63 I 1998 I 2 I





časopis pre výskum slovenského jazyka































SLOVENSKÁ

REČ


časopis

pre výskum

slovenského jazyka

orgán

Jazykovedného ústavu

Ľudovíta Štúra

Slovenskej akadémie

vied






HLAVNÝ REDAKTOR

Ivor Ripka


VÝKONNÁ REDAKTORKA

Silvia Duchková


REDAKČNÁ RADA

Ján Bosák, Klára Buzássyová, Juraj Dolník, Silvia Duchková, Ladislav Dvonč, Ján Findra, Juraj Fur­dík, Eugen Jóna, Rudolf Krajčovič, Ema Krošláková, Milan Majtán, Jozef Mlacek, Slavomír Odrejovič, Matej Považaj, Ivor Ripka, František Ruščák


REDAKCIA

813 64 Bratislava, Panská 26



OBSAH

ŠTÚDIE A ČLÁNKY

J. Kačala, Sémantická derivácia na základe priľahlosti 65

M. Koncová, Poznámky k nomenklatúre v gastronómii 75

DISKUSIE A ROZHĽADY

M. Šimková, Fungovanie častíc na osi pozitívne – negatívne 80

J. Jacko, Územnosprávne členenie Slovenskej republiky 87

SPRÁVY A RECENZIE

Seminár Onomastika a škola VII. J. Krško 97

PALKOVIČ, K.: Záhorácky slovník. J. Horecký 99

Nová monografia o sociolektoch. I. Očenáš 102

KRONIKA

Jubileum doc. PhDr. Oľgy Schulzovej, CSc. S. Ondrejovič 106

Súpis prác doc. Oľgy Schulzovej za roky 1954–1997. L. Dvonč 108

K jubileu profesora Jozefa Jacka. J. Kesselová 119

Súpis prác prof. Jozefa Jacka za roky 1987–1997. L. Dvonč 120

ROZLIČNOSTI

Banja Luka – z Banje Luky – v Banji Luke. J. Jacko 127



slovenská

reč


ročník 63 – 1998

číslo 2


Ján Kačala

SÉMANTICKÁ DERIVÁCIA NA ZÁKLADE PRIĽAHLOSTI


KAČALA, J.: Semantic Derivation on the Basis of Contiguity. Slovenská reč, 63, 1998, No. 2, pp. 65–75. (Bratislava)


The study is devoted to the semantic derivation on the basis of contiguity in polysemic naming units. Semantic derivation is determined as a set of semantic changes in the formation of new meaning units (lexemes) within the framework of one polysemantic lexical unit or within the framework of a word-forming paradigm arising out of one semantic base. It is a relation between a motivating meaning and a motivated meaning. Contiguity is one of the meaning-forming principles which is applied in the semantic derivation. Contiguity is understood as a spatial relation expressing the spatial proximity of two objects or phenomena (as for example „parts of the body“ and the corresponding „parts of clothing“).


1. Pri sémantickom opise slovnej zásoby jazyka zisťujeme, že vzťahom priľahlosti sú zviazané jednak významové jednotky (významy, resp. lexie) v rámci jedného viacvýznamového pomenovania, jednak rozličné samostatné pomenovania. Významovú priľahlosť v rámci viacvýznamového pomenovania možno ukázať na príkladoch typu päta 1. zadná časť chodidla, 2. časť pleteného oblečenia priliehajúca na túto časť chodidla a 3. časť obuvi priliehajúca na túto časť chodidla; pazucha 1. miesto pod spojením ramena a trupu, 2. časť oblečenia priliehajúca na toto miesto; plece 1. časť ľudského tela medzi krkom a začiatkom ruky, 2. časť ob­lečenia priliehajúca na túto časť; stena 1. murovaná priečka ako súčasť stavby, najmä jej časť obrátená dovnútra, 2. (obývačková) stena = vysoká súčasť nábytku priliehajúca na stenu; roh 1. miesto (budovy), kde sa zbiehajú alebo pretínajú ulice, chodníky, 2. miesto (v miestnosti) ohraničené dvoma zbiehajúcimi sa múrmi, kút. Vzťah priľahlosti jestvujúci medzi rozličnými samostatnými pomenovaniami, či už slovotvorne zviazanými alebo nie, dokumentujú dvojice či trojice, príp. aj väčšia množina pomenovaní typu hlava čiapka, klobúk, šatka; ruka rukáv, rukavica; telo šaty, resp. oblečenie; oči okuliare, očnice; čelo čelenka; nohy nohavice, pančuchy, ponožky, podkolienky; topánky a pod.

Aj uvedené príklady potvrdzujú jestvovanie vzťahu priľahlosti ako systémového paradigmatického vzťahu v slovnej zásobe, a to či už medzi samostatnými slovnými jednotkami, alebo osobitnými významovými jednotkami v rámci viacvýznamových slov, t. j. lexiami. Z faktu jestvovania vzťahu priľahlosti medzi súvzťažnými významami viacvýznamových pomenovaní možno už teraz vyvodiť záver, že tento vzťah v slovnej zásobe platí ako významotvorný, funguje teda pri derivovaní (tvorení, odvodzovaní) nových, derivovaných významov viacvýznamových lexikálnych jednotiek a treba s ním rátať pri sémantickej derivácii a pri sémantickom opise slovnej zásoby vôbec.

1.1. Sémantickou deriváciou rozumieme významové zmeny pri tvorení nových významových jednotiek v rámci jednej viacvýznamovej lexikálnej jednotky alebo v rámci slovotvornej paradigmy vychádzajúcich z jedného významového základu. Pri týchto významových zmenách sa isté významové prvky (sémantické príznaky) zachovávajú, sú kontinuálne, iné zanikajú a nahrádzajú ich nové (sú diskontinuálne). Významové zmeny fungujúce pri tvorení nových významových jednotiek v rámci viacvýznamového slova označujeme ako významotvorné, rovnako ako významové zmeny uplatňujúce sa pri tvorení nových lexikálnych jednotiek. Význam, z ktorého sa pri derivácii vychádza, je motivujúci, východiskový, kým význam, ktorý je výsledkom tohto procesu, je motivovaný, odvodený.

1.2. Za významotvorný princíp pokladáme aj priľahlosť. Pojem a termín vý­znamotvorný princíp sa v semaziologickej literatúre ako systémový prvok bežne nevyskytuje. Obsahovo je príbuzný s Němcovými významotvornými činiteľmi (Němec, 1980; porov. i Blanár, 1984, s. 13), no zároveň sa od nich zreteľne odlišuje. Rozumieme ním nie všetky činitele, ktoré pôsobia pri utváraní (lexikálneho) významu vo všeobecnosti (ako je mimojazyková skutočnosť, postoj jazykového subjektu k tejto skutočnosti, odraz tejto skutočnosti a jeho psychické spracovanie a jazykové stvárnenie), lež iba myšlienkové a významové postupy uplatňované pri procese sémantickej derivácie v oblasti utvárania nových, derivovaných významov, ako aj nových, derivovaných slov. Pojem a termín významotvorný princíp je teda úzko zviazaný s procesom sémantickej derivácie v okruhu polysémie aj slovotvorby a vystihujeme ním tie javy, ktoré sa rozhodujúcim spôsobom zúčastňujú na utváraní derivovaných významov v polysémickej i slovotvorne derivovanej lexikálnej jednotke. Tu, ako vidieť, sémantická derivácia platí pri tvorení nových vý­znamov tej istej lexikálnej jednotky, ako aj nových významov slovotvorne odvodenej lexikálnej jednotky.

1.3. Priľahlosť pokladáme za jeden z významotvorných princípov; medzi vý­znamotvorné princípy zaraďujeme aj vonkajšiu podobnosť pomenúvaných predmetov a javov, vnútorný alebo príčinný súvis medzi pomenúvanými predmetmi a javmi, rovnaké určenie či cieľ takýchto predmetov a javov, ale aj vecný a pojmový skok medzi predmetmi a javmi pomenúvanými polysémickými alebo slovotvorne derivovanými lexikálnymi jednotkami. Len na okraj tu pripomenieme, že takýto vecný a pojmový skok nachodí v jazyku výraz v sémantickom (teda nie aj výrazovom) skoku a v jazykovednej literatúre sa mu zatiaľ nevenuje sústavná pozornosť. Máme tu na mysli také sémantické vzdialenosti, akými sú spojené povedzme polysémické slová typu jasle „žľab, rebriny na nakladanie krmiva“ a „výchovná ustanovizeň pre deti“; indukcia „myšlienkový postup od jednotlivého ku všeobecnému“ a  „vznik prúdu zmenou magnetického toku“ (ako elektrotechnický termín); hluchý „postihnutý hluchotou, nepočujúci“ a „prázdny, pustý; jalový“ (napríklad hluchý klas, hluché miesto) a z druhej strany slovotvorne zviazané slová typu pes psica „planá horská tráva“; pes – hovor. expr. popsuť „pokaziť“, popsuť sa „pokaziť sa“; kopnúť – hovor. expr. kopnúť sa „pomýliť sa“ atď.

S termínom významotvorný princíp sme sa nestretli ani v takých výrazne semaziologicky orientovaných prácach, ako je monografia V. Blanára Lexikálno- sémantická rekonštrukcia (1984) alebo syntéza českých lexikológov a lexikografov J. Filipca a F. Čermáka Česká lexikologie (1985). Naše významotvorné princípy sa istým spôsobom prestupujú so základnými postupmi všeobecne uznávanými v oblasti zmeny významu, ako sú metafora a metonymia, a značia ich rozvedenie. O reálnosti pojmu a termínu významotvorný princíp svedčí nielen veľké množstvo lexikálnych javov, ktoré zahŕňame pod pojem/termín priľahlosť, ktorému je venovaná naša štúdia, lež aj malá pozornosť, ktorá sa v príslušnej odbornej literatúre doteraz venovala práve tomuto javu, resp. postupu sémantickej derivácie podľa priľahlosti, ale aj povedzme postupu sémantickej derivácie zahŕňajúcej sémantický skok: napríklad citovaná dvojica J. Filipec – F. Čermák v rámci relatívne podrob­ného výpočtu typov metonymie v Českej lexikologii na s. 117 uvádza z prob­le­matiky tvoriacej predmet pozornosti v našej práci iba prípad „časť tela človeka – časť odevu“, a to ako podtyp v rámci metonymického prenášania na základe vzťahu časti a celku.

2. Priľahlosť je priestorový vzťah vyjadrujúci priestorové susedstvo, priestorovú blízkosť dvoch predmetov alebo javov. V istých prípadoch sa priľahlosť prejavuje ako dotyk súvzťažných predmetov: tak je to najmä v prípadoch, keď vo vzťahu priľahlosti stoja predmety typu telo, resp. jeho súčasť alebo orgán – príslušné oblečenie, resp. jeho súčasť alebo obuv. V týchto prípadoch máme pred sebou jednorozmerný priestorový vzťah, keď telu alebo jeho zodpovedajúcej časti či orgánu zodpovedá príslušne veľké oblečenie, resp. jeho časť, prípadne obuv alebo jej časť. Príklady ako stena 1. múr, 2. súčasť nábytku; obývačka 1. obývací bytový priestor, 2. nábytok do tohto priestoru; kuchyňa 1. bytový priestor na prípravu jedál, 2. nábytok do tohto priestoru atď. však ukazujú, že bezprostredný dotyk súvzťažných predmetov nie je pri vzťahu priľahlosti nevyhnutnou podmienkou. V každom prípade však priestorový rozmer, tak ako ho tu chápeme, je limitovaný, to značí, že nemôže ísť o nekonečnú vzdialenosť, lež o čo najbližšiu: je to dôležitá črta tohto priestorového rozmeru, aj preto tu vôbec o priestorovom vzťahu možno hovoriť.

Okrem spomínaného jednorozmerného priestorového vzťahu priľahlosti, pri ktorom má svoju úlohu aj približná veľkosť súvzťažných predmetov, možno pozorovať aj zložitejšie relácie medzi takto usúvzťažnenými predmetmi. Príklad typu pupok 1. priehlbina uprostred brucha ako pozostatok po pupkovej šnúre a 2. hovor. expr. dolná predná časť trupu, brucho ukazuje, že predmetom označeným v deri­vo­vanom význame tu v smere na povrchu a zvnútra organizmu je obklopovaný predmet, ktorého pomenovanie sa v danom vzťahu stalo motivujúcim. Popri tomto dvojrozmernom priestorovom vzťahu možno sa stretnúť ešte s ďalším typom; na jeho ilustráciu nech nám slúži slovo rebierko s významami: 1. zdrobnenina slova rebro, 2. zvieracie rebro alebo súbor rebier a jeho či ich mäsový obal ako súčasť potravy. V odvodenom význame máme do činenia s javom podobným ako v pred­chádzajúcom príklade, že totiž predmet pomenovaný v základovom význame sa v odvodenom význame zachováva ako stred, centrum, no na rozdiel od predchádzajúceho príkladu sa priestorový vzťah rieši ako obal pôvodného stredu.

2.1. Iný typ priestorového vzťahu máme pred sebou v prípadoch, keď sa istá forma usúvzťažňuje s výsledkom vznikajúcim na základe dotyku tejto formy, resp. na základe vymedzenia touto formou. Sem zaraďujeme také pomenovania ako stupaj 1. časť nohy, na ktorú sa našľapuje, 2. odtlačok po chodidle, obuvi na zemi; tlapa 1. zvieracie chodidlo, laba, 2. stopa po zvieracom chodidle; hviezdička 1. for­mička v tvare hviezdy, 2. takouto formičkou vykrojené cesto; cestovina v tvare hviezdy; mesiačik 1. formička v tvare mesiaca, 2. cesto vykrojené v tvare mesiaca; ohrada 1. ohradenie istého priestoru, 2. takto ohradený priestor. Tento typ priestorovej súvzťažnosti možno označiť ako formovú priliehavosť.

2.2. Veľmi pravidelný typ priestorového vzťahu zahŕňa prípady, ktoré v krátkosti možno vystihnúť opisom „rastlina a jej plod“. Patrí sem veľmi početná skupina pomenovaní, ktorých východiskový, motivujúci význam predstavuje „(ovocný) strom, ker alebo bylina“ a derivovaný, motivovaný význam je „(jedlý) plod stromu, kra alebo byliny“; patria sem slová typu hruška, orech, broskyňa, čerešňa, ríbezľa, brusnica, jahoda a mnohé iné. Je všeobecne známe, že takto usúvzťažnené významové jednotky sa pomenúvajú aj samostatnými pomenovaniami, napr. jabloň a jablko, citrónovník a citrón, drieň a drienka atď. Jestvovanie samostatných pomenovaní, či už slovotvorne zviazaných, alebo nie, na označenie súvzťažných významových jednotiek „rastlina“ a „jej plod“ možno pokladať za nepriamy dôkaz toho, že chápanie takto usúvzťažnených významov ako samostatných významových jednotiek v rámci viacvýznamového pomenovania je plne odôvodnené. Hoci sa tu usúvzťažňujú priestorovo, príp. veľkostne značne rozdielne predmety, priestorový vzťah medzi nimi je naplnený tým, že plod je výsledkom istého deja v rastline, ako aj tým, že plod sa rodí a jestvuje iba v rámci, v priestore príslušnej rastliny. Tento typ priestorového vzťahu možno označiť ako výsledkový. (Vo všeobecnosti tu ide o synekdochický vzťah.) Istým spôsobom zložitejší vzťah medzi takto spojenými významovými jednotkami možno pozorovať v type veltlín 1. odroda viniča a hrozna, 2. biele víno z tohto hrozna. O zložitejšom vzťahu tu vravíme preto, že medzi takto označenými entitami stojí istý výrobný proces, ktorého výsledkom je tekutina označená v 2. význame. Takýto typ vzťahu nachádzame predovšetkým pri odrodách viniča a hrozna a príslušného vínneho produktu.

V súvise s úžitkovými drevinami treba poukázať aj na ďalší typ priestorového vzťahu, v ktorom sú spojené pomenovania stromu, resp. dreviny a jej dreva ako úžitkového materiálu. Tieto významy nachodíme v pomenovaniach typu orech, buk, lipa, červený smrek, hruška, slivka, čerešňa, tis a mnohých iných. Aj tu ide o veľmi pravidelný typ priestorového vzťahu, ktorý možno označiť ako materiálový.

2.3. V tejto súvislosti sa žiada uviesť poznámku o slede či usporiadaní vý­znamových jednotiek pri viacvýznamových pomenovaniach stromov, ich plodov a drevnej hmoty. Obidva derivované významy totiž vychádzajú priamo zo základového, ktorým je „strom“, resp. „rastlina“, a pri lexikografickom spracovaní môže iba jeden z derivovaných významov nasledovať tesne za východiskovým. V tomto prípade pokladáme za prirodzené vychádzať zo živého stavu stromu, ktorý má plody, a tak by sme význam „plod stromu“ uprednostnili pred významom „drevo stromu ako úžitkový materiál“, ktorý vychádza už z chronologicky neskoršieho, neživého stavu stromu.

2.4. S týmto typom vzťahu úzko súvisí typ vychádzajúci zo súvzťažných vý­znamových jednotiek „zviera s kožušinou“ a „kožušina z tohto zvieraťa“; tento stav pozorujeme v príkladoch ako mačka, líška, bobor, veverica, vačica, medviedik, soboľ, zajac, pes, vlk a pod. Aj tu ide o pravidelný a častý typ skúmanej významovej súvzťažnosti.

2.5. Abstraktnejšie typy predstavujú tie prípady, pri ktorých sa vychádza z derivačného východiska s abstraktným významom. Môžeme tu rozlíšiť niekoľko podtypov. V prvom ide o súvzťažné dvojice, v ktorých motivujúcim prvkom je pomenovanie označujúce umeleckú techniku a motivovaným prvkom je rovnako označený výsledok získaný takouto technikou. Zaraďujeme sem prípady typu mediryt 1. grafická technika, pri ktorej sa obraz vyrýva do medi, 2. odtlačok takého obrazu, medirytina; drevorez 1. grafická technika, pri ktorej sa obraz vyrezáva do dreva, 2. odtlačok takého obrazu; pastel 1. technika maľovania farebnou kriedou, 2. takto namaľovaný obraz.

Voľne sa sem priraďujú aj také typy ako rezba 1. rezanie, vyrezávanie, 2. predmet získaný vyrezávaním; rez 1. rezanie, zarezanie, 2. stopa po reze, zarezaní, 3. plo­cha vzniknutá rezaním; rukopis 1. charakteristické črty písma istej osoby, 2. slovesné dielo pripravené do tlače, 3. stará, rukou písaná literárna pamiatka. V tomto prípade možno hovoriť o priliehavosti s výsledkovým vzťahom.

2.6. K abstraktnému typu patrí aj súvzťažnosť medzi pomenovaniami s významom „vedná či technická disciplína, vedný alebo technický odbor“ a „cha­rak­teristické vlastnosti predmetu, javu ako reflex príslušnej vednej či technickej disciplíny“. Súbor pomenovaní napĺňajú také prípady ako: logika 1. vedná disciplína zaoberajúca sa správnym myslením, 2. logický chod vecí, zákonitosť javov (napr. logika dejín, revolúcie); etika 1. filozofická disciplína zaoberajúca sa morálnymi javmi, 2. sústava mravných noriem, morálka (napr. novinárska etika); architektúra 1. umelecko-technická disciplína zaoberajúca sa staviteľstvom, 2. spôsob výstavby, konštrukcia niečoho (napr. chrámová architektúra, architektúra hudobného diela), 3. staviteľské diela; ekonómia 1. hospodárska veda, 2. hospodárnosť, úspornosť, ekonomika. Takúto súvzťažnosť pomenovaní možno označiť ako priliehavosť s aplikačným vzťahom.

2.7. Z hľadiska lexikálneho významu motivujúceho pomenovania najpočetnejšiu a zároveň najpozoruhodnejšiu skupinu predstavujú výrazy označujúce ľudské telo a jeho časti, príp. orgány (pri častiach sa sem zriedkavo zaraďujú aj pomenovania z oblasti zvierat). Sémantickou deriváciou na základe vzťahu priľahlosti sa východiskový význam týchto výrazov usúvzťažňuje spravidla s významom „zodpo­vedajúca časť oblečenia, príp. obuvi“. V našom súbore máme zachytené tieto výrazy: tielko, krk, plece, rameno, lakeť, predlaktie, dlaň, palec, prst(y), špička palca, špička prsta (prstov), hruď, prsia, pazucha, bok(y), driek, chrbát, kríže, pás, zadok, pudlo (hovor.), rozkrok, koleno, chodidlo, šľapa, priehlavok, klenba, päta, špica nohy, špička prsta (prstov).

2.8. Motivovaný význam iný ako „priliehajúca časť oblečenia alebo obuvi“ pri pomenovaniach z okruhu častí ľudského tela je v týchto prípadoch: pätička 1. zdrob. k päta, 2. (efektná) hra pätou vo futbale (hovor. expr.); srdce 1. sval v hrudi ovládajúci krvný obeh, 2. priliehajúca predná časť tela, hruď, prsia (napr. chytiť sa za srdce, privinúť si dieťa na srdce); brada 1. zúžená časť tváre pod ústami, 2. ochlpenie na tejto časti tváre u mužov, 3. dlhšia srsť na sánke kôz; ľadvinka 1. zdrob. k ľadvina, 2. taštička pripevnená na opasku (obyč. na mieste, kde je v or­ganizme ľadvina); rúčka 1. zdrob. k ruka, 2. časť predmetu, za ktorú ho držíme, držadlo, rukoväť; kútik(y) 1. miesto, v ktorom sa spájajú pery alebo viečka, 2. vyrážka v tomto mieste, opar; očnica 1. jamka, v ktorej je uložená očná guľa, 2. očný otvor na ochrannej maske; rebro, rebierko (zdrob. k rebro) 1. oblúkovitá kosť na obvode hrudnej dutiny, 2. táto kosť s mäsom ako potravinový článok.

2.9. Relatívne obmedzený je počet prípadov sémantickej derivácie opierajúcich sa o súvzťažnosť týchto významových jednotiek: 1. „miestnosť v byte“ a „ná­bytok do tejto miestnosti“ (typ spálňa 1. miestnosť v byte určená na spanie, 2. ná­bytok do tejto miestnosti, napr. kúpiť novú spálňu); 2. „svetová strana“ a „krajiny alebo ich časti ležiace na tejto strane Zeme“ (typ sever 1. severná svetová strana, 2. kra­jiny na tejto strane Zeme alebo ich severné časti, napr. sever Európy, sever Kanady); 3. „ľudské alebo zvieracie chodidlo“ a „odtlačok po ňom, stopa“ (typ stupaj); 4. „formička istého tvaru“ a „cesto, cestovina alebo iná látka ňou sformova­ná“ (typ vtáčik, hviezdička); 5. „farbivo“ a „látka s takou farbou“ (typ purpur 1. sý­točervené farbivo s fialovým odtieňom, 2. látka sýtočervenej farby [ako znak hodnosti]). Ďalšie typy sémantickej derivácie podľa priľahlosti sme z hľadiska ich pravidelnosti a frekvencie už charakterizovali.

Ostatné prípady sú prevažne jednotlivé: roh 1. nárožie, 2. kút; uhol 1. nárožie, roh, 2. kút; pažiť 1. plocha s nižším trávnatým porastom, 2. nižší trávnatý porast; misa 1. plytkejšia nádoba na podávanie jedál, 2. (studená, obložená) misa = studené jedlá upravené na mise; splav 1. hrádza na vodnom toku, cez ktorú preteká voda pri zvýšení hladiny, 2. prúd vody pretekajúci cez hrádzu; švih 1. rýchly pohyb niečím ohybným, švihnutie, 2. stopa po takom pohybe (napr. švihy na chrbte).

2.10. Pri najväčšej skupine príkladov na sémantickú deriváciu na základe priľahlosti sme videli, že smer motivácie vychádzal od pomenovania tela, resp. jeho časti alebo jeho orgánu. V tejto súvislosti sa žiada dodať, že niektoré doklady na tento typ sémantickej derivácie svedčia o tom, že smer motivácie a derivácie môže byť aj opačný: od toho, čo obklopuje ľudské telo, resp. jeho časť, k telu, resp. jeho časti. Príkladov tohto typu je podstatne menej, ale aj tie ukazujú, že sémantická derivácia na základe priľahlosti je v slovnej zásobe jazyka živý a mnohostranný proces. Tento opačný smer derivácie vidno z takých príkladov, ako sú: podošva 1. hrubá vrstva kože, gumy a pod. na spodku obuvi, podrážka, 2. chodidlo (napr. má poranené podošvy); pás 1. pruh látky, kože na pritiahnutie oblečenia k drieku, opasok, 2. miesto na ľudskom trupe nad bokmi; monokel 1. šošovka na jedno oko, 2. hovor. podliatina v okolí oka ako následok po údere.

3. Jazykový materiál, ktorým dokladáme analyzovaný typ sémantickej derivácie, sme čerpali z Krátkeho slovníka slovenského jazyka, rovnako ako prevažujúcu časť výkladov opisovaných významov. Pravdaže, to neznačí, že v našej interpretácii rozoberaného javu sa vo všetkých bodoch stotožňujeme s riešením použitým v Krátkom slovníku slovenského jazyka. Rozdiely sú tak v chápaní samostatnej významovej jednotky, lexie, a významového odtienku, ako aj v slede, resp. postupnosti významových jednotiek zviazaných týmto typom sémantickej derivácie. Pri chápaní samostatnej významovej jednotky a významového odtienka je rozdiel v type „umelecká technika“ a „odtlačok ako výsledok použitia tejto techniky“: kým v Krátkom slovníku slovenského jazyka sa tieto významové entity spracúvajú v jednom (spoločnom) význame, resp. v jednej významovej jednotke, v našej koncepcii, opretej o systémovú analýzu daného typu sémantickej derivácie a o bohatý jazykový materiál, ide tu o dve osobitné významové jednotky, dve lexie, zviazané sémantickou deriváciou na základe vzťahu priľahlosti. Náš rozbor ukázal, že relácia významových prvkov „istý kvalifikovaný umelecký postup“ a „cieľavedomý výsledok takéhoto postupu“ má oporu v širších systémových súvislostiach a je v súhlase s postupom sémantickej derivácie v iných analogických typoch, a preto by tento jav bolo adekvátnejšie posudzovať ako reláciu dvoch osobitných, hoci príbuzných významových jednotiek v rámci viacvýznamového pomenovania.

3.1. Poznanie postupu sémantickej derivácie na základe vzťahu priľahlosti nám z druhej strany umožňuje v jednotlivostiach posúdiť spôsob interpretácie sémantickej súvzťažnosti z hľadiska rozlíšenia motivujúceho a motivovaného významu, tak ako je zachytený vo výkladových slovníkoch, ako neodôvodnený. Ukážeme to na príklade hovorového zastarávajúceho slova pudlo (v súčasnosti ho už pozná zväčša iba staršia generácia). V Slovníku slovenského jazyka III (1963) aj v citovanom Krátkom slovníku slovenského jazyka (1987, 1989) sa toto slovo uvádza v dvoch významoch, ktoré majú takéto poradie (voľne citujeme podľa KSSJ): 1. zadná časť nohavíc (s príkladom pudlo sa mu lesklo), 2. zadná (sedacia) časť tela, zadok (s ilustráciou sadnúť si na pudlo). Z takéhoto spracovania je zjavné, že v Krátkom slovníku slovenského jazyka sa nadväzuje na spracovanie v Slovníku slovenského jazyka III. Možno jednoznačne povedať, že pri tomto slede významov sa nedodržali pravidlá sémantickej derivácie, lebo z neho nie je jasné, akú motiváciu má význam uvedený ako prvý. Preto v 3., doplnenom a prepracovanom vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka bolo treba v slede významov slova pudlo urobiť opravu.

Naše stanovisko nám pomôže potvrdiť aj rozbor sémantických a slovotvorných súvislostí slova pudlo. Slovotvorným základom tohto slova je nepochybne sloveso pud-iť, z ktorého sa utvorilo pomocou prípony -dlo (so zjednodušením dvoch spoluhlások d na jednu; je to zjavne zvyšok staršieho spôsobu tvorenia slov: podobným spôsobom vznikli aj slová hrdlo, sedlo, radlo, hradlo ďalšie podobné príklady uvádza J. Horecký, 1959, s. 120). Sloveso pudiť v našom súčasnom jazyku žije ako knižné s významom „nutkať, nútiť, hnať“. Dôležité je, že Slovník slovenského jazyka III pri tomto slovese uvádza aj druhý, označený ako zriedkavý význam „zapudzovať, odpudzovať, odháňať“ (s ilustráciou od M. Kukučína), ako aj opakovaciu podobu pudievať. Tento slovník uvádza aj ďalšie závažné údaje: ako expresívne zriedkavé slovo pudivietor s významom „nestály človek“ (s prameňom od J. Záborského), ako aj prídavné meno pudivý s významom „spôsobujúci prehnanie, preháňajúci“ a s dokladmi pudivý prostriedok; pudivý účinok, ďalej jeho príslovkový derivát pudivo s ilustračným spojením pudivo pôsobiť a naostatok substantívny derivát pudivosť.

Z nášho hľadiska sú relevantné aj údaje, ktoré prináša M. Kálal vo svojom Slovenskom slovníku z literatúry aj nárečí z r. 1924. Na s. 556–557 v samostatnom hesle uvádza podoby pudla z Banskej Bystrice s výkladom „zadnice“ a po bodkočiarke pudlo s dvoma významami: 1. „truhlice šafraníkov“, v 2. význame uvádza doklad dostaneš na pudlo s výkladom „na zadnici“ a ako prameň udáva Česko- nemecký slovník F. Š. Kotta.

3.2. Je zjavné, že sloveso pudiť vo význame „zapudzovať, odpudzovať, odháňať“ a najmä prídavné meno pudivý, príslovka pudivo a podstatné meno pudivosť sú pre odpoveď na otázku, ktorý význam slova pudlo je východiskový, resp. motivujúci a ktorý odvodený, resp. motivovaný, zásadne dôležité. Odôvodnene sa môžeme nazdávať, že pudlo v základnom význame je „to, čo pudí nespotrebované časti stravy, plyny von z človeka“. Z tohto významu sémantickou deriváciou na základe priľahlosti sa utvoril význam „to, čo je v okolí pudla v pôvodnom vý­zname, resp. čo obklopuje pudlo“ (odkazujeme tu na podobnú významovú postupnosť pri slove pupok, na ktorú sme osobitne poukázali v predchádzajúcej časti) a až v ďalšom stupni tejto sémantickej derivácie sa utvoril význam „časť oblečenia priliehajúca na pudlo v 2. uvedenom význame“. Ako vychodí z údaja v Kálalovom slovníku, slovo pudlo má v slovenčine aj ďalší derivovaný význam, nadväzujúci, pravdaže, na pôvodný význam „sedacia časť tela“, a to „skrinka na uloženie rastlinných výťažkov, ktorú nosili olejkári a šafraníci na sedacej časti tela“. Na tento význam máme doklad aj od známeho autora vecnej literatúry V. Ferka: Priam tak ako sa z Považia a Spiša do sveta vyberali chlapi s drotárskymi krošňami, z Turca odchádzali olejkári a šafraníci so skrinkami p u d l a m i, v ktorých krížom- krážom roznášali voňavé, liečivé oleje (Slniečko, 51, č. 8, s. 10).

4. Príklady, ktoré sme v našom príspevku uviedli na ilustráciu sémantickej derivácie na základe priľahlosti, potvrdzujú, že ide o priestorový vzťah, najmä v najtypickejších významových oblastiach tohto typu sémantickej derivácie. Pravdaže, pojem priľahlosť nemožno vykladať priamočiaro; ani veľkostný rozmer pri súvzťažných predmetoch a ich pomenovaniach neplatí absolútne: aj v type, ktorý sme vyčlenili ako základný, sa uplatňuje iba približne. Podľa toho priľahlosť platí aj tam, kde zo súvzťažných predmetov jeden je väčší a druhý menší. Extrémnym prípadom takéhoto veľkostného nepomeru súvzťažných predmetov môže byť relácia „rastlina (strom, ker, bylina) a jej plod“. Navyše pri dôslednom chápaní priľahlosti by sme do tohto typu sémantickej derivácie nemohli začleniť prípady, ktoré sme označili ako abstraktnú priľahlosť. Aj z analy­zo­vaných príkladov vidno, že pojem priľahlosť treba chápať stupňovito a v zmy­s­le princípu centra a periférie istého jazykového javu. Svojimi periférnymi typmi sa priľahlosť dotýka s inými prípadmi sémantickej derivácie a utvára k nim plynulý prechod.

Z podstaty priľahlosti ako priestorovej súvzťažnosti vychodí, že jej najtypickejšie uplatnenie je pri podstatných menách ako slovnom druhu pomenúvajúcom veci chápané ako jestvujúce samostatne, t. j. predmety v širokom zmysle slova, pri ktorých je priestorový rozmer, rozmernosť ich bytostnou súčasťou. Na uplatňovanie sa princípu priľahlosti pri iných plnovýznamových slovných druhoch, najmä pri prídavných menách a slovesách, nateraz nemáme preukazné doklady. Na druhej strane sa žiada vysloviť predpoklad a očakávanie, že podrobnejším štúdiom aspoň relatívne úplného materiálu zo slovenského jazyka sa istotne získa ucelenejší a presnejší vedecký obraz o tomto jave.

4.1. Osobitnú zmienku si zaslúži to, že sémantickou deriváciou na základe princípu priľahlosti sa utvárajú napospol neutrálne významové jednotky, ktoré ako motivované v tomto ohľade pokračujú v línii motivujúcich významových jednotiek. Tým sa tento typ sémantickej derivácie výrazne odlišuje od niektorých iných typov sémantickej derivácie; ako malý príklad tu spomenieme aspoň sémantickú zmenu, ktorej sme svedkami pri prechode pomenovania z oblasti zvieraťa do oblasti človeka (máme tu na mysli prípady typu pes 1. zviera, 2. človek; medveď 1. zviera, 2. človek; líška 1. zviera, 2. človek; z oblasti tvorenia slov prípady pes popsuť sa, zopsuť sa, vlk zvlčiť sa a mnohé ďalšie).

5. Na záver sa akoby oblúkom vraciame k pojmu sémantická derivácia, ktorý sme tu ako jeden z výrazných, no dosiaľ neopísaných princípov systematicky vy­užívali pri výklade a opise istého typu sémantickej zmeny v rámci viacvýznamového pomenovania. Žiada sa zdôrazniť najmä úlohu tohto procesu pri rozvoji slovnej zásoby slovenčiny a jazyka vôbec: je to vnútrojazyková sila, ktorá spôsobuje rozvíjanie sa slovnej zásoby v jej najvýznamnejšej línii, t. j. sémantickej línii. Je to najdôležitejší činiteľ rozvíjania slovnej zásoby jazyka z jej a jeho vlastných vnútorných zdrojov. Významotvorné procesy v rámci sémantickej derivácie sa spravujú pevnými princípmi, ktoré možno vedecky skúmať, opisovať a vykladať.

Sémantická derivácia je v slovnej zásobe jazyka význačný systémotvorný činiteľ: vnáša totiž do slovnej zásoby a do jazyka systém, poriadok, ale aj organizovanú rozmanitosť, živosť, ba i nekonečnosť, čím sa slovná zásoba a tým aj celý jazyk stávajú pružnejšími pri uspokojovaní dorozumievacích a iných potrieb po­užívateľov jazyka. Sémantická derivácia je jeden z najvýraznejších faktorov vývinu jazyka a jazykových zmien vo všeobecnosti. Ako sme videli pri rozbore jazykového materiálu z okruhu sémantickej derivácie na základe priľahlosti, sémantická derivácia je živý proces aj vo vývine súčasného slovenského spisovného jazyka.


Literatúra


BLANÁR, V.: Lexikálno-sémantická rekonštrukcia. Bratislava, Veda 1984. 216 s.

FILIPEC, J. – ČERMÁK, F.: Česká lexikologie. Praha, Academia 1985. 284 s.

HORECKÝ, J.: Slovotvorná sústava slovenčiny. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959. 218 s.

KÁLAL, M.: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica 1924. 1112 + CIII s.

Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala – M. Pisárčiková. Bratislava, Veda 1987; 2. vyd. 1989. 592 s.; 3., doplnené a preprac. vyd. 1997. 944 s.

NĚMEC, Z.: Rekonstrukce lexikálního vývoje. Praha, Academia 1980. 194 s.

Slovník slovenského jazyka. Zv. 3. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1963. 912 s.





Monika Koncová

POZNÁMKY K NOMENKLATÚRE V GASTRONÓMII


KONCOVÁ, M.: Comments on Nomenclature in the Field of Gastronomy. Slovenská reč, 63, 1998, No. 2, pp. 75–79. (Bratislava)

Gastronomy has its own specific language which reflects not only traditions of culinary art of individual national cuisines but also language creativeness, as well as fantasy of a nation. The aim of this paper is to analyse the names of mixed alcoholic drinks and beverages since nomenclature of this sort is, from the viewpoint of word-formative process, diversified and is often formated in noteworthy situations.


1. Gastronómia patrí k tým oblastiam nášho života, ktoré môžu prostredníctvom svojej všeobecne platnej lexiky poskytnúť veľmi zaujímavý materiál pre jazykovedné bádanie. Kuchyňa má svoj špecifický jazyk, názvy jednotlivých jedál odrážajú históriu krajiny, jej kultúru a spôsob života. V jazyku slovenskej kuchyne, ako túto časť slovnej zásoby nazýva J. Mistrík (1984), sa stretá niekoľko kultúr; okrem toho, že je diferencovaná podľa krajov, rôznorodé recepty sa neustále šíria z kra­jiny do krajiny a naša kuchyňa, rovnako ako mnoho ďalších, sa doslova zmedzinárodňuje.

2. Názvoslovie jednotlivých špecialít je veľmi bohaté a pestré, často vzniká za pozoruhodných okolností. Jeho úlohou však nie je len označovať konkrétne jedlá a nápoje, ale často aj zaujať a upútať konzumenta, inšpirovať ho pri pohľade do jedálneho lístka či kuchárskej knihy. Pomenovanie sa takto môže stať aj prostriedkom istého druhu obchodnej stratégie. Gastronomická nomenklatúra je teda nielen zákonitým odrazom úrovne a tradície kulinárskeho umenia jednotlivých národných kuchýň, ale aj prejavom jazykovej tvorivosti a fantázie ich tvorcov.

3. V tomto príspevku sa orientujeme na analýzu názvov miešaných alkoholických a nealkoholických nápojov. Mimoriadne nás zaujal mechanizmus a smerovanie pohybu tohto názvoslovia, ktoré má relatívne presne vymedzený okruh adresátov so záujmom o premyslené a presné pomenovacie prostriedky a je motivované potrebou bezporuchovej komunikácie. Vychádzame z neho tak, ako je zaznamenané v mnohých kuchárskych knihách, špeciálnych príručkách, ktoré slúžia ako učebnice pre hotelové školy a barmanské kurzy, a v nápojových lístkoch konkrétnych reštauračných zariadení.

Už od stredoveku sa zdokonaľovali rozmanité receptúry na rozličné „zá­zračné nápoje“ a mnohé bylinkové extrakty sa používajú dodnes. Príprava moderných tzv. barových nápojov sa rozšírila v anglosaských krajinách, predovšetkým v USA, odkiaľ pochádza aj väčšina názvov jednotlivých nápojov a náradia používaného pri ich príprave. K nám prišla táto vlna po 2. svetovej vojne; rýchlo sa ujala a rozšírila.

V medzinárodnej praxi sa vytvorilo zhruba 30 skupín nápojov. Najrozšírenejšie a najbežnejšie sú:

a) krátke nápoje (do 0,5 dl): koktaily (veľmi rozšírené ovocné alebo zeleninové miešané nápoje, zložené z rôznych prísad; názov pochádza zo slov cock kohút a tail chvost, pretože sa pili na počesť víťaza v kohútích zápasoch), flipy (chla­dené miešané nápoje, vždy obsahujúce mlieko, sirup, mušt, cukor, žĺtok a ľad), krusty (nápoje podávané v pohároch na okraji s citrónovo-cukrovou ozdobou, z angl. crust – kôrka), aperitívy (nápoje podávané pred jedlom na povzbudenie chuti) a digestívy (nápoje podávané po jedle na podporenie trávenia);

b) dlhé nápoje (viac ako 0,5 dl): fizzy (chladené miešané nápoje z vína, likérov alebo destilátov, príp. aj z vajca, vždy ochutené citrónovou šťavou), kobléry (chla­dené nápoje namiešané zo sirupu a muštu s menšou prísadou alkoholu, ozdobené konzervovaným ovocím a šľahačkou), slingy (charakteristickou súčasťou tohto nápoja popri destiláte je citrónová šťava a studená voda), fixy (sladké ľadové nápoje s ovocím), egg-noggy (nápoje obsahujúce vajcia a mlieko), soury (kyslasté nápoje) a limonády (nápoje z ovocnej šťavy a vody nasýtenej oxidom uhličitým);

c) ostatné nápoje: punče (horúce aromatické nápoje pripravené z čaju, cukru, rumu, citrónovej šťavy a vody), grogy (nápoje pripravené z horúcej vody, cukru a rumu alebo vínneho destilátu s citrónom, škoricou a klinčekmi), bowle (nápoje pripravené z bieleho, najčastejšie šumivého vína, ovocia, ovocných štiav a cukru, schladené ľadom), šerbety (orientálne chladené nápoje z cukru a ovocia), zmrzlinové nápoje (alkoholické i nealkoholické nápoje so zmrzlinou), mliečne šejky (miešané nápoje s mrazeným smotanovým krémom alebo zmrzlinou) a fantázia koktaily (pestré nápoje zložené z rozmanitých prísad).

4. Názvy miešaných alkoholických a nealkoholických nápojov sú zo slovotvorného hľadiska veľmi rozmanité, a preto nás zaujíma, aké slovotvorné postupy sa uplatňujú pri tvorení takýchto názvov, aké významy vyjadrujú jednotlivé slovotvorné prostriedky a aká je frekvencia slovotvorných prostriedkov a postupov.

Samotné názvy sú neraz motivované a odrážajú tvrdenie, že „slovotvorná motivácia vychádza z mimojazykovej skutočnosti, konkrétne zo spoločenskej praxe etnického kolektívu, ktorý je nositeľom daného jazyka“ (Furdík, 1977). Motivantom môže byť:

a) miesto alebo krajina pôvodu nápoja (napr. Pražský koktail, Moravský flip, Tatranský fizz, Anglická limonáda, Florida koktail, Moskovská krusta, Arabský šerbet, Spišská jar, Dargovská čerešňa, Trenčianska dáma, Rýnsky punč);

b) farba nápoja (napr. Ružový koktail, Červenobiely koktail, Červený flip, Biely sen, Krvavá Mary, Blue koktail, Žiarivá krusta, Biely medveď, Malachit, Rose koktail, Pink lady koktail, Violeta koktail, Čierny Vladimír);

c) chuť nápoja (napr. Sladký bozk, Pikantný mrkvový koktail);

d) zloženie nápoja (napr. Pomarančová krusta, Vodkový sling, Brandy koblér, Fernet-Branca koktail, Ginový sour, Demänovský koblér, Becherovka tonic, Tutti- frutti koktail, Jahodové osvieženie, Broskyňová pochúťka, Pepsi-pop, Šampanský nektár);

e) meno reštauračného zariadenia, kde sa nápoj podáva (napr. Šírava flip, Branisko flip, Adria koktail, Rosa club koktail);

f) spôsob prípravy nápoja (napr. Obrátený koktail, Tokajský šľahaný flip);

g) príležitosť, na ktorú je nápoj vhodný (napr. Slávnostný flip, Silvestrovský punč, Vianočné prekvapenie);

h) konzument (napr. Dámsky flip, Pilotský koktail, Námornícky koktail);

ch) iné (napr. Ali Baba koktail, Balalajka koktail, Ča-ča koktail, Belmondo koktail, Koktail perpetuum mobile, Koktail futbal, Májový nápoj, Studená kačica, Slnečný svit, Silný muž, Tvrdý spáč, Morský vánok, Malinová vôňa, Krokodílie slzy, Námornícke raňajky, Bošácky beťár, Bošácky kohút, Silný muž, Dargovská čiapočka, Lovec jeleňa, Kvapka veselosti). Tu sa pre názvy nápojov uplatňuje veľké množstvo motivantov, vychádzajúcich z najrozličnejších stránok života; presné významové súvislosti jednotlivých názvov môžu byť často známe len užšej skupine ľudí alebo dokonca len samému autorovi receptu. Predpokladáme, že istý, celkom nový druh miešaného nápoja môže byť na rozličných miestach pomenovaný úplne odlišnými názvami, hoci jeho zloženie a postup prípravy sú úplne identické. Veľkú úlohu tu, samozrejme, zohráva fantázia pomenúvateľa nového produktu a navyše sa potvrdzuje, že metafora sa stáva celkom bežným prostriedkom pri pomenúvaní vecí. Názvov utvorených takýmto spôsobom je čoraz viac a konzument ich prijíma s čoraz väčším záujmom. Názov Bodrý Valentín sa mu môže napríklad zdať oveľa pôsobivejší ako jednoznačné a málo originálne „vodka s džúsom a ľadom“. Rovnako možno uprednostní Krokodílie slzy pred „vodkou s ľa­dom, paprikou a feferónkou“. Pre našu analýzu sme vybrali len tie názvy nápojov, ktoré sme našli aspoň v dvoch prameňoch a v kaž­dom z nich sa ich zloženie i postup prípravy zhodovali. Vychádzame teda z predpo­kladu, že sa takéto názvy stali všeobecne platnými a presne označujú konkrétne nápoje s nezameniteľnými charakteristikami.

Táto problematika sa bezpochyby týka špecifickej oblasti jazykovej komunikácie. Vzniknuté názvy nápojov prechádzajú v podstate troma odlišnými prostrediami, postupne sa vždy pohybujú na osi autor receptu a pomenovania pre nápoj – akýkoľvek barman alebo čašník – konzument.

Pozoruhodné je veľké množstvo názvov typu Florida koktail, Adria koktail a pod. O spisovnosti takýchto názvov by sa dalo diskutovať, pretože v kodifi­kač­ných príručkách sa jednoznačne uvádza, že nezhodný prívlastok stojí v slovenčine vždy za nadradeným menom (teda správne by boli tvary Koktail Florida, Koktail Adria a pod.), v istom zmysle tu teda ide o porušenie systémového rázu jazyka. Túto tendenciu postaviť diferencujúci prvok na prvé miesto (porov. názvy Devín banka, West Extraliga, C vitamín) možno pripísať práve mechanickému spôsobu preberania slovotvorných štruktúr z angličtiny, ktorý je však v súčasnosti v súlade s ko­munikačnými potrebami dynamicky sa rozvíjajúcej spoločnosti.

5. Slovotvorné postupy uplatňované pri tvorení tejto nomenklatúry sú rozmanité, nové názvy sa tvoria rozličným spôsobom. Podľa štruktúry ich možno rozdeliť na:

a) jednoslovné názvy domáceho pôvodu (napr. Žralok, Umelec, Miláčik, Prebudenie, Kolibovica, Vitamináda);

b) jednoslovné názvy prevzaté z cudzích jazykov (napr. Twist, Bonmat, Rendez-vous, Sahara, Ward 8, Mojito, Alexander, Americano);

c) zložené názvy (napr. Betón, t. j. becherovka + tonik, Kávatonik, Vodkatini);

d) dvoj- a viacslovné názvy so zhodným adjektívnym prívlastkom:

– domáceho pôvodu (napr. Malinový koblér, Absintový koktail, Smotanový fizz, Čokoládová krusta, Hubertov punč, Jahodové osvieženie, Dargovský medveď, Aprílový dážď, Maratónsky bežec, Rozmarný starček, Splnené želanie, Východný vietor, Bodrý Valentín, Malý nezbedník, Prísny derviš, Čierny Vladimír, Beduínsky žart, Ohnivá guľa, Morské pobrežie, Plavá Helena, Herliansky gejzír, Bošácka dáma, Spišský plač, Tekuté čerešne, Ananásový šľahaný mliečny nápoj, Karamelový mliečny šejk, Marhuľový zmrzlinový koktail, Škótsky zmrzlinový nápoj),

– prevzaté z cudzích jazykov (napr. Irish koktail, Artist koktail, Golden fizz, Royal fizz, Bloody Mary);

e) dvoj- a viacslovné názvy so zhodným substantívnym prívlastkom:

– domáceho pôvodu (napr. Unikát koktail, Malina koktail, Mikuláš koktail, Admirál koktail, Bezovec koktail, Mystérium koktail, Slivovica fizz, Šport sekt, Koktail Duša ovocia),

– prevzaté z cudzích jazykov (napr. Whisky koktail, Fernet stock koktail, Man­hat­tan koktail, Cinzano koktail, Chicago koktail, Moulin rouge koktail, Gin and sin koktail, Baccardi flyer koktail, Old Herold fizz, Brandy sling, Baby fizz, Orion fizz, Fru-fru dry);

f) dvoj- a viacslovné názvy s nezhodným prívlastkom (napr. Milk-shake s mi­xarom, Pomarančový nápoj s mrazeným smotanovým krémom, Koktail námorného kapitána, Flip zo šumivého vína, Cola pre dámy).

6. Zdomácňovanie cudzojazyčných názvov jednotlivých druhov miešaných alkoholických a nealkoholických nápojov spôsobuje isté ťažkosti, vyplývajúce z nejednotnosti ich formálnej stránky pri doslovnom preberaní, pokuse o preklad či kalkovanie. Takto popri názve Pomarančový milk-shake fungujú aj názvy Pomarančový mliečny šejk, ba dokonca Pomarančový šľahaný mliečny nápoj a Pomarančový mliečny šľahaný nápoj, popri názve Malinový ice-cream drink aj variant Malinový zmrzlinový nápoj a Malinový nápoj s mrazeným smotanovým krémom a okrem názvu Rumový egg-nogg sú produktívne aj tvary Rumový vajcovo-mliečny nápoj a Rumový vajcový mliečny nápoj. Možno predpokladať, že anglické tvary budú postupne úplne pravopisne poslovenčené, ako to bolo aj v prípade termínov koblér (cobbler), koktail (coctail), krusta (crusta), hajból (highball), frapé (frappé), glazé (glasé), flip (flipp), šerbet (sorbet) a pod.

7. Zo stavu načrtnutej problematiky vyplýva, že ani slovenská gastronomická nomenklatúra sa nevyhla prílevu anglicizmov, ktorý je charakteristický pre dynamiku vývoja jazykov mnohých európskych krajín. Pôvodné anglické varianty názvov miešaných nápojov sa už dávno v slovenskej lexike udomácnili a používatelia jazyka ich v podstate prijali v troch podobách:

a) v pôvodnom tvare (napr. Apricot black fizz, Ice cream cola);

b) v pôvodnom tvare s prekladom v zátvorke, napr. Blue lady (Modrá pani);

c) ako paralelne fungujúce oba tvary, pôvodný i domáci (napr. Krvavá Mary/Bloody Mary).

Okrem prispôsobovania sa anglických tvarov domácemu prostrediu sme však zaznamenali aj opačný proces. V podstate dobre fungujúce tvary Vodkový fix, Slivovicový fix, Ginový sour a pod. sú podľa vzoru nesklonných tvarov Brandy sling, Whisky sour, Cherry flip a pod. postupne vytláčané tvarmi Vodka fix, Gin fix, Slivovica fix a Gin sour.

8. Záver. – Rozsah a slovotvorná štruktúra jednotlivých slov slovnej zásoby z oblasti gastronomickej nomenklatúry sa v súvislosti s vývojom kulinárskeho umenia ustavične mení, obohacuje a dynamicky vyvíja, preto ho možno považovať za otvorený systém neustále ponúkajúci nové otázky a možnosti.



Literatúra


FURDÍK, J.: Metodológia, slovotvorná motivácia a teória poznania. Jazykovedný časopis, 28, 1977, s. 3–7.

FURDÍK, J.: Slovotvorná motivácia a jej jazykové funkcie. Levoča, Modrý Peter 1993.

HORECKÝ, J.: Základy slovenskej terminológie. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1956.

KAŠČÁK, J.: Miešané osviežujúce nápoje. Bratislava, Alfa 1981.

MASÁR, I. : Príručka slovenskej terminológie. Bratislava, Veda 1991.

MATUŠKA, P.: Veľká kniha o nápojoch. Bratislava, Príroda 1985.

MATUŠKA, P. – Kardos, E.: O nápojoch od A do Z. Bratislava, Príroda 1972.

MISTRÍK, J.: Jazyk a reč. 1. vyd. Bratislava, Mladé letá 1984. 432 s.

Nápojové lístky vybraných reštaurácií rozličných cenových skupín.

Osviežujúce nápoje na každú príležitosť. Red. H. Gályová. Bratislava, Živena 1983.

STRELKA, F.: Výroba ovocných vín a nápojov v domácnosti. Bratislava, Príroda 1989.

diskusie a rozhľady





Mária Šimková

FUNGOVANIE ČASTÍC NA OSI POZITÍVNE – NEGATÍVNE*


Šimková, M.: Function of Particles on the Axis Positive – Negative. Slovenská reč, 63, 1998, No. 2, pp. 80–87. (Bratislava)


The particles dispose of an universal lexical and grammatical connection, their meaning specifies, in accordance with the meaning of the autosemantic words, which are the particles connected with in the context. These properties cause problems during a lexicographic processing of particles. Invariant meaning of the particle (it expresses an evaluation, an attitude of an originator, emphasizes the following expression as well etc.) does not correspond to its meaning nuances. For example, from viewpoint of the communication of the positive or negative intellectual content, the formally negative particle (božechráň, bohužiaľ) can express the positive content, and the formally positive particle (bodaj) can express the negative content. The paper deals with a varied range of the connotative meanings of the particles on the communicative-pragmatic axis positive – negative.


Typickou črtou častíc je úzka významová zviazanosť s kontextom, resp. s mi­mojazykovou skutočnosťou, a to v dvoch protichodných, no vzájomne spätých smerovaniach: 1. častice majú schopnosť nadobúdať v závislosti od kontextu rozličné významové odtienky / odrážať rozličné (pre)javy mimojazykovej skutočnosti – 2. svo­jím v danom lexikálnom prostredí konkrétnym konotatívnym významom aktualizujú a subjektívne modifikujú výpoveď alebo jej časť. Už od čias V. V. Vi­no­gra­dova, kto­rý stál pri začiatkoch vyčleňovania častíc ako osobitného slovného druhu, sa traduje, že častice majú veľmi široký sémantický rozsah, ich lexikálno-gramatické významy sú veľmi pohyblivé a ich fungovanie je syntakticky podmienené (Vino­gradov, 1947). Tieto vlastnosti spôsobili, že častice boli spomedzi slovných druhov vymedzené ako posledné a ich inventár sa ešte stále rozširuje nielen prirodzeným pribúdaním zmeravených slovných tvarov z iných, plnovýznamových slovných druhov, ale aj teoretickým prehodnocovaním slovnodruhového zaradenia niektorých lexém. Inventár slovenských častíc sa takto postupne obohacoval od slovníka k slov­níku (od Slovníka slovenského jazyka, 1959–1968; ďalej SSJ, cez Veľký slovensko-ruský slovník, 1979–1995; ďalej VSRS, až po Krátky slovník slovenského jazyka, 1987, resp. 1997; ďalej KSSJ) predovšetkým preskupovaním lexém pôvodne hodnotených ako príslovky, napr.: bezmála, doista, naskrz, podistým, popravde, prípadne, výlučne. V KSSJ sú tieto lexémy označené výlučne ako častice.

Okrem hľadania a uplatňovania vhodných (formálno-významových) kritérií na identifikáciu častíc spôsobujú vlastnosti členov tohto slovného druhu nemalé problémy predovšetkým pri lexikografickom zovšeobecňovaní ich významu, resp. kontextového použitia: čím viac významových odtienkov môže častica v kontexte nadobudnúť či sprostredkovať, tým ťažšie sa hľadá a formuluje jej všeobecný, invariantný význam. Ten je napokon pre bežného používateľa často nepostačujúci, málo významovo priehľadný a niekedy zastiera aj zreteľnosť slovnodruhového zaradenia. Všeobecný výklad typu „vyjadruje hodnotiaci postoj k výpovedi“, „zdôrazňuje nasledujúci výraz“, „vyjadruje stanovisko podávateľa k výpovedi“ a pod. si používateľ slovníka musí konkretizovať len na základe svojho jazykového vedomia a pozornej analýzy konkrétnych príkladov. Exemplifikácia však zvyčajne nie je úplná, lebo lexikograf nemá k dispozícii dostatok dokladov, resp. doklady na všetky komunikačné použitia príslušnej častice, alebo ani nemôže všetky vyčerpať, aby príliš nezväčšoval rozsah heslovej state – postihnutie významu či funkcie častice vyžaduje nezriedka opis intonačného stvárnenia výpovede alebo širší kontext. V malom type výkladového slovníka (KSSJ) niet toľko priestoru, ale v strednom type by sa mohol nájsť, a tak by sme v súvislosti s jeho prípravou chceli poukázať na jednu vlastnosť častíc – na špecifický spôsob ich fungovania na osi pozitívne – negatívne a možnosti jeho lexikografického zachytenia.

Materiál (repertoár slovenských častíc a doklady) sme získali z počítačovej verzie KSSJ a dopĺňali sme ho zo SSJ a miestami aj z VSRS. Miesto a funkciu jednotlivých častíc na osi pozitívne – negatívne sme posudzovali z hľadiska dodržania logického princípu výstavby výpovede (forma v súlade s objektívnou platnosťou vety), resp. jeho porušenia a uplatnenia emocionálnej transpozície (forma v rozpore s obsahom výpovede, t. j. s jej skutočnou platnosťou; k termínom porov. Grepl, 1967). V každom čiastkovom zistení a konštatovaní je implicitne prítomná informácia, že je platné len pre daný prípad, kontext, situáciu. Častice totiž disponujú univerzálnou lexikálnou a gramatickou spájateľnosťou (Kondrašov, 1974) a ich význam sa prelína s významom plnovýznamových slov, s ktorými sa v kon­texte spájajú. Pri akejkoľvek typológii, vnútornej (sémantickej) diferenciácii slovného druhu častice treba preto počítať s tým, že jedna a tá istá častica môže byť zaradená do rozličných, dokonca aj protichodných (opozitných) sémantických skupín.

Pri hodnotení fungovania častíc na osi pozitívne – negatívne vychádzame z toho, že každá (jazykovo stvárnená) skutočnosť má z tohto hľadiska istú hodnotu, pozitívnu alebo negatívnu, ale jednotlivé prostriedky sa na nej podieľajú nerovnako. Niektoré lexikálne jednotky sú svojou sémantikou jednoznačne zaradené na jeden alebo druhý pól osi, iné sa pohybujú okolo stredu a k niektorému z pólov sa približujú len v kontexte; špecifickú úlohu tu zohrávajú suprasegmentálne javy, predovšetkým intonácia a pod. V slovnom druhu častice sa toto všeobecne platné konštatovanie prejavuje v základnom rozdelení na dve skupiny:

1. častice, ktoré a) sú schopné spôsobiť, že výpoveď bez častice sa po jej po­užití emocionálne transponuje v smere pozitívnom alebo negatívnom, b) svojou prítomnosťou posilňujú či oslabujú pozitívny alebo negatívny obsah pôvodnej výpovede; ide o častice zvyčajne pochádzajúce z plnovýznamových slov a disponujúce istým, emocionálne bohatým denotatívnym významom (nimi sa budeme podrobnejšie zaoberať v druhej časti príspevku);

2. častice, ktoré nemajú také vlastnosti, používajú sa v objektívnejšie ladených kontextoch s logickou výstavbou; forma je z hľadiska pozitívneho – negatívneho v súlade s objektívnou platnosťou výpovede; ide o častice, ktoré zvyčajne nepochádzajú z plnovýznamových slov alebo ich etymológia je už zastretá a disponujú len minimálnym, emocionálne chudobným denotatívnym významom.

Druhú skupinu tvoria predovšetkým častice vyjadrujúce a) približnosť (asi dvadsať, bezmála/blízko/takmer polmiliónové mesto), b) enumerácie (à, cirka; ďa­lej/potom nasleduje), c) istú jednoznačnosť či výlučnosť (celkom malý kúsok, čisto/iba/len/jedine ľudská vec), d) častice pripájajúce aktuálny výraz, resp. nadväzujú­ce na kontext alebo situáciu (naostatok, napokon, napríklad; nuž, ono, ozaj), e) čas­tice vyjadrujúce pochybnosť/nepochybnosť, istotu/neistotu (bezpochyby, dozaista; azda, hádam, vari), f) váhanie (asi, možno, pravdepodobne), ale aj g) isté popieranie či zápor (aj tak, predsa; kde(že)(by), nič). [Jednotlivé podskupiny sme označovali podľa výkladu častíc v KSSJ, niektoré výklady sme podľa potreby zovšeobecnili alebo zostručnili a podskupiny sme usporiadali podľa intenzity ich zapojenosti na osi pozitívne – negatívne od najnižšej v podskupine a) po najvyššiu v pod­skupine g). Uvedomujeme si, že slovníkové doklady či dokonca izolované lexémy pôsobia do istej miery vypreparovane od pozitívnych – negatívnych príznakov, ale uvedené rozdelenie sme robili na základe analýzy v širších kontextoch, ktoré tu nemôžeme všetky podrobne komentovať.]

Posledná spomínaná podskupina častíc s oslabenou účasťou na osi pozitívne – negatívne (2g – častice vyjadrujúce isté popieranie či zápor) signalizuje, že kategórie pozitívnosť/negatívnosť vnímame na inej rovine ako klad/zápor. Na zamieňavé používanie termínov negácia, zápor bez presnejšej diferenciácie poukázal v slovenskej jazykovede naposledy J. Pavlovič (1989), pričom navrhol logicky vybudovanú sústavu termínov z tejto oblasti. Nám v tomto príspevku nejde o napĺňanie alebo dopĺňanie navrhnutej sústavy na lingvistickej rovine, ale o významovo priehľadnú analýzu materiálu na rovine myšlienkových obsahov. Pravda, obidve roviny sú pri jazykovom stvárnení mimojazykovej skutočnosti prepojené, ale pre potreby tohto príspevku diferencujeme lexikálno-syntaktické kategórie klad/zápor (súhlas/nesúhlas, tu teda aj afirmácia/negácia) a filozoficko-jazykové alebo komunikačno-pragmatické kategórie pozitívne/negatívne. Ako ukážeme ďalej, obsahom pozitívneho je príjemnosť, potrebnosť, prijateľnosť, vhodnosť, súlad a iné pozitívne emócie, hodnotenia, vplyvy a v negatívnom sa skrýva nepríjemnosť, nepriaznivosť, neželateľnosť až nevhodnosť a iné negatívne emócie, hodnotenia, vplyvy. [Uvedené obsahy sme v citovaných kontextoch posudzovali z hľadiska kultúrno- spoločenského úzu konkrétneho (slovenského) jazykového spoločenstva, ale i na základe nášho individuálneho, subjektívneho vnímania jednotlivých javov.] Pri takomto nazeraní kladné nemusí byť súčasne pozitívnym a záporné negatívnym, tieto kategórie sa pri emocionálnej transpozícii môžu prekrížiť. Typickým príkladom na rozpor medzi kladným a pozitívnym, záporným a negatívnym sú častice bodaj a bohuchovaj, božeuchovaj, bohchráň, božechráň.

Častica bodaj je na prvý pohľad, resp. z diachronického hľadiska kladná, vyjadruje túžbu po niečom. V pôvodnom význame išlo vlastne o pozitívnu prosbu Boh daj!, ale v súčasnosti sa častica bodaj používa takmer výlučne v zahrešeniach a výrazne negatívnych prianiach, preklínaniach: bodaj to parom vzal, bodaj ho porantalo (vo výklade hesla bodaj synonymne uvádzané kiež(by) má však aj pozitívne použitia). Naproti tomu častice boh-/božeuchovaj, boh-/božechráň sú záporné (resp. záporové), popierajú už i len možnosť, že by sa niečo malo/mohlo stať, a keďže sa tým zvyčajne myslí niečo zlé, nepriaznivé, neprípustné (nechcem ohovárať, božechráň; bohuchovaj, aby som ja kradol), ide vlastne o častice v našom vymedzení pozitívne. Podobne je to s časticou neúrekom, ktorá je etymologicky takisto popierajúcou, záporovou, ale komunikuje pozitívny obsah. Častica vznikla ako kondenzát výpovede (nech) nie (je táto chvála) úrekom, čím hovoriaci uisťoval, že nemá v úmysle privolať svojou chválou niečo zlé, že nechce svojou dobrou rečou (rekom) spôsobiť pravý opak – jedným z postupne nadobudnutých významov predpony u- je význam schopnosti alebo sily vykonať istý dej (porov. Etymologický slovník jazyka českého, 1968, s. 397 a s. 665).

Konkrétne fungovanie častíc prvej základnej skupiny (častice aktívne sa zúčastňujúce na emocionálnej transpozícii) na osi pozitívne – negatívne ukazujú nasledujúce príklady – rozmanité (komunikačné) situácie, ktoré môžu pri ne/použití častíc nastať. Keďže sa sústreďujeme na realizované myšlienkové obsahy, ako ich na základe materiálu vnímame, nezaoberáme sa tu osobitne úlohou lexikálneho obsadenia výpovede, pozíciou záporovej morfémy ne-, intonačným stvárnením výpovede ani ďalšími faktormi, spoluutvárajúcimi pozitívny alebo negatívny obsah výpovede, ale práve len časticami a ich úlohou v tomto procese.

F O R M A

V Ý Z N A M

O B S A H

nič nezabudol

2 x zápor

napočudovanie, nič nezabudol

negácia negácie = klad („mal všetko potrebné“)

klad, ale + bolo nám to čudné, divili sme sa tomu, lebo to bolo preňho nezvyčajné

pozitívny obsah


relativizácia pozitívneho upo­zornením na negatívnu vlastnosť (zábudlivosť)

teba som tu potreboval

klad



rovno teba som tu potreboval

klad, ale + suprasegmenty = „ne­potreboval som ťa, nikoho ne­po­trebujem, tobôž nie teba“ = zá­por

lexikálne + intonačne = „práve teba som tu vôbec nepotreboval“ = zápor

pri intonačne stvárnenej emo­cionálnej transpozícii negatív­ny postoj k adresátovi, resp. k situácii

zjavný, posilnený negatívny postoj k adresátovi

raz si hlavu zabudneš

klad


raz si rovno hlavu zabudneš

klad, hoci sloveso obsahuje zá­pornú sému, resp. upozornenie „aby si si nezabudol“

zdôrazňujúce, ironizujúce

negatívny postoj k adresá­to­vi, resp. situácii


posilnený negatívny postoj k ad­resátovi, resp. situácii

nechcem ohovárať

zápor

nechcem ohovárať, božechráň

zápor


zosilnený zápor

pozitívny obsah


posilnený pozitívny obsah

nebol podvodníkom

zápor


iste nebol podvodníkom

záporný význam slova podvod­ník = vlastne negácia záporu = klad („nebol nečestný“)

zdôraznený význam

pozitívny obsah [v zločineckom, mafiánskom prostredí negatívny]

posilnený pozitívny obsah

pomoc prišla neskoro

zápor

pomoc prišla, bohužiaľ,

ne­sko­ro

zápor


zdôraznený zápor

negatívny obsah


pozitívna ľútosť nad negatívnou skutočnosťou

bolo to (pre nás) ďaleko

klad

bolo to (pre nás), bohužiaľ,

ďa­leko

klad, neutrálne konštatovanie


klad, ale modifikovaný význa­mom častice

podľa kontextu, resp. situácie skôr negatívny obsah

ľutujúci, ospravedlňujúci cha­rakter, negatívny obsah (ne­mohli sme tam byť, hoci sme chceli/mali)

budeme musieť akceptovať ešte tri faktické poznámky

klad

bohužiaľ, budeme musieť

ak­ceptovať ešte tri faktické po­známky

klad, hoci sloveso obsahuje zá­pornú sému („keďže musíme, tak ich akceptujeme“)

relativizácia kladu slovesom mu­sieť je časticou zdôraznená

pozitívny obsah relativizovaný slovesom musieť


zjavný negatívny postoj ku skutočnosti, resp. ospravedl­nenie sa adresátom

Pri hľadaní súvislostí medzi vlastnosťami a pôsobením častíc na významovej osi pozitívne – negatívne sa nám v prvej skupine častíc utvorili z hľadiska myšlienkových obsahov takéto podskupiny:

– negatívne použitie s (väčšinou) pozitívnym úmyslom: bohupris(ah)ám, pánbo(h)chráň, prisám(bohu), verabože, namojdušu, namojpravdu, namojveru; negatívnou črtou je tu vlastne zneužívanie pomenovaného, resp. rovnako nevhodné zaprisahávanie sa na seba samého či svoje podstatné danosti (namojdušu/-pravdu/-veru): máš pravdu, Jano, prisámbohu; zaveril som sa: namojdušu, namojdušu; to sú namojpravdu naši;

– pozitívne použitie s negatívnym pozadím (u podávateľa aj prijímateľa): bohužiaľ, žiaľ(bohu); negatívne pozadie tu predstavuje skutočnosť, že sa nestane/nestalo niečo, čo sa malo, príp. mohlo stať, alebo naopak, že sa stalo/stane niečo, čo sa (možno) stať nemalo: pomoc prišla bohužiaľ neskoro; jeho práca, žiaľbohu, ostala torzom [pozn.: všetky doklady sú citované podľa KSSJ v presnej grafickej podobe];

– negatívne použitie s negatívnym obsahom: otcu-materi, pána(beka), paroma, zaboha: (ani) zaboha si nevedel spomenúť; paroma je tu dobre; to je otcu- materi dosť;

– pozitívne použitie s pozitívnym obsahom: bohuvďaka, chvalabohu: chvalabohu, nič sa nestalo; bohuvďaka, prišiel včas.

Z hľadiska lexikálneho významu sú v prvej skupine častice (ako sme už spomínali v úvode, väčšinou utvorené z plnovýznamových slovných druhov), ktoré nesú konkrétny lexikálny význam a ním kontext ovplyvňujú v smere pozitívnom (božechráň, bohuchovaj, dajbože, chráňboh, chvalabohu, nebodaj, nedajbože; áno, hej) alebo negatívnom (figu, hovno, prd, zaboha; nie). Iná skupina častíc sa len istým spôsobom zapája do pozitívneho alebo negatívneho obsahu, ktorý vyplýva už zo základového lexikálneho obsadenia výpovede: daný obsah sprevádza, dopĺňa či obmedzuje (nič sa mu nestalo – dohromady sa mu nič nestalo; počkaj, ty dostaneš! – počkaj, veď ty dostaneš!), potvrdzuje či popiera (nik mu neverí – beztak mu nik neverí, teba som tu potreboval – rovno teba som tu potreboval), zosilňuje až stupňuje (takmer spadol – div/dobre/len-len že nespadol, je lenivý a navyše klame), alebo naopak, relativizuje (napočudovanie/napodiv rýchle sa uspokojil), alebo je výpoveď bez častice v tomto zmysle nejasná, nevýrazná a častica v nej niektorú stránku, pozitívnu alebo negatívnu, skonkretizuje, zvýrazní (získať veľký podiel – získať čím väčší podiel; nič nezabudol – napočudovanie, nič nezabudol). Pozitívum/negatívum môžeme niekedy vidieť už v samotnom použití/nepoužití častice (napr. prosím: choďte tadiaľto! objektívny, nezainteresovaný, ale aj prísny až tvrdý rozkaz – prosím, choďte tadiaľto! istá miera zainteresovanosti, úctivého vzťahu) alebo v použití štylisticky, resp. komunikačne ne/adekvátnej častice (áno, hej, hm; nie, ne/né, mm).

Niektoré príklady alebo opisované významy, resp. vlastnosti častíc sú na prvý pohľad možno diskutabilné, príp. zaraditeľné do iných skupín, ale častice, ako sme už spomínali, sú natoľko významovo tvárne, že aj z hľadiska sledovanej témy môžu sprostredkovať viacero (až všetky) z naznačených smerovaní. Tak častica čo je bez priameho, výrazného vzťahu k významovej osi pozitívne – negatívne vo svojom 4. význame – opakovanosť (deň čo deň), tvorí alebo zapája sa do negatívneho smerovania (čo nás po ňom!, iba čo ma trápiš), ale býva aj pozitívna (dobrá robota, čo?, robiť čo najlepšie).

Ako už uvedené príklady naznačujú, pozitívny či negatívny obsah môže byť komunikovaný štylisticky neutrálne (čo, dohromady, navyše, takmer) alebo expresívne až hrubo (čože, figu, hovno, prd, zaboha). Isté diferenciácie prebiehajú aj vnútri niektorých ad hoc utvorených sémantických skupín: expresívne častice typu bohvie-, čertvie- (-kam, -kedy, -kto…) sú vzhľadom na neutrálnejšiu časticu ktovie- posunuté v smere negatívnom, častica čertvie- o poznanie viac.

Načrtnutý opis zástoja častíc na osi pozitívne – negatívne nie je nijako vyčerpávajúci. v tomto príspevku nám nešlo o exaktné a absolútne členenie častíc na negatívne a pozitívne, ale len o poukázanie na istú stránku ich fungovania v texte či komunikácii, o načrtnutie iného pohľadu na častice a poukázanie na skutočnosti, ktoré sa zatiaľ nie vždy dostali do lexikografických opisov. Aj keď sa v súčasnom jazykovednom poznaní význam slova považuje skôr za čosi premenlivé, čo sa nedá posudzovať izolovane, ale len na pozadí konkrétnej situácie – a častice sú toho veľmi názorným príkladom –, predsa by sa táto skutočnosť mala dať stručne a výstižne zachytiť aj pri lexikografickom spracovaní. Všeobecná formulácia (ako ju citujeme podľa KSSJ) by sa dala skonkretizovať napr. takto (druhá formulácia pri nasledujúcich heslách):

bár(s) II. čast. 1. vyj. hodnotiaci postoj k výrazu: choď b. aj do trantárie (KSSJ, 1987, s. 43)

bár(s) II. čast. 1. zdôrazňuje negatívny postoj podávateľa k adresátovi alebo situácii: choď b. aj do trantárie;

božechráň, bohchráň čast. expr. vyj. záporný hodnotiaci postoj; ešte(že) čo, kdeže by, veru nie: nechcem ohovárať, b.; b. mu niečo povedať (KSSJ, 1987, s. 51)

božechráň, bohchráň čast. expr.

1. v zápornej výpovedi zdôrazňuje zápor: nechcem ohovárať, b.

2. kladnú výpoveď neguje: b. mu niečo povedať;

keď III. čast. vyj. hodnotiaci postoj k vete: k. ste len tu! (KSSJ, 1987, s. 151)

keď III. čast. zdôrazňuje pozitívny postoj k adresátovi alebo situácii: k. ste len tu!

Práve na lexikografickom opise častíc sa v mnohom preveruje i ukazuje detailnosť a presnosť poznania jazykového systému a jeho fungovania v komunikácii v danom jazykovom spoločenstve.

Literatúra


GREPL, M.: Emocionálně motivované aktualizace v syntaktické struktuře výpovědi. Brno 1967. 151 s.

KONDRAŠOV, N. A.: Nekotoryje zamečanija o časticach. In: Jazykovedné štúdie. XII. Peciarov zborník. Red. J. Oravec. Bratislava, Veda 1974, s. 131–136.

Krátky slovník slovenského jazyka. 1. vyd. Red. J. Kačala – M. Pisárčiková. Bratislava, Veda 1987. 592 s.; 3. vyd. 1997. 944 s.

MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého. 2. vyd. Praha, Nakladatelství ČSAV 1968. 866 s.

Morfológia slovenského jazyka. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1966. 896 s.

PAVLOVIČ, J.: Termíny z oblasti negácie v jazyku. Slovenská reč, 54, 1989, s. 334–342.

Slovník slovenského jazyka. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959–1968. 6 zv.

Veľký slovensko-ruský slovník. Bratislava, Veda 1979–1995. 6 zv.

VINOGRADOV, V. V.: Russkij jazyk. Grammatičeskoje učenije o slove. Moskva – Leningrad, Učpedgiz 1947. 784 s.






Jozef Jacko

ÚZEMNOSPRÁVNE ČLENENIE SLOVENSKEJ REPUBLIKY


JACKO, J.: Territorial and administrative Division of the Slovak Republic. Slovenská reč, 63, 1998, No 2, pp. 87–96. (Bratislava)


The Slovak Republic is territorially and administratively divided into eight regions. The regions are subdivided into districts. Within them, the capital of the Slovak Republic, Bratislava, and the city of Košice form urban districts. Most of the names of urban districts correspond to the names of localities of the place: Bratislava-Lamač, Bratislava-Vajnory, Košice-Džungľa. The names of urban districts in Košice are motivated by the cardinal points: Košice-Sever, Košice-Juh, Košice-Západ. We can derive inhabitant masculine and feminine nouns or adjectives both from urban districts and local names: Džungľa Džungľan, Džunglianka, džungliansky; Sever – Severan, Severanka, severský.


Nariadením vlády Slovenskej republiky č. 258/1996 Z. z. z 13. augusta 1996, kto­rým sa vydáva Zoznam obcí a vojenských obvodov tvoriacich jednotlivé okresy (ZOVO), sa Slovenská republika člení na osem krajov: Bratislavský kraj, Trnavský kraj, Trenčiansky kraj, Nitriansky kraj, Žilinský kraj, Banskobystrický kraj, Prešovský kraj, Košický kraj. V Pravidlách slovenského pravopisu (PSP, 1991, s. 62) sa v rámci poučiek o písaní veľkých písmen konštatuje, že názvy správnych oblastí štátov, napr. Žilinský okres (okres Žilina), Západoslovenský kraj, Trenčianska župa, Trenčianska stolica atď., sa píšu s veľkým začiatočným písmenom. V novom vydaní PSP bude treba exemplifikovať v rámci názvov správnych oblastí štátov súčasné reálie.

Bratislavský kraj sa územne a správne člení na osem okresov, z toho päť okre­sov sa začleňuje do hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy: okres Bratislava I: Bratislava – mestská časť Staré Mesto; okres Bratislava II: Bratislava – mestské časti Podunajské Biskupice, Ružinov, Vrakuňa; okres Bratislava III: Bratislava – mestské časti Nové Mesto, Rača, Vajnory; okres Bratislava IV: Bratislava – mestské časti Devín, Devínska Nová Ves, Dúbravka, Karlova Ves, Lamač, Záhorská Bystrica; okres Bratislava V: Bratislava – mestské časti Čunovo, Jarovce, Petržalka, Rusovce.

Košický kraj sa územne a správne člení na jedenásť okresov, z ktorých štyri sa začleňujú do mesta Košice a ďalej sa podobne ako v Bratislave členia na mestské časti: okres Košice I: Košice – mestské časti Džungľa, Kavečany, Sever, Sídlisko Ťahanovce, Staré Mesto, Ťahanovce; okres Košice II: Košice – mestské časti Lorinčík, Luník IX, Myslava, Pereš, Poľov, Sídlisko KVP (Košického vládneho programu), Šaca, Západ; okres Košice III: Košice – mestské časti Dargovských hrdinov, Košická Nová Ves; okres Košice IV: Košice – mestské časti Barca, Juh, Krásna, Nad jazerom, Šebastovce, Vyšné Opátske.

Doklady z masmédií ukazujú, že mestské časti Bratislavy a Košíc sa nezapisujú rovnako, napr.:


…do desiatok domácností obyvateľov košickej mestskej časti Juh. – Elektrikárom bolo na košickom Juhu horúco… (Sme na východe, 21. l. 1997, s. 1–2). – V mestskej časti Bratislava-Petržalka konečne vyzývajú občanov… (Pravda, 23. 1. 1997, s. 1). – Alexander Weber, starosta Mestskej časti Košice-Luník IX… (Sme na východe, 23. 1. 1997, s. 3). – Obyvatelia z Bazovského ulice tvrdia, že v Dúbravke existujú miesta… (Pravda, 27. 1. 1997, s. 5). – Košice-Juh sa ako prvá mestská časť stáva súčasťou projektu Bezpečnostné Košice mimo Starého mesta (Sme na východe, 28. 1. 1997, s. 2).


V PSP (s. 119) sa v kapitole o interpunkcii pri poučkách o písaní spojovníka hovorí, že v spojeniach, v ktorých prvá časť označuje celok a druhá súčasť, sa používa spojovník, napr. Bratislava-Devínska Nová Ves (mestská časť Bratislavy). Z úsporných dôvodov tento spôsob písania mestských častí Bratislavy i Košíc je v masmédiách najprijateľnejší a využíva sa. Napr.:


…na verejných komunikáciách v Bratislave-Starom meste. – …od 1. júla môžu vodiči v Bratislave-Starom meste parkovať v zmysle vyhlášky… – …mestskej časti Bratislava-Staré Mesto… (Sme/Smena, 29. 6. 1996, s. 10).


Pripomíname, že v dvojslovnom názve Staré Mesto, Nové Mesto treba písať aj druhý výraz (Mesto) s veľkým začiatočným písmenom.

Názvy mestských častí Bratislavy a Košíc sa v PSP neuvádzajú, lebo PSP registrujú iba názvy obcí na Slovensku podľa zoznamu obcí, ktorý vydalo Ministerstvo vnútra SR a ktorý platil od 23. 11. 1990. Niektoré mestské časti ako pôvodne samostatné obce a ich príslušné deriváty však nájdeme v Slovníku slovenského jazyka (SSJ VI, 1968). V PSP sa pri každom názve obce uvádza príslušné obyvateľské meno v mužskom a ženskom rode, ako aj príslušné prídavné meno. V ďalšej časti príspevku uvádzame mestské časti okresov Bratislava a Košice s príslušnými obyvateľskými menami mužského a ženského rodu, ako aj príslušné adjektívne deriváty. Ak sú názvy mestských častí rovnaké, uvádzame ich iba v jednom okrese:

(Bratislava)-Staré Mesto – Staromešťan, Staromešťanka, staromestský; Podunajské Biskupice – Podunajskobiskupičan i Biskupičan, Podunajskobiskupičanka Biskupičanka, podunajskobiskupický i biskupický; Ružinov – Ružinovčan, Ružinovčanka, ružinovský; Vrakuňa – Vrakunčan, Vrakunčanka, vrakunský; Nové Mesto – Novomešťan, Novomešťanka, novomestský; Rača – Račan, Račianka, račiansky; Vajnory – Vajnorčan, Vajnorčanka, vajnorský; Devín – Devínčan, Devínčanka, devínsky; Devínska Nová Ves – Devínskonovovešťan, Devínskonovovešťanka, devínskonovoveský; Dúbravka – Dúbravčan, Dúbravčianka, dúbravčiansky; Karlova Ves – Karlovovešťan, Karlovovešťanka, karlovoveský; Lamač – Lamačan, Lamačanka, lamačský; Záhorská Bystrica – Záhorskobystričan, Záhorskobystričanka, záhorskobystrický; Čunovo – Čunovčan, Čunovčanka, čunovský; Jarovce – Jarovčan, Jarovčanka, jarovský; Petržalka – Petržalčan, Petržalčanka, petržalský; Rusovce – Rusovčan, Rusovčanka, rusovský.

(Košice)-Džungľa – Džungľan, Džunglianka, džungliansky; Kavečany – Kavečanec, Kavečianka, kavečiansky; Sever – Severan, Severanka, severský; Sídlisko Ťahanovce – Ťahanovskosídlišťan, Ťahanovskosídlišťanka, ťahanovskosídliskový; Ťahanovce – Ťahanovčan, Ťahanovčanka, ťahanovský; Lorinčík Lorinčíčan, Lorinčíčanka, lorinčícky; Myslava – Myslavčan, Myslavčanka, myslavský; Pereš – Perešan, Perešanka, perešský; Poľov – Poľovčan, Poľovčanka, poľovský; Šaca – Šačan, Šačianka, šačiansky; Západ – Západčan, Západčanka, západský; Dargovských hrdinov – Dargovskohrdinčan, Dargovskohrdinčanka, dargovskohrdinský; Košická Nová Ves – Košickonovovešťan, Košickonovovešťanka, košickonovoveský; Barca – Barčan, Barčianka, barčiansky; Juh – Južan, Južanka, južanský; Krásna – Krásňan, Krásňanka, krásňanský; Nad jazerom – Nadjazerčan, Nadjazerčanka, nadjazerský; Šebastovce – Šebastovčan, Šebastovčanka, šebastovský; Vyšné Opátske – Vyšnoopátčan i Opátčan, Vyšnoopátčanka i Opátčanka, vyšnoopátsky i opátsky.

V SSJ VI rovnako vyznievajú adjektívne deriváty od názvov Dúbrava i Dúbravka v podobe dúbravský. V PSP od názvu Dúbrava má adjektívum podobu dúbravský, ale od názvu Dúbravka podobu dúbravčiansky. Obyvateľské meno ženského rodu od názvu Dúbrava i Dúbravka má podľa SSJ VI podobu Dúbravčanka. V PSP je pri názve Dúbrava podoba Dúbravčanka, pri deminutíve Dúbravka je podoba Dúbravčianka. Tento derivačný systém sa v PSP uplatňuje aj pri iných dvojiciach s deminutívnym pendantom, napr. Závada – Závadčan, Závadčanka, závadský, ale Závadka – Závadčan, Závadčianka, závadčiansky; Slatina – Slatinčan, Slatinčanka, slatinský, ale Slatinka – Slatinčan, Slatinčianka, slatinčiansky; Trnava Trnavčan, Trnavčanka, trnavský, ale Trnávka – Trnávčan, Trnávčanka, trnávčanský; Poruba – Porubčan, Porubčanka, porubský, ale Porúbka – Porúbčan, Porúbčanka, porúbčanský atď. Od bratislavskej mestskej časti Dúbravka majú príslušné deriváty podobu Dúbravčan, Dúbravčianka, dúbravčiansky.

Názov košickej mestskej časti Džungľa je motivovaný kedysi okrajovou košickou lokalitou s týmto názvom. Obyvateľské meno mužského rodu od názvu Džungľa sa tvorí príponou -an: Džungľan. Prídavné meno vyznieva na -iansky: džungliansky a obyvateľské meno ženského rodu na -ianka: Džunglianka. Takto sa v spisovnej slovenčine tvoria príslušné deriváty od názvov Ubľa, Koromľa, Topľa: Ubľan, Ublianka, ubliansky; Koromľan, Koromlianka, koromliansky; Topľan, Toplianka, topliansky a pod. Názvy troch košických mestských častí Sever, Západ a Juh sú motivova­né pomenovaniami svetových strán. V Krátkom slovníku slovenského jazyka (KSSJ, 1997) sa uvádzajú apelatíva severan, severanka, južan, južanka (obyvatelia severných, resp. južných krajín) a prídavné mená severský južanský. Obyvateľské meno Severan sme zaregistrovali v denníku Lúč – Východoslovenské noviny, 10. 2. 1997, s. 3: Zlaté výročie sobáša si vo štvrtok pripomenuli dva manželské páry z mestskej časti Košice-sever…: Dve zlaté svadby S e v e r a n o v. Od názvu mestskej časti Juh treba tvoriť príslušné deriváty (obyvateľské mená) Južan, Južanka a prídavné meno južanský. V tlači sme zaregistrovali aj neživotné vlastné meno Južan, ktorým sa v Ko­šiciach nazýva kultúrne stredisko v tejto lokalite: S Julom Satinským v Južane (Sme na východe, 5. 3. 1996, s. 3). V Košiciach vychádza aj periodikum Južan. Od názvu košickej mestskej časti Západ navrhujeme tvoriť obyvateľské meno mužského rodu príponou -čan: Západčan. Od mužskej podoby Západčan príponou -ka tvoríme obyvateľské meno ženského rodu Západčanka. Takto sa tvoria obyvateľské mená od miestnych názvov Ňárad – Ňáradčan, Ňáradčanka; Rad Radčan, Radčanka; Priechod – Priechodčan, Priechodčanka a pod. Prídavné mená od týchto názvov sa tvoria príponou -ský: ňáradský, radský, priechodský. Aj od názvu Západ môžeme príponou -ský utvoriť prídavné meno západský. V KSSJ sa pri apelatívnom hesle západ uvádza vo štvrtom význame proprium Západ (krajiny ležiace v západnej oblasti zemegule) a jeho opozitum Východ s exemplifikáciou európsky Západ, vzťahy medzi Západom a Východom. Obyvateľské mená od vlastných mien Západ Východ sa neuvádzajú. Zaznamenáva sa apelatívum západniar s kvalifikátorom hovorový výraz s dvoma významami: 1. (pôvodne) obyvateľ západného Slovenska, 2. obyvateľ západných (obyčajne západoeurópskych) krajín, ženská podoba západniarka a prídavné meno západniarsky.

Osobitný prípad predstavujú názvy košických mestských častí Nad jazerom Dargovských hrdinov. V prvom prípade ide o predložkové spojenie, v druhom prípade o genitívny tvar. V PSP sa hovorí, že v názvoch miest a obcí píšeme s veľkými začiatočnými písmenami všetky plnovýznamové slová, napr. Spišská Nová Ves, Nové Mesto nad Váhom, Dedina Mládeže. Takto sa podľa PSP píšu aj názvy častí miest ako administratívnych jednotiek (pôvodne zvyčajne názvy samostatných obcí), napr. Staré Mesto, Karlova Ves, Devínska Nová Ves (v Bratislave), Bardejovské Kúpele, Dlhá Lúka (v Bardejove). (Pripomíname, že názov Staré Mesto je aj v Košiciach.) Ak je súčasťou názvu obce zemepisný názov iného druhu, píše sa takýto zemepisný názov podľa PSP rovnako ako akýkoľvek iný zemepisný názov (ponecháva si svoju pravopisnú podobu), napr. Závada pod Čiernym vrchom (v názve Čierny vrch ako pomenovaní vrchu, ktorý je súčasťou názvu obce, sa píše veľké písmeno iba na jeho začiatku). V PSP sa uvádza iba názov obce Závada. V SSJ VI sa pri názve obce Závada (s príslušnými derivátmi) uvádza aj názov obce Závada pod Čiernym vrchom. Vo Vlastivednom slovníku obcí na Slovensku III (1978) sa zaznamenáva názov obce Závada pod Čiernym Vrchom (s veľkým V). V názvoch košických miestnych názvov Nad jazerom Dar­gov­ských hrdinov ide o vlastné meno ako celok, a preto píšeme veľké písmeno iba na začiatku dvojslovných názvov. Obyvateľské meno mužského rodu sa tvorí príponou -čan: Nadjazerčan, Dargovskohrdinčan. Od týchto názvov príponou -ka sa tvorí obyvateľské meno ženského rodu: Nadjazerčanka, Dargovskohrdinčanka. Prídavné meno sa tvorí príponou -ský: nadjazerský, dargovskohrdinský. V SSJ VI sa od miestneho názvu Šaca uvádzajú deriváty Šačan, Šačanka, šacký. V štúdii Deriváty miestnych názvov typu Strážske, Boca Beša (Jacko, 1977) sme upozornili, že adjektívny derivát typu šacký vybočuje aj z miestneho úzu. V súlade s de­rivačným postupom typu Reca – Rečan – Rečianka – rečiansky sme navrhovali tvoriť aj od miestneho názvu Šaca príslušné deriváty Šačan – Šačianka – šačiansky.

Pomenovania okresov majú podľa PSP dvojslovnú adjektívno-substantívnu podobu (Prešovský okres) alebo dvojslovnú substantívnu podobu (okres Prešov). V prílohe nariadenia vlády Slovenskej republiky majú pomenovania krajov adjektívno-substantívnu podobu (Bratislavský kraj), pomenovania okresov dvojslovnú substantívnu podobu (okres Michalovce). Pri adjektívno-substantívnej podobe môžu nastať isté ťažkosti, pretože pri niektorých miestnych názvoch vyznievajú adjektívne deriváty v SSJ ináč ako v PSP. Od názvu Medzilaborce má prídavné meno v SSJ podobu medzilaborecký, v PSP podobu medzilaborský. V masmédiách sa stretávame výlučne s podobou medzilaborecký (z priestorových dôvodov nemôžeme uviesť všetky doklady), napr.:


medzilaboreckom detskom domove… (Pravda, 3. 2. 1995, s. 5). – Činnosť medzilaboreckého múzea… (Plus 7 dní, 27. 8. 1996, s. 10). – Pri príležitosti inštalácie nového Medzilaboreckého okresu(Sme/Smena, 29. 10. 1996, s. 8). – V lyžiarskom stredisku na Danovej v Medzilaboreckom okrese… (Sme/Smena, 14. 1. 1997, s. 3). – …do Základnej školy na Medzilaboreckej 11 (Pravda, 4. 12. 1997, s. 7).


Nerovnako vyznievajú adjektívne deriváty od názvu Sobrance. V SSJ VI je podoba sobranecký, v PSP sobranský. L. Dvonč (1997) hovorí, že pri názvoch na  ce sa v platnej kodifikácii prejavuje jednoznačná tendencia používať iba deriváty na -ský alebo -iansky namiesto derivátov na -ký s vkladnou samohláskou -e-, napr. Medzilaborce – medzilaborský namiesto medzilaborecký, Sobrance – sobranský namiesto sobranecký, Ladce – ladčiansky namiesto ladecký. V bežnej jazykovej praxi sa však podľa L. Dvonča prejavuje tendencia používať aj tvary na -ký s vkladnou samohláskou -e-, ba dokonca používanie takéhoto tvorenia sa rozširuje. L. Dvonč pripomína, že podoba medzilaborecký sa v najnovších PSP mala ponechať, lebo je zaužívaná. Podobu prídavného mena sobranský, ktorá sa uvádza v PSP z r. 1991, pokladá L. Dvonč za novotvar, v ktorom ide o dôsledné používanie prídavného mena s príponou -ský analogicky podľa iných prípadov. S podobou sobranský sa L. Dvonč ani po jej uzákonení v PSP nestretol, no jej použitie podľa autora nie je vylúčené. My sme túto podobu zaregistrovali iba v jednom prípade, zaužívaná je podoba sobranecký, napr.:


Púť detí sobraneckej farnosti (Katolícke noviny, 26. 3. 1995, s. 3). – …niektorí hráči sobraneckého tímu nedokázali držať krok… (Sme na východe, 28. 8. 1997, s. 4). – V Sobraneckom okrese proti TBC (Sme na východe, 14. 10. 1997, s. 1). – …sobranské gitarové múzeum má viac exponátov (Sme na východe, 29. 11. 1997, s. 3).


Pri názve Nové Zámky je v PSP z r. 1991 adjektívny derivát novozámocký, v SSJ VI sú podoby novozámocký i zámocký, novozámsky i zámsky. V Pravde (5. 11. 1994, s. 3) sme zaznamenali podobu podľa PSP: Až vo štvrtok 81-ročný ujko z Mužle (správne z Mužly) v  N o v o z á m o c k o m okrese ohlásil polícii… Od miestneho názvu Zlaté Moravce je v PSP podoba adjektíva zlatomoravský, v SSJ podoba zlatomoravský i moravský. V masmédiách sme zaregistrovali aj podobu zlatomoravecký:


Najprv zlatomoraveckí Orli vyštartovali do Novej Bane… (Slovenský denník, 9. 11. 1992, s. 4). – Experti zlatomoraveckého SAMSUNGU využívajú pobyt… (Sme, 30. 12. 1994, s. 3). – Vklad firmy Samsung do zlatomoraveckého Calexu… (Pravda, 27. 1. 1995, s. 1).


Od miestneho názvu Malacky sú v PSP adjektívne podoby malačiansky i ma­lacký, v SSJ VI iba podoba malacký. V masmédiách sme zaregistrovali podobu malacký:


Malackom okrese (SRo, rádiožurnál, 20. 1. 1977). – Albín Brunovský sa narodil v Zohore, v Malackom okrese (Sme/Smena, 22. 1. 1997, s. 5).

Od názvu Partizánske sa v PSP uvádza iba adjektívum partizánsky, v SSJ VI sú adjektíva partizánčanský i partizánsky. Podoba Partizánsky okres je pre používateľov prijateľnejšia. Pri miestnych názvoch Hlohovec Lučenec majú adjektíva v SSJ VI iba podobu hlohovský, lučenský, v PSP podobu hlohovský i hlohovecký, lučenský i lučenecký. Podľa toho názvy okresov by mohli mať podobu Hlohovský okres i Hlohovecký okres, Lučenský okres i Lučenecký okres.

K názvu Žiar s prídavným menom žiarsky je v SSJ VI (s. 253) prihniezdovaný názov Žiar nad Hronom. V PSP sa ako samostatné heslo uvádza názov Žiar s prí­davným menom žiarsky a samostatné heslo Žiar nad Hronom s prídavným menom hronskožiarsky. Od názvu Bánovce nad Bebravou má prídavné meno v SSJ VI podobu bánovský. K názvu Bánovce nad Bebravou je v SSJ VI prihniezdovaný názov Bánovce nad Ondavou. V PSP sa ako samostatné heslo uvádza názov Bánovce nad Bebravou s prídavným menom bebravskobánovský a samostatné heslo Bánovce nad Ondavou s prídavným menom ondavskobánovský. V SSJ VI pri názve Nové Mesto nad Váhom sa uvádza prídavné meno novomestský, v PSP je dvojtvar vážskonovomestský i novomestský. V SSJ VI sa uvádza názov Vranov s prídavným menom vranovský, v PSP je názov Vranov nad Topľou s prídavnými menami toplianskovranovský i vranovský. V masmédiách sa častejšie stretávame s podobou vranovský: Sú to nielen chlapci z  V r a n o v s k é h o okresu, ale aj z Prešova… (Katolícke noviny, 26. 1. 1997, s. 2). Vo Vranove vychádzajú Vranovské noviny.

Od viacslovných názvov Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Dolný Kubín, Dunajská Streda, Kysucké Nové Mesto, Liptovský Mikuláš, Považská Bystrica, Rimavská Sobota, Spišská Nová Ves, Stará Ľubovňa, Turčianske Teplice Veľký Krtíš sú v SSJ VI uvedené dve podoby prídavných mien: banskobystrický i bystrický, banskoštiavnický i štiavnický, dolnokubínsky i kubínsky, dunajskostredský i stredský, kysuckonovomestský i novomestský, liptovskomikulášsky i mikulášsky, považskobystrický i bystrický, rimavskosobotský i sobotský, spišskonovoveský i novoveský, staroľubovniansky i ľubovniansky, turčianskoteplický i teplický, veľkokrtíšsky krtíšsky. V PSP sa uvádzajú iba zložené tvary banskobystrický, banskoštiavnický, dolnokubínsky, dunajskostredský, kysuckonovomestský, liptovskomikulášsky, považskobystrický, rimavskosobotský, spišskonovoveský, staroľubovniansky, turčianskoteplický, veľkokrtíšsky. Podoby adjektívnych derivátov od názvov typu Banská Bystrica, Považská Bystrica sú v PSP presnejšie. Popri spojení okres Banská Bystrica používame aj spojenie Banskobystrický okres, popri spojení okres Považská Bystrica aj Považskobystrický okres.

S účinnosťou od 1. októbra 1990 boli v Slovenskej republike niektoré obce premenované, pričom sa vrátili k názvom z r. 1948. Túto zmenu rešpektujú aj PSP z r. 1991. Plešany boli premenované na Svätuše, Bodrog na Svätú Máriu, Švermovo na Telgárt, Šafárikovo na Tornaľu, Dobročská Lehota na Kotmanovú, Dolný Peter na Svätý Peter, Čalovo na Veľký Meder, Hroboňovo na Dolný Štál, Topoľovec na Ňárad, Palkovičovo na Sap, Pastuchy na Pataš, Jur pri Bratislave na Svätý Jur. V r. 1992 boli premenované Milanovce na Veľký Kýr, Sládečkovce na Močenok, Moravský Ján na Moravský Svätý Ján, Borský Jur na Borský Svätý Jur. Tieto zmenené názvy sa z pochopiteľných príčin v PSP z r. 1991 neuvádzajú (Jacko, 1993–94). V súčasnosti boli premenované obce Kvetná na Keť, Antol na Svätý Anton (ide o návrat k pôvodným názvom).

V niektorých názvoch obcí sa vykonali úpravy. V PSP 1991 je miestny názov Mariánka a príslušné deriváty Mariánčan, Mariánčanka, mariánsky. V Zozname obcí a vojenských obvodov je miestny názov Marianka. J. Horecký (1993) upozornil, že v názve Mariánka nemožno vyčleniť morfémy Mari-án-k-a (a tým odôvodňovať kvantitu v morféme -án-). Nie je tu členenie Mari-án-k-a (ako v prídavnom mene mari-án-sky opretom o latinskú podobu marianus), ale o členenie Mar-ian-k-a. J. Horecký konštatuje, že podoba Mariánka s dlhým á sa do PSP z r. 1991 dostala tak, že pri zostavovaní zoznamu obcí sa vychádzalo zo záväzného Statistického lexikonu obcí ČSSR z r. 1982 (vydal Federálny štatistický úrad), v ktorom sa názov tejto obce uvádza s dlhým á. J. Horecký upozorňuje na potrebu opraviť v ďalšom vydaní PSP podobu uvedeného názvu. V miestnom názve Cabaj-Čapor sa v PSP v časti Čapor píše krátke a, v ZOVO v názve Cabaj-Čápor sa v časti Čápor zaznamenáva dlhé á. V názve Včelínce sa v PSP píše dlhé í, v ZOVO sa názov Včelince zapisuje s krátkym i. Zmena kvantity v názve Včelince má vplyv na jeho skloňovanie: v D. a L. sú prípony -iam, -iach: k Včelinciam, vo Včelinciach. Zmena názvu obce Radola na Radoľa zasahuje tiež do morfologického systému. V PSP sa názov obce Radoľa neregistruje, SSJ VI uvádza tento názov so spoluhláskou l: Radola, z Radoly. ZOVO registruje názov obce Radoľa, preto ju treba skloňovať podľa vzoru ulica: z Radole, k Radoli, cez Radoľu, v Radoli, za Radoľou. V mas­mé­diách sme pri názve Radoľa zaregistrovali skloňovací typ ulica:


Moja mamka je tkáčkou z Radole… – Tkáč z Radole zbadal iba neskoro vo vianočný podvečer, že Janka niet doma (Posol, 72, č. 12, 1996, s. 22–23). – …aby na lyžiach vychutnali prekrásny biely svah Ostré pri Radoli v Kysuckom Novom Meste. – Podľa študenta Gymnázia v Kysuckom Novom Meste Júliusa Janeka z Radole… (Sme/Smena, 30. 12. 1996, s. 3).


Názvy obcí Kaľameny, Osľany sa v PSP uvádzajú s mäkkým ľ, v ZOVO s tvrdým l: Kalameny, Oslany. Názov obce Beňadovo sa v PSP uvádza s mäkkým ď, v ZOVO s tvrdým d: Beňadovo. Názov obce Kaplna sa v PSP neuvádza. V SSJ VI sa zaznamenáva podoba Kaplná, ktorú nájdeme aj vo Vlastivednom slovníku obcí na Slovensku II (1977, s. 17). Pod čiernobielou fotografiou je text: Románsko- gotický kostol v Kaplnej. V ZOVO sa uvádza názov obce Kaplna (okres Senec) s krátkym koncovým -a. Názov Kaplna treba skloňovať podľa vzoru žena: z Kaplny, ku Kaplne, cez Kaplnu, v Kaplne, pred Kaplnou.

Niektoré obce tvorili donedávna s inými obcami jeden územný a správny celok, preto sa v PSP neuvádzajú. V súčasnosti sa odčlenili, a preto sa v ZOVO uvádzajú ako samostatné územné a správne jednotky, napr. Korytné, Práznovce, Igram, Bodíky, Kyselica, Korytárky a i. Na druhej strane sa niektoré obce v súčasnosti zlúčili. V PSP sa ako samostatné obce uvádzajú Kočín, Lančár, Chrenovec, Brusno, Lietavská Svinná, Bubkov, v ZOVO už ako zlúžené obce Kočín-Lančár, Chrenovec-Brusno, Lietavská Svinná-Bubkov a i.

Záver. – Nariadením vlády Slovenskej republiky z r. 1996 sa Slovenská republika územne a správne člení na osem krajov. Názvy krajov sú dvojslovné adjektívno-substantívne názvy: Bratislavský kraj, Prešovský kraj. Kraje sa členia na okresy: okres Malacky, okres Vranov nad Topľou. Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava a mesto Košice vytvárajú v rámci okresov mestské časti. Názvy väčšiny mestských častí zodpovedajú názvom miestnych lokalít: Bratislava-Lamač, Bratislava-Vajnory, Košice-Džungľa. Názvy troch košických mestských častí sú motivované svetovými stranami: Košice-Sever, Košice-Juh, Košice-Západ. Od názvov miestnych častí môžeme podobne ako od miestnych názvov tvoriť obyvateľské mená mužského a ženského rodu a prídavné mená: Dúbravka – Dúbravčan, Dúbravčianka, dúbravčiansky; Džungľa – Džungľan, Džunglianka, džungliansky; Sever – Severan, Severanka, severský. Isté ťažkosti sú pri názvoch okresov s adjektívnou podobou na prvom mieste. Príručky súčasnej spisovnej slovenčiny v niektorých prípadoch nerovnako kodifikujú adjektívne deriváty od miestnych názvov. Rozkolísanosť je napr. v názvoch Medzilaborecký/Medzilaborský okres, Sobranecký/Sobranský okres, Malacký/Malačiansky okres, Lučenský/Lučenecký okres atď. Niektoré obce boli po vydaní PSP z r. 1991 premenované: Kvetná na Keť, Sládečkovce na Močenok, Antol na Svätý Anton. Niektoré názvy sa upravili pravopisne i gramaticky: Mariánka na Marianka, Kaplná na Kaplna, Včelínce na Včelince, Radola na Radoľa, Osľany na Oslany, Kaľameny na Kalameny. Niektoré obce sa územne a správne odčlenili: Korytné, Práznovce, Igram, Bodíky, Korytárky, Kyselica a i., niektoré sa zlúčili: Chrenovec-Brusno, Kočín-Lančár a i. V novom vydaní PSP treba podľa možnosti zaregistrovať všetky nové zmeny, a teda uviesť aj zmeny názvov.




Literatúra


DVONČ, L.: Prídavné mená od miestnych názvov na -ce. Slovenská reč, 62, 1997, s. 87–92.

HORECKÝ, J.: Kvantita v miestnom názve Mariánka. Kultúra slova, 27, 1993, s. 352–354.

JACKO, J.: Deriváty miestnych názvov typu Strážske, Boca a Beša. In: Jazykovedné štúdie. 13. Ružičkov zborník. Red. J. Horecký. Bratislava, Veda 1977, s. 139–146.

JACKO, J.: Názvy obcí na Slovensku v Pravidlách slovenského pravopisu. Slovenský jazyk a literatúra v škole, 40, 1993–94, s. 80–86.

Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala – M. Pisárčiková. Bratislava, Veda 1997. 944 s.

Pravidlá slovenského pravopisu. Red. J. Kačala. Bratislava, Veda 1991. 536 s.

Slovník slovenského jazyka. Zv. 6. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1968. 336 s.

Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. Zv. 2, 3. Bratislava, Veda 1977, 1978. 520, 536 s.

Zoznam obcí a vojenských obvodov tvoriacich jednotlivé okresy. Príloha nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 258/1996 Z. z. (s. 1667–1693).







správy a recenzie




Seminár Onomastika a škola VII


V dňoch 10.–11. februára 1998 privítala Pedagogická fakulta Masarykovej univerzity v Brne takmer tri desiatky účastníkov na (v poradí už) siedmom, medzinárodnom seminári zo série Onomastika a škola. Tieto semináre majú už svoju tradíciu, konajú sa striedavo v Českej republike a Slovenskej republike. Ústrednou témou stretnutia boli propriá v hovorovom a slo­votvornom systéme a odznelo na ňom 23 referátov.

V úvodnom referáte Derivační struktura příjmení ve srovnání s apelativy sa vedúci katedry českého jazyka usporadúvajúcej fakulty P. H a u s e r dotkol etymológie a motivácie českých priezvisk. Konštatoval, že tvorenie nových priezvisk je v súčasnosti takmer ukončené. M. K n a p p o v á (Praha) v príspevku Příjmení a osobní jména v mluvnickém systému hovorila o gramatických kategóriách proprií v ústnom prejave. Vyzdvihla niektoré špecifické javy pri kategóriách rodu (len prirodzený rod), čísla (jednotné číslo je základné), deklinácie a prechyľovania. R. Š r á m e k (Brno) v referáte K některým vlastnostem gramatických kategorií v ony­mii nadviazal na slová M. Knappovej. Zároveň zdôraznil, že doterajší (etymo­logický) pohľad na onymiu by sa mal zmeniť smerom k onymii ako funkčnému komunikačnému systému, a načrtol novú subdisciplínu onomastiky – onymickú gramatiku. K. G u t s c h m i d t (Drážďany) v referáte Sobstvennyje imena v so­ciaľ­nych dialektach russkogo jazyka sledoval onymické procesy (onymizáciu a deonymizáciu) v toponymii v prostredí slangu.

Po týchto príspevkoch nasledovali referáty tematicky zamerané na antroponymiu. N. B a y e r o v á (Ostrava) načrtla niekoľko nových pohľadov na problematiku zložených slovanských osobných mien, ktoré sa stali základom niektorých českých a ruských priezvisk. V problematike antroponým pokračovala E. M r h ač o v á (Ostrava), ktorá poukázala na viaceré možné výklady motivácie priezvisk s negáciou. Slovotvornou štruktúrou a konfrontáciou priezvisk s apelatívami sa zaoberala K. K l í m o v á z Brna, pričom aj ona zdôraznila výnimočné postavenie proprií v porovnaní s apelatívami (v príspevku Příjmení typu Vítámvás, Nejezchleb, jejich slovotvorná struktura a konfrontace s apelativy). J. B a r t o š e k (Olomouc) v referáte Osobní jména cizinců v české žurnalistice nastolil závažný a aktuálny problém prechyľovania cudzích ženských priezvisk v médiách. Vyslovil zaujímavý názor, že v súkromných rozhlasových staniciach dochádza k prechyľovaniu častejšie v tých staniciach, ktoré by sme zaradili do skupiny „oficiálnejšie“.

V popoludňajšej časti prvého rokovacieho dňa odzneli ešte tri príspevky, po ktorých nasledovala diskusia k celému dňu. V prvom popoludňajšom referáte Hypokoristika a kategorie rodu sa jeho autor S. P a s t y ř í k (Hradec Králové) vrátil k prob­lematike rodu pri hypokoristickej forme rodných mien, pričom zdôraznil, že častejšie sú odvodené mužské formy od ženských rodných mien. K. K o m á r e k (Brno) v príspevku Biblická osobní jména v morfologickém systému češtiny sa zaoberal paradigmami pri niektorých biblických osobných menách a niektorými nesprávnymi tvarmi, ktoré sa preniesli do viacerých vydaní a prepisov Biblie. Význam a uplatnenie správnych tvarov vidí K. Komárek najmä pri vydávaní nových biblických textov v súčasnosti. J. A l e x o v á (České Budějovice) sa v referáte Využití vlastních jmen v Pěšinově Předchůdci venovala problematike využitia českých vlastných mien vo vyučovaní materinského jazyka (na príklade českého mysliteľa Pěšinu-Čechoroda).

Druhý deň konferencie otvoril Z. H o l u b (České Budějovice) príspevkom K problematice pomístních jmen na Ledenicku. V problematike toponymie (kon­krét­ne ojkonymie) pokračovala jeho kolegyňa M. J a n e č k o v á (České Budějovice) referátom Místní a rodinná jména v jižních Čechách. Dotkla sa aj úlohy ľudovej a „učenej“ etymológie pri zmenách podôb ojkoným, ktoré doložila niekoľkými príkladmi. Veľmi zaujímavý referát predniesla H. K n e s s e l o v á z uspo­riadateľskej fakulty pod názvom Neoficiální podoby brněnských urbanonym. Upozornila na oblasť onomastiky, ktorej sa doteraz nevenovala dostatočná pozornosť – na živú podobu toponým (presnejšie urbanoným) v živej reči obyvateľstva, najmä mládeže. Poukázala pritom na slovotvornú stránku týchto urbanoným, napr. na dominantné sufixy -ka, -ky (Hybešova ulice > Hybeška, Řečkovice > Řečky), ale aj iné spôsoby tvorenia – skracovaním a skladaním (Královo pole > Krpole). Tematike chotárnych názvov sa venovala aj L. O l i v o v á - N e z b e d o v á v referáte Pomístní jména v slovotvorném systému češtiny. Aj ona vyzdvihla niektoré špecifické sufixy, ktoré sú typické len pre tvorbu chotárnych názvov, ale neexistujú v slovotvorbe apelatív. B. J u n k o v á (České Budějovice) si všimla chotárne názvy katastra obce Sázava na Pelhřimovsku. F. U h e r (Brno) v referáte Pragmatonyma z hlediska školy vyzdvihol možnosť zapojenia onomastiky do vyučovacieho procesu materinského jazyka, napr. tak, že žiaci na vyučovaní navrhujú názvy výrobkov, pričom si uvedomujú slovotvornú štruktúru týchto proprií. J. K r š k o (Banská Bystrica) v príspevku Výskum mikrosociálnych toponým a školská prax poukázal na možnosť využitia výskumu tohto druhu toponým pri rozboroch na hodinách materinského jazyka. Žiaci si nenútenou formou uvedomujú lexikálnu a štruktúrnu hodnotu (vlastných) toponým.

V popoludňajšom rokovaní pokračovala N. K v í t k o v á (Praha) referátom Propria v učebnicích pro 7. a 8. ročník ZŠ. I. K o l á ř o v á z Opavy v referáte Jméno obce jako součást názvu instituce sa dotkla problematiky konkurencie pomenovacieho nominatívu s lokálom. V toponomastickej problematike pokračoval aj ďalší zahraničný účastník (t. č. poslucháč PF UK v Prahe) M. J u j u k i n, ktorý v príspevku Česko-staroruské toponomastické paralely sa zaoberal príbuznými javmi v toponymii Čiech a Ruska. Pravopisnú problematiku prezentoval V. Š a u r (Opava) referátom Víceslovná propria z hlediska pravopisného. Záverečný referát M. V o n d r á č k a (Hradec Králové) Astronyma a jejich postavení v onymickém systému sa venoval problematike a miestu pomenovaní kozmických telies medzi ostatnými propriami.

Medzinárodný brniansky seminár Onomastika a škola poskytol ďalšiu možnosť na výmenu nových skúseností a poznatkov onomastikov a nadviazanie ďalších kontaktov. Žiaľ, zo strany slovenskej onomastiky sa nevenovala tomuto stretnutiu náležitá pozornosť a slovenská onomastika sa dobrovoľne (takmer) vzdala možnosti prezentovania vlastných vedeckých výsledkov.


J. Krško



PALKOVIČ, K.: Záhorácky slovník. Bratislava, vydavateľstvo HEVI 1997. 274 s.


Názov monografie K. Palkoviča je vlastne veľká mystifikácia: nejde o lexikografické spracovanie slovnej zásoby záhorského nárečia ani o slovník vo vlastnom zmysle, ale o monografický opis jazyka, ktorým sa hovorí v záhorskej obci Brodské. Pravda, tento opis už nie je mystifikácia, ale sústavný a podrobný opis jazyka Brodského, v ktorom sa autor narodil a s ktorým po celý svoj život nestráca živý kontakt.

Základnou črtou Palkovičovej monografie je hlboká znalosť jazyka a úsilie čo najpresnejšie ho zachytiť. Toto úsilie sa odráža aj na členení práce. K. Palkovič sa opie­ra o klasické členenie jazyka podľa jednotlivých rovín na hláskoslovie, tvaroslovie, syntax, ale k nim pripája kapitolu o slovnej zásobe (čo už nie je také tradičné) a napokon aj súvislé texty.

Pri opise samohlások vychádza K. Palkovič z vokalického trojuholníka pre krátke i dlhé samohlásky. Nie je však dosť jasné, prečo sa v opise pripomína, že fonéma a sa realizuje ako tvrdý a zmäkčený variant (s. 170) a podobne aj dlhé á. Bez dôkladnejšieho fonetického výskumu ťažko dokazovať rozdiel medzi uvedenými variantmi, lebo sám výskyt po tvrdých, resp. mäkkých spoluhláskach nepo­ukazuje na nijaké funkčné rozdiely. Sporné by mohlo byť iba hodnotenie po perných spoluhláskach, ktoré sa v práci zapisujú ako digramy s druhou zložkou j (mjakí, stavjat, tebja, mjást). Len po spoluhláskach l – ṷ je zreteľný rozdiel: súčasné „mäk­ké“ i sa vyskytuje len po l (stáli), kým „tvrdé“ y po (stáṷí spis. stály človek). Inak je rozloženie samohlások spoľahlivo dokumentované; azda by bolo dobré upo­zorniť na niektoré alternácie typu o á (vozit – navážat), o é (vodzit – vést).

Spoluhlásky člení K. Palkovič predovšetkým na základe miesta artikulácie (s. 176), no uvedená schéma je graficky dosť neprehľadná. Spoluhláska sa bez bližšieho komentára uvádza raz ako bilabiálna, raz ako ďasnová. Nepresné je konštatovanie, že „perné spoluhlásky majú zmäkčený variant pred spoluhláskou j pri jotácii“. Treba tu predovšetkým nastoliť otázku, či graféma j po labiálach funguje skutočne ako osobitná fonéma spoluvytvárajúca skupiny pj, bj, mj, vj, alebo či tieto skupiny netreba pokladať za monofonematické, pričom graféma j sa využíva na vyznačenie faktu, že spoluhlásky p, b, m, v  tu majú povahu labializovaných, resp. akýchsi polomäkkých variantov, ktoré by sa mali označovať ako p’, b’, m’, v’. Zo skutočnosti, že niet komutačných dvojíc s protikladom typu p pj, že sa typ pj nemôže rozdeľovať do dvoch slabík a napokon aj z viazanosti na predné samohlás­ky (okrem typu krvjú) vyplýva, že ide o kombinatórne varianty.

K hodnoteniu dvojíc perných spoluhlások v type piglajz Bügeleisen treba poznamenať, že vlastne nejde o zamieňanie v rámci daného jazyka (resp. nárečia), ale o sys­­tematické vnímanie nemeckého spisovného b ako neznelého p, najmä v su­sed­ných dolnorakúskych nárečiach (napr. Bahnwagen, nár. ponvágn – ponvágl). O skutočnú zá­menu môže ísť v dvojiciach ako triezvy – strízbí, mravenec bravenec. V slove búrí ide o ďalekosiahlu adaptáciu nem. der Porree Allium ampeloprasum al. porrum.

Je prirodzené, že K. Palkovič venuje primeranú pozornosť takým typickým znakom záhorských nárečí, ako je dzekanie a cekanie. Ako zmenu, resp. výsledok asibilácie ho však sotva možno vysvetľovať iba zo synchrónneho hľadiska. Sama distribúcia, doložená príkladmi ako deň, ten, vede proti ťercha, dzeci proti ďekovat, však nevysvetľuje, kedy asibilácia nastáva a kedy nie.

Vo výklade o konsonantických skupinách K. Palkovič upozorňuje len na skupiny šč, str, hr, zd, pričom všeobecnejší výklad sa uvádza až v kapitole o slovnej zásobe, kde sa na s. 248 opisuje štruktúra slabiky, resp. jednoslabičných a dvojslabičných slov, ale o prípustných či neprípustných sledoch spoluhlások sa už nehovorí. Ani samo umiestnenie týchto výkladov do kapitoly o slovnej zásobe sa nezdá dosť odôvodnené, lebo slabika nepatrí ku konštitutívnym znakom tvorenia slov, resp. slovotvornej štruktúry.

Výklady o tvarosloví v jazyku Brodského sa spoľahlivo opierajú o tradičné triedenie slovnej zásoby na slovné druhy a v ich rámci na skloňovacie, resp. časovacie vzory. Pri každom vzore sa upozorňuje na odchýlky od spisovných tvarov. Namiesto tradičných vzorov sa tu uvádzajú vzory kameň, višňa a návrací (to je krytý vchod do dvora s bránou). Slovesá sú utriedené do piatich tried a trinástich vzorov, pripojený je aj krátky výklad o vide a spôsobe slovesného deja (s nepríjemnou tlačovou chybou dokovaný – nedokovaný vid na s. 212). Podobný postup je aj pri ostatných plnovýznamových slovných druhoch.

Aj výklady v kapitole o syntaxi sa opierajú o tradičné základné pojmy. Uvádzajú sa príklady na prívlastok a prístavok, zhodu, ale aj na niektoré „osobitnosti“, medzi ktoré sa zaraďuje trpná konštrukcia, časté konštrukcie s prechodníkom (napr. dojdza do štvrtéj, jeda s Kopčan, mínaja lesa). Zoširoka sa uvádzajú doklady na systém súvetí.

Za osobitný prínos K. Palkoviča treba pokladať výklady o hovorených prejavoch a o ich formovaní. Uvádza tu napr. znaky reprodukovanej vlastnej a cudzej reči (rozlíšenej časticami reku a že), vlastnosti nepripravenej reči (opakovanie, priraďovanie viet, vybočovanie z väzby, prípady nadbytočnosti a úspornosti), ale aj rozličné kontaktové prostriedky (pozdravy, nadávky, nesúhlas, neistota, čudovanie). Upozorňuje aj na prostriedky vyjadrovania modálnosti.

Mimovoľne sa tu vynára otázka, či takéto vyjadrovacie prostriedky (alebo aspoň niektoré z nich) sú typické pre dané nárečie. Zdá sa, že tu už nejde o výskum nárečia, ale o výskum živej, hovorenej komunikácie a o ľudovú reč. Prirodzene, aj keby sme Palkovičove zistenia chápali ako výskum ľudovej reči, treba ich pokladať za hlboko odôvodnený prístup k celkovej jazykovej komunikácii, ktorým sa dialektológia zapája do širších relácií sociolingvistických a komunikačných výskumov.

Slovnej zásobe sú v Palkovičovej monografii venované vlastne dve zložky: jednak súvislé výklady o pomenovaniach, ich motivovanosti, o slovotvornej štruktúre i o pôvode slov, jednak abecedne zostavený register, resp. komentár k typic­kým pomenovaniam (nielen jednoslovným) používaným v Brodskom.

Výklady o vonkajšej forme, presnejšie o slabičnej štruktúre jednoslabičných až štvorslabičných pomenovaní však patria, ako sme už spomenuli, skôr do kapitoly o hláskosloví, resp. do jej osobitnej zložky o slabike. Tieto výklady K. Palkovič hneď dopĺňa poznatkami o vnútornej forme, teda o motivácii pomenovaní, a to aj viacslovných typu turecké žito, hoṷí vúz. Uvádza motiváciu formou, farbou, polohou, podobnosťou, ale aj prenášaním významu. Z tohto hľadiska však prekvapuje, že vo výkladoch o tvorení slov sa obmedzuje na súpis slovotvorných prípon podľa gramatického rodu. Tento súpis je nesystematický, pričom sa tu bez rozlišovania uvádzajú pri jednotlivých príponách rozličné významy. Napr. pod príponou  ec je tu názov osoby mṷatec, ale aj názov rastliny mušec i názov veci okovec. Pod príponou -áč sú slová šlaháč (osoba podľa činnosti), bachráč (osoba podľa príznaku) i kopáč (nástroj na kopanie). Prípony -ar/-ár sa uvádzajú nie ako varianty, ale ako osobitné prípony, no bez pokusu o nejakú sémantickú diferenciáciu (napr. brusar, koškar, vínar proti masár, fčeu̯ár , košinár). Podobne v ženskom rode sa pod príponou -ina uvádzajú príklady lipina, burina, zedníčina. Pod adjektívnou príponou -ací sa uvádzajú príklady díchací aj telací. Kladnou stránkou takéhoto postupu je však to, že sa uvádzajú nielen jednoslovné mená, ale aj viacslovné názvy.

Prínosom sú Palkovičove súpisy domácich, ale najmä prevzatých slov, ako aj súpisy mužských a ženských osobných mien používaných pri osobnom styku (Francek, Antoš, Mariša, Marina), ďalej súpisy priezvisk, prezývok a napokon aj chotárnych názvov. Pripojené sú aj príklady ľudovej frazeológie.

Záhorácky slovník (podľa ktorého má názov celá monografia) predstavuje abecedne usporiadaný súpis zaujímavých, typických a pozoruhodných slov, ktoré sa používajú v Brodskom, a to najmä takých, ktoré sú menej známe v spisovnej slovenčine. To znamená, že v slovníku sa neuvádzajú úplné sémantické štruktúry heslových slov, ale iba isté odchýlky a pozoruhodnosti. Napr. pri hesle deščica sa nič nehovorí o jeho odvodenosti od substantíva deska, ale uvádzajú sa iba dva špecializované terminologické významy. Pri hesle dím sa popri spisovnej podobe dym zaznačuje len frazeologizmus už bili v dímje (utiekli, unikli). Sústavne sa uvádzajú názvy rozličných predmetov a zariadení, ale najmä názvy rastlín a živočíchov, a to aj s identifikáciou vedeckým latinským názvom.

Aj tento krátky, nie vždy dosť sústavný a dosť analytický komentár k Záho­rác­kemu slovníku K. Palkoviča ukazuje, že napriek mystifikujúcemu názvu (nepo­chybne formulovanému aj pod komerčným tlakom) ide o materiálovo spoľahlivé svedectvo o materiálnej i kultúrnej podobe života v malej záhorskej obci a o jeho komunikatívnych aspektoch. Ale najmä o jednom z najdôležitejších aspektov: o jazyku a spôsoboch jeho používania.


J. Horecký


Nová monografia o sociolektoch


(ODALOŠ, P.: Sociolekty v basketbalovom a penitenciárnom prostredí. Banská Bystrica, Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela 1997. 92 s.)


Vďaka ambicióznej edičnej činnosti Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici vyšla nová lingvistická monografia Pavla  O d a l o š a  Sociolekty v basketbalovom a penitenciárnom prostredí. Osobitosť tejto práce spočíva v tom, že je to sonda do variety slovenského národného jazyka, ktorá nestojí v centre záujmov slovenských lingvistov. Výskumu slangizmov, profesionalizmov a argotizmov, pre ktoré P. Odaloš používa ako strešné označenie termín sociolekty, sa v slovenskej lingvistike príležitostne venovali len niektorí bádatelia, napr. medzi mládežou a študentmi Š. Krištof, medzi vojakmi J. Šikra alebo v me­dicínskej oblasti J. Klincková.

Impulzy na svoj výskum nachádza P. Odaloš predovšetkým v sociolingvistike, ktorá sa od poslednej tretiny 20. storočia intenzívne zameriava na skúmanie jazyka v jeho spätosti so spoločnosťou a na vzťahy jazykových a sociálnych štruktúr, ale tiež v dôvernom poznaní basketbalového i penitenciárneho prostredia. Hlavným dôvodom takejto výskumnej zameranosti je podľa autora „skutočnosť, že zatiaľ ani jeden slovenský lingvista súčasne neanalyzoval v štúdii alebo v monografii slangizmy, profesionalizmy a argotizmy, a preto tiež nikto doteraz nerobil zároveň výskumy v basketbalovom a penitenciárnom prostredí“ (s. 5).

P. Odaloš svoju prácu rozčlenil do štyroch základných častí: 1. Charakteristika sociolektov (s. 6–18), 2. Slangizmy, profesionalizmy a argotizmy v komunikácii (s. 18–61), 3. Korešpondencia jazykových javov so sociálnymi a psychosociálnymi parametrami (s. 62–76), 4. Závery a perspektívy (s. 76–80). Prácu uzaviera obsiahla bibliografia, no ani tá neobsahuje všetky pramene, na ktoré sa autor odvoláva a ktoré zaznamenáva v texte. Azda by v tomto žánri nemusel absentovať ani vecný a menný register.

V prvej kapitole sa autor venuje výkladom obsahu termínov slang, profesionalizmy a argot v kontexte názorov slovenskej lingvistiky v rámci časového obdobia 1918–1997, ktoré člení na tri časové úseky. V prvom období (1918–1945) vznikajú prvé štúdie o študentskom slangu i prvá systematická práca J. Orlovského o slangu, cenná najmä z materiálovej stránky. Argot sa v tomto období neskúmal, a preto ani neboli zreteľne vymedzené rozdiely medzi slangom a argotom. Druhé obdobie (1945 – koniec 60. rokov) charakterizuje autor ako roky, v ktorých sa sformoval reálny a negativistický pohľad na slang, obsah termínu argot a záujem o fungovanie slangu v umeleckej literatúre. Jeden z hlavných nedostatkov negativistického pohľadu na slang vidí P. Odaloš v tom, že jeho zástancovia „slang neskúmajú komplexne v rámci komunikačných sfér a situácií, jazykové údaje nedávajú do vzťahu k sociologickým charakteristikám komunikantov“ (s. 8). Tretie obdobie (začiatok 70. rokov – 1997) charakterizuje rozvinutie výskumov slangu i argotu a sformovanie obsahu termínu profesionalizmy.

Súčasťou prvej kapitoly je podkapitola o slangu, profesionalizmoch a argote v zahraničnej lingvistickej literatúre, z ktorej si autor podrobnejšie všíma najmä českú a ruskú (sovietsku) literatúru, ale zmieňuje sa tiež o anglickej a americkej literatúre. Prehľad názorov slovenských i zahraničných lingvistov kompletizuje bibliografickými údajmi jednotlivých lingvistov.

Záver prvej kapitoly tvorí vymedzenie základných pojmov monografie. P. Oda­loš odôvodňuje používanie termínu sociolekt na označovanie slangu, profesionalizmov a argotu, pretože tento termín a pojem nie je jednoznačne ustálený ani vo svetovej (!) lingvistike. Za výhody termínu sociolekt považuje 1. zreteľné odlišovanie od teritoriálnych nárečí v línii sociolekty – dialekty, 2. výraznú signalizáciu jeho väzby na spoločenskú štruktúru prostredníctvom polopredpony socio-, 3. absenciu polemických diskusií z minulosti o funkčnosti tohto termínu (s. 14).

P. Odaloš pracuje vo svojej monografii len s lexikálnymi charakteristikami sociolektov, t. j. sociolektových slov čiže sociolektizmov. Oprávnene pritom pripomína postupné formovanie aj ďalších jazykových rovín v ich rámci okrem lexikálnej roviny (napr. typická intonácia alebo nedodržiavanie asimilácie na zvukovej rovine, deformovanie slovných tvarov na morfologickej rovine, rôzne druhy elíps na syntaktickej rovine a pod.), a preto z hľadiska zámeru utajovať obsah komunikácie rozlišuje dve skupiny sociolektov. Na jednej strane sú to slangizmy a profesionalizmy, ktorých funkciou nie je utajovať informácie. Na druhej strane je to argot, ktorého funkciou je utajiť informácie v komunikácii. Vykonávanie činnosti v určitej špecifickej oblasti integruje slangizmy a profesionalizmy ako „varianty lexikálnych jednotiek, ktoré sa používajú v komunikácii pri realizácii odbornej alebo inej činnosti vykonávanej na profesijnej či záujmovej úrovni v príslušnej sfére“ (s. 15). Zo štylistického hľadiska autor diferencuje slangizmy ako pomenovania s aktualizačnou funkciou v komunikácii, vyznačujúce sa veľkou mierou expresivity a vznikajúce hlavne metaforizáciou, univerbizáciou alebo odsekávaním, a profesionalizmy ako pomenovania s ekonomizujúcou funkciou, ktoré sa vyznačujú malou mierou expresivity a vznikajú najmä univerbizáciou, deriváciou a prípadným metonymickým prenášaním významu.

Argot vymedzuje P. Odaloš v širšom zmysle ako každý lexikálny súbor, ktorý sa používa na utajovanie; vtedy ho používajú skupiny, ktoré nie sú v rozpore so spoločnosťou. V užšom zmysle vymedzuje argot ako lexikálny súbor konšpiratívneho charakteru skupiny s protispoločenskou či až nezákonnou orientáciou.

V druhej kapitole autor vysvetľuje metodické otázky svojho výskumu, v kto­rom sa neobmedzil iba na slovotvorno-sémantický prístup, pretože ten sa ne­orien­tuje na jazykové fakty v rámci súvislého textu zaznamenaného v autentickom prostredí. V súlade s formulovanou hypotézou výskumu (s. 5) si zvolil náročnejší, komunikačný prístup, resp. kombináciu obidvoch prístupov. Pri zhromažďovaní a analýze lingvistického materiálu kombinoval viacero metód (napr. nekontrolované a kontrolované pozorovanie, dotazníková, analyticko-syntetická, matematicko- štatistická metóda, komparácia, abstrakcia) a tak zvýšil ich spoľahlivosť. V tejto kapitole ďalej vymedzuje a detailne charakterizuje typy komunikačných situácií profilujúcich vznik sociolektizmov v basketbalovom a penitenciárnom prostredí, analyzuje registrované sociolekty fungujúce v rozličných komunikačných situáciách obidvoch prostredí zo slovotvorno-sémantického hľadiska. Autor konštatuje, že fungovanie sociolektov v basketbalovom prostredí ovplyvňuje charakter komunikácie (oficiálnosť, polooficiálnosť alebo neoficiálnosť), ktorý determinujú sociálne alebo pracovné vzťahy medzi komunikantmi (tréner, hráči, rozhodca, hlásateľ, divák; penitenciárni pracovníci, odsúdení) a v penitenciárnom prostredí tiež odlišné ciele, ktoré sledujú komunikanti.

Náročnú štruktúru textu v tejto časti monografie sprehľadňujú a orientáciu uľahčujú súhrnné tabuľky, obsahujúce štatistické údaje o jednotlivých sociolektoch, ich výskyte v charakterizovaných typoch komunikácie či spôsoboch ich tvorenia.

V tretej kapitole autor sleduje vplyv sociálnych parametrov na distribúciu jazykových prostriedkov v procese komunikácie. Jednotlivé sociálne a psychosociálne faktory v procese komunikácie P. Odaloš rozdeľuje na činitele všeobecne súvisiace s komunikáciou (špecifická skúsenostno-znalostná báza, charakter komu­ni­kácie a sociálna rola), činitele špecificky súvisiace s výskumným prostredím (napr. začiatok a koniec basketbalovej činnosti, počet odohraných rokov, dĺžka praxe penitenciárneho pracovníka, čas strávený vo výkone trestu, charakter trestného činu, mentálna úroveň odsúdených a i.) a činitele priamo sa viažuce na osobu (vek, pohlavie, zamestnanie, vzdelanie, bydlisko, národnosť). Hierarchiu jednotlivých činiteľov autor zostavil na základe ich (i)relevantnosti v procese distribúcie sociolektových pomenovaní v komunikácii. Autor konštatuje, že výrazný vplyv na proces komunikácie majú činitele všeobecne súvisiace s komunikáciou, menej výrazný vplyv majú činitele špecificky súvisiace s prostredím výskumu a najmenší vplyv majú činitele, ktoré sa priamo viažu na komunikanta.

Naznačené výsledky výskumu P. Odaloša potvrdzujú jeho hypotézu, že rozloženie a využitie sociolektov v komunikácii závisí od situácie, v ktorej sa komunikácia realizuje, ako aj od miery jazykovej kompetencie používateľov jazyka. V bas­ketbalovom i penitenciárnom prostredí sa vyskytujú dva typy komunikačných situácií: sociolektická lexika dominuje v neoficiálnej komunikácii v pomere 3:1 voči spisovným pomenovaniam, ktoré prevládajú v oficiálnej komunikácii. Z hľadiska prechodu sociolektizmov do spisovného hovorového jazyka rozlišuje P. Odaloš dva typy sociolektových slov: 1. profesionalizmy, ktoré nepovažuje za nespisovné slová a ich fungovanie v neutrálnej pozícii predpovedá kodifikáciu profesionalizmov v termi­nológii príslušného odboru alebo vo výkladovom slovníku slovenčiny (porov. s. 77), a 2. slangizmy a argotizmy, ktoré tvoria jadro sociolektov a sú nespisovné.

Monografia Pavla Odaloša Sociolekty v basketbalovom a penitenciárnom prostredí sa zaraďuje k doterajším málopočetným knižným prácam o slovenských sociolektoch J. Orlovského (K slovenskému slangu študentskému a vojenskému, 1941), P. Ondrusa (Sociálne nárečia na Slovensku I. Argot slovenských detí, 1977) a B. Hochela (Slovník slovenského slangu, 1993). Ponúka nové metodologicko- metodické východiská výskumu sociolektov a otvára priestor na jeho pokračovanie v ďalších komunikačných prostrediach či pre samotného autora alebo ďalších bádateľov. Je podnetným príspevkom do slovenskej jazykovedy

I. Očenáš

kronika





Jubileum doc. PhDr. Oľgy Schulzovej, CSc.


Pôsobenie Oľgy Schulzovej na Karlovej univerzite v Prahe sme mnohí v slovenskej jazykovede chápali a doteraz chápeme (podobne je to v prípade Viery Budovičovej) ako isté vyslanectvo slovenskej jazykovedy do českého lingvistického prostredia. Nestratila sa tam, „neasimilovala“, ostala sama sebou. Nebola nám však stále na očiach, a možno aj preto nás zaskočila správa o naplnení jej jubilejných rokov. Nijako tomu totiž nenasvedčoval jej mladistvý vzhľad i pretrvávajúca energia a sviežosť, s ktorými prichádzala na občasné pracovné návštevy a konferencie organizované na Slovensku.

Na oživenie pamäti zopakujme niektoré fakty z jej života. Oľga S c h u l z o v á, Kajanová, rod. Koňakovská, sa narodila 2. marca 1928 v Prievidzi. Maturovala však už v Bratislave, kde absolvovala aj Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v aprobácii slovenčina – francúzština. V r. 1956–1966 bola pracovníčkou vtedajšieho Ústavu slovenského jazyka SAV a tie časy si ju pamätajú ako členku kolektívu Slovníka slovenského jazyka. Autorsky sa zúčastnila na príprave jeho druhého až šiesteho zväzku, do ktorých prispela 352 slovníkovými heslami. V tých rokoch sa zároveň školila ako ašpirantka v odbore fonetiky na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Po krátkom intermezze na poste odbornej asistentky na FFUK v Bratislave odišla v r. 1967 už definitívne do Prahy, kde pôsobila v rôz­nych funkciách, okrem iného aj ako vedúca Katedry lingvistiky a fonetiky na FF UK (1987) a ako riaditeľka Fonetického ústavu na FF UK (1993–1995) až donedávna. Veľmi dôležité v jej vedeckej kariére boli roky 1992–1993, keď pôsobila ako lektorka na École normale supérieure v Paríži. Tieto okolnosti predurčili, prirodzene, aj oblasti záujmov Oľgy Schulzovej, ktorými boli a ostávajú predovšetkým fonetika (slovenská a česká, ale aj románska a oblasť dejín fonetiky) a rozmanité oblasti slovakistiky a bohemistiky.

V odbore slovenskej fonetiky je Oľga Schulzová známa u nás ako autorka Úvodu do fonetiky slovenčiny (Bratislava 1970), kým jej rozsiahla práca Znelostná asimilácia slovenských spoluhlások z r. 1971 ostala z pochopiteľných dôvodov (bola rozmnožená len cyklostylom) menej známa. V spoluautorstve s M. Dohalskou pripravila aj Fonetiku francúzštiny (Praha 1992). Jej najnovšia knižná publikácia Nástin vývoje fonetiky I (Praha 1995) je venovaná dejinám odboru v eu­rópskych súvislostiach. V rámci svojich romanistických záujmov pripravila v spo­luautorstve so Š. Čulenom aj Španielsko-slovenský a slovensko-španielsky vreckový slovník (Bratislava 1964).

Početné sú jej ortoepické príspevky i príspevky z oblasti inštrumentálnej fonetiky, ako aj príspevky venované zvukovej stránke slovenčiny vôbec. Tie sa postupom času čoraz väčšmi orientovali na porovnávanie s češtinou. Takto plynule prechádza O. Schulzová do kontrastívnej problematiky, ale aj translatológie a znepokojovať ju začali aj otázky štandardológie, otázky normy a kodifikácie slovenského a českého jazyka. Veľmi dôležité a presné sú jej „realistické“ príspevky o jazykovej situácii v bývalom Československu. V poslednom čase sa naša jubilantka venuje aj dejinám slovakistiky na pražskej univerzite a postaveniu slovenčiny v Čechách, nenechávajúc nepovšimnutú ani jazykovú stránku slovenskej a českej publicistiky. Zaujala ju aj problematika neverbálnej komunikácie, ktorú spracovala vo viacerých pozoruhodných štúdiách.

Zásadnou zložkou činnosti Oľgy Schulzovej je jej pedagogická činnosť. Počas pôsobenia v Prahe, ale aj v Paríži sa venovala slovenskému jazyku, takisto zväčša v porovnaní s češtinou. Po nástupe na Katedru lingvistiky a fonetiky v Prahe viedla, pravdaže, predovšetkým prednášky z fonetických disciplín (dejiny fonetiky, súčasné trendy fonetiky) a po založení Kabinetu slovakistiky pri Katedre slavistiky v r. 1993 prednášala nielen fonetiku, ale aj morfológiu, lexikológiu a iné slovakistické disciplíny. Viackrát prednášala na Letnej škole slovanských studií v Prahe a na Letnej škole slovenského jazyka a kultúry v Bratislave.

O. Schulzová je takisto zdatnou organizátorkou, ako to preukázala pri organizovaní medzinárodných konferencií funkčnej lingvistiky, ktoré každé dva roky iniciuje SILF (Medzinárodná spoločnosť aplikovanej lingvistiky). Nečudo preto, že medzi jej priateľov patria mnohí „funkční“ lingvisti, napr. A. Martinet, ktorému sa dostala aj do jeho nedávno vyjdených Pamätí, a takisto jeho žiačka H. Waltherová. Knižku Le français dans tous les sens tejto autorky O. Schulzová spolu s M. Dohalskou aj preložili do češtiny. Vyšla v Prahe v r. 1993 pod názvom Francouzština známá i neznámá.

Želáme našej jubilantke ešte veľa zdravia a neutíchajúcej energie, aby sme od nej čítali ešte mnoho štúdií z „jej“ oblastí a aby mohla vo svojich prácach a prednáškach naďalej s rovnakou razantnosťou propagovať slovenčinu a tak naďalej držať svoju „kótu“ v českej lingvistike. To všetko jej želajú jej priatelia a bývalí kolegovia zo Slovenska.

Ad multos annos!


S. Ondrejovič



Súpis prác doc. Oľgy Schulzovej za roky 1954–1997


Bibliografia jazykovedných prác doc. O. Schulzovej je usporiadaná chronologicky a v rámci jednotlivých rokov podľa druhu príspevkov: najprv sa v príslušnom roku uvádzajú knižné práce a ve­decké štúdie v odborných jazykovedných a iných časopisoch a zborníkoch, za nimi (menším typom písma, petitom) články, referáty, drobné príspevky, správy a pod. V závere sa osobitne uvádza prekladateľská a redakčná činnosť.


1954

Kultúra reči na našich hudobných učilištiach. – Kultúrny život, 9, 1954, č. 21, s. 10–11.


1957

Slovo na nesprávnom mieste. – Pravda, 13. 10. 1957, s. 5. – Tamže: [„Obdržať“ – dostať, prijať; „ustaviť“ – ustanoviť] (19. 10., s. 6). – [„Podtrhovať“ – podčiarkovať, uverejniť – zverejniť] (26. 10., s. 7). – [Prenášanie významu slov] (2. 11., s. 7). – [Správne vykanie v slovenčine] (9. 11., s. 7). – [Druhé, prepracované vydanie druhé prepracované vydanie] (23. 11., s. 7). – [O niektorých nesprávnych pomenovaniach potravín] (30. 11., s. 8). – [Písanie žiadostí] (7. 12., s. 7). – [O správnom používaní cudzích slov] (14. 12., s. 8). – [Správne písanie vianočných pozdravov] (23. 12., s. 8). – [Sputnik, súputník, súputnica] (30. 12., s. 7).


1958

Na pomoc ľudovým rozprávačom. – Ľudová tvorivosť, 8, 1958, s. 99–100.

Správne dýchanie ľudového rozprávača a umeleckého prednášateľa. – Ľudová tvorivosť, 8, 1958, s. 172–173.

Práca s hlasom. – Ľudová tvorivosť, 8, 1958, s. 226.

Osvojme si správnu výslovnosť. – Ľudová tvorivosť, 8, 1958, s. 277, 330–331.

Čo s mimikou a gestikuláciou. – Ľudová tvorivosť, 8, 1958, s. 406.

Saričeva, E.: Sceničeskaja reč. Moskva 1955. – In: Slovenská reč, 23, 1958, s. 178–179 (ref.).

Kniha o jazyku našej tlače. [Jelínek, M.: O jazyku a stylu novin. Praha 1957.] – In: Pravda, 7. 3. 1958, s. 5 (ref.).

Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným a gramatickým slovníkom. Red. Š. Peciar. 2. vyd. Bratislava 1957. – In: Pravda, 11. 1. 1958, s. 7 (ref.).

Dobšinský, P.: Prostonárodné slovenské povesti. Bratislava 1958. – In: Pravda, 5. 7. 1958, s. 7 (ref.).

Zakazáč, zakazač. – Slovenská reč, 23, 1958, s. 244–245.

[Vyhrať spartaka.] – Pravda, 4. 1. 1958, s. 7. – Tamže: [Vžité podoby cudzích zemepisných názvov] (18. 1., s. 7). – [Cumľať, cumlík, „kojenec“ – dojča, „kojiť“ – dojčiť, kočík, detský vozík, batoľa, „jaselský“ – jasľový] (25. 1., s. 8). – [O skloňovaní skratiek] (1. 2., s. 7). – [„Usilovať, začínať, končiť“ – usilovať sa, začínať sa, končiť sa] (8. 2., s. 5). – [Písanie veľkých písmen vo vlastných menách] (15. 2., s. 8). – [Písať s veľkým, malým písmenom] (22. 2., s. 8). – [Hospodársky ukazovateľ – hospodárski ukazovatelia, hospodárske ukazovatele, rod slova dátum] (1. 3., s. 7). – [Pomenovania ovocných štiav] (29. 3., s. 7). – [Výražkový chlieb] (5. 4., s. 7). – [Niekoľko najzákladnejších jaskyniarskych termínov] (12. 4., s. 7). – [Správne názvy ulíc] (20. 4., s. 7). – [Dvojslovné pomenovania ulíc, mestských štvrtí a častí chotára] (9. 5., s. 8). – [Turistický výstroj a turistická výzbroj] (24. 5., s. 7). [Zanedbávanie výslovnosti ť v spisovnej slovenčine] (31. 5., s. 8). – [Prevzaté nesklonné slová] (7. 6., s. 7). – [Prízvuk, dôraz a intonácia v reči] (14. 6., s. 7). – [Stávka] (12. 7., s. 7). – [Záloh, záloha] (19. 7., s. 7). – [Dôchodok, dôchodca penzia, penzista] (26. 7., s. 7). – [Oni a ony] (2. 8., s. 7). – [Sad generála Petrova – Petrovov sad] (9. 8., s. 7). – [Krajiny ľudovej demokracie – ľudovodemokratické krajiny] (16. 8., s. 7). – [Písanie slov ty – Ty, vy – Vy] (27. 9., s. 7). – [Chuligán] (4. 10., s. 7). – [Slová ruského pôvodu v slovenčine] (8. 1., s. 7). – [Prepis z ruštiny do slovenčiny] (15. 11., s. 7). – [História vzniku prvého slovanského písma] (22. 11., s. 7). – [Zložené prídavné mená] (29. 11., s. 7). – [Odvolať objednaný tovar] (6. 12., s. 7). – [Vplyv češtiny na slovenčinu] (13. 12., s. 7).

Akademik Fr. Trávníček sedemdesiatročný. – Pravda, 16. 8. 1958, s. 8.

Vysoké vyznamenanie jazykovedcovi. – Kultúrny život, 13, 1958, č. 11, s. 12 (o jazykovednom diele českého jazykovedca B. Havránka, vyznamenaného Radom republiky).


1959

Hála, B.: Technika mluveného projevu. Praha 1958. – In: Slovenská reč, 24, 1959, s. 56–57 (ref.).

Nový slovník cudzích slov. [Šalingová, M.: Malý slovník cudzích slov. Bratislava 1959.] – In: Pravda, 21. 4. 1959, vyd. B (Žilina), s. 4 (ref.).

O rode podstatného mena zbroj. – Slovenská reč, 24, 1959, s. 251–252.

Ako písať priezviská typu Galgócy, Denkóci, Jakubócy? – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 5, 1959, s. 126–127.

Písať či nepísať veľké písmeno v skrátených pomenovaniach? – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 5, 1959, s. 252.

[Hovorové pomenovania v reči lyžiarov.] – Pravda, 1. 1. 1959, s. 4. – Tamže: [Písanie pomenovaní zem – Zem, mesiac – Mesiac, slnko – Slnko] (10. 1., s. 4). – [O používaní rodného nárečia mimo oblasti nárečia] (17. 1., s. 4). – [Úkol – úloha] (24. 1., s. 4). – [Písanie tvarov ktorýsi, akýsi] (31. 1., s. 6). – [O slove žeriav] (7. 2., s. 5). – [Slovesá vyporiadať sa a poriadať] (21. 2., s. 4). – [Významy slov zdravotný a zdravotnícky] (7. 3., s. 6). – [Pred dvadsiatimi rokmi a pred dvadsiatymi rokmi] (21. 3., s. 4). – [Obezlička] (28. 3., s. 4). – [Miestny národný výbor v Žarnove – rada Miestneho národného výboru v Žarnove] (4. 4., s. 4). – [„Pahýl“ – kýpeť] (11. 4., s. 4). – [Zásuvka, šuplík, fijok] (18. 4., s. 4). – [Písanie predložkových výrazov] (25. 4., s. 4). – [Jazyková výchova detí v jasliach] (1. 5., s. 4). – [Odrad – odriad] (9. 5., s. 4). – [Význam slova beletria] (16. 5., s. 4). – [Správne pomenovania detských hračiek] (30. 5., s. 4). – [Písanie viacslovných názvov správnych obvodov väčších miest] (22. 6., s. 2). – [Polyetylén – poliklinika] (27. 5., s. 4). – [Význam slova festival] (25. 7., s. 4). – [Prídavné meno ošklivý] (1. 8., s. 4). – [Súdružka doktorka, nie súdružka „doktor“] (15. 8., s. 4). – [Tvorenie názvov jazykov v spisovnej slovenčine] (22. 8., s. 4). – [O slove partizán] (5. 9., s. 4). – [Perečník, piernik, zasnúbiť sa – zasľúbiť sa, klásť knihu na kraj stola klásť knihu kraj stola] (28. 11., s. 4). – [Význam slov alergia, anémia, jontoforéza, kalmetizácia, kinetóza, kodeín, silikóza, tetanus] (12. 2., s. 4). – [Význam slov dikcia, dialóg, gestikulácia, horizont, mimika, šarža, tréma] (19. 12., s. 4).

Index k XXIV. ročníku Slovenskej reči. – Slovenská reč, 24, 1959, s. 385–394.


1960

Slovník slovenského jazyka. 2. diel. L–O. 1. vyd. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1960. 648 s. (členka autorského kolektívu).

Ref.: 1. M. H. [= Hayeková, M.]: Druhý diel Slovníka slovenského jazyka. – Ľud, 28. 1. 1961, s. 5. – 2. Hayeková, M.: Slovenský jazyk a literatúra v škole, 7, 1961, s. 125–126. – 3. Kočiš, F.: Slovanský přehled, 47, 1961, s. 189. – 4. Mihál, J.: Nad Slovníkom slovenského jazyka. – Ľud, 8. 4. 1961, s. 4 (aj o 1. diele z r. 1959). – 5. J. R. [= Ružička, J.]: Druhý diel Slovníka. – Práca, 21. 1. 1961, s. 5. – 6. tk [= Trávníček, F.]: Péče o slovenštinu. – Host do domu, 8, 1961, s. 95 (aj o publikácii Jazyková poradňa. 2. Red. G. Horák – J. Ružička. Bratislava 1960). – 7. O. K. [= Kajanová-Schulzová, O.]: Novinářský sborník, 8, 1963, s. 232–233. – 8. Habovštiak, A.: Slovník slovenského jazyka I, 1959; II, 1960; III, 1963; IV, 1964. – Slavia, 33, 1964, s. 466–468. – 9. Kovács, I.: Slavia (Budapešť), 5, 1965, s. 248–252 (aj o 1. diele z r. 1959, 3. diele z r. 1963 a 4. diele z r. 1964). – 10. Orlovský, J.: K Slovníku slovenského jazyka. – Slovenské pohľady, 81, 1965, č. 5, s. 119–121 (o prvých štyroch dieloch slovníka; k tomu: Peciar, Š.: Odpoveď recenzentovi. – Slovenské pohľady, 81, 1965, č. 11, s. 107–109.

Využitie čísloviek v terminológii. – Slovenské odborné názvoslovie, 8, 1960, s. 257–263.


Carreter, F.: Diccionario de termínos filologicos. Madrid 1953. – In: Slovenské odborné názvoslovie, 8, 1960, s. 191–192 (rec.).

Penzia a dôchodok. – In: Jazyková poradňa. 2. Red. G. Horák – J. Ružička. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1960, s. 34–35. – Tamže: Pozor na slovo záloha (s. 50–51).

Diskúzia“ – diskusia. – Pravda, 9. 1. 1960, s. 4. – Tamže: Guinea – Guiney, Guinei, výslovnosť t, d, n, l pred e, i, í, ia, ie, iu (30. 1., s. 4). – O potrebe novovydaného Slovníka slovenského jazyka a o niektorých medzerách v slovníku (13. 2., s. 4). – Význam a výslovnosť slova škvar, škvara (27. 2., s. 4). – Slovesá osiať a obsiať (26. 3., s. 4). – Rozdiel medzi slovami sadba a sadivo (9. 4., s. 4). – Význam slova poslanec (27. 5., s. 4). – Písanie názvov krajov (11. 6., s. 4). – Deväťročná stredná škola – deväťročenka, dvanásťročná stredná škola – dvanásťročenka (18. 6., s. 4). – O pomenovaní prostriedku na natieranie (16. 7., s. 4). – O slove rozviedka (17. 8., s. 4). – Význam slov obor a odbor (3. 9., s. 4).

Z lexikografickej a terminologickej práce na Slovensku. – Informačný bulletin pre jazykovedné otázky, 1, 1960, č. 2, s. 9–12.

Index k 25. ročníku Slovenskej reči. – Slovenská reč, 25, 1960, s. 305–309.


1961

Španielske jazykové prvky v Kukučínovom diele. – Slovenská reč, 26, 1961, s. 97–109.

Druhotné predložky v jazyku odborných diel. – Slovenské odborné názvoslovie, 9, 1961, s. 97–104.


Jazyková poradňa. 2. Red. G. Horák – J. Ružička. Bratislava 1960. – In: Slovenské odborné názvoslovie, 9, 1961, s. 94–96 (ref. o terminologických príspevkoch v publikácii).

[Jednomyseľne schválený – jednohlasne schválený]. – Pravda, 3. 6. 1961, s. 4. – Tamže: [Deväťdesiatdva celé štyri desatiny – deväťdesiatdva celých štyri desatiny] (12. 8., s. 4).

Index k 26. ročníku Slovenskej reči. – Slovenská reč, 26, 1961, s. 385–389.


1962

Slovenský jazyk pre 6. ročník základnej deväťročnej školy. 1. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1962. 280 s. – 2. vyd. 1969. – 3. vyd. 1973. – 4. vyd. 1975. – 5. vyd. 1980 (spoluautorky E. Mózerová, E. Horvá­thová).

Jelínek, J. – Bečka, J. V. – Těšitelová, M.: Frekvence slov, slovních druhů a tvarů v českém jazyce. Praha 1961. – In: Slovenská reč, 27, 1962, s. 249–251 (ref.). – Ďalší autorkin referát o tej istej publikácii: In: Pravda, 24. 2. 1962, s. 4.

Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným a gramatickým slovníkom. 3. vyd. Red. Š. Peciar. Bratislava 1962. – Pravda, 19. 5. 1962, s. 4 (ref.).

O slovách absencia a abstencia. – Pravda, 22. 9. 1962, s. 4. – Tamže: Ambulančný – ambulantný (29. 9., s. 4).

Konferencia o vývinových tendenciách dnešnej spisovnej slovenčiny. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 8, 1962, s. 186–187 (správa o konferencii o vývinových tendenciách dnešnej spisovnej slovenčiny a o problémoch jazykovej kultúry, konanej 2.–4. 4. 1962 v Bratislave). – Ďalšia autorkina správa s rovnakým názvom o tej istej konferencii: In: Věstník Československé akademie věd, 71, 1962, s. 443–445.

Index k 27. ročníku Slovenskej reči. – Slovenská reč, 27, 1962, s. 378–381.


1963

K využitiu záporu v slovenskej terminológii. – Československý terminologický časopis, 2, 1963, s. 22–25.


Bohatstvo nemeckého jazyka. – Československý novinář, 15, 1963, s. 278–279.

Slovník slovenského jazyka. 1. Red. Š. Peciar. Bratislava 1959; 2. 1960; 3. 1963. – In: Novinářský sborník, 8, 1963, s. 232–233 (ref.).

Ako písať zemepisné názvy. – Československý novinář, 15, 1963, s. 129. – Tamže: Zvláštny spravodajca (s. 203).

Index k 28. ročníku Slovenskej reči. – Slovenská reč, 28, 1963, s. 378–381.


1964

Slovník slovenského jazyka. 4. diel. S–U. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1964. 760 s. (členka autorského kolektívu).

Ref.: 1. Kačala, J.: IV. zväzok Slovníka slovenského jazyka. – Pravda, 17. l. 1965, s. 2. – 2. Habovštiak, A.: Slovník slovenského jazyka. I, 1959; II, 1960; III, 1963; IV, 1964. – Slavia, 33, 1964, s. 466–468 (aj o prvých troch dieloch z r. 1959, 1960, 1963). – 3. Kovács, I.: Slavica (Budapešť), 5, 1965, s. 248–252 (aj o 1. diele z r. 1959, 2. diele z r. 1960 a 3. diele z r. 1963). – 4. Orlovský, J.: K Slovníku slovenského jazyka. – Slovenské pohľady, 81, 1965, č. 5, s. 119–121; k tomu: Peciar, Š.: Odpoveď recenzentovi. – Slovenské pohľady, 81, 1965, č. 11, s. 107–109). – 5. E. Š. [= Šutková, E.]: Úplná slovná zásoba v slovníku. Slová doložené v kartotéke. – Večerník, 5. 1. 1965, s. 3.

Španielsko-slovenský a slovensko-španielsky vreckový slovník. 1. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1964. 882 s. (spoluautor Š. Čulen).

Ref.: Oravec, J.: Slovenská reč, 29, 1964, s. 303–304.


Sivý a šedý. – In: Jazyková poradňa. 3. Red. G. Horák – J. Ružička. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1964, s. 80–81. – Tamže: Črepník, kvetník, kvietnik (s. 104–105). – Zdravotný a zdravotnícky (s. 119–120).


1965

Slovník slovenského jazyka. 5. diel. V–Ž. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1965. 848 s. (členka autorského kolektívu).

1966

Nedávajte svojim deťom exotické mená. – In: Jazyková poradňa. 4. Red. G. Horák – J. Ružička. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1966, s. 16. – Tamže: Studňa a fontána (s. 47–48). – O slove klika (s. 83–85). – Telesná výchova je viac ako šport (s. 102–103). – Ako sa vyslovuje slovo aerolínie (s. 445–446).


1967

Teória a prax zvukovej stránky spisovnej slovenčiny. – In: Kultúra spisovnej slovenčiny. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1967, s. 183–184.


V prekladaní nič nového? [Remarque, E. M.: Na západe nič nového. Prel. M. Žuffa. Bratislava 1966.] – In: Kultúra slova, 1, 1967, s. 359–360 (posudok jazykovej stránky prekladu).

Čo by sa naše deti mohli „naučiť“ zo Žiackej knižky. – Kultúra slova, 1, 1967, s. 210–212. – Tamže: Expozícia – expo – ex (s. 309–310). – Arašidy a búrske oriešky (s. 350–351).

Šponovky, perovky španovky. – Kultúra slova, 1, 1967, s. 318.

Kytička červených klinčekov. – Večerník, 15. 7. 1967, s. 5.


1968

Slovník slovenského jazyka. 6. diel. Doplnky. Dodatky. Red. Š. Peciar. 1. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1968. 336 s. (členka autorského kolektívu).


Aj takto sa prekladá. [Jókai, M.: Otrokyňa, Meč a záblesk. Prel. V. Šándor. Bratislava 1967.] – In: Kultúra slova, 2, 1968, s. 354–355 (posudok jazykovej stránky prekladu).

Dibrovovo či Diebrovovo námestie? – Večerník, 5. 10. 1968, s. 5.


1969

VI. medzinárodný kongres fonetických vied. – Jazykovedný časopis, 20, 1969, s. 88–90 (správa o kongrese konanom 6.–13. 9. 1967 v Prahe).


1970

Úvod do fonetiky slovenčiny. 1. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1970. 128 s.

Ref.: Peciar, Š.: Slovenská reč, 36, 1971, s. 48–51.


1971

Znelostná asimilácia slovenských spoluhlások. 1. vyd. Bratislava, Československý rozhlas – Metodicko-výskumný kabinet 1971. 236 s.

Aerolínie. – In: 1000 poučení zo spisovnej slovenčiny. Red. G. Horák. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1971, s. 9. – Tamže: Črepník, kvetník, kvietnik (s. 42). – Exotické rodné mená (s. 70). – Klika (s. 107). – Penzia a dôchodok (s. 199–200). – Sivý, šedý, popolavý (s. 259). – Studňa a fontána (s. 270). – Telesná výchova a šport (s. 295–296). – Záloha, preddavok a záloh (s. 343). – Zdravotný a zdravotnícky (s. 350–351). – 2. vyd. 1974 (so zmeneným stránkovaním).


1974

Znelostná asimilácia spoluhláskových skupín. – In: Jazykovedné štúdie. 12. Peciarov zborník. Red. J. Ružička. Bratislava, Veda 1974, s. 70–75.

1976

Ôsmy svetový kongres fonetických vied. – Jazykovedný časopis, 27, 1976, s. 94–95 (správa o kongrese konanom 17.–23. 8. 1975 v Leedse, Veľká Británia).


1977

Konfrontácia češtiny a slovenčiny a niektoré vybrané javy. – In: Přednášky z 21. běhu LŠSS v r. 1977. Red. J. Tax. Praha, Státní pedagogické nakladatelství 1977, s. 69–75.


1978

Niektoré spoločné a odlišné črty vo vývine slovenčiny a češtiny. – In: Přednášky z XIX. běhu Letní školy slovanských studií v r. 1975 a 1976. Red. J. Porák. Praha, Univerzita Karlova 1978, s. 41–50.


Otázky vzdělávací soustavy. [Bachár, Š.: Problémy rozvoja vzdelávacej sústavy za socializmu. Bratislava 1978.] – In: Tvorba, 1978, č. 6, s. 4 (ref.).


1979

O diferenciácii národného jazyka. – In: Z teórie spisovného jazyka. Zborník referátov a diskusných príspevkov. Red. J. Kačala. Bratislava, Veda 1979, s. 97–98.


Marxistický pohľad na dejiny spisovného jazyka. [Kondrašov, N. A.: Vznik a začiatky spisovnej slovenčiny. Bratislava 1974.] – In: Československo-sovětské vztahy. 7–8. 1978–1979. K 30. výročí Vítězného února. Red. Č. Amort et al. Praha, Univerzita Karlova 1979, s. 149–152 (ref.).


1980

Une approche socio-phonétique des sons slovaques ä et ľ (la codification et l’usage). – In: Phonetica Pragensia. 6. (Acta Universitatis Carolinae. Philologica. 2. Red. P. Janota – O. Schulzová. Praha, Univerzita Karlova 1980, s. 65–76.


Romportl, M. a kol.: IX. mezinárodní kongres fonetických věd v Kodani. – Slovo a slovesnost, 41, 1980, s. 239–240 (na s. 240 autorka referuje o príspevkoch prednesených v sociofonetickej sekcii na 9. medzinárodnom kongrese fonetických vied, konanom 6.–11. 8. 1979 v Kodani).


1981

Jazyková situácia v ČSSR. – In: Studia Academica Slovaca. 10. Prednášky XVII. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. Š. Ondruš. Bratislava, Alfa 1981, s. 403–418.

O adekvátnosti termínov „východiskový jazyk“ a „cieľový jazyk“. – In: Slavica Pragensia. 24. (Acta Universitatis Carolinae. Philologica. 4–5.) Red. M. Hrala – L. Zadražil. Praha, Univerzita Karlova 1981, s. 47–50, rus. res. s. 50.

Zborník štúdií sovietskych lingvistov v slovenčine. [Filozofické otázky jazykovedy. Prel. J. Doruľa. Red. J. Horecký. Bratislava 1979.] – In: Československo-sovětské vztahy. 10. Red. J. Popela. Praha, Univerzita Karlova 1981, s. 141–145 (ref.).


1982

Postavenie a vzťah češtiny a slovenčiny v súčasnom Československu. – In: Přednášky z XXII. běhu Letní školy slovanských studií v r. 1979. Red. J. Porák. Praha, Univerzita Karlova 1982, s. 59–68.

Oscilogrammes des consonnes en slovaque. – In: Phonetica Pragensia. 5. (Acta Universitatis Carolinae. Philologica. 3. 1976.) Red. M. Romportl. Praha, Univerzita Karlova 1982, s. 39–47.


Jazyk, nástroj dorozumievania. – Bezpečnosť, 11. 2. 1982, s. 9. – Tamže: „Prevádzať“ – vykonávať (11. 3., s. 10). – Miesto predložiek v slovenčine (8. 4., s. 9). – Trpný rod v slovenčine (6. 5., s. 9). Keď – kedy (24. 6., s. 10). Rod – rodu (8. 7., s. 9). – Predložky u a pri v slovenčine (26. 8., s. 9). – Začať (sa), začínať (sa), končiť (sa), skončiť (sa) (9. 9., s. 9). – Významy slovesa zahájiť (11. 11., s. 9). – Štýl – štylistika (23. 12., s. 9).

Ruský jazyk na našich školách. Kongres MAPRJAL. – Bezpečnosť, 28. 10. 1982, s. 9 (správa o 5. me­dzinárodnom kongrese Medzinárodnej asociácie učiteľov ruského jazyka a literatúry, konanom 16.–21. 8. 1982 v Prahe).


1983

Prekladateľ a jeho vzťah k materinskému jazyku. – In: Slavica Pragensia. 23. Problémy překladu a tlumočení. (Acta Universitatis Carolinae. Philologica. 4–5. 1980.) Red. M. Hrala – J. Veselý. Praha, Univerzita Karlova 1983, s. 119–123.

O prekladaní z češtiny do slovenčiny a naopak (prekladať či neprekladať z blízko príbuzných jazykov). – In: Přednášky z XX. běhu Letní školy slovanských studií 1981. Red. J. Tax et al. Praha, Univerzita Karlova 1983, s. 53–59.

Sovremennaja jazykovaja situacija v Čechoslovackoj Socialističeskoj Respublike i nekotoryje jejo istoki. – In: Sopostaviteľnoje izučenije russkogo jazyka s češskim i drugimi slavianskimi jazykami. Red. G. Širokova – V. Hrabě. Moskva, Izdateľstvo Moskovskogo universiteta 1983, s. 301–308. – Znovu publikované: Súčasná jazyková situácia v Československej socialistickej republike a niektoré zdroje. – In: Konfrontační studium ruské a české gramatiky a slovní zásoby. 2. Red. V. Hrabě – G. Širokova. Praha, Univerzita Karlova 1984, s. 315–322.

O niektorých paralelných tendenciách v lexike súčasnej slovenskej a českej tlače. – In: Slavica Pragensia. 21. (Acta Universitatis Carolinae. Philologica. 3–5. 1978.) Red. M. Romportl – J. Petr – J. Porák. Praha, Univerzita Karlova 1983, s. 273–277, nem. res. s. 277.

Celkom – úplne – dovedna. – Bezpečnosť, 6, 1983, s. 9. – Tamže: Spisovná slovenčina, jej miesto v rámci národného jazyka (10. 2., s. 9). – Využívanie frazeologizmov v slovenčine (24. 2., s. 9). – Sám – samý (10. 5., s. 9). – Významy p. mena nápad (21. 7., s. 9). – Miesto internacionalizmov v slovenčine (4. 8., s. 9). – Používanie hypokoristík (18. 8., s. 9). – Cudzie miestne mená v slovenskej tlači (1. 9., s. 9).


1984

O jednym ze żródel wspólczesnej sytuacji w Czechosłowackiej Republice Socialistycznej. – Poradnik Językowy, 1984, č. 2, s. 64–69.


1985

Norma spisovného jazyka a jej kodifikácia v češtine a v slovenčine. – In: Studia Academica Slovaca. 14. Prednášky XXI. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1985, s. 487–503.

Quelques procédés paralinguistiques caractéristiques du slovaque. – In: Recueil linguistique de Bratislava. 8. Red. J. Ružička. Bratislava, Veda 1985, s. 64–71.

La langue slovaque réproduite par le synthétiseur de la langue artificiel. – In: Phonetica Pragensia. 7. (Acta Universitatis Carolinae Philologica. 4–5.) Red. P. Janota – O. Schulzová. Praha, Univerzita Karlova 1985, s. 67–73.


1986

Abychom mluvili dobře. [Dohalská, M. – Hůrková-Novotná, J. – Pařízek, V. – Štěpánek, V. – Vymětal, J.: Mluvím, mluvíš, mluvíme. Kapitoly z moderní rétoriky. Praha 1985.] – In: Český jazyk a literatura, 36, 1985/86, s. 471–472 (ref.).


1987

Automatická transkripce syntetizovaných textů. – In: Analýza, syntéza a rozpoznávání řeči. Praha, Československá vědeckotechnická společnost 1987, s. 59–64 (spoluautori M. Ptáček, V. Ptáčková).

Automatická syntéza mluvené češtiny a slovenštiny. – In: Český jazyk a literatura, 37, 1986/87, s. 220–224 (spoluautorka V. Ptáčková).

O frekvencii cudzích slov a internacionalizmov v našej publicistike. – In: Slavica Pragensia. 26. Problémy stylistiky. (Acta Universitatis Carolinae. Philologica. 4–5. 1983.) Red. K. Kučera – J. Štěpánek. Praha, Univerzita Karlova 1987, s. 115–118, rus. res. s. 118.


Publikace o mluvení. [Dohalská, M. – Hůrková-Novotná, J. – Pařízek, V. – Štěpánek, V. – Vymětal, J.: Mluvím, mluvíš, mluvíme. Kapitoly z moderní rétoriky. Praha 1985.] – In: Naše řeč, 70, 1987, s. 93–96 (ref.).

Práce o morfémové analýze. [Bosák, J. – Buzássyová, K.: Východiská morfémovej analýzy. (Morfematika. Slovotvorba.) Bratislava 1985.] – Český jazyk a literatura, 38, 1987/88, s. 45–46 (ref.).

1988

Automatický prevod slovenských a českých textov na zvukový signál. – Jazykovedný časopis, 39, 1988, s. 16–29, rus. a angl. res. s. 30 (spoluautorka V. Ptáč­ková).

Účastníci komunikácie a smerovanie komunikátu. – In: Slavica Pragensia. 32. (Acta Universitatis Carolinae. Philologica. 4–5.) Red. K. Hausenblas – P. Mareš. Praha, Univerzita Karlova 1988, s. 119–124.


Nová slovenská dialektologická práce. [Ferenčíková, A.: Časové podraďovacie súvetie v slovenských nárečiach. Bratislava 1985.] – In: Český jazyk a literatura, 38, 1987/88, s. 287 (ref.).


1989

Špecifika pohybu sémanticko-lexikálnych komplexov spravodajských žánrov publicistického štýlu. – In: Textika a štylistika. Zborník príspevkov z celoštátnej štylistickej konferencie. Bratislava 29.–31. l. 1986. Red. J. Mistrík. Bratislava, Univerzita Komenského 1989, s. 159–165.


Mistrík, J.: Variácie reči. Bratislava 1988. – In: Český jazyk a literatura, 40, 1989/90, s. 143–144 (ref.).

Habovštiaková, K.: Slovná zásoba spisovnej slovenčiny z vývinového hľadiska. Nitra 1987. – In: Český jazyk a literatura, 39, 1988/89, s. 430–431 (ref.).

Nové bibliografické dílo. [Dvonč, L.: Slovenskí jazykovedci. Súborná personálna bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1925–1975). Martin 1987.] – In: Český jazyk a literatura, 40, 1989/90, s. 192 (ref.).


1990

O niektorých pozdravoch v češtine a slovenčine. – In: Studia Academica Slovaca. 19. Prednášky XXVI. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1990, s. 333–344.

Les procédés paralinguistiques de l’énociation en langue slovaque. – Revue des études slaves, 70, 1990, s. 367–375.


Publikácia o jazykovej situácii vo Francúzsku počas Veľkej francúzskej revolúcie. [Walter, H.: Des mots sans-culottes. Paris 1989.] – In: Časopis pro moderní filologii, 72, 1990, s. 6–8 (ref.).


1991

Historická lexika vo výuke prekladateľov. – In: Translatologia Pragensia. 5. (Acta Universitatis Carolinae. Philologica. 4–5.) Red. M. Hrala. Praha, Univerzita Karlova 1991, s. 287–290.

Non-verbal Means in Communication and in Linguistic Disciplines. – In: Procedings of LP 90. Red. B. Palek – P. Janota. Prague, Charles University Press 1991, s. 107–111.

1992

Fonetika francouzštiny. 1. vyd. Praha, Státní pedagogické nakladatelství 1992. 208 s. (spoluautorka M. Dohalská).

Les relations entre le tchèque et le slovaque. – In: Actes XVIIIe colloque international de linguistique fonctionelle. Red. A. Martinet – A. Lefèbre et al. Prague 1992, s. 170–176.


1995

Nástin vývoje fonetiky. 1. vyd. Praha, Fonetický ústav Filozofické fakulty Univerzity Karlovy 1995. 112 s.

Phonetics in the Czech Lands. – In: Phonetica Pragensia. 8. (Acta Universitatis Carolinae. Philologica. 1. 1994.) Red. P. Janota – O. Schulzová. Praha, Univerzita Karlova 1995, s. 9–24, čes. res. s. 24.


Slovakistika na pražskej Filozofickej fakulte Karlovej univerzity. – Zápisník slovenského jazykovedca, 14, 1995, s. 14–15.


1996

A Comparison of Some Phenomena in the Vocalic Inventories of Contemporary Slovak and Czech. – In: Phonetica Pragensia. 9. (Acta Universitatis Carolinae. Philologica. 1.) Red. Z. Palková. Prague, Charles University 1996, s. 251–255.

Slovakistika na pražskej Filozofickej fakulte Karlovej Univerzity. – In: Sociolingvistika a areálová lingvistika. Red. S. Ondrejovič. Bratislava, Veda 1996, s. 87–92.

Štúrova kodifikácia hovorenej spisovnej slovenčiny. – In: Z dějin spisovných jazyků slovanských v 19. století. Red. A. Gladrowová – L. Řeháček – H. Gladkovová. Praha, Katedra slavistiky Filozofické fakulty Univerzity Karlovy 1996, s. 29–35.


Martinet, A.: Mémoires d’un linguiste. Vivre les langues. Entretiens avec Georges Kassai et avec la collaboration de Jeanne Martinet. Paris 1993. – In: Slovo a slovesnost, 57, 1996, s. 70–77 (ref.).

Slovakistika na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. – Kultúra slova, 30, 1996, s. 231–235.


1997

Pokus o stručný náčrt postavenia slovenčiny v zahraničí, najmä v Čechách. – In: Slovenčina na konci 20. storočia, jej normy a perspektívy. Sociolinguistica Slovaca. 3. Red. S. Ondrejovič. Bratislava, Veda 1997, s. 187–190.

Neverbálne prostriedky v umeleckej literatúre. – In: Štylistika neverbálnej komunikácie. Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie konanej na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského 15.–16. februára 1996. Konferencia sa konala na počesť univ. prof. PhDr. Jozefa Mistríka, DrSc., pri príležitosti jeho 75. narodenín. Red. J. Sabol et al. Bratislava, Pedagogická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave 1997, s. 211–215, angl. res. s. 214.

Slovakistika na Filozofické fakultě Univerzity Karlovy. – In: Přednášky z XL. běhu LŠSS. Red. J. Kuklík. Praha, Univerzita Karlova 1997, s. 68–74.


Habovštiaková, K. – Krošláková, E.: Frazeologický slovník. Človek a príroda vo frazeológii. Bratislava 1996. – In: Slovo a slovesnost, 50, 1997, s. 226–228 (ref.).

Prekladateľská činnosť

Riffaud, M.: Svedectvo tretej sestry. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry 1965.

Walterová, H.: Francouzština známá i neznámá. Praha, vydavatelství J. Kanzelsberger. 324 s. (spo­luprekladateľka M. Dohalská).

Redakčná činnosť

Phonetica Pragensia. 6. (Acta Universitatis Carolinae. Philologica. 2.) Praha, Univerzita Karlova 1980 (redaktorka, spoluredaktor P. Janota).

Phonetica Pragensia. 8. (Acta Universitatis Carolinae. Philologica. 1. 1994.) Praha, Univerzita Karlova 1995. 148 s. (redaktorka, spoluredaktor P. Janota).


Zostavil L. Dvonč



K jubileu profesora Jozefa Jacka


V čase, keď sa ovzdušie napĺňa jarou, dožíva sa v dobrom zdraví, plnom pracovnom tempe a optimizme sedemdesiatich rokov prof. PhDr. Jozef J a c k o, CSc., jazykovedec a vysokoškolský učiteľ Katedry slovenského jazyka a literatúry Fakulty humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity.

Narodil sa 15. marca 1928 v Petrovanoch pri Prešove. Po maturite na prešovskom gymnáziu študoval v rokoch 1948–1952 slovenský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Obdivuhodné je jeho sústredené pracovné nadšenie, ktoré ho priviedlo od vyučovania slovenského jazyka na vranovskom gymnáziu až k vedecko-pedagogickej hodnosti univerzitného profesora. Na tejto ceste ho čakalo niekoľko medzníkov. V roku 1970 získal doktorát filozofie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. O päť rokov neskôr na tej istej fakulte obhájil dizertačnú prácu Substantívne a adjektívne deriváty slovenských miestnych názvov a dosiahol vedeckú hodnosť kandidáta filologických vied. V roku 1979 sa habilitoval na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika. V roku 1993 predstavil výsledky svojho bádania v inauguračnej prednáške Rozvíjanie systému miestnych a zemepisných názvov na Fakulte humanitných a prírodných vied UMB v Banskej Bystrici.

Vedeckovýskumná a publikačná aktivita jubilanta nadobudla počas viac ako štyroch desiatok rokov úctyhodné rozmery. Nejde len o rozsah publikovaných prác, ale najmä o mnohorozmernosť vedeckých záujmov. Doménou Jozefa Jacka sa stala synchrónna lingvistika. Sprvu sa venoval didaktickej transformácii jazykovedných poznatkov. Niet jazykovej roviny, ktorá by nenašla miesto v jeho metodických príspevkoch. Učiteľské skúsenosti i dôkladnú teoretickú prípravu zúročil v mono­grafii Slovenská morfológia v škole, ako spoluautor v publikácii Teória vyučovania slovenského jazyka i v tvorbe učebníc pre základné a stredné školy. V šesť­de­siatych rokoch sa zapojil do výskumu hovorenej podoby slovenčiny na východnom Slovensku, ktorý organizovalo Združenie slovenských jazykovedcov pri Slovenskej akadémii vied. A odvtedy sa sociálne podmienená variabilita jazyka stala ústrednou témou vedeckej práce profesora Jacka.

S osobitným záujmom sleduje fungovanie slovenských i cudzích zemepisných názvov a obyvateľských mien v komunikácii, tvorenie substantívnych a adjektívnych derivátov, nové názvy profesií, športovú terminológiu, produktivitu slovotvorných postupov v tvorení názvov osôb, sémantickú a štylistickú diferenciáciu odvodených substantív, proces preberania slov z iných jazykov a ich prispôsobovanie domácej skloňovacej a slovotvornej sústave. Najnovšie sa venuje neverbálnej komunikácii v liturgii. V uvažovaní profesora Jacka je v symbióze kritérium systémovosti i hľadisko používateľa jazyka.

Štúdie profesora Jacka sa často citujú v prácach o dynamike slovenskej morfológie a slovnej zásoby. Je to najmä preto, že jubilant intenzívne sleduje život jazyka vo vedomí jeho používateľov. Svoje tvrdenia presvedčivo opiera o doklady z bežnej hovorenej i žurnalistickej komunikácie. Neuniknú mu neologizmy a okazionalizmy či váhanie používateľov vo výslovnosti, pravopise alebo v skloňovaní. Sleduje jazyk regionálnej i celoslovenskej tlače, vplyv zmien v živote spoločnosti na dorozumievanie jazykového spoločenstva.

Jubilant nie je typom vedca, ktorého výsledky ostávajú ukryté v tichu pracovne. Je dobre známym popularizátorom vedeckých poznatkov. Verejnosť ho pozná z jazykových rubrík Pravdy, Práce, Východoslovenských novín, Učiteľských novín i z Jazykovej poradne Slovenského rozhlasu. Je autorom takmer siedmich stoviek príspevkov, v ktorých zrozumiteľne a presne rieši ortografické, ortoepické, morfologické a derivatologické problémy používateľov jazyka. Bývalí študenti, dnes učitelia, sa naďalej stretávajú so svojím profesorom prostredníctvom časopisu Slovenský jazyk a literatúra v škole, ale i osobne v školách a metodických centrách.

A nemožno nespomenúť, že popri vedeckej a pedagogickej práci jubilant naplno žije radosťami i starosťami svojich blízkych, ale i úprimným záujmom o život ľudí okolo seba. Želáme profesorovi Jackovi, aby si aj v budúcich rokoch uchoval dobré zdravie, nevšednú sviežosť a pracovnú energiu, vnútorný pocit pohody a uspo­kojenia v kruhu rodiny i kolegov.


J. Kesselová




Súpis prác prof. Jozefa Jacka za roky 1987–1997


Táto bibliografia nadväzuje na Súpis prác doc. Jozefa Jacka za roky 1977–1986 od L. Dvonča, ktorý vyšiel v Slovenskej reči, 53, 1988, s. 111–119.


1987

Novšie deverbatíva s príponou -teľ a -č. – In: Studia Academica Slovaca. 16. Prednášky XXIII. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1987, s. 167–181.


Nový slovník slovenského jazyka. [Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala – M. Pisárčiková. Bratislava 1987.] – In: Učiteľské noviny, 37, 1987, č. 45 (17. 12.), s. 5 (ref.).

Líder. – Slovenská reč, 52, 1987, s. 64. Tamže: Miestne názvy typu Záriečie a Zapolárie (s. 315–317).

Fejtónové okazionalizmy. – Kultúra slova, 21, 1987, s. 58–60. – Tamže: O pravopise a výslovnosti slov krosček a chozraščot (s. 309–310).

Ref.: (na) [= Ihnátková, N.]: Odporúčame na vyučovanie jazyka. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 34, 1987/88, s. 189 (o prvom príspevku).

Zmena významu prídavných mien. – Nedeľná Pravda, 20, 1987, č. 6, s. 7. – Tamže: Rybár kaprár (č. 11, s. 7). – Systém v tvorení slov (č. 20, s. 7). – Opera v nárečí (č. 24, s. 7). – Jazyk športovej publicistiky (č. 30, s. 7). – Metonymické názvy mesiacov (č. 41, s. 7). – Skloňovanie priezvisk typu Frešo (č. 47, s. 7).

Sochy sa skvejú. – Práca, 12. 1. 1987, s. 5. – Tamže: Ošatné a zástupné (9. 2., s. 7). – Stará Ľubovňa Staroľubovňan (16. 2., s. 7). – Kozmos v Kozmose (10. 8., s. 5). – Muškár a muškársky výstroj (17. 8., s. 5). – Radom – v Radome (28. 9., s. 5). – Mažoretka (7. 12., s. 5).

Úradné podoby rodných mien. – Učiteľské noviny, 37, 1987, č. 1, s. 7. – Tamže: Slovenčinár, ale matematik (č. 4, s. 7). – Kupujeme si „Zmenu“ (č. 7, s. 3). – O vzťahu pravopisu a výslovnosti (č. 10, s. 3). – Mužské a ženské priezviská v slovenčine (č. 11, s. 9). – O čítaní zlomkov (č. 15, s. 9). – O skloňovaní zvieracích podstatných mien mužského rodu (č. 20, s. 7). – Používanie zámen sám a samý (č. 24, s. 5). – Skloňovanie miestnych názvov na -any (č. 28, s. 5). – Spišiak a Spišan (č. 31, s. 5). – Pravopis správnych oblastí ČSSR (č. 40, s. 7). – Doc. s malým d (č. 45, s. 9).


1988

Kvantita a dynamika názvov osôb s príponou -ár/-iar. – In: Zborník Pedagogickej fakulty v Prešove Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. Roč. 22. Zv. 3. Slavistika. Red. J. Muránsky et al. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988, s. 117–129, rus. a nem. res. s. 130.

Pravopis názvov ulíc a školská prax. – In: Urbanonymia. Zborník prednášok z 2. celoštátneho onomastického seminára (Modra-Piesky 8.–10. októbra 1986). Red. P. Žigo. Bratislava, Univerzita Komenského v Bratislave 1988, s. 36–39.


Čo znamená slovo planš a akého je rodu? – In: Pisárčiková, M. a kol.: Jazyková poradňa odpovedá. Red. M. Pisárčiková. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988, s. 11. – Tamže: Čo znamenajú slová biatlon a triatlon? (s. 11). – Kto sú družobníci? (s. 11). – Kto súťaží v súťaži para­plegikov? (s. 11–12). – Ako sa volá odpadový materiál z výroby železa a miesto, kde sa uskladňuje? (s. 31–32). – Prečo máme zrejúce obilie, ale zreciu linku? (s. 43). – Slovo traktorista je všeobecne známe slovo. Ale kto je traktorár? (s. 43). – Je potrebné nové slovo neplatič? (s. 106–107). – Čo znamenajú názvy štiepkovať a štiepkovač? (s. 107). – Ako sa skloňuje slovo surfer? (s. 125). – Od mena rieky Dneper je prídavné meno dneprovský či dneperský? (s. 150). – Je dobre utvorené slovo odolejovač? (s. 150–151). – Kúpu sa Bratislavčania v rusovskom alebo v rusoveckom jazere? (s. 151). – Ako voláme ženu, ktorá beží maratón? (s. 151). – Kto sú Vančovia a kto Vančovci? (s. 175). – Sú správne tvary „z Vojan, z Vozokan“? (s. 175–176). – Ako skloňujeme české miestne mená typu Uherské Hradiště, Ústí nad Labem? (s. 176). – Skloňujeme v slovenčine prvú časť českého miestneho mena Lesní Hluboké? (s. 175). – Ako skloňujeme v slovenčine české mená typu Hrabě, Dítě? (s. 175). – Je správne písať v názve obce Dedina Mládeže veľké začiatočné písmená? (s. 177). – Čo označujú vlastné mená Záhorák, Spišiak, Gemerčan a Záhoran, Spišan, Gemeran? (s. 177). – Obyvateľ Kapušian je Kapušančan alebo Kapušanec? (s. 177). – Podľa čoho sa pomenúvajú rýchliky? (s. 177–178). – Cestujeme do Tallinu alebo do Tallina? (s. 178). – Prečo sa mená Dagmar, Miriam zmenili na podoby Dagmara, Miriama? (s. 189). – Môžu nasledovať dve dĺžky za sebou v slovách ako rýchliareň, súkáreň? (s. 199). – Pomenovanie typu mäsiar údič píšeme so spojovníkom? (s. 208). – S čím súvisí názov tepovač kobercov? (s. 220).

Viľňus (Vilnius) – viľňuský (vilniuský). – Slovenská reč, 53, 1988, s. 63–64. – Tamže: Sponzor (s. 64). – Pravopis a výslovnosť anglických zložených slov s druhou časťou -man (s. 127–128). – Motobal a bejzból (s. 190–191). – Gurmán – gurmánsky (s. 318).

Kniha rozsypov a vsypov. – Kultúra slova, 22, 1988, s. 63.

Beľania čítajú Belianske noviny. – Nedeľná Pravda, 21, 1988, č. 5, s. 7. – Tamže: O pravopise cudzích a domácich slov (č. 7, s. 7). – Kvantita v cudzích slovách (č. 14, s. 7). – V Jure (č. 20, s. 7). – Slovesá typu gestorovať (č. 25, s. 7). – Jazyková prax v spoločnosti (č. 27, s. 7). – Názvy krajov a okolí miest (č. 30, s. 7). – Názvy piva (č. 41, s. 7). – Nové slová s príponou -ár (č. 50, s. 7).

O nových slovách viazáreň a rezáreň. – Práca, 5. 4. 1988, s. 5.

Priehradný. – Učiteľské noviny, 38, 1988, č. 1, s. 7. – Tamže: Mažoretka (č. 7, s. 5). – Zlomkové číslovky a číselné podstatné mená (č. 20, s. 5). – O názvoch vecí s príponou -dlo (č. 28, s. 7). – Rola nie je roľa (č. 34, s. 5). – Výslovnosť a pravopis prídavného mena pietny (č. 35, s. 9).

Životné jubileum docenta PhDr. Jozefa Muránskeho, CSc. – Slovenská reč, 53, 1988, s. 164–165 (k 60. narodeninám).


1989

Slovenský jazyk pre 6. ročník základnej školy. 1. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1989. 192 s. – 2. vyd. Slovenský jazyk pre šiesty ročník základnej školy. 1990. – 3. vyd. 1991. – 4. vyd. 1992. 186 s. (spoluautori J. Muránsky, E. Cesnaková).

Lokál sg. prevzatých podstatných mien mužského rodu na -ál. – Slovenská reč, 54, 1989, s. 230–234.

Jazyková kultúra a jazyková prevencia. – In: Slavica Pragensia. 30. (Acta Universitatis Carolinae. 1987. Philologica. 4–5.) Red. V. Budovičová. Praha, Univerzita Karlova 1989, s. 131–135, čes. res. s. 283, rus. res. s. 287, nem. res. s. 292, fr. res. s. 296.

Názvy vlakov v ČSSR. – In: Aktuálne úlohy onomastiky z hľadiska jazykovej politiky a jazykovej kultúry. Zborník príspevkov z 2. československej onomastickej konferencie (6.–8. mája 1987 v Smoleniciach). Red. M. Majtán. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 1989, s. 394–397.


Pisárčiková, M. a kol.: Jazyková poradňa odpovedá. Bratislava 1988. – In: Slovenská reč, 54, 1989, s. 366–369 (rec.).

Pravopis a výslovnosť slov džersej a mejkap. – Slovenská reč, 54, 1989, s. 255–256.

Príležitostné slová typu šarkaniáda. – Kultúra slova, 23, 1989, s. 306–308.

Názvy údenárskych výrobkov. – Nedeľná Pravda, 22, 1989, č. 5, s. 7. – Tamže: Hotel Forum (č. 12, s. 7). – Pravopis a výslovnosť skratiek (č. 18, s. 7). – Rodenie sa nových slov (č. 20, s. 7). – Prešovské kolégium (č. 26, s. 7). – Ženské priezviská (č. 28, s. 7). – Radošinské naivné divadlo (č. 32, s. 7). – Skloňovanie miestnych názvov (č. 37, s. 7). – Prídavné mená od názvov obcí (č. 41, s. 7). – Dva kohúty a dva [! = dvaja] kohúti (č. 48, s. 7).

Prídavné mená od miestnych a zemepisných názvov. – Učiteľské noviny, 39, 1989, č. 33, s. 7.

V košickom Večere. – Magazín Východoslovenských novín, 24. 2. 1989, s. 4. – Tamže: Platíme vopred (14. 4., s. 4). – Šuňavčania a Šuňavci (23. 6., s. 2). – Os a osa (30. 6., s. 2). – O predložke mimo (25. 8., s. 2). – Perínsko-chymské rybníky (24. 11., s. 2).

1990

Lahti – lahtijský, lahtiansky? – Slovenská reč, 55, 1990, s. 255–256. – Tamže: Kouč/kauč, kovboj a raudy (s. 379–380).

Ekológia. – Magazín Východoslovenských novín, 26. 1. 1990, s. 2. – Tamže: O skloňovaní podstatných mien pán a pani (Východ, magazín, 15. 2., s. 2). – Ufológia a ufológ (Víkend, príloha Východu na voľné dni, 2. 3., s. 12). – Budimír – v Budimíre (23. 3., s. 12). – Rómovia a rómsky (25. 5., s. 12). – Herliansky gejzír (27. 7., s. 12). – Jazyk novín (5. 10., s. 12).


1991

Onomastika a jazyková prax. – In: X. slovenská onomastická konferencia (Bratislava 13.–15. septembra 1989). Zborník referátov. Red. M. Majtán. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 1991, s. 226–230.


Kočiš, F.: Slovenčina moja. Bratislava 1990. – In: Slovenský jazyk a literatúra v škole, 38, 1991/92, s. 132–134 (ref.).

O pravopise niektorých historických názvov. – Slovenská reč, 56, 1991, s. 126–128. – Tamže: Sredec – zo Sredca – sredecký (s. 348–349). – O kvantite a výslovnosti slov typu hotelier (s. 349–350).

Nové tituly bakalár, magister, doktor a ich skratky. – Kultúra slova, 25, 1991, s. 280–281. – Tamže: A. Bessmertnych – od A. Bessmertnycha (s. 303–304).

Blahoželáme Štefanom, Filoménam a Andreám. – Slovenský denník, 3. 1. 1991, s. 2. – Tamže: Číž – čížsky (7. 2., s. 2).

Bakalárka a magisterka. Ako budeme písať nové tituly? – Učiteľské noviny, 41, 1991, č. 22, s. 8.


1992

Prípona -ár a jej nový variant -ar v názvoch osôb. – Kultúra slova, 26, 1992, s. 298–305.

Neologizmy a okazionalizmy v súčasnej publicistike. – Slovenská reč, 57, 1992, s. 19–25.

Názvy obcí na Slovensku v Pravidlách slovenského pravopisu. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 40, 1992/93, s. 80–86.

Publicistická onymia nežnej revolúcie. – In: Zborník. Acta Facultatis Paedagogicae Universitatis Šafarikanae. Roč. 28. Zv. 3. Slavistika. Onomastika a škola. Materiály zo IV. celoštátneho onomastického seminára konaného v Prešove 12.–13. septembra 1990. Red. M. Blicha et al. Prešov, Pedagogická fakulta Univerzity P. J. Šafárika v Prešove 1992, s. 192–195, nem. res. s. 195.


Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava 1991. – In: Slovenská reč, 57, 1992, s. 247–254 (rec.).

Žiadúci a nežiadúci. – Slovenská reč, 57, 1992, s. 255–256.

Leskovac – leskovský i leskovacký. – Kultúra slova, 26, 1992, s. 279–280.

České priezviská. – Nedeľná Pravda, 1, 1992, č. 25, s. 6. – Tamže: Trakánska slivovica (č. 34, s. 6).

Pozdrav z Albertville. – Slovenský denník, 16. 2. 1992, s. 5.


1993

Novšie názvy osôb s príponou -ár (-ar), -iar v publicistickom texte. – Kultúra slova, 27, 1993, s. 282–287.

Morfematické a slabičné delenie slov. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 39, 1992/93, s. 344–347.

Skloňovacie vzory substantív a úspešnosť morfologického vyučovania. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 40, 1993/94, s. 31–33.

Variabilita kvantity miestnych názvov na -any a ich derivátov. – Slovenská reč, 59, 1994, s. 104–107.

Slovenské miestne názvy v publicistickom texte. – In: Text a kontext. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Text v priestore jazykovej komunikácie. Text v priestore literárnej komunikácie. Text v priestore didaktickej komunikácie (Prešov 18.–19. novembra 1993). Red. F. Ruščák. Prešov, Pedagogická fakulta v Prešove Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach 1993, s. 92–97.


Líder – lídra i lídera. – Slovenská reč, 58, 1993, s. 62–63. – Tamže: Pani učiteľka – pani i panie učiteľky (s. 63–64). – Visegrád a visegrádsky (s. 314–316). – Bodovník a dážďovník (s. 379–380).

Prešovčatá a Prešovčence. – Kultúra slova, 27, 1993, s. 181–182.

Dekan a Odesa. – Nedeľná Pravda, 2, 1993, č. 8, s. 6. – Tamže: Zamestnanosť, nezamestnanosť prezamestnanosť (č. 31, s. 6). – Okolo Zelenča (č. 35, s. 6).


1994

Novšie názvy osôb s príponami -č, -teľ a -ník v publicistickom texte. – Kultúra slova, 28, 1994, s. 17–25.

Staršie a novšie desubstantíva s príponou -ista. – Slovenská reč, 59, 1994, s. 156–161.

Exemplifikácia vlastných mien. – In: Jazyková a mimojazyková stránka vlastných mien. 11. slovenská onomastická konferencia (Nitra 19.–20. mája 1994). Zborník referátov. Red. E. Krošláková. Bratislava – Nitra, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV – Vysoká škola pedagogická v Nitre 1994, s. 57–60.

O výslovnosti a skloňovaní cudzích zemepisných názvov Hanoj, Oslo a Rio de Janeiro. – Kultúra slova, 28, 1994, s. 89–91.


Monsiňor, siňora a siňorina. – Slovenská reč, 59, 1994, s. 189–190. – Tamže: Privatizér či privatizátor (s. 382).

Srbi a Moslimovia. – Kultúra slova, 28, 1994, s. 171–172. Tamže: Slovenské antivírusové centrum (s. 235–236). – Inštitút turizmu (s. 294–295). – Predponovo-príponové neosobné slovesá (s. 355–357).

Zobor – na Zobore, Zohor – v Zohore. – Kultúra slova, 28, 1994, s. 310–311.

Sťahovanie z Ústia nad Labem. – Nedeľná Pravda, 3, 1994, č. 40, s. 6. – Tamže: Os a osa (č. 49, s. 6).


1995

Ortografia veľkých písmen v Pravidlách slovenského pravopisu. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 41, 1994/95, s. 160–164.

Skloňovanie podstatných mien vzoru gazdiná. – Kultúra slova, 29, 1995, s. 75–78.


O čiastočnej rekodifikácii derivátov od miestnych názvov. – Slovenská reč, 60, 1995, s. 125–127. – Tamže: Gamblér a gambling (s. 342–343).

Zlatá Idka – zlatoidčiansky. – Kultúra slova, 29, 1995, s. 38–39. – Tamže: Sekule, do Sekúľ – Sekuľčan – sekuľský (s. 93–95). – Sklabiňa – Sklabinčan (s. 163–165).

Rád – radi a rady. – Kultúra slova, 29, 1995, s. 246. – Tamže: Granč-Petrovce – v Granči- Petrovciach (s. 316).

Ovečky z Dolian. – Nedeľná Pravda, 4, 1995, č. 5, s. 19. – Tamže: Čečensko – Čečenec (č. 10, s. 19). – Hybe – z Hýb (č. 14, s. 19). – Pútnici zo Šaštína-Stráží (č. 37, s. 19).


1996

Ortoepický a ortografický potenciál fonémy a grafémy s. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 42, 1995/96, s. 211–216.

Paradigmatická variácia slovenských zvieracích substantív vo vlastných menách. – In: 12. slovenská onomastická konferencia a 6. seminár „Onomastika a škola“ (Prešov 25.–26. októbra 1995). Zborník referátov. Red. M. Majtán – F. Ruščák. Prešov, Prešovská univerzita v Prešove – Fakulta humanitných a prírodných vied 1996, s. 34–37.

Adjektívna systematika slovenských miestnych názvov. – In: Studia Philologica. 3. Acta Facultatis Paedagogicae Universitatis Šafarikanae. Red. Z. Stanislavová et al. Prešov, Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach, Pedagogická fakulta v Prešove 1996, s. 57–68, nem. res. s. 69.

Morfologická a slovotvorná kodifikácia názvov obcí na Slovensku. – Slovenská reč, 61, 1996, s. 3–9.

Morfologický a derivačný potenciál miestnych názvov stredného rodu. – Slovenská reč, 61, 1996, s. 274–282.

Názvy obcí a ich odvodeniny v dennej tlači. – Kultúra slova, 30, 1996, s. 78–84.

Slovenské miestne názvy stredného rodu. – Slovo o slove, 2, 1996, s. 3–6.


Tuzla – Tuzľan, Tuzlianka, tuzliansky. – Slovenská reč, 61, 1996, s. 126–127. – Tamže: Alexander Kwaśniewski – Alexandra Kwaśniewského (s. 127–128). – Kaposvár – v Kaposvári (s. 185–186). – Výslovnosť miestneho názvu Assisi (s. 187–189). – Bejzbal, mečbal, setbal a softbal (s. 318–320).

Rwanda – Rwanďan, Burundi – Burunďan. – Kultúra slova, 30, 1996, s. 95–96.

Plejsy – na Plejsoch. Kultúra slova, 30, 1996, s. 185–186. – Tamže: Šaštín-Stráže, do Šaštína-Stráží (s. 312–313).

Námestie slobody. – Nedeľná Pravda, 5, 1996, č. 5, s. 19.


1997

Neverbálna komunikácia v liturgii. – In: Štylistika neverbálnej komunikácie. Zborník príspevkov z medzinárodnej konferencie konanej na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského 15.–16. februára 1996. Konferencia sa konala na počesť univ. prof. PhDr. Jozefa Mistríka, DrSc., pri príležitosti jeho 75. narodenín. Red. J. Sabol et al. Bratislava, Pedagogická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave 1997, s. 99–102.

Miestne názvy v masmédiách. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 43, 1996/97, s. 145–153.

Kvantita v miestnych názvoch Včelince a Záľubica. – Slovo o slove, 3, 1997, s. 28–30.


Spisovná slovenčina a jazyková kultúra. Red. M. Považaj. Bratislava 1995. – In: Slovenská reč, 62, 1997, s. 56–63 (ref.).

Aziat – aziatka – aziatský. – Slovenská reč, 62, 1997, s. 64. – Tamže: Snowboard, snowboardista, snowboarding (s. 127). – Kvantita v slove skín (s. 189–191).

Súmestie. – Kultúra slova, 31, 1997, s. 126–127. – Tamže: Dostať všetko (s. 190–191).

Synagóga vo Svätom Jure. – Nedeľná Pravda, 6, 1997, č. 44, s. 57.


Zostavil L. Dvonč


rozličnosti




Banja Luka – z Banje Luky – v Banji Luke. – V súvislosti s mocenským bojom medzi prezidentkou bosnianskej Srbskej republiky Biljanou Plavšičovou a prívržencami Radovana Karadžiča sa v prostriedkoch masovej komunikácie často uvádzalo sídlo prezidentky Banja Luka. Pri skloňovaní dvojslovného názvu Banja Luka sme v genitíve a lokáli slova Banja zaregistrovali rozkolísanosť, napr.: Agentúra konkrétne uviedla mená nových veliteľov polície v sídle prezidentky v B a n j a L u k e… (Sme, 5. 9. 1997, s. 7). – Polícia v B a n j e L u k e zakázala míting stúpencov Radovana Karadžiča (Sme, 8. 9. 1997, s. 7). – Britské tanky jednotiek SFOR stoja pri ceste smerom do B a n j a L u k y… (Sme, 9. 9. 1997, s. 7). – …okolo B a n j a L u k y zastavili a vrátili desiatky autobusov (Sme, 10. 9. 1997, s. 7). – Jastrabov z Pale z hotela v B a n j a L u k e pustili (Národná obroda, 10. 9. 1997, s. 1). – …vo svojom sídle v B a n j a L u k e… (Pravda, 4. 9. 1997, s. 20). – …povolal do B a n j e L u k y okolo 1600 policajtov… (Pravda, 9. 9. 1997, s. 18). – …do B a n j a L u k y… – …opustiť hotel v B a n j a L u k e… – …v centre B a n j a L u k y… (SRo, 9. 9. 1997).

V pravopisnom a gramatickom slovníku Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1991 (s. 140) sa pri názve Banja Luka [-ňa] uvádzajú genitívne tvary -je, -y, zaradenie k ženskému rodu a deriváty Banjalučan -a mn. -ia m; -ka, -y, -niek ž; banjalucký. Slovník slovenského jazyka VI (1968, s. 259) registruje dvojslovný názov Banja Luka s výslovnostnou poznámkou [baňa] a s tvarom genitívu Banje Luky, ako aj s príslušnými derivátmi. V spomenutých príručkách sa okrem základného tvaru Banja Luka uvádza iba genitívny tvar (Banje Luky), tvary v ostatných pádoch sa z pochopiteľných príčin neuvádzajú. Všeobecné podstatné meno baňa, ale aj vlastné meno Baňa (miestny názov v Stropkovskom okrese), ako aj vlastné meno Banja v dvojslovnom bosnianskom názve Banja Luka sa pravidelne skloňujú podľa vzoru ulica (druhá časť tohto názvu sa skloňuje podľa vzoru žena). Prvú časť dvojslovného názvu Banja Luka treba v slovenčine dôsledne skloňovať, pričom v jednotlivých pádoch sú pádové prípony vzoru ulica: do Banje Luky, k Banji Luke, cez Banju Luku, v Banji Luke, za Banjou Lukou. Prezidentka Srbskej republiky sídli v Banji Luke, nie „v Banja“ Luke.


J. Jacko










MIČ 49 611
























SLOVENSKÁ REČ, časopis pre výskum slovenského jazyka. Orgán Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied. Ročník 63, 1998. Adresa redakcie: 813 64 Bratislava, Panská 26. Hlavný redaktor: I. Ripka. Výkonná redaktorka: S. Duch­ková. Technický redaktor: V. Radik.

Vychádza šesť ráz za rok. Objednávky a predplatné prijíma Slovak Academic Press, spol. s r. o., P. O. Box 57, Nám. slo­body 6, 810 05 Bratislava. Registračné číslo 7089.


Distributed by SAP – SLOVAK ACADEMIC PRESS Ltd., P. O. Box 57, Nám. slo-body 6, 810 05 Bratislava, Slovakia.


Objednávky do zahraničia prijíma a vybavuje SLOVART G. T. G. Ltd., Krupinská 4, P. O. Box 152, 852 99 Bratislava, Slovakia.


Distribution rights held by KUBON and SAGNER, P. O. B. 34 01 08, D–8000 München, Germany.


© Slovak Academic Press, spol. s r. o., 1998


* Štúdia bola vypracovaná v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV ako súčasť vedeckého grantu č. 95/5305/238 prideleného Vedeckou grantovou agentúrou Ministerstva školstva SR a Slovenskej akadémie vied VEGA.