66 I 2001 I 5 I





časopis pre výskum slovenského jazyka


Z OBSAHU


ŠTÚDIE A ČLÁNKY


Á. Kráľ, Intonácia oznamovacej vety  M. Majtán, Z vývinu staršej slovenskej lexiky (ozora – zruta – ozruta)


DISKUSIE A ROZHĽADY


J. Bosák, Inovácie v slovanských jazykoch a problematika ich štan­dardizácie J. Kačala, O niektorých teoreticko-meto­dolo­gic­kých a osobnostných predpokladoch diskusie o spisovnom jazyku  M. Ološtiak, O prechyľovaní cudzích priezvisk v slovenčine


SPRÁVY A RECENZIE


Gramatická konferencia v Smoleniciach. N. Janočková M. Šim­­ková Sympózium o živote a dobe Michala Godru. S. On­dre­jovič


KRONIKA


Doktor Ján Štibraný sedemdesiatnik. J. Mlacek


ROZLIČNOSTI


Výslovnosť mena Timrava. S. Ondrejovič


































SLOVAK ACADEMIC PRESS, spol. s r. o., Bratislava

SLOVENSKÁ

REČ


časopis

pre výskum

slovenského jazyka


orgán

Jazykovedného ústavu

Ľudovíta Štúra

Slovenskej akadémie

vied






HLAVNÝ REDAKTOR

Slavomír Ondrejovič


VÝKONNÁ REDAKTORKA

Marta Z a m b o r o v á


REDAKČNÁ RADA

Ján Bosák, Klára Buzássyová, Juraj Dolník, Miroslav Dudok, Ladislav Dvonč, Ján Findra, Eugen Jóna, Monika Koncová, Rudolf Krajčovič, Milan Majtán, Jozef Mlacek, Slavomír Ondrejovič, Matej Považaj, Ivor Ripka, František Ruščák, Ján Sabol, Daniela Slančová


REDAKCIA

813 64 Bratislava, Panská 26





OBSAH



ŠTÚDIE A ČLÁNKY


Á. K ráľ, Intonácia oznamovacej vety 257

M. Majtán, Z vývinu staršej slovenskej lexiky (ozora – zruta – ozruta) 278


DISKUSIE A ROZHĽADY


J. Bosák, Inovácie v slovanských jazykoch a problematika ich štandardizácie 286

J. Kačala, O niektorých teoreticko-metodologických a osobnostných predpokladoch diskusie o spisovnom jazyku 292

M. O l o š t i a k, O prechyľovaní cudzích priezvisk v slovenčine 298


SPRÁVY A RECENZIE


Gramatická konferencia v Smoleniciach. N. Janočková – M.Šimková 309

Sympózium o živote a dobe Michala Godru. S. Ondrejovič 314



KRONIKA


Doktor Ján Štibraný sedemdesiatnik. J. Mlacek 317



ROZLIČNOSTI


Výslovnosť mena Timrava. S. O n d r e j o v i č 319

slovenská

reč


ročník 66 – 2001

číslo 5






Ábel Kráľ



INTONÁCIA OZNAMOVACEJ VETY


KRÁĽ, Á.: Intonation of an Declarative Sentence. Slovenská reč, 66, 2001, No. 5, pp. 257 – 277. (Bratislava)

The author analyses speech intonation (melodious and intensity course – Fo, I) of modal type (neutral, asymptomatic) of an „affirmative (declarative) statement sentence“ in official Slovak language (graphical records 1 – 8 of the part B I). He finds a marked melodious (and also intensity) fall on the last rhythmical time of the affirmative statement utterance. The latter is referred to as „satisfying end melodeme“ (conclusive cadence). The conclusive cadence signifies that an idea is achieved in a closed, formally finalised expression. One could state that it plays the role of a boundary marker.

The author compares the described speech melody course with a symptomatic intonation stereotype, that can be currently found in the oral expression of certain professional speakers of the Slovak Broadcasting, Slovak Television, and namely the television programme Markiza. The consequence of such symptomatic intonation stereotype is a „forced style“, associated with dysfunctional and unnatural melodious „swinging“ (records 9 of the part B II), identified as an anomaly. It is documented by graphical records 1 – 9 of the part B II. Several particularities of this anomalous intonation are illustrated (points 1 – 7 of the part B II). In addition, the author specifies that the documented symptomatic intonation stereotype is a facultative (individual) variant, devoid of a specific communication functionality. It appears to be a disturbing element with regard to the neutrality of an announcement. In the concluding remark (part C) the author identifies the origin of this bad habit which leads to a spontaneously negative appreciation of the radio and television-mediated oral message by its audience.


A. Všeobecná (teoretická) časť


I. Úvodné poznámky

1. O intonácii, zvlášť o melódii slovenskej vety, jestvuje už dosť veľká literatúra. Začína sa A. Bernolákom a Ľ. Štúrom. Poznatky o prozodických vlastnostiach slovenčiny však postupne významnejšie prehĺbili až Š. Krčméry, Ľ. Novák, H. Bartek, S. Petřík, V. Uhlár, J. Mihál, J. Stanislav, E. Pauliny, J. Ružička, M. Urbančok, F. Miko, J. Mistrík, v problematike prízvuku S. Ondrejovič, novšie najmä J. Sabol a J. Zimmermann (Komunikačný štatút prízvuku v spisovnej slovenčine, 1994). Krát­ky súhrn tejto problematiky je v knižke Fonetika a fonológia (Kráľ – Sabol, 1989).

Vývin slovenskej jazykovedy, najmä však normatívne a kodifikačné potreby spisovnej slovenčiny sa prejavili aj v tom, že – napriek uvedenému dlhšiemu radu autorov – o prozodických vlastnostiach slovenčiny sa písalo podstatne menej než o zvukových vlastnostiach menších jazykových jednotiek. Z okruhu fonetiky a fonológie sa pozornosť sústreďovala najmä na segmentálne prvky. Bádateľov odrádzala variabilnosť prozodických (suprasegmentálnych) javov. Práve táto fonetická variabilnosť nad úrovňou slova viedla dokonca k pochybnosti, či je vhodné a možné do kodifikačnej príručky spisovnej výslovnosti zaradiť aj kapitolu o jej prozodických vlastnostiach. Ortoepická komisia, ktorá schvaľovala návrh textu našej prvej kodifikačnej príručky spisovnej výslovnosti (Pravidlá slovenskej výslovnosti, Kráľ, 1984), sa nakoniec zhodla v tom, že v elementárnom rozsahu možno tento pokus urobiť. Proti tomuto kroku sa dodnes nevyslovili vážnejšie výhrady.

2. V slovenskej jazykovede zostávajú otvorené mnohé aktuálne otázky, medzi nimi aj otázky suprasegmentálnej fonetiky. Významný krok v tomto smere, a to práve aj aplikáciou novej technológie a metodiky, urobili J. Sabol a J. Zimmermann spomenutou knižnou štúdiou. Pozoruhodné však je, že ani po tejto vynikajúcej štúdii nemáme jednoznačnú odpoveď na zaujímavú a už dávnejšie aktualizovanú otázku, v akom vzťahu sú melódia a intenzita vo fenoméne slovenského prízvuku, resp. ktorý z týchto dvoch fyzikálnych parametrov zvuku je jeho primárnym nositeľom. Aj to hovorí o potrebe zintenzívniť štúdium fonetiky slovenčiny.

3. V nasledujúcej časti predkladáme naše prvé výsledky skúmania intonácie slovenskej vety využitím možností digitálnej techniky. Našu pozornosť tejto problematike si vynútil aj stav jazykovej kultúry slovenčiny, ktorý sa o. i. prejavuje v sys­tematickej mediálnej deformácii intonácie najfrekventovanejšieho modálneho typu vety – melódie neutrálnej oznamovacej vety.


II. Základné pojmy a terminológia

1. Pod intonáciou rozumieme komplex suprasegmentálnych zvukových javov, ktoré charakterizujú ucelenú výpoveď. Je to komplex prozodických vlastností vety (výpovede). Patrí sem prízvuk, dôraz (citový dôraz – emfáza), melódia, prestávka, tempo, rytmus. Tento zvukový komplex vzniká tónovou, silovou a časovou moduláciou reči (porov. Kráľ, 1984, s. 163n., Kráľ – Sabol, 1989, s. 357n.). Výsledok vnímame aj ako istý (konkrétny) modálny typ výpovede: oznámenie, otázku, výzvu (rozkaz – želanie), zvolanie, a teda aj ako špecifický typ uspokojivej alebo neuspokojivej ukončenosti, resp. neukončenosti výpovede.

2. Zreteľne tvarované melodémy sú veľmi dôležitými signálmi pre prijímateľa. Umožňujú mu segmentovať správu a orientovať pozornosť v súlade so štruktúrou logickej stavby väčšieho výpovedného celku (komunikátu), so štruktúrou jeho jazykového formovania. Sú veľmi dôležitým psychologickým predpokladom na ľahké a bezporuchové vnímanie prijímaných správ, na dorozumievaciu i psychologickú zhodu medzi odosielateľom a prijímateľom: na orientáciu pozornosti prijímateľa dozadu (retencia prijatého, ak je myšlienka – výpoveď – otvorená a bude sa dopĺňať) alebo dopredu (ak myšlienka bola uzavretá a hovoriaci bude pokračovať novou myšlienkou). Ak zhoda nie je, prijímanie správy sa sťažuje: prijímateľ (počúvajúci) musí dodatočne meniť orientáciu svojej pozornosti s tým dôsledkom, že je oslabená jeho pozornosť na začiatku novej výpovede. V niektorých prípadoch môžu vznikať vážne nedorozumenia (komunikačné poruchy).

Pravda je, že ak si hovoriaci osvojil chybný intonačný stereotyp, prijímateľ (počúvajúci) sa na tento stereotyp v priebehu komunikačného aktu adaptuje, lenže zasa s tým negatívnym dôsledkom, že jeho pozornosť je orientovaná aj na príznakovosť (zvláštnosť) reči hovoriaceho, čo je tiež rušivým činiteľom dorozumievania.

3. Signálová hodnota ustáleného spádu melódie na poslednom rytmickom takte neutrálnej výpovede je v tom, že poslucháč prijíma informáciu o ukončenosti oznámenia (vety), informáciu o formálnej úplnosti a obsahovej uzavretosti myšlienky, takže neočakáva jej nevyhnutné pokračovanie v rámci otvorenej vety (výpovede), ako je to v súvetí pred prestávkou, kde práve neprítomnosť uspokojivej končiacej melodémy je signálom neukončenosti a udržania pozornosti poslucháča „dozadu“, t. j. ako sa dotvorí načatá myšlienka.

4. Intonačný signál ukončenosti vety má aj dopĺňacia otázka, lebo v nej je signál otázky odoslaný (vyjadrený) lexikálne – nie je potrebný zvukový signál. Takáto výpoveď si však nevyhnutne žiada doplnenie (preto dopĺňacia otázka) formálne, obsahovo a intonačne samostatnou vetou, odpoveďou. Pretože táto odpoveď je oznámenie, prirodzene má uspokojivú končiacu melodému.

Ďalej sa sústredíme na intonáciu oznamovacej vety.


III. Neutrálna (bezpríznaková) intonácia oznamovacej vety

1. Ako neutrálnu definujeme intonáciu takej oznamovacej vety (výpovede), ktorá nie je vo svojom melodickom a intenzitnom priebehu ovplyvnená (modulovaná) citovým vzrušením, zvukovými dôsledkami osobitného vzťahu hovoriaceho k počúvajúcemu ani signalizovaním príznakového postoja hovoriaceho k obsahu výpovede. Je to melódia, ktorá nie je ovplyvnená postojom hovoriaceho ku kontextu a nie je poznačená ani zvláštnymi vplyvmi z dorozumievacej situácie. Je to intonačná realita prototypu oznámenia, ktorým je hocijaká subjektívne „neangažovaná“ výpoveď.

Takými môžu byť jednoduché oznámenia ako:

Dnes končíme semester. – Zavolal všetkých priateľov. – Na horách sneží. – Prišli sme počas veľkej prestávky. – Predseda odovzdal list poslancom Národnej rady. – Príjemné predpoludnie vám želá Marián Jánošík. – Pri jeho počúvaní vás víta Marián Jánošík. – Pred pár minútami sa skončila tlačová beseda Slovenskej národnej strany. – V bratislavskom sídle Strany maďarskej koalície rokovala včera večer Koaličná rada.

Takými môžu byť aj zložitejšie výpovede (a súvetia):

Takmer v štvorstranovom liste Vladimír Palko podrobne mapuje základné fakty týkajúce sa Rudolfa Žiaka a činnosti oddelenia špeciálnych operácií. – Hoci ich stále fyzicky bolo dosť, výzvy predsedajúceho Pavla Hrušovského prezentovať sa pred hlasovaním o návrhu zákona, ktorým sa upravuje postup obce pri vymáhaní vynaložených finančných prostriedkov, naschvál ignorovali.

2. Melodické špecifikum takýchto (neutrálne intonovaných) viet spočíva v tom, že sa končia charakteristickým poklesom melódie na poslednom rytmickom takte vety (súvetia). Nie je pravda, že by intonačný priebeh celej oznamovacej vety mal byť klesajúci, t. j. postupne klesajúci od začiatku vety po jej koniec. Neplatí to najmä v dlhších vetách a v súvetiach. Dôležitý je signál ukončenosti, ktorý nesie posledný rytmický takt ako prirodzené pokračovanie (uzavretie) tesne predchádzajúcej intonačnej perspektívy. Takýto koncový signál oznámenia definujeme ako tzv. uspokojivú kon­čiacu melodému, ako konkluzívnu kadenciu (porov. Kráľ, 1984, Kráľ – Sabol, 1989).

3. V zisťovacej otázke sa signál otázky vyjadruje osobitnou melodémou, tzv. antikadenciou, neuspokojivou končiacou melódiou, ktorá má opačný priebeh (je v opozícii) oproti uspokojivej končiacej melódii. Melodéma zisťovacej otázky je stúpavá. Podmienka formálnej úplnosti je aj v zisťovacej vete zachovaná, jej stúpavý intonačný priebeh však vnímame ako výzvu na odpoveď. Aj odpoveď na zisťovaciu otázku je oznámenie – intonuje sa s uspokojivou končiacou melodémou.


IV. Príznaková intonácia

1. V ostatnom čase čoraz častejšie počujeme zvláštny tvar melódie oznamovacej vety. Niektorí pracovníci rozhlasu a televízie si osvojujú alebo si už osvojili veľmi príznakový intonačný stereotyp: posledný rytmický takt vety alebo súvetia (výpovede) intonujú so stúpavou alebo zdvihnutou rovnou melódiou, často aj so stúpajúcou, resp. neklesajúcou intenzitou. Poslucháč má dojem vyzdvihnutia, akéhosi „priklincovania“, niekedy až vyrazenia posledného slova (taktu) vety. „Vyzdvihnutie“ (prominencia) posledného slova vety sa vníma vo vzťahu k bezpro­stredne predchádzajúcej slabike.

Intonačne príznakový stereotyp na konci výpovede sa síce ponáša na signál neuspokojivej nekončiacej melódie, ale sa s ním nezhoduje. Z fonologického hľadiska je to nezávislý, fakultatívny, resp. individuálny variant, ktorému nemožno prisúdiť osobitnú jazykovú funkciu.

Keby toto príznakové vyzdvihnutie malo intonačnú charakteristiku vetného prízvuku, prízvučná slabika posledného rytmického taktu by síce bola zvukovo prominentná (bola by signálom jadra výpovede), ale po nej (v prípade jednoslabičného prízvučného slova v rámci tohto slova) by nasledoval charakteristický melodický, resp. aj intenzitný pokles, ktorý by patril do triedy „uspokojivá končiaca melodéma“, „konkluzívna kadencia“.

2. Niektorí rozhlasoví a televízni profesionáli podobným intonačným stereotypom segmentujú aj dlhšie vety a súvetia. Ich intonácia sa vníma ako výrazný príznakový stereotyp, ktorý nie je v súlade s logickou stavbou výpovede. Vníma sa ako mechanické intonačné „hojdanie“, „spievanie“, ako nelogické „dávkovanie“, opakované „pridávanie“ krátkych, najmä však neucelených myšlienkových úsekov. Výpoveď prerušujú mechanické intonačné zdvihy („hojdanie“, „spievanie“, „dávkovanie“), no práve preto, že tieto „zdvihy“ nie sú v súlade s logickou stavbou (štruktúrou) výpovede, sú komunikačne prázdne, teda zbytočné, a preto aj rušivé. Celkový dojem je monotónnosť a plochosť ešte zdôraznená manierovou intonačnou neuzavretosťou konca súvetia.


V. Technické parametre

1. Náš východiskový porovnávací materiál sme získali jednak nahrávkami pripravených textov, jednak zvukovým záznamom z vysielania Slovenského rozhlasu v Bratislave. Pripravené texty čítali (reprodukovali) viaceré osoby (muži aj ženy). Rozhlasové nahrávky pochádzajú od viacerých rozhlasových profesionálov – hlásateľov, redaktorov a moderátorov (mužov aj žien), ale aj od osôb, ktorých si k mikrofónu pozvali a s ktorými sa zhovárali rozhlasoví pracovníci.

Magnetofónový záznam sme po jeho transformovaní do digitálnej podoby akus­ticky analyzovali. Použili sme počítačové programy, ktoré sú dnes dostupné cez internet, a niektoré špeciálne upravené programy. V tejto štúdii reprodukujeme iba niektoré príklady.

Systematicky sme sledovali dva akustické parametre: melódiu vety (t. j. priebeh základného, hlasivkového tónu – Fo) a zmeny sily hlasu, čiže intenzitu – I. Na reprodukovaných záznamoch je na vertikálnej osi Fo (frekvencia) v Hz alebo sila hlasu I (intenzita) v decibeloch – dB. Rozsah frekvenčnej škály a frekvenčná poloha záznamu na našich záznamoch závisia od polohy hlasu skúmanej osoby (ženské hlasy sú vo vyšších frekvenciách). Na vodorovnej osi je čas. Časové hodnoty sme však neanalyzovali.

Priebeh Fo a I zaznačujeme spojnicami medzi bodmi, ku ktorým priraďujeme jednotlivé slabiky textu. Frekvenčné a intenzitné body predstavujú percepčne signifikantnú hodnotu z väčšieho množstva meraných hodnôt počas výslovnosti (počas trvania) tej istej slabiky. Vyhýbali sme sa stotožneniu výšky, resp. sily slabiky s časovo krajnými hodnotami, t. j. s priebehom kriviek tesne po predchádzajúcej spoluhláske alebo pred nasledujúcou spoluhláskou. Ako je totiž známe, takéto zmeny (najmä zmeny výšky – Fo) súvisia aj s fenoménom koartikulácie, ktorú nepokladáme za percepčne signifikantnú pri sledovaní melódie vety. (K pojmu koartikulácia porov. von Essen, 1966.)

2. Na ciele tejto štúdie nie je nevyhnutné reprodukovať všetky merané hodnoty ani všetky číselné údaje o pohybe melódie a o zmene intenzity. Pripomíname, že v našom prípade na vnímanie melodickej zmeny za percepčne významnú sa podľa niektorých autorov musí pokladať už aj zmena výšky o 1 Hz, na vnímanie sily hlasu (intenzity) zasa rozdiel 1 dB (Zwicker, 1975). Vo frekvenčnej polohe okolo 1000 Hz sa za percepčne signifikantnú všeobecne pokladá zmena 2 – 3 Hz. Percepčne signifikantné je trvanie signálu okolo 40 ms (Sabol – Zimmermann, 1994). V našom prípade bolo toto trvanie vždy vysoko prekročené. V nasledujúcich meraniach – pre úplnosť a presnosť – uvádzame aj namerané desatinné hodnoty.


B. Materiálová (analytická) časť


I. Neutrálna oznamovacia veta (uspokojivá končiaca melodéma)


Dokumentácia


Príklad č. 1: Oznamovacia veta Dnes končíme semester. (obr. Dnes)

Melódia (Fo) sa pohybuje vo frekvenčnom rozpätí od 232,2 Hz na prvej slabike po 166,1 Hz na poslednej slabike (Mr = 232,2 – 166,1 Hz). Melodický priebeh bol v tejto realizácii (vlnivo) klesajúci. Melodický pokles na poslednom takte, ktorý je rozhodujúcim signálom modálneho typu výpovede, sa pohyboval od 191,2 Hz po 166,1 Hz – mal frekvenčné rozpätie 25,1 Hz (Mkr = 25,1 Hz).

Intenzita dosiahla maximum 65,1 dB (na slabike kon), minimum na 58,1 dB (na slabike ter; Ir = 65,1 – 58,1 dB). Na poslednom takte bol pokles intenzity 5 dB (Ikr = 5 dB).

Odposluch tejto vety (výpovede) ukazuje, že ju poslucháč vníma ako neutrálnu a me­lodicky uspokojivo ukončenú – s uspokojivou končiacou melodémou (resp. melódiou).

(Poznámka o motivácii symbolov: Mr, Ir = melodické (intenzitné) rozpätie, Mkr, Ikr = melodické (intenzitné) rozpätie koncového úseku, posledného rytmického taktu. Pri Mkr, Ikr znakom – (mínus) označujeme pokles, znakom + (plus) stúpanie fyzikálneho parametra o príslušnú hodnotu. Slovné znenie viet zachytených vo vysielaní Slovenského rozhlasu neupravujeme.)

Meraný úsek vety (súvetia) vyznačujeme menším typom písma, nemeraný úsek normálnym typom.

Príklad č. 1: P
re intonáciu vety Dnes končíme semester. sú teda charakteristické tieto parametre:


Mr = 232,2 – 166,1 Hz Mkr = – 25,1 Hz (Fo klesá.)

Ir = 65,1 – 58,1 dB Ikr = – 5 dB (I klesá.)



P
ríklad č. 2: Oznamovacia veta Prišli sme počas veľkej prestávky. (obr. Kr5)


M
r = 177,6 – 105,8 Hz Mkr = – 27,4 Hz

Ir = 73,8 – 62,4 dB Ikr = – 7,3 dB

P
ríklad č. 3: Oznamovacia veta Nemôžu informovať cestujúcu verejnosť (obr. Kov1)


Mr = 108 – 71 Hz Mkr = – 13,4 Hz

Ir = 65,7 – 59,4 dB Ikr = – 3,4 dB

P

ríklad č. 4: Oznamovacia veta Musí rozvíjať aj svojho ducha. (obr. Ch1)

Mr = 86,1 – 74,5 Hz Mkr = – 5,3 Hz

I
r = 60,1 – 51,3 dB Ikr = – 7,4 dB


P
ríklad č. 5: Oznamovacia veta (Až do rozsahu) troch rokov trvá konanie na katastri. (obr. Bor1)


M
r = 241 – 151,9 Hz Mkr = – 15,9 Hz

Ir = 64,9 – 54,8 dB Ikr = – 3,1 dB

P

Kost1



O tom sa eš te bu de dnes ka ro ko vať























































50


52


54


56


58


60


62



Kost1


59

58,3

60,2

54,7

58,9

58,9

58,7

58,4

56,7

56,1

60,1

56




O tom sa eš te bu de dnes ka ro ko vať


ríklad č. 6: Oznamovacia veta O tom sa ešte bude dneska rokovať. (obr. Kost1)


Mr = 113,4 – 93,1 Hz Mkr = – 5 Hz

Ir = 60,2 – 54,7 dB Ikr = – 0,1 dB, resp. (+ 4, – 4,1)

Záver o melodéme neutrálnej oznamovacej vety

Melodéma neutrálnej oznamovacej vety sa vyznačuje výrazným melodickým poklesom (spádom). Dokumentujú to najmä príklady č. 1, 2, 3, 5. Melodický pokles býva sprevádzaný aj poklesom intenzity.

Intenzitná zmena môže byť menšia, resp. nemusí byť prítomná. Tak je to v na­šom príklade č. 6, kde vnútri posledného rytmického taktu intenzita stúpne o 4 dB a vzá­pätí klesne o 4,1 dB. Tento príklad tvorí prechodnú skupinu medzi neutrálnou oznamovacou vetou (jej signál v tomto prípade nesie primárne melodický priebeh) a príznakovou oznamovacou vetou (tento signál zasa nesie silné zvýšenie intenzity). Zvýšenie intenzity vnútri tohto taktu sa podobá na „dotláčaný“ záver oznamovacej vety.

Príklady č. 1 a 4 zachytávajú fenomén vetného prízvuku, ktorý sa prejavuje najmä zvýraznením prízvučnej slabiky posledného rytmického taktu. V príklade 1 je vetný prízvuk slabý a nesie ho iba intenzita (oproti predchádzajúcej neprízvučnej slabike stúpla intenzita na nasledujúcej prízvučnej slabike o 1,9 dB). V príklade 4 je vetný prízvuk silnejší – jednoznačnejší. Signalizujú ho obidva akustické parametre: Melodický zdvih od slabiky (spojky) aj po slabiku ho (o 2,1 Hz) a sila hlasu – od slabiky svoj po slabiku du (o 2,3 dB). Príznačné je, že v obidvoch prípadoch s vetným prízvukom melódia, ale aj intenzita, vnútri posledného rytmického taktu klesajú – nesú jednoznačný signál uspokojivého zakončenia výpovede.

Naše príklady ukazujú, že uspokojivá končiaca melodéma je v slovenčine vždy signalizovaná práve výrazným poklesom melódie – poklesom Fo. Ten je podľa našej dokumentácie rozhodujúci. Odôvodnene sa teda používa termín melodéma. Pokles intenzity pri uspokojivej končiacej melodéme (ak na poslednom slove vety nie je vetný prízvuk) je fyziologicky prirodzený. Dopĺňa a zosilňuje signál ukončenosti.


II. Príznaková oznamovacia veta (chybná neuspokojivá nekončiaca melodéma)

Dokumentácia

P
ríklad č. 1: Oznamovacia veta: (Príjemné) predpoludnie vám želá Marián Jánošík. (obr. Jan1)


Mr = 118,7 – 83,5 Hz Mkr = + 17,9, resp. + 18,7 Hz

I
r = 64,6 – 57,5 dB Ikr = + 3,6, resp. + 5,6 dB

P
ríklad č. 2: (Pri jeho) počúvaní vás víta Marián Jánošík. (obr. Jan4)


Mr = 152,8 – 90,6 Hz Mkr = + 17,8, resp. + 19,5 Hz

Ir = 70,9 – 65,2 dB Ikr = + 2 ,6, resp. + 3 dB



P
ríklad č. 3: (Pred pár minútami sa skončila) tlačová beseda Slovenskej národnej strany. (obr. Jan2)


Mr = 113 – 101,7 Hz Mkr = – 3,5, resp. + 18,5 Hz

I
r = 65,3 – 58,7 dB Ikr = + 0,3, resp. + 4,7 dB

P
ríklad č. 4: (Esenes navrhne, aby Pála Csákyho vo funkcii vicepremiéra) nahradil príslušník inej národnostnej menšiny. (obr. Jan5)


Mr = 133 – 92,7 Hz Mkr = + 19,6, resp. + 16,7 Hz

I


r = 66,5 – 61,7 dB Ikr = + 3,8, resp. + 7,1 dB

Príklad č. 5: (Programové vyhlásenie vlády v oblasti školstva nemožno nazvať inak ako rozpačité.) (A rozpačitá) je aj situácia v tomto rezorte. (obr. Oto1)


Mr = 183,7 – 146,3 Hz Mkr = + 16,3, resp. + 27,4 Hz

Ir = 66 – 59,1 dB Ikr = + 1,5, resp. + 4 dB

P

ríklad č. 6: (Upozorňovali) na neúnosný vývoj vo svojich fabrikách. (obr. Chren)


Mr = 217,7 – 140,9 Hz Mkr = + 46,2, resp. + 58,6 Hz

I
r = 71,1 – 60,5 dB Ikr = + 1,8, resp. + 6,7 dB


P
ríklad č. 7: (To je totiž odhadovaná cena, potrebná na) uvedenie tejto právnej normy do života. (obr. Stu1)


Mr = 175,1 – 149,6 Hz Mkr = + 13,7, resp. + 22,7 Hz

I
r = 67,7 – 62,9 dB Ikr = + 3,3, resp. + 0,2 dB

P

Ryb2


70,5

71,7

70,6

70,1

71,7

70,7

70,2

69,6

70,4

69,6

70,4

72,3

72,7

73,2




ro ko va la vče ra ve čer ko a lič ná ra da


ríklad č. 8: (V bratislavskom sídle Strany maďarskej koalície) rokovala včera večer Koaličná rada. (obr. Ryb2)


Mr = 156,4 –108,5 Hz Mkr = + 9,1, resp. +14,7, resp. + 18,2 Hz

Ir = 72,7 – 73,2 dB Ikr = + 0,5, resp. + 0,9, resp. + 3,6 dB








P
ríklad č. 9: (Tým podstatným je fakt, že akútnu starostlivosť, vrátane dopravy,) záchrannej zdravotnej služby, liekov a pomôcok, (predpísaných a vydaných v rámci neodkladnej zdravotnej starostlivosti,) poskytnú poistencom obidva štáty. (obr. Mich6a, Mich6b)


Toto súvetie uvádzame ako exemplárny príklad nefunkčného, rušivého intonačného stereotypu s typickým, logicky neodôvodneným intonačným zdvihom na konci súvetia (výpovede).

Koncový úsek súvetia: ...poskytnú poistencom obidva štáty. (obr. Mich6a)


Mr = 196 – 106,3 Hz Mkr = + 11,7, resp. + 38,2 Hz

Ir = 68 – 61,1 dB Ikr = + 0,2 , resp + 4 dB


V tomto súvetí je okrem toho spolu 10 stereotypných a nefunkčných intonačných zdvihov. Nesú ich slabiky podstat, starost, dopra, záchran, služ, mô, vyda, neod, starost, poskyt. Z úsporných dôvodov uvádzame iba jeden záznam v takej podobe, ktorá je ako grafické zobrazenie ľahko porovnateľná s predchádzajúcou dokumentáciou, a to úsek ...záchrannej zdravotnej služby, liekov a pomôcok... (obr. Mich6b)


Mr = 171,3 – 125 Hz

Ir = 67,7 – 63,1 dB


úsek záchran Mkr = + 15,1, resp. + 39,6 Hz

Ikr = + 1,7, resp. + 2,6 dB

úsek služby Mkr = – 14, resp. + 37,2 Hz

Ikr = + 1,9, resp. – 0,3 dB

úsek pomôcok Mkr = + 36,4, resp. + 38,7 Hz

Ikr = + 4,6, resp. + 4 dB


Zvláštnosti príznakovej intonácie

1. Ak sa počas výslovnosti jednej slabiky Fo výraznejšie menil, uvádzame k nej dve alebo aj tri frekvenčné polohy (napr. slabika kov v príklade č. 5 časti BI, slabika šík v príklade č. 1 a slabika te v príklade č. 5 časti BII).

2. Posledná slabika vety (slabika bezprostredne pred prestávkou) môže byť predĺžená (porov. príklad č. 5) a priebeh Fo môže mať krátky úsek klesania aj v tých prípadoch, ktoré sme uviedli ako príklady na chybnú intonáciu (porov. príklady č. 1, 2, 3, 5, 6, 9). Predlžovanie poslednej slabiky je typické pre prípady príznakovej intonácie, a to aj v príkladoch, kde výraznejšia zmena frekvencie Fo nebola, takže sme polohu Fo zaznačili iba jedným meracím bodom. (Príklad č. 7: Koncové a v slabike ta bolo dlhšie o viac než 30 % oproti á v slabike práv.) Dôležité je, že v týchto prípadoch sama posledná slabika o melodickom (percepčne signifikantnom) charaktere posledného rytmického taktu vety nerozhoduje. Potvrdili to posluchové testy. Krátky pokles je prekrytý (maskovaný) práve výrazným stúpaním na predchádzajúcej slabike alebo na predchádzajúcich slabikách posledného rytmického taktu. Je to iba prirodzené doznenie hlasu. Preto túto poslednú nameranú a na grafoch reprodukovanú hodnotu v nasledujúcich interpretáciách neberieme do úvahy. Okrem toho klesanie (zmenšovanie) jedného fyzikálneho parametra môže byť neutralizované stúpaním druhého parametra a frekvenčná poloha poslednej slabiky môže byť podstatne vyššie než najbližšie predchádzajúce minimum (porov. príklad č. 7). To je veľmi dôležité pre sluchový vnem intonačného charakteru vety.

3. Chybná neuspokojivá nekončiaca melodéma sa ostro vníma v kontakte s tesne predchádzajúcou slabikou, lebo práve medzi ňou a koncovým rytmickým taktom často vzniká intonačný zlom. Preto ďalej pridávame i výpočet, v ktorom sa berie do úvahy aj táto predchádzajúca slabika (uvádzame ho skratkou resp.). Inak by sme sluchovo signifikantný signál intonačného zlomu vo viacerých prípadoch nezachytili. Veľmi významný je tento zlom v príkladoch č. 3 a 5.

4. Časté sú prípady postupného zvyšovania tónu a sily na väčšom úseku konca vety – už pred posledným rytmickým taktom (porov. príklad č. 8).

5. Ak je v takýchto príznakových a chybných vetách posledný rytmický takt troj- a viacslabičný, charakteristický melodický zdvih a intonačný vrchol býva na druhej alebo tretej slabike od konca (porov. príklady č. 4, 5, 6, 7; v príklade č. 7 ide o predložkové spojenie – melodické maximum je na druhej slabike od začiatku rytmického taktu, na tretej od jeho konca). Práve tento výrazný vrchol vnútri posledného rytmického taktu (nie nasledujúce event. klesanie) rozhoduje o intonačnom charaktere koncového úseku výpovede – on je nositeľom neuspokojivej nekončiacej (príznakovej a chybnej) melodémy.

6. Graficky zachytávame iba časť dlhšej vety (súvetia), lebo pri počte 20 a viac slabík sa záznam stáva málo inštruktívnym. Preto v príklade č. 9 samostatne reprodukujeme dve časti súvetia.

7. Pri interpretácii týchto grafických záznamov treba vždy brať do úvahy aj tendenciu intenzitného priebehu. Inak by mohli vzniknúť nedorozumenia pri ich porovnávaní so záznamami viet s vetným prízvukom a dôrazom.

C. Záverečné poznámky

1. Naše príklady sú z vysielania Slovenského rozhlasu. Módny zlozvyk príznakovej intonácie prenikol aj inde. Napríklad občania Bratislavy (tí, čo zájdu na nákupy do obchodného domu Tesco) môžu príznakovú intonáciu počuť aj vo zvukových informáciách tohto obchodného domu.

2. Uviedli sme niekoľko príkladov intonácie jednak neutrálnej a jednak príznakovej (chybnej) oznamovacej vety v spisovnej slovenčine. Reprodukované grafy a číselné údaje naznačujú, že touto vstupnou (úvodnou) štúdiou o intonácii oznamovacej vety v slovenčine sa uvedená problematika zďaleka nevyčerpala. Treba zbierať ďalší materiál, zjemniť váhy posudzovania a využiť aj metódy štatistiky. Treba určiť kritickú hranicu medzi fyzikálnymi parametrami neutrálnej a príznakovej intonácie a definovať vzťah medzi podielom melódie a intenzity na výslednom sluchovom dojme. Túto tému treba spracovať monograficky. To však neznačí, že by tu uvedené pozorovania, analýzy a z nich urobené závery – tak ako sme ich formulovali – neboli spoľahlivé.

3. V tejto štúdii nám išlo predovšetkým o to, aby sme uviedli objektívne fakty o tom, čo už dávnejšie kritizujeme ako chyby jazykovej kultúry v oblasti intonácie slovenskej vety v Slovenskom rozhlase, v Slovenskej televízii a v Markíze.

Štúdiu venujeme rozhlasovým a televíznym pracovníkom a chceli by sme ňou k bádateľskej práci inšpirovať aj učiteľov fonetiky na našich filozofických a filologických fakultách i mladých vedeckých pracovníkov.

4. Príklady, ktoré sme uviedli, nie sú ojedinelé a moderátorka (redaktorka) označená písmenami Mich nie je jediná, ktorá si osvojila taký intonačný stereotyp, aký dokladá príklad č. 9. Zlozvyk takejto intonácie (intonácie „hojdačiek“ vnútri vety a súvetia) sa už stáva akýmsi rozhlasovým (resp. aj televíznym) štýlom. Zhoršuje sa chybnou intonáciou na konci vety pred prestávkou. Tento zlozvyk vznikol bezduchou imitáciou toho, čo si daktorí rozhlasoví a televízni pracovníci všimli v neslo­ven­ských prejavoch cudzích rozhlasových a televíznych staníc a povýšili to na vzor pre seba. Podľahli banálnemu omylu, lebo intonáciu cudzieho jazyka (resp. v cudzom jazyku) očividne interpretovali ako univerzálny rozhlasový a televízny interpretačný a prednesový (moderný) štýl. Toto nedorozumenie pravdepodobne spôsobilo, že slo­venčinu – „odev, ktorého nevieme cenu“ – kazia cudzími javmi, ktoré pôsobia ako zbytočné a rušivé čačky a dakedy vytvárajú dojem nátlaku alebo zdanlivej ľúbivosti.

Bolo by smutné, keby sa naši „profesionáli slova“ oproti všetkým, čo nepracujú v rozhlase a televízii, cítili nedotknuteľní, keby boli aj ďalej neprístupní na poučenia, ktoré sa im dobromyseľne a s vedeckou znalosťou veci pokúšajú spro­stredkovať tí, čo rozhlasové a televízne hviezdy nie sú.

K našim upozorneniam sa doteraz, žiaľ, nevšímavo postavilo aj vedenie Slovenského rozhlasu.

5. Núkajú sa otázky: Máli sa nám azda (aj rozhlasu a televízii) a všetkým, čo toto tolerujú, naša materinská reč? Chceme ju nasilu prerábať, vraj „modernizovať“? Chceme ju takto urobiť svetovejšou? Inšpirujú nás tí, čo verejne vyhlásili, že sa za slovenčinu hanbia?

6. Zdá sa, akoby nás ovládol vážny omyl. Omyl, že tzv. bežný (obyčajný, jednoduchý) alebo tzv. priemerný poslucháč tieto veci nevníma, nevie o nich alebo že o ne nemá záujem. Skutočnosť je celkom inakšia: Na reč (na jej zvukové kvality) sme citliví všetci. Veľmi citlivo vnímame prednesové a intonačné odtienky, zvukové podfarbenie a podtón reči. Mnohokrát vznikajú dorozumievacie spory práve aj medzi tzv. obyčajnými ľuďmi preto, že citlivo vnímajú nie iba to, čo sa povedalo, ale aj alebo najmä to, ako sa to povedalo. Naši rozhlasoví a televízni pracovníci by si mali uvedomiť, že iné je vnímať, cítiť, a iné je cítené aj vysloviť, pomenovať alebo dokonca definovať: Ak ten takzvaný priemerný poslucháč mlčí, zďaleka to nemusí značiť, že súhlasí a je nadšený. On nemusí vedieť presne pomenovať, čo ho vyrušuje alebo znervózňuje, prečo sa mu čosi nepozdáva.

Tvrdíme, že túto kritiku chybnej intonácie oznamovacích viet v slovenčine vy­slovujeme za mnohopočetnú, ba za väčšinovú rozhlasovú a televíznu obec slovenskú.

7. Niet nad krásu a silu prirodzenosti. Slovenčina nám vo svojej prirodzenosti ponúka všetky pomysliteľné pomenúvacie, vyjadrovacie a dorozumievacie služby. Slovenčina nie je chudobná a zaostalá – ponúka všetko a všetkým. Lenže nie bez práce a citu. Tie musia prinášať jej nositelia.

Verme, že duch (vnútorný poriadok) našej materinskej reči ďalej žije a prežije aj pochybené štýlové „modernizácie“ a že tento módny omyl sa dobrou vôľou nemenovaných profesionálov čoskoro odstráni. Bude to ich zisk, ich česť a radosť ich poslucháčov – nás všetkých.


Literatúra


KRÁĽ, Á.: Pravidlá slovenskej výslovnosti. 1. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1984. 632 s.

KRÁĽ, Á.: Pravidlá slovenskej výslovnosti. 3. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1996. 626 s.

KRÁĽ, Á. – SABOL, J.: Fonetika a fonológia. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1989. 388 s.

von ESSEN, O.: Allgemeine und angewandte Phonetik. 4. veränderte Auflage. Berlin, Akademie-Verlag 1966. 269 s.

SABOL, J. – ZIMMERMANN, J.: Komunikačný štatút prízvuku v spisovnej slovenčine. In: Acta Facultatis Philosophicae Universitatis Šafarikanae. Prešov 1994. 89 s.

ZWICKER, E.: Scaling. In: Handbook of Sensory Physiology. Vol. V/2. Auditory System. S. 401 – 448. Ed.: Wolf D. Keidel and William D. Neff. Berlin – Heidelberg – New York, Springer-Verlag 1975. 526 s.

Milan Majtán

Z VÝVINU STARŠEJ SLOVENSKEJ LEXIKY

(ozora – zruta – ozruta)


MAJTÁN, M.: On Development of Earlier Slovak Lexis (ozora – zruta – ozruta – giant). Slovenská reč, 66, 2001, No. 5, pp. 278 – 285. (Bratislava)


Words ozor, ozora, ozorný are of Proto-Slavic origin and, at the same time, they have the Slovak-wide character. In the Slovak language they are widely known from the beginning of the 13th century. The words zruta, zrutný occured from the middle of 17th century, the words ozruta, ozrutný came into being only in 19th century. All of the three families are of the same origin (*zьr-/*zor-) connected with the words zrieť, pozerať (to look at), výzor etc. Adjectives ozorný, zrutný and ozrutný have the same initial meaning “extremely big, huge”.


Učebnicové poznatky o vývine slovnej zásoby možno dokumentovať množstvom príkladov. Slová vznikajú a zanikajú, mení sa ich významová stránka i miesto a postavenie v jednotlivých vrstvách slovnej zásoby.

V spisovnej slovenčine sa podľa Slovníka slovenského jazyka vlastnosť niečoho mimoriadne veľkého vyjadruje adjektívami velikánsky, veličazný, veličizný, veličavný, veličnavý, obrovský, obrovitý, obrovitánsky, obludný, ohromný, ohromitánsky, opašný, ozorný, ozrutný, ozrutánsky, zrutný, ukrutný, ukrutánsky, mohutný, náramný, nesmierny a pod., bytosti takýchto fyzických vlastností sa označujú slovami obor, obluda, opacha, ozora, ozruta, zruta.

Do tohto príspevku sme vybrali na analýzu slová troch slovných čeľadí, ktoré majú spoločný pôvod, v podstate rovnaké významy i viaceré deriváty, ale nerovnaký vývin a nerovnaké miesto v slovnej zásobe slovenčiny.

Ozora

Slová ozor, ozora, ozorný poznala istotne slovenčina od svojho vzniku z praslovanského jazykového základu. Osobné meno Ozor je zo západného Slovenska známe už z roku 1226, keď sa spomínajú hradčania (castrenses) hradu Baňa pri Piešťanoch Ozor a Pozor (Ozor et Pozor). Ako Ozorec možno azda interpretovať zápis mena jobagióna Šintavského hradu Ozorc z Varadínskeho registra z r. 1221.

Z osadných názvov Ozorovce možno osobné meno Ozor rekonštruovať z dokladov od r. 1232, keď Chotslav (Chotislav) získal od uhorského kráľa Ondreja II. donáciou tri poplužia Ozorovej zeme (terram Ozor ad tria aratra) v býv. Trenčianskej stolici (od 15. storočia obce Dolné Ozorovce a Horné Ozorovce, obidve sú dnes súčasťou obce Bánovce nad Bebravou). Obce s názvom Ozorovce vznikli aj na východnom Slovensku v býv. Zemplínskej stolici (Ozor 1304, Azar 1322), dnes sú to Veľké Ozorovce a Malé Ozorovce v okrese Trebišov. Osada s názvom, ktorý by bolo možné rekonštruovať ako Ozorany (Ozoran 1226, Ozoran 1243/1354, Ezyren vulgo Evzvreny 1249, Ezeren 1258/1334, Ezyren 1258/1336), bola v Gemeri. Do novších čias sa zachovala s pomaďarčenou podobou názvu Özörény, ktorý B. Ila spájal s osob­ným menom tureckého pôvodu (Ila, 3, 1946, s. 151). Názov mestečka Ozora (Ozora 1009) ležiaceho v býv. Tolnianskej župe južne od Budapešti J. Stanislav v diele Slovenský juh v stredoveku (1948, 2, s. 383) i L. Kiss v etymologickom slovníku geografických názvov (2, 1988, s. 293 – 294) pokladajú za názov slovanského pôvodu a vykladajú v súvislosti so slovanským osobným menom Ozor. Zo starej poľštiny poznáme osobné meno Ozor/Ozur zo 14. storočia (1369), osadné názvy Ozorowice (< Ozor/Ozur), Ozorzyno (< Ozora) z 15. storočia (SSNO, IV,1, 1974, s. 164). Zo sú­časnej poľskej toponymie možno ešte uviesť názvy Ozorów, Ozorków. Z Moravy a až z 15. storočia sú staročeské osobné mená Ozor (Johannem dictum Bozkovek, fi­lium Ozoronis 1412, Jan Mladší z Bozkovic, řečený Ozor 1418), Ozorek (Jana Ozorka z Boskovic 1437), ktoré uvádza Staročeský slovník (Němec a kol., 1984, s. 1070). Z moravskej ojkonymie poznáme názov zaniknutej osady Ozřetín (Ozrzieczyn 1378 – Hosák – Šrámek, 2, 1980, s. 213) z osobného mena Ozřata (Svoboda, 1964, s. 102).

Apelatíva ozora, ozorný, ozoristý, ozoritý sú zo slovenských jazykových pamiatok doložené hodne neskoro. Z 18. storočia je známe iba slovo ozoritý z rukopisnej veršovanej „učebnice“ zemepisu: geste powažjme ostrow Pityusae, nachazegj se w nem hadi ozority (HSSJ, 3, 1994, s. 438). Prídavné meno ozorný prvý raz zaznačuje Ribayov rukopisný slovník Idioticon slovacicum z r. 1807 – 1808. Z Ri­bayovho rukopisu ho prevzal ako slovakizmus do svojho slovníka J. Palkovič (2, 1821, s. 1418), od Palkoviča aj J. Jungmann (2, 1836, s. 1028).

Dostatočné množstvo dokladov možno nájsť v štúrovskej literatúre: visadzujú sa teraz ozornje poliská zemačou 1845; jeden takí pomňík ozorní, to je vraj reč slovanská 1846; ňič ozorňejšjeho, ňič večňejšjeho si na sveťe ňeviďeu 1846; žuloví roh ozornjeho Kriváňa 1846; zámok oravskí je ozornuo staväňia 1847; od skaly vľavo dub trčal ozorný 1853 a pod. Z tohto obdobia sú aj doklady na príslovku ozorne, ozorno („veľmi“): počjatki literatúri ruskej, ktorá sa tak ozorňe rozšírila v nasledujúcich rokoch 1846; ozorno živá obrazotvornosť 1846.

Podstatné meno ozora i prídavné meno ozorný uvádzajú aj staršie slovníky J. Loosa (iba ozorný, 1871, s. 350), A. Pechánya (iba ozora, 1906, s. 221), M. Kálala (1924, s. 443) a J. Hvozdzika (1937, s. 803). Kálalov slovník má aj heslo ozornosť s výkladom „ohromnosť, nádhera“ podľa J. Kotta (7, 1893, s. 165), ktorý ho získal z Lichardovho Obzoru. V Kottovom česko-nemeckom slovníku (2, 1880, s. 459) sa aj slovo ozorný zo Slovenska uvádza s významom „krásny, nádherný“. Súvisí to pravdepodobne so skutočnosťou, že na Morave sa slová ozora, ozera používajú s významom obsahujúcim negatívnu charakteristiku („ošklivý, škaredý“ – porov. Machek 1957, s. 346; 1968, s. 424).

Slovník slovenského jazyka (2, 1960, s. 638) uvádza slovo ozora s významom „ozruta, obor“ a s dokladom od P. Dobšinského (videl pred sebou ozoru, ktorá i naj­vyššie jedle hlavou prevyšovala). V kartotéke slovníka je i ďalší doklad vidí jednu ozoru strašnú a to bol strigôň. V kartotéke je zachytené i adjektívum ozoristý s dokladom od P. O. Hviezdoslava (vršisko to ozoristô), ktoré ako heslo autori slovníka nespracovali. Adjektívum ozorný sa v slovníku uvádza s významom „ohromný, ozrutný, veľký, mohutný“ ilustrovaným dokladmi od Ľ. Štúra, M. Kukučína a J. Horáka. Pripája sa príslovka ozorne „veľmi“ s dokladom od J. Záborského. Obidve sa označu­jú kvalifikátormi ako expresívne a nárečové slová (poznáme ich z Oravy a z Liptova).

V Slovníku slovenského jazyka sa spracúva aj heslo ozorník s významom „po­rušovateľ poriadku, výtržník, nezbedník“ z prekladu Z. Jesenskej, ktoré sa kvalifikuje ako knižné a zriedkavé, ako rusizmus (poznal a použil ho aj S. H. Vajanský). Ruské slová ozor, ozornoj, ozornik, ozorstvo, ozorničať ap. majú v porovnaní so slovenskými slovami ozora, ozorný ap. význam posunutý. A. Preobraženskij (1958, s. 641) a M. Vasmer (3, 1987, s. 126) ich pôvod spájajú so slovným základom, ktorý je aj v slovese zrieť, rovnako V. Machek (1957, s. 346; 1968, s. 424) vykladá pôvod slovenských (a moravských) slov. J. Holub a F. Kopečný vo svojom etymologickom slovníku (1952, s. 439) spomenuli slovenské slová zruta a ozruta (azda iba nedopa­trením) v hesle zrůda. Takto však slová zruta a ozruta vykladať nemožno.

Moskovská slavistka Ž. Ž. Varbotová sa pokúsila vysvetliť (v zhode so starším výkladom G. A. Iljinského) pôvod ruskej i slovenskej čeľade zor-/ozor- s pri­hliadnutím na južnoslovanské turcizmy súvisiace so slovom zor turkotatárskeho pôvodu (1979). Obidve slovné východiská sa spracúvajú v etymologických slovníkoch južnoslovanských jazykov, v slovníku P. Skoka (3, 1973, s. 660) a v bulharskom etymologickom slovníku (1, 1971, s. 654 – 655, 670; 4, 1995, s. 821).

Krátky slovník slovenského jazyka (1987, 1997) neuvádza ani slovo ozora ani ozorný.

Ako zaujímavosť možno uviesť, že slová ozora, ozorný možno nájsť aj v moderných slovníkoch súčasnej spisovnej češtiny s označením ako dialektizmy, resp. ako slovakizmy s dokladmi od B. Němcovej (sú zo slovenských ľudových rozprávok: viděl chlapa ozoru před sebou, který jda lesem, nejvyšší jedle by převyšoval; byl on ozorné chlapisko). V. Machek popri slovenských slovách ozora, ozorný uvádza z moravskoslovenských nárečí slovo ozora s významom „přihlouplé děvče“, z valašských nárečí „škareda, ošklivec“. Z lašských nárečí má toto slovo podobu ozera s významom „ošklivá žena“.


Zruta

Slová zruta, zrutný poznáme zo staršej slovenčiny od 17. storočia. V urbári Čachtického panstva z roku 1661 sa spomína želiar s domom Juraj Zruta (Georgius Zruta – v súpise obyvateľov Myjavy z r. 1617 sa toto priezvisko podľa vlastivednej monografie o Myjave z r. 1985 ešte nespomína), ktorý so svojimi dvoma synmi Jánom a Tomášom hospodáril na polovici želiarskej usadlosti a vlastnil okrem domu aj tri kone, tri kravy a päť oviec. Sotva prišiel na Myjavu z Oravy, v inventári poddaných Oravského panstva (podľa dedín) z r. 1624 sa priezvisko Zruta nenachádza. V myjavskej evanjelickej matrike narodených z 18. storočia sa potom ako matky uvádzajú r. 1723 Elizabetha Zruta (manželka Štefana Buora) a r. 1727 a 1728 Dorothea Zrutowa (manželka Juraja Kadlečíka), ako kmotra sa zapisuje r. 1724 relicta (vdova) Zrutka. Zrutovci na Myjave žijú dodnes, z iných oblastí Slovenska toto priezvisko nepoznáme.

Z apelatívnej časti slovenskej slovnej zásoby je známe z predspisovného obdobia iba adjektívum zrutný z diel spisovateľa Jozefa Ignáca Bajzu: (diviak) bez wsseho dalegssího kwiknúťý zrutné swé ťelo po zemi rozťáhnúl 1785; geden zrutní pes pribehnúl 1785; powstáwá hlboký a široký potok, který beží prez krage, pokúd sa gednúc do zrutnég newilíwá tone, gegž méno more gest 1789; o, gak zrutné nosisko! 1795 a pod. Jeden doklad je aj v už spomenutej veršovanej rukopisnej učebnici zemepisu z 18. stor. pri opise ostrova Jáva: hady welmi zrutny w nem se nalezagj, že take čloweka naras pohlcugj.

Z Ribayovho Idioticona (1808) a podľa neho aj z Palkovičovho slovníka (2, 1821, s. 2867 – 2868) sú doložené slová zruta i zrutný. Bernolákov Slovár (5, 1827, s. 4411) heslo zruta vysvetľuje ekvivalentmi procerus homo [vysoký človek], ein hoher Mensch, magas ember, synonymami: osobní, wisokí, urostlí, welikeg postawi a spojením chlap gako zruta. V Jungmannovom slovníku (5, 1839, s. 776) sa citujú doklady J. Palkoviča, J. I. Bajzu (ó, gak zrutné nosisko) a uvádzajú ďalšie doklady na slovo zruta z diela J. Kollára (to ge zruta dům, stawenj, člowěk, chlap!) a P. J. Šafárika (roztrušowáno o nich, t. Weletech, že prý byli negen zrutowé (monstra) a obrowé, nýbrž i lidožrautowé).

Bernolákovský básnik J. Hollý často používal prídavné meno zrutní, iba v epose Svatopluk sa napr. toto slovo vyskytuje 14 krát (náramním zrutné uďerá v seba oščepi treskem; z Ďetvi potom, zrutních čo chlapov na svetlo vidává; zrutnú do hroznéj zapopádáš ťenčicu (sekeru) pasťi; zrutním raňení ščápem; on zrutní bere dlaňma pohár; a zrutnému ľevé presekává Zvestovi líco; a zrutní prebodá nos, i ven tilom ešče vibíhá a pod.). V epose Sláv použil básnik slovo zrutný 4 razy (v tak zrutnú širokosť, v tak ohromnú ďálu ťi velké rozprestrú králostvo; ďál sa po ňích zrutnú šeravé hori modrali víškú a pod.). Hollý použil i podstatné meno zrutnosť (chrám, na kerý mnoho svet pre ohromnú welkosti zrutnosť, krásu a nezmerné poklady mal sa dešiť). Homonymný výraz zrut, ktorý použil v epose Cyrilo-metodiáda, utvoril zo slovesa zrútiť (rozplameňí zažatí sa mesác, a na rovňe podobné stváráňí, zrut a rozpadaních od plápola bálov rúcáňí sa vidá).

Zo štúrovského obdobia je dokladov na slová zruta a zrutný dostatok: pod temnou strechou smrečiska zrutnjeho 1844; zrutním skalám ohlas dáva 1844; zrutní kijak alebo ligotavá valaška ím v ruke nechibela 1845; na pounoci sa vipínali čjerne hori, zrutnje jako obrovja 1945; kde sa vám vzal, tu sa vám vzal gajdoš ledačina, zruta šuhaj 1872 a pod. P. Dobšinský r. 1884 (s. 249) v Slovenských pohľadoch v článku o Vysokých Tatrách použil aj slovo zrut, keď napísal: ľud náš báji, že hradby Tatier obydlené sú zrutmi pokolenia obrovského a doplnil to poznámkou vidz o týchto zrutoch v spise Obyčaje, povery a hry slovenské (z r. 1880). Pritom v uvedenej knižke sa vyskytuje iba slovo zruta (zrutu muža) a nadpis odseku je v pluráli: Zruty. Ozruty (s. 117).

Slovo zruta má Loosov slovník (1971, s. 644), obidve zruta i zrutný Pechányov (1906, s. 397), Kálalov (aj zruták – 1924, s. 887) i Hvozdzikov slovník (1937, s. 1619, 1620).

Slovník slovenského jazyka (5, 1965, s. 722) slovo zruta („ozruta, obluda, obor“) kvalifikuje ako básnické a dokladá z Hviezdoslava, M. Rázusa a M. Rázusovej-Martákovej, slovo zrutný („ozrutný“) ako zastarané dokladá z diel P. Dobšinského, J. Kráľa, J. Matušku, S. H. Vajanského a M. Rázusa. Ako zriedkavé hodnotí slovo zruták („ozrutný človek, ozruta, obor“) a dokladá ho citátom z P. Dobšinského (Hneď si synom smrti! zareval zruták). V kartotéke slovníka sme našli ešte deriváty zrutecký a zrutnieť. Adjektívum zrutecký je od P. O. Hviezdoslava z jeho skladby Hájnikova žena: no márna medvedia tam tlapa, daromný úpor zrutecký, kde líška otvorila tanec a pribrala sa cifrovať. Slovo zrutecký má tu význam „veliký, náramný, obrovský“ (ako zrutný alebo zrutovský). Sloveso zrutnieť (po krvi smädí čejs’, by mohutnel a mladol, až údy zrutnejú) s významom „mohutnieť, stávať sa obrovským, ozrutným“ je z veršov od M. Rázusa.

Do Krátkeho slovníka slovenského jazyka sa slová zruta, zrutný nedostali. Zato v súčasných slovníkoch češtiny sa uvádzajú ako nárečové, zastarané a zriedkavé s dokladmi od J. Kollára, P. J. Šafárika, J. M. Hurbana, ale aj od českého spisovateľa A. Mrštíka (pochádzajúceho z Moravy).


Ozruta

Slová ozruta, ozrutný zo staršej slovenčiny nepoznáme. Objavili sa až v štú­rovskej literatúre: už bou na prahu ozrutní chlap 1844; ako ti, more, on je ozrutní 1845; ozrutnje kusi ladu 1847; tvoje Tatri sú tak ozrutnje a visočiznje 1847; či tých šarvancov Detvy ozrutných; hneď na ozrutnje sadá si hraby 1853; strach pred ozrutou Slovanstva 1868; to je všetko nič proti tejto ozrute 1870 a pod.

Zaznačujú sa aj v Pechányovom (1906, s. 221), Kálalovom (aj ozrut – podľa A. Heyduka – a ozruták, 1924, s. 443) a v Hvozdzikovom (1937, s. 803) slovníku.

Slovník slovenského jazyka (1960) má okrem hesiel ozruta a ozrutný (hniezd. ozrutne, ozrutnosť) aj heslá ozrutáň („ozruta, obyč. ozrutný človek“) a ozrutánsky (príd. i prísl. „mimoriadne veľký, ozrutný, velikánsky, obrovský“) označené kvalifikátormi ako zriedkavé. Všetky štyri heslá sa kvalifikujú ako expresívne. V kartotéke slovníka ostalo ako nespracované od Jégého doložené slovo ozrutisko (veď také ozrutisko by ti ľahko i smrť urobilo).

Slová ozruta, ozrutánsky (príd. i prísl.) a ozrutný (ozrutne) sa spracúvajú vo všetkých vydaniach Krátkeho slovníka slovenského jazyka (1987, s. 275; 1997, s. 436). Slovníky súčasnej češtiny zachytávajú slovo ozrutný ako nárečové, resp. slo­venské s dokladmi od B. Němcovej (zo slovenských rozprávok: stará ježibaba postavila velikou mísu na stůl a její ozrutné synsko si k ní zasedlo) a od A. Heyduka (z básnickej zbierky Cimbál a husle: ten ozrutný Kriváň plešivou má hlavu). A. Heyduk v tejto zbierke použil aj slovo ozrut (nyní však ta nouze krutá vyrostla až na ozruta).

Z uvedených rozborov vychodí, že slová ozor, ozora, ozorný, ozorne, ozornosť, ozoritý, ozoristý utvorené pravdepodobne z praslovanského a celoslovanského základu *zor-, ktorý geneticky súvisí so slovesom zrieť, patria do najstaršej vrstvy slovnej zásoby slovenčiny. Slová utvorené z tohto slovného východiska sa vyskytujú aj v iných slovanských jazykoch. Zdá sa, že nie je nevyhnutné vykladať ich ako prevzatia turkotatárskeho slovného základu zor-.

Slová zruta, zrut, zruták, zrutný, zrutnosť, zrutecký, zrutnieť, utvorené z iného stupňa toho istého slovného základu (*zьr-) sú príznačné pre staršiu slovenčinu, v sú­časnom jazyku sa tiež prestali používať. Ani základné slová ozora, ozorný, ani zruta, zruták, zrutný sa nedostali do Krátkeho slovníka slovenského jazyka.

Najmladšiu“ zo spomínaných geneticky blízkych čeľadí predstavujú slová ozruta, ozruták, ozrutáň, ozrutný, ozrutánsky a ďalšie od nich odvodené slová, ktoré sú známe iba od štúrovského obdobia spisovnej slovenčiny. Nateraz nie je známe ani jedno priezvisko utvorené z tohto slovného základu, priezviská sú staršie.

Porovnanie týchto troch slovných čeľadí v tabuľke vyzerá takto:


1221 –

1661 –

1844 –

Ozor

Ozorec

Ozorovce

Ozorany


Zruta


ozor

ozora




ozorný

ozorne

ozornosť

ozoritý

ozoristý

(zrut)

zruta

zruták



zrutný


zrutnosť

zrutecký

zrutnieť

(ozrut)

ozruta

ozruták

ozrutáň

ozrutisko

ozrutný

ozrutne

ozrutnosť

ozrutánsky


Z hľadiska genézy a rozšírenia možno teda slová ozora, ozorný a ich ďalšie odvodeniny pokladať za celoslovanské, novšie slová zruta, zrutný a ozruta, ozrutný s ich derivátmi za slovenské novotvary.



Literatúra


BERNOLÁK, A.: Slowár slowenskí, česko-laťinsko-ňemecko-uherskí. T. 1 – 6. Budae 1825 – 1827.

Bъlgarski etimologičen rečnik. Red. V. I. Georgiev, potom I. Duridanov. T. 1 – 5 (A – P). Sofia 1971 – 1996.

Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae. T. 1 – 2. Ed. R. Marsina. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1971 – Obzor 1987.

FASMER, M.: Etimologičeskij slovar' russkogo jazyka. T. 1 – 4. Perevod s nemeckogo i dopolnenia O. N. Trubačova. Moskva, Nauka 1986 – 1987.

Historický slovník slovenského jazyka. Zv. 1 – 5. Red. M. Majtán. Bratislava, Veda 1991 – 2000.

HOLUB, J. – KOPEČNÝ, F.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha 1952.

HOSÁK, J. – ŠRÁMEK, R.: Místní jména na Moravě a ve Slezsku. Sv. 1 – 2. Praha, Academia 1970 – 1980.

HVOZDZIK, J.: Zovrubný slovník slovensko-maďarský a maďarsko-slovenský. Praha – Prešov 1937.

ILA, B.: Gömör megye. A települések története 1773-ig. K. 1 – 4. Budapest, Akadémiai kiadó 1944 – 1969.

JUNGMANN, J.: Slownjk česko-německý. D. 1 – 5. Praha 1835 – 1839.

KÁLAL, M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica 1923.

KISS, L.: Földrajzi nevek etimológiai szótára. K. 1 – 2. Budapest, Akadémiai kiadó 1988.

KOTT, J.: Česko-německý slovník, zvláště grammaticko-fraseologický. D. 1 – 7. Praha 1878 – 1893.

Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala a M. Pisárčiková. Bratislava, Veda 1987. – 3. doplnené a prepracované vyd. Bratislava, Veda 1997.

LOOS, J.: Slovník slowenskej, maďarskej a nemeckej reči. Pešť 1871.

MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého a slovenského. 1. vyd. Praha, Nakladatelství ČSAV 1957.

MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého. 2. vyd. Praha, Academia 1968.

NĚMEC, I. a kol.: Staročeský slovník. Sv. 2/14, Praha, Academia 1984.

PALKOWITSCH, G.: Böhmisch-deutsch-lateinisches Wörterbuch. B. 1 – 2. Preßburg 1820 – 1821.

PECHÁNY, A.: Slovník slovenský a maďarský. Budapešť 1906.

PREOBRAŽENSKIJ, A. G.: Etimologičeskij slovar russkogo jazyka. Moskva 1958.

Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae. T. 1 – 2. Ed. V. Sedlák. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1980 – 1987.

RIBAY, G.: Idioticon Slovacicum, voces Bohemis au plane non, aut alio sensu usitatas, circiter 14 700 complectens (rkp. z r. 1807-1808, ftk. v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV).

SKOK, P.: Etimologijski rječnik hrvatskoga ili srpskoga jezika. Kn. 1 – 4. Zagreb 1971 – 1974.

Slovník slovenského jazyka. Zv. 1 – 6. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959 – 1968.

Słownik staropolskich nazw osobowych. T. 1 – 7. Red. W. Taszycki. Wrocław. Warszawa. Kraków.(Gdańsk./Lódź) 1965 – 1987.

STANISLAV, J.: Slovenský juh v stredoveku. Zv. 1 – 3. Martin, Matica slovenská 1948.

SVOBODA, J.: Staročeská osobní jména a naše příjmení. Praha. Academia 1964.

Štúrovská kartotéka v oddelení dejín slovenčiny Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV.

VARBOT, Ž. Ž.: Individuaľnosť zaimstvovannogo slova i sistemnosť etimologičeskogo izučenija zaimstvovanij. In: Zeitschrift für Slawistik, 24, 1979, s. 150 – 155.

Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. Zv. 1 – 3. Red. M. Kropilák. Bratislava, Veda 1977 – 1978.



diskusie a rozhľady

Ján Bosák


INOVÁCIE V SLOVANSKÝCH JAZYKOCH A PROBLEMATIKA ICH ŠTANDARDIZÁCIE


BOSÁK, J.: Innovations in Slavonic Languages and Problems of Their's Standardization. Slovenská reč, 66, 2001, No. 5, pp. 286 – 291. (Bratislava)


In the paper there are summarized in brief the results from three conferences (Warsaw 25. – 27. 9. 2000, Dresden 25. – 28. 10. 2000, Prague 31. 10. – 1. 11. 2000). Innovative processes in contemporary Slavonic languages represent the dynamic tendencies determined by various motivations, which serve for filling of current communicative needs. Although the literary norm, from traditional viewpoint, is softening, but, using realistic viewpoint, its limits are extending, which supposes to respect more tolerant norm as well (to suggest variants, to instruct less).


Informácie

Na jeseň r. 2000 sa konali dve významné medzinárodné konferencie: 25. – 27. septembra vo Varšave to bola konferencia Inovačné procesy v slovanských jazykoch (hlavná organizátorka Zofia Rudnik-Karwatowa, Inštitút slavistiky Poľskej akadémie vied), potom v Drážďanoch 25. – 28. októbra v rámci zasadania Medzinárodnej komisie pre slovanské spisovné jazyky pri Medzinárodnom komitéte slavistov sa riešila nanajvýš aktuálna téma Možnosti a hranice štandardizácie slovanských spisovných jazykov v súčasnosti (Inštitút slavistiky Technickej univerzity, perfektný organizátor Karl Gutschmidt, predseda Nemeckého komitétu slavistov a člen komisie). Z obidvoch konferencií vyjdú v priebehu roka 2001 zborníky; o zasadaní v Drážďanoch už informovala E. Tibenská, tajomníčka komisie, v časopise Slavica Slovaca (2001, č. 1).

V afinite s obidvoma medzinárodnými podujatiami bola aj užšie orientovaná česko-slovenská konferencia Nová slovná zásoba vo výkladových slovníkoch v Prahe 31. októbra až 1. novembra (dušou podujatia bola neologistka Olga Martincová so svojím zohratým tímom z Ústavu českého jazyka AV ČR). Z konferencie vyšiel už aj zborník s rovnomenným názvom.


Inovácie

Inovácie sa pochopiteľne v najväčšom rozsahu prejavujú v slovnej zásobe (preberanie internacionalizmov a cudzích slov), lebo do nej pribúda veľmi rýchlo a veľmi veľa nových lexikálnych jednotiek. Lenže inovačné procesy zasahujú – hoci pomalšie, ale o to hĺbkovejšie – aj ostatné jazykové podsystémy. V slovotvorbe sa objavujú nové derivačné, „neslovanské“ modely, pred niekoľkými rokmi odsudzované, dnes mimoriadne frekventované (napr. tzv. hybridné zloženiny). V morfológii je zreteľný odklon od flektívnosti k analytizmu (najmä v západoslovanských jazykoch), „vyrovnávanie“ jednotlivých pádov tak v rámci príslušnej paradigmy (pripomeňme aspoň „spory“ o tvare Sone/Soni a ďalších ženských mien), ale aj medziparadigmaticky (napr. kodifikáciou nerešpektovaná frekventovanejšia podoba záujemci a ďalšie varianty).

Spravidla sa rozlišujú inovácie textové, rečové a systémové, pričom práve pri týchto posledných vzniká kruciálna otázka, do akej miery má kodifikácia „brániť“ integritu systému, t. j. vylúčiť tie inovácie, ktoré sa nezhodujú so základnými (kodifikovanými) modelmi či paradigmami.

Ako hodnotitť inovácie? Všeobecne sa akceptuje aj uplatňuje platforma A. Jedličku (1974), demiurga synchrónnej dynamiky, že inovačné procesy v súčasných spisovných normách sú prejavom dynamických tendencií, podmienených rozličnými motiváciami a slúžiacimi na uspokojovanie aktuálnych komunikačných po­trieb. Je to teda vyšší stupeň reflexie ako už (dnes) tradičná, pri svojom vymedzení mimoriadne užitočná „pružná stabilita“ v Pražskom lingvistickom krúžku (V. Mathesius). Hierarchický reťazec (tradičné) jazykové dublety – (modernejšie) varianty – (aktuálne) inovácie – (všeobecné) vývinové tendencie čoraz viac ovplyvňuje polooficiálna komunikácia, ktorá „vybočuje“ z binárneho registra oficiálnosť/ne­oficiálnosť, resp. tiež cielené úsilie nahrádzať oficiálnu komunikáciu neoficiálnou.

Popri všeobecne akceptovaných tendenciách možno detailnejšie vyčleňovať a analyzovať aj dynamické faktory. Napríklad podľa E. Lotka expanziu analytických pomenovaní ovplyvňujú tieto faktory: potreba znížiť alebo odstrániť mnohoznačnosť; potreba zvýšiť exaktnosť pomenovania a zaplniť medzery v jazykovom systéme; potreba rozšíriť štylisticky príznakové prostriedky; snaha znížiť antropomorfickosť; snaha udržiavať text v určitom rytme; potreba bližšie špecifikovať vid. Vplyv cudzích jazykov, najmä angličtiny (z nových slov má okolo 75 % cudzí pô­vod, z toho jednu tretinu tvoria kompozitá), nemožno zvádzať iba na ich módnosť či snobizmus komunikujúcich, ako sa to zjednodušene a bez argumentov prezentuje v postojoch niektorých slovenských lingvistov. Ako vidieť, rozhodujú tu nielen sociolingvistické a pragmatické faktory, ale aj vnútrosystémové potreby a nimi vyvolané preskupovania najmä v rámci čiastkových minisystémov.

Podľa „najmäkších“ odhadov bádateľov viac ako 90 % súčasných komunikátov sa realizuje v hovorenej (ústnej) podobe. Preto ani neprekvapuje, že už r. 1983 na slavistickom zjazde v Kyjeve vzbudilo veľký záujem vystúpenie E. A. Zemskej, ktorá vymedzila ako samostatnú formu (varietu) hovorovú ruštinu. Po rokoch ešte dôraznejšie konštatuje, že na súčasnú komunikáciu vplýva hovorený jazyk ešte vo väčšej miere. Dnes sa norma interpretuje ako možnosť výberu najvhodnejších prostriedkov pre danú komunikačnú situáciu, nie ako príkaz či dokonca zákaz. Aj ostatní účastníci konferencie sa zhodli na tom, že vo všetkých slovanských jazykoch sa zreteľne uplatňuje ich kolokvizácia – jazyk sa stáva živší, hoci pre kodifikátorov ťažšie „ulapiteľnejší“. Preto je dnes užitočné vydávať aj také slovníky a príručky, ktoré nemusia mať kodifikačný charakter. Takým je napríklad aj špeciálny slovník ruského žargónu (Jermakova – Zemskaja – Rozina, 1999; väčšina ruských lingvistov sa stále pridržiava tohto zaužívaného termínu, pričom v našom súčasnom chápaní sú to hlavne subštandardné a slangové slová). Hlavným zdrojom aj nosičom inovácií sú pochopiteľne médiá, v ktorých sa rešpektuje zmena rečového štandardu vzhľadom na kompetenciu adresáta (G. Neščimenko).

Celý vývin spisovného jazyka, jeho jednotlivých podsystémov či noriem, je ontologicky založený na protipôsobení tradičných prvkov a inovačných prvkov. Pochopiteľne, že v jednotlivých vývinových obdobiach (presnejšie jazykových situáciách) sa tento vzťah realizuje s rozličnou intenzitou. Aj v rámci slovanských jazykov inovačné procesy nemajú rovnakú „rýchlosť“ a akceleráciu, ale vývinové tendencie aj dynamické faktory sú analogické. Spisovná norma sa z tradičného pohľadu oslabuje, z reálneho pohľadu sa rozširujú jej hranice, do centra sa dostávajú aj tzv. periférne (okrajové) prvky – treba ich skúmať, nie apriórne zatracovať ako „chyby“, jemnejšie ako „prehrešky“ či prísnejšie ako „narúšanie“ normy.

V naznačených názoroch panovala zhoda, výnimkou bol iba jeden poľský príspevok, v ktorom sa rozborom návodu na používanie videokamery demonštroval vše­obecný „úpadok“ poľštiny. Azda stačí dodať, že išlo výlučne o termíny, resp. profesionalizmy anglického pôvodu. Nemožno tu vylúčiť ani slabšiu jazykovú úroveň samého prekladateľa, a napokon, aké percento poľskej populácie vlastní videokamery?


Štandardizácie

Termíny štandardný jazyk, štandard, štandardizácia sa doteraz v slovanských lingvistikách osobitne nevyšpecifikovali a ani sa všeobecne nepoužívajú – výnimkou je chorvátčina, v ktorej sa od vyjdenia monografie D. Brozovića Standardni jezik (1970) s týmto pojmom pracuje sústavne. Sám sa domnievam, že v tomto prípade okrem vedeckých dôvodov zavážili aj politické okolnosti: v období spoločného srbochorvátskeho jazyka by bolo asi ťažké vydať monografiu o spisovnom chorvátskom jazyku.

V našej jazykovede sa termín štandardný spája so štandardnou formou, ktorú pri stratifikácii slovenského národného jazyka vyčlenil J. Horecký (1979) ako tú podobu národného jazyka, ktorá sa používa v bežnej komunikácii. Vychádzajúc z teórie komunikačných udalostí (aktov) a zo sociologického chápania štandardu ako všeobecne uznávaného vzoru správania, ktoré sa očakáva, pod štandardnou formou rozumie vlastnosť spisovného jazyka na rovine parole v tých situáciách, keď sa spisovnosť síce očakáva, ale nemusí byť realizovaná.

Termín štandardný jazyk sa okrem spomínanej chorvátčiny najčastejšie používa ako synonymum domácich termínov spisovný, literaturnyj, kniževen atď. najmä pri prekladaní do angličtiny. Vzhľadom na tradíciu tu však vzniká problém, či uprednostňovať termím „standard language“, alebo „literary language“. Túto otázku museli riešiť napríklad autori publikácie Variation in language (Sgall – Hronek – Stich – Horecký, 1992).

Okrem štandardného jazyka (teda spisovného) a štandardnej variety (naopak „s oslabenou“ spisovnosťou) sa štandardizácia najčastejšie spája s činnosťou, ktorá sa označuje aj ako normalizácia (štandardizácia) odborných termínov, geografických názvov a pod. Na konferencii sa dosiahla zhoda v tom, že štandardizácia sa chápe ako proces, kým kodifikácia je už zafixovaný stav (K. Gutschmidt).

V súčasnom období globalizácie sveta, premietajúcej sa do radikálnej internacionalizácie jazykov, sa stáva čoraz naliehavejším rozhodovanie, do akej miery má byť v kodifikačných aktoch, postupoch a prostriedkoch zastúpený preskriptivizmus (prevládajúci v slovanských jazykoch) na úkor deskriptivizmu. Možno preskripčne kodifikovať bez ohľadu na úzus? (Namiesto voľakedajších Ertlových aj Ružičkových „dobrých autorov“ sa naši dnešní kodifikátori orientujú na „kultivovanú prax“.)

Priznajme si, že strach z globalizácie sveta sa do istej miery odráža aj v postojoch niektorých lingvistov, a to nielen pri preberaní cudzích slov, ale aj internacionalizmov, ktoré sa do slovanských jazykov dostávajú zväčša v anglickej podobe. Argumentuje sa zvyčajne tak, že „nový prostriedok je v jazyku zbytočný, máme, resp. nájdeme domáci ekvivalent“. Pritom sa zabúda, že preberaný výraz, slovotvorný model či syntaktická konštrukcia majú ďalšiu hodnotu, pre ktorú si ju komunikanti vybrali, resp. ju uprednostňujú. Okrem významovej hodnoty to môže byť napríklad hodnota štýlová, profesionálno-ekonomická, špecifické využitie v reklame a pod. Internacionalizácia jazykov nemusí automaticky smerovať k strate jazykovej identity.

Niekoľko záverov z rokovania komisie: Štruktúrnosť nie je jediným kritériom pri kodifikácii, kodifikácii majú predchádzať rozsiahlejšie a systematickejšie socio­lingvistické výskumy. – Treba rešpektovať aj tolerantnejšiu, liberálnejšiu normu, odporúčať alternatívy, menej prikazovať, viac vykladať, nielen stereotypne poúčať. – Nemožno dnes hovoriť „o úpadku jazyka“, je tu iba isté zaostávanie za čoraz rýchlejšími a náročnejšími potrebami komunikácie. – V dnešnej spoločnosti vzniká „alergia na kodifikáciu“ (V. M. Mokijenko). „Velikij mogučij russkij jazyk“ je bezmocný voči subštandardu, treba robiť diagnózu nekontrolovanej komunikácie (čo V. M. Mokijenko aj dokázal spolu s T. G. Nikitinovou vydaním rozsiahleho slovníka Boľšoj slovar russkogo žargona (2000), ktorý obsahuje okolo 25 000 slov a 7000 ustálených spojení. Trochu by sa dnes mohol zdať preexponovaný autorov názor, že internet znamená v dejinách ľudstva väčší prevrat než ktorákoľvek revolúcia, ale ešte nevieme, čo nás čaká.

O tom, že problematika štandardizácie je mimoriadne aktuálna úloha, svedčí fakt, že tejto problematike budú venované dve ďalšie zasadania komisie, r. 2001 v Opole (S. Gajda) a r. 2002 v Olomouci (J. Kořenský).


Aplikácie

Na pražskej konferencii sa jej účastníci zamerali na to, ako čo najadekvátnejšie zachytiť a opísať novú slovnú zásobu v slovníkoch. Hoci na prvý pohľad išlo o dva rozdielne grantové projekty – zo slovenskej strany pripravovaný viaczväzkový výkladový Slovník súčasného slovenského jazyka, z českej strany prehlbovanie výskumu systémovotvorných procesov neologizácie (východiskom je už publikovaný slovník neologizmov Nová slova v češtině, 1998) –, riešené problémy mali v mnohých prípadoch spoločného menovateľa.

Slovenčina je posledný slovanský jazyk, ktorý doteraz nemá osobitný slovník neologizmov. Situácia sa priebežne rieši tak, že do každého nového vydania Krátkeho slovníka slovenského jazyka a Pravidiel slovenského pravopisu sa pridávajú desiatky nových slov najmä z textového korpusu. To však nemôže byť trvalé riešenie. Úlohou neologických slovníkov nie je iba registrovanie nových slov a ustálených spojení pre bežnú komunikáciu či médiá, ich funkcia je všestrannejšia: vo vzťahu k tvorbe všeobecných výkladových slovníkov sú koncentrovaným zdrojom informácií nielen „o prvých“ pohyboch v slovnej zásobe, ale aj o jej ustavičnom dopĺňaní, lebo neologizácia je v podstate permanentný stav jazyka. Na rozdiel od autorov výkladových slovníkov majú autori neologických slovníkov zjednodušenú situáciu v tom, že nemusia riešiť otázky kodifikácie – plne to však zastupuje nielen množstvo citovaných príkladov, ale aj uvádzanie tej komunikačnej sféry (sfér), v ktorých sa nové slovo začalo používať, resp. sa používa najčastejšie.

V novom výkladovom slovníku slovenčiny sa na základe poznatkov získaných pri výskume dynamiky slovnej zásoby slovenčiny, ako aj zo skúseností so slovníkmi neologizmov okrem iného navrhuje: využívať vo väčšom rozsahu hniezdovanie; presnejšie – aj typologicky – riešiť problematiku ustálených spojení a ilustrovať nimi príslušné heslá; uvádzať čo najmenej funkčných kvalifikátorov, lebo podľa dlhoročných lexikografických skúseností slovník zastaráva najmä „vďaka“ veľkému počtu kvalifikátorov (slová označené kvalifikátormi sa aj v priebehu krátkeho času môžu stať celkom neutrálnymi), a tak čím bude v slovníkoch menej kvalifikátorov, tým bude mať slovník dlhší život.

Afiliácie

Kiež by sa na Slovensku iný pohľad na teóriu a prax jazykovej kultúry a s ňou súvisiacou kodifikáciou nebral hneď ako „spochybňovanie“, „rozbúravanie“ a čo­javiemčo. Takzvaná úcta k predchádzajúcim kodifikáciám by sa nemala prejavovať v zakonzervovanosti a meritórnej meravosti. Doterajšia polemika v Slovenskej reči ukazuje, že niektorí zapálení slovenskí lingvisti pri riešení aktuálnych problémov súčasnej komunikácie vôbec neberú do úvahy objektívne vedecké zistenia z výskumu ostatných slovanských jazykov, ktorých centrom je práve používateľ jazyka ako hlavný a rozhodujúci článok. Ale pre koho by potom bola celá lingvistika – pre pár vyvolených?



Literatúra


BROZOVIĆ, D.: Standardni jezik. Teorija, usporedbe, geneza, povijest, suvremena zbilja. Zagreb, Matica hrvatska 1970. 178 s.

HORECKÝ, J.: Východiská k teórii spisovného jazyka. In: Z teórie spisovného jazyka. Zborník referátov a diskusných príspevkov. Red. J. Ružička. Bratislava, Veda 1979, s. 13 – 22.

JEDLIČKA, A.: Spisovný jazyk v současné komunikaci. Praha, Universita Karlova 1974. 228 s.

JERMAKOVA, O. P. – ZEMSKAJA, E. A. – ROZINA, R. I.: Slova, s kotorymi my vse vstretilis. Tolkovyj slovar russkogo obščego žargona. Moskva 1999.

MARTINCOVÁ, O. a kol.: Nová slova v češtině. Slovník neologizmů. Praha, Academia 1998. 560 s.

MOKIJENKO, V. M. – NIKITINA, T. G.: Boľšoj slovar russkogo žargona. Sankt Peterburg, Norint 2000.

Nová slovní zásoba ve výkladových slovnících. Sborník příspěvků z konference. Praha, 31. 10. – 1. 11. 2000. Zost. O. Martincová – J. Světlá. Praha, Ústav pro jazyk český Akademie věd České republiky 2000. 114 s.

SGALL, P. – HRONEK, J. – STICH, A. – HORECKÝ, J.: Variation in language. A code swi­tching in Czech as a challenge for sociolinguistics. Amsterdam/Philadelphia, John Benjamins Publi­shing Company 1992. 370 s.

TIBENSKÁ, E.: Zasadanie Medzinárodnej komisie pre slovanské spisovné jazyky v Drážďanoch. Slavica Slovaca, 36, 2001, č. 1, s. 84 – 86. 







Ján Kačala


O NIEKTORÝCH TEORETICKO-METODOLOGICKÝCH

A OSOBNOSTNÝCH PREDPOKLADOCH DISKUSIE

O SPISOVNOM JAZYKU


KAČALA, J.: On Some Theoretical-methodological and Personality Assumptions in the Discussion about the Standard Language. Slovenská reč, 66, 2001, No. 5, pp. 292 – 298. (Bratislava)


The author supports the idea of the need to permanently develop knowledge in the field of the standard language and language culture (also by means of a constructive discussion in professional journals). He also presents his view on current discussion and mainly on negative phenomena which accompany this discussion. He considers sharp polarization of opinions and personalities of Slovak linguistics to be very unhealthy while the criterion of a selection is convergence and divergence of opinions in relation to originators of selection. This is connected with one-sided and non-profes­sional interpretation of certain Slovak linguistics personalities’ works. The defect is also one-sided opinion in knowledge and interpretation of Slovak professional literature and lack of reaction to part­ners’ questions introduced in the discussion. The author reminds that the standard language is also a traditional value and he considers the unreasonable breakdown of standard as well as codified tradi­tions as inappropriate. Traditional cultural values are cultivated and preserved as well.


V príspevku Ku kritike reflexívnologického prístupu k spisovnému jazyku sa J. Dolník (2000, s. 216) opakovane posťažoval, že „pri analýze spisovnej sloven­činy a jej kultivovania sa vynára osobitne silná teoreticko-metodologická xenofó­bia. Šokuje nás predstava, že by sa dala uplatniť aj nejaká iná teoreticko-metodolo­gická koncepcia. Už pomyslenie na možnú kritickú analýzu tradovanej teórie nás desí.“. Sama použitá terminológia (osobitne silná teoreticko-metodologická xeno­fóbia, šokuje nás predstava, už pomyslenie nás desí) naznačuje nepokojný a nedo­čkavý postoj účastníka diskusie, ktorý by chcel druhú stranu chytro a stoj čo stoj presvedčiť o svojej pravej pravde. Citovaná diagnóza je však pričierna a sotva pravdivá. Okrem iného nemôže byť ani návodom či signálom na uplatnenie „neja­kej inej“ koncepcie, lebo takto sa v teórii spisovného jazyka a v kodifikačnej práci nepostupuje: jestvujúcu koncepciu, hoci zďaleka nie je dokonalá, totiž niet za čo vymeniť. Nebudem hovoriť za iných, iba za seba: pochybujem o jestvovaní do­konca osobitne silnej teoreticko-metodologickej xenofóbie (je také dačo pri hľa­daní vedeckej pravdy vôbec možné?), nemyslím si, že by niekoho (možno okrem autora citovaných slov) istá predstava šokovala, neviem, kde sú dôkazy o tom, že by už pomyslenie na možnú kritickú analýzu tradovanej teórie dakoho dokonca desilo. Zato som presvedčený o tom, že tu autor použil vrchovato nevhodné výrazy a že takéto vykon­štruované východisko vonkoncom nie je vhodné na konštruktívnu diskusiu.

Vo svojom príspevku sa chcem venovať osvetleniu niektorých predpokla­dov na to, aby si účastníci diskusie mohli porozumieť a diskusia mohla viesť k želateľnému posunu v poznaní aj v teoreticko-praktickej práci v jazykovej kultúre. Hlásim sa k neprestajnému kontinuitnému rozvíjaniu poznania v oblasti spisovného jazyka a jazykovej kultúry (aj formou konštruktívnej vedeckej diskusie vo vedec­kých časopisoch) a predkladám na úvahu svoj pohľad na terajšiu diskusiu a najmä na záporné javy, ktoré ju sprevádzajú a bránia tak normálnemu postupu.

Za najväčšiu chorobu terajšej diskusie pokladám nezdravú a nekonštruk­tívnu polarizáciu názorov aj osobností, tvrdé odmietanie, v niektorých situáciách priamo zhadzovanie jedného prístupu k spisovnému jazyku a jazykovej kultúre a nekritické vyzdvihovanie iba iného, kritického prístupu. Vedecká diskusia nemôže byť zápas, na ktorého konci je víťazstvo jedného a porazenie druhého, pričom víťazstvo jedného prístupu sa dosiahne tak, že kritizovaný prístup sa rozloží, tak ako sa to J. Dolník pokúsil predviesť pri polemike s mojím príspevkom o príčin­nom význame pri predložkách pre a kvôli (p. Kačala, 2000 a). S takou fundamen­tálnou „porovnávacou analýzou“ riadkov a slov s „opätovnou rekapituláciou“ mo­jich výkladov bytostne ne­súhlasím, lebo sa tak zastiera myšlienka a duch, zneva­žuje to obidve polemizujúce strany a najmä to nevedie k nijakému pokroku v diskusii, len prehlbuje nedorozumenie.

Priam frapantný príklad na neodôvodnenú polarizáciu osobností J. Dolník predviedol v príspevku O prístupoch k spisovnej slovenčine (2000 a, s. 151) vo vete: „Keď som hľadal oporu pre pragmatický prístup v domácej literatúre, našiel som ju popri výkladoch vynikajúceho mysliteľa J. Horeckého práve – čo je vý­sostne zaujímavé – u Á. Kráľa (1974).“ Keď sa pri uvádzaní dvoch vedúcich osob­ností vinou polemického zápalu vo vzťahu k jednému z „vynikajúcich mysliteľov“ toto označenie ujde iba jednej z nich, čo je to za sortírovanie ľudí a o aké objektív­ne kritériá na vynikajúcich mysliteľov sa to autor opiera? A najmä: aký sa tým sleduje zámer? Vari ešte väčší lapsus sa tomuto autorovi podaril v poslednom prí­spevku (2000, s. 216), keď priamo sám seba zaradil ako pevného nasledovníka ďalšieho vynikajúceho mysliteľa E. Paulinyho. Mám na mysli vetu: „Naopak, zistí, že Dolníkova predstava o tomto jave pevne nadväzuje na predstavu vynikajúceho mysliteľa E. Paulinyho.“ Keď sa vezmú do úvahy aj iné Dolníkove texty s takýmito hodnotiacimi postojmi k vybratým osobnostiam, badať tu zjavné triedenie sloven­skej jazykovednej obce na „vynikajúcich“ a tých ostatných, proti ktorým má vážne odborné výhrady. Mohli by sme si povedať, nech si každý triedi, ako chce a najmä ako vládze. Ale sme na pôde vedy. Napokon, tu nie je ani také dôležité triedenie samo ako kritérium tohto triedenia. A kritérium sa už vyjavilo veľa ráz: je to krité­rium divergencie alebo konvergencie vedeckých názorov vo vzťahu k pôvodcovi triedenia (ostáva len dúfať, že sa k nemu nepridružujú iné, mimovedecké kritériá). A keď sú vynikajúci iba tí, ktorí autorovi názorovo vyhovujú, kladie si čitateľ opätovne aj otázku, čomu a komu také triedenie prospieva. Pravde rozhodne nie.

Nerád pripomínam „samozrejmé“ či dokonca „banálne“ poznatky, najmä také, ktoré by mal poznať diskutér, keď vstupuje do priestoru vedeckej diskusie, a preto veľmi nerád uvádzam druhý nedostatok diskusného správania sa. To je jed­nostranná, nekomplexná a nevedecká interpretácia diela niektorých osobností slovenskej jazykovedy. Vo svojom poslednom diskusnom príspevku v Slovenskej reči som to ukázal na postoji k dielu spomínaného E. Paulinyho a osobitne som upozornil na jeho vyjadrenia, podľa ktorých isté slovo nemožno posudzovať v rámci spisovnej slovenčiny, prípadne spisovného vyjadrovania, lebo to je české slovo (to sú Paulinyho slová z jeho textu z r. 1966). Napriek tomu, že J. Dolník (2000, s. 216) proklamuje, že sa k poznatkom či stanoviskám slovenskej jazykove­dy z minulosti stavia „čelom a s otvorenými očami. A najmä nepredpojato.“, znova sa prihlásil iba k tomu vyjadreniu E. Paulinyho z r. 1979, ktoré mu vyhovuje, hoci tento Paulinyho text možno pokladať skôr za ojedinelý medzi jeho prácami o spi­sov­nom jazyku a jazykovej kultúre. (Iba v zátvorke uvádzam, že pri priaznivejšej atmosfére diskusie by som mohol priniesť aj vysvetlenie informácie o tom, že cito­vaný text E. Paulinyho z r. 1979 je okrem iného výsledkom špecifických vzťahov medzi vedúcimi osobnosťami slovenskej jazykovedy v danom období a že bol vyvolaný celkom konkrétnou situáciou v týchto vzťahoch. Paulinyho líniu v otázkach spisovného jazyka a jazykovej kultúry potvrdzuje aj vydanie jeho ruko­pisných prednášok z r. 2000 – pozri Pauliny, 2000.) Ináč: citované vyjadrenie J. Dolníka hodnotím so zreteľom na doterajší priebeh diskusie ako čisto deklaratívne a vonkoncom nepre­svedčivé, určené akurát na zmätenie menej informovaných čitateľov.

Keď sa dobre pamätám, na konferencii v Smoleniciach r. 1996 sa po prvý raz otvorene na vedeckom fóre časť slovenskej jazykovednej obce prejavila s názorom o polárnom stanovisku E. Paulinyho a J. Ružičku v otázkach spisovnej slovenčiny, pričom sa stanovisko E. Paulinyho vydávalo za liberálne, protipuris­tické, kým stanovisko J. Ružičku, naopak, za spisovne rigorózne a puristické. Odvtedy sa táto schematická a nepravdivá predstava najmä vo vzťahu k E. Pauliny­mu ako vzoru uplatňuje často (J. Ružička ako „nevzor“ sa nespomína). Okrem toho, že táto predstava nezodpovedá skutočnosti, prehlbuje aj spomínanú polarizá­ciu v slovenskej jazykovednej obci, lebo tí, čo sa hlásia za nasledovníkov E. Pauli­nyho, neodôvodnene posudzujú tých druhých ako ružičkovcov. Veci však stoja celkom ináč. Nielenže si tu dakto dakoho neoprávnene prisvojuje ako svojho ideo­vého predchodcu, ale na tom základe sa aj primerane osvietene tvári. Toto triedenie má aj isté prejavy netolerancie vo vzťahu k „tým druhým“, ale na tomto mieste ich nebudem rozvádzať. Len opätovne kladiem otázku: komu alebo čomu táto polari­zácia osoží?

Tí starší si pamätajú na vedecké spory, ktorými slovenská jazykoveda pre­chádzala v 2. polovici 20. storočia. Boli to spory teoretické, metodické i metodolo­gické, materiálové aj interpretačné a boli aj ideologicko-odborné. No nikdy v nich otázka nestála tak, že by sa jeden z diskutujúcich bol čudoval, že druhý má vôbec nejaký odlišný názor, a bránil mu ho vysloviť. Prirodzene, ani vtedy to neboli prí­jemné diskusie, ale nepestovala sa v nich koncepčná rozdelenosť celej slovenskej jazykovednej obce (tak ako sa to teraz ukazuje už aj v niektorých knižných publi­káciách) a neprejavovala sa v nich odborná netolerantnosť. Boli iné časy: vtedy ani slovenská spoločnosť nebola taká rozdelená.

Krajné zdôrazňovanie rozdielov v koncepciách spisovného jazyka a jazy­kovej kultúry však navodzuje aj otázku, či si ten, čo tak rád zdôrazňuje rozdiely, je vôbec istý tým, že predstavuje dajakú ucelenú a prijateľnú koncepciu a že vôbec má čo obhajovať, či teda nejde iba o rozkladanie doteraz uplatňovanej koncepcie.

Špecifickou stránkou zdôrazňovania koncepčných rozdielov je narábanie so základnými pojmami a termínmi v danej oblasti. Za vážny nedostatok terajšej dis­kusie o spisovnom jazyku a o jazykovej kultúre pokladám práve neporozumenie v chápaní takých základných pojmov a termínov, ako je spisovný jazyk, norma a kodifikácia spisovného jazyka, kritériá na vymedzenie spisovného jazyka, jazyková kultúra a jazyková výchova, kritériá spisovnosti jazykových prostriedkov, odchýlka od normy, používateľ spisovného jazyka. Účastníci polemiky narábajú s týmito pojmami a termínmi tak, ako keby obidvom stranám boli obsahovo rovnako napl­nené, akoby obidve strany vedeli, o čom je reč. Viaceré signály však nasvedčujú tomu, že vzájomné porozumenie nebolo možné dosiahnuť okrem iného ani preto, že tradičné a ustálené termíny sporné strany nepoužívajú s rovnakou náplňou a konkrétne pod spisovným jazykom si zjavne pred­stavujú rozdielne veci. Nezaujatý človek istotne uzná, že keď každá zo strán vnáša do takého centrálneho pojmu a termínu, ako je spisovný jazyk, vlastné me­radlá, nemôžu sa tieto strany stretnúť v zhode.

V súvise s upotrebúvanou terminológiou pokladám za potrebné povedať, že je pre mňa zarážajúce (a teda vo vedeckej diskusii neprijateľné) to, ako ľahko­vážne sa v niektorých príspevkoch narába s termínom purizmus, puristický vo vzťahu k časti súčasných slovenských jazykovedcov. Z neuváženia historickej dimenzie slovenského purizmu a jeho vecnej i metodologickej ohraničenosti a politicko- ideo­logického nálepkovania jazykovokultúrnej práce týmto termínom za bývalého režimu znova vykúka tendencia neodôvodnene simplifikovať veci a zne­važovať niektorých slovenských jazykovedcov, ale aj jazykovokultúrnu prácu v oblasti spisovného jazyka vo všeobecnosti. Takýto prístup pokladám nielen za anachronizmus, ale aj za nebezpečenstvo pre demokratickú vedeckú diskusiu a pre slovenskú vedu vôbec.

Ďalším nedostatkom, ktorý sa prejavil v terajšej diskusii, sú apodiktické tvrdenia, ktoré však v konečnom dôsledku zasa len – mierne povedané – prezrá­dzajú jednostrannosť v poznaní slovenskej odbornej literatúry. J. Dolník na s. 215 svojho ostatného príspevku (2000) píše: „Historické osvojovanie si spisovného jazyka nemá nijakú spojitosť so spochybňovaním bežných, všeobecne akceptova­ných poznatkov o histórii spisovnej slovenčiny. Nepoznám žiadne dôvody, argu­menty, ktoré by spochybňovali výklady E. Paulinyho, ktoré pripomína J. Kačala.“ Takýto suverénny tón by som si vo vedeckej diskusii rozmyslel, ale tým horšie pre toho, kto verejne vraví, že nepozná. Chcem však povedať predovšetkým to, že ja také dôvody, argumenty poznám, preto som písal, ako som písal, a preto odporú­čam J. Dolníkovi, aby sa s takýmito stanoviskami najprv oboznámil a až potom vstupoval do vedeckej diskusie o danej téme.

V závere svojho polemického príspevku v Slovenskej reči (2000, s. 20) som položil viac otázok, na ktoré by bolo treba v záujme ďalšieho konštruktívneho priebehu diskusie odpovedať. Zisťujem, že J. Dolník sa vo svojej reakcii (2000) vyhol odpovedi čo len na jednu z mojich otázok a sústredil sa na niečo celkom iné. Nereagovanie na nastolené otázky pokladám za ďalší záporný znak terajšej disku­sie. Toto zistenie ma vedie k záveru, že ďalej rozvíjať takúto diskusiu nemá zmy­sel. Myslím, že sme veľmi ďaleko od skutočnej vedeckej diskusie. Uvedomil som si, že citovaný autor nie je pripravený na vážnu vedeckú diskusiu o spisovnom jazyku a jazykovej kultúre: on by sa chcel iba postarať o to, aby sa namiesto jest­vujúcej koncepcie uplatnila „nejaká iná“.

Napriek tomu, že axiómy a axiomatickosť sa v dnešnej vede veľmi neno­sia, nech mi je dovolené priznať sa k jednej axióme aj v tomto príspevku. Za axiómu pri každom uvažovaní o spisovnom jazyku a jeho kultúre pokladám výbe­rovosť spisovného jazyka a kodifikácie jeho normy vo vzťahu k ostatným formám národného jazyka aj k celonárodnej jazykovej praxi. Táto výberovosť by sa od vzniku spisovného jazyka mala opierať o istú teoretickú koncepciu, o jasné kritériá, mala by mať kontinuálny ráz a rešpektovať tradíciu spisovného jazyka. Ako ne­dostatok poslednej diskusie hodnotím aj to, že kultivovaným používateľom spisov­nej slovenčiny, ktorí napospol rešpektujú platnú kodifikáciu spisovnej slovenčiny, sa ešte nikto nepokúsil vysvetliť to, prečo sa má terajšia už vyše dvojstoročná kodi­fikácia a s ňou spojená tradícia spisovného jazyka a kodifikačná tradícia narušiť a aké sú skutočné dôvody za to, aby sa po dlhých desaťročiach, ba aj storočiach títo používatelia práve teraz mali vo verejných spisovných slovenských prejavoch nie­ktorých svojich spoluobčanov vyrovnať s výskytom „dlhodobých, rozšírených bohemizmov v ústach Slovákov“ (Dolník, 2000, s. 215). Keď totiž kultivovaný používateľ spisovnej slovenčiny rozmýšľa tak, že medzi slovami celkove a celkom v slovenčine je dávny a všeobecne zrozumiteľný významový rozdiel, prečo z roz­hodnutia daktorého jazykovedca odrazu má platiť to, že práve pod vplyvom češtiny sa z tejto významovo rozdielnej dvojice majú stať synonymá? (Výraz cel­kom vo význame „dovedna“ tiež patrí medzi „dlhodobo rozšírené bohemizmy“ u nás.) Prečo by to, čo je dobré v češtine, malo byť vzorom a rozhodujúcim argu­mentom aj pre stav v slovenčine, keď slovenčina má svoj vlastný stav? Veď práve ním je ako jazyk jedinečná. Alebo je problém v tom, že ju jedinečnú nechceme? Ešte malý príklad z iného súdka: český výraz nemovitosť býva predmetom jazyko­vej kritiky nielen ako nedostačujúco adaptovaný v spisovnej slovenčine, lež aj pre svoju nezrozumiteľnosť, nejasnú motivovanosť v slovenčine. Kto vysvetlí kultivo­vaným používateľom spisovnej slovenčiny, prečo by na základe svojho výskytu v časti prejavov v slovenčine zrazu mal byť rovnocenný s kodifikovaným všeo­becne zrozumiteľným a motivačne zreteľným slovenským výrazom nehnuteľnosť? Alebo by ho vari mal dokonca nahradiť?

A napokon: Za nedobrý prejav doterajšej diskusie pokladám aj jedno­stranné argumentovanie výlučne tým, ako jazyk plní svoju dorozumievaciu funk­ciu, a obchádzanie toho, že (národný) jazyk nie je len číry dorozumievací nástroj, že je to v živote človeka i národa aj oveľa viac, a preto si ho jednotlivec i národné spoločenstvo kultivuje aj chráni (bližšie o potrebe ochrany jazyka hovorím v práci Kačala, 2001). Ako vraví filozof L. Hanus (1997, s. 194), reč je „nielen formálny nástroj, ale sama forma obsahu a hodnôt“. K jazyku teda nemožno mať iba spo­trebný vzťah, jazyk odkrýva človeku omnoho viac. To by sa nemalo vytratiť ani z diskusie o spisovnej slovenčine a jazykovej kultúre, lebo to nám pomáha pocho­piť, prečo sa jazyk meria aj kritériami, ktoré ďaleko presahujú početnosť výskytu istých prvkov v jazykovej praxi.

Možno to moji odporcovia a iní posúdia ako prejav staromilstva, ale ve­rejne priznávam, že okrem toho, že som sa celoživotne profesionálne venoval ve­deckému výskumu slovenského národného jazyka a učiteľskému a popularizač­nému pôsobeniu v oblasti šírenia poznatkov o slovenskom jazyku aj o jazyku vo všeobecnosti, okrem toho všetkého aj milujem svoj materinský jazyk a to, čo som vo vedeckom výskume a v kodifikácii spisovnej slovenčiny a v jazykovej výchove robil, robil som aj v mene lásky k slovenčine. Uvedomujem si, že to isté môžu povedať (hoci to nepovedali!) aj moji odporcovia. No medzi nimi a mnou je jeden podstatný rozdiel: v kodifikačnej práci som postupoval na základe poznaných zá­konitostí slovenského jazyka a jeho vývinových tendencií, a preto som nikdy kodi­fikáciu nechápal ani nerobil ako experiment. Na druhej strane to, čo hlavný konci­pient uplatnenia „nejakej inej“ koncepcie do kodifikácie spisovnej slovenčiny po­stuluje vo vzťahu k českým neadaptovaným a dlhodobo v jazykovokultúrnej práci neprijímaným českým prvkom v reči časti Slovákov, je proti duchu zákonitostí slovenského jazyka a osobitne spisovnej slovenčiny a z kodifikačného hľadiska predstavuje neuvážený experiment, ktorého dôsledky nateraz nemožno odhadnúť. To, že ide o neuvážený kodifikačný experiment, možno vedecky dokázať.

Literatúra


DOLNÍK, J.: Ku kritike reflexívnologického prístupu k spisovnému jazyku. Slovenská reč, 65, 2000, č. 4, s. 214 – 220.

DOLNÍK, J.: O prístupoch k spisovnej slovenčine. Slovenská reč, 65, 2000 a, č. 3, s. 149 –155.

HANUS, L.: Človek a kultúra. Filozofická esej. Bratislava, Lúč 1997. 311 s.

KAČALA, J.: Kodifikačný postoj a jazyková kultúra. Slovenská reč, 65, 2000, č. 1, s. 11 – 24.

KAČALA, J.: Príčinný vzťah pri predložkách pre a kvôli. Kultúra slova, 34, 2000 a, č. 3, s. 132 – 136.

KAČALA, J.: Jazyk potrebuje aj ochranu. Kultúra slova, 35, 2001, č. 1, s. 22 – 29.

PAULINY, E.: Oponentská správa o Slovníku slovenského jazyka. Slovenská reč, 31, 1966, č. 1 – 2, s. 7 – 13.

PAULINY, E.: Niekoľko poznámok o spisovnom jazyku v súčasnosti. In: Z teórie spisovného jazyka. Red. J. Kačala. Bratislava, Veda, vydavateľstvo SAV, 1979, s. 43 – 51.

PAULINY, E.: Norma spisovnej slovenčiny a zásady jej kodifikovania. Vydala Slovenská jazy­kovedná spoločnosť pri SAV a Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV. Bratislava 2000. 37 s. + 3 prílohy.



Martin Ološtiak

O PrechyľovanÍ CUDZíCH priezvisk V SLOVENČINE

OLOŠTIAK, M.: On Word-formation of Foreign Feminine Surnames in Slovak. Slovenská reč, 66, 2001, No. 5, pp. 298 – 308. (Bratislava)


In Slovak, feminine gender of surnames is expressed especially by means of suffix -ová (masc. Bartoš – fem. Bartošová). An important question arises whether it is appropriate to add this suffix to foreign feminine surnames (FFS) (Spears, or Spearsová)? Two main solutions to this problem have been developed so far. The former one, following the extralinguistic aspect, underlines the importance of a surname holder identity, which by suffix -ová might be broken. Therefore, no such suffixation is accepted. The second one prefers the intralinguistic aspect and claims that if FFS occur in communication in Slovak, such surnames should be modified.

Communication is a multi-dimensional phenomenon. In author’s point of view, no strict attitude toward feminine suffixation of FFS can be assumed. Although in formal communication in literary language -ová suffixation prevails, there are cases where such modification should be communicatively ineffective.


V slovenčine pri používaní cudzích ženských priezvisk z jazykov, ktoré prechyľovanie nepoznajú, vzniká zásadný problém: prechyľovať tieto mená, alebo nie? Hoci polemika o prechyľovaní sa intenzívnejšie viedla najmä v 90. rokoch, ani na začiatku nového storočia a tisícročia nie je táto téma pre lingvistiku nezaujímavá. A to aj (či najmä) preto, že otázka dosiaľ nebola uspokojivo vyriešená.

Gramatický rod priezvisk je v slovenčine odvodený od prirodzeného rodu; to znamená, že sa uplatňuje dichotómia mužský – ženský, pričom rozlíšenie rodu má aj svoje formálne vyjadrenie – feminatívne antropoformanty -ová, prípadne -á/-a/-ia (o domácich priezviskách, ktoré sa neprechyľujú, porov. napr. Považaj, 1983).

Ženské priezviská (ďalej ŽP) vznikli v slovenčine sekundárne odvodením od svojich mužských náprotivkov (ďalej MP) – prehodnotením pôvodného privlastňovacieho formantu ova, napr. Anka Thomanowa žena, Vliana Mateykowa žena (po­dľa J. Doruľu, 1993; príklady sú z textov zo 17. stor.). Pôvodný privlastňovací význam formantu -ova sa postupne oslabuje: ako uvádza J. Doruľa (ibid.), niekedy sa v týchto zápisoch už neuvádza všeobecné podstatné meno žena (Anka Thomanowa žena – Anna Tomanova), čím sa pôvodný význam zastiera. Takýmto abstrahovaním vzniká samostatný formant -ová (so sekundárnou kvantitou), identifikujúci personálny denotát ženského pohlavia. Priezviská teda v spisovnej slovenčine plnia dve základné funkcie: identifikáciu osoby a identifikáciu pohlavia.

Už tradične sa v diskusii na túto tému prezentujú väčšinou jednoznačné stanoviská za alebo proti, pričom lingvisticky (a onomasticky!) relevantné faktory sa nie vždy berú do úvahy.

Skupinu názorov, ktoré sa stavajú proti prechyľovaniu, by sme mohli označiť prívlastkom extralingválne motivované.1 Východiskom týchto náhľadov je zdôrazňovanie všeobecného sociálno-etického postulátu, podľa ktorého každý človek má právo na svoje meno. Tento fakt je potrebné rešpektovať aj takým spôsobom, že sa bude dôsledne zachovávať pôvodná ortografia mena. Rešpektovanie svojbytnosti mena sa pokladá za prejav civilizovanosti. Nazdávame sa, že tieto názory majú racionálne jadro, ktoré je však determinované najmä neodbornosťou autorov (väčšinou nelingvistov) s tendenciou nadhodnocovať extralingválny aspekt onymie. Popritom sa tieto názory neraz vyslovujú so zvýšenou dávkou expresívnosti, resp. irónie. Napr.: U nás táto úcta (úcta k pôvodnej ortografii mena, M. O.) v dôsledku všeobecnej ,znárodňovacej tendencie úplne zdegenerovala (Benedikovič, 1993, s. 5). V tomto citáte sa osobnostná zaangažovanosť s emotívnym koloritom prejavuje vo výbere lexiky (úplne, zdegenerovala) a frapantným spôsobom argumentácie (poukázanie na národný aspekt). Inokedy autori zamieňajú intralingválny prístup za extralingválny – vnútrojazyková tendencia po prechyľovaní sa prisudzuje faktorom mimo jazyka. (V Benedikovičovom článku by sa táto extralingválna hypertrofia dala demonštrovať na mnohých príkladoch.)

V komunikačných situáciách osobné meno zastupuje svoj denotát na základe identifikačno-diferenciačnej schopnosti (porov. Blanár, 1996). Z toho možno vyvodiť, že človek je so svojím menom „osudovo“ spätý, preto nie div, že citlivo reaguje na každý zásah do svojej „druhotnej identity“.

Druhú skupinu názorov, reprezentovanú väčšinou lingvistami,2 možno označiť za intralingválne motivované. F. Kočiš (1994) sa snaží reagovať na Benedikovičov článok z pozície jazykovedca (o vnútrojazykovej argumentácii porov. aj Dvonč, 1996a a i.). Na ilustráciu uvedieme jeden príklad: Benedikovič okrem iného uvádza, že v Kádarovom filme Katka (odvysielanom v televíznom cykle Pre pamätníkov) hrala hlavnú úlohu J. Mažári. Z tohto faktu vyvodzuje, že „v čase vzniku filmu sme ešte koncovku ,ovánepripájali k ženským menám“. Kočiš však pripomína, že už Anton Bernolák roku 1791 vo svojom diele Etymologia vocum slavicarum prechyľovanie spomína: Akwila – Akwilová, Leo – Leová, Nigríni – Nigrínová. Hoci staršie gramatické príručky pri poučení o prechyľovaní priezvisk neslovanského pôvodu váhajú, Pravidlá slovenského pravopisu (PSP) z roku 1953 už takéto tvorenie uvádzajú, pričom z formulácie textu je jasné, že ŽP s príponou  ová sú bežnejšie. Kočišovi z toho vychodí, že „naša televízna filmová tvorba iste nie je staršia ako Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1953“ (op. cit., s. 30). Aj ďalšie Benedikovičove argumenty Kočiš z pozície jazykovedca vyvracia, pričom za rozhodujúcu považuje skutočnosť, že komunikácia sa uskutočňuje v slovenskom jazyku a medzi Slovákmi, preto je podľa neho aj prechyľovanie cudzích priezvisk primeraným jazykovým aktom, ktorý má svoju oporu i v kodifikácii.

Je jasné, že tieto dva protichodné postoje vychádzajú z rôznych prístupov (extralingválneho a intralingválneho). V. Benedikovič sa snažil dať svojmu článku všeobecnejší spoločensko-etický rozmer, ktorému však chýba odborný rámec. Naproti tomu F. Kočiš argumentuje lingvistickým spôsobom, hoci v niektorých momentoch sa nevyhne štylizácii s národnostným podtónom (špeciálne ide o slovensko-maďarské vzťahy).3 V obidvoch príspevkoch badať aj osobnú angažovanosť okorenenú nadbytočnými ironickými gestami (porov. aj Dvonč, 1996a).

Pri analyzovaní tohto problému si najprv položme otázku: Čo vlastne znamená „zachovanie pôvodnej ortografie“? Vzťahuje sa táto formulácia aj na koncovky pri skloňovaní či formanty privlastňovacích prídavných mien, alebo len na prechyľovací antropoformant -ová? Pôvodná ortografia cudzích mien sa totiž v slovenčine mení aj pri skloňovaní pridávaním relačných morfém: N. sg. Bruce Dickinson, Tina Turner(-ová) – G. sg. Brucea Dickinsona, Tiny Turner(-ovej). Pri rodnom mene Tina sa navyše líšia formy tvarotvorných základov: Tina (angličtina) vz. Tin- (slovenčina). V týchto prípadoch ide aj o transortografizáciu, ktorá je buď dôsledkom transmorfologizácie (Brucea), alebo transderivácie (Turnerová).4 Pri všetkej dôslednosti aj pridávanie koncoviek pri skloňovaní by sme mali pokladať za zásah do ortografie mena. Zdá sa, že skloňovanie a slovotvorba sa v týchto prípadoch posudzujú rozdielne,5 hoci podľa nášho názoru z hľadiska pravopisu ide o totožný proces transortografizácie. V tomto smere sa natískajú aj ďalšie otázky: Ako v prijateľnej miere rešpektovať identitu nositeľa mena? Rešpektujeme túto identitu aj vtedy, keď meno nevyslovíme perfektne po anglicky, po francúzsky, po čínsky? Je jasné, že formulovaním takýchto otázok problém trochu malicherne „priťahujeme za vlasy“, pretože je úplne prirodzené, že všetky lexémy (teda aj propriá) cudzieho pôvodu podliehajú procesu zdomácňovania (aktivita preberajúceho jazyka), z čoho vychodí, že adaptačno-integračné sily pôsobiace v slovenčine de facto „neohrozujú“ (druhotnú) identitu cudzieho štátneho príslušníka, ale prispievajú k bezporuchovému priebehu komunikácie v slovenskom jazyku.

Ako tento problém riešia PSP? Okrem prehľadu tvorenia prechýlených priezvisk cudzieho pôvodu v PSP (2000, s. 128 – 130) v poslednej poznámke na s. 130 sa uvádza, že „cudzie priezviská známych umelkýň sa môžu (najmä vo vetnej súvislosti vyžadujúcej nominatív) ponechať v neprechýlenej podobe, napr. Gina Lollobrigida, Giulietta Masina, Nastasja Kinski, Grace Kelly, Claudia Cardinale”. Z citátu je zrejmé, že PSP k tejto problematike nezaujímajú jednoznačné stanovisko, čo v praxi dáva priestor na rozličné interpretácie. Kvalifikátor známe pri nadradenom substantíve umelkyne6 je totiž vágny najmä vzhľadom na rôzne komunikačné situácie, v ktorých môže byť použitý (hoci z uvedenej dikcie vyplýva, že autori majú na mysli neprechyľovanie priezvisk starších, a tým všeobecne známych umelkýň). Dnešným tínedžerom nemusí nič hovoriť napr. meno Giulietta Masina, zatiaľ čo pre príslušníkov strednej či staršej generácie je nositeľka tohto mena synonymom kvality na striebornom plátne. V opačnom garde môže táto formulácia platiť pre mená Britney Spears či Christine Aguilera. Známosť mena preto nemôže byť jediným relevantným kodifikačným kritériom. Frekvencia mena (teda vlastne známosť mena) je totiž „len“ jedným z viacerých faktorov ovplyvňujúcich prechyľovanie.

Ďalej podotýkame, že PSP uvádzajú len pravidlá tvorenia ŽP cudzieho pôvodu, explicitne sa však nutnosť prechyľovať takéto priezviská nevyjadruje, hoci citovaný fragment ju medzi riadkami predpokladá. Aby sa predišlo prípadným nedorozumeniam, v PSP by sa tejto otázke mala venovať väčšia pozornosť v tom smere, že by sa verejnosti predstavili základné komunikačné situácie, keď sa treba skôr prikloniť k prechyľovaniu a keď treba dať radšej prednosť neprechyľovaniu.

Ešte jedna poznámka. V najnovších PSP je uvedená aj takáto formulácia: „Od mužských priezvisk anglického a francúzskeho pôvodu zakončených na -e, ktoré sa nevyslovuje, toto tzv. nemé e sa pri tvorení ženských priezvisk vynecháva aj v písme, napr. Stone [stoun] – Stonová [stounová], Wilde [vajld] – Wildová [vajl­dová]” (s. 129). Toto tvrdenie však neodráža reálny stav v praxi. Podľa našich výskumov (najmä excerpcia anglofónnych mien z časopisu TV Komplet) pri prechýlených ženských priezviskách prevažujú tvary, v ktorých sa nemé e zachováva, napr. Billie Blakeová, Drew Barrymoreová, Sharon Stoneová. Preto by bolo vhodnejšie, aby sa v PSP kodifikovala variantná ortografia (Stoneová aj Stonová). – V prospech zachovania nemého e by sa dali uviesť aj ďalšie argumenty.

Problematika prechyľovania má i svoje legislatívno-právne ukotvenie. V zákone NR SR z 24. septembra 1993 o mene a priezvisku sa o prechyľovaní konštatuje toto: „Ženské priezvisko v slovenskom jazyku sa určuje a používa s náležitou koncovkou slovenského prechyľovania. Takéto priezvisko v inom ako slovenskom ja­zyku sa môže používať aj bez tejto koncovky“ (§ 4 ods. 3 zákona č. 300/1993 Z. z.).7 Zákon teda stanovuje podmienku v slovenčine prechyľovať aj cudzie ŽP. Jazyk je mnohostranný (otvorený) organizmus, preto jeho legislatívno-právne obmedzovanie nie je najšťastnejším riešením. V rámci spisovného jazyka sa cudzie ŽP používajú v rôznych komunikačných situáciách a uvedený zákon je príliš všeobecný na to, aby túto variantnosť dokázal náležite reflektovať. Ďalším sporným momentom je, že každý zákon implikuje aj otázku sankcií za jeho porušovanie. Uplatnenie sankcií pri jazykových zákonoch má svoje špecifiká a slo­venskí jazykovedci v tomto smere nezaujímajú jednotné stanovisko (Pauliny, 1979, s. 48). K tomu M. Knappová (1992a)8 dodáva, že prechyľovanie je záležitosťou jazyka (gramatiky), nie politiky či práva. Zákon môže regulovať používanie jazyka alebo istého jazykového prvku len zvonku, t. j. v zmysle zákazu/príkazu na verejnosti (ne)používať istý jazykový prostriedok s rizikom prípadných sankcií za porušenie danej normy. Systémové zákonitosti jazyka sú totiž doménou dlhodobého vnútrojazykového vývinu, ktorého priemet na synchrónnej rovine v našej jazykovokultúrnej oblasti opisujú kodifikačné príručky. Preto je potrebné aj o pre­chyľovaní hovoriť ako o jazykovom probléme, čo však neznamená, že mimojazykové dimenzie nebudeme brať do úvahy (porov. ďalej).

Naznačili sme, že mienky o prechyľovaní sa rôznia, pričom každá strana „má svoju pravdu“; tento fakt jednoducho vyplýva z dvoch tendencií, ktoré na seba pôsobia v protipohybe. Prvou tendenciou, ktorá svedčí v prospech prechyľovania, je typologické ustrojenie slovenčiny ako flektívneho jazyka; antropoformant -ová má totiž v našom jazyku dôležitú gramatickú (popri nej aj identifikačnú a integračno-adaptačnú) funkciu.9 Do popredia sa teda dostáva viacdimenzionálny intralingválny aspekt (t. j. pro domo preberajúceho jazyka), pričom ako základná sa javí téza, že sufix -ová je v spisovnej slovenčine najekonomickejším a najjednoduchším ukazovateľom feminatívnosti, ktorá sa, pravda, dá vyjadriť aj inými (sekundárnymi) spôsobmi: vetným, resp. nadvetným kontextom, syntakticky podradeným apelatívom (mladá Spears, pani Kennedy), rodným menom (Vanessa Mae) ap.

Druhá tendencia – neprechyľovať – súvisí s rešpektovaním identity nositeľky mena. (Podľa nášho názoru je však diskutabilné, čo ešte považovať za rešpektovanie identity a čo už nie.) Tu sa zvýrazňuje extralingválny aspekt onymie. Inými slovami, prejavuje sa tenzia medzi lingvistickým a onomastickým statusom10 cudzieho antroponyma v slovenčine. Pre úplnosť spomeňme ešte jeden dôležitý činiteľ, ktorým je interlingválnosť, presnejšie interlingválna proxemika medzi dvomi kontaktovými jazykmi (Ološtiak, v tlači). Napr. anglické či nemecké ŽP sa v slo­venčine vyznačujú väčšou tendenciou prechyľovať sa než napr. čínske či japonské priezviská. Súvisí to s tým, že formálna a štruktúrna stránka nemeckých priezvisk11 je pre Európana ľahšie dekódovateľná než forma a štruktúra čínskych priezvisk. V týchto prípadoch sa prejavuje špecifickosť onymického priestranstva človeka danej kultúry (Blanár, 1996).

Fenomén prechyľovania možno sledovať aj vo vzťahu k pojmu funkčný štýl. Vzhľadom na aktivitu a „kompetencie“ expedienta v štýlotvornom procese vydeľuje J. Mistrík (1997, s. 423) tieto primárne funkčné štýly:12 1. subjektívne (umelecký, hovorový); 2. subjektívno-objektívne (esejistický, rečnícky, publicistický); 3. objektívne (náučný, administratívny). Pripomíname, že v nasledujúcich poznámkach ide o poukázanie na všeobecné tendencie, štýlová norma a úzus jednotlivých žánrov vnútri (alebo na hranici) štýlov môže varírovať.

Subjektívne štýly. V umeleckom štýle hrá dominantnú úlohu estetický činiteľ, ktorému sa podriaďuje aj prechyľovanie. Prekladateľ pritom primárne sleduje aspekt funkčnej ekvivalencie originálu a prekladu. Mená ženských postáv sa väčšinou uvádzajú v prechýlených podobách. Hovorový štýl je najviac závislý od naturelu expedienta, ktorý z rôznych dôvodov preferuje jednu z ponúkaných alternatív.

Subjektívno-objektívne štýly. V publicistickom štýle dominuje prechyľovanie, pretože je to najekonomickejší prostriedok identifikácie pohlavia denotátu. Žurnalistická komunikácia totiž vyžaduje čo najrýchlejší a najjednoznačnejší prenos informácií k bližšie nešpecifikovanému percipientovi. Úzus jednotlivých redakcií sa však môže líšiť. Napr. v časopise Moment je zaužívané, že na obálke sa ženské priezvisko uvádza v pôvodnej podobe, vo vlastnom článku (v kontexte) sa už prechyľuje, porov. napr. č. 6 z 9. 2. 2001: titulok na obálke znie najhoršie oblečená je Britney Spears. V obsahu na s. 5 už nájdeme informáciu Žuvačková princezná. Imidž speváčky Britney Spearsovej sa hnusí motorkárom aj módnym návrhárom a v samotnom článku na s. 48 – 50 sa uvádzajú len prechýlené podoby (heslovite alebo vo vetnom kontexte). Na s. 50 sa však nachádza meno Christine Aguilera, konkrétne v podobe so speváčkou Christinou Aguilera.13 (Aj tento moment svedčí o tom, že prechýlenie ovplyvňujú mnohé, často rozlične motivované faktory.) V rečníckom esejistickom štýle záleží predovšetkým na autorovi a na konkrétnej komunikačnej situácii.

Objektívne štýly. Náučný administratívny štýl sú charakteristické najmä presnosťou, jednoznačnosťou výrazu (a významu). Preto sa v náučnom štýle dáva prednosť neprechyľovaniu v súpisoch vedeckých prác, bibliografiách, citáciách ap. Hrozbe komunikačného šumu sa dá vyhnúť napr. tak, že v kontexte sa meno prechýli, zatiaľ čo v bibliografii sa ponechá pôvodný tvar. Príklady z Mistríkovej knihy Vektory komunikácie: 1. [kontext]P. Saukkonenová (Text, text-typ a styl z hlediska sémiotického. Slovo a slovesnost, 43, 1982, s. 1) chápe text ako jazykový znak…“; 2. [bibliografický údaj]Saukkonen, P.: Text, text-typ a styl z hlediska sémiotického. Slovo a slovesnost, 43, 1982, s. 1.“ (zvýraznil M. O.). Pri používaní neprechýlených podôb v náučnom štýle sa predpokladá obmedzený okruh zainteresovaných a poučených čitateľov, od ktorých sa očakáva, že nebudú mať problémy s identifikáciou neprechýlených ženských priezvisk. V adminis­tratíve je dôležité to, či príslušný dokument obsahujúci cudzie ŽP má medzinárodnú alebo len „regionálnu“ (slovenskú) platnosť. Pri medzinárodnej pôsobnosti dokumentu by sa cudzie ŽP zásadne prechyľovať nemali. Používanie priezvisk v matrikách upravuje osobitný zákon (porov. poznámku 7).

Z doteraz uvedených príkladov je zjavné, že antropoformant -ová nemá relevantný komunikačný efekt, ak komunikácia v slovenskom kontexte presahuje pomyselnú hranicu Slovák – Slovák, t. j. vtedy, keď by mohol vzniknúť komunikačný šum práve v dôsledku „zdeformovania“ cudzieho ŽP slovenskou prechyľovacou príponou: napr. pri udeľovaní certifikátov, diplomov cudzím štátnym príslušníčkam, pri predstavovaní žien na umeleckých a športových súťažiach alebo pri súpisoch vedeckých prác a pod. (porov. aj Kačala, 1988; Bosák, 1999). V takýchto prípadoch je hierarchicky najvyššie postavenou situačnou premennou sociálne prostredie (o pojme situačná premenná porov. ďalej). Hoci sa komunikácia uskutočňuje v slovenčine, prítomný cudzí prvok – väčšinou pasívny komunikant (nie iba predmet komunikácie!) neslovenskej národnosti – vytvára nové prostredie, v ktorom je žiaduce, aby sa jeho pohlavie vyjadrilo inými jazykovými a nejazykovými prostriedkami: napr. pri spomínanom predstavovaní žien na umeleckých a športových súťažiach je to ich fyzická prítomnosť.

Ako vidieť, situácia je viacrozmerná. Dajú sa však vytýčiť záchytné body, ktoré môžu bádateľovi poslúžiť ako východisko objektívnejšieho uvažovania. V našom prípade ide o dôsledné rešpektovanie konkrétnej komunikačnej situácie, a to na základe využitia pojmu situačné premenné (SP).14 SP môžeme charakterizovať ako dynamické mimojazykové faktory, ktoré zásadným spôsobom vplývajú na výber, usporiadanie a funkčnosť jazykových prostriedkov v komunikátoch. Možno ich rozdeliť na subjektívne a objektívne podľa toho, či sú, alebo nie sú priamo podmienené osobnostnými predpokladmi/charakteristikami komunikantov. Prostredníctvom tohto pojmu sa dajú osvetliť širšie súvislosti prechyľovania. Východiskom takéhoto uvažovania by však naďalej mala zostať téza, že cudzie ŽP sa zapájajú do komunikačného procesu v slovenčine, kde sa komunikácia uskutočňuje na osi Slovák – Slovák. Zdôraznením tejto skutočnosti sa do popredia (s cieľom pokiaľ možno čo najdôkladnejšie neutralizovať nežiaduce zdroje komunikačných šumov) dostávajú zákonitosti cieľového jazyka (slovenčiny), kde dominuje tendencia formálne rozlišovať mužské a ženské priezviská, a to aj pri používaní takých ŽP cudzieho pôvodu, ktoré sa vo východiskovom jazyku od MP formálne neodlišujú.

V súvislosti s témou tohto príspevku sa na niekoľkých príkladoch pokúsime objasniť vplyv mimojazykových faktorov (situačných premenných) na výsledný tvar rečového aktu. V dotazníkovom prieskume širšie zameranom na niektoré aspekty výslovnosti a skloňovania anglických mien v slovenčine sme sa venovali aj čiastkovej problematike prechyľovania. Respondentom – študentom 3. a 4. ročníka gymnázia – sme ponúkli šesť priezvisk v prechýlenej i neprechýlenej podobe s cieľom zistiť, ktorý tvar daného priezviska by uprednostnili. Išlo o mená: Suzanne Vega/Vegová, Alanis Morissette/Morissetteová, Demi Moore/Mooreová, Agatha Christie/Christieová, Virginia Woolf/Woolfová, Tina Turner/Turnerová. 15

Číselný výsledok azda nie je ani taký prekvapujúci: až 78,81 % respondentov dáva prednosť neprechýleným podobám anglických ŽP. Prečo je to tak?

Vybratí respondenti, mladí ľudia na prahu dospelosti, predstavujú nastupujúcu, liberálne uvažujúcu generáciu, ktorá má možnosť študovať cudzie jazyky a je pod veľkým tlakom masmédií. Najmä tieto fakty prispievajú k tomu, že potreba prechyľovania sa pre nich stráca. V tomto prípade sú relevantnými SP vek a predovšetkým skúsenostný (kognitívny) komplex respondentov.

Rozdiely v číselných výsledkoch pri jednotlivých menách sú pravdepodobne zapríčinené rôznou konfiguráciou ďalších SP a ich odrazom v jazykovom vedomí respondentov. Túto skutočnosť sa pokúsme demonštrovať na dvoch príkladoch.

(1) Prechýlené osobné mená (ďalej OM) speváčok Suzanne Vegová, Alanis Morissetteová a Tina Turnerová (s takmer rovnakým percentuálnym zastúpením 14,29, resp. 15,71 %) stoja oproti OM herečky Demi Mooreová (30,00 %). To znamená, že pomer percentuálneho zastúpenia prechýlených tvarov oboch skupín je približne 1 : 2. Respondenti prichádzajú do kontaktu s variantnou (prechýlenou aj neprechýlenou) podobou OM speváčok typu Suzanne Vega/Vegová alebo Alanis Morissette(-ová) prostredníctvom domácich masmédií. prostredníctvom špeciálnych audiovizuálnych médií (cédenosičov a magnetofónových kaziet) a zahraničných televíznych či rozhlasových staníc sa stretávajú len s neprechýlenou podobou. Naproti tomu rozsah použitia mien herečiek typu Demi Moore(-ová) je „ochudobnený” o céde- a magnetofónové nosiče. Aj tento fakt môže spôsobiť nerovnaké používanie (ne)prechýlených podôb mien uvedených dvoch skupín. To znamená, že nezanedbateľnú úlohu v týchto prípadoch zohráva charakter média (a jeho mediálna politika), ktoré sprostredkúva kontakt medzi jazykovo kódovanou informáciou a spotrebiteľom percipientom.

(2) Pri OM spisovateliek Agatha Christie(-ová) a Virginia Woolf(-ová) najdôležitejšiu úlohu zohráva frekvencia. OM Agatha Christie(-ová) je nepochybne širokej verejnosti známejšie, preto je v jazykovom vedomí komunikantov jeho neprechýlená podoba ľahšie identifikovateľná než OM Virginia Woolf(-ová), pri ktorom sme zaznamenali najväčšie zastúpenie prechýlených tvarov spomedzi všetkých ponúknutých OM (37,14 %). Táto skutočnosť podporuje hypotézu, že čím je OM frekventovanejšie, tým viac si môže „dovoliť” zostať v takej podobe, v akej sa vyskytuje vo východiskovom jazyku, resp. v podobe, ktorá sa v cieľovom jazyku ustálila – v tomto prípade je to tvar Agatha Christie. Aj z týchto poznámok podľa nášho názoru vyplýva, že z hľadiska prechyľovania vytvárajú cudzie ŽP v slovenčine rôzne skupiny v závislosti od hierarchickej konfigurácie situačných premenných, ktoré vytvárajú či dotvárajú istú komunikačnú situáciu.


Súhrnne možno konštatovať, že prechyľovanie cudzích ženských priezvisk v spisovnej slovenčine prevažuje, aj keď v niektorých situáciách je vhodnejšie takéto priezviská neprechyľovať. (Daný stav by mali náležite reflektovať aj PSP.) Preto sa nazdávame, že s ohľadom na rôznorodosť komunikačných sfér sa nedá zaujať jednoznačné stanovisko za prechyľovanie alebo proti prechyľovaniu.




Literatúra


Benedikovič, V.: Džina Lolobridžidaová a ďalší znamenití Slováci. Literárny týždenník, 6, 1993, č. 26, s. 5.

BLANÁR, V.: Lingvistický a onomastický status vlastného mena. In: VI. slovenská onomastická konferencia (Nitra 4. – 6. apríla 1974). Zborník materiálov. Red. M. Majtán. Bratislava, Veda 1976, s. 23 – 29.

Blanár, V.: Teória vlastného mena. (Status, organizácia a fungovanie v spoločenskej komunikácii.) Bratislava, Veda 1996. 250 s.

Bosák, J. (rec.): Dvonč, L.: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských jazykovedcov a slavistov (1986 – 1995). Bratislava, Veda 1998. 728 s. – In: Jazykovedný časopis, 50, 1999, s. 50 – 52.

Doruľa, J.: Tri kapitoly zo života slov. Bratislava, Veda 1993. 152 s.

DVONČ, L.: Cudzie ženské priezviská. Slovenská reč, 24, 1959, s. 98 – 102.

Dvonč, L. (1996a): Cudzie ženské priezviská v slovenčine. In: 12. slovenská onomastická konferencia a 6. seminár „Onomastika a škola“. Prešov 25. – 26. októbra 1995. Zborník referátov. Zost. M. Majtán a F. Ruščák. Prešov, PF UPJŠ a JÚĽŠ SAV 1996, s. 169 – 172.

Dvonč, L. (1996b): Tvorenie ženských priezvisk od mužských priezvisk cudzieho pôvodu. Kultúra slova, 30, 1996, s. 280 – 285.

FURDÍK, J.: O slovotvorných príponách s gramatickou funkciou. Slovenská reč, 32, 1967, s. 342 – 345.

Furdík, J.: Integračné procesy pri lexikálnych prevzatiach. Jazykovedný časopis, 45, 1994, s. 95 – 102.

Furdík, J.: Prednášky zo slovenskej lexikológie. Prešov 2000 (nepublikované).

Kačala, J.: Sú prípady, keď k ženským priezviskám nedávame príponu -ová? In: Pisárčiková, M. a kol.: Jazyková poradňa odpovedá. Bratislava, SPN 1988, s. 187.

Knappová, M.: Přechylování příjmení v češtině (pravidla a systematický přehled). Naše řeč, 62, 1979, s. 225 – 232.

Knappová, M.: Začleňování cizích ženských příjmení do češtiny. Naše řeč, 64, 1981, s. 59 – 63.

Knappová, M.: Přechylování víceslovních cizích příjmení v češtině. Naše řeč, 69, 1986, s. 173 – 178.

Knappová, M. (1992a): Příjmení v současné češtině (Jazyková příručka). Liberec, AZ KORT 1992. 185 s.

Knappová, M. (1992b): Přechylování příjmení jako problém kvalifikační a legislativní (návrh doplňkové kodifikační úpravy). Naše řeč, 75, 1992, s. 12 – 21.

Kočiš, F.: Slovenčina na predaj – na rade je prípona -ová. Kultúra slova, 28, 1994, s. 29 – 33.

majtán, m.: Politika a prechyľovanie priezvisk v slovenčine. Literárny týždenník, 8, 1995, č. 42, s. 10.

Mistrík, J.: Štylistika. 3., upravené vyd. Bratislava, SPN 1997.

Mistrík, J.: Vektory komunikácie. Bratislava, Filozofická fakulta Univerzity Komenského 1990. 84 s.

OLOŠTIAK, M.: Poznámky k výsledkom dotazníkového výskumu o výslovnosti a skloňovaní anglických a francúzskych osobných mien v slovenčine. Prešov – Hodruša-Hámre 2000, rkp.

ološtiak, M.: Jazykový systém a cudzie antroponymá v slovenčine (na materiáli anglických antroponým). Jazykovedný časopis, 52, 2001, v tlači.

pauliny, e.: Niekoľko poznámok o spisovnom jazyku v súčasnosti. In: Z teórie spisovného jazyka. Red. J. Ružička. Bratislava, Veda 1979, s. 43 – 51.

Považaj, M.: Tvorenie ženských priezvisk v spisovnej slovenčine. Kultúra slova , 17, 1983, s. 267 – 273.

Pravidlá slovenského pravopisu. Tretie, upravené a doplnené vydanie. Bratislava, Veda 2000, s. 128 – 130.







správy a recenzie



Gramatická konferencia v Smoleniciach


Pod názvom Tradícia a perspektívy gramatického výskumu na Slovensku sa v dňoch 7. – 9. októbra 2001 uskutočnila v rozprávkovom prostredí Smolenického zámku vedecká konferencia s medzinárodnou účasťou. Podujatie zorganizoval Jazykovedný ústav Ľ. Štúra Slovenskej akadémie vied a Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV pod záštitou Ministerstva kultúry SR na počesť nedožitých 80. rokov prof. PhDr. Jozefa Mistríka, DrSc., a 35. výročia vydania akademickej Morfológie slovenského jazyka (autorský kolektív pod vedením J. Ružičku, 1966). Cieľom konferencie bolo získať koncentrovaný a detailný prehľad aktuálneho stavu gramatického výskumu na Slovensku s perspektívou prípravy novej syntetickej gramatiky slovenčiny a prediskutovať jej metodologickú orientáciu (vzhľadom na našu tradíciu i v súvise so súčasnými medzinárodnými, najmä slovanskými lingvistickými paradigmami), ako aj možné autorské obsadenie a časové horizonty. Pozvanie prijalo 41 lingvistov: z Nemecka 2, z Poľska 1, z Juhoslávie 1, z Českej republiky 5 a zo Slovenska 32. Počas dvoch rokovacích dní odznelo 33 príspevkov od 34 autorov (2 referáty boli pripravené v dvojautorstve, 1 referent mal okrem spoluautorstva aj vlastný, individuálny príspevok).

Konferenciu otvoril a všetkých prítomných privítal riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV a predseda Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV Slavomír Ondrejovič. Prvý blok rokovania bol venovaný metodologickým otázkam všeobecnogramatického, v druhej časti užšie morfologického charakteru.

S. O n d r e j o v i č o v i (JÚĽŠ SAV, Bratislava) patrilo aj úvodné vystúpenie na tému Akademická gramatika slovenského jazyka a súčasné podmienky. Uviedol, že gramatika bola ako špecifická téma vedeckých rokovaní v poslednom čase dosť zanedbávaná. Začiatok nového storočia, ba i tisícročia je dobrým dôvodom a aj najvyšším časom na vypracovanie novej akademickej gramatiky slovenského jazyka. Napriek tomu, že v súčasnej slovenskej situácii nie sú na prípravu takéhoto diela práve najlepšie podmienky, je zrejmé, že „čím sa tento projekt odsúva na neskoršie, tým je pozícia autorského kolektívu v ,pelotóne’ akademických i neakademických gramatických vydaní menej výhodná“. Akým smerom by sa mala uberať jej nová koncepcia? Máme zostať verní tradíciám, alebo nadviazať na moderné európske prúdy? Kde viesť hranicu medzi morfológiou a syntaxou? To boli základné otázky, pri ktorých sa explicitne alebo implicitne zastavili aj ďalší referujúci.

J. K o ř e n s k ý (ÚJČ AV ČR, Praha) sa zamyslel nad možnosťami budúcich gramatík prirodzených jazykov. Nie každý národ sa môže pochváliť všetkými typmi gramatiky. Čeština napríklad nemá, na rozdiel od slovenčiny, generatívno- transformačný typ gramatiky. V budúcnosti budú podľa autora potrebné výrazne diferencované gramatické opisy a metodologické kritériá nebudú hrať primárnu úlohu.

V referáte K metodologickým otázkám výzkumu slovanských jazyků citoval O. U l i č n ý (FF UK, Praha) významné práce českých a slovenských jazykovedcov, pričom zdôraznil syntetizujúci prístup. Prehľad vybraných metodológií a čiast­kových koncepcií (pri riešení pádovej problematiky, valencie slovies, aktuálneho členenia a pod.) zakončil optimisticky ladeným konštatovaním: „Nezbývá jenom zvítězit.“

Akademická Morfológia slovenského jazyka splnila deskriptívnu úlohu. Uvažujúc O novej koncepcii slovenskej morfológie J. D o l n í k (FiF UK, Bratislava) ponúkol tri možné koncepcie: a) revitalizácia akademickej morfológie z roku 1966 s jej adaptovaním na súčasný stav, b) vypracovanie novej deskriptívnej morfológie alebo c) pokus o explanačno-deskriptívny typ. Explanácia založená na princípe prirodzenosti, bezpríznakovosti by sa mala zamerať predovšetkým na vysvetlenie relácie medzi formou a významom, na opísanie vzťahov medzi morfologickými jednotkami a na zachytenie dynamiky v morfologickom systéme.

J. H o r e c k ý v referáte Kategoriálna vybavenosť slovenskej morfológie pred­stavil podstatu gramatických kategórií, ktoré sú vlastne prostriedkami na realizáciu jazykovej komunikácie. Obsahom gramatických kategórií sú „gramémy ako elementárne významy, ich formou je zväzok gramém“. Jazykové prostriedky ako negácia a kongruencia nie sú podľa neho gramatickými kategóriami, ale pravidlami na vyjadrenie istých vzťahov.

J. F u r d í k (FF PU, Prešov) zhrnul poznatky a úvahy O existujúcich a možných morfológiách. V historickom priereze objektívne zhodnotil naše gramatiky od A. Bernoláka až po Morfológiu slovenského jazyka. Podotkol, že hoci bola akademická morfológia v čase vydania moderná a celostná, práve jej komplexnosť a autoritatívnosť sa stali určitým spôsobom brzdiacou pákou vzniku ďalších možných koncepcií. Všetko, čo vzniklo neskôr, bolo v istom zmysle iba modifikáciou uvedenej morfológie, príp. rozvíjaním detailných problémov. Za základné atribúty novej koncepcie J. Furdík označil prirodzenosť, celistvosť, synergickosť a prioritu sémantiky.

Slovenská morfematika sa ako časť jazykovedy rozvíjala v rámci morfológie hlavne od 70. rokov. Na morfematickú problematiku sa sústredil J. B o s á k (JÚĽŠ SAV, Bratislava) a prostredníctvom alternácií poukázal na prepojenie s morfo­nológiou. Úskalia pri opise zvukovej roviny jazyka na materiáli češtiny priblížila M. K r č m o v á (Ústav českého jazyka Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity, Brno). Pristavila sa pri konkrétnych fonologických javoch, ktoré do určitej miery súvisia aj s gramatickou rovinou jazyka – napr. uvažovanie o zavedení tzv. českých diftongov (typ město/místo). Možnej aplikácie automatizovanej analýzy slovných tvarov sa dotýkal referát autorskej dvojice J. H a š a n o v á – E. K o s t o l a n s k ý (PdF UK, Bratislava). Autori predstavili relačnú databázu najfrekventovanejších slov súčasnej spisovnej slovenčiny a virtuálny slovník ohybných slov a ich vzorov.

V popoludňajšom bloku sa dostala do centra pozornosti substantívna problematika. P. Ž i g o (FiF UK, Bratislava) v príspevku Princípy kodifikácie slovenskej substantívnej deklinácie sledoval skloňovacie typy, ktoré sú výsledkom pôsobenia princípu vývinu, princípu analógie a princípu relatívnosti. Súvislosť medzi pôvodnými formálnymi kritériami (kmene) a súčasným významovým kritériom sa zachovala napríklad medzi pôvodnými o-kmeňmi a neživotnými maskulínami vzoru dub v singulári. Na problémové pády pri skloňovaní substantív mužského rodu v súčasnosti (napr. typ L sg. v modele/-i) poukázal M. P o v a ž a j (JÚĽŠ SAV, Bratislava). Používatelia jazyka pri nich uplatňujú tvar s pádovou príponou zhodnou so základným tvarom príslušného vzoru i napriek tomu, že sa tu skôr očakáva výnimka. Autor navrhol kodifikovať v týchto prípadoch dvojtvary.

Vystúpenie A. R o l l e r o v e j (PdF UK, Bratislava) bolo zamerané na kolísanie kategórie životnosti pri substantívach mužského rodu typu ťahač (N pl. životné -i, neživotné -e). Reálne a nereálne tvary genitívu plurálu feminín predstavila S. M i s l o v i č o v á (JÚĽŠ SAV, Bratislava). Nereálnymi tvarmi rozumela tie, ktoré, hoci sú potenciálne teoreticky možné, sa v podstate nepoužívajú a v prípade potreby je pre bežných používateľov problémové správne ich utvoriť (typ nádcha – nádch). I. R i p k a (JÚĽŠ SAV, Bratislava) ponúkol tému Korene pá­dového synkretizmu mäkkých ženských substantív, pričom vývin ponímal ako proces smerujúci k vyššej kvalite. O rozkolísanosti používania prípon pri skloňovaní logoným informovala na základe dotazníkového výskumu M. I m r i c h o v á (FHPV PU, Prešov). Niekoľko kvantitatívnych údajov o substantívach priniesol z elek­tro­nic­kej morfologickej databázy slovenského jazyka V. B e n k o (PdF UK, Bratislava).

Po substantívach, na ktorých sa najvýraznejšie prejavujú inovačné procesy a invázia inojazyčných pomenovaní nových reálií, čo rozkolísava aj tak nie úplne jednotnú rečovú prax, sa trochu pozornosti venovalo aj iným javom. Systémový a komunikačný prístup v ontogenetickom pohľade na predložky a spojky v hovo­renej komunikácii detí uplatnila J. K e s s e l o v á (FHPV PU, Prešov). Pri vzťahu systémový – komunikačný vychádzala z dichotómie langue – parole. Autorka vyslovila predpoklad, že imitačná stratégia zistená v ontogenéze reči sa môže vyskytovať i v bežnej komunikácii dospelých.

Dvaja referenti predniesli príspevky konfrontačného charakteru. E. O r w i ń- s k a - R u ż i c z k a (Inštitút slovanských filológií Univerzity Jagelonského, Krakov) porovnávala situáciu v slovenskom a poľskom jazyku, pokiaľ ide o klasifikáciu druhotných predložiek. Autorka vychádzala z Grochowského analýzy funkčných slov a konštatovala výraznejšiu tendenciu k analytickému spôsobu tvorenia a ustaľovania druhotných predložiek v poľštine oproti syntetickejšiemu spôsobu v slovenčine. M. T ý r (FF, Nový Sad) skúmal kombinatórne zmeny hlások na morfematickom švíku v srbčine a slovenčine.

Jedným zo zdrojov poznania jazykového úzu sú aj epištolárne texty. O budovaní subkorpusu súkromnej korešpondencie v rámci tvorby Českého národného korpusu podala správu Z. H l a d k á (Ústav českého jazyka Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity, Brno). Upozornila na prechodný charakter týchto textov medzi písanosťou a hovorenosťou, čo sa prejavuje aj v diferencovanom používaní spisovných a nespisovných prvkov.

Predpoludnie druhého rokovacieho dňa sa nieslo v „syntaktickej“ atmosfére. J. K a č a l a (PdF UK, Bratislava) uvažoval o vzťahu významu a výrazu v sy­n­taktickom systéme jazyka. V stavbe vety vyčlenil tri úrovne: gramatickú, sémantickú a obsahovú štruktúru a sledoval ich vzájomné vzťahy. Nadväzujúc na Paulinyho úvahy o súhre významu a výrazu, zdôraznil autor bilaterálnu povahu syntaktických jednotiek a komplexný charakter syntaktickej roviny jazyka.

W. G l a d r o w (Slavistický inštitút Humboldtovej univerzity, Berlín) sa v referáte Informačná štruktúra výpovede a slovosled pristavil pri úlohách kontextu a slovosledu vo fungovaní jednoduchej vety. Informačná štruktúra výpovede zahŕňa podľa autora konštrukčno-gramatický, propozično-sémantický a komunikačno-pragmatický aspekt, ale aj aktuálno-informačnú stavbu výpovede, pričom informačná paradigma potvrdzuje systémový charakter aktuálneho členenia.

Na výhody a nevýhody valenčného prístupu v opozícii k vetnočlenskému prístupu upozornila J. N i ž n í k o v á (FF PU, Prešov), vedúca autorského kolektívu Valenčného slovníka slovenských slovies (1998). Konštatovala, že v školskej praxi sa zabúda na valenciu, ktorá v mnohých prípadoch objasňuje zdanlivo zastreté a nepochopené správanie sa slovesa pri vetnočlenskom rozbore vety. Syntagmatický prístup sústreďujúci sa na formu znamená o. i. nerešpektovanie rozdie­lov medzi písanými a hovorenými „štruktúrami“.

Syntaktickocentrické a komunikačno-kognitívne hľadisko pri počítačovom mo­delovaní syntaxe prirodzeného jazyka prezentoval E. K o s t o l a n s k ý (FPV UCM, Trnava). Parciálnym syntaktickým javom sa venovali tri príspevky. M. H i r- s c h o v á (FF Univerzity Palackého, Olomouc) hovorila o niektorých funkciách adverbiálií v českej vete. A. J a r o š o v á (JÚĽŠ SAV, Bratislava) argumentovala chápanie reflexív typu umývať sa, pozorovať sa ako derivovaných zvratných slovies a nie ako variantov/podôb nezvratných prechodných slovies. J. G l o v ň a (UKF, Nitra) analyzoval eliptické syntaktické konštrukcie; elipsu chápal ako nulový funktor a svojím spôsobom aj ako prostriedok konexie.

Posledný blok, venovaný špecifickým a aktuálnym gramatickým otázkam, otvoril J. M l a c e k (FiF UK, Bratislava). Zamyslel sa nad otázkou explicitnosti gramatického opisu a zisťoval mieru explicitnosti v didakticky (vyššia miera) a ve­decky zameranom type gramatiky (nižšia miera explicitnosti – mnohé poznatky sa považujú za samozrejmé). Za autorský tandem Ľ. B a l á ž o v á – M. Z a m b o- r o v á (JÚĽŠ SAV, Bratislava) referovala Ľ. Balážová. V príspevku sa rozoberali spôsoby (a problémy) uvádzania gramatických informácií v heslovej stati i mimo nej v pripravovanom Slovníku súčasného slovenského jazyka, ktorý by mal spĺňať kodifikačnú aj informačnú úlohu. Na Adjektívne kategórie v gramatike a v slovníku sústredila pozornosť M. N á b ě l k o v á. Gramatické kategórie rod, číslo, pád a lexikálno-gramatická kategória stupňovanie sa v slovníkoch vzhľadom na vysokú pravidelnosť ohýbania adjektív uvádzajú iba veľmi výberovo a sporadicky. Takisto valenčný potenciál adjektív je v slovníkoch zachytený veľmi nedostatočne, nesystematicky a neprehľadne (doklady v niektorých heslových statiach).

O problémoch pri klasifikácii zámen ako osobitného slovného druhu referovala E. B a j z í k o v á (FiF UK, Bratislava). Na potrebu a možnosti nového slovnodruhového prehodnotenia tzv. gramatických slov (predložiek, spojok a častíc) zo systémového aj pragmaticko-komunikačného hľadiska poukázala M. Š i m k o v á (JÚĽŠ SAV, Bratislava). Ako posledný referujúci vystúpil M. D u d o k (FiF UK, Bratislava) s príspevkom Jazykové domény, gramatika diskurzu a diskurz gramatiky. V stručnom historickom priereze načrtol niektoré gramatické leitmotívy, ako je napr. teória slovných druhov. Osobitnou kapitolou je aj zúžený výskumný záber na materiál písaných textov, čo síce na jednej strane zjednodušuje konštruovanie gramatických teórií a opisov, ale na druhej strane môže aj negatívne ovplyvňovať rečovú prax.

Po každom bloku (dohromady ich bolo 7) nasledovala spoločná diskusia k predneseným príspevkom, ktorá v individuálnych rozhovoroch pokračovala aj počas prestávok. V rámci rokovania nemohli odznieť všetky prihlásené referáty, pretože ich autorom zabránili v účasti nečakané zdravotné či rodinné udalosti (F. Daneš, P. Karlík, J. Sabol, J. Findra, F. Štícha i ďalší). Návrat k jednotlivým témam umožní pripravovaný zborník, v ktorom budú publikované všetky odovzdané príspevky.

Záverečné slová patrili J. Furdíkovi za morfologické témy a J. Kačalovi za syntaktickú časť. Obaja konštatovali, že prevažné zastúpenie na tomto podujatí mala morfológia. J. Furdík sa pristavil pri otázke nevyjasnenej koncepcie plánovanej akademickej morfológie a pri možných časových horizontoch prípravy a zostavovania autorského kolektívu (5 rokov). Zároveň sa priklonil k návrhu J. Mlacka, aby konferencia Tradícia a perspektívy gramatického výskumu na Slovensku bola venovaná aj nedožitým 85. narodeninám prof. PhDr. Jozefa Ružičku, DrSc., vedúceho autora prvej slovenskej akademickej morfológie, čo sa stretlo so všeobecným súhlasom. J. Kačala zdôraznil potrebu výraznejšie rozvinúť syntaktický výskum (aspoň na úrovni prešovskej syntaktickej skupiny) a vyriešiť okrem metodologickej aj personálnu otázku. Smolenické stretnutie lingvistov uzavrel S. Ondrejovič poďakovaním všetkým účastníkom konferencie, osobitne jej organizátorom, ako aj prítomným zástupcom Ministerstva kultúry SR. Konštatoval, že konferencia síce nenaplnila najoptimistickejšie očakávania, t. j., že by sa hneď na druhý deň začala koncipovať nová akademická gramatika slovenského jazyka, ale minimálne zreálnila naše poznanie v tomto smere, rozprúdila diskusiu a môže byť dobrým východiskom, iniciujúcim aktuálne gramatické výskumy. Pokonferenčné rokovania vedú k zámeru tematizovať príspevky v časopise Slovenská reč, ako aj vystúpenia v Slo­venskej ja­zykovednej spoločnosti a usporiadať na budúci rok osobitnú syntaktickú konferenciu.

Nicol Janočková – Mária Šimková




Sympózium o živote a dobe Michala Godru


V čase vrcholiaceho leta (3. augusta 2001) sa v krásnom prostredí stratimirovićovského kaštieľa v Kulpíne konalo medzinárodné sympózium Michal Godra (1801 – 1874). Život a dielo. Usporiadal ho Spolok vojvodinských slovakistov pri príležitosti 200. výročia od narodenia tohto významného dolnozemského štúrovca, básnika, pedagóga, botanika, matematika a jazykovedca. Michal Godra bol, ako je známe, dlhší čas vychovávateľom v rodine majiteľov práve tohto kaštieľa. Oganizátorom sa podarilo vytvoriť príjemnú atmosféru a výborné podmienky na snemovanie o tomto slovenskom národnom buditeľovi a kultúrnom pracovníkovi.

Stručne pripomeňme, že Michal Godra sa narodil 24. januára 1801v Bohuniciach, študoval v Banskej Štiavnici, v Modre, na evanjelickom lýceu v Bratislave a napokon na Teologickej fakulte Viedenskej univerzity. Publikoval najmä v Zore, kde vyšla jeho balada Vešelíni na Muráne, ale aj iné oslavné latinské i slovenské básne a epigramy a kde sa objavil i jeho návrh na reformu spisovnej češtiny a neskôr sa pokúšal o vytvorenie slovenskej vedeckej terminológie. Okrem toho publikoval v Slovenských pohľadoch, Pešťbudínskych vedomostiach, Slovenských no­vinách, Obzore, Sokole a i. Bol domácim vychovávateľom nielen v Kulpíne, ale i v Budapešti, profesorom i rektorom nemecko-slovenského gymnázia v mestečku Vrbas a redaktorom novín Der Serbe v Belehrade. Amatérsky sa venoval botanike (šľachteniu georgín), matematike (trisekcii uhla), o čom v r. 1871 predložil prácu oxfordskej univerzite. Ako pedagóg a kultúrny dejateľ dolnozemských Slovákov sa zaslúžil o vysokú úroveň výučby na novovrbaskom gymnáziu, kde zhromaždil unikátnu osobnú knižnicu. V r. 1828 za spolúčasti P. J. Šafárika, J. Hlaváča, J. Rohoňa a iných založil osvieteneckú spoločnosť Societas Slavica. Jeho aktivita sa odráža v neuveriteľne rozsiahlej korešpondencii s poprednými predstaviteľmi slovenského národného života.

V deň konferencie bola súčasne v neďalekom Báčskom Petrovci v Knižnici Štefana Homolu slávnostne otvorená výstava venovaná Michalovi Godrovi. Jej návštevníci si mohli pozrieť početné dokumenty, dobové pohľadnice, kresby a fo­tografie, týkajúce sa Godrovho života a diela, jeho rukopisy, knihy z jeho knižnice, ukážky z jeho korešpondencie, ako aj  príspevky o ňom a o jeho diele z pera súdobých i súčasných autorov. V ten istý deň sa v Báčskom Petrovci odštartovali aj známe dolnozemské Slovenské národné slávnosti.

Samuel B o l d o c k ý, predseda Spolku vojvodinských slovakistov, v sláv­nost­­nom príhovore mohol medzi účastníkmi sympózia privítať i pokračovateľov godrovského rodu – tri členky rodiny. Prítomní to privítali s potešením aj preto, že do dnešných dní sa nezachovala nijaká podobizeň M. Godru. V pracovnej časti sympózia ako prvá vystúpila Helena S a k t o r o v á, ktorá v prednáške Genealógia rodu Godrovcov informovala o najnovších zisteniach o osudoch rodiny Godrovcov: o ro­dičoch a súrodencoch M. Godru, najmä však, pravdaže, o ňom samom. Na určitý výsek zo života a činnosti M. Godru sa v prednáške Pôsobenie Michala Godru v 60. a 70. rokoch 19. storočia sústredil Samuel Č e l o v s k ý, opierajúc sa pritom o jedinečný Godrov Listový konceptár. Je to unikátna zbierka jeho listov a listových konceptov, ktorá vypovedá nielen o jeho činnosti, ale aj o vtedajšej dobe a politicko-kultúrnych okolnostiach. Pre slovenské kultúrne dejiny by bolo veľmi užitočné vydať ho aj napriek jeho rozsiahlosti.

M. Godru ako jazykovedca predstavil Miroslav D u d o k v prednáške Jazykovedné dielo Michala Godru, venujúc sa terminologickým príspevkom („príňeskom“) autora, jeho triedeniu slovies, konceptu jeho „tatrančiny“ a iným prácam. Podľa M. Dudka najvýznamnejšou časťou jazykovedného odkazu M. Godru je jeho spis sčasti publikovaný v troch pokračovanich v Letopise Matice slovenskej o slovenských slovesách, predovšetkým jeho aspektologická zložka. Slavomír O n d r e j o­v i č sa v príspevku Michal Godra a Henrich Bartek venoval aktualizácii Godrových Skromných myšlienok o slovenčine v časopise Slovenská reč. Hlavný redaktor tohto časopisu prevzal tento Godrov príspevok do svojho časopisu a opatril ho bohatým komentárom. S. Ondrejovič ukázal, že niektoré názory Henricha Barteka sa mohli formovať aj za prispenia M. Godru.

Augustín M a ť o v č í k v  prednáške Osobná knižnica Michala Godru priniesol podrobné informácie o tejto unikátnej knižnici, kým Samuel B o l d o c k ý v prednáške Duch doby v mladistvých veršoch Michala Godru zhodnotil zástoj tohto všestranného autora v poézii. Podľa prednášateľa bol to v tejto oblasti viac imitátor metrických schém než tvorivý básnik. Bokom neostali ani Godrove botanické pokusy, ktorým sa v referáte Voňavé georgíny Michala Godru venovala Viera B e n k o v á. Okrem toho dobou a súvislosťami sa zaoberali aj viacerí ďalší prednášatelia: Michal Týr v prednáške o Pivnickej cirkevnej kronike, Zorolav S p e v a k v príspevku Slovenské intelektuáli – prví riaditelia Srbského pravoslávneho gymnázia v Sriem­skych Karloviciach, Samuel F e k e t e v prednáške K zakladaniu prvej slovenskej učenej spoločnosti na Dolnej zemi, Jarmila H o d o l i č o v á v pred­náške Príspevky Michala Godru v pedagogickom časopise Konfesionálna škola a Gabriela G u b o v á v príspevku Samuel Borovský – súčasník Michala Godru. Napokon ešte Viťazoslav H r o n e c, hlavný redaktor literárno-kultúrneho časopisu Nový život, v prednáške Jedna nepovšimnutá značka Michala Godru a jeden spoločný pseudonym Jozefa Podhradského a Michala Godru priniesol niektoré zaujímavé fakty o tomto probléme. Ako je známe, M. Godra písal aj pod psedonymom Chamilov a Prieplavän. Práve ten druhý má spoločný s Jozefom Podhradským, aj keď motivácie výberu tohto pseudonymu boli u oboch autorov odlišné.

V prednáškach i v nasledujúcej diskusii účastníci dobre analyzovali dielo Michala Godru, ale aj jeho dobu a zároveň vzdali hold všestrannosti tohto autora. Z podujatia vyjde podľa prísľubu organizátorov onedlho osobitný zborník.


Slavomír Ondrejovič





Kronika


Doktor Ján Štibraný sedemdesiatnik


Jubilujúceho Dr. Jána Štibraného, CSc. (narodil sa 19. 10. 1931 v Smoleni­ciach), dnes také vychytené scientometrické ukazovatele neradia medzi základné osobnosti slovenskej jazykovedy. Každému, kto má aspoň zbežný prehľad v našej súčasnej jazykovednej slovakistike, je však jasné, že bez neho, bez jeho mena by bol obraz súčasnej slovenskej jazykovedy a najmä našej univerzitnej slovakistiky neúplný, medzerovitý. Ako v nasledujúcom texte ukážeme a dosť ľahko aj dokážeme, Dr. Ján Štibraný sa viacerými svojimi tvorivými počinmi nezmazateľne zapísal nielen do histórie slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ale aj do súčasného rozvoja celej jazykovednej slovakistiky. Začneme však pohľadom na jeho účinkovanie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.

Dr. Ján Štibraný prežil prakticky celý svoj produktívny život na tejto fakulte. Odbor slovenčina – nemčina tu študoval v rokoch 1951 – 1956, ale už od roku 1955, teda už ako poslucháč, sa zapojil do pedagogického procesu ako asistent. Na katedre slovakistiky, ktorá medzitým prešla rozličnými organizačnými zmenami (napr. až v roku 1966 sa vyčlenili dve katedry, a to Katedra slovenského jazyka a Katedra slovenskej literatúry a literárnej vedy), pracoval od spomenutých začiatkov až do svojho odchodu do dôchodku v r. 1997, teda plných 42 rokov. Podľa potrieb katedry viedol rozličné disciplíny, predovšetkým semináre z nich, jeho celoživotnou srdcovou záležitosťou však bola a zostala slovenská štylistika. Práve v súvislosti so štylistickými seminármi a s tvorivou atmosférou na nich si na neho s vďakou spomínajú celé generácie absolventov slovakistiky na Filozofickej fakulte UK.

Predovšetkým so štylistikou a najmä so štylistikou umeleckých textov sa spája väčší počet jeho štúdií a článkov, ako aj recenzií prác so štylistickou problematikou. Interpretáciou Mináčovej poviedky Talent prispel do známych Štylistických rozborov (1964), interpretáciami Chudobovho Mukyňového hája a Jarunkovej Jedinej zasa do Rozborov umeleckej prózy (1967). Vyvrcholením aj istou sumarizáciou Štibraného prác z oblasti štylistiky sa stala jeho kandidátska dizertácia skromne nazvaná Sondy do štýlu slovenskej prózy a esejistiky. Ak jeho práce zo štylistiky umeleckých textov ponúkali svojské prístupy k sledovaným (najmä prozaickým) dielam a stávali sa cennou pomôckou aj pre učiteľov slovenskej literatúry, jeho sondy do esejistiky ukázali predovšetkým variabilitu tohto štýlu, poznanie, že popri matuškovskej knižnejšej, literátskejšej podobe eseje je tu aj expresívnejšia, zemitejšia mináčovská podoba slovenskej eseje a že sú tu aj ďalšie varianty tohto sekundárneho štýlu.

Naznačená orientácia Dr. J. Štibraného najmä na štylistiku a v jej rámci na štylistiku umeleckých a esejistických textov nebola nijako náhodná. Dr. Štibraný je filológom v neprenesenom a nezúženom význame tohto slova, je skutočným „milovníkom slova“, ktorému sú nižšie roviny jazykovej stavby trošku priúzke, možno až príliš „technologické“. Práve štylistika mu umožňovala najkomplexnejšie prístupy k jazyku a textu, práve ona bola najbližšie k ďalším filologickým disciplínam, k literárnej vede, k filológii v jej širokom zmysle, k textológii, teda k disciplínam, ktoré tiež neboli Dr. Štibranému nijako vzdialené. V takýchto súvislostiach neprekvapuje, že meno J. Štibraného nachádzame v osemdesiatych rokoch medzi editormi diela Jána Hollého (spolu s J. Ambrušom a básnikom V. Turčánym).

Aj v takomto krátkom pohľade treba zaznamenať ešte jednu oblasť slovakistických aktivít Dr. J. Štibraného, a to jeho príspevok k rozvoju vyučovania slovenčiny pre cudzincov, resp. v cudzine. Dr. Štibraný bol krátko po vzniku pražskej Letnej školy slovanských štúdií (už v roku 1960) lektorom slovenčiny na tejto škole, v rokoch 1961 – 1962 pôsobil ako lektor slovenčiny v maďarskom Segedíne. Jeho najvýznamnejšie aktivity v tomto smere sa však spájajú so slovenskou letnou školou Studia Academica Slovaca. Ako sa už naznačilo, Dr. Štibraný bol lektorom slovenčiny na pražskej Letnej škole slovanských štúdií. Krátko nato, keď sa po roku 1961 začal v rámci tejto letnej školy organizovať tzv. slovenský týždeň, Dr. Štibraný patril spolu s riaditeľom týchto týždňov prof. Eugenom Paulinym medzi ich prvých organizátorov. Keď sa v roku 1965 uskutočnil prvý ročník kompletnej slovenskej letnej školy ako tzv. extenzia spomínanej pražskej letnej školy, aj tu bol J. Štibraný tajomníkom a v tejto funkcii, resp. po jej zmene na funkciu zástupcu riaditeľa, účinkoval i v ďalších siedmich ročníkoch, naposledy v r. 1997. Nakoniec treba vyzdvihnúť ešte jednu donedávna nie príliš známu skutočnosť: Dr. Štibraný ako tajomník slovenskej letnej školy podstatne prispel k emancipácii tejto školy aj na rovine jej pomenovania – práve on je pôvodcom dnes už tridsaťpäťročného a základného názvu našej letnej školy, názvu Studia Academica Slovaca.

Aktivity Dr. J. Štibraného neutíchli ani po jeho odchode do dôchodku. Od roku 1997 pôsobí na Katedre slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda vo svojej Trnave. Želáme mu predovšetkým dobré zdravie a osobnú pohodu, aby mohol aj v ďalších rokoch odovzdávať svoju lásku k slovenčine i k celej slovenskej kultúre, svoje bohaté a mnohostranné vedomosti na osoh svojich poslucháčov.

Všetko dobré, milý Janko! Ad multos annos!

Jozef Mlacek

rozličnosti



Výslovnosť mena Timrava. – Pri používaní spisovateľského pseudonymu Timrava, ktorý si zvolila za svoj národná umelkyňa Božena Slančíková (1885 – 1951),  jedna z vrcholných predstaviteľov realistickej prózy na Slovensku a zároveň jedna z našich najčítankovejších autoriek, sa doteraz stretávame s jeho tvrdou i mäkkou výslovnosťou, teda s podobou [timrava] i [ťimrava]. Ktorá výslovnosť je správna? A dá sa vôbec jedna z týchto výslovnostných podôb vyhlásiť za jedine správnu? Tieto otázky sa najnovšie vynorili aj na spomienkových podujatiach pri príležitosti 50. výročia od jej smrti.

Je všeobecne známe, že Božena Slančíková Timrava si svoj pseudonym „požičala“ od studničky v rodnom polichnianskom chotári, ktorá už dnes, žiaľ, nejestvuje (teda nie od potoka, ktorý preteká Polichnom, ako sa to niekedy uvádza). Máme o tom svedectvo od samej autorky, ktorá sa v jednom zo svojich vyznaní dokonca dotýka aj našej témy – výslovnosti daného názvu: „Meno mám zo studničky Timravy. Bola tam taká čistučká voda hôrna. Ti sa u nás vyslovuje mäkko. Nechcela som, aby ma poznali...“ (Mrázová, L.: Pol dňa s  Timravou. In: Slovenský literárny almanach 1931, s. 112.)

To je svedectvo samej nositeľky pseudonymu, ale aké sú ďalšie osudy tohto umeleckého mena? V danej súvislosti je totiž dôležité uviesť, že už v blízkom Lučenci, od ktorého je Polichno vzdialené necelých 20 kilometrov, v poslednom sídle B. S. Timravy, kam sa na sklonku svojho života uchýlila k príbuzným, počuť takmer výlučne len tvrdú výslovnosť [timrava], a to napriek tomu, že Lučenec patrí do toho istého stredoslovensko-novohradského areálu ako Polichno či Ábelová. Od roku 1949 nesie meno Boženy Slančíkovej Timravy aj miestne štátne gymnázium (dnes oficiálny názov: Gymnázium Boženy Slančíkovej Timravy v Lučenci) a jej pseudonym prevzal v r. 1945 do svojho názvu aj kedysi veľmi úspešný a priebojný ochotnícky súbor Timrava. Pri pomenúvaní týchto inštitúcií sme sa takmer vôbec nestretli s mäkkou výslovnosťou [ťimrava], ale len s vý­slovnosťou tvrdou [timrava].

Dôvod, prečo sa v tomto prípade uplatňuje nepalatálna výslovnosť namiesto pôvodnej palatálnej, je vcelku zrejmý. Obyvatelia mesta Lučenca (ak tu máme hovoriť na prvom mieste o nich) si osvojili tvrdú výslovnosť podľa všetkého najmä preto, že si ho ako typ priradili k osobným menám ako Timotej, Titus, Martin, Konštantín, Leontína, k priezviskám typu Timko, Tiso, Tilius, Tinák, príp. aj k to­ponymám ako Tigris, Tirolsko, Tibava a pod. E. Jóna, ktorý o tom písal už pred viac ako polstoročím v Slovenskej reči (1947/48, s. 257), je presvedčený, že sa tak stalo neprávom. Vychádza z toho, že názov Timrava a rovnako aj Timravský vrch, ktorý sa takisto nachádza v novohradskom kraji, súvisia so slovami temný, temrava, temravý, z čoho treba odvodiť mäkkú výslovnosť. Š. Ondruš však predkladá iný výklad, nepredpokladá spojenie základu tim s tmavým, ale s  vlahou a s mok­rom, ako je to pri názvoch Tibava, Timiš a i. (Ondruš, Š.: Odtajnené trezory slov. Martin, Matica slovenská 2000, s. 32). Obidve interpretácie sú viac-menej hypotetického charakteru, ťažko ich teda použiť na podporu niektorej z výslovností. U obyvateľov Lučenca tu mohol zohrať významnú úlohu aj psychosociolingvistický fakt, že v polichnianskom nárečí sa na rozdiel od spisovného jazyka hláskové skupiny te, ti, de, di, ne, ni, le, li vždy vyslovujú mäkko, t. j. aj v takých prípadoch, keď sa v spisovnom jazyku ustálila tvrdá výslovnosť: [ťeras], [šťiri], [poľiťika], [eľena], [prvá ľiga], [saňitka] a pod. Toto zistenie mohlo takisto podporiť nepalatálnu podobu mena [timrava].

Z jestvujúcich jazykových či encyklopedických príručiek sa o výslovnosti rozdielne vyslovovaného pseudonymu Timrava bežne nedozvieme. Uvádzajú ju len Pravidlá slovenskej výslovnosti Á. Kráľa (1984, s. 542), kde sa kodifikuje mäkká výslovnosť [ťimrava]. Tieto pravidlá však uvádzajú mäkkú výslovnosť aj pri mene Timotej [ťimoťei], čo dnešný vývin nepotvrdil (porov. výsledky našich testov v príspevku K výslovnosti krstných mien v slovenčine. In: Vlastné mená v jazyku a spoločnosti. Bratislava – Banská Bystrica, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV – Fakulta humanitných vied a Pedagogická fakulta UMB 2000, s. 71, kde sa ako dominantná ukázala výslovnosť [timoťei]). E. Jóna argumentuje, že meno Timrava má domáci  stredoslovenský základ a podľa neho správny je v tomto prípade len mäkký variant. J. Drenko, profesor lučenského gymnázia a kronikár mesta Lučenca, naproti tomu v publikácii Polichno (Polichno, Obecný úrad v Polichne 1997, s. 53) k slovám B. S. Timravy, ktoré sme citovali vyššie, dodáva: „Za spisovné sa však považuje nemäkčené vyslovovanie Timravy.“ Máme tu teda dva varianty, z ktorých jeden [timrava] by sme mohli nazvať variantom urbánnym a druhý variantom  neurbánnym. Pri takomto stave vecí (v médiách sa stretávame s obidvoma výslovnostnými variantmi) podľa nášho názoru nie je dosť dobre možné zavrhnúť ani jeden z variantov ako nekorektný. Pravdaže iba vtedy, ak sme ochotní pripustiť, že z dvoch jestvujúcich vyjadrení nemusí byť správne (ba ani správnejšie) len jedno.


Slavomír Ondrejovič

INFORMÁCIE AUTOROM


Redakcia prijíma príspevky spracované na počítači – textový editor Word pod operačným systémom Windows alebo textový editor Text602 (T602) pod operačným systémom MS DOS. Pri spracúvaní príspevkov prosíme dodržiavať tieto zásady:

1. V celom texte používať jednotné riadkovanie 2.

2. V texte za každým interpunkčným znamienkom urobiť medzeru (napr. s. 312 a pod.).

3. Slová na konci riadka nerozdeľovať a tvrdý koniec riadka používať iba na konci odsekov. Odseky začínať zarážkou.

4. Pri rozlišovaní typov písma pridŕžať sa naďalej úzu časopisu, používať kur­zívu, riedenie, horný/dolný index. Nič nepodčiarkovať, nepoužívať široký a vy­soký typ písma a pod.

5. V textovom editore T602 pomlčky vyznačovať dvoma spojovníkmi s medzerou na začiatku aj na konci (aj pri označovaní stranového a číselného rozsahu, napr. s. 3 -- 12; v r. 1888 -- 1889), v textovom editore Word rozlišovať dlhú čiarku (pomlčku), napr. G. Altmann – V. Krupa, a krátku čiarku (spojovník), napr. T. Slama-Cazacu, vedecko-metodologický a pod.

6. Znaky, ktoré neobsahuje textový editor T602 (poľské písmená, praslovanské a i.), písať kombináciou dvoch znakov tak, aby jednoznačne určili príslušné písmeno, napr. #Z = Ź, #z = ź, &Z = Ż, &z = ż, $N = Ń, $n = ń, §L = Ł, §l = ł, #E = ę, #e = ę, #A =ą, #a = ą. Zoznam používaných znakov uviesť na začiatku príspevku.

7. Poznámky pod čiaru v texte označiť horným indexom (napr. vzniká tým synergický efekt,1 ktorý…), poznámky uviesť na konci príspevku v tvare horný index, medzera, obsah poznámky (napr. 1 Synergia znamená spolupôsobenie…).

8. Grafy a schémy pripojiť na osobitnom liste maximálne vo veľkosti šírky a výšky strany časopisu (podľa požadovanej veľkosti).

9. Do redakcie poslať jeden vytlačený exemplár príspevku spolu s disketou. Príspevok možno poslať aj elektronickou poštou ako prílohu na adresu jazyuls@savba.savba.sk. Po posúdení a re­dakčnom spracovaní ho redakcia vráti autorovi. Tento exemplár autor pošle späť redakcii spolu so skorigovanou disketou a opraveným vytlačeným príspevkom.

10. Literatúru uvádzať takto:

a) knižná publikácia:

FURDÍK, J.: Slovotvorná motivácia a jej jazykové funkcie. Levoča, Modrý Peter 1993. 199 s.

Synonymický slovník slovenčiny. Red. M. Pisárčiková. 2. vyd. Bratislava, Veda 2000. 998 s.

b) štúdia v zborníku:

DOLNÍK, J.: Spisovná slovenčina a čeština. In: Studia Academica Slovaca. 28. Red. J. Mlacek. Bratislava, Stimul 1999, s. 39 – 52.

c) článok v časopise:

HORECKÝ, J.: Sémantické a derivačné pole slovies ísť a chodiť. Slovenská reč, 64, 1999, s. 202 – 208.


Súčasťou každej štúdie Slovenskej reči je záväzne abstrakt v anglickom jazyku (vrátane preloženého titulku). Abstrakt by mal mať max. 100 slov a mal by obsahovať tzv. kľúčové slová na identifikáciu príspevku v rámci vedeckovýskumnej oblasti.








S

ROČNÍK

66 – 2001

LOVENSK

R




časopis pre výskum slovenského jazyka


orgán Jazykovedného ústavu

Ľudovíta Štúra

Slovenskej akadémie vied











SLOVAK ACADEMIC PRESS, spol. s r. o., Bratislava


ISSN 0037 – 6981 MIČ 49 611





NOVÉ Knihy adresované redakcii


Text a kontext v náboženskej komunikácii. Acta Facultatis studiorum humanitatis et naturae Universitatis Presoviensis. Studia philologica. Annus VIII. Ed. J. Kesselová. Prešov, Prešovská univerzita 2001. 206 s.

Naše a cizí v interetnické a interpersonální jazykové komunikaci. Red. I. Bogoczová. Ostrava, Filozofická fakulta Ostravskej univerzity 2001. 326 s.

Slovenčina a čeština v počítačovom spracovaní. Ed. A. Jarošová. Bratislava, Veda 2001. 196 s.

Peter Tvrdý. Zborník zo seminára k 150. výročiu narodenia. Zost. S. Ondrejovič – K. Fircáková – D. Lechner. Bratislava, Univerzitná knižnica – Jazykovedný ústav SAV 2001. 158 s.

Človek a jeho jazyk. Jazyk ako pamäť kultúry. Výber z lingvistického diela profesora Jána Horeckého. Ed. S. Ondrejovič. Bratislava, Veda 2001. 308 s.







SLOVENSKÁ REČ, časopis pre výskum slovenského jazyka. Orgán Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied. Ročník 66, 2001.

Adresa redakcie: Panská 26, 813 64 Bratislava. Hlavný redaktor: Slavomír Ondrejovič. Výkonná redaktorka: Marta Zamborová. Technický redaktor: Vladimír Radik.

Vychádza šesť ráz za rok.

Objednávky a predplatné prijíma Slovak Academic Press, spol. s r. o., P. O. Box 57, Nám. slo­body 6, 810 05 Bratislava. Registračné číslo 7089.


Distributed by SAP – SLOVAK ACADEMIC PRESS Ltd., P. O. Box 57, Nám. slo-body 6, 810 05 Bratislava, Slovakia.


Objednávky do zahraničia prijíma a vybavuje SLOVART G. T. G. Ltd., Krupinská 4, P. O. Box 152, 852 99 Bratislava, Slovakia.


Distribution rights held by KUBON and SAGNER, P. O. B. 34 01 08, D–8000 München, Germany.


©
Slovak Academic Press, spol. s r. o., 2001


 Príspevok bol vypracovaný v rámci vedeckého projektu Inovačné procesy v slovnej zásobe súčasnej slovenčiny (grantová agentúra VEGA, č. 2/1056/21).

1 Ako príklad pars pro toto uvádzame článok V. Benedikoviča (1993).

2 Uvedomujeme si, že rozdelenie na nelingvistické a lingvistické mienky o prechyľovaní je značne nepresné. Otázka „klasifikovania“ týchto názorov je dosť zložitá, pretože do hry často vstupuje aj spomínaný aspekt národného (slovenského), inak povedané, otázka „slovenskosti“ či „neslovenskosti“ určitého javu. Takéto prepiate argumenty sa vyskytujú aj pri obrane prechyľovania, aj pri útočení naň. Autorovi tohto článku ide o „zrekonštruovanie“ konkrétnej polemiky medzi „antiprechyľovačmi“ nelingvistami a „proprechyľovačmi“ lingvistami (Benedikovič vz. Kočiš).

3 Porov. formuláciu: „Keď sa začala hýbať otázka písania maďarských (zvýraznil M. O.) ženských priezvisk a krstných mien vôbec…“ (Kočiš, 1994, s. 29).

4 O pojmoch s formantom trans- porov. Furdík, 1994, 2000; Ološtiak, v tlači.

5 Tým, ktorí broja proti prechyľovaniu, väčšinou skloňovanie ako také neprekáža (Tina Turner – od Tiny Turner).

6 L. Dvonč (1959) uvádza, že najmä mená filmových herečiek a speváčok sú často pseudonymy, ktoré sa vyznačujú hláskovou exkluzívnosťou, ľubozvučnosťou, ľahkou zapamätateľnosťou atď. Tieto mená spoluvytvárajú imidž nositeliek a „meno má takto charakter akejsi značky, nálepky, ktorá sa musí zachovávať bez zmeny“ (Dvonč, op. cit. 100). Ide väčšinou o mená so štandardnou štruktúrou rodné meno + priezvisko (Natalia Oreiro). K tomu treba dodať, že každé meno je „nálepkou“ svojho nositeľa/nositeľky. Na druhej strane je pravda, že táto „nálepkovosť“ sa pri pseudonymoch pociťuje výraznejšie než pri civilných menách.

7 Jazykovou podobou priezvisk sa zaoberá aj zákon NR SR č. 154 z 27. mája 1994 o matrikách; bližšie porov. Majtán, 1995.

8 Táto česká lingvistka venovala téme prechyľovania niekoľko prác; porov. Knappová, 1979; 1981; 1986; 1992a; 1992b).

9 Tento argument sa na prvom mieste spomína skoro v každej práci o prechyľovaní (napr. Dvonč, 1959; 1996b; Kočiš, 1994; Považaj, 1983; Knappová, 1992a a i.).

10 O týchto pojmoch pozri Blanár, 1976; 1996.

11 Pri nemeckých či anglických menách má komunikant väčšiu istotu, že antropoformant -ová pridáva k priezvisku a nie k rodnému menu nositeľky.

12 Uvedomujeme si výhrady, ktoré boli voči Mistríkovej teórii vznesené, najmä voči statusu hovorového štýlu. V tejto súvislosti však nejde o riešenie tohto sporu; Mistríkova klasifikácia slúži iba na poukázanie, ako by bolo možné skúmanú problematiku riešiť.

13 Na tomto príklade je zaujímavé, že pôvodne nesklonné rodné meno sa skloňuje. Dá sa to vysvetliť jednak pôsobením tlaku interlingválnej analógie (Christine – Kristína), jednak tým, že nesklonnosť neprechýleného priezviska sa „kompenzuje“ aspoň skloňovaním rodného mena.

14 J. Mistrík (1990) hovorí o vektoroch komunikácie; v teórii štylistiky ten istý autor (1997) používa termín štýlotvorné činitele.

15 Výsledky prieskumu však neboli bližšie spresnené doplňujúcimi otázkami či osobnými rozhovormi s respondentmi, preto môžu byť niektoré z nasledujúcich záverov skresľujúce. Podotýkame však, že tento dotazník predstavoval len predprípravu na kvantitatívne rozsiahlejší a kvalitatívne precíznejší terénny výskum, ktorý by sme v budúcnosti chceli realizovať. Je preto prirodzené, že analyzované výsledky nemajú a ani nemôžu mať charakter nejakého definitívneho riešenia.