63 I 1998 I 6 I





časopis pre výskum slovenského jazyka






























SLOVENSKÁ

REČ


časopis

pre výskum

slovenského jazyka

orgán

Jazykovedného ústavu

Ľudovíta Štúra

Slovenskej akadémie

vied






HLAVNÝ REDAKTOR

Ivor Ripka


VÝKONNÁ REDAKTORKA

Silvia Duchková


REDAKČNÁ RADA

Ján Bosák, Klára Buzássyová, Juraj Dolník, Silvia Duchková, Ladislav Dvonč, Ján Findra, Juraj Fur­dík, Eugen Jóna, Rudolf Krajčovič, Ema Krošláková, Milan Majtán, Jozef Mlacek, Slavomír Ondrejovič, Matej Považaj, Ivor Ripka, František Ruščák


REDAKCIA

813 64 Bratislava, Panská 26



OBSAH


ŠTÚDIE A ČLÁNKY


J. F u r d í k, Motivačná intencia slova 321

Ľ. S i č á k o v á, Štandardizované podoby hydroným z po­vo­dia Slanej 330

P. O d a l o š, Nové slovenské chrématonymá 337


DISKUSIE A ROZHĽADY


Ľ. B a l á ž o v á – J. B o s á k, Prečo a ako sa prekladal český slovník cudzích slov 343


SPRÁVY A RECENZIE


3. konferencia o komunikácii. L. U r b a n c o v á 352

Medzinárodná konferencia Mesto a jeho jazyk. M. K o n c o v á. 355

VIII. kolokvium mladých jazykovedcov. M. K o n c o v á 357

Nad novým slovníkom cudzích slov. S. O n d r e j o v i č 361


KRONIKA


Na šesťdesiatku Kláry Buzássyovej. J. H o r e c k ý 367

90. výročie narodenia akademika Ľudovíta Nováka. J. S a b o l 369

Ján Šárga (Na nedožité 80. výročie narodenia). L. B a r t k o 370

Za Richardom Schneckom. S. O n d r e j o v i č 374


ROZLIČNOSTI


Handicap – hendikep. L. D v o n č 375

In-line hokej. J. J a c k o 377


OBSAH 63. ROČNÍKA 379


INDEX 63. ROčNíKA 381

slovenská

reč


ročník 63 – 1998

číslo 6


Juraj Furdík

MOTIVAČNÁ INTENCIA SLOVA


FURDÍK, J.: Motivational Intention of the Word. Slovenská reč, 63, 1998, No. 6, pp. 321  329. (Bratislava)


In the paper it is proposed to introduce into the theory of word-formation a new notion motivational intention. It bears on the ability of lexeme to be a member of a motivation pair. Each lexeme can be classed with one of four types of motivational intention, in particular, it can function as a motivator (L ), as a motivated unit ( L), as a motivator and a motivated unit at the same time ( L ), or, as a motivationally isolated unit (L).


Roky 1997 a 1998 sú rokmi významných výročí a jubileí viacerých popredných jazykovedcov, ktorým som vďačný za to, že formovali moju lingvistickú orientáciu a prispievali k tvorbe metodologických východísk mojich výskumov. Sú to: tvorca teórie slovesnej intencie Eugen Pauliny (1912 – 1982), tvorca modernej teórie tvorenia slov Miloš Dokulil (1912), dôsledný rozpracúvateľ teórie intencie Ján Kačala (1937) a osobitne Klára  B u z á s s y o v á  (1938), ktorá ako prvá úspešne overila nosnosť pojmu intencie vo výskume tvorenia slov. Dovoľujem si s vďačnosťou im venovať túto štúdiu.


Jedným zo závažných teoretických výdobytkov slovenskej jazykovedy za ostatných šesť desaťročí sa stala teória slovesnej intencie. Hoci korene tejto teórie siahajú ešte o storočie dozadu, k úvahám  Ľ. Štúra o „namerenosti činnosti“ (Štúr, 1846, s. 80; porov. o tom Ružička, 1968a), zásluha o jej prvé systematické rozpracovanie patrí E. Paulinymu (1943). Jeho koncepciu kriticky dotvárali F. Miko (1962),  J. Ružička (1968b a i., najmä však v Morfológii slovenského jazyka, 1966), J. Oravec (1967), J. Kačala (1971, 1989), J. Horecký (1990), S. Ondrejovič (1989), M. Sokolová (1993, 1995). Pri všetkej rozdielnosti ich chápania intencie ako jazykového javu je pre ich prístup spoločné to, že intenciu prisudzujú slovesu a chápu ju ako vlastnosť slovesného deja, ako jeho pohyb, smerovanie od východiska k cieľu, od agensa k paciensovi. Z toho vyplýva traktovanie tohto javu ako sémantického s priemetom do morfológie a syntaxe. Výskumy K. Buzássyovej (1974) však ukázali metodologickú plodnosť pojmu slovesnej intencie aj pre tvorenie slov. Autorka presvedčivo ukázala, že motivačný potenciál slovies je závislý od ich intenčnej hodnoty (najviac deverbatívnych derivátov je odvodených od slovies s najrozvinutejšou intenciou a na­opak) a že slovotvorne sa realizujú tie sémantické pozície, ktoré sa dajú realizovať aj syntakticky opäť na základe intenčnej hodnoty slovesa.

Myšlienka K. Buzássyovej vychádzať zo slovesnej intencie ako organizujúceho princípu deverbatívneho odvodzovania je autorkiným trvalým prínosom do metodológie slovotvorného bádania. Pravda, už v recenzii jej citovanej monografie sme museli upozorniť: „Otázka je, či možno nájsť takýto vhodný organizujúci princíp aj pre skúmanie desubstantívneho a deadjektívneho odvodzovania“ (Furdík, 1975, s. 199). Táto otázka zostala dodnes nezodpovedaná. Náš neskorší návrat k tejto téme má taktiež iba podobu nadhodeného problému a nerozpracovanej hypotézy: „Bolo by potrebné takto preskúmať aj odvodzovacie možnosti iných slovotvorne aktívnych slovných druhov. Pravda, tie sa nevyznačujú takou integrujúcou sémanticko-gramatickou kategóriou, ako je slovesná intencia…“ (Furdík, 1993, s. 71), ale „…bolo by možné uvažovať aj o tom, či intencia (alebo širšie vzaté: dejovosť v rozličných modifikáciách) nestojí latentne aj v týchto formách derivácie“ (Furdík, 1975, s. 199).

Prvý raz slovo intencia v súvislosti so slovotvorbou použil vo svojej fundamentálnej práci M. Dokulil (1962, s. 30); odvoláva sa na to v už citovanom diele aj K. Buzássyová (1974, s. 53). Treba však upozorniť na závažný rozdiel v chápaní tohto pojmu. V Dokulilovom texte slovo intencia nefunguje ako termín pomenúvajúci konštitutívnu sémantickú vlastnosť slovies, ale ako označenie potenciálneho vzťahu k onomaziologickému motívu, a to nielen vzhľadom na slovesný dej, lež aj vzhľadom na vlastnosť, substanciu i okolnosť: „…substance charakterizovaná určitou vlastností se vzhledem k této vlastnosti jeví nositelem, substance charakterizovaná určitým dějem vzhledem k tomuto ději buď rovněž jen nositelem, nebo agentem, prostředkem, patientem, výsledkem, místem aj., substance charakterizovaná určitým vztahem k jiné substanci se vzhledem k této substanci jeví jako konatel (jde-li o vztah aktivní povahy), vlastník, příslušník atd.“ (Dokulil, 1962, s. 33). V tomto zmysle teda možno hovoriť o intencii ako o jednej z konštitutívnych čŕt celého slovotvorného systému.

Čo má teda spoločné intencia ako sémanticko-gramatická vlastnosť slovesa a intencia ako relačná vlastnosť slovotvorne motivovaného slova a čím sa odlišujú? Možno vôbec pomenovať tieto dva rozličné javy rovnakým termínom? Zdá sa nám, že áno. Dôvodov je viac:

a) Intencia je inherentnou vlastnosťou slovesa ako slovného druhu (teda niet slovesa bez intencie), ale je aj inherentnou vlastnosťou každého slova, ktoré vstupuje do vzťahu slovotvornej motivácie.

b) Intencia je súčasťou lexikálneho významu slovesa, je však aj prvkom vý­znamu každého slova, prvkom, ktorý umožňuje, aby sa slovo stalo motivantom iného slova, resp. prvkom, ktorý v slovotvornom význame motivovaného slova poukazuje na spätosť s významom motivanta.

c) Intencia je vektorovým javom, má svoje smerovanie. Pri slovese ide o smerovanie deja od východiskového bodu k cieľu, o jeho priestorovú dimenziu, o jeho orientovanosť (Kačala, 1989, s. 91 n.). Pri slovotvorbe ide o smerovanie motivačného vzťahu od motivanta k motivátu.

Odlišnosť medzi intenciou slovesa a intenciou slova vstupujúceho do motivačného vzťahu je najmä v tom, že intencia slovesa funguje predovšetkým pri utváraní vety, intencia slova vstupujúceho do motivačného vzťahu zasa pri utváraní jednoslovného pomenovania. Pravdaže, intencia slovesa pôsobí aj na jeho schopnosť byť motivantom (to presvedčivo dokázala K. Buzássyová, 1974). Zdá sa nám však, že táto stránka slovesnej intencie je skôr „nadstavbou“, pretože zmysel jej fungovania je predovšetkým v syntaxi, v utváraní jadrových vetných štruktúr. Do slovotvorby sa slovesná intencia premieta tým, že umožňuje tvoriť pomenovania účastníkov deja a spolupôsobí pri konštituovaní ich slovotvorného významu (porov. Buzássyová, 1970). Je teda všeobecným rámcom, ktorý vymedzuje odvodzovacie možnosti slovesa, tie sa však realizujú pri každom slovese osobitným spôsobom, neraz aj v zdanlivom nesúlade s týmto vymedzením.1 Dovoľujeme si teda vysloviť tézu, že slovesná intencia a intencia pôsobiaca v slovotvorbe medzi členmi motivačnej dvojice (k termínu porov. Horecký – Buzássyová – Bosák a kol., Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny 1989, s. 28; ďalej DSZ) sú dva síce navzájom súvisiace, ale odlišné javy. Preto pokladáme za nevyhnutné voviesť do terminológie slovotvorby nový pojem/termín motivačná intencia.

Motivačná intencia je schopnosť lexémy tvoriť s inou lexémou motivačnú dvojicu či už ako slovo motivujúce (motivant), motivované (motivát) alebo oboje zároveň. Motivačná intencia určuje miesto slova v slovotvornom hniezde, resp. v slovotvornej paradigme ako súčasti slovotvorného hniezda (definície pojmov slovotvorné hniezdo, slovotvorná paradigma porov. v DSZ, s. 39 a 44; ich autorkou je K. Buzássyová). Do motivačnej intencie slova možno zahrnúť jednak jeho vlastný motivačný potenciál (t. j. schopnosť byť motivantom iných slov), jednak formálno-sémantické reflexy prechádzajúce na motivát z motivanta. Motivačná intencia má teda dve stránky: v smere od motivanta (zľava) a v smere k motivátu (napravo):

škola školák školáčka

Konfigurácie ľavej a pravej strany motivačnej intencie vytvárajú štyri základné typy (ďalej ich budeme nazývať typy motivačnej intencie – TMI):

1. typ stôl stolík

Schematicky: L

Lexéma L nie je slovotvorne motivovaná, je však motivantom aspoň jedného motivátu.

2. typ písať napísať nápis

Schematicky: L

Lexéma L je motivovaná inou lexémou a zároveň je sama motivantom aspoň jedného motivátu.

3. typ písať písací

Schematicky: L

Lexéma L je motivovaná inou lexémou, sama však nie je schopná byť motivantom ďalšieho motivátu.

4. typ pyré

Schematicky: L

Lexéma L nie je slovotvorne motivovaná inou lexémou, ani sama nie je motivantom ďalšieho motivátu.

Tieto základné typy motivačnej intencie sa prekvapujúco, ale vari nie celkom náhodne podobajú na štyri intenčné typy slovies, ako ich vydelil J. Kačala (1989, s. 29). Na pripomenutie: ide o typy V (subjektovo-objektový: kosiť), V (sub­jektový: ísť), V (objektový, resp. bezsubjektový: smädiť), V (bez­sub­stanciálny: mrholiť). Základné schémy korešpondujú, rozdiel je v poradí, v akom štyri typy uvádzame v porovnaní s poradím ich uvádzania v prácach J. Kačalu i v ďalších, ktoré ho citujú (napr. Sokolová, 1993 a 1995). Poradie typov u J. Kačalu je dané mierou rozčlenenosti intenčnej štruktúry slovies; poradie TMI je dané jednak ich frekvenciou, jednak stupňom zložitosti motivačných vzťahov. Medzi obidvoma súbormi intenčných typov je však vzťahová izomorfnosť. Samozrejme, izomorfnosť neznamená totožnosť, už aj preto nie, lebo každý zo súborov platí pre iné množiny jazykových jednotiek. Slovesná intencia je vlastnosťou slovies, kým motivačná intencia je vlastnosťou všetkých lexém patriacich do slovotvorne aktívnych slovných druhov. V podstate všetky slovesá sa vyznačujú slovesnou i motivačnou intenciou, kým slová z ostatných slovných druhov majú len motivačnú intenciu. Ani pri slovesách sa však príslušnosť k typu slovesnej intencie nestotožňuje s príslušnosťou k typu motivačnej intencie. Aj pri vzťahovo izomorfných typoch ide o kvalitatívnu odlišnosť samotných vzťahov. Napr. sloveso bozkávať je z hľadiska slovesnej intencie subjektovo-objektové, vyhovuje teda schéme V (chlapec bozkáva dievča), z hľadiska motivačnej intencie je motivátom i motivantom, vyhovuje teda schéme L (bozkať bozkávať bozkávanie). Ale napr. sloveso písať z hľadiska slovesnej intencie patrí do typu V (žiak píše úlohu), kým z hľadiska motivačnej intencie patrí do typu L (písať pisateľ). Sloveso pršať má slovesnú intenciu typu V (bezsubstanciálne), ale motivačnú intenciu typu L (pršať napršať).2 Slovies 4. TMI prakticky niet; ani tzv. neplnovýznamové slovesá nie sú slovotvorne inertné, porov. byť bytie, môcť vymôcť, chcieť chcenie atď. Zriedkavé sú aj slovesá 3. TMI; možno k nim počítať azda len dokonavé slovesá z vyšších stupňov odvodzovania, obyčajne so zdvojeným prefixom, napr. povyvolávať, vynachváliť, povynachádzať (hoci teoreticky aj od takýchto slovies možno odvodzovať aspoň slovesné podstatné meno).

Substantíva – po slovesách druhý slovotvorne najaktívnejší slovný druh – sú z hľadiska motivačnej intencie najpestrejšie. Sú pri nich zastúpené všetky štyri základné TMI. Slovotvorne nemotivované substantíva domáceho pôvodu sú „prirodzenými“ prvotnými motivantmi ako východiská neraz bohatých, viacstupňových a mnohočlenných slovotvorných hniezd. Vytvárajú sa pri nich slovotvorné paradigmy, v ktorých sa najčastejšie realizujú deminutíva a vzťahové adjektíva: stôl stolík, pec piecka, okno okienko, stôl stolový, ráno ranný, mesto mestský a i. Sú to teda najvýraznejší predstavitelia 1. TMI so schémou L . Slovotvorne motivované substantíva zväčša patria do 2. TMI so schémou  L ; majú síce v porovnaní s nemotivovanými obmedzenejší vlastný derivačný potenciál (o problematike porov. DSZ, s. 47), ale zároveň je v nich zachovaný vzťah k ich motivantom, napr. valencia motivujúceho slovesa v deverbatívnom substantíve (porov. Novotný, 1980). Do 3. TMI (schéma L) patria spomedzi substantív najmä slovesné podstatné mená; deriváty od nich sú výnimočné a periférne (vzťahové adjektíva napäťový, novšie hnuťový, príp. konateľské substantívum kúrenár a pod. sú už utvorené od substantív s preneseným, konkretizovaným vý­znamom). Príslušnosť substantív do 4. TMI (schéma L) je zreteľným prejavom ich periférneho postavenia v slovnej zásobe vôbec. Napr. zo substantív zachytených v Krátkom slovníku slovenského jazyka (1997, ďalej KSSJ) medzi heslami z písmena M sú takýmito jednotkami slová makramé, malvázia, mančaft, mandeľ, mangalica, manna, maras, marazmus a i., všetko slová výrazne príznakové: prevzaté, expresívne, nesklonné, zastarané, úzko odborné atď. Pri väčšine z nich však existuje latentná možnosť „oživenia“ ich motivačného potenciálu prinajmenej pritvorením okazionálneho deminutíva alebo vzťahového adjektíva; porov. napr. deminutívum exitík k subst. exitus u A. Bednára alebo teoreticky možné deriváty #mančaftík, #mangalička, #malváziový od slov uvedených vyššie.

Prídavné mená sú z hľadiska motivačnej intencie špecifické. Čisto akostné adjektíva sú slovotvorne nemotivované, sú však motivantmi substantív v kategóriách spredmetnenia vlastnosti (hlúpy hlúposť) a nositeľa vlastnosti (hlúpy hlupák, krivý krivka), kauzatívnych a stavových slovies (ohlúpiť, zhlúpnuť), modifikačných adjektív (hlúpučký) a vlastnostných prísloviek (hlúpo). Sú teda typickými predstaviteľmi 1. TMI. Adjektíva, ktoré sú sémanticky na rozhraní akost­ných a vzťahových (podrobnejšiu klasifikáciu porov. v práci Oravec – Bajzíková – Furdík, 1988, s. 78 n.; Nábělková, 1993, s. 25 n.), patria zväčša do 2. TMI, porov. čítať čitateľný čitateľnosť. Čisto vzťahové prídavné mená sú napospol slovotvorne motivované, majú však svoj vlastný motivačný potenciál redukovaný (podrobnejšie Nábělková, op. cit., s. 34), stoja zvyčajne na konci slovotvorného radu, patria teda do 3. TMI, napr. vysielať vysielací. Izolovaných adjektív typu L (teda 4. TMI) prakticky niet. Prevzaté vzťahové adjektíva ako solárny, environmentálny a i., morfematicky členiteľné, ale v slovenčine slovotvorne nemotivované, môžu byť aspoň potenciálnymi motivantmi substantívnych názvov spredmetnenej vlastnosti (solárnosť, environmentálnosť).

Motivačná intencia prísloviek (porov. Šikra, 1991) je v porovnaní so spomenutými slovnými druhmi zreteľne slabšia. Okolnostné príslovky môžu patriť do 1. TMI (dnes dodnes, veľmi preveľmi, zajtra zajtrajší), vlastnostné motivované adjektívami väčšinou patria do 3. TMI, keďže samy motivantmi nebývajú (zdĺhavý zdĺhavo, štandardný štandardne, ruský po rusky, magický magicky). Zastúpenie prísloviek v 2. TMI je obmedzené; patria tam tie adverbiá, od ktorých sa dajú tvoriť modifikačné prefixálne alebo sufixálne deriváty (dlhý dlho predlho, tichý ticho tichučko3). Značná časť synchrónne nemotivovaných okolnostných a obsahových prísloviek patrí do 4. TMI: hneď, dosť, celkom, neúrekom, náročky, treba, načim a i.

Uvedené štyri typy motivačnej intencie možno pokladať za základné, zdá sa však, že sa pri nich dajú vyčleniť aj isté varianty. V prípadoch vzájomnej motivácie (jablko Á jabloň, fatalizmus Á fatalista, porov. Bosák – Buzássyová, 1985, s. 108) ide zrejme o kombináciu 1. a 3. TMI. Dôležitejšie je však zistenie, že ľavá i pravá strana motivačnej intencie jednotlivých lexém môže byť znásobená, t. j. slovo sa môže chápať ako motivované paralelne viac než jednou lexémou (subst. výherca sa dá vykladať ako motivované slovesom vyhrať i substantívom výhra, porov. Dokulil, 1962, s. 110) alebo – a to je oveľa častejšie – jedno slovo je motivantom viac než jednej lexémy. Napr. sloveso písať má aspoň 26 bezprostredných motivátov tvorených prefixálnym i sufixálnym odvodzovaním (opierame sa o doklady z KSSJ, 1997, s. 459 a z Retrográdneho slovníka slovenčiny – Mistrík, 1976, s. 448). V schéme by sa to dalo symbolizovať napr. uvedením číselného údaja po šípke: L 26. Takýto údaj by bolo možné považovať za približné kvantitatívne vyjadrenie motivačného potenciálu danej lexémy.

Z povedaného vyplýva, že ľavá a pravá strana motivačnej intencie sú si navzájom asymetrické. Ľavá strana môže pozostávať nanajvýš z dvoch pozícií (schematicky 2 L), aj to len vo dvoch prípadoch: pri paralelnej motivovanosti (porov. vyššie) a pri zložených slovách (kompozitum je nevyhnutne motivované dvoma slovami, ktoré sú však ako motivačné východisko spojené do syntagmy: zem sa trasie zemetrasenie, výroba v malom malovýroba, rúbať drevo drevorubač, eko(logický) systém ekosystém; každá pozícia tu patrí inému členu motivujúcej syntagmy, teda schéma by mala mať podobu 1 + 1 L). Na pravej strane je však počet pozícií otvorený. Napr. nemotivované sloveso ako motivant môže mať na pravej strane pozície vyhradené pre deriváty tvorené všetkými členmi inventára slovesných predpôn (porov. Mistrík, 1985, s. 110) i pre sufixálne a transflexné deriváty z danej deverbatívnej slovotvornej paradigmy vymedzenej inventárom kategoriálnych slovotvorných príznakov (porov. Buzássyová, 1974, s. 56), pričom každé miesto v paradigme môže byť zastúpené aj niekoľkonásobne, ak sa deriváty tvoria synonymnými slovotvornými prostriedkami (porov. napr. názvy výsledku deja tvorené od slovesa rezať: rez, rezanka, rezivo, rezanec/-ce, rezeň, rezba – Buzássyová, op. cit., s. 88). Touto asymetriou sa motivačná intencia zásadne líši od slovesnej intencie, ktorá je vo vzťahu ľavej a pravej strany oveľa vyváženejšia: na ľavej strane je možná iba jedna pozícia, na pravej strane sa dajú realizovať nanajvýš tri obligatórne pozície (hovoriť niečo niekomu o niečom, vymeniť niečo s niekým za niečo porov. Kačala, 1989, s. 29; Sokolová, 1995, s. 61).

Asymetria motivačnej intencie sa pri jednotlivých motivovaných lexémach postupne vyvažuje podľa toho, na ktorom stupni motivovanosti sa daná lexéma nachádza, t. j. o koľko motivačných krokov je vzdialená od východiskového motivanta v slovotvornom rade. „Čím ďalej sa nachádza slovo od východiskového člena (slovotvorného – J. F.) hniezda, tým menší je jeho derivačný potenciál“ (DSZ, s. 47). Ak sme napr. uviedli pri nemotivovanom slovese písať 26 ním bezprostredne motivovaných derivátov, sloveso zapisovať, nachádzajúce sa na 3. mieste slovotvorného radu (písať zapísať zapisovať), má len 4 motiváty (poza­pisovať, zapisovanie, zapisovateľ, zapisovací), z nich len substantívum zapisovateľ je motivantom ďalších 3 motivátov (zapisovateľka, zapisovateľstvo, zapisovateľský) a z tých len dvom možno pripísať po jednom motiváte, pričom jeden z motivátov je daný paradigmatickou produktivitou daného slovotvorného typu (posesívne adjektívum zapisovateľkin), ďalší je skôr potenciálny (#zapisova­teľskosť), kým subst. zapisovateľstvo je už na konci slovotvorného radu, patrí teda do 3. TMI so schémou L.

Podobne ako slovesná intencia je spätá s lexikálnym významom slovesa, aj motivačná intencia slova je podmienená jeho sémantickou štruktúrou. Nie sú zriedkavé prípady, keď jednotlivé lexie polysémickej lexémy sa navzájom odlišujú motivačnou intenciou. Napr. substantívum pád je v KSSJ (s. 438) spracované ako heslo s uvedením šiestich významov: 1. pohyb k zemi spôsobený vlastnou váhou (pád z bicykla); 2. strata moci, vplyvu… (pád vlády); 3. podľahnutie voj. útoku (pád Berlína); 4. mravný poklesok (pád do morálneho bahna – príklad J. F.); 5. lingv. gram. kategória (zhoda v rode, čísle a páde – príklad J. F.); 6. iba v zastar. spoj. na každý pád; v tom páde, že… V prvých štyroch významoch je subst. pád motivátom slovesa padnúť: Jano padol z bicykla, vláda padla, Berlín padol, nesmieš padnúť do morálneho bahna. V prvom význame je spolumotivantom kompozita vodopád, patrí teda do 2. ITM. V 2. – 4. význame nemá vlastné motiváty, tieto lexie teda patria do 3. ITM. V 5. význame synchrónne nie je motivované, ale je motivantom vzťahového adjektíva pádový (pádová prípona prípona pádu), patrí teda do 1. ITM. V 6. význame (podľa našej mienky tu nejde o osobitný vý­znam, uvedené príklady sú zastaranými frazémami) nie je subst. pád synchrónne motivované ani nie je motivantom iného slova, patrí teda do 4. TMI. Zásadná odlišnosť motivačnej intencie lexií 5 a 6 od lexií 1 – 4 oprávňuje hodnotiť ich ako motivačné homonymá4 (porov. v teórii slovesnej intencie pojem/termín intenčné homonymá u J. Kačalu, 1989, s. 104).

Pojem motivačnej intencie je v derivatológii nový. Impulz na úvahy o ňom nám poskytli temer pred tromi desaťročiami predovšetkým citované práce K. Buzássyovej. Jej myšlienky, podobne ako ich autorka, odvtedy nijako nezostarli. Nebude azda prismelé predpokladať, že smer nášho uvažovania korešponduje s jej koncepciami a môže byť ich rozvíjaním?



Literatúra


BOSÁK, J. – BUZÁSSYOVÁ, K.: Východiská morfémovej analýzy (morfematika, slovotvorba). 1. vyd. Bratislava, Veda 1985. 134 s.

BUZÁSSYOVÁ, K.: Intencia slovesného deja a deverbatívna slovotvorná paradigma. Jazykovedný časopis, 21, 1970, s. 113 – 124.

BUZÁSSYOVÁ, K.: Sémantická štruktúra slovenských deverbatív. 1. vyd. Bratislava, Veda 1974. 240 s.

DOKULIL, M.: Tvoření slov v češtině. 1. Teorie odvozování slov. 1. vyd. Praha, Nakladatelství ČSAV 1962. 264 s.

FURDÍK, J.: O vide a väzbe pri slovesných podstatných menách. Slovenská reč, 32, 1967, s. 65 – 74.

FURDÍK, J. (rec.): Buzássyová, K.: Sémantická štruktúra slovenských deverbatív. 1. vyd. Bratislava, Veda 1970. 240 s. In: Jazykovedný časopis, 26, 1975, s. 196 – 199.

FURDÍK, J.: Slovotvorná motivácia a jej jazykové funkcie. 1. vyd. Levoča, Modrý Peter 1993. 200 s.

HORECKÝ, J. – BUZÁSSYOVÁ, K. – BOSÁK, J. a kol.: Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny. 1. vyd. Bratislava, Veda 1989. 436 s.

HORECKÝ, J.: Intencia slovesného deja ako gramatická kategória. Slovenská reč, 55, 1990, s. 343 – 352.

KAČALA, J.: Doplnok v slovenčine. 1. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1971. 280 s.

KAČALA, J.: Sloveso a sémantická štruktúra vety. 1. vyd. Bratislava, Veda 1989. 256 s.

Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala, M. Pisárčiková a M. Považaj. 3., dopln. a preprac. vyd. Bratislava, Veda 1997. 944 s.

Morfológia slovenského jazyka. Red. J. Ružička. 1. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1966. 896 s.

MIKO, F.: Rod, číslo a pád podstatných mien. 1. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1962. 254 s.

MISTRÍK, J.: Retrográdny slovník slovenčiny. 1. vyd. Bratislava, Univerzita Komenského 1976. 736 s.

MISTRÍK, J.: Štylistika. 1. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1985. 584 s.

Mluvnice češtiny. 1. Red. M. Dokulil et al. 1. vyd. Praha, Academia 1986. 568 s.

NÁBĚLKOVÁ, M.: Vzťahové adjektíva v slovenčine. (Funkčno-sémantická analýza desubstantívnych derivátov.) 1. vyd. Bratislava, Veda 1993. 204 s.

NOVOTNÝ, J.: Valence dějových substantiv v češtině. 1. vyd. Praha, Státní pedagogické nakladatelství 1980. 132 s.

ONDREJOVIČ, S.: Medzi slovesom a vetou. Problémy slovesnej konverzie. 1. vyd. Bratislava, Veda 1989. 128 s.

ORAVEC, J.: Väzba slovies v slovenčine. 1. vyd. Bratislava, Veda 1967. 392 s.

ORAVEC, J. – BAJZÍKOVÁ, E. – FURDÍK, J.: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Morfológia. 2. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988. 232 s.

PAULINY, E.: Štruktúra slovenského slovesa. 1. vyd. Bratislava, Slovenská akadémia vied a umení 1943. 112 s.

RUŽIČKA, J. (1968a): Valencia slovies a intencia slovesného deja. Jazykovedný časopis, 19, 1968, s. 50 – 56.

RUŽIČKA, J. (1968b): Základná sémantická črta slovies (k poznaniu Štúrovej gramatickej teórie). In: Acta Facultatis Philosophicae Universitatis Šafarikanae Prešovensis. Red. J. Dzurenda. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1968, s. 163 – 170.

Slovník slovenského jazyka. Zv. 3. Red. Š. Peciar. 1. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1963. 912 s.

SOKOLOVÁ, M.: Sémantika slovesa a slovesný rod. 1. vyd. Bratislava, Veda 1993. 110 s.

SOKOLOVÁ, M.: Kapitolky zo slovenskej morfológie. 1. vyd. Prešov, Slovacontact 1995. 180 s.

ŠIKRA, J.: Sémantika slovenských prísloviek. 1. vyd. Bratislava, Veda 1991. 212 s.

ŠTÚR, Ľ.: Nauka reči slovenskej. 1. vyd. Bratislava, Nákladom Tatrína 1846. 214 + 12 s.

Ľuba Sičáková

ŠTANDARDIZOVANÉ PODOBY HYDRONÝM Z POVODIA
SLANEJ


SIČÁKOVÁ, Ľ.: Standardized Forms of Hydronyms in a River Basin of Slaná. Slovenská reč, 63, 1998, No. 6, pp. 330 – 337. (Bratislava)


The author paid attention to standardization of hydronyms in the river basin of Slaná. She understands standardization as a codification of proper names. The process of standardization of hydronyms began after codification manuals were published and codification centres were established. The author divides development of hydronyms into two periods:

1. pre-standardized period with non-standardized names of streams (from 13th century to the 1950s of 20th century).

2. period of standardization with standardized names of streams in cartographic and hydro­graphic works (from the beginning of the 1950s of 20th century to the present time).


Hydronymá, podobne ako aj iné zemepisné názvy, sa v spisovnej slovenčine používajú v ustálenej, úradnej čiže štandardizovanej podobe. Vyžadujú si to potreby spoločenskej komunikácie. Názvy vodných tokov a vodných nádrží sú štandardizované v kartografických, geografických, hydrologických a hydrografických dielach.

Ak chápeme štandardizáciu ako kodifikáciu vlastných mien, potom sa proces štandardizácie hydroným začal vydaním kodifikačných príručiek, ale najmä vznikom inštitúcií ako napr. Správa geodézie a kartografie (dnes Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky) spolu s názvoslovnou komisiou, ktorá začala upravovať zemepisné názvy podľa normy spisovného jazyka v kartografických dielach. Názvy veľkých a významných objektov (toky, pohoria) mali svoju kodifikovanú podobu už v kodifikačných príručkách. Všetky zemepisné názvy príslušnej lokality získali štandardizovanú podobu až v kartografických dielach.

V tejto súvislosti rozlišujeme pomenovací proces a štandardizačný pomenovací proces. Pomenovací proces prebieha v každom období výskytu nových, ešte nepomenovaných objektov (tokov) a využíva takú podobu jazyka, ktorá v tom čase slúži na komunikačné ciele. V staršom období to bola maďarčina, nemčina alebo nespisovná podoba jazyka. Preto aj názvy vyskytujúce sa v najstaršom období majú najčastejšie nárečovú alebo inojazyčnú podobu, napr. Mathsathoa (dnes Mačací potok), Hárspatak (dnes Lipovec), Holbuka (dnes Hlboká).

Štandardizačný pomenovací proces súvisí s existenciou spisovnej a kodifikovanej podoby národného jazyka, preto aj obdobie s výskytom štandardizovaných názvov tokov je v porovnaní s predchádzajúcim obdobím kratšie. Štandardizované názvy vyskytujúce sa v tomto období zachovávajú normu spisovného jazyka, napr. Ma­čací potok (1240 Mathsathoa), Lipovec (1600 Hárspatak), Hlboká (1243 Holbuka).

Na základe uvedenej skutočnosti môžeme vyčleniť dve obdobia vo vývine hydroným:

1. obdobie od 13. stor. až po 50. roky 20. stor. je predštandardizačné obdobie s výskytom neštandardizovaných názvov tokov z rôznych historických prameňov;

2. obdobie od začiatku 50. rokov 20. stor. až po súčasnosť je obdobím štandardizácie s uvádzaním štandardizovaných názvov tokov v kartografických a hydrografických dielach.

Uvádzané hydronymá sme získali z knižných prác a máp ako napr. Hydrologické poměry Československé socialistické republiky z r. 1965 (HP), Hydrografický číselník tokov na Slovensku z r. 1971 (HČ), Kartografické informácie 8 z r. 1976 (KI 8), ktoré v abecednom poradí uvádzajú názvy nesídelných geografických objektov z Východoslovenského kraja, ako aj Kartografické informácie 9 (KI 9) zo Stredoslovenského kraja (1977). V posledných dvoch publikáciách ako podklad pri úprave geografického názvoslovia poslúžilo názvoslovie Základnej mapy Slovenskej republiky 1:50 000 z r. 1971 – 1972 (ZMp 50). Upravovali sa najmä nemecké, maďarské a nárečové podoby názvov, nesprávne a nepoužívané názvy, pravopisné a tlačové chyby. Používali sme aj Geografické názvy okresu Rožňava (1990; GNRo) a Geografické názvy okresu Rimavská Sobota (1992; GNRSo). Zoznamy obsahujú všetky názvy geografických objektov bývalých okresov Rožňava a Rimavská Sobota zo Základnej mapy Slovenskej republiky 1:10 000 (ZMp 10), ktorej jednotlivé mapové listy vychádzali v r. 1973 – 1986. Výskum sme dopĺňali údajmi z najnovšej vodohospodárskej mapy (VMp), ktorá bola pre nás normatívnou mapou.

Pri skúmaní štandardizačného procesu hydroným sme vychádzali zo základnej podoby najstarších názvov z 13. a 14. stor. Všímali sme si jazykovú stavbu hydroným, motivačné činitele a ich odraz v pomenovacom procese v jednotlivých obdobiach. Najstarší hydronymický materiál sme porovnávali s hydronymami získanými zo súčasných hydrologických a hydrografických diel i z máp rozličných mierok. Ak sa názov nachádzal na viacerých súčasných mapách, za štandardizovaný sme považovali názov z najnovšej VMp.

Východiskovú skupinu tvorili názvy z 13. – 14. stor. doložené z najstarších historických prameňov, a to zo Šmilauerovho Vodopisu starého Slovenska, ktorý obsahuje výklady názvov slovenských riek, ako sa zachovali v uhorských listinách do r. 1300, ďalej zo Slovenského diplomatára (1235 – 1260), Regestára (1301 – 1323) a z Ilovej monografie Gömör megye, ktorá obsahuje materiál o osídlení Gemera zachovaný v maďarských archívoch.

Najstaršie hydronymá z povodia Slanej majú rôznorodú podobu, čo sa dá vysvetliť vzájomnou jazykovou interferenciou v zmiešanej slovensko-maďarskej ob­lasti. Historické doklady sú zapísané podľa uhorského vrchnostenského úzu. V porovnaní s názvami získanými zo súčasných prameňov bol počet názvov získaných z najstarších prameňov do 14. stor. pomerne nízky (43).

Niektoré najstaršie historické názvy do 14. stor. sa svojou stavbou nie veľmi odlišovali od ich štandardizovaných podôb zo súčasnosti, napr. Turocz (1243), dnes Turiec, Liszka (1297), dnes Lieska, Tecske (1298), dnes Teška a iné. Preto aj spôsob úpravy názvov, najmä tých s oporou v apelatívnej podobe, bol jednoduchší. Pri súčasnej štandardizácii sa vychádzalo z historických (stredovekých) podôb, z celkovej kultúrnej tradície a miestneho úzu, zo starších máp, z katastrálnych máp a tzv. špeciálok, ako aj z novších mapových, hydrologických, turistických a iných diel.

Hláskové zmeny v stavbe najstarších hydroným prebiehali v slovenskej, ale aj v slovensko-maďarskej etnickej oblasti. Súčasný štandardizovaný názov Kaloša má najstaršiu podobu z r. 1247 Calysa. Slovenská podoba by mala byť Kal-iša, pomaďarčená je Kaloša (zmena hlások i > u > o). Dnešný názov Riečka sa zachoval v najstaršej podobe Rekche (1232). Predpokladá sa adaptácia do maďarčiny zmenou hlások čk > . Štandardizovaný názov Čremošná vznikol zo staršej podoby Chormasna, Charmasna (1291), v ktorej podľa Šmilauera (v uhorských listinách do r. 1300) ch znamenalo č aj ch, c.

Dva názvy, a to Chanava (1293 Honua, motivovaná osadným názvom Chanava [1266 Honua, 1927 Chanava]), Stredná Chanava (1293 Kuzephonua), sú doložené iba v najstarších historických prameňoch, ale na súčasných mapách toky nie sú pomenované.

Tri názvy tokov (Čakanský jarok, Orogváň, Prepoštov potok) majú najstarší doklad z 13. – 14. stor. a druhý doklad z 18. – 19. stor. z Ilovej monografie alebo z KMp. Názov Čakanský jarok (1292 Csakán rivulus, 1868 Csakán árok) je motivovaný osadným názvom Čakan (1243 Chaken), označujúcim časť obce Licince. Orogváň (1336 Vrhuanpathaka, 1865 Orogványra járó) je názov podľa osady Orogváň (1291 Orohvan, 1992 Orogváň). Slovenský názov Orogváň je už názov prevzatý späť z maďarčiny (Orogvány). Názov Prepoštov potok je v r. 1291 doložený ako patak Praepositi, Praepostpataka a v r. 1759 ako Praepost. V súčasných prameňoch názov nie je doložený. V stredoveku pravdepodobne rozdeľoval územie dnešných Šankoviec a Rašíc a tvoril hranicu majetku prepozitúry. Rekonštruované názvy doložené z najstaršieho obdobia obyčajne v maďarskej alebo pomaďarče­nej podobe sme jazykovo upravili pre potreby spoločenskej komunikácie v snahe odlíšiť ich od doložených slovenských podôb a názvov.

Ďalšie názvy z obdobia pred štandardizáciou, vyskytujúce sa už v najstarších historických prameňoch, sú doložené aj v 15. – 18. stor., najmä podľa výskumov Ilu. Sú to názvy veľkých a významných tokov, ako napr. Slaná (1200 Souyou, 1307 Sayo, 1416 Sayo, 1542 Sajo, 1612 Saio, 1806 Sajo, Szlana), Turiec (1243 Thuruch, Thuruc, 1317 Turch, 1406 Turuch, 1551 Thwrocz, 1601 Thurocz, 1715 Turóc, 1808 Turócz) a iné. Tieto názvy majú slovenskú, maďarskú alebo pomaďarčenú podobu podľa toho, z ktorej lokality názov pochádza, akej národnosti a vzde­lania bol pisár, ktorý názov zaznamenal, a pod. Názvy menších tokov, ktorých je oveľa viac (257), nie sú v 15. – 18. stor. zaznamenané. Vyskytujú sa až na katastrálnych mapách z 19. stor. a v súčasných kartografických dielach.

Najväčší počet hydroným (293) sme získali z katastrálnych máp, pri terénnych výskumoch sme ich zaznamenali menej (264). Katastrálne mapy s bohatým onymickým materiálom, ktoré tvoria akýsi prechod z obdobia bez štandardizácie hydroným do súčasného obdobia štandardizácie, sú cenným prameňom pri výskume súčasnej i historickej toponymie. Katastrálne mapy tvoria súbor originálnych máp z r. 1864 – 1868. Sú na nich zaznamenané intravilány obcí, parcely, názvy honov, lesov, tokov a vrchov, obsahujú „rôzne, často deformované názvy ovplyvnené vtedajšou neustálenosťou spisovného jazyka, miestnym nárečím, tlakom úradného maďarského jazyka, ako aj zásahmi kartografov rôznej národnosti“ (Majtán, 1967, s. 176).

Najpevnejšie štandardizovanou skupinou toponým sú osadné názvy. Ostatné zemepisné názvy dosť dlho neboli predmetom sústavnej jazykovej starostlivosti. Hydronymá získali štandardizovanú podobu až v odborných hydrologických, kartografických a geografických dielach. V r. 1969 bola zriadená Slovenská správa geodézie a kartografie, ktorá sa neskôr zmenila na Slovenský úrad geodézie a kartografie. V r. 1970 vznikla Slovenská názvoslovná komisia pri Slovenskej správe geodézie a kartografie (dnes je to Názvoslovná komisia pri Úrade geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky). Výsledkom jej viacročnej práce je do 40 zoznamov štandardizovaných názvov z jednotlivých bývalých krajov Slovenskej republiky, ako napr. Kartografické informácie alebo Geografické názvoslovie z jednotlivých okresov (do r. 1996).

Kartografické diela majú dokumentačnú, ale aj normatívnu úlohu. Musia obsahovať skutočne používanú podobu názvu, ale zachovať aj normu spisovného jazyka, musia teda nájsť zodpovedajúcu hranicu medzi ľudovou podobou názvu a spisovnou normou (Majtán, 1967).

Všetky štandardizované názvy na súčasných mapách majú takú spisovnú podobu, ktorá je v súlade so stavom spisovného jazyka v danej etape jeho vývinu. Proces štandardizácie prebehol vo väčšine prípadov tak, že sa porovnali zachované podoby názvu z najstaršieho obdobia, z katastrálnych máp a doplnili sa názvami z terénneho výskumu. Po rôznych jazykových úpravách sa štandardizoval najfrekventovanejší názov. Štandardizovaný názov Lipovník mal v r. 1243 podobu Lipouchpatak (CDSl II, č. 130), Lipócspataka, Lipoupatak, Lipounuk patak (Ila II, s. 548, 601, 605). Ďalší doklad Liponok je až z r. 1887 u Ilu. Stredoveké podoby predstavujú staršie varianty názvu Lipový potok (Lipoupatak), Lipovec (Lipóc patak, Lipouch pataka) a Lipovník (Liponuk patak). Prvá štandardizovaná podoba je Lipounok z r. 1965 (HP) a 1971 (HČ). Vznikla adaptáciou staršieho pomaďarčeného názvu Lipónok (z apelatíva lipovník). Ďalšie štandardizované podoby boli v r. 1973 Lipová (ZMp 50) a až v r. 1988 (VMp 50) a 1990 (GNRo) sa začala používať dnešná štandardizovaná podoba Lipovník.

Názvy väčších tokov odolali náporu jazykových i mimojazykových zmien a udržali sa v pôvodnej podobe alebo s určitými hláskovými zmenami až do súčasnosti. Tak je to napr. s názvom Rimava, ktorý má psl. základ rym-, sufix -ava (Ondruš, 1979, s. 281). Jeho najstaršie podoby z 13. stor. sú Rimua, Rima, v 15. stor. Rymauise a v 18. stor. Rima folyó. L. Bartholomeides uvádza v r. 1806 slovenskú podobu Rimawa a maďarskú Rima. V súčasnosti na všetkých typoch máp prevláda názov Rimava. Sufix -ava, -va, ktorý bol dosť frekventovaný už v slovanskej hydronymii, sa nachádza aj v ďalších názvoch z povodia Slanej (Jelšava, Zdychava, Ľukva). Ľukva je pravý prítok Rimavy, ktorá ústi do Slanej. Hlásková podoba názvu sa od čias prvých písomných dokladov o ňom od r. 1246 (Lucua) a 1791 (Lyukva) veľmi nezmenila. J. Stanislav vykladá podobu Lyukva ako Ľukava (-ova), príbuzné s podobou Lyuka = Ľuka, ktorá patrí azda k menu Lukáš (1948, s. 324). Dnešný názov Ľukva sa používa od r. 1884. Územie v chotári obce Husiná patrilo Lukášovi.

Dobšinský potok je ľavý prítok Slanej. Tento štandardizovaný názov má najstar­ší doklad z r. 1326 Dupsina, Dobschina, zo 14. stor. doklad Dobsina a v r. 1887 po­nemčený názov Dobsch Bach. V r. 1965 sa štandardizovala jeho dnešná podoba Dob­šinský potok, pretože bolo potrebné odlíšiť hydronymum Dobšiná od ojkonyma Dob­šiná. Názov Dobšiná mohol vzniknúť z pôvodného názvu toku Dobšiná rieka, vo­da (tok preteká územím, ktoré patrilo Dobšovi) alebo z osadného názvu Dobšiná (Ves).

V povodí Slanej sa vyskytujú tri toky s názvom Rákoš. Prvý z nich je pravý prítok Krásnohorského potoka, ktorý sa vlieva do Čremošnej a tá do Slanej. Najstaršie doklady názvu tohto toku chýbajú. Ďalšie dva toky s názvom Rákoš sa vlievajú do Východného Turca zľava. Prvý z nich tečie cez obec Rákoš a druhý cez chotár obce Licince. Najstaršia podoba názvu z 13. stor. je Rakospatak a v 18. stor. Rakiš potok (u Ilu a na katastrálnej mape). Štandardizovaný názov Rákoš (HP, 1965) je pomaďarčená podoba názvu Rakýš motivovaná apelatívom rak.

Uvedené názvy pretrvali od najstaršieho obdobia s menšími hláskovými zmenami až do súčasnosti. Je to preto, lebo ani v jednom období sa neobjavili vážnejšie a dôležitejšie motivačné činitele, ktoré by si vynútili zmenu názvu toku. Niektoré názvy tokov (od prameňa po ústie) zmenili od čias prvých dokladov svoju pôvodnú podobu. Dochádza teda k viacnázvovosti alebo variantnosti názvov. Aj z týchto synonymných názvov je však iba jeden štandardizovaný.

Vodné toky sa od iných zemepisných objektov líšia tým, že pretekajú viacerými katastrami a môžu mať od prameňa po ústie niekoľko názvov alebo variantov názvov. Ak sa jeden objekt paralelne alebo v rozličných časových úsekoch pomenuje niekoľkými lexémami, dochádza k viacnázvovosti (napr. štandardizovaný názov Kaloša mal na KMp starší názov Valický potok). O variantnosti názvov hovoríme vtedy, keď jeden objekt získa niekoľko názvov s rovnakým lexikálnym základom, ale s odlišnou slovnodruhovou príslušnosťou či zmenou rodu alebo ak sú hláskovo a graficky odlíšené podoby názvu. Súčasný názov Červený potok má na KMp staršiu podobu Červená.

Rôzne podoby Krásnohorského potoka sú príkladom na viacnázvovosť aj variantnosť názvov. Krásnohorský potok je pravý prítok Čremošnej, ktorá ústi do Slanej. Tečie cez obce Pača a Krásnohorské Podhradie. Najstaršia podoba jeho názvu z r. 1291 je Pacha. Doklad z r. 1868 z KMp je Pacsa patak aj Krásna horka patak. Tieto dve podoby názvu sa striedajú aj v ďalšom období na súčasných mapách. Z r. 1965 (HP) a z r. 1971 (HČ) sú známe dve podoby názvu, a to Pača Krásnohorský potok, motivované názvami obcí, ktorými potok preteká. Na ZMp 50 (1973) je podoba Pačanský potok aj Krásnohorský potok, na ZMp 10 (1973) a na VMp 50 (1988) iba podoba Krásnohorský potok. GNRo z r. 1990 uvádzajú podobu Pačiansky potok. Doložené sú teda ďalšie tri varianty názvu Krásnohorský potok, a to Pača, Pačanský potok, Pačiansky potok.

Názvy zo súčasného obdobia majú vo väčšine prípadov rovnakú štandardizovanú podobu vo všetkých mapách a publikáciách. Podoba názvov zodpovedá stavu spisovného jazyka v danom období ich vývinu. Štandardizovaný názov Dechtársky potok má rovnakú podobu od r. 1965 (HP), 1971 (HČ), 1972 (ZMp 50), 1977 (KI 9), ako aj na VMp z r. 1990.

Inú skupinu názvov zo súčasnosti predstavujú viacvariantné názvy, ktoré majú na jednej súčasnej mape iný variant názvu ako na druhej. Každý názov je však v da­nom období výskytu štandardizovaný. Súčasný štandardizovaný názov Hončiansky potok má rovnakú podobu na ZMp 50 (1972), v KI 8 z r. 1976 aj na VMp (1988). V HP (1965), HČ (1971), ako aj na ZMp 10 (1973) má podobu Honcov potok.

Menej významné toky majú od prameňa po ústie obyčajne viac názvov. Veľa názvov malých tokov je doložených len v novších prameňoch, čo však nevylučuje ich starý pôvod. V tejto skupine hydroným dochádzalo k zmenám. Staršie názvy zanikli a nahradili ich nové názvy, ktoré umožnili lepšiu orientáciu a presnejšiu identifikáciu pomenovaného objektu. Starší názov Drieňový potok (HP, 1965) nahradil nový názov Vyvieračka v GNRSo z r. 1992, pretože existuje aj Drieňová dolina. Tento tok je na ZMp 10 (1973) štandardizovaný ako Kraskovský potok, pretože pramení pri Kraskove. Názvy menších tokov vznikli v závislosti od konkrétnych podmienok a od pomenovacích potrieb ľudí v príslušnom období.

Názvy veľkých tokov patria medzi najstaršie vlastné mená a existuje pri nich aj dostatočné množstvo historických dokladov. Súvisí to s tým, že rieky boli odpradávna spoľahlivými orientačnými prvkami v teréne, a preto tvorili prirodzené hranice. Veľké alebo významné toky (Slaná, Gortva) majú obyčajne ustálené názvy. Pôvodné slovanské, resp. už predslovanské názvy odolali náporu národnost­ných a jazykových zmien a udržali sa vo svojej hláskovej podobe až do súčasnosti. Istú variantnosť v tomto type názvov možno pozorovať na rovine domáci – inojazyčný názov, napríklad Slaná Šajó, Blh Balog, Turiec – Turóc.

Viacnázvovosť a variantnosť názvov možno zistiť priamym terénnym výskumom, ale aj z historických a súčasných hydrologických a kartografických prameňov. Terénnym výskumom sme získali menej názvov vodných tokov, pretože niektoré toky sú z hľadiska dnešnej komunikácie bezvýznamné, a preto bezmenné.

Záver. – V príspevku sme načrtli proces štandardizácie doložených a zachovaných hydroným v povodí Slanej. Ak jednotné a ustálené používanie geografických názvov (hydroným) predpokladá ich štandardizáciu, potom výskyt štandardizovaných názvov tokov súvisí so vznikom kodifikačných centier a prvých kar­tografických, geografických a hydrologických diel.



Skratky prameňov


CDSl – Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae. Zv. 1 – 2. Ed. R. Marsina. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1971 – 1987.

GNRo – Geografické názvy okresu Rožňava. Bratislava, SÚGK 1990. 104 s.

GNRSo Geografické názvy okresu Rimavská Sobota. Bratislava, SÚGK 1992. 104 s.

Hydrografický číselník tokov na Slovensku. Bratislava, Vodorozvoj 1971.

HP Hydrologické poměry Československé socialistické republiky. Sv. 1. Praha, Hydrometeorologický ústav 1965.

KI 8 Kartografické informácie 8. Geografické názvoslovie Základnej mapy ČSR 1:50 000 z územia SR. Názvy neosídlených geografických objektov. Východoslovenský kraj 1976. 153 s.

KI 9 – Kartografické informácie 9. Geografické názvoslovie Základnej mapy ČSR 1:50 000 z územia SR. Názvy neosídlených geografických objektov. Stredoslovenský kraj 1977. 177 s.

KMp – katastrálna mapa.

VMp 50 Vodohospodárska mapa Slovenskej republiky 1:50 000 (1980, 1988, 1990, 1992).

ZMp 10 – Základná mapa Slovenskej republiky 1:10 000 (1973 – 1986).

ZMp 50 Základná mapa Slovenskej republiky 1:50 000 (1971 – 1972).




Literatúra


BARTHOLOMAEIDES, L.: Inclyti superioris Ungariae comitatus Gömöriensis notitia historico-geographico-statistica. Leutschoviae 1806 – 1808. 784 s.

DVONČ, L.: Štandardizácia toponým na Slovensku v minulosti a dnes. Zpravodaj místopisné komise ČSAV, 19, 1978, s. 273 – 280.

ILA, B.: Gömör megye. Zv. 1 – 4. Budapest, Akadémiai Kiadó 1944 – 1969.

MAJTÁN, M.: Z problematiky normalizácie zemepisného názvoslovia. In: Kultúra spisovnej slovenčiny. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1967, s. 176.

MAJTÁN, M.: Metódy a ciele štandardizovania geografického názvoslovia. Kultúra slova, 20, 1986, s. 145 – 150.

MAJTÁN, M.: Z lexiky slovenskej toponymie. Bratislava, Veda 1996, s. 12.

ONDRUŠ, Š.: Slovenské rieky – pôvod mien. In: Studia Academica Slovaca. 8. Prednášky 15. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1979, s. 267 – 287.

STANISLAV, J.: Slovenský juh v stredoveku. Zv. 1 – 2. Martin, Matica slovenská 1948, s. 324.

ŠMILAUER, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava. Nákladem Učené společnosti Šafaříkovy v Bratislavě vytiskla Státní tiskárna v Praze 1932. 564 s.

Pavol Odaloš

NOVÉ SLOVENSKÉ CHRÉMATONYMÁ*


ODALOŠ, P.: New Slovak Chrematonyms. Slovenská reč, 63, 1998, No. 6, pp. 337 – 342. (Brati­slava)


Most of new Slovak chrematonyms – names of political parties, names of banks and names of investment fonds – have a structure consisting of two elements. One of them is the name of the species (political party, bank, investment fond). The second of them is the semantically specifying modifier.

The basic information about the chrematonym is carried by the modifiers.

The most typical sort of the modifiers in the names of political parties is the attribute that designates orientation to a certain social, ethnical or religious group.

The typical sort of modifiers in the names of banks is the attribute that shows the clients what kind of commercial activities is the bank focused on or in what branch of enterprise the financial institution is involved.

The most common modifier in the names of investment fonds is the attribute which describes certain industrial branch or geographical territory chosen for enteprise.

Sometimes, when the modifiers create neologisms or initial abbrevivations (e. g. in the names of investment fonds), the informative value of a chrematonym is lessened.


1.1. Propriá rozličným spôsobom signalizujú väzby so spoločnosťou. Geonymá pomenúvajú objekty pevne fixované v prírode. Antroponymá označujú objekty za­kontextované do sociálnych väzieb spoločnosti. Chrématonymá pomenúvajú ma­teriálne produkty spoločnosti, ktoré sú zafixované v politických, ekonomických, kul­túrnych, športových a iných vzťahoch v spoločnosti (porov. aj Šrámek, 1989, s. 18).

1.2. Za chrématonymá považujeme chrononymá (vlastné mená časového poj­mu), akcionymá (vlastné mená dejinnej udalosti), faleronymá (vlastné mená spoločenského ocenenia), inštitucionymá (vlastné mená spoločenskej inštitúcie, tiež ergonymá), dokumentonymá (vlastné mená diplomatického aktu), ideonymá (vlast­né mená umeleckých, vedeckých a iných diel), unikátonymá (vlastné mená jedinečného výrobku), porejonymá (vlastné mená dopravného prostriedku), pragmatonymá (vlastné mená výrobného typu) (Majtán, 1989).

1.3. Rok 1989 priniesol Slovenskej republike významné spoločenské zmeny. V politike sa ruší monopol komunistickej strany a postupne vzniká veľké množstvo politických strán. V ekonomike sa popri štátnom vlastníctve začína presadzovať súkromné vlastníctvo. Zmeny v politike a v ekonomike sa odrazili aj na vzniku mnohých nových proprií. Cieľom tohto príspevku je zachytiť nové chrématonymá a zistiť, čo majú spoločné a čo ich zase odlišuje.

1.4. Pri analýze nových chrématoným budeme vychádzať z informačnej hodnoty vlastného mena, ktoré je svedectvom o spoločenských pomeroch doby a tiež o názoroch pomenúvateľov. Po roku 1989 pribúdajú na Slovensku hlavne tieto propriá: názvy politických strán, názvy bánk a názvy privatizačných fondov.

2.1. Názvy politických strán

2.2. Pred rokom 1989 existovala na Slovensku Komunistická strana Slovenska ako dominantný politický subjekt a trpasličie strany Strana slobody a Strana obrody. Po roku 1989 vzniká ako opozícia voči Komunistickej strane hnutie Verejnosť proti násiliu, ktoré sa postupne rozčlenilo na viacero strán, pričom paralelne vznikali ďalšie politické strany. V roku 1992 existovalo na Slovensku 84 politických organizácií, v roku 1994 70 politických subjektov a v roku 1996 už len 60 politických zoskupení.

2.3. Názvy politických strán sa skladajú zväčša z druhového označenia a z jed­ného alebo viacerých špecifikujúcich prívlastkov.

2.4.Medzi druhovými označeniami dominuje substantívum strana, napr. Strana demokratickej ľavice, Sociálnodemokratická strana Slovenska, Strana rómskych demokratov na Slovensku, Strana demokratického centra Slovenska, Strana pravdy, Strana zelených na Slovensku atď. V roku 1994 existovalo na Slovensku 31 politických subjektov, ktoré mali v názve substantívum strana, v roku 1996 to bolo zase 27 politických zoskupení.

2.5.Frekventované sú aj druhové označenia hnutie a únia, napr. Hnutie za demokratické Slovensko, Kresťanskodemokratické hnutie, Slovenské národnodemokratické hnutie, Hnutie Slovenská liga, resp. Slovenská ľudová únia, Slovenská republikánska únia, Únia rómskej iniciatívy v Slovenskej republike.

2.6.Okrem druhových označení strana, hnutie a únia sa menej často vyskytujú aj iné druhové označenia: združenie, napr. Združenie robotníkov Slovenska; jednota, napr. Slovenská národná jednota; aliancia, napr. Demokratická aliancia Rómov na Slovensku; iniciatíva, napr. Nezávislá iniciatíva; trend, napr. Trend tretieho tisícročia; liga, napr. Liga rómskej jednoty; klub, napr. Mestský demokratický klub; kongres, napr. Rómsky kongres Slovenskej republiky; snem, napr. Slovenský mimoparlamentný snem. Viacero strán vytvára koalície, čo sa môže odraziť aj vo fungovaní substantíva koalícia vo funkcii druhového označenia, napr. v pro­priu Slovenská demokratická koalícia.

2.7.Výnimočne býva táto dvojčlenná štruktúra narušená v metaforických názvoch typu Spolužitie, Nové Slovensko, resp. v názvoch typu Liberáli či Sociálna demokracia, ktoré priamo vyjadrujú orientáciu strany.

2.8.Informačná hodnota názvov politických subjektov je rôzna. Politické zoskupenia informačnú hodnotu svojej politickej orientácie zakomponúvajú do prívlastkov.

2.8.1. Najčastejším prívlastkom je adjektívum demokratický, napr. Demokratická únia Slovenska, Demokratická strana, Demokratické hnutie Rómov v Slovenskej republike. Niekedy býva prívlastok demokratický ešte spresnený iným prívlastkom v rámci adjektívneho kompozita, napr. Kresťanskodemokratické hnutie, Sociálnodemokratická strana Slovenska, Liberálnodemokratická strana na Slovensku. L. Dvonč (1995, s. 29) nazýva takéto prívlastky politické, resp. širšie ideologické.

2.8.2. Politické subjekty sa snažia získať podporu občanov nielen prostredníctvom programu a osobností z daného politického zoskupenia, ale aj prostredníctvom cielenej orientácie na určitú skupinu voličov, čo sa následne odrazí aj v ich názve.

Tradičná je orientácia na sociálne skupiny robotníkov a roľníkov, napr. Roľnícka strana Slovenska, Hnutie poľnohospodárov Slovenskej republiky, Združenie robotníkov Slovenska. Novšia je inklinácia k solventným alebo k menej solventným skupinám ľudí, napr. Strana podnikateľov a živnostníkov Slovenskej republiky, Únia živnostníkov, podnikateľov a roľníkov, Strana dôchodcov a sociálne odkázaných, Strana dôchodcov Slovenska, Hnutie ľudí s najnižšou životnou úrovňou.

Politický subjekt sa môže zameriavať aj na skupiny voličov určitej národnost­nej menšiny alebo istého etnika, napr. Maďarská ľudová strana, Maďarská občianska strana, Strana Rómov Slovenska, Rómska národná strana.

Politické zoskupenia môžu byť orientované aj na voličov, ktorí sú nábožensky založení, napr. Kresťanskodemokratické hnutie, Maďarské kresťanskodemokratické hnutie.

2.8.3. Časté sú politické strany, v ktorých názve je obsiahnuté základné smerovanie alebo základný cieľ ich politickej orientácie, napr. Spolužitie, Strana integrácie Rómov na Slovensku, Strana národnej prosperity, Strana práce, Strana proti korupcii za poriadok, prácu a peniaze pre všetkých slušných občanov, Strana občianskej svornosti, Hnutie pre rozvoj univerzít, škôl a vzdelanosti, Hnutie za slobodu prejavu.

2.8.4. V názvoch politických zoskupení sa zvyčajne objavujú aj geografické prívlastky, ktoré signalizujú väzbu na Slovensko, napr. Slovenská ľudová únia, Slovenská republikánska únia.

2.8.5. Ojedinelé sú strany, ktoré vyjadrujú v názve honorifikačný vzťah k nejakej osobe, napr. Konzervatívna strana Milana Rastislava Štefánika.

3.1. Názvy bánk

3.2. Zrovnoprávnenie štátneho a súkromného vlastníctva v rezorte bankovníctva po roku 1989 determinovalo vznik nových bánk.

3.3. Názvy bánk sa skladajú z druhového označenia, ktoré je bližšie určené jedným alebo viacerými sémanticky modifikujúcimi prívlastkami. Používa sa len druhové označenie banka, napr. Národná banka Slovenska, Investičná a rozvojová banka, Komunálna banka. V iných jazykoch fungujú aj iné druhové označenia, napr. bankovní dům, Sparkasse a pod., čo je podmienené používaním iných lexém na označovanie denotátu banka. Druhové označenie nebýva vždy súčasťou združeného pomenovania ako propria, ale sa stáva súčasťou kompozita, napr. Istrobanka, Agrobanka, Ekoagrobanka, Interbanka a pod.

3.4. Informačná hodnota názvov bánk je tiež obsiahnutá v adjektívnych a substantívnych prívlastkoch a je modifikovaná skutočnosťou, že popri domácich slovenských bankách majú u nás svoje filiálky a pobočky aj zahraničné banky, napr. Banka Haná, Moravia banka, Credit Lyonnais bank, COOP banka, Bank Austria, ING Banka N. V. Amsterdam. Názvy zahraničných bánk sa píšu podľa pravopisných kritérií jazykov tých krajín, v ktorých majú uvedené banky ústredie (centrálu).

3.5. Názvy bánk bývajú často určené „komerčným“ prívlastkom, ktorý určitým spôsobom informuje o druhoch špecifických komerčných aktivít banky, napr. Všeobecná úverová banka, Slovenská kreditná banka, Slovenská záručná banka, Konsolidačná banka.

Ďalším frekventovaným druhom prívlastku v názvoch bánk je prívlastok, ktorý klientom naznačuje, v akom odvetví banka podniká alebo na akú vrstvu klientov sa orientuje, napr. Dopravná banka, Poštová banka, Slovenská poľnohospodárska banka, Priemyselná banka, Podnikateľská banka.

Využívajú sa aj prívlastky, ktoré majú podobu propria (názov štátu, územia, hradu, pohoria, rieky a pod.), napr. Banka Slovakia, Moravia banka, Banka Haná, Devín banka, Tatra banka, Istrobanka. Vzťah propria a druhového označenia banka je väčšinou priamy.

3.6. Pri názvoch bánk sa vytvára nový typ podľa názvu Tatra banka, napr. Devín banka, Moravia banka, Royal banka, v ktorom určujúci substantívny prívlastok je anteponovaný pred určovaným druhovým menom. Tento nový typ pro­prií je dynamický a uplatňuje sa aj pri názvoch obchodov, napr. Metal market, pri názvoch športových súťaží, napr. West extraliga, Mars superliga, pri názvoch investičných fondov, napr. Invest fond, Apis fond, Bio fond, no nateraz sa tento slovotvorný typ nepovažuje za spisovný (porov. Masár, 1996).

4.1. Investičné privatizačné fondy

4.2. Proces zosúkromňovania štátneho majetku sa na Slovensku realizoval formou reštitúcií i formou kupónovej privatizácie. Občania mohli v 1. kole kupónovej privatizácie investovať svoje investičné kupóny do vybraného súboru privatizovaných podnikov. Druhou možnosťou, ako privatizovať, bolo zveriť privatizačné kupóny investičným privatizačným fondom (IF).

4.3. Počas krátkeho obdobia vzniklo množstvo IF, ktoré mali pomerne malú možnosť zviditeľniť sa vo verejnosti globálnym, resp. aj regionálnym spôsobom. Zväčša sa prezentovali na verejnosti rôznymi letákmi, v ktorých predstavili perspektívne oblasti privatizácie. Z tohto dôvodu bol výber názvu, t. j. vlastného mena IF veľmi dôležitý.

4.4. Pri názvoch IF možno takisto väčšinou vyčleniť dvojčlennú štruktúru. Druhové označenie fond je však rozvinuté druhovým prívlastkom, najmä slovom investičný, menej pomenovaním privatizačný, napr. Matičný IF alebo AAA KIS PF, pričom sa fakticky vytvára druhové združené pomenovanie. V niektorých prípadoch sa druhové združené pomenovanie IF skracuje na invest, napr. Istroinvest alebo Arttep invest, resp. funguje len slovo fond, napr. Drevofond či Motofond. Vo viacerých názvoch sa však druhové združené pomenovanie IF nenachádza, napr. Alpha effect, Glorius, Drevox, Elán, Žiaral, Svojpomoc, Sipox a pod.

4.5.1. Informačná hodnota názvov IF je opäť obsiahnutá v prívlastkoch.

4.5.2. V názvoch mnohých IF sa objavuje vlastné meno (regiónu, pohoria, rieky, mesta a pod.), napr. IF Horehronie, Orava invest, IF Liptov, IF Zobor, IF Matran, IF Inovec, IF Ipeľ, IF Ister, IF Paríž. Viaceré prívlastky, ktoré sú súčasťou názvov IF, boli tiež odvodené od proprií, napr. Púchovský IF, Pohronsko-ipeľský IF, Novohradsko-gemerský IF, Trenčiansky IF, Tatranský IF, Zemplínsky IF, Slovensko-holandský IF. Geografické prívlastky naznačujú regionálnu orientáciu IF.

4.5.3. Druhú veľkú skupinu tvoria názvy IF signalizujúce odvetvie, do ktorého chcú dané fondy investovať body klientov, napr. IF poľnohospodárov, IF slovenských družstevníkov, Poľnohospodársko-potravinársky IF, Cukrovarský IF, IF energetiky, Ferrofond, Ložiskový IF, Slovenský strojársky fond, Chemofond, Drevofond a pod.

4.5.4. Špecifickú skupinu investičných fondov vytvárajú spoločnosti, ktoré sú určitým spôsobom prepojené s bankami alebo s poisťovňami, napr.: 1. IF Živnobanky, IF Komerčnej banky, IF Otčina, Všeobecná úverová banka invest, IF Union a pod. Druhové pomenovania finančných ústavov v názvoch investičných fondov sú akousi reklamnou zárukou solventnosti a serióznosti fondu.

4.5.5. Vyskytujú sa aj investičné fondy, ktoré v názvoch signalizujú určitú hodnotu, pričom jej preferovaním sa snažia získať pozornosť držiteľov investičných kupónov, napr. IF Credit – Štúrovo, IF Prosperita – Košice, IF svojpomoc, IF humanita, IF rubín, IF dialóg a pod.

4.5.6. Snaha zaujať individuálnych investorov názvom sa odrazila v používaní rôznych cudzích slov v pôvodnom pravopise, napr. Forest invest, Equil invest, Artep invest, IF Concordia a pod.

4.5.7. Snaha o zexkluzívnenie a zatraktívnenie názvu vyústila často až do nezrozumiteľnosti používaných rôznych kontextovo utvorených skratiek, napr. V. IF, IF 50, IF SKPM, IF SNIK, IF ESDE, PF IKS KB PLUS atď. Niekedy vznikli rôzne skratkové slová, napr. PIF, RIF, TIF, SPIF, v ktorých sa pred skratku IF predradila nejaká spoluhláska alebo spoluhlásky. Informačná hodnota týchto skratkových slov je však minimálna.

Záver

5.1. Nové slovenské chrématonymá – názvy politických strán, názvy bánk a názvy investičných fondov – majú väčšinou dvojčlennú štruktúru, ktorú tvorí druhové označenie/druhové združené pomenovanie (strana, banka, investičný fond) a sémanticky špecifikujúci prívlastok.

5.2. Prívlastky nesú základnú informáciu o chrématonyme. Najtypickejším druhom prívlastku pri názvoch politických strán je atribút, ktorý vyjadruje orientáciu na istú spoločenskú, etnickú alebo náboženskú skupinu.

Charakteristickým druhom prívlastku pri názvoch bánk je atribút, ktorý naznačuje klientom, na aký druh komerčných aktivít sa banka špecializuje alebo v akom odvetví finančná inštitúcia podniká.

Najčastejším druhom prívlastku pri názvoch privatizačných fondov je atribút, ktorý naznačuje hospodárske odvetvie alebo geografické územie vybrané na podnikanie.

5.3. Informačná hodnota chrématonyma sa znižuje vtedy, keď prívlastky tvoria neologizmy alebo iniciálové skratky, napr. pri názvoch privatizačných fondov.


Literatúra


DVONČ, L.: Názvy politických strán a hnutí a ich skratky. Slovenská reč, 60, 1995, s. 26 – 32.

MAJTÁN, M.: Klasifikácia chrématonymie. In: Chrématonyma z hlediska teorie a praxe. Sborník z 3. celostátního semináře „Onomastika a škola“, Ústí nad Labem 21. – 22. 6. 1988. Zost. R. Šrámek – L. Kuba. Brno 1989, s. 7 – 13.

MASÁR, I.: Devín Banka? Kultúra slova, 30, 1996, s. 183.

ŠRÁMEK, R.: Chrématonymický objekt. In: Chrématonyma z hlediska teorie a praxe. Sborník z 3. celostátního semináře „Onomastika a škola“, Ústí nad Labem 21. – 22. 6. 1988. Zost. R. Šrámek – L. Kuba. Brno 1989, s. 13 – 20.

diskusie a rozhľady




Ľubica Balážová – Ján Bosák

PREČO A AKO SA PREKLADAL ČESKÝ SLOVNÍK CUDZÍCH SLOV


BALÁŽOVÁ, Ľ. – BOSÁK, J.: Why and How Was The Czech Dictionary of Foreign Words Translated. Slovenská reč, 63, 1998, No. 6, pp. 343 – 351. (Bratislava)


The paper deals with specific problems, which were answered when translating The Czech Dictionary of Foreign Words (Akademický slovník cizích slov. Praha, Academia 1995) into the Slovak language (Slovník cudzích slov. Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1997). The point is, that it was not a routine translation but there was realized a general contrastive research of two language systems (foreign language lexis) on the orthographical, orthoepical, morphological and derivatological levels. On the basis of acquired experiences authors consider possibilities of compilation of loan words dictionaries in future.



1. Preklad slovníka cudzích slov ako špecifický fenomén, jeho mimojazykové okolnosti

V každom slovanskom jazyku slovníky „cudzích slov“ patria medzi základné lexikografické diela, bez ktorých by nebola možná efektívna komunikácia v sfére medziodborovej, populárno-náučnej, publicistickej (mediálnej), v posledných rokoch dokonca aj v sfére bežného dorozumievania. Túto komunikáciu umožňujú i uľahčujú rozmanité slovníky tohto druhu, počínajúc vreckovými a končiac tzv. veľkými slovníkmi, obsahujúcimi dnes už niekoľko desiatok tisíc heslových slov alebo významov. Presnejšie by sa však malo hovoriť o slovníkoch prevzatých slov, pretože tzv. cudzie slová sa v danom jazykovom prostredí (okrem niekoľkých desiatok výnimiek) používajú v zdomácnenej (adaptovanej) grafickej, ortoepickej, morfologickej a najmä slovotvornej podobe (bez problémov sa od nich tvoria deriváty v rámci základných slovných druhov) a v komunikácii fungujú v podstate bez problémov.

Slovenská verejnosť mala k dispozícii prvý slovník cudzích slov od P. Tvrdého už v r. 1922 (2. vyd. r. 1932); po ňom nasledoval rozsiahlejší Slovník cudzích slov a výrazov v slovenčine od J. Prídavka z r. 1939. A. Hollý a Ľ. Zúbek v r. 1953 zostavili v novej spoločenskej situácii slovník cudzích slov stredného rozsahu s vy­užitím ruského a maďarského slovníka (Slovar inostrannych slov; Idegen szavak szótára). Od 60. rokov začala vydávať slovníky cudzích slov rôzneho rozsahu a ur­čenia M. Iva­nová-Šalingová so spolupracovníkmi; najrozsiahlejší vyšiel v r. 1997. Prečo sa teda siahlo za českým originálom, keď boli k dispozícii „domáce“ slovníky cudzích slov?

S návrhom na vydanie nového slovníka cudzích slov sa na Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV viackrát obrátilo Slovenské pedagogické nakladateľstvo, no ústav nemohol z kapacitných príčin túto požiadavku splniť. V tom čase však bolo známe, že 16-členný skúsený kolektív lexikografického oddelenia Ústavu pro jazyk český Akadémie vied Českej republiky koncipuje „veľký“ slovník cudzích slov s pomocou takmer 100 konzultantov zo všetkých odborov. Z lexikografickej stránky zavážil fakt, že autori tohto slovníka mali vypracovanú precíznu stavbu hesla, v slovníku sa výstižne zachytávala sémantická štruktúra, veľkým prínosom bola systémovo dokladaná exemplifikácia, typické voľné i ustálené spojenia, čo je pre používateľov slovníka užitočnejšie než samy výklady jazykovedcov. Napokon o vysokej lexikografickej úrovni Akademického slovníka cizích slov (ASCS) svedčí aj to, že dielo bolo v Českej republike vyhlásené za slovník roka 1996 a o jeho preklad prejavili záujem v Rakúsku, Slovinsku i v Juhoslávii.

Objektívnym činiteľom, ktorý sa tiež bral do úvahy pri rozhodovaní o preklade slovníka cudzích slov skoncipovaného českými autormi, bol vysoký stupeň internacionalizácie (najmä lexiky) v súčasných slovanských jazykoch, prejavujúci sa v nich v podstate v rovnakom rozsahu.

Slovenský Slovník cudzích slov (SCS) je preklad a autorské práva nedovoľujú meniť v preklade viac ako 23 %. Podľa vypracovaných kritérií rešpektujúcich rozdielnu situáciu v češtine a slovenčine vynechalo sa asi 10 % slov a pridal sa približne rovnaký počet nových slov. Treba tiež zdôrazniť, že výkladová časť hesiel sa nemohla meniť podľa slovenských príručiek a slovníkov, odstraňovali sa iba zachytené vecné chyby v origináli.

2. Odraz rozdielnej jazykovej situácie vo výbere slov do Slovníka cudzích slov

Jedným z hlavných lexikografických problémov je výber slov do príslušného slovníkového diela; týka sa to nielen menších, ale aj väčších a veľkých slovníkov. Táto otázka je ešte citlivejšia pri slovníkoch cudzích slov.

Hoci slovenčina a čeština sú spomedzi slovanských jazykov dva geneticky aj typologicky najbližšie jazyky, pri preberaní, ako aj súčasnom používaní prevzatých slov sa v značnej miere odlišujú. Obidva jazyky výrazne odrážajú historický vývin na svojom území, ovplyvňovaný rozdielnym jazykovým prostredím: v prípade češtiny to bol silný vplyv nemčiny, v prípade slovenčiny zasa bezprostredný kontakt s maďarčinou. Kontakt s maďarčinou však ani zďaleka neovplyvnil v takom stupni slovnú zásobu slovenčiny, okrem iného aj preto, lebo oficiálnym (úradným) jazykom aj jazykom vedeckej tvorby na tomto území bola dlhé obdobie latinčina (porov. Buzássyová, 1991).

ASCS okrem základného, reprezentatívneho súboru termínov v podstate z každého vedného odboru, z rozhodujúcich oblastí ľudskej činnosti (zväčša ide o internacionalizmy) obsahuje aj dosť početnú vrstvu takých prevzatých slov, ktoré v súčasnej komunikácii fungujú len ako knižné slová: v prevažnej miere označujú reálie a javy vzťahujúce sa na bližšiu či vzdialenejšiu minulosť, no z diachronického hľadiska prezentujú kontinuitu vývoja spoločnosti a jazyka. Z tejto knižnej vrstvy väčšina slov zostala aj v preklade (zväčša sú to slová latinského, gréckeho, nemeckého a francúzskeho pôvodu), ak nešlo vyložene o zastarané alebo až archaické slová ako abalda, démarchos, impresor, plymó, rebach, sagitár, šantáž, verbalistný a pod. Odôvodnené je to okrem iného aj tým, že medzi slovenčinou a češtinou v minulých obdobiach existovali úzke kontakty v odbornej i kultúrnej oblasti.

Na druhej strane ASCS zachytáva veľký počet lexikálnych jednotiek aj z opačného pólu slovnej zásoby, teda slangové, hovorové, hovorové zastarané slová a čiastočne je v ňom zastúpená aj lexika z územných nárečí. Rozdielny vývin obidvoch jazykov v rozdielnych jazykových situáciách sa pri preklade odrazil predovšetkým v redukcii lexikálnych jednotiek z uvedených vrstiev slovnej zásoby: vynechali sa najmä slová nemeckého pôvodu (a špecifické české deriváty), ktoré označujú výlučne české reálie a javy a vyskytujú sa len v českých nárečiach, v obecnej češtine a v staršej vrstve slangov (napr. ajznboňák, flokovat, grenzjéger, hampejz, klika, mašínfíra, prevít, valdhorna a pod.).

Frazeologické jednotky a ustálené spojenia – ako najcharakteristickejšia súčasť lexikálneho systému národného jazyka – málokedy reflektovali tú istú skutočnosť, preto sa v SCS zväčša vynechávali (napr. basa tvrdí muziku, huba plechová, norimberské vejce a pod.), resp. vhodne nahrádzali slovenskými ekvivalentmi: za čes. (to je) jako houska na krámě slov. to je jasné ako facka; dopĺňali sa frazeologické spojenia, napr. stojí to za deravý groš v hesle groš a i.

Do SCS sa nezahrnuli ani slová, ktoré sú síce v češtine „exotické“, no v slovenčine celkom bežné (napr. beťár, fujara, košarovať, salaš, sobáš a pod.); zväčša sú to slová pochádzajúce z obdobia (stredovekej) valašskej kolonizácie na Slovensku, resp. staršie slová prevzaté z maďarčiny a ďalších jazykov. Tieto slová (podobne tiež všeobecné slová ako električka, gunár a pod.) by slovenský používateľ hľadal v SCS skôr kvôli „metajazykovej“ informácii než kvôli ich významu.

Redukcia lexikálnych jednotiek z ASCS podľa naznačených kritérií garantuje predovšetkým to, že jednotky vybrané do SCS označujú reálie a javy fungujúce v domácom, slovenskom prostredí. To je však len prvá, východisková operácia, realizovaná ešte pred samotným prekladaním. Špecifická situácia – hlavne v spomínaných neterminologických (neodborných) vrstvách slovnej zásoby obidvoch jazykov – si vyžadovala v širokom rámci prehodnotiť aj štýlové (presnejšie funkčné) kvalifikátory najmä pri hovorových a slangových slovách, ako aj slovách z typickej variety existujúcej iba v češtine – pri slovách z obecnej češtiny. To je druhá dôležitá stránka konfrontácie prekladu. Pochopiteľne, že ani pri prvom, ani pri druhom postupe sa nemožno vyhnúť istej miere subjektívneho hodnotenia.

Do SCS sa doplnili najnovšie lexikálne jednotky, ktoré z časových príčin neuvádza ASCS (rukopis bol dokončený r. 1991, inovovaný r. 1995 pred odovzdaním do tlače). Prekladatelia na dopĺňanie využívali nové encyklopedické a odborné príručky najmä z oblasti ekonómie, peňažníctva, poisťovníctva, informatiky a i., príspevky publikované v časopise Kultúra slova, tretie, doplnené vydanie Krátkeho slovníka slovenského jazyka, textový korpus Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra i vlastnú excerpciu. Ide o slová v súčasnosti bežne používané, napr. bioprodukt, ec- karta, ekofilozofia, e-mail, enduro, fet, gambler, grafitista, home banking, internet, liposukcia, web, writer a ďalšie. Doplnili sa tiež nové významy slov, napr. extáza „droga“, mobil „mobilný telefón“ alebo nové ustálené spojenia ako investigatívna žurnalistika a i.

3. Odlišnosti v jazykových podsystémoch

Slovenčina a čeština sa pri preberaní a zdomácňovaní cudzích slov v značnej miere odlišujú v rámci svojich ortografických sústav, čo vyplýva hlavne z toho, že v ortografickom systéme slovenčiny je menšia „dištancia“ medzi zvukovou realizáciou lexikálnej jednotky a jej písanou podobou, slovenský pravopis je bližší výslovnosti (porov. napr. slovenské prócium, idiocia a české protium, idiotia). Diferencie sú však pri grafémach c/k, w/v a niektorých ďalších, kde čeština upred­nostňuje hlásky k, v: ASCS uvádza podoby kefalometr/cefalometr, resp. velšteriér, velterová váha atď., kým v SCS sú len podoby cefalometer, cefalometria, resp. waleský teriér, welterová váha a pod.

Na rozdiel od ASCS, ale aj od normatívneho Krátkeho slovníka slovenského jazyka (1997) sa v SCS pri anglických slovách nepresadzuje len ich zdomácnená podoba bez ohľadu na reálny výskyt, ale sa rešpektuje frekvencia a fungovanie týchto slov v príslušných komunikačných sférach (napríklad v oblasti počítačov, ale tiež aj v názvoch firiem a ich produktov, v reklame a pod.). Na prvom mieste sa uvádza frekventovanejšia a zaužívanejšia podoba v praxi (úze): díler, dealer; show, šou; leasing, lízing; džez, odb. jazz; tínedžer, tinedžer, zried. tínejdžer, orig. teenager; šansón, orig. chanson a pod.

V zvukovej rovine sú medzi slovenčinou a češtinou tiež významné diferencie. Na rozdiel od ASCS sa v SCS neuvádza výslovnosť v slabikách [dy], [ty], [ny], [ly], lebo je pre slovenského používateľa bežná (podobne ako asimilácia spoluhlások vo fonologicky relevantných pozíciách). Slovenčina sa vernejšie pridržiava pôvodnej výslovnosti cudzích hlások [ü], [ö] oproti ich „zdomácnenej“ českej výslovnosti [u], [y], [e]. Na druhej strane sa v SCS pri anglických slovách zakončených na -ball uprednostňuje reálne jestvujúca výslovnosť [-bal] namiesto [-ból] atď. Pri väčšine latinských výrazov a spojení sa neuvádza pôvodná kvantita ako v ASCS, ktorá by v súčasnosti pôsobila príznakovo; v zásade sa táto výslovnosť priblížila súčasnému úzu. Výslovnosť slov preberaných z jednotlivých jazykov je prispôsobená slovenskej zvukovej sústave a transkripcii. Všeobecne dnes výslovnosť cudzích slov tak v češtine, ako aj v slovenčine charakterizujú mimoriadne dynamické, neustálené až diverzifikačné tendencie. Na rozdiel od normatívneho ASCS nie je však SCS kodifikačnou príručkou, a tak pri rozhodovaní o podobe heslového slova sa prekladatelia usilovali zachytiť reálne podoby lexikálnych jednotiek tak, ako ony fungujú v komunikátoch a v úze odborníkov v jednotlivých komunikačných sférach. V budúcich slovníkoch prevzatých slov by sa mala výslovnosť uvádzať systematickejšie, nie iba v problémových prípadoch.

V morfologickej rovine sa v SCS výraznejšie prejavuje tendencia po zdomácňovaní cudzích slov a ich prispôsobovaní sa gramatickému systému slovenčiny. Kým napríklad z lekárskych termínov sa v ASCS uvádzajú varianty typu artritida/artritis, pleuritida/pleuritis a pod., v SCS sa v zhode so súčasnou kodifikáciou i úzom zaznamenávajú iba podoby artritída, pleuritída atď; podobne aj z oblasti botaniky termíny typu endoderma/endodermis, exoderma/exodermis v ASCS majú v SCS v slovenčine zaužívané podoby endoderma, exoderma atď.

4. Technológia konfrontácie (prekladu)

V SCS sa dôsledne zachováva štruktúra hesla z ASCS (syntax hesla). Na rozdiel od bežných textov sa vo výklade používa väčší počet príčastí, jednoduchšia interpunkcia, príznakový slovosled a i.

Preklad/konfrontácia v SCS pozostáva z postupnosti viacerých krokov: a) preklad heslového slova z ASCS a konfrontácia všetkých jeho charakteristík (pravopisu, výslovnosti, gramatických tvarov, derivačných sufixov, štýlového hodnotenia, časového zaradenia, frekvencie); b) preklad výkladu s uvedením existujúceho synonyma domáceho pôvodu; c) preklad, prípadne substitúcia exemplifikácie, zriedkavo aj frazeológie.

Základnú vrstvu každého slovníka cudzích slov tvoria termíny z jednotlivých vedných, technických a iných odborov. Pretože termín je najustálenejší, najstabilnejší jazykový prostriedok záväzne fungujúci v jednotlivých terminologických sústavách, pri práci nešlo o „preklad“ alebo zavádzanie nového termínu, ale o uvedenie ekvivalentu jestvujúceho v slovenských terminologických sústavách. Existencia a fungovanie príslušného heslového slova sa overovali v dostupných príručkách. Pri neterminologických pomenovaniach sa využívala konfrontácia s vý­znamovou štruktúrou lexémy v domácom jazyku, ktorá nemusela byť – a ani často nebola – totožná. Niektoré termíny sa v domácich odborných encyklopédiách a slovníkoch overiť nedali, pretože neboli zachytené. Napriek tomu sa v SCS uvádzajú (po konzultáciách s odborníkmi) kvôli budúcej možnej konfrontácii (napr. fanerogam, fenistika).

Overovanie v domácich príručkách a slovníkoch nebolo jednoduché; mnohé odbory nemajú dopracovanú najnovšiu terminológiu či nomenklatúru, resp. im vôbec chýba. Okrem toho aj v niektorých základných odboroch (napr. chémia, botanika, zoológia a i.) stále pretrváva rozkolísanosť v používaní starších a novších, resp. domácich a prevzatých termínov (napr. oxid – kysličník, šelma – dravec, kvetenstvo – súkvetie a i.). V tomto smere sa ukázala ako užitočná Malá slovenská encyklopédia (1993).

Počítačová redakcia celého textu pozostávala z viacerých krokov. Odstraňovali sa vecné i technické chyby pomocou opravných programov (heslových slov i celého textu). Opravovali sa nejednotnosti rôzneho charakteru (kontrola odkazových hesiel, zachytenie variantov, pôvodu slov, kurzívovanie značiek a skratiek na konci hesla po výklade, odstraňovanie zátvoriek pri uvádzaní týchto skratiek a značiek, dôsledné uvádzanie geografických skratiek), zjednotilo sa uvádzanie gramatických informácií (napr. obojvidovosť slovies v poradí nedok. i dok.). Dôsledne sa dopĺňali prihniezdované vzťahové adjektíva, príslovky a abstraktá na  osť, resp. -stvo, -(c)tvo, prechýlené podstatné mená ženského rodu neuvádzané v českom origináli. Vynechávali sa všetky zdrobneniny. Zjednocovalo sa spracovanie niektorých lexikálno-sémantických skupín (písmená gréckej abecedy, chemické prvky a i.).

SCS sa zásadne odlišuje od ASCS pri uvádzaní homoným. V súvislosti s využitím počítačovej podpory sa v slovenskom preklade ako homonymné označujú všetky graficky identické podoby aj v tých prípadoch, keď sa líšia podľa koncovky genitívu singuláru, čo v ASCS stačilo, aby sa uvádzali ako samostatné heslá (napr. albín -a „osoba postihnutá albinizmom…“; albín -u „snehobiela odroda nerastu…“; v SCS albín1, albín2). Navyše sa v SCS na rozlíšenie homoným podľa životnosti a neživotnosti pri substantívach uvádza aj tvar nominatívu plurálu (napr. editor1 -a mn. N -i m. „vydavateľ slovesných al. umeleckých diel…“; editor2 -a mn. N -y m. „program na spracovanie a úpravu textu…“). Ukázalo sa, že záverečné práce na rukopise takéhoto druhu sú bez použitia počítačovej techniky dnes už nepredstaviteľné. Žiaľ, na počítačovú redakciu podľa tradičného vydavateľského myslenia zostáva najmenej času, pričom práve táto etapa rozhoduje o množstve nejednotností a nepresností, ktorých počet bol dosť veľký, pretože ASCS nebol pripravovaný s počítačovou podporou a na jeho príprave participovalo 16 autorov.

5. Ako by mohli vyzerať budúce slovníky prevzatých slov na základe našich skúseností?

Vďaka tomu, že text slovníka je v elektronickej podobe, poskytuje lexikografom aj jazykovedcom množstvo cenných informácií, ktoré by sa inak sotva dali získať. Podľa pôvodu je vyrovnaný pomer medzi slovami prevzatými z gréčtiny (14 800) a z latinčiny (14 025). Zaujímavý je tiež údaj, že slová francúzskeho pôvodu (3 238) ešte stále prevládajú nad obávanými anglicizmami a amerikanizmami (2 151). Za nimi nasledujú slová prebrané z nemčiny (1 919), dosť veľa slov je talianskeho pôvodu (1 377) – zväčša sú to termíny z oblasti hudby, prípadne umenia.

Pri tvorbe budúcich slovníkov prevzatých slov signifikantne poslúžia údaje o zastúpení termínov z jednotlivých odborov: lekárske 4 574, (všeobecné) odborné 2 735, chemické 2 624, biologické 1 852, technické 1 814, termíny z fyziky 1 536, z botaniky 1 438, z geológie 1 406, z histórie 1 357, z lingvistiky 1 262, z mineralógie 947, z práva 886, cirkevné termíny a výrazy 693, literárnovedné termíny 645, termíny zo športu 633, z matematiky 559, ekonómie 528, filozofie 446, architektúry 378, astronómie 363, ekológie 261, peňažníctva 235, výpočtovej techniky 233, geografie 276, oblasti obchodu 216.

Podľa štylistických (funkčných) kvalifikátorov je v SCS zastúpených 2 984 kniž­ných slov, 1 324 hovorových, 1 252 zriedkavých, 1 077 zastaraných, 795 knižných a odborných, 649 expresívnych, 457 slangových, 415 pejoratívnych. V SCS je aj 711 značiek a 358 skratiek, ktoré v súčasnej komunikácii predstavujú dosť frekventovanú zložku. Na konci sa osobitne uvádza Stručný prehľad jazykov sveta (s. 980 – 991), ktorý preložil a na slovenské pomery podstatne prepracoval J. Genzor.

Ak navzájom nematematicky a neštatisticky porovnáme uvedené údaje, prichádzame k zaujímavým konštatáciám. V SCS sú neúmerne vysoko zastúpené zriedkavé a zastarané slová (2 329), pričom z hľadiska súčasnej komunikácie sú tieto dva funkčné parametre prienikovo zahrnuté aj v knižných slovách. Toto konštatovanie je v korelácii s pôvodom slov (skoro štvornásobne väčší výskyt slov gréckeho a latinského pôvodu), ako aj s kvantitatívnymi údajmi podľa jednotlivých odborov: výrazne prevažujú lekárske termíny. Z hľadiska praktického používateľa slovníka by bolo iste žiaduce neuvádzať taký enormný počet úzko špecializovaných termínov z oblasti medicíny, používateľ SCS sa nepotrebuje až do takej hĺbky vyznať v chémii, v mineralógii, geológii, nestretáva sa často, skôr výnimočne s básnickými figúrami a trópmi, ako aj so špeciálnymi lingvistickými termínmi, ktorých je tiež neprimerane veľa. Vo všetkých týchto vedných oblastiach by sa vystačilo so základnými, najvšeobecnejšími termínmi. Doterajšie slovníky cudzích slov – nielen tento konkrétny SCS – boli vlastne akýmsi „súborom“ terminologických slovníkov, a to zrejme podľa toho, koľko špeciálnych slovníkov mali zostavovatelia slovníkov cudzích slov k dispozícii.

Práce na slovníku ukázali veľmi presne, aké problémy jestvujú v lexikografii nielen cudzích slov, ale špeciálne nových slov či už domáceho alebo cudzieho pôvodu. Akýkoľvek výkladový slovník možno dnes koncipovať iba s využitím systematicky dopĺňaného textového korpusu, a to pohotovou, aktuálnou, výberovou excerpciou. V malom korpuse nemôže byť dostatočne zastúpená terminologická lexika, ani zachytené stovky nových slov z 90. rokov, ktoré sa v poslednom desaťročí objavujú nielen v profesiových a záujmových časopisoch, ale aj v bežných tlačených i elektronických médiách.

Od skončenia prác na preklade ASCS zachytávame nové slová a nové vý­znamy slov. Sú to desiatky slov z veľmi exponovaných oblastí ľudského života. Globalizácia sveta sa premieta aj do jazyka, život jazyka sa zrýchlil, nestačíme ho niekedy ani uchopiť. Svet sa stal malým, všetko, čo sa deje za hranicami našej krajiny, sa v podstate dotýka aj nás. Technický pokrok, kontakty ľudí vzdialených kultúr, spoločné potreby, záujmy, kontakt s novými exotickými reáliami – to všetko prináša nové slová. Sú to pomenovania nových reálií, novej ekonomickej situácie, nových alternatívnych prúdov v medicíne, nových športových disciplín a hudobných smerov, kontakty so svetovou módou, veľký boom v cestovaní, predtým nám neznáme rastliny, živočíchy atď. O tom, že mnohé nové slová sa už etablovali v našom jazykovom prostredí, svedčia jednoducho a systémovo tvorené deriváty, vstupovanie, resp. vytváranie nových (mikro)paradigiem a pod. Napríklad zaznamenané sú nové slová a spojenia high-end, multiplex, in-line, on-line, tuk-tuk (reália), standing ovation, rating, etikoterapia, aromaterapeutické oleje, animačný program; nové deriváty gospelovo, gospelová speváčka, bopové kúsky; módne slová – prefixoidy (top, mega); nové významy slov (asociál – „bezdomovec“); prehodnocovanie štýlovej hodnoty (destinácia – predtým zriedkavé slovo, dnes frekventovane používané v turizme) a pod.

Netreba vždy znova spisovať vždy hrubšie slovníky cudzích slov s ambíciami pokryť všetky prírodné, spoločenské, technické, „klasické“ disciplíny. Slovníky cudzích slov stredného typu sú síce potrebnou pomôckou pre graduovaného používateľa, no na našom trhu chýbajú aktuálne slovníky nových slov (napríklad aj vo forme zošitov), ktoré by s krátkou periodicitou zoznamovali zvedavého čitateľa so „záplavou“ nových slov, z ktorých, pravda, nie všetky prežijú dlhšie obdobie.

Zdá sa, že perspektívne by bolo najužitočnejšie v spolupráci so špecialistami z jednotlivých vedných odborov pripravovať, resp. inovovať terminologické príručky (čo sa v súčasnosti nerobí organizovane, ale skôr náhodne, individuálne, podľa záujmu odborníkov z príslušnej oblasti) a do všeobecného slovníka prevzatých slov – pre všetkých používateľov – zaraďovať iba také slová, ktoré sa frekventovane používajú v niekoľkých komunikačných sférach (najmä v popularizačnej a mediálnej).

Azda sa nám podarilo ukázať, že preklad ASCS nebol iba obyčajný „transfer“, ale inšpirujúca viacúrovňová konfrontácia systémov dvoch blízkych jazykov, ktoré sa však pri preberaní cudzích slov značne odlišujú.

Preložený Slovník cudzích slov získal jednu z cien Najkrajšie knihy roka 1997.

Literatúra


Akademický slovník cizích slov. Zv. 1 (A – K). Zv. 2 (L – Ž). Spracoval kolektív autorov pod vedením V. Petráčkovej a J. Krausa. Praha, Academia 1995. 834 s.

BUZÁSSYOVÁ, K.: Opakovaná internacionalizácia a problém identifikácie morfologických a sémantických jednotiek. Jazykovedný časopis, 42, 1991, s. 89 – 104.

Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala, M. Pisárčiková a M. Považaj. 3., dopln. a preprac. vyd. Bratislava, Veda 1997. 944 s.

Malá slovenská encyklopédia. Bratislava, Encyklopedický ústav SAV – Goldpress Publishers 1993. 824 s.

PRÍDAVOK, J.: Slovník cudzích slov a výrazov. Praha – Prešov 1939.

Slovník cudzích slov. Red. A. Hollý – Ľ. Zúbek. Bratislava, Tatran 1953.

Slovník cudzích slov. Spracoval kolektív autorov pod vedením V. Petráčkovej a J. Krausa. [Preklad Ľ. Balážová, J. Bosák, J. Genzor, I. Ripka, J. Skladaná. – Správa lexikálnej bázy dát, počítačová redakcia a počítačové spracovanie V. Benko.] Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1997. 992 s.

ŠALING, S. – IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, M. – MANÍKOVÁ, Z.: Veľký slovník cudzích slov. Bratislava – Veľký Šariš 1997. 1310 s.

TVRDÝ, P.: Slovník inojazyčný. Bratislava 1922. 2. vyd. 1932.




správy a recenzie




3. konferencia o komunikácii


Katedry slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty a Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici zorganizovali 11. – 13. septembra 1997 medzinárodnú konferenciu Retrospektívne a perspektívne pohľady na jazykovú komunikáciu.

Na stretnutí sa zišli okrem slovenských a českých lingvistov aj kolegovia z Poľska, Ukrajiny, Maďarska, Chorvátska, Nemecka, Macedónie, Egypta. Cieľom podujatia bolo poskytnúť priestor na prezentovanie najnovších výsledkov výskumov a štúdií o komunikácii. Nemenej dôležitá bola možnosť stretnutia jazykovedcov a osobná výmena skúseností. Prostredie turistického centra Donovaly vytvorilo príjemnú atmosféru na pracovné aj neformálne stretnutia.

Konferenciu otvoril P. Odaloš, ktorý okrem iného vyjadril potešenie, že medzinárodné stretnutie sociolingvisticky orientovaných lingvistov má v Banskej Bystrici už tretie pokračovanie. Nasledovalo plenárne zasadnutie, počas ktorého vystúpil J. K o ř e n s k ý (Praha) s príspevkom Verbální komunikace a národní společnost v dnešní Evropě a S. G a j d a (Opole) s referátom Edukacja komunikacyjna w Polsce. J. H o r e c k ý (Bratislava) hovoril o ortoepii ako predpoklade úspešnej komunikácie, k typológii internetových textov sa vyjadril J. F i n d r a (Bratislava).

Po skončení plenárneho zasadnutia rokovanie pokračovalo v troch sekciách. Počas troch dní trvania konferencie odznelo 75 referátov. Príspevky sa dotýkali všetkých jazykových rovín. Širokospektrálnosť ponúknutých prác potvrdzujú už aj názvy príspevkov, napr. Specifické lexikální prostředky v pracovní a zájmové komunikaci – J. H u b á č e k (Ostrava), Hospodárska komunikácia v podnikoch – E. V i n c e n c o v á (Banská Bystrica), Badanie języka w procese interakcji w dobie przemian spoleczno-ekonomicznych w Polsce – H. K u r e k o v á (Krakov), Mluva v parlamentu a v senátu – M. Š v e h l o v á (Praha).

Do nášho života nezadržateľne a často agresívne vstupuje reklama. Ani táto oblasť neunikla pozornosti lingvistov. M. J a v o r s k á (Karviná) predstavila televíznu reklamu ako semiotický problém a D. S t o l a c o v á (Rijeka) sa zaoberala analýzou vybraných typov reklamy.

Najrozsiahlejší tematický okruh tvorili príspevky zaoberajúce sa publicistickým štýlom a jeho aplikáciou v tlači, televízii a rozhlase. Dôraz práve na túto problematiku nie je náhodný, lebo publicistika sa v novej spoločenskej situácii rýchlo mení, prispôsobuje a zároveň musí spĺňať základné požiadavky vyplývajúce z jej funkcie. O vývojových tendenciách v českej tlači informovala H. S r p o v á (Ostrava). A. A. S. S a a b e r (Praha) skúmal úlohu publicistického štýlu v súčasnej komunikácii. B. J u n k o v á (České Budějovice) predniesla príspevok Jazyková aktualizace v komentářích MF Dnes. Problematikou českej tlače sa zaoberala aj A. D e b i c k á (Ústí nad Labem), ktorá sa orientovala na iniciálové skratky v novinovom článku. Televízne správy sú v popredí záujmu nielen bežných prijímateľov (ako to dokazujú rôzne ankety), ale aj lingvistov. Tento druh komunikácie analyzovala S. K r a j č o v i č o v á (Prešov). Hovorenú publicistiku, slová vyjadrujúce opatrnosť a zároveň zmierňujúce postoj opísala I. K o l á ř o v á (Ústí nad Labem). M. M. N o w a k o w s k á (Lodž) predniesla príspevok Novinový inzerát ako špecifický druh jazykových komunikátov. Estetizačné tendencie v jazykovej komunikácii sa môžu stať zdrojom nedorozumenia najmä v publicistických textoch, teda tam, kde je primárna objektívnosť textu. Túto problematiku analyzoval V. P a t r á š (Banská Bystrica). Metaforu v publicistickom texte si všímal Ľ. K o v á č i k (Banská Bystrica).

Preklady odborných textov poskytujú bohatý materiál na analýzu. Potvrdili to príspevky A. Ď u r i c o v e j (Banská Bystrica) Niekoľko poznámok k adekvátnosti prekladov publicistických textov, M. K o c s i s a (Segedín) Jazykovyje različija meždu kanoničeskim tekstom i jego tolkovanijem v t. n. učiteľnych evangelijach, E. J u r č á k o v e j (Banská Bystrica) Komunikačné konflikty v odborných prekladoch.

Medzi základné oblasti výskumu komunikácie patrí analýza diskurzu a rozbor sociálne podmienenej komunikácie. J. K l i n c k o v á (Banská Bystrica) analyzovala jazykovú komunikáciu mužov a žien. Ritualizovanou rečou ako komplexným verbalizovaným prejavom ritualizovaného správania sa zaoberal J. R u s n á k (Prešov). J. H o f f m a n o v á (Praha) zaznamenala dehumanizáciu diskurzu v rôznych druhoch komunikácie. Na špecifiká komunikácie lekára s pacientom upozornila O. M ü l l e r o v á (Praha). E. D e m l o v á (Ostrava) analyzovala nepripravené, neoficiálne, spontánne a väčšinou neverejné komunikáty mládeže. P. O d a l o š (Banská Bystrica) analyzoval výsledky sociolingvistického výskumu zameraného na používanie jednotlivých pomenovaní v komunikácii učiteliek.

Na stretnutiach podobného druhu sa nemôže obísť problematika jazykovej komunikácie v národnostne zmiešaných oblastiach, analýza súčasného stavu slovenčiny za hranicami štátu a kontakty jazykov. Tento okruh príspevkov sa tešil veľkej pozornosti zúčastnených. V rámci samostatnej sekcie odzneli príspevky K. K a m i š a Sociolingvistické aplikace parolově langové komunikace v multietnickém prostředí České republiky, E. J a n d o v e j (Ostrava) Některé aspekty ja­zy­kové komunikace v národnostně smíšené oblasti českého Slezska, K. M u s i l o v e j (Olomouc) Retrospektivní a perspektivní pohledy na jazykovou komunikaci Čechů a Slováků, J. Z e m a n a (Hradec Králové) Změny jazykových kontaktů češtiny a slovenštiny v České republice, M. N á b ě l k o v e j (Bratislava) Čeština na Slovensku, A. B o r u c k é h o (Dnepropetrovsk) Ukrajinsko-bieloruské lexikálne spo­jenia v retrospektívnom pohľade, I. B o g o c z o v e j (Ostrava) Jazyková komunikace v česko-polském pohraničí, A. U h r i n o v e j - H o r n o k o v e j (Békešská Čaba) Slovenčina v Békešskej Čabe. Referát J. Z i e n i u k o w e j (Varšava) sa zaoberal komunikáciou v bilingválnom prostredí.

Pohľad na súčasné postavenie rétoriky spojený s exkurzom do antiky poskytla M. K r č m o v á (Brno). Z príspevku vyplynulo, že rétoriku by sme mali chápať ako náuku o komplexnej komunikácii.

Osobitný okruh tém tvorí pedagogická komunikácia. K. V r l í k o v á (Nitra) sa v príspevku Perspektíva jazykovej komunikácie v súčasnej škole venovala inte­grovanému typu vyučovania, v ktorom sa striedajú rôzne druhy a formy komunikácie. O komunikačnej výchove v školách a pretrvávajúcom gramatickom a analytickom prístupe vo vyučovaní materinského jazyka informovala H. B r á d k o v á (Ústí nad Labem). A. J a k l o v á (České Budějovice) predstavila príspevok Vyučovací dialog mezi učitelem a žákem jako součást pedagogické komunikace. Výučba cudzích jazykov prešla a ešte stále prechádza inováciami nielen v oblasti formy, ale aj obsahu. O týchto témach hovorili E. B r u c h á n i k o v á (Banská Bystrica) v príspevku Goetheho inštitút – komunikačný kanál z Nemecka, Z. B o h u š o v á (Banská Bystrica) v príspevku Naratívny prístup v komunikatívnom vyučovaní cudzích jazykov, J. P e k a r o v i č o v á (Bratislava) v referáte Komunikačné bariéry pri osvojovaní cudzieho jazyka a J. Š t e f a ň á k o v á (Banská Bystrica) v príspevku Regionálna krajinoveda ako prostriedok rozvíjania interkultúrnej komunikácie.

Svoje miesto v spektre tém si našla aj literatúra a literárna komunikácia. Ľ. K r a l č á k (Nitra) sa zaoberal nitrianskym modelom jazykovej komunikácie. H. H a n i s i v o v á  a M. J a n i s i v (Drohobyč) poukázali na dekódovanie zmyslu cudzojazyčného umeleckého textu s dôrazom na komunikačný aspekt. J. Č o r n e n k i j (Ľvov) analyzoval ukrajinskú publicistiku a poéziu.

Analýza detskej reči, komunikácie detí a slovotvorby tvorila jadro príspevkov J. K e s s e l o v e j (Prešov) Adverbiálna lexika detí, M. S t e j s k a l o v e j (Banská Bystrica) Jazyková kompetencia a detská slovotvorba a E. H ö f­ l e r o v e j (Ostrava) Vyjadřování hodnotících postojù v dětské řeči.

Tematicky rôznorodé príspevky neobišli problematiku jazykových rovín v súvislosti s komunikáciou. Na klasifikáciu slovných druhov a slovotvornú konverziu poukázali L. N a v r á t i l (Nitra) a K. B a l á ž i k o v á (Nitra). M. Š i m k o v á (Bratislava) sa zamerala na sémantiku častíc v parlamentných prejavoch. I. O č e n á š (Banská Bystrica) hovoril o reláciách prvkov fonickej a grafickej sústavy slovenčiny. Mikrotoponymá a ich spoločenské fungovanie v mikrosocietách skúmal J. K r š k o (Banská Bystrica). Ľ. L i p t á k o v á (Prešov) analyzovala okazionálne lexikálne jednotky. Aplikáciu pojmu register v súčasnej slovenskej jazykovej situácii naznačila D. S l a n č o v á (Prešov). A. V i d o v á (Banská Bystrica) sa venovala sémantike adnominálnych adjektív v odbornom jazyku hospodárskej nemčiny.

Stručný prehľad tém niektorých príspevkov konferencie potvrdzuje, že stretnutie poskytlo priestor širokému okruhu tém a problémov a okrem analýzy súčasného a minulého stavu jazykovej komunikácie v rôznych sférach sa naznačili aj možné smery vývinu v budúcnosti. Pekné prostredie penziónu Slniečko, ale najmä spoločnosť ľudí, ktorých spája podobný záujem, sa postarali o to, že sme prežili tri plodné a zaujímavé dni. Vďaka patrí organizátorom, sponzorom a predovšetkým účastníkom konferencie. Veríme, že sa opäť stretneme v roku 2000.

Zo stretnutia, tak ako už býva zvykom, pripravia organizátori podujatia zborník.


L. Urbancová



Medzinárodná konferencia Mesto a jeho jazyk


V dňoch 22. – 24. septembra 1998 sa v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave uskutočnilo 8. celoslovenské stretnutie jazykovedcov a medzinárodná konferencia Mesto a jeho jazyk. Podujatie, ktoré sa konalo pod záštitou primátora hlavného mesta SR Petra Kresánka, zorganizovala Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV (SJS) a Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV s podporou Ministerstva kultúry SR.

V rámci valného zhromaždenia Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV si prítomní vypočuli prednášku A.  F e r e n č í k o v e j  Spomienka na profesora Jozefa Štolca a J.  H o r e c k é h o  Prínos Ľudovíta Nováka do slovenskej jazykovedy. Po voľbách návrhovej a volebnej komisie odznela správa o činnosti SJS za uplynulé funkčné obdobie a voľby nového výboru SJS.

Pracovný program konferencie otvoril predseda SJS Slavo Ondrejovič a riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV Ivor Ripka.

Jazyk mesta, jeho stav, dynamika vývoja a smerovanie stále viac priťahujú pozornosť lingvistov doma i vo svete. Súčasní jazykovedci čoraz výraznejšie smerujú k skúmaniu fungovania jazyka v reálnej situácii, a preto mestské prostredie ako sociálna báza spisovného jazyka bezpochyby poodhaľuje mnohé pozoruhodné fakty.

V úvodnom referáte Výskum mestského jazyka – tradície, stav, perspektívy S. O n d r e j o v i č  (Bratislava) prezentoval výskum slovenského jazyka v meste ako priestore interkultúrnej komunikácie. J.  Z e m a n  (Hradec Králové) sa v príspevku Komunikace ve městě venoval verbálnym vyjadreniam smeru a následnými možnosťami orientácie v mestě, čím nadviazal na projekt Verbální strukturace Hradce Králové v každodenní komunikaci. J.  K o ř e n s k ý  (Praha) v referáte Řečová tvář (hlavního) města zacielil svoju pozornosť na verbálne prejavy centra a silu pôsobenia Prahy ako „národného filtra“. Jazykom Prahy sa zaoberal aj P.  S g a l l  (Praha) v príspevku Problémy mluvené češtiny v Praze. Nad rečou mesta Brna, jej zdrojmi, stavom a vývojom sa na základe svojich dlhoročných výskumov zamyslela M.  K r č m o v á  (Brno), a to predovšetkým z pohľadu pasívneho bilingvizmu. Etnológ L.  B a z a c - B i l l a u d  (Paríž – Praha) predstavil svoje úvahy nazvané Jihozápadní město, Praha 13, Lužiny: niekoľko úvah okolo denominácie neurčitého priestoru, podložené výskumom Les mots de la ville, zameraným na výskum medziľudskej komunikácie na sídlisku. M.  D u d o k (Bratislava) nazval svoj referát Jazykové podoby mesta a skúmal jazyk mesta ako živý organizmus a premenlivú veličinu, B.  H o c h e l  (Bratislava) v úvahe Mestské nárečie a prečo? zdôraznil funkciu slangu ako mestského javu a postavil proti sebe novosť jazyka mesta a starobylosť nárečia. Tabuizovaná lexika ako sociolingvistický a psycholingvistický prvok bola témou referátu Vulgarizmy v súčasnej (mestskej) komunikácii od D.  M a r i č o v e j  a D.  S l a n č o v e j  (Pre­šov). Ľ. Ď u r o v i č  (Lund) prezentoval svoj vlastný pohľad na jazyk mesta a spi­sovné jazyky Slovákov, opierajúc sa o princípy Doležalovej, Bernolákovej a Štúrovej gramatiky, P.  Ž i g o  (Bratislava) retrospektívne analyzoval podiel mesta na formovaní kultúrnych predspisovných útvarov, J.  S k l a d a n á (Bratislava) zdôraznila, že jazyk mestských kníh 16. a 17. storočia je prameňom poznania etnického i jazykového pomeru v mestách, R.  K u c h a r  (Bratislava) opísal jazyk mesta Žiliny v 16. storočí a poukázal na ťažkosti pri výskumoch mestskej reči v minulosti. G.  M ú c s k o v á  (Bratislava) v príspevku Mesto Gelnica a jeho jazyk uviedla niekoľko poznámok o bidiglosnej jazykovej situácii starého baníckeho mesta. J.  G l o v ň a  (Nitra – Viedeň) sa zaoberal interferenciou jazyka viedenských Slovákov, L.  U r b a n c o v á  (Banská Bystrica) v príspevku Jazyk mesta – parciálna analýza vo vybratej oblasti predstavila projekt výskumu hovorenej slovenčiny v meste Zvolen, H.  F r i e s e n  (Cottbus) sa v duchu Heideggerovej filozofie provincializmu zamyslel nad tým, či človek žije básnicky aj vo veľkom meste, J.  H o r e c k ý  (Bratislava) v referáte Výskum jazykovej situácie v malom meste charakterizoval jazyk Stupavy v minulosti a dnes, K.  P a l k o v i č  (Bratislava) sa v svojich zamysleniach o potrebe skúmania jazyka v mestách pokúsil porovnať „bratislavskú slovenčinu“ so záhorským a trnavským nárečím, I.  R i p k a  (Bra­tislava) označil procesy formovania mestskej reči za urbanizáciu dialektu a zdôraznil historickú prioritu miestnych nárečí, M.  K u s á  (Bratislava) načrtla zopár rozpomienkových príbehov z litovského prostredia, ktoré spájal spoločný motív – mesto a literatúra, literatúra a mesto, Ľ.  F a l ť a n  (Bratislava) sa zaoberal sociálnou komu­nikatívnosťou mestského prostredia s ohľadom na vzťah jednotlivec – priestor. Prí­spevok Internet, jazyk a slovenčina V. B e n k a  a A.  J a r o š o v e j  (Bratislava) spájal záujem o analýzu počítačovej lingvistiky a komunikácie ako mestského feno­ménu, označujúc internet za zdroj informácií o stave súčasného jazyka, V.  P a t­r á š (Banská Bystrica) ďalej rozoberal jazyk mesta na domovských komerčných stránkach v slovenskej sieti internetu. K.  M u s i l o v á  (Olomouc) bližšie definovala česko-slovenský pasívny bilingvizmus, P.  O d a l o š  (Banská Bystrica) predniesol výsledky dotazníkového výskumu novej lexiky v komunikácii sociálnej skupiny robotníkov. Problematika epištolárnej komunikácie bola spracovaná v dvoch príspevkoch: M.  N á b ě l k o v á  (Bratislava) sa zamerala na súkromnú poštovú schránku ako „otvorený“ komunikačný priestor a M.  K o n c o v á  (Bratislava) zdôraznila rolu jazykovej kreativity pri tvorbe súkromnej korešpondencie v referáte Epištolárna komunikácia ako kultivovaný výraz myslenia, rytmu života a úrovne jazykovej tvorivosti človeka v meste.

Pracovné stretnutie záverečným príhovorom a poďakovaním zakončil predseda Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV S. Ondrejovič.

Konferencia s medzinárodnou účasťou Mesto a jeho jazyk sprostredkovala svojim účastníkom zaujímavé a hodnotné výsledky výskumov lingvistov z rozličných vedeckých pracovísk, čím prispela k obohateniu poznania, výmene profesionálnych skúseností a ďalšiemu nárastu záujmu o podobné bádania na poli jazykovedy.


M. Koncová




VIII. kolokvium mladých jazykovedcov


V dňoch 25. – 27. novembra 1998 Slovenská jazykovedná spoločnosť pri SAV a Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV už ôsmy raz zorganizovali medzinárodnú prezentáciu výskumných prác jazykovedcov do 35 rokov, ktorá sa aj v tomto roku uskutočnila v príjemnom prostredí chaty Univerzity Komenského v Modre-Piesku. Mladí lingvisti, ale aj bádatelia z príbuzných disciplín tu predniesli 58 zaujímavých príspevkov, ktorými predstavili svoje výskumné zameranie a výsledky vlastných jazykovedných výskumov.

Konferenciu otvorili M. Nábělková a S. Ondrejovič, ktorí srdečne privítali všetkých účastníkov, vyzdvihli význam tohto každoročného stretnutia a zdôraznili, že záujem o účasť na kolokviu stále vzrastá, čo dokazuje i neustále sa rozširujúci zborník Varia, z roka na rok kvalitatívne výraznejší i kvantitatívne bohatší.

Hosťami podujatia boli I. Ripka, M. Majtán, A. Ferenčíková a M. Dudok, ktorí referujúcim v diskusiách po každom tematickom bloku poskytli cenné rady a vyslovili svoje postrehy.

Trojdňové pracovné rokovanie prebehlo vo veľmi príjemnej a priateľskej atmosfére, znásobenej profesionálnym nadšením sršiacim z nepretržitých rozhovorov.

V prvom bloku referátov M.  G i g e r  (Zürich) predniesol niekoľko poznámok o slovenskej syntaxi z typologického hľadiska, čím pripomenul, že v slovenčine – na rozdiel od poľštiny a východoslovanských jazykov – nevznikli nové neflexívne syntaktické konštrukcie, a zároveň potvrdil hypotézu o prechodnom postavení slovenčiny na príklade syntaktických prvkov relevantných v rámci Skaličkovej typológie. W.  S o w a  (Krakov) rekonštruoval rôzne významy archaických tvarov slovenského súci a latinského sons, Ľ.  B u z á s s y o v á  (FF UK) objasnila princípy prirodzenej morfológie v deklinačnom systéme latinčiny a pokúsila sa o interpretáciu tretej deklinácie, morfológiu indoeurópskeho neutra na dokladoch starej pruštiny vysvetlil B.  V y k y p ě l  (Brno).

Ľ.  K o v á č i k  (FHV UMB Banská Bystrica) zacielil svoju pozornosť na mytologický aspekt v diele P. Kellnera-Hostinského, X.  Č i n č u r o v á  (FF PU Prešov) sa pokúsila o interpretáciu ľudovej rozprávky Škrupinový zámok z mytologického hľadiska, M.  V o j t e c h  (FF UK) v svojom príspevku zdôraznil sémantickú jednoznačnosť Hviezdoslavovho básnického jazyka napriek jeho zdanlivej formálnej komplikovanosti a M.  C h o r v á t h o v á  (ÚSL SAV) analyzovala prekladateľské postupy pri prekladaní „neštandardnej“ čiže lingvisticky a sémanticky alterovanej angličtiny v diele The Education of Hyman Kaplan od Leonarda Q. Rossa.

Problematika detskej reči pritiahla pozornosť štyroch účastníkov. Z.  H l a ­v a t ú  (FF PU Prešov) zaujal štatút detského slova v slovenčine, M.  S t e j­ s k a­l o v ú  (FHV UMB Banská Bystrica) znaková podstata detskej reči, G.  L e­m a n a i t i s o v ú  (Krakov) rola particípií v jazykovom prejave litovských detí a  J.  Š t e f á n i k a  (FF UK) detský slovensko-nemecký intenčný bilingvizmus. Teoretickými problémami podobného druhu sa zaoberala aj H.  M a r e š o v á  (Olomouc) v príspevku o teoretickej problematike bilingvizmu.

I.  M a j e r i k o v á  (FF PU Prešov) sa venovala zoosémantickým lexémam pes a vlk v slovenskej a poľskej frazeológii, A.  H r í b i k o v á  (JÚĽŠ SAV) expresivite v historickej frazeológii a A.  G r i g o r a š o v á  (Kyjev) na materiáloch súčasnej ukrajinskej tlače sledovala autorskú interpretáciu frazeologizmov zo syntaktického hľadiska.

M.  M l č o c h  (Olomouc) analyzoval titulok v športovej žurnalistike, čím priblížil problematiku tektoniky textu, na ktorú nadviazala K.  K a r h a n o v á (Praha) príspevkom o žánri cestopisu v novinových stĺpcoch Václava Klausa, Č.  H a j n ý  (Praha) rozborom syntaktických nepresností reklamných textov a  S.  S c h n e i d e r o v á  (Olomouc) ukážkami alúzie vo filozofickom diskurze J. Patočku. L.  U r b a n c o v á  (FHV UMB Banská Bystrica) svojím referátom tematicky pokračovala v minuloročnom vystúpení, pričom sa tentoraz zamerala na štylistickú kreativitu pri tvorbe zoznamovacích inzerátov, L.  H a š o v á  (Praha) predniesla príspevok o štylistickej charakteristike životopisného rozprávania a  M. L a s t o v i č k o v á  (Praha) priblížila svoj pohľad na to, ako správne koncipovať abstrakt.

Historický blok prednášok otvorila M.  V a j d l o v á  (Praha) objasnením kultúrno-historického pozadia významov staročeských substantív přědsien a přědsienie, K.  Z a w i l s k á  (Olsztyn) rozobrala rukopisy zo 17. a 18. storočia, Z.  B r a u n š t e i n o v á  (Praha) odkazovacie výrazy v staročeských textoch a  A.  Č e r n á  (Praha) načrtla spôsob vyjadrenia veľkej miery adjektívami v starej češtine, konkrétne adjektívami s predponou přě-. O niektorých problémoch výskumu paraliturgickej piesne ako náboženskej piesne modlitebného alebo historizujúceho charakteru s religióznym obsahom, ktorá zvyčajne nebola cirkevne uznaná ako bohoslužobný text, ale mala tesnú spätosť s bohoslužobným procesom, hovoril P.  Ž e ň u c h  (Slavistický kabinet SAV). Ľ.  K r á l i k  (JÚĽŠ SAV) sa dotkol etnokonfesionálnej problematiky a vyjadril sa k vzťahu etnického a konfesionálneho na slovenskom jazykovom materiáli, D.  H l a d o v á  (Praha) predstavila problematiku lexikálnej synonymie so zreteľom na historickú slovnú zásobu.

J.  K r š k o  (FHV UMB Banská Bystrica) priblížil aktuálnu problematiku určovania hranice medzi apelatívami a propriami pri písaní predložkových terénnych názvov, M.  H a r v a l í k  (Praha) sa vyjadril k jednému slovotvornému typu českých anoikoným, názvov neživých objektov tvoriacich pevnú súčasť krajiny.

Dialektologický blok otvorila Ľ.  D v o r n i c k á  (JÚĽŠ SAV) charakteristikou dechtického nárečia ako typu prechodného nárečia, T.  B á n i k  (FHV UKF Nitra) rozobral nárečové slovesá označujúce prírodné úkazy v diele Františka Švantnera, K.  B a l l e k o v á  (JÚĽŠ SAV) podala opis hláskoslovia a tvaroslovia v zliechovskom nárečí, A.  L a l í k o v á  (JÚĽŠ SAV) charakterizovala pronominalizovanú číslovku jeden v slovenských nárečiach, A.  M u r g a š o v á  (Slavistický kabinet SAV) problematiku niektorých syntaktických konštrukcií v slovenčine a poľštine (v goralských nárečiach Spiša), S.  B u d z i ń s k á (Vroclav) srbsko-chorvátske a poľské onomatopoje a L.  W i a t r o w s k á (Poznaň) vidové dvojice v slovanských jazykoch (na poľskom a srbsko-chor­vátskom materiáli).

S.  S i m o n  (FF UK) predstavil svoj dotazníkový mikrovýskum o znalostiach jazykového zákona u maďarskej inteligencie, A.  R a n g e l o v á, Z.  O p a v­ s k á a  Z.  T i c h á  (Praha) zhodnotili predbežné výsledky ankety o používateľských aspektoch výkladového slovníka, M.  K o n c o v á  (JÚĽŠ SAV) podala analýzu názvov vôní v slovenčine, J.  R u s n á k  (FF PU Prešov) sa zameral na dramaturgiu komunikačných rituálov, na insígnie, dekorácie a rekvizity, A.  R a j n o h o v á (FHV UMB Banská Bystrica) rozobrala problémy so synonymickou reláciou, C.  A l o n s o  H i d a l g o  (FF PU Prešov) ostro vystúpil proti teórii jazykového znaku, proti teórii intencie slovies, proti definovaniu slov pomocou banky dát a proti syntaktickým kategóriám. M. M.  N o w a k o w s k á  (Lodž) analyzovala názvy lodžských firiem zaoberajúcich sa turistikou a I.  K o s e k o v á  (Olsztyn) predložky v poľštine. Jazykovej kultúre sa aj v tomto roku venovala J.  B e ň o v á (FF UK), ktorá sa tentoraz špecializovala na teoretické a metodologické problémy a zdôraznila naliehavú potrebu novej teórie jazykovej kultúry. M.  B y s­ t r i a n­s k a  (FF PU Prešov) sa orientovala na onomaziologické symetrie a asymetrie pri prekladoch právnických textov z francúzštiny do slovenčiny a Z.  M i š­ k o­ v i­c o v á  (FF PU Prešov) na slovensko-srbské jazykové kontakty, a to predovšetkým na porovnanie kategórie rodu podstatných mien v týchto dvoch jazykoch.

Počítačovej lingvistiky sa dotýkal príspevok M.  Š i m k o v e j  (JÚĽŠ SAV) o lexikografickom spracúvaní častíc, J.  K l í m o v e j  (Praha) o počítačovom odvodzovaní českých deminutív, J.  W a c h t a r c z y k o v e j  (JÚĽŠ SAV) o no­vých možnostiach sebarealizácie jazyka v počítačovom diskurze, K.  F u r d í k a (FEI TU Košice) o pravdepodobnostnom modelovaní vzniku a vývoja jazykových štruktúr, J.  J a n í k o v e j  (Praha) o niektorých aspektoch melódie zisťovacej otázky a neukončenej výpovede v češtine (s využitím počítačovej syntézy). E.  P o d­r á s k á  (Praha) predstavila prvé výsledky počítačového spracovania autorského slovníka Františka Nepila, L.  J a n o v e c  (Praha) fungovanie zámen a my v autorskom slovníku Jaroslava Seiferta, L.  H a a s o v á  (Praha) sémantické triedy v diele toho istého autora a B.  L e h e č k a  (Praha) prezentoval svoj globálny pohľad na českú diachrónnu lexikografiu a počítače.

Ôsme kolokvium mladých jazykovedcov ukončili S. Ondrejovič a M. Nábělková, ktorí poďakovali všetkým prítomným za tvorivú účasť na podujatí i za hodnotné príspevky, ktoré budú publikované v zborníku Varia VIII.


M. Koncová



Nad novým Slovníkom cudzích slov


Jednou z charakteristických čŕt súčasnej lexikografickej situácie u nás je, že slovenský knižný trh po viac ako 40 rokov zásobovali a zásobujú slovníkmi cudzích slov Šalingovci, inými slovami, že práve táto „dynastia“ má u nás akoby licenciu na výrobu produktov uvedeného žánru. Aj Z. Maníková je totiž pokračovateľkou práve tohto rodu. Počínajúc Malým slovníkom cudzích slov M. Ivanovej- Šalingovej, ktorý vyšiel po prvýkrát v r. 1958 a postupne sa objavoval v ďalších mutáciách, cez Slovník cudzích slov S. Šalinga, M. Šalingovej a O. Petra, ktorý takisto vyšiel vo viacerých vydaniach (po prvýkrát r. 1965), a ďalej cez tri vydania Slovníka cudzích slov autoriek M. Ivanovej-Šalingovej a Z. Maníkovej (po prvýkrát v r. 1979) až po najnovší Veľký slovník cudzích slov (VSCS) S. Šalinga, M. Ivanovej-Šalingovej a Z. Maníkovej, ktorý vyšiel v súkromnom vydavateľstve SAMO v r. 1997, všetko sú to diela z tej istej dielne. Vedľajším produktom prác v tejto dielni sú navyše aj školské vydania slovníkov cudzích slov. Po uvedenej sérii trvajúcej niekoľko desiatok rokov vychádza po prvýkrát na Slovensku slovník cudzích slov od iných autorov, pravda, ak neberieme do úvahy popularizujúce vydanie Slová z dovozu K. Daškovej z r. 1982. Treba hneď spresniť, že v tomto prípade nejde o slovník cudzích slov, ktorý by vznikol v autorskej dielni domácej proveniencie. Do rúk dostávame Slovník cudzích slov (SCS), ktorý je upraveným prekladom českého Akademického slovníka cizích slov. Ten sa po prvýkrát objavil v dvoch zväzkoch v r. 1995 pod vedením V. Petráčkovej a J. Krausa. Jeho slovenský preklad, ktorý vyšiel v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve (1997. 992 s.) pripravili pracovníci Jazykovedného ústavu SAV Ľ. Balážová, J. Bosák, I. Ripka a J. Skladaná a J. Genzor z Kabinetu orientalistiky SAV v spolupráci s V. Benkom, ktorý mal na starosti počítačové spracovanie slovníka.

Azda prvou otázkou, ktorá sa sama nastoľuje, je, či dnes, v čase rozvinutého života našich dvoch jazykov, slovenčiny a češtiny, a v čase, mohli by sme povedať, rozvinutej lexikografie na obidvoch stranách, je vôbec možné a žiaduce prekladať (akýkoľvek) slovník z češtiny do slovenčiny (alebo aj zo slovenčiny do češtiny). Je známe, že v r. 1953 vyšiel takýto upravený preklad slovníka cudzích slov vo vydavateľstve Tatran. Jeho predlohou bolo dokonca ruské vydanie. Vtedy však situácia bola očividne iná, príslušný lexikografický žáner nebol u nás rozvinutý. Je pritom známe, že niektorí autori najnovšieho preloženého slovníka cudzích slov z r. 1997, najmä J. Genzor a J. Bosák, mali veľmi kritický postoj k Slovníku cudzích slov M. Ivanovej-Šalingovej a Z. Maníkovej, ktorý prezentovali v osobitých kritických rozpravách (porov. Bosák, J.: Nad slovníkom cudzích slov. Slovenská reč, 46, 1981, s. 114 – 122; Genzor, J.: Prvé výtlačky. Romboid, 1980, č. 7, s. 95 – 97). J. Genzor dokonca napísal, že tento slovník má takú nízku úroveň, že aj keď sa sprvoti sám domnieval, že je síce zlý, ale treba ho mať v knižnici, po prezretí zistil, že ho netreba mať ani v knižnici. Keby mal tento Slovník cudzích slov naozaj takú kvalitu, vysvetľovalo by to a úplne „legalizovalo“ vydanie preloženého SCS. Niet však pochýb, že J. Genzor v tomto prípade zjavne hyperbolizoval. Slovník v príslušnom vydaní určite mal svoje silné i slabé stránky. Z dnešného hľadiska sa mu dá vyčítať najmä silná ideologická závislosť od súdobého kontextu. Jeho silnou stránkou je zasa určite nazhromaždenie veľkého množstva slov cudzieho pôvodu a ich výkladov. Z tohto slovníka nepochybne čerpali napr. aj autori českého akademického slovníka cudzích slov.

Vráťme sa teda k otázke, ktorú sme si položili vyššie: je vôbec vhodné a primerané prekladať dnes slovník z jedného jazyka do druhého, nota bene slovník cudzích slov? Podarilo sa prekladateľom, resp. prekladateľom-upravovateľom nezabudnúť na rozdielnosť česko-nemeckého makroareálu na jednej strane a slovensko-maďarského makroareálu na strane druhej, na ktorého existenciu upozornil vo viacerých článkoch napr. J. Horecký (najnovšie v štúdii Odraz kultúrnych prvkov v slovnej zásobe slovenčiny, češtiny a maďarčiny. In: Slovenčina v kontaktoch (a konfliktoch) s inými jazykmi. Sociolinguistica Slovaca 4, 1998 [v tlači])? Podarilo sa im vo všetkých prípadoch oslobodiť sa od vplyvu pôvodiny?

Problémy mohli nastať v prípade, a) ak by sa v slovenskom vydaní objavili výklady slovných hesiel, ktoré zodpovedajú skôr českému než slovenskému kontextu, b) ak by sa uvádzali heslá, ktoré fungujú len v českom, resp. česko-ne­meckom makroareáli a v našom slovenskom, resp. slovensko-maďarskom (po­rov. Horecký, ibid.) nefungujú, c) ak by sa zabudlo na slová cudzieho pôvodu, ktoré u nás naopak fungujú, kým v českom kontexte nie, d) ak by sa na uvádzaných údajoch o výslovnosti, spájateľnosti slov cudzieho pôvodu, príp. ich exemplifikáciách podpísal český vplyv. Dá sa vo všeobecnosti povedať, že autori sa celkom nevyhli (a mohli sa vôbec vyhnúť?) ani jednému typu uvedených odchýlok. Poďme teda k jednotlivým riešeniam tohto nového Slovníka cudzích slov a začnime výslovnosťou, ktorej sa tu chceme venovať najpodrobnejšie.

Vo veci výslovnosti prekladatelia dosiahli, povedzme to najprv takto všeobecne, že v SCS nájdeme podľa nášho názoru najpresnejšie zachytený ortoepický obraz súčasnej slovenčiny zo všetkých kodifikačných diel, ktoré u nás doteraz vyšli. Zachytáva sa v ňom živá výslovnosť naozaj v dosiaľ nepraktizovanej miere. Prekladatelia iste brali do úvahy aj jednotlivé riešenia v Pravidlách slovenskej výslovnosti (PSV), Pravidlách slovenského pravopisu, v Krátkom slovníku slovenského jazyka, ako aj iných slovníkoch cudzích slov, ktoré doteraz vyšli, v ostatných prípadoch však postupovali samostatne. Napr. pri hesle basreliéf sa už neodporúča neživá výslovnosť [bareli-éf], pri slove hacienda nie je zaznačená nijaká výslovnosť, čiže na rozdiel od PSV, ktoré majú [hasienda], sa tu odporúča výslovnosť [hacienda], pri slove worcester je výslovnosť [vorčester], nie [vustr], resp. [vustr̥er], ako je to v PSV. Je vhodné, že výslovnosť pri hesle rock-and-roll sa zapisuje v znení [rokenrol] znovu na rozdiel od PSV, kde je [rokendrol]. Je takisto na mieste, že meno anglického fyzika J. Rutheforda sa zapisuje prostredníctvom -te- a nie povedzme -dze-, ako to majú napr. Šalingovci v najnovšom VSCS z r. 1997, aj keď vieme, že v angličtine jeho meno má znenie [radford], ďalej, že napr. pri slove slang sa uvádza jediná výslovnosť [sleng] a pod.

Napriek pozornosti prekladateľov sa tu však nájdu aj niektoré výslovnostné rieše­nia, ktoré by sme mohli označiť s trochou nadsadenia ako „české“. Týka sa to najmä umiestnenia kvantity, no aj niektorých iných typov. Uvádza sa napr. prídavné meno abderský, pričom má byť abdérsky (odvodené od starogréckych Abdér), výslovnosť slova casting sa v slovenčine ustálila ako [kastink], nie [kástink], galgán má byť galgan. Jednoznačne za výslovnostný bohemizmus treba považovať výslovnostnú podobu [žiri] pri slove jury a takisto výslovnosť [mizet] popri [müzet] pri slove musette (malo byť [žüri], [müzet]). Slovo mistress môže mať iba ťažko výslovnosť [misiz].

K výslovnostným riešeniam, ktoré takisto nepovažujeme celkom za adekvátne, patria ďalej slová dandizmus, dandy, pri ktorých by sme namiesto výslovnosti [dendizmus], [dendi] dali prednosť výslovnosti [dandizmus], [dandi], ktorá je už v slovenčine dávno ustálená, pri slove parfum by nemala chýbať výslovnosť [parfém], kým pri slove parfuméria by sme na prvé miesto dali [parfum-], newton ako jednotka sily má mať výslovnosť [ňúton], nie [ňútn].

celkom v poriadku nie je ani zaznačovanie či nezaznačovanie výslovnosti geminát, zdvojenej výslovnosti. Napr. pri slovách interrupcia, luddista, mokka, mekka, oppidum sa zabudlo na zaznačenie zjednodušenej výslovnosti [interu-], [ludista], [moka], [meka], [opidum]. Pri heslách pizza, pizzéria je uvedená dokonca nesprávna výslovnosť [picca], [piccé-], v slovenčine sa totiž dosť jednoznačne ustálila výslovnosť v zjednodušenej podobe [pica], [picé-] a pod. Pri slove pointa mala byť uvedená aj výslovnostná podoba [poin-], nielen [poen-]. Aj slovo etuda je v pohybe, bolo treba uviesť nielen výslovnosť [etü-], ale aj [etu-], okrem výslovnosti [sür-] pri hesle surrealizmus malo tu byť aj znenie [sur-]. pri slove chinín, chinínovník je dnes možná mäkká výslovnosť.

Podľa nášho názoru bolo, naopak, zbytočné v niektorých nepočetných prípadoch zaznačovať palatálnu výslovnosť l pred samohláskami e a i. Jednak preto, že sa to robí len v niekoľkých prípadoch, a potom preto, že podľa nášho názoru práve v týchto pozíciách, ako ukazujú aj najnovšie ortoepické diskusie, nie je vonkoncom nevyhnutné striktne trvať na mäkkej výslovnosti. Tak je to v prípadoch halier, palier (pri hesle pilier už výslovnosť zaznačená nie je), šmelina, šmelináriť, šmeliť, švindler, téglik, terkelica, toliar. Pri niektorých iných slovách na druhej strane údaj o výslovnosti mal byť: napr. slovo segedínsky má v praxi dve výslovnosti s prevahou nepalatálnej [segedýn], používateľ by údaj o výslovnosti potreboval, podobne pri ďalších slovách, ako je latinka, františkán a i. Chýba tu výslovnosť pri slove oersted [örsted]. Slovo sci-fi sa naproti tomu správne zaznačuje bez výslovnosti, čiže odporúča sa tu výslovnosť [scifi], VSCS má výslovnosť [sajfaj]. Plná forma sa však vyslovuje v pôvodnej výslovnosti [sajens fikšn].

Podľa očakávania sa v SCS vyskytuje mnoho slov anglického pôvodu, napr. aj after shave, airbus, airback, cakewalk, deadline a stovky ďalších. Chýbajú však heslá bodygard, halfvolej, mejkap, hajdpark, chaplinovka, old boys, slovo insight bolo treba preložiť ako „vhľad“, nie „náhľad“. V niektorých prípadoch je výslovnosť aj tu trochu sporná: slovo sir má tu výslovnosť [sõr], [sér], stačila druhá podoba, survey má výslovnosť [sörvej], stačilo [survej] podobne, ako je to pri slove surfing. Takisto slovo return má mať výslovnosť len [ritern], nie [ritörn]. Labializovaná výslovnosť v týchto prípadoch jednoducho nemá čo hľadať. Pri slove grapefruit je tu výslovnosť [grepfrút], častejšia je však ešte viac poslovenčená výslovnosť [grepfrujt]. Niekedy sa zbytočne zostáva blízko pri pôvodnej výslovnosti, aj keď proces zdomácňovania týchto slov v slovenčine už pokročil: slovo waleský má výslovnosť [uelskí], správ. [velskí], whisky [uiski], správ. [viski], oldtime-jazz [ouldtajm], na prvé miesto by sme dali [oldtajm], podobne pri výraze old-feshioned „staromódny“ zasa [oldfešnd]. Veci by zrejme vyzerali trochu ináč, keby sa pracovalo s výslovnostnými štýlmi. Výslovnosť je zaznačená primerane pri všetkých skratkách IBM, ABC, BBC, CIC, CIA a pod.

Je veľmi vhodné, že aj výrazy, ktoré v procese zdomácňovania pokročili ďalej, sa uvádzajú aj v staršej forme, napr. dabing, pôvod. dubbing, dalajláma, pôvod. dalajlama. Je to originálne riešenie, ide sa pri ňom do hĺbky. Určite by sa dali pridať aj niektoré ďalšie, napr. bendžo, pôvod. banjo, chunta, pôvod. junta, možno aj kengura, pôvod. kenguru (táto posledná podoba sa však ešte bežne používa, mala sa tiež uviesť).

Žiadalo by sa systémovejšie riešenie výslovnosti názvov loptových hier a príbuzných názvov, pri ktorých sa v slovenčine veľmi výrazne presadzuje koncová výslovnosť [-bal], napr. mečbal, softbal, setbal, pri slove hardbal preto takisto stačila výslovnosť [hardbal], gameball má tu výslovnosť [gembol], [gejmbol], malo však byť [gejmbal], príp. [gembal], resp. podľa pôvodného [gejból].

SCS uvádza množstvo nových slov s polopredponou bio-, enantio- (chýba nám tu len slovo enantiosémia, s ktorým v sémantike bežne pracujeme), eko- (slov s touto polopredponou je tu okolo 60, kým v pôvodnom českom vydaní ich bolo len 35). Dostatočný počet „ekoslov“ má aj VSCS, ale kým v tomto novom slovníku Šalingovcov prevládajú odborné termíny, SCS zaraďuje najmä tie výrazy, ktoré si našli svoje miesto už aj v tlači. Medzi nimi sa nachádza aj termín ekolingvistika, ktorá je v SCS v našich podmienkach definovaná (veľmi precízne) po prvýkrát.

V porovnaní s VSCS má SCS napr. aj definíciu etnológie omnoho modernejšiu v tom, že sa nevykladá len ako vedný odbor študujúci kultúrne prejavy necivilizovaných národov a kmeňov, ale uvádzaná definícia je omnoho širšia. Takisto presne sa definuje peep show [píp šou] ako erotické predstavenie, ktoré možno sledovať priezormi v oddelených kabínkach. Autori VSCS sa totiž domnievajú, že peep-show (v slovníku v podobe pip-show) je (divadelný) ďalekohľad na pozeranie striptízu v sex-shopoch (bolo to azda tak v minulosti?). Stojí za povšimnutie, že heslo ideológia vykladá SCS negatívne, kým VSCS neutrálne. Trochu úzko sa v SCS vymedzuje traumatológia, ktorá naozaj nie je len odborom, ale aj oddelením v nemocnici, pri slove chuligán má VSCS aj význam „účastník protižidovských pogromov v cárskom Rusku“, pri hesle esej má aj ďalší význam (filatelistický), pri slove hajduch má aj význam „obecný sluha“, ktoré SCS neuvádza.

Nebolo naším cieľom sústavne porovnávať dané slovníky cudzích slov SCS a VSCS, ktoré vyšli takmer súčasne. Preto už len uveďme, že v porovnaní s VSCS v SCS chýbajú slová ako papamobil, pressburger, pressfoyer, ale aj fašiangy, galiba, potlach (nie je to bohemizmus!), safaládka, preglejka, žúr, rákoš a i. V SCS nájdeme síce slovo reštaurácia vo všetkých jeho významoch, ale zabudlo sa na našu starú dobrú reštavráciu, na Jána Kalinčiaka a na voľby bývalých župných úradníkov v Uhorsku. Celkom už nestačí, ak sa slovo terminátor uvedie len ako astronomický termín. Nezničiteľný hrdina amerických sci-fi filmov je už aj u nás takmer všeobecne známy. Intelektuál sa v SCS definuje ako rozumovo, vedecky, teoreticky, umelecky činný, vzdelaný človek. Zdá sa nám to na intelektuála málo, doplnili (a zdôraznili) by sme v definícii ešte samostatný názor na základné otázky filozofie, politiky, umenia, náboženstva a i.

Zdá sa nám, že v slovenčine sa nepoužíva žartovná nadávka habakuk podľa starozákonného proroka Habakuka, podobne hergot treba hodnotiť skôr ako české zakliatie.

Je trochu nečakaným riešením, že názvy jednotlivých jazykov sa v SCS uvádzajú v osobitnej časti na konci slovníka. Je to určite dobre spracovaná časť, ktorá je náležite doplnená aj v porovnaní s českou predlohou. Za zmienku pritom stojí, že názov kirgizština sa tu uvádza v podobe kyrgyzština, chýba nám tu, žiaľ, povestný jazyk kawi. Niektoré jazyky (napr. jidiš) sa uvádzajú na inom mieste.

Napriek tomu, že sme tu uviedli viacero jednotlivostí, pri ktorých by sme dali prednosť ich inému spracovaniu, považujeme vydanie SCS za premyslený a starostlivo vypracovaný projekt (prípady, že odkazové heslo pommes-frites nachádzame dvakrát za sebou, sú takpovediac „milou“ výnimkou). S tým súvisí aj naša odpoveď na vyššie položenú otázku. Kloníme sa k názoru, že vydanie SCS bolo predsa len vhodným rozhodnutím. V zásade platí, že čím viac (dobrých) lexikografických prác je na trhu, tým lepšie. Navyše oproti VSCS má SCS viaceré prednosti: z lexikografického hľadiska je spracovaný vo väčšine prípadov adekvátnejšie, via­ceré výklady má vydarenejšie a veľmi prospešné je uvádzanie typických spojení. VSCS naproti tomu vyniká množstvom uvádzaného materiálu a hesiel, z ktorých niektoré SCS nemá možno aj preto, že jeho autori boli limitovaní počtom slov, ktoré mohli oproti predlohe uviesť navyše. Náš záver nemôže byť teda ani iný než ten, že používateľ, ak chce získať čo najvýstižnejší a najpodrobnejší obraz o fun­govaní slov cudzieho pôvodu v slovenčine, mal by si kúpiť obidva slovníky.


S. Ondrejovič












kronika



Na šesťdesiatku Kláry Buzássyovej*


Kým pri päťdesiatke vedeckých pracovníkov nastáva prvá príležitosť obzrieť sa po ceste, ktorú prešli vo svojom raste a vývine, pokúsiť sa o prvé súhrnnejšie hodnotenie, pri šesťdesiatke sa znova vraciame až k samým začiatkom, ale najväčšiu pozornosť venujeme novému desaťročiu. Pravda, medzi prvou päťdesiatkou a nasledu­júcou desiatkou nebýva ostrá hranica. Lebo ani životný beh sa obyčajne ostro neláme.

Tak je to aj v živote a vedeckej práci našej šesťdesiatničky PhDr. Kláry B u z á­- s s y o v e j, CSc. Jej curriculum vitae pokračuje vedeckou prácou, ale pripája sa k nej činnosť v organizačnej zložke vedeckého života: r. 1995 sa stáva členkou Predsedníctva SAV a v jeho rámci zástupkyňou vedúceho oddelenia spoločenských vied. V tejto funkcii pracuje do leta 1998. K jej zvyčajnému curriculu vitae sa teda pripája nové curriculum praxeos.

Ale niet ostrej hranice ani v jej curriculu scientiae: mnohé práce publikované v poslednom desaťročí sú výsledkom výskumov a štúdií realizovaných ešte pred päťdesiatkou. Platí to najmä o štúdiách v kolektívnej monografii Dynamika slovnej zásoby spisovnej slovenčiny (1989). Do tejto monografie vložila K. Buzássyová nielen podstatnú časť celkovej koncepcie, ale má v nej aj rozsahom najväčší podiel kapitol. Z jej pera pochádzajú kapitoly Slovotvorné hniezdo a slovotvorná paradigma, Dynamické tendencie v abstraktnej lexike, Názvy vlastností a deja a tendencie v ich tvorení, Názvy deja a dynamické tendencie v ich tvorení, Tendencie k intelektualizácii a demokratizácii, Štruktúrna charakteristika terminológie, Tendencia k internacionalizácii, Konkurencia slovotvorných typov s domácimi a internacionálnymi formantmi, Príležitostné slová (okazionalizmy) – vcelku je to 85 strán, čo tvorí vyše 20 % textu.

Názvy uvedených kapitol sú zároveň svedectvom o bádateľskej orientácii K. Bu­zássyovej na dva základné smery: celkový stav a rozvoj slovnej zásoby a v nej otázky tvorenia slov. Netreba osobitne zdôrazňovať, že v obidvoch smeroch využíva aj skúsenosti získané v lexikografickej práci na Slovníku slovenského jazyka 3, 4, 5 a Česko-slovenskom slovníku a nadväzuje na svoju monografiu Sémantická štruktúra slovenských deverbatív i na prácu Východiská morfémovej analýzy.

V období vrcholného vedeckého vypätia sa vedecké záujmy K. Buzássyovej obracajú na ďalší objekt, a to na problematiku konfrontačnej analýzy príbuzných, ale najmä nepríbuzných jazykov. K tradičným rusko-slovenským výskumom však pridáva novú orientáciu, konfrontáciu slovenčiny a maďarčiny. Po rozhľadovej štúdii o súčasnom stave svetovej konfrontačnej lingvistiky (Konfrontačný výskum jazyka, 1971) skúma predovšetkým kategóriu určenosti v maďarčine a slovenčine, problematiku posesívneho datívu, ale uvažuje aj vo všeobecnosti o gramatickej kategórii v konfrontačnom výskume. Treba osobitne pripomenúť, že svoje výsledky a pohľady využíva aj v spolupráci na príprave učebníc slovenčiny pre základné školy s maďarským vyučovacím jazykom. Venuje sa aj konfrontácii slovenčiny a češtiny.

Do oblasti teoretických štúdií patrí aj Buzássyovej analýza takých „mo­der­ných“ lingvistických operácií, ako je transformácia a parafráza (Gnozeolo­gický a ontologický aspekt lingvistických operácií transformácie a parafrázy, 1984). Presvedčivo tu ukazuje, že to sú dôležité nástroje poznávania, ale popritom predstavujú aj ontologické objekty, objektívne v jazyku dané. V súvislosti s parafrázami zdôrazňuje ich využívanie v jazykovej komunikácii na strane hovoriacich a pri skúmaní jazyka na strane jazykovedcov.

Z posledného desaťročia životného behu K. Buzássyovej treba vyzdvihnúť aspoň tri základné štúdie, charakteristické pre jej teoretické myslenie. Je to predovšetkým štúdia Vzťah pomenovaní štát a štátnosť (1990), kde hĺbkovou analýzou slova štátnosť a jeho synoným zisťuje, že toto slovo má tri významy: úsilie národa utvoriť si štát, existencia štátu a vedomie jeho trvania, spôsob existencie štátu čiže štatút štátu. Tieto tri významy vyplývajú z hĺbkového syntaktickosémantického a lo­gického podložia, preto môže mať slovo štátnosť predikátovú i atributívnu platnosť a môže vyjadrovať voluntatívnu i faktívnu modalitu.

V štúdii Lexikálna synonymia v slovníkovom spracovaní (1997) rozborom spracovania synoným v Synonymickom slovníku slovenčiny poukazuje na užšie i širšie chápanie synoným (toto sa uplatňuje v Synonymickom slovníku slovenčiny), no upozorňuje aj na závislosť početnosti členov synonymického radu od takých javov, ako je ujma, nežiaducosť, ale aj od slovných druhov (synonymické rady substantív sú menej početné).

Zaujímavé závery prináša štúdia Opakovaná internacionalizácia a problém identifikácie morfologických a lexikálnych jednotiek (1991) so širokým pohľadom na fungovanie latinčiny a latinizmov v slovenskej literatúre, na ich charakteristiku ako výrazného prostriedku dynamiky v internacionálnej lexike slovenčiny.

Vedecký vývin K. Buzássyovej, ako sme ho tu v krátkosti naznačili, možno charakterizovať ako kontrapunktický. Ako sama pripomína v svojej pozoruhodnej staršej štúdii, kontrapunkt nie je ostrý protiklad, ale prostriedok na dosiahnutie väčšej názornosti, sugestívnosti, na podčiarknutie významu či autorského zámeru. V tomto zmysle u K. Buzássyovej nejde o protiklad medzi curriculum vitae a curriculum scientiae, ani o protiklad medzi curriculum vitae a curriculum praxeos, ale o vyjadrenie alebo aspoň o výrazné naznačenie úzkeho vzťahu medzi prácou v ci­vilnom, vedeckom i administratívnom živote. O taký kontrapunktický vzťah, ktorý jubilantke aj do ďalších rokov želajú priatelia a kolegovia.


J. Horecký





90. výročie narodenia akademika Ľudovíta Nováka


15. októbra 1998 uplynulo deväťdesiat rokov od narodenia akademika Ľudovíta N o v á k a (15. 10. 1908 Skalica – 27. 9. 1992 Ľubochňa), tvorcu, iniciátora, rozvíjateľa modernej slovenskej jazykovedy, bádateľa najmä v oblasti ortoepie a ortografie, interpretácie umeleckého štýlu, synchronickej a historickej fonológie (ide o kulminačný bod jeho bádateľského vzopätia), dejín slovenského jazyka a vo všeobecnej jazykovede. Pripomíname si najmä komplexnosť, všestrannosť jeho osobnosti – bol vedcom a umelcom, potvrdzovateľom kooperácie jazykovedy a literárnej vedy, bola mu blízka semiotika, história i filozofia; bol naším spirituálnym utešovateľom, priam spovedníkom; chránil nás pred pocitom bezmocnosti, súcitil s nami v bolesti a utrpení, povzbudzoval vo viere, ponúkal nádej a optimistické riešenia, hoci sám bol nútený celé roky žiť v ústraní a vedel, čo je krivda aj prenasledovanie...

V jazykovede pracoval Ľ. Novák precízne a systémovo, často nás prekvapovali jeho jednoduché a elegantné riešenia, lenže ony boli výsledkom hlbokých a ná­ročných originálnych myšlienkových, bádateľských operácií. Pozeral sa – ako vedec, ktorý sa usiluje o postup od vecí viditeľných k veciam neviditeľným a o prienik do skrytého „zmyslu“ jazykových javov – aj do budúcnosti, bol prognostikom v jazykovede, ale vedel aj o filozofickom i pragmatickom protiklade „mať“ a „byť“, matérie a duchovnosti, aj o jeho perspektívach: „A sme hlboko kresťansky presvedčení o tom, že idealizmus láme skaly, i keď to stojí zdravie a život mnohých jednotlivcov. Nakoniec predsa len duch musí zvíťaziť a surová i už formovaná hmota sa musí podrobiť.“ (Jazykovedné glosy k československej otázke. 2. vyd. Turčiansky Svätý Martin, Matica slovenská 1936, s. 380.)

Viaceré z Novákových objavov sa stali pevným metodologickým základom pre výskum v oblasti histórie i synchrónie slovenčiny, ale aj pre širšie bádania. Za všetky pripomenieme zistenie, že po zániku a vokalizácii jerov mala západná a vý­chodná slovenčina a juhovýchodná stredná slovenčina konsonantickú mäkkostnú koreláciu a že severozápadná stredná slovenčina mala vokalickú mäkkostnú koreláciu. Toto zistenie sa stalo jedným z teoretických pilierov bádania v slovenskej historickej fonológii (porov. Pauliny, E.: Fonologický vývin slovenčiny. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1963, s. 9 – 10). Pripomíname, že tento „nález“ Ľ. Nováka je veľmi podnetný aj pre uvažovanie o vzťahoch konsonantických a vokalických prvkov v štruktúre slovenskej slabiky a pomáha vysvetliť viaceré dynamické úkazy napríklad aj pri konsonantickom protiklade difúznosť – nedifúznosť (kompaktnosť) v zvukovej sústave dnešnej slovenčiny.

Jazykovedný odkaz akademika Ľ. Nováka čaká na svoje monografické spracovanie. Jedným z predpokladov na takýto počin je postupné systematické odkrývanie jeho lingvistického uvažovania. Aktuálnym „vonkajším“ podnetom na pozornejší návrat k jeho bádateľským inšpiráciám sa stáva aj pripomenutie jeho nedožitých deväťdesiatin. Katedra slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, na ktorej Ľ. Novák zo všetkých svojich pracovísk pôsobil najdlhšie, pripravuje na 15. 1. 1999 odborný seminár o jeho živote a diele. Sympatický je aj súčasný zvýšený záujem o odkaz tohto vynikajúceho vedca a bývalého člena Pražského lingvistického krúžku v českej jazykovednej obci.

Akademik Ľudovít Novák ako prenikavý, všestranne vzdelaný lingvista i hlboko veriaci človek nám pripomína, že jazyk ponúka aj možnosti prieniku do náš­ho najskrytejšieho vnútra, do hlbín duše a duchovnosti, intenzívneho pohybu k priestorom ticha a mlčania, rozjímania, meditatívnosti, kontemplácie, k Slovu, ktoré bolo na počiatku a bude naveky.


J. Sabol




Ján Šárga

(Na nedožité 80. výročie narodenia)*


Na samý predvečer Vianoc končiaceho sa roka 1998 pripadlo jedno zo smutných výročí v dejinách našej jazykovedy – nedožité 80. narodeniny veľkej nádeje našej vedy, osobitne dialektológie, Jána Š á r g u. I keď nebýva bežným zvykom pripomínať si výročia osobností, u ktorých miera predpokladov na veľké vedecké výsledky prevýšila mieru ich skutočne dosiahnutých samotných výsledkov, v prípade J. Šárgu treba urobiť výnimku. Uňho totiž nenaplnenie spomínaných predpokladov a nádejí, ktoré sa s jeho menom spájali, nezapríčinila nijaká z jeho ľudských vlastností či slabostí, ako sú neschopnosť, pohodlnosť či dokonca lenivosť, jemu v tom – celkom nezmyselne – zabránila krutá predčasná smrť.

Výnimku práve tohto druhu – čo tiež nebýva bežným zvykom – a práve v súvislosti s menom J. Šárgu urobili až traja poprední predstavitelia svojich vedeckých disciplín z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (Slovenskej univerzity) v Bratislave, keď po jeho smrti pred takmer šesťdesiatimi rokmi uverejnili nekrológy, plné ľútosti a žiaľu nad stratou mladého života, v jednom z najvýznamnejších vedeckých orgánov našej krajiny v tom čase, v časopise Linguistica Slovaca. Ide o univerzitných profesorov Ľ. Nováka, F. Wollmana a J. Perfeckého (Novák – Wollman – Perfeckij, 1939/1940). Istotne to neurobili bezdôvodne. Aj tento ich počin bol jedným z podnetov na našu pripomienku. Druhou je poznanie, že uvedení vedci sa v hodnotení osobnosti a práce svojho študenta nemýlili. J. Šárga totiž i za veľmi krátky čas svojho tvorivého rozletu stačil vykonať dielo, ktoré si zachovalo svoju hodnotu a aj dnes si zasluhuje obdiv a ocenenie, dielo, ku ktorému sa treba vracať a pripomínať si ho – práve tak ako jeho samotného.

Pripomeňme si teda najprv niekoľko najzákladnejších údajov z krátkeho, neľahkého, no činorodého života J. Šárgu. Narodil sa 23. decembra 1918 v zemplínskej obci Veľopolie, ležiacej neďaleko (severne) od Humenného. Podľa jeho vlastných údajov (Novák – Vollman – Perfeckij, 1939/1940, s. 357) prvý rok ľudovej školy navštevoval v rodisku, no keďže v obci nebolo učiteľa, ďalšie tri roky musel chodiť do susedného Udavského. V r. 1928 – 1932 J. Šárga absolvoval štyri nižšie gymnaziálne ročníky v Michalovciach, pričom do tohto mesta denne cestoval z rodnej obce (4 km pešo na stanicu a 35 km vlakom). Vyššie ročníky tohto typu strednej školy vychodil v Košiciach, kde 17. júna 1936 zmaturoval s vyznamenaním. Od jesene tohto roka bol študentom Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (Slovenskej univerzity) v Bratislave. Tu, skôr ako stačil svoje štúdiá úspešne dokončiť, zomrel na pľúcnu chorobu 4. februára 1940.

Napriek ťažkým sociálnym a zdravotným podmienkam, v ktorých J. Šárga vyrastal (mal ďalších troch – mladších – súrodencov, matka mu už v detskom veku zomrela, invalidný otec pracoval ako obuvník, ale pre pľúcnu chorobu a problémy so zrakom a sluchom bol asi od roku 1935 bez zamestnania, sám – v konečnom dô­sledku neúspešne – zápasil s rovnakou chorobou ako jeho otec atď.; tamže, s. 358), sa tento mladý Veľopoľčan od samého začiatku svojich vysokoškolských štúdií popri študijných úlohách usilovne a s veľkou zanietenosťou venoval aj rozmanitej bádateľskej práci. Autentické a presvedčivé svedectvo o tom podávajú jednak spomenuté nekrológy troch jeho učiteľov, jednak publikovaná časť výsledkov tejto jeho bádateľskej činnosti.

Napríklad v seminári slovanských dejín prof. J. Perfeckého sa počas celého svojho nedokončeného štúdia usilovne venoval na jednej strane téme osídlenia svojho rodného zemplínskeho kraja, na druhej strane, čo svedčí o naozajstnej veľkej šírke jeho záujmov, aj dejinám Litvy. V oboch vymedzených historických okruhoch sústavne zbieral potrebný materiál k zamýšľaným väčším prácam, pričom sa najmä v druhom z nich dopracoval k úplne samostatným názorom. Žiaľ, tieto práce mu zákerná choroba nedovolila dokončiť (tamže, III. časť, s. 360).

Od počiatku svojich bratislavských štúdií J. Šárga navštevoval aj seminár pre porovnávacie dejiny slovanských literatúr a ľudových tradícií, ktorý viedol prof. F. Wollman. Už v priebehu prvých prázdnin v r. 1937 zozbieral a zostavil 1. zbierku ľudových tradícií svojho rodného Veľopolia, v nasledujúcich dvoch rokoch svojmu profesorovi odovzdal ďalšie tri zbierky nazbieraného materiálu pod názvom „sotácke tradície“. Už na základe správy priloženej k 3. zbierke (z r. 1939), v ktorej „vytvoril akúsi druhovú klasifikáciu ústnej prozaickej tvorby, ku ktorej sa budeme asi často vracať“ (tamže, II. časť, s. 359), ho vynikajúci literárny historik F. Wollman označil za mladého bádateľa, u ktorého duch vädnúceho tela výnimočne reagoval na súčasnú vedeckú problematiku a po ktorom v slovenskom tradicionalizme ostane čestná pamiatka (tamže). Na veľkú škodu našej vedy J. Šárga ani tieto svoje práce nestihol dokončiť do publikovateľnej podoby.

Zhodou určitých priaznivých okolností osud výsledkov uvedených predchádzajúcich dvoch oblastí Šárgových bádateľských záujmov našťastie nepostihol to, čo tento mladý študent, ktorý sa vyformoval „vo vážneho vedeckého pracovníka pomerne veľkej samostatnosti a na svoj ľudský vek i krátkosť štúdií podivuhodne rýchle dosiahnutej akríbie“, ako o ňom píše autor tretieho (v poradí však prvého a zároveň najrozsiahlejšieho) nekrológu prof. Ľ. Novák (tamže, s. 357), robil a dosiahol v oblasti nárečových výskumov. Aj do tejto práce sa pustil už v prvom ročníku svojich štúdií, a to zásluhou prof. V. Vážneho, dobrého znalca slovenských nárečí, ktorý vytvoril nielen relatívne priaznivé organizačné a materiálne podmienky na zapojenie študentov do nárečového výskumu (J. Šárga sa už v prvom roku svojich bratislavských štúdií, potom aj v nasledujúcom ocitol medzi tými, ktorí na tento účel dostali aj finančnú podporu; porov. Vážný, 1940, s. 150 – 151; Šárga, 1940, s. 223 – 224), ale zabezpečil aj možnosť publikovania výsledkov tohto výskumu. Vďaka tomu sa zachovali, a to priamo z pera samotného J. Šárgu, presné a pomerne podrobné údaje o jeho dialektologických aktivitách (Šárga, 1940).

Už počas vianočných prázdnin na sklonku roka 1936 J. Šárga urobil základný výskum nárečia svojho rodiska, do konca školského roka aj výskum v susedných dedinách Udavské a Ľubiša. Letné prázdniny roku 1937 venoval výskumnej práci v obciach Hankovce, Koškovce, Rovné a Hrušov (dnes Vyšný Hrušov), o rok neskôr svoju výskumnú oblasť rozšíril o severnejšie dediny Zbudské Dlhé, Hrabovec (dnes Hrabovec nad Laborcom) a Papín. Výsledky a zároveň aj metódy a ďalšie okolnosti svojho výskumu, v ktorom bol v podstate prvolezcom, opísal jednak v dvoch podrobných informačných správach (za rok 1937 z 15. novembra 1937, za rok 1938 zo 14. decembra 1938; Šárga, 1940, s. 204 – 210, 223 – 241), jednak v samostatnom príspevku Dva zjavy v sotáckej morfológii (tamže, s. 210 – 223), ktorému sa oprávnene pripisuje charakter vedeckej štúdie (Novák, 1939/1940, s. 358; Pauliny, 1939/1940, s. 364).

I keď J. Šárga, prirodzene, nemohol ešte podať komplexný a úplný obraz o pôvode a charaktere sotáckych nárečí (väčšiu pozornosť nestačil venovať napríklad dvom typickým znakom sotáckych nárečí – neustálenému prízvuku a otázke existencie či neexistencie fonologickej kvantity), predsa ako prvý bádateľ priamo pochádzajúci z tejto vtedy a dodnes zaujímavej oblasti, a teda dobre poznajúci nárečie nielen rodného Veľopolia, ale aj jeho širšieho okolia, zásadným spôsobom prispel k ich relatívne dobrému poznaniu ako dialektov slovenského národného jazyka a tým i k skorému vyriešeniu vtedy ešte spornej otázky genézy celej skupiny východoslovenských nárečí (porov. Slovenský biografický slovník V, 1992, s. 433). Dnes, pri pripomienke nedožitých 80. narodením a takmer štyridsať rokov po predčasnej smrti, nám neostáva nič iné, len spolu s E. Paulinym, naším neskorším popredným jazykovedcom, si povzdychnúť: „Škoda, že smrť prekazila J. Šárgovi, aby problémy, ktoré... tak naširoko načrtal, spracoval sústavne a súhrnne.“ Naozaj veľká škoda!


L. Bartko



Literatúra


NOVÁK, Ľ. – WOLLMAN, F. – PERFECKIJ, E.: Ján Šárga. (23. XII. 1918 – 4. II. 1940.) In: Linguistica Slovaca, 1/2, 1939/1940, s. 357 – 360.

PAULINY, E. (rec.): Carpatica (I, 2A, Praha 1939). In: Linguistica Slovaca, 1/2, 1939/1940, s. 363 – 365.

Slovenský biografický slovník (od r. 833 do r. 1990). Zv. 5 (R – Š) [heslo: Šárga, Ján]. Martin, Matica slovenská 1992, s. 433.

ŠÁRGA, J.: Zprávy o štúdiu „sotáckeho“ nárečia. In: Carpatica I, 1940, zv. 2/A, č. 3, s. 204 – 241.

VÁŽNÝ, V.: Zprávy o využití prázdninových stipendií, poskytnutých členům dialektologické komise Jazykovědného odboru Učené společnosti Šafaříkovy na studium slovenských nářečí v letech 1936 – 38. In: Carpatica I, 1940, zv. 2/A, č. 3, s. 149 – 151.





Za Richardom Schneckom


Dňa 11. septembra 1998 sme sa navždy rozlúčili s jazykovedcom PhDr. Richardom S c h n e c k o m, novohradským rodákom pochádzajúcim z Málinca, kde sa narodil 8. marca 1923. Gymnázium navštevoval, aby sme si pripomenuli základné údaje z jeho životopisu, v Lučenci a neskoršie v Kláštore pod Znievom. V rokoch 1945 – 1950 študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave aprobáciu slovenský jazyk – taliansky jazyk. Pre jeho profesionálny vývoj bolo dôležité, že v školskom roku 1946/47 sa mu pošťastilo študovať na Univerzite del Sacro Cuore v Miláne. Veľmi charakteristické preň bolo aj to, že po návrate z cudziny pôsobil napriek svojej filologickej príprave najprv na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Súvisí to očividne s jeho umeleckými sklonmi a všestranným nadaním. Je dokonca známe, že už ako stredoškolský študent vystavoval akvarely v Taliansku. Ako sľubný literárny talent sa od konca 40. rokov prejavoval najmä na stránkach Slovenských pohľadov, pričom jeho tvorbu hodnotila vysoko aj súdobá kritika. Niektorí tvrdia, že R. Schneck bol po celý život na prvom mieste maliarom, potom literátom a až na treťom mieste jazykovedcom.

Jazykoveda sa mu však stala profesiou. V r. 1950 nastúpil do vtedajšieho Ústavu slovenského jazyka (dnes Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra) SAV, kde, úročiac aj svoj pobyt v zahraničí, pracoval na prípravných prácach šesťzväzkového Slovníka slovenského jazyka. Prvý zväzok v r. 1959 vyšiel aj za jeho autorskej spoluúčasti. Keďže však R. Schneck bol povahou nekompromisnou a dušou asi viac umeleckou než učeneckou, v r. 1956 opúšťa akademický ústav, aby sa náplňou jeho ďalšieho života stala pedagogická činnosť na vysokých školách pedagogických najprv v Bratislave, neskoršie, a to až do konca aktívnej činnosti, v Trnave. Ako vysokoškolský učiteľ bol spoluautorom učebnice Slovenský jazyk, no osobitne ho zaujali aj niektoré špecifické syntaktické témy, ako napr. medzivetné vzťahy, nepravá parataxa či prístavok. Venoval sa aj rozborom literárnych diel. Z autorov ho zaujali najmä František Švantner a Jozef Cíger Hronský, ktorí boli zrejme najbližší jeho naturelu a ktorými sa podľa všetkého dal najviac inšpirovať aj vo svojej literárnej tvorbe. Pripomeňme, že R. Schneck napísal i niekoľko jazykovedných a národopisných príspevkov zo svojho rodného kraja, napr. o terminológii lapania vtákov z oblasti horného Ipľa.

Tak ako kedysi dávno vyšiel Richard Schneck z novohradského Málinca, svo­ju životnú púť po 75 rokoch oblúkom zakončil zasa v rodnom kraji – na Látkach (v starých časoch časti Málinca). Je nesporné, že jazykoveda v ňom stratila skvelého znalca a v jeho najproduktívnejších rokoch i nepodkupného kritika.

Česť jeho pamiatke!

S. Ondrejovič

rozličnosti




Handicap – hendikep. – V Slovníku slovenského jazyka (SSJ I, 1959, s. 458) sa zaznamenáva podstatné meno handicap s výslovnosťou [hendikep] (v spisovnej slovenčine), ďalej je tu skratka angl. poukazujúca na to, že ide o slovo anglického pôvodu. Toto slovo má podľa SSJ dva významy: 1. nevýhoda, ťažšie podmienky pre jedného zo súperiacich športovcov al. pre jeden zo športových celkov; pren. hovor. nevýhoda vôbec; 2. druh pretekov, pri ktorých sa slabším pretekárom po­skytuje istá úľava. Za tým nasleduje v tom istom hesle aj prídavné meno handicapový. V samostatnom hesle sa uvádza sloveso handicapovať s výslovnosťou [hendikepovať] a so skratkou šport. (slovo zo športovej oblasti), ktoré má tiež dva významy: 1. vyrovnávať rozdiel vo výkonnosti pretekárov, dať niektorým z nich výhodu; 2. poškodiť, ukrátiť niekoho pri pretekaní: byť handicapovaný byť v nevýhode; pren. o nevýhode vôbec. K spracovaniu týchto slov chceme uviesť v našom príspevku niekoľko poznámok.

Ako vidíme, slovo handicap i jeho deriváty, resp. základy týchto derivátov sa tu ešte používajú v pôvodnej anglickej pravopisnej podobe, hoci výslovnosť je od pravopisnej podoby odlišná. Podobne aj Slovník cudzích slov od M. Ivanovej- Šalingovej a Z. Maníkovej (Bratislava 1979, s. 344) zachytáva slová handicap, handicapovaný, handicapovať, handicapový (tu ako samostatné heslo aj slovo handicapovaný). Krátky slovník slovenského jazyka z r. 1987 (KSSJ, s. 112) má slová handicap, handicapovať, vo Veľkom slovníku cudzích slov od M. Ivanovej- Šalingovej, Z. Maníkovej a S. Šalinga (Bratislava – Veľký Šariš 1997, s. 466) sú slová handicap, handicapový a handicapovať, v Slovníku cudzích slov pre školu a prax od S. Šalinga, M. Ivanovej-Šalingovej a Z. Maníkovej (Bratislava – Prešov 1997, s. 229) je výraz handicap a popri ňom po výslovnostnej podobe [hendikep] aj pravopisná a výslovnostná podoba hendikep, Slovník cudzích slov (slovenský preklad z češtiny, Bratislava 1997, s. 341 – 342) zaznamenáva slová handicap (v zátvorke výslovnosť [hendikep], hendikep, handicapový, hendikepový, handicapovať, hendikepovať, 3. vydanie KSSJ (1997, s. 178) uvádza podoby hendikep, handicap, hendikepovať. Popri týchto lexikografických dielach môžeme ešte spomenúť Pravidlá slovenského pravopisu (PSP). Pravidlá z r. 1991 (s. 189) zaznamenávajú slová handicap a handicapovať, PSP z r. 1998 (s. 193) uvádzajú podoby hendikep, handicap, hendikepovať, handicapovať.

Ako vidíme z tohto prehľadu, vývin v tomto prípade jednoznačne smeruje k zdomácneným podobám hendikep, hendikepový, hendikepovať, hendikepovaný atď. Aj v tlači sa už stretávame s domácimi pravopisnými podobami, napr. Ponúkajú prácu hendikepovaným (Slovenská Republika, 14. 1. 1998, s. 4). Nie je to nič nezvyčajné. Vieme, že slová anglického pôvodu, ku ktorým patrí aj slovo handicap, sa postupne podľa miery ich používania v našom jazyku prispôsobujú jazykovej stavbe spisovnej slovenčiny a začínajú sa aj písať podľa zásad slovenského pravopisu. Stačí spomenúť staršie prevzatia ako napr. futbal, volejbal, hokej, džersej, ale aj novšie slová, napr. softvér, hetrik atď. Nazdávame sa, že v ďalších jazykových príručkách bude potrebné už uvádzať pravopisné a výslovnostné podoby hendikep, hendikepový, hendikepovať, hendikepovaný, hendikepovanie atď., kým podoby handicap, handicapový, handicapovať atď. už iba ako staršie pravopisné podoby (s výslovným upozornením, že ide o staršie pravopisné podoby).

Spomenuli sme významy, ktoré sa uvádzajú v SSJ pri slove handicap. Obidva významy sa týkajú športovej oblasti, pri slove handicap sa však neuvádza skratka šport., ktorá by ukazovala na túto oblasť. Je to asi preto, lebo slovo handicap, resp. hendikep sa používa aj v prenesenom význame, ktorý sa už netýka iba športovej oblasti (tento prenesený význam sa v SSJ správne zaznamenáva). Ale napr. vo Veľkom slovníku cudzích slov z r. 1997 sa popri skratke angl. pri slove handicap uvádza aj skratka šport. Slovo handicap, resp. hendikep sa síce najprv používalo v športovej oblasti, ale postupne sa jeho používanie rozširovalo a dnes sa ním všeobecne označuje nejaká nevýhoda. V takomto prípade je správne použitie skratky šport. pri druhom a treťom význame, ako je to v Slovníku cudzích slov (1979, s. 341 – 342), správne sa tu však skratka šport. neuvádza pri 1. význame: nevýhoda, znevýhodnenie, nerovnosť v pretekoch al. v súťažení, psych. subjektívny pocit oslabenej pozície jednotlivca voči sociálnemu okoliu spôsobený objektívnymi príčinami.

Pri slove handicapový SSJ správne uvádza skratku príd., ktorá vyjadruje slovnodruhovú príslušnosť tohto slova. Pri slovese handicapovať sú skratky dok. angl. Určenie, podľa ktorého sloveso handicapovať je dokonavé, nie je správne. Toto sloveso je dokonavé aj nedokonavé, ako sa to správne uvádza v KSSJ. Čo sa týka skratky angl., treba konštatovať, že jej použitie nie je tu na mieste. Nemožno hovoriť o tom, že by sloveso handicapovať (hendikepovať) bolo anglického pôvodu. Toto sloveso je síce utvorené od slova anglického pôvodu (handicap), ale tu už ide o derivát s domácou slovotvornou príponou -ovať, teda o derivát od prevzatého slova, ktoré v našom jazyku už zdomácnelo. Preto podľa našej mienky pri derivátoch handicapový, handicapovať atď., resp. hendikepový, hendikepovať atď. nemožno už uvádzať skratku angl.

Na záver konštatujeme, že namiesto pôvodnej anglickej pravopisnej podoby handicap sa už v spisovnej slovenčine začína bežne používať zdomácnená podoba hendikep a príslušné deriváty hendikepový, hendikepovať, hendikepovaný atď. Vývin prekonala nielen pravopisná podoba tohto slova, ale aj jeho významová stránka. Pôvodne sa toto slovo používalo v športovej oblasti, dnes sa používa aj širšie, pričom už zreteľne prevažuje jeho uplatňovanie vo význame „nevýhoda, znevýhodnenie“. Slovo hendikep je anglického pôvodu a podľa toho sa v slovníkoch náležite označuje alebo má označovať skratkou angl. Túto skratku nemožno však používať pri jeho derivátoch, teda podobách hendikepový, hendikepovať, hendikepovaný atď., ktoré boli utvorené v spisovnej slovenčine (to sa týka aj prípadných ďalších derivátov, ktoré sa môžu utvoriť v budúcnosti). Sloveso hendikepovať nie je nedokonavé sloveso, ako sa uvádza v SSJ, ale dokonavé aj nedokonavé, ako je to v KSSJ. Vývin, ktorý sme pozorovali pri slove hendikep, ukazuje, že v spisovnej slovenčine sa silne prejavuje tendencia po čo najúplnejšom prispôsobovaní slov cudzieho pôvodu systému spisovnej slovenčiny.

L. Dvonč




In-line hokej. Malá encyklopédia telesnej výchovy a športu (Bratislava, Obzor 1982, s. 409) registruje ľadový hokej ako kolektívnu športovú hru s pukom (vznikla v Kanade), pri ktorej sa hráči na korčuliach usilujú hokejkou streliť gól do súperovej bránky. Na s. 345 sa uvádza hra hokej na kolieskach (kolieskových korčuliach – roller hockey, hockey pista) spočívajúca v tom, že hráči jazdia na kolieskových korčuliach v topánkach a drevenými hokejkami sa snažia s plnou gumovou loptou streliť súperovi gól. V športových rubrikách denníka Sme/Smena sme zaregistrovali športovú hru s názvom in-line hokej: Ťažšie sa brzdí, ale inak i n - l i n e h o k e j nemá chybu (16. 7. 1998, s. 19). – Tréner Lukscheider verí, že zajtra bude finále v B-kategórii MS v  i n - l i n e h o k e j i Slovensko ČR. Po včerajšom dni voľna turnaj B-kategórie majstrovstiev sveta v  i n - l i n e h o k e j i dnes a zajtra vrcholí (18. 7. 1998, s. 15). – SR získala na MS B-kategórie bronz v   i n -l i n e h o k e j i... Prvá polovica stretnutia sa podobala viac na ľadový hokej ako na i n - l i n e. Ešte nikdy som nevidel hrať takýto dôležitý zápas v   i n - l i n e h o k e j i v podobných podmienkach... – ...naše mužstvo možno taktiež zaradiť medzi vyspelý svet  i n - l i n e h o k e j a (20. 7. 1998, s. 3). V roz­hlasových a televíznych reláciách sme viackrát zachytili športovú hru s názvom in-line hokej. Z denníka Korzár (18. 7. 1998, s. 15) uvádzame doklad na názov in-line hokej: Slovenskí hokejoví reprezentanti v  i n - l i n e h o k e j i...

V príručkách spisovnej slovenčiny sa športový výraz in-line hokej neuvádza. Veľký slovník cudzích slov (S. Šaling – M. Ivanová-Šalingová – Z. Maníková, Bratislava – Veľký Šariš 1997, s. 712) registruje slovo line [lajn] ako nesklonné substantívum ženského rodu s významom „jednotka britskej dĺžkovej miery, čiarka (2,54 mm)“. Na s. 712 sa uvádza slovo lina [lajna] ako športový výraz – čiara na ihrisku. Na s. 539 sa uvádza slovo in ako anglická predložka v, obyčajne v bib­liografickom uvádzaní citovanej literatúry. Slovník cudzích slov (upravený preklad Akademického slovníka cizích slov; Bratislava, SPN 1997, s. 554) zachytáva slovo line [lajn] ako nesklonné substantívum ženského rodu s významom „stará jednotka dĺžky vo Veľkej Británii a v USA (2,5 mm)“. Na s. 538 sa uvádza slovo lajna s kvalifikátorom slangové slovo (čiara najmä na športovom ihrisku). Športová hra hokej na kolieskových korčuliach (in-line hokej) je novšia športová hra a dostala sa k nám z USA. Kolieska sú umiestnené na topánke v línii, čiare (in line), nie po bokoch topánky.

V športovej rubrike denníka Korzár sme zaregistrovali aj slovo in-linista: „I n - l i n i s t o m“ ukradli budúce majstrovstvá sveta (18. 7. 1998, s. 15). Slovotvorný typ podstatné meno + prípona -ista je v slovenčine veľmi produktívny a tvoria sa podľa neho názvy osôb podľa predmetu, ku ktorému majú nejaký vzťah. Osobitnú skupinu tvoria názvy z oblasti telovýchovy a športu: futbalista, hokejista, basketbalista, volejbalista, šachista a pod. Takto je utvorené aj slovo in-linista, ktorým sa nazýva športovec, ktorý hrá hokej na kolieskach, in-line hokej.

In-line hokej je novšia kolektívna športová hra na kolieskových korčuliach. Kolieska sú upevnené v línii, v rade, čiare (in-line) topánky. Od názvu in-line je príponou -ista utvorené podstatné meno in-linista ako pomenovanie toho, kto tento šport pestuje, hrá.


J. Jacko

OBSAH 63. ROČNÍKA SR


ŠTÚDIE A ČLÁNKY


BLANÁR, V.: Stalo sa raz v meste N. (Na okraj propriálnej sémantiky) 193

BUZÁSSYOVÁ, K.: Slovenčina ako stredoeurópsky slovanský jazyk (K problému jazykového zákonodarstva) 131

DOLNÍK, J.: Princípy stavby, vývinu a fungovania slovenčiny (výskumný program) 3

DVONČ, L.: Prídavné mená na -ický od vlastných mien 38

FERENČÍKOVÁ, A.: Typy podraďovacích súvetí s podmienkovým vzťahom viet v sloven­ských nárečiach z porovnávacieho hľadiska 143

FURDÍK, J.: Motivačná intencia slova 321

HORECKÝ, J.: Spoluhláskové skupiny s fonémou š- v cudzích slovách 280

KAČALA, J.: Sémantická derivácia na základe priľahlosti 65

KESSELOVÁ, J.: Substantíva v komunikácii (na materiáli spontánneho dialógu detí) 272

KONCOVÁ, M.: Poznámky k nomenklatúre v gastronómii 75

LIPTÁKOVÁ, Ľ.: Komunikačno-pragmatická dimenzia okazionalizmov v hovorených prejavoch 30

MAJTÁN, M.: Kompozitné štruktúry v slovenskej onymii 13

MAJTÁN, M.: Slovenčina v Krmanovej gramatike z roku 1704 167

MLACEK, J.: Jazykové aktualizovanie v službách poetiky (Nad zbierkou Jána Ondruša Ovca vo vlčej koži) 257

ODALOŠ, P.: Nové slovenské chrématonymá 337

ORGOŇOVÁ, O.: Slovotvorná adaptácia galicizmov v slovenčine II 24

PEKAROVIČOVÁ, J.: Slovenčina ako cudzí jazyk z pohľadu aplikovanej lingvistiky (K sedemdesiatke Petra Baláža) 220

RIPKA, I.: Pred XII. medzinárodným zjazdom slavistov 129

RIPKA, I.: Typy slovanských celonárodných nárečových slovníkov 159

SIČÁKOVÁ, Ľ.: Štandardizované podoby hydroným z povodia Slanej 330

SLANČOVÁ, D. – SOKOLOVÁ, M.: Jazykové prostriedky s vokatívnym exponentom v sú­časnej slovenčine 210

TIBENSKÁ, E.: Objektový participant sémantickej štruktúry vety 198


DISKUSIE A ROZHĽADY


BALÁŽOVÁ, Ľ. – BOSÁK, J.: Prečo a ako sa prekladal český slovník cudzích slov 343

DVONČ, L.: Rytmické krátenie v spisovnej slovenčine 291

JACKO, J.: Cyrilometodský či cyrilo-metodský (cyrilometodovský či cyrilo-metodovský) 49

JACKO, J.: Územnosprávne členenie Slovenskej republiky 87

KAČALA, J.: Smerovanie rytmického zákona 230

ŠIMKOVÁ, M.: Fungovanie častíc na osi pozitívne – negatívne 80

WACHTARCZYKOVÁ, J.: Spoločenské pozadie fungovania termínov klikať, klikanie 284


SPRÁVY A RECENZIE


ABRAHAMOWICZ, D. – JURCZAK-TROJAN, Z. – PAPIERZ, M.: Mały słownik polsko- słowacki. F.  B u f f a 57

Dynamika jazyka a rozvíjanie komunikatívnej aktivity v materinskom jazyku a cudzích jazykoch. Š.  H o l i č 54

XI. celopoľská onomastická konferencia. J.  K r š k o 238

Lexika pivnického nárečia. M.  D u d o k 307

Malý slovár trnafsko-slovenský. Ľ.  D v o r n i c k á - T r n a v s k á 309

Medzinárodná konferencia Mesto a jeho jazyk. M.  K o n c o v á 355

Nad novým Slovníkom cudzích slov. S.  O n d r e j o v i č 361

Nová monografia o sociolektoch. I.  O č e n á š 102

Nová príručka syntaxe pre učiteľov a študentov (MOŠKO, G.: Príručka vetného rozboru). M.  L i g o š 244

Nové vydanie Krátkej gramatiky slovenskej Eugena Paulinyho. S. O n d r e j o v i č 60

O jazyku rozprávok. M.  S e d l á k o v á 300

VIII. kolokvium mladých jazykovedcov. M.  K o n c o v á 357

PALKOVIČ, K.: Záhorácky slovník. J.  H o r e c k ý 99

Seminár Onomastika a škola VII. J.  K r š k o 97

Správa o činnosti Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV za rok 1997. J.  S k l a d a n á  – I. R i p k a 173

Štylistika Jozefa Mistríka po tretí raz. O.  O r g o ň o v á 301

3. konferencia o komunikácii. L.  U r b a n c o v á 352

Zborník Spolku vojvodinských slovakistov. 14. M.  S m a t a n a 183

ŽIGO, P.: Kategória času v slovenskom jazyku. E.  K r o š l á k o v á 241


KRONIKA


90. výročie narodenia akademika Ľudovíta Nováka. J.  S a b o l 369

Docent Peter Baláž sedemdesiatročný. J.  M l a c e k 249

Ján Šárga (Na nedožité 80. výročie narodenia). L.  B a r t k o 370

Jubileum doc. PhDr. Oľgy Schulzovej, CSc. S.  O n d r e j o v i č 106

K jubileu profesora jozefa Jacka. J.  K e s s e l o v á 119

Na šesťdesiatku Kláry Buzássyovej. J.  H o r e c k ý 367

Súpis prác doc. Oľgy Schulzovej za roky 1954 – 1997. L.  D v o n č 108

Súpis prác doc. Petra Baláža za roky 1988 – 1997. L.  D v o n č 252

Súpis prác prof. Jozefa Jacka za roky 1987 – 1997. L.  D v o n č 120

Zabudnutý Dr. Jozef Koreň (1887 – 1969). S.  O n d r e j o v i č 314

Za Richardom Schneckom. S.  O n d r e j o v i č 374


ROZLIČNOSTI


Banja Luka – z Banje Luky – v Banji Luke. J.  J a c k o 127

Empajr a empajrový rozhodca. J.  J a c k o 255

Handicap – hendikep. L.  D v o n č 375

In-line hokej. J.  J a c k o 377

Linz – linzský a Linec – linecký. L.  D v o n č 318

Turecké, turkotatárske či turkické jazyky? S.  O n d r e j o v i č 62

INDEX 63. ROČNÍKA SR




ABRAHAMOWICZ, D. – JURCZAK-TROJAN, Z. – PAPIERZ, M.: Mały słownik polsko-sło­wacki, recenzia 57 – 60

anglický 41

angloamerický 50

anglo-americký 50

aplikovaná lingvistika: slovenčina ako cudzí jazyk z pohľadu aplikovanej lingvistiky 220 – 229

-áž, slová s touto príponou 24 – 29

BALÁŽ, P., medailón k sedemdesiatke 249 – 252; súpis prác za r. 1988 – 1997 252 – 254

Banja Luka, skloňovanie 127

bár(s), význam 86

baskický 41

belgický 41

bodaj, význam 83

božechráň/bohchráň, význam 86

BUZÁSSYOVÁ, K., medailón k šesťdesiatke 367 – 369

cyrilometodský/cyrilometodovský, pravopis 49 – 52

častice: fungovanie č-íc na osi pozitívne – negatívne 80 – 87

čo (častica), význam 86

dejiny slovenčiny: slovenčina v Krmanovej gramatike z r. 1704; ŽIGO, P.: Kategória času v slo­ven­skom jazyku, recenzia 241 – 244

dialektológia: PALKOVIČ, K.: Záhorácky slov­ník, recenzia 99 – 102; typy podraďovacích súvetí s podmienkovým vzťahom viet v slo­venských nárečiach 143 – 157; typy slovanských celonárodných nárečových slovníkov 159 – 166; HABOVŠTIAK, A.: Krátky slov­ník nárečia slovenského pivnického, recenzia 307 – 309; HORVÁTH, P.: Malý slovár trnafsko-slo­venský, recenzia 309 – 313

dvojklik, význam a používanie 288 – 289

empajr, pôvod, význam a používanie 255 – 256

empajrový 255 – 256

fenický 42

fonetika: spoluhláskové skupiny s fonémou š- v cudzích slovách 280 – 283

frazeológia: aktualizácia frazém v zbierke J. On­druša Ovca vo vlčej koži 257 – 268

frýgický 42

galicizmy: slovotvorná adaptácia galicizmov v slo­­ven­čine 24 – 30

gordický 42 – 44

gréckorímsky 51, 52

grécko-rímsky 51 52

HABOVŠTIAK, A.: Krátky slovník nárečia slo­venského pivnického, recenzia 307 – 309

han­dicap/hendikep, pôvod, význam, pravopis a de­­riváty 375 – 377

HORVÁTH, P.: Malý slovár trnafsko-slovenský, recenzia 309 – 313

hydronymá: štandardizované podoby hydroným z po­vodia Slanej 330 – 337

chrématonymá: nové slovenské chrématonymá 337 – 342

-ický, prídavné mená s touto príponou 38 – 48

indický 44

in-line hokej, pôvod, význam a používanie 377 – 378

inlinista, význam a používanie 378

italický 44

JACKO, J., medailón k sedemdesiatke 119 – 120; súpis prác za r. 1987 – 1997 120 – 126

jazykové zákonodarstvo: slovenčina na pozadí zákona o štátnom jazyku SR 131 – 142

Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, správa o čin­nosti za rok 1997 173 – 183

jerichovský, jerišský 43 – 44

keď (častica), význam 86

klik, pôvod, význam, používanie a deriváty 284 – 290

kolokvium: VIII. kolokvium mladých jazykovedcov, správa 357 – 360

kompozitá: kompozitné štruktúry v slovenskej ony­­mii 13 – 24

komunikácia: okazionalizmy v hovorenej komunikácii 30 – 38; substantíva v komunikácii detí 272 – 279; 3. konferencia o jazykovej ko­munikácii, správa 352 – 355

konferencie: Vzdelávanie v meniacom sa svete (Nit­ra), správa 54 – 56; XI. celopoľská ono­mas­tická konferencia, správa 238 – 240; Žánrové hodnoty ľudovej a autorskej rozprávky (Pre­šov), správa 300 – 301; Retrospektívne a perspektívne pohľady na jazykovú komunikáciu (Banská Bystrica), správa 352 – 355; Mesto a jeho jazyk (Bratislava), správa 355 – 357

koptický 44

KOREŇ, J., medailón 314 – 317

lesbický, lesbiansky 44 – 45

lexikografia: ABRAHAMOWICZ, D. – JURCZAK-TROJAN, Z. – PAPIERZ, M.: Mały słownik polsko-słowacki, recenzia 57 – 60; PALKOVIČ, K.: Záhorácky slovník, recenzia 99 – 102; typy slovanských celonárodných nárečových slovníkov 159 – 166; HABOVŠTIAK, A.: Krátky slovník nárečia slovenského pivnického, recenzia 307 – 309; HORVÁTH, P.: Malý slovár trnafsko- slovenský, recenzia 309 – 313; Slovník cudzích slov, recenzia 361 – 366

lexikológia: okazionalizmy v hovorených prejavoch 30 – 38; sémantická derivácia slov na základe priľahlosti 65 – 75; sociolekty v bas­ketbalovom a penitenciárnom prostredí, recenzia 102 – 105; slovo klik a jeho deriváty 284 – 290; význam a používanie slova handicap/hendikep a jeho derivátov 375 – 377

Linz/Linec, pravopis a používanie 318 – 320

linzský/linecký, pravopis a používanie 318 – 320

lýdický 45 – 46

lýdsky 46

metodológia: princípy stavby, vývinu a fungovania slovenčiny 3 – 13

MISTRÍK, J.: Štylistika (3. vyd.), recenzia 301 – 307

morfológia: nové vydanie Krátkej gramatiky slovenskej, recenzia 60 – 61; fungovanie častíc na osi pozitívne – negatívne 80 – 87; skloňovanie názvu Banja Luka 127; jazykové prostriedky s vokatívnym exponentom v sú­časnej slovenčine 210 – 220

MOŠKO, G.: Príručka vetného rozboru, recenzia 244 – 248

motivačná intencia: motivačná intencia slova 321 – 329

názvy: n. miešaných nápojov 75 – 79; n. krajov a okresov SR a mestských častí Bratislavy a Košíc 87 – 96

neúrekom, význam 83

NOVÁK, Ľ., medailón k nedožitým 90. narodeninám 370 – 373

ODALOŠ, P.: Sociolekty v basketbalovom a pe­nitenciárnom prostredí, recenzia 102 – 105

okazionalizmy: komunikačno-pragmatická dimenzia okazionalizmov v hovorených prejavoch 30 – 38

ONDRUŠ, J.: Ovca vo vlčej koži, analýza jazyka zbierky 257 – 272

onomastika: kompozitá v slovenskej onymii 13 – 24; prídavné mená na -ický od vlastných mien 38 – 48; zložené prídavné meno od mien Cyril a Metod 49 – 53; deriváty názvov krajov a okresov SR a mestských častí Bratislavy a košíc 87 – 96; VII. seminár Onomastika a škola, správa 97 – 99; skloňovanie názvu Banja Luka 127; identifikácia onymického objektu vlastným menom (v meste N.) 193 – 198; vokatívny exponent v pa­radigme vlastných mien 213 – 215, 217 – 218; XI. celopoľská onomastická konferencia, správa 238 – 240; pravopis a používanie názvov Linz/Linec a ich derivátov 318 – 320; štandardizované podoby hydroným z po­vo­dia Slanej 330 – 337; nové slovenské chrématonymá 337 – 342

onymia: kompozitné štruktúry v slovenskej ony­mii 13 – 24

-ovanie, slová s týmto formantom 25 – 29

PALKOVIČ, K.: Záhorácky slovník, recenzia 99 – 102

PAULINY, E.: Krátka gramatika slovenská, re­cenzia 60 – 61

platonický 46

platónsky 46

pravopis: p. prídavného mena cyrilometodský 49 – 53

preklad: o preklade Akademického slovníka ci­zích slov 343 – 351

prídavné meno: prídavné mená na -ický 38 – 48

priľahlosť: sémantická derivácia na základe pri­ľah­­losti 65 – 75

pýtický 47

pýtijský 47

rodský, rodoský 45

rytmické krátenie, rytmický zákon: zmeny v 3. vyd. KSSJ a v 2. vyd. PSP na pozadí rytmického zákona 230 – 237; rytmické krátenie v spi­sovnej slovenčine 291 – 299

sémantika: sémantická derivácia na základe pri­ľahlosti 65 – 75; z propriálnej sémantiky (iden­tifikácia onymického objektu vlastným menom) 193 – 198

seminár: VII. seminár Onomastika a škola, správa 97 – 99

SCHNECK, R., medailón pri úmrtí 374

SCHULZOVÁ, O., medailón k sedemdesiatke 106 – 107; súpis prác za r. 1954 – 1997 108 – 118

slavistika: k XII. medzinárodnému zjazdu slavistov 129 – 130; slovenčina ako stredoeurópsky slovanský jazyk 131 – 142; typy podraďovacích súvetí s podmienkovým vzťahom viet v slovenských nárečiach v konfrontácii so slovanskými jazykmi 143 – 157; typy slovanských celonárodných nárečových slov­níkov 159 – 166

Slovník cudzích slov, recenzia 361 – 366

sociolekt: sociolekty v basketbalovom a penitenciárnom prostredí, recenzia 102 – 105

sociolingvistika: mesto a jeho jazyk, správa o kon­ferencii 355 – 357

srbochorvátsky 51

srbsko-chorvátsky 51

súčasný jazyk: dynamika jazyka a rozvíjanie ko­munikatívnej aktivity v materinskom jazyku a cudzích jazykoch, informácia o zborníku z konferencie (Nitra) 54 – 56; jazyk a jeho aktualizovanie v zbierke J. Ondruša Ovca vo vlčej koži 257 – 272

syntax: typy podraďovacích súvetí s podmienko­vým vzťahom viet v slovenských nárečiach 143 – 157; objektový participant sémantickej štruktúry vety 198 – 210; MOŠKO, G.: Príručka vetného rozboru, recenzia 244 – 248

š-, cudzie slová so spoluhláskovou skupinou s touto fonémou 280 – 283

ŠÁRGA, J., medailón k nedožitým 80. narodeninám 370 – 373

štylistika: MISTRÍK, J.: Štylistika (3. vyd.), recenzia 301 – 307

terminológia: význam a používanie termínov turecké, turkotatárske a turkické jazyky 62 – 63; názvy miešaných nápojov 75 – 79; termín klik a jeho deriváty 284 – 290

turecký, v spojení turecké jazyky, význam 62 – 63

turkický, v spojení turkické jazyky, význam 62 – 63

turkotatársky, v spojení turkotatárske jazyky, význam 62 – 63

tvorenie slov: kompozitné štruktúry v slovenskej onymii 13 – 24; slovotvorná adaptácia galicizmov v slovenčine (II) 24 – 30; tvorenie okazionalizmov v hovorených prejavoch 30 – 38; prídavné mená na -ický od vlastných mien 38 – 48; aktualizácia na úrovni slova v zbierke J. Ondruša Ovca vo vlčej koži 268 – 271; o motivačnej intencii slova 321 – 329

vlastné mená: prídavné mená na -ický od vlastných mien 38 – 48

vokatív: v. v súčasnej slovenčine 210 – 220

zborník: Zborník Spolku vojvodinských slovakistov. 14, recenzia 183 – 192

zjazd: XII. medzinárodný zjazd slavistov 129 – 130

ŽIGO, P.: Kategória času v slovenskom jazyku, recenzia 241 – 244













































SLOVENSKÁ REČ, 63, 1998 n hlavný redaktor: Ivor Ripka n výkonná redaktorka: Silvia Duchková n redakčná rada: Ján Bosák, Klára Buzássyová, Juraj Dolník, Silvia Duchková, Ladislav Dvonč, Ján Findra, Juraj Furdík, Eugen Jóna, Rudolf Krajčovič, Ema Krošláková, Milan Majtán, Jozef Mlacek, Slavomír Ondrejovič, Matej Považaj, Ivor Ripka, František Ruščák n redakcia: 813 64 Bratislava, Panská 26




MIČ 49 611























SLOVENSKÁ REČ, časopis pre výskum slovenského jazyka. Orgán Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied. Ročník 63, 1998. Adresa redakcie: 813 64 Bratislava, Panská 26. Hlavný redaktor: I. Ripka. Výkonná redaktorka: S. Duch­ková. Technický redaktor: V. Radik.

Vychádza šesť ráz za rok. Objednávky a predplatné prijíma Slovak Academic Press, spol. s. r. o., P. O. Box 57, Nám. slo­body 6, 810 05 Bratislava. Registračné číslo 7089.


Distributed by SAP – SLOVAK ACADEMIC PRESS Ltd., P. O. Box 57, Nám. slo-body 6, 810 05 Bratislava, Slovakia.


Objednávky do zahraničia prijíma a vybavuje SLOVART G. T. G. Ltd., Krupinská 4, P. O. Box 152, 852 99 Bratislava, Slovakia.


Distribution rights held by KUBON and SAGNER, P. O. B. 34 01 08, D–8000 München, Germany.


© Slovak Academic Press, spol. s. r. o., 1998


1 Upozornili sme na to už v citovanej recenzii diela K. Buzássyovej na príklade slovesa debniť a jeho derivátu debnič (Furdík, 1975, s. 198).

2 Do slovotvorných vzťahov zaraďujeme aj prefixálne, sufixálne i transflexne utvorené deverbatívne slovesá, pri ktorých výsledkom derivácie je sloveso so zmeneným vidom, príp. spôsobom slovesného deja. Aj vidotvorbu pokladáme za slovotvorbu. Neberieme však do úvahy „tvorenie“ predponou ne-, pretože slovesný zápor pokladáme za vec vety, nie pomenovania (opačný názor porov. v Mluvnici češtiny 1, 1986, s. 388; v takom prípade by boli na konci slovotvorného radu práve záporové podoby slovies). Slovesné podstatné mená pokladáme za deriváty (porov. už Furdík, 1967), komparatívy a superlatívy adjektív však za tvary gradačnej paradigmy, teda nie za deriváty (porov. Oravec – Bajzíková – Furdík, 1988, s. 85).

3 Príslovky typu tichučko možno chápať ako paralelne motivované buď deminutívnym adjektívom (tichučký tichučko; ide o transflexne tvorené adverbium transpozičného typu) alebo vlastnost­nou príslovkou (ticho tichučko; ide o sufixálne tvorené deminutívne adverbium modifikačného typu).

4 Slovník slovenského jazyka (III, 1963, s. 6 – 7) na rozdiel od KSSJ uvádza tieto lexie ako osobitné heslá, teda ako lexikálne homonymá. Ich slovotvorné vlastnosti, paralelné so sémantickými osobitnosťami, hovoria v prospech takéhoto riešenia.

* Podstatná časť tohto príspevku odznela na 11. poľskej onomastickej konferencii Poľská onomastika a nové smery v jazykovede (Bydgoszcz – Pieczyska 15. – 17. júna 1998).

* Súpis prác K. Buzássyovej za r. 1988 – 1997 vyšiel v Jazykovednom časopise, 49, 1998, s. 142 – 149.

* Príspevok je skrátenou a upravenou verziou prednášky o Jánovi Šárgovi na odbornom seminári uskutočnenom v rámci 5. sotáckeho folklórneho festivalu v Jasenove pri Humennom 30. 5. 1998. Odznel na slávnostnej akadémii venovanej nedožitým osemdesiatinám J. Šárgu vo Veľopolí 13. 12. 1998.