62 I 1997 I 6 I





časopis pre výskum slovenského jazyka































SLOVENSKÁ

REČ


časopis

pre výskum

slovenského jazyka

orgán

Jazykovedného ústavu

Ľudovíta Štúra

Slovenskej akadémie

vied






HLAVNÝ REDAKTOR

Ivor Ripka


VÝKONNÁ REDAKTORKA

Silvia Duchková


REDAKČNÁ RADA

Ján Bosák, Ferdinand Buffa, Juraj Dolník, Silvia Duchková, Ladislav Dvonč, Ján Findra, Juraj Furdík, Eugen Jóna, František Kočiš, Rudolf Krajčovič, Ema Krošláková, Milan Majtán, Jozef Mlacek, Anna Oravcová, Matej Považaj, Ivor Ripka, František Ruščák


REDAKCIA

813 64 Bratislava, Panská 26




OBSAH


ŠTÚDIE A ČLÁNKY


L. Dvonč, Názvy štátov v spisovnej slovenčine 321

V. Blanár, Nad základnou lexikografickou príručkou 332

Ľ. Králik, Nad dvoma novými dielami slovanskej etymologickej lexikografie 340

SPRÁVY A RECENZIE

13. slovenská onomastická konferencia. T. Laliková 348

Kolokvium mladých jazykovedcov po siedmy raz M. Koncová 349

Slovenský preklad kánonického práva. J. Horecký 352

Vyšiel druhý zväzok personálnych bibliografií slovenských jazykovedcov. S. Ondrejovič 357

DUDOK, M.: Vývin slovakistiky. Štúdie z dejín jazykovednej slovakistiky v Juhoslávii – 18. a 19. storočie. P. Žigo 359

BUFFA, F.: Šarišské nárečie. Š. Lipták 361

KRONIKA

Životné jubileum Evy Rísovej. J. Findra 365

Súpis prác Evy Rísovej za roky 1971–1995. L. Dvonč 367

ROZLIČNOSTI

Priezorník. P. Odaloš 377


OBSAH 62. ROČNÍKA 378


INDEX 62. ROČNÍKA. S. Duchková 380

slovenská

reč


ročník 62 – 1997

číslo 6


Ladislav Dvonč


NÁZVY ŠTÁTOV V SPISOVNEJ SLOVENČINE


Jednotlivé štáty mávajú oficiálne názvy (pomenovania s ustáleným výberom slov a s ustáleným poradím slov). Sú to vlastné mená, ktoré sa rovnako ako iné vlastné mená píšu s veľkými začiatočnými písmenami. Oficiálnymi názvami štátov sa stali aj niektoré názvy, ktoré často vytvorili dodatočne historici. Treba pritom rozlišovať dva druhy názvov štátov. Na prvom mieste sú to neskrátené oficiálne podoby názvov, ktoré majú aj vžité slovenské podoby, napr. Francúzska republika, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, Egyptská arabská republika, Brazílska federatívna republika, Čínska ľudová republika a pod. Oficiálne názvy sa používajú predovšetkým v oficiálnych diplomatických dokumentoch medzinárodného styku a pri rokovaniach, v podrobných geografických a kartogra­fických dielach a monografiách o týchto štátoch. Popri nich v bežnej praxi používame skrátené názvy štátov vo vžitej slovenskej podobe, napr. Francúzsko, Veľká Británia, Egypt, Brazília, Čína atď. Takto sa to uvádza v publikácii Vžité slovenské názvy štátov a závislých území (1996, s. 9), ktorá predstavuje najnovšiu štandardizáciu vžitých slovenských názvov štátov a závislých území. Predmetom štandardizácie v tejto publikácii sú pritom nielen skrátené vžité slovenské podoby názvov štátov a závislých území, ako aj ich plné vžité slovenské podoby, ale aj slovenské vžité podoby názvov častí štátov (provincií, členských štátov atď.). My na tomto mieste si všimneme jazykovú stavbu názvov samostatných štátnych útvarov. Opierame sa pritom o materiál, ktorý prináša spomenutá publikácia. Ide nám iba o neskrátené, oficiálne podoby názvov štátov v spisovnej slovenčine, napr. Francúzska republika, Brazílska federatívna republika, Nemecká spolková republika, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska atď.

Jednotlivé názvy štátov, ktoré sú predmetom našej pozornosti, mávajú ustálenú podobu, v ktorej sa vydeľujú dve základné časti a či dva základné členy, a to (1) určený člen, (2) určujúci člen.

Ako určený člen sa v názvoch štátov používa jednak podstatné meno štát, jednak aj iné podstatné mená, ktorými sa označujú jednotlivé štátne útvary. Ide o tieto podstatné mená: džamáhírija: Líbyjská arabská ľudová socialistická džamáhírija; emirát: Spojené arabské emiráty; federácia: Ruská federácia; kniežatstvo: Andorrské kniežatstvo, Lichtenštajnské kniežatstvo, Monacké kniežatstvo; konfederácia: Švajčiarska konfederácia; kráľovstvo: Belgické kráľovstvo, Bhutánske kráľovstvo, Dánske kráľovstvo, Holandské kráľovstvo, Jordánske hášimovské kráľovstvo, Kambodžské kráľovstvo, Lesothské kráľovstvo, Marocké kráľovstvo, Nepálske kráľovstvo, Nórske kráľovstvo, Saudskoarabské kráľovstvo, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, Svazijské kráľovstvo, Španielske kráľovstvo, Švédske kráľovstvo, Thajské kráľovstvo, Tonžské kráľovstvo; republika, napr. Francúzska republika, Slovenská republika, Talianska republika (spolu 121 názvov); spoločenstvo: Bahamské spoločenstvo; sultanát: Ománsky sultanát; štát: Bahrajnský štát, Brunejsko-darussalamský štát, Eritrejský štát, Izraelský štát, Katarský štát, Kuvajtský štát, Mikronézske federatívne štáty, Spojené štáty americké, Spojené štáty mexické, Vatikánsky mestský štát, Západosamojský nezávislý štát; veľkovojvodstvo: Luxemburské veľkovojvodstvo; zväz: Mjanmarský zväz.

Celkom výnimočné postavenie v rámci názvov štátov má názov Svätá stolica s podstatným menom stolica, resp. výnimočné je celé spojenie Svätá stolica, pozostávajúce z prídavného mena svätá a podstatného mena stolica. Popri tomto názve existuje aj názov Vatikánsky mestský štát, bežne sa však používa iba názov Svätá stolica.

Všimnime si teraz jednotlivé podstatné mená, ktoré sa používajú v názvoch spomenutých štátov.

Podstatné meno džamáhírija, ktoré je v názve Líbyjská arabská ľudová socialistická džamáhírija, má celkom výnimočné postavenie. V našich slovníkoch sa toto podstatné meno nezaznamenáva. Používateľ nášho jazyka nemá možnosť zistiť, čo sa ním vlastne označuje. V spomenutej publikácii so vžitými názvami štátov a závislých území sa v druhom stĺpci hesla, v ktorom je uvedené štátne zriadenie alebo forma závislosti, zaznamenáva slovo republika. Vo všetkých iných prípadoch, ak ide o republiku, je v názve štátu vždy slovo republika. Nejdeme sa tu púšťať do rozboru výkladu vodcu líbyjského štátu, podľa ktorého je rozdiel medzi republikou a džamáhírijou. Ani štáty, v ktorých názvoch používame slovo republika, nebývajú absolútne totožné, jednako pri nich vždy používame toto slovo. Ak v prípade líbyjského štátu ide o štátne zriadenie, ktoré u nás bežne označujeme slovom republika, nevidíme nijaký dôvod, prečo by sme mali používať v názve tohto štátu slovo džamáhírija. Na obranu slova džamáhírija by sa prípadne mohlo uviesť, že podobne ako toto slovo používame v názvoch štátov aj cudzie slová emirát sultanát. Rozdiel je tu však práve v tom, že slová emirát sultanát (podobne ako slová emir sultán) sú u nás známe a bežne sa uvádzajú aj v našich slovníkoch, kým slovo džamáhírija, ako sme už spomenuli, nie je u používateľov nášho jazyka známe a nespomína sa ani v lexikografických dielach. Slovo džamáhírija sa neprispôsobilo sústave nášho jazyka ani z hláskoslovného hľadiska, o čom svedčí výskyt dvoch dĺžok vedľa seba v základe slova, čo v spisovnej slovenčine nebýva. Navrhujeme, aby sme namiesto názvu Líbyjská arabská ľudová socialistická džamáhírija používali názov Líbyjská arabská ľudová socialistická republika.

Čo sa týka slova kráľovstvo, ktoré sa aj dnes používa v pomerne značnom počte pomenovaní, treba uviesť, že v niektorých prípadoch ide o kráľovstvo, v názve sa však toto slovo nepoužíva, napr. Svätá Lucia, Svätý Krištof a Nevis, ktoré sa v spomenutej publikácii označujú ako konštitučné monarchie, Západosamojský nezávislý štát, ktorý je tu označený ako kráľovstvo, pričom sa o všetkých hovorí ako o členoch Spoločenstva (predtým Britské spoločenstvo národov). Konštitučnou monarchiou a členom Spoločenstva sú aj Bahamy s oficiálnym názvom Bahamské spoločenstvo. V týchto názvoch sa teda nepoužíva slovo kráľovstvo, ale ani slovo monarchia, ktoré je známe zo staršieho názvu Rakúsko-uhorská monarchia. Po­užívateľ jazyka sa takto z názvu štátu nedozvedá, o aké štátne zriadenie v takomto prípade ide. Sú to vlastne „nehovoriace“ názvy.

Zo základných podstatných mien, ktoré sú súčasťou terajších názvov nezávislých štátov, sa slovo štát, hoci predstavuje základný výraz, používa dosť málo. Používa sa skôr v prípade názvov členských štátov, napr. členských štátov Mjanmarska, Mjanmarského zväzu: Čjinský štát, Jakchainský štát atď. Namiesto oficiálneho názvu Izraelský štát sa v našich oznamovacích prostriedkoch veľmi často používa názov Štát Izrael, ktorý nezodpovedá bežnému tvoreniu názvov štátov v spisovnej slovenčine typu Slovenská republika, Brazílska federatívna republika atď. S používaním pomenovania štát sa častejšie stretávame v historických názvoch štátov s prívlastkami, ktoré súvisia s názvami ich hlavných miest, napr. Moskovský štát, Kyjevský štát.

Najčastejším pomenovaním v názvoch štátov je slovo republika. Vcelku ide dnes o 121 názvov štátov s týmto slovom. V niektorých prípadoch na rozdiel od nedávnej minulosti pribudli názvy so slovom republika, napr. Spojené štáty indonézske – Indonézska republika, v niektorých prípadoch názvy so slovom republika boli nahradené názvami bez tohto slova, napr. Ruská sovietska federatívna socialistická republika – Ruská federácia, Mongolská ľudová republika – Mongolsko, Rumunská socialistická republika – Rumunsko, pritom však ide naďalej o republiky. Slovo republika sa vyskytuje aj v názvoch členských štátov, napr. Adygejská republika, Čuvašská republika, Jakutská republika atď. (súčasti Ruskej federácie), Abcházska republika, Adžarská republika (časti Gruzínskej republiky), Čiernohorská republika, Srbská republika (časti Juhoslovanskej zväzovej republiky). K niektorým názvom so slovom republika možno mať pripomienky. Štandardizovaný je názov Republika Bosny a Hercegoviny, ktorý nadväzuje na chorvátsky názov Republika Bosna i Hercegovina a rovnako znejúci srbský názov. Nazdávame sa, že namiesto názvu Republika Bosny a Hercegoviny by sme mali v spisovnej slovenčine používať názov Bosniansko-hercegovinská republika so zloženým prívlastkom bosniansko-hercegovinská. Oporu pre takýto názov vidíme v názve Brunejsko-darussalamský štát, predovšetkým však v názve Rakúsko-uhorská monarchia, ktorý je všeobecne veľmi dobre známy a v ktorom ide o tvorenie názvu štátu so zloženým prívlastkom rakúsko-uhorská. Oporu vidíme aj v najnovšie sa utvárajúcom pomenovaní nového zväzu Ruska a Bieloruska. Hovorí sa a píše o rusko- bieloruskom zväze, takže tu ide o rovnaké tvorenie, ako je to v prípade názvu Rakúsko-uhorská monarchia. Zatiaľ síce nie je ešte ustálený oficiálny názov štátu, je však možné, že sa zavedie názov, v ktorom pôjde o používanie prívlastkov ruský a bieloruský.

Iné pomenovania s podstatným menom ako určeným členom sa používajú vcelku len v malej miere. Ide o slová emirát, federácia, kniežatstvo, konfederácia, spoločenstvo, sultanát, veľkovojvodstvo, zväz, z ktorých každé sa vyskytuje v jed­nom názve. Ešte treba spomenúť, že sa stretáme s používaním názvu Japonské cisárstvo s určeným podstatným menom cisárstvo, no tento názov nie je dnes oficiálny. Takým je názov Japonsko, ktorý predstavuje názov štátu podľa názvu krajiny, resp. ide tu o používanie názvu krajiny aj ako názvu štátu. V súčasnosti sa v názvoch štátov nevyskytuje ani podstatné meno ríša; vyskytuje sa iba v historic­kých názvoch, napr. Rímska ríša, Veľkomoravská ríša, Samova ríša, Franská ríša, Byzantská ríša; podobne je to aj so slovom veľríša, napr. Perzská veľríša. Repertoár určených podstatných mien v názvoch štátov sa vcelku obmedzuje na podstatné mená republika a kráľovstvo (silne prevažuje slovo republika).

Všeobecné podstatné meno ako určený člen býva najčastejšie v jednotnom čísle, napr. Francúzska republika, Holandské kráľovstvo, Luxemburské veľkovojvodstvo. Zriedkavejšie, ak ide o zväz, úniu a pod., býva určené podstatné meno v množnom čísle, napr. Spojené štáty americké, Spojené štáty mexické, Mikronézske federatívne štáty, Spojené arabské emiráty. Treba však zdôrazniť, že ak ide o spo­­jenie viacerých štátov do vyššieho celku, nie vždy sa táto skutočnosť vyjadruje použitím podstatného mena v množnom čísle. Na označenie takýchto štátov sa niekedy používajú všeobecné podstatné mená v jednotnom čísle; ide o slová federácia, konfederácia, zväz, únia a pod., napr. Ruská federácia, Švajčiarska konfederácia, Mjanmarský zväz. Takéto pomenovania signalizujú, že ide o štátne útvary pozostávajúce z viacerých členských štátov. V niektorých prípadoch sa však po­užívajú pomenovania, ktoré neukazujú na to, že ide o zväz, úniu a pod., napr. Indická republika (je to federácia, federatívna republika). Koniec koncov takýto je aj názov Tanzánijská zjednotená republika, lebo prídavné meno zjednotená neukazuje presvedčivo, že tu ide o federatívnu republiku; zjednotený môže byť aj štát, ktorý nie je vnútorne členený na členské štáty.

Popri určenom člene, ktorým je všeobecné podstatné meno republika, kráľovstvo, štát a pod., sa v názvoch štátov vydeľuje aj určujúci člen. Určujúcim členom býva najčastejšie zhodný prívlastok vyjadrený prídavným menom.

Ak ide o určujúci člen, ktorý je vyjadrený prídavným menom, záväzne sa používa prídavné meno súvisiace s názvom krajiny alebo pomenovaním obyvateľov krajiny, napr. Slovenská republika, Holandské kráľovstvo, Ruská federácia, Švajčiarska konfederácia, Katarský štát, Mjanmarský zväz atď. Tieto prívlastky bývajú dnes vo veľkej miere ustálené. Zmeny sa uplatňujú iba vtedy, ak sa mení názov krajiny, napr. namiesto názvu Barma sa dnes používa názov Mjanmarsko a podľa toho je aj namiesto názvu Barmský zväz názov Mjanmarský zväz. Najnovšie sa namiesto názvu Zairská republika zaviedol názov Konžská demokratická republika, čo tiež ukazuje na zmenu názvu krajiny. Tu nastáva istá ťažkosť, ktorá spočíva v tom, že popri Kongu s Konžskou demokratickou republikou je aj Kongo s Konž­skou republikou. Názvy štátov sa síce odlišujú, ale názov krajiny alebo skrátený názov štátu je v týchto dvoch prípadoch totožný. Zrejme budeme musieť hovoriť o Kongu s hlavným mestom Kinshasa a o Kongu s hlavným mestom Brazzaville.

Popri prívlastkoch, ktoré ukazujú na miestnu príslušnosť štátu, sa pri niektorých názvoch štátov používajú aj ďalšie prívlastky, ktoré ukazujú na príslušnosť štátu do väčšieho jazykového celku, na vnútorné členenie štátu, politické alebo ideologické zameranie a pod. Ide o tieto prívlastky: arabský: Egyptská arabská republika, Líbyjská arabská ľudová socialistická džamáhírija, Sýrska arabská republika, Spojené arabské emiráty; demokratický: Alžírska demokratická ľudová republika, Konžská demokratická republika, Somálska demokratická republika, Srílanská demokratická socialistická republika. Prívlastok demokratická je aj v náz­ve Demokratická republika Svätého Tomáša a Princovho ostrova, v ktorom popri tomto prívlastku, ktorý je zhodný, je aj prívlastok Svätého Tomáša a Princovho ostrova, ktorý je nezhodný. Ďalej sú to prívlastky federatívny: Brazílska federatívna republika, Komorská federatívna islamská republika, Mikronézske federatívne štáty, Nigérijská federatívna republika; hášimovský: Jordánske hášimovské kráľovstvo; islamský: Afganský islamský štát, Iránska islamská republika, Komorská federatívna islamská republika, Mauritánska islamská republika, Pakistanská islamská republika; ľudový: Čínska ľudová republika, Bangladéšska ľudová republika, Líbyjská arabská ľudová socialistická džamáhírija; ľudovodemokratický: Kórejská ľudovodemokratická republika, Laoská ľudovodemokratická republika; mestský: Vatikánsky mestský štát; nezávislý: Západosamojský nezávislý štát; socialistický: Líbyjská arabská ľudová socialistická džamáhírija, Srílanská demokratická socialistická republika, Vietnamská socialistická republika; spojený: Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, Spojené štáty americké, Spojené štáty mexické; spolkový: Nemecká spolková republika; svätý: Svätá stolica; východný: Uruguajská východná republika; zjednotený: Tanzánijská zjednotená republika; zväzový: Juhoslovanská zväzová republika.

Všimnime si teraz bližšie používanie týchto prívlastkov v názvoch štátov.

Prívlastok demokratický sa na jednej strane obmedzil, lebo dnes sa názov Nemecká demokratická republika stal historickým (štát s týmto názvom už neexistuje), na druhej strane pribudol tento prívlastok v názve Konžská demokratická republika.

Prívlastok federatívny sa niekedy spája s podstatným menom, ktoré presne poukazuje na štátne zriadenie, napr. Brazílska federatívna republika, Nigérijská federatívna republika (s určeným podstatným menom republika ako označením istého štátneho zriadenia). Niekedy sa však spája s podstatným menom, ktoré ne­ukazuje presne, o aké štátne zriadenie ide, napr. Mikronézske federatívne štáty predstavujú tiež federatívnu republiku, hoci to nie je výslovne vyjadrené v ich názve. Názvy typu Brazílska federatívna republika, Nigérijská federatívna republika, Komorská federatívna islamská republika sú presnejšie ako názvy typu Mikronézske federatívne štáty, ale sú presnejšie aj v porovnaní s názvami typu Ruská federácia, v ktorých sa hovorí o vnútornom členení štátu, ale nepomenúva sa štátne zriadenie. Pritom existujú aj štáty, ktoré predstavujú federáciu a republiku, ale ich názov to nijako nevyjadruje, napr. Argentínska republika. Sem zaraďujeme aj názov Spojené štáty americké, ktoré, ako sa to uvádza v spomenutej publikácii o vžitých slovenských názvoch štátov a závislých území, predstavujú federatívnu republiku. Prívlastok spojené v spojení so slovom štáty neukazuje na to, že tu ide o federáciu, a to federatívnu republiku, rovnako na to neukazuje ani pomenovanie štáty, ktoré nie je označením štátneho zriadenia.

V prípade prívlastku hášimovský v názve Jordánske hášimovské kráľovstvo ide o použitie prídavného mena, ktoré súvisí s pomenovaním vládnucej dynastie Hášimovcov. V oficiálnych názvoch štátov sa dnes s takýmto postupom nestretáme; ide o podobný prípad, ako je napr. pomenovanie habsburská monarchia (monarchia ako štát s vládnucou dynastiou Habsburgovcov).

Prívlastok ľudový sa v dnešných názvoch používa už len vo veľmi malej miere. V nedávnej minulosti bol častý v názvoch niektorých socialistických štátov, napr. Bulharská ľudová republika, Maďarská ľudová republika, Poľská ľudová republika. Prívlastok ľudový možno zaradiť medzi politické alebo ideologické prívlastky.

Prívlastok ľudovodemokratický takisto patrí medzi politické alebo ideologické prívlastky. Jeho používanie sa obmedzuje na dva prípady.

Prívlastky mestský a nezávislý sa používajú v minimálnej miere. Ako sme už spomenuli, namiesto názvu Vatikánsky mestský štát s prívlastkom mestský sa bežne používa názov Svätá stolica, resp. najčastejšie sa používa názov Vatikán ako vžitý slovenský názov štátu.

Používanie prívlastku socialistický v názvoch štátov je dnes tiež veľmi obmedzené. V minulosti sa tento prívlastok uplatňoval v názve Zväz sovietskych socialistických republík a v názvoch členských štátov Sovietskeho zväzu, napr. Ruská sovietska federatívna socialistická republika, Estónska sovietska socialistická republika, Ukrajinská sovietska socialistická republika, Baškirská autonómna sovietska socialistická republika, alebo napr. v názve Československá socialistická republika.

Obmedzené je aj používanie prívlastku spojený. Je v názve Spojené štáty americké a analogicky v názve Spojené štáty mexické. Niekedy sa hovorí aj o Spojených štátoch európskych ako možnom usporiadaní Európy. Inak prívlastok spojené je iba v názvoch Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Spojené arabské emiráty.

Prívlastok spolkový sa vyskytuje iba v názve Nemecká spolková republika. Niekedy sa v bežnej praxi stretneme aj s použitím názvu „Rakúska spolková republika“. Rakúsko je podobne ako Nemecko spolkovou republikou, v názve tohto štátu však nie je prídavné meno spolková, názov je iba Rakúska republika. Prídavné meno spolkový je odvodené od podstatného mena spolok, pričom má podľa Slovníka slovenského jazyka IV (1964, s. 177) význam „týkajúci sa spolku, súvisiaci so spolkom (ako organizáciou)“. Slovo spolok má podľa tohto slovníka (s. 180) prvý význam „organizované združenie viacerých osôb s istým cieľom, určením, podľa úradne schválených stanov (dnes obyč. spoločnosť, zväz, združenie ap.)“. V Krátkom slovníku slovenského jazyka (1987, s. 415) je podobné spracovanie slova spolok, pri prídavnom mene spolkový je spojenie spolkový štát, ktoré sa vykladá ako federatívny štát. Slovo spolok sa však používa nielen na označenie organizovaného združenia viacerých osôb, ale aj na označenie združenia obcí alebo miest do väčších celkov. Z gréckych dejín je známy Aténsky spolok alebo Spartský spolok. V tomto význame sa používa v nemčine slovo Bund, ktoré je v názve Bundesrepublik Deutschland. V angličtine tomuto názvu zodpovedá názov Federal Republic of Germany s prídav­ným menom Federal, vo francúzštine je to názov La République fédérale d’Alle­magne s prídavným menom fédérale. Týmto prídavným menám zodpovedá prídavné meno federatívny, ktoré je v názvoch Brazílska federatívna republika alebo Nigérijská federatívna republika. Prídavné meno spolkový v názve Nemecká spolková republika predstavuje vlastne akýsi historizmus, dnes by tu s prihliadnutím na stav v angličtine, francúzštine, ruštine atď. malo byť prídavné meno federatívny. Čo sa týka názvu Nemecká spolková republika, treba ešte uviesť, že v spomenutej publikácii Vžité slovenské názvy štátov a závislých území sa uvádza poznámka, že na výslovnú žiadosť nemeckej strany sa v medzi­ná­rodných dohodách, zmluvách a podobných dokumentoch medzi Nemeckou spolkovou republikou a Slovenskou republikou používa podoba Spolková republika Nemecko, v ostatných prípadoch podoba Nemecká spolková republika. Tu treba konštatovať, že nijaký iný štát nikdy nijakú podobnú žiadosť nepredložil, nežiada kopírovať dôsledne pôvodnú podobu, napr. namiesto podoby Francúzska republika podobu Republika francúzska podľa francúzskeho oficiálneho názvu République française. Keby sme mali takto postupovať napr. v prípade Švajčiarska, museli by sme používať podobu Švajčiarska konfederácia ako ekvivalent názvu Schweizerische Eidgenossenschaft (s prívlastkom pred podstatným menom), ak by išlo o texty zodpovedajúce nemeckým textom, ale podobu Konfederácia švajčiarska ako ekvivalent francúzskeho názvu Confédération suisse, ak by išlo o texty zodpovedajúce francúzskym textom. Názvy štátov podobne ako iné názvy treba tvoriť podľa vlastných zákonitostí, nemožno mechanicky kopírovať pôvodné názvy (názvy v cudzích jazykoch).

Prídavné meno zväzový sa vyskytuje v názve Juhoslovanská zväzová republika. Je to ekvivalent srbského názvu Savezna Republika Jugoslavija s prídavným menom savezna, ktorému v slovenčine zodpovedá prídavné meno zväzová. Predtým existoval štát s názvom Socialistička Federativna Republika Jugoslavija, ku ktorému sa v Slovníku slovenského jazyka VI (1968, s. 274) uvádzal slovenský ekvivalent Juhoslovanská socialistická federatívna republika. Tento názov, aj keď zodpovedal bežnému tvoreniu názvov štátov v spisovnej slovenčine s podstatným menom a prívlastkom alebo prívlastkami stojacimi pred týmto podstatným menom, sa zvyčajne nepoužíval, v bežnej praxi sa používal názov Socialistická federatívna republika Juhoslávie. Je zaujímavé, že terajší názov Juhoslovanská zväzová republika sa rýchlo zaužíval, nepozorovať tendenciu uplatňovať podobu, pri ktorej by išlo o kópiu pôvodného názvu.

Repertoár zhodných prívlastkov sa do istej miery zredukoval. V minulosti sa v názvoch štátov používali aj niektoré iné prívlastky, ktoré sa v dnešných názvoch nevyskytujú: kooperatívny: Guayanská kooperatívna republika; revolučný: Guinejská ľudová revolučná republika; sovietsky: Zväz sovietskych socialistických republík, Ruská sovietska federatívna socialistická republika.

Už sme hovorili o tom, že v názvoch so zhodným prívlastkom alebo zhodnými prívlastkami býva prídavné meno, ktoré sa viaže na názov krajiny, napr. Slovenská republika (Slovensko), Nórske kráľovstvo (Nórsko), Ruská federácia (Rusko) a pod. V historických názvoch štátov bývajú prívlastky, ktorými sa vyjadruje vzťah k názvu hlavného mesta, napr. Rímska ríša, Rímska republika, Moskovský štát, Kyjevský štát, Córdobské kráľovstvo, Granadské kráľovstvo, Ženevská republika. V r. 1919 zasadal vo Weimare prvý parlament nemeckej republiky, ktorá vznikla po prvej svetovej vojne, a podľa toho sa zrodilo pomenovanie weimarská republika, príp. Weimarská republika. Nešlo tu o pomenovanie štátu podľa hlavného mesta, ale podľa miesta zasadania parlamentu. Je to takisto historické pomenovanie.

V súčasnosti sa nepoužívajú ani názvy štátov s privlastňovacími prídavnými menami. Ide takisto o historické názvy. Názov Samova ríša má charakter oficiálneho názvu, iné podobné pomenovania nepredstavujú oficiálne názvy, iba neoficiálne pomenovania podľa panovníkov, napr. Svätoplukova ríša, Koceľovo kniežatstvo, Pribinovo kniežatstvo a pod.

Počet zhodných prívlastkov v názvoch štátov sa pohybuje od jedného po štyri: jeden zhodný prívlastok: Slovenská republika, Holandské kráľovstvo, Švajčiarska konfederácia, Ruská federácia, Luxemburské veľkovojvodstvo atď.; dva prívlastky: Brazílska federatívna republika, Nemecká spolková republika, Západosamojský nezávislý štát atď.; tri prívlastky: Komorská federatívna islamská republika; štyri prívlastky: Líbyjská arabská ľudová socialistická džamáhírija.

V nedávnej minulosti sa vo väčšej miere používali názvy s dvoma, troma alebo štyrmi prívlastkami, napr. Československá socialistická republika, Poľská ľudová republika, Bulharská ľudová republika, Rumunská socialistická republika, Nemecká demokratická republika. Takéto názvy zväčša ustúpili názvom s jedným prívlastkom, napr. Poľská republika, Bulharská republika, Maďarská republika, niektoré ustúpili v prospech názvov štátov podľa krajín, napr. Mongolská ľudová republika – Mongolsko, Rumunská socialistická republika – Rumunsko, niektoré štáty zanikli a zanikol aj názov s viacerými prívlastkami, napr. Nemecká demokratická republika (zlúčená s Nemeckou spolkovou republikou). Ako veľmi nepraktické sa ukazujú názvy s troma, najmä však štyrmi prívlastkami, napr. Komorská federatívna islamská republika, Srílanská demokratická socialistická republika, Líbyjská arabská ľudová socialistická džamáhírija. Starší názov Ruská sovietska federatívna socialistická republika ako oficiálny názov sa už v minulosti bežne nahrádzal skrátenou podobou Ruská federácia, prípadne skratkou RSFSR. Podoba Ruská federácia je po rozpade ZSSR oficiálnym názvom. Z názvov so štyrmi prívlastkami ostal iba názov Líbyjská arabská ľudová socialistická džamáhírija, bežne sa však používa iba vžitá podoba Líbya, čo je vlastne názov krajiny. Pretože názvy štátov s viacerými prívlastkami sú veľmi nepraktické (sú pridlhé, ťažko si možno zapamätať jednotlivé prívlastky a ich poradie v názve), neprekvapuje ich ústup v prospech názvov s jedným, prípadne dvoma prívlastkami.

Vo väčšine prípadov zhodné prívlastky bývajú jednoduché, napr. Slovenská republika, Nemecká spolková republika, zriedkavejšie sú zložené, napr. Guinejsko- bissauská republika či z minulosti známy názov Rakúsko-uhorská monarchia.

Prívlastky bývajú zvyčajne pred určeným podstatným menom; v názve Spojené štáty americké je jednak anteponovaný prívlastok spojené a jednak aj postponovaný prívlastok americké. Takéto radenie prívlastkov vzniklo pod vplyvom oficiálneho anglického názvu United States of America. Prívlastok spojené je na tom istom mieste ako prívlastok united, prívlastok americké je na tom istom mieste ako nezhodný prívlastok of America. Podobne je to v názve Spojené štáty mexické.

V niekoľkých prípadoch podstatné meno ako základný člen je bližšie určené nezhodným prívlastkom: Republika Bosny a Hercegoviny, Republika Marshallových ostrovov, Republika Pobrežia Slonoviny, Republika Rovníkovej Guiney, Republika Trinidadu a Tobaga. V ojedinelých prípadoch podstatné meno je bližšie určené prídavným menom a celé toto spojenie je ďalej určené nezhodným prívlast­kom: Demokratická republika Svätého Tomáša a Princovho ostrova, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska.

Pomerne často sa názov krajiny používa aj ako názov štátu: Austrália, Belize, Etiópia, Fidži, Grenada, Írsko, Jamajka, Japonsko, Kanada, Malajzia, Mongolsko, Nový Zéland, Rumunsko, Turkménsko, Tuvalu, Ukrajina, Svätá Lucia, Svätý Vincent. Niekedy ide o spojenie dvoch názvov so spojkou a: Antigua a Baruda, inokedy sa dva názvy píšu so spojovníkom: Papua-Nová Guinea; obidva prípady by bolo potrebné zjednotiť. Názvy štátov, ktoré sú zhodné s názvom krajiny, pribúdajú. Napr. názov Austrália sa používa namiesto staršieho oficiálneho názvu Austrálsky zväz, názov Japonsko namiesto staršieho názvu Japonské cisárstvo, Malajzia namiesto názvu Malajzijská federácia, Mongolsko namiesto názvu Mongolská ľudová republika, Rumunsko namiesto názvu Rumunská socialistická republika, Turkménsko namiesto názvu Turkménska sovietska socialistická republika (bol to nesamostatný, členský štát v ZSSR), Ukrajina namiesto Ukrajinská sovietska socialistická republika (tiež členský štát ZSSR, porov. Zoznam štátov a krajín sveta, 1974). Názvy typu Austrália majú tú nevýhodu, že neukazujú, o aké štátne zriadenie v danom prípade ide. Pripomienku možno mať k názvu Fidži. Oficiálny názov tohto štátu je vo fidžijskom jazyku Matanitu ko Viti, v angličtine Republic of Fiji. Ako vidíme, v názve sa výslovne hovorí o tom, že ide o republiku. Podľa toho by sme mali v spisovnej slovenčine namiesto názvu Fidži ako oficiálny názov štátu používať názov Fidžijská republika.

Na základe rozboru názvov súčasných samostatných štátov môžeme urobiť tieto závery:

V súčasnej spisovnej slovenčine sa zväčša uplatňujú názvy samostatných štátov s podstatným menom ako určeným členom a prídavným menom ako určujúcim členom spojenia, napr. Slovenská republika, Holandské kráľovstvo, Luxemburské veľkovojvodstvo. V niektorých prípadoch je viacero prívlastkov. Na prvom mieste je vždy geografický prívlastok určujúci miestnu príslušnosť štátu (krajinu, na ktorej území sa rozkladá), za ním sú ostatné prívlastky vyjadrujúce zvyčajne politickú alebo ideologickú orientáciu, vnútornú členitosť štátu, zriedkavejšie iné skutočnosti, napr. Alžírska demokratická ľudová republika, Nemecká spolková republika, Egyptská arabská republika. Existujú názvy s jedným, dvoma, troma alebo štyrmi prívlastkami. Najbežnejšie sú názvy s jedným prívlastkom, názvy s viacerými prívlastkami sa zväčša upravili na názvy s jedným (základným, geografickým) prívlastkom.

Pri názvoch samostatných štátov sa uskutočnili v nedávnej minulosti značné zmeny, čo súvisí najmä s politickými zmenami v šesťdesiatych rokoch v Afrike (vznik samostatných štátov) a novšie v tomto desaťročí v strednej a východnej Európe. Názvy samostatných štátov sú však dnes už vcelku ustálené a majú aj ustálenú jazykovú stavbu. Podľa nášho názoru v niekoľkých prípadoch by bolo vhodné zmeniť názvy štátov, aby boli v súlade s bežným tvorením názvov štátov v spi­sov­nej slovenčine, napr. názov Republika Bosny a Hercegoviny (názov s nezhodným prívlastkom) na názov Bosniansko-hercegovinská republika (názov so zhodným prívlastkom, resp. zhodnými prívlastkami), názov Fidži (podľa názvu krajiny) na Fidžijská republika (na dosiahnutie zhody s oficiálnym názvami v pôvodnom jazyku a v angličtine).


Literatúra


Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala – M. Pisárčiková. 1. vyd. Bratislava, Veda 1987. 592 s.

Slovník slovenského jazyka. Red. Š. Peciar. 1. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959–1968. 6 zv.

Vžité slovenské názvy štátov a závislých území. 1. vyd. Bratislava, Úrad geodézie, kartografie a katastra 1996. 72 s.

Zoznam štátov a krajín sveta. (Vžité slovenské a úradné názvy.) 1. vyd. Bratislava, Slovenský úrad geodézie a kartografie 1974. 44 s.



Oprava. – V Správe o činnosti Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV za rok 1996 (Slo­ven­ská reč, č. 5/1997) prosíme nahradiť text na s. 289, posledný odsek, takto: Výskum súčasnej slovenčiny sa realizoval v rámci grantu Slovenčina na konci 20. storočia – zmeny v jej systéme, normách a funkciách. Jedným z výstupov tohto grantu bola aj príprava kolektívnej monografie Premeny a zmeny súčasnej slovenčiny (1945–1995); zodpovedný riešiteľ obidvoch projektov bol J. Bosák. Výsledkom prvého projektu bola príprava zborníka z vedeckej konferencie Slovenčina na konci 20. storočia – jej normy a perspektívy, konanej v Smoleniciach 1.– 3. mája 1996.

Na s. 290, 1. riadok zhora: Kolektívna monografia je zároveň výsledkom spo­lupráce na medzinárodnom grante…

Na s. 290, koniec 1. odseku, doplniť vetu: Táto úloha sa riešila v rámci sociolingvistického projektu Slovenčina v kontaktoch (a konfliktoch) s inými jazykmi.

Vincent Blanár

NAD ZÁKLADNOU LEXIKOGRAFICKOU PRÍRUČKOU


1. Krátky slovník slovenského jazyka (KSSJ), opis slovnej zásoby súčasnej spisovnej slovenčiny, predstavuje fundamentálne dielo celospoločenského významu, ktoré vypĺňa širokú škálu aktuálnych kultúrnych a spoločenských potrieb. Tretie, doplnené a prepracované vydanie pripravili známi jazykovedci a osvedčení lexikografi J. Kačala, M. Pisárčiková a M. Považaj. Slovník je vítaným pomocníkom pri upevňo­vaní a rozvíjaní jazykovej kultúry jednak preto, že takéto základné dielo na knižnom trhu dávno chýbalo (desaťkorunový výpredaj starších výtlačkov je trpkou spomienkou na našu „revolučnosť), ale najmä preto, že zmenená politická, spoločenská a eko­nomická situácia sa výrazne prejavila v rozmanitých nových výrazových prostriedkoch a súčasne v ústupe lexikálno-sémantických prostriedkov a ustálených spojení charakteristických pre minulý režim. Hoci podstatnú zložku slovníka tvorí opis vý­znamovej stavby heslových slov, používateľ v ňom nájde popri kodifikovanej podobe lexikálnych jednotiek (s mnohými poznámkami o ich výslovnosti, prípadne i pô­vodnej podobe) aj potrebné gramatické informácie. Takže ide, ako sa v úvode pripomína, „o typ výkladového slovníka normatívneho rázu“. Svojím poňatím i lexikografickými princípmi sa KSSJ v mnohom odlišuje od obvyklých výkladových slovníkov.

KSSJ uchováva vysokú lexikologicko-lexikografickú úroveň l. a 2. vydania. Poukážeme na niektoré nové momenty prepracovaného vydania z r. 1997. Spracúvaná slovná zásoba v rozpätí od začiatku 40. rokov do polovice 90. rokov sa rozšírila o nový vyexcerpovaný materiál z posledných desaťročí; tým vzrástol spracúvaný korpus z 50 000 cca na 60 000 lexikálnych jednotiek. Základom 3. vydania je počítačová verzia jeho 2. vydania. Rozsiahle využitie počítačovej techniky umožnilo narábať s celým textom a tak dôsledne analyzovať lexikálno-sémantické javy so zreteľom na vnútrosystémovú konfrontáciu. Za pomoci automatizovaných procedúr sa mohol využiť aj materiál z budovaného počítačového korpusu slovenského jazyka (tak sa vypracoval aktualizovaný heslár), dala sa overovať formálna správnosť a obsahová jednotnosť heslových statí. Slová sa mohli spracúvať ako prvky lexikálno-sémantického (a vôbec jazykového) systému, čo je predpokladom vnútrojazykovej konfrontácie. Toto je pozoruhodné nóvum 3. vydania. Celkove je v novom vydaní asi tretina textu zmenená.

Lexikografické princípy diela sú sformulované v úvodných kapitolách. Najviac pozornosti sa venuje výberu lexikálnych jednotiek a spracúvaniu ich vý­znamov. V porovnaní so staršími vydaniami sú v týchto úvodných kapitolách len malé rozdiely v jednotlivostiach. Väčšie rozdiely nájdeme vo výkladoch o hniezdovaní, pretože v 3. vydaní sa uvádzajú hniezdované slová v plnej podobe a nielen ich slovotvorné prípony, ako to bolo v 1. vydaní. Takéto riešenie pokladáme za pri­meranejšie. Z charakteristiky lexikografických postupov zaujme klasifikácia antoným i spôsoby opisu lexikálneho významu.

2. Spomenuté vonkajšie spoločensko-politické činitele úzko súvisia s in­terným jazykovým vývinom. Nejde totiž „len“ o nové a ustupujúce výrazové pro­striedky, ale o rozličné typy zmien lexikálnej jednotky ako prvku čiastkových lexikálno-sémantických systémov, začleňujúcej sa prostredníctvom svojej formy a významu do príslušných mikroštruktúrnych vzťahov. Aj v istých časových prierezoch sa prejavuje takýto kontinuitný vývin v dynamike jazykových prostriedkov. Tieto vzťahy sú výrazné najmä v lexike (rast // ústup lexém, lexikálno-séman­tických prvkov, typických a ustálených syntagmatických spojení a pod.). Medzi dynamickou povahou (najmä) lexikálnych a lexikálno-sémantických prvkov a ich lexikografickým spracúvaním predovšetkým vo výkladových slovníkoch jestvuje isté napätie podmienené tým, že lexikografické postupy ich zachytávajú v podstate ako diskrétne javy. Pozornosť sa zameriava zväčša na centrálne vzťahy, ktoré sú prístupnejšie lexikografickému opisu; spomeňme napr. členenie lexikálneho prvku so širokým významovým spektrom na jednotlivé semémy. Tieto otázky vystupujú do popredia najmä vtedy, ak sa spracúva slovná zásoba jazyka v historicky prelomových obdobiach, akým bol na Slovensku rok 1989. Všimneme si, ako sa autori 3. vydania KSSJ vyrovnávajú v tejto v istom zmysle špecifickej situácii s nie­ktorými základnými lexikografickými problémami, ako je opis grafickej, ortoepickej, gramatickej a štylistickej stránky heslového slova a jeho sémantickej stavby. Pritom základným prístupom ostáva celkové chápanie lexikálnej jednotky ako prvku čiastkového lexikálno-sémantického systému.

2.1. Výber a spracúvanie heslových slov. – V 3. vydaní sa podstatne rozšíril inventár heslových slov. Nové heslové slová sú najmä z okruhu ekonomiky, štátnej správy a administratívy, počítačovej a oznamovacej techniky, rádiotechniky, telekomunikácie, ekológie, športu a i. Nové lexikálne prvky sú utvorené odvodzovacími postupmi z domácich alebo zdomácnených základov (hovorca, predvoľba, zatepliť, zvolebnievať sa, ponovembrový, nadštandardný), z cudzích základov (recyklovať, videokazeta), preberaním cudzích lexém (softvér, grafit2, ufo, ufón), niektoré sú utvorené sémantickou deriváciou (nosič prostriedok na zvukový záznam, konferencia pravidelne zasadajúci orgán), spájaním na základe syntaktického princípu (telefónny odkazovač, žltý anjel, dlhopisová metóda, daň z pridanej hodnoty), rozšíril sa aj súbor frazeologických prostriedkov (mať rovnakú krvnú skupinu, robiť niečo na doraz atď.). Rozšírenie heslára sa netýka len povrchovej štruktúry spracúvaného korpusu. Nové lexikálne prvky vstupujú do rozmanitých paradigmatických a syntagmatických vzťahov. Napr. pri hesle doktorand sa poukazuje na slovotvorný rad doktorandka, doktorandský a uvádzajú sa aj typické spojenia školenie d-ov, d-é štipendium, štúdium; podobne hovorca (h. vlády), hovorkyňa, hovorcovský. Niektoré cudzie, ale pomerne frekventované slová sa vďaka svojej fonematickej štruktúre do domácej lexiky slovotvorne hlbšie nezačlenili, majú variantnú výslovnosť a na cudzí pôvod poukazujú i niektoré morfologické ukazovatele; porov. ecu (vyslovuj eku i ekü) neskl. m. i s.; pravda, pri spoluhláskovom zakončení sa substantívum zaraďuje do príslušnej paradigmy (džoging -u m.) a pravidelné je tvorenie adjektíva (džogingový). V jed­notlivých prípadoch sa pri nových heslových slovách poukazuje na ich pôvod, napr. ufo -a s. hovor., UFO skr. (z angl. unidentified flying objects) (s. 762). Určený typ jednozväzkového slovníka nedovolil podstatnejšie zväčšovať rozsah heslára; konkrétny výber potom, pochopiteľne, pripúšťa diskusiu (napr. pokiaľ ide o zachytenie nových lexikálnych prostriedkov).

Do slovníka nie sú zaradené vlastné mená ako heslové slová okrem prípadu, keď vlastné meno tvorí súčasť frazémy alebo lexikalizovaného spojenia. Situácia je však zložitejšia, pretože apelativizácia a onymizácia sú ustavične prebiehajúce procesy a medzi apelatívami a vlastnými menami jestvujú aj prechodné vrstvy (písanie obyvateľských a etnických mien v niektorých pravopisných sústavách s veľkým a v niektorých zas s malým začiatočným písmenom má hlbšie gnozeologické príčiny; porov. bližšie napr. Blanár, 1996, s. 47 n.). Slová ako gašpar – šašo, lazár – mrzák, judáš – zradca a i. označujú stálu a charakteristickú vlastnosť denotátu, stratili povahu vlastného mena a zaradili sa do slovníka. Odôvodnene sa odlišujú jednotlivé sériové výrobky (porov. heslové slová škoda, tatra, fiat) a pro­priálne názvy príslušných značiek (porov. chrématonymá Škoda, Tatra, Fiat). V slovníku sa potom správne uvádza pomenovanie jednotlivého výrobku škoda2 ako homonymum k apelatívu škoda1. Do jedného hesla sa zaradili slová Boh (a boh v mnohobožstve), Otec (pri hesle otec), Vykupiteľ (pri hesle vykupiteľ), Spasiteľ (pri hesle spasiteľ), ktoré sa v náboženskom chápaní hodnotia a píšu ako vlastné mená. Heslové slovo Otčenáš (a Otčenášik) sa píše s veľkým začiatočným písmenom (v 1. vydaní KSSJ a v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 sa píše s ma­lým písmenom); núka sa otázka: signalizuje tu veľké začiatočné písmeno náboženský termín alebo aj propriálne hodnotenie? Podobne sa píše s veľkým začiatočným písmenom modlitba Zdravas (ako 2. význam heslového slova desiatok desať Zdravasov v ruženci). Ako 2. význam slova trojica sa uvádza náboženský termín Svätá Trojica v kresť. vierouke Boh v troch osobách. Uplatňovanie niekoľkých lexikografických postupov v hraničných vrstvách medzi apelatívami a vlastnými menami neprekvapuje. Azda najvhodnejšie by bolo paralelné propriálne názvy vydeliť v hesle pod značkou príslušného propriálneho podsystému, pretože ide o osobitnú lexikálnu vrstvu (tak je to napr. v Historickom slovníku slovenského jazyka).

V 3. vydaní sa vynechali pomenovania inštitúcií, zariadení, orgánov štátnej moci a správy charakteristických pre bývalý režim alebo pomenovania medzinárodných organizácií v socialistických štátoch. V predchádzajúcich vydaniach sa uvádzali v iniciálových skratkách (ROH, ÚV, JRD, VUML a pod.) alebo v expli­citnej forme v exemplifikácii, napr. V. (Výbor) ľudovej kontroly SSR (1. vyd., s. 509), jednotné roľnícke d. (družstvo), skr. JRD (1. vyd., s. 91), resp. ako heslové slová, napr. klérofašizmus. Tieto pomenovania nepatria do živej, aktuálnej zásoby nášho spisovného jazyka, ale staršia a stredná generácia ich pozná ako reálie vlastné bývalému režimu. Nachádzajú sa v začiatočnej fáze ústupu, neskôr sa stanú historizmami. Mnohé z týchto ustupujúcich lexikálnych prvkov sa v exem­plifikácii 3. vydania neobjavili, niektoré majú kvalifikáciu prv, napr. prv jednotné roľnícke d. (3. vyd., s. 137), bývalý, napr. národný v. (výbor) býv. orgán štátnej správy (3. vyd., s. 818).

Heslové slovo v zásade zodpovedá lexikálnej jednotke. Odchýlky od staršieho vydania sú najmä v tom, že blízke hláskové varianty sa rozpisujú do osobitných slov, napr. sokolča, sokolíča (v 1. vyd. sokol(í)ča), myksovať, myksľovať (v 1. vyd. myks(ľ)ovať), myšacina, myšina (v 1. vyd. myš(ac)ina). Aj v 1. vydaní sa uvádzali vedľa seba varianty ako kľuť sa, kľuvať sa; jajčať i jajkať; klopačka, klepačka; sotva i sotvaže. Nové sú tu niektoré cudzie slová, pri ktorých sa vedľa zdomácnenej podoby uvádza aj pôvodná (anglická) podoba: klip, clip. Pravopisné dvojtvary typu exlibris i ex libris, nabielo i na bielo, načerveno i na červeno tvorili heslové slovo aj v 1. vydaní. Podobne nájdeme v obidvoch predchádzajúcich vydaniach i morfologické dvojtvary, napr. pyžama ž., pyžamo s. Vhodné je nové typografické riešenie subštandardných a slangových slov; v 3. vydaní nie sú subštandardné a slangové lexikálne prvky v pozícii heslového slova vysádzané polotučne, ale obyčajným typom písma, napr. somarina subšt. somárčina, somárstvo; gavalec slang tvrdá voj. al. väzenská posteľ. Obyčajným typom písma sú vysádzané aj slová hodnotené ako nesprávne, napr. pohádka, pohádkový, správ. rozprávka, rozprávkový; vyprostiť, správ. vyslobodiť, uvoľniť.

Vývin obsahovej stránky polysémických slov sa v krátkom, ale politicky a spoločensky významnom období menej prejavil v zmenách ich významovej stavby, skôr v posunoch štýlových registrov lexikálnych prostriedkov. (Inou vecou je snaha autorov pri opise významu odideologizovať spoločensky príznakovú lexiku.) Preto má veľmi širokú dimenziu hodnotenie a kvalifikovanie heslových slov zo štylistického hľadiska. Nejde len o klasifikáciu na línii správny (tu sa používajú kvalifikátory vhodnejšie a správne) – nesprávny, spisovný – nespisovný, ale aj o zaradenie lexikálneho prvku do príslušnej vrstvy z terminologického hľadiska, o hodnotenie na časovej osi, z hľadiska pôvodu i expresívnosti. Na rozdiel od gramatických kvalifikátorov treba tu v konkrétnych prípadoch hľadať kritériá vo fungovaní slova v rozličných štýlových oblastiach, treba analyzovať zložité pragmatické činitele. Veľa môže naznačiť sociolingvistický výskum, no dôležitá úloha pripadá odborne vyškolenému jazykovednému hodnoteniu autorov (resp. kolektívu autorov), ktorí posudzujú jazykové javy na pozadí svojich bádateľských skúseností. Pomerne jednoznačné kritériá sa dajú uplatňovať pri javoch, ktoré sa vývinovým procesom vykryštalizovali ako jednoznačné, a nie ako hraničné, prechodné. S povahou jazykových vzťahov súvisí, že okruh štylistických kvalifikátorov býval pri posudzovaní najmä synchrónnych lexikografických diel predmetom najživších kritických pripomienok. V 1. a 3. vydaní KSSJ signalizuje isté posuny v štýlovom registri heslových slov aj ich pravopisná stránka. Prvú fázu preberania môže reprezentovať pôvodná pravopisná forma slova v 1. vydaní slovníka, napr. clearing [klí-], -u m. (angl.), resp. cudzia citátová forma popri zdomácnenej, napr. design [dizajn], dizajn (angl.); designer [dizajn-], dizajnér. V 3. vydaní slovníka majú tieto heslové slová zdomácnenú podobu: klíring, pôv. pís. clearing (angl.); dizajn, pôv. pís. design (angl.); dizajnér, pôv. pís. designer. Počiatočnú fázu prenikania do nášho jazyka predstavujú cudzie lexikálne prvky, ktoré 1. vydanie slovníka nezaznamenáva a v 3. vydaní sa hodnotia ako subštandardné, napr. imidž (angl.) subšt.

Pozoruhodný krok urobil autorský kolektív zaradením pomerne bohatej vrstvy lexiky, s ktorou sa stretáme najmä v hovorených prejavoch a v reči postáv v umeleckej próze. Nejde o spisovnú vrstvu slov, ale bez jej lexikografického opisu by náš celonárodný jazyk strácal jeden charakteristický rozmer. Sú to subštandardné lexikálne prvky. Subštandardné lexikálne prostriedky, ako sa pripomína v úvodných kapitolách, tvoria často prechod medzi hovorovými slovami spisovného jazyka a medzi nespisovnými slangmi (s. 31). Jednak sú to silno expresívne podoby často používaných domácich a zdomácnených lexikálnych prostriedkov, napr. náklaďák, osobák, jednak prevzaté slová, ktoré majú v spisovnom jazyku svoje pendanty, napr. prachy, pikle, ksicht, grázel. Je zaujímavé pripomenúť, že štýlové rozpätie medzi niektorými subštandardnými slovami (napr. imidž – blbý) je väčšie ako medzi niektorými slangovými a hovorovými lexikálnymi prostriedkami; porov. napr. slová šalovať (staviteľský slang), mastiť (kartársky slang) a hovorové slová textilka, fixka. Hraničnú vrstvu medzi spisovnou a nespisovnou lexikou tvoria slová označované ako nižšie hovorové (tentovať sa, ondiať). Ďalší vývin spisovného úzu preverí primeranosť „regulačného spôsobu“ označovania niektorých slov a slovných spojení, ako napr. menovať3, vhodnejšie vymenúvať, vymenovať; milostný, vhodnejšie ľúbostný; vyjednať, vhodnejšie dohodnúť; pojednávať, pojednávanie len v právnej terminológii (ale dojednať, dojednávať (sa) bez kvalifikátora) a i.

Gramatická charakteristika heslového slova vychádza z dynamickej stability spisovnej normy. Uvádzané tvary, resp. morfémy pomáhajú zaradiť slovo do príslušnej paradigmy, niekedy upozorňujú na menej ustálené systémové tvary alebo poukazujú na existujúce morfologické variantné podoby. Uvádzajú sa aj varianty, ktorých distribúcia je obmedzená, napr. (stav stretnutia je) tri – jeden (jedna) (1. a 3. vyd.). Počet kodifikovaných dvojtvarov sa v súhlase so živým spisovným úzom v 3. vydaní KSSJ rozmnožil o prípady inštrumentálu pri číslovkách dva, obidva, oba (dvoma i dvomi atď.). Vďaka prehĺbenejšiemu poznaniu sa rozšíril počet obojvidových slovies (napr. pašovať, folklorizovať – nedok. i dok.). Pokiaľ ide o základný variant, mienky sa vždy nezhodujú; napr. pejko -a, mn. č. -y/-ovia (1. a 3. vyd.), ale napr. M. Sokolová (1996, s. 26) pripomína: „…typ Pejko sa skloňuje ako životné substantíva triedy chlap, variant Pejky sa používa málo“. Rozdiely pri hodnotení variantov sa vzťahujú na situáciu v danej vývinovej etape a do istej miery odzrkadľujú kontinuitný a nerovnomerný vývin jazykových javov.

2.2. Druhým základným pracovným okruhom je opis významovej stavby heslového slova. Vyčleňovanie uzlových bodov, semém, vo významovom rozpätí lexikálnej jednotky sa opiera o príslušné formálne ukazovatele (ako sú dištinktívne príznaky vytvárajúce diskurzívnu definíciu, gramatická a sémantická spájateľnosť, rekčné a intenčné typy, gramatické kategórie heslového slova). Úspornosť v jedno­zväzkovom slovníku sa dosahuje tlmením niektorých lexikografických postupov. Explicitne sa uvádzajú formálne ukazovatele, ktoré sú nevyhnutné pri lexikografickom opise a najmä pri postihnutí (rekonštrukcii) významovej štruktúry lexikálnej jednotky a pri naznačení distribúcie čiastkových významov.

Na výklad významu rozličných lexikálnych jednotiek sa používajú niekoľké typy výkladu; výklad pomocou opisu (ten je najbližší tzv. parafráze), výklad pomocou synonyma alebo antonyma, usúvzťažnením významu vykladaného slova s jeho slovotvorným východiskom alebo poukazom na okruh používania lexikálnej jednotky v danom čiastkovom význame, tzv. sémantizácia: pĺznuť2 (o srsti, vlasoch). Pri členení bohatšej významovej stavby sémantizácia poukazuje na distribúciu jednotlivých semém. Podobne ako v predchádzajúcich vydaniach sú väzby heslových slov implicitne obsiahnuté v citlivo vyberanej exemplifikácii. Rekcia sa uvádza v slovníku popri sémantizácii len ojedinele (napr. pozrieť sa), častejšie pri spracúvaní frazém (napr. expr. z. [zakrútiť] s niekým zakročiť proti niekomu). Obvyklý postup je taký, že pred semémou sa uvádza sémantizácia (napr. znieť [o zvuku]) a za opisom významu rekcia implicitne vyjadrená v exemplifikácii.

Vzťah polysémie k homonymii je vyriešený tým, že v charakteristike lexikografických postupov sa spomína, ktoré prípady sa ako homonymné spracúvajú v osobitných heslách. V jednom hesle sa spracúvajú slovnodruhové homonymá; vydeľujú sa rímskymi číslicami, napr. mladý I. príd. (…), II. mladá, ž. hovor. mladá žena al. nevesta (význ. 3). – I. spoj. podraď. uvádza vetu 1. časovú (…), 2. príslov. miery (…), II. čast. 1. (…), 2. (…), 3. (…), 4. (…), III. až na predl. (…) .

Pokiaľ ide o opis významu a jeho exemplifikáciu v kontexte (najmä voľné, lexikalizované a frazeologické spojenia), nová a ustupujúca lexika sa v 1. a 3. vydaní odlišujú viacerými postupmi.

Pomerne rozsiahlu vrstvu tvoria slová, ktorých sémantika sa v novom vydaní v parafráze významu modifikuje; obyčajne sa odstraňuje vymedzenie poznačené ideológiou bývalého režimu a častejšie sa pridáva hodnotenie z hľadiska kresťanskej ideológie a etiky, napr. morálka: k parafráze 1. významu sa v 3. vydaní pridáva (namiesto typických spojení komunistická m.; zásady m-y) „v kresť. chápaní časť teológie zaoberajúca sa ľudskými činmi z hľadiska večnej blaženosti človeka“; hostia v 1. vydaní cirk. oblátka na prijímanie, v 3. vydaní cirk. oblátka premenená pri sv. omši na Kristovo telo. Uveďme niekoľko príkladov na lexikografické spracovanie nových (1) a ustupujúcich (2) významových prvkov:

(1) myš: metonymickou deriváciou sa utvoril nový terminologický význam z informatiky „obslužný, ručne ovládaný prvok pripojený k počítaču…“;

anjel: lexikalizovaným spojením sa utvoril výraz z dopravy žltý anjel a podáva sa ako nový 3. význam.

(2) Ako zastarávajúci sa hodnotí význam „serv, podanie“ homonymného heslového slova servis2;

výbor: v 3. vydaní sa neuvádza metonymickou deriváciou utvorený 2. význam „orgán štátnej správy s osobitným zameraním“ (V. ľudovej kontroly SSR);

ľavica: v 3. vydaní sa modifikuje 3. význam i jeho exemplifikácia „ľavé krídlo v burž. polit. stranách a parlamentoch, op. pravica: marxistická ľ. revol. krídlo v so­ciálnodemokratických stranách“ takto: „ľavé krídlo v spektre polit. strán a v par­lamente, op. pravica: ľ. utrpela porážku“;

biblia: oproti vymedzeniu 1. významu „Biblia kanonizované knihy žid. a kresť. náboženstva, Sväté písmo“ sa v porovnaní s 1. vydaním odôvodnene vyčleňuje ako druhý význam kniž. kniha veľkej vážnosti a pren. expr. objemná kniha.

Najčastejšie modifikácie textu 1. vydania tvoria zámeny starších typických a lexikalizovaných spojení na dnešné nové a aktuálne spojenia slov. (Časť starších spojení sa v 3. vydaní KSSJ eliminovala, ako sme už spomenuli, vynechaním iniciálových skratiek.)

Medzi dôležité charakteristiky KSSJ patrí spracúvanie heslového slova ako prvku lexikálno-sémantického systému. Slová sa v heslovej stati začleňujú do externých lexikálno-sémantických vzťahov; bohato sa využíva synonymia, antonymia (tiež pri čiastkových významoch polysémických slov) a v rámci jedného hesla sa uvádzajú podľa vypracovaných zásad aj niektoré typy odvodených slov. Uplatňovaním týchto lexikografických postupov sa spája semaziologický a onomaziologický aspekt, čo umožňuje hlbšie postihnúť lexikálno-sémantickú platnosť opisovaného slova a jeho začlenenosť do čiastkového systému.

3. Veľký dosah pre jazykovú prax majú úpravy týkajúce sa pravopisu. V 3. vydaní KSSJ sa realizovali niektoré zmeny v oblasti fungovania rytmického krátenia „v súlade s Pravidlami slovenského pravopisu z r. 1991“ (píšuci, žiaduci; bábkar, prevádzkareň, frézarský), ako aj s ich „pripravovaným ďalším vydaním“ (s. 12). V slovníku sa platnosť rytmického krátenia rozšírila aj na prípady, ak príponám  ár, -áreň predchádza dvojhláska: pamiatkar, poviedkar, mliekarka, mliekarský. Ďalej sa odstránilo písanie dvoch dĺžok pri živočíšnych adjektívach odvodených od substantív na -ík: kamzík – kamzičí, trpaslík – trpasličí analogicky podľa doteraz platnej kodifikácie chrobák – chrobačí, slimák – slimačí. V 3. vydaní slovníka sa ustaľujú dvojtvary vták – vtáčí/vtačí, kohút – kohútí/kohutí.

4. Lexikografický opis spisovného jazyka v historicky závažných (prelomo­vých) obdobiach je podnetný aj pre lexikológiu lexikografie. V takýchto obdobiach sa výraznejšie prejavujú (napr. v slovnej zásobe) jednotlivé vývinové procesy, na ktoré musia lexikografické postupy reagovať. Do popredia vystupujú všeobecné princípy lexikografickej praxe, ale aj jej teórie, lexikológie, a pri tom sa v jas­nejšom svetle ukazuje, ktoré sú najcitlivejšie miesta v dnešnom vývine nášho spisovného jazyka. Inými slovami, aktuálny stav slovnej zásoby sa zobrazuje primeranými lexikografickými postupmi a naopak, cez daný vedecký opis slovnej zásoby možno postihnúť dynamickú stabilitu lexikálno-sémantického systému v istom časovom priereze. Pretože terajšia vývinová etapa predstavuje nateraz posledné ohnivko kontinuálneho vývinu jazyka, jeho slovníkové spracovanie, ktoré si kladie normatívne ciele, sa musí opierať o poznanie vývinových zákonitostí jazyka a o ich realizáciu v rozmanitých komunikačných situáciách. Poznávanie vývinovej dynamiky spisovného jazyka treba spájať s domýšľaním teoretických princípov kodifikačnej práce. Začínajúcu sa diskusiu o zásadách kodifikácie treba len uvítať. Otázka vzťahu vnútorných vývinových zákonitostí a možností i potreby zásahov zvonku (pravda, v duchu týchto vývinových zákonitostí) pri kodifikačnej práci predstavuje mimoriadne aktuálnu problematiku. Krátkym slovníkom slovenského jazyka sú tieto problémy implicitne nastolené. Možno krokom dopredu bude pravidelné fungovanie pravopisnej a ortoepickej komisie, ktoré budú reagovať a nadväzovať na sústavný systematický výskum nášho národného jazyka a jeho spoločenské fungovanie v širokom štýlovom rozpätí.




Literatúra


BLANÁR, V.: Teória vlastného mena. (Status, organizácia a fungovanie v spoločenskej komunikácii.) Bratislava, Veda 1996. 250 s.

Krátky slovník slovenského jazyka. Kolektív autorov. 3., doplnené a prepracované vydanie pripravili J. Kačala, M. Pisárčiková, M. Považaj. Veda, Bratislava 1997. 944 s.

SOKOLOVÁ, M.: Morfologická stránka vlastného mena. In: 12. slovenská onomastická konferencia a 6. seminár „Onomastika a škola“. Prešov 25.–26. októbra 1995. Red. M. Majtán a F. Ruščák. Prešov 1996, s. 22–33.

Ľubor Králik


NAD DVOMA NOVÝMI DIELAMI SLOVANSKEJ

ETYMOLOGICKEJ LEXIKOGRAFIE


V poslednom období pribudli do fondu slavistickej etymologickej literatúry dve nové diela: po jednozväzkovom etymologickom slovníku chorvátčiny od záhrebského lingvistu Alemka Gluhaka (Hrvatski etimološki rječnik. Zagreb, August Cesarec 1993. 832 s.; ďalej HER) vyšiel aj jednozväzkový slovinský etymologický slovník od jeho ľubľanského kolegu Marka Snoja (Slovenski etimološki slovar. Ljubljana 1997. XXVI + 902 s.; ďalej SES). Keďže ide o diela blízkeho zamerania i podobného rozsahu, pokúsime sa o ich vzájomné porovnanie.

1. Nie náhodou sme hneď na začiatku našej informácie uviedli, že v obidvoch prípadoch ide o jednozväzkové slovníky. Slovenský čitateľ, ktorý v snahe získať informácie etymologického charakteru obyčajne siaha po jednozväzkových kompendiách J. Holuba a F. Kopečného (1952), V. Machka (1957, 1968) či J. Holuba a S. Lyera (1967), môže jednozväzkovosť etymologického slovníka intuitívne pokladať za samozrejmý, a teda bezpríznakový atribút tohto žánru lexikografickej literatúry. Situácia v súčasnej slovanskej etymológii je však skôr opačná: prevládajú tu viaczväzkové etymologické slovníky; žiaľ, len málo z nich je zavŕšených (okrem starších etymologických slovníkov ruštiny od M. Vasmera a chorvátčiny a srbčiny od P. Skoka je to iba historicko-etymologický slovník lužickej srbčiny od H. Schustera-Šewca; v relatívne blízkej budúcnosti možno očakávať dokončenie vydávania etymologického slovníka slovinčiny od F. Bezlaja).1 Aké sú príčiny tohto stavu?

Intenzívny rozvoj slovanskej jazykovedy v období po 2. svetovej vojne neobišiel ani sféru etymológie. Výskumy v oblasti nárečovej a historickej lexiky (vrátane historickej onomastiky) jednotlivých slovanských jazykov poskytli slovanskej etymológii mnoho nového cenného materiálu a neraz umožnili dospieť k priam revolučným poznatkom (platí to najmä pre rekonštrukciu praslovanského lexikálneho fondu, ktorej výsledky v syntetickej forme prináša moskovský Etimologičeskij slovar slavianskich jazykov a krakovský Słownik prasłowiański). Na druhej strane však nemožno nevidieť, že takéto podstatné rozšírenie materiálovej základne etymologických výskumov – a v mnohých prípadoch aj výslednej „databázy“ poznatkov (alebo aspoň inventára etymologických hypotéz) – prinieslo so sebou aj nemalé problémy pre etymologickú lexikografiu. Počet výrazov, ktoré by z rôznych príčin – či už vzhľadom na relevantnosť ich etymologickej problematiky, alebo na úsilie autorov slovníka o čo najúplnejšie obsiahnutie lexikálneho fondu príslušného jazyka – mali byť obsiahnuté v etymologickom slovníku, dosahuje rádovo tisíce. etymologický výklad si neraz žiada väčší textový priestor (potreba detailnejšej argumentácie, dokumentácie materiálu a pod.) atď.: celkový rozsah etymologického slovníka preto vo väčšine prípadov prekonáva objem jedného zväzku a nevyhnutnosťou sa stávajú mnohozväzkové projekty. Je zrejmé, že ich realizácia je organizačne, personálne i časovo značne náročná, a preto je zavŕšenie viacerých etymologických projektov reálne iba vo vzdialenejšej budúcnosti (okrem vyššie citovaných slovníkov praslovanského lexikálneho fondu tu možno uviesť napr. etymologický slovník ruštiny od N. M. Šanského, slovníky ukrajinčiny, bieloruštiny či bulharčiny a i.).

Ako je všeobecne známe, etymologický slovník určitého jazyka plní okrem primárnych vedeckých funkcií aj významné kultúrne funkcie v živote príslušného národného spoločenstva (porov. napr. Abajev, 1980, s. 45–46): výsledky etymologického výskumu, prezentované v etymologickom slovníku, sa tradične stretávajú so záujmom v radoch širšej kultúrnej verejnosti. Túto skutočnosť zohľadňuje aj etymologická lexikografia: podľa amerického romanistu Y. Malkiela (1976) je z hľadiska účelu či poslania najjednoduchšie rozdeliť etymologické slovníky na „cieľavedome vedecké a populárne, avšak predsa vedecké diela“ (s. 79). Uvedený protiklad podľa nášho názoru v nemalej miere súvisí aj s rozsahom slovníka: je veľmi pravdepodobné, že záujemcom o etymológiu z radov širšej verejnosti bude viac ako mnohozväzkové detailné vedecké dielo – vychádzajúce neraz niekoľko desaťročí – vyhovovať skôr stručnejšia a praktickejšia, ale predsa syntetická jednozväzková príručka tohto druhu.2

Práve v tomto kontexte treba vidieť jednozväzkovosť recenzovaných etymologických slovníkov. Ako píše v predslove k HER jeho autor A. Gluhak, poslaním slovníka je „poskytnúť väčšiemu počtu čitateľov viac-menej prístupné čítanie, v ktorom by bolo možné nájsť mnoho údajov o pôvode jednotlivých slov“ (s. 5); M. Snoj charakterizuje SES ako „jazykovú príručku, vďaka ktorej sa aj používateľ menej zvyknutý na jazykovedné texty dozvie, odkiaľ pochádza súčasná slovinská spisovná lexika a čo jednotlivé výrazy pôvodne znamenali“ (s. III). HER i SES sa teda zhodujú, pokiaľ ide o ich základné poslanie, resp. určenie: ide o populárno­-vedecké diela, určené pre širšiu verejnosť.

2. Chorvátčina je jazyk, pre ktorý už existuje etymologický slovník P. Skoka (1971–1974), v prípade slovinčiny sú vydané už tri z plánovaných štyroch zväzkov slovníka F. Bezlaja (porov. ďalej); pokúsme sa preto zhodnotiť vzťah HER a SES k týmto dielam, ktoré z hľadiska citovanej klasifikácie Y. Malkiela patria do skupiny „cieľavedome vedeckých“ etymologických slovníkov.

Ako upozorňuje M. Snoj, SES „má obmedzené vedecké ambície, keďže na vedecké účely slúži predovšetkým Bezlajov Etimološki slovar slovenskega jezika (1. zv. A–J, 1976; 2. zv. K–O, 1982; 3. zv. P–S, 1995; 4. zv. Š–Ž [v príprave])“ (s. III), resp. „slovník má vedecké ambície len v tých zriedkavých prípadoch, keď v doterajšej etymologickej literatúre nemožno nájsť uspokojivý výklad a autor sa domnieva, že našiel adekvátnejšie vysvetlenie“ (s. IV). Z toho vyplýva, že SES sa primárne opiera o úroveň vedeckého poznania prezentovanú v slovníku F. Bezlaja a sústreďuje sa predovšetkým na plnenie popularizačnej funkcie. SES teda možno zaradiť medzi „kratšie a zostručnené etymologické slovníky, prispôsobené pre potreby bežných čitateľov, ktoré vznikajú na základe vedeckého slovníka monumentálnych rozmerov“ (Malkiel, 1976, s. 79), resp. do kategórie stručných etymologických slovníkov, ktoré predstavujú „sprievodný produkt ambicióznejšieho vedeckého podujatia“ (s. 41).

V prípade HER pozorujeme odlišnú situáciu. Tento slovník vyšiel približne 20 rokov po vydaní etymologického slovníka P. Skoka (1971–1974). Tu však treba pripomenúť, že v prípade Skokovho diela išlo o posthumné vydanie (P. Skok zomrel r. 1956), pri ktorého príprave sa rešpektoval pôvodný autorský text. V slovníku P. Skoka sa neuskutočnili nijaké podstatné zmeny, ktoré by viedli k aktualizácii či korekcii v ňom uvedených etymologických výkladov (porov. predslov redaktorov diela v 1. zväzku slovníka, s. V–VI). to znamená, že hoci Skokov slovník vyšiel v prvej polovici 70. rokov, odzrkadľuje stav poznania zo začiatku 50. rokov. Pri čítaní HER je zrejmé, že v porovnaní so slovníkom P. Skoka HER prináša oveľa aktuálnejšie etymologické výklady (najmä v sfére autochtónnej slovanskej lexiky), a preto je nepochybné, že v kontexte chorvátskej lingvistickej literatúry okrem popularizačnej funkcie v nemalej miere plní aj vlastnú vedeckú funkciu. V tejto súvislosti je zaujímavá aj zmienka autora slovníka o tom, že HER možno pokladať „aj za možný náčrt nejakého väčšieho etymologického slovníka chorvátčiny“ (s. 7): plánuje autor prípravu slovníka, ktorý by bol akýmsi moderným pendantom Skokovho diela? Ak áno, potom v zmysle Malkielovej typológie možno HER zaradiť medzi etymologické slovníky, ktoré stoja na začiatku procesu „postupného vypracúvania začiatočného skicovitého variantu do plnokrvného, vybrúseného štandard­ného diela“ (Malkiel, 1976, s. 13).

3. Už z jednoduchého „fyzického“ porovnania jedného zväzku HER i SES s troma zväzkami Skokovho slovníka (4. zväzok tvorí register) a plánovanými štyrmi zväzkami Bezlajovho slovníka vyplýva, že HER aj SES musia byť oproti uvedeným viaczväzkovým slovníkom spracované úspornejšie, v akejsi redukovanej forme.

Obmedzený rozsah slovníka ovplyvňuje už samotný výber heslových výrazov. Autor SES spracúva vo svojom slovníku iba lexiku súčasnej spisovnej slovinčiny (vrátane mnohých cudzích slov, mladších prevzatí a neologizmov); nárečový a historický materiál uvádza iba v prípade, že tento materiál je relevantný z hľadiska etymologického výkladu (porov. s. III). Trochu inak postupoval autor HER, ktorý pri zostavovaní heslára „začal od najčastejšie používaných slov chorvátskeho jazyka a potom vyberal heslové výrazy podľa rôznych princípov: obyčajné slová, zaujímavé slová, zriedkavé slová…“ (s. 5), súc si pritom vedomý väčšej či menšej subjektívnosti takéhoto výberu.

Podľa údajov autora HER jeho slovník obsahuje viac ako 1800 hesiel, v ktorých sa uvádza viac ako 7800 chorvátskych výrazov a 1000 chorvátskych aj inojazyčných mien, pričom v rámci etymologických výkladov sa uvádzajú aj tisíce slov z ďalších jazykov (s. 5). SES obsahuje 8583 heslových výrazov, celkovo vysvetľuje 26 087 najfrekventovanejších slovinských slov a v rámci ich výkladu uvádza približne ďalších 60 000 výrazov (údaj na prebale slovníka; takáto exaktná kvantifikácia bola akiste možná vďaka využitiu výpočtovej techniky, konkrétne špeciálneho programu na písanie textu slovníka). SES teda dosahuje hranicu ca 8000 heslových výrazov, ktorá „zodpovedá približne tomu, čo by malo byť spracované ako etymologicky relevantná slovná zásoba“ (Pfeifer, 1995, s. VI).

4. Pred pokusom o porovnanie spracovania hesiel v obidvoch slovníkoch je vhodné poukázať na spôsob, akým autori uvádzajú adresátov slovníka (čitateľov z radov širšej verejnosti) do problematiky historickej jazykovedy.

V obidvoch slovníkoch plnia túto úlohu úvodné časti. Príslušná časť v HER je pomerne rozsiahla (s. 9–109): okrem kapitolky venovanej problematike jazykových zmien, prehľadu genetických vrstiev chorvátskej lexiky a otázkam jazykovej identity sa tu uvádza aj detailná indoeuropeistická kapitola (podrobný prehľad jednotlivých jazykových skupín, informácia o probléme indoeurópskej pravlasti a predpokladaných migráciách starých Indoeurópanov, výklad o Praslovanoch, náčrt štruktúry indoeurópskeho prajazyka s uvedením jej ďalšieho vývinu v praslovančine), analogicky členená kapitola o nostratickej jazykovej rodine a kapitola venovaná otázkam ďalších genetických väzieb nostratických jazykov. SES je v tomto smere oveľa stručnejší: v úvodnej časti (s. III–XVIII) prináša opis štruktúry hesla a s ním súvisiaci výklad základných etymologických pojmov, ďalej náčrt vývinu slovinčiny od súčasnosti až do indoeurópskeho obdobia (vrátane schém členenia indoeurópskej jazykovej rodiny a proveniencie slovinského fonologického systému vo vzťahu k jeho praslovanskému a indoeurópskemu východisku) a stručný výklad o genetickej štruktúre slovinskej lexiky, za ktorým nasleduje slovníček základných (vyše 60) odborných termínov, používaných v slovníkovej časti. Z hľadiska štruktúry slovníka je zaujímavé aj zaradenie detailnejšieho výkladu o pôvode jednotlivých foném pred heslá, ktoré sa začínajú na príslušné písmeno.

5.1. Kvantitatívne porovnanie počtu hesiel v HER a SES pri približne rovnakom stranovom rozsahu obidvoch slovníkov naznačuje, že heslá v HER sú rozsiahlejšie ako v SES. Súvisí to s rozdielmi, ktoré vyplývajú z realizácie základnej dichotómie (porov. Malkiel, 1976, s. 4) etymologickej lexikografie, akou je hniezdovanie verzus analýza jednotlivých lexikálnych jednotiek v samostatných heslách.

SES sa svojím spracovaním viac blíži druhej možnosti, ktorá sa hodnotí ako dominujúca v súčasnej slovanskej etymológii (novšie napr. Boryś, 1994, s. 29): princíp hniezdovania sa uplatňuje väčšinou len pri uvádzaní základných derivátov, ktoré možno pokladať za slovotvorne priehľadné; ak súvislosť derivátu s východiskovým výrazom nie je zrejmá, derivát sa uvádza v samostatnom hesle – napr. dogājati se (*do-gad-j-a-ti; koreň *gad- < *gôd- je z diachrónneho hľadiska ablautovým variantom koreňa *god-) sa uvádza ako samostatný heslový výraz, v ktorom sa odkazuje na godīti (*god-; porov. s. IV). HER využíva princíp hniezdovania v oveľa väčšom rozsahu, pričom súčasť etymologického hniezda tu neraz tvoria aj odvodeniny od rôznych ablautových a sufixálnych variantov príslušného praslovanského, resp. indoeurópskeho koreňa (napr. v hesle hîr < praslov. *xyrъ(jь) sa uvádzajú aj reflexy praslov. *xvorъ(jь) a *xurъ(jь); v hesle spȁti < praslov. *sъpati ~ ide. *swep- nájdeme aj reflexy ďalších variantov tohto koreňa v iných indoeurópskych jazykoch a pod.).

Súčasťou obidvoch slovníkov je register v nich obsiahnutých výrazov (v HER sa odkazuje na heslo, v ktorom sa vysvetľuje príslušný výraz, SES uvádza číslo strany, kde sa výklad nachádza).

5.2. Z hľadiska spôsobu spracovania hesla v etymologickom slovníku je dôležitá aj otázka, „koľko východiskových údajov je skutočne potrebných na podporu navrhnutého etymologického riešenia“ (Malkiel, 1976, s. 45). Princíp „čo najviac“ tu neplatí: je efektívnejšie, ak „etymológ pracujúci na komplikovanom hesle nepoznáša všetky údaje a hypotézy do jedného beztvarého odseku, ale namiesto toho sa rozhodne vydeliť… hodnotné gramatické a kulturologické informácie“ (s. 47). Pri jednozväzkovom etymologickom slovníku s obmedzeným rozsahom je tento princíp nepochybne zvlášť aktuálny.

Z tohto hľadiska možno medzi obidvoma dielami pozorovať určité rozdiely v uvádzaní exemplifikačného materiálu z iných slovanských, resp. indoeurópskych jazykov. HER ho cituje v oveľa väčšom počte ako SES, ktorý sa napr. pri uvádzaní západo- a východoslovanských paralel príslušného slovinského výrazu neraz obmedzuje na český, resp. ruský jazykový materiál. Takéto výberové uvádzanie inoslovanských responzií je akiste nevyhnutné z priestorových dôvodov, u čitateľa však môže vzbudiť dojem, že príslušný výraz nie je v iných slovanských jazykoch známy. Stretávame sa tu s problémom, ktorého riešenie akiste nie je jednoduché. Z vedeckého hľadiska by bolo nepochybne žiaduce, aby etymologický slovník uvádzal príslušné paralely čo najprecíznejšie; stručný jednozväzkový slovník môže sotva vyhovieť tejto požiadavke. Možno si položiť otázku, v akej miere sú takéto informácie relevantné pre adresáta populárno-vedeckého etymologického slovníka, ktorým je používateľ z radov kultúrnej verejnosti bez hlbšieho lingvistického školenia. Takýto používateľ má obyčajne záujem o výklad určitého slova v kontexte rodného jazyka a väčšinou si neuvedomuje možnú dôležitosť jeho lingvogeografických či areálových charakteristík v širšom lingvistickom (v našom prípade slovanskom) kontexte.3 Preto sa prikláňame skôr k názoru, že v stručnom jednozväzkovom etymologickom slovníku by tento aparát mohol absentovať.

Z hľadiska kritéria tzv. časovej hĺbky (porov. Malkiel, 1976, s. 20 n.) možno ako osobitosť HER – nielen v porovnaní so SES, ale aj v celkovom kontexte slovanskej etymologickej lexikografie – konštatovať široké uvádzanie responzií z no­stratických jazykov.

5.3. „Skutočným raison d’être etymológie, a preto aj vlastným jadrom etymologického slovníka je, samozrejme, sieť výkladov pôvodu slov“ (Malkiel, 1976, s. 54): citovaný autor uvádza vo svojej práci až 6 základných spôsobov prezentácie etymologického výkladu (s. 54 n.). Je nepochybné, že obmedzený rozsah jednozväzkového etymologického slovníka neposkytuje priestor na detailnú vedeckú diskusiu o etymologických hypotézach, ktorých o určitom slove neraz existuje viacero4. Možno však uvítať, že obidvaja autori sa vyhli druhej možnosti, ktorá by v prípade jednozväzkového slovníka mala svoje opodstatnenie – máme na mysli prax, keď autor slovníka uvádza len jeden etymologický výklad, ktorý pokladá za najpresvedčivejší. HER i SES neraz uvádzajú dve i tri etymologické hypotézy (HER: bàlvan, blâg, brȉga, ćutjeti, dȁžd, jâr a i.; SES: bâjta, bezgâvka, bljúvati, bùnka, dẹ̄ýl, dẹ́ýtelja…). Častú polyfóniu v súčasnej slovanskej etymológii dokresľuje aj to, že HER a SES sa vo svojich etymologických výkladoch niekedy rozchádzajú (porov. heslá dlȁka/dláka, dûg/dộýlg, kȍnj/kȍnj, kȍrīst/korîst, mjȅd/mệýd2, râj/rȁj, tijêlo/telộ, tȓg/tȓg, žèludac/želộdec a i.).

5.4. S prezentáciou určitého etymologického výkladu súvisí aj otázka odkazov na ďalšiu odbornú literatúru. HER síce uvádza detailný zoznam použitej literatúry (s. 717–749), ktorý neraz obsahuje aj čiastkové štúdie v časopisoch a zborníkoch, v heslách sa však odkazy na príslušnú odbornú literatúru neuvádzajú, čo podľa nášho názoru môže znižovať informačnú hodnotu slovníka. V SES je zoznam po­užitej literatúry stručnejší (s. XIX–XXI): obsahuje predovšetkým syntetizujúce práce, ktoré sa citujú v jednotlivých heslách; absencia odkazov na ďalšiu literatúru znamená, že ide o vlastný výklad autora SES (porov. s. IV).

5.5. V rámci etymologických výkladov obidva slovníky uvádzajú aj informácie kultúrno-lingvistického charakteru, v spôsobe ich podania sa však dosť výrazne odlišujú. Na tomto mieste uvedieme aspoň jeden príklad: ak SES v hesle bóžič „Vianoce“ po prehľade inoslovanských paralel tohto výrazu prináša vysvetlenie, že „slovanské *božit’ь je pôvodné deminutívum od *bogъ ,boh‘. Význam ,malý boh‘ > ,boží syn‘ sa u južných Slovanov ďalej vyvinul v smere ,sviatok narodenia Božieho Syna‘…; tento sviatok nahradil pohanský sviatok zimného slnovratu“ (s. 43), HER v hesle Bòžić uvádza aj etnografické informácie o postave Božieho Syna v južnoslovanskej ľudovej tradícii, stručný prehľad histórie slávenia Vianoc, ale aj etymologický výklad názvov Vianoc v iných európskych jazykoch. Vo všeobecnosti možno povedať, že SES v takýchto prípadoch postupuje akoby „lingvis­tickejšie“, podriaďujúc kultúrnohistorické informácie štandardnej štruktúre hesla; na rozdiel od neho sa HER okrem lingvistického výkladu sústreďuje aj na detailnú kulturologickú charakteristiku príslušného javu (v niektorých prípadoch to má vplyv aj na celkovú výstavbu hesla; porov. napr. heslo krȁva a i.). S takouto orientáciou autora HER nepochybne súvisí aj to, že – ako sme už uviedli – v HER sa uvádza okolo 1000 vlastných mien (zemepisné názvy, etnonymá, mená mytologických postáv a pod.): je nepochybné, že takto sa zvyšuje informačná hodnota slovníka i jeho čitateľská príťažlivosť.5

6. Záver. Autorom obidvoch recenzovaných slovníkov možno za ich prípravu vysloviť úprimný obdiv. Chorvátska i slovinská jazykovedná literatúra sa obohatila o hodnotné diela, ktoré znamenajú určitú syntézu súčasného poznania v slovanskej etymológii. Slovníky nepochybne využije nielen širšia kultúrna verejnosť, ktorej sú primárne adresované, ale aj príslušníci jazykovednej obce, a to tak lingvisti v Chor­vátsku a Slovinsku, ako aj ich zahraniční kolegovia etymológovia.

Z nášho pokusu o porovnanie obidvoch diel vyplynulo, že v spôsobe ich spracovania existujú určité odlišnosti. Ak sa HER a SES v realizácii toho-ktorého „dištinktívneho rysu“ rozchádzajú, neznamená to, že jeden slovník treba v danej oblasti hodnotiť pozitívne a druhý negatívne. Naopak, rozdiely v spracovaní obidvoch slovníkov svedčia o možnostiach, aké poskytuje žáner stručného populárno vedeckého kompendia ako jedného z typov etymologického slovníka. Z tohto hľadiska znamenajú Hrvatski etimološki rječnik a Slovenski etimološki slovar aj cenný prínos pre teóriu a prax etymologickej lexikografie.


Literatúra


ABAEV (Abajev), V. I.: Die Prinzipien eines etymologischen Wörterbuches. In: MAYRHOFER, M.: Zur Gestaltung des etymologischen Wörterbuches einer „Großcorpus-Sprache“. Wien, Verlag der Österreichischen Akademie der Wissenschaften 1980, s. 29–46.

BEZLAJ, F.: Etimološki slovar slovenskega jezika. Ljubljana, Slovenska akademija znanosti in umetnosti 1976 n.

BORYŚ, W.: Przyjęte w Słowniku etymologicznym kaszubszczyzny zasady analizy etymologicz­nej. In: BORYŚ, W. – POPOWSKA-TABORSKA, H.: Słownik etymologiczny kaszubszczyzny. Zv. 1 (A–Č). Warszawa, Slawistyczny Ośrodek Wydawniczy 1994, s. 29–34.

Etimologičeskij slovar slavianskich jazykov. Praslavianskij leksičeskij fond. Red. O. N. Trubačov. Moskva, Nauka 1974 n.

Etymologický slovník jazyka staroslověnského. Praha, Academia 1989 n.

HOLUB, J. – KOPEČNÝ, F.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, Státní nakladatelství učebnic 1952. 576 s.

HOLUB, J. – LYER, S.: Stručný etymologický slovník jazyka českého se zvláštním zřetelem k slovům kulturním a cizím. 1. vyd. Praha, Státní pedagogické nakladatelství 1967. 528 s.

MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého a slovenského. Praha, Nakladatelství ČSAV 1957. 628 s.

MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, Academia 1968. 868 s.

MALKIEL, Y.: Etymological Dictionaries. A Tentative Typology. Chicago – London, The University of Chicago Press 1976. ix + 144 s.

ONDRUŠ, Š.: Slovenský etymologický slovník. In: Obsah a forma v slovnej zásobe. Materiály z vedeckej konferencie o výskume a opise slovnej zásoby slovenčiny (Smolenice 1.–4. marca 1983). Red. J. Kačala. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 1984, s. 321–332.

PFEIFER, W.: Vorwort (zur 1. Auflage). In: PFEIFER, W. et al.: Etymologisches Wörterbuch der deutschen Sprache. 2., doplnené a opravené vyd. München, Deutscher Taschenbuch Verlag 1995, s. V–X.

SCHUSTER-ŠEWC, H.: Historisch-etymologisches Wörterbuch der ober- und niedersorbischen Sprache. Bautzen, Domowina Verlag 1978 n.

SKOK, P.: Etimologijski rječnik hrvatskoga ili srpskoga jezika. Zagreb, Jugoslavenska akademija znanosti i umetnosti 1971–1974. 4 zv.

Słownik prasłowiański. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk, Zakład Narodowy Imienia Ossolińskich – Wydawnictwo Polskiej Akademii Nauk 1974 n.

ŠANSKIJ, N. M. et al.: Etimologičeskij slovar russkogo jazyka. Moskva, Izdateľstvo MGU 1963 n.

VASMER, M.: Russisches etymologisches Wörterbuch. Heidelberg 1953–1958. 3 zv.

správy a recenzie





13. slovenská onomastická konferencia


2.–4. októbra 1997 sa na chate Univerzity Komenského v Modre-Piesku konala pri príležitosti 70. narodenín významného predstaviteľa slovenskej onomastiky a člena predsedníctva Slovenskej onomastickej komisie profesora Rudolfa K r a j č o v i č a 13. slovenská onomastická konferencia so zahraničnou účasťou. Usporiadateľmi boli Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave a Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV v Bratislave. Z prítomných 30 účastníkov bolo 14 zo Slovenska, 7 z Čiech, 5 z Poľska, 2 z Bulharska a po jednom zo Švajčiarska a zo Slovinska.

Konferenciu otvorili prodekan FF UK P. Žigo a riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV I. Ripka, ktorí v mene organizátorov srdečne privítali všetkých účastníkov a zaželali rokovaniu úspešný priebeh. V mene predsedníctva Slovenskej onomastickej komisie prítomných privítal aj jej predseda M. Majtán.

Teoretickým a metodologickým problémom onomastiky sa vo svojich referátoch venovali V. B l a n á r (K základom porovnávacej onomastiky), R. Š r á m e k (K jazykově zeměpisné metodě v onomastice) a R. M r ó z e k (Historyczna onomastyka a historia języka i dialektologia). Problematikou interpretácie textu z onomastického hľadiska sa zaoberala A. C i e ś l i k o w á (Nazwa własna – tekst – onomasta). Príspevok K. R y m u t a (Polskie nazwy słužebne) bol zameraný na analýzu starých poľských služobníckych osadných názvov. Témou posledného referátu prvého dňa rokovania bola geografia osadných názvov typu Streda, Štvrtok, Sobota (R. Z e t t: Zur Geographie der Ortsnamen vom Typ Streda – Štvrtok – Sobota).

Rokovanie pokračovalo na druhý deň referátom M. A n g e l o v e j - A t a­ n a­s o v e j o problematike kartografovania v bulharskej geografickej terminológii. P. Ž i g o rozobral historický a areálový aspekt slovenských zložených ojkoným, M. M a j t á n sa zaoberal slovenskými ojkonymami utvorenými zo slovanských zložených antroponým a V. S e d l á k referoval o 55 osobných menách v topony­mii, doložených v dokumentoch z Bratislavskej župy. Nasledujúce štyri referáty boli zamerané na toponymiu. E. K r o š l á k o v á dokumentovala doloženosť slova remeta, remata v slovenskej toponymii, V. M a l e n í n s k a sa zaoberala hydronymickým koreňom brl- v terénnych názvoch v Čechách, L. O l i v o v á -  N e z b e d o v á referovala o areálovosti terénnych názvov vzniknutých z apelatív s významom „miesto, kde niečo rastie“ a T. B á n i k sa venoval problematike cho­tárnych názvov Valaskej. V referátoch, ktoré odzneli popoludní, sa hovorilo o prob­lematike preneseného využívania etnoným v slovenčine (Ľ. K r á l i k), o slo­venských priezviskách v ostravskom regióne ako odraze spoločenského vývinu (N. B a y e r o v á), o charakteristike historických priezvisk na východnom Slovensku (M. B l i c h a) a o areálovosti antroponymie (M. K n a p p o v á). Tri referáty prednesené po prestávke boli venované antroponymii. J. S k l a d a n á  refero­vala o slovenských osobných menách v Banskej Bystrici v 16. storočí, L. S e l i m ­s k i sa zaoberal prenikaním katolíckych krstných mien do bulharčiny a ich historickou charakteristikou a T. L a l i k o v á osudmi najstarších slovanských zložených osobných mien v slovenčine.

Posledný poldeň odzneli tri referáty o toponymii a dva o antroponymii. Hovorilo sa v nich o zhodách a diferenciách v nárečovej a anojkonymickej lexike (M. H a r v a l í k), o mikrosociálnych toponymách (J. K r š k o), o zemepisných názvoch v slovinskej obci Cirkovci (D. U n u k), o poľsko-východoslovanských menách obyvateľov Chełmna, zložených z prvkov dvoch jazykov (S. W a r c h o ł), a o tvorení historických priezvisk v Poľsku (W. M i r o s ł a w s k a).

Konferenciu ukončil predseda Slovenskej onomastickej komisie M. Majtán, ktorý poďakoval všetkým účastníkom i organizátorom. Materiály z konferencie sa budú publikovať v osobitnom zborníku.


T. Laliková






Kolokvium mladých jazykovedcov po siedmy raz


V dňoch 3.–5. decembra 1997 sa v Modre-Piesku uskutočnilo tradičné medzinárodné stretnutie začínajúcich jazykovedcov, organizované Slovenskou jazykovednou spoločnosťou pri SAV a Jazykovedným ústavom Ľ. Štúra SAV. Zišli sa na ňom mladí ľudia z 13 krajín, aby tu prezentovali výsledky vlastných lingvistických výskumov i niektoré pozoruhodné bádateľské postrehy. Kolokvium otvorila duša týchto podujatí M. Nábělková, ktorá osobitne privítala J. Horeckého, M. Majtána, S. Ondrejoviča a A. Jarošovú, pripravených poskytnúť cenné rady a pripomienky v diskusiách, rozhovoroch a neformálnych stretnutiach.

Dôkazom obrovského záujmu mladých lingvistov o účasť na kolokviu bolo 50 príspevkov, a to nielen z oblasti jazykovedy, ale i príbuzných vedných disciplín. Odzneli v piatich slovanských jazykoch, tematicky boli rozdelené do niekoľkých blokov.

Ako prvý vystúpil P. Ž e ň u c h (Slavistický kabinet SAV) s referátom o ruko­pisných spevníkoch 16.–19. storočia v archívoch v Užhorode a vo Ľvove. M. S i t á­­r o v á (JÚĽŠ SAV) rozobrala zápisy pomenovaní osôb v rámci výskumu lexiky administratívnoprávnych písomností z predspisovného obdobia, fonológii a morfológii kultúrnej slovenčiny v administratívnoprávnych textoch 16. storočia sa venoval M. L a u e r s d o r f (Kansas). M. V a j d l o v á (Praha) referovala o práci na staročeskom slovníku, pričom sa zamerala na staročeské substantivizované adjektíva, predovšetkým na pomenovania poplatkov a dávok.

Pre K. Z a w i l s k ú (Olsztyn) sa žriedlom filologických bádaní stali torunské rukopisné noviny, pre Z. B r a u n š t e i n o v ú (Praha) zasa prirovnania v starej češtine. Na zmysel a stratégiu uplatnenia furlandského menšinového jazyka v poľnohospodárskej odbornej terminológii poukázal G. C a d o r i n i (Praha). Príspevok  Z. Č í ž i k o v e j (Belehrad) bol venovaný postaveniu nárečových prvkov v literárnych dielach dolnozemských autorov s dôrazom na reč sedliackych postáv. M. G l ü c k o v á - S z a b ó o v á (Ostrihom) z obsahového hľadiska charakterizovala učebnice slovenského jazyka z rokov 1918–1920 na území dnešného Maďarska,  S. S i m o n  (FF UK) sa zameral na výskum jazyka maďarskej tlače na Slovensku a E. F r ü h a u f o v á (PdF PU Prešov) na interferenciu vo fónických systémoch slovenčiny, šarišského nárečia a rómčiny.

S výsledkami skúmania exoným – internacionálnych toponým, ktoré majú pravopisnú podobu domáceho jazyka, vystúpil M. H a r v a l í k (Praha), s poznámkami k výskumu mikrosociálnych toponým J. K r š k o (FHV UMB B. Bys­trica) a problematiku preneseného používania etnoným Turek, Tatár a Talian priblížil Ľ. K r á l i k (JÚĽŠ SAV). P. O d a l o š (PdF UMB B. Bystrica) upozornil na novovznikajúce názvy firiem. M. G i g e r (Zürich) skúmal typologické postavenie hornej lužickej srbčiny medzi západoslovanskými jazykmi so zameraním na nominálny systém, pričom poukázal na tendenciu k zjednocovaniu paradigiem v duáli a pluráli v lužickosrbských jazykoch a na vyradenie starších foriem do periférnych podsystémov. U. D o l e s c h a l o v á (Viedeň) sa venovala nesklonnosti v slovanských jazykoch, W. S t e f a n c z y k (Krakov) funkcii vokatívu v súčasnej poľštine, C. A. H i d a l g o (FF PU Prešov) slovesu ako jednému z možných prívlastkov podmetu a J. M e z u l á n i k (Karviná) príťažlivosti gramatickej formy kladných a záporných výrazov pri argumentácii. P. B r u n d a (Kar­viná) predstavil tzv. prípadovú štúdiu vo vyučovaní cudzích jazykov v ob­chodnej interakcii a vymedzil jej odlišnosti od tradičného chápania – zásadný odklon od grafických zručností k rečovým, kľúčovosť manažérskych a rozhodovacích schopností a techniku diskusie. J. W a c h t a r c z y k o v á (JÚĽŠ SAV) poukázala na niektoré teoreticko-metodologické problémy skúmania dynamiky vývoja súčasného jazyka.

Onomastike bol venovaný príspevok M. M. N o w a k o w s k e j (Lodž) za­obe­rajúci sa pomenovaním osôb vykonávajúcich pracovné činnosti v závodoch. Dialektologickým otázkam s dôrazom na komunikačný aspekt sa venoval D. U n u k (Maribor). Svoje poznatky z oblasti okazionálnej slovotvorby sprostredkovala Ľ. L i p t á k o v á (PdF PU Prešov) a fonologické podmienky vokalizácie neslabičných predložiek v češtine a slovenčine z hľadiska rekčnej fonológie porovnal M. N i l­s s o n (Göteborg). M. M l č o c h (Olomouc) si všímal jazyk súčasnej žurna­listiky, J. B e ň o v á (FF UK) problematiku kultúry reči na javisku SND v Bra­tislave, L. U r b a n c o v á (FHV UMB B. Bystrica) jazyk inzerátov, O. Š k v a r e- n i n o v á (FF UK) proxemiku ako základný modifikátor dialógu a L. H a š o v á (Praha) opísala postupnosť tém v bežnom rozhovore. V zastúpení bol prednesený príspevok M. J a v o r s k e j (Karviná) o komunikácii v reklame.

Charakteristiku galicizmov v slovenčine predstavili M. B y s t r i a n s k a (FF PU Prešov) a O. O r g o ň o v á (FF UK), chromatickú terminológiu v slovenskom a francúzskom jazyku M. K o n c o v á (JÚĽŠ SAV) a keltské výpožičky v la­tinčine W. S o w a (Krakov). Prírodný priestor a motív domova v Hečkovom Červenom víne a v Reymontových Sedliakoch porovnala X. Č i n č u r o v á (FHPV PU Prešov).

Oblasti počítačovej lingvistiky sa týkal spoločný príspevok A. R a n g e l o­ v e j, Z. O p a v s k e j a Z. T i c h e j (Praha) o projekte výkladového slovníka jazyka českého, referát L. J a n o v c a  a  P. K o j z a r a (Praha) o využití programu Concorder pri tvorbe autorských slovníkov. V. B e n k o a A. R a j č a n o v á (PdF UK, JÚĽŠ SAV) referovali o lokalizácii softvérových produktov, K. F u r d í k (FEI TU Košice) o automatickom určovaní obsahu odborného textu, J. I v a n e c­k ý (FEI TU Košice) o automatickej fonematickej transkripcii v slovenčine a J. Š t e­ f a n o v i č (EF STU Bratislava) o rozpoznávaní textu pomocou počítača.

Referát J. Z a j o n c a (Etnografický ústav SAV) bol zameraný na analýzu tradičných názvov ako východiska skúmania ornamentálnych motívov. Dialektologickú problematiku predstavila K. B a l l e k o v á (JÚĽŠ SAV) v príspevku venovanom pradiarskej a tkáčskej terminológii, A. L a l í k o v á (JÚĽŠ SAV) v analýze neurčitých zámen v nárečiach a G. M ú c s k o v á (FF UK) v poznámkach o používaní nárečia a spisovného jazyka podľa anketového prieskumu.

V poslednom bloku vystúpila W. M i r o s l a w s k á (Poľský inštitút, Bratislava) s výsledkom výskumu podôb ženských priezvisk v poľských a slovenských nárečiach, B. V y k y p ě l (Brno) s rekonštrukciou staropruskej sociálnej terminológie a A. G r i g o r a š o v á (Kyjev) s rozborom rozmanitých spôsobov autorskej interpretácie frazeologizmov.

VII. kolokvium mladých jazykovedcov uzavrela a prítomným poďakovala M. Nábělková. Jej volania po pripomienkach a návrhoch na zlepšenie podujatia zámerne nenašli ohlas, desiatky spokojných pohľadov a usmiatych tvárí boli najlepším hodnotením. Odznelo množstvo skutočne kvalitných referátov nasýtených vzácnymi informáciami a aj organizačná stránka stretnutia bola výborná. Mladí ľudia, ktorí si tu mali možnosť rozšíriť obzory svojho doterajšieho poznania, sa presvedčili, že jazykoveda je naozaj príťažlivou výskumnou oblasťou. Zostáva len dúfať, že o rok sa v rovnako príjemnej atmosfére všetci opäť zídu na ďalšom, už ôsmom ročníku.

Zborník VARIA [VII] sprostredkuje všetky materiály z kolokvia aj širšej odbornej verejnosti.


M. Koncová



Slovenský preklad kánonického práva (Kódex kánonického práva. Latinsko-slovenské vydanie. Pre Konferenciu biskupov Slovenska vydal Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1996. 937 s.)


Kódex kánonického práva, ktorého latinsko-slovenské vydanie (paralelný latinský a slovenský text) vydalo spoločne vydavateľstvo Liberia Editrice Vaticana r. 1983 a Spolok sv. Vojtecha pre Konferenciu biskupov Slovenska r. 1996, predstavuje komplexný text noriem, ktoré sú potrebné na to, „aby sa hierarchická a organická štruktúra (Cirkvi) stala viditeľnou, aby sa riadne usporiadalo vykonávanie úloh, ktoré jej Boh zveril, predovšetkým posvätnej moci a vysluhovania sviatostí, aby sa usporiadali vzťahy medzi veriacimi podľa spravodlivosti založenej na láske pri zabezpečení a určení práv jednotlivcov a aby sa napokon spoločné podujatia, prijaté na zdokonaľovanie kresťanského života, kánonickými zákonmi podopierali, upevňovali a napomáhali“ (s. XIX). Kánonické normy sú v tomto vydaní rozvrhnuté do siedmich kníh: 1. Všeobecné normy, 2. Boží ľud, 3. Učiaca úloha Cirkvi, 4. Posväcovacia úloha Cirkvi, 5. Časné majetky Cirkvi, 6. Sankcie Cirkvi, 7. Procesy. Netreba osobitne zdôrazňovať, že v tejto najnovšej podobe kódex zahŕňa, upevňuje výsledky a závery Druhého vatikánskeho koncilu. Okrem toho sa v recenzovanom vydaní publikuje aj apoštolská konštitúcia o Rímskej kúrii, Odpovede na pochybnosti, analyticko-abecedný register (uvedený ako Analiticko- abecedný, hoci v živom záhlaví sa píše analytický) a bohatý index (čiže obsah).

Hoci prvotným a pri výklade záväzným ostáva latinské znenie, treba osobitne zdôrazniť (ako sa to robí aj v úvode) aj dôležitosť a závažnosť slovenského znenia, ktorým sa platné normy majú sprístupniť všetkým členom Cirkvi na Slovensku. Aj z tohto hľadiska predstavovala úloha tlmočiť latinský text do slovenčiny (autor či autori prekladu sa tu však neuvádzajú) naliehavú potrebu riešiť viacero základných otázok. Predovšetkým problém, ako zachovať obsahovú vernosť a pritom využiť výrazové prostriedky, ktoré poskytuje súčasná spisovná slovenčina. V oblasti terminológie sa prekladateľovi ponúkajú tri možnosti: prebrať a adaptovať latinský termín, preložiť ho doslovne a napokon za doteraz používaný termín substituovať termín z domácej slovnej zásoby, prípadne aj dávnejšie prevzatý a adaptovaný.

Do prvej skupiny patria napr. názvy osôb ako akolyta, moderátor, rektor, ordinár, vikár, prirodzene, v špecializovaných cirkevných významoch. Ako novinka sa uvádza názov presbyter (a presbytérium), resp. arcipresbyter pre stredný stupeň posvätného (t. j. kňazského) rádu. Teda je tu stupnica diakon – presbyter – biskup. Názov dekan sa v kódexe používa v dvoch významoch: jednak na označenie predstaviteľa kardinálskeho zboru, resp. vedúceho funkcionára univerzitnej fakulty, jednak na označenie osoby, ktorá sa v oficiálnej nomenklatúre označuje ako vicarius foraneus (zástupca pre vidiek, pre okolie). Podobne slovom kaplán sa označuje kňaz, ktorý v oficiálnej nomenklatúre má pomenovanie vicarius paroecialis, teda zástupca farára. Tieto rozdiely však nemajú vplyv na presnosť vyjadrovania. Medzi preberané termíny patrí napr. aj termín formácia alebo formovanie; len veľmi zriedka sa vyskytuje v takom kontexte, ktorý dáva tušiť, že ide vlastne o vzdelávanie. Zdá sa však, že do termínu formácia, formovanie sa v kódexe vkladá značne širší obsah, než je v bežnom termíne vzdelávanie. Často ide naozaj o celostné formovanie, utváranie, modelovanie. Nie je však jasné, prečo sa termín fons baptismalis prekladá ako krstný prameň a nepoužíva sa domáci termín krstiteľnica, ale na druhej strane substituuje sa domáci termín spovednica za latinskú podobu sedes confessionalis (spovedná stolica).

Takéto rozdiely, resp. rozdielne postupy pri preberaní či prekladaní termínov, prirodzene, neprekážajú úspešnému dorozumievaniu. Takisto ako aj fakt, že domácim slovom dieťa sa prekladajú slová filius, infans i puer, že slovenské odvolanie je proti lat. remotio, amotio, revocatio, appellatio.

Závažnejšie problémy vznikajú pri prekladaní latinských termínov v špeciál­nejších prípadoch. Napr. právnický termín tempus utile sa prekladá ako užitočný čas (na rozdiel od tempus continuum – súvislý čas), hoci podľa výkladu v kánone 201, § 2 ide o čas, ktorý neplynie, ak o ňom osoba uplatňujúca právne úkony nevie alebo ak nemôže konať. Z tohto hľadiska by azda primeranejší preklad bol využívaný alebo využiteľný čas.

Pochybnosti vyvoláva (pravda, možno len u neodborníka) termín dosvedčenie sporu ako preklad latinského termínu contestatio litis. Z vymedzenia v kán. 1513 vyplýva, že pri tomto úkone sudca pozve svedkov a podľa ich svedectiev vymedzí predmet sporu, teda postaví a vyrieši otázku, o čom treba v spore rozhodnúť. Mohlo by sa teda azda uvažovať o termíne vymedzenie sporu. Treba poznamenať, že podobný postup sa vyžadoval aj v rímskom práve.

V kán. 516 sa proti latinskému termínu quasi-paroecia kladie slovenský ekvivalent akobyfarnosť. Je to však zrejmý a najmä príliš nápadný, až expresívny novotvar. V odborných termínoch sa tu spravidla používa adaptovaná podoba prvej zložky, teda podoba kvázi (napr. kvázisuverenita, kváziintegrita). Vhodnejšie by tu bolo zvoliť opisný názov, podobne ako je to pri termíne quasidomicillum, kde sa substituuje domáci termín prechodné bydlisko. Alebo iné riešenie: pretože podľa kán. 515 a 516 ide o takú farnosť, ktorá má všetky znaky riadnej, riadne ustanovenej farnosti, len ešte nebola právne zriadená, mohlo by sa azda uvažovať o podobe neustanovená farnosť. Prívlastok nezriadená farnosť by mohol vyvolávať nepríjemné asociácie s neporiadnosťou.

Pozoruhodný, ale od základu nesprávny je termín spoločenské oznamovacie prostriedky proti lat. instrumenta communicationis socialis. Už z tvaru adjektíva socialis je zrejmé, že sa nemôže vzťahovať na slovo instrumenta (čo je nominatív plurálu neutra), ale že ide o prívlastok k substantívu communicatio. Správny preklad by teda mal byť prostriedky spoločenskej komunikácie. Ale keď sa môže názov Centrum Televisificum Vaticanum prekladať ako vatikánske televízne stredisko a Statio radiophonica Vaticana ako vatikánska rozhlasová stanica, prečo by sa nemohol aj v kódexe používať u nás známy termín prostriedky masovej komunikácie, resp. aj masové komunikačné prostriedky?

Isté problémy pri manipulácii v texte spôsobuje latinský termín canonica pos­sessio (napr. diecézy). Prekladá sa ako kánonické vlastnenie diecézy, ale to imputuje akési vlastnícke práva. Azda by tu obstála dikcia kánonické prevzatie diecézy; tak aj výraz post captam possessionem by sa mohol preložiť po prevzatí diecézy, keď sa kánonicky ujal diecézy.

Nemožno súhlasiť s tendenciou uvádzať zvratné zámeno sa v termíne appellatio – odvolanie sa. Je to v rozpore so slovotvorným pravidlom, že keď sa od zvratného slovesa utvorí termín v podobe slovesného podstatného mena, zvratné zámeno sa stráca: sneh sa topí, ale je topenie snehu, človek sa holí, ale pri holení používa strojček. Neobstojí ani námietka, že treba zachovať rozdiel v základovom slovese, totiž odvolať niekoho a odvolať sa proti niečomu. Aj v samom texte kódexu je kolísanie. Napr. v kán. 1637, § 3 sa hovorí: Ak jedna stránka podá odvolanie proti niektorej časti rozsudku, druhá stránka, hoci neodkladné lehoty na o d v o l a n i e  s a  uplynuli, môže podať vedľajšie o d v o l a n i e proti iným častiam… Na štylistickú neobratnosť poukazuje dikcia v kán. 1634: Na pokračovanie v  o d v o l a n í  s a vyžaduje sa a stačí…

Závažným problémom pri každom preklade, a tým viac pri preklade právnického textu, je miera doslovnosti. Z tohto hľadiska sa v preklade kódexu niekedy prejavuje až kŕčovitá väzba na latinčinu. Napr. ukazovacie zámeno idem, eadem, idem sa sústavne prekladá ako ten istý, hoci má aj význam „tento“ (pri odkaze na to, čo predchádzalo, o čom sa hovorí v predchádzajúcom texte); zámeno quislibet sa prekladá vždy ako akýkoľvek, hoci má aj význam „ktorýkoľvek“. Napr. v kán. 269 sa hovorí, že diecézny biskup má k inkardinácii klerika pristúpiť, keď klerik tomu istému diecéznemu biskupovi vyhlásil, že sa chce venovať službe… namiesto tomuto biskupovi. V kán. 382, § 3 sa hovorí, že biskup predloží apoštolskú listinu a postará sa, aby sa klérus a ľud oboznámil s tou istou listinou namiesto s touto listinou. Ak sa hovorí o výchove, ktorá sa poskytuje v akýchkoľvek školách, znamená to široký rozsah výberu; na citovanom mieste však ide o možnosť výberu len zo škôl, ktoré už boli spomenuté, teda možno si vybrať len z ktorejkoľvek z nich.

Nezvyčajné je odkazovanie na konkrétny kánon doslovným prekladom lat. ad normam – podľa normy. Napr. ad normam can. 266 by stačilo preložiť podľa kán. 266, resp. pri presnejšom vyjadrení podľa ustanovenia či ustanovení kán. 266. Aj samo slovo norma, normy by sa malo prekladať ako ustanovenie, ustanovenia. Napr. Normy Poriadku sa majú zachovávať – správne Ustanovenia Poriadku sa majú zachovávať. Nezvyčajné je aj vyjadrovať sprostredkovanie predložkou cez (v latinčine per): farár sa sám alebo cez iných má postarať – sám alebo prostredníctvom iných.

Len náhodne sme našli v preklade niekoľko opakujúcich sa nesprávnych alebo aspoň v právnických textoch nepoužívaných výrazov. Častica totiž po vzťažnom zámene je nadbytočná, ako vidieť z týchto príkladov: pokyny, ktoré totiž vysvetľujú predpisy zákona – predpisy, ktoré vysvetľujú (s. 34); zoskupenie osôb, ktoré totiž môže byť ustanovené aspoň z troch osôb (s. 115), správne zoskupenie osôb, t. j. taká skupina, ktorá pozostáva aspoň z troch ľudí; osobné privilégium, ktoré sa totiž viaže na osobu (s. 78) – správne osobné privilégium, t. j. také, ktoré sa viaže na osobu.

V právnických textoch sa spravidla používa prívlastok osobitný v takých spojeniach ako osobitný zákon, osobitné ustanovenia, nie „zvláštny zákon, zvláštne ustanovenia“ (s. 569). Spor nemôže byť o „nezákonitosti“ (čl. 123), ale o nezákonnosti (o zhode či nezhode so zákonom), úkon môže byť zákonný či nezákonný, nie „nezákonitý“.

Niekedy sú celé výpovede formulované dosť neobratne, ba až kostrbato. Napr. kán. 809 hovorí: Konferencie biskupov sa majú starať, aby ak je to možné a užitočné, boli univerzity alebo aspoň fakulty, na ich území vhodne rozmiestnené, na ktorých sa majú skúmať a prednášať rozličné disciplíny, ale pri zachovaní ich vedeckej samostatnosti a neporušení katolíckeho učenia. Prehľadnejšia, a teda aj zrozumiteľnejšia by azda bola takáto formulácia: Konferencie biskupov sa majú starať, ak je to možné a užitočné, aby na ich území boli vhodne rozmiestnené univerzity alebo aspoň fakulty, na ktorých sa majú skúmať a prednášať rozličné disciplíny, ale pri zachovaní ich vedeckej samostatnosti a bez porušenia katolíckeho učenia.

Priamo školským príkladom neobratnosti je záverečná formula pri vyhlasovaní konštitúcie o Rímskej kúrii. Hovorí sa tu: Vyhlasujeme túto apoštolskú konštitúciu za pevnú, platnú a že je a bude účinná teraz i v budúcnosti a že svoje plné a neporušené účinky nadobudne od 1. dňa mesiaca marca 1989 a všetci, ktorých sa to týka alebo sa akokoľvek bude týkať, vo všetkom a skrze všetko čo najdôslednejšie zachovávali, pričom všetky rozhodnutia aj tie, ktoré si zasluhujú celkom zvláštnu zmienku, strácajú platnosť. Náš návrh: Vyhlasujeme, že táto apoštolská konštitúcia je a bude pevná, platná a účinná a že svoje plné a neporušené účinky dosahuje a získava od 1. dňa mesiaca marca 1989 a že všetci, ktorých sa týka alebo akýmkoľvek spôsobom bude týkať, majú ju vo všetkom a všetkými prostriedkami čo najdôslednejšie zachovávať, pričom stráca platnosť všetko, čo je v akomkoľvek rozpore, ako aj to, čo si zasluhuje osobitnú zmienku.

Na rozdiel od lexikálnej oblasti, kde sa uplatňuje zásada používať čo najvernejšie (t. j. najdoslovnejšie) ekvivalenty aj takých slov ako autem, enim, isdem, quislibet, v interpunkcii sa pri preklade kódexu používa jednotný, ale svojský systém interpunkcie: každý postponovaný prívlastok sa od svojho substantíva oddeľuje čiarkou bez ohľadu na to, či ho možno pokladať za tesný alebo voľný. Zo stovky príkladov iba niekoľko: kódex kánonického práva, vyhlásený r. 1917 (kán. 6); obsahuje doložku, zakazujúcu budúce zvyky (kán. 26); neboli zachované podmienky, stanovené v úkone rozdelenia (kán. 30); reskriptom sa rozumie administratívny úkon, vydaný písomne kompetentnou vrchnosťou (kán. 59); práva a povinnosti, zakladajúce sa na prirodzenom alebo pozitívnom božskom zákone (kán. 199); podľa náuky, podávanej Cirkvou (kán. 226); vysielanie a odvolávanie legátov, ustanovených pri štátoch (kán. 362); prerokúval otázky, týkajúce sa vzťahov (kán. 365); môže vystupovať iba v prípadoch, uvedených v práve (kán. 397); v ktorých sa poskytuje výchova, preniknutá kresťanským duchom (kán. 802); zúčastniť sa na diskusiách, týkajúcich sa katolíckeho učenia alebo mravov (kán. 831); pri zachovaní noriem, predpísaných v liturgických knihách (kán. 941); pri konzultáciách s dikastériami, kompetentnými v tej istej veci (čl. 58).

Pre úplnosť treba uviesť aj príklady, kde sa čiarkou oddeľuje príslovkové určenie na začiatku vety: aby aj bez prijatia milodaru, slávili omšu na úmysel veriacich (kán. 945); neznalosť iregularít a prekážok, neoslobodzuje od nich (kán. 1045); pri skrutíniu o vlastnostiach vyžadovaných od ordinanda, majú sa zachovať tieto predpisy (kán. 1051).

Vynechanie čiarky na konci vedľajšej vety, niekedy aj na jej začiatku (pred spojkou) možno pokladať za tlačovú chybu. Vcelku však tlačových chýb, aj vzhľadom na rozsah diela, je zanedbateľný počet. Rušivo pôsobí ich väčší počet v konštitúcii o Rímskej kúrii.

Na záver týchto pozorovaní o slovenskom preklade Kódexu kánonického práva možno povedať, že ide skutočne o záslužnú prácu, ktorá bude mať dosah nielen na vnútorný i vonkajší život Cirkvi, ale aj na dotváranie právnického vyjadrovania v oblasti doteraz menej spracúvanej. Škoda však, že tento dosah sa narúša niektorými nepresnými prekladmi a miestami aj menej zreteľnými formuláciami.


J. Horecký






Vyšiel druhý zväzok personálnych bibliografií slovenských jazykovedcov (DVONČ, L.: Slovenskí jazykovedci. Súborná bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1976–1985). Bratislava, Veda 1997. 698 s.)


Ladislav Dvonč je v našej lingvistickej komunite uznávaný ako bibliografický kráľ. Najmä vďaka nemu má slovenská jazykoveda zachytenú svoju produkciu takmer v úplnosti do roku 1965, ale sú tu aj individuálne bibliografické súpisy, ktoré publikuje pri jubileách jednotlivých autorov, ako aj, pravdaže, po uzavretí ich diela. Tie sa už oddávna objavujú s absolútnou spoľahlivosťou a železnou pravidelnosťou. Prvé súborné vydanie jeho personálnej bibliografie slovenských slovakistov a slavistov vyšlo v r. 1987 v martinskom vydavateľstve Matice slovenskej. Tá obsahuje, ako je známe, obdobie rokov 1925–1975. Po desiatich rokoch vychádza nový zväzok, ktorý zachycuje ďalších desať rokov v živote jazykovednej komunity na Slovensku – roky 1976–1985. Tentoraz v akademickom vydavateľstve Veda, a to veľmi úspornou, ale napriek tomu dobre čitateľnou tlačou.

Bibliografické spracovanie jednotlivých položiek je – ako u L. Dvonča vždy – spoľahlivé a presné. Pri monografiách nájdeme informácie aj o ohlasoch a recenziách na príslušné publikácie, čo je v bibliografickej literatúre takmer unikum. Podobné rozsiahle bibliografické publikácie sa len veľmi zriedkakedy vybavujú uvedenou sekundárnou literatúrou. L. Dvonč však pridáva aj súpisy literatúry o autorovi, okrem jeho čisto jazykovednej produkcie i činnosť prekladateľskú a edičnú. K formálnej stránke bibliografických súpisov ťažko niečo dodať: majú formu, ku ktorej L. Dvonč dospel rokmi či desiatkami rokov skúseností (hoci rubrikácie by sa dali urobiť, pravdaže, aj ináč).

L. Dvonč na začiatku každého osobného bibliografického súpisu uvádza – podobne ako v prvom zväzku – krátky životopis autora, pričom stručné curriculum vitae uvádza nielen u tých autorov, ktorí sa do prvého zväzku nedostali, ale u všetkých osobností. V týchto charakteristikách sa veľmi reliéfne ukazuje, ako sa zmenila orientácia mnohých z nich. Neraz sa totiž stretáme s tým, že charakteristika, ktorá platila pred 10 rokmi, už z väčšej časti alebo aj v úplnosti neplatí.

Žáner personálnej bibliografie L. Dvonč aj prekračuje, a to podrobnými prehľadmi a informáciami o činnosti všetkých slovakistických, resp. slavistických pracovísk na Slovensku, o ich významnejších organizačných premenách, koncepciách i realizovaných výsledkoch. Tu sa podávajú aj prehľady o publikačných orgánoch slovenskej jazykovedy, o činnosti Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV atď. V závere publikácie nechýbajú, samozrejme, ani dôležité registre (spracovala ich K. Hegerová).

Napriek zámeru predstaviť slovenskú jazykovedu bibliograficky takto široko, autor sa nevyhol tomu, aby si predsa nevymedzil hranice. Uvádzajú sa tu, ako to vyplýva z podtitulu, práce slovenských slovakistov a slavistov (teda aj rusistov, ukrajinistov, bulharistov, polonistov atď.), ale už nie napr. slovenských orientalistov, hispanistov atď. Pri lektúre tohto diela nám môže prísť trochu ľúto, že tu chýbajú viaceré práce takto orientovaných autorov, ktoré majú čiastočne alebo aj úplne slovakistický ráz (myslíme na niektoré príspevky a dokonca i knižné práce V. Krupu, L. Trupa, J. Škultétyho, príp. ďalších). Rozhodnutie o zaradení je však v plnej kompetencii autora, lebo – a uvedomujeme si to aj my – ich zaradenie by mohlo trochu narušiť koncepciu knihy. V každom prípade je však potešiteľné, že do knihy sa dostali bibliografické súpisy mnohých ďalších slovenských jazykovedcov, ktorí sa v prvom zväzku nevyskytujú buď preto, že sa pred r. 1976 ešte publikačne nepresadili (mladšia generácia jazykovedcov), alebo sa im v súpise neušlo miesto z iných dôvodov (napr. Ľ. Ďurovič, J. Dolník, Š. Vragaš a i.).

Pravda, kompendium L. Dvonča má aj chybičku krásy. Tou je podľa nášho názoru trochu nevyrovnané uvádzanie úvodných životopisných hesiel jednotlivých autorov. Nie všetky boli totiž aktualizované v dostatočnej miere a nie všetky zodpovedajú aktuálnemu stavu a prípadnej novej orientácii príslušného autora. Iné sú naproti tomu aktualizované veľmi podrobne aj s uvádzaním členstva vo všemožných novokonštituovaných komisiách.

Niet pritom, pravdaže, pochýb, že aj druhé pokračovanie personálnej bibliografie L. Dvonča Slovenskí jazykovedci sa stane vynikajúcou pomôckou pre každého jazykovedca, ale i ďalších záujemcov o štúdium prác slovenských slovakistov a slavistov a bude dobrým prameňom aj pre štúdium dejín slovenskej jazykovedy. O tom, akú cenu má bibliografia pre aktívneho jazykovedca, domáceho i zahraničného, sa netreba rozpisovať, ale zdôraznime aspoň to, že osobitnú hodnotu má pre nastupujúcu mladú generáciu lingvistov, ktorí z nej môžu čerpať informácie o dejinách svojej vedy i o tom, ako sa premýšľali a premýšľajú isté témy v slovenskej jazykovede (veľa o tom hovoria totiž už aj tituly uverejnených článkov). Už teraz sa môžeme tešiť na ďalšie pokračovanie týchto súpisov, pretože L. Dvonč má spracovanú personálnu bibliografiu slovenských jazykovedcov aj za roky 1986–1995 v podobe vhodnej na zadanie do tlače. Dá sa teda celkom reálne očakávať, že medzi druhým a tretím zväzkom súbornej personálnej bibliografie slovenských jazykovedcov neuplynie oných obligatórnych desať rokov, ale v  roku 1998 by sme už mohli mať k dispozícii kompletné trojzväzkové bibliografické spracovanie produkcie slovenských jazykovedcov od zrodu profesionálnej jazykovedy na Slovensku v roku 1925 takmer až po súčasnosť. Bol by to iste želateľný edičný čin v roku najbližšieho slavistického zjazdu.

S. Ondrejovič




Dudok, M.: Vývin slovakistiky. Štúdie z dejín jazykovednej slovakistiky v Juhoslávii – 18. a 19. storočie. Nový Sad, Vydavateľstvo Spolku vojvodinských Slovákov 1997. 100 s.


Vzácnym príspevkom vedeckého opisu dejín slovenského jazyka vojvodinských Slovákov a slovakistiky vo Vojvodine sa stala práca Miroslava Dudka Vývin slovakistiky. Štúdie z dejín jazykovednej slovakistiky v Juhoslávii – 18. a 19. storočie. Autor, mladý univerzitný profesor slovakistiky na novosadskej a belehradskej univerzite, absolvent Filozofickej fakulty UK v Bratislave, rozčlenil svoju prácu do ôsmich celkov. Prvá kapitola s názvom Jazykovedné práce Slovákov vo Vojvodine (s. 7–13) je výstižným prehľadom dejín vojvodinskej slovakistiky v tomto areá­lovom kultúrnom kontexte. Priekopníkom jazykovedného bádania a myslenia vo Vojvodine sa stal J. Ribay, ktorý sa popri lexikografii a paleoslavistike venoval aj organizovaniu jazykovedného a širšieho slovakistického života (s. 8). Staršej fáze vojvodinskej slovakistiky je venovaná charakteristika novosadského pôsobenia P. J. Šafárika a jeho prác Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten (1826), Slovanské starožitnosti (1837) a Slovanský národopis (1842). K významným osobnostiam vojvodinskej slovakistiky 19. stor. patria aj B. Godra, J. Mičátek, S. Borovský, G. Maršall-Petrovský, J. Petrikovich, J. Čajak. Predstaviteľmi novšieho obdobia sa stali L. Zgúth, V. Hurban-Vladimírov, J. Spevák, K. Lüge, najnovšie obdobie zastupujú práce M. Filipa, D. Dudka, M. Myjavcovej, M. Týra, S. Boldockého, M. Dudka, K. Damjanovej, A. Maričovej, Z. Medveďovej. V úvode samostatnej kapitoly K začiatkom slovenskej jazykovedy vo Vojvodine (s. 12–22) sa autor venuje charakteristike vojvodinského prostredia v období od začiatku presídľovania Slovákov do Vojvodiny (1745) po rozpad Rakúsko-Uhorska. Začiatkom tohto obdobia bola intelektuálna štruktúra vojvodinských Slovákov obmedzená ich spoločenským a majetkovým postavením, takže dominantnú pozíciu si v uvedomovacom a vzdelávacom procese získala duchovná inteligencia – kňazi a učitelia. Jadro kapitoly tvorí charakteristika pôsobenia J. Ri­baya vo Vojvodine (projekt zbierania ľudových tradícií, organizovania vedeckého života). Druhá časť kapitoly je venovaná charakteristike jazykovednej práce M. Godru. Všestrannosti M. Godru venoval M. Dudok aj ďalšie osobitné kapitoly svojej práce: Názory Michala Godru na jazykovú kultúru (s. 23–31) a Michal Godra pri zakladaní slovenskej terminológie (s. 32–40). V týchto častiach sa charakterizujú základné publikované aj rukopisné jazykovedné príspevky a vývin normy spisovnej slovenčiny vo vojvodinskom prostredí od bernolákovského obdobia cez štúrovskú slovenčinu až po matičné obdobie. Ďalšiu časť dejín slovakistiky vo Vojvodine tvorí kapitolka venovaná autorovi prvého slovenského šlabikára vo Vojvodine Samuelovi Borovskému (s. 41–48). V tejto časti práce nejde autorovi len o základnú charakteristiku šlabikára, ale otázku vydania tejto základnej príručky hodnotí z hľadiska jazykovej situácie a historického kontextu dolnozemských Slovákov, najmä však z pohľadu konfesionálnych a jazykových tradícií (odmiet­nutie bernolákovčiny, tradície nadväzujúce na bibličtinu). Vzácnym prínosom vojvodinských slovakistov je práca B. Godru pri opise slovenského botanického ná­zvoslovia, ktorý vydal pod názvom Monographie von Syrmien (1873). Tejto práci, v ktorej sa opisuje 47 rodov z čeľade lipnicovitých so 144 príslušnými druhmi a 4 rody šachorovitých so 66 druhmi, venoval M. Dudok osobitnú kapitolu Slovenské botanické názvoslovie (s. 49–55), v ktorej si osobitne všíma abecedný Godrov botanický slovník, obsahujúci čiastočné paralelné nemecké, srbské, chorvátske, české, slovenské, maďarské, francúzske, talianske a anglické názvy. Tento viacjazyčný opis sriemskej flóry však, žiaľ, nie je úplný (obsahuje len 51 viacjazyčných názvov, s. 52). M. Dudok pri hodnotení tejto práce uvádza, že B. Godra v nej uplatnil takmer všetky zdroje tvorenia odborného názvoslovia: ľudové názvy, kalkovanie, preberanie jestvujúcich termínov, uplatňovanie regionálnych ľudových názvov (s. 55). M. Dudok venuje vo svojej práci osobitnú pozornosť rukopisným slovníkom J. Mičátka (Slovníky Jána Mičátka, s. 56–62) – Nemecko-latinsko- srbochorvátsko-slovenskému botanickému slovníku a Nemecko-slovenskému železničiarskemu slovníku. Podstatnú časť charakteristiky venuje autor vzťahu J. Mičátka a B. Godru a ich ponímaniu jazykovej kultúry. Súčasťou kapitoly sú tri dodatky – ukážka z Nemecko-latinsko-srbochorvátsko-slovenského botanického slovníka (s. 63–68), ukážka z Nemecko-slovenského železničiarskeho slovníka (s. 69–71) a krátka ukážka z politického slovníčka (s. 72). Poslednú kapitolu svojej práce venoval M. Dudok jazykovedným prácam G. Maršalla-Petrovského, ktorý, ako je známe, nemal ambície stať sa jazykovedcom. Napriek tomu, že nemal slovakistické, ba ani filologické vzdelanie, z existenčných a čiastočne aj z vlaste­neckých pohnútok vydal v nemčine príručku slovenčiny pre samoukov (Die Kunst die slowakische Sprache durch Selbstunterricht schnell zu lernen. Wien – Pest – Leipzig 1880, 184 s.). M. Dudok sa na s. 73–77 svojej monografie venuje charakteristike tejto Petrovského práce a upozorňuje najmä na úvod, v ktorom sa G. Maršall-Petrovský usiloval „oboznámiť čitateľa s duchom jedného z najplno­zvučnej­ších a najlepšie zachovaných jazykov“. Toto konštatovanie by malo byť podľa M. Dudka impulzom na sociolingvistické porovnanie názorov G. Maršalla-Pet­rovského s jazykovednou tradíciou, ktorá sa sformovala po hodžovsko-hattalovskej reforme štúrovskej spisovnej slovenčiny.

Monografická práca M. Dudka Vývin slovakistiky je hodnotným príspevkom k dejinám slovakistiky, ako aj vnútorných dejín nášho jazyka. Osobitný význam tohto diela je v tom, že aktualizuje práce slovakistov žijúcich mimo územia Slovenska. Toto neveľké dielo rozširuje obzor dejín vedy o hodnotné poznatky dotvárajúce mozaiku dejín slovenčiny v zložitých historických pomeroch druhej polovice 19. storočia.

P. Žigo




Buffa, F.: Šarišské nárečie. Bratislava, Veda 1995. 400 s.


Nárečové monografie tvoria základ poznatkov o našich nárečiach. Platí to najmä o monografiách väčších nárečových celkov. Preto je potešiteľné a mimoriadne dôležité, že k doterajším oblastným monografiám o stredoslovenských a západoslovenských nárečiach pribudla monografia o závažnej, centrálnej skupine východoslovenských nárečí, a to o šarišských nárečiach. Autor ich v úvode charakterizuje ako najzachovalejšie, typicky východoslovenské nárečia bez niektorých neskorších nánosov, aké sú známe v susedných spišských, abovských a zemplínskych nárečiach (s. 11). Pravda, v súvislosti so zachovalosťou staršieho stavu treba brať do úvahy aj východnú skupinu východoslovenských nárečí – tzv. sotáckych pri Humennom a užských pri Sobranciach.

Ako každý väčší nárečový celok ani šarišské nárečia nie sú jednotné, ale sa členia na menšie celky. Kvôli pochopeniu tohto členenia autor podáva podrobnú všeobecnú charakteristiku Šariša, a to zo zemepisného hľadiska (s. 11 n.), podľa ktorého Šariš je skoro úplne obklopený stolicami so slovenským obyvateľstvom (okrem severného susedstva s ukrajinsko-rusínskym obyvateľstvom), pričom styk s nimi bol zabezpečený údoliami riek. Zo sociálno-ekonomického hľadiska (s. 13 n.) je pre šarišské nárečie charakteristický dôležitý rozdiel medzi horným, hornatým až horským Šarišom a jeho dolnou, nížinnou časťou. Z historického hľadiska (s. 14 n.) sú veľmi dôležité údaje najmä o pôvodnom osídľovaní Šariša. Z národnostného hľadiska (s. 17 n.) je tu vážna najmä otázka osídľovania Šariša Rusínmi, ktorí tvoria na jeho severnom okraji súvislú oblasť. Z hľadiska celkovej štatistiky (s. 20 n.) sa Šarišská stolica radí k stredným stoliciam na Slovensku. Z názvoslovného hľadiska (s. 21) autor stručne charakterizuje pomenovacie typy šarišských dedín. Z uvedených faktov hneď vyvodzuje isté dôležité závery pre celkovú charakteristiku šarišských nárečí (22).

Ďalej autor podáva vyčerpávajúcu a zasvätenú charakteristiku doterajšej literatúry o šarišských nárečiach (s. 22 n.) a svoju vlastnú koncepciu uplatňovanú v tejto práci (s. 25 n.). Z nej vyplýva, že pri koncipovaní monografie postupoval vcelku tradičnou metódou, uplatňovanou v súčasnej dialektologickej praxi. Iba menšie odchýlky sú pri zapisovaní spojenia polovokálov s vokálmi (ja, vo) a v ob­medzenom označovaní systémových variantov hlások. Neobmedzené označovanie práve systémových variantov hlások by bolo vari vítané, pretože ide o zachytenie istých vývinových tendencií v hláskoslovnom systéme šarišských nárečí.

Materiál k monografii autor získal predovšetkým vlastným terénnym výskumom, ale bohato čerpal aj z materiálu archivovaného v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV, ktorého bol dlhoročným pracovníkom.

V hláskosloví (s. 27–118) autor podáva výskyt jednotlivých hlások najmä s prihliadaním na ich zmeny v jednotlivých lokalitách, pričom takéto slová zoraďuje podľa najrozšírenejšej podoby. Pri niektorých najtypickejších zmenách sa však pristavuje a podáva aj ich vysvetlenie: napr. pri zmene pôvodného dlhého é, ó (s. 34 n. a 52 n.), pri ś, ź, (s. 94 n.), pri epentetickom j pred sc (s. 102 n.), pri slabičnom rþ, lƒ (s. 61 n.) a i.

Samostatne autor opisuje výskyt striednic za pôvodné jery (s. 53 n.), ďalej tzv. vkladné samohlásky (s. 58 n.), kombinatórne zmeny hlások (s. 111 n.), vynechávanie (s. 115) i prisúvanie (s. 116) hlások a ich metatézu (s. 116). Hláskoslovie zakončuje menšia kapitola o prízvuku (s. 116 n.). Celkove tu prevláda synchrónny prístup pri uvádzaní výskytu jednotlivých hlások, čo je síce zaujímavé čítanie, no napríklad pri hľadaní jednotlivých príkladov to môže čitateľovi sťažovať orientáciu, lebo si bude musieť prečítať celú stať o tej-ktorej hláske.

Kým hláskoslovie tejto práce je koncipované originálne, v tvarosloví (s. 119–181) sa autor pridŕža akademickej Morfológie slovenského jazyka (1966), všímajúc si predovšetkým svojskosti šarišských nárečí, ktorými sa odlišujú od spisovnej slovenčiny. Takýto postup prináša užitočný materiál pre vyučujúcich slovenčinu na vysokých školách východného Slovenska. Pri substantívach (s. 119 n.) je to najmä svojská rodovosť viacerých substantív a štruktúra značne unifikovaných pádových prípon, ďalej obmedzený počet hromadných substantív, čo je charakteristické pre celú východoslovenskú nárečovú oblasť. Podobne postupuje pri ostatných ohybných druhoch, pri adjektívach (s. 135 n.), zámenách (s. 139 n.), pri číslovkách (s. 143 n.) a pri slovesách (s. 148 n.). Je pozoruhodné, že autor sa zaobišiel bez paradigiem, ktoré sa v takejto našej jazykovednej literatúre bežne používajú. Paradigmaticky uvádza iba tvary pri nepravidelných slovesách (s. 154 n.), pri zložených slovesných tvaroch minulého i budúceho času (s. 157 n.) a pri podmieňovacom spôsobe (s. 159 n.). Zaujímavá je tu stať o zvláštnom využití slovies (s. 163 n.), napríklad pri vyjadrení vykania, onikania, ďalej o využívaní neosobných tvarov, o his­torickom prézente, o oznamovacom spôsobe na vyjadrenie príkazov a pod.

V zhode so spomínanou akademickou morfológiou F. Buffa zahrnul do tvaro­slovia aj samostatnú stať o príslovkách (s. 166 n.), a to nielen opis ich stupňovania, ale aj ich jednotlivé typy. Je tu aj dosť podrobná stať o predložkách (s. 169 n.), o ich jednotlivých typoch i druhoch, ďalej o spojkách (s. 174 n.), časticiach (s. 178 n.) a o citoslovciach (s. 180 n.).

Originálna je kapitola o tvorení slov v šarišských nárečiach (s. 182–224), a to tak spôsobom spracovania (podľa onomaziologicko-sémantických celkov), ako aj šírkou záberu, ktorá jasne signalizuje úzku súvislosť so stavom v susedných východoslovenských nárečiach. Zrejme má na tom veľkú zásluhu fakt, že F. Buffa je autorom slovotvorného zväzku Atlasu slovenského jazyka a väčšieho množstva originálnych štúdií so slovotvornou nárečovou tematikou. Nezvyčajné je napríklad samotné rozdelenie substantív podľa deja, vlastnosti a vzťahu. Najmä v poslednej skupine zaujmú názvy podľa príslušnosti k istému miestu, k istej rodine. Ďalej sú sem zaradené prechýlené názvy, názvy mláďat, názvy podľa podobnosti, maznavé a hypokoristické názvy i tautologické pomenovania typu žban/žbanek, onuca/onucka ako základné pomenovania a slovotvorné adaptácie slov cudzieho pôvodu. Podobne podrobne sú spracované slovotvorné postupy pri prídavných menách (s. 224 n.), príslovkách (s. 232 n.), slovesách (s. 235 n.), zámenách (s. 245) a číslovkách (s. 246), ba aj pri predložkách (s. 246 n.).

Ako pozoruhodné nóvum v recenzovanej práci vidíme dosť podrobnú charakteristiku slovnej zásoby šarišských nárečí (s. 248–300), a to z genetického (s. 248 n.), chronologického (s. 258 n.), štruktúrneho (s. 266 n.), geografického hľadiska (s. 287 n.) a z hľadiska expresivity (s. 274 n.). Takéto spracovanie nárečovej lexiky, doložené presvedčivým materiálom, je v našej literatúre metodologicky veľkým prínosom. K tejto kapitole je ešte pričlenená iba stručná, ale veľmi výstižná charakteristika severošarišskej frazeológie na porovnávacom základe so spisovnou frazeológiou, v ktorej je zaujímavé najmä originálne delenie na svojské šarišské frazémy (s. 301 n.), rozdielne šarišské a spisovné frazémy, súbežné šarišské a spisovné frazémy (s. 303 n.) a nakoniec zhodné šarišské a spisovné frazémy (s. 304 n.).

V poslednej kapitole autor predkladá charakteristiku a rozdelenie šarišských nárečí a pripája veľmi vzácne ukážky súvislých nárečových textov (s. 308–373). Najprv podrobne charakterizuje šarišské nárečia ako celok (s. 308 n.), pričom si všíma aj stav v nárečiach susedných stolíc. Potom nasleduje rozdelenie šarišských nárečí, a to na najtypickejšie stredošarišské nárečia (s. 317 n.) a na ostatné viac- menej okrajové, no o to pozoruhodnejšie skupiny, a to juhozápadošarišské (s. 326 n.), juhošarišské (s. 337), východošarišské (342 n.), severošarišské (s. 352 n.) a severozápadošarišské nárečia (s. 363) s mnohými inováciami a reliktnými znakmi, ako aj s niektorými presahmi zo susedných nárečí Spiša, Abova a Zemplína.

F. Buffa do svojej metodologicky premyslenej práce mohol zaradiť iba jednu mapu (s. 389), aj to len s vybranými orientačnými bodmi, z ktorých väčšinou uvádza dokladový materiál a spomínané ilustračné texty. Bolo by zaiste užitočné priložiť aspoň niekoľko máp, ktoré mal k dispozícii (niektoré uverejnil v príspevkoch publikovaných pred vydaním tejto monografie). Zrejme bol limitovaný požadovaným rozsahom práce; v tomto type vedeckej práce by však takéto obmedzenie nemalo platiť. Pomerne skromný je aj vecný register (s. 390–400), kde sa neuvádzajú jednotlivé slovné doklady, ako je to bežné v prácach tohto druhu, ale iba javové symboly. Aj to súvisí s limitovaním rozsahu.

Pohľad do bibliografie (s. 380–386) čitateľa presviedča, že celá monografia najmä čo sa týka materiálu je založená na dovtedajších časopiseckých štúdiách autora o šarišských nárečiach. No už aj letmé porovnanie tejto práce s pred­chádzajúcimi štúdiami dokazuje, že ide o značne prepracované najmä základné kapitoly (akými je úvodná, hláskoslovná, tvaroslovná a slovotvorná stať), resp. ide o stručný výťah z jeho knižnej práce (o frazeológii). A pretože dovtedajšie jednotlivé príspevky boli roztratené po časopisoch a zborníkoch, z ktorých mnohé (napr. Nové obzory) sú prakticky ťažko prístupné a málokde ich možno kompletne nájsť, je zaiste dostatočne zdôvodnené aj vydanie tejto kompletnej monografie.

Knihu F. Buffu o šarišských nárečiach z každej stránky pokladáme za veľmi hodnotný prínos do našej dialektologickej a vôbec slovakistickej jazykovednej literatúry. Mimoriadnu cenu má pre jazykovednú slavistiku v oblasti medzijazykových vzťahov a kontaktov. Patrí jej primát vo východoslovenskej dialektológii a bolo by dobré, keby podľa jej vzoru čoskoro vznikli ďalšie monografické práce.


Š. Lipták


kronika




Životné jubileum Evy Rísovej


Prednedávnom sa dožila významného životného jubilea PhDr. Eva R í s o v á, dlhoročná pracovníčka Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV. Je to zaiste príležitosť splatiť istý dlh verejným pripomenutím jej prítomnosti v slovenskej jazykovede a kultúre. Ona sama, nenápadne a skromne kráčajúc životom, nestála o takéto hlasné pocty, lebo aj svoju publicistickú aktivitu v oblasti jazykovej kultúry považovala za samozrejmú súčasť svojej práce v oddelení jazykovej kultúry. S takou istou skromnosťou až ostychom sa venovala aj umeleckej, poviedkovej a fejtonistickej tvorbe. A pritom za dvadsaťpäť rokov (od r. 1971) publikovala takmer štyristo príspevkov najmä v Kultúre slova a v dennej tlači. A hoci sú to poväčšine drobné články o sémantike a štylistike slov a slovných spojení, ich autorka sa v nich prezentuje svojou odbornou erudíciou i schopnosťou postihnúť jemné sémanticko-štylistické nuansy hodnotených jazykových prvkov. Keďže Eva Rísová je zároveň autorka s umelec­kými sklonmi, jej popularizačné články v dennej tlači nenásilným a nevtieravým spôsobom oslovovali čitateľa a takto pomáhali kultivovať jeho jazykový cit a vkus.

Eva Rísová sa narodila 6. 11. 1927 v Banskej Bystrici. Po maturite na Štátnom dievčenskom gymnáziu v Banskej Bystrici začala študovať ruský a anglický jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po vydaji (1947) štúdiá zanechala, desať rokov pracovala v Štátnej banke československej, od r. 1961 v Stredoslovenskom vydavateľstve a v r. 1965–70 pracovala ako dokumentaristka na katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty v Ban­skej Bystrici. V tomto čase pokračovala v štúdiu na tejto fakulte (odbor slovenčina – angličtina); štúdium ukončila v r. 1972. V r. 1970 sa presťahovala do Bratislavy, nastúpila pracovať do Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, kde pôsobila až do odchodu na dôchodok (1992).

Eva Rísová sa k jazykovede (jazykovej kultúre) dostala takpovediac okľukou. V čase pôsobenia v Banskej Bystrici sa venovala umeleckej tvorbe. Písala poviedky a fejtóny do Slovenského rozhlasu, Smeru, Slovenky a Priekopníka. Po presťahovaní do Bratislavy a po skončení vysokoškolských štúdií (1972) pokračuje vo svojej umeleckej aktivite, no zároveň publikuje aj prvé články z oblasti jazykovej kultúry, ako aj články o technickej a technologickej terminológii. Naďalej spolupracuje so Slovenským rozhlasom, pripravuje školské vysielanie pre 2., 3. a 4. ročník ZŠ, pričom zužitkúva svoje jazykové a didaktické vzdelanie. Často vystupuje v relácii Živé slová; aj tu sú jej úvahy zamerané najmä na oblasť jazyka, na otázky kultúry vyjadrovania, ekológie jazyka a jazykového dorozumievania (úvahy o vulgarizácii jazyka, o jazyku ako svetle a pod.). Zároveň píše poviedky, v ktorých tiež vtipnou formou spracúva aj jazykovú problematiku (napr. Lingvália, Verejné uznanie).

Významnú publikačnú položku Evy Rísovej predstavujú články o odbornej terminológii, prevažne technickej. Táto jej odborná orientácia sa spája s diplo­movou prácou, v ktorej spracúvala tehliarsku terminológiu. Opierajúc sa o práce prof. J. Horeckého, východiskovo si tu vymedzila všeobecné (teoretické) i praktické otázky odbornej terminológie. Osobitnú pozornosť venovala i jazykovej kultúre v štátnych a odborných normách. Články publikovala v časopise Kultúra slova.

Možno povedať, že v priebehu dvoch desaťročí strávených v oddelení jazykovej kultúry JÚĽŠ SAV sa Eva Rísová priradila ku kmeňovým autorom Kultúry slova. Uverejnila tu desiatky drobnejších i väčších článkov zameraných na výklad sémantiky a štylistiky jazykových prostriedkov, najmä lexikálnych, ako aj na hodnotenie niektorých štylistických kategórií. Svoje jazykové a pedagogické vzdelanie uplatnila pri posudzovaní jazykových učebníc i pri analýze jazykovej stránky odborných časopisov a odborných publikácií. Ako spolupracovníčka (autorka) Slovenského rozhlasu sa celkom prirodzene zaoberala aj jazykovou stránkou rozhlasových hier, najmä pre deti a mládež (Funkcia jazyka rozhlasových hrách pre deti a mládež, 1979; O jazyku Repkových Fafrnkovčanov, 1979; O jazyku rozprávkových rozhlasových hier, 1983, atď.). Zrejme aj v súvislosti s pracovným zaradením v oddelení jazykovej kultúry treba zaznamenať jej spoluautorstvo na Česko- slovenskom slovníku (1979), Dynamike slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (1989) a Encyklopédii jazykovedy (1993).

Nemožno nespomenúť popularizačné príspevky Evy Rísovej v dennej tlači. Publikovala ich najmä v Práci, Pravde, Smene, Večerníku, Slovenskom denníku, ale aj v Novom slove a v rozhlase. Opäť to boli predovšetkým články z oblasti le­xiky, príspevky o vecnom a slohovom význame slov a slovných spojení a niektorých gramatických prvkov. Nenásilne, s citom pre mieru upozorňovala čitateľov na chyby a prehrešky pri uplatňovaní týchto jazykových prvkov v jazykovej praxi. Viaceré jej texty z rozhlasovej Jazykovej poradne sú zahrnuté aj v publikácii Jazyková poradňa odpovedá. Dodajme ešte, že svoje jazykové vzdelanie (anglický jazyk) uplatnila ako prekladateľka viacerých odborných textov do slovenčiny.

Ako naznačuje aj tento stručný pohľad na výsledky vedeckých a umeleckých snažení našej jubilantky, Eva Rísová sa zaradila k poctivým a pracovitým robotníkom slovenskej jazykovedy a takto sa včlenila aj do pamäti slovenskej vedy a kultúry. Platí to najmä o jej aktivitách v oblasti jazykovej kultúry. Pri príležitosti vzácneho životného jubilea jej v mene spolupracovníkov a priateľov úprimne želám ešte veľa dobrých rokov na zaslúženom dôchodku.

J. Findra

Súpis prác Evy Rísovej za roky 1971–1995


Bibliografia jazykovedných prác E. Rísovej je usporiadaná chronologicky a ďalej v rámci jednotlivých rokov podľa druhu príspevkov: najprv sa v príslušnom roku uvádzajú knižné práce a vedecké štúdie v odborných jazykovedných a iných časopisoch a zborníkoch, za nimi (menším typom písma, petitom) články, drobnosti a iné menšie príspevky. V závere sa osobitne uvádza prekladateľská a re­dakčná činnosť.


1971

Tvárniť alebo tvarovať. – Večerník, 2. 4. 1971, s. 5.

Možno plán „preplniť“? – Rozhlas, 1971, č. 27, s. 11.


1973

Motivačné znaky v tehliarskej technologickej terminológii. – Kultúra slova, 7, 1973, s. 164–168.

Štruktúra viacslovných pomenovaní v tehliarskej technologickej terminológii. – Kultúra slova, 7, 1973, s. 210–214.


Zvídavý nie je zvedavý. – Kultúra slova, 7, 1973, s. 317.

Tvárniaci, tvarovanie. – Práca, 26. 3. 1973, s. 3. – Tamže: Ukladať, nie pokladať (16. 5., s. 3). – O formuláciách v odborných textoch (9. 7., s. 5). – Niečo o slove smog (20. 8., s. 3). – Osoba znalá = odborník (8. 10., s. 3). – Valcovač, nie valciar (17. 12., s. 3).

O používaní spojok lebo, alebo. – Večerník, 23. 3. 1973, s. 5. – Tamže: O podstatných menách navážka a návažok (31. 8., s. 5). – Dačo o osách a osiach (21. 9., s. 5). – O palivových a iných „špalkoch“ (5. 10., s. 5).


1974

Drogistický tovar. – Kultúra slova, 8, 1974, s. 126–127. – Tamže: Rumoviskové stanovište, postúpanisko, opustenisko (s. 286–287). – Čo so slovom „ešus“ (s. 317–318).

Šič metiel a metlár. – Práca, 4. 2. 1974, s. 3. – Tamže: Mierový, merný, merací (1. 4., s. 3). – Odštepný alebo odštiepny závod? (1. 7., s. 3). – Letište či letisko? (8. 7., s. 3). – Jednať alebo konať? (11. 11., s. 3).

Špičkový, vrcholný a vrcholový. – Večerník, 22. 2. 1974, s. 5. – Tamže: Lajnovačka = čiarovač (19. 4., s. 5). – O skratkách Js a č. j. (24. 5., s. 3). – Ako písať skrátené podoby názvu Slovenské národné povstanie (12. 7., s. 3). – O slovách opis a odpis (18. 10., s. 3). – O slovách posádka a osádka (1. 11., s. 3). – O skratkách a značkách (22. 11., s. 3). – Čo so slovom „EŠUS“? (27. 12., s. 3).


1975

O marxistickú jazykovedu v ČSSR. [O marxistickú jazykovedu v ČSSR. Red. J. Horecký. Bratislava 1975.] – In: Nedeľná Pravda, 8, 1975, č. 22, s. 6 (ref.). – Ďalší autorkin referát o tej istej publikácii: Večerník, 30. 4. 1975, s. 5.

Podstatné mená navážka a návažok. – Kultúra slova, 9, 1975, s. 357–358.

Slová miera, merať a ich odvodeniny. – Kultúra slova, 9, 1975, s. 31–32. – Tamže: O prídavnom mene environmentálny (s. 127–128). – Ako prekladať české slovo kouřmo (s. 221–222). – Hmoždinka, kolík, kotva (s. 223–224). – Úchylka a odchýlka (s. 285). – Mikrobálny alebo mikrobiálny (s. 286–287).


1976

Čo je INSTANT? – Kultúra slova, 10, 1976, s. 189–190.

Práca človeka v ekonomických termínoch. – Nedeľná Pravda, 9, 1976, č. 19, s. 6. – Tamže: O spáde spade (č. 39, s. 6).

Dopadnúť, alebo chytiť zlodeja? – Práca, 22. 3. 1976, s. 3. – Tamže: Výdaj – výdavok (3. 5., s. 4). – O skratkách a značkách (21. 6., s. 3). – Všeličo o slove snob (16. 8., s. 3). – Design, designer (22. 11., s. 3). – Slovo nárast (27. 12., s. 3).

O pozdrave „do počutia“. – Večerník, 6. 2. 1976, s. 3. – Tamže: O slovách design, designer (2. 4., s. 3). – Číslovky a vinš (28. 5., s. 3). – Terciárna alebo terciálna sféra? (18. 6., s. 3). – O džínsoch (20. 8., s. 3). – Jatočný – jatkový? (3. 9., s. 3). – O písaní niektorých prevzatých slov (15. 10., s. 3). – Oponentný alebo oponentský? (26. 11., s. 3).


1977

O jazyku učebnice pre osobitné školy. [Klačko, R. – Vrbová, M.: Prírodopis pre 8. ročník osobitných škôl. Bratislava 1969.] – In: Kultúra slova, 11, 1977, s. 180–183 (posudok jazykovej stránky publikácie).

Vedoveda – scientológia. – Kultúra slova, 11, 1977, s. 248–249.

Obtláčacie obrázky – obtláčanky. – Kultúra slova, 11, 1977, s. 63. – Tamže: Terciárna – terciálna sféra (s. 94–95). – Vysokohlinitý (s. 318–319). – Zastupiteľský – zastupiteľný (s. 362–363).

O administratívnom štýle. – Nedeľná Pravda, 10, 1977, č. 16, s. 6. – Tamže: O administratívnom štýle II (č. 20, s. 6). – Nedostatky v lexike administratívneho štýlu (č. 24, s. 6). – Skratky v administratívnom štýle (č. 30, s. 6). – Syntax administratívneho štýlu (č. 33, s. 6). Pasívum v administratívnom štýle (č. 37, s. 6).

Laser a maser. – Práca, 7. 3. 1977, s. 3. – Tamže: Firmapodnikzávod (11. 7., s. 3). – Blahoželať všetko najlepšie? (15. 8., s. 3). – Ako je to so slovesom prevádzať (14. 11., s. 3).

O štýlovej primeranosti jazykových prejavov. – Smena na nedeľu, 12 (30), 1977, č. 30, s. 7.

O slovách doprava a preprava. – Večerník, 7. 1. 1977, s. 3. – Tamže: Čo je to „hifi“ (č. 5, s. 3). Chladič – chladiča, ale moč – moču (15. 7., s. 3). – O odpratávaní „šitu“ (26. 8., s. 3). – „Občianský“ preukaz (11. 11., s. 3).

Vydarená beseda. – Kultúra slova, 11, 1977, s. 124–125 (správa o besede na tému Hovoríme a píšeme správne po slovensky, konanej 2. 12. 1976 v Západoslovenských elektrárňach v Bratislave).


1978

O jazykovej stránke jedného odborného časopisu. [Výskum – urbanizmus a architektúra, 1975, č. 4; 1976, č. 2.] – In: Kultúra slova, 12, 1978, s. 283–286 (posudok jazykovej stránky dvoch čísiel časopisu).

Pripomienky k návrhu ON 44 0001. [Hornické názvosloví a značky. Praha 1977.] – In: Kultúra slova, 12, 1978, s. 183–185 (ref.).

Odpratávanie šitu alebo stavebného odpadu? – Kultúra slova, 12, 1978, s. 32. – Tamže: Hudobný sprevádzateľ (s. 63–64). – Čitateľ – 6. p. v Čitateli aj v Čitateľovi (s. 94–95). – Generálkovať (s. 189–190). – Infraštruktúra (s. 221–222). Pramenníky, pitné fontánky (s. 319–320).

Cestovať vlakom prvej triedy? – Práca, 13. 2. 1978, s. 3. – Tamže: Zákazka zákazník (13. 3., s. 3). – Skracovanie osobných mien (10. 5., s. 3). – Sprevádzať – sprievod (24. 7., s. 3). – Potencia – potenciálny (4. 9., s. 3). – Brigáda – brigádovať (30. 10., s. 3). – Rádio – rozhlas – prijímač (18. 12., s. 3).

Džínsy – džínsovina. – Smena na nedeľu, 13 (31), 1978, č. 30, s. 7. – Tamže: Číslovky vo vinšoch (č. 42, s. 7).

Veľké písmená vo viacslovných názvoch. – Večerník, 20. 1. 1978, s. 3. – Tamže: Make-up mejkap (14. 2., s. 3). – O písaní a výslovnosti základných jednotiek (21. 4., s. 3). – Vedecko-technická revolúcia a slovná zásoba (9. 6., s. 3). – Pomník – pamätník (7. 7., s. 3). Avivážne prostriedky (28. 7., s. 3). – O krížení väzieb (25. 8., s. 3). – Adaptovať – adoptovať (29. 9., s. 3). – Obézny obezita (14. 11., s. 3).


1979

Česko-slovenský slovník. Red. G. Horák. 1. vyd. Bratislava, Veda 1979. 792 s. – 2. vyd. 1981 (spoluautori K. Buzássyová, G. Horák, F. Kočiš, M. Marsinová, Š. Mi­chalus, Š. Peciar, M. Pisárčiková, V. Slivková, M. Šalingová).

Ref.: 1. Grepl, M.: Rudé právo, 11. 2. 1980, s. 5. – 2. Horecký, J.: Dielo vzájomného zbližovania. Causerie o vydaní Česko-slovenského slovníka. – Pravda, 8. 2. 1980, s. 5. – 3. Horecký, J.: Novinář, 32, 1980, č. 4, s. 28–29. – 4. Chrenka, A.: Technická knihovna, 24, 1980, s. 91–93. – 5. Jacko, J.: Východoslovenské noviny, 28. 3. 1980, príl. s. 2. – 6. Jánsky, L.: Večerník, 29, 1980, č. 38, s. 6. – 7. Kačala, J.: Vítame Česko-slovenský slovník. – Kultúra slova, 14, 1980, s. 186–188. – 8. Orlovský, J.: Bohatstvo jazyka. – Nové slovo, 22, 1980, č. 14, s. 20. – 9. Ripka, I. – Skladaná, J.: Slovenská reč, 45, 1980, s. 364–372. – 10. (šl) = Šlosar, D.: Věda a život, 25, 1980, s. 384. – 11. Djordjević, N.: Zbornik za filologiju i lingvistiku (Nový Sad, Juhoslávia), 24, 1981, s. 188–190. – 12. Filipec, J.: Jazykovedný časopis, 32, 1981, s. 85–90. – 13. Kroupová, L.: Slavia, 50, 1981, s. 93–97. – 14. Myjavcová, M.: Nové diela slovenskej lexikografie. – In: Zborník Spolku vojvodinských slovakistov. 2. 1980. Red. D. Dudok et al. Nový Sad (Juhoslávia), Spolok vojvodinských slovakistov 1981, s. 151–162. – 15. Uher, F.: Český jazyk a literatura, 31, 1980/81, s. 138–139. – 16. Uher, F.: Komenský, 105, 1980, s. 264. – 17. Kožucová, M.: Sãpostavitelno ezikoznanie (Sofija), 8, 1983, s. 99–100. – 18. Dorotjaková, V.: Slavica Slovaca, 19, 1984, s. 84–86.

Funkcia jazyka v rozhlasovej hre pre deti a mládež. 1. vyd. Bratislava, Metodicko- výskumný kabinet Československého rozhlasu 1979. 38 s.

Funkcia jazyka v rozhlasových hrách pre deti a mládež. – Kultúra slova, 13, 1979, s. 196–204.

O jazyku Repkových Fafrnkovčanov. – Kultúra slova, 13, 1979, s. 333–340.

O spoločenskej účinnosti normalizovania technickej terminológie. – In: Z teórie spisovného jazyka. Zborník referátov a diskusných príspevkov. Red. J. Kačala. Bratislava, Veda 1979, s. 198–201.


krásne ty zvuky máš. K ďalšiemu rozvoju československej výchovno-vzdelávacej sústavy. – Rodina a škola, 26, 1979, č. 4, s. 3–4.

O jazykovej stránke Základov psychológie. [Boroš, J.: Základy psychológie. Bratislava 1977.] – In: Kultúra slova, 13, 1979, s. 23–26 (posudok jazykovej stránky publikácie).

Ondulovačka. – Kultúra slova, 13, 1979, s. 27–28. Tamže: Aviváž avivážny (s. 30). – Zvodná správa = súborná správa (s. 95–96). – Čo je generel? (s. 287). – Čo je kondiciogram? (s. 368–369).

Rozhlas a jazyková kultúra. – Nedeľná Pravda, 12, 1979, č. 50, s. 7.

Ide o to, nejde o to. – Práca, 29. 3. 1979, s. 3. – Tamže: Ako sa pozdravujeme (11. 6., s. 3). – Celkom, dovedna a spolu (15. 10., s. 3). – Mať k niekomu otázku (19. 11., s. 3).

Štúrova ulica Leninovo múzeum. – Smena na nedeľu, 14, (32), 1979, č. 2, s. 7.

Jar je tu. – Večerník, 6. 4. 1979, s. 3. – Tamže: ŠVOČ – Švočka – švočkár (1. 6., s. 3). – Zvárať – zváranie – zvárací (31. 8., s. 3). – Preukázať niekomu medvediu službu (21. 9., s. 3). – Prezentácia hosťov (26. 10., s. 3). – Šťastie – šťastný – šťastlivý (29. 12., s. 3).


1980

Krupinské prísne právo. [Majtán, M. – Majtánová, M.: Krupinské prísne právo. Bratislava 1979.] – In: Kultúra slova, 14, 1980, s. 313–316 (ref.).

Slovník anglických skratiek. [Šaturová-Seppová, M.: Anglické skratky. Bratislava 1979.] – In: Kultúra slova, 14, 1980, s. 28–30 (rec.).

Umenie živého slova. [Lesňák, R.: Umenie živého slova. Bratislava 1980.] – In: Kultúra slova, 14, 1980, s. 377–380 (ref.).

O slovách typu betonáž, reportáž, siláž. – Kultúra slova, 14, 1980, s. 217–219.

Robot – robotizácia. – Kultúra slova, 14, 1980, s. 61–62. – Tamže: Listovka (s. 92–93).

O slovese prevádzať a jeho odvodeninách. – Nedeľná Pravda, 13, 1980, č. 37, s. 7.

Avivážne prostriedky. – Práca, 18. 2. 1980, s. 3. – Tamže: Lôžkodeň – lôžkový deň (8. 9., s. 3). – Čo „kvári“ našich čitateľov (1. 12., s. 4).

Keď nejde hora k Mohamedovi… – Večerník, 14. 3. 1980, s. 3. – Tamže: Exotické rastliny – exoty (4. 7., s. 3). – Promócia – promovať (18. 7., s. 3). – Mať maslo na hlave (1. 8., s. 3). – Windsurfing – veterné kĺzanie (26. 9., s. 3). – Amatér – profesionál (7. 11., s. 3).

Štedrý deň. – Večerník, 19. 12. 1980, s. 3.


1981

Čudná rozprávka. – Kultúra slova, 15, 1981, s. 106–110.


Prevzaté slová v publikácii o poradenskej psychológii. [Koščo, J. – Fabián, D. – Hargašová, M. – Hlavenka, V.: Teória a prax poradenskej psychológie. Bratislava 1980.] – In: Kultúra slova, 15, 1981, s. 374–377 (posudok jazykovej stránky publikácie).

Prezencia – prezentácia. – Kultúra slova, 15, 1981, s. 63–64. – Tamže: Detekcia, ale detegovať (s. 95–96). – Rovnítko = znamienko rovnosti; stejnítko = znamienko totožnosti (s. 255–256). – Antipasta (s. 319–320).

O niektorých termínoch v poľnohospodárstve. – Nedeľná Pravda, 14, 1981, č. 38, s. 7.

Čo je to feature? – Práca, 9. 3. 1981, s. 4. – Tamže: Nové slovo preventivár (8. 6., s. 4). – Preliečiť – odliečiť (27. 7., s. 4). – Stanovište, parkovisko (5. 10., s. 4). – Doprava preprava (7. 12., s. 4).

O výrovi a víre. – Večerník, 9. 1. 1981, s. 3. – Tamže: Zastavený – zastavaný (15. 5., s. 3). – Skate­board – korčuľová doska (31. 7., s. 3). – „Bacha“ na vec (28. 8., s. 3). – Požívanie – používanie (4. 9., s. 3). – Pokoj – mier (18. 12., s. 3).


1982

O rozhlasovom seriáli Čo nového, Bielikovci? – Kultúra slova, 16, 1982, s. 101–105.

O jazyku rozhlasového seriálu Čo nového, Bielikovci? – Kultúra slova, 16, 1982, s. 198–204.

O socialistickej jazykovej kultúre v NDR. – Kultúra slova, 16, 1982, s. 9–10.

Jazyk rozhlasových hier pre deti a mládež. – In: Jazyk a štýl publicistiky. Zborník príspevkov z vedecko-praktickej konferencie o jazyku a štýle v tlači, rozhlase a televízii. Red. J. Mistrík. Bratislava, Ústredný výbor Slovenského zväzu novinárov 1982, s. 163–166.

Pôsobenie rozhlasu na jazykovú výchovu a zvyšovanie jazykovej kultúry žiakov. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 29, 1982/83, č. 3, príl. s. 3–4.


O slovách windsurfing a skateboarding. – Kultúra slova, 16, 1982, s. 47–49. – Tamže: O slove pík (s. 174–175).

Je u seba – nie je u seba? – Kultúra slova, 16, 1982, s. 284–285. – Tamže: Čajítko = čajenka (s. 319). – Obradník (s. 383–384).

Čo nového, Bielikovci? – Nedeľná Pravda, 15, 1982, č. 4, s. 7. – Tamže: O pomenovaní detské jasle (č. 26, s. 7). – Jazyková stránka pozdravov (č. 51, s. 7).

Zem – krajina. – Práca, 15. 2. 1982, s. 4. – Tamže: Rok – roka – roku (26. 4., s. 4). – Slová so zdvojenými hláskami (20. 9., s. 4).

Guernica – z Guerniky. – Večerník, 22. 1. 1982, s. 3. – Tamže: Idem – nejdem (5. 2., s. 3). – Prepis, rovnopis, kópia (16. 4., s. 3). – Zahustiť omáčku, ale zhustiť dej (28. 5., s. 3). – O ukazovacích zámenách (18. 6., s. 3). – Uhorková sezóna (30. 7., s. 3). – O slovách (17. 12., s. 3).

Opýtali sme sa Dr. Evy Rísovej, pracovníčky Jazykovedného ústavu SAV, aká je podľa jej názoru jazyková úroveň seriálu Čo nového, Bielikovci? – Rozhlas, 1982, č. 9, s. 18.


1983

Bohatierske byliny v slovenskom rúchu. – Kultúra slova, 17, 1983, s. 273–279.

O jazyku rozprávkových rozhlasových hier. – Kultúra slova, 17, 1983, s. 295–300. – Ďalšie publikovanie: O jazyku rozprávkových rozhlasových hier. – In: Tvorivé problémy súčasnej rozhlasovej rozprávkovej hry. Materiály zo seminára. Fonozošit č. 60. Red. J. Chorvátová. Bratislava, Československý rozhlas – Metodicko-výskumný kabinet 1983, s. 5–46.


O jazykovej stránke 2. vydania Základov psychológie. [Boroš, J.: Základy psychológie. 2. vyd. Bratislava 1982.] – In: Kultúra slova, 17, 1983, s. 381–383 (posudok jazykovej stránky 2. vyd. publikácie).

Opušťák – priepustka. – Kultúra slova, 17, 1983, s. 63–64. – Tamže: DAV o DAV-e či Dave? (s. 126–127).

Nie je rozšafnosť ako rozšafnosť. – Nové slovo, 25, 1983, č. 20, s. 16.

O pomenovacom nominatíve. – Nedeľná Pravda, 16, 1983, č. 27, s. 7. – Tamže: O niektorých číslovkových výrazoch (č. 40, s. 7). – Mať filipa a čo s tým súvisí (č. 52, s. 7).

Čas – doba, načasovať prečasovať. – Práca, 21. 2. 1983, s. 4. – Tamže: Úžitkový a užitý (18. 4., s. 7). – Predbežný plán, nie predplán (27. 6., s. 4). – Skloňovanie cudzích priezvisk (12. 9., s. 4). – Doporučovať, obdržať… (24. 10., s. 4).

Dostať Oscara. – Večerník, 14. 1. 1983, s. 3. – Tamže: Počet izieb alebo izbovosť (25. 3., s. 3). – Panelová diskusia (8. 4., s. 3). – Viete, kto sú „senoši“? (22. 4., s. 3). – Mať záujem o niečo/na niečom (26. 8., s. 3). – Výstavný – výstavnícky (28. 10., s. 3). – Vôňa ihličia z chvojiny (16. 12., s. 3). – O štylizácii inzerátov (19. 12., s. 3).

1984

Názvy výrobkov a ich motivácia. – Kultúra slova, 18, 1984, s. 206–214.

Niekoľko poznámok o problematike skúmania názvov výrobkov. – In: Obsah a forma v slovnej zásobe. Materiály z vedeckej konferencie o výskume a opise slovnej zásoby slovenčiny (Smolenice 1.– 4. marca 1983). Red. J. Kačala. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 1984, s. 100–104.

Jazyk realistických rozprávkových rozhlasových hier. – Kultúra slova, 18, 1984, s. 14–19.

Jazyk moderných rozprávkových rozhlasových hier. – Kultúra slova, 18, 1984, s. 42–48.

Jazyk – zbraň mieru. – Kultúra slova, 18, 1984, s. 33–35.


Človek, ktorý otriasol treťou ríšou. [Kvitanovič, B.: Človek, ktorý otriasol treťou ríšou. Bratislava 1983.] – In: Kultúra slova, 18, 1984, s. 284–287 (posudok jazykovej stránky publikácie).

Zapolárie – zapolárny. – Kultúra slova, 18, 1984, s. 128. – Tamže: Kontrolné svetlo – kontrolné svietidlo – kontrolná lampa (s. 187–188). – Pochôdzkový strešný dielec (s. 190). – Polohovadlo – polohovanie (s. 223–224).

O slove chozraščot. – Nedeľná Pravda, 17, 1984, č. 11, s. 7. – Tamže: O slovách rozšafný, rozšafne… (č. 20, s. 7). – Ide o viac, nielen o kultúru jazyka (č. 37, s. 7). – O názvoch výrobkov (č. 42, s. 7). – O názvoch výrobkov II (č. 43, s. 7). – O názvoch výrobkov III (č. 44, s. 7).

Diapazón záujmov. – Práca, 20. 2. 1984, s. 5. – Tamže: Rad – radový, rád – rádovo (28. 5., s. 5). – Problémy s predložkami (3. 9., s. 5).

Pozdrav Ahoj! – Smena, 6. 1. 1984, s. 5.

Grahamove, či grahamové rožky. – Večerník, 30. 3. 1984, s. 3. – Tamže: Centrum – z centra, ale Centrum – z Centrumu (1. 6., s. 3). – Škartácia – skartácia (10. 8., s. 3). – UFO ufón, ufológia (16. 11., s. 3).

Veľké či malé písmeno? Odstrániť doterajšiu rozkolísanosť v písaní názvov. – Slovnaftár, 36, 1984, č. 47, s. 5.

Stretnutie matičných pracovníkov s jazykovedcami. – Kultúra slova, 18, 1984, s. 314–316 (správa o se­minári o aktuálnych otázkach súčasnej spisovnej slovenčiny a jazykovej kultúry, konanom 15.–16. 5. 1984 v doškoľovacom stredisku Matice slovenskej v Martine).


1985

Osožná popularizačná knižka s právnou tematikou. [Pávek, F.: Deti očami sudcu. Bratislava 1982.] – In: Kultúra slova, 19, 1985, s. 182–185 (posudok jazykovej stránky publikácie).

Písanie veľkých začiatočných písmen v názvoch niektorých organizačných jednotiek. – Kultúra slova, 19, 1985, s. 54–55.

Dezén a design/dizajn. – Kultúra slova, 19, 1985, s. 190–191. – Tamže: Aerobic – erobik (s. 223–224). – Radovo, či rádovo vyšší? (s. 376–377).

Moc slova. – Nové slovo, 27, 1985, č. 3, s. 16.

Akosť – kvalita. – Nedeľná Pravda, 18, 1985, č. 1, s. 7. – Tamže: Tovar – tovary (č. 31, s. 7). – Viete, čo je „know-how“? (č. 38, s. 7). – MDJ (č. 52, s. 7).

Privlastňovacie prídavné mená. – Práca, 14. 1. 1985, s. 5. – Tamže: Dezén – dizajn, reagencia – reakcia (12. 5., s. 5). – O slovách sklz, manko, dlh (1. 7., s. 5). – Česanie alebo zber chmeľu? (16. 9., s. 5). – Súčasný – súdobý (2. 12., s. 5).

Reflektor mladých. – Večerník, 8. 2. 1985, s. 3. – Tamže: TASS je oprávnený vyhlásiť (24. 5., s. 3). – O type a tipe (29. 11., s. 3).

Slovesá užívať, používať a ich odvodeniny. – Vesmír, 64, 1985, s. 57. – Tamže: O písaní skratiek titulov a vedeckých hodností (s. 297). – Skloňovanie cudzích mien (s. 476). – Mikrobiálny alebo mikrobálny? (s. 537). – O niektorých nespisovných slovách (s. 596). – O používaní časovej spojky keď a opytovacieho zámena kedy (s. 657).


1986

Sémantika a úzus slovies vytipovať a vytypovať. – Slovenská reč, 51, 1986, s. 351–358 (spoluautor F. Kočiš).

Jazyková kultúra v československých štátnych a odborových normách a normách RVHP. – In: Jazyková politika a jazyková kultúra. Materiály z vedeckej konferencie konanej v Smoleniciach v Domove vedeckých pracovníkov SAV 17.–19. apríla 1985. Venované XVII. zjazdu KSČ. Red. J. Kačala. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave 1986, s. 295–299.


Názvy niektorých chemických indikátorov. – Kultúra slova, 20, 1986, s. 54–55. – Tamže: Edumetria, či edukometria? (s. 123–124). – Poster – výveska – panelová výveska (s. 174–175).

Ako oslovovať muža vo funkcii zdravotnej sestry? – Kultúra slova, 20, 1986, s. 385–386.

O faktoroch… – Nové slovo, 28, 1986, č. 30, s. 16.

Jazyk a spoločenské príležitosti. – Nedeľná Pravda, 19, 1986, č. 23, s. 18. – Tamže: Keď je muž zdravotnou sestrou (č. 28, s. 18; o pomenovaní muža vo funkcii zdravotnej sestry).

Vreckovanie, alebo „sáčkovanie“ peňazí? – Práca, 17. 3. 1986, s. 6. – Tamže: O adjektívach účelný účelový (1. 9., s. 5).

Ako je to s Medeou? – Večerník, 21. 3. 1986, s. 3. – Tamže: Prázdniny, to je bufet! (1. 8., s. 3). – Na knedľovú tému (10. 10., s. 3).

Obecný – všeobecný. – Vesmír, 65, 1986, s. 115.

O používaní slov čas a doba. – Vesmír, 65, 1986, s. 176.

Ležať úhorom – ležať prielohom – ležať ladom. – Vesmír, 65, 1986, s. 235.

Niekoľko poznámok k slovu edumetria. – Vesmír, 65, 1986, s. 296.

Poster – výveska. – Vesmír, 65, 1986, s. 536.

O slovesách previesť/prevádzať a dôjsť/prísť k niečomu. – Vesmír, 65, 1986, s. 707.


1987

Klenot staroruskej literatúry v slovenčine. – Kultúra slova, 21, 1987, s. 210–216.


Vzácny odkaz antiky. [Latinské právnické výrazy a výroky. Vybral, preložil a výkladom doplnil K. Rebro. 2. vyd. Bratislava 1986.] – In: Kultúra slova, 21, 1987, s. 380–383 (rec.).

Nový význam slovesa zosobniť. – Kultúra slova, 21, 1987, s. 306–307.

Nezamieňajme slová keď a kedy. – Nedeľná Pravda, 20, 1987, č. 4, s. 7. – Tamže: O slovesách vytipovať a vytypovať (č. 12, s. 7). – O oslovovaní (č. 48, s. 7).

Písanie interpunkčných znamienok a niektorých značiek. – Práca, 25. 5. 1988, s. 5. – Tamže: O slovách tip a typ (20. 6., s. 5). – Prechyľovanie názvov hodností a titulov (14. 9., s. 5).

Izba s rozmermi, nie o rozmeroch. – Večerník, 19. 6. 1987, s. 3.

Radový – rádový – rádovo. – Vesmír, 66, 1987, s. 235.

O významovej stránke predložky vďaka. – Vesmír, 66, 1987, s. 475.

1988

Zaujímavá knižka pre deti. [Korandová, M.: Keď pôjdeš s košíčkom. Bratislava 1987.] – In: Kultúra slova, 22, 1988, s. 92–93 (ref.).

Kedy používame slovo strešný? – In: Pisárčiková, M. a kol.: Jazyková poradňa odpovedá. Red. M. Pisárčiková. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988, s. 15. – Tamže: Čo je kondiciogram? (s. 15). – Čo je prevádzkovanie obchodnej činnosti? (s. 15). – Ako sa volá činnosť pri zbere chmeľu? (s. 27–28). – „Zvídavý“ značí zvedavý? (s. 28). – Aký je rozdiel medzi slovami odchýlka a úchylka? (s. 53). – Prečo sa slovo spád píše raz s dĺžňom a raz krátko? (s. 53). – Možno prídavné mená projekčný a projektový zamieňať? (s. 53). Aký je rozdiel medzi motívom a motiváciou? (s. 53–54). – Je rozdiel medzi odtlačkom a otlačkom? (s. 54). – Po­užívame pri vnútrozávodnej preprave multikar alebo multikáru? (s. 54). – Dajú sa slová tôňa tieň zamieňať? (s. 69). – Čo je džezbalet a džezgymnastika? (s. 69). – Dajú sa slová doba čas zamieňať? (s. 69). – Máme želať dobré zdravie alebo pevné zdravie? (s. 70). – Pijeme šampanské a či šumivé víno? (s. 70). – Prečo vyjadrenie „ísť vyvenčiť psa“ pôsobí nevážne? (s. 73–74). – Možno povedať vetu Viem správnu cestu? (s. 74). – Ak sme splnili plán nad 100 %, značí to, že sme ho „preplnili“? (s. 82). – Môžeme linoleum na dlážku „pokladať“? (s. 82–83). – Ako sa dá kratšie nazvať stojan na prášenie kobercov? (s. 102). – Čo znamená sloveso dokladovať (s. 102). – Aké sú to hospodárnostné opatrenia? (s. 103). – Ako sa dnes volá osoba, ktorá vykonáva pohrebné alebo svadobné obrady? (s. 103). – Prečo pôsobia slová senáž, slamáž nezvyčajne? (s. 103). – Ako sa volá človek, ktorý niekoho sprevádza na hudobnom nástroji? (s. 103–104). – Vedný odbor zaoberajúci sa teóriou vedy je „vedoveda“? (s. 104). – Po­užívame v slovenčine slovo megawatt ako nesklonné? (s. 124–125). – Prečo máme detektor, detekciu, ale detegovanie? (s. 145–146). – Kto fotografuje, je fotografista alebo fotograf? (s. 146). – Ako treba písať promočné oznámenie: Viera Nováková bude promovaná na doktorku prírodných vied alebo na doktora prírodných vied? (s. 146). – Je správne použiť predložku v spojeniach o prestávke, vozík o troch kolesách? (s. 172). – Učíme sa o Siemens-Martinovej peci či o Siemensovej-Martinovej peci? (s. 186). – Prečo píšeme rytmus, ale algoritmus? (s. 206). – Ako píšeme slovo caravan? (s. 206). – Podľa čoho sa utvorilo pomenovanie acidofilné mlieko? (s. 216). – Aký pôvod má slovo windsurfing? (s. 216–217). – S čím súvisí slovo pospas používané v spojení dať na pospas? (s. 217). – Ako súvisí robotizácia robotou? (s. 217). – Odkiaľ máme pozdravy ahoj a čau? (s. 217). – Odkiaľ máme slovo sporožíro a čo vlastne značí? (s. 218). – Aký je pôvod slova snob? (s. 218). – Súvisí tovar predávaný v drogériách s drogami? (s. 218). – Strojové súčiastky mastíme alebo mažeme? (s. 223). – Čo je v hudbe takt a čo doba? (s. 223). – Je navážka vždy navažovanie? A čo je návažok? (s. 223). – Čo je „hmoždinka“? (s. 224). – Máme v slovenčine slovo paža? (s. 224). – Čo sú rumoviskové rastliny? (s. 224). – Čo je v automobilizme repasáž? (s. 224–225). – Ako súvisí ľad s frazeologizmom ležať ladom? (s. 237). – Je vyjadrenie študovať gymnázium správne? (s. 243). – Pri kontrole sa zistili nasledujúce, nasledovné či tieto nedostatky? (s. 246). – Ak o niekom povieme, že je „u seba“, vyjadríme sa správne? (s. 246). – Je slovo opušťák spisovné? (s. 246–247). – Ako sa spisovne volá „kulma“ na ondulovanie vlasov? (s. 247). – Znovu publikované: Dajú sa slová doba a čas zamieňať? – Práca, 13. 3. 1989, s. 5.

Ako preložiť do slovenčiny české slovo sešlost? – Kultúra slova, 22, 1988, s. 58–60 (spoluautorka K. Buzássyová). – Tamže: Identifikačná, nie stotožňovacia nálepka (s. 365–366).

Stalo sa to vtedy, keď… – Práca, 11. 7. 1988, s. 5.

Forum, z Forumu. – Večerník, 30. 9. 1988, s. 3.

O slovese vysporiadať sa. – Vesmír, 67, 1988, s. 115.

O používaní adjektíva literárny. – Vesmír, 67, 1988, s. 296.

1989

Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny. 1. vyd. Bratislava, Veda 1989. 440 s. (členka autorského kolektívu).

Ref.: 1. Baltova, J.: Sãpostavitelno ezikoznanie, 1989, č. 1, s. 90–93. – 2. Dudok, M.: Nové v slovenskej jazykovede. – Nový život (Nový Sad, Juhoslávia), 42, 1990, s. 198–200. – 3. Jordanova, E.: Bãlgarski ezik, 40, 1990, s. 380–381. – 4. Moško, G.: O opise dynamiky slovnej zásoby. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 37, 1990/91, s. 26–28. – 5. Straková, V.: Slavia, 59, 1990, s. 436–438. – 6. Šimková, M.: Slovná zásoba slovenčiny pod „synchrónno-dynamickým“ drobnohľadom. – Kultúra slova, 24, 1990, s. 250–253. – 7. Brabcová, R.: Zbornik Matice srpske za slavistiku, 40, 1991, s. 211–212. – 8. Flegl, V.: O slovní zásobě slovenštiny. – Český jazyk a literatura, 41, 1990/91, s. 155–156. – 9. Ruščák, F.: Dynamika v dynamike. – Romboid, 26, 1991, č. 7, s. 64–66. – 10. Heinisch, R. – Ohnheiser, I.: Kritikon Litterarum, 19, 1992, s. 50–53. – 11. Martincová, O. – Vlková, V.: Slovo a slovesnost, 53, 1992, s. 224–230. – 12. Neščimenko, G. P.: Voprosy jazykoznanija, 1992, č. 6, s. 146–150. – 13. Kowalik, K.: In: Wokól słownika współczesnego języka polskiego. 3. Zakres selekcji i informacji. Red. W. Lubaś – F. Sowa. Kraków, Instytut języka polskiego PAN 1993, s. 113–119. – 14. Slančová, D. – Sokolová, M.: Slovenská reč, 58, 1993, s. 180–185. – 15. Sociolinguistica. Internationales Jahrbuch für Europäische Soziolinguistik – International Yearbook of European Sociolinguistics – Annuaire International de la Sociolinguistique Européenne. 7. Mehrsprachigheitskonzepte in den Schulen Europas. Multilingual Concepts on the Schools of Europe. Conceptions plurilingues dans l’enseignement européen. Red. M. Ammon – K. J. Mattheier – P. H. Nelde. Tübingen, Max Niemeyer Verlag 1993, s. 259, 261. – 16. Straková, V.: Slavia, 59, 1990, s. 436–439.

Sémantické posuny prevzatých slov. – Kultúra slova, 23, 1989, s. 237–243.

Názvy strojov, technologických postupov a výrobkov v pekárskom priemysle. – Kultúra slova, 23, 1989, s. 345–355.

Výstavba textu v rozprávkových rozhlasových hrách. – In: Textika a štylistika. Zborník príspevkov z celoštátnej štylistickej konferencie. Bratislava 29.–31. 1. 1986. Red. J. Mistrík. Bratislava, Univerzita Komenského 1989, s. 95–100.


Za kritiku bez ostňov. – Literárny týždenník, 2, 1989, č. 14, s. 4–5 (príspevok do diskusie o Krátkom slovníku slovenského jazyka).

Forum – z Forumu. – Kultúra slova, 23, 1989, s. 128.

O niektorých skratkových slovách. – Večerník, 6. 1. 1989, s. 3. – Tamže: Chutia vám heiky? (31. 3., s. 3). – Názvy desaťročí, storočí, tisícročí (5. 5., s. 3). – Nový význam slovesa (20. 10., s. 3; o slovese stíhať). – To ma netankuje (28. 12., s. 3).

Dvojvidové slovesá cudzieho pôvodu v slovenčine. – Vesmír, 68, 1989, s. 57. – Tamže: O dvoch chybných spojeniach (s. 356). – Skloňovanie pomnožných zemepisných názvov (s. 596).


1990

O používaní slov väčšmi a viac. – Kultúra slova, 24, 1990, s. 95–96.

Čo znamená slovo sponzor? – Večerník, 20. 4. 1990, s. 3. – Tamže: Kandidát – kandidačný (18. 5., s. 3). – O oslovovaní (22. 6., s. 3).

Kráľovnin náhrdelník? – Kultúra slova, 24, 1990, s. 64. – Tamže: Stonôžka stonožka (s. 317–319).

Žabomyšie vojny. – Slovenský denník, 15. 11. 1990, s. 2.

1991

O vzťahoch medzi češtinou a slovenčinou. – Slovenský denník, 16. 5. 1991, s. 2; 23. 5., s. 2.

Ako to bolo s Mohamedom a horou. – Slovenský denník, 11. 9. 1991, s. 5.


1992

Kde sloveso nechať nie je vhodné nechávať. – Nedeľná Pravda, 1, 1992, č. 17, s. 6. – Tamže: Štedrý deň (25. 12., s. 6).

Všímať si ukazovateľa, nie ukazovateľ. – Večerník, 17. 1. 1992, s. 3.


1993

Encyklopédia jazykovedy. Sprac. J. Mistrík s kolektívom autorov. 1. vyd. Bratislava, Obzor 1993. 520 s. (členka kolektívu autorov).

Ref.: 1. Dvonč, L.: Nedeľná Pravda, 2, 1993, č. 38, s. 6. – 2. Gašinec, E.: Všetko o jazyku a štýle pre slovenčinárov a jazykárov. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 40, 1993/94, s. 125–127. – 3. Jarošová, A.: Knižná revue, 3, 1993, č. 17, s. 1. – 4. Dolník, J.: Jazykovedný časopis, 45, 1993, s. 58–60. – 5. Dubníček, J.: Najpodrobnejšie o slovenčine. – Práca, 24. 2. 1994, s. 5. – 6. Chmelík, A.: Na okraj recenzie o Encyklopédii jazykovedy. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 41, 1994/95, s. 12 (k J. Dubníčkovi). – 7. Uhlár, V.: Literárny týždenník, 7, 1994, č. 2, s. 5. – 8. Králik, Ľ.: Slavica Slovaca, 30, 1995, s. 71–73.


Spytujeme sa na príčinu… – Nedeľná Pravda, 2, 1993, č. 33, s. 6.


1995

Lážo-plážo. – Nedeľná Pravda – magazín, 4, 1995, č. 36, s. 19.



Prekladateľská činnosť


Štruktúra semémy. [Hattori, S.: The Structure of the Sememe. – Preprints – XI. svetový lingvistický kongres v Bologni.] – Informačný bulletin, 1973, č. 1, s. 2–6.

Felber, H.: Teoretické a metodologické aspekty medzinárodnej štandardizácie terminológie. – Kultúra slova, 15, 1981, s. 137–145.

Michel, G.: Jazyková kultúra a jazyková estetika. – Kultúra slova, 16, 1982, s. 10–16.

Kriminalistická príručka. Zv. 2. Terminologická a obrazová časť. Slovenské znenie. 2. vyd. Praha, Kriminalistický ústav Verejnej bezpečnosti 1987. 784 s. (spoluprekladatelia F. Kočiš, Š. Michalus).



Redakčná činnosť


Vesmír, 64, 1985 – 67, 1988 (redaktorka slovenských príspevkov o jazykovej správnosti).


Zostavil L. Dvonč


rozličnosti




Priezorník. – Pani Jana O. z Banskej Bystrice nám napísala list, v ktorom nás upozornila na slovo priezorník v reklamnom texte firmy Twd (predávajúcej remeselnícke potreby) uverejnenom v reklamnom, informačnom a inzertnom týždenníku Pegi (7., 8. 3. 1997, č. 10, s. 1). Slovo priezorník je tu v zátvorke vysvetlené synonymným výrazom kukátko.

O pomenovaní priezoru na dverách vo funkcii pozorovacieho okienka sa už napísalo viacero článkov. Ich spoločným menovateľom je upozorňovanie na nespisovnosť slova kukátko (je utvorené nesystémovou príponou -tko, ktorej slovenskou paralelou je prípona -dlo) a hľadanie primeraných významových ekvivalentov. Naposledy o tom písali J. Krško (Kultúra slova, 27, 1993, s. 318), ktorý uvádza slová priezor, výzorníček, pozorováčik, a J. Mlacek, ktorý spomína pomenovania výzierka, pozorovacie okienko, kuklička (Kultúra slova, 28, 1994, č. 2, s. 75). Okrem toho sú známe aj výrazy výzorníček a vyzeráčik (Slovník nesprávnych a správnych výrazov, 1975, s. 125) a pod.

Neologizmus priezorník je synonymom vymenovaných jednoslovných a viacslovných pomenovaní. Je odvodený od slova priezor, ktoré má v Slovníku slovenského jazyka III (1963, s. 551) tri významy: 1. tech. jednoduchý prístroj na zameriavanie pozorovaného objektu, diopter, 2. tech. pozorovací otvor, oblôčik, 3. kniž. zastar. prehliadka, kým Krátky slovník slovenského jazyka (1989, s. 350) uvádza pri tomto slove už len význam „pozorovací otvor, oblôčik“. Slovo priezor teda neoznačuje len pozorovací otvor na dverách, ale akýkoľvek pozorovací otvor. Pomenovanie priezorník vzniklo pripojením prípony -ník k východiskovému slovu priezor. Je to pomenovanie veci podľa miesta výskytu (podobne úvodník, konečník, náplecník). Priezorník sa pri inštalácii niekoľkými otáčavými pohybmi upevní v priezore, pričom najmodernejšie priezorníky umožňujú používateľovi vidieť z bytu nielen priestor rovno pred dverami, ale aj po ich stranách.

Na záver treba povedať, že neologizmus priezorník s významom „vec (nachá­dzajúca sa v priezore dverí) určená na pozorovanie prichádzajúcich osôb“ je utvorený nielen primerane a priehľadne (priezor – priezorník), ale je aj komunikačne výhodný, lebo je to jednoslovné významovo špecifikované pomenovanie. Má teda všetky predpoklady na to, aby sa frekventovane používal v komunikačnej praxi slovenskej spoločnosti.


P. Odaloš

OBSAH 62. ROČNÍKA SR


ŠTÚDIE A ČLÁNKY


BAJZÍKOVÁ, E.: Exoforická nadväznosť pri výstavbe textu (na základe esejí R. Krajčoviča) 268

BLANÁR, V.: Nad základnou lexikografickou príručkou 332

DVONČ, L.: Názvy štátov v spisovnej slovenčine 321

FINDRA, J.: Štylistika internetových textov 257

KAČALA, J.: K statusu lexikalizovaných spojení 193

KRÁLIK, Ľ.: Nad dvoma novými dielami slovanskej etymologickej lexikografie 340

KRÁLIK, Ľ.: Niekoľko drobných lexikálnych výkladov (doreň/dorn, hriška, krásno, krhanie, krhúňať) 3

KRÁLIK, Ľ.: Zo slovenskej subštandardnej lexiky: filcka „ľahká žena“ 154

LIFANOV, K.: Jazyk východoslovenských administratívnoprávnych pamiatok v stredoveku 139

ORGOŇOVÁ, O.: Slovotvorná adaptácia galicizmov v slovenčine 146

ŠIMKOVÁ, M.: Slovnodruhová príslušnosť výrazov maximálne/maximum, minimálne/mi­nimum 274

VAŇKO, J.: Vzťah medzi sémantickou a tematickou štruktúrou textu 203

ŽIGO, P.: Gramatické typy slovenských ojkoným (Príspevok k Slovanskému onomastickému atlasu) 65

ŽIGO, P.: Kategória času a staršia slovenská urbanonymia 129


DISKUSIE


BUZÁSSYOVÁ, K.: Lexikálna synonymia v slovníkovom spracovaní 72

DOLNÍK, J.: O smerovaní k poznaniu používateľa jazyka 212

DVONČ, L.: Najnovšie zmeny v oblasti kodifikácie rytmického krátenia v spisovnej slovenčine 218

DVONČ, L.: O staršej pravopisnej podobe slova smena 283

DVONČ, L.: Prídavné mená od miestnych názvov na -ce 87

DVONČ, L.: Výslovnosť cudzích skratiek v spisovnej slovenčine 166

HORECKÝ, J.: K teórii jazykovej kultúry 80

KAČALA, J.: Východiská teórie a praxe jazykovej kultúry 159

KOČIŠ, F.: Náboženská slovná zásoba a reedícia základných normatívnych príručiek 11

POVAŽAJ, M.: O kodifikácii slov utvorených príponou -ár, -áreň, resp. -ar, -areň 226


SPRÁVY A RECENZIE


Archívny materiál západoslovenských a východoslovenských nárečí. K. Palkovič 301

BLANÁR, V.: Teória vlastného mena. P. Žigo 239

BUFFA, F.: Šarišské nárečie. Š. Lipták 361

BUFFA, F.: Zo severošarišskej frazeológie. Š. Lipták 236

DUDOK, M.: Vývin slovakistiky. Štúdie z dejín jazykovednej slovakistiky v Juhoslávii 18. a 19. storočie. P. Žigo 359

Jubilantka Eugénia Bajzíková. J. Dolník 20

Kolokvium mladých jazykovedcov po siedmy raz. M. Koncová 349

MAJTÁN, M.: Z lexiky slovenskej toponymie. P. Žigo 179

MERŠE, M.: Vid in vrstnost glagola v slovenskem knjižnem jeziku 16. stoletja. R. Kuchar 174

Na šesťdesiatku PhDr. Štefana Liptáka, CSc. F. Buffa 44

SHORT, D.: Essays in Czech and Slovak Language and Literature. J. Vaňko 297

Slovenčina v historickom kontexte. A. Lalíková 99

Slovenské príslovia a porekadlá. Výber zo zbierky A. P. Zátureckého. I.–II. zväzok. J. Skladaná 182

Slovenský preklad kánonického práva. J. Horecký 352

Spisovná slovenčina a jazyková kultúra. J. Jacko 56

Správa o činnosti Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV za rok 1996. J. Skladaná – I. Ripka 288

Správa o medzinárodnom kolokviu. E. Tibenská 93

Súpis prác doc. Eugénie Bajzíkovej za roky 1986–1995. L. Dvonč 22

Súpis prác Márie Pisárčikovej za roky 1963–1995. L. Dvonč 31

Súpis prác Štefana Liptáka za roky 1962–1995. L. Dvonč 47

VI. kolokvium mladých jazykovedcov. A. Lalíková 96

13. slovenská onomastická konferencia. T. Laliková 348

Vyšiel druhý zväzok personálnych bibliografií slovenských jazykovedcov (DVONČ, L.: Slovenskí jazykovedci. Súborná bibliografia slovenských slovakistov a slavistov (1976–1985) 357

Život venovaný slovenskému slovu. J. Kačala 26


KRONIKA


Ocenenie bibliografickej činnosti L. Dvonča 123

Otvorený list prof. Dr. Jánovi Kačalovi, DrSc., namiesto jubilejného príspevku k jeho šesťdesiatke. J. Mlacek 101

PhDr. Rudolf Kuchar, CSc., šesťdesiatročný. E. Krasnovská 309

Súpis prác Evy Rísovej za roky 1971–1995. L. Dvonč 367

Súpis prác prof. Jána Kačalu za roky 1986–1996. L. Dvonč 106

Súpis prác prof. Jána Matejčíka za roky 1992–1996. L. Dvonč 186

Súpis prác prof. Jozefa Mlacka za roky 1987–1996. L. Dvonč 248

Súpis prác Rudolfa Kuchara za roky 1964–1996. L. Dvonč 310

Za profesorom Jánom Matejčíkom (18. 7. 1933–5. 1. 1997). J. Krško 185

Životné jubileum Evy Rísovej. J. Findra 365

Životné jubileum Ivora Ripku. M. Smatana 305

Životné jubileum Jozefa Mlacka. J. Skladaná 244

Životné jubileum univerzitného profesora Rudolfa Krajčoviča. P. Žigo 242


ROZLIČNOSTI


Aziat – aziatka, aziatský. J. Jacko 64

Djakarta – Jakarta – Džakarta. L. Dvonč 125

Katastrofálny a katastrofický. L. Dvonč 319

Kostýmovka. P. Odaloš 255

Kvantita v slove skín. J. Jacko 189

Priezorník. P. Odaloš 377

Snowboard, snowboarding, snowboardista. J. Jacko 127

INDEX 62. ROČNÍKA SR



-ák, kvantita živočíšnych príd. mien od substantív s touto príponou 223–224

-ár, -áreň, kvantita v slovách s týmito príponami 83; kodifikačné zmeny v slovách s týmito príponami 220–223; 228–234

aziat, deriváty a kvantita 64

BAJZÍKOVÁ, E., medailón k šesťdesiatke 20–22; súpis prác za r. 1986–1995 22–26

BBC, výslovnosť 168–169, 172

BLANÁR, V.: Teória vlastného mena, recenzia 239–241

Boh/boh, pravopis a používanie 12–14

boží/Boží, pravopis a používanie 11–15

BUFFA, F.: Šarišské nárečie, recenzia 361–364; Zo severošarišskej frazeológie, recenzia 236–239

CD, výslovnosť 171

-ce, prídavné mená od miestnych názvov na -ce 87–92

CGT, výslovnosť 169, 170

CIA, výslovnosť 168–169, 172

CIC, výslovnosť 169, 172

dejiny slovenčiny: gramatické typy slovenských ojkoným z predspisovného obdobia slovenčiny 65–71; Slovenčina v historickom kontexte (zborník), správa 99–100; kategória času a staršia slovenská urbanonymia 129–139; jazyk východoslovenských administratívno­právnych pamiatok v stredoveku 139–146; DUDOK, M.: Vývin slovakistiky. Štúdie z dejín jazykovednej slovakistiky v Ju­hoslávii – 18. a 19. storočie, recenzia 359–361

dialektológia: BUFFA, F.: Zo severošarišskej frazeológie, recenzia 236–239; archívny materiál západoslovenských a východoslovenských nárečí (F. Pastrnek) 301–304; BUFFA, F.: Šarišské nárečie, recenzia 361–364

dielo, toto slovo v lexikalizovaných spojeniach 200–201

Djakarta – Džakarta, výslovnosť a pravopis 125–126

doktorand, sémantická štruktúra/kontext 84

doreň/dorn, pôvod a význam 3–5

DUDOK, M.: Vývin slovakistiky. Štúdie z dejín jazykovednej slovakistiky v Juhoslávii – 18. a 19. storočie, recenzia 359–361

DVONČ, L., ocenenie bibliografickej činnosti 123–124; Slovenskí jazykovedci. Súborná bib­liografia slovenských slovakistov a slavistov (1976–1985), recenzia 357–359

etymológia: pôvod a význam slov doreň/dorn, hriška, krásno, krhanie, krhúňať 3–10; pôvod a význam slova filcka 154–158; dve nové diela slovanskej etymologickej lexikografie 340–347

exofora, exoforický: exoforická nadväznosť pri výstavbe textu (na základe esejí R. Krajčoviča) 268–273

FBI, výslovnosť 168, 169, 172

filcka, pôvod a význam 154–158

frazeológia: Slovenské príslovia a porekadlá. (Výber zo zbierky A. P. Zátureckého.), recenzia 182–184; BUFFA, F.: Zo severošarišskej frazeológie, recenzia 236–239

galicizmy: slovotvorná adaptácia g-ov v slovenčine 146–154

hriška, pôvod a význam 5–6

-ík, kvantita živočíšnych príd. mien od substantív s touto príponou 223–224

jazyk: j. východoslovenských administratívno­právnych pamiatok v stredoveku 139–146

jazyková kultúra: spisovná slovenčina a jazyk. kultúra (zborník), recenzia 56–63; k teórii jazyk. kultúry 80–86; východiská teórie a praxe jazyk. kultúry 159–166; príspevok do diskusie o jazyk. kultúre 212–217

Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, správa o čin­nosti za rok 1996 288–296

KAČALA, J., medailón k šesťdesiatke 101–105; súpis prác za r. 1986–1996 106–123

katastrofálny, význam a používanie 319–320

katastrofický, význam a používanie 319–320

kolokvium: medzinárodné kolokvium o starších a novších rakúsko-slovenských vzťahoch, sprá­­va 93–96; VI. kolokvium mladých jazykovedcov, správa 96–99; kolokvium mladých jazykovedcov po siedmy raz, správa 349–352

konferencie: 13. slovenská onomastická konferencia, správa 348–349

kostýmovka, význam a tvorenie 255

KRAJČOVIČ, R., medailón k sedemdesiatke 242–244

krásno, pôvod a význam 6–8

krhanie, pôvod a význam 8

krhúňať, pôvod a význam 8–9

KUCHAR, R., medailón k šesťdesiatke 309–310; súpis prác za r. 1964–1996 310–318

kvantita: k. v slo­ve skín 189–191; kodifikačné zmeny v rytmickom krátení 218–226; 226–235

lexikografia: Synonymický slovník slovenčiny 72–80; nad základnou lexikografickou príručkou (3. vyd. KSSJ) 332–339; nad dvoma novými dielami slovan­skej etymologickej lexikografie 340–347

lexikológia: náboženská slovná zásoba a reedícia základných normatívnych príručiek 11–19; zo slovenskej subštandardnej lexiky (filcka) 154–158; (významové) typy lexikalizovaných spojení 193–203

LIPTÁK, Š., medailón k šesťdesiatke 44–47; súpis prác za r. 1962–1995 47–56

MAJTÁN, M.: Z lexiky slovenskej toponymie, recenzia 179–181

MATEJČÍK, J., nekrológ 185–186; súpis prác za r. 1992–1996 186–188

maximálne/maximum, slovnodruhová príslušnosť 274–282

MERŠE, M.: Vid in vrstnost glagola v slovenskem knjižnem jeziku 16. stoletja, recenzia 174–179

minimálne/minimum, slovnodruhová príslušnosť 274–282

MLACEK, J., medailón k šesťdesiatke 244–248; súpis prác za r. 1987–1996 248–254

mliečniak, kvantita 225

morfológia: gramatické typy slovenských ojkoným 65–71; slovnodruhová príslušnosť výrazov maximálne/maximum, minimálne/mini­mum 274–282

nárečia: archívny materiál západoslovenských a východoslovenských nárečí 301–304

názvy: n. štátov v spisovnej slovenčine 321–331

NHL, výslovnosť 171

OECD, výslovnosť 168, 170, 172

ojkonymá: gramatické typy slovenských ojkoným 65–71

onomastika: gramatické typy slovenských ojkoným 65–71; prídavné mená od miestnych názvov na -ce 87–92; kategória času a staršia slovenská urbanonymia 129–139; MAJTÁN, M.: Z lexiky slovenskej toponymie, re­cenzia 179–181; BLANÁR, V.: Teória vlast­ného mena, recenzia 239–241; názvy štátov v spisovnej slovenčine 321–331; 13. slo­ven­ská onomastická konferencia, správa 348–349

ÖVP, výslovnosť 169

PISÁRČIKOVÁ, M., medailón k šesťdesiatke 26–31; súpis prác za r. 1963–1995 31–44

posmieváčik, kvantita 224–225

pravopis: reedícia základných normatívnych príručiek 11–19; p. názvu Džakarta 125–126; najnovšie zmeny v kodifikácii rytmického krátenia 218–226; staršia pravopisná podoba slova smena 283–287;

preklad: slovenský p. kánonického práva, recenzia 352–357

prídavné meno: príd. mená od miestnych názvov na -ce 87–92

priezorník, význam a používanie 377

RIPKA, I., medailón k šesťdesiatke 305–309

RÍSOVÁ, E., medailón k sedemdesiatke 365–366; súpis prác za r. 1971–1995 367–376

SHORT, D.: Essays in Czech and Slovak Language and Literature, recenzia 297–301

sila, toto slovo v lexikalizovaných spojeniach 196–197

skín, pôvod, význam, výslovnosť a pravopis 189–191

skratky: výslovnosť cudzích skratiek v spisovnej slovenčine 166–173

Slovenčina v historickom kontexte (zborník), správa 99–100

Slovenské príslovia a porekadlá. Výber zo zbierky A. P. Zátureckého, recenzia 182–184

smena, starší pravopis tohto slova 283–287

snowboard – snowboardista, snowboarding, pôvod, význam, výslovnosť a pravopis 127

Spisovná slovenčina a jazyková kultúra, recenzia zborníka 56–63

spojenie: typy lexikalizovaných spojení 193–203

synonymia: lexikálna synonymia v slovníkovom spracovaní 72–80

syntax: exoforická nadväznosť ako výstavbový pros­triedok esejí R. Krajčoviča 268–273

štruktúra: vzťah medzi sémantickou a tematickou štruktúrou textu 203–211

štylistika: š. internetových textov 257–267

tvorenie slov: prídavné mená od miestnych názvov na -ce 87–92; slovo snowboard a jeho deriváty 127; slovotvorná adaptácia galicizmov v slovenčine 146–154

-úci/-uci, kvantita slov s touto príponou 219–220; 227–228

umieráčik, kvantita 224–225

UNRRA, výslovnosť 167, 171

urbanonymia: kategória času a staršia slovenská u. 129–139

USA, výslovnosť 167, 171, 172

výslovnosť: v. názvu Djakarta 125–126; v. cu­dzích skratiek v spisovnej slovenčine 166–173

WC, výslovnosť 171

zelenina, toto slovo v lexikalizovaných spojeniach 196



















































SLOVENSKÁ REČ, 62, 1997 n hlavný redaktor: Ivor Ripka n výkonná redaktorka: Silvia Duchková n redakčná rada: Ján Bosák, Ferdinand Buffa, Juraj Dolník, Silvia Duchková, Ladislav Dvonč, Ján Findra, Juraj Furdík, Eugen Jóna, František Kočiš, Rudolf Krajčovič, Ema Krošláková, Milan Majtán, Jozef Mlacek, Anna Oravcová, Matej Považaj, Ivor Ripka, František Ruščák n redakcia: 813 64 Bratislava, Panská 26








MIČ 49 611






















SLOVENSKÁ REČ, časopis pre výskum slovenského jazyka. Orgán Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied. Ročník 62, 1997. Adresa redakcie: 813 64 Bratislava, Panská 26. Hlavný redaktor: I. Ripka. Výkonná redaktorka: S. Duch­ková. Technický redaktor: V. Radik.

Vychádza šesť ráz za rok. Ročné predplatné Sk 102,–; jednotlivé číslo Sk 17,­–. Objednávky a predplatné prijíma Slovak Academic Press, spol. s r. o., P. O. Box 57, Nám. slo­body 6, 810 05 Bratislava. Registračné číslo 7089.


Distributed by SAP – SLOVAK ACADEMIC PRESS Ltd., P. O. Box 57, Nám. slo-body 6, 810 05 Bratislava, Slovakia.


Objednávky do zahraničia prijíma a vybavuje SLOVART G. T. G. Ltd., Krupinská 4, P. O. Box 152, 852 99 Bratislava, Slovakia.


Distribution rights held by KUBON and SAGNER, P. O. B. 34 01 08, D–8000 München, Germany.


© Slovak Academic Press, spol. s r. o., 1997

Sk 17,–


1 Ako viaczväzkové dielo je pripravovaný aj etymologický slovník slovenčiny od Š. Ondruša: „Vydanie SES (Slovenského etymologického slovníka – Ľ. K.) s plnou materiálovou a literárnou dokumentáciou (asi v troch zväzkoch podľa vzoru diela M. Vasmera Russisches etymologisches Wörterbuch) pre potreby vedeckej slavistiky možno očakávať okolo r. 1989“ (Ondruš, 1984, s. 332).

2 Dôležitosť tejto skutočnosti si uvedomoval aj Š. Ondruš: „Pretože v širokých kultúrnych vrstvách (najmä spisovateľských, novinárskych a učiteľských) je o SES veľký záujem, autor sa rozhodol pripraviť najprv na vydanie jednozväzkový Príručný slovenský etymologický slovník popularizačného rázu bez sústavného uvádzania všetkých slovných responzií z iných slovanských a indoeurópskych jazykov, ako aj bez uvádzania veľkého množstva doterajšej literatúry a doterajších výkladov“ (Ondruš, 1984, s. 331–332).

3 Túto skutočnosť mal pravdepodobne na mysli aj Y. Malkiel (1976), keď napísal: „Ety­mologické slovníky francúzštiny určené pre francúzsky trh… majú právo venovať väčšiu pozornosť miestnej dokumentácii každého slova (približné datovanie výskytu, … významový vývin…) ako určitým prozodickým zvláštnostiam v štruktúre jeho prototypu alebo blízkosti heslového výrazu s nejakým príbuzným [románskym – Ľ. K.] slovom v ďalekej Numídii, Dalmácii či na Sardínii“ (s. 57).

4 Ako príklad slovníka, ktorý uskutočňuje takúto diskusiu na maximálne objektívnej úrovni, možno uviesť Etymologický slovník jazyka staroslověnského (1989 n.).

5 „Etymologické riešenie sa môže stať zaujímavejším a ľahšie prijateľným vďaka stručnému sprievodnému komentáru… Takýto komentár sa obyčajne zameriava buď na fonológiu a morfosyntax, alebo na kultúrny kontext slova…“, avšak „porovnávacia gramatika neosloví bežného používateľa (ani toho s najlepšími úmyslami) tak, ako ho zaujme kultúrna história“ (Malkiel, 1976, s. 57–58).