anglicizmov) z oblasti výpočtovej techniky v poľštine a v špeciálnej časti svojho príspevku sa zaoberala fonetickou adaptáciou týchto termínov. Samotný historicko-dialektologický blok otvoril M. Hovančík (JÚĽŠ SAV Bratislava) príspevkom na tému Vývin slovnej zásoby v spišskom nárečí pri pohľade na historický materiál. Na základe konfrontácie výsledkov svojho výskumu s dialektologickou kartotékou v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV poukázal na nevyhnutnosť získať nový dialektologický materiál, ktorý by bol relevantným zdrojom skúmania súčasných tendencií v slovenských nárečiach. J. Krško (FHV UMB Banská Bystrica) v príspevku Mikroštruktúrne vzťahy v turčianskej hydronymii predstavil časť svojej habilitačnej práce a načrtol i problematiku a prehľad terminologického uchopenia viacmennosti u viacerých autorov. Stotožnil sa s názorom M. Majtána, ktorý tento jav nazýva onymická synonymia, pričom na základe skúmania názvov vodných tokov a na základe lexikologicko-sémantickej charakteristiky týchto názvov J. Krško pracuje i s pojmami onymická polysémia, resp. homonymia. Zo svojej dizertačnej práce vychádzal M. Schacherl (Brno) v príspevku Štylistická charakteristika hláskových a slovotvorných prostriedkov v legende Inultus z knihy J. Zeyera Tri legendy o krucifixe. V podobnom duchu sa niesli i referáty tímu mladých poľských lingvistiek z Torune. A. Zagunová predstavila Varšavské úvahy o rukopise a jazyku prepisovateľa, J. Mielczareková prezentovala svoju prácu Odraz vokalického a konsonantického systému v pravopise českej ru­kopisnej pamiatky z konca 15. stor. zo zbierky Mestskej knižnice v Toruni a K. No­wakowská sa pokúsila o jazykovú analýzu evanjelickej lexiky týkajúcej sa zbraní a vojny. M. Stluka (Praha) sa v príspevku Staročeské životy Krista Pána obšírne venoval charakteristike textových dokladov tejto literárnohistorickej pamiatky a zameral sa najmä na špecifiká grafickej realizácie niektorých foném, na hláskoslovné zmeny a na typické morfologické črty jazyka daných textov. E. Hrdinová (Olomouc) svoj príspevok nazvala K špecifickým lexémam v jazyku pravoslávnych kresťanov na Morave. Za základ tejto špecifickej náboženskej lexiky považuje lexikálne výpožičky, z ktorých väčšinu tvoria cirkevné slovanizmy, ku ktorým zaraďuje kalky a polokalky gréckych lexém, grécizmy a vlastné cirkevné slovanizmy a výpožičky zo živých slovanských jazykov a taktiež z gréčtiny a z rumunčiny. Charakteristikou Špeciálnej terminológie v Staročeskom slovníku sa zaoberala Z. Braunšteinová (Praha) a objasnila výskyt a pou­žívanie terminologických skratiek a skratky „spec.“ v danom lexikografickom diele. B. Lehečka (Praha) v príspevku Na čo sa fixuje stará čeština načrtol projekt, v rámci ktorého sa podieľa na príprave elektronických edícií rôznorodých staročeských textov. M. Vajdlová (Praha) prítomných zaujala i pobavila Delením živočíšnej ríše v slovníkoch Bohemár Bartolomeja z Chlumca, Nomenclator quadrilinquis D. A. Veleslavína a Orbis Pictus J. A. Komenského. Tento blok príspevkov ukončili B. Michalová (Praha), ktorá zúčastneným priblížila jazyk a štýl vybraných ukážok českej barokovej korešpondencie, a L. Wojtylak (Krakov) so širšie koncipovanou témou Podobnosť a príbuznosť jazykov.

Posledný okruh príspevkov tohtoročného kolokvia otvorila M. Sulčková (Praha) témou K lingvoliterárnym stykom slovenských a českých puchmajerovcov. Referát N. Janočkovej (JÚĽŠ SAV Bratislava) o distributívnych slovesách pod názvom Tretia tvár distributívnosti bol prvým z radu príspevkov venovaných kategórii vidu. Ch. Heinz (Viedeň) prezentoval časť svojej práce o finitných spôsoboch slovesného deja pri terminatívnych a aterminatívnych slovesách v ruštine a v češtine. Niekoľko poznámok k odrazu kategórie vidu v českom národnom korpuse uviedla M. Reslová (Praha) a terminologickou nejednoznačnosťou používania pojmov vid a aspekt v slovanskej a západoeurópskej jazykovede sa zaoberala T. Gamratová (JÚĽŠ SAV Bratislava). M. Nilson (Göteborg) na základe svojpomocne zostaveného korpusu slovenských textov spracoval jednotlivé vý­znamy slovesa ísť ako pomocného slovesa v slovenčine. Témou i precíznym spôso­bom spracovania zaujala M. Ivanová (FF PU Prešov). V príspevku Explicitnosť verzus implicitnosť v pragmaticky motivovaných výpovediach sa zamerala na jednovetné písomné komunikáty vo vymedzenom verejnom sociálnom priestore, t. j. predovšetkým na príkazy a zákazy informatívno-direktívneho charakteru vo forme verejných nápisov. Záveru kolokvia dominoval tím českých lingvistov z Ústavu pro jazyk český AV ČR, pracujúcich pod vedením O. Martincovej na grantovom projekte Internacionalizmy v novej českej slovnej zásobe. Jednotlivé čiastkové prob­lémy výskumu prezentovali Z. Opavská v príspevku K neologickým internacionalizmom v českej slovnej zásobe, J. Marvinacová s témou K problematike neosémantizmov internacionálnej povahy, P. Šmídová sa zaoberala vzťahom multiverbizácie a internacionalizácie a Z. Tichá v príspevku O postojoch k in­ter­nacionalizmom predstavila metódy a výsledky sociolingvistického výskumu vzťahu používateľov jazyka k cudzím slovám. Príjemným osviežením sa stal príspevok A. Rafayovej (JÚĽŠ SAV Bratislava) O komunikácii prostredníctvom vizitiek, ale i poukázanie na Pravopisné zvláštnosti francúzštiny v elektronicky spracovanej komunikácii, ktoré prezentovala K. Chovancová (FHV UMB Banská Bystrica). Kolokvium uzavrel J. Kuba (FHV UMB Banská Bystrica) literárno-lingvis­tickou analýzou jazykovo-štylistickej povahy motívu smrti v prózach Vajanského, Tajovského a Hronského.

Za všetkých, všetkým a za všetko sa poďakovala opäť M. Nábělková, ktorá v záverečnom slove zhodnotila priebeh i výsledky tohtoročného kolokvia a vyjadrila nádej, ba až istotu, že o rok sa stretneme znova. My dúfame, že na budúci rok nás svojou prítomnosťou a cennými radami poctia viacerí skúsenejší odborníci. Materiály z kolokvia budú publikované v zborníku Varia XI.


Terézia Gamratová – Miroslav Hovančík



Zborník o modlitbe


(Modlitba a jej jazykové, literárne a komunikačné hodnoty.
Ed. S. Očenášová-Štrbová. Banská Bystrica, Inštitút sociálnych vecí a kultúrnych štúdií, Fakulta humanitných vied Univerzity
Mateja Bela v Banskej Bystrici 2000. 160 s.)


Editorka zborníka S. Očenášová-Štrbová v podtitule naznačuje, že by mohlo ísť o založenie novej edície (Zborník štúdií I.). Kým donedávna štúdium modlitby stálo u nás s výnimkou teologických kruhov na okraji výskumného záujmu, dnes už táto téma prestáva byť tabuizovaná (porov. aj najnovší zborník s touto tematikou Text a kontext v náboženskej komunikácii, ktorý vyšiel takmer paralelne zásluhou Fakulty humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity, či početné náboženské slovníky a encyklopédie). Nedá nám však nespomenúť, že s touto tematikou súvisí starý ortoepický a ortografický spor: modlitba, prosba – modlitieb, prosieb či modlidieb, prozieb? Spor sa vyriešil v prospech prvého riešenia.

Ako naznačuje aj titul, zámerom zostavovateľky bolo ponúknuť odbornej verejnosti multidisciplinárny prístup k štúdiu modlitby, t. j. pohľady na ňu nielen lingvistické, ale aj filozofické, biblicko-teologické, historické či metodické. Je to teda široké tematické spektrum. Z ponúkaných štúdií sa dotknime aspoň tých prác, ktoré sa dotýkajú jazyka.

M. Benka v štúdii Modlitba z biblicko-teologického pohľadu (s. 12 – 19) ukazuje, že tento žáner možno skúmať neosobne, vecne, ale aj angažovane. Pre starozmluvné chápanie modlitby boli dôležité aj gestá a neverbálne prejavy, ktoré zrejme predchádzali ústnej modlitbe. Autor dokazuje, že starozmluvný človek mohol prosiť Boha o všetko a ďakovať mu za všetko, pričom v tom čase sa ešte nehromadili ozdobné a čestné tituly a prívlastky pre Hospodina. Predlžovanie modlitieb prišlo až neskoršie. Osobitne sa tu skúma modlitba v Novej zmluve, pri­čom Otčenáš sa pokladá za vrchol i pravzor všetkých modlitieb. Už od osvietenstva sa hovorí o kríze modlitby, autor však jej interpretáciu len ako reflexiu o sebe a o ži­­vote považuje za redukciu jej podstaty.

A. Fabien sa zaoberá naratívnym aspektom liturgickej modlitby (s. 20 – 25). V teologickom jazyku stojí, ako je známe, naratívnosť v opozícii voči scholastickej argumentácii a špekulácii. V 70. rokoch 20. storočia aj vznikla tzv. naratívna teológia, ktorá zdôrazňuje, že Ježiš sa v Biblii predstavuje zväčša ako naratívna osoba, ba často aj ako „vyrozprávaný rozprávač“. Naratívnosť sa premieta nielen do biblických slov, ale aj do obradov. Štruktúra jazyka sviatostí nie je argumentatívna, ale naratívna: nechce argumentovať ani presviedčať. Je to jazyk autoimplikatívny a performatívny. Podľa autora iba porozumenie jazyku života a sveta, v ktorom žijeme, je cestou, ako porozumieť sakramentalizácii Krista a Cirkvi. Zároveň ukazuje, že veriaci ľudia viac dôverujú obradom ako školeniu, viac dajú na naratívny jazyk Biblie a symbolický rítus ako na poučovací jazyk kázania.

J. Glovňa v štúdii Jazykové (rytmické) vlastnosti modlitby dňa (s. 26 – 30) skúma modlitbu dňa ako základný žáner katolíckej svätej omše. Všíma si jazyk dvoch modlitieb a porovnáva ich s latinským originálom. Z porovnania slovenskej a nemeckej verzie Zjavenia Pána mu vychádza, že slovenská verzia je vďaka vyššej glutinácii textu, vyhranenému trochejskému pôdorysu, ako aj laudatívam a po­četným obrazným prostriedkom „zážitkovejšia“ a úctivejšia, nemecká verzia zasa kondenzovanejšia, knižnejšia a abstraktnejšia. Poukazuje pritom na niektoré problémy s prekladaním kanonizovaných textov, pričom za rozhodujúci moment vedľa adekvátneho sémantického a teologického pretlmočenia oprávnene pokladá aj ryt­mickú artikuláciu modlitby.

P. Farkaš sa vo svojom článku Text modlitby Otče náš. Exegéza a teológia (s. 31 – 43) venuje odlišným podobám Modlitby Pána u Matúša a u Lukáša. Otázku, ktorá z týchto dvoch podôb je staršia, pokladá za nedoriešenú. Ako ukazuje autor, ide o kompozične veľmi dobre premyslené a umelecky stvárnené dielo. Interpretuje význam jednotlivých veršov a pristavuje sa najmä pri nejednotných, zložitých či sporných interpretáciách („posväť sa tvoje meno“, „chlieb náš každodenný/vezdejší“, „a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás (od) Zlého“ a i.).

Tej istej modlitbe je venová aj štúdia S. Očenášovej-Štrbovej K hod­notovej orien­tácii prosieb Modlitby Pána v textoch slovenskej umeleckej literatúry v období 16. – 19. storočia (s. 44 – 55). Autorka sa sústredila najmä na prosby Otčenáša v ume­leckom spracovaní. Analyzuje zveršované modlitby, resp. ich parafrázy u M. Lu­thera, J. Tranovského, J. Kollára, J. Š. D. Petiana, G. Šuleka, J. Melcera, K. Kuz­mányho a Ľ. S. Orfanidesa. Rozlišuje v nich duchovné prosby (za hodný pozornosti považuje najmä strohý, vecný Šulekov jazyk, prepletajúci slovenčinu s kra­ličtinou, a takisto lyrický Petianov jazyk), materiálne prosby a psycho-sociálne prosby. Ukazuje, že v nich vysoko prevažuje duchovná orien­tácia.

A. Konečný a J. Sabol sa v spoločnej štúdii venujú nápevom a rytmicko-intonačnej stavbe Modlitby Pána (s. 56 – 70). Prieskumy slabikovej dĺžky slov (1,74) potvrdzujú výrazné rytmické tendencie. Rytmicko-intonačná línia Modlitby Pána plynie, ako ukazujú autori, v sugestívnej súčinnosti fónicko-sémantických úsekov. V tomto texte sú jemne funkčne vyvážené kratšie a dlhšie rytmické segmenty. Jeho monumentalizáciu signalizujú štvorslabičné a päťslabičné taktové varianty, poväčšine s „mäkkým“ začiatkom. Na základe týchto faktov potom autorom vychádza, že pripravovaný Rímsky misál by mal uviesť nápevy Modlitby Pána podľa Liturgického spevníka I.

J. Skladaná v článku Jazyk liturgických textov zo 16. storočia (s. 71 – 76) ukazuje, že čeština sa v danom čase v liturgických textoch používala predovšetkým u evanjelikov. Ale v tomto období sa aj v časti tejto literatúry prejavujú slovakizačné tendencie, takže vznikajú dve protichodné smerovania. Jedno, slovakizujúce češtinu na Slovensku, a druhé, zachovávajúce nenarušenú kontinuitu s češtinou v Čechách a na Slovensku. Slovenskí evanjelici používali, pravdaže, češtinu zväčša iba ako bohoslužobný jazyk, kým, ako hovorí autorka, v bežnom dorozumievacom styku češtinu nepoužívali ani oni. Avšak aj ich obradová čeština sa čiastočne slovakizovala (texty sú bez výskytu ř, ruší sa jotácia typu tobe, ú nahrádza ou, au). J. Skladaná v tejto súvislosti analyzuje najmä Ostrihomský rituál, pričom ukazuje, že prvé vydanie tejto dôležitej pamiatky z r. 1625 obsahuje výrazné stredoslovenské hláskoslovné, morfologické, slovotvorné a lexikálne prvky. Ďalšie vydania sú bohemizované alebo smerujú ku kultúrnej západnej slovenčine.

P. Žeňuch v najrosiahlejšom príspevku Z problematiky modlitby a piesne v Predslove k prvému tlačenému Holohlasníku z roku 1790 (s. 77 – 99) sa zaoberá paraliturgickými (poloľudovými či ľudovými mimoliturgickými) piesňami východného obradu venovanými jednotlivým svätým, ikonám, udalostiam („spevným“ alebo „slovným ikonám“) v tzv. Holohlasníku, v tlačenom spevníku, ktorý koncom 18. storočia vydali počajevskí baziliáni.

E. Krošláková sa venuje jazykovej charakteristike modlitebnej knižky Svätý Škapuliar (s. 92 – 100). Autorka mala k dispozícii štyri vydania knižky Svätý Škapuliar, a to: Viedeň 1892, Trnava 1909, Trnava 1919, Trnava 1946. Dobre tu dokladá, ako v časovom rozpätí 50 rokov nastali zmeny vo vývine slovenského jazyka. Všíma si hláskoslovné, morfologické, predovšetkým však lexikálne javy (pápežovia, mužovia – pápeži, muži), ktorými ilustruje posuny v normách spisovnej slovenčiny. M. Hlavatá v príspevku Jazykovo-štylistický rozbor kázní vybraných bernolákovcov v pobočnom stánku Slovenského učeného tovarišstva v Nitre (s. 107 – 114) analyzuje kázne dvoch kňazov A. Kubicu a V. Šimka. Všíma si ich literárne majstrovstvo a sčítanosť, ale aj dodržiavanie bernolákovskej normy. Zisťuje ich posun v smere k stredoslovenskej norme, čo autorka považuje za správnu cestu.

M. Kovačka v príspevku Hroboňove slovenské iskrice – epištola, kázeň a modlitba (s. 115 – 121) analyzuje rétorické umenie S. B. Hroboňa najmä na mate­riá­­­li jeho kázne Slovenské iskrice. Jazyk Iskríc je biblický, ale, ako dokladá autor, aj hroboňovský. Pripomína hypotézu, že sa v tejto skladbe odrážajú lexikálne inšpirácie z vývoja kompozít nemeckej filozofie 19. storočia. Pravdepodobnejšie však je, že Hroboňove novotvary sú predovšetkým výsledkom jeho hľadania pôvodných slovanských tvarov, starotvarov. Sú to texty, ako hovorí autor, vznešené, profetické i kritické.

Napokon spomeňme článok V. Patráša Synergia štýlov v rozhlasových ranných zamysleniach (s. 148 – 158), ktorý si všíma kratšie útvary filozoficko-meditatívnej povahy v rannom vysielaní Slovenského rozhlasu. Ide tu vlastne o roz­šírenie pôsobnosti náboženských textov aj do mimoliturgických sfér, čiže o istú sekularizáciu, čo sa podľa autora môže dosiahnuť dvoma spôsobmi: a) zachovaním tzv. evanjelikálneho koiné pri posvetšťovaní obsahu (motívov) textu, b) posvetšťovaním jazyka pri uchovaní pôvodného historického a tematického kontextu. Text šírený rozhlasom s liturgickou inšpiráciou má okrem informačnej, pútacej a agitač­nej funkcie aj významnú persuazívnu úlohu. Autor podrobne ukazuje, ako sa v tomto type textov stretajú, miešajú a spolupôsobia rôzne štýly, čo však v nija­kom prípade nemožno hodnotiť ako štylizačný nedostatok.

Hoci tu nereferujeme o všetkých príspevkoch v zborníku, môžeme konštatovať, že editorke S. Očenášovej-Štrbovej sa podarilo zostaviť zborník pozoruhodných multidisciplinárnych a ekumenických príspevkov. Do pozornosti jazykovedy sa aj prostredníctvom takýchto zborníkov čoraz intenzívnejšie dostáva jeden z najvýznamnejších fenoménov spirituality a jazykového majstrovstva – modlitba.

Slavomír Ondrejovič


Zásadný príspevok k počítačovému spracovaniu slovenského jazyka

(BENKO, V. – HAŠANOVÁ, J. – KOSTOLANSKÝ, E.: Počítačové spra­­covanie slovenského jazyka. Časť: Morfológia podstatných mien. Bratislava, Pedagogická fakulta Univerzity Komenského 1998. 87 s.)


Publikácia je výstupom vedecko-technického projektu riešeného v Laboratóriu počítačovej lingvistiky Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (vedúci projektu E. Kostolanský). V rámci tohto projektu sa vytvorila báza textových dát, obsahujúca približne 120 000 lexikálnych jednotiek (zo Slovníka slovenského jazyka, ako aj z elektronických verzií Krátkeho slovníka slovenského jazyka a Pravidiel slovenského pravopisu). V morfologickej databáze sú zhromaždené morfologické informácie, pomocou ktorých možno analyzovať a generovať všetky formy (tvary) ohýbaných slov. Tieto informácie sú predstavené v troch podobách: v tvare množín ohýbacích vzorov, v tvare gramatických morfologických pravidiel, ako aj v podobe zoznamov slov, ktoré sa ohýbajú podľa príslušných vzorov.

V priebehu prác na projekte sa potvrdila metodologická oprávnenosť rozhodnutia, keď sa namiesto formálne jednoduchšieho riešenia – vytvorenia úplnej permanentnej morfologickej databázy (zhromaždenie a uchovávanie všetkých slovných tvarov ohybných slov) – dala prednosť náročnejšiemu riešeniu, a to zhro­mažďovaniu morfologických informácií pomocou tzv. virtuálneho slovníka, v ktorom sa nachádza iba ohraničený rozsah informácií potrebných na generovanie všetkých tvarov ohybných slov. Tento relačný dátový model má matematický základ: pri konštrukcii relácie sa používajú matematické pojmy množina, množinové operácie, funkcia a skalárny súčin.

Recenzovaná publikácia na malom priestore a prehľadným spôsobom prináša závažné informácie o skloňovaní substantív v slovenčine. Bádatelia pracujú s kla­sickými vzormi, tie nazývajú vzory reprezentanty, a pri každom z nich vytvárajú okruh nových vzorov. Pri formovaní nových vzorov bádatelia použili jednoduché pravidlo: každá odlišnosť v sústave ohýbacích prípon alebo zmena na morfologickom švíku – v porovnaní so vzorom reprezentantom – je dôvodom na zavedenie nového vzoru. Každý nový vzor sa teda identifikuje porovnávaním so vzorom reprezentantom. Vzory v rámci jedného okruhu sa identifikujú porovnávaním s reprezentantom, pričom v jednom riadku (A) sa uvádzajú odlišnosti v sústave ohýbacích prípon, v druhom riadku (B) typy alternácií, ktoré spôsobujú zmeny v tva­rotvornom základe a v príslušnom páde.

Napr: vzor reprezentant ŽENA

vzor „kráska“

A: Dpl, Lpl – krátke prípony -am, -ach

B: Gpl – striedanie s morfologickou 0 (vkladné -o-)

Frekvencia: 1 092


Slová so všetkými odčlenenými pádovými príponami sú prehľadne usporiadané do dvoch stĺpcov, pričom sa uvádzajú aj variantné podoby tvarotvorného základu (v našom prípade krásk, krások).

V tabuľkách na konci knihy sú zachytené všetky prototypové exempláre. Základný význam majú napr. zistenia, že pri vzore „dub“ je v gen. sg. viac ako dvojnásobne frekventovanejšia prípona -u ako -a (3 494 : 1 662). Aj pri vzore „žena“ je jeho prototypovosť znížená, lebo podľa vzoru „žena“ sa skloňuje podstatne viac substantív ženského rodu s vkladnou samohláskou v gen. pl. ako bez nej (žien 347 : matiek 2 301). Alebo vzor „kosť“, ktorý sa v niektorých novších prácach dokonca pokladal za neproduktívny, je podľa svojho výskytu a aj typovo v ženskom rode najproduktívnejší (2 516 slov). V strednom rode pri vzore „mesto“ v gen. pl. podstatne prevažujú slová s vloženým -ie- (miest 52 : gazdovstiev 531).

Tento výskum ukázal, že svoju pozíciu si udržiavajú iba štyri klasické vzory: chlap (1 398), kosť (2 517), stroj (506), vysvedčenie (553). V mužskom rode má najväčší výskyt „med“ (1 974), „dub“ (285) klesol na 9. miesto, „hrdina“ (86) je až osemnásty. V ženskom rode vedie „kosť“ (2 516) pred „matkou“ (2 281), „ulica“ (555) je na 6. mieste, „žena“ na deviatom atď. Patrilo by sa nad týmito číslami zamyslieť a vedieť ich čítať. Napr. päťkrát vyšší výskyt vzoru „kosť“ oproti vzoru „dlaň“ môže byť jedným z dôvodov, prečo sa v jazykovej praxi podstatne častejšie vyskytuje aj v gen. sg. tvar Soni, a nie kodifikovaná podoba „Sone“ atď. Napokon aj v korpuse textov slovenského jazyka Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV sa možno presvedčiť, že frekvencia niektorých pádov je rádovo v stovkách, iná v de­siatkach, iné majú skôr ojedinelé výskyty. Zaiste to musí vplývať na rozličné medzipádové či aj medziparadigmatické vyrovnávania.

Autori dávajú skromne na zváženie, či doterajšie vzory ako typické reprezentanty určitých skupín slov adekvátne odrážajú skutočný stav v opise slovenčiny. Totiž počítačová morfologická analýza prináša nové a zaujímavé zistenia, ktoré by sa mali rešpektovať aj pri tvorbe kodifikačných diel, no rovnako aj v školskej praxi. Už dávnejšie sa napr. M. Sokolová (1994/95) zamýšľala nad zmyslom a nelogickým zaraďovaním substantív do príslušných deklinačných typov, keď pri vzore „chlap“ je až 21 výnimiek (chlap-0 – chlap-i, ded-o – ded-ovia atď.); väčšina substantív patriacich k vzoru „hrdina“ má v nom. pl. -i, nie -ovia; vzor „dub“ má 19 výnimiek, „stroj“ 2, „žena“ 4, „ulica“ 5, „kosť“ 0, „mesto“ 11, „srdce“ 3, „dievča“ 5, „vysvedčenie“ 0 (porov. Slovenský jazyk a literatúra v škole, 1994/1995, s. 136 – 141). M. Sokolová zároveň navrhla deklinačné typy zaradiť do 13 tried, 28 typov a 58 podtypov. Už pri zbežnom pohľade možno objaviť isté korelácie medzi návrhmi teoretičky a dlhoročnej pedagogičky a výsledkami získanými počítačovou analýzou.

Povedzme si rovno, že „klasické“ skloňovacie vzory sú v podstate daňou pretrvávajúcej tradícii a ich výber bol vo veľkej miere podmienený aj mimojazykovo: v prvých gramatikách stál na čele skloňovacích vzorov samozrejme „kráľ“. No aj moja generácia bola svedkom (ideologickej) zmeny vzoru „sluha“ na hrdinu, „meča“ na stroj, „ryby“ na ženu. Iste, tradíciu treba rešpektovať, ale nie zasa do takej miery, že sa v jej mene odvrhujú variantné tvary, charakteristické pre súčasnú komunikáciu.

Možno dnes vysloviť už viac presvedčenie ako púhe želanie, že získané výsledky sú dobrým štartom aj serióznym východiskom na rozvíjanie počítačovo orientovanej lingvistiky na Slovensku. Autori projektu vypracovali základnú metodológiu, zostavili programy, postupy testovania, postupy získavania počítačových verzií tlačených prác, na ktorých sa bude môcť ďalej stavať. Stavať v pravom zmysle slova, nie „búrať“ dakedy nasilu presadzované nereálne tvary, ani „polarizovať“ jazykovednú obec, ale nachádzať tesnejšie väzby medzi informatikou a lin­g­vistikou, lebo v tomto smere nedržíme krok so súčasným vývinom. Recenzovaná publikácia dáva jasnú správu aj o tom, že hoci počítač potrebuje mať na identifikáciu substantívnych pádových prípon 199 vzorov, nezahmlieva pohľad na flektívnu morfológiu, naopak, núti zamýšľať sa, dokedy v počítačovej ére vydrží odolávať tých statočných tradičných 14 vzorov.


Ján Bosák



Slovenské tirpácke priezviská v Maďarsku


(Mizser, L.: Tirpák vezetéknevek. Nyíregyháza, Stúdium 2000. 112 s.)


O Tirpákoch (potomkoch Slovákov žijúcich hlavne v okolí Nyíregyházy) vyšlo v maďarskej literatúre už niekoľko diel, ktoré túto zaujímavú jazykovú skupinu skúmajú z viacerých hľadísk. Tirpáci sú presídlenci z južného stredného Slovenska do Maďarska a svoje pomenovanie dostali podľa slova, ktoré používali, a to trpov, trpó vo význame „teraz“, oproti čes. teprv vo význame „až potom“. V maďarčine sa hlásková skupina trp zmenila na tirp pre ľahšiu výslovnosť.

Z onomastického hľadiska sa tirpáckou jazykovou skupinou najviac zaoberal B. Orosz v diele Priezviská a osobné mená v Nyíregyháze v druhej polovici 17. storočia (Családnevek Nyíregyházán a XVII. század második felében. 1974, 1980) .

Ťažiskom práce L. Mizsera je skúmanie a následné porovnávanie tirpáckych priezvisk s maďarskými, nemeckými a latinskými priezviskami. Ako základné východisko použil dielo J. Vietorisza Tirpáci (Tirpákok. Életkép egy város hőskoráról. Nyíregyháza 1939), v ktorom našiel 320 slovenských priezvisk. L. Mizser k nim ešte pripojil priezviská z vlastného výskumu, ktoré pozbieral z tlače, zo štúdií a kníh (pramene uvádza v bibliografii), spolu asi 1 055 priezvisk.

Priezviská sa v prevažnej miere píšu podľa maďarskej ortografie (z nemeckých priezvisk malo iba jedno maďarský pravopis, ostatné sa píšu po nemecky, zatiaľ čo slovenské priezviská sa dôsledne píšu po maďarsky).

Autor uvádza, že veľkým problémom preňho bolo rozlíšenie pôvodu slovanských priezvisk. Hoci zozbieraný materiál má zväčša slovenský pôvod, nájdu sa v ňom aj rusínske, poľské a srbochorvátske priezviská.

L. Mizser rozdelil priezviská do štyroch skupín:

1. priezviská vytvorené z osobných (krstných) mien,

2. priezviská vytvorené zo zemepisných a miestnych názvov,

3. priezviská vytvorené z názvov povolaní,

4. priezviská odvodené od fyzických a duševných vlastností.

Prvá skupina sa ďalej triedi takto:

a) priezviská, ktoré vznikli prevzatím celého mena predka (rodného mena a priezviska): autor uvádza len jeden príklad – Kissgyuri; v maďarčine nachádzame veľa takýchto priezvisk: Kisnémeth, Kispál;

b) priezviská, ktoré vznikli prevzatím len krstného mena predka (otca): Árnyos, Fedor, Kelement, Ondrej, Valent (maď. Bálint);

c) priezviská, ktoré vznikli krátením krstného mena (koreňa) a pridaním sufixov: Bencsik (Ben/edek + čik), Benyus, Betko, Demcsák (Dem/eter + čák), Drahos (Drah/oslav + oš), Gregus (Greg/or + us), Greksa, Greskó, Juraj – Ďuro: Gyurcsák (slov. Ďurčák), Gyurcsány, Gyurcsik, Gyurecsko, Gyurján, Gyurkó, Marcsek (Mar/tin + ček), Markó (Mark + o), Matejkó (Matej + ko), Melis (Mel/icher + iš), Micsik (Mi/kulás, Mi/chal + čik), Petrás (Petr + áš), Simcsik (Šim/on + čik), Stevanyik (Števa + nik), Szamko Sam/uel + ko), Vaczul (Vac/ko + ul).

V druhej skupine sú priezviská utvorené najmä od názvov miest a žúp. Kým v maďarčine je len jedna slovotvorná prípona (-i/-y): Andrasoszki, Ruttkai, Sallai, v slovenčine je ich niekoľko: Babinszki, Belányi, Brezniczki, Bzovszki, Hrabocski, Lietavecz, Liskányi, Lomján, Ocsovan, Opatovszky, Podreczki (Podrečany), Puchovitsky, Ribnyiczki, Sztrehovszky (Dolná Strehová), Tomasovszki, Toriszky, Tresztyánszky (Trstené).

Tretiu skupinu tvoria priezviská, ktoré majú pôvod v pracovnej činnosti, v ozna­čení postavenia. Na tvorenie pomenovaní osôb jestvujú v slovenčine tieto základné sufixy: -teľ, -č, -nik, -ca, -ar/-ár/-iar. Na ďalšie rozlíšenie osôb sa ešte pridávajú deminutívne sufixy -ik, -ko, -čik: Czizmár, Czizmárik, Hoszpodár, Drotár, Duchár, Krajecz, Lizsicskár, Lichvár, Lichvárcsik, Gerbár, Gerbárik, Hrebenak, Kusnyerik, Pivko, Ribnár, Sztruhár, Valach, Valasik.

Do štvrtej skupiny autor zaradil priezviská odvodené od osobných vlastností. Môžu poukazovať na niektorú vlastnosť priamo, alebo metaforicky: Kulhavy, Strbák, Hudacsik, Hrivnyák, Hracsko, Cserny, Csernyik, Cservenák, Plavinsky. Veľa priezvisk má metaforický základ (hlavne tie, ktoré vznikli z názvov zvierat), ale dnes sa už nedá presne povedať, ktorá vlastnosť alebo charakteristický znak slúžil ako základ pomenovania. Sú to napr.: Krtyicska, Králik, Liska, Kukucska, Medvegy, Sztraka, Szikora.

Monografia ďalej skúma vzťahy medzi tzv. pomenovacími pármi: Petrovics – Petermann, Poruben – Porubszky, Fesucsináló – Hrebenák, Belicza – Tojás.

Autor poukazuje na to, že maďarské priezviská zemepisného pôvodu pochá­­dz­ajú hlavne z územia Slovenska. Z jazykového hľadiska najspisovnejšiu skupinu tvoria maďarské priezviská. Len v ojedinelých prípadoch môžeme nájsť nárečové dvojice. V slovenských priezviskách vidieť väčšiu rôznorodosť spôsobenú rozmanitosťou slovotvorných prípon, prevzatými menami z iných jazykov, hlavne z nemeckého, latinského, poľského a maďarského jazyka: Štefan – István – Istvanyik – Stefancsik – Stevanyik – Stevan.

V závere autor konštatuje určitý úbytok slovenských tirpáckych priezvisk, ktorý bol spôsobený jednak presťahovaním celých tirpáckych rodín na Slovensko v rokoch 1946 – 1947, jednak zmenou priezvisk na maďarské. Na druhej strane však počet tirpáckych priezvisk zväčšovali výslovnostné a pravopisné varianty, ako napr. Tomasovszki – Tamasovszky – Tomasószki – Tomaszovszki. Všetky varianty pochádzajú zo slovenského priezviska Tomašovský.

Do záverečnej časti monografie autor ešte pripojil abecedný zoznam spracovaných tirpáckych priezvisk a malý prekladový slovník. Ku každému priezvisku pripojil skratku pôvodu (S – slovenský, M – maďarský, N – nemecký, L – latinský, R – rumunský) a zaradenie do skupín.

Renáta Ondrejková

Kronika


Zomrel ruský slovakista L. N. Smirnov


Ešte koncom minulého roku prišla k nám správa, že 27. novembra 2001 sa s nami vo veku 73 rokov navždy rozlúčil jeden z najznámejších zahraničných slovakistov Lev Nikandrovič Smirnov. L. N. Smirnov chodil na Slovensko, to sa dobre vie, často a veľmi rád. Iba v posledných desiatich rokoch jeho cesty k nám akosi ustali. Stretli sme ho občas ešte na slavistických podujatiach skôr inde v zahraničí, no aj tam naďalej propagoval slovenský jazyk a slovenskú vedu a kultúru uplatňujúc svoje hlboké znalosti a dôverné informácie o našom jazyku. Slovakistiku pestoval ticho a bez veľkých deklarácií na „svojom“ moskovskom pracovisku, v slavistickom zahraničí i na Slovensku, a to v takom rozsahu, že si len ťažko spomenieme na niektorého iného zahraničného slovakistu, ktorý by sa nášmu jazyku venoval tak intenzívne a tak sústavne ako on. Veď priložená bibliografia slovakistických prác L. N. Smirnova obsahuje vyše 100 bibliografických položiek! Dá sa povedať, že vo svojom vedeckom živote žil najmä slovenským jazykom, aj keď hovoril s nami svojím rodným jazykom. Svedčí o tom určite aj to, že napriek tomu, že bol i slavistom, bohemistom a bulharistom, predsa najzávideniahodnejší bol jeho repertoár slovenských ľudových pesničiek. Viaceré slovakistické práce publikoval nielen v Rusku a v slovanskom zahraničí, ale aj na Slovensku. Štúdie o „prenesenom“ uplatňovaní préterita (1964) a o slovakistike v ZSSR (1971) vyšli v časopise Slovenská reč.

Pripomeňme, že L. N. Smirnov sa narodil 30. mája 1928 v Kostrome, v sta­ro­bylom meste na strednom toku Volgy, oplývajúcom chrámami a kláštormi. Slavistiku so špecializáciou na slovenský jazyk študoval na Moskovskej štátnej univerzite (známej MGU), odkiaľ hneď po skončení štúdií nastúpil do Ústavu slavistiky a balkanistiky Akadémie vied ZSSR v Moskve, kde sa neskôr (v r. 1978) stal vedúcim oddelenia slovanských jazykov. Bolo to vlastne jeho celoživotné pracovisko, ktorému ostal verný od začiatku až do konca. Iba na samom sklonku kariéry koncom 90. rokov začal prednášať aj v Samare (v minulosti premenovanej na Kujbyšev), v ďalšom povolžskom meste, na Samarskej humanitnej akadémii.

Vo vedeckej práci sa spočiatku zaoberal najmä otázkami gramatiky, lexiky, slovotvorby a štylistiky slovenského jazyka, pričom osobitnú pozornosť venoval otázke slovesného vidu v slovenčine. Už v r. 1970 vyšla v Moskve vo vydavateľstve Nauka jeho monografia Glagoľnoje vidoobrazovanie v sovremennom slovackom literaturnom jazyke. Na základe obhájenia tejto práce v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV získal v roku 1972 titul doktora filologických vied (DrSc.). Neskôr ho však čím ďalej tým viac lákala svojou príťažlivosťou najmä teória dejín slovanských spisovných jazykov a dejiny slavistiky vôbec, ale znovu s veľmi silnou orientáciou na slovakistiku a na slovenský jazyk. Túto líniu zavŕšil vo svojom poslednom diele Slovackij literaturnyj jazyk epochi nacionaľnogo vozroždenija (Moskva 2001).

L. N. Smirnov pracoval v redakciách časopisov a periodík Sovetskoje slavjanovedenije (neskôr premenovanom na Slavjanovedenije) a Slavjanskoje i balkan­skoje jazykoznanije a pod jeho redakciou vyšlo viacero zborníkov (o internacionalizácii v slovanských jazykoch, o výskume historicko-kultúrnych a sociolingvis­tických aspektov slovanských spisovných jazykov národného obrodenia a i.), veľmi často so slovakistickým zameraním (zborník o Ľudovítovi Štúrovi, Pavlovi Jozefovi Šafárikovi, Jánovi Kollárovi). Dlhé roky pôsobil aj ako platný člen Medzinárodnej komisie pre slovanskú sociolingvistiku pri Medzinárodnom komitéte slavistov.

L. N. Smirnov venoval skutočne neuveriteľne veľký počet štúdií otázkam dejín spisovnej slovenčiny, v ktorých sa pokúšal osvetliť proces konštituovania a vývinu spisovnej slovenčiny spolu aj s konštituovaním a vývinom slovenskej národnosti. Obľúbil si pritom najmä vrcholných dejateľov slovenského národného obrodenia Antona Bernoláka, Pavla Jozefa Šafárika, Jána Kollára, Ľudovíta Štúra, Martina Hattalu, Martina Hamuljaka, ale aj mnoho ďalších. Jeho pohľad má svoje osobitné sociolingvistické aspekty historické i synchrónne. Vyzdvihnime v tejto súvislosti jeho brilantnú štúdiu o výskume mestského jazyka v ruskej sociolingvistike (1987). Veľa pozornosti venoval slovakistike v Rusku a slovensko-ruským jazykovo-kultúrnym vzťahom i historickým kontaktom, ako aj prekladovým problémom na príklade S. H. Vajanského. V početným príspevkoch (väčších i men­ších), v encyklopedických heslách a recenziách oboznamoval ruských čitateľov s jazykovedným dianím na Slovensku, no veľmi dobré služby urobil slovenskej jazykovede a jej propagácii aj svojimi „naučnymi perevodami“ prác slovenských autorov, ktorí sa takto dostali do prestížnych časopisov Voprosy jazykoznanija, Slavjanskoje slavjanovenie, do zborníka Novoje v zarubežnoj lingvistike a do iných kompendií v dokonalom pretlmočení (boli to najmä štúdie J. Štolca, E. Paulinyho, J. Ružičku, V. Blanára, P. Ondrusa, Š. Peciara, J. Horeckého, no aj viacerých ďalších). Do tlače stihol odovzdať publikáciu Slovackij jazyk, ktorá vyjde v známej edícii Jazyki mira. Za svoju činnosť v oblasti slovakistiky bol L. N. Smirnov zaslúžene vyznamenaný zlatou Čestnou plaketou Ľ. Štúra za zásluhy v spoločenských vedách. Slovenská reč sa rozhodla uverejniť kompletný súpis slovakistických prác L. N. Smirnova, aby sa vedelo aj u nás o aktivitách tohto „robotníka“ slova a pro­pagátora slovenčiny a slovenskej jazykovedy v slavistickom svete. Musíme sa priznať, že kým sme si takto nezosumarizovali slovakistickú činnosť L. N. Smirnova, ani sme netušili, aká je obsiahla a objemná.

L. N. Smirnov bol, ako je známe, aj redaktorom rozsiahleho 6-zväzkového Veľkého slovensko-ruského slovníka (1979 – 1995). Hoci po skončení prác na Veľkom rusko-slovenskom a Veľkom slovensko-ruskom slovníku naše kontakty s ruskou jazykovedou ustali, už nie sú ani zďaleka také intenzívne, veríme, že jeho nasledovníci budú v stopách svojho majstra pokračovať v rozvíjaní slovakistiky aj naďalej.

Česť jeho pamiatke!


Slavomír Ondrejovič


Bibliografia slovakistických prác Leva Nikandroviča Smirnova (1956 – 2001)


Táto bibliografia vznikla v nadväznosti a za pomoci bibliografického súpisu Spisok naučnych trudov doktora filologičeskich nauk Ľva Nikandroviča Smirnova (Slavjanskije literaturnyje jazyki nacionaľnogo vozroždenija. Red. G. K. Venediktov. Moskva, Istitut slavjanovedenija Rossijskoj akademii nauk 1998, s. 288 – 372), najmä však súpisu s tým istým názvom, ktorý zostavil a 17. júna 2001 podpísal sám L. N. Smirnov. V ruských (a bývalých sovietskych) lingvistických časopisoch nie je zvykom uvádzať údaj o ich ročníku. Hoci by sa teoreticky dal odvodiť od roku založenia príslušného časopisu, neuvádzame ho ani v tomto súpise.


1956

K voprosu o stradateľnych konstrukcijach v slovackom literaturnom jazyke. In: Učonyje zapiski Instituta slavianovedenija. 13. Moskva, Izdateľstvo AN SSSR 1956, s. 240 – 253.


1959

Voprosy istorii slavianskich literaturnych jazykov na IV Meždunarodnom sjezde slavistov. Voprosy jazykoznanija, 8, 1959, No 4, s. 130 – 133 (spoluautor V. V. Veselitskij).

Novyje izdanija. Voprosy jazykoznanija, 8, 1959. No 5, s. 150 – 151 (referuje sa o Jazykovednom časopise).


1960

Sootnositeľnoje upotreblenije form prošedšego vremeni v sovremennom slovackom literaturnom jazyke. In: Učonyje zapiski Istituta slavianovedenija. 19. Red. S. B. Bernštejn, Moskva, Izdateľstvo AN SSSR 1960, s. 70 – 100.

1962

Upotreblenije form prošedšego vremeni v sovremennom slovackom literaturnom jazyke. Avtoreferat dissertacii na soiskanije učonoj stepeni kandidata filologičeskich nauk. Moskva. AN SSSR 1962. 22 s.

Upotreblenije form prošedšego vremeni v sovremennom slovackom literaturnom jazyke. Dissertacija na soiskanije učonoj stepeni kandidata filologičeskich nauk. Moskva 1960. 320 s. (rukopis).

Upotreblenije form prošedšego vremeni soveršennogo vida so značenijem povtoriajemosti v slovackom literaturnom jazyke. In: Kratkije soobščenija Instituta slavianovedenija. 36. Moskva, Izdateľstvo AN SSSR 1962, s. 29 – 43.


1963

Vklad P. J. Šafarika v slavianskoje jazykoznanije (k 100-letiju so dňa smerti). In: Kratkije soobščenija Instituta slavianovedenija. Slavianskoje jazykoznanije. 38. Moskva, Nauka 1963, s. 55 – 67.

Russkije lingvisty o vklade P. J. Šafarika v slavianskoje jazykoznanije. In: Odkaz P. J. Šafárika. Slovanské štúdie. 6. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1963, s. 189 – 195.


1964

Poznámka o prenesenom používaní tvarov préterita v spisovnej slovenčine. Slovenská reč, 29, 1964, s. 137 – 139.


1965

U istokov slovackogo literaturnogo jazyka (obzor novejšej literatury o jazykovoj dejateľnosti A. Bernolaka). In: Kratkije soobščenija Instituta slavianovedenija. 43. Moskva, Izdateľstvo AN SSSR 1965, s. 85 – 94.

Anton Bernolak. In: Slavianskoje istočnikovedenije. Moskva, AN SSSR 1965, s. 138 – 145.

Materialy konferencii po voprosam razvitija sovremennogo slovackogo literaturnogo jazyka. In: Sovetskoje slavianovedenije, No 3, 1965, s. 119.

Diskussija o kuľture jazyka v Slovakii. Sovetskoje slavianovedenije, 1965, No 6, s. 92 – 95.


1966

O naučnom izučenii slovackogo jazyka v SSSR (za period s 1960 do 1965 gg.). Ruštinár, 1, 1966, 297 – 299.


Sbornik dokladov čechoslovackich leksikografov (Lexikografický zborník. Bratislava 1961). In: Sovremennaja russkaja leksikografija. Moskva, Nauka 1966, s. 160 – 166 (rec.).

1967

K voprosu o teorii jazykovoj kuľtury. In: Kultúra spisovnej slovenčiny. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1967, s. 124 – 125.


1969

O roli Antona Bernolaka v istorii slovackogo literaturnogo jazyka. Voprosy jazykoznanija, 1969, No 6, s. 103 – 113.

Dvuvidovyje glagoly v sovremennom slovackom literaturnom jazyke. Slavica Slovaca, 4, 1969, s. 40 – 70.

O roli A. Bernolaka v istorii slovackogo literaturnogo jazyka. In: Slavianskije literaturnyje jazyki v donacionaľnyj period. (Tezisy dokladov). Moskva, AN SSSR 1969, s. 18 – 19.


Oravec, J.: Väzba slovies v slovenčine. Bratislava 1967. 389 s. Izvestija AN SSSR. Serija literatury i jazyka, No 6, s. 557 – 558 (rec.).


1970

Glagoľnoje vidoobrazovanije v sovremennom slovackom literaturnom jazyke. Moskva, Nauka 1970. 216 s.


1971

Ob odnoj osobennosti funkcionirovanija glagolov soveršennogo vida v slovackom jazyke (sravniteľno s russkim). In: Issledovanija po slavianskomu jazykoznaniju. Sbornik v česť šestidesiatiletija professora S. B. Bernštejna. Moskva, Nauka 1971, s. 236 – 241.

O vidovych korreľacijach tipa padať – padnúť v sovremennom slovackom literaturnom jazyke. Jazykovedné štúdie. 11. Red. J. Ružička. Jónov zborník. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1971, s. 159 – 164.

Slovakistika v ZSSR (prehľad lingvistickej literatúry za roky 1960 – 1970). Slovenská reč, 36, 1971, s. 376 – 379.


Habovštiaková, K.: Bernolákovo jazykovedné dielo. Bratislava 1968. 445 s. Sovetskoje slavianovedenije, 1971, No 5, s. 98 – 100 (rec.).


1973

O perevodach na russkij jazyk romana Sv. Gurbana-Vajanskogo „Leťaščije teni“. In: Slovenská a ruská literatúra. Vzťahy a súvislosti. Red. M. Bakoš. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1973, s. 154 – 168.

K teorii chudožestvennogo perevoda (problemy lingvo-stilističeskoj adekvatnosti). In: Slavianskoje jazykoznanije. VII Meždunarodnyj sjezd slavistov v Varšave. Doklady sovetskoj delegacii. Moskva, Nauka 1973, s. 500 – 518.

1974

O prefiksaľno-suffiksaľnom sposobe obrazovanija otymennych glagolov v slo­vackom jazyke. In: Jazykovedné štúdie. 12. Peciarov zborník. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1974, s. 165 – 171.

O roli kuľturnych interdialektov v processe formirovanija slavianskich literaturnych jazykov. In: Slavianskije kuľtury v epochu formirovanija i razvitija slavianskich nacij (XVIII – XIX vv.). Tezisy dokladov i soobščenij. Moskva, Nauka 1974, s. 30 – 31.


1975

Slovo a slovník. Bratislava 1973. Izvestija AN SSSR. Serija literatury i jazyka 1975. No 6, s. 569 – 571 (rec.).


1976

Slovackij jazyk. In: Boľšaja sovetskaja enciklopedija. 23. Red. A. M. Prochorov. 3. vyd. Moskva, Sovetskaja enciklopedija 1976, s. 574.


1977

Vopros o slovackom literaturnom jazyke na raznych etapach nacionaľnogo vozroždenija. In: Formirovanije nacionaľnych kuľtur v stranach Centraľnoj i Jugo-Vostočnoj Jevropy. Moskva, Nauka 1977, s. 193 – 203.


1978

Formirovanije slovackogo literaturnogo jazyka v epochu nacionaľnogo vozroždenija (1780 – 1848). In: Nacionaľnoje vozroždenije i formirovanije slavianskich literaturnych jazykov. Moskva, Nauka 1978, s. 86 – 157.

O roli kuľturnych interdialektov v processe formirovanija slavianskich literaturnych jazykov. In: Slavianskije kuľtury v epochu formirovanija i razvitija slavianskich nacij XVIII – XIX vv. Moskva, Nauka 1978, s. 116 – 121.


1979

O roli reformy M. M. Godži – M. Gatally v istorii slovackogo literaturnogo jazyka. In: Slavianskoje i balkanskoje jazykoznanije. Istorija literaturnych jazykov i pismennosť. Moskva, Nauka 1979, s. 232 – 245.

Formirovanije nacionaľnych literaturnych jazykov zarubežnych slavian. In: Kompleksnyje problemy istorii i kuľtury narodov Centraľnoj i Jugo-Vostočnoj Jevropy. Moskva, Nauka 1979, s. 119 – 128.


Krajčovič, R.: Svedectvo dejín o slovenčine. Martin, Matica slovenská 1977. 268 s. Sovetskoje slavianovedenije 1979, No 4, s. 119 – 120 (rec.).

1980

O vidovoj charakteristike glagolov tipa naraňajkovať sa v slovackom jazyke. In: Jazykovedné štúdie. 15. Horeckého zborník. Red. J. Ružička. Bratislava, Veda 1980, s. 169 – 272.

O vidovoj sootnositeľnosti denominativnych prefiksaľno-suffiksaľnych glagolov v slovackom jazyke. In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Philologica. 30. Bratislava 1980, s. 133 – 137.


1981

O jazykovom aspekte formirovanija nacij. In: Formirovnije nacij v Centraľnoj i Jugo-Vostočnoj Jevrope. Istoričeskij i istoriko-kuľturnyj aspekty. Moskva, Nauka 1981, s. 95 – 101.

Otraženije v literaturno-jazykovoj sfere borby za konsolidaciju slovackoj nacii (seredina 19 v.). In: Formirovanije nacij v Centraľnoj i Jugo-Vostočnoj Jevrope. Istoričeskij i istoriko-kuľturnyj aspekty. Moskva, Nauka 1981, s. 197 – 211.


1982

Novyj etap demokratizacii slavianskich literaturnych jazykov v epochu socialističeskich preobrazovanij. In: Sovremennyje slavianskije kuľtury: razvitje, vzaimodejstvije, meždunarodnyj kontakt. Kyjev, Naukova dumka 1982, s. 320 – 324.

Predislovije. In: E. Paulini: Kratkaja grammatika slovackogo jazyka. Moskva, Izdateľstvo Vysšaja škola 1982, s. 5 – 8.


1983

O slovoobrazovateľnoj variativnosti otvlečonnych suščestviteľnych v literaturnom slovackom jazyke na načaľnom etape jego razvitija. In: Slavianskoje i balkanskoje jazykoznanije. Problemy leksikologii. Red. L. N. Smirnov. Moskva, Nauka 1983, s. 38 – 54.

Problemy i zadači sopostaviteľnoj slavianskoj aspektologii. In: Slavianskoje jazykoznanije. IX Meždunarodnyj sjezd slavistov. Kijev, senťabr 1983 g. Doklady sovetskoj delegacii. Moskva, Nauka 1983, s. 184 – 198.


1984

K sopostaviteľnomu izučeniju gibridnych slovosloženij v sovremennych slavianskich literaturnych jazykach. In: Sopostaviteľnoje izučenije slovoobrazovanija slavianskich jazykov. Tezisy dokladov. Moskva, Nauka 1984, s. 192 – 198 (spoluautorka Z. N. Strekalová).


Hrozienčík, J.: Turčianski olejkári a šafraníci. Bratislava 1981. Sovetskoje slavianovedenije, 1984, No 2, s. 111 – 114 (rec.).

1986


Soták, M.: Kapitoly zo slovensko-ruských jazykových kontaktov. Bratislava 1982. 240 s. Sovetskoje slavianovedenije, 1986, s. 102 – 105 (rec.).


1987

Iz istorii slovakistiki v Rossii. In: L. A. Bulachovskij i sovremennoje jazykoznanije (k 100-leťju so dňa roždenija). Kijev, Naukova dumka 1987, s. 178 – 185.

Demokratizacija slavianskich literaturnych jazykov v epochu socialističeskich preobrazovanij. In: Izučenije kuľtur slavianskich narodov. Moskva, Nauka 1987, s. 114 – 118.

K sopostaviteľnomu izučeniju gibridnych slovosloženij v sovremennych slavianskich literaturnych jazykach. In: Sopostaviteľnoje izučenije slooobrazovanija slavianskich jazykov. Moskva, Nauka 1987, s. 195 – 198 (spoluautorka Z. N. Strekalová).

Problema izučenija jazyka goroda v istorii sovetskoj lingvistiki. In: Socjolingwistyka. 6. Red. W. Lubaś. Warszawa – Kraków – Katowice, Ossolineum 1987, s. 45 – 50.

Iz istorii russko-slovackich naučnych sviazej v XIX veke. In: Zborník Pedagogickej fakulty v Nitre. Séria rusistiky. 4. Nitra, Pedagogická fakulta 1987, s. 111 – 120.


Blanár, V.: Lexikálno-sémantická rekonštrukcia. Bratislava 1984. 216 s. Sovetskoje slavianovedenije, 1987, No 6, s. 116 – 117 (rec.).


1988

Problemy sociolingvističeskogo analiza sovremennych slavianskich literaturnych jazykov. In: Slavianskoje jazykoznanije. X Meždunarodnyj sjezd slavistov. Doklady sovetskoj delegacii. Moskva, Nauka 1988, s. 225 – 238.

O načaľnom etape formirovanija literaturnogo slovackogo jazyka. In: Slavica Tartuensia II. Tartu 1988, s. 59 – 68.

Opyt charakteristiki tendencij demokratizacii i internacionalizacii v sovremennych slavianskich literaturnych jazykach. In: Funkcionirovanie slavianskich literaturnych jazykov v sociolingvističeskom obščestve. Moskva, Nauka 1988, s. 6 – 41.


Dejateli slovackogo nacionaľnogo vozroždenija (JÓNA, E.: Postavy slovenskej jazykovedy v dobe Štúrovej. Bratislava 1985. 172 s.). In: Informacionnyj bjulleteň (MAIRSK). Moskva, 18, 1988, s. 53 – 56 (rec.).


1989

Etničeskoje samosoznanije slovakov v svete lingvističeskich dannych. In: Razvitije etničeskogo samosoznanija slavianskich narodov v epochu zrelogo feodalizma. Moskva, Nauka 1988, s. 245 – 255.

1990

O nekotorych problemach sopostaviteľnoj slavianskoj aspektologii. In: Problemy sopostaviteľnoj grammatiki slavianskich jazykov. Moskva, Nauka 1990, s. 49 – 68.

Ľudovit Štur i lužicki serbi. In: Problemi slovianoznavstva. Ľviv, 41, 1990, s. 114 – 116.


Krátky slovník slovenského jazyka. Bratislava, Veda 1987. Sovetskoje slavianovedenije, 1990, No 4, s. 122 – 123 (rec.).

DVONČ, L.: Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1925 – 1975). Matica slovenská 1987. Sovetskoje slavianovedenije, 1990, No 4, s. 121 – 122 (rec.).


1991

O šturovskoj koncepcii literaturnogo slovackogo jazyka. In: Studia Slavica. K 80-le­tiju S. B. Bernštejna. Moskva, Nauka 1991, s. 221 – 228.

Vidobražeňňa procesiv internacionalizacii i leksyko-slovotvirnij systemi slovackoj literaturnoj movy. In: Funkcionuvaňňa i rozvytok sučasnych slaviankych mov. Kyjiv, Naukova dumka 1991, s. 113 – 125.

O perevodach proizvedenij Sv. Gurbana Vajanskogo v dorevoľucionnoj Rossii. In: Sovetskoje slavianovedenije, 1991, No 6, s. 102 – 108.


1992

Vklad Ľudovita Štura v formirovanii slovackogo literaturnogo jazyka. In: Ľudovit Štur i jego vremia. Red. L. N. Smirnov. Moskva, Institut slavianovedenija i balkanistiki RAN 1992, s. 42 – 59.

K 175-letiju so dňa roždenija Ľudovita Štura. In: Ľudovit Štur i jego vremia. Red. L. N. Smirnov. Moskva, Institut slavianovedenija i balkanistiki RAN 1992, s. 3 – 4.

Izučajem nasledije Ľudovita Štura. In: Informacionnyj bjulleteň (MAIRSK), 23 – 24, 1992, s. 117 – 121.

Slovoobrazovateľnyje tipy nomina abstracta attributivitatis v literaturnom slovackom jazyke epochi nacionaľnogo vozroždenija. In: Issledovanija po slovackomu jazyku. Red. L. N. Smirnov. Moskva, Istitut slavianoznavstva i bal­ka­nistiki RAN 1992, s. 34 – 80.

K istorii perevoda Biblii na slovackij jazyk. In: Informacionnyj bjulleteň (MAIRSK). Moskva, 23 – 24, 1992, s. 117 – 121.

Problemy sopostaviteľnoj leksikologii v sovremennoj čechoslovackoj lingvistike. In: Tipologičeskoje i sopostaviteľnoje izučenije slavianskich i balkanskich jazykov. Tezisy dokladov i soobščenij mežrespublikanskoj konferencii. Moskva, 1992, s. 40 – 41.

1993

Literaturnyj slovackij jazyk epochi nacionaľnogo vozroždenija: teoretičeskije problemy stanovlenija i razvitija. In: Slavianskoje jazykoznanije. IX Meždunarodnyj sjezd slavistov. Bratislava, senťabr 1993. Doklady rossijskoj delegacii. Moskva, Nauka 1993, s. 138 – 151.

O pervom perevode Biblii na slovackij jazyk. In: Philologica Slavica: K 70-letiju akademika N. I. Tolstogo. Moskva, Nauka 1993, s. 401 – 409.

Demokratizacija literaturnogo jazyka slovakov v epochu nacionaľnogo vozroždenija. In: Diachroničeskaja sociolingvistika. Moskva, Nauka 1993, s. 60 – 72.

Jan Kollar i formirovanije slovackogo literaturnogo jazyka. In: Jan Kollar – poet, patriot, gumanist. Moskva, Istitut slavianovedenija i balkanistiki RAN 1993, s. 25 – 41.

Iz istorii mežslavianskich kuľturnych svjazej (o perevodach proizvedenij Sv. Gurbana Vajanskogo na russkij jazyk v konce XIX – načale XX vv). In: Slavianskaja filologija. 7. Sankt-Peterburg 1993, s. 7 – 15.

Problemy sinchronno-sopostaviteľnoj leksikologii v sovremennoj čechoslovackoj lingvistike. In: Tipologičeskije i sopostaviteľnyje metody v slavianskom jazykoznanii. Moskva, Istitut slavianovedenija i balkanistiki RAN 1993, s. 69 – 79.

Literaturnyj slovackij jazyk epochi nacionaľnogo vozroždenija: teoretičeskije problemy stanovlenija i razvitija. XI. medzinárodný zjazd slavistov. Bratislava, Veda 1993, s. 211 – 212.

Problema ekvivalentnosti v teorii i praktike sovremennoj slovackoj dvujazyčnoj leksikografii. In: Aktuaľnyje problemy slavianskoj filologii (materialy naučnoj konferencii). Moskva, Moskovskij gosudarstvennyj universitet – Filologičeskij fakuľtet 1993, s. 17 –18.


Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava 1991. 536 s. Slavianovedenije, 1993, No 6, s. 98 – 100 (rec.).


1994

O roli perevodov Biblii v stanovlenii i razvitii literaturnych slavianskich jazykov epochi nacionaľnogo vozroždenija. In: Perevody Biblii i ich značenije v razvitii duchovnoj kuľtury slavian. Sankt-Peterburg 1994, s. 147 – 152.

Tradicionnoje i novoje v opytach kodifikacii norm literaturnogo slovackogo jazyka perioda jego stanovlenija. In: Tradicija i novyje tendencii v razvitii slovianskich literaturnych jazykov: problema dinamiki normy. Tezisy dokladov meždunarodnoj naučnoj konferencii. Moskva, Institut slavianovedenija i bal­kanistiki RAN 1994, s. 41 – 44.


Historický slovník slovenského jazyka I. Bratislava, Veda 1991. 536 s. In: Etimologija 1991 – 1993. Moskva, Nauka 1994, s. 174 – 179 (rec.).

1995

K istorii slovacko-ukrajinskich kuľturnych sviazej v XIX veke. Slavianovedenije, 1995, No 1, s. 74 – 78.

O roli inostrannych slov („jevropeizmov“) v razvitii leksiki šturovskogo literaturnogo jazyka. Slavica Slovaca, 30, 1995, č. 2, s. 28 – 40.

Slovo o Šafarike. In: Pavel Jozef Šafarik (k 200-letiju so dňa roždenija). Red. L. N. Smirnov. Moskva, Institut slavianovedenija i balkanistiki RAN 1995, s. 3 – 9.

O roli P. J. Šafarika v razvitii slavianskogo jazykoznanija. In: Pavel Jozef Šafarik (k 200-letiju so dňa roždenija). Red. L. N. Smirnov. Moskva, Institut slavianovedenija i balkanistiki RAN 1995, s. 29 – 43.

K istorii izučenija slovackich dialektov v dorevoľucionnoj Rossiii. In: Dialectologica Slavica. Sbornik k 85-letiju S. B. Bernštejna. Moskva, Indrik 1995, s. 311 – 317.

Mesto i roľ „Slovaria“ Antona Bernolaka v istorii slovackoj leksikografii. In: Slovar i kuľtura. K stoletiju s načala publikacii Slovaria bolgarskogo jazyka N. Gerova. Moskva, Istitut slavianovedenija i balkanistiki RAN 1995, s. 40 – 42.


1996

Pavel Jozef Šafarik v bolgarskom jazyke i drevnebolgarskoj pismennosti. In: Bolgarskij ježegodnik. Tom 2. 1996, s. 286 – 293.

P. J. Šafarik i razvitije slavianskogo jazykoznanija v Rossii. In: Pavol Jozef Šafárik a sla­­vistika. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie a dokumentov z osláv 200. výročia narodenia P. J. Šafárika. Martin, Matica slovenská 1996, s. 211 – 216.

K jubileju Pavla Jozefa Šafarika. In: Informacionnyj bjulleteň (MAIRSK). Moskva. Institut slavianovedenija i balkanistiki RAN, 30 – 31, 1996, s. 193 – 197.


1997

Martin Gattala (1821 – 1903). Slavianovedenije, 1997, No 1, s. 121 – 124.

Vvedenije. In: Tendencii internacionalizacii v sovremennych slavianskich literaturnych jazykach. Red. L. N. Smirnov. Moskva, Institut slavianovedenija i balkanistiki RAN 1997, s. 3 – 26.

Otraženije processa internacionalizacii v leksiko-slovoobrazovateľnoj sisteme so­vremennogo slovackogo literaturnogo jazyka. In: Tendencii internacionalizacii v sovremennych slavianskich literaturnych jazykach. Red. L. N. Smirnov. Moskva, Institut slavianovedenija i balkanistiki RAN 1997, s. 27 – 57.


1998

Iz istorii slovackogo literaturnogo jazyka. Slavianovedenije, 1998, No 3, s. 23 – 29.

Odpovede k diskusným príspevkom V. Blanára, A. D. Duličenka a G. A. Liliča. In: Záznamy z diskusie k predneseným referátom. XI. medzinárodný zjazd slavistov. Red. J. Doruľa. Bratislava 30. augusta – 8. septembra 1993. Bratislava, Slovenský komitét slavistov – Slavistický kabinet SAV 1998, s. 218 – 223.


1999

Iz nabľudenij nad leksikoj literaturnogo slovackogo jazyka šturovskogo perioda. In: Slavianskoje i balkanskoje jazykoznanije. Problemy leksikologii i seman­tiki. Slovo v kontekste kuľtury. Moskva, Indrik 1999, s. 137 – 160.

O načaľnom etape istorii perevodov Biblii na slovackij jazyk. In: I Slavističeskije čtenija pamjati professora P. A. Dmitrijeva i professora G. I. Safronova. Materialy meždunarodnoj konferencii 12 – 14 senťabrja 1999 g. Sankt-Peterburg 1999, s. 99 – 100.

Tradicionnoje i novoje v opytach kodifikacii literaturnogo slovackogo jazyka perioda jego stanovlenija. In: Problemy slavianskoj diachroničeskoj sociolingvistiki. Dinamika literaturno-jazykovoj normy. Moskva, Institut slavistiki RAN 1999, s. 68 – 105.


2000

Zametki po slovackoj istoričeskoj leksikologii. 2. In: Folia Slavistica. Rale Michalovne Cejtlin. Moskva, Institut slavistiki RAN 2000, s. 109 – 114.

Jan Palarik o slavianskoj vzaimnosti. In: Slavianskij aľmanach 1999. Moskva, Istitut slavistiki RAN 2000, s. 113 – 119.

K diskusii o „načale“ istorii literaturnogo slovackogo jazyka. Slavica Slovaca, 35, 2000, s. 141 – 149.

O perevodach puškinskoj prozy na slovackij jazyk. In: A. S. Puškin i mir slavianskoj kuľtury. Moskva, Institut slavistiki RAN 2000, s. 27 – 33.

K sinchronno-sopostaviteľnomu analizu sposobov glagoľnogo dejstvija v slavian­skich jazykach. In: Človek a jeho jazyk 1. Jazyk ako fenomén kultúry. Na počesť profesora Jána Horeckého. Ed. K. Buzássyová. Bratislava, Veda 2000, s. 402 – 409.


Slovackaja kniga XVIII – načala XIX vv. v Slavianskom fonde Bolgarskoj akademii nauk. Sankt-Peterburg 1998. 110 s. Slavianovedenije 2000, No 3, s. 111 – 112 (rec.).


2001

Slovackij literaturnyj jazyk epochi nacionaľnogo vozroždenija. Moskva, Institut slavistiki RAN 2001. 204 s.


Zostavil Slavomír Ondrejovič

Životné jubileum slovakistky z Rumunska Dagmar Márie Anocovej


Na sklonku prvého roka tretieho milénia sa dožíva životného jubilea slovakistka z Rumunska, poetka, literárna vedkyňa a literárna kritička, prekladateľka, jazykovedná pracovníčka, docentka slovenského jazyka a literatúry na univerzite v Bukurešti Dagmar Mária Anocová. Keď sa 28. decembra 1951 v učiteľskej rodine Anocovcov narodila Dagmar Mária, bolo jasné, že slovenskú školu v Nadlaku čakajú svetlé dni. Do matriky narodených sa na ten rok zapísalo detí neúrekom. Ale ešte nikto netušil, že z tej povojnovej generácie vyrastie silná slovenská intelektuálna a spisovateľská generácia, ktorá v rozhodujúcej miere posilní slovenské jazykové vedomie. V tzv. nadlackom literárnom fenoméne, popri o čosi starších krajanoch Ondrejovi Štefankovi, Miroslavovi Ambrušovi a mladšom Adamovi Suchánskom, ako rovnocenný a rovnovážny pilier stojí Dagmar Mária Anocová od školských a lyceálnych dní po súčasnosť.

D. M. Anocová, členka Zväzu rumunských spisovateľov, publikovala viacero básnických zbierok v slovenčine: Knihy rozlúčok (1985), Synonymia (1993), jedna z najlepších a bezpochyby najvkusnejších básnických zbierok vydaných po slovensky v Rumunsku, za ktorú získala Cenu Zväzu rumunských spisovateľov, Ročné obdobia (1996), krátke prózy Kniha príbehov alebo poltóny (1988), ďalej výbery z literárnovedných štúdií Hľadanie sférického priestoru (1997), Literárne reflexie (1997) a napokon aj vysokoškolskú učebnicu Fonetika a fonológia slovenčiny (1998). Vyšli jej aj knihy pre deti Knižka pre prvákov (1982) a Kde bolo, tam bolo... (1997). D. M. Anocová je aj spoluzostavovateľkou viacerých učebníc zo slovenského jazyka (od 5. po 8. ročník ZŠ) a literatúry pre slovenských žiakov v Rumunsku. Zostavila antológiu Haiku za 24 korún o metafyzike (2001) a spolupodieľala sa aj pri zostavovaní zbierky ľudových piesní Tečie voda po Maruši... (1986). Na Slovensku jej vyšiel výber z poézie Kniha stretnutí (1995) a doma v rumunskom jazyku výber z poézie Confesiuni pe un papirus (1991). Je redaktorkou viacerých publikácií (Naše snahy, Rovnobežné zrkadlá Oglinzi paralele). Prekladá zo slovenskej a rumunskej literatúry.

Táto všestranná slovakistka z Rumunska študovala slovenčinu a rumunčinu na bukureštskej univerzite a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bra­tislave. Ako čerstvá absolventka FF UK nastúpila na nadlacké gymnázium (1975), zakrátko na Fakultu cudzích jazykov a literatúr Univerzity v Bukurešti, kde vyučuje slovenčinu. V Bratislave získala titul doktorky filozofie. Titul doktorky filológie Univerzity v Bukurešti získala po obhájení dizertačnej práce o diele Mila Urbana.

Dagmar Mária Anocová ako vysokoškolská pracovníčka vo svojej pomerne bohatej vysokoškolskej praxi vyučuje alebo vyučovala popri literárnohistorických disciplínach aj súčasný slovenský jazyk (fonetiku a fonológiu, morfológiu a syn­tax), dialektológiu a dejiny slovenského jazyka, slovenčinu pre začiatočníkov. Aj keď sa orientuje na slovenskú literatúru, mladšie generácie rumunských slovakistov jej vďačia za sprostredkovanie prvých kvalifikovaných poznatkov o slo­ven­skom jazyku. Svoj vzťah k slovenčine korunovala vysokoškolskou učebnicou z fonetiky a fonológie slovenského jazyka, ktorá je určená na prehĺbenie poznania slovenčiny jednak ako cudzieho jazyka, na čom nástojí i sama autorka, a radí sa i do slovenského foneticko-fonologického kontextu. D. M. Anocová v tomto smere nad­väzuje na relevantnú foneticko-fonologickú slovenskú skúsenosť autorov, akými sú J. Dvončová, Á. Kráľ, E. Pauliny, J. Sabol a i.

Jubilantka publikovala jazykovedné štúdie o slovensko-rumunskom bilingvizme, početné články z oblasti jazykovej kultúry a recenzie v slovenskej periodickej tlači v Rumunsku, v Našich snahách, v Dolnozemskom Slovákovi, vo Variáciách a inde.

Vďaka publikačnej a pedagogickej činnosti našej jubilantky a jej kritickým, ale spravodlivým postrehom o bežnej jazykovej praxi sa jazyková úroveň slovenčiny ako enklávneho jazyka v Rumunsku zvýšila. Vďaka autorkinmu entuziazmu a snahám mladšej slovakistickej generácie slovenčina v Rumunsku sa vyvíja v kva­litatívne nových podmienkach slovensko-rumunskeho bilingvizmu. Dagmar Mária Anocová tak reprezentuje rumunskú slovakistiku v jej najlepších tradíciách. Želáme jej v tejto záslužej práci pri odovzdávaní láskavého slova o slove ešte mnoho úspechov, tvorivých nepokojov a vytrvalosti, aby jej každodenná cesta starostlivej dcéry z rodného Nadlaku na bukureštskú univerzitu spôsobovala radosť z ná­vratov do krajiny nových objavov.

Dášenka, všetko dobré! Ad multos annos!

Miroslav Dudok

rozličnosti


Novšie pomenovanie úpadca. – Pomenovanie úpadca, s ktorým sa môžeme stretnúť v novinách napríklad v rubrikách venovaných inzercii, ale zaiste aj v odborných, obchodných, príp. právnických textoch, je späté s dnešnou ekonomickou si­tuáciou slovenskej spoločnosti. Po výrazných ponovembrových zmenách (po r. 1989) v politike, a s tým súvisiacimi zmenami v hospodárskej oblasti, so zmenami vo verejnej správe atď., v súvise s obnovením súkromného podnikania nielen vznikajú nové firmy, rozličné podnikateľské subjekty, ale niektoré z novovzniknutých firiem aj zanikajú. Nemôžu obstáť v hospodárskej súťaži, sú nútené ohlásiť finančný úpadok. Inými slovami sa táto dnes dosť bežne sa vyskytujúca situácia označuje aj tak, že firma ohlásila bankrot, príp. že firma ide do konkurzu.

Inšpiráciou pre našu úvahu o slove úpadca bol tento inzerát:

Správca konkurznej podstaty úpadcu OSIVÁR, a. s., Stummerova 1 276, Topoľčany, JUDr. Dagmar Kubovičová, advokát, Námestie Biely kríž 7, Bratislava, ponúka na predaj mimo dražby nehnuteľný majetok úpadcu, a to: ... (Pravda, rubrika Inzercia, 28. 1. 2002, s. 18). Časovo skorší doklad na slovo úpadca z r. 1998 je doložený v elektronickom korpuse textov slovenského jazyka Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV: Pretože situácia vyzerala pre úpadcu veľmi nebezpečne, schválila nakoniec NR SR protiústavný zákon č. 292/1996.

Keďže slovo úpadca je relatívne nové a môže niekomu práve pre svoju novosť znieť nezvyčajne, nazdávame sa, že si zaslúži našu pozornosť. Cieľom našej poznámky je osvetliť, ako sa toto z hľadiska slovotvorného a lexikálneho systému spisovnej slovenčiny správne utvorené pomenovanie, zaraďuje medzi iné pomenovania s obdobnou slovotvornou štruktúrou. Všimneme si aj komunikačnú a štylistickú hodnotu slova úpadca, jeho vzťah k možným synonymným slovám, teda jeho miesto v lexikálnom podsystéme slovenčiny.

Slovo úpadca sa zaraďuje medzi iné činiteľské alebo konateľské mená utvorené podľa slovotvorného typu slovotvorný základ (slovesný alebo dejové substantívum) + slovotvorný formant -ca. Priraďuje sa teda k pomenovaniam typu výrobca, dopravca, dovozca, únosca; z novších slov spomeňme hovorca, predajca – inštitúcia, osoba, ktorá sa zaoberá predajom, predávaním, synonymné je slovo díler. Zo starších, dávno etablovaných slov sem patria odvodené slová sudca a porotca. Z toho, že v slovotvornom základe je spravidla dejové substantívum, vyplýva, že aj lexikálny význam týchto pomenovaní vyjadrujeme zvyčajne, resp. aspoň často, pomocou obidvoch motivačných slov, ktoré tu prichádzajú do úvahy, pomocou dejového mena aj príslušného slovesa. Únosca je „ten, kto uskutočnil únos, kto niekoho uniesol“ (porov. i Krátky slovník slovenského jazyka 1997, s. 769); výrobca je „kto vyrába, kto sa stará o výrobu“ (porov. i Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny 1989, s. 54.) Podľa toho lexikálny význam slova úpadca by sme vyložili ako „kto ohlásil/ohlasuje finančný úpadok (pre neschopnosť platiť dlhy a iné finančné pohľadávky). Na rozdiel od citovaných slov únosca, dopravca, predajca, kde sú motivujúce slová únos, predaj, doprava prítomné v povrchovej aj v hĺbkovej štruktúre týchto odvodených slov, v slove úpadca to tak nie je. Toto slovo sa od iných slov príslušného slovotvorného typu odlišuje formálnou utvorenosťou a svojou derivačnou históriou tým, že pri jeho utvorení musíme predpokladať o jednu operáciu navyše: od dejového mena úpadok bolo treba odtrhnúť slovotvornú príponu -ok a k tomuto základu dejového mena sa pridala slovotvorná prípona (slovotvorný formant) na označenie činiteľských osobných mien -ca. Pripomeňme si pri tejto príležitosti aj to, že lexikálny význam slova hovorca môžeme vyložiť iba priamo slovesom hovoriť, dejové meno hovor tu neprichádza do úvahy, porov. hovorca – „kto hovorí za niekoho, za istú vec, tlmočník, tlačový tajomník“. Azda je užitočné pripomenúť si aj to, že pomenovanie porotca (člen poroty) je zasa motivované iba vzťahom k základovému nedejovému substantívu porota. Bolo utvorené analógiou ku konkrétnemu slovu sudca – „kto súdi; kto je členom súdu“. Slovo porotca dosvedčuje reálnosť motivácie dejovým menom súd pri odvodenom slove sudca (porov. o tom Dokulil, M.: Tvoření slov v češtině. 1. Teorie odvozování slov. 1962, s. 110). Až od substantíva porota je utvorené hovorové sloveso porotovať niekoho, napr. v súťažiach umeleckého prednesu.

Aj z hľadiska svojej štylistickej a komunikačnej hodnoty je slovo úpadca vhodným, ba možno povedať najvhodnejším slovom na pomenovanie subjektu označenej situácie v textoch a komunikátoch, kde sa vyžaduje spisovné neutrálne vyjadrovanie. Je to vhodné slovo aj ako odborný termín v oblasti obchodu, resp. práva. V týchto terminológiách bude mať asi exaktnejšie formulovanú definíciu, ale to nič nemení na potrebe osvetlenia jeho významu pre laických používateľov jazyka. Predpokladáme, že pomenovanie úpadca vzniklo aj preto, lebo sa nevyznačuje príznakovosťou, ktorá je dnes už predsa len do istej miery vlastná napr. slovu bankrotár. Pomenovanie bankrotár vykladá Slovník slovenského jazyka. 1. (1959, s. 70) ako „kto urobil bankrot, kto utrpel finančný úpadok“, ale zachytáva pri ňom aj prenesený pejoratívny význam „kto utrpel úplnú porážku, skrachovaný človek“. Nie je to teda významovo celkom jednoznačný výraz. Od slova konkurz, ktorého druhý význam zachytáva Krátky slovník slovenského jazyka (1997, s. 252): 2. obch. úpadok, bankrot: ohlásiť konkurz, zákon o konkurze a vyrovnaní by sa podľa nášho názoru nedalo utvoriť vhodné pomenovanie osoby s čisto nocionálnym, pojmovým významom. Porov. *konkurzník. Skôr si vieme predstaviť pomenovanie konkurzista, ale na označenie osoby, ktorá sa zúčastňuje na konkurze (význ. 1): „súbeh o (funkčné) miesto“. Z našej úvahy vychodí teda záver: úpadca je z hľadiska systému spisovnej slovenčiny aj z hľadiska realizácie tohto systému v súčasnej jazykovej komunikácii vhodným pomenovaním osoby, firmy, ktorá ohlasuje finančný úpadok.

Klára Buzássyová

INFORMÁCIE AUTOROM


Redakcia prijíma príspevky spracované na počítači – textový editor Word pod operačným systémom Windows alebo textový editor Text602 (T602) pod operačným systémom MS DOS. Pri spracúvaní príspevkov prosíme dodržiavať tieto zásady:

1. V celom texte používať jednotné riadkovanie 2.

2. V texte za každým interpunkčným znamienkom urobiť medzeru (napr. s. 312 a pod.).

3. Slová na konci riadka nerozdeľovať a tvrdý koniec riadka používať iba na konci odsekov. Odseky začínať so zarážkou.

4. Pri rozlišovaní typov písma pridŕžať sa naďalej úzu časopisu, používať kur­zívu, riedenie, horný/dolný index. Nič nepodčiarkovať, nepoužívať široký a vy­soký typ písma a pod.

5. V textovom editore T602 pomlčky vyznačovať dvoma spojovníkmi s medzerou na začiatku aj na konci (aj pri označovaní stranového a číselného rozsahu, napr. s. 3 -- 12; v r. 1888 -- 1889), v textovom editore Word rozlišovať dlhú čiarku (pomlčku), napr. G. Altmann – V. Krupa, a krátku čiarku (spojovník), napr. T. Slama-Cazacu; vedecko-metodologický a pod.

6. Znaky, ktoré neobsahuje textový editor T602 (poľské písmená, praslovanské a i.), písať kombináciou dvoch znakov tak, aby jednoznačne určili príslušné písmeno, napr. #Z = Ź, #z = ź, &Z = Ż, &z = ż, $N = Ń, $n = ń, §L = Ł, §l = ł, #E = ę, #e = ę, #A =ą, #a = ą. Zoznam používaných znakov uviesť na začiatku príspevku.

7. Poznámky pod čiaru v texte označiť horným indexom (napr. vzniká tým synergický efekt,1 ktorý…), poznámky uviesť na konci príspevku v tvare horný index, medzera, obsah poznámky (napr. 1 Synergia znamená spolupôsobenie…).

8. Grafy a schémy pripojiť na osobitnom liste maximálne vo veľkosti šírky a výšky strany časopisu (podľa požadovanej veľkosti).

9. Do redakcie poslať jeden vytlačený exemplár príspevku spolu s disketou. Príspevok možno poslať aj elektronickou poštou ako prílohu na adresu jazyuls@savba.sk. Po posúdení a re­dakčnom spracovaní ho redakcia vráti autorovi. Tento exemplár autor pošle späť redakcii spolu so skorigovanou disketou a opraveným vytlačeným príspevkom.

10. Literatúru uvádzať takto:

a) knižná publikácia:

FURDÍK, J.: Slovotvorná motivácia a jej jazykové funkcie. Levoča, Modrý Peter 1993. 199 s.

Synonymický slovník slovenčiny. Red. M. Pisárčiková. 2. vyd. Bratislava, Veda 2000. 998 s.

b) štúdia v zborníku:

DOLNÍK, J.: Spisovná slovenčina a čeština. In: Studia Academica Slovaca. 28. Red. J. Mlacek. Bratislava, Stimul 1999, s. 39 – 52.

c) článok v časopise:

HORECKÝ, J.: Sémantické a derivačné pole slovies ísť a chodiť. Slovenská reč, 64, 1999, s. 202 – 208.


Súčasťou každej štúdie Slovenskej reči je záväzne abstrakt v anglickom jazyku (vrátane preloženého titulku). Abstrakt by mal mať max. 100 slov a obsahovať tzv. kľúčové slová na identifikáciu príspevku v rámci vedeckovýskumnej oblasti.





S

ROČNÍK

67-2002

LOVENSKÁ

R




časopis pre výskum slovenského jazyka


orgán Jazykovedného ústavu

Ľudovíta Štúra

Slovenskej akadémie vied











SLOVAK ACADEMIC PRESS, spol. s r. o., Bratislava


ISSN 0037-6981 MIČ 49 611






NOVÉ Knihy adresované redakcii



Acta Nitriensia 4. Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa. Red. J. Čukan. Nitra, Univerzita Konštantína Filozofa, Filozofická fakulta 2001. 345 s.

BLANÁR, V.: Theorie des Eigennamens. Status, Organisation und Funktionieren der Eigennamens in der gesellsehaftlichen Kommunikation. Hildesheim – Zürich – New York, Georg Olms Verlag 2001. 208 s.

Kontinuita romantizmu. Vývin – súvislosti – vzťahy. Bratislava, Slovensko-poľská komisia humanitných vied 2001. 264 s.

KRŠKO, J.: Terénne názvy z Muránskej doliny. Banská Bystrica, Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela 2001. 232 s.

MYJAVCOVÁ, M.: Slovenčina v jazykovej enkláve. Báčsky Petrovec, Kultúra, Nadlak, Vydavateľstvo Ivan Krasko 2001. 224 s.

VAŇKO, J.: The Language of Slovakia’s Rusyns. New York, Columbia University Press 2000. 121 s.





SLOVENSKÁ REČ, časopis pre výskum slovenského jazyka. Orgán Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied. Ročník 67, 2002. Adresa redakcie: 813 64 Bratislava, Panská 26. Hlavný redaktor: Slavomír Ondrejovič. Výkonná redaktorka: Monika Koncová. Technický redaktor: Vladimír Radik.

Vychádza šesť ráz za rok. Objednávky a predplatné prijíma Slovak Academic Press, spol. s r. o., P. O. Box 57, Nám. slo­body 6, 810 05 Bratislava. Registračné číslo 7089.


Distributed by SAP – SLOVAK ACADEMIC PRESS Ltd., P. O. Box 57, Nám. slo-body 6, 810 05 Bratislava, Slovakia.


Objednávky do zahraničia prijíma a vybavuje SLOVART G. T. G. Ltd., Krupinská 4, P. O. Box 152, 852 99 Bratislava, Slovakia.


Distribution rights held by KUBON and SAGNER, P. O. B. 34 01 08, D–8000 München, Germany.


©
Slovak Academic Press, spol. s r. o., 2002

1 Pojem konvergencia uvádza R. Krajčovič pri charakteristike genetických paralelizmov vo vývine slovanských jazykov (1983, s. 28).

2 Nejde o rukopis vysokoškolských prednášok, ako sa uvádza v Spisoch Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV. 2. 2000, s. 7, lebo v čase vzniku rukopisu mal prof. E. Pauliny zakázané pôsobenie na univerzite (podrob. porov. Mlacek, 2002, v tlači).

3 Tento fakt sa nevzťahuje na folklór a neskoršiu umelú poéziu, kde je situácia celkom iná (Lifanov, 1995; Lifanov, 1998).

4 Vo východoslovenských administratívnoprávnych textoch sa predsa len môžu vyskytovať prvky stredoslovenského pôvodu, ale zvyčajne popri západoslovenských (Lifanov, 1997), čo vylučuje identifikáciu ich jazykovej štruktúry ako stredoslovenskej.

5 Vzhľadom na obmedzený rozsah tohto príspevku ďalej neuvádzame texty východoslovenskej proveniencie.

6 Ako diftong treba hodnotiť iba prvý prípad výskytu digramu ie, v druhom prípade označuje len mäkkosť spoluhlásky ť.

7 Výskyt dlhého é nemožno odvodiť z faktu, že ho nachádzame práve v úvodnej formule tohto zápisu. Mohli by sme síce uvažovať na tomto mieste o väčšej zmeravenosti formuly a výraznejšom českom vplyve, ale nachádzame tu zrejmé genetické slovakizmy: tvar 1. osoby prézenta s koncovkou  m (wynssugem), nedostatok pôvodne českého diftongu -ou, graficky označovaného ako -au, a koncovka -eho v adjektíve po funkčne mäkkej spoluhláske (wssechmohuczeho).

8 O tom zreteľne svedčí syntaktická poloha tvaru pomocného slovesa, ktorý nasleduje po zvratnom komponente, čo nebolo možné v prípade iných tvarov tohto slovesa.

9 Porov. horeuvedený text z Levoče.