63 I 1998 I 1 I





časopis pre výskum slovenského jazyka


Z OBSAHU


J. Dolník, Princípy stavby, vývinu a fungovania slovenčiny (vý­skumný program) M. Majtán, Kompozitné štruktúry v slovenskej onymii O. Orgoňová, Slovotvorná adaptácia galicizmov v slovenčine II Ľ. Liptáková, Komunikačno-pragmatická di­menzia okazionalizmov v hovorených prejavoch L. Dvonč, Prídavné mená na -ický od vlastných mien



DISKUSIE A ROZHĽADY


J. Jacko, Cyrilometodský či cyrilo-metodský (cyrilometodovský či cyrilo-metodovský)?



SPRÁVY A RECENZIE


Dynamika jazyka a rozvíjanie komunikatívnej aktivity v materinskom jazyku a cudzích jazykoch. Š. Holič ABRAHAMOWICZ, D. – JURCZAK-TROJAN, Z. – PAPIERZ, M.: Mały słownik polsko-słowacki. F. Buffa Nové vydanie Krátkej gramatiky slovenskej Eugena Paulinyho. S. Ondrejovič


ROZLIČNOSTI






























SLOVAK ACADEMIC PRESS, spol. s r. o., Bratislava


SLOVENSKÁ

REČ


časopis

pre výskum

slovenského jazyka

orgán

Jazykovedného ústavu

Ľudovíta Štúra

Slovenskej akadémie

vied






HLAVNÝ REDAKTOR

Ivor Ripka


VÝKONNÁ REDAKTORKA

Silvia Duchková


REDAKČNÁ RADA

Ján Bosák, Klára Buzássyová, Juraj Dolník, Silvia Duchková, Ladislav Dvonč, Ján Findra, Juraj Fur­dík, Eugen Jóna, Rudolf Krajčovič, Ema Krošláková, Milan Majtán, Jozef Mlacek, Slavomír Odrejovič, Matej Považaj, Ivor Ripka, František Ruščák


REDAKCIA

813 64 Bratislava, Panská 26




OBSAH


ŠTÚDIE A ČLÁNKY


J. Dolník, Princípy stavby, vývinu a fungovania slovenčiny (výskumný program) 3

M. Majtán, Kompozitné štruktúry v slovenskej onymii 13

O. Orgoňová, Slovotvorná adaptácia galicizmov v slovenčine II 24

Ľ. Liptáková, Komunikačno-pragmatická dimenzia okazionalizmov v hovorených prejavoch 30

L. Dvonč, Prídavné mená na -ický od vlastných mien 38

DISKUSIE A ROZHĽADY

J. Jacko, Cyrilometodský či cyrilo-metodský (cyrilometo­dov­ský či cyrilo-metodovský)? 49

SPRÁVY A RECENZIE

Dynamika jazyka a rozvíjanie komunikatívnej aktivity v materinskom jazyku a cudzích jazykoch. Š. Holič 54

ABRAHAMOWICZ, D. – JURCZAK-TROJAN, Z. – PAPIERZ, M.: Mały słownik polsko-słowacki. F. Buffa 57

Nové vydanie Krátkej gramatiky slovenskej Eugena Paulinyho. S. Ondrejovič 60

ROZLIČNOSTI

Turecké, turkotatárske či turkické jazyky? S. Ondrejovič 62


slovenská

reč


ročník 63 – 1998

číslo 1


Juraj Dolník


PRINCÍPY STAVBY, VÝVINU A FUNGOVANIA SLOVENČINY

(VÝSKUMNÝ PROGRAM)


DOLNÍK, J.: Principles of the Structure, Change and Function of Slovak. Slovenská reč, 63, 1998, No. 1, pp. 3–13. (Bratislava)


In this article a research project is outlined that is a reaction to the present state of exploration of Slovak. At present there is a satisfying description of the structure, change and function of this language and now must follow a systematic explanation of the described facts. The article tries to give a contribution to a research conception that directs the attention to the system of explaining principles.


Úvod. – Súčasný jazykovedný obraz vývinu, stavby a fungovania slovenského jazyka zodpovedá tomu, čo môže poskytnúť deskriptívna lingvistika. Systém jazykovedných poznatkov o slovenčine, ktorý kontinuálne budovalo niekoľko generácií lingvistov, je v podstate ohraničený štruktúrno-funkčným opisom z diachrónneho aj synchrónneho hľadiska. Hoci chýbajú niektoré základné syntetické deskriptívne diela (najmä komplexný opis syntaxe a ucelená lexikológia), môžeme konštatovať, že slovenský jazyk je lingvisticky zobrazený na úrovni predexplanačnej fázy vedeckého poznávania. Odstránenie spomínaného deficitu je skôr záležitosťou organizácie a deľby jazykovednej práce ako vyplnením medzery v sústave poznatkov, pretože jestvuje dostatok čiastkových opisov, ktoré treba len zjednotiť na spoločnej deskriptívnej báze. Neznamená to, pravda, že výskum slovenčiny na úrovni deskriptívnej lingvistiky sa už vyčerpal. Aj na tejto úrovni je poznávanie otvorené. Dosiahnutý stav poznania však umožňuje, ba si vyžaduje, aby sa výskum slovenského jazyka výrazne posunul smerom k jeho explanačnolingvistickému uchopeniu. Vývin poznávania slovenčiny dospel k bodu, pri ktorom sa do pozornosti jazykovedcov čoraz naliehavejšie vtierajú otázky smerujúce k vysvetľovaniu opísaných prvkov, jednotiek a štruktúr. Hranica medzi deskriptívnou a explanačnou lingvistikou nie je, pravda, ostrá, takže aj doterajší opis obsahuje isté explanačné poznatky. Treba však dodať, že pojem explanácie zahŕňa vysvetľovania na kvalitatívne odlišných rovinách. Úloha, pred ktorou stojí ďalší výskum slovenčiny, spočíva v tom, aby sa systematicky skúmala z pozície explanačnej lingvistiky a aby sa vysvetľovanie neobmedzovalo len na vývody, pri ktorých vystačíme s empirickými zákonmi. Inak povedané, hlbšie poznávanie slovenčiny vyžaduje, aby epizodické vysvetľovania jej stránok v rámci deskripcie prerástli do sústavného explanačne zameraného výskumu orientovaného na teoretické zákony.

Cesta k systematickému explanačne zameranému uchopovaniu slovenčiny vedie cez spoznávanie princípov jej stavby, vývinu a fungovania. Explanačné myšlienkové zaobchádzanie s jazykom sa opiera o odhalené princípy ako základy vysvetľovania.

Princípy. – Pojem princípu patrí ku kľúčovým nástrojom vedeckého čiže aj lingvistického myslenia. Objavuje sa ako ťažiskový pojem jednak (l) pri charakterizovaní zameranosti poznávania a jednak (2) pri určovaní východísk a spôsobov poznávania. Vo vzťahu k (1) si pripomeňme napr. fundamentálne dielo H. Paula Prinzipien der Sprachgeschichte (Princípy dejín jazyka), princíp príznakovosti, na ktorom je založená teória prirodzenosti (porov. Dolník, 1993), alebo kooperačný princíp, na ktorom H. P. Grice (1975) načrtol teóriu konverzačných implikatúr. Pretože v našom lingvistickom prostredí sa explicitne neuvádzajú informácie o súčasných generatívnogramatických výskumoch, osobitne treba spomenúť koncepciu univerzálnej gramatiky, ktorá je zameraná na vysvetlenie gramatík jednotlivých jazykov s prihliadaním na ich osvojovanie dieťaťom. Univerzálna gramatika sa chápe ako sústava princípov, ktorá určuje množinu možných gramatík (porov. napr. Chomsky, 1981). Ťažiskom koncepcie je teda otázka, aké princípy sú v základe všetkých jazykov, ako aj otázka parametrov, ktoré sú asociačne zviazané s princípmi a ktorých hodnoty vymedzujú možné gramatiky (osvojovanie gramatiky je proces, v ktorom sa špecifikujú hodnoty parametrov na základe skúsenost­ných údajov získavaných v komunikácii). Vo vzťahu k (2) nám prichodí na um napr. princíp analýzy, ktorý presne opísal L. Hjelmslev (1972, s. 25–32), poučné dielo J. S. Stepanova (1972) alebo princípy poznávania lexikálnej zásoby prezentované I. Němcom (1980), resp. princípy poznávania sémantickej stavby lexikálnej jednotky a čiastkového systému (Blanár, 1984). Princípy poznávania sú, samozrejme, aj základom jazykovednej metodológie.

Pred vstupom do skúmania princípov stavby, vývinu a fungovania slovenčiny je užitočné pripomenúť si teoretickopoznávací zmysel pojmu princíp. V Teórii poznania (1986, s. 190–191) nachádzame tento výstižný výklad: „Poznaný zákon sa mení na princíp, ktorý zjednocuje predtým oddelené poznatky o skutočnosti do určitého vedeckého systému. Z tohto hľadiska plní systémotvornú funkciu. Čím hlbšie vedecký zákon preniká do podstaty vecí, tým je jeho schopnosť zjednocovať rozdielne a zdanlivo sa vylučujúce poznatky do uceleného systému väčšia. Vedecký zákon môže plniť funkciu systémotvorného princípu tak vo vzťahu k poznatkom o bezprostredne pozorovateľnej skutočnosti, ako aj vo vzťahu k empirickým a teo­retickým zákonom.“ Poukazuje sa na integračnú, systémotvornú silu princípu. Princíp je to, čo je v základe poznávaného, na čom je poznávaný výsek skutočnosti založený, čo určuje štruktúru tohto výseku a riadi jeho fungovanie a vývin. Poznanie princípov podmieňuje pochopenie závislosti poznávaného od vzťahu (vzťahov), ktorý ho integruje do istého celku, ktorý ho teda predurčuje ako komponent tohto celku. Poznávanie tejto závislosti je cestou k vysvetleniu poznávaného. Poznávanie princípov ako explanačného základu je, prirodzene, zviazané s princípmi poznávania. Princípy poznávania sú ideovým základom poznávacieho procesu a integrátorom poznávacích postupov a operačných krokov. Napr. spomínaný L. Hjelmslev vyzdvihuje, že princípom analýzy musí byť prihliadanie na závislosti, ktoré podmieňujú existenciu jeho segmentov. To značí, že základom analýzy je idea o relevantnosti istých vzťahov vnútri textu a prihliadanie na tieto vzťahy zjednocuje postupnosť operačných krokov v rámci analýzy. Pred skúmaním princípov, na ktorých je založený príslušný výsek skutočnosti, sa explicitne či implicitne nastoľuje otázka princípov skúmania týchto princípov. Pred skúmaním princípov slovenčiny to nemôže byť inak.

Princípy stavby jazyka. – V súlade s citovaným výkladom z Teórie poznania pri skúmaní princípov ovládajúcich stavbu slovenčiny treba vychádzať z toho, že máme do činenia s princípmi rozličného integračného rozsahu a s princípmi, ktorých poznanie umožňuje explanáciu rozličnej hĺbky. Stretávame sa s princípmi, ktoré pôsobia v medziach jednej jazykovej roviny, ako aj s princípmi, ktoré sú v základe javov rozličných rovín. Napríklad na foneticko-fonologickej rovine pôsobí princíp sonórnosti, na ktorom je založená stavba slabiky (porov. Kráľ – Sabol, 1987, s. 62). Na základe poznania tohto princípu vieme vysvetliť, prečo môže byť slabika v slovenčine (pravdaže, aj v iných jazykoch) utvorená zo samohlásky alebo z istého sledu hlások (a prečo nie z iného sledu). Slabiku môžu tvoriť len hlásky s najvyššou sonórnosťou a sled (postupnosť) hlások podľa sonórnosti. V poznaní tohto princípu sú zjednotené poznatky o pozorovateľnom výseku reči. Iným príkladom tohto druhu na lexikálnej rovine je princíp fiktívnej klasifikácie, na ktorom je založená metafora. Princíp „ako keby porovnávané entity patrili do jednej triedy“ štruktúrne zjednocuje metafory. Príkladom princípu, ktorého rozsah pôsobnosti presahuje hranice jednej roviny, je princíp dištinktívnosti, ktorý je v základe stavby foném a systémových sémantických jednotiek. Tento princíp zjednocuje stavbu jednotiek, ktoré sa na prvý pohľad výrazne odlišujú. Súčasne ilustruje poznatok, že akčný rádius princípu môže byť menší, ako sa očakáva pri jeho spoznávaní (je dobre známe, že princíp dištinktívnosti je silne oslabený pri denotatívach). Všetky roviny jazyka zasahuje princíp analógie, na ktorom sa zakladá pravidelnosť jazykových štruktúr. Avšak ani jeho integračná sila nie je absolútna (aj v slovenčine sa vyskytuje dosť anomálnych štruktúr).

Explanačná hĺbka princípov závisí na jednej strane od stupňa ich všeobecnosti a na druhej strane od toho, či majú vnútrojazykovú alebo mimojazykovú povahu. Napríklad spomínaný princíp sonórnosti je (pravdepodobne) špecifickým prípadom všeobecnejšieho princípu dominancie, podľa ktorého konštrukcie sú vytvárané z perspektívy dominantného prvku. Ako mimojazykový princíp, z ktorého sa dá vysvetliť princíp sonórnosti, prichádza do úvahy zákon výdychového pulzu (porov. výklad R. Jakobsona a M. Halleho opretý o Stetsonov opis motorického korelátu fonologickej slabiky; citujeme podľa E. Paulinyho, 1979, s. 103): „Každá slabika vždy pozostáva z troch po sebe idúcich faktorov: uvoľnenie, vrcholenie, zakončenie pulzu. Prostredná z týchto troch fáz je jadrovým prvkom slabiky, kým druhé dve sú okrajové.“ Natíska sa otázka, akému mimojazykovému princípu je podriadený spomínaný všeobecný princíp dominancie. Táto otázka naznačuje, že skúmanie princípov stavby slovenčiny musí byť spojené s prihliadaním na univerzálne princípy, ktoré sú objasňované v rámci explanačne zameranej všeobecnej jazykovedy (porov. výsledky spomínaného výskumu univerzálnej gramatiky). Bezpro­strednou úlohou slovenskej lingvistiky je však skúmanie nadrovinových princípov, ktoré zjednocujú stavbu jednotiek z rozličných podsystémov slovenského jazyka. Je to úloha spojená s prechodom od systematického opisu jednotlivých jazykových rovín k systematickému odhaľovaniu súvislostí medzi štruktúrami rozličných rovín. Ide o východiskovú otázku, čo zjednocuje tieto štruktúry. Obrazne povedané, ide o prechod od horizontálnych opisov systému súčasnej slovenčiny k jeho vertikálnemu uchopeniu.

Princípy vývinu jazyka. – Vývin slovenského jazyka je dobre opísaný. Uspokojivo sú opísané aj synchrónne zmeny v slovenčine. S povahou diachrónnych aj synchrónnych zmien v jazyku súvisí, že sa pri nich častejšie kládla a kladie otázka zameraná na príčiny, a teda aj na princípy, na ktorých sa zmeny zakladajú. Pri opise slovenčiny z hľadiska jej dynamiky nachádzame bohatšie informácie o ich základe ako pri deskripcii jej stavby. Napríklad v oblasti morfológie sa zisťuje unifikačná tendencia v tvarotvornom základe aj vo formante a vysvetľuje sa takto: „Táto základná vývinová tendencia slovenskej morfológie bola po celý vývin slovenčiny a je aj dnes podporovaná všeobecne platným faktorom, ktorým je tvarová analógia. Tento princíp sleduje jednoliatosť, uniformitu tvarového systému jazyka najmä tým, že sa odstraňujú nepravidelnosti z predchádzajúceho stavu alebo vyvolané zásahmi z inej roviny“ (Dvonč, 1984, s. 109). Pre ďalší výskum v tejto sfére sa ponúka množstvo podnetov. Napríklad pri citovanom výklade vzniká otázka, s akými inými javmi súvisí tvarová analógia, čo je jej hlbším základom. Alebo pripomeňme si iný príklad z citovanej knihy. Pri výklade tvarovej homonymie autor poukazuje na Martinetovu tézu o jazykovej ekonómii ako základnom princípe jazykového vývinu, ale potom konštatuje, že „s pohybom v slovenskej deklinácii je spojené zvyšovanie, ale aj znižovanie homonymity“ (tamže, s. 75). Očividne sa tu nastoľuje otázka platnosti často spomínaného princípu ekonómie ako vysvetľovacieho základu (o tejto otázke sa, pravda, v zahraničnej literatúre vedie bohatá diskusia).

V nadväznosti na doterajšie poznatky o diachrónnych a synchrónnych zmenách v slovenčine systematický výskum by sa mal uberať tak, že sa pozornosť upriami na súvislosti medzi zdanlivo rozmanitými dynamickými javmi a úsilie sa zameria na overovanie konkurenčných vysvetľovaní, ktoré ponúka súčasná lingvistická literatúra. Pri inej príležitosti (Dolník, 1993) sme už poukázali napr. na inšpiratívnosť explanačných teórií, ktorých kľúčovým pojmom je princíp prirodzenosti. Ak by sme vychádzali z týchto teórií, fundamentálnym ideovým podkladom výskumu princípov vývinu slovenčiny by bola téza o tom, že aj slovenčina popri bezpríznakových prvkoch a štruktúrach zahŕňa javy s rozličným stupňom príznakovosti a že vývin jazyka spočíva v odstraňovaní príznakových javov. Táto téza si, pravda, vyžaduje objasnenie otázky príznakovosti jazykových prvkov a štruktúr, teda otázky, čo je základom príznakovosti. Porovnanie možných odpovedí na túto otázku je dobrým teoretickopoznávacím východiskom pre výskum princípov riadiacich diachrónne a synchrónne zmeny v slovenskom jazyku.

Pri skúmaní princípov dynamiky slovenčiny si treba uvedomiť možnosť voľby prístupu k nej. Máme na mysli možnosť objektivistického (extrakomunikačného) alebo subjektivistického (komunikačného) prístupu. Kým pri prvom prístupe sa porovnávajú stavy jazyka v rozličných obdobiach a zistené rozdiely sa registrujú ako vývinové zmeny, pri ktorých sa hľadajú argumenty v prospech toho, aby sa ukázala ich zákonitá povaha, druhý prístup spočíva v tom, že sa lingvista usiluje o rekonštrukciu reálnych jazykovo-psychologických a pragmaticko-komunikačných podmienok, ktoré môžu (ale nemusia) vyvolať isté zmeny v jazyku. Konfrontácia týchto dvoch prístupov s osobitnou zreteľnosťou nastolí starodávnu otázku zákonov, resp. zákonitostí vo vývine jazyka. Návrat k tejto otázke je potrebný aj z hľadiska rozvíjania teórie jazykovej kultúry, ako sme to rozviedli v štúdii o spon­tánnych jazykových zmenách vo vzťahu ku kultivovaniu jazyka (Dolník, 1997). Poznávanie princípov dynamiky slovenského jazyka je jedným z predpo­kladov poznávacieho pokroku v oblasti kultivovania jeho spisovnej existenčnej formy. V pozadí doterajších jazykovokultúrnych úvah o spisovnej slovenčine je len objektivistický prístup k jazykovým zmenám.

Princípy fungovania jazyka. – Pojem fungovania jazyka sa dá vymedziť veľmi široko. Ide o pojem, ktorého sa dotýka sociolingvistika, štylistika, lingvistická pragmatika, kognitívna a počítačová lingvistika, ale aj parolová lingvistika zameraná na skúmanie prejavov systémových prvkov a štruktúr v reči. Vzhľadom na značný rozsah tohto pojmu systematický výskum príslušných princípov je neobyčajne náročný. Vo vzťahu k slovenčine je úloha potenciálnych bádateľov o to ťažšia, že niektorých stránok jej fungovania, používania sa doterajšie výskumy takmer nedotkli. Bohatú tradíciu má štylistický výskum spisovnej slovenčiny, dobrý poznatkový fond ponúka aj slovakistická sociolingvistika a isté poznatky máme aj z parolových výskumov. Bielymi miestami na lingvistickej mape slovenčiny sú poznatky o pragmatickej a kognitívnej stránke fungovania slovenčiny (s ktorou sa spája počítačový výskum). Odstránenie týchto bielych miest je v silách slovenskej lingvistiky.

Výskum princípov fungovania slovenčiny by mohol postupovať tak, že sa sys­tematicky opíšu jej sociolingvistické, štylistické, pragmatické, kognitívne aj parolové princípy, aby sa potom porovnávali a zredukovali na základnejšie, „hlbšie“ princípy. Za racionálnejší však považujeme postup, pri ktorom sa vychádza z toho, že lingvistická pragmatika je disciplínou obopínajúcou značnú časť otázok, ktoré sa kladú v ostatných spomínaných disciplínach (porov. s prehľadným výkladom S. C. Levinsona, 1983). Tento postup by spočíval v tom, že na počiatku výskumu sú v centre pozornosti princípy z „ohniska“ lingvistickej pragmatiky, za ktoré možno považovať konverzačné implikatúry, a odtiaľ sa postupuje k prin­cípom, ktoré sú základom ďalších druhov pragmatických implikácií. Ide o skúmanie princípov, na ktorých spočíva komunikačný obsah rečových produktov v najširšom zmysle. Sú to princípy, ktoré si osvojujú a uplatňujú (kognitívny aspekt fungovania jazyka) aj nositelia slovenčiny ako predpoklad racionálnej a účinnej komunikácie. Poznanie týchto princípov umožňuje vysvetlenie toho, čo je za známym všeobecným výrokom, že jazyková komunikácia zahŕňa oveľa viac ako vnímanie a porozumenie toho, čo je povedané. Princíp kooperácie, spoločenské, etické a iné princípy sú v základe implicitnej zložky jazykovej komunikácie, ktorá obsahuje informácie relevantné pre komunikantov v daných komunikačných podmienkach, resp. v danom interakčnom rámci. Spoznávanie týchto princípov je spoznávaním mechanizmu komunikačnej interakcie, t. j. toho, na čo sa odosielateľ spolieha pri formulovaní povedaného a o čo sa príjemca opiera pri interpretácii mieneného, zamýšľaného, zahrnutého do povedaného. V podstate ide o princípy, ktoré ge­nerujú rozličné druhy komunikačne relevantných inferencií (úsudkov, vyvodzo­vaní).

Pragmatické princípy fungovania jazyka tvoria základ pre vysvetlenie mnohých štylistických, resp. rétorických javov (irónie, metafory, hyperboly, rečníckej otázky a pod.). Ukazuje sa, že na nich sú založené isté parolové modifikácie systémového významu jazykových výrazov, takže tieto modifikácie sa dajú adekvátnejšie zachytiť z pragmatickej pozície ako zo sémantického stanoviska. Dá sa už vychádzať z hypotézy, že to, čo pribúda k sémantickému jadru výrazu v istých kontextoch, je obsahový komponent inferovaný na základe istých pragmatických princípov. To značí, že podľa tejto hypotézy by sme ku klasickému sémantickému opisu rečovej (kontextovej) modifikácie významu systémových jednotiek mohli pridať pragmatický výklad, ktorý sa opiera o isté pragmatické princípy používania (fungovania) jazyka.

V súvislosti s tým, že tu hovoríme o istej stránke pragmatického základu jazyka, vrátime sa nakrátko k otázke explanácie stavby a vývinu jazyka. Ak výraz „prag­matický“ vzťahujeme na vlastnosti (v širokom zmysle) a konanie nositeľa jazyka, mimojazykové vysvetlenie stavby a vývinu jazyka bude spočívať na pragmatickom základe. Vo vzťahu k  spomínanému princípu prirodzenosti si na ilustráciu pripomeňme pokus W. Mayerthalera (1981) o univerzálnopragmatický výklad podstaty príznakovosti pri morfologických štruktúrach, ktorý spočíva v tom, že opozícia príznaková : bezpríznaková (štruktúra) sa vyvodzuje z protikladu prototypových a neprototypových vlastností hovoriaceho. Iným príkladom je vyvodzovanie jazykových zmien z istých princípov konania: konanie v súlade s týmito princípmi má za následok zmenu v jazyku (porov. Keller, 1989). Ukazuje sa, že ako základnú výskumnú ideu možno prijať všeobecnú tézu o pragmatickej motivácii stavby a vývinu a o fungovaní jazyka na základe pragmatických inferencií.

Súčinnosť a konflikt princípov. – Princípy sa vzájomne dopĺňajú, ale dostávajú sa aj do konfliktu. Príkladom súčinnosti princípov je „kooperácia“ princípu implikácie s princípom analógie pri slovotvorbe. Implikačný princíp je logicko- sémantickým základom slovotvorných možností istej lexikálnej jednotky a analogický princíp ako základ formálno-sémantickej pravidelnosti derivátov ho dopĺňa, aby tieto dva princípy kooperatívne riadili tvorenie lexikálnych jednotiek. Iným príkladom je vzájomný predpoklad princípov sonórnosti a kontrastu pri výstavbe slabiky. Ďalším príkladom je vyvodzovanie (konverzačných) implikatúr na základe koexistujúcich princípov kvality, kvantity, relevancie a modu (ide o známe maximy v tom zmysle, ako ich opísal H. P. Grice, 1975). Opačným prípadom je, keď sa princípy vzájomne vylučujú. Dobrým príkladom tohto prípadu je konflikt princípov opísaných v teórii prirodzenej morfológie (porov. napr. Wurzel, 1989, s. 492). Ide o konflikt medzi princípom morfosémantickej transparentnosti a princípom optimálnej dĺžky slova. Kým prvý princíp vyžaduje morfologické formy, pri ktorých sa kategórie vyjadrujú separátne (napr. kategórie čísla a pádu substantív v maďar­čine), druhý princíp tomu zabraňuje, lebo podmienkou transparentnej formy je primárne predĺženie slovného tvaru. Krikľavým príkladom je aj konflikt medzi princípom (tvarovej) analógie a rytmickým princípom v slovenčine, ktorým sa narúša pravidelnosť vo fonológii a morfológii. Iným príkladom je možný rozpor medzi maximou kvantity a kvality v zmysle vyššie citovaného autora. Ak niekto neodpovedá na otázku s požadovanou určitosťou (nie je dostatočne informatívny, teda porušuje maximu kvantity), pretože nemá primerané množstvo informácií, rešpektuje maximu kvality (ak by sa chcel dôsledne držať maximy kvantity, musel by porušiť maximu kvality, teda podať informácie, pre ktoré nemá argumenty).

Poukaz na súčinnosť a konflikt princípov naznačuje potrebu skúmania vzťahov medzi nimi. Cieľom vzťahovej analýzy je špecifikácia kvality vzťahov, hierarchizácia princípov (najmä v prípade konfliktu) a zovšeobecňovanie, resp. redukovanie princípov (napr. spomínané maximy Grice zredukoval na princíp koope­rácie). Spoznávanie vzťahov medzi princípmi je rozhodujúcim krokom k odhaleniu základov stavby, vývinu a fungovania jazyka.

Poznávanie princípov. – Pretože poznávanie princípov slovenčiny je poznávaním základov, z ktorých sa dá vyvodiť jej stavba, vývin a fungovanie, samozrejmým princípom, ktorý riadi poznanie, je princíp abstrakcie. Tento princíp riadi skúmanie objektu tak, aby smerovalo k odhliadaniu od toho, čo znemožňuje vnímanie (v najvšeobecnejšom zmysle) jeho podstaty. O formálnej a dialektickej abstrakcii vedúcej k poznaniu podstaty na rozličnej rovine (rozličnej „hĺbky“) nás dobre poučí už citovaná Teória poznania. Podnecuje na uvedomenie si toho, od čoho treba odhliadať pri odhaľovaní všeobecnej, abstraktnej, ako aj reálnej podstaty skúmaného výseku skutočnosti. Poznanie podstaty rozličnej úrovne je poznaním princípu istej vysvetľovacej sily. Problém poznávania princípov stavby, vývinu a fungovania jazyka (ako aj iných objektov) však spočíva v tom, že ich odhaľovanie je späté s určením ich poľa pôsobnosti, resp. že sa vyhľadávajú pre istú množinu faktov, ktoré na prvý pohľad nie sú v žiadnej súvislosti. Na ilustráciu uvedieme citát z diela už spomínaného S. C. Levinsona (1994, s. 103), ktorý sa dotýka explanačnej sily princípov generujúcich implikatúry: „…niekoľko základných princípov poskytuje vysvetlenia pre celý rad zdanlivo nezávislých faktov. V ďalších častiach vysvetlíme napríklad, prečo nie je v angličtine lexéma nall s významom not all, do akej miery robil Aristoteles chyby v svojej logike, ako je to s Moorovým paradoxom, prečo môžu zjavné tautológie ako Vojna je vojna sprostredkovať istý konceptuálny zmysel, ako fungujú metafory a ešte všeličo iné“. Je zrejmé, že vymedzovanie poľa pôsobnosti predpokladaného princípu vyžaduje hľadanie javov, ktoré vykazujú také vlastnosti, že sa môžu považovať za „kandidátov“ na tie fakty, ktoré sú ovládané týmto princípom. Poznávanie princípov sa teda riadi ideou, po­dľa ktorej ich uchopovanie sa zakladá na odhaľovaní súvislostí medzi faktami, za ktorými sa ukáže jednota rozmanitého. Otázka je, aké postupy nás privedú k re­levantným súvislostiam medzi faktami, k uchopeniu princípov.

V prvom rade si uvedomujeme, že v lingvistickej literatúre sa už opísalo množstvo princípov stavby, vývinu a fungovania jazyka. Pri systematickom výskume slovenčiny z tohto hľadiska ide o to, aby sa na ňu aplikovali opísané princípy, a to s maximálnou dôslednosťou, aby sa ukázalo celé pole ich pôsobnosti v našom jazyku a ich reálna riadiaca sila v ňom, resp. obmedzenosť ich platnosti. Ďalej ide o to, aby sa spresnil, resp. modifikoval opis princípov, aby sa skúmali vzťahy medzi princípmi a aby sa ukázala špecifickosť slovenčiny vo vzťahu k univerzálnym princípom. Nezaobíde sa to bez vyrovnávania sa so súčasným stavom poznania princípov. Ak chceme napr. systematicky opísať pôsobenie známeho princípu ekonómie v slovenskom jazyku, musíme sa najprv vyrovnať so samotným pojmom jazykovej ekonómie (je známe, že tento pojem je obsahovo rozptýlený), potom vymedziť všetky fakty, ktoré sa na tomto princípe zakladajú, analyzovať jeho fungovanie (jeho riadiacu silu), ukázať v tejto súvislosti prípadné špecifiká slovenčiny a analyzovať súčinnosť, resp. konflikt tohto princípu s inými princípmi. Postup výskumu smeruje k tomu, aby sa vysvetlil celý okruh faktov v oblasti stavby, vývinu a fungovania slovenčiny na základe princípu ekonómie a súčasne sa ukázala reálna sila tohto princípu vzhľadom na pôsobenie iných princípov.

Pri hľadaní spomínaných relevantných súvislostí medzi faktami sa môžeme oprieť o postup, ktorý je spätý s vysvetľovaním pomocou analogických modelov. Vychádza sa z toho, že istá oblasť zo skúmaného poľa objektov je dobre preskúmaná, čiže sú známe zákony, ktoré ju ovládajú, a že táto oblasť s formulovanými zákonmi môže byť modelom pri skúmaní ďalších oblastí. Logici hovoria v tejto súvislosti o nomologickom izomorfizme, čím majú na mysli to, že dva systémy vykazujú analogické zákony, t. j. zákony so zhodnou syntaktickou štruktúrou (syn­takticky izomorfné zákony). Skúmanie opreté o ideu analogických modelov nie je v lingvistike neznáme. Pripomeňme si napríklad hľadanie nomologického izomorfizmu medzi fonologickou oblasťou a inými oblasťami jazyka v období rozvíjania štrukturalistického uchopovania jazyka. Heuristická hodnota tejto idey spočíva v tom, že podnecuje na hľadanie všetkých súvislostí medzi oblasťami, v ktorých pozorujeme analógiu. Inšpiruje poznávací subjekt k tomu, aby zistil, či, resp. do akej miery sa dajú preniesť poznatky zo (pre neho) známej oblasti skúmaných objektov do (pre neho) menej známej, resp. menej preskúmanej oblasti. Treba, pravdaže, počítať s tým, že predpokladaný izomorfizmus medzi faktami z rozličných oblastí sa môže ukázať len ako istá podobnosť, ktorá iba „predstiera“, že príslušné fakty spadajú pod predpokladaný princíp. Preto si treba uvedomiť, že sa vychádza z predbežnej, hypotetickej analógie. Hľadá sa analógia medzi rovinami jazykového systému, medzi jazykovými a mimojazykovými celkami, ako aj medzi jazykovým a nejazykovým správaním.

Pri poznávaní princípov má rozhodujúci význam určenie ich závažnosti v stavbe, vývine a fungovaní jazyka, čo je mimoriadne náročná úloha. Bude užitočné odcitovať upozornenie F. de Saussura (1989, s. 98): „O principu arbitrárnosti znaku nikdo nepochybuje, často je však snazší určitou pravdu objevit, než jí přidělit místo, které jí patří. Tento princip dominuje v celé lingvistice jazyka a má nedozírné důsledky. Je pravda, že se na první pohled nejeví všechny stejně průkazné: dospíváme k nim až po mnoha oklikách a spolu s nimi pak i k prvořadé důležitosti tohoto principu.“ Postup skúmania sledovaných princípov vedie v konečnej fáze k ich hierarchizácii z hľadiska ich závažnosti pre vysvetlenie stavby, vývinu a fungovania jazyka.

Záver. – Poznanie stavby, vývinu a fungovania slovenčiny dospelo k hranici medzi základným opisom a vysvetľovaním opísaného na základe princípov. Systematický výskum princípov, ktoré sú v základe nášho jazyka, predpokladá:

  1. objasnenie podstaty princípov a ich funkcie pri vysvetľovaní opísaných jazykových faktov, ako aj ich integračnej roly pri poznávaní rozmanitých prejavov jazyka,

  2. inventarizovanie doposiaľ viac alebo menej epizodicky opísaných princípov stavby slovenčiny a prihliadanie na doteraz neuplatnené (ale v lingvistickej literatúre opísané) princípy vo vzťahu k nášmu jazyku,

  3. sprehľadnenie opísaných princípov vývinu slovenčiny (vrátane princípov ako základu jej synchrónnej dynamiky) a ich konfrontáciu s princípmi zakotvenými v iných koncepciách vývinu jazyka,

  4. zistenie stavu opisu fungovania slovenčiny z hľadiska otázky, či, resp. do akej miery sa už prihliadalo na princípy, ktoré riadia pragmaticko-komunikačnú stránku nášho jazyka,

  5. predbežnú predstavu o súčinnosti a konflikte princípov a ich hierarchizácii z hľadiska ich závažnosti, ich úlohy v stavbe, vývine a fungovaní slovenčiny,

  6. predbežnú koncepciu postupov smerujúcich k uchopeniu vnútrojazykových aj mimojazykových princípov s uvedomovaním si rozličnej „hĺbky“ vysvetľovania na základe odhalených princípov.

Výskum stavby, vývinu a fungovania slovenčiny je úloha, ktorá vyžaduje sústredenie bádateľských síl na dlhšie obdobie. Katedra slovenského jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vstupuje do tohto výskumu v rámci grantového projektu.


Literatúra


BLANÁR, V.: Lexikálnosémantická rekonštrukcia. Bratislava, Veda 1984. 208 s.

ČERNÍK, V. – FARKAŠOVÁ, E. – VICENÍK, J.: Teória poznania. Bratislava, Pravda 1986. 371 s.

DOLNÍK, J.: Motivácia ako princíp prirodzenosti v morfológii (na príklade substantívnej deklinácie v slovenčine). Jazykovedný časopis, 43, 1993, s. 3–13.

DOLNÍK, J.: Spontánne jazykové zmeny a kultivovanie jazyka. Jazykovedný časopis, 48, 1997, s. 30–42.

DVONČ, L.: Dynamika slovenskej morfológie. Bratislava, Veda 1984. 181 s.

GRICE, H. P.: Logik und Konversation. In: Handlung, Kommunikation, Bedeutung. Red. G. Meggle. Frankfurt am Main, Suhrkamp 1979, s. 197–240.

HJELMSLEV, L.: O základech teorie jazyka. Praha, Academia 1972. 156 s.

CHOMSKY, N.: Regeln und Repräsentationen. Frankfurt am Main, Suhrkamp 1981.

KELLER, R.: Erklärung und Prognose von Sprachwandel. Zeitschrift für Phonetik, Sprachwi­ssenschaft und Kommunikationsforschung, 42, 1989, s. 383–396.

KRÁĽ, Á. – SABOL, J.: Fonetika a fonológia. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1989. 388 s.

LEVINSON, S. C.: Pragmatik. 2. vyd. Tübingen, Max Niemayer 1994. 422 s.

MAYERTHALER, W.: Morphologische Natürlichkeit. Wiesbaden, Athenaion 1981.

NĚMEC, I.: Rekonstrukce lexikálního vývoje. Praha, Academia 1980. 310 s.

PAULINY, E.: Slovenská fonológia. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1979. 216 s.

SAUSSURE, de F.: Kurs obecné lingvistiky. Praha, Academia 1994. 467 s.

STEPANOV, J. S.: Metody i principy sovremennoj lingvistiki. Moskva, Nauka 1975.

WURZEL, W. U.: Zur Erklärbarkeit sprachlichen Wandels. Zeitschrift für Phonetik, Sprachwissenschaft und Kommunikationsforschung, 42, 1989, s. 488–510.

Milan Majtán


KOMPOZITNÉ ŠTRUKTÚRY V SLOVENSKEJ ONYMII*


MAJTÁN, M.: Compound Structures in the Slovak Onymy. Slovenská reč, 63, 1998, No. 1, pp. 13–24. (Bratislava)


Lexicological as well as onomastic investigation of the Slovak national language starting from the earliest times reveals compound structure throughout individual classes of proper names. The greatest number of examples provide historical as well as the present personal names. Compound structure in individual classes of proper names are often not formed only by compound process; number of them originate from other classes of compounds (appelative or proper) formed by simple proper name-formation (onymization) or by other onymic formants (suffixes, prefixes, etc.).


Kompozitá nie sú natoľko príznačné pre slovanské jazyky ako napr. pre nem­činu, avšak už od obdobia praslovanskej jazykovej jednoty patrilo tvorenie kompozít medzi normálne slovotvorné postupy (napr. zlodej, čarodej, muchomor). Za kom­pozitné štruktúry (kompozitá) pokladáme jednoslovné zloženiny, zložené slová, ktoré vznikli kompozíciou, zložením alebo zrastom dvoch plnovýznamových slovných základov. Z toho vyplýva, že za kompozitné štruktúry nepokladáme slová, ktoré vznikli prefixáciou alebo sufixáciou, ani viacslovné slovné spojenia.

Tak ako pri skúmaní vývinu ktoréhokoľvek z jazykov indoeurópskej jazykovej rodiny, aj pri lexikologickom i onomastickom bádaní vo sfére slovenského národného jazyka možno od najstarších čias sledovať kompozitné štruktúry aj vo všetkých triedach vlastných mien. Najviac príkladov ponúkajú historické i súčasné osobné mená. Pri analýze nejde však iba o vlastné mená, ktoré vznikli kompozíciou, ale o vlastné mená s kompozitnou štruktúrou, ktoré mohli vzniknúť z kom­pozít iného druhu (apelatívnych či propriálnych) iba proprializáciou (onymizáciou) alebo pomocou ďalších onymických formantov, teda sufixáciou, prefixáciou a pod.

Niektoré mená sa v staršej slovenčine a vo viacjazykovom prostredí starého Uhorska vyvíjali podľa osobitných zákonitostí. Nejde iba o striedanie podôb typu Budimír/Budmer, Budislav/Budslav/Buclav, Ladislav/Ladslav/Laclav, Radislav/Ra­slav, Trebohost/Treb(h)ost a pod. Už v minulosti sme si všimli podoby Lastomír i Las­­komer, ktoré sa vyvinuli z mena Vlastimír, podoby Ladomír i Ladomer, ktoré mohli vzniknúť z mena Vladimír, podobne ako podoby Ladislav, Ladslav, Laclav vznikli z mena Vladislav. Rovnako nemôže uniknúť pozornosti striedanie podôb Latibor a Ratibor, Ladomer a Radmer, ako ani formalizované „nehistorické“ po­užívanie (a nepoužívanie) spájacích vokálov.

Osobné meno Latibor je známe z Turca od 13. stor. a dodnes sa zachovalo v liptovských názvoch vrchov Latibor/Latiborská a Latiborská hoľa, ako aj v ná­zvoch Latiborská dolinka z Partizánskej Ľupče a Latibor/Latiborie z Ivach­no­vej. Oproti tomu osobné meno Ratibor ako pomenovanie osoby zo slovenského jazykového územia dosiaľ nepoznáme. Ako názvy majera, lesa, potoka z Orav­ského Podzámku a v podobe s asibiláciou (ktorá tam v apelatívach nie je), teda Racibor, sú známe od 16. stor. Možno teda uvažovať o pôvode osoby, jej mena a potom názvov spomenutých objektov zo severnejšieho poľského jazykového prostredia. S menom a s názvami utvorenými z osobného mena Ladomer je to zložitejšie. V názve obce a potoka cez ňu pretekajúceho sa vo falzách, konfirmáciách a odpisoch listín súvisiacich so založením (r. 1075) a s majetkami Svätobeňadického opátstva striedajú zápisy Ladomera/Lodomera a Radmera. Mohlo by tu teda ísť o podobný vývinový proces ako pri menách Latibor a Ratibor. Turkológ J. Blaškovič vykladal meno Ladomer zo starotureckého mena Aldamur, ľudová asociatívna etymológia utvorila ešte niekedy v 16. stor. podobu Hladomer.

Už sme spomenuli, že najviac kompozitných štruktúr je v osobných menách.

A. Osobné mená

1. Veľkomoravské osobné mená. – Pre staršie obdobia jazykového vývinu nám chýba jazykové vedomie, a preto musí pomáhať porovnávacia metóda a rekonštrukcia. Takisto možno iba predpokladať, že univerbizácia želania (typu budi slav! > Budislav) sa uskutočnila pri vzniku mena, pri nominácii, a nie ešte pred týmto procesom vývinom apelatívnych štruktúr.

Za najstaršie zložené slovanské osobné mená predkresťanského typu doložené zo slovenského územia sa pokladajú mená kniežat Rastislava, Pribinu a Svätopluka, Svätoplukovej ženy Svätožizny a ďalšie slovanské, resp. západoslovanské mená z 9. stor. zapísané medzi menami Pribinových veľmožov a menami pútnikov z tzv. Cividalského evanjelia (Stanislav, 1939–1940; 1947–1948). Zo slovanských zložených mien je najviac mien s druhým komponentom -mirъ/  měrъ (Bъdiměrъ, Čaměrъ, Čьstimirъ, Drьžiměrъ, Go(ji)měrъ, Goniměrъ, Chotimirъ, Lichoměrъ, Ľutomirъ, Mьneměrъ, Nosomirъ, Pačemirъ, Trьpiměrъ, Vęceměrъ, Vitěmirъ, Židěmirъ a pod.) a -slavъ (Bědoslavъ, Braslavъ, Godislavъ, Měrislavъ, Mьstislavъ, Prědeslavъ, Pribyslavъ, Radoslavъ, Rastislavъ, Soběslavъ, Sъdislavъ, Želeslavъ), viac mien má druhú časť -dragъ (Gostidragъ, Mьnědragъ, Sebědragъ, Sěmidragъ, Svojьdragъ), -myslъ (Čьtomyslъ, Dobromyslъ, Primyslъ, Seběmyslъ, Sěmimyslъ, Vitomyslъ, Žitomyslъ), -gojь (Mirogojь, Ratigojь, Soběgojь, Sъdigojь), doložené sú aj mená so slovnými základmi -borъ (Nitraborъ), -dějь (Dobrodějь), -plъkъ (Svętoplъkъ/Svęťeplъkъ), -radъ (So̢ďeradъ), -těchъ (Kolo­těchъ, Sebětěchъ), -vidъ (Dragovidъ), -žirъ (Nosižirъ, Sěmižirъ), -žiznь (Dobro­žiznь, Semižiznь) a ďalšie.

2. Poveľkomoravské osobné mená. – Z poveľkomoravského obdobia z pí­som­ností 11.–15. stor. sú doložené desiatky mien želacieho charakteru s rozmanitými štruktúrami (hviezdičkou označené mená možno rekonštruovať iba z toponymie), napr. Babirad, Berislav, Bohdan, Bohumil/Bohumel, Bohumír/Bohumer, Bohurad, Bohuslav, Bohuslava, *Bol(e)host, Bolerad, *Božetech, Bratslav, Budimír/Budmer, Budislav/Budslav, *Budižir, *Čarad, Časlav, *Čavoj, Dedbor, *Dedislav, Dedomest, *Dislav, *Dobrohost, Dobroslav, Domahosta, Domaslav, Drahomil/Drahmel, Drahorad, Drahslav, *Hodislav, *Hostomysel, Chotimír, Chotslav, Jaromír, Jaroslav, Kazimír/Kazmer, Kojislav, *Konirad, *Konislav, Ladislav/Ladslav, Ladomír/La­domer, *Lastomír, Latibor, Ľudmila, Milhost, Milhosta, Miroslav, *Moj­tech, Mutmer, Namslav, *Prejaslav, Pribyslav, Prosimír, *Radhosta, *Radmer, Radi­slav/Raslav, *Radivoj, Rastislav, *Ratibor, Ratmír, Ratislav, Rostislav, *Sebedrah, *Sebedruh, Sebeslav/Sobeslav, *Semerad, *Semetech, *Setech, Stanislav, Stibor, Stojslav, Svo(j)rad/Sverad, Svojslav/Sveslav, *Tebeslav (Cibislav), *Tre­boded, *Trebohost/Treb(h)ost, *Trusmer, *Tvrdomest, Vanislav, Venceslav/Venc­slav/Václav, *Vetislav, Vinobor, *Vi(t)slav, Vladislav, Vojslav, Vojtech, Vrati­slav/Vratslav, Zdimer, Zdislav, *Želehost, *Želobud a pod. (porov. aj Bartek, 1940). Niektoré mená tohto typu, ako sme už spomenuli, sú známe aj (alebo iba) zo starej slovenskej toponymie (pozri ďalej).

Oproti starším dokladom z 9. stor. v menách z 12.–15. stor. možno dobre po­stihnúť väčšiu frekvenciu mien s komponentmi -slav, -rad, -těch, -bor a naproti tomu absenciu mien s druhou časťou -děj, -goj, -pluk, -žizň a pod. (Majtán, 1977). Pripomeňme tu aj chronológiu. Pri slovanských zložených osobných menách predkresťanského typu nestačí poznať iba chronológiu genézy mien, ako ju poznáme napr. z prác T. Milewského (1960, 1969) a neskôr K. Rymuta (1981). Napriek veľ­kej zlomkovitosti známeho historického materiálu možno sledovať aj distribúciu a frekvenciu rozličných typov týchto mien (i jednotlivých mien). V slovenskom jazykovom prostredí možno zreteľne vyčleniť niekoľko období s osobitnými spôsobmi a tendenciami využívania mien: a) 9.–10. stor. (obdobie Veľkej Moravy), b) 11.–14. stor. (obdobie hegemonizácie kresťanskej kultúry), c) 15.–18. stor. (formovanie dvojmennej pomenúvacej sústavy) a d) 19.–20. stor. (obdobie národného obrodenia).

Podľa J. Stanislava (1967, s. 115–119) z veľkomoravského obdobia možno zistiť viac ako 80 zložených slovanských osobných mien západoslovanského (veľ­komoravského) typu. Iné typy a mená sú známe z ďalších období. Mimoriadne veľký pohyb v používaní slovanských osobných mien kompozitného typu nastal v epoche národného obrodenia ako odraz myšlienkového prúdenia súvisiaceho s národným vývinom a s formovaním ideí slovanskej vzájomnosti. Tento proces spočíval v oživení niektorých už v stredoveku v slovenskom prostredí používaných mien, v cieľavedomom preberaní mien tohto typu z iných slovanských, najmä južnoslovanských jazykov a v hromadnom tvorení nových mien podľa starých slovanských modelov (Majtán, 1986, 1996a). Z geolingvistického hľadiska možno hovoriť o celoslovanských, západoslovanských, česko-slovenských, resp. o poľsko-slo­venských a o slovenských menách (pravda, so zreteľom na genézu a používanie pred obdobím národného obrodenia).

3. Krstné mená. – Predkresťanské zložené osobné mená sa v prvých fázach šírenia kresťanstva používali aj ako krstné mená. Pri krstných menách ide iba o ich novú funkciu. Cirkev v prvých fázach šírenia kresťanstva pripúšťala možnosť po­užívať ako krstné mená aj predkresťanské mená, postupne ich však vedome nahrádzala kresťanskými, najmä novozákonnými, ale aj starozákonnými menami a menami svätých. Spočiatku sa aj niektoré kresťanské mená prispôsobovali tomuto typu. Zo slovenského prostredia možno uviesť ako príklady mená Janislav, Petrislav. Z Oravy koncom 14. stor. (1371) sa zaznamenáva nemecko-slovanské meno notára palatína Ladislava Opoľského Schwanczomir Wiesner.

V období národného obrodenia sa z inoslovanského jazykového prostredia dostali do slovenčiny mená ako Blahomil, Blahoslav, Bohuchval, Borivoj, Božidar, Branimír, Branislav, Bratislav, Bratoľub, Bronislav, Budivoj, Ctimír, Ctislav, Čedomir, Česlav, Dalibor, Dalimil, Dalimír, Dobrodej, Dobromil, Dobromír, Dobromysel, Drahomír, Držislav, Duchoslav, Hnevomír, Horimír, Horislav, Hostimil, Hostislav, Hostivít, Chranislav, Ľubohost, Ľubomír, Ľuboslav, Ľutobor, Mečislav, Milivoj, Milorad, Miloslav, Miroslav, Mstislav, Myslibor, Nehoslav, Ostromír, Pravoslav, Radoboj, Radomír, Radoslav, Slavibor, Slavoľub, Slavomil, Slavomír, Spytihnev, Spytimír, Stanimír, Stojmír, Sudimír, Sudivoj, Svätoboj, Svätobor, Svätomír, Svätoslav, Svetislav, Svetoslav, Svetozár, Tichomír, Tomislav, Tvrdomír, Vatroslav, Veleslav, Velimír, Velislav, Vladimír (!), Vladivoj, Vlastibor, Vlastimil, Vlastimír (!), Vlastislav, Vojmír, Všemil, Všeslav, Vševlad, Želimír, Želislav, Žitomír, Žitoslav a ďalšie.

V tom čase sa začali používať (ako krstné mená, literárne osobné mená i pseu­donymy) aj mená Belomír, Blahoboj, Blahomír, Blahosej, Blahoslav, Blahovoj, Blahozvest, Bohoboj, Bohoľub, Bojmír, Bolemil, Borimír, Borislav, Ctiboh, Ctirad, Čestmír, Čistoslav, Domoľub, Drahoľub, Hrdoslav, Hromislav, Krasislav, Krasomil, Krasoslav, Krešimír, Kvetoslav, Levoslav, Ľudomír, Ľudoslav, Múdroslav, Ostrivoj, Pomniboh, Pravdoľub, Pravdomil, Pravoľub, Pravomil, Pravoslav, Samoslav, Silorád, Siloslav, Slavislav, Slavoboj, Stratimír, Tichomil, Vánkomil, Vekoslav, Vieroľub, Vieroslav, Víťazoslav, Zemislav, Zoroslav, Zvonimír a ďalšie. Z nich by bolo možné vyčleniť mená, ktoré na pamätnom výlete na Devín 24. apríla 1836 a neskôr prijímali mladí štúrovci, študenti bratislavského evanjelického lýcea a členovia česko-slovenskej spoločnosti, keď si dávali sľub pracovať na prebúdzaní a zveľaďovaní slovenského národného života. Na pamäť tohto sľubu prijali k svojim krstným menám ďalšie slovanské mená, ktoré potom aj používali vo svojej literárnej tvorbe a v korešpondencii za alebo aj pred svojím pôvodným krstným menom alebo aj namiesto neho: Ľudovít Štúr prijal vtedy meno Velislav, Jozef Ľudovít Hurban – Miloslav, Michal Hodža – Miloslav, Andrej Braxatoris (Slád­kovič) – Krasislav a pod.

4. Prezývky. – Podľa modelov zložených osobných mien predkresťanského typu sa tvorili aj niektoré prezývky. Na rozdiel od predkresťanských mien prevládala v nich expresívna charakteristika, napr. Babirad, Babirát, Pičirad, Bolebruch, Husivarga, Koziroh, Mokropysk, Kašivar, Konival, Kožehuba, Kuroplach, Kure­plaško, Dojkrava, Kalivoda, Kalvoda, Kazinota, Kolbabka, Kolibab, Kolibaba, Kolivoška, Kosinoha, Kypikaša, Lapihuska, Mastibruch, Mastihlav, Mastihuba, Mutivoda, Nedajchleba, Nejedzchleba, Palivoda, Parikrupa, Parimucha, Pivoda, Pivoluska, Praštihora, Rajnoha (< Hrajnoha), Strašifták, Straškrava, Strelimucha, Šumichrast, Valihora, Valihrach, Varivoda, Trubiroh, Cicholes (< Ticho lez), Darmovzal, Chudomel, Suchomel, Ranostaj, Stoklas, Obrobta, Ozembuch, Horeháj, Nechojdomov a pod. Ani pri tomto type mien nemožno bezpečne zistiť, či sa univerbizácia (kompozícia) uskutočnila ešte v apelatívnej sfére (nadávka) alebo až pri proprializácii (prezývka).

5. Prímená a priezviská. – V prímenách a priezviskách kompozitného typu možno rozoznávať viacero druhov a rozličné motivácie:

a) neutrálna, neexpresívna charakteristika z viacslovných spojení, napr. Novisedlák, Starikmeť, Novosad, Novosedlík. Pri nich by azda bolo možné pripustiť, že kompozitné konštrukcie vznikli súčasne so vznikom týchto prímen. Prímená (priezviská) Očenáš, Pomajbo (< Pomáhaj Boh) vznikli však skôr z prezývok, ich univerbizácia sa uskutočnila iste ešte v apelatívnej sfére. Priezvisko z názvu najkrajšej kresťanskej modlitby má tiež jednoslovnú podobu, k druhému priezvisku si možno z ľudových rozprávok pripomenúť podobnú kompozíciu v častici bodaj (< Boh daj!) alebo v pozdrave známom z ľudových rozprávok Pamodaj šťastia (< Pán Boh daj!);

b) expresívna charakteristika z prezývok (porov. prezývky);

c) neutrálna charakteristika podľa zamestnania: Koželuh, Pivovarčí/Pivarčí, Pi(vo)varník;

d) rodinný pôvod z predkresťanských mien a z nich utvorených krstných mien (priezviská typu Stanislav porov. krstné mená), v živých menách však aj z mien a priezvisk rodičov, napr. (syn) Hricodzuri, (syn) Jančijura, (syn) Timkomižiondi, (syn) Vargomihaľa a pod.; v menách žien sa využíval aj spôsob pomenovania pomocou prechýlenej jednoslovnej podoby utvorenej z dvojčlenného mužovho osobného mena, napr. Sabopálka, známy z maďarčiny;

e) územný pôvod z osadných názvov kompozitného typu, napr. Cimoracký (< Timoradza), Krivoklátsky (< Krivoklát), Polerecký (< Polerieka), Sebechlebský (< Se­bechleby) a pod., i z viacslovných zložených ojkoným, napr. Belohorský (< Biela hora), Belopotocký (< Biely Potok), Dobrovodský (< Dobrá Voda), Novo­meský (< Nové Mesto), Ostrolucký (< Ostrá Lúka), Svätojánsky (< Svätý Ján) a pod.

6. Pseudonymy. – Z množstva pseudonymov 19. a 20. stor., ktoré vznikli podľa vzoru starých alebo obrodeneckých slovanských zložených osobných mien, z prie­zvisk, prezývok alebo z toponým s kompozitnými štruktúrami, pripomeňme tu aspoň najznámejšie pseudonymy Hviezdoslav, Tichomír, Laskomerský, Maginhradský, Tesnoskalský.

Prezývkam a „hovoriacim“ literárnym osobným menám sú najbližšie pseudonymy (alebo časti viacslovných pseudonymov), ako sú Činorád (Činorád Verný), Dratvoslav (Dratvoslav Podošva), Mydloslav (Mydloslav Vechťovič), Smažislav (Smažislav Vareška), ako aj mená Krivošlapka (Stará Krivošlapka) či Kyjnakyj alebo Železolom.

Niektoré kompozitné štruktúry pseudonymov majú pôvod v zložených slovách z apelatívnej časti slovnej zásoby, napr. Bohuporučený, Bohuznámy, Dobre­známy, Pravdomluvná, Roduverný, Rodobranec, Svetobôľsky, Ozembuch, Pero­hryz, Hromotresk, Stokráskin, Zimozel a pod. (porov. Ormis, 1944).

7. Literárne osobné mená. – Zložené mená sú známe aj

a) z umeleckej literatúry, napr. mená z veselohier Jána Chalupku Tesnošil, Krivosúd, Daryber, Vodupil, Kuriplach, dokonca Čurimuri, ženské mená Beloritka, Svrboritka, Trasoritka (Majtán, 1972); mená z románu Červené víno od Františka Hečka Bolebruch, Deográcia, Hromputna, Heškoza, Ejhledjefka, Mastihuba (Majtán, 1984) alebo mená postáv prekladu Chevalierovho románu Clochmerle (Zvonodrozdovo) od Blahoslava Hečka Cicifrk, Čalaprtka, Lojkopúň, Obropťa, Stonoha, Strašifták (Horák, 1976) a pod.;

b) zo slovenských ľudových rozprávok, napr. Zlatovláska, Laktibrada/Lok­tibrada, Ko(vo)vlad, Popolvár (< Popolval), Kopivrch, Lomidrevo, Valibuk, Valihora, Valivrch, Mejolovo, Mejskala, Mejželezo, Miesiželezo, Skalymej, Železomej, Zemotras, Vševed (Majtán, 1980). Mená tohto typu sú známe aj z českých, poľských, ukrajinských a iných ľudových rozprávok;

c) z autorských rozprávok súčasnej detskej literatúry mená antropomorfných bytostí, napr. myšiak Polchvost, ďatle Jednoočko a Modrohlávok, čarodejník Železohnát, mrázik Sivofúzik (Nábělková, 1986, s. 63), alebo Červenočiapočka, Hnedochvost, Žltoškvrnka, kozliatka Všadebrada, Všadejama, Všadekapusta (Nemčo­ková, 1996, s. 255) a i.

B. Osadné názvy.

Medzi osadnými názvami sa vyskytujú zložené štruktúry niekoľkých typov:

1. Od stredoveku sú známe osadné (i terénne) názvy typu Beloveža, Dubodiel, Krivoklát, Mokroluh, Novohrad, Novosedlica, Polerieka, Ružindol, Solivar, Starhrad, Veľopolie, Zubrohlava, ale aj Polhora, a názvy typu Vrchdobroč, Vrchpredmier, Vrchrieka, Vrchslatina, Vrchteplá (Peciar, 1968), hoci možno predpokladať aj ich vznik z predložkových konštrukcií. Iba v posledných desaťročiach sa uplatnili v slovenčine názvy obcí kompozitného typu Novosad, Suchohrad, Vinodol, Vinosady, hoci ide o starý slovotvorný typ.

2. Z tvarov nepriamych pádov vznikol neúradný, neštandardizovaný názov viacerých obcí Novejsa (= Nová Ves: v Novej (V)si, z Novej (V)si > Novejsa).

3. Osobitným typom sú osadné i terénne názvy Hostihora, Chyžnianvoda, Kraľovianstrana, Lukovianstudňa, Rybárpole (Tóbik, 1971; Uhlár, 1975; Doruľa, 1981).

4. Oproti dvojslovným úradným názvom existujú staršie neúradné zložené osadné i terénne názvy Dobronivá (Dobrá Niva), Dačolôm (Dačov Lom), Oremlaz (Oremov laz).

5. Názvy Cinobaňa, Lovinobaňa predstavujú výsledok dávneho kontaktu s maďarčinou (možno tu pripomenúť aj niekdajšie maďarské názvy banských miest na Slovensku Bakabánya – Pukanec, Besztercebánya – Banská Bystrica, Breznóbánya – Brezno, Libetbánya – Ľubietová, Selmecbánya – Banská Štiavnica).

6. Ojkonymá utvorené z kompozitných názvov zamestnania, tzv. služobnícke názvy, napr. Brezolupy, Medovarce, Obsolovce (= *Psolovce: zo Psoloviec > z Ob­soloviec), Voderady, Dubokany (< kaniti „poskytovať službu“), Krškany, Vozokany, Žarnosek (Krajčovič, 1957, 1964) a pod. Názvy tohto typu nevznikli pravdepodobne kompozíciou, ale proprializáciou služobníckych apelatív kompozitného typu *medovarci, *psolovci, *voderadi, *vozokani a pod. Sem by bolo azda možné zaradiť aj osadný názov Timoradza.

7. Ojkonymá z obyvateľských mien prezývkového typu, napr. Rakoľuby, Sebechleby (< chlebiti „pochlebovať“), Upohlav (<*Lupohlavy, *Hlupohlavy?), Visolaje (< *Lisolaje?) a pod., vznikli tiež pravdepodobne z hotových kompozitných štruktúr obyvateľských prezývok.

8. Ojkonymá utvorené z osobných mien kompozitného typu vznikali od najstarších čias. Sú to názvy typu Bohdanovce, Bohuslavice, Boleráz (< Bolerad+jь), Buclovany (< Budslav+jane), Budimír, Budmerice, Čaradice, Čavoj, Dobrohošť, Dobroslava, Kazimír, Laclavá, Ladomer, Ladomirov, Ladomirová, Lastomír, Majcichov (< Mojtěch+ovъ), Motešice (< Mojtěch+itjo), Racibor, Raslavice, Sebe­slavce, Senohrad (< Semeradz < Sěmirad+jь), Trebostovo, Tvrdomestice, Vislava, Želobudza a pod.

Je známe, že zložené osobné mená doložené v geografických názvoch si zasluhujú a vyžadujú osobitnú pozornosť. Možno tu nájsť mená z rozličných chronologických vrstiev. Značná časť starých osobných mien je známa iba z geografických názvov a bez súčasného štúdia geografických, najmä osadných názvov nemožno získať úplný inventár najstarších osobných mien (Svoboda, 1964, s. 25; Karaś, 1956 a i.).

Z analýzy slovenských zložených osobných mien vyplynulo, že mená Bačimír, Božetech, Čarad, Čavoj, Dobrohost, Lastomír, Mojtech, Radmer (Radimír), Ratibor, Sebedrah, Sebedruh, Semerad, Semetech, Treboded, Trebohost/Treb­(h)ost, Trusmer, Tvrdomest, Vetislav sa v priebehu vývinu slovenského národného jazyka zaznamenali iba z historickej (alebo súčasnej) ojkonymie.

9. Názov Radatice (< Radačov + Meretice) je výsledkom neuváženého „zlučovania“ názvov pri zlučovaní obcí (takto mali byť „zlúčené“ aj názvy obcí Svinia a Lažany na *Svižany).

C. Terénne názvy

Zložené názvy nie sú neznáme ani v hydronymii a v oronymii.

1. Z viacslovných spojení vznikali kompozitné zrasty i „klasické“ kompozitá so spájacím vokálom (z niektorých z nich vznikli potom osadné názvy). Pripomeňme tu aspoň názvy Dlhenivy, Gregáňdolina, Malolučniak, Novosad, Papajvŕšok, Skalolam, Španihrady, Španistráne, Špandolina, Španpotok, Trojchotár, Trojštít a pod. Osobitný typ tvoria názvy Vrchbán, Vrchdetva, Vrchdiel, Vrchdubie, Vrchháj, Vrchhora, Vrchlazy, Vrchpole a pod. (Peciar, 1968). Iné typy kompozít sú v názvoch Bozajvŕšok, Čertoryje, Konotopa (Šmilauer, 1934), Polerieka (Kraj­čovič, 1980), Chvalabohu, Parichvost a pod.

2. Staré zložené osobné mená nie sú petrifikované iba v ojkonymii, ale aj v hydronymii (Šmilauer, 1934) a v oronymii (Uhlár, 1976), aj v názvoch iných nesídelných geografických objektov.

Z osobných mien kompozitného typu vznikli terénne názvy Babirádka, Bogdalice, Bogdaň, Bogdanec, Bogdanky, Bogdanov, Bogdanová, Bogdanovka, Bohdalec, Bohdalky, Bohdan, Bohmelec, Bohmilka, Bohmilovec, Braclavka, Buclavce, Buclavky, Budislav, Budislava, Budižir, Cibislavka, Čarad, Čarada, Čaradovská, Čáslav, Čáslavy, Čavojov, Dedislavov potok, Dislav, Dislavy, Dislaviny, Dislavka, Dobroslavie, Domoslava, Drahoradská, Hodislavy, Kazimer, Kazimerie, Kazimierka, Kazimír, Kazimírová, Konerad, Konislav, Konislava, Konislavce, Láclav, Láclavka, Láclavky, Laclavová, Láclavovská, Ladislav, Ladislava, Laskomer, Laskomerka, Latiborie, Latiborská, Nereslavová, Racibor, Raciborie, Raclavová, Raslava, Raslavová, Radivoj, Radivojčík, Semeriadze, Stanislavce, Stanislavec, Stibor, Stiborová, Svorad, Svoraď, Svoradina, Svoradovec, Svoradovo, Svoratiny, Vislavec, Vislavce, Vojtechová, Želehosť, Želobudzská skalka a pod. Pochopiteľne, že tieto názvy nevznikli kompozíciou, ale z kompozitných štruktúr zložených osobných mien.

Iba z terénnych názvov poznáme zložené osobné mená, ako sú Babirad, Bratslav, Budižir, Hodislav, Konirad, Konislav, Radivoj, Tebeslav (Cibislav), Želehost/ Že­lihost, Želobud, a iba zo starej hydronymie je známe meno Dedislav. Poznamenávame, že mená Konerad, Konislav nemusia súvisieť so slovom kôň, ako to predpokladal V. Uhlár (1976). Slovný základ *konь- je protikladom k základu *čę- súvisiace­mu so slovami začať, začiatok a nepochybne má spojitosť so slovami koniec, končiť.

3. Z ojkoným s kompozitnou štruktúrou utvorených zo zložených osobných mien vznikli terénne názvy, ako sú napr. Budimírka, Budimírske, Čavojce, Čavojec, Dobroslavské, Ladomierky, Ladomirčík, Ladomirka, Lastomírske, Milhostské, Nedožerská, Raslavické, Sebeslavec, Sebeslavské, Semeteška, Vislavka, Vislavské, Želobudzský potok a pod.

4. Kompozitné štruktúry v terénnych názvoch sú aj z adjektív utvorených z kompozitných osadných názvov, napr. Babindolské, Polhorská, Vozokanské, Voderadské a pod. Takúto podobu majú aj názvy, ktoré vznikli z adjektív utvorených z viacslovných osadných názvov, napr. Dlhopoľka, Maloslatinské a pod.

5. Mimoriadne zaujímavý je výskyt kompozitných štruktúr (zrastov) v názvoch typu Kameňvoda, Kravakameň, ktoré vznikli z málo známych terénnych názvov vetného typu Ďe s kameňa voda padá, Kde krava na kameň stupela (Mazúr, 1973).

D. Kozmické názvy

Kompozitnú štruktúru majú názvy planét z epochy národného obrodenia Dobropán (Merkúr), Hladolet (Saturn), Kráľomoc (Jupiter), Krasopani/Krasopanna (Venuša), Smrtonos (Mars).

Napokon možno pripomenúť vlastné mená kompozitného typu neslovanského pôvodu prevzaté z latinčiny, nemčiny i maďarčiny, napr. osobné mená Benedikt, Leopold, Teodor, Gerlach, Richard, Rudolf; geografické názvy Iľanovo (< lat. Villa Nova), Kežmarok (< nem. Käsemarkt), Krompachy (< nem. Krummbach), Limbach (< nem. Leimbach), Ružbachy (< nem. Rauschenbach), Ružomberok (< nem. Rosenberg), Telgárt (< nem. Tiergarten), Kysak (< maď. Köszeg), Lakšár (< maď. Laksár), Štampoch (< nem. Steinbach) a pod. Ich analýza však nie je predmetom tohto príspevku.

Z hľadiska charakteru komponentov slovenských vlastných mien kompozitného typu možno konštatovať, že v starších i novších osobných menách (a v toponymách z nich utvorených) prevládajú verbálne (slovesné) slovné základy na prvom i na druhom mieste, nie sú však neznáme ani menné (substantívne a adjektívne) štruktúry. Menné základy sa vyskytujú v obidvoch hlavných triedach proprií; za charakteristické konštrukcie geografických toponým možno pokladať menné štruktúry, služobnícke a prezývkové ojkonymá majú často substantívno-verbálnu štruktúru. Podrobná historicko-etymologická analýza slovenských zložených vlastných mien – najmä zložených osobných mien predkresťanského typu – ostáva ešte úlohou.



Literatúra


BARTEK, H. [R–r]: Starodávne osobné mená slovenské. Slovenský jazyk, 1, 1940, s. 67–72, 115–117, 148–150, 227–229.

DORUĽA, J.: Z histórie posesív na -an a -oviech v slovenčine. In: Studia z filologii polskiej i słowiańskiej. 20. Red. Z. Stieber. Warszawa, Państwowe Wydawnictwo Naukowe 1981, s. 61–69.

HORÁK, G.: Charakterizačné vlastné mená v prekladoch Chevalierovho románu Clochmerle. In: Zborník Pedagogickej fakulty v Prešove Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. Roč. 12. 1973. Zv. 3. Slavistika. V. zasadanie Medzinárodnej komisie pre slovanskú onomastiku a V. slovenská onomastická konferencia (Prešov 3.–7. mája 1972). Zborník materiálov. Red. M. Blicha – M. Majtán. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1976, s. 287–290.

KARAŚ, M.: O staropolskich imionach dwuczłonowych zachowanych w nazwach miejscowych. Onomastica, 2, 1956, s. 260–281.

KRAJČOVIČ, R.: Boleradz či Boleráz. Jazykovedný časopis, 7, 1953, s. 63–86.

KRAJČOVIČ, R.: K etymológii slovenského názvu Voderady. Onomastica (Krakov), 3, 1957, s. 88–92.

KRAJČOVIČ, R.: Pokus o výklad osadných názvov typu Vozokany. In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Philologica 16 (A). Bratislava 1964, s. 83–87.

KRAJČOVIČ, R.: Z lexiky staršej slovenskej hydronymie v slovanskom kontexte. Slavica Slovaca, 15, 1980, s. 217–224.

MAJTÁN, M.: Mená literárnych postáv a satira Jána Chalupku. Slovenská reč, 37, 1972, s. 290–293.

MAJTÁN, M. (1977a): Dedičstvo praslovančiny v najstarších slovenských vlastných menách. In: Jazykovedné štúdie. Zv. 14. Stanislavov zborník. Red. J. Ružička. Bratislava, Veda 1977, s. 193–206.

MAJTÁN, M. (1977b): Z najstarších slovenských osobných mien. Onomastica (Krakov), 22, 1977, s. 134–142.

MAJTÁN, M.: Mená rozprávkových hrdinov typu Lomidrevo. Kultúra slova, 14, 1980, s. 104–107.

MAJTÁN, M.: Vlastné mená v románoch Františka Hečku. Slovenská reč, 49, 1984, s. 156–161.

MAJTÁN, M.: Chronologické a geografické rozvrstvenie zložených slovanských osobných mien. Slovenská reč, 51, 1986, s. 206–210.

MAJTÁN, M.: Toponymum Senohrad pochádza z osobného mena Sěmirad? Slavica Slovaca, 30, 1995, s. 143–145.

MAJTÁN, M. (1996a): Chronológia slovanských zložených osobných mien v slovenčine. In: 12. slovenská onomastická konferencia a 6. seminár „Onomastika a škola“ (Prešov 25.–26. októbra 1995). Zborník referátov. Red. M. Majtán a F. Ruščák. Prešov, Pedagogická fakulta UPJŠ Prešov – Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV Bratislava 1996, s. 173–180.

MAJTÁN, M. (1996b): Z lexiky slovenskej toponymie. Bratislava, Veda 1996. 192 s.

MAJTÁN, M.: Zložené slovanské osobné mená v slovenskej toponymii. In: Onomastica XLIII, 1998 (v tlači).

MAZÚR, S.: Ďalší vývin názvov vetného typu. In: IV. slovenská onomastická konferencia (Bratislava 9.–10. novembra 1971). Zborník materiálov. Red. M. Majtán. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1973, s. 169–170.

MILEWSKI, T.: Polskie imiona złożone nie znane innym językom slowiańskim. Slavia Occidentalis, 20, 1960, s. 101–107.

MILEWSKI, T.: Indoeuropejskie imiona osobowe. Wrocław – Warszawa – Kraków, Zakład Narodowy im. Ossolińskich 1969.

NÁBĚLKOVÁ, M.: Pes Zagroš a sučka Zadva, vlk Hlt, lev Lev, čmeliak Smeliak – čiže mená hrdinov v detskej literatúre. Onomastický zpravodaj ČSAV (Zpravodaj Místopisné komise ČSAV), 27, 1986, s. 57–82.

NEMČOKOVÁ, O.: Z problematiky mien vo zvieracej autorskej rozprávke. In: 12. slovenská onomastická konferencia a 6. seminár „Onomastika a škola“ (Prešov 25.–26. októbra 1995). Zborník referátov. Zost. M. Majtán a F. Ruščák. Prešov, Pedagogická fakulta UPJŠ Prešov a Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV v Bratislave 1996, s. 253–256.

ORMIS, J. V.: Slovník slovenských pseudonymov. Martin, Slovenská národná knižnica 1944. 370 s.

PECIAR, Š.: Miestne mená typu Vrchteplá. Slovenská reč, 33, 1968, s. 199–200.

PLESKALOVÁ, J.: Nejstarší typy českých složených antroponym. In: Sborník prací Filozofické fakulty Brněnské univerzity. A 41. 1993, s. 87–97.

RYMUT, K.: Warstwy chronologiczne w słowiańskich dwuczłonowych nazwach osobowych. In: Četrta jugoslovanska onomastična konferenca (Portorož, od 14. do 17. oktobra 1981). Red. F. Jakopin. Ljubljana, Slovenska akademija znanosti in umetnosti 1981, s. 471–477.

STANISLAV, J.: Pribinovi veľmoži. Linguistica Slovaca, 1–2, 1939–1940, s. 118–147.

STANISLAV, J.: Zo štúdia slovanských osobných mien v Evanjeliu cividalskom (Ev. Civ.). Slavia, 18, 1947–1948, s. 87–100.

STANISLAV, J.: Dejiny slovenského jazyka. Zv. 3. Texty. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1967. 552 s.

ŠMILAUER, V.: Vodopis starého Slovenska. Praha a Bratislava 1932. 564 s.

TÓBIK, Š.: Aus der Toponymik von Gömör. In: Prešov Studies in Linguistics. Acta Facultatis Philosophicae Universitatis Šafarikanae, Jazykovedný zborník 3. Bratislava 1971, s. 105–114.

UHLÁR, V.: Kompozitá typu Kraľovianstrana, Sliačanlazy a Rybárpole. Slovenská reč, 40, 1975, s. 48–55.

UHLÁR, V.: Názvy vrchov z osobných mien. In: VI. slovenská onomastická konferencia (Nitra 4.–6. apríla 1974). Red. M. Majtán. Bratislava, Veda 1976, s. 223–231.

UHLÁR, V.: Názov liptovského vrchu Konislav. Kultúra slova, 28, 1994, s. 155–160.

Oľga Orgoňová

SLOVOTVORNÁ ADAPTÁCIA GALICIZMOV V SLOVENČINE II


ORGOŇOVÁ, O.: Derivational Adaptation of Gallicisms in Slovac II. Slovenská reč, 63, No. 1 pp. 24–30. (Bratislava)


In general, the main feature of transferred words is the reduction of their semantic structures. In case of hybrids having adopted Slovac ending this reduction was detected on both: invariant as well as individual levels of component structure of the word. In the phase of integration, the following semantic derivation (e. g. polysemisation) of such hybrids leads to a secondary extension of their semantic structures including even „atypical“ semantic components (f. e. „result“ or „product“ in case of deverbatives with the formant -ovanie). The article is dealing with the reasons and the consequences of such adaptational changes of the specific layer of Slovac lexicon – that of the French origin.

Pri skúmaní rôznokoreňových slovotvorne motivovaných galicizmov sme sa opierali o Horeckého model invariantných štruktúrnych typov pomenovaní (Ho­recký, 1994), pričom na ukážku sme interpretovali 10 tried deverbatívnych substantív. Na rozdiel od Horeckého sme v našej interpretácii zaradili do tried rôznokoreňové deriváty s rovnakým formantom -áž a zistili sme, že napriek obmedzenému inventáru prevzatých pomenovaní francúzskeho pôvodu s týmto formantom (111 lexikálnych jednotiek) sú pokryté všetky typy invariantných štruktúrnych významov.

Tento výsledok sa stal podnetom na naše ďalšie skúmanie onomaziologicko- onomatologických štruktúr galicizmov v slovenčine. Z nášho rozoberaného príkladu deverbatív s formantom -áž vyplynuli súčasne tri problémové otázky:

  1. Možno galicizmy s opisovanou štruktúrou (rôznokoreňový verbálny slovotvorný základ + slovotvorný formant -áž) hodnotiť v slovenčine ako deriváty, alebo je pre slovenského používateľa ich slovotvorná stavba ako nedostatočne priehľadná (semitransparentná) irelevantná a potom je irelevantná i celá predchádzajúca analýza?

  2. Ak odôvodníme opodstatnenosť slovotvornej štruktúry prevzatých motivátov zakončených na -áž, ako možno vysvetliť variabilitu významov v pozícii onomaziologickej bázy (Dokulil, 1962), ktorá je formálne vyjadrená spomínaným formantom -áž?

  3. V čom spočíva špecifikum produktov vymedzených fáz integračného procesu, ktoré sme pomenovali ako hybridizácia (prechod medzi transferenciou a integráciou) a integrácia v užšom zmysle?

1. Z komplexnej kvantitatívnej analýzy slovníka galicizmov v slovenčine (podľa Slovníka cudzích slov, 1983, a vlastnej excerpcie) sme získali údaj o počte transferovaných galicizmov na -áž, z čoho je 76 deverbatív, a to 71 transferovaných a 5 „falošných“ galicizmov s francúzskou formou bez reálneho modelového výrazu vo francúzštine, prípadne s hybridnou inojazyčno-francúzskou formou (autofretáž, automasáž, blamáž, šéfmontáž, termokarotáž). Spomedzi 35 desubstantívnych galicizmov na -áž sme identifikovali ďalších 6 analogických pseudogalicizmov, a to gramáž, litráž, amperáž, biodrenáž vrátane slovensko-fran­cúzskych hybridov senáž a listáž. Prítomnosť takmer 10 % pseudogalicizmov v cel­kovom počte sledovaných derivátov na -áž, signalizujúca životaschopnosť tohto formantu i ako osamostatneného slovotvorného prostriedku, bola pre nás prvým dôvodom, pre ktorý sme sa rozhodli rešpektovať slovotvornú motiváciu týchto galicizmov i v slovenčine. Predpoklad, že štruktúra galicizmov na -áž je relevantná aj v slovenčine, podporujú i ďalšie ukazovatele z kvantitatívnej a násled­nej kvalitatívnej charakteristiky variantných, resp. konkurentných slovotvorných derivátov so slovenskými formantmi -ovanie, okrajovo -ácia (spolu 56). Treba pritom zdôrazniť, že ide o produkty prvostupňovej hybridizácie, teda nie o výsledky nezávislej – druhostupňovej integračnej derivácie v užšom zmysle (napríklad kesónovanie, bazénovanie, kašírovanie), ktorá v prípade dejových substantív na -ovanie súvisí s rozširovaním slovotvorných paradigiem, radov či hniezd okolo základových transferovaných lexikálnych jednotiek v závislosti od komunikačných potrieb. Takéto integračné slovotvorné motiváty tvoria v našom kvantitatívnom prehľade samostatný inventár s 32 jednotkami.

Nahrádzanie pôvodného francúzskeho formantu slovenskými ekvivalentnými segmentmi potvrdzuje schopnosť slovenského používateľa binárne rozčleňovať transferovaný derivát na slovotvorný základ a slovotvorný formant a nahrádzať formant domácimi ekvivalentnými prostriedkami. Nejde o žiadne špecifikum vzhľa­­dom na cudzojazyčné výpožičky a ich slovotvorné prostriedky, je to typický jav v oblasti slovotvorby vôbec, ako to konštatuje K. Buzássyová (1974, s. 76): „Často možno od toho istého slovesa odvodiť niekoľko formálne rozdielnych derivátov s tým istým kategoriálnym významom. To znamená, že slovotvorné paradigmy sú bohaté na varianty. Tým sa odlišujú od flektívnych paradigiem, kde sú dvojtvary zriedkavé.“ Z konfrontačného hľadiska pri prechode cudzích slov do cieľového preberajúceho jazyka pritom treba potvrdiť platnosť tohto javu nielen vo fáze integrácie cudzích slov v novom systéme, ale už aj v predchádzajúcej fáze – transferencii, keď preberajúci systém prijíma viacero variantov pomenovaní z pô­vodného spoločného modelu, prípadne z viacerých variantných modelov (porov. S: dekolté dekolt od F: décolleté popri S: dekoltáž od F: décolletage).

Napokon náš príklon k slovotvornej štrukturácii transferovaných galicizmov na -áž potvrdzuje i kvalitatívna, t. j. sémantická stránka týchto tried derivátov. Už v predchádzajúcej štúdii o slovotvornej adaptácii galicizmov v slovenčine (Orgo­ňová, 1997) sme naznačili možnosti sémantickej, prípadne štylistickej diferenciácie variantných pomenovaní s ekvivalentnými formantmi -áž/-ovanie (porov. bombáž – bombírovanie). Z prehľadu invariantných významov deverbatívnych pomenovaní na -áž vyplynulo, že -áž je polyfunkčný formant, ktorého uplatnenie je doložené pri všetkých 10 triedach deverbatív. Po distribúcii našich registrovaných prvostupňových hybridov s formantom -ovanie do príslušných tried podľa invariantného vý­znamu sme získali odlišný výsledok. Neobsadená zostala predovšetkým trieda č. 1 čiže názvy produktov a trieda č. 6 (názvy výsledkov akcie), čo je dané gramatickou stránkou tvaru slovesných podstatných mien od bezprefixálnych slovies zakončených na -ovať. Tieto slovesá sa v slovenčine primárne spájajú so subkategoriálnym významovým prvkom nedokonavosti, čo je nekompatibilné so sémou výsledkovosti (Rez+), ktorá figuruje v reťazci sém týchto pomenovaní. Takisto neboli doložené triedy pomenovaní č. 4 (názvy nástrojov produkcie), č. 5 (názvy prostriedkov produkcie), č. 8 (názvy nevýrobného miesta) a č. 9 (názvy nevýrobných nástrojov). Ak zoberieme do úvahy celkový počet našich zhodnocovaných hybridov (49), pripúšťame možnosť náhodnej absencie pomenovaní z niektorých neobsadených tried, avšak obsadenie 1. a 6. triedy jednoznačne zostalo podmienené špecifickými okolnosťami prechodu galicizmu do slovenčiny či jeho adaptácie, ako to ukážeme ďalej. Výsledok konfrontácie sémantiky formantov -áž/-ovanie teda ukazuje, že nejde o sémanticky rovnocenné formálne prostriedky slovotvorby, pretože -áž ako rozsiahlejší 10-významový polysémant má univerzálnejšie uplatnenie, čo si vysvetľujeme zastretosťou pôvodnej sémantiky tohto formantu v slovenčine.

Výsledkom tejto úvahy je téza, že slovotvorná stavba transferovaných derivátov na -áž je síce semitransparentná čiže ťažšie priehľadná, ale nezanedbateľná.

2. Pri explikácii variability významov v pozícii onomaziologickej bázy pomenovaní zakončených na -áž vychádzame z už známych poznatkov zo slovotvorných rozborov slovenských morfologických typov (Furdík, 1993, s. 60 n.). Hodnotený prípad pomenovaní na -áž je pozoruhodný nielen z hľadiska lexikálnej sémantiky (vďaka svojej variabilite), ale aj z hľadiska morfológie. Väčšia časť pôvodných fran­cúzskych pomenovaní zakončených na -age predstavuje totiž z morfologického hľadiska slovesné podstatné mená, čiže slovenským náprotivkom sledovaného francúzskeho segmentu -age je – ako sme už empiricky zistili z lexikografických podkladov – segment -ovanie. Tým sa vysvetľuje v prvom rade vysoký počet substantív tohto typu vo francúzštine, čo sekundárne ovplyvňuje aj zastúpenie takýchto výrazov v inventári galicizmov v slovenčine. Ekvivalentnosť formantov morfologických tvarov slovesných podstatných mien vo francúzštine i slovenčine, ktoré sa lexikalizovali ako spredmetnené deje, čo z hľadiska ich onomaziologickej štruktúry interpretujeme podľa Dokulila (1962) ako transpozičné typy motivátov, sa prejavila na materiáli galicizmov už pri prvostupňovej hybridizácii, keď okrem prevzatého francúzskeho výrazu (napr. aviváž, etalonáž) vznikli konkurentné hybridné pendanty (avivovanie, etalonovanie – porov. Orgoňová, 1997). Tieto hybridy sa v slo­venskej formálnej morfológii zaraďujú do skloňovacieho typu vysvedčenie, ktorý je „monopolným skloňovacím typom pre slovesné podstatné mená ako najproduktívnejší slovotvorný typ z druhej transpozičnej kategórie substantív – z kategórie spredmetnenia deja“ (Furdík, 1993). J. Furdík na s. 68 v poznámke k citovanej výpovedi ešte spresňuje, že počet slovesných podstatných mien je prakticky nekonečný, keďže ich je toľko, koľko je slovies. Tým možno vysvetliť i široké spektrum ich invariantných významov. Vzhľadom na lexiku francúzskeho pôvodu sú isté obmedzenia dané kategoriálnymi, prípadne subkategoriálnymi komponentmi či sémami z komponentovej stavby deverbatív, ktoré sa vo francúzštine a slovenčine celkom nestotožňujú. Napríklad francúzština na rozdiel od slovenčiny nediferencuje dokonavý a nedokonavý vid ako vyhranenú morfologickú kategóriu, ale ukončenosť, neukončenosť deja a pod. diferencuje sústavou difúznych prostriedkov, a to morfologických (prostredníctvom systému slovesných časov), ale aj lexikálnych (napr. verbonominálnymi či verboadverbiálnymi konštrukciami) a syntaktických (spojkami a spojkovými súsloviami v súvetiach). J. Šabršula (1986) pritom poukazuje na inklináciu vidu k istým modifikáciám deja v rámci spôsobu slovesného deja a ako príklad menuje spätosť rezultatívnosti a dokonavého vidu, moment­nosti a dokonavého vidu, duratívnosti a nedokonavého vidu.

Predpokladom variability invariantných významov prevzatých francúzskych deverbatív zakončených v slovenčine na -áž bude teda rovnako ako v prípade deverbatív slovenského pôvodu či aspoň so slovenským zakončením -ovanie ich kvantitatívny výskyt, ako aj ich vlastný morfologický štatút gramatického hybridu dejového pomenovania a substancie. Vzhľadom na hierarchizovanú komponentovú stavbu významu lexikálnej jednotky (Dolník, 1990) to znamená kríženie, resp. kombinovanie kategoriálnych komponentov, t. j. komponentov na najvšeobecnejšej úrovni komponentovej analýzy, ktoré síce netvoria jadro lexikálneho významu, ale to vzhľadom na skúmanie invariantných (nie jednotlivých individuálnych) významov ani nie je nutné.

Širšie spektrum obsadených invariantných významov galicizmov na -áž v porovnaní s hybridmi na -ovanie (najmä prvostupňovými, ale v trochu menšej miere aj druhostupňovými, teda integrovanými v užšom zmysle) vrátane pomenovaní z 1. a 6. triedy vyplýva teda z absencie gramatickej kategórie vidu vo francúzštine ako kategórie, ktorá v slovenčine obmedzuje tvorbu deverbatívnych pomenovaní s významom rezultatívnosti od nedokonavých slovies. K. Buzássyová v Dynamike slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (Horecký – Buzássyová – Bosák, 1989, s. 113–139) na základe vyexcerpovaných dokladov síce konštatuje možnosť významového posunu verbálnych substantív od deja k výsledku deja, napríklad od významu „postup“ k významu „výsledná úprava“ (pocínovanie, pogumovanie), avšak vo všetkých prípadoch základových slovies ide o prefixálne dokonavé, prípadne obojvidové slovesá. Príklady na posun od deja k produktom sa tu neuvádzajú. V prípade špecifického lexikálneho materiálu galicizmov na -ovanie perspektíva obsadenia 1., resp. 6. triedy rezultatívnych pomenovaní slovesného pô­vodu sa spája s reštruktúrovanými polysémickými lexikálnymi jednotkami, pri ktorých v prípade sémanticky derivovaných druhotných významov ako produktov implikačných či klasifikačných zmien (Dolník, 1990) pripúšťame možnosť posunu významu smerom k rezultatívnosti. Príklad: S: apretovanie – 2. jazyková a štylistická úprava rukopisov (6. trieda) popri konkurentných formách apretúra a apretácia. Tu však treba pripomenúť, že ide jedine o druhostupňové hybridy, teda hybridy integrované v užšom zmysle na sémantickej úrovni s prípadnou následnou slovotvornou deriváciou, podnietenou zmenou sémantiky lexikálnej jednotky, teda súčasne i zmenou jej príslušnosti k istému lexikálnemu poľu (porov. napríklad Zemskaja, 1992, s. 21: „Derivačný potenciál slova vnímavo reaguje na zmenu jeho významu. So zmenou sémantiky slova sa menia jeho novoutvárajúce sa schopnosti. Začína vytvárať deriváty charakteristické pre novú lexikálno-sémantickú skupinu…“). Uplatnenie „atypických“ invariantných významov pri galicizmoch na  ovanie napokon spôsobuje aj špecifický mimojazykový faktor – spôsob prieniku výrazu do slovenčiny, a to sprostredkovane cez iný jazyk (najčastejšie prostredníctvom nemčiny). Do slovenčiny tak prichádza výraz už sčasti formálne i sémanticky reštruktúrovaný. Príklad: S: kašírovanie [fr. > nem.] – 1. štukatérske práce z náhradných materiálov (príležitostné dekorácie a pod.) – (1. trieda). Francúzskym motivantom tohto výrazu je sloveso cacher, avšak v jeho sémantickej štruktúre význam „napodobňovať, imitovať, zlepovať“ nefiguruje. Sémantický posun (vzhľadom na individuálny aj invariantný význam) vznikol v sprostredkujúcom jazyku nemčine, ktorý upravil i formu výrazu aglutinovaním typického segmentu  ír- k pôvodnému koreňu francúzskeho slovesa. Tak sa vytvoril falošný galicizmus, ktorého hlavný význam patrí do triedy názvov produktov. Slovenskému výrazu kašírovanie zodpovedá francúzske substantívum imitation a pre adjektívnu formu kašírovaný jestvujú výrazy factice, faux, artificiel. Treba však poznamenať, že ide o ojedinelý doklad tohto druhu v našom materiáli.

Na rozdiel od slovenčiny vo francúzštine v princípe nejestvuje jednoznačné vidové obmedzenie, a preto v sémantike slovesných podstatných mien na -age >  áž voľnejšie figurujú i komponenty ako rezultatívnosť (REZ+).

3. V uvedených analýzach sa opakovane objavila potreba špecifikovať dve etapy integračného procesu, čiže odčleniť hybridizáciu (ako prechod medzi transferenciou a integráciou) a vlastnú integráciu (v užšom zmysle). V analýze opodstatnenosti slovotvornej stavby transferovaných francúzskych motivátov na -áž v slo­venčine boli pritom v konfrontácii relevantné len prvostupňové hybridy ako produkty tzv. hybridizácie. Pri posudzovaní variability invariantných významov nastolenej v druhej problémovej otázke sme dospeli k vymedzeniu galicizmov z druhej etapy integračného procesu, konkrétne sémantických derivátov už transferovaných hybridov, pri ktorých sa otvára možnosť rozširovať ich zastúpenie aj v trie­de invariantných významov č. 1 (názvov produktov) v dôsledku vzniku či roz­širovania polysémie reštruktúrujúcich sa polysémantov.

Pri triedení materiálu nám ako kritérium na odčlenenie produktov týchto dvoch časovo diferencovaných etáp pomáhala konfrontácia s lexikálnymi jednotkami zdroja preberania – francúzštiny. To znamená, že zatiaľ čo hybridy z prvej etapy mali vo francúzštine náprotivok (v prípade deverbatív na -ovanie, -ácia francúzsky výraz na -age), napríklad S: bronzovanie – F: bronsage; S: flambovanie – F: flambage; S: brunovanie – F: brunissage, produkty druhej etapy integrácie boli vytvorené výhradne v slovenskom derivačnom procese a vo francúzštine nemusia mať svoj modelový výraz, či všeobecnejšie náprotivok v štruktúre slovotvorného hniezda, prípadne – ako sme už viackrát upozornili – vznikajú formálne príbuzné, no významovo nesúvisiace medzijazykové „homonymá“ či paronymá čiže faux- amis. Napríklad S: alitovanie = hut. hliníkovanie (F: aluminage) popri F: alitement od slovesa aliter = nútený pobyt chorého v posteli. Druhá skupina produktov druhej etapy integrácie sa navrstvuje kvalitatívne na hybridy z prvej etapy pri rozširovaní sémantiky pôvodne monosémických transferovaných a hybridizovaných galicizmov, resp. hybridov s pôvodne užšou sémantickou štruktúrou. Napríklad slovenský výraz apretovanie (1. tech. postup, pri ktorom sa vykonáva konečná úprava výrobkov) od francúzskeho apprêtage sa rozšíril i o 2. význam „jazyková a štylistická úprava rukopisov“ (figurujúci i v sémantických štruktúrach ďalších dvoch viacvýznamových derivátov apretácia, apretúra), avšak neprítomný v sé­man­­tickej štruktúre modelového výrazu apprêtage vo francúzštine.

Záver. – Po skompletizovaní materiálu hybridných galicizmov z analyzova­ných tried deverbatív na -ovanie s rešpektovaním členenia podľa etapy adaptačného procesu sme dospeli k výsledkom presahujúcim slovotvorbu. Ukazuje sa, že všeobecnou vlastnosťou hybridov z 1. etapy je redukcia potenciálneho inventára invariantných významov (napríklad tu strata zastúpenia v 1., 5., 6., 8., 9. triede), čo zodpovedá vo všeobecnosti produktom transferencie i na úrovni ich individuálnych významov. Súčasne však tieto hybridy predstavujú spojnicu medzi transferenciou a jej produktmi a integráciou v užšom zmysle ako východisková forma pre ďalšiu sémantickú aj slovotvornú deriváciu. Galicizmy z druhej etapy integrácie v slo­venčine zasa odkryli perspektívu pre druhotné rozširovanie spektra invariant­ných významov (v 1. a 6. triede deverbatív) viažucich sa na novovzniknuté individuálne významy v rozširujúcich sa sémantických štruktúrach adaptujúcich sa galicizmov. Vďaka klasifikačným či implikačným zmenám vo vzťahu k hlavnému významu sa od tohto významu odďaľujú nielen individuálnymi sémami, ale môžu sa vo svojej komponentovej stavbe odlišovať i na úrovni morfologických subkategoriálnych komponentov (vid, spôsob slovesného deja a pod.), čo vedie ku vzniku ich osobitných charakteristík vo formálnej i sémantickej oblasti, ako sú napríklad špecifické deklinačné paradigmy, štatút obojvidovosti a pod.


Literatúra


Buzássyová, K.: Sémantická štruktúra slovenských deverbatív. Bratislava, Veda 1974. 238 s.

Horecký, J. – Buzássyová, K. – Bosák, J. a kol.: Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny. Bratislava, Veda 1989. 334 s.

Dokulil, M.: Tvoření slov v češtině 1. Teorie odvozování slov. Praha, Nakladatelství ČSAV 1962. 264 s.

Dolník, J.: Lexikálna sémantika. Bratislava, Univerzita Komenského 1990. 304 s.

Furdík, J.: Slovotvorná motivácia a jej jazykové funkcie. Levoča, Modrý Peter 1993. 200 s.

Horecký, J.: Semantics of Derived Words. Acta Facultatis Philosophicae Universitatis Šafarikanae. Prešov, Filozofická fakulta v Prešove UPJŠ v Košiciach 1994. 72 s.

Ivanová-Šalingová, M. – Maníková, Z.: Slovník cudzích slov. 2. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1983. 944 s.

Orgoňová, O.: Slovotvorná adaptácia galicizmov v slovenčine. Slovenská reč, 62, 1997, s. 146–154.

Šabršula, J.: Vědecká mluvnice francouzštiny. Praha, Academia 1986. 386 s.

Zemskaja, E. A.: Slovoobrazovanije kak dejateľnosť. Moskva, Nauka 1992. 222 s.



Ľudmila Liptáková


KOMUNIKAČNO-PRAGMATICKÁ DIMENZIA

OKAZIONALIZMOV V HOVORENÝCH PREJAVOCH


LIPTÁKOVÁ, Ľ.: Communicative and Pragmatic Dimension of Occasional Lexical Units in Spoken Communication. Slovenská reč, 63, 1998, No. 1, pp. 30–38. (Bratislava)


Communicative and pragmatic analysis of the collected 1300 occasional vocabulary units has shown that in various types of spoken communicative situations, occasional lexical units fulfil various specific functions which can be differentiated with respect to the age of their author and to the communicative situation. Childrens occasional lexical units above all reflect their restricted communicative competence. In the communication of adults, occasional lexical units originate either spontaneously or intentionally, where they aim at a novelty of expression, or at showing empathy or the emotional state of the speaker. „Spoken“ occasional lexical units serve as a means of economy of expression as well.

Príspevok je čiastkovým výsledkom podrobnejšieho skúmania okazionalizmov v rôznych typoch a sférach hovorenej komunikácie (termíny komunikačný typ, komunikačná sféra porov. Bosák, 1995).

Okazionalizmy, t. j. príležitostné, neuzuálne výrazy, chápeme ako nové jednotky reči, resp. doteraz slovotvorne nerealizované systémové možnosti jazyka, ktoré vznikajú v jedinečnom a individuálnom kontexte (porov. Buzássyová, 1980, 1990; Martincová, 1983). Pod okazionalizmy teda zahŕňame tak príležitostné, ako aj potenciálne slová (Buzássyová, 1979).

V príspevku sa pokúsime naznačiť komunikačno-pragmatickú dimenziu ne­uzuálnych slov vznikajúcich v hovorených komunikátoch. Chceme nájsť odpovede na otázky: 1. kto ich tvorí (autor), 2. kedy vznikajú (typy komunikácie, komunikačné situácie), 3. prečo vznikajú (na základe akých komunikačných potrieb). Analýza 1300 zozbieraných lexikálnych jednotiek z hľadiska sémanticko-formálneho vzťahu slovotvornej motivácie (Furdík, 1996) a z hľadiska absolútneho či graduálneho charakteru definičných vlastností okazionalizmov (Lykov, 1976; Buzássyová, 1990) je predmetom našich ďalších úvah.

Zachytené okazionalizmy členíme podľa troch komunikačných faktorov, ktorými sú vek autora, prostredie komunikácie a vzťah medzi komunikačnými partnermi. Podľa veku autora osobitne skúmame detské okazionalizmy a okazionalizmy tvorené dospelými používateľmi jazyka.

1. Detské okazionalizmy nemožno skúmať bez poznania osobitostí detského myslenia. Okazionalizmy zapĺňajú medzery v uzuálnom inventári používateľa jazyka (porov. Kastovsky, 1982, s. 163), a preto je logický ich zvýšený výskyt v reči detí. Deti totiž počas svojho kognitívneho a socializačného vývinu narážajú na množstvo problémových situácií, ktoré vzhľadom na dosiahnutý stupeň osvojenia jazyka podnecujú detskú rečovú produkciu. Príčina tvorenia nekonvenčných lexikálnych jednotiek deťmi má teda primárne poznávací charakter.

Detské komplexné myslenie diferencuje predmety a deje len na základe náhodných (Příhoda, 1963, s. 243), ale pre dieťa podstatných znakov. Dieťa vyžaduje, aby sa jeho poznanie okolitého sveta premietalo do reči, preto vedome i nevedome dáva prednosť „svojim“ neuzuálnym výrazom pred výrazmi dospelých: pôrodnicu nazýva bábätkáreň, vianočku, ktorá bola upečená na veľkonočné sviatky, volá veľkonočka, fontána je preň zemepádom, magnetogón kazetofónom, kraslice, ktoré sa mu nezdajú krásne, ale iba pekné, pomenúva peknice.

Dieťa myslí konkrétne, v pomenovaní sa premieta jeho konkrétna skúsenosť s predmetom alebo javom, a preto telocvičňu nazýva cvičiarňou, plastelínu modelinou, koľajnice vláčikovodmi, nožnice strihačkami, kráľa koruniakom, televízneho hlásateľa hovoričom… Mnoho detských okazionalizmov súvisí s dôsled­nou systematickosťou v určitej etape vývinu detskej reči, ktorú psycholingvisti vysvetľujú ako prejav fungovania vrodených pravidiel alebo ako prejav systémového či analogického myslenia dieťaťa (Nebeská, 1992, s. 99). Tak vznikajú napríklad okazionalizmy koniatko – žriebä, sliepkoš – kohút, póň – poník; podľa kormidlovať je kormidlovník (miesto kormidelník), podľa starenka je starenko (miesto starček)

Výraznou črtou detského myslenia je dynamickosť. Potvrdzuje to nápadná dejovosť detských okazionalizmov: vreckovka – fukovka, lopta – hopsačka, kotúľka, telefón – zvoňadlo, vraviak, parfum – voňadlo, dvojčatá – podobníci. V detskej rečovej produkcii je výrazne zastúpené zoslovesňovanie podstatných mien, ktoré prebieha spontánne všade tam, kde dieťa potrebuje zdôrazniť činnosť, pohyb a kde možné opisné vyjadrenie je preň zdĺhavé a nekonkrétne. Takéto desubstantívne slovesá pomenúvajú všetky typické činnosti dieťaťa: gumkovať sa (skákať cez gumu), karatovať (napodobňovať karate), kaskadérovať (napodobňovať činnosť kaskadéra), švihadlovať (skákať cez švihadlo), trojkolkovať (jazdiť na trojkolke), divadlovať (hrať divadlo), hojdačkovať sa (hojdať sa na hojdačke), kvietkovať (zbierať kvietky), hokejovať (hrať hokej)… Takýto spôsob pomenúvania činnosti je pre deti typický, opakuje sa, a to nielen v slovenskom jazykovom prostredí (porov. podobné príklady od ruských detí, Čukovskij, 1970).

S konkrétnosťou a dynamickosťou detského myslenia súvisí i tvorenie univerbizovaných výrazov, pri ktorom uzuálne viacslovné pomenovanie dieťa nahrádza systémovo možným jednoslovným (vodič kamiónu – kamioniar, vodič autobusu – autobusiar, jedenie zmrzliny – zmrzlinovačka, dievča, ktoré skáče cez gumu – gumistka, pomalý človek – pomalec…).

Kým u menších detí je vytváranie neuzuálnych slov často nezámerné a súvisí s pomenovacou potrebou, s narastajúcim vekom, na vyššom stupni ovládania jazyka sa objavuje zámerné vymýšľanie okazionalizmov. Pravdepodobne súvisí s tým, že deti obľubujú neobyčajné slová najmä pre ich „nový zvuk“. V období puberty zase deti rady používajú reč ako prostriedok výstrednosti. Predpubescenti a pubescenti sa usilujú o nápadnosť vyjadrenia alebo o rečovú hru: telepetor – televízor, šiestok, siedmok – sobota, nedeľa, manduška – mandarínka, škuľky – okuliare, malča – malinovka…

2. Okazionalizmy, ktorých autormi sú dospelí hovoriaci, členíme podľa pro­stredia na okazionalizmy vznikajúce a) v súkromnom a b) vo verejnom komunikačnom prostredí. Kritériom na vymedzenie súkromnosti, resp. verejnosti komunikačného prostredia je druh vzťahu medzi komunikantmi.

2.1. Súkromné komunikačné prostredie je prostredie s blízkym, dôverným vzťahom komunikantov. Ide o komunikáciu v rodine a medzi priateľmi.

V materiáli sú výrazne zastúpené študentské okazionalizmy, ktoré sme získali najmä z prostredia vysokoškolského internátu, v tomto prípade fungujúceho ako miesto priateľskej komunikácie. Z komunikačných motívov sa tu pri okazionálnej slovotvorbe azda najviac prejavuje zmysel pre recesiu (sadisti – pracovníci sadu, tmóny – častice, ktoré prenášajú tmu [asociácia s fotónmi], tybĺčko – tvoje jabĺčko, nočník – nočný stolík…) a snaha o nápadnosť vyjadrenia, ktorá vo svojej realizácii niekedy pripomína alebo využíva slangovú lexiku (mercík – mercedes, okulťák, okulťáčik – okultista, pokosnelo, okosilo sa – ochladilo sa, kofeinka – káva, hrčibúdka – rádio, peniaščokáreň – peňaženka, hulisko – zafajčený bar…).

Nielen u študentov, ale aj u iných používateľov jazyka oboch pohlaví, rôznych profesijných skupín a rozličného veku sa objavuje tendencia pri istej komunikačnej potrebe utvárať neuzuálne, nekonvenčné slová. Výnimkou nie je ani komunikácia v rodine. Spontánnosť ako podstatná vlastnosť súkromnej komunikácie a vedomie, že komunikačne je „všetko dovolené“ (t. j. aj využívanie prostriedkov zo všetkých variet národného jazyka), sa stávajú živnou pôdou pre slovotvorné experimentovanie.

Okazionalizmy sa niekedy stávajú súčasťou rodinného kódu (o osobitnom kóde páru porov. Leisi, 1990), t. j. spôsobu vyjadrovania typického pre konkrétnu rodinu. Spontánne vzniknuté príležitostné výrazy začnú za istých okolností členovia rodiny reprodukovať. Tieto novotvary sa potom stávajú súčasťou spoločného skúsenostného komplexu v komunikačnej kompetencii rodinných príslušníkov (porov. Kořenský a kol., 1987). Ako súčasť rodinného kódu funguje napr. okazionalizmus hadžadžo, ktorý je mimo konkrétnej rodiny nezrozumiteľný. Má význam „jedlo pripravené z rôznych zvyškov“ a bol motivovaný výpoveďou „Nahádž, čo máš!“ Podobne citoslovce hu-hu po takto vyjadrenej reakcii návštevníka na príliš kyslý citrónový nápoj začalo v rodine označovať citronádu. Takisto je v istej rodine jasné, že buldogy sú papuče starého otca, kolodomky sú papuče, ktoré sa nosia „okolo domu“, a zrazenina samupore znamená „idem sama umyť poháre“. Uvedené okazionalizmy teda strácajú vlastnosť nereprodukovanosti, ale zachovávajú si svoju „okazionálnosť“ najmä viazanosťou na jedinečný kontext a jedinečných komunikantov.

Výraznou komunikačnou funkciou okazionalizmov je vyjadrovanie emocionálneho stavu autora alebo jeho citového vzťahu k adresátovi, prípadne vyvolanie emocionálnej reakcie komunikačného partnera. Rôznymi expresívnymi formami sa nimi zhmotňujú tak kladné, ako aj záporné emócie (zbožňovadlo, fučko – dieťa, trepadlo, tvrdohlávka – láskavé hodnotenie nositeľov inak záporných vlastností, nervolezec – ten, kto lezie na nervy, nadávky – izergľoš [podľa literárnej postavy M. Gorkého Izergiľ], prasopes – zlý človek…). Niekedy autor tvorí okazionalizmy ako súčasť svojej komunikačnej stratégie s ohľadom na recipienta. Chce napríklad zámerne zjemniť vyjadrenie alebo zmierniť napätú situáciu v rozhovore.

Okazionalizmy utvorené s cieľom pomenovať jav výstižnejšie, ako to robí uzuálna lexikálna jednotka, sú syntaktickou i sémantickou skratkou, pričom to, čo sa má pomenovaním zdôrazniť, je výsledkom výlučne subjektívneho rozhodnutia produktora. Na ilustráciu niekoľko príkladov v kontexte:


„Ak sa mi plášť nepodarí vyčistiť, budem ho musieť vziať do škvrnárne“ (= čistiarne).

„Odlož krém (aby stuhol) do stuhovačky“ (= chladničky).

„Nič sa mi nechce a ešte musím ísť do receptárne“ (= lekárne).

„Ty si riadny pudlík. Správaš sa úplne pudovo, vôbec nerozmýšľaš.“

„Čo máš počutiny?“ (Zdalo sa, že niekto klope, ale za dverami nestál nik.)

„Tá mrkva je len pre tvoje drtinožky“ (= zuby).

„Vieš, ja som taký nikotínec“ (= fajčiar).


Pri vzniku týchto okazionalizmov možno zohral rolu i efekt predtým povedaného alebo mysleného (na plášti mám škvrny – škvrnáreň, chcem, aby krém stuhol – stuhovačka, potrebujem lieky na recept – receptáreň).

Podobne ako deti aj dospelí bez väčších zábran tvoria neuzuálne desubstantívne slovesá (ovocinovať – jesť ovocie, orieškovať sa – jesť oriešky, praženicovať sa – pripraviť praženicu, ríbezľovať – oberať ríbezle, popolníkovať – odklepávať popol z cigarety do popolníka, erikovať sa – lyžovať sa na vrchu Erika, ováciovať – vítať s ováciami, džúsnuť si – vypiť si džús, otaláriť sa – obliecť si talár). Kým u detí je tento spôsob okazionálnej slovotvorby výrazom dynamickosti psychickej štruktúry, u dospelých komunikantov ho považujeme primárne za realizáciu úspornosti.

Okazionalizmy v súkromnej komunikácii sa v neposlednom rade tvoria na zaplnenie prázdnych miest v uzuálnom inventári komunikantov. Ide najmä o neuzuálne, ale systémovo možné názvy osôb, ktoré hovoriaci z rôznych komunikačných pohnútok (úspornosť, vyjadrenie emócií, humor, výstižnosť…) uprednostní pred parafrastickým pomenovaním: dvojzmyselník – ten, kto hovorí dvojzmyselne, papučiar, podpapučiar, papučista – ten, kto je pod papučou, pýriteľ – ten, kto spôsobí, že sa druhý zapýri, vybavovačka – tá, ktorá niečo vybavuje…

2.2. Vo verejnom komunikačnom prostredí sa vzťah komunikantov na osi dôverné – neformálne – neoficiálne – polooficiálne – oficiálne posúva smerom k pravému pólu.

2.2.1. Ako osobitnú podskupinu tu vyčleňujeme okazionalizmy vznikajúce v bežnej komunikácii, t. j. v neoficiálnej, neformálnej komunikácii medzi známymi komunikantmi v rozličných bežných komunikačných situáciách, v neformálnych kolegiálnych rozhovoroch na pracovisku a v bežnej komunikácii medzi študentmi v škole alebo v internáte.

Takzvané bežné okazionalizmy sa tvoria na pozadí podobných komunikačných potrieb ako súkromné okazionalizmy. Aj v tomto type komunikácie sa produkcia príležitostných slov opiera nielen o prostriedky spisovného jazyka
(smarkovníky – vreckovky, kosný čaj – studený čaj, odšrajbnúť – odpísať). Obľúbeným motivantom bývajú i hovorové lexémy: štikať (dierkovať cestovný lístok) – štikač, štikátor, štikatér, štikmajster (sprievodca vo vlaku, ktorý dierkuje cestovné lístky).

Bežné okazionalizmy teda často slúžia na výstižné a úsporné pomenovanie toho, čo by sa ináč muselo pomenovať opisne, napr. aktuár (zapisovateľ aktuálnych udalostí na výlete), halabalistka (tá, ktorá robí všetko halabala), holdér (ten, kto niečomu holduje), polievkár (ten, kto chodí v študentskej jedálni iba na polievku)…

V tomto type komunikácie sa okazionalizmy využívajú na explicitné vyjadrovanie emócií v menšej miere ako v súkromnom prostredí. Stúpa zámernosť ich tvorenia a hovoriaci ich využívajú najmä na oživenie rozhovoru. V súvislosti s väčším počtom účastníkov komunikácie treba tvorbu okazionalizmov chápať aj ako istý výraz sebaprezentácie človeka. Nesporným spestrením vyjadrenia sú napríklad takéto príležitostné slová:


„Už sme z toho zhonu všetci amortizovaní“ (= unavení, opotrebovaní).

„Hašlerky sú strašné derjazyky.“

„Kolega každé ráno nosí do práce vo vedierku čerstvé jahody zo záhradky. Ale po týchto prudkých dažďoch už dovedierkoval.“


Podobne ako v súkromí aj v bežnej komunikácii sa študenti hádam ešte viac snažia byť nápadní aj svojou rečovou kreativitou. V početných príkladoch, ktorých autormi sú najmä vysokoškoláci, sa potvrdzuje záľuba v rečových hrách a vo vymýšľaní neuzuálnych slov. Je to napríklad typické skracovanie výrazov (filka – filozofická fakulta, okazač – okazionalizmus, frantíci – františkáni…) alebo intenzívne hodnotenie toho, čo sa pomenúva (hatlamálština – neobľúbený cudzí jazyk, humanizátor – prednášateľ posadnutý témou humanizácie, hevierovka – vyučujúca, ktorá sa zaoberá tvorbou Heviera, kevin – popletený človek [podľa filmovej postavy], lepidlo, prilepka – dotieravý človek…).

I v bežnom type komunikácie sa na dosiahnutie ekonómie vyjadrenia hojne tvoria desubstantívne slovesá (fóliovať – zhotovovať fólie, missovať – súťažiť o ti­tul Miss, vrátnicovať – mať službu na vrátnici, kenovať – hrať hru Keno, vyturistikovať sa – turisticky sa dobre vyžiť, zoskúšobnieva sa – blíži sa skúšobné obdobie…).

2.2.2. Ďalšou podskupinou v rámci verejného komunikačného prostredia sú okazionalizmy tvorené v tzv. mediálnej komunikácii čiže v rozhlasovom a televíznom vysielaní. Ich autormi sú profesionálni používatelia jazyka: humoristi v zábavných reláciách, redaktori a moderátori v rôznych typoch programov, speváci, herci, textári, ale i politici ako hostia publicistických i neformálnych relácií.

Okazionalizmy produkované humoristami v zábavných reláciách sa vyznačujú intencionálnosťou, sú súčasťou umeleckého zámeru autora vyvolávať u recipienta predovšetkým humorný efekt: Milí večerníci a večernice! (oslovenie divákov večernej relácie), rozosmutnieť (opak k rozveseliť), zázimník (podľa záletník), senník (záznamník snov)…

Snaha o neošúchanosť vyjadrenia motivuje individuálnych produktorov z uvedených profesií tvoriť originálne novotvary:


„Proti tebe som nikdy nekalvodoval…“ (politik v diskusii takto vtipne vyjadril význam „tebe som nikdy neoponoval“ – od propria Kalvoda).

„To nie je premiéra, ale verniéra“ (dvorný textár týmto výrazom vyjadril vernosť speváčke).


V publicistických rozhlasových a televíznych žánroch sa okazionalizmy niekedy používajú ako frapantný prostriedok na vyjadrenie hodnotiaceho postoja autora:


„…súboj pripomínal skôr antihádzanú“ (športový redaktor v správach).

„…bola to žŕdkohra“ (športový redaktor takto hodnotil zápas, v ktorom sa namiesto strieľania gólov triafali žŕdky).

„…naša kultúra sa hamburgerizuje“ (spisovateľ v rozhlasovej relácii o kultúre).


Tak ako v predchádzajúcich druhoch komunikácie i v mediálnej komunikácii sa realizuje výrazná komunikačná funkcia neuzuálnych slov pomenúvať úspornejšie a mnohokrát kontextovo výstižnejšie to, čo sa v úze pomenúva parafrasticky. Napríklad hobista (ten, kto má hobby), oskarovec (držiteľ filmového ocenenia Oscar), prázdninár (ten, kto má prázdniny), tipovač, tipér (ten, kto tipuje), telefónovač (ten, kto telefonuje), tlieskač (ten, kto tlieska), žrebovač (ten, kto žrebuje), ostrolakťový (taký, ktorý má ostré lakte), horoskopovať (čítať horoskopy), zakvízovať si (zasúťažiť si v kvíze)

V mediálnom interview, ale i v bežnom rozhovore sme zachytili použitie okazionálneho výrazu ako vtipného medzireplikového nadväzovacieho prostriedku (porov. Schröder, 1992; Fleischer – Barz, 1992, s. 83):


a) A: „…je obdivuhodné, že ste vyviseli (= ostali visieť) v peletóne…“

B: „Sama som rada, že som tam uvisela“ (= ostala visieť).

b) A: „…na tejto fotografii ste moreplavci či plesoplavci?“

B: „Atrakcioplavci.“ (fotografia z vodnej atrakcie pre deti na Štrbskom plese)


2.2.3. Oblasťou verejnej hovorenej komunikácie, v ktorej sa prejavy z času na čas oživujú okazionálnymi výrazmi, je i polooficiálna komunikácia. Ide o od­borné polooficiálne diskusie a rozhovory, v ktorých sa oficiálne pasáže striedajú s fázami uvoľnenia a neformálnosti. Dalo by sa to iste zdokumentovať príkladmi z via­ce­rých komunikačných sfér. V našom materiáli máme doklady najmä na okazionalizmy v prehovoroch učiteľov počas vyučovania na všetkých stupňoch škôl.


„Deti, v tomto nesklade (= neporiadku) sa chcete učiť?“

„Deti, vymyslel som pre vás takú potvorovinu“ (= huncútsku vec).

„…môžeme to odniesť vlastnonožne“ (= vlastnoručne).

A ešte niekoľko príkladov z iných polooficiálnych komunikačných situácií:


„Milí kolokvianti“ (= účastníci kolokvia).

„Prečo by sme krachárom (= študentom, ktorí neurobili skúšky) mali umožniť opakovať ročník?“

„Poznáte autopsívne (= z autopsie) vývin od konca minulého roku…“


Každá z vyčlenených skupín okazionalizmov má svoje špecifiká. Podľa našej mienky možno formulovať aj isté spoločné znaky. Zistili sme, že neuzuálne slová v hovorenej komunikácii uspokojujú rôzne komunikačné potreby a organicky sa začleňujú do rečových prehovorov ako spestrujúci prvok. Na rozdiel od O. Martincovej (1983, s. 141) si nemyslíme, že okazionalizmy sú jednotky so značne zníženou komunikatívnou funkciou. Ako sme mohli vidieť vo viacerých príkladoch, v konkrétnej komunikačnej situácii sa nimi môže niekedy komunikovať úspešnejšie než pomocou uzuálnych slov. Všetky okazionalizmy sú totiž výsledkom momentálnych psychických asociačných procesov, autorovho prežívania, a tak recipientovi odovzdávajú nielen vecnú, ale explicitne či implicitne aj emocionálnu informáciu. Provokovaním recipientových asociácií niekedy fungujú ako výrazná komunikačná skratka, čo takisto môže zvýšiť efektívnosť rozhovoru. Pravda, komunikačná účinnosť okazionalizmu závisí aj od toho, ako recipient pozná jazykový systém (neplatí to o detských okazionalizmoch) a ako dokáže v momente narušenia svojho očakávania počas komunikačnej udalosti asociačnými procesmi okazionalizmus dekódovať. Nazdávame sa, že okazionalizmy v hovorených prejavoch sú nositeľmi špecifickej komunikačnej funkcie, a to funkcie uspokojovať potrebu človeka po emocionalite v každodennej komunikácii (v podobnej súvislosti takúto komunikačnú funkciu formuluje W. Fleischer, 1975). Spolu s inými rečovými faktmi sa okazionálna slovotvorba stáva zdrojom estetiky nielen vo zvláštnom, umeleckom, ale aj v bežnom komunikovaní.


Literatúra


BOSÁK, J.: Sociolingvistická stratégia výskumu slovenčiny. In: Sociolinguistica Slovaca. 3. Sociolingvistické aspekty výskumu súčasnej slovenčiny. Red. S. Ondrejovič – M. Šimková. Bratislava, Veda 1995, s. 17–42.

BUZÁSSYOVÁ, K.: O vzťahu potenciálnych a príležitostných odvodených slov k jazykovej norme. In: Z teórie spisovného jazyka. Red. J. Ružička. Bratislava, Veda 1979, s. 124–127.

BUZÁSSYOVÁ, K.: Okazionalizmy v slovenskej literatúre. In: Studia Academica Slovaca. 9. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1980, s. 91–108.

BUZÁSSYOVÁ, K.: Okazionálna slovotvorba ako indikátor synchrónnej a diachrónnej dynamiky. In: Metódy výskumu a opisu lexiky slovanských jazykov. Zost. V. Blanár. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV 1990, s. 63–73.

ČUKOVSKIJ, K.: Ot dvuch do piati. Moskva, Detskaja literatura 1970, s. 5–105.

FLEISCHER, W. – MICHEL, G.: Stilistik der deutschen Gegenwartssprache. Leipzig, VEB Bibliographisches Institut 1975. 394 s.

FLEISCHER, W. – BARZ, I.: Wortbildung der deutschen Gegenwartssprache. Tübingen, Max Niemeyer Verlag 1992, s. 83.

FURDÍK, J.: Jazykový status slovotvorne motivovaného slova. In: Acta Facultatis Paedagogicae Universitatis Šafarikanae. Studia Philologica. Annus III. Red. Z. Stanislavová. Prešov 1996, s. 48–56.

KASTOVSKY, D.: Wortbildung und Semantik. Düsseldorf, Pädagogischer Verlag Schwann 1982, s. 151–168.

KOŘENSKÝ, J. – HOFFMANOVÁ, J. – JAKLOVÁ, A. – MÜLLEROVÁ, O.: Komplexní analýza komunikačního procesu a textu. České Budějovice, pedagogická fakulta 1987. 150 s.

LEISI, E.: Paar und Sprache. Linguistische Aspekte der Zweierbeziehung. 3. vyd. Heidelberg – Wiesbaden, Quelle u. Meyer 1990. 167 s.

LYKOV, A. G.: Sovremennaja russkaja leksikologija (Russkoje okkazionaľnoje slovo). Moskva, Vysšaja škola 1976. 118 s.

MARTINCOVÁ, O.: Problematika neologismů v současné spisovné češtině. Praha, Univerzita Karlova 1983. 160 s.

NEBESKÁ, I.: Úvod do psycholingvistiky. Praha, H & H 1992. 127 s.

PŘÍHODA, V.: Ontogeneze lidské psychiky I. Praha, Státní pedagogické nakladatelství 1963. 461 s.

SCHRÖDER, M.: Wortbildung in Familiengesprächen. In: Beiträge zur Phraseologie, Wortbildung, Lexikologie. Frankfurt am Main, Verlag Peter Lang 1992, s. 93–99.

Ladislav Dvonč


PRÍDAVNÉ MENÁ NA -ICKÝ OD VLASTNÝCH MIEN


DVONČ, L.: Adjectives with Suffix -ický Derived from Proper Names. Slovenská reč, 63, 1998, No. 1, pp. 38–48. (Bratislava)


Adjectives with suffix -ický derived from proper names does not represent every time relational adjectives. Forms with domestic word-formative suffix -ský are, as a rule, transformed into relational adjectives.


Jednou z odvodzovacích prípon, ktorou sa tvoria vzťahové prídavné mená, je aj slovotvorná prípona -ický s variantom -atický, teda slovotvorná prípona -ický/  atický. Táto prípona má v prevzatých slovách takú istú funkciu ako prípona -ský (Horecký, 1971, s. 177). Podľa autora (s. 177–178) touto príponou sa tvoria viaceré prídavné mená od rozličných podstatných mien. Na prvom mieste autor spomína prídavné mená od názvov vecí, napr. scénický, telegrafický, hieroglyfický, vulkanický, gastrický, ale najčastejšie od názvov abstraktných pojmov a predstáv, napr. baladický, strofický, parabolický, hygienický, chemický, chirurgický, aviatický, gramatický, psychický, psychiatrický, extatický, exegetický atď. Je tu aj niekoľko prídavných mien k názvom krajín: indický, belgický, frygický (teraz už podoba frýgický podľa podoby Frýgia, resp. aj Frýg), baskický, italický, anglický, fenický. Od názvov osôb sú podľa autora utvorené napr. prídavné mená sapfický, aristokratický, asketický, farmaceutický a od podstatných mien na -ista napr. socialistický, komunistický, deistický, anarchistický. Poznamenáva pritom, že temer všetky takéto prídavné mená možno dávať do vzťahu aj k abstraktným slovám na -izmus, napr. asketizmus, socializmus, realizmus a pod. Variant -atický je v prídavných menách odvodených od mien ženského (v gréčtine stredného) rodu: dráma – dramatický, klíma – klimatický, enzým – enzymatický, parenchým – parenchymatický. Vo všetkých prípadoch, ako sa ďalej uvádza, nastáva krátenie korennej dĺžky (príklady sa neuvádzajú). Prípona -ický sa pripája k slovotvornému základu zakončenému na spoluhlásku (jamb – jambický), na -us, -ius (logaritmus – logaritmický), -um, -ium (centrum – centrický, klimaktérium – klimakterický), -os (kozmos – kozmický), -a (báza – bázický), pričom tieto zakončenia odpadajú. Podobne odpadá aj zakončenie -ia (ortopédia – ortopedický), -ika (metodika – metodický), -ita (alkalita – alkalický). Spoluhláskové alternácie nastávajú v type teokracia – teo­kratický, extáza – extatický a genéza – genetický. Základom odvodzovania okrem jednoduchých slov môžu byť aj dvojslovné pomenovania: dialektický materializmus – dialektickomaterialistický, patologická anatómia – patologickoanatomický. Prídavné mená na -cký môžu byť bližšie určené predponami: predmarxistický, protiidylický, poloautomatický, plnoautomatický. Podľa autora v najnovšom čase vznikajú zložené priraďovacie prídavné mená typu fyzikálno-chemický, analyticko- kritický atď. Podraďovacie zložené prídavné mená tohto typu sú len novšie, napr. družstevno-ekonomický, spoločensko-politický. Napokon autor poznamenáva, že v starších obdobiach bola častá podoba -ičný: praktičný, filozofičný, kritičný. Stopy tohto stavu sú v abstraktných pomenovaniach typu kritickosť/kritičnosť. Niektoré z takýchto prídavných mien, ako autor uzatvára tento výklad, patria vlastne k vlast­nostným prídavným menám.

K týmto výkladom pokladáme za potrebné uviesť niektoré svoje poznámky alebo pripomienky. Autor uvádza zväčša iba hotové prídavné mená na -ický, neuvádza podstatné mená, od ktorých sú takéto prídavné mená utvorené, napr. scénický, parabolický, ischiatický, belgický, baskický. Podstatné mená, ku ktorým patria prídavné mená, spomína iba pri variante -atický, napr. dráma – dramatický. Myslím, že aj v prípadoch, kde ide o príponu -ický, je vhodné spomínať východiskové podstatné mená, teda scéna – scénický, balada – baladický. To je potrebné najmä preto, že niekedy nie je podstatné meno známe alebo sa bežne nepoužíva, napr. gastria – gastrický. V niektorých prípadoch nastávajú značné vokalické alebo konsonantické zmeny, alternácie, takže je rozdiel medzi základom prídavného mena a podstatného mena, od ktorého je takéto prídavné meno utvorené, napr. ischias – ischiatický, extáza – extatický, exegéza – exegetický.

Autor tiež uvádza, že vo všetkých prípadoch nastáva krátenie korennej dĺžky. Zároveň však na s. 178 spomína tvorenie báza – bázický, kde takéto krátenie nenastáva. Na s. 177 sa spomína prídavné meno frygický, nezaznamenáva sa však názov krajiny, od ktorého je toto prídavné meno utvorené. Slovník slovenského jazyka I (1959, s. 418; ďalej SSJ) zaznamenáva názov krajiny Frýgia s dlhým ý, ďa­lej je tu meno príslušníka kmeňa Frýg alebo Frýgijec a prídavné meno frýgický so zachovaním dlhého ý, takže ani tu pri tvorení prídavného mena na -ický krátenie v základe nenastáva. Podoby Frýg, Frýgijec, Frýgia, frýgický sú aj v Slovníku cu­dzích slov (Ivanová-Šalingová – Maníková, 1979, s. 310; ďalej SCS). K menu Pýtia patrí prídavné meno pýtický so zachovaním dĺžky (SSJ III, 1963, s. 678; SCS, s. 733). Bude potrebné presnejšie zistiť prípady s krátením dĺžky, napr. askéta – asketický, a prípady, v ktorých krátenie nenastáva, napr. Pýtia – pýtický, Frýgia – frýgický atď. Zachovávanie dĺžky v základe je podľa mňa prejavom všeobecnejšie sa uplatňujúcej tendencie v oblasti zachovávania kvantity pri derivátoch, s čím sa stretávame aj pri tvorení slov na -ár/-iar, -ák/-iak/-ak a pod., napr. písať – pisár, ale bájka – bájkar, drôt – drotár, ale drôt – drôtiak, rúbať – rubač, ale rúbačka, rúbaň, rúbanisko, vydávať – vydavateľ, ale podávať – podávateľ. O tendencii zachovávať dĺžku v deriváte svedčia najmä prípady, keď sa popri kodifikovaných podobách s krátením v bežnej jazykovej praxi uplatňujú podoby so zachovávaním dĺžky, napr. kľúč – kľučiar a popritom aj kľúčiar, brúsiť – brusiar, brusiareň a popritom aj brúsiar, brúsiareň. Zrejme tu pôsobia deriváty so zachovaním dĺžky, napr. brúsiť – brúsny, brúsik, brúska, kľúč – kľúčenka, kľúčny. V spomínanom výklade sa hovorí ďalej o tom, že spoluhláskové alternácie nastávajú v type teokracia – teokratický, extáza – extatický a genéza – genetický. Pripojiť možno prípad ischias – ischiatický. Čo sa týka prípadu teokracia – teokratický, možno uviesť, že napr. prídavné meno aristokratický autor odvodzuje od pomenovania osoby, teda od slova aristokrat, nie od slova aristokracia, takže aj prídavné meno teokratický by sme mohli chápať ako derivát pomenovania osoby teokrat. Pokiaľ ide o typy extáza – extatický a genéza genetický, v ktorých ide o spoluhláskové alternácie, treba uviesť, že už napr. v prípade báza – bázický sa spoluhlásková alternácia neuplatňuje. Nielen prípady uplatňovania sa vokalických alternácií (skracovania samohlások v základoch slov), ale aj prípady uplatňovania sa spoluhláskových alternácií, resp. prípady uplatňovania sa alebo neuplatňovania sa takýchto alternácií bude potrebné presnejšie preskúmať a vymedziť.

Istá pozornosť sa prípone -ický venuje aj v publikácii Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (Horecký – Buzássyová – Bosák a kol., 1989, s. 288–291) v kapitole Konkurencia adjektív s internacionálnymi a domácimi formantmi. My sa na tomto mieste nemienime zaoberať tvorením prídavných mien cudzou slovotvornou príponou -ický/-atický, ale chceme venovať pozornosť iba prídavným menám na -ický, ktoré sú utvorené od vlastných mien. Jednotlivé prípady si všimneme v abecednom poradí. Tieto deriváty sú zaujímavé z významového hľadiska.

Anglický. – J. Horecký zaznamenáva prídavné meno anglický ako derivát od názvu krajiny, pričom názov krajiny nespomína. SSJ l (s. 33) zaznamenáva názov Anglicko, k tomu v zátvorkách star. i Anglia; popri týchto názvoch sa v hesle zaznamenávajú odvodené obyvateľské meno Angličan, prechýlená ženská forma Angličanka a prídavné meno anglický. Pretože derivát anglický sa v našom jazyku používa dávno, musíme predpokladať jeho utvorenie od staršej podoby Anglia. V súčas­nosti sa berie ako derivát názvu Anglicko, resp. sa priraďuje ako derivát k názvu Anglicko. Podľa SSJ Anglicko je „západoeurópsky štát na ostrove Veľká Británia“, toto určenie nie je však správne. V skutočnosti Anglicko je „hist. krajina Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Sev. Írska, jadro brit. štátu a im­péria“ (Malá encyklopédia zemepisu sveta, 1976, s. 28), iba v bežnej reči sa namiesto názvu štátu Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska alebo namiesto vžitej skrátenej podoby Veľká Británia používa názov Anglicko, napr. cestovať do Anglicka. Popri Anglicku sú vo Veľkej Británii ďalšími historickými krajinami či historickogeografickými oblasťami Wales, Škótsko a Severné Írsko. Krátky slovník slovenského jazyka (KSSJ, 1987, s. 37) pri hesle anglický uvádza výklad: príd. k Anglicko.

Baskický. – J. Horecký (s. 177) uvádza tento derivát ako prídavné meno k názvu krajiny. SSJ I (s. 74) zaznamenáva prídavné meno baskický v hesle Baskovia. Od prídavného mena baskický je utvorené pomenovanie Baskičan, od neho ďalej prechýlená ženská podoba Baskičanka (Dvonč, 1969, s. 63–64). Myslíme, že prídavné meno baskický sa viaže predovšetkým na pomenovanie Bask, ako napr. prídavné meno britský na pomenovanie Brit.

Belgický. – Podľa J. Horeckého ide o prídavné meno k názvu krajiny, názov krajiny sám neuvádza. SSJ I (s. 80) zaznamenáva na prvom mieste podobu Belgicko, za ňou ako rovnocennú podobu Belgia. KSSJ prídavné meno belgický neuvádza. Malá encyklopédia zemepisu sveta (s. 66) uvádza iba podobu Belgicko, podobne sa aj v publikácii Vžité slovenské názvy štátov a závislých území spomína iba podoba Belgicko ako vžitá jednoslovná slovenská podoba oficiálneho názvu štátu Belgické kráľovstvo. V súčasnosti sa už jednoznačne používa podoba Belgicko a k nej prídavné meno belgický podobne ako Baskicko – baskický. Podoby na  sko alebo -cko bývajú aj v iných prípadoch namiesto starších podôb na -ia, napr. Albánia – Albánsko, Macedónia – Macedónsko, pravda, niektoré podoby na -ia sa naďalej používajú a nenahrádzajú sa podobami na -sko, napr. Mauritánia, Bolívia, Gambia, Zambia, Tanzánia. Prídavné meno belgický je jednoznačne vzťahové prídavné meno k názvu Belgicko, prípadne k staršej podobe Belgia.

Fenický. – Toto prídavné meno zaznamenáva J. Horecký (s. 177) ako prídavné meno k názvu krajiny, názov krajiny pritom nespomína. SSJ I (s. 394) zaznamenáva názov Fenícia ako starovekú krajinu v Sýrii, ďalej je tu obyvateľské meno Feničan, prechýlená ženská podoba Feničanka a prídavné meno fenický. KSSJ prídavné meno fenický neuvádza. Je otázne, či v tomto prípade ide skutočne o derivát na -ický so základom Fen-. Zdá sa, že tu ide skôr o tvorenie od základu so skrátením í na i (alternácia í/i), teda základom je tu Fenic-, prípona je -ký. Prídavné meno fenický sa používa ako vzťahové prídavné meno, napr. fenickí obyvatelia, fenické mestá, fenická kultúra a pod.

Frýgický. – J. Horecký (s. 177) uvádza prídavné meno frygický ako prídavné meno, ktoré je utvorené od názvu krajiny, názov krajiny výslovne nespomína. V prídavnom mene frygický je krátke y. SSJ I (s. 418) uvádza heslo Frýgovia Frýgijci (jedn. č. Frýg, Frýgijec) s významom „staroveký maloázijský kmeň“, ďalej zaznamenáva prídavné meno frýgický s významom „pochádzajúci z Frýgie, zhotovený vo Frýgii a pod.“. Ako vidieť, zaznamenávajú sa tu už iba podoby s dlhým ý. Aj v SCS (s. 310) sú podoby Frýg, Frýgijec, Frýgia, frýgický s dlhým ý. Slovo frýgický má podľa tohto slovníka význam „týkajúci sa Frýgie, pochádzajúci z Frýgie, zhotovený vo Frýgii“. Prídavné meno frýgický je najznámejšie zo spojenia frýgická čiapka s významom „symbolizujúca slobodu, revolúciu a republiku“ (SSJ I, s. 418); v hudbe sa používajú spojenia frýgická stupnica, frýgická tónina s významom „odvodené od tretieho stupňa durovej stupnice“ (SSJ I, tamže). V týchto spojeniach význam prídavného mena frýgický ako vzťahového prídavného mena už vlastne ustupuje, tu už ide o ustálený význam celých spojení – podstatných mien čiapka, stupnica a tónina s prídavným menom frýgický, ktoré takto predstavujú isté ustálené spojenia. So zreteľom na to je otázne, či možno používať prídavné meno frýgický aj v takých prípadoch, kde ide skutočne o význam vzťahového prídavného mena, teda či možno hovoriť napríklad o frýgických obyvateľoch, o frýgických mestách a podobne. V takýchto a podobných prípadoch by bolo vhodnejšie používať skôr prídavné meno so základnou slovotvornou príponou -ský na vyjadrenie vzťahového významu. Podľa toho by prichádzala do úvahy podoba frýgijský, ako je napr. k názvu Gambia prídavné meno gambijský, k názvu Zambia zambijský, k názvu Kolumbia derivát kolumbijský a pod. Za takéto tvorenie hovorí aj derivát Frýgijec, ktorý sa používa na pomenovanie príslušníka starovekého kmeňa popri bezpríponovom pomenovaní Frýg, takže v prípadoch Frýgijec frýgijský ide o po­dobné tvorenie (v obidvoch prípadoch sa slovotvorná prípona pripája k základu rozšírenému o spoluhlásku j: Frýgij-ec, frýgij-ský). Podľa toho môžeme alebo by sme mohli hovoriť o frýgijských obyvateľoch, o frýgijských mestách a podobne.

Gordický. – V SSJ I (s. 438) sa zaznamenáva prídavné meno gordický ako samostatné heslo a uvádza sa spojenie gordický uzol s významom „ťažká, nerozluštiteľná otázka a pod. (podľa gréckeho mýtu o nerozviazateľnom uzle na lykovom povraze v Gordiu)“. Ďalej sa tu uvádza frazeologický výraz preťať gordický uzol s významom „razom rozhodnúť v zamotanej veci, rozlúštiť ťažkú úlohu“. Podľa SCS slovo gordický je prídavné meno podľa vlastného mena, takisto sa tu zaznamenáva spojenie gordický uzol „nerozviazateľný uzol na lykovom povraze v starovekom meste Gordiu v Malej Ázii“, pren. kniž. rozťať g. uzol „rázne rozriešiť spletitú, zložitú vec, situáciu“. KSSJ (1997, s. 168) zaznamenáva prídavné meno gordický a pri ňom spojenie gordický uzol ako knižné s významom „ťažký, skoro neriešiteľný problém“, za tým je spojenie preťať, rozťať gordický uzol s významom „rázne vyriešiť ťažký problém“. Je známe, že Alexander Veľký povestný uzol rozplietol tak, že ho jednoducho preťal. V Slovníku spisovného jazyka českého I (SSJČ, 1960, s. 546) sa popri prídavnom mene gordický zaznamenáva aj podoba gordijský ako zastaraná a okrem toho podoba gordský. Výklad spojenia gordický uzel je tu podrobnejší. Podľa starogréckej povesti je to nerozviazateľný uzol v chráme maloázijského mesta Gordia, ktorý Alexander Veľký rozťal mečom. Ďalej sa spomína prenesené použitie s významom „spletitá, ťažko riešiteľná otázka, záležitosť“ a s príkladom g. uzel naší politiky. Je tu aj frazeologické spojenie přetnout, rozetnout g. uzel s významom „rozriešiť, rozuzliť spletitú otázku, záležitosť“.

Prídavné meno gordický je známe iba zo spojenia gordický uzol s pevným významom. Táto podoba je vlastne izolovaná, neviaže sa už k názvu Gordium ako vzťahové prídavné meno. Podľa toho nemôžeme hovoriť napríklad o obyvateľoch Gordia ako o „gordických“ obyvateľoch, ani napríklad o uliciach v Gordiu ako o „gordických“ uliciach. Nazdávame sa, že v takýchto prípadoch musíme používať inú podobu prídavného mena, ktorá bude skutočným vzťahovým prídavným menom. Myslíme, že takouto podobou by mala byť podoba gordijský, ako je napr. k staršiemu názvu Brundisium prídavné meno brundisijský (dnešný názov je Brindisi s prídavným menom brindiský alebo brindisijský). S prídavným menom gordijský korešponduje podobne utvorené obyvateľské meno Gordijčan (prechýlená ženská podoba Gordijčanka). Nazdávame sa, že pri prídavných menách gordický gordijský ide o podobný prípad, ako je to pri dvojici jerichovský a jerišský (Dvonč, 1994, s. 6). Podoba jerichovský sa používa iba v spojení jerichovská trúba (príp. trúba jerichovská) s významom „nadávka tlčhubovi, hlupákovi“ (SSJ I, s. 650), v iných prípadoch sa toto prídavné meno nepoužíva; nehovoríme napr. o „jerichovských“ obyvateľoch, o „jerichovských“ uliciach a podobne. V takýchto a podobných prípadoch používame alebo máme používať podobu jerišský so slovotvornou príponou -ský (a s alternáciou ch/š). Prídavné meno jerichovský nie je už podľa toho vzťahovým prídavným menom k názvu Jericho, ako by sa zdalo z jeho uvádzania pri názve Jericho v SSJ I (s. 650). O vzťahovom prídavnom mene by sme mohli hovoriť iba v prípade, že by sa tvar jerichovský voľne používal s akýmkoľvek podstatným menom v súvislosti s názvom Jericho. To isté platí aj o prídavnom mene gordický, ktoré sa nepoužíva ako vzťahové prídavné meno k názvu Gordium.

Indický. – Podľa J. Horeckého (s. 177) prídavné meno indický patrí medzi prídavné mená k názvom krajín. V danom prípade ide o skutočné vzťahové prídavné meno, napr. indická vláda (vláda v Indii), indické rieky (rieky v Indii). Podľa našej mienky prídavné meno indický treba dávať do súvislosti nielen s náz­vom India, ale aj s pomenovaním Ind podobne ako napr. Brit – britský, Francúz – francúzsky atď.

Italický. – Podľa J. Horeckého (s. 177) prídavné meno italický je utvorené od názvu krajiny. Názov krajiny autor neuvádza, no zrejme ide o názov Itália. Nazdávame sa, že prídavné meno italický sa viaže skôr na pomenovanie Italik ako na pomenovanie Itália. Aj v SSJ I (s. 623) sa prídavné meno italický uvádza v hesle Italikovia aj Italici, k názvu Itália (tamže) sa v tomto slovníku zaznamenáva prídavné meno italský. V SCS (s. 417) sa prídavné meno italický vykladá ako „vzťahujúci sa na Italikov, súvisiaci s Italikmi“, nie s Itáliou. V SSJČ I sa prídavné meno italický spracúva v hesle Italik, pričom Italik je podľa tohto slovníka „pří­slušník některého z indoevropských kmenů obývajících starověkou Itálii“ (s. 752).

Koptický. – SSJ I (s. 744) zaznamenáva heslo Kopti, pri ktorom je prihniezdované prídavné meno koptický so spojeniami koptická cirkev a koptická liturgia. SCS (s. 485) uvádza heslo Kopti s prechýlenou ženskou podobou Koptka. Ako samostatné heslo sa uvádza prídavné meno koptský s dvoma významami: 1. týkajúci sa Koptov, 2. týkajúci sa koptičtiny. Okrem toho sa tu samostatne uvádza aj heslo koptčina i koptičtina, v ktorom sa hovorí o koptskom jazyku a o koptskej kresťanskej cirkvi. Prídavné meno koptický sa tu ani v jednom hesle nespomína. Podstatné meno koptčina nadväzuje na prídavné meno koptský a podoba koptičtina nadväzuje na prídavné meno koptický. V danom prípade môžeme podľa toho hovoriť o koexistencii prídavného mena koptický s cudzou slovotvornou príponou -ický a prídavného mena koptský s domácou slovotvornou príponou -ský. Ide tu o jeden z prípadov konkurencie adjektív s internacionálnymi a domácimi formantmi (Ho­recký – Buzássyová – Bosák, 1989, s. 207–293). V češtine k pomenovaniu Kopt je základná podoba prídavného mena koptský s príponou -ský, podoba koptický sa hodnotí ako zriedkavejšia a trochu zastaraná (SSJČ I, s. 949). Spracovanie v SCS ukazuje na to, že aj v slovenčine sa podoba koptský s príponou -ský hodnotí ako bežnejšia, podoba koptický s príponou -ický skôr ako menej bežná alebo výnimočná.

Lesbický. – V SSJ II (1960, s. 33) sa v hesle lesbický zaznamenáva spojenie lesbická láska s výkladom „neprirodzená pohlavná náklonnosť ženy k žene“. V SCS (s. 518) sa v hesle lesbický uvádza v zátvorkách vysvetlenie, že ide o prídavné meno podľa ostrova Lesbos, nasleduje spojenie lesbická láska s výkladom „neprirodzená pohlavná náklonnosť ženy k žene“. Ako vidíme, prídavné meno les­bický nevyjadruje vzťah k názvu Lesbos, aj keď je od tohto názvu utvorené. Pri prídavnom mene lesbický nejde o vzťahové prídavné meno, ktorými bývajú prídavné mená s cudzou slovotvornou príponou -ický. Ak máme vyjadriť vzťah k názvu Lesbos, môžeme utvoriť iné prídavné meno. Prídavné meno lesbický a rovnako aj podstatné meno lesbizmus, ktoré sa tiež zaznamenáva v našich slovníkoch, ukazujú, že odvodzovacím základom sa stáva časť názvu Lesbos bez koncového -os. Podľa toho môžeme utvoriť vzťahové prídavné meno lesbiansky (s príponou -iansky podobne ako napr. Detva – detviansky, Gortva – gortviansky), oby­vateľské meno Lesban a prechýlenú ženskú podobu Lesbianka (s dĺžením v základe podľa dĺžky v prídavnom mene lesbiansky). V SSJ VI (1968, s. 279) je pri názve Lesbos iné skloňovanie aj iné odvodzovanie. Uvádza sa Lesbos, -u, čo znamená, že tento názov sa má skloňovať s ponechaním koncového -os, resp. s pridávaním pádových prípon k celému názvu: Lesbosu, v Lesbose a pod. Zaznamenáva sa tu aj obyvateľské meno Lesbosan, ženská podoba Lesbosanka a prídavné meno lesboský. Na rozdiel od tohto pomenovania sa v tomto slovníku inak postupuje pri názve Rodos (v súčasnosti sa veľmi často používa pravopisná podoba Rhodos): Rodos, -du/-u m. ostrov (Gr.); Rodosan, Rodosanka, rodský i rodoský. Je zaujímavé, že pri názve Rodos sa uvádza iba obyvateľské meno Rodosan (žen. Rodosanka), nie aj podoba Rodčan so slovotvornou príponou -čan (ako napr. Madrid – Madridčan, Poprad – Popradčan), ktorá sa pripája k slovotvornému základu Rod-. V prospech riešenia, ktoré je v SSJ, hovorí azda to, že slová lesbický a lesbizmus na základe svojich významov sa odtrhli od názvu Lesbos. V SSJČ I (s. 1093) sa uvádza ako osobitné heslo názov Lesbos, pri ňom sa zaznamenáva aj prídavné meno lesbický so spojením lesbická láska s vysvetlením, že je to podľa starogréckej poetky Sapfo z Lesbu (teda v češtine sa uplatňuje tvar Lesbu, t. j. skloňovanie s vyne­chávaním koncového -os). Tento slovník zaznamenáva aj všeobecné podstatné meno lesbičanka s výkladom „žena oddávajúca sa lesbickej láske“. Podľa nášho názoru nie je správne uvádzať prídavné meno lesbický v jednom hesle pri názve Lesbos, lebo ako sme ukázali, toto prídavné meno nie je vzťahové prídavné meno viažuce sa na názov Lesbos. To, že tu nejde o vzťahové prídavné meno, nepriamo ukazuje aj spracovanie hesla Lesbos v SSJ VI (1968, s. 279), pri ktorom sa neuvádza prídavné meno lesbický, ale lesboský. V slovenských slovníkoch sa prídavné meno lesbický neuvádza pri názve Lesbos, ale zaznamenáva sa vždy samostatne ako osobitné heslo, čo pokladáme za správne riešenie.

Lýdický. – SSJ II (1960, s. 70) zaznamenáva prídavné meno lýdický so spojením lýdická stupnica, ktoré má význam „klasická, v ktorej je poltón medzi prvým a druhým a medzi piatym a šiestym stupňom“, ďalej je tu spojenie lýdická kvarta s výkladom „v ktorej je poltón medzi prvým a druhým stupňom“. SCS prídavné meno lýdický nezaznamenáva, podobne ani KSSJ. Prídavné meno lýdický je utvorené slovotvornou príponou -ický od názvu krajiny Lýdia. V češtine je názov Lýdie, ktorý sa uvádza ako samostatné heslo v SSJČ, k nemu sa v tomto slovníku uvádzajú prídavné mená lýdský a lydický so spojeniami l. král, l. písmo, l. král Krésos, hud. l-cká tónina s výkladom „starocirkevná tónina od f do f1 s poltónom medzi 4. a 5., 7. a 8. tónom“. Spracovanie v českom slovníku ukazuje na rozdielne používanie prídavného mena lýdský a lydický. Zdá sa, že aj v slovenčine ide o rozdielne používanie prídavného mena lýdsky a lýdický. Prídavné meno lýdsky predstavuje vzťahové prídavné meno k názvu Lýdia, napr. lýdsky kráľ Krézus, lýdske peniaze, lýdska ríša, lýdske mestá, prídavné meno lýdický sa využíva v hudbe. Podľa toho nemožno pri názve Lýdia uvádzať ako rovnocenné prídavné mená lýdsky a lýdický. K názvu Lýdia patrí iba podoba lýdsky s príponou -ský (skrátenou na -sky), podoba lýdický sa musí považovať za samostatnú lexikálnu jednotku; v lexikografických dielach ju treba uvádzať v samostatnom hesle s uvedenými ustálenými spojeniami.

Platonický. – V SSJ III (1963, s. 84) sa uvádza ako samostatné heslo prídavné meno platónsky s výkladom „týkajúci sa starogréckeho idealistického filozofa Platóna“ a so spojením p-a filozofia. Za týmto heslom je heslo platonický s týmto výkladom: 1. hlásaný Platónom, platónsky: p-é idey; 2. (obyč. o citoch, o láske) ideálny, bez zmyselnosti: p. vzťah, p-á láska, p-é rojčenie; 3. formálny, nekonkrétny: p. záujem, p-é vyhlásenie. V SCS sa prídavné meno platónsky ako samostatné heslo neuvádza, spomína sa pri výklade prvého významu prídavného mena platonický. Prídavné meno platonický sa vykladá takto: 1. platónsky, hlásaný Platónom, 2. (o cite, o láske) ideálny, bez vedomého primiešavania zmyselnosti, obmedzujúci sa na duševné porozumenie, duševnú náklonnosť, ideálny, 3. formálny, neúčinný, založený na abstrakcii. Podľa SCS sa prídavné meno platonický môže v prvom prípade používať rovnako ako prídavné meno platónsky (týkajúci sa Platóna, vzťahujúci sa na Platóna), čo by znamenalo významovú totožnosť prídavných mien platónsky a platonický v jednom prípade. Dnes už to tak nie je, obe prídavné mená sú dnes významovo diferencované. Prídavné meno platónsky je vzťahové prídavné meno s významom „týkajúci sa Platóna“, prídavné meno platonický sa používa vo význame „ideálny, bez zmyselnosti“ alebo vo význame „formálny, nekonkrétny“. Podľa toho hovoríme o platónskej filozofii a o platonickej láske. KSSJ (1987, s. 291) uvádza iba prídavné meno platonický s dvoma významami, ktoré sme práve uviedli. Okrem toho zachytáva podstatné meno platonizmus, no neuvádza prídavné meno platónsky. Spracovanie prídavného mena platonický v tomto slovníku pokladáme za správne, nazdávame sa však, že sa tu malo uviesť aj prídavné meno platónsky na odlíšenie významu medzi oboma prídavnými menami.

Pýtický. – SSJ III (1963, s. 678) zaznamenáva v osobitnom hesle meno Pýtia, v tom istom hesle sa uvádza aj prídavné meno pýtický s výkladom „nejasný, zmätený“ a s príkladmi pýtická odpoveď a pýtická veštba. Výklad prídavného mena pýtický by sa mal spresniť alebo doplniť. Pýtia, ako sa uvádza v tomto slovníku, bola starogrécka veštkyňa v Delfách, ktorej veštby sa vyznačovali dvojznačnosťou a zá­hadnosťou: jej veštby sa mohli chápať dvojako alebo rozdielne, takže veštba bola v každom prípade správna. Podľa toho prídavné meno pýtický nemožno charakterizovať iba prídavnými menami „nejasný, zmätený“, treba tu použiť aj výklad „dvojznačný, umožňujúci dvojaký výklad“. Takýto správny výklad je v KSSJ (1987, s. 364): „záhadný, dvojznačný“. Potvrdzuje ho aj výklad vyjadrenia hovorí ako Pýtia, ktoré sa tu vysvetľuje takto: „dvojznačne, záhadne“. Základná je dvojznačnosť, z nej vyplýva záhadnosť. V SCS je výklad: „záhadný, dvojzmyselný“. Na prvom mieste by sme uviedli prídavné meno dvojzmyselný, potom prídavné meno záhadný. Nazdávame sa, že v spisovnej slovenčine tu nastal významový posun. Prídavné meno pýtický už nie je vzťahové, má význam „dvojznačný, dvojzmyselný, záhadný“. Podľa toho za správne pokladáme uvádzať prídavné meno pýtický v samostatnom hesle, nie v jednom hesle spolu s menom Pýtia, ako je to v SSJ. Ako vzťahové prídavné meno sa k menu Pýtia v spisovnej slovenčine používa po­doba pýtijský. Napr. v titulku Záhadné a slávne sídlo pýtijskej kňažky v Delfách (Slovenská Republika-Víkend, 14. 7. 1995, s. 18).

Náš rozbor prídavných mien na -ický od vlastných mien ukazuje, že tieto prídavné mená nepredstavujú vždy vzťahové prídavné mená. Vzťahovými prídavnými menami sa stávajú prídavné mená s domácou slovotvornou príponou -ský, (-sky), napr. lýdsky (lýdsky kráľ, lýdska ríša) na rozdiel od prídavného mena lýdický, ktoré sa používa v istých hudobných termínoch; podobne napr. platónsky (platónska filozofia, t. j. filozofia filozofa Platóna) a platonický (ideálny, neformálny a pod.). Ide o konkurenciu domácej a internacionálnej slovotvornej prípony s významovým rozlišovaním. Vzťahovými prídavnými menami sú prídavné mená na -ický len v istých vymedzených prípadoch, napr. anglický, baskický, belgický a pod.





Literatúra


DVONČ, L.: Bask – Baskičanka. Slovenská reč, 34, 1969, s. 63–64.

DVONČ, L.: Jericho. Nedeľná Pravda, 3, 1994, č. 21, s. 6.

HORECKÝ, J.: Slovenská lexikológia. I. Tvorenie slov. 1. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1971. 256 s.

HORECKÝ, J. – BUZÁSSYOVÁ, K. – BOSÁK, J. a kol.: Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny. 1. vyd. Bratislava, Veda 1989. 440 s.

IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, M. – MANÍKOVÁ, Z.: Slovník cudzích slov. 1. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1979. 944 s.

Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala – M. Pisárčiková. 1. vyd. Bratislava, Veda 1987. 592 s. – 2. vyd. 1989. – 3., dopl. a preprac. vyd. 1997. 944 s.

Malá encyklopédia zemepisu sveta. Zostavovateľ slovenského vydania P. Mariot (z poľ. originá­lu). Bratislava, Obzor 1976. 560 s.

Příruční slovník naučný. Zv. 2. Red. V. Procházka. 1. vyd. Praha, Nakladatelství Československé akademie věd 1963. 920 s.

Slovník slovenského jazyka. Red. Š. Peciar. l. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959–1968. 6 zv.

Slovník spisovného jazyka českého. Red. B. Havránek. 1. vyd. Praha, Nakladatelství Československé akademie věd 1960–1971. 4 zv.

Vžité slovenské názvy štátov a závislých území. (Paralelný angl. názov.) 1. vyd. Bratislava, Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky 1996. 72 s.


diskusie a rozhľady





Jozef Jacko


CYRILOMETODSKÝ ČI CYRILO-METODSKÝ (CYRILOMETODOVSKÝ ČI CYRILO-METODOVSKÝ)?


JACKO, J.: Cyrilometodský or cyrilo-metodský (cyrilometodovský or cyrilo-metodovský)? Slo­venská reč, 63, 1998, No. 1, pp. 49–53. (Bratislava)


In the paper there are analysed the present modifications as well as practice of writing hyphen in the case of compound adjectives. The author recommends to observe the Rules of the Slovak Orthography from the year 1991 and to use the form cyrilometodský.


M. Považaj v príspevku Cyrilometodský (cyrilometodovský) či cyrilo-metod­ský (cyrilo-metodovský)? (1997) so zreteľom na všeobecné zásady o písaní spojovníka v zložených prídavných menách žiada napriek dlhej tradícii zmeniť pravopisnú kodifikáciu zložených prídavných mien utvorených zo spojenia Cyril a Metod, v ktorom je zlučovací vzťah, v prospech podôb cyrilo-metodský, resp. cyrilo- metodovský. M. Považaj upozorňuje, že podoby so spojovníkom sa už uvádzajú v treťom, doplnenom a prepracovanom vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka (KSSJ) z r. 1997 a treba ich zachytiť aj v pripravovanom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu (PSP). Je paradoxné, že pravopisné, ale aj iné zmeny sa v poslednom čase uvádzajú najprv v doplnených a prepracovaných vydaniach slovníkov, a nie v najzákladnejšej pravopisnej príručke, ktorou sú PSP. Pravopis je vec konvencie aj tradície; o kodifikačných zmenách (úpravách) treba konzultovať a diskutovať. So závermi M. Považaja nemôžeme súhlasiť z viacerých dôvodov.

M. Považaj v prvom rade poukazuje na to, že zložené prídavné meno s význa­mom „súvisiaci s účinkovaním slovanských apoštolov Cyrila a Metoda“ sa píše bez spojovníka v PSP z r. 1991, resp. v KSSJ (1987, 2. vyd. 1989). V staršej kodifikácii (porov. PSP z r. 1940, PSP z r. 1953, 11. vyd. z r. 1971, Slovník slovenského jazyka I [SSJ] z r. 1959) sa zaznačovala podoba zloženého prídavného mena cyrilometodejský, v ktorej sa zachovávala staršia podoba mena Metod, a to podoba Metodej (v Zaunerovej Praktickej príručke slovenského pravopisu z r. 1966 sa do­konca zaznačuje ešte aj podoba cyrilomethodejský, pravda, označená hviezdičkou, čo signalizovalo, že ide o nekorektnú podobu). Pripomíname, že PSP z r. 1953, 11. vyd. z r. 1971 pri mene Metod uvádzajú na prvom mieste podobu prídavného mena metodovský, na druhom mieste podobu metodejský. SSJ VI (1968) pri mene Metod zaznamenáva v zátvorke staršiu podobu Metodej, tvary prídavného mena v podobe metodejský i metodovský.

Okrem príručiek, ktoré uvádza M. Považaj, treba spomenúť Pravidlá slovenskej výslovnosti Á. Kráľa (1984), kde sa prídavné meno cyrilometodovský píše bez spojovníka. M. Ivanová-Šalingová – Z. Maníková v Slovníku cudzích slov (1979, 1983) registrujú podoby cyrilometódsky i cyrilometodovský. Nesystémové je dlhé ó v prídavnom mene cyrilometódsky, ktoré zaznamenáva aj Veľký slovník cudzích slov (Šaling – Ivanová-Šalingová – Maníková, 1997). Okrem prídavného mena cyrilometódsky autori uvádzajú aj prídavné meno cyrilometodovský. Bez spojovníka uvádza prídavné meno cyrilometodský (predcyrilometodský) E. Pauliny v De­jinách spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť (1983) v spojeniach cyrilometodské obdobie, predcyrilometodské obdobie, predcyrilometodské kresťanstvo. Bez spojovníka sa prídavné meno cyrilometodovský píše v Malej encyklopédii Slovenska (1987) v hesle cyrilometodovská tradícia.

M. Považaj pripomína, že druhá časť zloženého prídavného mena cyrilometodský je utvorená priamo od mena Metod príponou -ský podľa modelu Ján – jánsky, kým druhá časť zloženého prídavného mena cyrilometodovský je utvorená rozšírenou príponou -ov-ský (-ov + -ský) podľa modelu Štúr – štúrovský. Autor kon­štatuje, že toto tvorenie má svoju oporu v slovotvornom systéme spisovnej slovenčiny, i keď tvorenie príponou priamo od mena sa uplatňuje najmä pri tvorení od krstných mien (Martin martinský, Matej – matejský, Mikuláš – mikulášsky, Štefan – štefanský, Valentín – valentínsky, Vojtech – vojtešský, Jozef – jozefský, ale aj jozefovský), kým tvorenie pomocou rozšírenej prípony -ovský sa uplatňuje najmä pri tvorení od priezvisk, od rodových mien alebo od osobných mien z obdobia jednomennej sústavy (Bernolák – bernolákovský, Hurban – hurbanovský a i.). M. Po­važaj teda dôsledne analyzuje druhú časť zloženého prídavného mena cyrilometodský (cyrilometodovský), no vôbec sa nezmieňuje o jeho prvej časti. V prvej časti niet prípony -ský, resp. -ovský. Prídavné mená typu cyrilometodský s prvou časťou na -o a prídavné mená typu hodžovsko-hattalovský (tiež na -o, ale od prídavného mena na -ský) sú odlišné. Prvá časť zloženého prídavného mena cyrilometodský sa skladá z koreňovej morfémy cyril- a spájacej morfémy (interfixu) -o-: cyril-o-metod-sk-ý. Prídavné mená cyrilometodský, cyrilometodovský možno podľa nášho názoru porovnávať so zloženými prídavnými menami srbochorvátsky, ugrofínsky, anglosaský, angloamerický, angloarabský a pod. Vo Veľkom slovníku cudzích slov sa uvádzajú v samo­stat­ných heslách prídavné mená angloamerický (podľa vlastného mena) s vý­kladom 1. americký s anglickými prvkami, 2. týkajúci sa Angloameričanov a anglo-americký s výkladom „anglický a americký“. Je však otázne, či sa prídavné meno anglo-americký ešte používa, či tu už nejde skôr o po­­užívanie zloženého prídavného mena anglicko-americký, prípadne britsko-ame­rický (pojmy anglický a britský sa zvyčajne stotožňujú, aj keď je medzi nimi vý­znamový rozdiel). Podobne azda namiesto podoby srbochorvátsky sa bude dnes používať skôr prídavné meno srbsko- chorvátsky na vyjadrenie obapolnosti. Prídavné mená typu cyrilometodský, indoeurópsky, angloamerický, srbochorvátsky (bez spojovníka) sa teda používajú vtedy, keď máme na mysli skutočnú alebo pomyselnú jednotu. Spojovník sa píše v prípadoch, keď ide o spojenie dvoch entít, teda anglicko-americký, srbsko-chor­vátsky. Máme však aj prídavné mená grécko- rímsky a gréckorímsky, ktoré sú z hľa­diska tvorenia alebo aspoň podoby rovnaké, pričom sa rozlišujú spojovníkom: gréckorímsky – majúci grécke i rímske prvky (gréckorím­sky zápas, gréckorímsky sloh) a grécko-rímsky (súvisiaci so starými Grékmi a Rimanmi).

Nie dosť presvedčivá je argumentácia M. Považaja o písaní prídavného mena cy­rilo-metodský so spojovníkom na základe dokladov z Katolíckych novín. Podľa autora je na týchto dokladoch zaujímavé to, že sú z textu, v ktorom sa referuje o knihe A. Bagina Cyrilometodská tradícia u Slovákov. V názve (ale aj v texte) tejto knihy sa zložené prídavné meno cyrilometodský píše bez spojovníka v súlade s tým, ako sa zachytáva v kodifikačných príručkách. Pri referovaní o knihe, keď nešlo o pria­my citát z nej, sa používala podoba so spojovníkom, teda podoba cyrilo- metodský. Keďže podľa M. Považaja nejde iba o jeden výskyt pravopisnej podoby cyrilo-metodský v tomto texte, nepokladá použitie tejto podoby za náhodnú chybu, ale za vedomé nerešpektovanie podoby zachytenej v kodifikačných príručkách.

Uvedieme viaceré doklady nielen z Katolíckych novín, ale aj z iných celoslovenských denníkov, v ktorých sa rešpektuje podoba zachytená v kodifikačných príručkách, teda podoba bez spojovníka. Pripomíname, že všetky doklady sú z obdobia po vydaní KSSJ z  r. 1997, v ktorom sa prídavné meno cyrilo-metodský uvádza so spojovníkom:


Dekanát Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave pozýva záujemcov… (Katolícke noviny, 11. 5. 1997, s. 17). – Ukázalo sa, že pokračovať v cyrilometodských tradíciách bude možné len vtedy… (Katolícke noviny, 10. 8. 1997, s. 18). – Koncert pod názvom Čas vianočný usporiada Cyrilometodská spoločnosť v Bratislave… (Katolícke noviny, 7. 12. 1997, s. 2). – …i vláda SR zamenila v preambule Ústavy SR spomenuté cyrilometodské duchovné dedičstvo… (Pravda, 8. 8. 1997, s. 10). – Už v rámci našich cyri­lo­metodských tradícií (Pravda, 27. 9. 1997, s. 3). – Cyrilometodský odkaz cez víkend v Terchovej. – …žijú od roku 1990 v Terchovej aj Cyrilometodské dni… – Práve cyrilometodský chrám v nepriaznivom víkendovom počasí prichýlil… – Začiatok cyrilometodských osláv na Devíne… (Sme/Smena, 7. 7. 1997, s. 3). – Cyrilometodská misia prišla k nám s prekladmi… – V roku 1990 som založil Cyrilometodskú spoločnosť (Sme/Smena, 10. 9. 1997, s. 12).


M. Považaj konštatuje, že autora textu, resp. redakciu pri písaní prídavného mena cyrilo-metodský so spojovníkom viedlo uplatnenie všeobecných pravidiel o písaní zložených prídavných mien, formulovaných napríklad aj v PSP z r. 1991. V nich sa totiž v kapitolke o používaní spojovníka okrem iného uvádza, že spojovník sa píše na vyjadrenie zlučovacieho vzťahu v zložených prídavných menách na vyjadrenie zreteľne vydelených zložiek (s. 118–119). Keďže v zlo­ženom prídavnom mene cyrilo-metodský medzi jednotlivými zložkami ide o zlučovací vzťah, je podľa M. Považaja skutočne odôvodnené písať toto zložené prídavné meno so spojovníkom. Podľa nášho názoru je paradoxné, že sa poučka v textovej časti PSP z r. 1991 nerealizuje v slovníkovej časti PSP pri hesle cyrilometodský, cyrilometodovský. Vysvetlenie je podľa nás jednoznačné. V PSP z r. 1991 sú nielen poučky o písaní spojovníka, ale aj poučky o nepísaní spojovníka (s. 122). V petitom vysádzanej poznámke sa hovorí, že písaním alebo nepísaním spojovníka sa naznačuje, či ide o vyjadrenie samostatnosti významov alebo o vyjadrenie jednoty, celistvosti a o tvorenie od združených pomenovaní, napr. grécko-rímsky (grécko-rímske vzťahy, t. j. vzťahy Grékov a Rimanov) – gréckorímsky (gréckorím­sky zápas, t. j. špor­tová disciplína). Aj v zloženom prídavnom mene cyrilometodský, cyrilometodovský sa vyjadruje celistvosť, jednota účinkovania Cyrila a Metoda, preto tu treba uplatniť poučku PSP z r. 1991 o nepísaní spojovníka.

Poučky PSP z r. 1991 o písaní (nepísaní) spojovníka treba v jazykovej praxi rešpektovať. Prídavné meno cyrilometodský i cyrilometodovský zachytené v PSP navrhujeme ponechať (bez spojovníka) i v pripravovanom vydaní PSP aj v jeho slovníkovej časti. V zloženom prídavnom mene cyrilometodský sa vyjadruje jednota, celistvosť účinkovania Cyrila a Metoda. V neposlednej miere treba v orto­grafii rešpektovať tradíciu, jej veľmi dôležitú črtu. Názvy inštitúcií (Rímskokato­lícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského, Cyrilometodská spoločnosť), kníh (Cyrilometodská tradícia u Slovákov), listín sa písali a píšu bez spojovníka. Akumulácia interpunkčných znamienok textu škodí. Doklady tak­isto ukazujú, že podoba prídavného mena cyrilometodovský sa v praxi temer nepoužíva, preto ju treba v príručkách vynechať.



Literatúra


IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, M. – MANÍKOVÁ, Z.: Slovník cudzích slov. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1979. 944 s. – 2. vyd. 1983. 962 s.

KRÁĽ, Á.: Pravidlá slovenskej výslovnosti. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1984. 632 s.

Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala – M. Pisárčiková. 1. vyd. Bratislava, Veda 1987. 592 s. – 3., doplnené a prepracované vyd. 1997. 944 s.

Malá encyklopédia Slovenska. Red. V. Hajko. Bratislava, Veda 1987. 664 s.

PAULINY, E.: Dejiny spisovnej slovenčiny od začiatkov po súčasnosť. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1983. 256 s.

POVAŽAJ, M.: Cyrilometodský (cyrilometodovský) či cyrilo-metodský (cyrilo-metodovský)? Kultúra slova, 31, 1997, s. 104–106.

Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným slovníkom. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská 1940. 484 s.

Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným a gramatickým slovníkom. Bratislava, Slovenská akadémia vied 1953. 408 s. – 11. vyd. 1971. 424 s.

Pravidlá slovenského pravopisu. Red. J. Kačala. Bratislava, Veda 1991. 536 s.

Slovník slovenského jazyka. Zv. 1, 6. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959, 1968.

ŠALING, S. – IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, M. – MANÍKOVÁ, Z.: Veľký slovník cudzích slov. 1. vyd. Bratislava – Veľký Šariš, SAMO 1997. 1310 s.

ZAUNER, A.: Praktická príručka slovenského pravopisu. Martin, Osveta 1973. 552 s.


správy a recenzie





Dynamika jazyka a rozvíjanie komunikatívnej aktivity v materin­skom jazyku a cudzích jazykoch


Pri príležitosti výstavy učebných pomôcok MEDACTA 97 sa na nitrianskej Univerzite Konštantína Filozofa 10. – 13. júna 1997 uskutočnila medzinárodná ve­decká konferencia s názvom Vzdelávanie v meniacom sa svete. Rokovalo sa vo viacerých sekciách. Na vedecké a didaktické aspekty slovenského jazyka sa zameralo celkove 20 príspevkov. Odzneli najmä v sekcii, ktorá rokovala pod názvom Dynamika jazyka a rozvíjanie komunikatívnej aktivity v materinskom jazyku a v cu­dzích jazykoch. Príspevky prednesené na konferencii vyšli už tradične v zborníku (Zborník 1 z vedeckej konferencie Vzdelávanie v meniacom sa svete. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre. Nitra 1997. 302 s.). Pre čitateľov Slovenskej reči pri­nášame krátku informáciu o ich obsahovom zameraní.

Príspevok E. Krošlákovej Staroslovienčina – integrálna súčasť slavistic­kého vzdelávania sa zameriava na hodnotenie významu štúdia staroslovienčiny z diachrónneho a synchrónneho aspektu. Osvetľuje názory na rozsah a obsah termínu slavistika. Zdôrazňuje úlohu staroslovienčiny pre pochopenie historickej hodnoty slovanského písomníctva a jej progresívnu úlohu ako liturgického jazyka. Zároveň poukazuje na dôležitosť staroslovienčiny pri porovnávacom štúdiu slovanských jazykov.

Základným východiskom referátu J. Horeckého Častice ako výstavbové prostriedky diskurzu je téza, že častice sú konštrukčné výrazy pri výstavbe jazykového prejavu a tvoria základ kategórie diskurzov. Nevymedzujú sa iba ako morfologické slovné druhy, ale zahŕňajú aj útvary, ktoré sa v morfológii nezaraďujú do slovného druhu častíc.

Spoločný príspevok Ľ. Benedikovej a E. Krošlákovej Dynamika vo vývine slovenskej lexiky skúma zmeny v oblasti slovenskej slovnej zásoby porov­návaním heslára Mičátkovho slovníka (1900) a Krátkeho slovníka slovenského jazyka (1987). Autorky konštatujú, že časť slov heslára tvorí v súčasnosti stabilnú zložku spisovnej slovenčiny. Niektoré slová prešli hláskoslovnými a pravopisnými zmenami, niektoré patria k dialektizmom a bohemizmom, pri ďalších sa odstránili dubletné podoby.

E. Kostolanský v príspevku Využívanie počítačovej analýzy jadra slovenskej lexiky vo vzdelávacích procesoch predstavuje niektoré výsledky počítačovej analýzy jadra súčasnej slovenskej lexiky. Uvádza celý rad možností využívania týchto výsledkov vo vyučovacom procese.

M. Bugárová venuje pozornosť problematike nekonvenčnej intonácie v bežnej komunikácii. Upozorňuje na to, že práve nekonvenčné varianty intonačných typov, ktoré možno pochopiť iba v kontexte, majú aj dištinktívnu, expresívnu a štylizujúcu funkciu. V reči slúžia ako prostriedky na vyjadrenie pocitov hovoriaceho a jeho emotívnych reakcií.

Príspevok Š. Holiča Sugestívnosť a emfatickosť v rečníckom prejave sa za­meriava na tie jazykové prostriedky v rečníckom prejave, ktoré najvýraznejšie prispievajú k jeho pôsobivosti, príťažlivosti a účinnosti.

Ľ. Kralčák sa v príspevku Sociolingvistický výskum a vyučovanie slovenčiny zamýšľa nad nevyhnutnosťou poskytnúť poslucháčom odboru slovenský jazyk možnosť absolvovať štúdium sociolingvistiky aspoň ako nepovinnej disciplíny. Na nižších stupňoch škôl odporúča uvažovať o rozšírení základných lingvistických pojmov so zreteľom na sociolingvistiku.

Referát L. Navrátila Stručný prehľad vymedzenia počtu slovných druhov približuje vývin počtu slovných druhov, ktorý sa postupne dopĺňal, obmieňal i spresňoval.

J. Vaňko v príspevku Komplexná analýza vety pripomína, že analýza vety vo vyučovacom procese má byť komplexná. Mala by vychádzať z vecného obsahu, komunikatívnej funkcie a až potom by mala nasledovať analýza jej sémantickej a gra­matickej štruktúry.

T. Bánik v príspevku Historicko-jazykovedné disciplíny a príprava učiteľov materinského jazyka akcentuje význam historicko-jazykovedných disciplín pre výchovu vzťahu k rodnému jazyku. Autor poukazuje na vysokú kultúrnu, historickú a sociálnu hodnotu nárečí a celého národného jazyka.

N. Ihnátková porovnáva zbližovanie sa štylistiky a komunikácie vo vedeckej teórii a vo vyučovacom procese. Odporúča prehĺbiť, rozšíriť a systematizovať komunikatívne činnosti v učebných osnovách a učebniciach, a to najmä v zá­kladnej škole.

Z. Kováčová analyzuje možnosti didaktického využitia textu na rozvíjanie komunikatívnej aktivity a poznávanie gramatického systému. Vyslovuje názor, že podstatnú časť cvičení v moderných učebniciach by mala tvoriť práve práca s textom.

Na problematiku využívania textu vo vyučovacom procese je zameraný i ďalší príspevok Variantnosť východiskového textu v jazykovom vyučovaní. Jeho autorka H. Marcinková zdôrazňuje, že práve východiskový text má dominantnú úlohu pri poskytovaní informácií žiakom a pri formovaní mnohých zručností, schopností a návykov.

Príspevok K. Vrlíkovej prezentuje poznatky z experimentu v jazykových triedach na základných školách v Nitre. Priebežné výsledky z experimentálneho vyučovania potvrdzujú hypotézu o postupnom narastaní komunikačnej kompetencie rozšírením jazykovej výchovy o druhý jazyk už v 1. a 2. ročníku základných škôl.

M. Alabánová pertraktuje niektoré metodické otázky vyučovania slovenského jazyka na prvom stupni základných škôl s vyučovacím jazykom maďarským. Autorka poukazuje najmä na kontrastívne javy v morfologickom systéme slovenčiny, ktoré spôsobujú žiakom problémy.

Problematike vyučovania slovenského jazyka na školách s vyučovacím jazykom maďarským sa venujú i ďalšie tri príspevky. K. Balážiková zdôrazňuje potrebu lingvistickej, lingvisticko-didaktickej a psychologickej pripravenosti budúcich učiteľov slovenčiny pôsobiacich v bilingválnych oblastiach na školách s vy­učovacím jazykom maďarským, ako aj v bilingválnych regiónoch v Maďarsku. A. Bernáthová skúma efektívnosť uplatňovania princípu komunikatívnosti vo vyučovaní slovenského jazyka v školách s vyučovacím jazykom maďarským a ana­lyzuje výsledky výskumu overovania účinnosti vyučovania podľa nového poňatia. Spoločný príspevok M. Alabánovej a E. Takácsovej poukazuje na vý­znam a efektívnosť používania nových učebných pomôcok v procese výučby na školách tohto typu.

R. Šiška v referáte Problémy vyučovania pravopisu konfrontuje výsledky svojich výskumov pravopisných návykov v experimentálnych triedach s vý­sled­kami žiakov s klasickou výučbou. Dokazuje, že žiaci, ktorí sa učili efektívne – multiplicitným osnovaním, využitím mnemotechniky a rytmiky, clonením tabule, bez domácich úloh, ale využívaním efektívnych cvičení z jednej učebnice pre všetky ročníky –, môžu zvládnuť pravopis oveľa rýchlejšie a lepšie ako žiaci, ktorí sa učia klasickým spôsobom.

Príspevok J. Glovňu Preklad homonymných konštrukcií (na príklade nem­činy) odznel v subsekcii Cudzí jazyk s didaktikou. Na pozadí slovenskej vety autor preniká do sémantiky nemeckej vety a jej morfosyntaktickej realizácie. Po­ukazuje na to, že na vyššom stupni vyučovania cudzieho jazyka môžu práve efektívne kontrastívne cvičenia z javov asymetrického dualizmu pomôcť študentom na pozadí materinského jazyka hlbšie preniknúť do štruktúry nemeckej vety.

Prednesené referáty sa stretli so značným ohlasom a prvé reakcie na ne odzneli už vo vecnej diskusii pri rokovaní sekcie a subsekcií.


Š. Holič



ABRAHAMOWICZ, D. – JURCZAK-TROJAN, Z. – PAPIERZ, M.: Mały słownik polsko-słowacki. Warszawa, Wydawnictwa Szkolne

i Pedagogiczne 1994. 509 s.


Na Slovensku už niekoľko desaťročí vychádzajú vo viacerých vydaniach poľsko-slovenské a slovensko-poľské slovníky rozličných (menších) typov. V Poľsku vyšiel v minulosti vreckový slovensko-poľský a poľsko-slovenský slovník od H. Ba­towského (Warszawa, Wiedza Powszechna 1972, 194 s.); v r. 1994 vyšli samostatne Mały słownik słowacko-polski a Mały słownik polsko-słowacki. Obidva slovníky spracoval ten istý autorský kolektív, a to podľa tej istej metódy, takže úvodná stať k ich koncepcii je doslova totožná v oboch verziách, iba rozsahovo je poľsko-slovenská verzia o 50 strán objemnejšia. Z tohto dôvodu naše poznámky k slovensko-poľskej verzii, ktoré sme uverejnili v Slovenskej reči (61, 1996, s. 314–317), platia v zásade aj pre túto druhú, poľsko-slovenskú verziu, preto ich nebudeme opakovať. Keďže v tejto poľsko-slovenskej verzii východiskovým jazykom pre autorky bol ich materinský jazyk poľština, naše poznámky zameriame predovšetkým na vhodnosť voľby slovenských ekvivalentov k poľským heslovým slovám i k ostatnému exemplifikačnému materiálu.

Celkove nám prichodí konštatovať, že autorkám sa zväčša podarilo k poľ­ským lexikálnym jednotkám vhodne uviesť primerané slovenské ekvivalenty, najmä pokiaľ ide o heslové slová, a to tak čo do významu, ako aj z hľadiska ich štýlovej zaradenosti. Nájdu sa však aj prípady, keď slovenský ekvivalent nie vždy presne vystihuje významovú i štýlovú charakteristiku poľského heslového slova. Uvedieme niekoľko príkladov zo všeobecnej, teda neodbornej slovnej zásoby, keď autorky podľahli vplyvu materinského jazyka. Napr. pri poľ. dławić się je nenáležité slov. „dláviť sa“ (ktoré sa v slovenčine nepoužíva), takže platí iba druhé synonymum dusiť sa. Za poľ. dokoła sa uvádzajú slovenské ekvivalenty dokola, dookola, okolo, pričom prvý sa v slovenčine hodnotí ako hovorový (takže sa na prvé miesto v rade synoným nehodí), a pod.

Inokedy autorky vynechali taký slovenský ekvivalent, ktorý svojím znením je blízky poľskému heslu. Napr. poľskému knižnému slovesu uczynić zodpovedá aj v slovenčine knižné sloveso učiniť a nie „urobiť, vykonať“, ktoré sú neutrálne. Za subštandardné poľ. użerać się by sa v slovenčine viac hodilo expr. naťahovať sa alebo hovor. žrať sa ako neutrálne hádať sa, škriepiť sa (nenáležite označené ako hovor.). Za poľ. wzruszenie je nielen slov. dojatie a kniž. pohnutie, ale sa žiada doplniť aj ekvivalent vzrušenie a podobne aj k slovesu wzruszyć máme v slo­ven­či­ne nielen sloveso dojať, ale treba doplniť aj slovesá pohnúť a vzrušiť. Pri poľ. zgubić je v 2. význame nielen slov. zničiť, ale aj zahubiť. Za poľ. zmiana je podľa posledných Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1991 aj v slovenčine zmena (napr. nočná) a nie staršie „smena“, ako sa uvádza v tomto (i v Małom słowacko-polskom) slovníku.

Podobne aj pri heslách z oblasti odborného názvoslovia sa nájdu prípady, keď sa slovenský ekvivalent žiada doplniť alebo spresniť. Napr. k poľskému slovu abdykacja sa podáva ako slovenský ekvivalent abdikácia, ktorý má však v slo­venčine knižný charakter (v slovníku sa však neuvádza), pretože bežne sa používajú výrazy odstúpenie, podanie demisie, vzdanie sa funkcie a pod. Pri hesle długometrażowy (film) je slovenský ekvivalent celovečerný, hoci aj v slovenčine máme výraz dlhometrážny (film). Pri poľ. cekaem (z pôv. ciężki karabin maszynowy) sa uvádza menej presne slov. guľomet, pretože ide o ťažký guľomet. Poľskému slovesu umorzyć ako ekonomickému termínu v slovenčine zodpovedá nielen sloveso amortizovať, ale aj umoriť (slovník ho neuvádza) a pod.

Pri voľbe slovenských ekvivalentov je značný počet nepresností aj v ilus­tračnom, exemplifikačnom materiáli v rámci jednotlivých heslových statí. Často tu ide o nenáležite použité slová s nevhodným významom, napr. v hesle apteczny je za poľský výraz apteczna lada slov. „lekárenský pult“ namiesto náležitého tara. Pri hesle domieszka je za poľ. herbata z domieszką rumu použitý nevhodný slovenský ekvivalent „čaj s prímeskom rumu“ namiesto bežného čaj s rumom. V hesle gry­czany je za poľ. kasza gryczana uvedený nesprávny ekvivalent „pohánkové krúpy, pohánka“ namiesto náležitého pohánková kaša. V hesle książeczka sa za poľ. książeczka oszczędnościowa uvádza v súčasnej slovenčine už zastarané spojenie sporiteľná knižka namiesto náležitého vkladná knižka. Pri hesle wygoda sa za poľ. mieszkanie z wygodami zvolil nie najšťastnejší slovenský ekvivalent „komfortný byt“, lebo ide vlastne o byt s príslušenstvom.

Podobne nevhodné sa nám javí aj použitie ďalších slovenských ekvivalentov. Napr. v hesle biedovać sa poľské spojenie biedovać o chlebie i wodzie nahrádza slovenským spojením „bedáriť o chlebe a vode“ namiesto náležitého žiť o chlebe a vode. V hesle cisnąć je za poľ. cisnąć stary lach nevhodné slov. „vrhnúť staré handry“ namiesto zahodiť staré handry. Pri hesle fantastyczny sa za poľské hovorové spojenie fantastyczna pogoda zvolilo nevhodné (subštandardné) spojenie „bezvadné počasie“ namiesto primeraného, tiež hovorového a expresívneho spojenia fantastické počasie. V hesle obsmarować je za poľ. prenes. hovor. obsmarować koleżankę nevhodne neutrálne (vysvetľujúce) spojenie „ohovoriť kolegyňu“ namiesto primeraného hovor. expres. omaľovať kolegyňu. V hesle złożyć je za poľ. złożyć komuś podziękowanie slovenský ekvivalent „poďakovať sa niekomu“ namiesto štruktúrne primeranejšieho vysloviť niekomu poďakovanie atď.

Osobitnú, značne problematickú skupinu v recenzovanom slovníku tvoria frazémy. V zmysle staršej poľskej teórie (S. Skorupku) autorky chápu frazeologizmy značne široko. zahrnujú medzi ne napr. aj jednoslovné pomenovania, ktoré vzhľadom na svoj základný význam nadobudli nový význam, a tak by podľa nás mali figurovať aj v tomto slovníku. Ide o prípady typu chwalić sobie coś pochvaľovať si niečo (s. 45), krzyczeć na kogoś – kričať na niekoho (s. 147), oszczędzać na czymś šetriť na niečom (s. 241), przerwać komuś prerušiť niekoho (s. 308), nie wahać się neváhať (s. 414), wcisnąć komuś coś vnútiť niečo niekomu (s. 418), zwątpić w kogoś zapochybovať o niekom (s. 483) a pod.

Podobne – na rozdiel od autoriek tohto slovníka – by sme ako frazémy nekvalifikovali mnohé voľné (i keď často používané) združené pomenovania typu brzydka pogoda (s. 35), nieładna pogodaškaredé počasie (s. 204), ładna pogoda pekné počasie (s. 160), zła pogoda zlé počasie (s. 478), flegmatyczny temperamentflegmatická povaha (s. 83), powszedni dzieńvšedný deň (s. 289), regularne rysy (twarzy) pravidelné črty (tváre) (s. 324), tępe uderzenietupý úder (s. 392), zły humor zlá nálada (s. 478), istota rzeczypodstata (jadro) veci (s. 111), kierunek studiówštudijný odbor (s. 125), sztab filmowcówfilmový štáb (s. 381), iloraz inteligencjiinteligenčný kvocient (s. 108), czystość językačistota jazyka (s. 54) a pod.

Medzi frazeologizmy by sme v tomto slovníku nezaradili ani mnohé slovné spojenia so slovesnou syntaktickou stavbou, pretože nie sú ustálené, nevyznačujú sa obraznosťou a nerozložiteľnosťou svojho významu, hoci niektorá ich zložka má často posunutý význam vzhľadom na svoj základný význam. Také sú napr. spojenia bywać w dobrym nastroju mávať dobrú náladu (s. 39), dostać posadę dostať zamestnanie (s. 66), rozbić coś na drzazgi rozbiť niečo na márne kúsky (s. 70), kłaść dziecko spać ukladať dieťa do postele (s. 128), leżeć w szpitalu ležať v nemocnici (s. 156), odjąć komuś nogę – amputovať niekomu nohu (s. 225), pokonać odległość prekonať vzdialenosť (s. 272), postawić wodę na herbatę postaviť (vodu) na čaj (s. 284), mówić, robić coś bez przerwyhovoriť, robiť niečo bez prestania (s. 308), psuć sobie oczy, zdrowie – kaziť si zrak, zdravie (s. 318), wymierzyć policzek vylepiť zaucho (s. 440), życzyć komuś dobrze, żle priať niekomu dobre, zle (s. 488) a pod.

Okrem uvedených (a im podobných) výhrad v recenzovanom slovníku sú viaceré poľské frazémy preložené do slovenčiny doslova, čo však nevyjadruje význam poľskej frazémy a tým sa v slovenskom texte podáva falošná informácia. Také sú napr. frazémy cztery literyštyri písmená (s. 158), gościnne progi pohostinné prahy (s. 299), stanąć na rzęsach postaviť sa na mihalnice (!) (s. 348), zmowa milczeniadohoda mlčania (s. 479), być na chodzie – byť v chode (s. 45), nie­chcący naumyślnienechtiac naschvál (s. 201) a pod.

Sú však aj opačné prípady, keď slovenský ekvivalent sa zbytočne vzdialil od poľskej predlohy, napr. silnik zaskoczył – „motor zapracoval“ namiesto motor naskočil (hovor.) (s. 464); ubywa dnia – deň sa kráti, ale aj dňa ubúda (s. 402); biec jak strzałaletieť ako šíp, ale aj ako strela (s. 374); strzelić głupstwo streliť capa, ale aj tresknúť hlúposť (s. 374); chłopski rozum – zdravý rozum, ale aj sedliacky rozum (s. 43) a pod.

Pre používateľa recenzovaného slovníka je zaiste nepríjemné zistenie, že zaradenie frazém do jednotlivých hesiel je nesystémové, úplne náhodné (napr. frazéma być od siedmiu boleści je v hesle od spolu s ďalšími frazémami gadać od rze­czy, ktoś nie jest od macochy), čo mimoriadne sťažuje ich vyhľadávanie. A pritom by stačilo uvádzať frazémy podľa istej zásady, napr. pod ich prvé plnovýznamové slovo a pod.

V recenzii o poľsko-slovenskom slovníku sme sa trocha obšírnejšie pozastavili a bohatšie, ako je zvykom, dokumentovali voľbu slovenských ekvivalentov, ktoré v ňom poľskí používatelia budú predovšetkým vyhľadávať. Ak vezmeme do úvahy, že sme nečítali celý slovník, len sme v ňom trocha pozornejšie listovali (a že sme nevyužili všetky naše poznámky), ukazuje sa potreba jeho dôkladnej revízie pred ďalším vydaním, ktoré mu úprimne žičíme, lebo celkove má vyhovujúcu lexikografickú úroveň.


F. Buffa





Nové vydanie Krátkej gramatiky slovenskej Eugena Paulinyho


Kto by sa nepotešil reedícii knihy Eugena Paulinyho, nech by to bola ktorákoľvek z jeho bohatej produkcie. E. Pauliny je jedným z najvýznamnejších slovenských jazykovedcov všetkých čias, autorom, ktorý vypracoval základné diela mnohých slovakistických disciplín. Jeho autorita v slovenskej jazykovede je taká veľká, že na jeho slová sa dokonca v lingvistickom spore neraz odvoláva jedna i druhá strana. Ako prvá z jeho prác sa v reedícii objavuje Krátka gramatika slovenská, vo svojom čase pomerne známa učebnica medzi študentmi, v ktorej autor systematicky, sebe vlastným, takpovediac paulinyovským štýlom podáva výklad základných poznatkov o slovenskom jazyku. Krátka gramatika slovenská vyšla po prvýkrát už v r. 1960 a naposledy v r. 1971 vo svojom 4. vydaní len s minimálnymi zmenami. Vtedy bola aj oficiálne schválená ako vysokoškolská príručka pre poslucháčov filozofických a pedagogických fakúlt na Slovensku. Dnes vzhľadom na vedomostné penzum, ktoré musí zvládnuť žiak gymnázia, by mohla byť vhodná aj ako gymnaziálna učebnica, resp. ako príručka na prípravu pre filologicky zameraných uchádzačov na vysoké školy. Okrem všeobecnej časti, náuky o slove, tvaroslovia a syn­taxe sa tu ponúkajú aj základné poznatky o výslovnosti a pravopise, súpisy vybraných slov nevynímajúc. Dikcia učebnice je školská, dôraz sa kladie na názornosť, prehľadnosť a sústavnosť. Veľmi inštruktívne sú poznámky nadpísané titulkom Pamätaj!, kde sa upozorňuje na všetko, čo je zložitejšie, nejakým spôsobom zvláštne alebo čo akýmkoľvek spôsobom vybočuje z pravidelných paradigiem.

Editor I. Ripka v úvode píše, že okrem drobných doplnení textu sa zapracovali nové kodifikačné zmeny z Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1991. Možno vysloviť spokojnosť, že editor ináč ponechal onen špecifický štýl E. Paulinyho takmer bez dotknutia a že na druhej strane dôsledne ponahrádzal „dobové“ vety z dokla­dového materiálu vhodnými ekvivalentmi. Zdá sa však, že spomínané zapracúvanie zmien neprinieslo vo všetkých ohľadoch očakávané ovocie. E. Pauliny medzi výnimkami z pravidla o rytmickom krátení uvádza podľa starej tradície aj slová s príponami -ár, -áreň, napr. mliekár, mliekáreň, poviedkár, obrázkár, bábkár, bábkárstvo. Do tohto textu sa vsúva poznámka, že táto výnimka sa týka len prípadov, keď prípone -ár predchádza dvojhláska, napr. mliekár, mliekáreň, poviedkár, pamiatkár. Lenže to dnes neplatí ani v kodifikačnej praxi a zrejme ani v živej norme. V 3. vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka z r. 1997, ktorý má tiež normatívne ambície, potvrdené aj vyhlásením Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, sa všetky slová na -ár uvádzajú z krátkym -a- bez ohľadu na to, čo im predchádza. A je len otázka krátkeho času, kedy vyjde dávno ohlásené ďalšie vydanie Pravidiel slovenského pravopisu s tou istou inštrukciou.

A čo mal v tomto komplikovanom prípade urobiť editor? Jedno z riešení bolo také, aké zvolil. Domnievam sa však, že neveľmi šťastné. Inou možnosťou bolo upraviť text v korektúrach podľa najnovších nálad medzi kodifikátormi (o „nála­dách“ hovorím preto, že spomínaná kodifikačná zmena sa neopiera o objektívne zistenia skutočného stavu v systéme slovenského jazyka, ale skôr o dojmy o ňom). Ale bola tu ešte tretia možnosť. Ponechať túto vec tak, ako to mal E. Pauliny, iba s poznámkou pod textom o súčasných kodifikačných zmenách. Dosiahlo by sa tým jednak to, že by sa zachoval pôvodný text E. Paulinyho i dikcia jeho formulácií, a jednak by sa tým najlepšie vystihla skutočná situácia v jazyku, inými slovami: vystihla by sa skutočná, t. j. živá fonologická realita. Na zdôvodnenie pokusov o rozbitie kvantitatívne takej pevnej prípony, akou bola a je v slovenčine prípona  ár, nemožno totiž nájsť v jazykovej realite nič, čo by kohokoľvek na niečo také oprávňovalo.


S. Ondrejovič

rozličnosti



Turecké, turkotatárske či turkické jazyky? – Autori V. Krupa, J. Genzor a L. Drozdík nás už vo svojej knižke Jazyky sveta, ktorá vyšla v r. 1983, upozornili (na s. 212) na to, že termín turkotatárske jazyky, ktorý možno nájsť vo viacerých slovenských a českých jazykovedných príručkách a slovníkoch, treba považovať za prekonaný, a teda za nesprávny. Vtedy títo autori odporúčali termín turkotatárske jazyky nahradiť pomenovaním turecké jazyky.

Takto by sa však dostal do protikladu termín turecký jazyk (materinský jazyk 40 miliónov ľudí – základného obyvateľstva Turecka, cyperských Turkov a viacerých menšín v okolitých krajinách) a termín turecké jazyky, ktorým sa pomenúvajú jazyky vyše 100 miliónov ľudí, obývajúcich rozsiahle priestory od okrajových častí juhovýchodnej Európy po severovýchodné oblasti Sibíri. Okrem turečtiny sem patrí napr. uzbečtina, novoujgurčina, salarčina, azerbajdžančina, turkménčina, baškirčina, tatárčina, kazaština, kirgizština, kumánčina atď. Ukázalo sa teda, že navrhovaná terminologická úprava, ktorá sa medzitým u niektorých autorov ujala, má i svoje nevýhody. Viedla totiž k utlmeniu formálnej rozlíšiteľnosti daných pomenovaní (turecký jazyk / turecké jazyky).

Ak sa pozrieme na svetové jazyky, môžeme zistiť, že tieto pomenovania sú v nich dosť diferencované. V angličtine sa stretávame s dvojicou Turkish language – Turkic languages, v nemčine türkische Sprache – Türksprachen, v ruštine tureckij jazyk – ťurkskije jazyky, hoci zasa na druhej strane napr. ani vo francúzštine sa nejako zvlášť nezvýrazňuje príslušná formálna diferencovanosť. Najčastejšie sa totiž v tomto jazyku používajú ekvivalenty langue turque – languages turques.

Autori Jazykov sveta neboli u nás jediní, čo termín turkotatárske jazyky už v danom čase odmietali. Aj inde sme zaznamenali pokusy nájsť vyhovujúcejšie pomenovanie a vyhnúť sa termínu turkotatárske jazyky, proti ktorému svedčí fakt, že sa v ňom bez zvláštneho dôvodu vyzdvihuje jeden z menších jazykov danej skupiny (tatárčina). Niektorí autori sa pokúsili presadiť termín turkské, resp. türkské jazyky (porov. napr. Mruškovič, V.: Jazyky Európy. Martin, Matica slovenská 1983, s. 86–92; Ratkoš, P.: Kontinuita slovenského osídlenia v 9.–11. storočí. In: Slovenský ľud po rozpade Veľkomoravskej ríše. Bratislava, Veda 1984, s. 19), čo je zrejmý kalk z ruštiny. Novšie sa však v tomto použití ustaľuje forma turkické jazyky (podľa modelu lechické jazyky), v dôsledku čoho vznikla podobná situácia ako v angličtine. Navyše je to v zhode s už dávnejšou praxou v antropologickej a etnografickej slovenskej i českej spisbe. Tvar turkický používa vo viacerých svojich publikáciách napr. známy etnológ J. Wolf, ktorý v knihe Abeceda národov (Praha, Horizont 1986) upozorňuje, že týmto termínom nahrádza „v zhode s lo­gikou veci“ staršie termíny turkotatársky a turecký (národ, jazyk).

Tieto informácie doplňme ešte o fakt, že aj vo väčšine našich príručiek a slov­níkov donedávna prevažovalo v danom význame používanie termínu turkotatárske jazyky. Tak sme to našli nielen v Slovníku slovenského jazyka IV (Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1964, s. 615), v Slovníku cudzích slov M. Ivanovej-Šalingovej a Z. Ma­níkovej (Bratislava, SPN 1979, s. 903), ale aj v Úvode do štúdia jazykov Š. Ondruša a J. Sabola (Bratislava 1981, s. 264; paralelne sa tu však spomínajú aj turecké jazyky) a u J. Mistríka (Jazyk a reč. Bratislava, Mladé letá 1984, s. 367). V 3. vydaní Krátkeho slovníka slovenského jazyka (Bratislava, Veda 1997) sa tento názov neuvádza v nijakom variante, kým v českom Akademickom slovníku cudzích slov II (Praha, Academia 1995, s. 788), ktorý vyšiel v slovenskom preklade, sa uvádza len heslo turkický s výkladom „lingv. turkotatarský“, avšak bez ďalšieho komentára. Pritom sa ukazuje, že vo vedeckej (odbornej i popularizačnej) literatúre sa v danom význame ustaľuje znenie turkické jazyky turkické národy. Ako dobrý doklad tu môže poslúžiť napr. nová encyklopedická príručka V. Krupu a J. Genzora Jazyky sveta v priestore a čase, ktorá vyšla celkom nedávno (Bratislava, Veda 1996). Tu sa v celom texte používa iba forma turkický.

Uvedenú situáciu nezohľadňujú v dostatočnej miere ani najnovšie slovníky. Platí to napr. aj o novom Veľkom slovníku cudzích slov od S. Šalinga, M. Ivanovej- Šalingovej a Z. Maníkovej (Bratislava – Veľký Šariš, SAMO 1997). Na s. 1251 tu síce nájdeme heslo turkický (turkické jazyky), avšak len s kvázi­synonymným výkladom „turecké jazyky“. A takisto i vo výkladovej časti hesla turečtina sa možno stretnúť s vysvetlením „lingv. jazyk z juhozápadnej skupiny tureckých (staršie turkotatárskych) jazykov z rodiny altajských jazykov“. Pracuje sa teda s výrazmi turkické tu­recké jazyky ako s rovnoprávnymi synonymami, čo podľa nášho názoru nie je šťastné riešenie, ktoré by uspokojivo zachytávalo reálnu situáciu. Z lexiko­gra­fických príručiek, ktoré doteraz vyšli, možno vyhovujúce spracovanie príslušných hesiel však nájsť v Slovníku cudzích slov (Bra­tislava, SPN 1997), ktorý je slovenskou mutáciou spomínaného českého Akademického slovníka cudzích slov. V struč­nom prehľade jazykov sveta tu nachádzame heslá turečtina, turkické jazyky a turkotatárske jazyky, spracované v takejto podobe: turečtina – turkický jazyk, úradný jazyk v Turecku a na Cypre (popri gréčtine), menšinami používaný aj v Bulharsku, Macedónsku, Moldavsku, Grécku, USA, Rumunsku, Iraku; turkické jazyky – vetva altajskej jazykovej rodiny deliaca sa na juhozáp. (napr. turečtina, azerbajdžančina, turkménčina), juhových. (napr. uzbečtina, ujgurčina), severových. (napr. altajčina, jakutčina) skupinu a povolžskú bulharčinu s čuvaštinou; predtým nazývané turkotatárske; turkotatárske jazyky – starší názov pre turkické jazyky.

Z toho, čo sme doteraz uviedli, je zrejmé, že z trojice výrazov (termínov) spomínaných na začiatku (turecké jazyky, turkotatárske jazyky a turkické jazyky) dávame pred­nosť poslednému termínu. Táto forma, ako sme už konštatovali, sa ustá­lila dávnejšie v antropologicko-etnologickej literatúre, ale čoraz silnejšie sa presadzuje aj v novej lingvistickej produkcii. Vo výkladových slovníkoch pri spracúvaní uvedených hesiel navrhujeme postupovať tak, ako to urobili v zhode s originálom prekladatelia slovenskej verzie najnovšieho Slovníka cudzích slov z r. 1997, pre ktorých je základnou podobou forma turkický (turkické jazyky, turkické národy).

S. Ondrejovič


Súčasťou každej štúdie od 1. čísla 63. ročníka Slovenskej reči je záväzne abstrakt v anglickom jazyku (vrátane preloženého titulku). Abstrakt by mal mať max. 100 slov a obsahovať tzv. kľúčové slová na identifikáciu príspevku v rámci vedecko-výskumnej oblasti.










MIČ 49 611
























SLOVENSKÁ REČ, časopis pre výskum slovenského jazyka. Orgán Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied. Ročník 63, 1998. Adresa redakcie: 813 64 Bratislava, Panská 26. Hlavný redaktor: I. Ripka. Výkonná redaktorka: S. Duch­ková. Technický redaktor: V. Radik.

Vychádza šesť ráz za rok. Objednávky a predplatné prijíma Slovak Academic Press, spol. s r. o., P. O. Box 57, Nám. slo­body 6, 810 05 Bratislava. Registračné číslo 7089.


Distributed by SAP – SLOVAK ACADEMIC PRESS Ltd., P. O. Box 57, Nám. slo-body 6, 810 05 Bratislava, Slovakia.


Objednávky do zahraničia prijíma a vybavuje SLOVART G. T. G. Ltd., Krupinská 4, P. O. Box 152, 852 99 Bratislava, Slovakia.


Distribution rights held by KUBON and SAGNER, P. O. B. 34 01 08, D–8000 München, Germany.


© Slovak Academic Press, spol. s r. o., 1997


* Podstatná časť textu tohto príspevku odznela na medzinárodnej slavistickej konferencii o kompozitách v onymii slovanských jazykov, ktorá sa konala v Lubline 21.–24. novembra 1997.