62 I 1997 I 1 I





časopis pre výskum slovenského jazyka
































SLOVENSKÁ

REČ



časopis

pre výskum

slovenského jazyka

orgán

Jazykovedného ústavu

Ľudovíta Štúra

Slovenskej akadémie

vied






HLAVNÝ REDAKTOR

František Kočiš


VÝKONNÁ REDAKTORKA

Silvia Duchková


REDAKČNÁ RADA

Ján Bosák, Ferdinand Buffa, Juraj Dolník, Silvia Duchková, Ladislav Dvonč, Ján Findra, Juraj Furdík, Eugen Jóna, František Kočiš, Rudolf Krajčovič, Ema Krošláková, Milan Majtán, Jozef Mlacek, Anna Oravcová, Matej Považaj, Ivor Ripka, František Ruščák


REDAKCIA

813 64 Bratislava, Panská 26



OBSAH


Ľ. K r á l i k, Niekoľko drobných lexikálnych výkladov (doreň/dorn, hriška, krásno, krhanie, krhúňať) 3



DISKUSIE


F. K o č i š, Náboženská slovná zásoba a reedícia základných normatívnych príručiek 11



SPRÁVY A RECENZIE


Jubilantka Eugénia Bajzíková. J. D o l n í k 20

Súpis prác doc. Eugénie Bajzíkovej za roky 1986–1995. L. D v o n č 22

Život venovaný slovenskému slovu. J. K a č a l a 26

Súpis prác Márie Pisárčikovej za roky 1963–1995. L. D v o n č 31

Na šesťdesiatku PhDr. Štefana Liptáka, CSc. F. B u f f a 44

Súpis prác Štefana Liptáka za roky 1962–1995. L. D v o n č 47

Spisovná slovenčina a jazyková kultúra. J. J a c k o 56



ROZLIČNOSTI


Aziat – aziatka, aziatský. J. J a c k o 64

slovenská

reč


ročník 62 – 1997

číslo 1


Ľubor Králik

NIEKOĽKO DROBNÝCH LEXIKÁLNYCH VÝKLADOV

(doreň/dorn, hriška, krásno, krhanie, krhúňať)*


1. Doreň/dorn. – Východonovohradské dóren (gen. sg. dórňa) „nástroj na rozšírenie diery v obruči, ráfe“, zaznamenané v slovníku J. Matejčíka (1975, s. 151), porovnáva Ľ. V. Kurkinová (1992, s. 95) so slovinským dial. dvôrec, dvǫ̂rek „rukoväť vrtáka“ a zbližuje uvedený slovenský i slovinský výraz (za predpokladu alternácie koreňového vokalizmu *dur-: *dvor-) so slovinským dúri pl. „zátka“, srbsko-chorvátskym dûr „zaostrená palica, ktorá sa vkladá do jamky v zemi“, resp. aj so staropoľským dura „diera, otvor, jama, nora“. Slovinský dialektizmus dvôrec sa v etymologickej literatúre pokladá za príbuzný so staroírskym a bretónskym dorn, waleským dwrn „ruka“ (F. Bezlaj), uvažuje sa aj o možnosti jeho prevzatia z albánčiny, porov. albánske dorë, plurál duar, staroalbánske duor pl. „ruka, rúčka, rukoväť“; autorka V. E. Oriolová nevylučuje ani súvislosť s lotyšským dùre, dûris „ruka“ (s. 95). Išlo by teda o zaujímavú slovensko–slovinskú izoglosu, ktorú by vzhľadom na jej hlbšiu indoeuropeistickú dimenziu bolo možné hodnotiť ako veľmi archaickú.

Z autorkinho usúvzťažnenia východonovohradského dóren s uvedenými južnoslovanskými výrazmi vyplýva, že pre tento južnostredoslovenský dialektizmus treba rekonštruovať východiskovú formu v podobe praslov. *dvorьn’ь (so sekundárnym zjednodušením začiatočnej spoluhláskovej skupiny) a predpokladať preň pôvodnú sémantickú motiváciu typu „rúčka, rukoväť“ (s ďalším významovým vývinom v smere „prístroj, nástroj“ a pod.). Nazdávame sa však, že pri širšom zohľadnení slovenského nárečového materiálu si takáto interpretácia žiada určitú korekciu.

Slovník slovenských nárečí (SSN I, 1995, s. 359) uvádza heslové výrazy doreň i dorn „nástroj na vybíjanie alebo úpravu dier do železa“, dorník „kovový nástroj, priebojník na vybíjanie alebo úpravu dier do železa“. Ide o termíny kováčskeho remesla, ktoré majú celoslovenské rozšírenie (porov. exemplifikáciu v uvedených heslách, ako aj doklady v kartotéke SSN v JÚĽŠ SAV); je veľmi pravdepodobné, že sem možno zaradiť aj východonovohradské dóren.

Z exemplifikácie v hesle dorník sa dozvedáme, že „dorňík sa volá aj duršlák“ (Lipt. Trnovec, Lipt. Mikuláš; porov. aj heslá durchšlág „priebojník“, durchšlágovať „robiť dieru do železa priebojníkom“ – SSN I, s. 411). V prípade výrazov durch­šlág, duršlák ide o prevzatie z nemčiny (porov. Rudolf, 1991, s. 25: z novohor­no­nemeckého Durchschlag), čo pri početnosti nemeckých prevzatí v slovenskej remeselníckej terminológii neprekvapuje (k problematike porov. Doruľa, 1977, s. 75–104; Gregor, 1985; Rudolf, 1991). Preto si možno položiť otázku, či aj pri výraze doreň/dorn (výraz dorník je derivátom od doreň/dorn) nejde o prevzatie z nemčiny; vyššie citované syntetizujúce práce o germanizmoch v slovenčine však výraz doreň/dorn neuvádzajú.

Prepracované vydanie slovníka bratov Grimmovcov uvádza nemecké substantívum Dorn1 vo významoch „rastlina s ostňami“, „vetva takejto rastliny“, „porast pozostávajúci z tŕňových kríkov“, „osteň rastliny, tŕň“, „predmet podobný tŕňu“. V rámci posledného významu označuje substantívum Dorn aj rôzne nástroje, medzi nimi aj „nástroj na zhotovovanie, resp. zväčšovanie dier“ – v takomto vý­zname je výraz Dorn doložený už v r. 1591: einen eisen d o r n, mit dem du gute loecher machen moegest „železný dorn, ktorým môžeš zhotoviť dobré diery“ (porov. Deutsches Wörterbuch... VI, stĺpec 1277).

Podľa nášho názoru je veľmi pravdepodobné, že nemecké Dorn bolo v takomto význame prevzaté aj do slovenčiny: takto vznikol kováčsky termín dorn, ktorý sa stal východiskom pre vznik derivátu dorník. Forma doreň je nepochybne mladšia: môže ísť o spätný útvar, ktorý vznikol na základe derivátu dorník; takisto je možné, že pôvodná paradigma typu nom. sg. dorn, gen. sg. dorna atď. sa pôsobením analógie vyrovnala s paradigmou substantív typu nom. sg. peceň, gen. sg. pecňa atď. Výraz doreň/dorn teda možno uspokojivo objasniť ako relatívne recentné prevzatie z nemčiny. Analogické prevzatie sa uskutočnilo aj v poľštine, porov. poľské dial. dorn, dornik „zvláštny oceľový klinec na zhotovovanie dier do kovu“ (Słownik gwar Ostródzkiego... II, 1991, s. 355).2

2. Hriška. – Pre výraz hriška, doložený na Spiši vo význame „nezoraný kus zeme pri vybočení z brázdy“ (porov. exemplifikáciu v SSN: A dobre oraj, ňenarob mi hriški! – Spišský Štvrtok, Levoča) sa v SSN (I, s. 635) rekonštruuje štandardizovaná forma hryzka. Z rekonštrukcie hryzka vyplýva, že tento výraz akiste súvisí so slovesom hrýzť, takže preň zrejme treba predpokladať sémantickú motiváciu typu „nezoraný, pri oraní v y h r y z n u t ý kus zeme“. Rekonštrukcia hryzka však spôsobuje určité ťažkosti z formálnej stránky: podľa zákonitostí znelostnej asimilácie v slovenčine by sme tu očakávali fonetickú realizáciu *hriska, a nie hriška; zmena *-sk- > -šk- by si vyžadovala osobitné vysvetlenie. Pri predpoklade sémantickej motivácie „vyhryznutý kus zeme“ by bolo potrebné rekonštruovať skôr formu hryžka, t. j. deminutívum od východiskového *hryža, predstavujúceho pravdepodobne slovenský kontinuant praslov. *gryža < *gryz-ja (porov. Etimologičeskij slovar slavianskich jazykov, ďalej ESSJ, VII, 1980, s. 161): išlo by tu o pôvodné nomen actionis tvorené sufixom *-ja, v ktorom mohol nastať sémantický posun typu nomen actionis > nomen acti (t. j. „hryzenie, vyhrýzanie“ > „vyhryznutý, nezoraný kus zeme pri vybočení z brázdy“).

Podľa nášho názoru si však spišské substantívum hriška vyžaduje inú etymologickú interpretáciu, odlišnú od vyššie uvedeného výkladu z formálnej i sémantickej stránky. Z hľadiska fonetických zákonitostí spišských nárečí môže byť vokál i v slove hriška reflexom pôvodného praslov. *i, *y, ale aj (t. j. s vývinom *ě > *ie > *í, po zániku kvantity i – porov. Krajčovič, 1988, s. 52, 279). V takom prípade by sme výraz hriška mohli transponovať do štandardizovanej formy hrieška. Tu však zákonite vzniká otázka, aký je vzťah výrazu hriška (resp. hrieška) a formálne blízkeho substantíva hriech, ktoré má v slovenských dialektoch významy „prestú­penie náboženských prikázaní“, „previnenie, nesprávne konanie, zlý skutok“, „nepríjemnosť, zvada, mrzutosť“ (porov. SSN I, s. 625–626). Z hľadiska stavu v súčasnej slovenčine by bolo sotva možné uvažovať o príbuznosti uvedených výrazov, keďže sémantické rozdiely sú tu veľmi veľké; v diachrónnej perspektíve však vzťah výrazov hriška (resp. hrieška) a hriech nadobúda novú dimenziu.

Slovenské slovo hriech a príbuzné inoslovanské výrazy, vzťahujúce sa na sféru kresťanského náboženstva, sú kontinuantmi praslov. *grěxъ (porov. ESSJ VII, 1980, s. 114–116). Problematikou pôvodnej sémantiky praslov. *grěxъ sa novšie zaoberala Ž. Šarapatková (1986), ktorá uviedla početné slovanské dialektizmy s významom „chyba v orbe, sejbe alebo kosení“, odvodené od praslov. *grěxъ: tieto výrazy sú doložené v bulharčine, ojedinele v srbčine, chorvátčine, slovinčine, najbohatšie však v ruských dialektoch a v prechodných dialektoch na poľsko–bieloruskom a ukrajinsko-bieloruskom pohraničí (s. 130). Z bohatého materiálu zozbieraného Ž. Šarapatkovou uvedieme aspoň bulharské dial. greška „vynechané miesto pri orbe“, greščica „chyba v orbe“, bieloruské dial. hrech „chyba v orbe alebo sejbe“, ukrajinské dial. hrjech „vynechané miesto pri kosení“, ruské dial. grechvá „vynechané miesto pri orbe“ atď. – je nepochybné, že sem možno zaradiť aj spišské slovo hriška „nezoraný kus zeme pri vybočení z brázdy“.3

V súvislosti s etymológiou praslov. *grěxъ (< *groi-so-; pokladané za príbuzné s litovským graižùs „šikmý“, lotyšským grèizs „krivý“ – porov. najnovšie Etymologický slovník jazyka staroslověnského, ďalej ESJS, IV, 1994, s. 202, s. v. grěchъ) Ž. Šarapatková uvádza hypotézu, podľa ktorej možno pre bulharské dial. greška „vynechané miesto pri orbe“ predpokladať východiskový význam „z a k r i- v e n á brázda“ (L. Selimski), ako aj názor, že staročeské hřiech pôvodne označovalo pohyb a v spojení s pádom vyjadrujúcim odluku vyjadrovalo pohyb mimo príslušnej dráhy (porov. napr. staroruské sgrešiti broda), preto sa neskôr začalo využívať aj na označenie odchýlenia sa od správnej cesty v morálnom zmysle, t. j. začalo sa vzťahovať na vykonanie niečoho nesprávneho (I. Němec). Autorka na základe svojej analýzy dospieva k záveru, že pôvodný význam praslov. *grěxъ (parafrázovateľný ako „minutie sa [cieľa], chyba“) sa v slovanských dialektoch zachoval v sémanticky špecializovanom okruhu výrazov označujúcich chyby pri určitej pracovnej činnosti (s. 132–133).

Bohatý materiál zozbieraný Ž. Šarapatkovou teda možno doplniť aj o spišské slovo hriška: aj tu ide o cenné sémantické rezíduum z praslovanského obdobia. Otázky súvisiace s rekonštrukciou štandardizovanej formy uvedeného výrazu opäť potvrdzujú skutočnosť, že slovenský lexikálny materiál treba neraz interpretovať v širších slavistických súvislostiach.

3. Krásno, Krasňany a i. – Opierajúc sa o poznatky archeológie, V. Uhlár (1986) vo svojej štúdii venovanej slovenským miestnym názvom so základom Krás- presvedčivo ukázal, že v blízkosti viacerých lokalít s názvami tohto druhu sa nachádzajú staré, ešte predkresťanské pohrebiská. V závere príspevku V. Uhlár konštatuje: „...miestne názvy Krásno a pod. súvisia s prídavným menom krásny a vznikli substantivizáciou. Napriek reálnosti výkladu, že ľud okolia týmito názvami vnímal a označoval krásne, príhodné, súce prostredie na osídlenie s vhodnými, dobrými poľ­nosťami, nemožno zaznávať ani etnografické súvislosti takýchto názvov, ich pôvod v pohanskom kulte miesta pokoja, posmrtného odpočinku ľudí“ (s. 335). Sémantickú motiváciu názvov typu Krásno autor vysvetľuje takto: „Adjektívum krásny v mennom tvare krásno tu malo širšie významové rozpätie: vlastnosť a vzťah k miestu, na ktorom slovenský rod (rodina) po smrti nebožtíka... a po jeho spopolnení žiarovým spôsobom vo vatre a uložení popolnice pod mohylu (prípadne neskôr už len uložením v hrobe) na uctenie nebožtíka popri daroch v jedení a pití pre neho ako obrad strovili ostatné donesené jedlá i medovinu... Tým sa u želejúcich prejavila útecha a bolo im krásne, utešene i blažene; ich duševné rozpoloženie zo žalosti... sa dostávalo do stavu upokojenia, a tak aj miesto pri hroboch na pohrebisku bolo krásnym, krásnom. Preto niektoré príťažlivejšie osady pri krásne aj okolie identifikovalo ustáleným miestnym názvom Krásno...“ (s. 334, pozn. 3).

Prijímajúc autorov predpoklad, že názvy so základom krás- môžu byť motivované blízkosťou pohrebiska, pokladáme za možné čiastočne korigovať uvedený výklad sémantickej motivácie príslušných názvov. Vedie nás k tomu nová etymologická interpretácia substantíva krása (praslov. *krasa), ktorú predložil V. Blažek (1996) v rámci analýzy praslov. *kres-ati (sloven. kresať), *krěs-iti (sloven. kriesiť), *kras-a. Tieto výrazy autor pokladá za derivované od rôznych ablautových variantov koreňa *krěs-/*kras-, ktorý možno ďalej segmentovať ako kompozitum zložené z koreňov ide. *kwr-eH1- „vytvárať, tvoriť“ (porov. staroindické kar- „robiť, konať“, latinské creare „tvoriť“ a i.) a *H2(e)s- „popol, iskry“ (porov. staroindické āsa- „popol, prach“, chetitské hassa- „ohnisko, kozub, oltár pre zápalné obete“, latinské ara, starolatinské asa „obetné ohnisko, oltár pre zápalné obete“, nordické aRina < *azina- „oltár pre zápalné obete“ a i.); z hľadiska sémantickej súvislosti uvedených komponentov autor upozorňuje na litovské ùgni̢ kùrti „rozložiť oheň“ (sloveso kùrti znamená aj „tvoriť, budovať“). Sémantickú evolúciu praslov. *krasa, *kresati, *krěsiti V. Blažek rekonštruuje po línii „vytvárať (žeravý) popol“ > „kresať iskry“ > „oživovať (oheň)“ > „oživovať“, resp. „nadobúdať červenú farbu; žiariť“ > „(červená) farba; krása“.

Na pozadí uvedeného etymologického výkladu vzniká otázka, či aj pri interpretácii slovenských miestnych názvov so základom Krás- nemožno predpokladať sémantické komponenty „popol“, „oheň“, resp. či tu nemožno uvažovať o pôvodnej sémantickej motivácii typu „miesto, kde je oheň, resp. popol“: takýto výklad nemusí byť nereálny, ak máme na mysli starobylý spôsob pochovávania kremáciou, t. j. spopolňovanie mŕtvych s následným uschovaním ich popola. Ako je známe, práve v onymickom materiáli sa neraz zachovávajú rôzne archaizmy: v prospech archaického charakteru slovenských miestnych názvov typu Krásno môže okrem faktorov kultúrno-historického charakteru svedčiť aj etymologická rekonštrukcia.

4. Krhanie, krhúňať. – V rámci svojej analýzy lexikálno-slovotvorných dialektizmov západnej oblasti južnoslovanského areálu poukazuje Ľ. V. Kurkinová (1992, s. 118) aj na sémantický paralelizmus slovinského kŕgati „kvapkať, vytekať, vylučovať sa, vylievať sa cez okraj“ (maslo iz deže, smola iz drevesa krga) a českým krhati „slziť (o očiach)“, ktoré sú reflexom praslov. *kъrgati. Autorka v uvedenej súvislosti porovnáva aj slovinský adjektívny derivát kŕgav „slziaci (o očiach)“ a staročeské krhavý. Adjektívum krhavý v blízkom význame „majúci karpiny, karpavý“ je však známe aj z pamiatok staršej slovenčiny: Historický slovník slovenského jazyka (HSSJ II, 1992, s. 136) uvádza okrem tohto adjektíva aj jeho substantívny derivát krhavosť „karpavosť“. ESSJ (XIII, 1983, s. 18, s. v. *kъrgati) cituje slovenské adjektívum krhavý zo slovníka bratov Kálalovcov, konštatujúc tu slovinsko-česko-slovenskú izoglosnú väzbu.

Ľ. V. Kurkinová dospieva k záveru, že „slovanské dial. *kъrgati spája slovinčinu s jedným zo západoslovanských jazykov – s češtinou“ (s. 123), podľa nášho názoru však reflex praslov. *kъrgati existoval aj v slovenčine. O tom môžu okrem vyššie uvedeného adjektíva krhavý svedčiť aj výrazy krhanie a krhúňať.

4.1. Zo staršej slovenčiny je okrem výrazu krhavosť „karpavosť“ doložené aj jeho synonymum krhanie (porov. HSSJ II, 1992, s. 136). Z formálneho hľadiska možno slovo krhanie hodnotiť ako deverbatívum od nedoloženého *krhať: ak pre toto sloveso predpokladáme sémantiku typu „vytekať, vylučovať sa“ (porov. slovinské kŕgati), pôvodný význam slova krhanie „karpavosť“ môžeme rekonštruovať ako „vytekanie z očí“.

4.2. Od slovesa *krhať je podľa nášho názoru derivované aj sloveso krhúňať „vyprázdňovať obsah žalúdka al. aj čriev ústami, dáviť, vracať (o zvierati aj o človeku)“, zaznamenané v oblasti Levíc (porov. SSN I, s. 874: Čo mohla požrať tá mačka, ľen krhúňa a krhúňa – Pukanec; Ľen tam krhúňa, čo zas pojedol? – Levice).

SSN toto sloveso uvádza s kvalifikátorom expr., ide teda o expresívny výraz. Vychádzajúc z expresívneho zafarbenia slova, môžeme v morfematickej štruktúre slovesa krhúňať predpokladať derivačný sufix -ún-/-úň-, ktorý sa vyskytuje aj v iných slovenských slovesách s expresívnym zafarbením; porov. napr. baž-iť: bah–ún-iť „veľmi niečo chcieť, bažiť za niečím“ (SSN I, s. 86), bedzg-ať: bedzg-ún-iť „túlať sa“ (s. 106), beh-ať: beh-ún-iť (s. 107), beh-ať: bež-k-ať: bež-un-k-ať (s. 115), krív-ať: kriv-úň-ať (s. 878) a i.4 Preto pokladáme za možné rekonštruovať aj dvojicu slovies *krh-ať: krh-úň-ať.

Odvodzovanie slovesa krhúňať „dáviť, vracať“ od slovesa *krhať „vytekať, vylučovať sa“ môže na prvý pohľad spôsobovať ťažkosti vzhľadom na rozdiely vo význame uvedených slovies. V tejto súvislosti však chceme poukázať na slovenské nár. bľuť, bľuvať, blvať „vracať obsah žalúdka, dáviť“ (SSN I, s. 132): uvedené sloveso patrí do etymologického hniezda praslov. *bľvati, ktoré sa väčšinou odvodzuje od ide. *bhleu- „tiecť“ a pokladá za príbuzné s gréckym flyein „prýštiť“ a latinským fluere „tiecť“ (porov. ESJS II, 1990, s. 69–70, s. v. bľvati; tam aj prehľad iných etymologických výkladov). Porov. aj rumunské a (se) vărsa „vy­lievať; zvracať“ (Buck, 1949, s. 265). Pre sloveso krhúňať možno teda predpokladať vý­znamový posun „vytekať, vylievať sa“ > „vracať, dáviť“.

Na základe predloženej interpretácie uvedených výrazov pokladáme za možné spresniť vyššie citované konštatovanie Ľ. V. Kurkinovej: izoglosa praslov. *kъrgati, spájajúca slovinčinu a češtinu, zasahovala aj slovenské jazykové územie.



Literatúra a pramene


BLAŽEK, V.: Slavic *kresati / *krěsiti „to strike a spark / to bring to life“. Příbram 1996 (rukopis).

BUCK, C. D.: A Dictionary of Selected Synonyms in the Principal Indo-European Languages. A Contribution to the History of Ideas. Chicago – Illinois, The University of Chicago Press 1949. 1515 s.

Deutsches Wörterbuch von Jacob Grimm und Wilhelm Grimm. Neubearbeitung. Zv. 6 (D – D- Zug). Leipzig, S. Hirzel Verlag 1970–1983. 1834 stĺpcov.

DORUĽA, J.: Slováci v dejinách jazykových vzťahov. Bratislava, Veda 1977. 136 s.

Etimologičeskij slovar slavianskich jazykov. Praslavianskij leksičeskij fond. Moskva, Nauka 1974 n.

Etymologický slovník jazyka staroslověnského. Praha, Academia 1989.

GREGOR, F.: Die alte ungarische und slowakische Bergbauterminologie in ihren deutschen Bezügen. Köln – Wien, Böhlau Verlag 1985. 346 s.

KOZMOVÁ, R.: Germanizmy v slovenčine. Kandidátska dizertačná práca. Bratislava 1991. 402 s.

KRAJČOVIČ, R.: Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988. 344 s.

KURKINA, Ľ. V.: Dialektnaja struktura praslavianskogo jazyka po dannym južnoslavianskoj leksiki. Ljubljana, Slovenska akademija znanosti in umetnosti 1992. 262 s.

MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého. Praha, Academia 1968. 868 s.

MATEJČÍK, J.: Lexika Novohradu. Martin, Osveta 1975. 312 + 36 s.

PFEIFER, W. et al.: Etymologisches Wörterbuch des Deutschen. 2., opravené a doplnené vyd. München, Deutscher Taschenbuch-Verlag 1995. 1665 s.

RUDOLF, R.: Die deutschen Lehn- und Fremdwörter in der slowakischen Sprache. Wien, Verband der wissenschaftlichen Gesellschaften Österreichs 1991. XIV, 370 s.

Slovník slovenských nárečí. Zv. 1 (A–K). Red. I. Ripka. Bratislava, Veda 1994. 936 s.

Słownik gwar Ostródzkiego, Warmii i Mazur. Zv. 2 (D – G). Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk, Zakład Narodowy im. Ossolińskich – Wydawnictwo Polskiej Akademii Nauk 1991. 355 s.

Słownik polszczyzny XVI wieku. Zv. 5 (Diabelski – Dożywotny). Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk, Zakład Narodowy im. Ossolińskich – Wydawnictwo Polskiej akademii Nauk 1971. 568 s.

Słownik prasłowiański. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk – £ódź, Zakład Narodowy im. Ossolińskich – Wydawnictwo Polskiej Akademii Nauk 1974 n.

SZYMAŃSKI, T.: Derywacja czasowników onomatopoicznych i ekspresywnych w języku bułgarskim. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk, Zakład Narodowy im. Ossolińskich – Wydawnictwo Polskiej Akademii Nauk 1977. 144 s.

ŠARAPATKOVÁ, Ž.: Význam nářečního lexika pro etymologii. In: Sborník prací Filozofické fakulty Brněnské univerzity. 35. Řada jazykovědná (A) č. 34. Brno, Univerzita J. E. Purkyně 1986, s. 129–135.

UHLÁR, V.: Miestne názvy zo základu Krás- a otázka kultových pohrebných miest. Slovenská reč, 53, 1988, s. 328–336.





DISKUSIE




František Kočiš

Náboženská slovná zásoba

a reedícia základných normatívnych príručiek


1. V 3. čísle časopisu Kultúra slova 1996 na s. 133 M. Pisárčiková píše: „Slovník sa uvedie do súladu s PSP aj v jednotlivostiach, napr. písanie slova Boží s veľkým B...“ Takéto rozhodnutie pokladáme za unáhlené, autoritatívne, ktoré pripomína situáciu, keď sa Pravidlá slovenského pravopisu 1991 pripravovali, resp. keď sa museli (vlastne ani nemuseli) pod vplyvom politických zmien po r. 1989 dosť napochytro prerábať najmä v dokladovej časti. Niektoré kodifikačné úpravy sa vykonali bez vedomia pravopisnej komisie JÚĽŠ SAV. Do počtu takýchto rozhodnutí patrí aj kodifikovanie prídavného mena boží s veľkým B, a to vari na základe jediného článku J. Pavloviča (1991) v Kultúre slova. Každý vie (aj M. Pisárčiková), že k výkladom a záverom J. Pavloviča bola diskusia, ktorá v podstate vyvrátila argumenty autora za písanie prídavného mena boží s veľkým B, prinajmenšom ich spochybnila. Ide predovšetkým o veľmi fundovanú a argumentačne dokonalú štúdiu L. Dvonča (1993). Bez rešpektovania záverov L. Dvonča a napokon aj mojich (porov. Kočiš, 1992) by sa nová kodifikačná príručka nemala vydať so starými chybami alebo aj nedopatreniami. Konečné rozhodnutie o písaní prídavného mena boží s veľkým písmenom B (Boží) primárne nepatrí redaktorom nasledujúceho vydania Krátkeho slovníka slovenského jazyka ani časopisu Kultúra slova (ktorý má v záhlaví iné určenie: vedecko-popularizačný časopis pre jazykovú kultúru a terminológiu), ale pravopisnej komisii JÚĽŠ SAV, ktorá však doteraz nebola opätovne konštituovaná. Totiž komisia, ktorá rozhodovala o konečnom znení textu Pravidiel 1991, existuje už iba na papieri. Opravené vydanie Pravidiel 1991 je nemysliteľné bez vymenovania novej pravopisnej komisie, v ktorej zložení by sa mala odraziť nová situácia vo vedení Jazykovedného ústavu, ako aj v súčasnej kultúre vôbec. M. Pisárčiková správne naznačila, že KSSJ a PSP sú spojenými nádobami, a tak zmeny v jednej príručke by sa mali odraziť aj v druhej, pravda, nie na základe rozhodnutia autorov či reeditorov príručiek, ale z rozhodnutia alebo so súhlasom príslušnej komisie alebo skupiny expertov.

2. Keď ide o závery diskusného príspevku k pravopisu prídavného mena boží M. Považaja (1992), nemožno s nimi súhlasiť, lebo sa opierajú – ako hovorí sám autor – o historický exkurz do kodifikácie tohto problému. Žiaľ, M. Považaja treba v tom zmysle opraviť, lebo v jeho článku nejde o exkurz do kodifikácie, ale do staršieho úzu, v ktorom nájdeme práve toľko dôkazov na písanie adjektíva boží s malým písmenom, koľko uviedol on na písanie s veľkým písmenom. V Paulinyho Dejinách spisovnej slovenčiny (1948) nájdeme v citovaných textoch doklady na písanie slova boží (dokonca aj slova Boh) s malým písmenom už v predspisovnom období. To však nie je rozhodujúce. Dôležité a rozhodujúce je obdobie, v ktorom sa už vedome vedecky a komplexne ustaľovala kodifikácia. A. Bernolák sa označuje za prvého kodifikátora. Treba si všimnúť, že v traktáte o prídavnom mene sa v jeho Gramatickom diele (1966) na s. 174 v latinskom znení píše: Bóh Deus format possessivum boží, vel possessivum bozskí divinus (v slovenčine: Bóh Deus tvorí privlastňovacie prídavné meno boží alebo bozskí divinus). U tých autorov, kde je náznak kodifikácie prídavného mena boží v tom zmysle, že proti sebe stoja vlastné mená s atribútom Boží a apelatívne spojenia s prívlastkom boží, toto rozlišovanie sa rešpektuje. Tak je to u Cambla, napokon aj u Damborského (1935). Títo autori však pre súčasnú kodifikáciu nie sú rozhodujúci, predstavujú iba historický vývin písania veľkých a malých písmen aj vo vzťahu k slovu Boh a boží. Rozlišovanie v pravopise sa začalo uplatňovať vtedy, keď jazykovedci bližšie vymedzili rozdiel medzi písaním Boží a boží na základe protikladu medzi slovom Boží ako súčasťou vlastného mena a apelatívnym spojením s podobou boží. Tento protiklad sa zreteľne prejavil až v PSP z r. 1931 a z r. 1940. PSP 1931: Božie telo (sviatok); božia milosť, služby božie; PSP 1940: Božie Telo (sviatok); božia milosť, služby božie. Na tomto rozdiele sme koncipovali aj svoj diskusný príspevok. Treba ďalej uviesť, že výhrady L. Dvonča voči argumentácii J. Pavloviča a napokon aj M. Považaja sú také závažné, že treba spochybniť či presnejšie odmietnuť záver M. Považaja na s. 366, že súčasnú kodifikáciu prídavného mena Boží, resp. boží, ako je obsiahnutá v najnovších Pravidlách slovenského pravopisu, treba pokladať za správnu a že ju netreba meniť. Diskusia nie je totiž ukončená, preto definitívne riešenie pravopisu prídavného mena boží v našich kodifikačných príručkách bude možné prijať až po jej ukončení, resp. po rozhodnutí pravopisnej komisie, ktorú treba urýchlene konštituovať.

3. V Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 sa v kapitole o písaní veľkých písmen na s. 58 v ods. 3 konštatuje, že s veľkým písmenom sa píšu „mená zosobňujúce (personifikujúce) niektoré zjavy, najmä mená mytologických, alegorických a rozprávkových bytostí, božstiev, rozličné pomenovania biblických bytostí a pod.“. Do tejto zovšeobecňujúcej charakteristiky sa ako príklady zahrnujú vlastné mená rozličného druhu, ktoré v podstate k sebe nepatria, resp. nemôžu tvoriť a netvoria homogénnu skupinu vlastných mien: na jednej strane tu figurujú rozprávkové bytosti (Zlatovláska, Lomidrevo, Popoluška a pod.), ďalej sú tu názvy pohanských bohov (Jupiter, Perún, Venuša, Merkúr, Oziris, Echnaton), vlastné meno svätca Mikuláš (historická postava!) oproti názvu dedo Mráz (rozprávková bytosť) a napokon názvy označujúce nadprirodzené božské bytosti, uctievané v kresťanskom, resp. katolíckom náboženstve: Boh, Hospodin, Ježiš, Kristus, Boží Syn, Otec, Spasiteľ, Duch Svätý, Božia Matka, Panna Mária, Madona. Tento výpočet uzatvárajú tri bytosti zosobňujúce zlo, peklo a podoby zlého ducha: Antikrist, Lucifer, Belzebub.

Tieto „membra disiecta“ sú názornou ukážkou ideovo bezradného alebo ešte socialistického filozofického myslenia. Patrilo by sa, aby v ďalších vydaniach PSP sa tieto názvy usporiadali podľa sémanticky priezračnejších a náležitejších charakteristík, no najmä aby sa nadprirodzené bytosti spojené s vierou v existenciu najvyš­šieho a nekonečného bytia nespájali s rozprávkovými, teda neskutočnými bytosťami, tobôž nie s existenciou predstaviteľov zla. Vyžaduje to nielen rozlišujúce myslenie a vedecká logika, ale aj úcta k takmer dvetisícročnej existencii kresťanstva a pravá európska kultúra. Pravopisné pravidlo o písaní veľkého písmena vo vlastných menách nikoho neoprávňuje spájať existenciu transcendentného duchovného sveta a nevyvrátiteľnú existenciu Boha (porov. Izaiáš, 45, 1, 4-6: Ja som Pán, iného niet; okrem mňa nieto Boha... Ja som Pán a nik iný), ktorý predstavuje absolútne bytie (actus purus), s rozprávkovým svetom a rozprávkovými bytosťami (túto „miešaninu“ porov. aj v poznámkovej časti PSP 1991, s. 59, ods. 4: škriatok, troll, vodník, zmok, anjel, archanjel, čert, diabol, satan, víla, rusalka).

V spomínanej poznámke v odseku 2 (PSP 1991, s. 58) je poučenie, že slovo boh ako pomenovanie nadprirodzenej bytosti píšeme s malým začiatočným písmenom, ale keďže toto všeobecné podstatné meno sa používa aj ako meno kresťanského boha, v tomto prípade sa píše s veľkým písmenom (Boh). Toto poučenie nemožno prijať, lebo vlastné meno Boh ako označenie nadprirodzenej bytosti sa vždy píše s veľkým písmenom. Iný Boh ako nadprirodzená bytosť totiž neexistuje, ostatní bohovia z gréckej, rímskej, egyptskej, slovanskej a inej mytológie sú iba vymyslenými postavami pohanskej kultovej fantázie, navyše každý z týchto bohov má svoje vlastné meno (podobne aj každá z bohýň). Nelogické sa nám preto zdá aj konštatovanie, že „slovo pánboh píšeme s malým písmenom“. Nelogické preto, lebo už ide o nový názov, ako aj preto, že tento názov je obmenou názvu Boh, a tak sa má a musí písať s veľkým písmenom. Ďalej sa v tejto poznámke píše, že „v náboženských textoch sa používa podoba Pán Boh“. Podľa tohto poučenia ani v náboženských textoch neexistuje podoba Pánboh (v slovníkovej časti PSP 1991, s. 291, sa však podoba Pánboh uvádza; tu sa hniezduje aj hypokoristikum pánbožko – pravda, s malým písmenom p).

Toto poučenie v PSP 1991 vyžaduje podľa nás korektúru v tom zmysle, že všetky označenia osobného Boha sa majú písať s veľkým písmenom (Boh – Pán Boh, Pánboh, Pánbožko), a to nielen v náboženských textoch, ale vo všetkých textoch spi­sovného jazyka, lebo: a) písanie s malým b neprichádza do úvahy, keďže ide o vlast­né mená, b) nemá sa robiť rozdiel medzi náboženským a profánnym textom, keď ide o písanie týchto vlastných mien s veľkým písmenom, pretože písanie s malým písmenom nemá nijaké jazykové opodstatnenie ani v profánnom texte. Vlastné meno je vlastným menom v každom písanom texte. PSP 1991 sú v tomto smere zbytočne poplatné nedávnej praxi v socialistickej kultúre a v našej jazykovokultúrnej politike, keď hlavní ideológovia láskavo dovolili „výnim­ku“ pre náboženské texty.

V odseku 3 Poznámky je v PSP 1991 (s. 58) ďalšie poučenie, že prídavné meno od vlastného mena Boh sa píše s veľkým písmenom, teda Boží, napr. Boží súd, Božia milosť, Božie milosrdenstvo. Podobne s veľkým písmenom sa adjektívum Boží píše vo viacslovných vlastných menách typu Božia Matka, Boží Syn.

Ako člen pravopisnej komisie JÚĽŠ SAV môžem vyhlásiť, že rozhodnutiu písať slovo boží s veľkým B nepredchádzala v komisii nijaká expertíza ani sa nijaký návrh v tomto zmysle neprerokúval. Tomuto rozhodnutiu predchádzal iba článok J.  Pavloviča v Kultúre slova (1991), v ktorom sa pokúsil zdôvodniť písanie slova boží s veľkým B. Pre pravopisnú prax sa v PSP 1991 (s. 145) kodifikovalo písanie Boží Boh a boží boh. Ako sme už na začiatku uviedli, o podobách boží – Boží sa rozvinula diskusia, ale, žiaľ, naše argumenty i argumenty L. Dvonča sa bez pokračovania v diskusii odmietli apodiktickým vyhlásením, že prídavné meno boží sa bude aj naďalej písať s veľkým B (o diskusnom príspevku M. Považaja sa vyslovujeme vyššie). Podľa formulácie a argumentácie v PSP 1991 sa slovo Boží vo vlastných menách Božia Matka, Boží Syn píše s veľkým písmenom nie preto, že ide o vlastné mená, ale preto, že toto adjektívum sa všeobecne píše s veľkým B. Preto autor odseku 3 na prvom mieste uvádza v podstate apelatívne spojenia Boží súd, Božia milosť, Božie milosrdenstvo. Takto sa vlastne stráca pravopisný rozdiel medzi vlastným menom a apelatívom, ale čo je z teoretického hľadiska neprijateľné – stráca sa aj závažná, reálne existujúca sémantická diferencovanosť prídavného mena boží, ktorá namiesto toho, aby sa precízne spracovala, rieši sa veľmi paušálne a jednostranne a takisto sa aj kodifikuje.

Poznámka sa v ods. 3 dosť nepochopiteľne uzatvára poučením, že „v rozličných ustálených spojeniach a obrazných pomenovaniach sa píše slovo boží (!) s malým začiatočným písmenom, napr. palina božie drievko, božia príroda, každý boží deň, boží dar (chlieb)“. Existujú vari ustálenejšie spojenia, ako božia milosť, božie milosrdenstvo a mnoho iných, ktoré napĺňajú liturgické, modlitbové, piesňové atď. texty? A v tých sa má písať prívlastok boží s veľkým B? Spojenia božia príroda, boží deň, boží dar nie sú až také ustálené, aby jednoznačne avizovali vysoký stupeň frazeologizácie! Všimnime si ustálené či frazeologizované spojenia v KSSJ (1987, s. 51): vyjsť na svetlo božie, oddať sa do vôle božej, je už na pravde božej, na božom súde. Podľa PSP by sa vo všetkých týchto spojeniach mal prívlastok boží písať s malým začiatočným písmenom (božie meno, vôľa božia, pravda božia, boží súd, pomoc božia)! Áno, sú to všetko ako celok frazeologizmy, ale ako apelatívne spojenia s prívlastkom boží zaiste nie (zreteľne o tom svedčí spojenie Boží súd v PSP 1991). Spojenie boží dar neoznačuje iba chlieb, ale vôbec všetko, čo od Boha máme: deti, zdravie, krásu, múdrosť, vieru atď. V PSP 1991 sa ako príklad uvádza aj spojenie palina božie drievko. Kto pozná palinu, vie, že je to rastlina s veľmi horkou chuťou, názov božie drievko je podľa Slovníka slovenského jazyka I (1959, s. 328) ľudový názov lýkovca obyčajného (latinsky Daphne), ktorý má jedovaté kvety a plody. Palina (lat. Artemisia) – ako vieme – je bylina, z ktorej odvar slúži ako príhodný liek pri zažívacích ťažkostiach. Akiste ide o nejaký omyl. Spojenie božie drievko má podľa nášho (možno nárečového) povedomia aj frazeologický náboj vo význame „nešikovný, nemotorný človek“ (to je také božie drievko; podobne aj spojenie božie teľa, tĺk boží).

Odseky 2 a 3 Poznámky v PSP 1991 na s. 58 sú provizóriom, ktoré sa nemalo dostať do PSP 1991 tak z vecných, ako aj procedurálnych dôvodov. Ich opätovné vytlačenie v ďalších vydaniach PSP by bolo vskutku nezodpovednosťou.

4. Ďalší problém, ktorý s pravopisnými pravidlami síce bezprostredne nesúvisí, ale do istej miery ovplyvňuje lexikálno-gramatický slovník PSP 1991, predstavujú náboženské slová a cirkevné termíny, ktoré obsahuje Krátky slovník slovenského jazyka (KSSJ, 1987, 1989). Keďže je známe, že tento slovník sa pripravuje alebo už je pripravený na ďalšie vydanie, vyslovujeme obavu, že v tomto nasledujúcom vydaní sa neodstráni zjavná medzerovitosť v uvádzaní slov a termínov z náboženskej a cirkevnej oblasti v prvom vydaní, no najmä obavu, že výklady týchto slov a termínov, ktoré sú už v slovníku zachytené, nebudú náležite opravené alebo upravené, resp. ich významy doplnené tak, aby zodpovedali súčasnej náboženskej a cirkevnej vede, ich súčasnému cirkevnému chápaniu, a keď ide o výrazy z oblasti katolíckej náuky, aby sa zhodovali s výkladmi obsiahnutými v Doku­mentoch II. vatikánskeho koncilu (I–II, 1993), s formuláciami v Kódexe kánonického práva (1996) atď. Treba si uvedomiť, že toto vydanie KSSJ je po nekonečne dlhých a hlúpych rokoch vlastne prvou príležitosťou doplniť slovnú zásobu spisovnej slovenčiny o množstvo slov, ktoré sa do slovníkov nemohli či nesmeli dostať. Ich doplnenie nie je a nebude ľahké, najmä keď nie je známe, že by sa po r. 1989 začala systematická excerpcia náboženskej či cirkevnej literatúry v JÚĽŠ SAV a že by sa touto prácou boli poverili jazykovedci, ktorí sa už za totality ilegálne sústavnejšie venovali výskumu náboženských a osobitne cirkevných textov.

V cirkevnej terminológii sa mnohé výklady budú musieť úplne nahradiť adek­vátnymi výkladmi, viaceré doplniť, mnohým slovám bude treba pridať ich súčasný náboženský či terminologický význam a jeho výklad atď. Poslucháči slovenčiny a náboženskej výchovy na Trnavskej univerzite dostali na seminároch za úlohu vyexcerpovať všetky náboženské a cirkevné výrazy z KSSJ. Žiaľ, boli to humorné semináre, no na druhej strane potvrdili, ako hlboko zasiahla komunistická ideológia aj do jazykovej sféry, presnejšie do lexikografického spracovania týchto slov a termínov, ako neinformovane, vedecky plytko a povrchne sa pristupovalo k tejto slovnej zásobe.1

Toto všetko naliehavo naznačuje, aká veľká a hlboká revízia by sa mala urobiť v tejto oblasti lexikologicko-lexikografického spracovania slovnej zásoby, ktorú používa veľká časť slovenského národa, veriacich kresťanov katolíkov, evanjelikov a príslušníkov aj iných cirkví. Ide o všeobecnú slovnú zásobu, odbornú slovnú zásobu a frazeológiu, osobitnú oblasť biblických výrazov, názvov biblických postáv a pod. Tento úsek lexikografickej práce bude vyžadovať čas na sústredené zhromažďovanie korpusu tejto slovnej zásoby a potom dlhší čas na jej slovníkové spracovanie. Premárniť príležitosť dôkladne spracovať náboženskú slovnú zásobu v slovenskom jazyku iba nejakým unáhleným a povrchným spracovaním či doplnením KSSJ by bolo neodpustiteľným počinom a veľkou trúfalosťou autorov či upravovateľov ďalšieho vydania (asi takým, akého sa dopustila L. Takáčová a kol. vydaním tzv. Kresťanskej terminológie vo vydavateľstve Jas vo Zvolene; so zdesením sme zistili, že editori ďalšieho vydania KSSJ začali náboženskú a cirkevnú terminológiu dopĺňať podľa tohto slovnikárskeho paškvilu).

Na heslách asi tak z polovice KSSJ sa pokúsime ukázať či naznačiť, ktoré slová a termíny nevyhnutne potrebujú doplnenie, úpravu, spresnenie, správny či náležitý výklad a pod.

Do výberu názvov biblických osôb či postáv sa k názvom Abrahám, Adam, Eva, Jób, Kain, Pilát, Tomáš a ďalším z toho istého dôvodu mali dostať aj mená Annáš, Kajfáš, Dávid, Jericho, Judáš, Lót, Noe, Rebeka, Peter, Pavol s príslušným zaradením náležitého výkladu, o aké biblické postavy ide a aká frazeológia sa na tie mená viaže. Viaceré názvy totiž vôbec chýbajú alebo uvedené je iba apelatívum (napr. judáš, jerichovský, rebeka). Spresnenie vyžaduje heslo advent, chýba podoba agapé (agapy), antikrist, slovo anjel je vysvetlené na primitívnom stupni detského chápania, pri slove apokalypsa chýba názov knihy sv. Jána Apokalypsa s príslušným výkladom. Slovo arcibiskup vyžaduje spresnenie výkladu, podobne aj slovo archanjel (poznáme ich niekoľko podľa mena: Gabriel, Michal, Rafael), chýba slovo serafín (vari aj seraf, resp. pri slove cherubín variant cherub). Pri slove asistovať treba uviesť jeho význam z liturgického hľadiska podľa Kódexu kánonického práva. Z náboženského či cirkevného hľadiska treba upraviť heslá asketik, ateizmus, baldachýn, bazilika, bernardín, bičovať (chýba samostatné heslo bičovanie), biskup, blahoslavený, (chýba heslo blahoslavenstvo), blud, boh (chýba samostatné heslo Boh), bohoslužba, boží, božstvo (napr. božstvo Ježiša Krista), brána (chýbajú spojenia brány pekelné, Brána nebeská), celibát, cirkev – Cirkev, cvičenie (chýba spojenie duchovné cvičenie), chýbajú slová diakon, diakonát, deviatnik, donebavolajúci. Treba spresniť a doplniť exemplifikáciu v takých heslách, ako napr. duša, dvanásti (treba doplniť propriálny biblický výraz Dvanásti – dvanásť apoštolov). Slovo evanjelium si iste zaslúži podrobnejší výklad a bohatší dokladový materiál; prídavné meno evanjeliový treba doplniť o spojenie evanjeliová rada (čistota, chudoba, poslušnosť). V hesle existencializmus treba nahradiť nezmyselnú definíciu.

Takto by sme mohli pokračovať až do písmena Ž, ale vari aj to, čo sme uviedli ako ukážku, stačí na to, aby si autori ďalšieho vydania uvedomili, že okrem nemálo opráv a doplnení v okruhu bežnej slovnej zásoby treba slovník takmer od základov prepracovať z hľadiska náboženskej a užšie cirkevnej slovnej zásoby a terminológie. Opakujeme znova, že keďže ide o prvú možnosť uviesť do slovníka relatívne úplnú slovnú zásobu aj z náboženskej a cirkevnej (v súvislosti s tým aj filozofickej) oblasti, bolo by priam trestuhodné vydať slovník bez dôkladnejšej a dôslednejšej prípravy. Máme už v slovenčine preložený Kódex kánonického práva a máme k dispozícii aj iné spoľahlivé príručky, podľa ktorých možno túto slovnú zásobu a príslušnú terminológiu náležite opraviť a doplniť. Nemožno sa totiž vôbec uspokojiť s nepravdivými, socialisticky tendenčnými alebo laickými výkladmi slov, ako napr. biskup, arcibiskup, biskupstvo, gréckokatolícka cirkev (!), farár, kaplán, hierarchia, hostia, hriech, hrob, index, kostol, kaplnka, dóm, katedrála, katechizmus, katolík (chýbajú dôležité výrazy klerik, klerický), kňaz, presbyter, diakon, diakonát, konferencia, birmovať, birmovanie, birmovanec, konvertovať, konvertita, konverzia, kostolník, krédo, kresťanstvo, kríž (križiak), krst, kult, láska, lektor, lektorát, ľud (chýba dôležitý cirkevný termín magistérium), meditácia, mesiáš, metropolita, miništrant (chýba slovo minorita), misál, misie, misionár, mitra, mních, moc, modlitba, monoteizmus, monštrancia, morálka, mravnosť, mystika, náboženstvo, nádej, Nanebovstúpenie, Nanebovzatie, narodenie, návšteva, nebo, nedeľa, nekrvavý, neporušený, nepoškvrnený, neviniatko, noviciát, novokňaz, obeť, obeta, obetovanie (chýba), oblátka, obnova, obrad, obradoslovie (chýba), očistec, odkaz, odpust (chýba), odpustky, odvolanie (sa) (chýba), ofera, oltár, omša, oratórium, ordinovať, orodovnica, osobitný, ospravedlnenie, osteň, otec, pán, pálium, pánboh, panic, panna, panteizmus, panychída, partikulárny, pastorálny, pašie atď. (až potiaľ sme stačili KSSJ v tomto zmysle prezrieť). Viaceré z uvedených slov majú síce správny výklad významu, ale v slovníku chýba výklad o ich význame a používaní v náboženskom zmysle.

5. Záver nášho diskusného pohľadu na dve súčasné kodifikačné príručky by mohol byť jednoduchý a jednoznačný, keď ide o lexikografické a pravopisné spracovanie náboženských výrazov a odborných termínov v PSP 1991, no predovšetkým v KSSJ. Z pravopisnej stránky treba: a) v PSP 1991 adekvátne spracovať najmä slová Boh a boží (Boží) z hľadiska ich písania s veľkým či s malým písmenom, b) dať dôstojné miesto vlastným menám z náboženskej či cirkevnej oblasti medzi ostatnými skupinami vlastných mien v kapitole o veľkých písmenách, c) le­xi­kograficky zrevidovať, doplniť, opraviť a rozšíriť v KSSJ slovnú zásobu z nábo­ženskej, užšie cirkevnej oblasti, upraviť alebo doplniť významy už uvedených slov atď. Takúto revíziu základných kodifikačných príručiek súčasného spisovného jazyka treba vykonať ešte pred ich ďalšími vydaniami. Nevyužiť túto príležitosť by bolo neseriózne a nezodpovedné z hľadiska podlžností, ktoré slovenská jazykoveda, osobitne lexikológia a lexikografia má v okruhu náboženskej a cirkevnej slovnej zásoby.




Literatúra


DAMBORSKÝ, J.: Krátka mluvnica slovenská so zvláštnym zreteľom na pravopis. 2. vyd. Upravil F. Kolář. Nitra, Nákladom a tlačou Štefana Huszára 1935, s. 22.

Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Prel. S. Polčin, SJ. Trnava, Spolok sv. Vojtecha 1993. 2 zv.

DVONČ, L.: O pravopisných podobách boží, Boží, božský a Božský. Slovenská reč, 58, 1993, s. 165–172.

Gramatické dielo Antona Bernoláka. Pripravil a preložil J. Pavelek. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1964, s. 174.

KAČALA, J.: Obrodený slovník. Slovenská republika, 28. 9. 1996, s. 8.

KOČIŠ, F.: Otázniky nad pravopisom prídavného mena boží. Slovenská reč, 57, 1992, s. 30–36.

Kódex kánonického práva. Trnava, Spolok sv. Vojtecha 1996. 893 s.

Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala – M. Pisárčiková. Bratislava, Veda 1987. 592 s.

Nova vulgata Bibliorum sacrorum editio. Vatikán, Libreria editrice vaticana 1979, s. 1272.

PAULINY, E.: Dejiny spisovnej slovenčiny. Bratislava, Slovenská akadémia vied a umení 1948. 100 s.

PAVLOVIČ, J.: Pravopis slov Boh, boh, Boží, boží, Božský, božský. Kultúra slova, 25, 1991, s. 112–117.

PISÁRČIKOVÁ, M.: Krátky slovník slovenského jazyka v doplnenom a opravenom vydaní. Kultúra slova, 30, 1996, s. 133.

POVAŽAJ, M.: Ešte raz o pravopise prídavného mena Boží. Slovenská reč, 57, 1992, s. 361–367.

Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom. Turčiansky Sv. Martin, Tlačou Matice slovenskej a Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku 1931, s. 98.

Pravidlá slovenského pravopisu. Turčiansky Svätý Martin, Matica slovenská 1940, s. 147.

Pravidlá slovenského pravopisu. Red. J. Kačala. Bratislava, Veda 1991, s. 58–59.

Slovník slovenského jazyka. Zv. 1. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1959, s. 328.






správy a recenzie




Jubilantka Eugénia Bajzíková


Náš časopis si s úctou a vďakou pripomína významné životné jubileá slovenských lingvistov, vďaka ktorým poznatková báza slovakistiky nadobudla úctyhodné rozmery. V prvom čísle Slovenskej reči z roku 1987 vyšiel článok o jubilantke doc. PhDr. Eugénii Bajzíkovej, CSc., so súpisom jej prác za roky 1964–1985. Po desiatich rokoch máme príležitosť opätovne sa venovať jej osobnosti s predbežným konštatovaním, že aj v poslednom desaťročí je jej aktívna prítomnosť v slovenskej jazykovede citeľná. Jubilantka E. Bajzíková zaujala miesto medzi stálicami slovenskej lingvistiky.

Článok v spomínanom čísle nášho časopisu podáva prehľad o jej vedeckej a pedagogickej činnosti. Hodnotu pracovných výsledkov preveruje čas. Po desiatich rokoch sa nám ešte zreteľnejšie ukazuje závažnosť jej príspevkov k výskumu textu v slovenčine. Jednou z medzier v slovenskej jazykovednej produkcii je komplexný opis textu. Môžeme siahnuť po kvalitných štylisticky orientovaných dielach, po štúdiách k čiastkovým otázkam náuky o texte, ale chýba nám ucelená textová lingvistika spracovaná na slovenskom materiáli. Pri predstave o riešení tejto aktuálnej úlohy slovenskej jazykovedy nám prvotne prichádzajú na um textovolingvistické výskumy E. Bajzíkovej, ktoré ponúkajú sústavu fundamentálnych poznatkov pre ucelené deskriptívne dielo. Ona už vlastne urobila dôležitý krok smerom k takému kompendiu, a to svojou monografiou o textovej syntaxi, ktorá bola podkladom jej inauguračnej prednášky na jeseň 1996 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vedecká rada tejto fakulty, ktorá vyjadrila jednoznačný súhlas s udelením profesorského titulu doc. Bajzíkovej, s uspokoje­ním prijala informáciu, že autorka pracuje ďalej na textovej syntaxi slovenčiny v rámci grantovej úlohy. Slovenská jazykovedná verejnosť so záujmom očakáva výstupy jej výskumného projektu.

Najzávažnejším dielom jubilantky po r. 1987 je spomínaná monografia o textovej syntaxi. Práca zahŕňa systematický výklad problematiky textovej syntaxe v kontexte slovenskej lingvistiky a prezentuje autorkinu koncepciu výstavby textu z hľadiska textovej syntaxe. Objasňujú sa v nej kľúčové textovosyntaktické pojmy s ukážkami detailnej analýzy niektorých konektorov. Poučný a inšpiratívny je jej výklad vertikálnej segmentácie textu, osvetľovanie odseku a kapitoly. Ak porovnáme túto monografiu so známym Úvodom do textovej syntaxe z r. 1979, vidíme, ako E. Bajzíkovej záleží na kontinuite vlastného výskumu, ako sa usiluje organicky rozvíjať svoju koncepciu, ako rozvážne preberá pojmy z iných koncepcií, aby neoslabila súdržnosť vlastnej teórie, ako sa stále vracia k fundamentálnym pojmom, aby jej koncepcia mala pevnú ideovú oporu, ako dôsledne sa pridržiava zvolených hľadísk, aby takpovediac metodicky čisto objasnila sledované javy, a ako premyslene podopiera svoje myšlienky empirickými údajmi. A ešte jednu nápadnú črtu jej práce nemôžeme obísť. Je ňou pevná zakotvenosť v domácej lingvistickej tradícii, jej cieľavedomosť pri kvantitatívnom a kvalitatívnom obohacovaní poznatkovej bázy, budovanej na podklade ideových zdrojov slovenskej lingvistiky. Nejde u nej, prirodzene, o izoláciu od zahraničných výskumov, ale o sympatické úsilie o zveľaďovanie a odovzdávanie výskumného dedičstva v slovenskom lingvistickom priestore. Jej výskumná práca je takrečeno originálne slovakistická, napájaná z domá­ceho lingvistického žriedla a rozvíjaná so zachovaním medzigeneračnej kontinuity slovenského jazykovedného myslenia.

Žiadny slovenský jazykovedec, ktorý svoj výskum orientuje na textovú syntax, nemôže sa zaobísť bez prihliadania na výsledky bádania E. Bajzíkovej. Bežný pohľad na príslušné české a slovenské publikácie, ale aj na niektoré práce zahraničnej slavistiky prezrádza, že jej výskumy nezostali bez ozveny. Spomínaný Úvod do textovej syntaxe patrí bez zveličovania k priekopníckym prácam v českej a slovenskej textovej lingvistike. Jej výskumy našli ohlas u prominentov českej a slovenskej jazykovedy ( F. Daneš, V. Šmilauer, E. Pauliny, J. Mistrík a pod.) a žiadna významná textovosyntaktická práca sa nemôže obísť bez odkazu na jej štúdie. Autori, odkazujúci na jej práce, zaiste si dobre uvedomovali, že u E. Bajzíkovej nachádzajú vzor na budovanie textovosyntaktickej teórie s optimálnym využívaním myšlienok a postupov vetnej syntaxe. Môžeme len opätovne vyzdvihnúť, že kontinuita a konzistentnosť sú typické črty vedeckej práce jubilantky. Fakt, že doposiaľ niet súhrnného slovenského textovolingvistického diela, ktoré by mohlo pracovať na poznatkoch zhrnutých v prácach E. Bajzíkovej, svedčí o nevýhode pomerne malej lingvistickej society, ktorá sa na Slovensku mohla sformovať. Vieme, že vo viacerých oblastiach jazykovedy silní jednotlivci suplujú u nás celé pracovné tímy. Táto realita ovplyvňuje aj „údel“ našej jubilantky.

Osobitné uznanie patrí doc. Bajzíkovej za jej vysokoškolskú pedagogickú činnosť. V jej prípade má známy výrok o jednote výučby a výskumu doslovnú platnosť. Na Filozofickej fakulte UK v Bratislave už desaťročia prednáša súčasný slovenský jazyk s dominanciou syntaxe a morfológie a jej miesto v povedomí študentov je symbolom vysokej odbornosti, didaktického majstrovstva a pedagogického taktu. Aj jej vďačíme za to, že cez katedru slovenského jazyka FF UK vstúpili do rozličných pracovných sfér mnohí dobre pripravení odborníci v oblasti slovenského jazyka. pri jej pedagogických úspechoch zaiste hrá dôležitú úlohu jej oso­bitný zmysel pre pedagogickú prácu a nevšedná osobná angažovanosť pri spro­stredkovávaní znalostí. Rozhodujúcim faktorom však je, že tak, ako dokáže skĺbiť empirické s teoretickým vo výskume, darí sa jej zharmonizovať didaktické požiadavky s odbornou náročnosťou.

Pri jubileu doc. E. Bajzíkovej sa s úctou treba zmieniť aj o jej zásluhe na vedeckom a pedagogickom zveľaďovaní katedry slovenského jazyka FF UK, na ktorej pracuje od r. 1975. Od roku 1980 do roku 1990 bola vedúcou tejto katedry a svojím riadiacim a organizačným talentom sa výrazne pričinila o to, že sa katedra úspešne rozvíjala v nadväznosti na jej bohatú tradíciu. Priaznivé vnútorné podmienky na rozvoj katedry sa vytvorili aj vďaka jej osobnému záujmu o vedecký rast členov katedry, jej podpore a pomoci pri presadzovaní oprávnených kvalifikačných nárokov pedagógov.

Okolnosti, za ktorých človek žije, pracuje, bývajú rozličné, sú premenlivé a často v závislosti od nich dochádza k posunom v nazeraní na neho, v hodnotení jeho činnosti. Nech sú a budú okolnosti akékoľvek, zostáva nepopierateľným faktom, že doc. Bajzíková sa citeľne zaslúžila o rozvoj slovenskej jazykovedy v oblasti textovej syntaxe, o výchovu mnohých vynikajúcich slovakistov a slovenčinárov, o organizáciu jazykovedného výskumu a o vedecké a pedagogické kultivovanie katedry slovenského jazyka FF UK v Bratislave. Teší nás, že jubilantka s neutícha­jú­cou energiou – už v pozícii profesorky – naďalej prispieva k obohacovaniu znalostného fondu slovakistiky a k príprave ďalších odborníkov na prácu so slovenským jazykom. Želáme jej, aby ju sprevádzali len priaznivé okolnosti.


J. Dolník



Súpis prác doc. Eugénie Bajzíkovej za roky 1986–1995


Táto bibliografia nadväzuje na Súpis prác doc. Eugénie Bajzíkovej za roky 1964–1985 od L. Dvonča, ktorý vyšiel v Slovenskej reči, 52, 1987, s. 46–54. K predchádzajúcej bibliografii uvádzame doplnky.


a) Doplnky k bibliografii za roky 1964–1985


1985

K textovej syntaxi na stredných školách. 1. vyd. Bratislava, Pedagogický ústav mesta Bratislavy 1985. 48 s.

Pronomina und ihre Funktion im Text. – In: Linguistica. 11. Aspects of Text Organization. Red. Z. Hlavsa – D. Viehweger. Praha, Ústav pro jazyk český ČSAV 1985, s. 99–105.

b) Bibliografia za roky 1986–1995


1986

Slovenský jazyk pre 3.–4. ročník stredných škôl (gymnázií, stredných odborných škôl, stredných odborných učilíšť a štúdia popri zamestnaní). 1. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1986. 168 s. (spoluautori N. Ihnátková, J. Horecký). – 2. vyd. 1987. 164 s. – 3. vyd. 1989. – 4. vyd. Slovenský jazyk pre 3.–4. ročník stredných škôl. 1994. 144 s.

Súčasný slovenský spisovný jazyk. Syntax. 2. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1986. 261 s. (spoluautor J. Oravec).

Interpretácia kompozície Panghartov Ivana Hudeca. – In: Studia Academica Slovaca. 15. Prednášky XXII. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1986, s. 19–30.

Orientácia v umeleckom texte z hľadiska recepcie. In: O interpretácii umeleckého textu. 8. Zborník štúdií Vedeckovýskumného pracoviska literárnej komunikácie a experimentálnej metodiky Pedagogickej fakulty v Nitre. Nitra, Pedagogická fakulta 1986, s. 255–259.

O funkcii prológov v Hudecových Panghartoch. – Slovenská reč, 51, 1986, s. 344–350.


Začal sa nový školský rok. Pristupujeme k realizácii záverov XVII. zjazdu KSČ. – Naša univerzita, 33, 1986/87, č. 1, s. 1.

Zistiť, nie dozistiť a vyzistiť. – Kultúra slova, 20, 1986, s. 94–95.

XVIII. ročník seminára macedónskeho jazyka, literatúry a kultúry. – Slavica Slovaca, 21, 1986, s. 310 (správa o seminári konanom v dňoch 2.–22. 8. 1985 v Skopje a v Ochride). – Ďalšia autorkina správa o tom istom podujatí: XVIII. seminár macedónskeho jazyka, literatúry a kultúry. – Slovenská reč, 51, 1986, s. 189–190.

Životné jubileum profesora Jozefa Mistríka. – Kultúra slova, 20, 1986, s. 55–56 ( k 65. narodeninám).


1987

Súčasný slovenský spisovný jazyk. Morfológia. 2. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988. 215 s. (spoluautori J. Oravec, J. Furdík).

Odsek z hľadiska textovej syntaxe. – In: Slavica Pragensia. 26. Problémy stylistiky. (Acta Universitatis Carolinae. Philologica. 4–5. 1983.) Red. K. Kučera – J. Štěpán. Praha, Univerzita Karlova 1987, s. 45–48, rus. res. s. 48.

Vyjadrovanie negácie v replikách dialógu. – In: Studia Academica Slovaca. 16. Prednášky XXIII. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1987, s. 37–48.

Negácia z hľadiska výstavby textu. – Zápisník slovenského jazykovedca, 6, 1987, č. 1, s. 20–23 (tézy prednášky konanej 10. 2. 1987 v Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV v Bratislave).

1988

Vývin opisu jazykových prostriedkov textovej syntaxe v slovenčine. – In: Studia Academica Slovaca. 17. Prednášky XXIV. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1988, s. 17–27.


Otvárací príhovor doc. PhDr. E. Bajzíkovej, CSc., prorektorky UK a vedúcej Katedry slovenského jazyka FF UK. – In: Urbanonymia. Zborník prednášok z 2. celoštátneho onomastického seminára. Modra-Piesky 8.–10. októbra 1988. Red. P. Žigo. Bratislava, Univerzita Komenského v Bratislave 1988, s. 5.

Badania nad językiem telewizji polskiej. Red. Z. Kurzowá. Warszawa 1985. – In: Jazykovedný časopis, 39, 1988, s. 107–109 (ref.).

XXXVIII. juhoslovanský seminár pre zahraničných slavistov. – Slavica Slovaca, 23, 1988, s. 300–302 (správa o seminári konanom v dňoch 2.–21. 8. 1987 v Sarajeve a Zadare).


1989

Semantik der Anknüpfungskonnektoren. – Zeitschrift für Slawistik, 34, 1989, s. 882–887.

O prostriedkoch perspektívy textu. – In: Studia Academica Slovaca. 18. Prednášky XXV. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1989, s. 29–35.

Genéza teórie textu v slovenskej odbornej literatúre. – In: Textika a štylistika. Zborník príspevkov z celoštátnej štylistickej konferencie. Bratislava 29.–31. 1. 1986. Red. J. Mistrík. Bratislava, Univerzita Komenského 1989, s. 29–35.

Báseň do albumu od P. Országha Hviezdoslava. (Na 140. výročie narodenia básnika.) – Slovenská reč, 54, 1989, s. 74–79.

Hungarizmy v Ballekovom Pomocníkovi a ich preklad v českej verzii. – In: Slavica Pragensia. 30. (Acta Universitatis Carolinae. 1987. Philologica. 4–5.) Red. V. Budovičová. Praha, Univerzita Karlova 1989, s. 223–229, čes. res. s. 293, rus. res. s. 288, nem. res. s. 293, fr. res. s. 297.


Dudok, M.: Glutinácia textu v slovenčine a srbochorvátčine. Nový Sad 1987. – In: Jazykovedný časopis, 40, 1989, s. 189–191 (ref.).


1990

Príspevok k triedeniu zámen v spisovnej slovenčine. – In: Studia Academica Slovaca. 19. Prednášky XXVI. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1990, s. 15–24.

Negácia z hľadiska výstavby textu. – In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Philologica. 38. 1988. Red. J. Dolník et al. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1990, s. 3–15, rus. res. s. 15.

1991

Varianty jazyka v umeleckej literatúre. – In: Wariancja w języku. III. Opolskie spotkania językoznawcze. Opole 1991, s. 79–83.

Štylistika slovníka u Štefana Moravčíka. – In: Studia Academica Slovaca. 20. Prednášky XXVII. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mistrík. Bratislava, Alfa 1991, s. 7–12.


1993

Slovenský jazyk pre 1. a 2. ročník stredných škôl. 5. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1993. 210 s. – 6. vyd. 1994. 212 s. (spoluautori N. Ihnátková, Ľ. Králik).

Encyklopédia jazykovedy. Sprac. J. Mistrík s kolektívom autorov. 1. vyd. Bratislava, Obzor 1993. 520 s. (členka kolektívu autorov).

O jazykovej výstavbe textu Juraja Fándlyho. – In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Philologica. 41. 1993. Venované XI. slavistickému kongresu. Red. P. Žigo et al. Bratislava, Univerzita Komenského 1993, s. 149–158, angl. res. s. 158.

Vyjadrovanie subjektu v slovenčine. – In: Studia Academica Slovaca. 22. Prednášky XXIX. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mlacek. Bratislava, Stimul – Centrum informatiky a vzdelávania FF UK 1993, s. 3–9.

Z problematiky výstavby textu v slovenskej lingvistike (od vety k textu). – In: Języki słowiańskie wobec współczesnych przemian w krajach środkowej i wschod­niej. Opole 1993, s. 143–147.

Od vety k textu. – In: Text a kontext. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Text v priestore jazykovej komunikácie. text v priestore literárnej komunikácie. Text v priestore didaktickej komunikácie. Prešov 18.–19. novembra 1993. Red. F. Ruščák. Prešov, Pedagogická fakulta v Prešove Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach 1993, s. 15–22.


Vedieť dobre rozprávať. [Hevier, D. – Bajusová, O.: Hovorníček. Bratislava 1992.] – In: Kultúra slova, 27, 1993, s. 62–63 (ref.).

Prebudiť sa – prebudiť. Kultúra slova, 27, 1993, s. 32.

Tri roky lektorátu slovenčiny vo Viedni. – Naša univerzita, 40, 1993/94, č. 3, s. 7.


1994

Textová funkcia osobných zámen. – In: Studia Academica Slovaca. 23. Prednášky XXX. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mlacek. Bratislava, Stimul – Centrum informatiky a vzdelávania FF UK 1994, s. 9–14.

O niektorých typoch parentézy v publicistike. – In: Stylistyczne konfrontacie. Opole 1994, s. 143–147.

1995

Slovenský jazyk. Textová syntax. 1. vyd. Bratislava, Stimul 1995. 90 s.

Vyjadrovanie predikátu v slovenčine. – In: Studia Academica Slovaca. 24. Prednášky XXXI. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mlacek. Bratislava, Stimul – Centrum informatiky a vzdelávania FF UK 1995, s. 9–13.

Z jazyka umeleckej prózy. – In: Spisovná slovenčina a jazyková kultúra. Bratislava, Veda 1995, s. 82–86.


Z diskusie. In: Spisovná slovenčina a jazyková kultúra. Bratislava, Veda 1995, s. 193–194.

Seminár bulharského jazyka a kultúry. – Slavica Slovaca, 30, 1995, s. 192–193 (správa o seminári konanom v dňoch 1.–30. 8. 1994 vo Velikom Tărnove).



Redakčná činnosť


Kultúra slova, 20, 1986 – 22, 1988 (členka red. rady).

Naša univerzita, 32, 1985/86, č. 5–10 – 36, 1989/90 (predsedníčka red. rady).

Urbanonymia. Zborník prednášok z 2. celoštátneho onomastického seminára. Modra-Piesky 8.–10. októbra 1986. Bratislava, Univerzita Komenského 1988. 184 s. (predsedníčka red. rady).

Dolník, J.: Lexikálna sémantika. Bratislava 1990. 303 s. (vedecká redaktorka).

Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Philologica. 37. 1987. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1990. 152 s. (členka red. rady).

Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. 39. 1989. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1992 (členka red. rady).


Zostavil L. Dvonč




Život venovaný slovenskému slovu

(Márii Pisárčikovej na 60. výročie narodenia)


Úrodu šesťdesiatnikov jazykovedcov na začiatku roka 1997 otvára PhDr. Mária Pisárčiková, dlhoročná pracovníčka Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV. Jej život a elementárne vnímanie sveta predznamenal úrodný rovinatý kraj južného Slovenska, kde sa narodila 23. januára 1937 ako Mária Gajdošová v Hule, v dedinke pri Nových Zámkoch. Búrlivé obdobie konca 30. a prvej polovice štyridsiatych rokov vrátane maďarskej okupácie južného Slovenska a druhej svetovej vojny prežila v rodnom kraji v kruhu užšej i širšej rodiny. Stredoškolské štúdiá absolvovala v Nových Zámkoch roku 1954 a v tom istom roku sa zapísala na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského ako poslucháčka odboru slovenčina – ruština. Odborne rástla pod rukou vedúcich osobností slovenskej jazykovedy a literárnej vedy, ako boli vtedajší alebo neskorší profesori E. Pauliny, J. Stanislav, V. Blanár, A. V. Isačenko, A. Mráz, M. Pišút, J. Števček. Univerzitné štúdium dokončila roku 1959 už ako pracovníčka vtedajšieho Československého rozhlasu, kde od roku 1958 pracovala ako literárna redaktorka. Roku 1961 sa stala pracovníčkou Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV a tomuto vedeckému pracovisku zostala verná po celý čas svojho zamestnania až do odchodu do dôchodku na začiatku roka 1997.

Jej pracovné zacielenie a odborný rast v Jazykovednom ústave ovplyvnilo predovšetkým to, že po príchode na toto pracovisko sa stala členkou kolektívu pripravujúceho výkladový Slovník slovenského jazyka (pod vedením Š. Peciara). Tento prvý kompletný výkladový slovník slovenčiny začínajúc 3. zväzkom nesie výraznú autorskú pečať M. Pisárčikovej, rovnako ako všetky lexikografické diela týkajúce sa spisovnej slovenčiny, ktoré vyšli v nasledujúcich desaťročiach. Pritom sa autorská účasť M. Pisárčikovej na týchto významných projektoch a výsledkoch slovenskej jazykovedy postupne znásobovala o účasť na tvorbe ich koncepcie, ako aj o účasť hlavnoredaktorskú. Všetky väčšie lexikografické diela skoncipované v týchto desaťročiach, t. j. Česko-slovenský slovník (1979, 2. vyd. 1981, pod vedením G. Horáka), Krátky slovník slovenského jazyka (1987, 2. vyd. 1989, pod vedením J. Kačalu), ako aj Synonymický slovník slovenčiny (1995, pod vedením M. Pi­sárčikovej), v rovine ich celkovej koncepcie a zacielenia, kvality, ale aj technickej dokonalosti a konkrétnych lexikografických riešení problémov nesú výrazný odborný aj osobnostný vplyv M. Pisárčikovej. Tým sa jubilantka zreteľne zapísala do formovania bratislavskej lexikografickej školy, o ktorej sme hovorili v stati o Synonymickom slovníku slovenčiny v Kultúre slova r. 1996.

V čase príchodu M. Pisárčikovej do Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV (vtedy to bol ešte Ústav slovenského jazyka SAV) bola v tomto akademickom ústave mimoriadne priaznivá atmosféra na odborný aj ľudský rast mladých adeptov jazykovedy. Pracovala tam silná stredná generácia vedeckých pracovníkov so solídnymi pracovnými výsledkami na poli slovenskej, slovanskej, ako aj všeobecnej jazykovedy. Máme tu na mysli osobnosti ako J. Ružička, ktorý sa r. 1965 stal riaditeľom ústavu, J. Horecký, J. Štolc, V. Blanár, Š. Peciar, vtedajší riaditeľ ústavu, E. Jóna, J. Oravec, J. Mistrík, A. Habovštiak. V ústave panovalo dobré a vo vzťahu k početne zastúpenej mladšej generácii aj žičlivé pracovné ovzdušie, v ktorom sa kládol dôraz na systematické štúdium odbornej literatúry a na kvalitnú odbornú materiálovú, ako aj teoretickú jazykovednú aj metodologickú prípravu mladých pracovníkov, ktorých v tom čase v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV bolo hodne, a to so zreteľom na potrebu plniť rozrastajúce sa bádateľské projekty ústavu. Významnú úlohu pri odbornej príprave vedeckého dorastu mali aj pravidelné odborné stretania sa všetkých pracovníkov ústavu, na ktorých sa kvalifikovane diskutovalo o aktuálnych otázkach slovenskej, ale aj európskej a svetovej jazykovedy. Na týchto odborných seminároch popri skúsených pracovníkoch mali príležitosť referovať aj mladší spolupracovníci.

Plodná výmena názorov prebiehala aj na pravidelne uskutočňovaných diskusných stretnutiach v rámci Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV, kde o­krem popredných slovenských jazykovedcov často prednášali vedúci českí jazykovedci a občas aj významní odborníci zo zahraničia. Aktuálne vedecké diskusie boli aj na programe výročných zhromaždení členov Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV, ktoré sa v čase predsedovania J. Ružičku uskutočňovali v poboč­kách na celom Slovensku, ďalej na celoštátnych vedeckých konferenciách s veľmi pestrou a aktuálnou vedeckou tematikou, ako aj na pracovných stretnutiach členov medzinárodných komisií pôsobiacich pod gestorstvom Medzinárodného komitétu slavistov a pri iných príležitostiach. Mladší pracovníci Jazykovedného ústavu na svoj odborný rast radi využívali aj pravidelné ašpirantské semináre pod vedením prof. E. Jónu.

Šesťdesiate roky napriek ideologickým a politickým limitom jednako len v mnohom značili renesanciu slobodného vedeckého prístupu ku skúmaniu otázok slovenského národného jazyka, spisovného jazyka, jeho dejín a jeho kultúry a v sú­hlase s týmto vývinom vecí bola aj vcelku demokratická atmosféra v Jazyko­ved­nom ústave Ľ. Štúra SAV, ktorá umožňovala aj háklivé sporné vedecké otázky riešiť diskusiou a tolerantne. To všetko si mladá, ešte nezaťažená a po poznaní a tvorbe túžiaca generácia odnášala do budúceho vlastného tvorivého vedeckého záberu, do formovania vlastného profilu vedeckého pracovníka aj organizátora ve­deckého života. Takto zasievané zrno padalo do úrodnej pôdy, postupne dozrievalo a dozrelo, až začalo vydávať vlastné plody. Dnes už táto generácia nielen dosiahla životnú aj vedeckú zrelosť, lež obohatená svojím vlastným poznaním a skúsenosťou je povolaná aj aktívne a cieľavedome prispievať k rozvíjaniu vedeckej a kultúrnej kontinuity a tým priamo i nepriamo aj k formovaniu nových generácií jazykovedcov.

Dr. Mária Pisárčiková v tomto vedeckom, kultúrnom a ľudskom kontexte pôsobila aktívne a veľké zásluhy si získala najmä na poli výskumu slovenského slova – jeho lexikologického uchopenia, lexikografického opisu a starostlivosti o jeho kultúru. Lexikológia a lexikografia z jednej strany a teória a prax jazykovej kultúry z druhej strany vo vedeckom diele M. Pisárčikovej tvoria vzájomne prepojenú a jednotnú, takmer harmonickú pracovnú oblasť. Otázky významu slov či pomenovaní sa u nej podávajú ako organická súčasť sémantického systému jazyka z jednej strany a ako pevný náprotivok výrazovej stránky slova či pomenovania z druhej strany. Pri sémantickom opise jednotiek slovnej zásoby autorka má vždy na mysli ich miesto v menšom či väčšom lexikálnom subsystéme a na druhej strane ich fungovanie v reči a, prirodzene, aj ich spracovanie v rozličných typoch slovníkov, na prvom mieste vo výkladovom type slovníka. A keď je na programe fungovanie slova v reči, neodmysliteľnú súčasť pohľadu na jeho vlastnosti predstavujú konotatívne alebo nadvýznamové črty slova, ktoré sú výrazom fungovania slova v istej dorozumievacej oblasti, ako aj jazykovokultúrne hľadiská, ktoré vyplývajú z toho, že jazyk je výraznou súčasťou kultúrnych javov v národnom, spoločenskom aj individuálnom rozmere.

Zo sémantických javov autorku zaujala najmä lexikálna synonymia a synonymické vzťahy v slovnej zásobe. Je to jej celoživotná téma, ňou sa jubilantkin vstup do slovenskej lexikológie a lexikografie začína (máme tu na mysli článok K niektorým otázkam využitia synoným v jednozväzkovom výkladovom slovníku, publikovaný v časopise Slovenská reč v ročníku 1966), na tejto pôde sa tento záujem prirodzene rozširuje a graduje, až vrcholí r. 1995 vydaním Synonymického slovníka slovenčiny, ktorého je M. Pisárčiková rozhodujúcou spoluautorkou a hlavnou redaktorkou. Za solídnu prípravu na toto dielo okrem Malého synonymického slovníka (1. vyd. 1973, r. 1990 vyšlo nateraz posledné, 6. vyd., v spolu­autorstve so Š. Michalusom) možno pokladať celú sériu článkov s touto tematikou, publikovaných najmä v Kultúre slova a v Slovenskej reči, ako aj v príležitostných zborníkoch. Okrem iného v nich osvetľuje aj problematiku synonymického radu (1976), synonymické vzťahy pri viacslovných pomenovaniach so slovesným základom, ktoré predstavujú veľmi progresívny typ pomenovaní (1977), či synonymiu slovies v uvádzacích vetách (1978). V tejto línii pokračujú state o synonymii slovies so všeobecným významom (1989), o slovotvornej synonymii pri denominatívnych slovesách (1989, v nemčine) a o synonymii slovies s pred­ponou u- (1991). Synonymické bohatstvo slovenčiny a jemné významové, ako aj konotatívne rozdiely medzi členmi synonymického radu ukázala na prípade slovesa umrieť a jeho synoným (1988). Vzťahy synoným a synonymických slovníkov sú náplňou článkov z r. 1990 a 1994.

Od rovnoznačnosti a blízkoznačnosti pomenovaní je len krôčik k ich náprotiv­ku, t. j. k významovej protikladnosti, ako o tom svedčia články o prefixálnych antonymách so záporkou ne- z r. 1974 alebo o protikladných významoch spojenia slabá stránka niekoho z r. 1978, ale najmä štúdia o vnútroslovnej antonymii z r. 1980, uverejnená aj v anglickej verzii v publikácii A Reader in Slovak Linguistics. Studies in Semantics (München 1992).

Osobitnú pozornosť venovala rozboru významovej stránky slovies s prízna­kom zdrobnenosti (1981), vrstvy knižných slov (1982) a subštandardných slov (1988). Metodike sémantického opisu slovnej zásoby v jednozväzkovom slovníku je venovaný príspevok z r. 1984 a všeobecnou lexikologickou, lexikografickou a normatívnou problematikou jednozväzkového slovníka sa zaoberá v príspev­ku publikovanom v Berlíne po nemecky r. 1983 (v spoluautorstve s J. Kačalom).

Pracovné výsledky M. Pisárčikovej našli uplatnenie aj v takých reprezentačných dielach slovenskej jazykovedy, ako je kolektívna Dynamika slovnej zásoby spisovnej slovenčiny z r. 1989 a súhrnná Encyklopédia jazykovedy z r. 1993, ktorých je spoluautorkou.

M. Pisárčiková je aj autorkou sviežich príspevkov s tematikou jazyka umeleckých diel: z hľadiska vzťahu k danej vývinovej etape spisovnej slovenčiny ju zaujal jazyk J. Cígera Hronského (1991), jazykové majstrovstvo slávnych noviel M. Urbana ocenila v príspevku z r. 1992 a zo súčasných autorov si všimla jazyk J. Puš­káša vo vzťahu k výraznej expresívnosti v súčasnej hovorovej slovenčine (1993). Jazyk súčasnej prózy z hľadiska jazykovej kultúry posúdila v texte z r. 1994.

Práca v okruhu jazykovej kultúry, ako sme to už spomenuli, predstavuje priam centrálny nerv jazykovednej činnosti jubilantky, a to tak svojou šírkou, ako aj osobnostnou zaujatosťou za veci národnej kultúry a národného a spisovného jazyka a jeho kultúry osobitne. Je autorkou niekoľkých stovák príspevkov s touto tematikou, uverejňovaných najmä v rozhlasovej jazykovej poradni od jej príchodu do Jazykovedného ústavu doteraz, v Kultúre slova, v bratislavskom Večerníku a v ďalších novinách, má za sebou mimoriadne bohatú poradenskú činnosť pre rozmanité ustanovizne štátnymi a vládnymi začínajúc a jednotlivcami končiac. Takmer štvrťstoročie bola externou redaktorkou rozhlasovej jazykovej poradne, je dlhoročnou členkou redakčnej rady Kultúry slova, spoluautorkou knižných výberov z rozhlasových jazykových relácií a z rozhlasových príspevkov sama zostavila knižný výber s názvom Jazyková poradňa odpovedá (1988), ktorý sa svojou netradičnou koncepciou, sviežim podaním a živosťou stretol s veľmi priaznivým čitateľským ohlasom. V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že M. Pisárčiková túto oblasť svojej jazykovednej činnosti vždy opierala o dokonalé poznanie rozoberanej problematiky v jej materiálovej, teoretickej i historickej rovine, čitateľom a poslucháčom sa prihovárala rečou zrozumiteľných a presvedčivých argumentov, ako aj neošúchaným, živým a zaujímavým jazykom. Svoju prácu v okruhu jazykovej kultúry robila na základe premyslených a jasných východísk, pri ktorých mala na mysli nielen počúvajúceho alebo čítajúceho partnera, lež aj špecifiká tejto výchovnej práce v rozhlase či v tlači. O tom svedčia aj osobitné príspevky venované zovšeobecneniu výchovnej práce v jazykových rubrikách (1986).

O živej spätosti M. Pisárčikovej s problematikou vedného odboru aj vedeckého pracoviska, na ktorom prežila tridsaťpäť rokov života, svedčí aj jej sústavné recenzovanie súčasnej jazykovednej produkcie, najmä lexikologickej a lexikografickej, a to domácej i zahraničnej, v jazykovedných časopisoch, ako aj v hro­mad­ných oznamovacích prostriedkoch. V týchto recenziách, rovnako ako vo svojich štúdiách a článkoch a v praktickej lexikografickej práci ukázala dobrú orientáciu v odbornej literatúre a schopnosť vlastného prístupu k spracúvanej problematike.

Dr. M. Pisárčiková má za sebou neobyčajne bohaté, pestré a cenné jazykovedné dielo. Plných tridsaťpäť rokov práce a života venovala poznávaniu a opisovaniu slovenského národného jazyka, najmä jeho spisovnej podoby. Takýto pracovný a životný zástoj nepochybne vyplýva z celkového ustrojenia a zamerania jej osobnosti, zo živého vzťahu k národným a kultúrnym hodnotám a špeciálne k nášmu jazykovému dedičstvu a k našim duchovným tradíciám a overeným životným hodnotám. Tieto vlastnosti spolu s nevšednou pracovitosťou a cieľavedomosťou tvorili pevné osobnostné a ľudské zázemie jej jazykovednej práce a dosiahnutých výsledkov, ktoré dnes tvoria neodmysliteľnú súčasť nášho terajšieho poznania o našom jazyku. Treba jej za to vysloviť úprimnú vďaku a vysloviť želanie, aby tieto výsledky našli čo najviac nielen zapálených používateľov, lež aj úprimných rozvíjateľov a nasledovníkov.


J. Kačala



Súpis prác Márie Pisárčikovej za roky 1963–1995


Bibliografia jazykovedných prác Márie Pisárčikovej je usporiadaná chronologicky a ďalej v rámci jednotlivých rokov podľa druhu príspevkov: najprv sa v príslušnom roku uvádzajú knižné práce a vedecké štúdie v odborných jazykovedných časopisoch a zborníkoch, za nimi (menším typom písma, petitom) články, referáty, drobné príspevky, správy a pod. Drobné príspevky rovnakého charakteru, ktoré v tom istom roku vyšli v tej istej rubrike toho istého ročníka časopisu, sa uvádzajú súhrnne v jednom hesle (hniezdujú sa). Súhrnne sa uvádzajú aj správy o tom istom podujatí. V závere sa osobitne uvádza spolupráca a redakčná činnosť.


1963

Slovník slovenského jazyka. Zv. 3. P–R. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1963. 912 s. (spoluautori V. Budovičová, K. Buzássyová, K. Ha­bov­štiaková, M. Hayeková, O. Kajanová, F. Kočiš, M. Marsinová, Š. Michalus, Š. Peciar, J. Pikorová, V. Slivková, E. Smiešková, M. Šalingová, Š. Vragaš).


1964

Slovník slovenského jazyka. Zv. 4. S–U. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1964. 760 s. (spoluautori V. Budovičová, K. Buzássyová, K. Ha­bov­štiaková, M. Hayeková, O. Kajanová, A. Keder, F. Kočiš, Š. Michalus, Š. Peciar, V. Slivková, E. Smiešková, M. Urbančok).

1965

Slovník slovenského jazyka. Zv. 5. V–Ž. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1965. 848 s. (spoluautori V. Budovičová, J. Kačala, O. Kajanová-Šulcová, F. Kočiš, Š. Peciar, V. Slivková, E. Smiešková, M. Šalingová, M. Urbančok, Š. Vragaš).


1966

K niektorým otázkam využitia synoným v jednozväzkovom výkladovom slovníku. – Slovenská reč, 31, 1966, s. 349–352.


Dobrá pravopisná príručka. [Zauner, A.: Praktická príručka slovenského pravopisu. 3. vyd. Martin 1966.] – In: Predvoj, 2, 1966, č. 19, s. 14 (ref.).

Už len dodatky. [Slovník slovenského jazyka. 1–5. Bratislava 1959–1960, 1963–1965.] – In: Predvoj, 2, 1966, č. 13, s. 14 (ref.).

Jazyková poradňa. [Jazyková poradňa. 4. Red. G. Horák – J. Ružička. Bratislava 1966.] – In: Predvoj, 2, 1966, č. 34, s. 14 (ref.).

Idem pri dom – pri školu. – Slovenská reč, 31, 1966, s. 380.


1967

Poznámky o jazyku novín. – In: Kultúra spisovnej slovenčiny. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1967, s. 258–260. Z prieskumu vyučovania slovenského jazyka a úrovne jazykovej kultúry na školách. – Kultúra slova, 1, 1967, s. 55–56. Jazykové starosti v NSR. – Kultúra slova, 1, 1967, s. 353–355.


Existuje literatúra pre mládež? [Jazyk a umelecké dielo. Red. J. Ružička et al. Bratislava, Mladé letá 1966.] – In: Predvoj, 3, 1967, č. 1, s. 14 (ref.).

Sranda“, „švanda“. – Kultúra slova, 1, 1967, s. 30–31. – Tamže: Výslovnosť názvu obce Terany (s. 32). – Jarka, dojka, „jahnica“ a bahnica (s. 52).

Aj vy svoje deti „hýčkate“? – Večerník, 18. 11. 1967, s. 5.


1968

Slovník slovenského jazyka. Zv. 6. Doplnky. Dodatky. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1968. 336 s. (spoluautori E. Jóna, F. Kočiš, Š. Mi­chalus, O. Schulzová, V. Slivková, E. Smiešková, M. Šalingová).

Synonymické slovníky ako nástroj starostlivosti o jazyk. – Slovenská reč, 33, 1968, s. 116–119.


Koncert Slovenskej filharmónie z inej strany. – Kultúra slova, 2, 1968, s. 107–111.

Majú aj inde jazykové problémy? – Predvoj, 4, 1968, č. 2, s. 14.

Príručka pre Slovákov v Juhoslávii. [Myjavcová, M.: Jazykové poznámky. Báčsky Petrovec 1966.] – In: Kultúra slova, 2, 1968, s. 57–59 (ref.).

Kniha s predstihom [Kultúra spisovnej slovenčiny. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1967.] – In: Predvoj, 4, 1968, č. 17, s. 14 (ref.).

Drôtikovať, drôtiky na parkety, drôtenka. – In: Jazyková poradňa. 5. Red. G. Horák – J. Ružička. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1968, s. 114–115. – Tamže: Nasládly, či sladkastý? (s. 186–187). – Zbierať – zberať (s. 190–191). – Zjednodušovanie výslovnosti v slovách typu vstávať, včela (s. 317–318). – Kamaše či gamaše? (s. 319–320).

V Priore. – Kultúra slova, 2, 1968, s. 30. – Tamže: Ošípaná (s. 94).

Bratislava alebo Pozsony? – Pravda, 28. 6. 1968, s. 7.

O novele, novelizácii novelizovaní. – Večerník, 27. 7. 1968, s. 5. – Tamže: Neobjednávajte si „kapanú“ kávu (8. 11., s. 5).


1969

Koncepcia Česko-slovenského slovníka. – Slovenská reč, 34, 1969, s. 339–345 (spoluautori G. Horák, Š. Michalus, Š. Peciar, V. Slivková, spolupráca E. Smieš­ková).


Na každý deň slovenčina. (O jazykovom stĺpčeku v bratislavskom Večerníku). – Kultúra slova, 3, 1969, s. 27–28.

Filtrovaná káva. – Kultúra slova, 3, 1969, s. 32. – Tamže: Štatistikárka, štatistička, štatistka (s. 286). – Bochum – v Bochume (s. 319). – Púšťať platňu i prehrať platňu (s. 326).

Priliehavosť výrazu a synonymá. – P 24 – Pravda na weekend, 2, 1969, č. 17, s. 6. – Tamže: Pokiaľ sa týka... (č. 37, s. 6).

O panickom strachu a výslovnosti. – Večerník, 24. 2. 1969, s. 3. – Tamže: Lusky, lušteniny alebo struky, strukoviny? (24. 3., s. 3). – Hostinec „u Závory“? (9. 6., s. 3). – O „porcovaní“ a porciovaní (25. 8., s. 3). – Znova o starej chybe (29. 9., s. 3).

Aký bol vývin spisovnej slovenčiny od r. 1918. – P 24 – Pravda na weekend, 2, 1969, č. 3, s. 6 (správa o konferencii o spisovnej slovenčine v r. 1918–1968, konanej v dňoch 10.–12. 12. 1968 v Domove vedeckých pracovníkov SAV v Smoleniciach). – Ďalšia autorkina správa o tej istej konferencii: Spisovná slovenčina v rokoch 1918–1968. – Kultúra slova, 3, 1969, s. 121–122.


1970

Z osobitných problémov pripravovaného česko-slovenského slovníka. – Kultúra slova, 4, 1970, s. 266–269.

Aké miesto má slovo podraz v našej slovnej zásobe? – Kultúra slova, 4, 1970, s. 173–175.

O používaní podmieňovacieho spôsobu. – Kultúra slova, 4, 1970, s. 126. – Tamže: Mrzieť – mrzieť sa (s. 190).

Žreb alebo lós? – Pravda na víkend, 3, 1970, č. 16, s. 6.

Nebojme sa skloňovať cudzie mená. – Večerník, 26. 1. 1970, s. 2. – Tamže: O jazykovej ekonomike a vetnej príslovke treba (23. 3., s. 2). – Máme nový druh vína? (11. 5., s. 2). – O minulých časoch v slovenčine (14. 9., s. 2). – Vianočný jazykový priečinok (14. 12., s. 7).

Lexikografická konferencia v Smoleniciach. – Slovenská reč, 35, 1970, s. 382–386 (spoluautorka E. Smiešková).


1971

Slovenčina moja. Zborník z konferencie o slovenskom jazyku a literatúre. Red. J. Špánik. Bratislava, Krajský pedagogický ústav 1970. In: Kultúra slova, 5, 1971, s. 58–60 (ref.).

Drôtikovať, drôtiky na parkety. – In: 1000 poučení zo spisovnej slovenčiny. Red. G. Horák. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1971, s. 63–64. – Tamže: Gamaše (s. 74). – Kapať nie je kvapkať (s. 103). – Kečup (s. 105). – Lángoš? (s. 126). – Maznať, nie hýčkať (s. 143). – Ôsmy (s. 192). – Prior v Priore (s. 235). – Sladkastý, nie „nasládly“ (s. 264). – Stavme sa (s. 277). – Struky, strukoviny, nie „lusky, lušteniny“ (s. 279). – Štatistik, štatistička a štatistikár, štatistikárka (s. 287). – Vstávať (s. 325–326). – Zabažiť – zabažať (s. 359). – Zbierať zberať (s. 349). – „Známkové víno“ je značkové víno (s. 354). – Zostarený, zostarnutý, nie „prestárly“ (s. 357). – Žreb alebo lós (s. 365). – 2. vyd. 1974 (so zmeneným stránkovaním).

Zemiaky s modrou oblohou. – Kultúra slova, 5, 1971, s. 30–31. – Tamže: Odvádzať inscenáciu hier (s. 189).

Poznámky z koncertov SF – ale nie o hudbe. – Večerník, 7. 4. 1971, s. 5. – Tamže: Ťažkosti so skloňovaním v obchode (13. 10., s. 5).

Konferencia o jazykovej výchove v materských školách. – Kultúra slova, 5, 1971, s. 220–222 (správa o krajskej konferencii o jazykovej výchove a kultúre reči v materskej škole, konanej v dňoch 21.–23. 2. 1971 v Turčianskych Tepliciach; spoluautor F. Kočiš).


1972

Alexandrova, Z. E.: Slovar sinonimov russkogo jazyka. Moskva 1968. – In: Slavica Slovaca, 7, 1972, s. 276–278 (ref.).

Dvadsať rokov Jazykovej poradne. – Rozhlas, 1972, č. 41, s. 9.

Jubileum Jazykovej poradne. – Nedeľná Pravda, 5, 1972, č. 38, s. 6.

Rodina Vančíková, sestry Stančíkové. – Rozhlas, 1972, č. 4, s. 17, 23.

Čo so slovom prakticky? – Javisko, 4, 1972, s. 167.

Dobrá slovenčina len „proti odmene“? – Večerník, 8. 3. 1972, s. 5. – Tamže: O „stárnutí“ a  „prestárnutí“ (7. 6., s. 5). – O niektorých názvoch jedál z vajec (6. 12., s. 5).


1973

Malý synonymický slovník. 1. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1973. 318 s. – 2. vyd. 1978. – 3. vyd. 1983. – 4. vyd. 1987. – 5. vyd. 1988. 256 s. – 6. vyd. 1990 (spoluautor Š. Michalus).

Z problémov lexikálnych synoným v slovenčine. – Kultúra slova, 2, 1973, s. 225–229, 257–260, 300–304, 325–330.

Niekoľko poznámok o typoch synonymných ekvivalentov. – In: Slovo a slovník. Zborník referátov z lexikologicko-lexikografickej konferencie v Smoleniciach 4.–7. mája 1970. Red. J. Ružička – I. Poldauf. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1973, s. 215–217.


Herci „odviedli dobrú robotu“. – Javisko, 5, 1973, s. 85. – Tamže: O chybe pri zámenách tento, táto, toto (s. 273).

Rozumia sa hokeju? – Práca, 4. 6. 1973, s. 3. – Tamže: Zlozvyky v hovorených prejavoch (27. 12., s. 3).

Lángoš alebo podplamenník?  – Večerník, 10. 8. 1973, s. 5. – Tamže: Odpočívadlo, odpočívka alebo oddychovisko? (23. 11., s. 5).


1974

Prefixálne antonymá so záporovou časticou ne- v slovenčine. – In: Jazykovedné štúdie. 12. Peciarov zborník. Red. J. Ružička. Bratislava, Veda 1974, s. 183–192.

Gála alebo gala? – Slovenská reč, 39, 1974, s. 381–382.

Názvy miest v slovenčine a češtine. – Nedeľná Pravda, 7, 1974, č. 40, s. 6. – Tamže: Alergológia alebo alergiológia? (č. 45, s. 6).

O slovách regulárnykontroverzia. – Večerník, 15. 11. 1974, s. 3.

Blahoželáme Dionýzovi Hirkovi. – Kultúra slova, 8, 1974, s. 359 (k 60. narodeninám).


1975

Jazyková stránka knižky Zábrana pracovných úrazov v poľnohospodárstve a ich odškodňovanie. [Brezovská, Ž. – Lalík, J. – Matúš, J.: Zábrana pracovných úrazov v poľnohospodárstve a ich odškodňovanie. Bratislava 1968.] – In: Kultúra slova, 9, 1975, s. 363–366 (poznámky k jazykovej stránke publikácie).

Malý frazeologický slovník. Obohatenie jazykovednej literatúry. [Smiešková, E.: Malý frazeologický slovník. Bratislava 1974.] – In: Práca, 8. 2. 1975, s. 6 (ref.).

Gala koncert. – Práca, 24. 3. 1975, s. 3. – Tamže: Slová okolo žatvy (21. 7., s.  3).


1976

Synonymický rad ako východisko pri štúdiu lexikálnej synonymie. – Slovenská reč, 41, 1976, s. 3–10.


Prastarý otec, prastará matka, prastarí rodičia. – Slovenská reč, 41, 1976, s. 319–320.

Chyby v hovorených prejavoch. – Nedeľná Pravda, 9, 1976, č. 7, s. 6.

Využívajme synonymá. – Práca, 23. 8. 1976, s. 3.

Vedecká konferencia o teórii spisovného jazyka. – Slovenská reč, 41, 1976, s. 177–183 (správa o konferencii konanej v dňoch 21.–23. 1. 1976 v Domove vedeckých pracovníkov SAV v Smo­leniciach).

Konkurz televíznych hlásateliek. – Kultúra slova, 10, 1976, s. 125–126 (správa o konkurze konanom v dňoch 27.–28. 10. 1975 v Bratislave).


1977

Synonymické vzťahy pri ustálených spojeniach typu dať súhlas. – Slovenská reč, 42, 1977, s. 144–153.


Kapitoly o slovenčine. [Kapitoly o slovenčine. Red. J. Kačala. Bratislava 1976.] – In: Kultúra slova, 11, 1977, s. 217–219 (ref.).

Dostať skúšku za dva, za tri. – Kultúra slova, 11, 1977, s. 283–284.

Rajčina, alebo paradajka? – Nedeľná Pravda, 10, 1977, č. 10, s. 6. – Tamže: Ešte raz o synonymách (č. 15, s. 6).

Zastaraný – zastaralý. – Práca, 1. 8. 1977, s. 3.

Prepravky. – Večerník, 14. 1. 1977, s. 3. – Tamže: Za tepla, za studena (21. 10., s. 3).

IX. seminár macedónskeho jazyka, literatúry a kultúry. – Slavica Slovaca, 12, 1977, s. 90–91 (správa o seminári konanom v dňoch 9.–11. 8. 1976 v Skopje a v dňoch 13.–25. 8. 1977 v Ochride, Macedónsko).


1978

Synonymia slovies v uvádzacích vetách. – Slovenská reč, 43, 1978, s. 210–216.

Synonymá v slovenčine. – In: O slovenčine pre slovenčinárov. Red. J. Oravec. Bratislava, Pedagogický ústav mesta Bratislavy 1978, s. 56–72.


Spisovný jazyk a jazyková kultúra. [Spisovný jazyk a jazyková kultúra. Red. J. Horecký. Bratislava 1978.] – In: Kultúra slova, 12, 1978, s. 278–281 (ref.).

Protikladné významy spojenia slabá stránka niekoho. – Kultúra slova, 12, 1978, s. 211–212.

Balíčkovaný – balíčkový. – Kultúra slova, 12, 1978, s. 371–372.

Následok, dôsledok, výsledok. – Práca, 17. 4. 1978, s. 6. – Tamže: Pohoda, nepohoda, polahoda (4. 12., s. 3).

Špageta – špagiet, ale margaréta – margarét. – Večerník, 31. 3. 1978, s. 3. – Tamže: Chyba pri slovesách mladnúť, starnúť (12. 5., s. 3). – Zveriť na starosť (27. 10., s. 3). – Hurma (8. 12., s. 3).


1979

Česko-slovenský slovník. Red. G. Horák. 1. vyd. Bratislava, Veda 1979. 752 s. – 2. vyd. 1981 (spoluautori K. Buzássyová, G. Horák, F. Kočiš, M. Marsinová, Š. Pe­ciar, E. Rísová, V. Slivková, M. Šalingová).

Aktuálne o rozhlasovej jazykovej poradni. – In: Z teórie spisovného jazyka. Zborník referátov a diskusných príspevkov. Red. J. Kačala. Bratislava, Veda 1979, s. 192–194.


Výkladový slovník v jednom zväzku. – Nedeľná Pravda, 12, 1979, č. 10, s. 6.

Dejinnotvorný alebo dejinotvorný? – Kultúra slova, 13, 1979, s. 127.

Príslušný, patričný, náležitý. – Práca, 13. 8. 1979, s. 3.

Aj zámeno môže byť hrubé. – Večerník, 6. 5. 1979, s. 3. – Tamže: Z bratislavských jazykových chýb (3. 8., s. 3).


1980

Vnútroslovná antonymia. – In: Jazykovedné štúdie. 15. Horeckého zborník. Red. J.  Ru­žička. Bratislava, Veda 1980, s. 213–219. – Znovu publikované: Word–Internal Antonymy. Prel. A. Böhmerová. – In: A Reader in Slovak Linguistics. Studies in Semantics. Red. J. Kačala et al. München, Verlag Otto Sagner 1992, s. 213–226.


Veľký slovensko-ruský slovník. [Veľký slovensko-ruský slovník. Zv. 1. Red. D. Kolár et al. Bratislava, Veda 1979.] – In: Kultúra slova, 14, 1980, s. 280–283 (rec.).

Hodnotenie niektorých významov v slovese musieť. – Kultúra slova, 14, 1980, s. 21–23. – Tamže: Dolková forma, dolkáreň (s. 51–52). – Spojenie mať otázku k niekomu (s. 181–182).

Spolupráca = súčinnosť. – Práca, 15. 9. 1980, s. 3.

Viac salónok, ale menej pacientiek. – Večerník, 4. 1. 1980, s. 3. – Tamže: Jednorazový, ale viacrázový (20. 6., s. 3).


1981

Sémantická analýza slovies s príznakmi deminutívnosti. – In: Jazykovedné štúdie. 16. Materiály z vedeckej konferencie o sémantike (Smolenice, 14.–17. januára 1980). Red. J. Ružička. Bratislava, Veda 1981, s. 221–223.

Slovesá s príznakom zdrobnenosti a ich synonymické vzťahy. – Kultúra slova, 15, 1981, s. 33–38.


Nová knižka z oblasti sémantiky. [Sekaninová, E.: Sémantická analýza predponového slovesa v ruštine a slovenčine. Bratislava 1980.] – In: Kultúra slova, 15, 1981, s. 89–90 (ref.).

Takže v úlohe častice. – Kultúra slova, 15, 1981, s. 275–277.

Zaistiť zabezpečiť. – Práca, 2. 2. 1981, s. 4. – Tamže: Sú „prestárli“ občania? (24. 8., s. 4).


1982

Knižné slová v slovenčine. – Slovenská reč, 47, 1982, s. 84–92.

Prvky knižnosti v publicistickom štýle. – In: Jazyk a štýl publicistiky. Zborník príspevkov z vedecko-praktickej konferencie o jazyku a štýle v tlači, rozhlase a televízii. Red. J. Mistrík. Bratislava, Ústredný výbor Slovenského zväzu novinárov 1982, s. 56–59.


Čo je recesia. – Kultúra slova, 16, 1982, s. 172–174.

Zdrobnené slovesá. – Nedeľná Pravda, 15, 1982, č. 16, s. 7. – Tamže: Rozhlasová jazyková poradňa (č. 38, s. 7).

Necestujeme preto, pretože prší. – Práca, 4. 10. 1982, s. 4.


1983

Lexikologische, lexikographische und normative Problematik des einbändigen Wörterbuchs der slowakischen Schriftsprache der Gegenwart. – In: Lexiko­graphie von Heute und das Wörterbuch von Morgen. Analysen – Probleme – Vorschläge. Linguistische Studien. Reihe A. Arbetsberichte. Red. J. Schmidt – D. Viehweger. Berlin, Akademie der Wissenschaften der DDR, Zentralinstitut für Sprachwissenschaft 1983, s. 349–364 (spoluautor J. Kačala).


Pokračovanie významného lexikografického diela. [Veľký slovensko-ruský slovník. Zv. 2. Red. E. Se­kaninová. Bratislava 1982.] – In: Kultúra slova, 17, 1983, s. 251–254 (rec.).

Meno pre naše dieťa. [Majtán, M. – Považaj, M.: Meno pre naše dieťa. Bratislava 1983.] – In: Nedeľná Pravda, 16, 1983, č. 9, s. 7 (ref.).

Slovenčina poznávaná s úsmevom. [Ružičková, E.: Slovenčina s úsmevom. Bratislava 1983.] – In: Večerník, 2. 9. 1983, s. 3 (ref.).

Robiť – pracovať. Práca, 11. 7. 1983, s. 4.


1984

Spôsob sémantického opisu slovnej zásoby v Krátkom slovníku slovenského jazyka. – Kultúra slova, 18, 1984, s. 65–71.

Z metodických postupov pri sémantickom opise slovnej zásoby v jednozväzkovom slovníku. – In: Obsah a forma v slovnej zásobe. Materiály z vedeckej konferencie o výskume a opise slovnej zásoby slovenčiny (Smolenice 1.–4. marca 1983). Red. J. Kačala. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 1984, s. 61–64.


Trenčiansky jemný párok. – Kultúra slova, 18, 1984, s. 360–361.

Šikovný, chytrý, bystrý, čulý. – Práca, 22. 10. 1984, s. 4.

Diskrétna indiskrétna otázka. – Večerník, 20. 7. 1984, s. 3. – Tamže: Cudzie nie je vždy lepšie (26. 10., s. 3).

Jubileum Eleny Smieškovej. – Kultúra slova, 18, 1984, s. 248–249 (k 65. narodeninám).


1985

Zvratné slovesá v súčasnom lexikografickom spracovaní. – Slovenská reč, 50, 1985, s. 332–340.


O slovách súvisiacich s pestovaním kukurice. – Kultúra slova, 19, 1985, s. 277–279.

Čo máme na starosti a čo na svedomí? – Práca, 22. 7. 1985, s. 5.

Premeny slova bryndza. – Večerník, 28. 6. 1985, s. 3. – Tamže: Bagety (27. 9., s. 3).


1986

Pravidelné jazykové rubriky ako prostriedok pestovania kultúry reči. – Kultúra slova, 20, 1986, s. 107–113.

O súčasnom poslaní a súčasných cieľoch jazykových rubrík. – In: Jazyková politika a jazyková kultúra. Materiály z vedeckej konferencie v Smole­niciach 17.–19. apríla 1985. Red. J. Kačala. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave 1986, s. 256–263.


Relaxujeme sa, saunujeme sa alebo relaxujeme, saunujeme? – Kultúra slova, 20, 1986, s. 248–250.

Zasadnutiezasadanie. – Kultúra slova, 20, 1986, s. 64. – Tamže: Boj proti slovu boj? (s. 191). – Kto je to ševkyňa? (s. 287–288).

Ako sa vyjadruje zdvorilosť. – Práca, 2. 6. 1986, s. 5.


1987

Krátky slovník slovenského jazyka. Red. J. Kačala – M. Pisárčiková. 1. vyd. Bratislava, Veda 1987. 592 s. – 2., oprav. vyd. 1989 (spoluautori J. Doruľa, J. Kačala, M. Marsinová, I. Masár, Š. Michalus, Š. Peciar, M. Považaj, V. Slivková, E. Smiešková, E. Tibenská, M. Urbančok).


Teória lexikológie v Českej lexikologii. [Filipec, J. – Čermák, F.: Česká lexikologie. Praha 1985.] – In: Kultúra slova, 21, 1987, s. 25–29 (rec.).

O sekundárnych predložkách v češtine. [Kroupová, L.: Sekundární předložky v současné spisovné češtině. Praha 1985.] – In: Kultúra slova, 21, 1987, s. 180–182 (ref.).

Všetko nič. – Kultúra slova, 21, 1987, s. 57–58. – Tamže: Záhryzok zájedka (s. 216–218).

Kto tvorí jazyk? – Nedeľná Pravda, 20, 1987, č. 15, s. 7. – Tamže: Rozmeniť na drobné (č. 17, s. 7).

Vedia Slováci vysloviť hlásky ü ö? – Večerník, 5. 6. 1987, s. 3.

Sekundárne predložky v odbornom štýle. – Vesmír, 66, 1987, s. 595.

Obraz národného jazyka. – Nové slovo, 29, 1987, č. 30, s. 13 (rozhovor A. Šimonovičovej s J. Kačalom a M. Pisárčikovou).


1988

Miesto subštandardných slov v slovnej zásobe. – Slovenská reč, 53, 1988, s. 140–151.

Synonymá slovesa umrieť. – Kultúra slova, 22, 1988, s. 11–15.


[Príspevok do diskusie o Krátkom slovníku slovenského jazyka.] – Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 6, s. 62–64.

Predhovor. – In: Pisárčiková, M. a kol.: Jazyková poradňa odpovedá. Red. M. Pisárčiková. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988, s. 5–6.

Pohľad na jazykovú stránku publikácie. [Kittler, J. – Mikler, J.: Základy využívania slnečného žiarenia. Bratislava 1986.] – In: Kultúra slova, 22, 1988, s. 377–379 (posudok jazykovej stránky publikácie).

Zborník Spolku vojvodinských slovakistov. 6–7. Red. D. Dudok. Nový Sad 1984–1985. – In: Slovenská reč, 53, 1988, s. 306–309 (ref.).

Akú obilninu rozumieme pod slovom žito? – In: Pisárčiková, M. a kol.: Jazyková poradňa odpovedá. Red. M. Pisárčiková. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988, s. 7–8. – Tamže: Máme v slovenčine sloveso sporiť sa? (s. 8). – Koľko je to kopec starostí? (s. 8). – S čím súvisí slovo podraz? (s. 8). – Čo znamenajú slová s predponou vice-? (s. 8–9). – O akom človeku hovoríme, že je skývraživý? (s. 9). – Aké sú to lietacie dvere? (s. 9). – Nemá sa sloveso zapodievať sa používať iba v záporných súvislostiach? (s. 9). – Čo vlastne znamená sloveso kváriť? (s. 10). – Čo značí slovo nadsídlištný? (s. 10). – Čo presne značí slovo design a ako sa má písať? (s. 10). – Ako sa máme dohovoriť pri kúpe párkov? (s. 24). – Ako sa volá kukuričný šúľok po olúpaní zrna? (s. 24–25). – Keď máme hmotnosť namiesto váhy, budeme sa „zhmotňovať“ namiesto vážiť? (s. 25). – Ako sa volá zariadenie na dierkovanie cestovných lístkov? (s. 25). – Prečo strojová súčiastka, ale strojný inžinier? (s. 40). – Pridávame do jedla majoránku alebo majorán? (s. 40–41). – Kto je pracujúci a kto je pracovník? (s. 41). – Je rozdiel medzi podpätkom, opätkom pätníkom? (s. 41). – Kedy pretekáme a kedy sa pretekáme? (s. 41). – Je branža to isté čo brandža? (s. 41–42). – Je rozdiel medzi dvoma prieklepmi a dvoma preklepmi? (s. 42). – Medzi domami sú preluky alebo prieluky? (s. 52). – Sú slová osobitný osobitý významovo zhodné? (s. 64). – Prečo niektoré syry u nás predávajú ako topené, iné ako tavené? (s. 65). – Kryje sa významovo slovo ročník so slovom trieda? (s. 65). – Kedy riešime otázky a kedy už problémy? (s. 65). – Sú lievance dolky to isté jedlo? (s. 66). – Je riport to isté čo reportáž? (s. 66). – Prečo toľko kriku okolo slov posledný a ostatný? (s. 66). – Dusíme mäso v rajnici alebo v kastróle? (s. 74). – Púšťajú deti v jeseni šarkany alebo aj draky? (s. 74–75). – Pekný, dobrý výkon sa odvádza alebo podáva? (s. 76). – Patrí obloha aj na tanier? (s. 76). – Je vhodné, keď sa hovorí o narodení teliec, prasiec? (s. 76). – Aké sú to „stávajúce“ problémy? (s. 77). – Môže stromom svedčať vlaha? (s. 77). – Čím prikrývame hrnce: pokrývkou, prikrývkou či pokrievkou? (s. 84). – Čo si pýtame v školskej jedálni: prídavok, dupľu alebo „nášup“? (s. 84). – Ktoré slová z dvojíc zasa – zase, blondína – blondínka, črepy – črepiny sú správne? (s. 84). – Niekomu niečo hlavou preblesklo alebo preblyslo? (s. 84). – Ako pomenúvame časový úsek dňa: predpoludním, predobedom, dopoludnia alebo doobeda? (s. 85). – Na dvere klopeme alebo aj klepeme? (s. 85). – Je to pravda, že namiesto slova zips sa má vravieť zdrhovadlo? (s. 87). – Celá rodina saunuje alebo celá rodina sa saunuje? (s. 87–88). – Čím sa slovo zádrheľ vymkýna z našej lexiky? (s. 88). – Peňazí sa mu málilo alebo peniaze sa mu málili? (s. 88). – Môžeme vyzvať hosťa: prosím, odlož si? (s. 88). – Prečo hrianka a nie topinka, topienka? (s. 92–93). – Za siedmimi morami či moriami? (s. 115). – Vravíme o rozličných druhoch mies či mias? (s. 115). – Ako treba rozumieť vete Keby mi niekto povedal, neveril by som tomu? (s. 116). Pri vy­kaní hovoríme: boli by ste tomu rád či boli by ste tomu radi? (s. 116). – Ako znie v slovenčine Fučíkova známa výzva „Lidé, bděte“? (s. 116). – Ako sa skloňuje slovo lečo: v leči alebo v leče? (s. 116). – Prečo jedna celá päť desatín, ale nula celých päť desatín? (s. 117). – Používa sa slovo hudba aj v množnom čísle? (s. 117). – Stretol som známu paniu či známu pani? (s. 117). – Zaváraniny uschovávame v špajzi, špajze alebo v komore? (s. 117–118). – Ako označujeme ženských príslušníkov rodiny: sestry Stančíkove alebo Stančíkové? (s. 118). – Má sa vravieť o profesionálnej, profesiovej, profesijnej či profesnej orientácii mládeže? (s. 132). – Prečo sa prístroj, ktorým sa meria teplota, nevolá „teplotomer“? (s. 132). – Kto niečo dodáva, je dodavateľ či dodávateľ? (s. 132). – Tí, čo tipujú v športke, sú tipéri? (s. 132–133). – Lekársky odbor zaoberajúci sa znecitlivením je anestézológia alebo anestéziológia? (s. 133). – Absolventka ekonómie je ekonomička či ekonómka? (s. 133). – Prežívajú deti hrové obdobie alebo herné obdobie? (s. 133). – Netreba „poslovenčiť“ lekáreň na liekáreň, keďže máme mlieko – mliekáreň? (s. 133). – Vravíme respektíve alebo aj respektívne? (s. 133–134). – Poštové obálky zaliepame alebo zalepujeme? (s. 134). – Pečieme kura „do zlatova“? (s. 134). – Je vyjadrenie Už tretím dňom rokuje konferencia správne? (s. 156). – Je správne utvorené súvetie Bolo to v tom roku, kedy som sa narodil? (s. 156). – Patrí výraz ide byť pekne do spisovného jazyka? (s. 157). – Je správne spájať súvetie dvojicou výrazov preto – pretože? (s. 157). – Môžeme chcieť po niekom priateľskú službu? (s. 166). – Máme otázku na niekoho alebo k niekomu? (s. 166). – S čím sa viaže sloveso kandidovať: s predložkou na alebo za? (s. 166–167). Má spojenie vo ôsmich prípadoch správnu podobu? (s. 171). – Robíme skúšku za jedna alebo na jednotku? (s. 171). – Je Radošinské naivné divadlo pomenované podľa obce Radošina alebo Radošiná? (s. 182). – Prečo si niektoré nositeľky mien Ľuba, Soňa zapisujú meno ako „Ljuba“, „Sonja“? (s. 182). – Má sa meno Lydka písať s -y alebo aj s -i? (s. 182). – Voláme na Mareka alebo na Marka? (s. 182–183). – Ako sa volá obyvateľ Prievidze: Prievidčan alebo Prievidžan? (s. 183). – Kedy a prečo sa zmenili mená obcí Kriviany, Lipiany na Krivany, Lipany? (s. 183). – Ako sa volajú obyvateľky Polomy a Polomky? (s. 183). – Ako sa volajú obyvatelia Novej Vsi a Novej Viesky? (s. 183–184). – Sú slová pietny a pacient dvojslabičné alebo trojslabičné? (s. 191). – Má byť v slove otepľovačky mäkké ľ? (s. 191). – Prečo sú v tvaroch funkciám, v tradíciách dlhé prípony -iám, -iách? (s. 191). Prečo sa slovo ionoforéza niekedy používa v podobe iontoforéza? (s. 192). – Prečo mladneme, starneme, a nie „mládneme“, „stárneme“? (s. 192). – Prečo je v slove štvrtka tvrdé t, keď súvisí so slovom štvrť? (s. 192). – Používame od mena mesta Serede prídavné meno sereďský alebo seredský? (s. 192–193). – Ako sa vyslovuje meno denníka Smena? (s. 197). – Vyslovujeme laser, lejzer či lézer? (s. 197). – Píšu sa slová sýtozelený, jasnočervený dovedna? (s. 203). – Je správne na poštových poukážkach písať sumu s veľkým začiatočným písmenom? (s. 203). Treba písať čiarku medzi názvom mesta a dátumom? (s. 203). – Prečo sa v slove skriňa píše -i- a v slove skrývať -y-? (s. 204). – Najedli sme sa z chuti alebo schuti? (s. 204). – Meno obľúbenej tkaniny píšeme ako manchester či menčester? (s. 204). – S čím súvisí slovo recesia? (s. 211). – Odkiaľ pochádzajú tri názvy jedného typu nohavíc: texasky, džínsy, rifle? (s. 212). – S čím súvisí slovo nezištný? (s. 212). – S čím súvisí slovo klišé? (s. 212). – Čo je šot? (s. 223). – Ak je slovo kúsať nespisovné, prečo sa používajú výrazy kúsadlá a skus? (s. 227). – Prečo sa namiesto slova cesta začína používať novoutvorený výraz vozovka? (s. 227). – Prečo sa dnes prasa volá ošípaná? (s. 227). – Treba meniť závodnú dopravu na závodovú dopravu? (s. 228). – Možno mať na svedomí úspech? (s. 235). – Je spojenie nemať nič na práci slovenské? (s. 235). – Nestačí chodník pre peších označiť iba slovom chodník? (s. 243–244). – Môže byť potenciálna možnosť? (s. 244). – Nie je spojenie požiarna ochrana nelogické a neznamená „ochranu požiaru“? (s. 244). – Je spojenie odškoliť tému spisovné? (s. 248). – Je oslovenie typu pani Helenka spoločensky primerané? (s. 248). – Ako treba posudzovať spojenie brať účasť na niečom? (s. 248–249). – Ako sa neutrálne volajú cvikačky, pichačky, štikačky? (s. 249). – Sú slová špajľa, špajdľa spisovné? (s. 249). – Prečo naraz stúplo používanie slovka takže? (s. 249). – Na zdvorilé a srdečné Ďakujem je primeraná odpoveď Za málo? (s. 249–250). Otec nášho otca je dedko, dedo alebo starý otec? (s. 250). – Je správne dávať pozdravom podobu množného čísla, napríklad ahojte? (s. 250). – Sú slová šúpať, bieliť, krúžľať nárečové? (s. 250). – Máme v slovenčine aj slová absolútne zhodné? (s. 263). – Čím sú charakteristické hovorové slová? (s. 263). – Čo rozumieme pod pojmom expresívnosť (slova, výrazu)? (s. 263–264). – O akých slovách vravíme, že sú knižné? (s. 264).

Znovu publikované (niektoré príspevky pod zmenenými názvami): Pietny, pacient. – Práca, 12. 9. 1988, s. 5. – Tamže: Je rozdiel medzi dvoma prieklepmi a dvoma preklepmi? (19. 12. 1988, s. 5). – Prečo mladneme, starneme, a nie „mládneme“, „stárneme“? (27. 2. 1989, s. 5). – Je správne utvorené súvetie Bolo to v tom roku, kedy som sa narodil? (12. 6., s. 5). – Máme otázku na niekoho alebo k niekomu? (10. 7., s. 5). – Pri vykaní hovoríme: boli by ste tomu rád či boli by ste tomu radi? (17. 7., s. 5). – Klopeme alebo klepeme? (25. 9., s. 5).

Skloňovanie anglického priezviska Rayleigh. – Kultúra slova, 22, 1988, s. 113–114.

Kupujeme mäso do polievky alebo na polievku? – Kultúra slova, 22, 1988, s. 31. – Tamže: Perová vetrovka (s. 220). – Bageta, pageta, maxirožok (s. 223). – Rybný, rybí, rybací (s. 318–319).

Nie je inteligent ako inteligent. – Literárny týždenník, 1, 1988, č. 14–15, s. 4–5 (o slove inteligent).

[Jazykové nedostatky v relácii Televízny klub mladých.] – Televízia, 23, 1988, s. 7. – Tamže: [Generačné rozdiely v jazyku.] (č. 14, s. 7). – Skloňovanie rodných mien na -o (č. 30, s. 7).

Ako skloňovať meno fyzika Rayleigha. – Vesmír, 67, 1988, s. 707.


1989

Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny. Bratislava, Veda 1989. 440 s. (člen­ka autorského kolektívu).

Wortbildungssynonymie bei denominalen Verben. – In: Recueil linguistique de Bra­tislava. 9. Dynamic Tendencies in the Development of Language. Red. K. Buzássyová. Bratislava, Veda 1989, s. 75–83.

Synonymia slovies so všeobecným významom. – Kultúra slova, 23, 1989, s. 33–41.

Skracovanie dlhých samohlások v niektorých osobných menách. – In: Aktuálne úlohy onomastiky z hľadiska jazykovej politiky a jazykovej kultúry. Zborník príspevkov z 2. československej onomastickej konferencie (6.–8. mája 1987 v Smoleniciach). Red. M. Majtán. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 1989, s. 147–151.


Poznámky k poznámkam Márie Ivanovej-Šalingovej. – Literárny týždenník, 2, 1989, č. 15, s. 4–5 (k príspevku M. Ivanovej-Šalingovej o Krátkom slovníku slovenského jazyka; spoluautor I. Masár).

Slovenčina v našom živote. [Horecký, J.: Slovenčina v našom živote. Bratislava 1988.] – In: Kultúra slova, 23, 1989, s. 221–223 (ref.).

Habovštiaková, K.: Slovná zásoba spisovnej slovenčiny z vývinového hľadiska. Nitra 1987. – In: Slavica Slovaca, 24, 1989, s. 279–281 (rec.).

Učebnica slovenského jazyka z Juhoslávie. [Myjavcová, M.: Slovenský jazyk a kultúra vyjadrovania pre 1.–4. ročník strednej školy. Nový Sad (Juhoslávia) 1989.] – In: Kultúra slova, 23, 1989, s. 181–183 (rec.).

Čajka – čajča. – Kultúra slova, 23, 1989, s. 187. – Tamže: Pohŕdať, ale pohrdnúť (s. 189). –Bezplatne si vyzdvihnúť lístky na vrátnici? (s. 318–319). – Parkár, parkoviskár, strážca parkoviska (s. 386).

Akísi ľudia. – Večerník, 6. 10. 1989, s. 3.


1990

Slovná zásoba v synonymických slovníkoch. – In: Metódy výskumu a opisu lexiky slovanských jazykov. Materiály zo sympózia (Nové Vozokany 24. –26. apríla 1989). Red. V. Blanár et al. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 1990, s. 212–218.

Slovo parfum v slovenčine. – Slovenská reč, 55, 1990, s. 228–233.


Zborník o dynamických tendenciách v jazykovej komunikácii. [Dynamické tendencie v jazykovej komunikácii. Materiály z vedeckej konferencie konanej v Smoleniciach 23.–25. mája 1988. Red. J. Bosák. Bratislava 1990.] – In: Kultúra slova, 24, 1990, s. 282–288 (ref.).

Človek v zrkadle frazeológie. [Habovštiaková, K. – Krošláková, E.: Človek v zrkadle frazeológie. Bratislava 1990.] – In: Kultúra slova, 24, 1990, s. 219–221 (rec.).

Hovorca. – Kultúra slova, 24, 1990, s. 223–224. – Tamže: Priať úprimnú sústrasť? (s. 381).

Slovenčina dnes. – Slovenský denník, 27. 9. 1990, s. 2.


1991

Synonymia slovies s predponou u-. Kultúra slova, 25, 1991, s. 71–76, 102–108.

Predponové slovesá ukončiť, skončiť, dokončiť, zakončiť. – Kultúra slova, 25, 1991, s. 9–13.

Pohľad na vývinovú etapu spisovnej slovenčiny cez jazyk J. C. Hronského. – Kultúra slova, 25, 1991, s. 293–299.


Problémy odborného vyjadrovania v cudzom jazyku. [Straková, V.: Referujeme rusky. Praha 1989.] – In: Kultúra slova, 25, 1991, s. 220–222 (ref.).

Príručka slovenskej terminológie. Inšpiratívna knižka pre odborníkov. [Masár, I.: Príručka slovenskej terminológie. Bratislava 1991.] – In: Národná obroda, 25. 4. 1991, s. 12 (ref.).

Slovenský Nový život v Juhoslávii. [Nový život, 43, 1990, č. 7–8.] – In: Kultúra slova, 25, 1991, s186–188 (ref.).

Dostať sa k válovu, k hrantu, k mastnému hrncu alebo ku korytu? – Kultúra slova, 25, 1991, s. 216–218.

Druhý deň zasadá parlament alebo druhým dňom zasadá parlament? – Kultúra slova, 25, 1991, s. 63–64. – Tamže: Chcieť po niekom niečo? (s. 125–126). – Čo je to stretko? (s. 368).

Kultúra a tradícia v pozdravoch. – Večerník, 1. 3. 1991, s. 3.

Koľko synoným má sloveso smiať sa? – Slovenský denník, 4. 12. 1991, s. 5.


1992

Synonymá vo výkladovom slovníku. (Príspevok ku koncepcii chystaného výkladového slovníka.) – Slovenská reč, 57, 1992, s. 220–227.

Z jazykového majstrovstva noviel Mila Urbana. – Kultúra slova, 26, 1992, s. 97–103.

Štyridsaťročná rozhlasová Jazyková poradňa. – Kultúra slova, 26, 1992, s. 257–259.


Synonymá a slovníky. – Zápisník slovenského jazykovedca, 11, 1992, s. 30–32 (tézy prednášky konanej 4. 2. 1992 v Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV v Bratislave.)

Zborník o poľnohospodárskych tradíciách vojvodinských Slovákov. [Poľnohospodárske tradície vojvodinských Slovákov. Red. M. Krivák. Nový Sad (Juhoslávia) 1990.] – In: Kultúra slova, 26, 1992, s. 176–178 (ref.).

Pokaždé“ a zakaždým. – Kultúra slova, 26, 1992, s. 24–26.

Čakať pol hodinu alebo pol hodiny? – Kultúra slova, 26, 1992, s. 319.

Urazená „ješitnosť“? – Večerník, 9. 10. 1992, s. 3.


1993

Encyklopédia jazykovedy. Sprac. J. Mistrík s kolektívom autorov. 1. vyd. Bratislava, Obzor 1993. 520 s. (členka kolektívu autorov).

Sémantika slovesa osloviť. – Kultúra slova, 27, 1993, s. 112–114.

Expresívne vyjadrovanie v súčasnej hovorovej slovenčine. (O jazyku Puškášovho románu Smrť v jeseni.) – Kultúra slova, 27, 1993, s. 195–200.


O slovníkoch teoreticky. [Sekaninová, E.: Dvojjazyčná lexikografia v teórii a praxi. Bratislava 1993.] – In: Kultúra slova, 27, 1993, s. 360–362 (ref.).

Valná hromada? – Kultúra slova, 27, 1993, s. 123–124. – Tamže: Zadlženosť alebo zadĺženosť? (s. 191–192). – Výslovnosť skratky t. j. (s. 253–254).

-darný a „dárny“. – Večerník, 29. 1. 1993, s. 3. – Tamže: Ako „venčíme“ psa (2. 7., s. 3).


1994

Synonymický slovník dokončený. – Kultúra slova, 26, 1994, s. 145–148.

Synonymá a Synonymický slovník slovenčiny. – In: Studia Academica Slovaca. 23. Prednášky XXX. letného seminára slovenského jazyka a kultúry. Red. J. Mla­cek. Bratislava, Stimul – Centrum informatiky a vzdelávania 1994, s. 198–205.

Jazyk súčasnej prózy a jazyková kultúra. – Kultúra slova, 28, 1994, s. 321–327.


Synonymický slovník slovenčiny. – Zápisník slovenského jazykovedca, 13, 1994, s. 24–25.

Cezomňa? – Kultúra slova, 28, 1994, s. 55.

Slovesá začať, začať sa, skončiť, skončiť sa. – Kultúra slova, 28, 1994, s. 56. – Tamže: Tarifa alebo tarif? (s. 182). – Príslovkový výraz v pohode (s. 309). – Teplota okolo tri stupne, teplota okolo troch stupňov (s. 313–314). – O výroku po nás potopa (s. 314).


1995

Synonymický slovník slovenčiny. Red. M. Pisárčiková. Bratislava, Veda 1995. 998 s. (spoluautori A. Anettová, I. Hrubaničová, Š. Michalus, E. Pícha, M. Považaj, E. Tibenská).

Jazyk súčasnej prózy a jazyková kultúra. – In: Spisovná slovenčina a jazyková kultúra. Red. J. Do­ruľa – M. Považaj. Bratislava, Veda 1995, s. 73–81. – Podstatná časť publikovaná pod rovnakým názvom v Kultúre slova, 28, 1994, s. 321–326.


Frazeológia v konfrontácii. [Čierna, M. – Juríková, M. – Ondrčková, E.: Slovensko-nemecký frazeologický slovník. Bratislava 1995.] – In: Kultúra slova, 29, 1995, s. 297–299 (ref.).

Slovenčina – vec politická. [Kačala, J.: Slovenčina – vec politická? Martin 1994.] – In: Slovenské pohľady, 4 + 111, 1995, č. 7–8, s. 273–275 (ref.).

Svedectvo doby [Kačala, J.: Návrat ku koreňom. Komentáre, úvahy, príhovory z rokov 1990–1994. Bratislava 1994.] – In: Kultúra slova, 29, 1995, s. 48–50 (ref.).

Návšteva na Požitaví. – Kultúra slova, 29, 1995, s. 216–221.

Rozšírenie významovej štruktúry slova zaujímavý. – Kultúra slova, 29, 1995, s. 224–226.

Dievčatkovou zásluhou? – Kultúra slova, 29, 1995, s. 180–181.

Začať z iného súdka. – Kultúra slova, 29, 1995, s. 108. – Tamže: Robiť u súkromnej firmy? (s. 110–111). – Znova o väzbe predložky mimo (s. 113–114). – O vnášaní cudzích prvkov do jazyka (s. 115–116). – S princípmi a dokumentmi (s. 248). – Navštíviť jednu pani? (s. 308–309). – Rozdielnosť významov slov následok, dôsledok, výsledok (s. 313–314).

Boľavé miesto – výslovnosť. – Nedeľná Pravda – magazín, 4, 1995, č. 2, s. 19.



Redakčná činnosť


Jazyková poradňa Československého rozhlasu a Slovenského rozhlasu v Bratislave 1968–1993 (redaktorka relácie a autorka vyše 300 príspevkov v relácii).

Kultúra slova, 20, 1986 – 29, 1995 (členka red. rady).

Krátky slovník slovenského jazyka. Bratislava, Veda 1987. 592 s. – 2. vyd. 1989 (členka hl. redakcie).

Jazyková poradňa odpovedá. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988 (zostavova­teľka).

Synonymický slovník slovenčiny. 1. vyd. Bratislava, Veda 1995. 998 s. (hlavná redaktorka).


Zostavil L. Dvonč




Na šesťdesiatku PhDr. Štefana Liptáka, CSc.


Ani sa veriť nechce, že začiatkom r. 1997, presnejšie 23. januára sa medzi šesťdesiatnikov zaradí aj duševne i telesne svieži PhDr. Štefan L i p t á k, CSc., samostatný vedecký pracovník Slavistického kabinetu Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Jeho mladícky výzor i nevšedná aktivita je totiž v značnom rozpore s tým, čo hovorí jeho rok narodenia, hoci náš jubilant má za sebou nie najľahší život, plný zriekania sa a tvrdej práce.

Pôvodom je východniar od kosti: narodil sa a rané detstvo strávil na Spiši (Spišské Podhradie a Spišský Hrhov), strednú školu vychodil v Zemplíne (Vranov nad Topľou) a vysokú školu úspešne absolvoval v Šariši (Prešov). Istý čas (1960–1962) bol šéfredaktorom závodného časopisu, redaktorom rozhlasu a asistentom na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, no napokon so značnými praktickými jazykovednými skúsenosťami zakotvil v Jazykovednom ústave Ľ. Štú­ra SAV (1. 10. 1962), kde pracoval do 28. 2. 1995, keď prešiel do Slavistického kabinetu SAV. V Jazykovednom ústave si urobil doktorát filozofie (1968) a externou ašpirantúrou získal titul kandidáta filologických vied (1975). V ústave zastával viaceré dôležité funkcie (vedecký tajomník i vedecký tajomník Slovenskej jazykovednej spoločnosti). Už druhé funkčné obdobie zastáva funkciu tajomníka Jazykového odboru Matice slovenskej a od letného semestra 1996 externe pôsobí na Pedagogickom inštitúte sv. Ondreja Trnavskej univerzity v Ružomberku.

Takto heslovite načrtnutá životná cesta Dr. Liptáka však skrývala aj veľa životných ťažkostí. Už v detstve stratil obidvoch rodičov, musel preto prekonávať nespočetné ťažkosti, o ktorých iní mladí ľudia nemali ani len potuchy. Pravdepodobne už v tomto období sa sformoval ľudský profil Dr. Liptáka ako človeka nielen húževnatého, ktorý tak ľahko necúva pred životnými prekážkami, ale aj ako človeka chápajúceho iných a ochotného pomáhať iným, teda ako nezištného altruistu a optimistu, ktorý by nikdy nikomu neublížil. A najvzácnejšie pritom je to, že takým ostal po celý život, preto je všeobecne obľúbený, i keď sa občas stretol aj s nepochopením.

Ľudový pôvod Dr. Liptáka pravdepodobne rozhodol, že jeho vedecký záujem sa zameral predovšetkým na výskum nárečí, reči ľudu. Z tejto oblasti je pozoruhodná jeho štúdia o splývaní nárečí (1967) a najmä často citovaná práca Geografické rozšírenie zmeny ch > h vo východoslovenských nárečiach (1963), ako aj viaceré významné štúdie o najzaujímavejších, no vari aj najkomplikovanejších východoslovenských okrajových tzv. sotáckych nárečiach na západoslovansko–východoslovanskom pomedzí (1968, 1969, 1993), najmä o tamojších prízvukových pomeroch, na čo je náš jubilant, muzikálne mimoriadne nadaný, zvlášť uspôsobený; ďalej sú to štúdie o lexike užských nárečí (1980), o tamojších chotárnych názvoch (1994) atď.

Veľa pozornosti venoval Dr. Lipták aj nárečovej lexike, či už vo všeobecnej štúdii o výskume a opise nárečovej lexiky (1983), alebo v práci o remeselníckej ľu­dovej terminológii (1980), alebo v štúdii o pomenovaniach mravca v sloven­ských ná­rečiach (1969), o lexike zemplínskych a užských nárečí (1980), o štylistickom hodnotení nárečových slov (1983) a iných. Ešte viac príspevkov uverejnil jubilant z oblasti onomastiky, a to všeobecný príspevok o vlastných menách v nárečovom slovníku (1983), o chotárnych názvoch (1965, 1970, 1974, 1976 a iné), ako aj o osob­ných menách (1968). Tu sa žiada spomenúť aj rozsiahly 1300-stranový rukopisný slovník zemplínskych a užských nárečí (1973), ktorý je v mnohom priekopnícky (napr. uvádza heslové slová v pospisovnenej podobe) a ktorý na škodu veci doteraz zostal v rukopise pre nedostatok finančných prostriedkov na jeho vydanie.

Závažná je aj spoluautorská účasť Dr. Liptáka na viacerých väčších projektoch, ako je napr. 1. zv. Atlasu slovenského jazyka (1968), ukážkový zväzok Slovníka slovenských nárečí (1980), 1. zv. Slovníka slovenských nárečí (1994) ap. Významné sú aj jeho výstižné charakteristiky nárečí niektorých lokalít v mono­grafiách o nich, napr. o Vranove nad Topľou (1992), o Stropkove (1994), o zátopovej oblasti v Liptove (1970 – ako spoluautor). Ako aktívny dialektológ sa prejavil Dr. Lipták aj pri zostavovaní dotazníkov z oblasti nárečovej terminológie, a to kováčskej (1969), stolárskej (1970), murárskej (1971), podľa ktorých sa zbieral materiál pre nárečový slovník a najmä pre vecný archív slovenských nárečí.

Mnohé pozoruhodné príspevky predniesol Dr. Lipták ako referáty na rozličných závažných konferenciách a sympóziách, a to doma i v zahraničí (porov. bibliografiu). Značná je aj jeho popularizačná činnosť, v ktorej sa vyjadroval k mno­hým závažnejším aktuálnym problémom z oblasti jazyka, najmä jazykovej kultúry. Ani tu sa síce nezaprel ako dialektológ (porov. v bibliografii viaceré vtipné relácie typu Kde neprší a nesneží, 1973), ale nechýbajú ani poznámky k problémom v kultúre spisovného jazyka, napr. príspevok o „záhoráčtine“ či záhorčine (1972), o názvoch rastlín (1972), o burčiaku (1972) a pod.

Značnú pozornosť venoval Dr. Lipták jubileám slovenských jazykovedcov a návštevám významných cudzích jazykovedcov u nás. Okrem toho často uverejňoval správy o pozoruhodných jazykovedných prácach a referáty o rozličných jazykovedných konferenciách a iných podobných podujatiach, na ktorých sa aj sám aktívne zúčastňoval. Okrem toho absolvoval viaceré zahraničné cesty a nezriedka tu aj aktívne vystupoval, o čom tiež často informoval najmä odbornú verejnosť. Uvedené spravodajstvo často súviselo aj s tým, že Dr. Lipták zastával viaceré funkcie v ústave, ale aj v rozličných spoločnostiach i spolkoch.

Ako správny dialektológ nevyhýbal sa ani výskumom v teréne, čím získal bohatý nárečový materiál, celkove z 230 lokalít na Slovensku. Uvedený materiál je v archíve ústavu, kde bol spracovaný v príslušnom kolektívnom diele (v atlasoch, v slovníku) alebo ho aj sám spracoval vo forme štúdie.

Z nášho stručného prehľadu vyplýva, že záujmová výskumnícka sféra Dr. Lip­táka bola veľmi široká. Na druhej strane však takýto široký záber záujmov bránil mu v hlbšom ponore do odbornej problematiky. Preto treba privítať, že Dr. Lipták sa stal pracovníkom vzniknutého Slavistického kabinetu SAV (1995), kde bude môcť v plnej miere uplatniť svoje doterajšie bohaté skúsenosti z pred­chádzajúcej činnosti najmä v súvislosti s načatou otázkou výskumu západoslovansko-východo­slovanskej pomedznej nárečovej oblasti. Okrem toho by mal doviesť do zdarného edičného činu svoj veľký nárečový zemplínsky a užský slovník.

K tomu všetkému v mene širokého okruhu kolegov a priateľov úprimne žičíme najmä dobré zdravie a životnú pohodu jemu i jeho najbližším, aby mu boli aj naďalej takou dobrou oporou ako doteraz.


F. Buffa


Poznámka: Predsedníctvo SAV udelilo jubilantovi Čestnú striebornú plaketu SAV Ľudovíta Štúra za zásluhy v spoločenských vedách.




Súpis prác Štefana Liptáka za roky 1962–1995


Bibliografia jazykovedných prác Š. Liptáka je usporiadaná chronologicky a ďalej v rámci jednotlivých rokov podľa druhu príspevkov: najprv sa v príslušnom roku uvádzajú knižné práce a vedecké štúdie v odborných jazykovedných a iných časopisoch a zborníkoch, za nimi (menším typom písma, petitom) články, referáty, drobné príspevky, správy a pod. Drobné príspevky rovnakého charakteru, ktoré v tom istom roku vyšli v tom istom ročníku časopisu v tej istej rubrike, sa uvádzajú súhrnne v jednom hesle (hniezdujú sa), súhrnne sa uvádzajú aj referáty o tej istej publikácii a správy o tom istom podujatí. V závere sa osobitne uvádza spolupráca, edičná a redakčná činnosť. Názvy jednotlivých prác, časopisov a zborníkov sa zaznamenávajú v pôvodnom pravopise.


1962

Banśke, ukrajinśkyj movnyj ostrivec. – Družno vpered, 12, 1962, č. 7–8, s. 20–21.

O ďalších cestách našej lingvistiky. [Problémy marxistickej jazykovedy. Red. J. Bělič et al. Praha 1962.] – Učiteľské noviny, 12, 1962, č. 51–52, s. 6 (ref.).

Významná kniha zo slovenskej historickej lexikológie. [Blanár, V.: Zo slovenskej historickej lexikológie. Slovníkový rozbor počtových kníh z baníckej osady Boce. Bratislava 1961.] – In: Prešovský vysokoškolák, 7, 1961/62, s. 50 (ref.).

Cinnyj zbirnyk. [Sborník Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. 1. 1960. Časť všeobecná. Red. Š. Tóbik. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1962.] – In: Dukľa, 10, 1962, s. 85–86 (ref.).


1963

Geografické rozšírenie zmeny ch > h vo východoslovenských nárečiach. – Jazykovedný časopis, 14, 1963, s. 162–165.


Pozoruhodné dielo slovenskej jazykovedy. [Pauliny, E.: Fonologický vývin slovenčiny. Bratislava 1963.] – In: Učiteľské noviny, 13, 1963, č. 43, s. 4 (ref.).

Nová jazykovedná práca. [Miko, F.: Rod, číslo a pád podstatných mien. Bratislava 1962.] – In: Učiteľské noviny, 13, 1963, č. 8, s. 6 (ref.).

Časopis Slovenská reč. [Slovenská reč, 27, 1962.] – In: Učiteľské noviny, 13, 1963, č. 6, s. 4 (ref.).

Za vyššiu úroveň jazykovej výchovy. [Jazykovedné štúdie. 7. Spisovný jazyk. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1963.] – In: Učiteľské noviny, 13, 1963, č. 24, s. 4 (ref.).

Jazykovedné príspevky v Sborníku Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. [Sborník Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. 1. 1960. Časť všeobecná. Red. Š. Tóbik. Bratislava 1962.] – In: Slovenský jazyk a literatúra v škole, 9, 1962/63, s. 224 (ref.).

K štúdiu dejín slavistiky. [Slovník českých a slovenských slavistov. Ukážky hesiel. Materiál pre diskusiu na V. medzinárodnom sjazde slavistov v Sofii. Red. M. Kudělka za spolupráce A. Popoviča. Brno – Bratislava 1963.] – In: Učiteľské noviny, 13, 1963, č. 40, s. 6 (ref.).

Kovorobotník a kovák. – Slovenská reč, 28, 1963, s. 315–316.


1964

O jazykovej stránke Hlovíkovho zápisu balád. – In: Nové obzory. Spoločenskovedný zborník východného Slovenska. 6. Red. I. Sedlák. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1964, s. 179–180. Poznámky k prvému a druhému dejstvu Bosého Hamleta. – Slovenské divadlo, 12, 1964, s. 278.


Učitelia a Atlas slovenského jazyka. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 11, 1964/65, s. 128.

Z minulosti sa učíme pre prítomnosť. [Večerka, R.: Slovanské počátky české knižní vzdělanosti. Praha 1963.] – In: Učiteľské noviny, 14, 1964, č. 22, s. 6 (ref.).

K ďalším úpravám slovenského pravopisu. [Dvonč, L.: K otázke racionalizácie slovenského pravopisu. – Slovenská reč, 29, 1964, s. 258–269.] – In: Učiteľské noviny, 14, 1964, č. 31–32, s. 4 (ref.).

Nová kniha. [Jazyková poradňa. 3. Red. G. Horák – J. Ružička. Bratislava 1964.] – In: Učiteľské noviny, 14, 1964, č. 21, s. 6 (ref.).

Milovníkom umeleckej prózy a poézie. [Štylistické rozbory umeleckých textov. Red. J. Mistrík – J. Ružička. Bratislava 1964.] – In: Učiteľské noviny, 14, 1964, č. 39, s. 6 (ref.).

Index k 29. ročníku Slovenskej reči. – Slovenská reč, 29, 1964, s. 379–381.


1965

Z chotárnych názvov slovenskej časti bývalej Užhorodskej stolice. – In: Nové obzory. Spoločenskovedný zborník východného Slovenska. 7. Red. I. Sedlák. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1965, s. 323–335.


Nárečová monografia. [Habovštiak, A.: Oravské nárečia. Bratislava 1965.] – In: Slovenské pohľady, 81, 1965, č. 11, s. 123 (ref.).

Ivanová-Šalingová, M.: Hľadanie výrazu. O štýle súčasnej prózy pre mládež. Bratislava 1964. – In: Učiteľské noviny, 15, 1965, č. 4, s. 6 (ref.).

Slovenčina na mapách. – Pravda, 27. 12. 1965, s. 1 (správa o dokončení prác na 1. zväzku Atlasu slovenského jazyka).

Index k 30. ročníku Slovenskej reči. – Slovenská reč, 30, 1965, s. 379–381.


1966

K charakteristike spišského nárečového ostrova pod Vihorlatom. – In: Nové obzory. Spoločenskovedný zborník východného Slovenska. 8. Red. I. Sedlák. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1966, s. 355–361.

Voprosnik Obščeslavianskogo lingvističeskogo atlasa. Moskva 1965. – In: Slovenská reč, 31, 1966, s. 357–358 (ref.).

Ako dobre interpretovať. [Krajčovič, R.: Technika jazykovej interpretácie so zameraním na vývin slovenského jazyka. Bratislava 1966.] – In: Učiteľské noviny, 16, 1966, č. 24, s. 6 (ref.).

Príručka pravopisu. [Zauner, A.: Praktická príručka slovenského pravopisu. 3. vyd. Martin 1966.] – In: Učiteľské noviny, 16, 1966, č. 27, s. 4 (ref.).

Ivanová-Šalingová, M.: Štylistika. Bratislava 1965. – In: Učiteľské noviny, 16, 1966, č. 27, s. 4 (ref.).

Vnútri a vo vnútri. – Slovenská reč, 31, 1966, s. 375–376.

Niekoľko slov o sporáku. – In: Jazyková poradňa. 4. Red. G. Horák – J. Ružička. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1966, s. 86–87.

Index k 31. ročníku SR. – Slovenská reč, 31, 1966, s. 383–386.


1967

K pomenovaniu rozprávky v slovenčine. – Slovenská reč, 32, 1967, s. 94–99.


O splývaní nárečí. – In: Kultúra spisovnej slovenčiny. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1967, s. 104–105.

Ukrajinśka dialektohija i onomastyka. 1. Kyjiv 1964. – In: Slavica Slovaca, 2, 1967, s. 92–94 (ref.).

Bábkoherec, bábkoherečka, bábkohra. – Slovenská reč, 32, 1967, s. 253–254.

O významoch slova džad. – Kultúra slova, 1, 1967, s. 169–170.

Autotopánky, automokasíny, autonaháňačka. – Kultúra slova, 1, 1967, s. 128.

Index k 32. ročníku SR. – Slovenská reč, 32, 1967, s. 384–386.


1968

Osobné mená na okrajovom území východného Slovenska (na okolí Sobraniec). – In: I. slovenská onomastická konferencia. Bratislava 5.–6. decembra 1967. Zborník materiálov. Red. V. Blanár – M. Majtán. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV a Slovenská onomastická komisia pri Vedeckom kolégiu jazykovedy SAV pre internú potrebu 1968, s. 34–39.


1. konferencia slovenských onomastikov. – Slovenská reč, 33, 1968, s. 248–249 (správa o konferencii konanej v dňoch 5.–6. 12. 1967 v Bratislave).

Index k 33. ročníku SR. – Slovenská reč, 33, 1968, s. 388–390.


1969

Dotazník pre výskum kováčskej terminológie. 1. vyd. Bratislava, dialektologické oddelenie Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV 1969. 26 s.

K prízvukovým pomerom na rozhraní západoslovanského a východoslovanského jazykového územia. – In: Slavistické štúdie jazykovedné. Red. V. Blanár. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1969, s. 19–34.

O pomenovaní mravca v slovenských nárečiach. – In: Jazykovedné štúdie. 10. Štolcov zborník. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1969, s. 212–219.

Príspevok k sotáckej problematike vo východoslovenských nárečiach. – In: Jazykovedný zborník venovaný prof. PhDr. Štefanovi Tóbikovi, CSc., k šesť­de­sia­tym narodeninám. Red. P. Bunganič. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1969, s. 13–23, nem. res. s. 21.


Index k 34. ročníku SR. – Slovenská reč, 34, 1969, s. 395–398 (spoluautor L. Dvonč).


1970

Dotazník pre výskum stolárskej ľudovej terminológie (s obrázkovou prílohou). 1. vyd. Bratislava, dialektologické oddelenie Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV 1970. 28 s. + 10 obr. príl.

Charakteristika nárečí zátopovej oblasti v Liptove. – In: Liptov. 1. Vlastivedný zborník. Red. E. Kufčák et al. Martin, Osveta 1970, s. 185–216 (spoluautor I. Ripka).

O tvorení chotárnych názvov na východnej oblasti západoslovanského územia. – In: Onomastické práce. 3. Sborník rozprav k sedmdesátým pátým narozeninám univ. prof. dr. Vladimíra Šmilauera, DrSc. Red. J. Svoboda – L. Olivová. Pra­ha, Místopisná komise ČSAV 1970, s. 115–118, nem. res. s. 119.


[Diskusné príspevky na VI. medzinárodnom zjazde slavistov, konanom v dňoch 7.–13. 8. 1968 v Prahe.] – In: Akta sjezdu. 1. Red. B. Havránek. Praha, Academia 1970, s. 186–187.


1971

Dotazník pre výskum murárskej ľudovej terminológie. 1. vyd. Bratislava, dialektologické oddelenie Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV 1971. 22 s.


Vedecky o našom nárečí. – Východoslovenské noviny, 18. 6. 1971, s. 7 (rozhovor redakcie denníka so Š. Liptákom o jeho rukopisnom slovníku zemplínskych nárečí).


1972

Niečo o sotáckom nárečí. – Nedeľná Pravda, 5, 1972, č. 23, s. 6. – Tamže: O zbieraní nárečových slov (č. 32, s. 6). – O pijanstve a pijatike (č. 42, s. 6).

Záhoráčtina“, či záhorčina? – Večerník, 9. 8. 1972, s. 6. – Tamže: O názvoch rastlín (20. 9., s. 5). – V súvislosti s burčiakom (11. 10., s. 5).

Sovietsky slovakista medzi nami. – Pravda, 9. 12. 1972, s. 2 (správa o návšteve L. N. Smirnova na Slovensku).

Štolc, Jozef. – In: Kudělka, M. – Šimeček, Z. s kolektívom: Československé práce o jazyce, dějinách a kultuře slovanských národů od r. 1760. Biograficko-bibliografický slovník. Praha, Státní pedagogické nakladatelství 1972, s. 465–466 (heslo).


1973

Poznámka o Czambelovi – dialektológovi. – In: Universitas Comeniana. Facultas Paedagogica Tyrnaviensis. Spoločenské vedy. Philologia. 3. Red. V. Betáková et al. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1973, s. 135–138.

Lexikálny výskum nárečí. – Pravda, 3. 1. 1973, s. 4.

Vítaná príručka. [Ivanová-Šalingová, M.: Malý slovník cudzích slov. Bratislava 1973.] – In: Pravda, 29. 5. 1973, s. 5 (ref.).

Ešte o významoch slov paskuda, paskudník, paskudný. – Slovenská reč, 38, 1973, s. 127–128.

O nákove a kovadline. – Kultúra slova, 7, 1973, s. 123–125.

Kultúra spisovného jazyka a nárečia. – Pravda, 13. 9. 1973, s. 5.

Kde neprší a nesneží? – Večerník, 17. 1. 1973, s. 5.

Zaščita doktorskoj dissertacii sovetskim lingvistom v Bratislave. – Sovetskoje slavianovedenije, 1973, č. 4, s. 139 (správa o obhajobe doktorskej dizertácie L. N. Smirnova v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV).


1974

Chotárne názvy zo slovenskej časti bývalej Užhorodskej stolice na starších katastrálnych mapách. – In: Nové obzory. Spoločenskovedný zborník východného Slovenska. 16. Red. J. Palášthy. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1974, s. 409–429, rus. a nem. res. s. 429.


Publikácia o názvoch obcí. [Majtán, M.: Názvy obcí na Slovensku za ostatných dvesto rokov. Bratislava 1972.] – In: Informátor Odborného strediska kartografických informácií (OSKI) pri n. p. Slovenská kartografia. Red. D. Hrnčiar. Bratislava, Slovenská kartografia 1974, s. 27 (ref.).

Ako to bolo. – Pravda, 28. 8. 1974, s. 5 (ukážky z archívu dialektologického oddelenia Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, v ktorých sú podané zážitky zo Slovenského národného povstania).

Ďalšie významy slovesa biť. – Slovenská reč, 39, 1974, s. 58–59.

XI. seminár bulharského jazyka a literatúry. – Slavica Slovaca, 9, 1974, s. 103–104 (správa o seminári konanom v dňoch 23. 7.–15. 8. 1973 v Sofii).

Včera sa dožil... – Večerník, 23. 9. 1974, s. 3 (k 50. narodeninám A. Habovštiaka).


1975

Využitie katastrálnej mapy pri heuristickom výskume. – In: Metodika výskumu vlastných mien. Red. M. Blicha – M. Majtán. Košice, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika 1975, s. 47–49.


O potrebe výskumu východoslovenských nárečí. – Východoslovenské noviny, 10. 10. 1975, príl. č. 39, s. 2.

Zemplínčina a učitelia. – Zemplínske noviny – Nový Zemplín, príl. 16, 1975, č. 42, príl. č. 1, s. 4.

Nárečová monografia. [Ripka, I.: Dolnotrenčianske nárečia. Bratislava 1975.] – In: Nové slovo, 17, 1975, č. 38, s. 9 (ref.).

Ľudová reč v slovníku. [Matejčík, J.: Lexika Novohradu. Vecný slovník. Martin 1975.] – In: Pravda, 4. 12. 1975, s. 5 (ref.).

Vedecké dielo o šarištine. [Buffa, F.: Šarišské nárečia. 1. Šarišské múzeum, 3, 1972, s. 87–244; 2. Nové obzory, 14, 1972, s. 169–289; 3. Nové obzory, 15, 1973, s. 313–391; 4. Nové obzory, 16, 1974, s. 355–407.] – In: Poddukelské noviny, 15, 1975, č. 41, s. 3 (ref.).

Do knižnice učiteľa. [Ružička, J.: Rozvoj slovenčiny v socialistickom Československu. Bratislava 1975.] – In: Učiteľské noviny, 25, 1975, č. 38, s. 8 (ref.). – Ďalší autorov referát o tej istej publikácii: O perspektívach v spisovnej slovenčine. – Nové slovo, 17, 1975, č. 42, s. 15.

Habovštiak, A.: Oravské chotárne názvy. Banská Bystrica 1970. – In: Slavica Slovaca, 10, 1975, s. 101 (ref.).

Konferencia o pôvode a najstaršom vývine slovenčiny. – Slovenský jazyk a literatúra v škole, 22, 1975/76, s. 60–61 (správa o konferencii konanej v dňoch 9.–11. 12. 1974 v Domove vedeckých pracovníkov SAV v Smoleniciach). – Ďalšia autorova správa o tej istej konferencii: Pôvod a najstarší vývin slovenčiny. – Učiteľské noviny, 25, 1975, č. 2, s. 2.


1976

Katastrálne mapy ako prameň heuristického výskumu toponymie. – In: VI. slovenská onomastická konferencia. Nitra 4.–6. apríla 1974. Zborník materiálov. Red. M. Majtán. Bratislava, Veda 1976, s. 267–271.

Odraz slovensko-ukrajinských jazykových kontaktov v geografických apelatívach a chotárnych názvoch na okraji východného Slovenska. – In: Zborník Pedagogickej fakulty v Prešove Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. Zv. 3. Slavistika. Red. M. Blicha – M. Majtán. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1976, s. 235–250.


Hosť jazykovedec. – Večerník, 13. 10. 1976, s. 5 (správa o pobyte W. Motscha v Bratislave).

Jubileum jazykovedca. – In: Nové obzory. Spoločenskovedný zborník východného Slovenska. 18. Red. I. Michnovič. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1976, s. 455–456 (k 50. narodeninám F. Buffu).


1977

XXVII. Seminar za strane slaviste. – Slavica Slovaca, 12, 1977, s. 92 (správa o seminári konanom v dňoch 2.–22. 8. 1976 v Zadare a v Nikšiči, Juhoslávia).


1978

Zo zápisníka dialektológa. – Východoslovenské noviny, 27, 1978, príl. s. 5 (montáž nárečových textov z východného Slovenska).

Správa o valnom zhromaždení Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV. – Slovenská reč, 43, 1978, s. 244–245 (správa o valnom zhromaždení konanom dňa 23. 1. 1978 v Bratislave). – Znovu publikované: Jazykovědné aktuality, 15, 1978, s. 22–23.

Správa o činnosti Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV za funkčné obdobie od 22. 1. 1976 do 23. 1. 1978. – Slovenská reč, 43, 1978, s. 245–250 (spoluautor Š. Peciar). – Znovu publikované: Správa o činnosti Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV za funkčné obdobie 22. 1. 1976 – 23. 1. 1978. – Jazykovědné aktuality, 15, 1978, s. 10–17.

Z činnosti Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV. – Správy Slovenskej akadémie vied, 14, 1978, č. 4, s. 23–25.

Zoznam prednášok v Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV za obdobie od 22. 1. 1976 do 23. 1. 1978. – Jazykovědné aktuality, 15, 1978, s. 17–21.

Naši oslávenci. – Učiteľské noviny, 28, 1978, č. 42, s. 7 (v rubrike na prvom mieste Š. Lipták k 70. narodeninám Ľ. Nováka).

Jubileum jazykovedca a pedagóga. – Učiteľské noviny, 28, 1978, č. 12, s. 7 (k 70. narodeninám J. Štolca).

1979

Zbierajme ľudovú lexiku. – Učiteľské noviny, 29, 1979, č. 28, s. 7.

XI. seminár macedónskeho jazyka, literatúry a kultúry. – Slavica Slovaca, 14, 1979, s. 100–102 (správa o seminári konanom v dňoch 11.–13. 8. 1978 v Skopje a Ochride, Macedónsko).


1980

Slovník slovenských nárečí. Ukážkový zväzok. Bratislava, Veda 1980. 288 s. (spo­lu­au­tori F. Buffa, A. Ferenčíková, A. Habovštiak, O. Malíková, J. Nižnanský, I. Ripka).

O výskume remeselníckej ľudovej terminológie a jej zaradení do nárečového slovníka. – In: Dialektologický zborník. 1. (Acta Facultatis Philosophicae Universitatis Šafarikanae. Jazykovedný zborník. 5. 1979.) Red. L. Bartko et al. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1980, s. 89–93, 121–126.

Vývinové tendencie v lexike zemplínskych a užských nárečí. – In: Zborník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Philologica. 30. 1979. Red. J. Mistrík. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1980, s. 139–143.


Správa o činnosti Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV. – Slovenská reč, 45, 1980, s. 243–247 (správa o činnosti za funkčné obdobie 23. 1. 1978–18. 2. 1980).

Michal Franko päťdesiatročný. – Učiteľské noviny, 30, 1980, č. 36, s. 4.


1982

Správa o činnosti Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV za funkčné obdobie 1980–1981. – Slovenská reč, 47, 1982, s. 180–184. – Ďalšia autorova správa: Správa o činnosti Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV za funkčné obdobie 1980–1981 predložená valnému zhromaždeniu SJS 15. decembra 1981. – Jazykovědné aktuality, 19, 1982, s. 14–19.

Správa o valnom zhromaždení Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV. – Slovenská reč, 47, 1982, s. 179–180 (správa o valnom zhromaždení konanom dňa 15. 12. 1981 v Bratislave).

Ďalšia autorova správa o tom istom podujatí pod rovnakým názvom: Jazykovědné aktuality, 19, 1982, s. 19–20.


1983

Vlastné mená v nárečovom slovníku. – In: VIII. slovenská onomastická konferencia. Banská Bystrica – Dedinky 2.–6. júna 1980. Zborník materiálov. Red. M. Majtán. Bratislava – Banská Bystrica – Prešov, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV – Pedagogická fakulta v Banskej Bystrici – Pedagogická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove 1983, s. 62–68.


Cenné jazykovedné dielo autora z nášho okresu. [Buffa, F.: Atlas slovenského jazyka. 3. Tvorenie slov. Časť prvá: Mapy. Bratislava 1981. – Časť druhá: Úvod – komentáre – dotazník – indexy. Bratislava 1978.] – In: Poddukelské noviny, 24, 1983, č. 3, s. 3 (ref.).


1984

Poznámka k štylistickému hodnoteniu v nárečovom slovníku. – In: Obsah a forma v slovnej zásobe. Materiály z vedeckej konferencie o výskume a opise slovnej zásoby slovenčiny (Smolenice 1.–4. marca 1983). Red. J. Kačala. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 1984, s. 299–301.


Reč a minulosť Oravcov. [Habovštiak, A.: Oravci o svojej minulosti. Reč a slovesnosť oravského ľudu. Martin 1983.] – In: Učiteľské noviny, 34, 1984, č. 5, s. 2 (ref.).


1986

Poznámky k problematike heslových slov cudzieho pôvodu v Slovníku slovenských nárečí. – In: Dialektologický zborník. 2. Materiály z II. slovenskej dialektologickej konferencie. (Zemplínska šírava 30. IX.–3. X. 1981.) Red. L. Bartko. Prešov, Filozofická fakulta UPJŠ 1986, s. 217–225, rus. res. s. 226, nem. res. s. 227.

Využitie katastrálnej mapy pri heuristickom výskume toponymie. – In: Úvod do onomastiky. Red. M. Blicha – M. Majtán. Košice, Rektorát Univerzity P. J. Šafárika 1986, s. 77–79.


Jubileum vedca. – Poddukelské noviny, 28, 1986, č. 5, s. 3 (k 60. narodeninám F. Buffu).


1987

Pomenovanie častí tela v slovenskej toponymii. – In: IX. slovenská onomastická konferencia. Nitra 26.–28. júna 1985. Zborník referátov. Red. M. Majtán. Bratislava, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV 1987, s. 194–195.

Zo slovensko-maďarských jazykových vzťahov. (Podľa lexikálneho materiálu zo zemplínskych a užských nárečí.) – In: Jazykovedné štúdie. 21. Dialektológia. Red. I. Ripka. Bratislava, Veda 1987, s. 106–111.


1992

Nárečie. – In: Dejiny Vranova nad Topľou. Red. I. Michnovič. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo pre Mestský úrad Vranov nad Topľou 1992, s. 145–150.

Správa o činnosti Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV za rok 1991. – Slovenská reč, 57, 1992, s. 112–121 (spoluautor J. Doruľa).


1993

Západoslovansko-východoslovanské jazykové pomedzie a P. J. Šafárik. – In: Pavol Jozef Šafárik v slovenskej a českej slavistike. Zborník venovaný XI. medzinárodnému zjazdu slavistov v Bratislave. (Acta Facultatis Philosophicae Universitatis Šafarikanae. Literárnovedný zborník. 10. / Jazykovedný zborník. 11. / Historický zborník. 4. 1993.) Red. P. Petrus et al. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo 1993, s. 205–209, nem. res. s. 209, rus. res. s. 210.

O výskume akcentu na slovensko-ukrajinskom jazykovom rozhraní. – In: Naukovi zapysky. 18. Red. M. Bobak et al. Prešov, Sojuz rusyniv-ukrajinciv Slovackoji Respublyky 1993, s. 113–119, rus. res. s. 119–120, nem. res. s. 120.

Slová z remeselníckej oblasti v nárečovej frazeológii. – In: Frazeológia vo vzdelávaní, vede a kultúre. Phraseology in Education, Science and Culture. Zborník materiálov z II. medzinárodnej frazeologickej konferencie. Nitra 14.–16. september 1992. Red. E. Krošláková. Nitra, Vysoká škola pedagogická, Fakulta humanitných vied 1993, s. 252–255.


O naličii akcenta na slovacko-ukrajinskoj jazykovoj granice. – In: XI. medzinárodný zjazd slavistov. Zborník resumé. Red. S. Mislovičová et al. Bratislava, Veda 1993, s. 533.

Frazeologické čriepky z oblasti remesiel. – Kultúra slova, 27, 1993, s. 115–117.

Jubileum jazykovedky. – Slovenská reč, 58, 1993, s. 47–48 (k 70. narodeninám M. Ivanovej–Šalingovej).

Správa o činnosti Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV za rok 1992. – Slovenská reč, 58, 1993, s. 117–124 (spoluautor J. Doruľa).


1994

Slovník slovenských nárečí. 1. A–K. Red. I. Ripka et al. 1. vyd. Bratislava, Veda 1994. 936 s. (spoluautori F. Buffa, A. Ferenčíková, A. Habovštiak, O. Malíková, J. Nižnanský, I. Ripka, J. Šikrová).

Základné črty stropkovského nárečia. – In: J. Beňko a kol.: Stropkov. Monografia mesta. Martin, Gradus pre mesto Stropkov 1994, s. 289–303, angl. res. s. 309, nem. res. s. 314, fr. res. s. 318.

Apelatíva v chotárnych názvoch na západoslovansko-východoslovanskom pomedzí. – In: Jazyková a mimojazyková stránka vlastných mien. 11. slovenská onomastická konferencia. Nitra 19.–20. mája 1994. Zborník referátov. Red. E. Krošláková. Bratislava – Nitra, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV – Vysoká škola pedagogická 1994, s. 225–228.


O používaní nárečia v písanom a hovorenom texte. – Kultúra slova, 28, 1994, s. 352–354.

Docent Ladislav Bartko šesťdesiatročný. – Slovenská reč, 59, 1994, s. 241–242.

Užitočná práca. [Palkovič, K.: Z nárečia starej Modry. Ľudová keramická terminológia. Modra 1993.] – In: Kultúra slova, 28, 1994, s. 102–104 (ref.).

Správa o činnosti Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV za rok 1993. – Slovenská reč, 59, 1994, s. 179–184 (spoluautor J. Doruľa).


1995

Slovenčina a dnešok. – Slovenské národné noviny, 6 (10), 1995, č. 33, s. 11.

Ľudovít Novák a slovenská veda. – Slovenské národné noviny, 6 (10), 1995, č. 38, s. 8.

Akadémia a Matica. (Niečo na vysvetlenie k jednej krátkej správe.) – Slovenské národné noviny, 6 (10), 1995, č. 9, s. 3.

Slavistika na vlastných nohách. – Správy Slovenskej akadémie vied, 31, 1995, č. 5, s. 1.

Slovenská slavistika má „zelenú“. – Literárny týždenník, 8, 1995, č. 22, s. 9.

Slovenská slavistika pod strechou. – Slovenská Republika, 16. 2. 1995, s. 5.

Nové vedecké pracovisko a jeho aktuálne úlohy. – Kultúra slova, 29, 1995, s. 97–98.

O rokovaní Jazykového odboru Matice slovenskej. – Kultúra slova, 29, 1995, s. 166–167 (správa o ro­­kovaní konanom dňa 12. 6. 1995 v Bratislave).

Správa o činnosti Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV za rok 1994. Slovenská reč, 60, 1995, s. 173–180 (spoluautor J. Doruľa).

Správa o činnosti Jazykového odboru Matice slovenskej za obdobie od 5. decembra 1992 do 12. júna 1995. – Kultúra slova, 29, 1995, s. 167–171.

Stretnutie mladých matičiarov. – Kultúra slova, 29, 1995, s. 44–45 (správa o 2. valnom zhromaždení Odboru mladých matičiarov Matice slovenskej, konanom dňa 25. 2. 1995 v Martine).

Z celoslovenského rokovania matičiarov. – Kultúra slova, 29, 1995, s. 290–292 (správa o valnom zhromaždení matičiarov, konanom v dňoch 22.–23. 9. 1995 v Rimavskej Sobote).

Zasadal Jazykový odbor. – Slovenské národné noviny, 6 (10), 1995, č. 29, s. 2 (správa o zasadaní Jazykového odboru Matice slovenskej, ktoré sa konalo 12. 6. 1995 v Bratislave).

Po štyridsiatich rokoch. Vo Vranove sa zišlo dvadsaťpäť prvých riadnych absolventov gymnázia. – Vranovské noviny, 27, 1995, č. 34, s. 4.

Spomienka na velikána severu. – Kultúra slova, 29, 1995, s. 43–44 (k 162. výročiu narodenia Björnstjerne Björnsona).

Žiť užitočný život. – Kultúra slova, 29, 1995, s. 232–233 (k 65. narodeninám M. Franka).

Jubileum slovenskej slavistky. – Slavica Slovaca, 30, 1995, s. 68–69 (k 50. narodeninám J. Kriššákovej-Dudášovej).



Spolupráca, edičná činnosť, redakčná činnosť


Atlas slovenského jazyka. 1. Vokalizmus a konsonantizmus. Časť prvá: Mapy. Časť druhá: Úvod, komentáre, materiály. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1968.

Slovenský predobrodenecký Hamlet. – Slovenské divadlo, 12, 1964, s. 72–108 (spolueditori M. Laciok a A. Popovič).

Jazykovedné štúdie. 21. Dialektológia. Bratislava, Veda 1987 (zostavovateľ).


Zostavil L. Dvonč



Spisovná slovenčina a jazyková kultúra. Vedecký red. J. Doruľa, red. M. Považaj. Bratislava, Veda 1995. 200 s.


V dňoch 27.–29. októbra 1994 sa v Budmericiach konala konferencia o spisovnej slovenčine a jazykovej kultúre. Materiály z konferencie vyšli v zborníku Spisovná slovenčina a jazyková kultúra. V úvodnom slove J. D o r u ľ a hovorí o stretnutí jazykovedcov zo SAV a vysokých škôl s pracovníkmi Matice slovenskej, s prekladateľmi, so spisovateľmi, s novinármi, pracovníkmi rozhlasu a televízie i slo­venských vydavateľstiev. Podľa referátov a diskusných príspevkov v zbor­níku najpočetnejšiu skupinu tvorili jazykovedci zo SAV, z vysokých škôl, Matice, rozhlasu. Z vydavateľstiev a ostatných spomínaných inštitúcií bolo iba niekoľko jednotlivcov.

Cieľom konferencie bolo predovšetkým posúdiť stav jazykovej kultúry v používaní spisovného jazyka vo verejných prejavoch, sčasti aj v umeleckej tvorbe a hľadať možnosti a spôsoby nápravy, zlepšenia úrovne jazykovej kultúry, resp. hľadať aj možnosti, ako zabezpečiť rešpektovanie normy a platnej kodifikácie spisovného jazyka.

Vstupné referáty v jednotlivých tematických okruhoch predniesli jazykovedci, ktorí sa venujú výskumu v danej oblasti: F. K o č i š o teórii spisovného jazyka a jazykovej kultúry v súčasnej komunikácii, J. B o s á k  o teórii spisovnej slovenčiny a aktuálnom slovanskom kontexte, J. H o r e c k ý o systémovosti a systémovom prístupe, S. O n d r e j o v i č o sociolingvistike a jazykovej kultúre, I. R i p k a o vzťahu spisovnej slovenčiny a nárečí z aspektu jazykovej kultúry, M. P i s á r ­č i k o v á o jazyku súčasnej prózy a jazykovej kultúry, K. B u z á s s y o v á o vzťahu slovenčiny a češtiny a jazykovej kultúry, M. P o v a ž a j o jazykovej kultúre a jej stave v súčasnej spoločnosti. Okrem vstupných referátov na konferencii odzneli aj ďalšie príspevky a diskusné príspevky (z obmedzených dôvodov nemôžeme vymenovať všetky): A. H a b o v š t i a k, Spisovný jazyk a nárečia, E. B a j z í k o v á, Z jazyka umeleckej prózy, A. O r a v c o v á, Anglicizmy v den­nej tlači, G. H o r á k, Jazyková kultúra v praxi, S. M i s l o v i č o v á, Jazyk na vlnách éteru, K. H e g e r o v á, Jazyková kultúra v parlamente, R. K u c h a r, Jazyková stránka zbierok zákonov, L. D v o n č, O práci jazykových redaktorov, J. S k l a d a n á, Štylistické hodnotenie niektorých lexikálnych jednotiek z obdobia 50.–80. rokov, J. M l a c e k, Niekoľko poznámok o slangu, o jeho výskume a využívaní, M. M a j t á n, Voľnejšie miesta štandardizácie geografického názvoslovia, A. R ý z k o v á, Jazykové vzdelávanie ako jeden z predpokladov jazykovej kultúry, E. T i b e n s k á, Nová koncepcia vyučovania slovenského jazyka, J. P e k a r o­v i č o v á, Jazyková kultúra a školská prax, E. T o m a j k o v á, Jazyková kultúra a pedagogická prax a i.

Z prehľadu vstupných a ostatných referátov, diskusných príspevkov a vystúpení vidieť, že na konferencii sa predstavili dva prúdy: prvý – reprezentovaný F. Ko­čišom a druhý (sociolingvistický) – reprezentovaný S. Ondrejovičom. F. K o­ č i š chronologicky predstavil konferencie o teórii spisovného jazyka a jazykovej kultúry v slovenskej jazykovede. Závažné sú slová F. Kočiša o stave súčasnej spisovnej slovenčiny po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, vyhlásení štátnej suverenity Slovákov so všetkými dôsledkami aj pre celonárodný vedecký výskum, teda aj pre výskum národného jazyka, osobitne jeho najdôležitejšieho útvaru – spisovného jazyka. F. Kočiš konštatuje, že pomery v súčasnej SAV sú rozhárané, počet vedeckých pracovníkov v ústave i na katedrách slovenčiny je obmedzený, finančné dotácie sú nevyhovujúce, ťažko sa získavajú kvalitní adepti jazykovedy na výskumné práce i za katedry slovenčiny na vysokých školách, slovenská jazykoveda sa ocitla v paradoxnej situácii: „okrem podviazaných žíl vo výskume zastihla ju priam neuveriteľne katastrofálna situácia v jazykovom úze, svojvôľa v jazykovej komunikácii, nerešpektovanie, resp. nepoznanie normy a kodifikácie súčasnej spisovnej slovenčiny vo verejných oznamovacích prostriedkoch, jej uvoľnenosť najmä v slovnej zásobe, osobitne v odbornej terminológii (povážlivé množstvo českých jazykových prvkov v rokovacej, administratívnej a obchodnej sfére), neschopnosť tlače, rozhlasu a televízie presadiť disciplinovaný jazykový prejav a postupne ho skvalitňovať, ísť príkladom, kvalifikovane pripomínať používateľom spisovnej slovenčiny záväznosť spisovného jazyka vo verejných prejavoch“. Nespokojnosť so súčasným stavom vyjadruje F. Kočiš takto: „A to všetko sa deje po slávnostných a demonštratívnych fanfárach zvrchovanosti Slovákov, keď sa akosi celkom prirodzene očakával aj nový rozmach národnej reči v jej zvrchovanej podobe, rozhodné vzopretie sa bohemizmom a rozumnosť i únosná triezvosť najmä v používaní anglicizmov v obchodnej, reklamnej i kultúrnej sfére.“ F. Kočiš veľmi správne poukazuje na to, že súčasný stav v používaní spisovnej slovenčiny v mnohom pripomína situáciu pred konferenciou o kultúre spisovnej slovenčiny v r. 1966, keď sa z tohto aspektu otvorene hovorilo o havarijnom stave nielen v používaní spisovnej slovenčiny, ale aj v jazykovom vedomí používateľov spisovnej slovenčiny. Človek, a teda aj jeho jazyk žije v priestore a čase. Konferencia o kultúre spisovnej slovenčiny v r. 1966 sa konala v čase spoločenskej, ale najmä politickej uvoľnenosti pred dubčekovským rokom 1968, preto sa na nej mohlo povedať oveľa viacej ako na predchádzajúcich konferenciách, mohli sa prijať aj Tézy o slovenčine. Konferencia v r. 1994 sa konala po spoločenskom, ale najmä politickom uvoľnení v r. 1989, preto aj v tomto zborníku sú názorové, ale aj teoretickojazykovedné diferencie, čo pokladáme za správne a nevyhnutné v terajšej spoločenskej situácii. Pri definícii teórie spisovného jazyka a jazykovej kultúry vychádza F. Kočiš z teórie spisovného jazyka vypracovanej v 60. rokoch, ktorej základné smerovanie obsahuje zborník Kultúra spisovnej slovenčiny z r. 1967. F. Ko­čiš zdôrazňuje najmä vedecké úsilie o vypracovanie či stanovenie spisovnej normy a jej kodifikácie, o opis systému spisovného jazyka, jeho systémových či typologických vlastností, jeho gramatiky, lexiky, zvukovej a pravopisnej stránky.

Kritické stanovisko zaujal F. Kočiš k teórii spisovného jazyka v r. 1976, ktorú oficiálne zverejnil J. Horecký na konferencii v r. 1976 (porov. zborník Z teórie spisovného jazyka, Bratislava, Veda 1979, s. 13–22). Podľa F. Kočiša prednáška J. Ho­reckého bola okrem iného postavená na téze, že „s rozvojom technických možností, ale aj spoločenských podmienok pre šírenie hovoreného slova charakterizačná funkcia spisovného jazyka zreteľne ustupuje do úzadia a jej miesto zaujímajú také formy národného jazyka, v ktorých sa tak úzkostlivo nedodržiava norma spisovného jazyka. A tak sa popri spisovnom jazyku používateľom spisovnej slovenčiny v Horeckého teórii ponúkli ďalšie dve formy národného jazyka, označované ako štandard a subštandard“. Osobne sa nečudujem, že J. Horecký na konferencii o teórii spisovného jazyka v  r. 1976 citoval podľa F. Kočiša „po­zoruhodné“ konštatovania J. Zvaru v Novom slove, kde sa poukazuje na zmenu triedno- sociálnej štruktúry českého i slovenského národa, že obidva národy sa pre­tvorili na nové spoločenstvá pracujúcich a že sú to už iné národy ako za kapitalizmu, že sa zmenil obsah ich národného vedomia atď. Nazdávam sa, že týmto názorom J. Zvaru v tom čase neveril ani J. Horecký, musel však splniť pravdepodobne stranícku úlohu. F. Kočiš vyčíta J. Horeckému, že touto teóriou spisovného jazyka pokračuje v tendenciách čechoslovakizmu aj v súčasných jazykových podmienkach, v zbližovaní slovenčiny a češtiny v rámci Československa (porov. s. 17).

Proti Horeckého stratifikácii postavil F. Kočiš závažný názor R. Krajčoviča o historických kontinuantoch vo vývine slovenského jazyka (s. 15), podľa ktorého možno s veľkou istotou objasniť súvislosť súčasného národného jazyka s jeho mno­hými podobami a potvrdiť náležitosť či nenáležitosť jazykových prostriedkov aj v súčasnom spisovnom jazyku a odmietnuť názor, že spisovný jazyk je iba jednou časťou tzv. diasystému národného jazyka. F. Kočiš zdôrazňuje, že „spisovná slovenčina nemôže a nesmie byť iba podsystémom národného jazyka. Horeckého názor o diasystéme je negáciou vývinu a rozvoja národného jazyka“. Podľa F. Kočiša národný jazyk postupne vrastá do spisovného jazyka na základe integračných tendencií v zmysle Krajčovičových historických kontinuantov.

V závere svojho referátu F. Kočiš konštatuje, že prijatím Horeckého stratifikácie národného jazyka ochudobňujeme spisovný jazyk „o rozmer živého, dynamického, diferencovaného celonárodného komunikatívneho nástroja a slovenský národ o živý a dynamicky sa rozvíjajúci spisovný jazyk a o živú a dynamicky sa rozvíjajúcu jazykovú kultúru“.

J. B o s á k  vo svojom príspevku konštatuje, že „sociolingvistika vychádza z reálneho poznania, že jazyk je zapojený do zložitého a mnohotvárneho sociálneho kontextu a že sa jeho komunikačné funkcie stávajú čoraz špecifickejšími a detailnejšími“ (s. 22). Predstavuje, ako sa táto zložitá a nanajvýš aktuálna problematika riešila v Medzinárodnej komisii pre slovanské spisovné jazyky pri Medzi­národnom komitéte slavistov v rámci slovanských jazykov. J. Bosák pripomína, že predmetom teórie spisovných slovanských jazykov v posledných dvoch desaťročiach je „skúmanie komunikačných a sociálnych podmienok dorozumievania, prechod od analýzy jazykových prostriedkov a jazykových štruktúr ku skúmaniu všetkých variet fungujúcich v súčasnej komunikácii“ (s. 23).

J. Bosák i S. Ondrejovič si uvedomujú protikladné východiská, charakteristické pre sociolingvistický výskum slovenčiny. S. O n d r e j o v i č upozorňuje na množstvo definícií sociolingvistiky. Jedna z nich „charakterizuje sociolingvistiku ako vedu skúmajúcu, kto hovorí, čo a ako, s kým a akým spôsobom, za akých (sociálnych) podmienok, s akým cieľom a s akými dôsledkami“. S. Ondrejovič vychádza najmä z nemeckej sociolingvistiky. Upozorňuje, že „aj u nás sa už presadzuje chápanie slovenského jazyka cez pojem národný jazyk, ktorý má viacero foriem či variet, v ktorých sú najdôležitejšími systémovými varietami spisovný jazyk a nárečia“. J. Bosák i S. Ondrejovič kladú do centra výskumu spisovnej slovenčiny hovorené komunikáty, hovorenú slovenčinu vo všetkých jej podobách.

V ich konštatáciách sú však isté protirečenia. S. Ondrejovič tvrdí, že „socio­lingvistika sa u nás zatiaľ ani neinštitucionalizovala: neprednáša sa ako samostatný predmet na filozofických fakultách, nejestvuje možnosť vyštudovať ju ako samostatný predmet, pričom nejestvuje ani základná sociolingvistická príručka pre študentov“. Naproti tomu J. Bosák konštatuje, že sa pripravili a pripravujú kandidátske dizertácie so sociolingvistickou orientáciou, robili sa výskumy v rámci fakultných projektov (Prešov, Banská Bystrica). Podľa S. Ondrejoviča sa súčasnému spisovnému jazyku právom pripisuje hovorový charakter. S. Ondrejovič poukazuje na nie príliš veľkú vzdialenosť slovenského spisovného jazyka od bežného hovorového jazyka na rozdiel od situácie v Čechách (spisovná čeština verzus obecná čeština). Nie je vhodné hľadať analógie v geneticky príbuzných i nepríbuzných jazykoch (pokiaľ ide o normu, kodifikáciu, úzus), pretože každý jazyk má svoju históriu, vznik i špecifické zvláštnosti. Špecifický prípad podľa S. Ondrejoviča predstavujú najnovšie Pravidlá slovenského pravopisu (PSP) z r. 1991, „v ktorých sa deklaruje opis a výklad čisto pravopisných javov. Ukázalo sa, že takýto ,rez sa uskutočniť nedá, pravopis je príliš úzko previazaný s fonológiou i gramatikou jazyka“. Podľa S. Ondrejoviča je však závažné, „že PSP vychádzali v čase, keď už boli prvé výsledky sociolingvistického prieskumu a bolo možné konfrontovať ich s ponúkanými kodifikačnými riešeniami“.

O nepriaznivej súčasnej situácii v oblasti jazykovej kultúry svedčia aj vstupné referáty a príspevky piateho okruhu. Dosť nepresvedčivo na nás zapôsobili subjektívne ilustrácie J. M l a c k a  „o komplexnejšej charakteristike jazykovej praxe“ (s. 59–60). Súčasná jazyková kritika pri hodnotení úrovne jazykovej praxe na východnom Slovensku zisťuje v nej veľké nedostatky. Treba poznamenať, že tie sú aj v ostatných regiónoch Slovenska. O to nám však teraz nejde. J. Mlacek porovnávaním tohto stavu so starším vyznaním V. Uhlára (škoda, že J. Mlacek neuvádza miesto a čas vyznania V. Uhlára), podľa ktorého ešte v 30. rokoch sa napr. v Prešove spisovná slovenčina málokde ozývala, konštatuje, že v bežnej komunikácii v tomto meste mala veľmi silné zastúpenie maďarčina. Nemôžeme súhlasiť s tým, že v 30. rokoch sa spisovná slovenčina v Prešove málokde ozývala. V Prešove boli v tom čase známe stredné školy (slovenské evanjelické kolegiálne gymnázium, štátne (reálne) gymnázium, učiteľský ústav, obchodná akadémia, učňovské školy), na ktorých pôsobili známi stredoškolskí profesori slovenského jazyka (E. Lazar, D. Harmanová, J. Žilka, A. Bu­čanová, S. Mazúr, V. Uhlár, po anexii Košíc k Maďarsku aj Š. Tóbik, A. Bolek a i.). Moji gymnaziálni spolužiaci z pre­šovských rodín nevedeli po maďarsky. Ako gymnazista som už koncom 30. ro­kov denne cestoval do Prešova, no ani v meste, ale ani na stanici som sa s maďarčinou nestretával. Treba poznamenať, že v Prešove bola v 30. rokoch zastúpená silná rusistika (nie ukrajinčina). Bolo tu ruské gymnázium, ruský učiteľský ústav, gréckokatolícky bohoslovecký seminár a i.

O vzťahu spisovnej slovenčiny a nárečí uvažujú I. Ripka a A. Habovštiak. I. R i p k a z diachronického, ale aj synchronického aspektu hodnotí slovenské nárečia ako „živý prameň, ktorý tečie stáročiami, ich výpovedná sila nevyschla, sú najprirodzenejším zdrojom obohacovania spisovného jazyka, obrodzovania jazykovej kultúry“. I. Ripka pripomína, že tradičné nárečia v súčasnosti strácajú svoju sociálnu bázu. Využívajú sa v zásade pri bežnom dorozumievaní v neoficiálnych komunikačných sférach – v krásnej literatúre (Kukučín, Tajovský, Timrava, Zuzka Zguriška, Chrobák, Ondrejov, Hečko, Bodenek a i.) aj v prekladoch, no aj tu sú ich možnosti limitované (pokus Zuzky Zgurišky preložiť Osudy dobrého vojaka Švejka do myjavského nárečia nemožno podľa I. Ripku pokladať za úspešný). I. Ripka hovorí o využívaní nárečí v divadelných hrách (S. Štepka a jeho Radošinské naivné divadlo), v dialógoch filmu Pásla kone na betóne (M. Zimková), ako aj v textoch populárnej hudby (skupina Bukasový masív spieva západoslovenské texty, Mloci východoslovenské texty), ba aj v reklame.

Príspevok A. H a b o v š t i a k a má nostalgický charakter. Pripomína spolitizovanie dialektológie v 50. rokoch, prekážky pri výskume, brzdenie publikácie nárečového materiálu, protekcionizmus a bezohľadné kádrovanie (odsunutie prof. Štolca z pracoviska). A. Habovštiak poukazuje na potrebu explorátorských úloh aj v terajších časoch, podľa jeho názoru niet dôvodov zmierňovať explorátorské tempo ani dnes. Na to je však potrebné nadšenie ľudí zapálených za dialektológiu a presvedčenie o nevyhnutnosti plniť úlohy tejto významnej jazykovednej disciplíny.

O vzťahu slovenčiny a češtiny sa referovalo na všetkých doterajších konferenciách o spisovnej slovenčine a jazykovej kultúre. Treba poznamenať, že tieto referáty zväčša vychádzali z politickej situácie štátu. Aj K. B u z á s s y o v á vo svojom referáte pripomína, že z hľadiska dosahu slovensko-českých vzťahov na jazykovú kultúru sú dôležité dejiny Slovákov a Čechov a ich jazykov od r. 1918. Treba poznamenať, že história dvoch národov od r. 1918 sa hodnotí multilaterálne. Treba súhlasiť s konštatovaním K. Buzássyovej, že fakty a udalosti svedčiace o prob­lematizácii slovensko-českých vzťahov v politickej rovine, ktoré sa odrazili v jazykovej politike štátu, sa premietali aj do oblasti jazykovej kultúry. Na konferenciách o spisovnej slovenčine a jazykovej kultúre sa vždy poukazovalo na blízkosť dvoch jazykov – slovenčiny a češtiny. Tento fakt uvádza aj K. Buzássyová. Jej požiadavka, že „každý príslušník slovenského národného spoločenstva, ktorý je recipientom nielen slovenskej, ale aj českej kultúry, resp. kultúry iných národov..., by mal v sebe kultivovať aj schopnosť rozlišovať, čo je súčasťou jeho vlastnej a čo inej kultúry, ako aj to, čo je súčasťou systému a normy slovenského spisovného jazyka a čo patrí do češtiny ako blízko príbuzného jazyka“, by sa mala chápať bilaterálne, teda aj príslušníkmi českého národného spoločenstva. Ťažko sa mi vysvetľovalo ako pedagógovi, prečo tzv. robotnícki prezidenti Gottwald, Zápotocký, Novotný nikdy nehovorili na Slovensku po slovensky, ale príslušník slovenského národného spoločenstva Husák hovoril na Hrade po česky.

Prílevom anglicizmov z oblasti ekonomiky, trhového hospodárstva a bankovníctva v novej spoločenskej situácii sa zaoberá A. O r a v c o v á. Konštatuje, že anglicizmy neobišli ani dennú tlač. Ich výskyt sledovala v najčítanejších slovenských denníkoch. Pozornosť venuje aj športovej terminológii, lebo z oblasti športu sme z angličtiny prevzali veľa termínov, ktoré sa v spisovnej slovenčine používajú väčšinou v upravenej pravopisnej podobe. Módne, nefunkčné používanie anglických výrazov sa objavuje hlavne na reklamných stranách denníkov, za ktoré novinári nemôžu (za reklamu sa platí, novinári do textov reklám nezasahujú).

O problémoch pri štandardizácii geografického názvoslovia uvažuje M. M a j­t á n. Pri tvorení deminutív (názvy prítokov a menších či novších osád) príponami  ka, -anka, -ianka je v niektorých derivátoch východiskové slovo so zdĺženým základom, v niektorých nie (Ilava – Iliavka, Likava – Likavka). Rozkolísanosť sa podľa M. Majtána prejavuje aj pri tvorení derivátov a názvov s príponou -ina v apelatívach (lieska – lieština, leština). V geografických názvoch možno podľa M. Majtána nájsť obidva typy (krátky – Kratina, Kráčina; kút – Kutina, Kútina). Tieto nepravidelnosti vystupujú do popredia najmä v pripravovanom vydaní geografického názvoslovia Základnej mapy s mierkou 1 : 10 000 z celého územia Slovenska v jednom zväzku. Predbežne sa prijalo stanovisko, že napr. po predĺženej predpone (ná-, prie-, prí-, zá-) sa v slovách s príponou -ie budú uprednostňovať podoby so skráteným slovným základom (Zálučie, Náprudie).

Zborník Spisovná slovenčina a jazyková kultúra obsahuje materiály z konferencie o spisovnej slovenčine a jazykovej kultúre, na ktorej sa prezentovali dva prúdy: kontinuálny a novší (sociolingvistický). Prevažná časť príspevkov sa prikláňa k prvému prúdu. Viaceré vstupné referáty analyzujú spoločenskú, politickú, kultúrnu, a teda aj jazykovú situáciu posledných troch decénií (od r. 1966), slúžia ako historické fakty konkrétnych uzlových bodov spisovnej slovenčiny a ja­zykovej kultúry. Hodnotenie jazykovej kultúry v minulosti, ale aj v súčasnosti je kritické (havarijný, katastrofálny, neutešený, neuspokujujúci stav). Vtedajší riaditeľ ústavu J. Doruľa na záver konferencie navrhol odporúčať štátnym orgánom schváliť zákon o spisovnej slovenčine ako štátnom jazyku, ktorý je v Slovenskej republike nevyhnutne potrebný okrem iných dôvodov aj preto, že sme svedkami politických a iných deštrukčných zásahov do jeho zákonitostí. Tento návrh na konferencii neprešiel, lebo všetci prítomní si uvedomovali, že ani najlepší jazykový zákon nemôže byť hybnou silou zvyšovania jazykovej kultúry.

J. Jacko



rozličnosti




Aziat – aziatka, aziatský. – V Pravidlách slovenského pravopisu (1991, s. 138) sa uvádza podstatné meno mužského rodu aziat, -a (divoch), ženského rodu aziatka, -y, -tok a prídavné meno aziatsky. V Pravidlách slovenského pravopisu (1971, s. 119) je podstatné meno mužského rodu aziat, mn. č. -i (ženská podoba sa neuvádza) a prídavné meno aziatský s dlhou príponou -ý. Podobu prídavného mena aziatský registrujú aj iné staršie príručky, napr. J. Mistrík v Retrográdnom slovníku slovenčiny (1976, s. 626), A. Zauner v Praktickej príručke slovenského pravopisu (1973, s. 186), Slovník slovenského jazyka I (1959, s. 58), M. Ivanová-Šalingová – Z. Maníková v Slovníku cudzích slov (1983, s. 113). Podľa PSP z r. 1991 sa v slove aziat a v jeho derivátoch a tvaroch (aziatsky) segmenty -ia- chápu ako diftongy.

A. Kráľ v textovej časti Pravidiel slovenskej výslovnosti (1984, s. 58) konšta­tu­je, že slovenské dvojhlásky nikdy (v žiadnom tvare toho istého slova) nemôže roz­­deliť slabičná hranica – sú dôsledne monosylabické. V slovníkovej časti Pravidiel slovenskej výslovnosti Á. Kráľ (s. 219) pri slovách Aziat a aziatský uvádza ich vý­slov­nosť v podobe fonetickej transkripcie azĭ ͜-a [t/d], -[-ta], -[-ťi], -[-tou]; azĭ ͜-ackí. Na Pedagogickej fakulte UPJŠ som urobil výskum medzi 23 študentmi. V slove aziat všetci vyslovovali spojenie hlások -ia- v rámci dvoch slabík ako heterosylabické, slovo aziat hodnotili ako trojslabičné slovo a v prídavnom mene aziatský uvádzali (i vyslovovali) príponu -ý. Podľa nášho názoru v slovách aziat, aziatka, aziatský netvorí segment -ia- slovenský diftong. Môžeme tu hovoriť o analógii so slovami uniat, uniatka, uniatský, kde segment -ia- tiež nie je slovenským diftongom, preto pri ich derivátoch (tvaroch) sa neuplatňuje pravidlo o rytmickom krátení: uniatka, uniatiek, uniatkám, uniatský. V novom vydaní PSP treba pri slove aziat uviesť aj ženskú podobu aziatka, aziatiek a prídavné meno aziatský.


J. Jacko









MIČ 49 611























SLOVENSKÁ REČ, časopis pre výskum slovenského jazyka. Orgán Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied. Ročník 62, 1997, číslo 1. Adresa redakcie: 813 64 Bratislava, Panská 26. Hlavný redaktor: F. Kočiš. Výkonná redaktorka: S. Duch­ková. Technický redaktor: V. Radik.

Vychádza šesť ráz za rok. Ročné predplatné Sk 102,–; jednotlivé číslo Sk 17,­–. Objednávky a predplatné prijíma Slovak Academic Press, spol. s r. o., P. O. Box 57, Nám. slo­body 6, 810 05 Bratislava. Registračné číslo 7089.

Podávanie novinových zásielok povolené RPP Bratislava, pošta 12, 8. 8. 1994, č. j. 344-RPP/94.


Distributed by SAP – SLOVAK ACADEMIC PRESS Ltd., P. O. Box 57, Nám. slo-body 6, 810 05 Bratislava, Slovakia.


Distribution rights held by KUBON and SAGNER, P. O. B. 34 01 08, D–8000 München, Germany.


© Slovak Academic Press, spol. s r. o., 1996

Sk 17,–

SLOVENSKÁ

REČ




časopis pre výskum slovenského jazyka


orgán Jazykovedného ústavu

Ľudovíta Štúra

Slovenskej akadémie vied












SLOVAK ACADEMIC PRESS, spol. s r. o., Bratislava


* Príspevok bol napísaný počas študijného pobytu na univerzite v Bonne, umožneného nadáciou Deutscher Akademischer Austauschdienst (DAAD). Pri písaní príspevku sme nemali k dispozícii prácu R. Kozmovej (1991), ktorá sa v rámci analýzy germanizmov v slovenskej remeselníckej terminológii zmienila aj o výraze dorník: „Prebité diery zo železa sa zrovnávajú guľatým alebo hranatým cvikom, dorníkom... Pomenovanie je prevzaté z nem. Dorn, strhn., sthn. (stredohornonemecké, starohornonemecké – Ľ. K.) dorn, špicatý, neohybný, nepoddajný“ (s. 109). Uznávajúc chronologickú prioritu výkladu R. Koz­movej, pokladáme za možné ponechať kapitolku o výraze dorn, doreň v pôvodnej verzii.

1 Z etymologického hľadiska príbuzné so slovenským tŕň, porov. Machek, 1968, s. 651–652, Pfeifer et al., 1995, s. 238 a i.

2 Porov. aj zaujímavý doklad zo starej poľštiny (začiatok 16. storočia): ide o názov predmetu používaného zlatníkom, ktorý bol pri inventarizácii zlatníkovej pozostalosti zapísaný ako domajzyn. Autori slovníka poľštiny 16. storočia (Słownik polszczyzny XVI wieku V, 1971, s. 322) interpretujú tento zápis ako „dornajzyn (?)“ (< nem. *Dorn-eisen, t. j. doslova „ostnaté, tŕňové železo“, čo by sa azda dalo voľne parafrázovať ako „železný predmet s ostňom, tŕňom“ – Ľ. K.). Na základe faktov uvedených v našom príspevku možno plne súhlasiť s autormi slovníka, ktorí rekonštruovali význam tohto staropoľského slova ako „pravdepodobne ostro zakončený nástroj, používaný na zhotovovanie otvorov v kove, priebojník“.

3 Poznámka hlavného redaktora: Slovo hriška sa na Spiši používa, resp. používalo aj na označenie vynechaného miesta pri sejbe sejačkou (keď sejačka vybočila z koľaje vinou záprahu alebo vodiča predných kolies na sejačke), aj na označenie neskoseného miesta trávy ďateliny pri kosení kosačkou tiež vinou vybočenia stroja.

4 Porov. aj príslušné bulharské doklady v monografii T. Szymańského (1977, s. 116–117).

1 Pre spravodlivosť sa treba na tomto mieste dotknúť článku J. Kačalu Obrodený slovník v denníku Slovenská republika z 28. 9. 1996, v ktorom avizuje prípravu Krátkeho slovníka slovenského jazyka na ďalšie vydanie. Hneď na prvom mieste objasňuje, ako predchádzajúce obdobie ovplyvnilo najmä výber slov v oblasti náboženskej a cirkevnej terminológie, „pri ktorej autori museli voliť úsporný výber, ako aj spracovanie“. Vzápätí však konštatuje, že „napriek tomu možno povedať, že obraz tejto časti našej slovnej zásoby, tak ako ho predkladá Krátky slovník slovenského jazyka, vonkoncom nie je skreslený“.

Aj pri všetkej tolerantnosti voči autorovi článku i kolektívu autorov KSSJ i pri uvedomení si, že v oných časoch sa akýkoľvek slovník rodil a robil s veľkými prekážkami, konštatovanie J. Kačalu o tom, že obraz náboženskej slovnej zásoby nie je v slovníku vonkoncom skreslený, pokladáme za trúfalé, pre neho však veľmi príznačné, lebo vieme, že tejto vrstve slov sa v našich doterajších výkladových slovníkoch nevenovala osobitná pozornosť. V čase koncipovania slovníka však už katolícka cirkev na Slovensku mala dosť materiálov (dokonca aj z II. vatikánskeho koncilu), z ktorých sa dalo čerpať a podľa ktorých sa mnohé výklady slov z tejto oblasti dali spresňovať. Autori slovníka, ako aj redaktori alebo o nich nevedeli, alebo neprejavovali o ne záujem. A tak výklady mnohých slov a termínov z tejto oblasti sú v slovníku naozaj skreslené, nesprávne či nenáležité. Preto odvolávanie sa iba na komunistický režim, na Štrougala či Pezlára stojí na vratkých nohách (porov. bod 4 tejto štúdie). Napokon jeden malý príklad za všetky: v  I. zväzku Slovníka slovenského jazyka, ktorý vyšiel v r. 1959, sa ako prvý význam slova hody hodnotí priamo a bez obmedzenia takto: pamiatka založenia alebo posvätenia chrámu a hostina na tento deň. V Krátkom slovníku slovenského jazyka z r. 1987 sa tento význam slova hody uvádza s takýmto výkladom: tradičná výročná slávnosť s hostinou a zábavou. Iba v zátvorke a drobným písmom sa nesmelo dokladá: pôvodne na pamiatku posvätenia miestneho kostola. Takéto skreslené spracovanie významu slova hody svedčí o ustráchanosti autora hesla i hlavného redaktora alebo aj o vedomej ideologickej službe vtedajšiemu režimu, alebo je svedectvom, ako ďaleko už zašlo oficiálne jazykové vedomie v rokoch spracovania slovníka – až tak ďaleko, že sa pravý a pôvodný význam slova z náboženskej oblasti vedome deformoval a skreslil.