.. contents:: Obsah Predmluva. ---------------------------------------------------------------- Od vjacej rokou zabávau som sa s tou mišljenkou, čibi ňebolo pre rozviťja duchovnjeho života roda nášho Slovenskjeho užitočňejšje ba práve potrebnuo, abi sme sa k nárečú nášmu prihlásili a ho pri viššom samích seba vzďelávaňí, ňje len v živoťe domácom ale i v obecnom užívali. Ale tu zaraz, ako táto mišljenka u mňa povstala, vistúpila i tá v duchu mojom, či mi skutočňe máme vlastnuo nárečja, či je to ňje len rozličnorečja Češťini, čo mi Slovenčinou, nárečím Slovenskím volávame, i viďjac že rozhodnuťja otázki prvej od tejto druhej visí, zabrau som sa do skúmaňja Slovenčini i pretrjasau som ju zo všetkich strán, bo jestliže bi sa to potvrďilo a Slovenčina len rozličnorečím Českím bola, zbitočnuo bi bolo chcjeť Slovenčinu na reč spisovnú povišuvať a to čo vlastnjeho závazku a života ňemá na nohi staveť, ale zas naproťi tomu keď bi Slovenčina naša zvlášno nárečja bola a sa v ňej osobitní život bou zavjazau, život tento pestuvaní, napomáhaní museu bi i život duchovní kmena našho mocňe napomáhať, silňejšje ako Češťina dosjal pohibuvať i jeho rozviťja sa o mnoho vjac ako táto oblahčuvať. Pristúpiu som teda k rozberaňú Slovenčini i po pilnom skúmaňí poznau som že v skutku je Slovenčina z každjeho pri tom ohladu zvlášno nárečja, v ktorom sa silní a svježi život ukríva i len rozviťja potrebuje, a keď som toto poznau i na položeňja kmena nášho v celej roďiňe našej, na zmáhajúce sa jej túžeňja po živoťe viššom i na inšje okolnosťi dostatočni ohlad vzau, za dobruo a potrebnuo som uznau abi sme sa k nášmu nárečú, k Slovenčiňe, prihlásili, ju do naších spisou a do nášho obecnjeho života pouvádzali a ju za nástroj duchovnjeho života nášho vivolili. K tomuto práve teraz bou čas najpríhodňejší, bo po dlhom hliveňí teraz sa k životu prebudzujeme a na jeho krjela chápeme, teraz teda keď sa život náš opravďiví začína bou ťjež čas vivolaňja do života Slovenčini našej, abi sa ona so životom naším objala a na ďalekú cestu, ktorá sa pred nami sťelje i v ňeprjehladnej ďjalke sa traťí, s ňím sa vidala: jedno druhuo buďe napomáhať a kmen náš sa osvježi i opravďivo ožije! — Prú ale ešťe lež som sa celkom za Slovenčinu zaujau i s ňou vistúpiť pevňe si predsebavzau, predložiu som vec dobrím rozmislním prjaťelom, takím, ktorí vo vzbudzujúcom sa živoťe našom velikí úďel majú, kmenu nášmu z celjeho srdca prajú i sami ešťe plní svježej životnej sili len na život kmena nášho mislja, preň robja a pracujú, ňje len na našej minulosťi oči ovesujú ale v budúcnosťi kmenu nášmu život lepší hotovja, i keď som od tíchto po dlhom rozmíšlaňí to heslo dostau že i oňi to za dobruo uznávajú i oňi že k tomu pristupujú a ožiťja svježejšje z toho pre kmen náš si slubujú, pusťiu som mišljenku svoju, s ktorou som sa od dávna zaoberau, do behu i teraz ju tu zjavňe vislovujem i ju krajanom a spolukmenovcom svojim srďečňe porúčam. — Ku kroku tomuto ma isťe velmi pohnuv i príklad bratou naších katolíckich, ktorí sa už od dávna k našej Slovenčiňe prihlásili a krokom svojim už dávno pravdu tú, že k rozviťú duchovnjeho života nášho Českuo nárečja je ňedostatočnuo, vislovili. Krok náš je len tohoto dovršeňja a doplňeňja. Ale ktoruo že nárečja vezmeťe za spísovnuo, poveďja mnohí, najme tí, ktorím sa krok náš ňevelmi pozdáva, veť v každej stolici u vás inakšje hovorja a tak mnoho máťe nárečí a ktoruo má pred inším zadržať prednosť, akože rozhodňeťe, a čo sa aj k jednemu alebo k druhjemu nachíliťe, všecci sa ňezjednoťíťe v jednom ale ostaňeťe rozsipaní. Len ňeznámosť reči našej a velká ňedúvera ku kmenu nášmu a jeho životu takto hovorí a víroki už dávno povedanje ale dobre ňeposúďenje opakuje. Ňje je to pravda, odpovedáme mi, že bi u nás v každej stolici inšje nárečja a medzi Slovenskím ludom vjacej nárečí bolo: na celom Slovensku je len jedno skutočnuo nárečja, lež po rozličních krajach rozličňe popremjeňanuo a pozohibuvanuo. Najčisťejšje a najverňejšje je toto nárečja zadržanuo tam, kďe bolo najlepšje ukrituo, v hlbiňe Tatjer, najvjacej sa popremeňuvalo tam, kďe mali naň susednje nárečja Slovanskje najvetšje puosobeňja, predca ale jednota tohoto nárečja dobre sa viďí i z najvjacej forjem Slovenčiňe vlastních, od inších susedních Slovanskích narečí odchodních, i zo slov ktorje všetkje rozličnorečja prebehujú a všetkje v jedno klbko, v Slovenčinu, sa spletajú. Keď sa mala teda Slovenčina na spisovnú reč povíšiť, musela sa ona vzjať vo svojej puovodnosťi, vernosťi a čistoťe a tje formi, ktorje bi tam boli, akích je velmi málo, lebo ňerozvitje alebo od vernjeho stroja nášho nárečja uchílenje, museli sa podoplňuvať a ponapravuvať z rozličnorečí Slovenskích a na takíto spuosob viplňila a viokrúhlila sa reč naša. Krem toho z rozličnorečí Slovenskích, ako zo svojich vlastních haluzí, berje Slovenčina, brať buďe a muože i brať má slová, abi sa čím največmi obohaťila, k rozmaňitjemu a úplnjemu sa svojich visloveňú spuosobnou i docela príhodnou stala a života toho, ktorí sa medzi namí zmáha, opravďivou a dokonalou vislovuvaťelkiňou bola. Keď teda medzi namí Slovákmi je len jedno nárečja a toto v čistoťe svojej sa za spisovnuo povišuje, je v ňom to, čo je opravďivo Slovenskuo, vislovenuo a preto Slováci ako takí všecci sú uspokojení, a následok tohoto, ako pevňe veríme, buďe ten že sa všecci k svojmu vlastnjemu, k vernjemu obrazu svojej reči, prihlása, prirazja a na jeho upevňeňí, rozšíreňí i zveličeňí všecci svedomito pracuvať budú i ruki si všecci k jednemu ďjelu podajú. Len stranní a málo vzďelaní budú zaljezať na pobočnje cesťički a tí, ktorí ňeveďja poznávať znaki času a ňestoja sami v plnej činnosťi za vzďelaňja ludu nášho i ňenahljadajú do budúcnosťi, budú sa Slovenčiňe proťiviť, ale čo sú hlasi jednotlivích proťi životu národa celjeho? Oni ho ňezastavja a život sám málo si povšimňe hlasou takích! A ňebolo bi aňi v nás vjeri k životu nášmu, kebi sme misleli že sa v jednom a síce v tom čo je čistuo Slovenskuo ňezjednoťíme, a ňebolo bi v nás isťe sili života, kebi sme sa v tom ňezjednoťili a všecci v jednu vuolu ňespojili. Spojíme sa, to všetkje znaki života nášho ukazujú! — Katolícki braťja naši, odťjahnuc sa od Češťini, ňepovíšili samuo čistuo nárečja Slovenskuo na reč spisovnú, ale vzali nárečja Češťiňe najbližšje, čo sa stalo podla domislu nášho potrebním behom vecí, lebo krok k samjemu čistjemu nárečú Slovenskjemu urobení boubi sa velkím odskočeňím od doterajšjeho spisovnjeho vo vážnosťi stojacjeho jazika pozdávau, i sami mužja tí, čo prví sa z bratou naších katolíckich k Slovenčiňe prihlásili, pochádzali z krajou tích, v ktorích toto nárečja Českjemu najbližšje je v običaji. Tímto ale mužom patrí zásluha tá že nám most k opravďivjemu životu nášmu v jeho vlastnej forme pripravili, a teraz mi pevňe veríme, že oňi sami pri ňom len ňeostanú, ale ho k tomu cjelu, k akjemu ho pripravili i užijú, preseň prejdu a s namí si ruki podajúc spolu s namí vedno na čistuo naše pole, kďe sa mladí život Slovenskí do prvích pukou rozpúšťa, prestúpa a tam spolu s namí spojenimí silamí pracuvať budú. Smutnje to boli časi pre nás keď sme boli rozdvojení a rozpadnutí a dlhje, predlhje: treba už i nám raz spojeňja a vrúcneho, opravďivjeho objaťja! Za povinnosť som si držau, keď sa mišljenka o Slovenčiňe a Slovenskom živoťe našom v misli mojej prijala, jej i základ položiť, na ktorom bi sa ďalej staveť mohlo. A z tejto príčini napísau som prítomnú grammatiku, ktorú Vám, Krajaňja, predkladám s tou vrúcnou žjadosťou, abi ona úžitok očakávaní priňjesla. Bez ňej ňebolo nám veci možnej ďalej sa pohibuvať i pripíliu som si v práci svojej. Vistaviu som grammatiku nášho nárečja podla zásadi hore viššje oznámenej, v tom ohlaďe jeďiňe možnej a pravďivej. V grammatike je skúmavosť alebo visvetluvaňja ústrojnosťi reči našej s jej skutočním viložeňím spojená; ňje je grammatika prítomná len tak rečená praktická t. j. nauka reči našej na dakolko bezzákladních, lahko nazbjeraních, mechanickích praviďjelkach založená, ale stojí ona na vispituvaňí a visvetleňí vnútornjeho stroja a rjadu reči našej, ktorí peknou svojou zložitosťou ducha zabáva, a ktorjeho poznaňja k hlbšjemu reči našej poznaňú privodzuje. Pre to i pozornjeho robím čitaťela, abi ňje len s jednim alebo hádam s druhím ďjelom grammatiki, ako to často bíva, sa zaoberau, ale ju celú pilňe prešjeu i preskúmau, bo tak len reč našu základňejšje a úplňejšje poznať muože i celú ústrojnosť reči našej uvíďí. A zaisťe sa mu i odmeňí táto práca. Je naša Slovenčina prekrásňe ustrojená, je lahkotvorivá, v tvorivosťi rozmaňitá a v zvukach jadrná; je ona verní obraz svježeho, bohato obdaruvanjeho ducha nášho kmena Slovenskjeho. Každí tvor v príroďe má svoj hlas osobní, má i Slovák hlas svoj, verní odťisk duše svojej, a keď sa všetko svojim hlasom ozíva, nachže sa ozve i rod náš hlasom svojim! Odstávame teda od Češťini, ako reči našej spisovnej, ale, krajaňja, ňezabúdajme na túto našu sestru najbližšú! ňezabúdajme ju ale pílme sa jej všecci vzďelaňejší i na ďalej. Moc ona má uťešenjeho, peknjeho a má moc čo mi pre život náš potrebujeme. Ňezabudňime ňikdi aňi na vďačnosť, ktorú sme pracovitjemu a umnjemu Českjemu kmenu povinní; on nás v hliveňí našom opatruvau a nás k životu viššjemu svojimí duchovnimí plodamí pripravuvau, preto vďačnosť naša nach vždi ostaňe k ňemu svježa a vrúcna v srdcach naších. Pominuli časi Českej slávi, ale ňestraťili sa jej skutki! A mislíme ťjež, že sa braťja Českí od nás ňeodvráťa, ale i na ďalej nám blízki a v spojeňí duchovnom s namí ostanú. Prešjeu, chvala Bohu, už ten ňešťastní čas ňeznámosťi v roďíňe našej, ňjet teraz vjac času k odoznávaňú ale len k bližšjemu poznávaňú seba vzájemňe. Preto sme z tohoto ohladu misli pokojnej. K ťebe už obracjam reč moju, mláďež naša Slovenská, náďeja pekná života nášho! Mladá svježa Slovenčina ťebe isťe svježej a života plnej sa najlepšje zalúbi a ťebe isťe ona aj najlepšje pristaňe. Ti si povolaná vzbudzuvať a krjesiť život noví na skalistích Tatrách, ťebe teda i to čo je samo plnuo svježeho života dobre poslúži, a čo hlboko do duše rodákou sa zaríva na dobrej ťi pomoci buďe. Ti buďeš časom svojim ochraňuvať pokladi života nášho, ochraňuj že i tento poklad náš vzácni, abi sa ňestraťiu alebo do mjesta tmavjeho ňeupadnuv. Koňečňe srďečňe ďakujem všetkím, ktorí mi radou slovnou i písemnou a nado všetko príňeskamí slovenskimí grammatikálnimí pri tejto práci pomáhali, a hlavňe ďakujem Ťebe, statočná duša Slovenská, Jonáš Bohumil Guot, čo tam pod Kriváňom nad osúdom ňašim pilňe rozmíšlaš i všaďe kďe len muožeš srďečňe a ochotňe bez všetkích nárokou rodu nášmu pomaháš, ktorí si ma ustavičňe vetšimí prácami pri ďjele tomto podporuvau. Keď buďe mať Slovensko mnoho tak starostlivích, tak vrúcnich sinou, pekňejšje, lepšje mu nastanú časi, ktorích mi len zore viďíme, za ktorimí ale, ak vitrváme, isťe buďe nasleduvať slnko. Daj len Boh k prácam naším pomoci svojej, lebo s ňou ak sa i sami pochlapíme vitrváme. Úvod. ---------------------------------------------------------------- Človek žije na sveťe a kďekolvek sa pohňe všaďe je ňím otočení. Svet záleží z tích najrozličňejších vecí a predmetou, všetkje tjeto veci a predmeti na človeka puosobja a to síce zmislamí, ktorími človek je obdarení. Zvjera má ťjež zmisli, ktorími i naň vrážajú predmeti sveta, ale toto vrážaňja docela sa ďelí od puosobeňja sveta na človeka. Zvjera stojí na sveťe ako očaruvanuo, predmeti ho sem i tam strkajú, vrazeňja naň je silnuo, ale pri tom všetkom od zvjeraťa len slabo pocíťenuo a prichádzajú mu všetkje tje predmeti tak ako nám vo sňe, kďe sami ňechtjac a sami ňeveďjac ako, medzi rozlicňími predmetmí sa potáčame a sem i tam strgáňame, v ktorom stave ňemáme žjadnej vuole. Inakšje je puosobeňja predmetou svet skladajúcich na človeka. Človek si pevňe na sveťe zastaňe a keď zvjera na predmeti tak rečeno len oči vivaluje, človek slobodňe po ňích pozerá a ňedá sa od ňích sem i tam strkať, bo má moc a silu sám v sebe ím sa naproťi postaviť, ktorá z ducha pochádza; predmetou účinkuvaňja naňho je síce silnuo, ale ňeskĺzňe sa ono po človeku tak ako po zvjeraťi, lež do vnutrnosťi jeho sa vrije a človeka hlboko pohína. Tímto hlbokím pohnutím ale predmet zvonku do hlbini človeka sa preňesje, ňje síce v svojej hmotovitosťi ale v obraze svojom, a tento obraz keď v človekovi sa vijaví voláme predstaveňím, v ktorom je zavinutá vec vňešná (externus, äusserlich). Ňje je ale dosť na predstaveňí tomto samom; ono z človeka zase vonká sa dostáva a to alebo tak že človek rozličními čjaramí vonkovskí predmet nápodobí, v ktorej prípadnosťi rozličnuo kresleňja (delineatio, Zeichnung) povstáva, alebo ho istími zvukamí, ktorje sa mu k predmetu akú takú podobnost mať zdajú, viráža, skaďjal reč pochoďí. Reč teda ňič je ňje inšjeho ako tích najrozličňejších predstaveňí ludskích predmetmí sveta v duchu spuosobeních zvukovuo virazeňja. Ňevirážajú sa ale v reči predmeti len hmotnje, (materialis) lež aj samje pociti a pomisli ducha, ktorje žjadnej rovňe na sveťe hmotnom ňemajú, a tjeto s predošlími spojenje skladajú reč celú. Z toho čo sme pripomenuli rozličnosť rečí ludskích sama od seba viťeká, lebo je to istuo že na ducha ňekoňečňe bohatjeho predmeti sveta a jeho vlastnje pociti a pomisli rozličňe puosobja a z rozličnej stránki jeho pozornosť na seba obracajú,skaďjal potrebno viťeká to,že sa na rozliční spuosob duchu predstavujú a práve preto aj rozličňe z človeka zvukom von vimáhajú. Celkom inakšje predstaveňja sveta a potrebňe rozličnuo visloveňje predstaveňja tohoto je rozličná reč, čo sa ňje len v rozličních celkom slovách, ale aj v rozličnom ích sklaďe a v celkom inom stroji reči objavuje. Rozličnje reči prináležja rozličním plemenám ludstva. Jedno zas plemeno muože sa na vjacej kmenou rozchoďiť a z tíchto každí buďe mať pravda s inšími rečmí kmenou plemena toho pokrvňe príbuznú reč, ale predca od ňích odchodnú a svoju zvlášnu. Všetkje tjeto reči viťekli z jedneho stoku a pochádzajú z toho samjeho názoru (Anschauung, intuitus) sveta, ale v prjebehu času, po rozličnom premestuvaňí sa kmenou a koňečnom ích umestuvaňí tak muožu ďaleko od seba odstúpiť, že len bistrejšjemu a ozbrojenjemu oku ako pokrvnje reči sa ukážu, ňepozorlivjemu ale a obecnjemu oku celkom rozličními sa biť zdajú. Velká táto prjemena má svoj základ v prvotnom ešťe ňerozviťí a v ňeúplnosťi prastoku tích rečí a v ustavičnej tvorivej živosťi ducha, ktorí pokjal kmen ťelesňe ňevimre ňikdi s rečou docela ňezastaňe a sa ňezatarasí a táto jeho tvorivosť napomáha sa premestúvaňím, a koňečním umestuvaňím kmenou, lebo vždi inšje a inšje alebo aspon odchodnje predmeti kmeni otáčaju a duch ňikdi ňestojací novími spruhamí v rozvíjaňí svojom popchnutí bíva. A pri všetkom tomto silňe ťjež puosobí na kmen susedstvo s druhími novími národamí, ňemálo na reč susedou svojich účinkujúce. Takto hla sa stáva, že reči pokrvních národou tak ďaleko sa od seba odrazja, že ích len ako hovorím bistrejšje a ozbrojeňejšje oko ako príbuznje a z jedneho stoku viťeklje pozná, čo jasno na rečach indoeuropejskích viďíme. Veki a veki prestáli, pokjal sa reči tjeto ako pokrvnje poznali, čo sa stalo len v našich novejších mnohoskúmavích časoch. Že ale kmeni tjeto rečamí svojimí tak ďaleko sa od seba uchílili, ňezovjeme ích aňi vjacej kmenamí ale rozličními národamí, ako aj reči ích ňevoláme nárečjami ale rečamí a to všetkím právom. — Čo sa s prvonárodom a s prvostokom reči stalo, muože sa to samuo prihoďiť i s jednim víhonkom toho prvonároda, kmena jeho, alebo z príčini hore spomenutej lepšje reknúc národa t. j. muože sa jeden takíto prvonároda víhonok na vjacej haluzí v prjebehu času rozrásť a reč jeho rozličňe rozviť, čo ked sa staňe vijavja sa v jednom nároďe všeljake rozmaňitosťi, ktorje, lebo o mnoho bližšje seba stoja jako rozličnosťi prvonároda, v ohlaďe čistom na národ t. j. keď sa rozpadnuťja jeho a každuo odďeleňja z tohoto rozpadnuťja pochádzajúce do povahi berje, zovú sa kmenamí a ích rozmaňitosťi rečnje volajú sa nárečjami. Ako pri kmenoch prvonároda tak tje samje príčini muožu aj v jednom nároďe rozviťja rozmaňitosťi spuosobiť, a tak teda ňeúplnuo ešťe rozviťja najstaršej, obecnej reči národa,ktorá sa po jeho rozchoďe ustavičňe doplňuje a ďalej rozvíja; na to rozmaňitosť rečí tvorja: rozličnuo sa národa sem i tam ťahaňja, premestúvaňja, širokuo sa jeho rozložeňja a susedstvo i obcuvaňja s rozličními inšími národamí. Ale všetkje tuto doňesenje príčini ňeťjahnu za sebou ňevihnutňe potrebňe rozviťja sa rozličních v nároďe nárečí, lež sú len ích povstaňja napomahajúce, bo prvotná ňeúplnosť reči často v nároďe ostáva a so slovamí od cudzích narodou požičaními sa viplňuje, jako príkladi takích národou skutočňe pred očima máme, potom aňi rozličnuo sa národa ťahaňja a eho premestúvaňja vonkoncom ešťe ňemusí rozmaňitosť nárečnú spuosobiť, inakšje bi Turci pri velkej svojej rozsjahlosťi a po mnohom sa premestúvaňí museli mať vjacej narečí a predca žjadnich ňemajú ale všaďe rovnakou rečou hovorja, ale aňi širokuo rozložeňja národa ňemusí v ňom do rozmaňitosťi nárečnej preisť, inakšjebi Frankovja a mnohje druhje národi museli mať len preto, že sú široko rozloženje, nárečja, a predca ích ňemajú lež malje len rozličnorečnosťi, a Réci zas ích majú, trebas aj ňevelikuo mjesto svojim ludstvom zaujímali. Ktorá teda je hlavňja príčina povstaňja nárečí u národa? Príčina hlavňja pri ktorej sú hore viššje doňesenje len pomahajúce, je bohatosť, veliká obdarenosť, spružnosť a živosť ducha národa, ktorí sa s prvotnou rečou ňespokojuje ale ju vždi ďalej tvorí a pri každej zadanej priležilosťi viplňuje a obohacuje, formi dávne a z prvopočjatku jedni vo svojej živosťi premeňuje, všetkím predmetním, i novími svojimí pomislamí a všeljakim sa híbaňím hlboko sa zaoberá, ňič pomimo seba ňepusťí, na všetko sa uprjami a potom všetko zo seba vidáva a vislovuje. Z tohoto už lahko vidno, že národ ktorí má mnoho kmenou a tak mnoho nárečí musí biť bohato duchovňe obdaruvaní a to bohatšje obdaruvaní nad všetkje inšje národi, ktorje sú alebo celkom ňje alebo aspon ňje tak ako on rozmaňito v kmenoch rozvitje. Ňje je národ ako národ, a práve takú rozličnosť, akú medzi jednotlivími luďmí bohato i chudobňe duchovňe obdaruvaními viďíme, viďíme i pri národoch t. j. jesú národi na ducha bohatje, citom plnje, umom bistrje, mislou hlbokje, vuolou mocnje, druhje zas chudobnje, ktorím toto alebo všetko alebo moc z toho chibí. Kebi bou národ ako národ, tobi mohli i Turci, Mongoli a hocakí luďja vivjesť to, čo vivjedli na pr. Réci,Rimaňja,Germaňja alebo čo máme vivjesť mi Slovaňja, a predca oňi ňič z toho ba aňi tomu dačo rovnjeho ňevivjedli a aňi v budúcnosťi, kolko kolvek bi sa aj namáhali, ňevivedú. — Slovanskí národ previšuje z tohoto ohladu všetkje druhje národi a je národ v opravďivom zmisle kmenovití a tak aj národ velmi bohatím duchom obdaruvaní, živosťi i čerstvoti plní, svježi, tvoriví. Na živosť a čerstvotu národa Slovanskjeho ukazuje celí jeho doterajší život, hoc on bou len počjatkom života naroda tohoto, ale nájme ukazuje na to jeho ňekoňečňe bohatá, svježa, najrozmaňiťejšja národňja poesia, ktorá je ako more všetkích druhích poesií, do ktorjeho sa poesia víchodňja, klassická, romantická len ako potuočki vljevajú a tam v jeden prúd ťicho a vážňe ale pri tom velikánski ťekúci spájajú, z ktorjeho večnjeho šumu muože sa vipočúvať harmonia sveta. Táto poesia sveta, ako ju všetkím právom nazvať muožeme, očakáva pravda ešťe len velkích duchou, ktorí ju vo večňepekních vítvoroch vistavja, ale už teraz tak reknúc v svojom len prirodzenom stave je ohromná a svedectvo jasnuo o velikej bohatosťi ducha Slovanskjeho dávajúca. Ako národ Slovanskí je nad inšje národi kmenovití, tak aj reč Slovanská je hlavňe narečná a muože sa bezpečňe pre svoju ňekoňečnú bohatosť, pre svoju rozvitosť a rozmaňitosť nazvať rečou reči. Čo sa po inších rečach len rozhoďenuo nachoďí, to je všetko skopenuo v reči rečí, v jaziku Slovanskom. Je v Slovančiňe určitosť, plnosť a lahkotvorivosť Indickej, bohatosť, rozmaňitosť a hibkost Réckej, duokladnosť a prísnosť Rimskej, dojímavosť a lahkosť Frankskej, hlbokost Ňemeckej, sladkosť a spevavosť Talianskej reči, tak že sa povedať muože že v ňej všetko sa objíma a k jednemu celku velkorečnjemu spojuje. [#]_ Po tejto reči velmi bohatej a rozmaňitej ako vítvore najvetšom národa nášho z časou keď ešťe jeho duch bou ňeuvedomení nazvau sa aj národ náš Slovanmí t. j. luďmí nad všetko hovorními, slovními, slov a rečí plními, spevními. [#]_ A druhích rečí mnohje tje peknje vlastnosťi, o ktorích sme povedali že v reči našej sú spojenje, rozhoďenje sú po nárečjach naších Slovanskích, tak že ňje jedno lebo dve ale všetkje nárečja vistavujú to, čo inšje reči peknjeho a znameňitjeho majú, a oni len všetkje robja a skladajú reč rečí. Kdo ňeviďí v Staroslovenčiňe plnosť a určitosť i lahkotvorivosť starjeho Indickjeho jazika? Kdo ňepozná duokladnosť a prísnosť Rimskjeho v Rušťiňe? Kdo ňepociťi dojímavosť a lahkosť Frančini v Polskom nárečí,a kdo krem toho ňenakochá sa na jeho malbe s ktorou prirodzenje nájme predmeti uťešeňe vistavuje? Komu ňepadňe do očú rozmislnosť Ňemecká v bohatosťi Češťini na odťaženje pomisli, nájme ale v právňickom jej sklaďe? Komu sa ňezalúbi spevavosť a sladkosť reči Talianskej v Srbšťiňe a v Slovinskom nárečí Dalmatinskom? Málo je ešťe poznatá Slovenčina naša Tatránska, ale keď sa v plnosti svojej ukáže, každí sa presvedčí, o čom do teraz len Slovák vje, o bohatosťi, rozmaňitosťi, hibkosťi a malbe jej, čím najvjacej medzi svojimi sestramí k Réckej sa zbližuje. Takúto rozmaňitosť, malbu a velikú dojemnosť má i Maloruskuo nárečja z tohoto ohladu k našej Slovenčiňe najvjacej podobnuo. Zdá sana prví pohlad, že sú toto celkom inšje reči a predca, trebas sa velmi od seba ďelja, sú si blízke i jedna druhej ruku podáva. A práve toto, že sa nárečja Slovanskje, majúc skoro každuo z ňích inšú stranu reči rozvitú rečami biť zdajú a pri tom všetkom blízko jedno druhjeho stojac inšú a inšú stranu reči ludskej napospol v rozvitosťi svojej ukazujú, dáva znať na duchu Slovanskom velikú bohatosť i ňekoňečnú tvorivosť a tejto reči pre nás a pre svet náramnú duoležitosť. Staďjalto ale sa ťjež viďí i velká víznamnosť nárečnosťi reči Slovanskej, v ktorej sa zdá akobi hovor ludskí bou prerobení. Reč Slovanskú bez nárečí si misljeť ňemožnuo, ako aňi národ Slovanskí bez kmenou, v ktorích sú zas druhje národi tak rečeno ukritje, a predca pri všetkom tom tvorja oni len národ jeden. Máme teda slušnú príčinu vážiť si našu bohatú, mnohovíznamnú reč, v ktorej sa čuje a cíťi harmonia jazikou ludskích, ale reč táto je len vo všetkích našich nárečjach vivážená, rozvitá a viokrúhlená. Jedno nárečja je len jeden zlomok z reči Slovanskej a dakolko narečí ťjež ňevivažujú reč našu. Pták spjeva jednim hlasom, ktorí mu príroda predpísala, i je tento jeho hlas bez rozmaňitosťi, človek hovorí v rozličnom hlase a v rozličních slovách ale čo je ešťe tento jeho hovor proti hovoru ludskjemu? Národ jeden celí ňekoňečňe rozmaňiťejšje a bohatšje sa vislovuje nad jedneho človeka, a čo je ešťe národ jeden ňekmenovití proťi mnohokmennjemu národu nášmu, čo je ešťe reč jedneho národa proťi nárečnosti reči našej? V sto spuosoboch muožeš jedno visloviť a všetko buďe Slovanskí, storako muožeš ohnúť misli svoje a visloviť ích vždi muožeš úplňe, po naskí: kolká tu bohatosť, kolká hlbokosť a tvorivosť misli Slovanskej! Preto ňerozluční je duch Slovanskí od reči našej a to takej akú ju máme, preto aj k reči našej tak ako je rozvitej a rozmaňitej sa priznať, ňje ju kaličiť a sebevolno ošklbávať, ale s ňou na svet vistúpiť, vo vítvorach našich duchovních ju ešťe ďalej rozviť a uznaňja jej nadobudnúť a takú ju ako je na počuduvaňja sveta vistaviť máme, i ak život náš dobre rozumjeme i vistaviť musíme! Píšťe kmeni Slovanskje, ktorje máťe nárečja ešťe čistje, ňenakvasenje, k vijadreňú svojich mišljenok spuosobnje, píšťe v nárečjach svojich, to je požaduvaňja opravďivjeho života nášho. Náš svet, ak už rozumje sám seba, pomuože vám, jestli ňenachádzaťe sa pri lepších vňešních okolnosťach, pomuože vám isťe verjac, že to čo robíťe ňerobíťe z dajakjeho chvastaňja, alebo vari z dajakjeho zahrávaňja si na samostatnuo v duchovnom živoťe staňja, ale že to robíťe z vnútrnej potrebi, úplnjeho sa visloveňja a vičreňja všetkjeho čo vo vás skrituo je, i abi sťe rozmnožili vzňešenosť a slávu ducha, ktorjemu zalúbilo sa víbrať národ náš za podkladok činnosťi svojej. Takto k nám volá život náš a mi počúvajme hlas jeho. Medzi spomenutími nárečjami Slovanskími zaujíma nárečja naše Slovenskuo znameňituo mjesto, ňje len pre hore viššje spomenutje peknje vlastnosťi,ktorími sa viznačuje, ale aj z mnohích druhích príčin. Ako kmen náš je v strjedku medzi druhími kmenami našimi usaďení pod stokrjedlatími Tatramí, dávnim hradom a prvosedaliskamí Slovanou v Europe, tak aj nárečja náše je v strjedku medzi všetkími druhími nárečjami Slovanskími i muože sa predstaviť ako klbko, z ktorjeho ňitki na všetkje druhje strani nášho národa sa rozťahujú. Preto nárečja naše je ku všetkím tak blízko a jako prjechod od jedneho rodu nárečí k druhjemu. Čo je v tíchto dvoch radoch nárečí Slovanskích, pounočňozápadňom a poludňajšovíchodňom,rozhoďenuo, z toho mnoho sa spojenuo nachádza v nárečí našom, a práve mnoho z toho, čo každí rad má osobitnjeho, ukazuje sa v Slovenčiňe. Dá o tom svedectvo grammatika naša. Druhje nárečja naše lahko sa naučiť, je dobrí spuosob najprú naučiť sa nárečja naše. Staďjalto sa viďí velká duoležitosť nárečja nášho i potreba vistaveňja jeho dokonaljeho vo spisach. Ale ňje len z tohoto ohladu máme písať mi Slováci v našom nárečí lež aj z tích príčin, z ktorích sme i druhím kmenom našim raďili písať v nárečjach vlastních. Naša vnútrnosť, náš duch plní je pokladou v ňom zloženích, s timíto musíme von a síce tak ako sú skritje v nás a jako híbu ducha nášho : musíme sa mi úplňe, jadrňe tak ako cíťime ako mislíme visloviť a viraziť. Takto nám to puojďe zo srdca a z misli pohnutej a puojďe zase do srdca i zachiťí sa misli. A sú ešte mnohje inšje príčini, ktorje nás k písaňu v našej plnej, milohlasnej Slovenčiňe ponúkajú a ktorje sú v ďjelku mojom „Slovenskuo nárečja, alebo potreba písaňja v našom nárečí“ obšírňe viveďenje, na čo upozorňujem čítaťelou našich. Medzi učeními mužmi našimí je teraz na pospol uznanuo, že Sloveňčina Tatránska je zvlášno nárečja Slovanskuo. Dobrovskí, najslávňejší do teraz skusuvaťel reči našej Slovanskej, ju za to uznáva a medzi inšje narečja Slovanskje ako zvlášno narečja klaďje. A tak sa aj v skutku vec má, i kdobi o tom pochibuvau, ňechže príďe k nám a presvedčí sa v živoťe samom o pravďe tejto. Grammatika naša to jasňe preukáže a mi na stvrďeňja tejto pravdi predkom daktorje znaki nárečja a nájme nášho Slovenskjeho uvádzame. Slovenčina naša má svoje vlastnje zvuki, ktorje chibja druhím nárečjam, má svoje zvlašno siláb predlžuvaňja a skracuvaňja, svoj zvlášni zvukou sklad, od inších nárečí odchodnuo skloňeňja rozličních mjen i slovjes, ťisíc a ťisíc svojich zvlášnich slov, v inších nárečjach alebo roztrúseních alebo celkom ňeznámich, má v mnohích slovách svoje vlastnuo pohlavja, svoje vípoveďe a husto svoj osobní sklad slov, čo ju všetko nárečím zvlášnim robí. Mnoho času ubehlo, čo sme si hore ňebrali nárečja naše a zaňedbávali tento drahí náš poklad, a boli to časi pre nás smutnje v ktorích sme boli odhoďení od sveta i od seba samích, i kdo je z nás čo bi na tje časi ňepozreu so žjalom? Ale prebuďili sme sa k životu, chceme sa vimuocť z odhoďenosťi našej i chitáme sa Slovenčini, bo ona je tak živá tak svježa, ako je živí ako je svježi duch náš za životom pachťjaci. Preto buď visvetluvaťelom srdca i misli našej, Slovenčina naša, podpaluj nás k životu a mi ťa za to vistrojíme a vikrášlime najvrúcňejšími a dá Boh pekními útvormí misli i ducha nášho, s ktorími sa aňi pred svojimí aňi pred svetom ňezahanbíš. Krajaňja naši dobre ťa prímu, ak sa už, ako veríme, schopili k životu; tohoto života silnuo zbuďeňja, napomožeňja, úplnuo rozviťja spuosobiť sme hlavňe chceli ťebou. Najčisťejsje a najpekňejšje po Slovenskí hovorí sa vnútri v samích Tatrách, v strjedku ích najzavreňejšom: v Liptove, Orave, Turci, v horňom Trenčiňe, v horňej Ňitre, Zvoleňe, Ťekove, Honťe, Novohraďe a aj vo velkej čjastke Ǧemera, kďe pravda často pomješaná sa užíva, a naposledok na dolňej zemi, túto teda chťjac čisto a dobre slovenskí písať, museli sme vzjať za reč spisovnú. V Ňitránskej a v dolňej Trenčjanskej ponáša sa Slovenčina vjac meňej na nárečja Českuo v Morave užívanuo, v Spiši a v Šáriši ponáša sa zas na Polšťinu, z tíchto rozličnosťí Slovenskích teda aňi jedna v celosťi svojej ňje je súca za reč spisovnú, bo ňje je aňi jedna celkom pravďivá a puovodná Slovenčina. Keď sa ale nárečja naše malo na spisovnuo povíšiť, muselo sa ono vzjať v svojej čistote a puovodnosťi a takuo je nárečja hore spomenutuo. Keď teda chceme ako hovorím čisto a dobre Slovenskí písať, treba nám písať tak, ako sa hovorí v Liptove, Orave, Turci, Zvoleňe atd. Reč táto je k písaňú v Slovenčiňe ňevihnutňe potrebná, ale je aj k tomu najpríhodňejšja ňje len preto, že má plnje, okrúhle plnovíraznje a mnohovíznamnje formi ale aj že je medzi Slovákmi najrozšíreňejšja. Druhou cestou ak Slovenskí písať chceme ísť ňemožno. Docela blúdno a ňepravuo bi bolo, kebi sme z vjacej rozličnosťí Slovenskích všeljake formi poviberať a do jednej reči splátať chceli, bo bi tak sme ňestvorili ňič pravďivjeho a skutočnjeho, ale bi sme len mali strakaťinu, ktorá bi aňi svojich pevních zákonou aňi istjeho rázu (charakter) ňemala, a toto nado všetko inšje potrebuje reč spisovná. Kebi sme takúto splátaňinu potrebuvali, otvorili bi sme ťjež do korán dvere sebevolnosťi, tak že bi potom každí spisuvaťel to, čo sa mu najvjacej pozdáva, si poviberau, podla svojej hlavi sa spravuvau, skaďjalbi dlhšja motaňina povstala a nám istotňe škoďila. Teraz ale sa to ňestaňe, bo reč pravďivá Slovenská sama so sebou všetko donáša, čoho sa držať máme. Na tento teda spuosob sa v spisuvaňí našom na rozličnje strani porozpadať ňemuožeme, a ňeveríme že bi dakdo z našich krajanou inšou cestou ako touto kráčať a v spisovnej reči si všeljako pomáhať chceu. Túžba naša terajšja len tak horí za životom, potrebňe teda sa všecci chiťíme toho, v čom je duch a život náš na najvjac virazení, čo je najslovenskejšje. Ale v živoťe potrebujeme aj jednoti a túto jednotu docjahňeme v tom, čo je pravďive Slovenskuo. Krem toho Slovenčina, ktorú za spisovnú reč prijímame,je od všetkích Slovakou za najpravďivejšú reč Slovenskú uznaná i oblúbená, tak že sa dačo inakšje hovorjaci Slováci, keď priležitosť majú, velmi raďi tejto reči podučja i ju prijímajú. Príčina tohoto je v plnozvučnosťi, určitosťi, mnohovíznamnosťi i milohlasnosťi opravďivej Slovenčini založená a každí sa krem toho k svojmu aj ňevedomki ťjahňe. Slová a hovoreňja spuosobi i v inších rozličnorečjach Slovenskích užívanje každí v reči spisovnej slobodňe užívať muože, bo zo všetkích záleží bohatosť Slovenčini ale forjem držať sa musíme najplnších, najurčiťejších a takje máme v Slovenčiňe hore viššje spomenutej. Grammatika naša vistaví teda túto opravďívú Slovenčinu s pobočním ohladom na inšje rozličnorečja naše: dau bi Boh abi k novjemu tomuto nastávajúcemu životu Slovenskjemu, k životu svježemu v jednoťe cestu šťastlivo prekljesňila! Grammatika Slovenská. ---------------------------------------------------------------- Grammatika vistavuje reč v jej rozvitosťi a sklaďe, t. j. ona má viložiť aká je reč a jakími zákonamí sa ona v sklaďe svojom rjaďi. Grammatika hlaďí hlavňe na pohnutlivú stránku reči a tímto sa ďelí od slovňíka, ktorí sa s ňepohnutlivou reči stránkou zaoberá, alebo inšími slovmí, slovňík vikladá hmotu (materia) a grammatika vjacej podobu (formu) jazika. Pravda, ňje je vec možná docela odďeliť podobu od hmoti, bo hmota musí mať svoju podobu, podoba ťjež ňje je bez istej trebas akejkolvek hmoti, a preto aňi grammatika ňemuože sa celkom odťjahnuť od slovňíka a slovňík od grammatiki, odťjal grammatika berje slová a ukazuje na tíchto mjesto všetkích inších určitosť a prjemenčivú stránku reči a na opak slovňík ňevistavuje len holú hmotu reči ale pridáva aj podobi v ktorích sa ona ukazuje a do akích prechádza. Inakšje aňi biť ňemuože, bo načobi boli čistje podobi a načo holá hmota? jedno s druhím sa musí spojiť abi sa viďela a poznala reč v celom jej spuosobe. Preto aj grammatika tuho je spojená so slovňíkom a len k lepšjemu každej stránki poznaňú i k úplnjemu ích viložeňú sa rozďelujú, ňje preto akobi skutočňe každá docela s inším sa zaoberala. — Grammatika naša Slovenská viloží teda formálnu stránku reči našej, ktorú sme k lepšjemu porozumeňú i pohnutlivú stránku reči nazvali. [#]_ Reč je ňje ňič inšje ako článkovituo vidaňja hlasom pocitou a predstaveňí najrozličňejších. Tjeto zvuki sú slová ktorje grammatika v ích sklaďe a počjatočnej určitosťi, nato v prejemenčivosťi a na ostatok v ích spojitosťi považuvať musí. V prvom stave nachádzajúce sa slová sú ešťe len predstaveňja alebo počínajúce sa a odseknutje mišljenki, v druhom sú na prjechoďe do utvoreňja mišljenok, predchádzajúcej odseknutosťi a pritom i s ňou spojenej samostatnosťi pozbavenje kďe už do stavu závislosťi prešli, v treťom dochádzajú určeňja svojho, vistaveňja mišljenki celej, kďe sú prvje dva stavi spojenje a doplňenje. Vedla tohoto sa i naša grammatika na tri hlavňje ďjeli rozpadňe, z ktorích v prvom o sklaďe a puovodnej určitosťi slov, v druhom o ích prjemenčivosťi a v treťom o ích spojuvaňí rozprávať buďeme. Ďjel Iví. ---------------------------------------------------------------- Sklad a puovodná určitosť slov. ---------------------------------------------------------------- Najprosťejšje čjastki slov sú hláski, ktorje sú základom reči, zložiťejšje sú článki, ktorje sú ďalšou reči stavbou a tvorivom slov, a z tíchto alebo s hláskami alebo s inšími článkami t. j. s porjadňe zloženími a visloviť sa mohúcimí hláskami spojeních povstávajú samje slová, ktorje sú už virazenje predstaveňja. Slová tjeto majú už úplní víznam, ktorí ale podla toho, čo v sebe obsahuje, muože biť najrozličňejší. Značiť muožu slová hmoti najrozmaňiťejšje alebo pomisli celkom čistje, sili ustálenje alebo sili v pohibuvaňí a rozličnje medzi predmetmí a silamí vsťahi, podla ktorjeho značeňja oni rozličňe ďeliť a rozchoďiť sa budú. — Hláski sú duoležitje čjastki reči, ale samje pre seba v reči najmeňej víznamnje, predca ale čjastki reči základnje, článki sú čjastki o mnoho značňejšje, už do víznamnosťi slov prechoďjace, ktorje, ako sme hore viššje spomenuli, s iními hláskami alebo článkami spojenje tvorja samje slová. Abi ale slová k svojej víznamnosťí náležitej prišli, musja biť ích článki dobre vislovuvanje, alebo jestli sa píšu náležiťe značenje. Dobruo teda vislovuvaňja a písaňja kljesňi cestu slovám k víznamnosťi a preto počituvať sa muože k tvoreňú slov v širšom zmisle. V slovách dobre vislovuvaních alebo písaních je víznamnosť dokonaná, ktorá ako sme už spomenuli najrozličňejšja biť muože. Podla tohoto samo od seba prichoďí nám v ďjele Ivom grammatiki našej rozprávať: I) O hláskach. II) O člankoch a tvoreňí rečí, kďe ťjež 1) o dobrom vislovuvaňí slov a 2) o dobrom písaňí ako k tvoreňú náležjacich povedať sa musí a III) o určilosťi slov, pochádzajúcej z rozličnjeho ích značeňja. Čjastka Ivá. ---------------------------------------------------------------- O hláskach. ---------------------------------------------------------------- Ako sme povedali, hláski sú základnje čjastki slov, najmeňej víznamnje ale pri tom ako základnje velmi duoležitje. Hláski sa na dvoje rozchádzajú a to na tak rečenje samo- a spoluhláski. Običajňe sa ten rozďjel medzi ňimí klaďje, že samohláski samje sa visloviť muožu a spoluhláski bez inších t. j. predchádzajúcich sú ňevislovnje, odkjal sa i v reči našej volajú, ale toto určeňja je ňje docela pravďivuo, bo aňi somohláski bez istjeho príduchu, ktorí sa k „h“ zbližuje, visloviť sa ňemuožu, pre ktorú príčinu sa v reči Réckej samohláski na počjatku alebo osobitňe stojacje vždi alebo ťenkím alebo hrubím príduchom značja. Ale určenja toto, trebas je ňje docela pravďivuo, bije do očú a preto sa ho aj v grammatikách užíva. Určiťejšje a pravďivejšje rečeno, samohláski sú hlas lahšje, čisťejšje a ťekúcejšje vislovení, spoluhláski na proťi tomu hlas tvrdšje, otrjasavejšje a hrubšje vislovení, čo každí lahko rozozná, keď ná príklad „a“ po ňom „b“ visloví. Samohláski sú nasledujúce: a, i, u, e, o, \l\. \r\. V našej reči ňjet žjadneho „y.“ Tam kďe Slováci s Poljakmi hraňičja na pr. v zadňej Orave počuť ešťe visloveňja „y“, ale u inších Slovákou sa vonkoncom vjacej ňeslícha. Všetkje tjeto samohláski muožu i zdĺženje biť a takto potom silabu, v ktorej stoja, predlžujú. Ale u Slovákou ňjet tolko dlhích samohlások, kolko na pr. u Čechou. Velmi málo príkladou vímuc, „e“ (é) a dlhuo „o“ (ó) v opravďivej Slovenčiňe aňi ňeprichoďí, a kďe bi prísť malo, tam sa prvuo alebo inšou samohláskou lebo dvojhláskou odmeňuje alebo v „je“ a druhuo v „uo“ sa rozpúšťa; na pr. u Čechou dobré u Slovakou dobruo u Čechou dobrého, pekného u Slovákou dobrjeho, peknjeho u Čechou múžeme u Slovákou muožeme, Českí kúň, Slovenskí .kuoň. Nachádzalo sa aj v starej Češťiňe toto „uo“, ako na pospol stará Češťina bola o mnoho bližšja k Slovenčiňe ako terajšja, v dňešnej ale ho vjac ňjet. Je v tomto „uo“ zvlášna plnosť a viokrúhlenosť hlasu. K samohláskam sa zbližujú a sú pou-samohláski v našom nárečí „l“ a „r“, dakďe čisto mjesto samohlások stojacje v ktorej prípadnosťi sa za pravje samohláski považuvať muožu na pr. hlbokí, prskota. Že sú oni v takíchto prípadnosťach čistje samohláski, odňikjal lepšje ňevideť ako z nášho narečja, bo sa v ňom práve tak ako samohláski zdĺžiť muožu a spoluhláski zdĺžeňja ňje sú spuosobnje na pr. vĺča, kĺzať, bŕkat, hŕkať. Toto ňjet v žjadnom Slovenskom nárečí, ale je v starodávnej indickej reči, Sanskriťe, ktorá ako najstaršja sestra alebo matka rečí indoeuropejskích najdávnejšje hlasi a podobi zachovala. Češťina v mnohích prípadnosťach, kďe sa „l“ a „r“ ako samohláski užívajú, klaďje ešťe po ňích druhú samohlásku na pr. slunce, dlauhí na mjesto čoho Slovenčina slnce a dlhí hovorí. Dlhje tjeto samohláski vlastňe ňič sú ňje inšjeho ako dvarazi opakuvaná tá istá samohláska, tak teda hovoríme mesto ptaaci, ptáci. I „uo“ ťjež je len zdvojnásobňenuo „oo“, lež ako pre opakuvaňja toho istjeho hlasu, tak ťjež abi sa od razu visloviť mohlo, prvuo „o“ prechádza do „u“ a tím zokruhluje silabu. Keď sa ale rozličnje samohláski spoja a jednim hlasom, tak že sa obe počujú, sa vislovja, povstáva dvojhláska a síce opravďivá, ňeopravďivá keď sa len jedna hláska počuje, do ktorej obe vťekli. Opravďivje dvojhláski v narečí našom sú nasledujúce: „ou“, „ja“, „je“ ale len vtedi keď s inšou spohluhláskou predchádzajúcou lebo vjacej, silabu tvorja, inakšje ňje sú dvojhláski na pr. dvojhláski sú v slovách: kuol, vuol, puojďem, viďja, prjaťel, mljeko, pjecť atd, ňje sú dvojhláski v slovách na pr. volám , volakdo, jahoda, jamka, jaseň atd. kďe už do spoluhlások prechoďja a tak sa aj vislovujú, v horňích ale príkladoch ích visloveňja na samohlásku zaráža. Ďalšje dvojhláski v nárečí našom sú: ai (aj), au, ei (ej), eu, iu, oi (oj) ou, ui (uj) ale len na konci slov, bo ích naše narečja v samích slovách za dvojhláski ňeuznáva, ale jednu z ňích vždi v tejto prípadnosťi to jest „i“ lebo „u“ na spoluhlásku „j“, „v“ premeňuje i tak vislovuje. O tom sa dolu ňižje presvedčíme, kďe i duoležitosť tohoto obratu v reči našej uviďíme. V prostrjedku slova len tam sa muožu za dvojhláski považuvať kďe na konci prvej polovice spojenjeho slova stoja, na pr. dvojhláska, pounoc, pouvečer atď. Opravďivej teda dvojhláski v Slovenčiňe našej sú nasledujúce do hromadi vzatje: „uo“ „ja“ „je“ (v jednej silabe s predchadzajúcou jednou lebo vjacej spoluhláskami) ai (aj), au, ei (ej), eu, iu, oi (oj), ou, ui (uj), uu (len na konci slov). Ňeopravďivích dvojhlások t. j. takích, kďe dve samohláski do jednej sa sťekajú a len ako jedna hláska sa počujú, mi Slováci ňemáme vímuc tu i tam v daktorích kútach Slovenska užívanuo ä, v ktorom „i“ a „a“ t. j. „ia“ do jedneho hlasu eekavjeho sa sťeká na pr. mässo, ríbä, husä atď, toto ale ako pokútno a krem toho hinúce do reči, našej spisovnej ňenáleží. Rusi majú ťjež podobní hlas. Spoluhláski v Slovenčiňe sú nasledujúce, ktorje abi sme istí základ ích sa ďeleňja mali, zaraz podla stroja, ako sa vihovárajú, usporadujeme. Hrďelnie: h, ch, k, g, Plnoústne: ž, š, č, dž. Medzi timíto a jazikovími stojí v prostrjedku „j.“ Jazikovje: l, r, n (ň), t (ť), d (ď), dz, s, z, c. Pernje: p, f, b, m, v. Daktorje hláski prechádzajú v istích prípadnosťach do inších a muožu sa hláskami prjechodními nazvať. Takjeto prjechodnje hláski sú nasledujúce: Prjechodnje hláski. Hrďelnje prechadzajú všetkje a to: h prechoďí do z, ž, na pr. Boh, Bozi, Boží ch „ do s, š, na pr. mňích, mňísi, mníška. k „ do c, č, na pr. vlk, vlci, vlčí. g „ do dz,ď, dž,napr. striga, stridze, zdrúzgať, združďať, fungocem, fundžím. Z jazikovích prechádzajú nasledujúce: n prechoďí do ň na pr. víno, vo viňe. t „ do c, ť, č na pr. ligotám sa, ligocem sa, svjeťim, svjeca, svječka, cesta, cesťe. d prechoďí do dz, ď, dž na pr. hoďím, hádzať, hádžem, voda, voďe, praďjem, pradza. s prechoďí do š na pr. pusťím, púšťam. z „ do ž vozím, zvážam. c „ do č ovca, ovečka. „l“ a „r“ ňeprechádzajú do inších mekších sebe rovních, hoc aj daktorí Slováci tu i tam „l“ mekko vislovujú, čo sa ale len dakďe stáva a jako na pospol platnuo v Slovenskom narečí sa povedať ňemuože, „r“ u Čechou prechádza do prskavjeho „ř“, ktorí zvuk ale Slováci docela ňeznajú. Pernje do žjadnich inších hlások ňeprechádzajú a plnoústne sú tje do ktorích inšje prechoďja. Príčina tohoto prjechodu žjadna ňje je druhá jako účinkuvaňja ťenkjeho „i“ ktoruo ako takuo hrubší zvuk pred sebou do ťenkjeho premeňuje, touto prjemenou lepšu víslovnosť a dobrohlasnosť napomáha. Hrďelnje spoluhláski tenkuo „i“ ňemuože dobre vistáť, a preto ích, keď bi sa predeň dostať mali, na ťensje meňí, ako z príkladou hore viššje poznamenaních sa viďí na pr. mňích, mňísi, Boh, Boží atd. Máme pravda mnoho slov, kďe sa hrďelnje „h“, „ch“, „k“, „g“, s „í“ spojenje nachoďja, ale toto „í“ ňikďe je ňje tam korennuo, lež z druhích samohlások a, e, u, o, y pochoďjace. Toto ostatňje mi už pravda v reči ňemáme, ale bolo dakedi, ako sa i z druhích nárečí Slovanskích i z nášho vlastnjeho ešťe dozvjedame, v ktorom ťjež tu i tam, trebas už len zrjedka, sa vislovuje. K potvrďeňú tohoto muožu slúžiť daktorje príkladi: mi Slováci hovoríme biť, „i“ ale v slove biť vo vízname esse, sein ňje je korennuo lež je z „y“ a toto zase z „u“ pochádzajúce, o čom nás naša Slovenčina presvedčí, v ktorej ešťe mjestamí buť, bula vravíme. Privjedli sme tento príklad len k potvrďeňú toho, že „i“ ňje je všaďe korennuo, kďe sa nadhadzuje. Muože sa ďalej z tohoto ohladu zrovnať chisť s polskím chustka, chichot s laťinskím cachinnus ktoruo je to samuo slovo a vela iních. Máme teda mnoho slov, kďe zaraz po h, ch, k, g, „i“ nasleduje na pr. híkať, chíriť, chiba, kívať, rázgi atd, ale ňikďe tuto ňje je „i“ korennuo lež mjesto inšej samohláski stojí, čo aj Českuo nárečja nám ukazuje,kďe sa všaďe za timíto hrďelními hláskami „y“ píše. — S jazikovími sa „i“ už račej ako s hrďelními prjaťelí, bo sa tje hláski už vjacej s jeho ťenkosťou zrovnávajú. Za jazikovími teda muože stáť „i“ a aj velmi často stáva, a jazikovje teda len do inších prechádzajú keď „i“ vo visloveňí vistaňe t. j. keď sa do ňích tak rečeno preleje na pr. praďjem, pradza, vozím, zvážam, pusťím, púšťam. V ligocem sa atď. je ťjež v „c“ „i“ ukrituo. Ale aňi tento prjechod v takejto prípadnosťi všaďe sa ňestáva na pr. ňehovoríme obrácení ale obraťení, ňje svjec ale svjeť, ňje chodz ale choď atd. a ešťe u nás o mnoho redšje je jazikovích prjechod v običaji, ako v Češťiňe, v ktorej sa skutočňe obracení, vivešení atď. hovorí, predca ale všaďe, kďebi podla tak rečenej praviďelnosťi tato prjemena sa stať mala, sa ňeukazuje na pr. aňi Češi ňehovorja propušceni ale propušťení, ňje svec ale svêť, ňje sez ale seď, ňje choz ale choď, trebas je u ňích običajnuo chûze, viz od viďím atd. Kdo za to reč obviňí, kdo jej to, že ona v rozličních prípadnosťach na všeličo ohlad berje a dobrohlasnosť starostlivo si varuje, na zlú stranu viloží? Leda ten grammatikár, ktorí z dakolko pádou tak rečenje pravidlá reči odťahuje, buďe predhadzuvať v takíchto prípadnosťach reči že je ňepraviďelná a ňeduosledná, ale čo po jeho pravidlách, z ktorích si mnohje sám nastrúhau a reči na silu nastrčiť chceu! Reč má pravda svoje zákoni ale pravidlá grammatikára z dakolku pádou odťjahnutje ňje sú zákonamí reči, ale len náhladi a často čistje vímisli grammatika ktorí reč v svojej zákoňitosťi, v svojej velkej tvorivosťi a rozmaňitosťi ňeposťihnuv. Sto a storazí je reč tvorivejšja, ako um a domisel jedneho človeka, sto a storazí rozmaňiťejšje sa ona vitvorí akobi ju vitvoriu človek jeďiní podla svojich praviďjelok! Reč tvorí si duch národa celjeho, a čo je proťi geniu národa vo svojich vítvoroch mnohje veki pracujúceho domisel človeka jedneho? Sto a sto ňepraviďelnosťí sa v rečach podla tích rečam nastrkaních praviďjelok nachoďí a predca všetko má svoje dobrje príčini! Tak na pr. v grammatikách Českích stojí že za hrubími spoluhláskamí samohláska hrubá, za mekkími mekká nasleduje, a predca jak mnoho razí nárečja Českuo ňič na toto pravidlo ňedáva ale sa od ňeho docela odchiluje! To sú už pravda podla pravidla ňepraviďelnosťi, víminki, mi ale isťíme že tam ňič ňjet ňezákonnjeho, lež všetko vo svojom porjadku. Hrubje samohláski sú isťe a, o, u, ťenšje je „e“ a najťenšje „i“, spoluhláski tvrdje sú podla grammatík Českích b, p, m atď a mekkje podla tích samích grammatík c, č, š, ž atď podla čoho sa i prvuo a druhuo skloňeňja samostatních slov v Českom nárečí rozďeluje, či ale, pítame sa, ňeschádzajú sa hrubje samohláski s mekkími spoluhláskamí a ťenkje samohláski s tvrdími spoluhláskamí i vo vípadoch skloňeňí, a či tím samím reč sa z pravidla ňeposmjeva? Od otec, oráč, muž akože je genitív množnjeho počtu v Českom nárečí, či ňje otcû, oráčû, mužû a dativ či ňje otcûm, oráčûm, mužûm a chlap, dub atď. akže má v lokatíve množnjeho počtu či ňje chlapích, dubích atď. Podla pravidla grammatickjeho bi malo biť v ostatňích chlapoch, duboch ako v našej Slovenčiňe, v prvích v genitíve otcí, oráčí, muží v datíve otcím, oráčím, mužím, ale čo reči do pravidla od grammatika na chitro urobenjeho? [#]_ Staďjalto sa aj to viďí, že naša Slovenčina ňič ňeviňí, keď od otec, oráč, muž zaraz v jednotlivom počťe otca, oráča, muža atď tvorí. Viďeť ťjež podla predňesenjeho ďalekuo nazadostaňja grammatík naších a nájme našej Slovanskej za rečou, i bou bi čas abi sme reč našu už hlbšje viskusuvali. Ňezatracujeme pravidlá, bo oni boli potrebním následkom pozornosťi na reč obráťenej i sú znakamí počínajúceho skusuvaňja ducha, ale mali bi sme reč od ňích t. j. takích, ktorje ňje sú opravďivími jej zákonamí, odopnúť a rozmaňitú tvorivosť reči našej i opravďivje zákoni, ktorích sa ona drží, úplňe poznať a viskusuvať. — Z ohladu prjechodu spoluhlások ešťe to musíme poznamenať, že nárečja naše, v ktorom kďe meňej spoluhlások prechoďí ak v Českom, vetšú o mnoho má príchilnosť lež toto ako v samohláskach tak aj v spoluhláskach k plnším, hučňejším a vírazňejším hlasom, mjesto ktorích v Češťiňe dosť husto ťekúcejšje a šleptavejšje sa ukazujú. Narečja naše v tomto ohlaďe stojí v prostrjedku medzi timí nárečjamí, ktorje mnoho a timí ktorje ňevela spoluhlások meňja, ako ono ťjež v prostrjedku sa nachoďí z ohladu dlhích a krátkich samohlások medzi nárečjami Slovanskími, z ktorích jedni ako Českuo moc dlhích a inšje ako Polskuo atď žjadnich dlhích samoshlások ňemajú. Tjeto dve krajnosťi spojuje naše nárečja Slovenskuo v peknú rozmaňitosť. Čo ešťe do daktorích jednotlivích hlások, máme o ňích nasledujúce poznamenať: V Českích grammatikách stojí že v narečí Českom vo vlastních slovach sa, „g“ ňenachoďí, čo je aj skutočná pravda, na naše ale nárečja sa toto celkom vsťjahnuť ňemuože, bo mi máme dosť slov, v ktorích sa opravďivuo „g“ nachádza a tak docela ako laťinskuo lebo récko „γ“ vislovuje, na pr. gnáviť, ligotať sa, gúlat, gamba, gunár, gágor, glgot, mjazga, ogrmáň, galiba atd. I z tohoto ohladu naše nárečja stojí v prostrjedku medzi narečjamí Slovanskími, bo jedni majú mjesto „h“ skoro všaďe „g“ druhje zas mjesto „g“ v druhích narečjach običajnuo svoje „h“, naše má i to i to, ako mu kďe ktoruo treba. Ako „g“ tak Česi ňemajú aňi „dž“,mi ale máme na pr. džavotať, vrndžať, hádžem atd. Mjesto tohoto je u Čechou „ž“ v običaji. Z jazikovích Česi ňemajú ťjež „dz“, Slovenčina ale ho často užíva, na pr. hádzať, pradza, chuodza, mládza, medza atd. V tíchto slovách odmjeňajú Česi naše „dz“ hláskou „z“, bo hovorja házet, příze, chûze atd. Mjesto toho ale majú Česi z jazikovích „ř“, ktorjeho mi ňemáme a ho alebo len prostím „r“ alebo „r“ s dvojhláskou spojením odmjeňame na pr. českí stolář, masář v hoře , slovenskí stolár, mesjar, v hore, českí řeka, přechod slovenskí rjeka, prjechod atd. I Poljaci majú ř (rz) ktoruo sa nám mekšje zdá biť lež Českuo. Z perních Česi ňemajú „f“ mi ale i túto hlásku máme, na pr. fúkať, fujavica atď. Ohladom na višespomenutí prjechod a vislovuvaňja hlasok sú oni hrubje a mekkje a medzi timíto v prostrjedku stojacje stredňje. Hrubje spoluhláski: h, ch, k, g, l, r, n, t, d, p, f, b, m, v. Mekkje: ž, š, č, dž, ň, ť, ď. Stredňje: s, c, z, dz. Hrubje samohláski: u, o, a. Mekká: i. Stredňja: e. Duoležití je krem toho rozďjel hlások v našej Slovenčiňe na ťemnje a hlasnje z ktorích prvje ťemňejšje, druhje hlasňejšje zňejú: :: Ťemnje Hlasnje ch, k, h, g, š, č, j, t, s, c, ž, dž, p, f. l, r, dz, z, b m v a, i, u, e, o. Obojakje t. j. takje, ktorje hňeď ťemňejšje, hňeď hlasňejšje počuť sú „n“, „d.“ Duoležitosť tohoto rozďjelu nájme v pravopise sa ukáže. Običajňe kladú sa v grammatikách hláski nasledujúcim porjadkom: a, b, c, č, d, (ď) dz, dž, e, f, g, h, ch, i, j, k, l, m, n, (ň), o, p, r, s, š, t, (ť), u, v, z, ž. Čjastka Iihá. ---------------------------------------------------------------- Odďjel 1ví. ---------------------------------------------------------------- O tvoreňí slov. ---------------------------------------------------------------- Keď sa hláski spolu zoberú a to tak, že k jednej lebo vjacej spoluhláskam pristúpi samohláska lebo dvojhláska a takí sklad jedním dúškom visloviť sa dá na pr. bu-ďe-me Slo-vá-ci atd. povstávujú silabi, ktorje v sklaďe samích slov zovú sa článkamí. Lež muože silaba záležať i len z jednej jeďinej samohláski na pr. v slove po-i-hrá-vať. Silabi sú o mnoho víznamňejšje ako samje hláski, bo oni už jestli sú korennje na pr. bor, hub, rob, kon, kal atď. roďeňja sa pochopu samjeho t. j. toho predstaveňja, ktoruo v slove vijadriť sa má, označujú alebo aspon naň pozďaleki ukazujú, trebas človek ešťe najčasťejšje v ňeistoťe je čo za pochop sa vitvorí. Ale muožu osobitnje silabi, jestli sami peň slov na pr. krá (l), noc atď. robja, pochopi už určito vijadruvať. Silabi peň alebo koreň ňetvorjace aj s daktorími prostími korenními silabamí na pr. du, de, ni, ri, pi, si atď. sú pravda bez víznamu a aj bez ukážki naň, predca ale už i tjeto v spojeňí s pňovími alebo s korenními víznamnosť nadobúdajú na pr. hrá-vať, kďe ostatňja silaba časťejšje opakuvaňja hri viznamenáva, stol-ár, srd-eč-ko atd. Ako hláski sú koreňe slov, tak silabi muožeme pňe slov nazvať, a práve pre toto sú oni základním tvorivom pochopou a tím samím slov samích. Všetkje indoeuropejskje reči, ku ktorím v Asii indická, starodávna zendická, afghanská, perská, armenská, v Europe récka, rimská, galská, germanská, litevská a Slovanská patrí a ktorje sú koruna všetkích jazikou ludskích ako samje plemená predok celjemu ludstvu v historii vedú, majú jednoslabičnje koreňe, čím sa od rečí semitickích: židovskej, arabskej, a starodávnej fenickej ďelja, majúcich po dve silabi v každom koreňi. I samá táto vlastnosť rečí indoeuropejskích dáva ím prednosť pred rečamí semitickími, bo z jednoslabičních koreňou vetšja bohatosť odvodou, vetšja rozmaňitosť pochopou virastá a o moc vetšú určitosť pripúšťa, jako sa to s koreňamí dvojslabičními zavreními, rozmaňitjemu rozviťú a určeňú o mnoho meňej prístupními stať muože. — Všetkje koreňe v rečach našich indoeuropejskích a tak aj v našej Slovančiňe sú dvojakjeho spuosobu, a síce alebo koreňe tak rečenje slovesnje (radices verbales) alebo všemennje (radices pronominales); z prvích pochádzajú slovesá, samostatnje i prídavnje mená, z druhích všetkje všemená, puovodnje predložki, mnohje príslovki, spojki a inšje čjastočki reči. Dlhá sa o to hádka medzi učeními vjedla, či samostatnje s prídavními menamí od slovjes či slovesá od samostatních mjen pochoďja, ale aňi jedno aňi druhuo isťeňja v svojej krajnosťi ňje je pravďivuo, hoc obe dačo do pravdi majú. V oboch tíchto isťeňjach je to pravďivuo, že i samostatnje mená i slovesá od spoločnjeho koreňa pochoďja, ňepravďivuo ale to, že bi alebo slovesá od mjen samostatních alebo mená samostatnje od slovjes pochádzali, lež pochádzajú obe z jedneho koreňa a to ako sme už rekli z tak rečeních koreňou slovesních, ktorje bi sa práve preto že sa ňje len slovesá ale aj samostatnje mená v ňích započínajú inakšje volať mali ale už podla običaja sa len tak menujú. Tak na pr. od koreňou slovesních čud, kup, pln pochoďja i samostatnje s prídavními menamí i slovesá; od čud: čud-o, čud-ák, čud-ní, čud-uvať sa; od kup: kúp-a, kup-ec, prje-kup-ní, kúp-iť, kup-čiť, kup-uvať; od pln: pln-í, plň-iť atď. Ešťe i to o koreňach blúdno domňeňja u daktorích panuje, akobi oni boli museli bez všeťkích určitosťí t. j. označuvaňja istích pochopou nanajprú v reči o sebe bívať a potom že bi sa boli prilepúvaňím rozličních čjastočjek slová pomalí z ňích tvorili, a druhí zase mislja práve na proťi, verjac že koreňou takích samích o sebe v reči ňikdi ňebolo, a že sú len učeních vímiselki. J jedno i druhuo domňeňja v svojej krajnosťi je ňepravďivuo, predca ale každuo dačo pravdi má, lež aňi toho aňi druhjeho domňeňja nasledovňíci vec ako sa má ňerozumejú. Koreňe osobitnje boli len takje v reči, ktorje sú aj slová t. j. ktorje aj pochop dajakí vijadrujú na pr. kal, plav, plod, plosk, plk atď. ale koreňou osobitních, ktorje určití pochop ešťe ňeoznačuvali, v reči aňi nanajprú ňebolo, bo človek zaraz rečou predmeti, nájme pochopi vijadriť musí, inakšjebi to čo chceu ňevisloviu a aňi sám túžbu svoju, visloviť sa, ňeuspokojiu aňi druhím zrozumiťelním ňebou. V tomto teda zmisle koreňou osobitních ňebolo, keď sa ale vezme ohlad len na značeňja, ktoruo s tím lebo s tím koreňom, s timí lebo s inšimí hláskamí sa spojuvalo, teda pravda koreňe t. j. ňje vo forme odseknutích, osobitních čjastočjek ale ako hláskovitje čjastočki ten lebo druhí pochop v sebe zavinujúce boli, a tjeto víznamnje čjastočki sa s timí lebo š insimí tvorivimí čjastočkamí spojuvali a podla rozličnjeho spojeňja rozličnje pochopi vijadruvali na pr. ťem (t'm) je koreň, od tohoto teraz ak sa s ňím rozličnje tvorivje čjastočki spoja rozličnje slová pochadzájú: t'm-a, ťem-ní, ťem-ňica, ťem-ňjet, s-tm-jevať sa atď. V reči: tm jako tm o sebe odseknutuo sa ňenachádzalo bo je len roďjaci sa pochop, ale bolo vždi len alebo ako tma alebo ako ťemní, ťemňjeť atď. lež predca bolo značeňja s hláskami ťem (t'm) vedno zobraními spojenuo i pred tma i pred ťemní, ťemnjeť atď. t. j. ono leží v ťem (t'm) a povedomja nasamíprú hovorjacich luďí vždi toto s hláskamí prípomenutími spojenuo značeňja na ume malo a vždi mu ho s timí lebo s druhími tvorivími čjastočkamí spojenjemu v rozličnej určitosťi dávalo. Učení luďja teda koreňe ňenavimíšlali, ale ích len k poznaňú úplnjemu tvorivosťi slov od rozličních tvorivích čjastočjek porozďelúvali, a tak rečeno v nahoťe svojej predstavili. Držali sme za potrebnuo toto na mjesťe prítomnom predňjesť, abi sa značeňja koreňou v reči dokonále vilúšťilo. Čo sa skladu koreňou v reči našej tíka, podla toho sa oni na dvojakje rozďeliť muožu, alebo sú čistje samo-lebo spoluhláskovje na pr. a i, m, n, t, akích len málo biť muože, alebo sú zmješanje t. j. zo spoluhlások a samohlások lebo dvojhlások zloženje a jednu lebo vjacej spoluhlások majúce a potom otvorenje t. j. na samohlásku sa končjace, alebo zavrenje t. j. na spoluhlásku vichadzajúce na pr. va, vi, bo, bu, po, pu, na, nu, da, du, uf, (up) um, or, uch, uk, vin, vel, ved, vid, par, pich, mor (m'r), maz, ros, div, dich, (d'ch) vrje, plu, slu, sla, smje, vran, vrch, blat, blah, plav, plam, mrz, lask, lusk, dlh, drob atď. Koreňe teda sa rozvrhujú na: I. Koreňe čistje samo — lebo spoluhláskovje a II. Koreňe zmješanje a tjeto A) s jednou lebo vjacej spoluhláskamí a tjeto zas a) otvorenje b) zavrenje. Do grammatiki nárečja ňepatrí vipočituvať všetkje koreňe reči, lež do grammatiki jazika celjeho, čo sa v grammatike Slovanskej zrovnávajúcej stať má. Slávni náš Dobrovskí vipočítau koreňe reči Slovanskej vo svojej grammatike nárečja Staroslovanskjeho, kďe to vjacej prislúchalo, a načítau všetkích úhrnkom 1605, ktorí počeť ale je isťe prehnaní. Vetší počeť staďjal višjeu že Dobrovskí dosť často ten istí koreň v rozličnom sklaďe ako rozličnje koreňe uvádza na pr. blist a blesk a inšje. Keď sa ku koreňom. prirazja istje čjastočki, ktorje ím úplní víznam dajú, stávajú sa celje slová. Čjastočki tjeto dobre sa muožu nazvať príveskami a že z koreňou, davajúc ím uplní víznam, slová už dokonalje tvorja, volať ích buďeme tvorivími príveskamí. Mnohje síce koreňe sú už samje slová, dostávajúc zaraz víznamnosť úplnú, ale o mnoho vetšja časť len vtedi, keď sa k ňím tvorivje príveski prirazja, do víznamnosťi slov dochádza. Príveski tjeto sú tjež alebo čistje samo a spoluhláskovje, na pr. a, o, i, j, v, m, n, d, c, alebo zo spoluhlások i samohlások zloženje na pr. an, ov, oš, as, st, sk, zn, stvo, ca, na, atď. Samohláski pred príveskamí stojacje ako na pr. an, al, oš, osť ňeprislúchajú vždi k samím príveskam ale sú v najvjacej prípadnosťach len pomocnje, ktorími samje príveski ku koreňom sa pripínajú, na pr. cnosť, milosť „o“ ňepatrí k príveskám ale len prívesku samú st ku koreňu ct'n, mil pripína a teda vlastňe slovo z tíchto čjastok záleží cn-o-sť, mil-o-sť, čo sa i z častjeho meňeňja samohláski pred vlastnou príveskou stojacej poznáva na pr. ošust, bolesť i z toho že často tam, kďe jej ňetreba, odpadá na pr. plú-šť (plu-v-ia) ako aj z toho že tam, kďe k samej príveske náleží a koreň sa na samohlásku končí, silabu predlžuje na pr. pa-an (pán). Koncovki v skloňeňjach slov samostatních i prídavních, v stupňuvaňí tíchto ako aj v skloňuvaňí slovjes ňič šú nje inšje ako takjeto príveski tvorivje, pravda zvlášťe v skloňeňí mjen samostatních i prídavních často už velmi pohubenje. Čo sa puovodu tíchto tvorivích prívesák tíka, sú oni všetkje od koreňa všemená bo timíto sa pochop spredmetňuje, určuje, činnosť zosobňuje a určito vistavuje. V behu času pravda straťilo sa povedomja to, že sú oni všemená, bo sa s koreňamí slov tak rečeno v jedno zljali a pre všeljake príčini dobrohlasnosť, zrazeňja sa s odporními samo-lebo spoluhláskamí staňja svoje na konci rozlično popremjeňali, predca ale od pozornjeho badača, ktorí i druhje príbuznje reči pilňe prešjeu a zrovnávau, sa jako všemená poznajú. Viložeňja tíchto tvorivích prívesák a skusuvaňja, akuo v ktorej všemeno leží, do grammatiki našej ňepatrí, lež do grammatiki bádavej Slovanskej, v ktorej sa celá reč naša v svojom stroji viloží a visvetlí. I to ešťe poznamenáme, že často v jednej príveske vjacej všemjen leží spojeních na pr. v príveskách skí, stvo atď. K lepšjemu porozumeňú tvoreňja slov na pospol po predku dakolko príkladou doveďjeme a ďalej potom tvoreňja jednotlivích článkou reči obzerať buďeme, ktorím spuosobom rozoberúc tak rečeno reč, k zrozumeňú jej mnoho dopomuožeme. Vezmime na pr. koreňe: voj, ven, val, par, mor (m'r), ljek, rod, rjad, taj, zna, koň, vln, vlad, prav, drjem a viďme na tíchto príkladoch tvoreňja na pospol v našom slovenskom nárečí: Od voj (koreň, peň a slovo) voj-na, vojen-skí (peň vo-j'n), vojen-stvo (ten istí peň), voj-ak (peň voj), vojač-iť mjesto vojakiť (peň vojak), boj-ovat alebo Slovenskí boj-uvat, boj-uvau, boj-ujem („j“ mjesto „v“ peň boj), bojuv-ávať (peň bojuv alebo bojov), bojov-ní (peň bojovn), bojovň-ík (peň bojovn) bojov-ňíc-ki (peň bojovňík) bojov-ňíctvo (peň bojovňík). Od ven (koreň slova) veň-jec, venč-iť (peň slova venc; Nom. veňjec Gen, venc-a), venč-ení (ten istí peň). Od val (koreň slova) val-isko (peň val) vál-ov (peň ten istí) valov-isko (peň válov), val-ím sa, val-iť sa atď, vál-ať sa (peň val). Od par (koreň slova) par-a (peň par), par-ní, par-oví, par-iť sa atď. (peň par). Od mor (m'r, koreň i peň aj slovo, mor, moru atď,) mor-ní (ten istí peň), mor-ím sa (ten istí peň) mor-oví (ten istí peň) morov-atí (peň morov) morovať-jeť, morovať-jem aťď. (peň morovat). Tak i hrb, hrb-atí, hrb-ať-jeť; skal-a, skal-ní, skaln-atí, skal-nať-jeť; kosť, kost-ní, kostn-atí, kostnať-jeť-jem a mnohje inšje slová. [#]_ Od mor (m'r) pochoďí aj s-mr-ť, smrť-ím, atď. Od ljek (koreň i peň, aj slovo) lječ-iť-im (peň ljek, v slo-vese „k“ pred „i“ prechádza do „č“) lek-ár (ten istí peň; prvá silaba traťí svoju dlhosť bo druhá dlhá ostáva), lekár-iť-ím (víkonávať umeňja lekársko, peň lekár, tak aj sto-láriť od stolár, mes-jariť oď mesjar, krčmáriť od krčmár atď.: kolká to bohatosť a rozmaňitosť forjem v našej Slovenčiňe) lekár-eň (ten istí peň) lekár-stvo (ten istí peň) lekár-ski (tjež ten istí peň) atď. Od rod (koreň i peň aj slovo) rod-ní (peň rod), roď-ím sa (ten istí peň) rod-ák(ten istí peň) roď-ina (tak ťjež. Ňikďe je ňje toto slovo víznamňejšje ako v našej Slovenčiňe) roďin-ní (peň roďin) atá. Od rjad (koreň i peň aj slovo) rjad-ni (peň rjad) rjaď-im sa (peň ten samí) rjad-ok, po-rjad-ok (ten samí peň) po-rjadk-oví (peň porjad'k) porjad-ať (peň rjad), usporaduvať uvau, ujem (peň ten istí) atď. Od taj (koreň slova) taj-ní (peň taj). tajn-ost (peň tajn) tajom-ní (peň tajn s predhoďením „o“ kďe sa hláska „n“ zdvojnásobňila a prvuo „n“ na „m“ premeňilo, alebo až je „m“ korennuo, musela bi sa prijať forma taj-omí), tajomn-osť (peň tajomn alebo tajonn), tajom-stvo (peň tajom alebo tajon) tajomň-ica (peň tajomn), tajomň-e (peň tajomn) taj-ím (peň taj) atď. Od zna (koreň slova) zná-mi (peň slova zná) znám-osť (peň slova znám) znam-eňja (peň slova znam), znameň-ití (peň slova znamen) znameňit-osť (peň slova znameňit), znám-ení (oznámení, obznámení peň slova znám) znamen-ám (peň slova znamen) zna-k (peň slova zna), znač-ím (peň slova znak s pre-meňením „k“ pred „i“ na „č“) po-znač-ujem, uvau, uvať (peň slova znač) znač-ní (peň slova znač) znač-itosť (peň slova znač) zna-ťel (peň slova zna), znaťel-stvo (peň slova znatel) zná-m, u, ť, uzná-vam, u, ť, uzna-lí (peň slova zna) atd. Od kon (koreň slova) koň-jec (peň kon) zákon (ten istí peň) konč-ím (peň konc) konč-ina (peň konc) konč-ití (peň konc) koričit-osť (peň končit) koňeč-ní (peň konc) konc-uvať, uvau, ujem (peň ten samí) konč-jar (peň konc s premeňením „c“ do „č“), kon-ať, skon-ať, skon-ávať, dokon-alí (peň kon) atď. Od vln (koreň slova} vln-a (peň vln) vlň-iť sa (peň vln), rozvlň-jevať sa (ten samí peň) rozvlň-ení (ten samí peň) vlň-istí (ten samí peň) atď. Od vlad (koreň slova) vlád-a (peň vlád) vlád-ni (ten samí peň), vlad-ár (ten satní peň) vladár-iť (peň vladár) vladár-eňja (ten samí peň) vladár-ov (ten samí peň) vlad-ika (peň vlád) vlád-nuť (ten samí peň), vlád-ať sa (ten samí peň} atď. Od prav (koreň peň aj slovo) práv-o (peň práv) prav-í-á-uo (ten samí peň) prav-iť-im-iu (ten samí peň Slováci „p“ na ínšú pernú „v“. zameňujú a hovorja vraveť) prav-ota (ten samí peň) pravoť-iť sa (peň pravot) pravoť-jevať sa (ten samí peň) prav-da (peň prav) pravď-iví (peň pravd) pravďiv-osť (peň pravďiv) spravod-liví (peň pravd s predhoďením „o“) spravodliv-osť (peň pravodliv) spraved-lní (peň pravd) spra-vedln-ost (peň spravedln} ospravedlň-uvať sa (peň spravedln), ospravedlň-ení (peň spravedln) atď. Od drjem (koreň slova) drjem-ať (peň drjem) drjem-aňja (ten istí peň), drjem-avať, podrem-uvať (ten istí peň) drjem-oš (ten samí peň) drjemoš-iť (peň drjemoš) drjem-ota (peň drjem) drjemot-liví (peň drjemot} atď. Z doňeseních príkladou muože sa spuosob tvoreňja v nárečí našom a podla toho i v inších nárečjach Slovanskích dobre poznať, lež spolu muože sa aj staďjalto naramná tvorivosť reči Slovanskej viďjeť, v ktorom ohlaďe Slovančina nad inšími indoeuropejskími rečamí visoko stojí. Aňi inakšje bi ňebola mohla Slovančina naša do tolkích narečí sa rozrásť kebi ňemala túto na ďiv velkú tvorivosť. Ukazuje to, ako sme už aj v úvoďe rekli, na velikú bohatosť, pochoplivosť a živosť Slovanskjeho ducha, v čom on medzi inšími národamí sotvá rovňe má. Lebo čo to za tvorivosť v reči Slovanskej, keď ona najprú od koreňa samostatnje i prídavnje mená, a vedno s timíto slovesá odvodzuje, z natvoreních samostatních i prídavních mjen novje slovesá tvorí, tíchto pochopi rozmaňito rozširuje, zúžúje, zveličuje, zmenšuje a všaďe všetkjemu vlastnje formi dáva?! Abi táto tvorivosť ešťe lepšje do očú padla, doňesjeme a podla seba postavíme ešťe dakolko príkladou, pri ktorích sa aj na druhú reč obozreme a bohatú tvorivosť našej tím zreťelňejšú urobíme. Vezmime na pr. koreň tm, tem. Staďjalto pochoďí tma, tmaví, ťemní, stmjevať sa, zatmeť sa,ťemňjeť (on oťemňeu). Akože nám rozďelí Ňemec tmaví a ťemní? finster a dunkel sú ďve slová u nás ale to samuo slovo v dvoch rozličních formách. Akože nám Ňemec víloží stmjevalo sa, tmelo sa, zatmelo sa, oťemňelo? es wurde finster! kolko tu slov a ako je to ňeúplňe proťi nášmu viloženuo! Kebi Ňemec chceu dokonále to vijadriť čo mi vijadrujeme, museubi asi takto sa visloviť: es wurde nach und nach allmälig finster, es wurde plötzlicher finster, es wurde finster, es ist dunkel geworden! Čo tu pomoci a jako je tá každá pomoc slabá proťi nášmu malovnjemu predstaveňú! Vezmime na pr. koreň len. Z len pochoďí leňiť sa (leňí sa mi), leňoch, leňiví a z leňoch zase leňošiť, zleňošiť sa, leňošjevať, z leniví leňivjeť. Ako nám toto poprekladá Ňemec, menovito tjeto tri ostatňje? Vezmime koreň blk. Z ňeho pochoďí blkot, blkotaví, bĺkať bĺknut, blčať, zblčať a z blkot zas blkotať, blkotávať kdo nám to v inších rečach jednim slovom z jedneho koreňa tvorením preloží? Kďo nám podobňe preloží z plesk pochoďjace pleskot, pleskotať, plesknúť, pljeskať, popleskávať, popleskúvať, vipleskuvať, plešťiť, viplešťjevať, viplještať, kdo sadať, sadnúť, seďeť, sedať, sedávať, sedávavať, sedkať a inšje bez počtu? A kebi sme ešťe všetkje tvoreňja inších narečí Slovanskích poprivádzali, kolkuo bi sa nám pred očima vistrelo bohatstvo! Ňevjeme ešťe oceňiť reč našu, a mnoho nachoďí sa medzi namí ešťe takích, ba muože sa rjecť, že to obecnuo domňeňja ešťe u nás panuje, že nárečnosť reči našej je planá a čim skuor vikoreňiť sa majúca, ale tím všetkím musí sa do prosta povedať že ňeznajú reč našu. Prídu časi i úplnjeho poznaňja tejto a poveďje sa čas ten za ruku s duchom láski a dobroti, ktorou dícha svet Slovanskí. Viďeli sme hore viššje v dakolko príkladoch tvoreňja napospol z tak rečeních koreňou slovesních, z ktorích ako sme už hore viššje pripomenuli jedna čjastka reči, a to slovesá, samostatnje a prídavnje mená a z tíchto zase moc príslovjek sa tvorí. Druhá čjastka reči pochádza z koreňou všemenních, bo z ňích velmi mnoho príslovjek, všetkje korennje predložki, spojki a inšje čjastočki reči sa odvoďja. Že sme ale príkladi z jedneho tvoreňja uvedli, uveďjeme ťjež aj z druhjeho, t. j. tvoreňja z koreňou všemenních na pospol. :: Koreňe všemennje, Všemená, Príslovki, Predložki, Spojki, Víkrikňíki. „a“ akí aha o, ob, od a, aj a ako ale aha ach (ana) on áno na aňi nono ňje ňebo no ňi (lebo) no „i“ iní, inší inam inohdá — i, i (ináč)inakšje inďe „j“ jen (len) jaj „v“ (ov, oví) u, vi uu vo, vš.(vz) „k“ kí, kdo, kedi kďe k ktorí, kolkí kolko ko ku kam „c“ čí čo čože ces či cit „t“ ten, takí taktu to tolkí tam, (teď) tuná taďjal „s„ (sij, sija, sije sem s, so síce se v Staroslovenčiňe) skaďjal zo) Príkladi tjeto nám postačja, ktorje zreťelňe ukazujú, ako z koreňou všemenních najprú samje všemená, potom aj druhje čjastki reči sa stávajú. Príveski tvorivje sú najvjacej zas inšje všemená a často príveski ňič sú ňje inšjeho ako všemená skloňuvanje na pr. sem, tam, kam, inam, inohdá, taďjal, staďjal atď. Obšírňejšje tejto veci rozvíjaňja sem ňeprislúcha. Čudno sa hádam daktorjemu zazdá, ako príslovki, predložki, spojki a víkrikňíki zo všemjen povstať muožu, ale keď človek dlhšje o veci premíšla uviďí, že tu ňič ňjet ňeobičajnjeho a núťenjeho lež je všetko v svojom porjadku, čoho ale víkladom sa mi na mjesťe tomto zabávať ňemuožeme. Čo sa tvoreňja zloženích slov tíka, muožu sa oni v bohatotvornej reči našej na všeljaki spuosob skladať, a to muožu sa slová z koreňou slovesních odvoďenje skladať jedno s druhím a tak ťjež aj slová z koreňou všemenních pochádzajúce, a muožu sa okrern toho skladať slová pochodu z obojakích koreňou. Je síce už najvetšja čjastka slov, ktorá sa za prostje slová drží, zložená, ako sa o tom každí lahko presvedčí, kdo pilňejšje na tvoreňja slov, ako sme hore viššje viložili sa ozre, bo k najvjacej slovám a síce k samostatním, prídavním, počtom, slovesám, všemenám a mnohím príslovkám prikladajú sa príveski a v najstaršej reči istotňe ku všetkím sa prikladali, ale že už u nás povedomja tohoto zložeňja sa straťilo, držíme slová len s príveskou zloženje za prostje, a to tím skorej že sa takimíto slovamí vjadruje pochop prostí, puovodní bez všetkjeho opisuvaňja, v slovách ale ktorje mi za zloženje držíme, ukazuje sa už pochop vjacej opisujúci a z puovodnjeho všeljako ohnutí; ňepadňe nám na misel v slovách chrobák, mesjar, dobrí, dobrá, ten, inší, muoj, robím, robíš, dňes, krásňe atď. hladať slová zloženje a sú predca takje, bo už povedomja spojeňja koreňou a pňou s príveskamí sa u nás dávno straťilo a príveski ako slová o sebe už ťjež dávno biť prestali, ale v slovách na pr. beločervení, krutohlaví, zimozelen, tento, prechádzam, nadávam atď. zložeňja zaraz poznáme, bo obe čjastki zložeňja sú ešťe dosjal ako slová o sebe užívanje a pochop z ňích vitvorení je alebo zložení alebo len živejšje opisujúci, určiťejší a z puovodnjeho ohnutí. O tvoreňí prvom, ktoruo aj ako skladaňja považuvať sa musí, už hore viššje sme obšírňejšje hovorili, tuto teda nám nasleduje pohovoriť o tvoreňí druhom, v ktorom sa dve o sebe stojacje a svoj vlastní víznam majúce slová vedno spojujú. — Povedali sme že toto spojeňja mjesto mať muože medzi slovamí z koreňou slovesních pochádzajúcimí a ťjež aj medzi timí z koreňou všemenních odveďeními, slovom medzi oboma o sebe a aj v spojeňí jeďnich s druhími. Nanajprú obzreme spojuvaňja prvuo: Samostatnjeho slova so samostatním: stoleťja, vlnobiťja, hromobiťja, kosodrevina, ribolovec, zemeplaz atď. Samostatnjeho slova s pridavním a naopak prídavnjeho s prídavním: zimozelen, bohumilí, bruchopasní, žltopisk, belochvost, visohnát, belohlaví, sladkohlasní, cudzozemec, ostrovťipní, dobrovolní, starodávni, radodajní, krátkozrakí, krutohlaví, velkomiselní, blahoslavení, lahkomiselní atď. Samostatnjeho slova s koreňom slovesním a naopak, prídavnjeho so slovamí: noclah, pivovár, medojed, domolub, ňeznaboh, trasorítka, močhuba, vidrigroš, dobrorečiť, blahoslaviť, prostopašiť. Tjeto ostatňje muožu aj tak považuvanje biť ako spojeňja príslovjek so slovesamí, čo je pravďivejšje. Príslovjek z koreňou slovesních pochádzajúcich s inšími slovamí z tích samích koreňou: horenos, darmotlach (áč) horedržaní, vo vízname príslovjek: kolkorazí, velarazí, kolkol, horeznački atď. Spojeňja slov z koreňou všemenních pochádzajúcích. Všemena so všemenom: tento, tensamí, kdosi, čosi. Všemeno „si“ ňeužíva sa síce u nás už ako samostatnuo, ale v Staroslovenčiňe stáva ono docela o sebe. Príslovki so všemenamí, všemená so spojkamí a naopak: tamten, henten, ňijakí, dajakí, ňikdo, ňjektorí, (daktorí) kdože, čože, ledajakí, ledakdo, hockdo, dakdo atď. Príslovki s príslovkamí, so spojkamí, predložkamí a naopak: tam taďjal, henhore, semtam, dakďe, hockďe, ledajako, pozďe, potom, odsjal, staďjal, odinul, odňikjal atď. Spojki so spojkamí, predložki s predložkamí: ažbi, jestliže, ledabi, popod, ponad, poza atď. Skladaňja slov z obojakích koreňou pochádzajúcich. Tuto je užívanuo spojeňja všemjen so samostatnimí, prídavními, slovesamí, príslovjek so samostatními, s prídavními, so slovesamí a tak rovňe aj predložjek so samostatními, prídavními, slovesami a príslovkamí a tento ostatňí skladaňja spuosob je na slová najbohatší. Všemena so samostatním: samouk, inoverec, sebevolnosť, samoláska; s prídavními: samospasiťelní, samodruhá, sebevolní, so slovesom: samopašiť atď. Príslovki so samostatními: ňevera, ňerozum, s prídavními: ňebohí, ňerozumní, so slovesamí ňenáviďeť atď. Predložki so samostatními: otok, okolja, ohlavok, obočja, odpoveá, úraz, úhrnok, úrad, úvetrja, pokoj, povetrja, podvod, podlážka, podkova, predmesťja, prorok, prechádzka a mnoho inších. Predložki s prídavními: bezbožní, bezpeční, pobožní, nárožní, obšírni, zastaralí, zalúbení, počerní, obstarní, nahluchí atď. Predložki so slovesamí: spovedať, ošaťiť, udrjeť, utopiť, vkročiť, vínsť, viložiť, popovedať, pošinúť, poraziť, nasoliť, zapchať, zohnať, zobrať, obuť, obráťiť, obesiť, odpísať, odstaviť, poďkopať, nadbehnúť, rozkázať, zabráňiť a mnoho inších. Jestliže predložka samohláskou sa končjaca s počjatočnou samohláskou v slove iďem sa stretňe, povstanú zmeni a síce keď sa predložka končí samohláskamí a, e, o, u stjahnu sa dve dotíkajúce sa samohláski vedno a povstaňe dvojhláska na pr. najďem (naiďem) prejďem, duojďem, ujďem atď. jestli sa ale predložka samohláskou „i“ končí, sťečú v dlhú samohlásku na pr. víďem (viiďem), príďem atď. Tak aj vímuc mjesto víjmuc, prímem mjesto príjmem. Predložki s príslovkamí: okolo, naozaj, náročki, najvjac, naspet, naopak, nahlas, naschvál, nájme, pospolu, pozajtri, pomalí, ukrijomki, ukradomki, vuokol, zaraz, zdola, zrovna, zaroveň atď. Slová s tak rečeními ňerozlučiťelními predložkamí spojenje vlastňe bi sa mali do tvoreňja prvjeho počituvať, bo tje predložki o sebe nestávajú. Považujúc skladaňja slov z koreňou slovesních, všemenních a obojakích pochádzajúcich, najďeme že inší v skladaňí slov z koreňou slovesních odvoďeních a inší pri slovách zo všemenních koreňou a obojakích pochádzajúcich panuje zákon, bo v tíchto s malími víminkami pri zložeňí všemjen so samostatními a prídavními a v dakolko inších slovách, kďe zbeh istích hlások dajakje prjemeni robí na pr. vuokol (mjesto vókol) slová v zložeňí tak docela ostávajú ako stoja o sebe, čo každí príklad toho skladaňja lahko poisťí na pr. ten-to = tento, tam-ten = tamten, ňi-kdo = ňikdo, hoc-kďe = hockďe, po-pod = popod, po-vetrja = povetrja, o-šaťiť = ošaťiť atď. v druhích ale slovach t. j. v tích, ktorje z koreňou slovesních pochoďja, keď sa skladajú, s malími vínimkamí pri prvom slove v sklaďe prjemena sa stáva, na pr. žltí a pisk = žltopisk, dom a lub = domolub, visokí a hnát = visohnát, zem a plaz = zemeplaz atď. Skaďjal pochoďí tato prjemena, čo je ona a jako sa má vzjať? Prjemena pochoďí bez všetkej pochibi staďjal, že zo dvoch slov má sa jedno slovo zložiť, a že slovo ostatňje je hlavňje, ktoruo pochop viráža a spredmetňuje, prvuo teda len vjac ako slovo prídavnuo sa považuje, musí sa toto po hlavňom slove držať a tomuto ak možnuo, abi spojeňja povstalo, primerením sa urobiť. K vuoli teda tomuto spojeňú prjemena sa stať musí a slovo prvuo stáva sa druhjemu primerením tak že v spojeňí ako slovo zvlášno biť prestáva a spojujúc sa do pňa alebo práve do koreňa vstupuje. Dve slová sú dva pochopi alebo aspon rozličnosťi jedneho, keď ale dva pochopi majú vedno sa zljať musja i slová v jeden pochop sa zljevajúce zo svojej samostatnosťi popusťiť alebo račej musí sa bočňje hlavňjemu poddať. Staďjalto pochoďí zmena slova prvjeho v sklaďe. Zmena táto ňje je jednaká ale je rozličná na pr. vidrigroš, zemeplaz, belochvost, rukopis atď. Dobrovskí vo svojej grammatike staroslovenskjeho nárečja visvetluje zmenu túto, ale neúplňe a dajednu chibňe. Hovorí on že k takjemuto spojeňú sú najpríhodňejšje príslovki a prídavnje mená ňijakjeho pohlavja, v čom on v daktorích prípadnosťach pravdu má na pr. v slovách staroslovenskích blagovestiti, blagosloviti, vsedržitel, vsegubitel atď. ale v nmohích istotňe chibí na pr. v slovách staroslovenskích malodušnyj, šestokrilatatyj, šestodňev, osmoglasnik, bo kďe že sú najprú príslovki alebo slová ňijakjeho pohlavja šesto, osmo atď. a ako sa potom muože ňijakuo s mužskím alebo ženskím spojiť a vjedno slovo zljať? Akobi sme mi podla tohoto mohli hovoriť belochvost, žltopisk, keď bi belo, žlto prídavnuo ňijakjeho pohlavja biť malo? chvost a pisk sú mužskjeho pohlavja a i ptáci tak rečení sú pohlavja mužskjeho, i akobi sa mužskje slová so slovamí ňijakjeho pohlavja spojuvať mohli? Kebi sme to učili, bolo bi naše učeňja práve takuo ako to čo v Českích grammatikách nachádzame, že sa so slovami mužskími v prvom páde množnjeho počtu krátkeho vípadu ženskuo prídavnuo meno spojuje na pr. pêkné duby, vysoké stromy (peknje dubi, visokje stromi) atď. čo ale je velkí blúd. Podla toho bi sme mohli aj pekná dub a vysoká strom povedať, lež takuoto praviďjelko mohou ustrúhať človek jednotliví, ale reč ňikdi takejto ňezákonnosťi a ňerozumnosťi sa ňedopusťí. Keď ale aj na formu pripojeních slov a menoviťe tu doveďeních hlaďíme, i tak belo, žlto aňi ako utvorenuo prídavnuo meno aňi ako príslovka ňeobstojí, bo utvorenuo prídavnuo meno je bjelo, žltuo a príslovka bjelo a predca v spojeňí máme belochvost, žltopisk, černobil atď. Ňebijeme teda na jedno s Dobrovskím, abi pri takomto spojeňí vždi alebo slovo ňijakjeho pohlavja alebo príslovka stála, ale v najvacej prípadnosťach stojí koreň alebo peň prídavnjeho mena jako i v inších spojeňjach koreň lebo peň slova sa spojuje, a menoviťe v priveďeních príkladoch stoja v spojeňí pňe prídavních mjen bjeli, žltí, čjerni: bel, žlt, čern, a medzi ňe a priloženje slová vsádza sa spojujúca samohláska „o“, ktorá rozličnje slová v jeden pochop zletuje. Takto sa len spojeňja slov dobre viloží i podla formi i podla pochopu, a tak sa dobre zrozumje. V daktorích ale takíchto spojeňjach skutočňe sa alebo slovo ňijakjeho pohlavja alebo príslovka nachoďí, na pr. v staroslovanskích slovách blagosloviti, vsegubitel, vsedržitel, kďe v prvom je príslovka a v druhích prídavnuo ňijakjeho pohlavja, ktoruo spojeňja preto v tejto forme sa stať muože, že ích slovesá tak k sebe privinúť v stave sú a skutočňe aj priviňujú. Tak i v našich spojeňjach: blahosláviť, prostopašiť, všemohúci atď. čo ešťe dolu ňižje vjacej príkladmí poisťíme. — Samostatnje slová, keď stoja v prvej čjastke zložeňja, hovorí Dobrovskí že prijímajú „o“, v čom pravdu má, a podla nášho visvetluvaňja spojeňja predchádzajúceho docela sa v prijaťí samohláski „o“ ako spojujúcej s predchádzajúcimí, vímuc kďe slová prvje od slovjes visja, zrovnávajú, a tak teda zimozelen, medojed, domolub, rukopis, ribolovec atď. Pri tíchto dvoch a ím podobních v tom ešťe chibí Dobrovskí, že mislí akobi prvje ích polovice, ktorje celkom utvorenje na „a“ vichoďja, toto „a“ odhadzuvali, skaďjal to zavjerať sa musí že on misleu, že slová docela hotovje v tíchto príkladoch sa spojujú, čo ale celkom ňje je pravda. Ako inďe tak aj tu slovo do pňa lebo koreňa vstupuje, a buďe teda spojeňja na tento spuosob: ruk-o-pis = rukopis, rib-o-lovec = ribolovec. Rukopis a ribolovec je jedno slovo a aj jeden pochop, v takomto ale ženskuo s mužskím sa spojiť ňemuože ale musí sám koreň lebo peň do spojeňja prísť, z koreňou ale v príkladoch priveďeních: ruk a rib ňje len ženskje slová ale aj inšjeho pohlavja sa odvoďiť dajú: ruk-ruč-ňík, ruk-atí; rib- rib-ňík, rib-ár atď. Takuoto samuo spojeňja má mjesto aj v mnohích slovách, v ktorích prvá spojeňja čjastka je pochop slovesní na pr. trasorítka (pták) vrtohlav atď. lež ďelja sa daktorje takjeto slová od inších tím že inšú spojku ako „o“ medzi slová spojenje vsádzaju, a to najčasťejšje „i“ na pr. kazisvet, vidrigroš atď. Ňje sú to naskrze rozkazujúce spuosobi, ako bi si var dakdo misleu. Spojuvaňja toto, kďe sa dajaká samohláska medzi slová spojenje vsádza, rátame do prvjeho radu spojeních slov. Druhí rad spojeních slov záleží v tom, že sa slovo priloženuo prosto ku koreňu lebo pňu druhjeho slova bez všetkej spojki samohláski pripína na pr. velriba, svatvečer, noclah (u Slovákou ženskjeho pohlavja, čo nám je novím duokazom za naše hore viššje priveďenuo isťeňja o pohlaví V spojeních slovach) ňeznaboh, močhuba atď. Spojeňja toto muože sa nazvať najtuhšje, bo slovo k slovu bezprostredňe priljeha. Že je najšilňejšje, v reči sa dobre cíťi a um ňevelmi bistrí lebo pozorliví v mnohích takíchto slovach aňi na to ňepríďe, že bi boli spojenje. Treťí rad spojeních slov povstáva staďjal, že slová tak a v tom spuosobe sa spoja, jako v reči spojenej jedno druhuo ťjahňe t. j. tak ako jedno od druhjeho visí alebo ako jedno pri druhom stáva na pr. zemeplaz (v Českom zemêplaz) okamžeňja (vlastňe oka mihnuťja, ale v spojeňí je druhuo skráťenuo) spoluučedlňík, bohumilí, bohabojní, horedržaní atď. Sem prináležja i hore viššje spomenutje slová: blahoslaviť, dobrorečiť, prostopašiť, všemohúci atď. V tomto spojeňí ťjahňe jedno slovo druhuo a tak ako ho ťjahňe bez všetkej prjemeni je s ňím spojenuo, na pr. zemeplaz zeme-genitiv visí od plaz, v bohumilí bohu dativ visí od milí atď. a v tomto spuosobe sa s ňím spojuje. To samuo je i v inších takíchto slovách na pr. bohabojní, horedržaní, dobrorečiť atď. Báť sa žjada genitiv a tento aj slovo prídavnuo bojní so zadržaním víznamom i ťjahnuťím slovesa pri sebe má. — Spojeňja toto je najslabšje, bo sa slová v tom spuosobe ako sú spojenje, jestli obe sa v tej forme užívajú, rozobrať a jako osobnje podla seba postaviť muožu. Už hore viššje sme povedali, že v slovách z koreňou všemenních pochádzajúcich, jestli do spojeňja príchádzajú, s malimí viminkamí žjadna prjemena sa ňestáva, ale tak ako o sebe stoja sa skladajú a novuo slovo tvorja. Príkladá sa teda slovo prvuo k druhjemu tak, ako sa ono v svojom koreňi alebo pňi nachoďí a žjadna spojka medzi slová spojeňja sa ňevsádza. Spojeňja tohoto spuosobu rátali sme do druhjeho radu a povedali sme o ňom že je ono najsilňejšje. To samuo rjecť musíme aj o tomto spojeňí slov z koreňou všemenních pochádzajúcich. Je toto spojeňja tak silnuo, se často um len bistrejší a pozorlivejší v slovách takto spojeních dve slová vipáči na pr. ňikdo, dakdo, daktorí, henten, kdosi, ledakdo, dakďe, pozďe, odsjal, staďjal atď. Ešťe aj tá povstáva otázka, prečo sa v tomto spojeňí žjadna prjemena ňestáva, čo sa staďjal visvetluje, že slová prvje odrazu v koreňi lebo v pňi k druhím sa prikladajú a najvetšja ích čjastka čistje prostje vsťahi označujúca je ňesklonná. Dosjal rozprávali sme o tvoreňí slov na pospol a teraz keď sme ho už všeobecňe v nárečí našom Slovenskom poznali, nastáva nám ho poznať v jednotlivích článkach reči a vo zvlášnich ích formách a takto povstávaňja rozmaňitích a ohibnutích pochopou vo všetkích tích rečí článkach, ktorje tvoreňja novích takíchto forjem pripúšťajú. Puojďeme tuto po jednotlivích čjastkach a začňeme so slovamí samostatnimí. Hore viššje sme už pripomenuli že moc koreňou alebo pňou slov sú už samje slová, ňemajúce na konci žjadnej tvorivej príveski ktorá v prjebehu času odpadla, bo vec tak sa vzjať má, že všetkje slová tvorivimí príveskamí na konci opatrenje boli. Takjeto slová bez tvorivích prívesák na konci sú na pr. boj, krk, pot, rod, súd, štrk, noc, moc a inšje. Moc koreňou záležjac z čistích spoluhlások vkladá medzi ňe samohlásku a na tento spuosob povstávajú z ňích slová na pr. od koreňou hn, mr,.zr, sn (hnať, mreť, zrjeť, sňívať) atď. vkladaňím samohlások tvorja sa slová: hon, mor, zor (pozor) sen atď. Tjeto samohláski že vlastňe, prísňe ňenáležja ku koreňu slova sú velmi pohiblivje a premenčivje, a preto i v slovách z jedneho koreňa pochádzajúcich do inších samohlások často prechoďja na pr. plot (pleťjem, puovodňe plt) tok (ťečjem), vod, návod (veďjem) rok (rekňem v Českom nárečí sa i řka užíva) atď. Velmi mílňe daktorje grammatiki učja že takjeto slová sú od slovjes odvoďenje, račej bi učiť mali že i tjeto slová zaroveň slovesám od koreňou sa odvodzujú. Moc slov ženskích už ťjež žjadnej príveski tvorivej ňemá, bo docela poodpadali, medzitím ňeplaťí to o všetkích tích, ktorje sa ju už mať ňezdajú, lebo vo mnohích takích zadržala sa, len že velmi ňepatrná. Sem náležja ženskje slová so spoluhláskou na konci, ktorá sa zmekčuje, jestli že táto istá spoluhláska v koreňi je tvrdá na pr. kosť (kostnaťjem), lež (lihám Českí lhám), reč (koreň „rk“ samohláskou viplňení rekňem atď) a inšje v ktorích je ukritá tvorivá príveska alebo z dávnej príveski jedna čjastka „i“ ktorá zmekčeňja spoluhlások puosobí. Misljeť sa muože, že tímto podobnje sú ťjež hosť, dlaň, miš, kŕč atď. hoc to aj preukázať sa ňemuože. Docela odpadnutá príveska je v slovách ženskích na pr. noc, moc, atď. Tak aspon sa rjecť muože zo stanoviska jazika Slovanskjeho, trebas aj tu, keď inšje jaziki indoeuropejske na pomoc vezmeme, sa zdá že príveska spomenutá koncovje spoluhláski na mekkje popremjeňala. Zrovnajme laťinskuo noc-s, récko νυχ-ς, ňemeckuo Nacht a Macht ktorje slová že sú s predošlimí jedno, je istuo. Tvorivje príveski samostatních slov sú, ako sme už hore viššje spomenuli, alebo čistje samo-lebo spoluhláskovje, alebo z oboch zmješanje. K samohláskovím patrja i dvojhláskovje. Tvorivá príveska „a“: sluha, bača, brada, peta, kosa, dúha atď. Muzškích je málo na „a“ sa končjacich. Tvorivá príveska „a“ v ženskích aspon daktorích zdá sa biť docela inšjeho koreňa ako v mužskích a musela biť v dajedních „ia“ bo sa daktorje z premenčivích spoluhlások pred ňou na mekkje premeňujú a sice „d“ v „dz“, „t“ v „c“ „s„ v „š“, „ch“ v „š“ na pr. pradza (od prad), chuodza (chod), pláca (od plat), svjeca (od svet), noša (od nos, nosím), duša (od duch) atď. Príveska a (staruo „ja“ u daktorích Slovákou „ä“) na pr. žrjeba, páňa, jahňa, kura, prasa, vĺča, káča atď. V tíchto slovách zdrobňenje životnje označujúcich druhá polovica priveski a to „t“ v nominatíve odpadla, v ínších ale pádoch sa ešťe ukazuje. Že ale koncovka je vlastňe „ja“ premenčivje do mekkích prechoďja na pr. háďa (od had) páňa (od pán) vĺča (od vlk) atď. Príveska e: pole, ňebe, líce atď. „i“: paňi. Sem prináležja i tje, ktorje či sú mužskjeho či ženskjeho pohlavja na mekkú vichoďja na pr. oheň (v sanskrite agni) ražeň, hrsť, pesť, reč, žlč, miš, stráž atď. „o“: ďedo, gelo, chmulo, čelo, pero, právo, zlato, leto, ucho atď. Mužskích ňjet vela na „o“ sa končjacich, ale slová tohoto spuosobu dodržali lepšje nad inšje svoje staruo tvoreňja. V prípomenutích daktorích sú, ako sme rekli, dvojhláski ukritje, jesú ale slová, kďe sa ešťe dvojhláski v príveskach docela viďja. príveska ja (je): uhlja, zbožja, perja, piťja, šťesťja (uhlje, zbožje, perje, piťje, šťesťje) atď. aj: rataj (od rať, orať), pobehaj (samostatnuo), kročaj, običaj, šlapaj, kolaj, lišaj atď. príveska áv: rukáv atď. ev: húžev, mrkev, cirkev atď. ov: ťetrov, ostrov atď. Čistje spoluhláski. priveska j: predaj, nápoj atď. I boj (od bi, bijem) sem patrí hoc sa aj ako koreň, z ktorjeho mnoho slov virástlo, považuje. „v“: stav, oďev, obuv atď. „n“: stan atď. „ň“: daň atď. „l“: ríl, stuol atď. „r“: dar atď. „ď“: pjaď atď. „t“: cit atď. „ť“: smrť, vlasť atď. „s„: vlas atď. „c“: stríc atď. „č“: spáč: atď. „h“: stuoh, luh atď. „ch“: duch, smjech, brach (vok. brachu dakďe užívanuo) atď. „k“: zrak, prak atď. Že sa najvjac koreňou na spoluhlásku končí, príveski spoluhláskovje, abi sa mohli k ňím pripojiť, na pomoc si berú rozličnje samohláski a takto sa s koreňamí spojujú. Samohláskí tjeto stoja lebo pred lebo za spoluhláskou, alebo na oboch mjestach. príveska eja: náďeja, leja atď. Medzitím tjeto slová sa muožu aj za takje pokladať, kďe je príveska len „a“ jestli že „j“ v ňich sa ukazujúce ku koreňu (naďjať, ljať) pripočítame. va: pošva, dratva atď. ava: víšava, žihlava, Ljetava atď. ová: ševcová, sládková atď. iva: sliva atď. vo: pivo, slovo atď. ivo: klaďivo, dojivo, pečivo atď. ab: jastrab atď. ba: svatba (svadba) služba, družba atď. ába: korába atď. iba: galiba atď. oba: chudoba, žaloba atď. im : otčim atd. ma: mama, kučma atď. mo: písmo, pásmo atď. ma: (za starodávna mja) sema atď. an: mešťan, krajan, pijan atď. áň: hlaváň, hriváň, hrbáň atď. eň: vazeň, plameň, kameň, viheň, čerešeň atď. ena: kačena, švadlena atď. eno: koleno, vreťeno, poleno atď. in: hospoďin atď. ín: čelaďín, Maňín atď. ina: malina, dolina, brezina, dubina atď. iná: striná, gazďiná, švegriná atď. iňa: pastorkiňa, jaskiňa atď. oň: slivoň, hltoň, jabloň atď. ún: behún, kapún atď. na: panna atď. ňa: vihňa, práčňa, studňa, sukňa atď. no: okno, súkno, brvno atď. S inšimí príveskamí sa príveska táto ťjež spojuje a slová tvorí. árňa: struhárňa, drvárňa atď. jerňa; sušjerňa, mučjerňa atď. ovna: královna, sladovna atď. anka: krajanka atď. enka: Slovenka atď. únka: pestúnka atď. al: šibal atď. ál: pukál, sikál atď. ala: žížala atď el: manžel, cťiťel, chrjašťel, dríšťel atď. ela: košela, kvičela atď. il: Ťesnošil atď. ila: mohila atď. ol: chochol, mozol, kostol atď. ola: stodola atď. ula: strakula, šťekula atď. la: berla, metla, mhla atď. le: husle, mn. p. lo: peklo, sedlo, maslo atď. S druhimí priveskamí sa ťjež ako aj predošlá spojuje. adlo: ďivadlo, zrkadlo, presťeradlo atď. idlo: kaďidlo, pravidlo, motovidlo atď. V tíchto a v predošlích sa „d“ u Slovakou aj často vipúšťa. jar: mesjar, koňjar atď. ár: stolár, murár, krčmár, komár, gunár atď. er: húser, káčer, ďever, maťer atď. jer: taňjer, pastjer atď. era: sekera, kučera atď. ero: jezero, ivero atď. or: bachor, piskor, tchor, víchor, vjetor atď. ora: síkora, bačkora atď. úr: mechúr, kocúr, Mazúr atď. ura: mašura, atď. ra: sestra, iskra atď. ro: jadro, vedro, rebro atď. ad: ovad atď. aď: mokraď, čelaď atď. eď: háveď atď. oda: sloboda, lahoda, jahoda atď. uď: želuď atď. da: krivda, pravda, ostuda atď. do: stado atď. dz: mosadz atď. dza: lohadza. ať: inovať, pečať atď. ata: lopata atď. eť: vecheť, ňecheť atď. eto: klepeto atď. ito: korito, kopito atď. ot: hrmot, praskot, život atď ota: robota, čistota, nahota atď. út: kohút,, žrút atď. uť: labuť atď. ta: podstata, predstata, kuchta atď. to: žito, sito atď. az: víťaz, kňaz, reťaz atď. jaz: peňjaz atď. oz: lomoz atď. uz: haluz atď. úz: motúz atď. S inšimí príveskamí sa ťjež. spojuje. zeň: prjazeň atď. izeň: belizeň, proťivizeň atď. ež: mláďež, kráďež atď. ož: rohož i oža: rohoža. už: kaluž i uža: kaluža atď. as: kamas, trkvas, mamlas, Maras, Karas atď. us: kolkus atď. ús: holús atď. Spojená s inšími príveskamí. seň: peseň, pljeseň atď. osť: mladosť, radosť atď. osta: prednosta atď. ust: ošust atď. usť: čelusť atď. usta: kapusta atď. esť: bolesť atď. isť: korisť atď. stvo: ludstvo, pohanstvo, opilstvo atď. sko: Slovensko, Polsko, vojsko atď. isko: ohňisko, mesisko, chlapisko atď. išťe:.strňišťe, smeťišťe atď. eš: lemeš, kokeš atď. iš: tovariš atď. íš: mekíš aťď. oš: maznoš, rákoš atď. ša: duša atď. uša: oskoruša (skoruša). ac: mesjac. ec: oťec, ujec, vdovec, chlapec, strapec atď. jec: koňjec, hrňjec atď. ic: krajic atď. ica: svetlica, palica, kačica atď. ca: sudca, vodca, tvorca atď. ce: srdce, líce, drevce atď. co: (vajco, vreco) atď. ač: trubač, mrhač, hádač atď. áč: oráč, dráč, žráč atď. ič: ďeďič, hojič atď. oč: vrkoč atď. úč: kotúč atď. ča: kurča, dvojča atď. čí: víberčí atď. oh: tvaroh, batoh, brloh. uh: pstruh. oha: ostroha, mátoha atď. uha: vlačuha atď. ach: valach atď. ech: smjech atď. echa: varecha. ich: kalich atď. och: leňoch. ocha: macocha, racocha. úch: pecúch, lopúch, palúch. ucha: pazucha. cha: mrcha. ak: vojak a ák, jak: pták, chrobák, sedljak atď. ek: človek atď. ik:jazik, slávik. ík: sťehlík, rebrík. ika: motika, osika, vladika. ok: svedok, predok, potomok. ka: ďjevka, slivka, hruška. ko: klbko, ďecko atď. V spojeňí s druhími. kiňa: Ňemkiňa, prjaťelkiňa atď. og: mozog. ga: striga, mjazga atď. Zvlašne formi pri samostatních sú zvetšujúce a zmenšujúce slová, na ktorje ak v samostatních tak i v prídavních menách naša Slovenčina je velmi bohatá. Predmeti sú i malje i velkje i stredňje; na všetko má naša Slovenčina svoje zvlášne vírazi. Dajú sa ale predmeti v obrazotvornosťi tak zvetšiť i zmenšiť, že tje predmeti tak zvetšenje a zmenšenje v skutku ňenachádzame, ale reč zvetšuje ích i zmenšuje na predrečení spuosob, bo ona je vítvor ducha, ktorí slobodu užíva a predstaveňja svoje na rozliční spuosob zmjeňať muože. Slová zvetšenje vijadrujú zveličení pochop a tímto viznačení predmet, lež že predmeti velkje običajňe i pevnje ale častorazí aj surovje a ňeokresanje sú, vijadrujú slová zvetšenje običajňe i silu ale mocrazí aj ňeokresanosť, ďivosť a mravňú zhubenost. Ako pochopi velkosťi a ňeokresanosťi sú vedno spojenje, preukazuje na pr. slovo hrubí ktoruo u Slovakou v zmisle velkosťi u Čechou ale v zmisle surovosťi sa berje. Vo velkosťi je i mnohosť, bo vo velkom predmeťe je ten samí predmet vjacej razí opakuvaní alebo vjacej inších predmetou stredňjemu podobních spojenuo, preto aj slová hromadu a velkosť viznamenávajúce majú v mnohích jednakje príveski. Zmenšujúce slová vijadrujú zmenšenosť pochopu a tímto viznamenanjeho predmetu, že ale malje predmeti práve pre svoju maličkosť aj ňežnje (niedlich) bívajú a jako malje aj ňepatrnje, chatrnje, ňeduoležitje sú, viznamenávajú slová zmenšenje aj ňežnosť, ale častorazí aj ňepatrnosť, chatrnosť predmetou. Príveski v zvetšeních aj v zmenšeních slovách sú na prvom stupňi prostje, keď ale pochop ešťe ďalej sa rozťahuje lebo sťahuje, bívajú príveski zloženje, ktorje zvetšeňja alebo zmenšeňja opakujú. Nárečja naše Slovenskuo o moc je bohatšje na zmenšujúce ako na zvetšujúce slová, a to tak že v zmenšeních sú i rozmaňiťejšje formi a aj v Slovenčiňe vjacej ako zvetšujúce prípúšťajú stupňou. Pozoru hodnuo i to, že pri zvetšujúcich v daktorích formách slová od koreňa mužskjeho alebo ženskjeho pohlavja do ňijakjeho prechádzajú, ňje var preto že na koncovku ňijakjeho vichoďja, bo takbi i zmenšenje mužskje slová na takú koncovku vichoďjace ňijakjeho pohlavja biť museli, čo sa ale ňestáva, lež preto že pochopom tímto zveličením vlastňe len na hmoťe (materia) pribíva a hmota jako ňeživá od koreňa je ňijakjeho pohlavja, potom ale aj z tej príčini že slová tak zveličenje ňje len velkosť ale i ňeokresanosť, surovosť viznamenávajú a tak v opovržlivom zmisle sa berú, predmeti ale ňeživje sú vlastňe ňijakjeho pohlavja a len ňevlastňe reč ím pohlavja dáva, sú teda len číra hmota a hmota čistá je v potupe. Z tejto teda príčini reč chťjac potupu vijadriť, dáva ím ňijakuo pohlavja, ktoruo vlastňe hmoťe prislúcha. Zmenšenje mužskje na tak rečenú koncovku ňijakjeho pohlavja vichádzajúce majú víznam laskaňja a preto zadržujú svoje pohlavja. Zrovnajme: chlapisko, djevčisko a Janko, apuško, ďeďuško atď. Formi zvetšeních, hromadních a zmenšeních sú v Slovenčiňe následujúce: Zvetšeních áň: hlaváň, dlháň, skupáň, hrbáň atď. Zvetšeních a hromadních ina: chlapina, dubina, borina atď. Zvetšeních a hromadních isko, sko, ovisko: chlapisko, dubisko, vojačisko (v potupnom zmisle), ďjevčisko (potupňe), uhlisko, mesisko, smeťisko, Polsko, Slovensko,.vojsko., bojovisko atď. Hromadních išťe: strňište, smetišťe, zhoreňište atď. Hromadních stvo: panstvo, ludstvo, ptáctvo („s„ pre „c“ vipadlo) sedljactvo („s„ ťjež pre „c“ vipadlo) atď. Hromadních ja: vŕbičja, kameňja, malinja, chábzďa, lísťa, buora (v ostatňích troch sa „j“ pre prvú dlhú straťila) perja (vŕbičje, kameňje, buore) atď. Hromadních ač: sedlač, žobrač (ženskjeho pohlavja, potupňe v pochope slabosťi, chatrnosťi). Zmenšujúcich v 1vom stupňi pri živích osobních a ňeosobních a (vlastňe „ať“ ale sa „t“ straťilo) chlápa, žjeňa, húsa, káča atď. Daktorí Slováci vislovujú v tíchto prípadoch „a“ na konci ako „ä“ ale je to velmi čjastočnuo. Zmenšujúcich v 2hom stupňi ko: chlapčjatko, páňatko, žjeňatko, húsatko, kurjatko, prasjatko, ťeljatko atď. („at“ ňeprináleží k príveske aňi je ňje príveska ako Dobrovskí a za ňím inší učja, ale patrí ku pňu slova). Zmenšujúcich v 1vom stupňi v rozličnom od predošljeho vízname ča: ďjevča., síkorča, orlíča atď. i 44 Zmenšujúcich v 2hom stupňi z predošlej formi povstávajúcich ko: ďjevčatko, síkorčjatko. Rozďjel vo vízname medzi predošlími a timíto na pr. medzi chlápa a chlapča je ten, že chlápa je stvora, ktorá už má biť chlap a predca je len drobnuškuo, chlapča ale je stvoreňja na chlapa dorastajúce. Zmenšujúcich v 1vom stupňi vo vízname od predošlích rozďjelnich ec, ica, ce: chlapec, zvoňec, dubec, vdovica, ťelica, ďjevčica, drevce, slovce atď. Zmenšujúcich v 2hom stupňi z tejto formi pochádzajúcich ek, ok, ka, ko (ňevlastňe ček, ečka, ičko, ečko, íčko) chlapček (chlapčok) zvonček, dubček, ťelička , ďjevčička, lastovička, kolečko, srďečko, slovíčko atď. Zmenšujúcich v 3ťom stúpňi z predošlej formi pochádzajúcich ale len v mužskích ok (ňevlastňe čičok): chlapčíčok ale tje rjedko prichoďja. Zmenšujúcich v 1vom stupňi, vo vízname od predošlích rozličních ik, ok, ka, ko: chlapík, prúťik, čerťík, ptáčik, ptáčok, holúbok, kamjenok, miska, ribka, babka, mamka, drevko, vreťjenko atď. Zmenšujúcich v 2hom stupňi od tejto formi pochádzajúcich ok, ka, ko (ňevlastňe iček, čok, ečka, ička, ečko) chlapíček, prúťičok i prútiček, ptáčiček, kamenček, misečka, ribička, babička, mamička, kolečko, vreťjeňečko atď. Zmenšujúcich ura: ďeťura, mašura. Zmenšujúcich a laskavích ko, ka, ká: apko, Janko, mamka, (u Slovákou sa hovorí manka s premeňením „m“ do „n“) ťetka, strinká, vrecko, líčko, jabĺčko atď. Zmenšujúcich a velmi laskavích enko, inko, enka, inka, ienka (elenka) ienko (uljenko): apenko, taťinko, kačenka, maminka, kukuljenka, ďjevelenka, mamuljenka, srduljenko atď. Iná forma zmenšujúcich a velmi laskavích uško, uška, úško, a ešťe od tíchto laskavejších, ňežňejších, z ňích pochádzajúcich enko, enka: apuško, ďeduško, apušenko, ďedušenko, mamušenka, sestrušenka atď. Kolká tu bohatosť a rozmaňitosť v našom nárečí! Bohatosť ale táto vo zvetšujúcich a najme pri zmenšujúcich ukazuje ňje len na velkú tvorivosť reči, ale aj na inšú vlastnosť ducha národa Slovanskjeho, lež ňjet tu mjesto obšírňejšje o tom prehovoriť. Ako sa prídavnje mená tvorja, viďeli sme už v dakolko príkladoch, keď sme o tvoreňí slov z koreňou slovesních hovorili. Je naša reč Slovanská a menovito i naše nárečja Slovenskuo na prídavnje mená všeljakeho spuosobu velmi bohatuo, bo ňje len z koreňou slovesních sa oni odvjesť dajú ale ňemáš žjadneho samostatnjeho mena, z ktorjeho bi sa prídavnuo spraviť ňedalo, skaďjal ako každí lahko uviďí velká sila prídavních mjen povstať musí. Vezmime ktorjekolvek samostatnje mená a zo všetkích utvoríme prídavnje, z mnohích ňje len jedno ale vjacej na pr. jeleň, jeleňí, jelenací, pán, panov, panskí, dub, duboví, noc, nočňí, bolesť, bolestní, jed, jedovití, jedovatí, pták, ptáči, ptáčací, král, králov, královskí, kremeň, kremenní, kremeňistí, pjesok, pjesoční, pjesočnatí, pjeskovití, pjeskovistí, kuoň, koňací, koňskí, matka, matkin, hvjezda, hvjezdni, hvjezdnatí atď. Ňeurčitích prídavních mjen t. j. takích, ktorjebi so všemenom j, ja, jo (je) spojenje ňeboli a ktorím prídavnje mená ukazúvací, určúvací zmisel dostávajú, mi Slováci krem prídavních mjen od osuob odveďeních ňemáme, ale všetkje u nás krem prípomenutích sú určitje vímuc vari len dlžen a rád, rada, rado z ktorích prvuo predca, trebas sa v nominatíve tak užíva, svojho osobnjeho skloňeňja ňemá ale v inších pádoch sa celkom podla určitích prídavních mjen skloňuje a druhuo všaďe ňeskloňenuo ostáva. Nárečja Českuo má moc takíchto ňeurčitích prídavních mjen, ktorje aj v dakolko pádoch svoje osobitnuo skloňeňja majú, v inších ale docela podla určitích sa skloňujú. Takjeto ňeurčitje sú v nárečí Českom, na pr. zdráv, zdrava, zdravo, živ, živa, živo, milosťiv, milosťiva, milosťivo, šťasten, šťastna, šťastno, vesel, vesela, veselo atď. Za starodávna i mi Slováci museli sme mať takjeto ňeurčitje prídavnje mená, teraz ale všetkje krem spomenutích tvoríme pomocou horespomenutjeho všemena j, ja, jo (je) na ten spuosob, že ono s ukončeňím ňeurčitjeho prídavnjeho mena vedno sťeká, a to v mužskom pohlaví docela zostáva, v ženskom v tích, ktorje na tvrdú spoluhlásku víchoďja, sa vitracuje ale preto koncovku dlhou robí, pri tích naproťi tomu, ktorje na mekšú spoluhlásku sa končja, celkom ostáva, a v ňijakom pohlaví pri tvrdích spoluhláskach „jo“ s premeňeňím ale „j“ do príbuznjeho „v“ (u), akuo premeňeňja velmi často prichoďí, a pri mekších „je“ s koncovkou sa spojuje. Tvoreňja toto je v Slovenčiňe velmi zavaruvanuo a naozaj krásno. V druhej prípadnosťi t. j. v prídavních menách vichádzajúcich na mekšú spoluhlásku pred všemenom určujúcim, nárečja Českuo má ustavičňe len „í“ na pr. letňí, mužskuo letňí, ženskuo letňí ňijakuo Gen. letňího, letňí, letňího Dat. letňímu, letňí, letňímu atď. u nás ale je mjesto tohoto velká rozmaňitosť a dobrozvučnosť, na pr. letňí, letňja, letňje, Gen. letňjeho, letňej, letňjeho, Dat. letňjemu, letňej, letňjemu atď. K viobrazeňú horespomenutjeho tvoreňja prídavních mjen v našom Slovenskom narečí donášame nasledujúce príkladi. Tvorivá určujúca príveska: „j“ (v mužskích), („j“) „a“ (v ženskích) „jo“ (uo [#]_) (v ňijakích) pri menách na tvrdú spoluhlásku pred ňou vichádzajúcich. :: zdrav: zdraví, m. zdravá ž. zdravuo ň. chud: chudí m. chudá ž. chuduo ň. pln: plní m. plná ž. plnuo ň. mal: malí m. malá ž. maluo ň. star: starí m. stará ž. staruo atď. „j“ (v mužskích) „ja“ (v ženskích) „je“ (v ňijakích).pri menách na mekšú spoluhlásku pred tvorivou touto príveskou vichádzajúcich: :: letňí m. letňja ž. letňje ň. kňježací kňježacja kňježacje kozí kozja kozje višší viššja viššje orličí orličja orličje Boží Božja Božje atď. Ňeurčitje prídavnje mená t. j. bez tvorivjeho j, ja, jo, (je) stojacje vichádzajú v našom nareči na ov, ova, ovo a in, ina, ino a tvorja sa len od mjen osobi viznamenávajúcich: :: ov, ova, ovo: Peter: Petrov, Petrova, Petrovo, pán: pánov, pánova, pánovo, král: králov, králova, královo, Hospoďin: Hospoďinov, Hospoďinova, Hospoďinovo, oťec: otcov, otcova, otcovo, stolár: stolárov stolárova, stolárovo atď. in ina, ino: céra: cérin, cérina, cérino, matka: matkin, matkina, matkino, Miloslava: Miloslavin, Miloslavina, Miloslavino, paňi: paňin, paňina, paňino, gazďiná: gazďinin, gazďinina, gazďinino atd. Tvorivuo všemeno j, ja, jo (je) [#]_ je len najobecňejšja príveska prídavních mjen, stoja ale pred touto príveskou velmi husto i inšje ešťe, ako z príkladou hore viššje doveďeních a aj z tích, ktorje sme v reči a tvoreňí napospol dovedli, poznať možnuo. Dakďe stáva ono bezprostredňe s koreňom lebo pňom slov spojenuo, ako vidno aj z hore viššje doňeseních príkladou: zdraví, chudí, plní, malí, na vjacej mjestach ale je ono ešťe s druhímí príveskamí spojenuo. K. preukázaňú bohatej a rozmaňitej tvorivosťi reči našej v prídavních menách privádzame tuto ešťe daktorje príveski, ktorje pred tvorivím všemenom j, ja, jo (uo) je stávajú. :: k+í k+a k+uo ťenkí, ťenká, ťenkuo, ťažkí, ťažká, ťažkuo atď. :: ok+í ok+á ok+uo hlbokí, hlboká, hlbokuo, visokí, vysoká, visokuo atď. „k“ je tuto hlavňje; ku „k“ pristúpiť muožu ešťe inšje samohláski: „e“, „i“ na pr. ďalekí, velikí. V tíchto a podobních pristáva prvá príveska bezprostredňe ku koreňu slova. :: sk+í sk+á sk+uo: ňebeskí, ňebeská, ňebeskuo, ženskí, ženská, ženskuo, pohanskí, pohanská, pohanskuo, kňazskí, kňazská, kňazskuo, mňíski, mňíska, mňísko, bozskí, bozská, bozskuo, tureckí, turecká, tureckuo atď. Pred „s„ v príveske „sk“ ostatňja spoluhláska z koreňa alebo zo pňa slova vipadá, keď bi ona alebo „s„ alebo „š“ biť mala ako z príkladou mňíski a meskí (vlastňe mestskí) visvitá, bo dve sipjace v tomto zbehu dobre sa visloviť ňedajú. Ak predchádza „c“, vipadá samo „s„ z príveski, na pr. katolícki, ňemeckí. Keď „č“ a „s„ sa zbehnú, prechádzajú obe do jedneho zvuku „c“ na pr.: Levočskí = Levockí, Kaločskí = Kalockí atď. Ako v inších tak aj v tíchto jestli je pred príveskou stojacja silaba alebo sama sebou, alebo dvojhláskou dlhá, príveski koncovka sa skracuje: mňíski, mňíska, mňísko atď. bo Slovenčina dve dlhje pri sebe ňetrpí. Pridávajú sa príveski skí, ská, skuo najvjacej osobním, redšje ňeosobním živím a najredšje vecam bezživotním, ktorje običajňe inšje príveski prijímajú. :: ov+sk+í ov+sk+á ov+sk+uo otcovskí, otcovská, otcovskuo, královskí, kralovská, královskuo atď. Táto príveska len v tích stojí, ktorje majú prídavnje mená na „ov“ a tjeto majú len mená osobnje: :: l+í l+á l+uo: ospalí, ospalá, ospaluo, zvadlí, zvadlá, zvadluo atď. K „l“ pristupujú ťjež rozličnje samohláski: „el“ veselí, spozďilí atď. :: r+í, r+á, r+uo: ostrí, ostrá, ostruo atď. :: n+í, n+á, n+uo: skalní, skalná, skalnuo, krásni, krásna, krásno, zrutní, zrutná, zrutnuo atď. S „n“ spojujú sa potom všeljake samohláski a i inšje príveski: en červení a v takíchto sa „n“ často u nás zdvojnásobňuje: skleňenní, drevenní, slamenní atď. in: jeďiní; ov+ní: duchovní, bojovní, žartovní; l+ní: spravedlní; tedl+ní: pochopiťedlní, viďiťedlní atď. :: t+í, t+á, t+uo: hustí, hustá, hustuo, tlstí, tlslá, tlstuo atď. S „t“ sa spojujú ťjež všeljake samohláski; at: hlavatí, vlasatí; it: mesití, plecití; ut: mrzutí atď. Spojujú sa s „t“ aj druhje ešťe príveski: s, ov, n na pr. kremeňistí, bahňistí, kveťistí, našalistí, jedovatí, pracovití, panovití, skalnatí, znameňití atď. :: c+í (ci) cja (ca) cje (ce): stáci stáca stáce atď. S „c“ spojujú sa samohláski a dvojhláski; ac: stojací, stojacja, stojacje, jedáci, jedáca, jedáce; úc: treskúci, treskúca, treskúce, horúci, horúca, horúce, padúci, padúca, padúce atď.; jac: vrjaci, vrjaca, vrjace atď. Ťelací, kačací, haďací, kňježací, husací atď. sem ňepatrja bo v tíchto a podobních „c“ ku pňi slova samostatnjeho patrí, ktorí je ťelat, kačat, haďat atď. V grammatikách Českích sa toto „t“ mílňe docela za prírastok berje. V tíchto slovách ňjet žjadnej druhej príveski ako určujúceho všemena j, ja, je. :: m+í m+á m+uo kolmí, kolmá, kolmuo, tolmí, tolmá, tolmuo atď. S „m“ spojuje sa v našom nárečí iba „o“: lakomí, povedomí atď. :: v+i, v+á, v+uo: mrtví, mrtvá, mrivuo, i mŕtvi, mŕtva, mŕtvo trjezvi, trjezva, trjezvo atď. S „v“ spojuje sa vjacej samohlások i novje príveski: „av“ na pr. belaví, krvaví, šťekaví; „ov“ na pr. duboví, jeloví, boroví; „iv“ na pr. ohňiví, leňiví, zúriví atď.; l+av na pr. chitlaví, pichlaví, smradlaví, pršlaví; l+iv: strašliví, pametliví, hňevliví, šťekliví atď. Staďjalto, krem hore viššje už doňeseních, viďí sa velká tvorivosť reči našej v prídavních menách a velká v tvorjacich príveskach rozmaňitosť. Z tejto bohatosťi reči našej na prídavnje mená pochoďí to, že mi v najvjacej prípadnosťach, kďe druhje reči samostatnuo slovo so samostatním kladú, prídavnje so samostatními užívame; mi ňevravíme na pr. statok pána (vímuc jedneho istjeho) rozkaz otca, vuola matki, duba drevo, dom radi, milosť Boha, ovce mljeko, hlas ňeba atď. ale pánov statok, otcov rozkaz, matkina vuola, dubovuo drevo, radňí dom, Božja milosť, ovčje mljeko, hlas ňebeskí atď. ba Slováci práve vravja i toho pánov statok, pravda chibňe. Ku zvlášnim formám prídavních mjen prislúchajú zvetšujúce a zmenšujúce tohoto radu slová. Zvetšujú sa prídavnje mená alebo ohladňe v žrovnávaňí, alebo bezohladňe, ňeberúc žjadne inšje predmeti tej podstati alebo vlastnosťi do zrovnaňja. Prvuo zvetšuvaňja voláme stupňuvaňím, druhuo len úhrnkom zvetšuvaňím, bo hoc bi aj prídavnuo meno rozličnje formi jednu z druhej rozvitje malo, v každej ono predca stojí, čo do víznamu, o sebe a ňeberje ohlad na druhje slová tej podstati, lebo vlastnosťi. Samo od seba sa rozumje, že ostatňje zvetšeňja je o moc dokonalejšje a vjacej ako prvuo malovňejšje. Formi zrovnávajúceho zvetšeňja sú nasledujúce: :: ejší (ší) (na konci slova) naj, na (na počjatku): pekní: pekňejší, najpekňejší, nanajpekňejší. jedovatí: jedovatejší, najjedovaíejší, nanajjedovaťejší. spravedliví: spravedlivejší, najspravedlivejsí, nanajspravedlivejší múdri: múdrejší, najmúdrejší, nanajmúdrejší. mladí: mladší, najmladší, nanajmladší. hrubí: hrubší, najhrubší, nanajhrubší. Tvorivá príveska ejší, ší sa k ňeurčitjemu prídavnjemu menu, ktoruo v tejto prípadnosťi je peň slova stupňuvanjeho, privesuje na pr. pekn (peken) pekňejší, jedovat, jedovaťejší, spravodliv, spravodlivejší, mlad, mladší, hrub, hrubší atď. vímuc slová, ktorích tvorivá príveska pred určujúcim všemenom í, ja, uo (jo) je — je k, ek, ik, ok, bo v tíchto sa tvorivá stupňujúca príveska hňeď na koreň slova pripína, tvorivje teda príveski k, ek, ik, ok docela vipádajú na pr. ťenkí, ťenší, najťenší, mekkí, mekší, najmekší, ďalekí, ďalší, najďalší, velikí, vetší (vlasňe velší s premenou „l“ do „d“ a potom „t“ vetší) najvetší, visokí, višší, najvišší („š“ si predchádzajúce „s„ spodobňuje) hlbokí, hlbší, najhlbší atď. Tvorivje prídavních mjen príveski k, ek, ik, ok ňeprichoďja tu do stupňuvaňja pre dobrozvučnosť, lebo bi ňepríležitno reči a nám ňemiluo bolo počúvať: mekčejší, veličejší, visočejší, hlbočejší. Predca sa ale i v našom nárečí a i v Českom, v oboch ale zrjedka, lež husťejšje v reči Staroslovenskej a Ruskej ejší na ňeurčituo prídavnuo meno i v tíchto príkladoch pripnutuo nachoďí, v Slaroslovenskej ale ako aj v Rušťiňe „e“ na „a“ sa zmeňí čím slovo istú plnohlasnosť a víraznosť nadobúda, na pr. glubočajšij, dalečajšij, širočajšij atď. v Češťine ale ako v našom narečí len „e“ ostáva: ťenčejší, prudčejší atď. V Slovenčiňe sú takjeto slová na pr. trpkí, trpkejší, najtrpkejší, horkí, horkejší, najhorkejší; toto tak stupňuvanuo pre rozďjel od horší (pejor). Naše sa tím ďelí od Staroslovenskjeho, Ruskjeho a Českjeho že „k“ na „č“ v druhom stupňi, vímuc v daktorích krajoch, sa ňemeňí. Príveska ši a ňje ejší pripína sa aj k druhím ešťe a običajňe k tím čo vo forme ňeurčitích alebo vo pňi slova na d, h, ch vichoďja na pr. :: mladí, mladší, najmladší, bledí, bledší, najbledší, chudí, chudší, najchudší, drahí, drahší, najdrahší, tuhí, tuhší, najtuhší, tichí, ťichší, najtichší, suchí, suchší, najsuchší. Jesú ešťe aj druhje prídavnje mená, ktorje iba prívesku „ší“ majú na pr. :: starí, starší, najstarší, slabí, slabší, najslabší, bjeli, belší, najbelší, zdraví, zdravší, najzdravší, bohatí, bohatší, najbohatší, Daktorje majú obe formi: :: milí, milší, najmilší, i milejší, najmilejší, krásní, krajší, (i krašší) najkrajší, krásňejší, najkrásňejší atd. Hláski daktorje pred tvorivimí príveskamí sa meňja a to „n“ a „t“ prechoďja pred ejší do „ň“ a „ť“, bo plná príveska je vlastňe ieiší, prvuo teda „i“ do menuvaních spoluhlások vťeká a ích zmekčuje, „s„ a „z“ sa nasledujúcemu „š“ vjacej spodobňujú a tamto do „š“ toto do „ž“ prechoďí: pekní, pekňejší, jedovatí, jedovaťejší, visokí, višší, úzki, užší atď. Príveski ejší a ší ňič sú ňje inšje ako všemená, čo ale rozvíjať sem ňepatrí. Na treťí a najvišší stupeň prídavnuo meno povišujúca príveska naj a na je ta samá, v prvej forme ešťe preťjahnutá. Podla svojho koreňa je táto príveska zo všemena povstatá predložka. Forma nanajvišší, nanajkrajší je len v Slovenčiňe užívaná, velmi malovná. Daktorje prídavnje mená tvorja z druhích slov svoje stupňe, ňje zo svojich koreňou lebo pňou. Sem prináležja: :: lepší, najlepší, horší, najhorší, menší, najmenší a jako .príslovka užívanuo: vjacej, najvjacej. Ako prvje stupňe tímto teraz slúža dobrí, zlí, malí, mnoho, od ňích ale ako vidno ďalšje stupňe ňepochoďja. Prvje ich stupňe sú: pri lepší, lepí (vlastňe pekní u Srbou a Horvatou dosjal v tomto vízname užívanuo slovo) pri horší, horí (u nás už ňeobičajnuo ale v slovách horkosť, horkí v Českom hoře ako koreň sa nachádzajúce), pri menší, mnij (u nás už vihinuluo ale v Staroslovenčiňe zadržanuo) pri vjacej, vat, vet (ved) skaďjal vetší, vetšina. [#]_ Bezohladnuo zvetšuvaňja v prídavních menách ňje je docela tak bohatuo ako v samostatních, majúc len málo tvorivích rozličních prívesák: atí, atá, atuo, izní, izná, iznuo, ale ostatňja príveska aj zmenšuvať muože, bo zmenšuvaňja ňič je ňje inšje, iba zvetšenuo drobňeňja. Formi teda zvetšeňja prídavních mjen sú: :: atí, atá, atuo: okatí, okatá, okatuo, vlasatí, vlasatá, vlasatuo, fuzatí, fuzatá, fuzatuo, bruchatí, bruchatá, bruchatuo, skalnatí, skalnatá, skalnatuo atď. Okatí je človek velkích očú, vlasatí dlhích vlasou atď. I v zmisle hromadnom takjeto slová sa berú na pr. hornatí kraj, v ktorom sú mnohje hori, hvjezdnatuo ňebe, hvjezdami ňesčítaními posjato. Ale moc prídavních mjen s príveskou atí ňje sú aňi zvetšujúce aňi hromadnje, na pr. bohatí, strakatí, gulatí, kostrbatí atď. Forma druhá zvetšujúcich je: :: izní, izná, iznuo: veličizní, veličizná, veličiznuo, širočizní, širočizná, širočiznuo, visočizní, visočizná, visočiznuo atď. Príveska táto je, ako sme hore viššje povedali, ťjež aj pre zmenšeňja a síce v prídavnom meňe drobizní, drobizná, drobiznuo. Príčina úkazu tohoto v reči našej je tá, že zmenšuvaňja je len zvetšuvaňja naopak, ako to aj sama reč ukazuje, vikladajúc na pr. drobizní inšimí slovamí velmi drobní, malučkí bars malí. Pochop drobnjeho, maljeho sa zvetšuje hoc aj sám predmet na vňešnej velkosťi ujmu trpí. Muožu prídavnje mená v našom narečí ešťe zvetšuvať, jestli sa tvorja od toho samjeho samostatnjeho mena, pri ktorom stoja, čo ale len v prekárkach a v prezívaňí običajňe mjesto má na pr. šelma šelmovská, cigán cigánski, darobák darobácki atď. Na zmenšenje prídavnje mená je naša Slovenčina bohatšja ako na zvetšenje. Formi zmenšujúce sa nasledujúce: :: V prvom stupňi: ičkí, íčká, ičkuo, učkí, učká, učkuo, uškí, ušká, uškuo, inkí, inká, inkuo, unkí, unká, unkuo : :: maličkí, maličká, maličkuo, lahučkí, lahučká, lahučkuo, ťichučkí, ťichučká, ťichučkuo, drobnuškí, drobnušká, drobnuškuo, sladuškí, sladušká, sladuškuo, bjeluškí, bjelušká, bjeluškuo, malinkí, malinká, malinkuo, bjelunkí, bjelunká, bjelunkuo. :: V druhom stupňi: ičičkí, ičičká, ičičkuo, ušťičkí, ušťičká, ušťičkuo, ilinkí, ilinká, ilinkuo, ulinkí, ulinká, ulinkuo: :: maličičkí, maličičká, maličičkuo, drobnušťičkí, drobnušťičká, drobnušťičkuo, sladušťičkí, sladušťičká, sladušťičkuo, bjelušťičkí, bjelušťičká, bjelušťičkuo, malilinkí, malilinká, malilinkuo, bjelulinkí, bjelulinká, bjelulinkuo. V príveskách druhjeho stupňa je prvá čjastka príveski prvjeho stupňa len opakuvaná. V drobnušťičkí sa ťenká „k“ na druhú tenkú „t“ meňí. Samohláski „i“ a „u“ ňepatrja k samím príveskám, ale len príveski s koreňamí alebo s pňamí spojujú, ako aj inďe, kďe k samjemu koreňu alebo pňu ňepatrja. Tvoreňja slovjes v nárečí našom a napospol v reči Slovanskej je uzlovatuo, ako aj ich povaha v Slovančiňe pre velkú rozmaňitosť najťažšje sa dá pochopiť. Čo do tvoreňja hlavňích forjem slovjes v jaziku našom, Dobrovskí ho dobre zrozumeu a dobre viložiu, v jednotlivích ale formách ňestáu ešťe na pevnom mjesťe a preto často zablúďiu. Pri tvoreňí hlavňích forjem, že ako rečeno Dobrovskí tu na docela dobrom záklaďe stojí, puojďeme za ňím ako za vodcom a na záklaďe od ňeho vibádanom rozvijeme rozličnosť tvoreňja slovjes naších. Základ, na ktorí sa Dobrovskí postaviu a nad ktorí mi pravďivejší ňeznáme, v tvoreňí rozličních forjem slovesních je rozličnuo sa spojuvaňja prívesák s koreňamí alebo pňamí slov. Slovesá, ako sme už aj hore viššje ukázali, majú zaroveň druhím člankom reči svoje tvorivje príveski, ktorje na koreň alebo peň slov podla vipočítaňja Dobrovskjeho na šestorakí spuosob sa pripínajú a staďjalto povstáva šestoraká forma slovjes Slovanskích a aj Slovenskích. Rozličnosť v šestorakej tejto forme záleží v tom, že prípinki, ktorje príveski s koreňamí alebo pňamí slov spojujú, rozličnje sú, čo ňje len vňješok alebo formú slovjes rozmaňito premeňuje ale aj rozliční víznam im dáva. Prípinki menuvanje sú alebo čistje samohláski alebo dvojhláski a ťjež aj spoluhláski, samje lebo so samohláskamí spojenje. Takjeto máme dve v našej reči. Zdá sa síce že aj vjacej v naších slovesách je spoluhlások prípinkovích, ale ňižje preukážeme že ňjet vjac krem tíchto dvoch, spoluhláski druhje, ktorje k samjemu koreňu alebo pňu ňepatrja ale sa len pre viplňeňja do slovjes vstrkajú, ňemajú ňič s vlastními prípinkamí. Tjeto pripínajúce hláslki, podla ktorích rozličnosťi aj, ako rečenuo, víznam slovjes sa meňí, a vedla toho aj formi slovjes rozličnje zaraz dolu ňižje vistavíme. Započňeme od slovjes víznamu trvaňja okamžitjeho, krátkeho, odseknutjeho, trebas aj dlhšjeho predca velmi ňepredĺženjeho a puojďeme k slovesám dlhší alebo práve velmi dlhí čas viznamenávajúcim. Forma prvá slovjes je tá, kďe sa príveski slovesnje bezprostredňe bez pomoci všetkej prípinki na koreň slova pripínajú, ktoruo tvoreňja je najprosťejšje a preto sa aj forma táto za prvú počituje, na pr. da-ť, da-u, dá-m, ču-ť, ču-v, ma-ť, má-m, ťjec-ť, pjec-ť atď. Forma táto sa podla ukončeňja koreňou samo lebo spoluhláskou na dvoje rozchoďí. Prvje tri doňesenje príkladi patrja k prvjemu, druhje tri k druhjemu spuosobu tejto formi. Forma druhá má medzi príveskamí a koreňom lebo pňom slov prípinku „nu“ na pr. vad-nú-ť, va-d-nu-v, sed-nú-ť, sed-nu-v, dúch-nu-ť, dúch-nu-v atď. Takáto forma je i v Laťinčiňe i v Réčťiňe, na pr. sternuere, δειχνυμι novšje δειχω atď. Forma táto je v mnohích slovesách s prvou spojená a preto sa aj za druhú po pravďe ráta na pr. v slovesách ťa-ť, ťa-u v prítomnom tňe-m, (Česki-tnu), pja-ť, pa-u, pňe-m atď. prichádzajúce v slovách zloženích na pr. rozpjať, pripjať atď. Treťja forma k spojeňú prívesák s koreňom alebo pňom slov užíva samohláski „i“ a je táto forma čistá na pr. hoň-iť, hoň-i-u, hoň-í-m, rob-i-ť, rob-i-u, rob-í-m, voz-i-ť, voz-i-u, voz-í-m atď. Štvrtá forma má za prípinku dvojhlásku „je“ je ale už v Slovenčiňe v mnohích slovesách pooškjeraná. K ňej patrja na pr. mdl-je-ť, mdl-je-m, tl-je-ť, tl-je-m, hrbať-je-ť, hrbať-je-m atď. Pjata forma vsádza medzi príveski a koreňe lebo pňe slov samohlásku „a“ lebo dvojhlásku „ja“ a je običajňe, hoc aj ňje všaďe, forma čistá: vol-a-ť, vol-a-u, vol-á-m, sed-a-ť, sed-a-u, sed-á-m, pad-a-ť, pad-a-u, pad-á-m, vrac-a-ť, vrac-a-u, vrac-ja-m atď. Šjesta forma má medzi príveskamí a koreňamí lebo pňamí slov prípinku uva: míl-uva-ť, mil-uva-u, pol-uva-ť, pol-uva-u, gazd-uva-ť, gazd-uva-u atď. Sem patrí aj forma ava alebo áva (aava) i z predošlej zrobená úva (uuva): sed-áva-ť, sed-áva-u, sed-áva-m, vol-áva-ť, vol-áva-u, vol-áva-m, pol-úva-ť, pol-úva-u, pol-úva-m atď. — Že formi tjeto sú nám pre dobruo zrozumeňja naších slovjes duoležitje a mnoho od ňích sa nachoďí uchíleňí, musíme ich dolu ňižje ešťe obšírňejšje rozobrať. Prípinki teda v slovesách sú podla našho vipočítaňja nasledujúce: nu, je, i, a (ja) uva (ova). Otázka je akjeho sú puovodu a jakjeho víznamu tjeto prípinki? Samohláski ňemajú bezpochibi žjadneho ďalšjeho samostatnjeho víznamu, ale v silabách zloženích zdajú sa biť všemená, menoviťe v nu a ova ukritje, ktorje pochop tím vjacej spredmetňujú, v trváňi usekujú, alebo predlžujú. Dobrovskí síce drží „n“ v „nu“ čisto za dobrozvučnuo a Poljak Cegielskí v duokladnom svojom článku o slovese polskom, v polskom časopise Orendovniku na r. 1842 vitlačenom „v“ čisto za vsaďenú spoluhlásku medzi samohláski pre ulahčeňje visloveňja, nám sa ale aňi jedno aňi druhuo pravďivím biť ňezdá. Zo samohlások sa v prípinkach nachoďja len čistje a puovodňje samohláski: a, i, u, zmješaních a odvoďeních „e“ a „o“ tam ňjet hoc bi sa aj v mnohích slovesách na pr. viďeu, seďeu atď. inakšje viďelo. Dvojhláska „je“ bola vlastňe puovodňe „ja“ a len v „a“ na „e“ poprechádzalo. I toto je duokaz za čistotu a najvetšú puovodnosť zmjeňeních troch samohlások. Inšje viplňujúce samohláski v naších slovesách sú tjeto: „d“, „j“ na pr. bu-ď-em, i-ď-em, sto-j-ím, bo-j-ím sa atď. Koreňe prvích sú „bu“, „i“ a druhích dvoch sta, ba, ktorje sa ale s prípinkou bezprostredňe ňespojujú lež len po viplňeňí ích spoluhláskamí naznačeními. I v Réckej a v Laťinskej reči nachádzajú sa takjeto doplňujúce spoluhláski, na pr. v Réčťiňe τ: τυπτω, μ λαμβανω v Laťinskej „n“: sterno, sino atď. I v tíchto rečach ako i v našej viplňujúce tjeto spoluhláski v dokonále minulích časoch sa ňeukazujú, v našej na pr. stáu som, báu som sa, šjeu som, bou som atď. Spoluhláska „k“ v zmenšeních slovesách v našej Slovenčiňe običajná na pr. bežať, bežkať, ťapkať (zr. Českuo tápať) má inší víznam a ňemuože sa doplňujúcou nazvať, preto ona aj v inších časoch tak ostáva. Vistavjac formi slovjes naších v jednom prjehlaďe, oddáme sa teraz do každej z ňích o sebe a viveďjeme každú obšírňejšje. K prvej forme pričítali sme tje slovesá, ktorje príveski slovesnje krem všetkej pomoci prípinki na koreň slova pripínajú a rozďelili sme ju na dvoje podla toho, ako sa koreňe na samo lebo spoluhlásku skončujú. Z povahi rozlično ukončeních tíchto koreňou lahko každí uhádňe, že tvoreňja časou a spuosobou (modi) v prvích musí biť ňenúťeňejšje v druhích naproťi ťažšje, núťeňejšje bo sa samohláski so spoluhláskamí, a takje sú príveski slovesnje, lahšje spoja ako spoluhláski so spoluhláskamí, kďe často pre ňemožnosť spojeňja jednich s druhími zmeni všeljake sa stať musja. Ostaňme pri čase prítomnom, menosloví a tak rečenom ňeurčitom spuosobe a vistavme v tíchto slová obojakjeho zakončeňja. Príveski príveďeních sú u nás v Slovenčiňe: „m“, „u“, „ť.“ Koreňe na pr. da, pi, bi, ču, du, sto majú: :: dá-m, da~u, da-ť: pi-j-em, pi-u, pi-ť, bi-j-em, bi-u, bi-ť, ču-j-em, ču-v, ču-ť, du-j-em, du-v, du-ť, sto-j-ím, stá-v, stá-ť. Koreňe spoluhláskou ukončenje, na pr. ved, klad, b'r, d'r, vez, moh, ťek, majú: :: veď-j-em, vjed-ou, vjes-ť, klaď-j-em, klád-ou, klás-ť, ber-j-em, bra-u, bra-ť, ďer-j-em, dra-u, dra-ť, vez-j-em, vjez-ou, vjez-ť (vjesť) muož-em, moh-ou, muoc-ť (muozť) ťeč-j-em, ťjek-ou, ťjec-ť. Z doňeseních príkladou patrní je rozďjel medzi slovamí dvojako sa ukončujúcimí. Prvje ktorích koreňe na samohlásku vichoďja, vímuc v najvjacej takíchto slovách čas prítomní, sa bezprostredňe s príveskamí spojujú, v druhích na proťi tomu, vímuc ňeurčití tak rečení spuosob, samohláski pomocnje sa ukazujú a v ňeurčitom v najvjacej sem patrjacich slovach puovodnje svoje spoluhláski, že sa s príveskou dobre zňjesť ňemuožu, na inšje premeňujú. Medzi slovamí na samohlásku v koreňi sa končjacimí ňjet mnoho takích, ktorje bi všaďe bezprostredňe príveski slovesnje na koreň pripínali. Takje sú na pr. dám, znám, zdám sa, mám a daktorje inšje. Najvetšja čjastka slov samohláskami v koreňoch ukončeních v prítomnom čase má alebo spoluhláski so samohláskamí alebo samje samohláski viplňujúce; spoluhláski so samohláskamí na pr. sto-jí-m, ču-je-m, ku-je-m, ži-je-m, alebo samje samohláski na pr. vej-e-m, lej-e-m, praj-e-m ktorích koreň slovesní je vja, lja, prja. Keď sa v prítomnom čase tímto príveska pridáva, „a“ koncovuo sa na „e“ meňí a korennej hláske sa „e“ predhadzuje. Že ale v tíchto slovach mjesto puovodnej samohláski „a“ druhá sa do koreňa dostáva, stáva sa toto „a“ v „e“ premeňenuo samohláskou pomocnou. Z koreňou tíchto slov vidno, že tu „j“ ňje je ako v prvích viplňujúcim. V slovách kďe sa koreňe na spoluhlásku končja vetšje ako pri prvích, čo sme už povedali, zmeni sa stávajú, bo v ňích, vímuc ňeurčití, v prítomnom i v menosloví viplňujúce spolu i samohláski sa ukazujú a v ňeurčitom i v prítomnom mnohje koncovje spoluhláski pre ňemožnosť spojeňja sa s príveskamí na inšje sa premeňujú, na pr. veď-j-em, vjes-ť, pleť-j-em, pljes-ť, vjed-ou, pljet-ou atď. Viplňujúce hláski sú tu „j“ „e“ „o.“ Ňje takích mnoho v našej Slovenčiňe, ktorje bi sem patrili a viplňujúce „j“ v prítomnom čase ňemali. V muožem od koreňa moh, je „u“ rovňe viplňujúca hláska. V slovesách brau, drau, hnau a inších podobních je „a“ ťjež len hláska viplňujúca, bo skuor sa muože vzjať za koreň b'r, d'r, hon ako bra, dra, hna ktorje samohláski v rozličních tvoreňjach často vipadajú. Z tejto príčini mohli bi sa račej slovesá tjeto, bo v ňích „a“ je vlastňe prípinka, ku pjatej forme počituvať. Dobrovskí berje za ích koreň slovesní bra, dra atď. a preto ích ráta k forme prvej. Čo sa prjemeni koncovích spoluhlások tíka, stáva sa ona v prítomnom čase a aj v ňeurčitom tak rečenom spuosobe, v menosloví naproťi ňjet prjemeni žjadnej, bo tam pod ochranou hrubjeho „u“ a samohlások pred ňím stojacích, običajňe ťjež hrubích, koncovje spoluhláski koreňou v svojej puovodnosťi sa zadržať mohli. Prjemena sama v ňeurčitom spuosobe stáva sa na ten spuosob, že jazikovje spoluhláski „d“ a „t“ pred príveskou „ť“ v ňeurčitom spuosobe stojacou visloviť sa ňedajúce na „s„ sa meňja, čoho aj v inších rečach, v réckej na pr. a laťinskej príkladi máme: plaudere, plaustrum, namjesto plaudtrum πειστεον, επεισϑην, namjesto πειϑ-τεον, επειϑ-ϑην atď. „z“ potom tjež ako „s„ v ňeurčitom vislovuvať sa počuje a hrďelnuo k do „c“ a „h“ do „z“ ktoruo sa ešťe príveske „ť“ vjacej pripodobňuje a na „c“ naráža, sa meňja, na pr. koreňe slovesnje pek a moh majú v ňeurčitom spuosobe pjecť, a muocť (muozť). V prítomnom čase sa „d“ a „t“ pred mekkím „j“ na „ď“ a „ť“ a „k“, „h“ u Slovakou na „č“ a „ž“ meňí na pr. praďjem od korena prad, pleťjem od koreňa plet a tak ťjež veďjem, klaďjem atď. koreňe slovesnje pek a moh majú v prítomnom pečjem a muožem. Tak ťjež vlečjem, tlčjem, ťečjem atď. — Čo do predlžuvaňja siláb korenních pri daktorích slovesách v menosloví a v ňeurčitom spuosobe, podla nášho domňeňja pochoďí ono staďjal a v tích slovesách mjesto má, kďe sa víznam stáva trvácejší, predĺžeňejší, na pr. vjedou, kládou, vjezou, ňjesou, vjesť, klásť, vjezť, ňjesť atď. Na potvrďeňja tohoto muožeme privjesť aj druhje slová, v ktorích rozličná forma, kratšja i dlhšja, je v užívaňí a z ktorích kratšja pri vízname trvaňja chitro ubehujúceho alebo krátkeho, dlhšja na proťi pri vízname trvaňja predĺženjeho sa klaďje na pr. povedať chitro, povjedať pomali, poluvať jeden raz, poluvať vjacej, mnoho razí atď. Kďe je víznam trvaňja odseknutjeho, chitro prebehujúceho, tam sú slovesá do 1vej formi patrjace i v menosloví i v ňeurčitom krátke a jestli sa trvaňja má zdĺžiť, prechádzajú do inšej formi, na pr. piu, biu, čuv, brau, drau v predĺženích píjau, bíjau, čúvau, (náčúvau) bjerau (zobjerau) ďjerau (zďjerau) atď. Stáu je i v tejto forme dlhuo, bo má víznam trvaňja dlhšjeho. Vlastňe i ono prechádza do inšej formi, bo stáu je staau. V Srbskom je i v skutku v tejto forme stajao (stáu). Víznam trvaňja odseknutjeho má stau (zastau, postau, lež víznam dlhší má postáu). Daktorje slovesá sem do tejto formi patrjace v rozličních tvoreňjach rozmaňito sa meňja. Takje sú biť, (buť) ít (ísť) jesť. Koreň biť (buť) je bu a mi Slováci dosjal ešťe puovodňe hovoríme buť. Menoslovja i ňeurčití je od tohoto koreňa bou (buu), buť (biť), lež prítomní čas má od inšjeho koreňa a to od as (es) som atď. V budúcom čase má bu viplňujúcu hlásku „d“ buďem. Koreň od íť (ísť) je i. Od tohoto koreňa je prítomní čas a ňeurčití spuosob íť (ísť) iďem, menoslovja ale išjeu, šjeu je podla isťeňja naších doterajších učeních Slovanskích bádačou jazika od koreňa še (šed). Učení Poljak Cegielski za jedno klaďje koreň tento s koreňom chod. Mňe bi za zdalo že koreň je id, bo v ňeurčitom u Slovákou ísť sa užíva a viplňujúca spoluhláska ňezvikla v tejto 1vej forme do ňeurčitjeho vchoďiť, v menosloví potom je ťjež ňje len šjeu ale aj išjeu užívanuo. Keď bi toto stálo, muselo bi sa „š“ vzjať ako prjechod „d“ do „s„, ktorí je običajní a zmekčeňja jeho pred „j“ na „š.“ Koreň od jesť je ed, spoluhláska teda „d“ patrí podstatňe ku koreňu, ona ale v prítomnom v dakolko osobách vipadá: jem, ješ, je, jeme, jeťe, v treťej ale osobe množnjeho počtu ako i v menosloví a aj v ňeurčitom spuosobe, v tornto pravda premeňená, ostáva: jeďja, jedou, jesť. Pre toto vipadnuťja spoluhláski „d“ daktorí Slováci vislovujú v prítomnom čase jjem, t. j. „j“ tak silňe ako zdvojnásobňenuo. Hnať má v prítomnom čase žeňjem. V slovese tomto v prítomnom čase pred ťenšou samohláskou predchoďí „h“ do „ž“, pred hlbšou ostáva: hoňím atď. K forme druhej pričítali sme všetkje tje slovesá, ktorje príveski ku koreňu lebo pňu slov pomocou prípinki nu prirážajú. Prípinka táto ňje je len viplňujúca, ale sa ona tuhšje so slovom zrastá a aj víznamu v mnohích slovesách zvlášni obrat dáva. Ako za prjechod od prvej formi k druhej muožu sa považuvať tje slovesá, ktorje prípinku nu (n) len v prítomnom čase vsádzajú, v menosloví ale a v ňeurčitom bez ňej ostávajú. Sem patrja na pr. žňem, staňem, rekňem atď. ktorje v menosloví a v ňeurčitoin majú: žau, žať, stau, stať, rjekou, rjecť. Prezrime už samuo tvoreňja, vezmúc na pr. koreňe mi, vi, duch, chvat, vad, pad, ktorje mať budú: :: v prít. menosl. ňeurčitom. mi-ň-jem, mi-nu-v, mi-nú-ť, vi-ň-jem, vi-nu-v, vi-nú-ť, dúch-ň-em, dúch-nu-v, dúch-nu-ť, chvat-ň-em, chvat-nu-v, chvat-nú-ť, vad-ň-em, vad-nu-v, vad-nú-ť, pad-ň-em, pad-nu-v, pad-nú-ť. Pri tíchto slovesách zaraz to do očú padá, že prípinka nu v prítomnom čase v celosťi svojej sa ňezadržala, a to preto že hlbokuo „u“ medzi „n“ a plnohlasním „m“ na konci je ňepríhodnuo, odťjal vipadá a druhej samohláske „e“ ktorá je k visloveňú koncovki slovesa vonkoncom potrebná, mjesto popúšťa. V menosloví a v ňeurčitom sa ona čisto zadržala, stáva sa ale a u Slovákou velmi zhusta že v menosloví práve tak ako aj u Čechou vipadá a na jej mjesto k spojeňú príveski s koreňom lebo pňom „o“ ako po hrubích spoluhláskach prichádza, na pr. Slováci vravja mjesto dúchnuv, chvatnuv, vadnuv, dúchou, chvatou (schvatou) vadou atď., čo všaďe sa tam stať muože, kďe sa koreň lebo peň slovesa spoluhláskou ukončuje. Slováci ťjež dakedi v menosloví prívesku „u“ s predchádzajúcim „u“ ako jej podobním do vedna sťahujú, hovorjac mjesto minuv, vinuv, minú, vinú, čo ale ako rjedko a čjaštočnuo a pritom formu hubjace v reči spisovnej užívať sa ňemá. Daktorje z tíchto slovjes, ktorje v menosloví nu vistrkujú a v koreňi lebo v pňi na „d“ sa končja, obchoďja sa aj v ňeurčitom spuosobe bez tejto prípinki, čo ale u Slovákou len velmi rjedko sa stáva, u inších Slovanou ale zhusta sa prihadzuje. Takuoto sloveso je u nás Slovákou kradňem, ktoruo v ňeurčitom ňje len kradnúť ale aj krasť má. Z ohladu predĺženja siláb to sa poznamenať musí, že sa v prítomnom tje predlžujú, ktorje prípinku nu ku koreňu na samohlásku sa končjacemu prirážajú na pr. hiňjem, viňjem, miňjem atď. tje naproťi, ktorje ju ku koreňom na spoluhlásku vichádzajúcim priberajú, majúc vjacej hmoti a sú krátke na pr. vadňem, kvitňem atď. Do treťej formi položili sme tje slovesá ktorje prípinku „i“ k svojmu utvoreňú potrebujú. Táto forma je, ako sme už aj hore viššje spomenuli, najčisťejšja a najzavaruvaňejšja. Tvoreňja jej je najsledujúce: :: Prít. Menosl. Ňeurčití: rob: rob-í-m, rob-i-u, rob-i-ť, plod: ploď-í-m, ploď-i-u, ploď-i-ť, chit: chiť-í-m, chiť-i-u, chiť-i-ť, kaz: kaz-í-m, kaz-i-u, kaz-i-ť, štep: šťep-í-m, šťep-i-u, šťep-i-ť. Kďe sa koreňe lebo pňe slovjes na samohlásku skončujú, tam sa ešťe jedno „i“ k pohodlňejšjemu visloveňú na koreň prilepuje na pr. ho-j-ím, ho-j-iu, ho-j-iť, bro-j-ím, bro-j-iu, bro-j-iť atď. Dlhá silaba v prítomnom čase slúži len k viznamenaňú a viznačeňú prítomnosťi. K štvrtej forme rátali sme tje slová, ktorje za prípinku majú „je“ ktorá ale v mnohích sem patrjacich slovesách ujmu trpí. Tvoreňja tíchto je nasledujúce: :: Prit. Menoslovja. Ňeurčití: zr : zr-je-m zr-e-u, zr-je-ť, šer: šer-je-m, šer-e-u, šer-je-ť (sa) hliv: hliv-je-m, hliv-e-u, hliv-je-ť, kostnat : kostnať-je-m, kostnať-e-u, kostnať-je-ť, šeďiv : šeďiv-je-m, šeďiv-e-u, šeďiv-je-ť. I v tíchto slovesách v menosloví „j“ vipadá a to z tej príčini že je zmisel slova tam už viplňení, a že v tej istej silabe je dvojhláska „eu.“ Sú ale slovesá v tejto forme, ktorje ňje len v menosloví ale aj inďe z prípinki „je“ jednu lebo druhú čjastku vistrkajú. Sem patrja na pr. :: Prít. Menosl. Ňeurčilití. misl: misl-í-m, misl-e-u, misl-je-ť, misl-e-ť. kip: kip-í-m, kip-e-u, kip-je-ť, kip-e-ť. :: Prít. Menosl. Ňeurčitití. sed: seď-í-m, seď-e-u, seď-je-ť, seď-e-ť. vid: viď-í-m, viď-e-u, viď-je-ť, viď-e-ť. vis: vis-í-m, vis-e-u, vis-je-ť, vis-e-ť. Pri tíchto a ím podobních slovesách v prítomnom čase vipada „e“ a na to mjesto ako aj pre zmisel sa „j“ dĺži, v menosloví naproťi vipadá „j“ a v ňeurčitom sú obe formi kratšja i dlhšja v uživaňí. Koreň ch'c (choc) ma chcem, chceu, chceť i chcjeť a tak aj str: strem, streu, streť i strjeť a zaroveň tímto i inšje. Ňje je ale tento rozďjel len vo forme, lež aj vo zmisle, bo u Slovákou formi dlhšje majú víznam trvaňja dlhšjeho, formi naproťi kratšje trvaňja menšjeho. Spoluhláski, ktorje sa zmekčujú, v tíchto slovesách ako „d“, „n“, „t“ pred prípinkou „je“ hoc sa ona aj celá ňezachová, sa mekčja: viďím, viďeu, kostnaťjem, kostnaťeu atď. Sloveso veďjeť a z ňeho a z predložki po zloženuo povedať, povjedať; ktoruo ale vímuc prítomnjeho času do pjatej formi prechoďí, v prítomnom čase vihadzuje „d“, a tak teda je vjem, povjem mesto veďjem, poveďjem. K pjatej forme povedali sme že prislúchajú tje slovesá ktorje medzi príveski a koreňe lebo pňe slov majú vsaďenú samohlásku „a“ alebo aj dvojhlásku „ja.“ K tejto samej forme muožu sa ale krem menuvaních počítať aj tje slovesá, ktorje majú víznam častotliví a tomuto k vuoli tvorja formi dlhšje pomocou „a“ pred ktoruo sa pre lepšje visloveňja „j“ alebo „v“ dostáva. Najprú pretrasjeme prujšje a potom prejďeme k častotlivím slovesám. Tvoreňja prujších iďe na tento spuosob: :: Prít. Menosl. Ňeurčití. vol: vol-á-m, vol-a-u, vol-a-ť, bad: bad-á-m, bad-a-u, bad-a-ť, kár: kár-a-m, kár-a-u, kár-a-ť (prekárať) zisk: získ-a-m, získ-a-u, získ-a-ť, vít: vít-a-m, vít-a-u, vít-a-ť. Moc sem patrjacich slovjes ňemá v prítomnom prípinku „a“ ale druhú na jej mjesto, a to preto že sa mekká v prítomnom sa ukazujúca s dlhím „á“, ktoruo tu pre viznačeňja prítomnjeho času stojí, ňijak v našom nárečí zňjesť ňemuože. Daktorje z tíchto slovjes si aj tak pomáhajú, že po mekkích dlhuo „a“ v „ja“ rozpúšťajú, kďe sa už potom mekká s nasledujúcim „j“ dobre znáša. Príkladi spomenutích slovjes sú: :: huk: huč-í-m, huč-a-u, huč-a-ť, krik: krič-í-m, krič-a-u, krič-a-ť, maz: maž-e-m, maz-a-u, maz-a-ť, maz: maž-e-m, maz-a-u, maz-a-ť, rez : rež-e-m, rez-a-u, rez-a-ť, kas: kaš-e-m, kas-a-u, kas-a-ť. Daktorje z tíchto slovjes, majúc dlhú silabu korennú, dlhuo „a“ alebo dvojhlásku i pre tú príčinu v koncovke predlženuo „a“ mať ňemuožu, ale mjesto ňeho berú druhú prípinku: :: vjaz: vjaž-e-m, vjaz-a-u, vjaz-a-ť, kús: kúš-e-m, kús-a-u, kús-a-ť, pás: páš-e-m, pás-a-u, pás-a-ť atď. Krátko „a“ bi tjeto slovesá tak dobre v prítomnom mať mohli ako ho aj v menosloví a v ňeurčitom majú, medzitím mekkje kďe muožu vihibujú sa hrubím samohláskam, trebas sa to za žjaden zákon v našom nárečí držať ňemuože. Ale pri vipúšťaňí tohoto „a“ v prítomnom sa dozaista i víznam do ohladu berje, ktorí je pravda v tíchto slovesách dlhšjeho trvaňja ale ňje je častotliví. Kaďenáhle častotliví víznam v tíchto slovesách sa ukazuje, vistupuje i „a“ s ňím a to vo forme puovodňej a v nárečí užívanej, na pr. držím, zdŕžam, kričím, skríkam, hučím, húkam, pášem, opasujem, opásavám atď. Vo slovesách zdŕžam, stáčam, lúčam ako v častotlivích v našom nárečí običajňe bíva zdĺžeňja sa na korennú silabu preťahuje a tak potom za mekkími krátko „a“ v koncovke stáť muože. V slovesách skríkam, húkam tvrdá pňa koncová spoluhláska k pohodlňejšjemu sa spojeňú s „a“ naspet prichoďí, v daktorích zase slovesách, ako sme už aj hore viššje spomenuli, dlhuo „a“ na „ja“ sa rozpúšťa abi mekká dobre obstát mohla, na pr. vrac-ja-m. Vracám je pre ucho slovenskuo urážlivuo. Často sa i to stáva, že koncovje spoluhláski koreňou lebo pňou slovesních ktorje ňezdajú sa mekkje v prítomnom čase prípinku, ťenšú samohlásku „e“ alebo dvojhlásku „je“ majú na pr. or-je-m, kop-e-m, rúb-e-m, žobr-e-m atď. v menosloví ale a v ňeurčitom majú prípinku hrubuo „a“: or-a-u, -or-a-ť, kop-a-u, kop-a-ť, rúb-a-u, rúb-a-ť, žobr-a-u, žobr-a-ť. K takímto slovám a k tejto forme bi sme mi počítali ťjež slovesá brať, drať, prať a im podobnje, ktorje Dobrovskí k prvej forme prirátau, mi ale a s vetším právom do tejto formi umestujeme, bo je očividno ích koreň b'r (ber) d'r (ďer) p'r (per) a „a“ je len prípinka. V prítomnom čase majú tjeto slovesá: berjem, ďerjem, perjem atď. Ňech ňikdo ňeklaďje ich vedno so slovesamí dám, znám a tímto podobními, bo tíchto koreň je skutočňe da, zná, v tích ale koreň je inší. Otázka teraz povstáva, prečo tje viššje uveďenje slovesá v prítomnom za prípinku ťenšú samohlásku majú, v druhích ale hrubú? Dvojako sa to muože visvetluvať a to alebo pre víznam alebo pre mekkje koreňou alebo pňou koncovje samohláski ktorje sa nám už teraz pravda mekkími biť ňezdajú, puovodňe ale v tíchto slovách mekkími biť mohli. Druhuo toto domňeňja je pravďivejšje a potvrdzujú ho ňje len druhje príkladi z našho ale aj z Českjeho nárečja. Z našho nárečja potvrdzujú ho tje slová, ktorje v tejto forme v prítomnom dvojakuo ukončeňja majú, z ktorích v jednom je prípinka „e“ s prechádzajúcou mekkou, v druhom prípinka „a“ s predchádzajúcou tvrdou, na pr. šeptám a šepcem, hukotám a hukocem, ligotám sa ligocem sa, sťeňjem a sťenám, kutám a kucem atď. I Českuo nárečja podopjera druhuo domňeňja a to ako podobnimí slovesamí tak aj timí ktorje v koreňi na „r“ sa končjac v prítomnom dvojako sa písať muožu: bereš i beřes, bere i beře kďe v ostatňej prípadnosťi „r“ je mekkuo. Z toho sa zavjerať dá, že v slovách hore viššje uveďeních: orjem, kopem, rúbem, žobrem, a v inších tímto podobních koncovje spoluhláski koreňou a pňou mekkími alebo dvojakími, mekkími a tvrdími, boli a mekkosť v prítomnom, tvrdosť v menosloví a v ňeurčitom zadržali, bo v skutku spoluhláski tjeto a aj inšje ťjež mekkje biť muožu, ako to i zo Staroslovenčini i z terajšej Rušťini a Polšťini visvitá. V Staroslovenčiňe a Ruštiňe značja sa keď sú mekkje mekkím jer keď sú tvrdje tvrdím jer, z ktorích prvuo nič je ňje inšje ako „i“ čo do spoluhlások aj rečou zmekčiť sa mohúcich vsjakňe, pri inších samou rečou ňemohúcich sa zmekčiť vonku ostáva, druhuo zas je odpadnutuo alebo „o“ alebo „a“ a tak v prvej prípadnosťi je spoluhláska mekká, v druhej tvrdá. V Polšťiňe sa značja mekkje spoluhláski čjarkou (') ktorá znamenajúc „i“ z premenčivích mekkje robí a pri ňepremenčivích v predĺžeňí slova jako „i“ sa ukazuje: ťelo polskí cialo (vlastňe ćalo), veňjec polskí vianek (vlastňe v'anek), robiť polskí robić. I v našej Slovenčiňe sú spoluhláski v takíchto silabách mekkje na pr. vjac, pjati, robja atď. ňepovažujeme ích ale za mekkje bo ích s tvrdími na jeden spuosob vislovujeme. Tak i v Češťiňe sú mekkje na pr. v domě (vlastňe domje) kopě (vlastňe kopje) atď. ale sa tu „m“ a „p“ za mekkje ňeberú, bo ích na mekkí spuosob vihovárať ňepočujeme. K forme tejto pjatej pričítali sme aj tje slovesá, ktorje častotliví víznam nadobúdajú a pomocou prípinki „a“, ktorjemu sa pre lepšje visloveňja „j“ alebo „v“ predkladá, s príveskamí svojimí sa spojujú. Tvorja sa tjeto častotlivje slovesá z koreňou alebo pňou všetkích štír predchádzajúcich forjem nasledujúcim spuosobom: Od prvej. Koreňe prvej formi končja sa, ako sme pri pretrjasaňí tejto formi povedali, na samo lebo spoluhlásku. Ku koreňom prvjeho spuosobu patrja na pr. bi, pi, da, ču, du, z ktorích na ten spuosob častotlivje sa tvorja že sa ku koreňom na samohlásku „i“ sa končjacim „a“ s predkladkom „j“ ako prípinka s príveskamí ích vjažucja pripojuje, ku koreňom naproťi na inšú ako „i“ samohlásku vichádzajúcim prípinka „va“ t. j. „a“ s predkladkom „v“ ktorí k dobrjemu visloveňú slúži, pristáva, a tak teda buďe: „bi“ bí-ja-m, pi-pí-ja-m, da dá-va-m, ču čú-va-m (načúvam) du dú-va-m atď. Všetkje ale koreňe na „i“ vichoďjace ňemajú prípinki „ja“, lež daktorje majú aj „va“ a to tje, v ktorích za starodávna toto „i“ ako „y“ sa vislovuvalo a v Češťiňe až po dňes sa tak píše, na pr. kri krí-va-m (skrívam, Českí skrývám) mi mí-va-m (umívam Českí umývam). Tohoto príčina je tá že „y“ povstalo z „u“ (buť Slovenskí, Českí byť, plujem Slovenskí, Českí plývám) ktoruo „u“ ako aj „i“ nasledujúcu spoluhlásku prípinki si pripodobňuje. Jestli sa koreň ňje na samohlásku ale na spoluhlásku končí, vtedi sa čistuo „a“ ako prípinka vkladá na pr. z koreňou pek, ťek, klad budú častotlivje pjek-a-m, ťjek-a-m (preťekám) na-klad-á-m. Dakedi si prípinka „a“ korennú samohlásku v takíchto slovesách po sebe rovná, na pr. z koreňou ňes, vez, budú častotlivje znáš-a-m, zváž-a-m. Tjeto dve slovesá a inšje ím podobnje, ktorje i do treťej formi prechoďja, muožu sa aj za častotlivje z koreňou treťej formi pochádzajúce považuvať. — Jestli koreň len zo samích spoluhlások záleží, vsádza sa medzi spoluhláski koreňa visloveňja ulahčujúce „je“ na pr. z koreňou br, dr, budú častotlivje zbjeram, zďjeram. Dakedi ale vkladá sa, v Slovenčiňe pravda zrjedka, len čistuo uhlahčujúce „i“ na pr. od ňeobičajnjeho žhem (žžem, žžau, zažau atď) odvodzuje sa častotlivuo zažíham, od zvem, zvau atď. ozívam atď. Od druhej. Slovesá tejto formi stávajú sa častotlivími jestli prípinku „nu“ vihoďja a inšú na jej mjesto položja, a to za koreňamí na samohlásku vichoďjacimi „a“ s predkladkom „j“ za „i“, „v“ za hrubím „í“ t. j. starodávnim „y“, a za koreňamí na spoluhlásku sa končjacimí čistuo „a“ na pr. od koreňou slovjes viňjem, kiňjem po vihoďeňí „n“ a prilepeních samohlások teda od mi, vi, ki budú častotlivje slovesá: mí-ja-m ví-ja-m (zvíjam) kí-va-m. Od koreňou slovjes ťiskňem, trhňem, padňem, vadňem, kradňem, po vihoďeňí „n“ a priloženej samohláski, teda od ťisk, trh, pad, vad, krad budú naproťi tomu častotlivje slovesá ťisk-á-m (sťísk-a-m) trh-á-m, i tŕham (stŕham sa) pad-á-m i pádam (spádam) vad-á-m (uvádam), krád-a-m (ukrádam sa). Korenná silaba s malimí víminkamí sa všaďe predlžuje. Sú v tejto forme krem toho zvlášne ešťe častotlivje slovesá, v ktorích „nu“ alebo račej „n“ sa ňevihadzuje, lež ostáva, a tak sa považuje akobi k samjemu koreňu patrilo. Žebi ale tímto po pripojeňí „a“ vislovuvaňja ťažkuo a dakďe aj ňemožnuo sa stalo, predhadzuje sa k ulahčeňú vislovuvaňja pred „n“ „í.“ Takjeto častotlivje slovesá odvodzujú sa najvjacej od slovjes jednosilabičních, od vjacejsilabičních redšje. Sem patrja na pr. pňem, pať, čňem, čať (začať) tňem, ťať, žňem, žať (zažňem, zažať) tkňem, tknúť, mkňem, mknúť (zamkňem, zamknúť) schňem, schnúť a vjacejsilabičnje hasňem, hasnúť, miňjem, minúť atď. z ktorích koreňou s prípinkou „n“ spojeních po prirazeňí častotlivjeho „a“ budú nasledujúce častotlivje slovesá (postavíme ích hňeď aj s predložkamí): napínať, začínať, rozťínať, zažínať, pohínať sa, zamkínať, uschínať, zhasínať, pomíňať sa. Silaba korenná ako običajňe sa predlžuje. Takjeto slovesá malovnje sú naozajsná okrasa nášho nárečja. Od treťej. Častotlivje slovesá z koreňou treťej formi sa tvorja pomocou prípinki „a“ alebo „ja.“ Vlastňe tvorivá prípinka častotlivích je dlhuo „a“, že ale častotlivosť vlastňe koreňu slova jako prímetu (praedicat) a ňje prípinke alebo príveske, ktorá ako dolu ňižje viďeť suďeme značí osobu alebo podstavňík, patrí, zdlžuje sa korenná bilaba a dlhuo „a“ rozpúšťa sa v „ja“, ktorú dvojhlásku keď taká predchádza, ktorá sa zmekčiť muože, „j“ sa traťí a zjavuje sa mekká, keď ale tvrdá pred ňou stojí a korenná silaba dlhou sa stáva, „j“ žjadnu patrnú prjemenu ňerobí. Podla tohoto budú teda častotlivje z koreňou treťej formi, na pr. trať (traťím) choď (choďím) voz (vozím) nos (nosím) zlať (zlaťím) rob (robím) hlob (hlobím) pusť (pustím) masť (masťím) skoč (skočím) nasledujúce: (položíme ich hňeď s predložkamí) : strác-a-m, prechádz-a-m, zváž-a-m, znáš-a-m, pozlác-a-m, poráb-a-m, zahláb-a-m, púšť-a-m, namášť-a-m, skáč-e-m skácau. V púšťam, namášťam a pri inších podobních mekkuo „ť“ predchádzajúce „s„ si pripodobňuje a takto sa mekčí na „š.“ V skáčem a v daktorích druhích po mekkom „č“ a inších mekkích spoluhláskach je „e“ običajnuo, ktoruo bezpochibi z „ja“ (ä) povstalo. Inďe sa „a“ čisto zadržalo, na pr. máčam (močím) stáčam (točím) atď. Chit (chiťím) má chitám. Od štvrtej. Prípinka častotlivích v tejto forme je tá istá, ktorá aj v predošlích t. j. „a“, ktoruo je ako sme už rekli v častotlivích dlhuo. Jestli ono dlhosť svoju zadržuje, korenná silaba je krátka, jestli ale táto se dĺži, ono sa kráťi. Že príčina mekkosťi kape, slovesá vo štvrtej forme dostávajúc pred tam timí mekkimí prípinkamí koncovú spoluhlásku mekkú, majú teraz zase tú samú spoluhlásku tvrdú, a tak z koreňou štvrtej formi: sed (seďím) vid (viďím) vis (visím) hor (horím) misl (mislím) budú častotlivje: sed-á-m, víd-a-m, odvis-á-m, pohár-a-m, premíšl-a-m. V premíšlam že „l“ je mekkuo (polskí miśl) a predchádzajúce „s„ sa s ňím teraz tuhšje ako v mislím spojuje, ponáša sa vjacej na mekkuo „l“ i zmekčuje sa docela. Povjem preto že má vlástňe koreň ako sme hore viššje spomenuli ved, má častotlivuo povedám alebo povjedam. Tje slovesá, ktorje prípinku „je“ v prítomnom čase vždi zadŕžajú, prirážajú známku častotlivosťi „a“ s predložením „v“ pre zbeh samohlások k tejto prípinke, na pr. mdlje, belje, čerňje atď. majú častotlivje: omdljevam, obeljevam, očerňjevam atd. Z pjatej formi ktorje ešťe ňje sú častotlivje robja sa alebo podla tejto alebo podla nasledujúcej šjestej častotlivími. O šjestej dolu ňižje povjeme a tuto len priveďjeme daktorje z tejto formi na prjecho-e do častotlivích. Z takíchto slovjes sme už daktorje hore viššje pripomenuli. Sem patrja na pr. držím, hučím, blčím, kričím, berjem, ďerjem atď., ktorje v menosloví a v ňeurčitom podla pjatej formi, ku ktorej prislúchajú, majú: držau, držať, hučau, hučať, blčau, blčať, kričau, kričať, brau, brať, drau, drať a v častotlivích mať budú: zdŕžam, zdŕžau, zdŕžať, húkam, húkau, húkať, bĺkam (zbĺkam) bĺkau, bĺkať, kríkam (skríkam) kríkau, kríkať, bjeram (objeram) bjerau, bjerať, ďjeram (zďjeram) ďjerau, ďjerať. V tíchto slovesách je častotlivá dĺžka v korennej silabe a preto je prípinka „a“, na ktorej bi sa vlastňe častotlivosť naznačiť mala, krátka. Častotlivje tjeto slovesá v pjatej forme robja prjechod do formi šjestej, v ktorej sa už samje čistje častotlivje slovesá, hoc bi sa aj daktorje na oko takje biť ňezdali, nachádzajú. Forme šjestej sme osvojili slovesá, ktorje medzi príveskamí a koreňamí lebo pňamí slov majú prípinku uva alebo ava na pr. :: Prít. Menosl. Ňeurčití. pol: pol-uje-m, pol-uva-u, pol-uva-ť, hot: hot-uje-m, hot-uva-u, hot-uva-ť, vol: vol-áva-m, vol-áva-u, vol-áva-ť, sed: sed-áva-m, sed-áva-u, sed-áva-ť, or: or-áva-m, or-áva-u, or-áva-ť. Prípinka táto vlastňe ňič je ňje inšje ako zdvojnásobňenuo „a“ a tak táto forma je len opakuvaňja predošlej, čím víznam častotliví ešťe vjacej sili nadobíva. Medzi dvojakuo „a“ vkladá sa pre pohodlňejšje visloveňja spoluhláska „v“, ktorá ako staďjalto vidno pre ňič inšje tu ňestojí. — Prípinka uva je len premeňená prípinka ava kďe prujšje „a“ v menosloví a v ňeurčitom v narečí Českom na „o“ v prítomnom ale a v nárečí Slovenskom vo všetkích troch do „u“ prechoďí. Spomenutí učení Poljak Cegielski k visvetleňú tohoto „o“ (a nášho u) v článku svojom o tvoreňí slovjes isťí, že tjeto častotlivje slová pochoďja z mjen samostatních, čo samohlásku „o“ na konci prijali, a potom že sa tvorja z takíchto forjem častotlivje slovesá, čo ale je proťi spuosobu tvoreňja častotlivích vo všetkích inších slovesách. Na čo ces tjeto okrutki choďiť a ňeprirodzením spuosobom formu túto visvetluvať chcjeť? Či má ona sama sa od všetkích inších odchiluvať? Mi visvetleňja toto docela za pravuo ňedržíme ale formu spomenutú zaroveň inším častotlívím k šjestej forme patrjacim visvetlujeme. Ako v inších častotlivích slovesách tejto formi, tak i tuto sa nachoďí zdvojnásobňenuo „a“ k virazeňú alebo dlhjeho trvaňja alebo časťejšjeho opakuvaňja. Reč má svoje víbehi a zábehi. Kdo vje, prečo práve v tíchto slovesách „a“ na „u“ sa meňí?! Vari preto že slovesá s prípinkou uva ňeviznamenávajú vlastnú častotlivosť, častotlivosť po pretrhávaňí vjacejráznom skutku slovesom viznamenanjeho, ale častotlivosť v jednom ťahu, ktorá je trvanlivosť. K rozoznaňú tejto trvanlivosťi alebo ňevlastnej od vlastnej častotlivosťi reč vari tjeto rozličnosťi narobila. Prujšje „a“ v prípinke ava sa aj inakšje meňí a to na „e“ alebo vlastňe že je dlhuo, rozpúšťa sa na „je“, tuto ale ňje pre víznam slovjes lež pre predchadzajúce spoluhláski mekkje, na pr. koreňe: chod, um (rozum) slad, rob, nos, ňemajú častotlivje slovesá: chodávam, rozumávam, sladávam, atď. ale choďjevam, rozumjevam, slaďjevam, robjevam, nosjevam. Prípinka je jeva ktorá je len premeňená prípinka áva. Ňech ňikdo ňemislí že v tíchto slovesách ostatňje spoluhláski korennje sa len od mekkej dvojhláskí „je“ zmekčili, lež naopak sa stalo. Už hore viššje sme povedali že spoluhláski aj tje, ktorje vlastňe v reči zmekčiť sa ňedajú a ktorích zmekčeňja mi ňepočujeme, v reči puovodňe hňeď tvrdje hňed mekkje boli, čo dobre z ruskjeho tvrdjeho a mekjeho jer visvitá. Že v spomenutích slovesách koncovje koreňa spoluhláski z prvu v reči mekkími boli, ukazujú prípinki tíchto koreňou v inších formách slovjes, bo tam majú choďím, umjem, slaďím, robím, nosím, a ňje chodám, umám atď. Príveska uva je v prítomnom ako sme viďeli uje. Prechádza tu „v“ do „j“ čo sa často v naších nárečjach Slovanskích stáva. Mi Slováci hovoríme vraj, praj od slovesa vraviť, praviť, mi vravíme krajčír a Poljaci kravjec od slova krájať atď. Po „j“ sa zmekčuje „a“ na „e“ a takto teda buďe prítomní: polujem, gazdujem atď. Častotlivosť spomenutích slovjes muože sa ešťe zvetšiť prídavním „a“ ktoruo kolko kolvekrazí sa pridá, tolko razí aj „v“ pre pohodlňejšje visloveňja sa k ňemu príplichťí na pr. volávať, vol-áva-va-ť i vol-áva-va-va-ť atď. Polúvať, strečkúvať je to samuo len že sa tu „u“ zdvojnásobňuje a preto predlžuje. Ale muože táto častotlivá forma i na predošlí spuosob ešťe vjacej sčastotlivjeť a tak buďe poluvávať atď. Pňe daktorích slovjes do treťej formi patrjacich premeňujú koncovje spoluhláski, keď do tejto formi prechoďja, na mekšje: „k“ do „c“ „č“, „ch“ do „s„ „š“, „d“ do „ď“, „dz“, „t“ do „ť“ „c“, „n“ do „ň“ na pr. skok, ljek, duch, such, hromad, vod, súd, ist, sot, sklon majú (položíme ích hňeď aj s predložkamí) preskacujem, vilječujem, zadusujem, visušujem, zhromažďujem, odvodzujem, odsudzujem, ujisťujem, visocujem, skloňujem. Je v užitku i preskakujem, ňje len preskacujem. Ako v najvjacej pádoch tak aj tu reč sa na dobrozvučnosť obzerá. Až dosjal zaňepraznuvali sme sa so vňešnou formou slovesa, majúc len to na pozore ako rozličnje slovesá povstávajú i ako sa podla svojej vňešnej formi jedni od druhích ďelja, teraz ale už vezmeme hore i víznam slovjes, podla ktorjeho ťjež všeljako sa tvorja a rozmaňitje prjetvori na seba berú. Vo vízname slovjes berje sa na rozličnje okolnosťi oko, a to na namerenosť činnosťi ktorá sa slovesám dáva. Na kolko je rozličná namerenosť a puovod jej, alebo rozličná poloha prímetu k podstavňíku, ktorje sa oba v slovese spájajú, budú slovesá rozďjelňe a aj rozličňe trebas ňje všaďe utvorenje. Sem prislúchajú slovesá inam namerenje (tak rečenje activa) odinúl namerenje (passiva) na seba ohraňičenje (neutra) k sebe namerenje (reflexíva) a vzájomnje (reciproca) [#]_. Namerenosť v slovesách je potom na všeljaki spuosob s ích podstavňíkamí spojená, ktorí spuosob je alebo istí, skutoční, alebo možní, alebo ňevihnutňe potrební. Prví sa vijadruje spuosobom tak rečením ukazujúcim (modus indicativus), druhí tak rečením spojujúcim, žjadajúcim, víminkovím, (modus conjunctivus, optativus, conditionalis) a treťjemu bi sa hádam z čjastki privlastňiť mohou spuosob tak rečení rozkazujúci, ktorí ale vetším právom za stredňí medzi oba predošlje spuosobi sa položí. Spuosob tak rečení ňeurčití ňje je žjaden spuosob a preto sme ho aňi ňespomenuli. V každej namerenosťi je ale istá činnosť zavrená, a činnosť každá v prjebehu alebo v prjetoku sa ukazuje a len tak je naozajsnou činnosťou, činnosť ale iďe z budúcnosťi prítomnosťou do predošlosťi alebo inšimí slovamí stáva sa v čase, preto sa na slovách rozďjeli času ukazujú, a to prítomnjeho, minuljeho a budúceho. Každá potom činnosť musí mať svoje žrjedlo z ktorjeho vichoďí, a toto žrjedlo v slovesách sú osobi v ňích nanajme viznačenje ktorje sú podstavňíkamí slovjes. Osobi muožu biť trojakje, prvá, druhá, treťja, muožu biť potom jedna alebo ích vjac, skaďjal jednotliví a množní počeť povstáva, a osobi zas muožu biť toho lebo inšjeho pohlavja. Na všetko toto berje ohlad narečja naše. Teraz už prizrime sa tvoreňú slovjes, keď tjeto tu vičítanje určitosťi a okolnosťi priberajú a s ňimí sa spojujú. Čo do namerenosťi slovjes, rozličňe sú podla jej puovodu a spuosobu v nárečí našom slovesá utvorenje. Inamnamerenje a mnohje naseba ohraňičenje slovesá ňič vjac ku sebe ňeberú ako to, čo k utvoreňú hocakjeho prostjeho slova prislúcha ale odinul a k sebe namerenje ako aj vzájomnje a mnohje na seba ohraňičenje slovesá prijímajú k úplnjemu utvoreňú v nárečí našom čjastočku sa, ktorá je 4tí pád alebo akkusativ všemena seba. Pridaňím tejto čjastočki k slovesám inamnamerením namerenosť, ktorá inam obráťená bola, sa obráťi na podstavňík slovesa a má svoj puovod, jestli je sloveso odinul namerenuo, inďe, jestli ale je ku sebe namerenuo alebo vzájomnuo v podstavňíku samjeho slovesa. Že v slovesách na seba ohraňičeních čínnosť z okresu podstavňíka ňevistupuje a inam ňeprechoďí, všemeno „sa“ trebas sa ím aj pridáva, žjadnej zmeni aňi v puovoďe aňi v obraťe namerenosťi urobiť ňemuože. Predňesjeme tuto dakolko príkladou zo vsetkích slovjes. Slovesá inamnamerenje: volám, bijem, vozím, mijem, vítam, cťím, ukazujem, lúbim, kinožím atď. Odinul namerenje: volám sa, vídam sa, držím sa (za toho lebo toho) karhám sa, pestujem sa, píšem sa, atď. Ale Slovenčina naša ňerada a len zrjedka tíchto odinul namereních slov užíva, prečo, to dolu ňižje doložíme. Naseba ohraňičenje: spím, kvitňem, horím, vískam, kričím, mdljem atď. s čjastočkou sa: bojím sa, ligotám sa, hanbím sa, okúňam sa atd. Ksebe ňamerenje: bijem sa, hadžem sa, šklbem sa, mijem sa, lječim, perjem sa, češem sa atď. Vzájomnje: hádam sa, vaďím sa, hoňím sa, boskávam sa atď. Z daktorích slovjes inamnamereních muožu sa i nasebaohraňičenje slovesá spraviť, jestli sa ím pridá čjastočka sa: chovám sa, nosím sa, utopím sa, prechoďím sa, vráťim sa. Odťjalto ale viďeť, že reč naša čjastočku „sa“ na tvoreňja rozličních slovjes potrebuje, práve ale preto povstáva medzi timíto rozličnimí slovesamí ňeurčitosť a zmješanosť a preto reč naša ňerada a len zrjedka užíva slovesá odinulnamerenje a naseba ohraňičenje, tjeto ostatňje vtedi keď povstávajú čjastočkou „sa“ zo slovjes inamnamereních, bo v tíchto slovesách ako často i v slovesách k sebe namereních povstáva pochibnosť z ohladu puovodu namereňja, ktoruo sa v ňích obsahuje. Tak na pr. pri slovesách: chovám sa, lječim sa, volám sa, karhám sa, a mnohích inších podobních pochibnosť povstáva, kďe berje počjatok činnosť timíto slovesamí virazená či vo mňe a či v inších? A preto práve reč naša mjesto tíchto forjem, keď činnosť odinúl prichádza, rada užíva formi inamnamerenje a tak hovorí v tejto prípadnosťi najvjacej: chovajú ho, lječa ho, volajú, karhajú ho, atď. Z mnohích nasebaohraňičeních slovjes muožu sa inamnamerenje slovesá spraviť, keď sa im dajaká predložka predhoďí na pr. zo slovjes: hanbiť sa, smjať sa, hňevať sa, svjeťiť, kričať, posmjevať sa atď. budú inamnamerenje nasledujúce: zahanbiť (dakoho) vismjať, nahňevať (dakoho) osvjeťiť (krajinu) prekričať (huk vodi) vismjevať (daromních luďí). Mjesto 4jeho pádu všemena seba t. j. mjesto sa majú daktorje slovesá pripojení 3ťí pád t. j. si na pr. lahnuť si, sadnuť si, sťažuvať si, viskacuvať si, dvoriť si, hvízdať si atď. Spuosob v akom podstavňík k namerenosťi slovesa stojí, muože biť, ako sme už aj hore viššje povedali, trojakí a síce istí lebo skutoční, možní a na ostatok potrební. Tento ostatňí sa v rečach a aj v našej Slovenčiňe osobitním spuosobom ňevijadruje, lež reč si pridaňím rozličních slovjes ako musí sa, ňevihnutňe potrebnuo vo vípoveďach potrebu viznamenávajúcich pomáha, druhje ale dva spuosobi skutoční a možní viznačujú sa tak rečením ukazujúcim a spojujúcim spuosobom, ktorí sa aj inakšje v rečach žjadajúcim alebo víminkovím menuje. Rozkazujúci spuosob stojí v prostrjedku medzi timíto dvoma spuosobamí. Obozrime ích tvoreňja. Ukazujúci spuosob je običajná forma slova. Ňemá on žjadneho osobitnjeho tvoreňja, ako mislíme preto, že običajní skutoční stav viznamenáva na pr. sekám, sekau som, buďem sekať atď. Spojujúci alebo račej prajúci spuosob má svoje osobitnuo tvoreňja a síce k menoslovú slovesa, od ktorjeho sa tvorí, pridávajú sa dva časi pomocnjeho slovesa biť, a to ňeurčití a prítomní alebo len ňeurčití bi som (bich), čím sloveso prajúci víznam dostáva, na pr. choďiu bi som, volau bi som (choďiu bich, volau bich) atď. Spuosob tento viznamenáva len žjadosť a práve preto ňje skutočnosť ale len možnosť uskutočneňja. Rozkazujúci spuosob má za známku vo všetkích Slovanskích nárečjach a aj v našom samohlásku i. Dobrovskí v svojej grammatike Staroslovenskjeho nárečja učí, že sa rozkazujúci spuosob od prítomnjeho času ukazujúceho spuosobu tvorí, ale všetko toto učeňja, kďe sa jeden spuosob od druhjeho alebo jeden základní čas od druhjeho základnjeho času tvorí, je blúdno a chibnuo. Spuosob ako aj všetkje základnje časi ňetvorja sa jeden od druhjeho ale od koreňa alebo pňa slovesa, a tak sa tvorí aj rozkazujúci spuosob a to tím porjadkom že sa známka „i“ alebo prosto ku koreňu lebo pňu slova alebo k prípinkám, kďe to zmisel slovesa a dobrozvučnosť žjada, pridáva, alebo kďe sa rozkazujúci i bez známki „i“ od všetkích inších spuosobou a časou dobre rozďeluje, docela viňeháva. Prví spuosob je v običaji v slovesách v prvej forme prvjeho radu, a v slovesách vo štvrtej forme na pr. da-i = daj, ču-i = čuj, ma-i = maj, sto (sta, slať) — stoj, bo (ba, báť sa) = boj sa atď., kďe koncovka „i“ do spoluhláski uďjera, vo štvrtej forme na pr. od mdl, (mdljem), m'r (mrjem) z'r (zrjem) ch'c (choc) str budú rozkazujúce: mdli, mri, zri, chci, stri. Daktorje a to vjacsilabičnje slovesá v tejto forme pre ubehnuťja dvojzmiselnosťi predhadzujú tomuto „i“ samohlásku „e“, budú teda od takích rozkazujúce, na pr. od šer (šerjem) hliv (hlivjem) šeďiv (šeďivjem) šerej, hlivej, šeďivej. Slovesá prvjeho radu prvej formi s korennou samohláskou „i“ ňeberú už žjadneho druhjeho, majúc ho i tak, na pr. pi, bi, kri, vi sú už i rozkazujúce. Druhí spuosob t. j. kďe sa známka „i“ k prípinkám slovesním priráža je na mjesťe v slovesách druhej, pjatej a šjestej formi, na pr. od vad (vadňem), pad (padňem), krad (kradňem) po pripojeňí prípinki a známki rozkazujúceho „i“ budú rozkazujúce: vadňi, padňi, kradňi, kďe sa ale rozkazujúce slovjes tejto formi i bez koncovjeho „i“ dobre visloviť muožu, „i“ sa traťí a šlak svoj len v zmekčeňí „n“ ostavuje na pr. v rozkazujúcich hiň, viň, miň (premiň) atď. V pjatej na pr. od sed (sedám), vol (volám), pad (padám) po pripojeňí prípinki a známki „i“ budú rozkazujúce: sedaj, volaj, padaj, V šjestej forme na ten samí spuosob tvorí sa rozkazujúci; od sed (sedávam) vol (volávam), pol (polúvam) je rozkazujúci: sedávaj, volávaj, polúvaj. Slovesá ale tejto formi, ktorje ňje častotlivosť po vjacej raznom pretrhnuťí ale častotlivosť v jednom ťahu viznamenávajú, ňeberú celú prípinku do rozkazujúceho ale z ňej polovicu odsekujú a na ostalú známku rozkazujúceho „i“ prirážajú, na pr. od pol (polujem) mil (milujem), rad (radujem sa) budú rozkazujúce; poluj, miluj, raduj sa atď. Stáva sa to na ten samí spuosob ako v pjatej forme a to preto že tu ňemá mať sloveso víznam vlastňe častotliví ale len dlhšje trváci. — Známka rozkazujúceho „i“ von vistáva v slovesách druhjeho radu v prvej forme na pr. vez, ňes, potom v slovesách vo forme treťej, na pr. rob, voz a aj v tích v štvrtej forme, ktorje z ohladu prítomnjeho do treťej, na pr. vis, kip, potom v tích v pjatej forme, ktorje v tom samom čase do tej samej preskacujú, na pr. huč, krič ako aj v takích čo v prítomnom čase mjesto hrubjeho „a“ mekšje „e“ prijímajú na pr. kop, or, rúb atď. bo sa tjeto i tak už dosť od inších spuosobou a časou ďelja. Od pek (pečjem), ťek (ťečjem) atď. budú rozkazujúce: peč, ťeč. Známki „i“ síce tu ňjet, ale sa predca jej puosobeňja jako v tíchto tak aj v inších z toho viďí, že sa predchádzajúca hrubá spoluhláska pre ňu zmekčuje. Zmekčujú sa aj inšje hrubje spoluhláski v tejto prípadnosťi, mekšje ale ako na pr. „s„, „z“ sa ňemeňja. Zaroveň tímto slovesám aňi slovesá formi treťej „i“ ňeukazujú na pr. od hor (horím), pen (peňím), rob (robím) sú rozkazujúce: hoň, peň, rob. Tak i v slovesách zo štvrtej a pjatej v prítomnom čase do treťej preskacujúcich: od vid (viďím), sed (seďím), kip (kipím), huk (hučím), krik (kričím) sú rozkazujúce: viď, seď, kip, huč, krič. Misl (mislím) má predca misli. Bez „i“ majú i tje rozkazujúce, ktorje v pjatej v prítomnom čase mjesto „a“ majú prípinku „e“ od rúb (rúbem), pás (pášem), vjaz (vjažem) or (orjem) budú rozkazujúce rúb, páš, vjaž, or atď. Tje slovesá ktorje v pjatej forme v prítomnom čase dvojakú prípinku mávajú, na pr. kutám a kucem, šeptám a šepcem majú dvojakje rozkazujúce alebo ako tje tam hore doňesenje: kuc, šepci („i“ je v tomto slovese len pre lahšje visloveňja) alebo podla pjatej: kutaj, šeptaj. Sloveso štvrtej formi vjem (veď) a z ňeho a z predložki po zloženuo povjem majú v rozkazujúcich pre rozďjel od veďjem (veď) vedz, povedz. — Medzi tím sú mnohje vo forme treťej, ktorje „i“ pre možnosť alebo pre vetšú pohodlnosť visloveňja prijímajú, na pr. „i“ stojí v rozkazujúcich: posilňi, polepši, polahči, visvetli, modli sa, ňeblázňi sa atď. V pjatej je ťjež spi pre možnosť visloveňja. Tvoreňja spuosobou je vo všetkích slovesách či sú oni inam lebo k sebe namerenje atď., rovnakuo. Sloveso podla namerenosťi je najširšje určenuo, ale keď len čisto na túto určitosť slovesa hlaďíme, ňič vjac ňepoznávame ako čistí puovod a zmer (die Richtung) namerenosťi, bližšje už sloveso poznávame, keď aj spuosob, v akom prímet slovesa k jeho podstavňíku stojí, k namerenosťi jeho pripojíme, bo tu sa nám ukáže ako nadrečení prímet k podstavňíku pristáva, či naozaj je medzi ňimí skutoční i istí, tuhí zvazok a či sú oba len ňeisto, lahko, pod istimí víminkamí spojenje. Lepšje ešťe určí sa sloveso, keď spojeňja prímetu s podstavňíkom jeho aj na čas sa preťjahňe, ktorí je hlavňe trojakí: prítomní, minulí a budúci. Tohoto tvoreňja teraz v ňárečí našom prezreme. S vela osobitnimí formamí časou ňemuožeme sa mi Slovaňja na pospol, ako aj inšje terajšje Europejskje národi, pochváliť. Nachádzajú sa pravda v rozličních nárečjach Slovanskích dosť mnohje osobitnje časi, predca ale keď aj všetkje vedno zoberjeme, rečam starím a menovito Réckej sa v tomto ohlaďe ňevirovnáme, ktorá má časi v reči najvjacej vivinutje. Medzitím ňepočitujeme toto za chibu v reči, bo to s rozviťím sa dalším mislí tak stať sa muselo. Reči starje berú do hlavňích časou i malje ích úlomki a aj inšje bočňje okolnosťi na pr. vetšú lebo menšú silu namerenosťi v slovesách obsjahnutej, prudší lebo ťichší jej prjebeh, u nás ale tjeto okolnosťi od formi časovej slovesa sa odďelujú a osobitňe vo zvlášnich slovách kladú preto, že misel naša vibrúseňejšja v bočňích tích ohladoch vjacej pochopou zbadala a preto ích aj jeden od druhjeho odďelila a tak aj vislovila, reči ale starje všetkje okolnosťi čo sa pri čase ukazuvali s ňím spojili a tak potrebňe mnoho osobitních forjem časou natvorili. Ako všaďe tak aj v rečach u starích prevláda názor (intuitío, Anschauung), u nás naproťi misel a tak poznávaňja a rozoznávaňja. Trebas reč naša Slovanská na zvlášne formi časou, ako sme povedali, tak ako reči starje a menovito Récka ňje je bohatá, predca ale je ona v tvoreňí časou hlboká a o vela vjac ako inšje reči europejskje názorňejšja. Hlbokosť Slovančini z tohoto ohladu je na pochopeňja ťažká a preto mi dosjal aňi Slovanskuo sloveso a tvoreňja časou jeho dokonále viskusuvanuo a visvetlenuo ňemáme. Slávni náš Dobrovskí síce mnoho z tohoto ohladu urobiu, predca nám ale povahu (die Beschaffenheit) slovesa nášho a jako sa tvorí náležiťe ňevisvetliu. Že sa tvoreňja časou v slovese Slovanskom tak akobi sa bolo malo ňezrozumelo, stalo sa preto, že podstatní rozďjel slovjes Slovanskích, od ktorjeho hlavňe rozličnuo sa tvoreňja časou visí, dokonále sa ňeviznačiu a ňeurčiu. Rozďjel podstatní Slovanskích slovjes je ďeleňja sa ích na dokonalje a ňedokonalje, z ktorích prvje ňje len skutok chitro prebehujúci, okamžití, a druhje trváci, ako naši grammatici učja, viznamenávajú, ale prvje aj vuolu alebo namerenosť pevňe zavrenú, ukončenú, druhje naproťi vuolu alebo namerenosť ešťe ňje docela usedlú viznačujú. Ňje je teda tento rozďjel, ako sa običajňe mislí, len času sa tíkajúci, ale tíka sa on aj spuosobu, v akom sa prímet slovesa k podstavňíku jeho nachoďí. V dokonalích je tento spuosob plní istoti, v ňedokonalích ňje docela istí. O prvích t. j. dokonalích učja naši grammatici a menovito aj Dobrovskí že vlastňe, trebas aj zdajú sa mať formu prítomních časou, v tejto forme len budúce časi majú na pr. zrobím, chvatňem a že si prítomnje časi, keď ích potrebujú, od ňedokonalích požičjavajú na pr. zrobím, robím, chvatňem, chvátam, s čím sa mi ale ňezrovnávame a ňje len ňedokonalím ale aj dokonalím po ďalšom ích považuvaňí prítomnje časi pripisujeme. Prítomnosť muože biť dvojaká, jedna odseknutá, najchitrejšje prebehujúca, vlastňe len punkt času, druhá rozšírená a rozťjahnutá, aspon v misli ludskej tak predstavená. Ňeznáme reči, ktorábi tento ťenunkí rozďjel prítomnosťi bola lapila a ho slovesamí viznačila, ale reč naša Slovanská to urobila a virazila ho dokonalimí a ňedokonalimí slovesamí. Prvích časi prítomnje, či už sú len slovesá prostje alebo s predložkamí zloženje, vijadrujú tú odseknutú prítomnosť, ten punkt chitro prebehujúci na pr. hoďím, dám, sekňem, virazím, prekipím, druhích na proťi časi prítomnje vijadrujú tú prítomnosť trvácu, preťjahnutú na pr. choďím, viďím, sedám, ťahám, prevracjam atď. Že ňje len druhje ale aj prvje sú prítomnje časi, ukazuje úžitok reči na pr. keď položím jeden prítomní čas z ňedokonalích, klaďjem a vždi položiť muožem, jestli čin s činom ňedokonalím slovesom viznamenaním sa spojuje, aj dokonaluo sloveso, čobi sa isťe stať ňemohlo, kebi, ako sa v grammatikách doterajších učí, dokonalje slovesá len budúce časi mali, bo akože bi sa budúci čas s prítomním tak, abí čin dokonalím slovesom vijadreňí a na prítomní čas ňedokonaljeho sa vsťahujúci sa viznamenau, spojiť mohou? To je ňemožnuo, lebo je odpor misleňja a takíto odpor reč ňikdi ňeurobí. Vípoveďe ale pripomenutje vždi v Slovenčiňe prichoďja, na pr. podám a iďem, vistrihňem a šijem, schvatňem a hádžem, chiťím a volám atď. Dokonalje teda tjeto slovesá majú aj prítomnje časi, ako z príkladou doňeseních vidno. Že ale oni ňje len čin chitro prebehujúci a okamžití, ako sme rekli, ale aj vuolu dovršenú a ukončenú viznamenávajú a čas budúci práve je takí, ktorí určeňja sa a ukončeňja vuole lebo akejkolvek namerenosťi vijadruje, preto slovesá tjeto dokonalje v tej samej forme, v akej prítomnje, sú aj budúce časi a za to na pr. schvatňem, zrobím, nahňevám sa atď. aj na budúci čas sa preťahuje. Na ten spuosob muože sa o ňích rjecť, že ňemajú okremnej formi pre čas budúci. Inakšje sa vec má s ňedokonalimí slovesamí. Že tjeto, ako sme povedali, čin trváci a alebo namerenosť ešťe ňje docela usedlú značja, treba ím, abi sa lepšje završila a čin vo svojej trvácnosťi viznamenau, osobitní budúci čas akí aj skutočňe majú. Preto teda budú mať ňedokonalje slovesá na pr. choďím, vískam, orjem atď. čas budúci: buďem choďiť, buďem vískať, buďem orať atď. Na tento spuosob mislíme je hlavňja ťažkosť Slovanskjeho slovesa visvetlená a tje mnohje praviďjelka, jakje tjeto lebo inšje slovesá budúce časi a prečo majú, ako ňepotrebnje na stranu odloženje. Že ale medzi dokonalimí a ňedokonalimí slovesamí zvonku žjadneho rozďjelu ňjeto a obojakjeho spuosobu slovesá rozličňe svoje časi tvorja, preto v slovňíkach naších Slovanskích je vec ňevihnutňe potrebná, abi sa dokonále poznačilo, ktorje slovesá sú dokonalje a ktorje ňedokonalje. Daktorje ňedokonalje slovesá, ktorje viznamenávajú činnosť v jednom ťahu bez opakuvaňja vikonávanú, zbližujú sa tím k dokonalím, že račej majú završenje budúce časi ako ňezavršenje, trváce na pr. ňesjem, vezjem atď. majú skuor poňesjem, povezjem ako buďem ňjesť, buďem vjezť, kopem zas orjem atď. majú praviďelňe i trváce budúce časi: buďem kopať, buďem orať atď. Prevládajúc túto ťažkosť, teraz už muožeme k tvoreňú časou jednotlivích pristúpiť. Čas je hlavňe trojakí: prítomní, minulí a budúci, každí ale muože mať bočňje prjemeni a ohladi a preto muože biť na jeden čas vjacej forjem. Iďeme k všetkím trom spuosobom. V ukazujúcom spuosobe máme mi Slováci, ako už hore viššje sme rekli, dvojakí prítomní čas, ktorí ale ňemá rozličnej formi. Jeho tvoreňja ukázali sme tam, kďe sme o tvoreňí slovesa hovorili. Minulí čas má u nás vjacej forjem, bo vijadruje rozličnje odmeni minulosťi. Prostí minulí čas sa tvorí jestli sa vezme menoslovja slovesa, ktorjeho tvoreňja hore sme ukázali, a pridá sa k ňemu prítomní čas slovesa pomocnjeho som. Pomocnuo toto sloveso pridáva k menoslovú spojku a podstavňík a traťí víznam prítomnjeho času. Vlastňe prítomní čas ňje je žjadni inší ako ten, ktorí aňi je ňje minulí aňi budúci a preto v rečach aňi zvlášňe vibitej formi ňemá, pre tú príčinu sa i som lahko s minulím spojuje. Spojka je ukritá v hláske „s“, ktorá čistú stávajúcnosť (das Sein), prímet najobecňejší, vijadruje a je ako sa viďí ňje grammatická ale skutočná spojka a podstavňík leží ako aj inďe ukrití v hlaske „m“ o čom dolu ňižje obšírňejšje povjem. — Buďe teda prostí minulí v slovesách: viďeu som, choďiu som, ligotau som sa atď. Inšimí slovamí vijadrenuo je toto: ja som ten ktorí bou viďjaci. Prostá táto minulosť je z ohladu podstavňíka bližšja, muože biť ale minulosť i odďjaleňejšja, dovršeňejšja a táto sa ťjež zvlášňe v reči našej vijadruje. K prostjemu minuljemu pridá sa menoslovja z pomocnjeho slovesa, bou, a buďe teda dávno minulí: bou som viďeu, bou som choďiu, bou som sa ligotau atď. Ešťe aj na inší spuosob vijadrujú Slováci dávnu minulosť, a to tak, keď sloveso do minuljeho času v častotlivosťi postavja: choďjevau som, vídau vídavau som, ligotávau som sa atď. Ale toto k častotlivím náleží. Budúci čas je u nás ťjež dvojakjeho spuosobu. Jeden sa zrovnáva s prítomním a o tom sme už hovorili, druhí ale má osobitnú formu a táto z toho záleží, keď sa čas budúci pomocnjeho a ňeurčití slovesa, z ktorjeho sa budúci tvorí, vezme na pr. buďem choďiť, buďem sa ligotať atď. Mjesto pomocnjeho slovesa buďem užíva sa u Slovákou i inšje ešťe k tvoreňú budúceho, a to síce iďem, ktoruo sa tak práve ako buďem s ňeurčitím spojuje na pr. iďem robiť, iďem sjať, iďem kosiť. Na tento istí spuosob sa aj u Francúzou budúci čas tvorí. Tvoreňja ňeurčitjeho sme pri tvoreňí slovesa viďeli. Dokonále završenjeho budúceho času mi Slováci ňemáme. Poljaci ho majú a aj starí Česi ho mávali na pr. až zapomanul budu tebe. Žjadajúci spuosob má dva časi: prítomní a minulí. Prítomní sa tvorí keď sa vezme menoslovja a pridajú sa z pomocnjeho slovesa bi som, na pr. choďiu bi som, viďeu bi som, ligotau bi som sa atď. Ňeurčití bi tvorí vlastňe spuosob žjadajúci. Tento čas ňič je ňje inšje ako ňeurčití minulí pomocnjeho slovesa. Muože biť prítomní žjadajúci i s bich tvorení, ale toto je dosť zrjedka u Slovákou. Minulí čas tak sa tvorí, jestli sa k tomuto všetkjemu pridá ešťe menoslovja pomocnjeho slovesa. Buďe teda: bou bi som choďiu (alebo bou bich choďiu) bou bi som viďeu, bou bi som sa ligotau. Budúceho času u nás žjadajúci spuosob ňemá, bo sa žjadosť pritomnosťi na budúcnosť vsťahuje a tak nám vlastňe budúceho času aňi ňetreba. Rozkazujúci spuosob má len čas prítomní, ktorjeho tvoreňja sme už hore viššje obšírňe viďeli. Predošlosťi sa rozkázať ňemuože, a preto aňi ňemáme času predošljeho v rozkazujúcom. Má pravda reč Récka minulje časi v tomto spuosobe, ale sa timí len úplnuo završeňja rozkazu vijadruje. A na čas budúci sa prítomní rozkazujúceho vsťahuje, preto ho aňi v osobitnej forme ňemáme. Sloveso viznačuje namerenosť činnosťi, táto ale musí od dakoho vichádzať alebo na dakoho sa vsťahuvať, a toto sú osobi v slovese. Osoba muože biť prvá, druhá, treťja, muože ích biť vjac. V prvej prípadnosťi buďe počeť jednotliví, v druhej množní. Osobi ďalej muožu biť mužskjeho, ženskjeho alebo ňijakjeho pohlavja. Ako koreň slovesa je prímet, tak je osoba podstavňík a tak sloveso je vždi utajená celá vípoveď, ako sme to už aj hore viššje viďeli. Spojku predstavuje hláska podstavňík s prímetom alebo koncovku s koreňom spojujúca. Dakedi jej aj ňjet, keď sa koncovki s koreňom bezprostredňe spojujú, v ktorej prípadnosťi sa k slovesu primislí, bo je spojka, ako sme hore viššje poznali, len najobecňejší prímet stávajúcnosťi. Znameňja prvej osobi je „m.“ Hláska táto je všemeno v rečach idoeuropejskích a všaďe znamená „ja.“ V koreňi je toto všemeno ma ako v Sanskriťe, ale už i tam ako aj v reči cigánskej (ťjež indoeuropejskej) sťenčilo sa na mi (mi značí u ciganou „ja“) a takto ho i v reči Réckej nachádzame διδωμι, ειμι atď. Vímuc nominatív a vokatív, reči indoeuropejskje z tohoto všemena tvorja pádi osobi prvej (εμου, εμοι, mei, mihi, meiner, mir, mňa mňe atď.). U nás sa všaďe v slovesách „m“ zachovalo, ale v nárečí Českom husto poodpadúvalo (vezu č. vezjem sl. piji č. pijem sl. stûni č. sťenám sl. atď.) a staďjal viďjeť že naše sloveso má puovodňejšje a i určiťejšje formi ako Českuo. V prítomnom čase a v prvom i druhom skloňeňí i v budúcich časoch Laťinská reč všemeno toto straťila ale ho v ňedominulích (in imperfectis) a aj v inších časoch pozadŕžala (amabam, amaveram, legam, audiam atď.). V ňemeckej reči docela na konci vipadlo, ale za to reč táto musela predhoďiť všemeno osobnuo (ich gehe, ich sehe atď.). V nárečí Slovenskom ako hovoríme sa zadržalo, lež i tu koncovú samohlásku straťilo. Znameňja osobi druhej je „s„ (u nás už „š“). Hláska táto je všemeno osobnuo a značí menoviťe druhú osobu (récko συ). Z prvu bolo toto všemeno tu, alebo tva (zrovnaj laťinskuo tu, ňemeckuo du naše ti) ale sa časom v jednotnom počťe v slovesách na „s„ a u nás na „š“ popremjeňalo, v množnom ale sa pri korennej spoluhláske zadržalo. Tak teda buďe Sanskr. vaha-si, Reck. εχε-σι alebo εχει-ς, Lať. vehi-s, St. Slov. veze-ši, Slov. vezješ atď. Treťja osoba sa u nás celkom ňeznačí. Znameňja jej „ť“ = všemenu ten, taj odpadlo, ako ňepotrebnuo, bo osoba, ktorá je aňi prvá aňi druhá, je treťja. V reči réckej v slovesách na μι je znameňja osobi treťej σι (pochádzajúce z „ti“), v laťinskej, v ňemeckej, v Staroslovenskom a v nárečí Ruskom znameňja osobi treťej ešťe ťjež ostalo, a to ako „t“: amat, liebt, lúbit. Množní počet v prvej a druhej osobe má tje samje všemená ako jednotní a síce „m“, „t.“ Za starodávna bolo u nás ťjež bezpochibi ako aj v inších daktorích rečach indoeuropejskích pri tíchto všemenách ešťe jedno všemeno „s„, ktoruo je premeňenuo, ako sme hore viššje viďeli, všemeno druhej osobi. Zloženuo s prvimí robí množnosť: m + s = ja + ti = mi t + s = ti + ti = vi. A tak je v Laťinskej reči da-tis, ama-tis atď. Druhá táto príveska u nás odpadla, spojujúca ale samohláska ostala, a tak u nás množní počeť je v prvej osobe me v druhej ťe: voláme, voláťe atď. V minulích časoch, v žjadajúcom spuosobe i v prítomnom, kďe sa osobi na pomocnom slovese značja, znak množnjeho v menosloví je „i“: viďel-i atď. Príveska láto je ťjež všemeno. Treťja osoba jako i v jednotnom počťe je u nás ťjež bez označeňja. Ale dlhá na konci stojacja samohláska alebo dvojhláska na pr. dajú, viďja ukazuje, že z ňej dačo odpadlo. Odpadnuťja príveski ukazujú nám inšje reči indoeuropejskje: Sanskrita, Laťinčina a z čjastki i Ňemčina. V Sanskriťe je treťja osoba anti, v Latinčine „nt“ v Ňemčiňe „n“, na pr. bodhanti (veďja), sciunt, wissen. Že ale tjeto príveski odpadli, koncová silaba zdĺžila sa. V Staroslovenskom a Ruskom narečí ostala ešťe jedna z predňeseních prívesák, a to „t“ na pr. lajut, gonjat, ždut atď. Príveski tjeto sú všemená treťej osobi. Jednu z ňích „t“ = ten, taj sme už spomenuli, druhá „n“ je u nás ťjež známo všemeno v „on“ a aj v Českom „an“: n + t = on + on = oňi. Toto je tvoreňja osuob v nárečí našom, ktoruo sme preto obšírňejšje dovedli, abi sa utajení stroj skloňeňja slovjes tím lepšje poznať a rozumjeť mohou. Pohlavja sa len v minulích časoch a v žjadajúcom spuosobe i v prítomnom označuje. Stáva sa to na menosloví. Mužskuo pohlavja ňemá žjadneho znaku, za to ho ale má ženskuo a aj ňijakuo, ženskuo samohláskou „a“, ňijakuo samohláskou „o“: viďeu, viďela, viďelo. Množní počeť ňemá označuvaňja pohlavja, ale on sám vsťahuje sa na každuo. Aňi ňetreba abi množní počeť pohlavja značiu, bo v množnosťi sú običajňe všeljake pohlavja pomješanje. Krem tuto vipočítaních spuosobou a časou preberjeme ešťe daktorje víhonki zo slovesa, trebas oni k ňemu samjemu prísňe ňeprislúchajú, ale na bok od slovesa odstupujú. Sem patrí tak rečení ňeurčití a všetkje menoslovja. Ňeurčití tak rečení spuosob ňepatrí k pochopu (der Begriff, conceptus) slovesa a preto sa aj docela chibňe spuosobom volá. Mi sme ho pri slovesách uvedli, ale len preto abi sme tvoreňja slovjes tím určiťejšje predstavili. K pochopu slovesa ňeurčití preto ňepatrí, že on sam o sebe ňemá moci vípoveďetvornej a moc táto je hlavňí znak slovesa, ktorím sa ono podstatňe od inších čjastok reči ďelí. Hockedi a hoc kďe stojí ňeurčítí, tam ešťe vždi, ak vípoveď povstať má, musí sa pridať sloveso, ktoruo má moc skutočnú spojujúcu na pr. choďiť je dobre, ptáci znajú ljetať, Slováci majú pracuvať atď. Moc skutočná spojujúca alebo vípoveďetvorná je tu v slovesách, že ale ňeurčití túto moc ňemá alebo inšimí slovamí vsťah prímetu k podstavňíku ňeoznačuje, ňje je aňi spuosob, ale je len samostatnuo slovo slovesnuo a preto sa mu v reči Réckej aj článok prikladá a docela jako samostatnuo slovo užíva. Aňi menoslovja, alebo tak rečenje particípia a gerundia (zástupňíki ňeurčitjeho, skaďjal vraj aj meno dostali, quod vicem gerant infinitivi) ňepatrja k slovesu a to pre tú samú príčinu ako ňeurčitje, bo ňemajú zaroveň tímto moc vípoveďetvornú. Menoslovja značeňím svojím sú najvjac alebo samostatnje alebo prídavnje mená slovesnje. Tvoreňja ňeurčitjeho sme už hore viššje obozreli, tuto nám ešťe ostáva tvoreňja menosloví pretrjasať. Menoslovja sú u nás rozličnje. Vichádzajú na ac, úc, ací a, e, úci, a, e, u, lí, á, uo, ní, ná, nuo, tí, tá, tuo. Menoslovja na ac, úc sa tvorja, jestli sa koncovki tjeto ku koreňom lebo pňom slovjes, ak ňemajú prípinki čisto ku koreňu, ak majú k prípinke slovesa prirazja. Slovesá všetkích forjem majú koncovku úc, vímuc treťú formu, ktorej slovesa koncovku ac berú. Krem tíchto majú ešťe daktorje slovesá z iních forjem koncovku ac, ktorje spomeňjeme, V prvej jestli sa koreň končí na samohlásku medzi koreň a koncovku k pohodlňejšjemu visloveňú vkláda sa „j“ na pr. dajúc, čujúc, jestli sa končí na spoluhlásku, koncovka čisto k ňemu sa prirazí: ňesúc, hrizúc, ťekúc, tečúc atď. Slovesá, ktorje z tejto formi v prítomnom do treťej preskacujú, majú ac na pr. stojac (stojím) bojac sa (bojím) atď. V druhej že táto forma má prípinku a síce nu, priráža sa k ňej koncovka: vadnúc, sadnúc, dúchnuc atď. Jedno „u“ v tíchto pre zbehnuťja sa dvoch vipadá. K slovesám treťej formi príkladá sa, jako sme rekli, koncovka „ac“ a to že tjeto slovesá prípinku majú k tejto: hoňjac, robjac, viďjac. Koncovka „ac“ pridáva sa aj k tím slovesám zo štvrtej a pjatej formi, ktorje v prítomnom do treťej prechoďja, t. j. ktorje v tomto čase majú prípinku „j“ na pr. misljac, viďjac, seďjac, kričjac, hučjac atď. K prípinke sa priráža koncovka menoslovná aj vo štvrtej, pjatej a šjestej forme a to ako sme rekli úc: vo štvrtej; hlivejúc, šeďivejúc; v pjatej: sedajúc, padajúc; v šjestej: sedávajúc, volávajúc atď. Pre pohodlňejšje visloveňja v pjatej a šjestej, ako inďe tak aj tu sa vkladá „j.“ Vo štvrtej sa druhá čjastka prípinki „je“ teda „e“ predkladá pred „j“ rovňe z doloženej príčini. V pjatej forme tje ktorje v prítomnom majú „e“ mjesto „a“ v menosloví majú len úc: kopúc, hrabúc, orúc atď. Daktorje slovesá vo štvrtej berú koncovku „ac“ na pr. chťjac, i smjac (smjem) pre rozďjel od smejúc. Vjem má veďjac. V slovesách v šjestej forme trvácich ale ňje vlastňe častotlivích pridáva sa koncovka „úc“ k prvej čjastke prípinki: polujúc, gazdujúc. Keď silaba pred príveskou tohoto prestupnjeho menoslovja je dlhá, na seba schvacuje dĺžku príveski na pr. hádžuc, mnohje ale dlhje silabi popúšťajú svoju dĺžku príveske menoslovja na pr. mdljeť, mdlejúc, pásť, pasúc atď. Predca ale v daktorích práve v tejto jeďinej prípadnosťi v Slovenčiňe stoja dve dlhje jedna za druhou, na pr. vábjac, vráťjac atď. Menoslovja toto muože sa vsťjahnuť na všetkje osobi, na oba počti a na všetkje pohlavja, t. j. vlastňe ňeoznačuje prísňe vec vezmúc aňi jednu osobu, aňi jeden počeť aňi jedno pohlavja a to preto, lebo ňemajúc moci vípoveďetvornej vždi s druhím slovesom stáť musí, ktoruo i osobu i počeť a v minulích aj pohlavja označuje, a keď v prítomnom lebo budúcom stojí, označeňja pohlavja samostatním slovám alebo všemenám prepúšťa. Dvarazi tú samú vec v tej istej vípoveďi označuvať je zbitočnuo, a preto nárečja rozvažito určeňja osuob, počtou a aj pohlaví z tohoto menoslovja zotrelo, bo za starodávna sa na určilú osobu, počeť a pohlavja vsťahuvať mohlo. Abi menoslovja toto zvrchuvanú prítomnosť viznamenávalo, ťjež sa isťiť ňemuože, bo spojuje sa i s prítomnjeho i s minuljeho i s budúceho času slovesom, ale viznamenáva len spolučasnosť (die Gleichzeitigkeit.) a spolučasnosť je vsťažná prítomnosť na pr. choďiu plačúc t. j. plakau vtedi keď choďiu, plakaňja teda bolo pri choďeňí, alebo druhimí slovamí plakaňja bolo choďeňú prítomnuo. Peknuo a umnuo je nárečja naše! Slová: choďjački, idúcki, pískajúčki atď., ktorje daktorí za slovenskje gerundia držja a čo sa priložeňím čjastočki „ki“ k tímto menoslovjam a premeňeňím ostatňej hláski „c“ na „č“ tvorja, ňje sú menoslovja ale príslovki z tíchto menosloví natvorenje. Jestli sa k tímto menoslovjam pridajú koncovki prídavních slov, stanú sa dokonalje prídavnje mená. Tjeto koncovki sú „i“ „a“ „e“ alebo „o.“ Budú teda z menosloví dajúc, ňesúc, vadnúc, viďjac, hlivejúc, plačúc, gazdujúc, volávajúc prídavnje slová: dajúci, a, e (o) ňesúci, a, e, (o) vadnúci, a, e (o) viďjaci, a, e (o) hlivejúci, a, e, (o) plačúci, a, e, (o) pískajúci a, e, (o) gazdujúci, a, e (o) volávajúci a, e (o). Že podstatná silaba vždi v tíchto prídavních menách je dlhá a dve dlhje v Slovenčiňe ňikdi vedla seba stáí ňemuožu, koncovki tíchto prídavních mjen vždi sú krátke a ostatňja hláska súc mekká „c“ v ňijakom pohlaví máva običajňe „e“, u daktorích ale Slovakou i „o.“ Tvorivá príveska „úc“ preto je dlhá, že je v ňej vlastňe „n“ ukrituo. Je to tá sama príveska, ktorá je v Latinčiňe ant, ent (amans, amantis, docens, docentis) v Réčťiňe οντ (τυπτῶν τυπτοντοσ, δειδῶν δειδοντος atď.) v Polšťiňe onc (volajonc, kochajonc atď.). Nárečja naše zhusta užíva nadrečeních menosloví: išjeu šuhaj hore vrškom, vrškom pískajúci atď. národňja peseň Slovákou. Ako sa menoslovja na „u“ tvorja, sme už hore viššje pri tvoreňí slovesa viďeli. Toto povstalo z hrubjeho „l“, ktoruo sa v daktorích nárečjach Slovanskích, ako v Ruskom, Polskom, Českom, Horvátskom tak zadržalo, v Maloruskom ale a v Slovenskom pre svoju tvrdosť do „u“ a v Srbskom do „o“ poprechádzalo. Učení Poljak Cegielski isťí že je „u“ v tíchto menoslovjach staršje ako „l“ a tak že bi tamto do tohoto bolo poprechádzalo, čo biť muože, mi ale zvlášnimí duokazmí ujisťiť ňevjeme. Je toto opravďivuo menoslovja, v spojeňí ale s pomocním slovesom som dostáva moc slovesnú vípoveďetvornú. Ako menoslovja viznamenáva plnosť a završenosť pochopou, a preto sa i v minulích časoch užíva. Povaha jeho menoslovná poznať sa muože z mjen, v ktorích sa ešťe ako takuo zadržalo na pr. Pospíšil, Dúchal, Doležal atď, ktorje mená ňje sú minulje časi, čo bi bou ňerozum v reči, ale menoslovja, znamenajúce plnosť a završenosť pochopu. Pospíšil teda ňje toho znamená čo pospíchal ale toho čo je k pospjechaňú, čo dobre pospechať zná atď. Dúchal toho čo je k dúchaňú atď. Slováci teda dobre timíto menoslovamí prekárajú, chťjac označiť človeka ktorí pochop menoslovja v sebe v plnej mjere má, na sebe nosí atď., ako na pr. ostrovťipní spisuvaťel Kocúrkova advokáta čo len zamotávať veďeu nazvau Zamotalom atď. Z tíchto menosloví na „u“ (v inších daktorích nárečjach Slovanskích na „l“) tvorí sa ešťe prídavnuo meno na lí, á, uo, ktoruo ale dosť zrjedka v Slovenčiňe prichoďí. V tom prídavnom meňe vracja sa „u“ do „l“ a koncovki prídavních „í“ „a“, „uo“ sa mu prirážajú. Takjeto prídavnje mená tvorja sa ale len od menosloví, ktorích slovesá sú vsebezavrenje; pri druhích menoslovjach ňje sú v úžitku. Tak teda budú od menosloví spal (spau) kvitl (kvitou) horel (horeu) vstal (vstau), umrel (umreu) nasledujúce prídavnje mená: ospalí, á, uo, vikvitlí, á, uo, ohorelí, á, uo, ostalí, á, uo, umrelí, á, uo atď. Ostávajú nám ešťe prídavnje mená na ní, ná, nuo, tí, tá, tuo. Hneď jedna hneď druhá koncovka sa ku koreňom lebo pňom slovesním priráža. Pridávajú sa tjeto koncovki alebo prosto ku koreňom lebo pňom slovjes, alebo len k ích prípinke. Prvuo je v slovesách v prvej, z čjastki i v druhej forme, druhuo v slovesách v ostatňích formách. Jestli sa v prvej koreň na spoluhlásku končí, vhadzuje sa aj tam prípinka „e“, pri čom hrďelná „k“ na mekšú sa meňí: ňes, pek, vlek, majú ňesení, pečení, vlečení. Práve táto samá prípinka je aj v treťej mjesto „i“ bo Slovenčiňe zbeh dvoch siláb s „í“ velmi sa proťiví. Rob, hon, voz majú: robení, hoňení, vození. Pre rozďjel od zatraťení (der Verlorne) je zatracení (der Verdammte). Tak i rodzení ale je aj roďení. Inšje ale spoluhláski ako v Češťiňe sa tu u nás ňemeňja, bo Slovenčina len vždi račej má hrubšje a silňejšje spoluhláski ako mekkje. Vo štvrtej lebo koncovka ní, tí je dlhá, z prípinki „je“, „j“ odskakuje: omdlení, zhrbaťení a v tích slovesách, ktorje majú v menosloví a v ňeurčitom prípinku „a“, ukazuje sa táto i v tíchto prídavních: rozkričaní, namazaní, zavjazaní. V pjatej v šjestej a v druhej prirážaju sa tjeto koncovki k ňepremeňením a celkovitím prípinkám: volaní, vracaní, zgazduvaní, miluvaní, volávaní, zdúchnutí, rozprasknutí atď. V druhej sa ale často, ako sme rekli, koncovki tjeto čisto na koreň prikladajú a to pri tích slovesách, ktorje vipúšťajú prípinku „nu“ v menosloví a v ňeurčitom: viťatí, rozpjatí, zažatí atď. Dakedi ale aj takjeto zadŕžajú prípinku „nu“: vipnutí. Tjeto prídavnje mená slovesnje, keď daktorje vímeme, ktorje sa v zmisle nasebaohraňíčeních užívajú, majú víznam odinul namereních a preto sa aj s pomocním slovesom som berú k vijadreňú víznamu odinul namerenjeho. Príveska tí, tá, tuo običajňe sa pridáva k tím, ktorje bezprostredňe ku koreňu prívesku berú na pr. bití, ubití, napití, viťatí, visjati, zožatí potom aj običajňe k tím ktorje ju k prípinke „nu“ privesujú na pr. zvadnutí vikvitnutí, rozprasknutí, zafúknutí, omladnutí atď. Dakďe sa ešťe reč medzi príveskamí „ní“ a „tí“ kláťi, obe pri jednom slovese užívajúc, na pr. omdletí a omdlení, vispatí a vispaní atď. Toto je čo sme o tvoreňí slovjes a o povstávajúcich z ňích menách povedať mali. Máme ešťe slovesá osobních víznamou ako na pr. začínavje (initiativa) omladať, starjeť, sadať (rozdjelno od sedať) hrbaťjeť, kostnaťjeť, blednúť atď. tjeto ale ňemajú forjem o sebe, lež len společnje formi majú s druhimí. O častotlivích sme už hore viššje hovorili. Má ešťe Slovenčina slovesá osobní víznam majúce a to slovesá zmenšenje, ktorje umenšeňja činu slovesom víznamenanjeho alebo zňežňeňja (die Zärtlichkeit) pochopu slovesa viznačujú a sú najme v reči ďeťinskej v običaji. Tjeto na tolko majú osobnú formu že zmenšujúce „k“ pred prípinku slovesa vkladajú, na pr. bežkať, ležkať, sedkať, ťapkať atď. Ňeosobnje slovesá ňemajú zvlášnej formi. So slovesamí dokončili sme tvoreňja z koreňou slovesních, z ktorích ako hore viššje sme povedali samostatnje, prídavnje mená a slovesá pochoďja. Inšje čjastki reči pochoďja z koreňou všemenních. Z obojakjeho spuosobu koreňou povstávajú príslovki a o počtoch teraz vjac ňemuože sa isťiť z ktoríchbi koreňou povstávali. Tjeto teda stoja v prostrjedku medzi oboma koreňamí. Žrjedlo počtou alebo slov počtovích je najťemňejšje. Ak považujeme pochopi, ktorje počti vijadrujú, sú oni isťe ku všemenám najbližšje a o mnohích počtoch sa aj v skutku dokázať muože že zo všemjen pochoďja, druhje zas sa z koreňou slovesních pochoďiť zdajú. V daktorích puovod z tíchto koreňou do očú bije ako na pr. v latinskom secundus čo isťe od toho samjeho koreňa slovesnjeho pochoďí z ktorjeho sa aj sequor odvodzuje, v inších ale sa takíto puovod velmi ukríva. Do grammatiki našej ňepatrí toto pretrjasať, lež račej víklad samích počtou a ích rozličních, osobních forjem. Že sme o počtoch a ích sa tvoreňí ešťe ňikďe ňič ňepodotkli, vipočítame najprú všetkje základnje počti a potom počti zo základních tvorenje prejďeme. Zakladnje počti sú v Slovenciňe: jeden, a, o, dva, dve, tri, štiri, peť, šesť, seďem, osem, ďeveť, ďesať, sto, ťisíc. Z tíchto základních počtou tvorja sa ďalšje počti základnje a to kďe sú jednorki a ďesjatki tam prídávaňím, a kďe sú rovnje ďesjatki, tam rozmnožeňím, ako to vidno z nasledujúceho. Ďalšje počti od ďesať sú: :: jedenásť, sto jeden, dvanásť, sto dva, trinásť, sto ďesať atď. štrnásť, dve sto, petnásť, tri sto, šesnasť, štiri sto, seďemnásť, pet sto, osemnásť, šest sto, ďevetnásť, seďem sto, dvacať, osem sto, jeden a dvacať, ďevet sto. dva a dvacať, Više ťisíc sú nasledujúce: tri a dvacať atď. ťisíc a jeden, tricať, ťisíc a dva, štiricať, meru, ťisíc a ďesať atď. peďesjat, dve ťisíc, šesďesjat, tri ťisíc, seďemďesjat, štiri tisíc, osemďesjat, peť tisíc, ďeveďesjat. šesť ťísíc, Víše sto sú nasledujúce: seďem ťisíc, osem ťisíc, ďeveť ťisíc atď. milion atď. Príveski v prostích základních počtoch sú rozličnje. V jeden je príveska en, ktorá u daktorích Slovakou v plnšje on sa meňí, v štiri je príveska ri (iri)-v peť „ť“ a tak i v ďeveť a v ďesať, a v seďem a osem je príveska „m.“ V počtoch základních zloženích panuje rozliční zákon, a síce skladaňja jednorjek s ďesjatkamí, kďe sa počti ňje rovno ďesjatkovje viznačujú, musí sa vzjať ako prídávaňja, v rovních ale ďesjatkovích brať sa musí za rozmnožuvaňja. A tak teda jedenásť, dvanásť, trinásť je jeden + ďesať, dva + ďesať, tri + ďesať atď. Ten samí zákon panuje i inďe kďe sa jednorki s ďesjatkamí skladajú a počti ňerovno ďesjatkovje viznačujú na pr. jeden a dvacať, dva a dvacať, tri a tricať atď. V počtoch jedenásť, dvanásť, trinásť násť ňič je ňje inšje ako predložka na s ďesať spojená, kďe ale v sklaďe „ď“ vipadlo „s„ a „ť“ sa sťjahlo a na to mjesto „a“, predložki „na“, pre vipadnuťja „a“ z počtu ďesať medzi „s„ a „ť“ stojacjeho sa zdĺžilo. Že visvetleňja naše je pravďivuo, dokazuje nárečja Staroslovenskuo a aj terajšja Rušťina, z ktorích v prvom sú všetkje čjastki zložeňja ešťe docela zachovanje, v druhom ostatňja čjastka len málo preinakšená. V Staroslovenčiňe sú spomenutje počti nasledujúce: jeďinonaďesjať, dvanaďesjať, trinaďesjať atď. a v Rušťiňe: oďinnadcať, dvenadcať, trinadcať atď. V zloženích počtoch rovnoďesjatkovích ňje je zákon pridávať ale rozmnožuvať, a tak teda dvacať je dva × ďesať, tricať je tri × ďesat, štiricať je štiri × ďesať. V zložeňí tíchto počtou sa „d“ a „s„ počtu ďesať v „c“ pretvoruje a „e“ vipadá, lež v počtoch više štiricať: peďesjat, šesďesjat atď. ňepremeňenuo ostáva. Sto a ťisíc v zložeňí sa ňemeňí aňi ňeskloňuje a síce ňeskloňuje sa preto že skladaňím dvoch počtou jeden sa stáva; za to bi sa i docela spolu písať malo. Z tíchto základních počtou povstávajú inšje odvoďenje a síce počti rad, rožmaňitosť v jednoťe a zmnožeňja istej kolkosťi alebo znásobňeňja viznačujúce. Počti rad viznamenávajúce sú tjeto: :: prví, ďevjati, druhí, ďesjati, treťí, jedenásti, štvrtí, dvanásti, pjati, trinásti atď. šjesti, dvacjati, sjedmi, dvacjati prví a jedenadvacjati, vuosmi, dvacjati druhí a dva a dvacjati atď. :: tricjati, vosmistí, štiricjati, ďevetstí, peďesjati, ťisíci, šesďesjati, tisíci prví, seďemďesjati, tisíci druhí, osemďesjati, dveťisíci, ďeveďesjati, triťisíci, stí prví a stoprví, štirťisíci, štiriťisíci, stí druhí a stodruhí, peťťisíci, stoďesjati, šesťťisíci, dve stí, seďemťisíci, tri stí, osemťisíci, štiristí, štirstí, ďeveťťisíci, peťistí, ďesaťťisíci, šestistí, dvacaťťisíci, sedmistí, stoťisíci atď. Príveski v tíchto počtoch sú „tí“ a „i.“ V treťí a štvrtí je príveska „tí“, v ostatňích všetkích je „í.“ Prví pochoďí od prú (prv), druhí od druh (socius). Jednorki a aj ďesjatki sa po stí kladú a oni prívesku počtu porjadkovjeho dostávajú, bo sú teraz ako počeť určujúce hlavňje, na proťi tomu keď sa stoťini určiť majú, jednorki predchoďja a stoťini prívesku počtou porjadkovích prijímajú. To samuo je i pri ťisíc, lež počti ťisícovje od počtou stoťini označujúcich tak sa ďelja, že keď jednorki alebo aj ďesjatki na ťisíc nasledujú, oba počti, že skutočňe sa ňespojujú, príveski majú. V peťistí, šesťistí, sedmistí atď. sa pre spojeňja medzi počti „i“ vhadzuje, bo bi ňepríjemňe vislovuvať bolo: šeststí, seďemstí atď. Mohou bi síce dakdo povedať, že sa toto „i“ aj ako príveska počtu porjadkovjeho vzjať muože, v ktorej prípadnosťi bi dva počti porjadkovje vedla seba stáli ale toto spojeňja je proťi zákonu reči. Docela blúdňe je čo Českje grammatiki učja, že bi šestí, sedmí atď. bou genitív: prečo ňje datív lebo daktorí druhí pád pítame sa? Aňi jeden pád tu mjesta ňemá: akí že tu má víznam a vsťah genitív? Počti rozmaňitosť v jednoťe vislovujúce majú dve formi a sú tjeto: :: dvoje, jednakí, troje, dvojakí, štvoro, trojakí, petoro, štvorakí, šestoro, petorakí, sedmoro, šestorakí, osmoro, sedmorakí, ďevetoro, osmorakí, ďesatoro, ďevetorakí, jedenástoro, ďesatorakí, dvacatoro, jedenástorakí, ťisícero. dvacatorakí, storakí, ťisícorakí atď. Príveska v dvoje a troje je „je“ v ostatňích je „ro“ s predloženou spojujúcou samohláskou „o“ = oro. Počti s timíto koncovkamí sa len v ňijakom pohlaví užívajú. Všetkje počti základnje ňedostávajú tejto príveski, na pr. v Slovenčiňe ňikďe sa ňehovorí storo. Z formi tejto jednej počtou rozmaňitosť v jednoťe ukazujúcich tvorí sa ešťe i forma druhá príveskou akí, alebo račej kí s predstavenou spojujúcou samohláskou „a“: dvoje, dvojakí, troje, trojakí, štvoro, štvorakí, petoro, petorakí atď. Koncová samohláska prvej formi pri spojeňí s inšou ešťe príveskou odpadá a druhá sa medzi príveski t. j. „a“ klaďje. Počti zmnožeňja istej kolkosťi alebo znásobňeňja víznačujúce sú tjeto: :: dvojnásobní, ďeveťnásobní, trojnásobní, ďesaťnásobní, štvornásobní dvanásťnásobní, peťňásobní, dvacaťnásobní, šesťnásobní, peďesjatnásobní, seďemnásobní, stonásobní, osemnásobní, ťisícnásobní atď. Príveska tíchto počtou je násobní. Spojuje sa ona s počtamí základnimí, ale v počtoch dvojnásobní, trojnásobní, štvornásobni spojuje sa s prvou formou počtou rozmanitosť v jednoťe ukazujúcich. Násobiť v reči našej viznamenáva množiť. Z počtou povstávajú i úplnje samostatnje mená, ktorje sa ako počti základnje na prídavnje vjac premeňiť ňedajú. Tvorja sa na rozliční spuosob: príveskou ák: turák (od tor, vtor čo znamená druhí), peták, sedmák atď. príveskou ok: utorok (od vtor), štvrtok, pjatok, ďesjatok atď. príveskou ňik: ďesjatňik, dvacjatňik. príveskou ka: dvojka, trojka, štvorka, pjatka, petka, sedmorka, osmorka, ďesjatka atď. príveskou zmenšujúcou ačka, ička: trojačka, štvrtáčka (o zimňici i o mjere) sedmička, osmička. príveskou ica: Trojica (svatá) dvanásťnica, šesnásťňica, dvacjatňica atď. príveskou ina: sedmina, osmina, ďevina, ďesina atď. Počti s touto koncovkou viznamenávajú aj zlomki alebo úlomki počtou, na pr. treťina, sedmina atď. Inšje zlomenje počti tvorja sa skladaňím počtou základních s porjadkovími alebo s počtamí samostatnimí, na pr. pou druha, treťa, pjata, pou sjedmej, tri štvrťki, tri sedmini, peť osmín atď. Druha, treťa, pjata a tímto podobnje sú genitívi ňeurčitích prídavních mjen. Kebi sme určitje užívali, rekli bi sme: pou druhjeho, treťjeho, štvrtjeho atď. Skladaňja počtou so samostatnimí a prídavnimí stáva sa na rozliční spuosob. Počti sa berú alebo základnje alebo porjadkovje alebo rozmaňitosť v jednoťe viznamenávajúce, podla pochopu akí sa vijadriť má. Dva spuosobi zložeňja z hore vipočítaních sú v Slovenčiňe možnje, Češi majú aj treťí, podla ktorjeho slová ako od seba visja a sa požadujú sa skladajú, mi ho ale ňemáme. U nás sa pripojujú počti k inším slovám alebo spojujúcou samohláskou, alebo samje počti, lebo pňe počtou pripojujú sa k slovám bez všetkjeho spostredkuvaňja samohláski. Príkladi spojeňja v našej Slovenčiňe sú prvjeho spuosobu: prvoročňí, druhoročňí, treťoročňí atď., druhjeho spuosobu: dvaročňí, triročňí, štirročňí, peťročňí, dvojhlaví, trojnoha, štvorhranní atď. Všemená sú alebo korennje silabi alebo pomocou druhích všemjen utvorenje. Rozličnje čjastočki, ktorje sa ím ešťe više toho pridávajú, všeljako ích zmisel meňja. Všemená korennje sú nasledujúce: ja (vlastňe len a) ti (tva) on (vlastňe len n) mi, vi („t“ sa zdá odpadnutuo) sám (sva) „č“ (čo) „i“, „j“, „k“, „t.“ Tjeto všemená skladajú sa jedno s druhím alebo s inšimí už ostarelimí všemenamí, skaďjal povstávajú všemená utvorenje. Príveska „j“: muoj, tvoj, svoj, kí, čí a inďe na konci. Príveska „k“: akí, takí, inakí (druhí stupeň inakší vjacej v običaji) kdokolvek, čokolvek, ostatňje dve majú aj inšje zloženje príveski. Príveska „n“: ten, iní, žjaden (že jeden, žebi len jeden bou = wäre doch einer da t. j. ňikdo, žjaden ňje tu). Príveska „si“ (starodávno všemeno); kdosi, čosi, akísi, ktorísi atď. Príveska „š“ (to samuo staruo všemeno): ňáš, váš. Príveska „t“: kto (kdo), tento atď. Príveska z dvoch všemjen zložená ňec (n + c): našiňec, vašiňec. Príveska lik (zrovnaj vari polskuo ličba = počeť, líčiť = počtuvať): kolikí, tolikí (kolkí, tolkí). Ostatňje „k“ často vipadá a pristupujú ešťe inšje príveski „v“, „k“: kdokolvek, čokolvek, akíkolvek. Predkladajú a prilepujú sa k tvoreňú všemjen rozličnje ešťe čjastočki. Predkladá sa hen: hen ten, tam: tam ten, da: dakdo, daktorí, dajakí atď. leda; ledajakí, ledakdo, hoc: hocakí, hockdo, hocktorí, ňje: ňjekdo, ňjektorí, ňječo, ňi: ňikdo, ňijakí, ňič (ňičo = nicht etwas alebo račej nicht was). Obe tjeto čjastočki zapjerajú, ale jedna zapjeraňím isťí, bo každuo zapjeraňja je aj isťeňja a druhá vonkoncom zapjera. Ňjekdo znamená vlastňe ňje kdo = nicht wer t. j. ňjekdo inší. — Ňikdo znamená zas ňikdo = nicht einmal wer, nicht einmal einer. or: ktorí. Prilepuje sa čjastočka že: kdože, čože atď. Sám je dvojakuo. Jestli je ňeurčituo je sám, a, o, jestli určituo samí á uo. Toto je i vo zmisle nad tamto určiťejšje. Všetkje opravďivje predložki, ako sme už aj hore viššje povedali, pochádzajú z koreňou všemenních a vijadrujú ťjež, jestli že pilňejšje ích pozorujeme, vsťahi všemennje. Podla formi koreňou patrja oni ku koreňom alebo čistím, alebo zmješaním a tak sa jako aj inšje koreňe na dvoje rozchádzajú. K prvjemu suosobu patrja predložki: „o“, „u“, „v“ (vo) „z“ (zo) „s„ (so) „k“ (ko, ku) k druhjemu: vi-pa-po, na, do, za, ob-od, vz-bez (bezo) pri, pre, pra- pro-, pod (podo), nad (nado), roz (rozo), ces, krem, kroz, pred, pres, proťi (vlastňe prot zr. récko προς). — Sú ale ťjež predložki, ktorje na vidomoči z koreňou slovesních pochoďja, na pr. medzi (vlastňe medz, meď zr. laťinskuo medium a horvatskuo i srbskuo medj) pomimo (pochádzajúce od mi ktorí koreň je v slovesách mi-núť mí-jam (pomíjam) mí-ňam (pomíňam sa atď.), okolo (zloženuo z predložki „o“ a kolo), konča (od koňjec), više, ňiže (od koreňou slovesních vis a ňiz). Predložka dla sa u Slovákou čistá ňeužíva, ale len v spojeňí s inšimí a síce: ve a po, vedla, podla. — Tak sa spojujú aj inšje predložki jedna s druhou, čím víznam ích určiťejší a názorňejší sa stáva, na pr. poza, zpoza, ponad, popod, zpopod, poviše, poňiže. Tu dve i tri predložki do víznamu jedneho sa spojujú. — Medzi hore doveďenimí predložkamí sú vi, pa, ob, vz, pra, pro, roz tak rečenje ňerozlučnje predložki t. j. tje sa o sebe ňikdi ňeužívajú ale len vždi v spojeňí s inšimí slovamí. Mjesto predložki roz Slováci užívajú aj raz, na pr. rázďelje, čo je len staršja tej samej predložki forma. Tak i pa je staršje, po novšje. Ostatňje predložki krem sjedmich vipočitaních i o sebe stávajú i so slovamí rozličnimí sa spojujú a v jeden pochop s ňimí zljevajú. Príkladi takjehoto spojeňja sme už hore viššje privedli. Spojki zaroveň predložkám z koreňou všemenních pochoďja a aj vsťahi všemennje viznamenávajú. Jedni sú prostje, druhje zloženje. K prostím patrja: i, a, bi, bo (le) či, že, no k zložením: až, aj, ale, ašak, aňi, hoc, hocaj, veť, kebi, len, lež, leda, lebo, čiže, jestli, čajsi, teda, ťjež, tak, ako, síce, sťa. Všekje tuto predňesenje spojki sú všemennjeho koreňa iba spojki jestli prvá polovica je slovesná. Krem toho spojka vraj (vraví) je slovesnjeho puovodu. — Príslovki z obojakích koreňou, všemenních i slovesních, pochoďja a rozličním spuosobom sa tvorja. Prostích príslovjek ňjet mnoho, najvjacej ích je spojeních ako sa dolu ňižje ukáže. K prostím príslovkám pripočítať sa muožu vari len: ba, ňi, ňe, tu, tam, sem, hen, kím, raz, hej, áno, až, už, asi, von, pon, leda, preč, snaď, ešťe, var (vari) skoro, hňeď. I z tíchto sú síce daktorje už zloženje, mi to ale už, že čjastočki tuho k sebe prirástli a vjac sa jedna od druhej odďeliť ňedajú, ňecíťime a preto ích len za prostje vidávame. Takjeto príslovki sú na pr. hen, preč (pre čo = trans id t. j. ďaleko, ďalej od nás), lež oni sa jako rečenuo v grammatikách ďalej ňerozberajú. Tvorja sa príslovki, čo sme už aj hore viššje poznamenali, na všeljaki spuosob, berúc prostje rozličnje k sebe čjastočki alebo skladajúc sa jedna s druhou a koňečňe odvádzajú sa ťjež zo slovesních koreňou alebo pňou. Priveseňím čjastočki ká: semká, dnuká, vonká, horeká atď. Tjeto ukončeňja sú pravje akkusatívi, koncovka ale „m“ odpadla a na to mjesto sa ostatňja silaba zdĺžila. Tak i dňeská mjesto dňeskám. Docela zle vipúšťajú daktorí Slováci predňje „d“, bo tak podstatná hláska zo slova vipadá. Priveseňím čjastočki ki: ukradomki, pokrijomki, stojački, idúcki, kolenački, horeznački atď. Všetkje tjeto koncovki sú opravďivje skráťenje inštrumentáli množnjeho počtu. Priveseňím čjastočki ko, ku: kolko, tolko (u Srbou malko u Rusou ňemnožko) vonku, trošku, trošičku. Prvje dve muožu sa považuvať aj za odveďenje od pňou tolik, kolik, skráťeňje kolk, tolk. Priveseňím zloženej čjastočki kolvek: kedikolvek, kaďekolvek, kamkolvek atď. Priveseňím čjastočki ak, ač: jednak, inač atď. Priveseňím čjastočki čo: ňič (mjesto ňičo). Priveseňím čjastočki al, ul: kaďjal, taďjal, skaďjal, staďjal, dokjal, posjal, dosjal, odinul atď. Zdajú sa biť tjeto ukončeňja starje Ablatívi a to premeňeňím starjeho „d“ na „l“, ktorích pravda už ňjet v reči našej, v rečach ale indoeuropejskích dakedi bívali a v Sanskriťe i teraz sa nachoďja. Priveseňím čjastočki to: tuto, tamto, taďeto atď. Priveseňím čjastočki di, ďe: kedi, tedi, kďe, pozďe (pos-ďe), kaďe, taďe, inďe, indi, všaďe, vždi, dakďe, inakaďe atď. Tjeto príslovki ňič ňje sú inšje, ako lokatívi od všemenních koreňou k, t, in, ves, ako zas sem, tam, hen, inam, kím Accusatívi od koreňou všemenních s, t, h, in, k. Spravodliví pád a to síce lokatív je ešťe všemena što (naše čo Srbskuo što) s predhoďenou samohláskou „e“ pre lepšje visloveňja. Slovňe tento lokatív viznamenáva v tomto. Priveseňím čjastočki si: kamsi, tamsi, čajsi, kedisi, kďesi. I asi sem prináleží. Priveseňím čjastočki mje, mer, mi: kolmje, tolmje, temer, takmer, velmi. Prvje dve muožu sa síce považuvať ako odvoďenje od všemjen kolmí, tolmí, medzitím tento spuosob visvetleňja je pravďivejší. Priveseňím čjastočki mo a om: pomimo, darmo (koreňe slovesnje), úkradkom. Toto ostatňje je praví inštrumentál a aj druhje sa zdajú biť to samuo len že s prehoďenou koncovkou. Priveseňím čjastočki va: ledvá, sotvá. Tjeto ukončeňja sú opravďivje dvojnje počti, a preto i príslovki dačo ňeistjeho viznamenávajú. Čo je ňeistuo, to sa na dvojakú stranu kňíše, preto i mnohje reči pochibnosť slovom od dva pochádzajúcim vijadrujú, na pr. laťinska dubius, dubito od duo, ňemecka zweifeln, Zweifel od zwei a i medzi našimí nárečjami Srbskuo dvojiti (pochibuvať) od dva. Pre tuto príčinu koncovka dvojnjeho v nadrečeních prípadnosťach ňeistotu viznamenáva. Priveseňím čjastočki raz tvorja sa počtovje príslovki: dvarazi, trirazi, velarazí, kolkoráz, tolkoráz i tolkorazí atď. Sem patrí i teraz mjesto tenraz. Ďalej tvorja sa príslovki predkladaňím alebo samích príslovák alebo inších čjastočjek reči. Predkladá sa hoc: hockedi, hockďe, hockaďe, ňje, ňi: ňjekedi, ňjekďe, ňikedi, ňikďe, da: dakedi, dakďe (daďe) vola: volakedi, volakďe, voňa (vlastňe oňa): voňahdi (mjesto vonakdi) ina: inakedi, inakaďe, as aspon atď. Predkladaňím predložjek rozličním čjastkam reči sa vela príslovák tvorí na pr. predložki „o“, okolo, ozaj, „v“ vedno (mjesto vjedno) vlaňi (hovorí sa i prostí lokál laňje), vnútri, vuokol po podla, pozadku, popredku, pozajtrá (po za jutra) pozajtrašku, potom, pokažduo, porád, pozďe, pokjal, pomalí, polahki, potajmo, pokrijomki atď. na, načim, najme, naozaj, náročki, napred, nazad, naposledi, naspet, narubi, naopak, nahlas, naschvál, napravo, nalavo, naveki; v ostatňích troch sa običajňe odďeluje, do, dokjal, dosjal, dopoli, docela, dokonca, dozajista (dozaista}, dosť, (do sto = srbskjemu što = poťjal) donaha, dočista, „z“, zajtrá (za jutra) zvonká, zdnuká, zdola, zhora, zhola, zrazu, zrovna, zrjedka, zďaleka, zblíza, znovu atď. za, zarána, zas, zaroveň, zaisťe, zaživa atď. „s„, spameťi, spolu, pospolu, ob, obzvlášťe, od, odinul, odrazu, bez, bezpochibi, pri, pritom, pre, prečo, preto, pred, predca (predsa) predvčerom, medzi, medzitím. Rozličnje pádi mjen samostatních bez všetkej predložki užívajú sa často docela ako príslovki, ktorí spuosob hovoreňja je ostatok z prvej starodávnej rečí na pr. doma, včera (večera) sú genitívi, veru (teraz bi sme povedali na veru), trošku, ráno sa akkusatívi, dolu, dole, hore sú lokatívi, celkom, celki, kolom, predkom, zadkom, úhrnkom, vrchom, spodkom sú instrumentáli atď. I slovesá daktorje slúža za príslovki, na pr. hádam, tuším atď. Príslovka ňjet zložená je z príslovki ňe a treťej osobi slovesa som t. j. „je“ s koncovkou treťej osobi, všemenom „t“, spojenjeho, do hromadi teda sťjahnutuo ňjet (mjesto ňejet). Vetšja čjastka dosjal priveďeních príslovák pochádzala z koreňou všemenních, menšja z koreňou slovesních. Medzitím i z tíchto, ako sme už aj hore viššje povedali, pochoďja príslovki a to vo velkej hojnosťi, bo zo všetkích pňou, ktorje formu prídavních mjen berú, tvorja sa v našej reči aj príslovki. Tje príslovki koreňou slovesních ktorje sme dosjal privedli ňemali svojej vlastnej a zvlášnej formi, bo boli hlavňe pádi alebo s predložkamí spojenje alebo samostatnje, tjeto ale čo teraz priveďjeme a ktorje sú od puovodu z koreňou slovesních, majú svoju zvlášnu a určitú formu. Táto forma v Slovenčiňe je pri tíchto príslovkách običajňe „o“, ktoruo sa na peň slov i formu prídavních mjen berúcich prilepuje, len v daktorích málo je „e“ alebo „i.“ O sa pridáva ku pňom lebo koreňom slov na jakúkolvek spoluhlásku vichádzajúcich, na pr. mnoho, málo, dlho, často, dávno, jasno, vidno, snadno, blízko, ďaleko, široko, živo, ťicho, bledo, strmo atď. „e“ običajňe sa prilepuje ku pňom spoluhláskou „n“ sa ukončujúcim, na pr. pekňe, krásňe, uťešeňe, udatňe, silňe, švárňe, bjedňe, vážňe, slávňe, ohavňe, lahkomislňe, šťastňe, rozumňe atď. a k daktorím inším na pr. múdre, dobre, zle. Jestli že peň prídavnjeho mena vichoďí na sk, pridáva sa „i“ na pr. chlapskí, mužskí, hovedskí, Slovanskí, katolícki. Slováci ale običajňe tjeto príslovki užívajú s predložkou po: po chlapskí, po Slovenskí atď. Príslovki spomenutje od pňou prídavních mjen tvorenje muožu sa práve tak ako i prídavnje mená stupňuvať. Tvorjaca príveska pri tomto stupňuvaňí je: ejšje (šje) (na konci slova), naj na (na počjatku). Príveski tjeto sa podla tích samích zákonou na peň prilepujú ako aj v prídavních. Najvjacej užívaná príveska je ejšje meňej šje a táto v tích istích prípadnosťach, v ktorích sme ju i v prídavních pozoruvali, na pr. príveska ejšje: :: piln: pilňejšje, najpilňejšje, nanajpilňejšje. znameňit: znameňiťejšje, najznameňiťejšje, nanajznameňitejšje. spravodliv: spravodlivejšje, najspravodlivejšje, nanajspravodlivejšje atď. Príveska ejšje prikladá sa ku pňom slov, príveska šje k samím koreňom. Že pňe slov sú už spoluhláskami običajňe rozhojňenje, pristáva k ňím príveska so samohláskou sa začínajúca, naopak ku koreňom običajňe len jednou spoluhláskou sa končjacim priráža sa príveska so spoluhláskou na predku. Podla tohoto príveska šje pristupuje na pr. ku koreňom: :: ťen: ťenšje, najťenšje, nanajťenšje, mek: mekšje, najmekšje, nanajmekšje, vis: viššje, najviššje, nanajviššje, hlb: hlbšje, najhlbšje, nanajhlbšje, drah: drahšje, najdrahšje, nanajdrahšje, ťich: ťichšje, najťichšje, nanajťichšje, slab: slabšje, najslabšje, nanajslabšje, mil: milšje, najmilšje, nanajmilšje, kras: má krajšje, najkrajšje, nanajkrajšje, krasn ale krásňejšje atď. Daktorje príslovki ňetvorja zo svojich koreňou alebo pňou viššje stupňe ale z inších. Takje sú :: lepšje, najlepšje, horšje, najhoršje, vjacej, najvjacej, meňej, najmeňej. Toto sme už pri prídavních menách visvetlili a koreňe, z ktorích sa tjeto viššje stupňe tvorja, ukázali. V príveskách daktorích príslovák celkom sa traťí „š“ a „je“ pre lepšje visloveňja sa prehadzuje. V dvoch ostatňích príkladoch sa tak stáva a i v tíchto ešťe: :: ďal: ďalej, najďalej, rád: radšej, najradšej, (račej, najračej) skor : skorej, najskorej, prú: prvej, najprvej. V daktorích príveska druhjeho stupňa docela odpadá a na to mjesto sa potom predchádzajúca silaba dĺži, na pr. skoro, skuor, najskuor, pru: prú, najprú. Príslovka večmi, največmi má zvlášnu od inších docela odchodnú prívesku. Je to tá sama ktorá i vo velmi. V Sanskriťe a aj v Laťinskej reči je táto príveska treťjeho stupňa, na pr. v Sanskriťe punyatama (najčistejší) balavattama (najsilňejší), v Laťinčiňe optimus, pessimus atď. Víkrikňíki su alebo prostje zvuki, alebo aj zloženje. I slová rozličních čjastok reči slúža za víkrikňíki. Prostje na pr. oo, aj aj, ej ej, ha, ho, hej, hi, heš heš, hla, hm, la, kač kač, kšo kšo, se se, šic, jaj jaj, ach, och, cic, čit, pst, alebo i zloženje, na pr. aha, haha, hlahla, hurá, hatta, hajs, hopsasa, lala, naťe, nože, tuto, tuto atď. I daktorje čjastki reči slúža za víkrikňíki: beda, prebeda, bedašku prebedašku, veru, horesa, ideš, no viďíš, bodaj (bohdaj), bisťu prabohu! atď. Odďjel 2hí ---------------------------------------------------------------- O vislovuvaňí slov. ---------------------------------------------------------------- Viďeli sme v predošlom odďjele, ako sa sklad reči tvorí, ako slová, prirastaňím rozmaňitích čjastočjek k inším povstávajú a jedno s druhím sa spojujú, lež tím ešťe čo sme dosjal vipočítali tvoreňja slov ňje je ukončenuo. Sú síce už čjastočki k čjastočkam poprikladanje, lež zmisel slova, ktorí z ňích vilúpiť sa má, je ešťe len tak rečeno v poroďe a preto ešťe treba tvoreňja dovršiť a slovu k zroďeňú dopomuocť. K tomuto ale sa vihladáva, abi čjastočki s čjastočkamí v jeden tuhí celok sa spojili, v tomto tuhom celku sa vijavili a všetkje hláski tak ako sú puovodňe určenje a do slova vťjahnutje sa ukázali, čo sa staňe dobrím slov visloveňím. Slov teda visloveňja patrí podstatňe k tvoreňú a je jeho dovršeňja. Ono slovám dáva život a privoďí ich k svojmu určeňú, lebo len slovo dobre vislovenuo muože vijadriť ten pomisel, ktorí je doňho vložení a tak ono dopomuože slovu k opravďivej bitnosťi. Slovo zle vislovenuo určeňja svojho alebo celkom ňedosjahňe alebo na cesťe k postaťi svojej zablúďi a doťjal na pravú cestu ňenaďabí kím sa mu kolvek dobrím a náležitím visloveňím ňespomuože. Tak na pr. ňech dakdo visloví v Slovenčiňe champa mjesto hanba, kampa mjesto gamba, ťumper mjesto ďumbjer ňik ho ňezrozumje, alebo keď povje paňí mjesto páňi, chorí mjesto hori každí dačo inšjeho, lež ten chce čo hovorí, rozumeť buďe. Ale k čomu že je reč, jestli ňje k hovoru? Reč, ktorá z hovoreňja víďe, voláme už mŕtvu a v skutku tá sa už zo života odobrala. Ak dajakje písma v ňej ostali, to sú jej náhrobki. Slová záležja zo siláb a silabi z hlások, slová ale ňje sú len silabi a hláski ale sú aj celok. Pri vislovuvaňí teda na všetko troje pozor mať musíme. Vislovuvaňja všetkjeho tohoto učiť a rozkladať, ktorje orgáni úst a jako sa pri vislovuvaňí tej lebo inšej hláski potrebujú sem ňepatrí, nám tu len to viložiť príchoďí čo sa našej Slovenčini tíka. Z hlások obzrime najprú samohláski, potom dvojhláski a na ostatok spoluhláski. Pameťihodnuo že naša Slovenčina, jako sme už aj hore viššje pripomenuli, dlhjeho „é“ a „ó“ ňemá, ale kďebi dlhuo „é“ prichoďilo tam mjesto ňeho ukazuje sa alebo „ja“ alebo „je“ a kďebi dlhuo „ó“ prísť malo tam mjesto ňeho stojí „uo.“ Ňetreba to ale tak rozumeť, akobi za dávna bolo dlhuo „é“ a „ó“ bívalo a len ňeskuor sa mjesto ňich „ja“, „je“ a „uo“ podostávalo, ale Slovenskí spuosob je isťe starší, puovodňejší, tamten novší, vitrelejší a pohubeňejší, čo sa i zo starích pokrvních jazikou dokázať muože a i z toho visvitá že samohláski „e“ a „o“ ňje sú puovodnje ale len z druhích povstalje. Dlhuo „e“ je v Slovenčiňe len v slove céra a béka a dlhuo „ó“ len v cudzom slove trón, chór. Toto ostatňje ako sme povedali sa viplňuje dvojhláskou „uo.“ Jesto síce slová v ktorích mjesto dlhjeho „o“ prichoďí „ú“ na pr. dústojní, dúležíti, vúbec, tjeto ale slová v tomto spuosobe u Slovákou sa len z Češťini udomácňili i ak sa budú obecňe vihovárať duostojní, duoležití, vuobec Slovák proťi tomu ňič mať ňemuože. Kdo tedi Slovenskí chce dobre vislovuvať, ňech ňikdi „é“ a „ó“ krem doňeseních slov ňevihovára. — Inšje samohláski „a“, „i“, „u“ i dlhje v Slovenčiňe často prichoďja. K polovičatím samohláskam musja sa v Slovenčine rátať aj „l“ a „r“ vo všetkích tích prípadnosťach kďe sa ňimí uplná silaba tvorí na pr. vlk, prst. Tjeto hláski muožu v Slovenčiňe aj dlhje biť na pr. kĺzať sa, bŕkať, v ktorích prípaďnosťach ich aj ako dlhje visloviť treba. Dvojhlások je v Slovenčiňe dosť a pilní pozor na ich vísloveňja dať treba. Ňepravďivích dvojhlások v našom nárečí ňjet, preto sa aňi „y“ u nás vonkoncom vislovuvať ňemá. Mjesti síce počuť ešte „ä“, ale je to len na málo mjestach a aj tam kďe je, pomalí kape. Uši Slovenskje na čistozvučnosť naučenje ňelúba zvukou ňečistích, a preto sa aňi v čistej Slovenčiňe tento zvuk ňemá vislovuvať. O opravďivích dvojhláskach musíme to poznamenať že obe v ňích sa nachádzajúce hláski visloviť sa musja a tak uo, ja, je v slovách na pr. vuola, muožem, viďja, kljať, ďjeťa, mljeko celkom a značňe sa musja vihovárať. Inšje dvojhláski ai (aj) au, ei (ej) eu, iu, oi (oj) ou, ui (uj) uu prichoďja len na konci slov a ňemajú vonkoncom biť vislovenje ako dve samohláski t. j. jedna od druhej osobitňe , ale musja sa visloviť za jedno a na dúšek, inakšje bí dvojhláski biť prestali, na pr. kraj, vídau, skorej, seďeu, robiu, kroj, Bohou, kupuj, minuu ňemajú sa visloviť kra-i, ví—da-u, skore-i, seďe-u, robi-u, kro-i, Boho-u, kupu-i, minu-u, ale tak ako je hore rečenuo. V prostrjedku slova ňje sú oni dvojhláski, na pr. običajní, kupujme, pekňejší, bo tam druhá čjastka bívalej dvojhláski docela spoluhláskou sa stáva, iba tam ešte muožu sa za takje považuvať kďe sa nachoďja na konci prvej polovice spojenjeho slova a spojeňja ešťe sa dobre poznať dáva na pr. pounoc, pouvečer, ňje ale džauot, vraueť, lež džavot, vraveť. Pri spoluhláskach hlavňe pozornosť obraťiť treba na mekkje. Oproti mekkím stoja hrubje, medzi timíto v prostredku nachoďja sa stredňje v nasledujúcom porjadku: Hrubje: h, ch, k, g, l, r, n, t, d a všetkje pernje, Stredňje: z, s, c, dz, c, dz, Mekkje: ž, š, č, ď, dž, n, ť, c, ď, dž. Mekkje hláski musja sa vo svojom visloveňí dokonále od stredňích a hrubích rozoznať. Hrubje majú vísloveňja tvrduo, stredňje sipjace a a mekkje plnuo a ťekúce. Vidno staďjalto že mekkje sú docela odchodnje hláski od hrubích. Mekkuo „l“ len u daktorích a málo Slovakou je v običaji a už aj tam pomalí zakapáva, odkjal ako aj preto že je zvuk pre svoju velkú rozťeklosť ňepríjemní a ďeťinskí v čistej Slovenčiňe lepšje keď sa viňehá. Hláski, ktorje jedna k druhej prirástli a jednim dúškom sa vislovujú, voláme silabou. [#]_ Že sklad reči našej a na pospol rečí indoeuropejskích je jednosilabiční t. j. koreňe v ňích a príveski z jednej silabi záležja a tjeto ostatňje čo aj z vjacej sa skladajú, predca sa na jednotlivje a to víznamnje silabi, ktorje na inších mjestach i osobitňe sa kladú, rozložiť dajú, preto v reči našej víznamnje čjastki, čjastki tje, ktorích hláski jedna k druhej prirástli, so silabamí na jedno vichoďja t. j. silabi sú článki reči už aj viznamnje, hoc ešte aj ňje dovršenjeho víznamu. Z tohoto ale viťeká pri vislovuvaňí siláb v reči našej ten všeobecní zákon, abi čjastki tje slov, ktorích hláski jedna s druhou sa zrástli a ktorje teda i duchovní svazok t. j. víznamu medzi sebou majú i zvonku t. j. hlasom ako k sebe náležjace sa vijavili, na dúšek teda alebo ako silabi sa vislovili. Na tento teda spuosob slová: slávni, rjadni, víška, ďjalka, pravda, belmo, hláska, žrjelo, konskí, chlapskí, šleptať, ťapkať, hrávať, bíjať, povstávat, ostalo atď. visloviť sa majú takto: sláv-ni, rjad-ni, víš-ka, ďjalka, prav-da, bel-mo, hlás-ka, žrje-lo, kon-skí, chlap-skí, šlep-tať, ťap-kať, hrá-vať, bí-jať, po-vstá-vať, o-sta-lo atď. V tomto víslovuvaňi to čo opravďivo k sebe patrí sa tak aj von vipúšťa. Z tohoto aj to vidno ako vážna je známosť tvoreňja sa reči pre dobruo vislovuvaňja. Od spomenutjeho ale všeobecnjeho v podstaťe jazika základ majúceho zákona je velmi moc úchilák a to preto že silabi, abi rozmaňitosť pochopou utvorili, všeljake samo i spoluhláski prijímajú a že tjeto k tvoreňú pochopou potrebujú a tak na ich pomoc sa opjerajú, traťja oni svoj predošlí tuhí zvazok, rozpadajú sa a na ten spuosob s pomocnimi hláskami sa zvazujú a inšje silabi tvorja. Rozpadnuťja toto i pre lepšje a pohodlňejšje vislovuvaňja sa stáva. Ako sa v tíchto prípadnosťach vislovuvaňja rjaďiť i ako silabi vo visloveňí odďeluvať majú, na to sú potrebnje pravidlá, asi nasledujúce: 1) Že sa silaba na samohláske zastavuje, slovo, v ktorom spoluhláska medzi dvoma samohláskami sa nachodí tak sa vihovára, že spoluhláska k nasledujúcej samohláske sa potrhňe na pr. slovo, paňi, húsa, milí, ako visloviť sa má slo-vo, pa-ňi, hú-sa, mi-lí, a-ko, tak i hŕ-ba, vŕ-ba, čl-nom, vl-ka atď. Sem ňepatrja slová ktorje sa so samohláskou začínajú a kďe predložka spoluhláskou ukončená predhoďená stojí, tje prislúchajú pod zákon všeobecní, na pr. nadísť, obísť atď. visloviť sa má: nad-ísť, ob-ísť ňje ale ob-o-zrjeť, lež o-bo-zrjeť bo tu druhá samohláska k predložke náleží. Jestli ale povedomja spojeňja v obecnej známosťi sa straťí, spoluhláska predložki sa i k nasledujúcej samohláske potrhuje, na pr. každí Slovák vislovuje ro-zum a ňje, roz-um atď. 2) Pre tu príčinu ako v prvej prípadnosťi dve vedla seba stojacje samohláski k rozličním silabám patrja, na pr. vi-u-čiť, vi-u-ka-zu-vať atď. Takuoto visloveňja i všeobecní zákon vihladáva. 3) Jestli za samohláskou, sem aj „l“ i „r“ poťahujúc, vjac spoluhlások sa zhŕkňe, rozďeleňja siláb sa tak stáva jako to pohodlnuo visloveňja a v reči običajní sklad hlások so sebou donáša. Obecnuo pravidlo hovorí: rozďelená silaba ňech sa začína tak ako sa i inšje slová v tej samej reči začínavajú na pr. ochlaďiť, ohňiví, spravodliví, milosťiví, vražedlní atď. visloviť sa majú: o-chla-ďiť (chládok) o-hňí-ví (hňilí) spra-vo-dli-ví (dljeť) mi-lo-sťi-ví (šťínať) vra-že-dl-ní (dlhí) atď. Zo siláb povstávajú slová. V slovách silabi už jedna na druhú mocňe puosobja a vzájemním tímto puosobeňím visloveňja slova rozličňe premeňujú a ohibujú. Musíme teda teraz vislovuvaňja slov ako celkou zo siláb povstávajúcich, v ktorích celkoch tjeto t. j. silabi mocňe vzájemňe na seba účinkujú, v Slovenčine našej prezerať. Keď hláski, ktorje sa jedna k druhej dostali, dobre sa znášajú, vislovujú sa všetkje úplňe, na pr. hrmotní, chrchlaví, ďeťinskí atď. To samuo stáva sa vtedi, keď takje hláski sa stretnú, ktorje si síce dačo vo visloveňí prekážajú, predca ale visloveňja svoje ňemožňím alebo aspon velmi ňepohodlním ňerobja, na pr. otcovskí, mladší, bohatší, ďetskí, Božskí, mužskí atď. V daktorích slovách v takíchto prípadnosťach reč si alebo zljaťim hlások ňevelmi sa trpjacich alebo premeňeňím jednej pomáha, na pr. ňikdo vjac ňevislovuje radšej ale račej, ňikdo predsa ale predca, ňikdo vetšmi ale večmi. Ak je visloveňja velmi ňepohodlnuo, jedna z hlások sa vo vísloveňi vipušťa, na pr. mjesto vlastní, šťastní, prázdni, žalostní atď. vihovára sa vlasní, štasní, prázni, žalosní atď. a zákonnosť reči preto ňič ňetrpí, bo naposledok samostatnjemu slovu určujúcej príveski, ktorá je v troch hore viššje doveďeních príkladoch „t“ v prídavnom meňe svoju určujúcu prívesku i tak majúcemu ňebars treba. Mjesti sa ale vislovuje i šťastní, vlastní atď. Jestli že sa na ostatok takje spoluhláski zbehnú, ktorje visloveňja úplnuo všetkích ňemožnuo robja, daktorje sa alebo odhadzujú alebo sa do inších premeňujú na pr. ňemožnuo je vislovit odrazu mestskí, mňíšski, katolícski, ňemecskí, Levočskí, kaločskí atď. preto sa vislovuje meskí, mňíski (tak i Českí mjesto Česskí), katolícki, ňemeckí, Levockí, kalockí atď. Čo sa predĺžeňja a skracuvaňja v našej Slovenčiňe tíka i tu silabi jedna na druhú mocňe puosobja. V čistej Slovenčiňe ňikďe dve dlhje silabi jedna sa druhou ňeprichoďja a čo bi aj jedna podla povahi svojej mala bíť dlhá, skráca sa, keď predchádzajúca je dlhá. Dvojhláska sa ťjež za dlhú považuje. Na tento spuosob buďe v Slovenčiňe: vjažu, híbu, lížu, háďžu, ljeta, bŕka, krásni, krásneho, páňi, ďjeťa [#]_ pjati atď. a ňje vjažú, híbú, lížú, hádžú, ljetá, bŕká, krásní, krásného, pánja, ďjeťja, pjatí atď. a zas ňje: májú, dájú, voláňja, ale majú, dajú, [#]_ volaňja. Je toto zákon podstatní v Slovenčiňe našej. Ňemá ona aňi tolko dlhích siláb ako Češťina, kďe sa dve i tri dlhje silabi vedla seba dobre znášajú na pr. hrává, choďívává, aňi samje krátke ako Polšťina na pr. dobrego pana, huczy rzeka huczy ale stojí medzi timíto a a druhimí narečjami Slovanskimí z tohoto ohladu v prostrjedku. Aňi ňje Slovák v sebe zavrení Čech,, ale ani ňje ňeposední Poljak, lež má i dosť prísnosťi kďe treba, i živosťi kďe treba. Živá rozmaňitosť je jeho životom. Prízvuk alebo vivíšeňja hlasom istej slova silabi v našej Slovenčine a v tích nárečjach Slovanskích, ktorje predlžujú silabi, je alebo velmi slabí alebo žjaden, naproťi v tích nárečjach Slovanskích ktorje ňemajú dlhích siláb, na pr. v Polskom a najme v Ruskom nárečí velmi tuhí. Že v našom nárečí a v inších dlhje silabi majúcich prízvuk ďenglavje alebo docela kape, príčina je tá, že dlhje silabi uďereňja hlasu na seba preťahujú, čím inšje silabi v hlase slabnú, na pr. dajú, malíček, chrobák atď. Kďe dlhje silabi ňeprekážajú, vistupuje prízvuk aj to ňje tak mocňe na prvej silabe na pr. dolina, Slovan, ligotať sa atď. vihovárajú sa dòlina, Slòvan, lìgotať sa atď. Jestli že predložki predchoďja, strhujú oni prízvuk na seba na pr. na doliňe, poznať ptáka po perí a človeka po reči, vihovára sa nà doliňe, pòznať ptáka pòperí a člove a pò reči atď. Odďjel 3ťí. ---------------------------------------------------------------- O písaňí slov alebo o pravopise. ---------------------------------------------------------------- Pravopis ňič je ňje inšje ako ustálenuo alebo z prjebehu časovjeho do prjestoru preňesenuo visloveňja, t. j. pravopis má ťjež visloviť reč ale ňje v čase lež v prjestore. Podla tohoto pravďivjeho pochopu pravopisu on na žjadnom inšom záklaďe stáť ňemuože, len na záklaďe visloveňja. Pravopisi zo starích časou pochádzajúce, pravopisi tak rečenje etimologickje, ňemajú ťjež žjaden inší základ ako visloveňja. Ukazujú oni a sú nanajlepšimí svedkamí ako sa reč za starodávna alebo v tom čase, keď sa do písma dostala, vislovuvala a že staruo vislovuvaňja bližšje bolo ku prvotnjemu skladu reči sú oni puovodnjeho alebo staršjeho skladu reči pametňíkamí. Pre tú príčinu teda že pravopis na ňičom inšom ako na vislovuvaňí sa ňezakládá, i mi pravopis náš na tomto základe vistavíme. V predchádzajúcom odďeleňí vistavili sme vislovuvaňja v reči našej, v tomto teda buďeme sa len podla ňeho rjaďiť a naň odvolávať. — Kďe sa samohláski vo visloveňí ťahajú, tam sa dlhá čjarka nad ňe položiť musí, na pr. pán, dobrú. To samuo sa stať musí aj s „l“ a „r“ keď tjeto mjesto samohlások stoja na pr. vĺča, kŕďel. V Slovenčiňe, krem dakolko hore viššje menuvaních slov, ňikďe dlhuo „e“ a „o“ sa ňevislovuje, a preto aňi dlhá čjarka ňech sa ňikdi nad ňimí ňeklaďje. Dvojhláski musja sa tak úplňe, ako ích počuť, i vislovuvať, musí sa teda písať uo, ja, je, aj, au, ej, eu, iu, oj, ou, uj, uu na pr. muožem, viďja, ďjeťa, kraj, vzau, lej, viďeu, robiu, boj, sekou, kupuj, minuu atď. Dajakuo skráťeňja to mjesto mať ňemuože, bo bi to bolo na ujmu dobrjemu visloveňú. Že Slovenčina dvojhláski za dlhje považuje a oni skutočne aj dlhje sú a dve dlhje v čistej Slovenčiňe ňikdi jedna za druhou ňestoja, malibi sa v tích slovách, kďe dvojhláska alebo dlhá samohláska v jednej silabe stojí a za ňou zas v druhej silabe dvojhláska prichoďiť má, ostatňje ňje ako dvojhláski písať, bo skutočňe aj ích visloveňja je od druhích dvojhlások trochu odchodnuo, na pr. ňemalobi sa písať vjazau, kráčau, hrjau, mišljenkou, rjekou, prácou ale vjazav, kráčav, hrjav, mišljenkov, rjekov, prácov lež i pre jednostajnosť s druhimí i pre to abi spoluhláska „v“ na konci zljemu visloveňú príčinu ňezavdala a s „f“ sa ňemjetla, lepšje buďe keď len pri prvšom ostaňeme. Reč kďe muože i sama takjemuto zbehu dvoch dvojhlások sa vihíba na pr. ňehovorí mrjeu (ňeurčití mrjeť) ňje zaprjeu (ňeurčití zaprjeť) ale mreu, zapreu atď. Vlastňe i dvojhláski ja, je, aj, ej, oj, uj malibi sa písať: ia, ie, ai, ei, oi, ui, a tak teda malobi stáť mjesto, viďja, ďjeťa, kraj, lej, boj, kupuj: viďia, ďieťa, krai, lei, boi, kupui, lež i tu abi visloveňja bolo vernuo a sa mjesto dvojhláski dve samohláski ňečítali lepšje buďe prvjeho sa držať. — V prostrjedku slov ňetreba písať dvojhláski bo tam sa tak ňevislovujú a visloviť ňemuožu, ňje teda slouo, vraueť, miluuať, ale slovo, vraveť, miluvať. Medzitím v zloženom slove, a vlastne na koňci prvej čjastki dvojhláska sa vislovuje a tak teda ňech sa aj píše, na pr. pounoc atď. Ňepravďivej dvojhláski „y“ v našom ňáreči ňjet, bo ňikďe iba na hraňicach v Tatrách pri Polsku ňepočuje sa zvuk „u“, a tak teda dvojhláska tato v našom nárečí vonkoncom sa písať ňemá. Druhú ňepravdivú dvojhlásku „ä“ tu i tam ešťe síce slíchať a vetším právom ako „y“ bi sme ju písať mohli, že ale kam ďjal vjac kape a len čjastočná je, lepšje buďe, keď sa v písaňí docela viňehá. Pre tú príčinu že sme už laťinskje písmeni na písaňja našej reči vzali, píšme teda ňimí i ťje samje zvuki, ktorje ňimí Rimaňja viznačuvali, ňehajme tedi písmeňe „g“ jej Rimski zvuk hrubí, hrďelní, a ten zvuk, ktorí sme ňou dosjal viznačuvali píšme písmenou „j“ ako Rimaňja, a zase touto písmenou do tíchto čjas u nás viznačuvaní zvuk značme písmenou „í“ ako sme to hore viššje oznámili. Medzitím Rimskje písmeni ňevistačujú pre naše všetkje zvuki, bo Rimaňja ňemali tích mekkích hlasou, ktorje mi v našej reči máme, nasledovňe ňemali aňi pre ňe znakou. V tíchto prípadnosťach musíme si teda, keď ňechceme novje písmeni do písma nášho uvjesť, čo urobiť aňi ňemuožeme aňí ňechceme, pomáhať tak že znáčki nad písmeni u Rimanou ňeobičajnje načjarame, ich tak od inších písmen odďelíme i že ím osobitní zvuk patrí tím na známosť dáme. S timíto znáčkamí sa mi tím lahšje zaobísť muožeme, že písmeni tje, ktorje sa ňimi poznačiť majú, sú len mekko vislovenje hrubje zvuki, písmen teda novích ňje je tak velmi treba ako račej znakou, bo ňje sú tje mekkje písmeni celkom druhje hlasi ale hlasi medzi sebou jednakje, len odchodňe od ňích t. j. mekko vislovenje. Že ale tjeto mekkje písmeni predca svoj osobitní hlas majú, musí sa okreme ich visloveňja značiť, a to sa staňe čjarkamí poukolečkovimí na vrchu, budú sa teda písať písmeni mekkje nasledujúcim spuosobom: ž, š, č, ď, dž, ň, ť, na pr. v slovách žjak, šjator, číhať, ďjel, ďžavot, ňebe, ťarcha atď. Medzi mekkimí sú i zloženje písmeni, ktorje zvuki dva vedno sťečenje viznačujú a tak sa i písať musja. Z tíchto zvukou sme už hore postavili „dž“ a druhí takí zvuk je „dz“, na pr. v slove medza, sadza atď. Mekkuo „l“ je len u daktorích Slovákou v običaji, preto ako aj z tej príčini že pomali z visloveňja Slovenskjeho vistáva, lepšje buďe keď sa ňebuďe okreme značiť [#]_. — Silabi, ktorje osobitňe sa vislovujú, musja sa aj osobitňe písať, a zas silabi, ktorje jedno slovo robja, píšu sa vedno. Stáva sa v našom nárečí, že silabi a slová celkom osobitnje v istích prípadnosťach s inšimí v jedno slovo sa spojujú, prečo aj vedno sa písať musja, na pr. písať sa má: vedno (zloženuo z predložki „v“ a jedno, kďe ale „j“ ako predstávka vipadá), prečo, preto, uňho, preňho, doňho, zaňho atď. (ostatňje príkladi sú genitívi od on, ňeho po skráťeňí ňho. Toto skráťeňja sa len tak stať muože že samohláska na predku sa ku všemenu pripojuje, ktorá sa s predložkami k ňemu priráža). Pre tú príčinu že písmo je visloveňja reči v prjestore, velarazí bíva že to čo reč vo vedňe vislovuje na prjestore sa vedno písať ňemuože, za to sa musí poďeliť, docela ale potrebnno je abi sa takuoto poďeleňja držalo dobrjeho visloveňja t. j. slová musja sa pretrhnúť tam, kďe sa vo visloveňí tích samích slov ďelja silabi jedna od druhej. Rozďeleňja teda takuoto stať sa musí podla zákona a praviďjel hore viššje priveďeních ako sa článki slova dobre vislovujú. Pri rozďeleňí písemnom maj teda pozor na sklad slova a koreň od prívesák lebo predložjek, keď sa tjeto čjastki aj ako rozličnje silabi vislovujú, odďeluj na pr. slávni, víška, pravda, belmo, chlapskí, šleptať, hrávať, povstávať, rozďel takto: sláv-ni, víš-ka, prav-da, bel-mo, chlap-skí, šlep-tať, hrá-vať, po-vstá-vať atď. Že ale visloveňja vždi s timíto osobitnimí tvornimí čjastkamí pre hore viššje viloženje pričiní sa ňeznáša, krem tohoto zákona zachovať sa musja nasledujúce pravidlá: 1) Spoluhlásku medzi dvoma samohláskamí pri rozďeleňí slova pripíš vždi k zadňej samohláske, na pr. doma, hore, ráno, večer, krása, jaro, leto rozďel: do-ma, ho-re, rá-no, ve-čer, krá-sa, ja-ro, le-to. Keď mjesto samohláski stojí „l“ a „r“, to samuo sa v takích slovách urobiť musí na pr. kŕďel, plní, hŕkať, vlna, rozďeliť sa má: kŕ-ďel, pl-ní, hŕ-kať, vl-na atď. Inakšje sa ale rozďelujú slová, ktorje sa od samohláski začínajú a ktorím sa predložka spoluhláskou ukončená predkladá. Jestli je toto spojeňja obecnjemu povedomú známo, rozďelí sa v tejto prípadnosťi slovo na tom mjesťe podla všeobecnjeho zákona na pr. predísť, rozorať atď. rozďelí sa: pred-ísť, roz-o-rať a ňje pre-dísť, ro-zo-rať. Na inší ale spuosob sa takje slová rozďelja, ak spojeňjá v povedomí obecnom zhinulo, na pr. ňerozďeluj roz-um, ale ro-zum ako sa vislovuje. 2) Slová, v ktorích dve samohláskí jedna vedla druhej stoja, pri rozďeleňí píš tak, abi sa tje dve samohláski k rozličním silabám dostali na pr. nauka, viorať, jednookí, rozďel: na-u-ka, vi-o-rať, jed-no-o-kí atď. 3) Keď sa za samohláskou, sem aj „l“ i „r“ počítajúc, vjacej spoluhlások nakopí, rozďel v písme silabi tak ako to običajní sklad v slovách tej reči a pohodlnuo visloveňja žjada, alebo podla obecnjeho pravidla odďelenje silabi musja sa tak začínať, ako sa običajňe slová v tej samej reči začínavajú na pr. treskot, daromní, zurval, misljeť, Ostraťice, prísni atď. rozďel: tre-skot (skočím) da-ro-mní (mňe, mňích). Predca ale tento sklad mn z počjatku slov u Slovákou porjedku sa nachoďí, aňi ňehovorja Slováci mňenja ale si pomáhajú s predložkou do: domňenja, aňi ňje mnjee ako v Staroslovenčiňe ale meňej atď. a preto lepšje buďe rozďeliť podla všeobecnjeho zákona: da-rom-ní, zur-val (sklad rv z počjatku slov ťažkí, preto si Slováci aj pomáhajú hovorjac mjesto Českjeho rvať, revať atď.) mi-sljeť (sljeďiť), O-stra-ťi-ce (strapatí, strach, strážni) prí-sni (sňívať sa) atď. V písaní slov ako celku treba sa prísňe držať dobrjeho, puovodnjeho, ňeskrúťenjeho visloveňja. Jednotlivje slová často na konci inakšje sa vislovujú ako bi sa podla prvotnjeho svojho skladu vislovuvať mali, čo sa preto stáva, že daktorje hlasnje na konci na prosto ňemuožu biť vislovenje, za to ale v písaňí ňemáme sa držať vinúťenjeho visloveňja ale takjeho akuobi podla skladu reči biť malo. Ňepočuť na pr. na konci hlasních h, ž, z, b, lež mjesto ňích na ňe sa ponášajúce ťemnje ch, š, s, p, na pr. slíchame slová Boh, muž, už, lež, voz, dub vislovuvať Boch, muš, uš, leš, vos, dup, že ale prvotní sklad je v tíchto slovách: Boh, muž, už, lež, voz, dub a tento sklad sa aj v ňevinúťenom vislovuvaňí: Boha, Bohou, muža, už on, lež abi, mužmí, voza, vozní, duba, dubina atď. poznáva, treba tjeto a tím podobnje slová tak písať ako to dobruo visloveňja so sebou donáša. Ňje len na konci ale aj v prostrjedku slov sa to samuo stáva, že sa hlasnje s ťemnimí stretnúc tje tam svoju hlasnosť traťja a jako ťemnje pred ťemnimí sa počujú, že ale aj ta ích hlasnosť je len ukritá, tak ích písať priďe, ako je ích prvotní sklad a dobruo visloveňja, na pr. ťažkí, úzki, mladší, tuhší, nuožka ňje ťaškí, úski, mlatší, tuchší, nuoška ale tak ako je hore viššje písanuo, bo to je ich prvotní sklad a aj dobruo visloveňja na pr. ťažoba, uzučkí, mladí, tuhí, nožička atď. Pre vivaruvaňja sa teda dvojakjeho písaňja, písať sa majú tjeto a ím podobnje slová podla dobrjeho vislovuvaňja alebo ích prvotnjeho skladu. I s predložkamí to samuo sa stáva že sa ích hláski hlasnje pred ťemnimí sťemňujú a ťemnje pred hlasnimí zhlasňujú na pr. slíchame v reči: bes pána, nat stodolou, pret karom, pot chižou a g ránu, g letu, g orechom, z Bohom, z ostatňím, cez horu atď. lež že sú tu hlasnje len sťemňenje a ťemnje puosobeňím hlasních zhlasňenje pre odstraňeňja dvojakjeho písaňja písať sa majú tak ako to písať podla dobrjeho vislovuvaňja alebo prvotnjeho skladu prichoďí, doňesenje teda príkladi písať sa budú: bez pána, nad stodolou, pred karom, pod chižou, k ránu, k letu, k orechom, s Bohom, s otatnimí, ces horu atď. bo sa vislovuje: bez Boha, nad ostrovom, pred domom, pod mostom, k samjemu, k pánovi, k Cigáňovi, k čertovi, k ťetke, s pánom, so mnou, s ťebou, ces chotár atď. Ak sa ale predložki so slovami do vedna zrastajú a v pospolitom povedomí už celkom len ako jedno slovo plaťja, píšu sa tjeto slová tak ako sa vislovujú. To plaťí o preddložkách na hláski svoje ňepatrních „s” a „z“, bo inšje predložki v spojeňí lahko sa rozoznávajú; ňech sa teda píšu slová tjeto celkom podla visloveňja na pr. zvazok, zrást, spáliť, sťemňjeť t. j. pred hlasnimí hlasno, pred ťemnimí ťemno. I tak tjeto predložki často sa vzájemňe odmeňujú. Ako v tíchto príkladoch tak i inďe dobrjeho visloveňja pri písme sa držať treba. Často sa zhŕknu v slovách hláski ktorje sa ňebars znášajú a jedna druhej pri vislovuvaňí zavadzá. Jestli vislovuvaňja ňje je velmi ňepohodlnuo a hláski sa vislovujú, treba ich ťjež celkom vipísať na pr. otcovskí, Božskí, mužskí, vzjať, vstúpiť atď. Dakedi v takíchto prípadnosťach reč si pomáha tak, že hláski ňebars sa znášajúce alebo do vedna zljeva, alebo daktorú premeňuje, že tu aňi len mak hlas vo vislovuvaňí na hláski prvotnje ňenaráža, majú sa tjeto slová písať tak ako sa vislovujú, na pr. račej, predca, večmi, dvacať, tricať a ňje radšej, predsa, vetšmi, dvadsať, tridsať atď. Keď sa takje hláski stretnú, ktorích vislovuvaňja je velmi ňepohodlnuo a preto vo vislovuvaňí daktorá hlaska viskakuje a takou viskočenou hláskou slovo sa ňevištrbí, muožu sa takje slová aj tak písať podla visloveňja na pr. muože sa písať: vlasní, zvlášni, prázni atď. Dakďe ale sa i tjeto hláski vislovujú a preto dobre urobí aj ten kdo ích: vlastní, zvláštni, prázdni písať buďe. Stáva sa ale aj to že takje spoluhláski vedno sa zídu, ktorích uplnuo visloveňja je vonkoncom ňemožnuo a preto sa daktorje vo visloveňí a tak aj v písaňí vipusťiť musja, na pr. písať sa buďe: meskí, mňíski, katolícki, ňemeckí, Levockí, poslucháctvo, šesnášti atď. a ňje mestskí, mňišski, katolícskí, ňemecski, Levočskí, poslucháčstvo, šestnásti atď. Tak robja i Češí, píšuc Českí mjesto Češskí, katolícki mjesto katolícski atď. Ostatňe tu mnoho na zvik prichoďí. Z ohladu predlžuvaňja siláb je ten zákon podstatní v Slovenčiňe, že dve dlhje ňikďe jedna za druhou ňenasledujú a tak sa aňi písať ňemuožu. Dvojhláska sa za dlhú berje. Podla toho sa teda písať musí: vjažu, vráza sa, rjadni, rjadneho, šjesti, bjedam, krásam, dajú, volaňja a ňje vjažú, vrázá sa, rjadní, rjadnjeho, šjestí, bjedám, krásám, dájú, voláňja atď. Prízvuk, bo je ňepatrní, sa aňi v Češtiňe aňi v Slovenčiňe ňeznačí. Čo do písaňja cudzích slov v reči našej, tje sa písať majú, ak už v našej reči zdomácňeli, docela podla zákonou nášho pravopisu, ak ňje píšu sa podla zákonou pravopisu reči tej, skaďjal prichoďja na pr. podla nášho pravopisu písať sa budú slová: simbol, silaba, katolík, kripta, majster, ďjabol, atď. podla pravopisu maťerinskích rečí na pr. departement, daguerotype, Caesar, Alexander atď. Ostatňe tu dačo pevnjeho ťažko sa dá určiť. Čjastka IIIťja. ---------------------------------------------------------------- O určitosťi slov. ---------------------------------------------------------------- Slovo celkom utvorenuo dostáva úplnuo značenja a teraz sa už posúďiť muože čo v sebe obsahuje a do ktorjeho radu slov patrí. Dokončjac už tvoreňja slov, muožeme teraz ích značenja vistaviť a ích podla toho do rozličnjeho radu rozhoďiť. Podla značeňja teda rozpadajú sa slová rozličňe a to: ak viznamenávajú podstatu, vec, predmet, činnosť stojacú sú oni tak rečenje samostatnje slová, vsťahujúce sa hlavňe na prjestor, na pr. skala, dom, česť, duša atď. Všetkje ale tjeto slová majú v sebe rozďjeli, vlastnosťi,jestli že tjeto v ňích ukritje rozďjeli a vlastnosťi sa rozvijú, slovom viznačja, budú tjeto slová tak rečenje prídavnje mená, na pr. bjeli, pjesočnatí, visokí, ňízki, velkí, ňesmrtelní atď. Že tjeto rozďjeli sa v podstatách vzájemňe preňikajú, a každí zase rozďjel je alebo biť muože osobitnou podstatou, preto z každjeho samostatnjeho biť muože prídavnuo a z každjeho prídavnjeho muože biť samostatnuo, čo sa v našej Slovenčiňe aj v skutku stáva, jako sme to aj pri tvoreňí spomenuli, na pr. z hore priveďeních prídavních budú samostatnje: bjelok, pjesok, víška, ňížina, velkosť, ňesmrťelnosť atď. Ak sa priplichťí podstata k podstaťe a vsťahuvaňja toto osobitnimí slovamí sa viznačuje, sú tjeto slová počti, a že podstatu predstavujú a podstata rozďjeli v sebe obsahuje, užívajú sa základnje počti prjam ako samostatnje, prjam ako prídavnje mená na pr. jeden, dva, tri, ďesať atď. Keď toto pridávaňja a tak vsťahuvaňja podstati k podstaťe vistaňe a podstati bez vlastních názvisk druhimí slovamí sa viznačujú, budú tjeto slová všemená, preto tak volanje že všetkje akjekolvek mená predstavuvať a viznačuvať muožu. Ňemá sa ale misljeť akobi oni len na mjesto inších mjen boli a sami žjadnej samostatnosťi ňemali, lež považuvať sa majú za slová samostatnje ako sa aj v reči užívajú na pr. ja, ti, on, ten atď. Preto i prjezvisko námestki je ňepravdivuo ale račej užívať sa muože všemeno, podla grammatík Sanskritskích. Keď sa všemeno, t. j. podstata s prímetom spojí, povstáva staďjal sloveso a tento vsťah prímetu na podstatu predstavuje sa v slovese v prjebehu t. j. v čase, preto aj v slovesách čas sa viznačuje, podstata ale ňje je len na pokoji ale aj činná, a jako činná s časom sa veďje, a tento prjebeh časoví sloveso v svojich časoch predstavuje. Prímet v slovese je koreň slovesní, podstata osobnuo všemeno, a spojka je samohláska dve tjeto čjastki spojujúca. Medzitím ňje je potrebnuo abi sa vždi táto spojka medzi ňimí nachoďila. Pre toto spojeňja prímetu s podstatou sloveso samuo tvorí vípoveď, na pr. viďím (ja=m, som=i, vid=viďjaci), robím, choďím atď. Ak určeňja času v slove ostáva, inšje ale znaki slovesa miznú a slovo len prímet podstati ktorá ňje je v ňom označená viznamenáva, povstáva menoslovo (participium) na pr. viďjac, choďjac, vedúci, a, e, ospalí, hoňení, ubití atď. Sem sa muože rátať aj ňeurčití, lebo on zaroveň menoslovám ňemá sám moci vípoveďetvornej. Činnosť zase slovesom viznačuvaná má sama v sebe všeljake rozďjeli, je určená časom, prjestorom a inšimí vsťahmí. Slová ktorje tjeto vsťahi a rozďjeli viznačujú sú príslovki, na pr. ďaleko, včera, zimno, ťeplo atď. Podstati či sú hmoti lebo ňje majú alebo mislí sa že majú rozličnje rozmeri a mjestnosťi. Abi sa tjeto rozmeri a mjestnosti viznačili, sú na to osobitnje slová a to predložki, na pr. do, po, v, na atd. Slová abi vípoveď utvorili a sem tam len ňeboli rozhoďenje musja biť spojenje, a toto spojeňja stáva sa spojkami, ktorje okrem spojuvaňja slov žjadno druhuo povolaňja ňemajú a preto sú článki reči tak rečeno najprázňejšje, na pr. ak, tak, abi, veť atď. Podla tohoto, počitujúc samostatnje, prídavnje a počtovje slová k menám, buďe seďem článkou reči: mená, všemená, slovesá, menoslová, príslovki, predložki, spojki. Víkrikňíki čistje, jestli k druhím článkom reči ňepatrja, sú bez určiťejšjeho víznamu a najvjac len čistuo nasleduvaňja zvukou prirodzeních. Vistavjac takto reč podla značeňja slov v jej článkach, nastáva nám o každom raďe slov, kolkorako ešťe každí rozličňe určení biť muože, rozprávať a tak rozmaňitosť určitosťi každjeho radu slov viložiť. Podla pomislu rozsjahlosťi sú samostatnje slová alebo všeobecnje, alebo zvlášne, alebo jednotlivje, všeobecnje keď všetkím osobám lebo predmetom istjeho radu, zvlášne keď len istjemu odďjelu, jednotlivje keď len jednotlivím osobám lebo predmetom toho radu patrja, na pr. všeobecnuo človek, vrch, zvlášno Slovan, Tatri, jednotlivuo Suvarov, Kriváň atď. Ale všeobecnosť a zvlášnosť podla rozličních vsťahou sa meňí, všeobecnosť muože preísť do zvlášnosťi a zvlášnosť do .všeobecnosťi, na pr. z predošlích zvlášnich budú všeoobecnje: Slovan, Ňemec, Tatri, zvlášne Čech, Slovák, Sas, Bávorčan, Beskidi (Tatri v Trenčíňe na hraňici k Sljezku), Žjare (vrchi Tatránske medzi Turcom a Ňitrou) atď. Podla pomislu velkosťi sú samostatnje slová alebo zveličenje alebo zmenšenje, a že predmeti velkje običajňe i pevnje ale práve pre svoju velkosť aj velarazí ňeokrúchanje sú, a predmeti zase malje običajňe i ňežnje bívajú, lež ťjež pre svoju maličkosť sú aj chatrnje a chímradnje, viznamenávajú slová zveličenje ňje len velkosť ale aj pevnosť, a potom aj surovosť a ňeokrúchanosť, zmenšenje zas ňje len maličkosť ale aj ňežnosť a k tomu velarazí aj chatrnosť a podlosť, ktorú i zveličenje slová dakedi viznačujú, pre tú príčinu že zveličeňím hmoti im pribíva a hmota jako hmota bez ducha a znakou jeho je v potupe. Viďme príkladi. Slová zveličenje na pr. chlapisko, dubisko užívajú sa vo zmisle ozornosťi, sili, vojačisko, ďjevčisko, ťelisko vo zmisle ňeokrúchanosťi, mravnej zhubenosťii, slová zas zmenšenje na pr. húsatko, kurjatko, ďjevčatko, holúbok, mamička, srduljenko vo zmisle laskavosťi, ňežnosťi, chlapík, chlápa, mužík vo zmisle potupnom. K zveličením slovám patrja aj hromadnje, bo hromaďeňja ňič je ňje inšje ako zveličuvaňja alebo rozširuvaňja predmetu na pr. panstvo, ludstvo, kameňja, strnisko atď. Všetkje všeobecnje, zvlášne, zveličenje a hromadnje mená vijadrujú alebo zvetšeňja predmetu alebo predmetou hŕbu ale toho samjeho spuosobu, a sú teda podla viznamu množní, podla formi jednotní počeť, jesú ale predmeti aj rozličnjeho spuosobu a keď reč takje predmeti viznačiť chce, užíva i podla formi množnjeho počtu, na pr. lipa kvitňe najňeskoršje je podla formi jednotní podla víznamu množní počeť, tu sa ale vlastňe rozumejú lipi jedneho spuosobu, lipi majú rozliční kvet je podla formi množní počeť a rozumejú sa lipi spuosobu rozličnjeho. Nárečja naše krem jednotnjeho a množnjeho počtu má i dvojní počeť, ale len v daktorích slovách na pr. oči, uši, prse. Za starodávna bívau on ako v samostatních tak aj v prídavních, počtoch, všemenách a slovesách ako dosjal v dajednich nárečjach Slovanskích pospolní. Dvojní počeť pochádza z bistrjeho pozoruvaňja sveta a prírodi, kde dvojka zhusta jedno skladá, na pr. muž a žena, duch a telo človeka, že ale dvojní počeť je už sám množní a množní svoju osobitnú formu má, vihinuv dvojní v reči a na množní prešjeu a len v daktorích slovách, ktorje dvojastosť údou na človeku viznamenávajú, ostau. Každuo samostatnuo a podla ňeho aj prídavnuo meno, a tak aj počti a všemená pre tú príčinu, že predmeti majú rozličnje mjestnosťi a rozmeri, muožu do všeljakích vsťahou s inšimí slovami prísť, skaďjal pádi povstávajú rozličnoť vsťahou viznačujúce. V našom nárečí má každí počeť seďem pádou a to: nominatív (menuvaťelní) genitív (roďiťelní) datív (davaťelní) akusatív (viňiťelní) vokatív (volaťelní) lokál (mjestni), inštrumentál (nástrojní), odkjal vidno že sa reč lahko a bez mnohích okolkou visloviť muože. Nominatív a vokatív volávajú sa rovnje, a inšje genitív, datív, akusatív, lokál, inštrumentál ňerovnje alebo nakrívenje pádi, v tamtích stojí slovo samostatňe, v tíchto ale v odvislosťi od inších. Nominatív a vokatív je čistuo označeňja podstati a preto slovo v tíchto pádach stojacje stojí samostatňe, slovo v genitíve stojí vo vsťahu rovnej závislosťi jednej podstati od druhej, v datíve vo vsťahu zbližuvaňja sa jednej podstati k druhej, v akusatíve vo vsťahu rovnjeho puosobeňja jednej na druhú, v lokále vo vsťahu opjeraňja sa a uložitosťi, a v inštrumentáli vo vsťahu celkovitjeho upotrebeňja jednej podstati od druhej. Inštrumentál stáva sa sociatívom (spoločním) keď jedna podstata druhú celkom ňeupotrebuje, ale sa len s ňou spolčuje. Stará sprava (praxis) k rozoznaňú pádou, na čo sa v daktorom z ňích odpovjeďa, je ďeťinská a čisto mechanická. Pohlavja ako v príroďe tak i v reči v menách samostatních a podla ňích v prídavních, počtoch a všemenách je dvojakuo, mužskuo a ženskuo. Slová, ktorje sú ňje aňi len jedného pohlavja z tíchto, ňemajú ňijakuo pohlavja. Omílom sa ňijakuo pohlavja za osobitnuo pokladá, bo je vlastňe len odopreňja slovu dajedneho z hore viššje priveďeních pohlaví. Čudnuo sa zdať muože, prečo slová, ktorje v príroďe aňi jedno pohlavia ňeukazujú, v reči sa často k jednému lebo k druhjemu pohlavú rátaju a mnohí si to visvetluvali tak, že všetkje takjeto slová na začjatku reči k žjadnemu pohlavú ňepatrili, t. j. ňijakjeho ňeboli pohlavja, ale že časom nadužívaňím moc takíchto slov jednému lebo druhjemu pohlavú sa osvojilo. Pravda je že bi vec prísňe a sucho berúc len tím slovám prislúchalo pohlavja v reči, ktorje viznačujú bitnosťi aj v príroďe pohlavja majúce, ale že reč aj inším predmetom v príroďe bez pohlavja stojacím toto dáva, je to jej poesia alebo vlastňe poesia toho, odkjal ona pošla, t. j. ducha národa. Mužskuo pohlavja patrí osobám mužskím a v tích sa viďí sila, vuola pevná, stálosť, vitrvanlivosť, puosobeňja na druhích, ale často aj surovosť a ďivosť; ženskuo pohlavja prislúcha osobám ženskím a v tích na mjesto sili sa viďí slabosť, na mjesto vuole pevnej popúšťavosť, ustupnosť, na mjesto stálosťi kláťivosť, na mjesto vitrvanlivosťi premenčivosť, na mjesto puosobeňja na druhích prijímavosť, život ťichí, citliví, ale aj ňežnosť, krotkosť a milostnosť. Mužskím osobám už samo od seba patrí v reči pohlavja mužskuo a podla spomenutjeho všetkím tím predmetom, ktorje sa prvotnjemu názoru alebo pozoruvaňú mužskou povahou obdarenje ukázali, ženskuo zas pohlavja v reči prislúcha samo od seba ženskím osobám a všetkím tím predmetom, ktorje sa názoru prvotnjemu ženskej povahi biť zazdali. I tje bilini, ktorje roďja, bívajú ženskjeho pohlavja, plodi ale ňemajú pohlavja žjadno. Mužskjeho pohlavja sú na pr. chlap, pán, bojovňík, obor, hrom, chrám, múr, hrad, zámok, dub, buk, javor, vrch, hlas, zvuk, zvon, potok, tresk, blesk, vjetor, víchor, hrab, kotol atď., ženskjeho na pr. paňi, panna, ďjevka, slúbeňica, voda, rjeka (ťichí do seba zavretí život), skala (ťichí do seba zavretí, ňemí život), hora (podobňe), kaplnka (malá ňežná oproťi kostolu), noc, tma, (idúca za svetlom, za dňom a ďen mužskí pre svoju puosobivosť), hvjezda, zorňica (milenka mesjaca, muža podla staroslovenskjeho predstaveňja), lipa, vŕba (mekkuo drevo), trsť (kláťivá), farba (premenčivá), vnada, krása, láska, ruža, milosť, dobrota atď. Ženskjeho ťjež pohlavja sú stromi roďjace: hruška, jabloň, čerešeň, višeň, oskoruša, slivka atď. a matka všetkjeho zem atď., ale plodi običajňe ňijakjeho: jablko, zlato, strjebro, železo, ako aj ďjeťa. Orech je mužskjeho pohlavja, ale on je podla predstaveňja obecnjeho ludu ďiví, bo sa len v pjesočnatej zemi dobre darí. No kdože sa do prvotnjeho názoru zamorí a kdo visvetlí tajomní zvazok, v akom boli prví hovorňíci s prírodou a so svetom? A kolkje sa už slová od toho času od korennjeho zmislu svojho pouchiluvali a var aj pohlavja popremjeňali! Grammatiki običajňe určujú, pohlavja podla koncovki slov, pri tom ale bíva vjacej víňimák ako praviďjel a prečo? preto že v určuvaňí pohlavja reč sa ňerjaďi podla koncovjek ale ako sme viďeli podla predstaveňí o predmetach viznačeních, pravidlá teda takje ňje sú z reči ale z hlavi grammatikárou poviťahuvanje a na reč hoc ako popriljepanje. V istom zvazku stoja síce koncovki slov s pohlavím, ňje ale v tom ako si spomenutí grammatikári predstavujú, že keď slovo tak lebo inakšje sa konči, k tomu lebo inšjemu pohlavú patriť má, ale sa vec má račej obrátiť a povedať, pre tú príčinu že prví hovorňíci pochop slova si tak lebo inakšje predstavili, tak ho lebo inakšje ukončili. Koncovki majú to spojeňja s pohlavím, že mužskuo pohlavja, ako silnuo, viznačujú hláskamí silnimí, hrubimí, ženskuo ako slabuo mekkimí a samohláskamí mjernimí, običajňe samohláskou „a“, ňijakuo običajňe samohláskamí plnimí, okrúhlimí, hlavňe samohláskou „o“, predmeti hotovje, završenje, bez puosobeňja hlivjace, ňerastúce viznačujúcou. Ale grammatikári berú následok za príčinu a podla toho strúhajú pravidlá: lež kdo že sa kedi aj z tích praviďjel naučiu pohlavja dajakej reči? Na koňjec predca len na úžitok reči sa odvolávajú a tento pravda najlepšje každjeho naučí. Mi ňechťjac ňeužitočňimí pravidlami čas márňiť a misli zavádzať, a podla nášho pochopu ňemohúc pre ňemožnosť vmoreňja sa do prvotnjeho názoru, pre mnohje uchíleňja a víňimki od spozoruvaňja nášho zrovnávaňja sa pohlavja s koncovkamí všeobecnje pravidlá vistaviť, račej žjadne ňevistavujeme a pilnjemu poznačeňú v slovňíku vec tú nahávame. Ešťe aj od toho všeobecnjeho pravidla že osobi mužskje sú mužskjeho a osobi ženskje ženskjeho pohlavja v reči sú úchilki, a jakobi od inších biť ňemali? Mi Slováci na pr. hovoríme to chlapča, to ďjevča, to babsko, to djevčisko, ten i to chlapisko atď. a Ňemci das Mädchen, das Weib. Pravda má to svoje príčini, ako sme už aj hore viššje visvetluvali, keď ale v starej Ňemeckej reči Weib ňeviznamenávalo babu je das Weib opravďiví ňerozum. Druhí názor na svet v nároďe spraví celkom inakšje určeňja slov podla pohlavja; vo všeobecnom sa ale reči predca zrovnávaju. Národi bez hlbšej misli a poesie ňemajú aňi pohlavja v reči, na pr. Čuďi. — Podla pohlavja patrja slová ťjež k rozličním skloňeňjam, inakšje sa skloňujú slová mužskjeho, inakšje ženskjeho, inakšje ňijakjeho pohlavja, hoc aj ňje je to podstatní ohlad pri rozďjelnosťi skloňeňí ale len boční, z druhej podstatnej určitosťi viťekajúci. Podstatná táto určitosť pri rozďjele skloňeňí sú koncovki pňou slov samostatních, bo podla toho sú aj inšje a inšje víchodi alebo koncovki pádou v skloňeňí, že ale koncovki slov alebo račej pňov slovních, ako sme už aj hore spomenuli, v spojeňí sú s pohlavím, preto aj slová rozličnjeho pohjavja na rozličnje sa rozchoďja skloňeňja. Chťjac teda určiť počeť skloňeňí, musíme pňe slov prebrať a podla toho ích na rozličnje skloňeňja rozhoďiť. Na tomto istom jeďiňe pravďivom základe stojí aj rozďjel skloňeňí slovjes. Pňe slov mužskích vichádzavali za starodávna na „o“ alebo „i“ alebo inšú samohlásku a končjevali sa aj na spoluhlásku. Že slová mužskje za starích časou na „o“ a druhje samohláski vichádzavali, máme na to duokazi v našej Slovenčiňe, ktorá ako inďe tak aj tu mnohje starje pozadŕžala formi. Slováci na pr. ešťe až do tíchto čjas hovorja: ďedo, ujco, sváko, biko, chmulo, krcho, bobo, tato, lalo, gelo atď. pňe zase s koncovkou „í“ má storá Slovenčina na pr. gost', kon', ogn', zjat', test', knjaz' atď. ktorje sa značja mekkím jer, „i“ viznamenávajúcim, ako zase slová hrubú samohlásku na konci pňa majúce značja sa v Staroslovančiňe hrubím jer, na duokaz že hrubá samohláska odpadla. Mekkím jer značenje mi Sloveňja mekko vihovárame, hovorjac: hosť, kuoň, oheň, zať, ťesť, kňaz, v ktorích mekkích sa „i“ traťí. Krem slov na „o“ vichádzajúcich máme ešťe v našom nárečí slová mužskje končjace sa na samohlásku „a“, na pr. sluha, sudca, vodca atď. Ňjet mnoho mužskích slov končjacich sa vo pňach prvotňe na spoluhlásku, takje sú na pr. remeň, kameň, plameň atď. a kdo vje či sa i tje na „i“, majúc spoluhlásku ostatňú, mekkú, ňekončjevali? Z doveďenjeho vidno že máme v mužskích slovách petorakuo končeňja pňou. 1) Na samohlásku „o“, na pr. dedo, ujco. 2) Na samohlásku „a“, napr. sluha, vodca. 3) Na spoluhlásku lebo pouspoluhlásku kďe dávno „o“ odpadlo, na pr. chlap, rataj, šuhaj, dub, strom. 4) Na spoluhlásku za ktorou „i“ poodpadalo ale šlak svoj v zmekčeňí predchádzajúcej spoluhláski ostavilo, na pr. hosť, kuoň, oráč atď. 5) Na puovodnú spoluhlásku lebo pouspoluhlásku, na pr. kameň, običaj atď. Podla tohoto malo bi biť peť rozličních skloňeňí v slovách mužskjeho pohlavja, a kdo dobre pozoruje, medzi všetkimí timíto slovami rozličnosť v skloňuvaňí najďe, že ale tento rozďjel je malí, skloňeňja sa skráťiť muože. Slová, ktorje vo pňach samohláski „o“ a „i“ poutrácali, tím samím rovnimí sa stali slovám s puovodnou na konci pňa spoluhláskou, a slová s koncovkou „o“ ťjež temer na rovnakí s ňimi spuosob príveski skloňeňja berú, prečo všetkje tjeto pod jedno skloňeňja prísť muožu. Slová s koncovkou „a“ patrili bi vlastňe ku skloňeňú s rovnou koncovkou t. j. riba z ktorjeho i daktorje pádi majú na pr. genitív sluhi ak. sluhu, že ale vo vetšiňe pádou rovnakje príveski s druhimí mužskimí berú, sem ích pod osobitním odďelením pripojiť muožeme. Na ten spuosob mali bi sme zo všetkích tíchto slov jedno skloňeňja vo dvoch odďeleňjach, že ale reč naša, plná bistrjeho pozoruvaňja, rozďjel robí medzi živimí a ňeživimí, ba práve medzi živimí osobnimí, živimí ňeosobnimí a ňeživimí a v daktorích pádach inakšje takjeto skloňuje, buďeme mať v prvom skloňeňí mužskích troje odďeleňí. K tomuto teda skloňeňú patriť budú všetkje mužskje či sa na spoluhlásku hrubú lebo mekkú lebo pouspoluhlásku lebo samohlásku končja a to k prvjemu odďeleňú prídu a) všetkje životnje na spoluhlásku lebo pouspoluhlásku sa končjace, k druhjemu b) všetkje ňeživotnje na spoluhlásku lebo pouspoluhlásku vichádzajúce, k treťjemu c) na samohlásku sa končjace, všetkje životnje. V slovách ženskjeho pohlavja pňe sa končja alebo na samohlásku „a“ alebo na samohlásku „u“ (staruo ukončeňja), alebo konečňe na spoluhlásku, za ktorou „i“ odpadlo, ktoruo ale šlak svoj v zmekčeňí predchádzajúcej spoluhláski ostavilo. Zmekčeňja toto v spoluhláskach tích, ktorje sa na prosto zmekčiť ňedajú, na pr. v perních a v daktorích jazikovích sa poznať ňedá, medzitím ale že „i“ za ňimi stávalo, dáva sa poznať i zo Staroslovenčini, kďe sa mekkuo jer za takimíto spoluhláskami kládlo, na pr. krov', debr', sol' atď. i z druhích nárečí Slovanskích kďe sa vihovára a píše na pr. v Českom zbêř, zvêř, zemê atď. Mi Sloveňja už v takíchto zmekčeňja ňemáme, za to ich ale predca podla skloňeňja mekkích spoluhlások skloňujeme. Slová končjace sa na „a“ na dvoje sa rozchádzajú, podla toho či pred koncovou touto samohláskou hrubá alebo mekká lebo biť majúca mekká alebo stredňja stojí. K prvjemu teda oddeleňú patriť budú slová napr. riba, voda, skala, hora, cesta atď., k druhjemu na pr. duša, mreža, chvila, vuola, práca, medza, sadza atď.; tjeto všetkje patrja k prvjemu skloňeňú ženskích. K tomuto skloňeňú prirátať sa musja aj slová gazďiná, striná, švegeriná, hoc v daktorích pádach od inších slov odstupujú. K druhjemu skloňeňú prídu tje, ktorích pňe sa na „u“ končja. Takuoto čistuo slovo máme síce mi Sloveňja už len jedno a to krú, sem ale patrja aj všetkje tje slová ktorích koncovki pňovje z tohoto zakončeňja povstali, vichoďjace na „v“ s predchádzajúcou samohláskou, na pr. mrkev, retkev, cirkev, obuv, húžev atď. Prjemena táto sa stala predhoďeňím koncovej samohláske krátkeho „a“, ktoruo ňeskuor do druhích samohlások poprechoďilo alebo si celkom koncovuo „u“ po sebe zrovnalo. Česi majú krev, Staroslovenčina krov, naše ale je najstaršje krú. K treťjemu skloňeňú ženskích patriť budú všetkje tje, ktorje sa na mekkú alebo mekkú biť majúcu spoluhlásku lebo strednú končja, za ktorou „i“ odpadlo, teda na pr. kosť, radosť, ňiť, pameť, hrsť, vlasť, púšť, jabloň, višeň, meď, spoveď, čelaď, miš, voš, kaluž, rohož, reč, klč, žlč, zem, oťep, kúďel, sol, misel, maťer, tvár, hus, pec, noc, pomoc, kolomaž, mosadz atď. Sem i tje patrja, v ktorích koncovuo „i“ do pouspoluhláski prešlo na pr. kolaj, zbroj atď. I slovo paňi ktoruo ešťe „i“ docela zachovalo, trebas aj v daktorích pádach od inších sa uchiluje, sem sa rátať má. V slovách ženskjeho pohlavja buďe teda trojakuo skloňeňja, prvuo s dvojakím odďeleňím. Pňe slov ňijakjeho pohlavja končja sa alebo na samohlásku „o“ ktorá v daktorích slovách za mekkimí lebo za stredňimí do „e“ poprechádzala, alebo na dvojhlásku „ja“, ktorá ťjež mjesti u Slovákou, že mekká pred ňou stáva, do „je“ sa popremeňuvala, alebo naposledok ešte na spoluhlásku, ktorá ale v prvom páďe t. j. v nominatíve povistávala, v inších ale pádach ostala a za to ako taká, ktorá ku pňu slova náleží, považuvaná biť musí. Potla tohoto na troje skloňeňí rozpadnú sa slová ňijakjeho pohlavja a prvuo buďe mat dvojakuo odďeleňja nasledujúcim spuosobom: k prvjemu patriť budú slová vichádzajúce na „o“, na pr. slovo, semeno, víko, ďelo, vojsko, mesto, královstvo atď., k tomu samjemu ale k druhjemu odďeleňú slová vichádzajúce na „e“, pošluo z „o“ na pr. more, srdce, pole, ňebe (Slováci mjesti, najme v Gemeri, hovorja ešťe srdco, polo, ňebo a aj inďe vreco i vrece atd.), druhuo skloňeňja obsahuvať buďe slová končjace sa na ja (je) na pr. volaňja, šťekaňja, lámaňja, dobroďeňja, stávaňja, šťesťja (volaňje, štekaňje, lámaňje, dobroďeňje, stávaňje, šťesťje) atď., treťje zas počituvať buďe slová končjace sa v pňach svojich na spoluhlásku, ktorej síce už v prvom páďe ňjet, v inších ale ešťe docela sa drží a ku pňu prirátaná biť musí, a je „t“ lebo „n“, na pr. kúrat, káčat, chúďat, kočat, semen, vemen (kúra, káča, chúďa, koča, sema, vema) atď. — Do hromadi teda, hlaďjac na opravďiví základ skloňeňja, seďem je skloňeňí Slovenskích, ku ktorím všetkje slovenskje samostatnje slová patrja a podla ňich dobre skloňuvať sa muožu. Ohladom na sklad samostatních slov sú oni alebo puovodnje alebo odvoďenje, na pr. strach, strašidlo, hrom, hromňice, ďen, ďenňica, hosť hosťiňec, hosťinskí, var varivo, varečka, boj bojovňík atď. alebo prostje lebo zloženje na pr. vlna, vlnobiťja, zem, zemeplaz, svetlo, svetlonos, ráno, ranostaj, zima, zimozelen atď. Berje sa to tu pravda len podla obecnjeho povedomja, bo jazikospit nachoďí že i vlna, svetlo, ráno, zima sú zloženje. Ako samostatnje tak i prídavnje mená muožu sa zveličiť lebo zmenšiť, ňevijadrujú ale zveličenje prídavnje mená ako samostatnje surovosť, ňeokrúchanosť lebo zhubenosť, lež len velkosť, zmenšenje ale vijadrujú aj ňežnosť a dačo miljeho, na pr. veličizní, visočizní vislovujú len velkosť, malinkí, drobnuški, malulinkí maličkosť a ňežnosť. Zmenšeňja je len zvetšenuo zdrobňeňja, a preto daktorje zmenšenje na ten samí spuosob vichoďja ako zveličenje, na pr. drobizní atď. Priveďenuo zvetšuvaňja je bezohladnuo, máme ale aj ohladnuo zveličeňja, ktoruo inakšú velkosť do zrovnaňja berje a toto voláme stupňuvaňím na pr. trváci, trvácejší, najtrvácejší atď. Stupňe sú v našom nárečí tri, ostatňí ale muože biť ešťe potužení, na pr. visokí, višší, najvišší, nanajvišší čo často v Slovenčiňe prichoďí. Nad nanajviššjeho ňjet. Čo do ukončeňja prídavních slov, podla ktorjeho sa ích skloňeňja určiť a rozďeliť musí, je ono trojakuo, a síce končja sa prídavnje mená alebo na spoluhlásku alebo na dlhú samohlásku lebo dvojhlásku, alebo na posledok na krátku samohlásku, a podla tohoto buďe v Slovenčiňe trojakuo skloňeňja prídavních mjen. K prvjemu patriť budú tje prídavnje, ktorje sa na spoluhlásku končja, na pr. Petrov, a, o, králov, a, o, matkin, a, o, paňin, a, o, k druhjemu takje, ktorje sa na dlhú samohlásku lebo dvojhlásku ukončujú, na pr. velkí, velká, velkuo, pevní, pevná, pevnuo, milí, milá, miluo. Dlhá samohláska je len vedno sťeklá dvojhláska a vlastňe velkí, velká, pevní, pevná atď. je velkij, velkja, pevnij, pevnja atď. Dvojhláska ňijakjeho pohlavja a dlhá samohláska „á“ v takíchto prídavních po stredňej „c“ a všetkích mekkích sa ťjež na konci zmekčuje, na pr. Boží, Božja, Božje, mladší, mladšja, mladšje, stračí, stračja, stračje, ťelací, ťelacja, ťelacje, čo ale v skloňeňí ďalšom žjadneho rozďjelu ňerobí. Po stredňích menuvaná dvojhláska ostáva, na pr. bosí, bosá, bosuo, cudzí, cudzá, cudzuo, na duokaz že naše nárečja tjeto stredňje spoluhláski hňeď za hrubje hňeď za mekkje užíva. Všetki tjeto patrja k druhjemu skloňeňú. Treťje skloňeňja obsahuje prídavnje mená končjace sa na krátku samohlásku, ktorá je preto krátka že predchádzajúca silaba je dlhá, čo sa podla všeobecnjeho zákona našej Slovenčini stáva. Že tato premeňená koncovka medzi sem patrjacimí prídavnimí a predošlimí hodní rozďjel v skloňeňí robí a príveski skloňeňja odchodňe od tích priberá, robja tjeto prídavnje mená zvlášno skloňeňja. Sem patrja na pr. krásni, krásna, krásno, ňízki, ňízka, ňízko, stáli, stála, stálo atď. Jesú teda do hromadi tri skloňeňja prídavních mjen. Skloňeňja prídavních bolo dakedi to samuo ako samostatních a s ňím jedno, teraz sa už ale ďelja, lež prídavních je o mnoho bližšje k prvotnjemu. Počti ako i v samostatních sú dva. Dvojní sa len s dvojním samostatních ukazuje. Pádou je seďem, pohlavja dvojakuo, bo ňijakuo ňje je pohlavja. Čo do skladu sú prídavnje mená, ťjež ako samostatnje, puovodnje lebo odveďenje, na pr. malí, malučkí, velkí, veličizní, krásni, krásňejší, prostje lebo zloženje, horňí, horedržaní, bjeli, beločervení, dlhí, dlhorohí atď. ale toto všetko len podla obecnjeho povedomja. Počti sú alebo základnje, alebo radovje, alebo jednotu v rozmaňitosťi a naposledi zmnožeňja istej kolkosťi označujúce. — Základnje počti viznamenávajú čistuo pridávaňja podstati k podstaťe na pr. jeden, dva, tri, ňemajúc na to ohlad či sú tjeto podstati jednakje lebo rozmaňitje alebo naposledok rozličnje, napr. peť luďí muožu biť luďja jeden od druhjeho docela rozliční, dve sjahi dreva, dve sjahi kameňja, do hromadi štiri atď. Počjatok, kďe sa počtuvať začína, je pri tíchto počtoch lahostajní, ňje je teda tu ohlad tak na mjesto, na ktorom ktorá podstata stojí, ako račej na skopeňja do vedna podstát a predmetou. Štiri prujšje počti považujú sa ustavičňe ako prídavnje mená a vijadrujú vlastňe podstati a predmeti odďelenje, inšje počti považujú sa hňeď ako prídavnje hňeď ako samostatnje mená a v prvej prípadnosťi vijadrujú odďelenosť, v druhej skopenosť, preto sa aj v tejto ako samostatnje berú, na pr. pjaťi luďja ma navšťívili je povedanuo s víznačnosťou kďe každí ako jeden, ako osobitní sa považuje, ale peť luďí ma navštívilo viznamenáva len kopu peť luďí, v ktorej sú všecci bez osobitnjeho každjeho z ňích povážeňja zahrnutí. Pre tú samú príčinu, či sa víznačňe lebo ňevíznačňe t. j. či sa jako prídavnje lebo samostatnje mená berú, bivajú počti od peť počnúc hňeď skloňuvanje a hňeď ňje, na pr. v sjedmich kostoloch a v seďem kostoloch, sjedmi chlapi a seďem chlapou atď. V prvej prípadnosťi má počet svoju víznačnosť, v druhej ju traťí a len podstata lebo predmet ju zadŕža. — Že sa od tíchto počtou inšje odvodzujú, volajú sa základnje. Radovje počti viznamenávajú vsťahuvaňja podstati k podstaťe; počjatok pri ňích je určití a ohlad sa berje ňje tak na kopeňja ako račej na istuo viznačenuo mjesto, na ktorom podstata stojí, na pr. treťí t. j. jeden ho ďelí od prujšjeho a on na tom mjesťe je len tam kďe biť má. Ako v základních, tak aňi v tíchto počtoch sa ňeberje na to ohlad či sú podstati jednakje, lebo rozmaňitje, alebo naposledok rozličnje, na pr. treťí muože biť inšjeho puovodu a inšej povahi ako druhí a prví atď. Osobitní radoví počeť je samodruhí, samotreťí, samopjati atď. Tu sa druhí, treťí, pjati s víznačnosťou, ktorí ešťe jedneho, dvoch, štiroch pri sebe má, užíva. Počti tjeto radovje sú samje prídavnje mená. Počti rozmaňitosť v jednoťe vijadrujúce sú dvojakje, samostatnje a prídavnje mená, samostatnje na pr. dvoje, štvoro, petoro, šestoro, prídavnje na pr. dvojakí, trojakí, petorakí atď. Prvje sa skloňujú len v istích prípadnosťach a v daktorích pádach, druhje majú skloňeňja prídavních mjen. Počti tjeto viznamenávajú rozmaňitosť, v ktorej sa podstata t. j. jednota rozložila a tak viznamenávajú síce rozmaňitje ňje ale rozličnje podstati, ktorje v jednoťe svoj puovod majú. Vidno i staďjalto ako naša reč je hlboká a umná. Podstati z jednej pochádzajúce, hoc sa aj jedna od druhej zvonku ďelja, ňemuožu biť celkom rozličnje, lež len rozmaňitje. Tak vlastňe petoro kureňjec je peť kureňjec ale od jednej sljepki, ďesatoro Božích prikázaňí je ďesať prikázaňí v ktorích sa jedna Božja vuola vijavuje: ako krásňe! Jestli že ale podstati z jednej pochádzajúce alebo do jednej zobranje jednakje sú a ňje sú aňi rozmaňitje, užívajú Slováci v tíchto prípadnosťach: dvojastí, á, uo, trojastí, á, uo atď. Počti zmnožeňja istej kolkosťí viznačujúce sú samje prídavnje mená, na pr. dvojnásobní, trojnásobní, štvornásobní atď. Kolkosť, ku ktorej sa pridávajú, zmnožujú tjeto počti, na pr. dva groše keď sa trojnásobňe vezmú buďe 2 X 3 = 6 groší. Skloňujú sa počti podla prídavních a daktorje podla samostatních mjen. V dajednich je ale na pr. dva, tri atď. odchodná od inších spojujúca hláska s príveskou. Jeden má jednotní a hoc sa aj ďivnuo zdá biť i množní počeť, v množnom ale počťe istú kolkosť daktorích viznamenáva, inšje že vjacnosť a množstuo značja sú už podla svojej povahi množnje počti. Sto a ťisíc berú sa hňeď ako celki o sebe, hňeď sa k druhím podstatám pridávajú. V prvej prípadnosťi sa skloňujú, v druhej iba ťisíc i to ňje vždi, prenášajúc svoje skloňeňja na podstati, pri ktorích stoja. Pohlavja sa len pri daktorích a v istích spádach rozoznáva. Ako mená, tak i tjeto sú puovodnje na pr. tri, peť, odvoďenje na pr. treťí, pjati, prostje na pr. jeden, dva, zloženje jedenásť, dvanásť (mjesto jeden na ďesať, dva na ďesať) atď. Všemená sú čo do víznamu alebo určitje, alebo ňeurčitje. K určitím patrja osobnje, podstatnje, privlastňuvacje, ukazuvacje, pítacje, vsťahuvacje, úhrnkovje, k ňeurčitím všetkje ostatňje. Osobnje: ja, ti, seba (sa) a sem od ukazuvacích sa preňjeslo aj on, ona, ono. Podstatnje: sám sama samo, a samí, samá, samuo. Prvuo viznamenáva podstatu ňičím druhím ňezastúpenú, a tak aj od druhích odďelenú, sebe nahanú, druhuo podstatu čistú, ňezmješanú, tú samú bitnosť viznamenávajúcu. Privlastňuvacje: muoj, moja, moje, tvoj, tvoja, tvoje, svoj, svoja, svoje, jeho, jej (jehov, jejin) náš, naša, naše, váš, vaša, vaše, ích. Ukazuvacje: ten, tá, to, tento, táto, toto, tamten, tamtá, tamto, henten, hentá, hento, ten istí, tá istá, to istuo, takí, taká, takuo, tolkí, tolká, tolkuo atď. Pítacje: kdo, čo, kí, ká, čí, čja, čje, ktorí, ktorá, ktoruo, akí, aká, akuo, kolkí, kolká, kolkuo, kolkorakí, kolkoraká, kolkorakuo atď. Vsťahuvacje: ktorí, ktorá, ktoruo, čo, akí, aká, akuo (jakí, jaká, jakuo) atď. Úhrnkovje: každí, každá, každuo, všetek, všetka, všetko, žjaden, žjadna, žjadno, ňikdo atď. Ňeurčitje: ktorísi, ktorási, ktoruosi, ktoríkolvek, ktorákolvek, ktoruokolvek, kdosi, kdokolvek, čísi, čjasi, čjesi, číkolvek, čjakolvek, čjekolvek, akísi, akási, akuosi, inší, inakší, inšja, inšje, istí, istá, istuo, dakdo, dajeden, dajedna, dajedno, daktorí, daktorá, daktoruo, dajakí, dajaká, dajakuo (dáki, dáka, dáko) hockdo, hocktorí (ňjekdo, ňjektorí, ňejakí), ňijakí, ňičí, lecikdo, ledakdo, ledajakí, kdoten, všeljaki, mnohí, mnohá, mnohuo, vela atď. Užívajú sa všemená hňeď ako samostatnje, hňeď ako prídavnje mená a stoja aj ako počti ňeurčitje. Samostatnje sú na pr. ja, ti, seba, kdo, ňikdo, prídavnje: ktorí, ten, tá, to, dajeden, dajedna, dajedno atď. ale aj tjeto muožu ako samostatnje biť užitje, na pr. ktorí mislí že ten buďe králom klame sa, dajeden sa tak vihovára atď. Zastávajú všemená aj menoslová na pr. ten kdo viďí, on hiňje, ona padá, inším spuosohom sa rjecť muože: viďjaci, hinúci, padajúca atď. a stoja v reči aj ako počti ňeurčitje, na pr. mnoho luďí, daktorí Slovaňja, dakolkí mužja, všetkje rjeki atď. Skloňeňja majú všemená alebo svoje osobitnuo, na pr. ja, ti, seba, alebo sa skloňujú ako prídavnje mená a to daktorje ako určitje, inšje ako ňeurčitje. V dajednich je spojka koncovjek ku pňom ích prirážajúca od druhích odchodná a takjeto sú kdo, čo. Všemeno on má v nakrívenich pádach inší peň ako v rovních a tak aj ja. Počti ako aj pri inších sú dva a pádou seďem. Všemeno treťej osobi seba ňemá pádou rovních, lež len nakrívenje, z tej príčini, že jestli kdo stáva sa osobou treťou, stojí v odvislosti od osobi prvej a druhej a tak sám ako on v tomto vsťahu ňestojí, nakrívenje ale pádi práve odvislosť predstavujú, jestliže ale z tejto odvislosťi vistupuje, stáva sa alebo prvou alebo druhou osobou a tu potom dostanúc samostatnosť má všemeno ho označujúce aj rovnje pádi. Určeňja pritom osobi je vždi biť prvou lebo druhou, treťí je len vlastňe predmet a preto aj všemeno on je len z ukazuvacích na treťú osobu preňesenuo a ňeviznačnje len osobi ale aj predmeti. Pohlavja sa v daktorích všemenách označuje, v daktorích ňje, ňeoznačuje sa na pr. v osobních preto, že k utvoreňú osobi vihladáva sa duch a duch, trebas sa v reči ako mužskí mislí, sám v sebe je od všetkjeho pohlavja a inších vňešních určítosťí slobodní a osobám obojakjeho pohlavja spoloční. Tím či osobnosť náleži osobám mužskím lebo ženskím na ňej sa ňič ňemeňí, a preto aňi ňje je treba abi sa na všemenách osobních pohlavja rozoznávalo. — Z ohladu skladu sú všemená ťjež ako inšje mená puovodnje lebo odvoďenje, na pr. svoj, svojskí, náš, našinec atď. prostje lebo zloženje na pr. akí dajakí, ktorí daktorí, ten henten atď. čo sa ale len podla pospolitjeho povedomja berje. Slovesá podla toho ako sa tvorja na rozliční spuosob sa skloňujú. Príveskí pripínajú sa k ňím na šestorakí rozliční spuosob a to 1) prirážajú sa bezprostredňe na koreň lebo peň bez pomoci všetkej prípinki napr. dám, dau, čuv, čuť, ňjesť, vjezť atď. 2) pomocou prípinki nu na pr. vadnúť, vadnuv, dúchnuť atď. 3) pomocou prípinki „i“ na pr. hoňím, hoňiť, robím, robíš atď. 4) prípinkou „je“ na pr. mdljeť, mdljem, skalnaťjeť, skalnaťjem 5) prípinkou „a“ na pr. volám, voláš, voláme, volau 6) pomocou prípinki uva, ava, na pr. poluvau, poluvať, volávam, voláváš, volávau atď., podla tohoto teda šestoro buďe skloňeňí slovesních. K prvjemu patrja všetkje slovesá, ktorje príveski skloňuvaňja k samím koreňom slovesním prirážajú, tjeto ale koreňe muožu sa samo lebo spoluhláskou končiť, podla čoho skloňeňja toto na dvoje sa rozpadňe a prvjemu odďeleňú privlastňja sa slovesá príveski na korennú samohlásku, k druhjemu na korennú spoluhlásku berúce, na pr. k prvjemu piť, piu, vjau, sjau, k druhjemu ňjesť, ťjecť, pjecť, atď. V druhom odďeleňí je vjacej úchilák od praviďelnjeho skloňuvaňja, bo tu spoluhláski so spoluhláskamí, ktorje sa často ňetrpja, do spojeňja prichádzajú a preto rozličnje prjemeni v skloňuvaňí robja. Ku skloňeňú druhjemu patrja slovesá s prípinkou nu, ktorá pravda v daktorích časoch sa premeňuje a v daktorích docela vistáva; k treťjemu patrja slovesá s prípinkou „i“, k štvrtjemu s prípinkou je, ktorá ťjež v daktorích časoch prjemenu trpí, k pjatemu slovesá s prípinkou „a“, ktorá v daktorích slovesách do inších samohlások prechádza a k šjestemu pričítajú sa tje slovesá ktorje majú prípinku uva lebo ava, podla ktorej rozličnosťi sa na dve odďeleňja rozchoďja. K prvjemu odďeleňú patriť budú slovesá na pr. polujem, gazdujem, k druhjemu na pr. volávam, vídavam atď. Dakedi sa prvá polovica prípinki ava t. j. „a“ na ťenšú samohlásku po mekkích spoluhláskach korenních lebo pňovích meňí, na pr. choďjevam, misljevam, robjevam atď., ktorje slovesá, že majú prípinku tú samú ktorú i predošlje a len málo pre mekkje koncovje spoluhláski premeňenú, sem ťjež patrja. Prípinka ava je len zdvojnásobňená prípinka „a“, ktorá je v pjatom skloňeňí, muože sa teda pjato skloňeňja k druhjemu odďeleňú šjesteho poťjahnuť, alebo naopak toto k pjatemu priraziť. Slovesá viznamenávajú činnosť už či tajnú či zjavnú, činnosť ale má vždi dajakí zmer, kam bije, na čo puosobí, skaďjal povstáva, preto i slovesá majú vždi istú namerenosť. Na tomto záklaďe slovesá rozličňe sa ďelja, a to: muože činnosť z podstavňíka samjeho slovesa vichoďiť a na dačo inšjeho prechádzať, alebo muože činnosť odinakaďe, ňje z podstavňíka slovesa vistupuvať a na podstavňík slovesa padať, alebo muože činnosť v podstavňíku slovesa začjatok mať a v ňom lebo ostávať alebo vindúc z ňeho naspet sa doňho lebo vlastním alebo inšjeho puosobeňím navracať. V prvej prípadnosťi t. j. keď činnosť z podstavňíka slovesa vichoďí a inam prechádza sú slovesá inamnamerenje, v druhej, keď činnosť odinul prichoďí a na podstavňík slovesa padá, sú slovesá odinulnamerenje, v treťej keď v podstavňíku slovesa začjatok má a v ňom lebo ukritá zostáva lebo sa aspon naň ohraňičuje, slovesá na seba ohraňičenje, v štvrtej keď ťjež v ňom začjatok má, z ňeho vistupuje a sa naspet jeho vlastním puosobeňím vracá slovesá k sebe namerenje, v pjatej, keď sa nazad obracá účinkuvaňím inšjeho slovesa, vzájemnje. Slovesá inamnamerenje sú na pr. volám, pojím, trjem, bijem, usadzujem atď. odinulnamerenje na pr. volám sa, píšem sa, karhám sa atď naša ale reč slová odinulnamerenje tejto formi ňerada užíva, lebo sa lahko so slovesami k sebenamerenimí alebo vzájemnimí popljesť muožu, preto račej chťjac určitá biť užíva inšú formu a to berje menoslovja odinulnamerenuo a pomocnuo sloveso som, ktoruo za spojku slúži a tak tvorí slovesá víznamu odinulnamerenjeho, na pr. volaní som, bou som volaní, buďem volaní, som nakarhaní, buďem nakarhaní atď. alebo si aj slovesamí inamnamerenimí pomáha, na pr. mjesto volá sa, krstí sa, mučí sa hovorí volajú ho, krsťja ho, mučja ho, atď. Slovesá nasebaohraňičenje sú dvojakje, alebo viznamenávajú činnosť v podstavňíku slovesa ukritú, na pr. spím, chorjem, vadňem, kvitňem, alebo zjavnú lež pri podstavňíku slovesa ostávajúcu, ňemajúcu istjeho určitjeho predmetu, na ktorí bi puosobila, na pr. choďím, kričím, behám atď. Chibňe sa tjeto slovesá volávalí a až dosjal v inších grammatikách volávajú stredňje alebo ňijakje (neutra) t. j. aňi tak rečenje činnje aňi trpnje, súc v skutku činnje ale ňje inamnamerenje, lež činnje bez víraznjeho predmetu na ktoríbi puosobili. Medzitím virážajúc činnosť zjavnú, lahko s malou v reči prjemenou muožu sa stať inamnamerenje, na pr. okríkať (dakoho), vibehať (úrad) atď. Nachádzajú sa slovesá nasebaohraňičenje aj s čjastočkou sa, ktorá je ňič ňje inšje, ako akusatív všemena seba. Viznamenávajú teda tjeto slová vlastňe činnosť podstavňíka k sebe obráťenú a zdá sa jakobi dakedi i v zmisle inamnamereních sa boli užívali. Ešťe aj teraz z mnohích priložeňím dajakej predložki muožu sa stať slovesá inamnamerenje. Takjeto slovesá sú na pr. bojím sa, hanbím sa, hňevám sa, smejem sa. Daktorje z ňích ako sme rekli muožu predložkou do inamnamereních preísť, na pr. zahanbiť (dakoho), nahňevať, vismjať atď. dakoho. Dajedne takjeto slovesá na pr. hňevám sa, trasjem sa, radujem sa sú od koreňa slovesá k sebenamerenje, teraz už ale z príčini podobnosťi víznamu tíchto slovjes a nasebaohraňičeních len v zmisle tíchto ostatňích do úžitku prišli. Slovesá k sebenamerenje sú na pr. hádžem sa, klaďjem sa, bijem sa, raňím sa atď. Daktorje vzájemnje a aj nasebaohraňičenje majú mjesto akusatíva všemena seba datív na pr. nadávať si, vihadzuvať si (na oči) a na sebaohraňičenje na pr. sadnúť si, sťažuvať si, dvoriť si atď. Slovesá inamnamerenje muožu všetkje na odinulnamerenje vínsť na pr. volám, hrizjem, perjem, mijem: volám sa, hrizjem sa, perjem sa, mijem sa alebo určiťejšje volaní som atď. Z mnohích nasebaohraňičeních muožu, ako sme to už aj hore viššje viďeli, utvoriť sa predložkou slová inamnamerenje, na pr. kričať, hovoriť, misljeť, minúť, kázať budú inamnamerenje s predložkamí: prekríčať (hlásňika), prehovoriť (prjaťela), vimisljeť (hru), preminúť (hrjechi), vikázať (kázeň). Daktorje slovesá užívajú sa bez všetkej prjemeni hňeď ako inamnamerenje, hňeď ako na seba ohraňičenje, na pr. volau a ňik sa mu ňeozvau a volau ma, robiu a ňič ňenarobiu a robiu dobrú robotu, raďiu mu abi šjeu a radiu mu tri veci, čakau ale ňič ňevičkau a čakau ho dlhí čas atď. Z dajednich zase slovjes inamnamereních muožu povstať pridaňím čjastočki sa nasebaohraňičenje, na pr. zo slovjes chovať, nosiť, utopiť, lúbiť atď. budú nasebaohraňičenje: chovať sa, nosiť sa, utopiť sa, lúbiť sa. Sú toto vlastňe slovesá k sebenamerenje a ostatňje je odinulnamerenuo, teraz už ale v zmisle nasebaohraňičeních užívanje. Činnosť v slovesách viznamenaná má svoje trvaňja. Reč naša berje aj na toto ohlad a podla rozličnjeho trvaňja činnosťi má rozličnje radi slovjes. K prvjemu radu pri tomto ohlaďe patrja tak rečenje dokonalje a ňedokonalje slovesá, na ktorje sa všetkje naše slovesá rozchádzajú. Prvje viznamenávajú činnosť okamžitú, jedno okamžeňja trvajúcu, druhje činnosť preťjahnutú, trvácu. Dokonalje sú na pr. hoďím, dám, chvatňem, soťím, skríkňem, zapískňem, prevráťim, ňedokonalje na pr. hádžem, dávam, chvátam, sáčem, skríkam, pískam, prevracjam, hoňím, mislím atď. V prvích sa predstavuje činnosť dokonaná, v druhích ňedokonaná. Jestli že činnosť časťejšje sa opakuje alebo v jednom ťahu dlho trvá, stávajú sa ostatňje slovesá častotlivimí, na pr. hádzavam, dávavam, chvátavam, sácavam, skríkavam, pískavam, vipískujem, hoňjevam, misljevam atď. Jestliže sa ohlad berje len na počjatok činnosťi a na ďalší jej prjebeh reč pozornosť ňeobracja, sú slovesá tak rečenje začínavje, na pr. omládam, ostarjevam sa, starjem, hrbaťjem, kostnaťjem, bohatňem, šeďivjem, zhasínam atď. V prvích t. j. dokonalích je počjatok a koňjec jedno, v druhích ňedokonalích sa aňi na jedno ohlad ňeberje, len strjedok t. j. trvaňja do povahi prichádza, v treťích t. j. začínavích len počjatok sa naznačuje. Činnosť v slovesách vijadrená muože biť ňje len zvonku ako v častotlivích ale aj z nútra zvetšená alebo potúžená a tak aj zmenšená aíebo zoslabená. Slovesá prvjeho spuosobu bolibi zveličenje, akích mi ale v reči ňemáme, druhjeho spuosobu sú slovesá zmenšenje a tjeto sú v reči našej na pr. bežkať, sedkať, ležkať, ťapkať, modlikať, skackať. Užívajú sa oni u nás hlavňe v reči ďeťinskej, bo činnosť ďeťí je ešťe malá, slabá. Dosť lahko možná že za starodávna boli aj zveličenje slovesá v jaziku našom, teraz ale zvetšeňja činnosťi slovesamí osobitnimí vijadrujeme, na pr. chťjac viznamenať silnuo biťja hovoríme chnápať atď. Prímet k podstavňíku muože stáť v rozličnom vsťahu, t j. muože mu patriť skutočňe alebo len pod istimí víminkamí v istích okolnosťach t. j. možňe, z ktorej okolnosťi povstávajú spuosobi v slovesách. Jestli že prímet podstavňíku skutočňe patrí, vijadruje sa to spuosobom ukazujúcim, keď len možňe, žjadajúcím. Spuosob, v ktorom prímet podstavňíku sa nakladá ale mu ešťe skutočňe ňepatrí, je rozkazujúci, ktorí teda medzi predošlimí dvoma spuosobamí v prosrjedku stojí. Spuosob tak rečení ňeurčití (infinitivus) ňje je žjaden spuosob, bo ňemá podstavňík. Každá činnosť je v prjebehu a preto v čase. Čas je trojakí: minulí, prítomní a budúci, každí ale muože mať ešťe svoje ohnuťja a každí spuosob sa muože k rozličním časom vsťahuvať. V našom jaziku má spuosob ukazujúci všetkje tri hlavňje a ešťe pri tích tri bočňje čaši, žjadajúcí len dva, minulí a prítomní, a rozkazujúci len jeden, prítomní. Ukazujúci je teda na čaši najbohatší, majúc z každjeho po dva a to prítomní okamžití a trváci, minulí ňeúplňe a úplňe minulí a budúci okamžití a na ďalej určení. Činnosť v slovesách vijadrená prislúcha podstavňíkom, ktorje sú osobi. Že slovesá činnosť vijadrujú a vlastná činnosť len osobám náleží, preto v slovesách s prímetmi osobi sa spojujú. Osobi sú tri: prvá, druhá a treťja, vlastňe táto len predmeti, veci predstavuje, ktorím ňepatrí činnosť vlastná. Činnosť, ktorá len predmetom prislúcha a od osuob sa ňevikonáva, ňepripojuje si v slovesách osobi. Takjeto slovesá sú ňeosobnje, majúc len osobu treťú, ktorá veci predstavuje, na pr. prší, hrmí, blíska sa, mrzňe atď. I tam kďe sa pri činnosťi ňemuože istá osoba určiť alebo kďe sa len istí stav vijadruje ňebíva v slovesách osuob, na pr. darí sa, svedčí sa, patrí atď. Osoba muože biť alebo jedna alebo ich je vjacej. V prvej prípadnosťi je počet jednotní, v druhej množní. Každí čas u nás má tjeto dva počti a každí počeť má tri osobi, vímuc prítomní rozkazujúceho kďe prvej osobi v jednotnom počte ňjet, bo si ňikdo sám a najme zvonku ňerozkazuje. Podstavňíki slovjes muožu biť rozličnjeho pohlavja. Kďe sa jako čistje osobi považujú, tam sa ňeviznačuje pohlavja, čo v prítomních ukazujúceho a rozkazujúceho a v budúcich časoch ukazujúceho mjesto má, kďe sa ale aj na inšje okolnosťi ohlad berje, viznačuje sa, čo sa stáva vo všetkích tích časoch, v ktorích menoslovja, na ktorom vlastňe pohlavja sa značí, k ich utvoreňú sa potrebuje, teda v minulích ukazujúceho a v prítomnom i v minulom žjadajúceho. Z ohladu skladu sú slovesá ťjež puovodnje lebo odvoďenje na pr. dám, dávam, behám, behávam, kostnaťjem, skalnaťjem, a prostje lebo zloženje, na pr. volám, zavolám, visím, odvísam atď. ale i tuto len v zmisle pospolitjeho povedomja sa to berje. K menoslovjam rátame všetkje tje slová, ktorje ňemajúc moci vípoveďetvornej ako slovesá, pre tú príčinu že vsťah prímetu k podstavňíku zároveň slovesám samje ňeviznačujú, tím predca k slovesám sa blíža že rozďjeli času vijadrujú, ostatňe sú svojim značeňím najvjac alebo samostatnje alebo prídavnje mená. Sem patrja tak rečení ňeurčití menoslovja prestupnuo prítomnuo a minuluo, menoslovja prostuo slovesnuo a prídavnje mená slovesnje s rozličním ukončeňím. Ňeurčití je vlastňe samostatnuo meno, a tak sa aj v reči užíva na pr. choďiť je dobre, dobruo je veďjeť cesti atď., tím ale k slovesám sa blíži že prítomnosť aspon vsťažnú vijadruje na pr. bolo dobre bojuvať starím bez ďjel bojuvať je vsťažná prítommosť k starím časom, pracuvať musíme atď. Menoslovja prestupnuo prítomnuo i minuluo dá sa utvoriť zo všetkích slovjes, ňevsťahuje sa určiťe na žjadnu osobu, žjaden počeť, žjadno pohlavja ale ku všetkím tímto prilúčiť sa muože a zaroveň predošljemu prítomnosť vsťažnú viznamenáva na pr. pán, paňí, páňi viďjac, iďe pískajúc, bežau volajúc. Pri tomto menosloví reč sa bez menoslovja prestupnjeho minuljeho obíďe. Z tíchto menosloví pridaňím koncovjek mjen prídavních povstávajú úplnje prídavnje mená na pr. viďjaci, viďjaca, viďjace, pískajúci, a, e, volajúci a, e, prítomnosť viznamenávajúce. Z minuljeho prestupnjeho menoslovja majú prídavnje mená Rusi na pr. z chodivši, vymyvši tvorja choďivší, ja, je vymyvší, ja, je čo Česi prijali a mi ťjež, ak sa nám lúbi, prijať muožeme. Menoslovja prostuo slovesnuo samo sa ňeužíva ale je teraz už len v slovesách v úžitku na pr. choďiu som, ljetau. Má víznam minuljeho času bo značí plnosť pochopu. Prídavnje mená slovesnje všeljako sa končja na lí, lá, luo, ní, ná, nuo, tí, tá, tuo. Prvje ňje sú zhusta u nás v običaji a sú v úžitku len pri slovesách nasebaohraňičeních, na pr. vikvitlí, ospalí, opilí, á, uo pominulí atď. Druhje dve majú víznam odinulnamereních a daktorje aj nasebaohraňičeních na pr. vikvitnutí, naraduvaní, omdletí, napospol ale v zmisle prvích sa berú na pr. volaní, ubití, vismjati, umití, došklbaní, vidaní, vihoňení atď. Príslovki podla toho ako rozličnje vsťahi a okolnosťi viznačujú rozličnje sú, na pr. príslovki mjestnosťi: tu, tam, inďe, dakďe (daďe), všaďe, vonku, vnútri, hore, dolu, skaďjal, odtaďjal, odinul, kamsi, preč, naspet, daleko, posjal, prosto atď. času: včera, predvčerom, predvčerajški, prú, voňahdi, ňedávno, dakedi, dňes, dňeská, zajtrá, zaraz, často, vždi, pozďe, odrazu, pospolu atď. Daktorje sa i o čase i o prjestore užívajú na pr. pokjal, posjal, bo čas sa ťjež ako prjestor rozťjahnutí pojať muože. Kolkosťi: málo, mnoho, vela, jedenraz, trirazi, dvanástrazi atď. radu: po prvuo, po druhuo atď. isťeňja: ano, hej, veru, naozaj, naozajsňe atď. zapjeraňja: ňje, ňikdi, ňijak atď., pítaňja: čo, prečo, začím atď. vlastnosťi: pekňe, dobre, sprosťe, milosťivo, náročki atď. Predložki sa ďelja podla toho, ako ktorje s ktorimí pádamí sa spojujú, čo viložiť do spojní patrí. Spojki spojujú ťjež na rozliční spuosob vípoveďe v reči a to hňeď ako prikladajúce: a, i, aj, ťjež; pripúšťajúce: ňechže (nachže), ňech bi; nakladajúce: abi, ňech (nach); prajúce: kebi, kebi len, bodajže; víminkovje: ak, jestli, keď, keďbi; príčinu vpletajúce: bo, lebo, že, preto, veť atď. rozstavujúce: lebo lebo, alebo alebo, či či, aňi aňi, jak tak, na proťi stavjace: ale, lež, hoc, hoc aj, trebas, predca, zavrajejúce: teda a tak, preto, tím vjac, čím vjac, visvetlujúce: a to, a síce, najme atď. Ďjel IIhí. ---------------------------------------------------------------- O prjemenčivosťi slov. ---------------------------------------------------------------- Skloňuvaňja. ---------------------------------------------------------------- Posjal sme považuvali slová o sebe a vistavili ako sa tvorja a tím samím víznam v ňích utvorení, podla tohoto víznamu potom rozvrhli sme ích na rozličnje radi i rozložili v tíchto radoch podla víznamu a zvlášnej ich podobi osobitňe, považuvali sme teda hmotu i ducha slov v staňí ích osobitom, samostatnom. Slová ale, majúc pravda v stave tomto platnosť velkú, predca z ňeho do inšjeho preisť musja, abi prišli k svojmu určeňú. Určeňja toto je vitvoriť celkovitje mišljenki, alebo považujúc vec zo stanoviska hovoreňja, vípoveďe. K tomuto svojmu určeňú prídu slová tak, jestliže zo samostatnosťi, osobitnosťi svojej vistúpa, jedne k druhím sa nahnú a vzájemňe sa k sebe nakloňja. Tento prostrední stav, v ktorom sa slová pred utvoreňím celkovitích mišljenok nachoďja, je ich skloňuvaňja. S tímto teda buďeme mať prácu v druhom ďjele nauki o reči našej Slovenskej. Vistavíme najprú skloňuvaňja mjen samostatních, potom prídavních, za ňimí počtou, tak všemjen a naposledok samích slovjes. Ostatňje článki reči sa \eskloňujú. Skloňuvaňja mjen samostatních. ---------------------------------------------------------------- Skloňuvaňja tíchto mjen sme sedmorako rozďelili a prvjemu sme osvojili všetkje mužskje, či sa na spoluhlásku hrubú lebo mekkú lebo pouspoluhlásku alebo na ostatok na samohlásku končja. Skloňeňja toto má troje odďeleňí. Do prvjeho idú všetkje mužskje životnje samostatnje mená na spoluhlásku sa končjace, k druhjemu všetkje ňeživotnje na tje samje koncovki vichádzajúce, k treťjemu na samohlásku sa končjace, všetkje životnje. A) Skloňeňja mjen mužskích. ---------------------------------------------------------------- Obraz prvjeho odďeleňja prvjeho skloňeňja. ---------------------------------------------------------------- :: Jednotní. Množní. Nom. král, králi Gen. krála, králou Dat. královi, králom Ak. krála, králou Vok. král, králi Lok. královi, králoch, (ach) In. králom, králmi (amí). K tomuto odďeleňú, ako sme hore viššje povedali, patrja všetkje životnje samostatnje mená mužskjeho pohlavja na spoluhlásku lebo pouspoluhlásku sa končjace. Datív je ovi, Boh ale a duch, človek a čert majú običajňe „u“: Bohu, duchu, človeku, čertu, a tak aj pán pred druhimí menami na pr. pánu fararovi, pánu úradňíkovi, pánu Rimavskjemu atď. Vokatív u nás Slovenou je rovní nominatívu, predca však daktorje slová majú osobitní vokatív, na pr. Boh Bože, oťec otče, chlapec chlapče, človek človeče, pán paňe, hospoďin hospoďiňe. Lokál je rovní datívu, tje ale ktorje majú v Datíve „u“ majú tak aj v tomto páďe na pr. o Bohu, o duchu, človeku, čertu, o pánu Bohu, o pánu Slávňickom atď. kuoň má koňi. Nominatív množnjeho počtu má u nás rozličnje koncovki a to i: ja (je) a, ovja, e. Prvje štiri koncovki sú pre životnje osobnje, pjata t. j. „e“ pre životnje ňeosobnje. Na „i“ vichoďja slová običajňe, na pr. chlap chlapi, dráb drábi, zváč zváči, švec ševci, zloďej zloďeji. Hrubje spoluhláski pred tímto „i“ do mekkích prechoďja na pr. zlatňík, sedljak, pecúch, leňoch, valach, pán: zlatňíci, sedljaci, pecúsi, leňosi, valasi, páňi atd. Koncovku ja (je) majú tje slová, ktorje sa na „d“,„n“, „t“, „l“ končja a ktorích ostatňja silaba je krátka na pr. sused, žid, kresťan, pohan, učeň, hosť, zať, učiťel, spasiťel, prjaťel majú: suseďja, žiďja, kresťaňja, pohaňja, učňja, hosťja, zaťja, učiťelja, spasiťelja, prjaťelja atď. Tak i luďja, ktoruo v množnom počťe sem patrí. Koncovka „a“ je len skráťenuo ja a tím slovám na „č“ a „r“ vichádzajúcim sa pridáva, ktorje majú ostatňú silabu dlhú, na pr. zváč, oráč, krčmár, stolár majú zváča, oráča, krčmára, stolára, medzitím sa ňeradí tento víchod užívať aj preto, abi sa vlastnje znaki nominatíva zachovali i pre vivaruvaňja za dvojzmiselnosťi na pr. oráča hladali muože sa rozumjeť oráča aj ako podstavňík v nominatíve množnom aj ako predmet v akusatíve jednotnom a račej ňech sa mjesto tíchto koncovjek užíva „i“: zváči, oráči, krčmári, stolári atď. I slová na „j“ vichádzajúce majú dakedi túto koncovku: rataj, zloďej, radodaj, šuhaj, mamaj, majú rataja, zloďeja, radodaja, šuhaja, mamaja atď. Koncovka ovja je mravňe povišujúca, ale ňeprichoďí zhusta v Slovenčiňe, na pr. královja, pánovja, učiťelovja otcovja, zaťovja. Sin má ustavičňe sinovja. V daktorích sa na prosto užívať ňemuože, a menovito v tích ňje, ktorích koncovka je príveska an t. j. kďe toto ku koreňu slova ňepatrí, na pr. naskrze sa ňemuože povedať kresťanovja, mešťanovja, zemanovja atď. Koncovka „e“ a „i“ s ňepremeňenou predchádzajúcou hrubou spoluhláskou patrí mužskím životním ňeosobním, prvá na mekkú, druhá na hrubú spoluhlásku sa končjacim, tak teda budú mať kuoň, jeleň, medveď, ďaťel („l“ sa tu dakedi mekko vislovuvalo) lipeň (riba) sršeň: koňe, jeleňe, medveďe, ďatle, lipňe, sršňe a had, pták, chrobák, rak, ostrovid, vuol: hadi, ptáki, chrobáki, raki, ostrovidi, voli atď. Prvje muožu ťjež daktorje v tomto páďe „i“ mať a druhje t. j. s hrubou koncovou spoluhláskou túto na mekkú premeňiť, na pr. medveďi, ďatli, sršňi, ptáci, chrobáci, ostroviďi atď. v ktorej pripadnosťi sa ňeosobnje na stupeň osobních tak rečeno povišujú, ale táto koncovka je pri ňeosobních životních ňevlastná a ím od osobních tak reknúc z milosťi dakedi popusťená. Vlk má vždi vlci. Genitív množnjeho sa končí na ou na pr. pánou, jeleňou, slonou atď. hosť ale a kuoň preskakujú v tomto páďe že majú mekkú (jer) na konci do skloňenja „i“ t. j. skloňeňja kosť a tak teda hosťí, koňí. Tak i luďí. Akusatív je u životních osobních rovní genitívu, v životních ňeosobních rovní nominatívu na pr. pánou, zaťou, prjaťelou, učňou, ševcou, otcou atď. a zas medveďe, sršňe, ďatle, jeleňe, ptáki, raki, voli atď. Ako ale v nominatíve tjeto ňeosobnje sa na stupeň višší životních osobních povišujú, tak sa to stáva aj v tomto páďe, bo reč hovorí i medveďou, sršňou, ďatlou, jeleňou, ptákou, rakou, volou atď. Medzitím táto koncovka ím vlastňe ňepatrí a len dakedi sa ím od reči popúšťa. Hosť má v tomto páďe hosťí a kuoň koňe. Lud luďí. Lokál množnjeho konči sa na och (ach) na pr. prjaťeloch, otcoch, voloch, koňoch. Pri ňeosobních je aj koncovka ach v úžitku na pr. volach, jeleňach, koňach atd. Inštrumentál končí sa običajňe na mí, na pr. susedmí, židmí, pánmi, ostrovidmí, volmi, medveďmí atď. Ale sa končí aj na amí na pr. prjaťelamí, sedljakamí, zaťamí, medveďamí, volamí atď. Kďe bi sa spoluhláski tak stretli že bi sa slovo s koncovkou mí visloviť ňedalo, užíva sa vždi koncovka amí na pr. sršňamí, ďatlamí; kuoň má vždi koňmí a lud luďmí. Docela podla tohoto skloňeňja idú aj všetkje tje, ktorje sa na „o“ skončujú ako ďedo, ujco, sváko, chmulo, lalo atď. a vlastnje mená ňeviznamenávajú, potom aj prjemeňja na pr. Janko, Pavko, Miško, Jožko atď. Už hore viššje sme viďeli že toto „o“ mali aj inšje mená, že ím ale časom poodfrkuvalo. „O“ teda toto žjadnej prjemeni ňerobí a jako príveske nominatíva patrjace v inších pádoch tak práve odfrkuje, ako príveski nominatíva slov cudzojazičních v našom jaziku odpadajú na pr. Kristus gen. Krista, Julius Júlia, Achilles Achilla atď. Všetkje ale tjeto slová majú v nominatíve množnjeho počtu ovja a v inštrumentáli amí, tak teda v nominatíve: ďedovja, svákovja, chmulovja, lalovja a aj bikovja, v inštrumentáli: ďedamí, svákamí, chmulamí, lalamí, bíkamí atď. Slová žňec a švec prehadzujú hlásku druhú v celom skloňeňí, tak teda ženca, ševca, žencovi, ševcovi, žencom, ševcom, ženci, ševci, žencou, ševcou atď. Tje zas slová ktorje v sklaďe svojom majú dvojhlásku uo prvú hlásku „u“ vo všetkích pádoch krem nominatíva a vokatíva v jednotnom utracujú na pr. kuoň, vuol gen. koňa, vola, dat. koňovi, volovi Nom. v množnom koňe, voli atď. Slová na ňec, ďec, a ťec sa končjace majú v inších pádoch tvrdú hlásku na pr. žňec, huďec, mlaťec majú v genitíve ženca, hudca, mlatca a tak po celom skloňeňí. Obraz druhjeho odďeleňja prvjeho skloňeňja. ---------------------------------------------------------------- :: Jednotní. Množní. Nom. dvor, dvori, Gen. dvora, dvorou, Dat. dvoru, dvorom (am) Akk. dvor, dvori, Vok. dvor, dvori, Lok. dvore, dvorach (och) Inštr. dvorom, dvoramí (mi). K tomuto odďeleňú patrja všetkje ňeživotnje samostatnje mená mužskjeho pohlavja na spoluhlásku lebo pouspoluhlásku sa končjace. Genitív v jednotnom počťe vichoďí na „a“ na pr. chljev chljeva, chljeb chleba, zákon zákona, kostol kostola, popol popola, sir sira, klát kláta, sud suda, svet sveta, ovos ovsa, ribňík ribňíka atď. ale sa končí aj na „u“ na pr. pjesok pjesku, dom domu, čas času, hlas hlasu, dlh dlhu, hrjech hrjechu, hňev hňevu, krk krku, lep lepu, mak maku, beh behu, vek veku, plat platu, vrch vrchu atď. I lud ako hromadnuo ňeviznamenávajúc osobních jednotlivcou v jednotnom počťe k tomuto odďeleňú patrí a má gen. ludu. Daktorje majú „a“ i „u“ na pr. smrek smreka i smreku, potok potoka i potoku, bok boka i boku, rok roka roku, sklep sklepa i sklepu. Najužívaňejšje je v tomto páďe „a“ a majú ho slová všetkje na mekkú spoluhlásku i pouspoluhlásku sa končjace na pr. dášď dášďa, kepeň kepeňa, ražeň (rožeň) ražňa, kameň kameňa, plameň plameňa, postruheň postruhňa, taňec tanca, opekaňec opekanca, chljevec chljevca, kliňec klinca, plevjeňec plevjenca, veňjec venca, koňjec konca, mesjac mesjaca, klúč klúča, kuoš koša, nuož noža, raj raja, kraj kraja, háj hája, pokoj pokoja, boj boja, hnoj hnoja, roj roja atď. Ďalej majú „a“ mená mjest običajňe na pr. Trenčín Trenčína, Londín Londína, París Parísa, Rím Ríma, Lvov Lvova, ale má hodní počeť aj „u“ Petrohrad Petrohradu, Belehrad Belehradu,Prešporok Prešporku, Kežmarok Kežmarku, Amsterodám Amsterodámu atď. Akusatív a vokatív sú vždi rovnje v tomto odďelení nominatívu. Lokál trojako vichoďí. Najobičajňejší je na „e“ na pr. v chljeve, na zákoňe, v kostole, v kláťe, v suďe, na sveťe, v dome, v čase, v sklepe. Túto koncovku majú všetkje spoluhláski krem hrďelních, mekkích a pouspoluhláski „j.“ Jazikovje „d“, „n“, „t“ pred ňou do mekkích prechoďja. Hrďelnje majú v lokáli „u“ na pr. v pjesku, v roku, v potoku, v rohu, v pluhu, v sňehu, v mozgu, v hrjechu, v smjechu, v kožuchu. Dakedi sa tjeto hrďelnje do mekkích meňja a vtedi priberajú „e“ na pr. v roce, v potoce, v roze, v kožuse, čo ale vo všetkích takto sa končjacich ňjet v običaji. Slová na mekkú a na pouspoluhlásku „j“ vichádzajúce majú „i“ na pr. v kepeňi, na ražňi, v plameňi, na klinci, na konci, vo venci, v mesjaci, v koši, v raji, v háji, v boji, po običaji atď. Ďen má i vo dňe i v jednom dňi. V prvej prípadnosťi viznamenáva svetlo, v druhej ďen. Lud má vždi v ludu i mor moru. Nominatív množnjeho počtu vichoďí na „i“ na pr. potoki, rohi, rozkazi, čaši, hlasi, sveti, kostoli, dubi, domi, ďen, dňi atď. tje ale ktorje sa na mekkú alebo pouspoluhlásku „j“ končja majú „e“, na pr. dášď dášďe, kepeň kepeňe, kameň kameňe, oheň ohňe, kliňec klince, veňjec vence, klúč klúče, koš koše, nuož nože, kraj kraje, háj háje, roj roje atď. Tak i peňjaz peňjaze. Datív sa končí na om. V málo daktorích je aj koncovka am v običaji na pr. časam ale lepšje keď sa prvá aj v takíchto užíva. Akusatív je pri všetkích rovní nominatívu. Tje, ktorje majú v nominatíve „i“, majú tak aj v tomto páďe a tje ktorje „e“ majú tak aj v akusatíve na pr. čaši, hlasi, potoki, rozkazi, ale kepeňe, vence, klúče, nože, háje atď. — Lokál obojakí na ach i och je običajní a dobrí a podobňe aj inštrumentál na amí a mí. Pri zbehu spoluhlások ktorje bi sa s mí ňezňesli sa len prvá koncovka užíva na pr. mozgamí, bubnamí. Peňjaz má običajňe len peňjazmi. Starodávne prs ňemá množnjeho ale len dvojní počeť. N. prse, G. prsú, D. prsam, A. prse, V. prse, L. prsach, I. prsamí. Daktorje slová v tomto skloňeňí ako aj v predchádzajúcom odďeleňí dlhú silabu nominatíva v inších pádoch skracujú, na pr. kuol, stuol, nuož, chljeb atď. majú v genitíve kola, stola, života, chleba a tak aj v inších pádoch po celom skloneňí, inšje zase silabu dlhú zadržujú na pr. buol, puost, peňjaz, smjech, hrjech, chljev, majú v genitíve buola, puosta, smjechu, hrjechu, chljeva a tak po celom skloňeňí. Slová na ňec alebo ňjec sa končjace mekkuo „ň“ v inších pádoch na tvrduo premeňujú na pr. kliňec, veňjec, koňjec, hrňjec, plevjeňec atď. majú v genitíve klinca, venca, konca, hrnca, plevjenca atď. a tak po celom skloňeňí. I slovo počeť, ňecheť má gen. počtu, ňechta a tak aj v ostatňích pádoch. Naopak má ďen v genitíve dňa a tak po celom skloňeňí. V daktorích slovách v prvom a druhom odďeleňí sa koncovuo „e“ (o), jestli že len jednu spoluhlásku za sebou má, vihadzuje, bo naša reč vždi vjac lúbi slová sťjahnuťejšje a uzlovaťejšje ako samohláskami rozťjahnutje a tak rečeno rozrjeďenje. Toto „e“ (o) sa vihadzuje a) pred koncovkou „u“ običajňe, ak sa potom po vihoďeňí slovo dobre visloviť dá, na pr. lev gen. lva, šev gen. šva atď. V slovách spev, hňev atď., že pred ňím dve spoluhláski stoja a slovo bez „e“ bi sa visloviť ňedalo, ono vo všetkích pádoch ostáva. Vihadzuje sa ono aj pred inšimí pernimí dakedi na pr. príjem gen. príjmu ňje ale pohrbu a lpu ale pohrebu a lepu bo bi prujšje slová bolo ťažko vislovuvať. Vihadzuje sa ďalej často b) pred „n“ alebo „ň“ na pr. oheň, postruheň, ražeň, sen, ďen gen. ohňa, postruhňa, ražňa, sna, dňa, pňa atď. ňje ale plamňa, pramňa, korňa, jelňa lež plameňa, prameňa, koreňa, jeleňa atď. c) často pred „l“ osol orol, kotol, kašel gen. osla, orla, kotol, kašla atď. Ňikdi sa ale ňevihadzuje v príveske osobních ťel, ostáva teda učiťel, učiťela, spasiťela, kazaťela atď. d) často pred „ť“ na pr. počeť počtu, vecheť vechťa, ňecheť ňechta e) pred “s” na pr. ovos ovsa, pes psa. Pred „š“ običajňe ostáva, na pr. lokeša, báleša, lemeša atď. f) pred „é“ úhrnkom na pr. oťec otca, chlapec chlapca, plavec plavca, veňjec venca, hrňjec hrnca, srňec srnca atď. j) pred „k“ običajňe na pr. ponďelok, utorok, štvrtok, pjatok, vĺček, potuoček, búček atď majú v genitíve ponďelku, utorku, štvrtku, pjatku, jarka, vĺčka, potuočka, bučka, ňje ale človka, ujčka, odmka, lež človeka, ujčeka, odmeku atď. Pred inšimí hrďelnimí „e“ ostáva, na pr. orech, Čech, beh, breh, brech majú orecha, Čecha, behu, brehu, brechu atď. pred „r“ dakedi vipadá na pr. ker kra, vjetor vetra, víchor víchra alebo víchora, najvjac ale ostáva na pr. vímer, víber, káčer, jašťer, ďever (švagor) majú vímeru (a) víberu (a) káčera, jašťera, ďevera atď. Kďebi sa slovo po vihoďeňí dobre alebo aspon pohodlňe visloviť ňemohlo, tam „e“ vždi ostáva a v mnohích, kďebi sa aj slovo bez ňeho visloviť mohlo, úžitok v reči ho na mjesťe naháva. Obraz treťjeho odďeleňja prvjeho skloňeňja. ---------------------------------------------------------------- :: Jednotní. Množní. Nom. sluha, sluhovja, Gen. sluhu, sluhou, Dat. sluhovi, sluhom, Akk. sluhu, sluhou, Vok. sluha, sluhovja, Lok. sluhovi, sluhách (och) Instr. sluhom, sluhamí (sluhamí). K tomuto skloňeňú patrja všetkje mená mužskje na samohlásku menoviťe na „a“ a „o“ sa končjace, ostatňje ale len takje ktorje vlastnje viznamenávajú, bo mená všeobecnje na „o“ k prvjemu odďeleňú patrja. Genítív sa končí na „u“, ale slová na „a“ sa končjace a dakedi aj slová vichádzajúce ua „o“ ktoruo isťe z prestarjeho „a“ povstalo, v tomto páďe ako aj v akusatíve do skloňeňja prvjeho ženskích t. j. skloneňja riba preskacujú na pr. sluha sluhi, družba družbu i družbi, Černo Černu i Černi, Miko Miku i Miki atď. Slová na ca vichádzajúce ňemajú genitív na „i“ ale na „u“ alebo len „a“, v ktorej prípadnosťi sa tak považujú ako kebi na ec sa končili a predtím bezpochibi sa aj tak končjevali. Sudca teda zradca, obhájca, ochranca, vodca majú v genitíve sudca, zradca, obhájca, ochranca, vodca alebo aj sudcu atď. Akusatív všaďe „u“ aj v tích ktorje sa na „a“ aj v tích ktorje sa na „o“ končja na pr. družba družbu, Černo Černu, Miko Miku atď. Slová na ca majú krem tohoto ukončeňja aj „a“ kďe sa zas tak ako bi sa na ec končili považujú na pr. sudca, zradca majú sudcu, zradcu ale i sudca, zradca. Vokatív je vždi rovní nominatívu, na pr. družba družba, Černo Černo atď. Nominatív množní je ako v mnohích inších osobních vždi ovja. Ale slová na ca muožu mať aj krátki nominatív na „i“ na pr. zradca, ochranca majú zradcovja, ochrancovja ale i zradci, ochranci. Vlastnje mená na „o“ aj „a“, bo len jednu osobu viznamenávajú, ňemuožu se zmnožiť, jestli že sa ale vjacej osuob toho samjeho mena viznačiť má, je koncovka ovci, ktorá od dávneho vec (ovec) pochádza na pr. Černovci, Mikovci, Sklenkovci a osobi jedného puovodu alebo jedného mena viznamenáva. Tjeto sa potom podla druhích v množnom počťe skloňujú. Genitív je ou. Pri vlastních menách zadržau sa ešťe u Slovenou starí genitív ovjech, kďe sa ale už len zrjedka ch vihovára na pr. Miko, Černo majú genitív Mikou, Čerňou ale i Mikovje, Černovje (mjesto Mikovjech, Černovjech) atď. Takjeto genitívi majú aj tje vlastnje mená, ktorje sa na „a“ lebo „o“ ňekončja na pr. Královje, Malekovje (mjesto Královjech, Malekovjech). Kollár bou túto starú formu za maďarskú (é) vihlásiu, ale docela chibňe. Slová ženskjeho pohlavja majú troje skloňeňí. K prvjemu patrja všetkje na „a“ sa končjace a podla toho či hrubá lebo mekká spoluhláska pred ňím stojí, na dve odďeleňja sa rozchoďja, k druhjemu všetkje tje prislúchajú, ktorje sa na „u“ alebo ev končja a k treťjemu tje, ktorje na spoluhlásku mekkú alebo mekkou biť majúcu vichoďja. B) Skloňeňja mjen ženskích. ---------------------------------------------------------------- Obraz prvjeho odďeleňja prvjeho skloňeňja. ---------------------------------------------------------------- :: Jeďnotní. Množní. Nom. ruka, ruki, Gen. ruki, rúk, Dat. ruke, rukám, Ak. ruku, ruki, Vok. ruka, ruki, Lok. ruke, rukách, Instr. rukou, rukamí (rukami). K tomuto skloňeňú patrja všetkje ženskje, ktorje sa na „a“ končja a pred ňím hrubú alebo stredňú „s”, „z“ majú. Datív v jednotnom počťe končí sa na „e“, za starodávna ie. Z tejto príčini jazikovje „d“, „n“, „t“ v tomto páďe ako aj v lokálí do mekkích prechoďja na pr. brána, strana, vrana, voda, sloboda, ňehoda, dobrota, buota, žobrota majú v datíve: bráňe, straňe, vraňe, voďe, sloboďe, ňehoďe, dobroťe, buoťe, žobroťe, a v tomto ích z čjastki u Slovákou hrďelnje nasledujú, prechoďjac „k“ do „c“, „h“ do „z“, „ch“ do “s” na pr. múka, suka, dúha, noha, mucha, lacha majú v datíve múce, suce, dúze, noze, muse, lase. Nach užíva teda z tíchto to každí čo sa mu zdá. Lokál má vždi koncovki zaroveň datívu. Nvminatív množnjeho počtu končí sa na „i“, ale žjara (v Českom záře) má žjare i zora zore, konopa starodávno konopja (zr. cannabis) konope a tak aj v akusatíve, ako kebi mekkú spoluhlásku pred koncovkou „e“ mali. V genitíve množnom ňjet vlastňe žjadnej príveski,a preto ostatňja silaba sa dĺži na. pr. noha nuoh, hora huor, osoba osuob, strana strán, peta (pata) pjet, barina barín. Pri tomto zdĺžeňí samohláska „a“ do „á“, „e“ do „je“, „i“ do „í“, „o“ do „ó“, „u“ do „ú“ prechoďí. Jestli že ale silaba pred ostatňou stojacja je dlhá, táto sa podla všeobecnjeho zákona Slovenčini zdĺžiť ňemuože, na pr. víšina, ňížina atď. buďe len víšin, ňížin. Keď bi sa vjacej spoluhlások na tento spuosob stretlo, ktorje bi sa visloviť ňedali, vhadzuje sa medzi ňe dlhuo „á“ alebo „je“ na pr. sestra, karta, matka majú v genitíve sestár, karát, maták alebo sestjer, karjet, matjek. Jestli že predchádza dlhá silaba, vhadzuje sa „o“, na pr. dávka, zámka, opálka, čjarka, pjecka, trjeska majú v genitíve: dávok, zámok, opálok, čjarok, pjecok, trjesok atď. Datív má dlhú koncovku ám a lokál ťjež ách. Jestli ale predchádzajúca je dlhá, táto sa kráťi na pr. brána, dávka, hádka majú v datíve bránam, dávkam, hádkam, v lokáli bránach, dávkach, hádkach. Inštrumentál množnjeho počtu má najvjac všetkje krátke, u da-ktorích ale Slovenou má predostatňú dlhú na pr. rukámi, motikámi, u inších ostatňú na pr. rukamí, motikamí. Spevnosť reči sa tímto velmi napomáha. Daktorje slová majú len množní počeť, na pr. mári. Tak aj mená daktorích krajín na pr. Uhri, Čechi, mjest Benátki, Atheni, ktorje sa docela podla druhích sem patrjacich v tomto počťe skloňujú. Slová gazďiná, striná a tímto podobnje sem patrja, v daktorích ale pádach od inších odstupujú; v genitíve majú gazďinej, strinej, v datíve gazďinej, strinej, v nominatíve množnom gazďinje, strinje, tak aj v akusatíve. Slová daktorje k tomuto skloňeňú patrjace majú ešťe posjal inštrumentál dvojnjeho na pr. za horáma za vodáma vadňe láska medzi nama (národňja peseň). Obraz druhjeho odďeleňja prvjeho skloňeňja. ---------------------------------------------------------------- :: Jednotní. Množní. Nom. ulica, ulice, Gen. ulice, ulíc, Dat. ulici, ulicam (ulicjam), Ak. ulicu, ulice, Vok. ulica, ulice, Lok. ulici, ulicach (ulicjach) Instr. ulicou, ulicamí (ulicami). K tomuto odďeleňú patrja všetkje slová ženskjeho pohlavja ktorje sa na „a“ končja a pred ňím mekkú lebo strednú lebo mekkou biť majúcu majú. Nominatív množnjeho počtu končí sa na „e“ sa na pr. práce, sadze, medze, mreže, kuše, duše, studňe, vihňe atď. Takíto nominutív majú aj tje slová, ktorje sa už mekkú spoluhlásku teraz mať ňezdajú ktorá ale dakedi mekká bívala, na pr. ňeďele, míle, chvile. Tak i konope, ktoruo medzitím keď tento pád, potom akusatív a genitív množní vímeme, k predošljemu odďeleňú patrí. Genitív je, ako aj v predošlom odďeleňí, bez príveski a preto dlhí na pr. pláca plác, košela košjel, bila bíl, chvila chvíl, pijavica pijavíc, jaskiňa jaskíň, opica opíc, rohoža rohuož atď. I tu ako aj v predošlom skloňeňí, „a“ do „á“, „e“ do „je“ „i“ do „í“, „o“ do „no“, „u“ do „ú“ prechoďí. Jestli že bi na tento spuosob spoluhláski dobre sa visloviť ňemohúce sa zbehli, vkladá sa „e“ „je“ na pr. studňa v gen. stuďjen, vihňa vihjeň, stajňa stajeň, husle husjel, (husál). Daktorje a menovito dvojsilabičnje, zrjedka trojsilabičuje, majú v genitíve í na pr. veža veží, medza medzí, sadza sadzí, koža koží, kuša kuší, duša duší, rohoža rohoží a konopí, medzi tím aj tjeto už zhusta mávajú genitív bez príveski na pr. sjadz, kúš, dúš, rohuož, konuop. Jestli že silaba pred koncovou silabou genitíva je dlhá, ňeklaďje sa príveska na pr. práca, pláca, ljaca, ďježa, mládza majú v genitíve prác, plác, ljac, ďjež, mládz atď. Datív a lokál majú koncovki krátke i dlhje, keď ale dlhá predchoďí, len krátke na pr. prácam, plácam, ďježam, mládzam, prácach, plácach, ďježach, mládzach atď. Podla tohoto skloňeňja idú aj slová a mená ženskje na ia sa končjace, na pr. lalia, pivonia, Mária, Ásia atď. Daktorje sem patrjace sú len v množnom v običaji, na pr. husle, saňe, kvasňice, dvere, noselňice atď. Sem patrja aj mnohje mená mjest a ďedín, na pr. Košice, Čachťice, Bánovce, Bojňice, Čemice, Šiveťice, Našťice atď., ktorje sa ťjež len v množnom skloňujú. Obraz druhjeho skloňeňja ženskích. ---------------------------------------------------------------- :: Jednotní. Množní. Nom. cirkev, cirkve, Gen. cirkve, cirkví, Dat. cirkvi, cirkvam, Ak. cirkev, cirkve, Lok. cirkvi, cirkvach, Instr. cirkvou, cirkvamí (cirkvami). K tomuto skloňeňú patrja všetkje ženskje na „u“ na pr. krú alebo na pouspoluhlásku „v“ s predchádzajúcou samohláskou sa končjace, ktorích ale je malí počeť. Genitív množnjeho počtu končí sa na „í“, tam ale kďe je predchádzajúca silaba dlhá, „i“ odpadá a jestlibi sa ostalje spoluhláski dobre visloviť ňemohlí, „e“ sa medzi ňe vsadzuje na pr. húžev v genitíve má húžev atď. Datív a lokál majú krátke príveski, bo za starodávna koncová hláska mekká bívala a tak teda len: cirkvam, cirkvach a ňje cirkvám, cirkvách atď. Daktorje sem patrjace sa skloňujú len v jednotnom počte na pr. krú, mrkev atď. Obraz treťjeho skloňeňja ženskích. ---------------------------------------------------------------- :: Jednotní. Množní. Nom. noc, noci, Gen. noci, nocí, Dat. noci, nocam (nocjam) Ak. noc, noci, Vok. noc, noci, Lok. noci, nocach (nocjach) Instr. nocou, nocamí (nocami). K tomuto skloňeňú patrja všetkje tje slová ženskjeho pohlavja, ktorje sa na mekkú alebo mekkú biť majúcu spoluhlásku lebo stredňú končja, za ktorimí dakedí za starích časou „í“ stávalo. I tje sem pristupujú v ktorích táto samohláska do pouspoluhláski „j“ poprechádzala. Genitív jednotnjeho počtu končí sa na „i“, sú ale mnohje slová ktorje majú v genitíve „e“ a daktorje majú obojakú koncovku: „i“ majú na pr. moc moci, radosť radosťi, kosť kosťi, miš miši, reč reči, sol soli, misel misli, hus husi, chuť chuťi atď. „e“ majú na pr. púšť púšťe, húšť húšťe, jabloň jabloňe, višeň višňe, kaluž kaluže, rohož rohože, obruč obruče, zem zeme, oťep oťepe, kúďel kúďele, dúčel dučele, húčel húčele, kolomaž kolomaže, mosadz mosadze, kolaj kolaje atď. „e“ a „i“ majú na pr. reťaz reťaze i reťazi, meď meďe i meďi, spoveď spoveďe i spoveďi, čelaď čelaďe i čelaďi, háveď háveďe i háveďi, mokraď mokraďe i mokraďi, inovať inovaťe i inovaťi, žlč žlče i žlči, maťer maťere i maťeri, tvár tváre i tvári atď. Nominatív množní končí sa na „i“, tje ale, ktorje v genitíve jednotnom majú „e“ alebo samuo alebo aj s „i“, majú v nominatíve vždi „e“, na pr. noc, kosť, miš, reč, hus majú noci, kosťi, miši, reči, husi, ale púšť, jabloň, obruč, kúďel, kolaj, reťaz, maťer, tvár majú púšťe, jabloňe, obruče, kúďele, kolaje, reťaze, maťere, tváre atď. Genitív je dlhí, lež tje ktorje majú silabu dlhú pred jeho koncovkou skracujú prívesku v tomto páďe a tak aj v datíve i v lokáli na pr. púšť, húšť majú v genitíve púšťi, húšťi, v datíve púšťam, húšťam, v lokáli púšťach, húšťach atď. Po daktorích spoluhláskach, ktorje sa ešťe ako mekkje vislovujú, stáva v datíve a v lokáli ja mjesto dlhjeho „a“ na pr. radosťjam radosťjach, jabloňjam jabloňjach, obručjam obručjach atď. Ostatňe bíva v tíchto pádoch koncovka aj docela krátka na pr. nocam nocach, radosťam radosťach, kolajam kolajach atď. a toto je lepšje Slovenskí. Akusatív je vždi takí ako nominatív množní na pr. husi, kosťi, reči, púšťe, jabloňe, obruče, kolaje, tvare atď. Inštrumentál má prívesku amí na pr. radosťamí, obručamí, hušťamí, púšťamí, mokraďamí, mišamí atď., dakďe kďe to lahkuo visloveňja dopúšťa je aj mi na pr. vecmí, rečmí, kolajmí, ňiťmí atď. Podla tohoto skloňeňja iďe aj paňi, kďe sa „i“ na konci docela ešťe zadržalo, v daktorích ale pádoch odstupuje od inších slov sem patrjacich. V genitíve má paňej, v datíve paňej, v ak. paňu, vok. paňi, lok. paňej, nom. množ. paňje, ak. paňje, v inších pádoch sa s druhimí zrovnáva. Ked slovo paňi pred inšimí menamí stojí, je v jednotnom i v množnom ňesklonnuo na pr. u paňi matki s paňi matkou, po paňi matkách choďí atď. V tomto a predchádzajúcom skloňeňí vihudzujú daktorje, ale málo, koncovuo „e“ (o) v genitíve a v inších pádoch krem akusatíva, na pr. voš gen. vši atď., cirkev, mrkev, húžev v genitíve cirkve, mrkve, húžve atď. C) Skloňeňja mjen ňijakjeho pohlavja. ---------------------------------------------------------------- Obraz prvjeho odďeleňja prvjeho skloňeňja. ---------------------------------------------------------------- :: Jednotní. Množní. Nom. ďelo, ďelá, Gen. ďela, ďjel, Dat. ďelu, ďelám, Ak. ďelo, ďelá, Vok. ďelo, ďelá, Lok. ďele, ďelách, Instr. ďelom, ďelamí (ďelami). K tomuto skloňeňú patrja všetkje slová ňijakjeho pohlavja na „o“ sa končjace. Akusatív a vokatív vo všetkích slovách ňijakjeho pohlavja v jednotnom i v množnom je vždi rovní nominatívu a to preto, že slová ňijakjeho pohlavja sú ňeosobnje a jako takje ňemuožu biť vlastňe podstavňíkamí lež len predmetmí. Pád predmetní je akusatív, podstavňíkoví nominatív a vokatív. V slovách ňijakjeho pohlavja je tento predmetní pád t. j. akusatív aj nominatívom aj vokatívom alebo druhimí slovami je on na nominatív i vokatív preňesení. Lokála jednotnjeho počtu koncovka je „e“, na pr. sklo, peklo, maslo, slovo, jarmo majú v lokáli skle, pekle, masle, slove, jarme. Jazikovje „d“, „n“, „t“ meňja sa pred touto koncovkou na mekkje, bo ona za dávna, jako až dosjal v Českom nárečí na pr. slove, je bívala a tak teda brdo, stado, koleno, poleno, seno, mesto, cesto búdú mať v brďe, staďe, koleňe, poleňe, seňe, mesťe, cesťe atď. Hrďelnje ako najhrubšje majú v tomto páďe hlbokuo „u“ na pr. vojsko, strňisko, smeťisko, brucho, ucho, ligo atď. majú v lokáli vojsku, strňisku, smeťisku, bruchu, uchu, ligu atď. Genitív množnjeho počtu ňemá prívesku a preto predchádzajúca silaba sa zdlžuje na pr. stado, blato, ďelo, meno, viko, proso, kolo, brucho majú v genitíve: stád, blát, ďjel, mjen, vík, pruos, kuol, brúch. Ako pri ženskích v takíchto prípadnosťach tak aj tu prechoďí „a“ do „á“, „e“ do „je“, „i“ do „í“, „o“ do „uo“, „u“ do „ú“, „r“ prechoďí do „ŕ“ na pr. zrno zŕn, brdo bŕd a „l“ do „ĺ“ na pr. jablko jabĺk. Slovo ale má slov. Tam kďebi sa v tomto páďe spoluhláski zbehli, vhadzuje sa „je“ a „a“ na pr. sklo, hrdlo, okno, osno, jarmo majú skjel, hrďjel, okjen, osjen, jarám i okán, osán. Panstvo, královstvo, náboženstvo majú genitívi panstv, královstv, nábožjenstv, že ale slová tjeto v takomto spuosobe sa ťažko vislovujú, bíva v ňích a podobních genitív s príveskou ou teda panstvou, královstvou, náboženstvou atď. V daktorích slovách na dlo sa končjacích dajedňi Sloveňja „d“ vipúšťajú na pr. mjesto krjedlo, sadlo, nosidlo, motovidlo, vravja krjelo, salo, nosilo, motovilo. Genitív od predošlích je nosidál, motovidál alebo krjeďel, saďjel, nosiďjel, motoviďjel od druhích krjel, sál, nosíl, motovíl podla obecnjeho pravidla. Akusativ má dlhuo „á“, slová ale na stvo sa končjace majú len krátko „a“ jako tu tak aj v druhích pádach kďe inšje majú dlhuo „a“ na pr. bohatstva, panstva, biskupstva, bohatstvam, panstvam, biskupstvam, bohatstvach, panstvach, biskupstvach. Podla tohoto skloňeňja idú aj prídavnje mená ňeurčitje, ktorje sa ešťe u nás v običaji, na pr. málo gen. zmála dat. k málu, ak. málo vok. málo, lok. na mále instr. s málom. Tjeto sa ale len v jednotnom berú. Oko a ucho ako nástroje zraku a sluchu majú ešťe až dosjal dvojní počeť a to nom. oči, uši, gen. očú, ušú (očí, uší), dat. očam, ušam, akus. oči, uši, vok. oči, uši lok. očach, ušach instr. očima, ušima. Oká sú alebo jednotlivje, alebo kolá podobu oka majúce na pr. morskje oká, a uchá sú na hrncach. Daktorje sú v tomto skloňeňí len v množnom v običaji na pr. krosná, vráta atď. Obraz druhjeho odďeleňja prvjeho skloňeňja v ňijakom pohlaví. ---------------------------------------------------------------- :: Jednotní. Množní. Nom. pole, polá, Gen. pola, puol, Dat. polu, polám, Ak. pole, polá, Vok. pole, polá, Lok. poli, polách, Instr. polom, polamí. Nom. množnjeho končí sa na dlhú napr. srdcá, vrecá, plecá (plece), jestli že ale dlhá predchádza, kráťi sa na pr. líce v nominatíve množnom líca atď. A tak aj v inších pádach. Vajce má vajcja a tak aj v druhích pádach: vajcjam v datíve, vajcjach v lokali. Inštrumentál ako aj v inších je krátki. Takjeto koncovki majú často aj inšje na ce sa končjace na pr. plecja, vrecja, plecjach, vrecjach atď. Genitív je bez príveski, preto sa koncová silaba dĺží a síce spuosobom už hore viššje naznačením na pr. vrece, plece, more, srdce majú v tomto páďe: vrjec, pljec, muor, sŕdc atď. Ňébe (ňebo) ňemá množnjeho a plúce ňemá jednotnjeho počtu. Obraz druhjeho skloňeňja v ňijakom pohlaví. ---------------------------------------------------------------- :: Jednotní. Množní. Nom. staveňja (je), staveňja, Gen. staveňja, staveňí, Dat. staveňú, staveňjam, Ak. staveňja, staveňja, Vok. staveňja, staveňja, Lok. staveňí, staveňjach, Instr. staveňím, staveňjami. K tomuto skloňeňú patrja všetkje slová ňijakjeho pohlavja, ktorje sa na dvojhlásku ja (je) skončujú. Sem patrja aj tje, kďe z koncovki pre predchádzajúcu dlhú silabu „j“ sa traťí na pr. lísťa, smrječa, buora otď. Takjeto slová, ako: lísťa, smrječa, buora aj v druhích pádach ňemajú v koncovke aňi dvojhlásku aňi dlhú samohlásku, lež vždi krátku na pr. v datíve lísťu, smrječu, buoru v akusatíve i vokatíve lísťa, smrječa, buora v lokáli lísťi, smrječi, buori v inštrumentáli lísťim, smrječim, buorim. Moc slov sem k tomuto skloňeňú patrjacich ňemá množnjeho počtu. Takjeto sú na pr. všetkje hromadnje, ktorje už v jednotnom množstvo viznamenávajú: lísťa, smrječa, buora a mnohje druhje, na pr. zdravja, šťestja, požehnaňja, svedomja, lámaňja atď. Obraz treťjeho skloňeňja v ňijakom pohlaví. ---------------------------------------------------------------- :: Jednotní. Množní. Nom. káča, káčatá, Gen. káčaťa, káčat, Dat. káčaťu, káčatom, Ak. káča, káčatá, Vok. káča, káčatá, Lok. káčaťi, káčatách, (och) Instr. káčaťom, káčatami (mí). K tomuto skloňeňú pristupujú všetkje tje ňijakjeho pohlavja, ktorje sa na samohlásku „a“ končja a v nominatíve a jemu rovních pádoch v jednotnom koncovku pňa „ť“, „n“ straťili. Genitív má o silabu vjac ako nominatív a končí sa na ťa, tje ale slová ktorje sa na ma skončuju a v nominatíve dakedi „n“ straťili majú „na“ a spoluhlásku „n“ aj v inších pádoch zadržujú na pr. sema, vema, plema, ťema majú v genitíve semena, vemena, plemena, ťemena atď. Takjeto slová majú ešťe u nás Slovenou aj starú, druhú prívesku no na pr. semeno, vemeno, plemeno, ťemeno, v ktorej prípadnosťi sa tak ako ďelo (koleno) docela skloňujú. Množní nominatív končí sa na tá na pr. ďjevčatá, kuratá, šťenatá, prasatá, orlíčatá, barančatá, mačatá, kočatá atď. je teda tvrdí a dlhí. Takjeto ale slová zmenšenje, plod ludskí lebo zvjerat viznamenávajúce, majú aj druhí nominatív množní na ence lebo ce vichádzajúci, podla toho od akjeho slova pochoďja, tak predchádzajúce majú: ďjevčence (od ďjevčeňec ňeobičajnjeho) kurence (od kureňec už ňeobičajnjeho), šťence (od šťeňec ktoruo sa ešte užíva), prasce (od prasec, ňeužívanjeho), orlíčence (orlíčeňec ňeuživanuo), bárance (baraňec, ešťe v običaji) máčence (máčeňec, ňeobičajnuo), kočence (kočeňec, ťjež ňeužívanuo). Genitív v tích, ktorje sú ešťe v jednotnom ako slová mužskjeho pohlavja v običaji, je tak ako v mužskích na ou na pr. šťencou, barancou, v inších ale, ktorje ňje sú už vjac v jednotnom v užitku, je bez príveski a preto má koncovku dlhú, tak teda: ďjevčeňjec, kureňjec, prasjec, orličeňjec, máčeňjec, kočeňjec atď. V druhích pádoch sa tjeto všetkje slová skloňujú podla slov mužskích životních ňeosobních na mekkú spoluhlásku sa končjacich. Baraňec a šťenec majú dakedi v akusative ako aj tje barancou, šťencou druhje ale, ako ďjevčence, prasce atď. docela ňje. Ďjeťa ňemá v nominatíve množnom ďjeťatá ale ďeťi, lebo ďjetki, gen. ďeťí, ďjetok, dat. ďeťom ďjetkam, ak. ďeťí, ďjetki, vok. ďeťi, ďjetki, lok. ďeťach (ďeťoch) ďjetkach, instr. ďetmí, ďjetkamí. Kolká bohatosť, rozmaňitosť a pritom určitosť v skloňeňjach naších Slovenskích. Rozmaňito a určito muože sa v ňich visloviť a k tomu všaďe plno je sili a dobrohlasnosťi. Skloňeňja mjen prídavních. ---------------------------------------------------------------- Obraz prvjeho skloňeňja. ---------------------------------------------------------------- :: Jednotní. m. ž. ň. Nom. králov, králova, královo, Gen. královho, královej, královho, Dat. královmu, královej, královmu, Ak. králov, královho, královu, královo, Vok. králov, králova, královo, Lok. královom, královej, královom, Iastr. královim, královou, královim. :: Množní. Nom. královi, králove, králove, králove, Gen. královich, královich, královich, Dat. královim, královim, královim, Ak. královich, králove,králove, králove, Vok. královi, královo, králove, králove, Lok. královich, královich, královich, Instr. kralovimí, kralovimí, královimi (královimí). K tomuto skloňeňú patrja všetkje tje prídavnje mená, ktorje sa na spoluhlásku končja alebo ktorje sú tak rečenje ňeurčitje. Práve tak ako králov, králova, královo skloňuje sa aj matkin, matkina, matkino a inšje tomuto podobnje. Pre lepšú jasnosť aj jedného takjehoto slova skloňeňja predstavíme. :: Jednotní. m. ž. ň. Nom. matkin, matkina, matkino, Gen. matkinho, matkinej, matkinho, Dat. matkinmu, matkinej, matkinmu, Ak. matkin, matkinho, matkinu, matkino, Vok. matkin, matkina, matkino, Lok. matkinom, matkinej, matkinom, Instr. matkinim, matkinou, matkinim. Množní. Nom. matkini, matkine, matkine, matkine, Gen. matkinich, matkinich, matkinich, Dat. matkinim, matkinim, matkinim, Ak. matkinich, matkine, matkine, matkine, Vok. matkini, matkine, matkine, matkine, Lok. matkinich, matkinich, matkinich, Instr. matkinimí, matkinimí, matkinimi (matkinimí). V prídavních menách na in, ina, ino vichádzajúcich sa jazikovje „d“, „n“, „t“ pred touto príveskou na mekkje meňja, na pr. striňin, striňina, striňino, kaťin, kaťina, kaťino atď. Daktorí Sloveňja hovorja aj matčin, matčina, matčino, macosin, macosina, macosino a premeňujú hrďelnje pred touto príveskou do mekkích, ako to robja aj v menách samostatních, hovorjac matke i matce, macoche i macose atď. Ak. mužskí jednotnjeho počtu je králov a královho, matkin a matkinho atď. prví je pre ňeživotnje, druhí pre životnje samostatnje mená mužskjeho pohlavja, na pr. viďeu som králov palác, matkin statok, viďeu som královho sina, matkinho brata atď. Tak sa spojuje aj akusatív množnjeho; královich a matkinich je pre životnje mužskje, králove a matkine je pre ňeživotnje na pr. poznau som královich matkinich bratou, králove rozkazi, matkine statki. Jestli že ale ňeosobnje životnje samostatnje mená majú akusatív množní krátki, ňeživotním vlastní, pripojuje sa k ňím ťjež len akusatív krátki prídavních, na pr. viďeu som králove koňe, králove ptáki atď. Nominatív množní mužskí spolu aj s vokatívom prídavních je ťjež dvojakí na „i“ a „e“ sa končjaci, práve tak ako aj v moc samostatních, na pr. medveďi i medveďe, sršňi a sršňe a potom ptáci a ptáki (mekkí i hrubí). Prví sa spojuje s nominatívom mužskích osobních a pri ňeosobních životních s tím nominatívom, ktorí ich povišuje, druhí s nominatívom ňeživotních a s takim nominatívom životních ňeosobních, akí im vlastňe ako ňeosobnim patrí, tak teda královi, matkini braťja, královi, matkini ptáci, ale králove, matkine dvori, a kralove, matkine jeleňe. Tento ostatňí nominatív prídavních volávajú naše grammatiki ženskí, čo je naozajsní ňezmisel. On tak dobre je ňje ženskí ako je ňje ženskí dvori a jeleňe v samostatních, ale len nominatív s inšou koncovkou, bo akožebi sa inakšje ako ženskí s mužskimí spojuvať mohou. To bi bola naozajsná balamuťina bez misleňja, takúto ale reč sama ňenarobí. Koncovki v tíchto prídavních menách sú všaďe krátke, a tak nom. množní královi, králove, matkini, matkine, a ňje královi královje, matkiní, matkinje gen. množní královich, matkinich, dal. královim matkinim a tak aj akusatív lokál i inštrumentál v jednotnom i množnom. Je toto velmi praviďelnuo v našej Slovenčiňe, bo ňjet v tíchto prídavních menách určujúcich prívesák „j“, „ja“, „jo“, ako v druhích, a tak ňemá čo s koncovkamí do vedna sťekať a silabu predlžuvať. Obraz druhjeho skloňeňja prídavních. ---------------------------------------------------------------- :: Jednotní. m. ž. ň. Nom. pekní, pekná, peknuo, Gen. peknjeho, peknej, peknjeho, Dat. peknjemu, peknej, peknjemu, Ak. peknjeho, pekní, peknú, peknuo, Vok. pekní, pekná, peknuo, Lok. peknom, peknej, peknom, Instr. peknim, peknou, peknim. Množní. Nom. pekní, peknje, peknje, peknje, Gen. pekních, pekních, pekních, Dat. pekním, pekním, pekním, Ak. pekních, peknje, peknje, peknje, Vok. pekní, peknje, peknje, peknje, Lok. pekních, pokních, pekních, Instr. peknimí, peknimí, peknimí (pekními). K tomuto skloňeňú patrja všetkje určiťje prídavnje mená na dlhú samohlásku lebo dvojhlásku vichádzajúce. I tje sem pristupujú, ktorje pred určujúcimí príveskami „j“, „á“ (ja) „jo“ mekkú majú a potom príveski tjeto v nominatíve a vokatíve jednotnom v ženskom a ňijakom pohlaví, a v akusatíve ňijakjeho pohlavja v tom samom počťe málo premjeňajú a vlastňe zmekčujú na pr. Boží, Božja, Božje (mjesto „á“ uo) nom.; Božje ak. jednotní ňijakjeho (mjesto uo). V ostatních pádach po oboch počtoch sa žjadnej prjemeni ňestáva. Takjeto sú aj na pr. vlči, vlčja, vlčje, mačací, mačacja, mačacje, mladší, mladšja, mladšje, poludňajší, poludňajšja, poludňajšje, nočňí, nočňja, nočňje, letňí, letňja, letňje atď. Spoluhláski tjeto mekkje ostávajú mekkimí po celom skloňeňí a hrubje zas vždi hrubimí, bez všetkej prjemeni. Ňemeňí sa teda u nás ako u Čechou spoluhláska hrubá v nominatíve množnjeho počtu v mužskom pohlaví ale ostáva celkom bez prjemeni na pr. velkí pán i velkí páňi, hluchí človek, hluchí luďja, tuhí vojak, tuhí vojaci, mladí muž, mladí mužja, pekní chlap, pekní chlapi, ukrutní človek, ukrutní luďja atď. Čo sme o spojuvaňí sa predošlích prídavních v akusatíve mužskom jednotnjeho i množnjeho počtu a v nominatíve i vokatíve množnjeho počtu rekli, plaťí docela aj o tíchto, ako aj o nasledujúcich. Koncovki v tíchto sú običajňe dlhje, ako každí pozná kdo sa po skloňeňí pilňejšje obozre. Príveski určujúce „j“, „ja“, „je“ tu sťekajú vedno s koncovkamí a staďjal pochádzajú koncovki dlhje. Inštrumentál množnjeho ako v tíchto tak aj v predošlích i nasledujúcich končjeva sa aj na ima, na pr. s pekníma koňmi s dlhíma vlasmi atď. Je toto vlastňe inštrumentál dvojnjeho počtu, teraz už na množní preňesení. I dvojnosť je vjacnosť. Obraz treťjeho skloňeňja prídavních. ---------------------------------------------------------------- :: Jednotní. m. ž. ň. Nom. krásni, krásna, krásno, Gen. krásneho, krásnej, krásneho, Dat. krásnemu, krásnej, krásnemu, Ak. krásneho, krásni, krásnu, krásno, Vok. krásni, krásna, krásno, Lok. krásnom, krásnej, krásnom, Instr. krásnim, krásnou, krásnim. Množní. Nom. krásni, krásne, krásne, krásne, Gen. krásnich, krásnich, krásnich, Dat. krásnim, krásnim, krásnim, Ak. krásnich, krásne, krásne, krásne, Vok. krásni, krásne, krásne, krásne, Lok. krásnich, krásnich, krásnich, Instr. krásnimí, krásnimí, krásnimí. K tomuto skloňeňú patrja všetkje tje prídavnje mená, ktorje sa na krátku samohlásku skončujú, preto skráťenú že predchádzajúca silaba je dlhá, čo sa stáva podla všeobecnjeho zákona Slovenčini. Z určujúcej príveski „j“, „ja“, „je“ vipadá v takíchto „j.“ Pri tích prídavních menách, ktorje majú mekkú pred príveskou a sem patrja, práve v tích samích pádoch ako aj v prídavních menách predošljeho skloňenja príveski sa zmekčujú a tak teda svježi, svježa, svježe (božje) ňje svježo, svježe v akus. ňijakom, strídži, stridža, strídže, dráči, dráča, dráče, rúči, rúča, rúče atď. Koncovki sú v tíchto vždi krátke, v inštrumentáli je ale ostatňja podla Slovenskjeho spuosobu dlhá. Skloňeňja počtou. ---------------------------------------------------------------- Počtou najvetšja čjastka sa skloňuje ako prídavnje mená, daktorje sa skloňujú aj ako samostatnje. Skloňeňja základních. ---------------------------------------------------------------- :: Jeden. Jednotní počet. m. ž. ň. Nom. jeden, jedna, jedno, Gen. jedneho, jednej, jedneho, Dat. jednemu, jednej, jednemu, Ak. jedneho, jeden, jednu, jedno, Vok. jeden, jedna, jedno, Lok. jednom, jednej, jednom, Instr. jedním, jednou, jednim. Množní. Nom. jedňi, jedne, jedni, jedne, jedne, Gen. jednich, jednich, jednich, Dat. jednim, jednim, jednim, Ak. jednich, jedne, jedni, jedne, jedne, Vok. jedňi, jedne, jedne, jedne, Lok. jednich, jednich, jednich, Instr. jednimí, jednimí, jednimí (jednimi). Koncovki tohoto počtu sú krátke, bo ňemá určujúcej príveski prídavních. — V množnom počťe znamená jedňi atď. daktorí, istí. :: Dva. Množní počeť. m. ž. ň. Nom. dvaja, dva, dve, dve, Gen. dvoch, dvoch, dvoch, Dat. dvom, dvom, dvom, Ak. dvoch, dva, dve, dve, Vok. dvaja, dva, dve, dve, Lok. dvoch, dvoch, dvoch, Instr. dvoma, dvoma, dvoma. Takto sa skloňuje aj oba m. obe ž. obe ň. obidvaja, obidva m. obidve ž. obidve ň. Dvaja a obidvaja sa užíva len o mužskích osobních, a ňeosobních životních len vtedi, keď dostávajú koncovki osobních. Tak sa užíva aj dvoch v akusatíve. Mjesto obidvaja sa užíva aj obidvojí mjesto oba obojí o mužskích osobních, v druhích pádoch je v akusatíve: obidvojích, obojích, gen. obidvojích, obojích dat. obidvojím, obojím, lok. obidvojích, obojích instr. obidvojimí, obojimí. V nominatíve a akusatíve sa o ňeosobních životních len vtedi berje keď sa zosobňujú. Oba sa berje ako o životních tak aj o neživotních. Z dvojnjeho počtu zadržalo toto slovo nominatív: dvaja, dva, dve, dve, akusatív krem mužskjeho víchodu pre osobnje, dvoch, vokatív a inštrumentál. :: Tri. Množní počeť. m. ž. ň. Nom. traja (trja) tri, tri, tri, Gen. troch, troch (trích), troch (trích), Dat. trom, trom (trim), trom (trim), Ak. troch, tri, tri, tri, Vok. traja, tri, tri, tri, Lok. troch, troch (trich), troch (trich), Instr. troma, trima, trima. Traja (trja) sa užíva o mužskích osobních a tak i troch v akusatíve mužskom. O ňeosobních životních len vtedi, keď sa v skloňeňí zosobňujú. :: Štiri. Množní počeť. m. ž. ň. Nom. štirja, štiri, štiri, štiri, Gen. štiroch, štiroch (štír), štiroch (štír), Dat. štirom, štirom, štirom, Ak. štiroch, štiri, štiri, štiri, Vok. štirja, štiri, štiri, štiri, Lok. štiroch, štiroch, štiroch, Instr.štirmí, štirmí, štirmí (štirmi). Štirja a štiroch sa tak užíva jako traja a troch. Mjesto dvaja, traja, štirja sa dobre v Slovenčiňe hovorí i dvojmí, trojmí, štirmí. Tjeto štiri počti považujú sa vždi ako prídavnje mená, na pr. dvaja chapci, dvoch žjen, s trima vozmi, zo štír vrchou atď. :: Množní počeť Nom. pjaťi, peť, Gen. pjaťich, peť, Dat. pjaťim, peť, Ak. pjaťich, peť, Vok. pjaťi, peť, Lok. pjaťich, peť, Instr. pjaťimí, pjaťimi (pjaťmi), pjaťima (pjaťma), peť. Nom. pjaťi a akusatív pjaťich sa spojuje len s osobnimí mužskimí a so životnimí ňeosobnimí mužskjeho pohlavja len vtedi, keď tjeto v nominatíve a vokatíve koncovki osobních dostávajú, na pr. pjaťi vojaci, pjaťi sluhovja, pjaťich vojakou, pjaťich sluhou ale i pjaťi vlci (mekkuo i), pjaťi medveďi, pjaťich vlkou, pjaťich meďvedou. V inších ale pádoch sa pjaťi ku všetkím samostatním slovám pripojuje na pr. z pjaťich domou, z pjaťich slov, k pjaťim ženám, v pjaťich kostoloch, s pjaťimí ďelami atď. Peť sa ňeskloňuje a sa len v nominatíve, akusatíve a vokatíve v tejto forme ako samostatnuo slovo k slovám pripojuje a je ňijakjeho pohlavja na pr. peť chapcou sa hralo, peť žjen konope trhalo, peť ďjel strjelalo, peť luďí som viďeu, peť krajín som poznau, peť slov som si zapametuvau atď. Kďe inší pád stáť musí, tam sa užíva forma predošlá na pr. z pjaťich ďjel jedno strelilo, z pjaťich žjen jedna zomrela, k pjaťim zlatím ešťe jeden pridau, na pjaťich ďeďinách ňjet takjeho chlapa, s pjaťima volmí do jarmaku choďiu. Velmi zrjedka sa užíva v tíchto pádoch peť, na pr. z peť ďjel jedno strelilo, peť kostolom dau velkje darí atď. Peť ako sme už rekli je ňijakjeho pohlavja a samostatnuo pjaťi v nominatíve len mužskjeho, v druhích ale pádoch spoločnjeho pohlavja a prídavnuo. Peť viznamenáva kopu jednu, pjaťi rozďeluje a v rozďelnosťi predstavuje, práve ale preto vážnosťi dodáva na pr. peť pánou drží ďeďinu je povedanuo bez rozoznaňja a uvážeňja ích, pjaťi páňi držja ďeďinu je povedanuo s vetšou vážnosťou. Na tento samí spuosob ako peť skloňujú a užívajú sa počti až do ďeveďesjat ďeveť. Vsetko to čo sme o peť povedali, plaťí aj o všetkích tíchto počtoch. Seďem má sjedmi, osem vuosmi atď. Keď sa počti skladajú, ak menší počeť na predku stojí, on sa ňeskloňuje ale len vetší, jestli že ale menší na zadku stojí, skloňujú sa oba na pr. tri a dvacjaťi, peť a dvacjaťi, seďem a peďesjaťi, ale dvacjaťi traja, dvacjaťi pjaťi, peďesjaťi sjedmi atď. Mjesto štiricať sa užíva i meru a neskloňuje sa docela. Sto a ťisíc majú svoje okremnje skloňeňja. Sto sa skloňuje ako ďelo nasledujúcim spuosobom: :: Jednotní. Množní. Nom. sto, stá, Gen. sta, (stou), Dat. stu, stám, Ak. sto, stá, Vok. sto, stá, Lok. stu, stách, Instr. stom, stamí. Ťisíc sa skloňuje podla samostatních slov mužskích ňeživotních na mekkú vichádzajúcich nasledovňe: :: Jednotní. Množní, Nom. ťisíc, ťisíce, Gen. ťisíca, ťisícou, Dat. ťisícu, ťisícom, Ak. ťisíc, ťisíce, Vok. ťisíc, ťisíce, Lok. ťisíci, ťisícach, (och) Instr. ťisícom, ťisícamí. Sto a ťisíc skloňujú sa na viložení spuosob len vtedi keď o sebe stoja a sa celkom ako samostatnje, ktorje jeden celok zo sto alebo ťisíc čjastok zložení viznamenávajú, považujú, na pr. gazduje od ťisíca ku stu, zo sta jeden, ňepotrebujem vaše stá, na čo sú mi vaše ťisíce, k ťisícom lahko ňeprídeš, pochovali ho s jeho ťisícamí atď. V množnom počťe viznamenávajú vjacej takích zo sto alebo ťisíc čjastok zloženích celkou. Sto je ňijakjeho a ťisíc mužskjeho i ňijakjeho pohlavja. Ťisíc ale práve tak ako peť a druhje počti muožu sa aj ako prídavnuo meno považuvať, v ktorom páďe sa skloňuje na ten spuosob ako pjaťi nasledujúcim spuosobom. :: Nom. ťisíci, ťisíc, Gen. ťisícich, ťisíc, Dat. ťisícim, ťisíc, Ak. ťisícich, ťisíc, Vok. ťisíci, ťísíc, Lok. ťisícich, ťisíc, Instr. ťisícimí (ťisícmi), ťisíc. Ťisíci ako i pjaťí v nominatíve vsťahuje sa len na osobnje životnje mužskje, v druhích ale pádoch ako aj to na všetkje samostatnje slová, na pr. v ťisícich kostolach, z ťisícich stromou jeden nahali, Sloveňja bívajú v ťisícich a ťisícich ďeďinách, ale len ťisíci hosťja, ťisíci vojaci atď. Medzi ťisíc keď sa ňeskloňuje a ťisíci je ten rozďjel že pri prvom sa všetko pod ťisíc zahrnutuo len ako jedna hromada považuje, pod ťisícimi ale rozumje sa tolko jednotlivcou lebo jednoták, v prvom počťe je teda len nakopeňja, v druhom ale rozoznávaňja, na pr. s ťisíc chlapmí som bojuvau a s ťisícimí chlapmí som bojuvau, v ťisíc kostolach oslavujú kresťaňja Boha a v ťisicích kostolach atď. Druhuo je povedanuo s vetším vírazom. Ťisíci je síce podla formi množní podla víznamu ale len jednotní počeť. Jestli že sa množní vijadriť chce, opakuje sa na pr. v ťisícich a v ťisícich kostolach, ťisícim a ťisícim luďom dobre urobiu. Mjesto ťisíci, ktoruo sa jako prídavnuo považuje, muože stáť aj ťisíc pred samostatnimí slovamí, na pr. mjesto z ťisícich vojakou padlo sto muože sa rjecť z ťisíc vojakou padlo sto, mjesto s ťisícimí chlapmí vikonau túto robotu s ťisíc chlapmí vikonau ju atď. Ale krem nominatíva a akusatíva sa toto ťisíc tak zrjedka v druhích pádoch ako i peť užíva. Jestli že bi aj samo vo vípoveďi stáť malo, ale na samostatnuo sa vsťahuvalo, užíva sa vždi prídavnuo ktoruo ale v nominatíve a v akusatíve keď sa ňeskloňuje ako samostatnuo sa považuvať má na pr. kolko luďí tam bolo? ťisíc! kolko zlatích máš? ťisíc! ale z kolkích kostolou vzali ňeprjaťelja pokladi? z ťisícich, ku kolkím sťe pristali? k ťisícim! kolkích sťe tam viďeli? ťisícich! v kolkích ďeďinách povimjerali luďja? v ťisícich! s kolkimí si bou na vojňe? s tisícimi! Jestli že sa ale zrovna nominatív a akusatív na životnje osobnje vsťahuje, i tu stojí keď osobitňe stáť má prídavnuo, na pr. kolkí chlapi to robili? ťisíci, kolkích v tej vojňe zabili? ťisícich atď. Toto samuo plaťí aj o druhích počtoch, ktorje sa v takích dvoch spuosobach ako ťisíc ťisíci, peť pjaťi užívajú. Keď sa vjac počtou vedno skladá, držja sa oni pripomenutích zákonou. V nominatíve a v akusatíve skloňenje pridávajú sa len k mužskím osobním, v inších ale pádoch ku všetkím samostatním bez rozďjelu na pr. ťisíci osem sto štiricjaťi pjaťi chlapi, z dve ťisícich peť sto osemďesjaťich pjaťich zlatích atď. ale ťisíc osem sto štiricať peť rokou a piramidi pretrvali tri ťisíc ďeveť sto rokou atď. Rado vjepočti skloňujú sa jako prídavnje mená docela, ale počnúc od treťí ňemajú množnjeho počtu. Keď sa tento visloviť má, uživa Slovenčina viznačujúceho slova každí na pr. každí ďesjati, každí dvanásti, každí stí atď. Po pou majú v jednotnom tjeto počti v genitíve a v lokáli ešťe starje koncovki ňeurčitích prídavních, mjen, na pr. za pou pjata zlatjeho, do pou šjesta sta, po pou sjedmu zlatom atď. Počti rozmaňitosť v jednoťe vijadrujúce sú dvojakje, samostatnje a prídavnje mená. Prvje sa len v dajednich pádach skloňujú, druhje idú celkom podla prídavních mjen. Dvoje, troje, ma genitív dvojho, trojho, dat. dvojmu trojmu, akusatív a vokatív dvoje troje, lokál dvojom trojom, inštr. dvojím trojím. Je tento počeť ňijakjeho pohlavja a vsťahuje sa len na mená toho samjeho pohlavja. Petoro a šestoro sú ťjež pohlavja ňijakjeho a tak sa ňeskloňujú, medzitím muožu sa stať aj mužskjeho a vsťahuvať na osobnje, v ktorej prípadnosťi takto sa skloňujú nom. petorí petorja, gen. petorích, dat. petorím, ak. petorích, vok. petorí petorja, lok. petorích, instr. petorimí. Tak aj šestoro, sedmoro, dvacatoro atď. Inšje počti rozmaňitosť v jednoťe a zmnožeňja istej kolkosťi viznačujúce skloňujú sa celkom podla druhích prídavních mjen. Pou a štvrť sa pred inšimí menami ňeskloňujú na pr. od pou roka, po pou roku, po štvrť roku, pred štvrť rokom atď. Skloňeňja všemjen. ---------------------------------------------------------------- Všemená majú alebo svoje osobitnuo skloňeňja alebo sa držja podla skloňeňja prídavních, tje ale ktorje sa na spoluhlásku končja, v prípinkách pádovích prívesák sa od ňich ďelja. Skloňeňja všemjen osobních. ---------------------------------------------------------------- :: Ja. Jednotní. Množní. Nom. ja, mi, Gen. mňa, nás, Dat. mňe mi, nám, Ak. mňa ma, nás, Vok. ja, mi, Lok. mňe, nás, Instr. mnou, namí. Nom. ja je docela druhí koreň ako mňa, ale už vo všetkich indoeuropejskích rečach ako nominatív pri tomto ostatňom sa užíva. Tohoto vlastňe koreň je mi (ja). Datív a tak aj akusatív je plnší a skráťeňejsí. Plnší sa užíva na počjatku vípoveďe, na pr. mňe dali, mňa vivolili, po predložkách na pr. ko mňe prišli, za mňa oroduvali atď. a po slovesách a v strjedku vípoveďe len vtedi keď sa víraz na osobnje všemená položí na pr. ale chceťe mňa oklamať? chceťe mňe posmech urobiť? atď. inakedi sa užívajú skráťenje pádi. :: Ti. Jednotní. Množní. Nom. ti, vi, Gen. ťeba, vás, Dat. ťebe ťi, vám, Ak. ťeba ťa, vás, Vok. ti, vi, Lok. ťebe, vás, Instr. ťebou, vamí. V množnom počťe „t“ odpadlo. To čo sme o plnšom a skráťeňejšom datíve a akusatíve povedali, plaťí aj o tomto i o nasledujúcom. :: Seba. Jednotní. Množní. Gen. seba, seba, Dat. sebe si, sebe si, Ak. seba sa, seba sa, Lok. sebe, sebe, Instr. sebou, sebou. Všemeno toto treťej osobi ňemá nominatív aňi vokatív, čoho sme príčinu už hore viššje viložili. Je ono ako aj predchádzajúce osobnje všemená bez pohlavja a vsťahuje sa ňje len na treťú ale aj na prvú a druhú osobu, bo aj prvá i druhá sama si muože biť osobou treťou, keď na pr. prvá sama o sebe hovorí a sa sama od seba rozoznáva, a druhú keď inší samu od seba odďeluje na pr. ja si doprajem, ja sa chráňim od všetkjeho zljeho, ti sa varuj, ti si ňeutrhňeš atď. Pre túto príčinu majú slovesá odinulnamerenje, k sebe namerenje a vzájemnje v prvej i druhej osobe toto všemeno sa: volám sa, voláš sa, bijem sa, lúbim sa atď. Množní a jednotní počeť je v tomto všemeňe jednakí. :: On. Jednotní. m. ž. ň. Nom. on, ona, ono, Gen. jeho, jej, jeho, Dat. jemu, jej, jemu, Ak. jeho, ho, ju, ho, Vok. on, ona, ono, Lok. ňom, ňej, ňom, Instr. ňím, ňou, ňím. Množní. Nom. oňi, oni, oni, one, Gen. ích (jich), ích (jich), ích (jich), Dat. ím (jim), ím (jim) ím (jim), Ak. ích (jich), ích (jich), ích (jich), Vok. oňi, oni, oni, one, Lok. ňích, ňích, ňích, Instr. ňimí, ňimí, ňimí. V tomto všemeňe sú dve všemená spojenje a to: „on“ (koreň jeho „n“) a staruo jen (koreň jeho „j“ a „en“ príveska). V nominatíve a vokatíve jednotnom a množnom a vo všetkích pádoch pred ktorimí predložki stoja je prvuo všemeno, v inších druhuo v običaji. Tak teda sa hovorí: od ňeho, od ňej, k ňemu k ňej, zaňho za ňu, na ňom, po ňej, s ňím s ňou, z ňích k ňím, za ňích, po ňích, s ňimí atď. Mohlo bi sa síce misljeť že je v takíchto „j“ puosobeňím predložjek do „ň“ premeňenuo, ako na pr. v Českom sňem mjesto sjem a aj v našom sňímať mjesto sjímať ale pravďivejšje je naše visvetleňja, bo za predložkamí stojí aj tam „n“ kďe „j“ z počjatku všemena vipadlo, na pr. od ňích, u ňích, k ňím, za ňích atď. a v tíchto pádoch máme običajňe pádi bez „j“: ích, ím, ích atď. Prjemena táto sa ňestáva keď všemeno samuo ňestojí ale k samostatnjemu slovu patrí, na pr. z jeho statkou, od jej pána, po jej bratoch, od ích ďeťí atď. Tuto sa všemeno považuje ako prídavnuo a preto aj daktorí Sloveňja na pr. v Ňitránskej mu i formu prídavnjeho dali, hovorjac jehov, jehova, jehovo, jejín, jejina, jejino atď. Akusatív ňijakjeho v jednotnom počte je ho a ňje ono, akusatív v množnom ich sa na všetkje pohlavja práve tak ako aj v Ruskom nárečí vsťahuje. Tento akusatív je vlastňe mužskích životních, že ale všemeno sa na osobnje preňjeslo, preňjesou sa aj akusatív osobní na inšje ňeosobnje životnje i ňeživotnje, ženskje i ňijakjeho pohlavja. Česi zas akusatív ňeživotních „je“ na všetkje druhje preňesli. Jestli že ale predložka pred tento pád prichoďí, v mužskom osobnom a pri ňeosobnom, keď sa v skloňeňí zosobňuje, stojí síce običajní akusatív za ňích, pri inších ale ňeosobních a ňeživotních mužskích, ženskích i ňijakích stojí s predložkou akusatív ňe: za ňe (za barani za koňe) bou dostau tolko zlatích, za ňe (za žení) ňestojím, pre ňe (kuratá okná) moc vitrpím. Genitív a akusatív mužskí za predložkou skracuje sa a vedno s predložkou sťeká, na pr. doňho, uňho, preňho, naňho a dakedi celá príveska odpadá na pr. doň, poň, zaň, naň, preň, podeň, predeň, ponadeň, ceseň atď. To čo sa o plnšom a skráteňejšom datíve a akusatíve pri predchádzajúcich všemenách povedalo, plaťí aj o tomto, predložki ale tu víňimku robja, bo sa po ňích pádi tohoto všemena skráťenje v genitíve a ťjež aj v akusatíve užívajú. Čo sa predĺžeňja tíka, genitív, datív, akusatív množnjeho muožu biť i krátke i dlhje, teda ích i ich ím i im atď. V prvom je vetší víraz. Podstatnuo všemeno sám nasledujúcim spuosobom sa skloňuje: :: Jednotní. m. ž. ň. Nom. sám, sama, samo, Gen. samjeho, samej, samjeho, Dat. samjemu, samej, samjemu, Ak. samjeho, samu, samo, Vok. sám, sama, samo, Lok. samom, samej, samom, Instr. samím, samou, samím. Množní. Nom. sami, sami, (same), same, Gen. samích, samích. samích, Dat. samím, samím, samím, Ak. samích, same, same, Vok. sami, sami, (same), same, Lok. samích, samích, samích, Instr. samimí, samimí, samimí (samimi). Genitív, datív i akusatív množnjeho muože biť ťjež krátki. Sám vo zmisle podstati ňičím druhím ňezastúpenej vlastňe ku osobním prichoďí, na pr. sám (ipse) som tam bou, ja sám (ego ipse) som bou jeho ňeprjaťelom, samjemu sa mi tá vec ňepáčila atď., ňeosobním len vtedi keď sa zosobňujú; v zmisle podstati od inších odďelenej, samotnej užíva sa o osobních i ňeosobních: on sám tam stojí ako palec, ona sama len plakala, tá vŕba len sama tam stojí. Od tohoto sa ešťe ďelí samí, samá; samuo a viznamenáva podstatu čistú, v jej podstatnosťi označenú, bitnosť tú samú a v tomto zmisle sa užíva o všetkích predmetach: on samí chljeb jedáva (bez mesa), on samuo víno pije (bez vodi), samí ostatní šjeu z kostola. Samí v tomto zmisle zrovnáva sa so sám v zmisle jeho druhom, odďelenosť podstati, jej samotnosť viznamenávajúcom. Mjesto sám (ipse) klaďje sa o ňeosobních na pr. ten samí kuoň, tá samá vŕba, to samuo drevo, na samí vrchovec, na samuo dno padnuv atď. Samí, samá, samuo ako určituo skloňuje sa docela podla určitích prídavních mjen. Privlastňuvacje muoj, moja, moje, tvoj, tvoja, tvoje atď. skloňujú sa docela podla ňeurčitích prídavních mjen. Na ukážku jedno z ňích sem postavíme. :: Jednotní. m. ž. ň. Nom. muoj, moja, moje, Gen. muojho, mojej, muojho, Dat. muojmu, mojej, muojmu, Ak. muojho, muoj, moju, moje, Vok. muoj, moja, moje, Lok. mojom, mojej, mojom, Instr. mojim, mojou, mojim. Množní. Nom. moji, moje, moje, moje, Gen. mojich, mojich, mojich, Dat. mojim, mojim, mojim, Ak. mojich, moje, moje, moje, Vok. moji, moje, moje, moje, Lok. mojich, mojich, mojich, Instr. mojimí, mojimí, mojimí. Dvojhláska „uo“ všaďe tam sa traťí kďe za spoluhláskou „j“ bezprostredňe samohláska nasleduje. Koncovkí sú, ako aj u ňeurčitích krátke lež bívavajú aj dlhje. Práve takto sa skloňujú tvoj, tvoja, tvoje, svoj, svoja, svoje, náš, naša, naše, váš, vaša, vaše. Ukazuvacje ten, tá, to skloňuje sa na takíto spuosob: :: Jednotní. m. ž. ň. Nom. ten, tá, to, Gen. toho, tej, toho, Dat. tomu, tej, tomu, Ak. toho, ten, tú, to, Vok. ten, tá, to, Lok. tom, tej, tom, Instr. tím, tou, tím. Množní. Nom. tí, tje, tje, tje, Gen. tích, tích, tích, Dat. tím, tím, tím, Ak. tích, tje, tje, tje, Vok. tí, tje, tje, tje, Lok. tích, tích, tích, Instr. timí, timí, timí (timi). Pádi sú hňeď dlhje hňeď krátke. Práve tak ako ten, tá, to skloňujú sa: tento, táto, toto, len že tuto vždi sa „to“ pridáva a tak sa skloňuje aj tamten, tamtá, tamto, henten, hentá, hento. Inšje ukazuvacje skloňujú sa jako určitje prídavnje mená. Pítacje kdo (kto) čo skloňuje sa nasledujúcim spuosobom: :: Jednotní. Nom. kdo, čo, Gen. koho, čoho, Dat. komu, čomu, Ak. koho, čo, Vok. kdo, čo, Lok. kom, čom, Instr. kím, čím. Z kdo (kto) vipadá „d“ v skloňeňí bo je len príveska všemeno vjacej určujúca. Srbi majú ko. Množnjeho počtu tjeto všemená nemajú. Kdo sa píta po osobách a čo po predmetach. Kí, ká skloňuje sa takto: :: Jednotní. Množní. m. ž. m. ž. Nom. kí, ká, kí, kje, Gen. kjeho, kej, kích, kích, Dat. kjemu, kej, kím, kím, Ak. kjeho, kú, kích, kje, Vok. kí, ká, kí, kje, Lok. kom, kej, kích, kích, Instr. kím, kou, kimí, kimí (kími). Kí sa užíva v Slovenčiňe len o osobních na pr. kí čert, kjeho čerta si doňjesou, s kím paromom že si sa tárau, ká naproťi sa klaďje len k ňeosobním na pr. ká skaza, ku kej skaze si mi, kú skazu atď. Čí, čja, čje sa skloňuje ako prídavnje určitje mená na mekkú spoluhláshu pred príveskou vichádzajúce, teda jako boží, božja, božje a inšje. Všemeno toto odvodzuje osobu lebo predmet, s ktorimí sa spája, vždi na osobu ako majitela. Inšje pítacje ako ktorí, ktorá, ktoruo, kolkí, kolká, kolkuo skloňujú sa jako určitje prídavnje mená a na rovní spuosob aj vsťahuvacje. Vsťahuvacje čo skloňuje sa jako čo pítacje; v nominatíve a v akusatíve vsťahuje sa na osobi i predmeti každjeho pohlavja v jednotnom i množnom počťe, na pr. luďja čo tam boli, z domou čo tu vistavili ňič ňebuďe, matku čo som ju tak rád mau som straťiu, z kameňja čo sem nazosípali vistavili kostol atď. v inších ale pádoch sa len na predmeti ňeurčenje a to v jednotnom počťe vsťahuje, na pr. čoho sa ti bojíš bojím sa i ja, čomu Boh ňepraje z toho ňič ňebuďe, čím hrňjec navrje tím i črep páchňe atď. Úhrnkovuo každí skloňuje sa jako určituo prídavnuo ale len v jednotnom počťe. Množnjeho ňemá, bo je ako hromadnuo už v jednotnom množnuo. Žjaden skloňuje sa jako jeden, ňikdo (ňikto) ňik ako kdo a všetek má svoje zvlášno skloňeňja nasledujúce: :: Jednotní. m. ž. ň. Nom. všetek, všetka, všetko, Gen. všetkjeho, všetkej, všetkjeho, Dat. všetkjemu, všetkej, všetkjemu, Ak. všetkjeho, všetek, všetku, všetko, Vok. všetek, všetka, všetko, Lok. všetkom, všetkej, všetkom, Instr. všetkim, všetkím, všetkou, všetkim, všetkím. Množní. Nom. všecci, všetkje, všetki, všetkje, všetkje, Gen. všetkich, všetkich, všetkich, Dat. všetkim, všetkim, všetkim, Ak. všetkich, všetkje, všetki, všetkje, všetkje, Vok. všecci, všetkje, všetki, všetkje, všetkje, Lok. všetkich, všetkich, všetkich, Instr. všetkimí, všetkimí, všetkimí. Koncovki krem inštrumentála bívavajú aj dlhje. Ňeurčitje všemená skloňujú sa podla inších. Čjastočki k ňím prípojenje či na predku či na konci ostávajú bez prjemeni. Vola a moc sa ňeskloňujú, ako aj mnoho, kolko, tolko a sú vlastňe podla víznamu príslovki. Ňič skloňuje sa jako čo, lebo ňič je zloženuo z ňi + čo a na konci skráťenuo. Skloňuvaňja slovjes. ---------------------------------------------------------------- :: Znaki skloňuvanja. Prít. Men. Ňeur. 1.a) jem, em, jím, m, u, ť po samohláske korennej, b) jem, em, ou, ť po samohláske korennej, 2.ňem, ňjem nuv (nuu) núť, 3.ím (im) iu, iť, 4.jem, eu, jeť, 5.ám, au, ať, 6.ujem, uvau, uvať. :: Obraz prvjeho odďeleňja prvjeho skloňeňja. Žijem. Ukazuvací spuosob. Prítomní čas. Jednotní. Množní. I. žijem, žijeme, II. žiješ, žijeťe, III. žije, žijú. Minulí ňeuplňe. m. ž. ň. sp. I. žiu som, žila som, žilo som, žili sme, II. žiu si, žila si, žilo si, žili sťe, III.žiu, žila, žilo, žili. Úplňe minulí. m. ž. ň. sp. I. bou som žiu, bola som žila, bolo som žilo, boli sme žili, II.bou si žiu, bola si žila, bolo si žilo, boli sťe žili, III.bou žiu, bola žila, bolo žilo, boli žili. Budúci. I. buďem žiť, buďeme žiť, II. budeš žiť, buďeťe žiť, III.buďe žiť, budú žiť. Žjadajúci spôsob. Prítomní čas. m. ž. ň. sp. I.žiu bi som, žila bi som, žilo bi som, žili bi sme, II.žiu bi si, žila bi si, žilo bi si, žili bi sťe, III.žiu bi, žila bi, žilo bio, žili bi. Minulí. m. ž. ň. sp. I.bou bi som žiu, bola bi som žila, bolo bi boli bi som žilo, sme žili, II.bou bi si žiu, bola bi si žila, bolo bi boli bi si žilo, sťe žili, III.bou bi žiu, bola bi žila, bolo bi boli bi žilo, žili. Rozkazujúci. Prítomní. I. žime, II. ži, II. žiťe, III. nach žije, III. nach žijú. Ňeurčití: žiť. Menoslovja prjestupnuo prítomnuo: žijúc. Prídavnuo meno slovesnuo: a) Prítomnuo žijúci, a, e. b) Minuluo (žití) vižití, a, uo, atď. K tomuto skloňeňú patrja všetkje slovesá, ktorje na korennú samohlásku príveski slovesnje bezprostredňe pripínajú, na pr. pi-u pi-ť, ču-v ču-ť, stá-u stá-ť atď., medzitím málo je takích slovjes, ktorjebi zaroveň menoslovú i ňeurčitjemu v prítomnom čase ukazuvacjeho príveski bezprostedňe na koreň brali, ako na pr. dau dať, dám, mau mať, mám atď. najvjacej ich má v prítomnom viplňujúce hláski, ktorje sa medzi koreň a príveski kladú. Takjeto hláski sú je, e, ji na pr. v ži-je-m, pi-je-m, ču-je-m, du-je-m, sej-e-m, sto-jí-m, bo-jí-m sa atď. Z ohladu tíchto časou preskacujú tjeto slovesá do treťjeho a štvrtjeho skloňeňja. Dám mám a tímto podobnje slovesá, ktorje ku koreňu na „a“ sa končjacemu v prítomnom prívesku bezprostredňe berú, muožu sa aj podla pjateho skloňeňja skloňuvať, medzi tím podla puovodu svojho ta ňepatrja. Treťja osoba množnjeho počtu prítomnjeho času v ukazuvacom je dlhá, bo tam jedna z prívesjek s predchádzajúcou pomocnou hláskou do „n“ sa premeňila a druhá odpadla. Osoba táto v tomto čase vo všetkích slovesách má pre tú samú príčinu dlhú samohlásku na konci, a kďe tejto ňjet, je mjesto ňej dvojhláska na pr. hoďja. V daktorích slovesách Slováci treťú túto osobu krátko vislovujú a to síce v tích ktorje sa na oj a oja končja na pr. stoja, doja, roja sa, boja sa. Ňijakuo pohlavja má v tíchto časoch, kďe sa menoslovja na pomoc potrebuje, prvú i druhú osobu ale len ňevlastňe. Ono o sebe ňikdi hovoriť ňemuože a kdo o sebe hovoriť ňemuože alebo kdo ňemuože povedať „ja“ tomu sa vlastňe ňemuože povedať aňi „ti“ bo i „ja“ i „ti“ osobnosť značí. V národňích Slovenskích povesťach medzitím nadobičajnje poďivnje tvori ňijakjeho pohlavja i o sebe hovorja na pr Čudo, Čuridlo atď. i zveri a ňeživotnje muožu sa uvjesť v povesťach a napospol v reči ako hovorjace. Množní počeť tích časou, kďe sa pohlavja označuje, nemá z ohladu pohlavja žjadneho rozďjelu a je pre obe pohlavja i ňijakuo jednakí, a ťjež aj osobi vo všetkích inších časoch, ku ktorím sa menoslovja na pomoc ňeberje, ňemajú určenjeho pohlavja, lebo príveski sú všemená osobnje. O rozkazujúcom a jeho podla skladu rozličních slov prjemeňe ako pri slovesách tejto tak aj všetkích druhích forjem sme už hore viššje, keď sme o jeho tvoreňí rozprávali, hovorili, preto tu ňič o ňom ňepripomíname a čitaťelou na učeňja tam viloženuo odosjelame. K tomuto skloňeňú patrí aj sloveso biť (buť), čistú bitnosť viznamenávajúce a sloveso, tak rečeno, pre všeobecní prímet bitnosťi, ktorí vijadruje, pomocnuo. Ono ťjež príveski zrovna na koreň a to samo hláskoví pripína. Pre tú príčinu že má od inších slovjes sem patrjacich úchilki, vistavíme tu celuo jeho skloňeňja. :: Biť (buť). Ukazuvací spuosob. Prítomní čas. Jednotní. Množní. I. som, sme, II. si, sťe, III. je, jesto, jesú, sú (sa). Minulí čas. m. ž. ž. sp. I. bou som, bola som, bolo som, boli sme, II. bou si, bola si, bolo si, boli sťe, III.bou, bola, bolo, boli. Budúci čas. I. buďem, buďeme, II. buďeš, buďeťe, III.buďe, budú. Žjadajúci spuosob. Prítomní čas. m. ž. ň. sp. I. bou bi som, bola bi som, bolo bi som, boli bi sme, II. bou bi si, bola bi si, bolo bi si, boli bi sťe, III.bou bi, bola bi, bolo bi, boli bi. Rozkazujúci spuosob. Prítomní. I. buďme, II. buď, II. buďťe, III. nach buďe, III. nach budú. Neurčití: biť (buť). Menoslovja prjestupnuo prítomnuo: súc pre všetkje osobi, každí počeť a každuo pohlavja. Prídavnuo meno slovesnuo na budúcnosť sa vsťahujúce: budúci a, e jed. budúci, e, e množní. V slovese tomto sú dva koreňe spojenje a to „s” (as, es) a „bu“. Z prvjeho koreňa je prítomní čas ukazuvacjeho, druhá čjastka minuljeho toho samjeho spuosobu a tak aj prítomnjeho času spuosobu žjadajúceho. K prijaťú príveski osobnej užíva tento koreň v nárečí našom pomocnej hláski „o“ (som), v inších druhej, na pr. v Českom „e“ (sem), v Srbskom „a“ (sam), v Slovinskom „i“ (sim), v reči laťinskej „u“ (sum). Od koreňa „s” pochádza aj menoslovja prjestupnuo prítomnuo. Ostatňje všetko je z druhjeho koreňa „bu“, ktorí sa ešťe v svojej prvotnosťi v dajednich krajach Slovenskích zachovau v ňeurčitom, skaďjal ňeskoršje byť a naposledok biť pošlo. V menosloví našom sa hlbokuo „u“ do okruhlejšjeho „o“ premeňuje, v budúcom ale a rozkazujúcom staruo „u“ ešťe ostáva. Oba posledňje majú viplňujúcu hlásku „d“, v nárečí ale Horvátskom jej v budúcom ňjet, lež príveska osobná len bezprostredňe na koreň pripatá: bum, buš, bu atď. Treťja osoba jednotnjeho počtu prítomnjeho času v ukazuvacom je dvojaká je a jesto. Druhá je úplňejšja a príveska jej „to“ je všemeno ňijakjeho pohlavja. Všemeno toto je tu ukazujúce a práve takú službu koná ako na pr. vo vípoveďách to je dobrí človek, to sú dobrí luďja atď. Z prvej formi „je“, spomenutjeho všemena „to“ a zapjeracej príslovki „ňi“ povstalo sloveso treťej osobi prítomnjeho času v jednotnom počťe ňjeto, skráťenuo ňjet, ktoruo sa jako aj jesto spojuje s ňeurčitimí počtamí: dosť, mnoho, málo a s druhimí slovamí, prvuo často a druhuo na veki v genitíve na pr. jesto tam mnoho luďí, jesto tam dosť kňíh? ňjet! jesto tam pekních dubou! ňjet ho vjac; zomreu, ňjet u vás hosťí? ňjeto lepšjeho človeka nad ňeho na sveťe atď. Jesto spojuje sa aj s nominatívom množním: jesto tam pekní chlapi, jesto tam visokje vrchi atď. Minulí žjadajúceho užíva sa ťjež ale s pomocou častotlivjeho bívať tvorení: bou bi som bívau, bola bi si bívala atď. :: Obraz druhjeho odďeleňja prvjeho skloňeňja. Ňesjem. Ukazuvací spuosob. Prítomní čas. Jednotní. Množní. I. ňesjem, ňesjeme, II. ňesješ, ňesjeťe, III. ňesje, nesú. Minulí ňeúplňe. m. ňjesou som, ž. sp. ňjesla som (ňesla som), ňesli sme (ňjesli sme) atď. ň. ňjeslo som (ňeslo som), Úplňe minulí. m. bou som ňjesou, ž. sp. bola som ňjesla, boli sme ňesli (ňjesli) atď. ň. bolo som ňjeslo, Budúci. I. poňesjem, poňesjeme, II. poňesješ, poňesjeťe, III. poňesje, poňesú. Žjadajúci spuosob. Prítomní čas. m. ž. ň. sp. ňjesou bi som, ňjesla bi som, ňjeslo bi som, ňesli bi sme atď. Minulí. m. bou bi som ňjesou, ž. sp. bola bi som ňjesla, boli bi sme ňesli. ň. bolo bi som ňjeslo, Rozkazujúci spuosob. Prítomní. I. ňesme, II. ňes, II. ňesťe, III. nach ňesje, III. nach ňesú. Neurčití: ňjesť. Menoslovja prjestupnuo prítomnuo: ňesúc. Prídavnuo meno slovesnuo: a) prítomnuo ňesúci, b) minuluo ňesení, a, uo atď. vo vízname odinulnamerenom. K tomuto skloňeňú patrja všetkje tje slovesá, ktorje na korennú spoluhlásku príveski slovesnje bezprostredňe pripínajú, na pr. vjezť, ťjecť, vljecť, rjecť, mjesť atď. Akje prjemeni sa pri slovesách tejto formi v ňeurčitom a prítomnom čase ukazuvacjeho stávajú, hore viššje sme viložili. Z ohladu prítomnjeho preskacujú tjeto slovesá do štvrtej formi a tak teda: vezjem, ťečjem, vlečjem, rečjem, meťjem atď. ale i muožem bo prvá silaba je tu dlhá. Zmekčenje tjeto spoluhláski ostávajú takje vo všetkích trich osobách jednotnjeho i množnjeho počtu, a tak teda: ťečjem, ťečješ, ťečje, ťečjeme, ťečjeťe, ťečú atď. Tak i v budúcom čase: poťečjem, poťečješ, poťečje, poťečjeme, poťečjeťe, poťečú i v rozkazujúcom ťeč, nach ťečje, ťečme, ťečťe, nach ťečú atď. Tje ale ktorje sa na „d“, „n“ „t“ pred prípojenimí hláskamí v koreňi končja, majú v treťích osobách v tíchto časoch hrubú spoluhlásku: na pr. vedú, idú, kladú, ženú, metú atď. V menosloví sa príveska „u“ prosto ku koreňu privesiť ňemuože bo spoluhláska predchoďí, pre tú príčinu vkláda sa medzi ňe pre ulahčeňje visloveňja samohláska „o“: kládou, ňjesou, vljekou atď. V ňeurčitom má rásť len rásť, hoc bi po pravďe rástť mať malo, bo prvuo „t“ ku koreňu patrí, že ale „ť“ sa tam už nachoďí, znak ňeurčitjeho sa aňí ňepridáva. K tomuto skloňeňú patrja aj slovesá tak rečenje ňepraviďelnje ísť, jesť a hnať. Hore viššje sme už ích formi prezerali a visvetlili, tuto len samuo skloňeňja vistavíme: :: Iďem Ukazuvací spuosob. Prítomní čas. Jednotní. Množní. I. iďem, iďeme, II. iďes, iďeťe, III. iďe, idú. (Daktorí Sloveňja majú dlhje silabi: iďjem, iďjes, iďje, iďjeme, iďjeťe). Minulí ňeúplňe. m. ž. ň. sp. šjeu som, šla som, šlo som, šli sme. (Dakďe na Slovensku majú šjou som, išjeu som atď). Úplňe minulí ako v druhích. Budúci. I. puojďem, puojďeme, II. puojďeš, puojďeťe, III. puojďe, puojdu. Žjadajúci spuosob. Prítomní: šjeu bi som atď. (šjou, išjeu bi som). Minulí ako v inších. Rozkazujúci spuosob. Prítomní. I. iďme, II. iď, II. iďťe, III. nach iďe, III. nach idú. Ňeurčití: ísť(iť). Menoslovja prjestupnuo prítomnuo: idúc. Prídavnuo meno slovesnuo prítomnuo: idúcí, a, e atď. :: Jem. Ukazuvací spuosob. Prítomní čas. Jednotní. Množní. I. jem (jjem), jeme (jjeme), II. ješ (jješ), jeťe (jjeťe), III. je (jje) jeďja. Minulí ňeúplňe. jedou som atď. (jjeu som). Úplňe minulí ako v ostatňích. Budúci. buďem jest atď. Žjadajúci spuosob. Prítomní. jedou bi som atď. (jjeu bi som). Minulí ako v inších. Rozkazujúci spuosob. Prítomní. I. jedzme, II. jedz, II. jedzťe, III. nach je (jje), III. nach jeďja. Neurčití: jesť. Menoslovja prjestupnuo prítomnuo: jeďjac. Prídavnuo meno slovesnuo prítomnuo: jeďjaci, a, e atď. Prídavnuo meno slovesnuo minuluo: jeďení, á, uo atď. :: Žeňjem. Ukazovací spuosob. Prítomní čas. Jednotní. Množní. I. žeňjem, žeňjeme, II. žeňješ, žeňjeťe, III. žeňje, ženú. Minulí ňeúplňe. hnau som atď. Úplňe minulí ako v inších. Budúci. I. požeňjem, požeňjeme, II. požeňješ, požeňjeťe, III. požeňje, poženú. Žjadajúci spuosob. hnau bi som atď. Minulí ako v druhích. Rozkazujúci spuosob. Prítomní. I. žeňme, II. žeň, II. ženťe, III. nach žeňje, III. nach ženú. Neurčití: hnať, Menoslovja prjestupnuo prítomnuo: ženúc, Prídavnuo meno slovesnuo prítomnuo: ženúci, a, e atď, Prídavnuo meno slovesnuo minuluo: hnaní, a, uo atď. i hnatí, a, uo (zahnatí atď). Mohlo bi sa síce ženjem, hnau, hnať takím právom ako berjem, brau, brať, ďerjem, drau, drať k pjatemu skloňeňú preťjahnuť, medzitím že aj sem patriť muože a za ňepraviďelnuo sa drží, jednajúc o takích, vistavili sme tu hňeď jeho skloňeňja. Práve tak sa skloňujú i berjem, brau, brať a ďerjem, drau, drať. — V treťej osobe prítomnjeho ukazuvacjeho i rozkazujúceho a v budúcom predošljeho spuosobu je „n“ ako sme už aj hore viššje povedali, hrubuo: ženú, nach ženú, poženú. :: Obraz druhjeho skloňeňja. Hiňjem. Ukazuvací spuosob. Prítomní čas. Jednotní. Množní. I. hiňjem, hiňjeme, II. hiňješ, hiňjeťe, III. hiňje, hinú. Minulí ňeúplňe. m. ž. ň. sp. hinuv som, (hinuu som), hinula som, hinulo som, hinuli sme. Úplňe minulí. bou som hinuv atď. Budúci. I. zahiňjem, zahiňjeme, II. zahiňješ, zahiňjeťe, III. zahiňje, zahinú. Žjadajúci spuosob. m. ž. ň. sp. hinuv bi som, hinula bi som, hinulo bi som, hinuli bi sme. Minulí. bou bi som hinuv atď. Rozkazujúci spuosob. Prítomní. I. hiňme, II. hiň, II. hiňťe, III. nach hiňje, III. nach hinú. Neurčití: hinúť. Menoslovja prjestupnuo prítomnuo: hinúc. Prídavnuo meno slovesnuo: a) prítomnuo hinúci, a, e, b) minuluo (zahinutí, a, uo). K tomuto skloňeňú patrja všetkje slovesá, ktorje medzi príveskamí slovesnimí a koreňom majú prípinku „nu“, ktorá ale v prítomnom čase vždi sa málo meňí, v menosloví často v tích slovesách, ktorje sa na spoluhlásku v koreňi končja, vipadá a v ňeurčitom v daktorích tak sa končjacich ťjež vistáva. Takje slovesá, ktorje túto prípinku v menosloví traťja, preskacujú v minulom do prvej formi, na pr. vadňem vadou, kvitňem kvitou, sadňem sadou atď. Jestli že ale prípinku v menosloví zadržujú, ostávajú aj v minulom v tomto skloňeňí, na pr. vadnuv, kvitnuv, sadnuv atď. (vadnuu atď.) Tak sa vec má aj s timí, ktorje sa na spoluhlásku končja a v ňeurčitom „nu“ vihadzujú. Jestli že vipadňe, preskočja do prvej formi, jestli ňje, v tejto ostávajú na pr. krasť a kradnúť. Daktorje ale slová vihadzujú celkom v menosloví a v ňeurčitom prípinku „nu“, vjac ju ňeprijímajúc na pr. žňem žau žať, staňem stau stať atd. Takjeto prechoďja v ňeurčitom a v časoch s menoslovím spojeních do prvej formi. V prítomnom čase v ukazuvacom majú slovesá v koreňi na spoluhlásku sa končjace em: vadňem, kvitňem, padňem samohláskou ukončenje jem: miňjem, hiňjem atd., lež pňem, tňem, žňem i staňem atď. V treťej osobe tohoto času aj budúceho v ukazuvacom a tak aj v tej samej osobe v prítomnom rozkazujúceho je „n“ hrubuo: vadnú, nach vadnú, uvadnú, žnú, nach žnú zožnú atď. :: Obraz treťjeho skloňeňja. Robím. Ukazuvací spuosob. Prítomní čas. Jednotní. Množní. I. robím, robíme, II. robíš, robíťe, III. robí, robja. Minulí ňeúplňe. m. ž. ň. sp. robiu som, robila som, robilo som, robili sme atď. Úplňe minulí. bou som robiu. Budúci. I. buďem robiť, buďeme robiť, II. buďeš robiť, buďeťe robiť, III. buďe robiť, budú robiť. Žjadajúci spuosob. Prítomní čas. m. ž. ž. sp. robiu bi som, robila bi som, robilo bi som, robili bi sme atď. Minulí. bou bi som robiu atď. Rozkazujúci spuosob. Prítomní. I. robme, II. rob, II. robťe, III. nach robí, III. nach robja. Neurčití: robiť. Menoslovja prjestupnuo prítomnuo: robjac. Prídavnuo meno slovesnuo: a) Prítomnuo robjaci, a, e, b) Minuluo robení, a, uo vo vízname odinulnamerenom. K skloňeňú tomuto prislúchajú všetkje slovesá, ktorje pred príveskami majú prípinku „i“ na pr. chiťím, chiťiu, chiťiť, nosím, nosiu, nosiť, šťepím, šťepiu, šťepiť atď. Treťja osoba množnjeho počtu v prítomnom čase uk. sp. je „ja.“ Pred koncovkou touto „d“, „n“, „t“ mekkuo ostáva: ploďja, hoňja, chiťja atď. Jestli že predchádzajúca silaba je dlhá, z konkovki tejto „j“ sa traťí na pr. pristúpa, kláťa sa, hňjezďa sa atď. Tak aj v treťej osobe v množnom rozkazujúceho a aj budúceho uk. sp. jestli je tento prítomnjemu rovní. I v inších osobách oboch počtou plaťí tento všeobecní zákon Slovenčini, teda hňjezďim sa, hňjezďiš sa, hňjezďi sa, hňjezďime sa, hňjezďiťe sa atď. :: Obraz štvrtjeho skloňeňja. Šeďivjem. Ukazuvací spuosob. Prítomní čas. Jednotní. Množní. I. šeďivjem, šeďivjeme, II. šeďivješ, šeďivjeťe, III. šeďivje, šeďivejú, Minulí ňeúplňe. m. ž. ň. sp. šeďiveu som, šeďivela som, šeďivelo som, šeďiveli sme atď. Úplňe minulí. bou som šeďiveu atď. Budúci. buďem šeďivjeť atď. Žjadajúci spuosob. Prítomní. m. ž. ň. sp. šeďiveu bi som, šeďivela bi som, šeďivelo bi som, šeďiveli bi sme. Minulí. bou bi som šeďiveu atď. Rozkazujúci spuosob. Prítomní. I. šeďivejme, II. šeďivej, II. šeďivejťe, III. nach šeďivje, III. nach šeďivejú. Ňeurčití: šeďivjeť. Menoslovja prjestupnuo prítomnuo: šeďivejúc. Prídavnuo meno slovesnuo: a) prítomnuo šeďivejúci, a, e atď. b) minuluo ošeďivelí, á, uo. Tak aj zrelí, a, uo; pri ostatňích jestli ho majú vichoďí običajňe na ní, ná, nuo atď. K tomuto skloňeňú patrja všetkje slovesá, ktorje medzi príveski osobnje a koreňe lebo pňe vkladajú prípinku „je.“ Mnohje ale ju v prítomnom do „í“ sťahujú a takjeto v tomto čase do treťej preskacujú i podla tej potom aj rozkazujúci majú na pr. visím (mjesto visjem) rozk. vis, seďím (mjesto seďjem) rozk. seď, mislím (mjesto misljem) rozk. misli atď. Daktorje v tomto čase „j“ traťja a „e“ ostáva, na pr. chcem, strem, mrem (zrjedka chcjem, strjem, mrjem) atď. I tjeto v rozkazujúcom majú chci, stri, mri atď. V menosloví na pospol pri všetkích „j“ vipadá: hliveu, zreu, streu, viseu atď. Treťja osoba množnjeho počtu prítomnjeho času v uk. sp. vichoďí na ejú: hlivejú, práchňivejú, mdlejú, tje ale ktorje z prípinki „je“ v prítomnom „j“ vihadzujú majú len „ú“ na pr. strem strú, mrem mrú, chcem chcú, dakedi i chcejú, vrem (zavrem) vrú (zavrú) atď. Tak aj v treťej osobe množnjeho počtu v prítomnom rozk. sp. i v budúcom uk. sp. K tomuto skloňeňú patrí aj sloveso tak rečenuo ňepraviďelnuo vjem a z ňeho pochádzajúce pojem, ktoruo ale v menosloví a v časoch z ňeho povstávajúcich do pjatej formi prebjeha. Vjem skloňuje sa takto: :: Vjem. Ukazuvací spuosob. Prítomní čas. Jednotní. Množní. I. vjem, vjeme, II. vješ, vjeťe, III. vje, veďja. Minulí ňeúplňe. m. ž. ň. sp. veďeu som, veďela som, veďelo som, veďeli sme. Úplňe minulí ako v inších. Budúci. I. buďem veďjeť buďeme veďjeť, II. buďeš veďjeť, buďeťe veďjeť, III. buďe veďjeť, budú veďjeť. Žjadajúci spuosob. Prítomní. veďeu bi som atď. Minulí ako v druhích. Rozkazujúci spuosob. Prítomní. I. vedzme, II. vedz, II. vedzťe, III. nach vje, III. nach veďja. Ňeurčití: veďjeť. Menoslovja prjestupnuo prítomnuo: veďjac. Prídavnuo meno slovesnuo prítomnuo: veďjaci, a, e atď. V prítomnom čase uk. sp. už len v treťej osobe množnjeho počtu „d“ ostalo, v inších osobách množnjeho i jednotnjeho vipadlo, v rozkazajúcom ale až na treťú osobu jednotnjeho počtu a v menosloví tak aj časoch z ňeho povstávajúcich sa zadržalo. Rozkazujúci má vedz, bezpochibi pre rozďjel od veď (veďjem). :: Obraz pjateho skloňeňja. Volám. Ukazuvací spuosob. Prítomní čas. Jednotní. Množní. I. volám, voláme, II. voláš, voláťe, III. volá, volajú. Minulí ňeúplňe. m. ž. ň. sp. volau som, volala som, volalo som, volali sme. Úplňe minulí. bou som volau atď. Budúci buďem volať atď. Žjadajúci spuosob. Prítomní čas. m. ž. ň. sp. volau bi som, volala bi som, volalo bi som, volali bi sme atď. Minulí: bou bi som volau atď. Rozkazujúci spuosob. Prítomní. I. volajme, II. volaj, II. volajťe, III. nach volá, III. nach volajú. Ňeurčití: volať. Menoslovja prjestupnuo prítomnuo: volajúc. Prídavnuo meno slovesnuo: a) prítomnuo volajúci, a, e, b) minuluo volaní, a, uo vo vízname odinulnamerenom. K tomuto skloňeňú patrja všetkje slovesá, ktorje medzi koreňe a príveski vkladajú „a“, ktorje teda sa končja v prítomnom na am, v menosloví na au, v ňeurčitom na ať. I tje sa muožu zo šjestej formi sem prirátať, ktorje pre zveličeňja častotlivosťi dvojakuo „a“ spoluhláskou „v“ spojenuo medzi príveski a koreňe vkladajú, ktorje teda vichádzajú v prítomnom na avam, v menosloví na avau, v ňeurčitom na avať na pr. vídavam, sedávam, zmetávam atď. Trebas sa táto prípinka v prvej polovici po mekkích na „je“ premeňuje, v skloňeňí staďjal ďalší rozďjel ňepovstáva a preto aj takjeto sem prirátanje biť muožu, na pr. choďjevam, misljevam, viljevam atď. I slovesá na úvam, úvau, úvať atď. sa končjace sem patrja, na pr. polúvam, lachatúvam si atď. Jestli že ale prípinka ava aj v druhej polovici sa premeňí, skloňeňja buďe odchodnuo a tje potom do šjestej formi prestupujú. Daktorje slovesá z tích, ktorje len prostú prípinku „a“ medzi príveski a koreňe kladú, zameňujú ju v prítomnom čase, keď sa mekkje v koreňi ukážu, na „i“ lebo „e“, na pr. hučau, hučat, kričau, kričať majú v prítomnom: hučím, kričím, mazau mazať, rezau rezať, kúsau kúsať, pásau pásat atď. majú mažem režem, kúšem pášem atď. Prvje preskacujú v prítomnom čase do treťjeho skloňeňja, druhje v tomto čase sa tak skloňujú ako mrem, strem atď. v štvrtom, teda na pr. mažem mažeš maže, mažeme mažeťe mažú atď. Tak i orem. Dajedne slová majú obojakú forma, am i em na pr. hukotám i hukocem, kutám i kucem, podla ktorej rozličnosťi sa v prítomnom na obojakí hore viššje spomenutí spuosob skláňajú. Vracjam zadržuje dvojhlásku v oboch počtoch v prítomnom; v menosloví a v ňeurčitom ju ňemá, bo tam aj v inších je „a“ krátko. Všeobecní zákon Slovenčini o predĺžeňí plaťí i pri všetkích tíchto slovesách. :: Obraz šjesteho skloňeňja. Polujem. Ukazuvací spuosob. Prítomní čas. Jednotní. Množní. I. polujem, polujeme, II. poluješ, polujeťe, III. poluje, polujú. Minulí ňeúplňe. m. ž. ň. sp. poluvau som, poluvala som, poluvalo som, poluvali sme. Úplňe minulí. bou som poluvau atď. Budúci. buďem poluvať atď. Žjadajúci spuosob. Prítomní čas. m. ž. ň. sp. poluvau bi som, poluvala bi som, poluvalo bi som, poluvali bi sme. Minulí. bou bi som poluvau. Rozkazujúci spuosob. Prítomní. I. polujme, II. poluj, II. polujťe, III. nach poluje, III. nach polujú. Menoslovja prjestupnuo prítomnuo: polujúc. Prídavnuo meno slovesnuo prítomnuo: polujúci, a, e atď. K tomuto skloňeňú patrja tje slovesá, ktorje medzí príveski a pňe slovjes vhadzujú prípinku uva, ktorá sa v prítomnom na uje premeňuje, končja sa teda slovesá tejto formi v prítomnom na ujem, v menosloví na uvau, v ňeurčitom na uvať. Podla vipočítaních forjem skláňajú sa všetkje slovesá v Slovenčine. Je naše skloňeňja slovjes určituo a pozadŕžalo na dosť mjestach starje príveski. Slovesá so všemenom „sa“ alebo „si“ spojenje t.j. odinulnamerenje, k sebe namerenje, vzájemnje a daktorje nasebaohraňičenje skloňujú sa práve tak ako slovesá viloženje, len že sa im v každom čase ktorjehokolvek spuosobu „sa“ lebo „si“ pridáva a toto „sa“ lebo „si“ ostáva vo všetkích osobách každjeho počtu a pri každom pohlaví, na pr. rozk. sp. prít. čas jednotní hádam sa, hádaš sa, háda sa, množní hádame sa, hádaťe sa, hádajú sa, minulí čas hádau som sa, hádala som sa, hádalo som sa atď. rozkazujúci spuosob, prítomní čas jednotní: hádaj sa, množní hádajme sa atď. ňeurčití hádať sa atď. Tak i dvoriť si, hvízdať si atď. Slovesá odinulnamerenje majú krem tohoto aj inšú formu ako sme už hore viššje podotkli a to berje sa k ňej prídavnuo meno menoslovnuo toho slovesa, ktoruo sa má v zmisle odinulnamerenom predstaviť a sloveso tak rečenuo pomocnuo na pr. volaní som, ubití som atď. Skloňeňja takejto formi je nasledujúce. :: Ukazuvací spuosob. Prítomní čas. Jednotní. Množní, m. ž. ň, m. sp. volaní, á, uo som, volaní volanje sme, volanje sme. Minulí ňeúplňe. bou som volaní atď. Úplňe minulí. bívau som volaní. Budúci. buďem volaní atď. Rozkazuvací spuosob. Prítomní. buď volaní atď. Žjadajúci spuosob. Prítomní. bou bi som volaní atď. Minulí. bou bi som bívau volaní. Ňeurčití. biť volaní. Menoslovja prjestupnuo prítomnuo: súc volaní. Reč ňechťjac v úplňe minulom rozk. sp. a v minulom žjad. sp. dvarazi bou opakuvať, berje k tomu na pomoc častotlivuo sloveso z biť bívať. Prídavnjeho zvlášneho slovesnjeho mena v tejto forme ňjet, bo už samo hlavňje sloveso je takím. Ňeosobnje slovesá majú vo všetkích časoch len treťú osobu t.j. vlastňe ňemajú žjadnej osobi, bo ako sme rekli tá len predmeti predstavuje. V tích časoch, ku ktorím sa menoslovja slovesa berje, majú osobu treťú ňijakjeho pohlavja, pre tú príčinu že ako sme už hore viššje pripomenuli vijadrujú tjeto slovesa činnosť vlastňe len predmetom prislúchajúcu alebo takú, ktorej za žrjelo sa žjadna určitá osoba ňeklaďje, buďe teda na pr. v rozk. prít. svitá, stáva sa, svedčí sa, v minulom svitalo, stávalo sa, svedčilo sa, v úplňe minulom bolo svitalo, bolo sa stávalo, bolo sa svedčilo, v žjadajúcom prítomnom svitalo bi, stávalo bi sa, svedčilo bi sa, v žjadajúcom minulom bolo bi svitalo, bolo bi sa stávalo, bolo bi sa svedčilo, v rozk. sp. nach svitá (svitaj) nach sa stáva, nach sa svedčí, v ňeurčitom svitať, stávať sa, svedčiť atď. Tak sa skloňujú aj inšje ňeosobnje. Ňepraviďelnje tak rečenje slovesá sme už pri samích skloňeňjach obzreli a vistavili, inšje ktorje bi sa k ňím prirátať mohli, že majú prítomnje časi od hlavňej formi odchodnje, podrjaďili sme z ohladu tíchto časou ta kam patrja. Ňemáme teda o ňích ňič vjac hovoriť. Prídavnje mená slovesnje, menoslovja, skloňujú sa podla určitích mjen prídavních a menovito skončujúce sa na ci, ca, ce podla tích, ktorje majú koncovku mekkú pred príveskou, teda podla boží, božja, božje. Že ale v prídavních menách slovesních koncovku predchádzajúca silaba vždi je dlhá, podla všeobecnjeho zákona Slovenčini koncovki ích sú vždi krátke na pr. volajúci, volajúca, volajúce, choďjaci, choďjaca, choďjace a tak aj v ďalšom skloňeňí. Druhje článki reči krem tuto priveďeních sa ňeskloňujú. O skloňeňí a stupňuvaňí príslovák sme už hore viššje čo bolo povedali. Ďjel IIIťí. ---------------------------------------------------------------- Spojna. ---------------------------------------------------------------- Slová v skloňuvaňí svojom sú v stave prjechodu do utvoreňja vípoveďí a do vilúpeňja sa mišljenok v ňích zaobaleních. Cjel všetkích slov je zobraziť a tak rečeno sťelesňiť mišljenki, že ho ale v stave svojho čistjeho skloňeňja ňeposťihujú, musja sa ďalej podať t. j. musí stať slovo k slovu a tak utvoriť vípoveď a vistaviť mišljenku do ňích zloženú. Prehljadnuc už sklad a povstávaňja slov a tím samím vitvorení v ňích pochop, potom prjemenčivosť a tak ohibuvaňja sa pochopu, musíme sa koňečňe pri dovršeňí stavbi reči našej, tam kďe ona svoje určeňja posťihuje, zastaviť, čím skončíme úlohu našu. Buďeme teda teraz obzerať spojuvaňja sa slov jednich s druhimí a tak tvoreňja sa vipoveďí a reči z ňích záležjacej. Slová a tak podstati ňimí predstavuvanje stoja vo vípoveďi ako aj v živoťe alebo samostatňe, o sebe, bez puosobeňja na podstatí druhje, vzatje alebo v tejto osobitnosťi ňerozvinutje alebo rozvinutje t. j. do určitosťí svojich rozloženje, určenje teda prímetmí rozličnimí, v ktorej prípadnosťi oni nad ňimí panujú a tjeto spravujú sa podla ňich, alebo stoja vo vípovedi tak že vistúpa zo svojej osobitnosťi alebo samostatnosťi, puosobja na druhje alebo dajú na seba puosobiť, majú teda svoje predmeti, v ktorom páďe musja sa podla inších držať a rozličňe sem i tam ohínať. Takto povstaňe rozličnosť vípoveďí, slová preňikajú jedne druhje, mješajú sa a tvorja reč celkovitú. Ňje je ale vec lahostajná, v akom raďe slová jedne k druhím v reči stoja, lež aj toto ích staňja, spojuvaňja sa má svoje zákoni. Prichoďí nám teda v spojňe vistaviť a) zákoni slov pri ích samostatnom b) pri ích odvislom staňí vo vípoveďi a na posledok c) viložiť porjadok, ktorí pri svojom spojuvaňí zachovávajú. Odďeleňja 1uo. ---------------------------------------------------------------- Slová v samostatnom staňí vo vípoveďi. ---------------------------------------------------------------- Slová samostatňe vo vípoveďi stojacje sú podstavňíki (subjecta), ktorje ďržja celú vípoveď, pre ktorú príčinu keď sa prídavnje mená, vlastnje lebo slovesnje alebo slovesá s ňimí spojujú musja sa zrovnať s ňimí v počťe a v pohlaví, slovesá v pohlaví tam kďe sa to pri ňích označuje, teda v minulích časoch na pr. Napoleon, cisár francúzki, bou muž najslávňejší, list odpadnutí hňije, zdraví luďja dlho žijú, noc je v leťe najkratšja, muž velikí zhinuv, hvjezda padla atď. V množnom počťe sa pohlavja pri minulích časoch ňerozoznáva, ale je obojakjemu pohlavú i ňijakjemu spoločnuo a tak teda sa rekňe: stromi, zahradi už zakvitli, zvjeratá ožili atď. Pri prídavních sa pohlavja i v množnom počťe rozoznáva a v mužskom je, ako sme pri skloňeňjach ukázali, dvojaká koncovka, z ktorích jedna (i) spojuje sa so samostatnimí osobnimí a s ňeosobnimí životnimí vtedi, keď tjeto osobních koncovki dostávajú, druhá (ie) so všetkimí ňeživotnimí na pr. velkí páňi bivajú bohatí, dobrí učiťelja sú pilní, a tak aj malí i velkí ptáci ljetajú, bjeli i červení medveďi behajú, ale malje i velkje ptáki ljetajú, bjele i červenje medveďe behajú atď. dubi bívajú visokje, bistrje potoki čerstvo ťečú. Pri menosloví prjestupnom ňerozoznáva sa aňi pohlavja aňi počeť, preto sa spojuje s každím pohlavím a s každím počtom na pr. pán viďjac statki odišjeu, paňi vzdichnúc zaplakala, more zahukotajúc uťíšilo sa, hvjezdi zaligotajúc zhasli atď. Kňježa, hoc je aj v reči ňijakjeho pohlavja, máva predca najvjac pri sebe prídavnuo meno a minulí slovjes v mužskom pohlaví, na pr. rozumní kňježa toto urobiu; chlapisko, mužisko a inšje podobnje osobnje mužskje na koncovku ňijakjeho pohlavja vichádzajúce, jestli sa berú víznamňe, pripojujú si prímeti v mužskom, jestli s opovržeňím v ňijakom pohlaví na pr. visočizní chlapisko bojuvau, takí chlapisko a dau bi sa, ale chlapisko sa vivalilo, mužisko sa trjaslo atď. Stáva sa že podstavňík ňeberje sa jako samostatnuo slovo, trebas je aj takuo, ale ako príslovka a tu sa mu potom, hoc aj je inšjeho pohlavja, keď stojí ako samostatnuo meno, sťa ňeurčitjemu a len ňevlastnjemu podstavňíku prímet v ňijakom pohlaví prikladá, na pr. bolo včas ráno (keď som višjeu), ešťe len bolo štvrť na pjatu a bolo večer keď som sa vráťiu, bolo nám zima atď. Všemená ja, ti, seba, mi, vi, ako sme to už pri skloňeňí povedali, ňemajú a ňemuožu mať žjadneho pohlavja, preto sa aj s osobnimí bez rozďjelu pohlavja spojujú: ja som sa ťešiu, ja som sa ťešila, mi (muži i ženi) sme sa naraduvali atď. Keď vjacej samostatních mjen jeden podstavňík určuje, stoja oni v jednom páďe, že ale meno samostatnuo stojac aj pri druhom vždi predca takuoto ostáva, ňemusja sa spolu zrovnať v pohlaví a počťe na pr. Žid kramár, Ňemec kupec, ale aj chlapec sirota, mesto Trenčín, mestečko Bánovce atď. Jestli že ale samostatnuo v takomto páďe druhjemu sa v počťe a v pohlaví prirovnať muože, prirovná sa, na pr. žena kramárka, Ňemkiňa kupcová, paňi majstrová atď. Keď medzi dve samostatnje slová, spojenje ako podstavňík a prímet, príďe stáť sloveso som alebo inšje, veďje si z ohladu pohlavja a počtu vo vípoveďi podla toho slova čo je v ňej hlavňje t. j. podla podstavňíka, na pr. tento chlapec stau sa (dávno) sirota, naši predkovja boli dobrí národ, poťešeňja roďičou sú dobrje ďeťi, Boh bou slovo a to slovo bolo Boh atď. Keď sa vjac podstavňíkou zoberje a všetkje v jednotnom počťe stoja, prímeti sa im prikladajú v množnom počťe alebo si podla ostatňjeho podstavňíka vedú, na pr. pocťivosť a dobruo meno ňezomrú (s človekom), zahumňja i zahrada vischla alebo vischli. Pri rozličních osobách zadržuje prednosť prvá pred druhou, druhá pred treťou, pri rozličnom pohlaví mužskuo pred ženskím na pr. ja a tovariš pracuvali sme (ďen i noc), ja a ti ňepopusťíme (to tak lahko), ti a tvoj prjaťel sťe jednakí, pán i paňi sú dobrí, sin a céra sú viďeďení atď. Hromadnje slová, hoc aj množstvo viznamenávajú, sú predca čo do formi len jednotnje počti a tak sa aj v Slovenčiňe s prímetmí svojimí ustavičňe spojujú na pr. ptáctvo odleťelo, ludstvo sa hrnulo, dubina ťicho šumje atď. Za ukazuvacím to, jestli sa jako podstavňík klaďje a na množstvo sa vsťahuje, stojí medzitím vždi množní počeť na pr. to sú chlapi, to sú visokje vrchi atď. Vsťažnuo čo, ako sme už hore viššje spomenuli, jestli na vjacej sa vsťahuje, ťjež množní počeť žjada, na pr. luďja čo z kostola višli, jabĺčka čo pomrzli atď. Všemeno vi, či o jednej či o vjacej osobách sa užíva, prímet slovesní žjada v Slovenčiňe vždi v množnom počťe: vi sťe staďjalto preč odišli (a slova sťe mi ňerekli), prímet ale prídavnjeho mena, ak sa len o jednej osobe berje, vždi len v jednotnom počťe, na pr. vi sťe dobrí chlap, vi sťe pracovití človek atď. Počti základnje od peť do ťisíc považujú sa hňeď ako prídavnje, hňeď ako samostatnje mená a podla toho rozličňe sa spojujú. Ako prídavnje muožu stáť len pri osobních mužskích, ako samostatnje muožu stáť i pri tíchto, pri inších ale všetkích tak stáť musja. V prvej prípadnosťi je prímet slovesní v množnom počťe, v druhej len v jednotnom a v ňijakom pohlaví na pr. pjaťi luďja tu boli, šjesťi sinovja sa ďelili, dvanásťi kňazja stáli (okolo oltára) atď. ale peť luďí tu bolo, šesť sinou sa ďelilo atď. Prvuo je víznamňejšje, vážňejšje, bo tam je podstavňík inšje samostatnuo meno, tuto ale podstavňík je samí počeť. S inšimí všetkimí sa počti menuvanje na tento druhí spuosob berú, a tak peť žjen klebeťilo, seďem dňí (od toho času) sa minulo atď. Sto sa či pred osobnimí mužskimí či pred inšimí vždi len ako samostatnuo považuje a podla toho spojuje: sto mužou tu stálo, sto pluhou oralo atď. Práve takto sa spojujú samostatnje, prídavnje a aj všemená počeť ňeurčití viznamenávajúce: hromada, moc,.sila, mnoho, málo, kolko, tolko, dakolko, volakolko, dačo atď.: mnoho luďí (morom) padlo, tolko sňehu sa navalilo, hromada luďí sa zbehlo atď. ale aj zbehla. Keď prímet v tíchto prípadnosťach zo slovesa biť a z prídavnjeho alebo inšimí slovamí zo slovesa vo forme odinulnamerenej záleží, prídavnuo si veďje alebo podla podstavňíka alebo podla slova, ktoruo sa podstavňíkom určuje: moc šjat bolo navešanuo ale aj navešaních, sila luďí bolo (tam) roztraťenuo ale aj roztraťeních atď. Pou i polovica sa ťjež podla inších spojuje: pou okova (vína od veselja) ostalo, polovica (domu) padlo ale i padla atď. Za ňič ako príslovkou a podstavňíkom ňeurčitím stáva prímet slovesní ťjež v ňijakom pohlaví: ňič z toho ňebolo, ňič sa ňenarobilo atď. V zapjeracích vípoveďach mislí sa sloveso zapjeracje ňijakjeho pohlavja ako podstavňík ňeurčití a jako menoslovo zaráža na meno samostatnuo, preto sa podstavňík určití s ňím v genitíve klaďje na pr. ludskej duše tam ňebolo, ňebívalo tam ňikdi zljeho človeka, ňezasjalo sa tam ešťe dobrjeho semena atď. Prídavních ňeurčitích mjen Slovaňja ňemajú, vímuc len dlžen dlžna, dlžno, rád rada rado, a snaď i hoden, hodna, hodno, ostatňje sú všetkje určitje. Tjeto ňeurčitje ňemuožu biť aňi ňevlastnimí alebo zástupňikamí podstavňíkou ale sú len vždi prímeti, ako aj v Českom nárečí všetkje ňeurčitje prídavnje mená: ja som bou dlžen, ti si bola dlžna, panstvo je dlžno, rád som bou, raďi sme boli atď. V zloženích počtoch ak menší na predku stojí, tento sa ňeskloňuje ale len vetší, jestli že ale vetší predchádza, skloňujú sa oba, ale len vtedi keď sa jako prídavnje považujú a na osobi mužskje alebo na ňeosobnje životnje osobních mužskích koncovku dostávajúce vsťahujú, bo v inších prípadnosťach ako podstavňíki ňeskloňenje ostávajú na pr. peť a dvacjaťi luďja a dvacjaťi pjaťi chlapi, tri a tricjaťi medveďi a tricjaťi a traja medveďi atď. ale peť a seďemďesjat chlapou, osem a osemďesjat rokou, ďeveďesjat ďeveť zlatích atď. Pred ťisíc sa skloňujú aj menšje počti ako aj ono samo, sto ale s inšimí stojac ňikdi sa ňeskloňuje, rozumje sa že pri skloňeňí ťisíc a počtou predchádzajúcich ťjež tá víminka plaťí, jestli sa na osobnje mužskje alebo na ňeosobnje životnje mužskú koncovku dostávajúce vsťahujú: seďemďesjaťi ťisíci vojaci, sto a seďemďesjaťi ťisíci chlapi, tri sto seďemďesjaťi pjaťi ťisíci luďja atď. ale seďemďesjat ťisíc vojakou, sto a seďemďesjat ťisíc chlapou, peť ťisíc osem sto štiricať peť rokou atď. Všemená osobnje ňekladú sa pri slovesách v reči našej keď bi ako podstavňíki stáť mali, bo ich naše slovesá, ako sme totiž hore viššje viložili, majú ešťe na konci a tak teda: či viďíš? viďím! kaďe sťe choďili? choďili sme (po horách), jeďja, pijú a nič ňerobja. Berú sa ale tjeto všemená do reči, keď sa na ňe duoraz položiť má: ti (mi to) urobíš? ja ťi urobím! Vi sťe bezbožní luďja! oňi sa ešťe posmjevajú! Všemeno privlastňuvacje treťej osobi svoj užíva sa aj o prvej i druhej osobe a to o osobe jednej lebo vjacej, v ostatňej prípadnosťi rozumje sa v množnom počťe, jestli sa na osobu lebo osobi podstavňíka jako prímet alebo na prímet im náležjaci vsťahuje na pr. ja som svoj pán, ti si svoja paňi, mi sme už (dávno) svoji, vi sťe už (oddávna) svoji, a ňje ja som muoj pán, vi sťe vaši atď. Keď sú ale osobi rozličnje, ňemuože stáť svoj, bo bi sa tak všetko na osobu lebo osobi podstavňíka vsťahuvalo, ale mjesto tohoto privlasťňuvacjeho všemena stojí o osobe treťej, ktorá ako predmet vo vípoveďi stojí, pri mužskom pohlaví v jednotnom počťe jeho, pri ženskom jej, v množnom počťe pri každom pohlaví ích: ja som jeho pán, ti si jej paňi, vi sťe ích slúžobňíci atď. Tu je už vsťah závisnosťi; priveďjeme to ešťe raz v druhom odďeleňí. Sloveso vo vízname odinulnamerenom s čjastočkou „sa“ užíva sa len vtedi, keď sa so slovesom ksebenamerením alebo vzájemním v tomto spuosobe v reči ňezmeťje, na pr. naroďiu sa Kristus Pán, ja sa volám Ján atď. Keď bi sa ale sloveso v takomto spuosobe so slovesamí inšjeho víznamu zmjesť malo, užíva sa sloveso odinulnamerenuo v inšom spuosobe na pr. mjesto mučiu sa, raňiu sa, hoďiu sa atď. vo vízname odinulnamerenom užíva sa bou mučení, raňení, hoďení, bo mučiu sa, raňiu sa, hoďiu sa je tak dobre aj sloveso ksebenamerenuo a v tomto zmisle sa aj napospol od národa užíva. Samostatnje lebo prídavnje mená slovesnje len vtedi sa so všemenom „sa“ skladajú, keď majú víznam ksebenamerení lebo vzájemní, pri inších sa čjastočka tá vinaháva bo jej ňetreba a tak učeňja sa, trápeňja sa, hádzaňja sa, vadeňja sa, volajúci sa atď. bo učeňja, trápeňja, hádzaňja, vaďeňja, volajúci atď. stoja vo vízname inamnamereních alebo na seba ohraňičeních činních. Užívajú síce daktorí Slováci aj v zmisle predošlom tjeto slová bez „sa“, ale sa skutočňe rozďjel robiť má a vetšina ho i robí. Samostatnje mená slovesnje slovjes na seba ohraňičeních s čjastočkou “sa“ vždi spojuvaních zadržujú a aj vipúšťajú túto čjastočku: posmjevaňja sa, rehotaňja sa, chvastaňja sa ale i posmjevaňja, rehotaňja, chvastaňja atď. V rozkazuvacom spuosobe v jednotnom počťe sa v daktorích vípoveďach druhá osoba aj mjesto treťej klaďje, na pr. pán Boh daj dobrí ďen! pán Boh vám pomáhaj! pán Boh usliš! pozdrav pán Boh! pochválen buď Ježiš Kristus! Užíva sa tento spuosob v istích vípoveďach ňje len ako rozkazujúci ale aj ako pripúšťajúci: rob ňerob, pros ňepros, všetko jedno, ži človeče lebo zhiň (ňik ťi ňepomuože) atď. Jestli že chceme dajakú udalosť predošlú živo viobraziť a tak rečeno sprítomňiť, užívame v reči našej, mjesto minuljeho času, prítomní na pr. ako to on počuje, víďe z izbi poťichúčki, beží a leťí horami dolamí, ale sotvá že tri hori prebehňe, striga ho dohoňí a naspet veďje a takto sa často rozpráva v našich povesťach národňích v prítomnom čase na mjesto predošljeho. V budúcom čase ukazuvacjeho sa na mjesto pomocnjeho slovesa buďem užíva v Slovenčiňe aj iďem na pr. buďem robiť, buďem písať, dobre sa hovorí iďem robiť, iďem písať. V prítomnom čase žjadajúceho spuosobu čjastočka „bi“ sa po slove bodaj (Boh daj) často vipúšťa: bodaj som Boží bou (je pravda), bodaj si skameňeu, bodaj skoro mrklo, bodaj sa prepadnuv! atď. A tak aj v minulom: bodaj sa bou chudobní človek na svet ňenaroďiu, bodaj si sa bou za mlaďi pominuv, lež si toto urobiť mau atď. Menoslovom prjestupním, ktoruo už samo je prímetom, sa prímet podstavňíka bez všetkjeho spojeňja k ňemu privazuje: skríknuc vibehnuv (z domu), vzdichnúc zaplakala, išjeu šuhaj pískajúc atď. Menoslovja toto viznamenáva vsťažnú prítomnosť a takto sa jako s prítomním časom, tak s minulím a budúcim zísť muože a všaďe činnosť rovno sa s tím lebo tamtím časom stávajúcu viznamenáva: iďe spjevajúc, modliu sa vzdichajúc, puojďe (na smrť) pomodljac sa atď. Menoslovja toto len vtedi sa užívať muože, keď vo vípoveďi je len jeden podstavňík, alebo ích je aj vjacej vedno ako podstavňík spojeních, jedného radu; pri rozličních podstavňíkach stáť ňemuože. Zle bi teda bolo docela povedanuo: vojaci pomodljac sa kapitáň zavolau, zbojňíci po Tatrách choďjac, Jánošík bou ich vodcom ale dobre: Jánošíka mali za vodcu, bo je tu podstavňík ten samí. Zapjeracja čjastočka „ňe“ spojuje sa v minulom so samím hlavňím slovesom, v završenom ale minulom a v budúcom so slovesom pomocním: ňechoďiu som, ňevolau som, ale ňebou som volau, ňebuďem choďiť, ňebuďem volať. Či tak lebo inakšje, v každej prípadnosťi sa prímet podstavňíku odopjera. Tak aj v slovese odinulnamerenom vždi sa k pomocnjemu stavja: ešťe ňebou napasení kuoň, ňebou ňikdi raňení (na vojňe), ďjeťa umrelo a ešťe ňebolo pokrsťenuo atď. V žjadajúcom spuosobe v prítomnom klaďje sa zapjeracja čjastočka k hlavňjemu slovesu, v minulom alebo k hlavňjemu alebo k menoslovu pomocnjeho: ňechoďiu bi som po žobračke kebi som ňemuseu, ňevolau bi som lekára kebi som ňeležau a tak aj bou bi som ta ňechoďiu kebi si mi to bou dau veďjeť, ale ťjež ňebou bis to ňikdi dostau kebi mňa ňebolo atď. Pri dvoch prímetoch podstavňíku prichoďjacich to, ktoruo sa podstavňíku odoprjeť chce, a od ktorjeho druhuo visí, sa zapjera: on ňemá čo jesť, ňechce robiť (keď ňemá čo, neje, keď ňechce robiť, ňerobí), ňechoďí v čas spávať, bou ňemilosrdní atď. a tak aj slúbiu ňedávať, vje kdo má dostať lebo ňedostať, mau ňebehať (po zime), mau ňeblúzňiť do sveta atď. Keď sa mám ňje v zmisle držaňja ale v zmisle povinovatosťi užíva, je všetko jedno či sa ono lebo sloveso pri ňom stojacje zapjera, bo v jeden pochop sa obe spojujú na pr. či rečjeme mau ňebehať mau ňeblúzňiť lebo ňemau blúzňiť je všetko jedno, ale inďe to meňí zmisel a dakďe sa práve urobiť ňemuože. Meňí zmisel na pr. ňeslúbiu dávať, ňebou milosrdní atď. bo je prvuo o mnoho tuhšje zapreňja ako toto; tam je zaprenuo vonkoncom bo hlavňí pochop je zaprení, tuto len mjerňe, ňeurčiťe; ňemuože sa zas zapreňja prehoďiť vo vípoveďach na pr. prujších: má čo ňejesť, chce ňerobiť atď. bo odpornuo aňi ňemáme aňi samovolňe odhoďenuo ňechceme. Dvojakuo zapreňja v Slovenčiňe isťí, ale len vtedi, keď sa čjastočka zapjeracja „ňe“ víslovňe dvarazi vo vípoveďi nachoďí, bo jestliže inšje slovo zapreňja na pr. ňič atď. s čjastočkou spomenutou vo vípoveďi stojí, berje sa toto v reči za isťjace a len čjastočka „ňe“ za zapjerajúcu, úhrnkom teda vípoveď zapjera. Zapjera na pr. ňikdi ňebou v kostole, ňikdo tu ňechoďí, ňič sa tu ňerobí, ňič tu nevídať atď. kďe slová ňikdi, ňikdo, ňič ako isťjace, ako dačo skutočnjeho sa berú ktorje potom čjastka „ňe“ zapjera, ale isťjace vípoveďe sú: on je ňje ňespravodliví, on je ňje ňeverní, to je ňje ňemožnuo atď. kďe jedna čjastočka zapjerajúca druhú ňičí a tak z vípoveďe isťeňja povstáva. Isťí ťjež čjastočka „ňe“ (ňje) so zapjerajúcou predložkou bez spojená, na pr. on ňje je bez Boha, on ňebou bez peňazí atď. a síce z rovnej príčini ako aj hore viššje. Ňje je ale toto isťeňja takuo a tak mocnuo ako keď sa vípoveď celkom isťjaca uveďje, lež je len medzi celkovitím isťeňím a celkovitím zapjeraňím dačo prostredňjeho na pr. keď sa rečje on ňje je bez Boha, on ňje je ňeverní, ňehovorí sa tím ešťe že bi ten samí bou celkom nábožní lebo verní, ale jeho nábožnosť alebo vernosť ešťe ňje je celkom známa, istá, očito dokázaná. Jestli sú dva podstavňíki a čjastočka „ňe“ každjemu z ňich prislúcha, samo od seba sa rozumje, že v tedi čo sa aj dvarazi vo vípoveďi nachoďí vípoveď ňje je isťjaca ale zapjerajúca na pr. aňi ten ňenosí, aňi ten ňerobí atď. a čo je aj jeden podstavňík, ale vo vípoveďi tak rečeno dvarazi opakuvaní, čjastočka „ňe“ i dvarazi opakuvaná ňeistí ale zapjera, na pr. ňevje že ta ňemá chodiť atď. Zo spojak je „a“ pripojujúce ale aj ukazujúce spolu, „i“ len pridávajúce na pr. i muž i žena, meč i šišak, misleli si že je ňezdraví a on dobre behá, a ten človek to ňezaslúži atď. alebo utracuje i prvú hlásku a hovorí sa často len lebo. Čím stojí v predku prvej, tím v druhej polovici vípoveďe: čím vetší kríž tím bližšje ňebe atď. hoc, hoc aj, čo aj, trebas, užívajú sa pripúšťivo a stoja v predních vípoveďach, na ktorje ale, nuž, predca v zadních vípoveďach nasleduje: hoc aj puojďe nuž ňič ňespraví, čo aj vje ale ňepovje, trebas bi sa človek kolko napínau, to predca ňevikáže atď. V zadních vípoveďach sa čjastočki aj vipúštavajú: čo aj vje, ňepovje, hoc aj slubuje, ňeviplňí atď. ako (jako) stáva na predku prvej polovice, tak na počjatku druhej polovice vípoveďe: ako robiu, tak mau (čertu slúžiu, čert ho vzau), ako prišlo, tak odišlo. Ale sa tento vsťah i obracja a tak položí sa do predku a na to nasleduje ako: tak zmiznur ako kameň keď do vodi hoďí atď. V tomto zmisle mjesto ako klaďje sa i sťa: tak zmiznuv sťa vjetor atď. lebo zamjeňajú sa s „bo“ vo vípoveďach: ňepuojďem lebo prší alebo ňepuojďem bo prší atď. lež stáva v strjedku ale i na počjatku vípoveďe: mi sme chceli lež on ňechceu, mi sme boli smutní, lež on plakau, ale i lež (kím) on príďe mi sa rozíďeme atď. teda zavjera vípoveďe: keď teda je tak, nuž dobre, teda tak? teda len predca ňepuojďe? a tedi (vtedi) užívajú sa najvjac ako príslovki o čase. Odďeleňja 2huo. Slová v odvislom staňí vo vípoveďi. ---------------------------------------------------------------- V predošlom odďeleňí obzerali sme slová samostatňe stojacje t.j. podstavňíki a jako si inšje slová, keď vipoveď v takomto staňí ostať má, podla ňich vedú, teraz už musíme obzerať tje vsťahi, keď slová a podstati ňimí predstavuvanje túto samostatnosť utracujú, na druhje puosobja a zas na seba puosobiť dajú, tím jedne od druhích odvislimí sa stávajú a v takomto vsťahu sa spojujú. V samostatnom položeňí stoja slová v nominatíve a vokatíve, v inších pádach naproťi sú v spojeňí odvislom, musíme teda teraz prezerat kedi, v akích okolnosťach a pod akimí víminkamí slová do tíchto pádou prichoďja. Pred všetkím ale inším poznamenávame že aj v tomto odvislom staňí samostatnje slová zostávajú pre prídavnje, či sú oni už vlastnje prídavnje lebo slovesnje lebo počti alebo všemená, keď sa tak ako prídavnje berú, z ohladu počtu a pohlavja určujúce na pr. z maznavjeho chlapca málo čo buďe, prišli k velikej skale, vjetor veje zo štiroch (štír) strán sveta, v tomto mesťe slúža v sjedmich kostolach službi božje, ktorjeho pána máťe? atď. Počti, ako sme spomenuli, rjaďa sa ťjež podla samostatních mjen a zaroveň prídavním vo všetkích odvislích pádach sa skloňujú: z pjaťich chlapou sa on sám vibrau, k pjaťim svojim prjaťelom prehovoriu, s dvacjaťimí ďelamí k mestu priťjahnuv atď. Dakedi zrjedka ostávajú počti od peť počnúc aj v tíchto pádach ňeskloňenje: z ďesať zlatích mu jeden ostau. Ňeskloňujú sa ale počti v akusatíve keď sa na osobnje mužskje alebo na ňeosobnje životnje mužskích koncovku dostávajúce ňevsťahujú, na pr. mám peť domou, seďem ďjevok atď. skloňujú sa ale aj v tomto páďe keď do spomenutjeho vsťahu prichoďja: pjaťich mláďencou vzali z ďeďini za vojakou, šjesťich medveďou zastreliu atď. Ale i v tejto prípadnosťi muožu ostať v tomto páďe bez skloňeňja: peť mláďencou vzali atď. Sto sa v nadrečeních pádach a aj v rovních ako prídavnuo ňikdi u nás neskloňuje: zo sto chlapou dvacjaťi sa vibrali, k sto zlatím priložiu šesť atď. Ako samostatnuo má svoje skloňeňja, o čom hore viššje je rečenuo. Osobnuo všemeno seba, jako sme hore viššje viďeli, ňemá rovních pádou a preto ňikdi ňemuože prísť do reči ako podstavňík. Zaroveň všemenu privlastňuvacjemu treťej osobi svoj užíva sa ono ňje len o treťej osobe, ktorej vlastňe patrí, ale aj o prvej a druhej, jednej lebo vjacej a je predmetom, na ktorí podstavňík puosobí: ja sa (seba) už aňi v tej reči predať ňedám, ti sa (seba) bráň ako vješ, ej ňedáme mi seba, vi sa (seba) poďelťe, a ňje ja ma predať ňedam, ti ťeba bráň atď. Ňič je v tom ňje ňerozumnjeho bo každá osoba muože mať seba za predmet t. j. za osobu treťú alebo sebe od inšjeho za takú daná biť (hovorím o sebe, mnoho si o sebe hovoriu). Že aj svoj o prvej a druhej osobe sa užíva, a to v ktorích prípadnosťach hore viššje sme viďeli, stáť buďe so samostatnimí v odvislích pádach aj v tomto zmisle: ja ťi dám zo svojho chleba, ti mi daj zo svojho statku, mi mu dáme zo svojho zbožja atď. a ňje ja ťi dám z muojho chleba, mi mu dáme z nášho zbožja atď. Dakďe sa síce už aj tak hovorí, ale prví spuosob je puovodňejší, dávňejší a lepší. Keď dve samostatnje mená prichádzajú do spojeňja, v ktorom jedno od druhjeho odvislím sa stáva, jedno druhuo z ohladu podstati, povahi a inších s podstatou spojeních určitosťí určuje, slovo určujúce klaďje sa v genitíve: pán ňeba i zeme, sin krála, vuola otca, čas vojni, voz sena, kus chleba, človek visokej postavi, čelaďín dobrích mravou, šuhaj sivích očú, peknej tváre, nápadňík otca. To samuo sa stáva keď prídavnuo alebo všemeno mjesto samostatnjeho stojí na pr. dačo peknjeho vám povjem, ňič tam znameňitjeho ňestojí, kdo vje čo je toho príčina atď. Lež pre tú príčinu že reč naša Slovenská, ako sme hore viššje viďeli, je na prídavnje mena velmi bohatá, v takíchto prípadnosťach často mjesto samostatnjeho a to toho, ktoruo v genitíve stojí, klaďje prídavnuo, čím sa zo spojeňja odvislosťi rovnuo spojeňja stáva. Keď takuoto v genitíve stáť majúce samostatnuo je meno osobi, prikladá sa k druhjemu samostatnjemu ňeurčituo prídavnuo meno, keď ňje, určituo: sedljakova céra, vojakov šišak, pánov rozkaz, kňazovo slovo, mesto Methodovo, matkin dar, sestrina láska, matkino požehnaňja atď. ale lipovuo, dubovuo drevo, pjesočnatí kameň, sťenovje hoďini, mlinskuo koleso, račje oko, svjatoční oblek atď. Boh a človek ňemajú ňeurčitích prídavních mjen ale len určitje, tamto Boží, Božja, Božje, toto požičanuo od lud ludskí, zrjedka človečí, preto sa aj hovoriť musí: sin Boží, Božja vuola, prikázaňja Božje, ludskí hlas atď. I pri tích osobních, ktorje majú ňeurčituo prídavnuo meno, berje sa k samostatním určituo vtedi, keď sa ňje jedna osoba ale všeobecnosť pochopu v sebe zavrenjeho viznamenať chce: panskí statok, kňazskje reči, sedljacke roboti, král Českí, chlap obrovskí atď. Keď sa osoba ešťe jednim samostatním alebo prídavním menom určuje, musí len s druhím samostatním menom spojená ostať v genitíve: sin velkjeho pána, Ňitra, sjedlo krála Svatopluka, mesto svatuo Methoda apoštola. Daktorí Slováci i v takejto prípadnosťi užívajú prídavnuo: nášho pánov statok, našej matkin dar, hovorjac, ale sú tjeto vípoveďe zmeťenje. Zvlášne vípoveďe sú: škoda ťa biť, škoda šuhajca, škoda našej dobrej matki atď. Počti od peť počínajúc, keď v nominatíve a akusatíve stoja a ňeskloňujú sa, jako samostatnje mená žjadajú genitív: seďem huor a seďem vuod, ďesať zlatích, dvanásť chlapou, peďesjat slivák atď. I tje slová, ktorje ňeurčitú dajakú kolkosť viznamenávajú, s tím pádom sa spojujú, ako : mnoho, málo, vjac, meňej, ňječo, dačo, kolko, tolko, ňjekolko, dakolko, dosť, trochu, moc, sila atď. mnoho, málo ríb je v tích potokach, vjac dobrjeho ako zljeho je pri tom človeku, kolko hláv tolko rozumou, daj mi dačo peňazí, aňi trochu rozumu ňemá ten človek, moc ludstva sa nahrnulo do kostola, sila luďí tam stojí atď. Všetko sa považuje ako prídavnuo a preto sa aj tak spojuje. I vtedi sa klaďje genitív keď sa len čjastka istej hmoti lebo predmetu berje a rozumjeť má: daj mi chleba, nalej mi vína, nameraj mi zbožja, čerešjeň, jabĺk, naváž mi mesa, narobiu kriku, bolo tam luďí atď. bo genitív práve tento vsťah, ujímaňja z podstati, viznačuje. Rovním spuosobom sa genitív klaďje keď sa predmet z ohladu svojej dĺžki, šírki, víški, tlstosťi určuje: zdĺža jednej míle je tá cesta, sšíra jedneho dobrjeho suda je tá pec, zvíša chlapa bola na potoku voda, stĺšťa chlapa je ten strom atď kďe zdĺža, sšíra, zvíša, stĺšťa sú starje samostatnje mená dĺž, šír atď. v spuosobe dávneho skloňeňja. Mnohje prídavnje mená žjadajú ťjež genitív: účastní, blízki, hodní, chťiví, milovní, plní, povedomí, sití, žjadosťiví na pr. účastní statkou rodičovskích, blízki smrťi, hoden dobrjeho slova, milovní ovocja, plní dobroti človek, povedomí si je zlích skutkou, síti (sití) chleba , žjadosťiví chleba atď. Mnohje ktorje sa pred tím bezprostredňe s genitívom spojuvali, teraz sa už len s predložkou s ňim alebo s druhím pádom spojujú, tak hovoríme už teraz len: on je citedlní na krivdi, bedliví na svoje práce, ďalekí od mostu, pilní v svojich prácach, slobodní od hrjechou atď. a tjeto dakedi všetkje s genitívom stávali. Tak sa vec má aj s druhimí i treťimí stupňamí prídavních, teraz ích už len s predložkou s druhím samostatním slovom v genitíve lebo v akusatíve užívame a predtím sme ích s genitívom samostatních bez predložki kládali: ja som vetší od ťeba, tis menší odo mňa, horší od čerta, od všetkích inších lebo nad inších múdrejší, višší nad ňeho, nad obra višší, zo všetkích najmúdrejší, zo všetkích chlapou najsmelší, medzi ňimí najvišší, najmúdrejší atď. V zapjeracích vípoveďach, ako sme to už aj hore viššje spomenuli, mislí sa sloveso zapjeracje ňijakjeho pohlavja ako podstavňík ňeurčití a tak ako meno samostatnuo, a preto sa druhuo meno samostatnuo pri ňom stojacje v genitíve klaďje: ňjeto ďivu, ňjeto tam žjadneho ovocja, tam ňebolo ňikdi požehnaňja, blázňi hovorja v srdci svojom že ňjeto Boha atď. Sloveso označujúce čistú bitnosť som stojí ťjež s genitívom, vlastňe jeho podstavňík, keď sa tohoto povaha a inšje určitosťi opisujú: som dobrej misli, on vždi bou dobrjeho srdca, ten statok je velkej ceni, on je dobrích mravou atď. I mnohje inšje slovesá spojujú sa s genitívom a menovito slovesá zapjeracje keď ňeúďelnosť v dajakom predmeťe viznamenávajú alebo keď sa na celkovitosť predmetu pri ňích stojacjeho lebo na určití viznačení predmet ňevsťahujú ale len na čjastku lebo odďjel jeho: ňemá rozumu, ňemá všetkích doma, to ňemá hlavi aňi peti, ňepredáťe masla, ňekúpiťe sira, samjeho chleba sa ňenaješ, ňemá žjadnej hanbi, naljať vína, ale ja ňepredám moje hruški, ja ňekúpim váš sir, ňeviďím ešťe tje vrchi, ešťe som ňezožau muoj jačmeň a moje žito. Kďe teda predmet bližje sa určuje a viznačuje, sloveso čo aj zapjeracje, ňemá genitív ale má akusatív. Na predmeti ňeurčitje a bližje ňeoznačenje ňemuože sa bezprostredňe puosobiť, preto takjeto slová v pripomenutej prípadnosťi ňestoja aňi pri slovesách inamnamereních inakšje zapjeracích, pri ktorích je činnosť skutočná vždi zaprená, v akusatíve, paďe tom, na ktorí činnosť prechoďí, ale len v genitíve, páďe k činnosťi podstavňíka slovesnjeho sa zbližujúcom, k ňemu pristupujúcom. I druhje slovesá isťjace berú genitív vtedi, keď činnosť v ňich viznamenaná len na jeden ďjel predmetu pri ňich stojacjeho a ňje na ích celok sa vsťahuje: dovezli nám drevo, navozili kameňja, nakopali zlata a strjebra, nacabrau orechou a odišjeu, nadau mu bláznou, užiu dobrích vecí, dodau mu chuťi, našťjepau dreva, nalapau ríb, narobiu mu práce. Moc najme slovjes na seba ohraňičeních so všemenom „sa“ zlúčeních s genitívom sa spojuje: bojím sa Boha, hanbím sa statočních luďí, varuj sa všetkjeho zljeho, ten zločiňec dopusťiu sa zradi, napiu sa vodi, nažrau sa mesa a naslopau sa toho bezbožnjeho nápoja pálenki, dožiu sa zlej poťechi zo svojich sinou, pítau sa seba (sestri), píliu sa svojej práce atď. K takímto genitív žjadajúcim slovesám i tje patrja, ktorje z inamnamereních pomocou všemena „sa“ nasebaohraňičenje sa stávajú: raďiu sa múdreho muža, dovolau sa človeka, držau sa kusa dreva, zlích kamarádou, kdo sa topí britvi sa chitá, dopusťiu sa velkej bezbožnosťi, spusťiu sa Boha, dočkau sa úradu atď. Zrjedka kedi inšje nasebaohraňičenje s genitívom sa spojujú: ubíva dňa, pribíva noci, napadalo sňehu, dožili sme sa zlích časou, poprjať dakomu šťesťja, roboti, žjadať dobrjeho zdravja, skúsiť sveta, prosiť vína, povšimnúť si dobrej radi, záviďjeť dakomu bohatstva, ujau sa siroti. Poprjať, doprjať, žjadať, skúsiť, prosiť sa len v daktorích vípoveďach s genitívom, v inších s akusatívom spojujú, v ktorích prípadnosťach považujú sa docela jako slová inamnamerenje, na pr. ja ťi poprajem, alebo doprajem dobrú žatvu, ja bi som ťi poprjau dobrjeho prjaťela a opatrovnú gazďinú, žjadam ťi šťastlivú cestu, žjadam ťi dobrí rozum, skúsim toto ďjevča či je porjadno, prosím kus chleba a pohár čerstvej vodi atď. Príčina, pre ktorú sa vipočítanje slovesá a ešťe daktorje inšje s genitívom spojujú, je už hore viššje oznámená. V Češťiňe sa mnoho slovjes nasebaohraňičeních a aj inamnamereních s genitívom spája, u nás ale takje žjadajú najvjac akusatív a krem vipočítaních málo ich je vjac s genitívom sa spojujúcich. Mnohje potom ešťe samostatnje a na mjesto tíchto stojacje prídavnje, počti a všemená, moc k tomu slovjes spojuje sa s genitívom pomocou predložjek. Običajňe sa síce hovorjeva že predložka ten lebo inší pád za sebou ťjahňe, ale pravda vo veci je, že slovo k tomu lebo inšjemu pádu sa ťjahnucje abi sa s ňím spojiť mohlo tú predložku berje, za ktorou pád, s ktorím sa spojiť chce, stáva. Pravda táto staďjal visvitá že, sloveso bez predložki v spojeňí alebo ešťe teraz alebo dakedi s dajednim pádom užívanuo aj s predložkou najvjac k tomu samjemu pádu sa pripojuje, s ktorím sa prú bez predložki spojuvalo alebo ešťe spája, na pr. zbaviu ho smrťi, sprosťiu ho dlhou, dobehnuv, mesta, prišjeu mu do domu atď. s predložkou: zbaviu ho od smrťi, sprosťiu ho od dlhou, dobehnuv do mesta, prišjeu k ňemu do domu atď. Genitív stáva za predložkamí nasledujúcimí: u, do, z (zo), od, bez (bezo), konča, krem, kroz, okolo, podla, vedla, pomimo, spoza, spopod, spomedzi, više, ňiže (poviše poňiže) na pr. u nášho suseda, u ďeďinskjeho sudca, do zámku, do zahradi, do noci, do smrťi, pusťiu sa do plaču, čo ma do toho, z Trenčína, z mesta, z ďeďini, z očú mu prišlo, kdo z koho ten z toho, z jara, z rána, obviňuvať dakoho z bezbožnosťi, zo skali ťečje voda atď. od Boha, slovo od slova, od toho času, od starodávna, bez hlavi, bez strachu, bez starosťi, on je bez seba, bez konca, bezo mňa atď. konča nuoh, konča hlavi, atď. krem duše ňičoho ňemá, okrem troch ňikoho tam vjac ňebolo, krem žartu, kroz tej veci som prišjeu, kroz platu sa k vám domáham atď. okolo mosta, okolo ribňíka, okolo mňa okolo pňa, okolo ďevjatej hoďini, podla zákona, podla običaja, vedla cesti, vedla mosta atď. prešjeu pomimo domu, pomimo kostola, spoza hori slnko kuká, spoza domu vibehnuv atď. spopod skali voda vivjera, spopod mosta ptáčik vileťeu, spomedzi všetkích najlepší, spomedzi rákoša vibehla atď. više sili urobiu, više troch zlatích ňič ňedám, više chlapa bola voda, ňiže troch zlatích ňespusťím, ňiže nášho domu atď. poviše Trenčína, poňiže našej role atď. Predložki tjeto vílučňe mávajú za sebou genitív, predložka „za“ máva ťjež za sebou genitív ale i druhje pádi. Príkladi druhích pádou dolu ňižje uveďjeme, tuto len príkladi stávaňja jej s genitívom: za ňašej mladosťi, za starích časou, za toho pána, za Svatopluka krála Ňitra prekvitala, za rána atď. Krem toho žjadajú i daktorje príslovki, keď sa jako predložki užívajú, genitív. Takjeto sú už aj krem, okolo, i pomimo, bo aj bez pádou v reči stávajú: ňedám ťi, okrem ak mi slúbiš, ljetau okolo ako šarkan, prebehnuv pomimo a ňezazreu nás. K takímto ešťe hňeď ako príslovki hňeď ako predložki užívaňím patrja aj mjesto, blízko, hore, dolu na pr. mjesto seba dau chlapa na vojnu, mjesto zábavki učí sa, blízko ďeďini, hore Váhom dolu Váhom plače sestra za šuhajom atď. ako príslovki: mjesto abi sa učiu sem tam behá, už bou blízko pri dome a ešťe sa vráťiu, a tam hore na doliňe fijalka prekvitá, všecci šli dolu, len on sám hore ostau atď. Genitívom sa aj čas určuje ale len v málo vípoveďach: toho istjeho dňa, predošlej noci, pominuljeho roku, tíždňa atď. običajňejšje berje sa k tomu akusatív. Datív stáva za daktorimí samostatnimí: on je tomu vina, on je počjatok a puovodca všetkjemu tomu zljemu (ale aj zljeho), škoda tomu mladjemu človekovi hňiť v zemi, až buďe zime koňjec, on mu je dobrí prjaťel lebo ňeprjaťel atď. Potom žjadajú datív ťjež dosť mnohje prídavnje mená: blízki, možní, milí, napomocní, platní, podobní, poslušní, povďační, ňeprjaťelskí, potrební, príjemní, rád, rovní, snadní, ňesnadní, škodliví, užitoční, verní, vzácni: on je blízki smrťi, jemu je to ňemožnuo, ten chlapec je velmi milí svojmu otcovi, dobrí prjaťel je napomocní prjaťelovi, to mu buďe ňeplatnuo, tento človek je nášmu susedovi podobní, poslušní otcovi, povďační som vám za to, on mi bou vždi prjaťelskí, ňeprjaťelskí, táto rada ťi je užitočná ale aj potrebná, táto novina mi je príjemná, rád som tomu ako ňevjem čomu, títo braťja sú si rovní, je jeden rovní druhjemu, to je vec ňeskúsenjemu velmi ňesnadná, zelina lichve škodlivá, do smrťi mu verní ostau, takí hosťja sú nám vždi vzácni atď. Daktorje sa už z tíchto i pomocou predložjek s datívom spojujú: on bou k ňím velmi prjaťelskí, blízki k svojim prjaťelom a daktorje, ktorje sa za starodávna bez predložki celkom s datívom spojuvali, teraz už na čisto len pomocou predložjek s ňím do spojeňja prichoďja: pán dobrí na svojich poddaních, dakďe aj dobrí svojim poddaním, milosťiví na svojich luďí, schopní, spuosobní ku všetkjemu, príveťiví ku každjemu človeku. Do spojeňja s datívom prichoďja aj mnohje slovesá, a síce s datívom alebo osobi alebo veci, slovesá ako ňeosobnje užívanje: chce sa mi vodi, všetko sa mi odňechcelo, lúbi, zdá, pozdáva, páči, viďí sa mi, padlo mu (do oka), zlihalo mu, zhnusilo sa mu, svedčilo mu to, patrilo sa mu atď. Často sa aj v Slovenčiňe spojuje sloveso biť (som) iďem s datívom: velmi zle mi tam bolo, už mi iďe na šesnásti rok, už je tomu ďesať rokou čo som moju vlasť ňeviďeu, bolo mu ta ňechoďiť, bolo sa jej ňevidávať, bolo mu vzjať keď sa mu dávalo, vezmi ma, buďem ťi na dobrej pomoci atď. Mnohje inšje slovesá nasebaohraňičenje alebo ňeúplňe inamnamerenje: ujisť hanbe, povstať dakomu do očú, ufať sa dačomu, ďiviť, čuduvať sa dačomu, klaňať sa Bohu, raduvať sa jaru, porozumjeť tej veci, (časťejšje tú vec), prihovárat sa dakomu, smjať sa, posmjevať sa bláznom, ťešiť sa daru, veriť učiťelovi i každjemu slovu učiťelovmu, spad ňajisť každej veci, otvoriť dakomu dvere, ublížiť susedovi, prekaziť proťivníkovi v dačom, skočiť dakomu do reči, záviďjeť dakomu šťesťja, dúchať dakomu mjesto, bráňiť sa ňeprjaťelovi, dať si žilu seknúť, ňedať sa ňikomu prevládať, premuocť, ňedá tomu vetru na svoje ďjeťa zavjať, ňedať darmo ležať svojim peňjazom. Dakedi aj dva datívi sú pri slovese v običaji: dám si šati spraviť krajčírovi, keď si on (ten národ) takjemu čudákovi dá ubližuvať, ale keď ňje je datív všemena „si“ lež inší datív osobi, zrjedka kedi sa dva datívi pri slovese užívajú, bo bi staďjal dvojzmiselnosť povstala na pr. mjesto on dau svojmu sinovi takjemu človekovi ubližuvať hovorí sa: on dau svojmu sinovi od takjeho človeka ubližuvať atď. Mnohje slovesá, ktorje sa pred tím s datívmi bez predložki užívali, teraz už len s predložkou s ňím alebo s inším pádom stoja: prirovnau ho k svatjemu, dakedi aj prirovnau ho svatjemu, priviknuv na ten život, už odviknuv od toho života atď. V Češtiňe učím a učím sa je ňeúplňe inamnamerenuo a spája sa s datívom, u nás ale je úplňe namerenuo a preto vždi akusatív berje. Datív stáva vždi za predložkami: k, (ko ku) proťi (oproťi, naproťi) vústreti: k dobrjemu prjaťelovi som prišjeu, k ňim si zastau, ko mňe ňemá dúveri, ku kostolu sa obráťiu atď. proťi každjemu repce, on šjeu proťi noci, loď oproťi vetru plávala, naproťi tomu ja ňič ňemám atď. Zle sa užíva proťi tam kďe bi „k“ stáť malo, bo prvuo celkovituo naproťi postaveňja, druhuo len zbližuvaňja sa k predmetu značí, na pr. zle je rečenuo: proťi ňemu sa dobre držau, bou naproťi ňemu príveťiví, ale rjecť sa má k ňemu sa dobre držau, k ňemu bou príveťiví, lež zas proťi ňemu horliu, proťi ňemu bojuvau dobre. — Vústreti vinsť prjaťelovi, čakaním hosťom atď. Akusatív žjadajú všetkje inamnamerenje slovesá: sestra velmi lúbi brata svojho, biu ho čo sa len doňho zmesťilo, chiťiu ptáka, voda doňjesla roztrhanje mlini, vikrmiu ho, vjetor ho zavjau. Kďe a v ktorích prípadnosťach sa inamnamerenje lebo ňeúplňe, inamnamerenje s genitívom lebo datívom spájajú, viložili sme hore viššje. Všemeno „sa“ pri slovesách stojacje je ťjež vlastňe akusatív. — Tento pád majú pri sebe aj daktorje nasebaohraňičenje slovesá na pr. bolí ma hlava, svrbí ma ruka, na rukí ma ozjaba, to ňestojí dobruo slovo, dobrú reč, tá kňiha stojí šesť zlatích atď. Navjacej sa ale nasebaohraňičenje pomocou predložki s tímto pádom spojujú: žaluje sa na hlavu, ponosuje sa na zlje časi, pametau na mňa aj v cudziňe, verím v Boha, hráva sa na karti, o ňič sa ňestará, mislí vždi na svoj kraj atď. Akusatív ťjež určuje čas: celí rok tam bou, tri roki do školi choďiu, zajtrajší ďen to máš urobenuo, pominulú noc horelo, predošlí mesjac bola ešťe velká zima, večer ťi dám slúbenuo, takej radosťi už tam dávno ňebolo ako dňešní ďen. Mená jednotlivích dňí užívajú sa najvjac s predložkamí: v ňeďelu, v ponďelok, v utorok, v stredu atď. zrjedka bez predložjek: to bolo stredu keď som ťa viďeu, sobotu buďe pekní čas. Mená mesjacou užívajú sa len s predložkou v lokáli. Akusatívom sa ďalej určuje mjera, váha a jako sme hore viššje viďeli aj cena: tri rífi širokí, peť sjah dlhí, dva centi ťažkí, váži seďem funtou atď. ale pri mjere sa často už aj predložki užívajú: širokí na peť sjah, na chlapa (t.j. zvíša chlapa, tak visokí ako chlap) napadlo sňehu atď. Prídavnuo dlžen spojuje sa ťjež s akusatívom: dlžen nám je tri toljare, vikŕmenú hus, peceň chleba atď. Predtím sa isťe aj prídavnje mená krem spomenutích s akusatívom spojuvávali, teraz už ale len s predložkou s ňím lebo s inším pádom stoja: bedliví na gazdovstvo, starostliví o svojich roďičou, bohatí na rožnú lichvu, na nohu kulhaví, slepí na oko, na rozum potrestaní, na žalúdok zdraví atď. Pri slovese stoja dakedi aj dva akusatívi: ten dom ho stáu šesďesjat ťisíc zlatích, običajňe sa ale v takíchto prípadnosťach v inších obratoch reč vislovuje Akusatív stáva za predložkamí ces (pres), pre vílučňe, na pr. išjeu šuhaj ces horu, ces dom, ces dvere preleťela strela, pres rjeku sa prevjezou, pres vrchi prebehnuv, pres most prešjeu atď. Ces sa užíva običajňe o prjechoďe vnútornom, pres povrchnosťou. — Pre ťeba ňemuožem ňič robiť, pre pána som doňjesou šati, bež pre víno, pivo, pre samú leňivosť hladom mrje atď. Krem toho s akusatívom stávajú predložki ale ňje vílučňe: o, v (vo), po, na, pod (podo), popod, nad (nado), ponad, medzi (pomedzi), pred (predo), za, poza, z: o otca sa stará, o slová sa hádau, o valašku ma pripraviu, o strom zavaďiu, o stĺp sa opreu, o zem ho rúťiu, prišjeu o zdravja a o všetko, prišjeu o chljeb atď. verím v Boha, vo zvik to prešlo, v karti, kolki sa hrať, v posmech ho obráťiu, v ňeďelu, v ponďelok, v samú noc prišjeu, vedno (v jedno) sa zišli atď., po pás broďiu po voďe, po hlavu padnuv do vodi, po dve noci už bou hore, išjeu po vodu, až po tento dom bežau atď. pod okno prišjeu, pod strom si sadnuv, podo mňa hodťe slami atd. popod most preljezou, popod samí dom si sadnuv, popod samí ten buk zakopau peňjaze atď. nad chlapa je višší, nad sňeh belší, nado dvere to položiu atď. ponad horu privalili sa chmári, ponad kostol leťeu, ponad dom vihoďiu atď. prišjeu medzi ňich, medzi žobrákou to rozhoďiu, medzi lud pusťiu ten hlas, pomedzi vojakou prešjeu, pomedzi ženi prebehnuv atď. pred dom si posedali, pred krála ho privedli, on to vzau pred seba, predeň si sadnuv, predo mňa si ňestávaj atď., za to ňič ňedám, zaň ňestojím, za rok, za ďen, za hoďinu, vjedou ho za ruku, za nos ho ťjaha, za šesť groší to kúpiu, za dukát ňepuojďem, za ťeba ňestojím atď. poza dom sa skriu, poza bučki choďí, poza horu mračna sadli atď. z osem zlatích som mu dlžen, z petnásť ovjec sa tam zimuje, z holbu piva mi doňes atď. S lokálom sa bezprostredňe už žjadne slová ňespájajú ale len pomocou predložjek. Predložka, za ktorou tento pád vílučňe stáva, je pri a druhje s ktorimí sa schoďí sú: o, v (vo) po, na: pri rjeke bíva, pri stole klačí, pri prsach má maluo ďjeťa, on je ňje pri rozume, pri peňjazach, pri sebe atď. o tom potom, o kom je reč, o Jakube, o Jaňe, o jednej nohe klunckau, on žije o voďe, o chlebe , o jednej košeli atď. ňemáš v sveťe takjeho človeka, má ho v oku, v žalúdku si mi, čert vje čo je v tom človeku, už je v zemi, v pjaťich stolicach ňjet takjeho človeka, vo voďe sa kúpa, vo všetkom chce biť prví atď. po sveťe sa túla, čo mi je po ťebe, po horách choďí, po stromach sa ljepa, ďen po dňi, hoďina po hoďiňe, rok po roku, už je po ňom, dostau po otcovi, tá ňemoc iďe po roďe, poznať ptáka po perí a človeka po reči, po svojej hlave robí, ja to znám po sebe, po čom sa to predáva? po zlatom atď. na hore rasťje lalia, dolu na doliňe, na hlave choďiť, maj sa na pozore, na Mijave, na Bukovci, na Veťernej Porube, na kostole atď. Inštrumentál viznamenáva spuosob, prostrjedok, ktorí podstavňík k činnosťi svojej potrebuje a stáva so slovesamí lebo menoslovamí alebo aj prídavnimí: krokom iďe, behom cvalom leťí, hladom ho trápi, nožom krája, palicou bije, kosou kosí, peňjazmi vipláca, zemou zahádzať, haluški makom obsipať, valaškou rozvíjať, ňje len slovom ale aj skutkom ukázať, ísť polom jarkom, horami dolamí, žitom, bránou vichoďiť, dvermi vibehnúť, oknom vihoďiť, ústamí aj nosom mu krú ťjekla, časom prichoďí naňho traseňja, chvilamí je veselí, chvilamí smutní, plesňinou razí, pálenkou smrďí, kdo do ťeba kameňom ti doňho chlebom, očima krúťi, nohamí dupká, hlavou kíve, iskramí sipať, dubkom mu vlasi vstávali, sokolom leťí, strelou leťí, koňom beží, chvastá sa svojimí známosťamí, čo jeden skutkom to druhí klamom urobí, akím spuosobom si sa to opovážiu? mljekom nadája, namoklí vodou, sňehom zadutí, vetrom prefúkaní, hladom zmorení, kamencom ubití, naplňení vodou, nasipaní pšeňicou, zemou zahádzaní, hnojom nakidaní atď. Dakedi stáva inštrumentál pre vetšú zrozumnosť mjesto nominatíva a to keď tento ako prímet stáť má: stau sa človekom, pánom, králom, voda sa stala vínom, ňebuď bláznom, on je z ňich najmúdrejším, ja mu buďem otcom a on mi buďe sinom, cigáň ostaňe cigáňom, ukazuvau sa chudobním atď. Mjesti stáva inštrumentál aj tam, kďebi podla požaduvaňja slovesa akusatív stáť mau, ale len ako prímet podstavňíka : on ho volá králom, pánom, krsťili ho Jankom, Mišom, prezívau tú ženu strigou, urobiu sa ňezdravím atď. Inštrumentál stáva, ale ňje vílučňe, za predložkamí: pod (podo), nad (nado), medzi (pomedzi), pred (predo), za, a vílučňe stojí za predložkou „s” (so): pod stromom stojí, pod strechou, pod pokutou, každí je pod zákonom, pod zlím panstvom je poddaním zle, podo mňou dačo duňje, atď. nad ďeďinou ljetajú holubi, nad namí všetkimí je Boh, zlutuvau sa nad ňimí, nado mňou ťjež stojí vrchnosť atď. medzi tím, medzi namí a vamí ňebuďe hňevu, medzi takimí zlími luďmí ňeduojďeš cťi atď. pred domom, pred rokom, pred tím bívalo inakšje, pred dašďom uťeká, predo mnou je prepasť atď. za tou horou leží moja ďeďina, za ťebou ňepuojďem, choďí za ňím ako ťela za kravou, krok za krokom, za každím sa napiu atď. s dobrím slovom ďaleko ujďeš, už sa s ňimí rozžehnau, s peňjazmí uťjekou, s pánom Bohom puojďeš, odišjeu s hanbou, s dobrimí luďmí ňežjal žiť, so smjechom ho chceu odbaviť, tak je to so svetom atď. Keď sloveso so slovesom sa spojuje to, ktoruo od druhjeho závisí, stojí v ňeurčitom: čo chceš čítať, dám si kúpiť kňihu, lúbim poluvať, muože pršať, zoberá sa pršať, iďem spať, prestau vjetor duť, učiu ho spjevať, kázau mu kopať, staďjal je viďeť Kriváň, už ňjeto čo robiť. — Dakedi sa sloveso „je“ aj v takíchto prípadnosťach kďe ako podstavňík stojí vinaháva: už ho viďeť, treba robiť, takjeho človeka lahko poznať, to viďeť z jeho tvári, lahko povedať ale urobiť, z ďaleka počuť akísi hlas, oddávna takích vecí ňeslíchať atď. Po príslovkách, keď viznamenávajú kolkosť lebo prjestor ňeurčití, stáva genitív: mnoho kriku, málo roboti, kolko pláce tolko práce, vjacej kriku ako chlapa, blízko kostola, ňeďaleko mesta, trochu múki atď. Víkrikňíki len vtedi dajakí pád žjadajú, keď k daktorjemu članku reči patrja. Za „beda“ stojí na pr. datív: beda ťebe, beda nám, beda hrješňikom, hlaď že ho! atď. inakedi len stoja pri slovách: hej šuhajci do kola! bodaj ťa porantalo! ach! či je to hrozná vec! nono iďže! zraka! čo rozprávaš! Pri daktorích sa síce zdá, ktorje sú čistje víkrikňíki, akobi pád žjadali, tam ale slovo dajakuo je len vinahanuo, ktoruo sa primislí: nože tej soli, toho chleba atď. (vinahanuo daj lebo dajťe) atď. na, naťe, na pr. vo vípoveďach na chleba, naťe múki atď. zdá sa biť len premeňenuo sloveso jať (zajať) tu v zmisle vz-jať a jako sloveso inamnamerenuo podla tích spuosobu sa spojuje. Často sa v reči aj rozličnje slová, keď sa ích každí lahko domislí, vipúšťajú. Takjeto príkladi sme už aj hore viššje daktorje viďeli, teraz ešťe dajedne priveďjeme. Vipúšťa sa „je“ v mnohích vípoveďach: kďe robota tam chljeb, kďe ďeťi, tam starosť, strach na to pozerať atď. alebo “sú“: kďe chlapci tam ňezdobi, kďe žiďja tam ňečistota a klam atď. inšje slová ako mnoho: ale ten má peňazí! má ten bohatstva! na pomocí: komu pán Boh tomu všecci svatí, komu čert tomu ďjabol atď. Keď sa slovesá zídu, ktorje mávajú všetkje „sa“ pri sebe, krem jedneho pri druhích sa ono vinaháva: ustavičňe sa bíjali a hrízli a vaďjevali atď. Ten samí prímet pri vjacej podstavňíkach hovorjeva sa običajňe len pri prvom, a pri druhom i ďalšom sa vinaháva: on je takí hňeviví ako ti, ti si mu rovní i tvoj brat i tvoja sestra i tvoja celá perepúť atď. Z hlasu potom, s akím sa vípoveď vislovuje, i pri vinahaních dajednich slovách zmisel sa poznáva: to je človek! to je rozum! to je duša! atď. kďe či sa dobrí lebo zlí človek, dobrí lebo zlí rozum, šlechetná lebo planá duša virozumjevať má hlas a posunki pritom určujú. Odďeleňja 3ťje. ---------------------------------------------------------------- Slovosled. ---------------------------------------------------------------- Vistavjac slová vo vzájemnom účinkuvaňí jednich na druhje a jakích sa pri tomto zákonou držja, naposledok ešťe na krátko o tom porjadku v akom jedne za druhimí stoja, prehovoriť musíme. Hňeď ale z predku poznamenávame, že naša reč Slovenská čo do porjadku je velmi slobodná t. j. že ňemusja biť vípoveďe vždi do istjeho ňepremeňitelňjeho porjadku zbitje a tak rečeno sprešuvanje, ale že sa muožu slová rozličním porjadkom v reči rozostaviť a poukladať. Ňjet reči v tomto ohlaďe nad Slovanskú slobodňejšej i je táto reči sloboda duokazom živjeho a pohiblivjeho ducha národa nášho Slovanskjeho. Vo vípoveďach isťjacich podstavňík običajňe na prvom mjesťe stojí a prímet sa za ňím klaďje: pán rozkazuje, stuol prašťí, žjaci sa učja atď. Jestli že prímet slovesom som sa k podstavňíku pripojuje, toto stáva običajňe na stredňom mjesťe: on je statoční, Kriváň je visokí, Liptov je krásni, Tatri sú velebnje atď. Predmet stáva za prímetom: oťec vichováva sina a sin sa odsluhuje otcovi, potoki hučja z Tatjer a vodi ích leťja do rjek atď. Ale aj inší muože biť porjadok slov v tíchto vípoveďach: z Tatjer potoki hučja a ích vodi do rjek leťja atď. Prímet muože stáť aj na predku: najvetší poklad na sveťe je dobruo svedomja, bjedni je starí človek, atď. Zaroveň prímetu aj predmet muože na predok sa postaviť: sina lúbi matka a céru oťec, chudobnjemu je každí grajcjar drahí, maljemu človekovi je všetko visokuo atď. Keďbi sa ale na tento spuosob dvojzmiselnosť stala, podstavňík predchádza a predmet za prímetom sa klaďje: to ďjevča lúbi to ďjeťa, múdrosť previšuje učenosť atď. Pri otázkach prímet običajňe predchádza: bohatí je ten človek? sťe Vi tí dobrí ptáci? rozkazuje pán? ale aj je ten človek bohatí, Vi sťe tí dobrí ptáci, pán rozkazuje? atď. Prídavnuo meno stojí i pred samostatním i za ňím, ale običajňe na predku: dobrí človek ňepotrebuje odmeni, pracovití človek vždi si najďe robotu, dobrá zásmažka ďaleko voňja ale mrcha ďalej smrďí, ale aj: daj ťi pán Boh ducha svatjeho a rozumu dobrjeho, pomáhaj ludom bjednim atď. Odďeluvaňja vetšje prídavnjeho od samostatnjeho ňerada má Slovenčina a preto o mnoho lepšje je rečenuo: on tam padnuv do velkjeho ňešťesťja jako: do velkjeho on tam padnuv ňešťesťja. Običajňe ale ďalšje roztrhnuťja prídavnjeho od samostatnjeho Slovenčina ňetrpí. Odvislí genitív stáva običajňe za slovom, od ktorjeho visí: pán ňeba i zeme, kus chleba, nápadňík otca, úďel sina, ale aj pred ňím len že zrjedka: sveta pán, rjeki šum, ďjel hukot atď. Jedno od druhjeho sa ňeodďaluje, iba zrjedka: mnoho mi urobiu zljeho atď. Pomocnuo sloveso som stáva po hlavňom slovese, jestli že sa od ňeho vípoveď začína: viďeu som, robili sme, robili sťe atď. To plaťí aj o krátkich formách všemjen: dau som ťi, viďeu som ho, ukázau som mu, ňedám sa, drž sa atď. Vtedi ale keď sa vípoveď od všemena, spojki, alebo inšjeho slova začína, stávajú tamtje slovcja pred slovesom: ja som ťi dau, ti si ma viďeu, on si premisleu, on sa ho ňebojí, ak ťi on ňedá ja ťi požičjam, keď si tak dvoríš, nach že ťi buďe po vuoli, včera sme ťa viďeli atď. V takíchto prípadnosťach muožu sa tjeto slovcja aj ďalej od hlavňjeho slovesa postaviť, ak pritom sa zrozumnosťi ňeuškoďí: včera sme celí ďen žito žali a dňes buďeme ustavičňe len kríže skladať. Keď sa pomocnuo sloveso a všemeno „sa“ zídu, tamto stojí pred tímto: mi sme sa ňič ňebáli, vi sťe sa mu len posmjevali. Tak i „bi“ žjadajúceho spuosobu pred ňím stojí: chceu bi sa stať múdrim a ňechce sa učiť. Všemeno ale „sa“ pred krátkimí formamí všemjen stáva: on sa mu ňedá, ja sa ťi odslúžim, mi sa ho ňesprosťíme atď. Jestli že sa dve slovesá a obe v ňeurčitom stretnú, sloveso od ktorjeho druhuo visí predchoďí običajňe: ak buďem museť žobrať, ak sa buďeťe chcjeť hrať, dau kázať trúbiť, redšje naopak: ak sa buďeťe hrať chcjeť, dau trúbiť kázať atď. Určituo sloveso ťjež običajňe stáva pred ňeurčitím: iďem ležať, učiu sa spjevať, kázau sa prebuďiť atď. ale aj naopak: spjevať sa učiu, prebuďiť sa kázau atď. Čjastočka „bi“ ňebíva vždi spojená so slovesom ku ktorjemu patrí ale i k príslovkám a spojkám sa pripojuje: kamkolvek bi si šjeu, kolkokolvek bi si znau, máš sa ešťe čo učiť, či bi to ňebolo dobre? hoc bi aj tak bolo, zvíťazíme atď. Značňejšje chibi tlače. ---------------------------------------------------------------- str. 13 v r. 11 zdola za slovom vímuc má stáť dlhuo. str. 16 v r. 10 zdola teda má stáť tedi. str. 18 v r. 16 zhora nárečjamí má stáť nárečjami. str. 18 v r. 19 zhora jedni má stáť jedne a takto sa i na inšom mjesťe kďe v ňijakom pohlaví stojí má napraviť. Hovorja síce Slováci i jedni jablká atď. a hlavňja vec je tu tá že „n“ zostáva tvrduo, medzitím jedne jublká, jedne nárečja je lepšje po Slovenskí. str. 21 v r. 6 zdola zrozumiťelním lepšje zrozumitelním. str. 23 v r. 11 zhora úž má stáť už. str. 23 v r. 5 zdola za slovom pričini má stáť: str. 29 v r. 10 zdola jeďnich má stáť jednich. str. 32 v r. 5 zhora možnuo má stáť možno, tak aj na str. 47 v r. 20 zhora. str. 46 v r. 9 po slove letňí má stáť i. str. 47 v r. 10 zdola druhími má stáť druhimí. str. 56 v r. 10 zdola trváňi má stáť trvaňí. str. 64 v r. 9 zdola za slovom bíva má stáť , a tak aj v r. 10 za slovom účam. str. 68 v r. l zhora suďeme má stáť buďeme. str. 68 v r. 2 zhora bilaba má stáť silaba. str. 68 v r. l zdola prjecho-e má stáť prjechoďe. str. 89 v r. 6 zhora tri s ďesať má stáť tri + ďesať. str. 92 v r. 8 zdola Češi má stáť Česi. str. 94 v r. 3 zhora suosobu má stáť spuosobu. str. 95 v r. 6 zhora rečenuo má stáť rečeno. str. 101 v r. 6 zdola „n“ má štát „ň.“ str. 109 v r. 2 zdola ta má stáť tu. str. 110 v r. 9 zdola zavadzá má stáť zavadzja. str. 119 v r. l zdola noč má stáť noc. str. 127 v r. 11 zhora vracá má stáť vracja. str. 134 v r. l zhora má za to a ňje za i stáť: str. 134 v r. 4 zdola meďveďe má stáť medveďe a tak sa má aj na str. 157 v r. 2 zdola napraviť. str. 138 v r. 12 zhora mjesto života má stáť noža. str. 139 v r. 5 mjesto pred e má stáť pred c. str. 146 v r. l zhora vihudzujú má stáť vihadzujú. str. 150 v r. 18 zhora z predku ďeťí má stáť ďeťi. str. 157 v r. 17 zhora chapci má stáť chlapci. str. 172 v r. 4 zdola buďťe običajňe Slovák hovorí budťe. str. 176 v r. 6 zhora iďes má stáť iďeš. str. 199 v r. 1 zhora zmiznur má stáť zmiznuv. Ostatňje chibi, kďe čjarka chibí alebo je zbitočná, si každí sám lahko napraví. Prídavok k pravopisu a menotito k pravopisu predložjek „s„ a „z“ keď sú spojenje so slovami. — Ňik ňezviňí kdo i v tejto prípadnosťi podla puovodnjeho skladu písať buďe, tím vjac, že sa na tento spuosob dvojsmiselnosťi aspon v písme vihňe, ňezviňí teda keď buďe písať mjesto tam hore viloženjeho spuosobu: svazok, složiť, snášať, zkaďjal, zpoza atď. .. [#] Tak o reči našej misleu i náš slávni Bel, ktorí takto o ňej rozpráva „Neque enim (sú jeho vlastnje slová) si quid. ex vero judicare poterimus Hispanicae gravitate, majestateque; blanditie et facilitate Gallicae , Anglicae sublimitate, efficacitateque; Germanicae sensus et emphascos ubertate; lenitate ac svavitate Italicae; denique Hungaricae nostrae imperiosa illa severitate quidquam concedit: ita absolutarum est qualitatum si viri ea utantur docti, eloquentes et ad societatem nati efformatique.“ .. [#] Mnoho sa už naši učení o puovoďe tohoto slova nahádali a vec je predca tak lahká, tak na dlaňi, tak sa s povahou nášho národa zrovnávajúca, že sa nám zdá, akobi naši učení len preto všeljakí boli puovod slova tohoto vimíšlali že je vec docela tak lahká a na prví pohlad každjemu do očú bijúca. Žjaden národ ňemá takej reči ako mi, tak bohatej a rozmaňitej, žjaden ňje je tak zhovorčiví, celjemu svetu otvorení ako náš, v žjadnom sa na slovo tolká váha ňeklaďje ako v našom (v pohanstve našom slovo človeka na kameň obráťi) žjaden nemá tolko spevou a ňik tolko ňespjeva jako národ naš (slovo znamená u nás i peseň, Slovo o polku Igorove). Ale obšírňejšje o tom v historii Slovanskej. .. [#] Na obšírnom slovňíku Slovenskom pracuje druhí krajan náš, ktorí dá Boh o ňedlho na svetlo víďe. .. [#] Totobi sa len tak visvetliť dalo jestližebi sa prijalo že „c“, „š“, „ž“ sú dvojakje, tvrdje i mekkje, čo v starodávnej reči bezpochibi aj tak bolo, dňes sa ale už vjac rozoznať nedá. .. [#] Dovádzam schválňe tjeto formi na jeť lebo sú oni krásna perla našej Slovenčini, preuťešenje a velmi malovnje. .. [#] Zvuk uo, ktorí sme už hore viššje za dvojhlásku uznali, je velmi okrúhli silní a milohlasní. Je to ten zvuk, ktorí je v milohlasnej Taliančiňe v slovách na pr. nuova, nuoto (plavaňja) nuora (nevesta) suono (hlas) tuono (hrom, zvuk) a v mnohích inších. Ňemajú ho všecci Slováci, ale je čo prjať, abi ho všecci, v ktorom vlňeňja sa reči pekňe vistupuje, vislovuvať sa naučili. .. [#] Obšírňejšje o tomto všemene som rozprávau v článku mojom „O rozboru jména prídavného“ vitlačenom v 4tom zv. Tatranki ďjela druhjeho od r. 1842. Kdo jeho víznam a značeňja úplňe poznať si žjada, nech sa obráti k článku spomenutjemu. .. [#] Kdo bi o tomto obšírňejšje si čítať žjadau, ňech nazre do článku muojho v Tatranke, už hore viššje spomenutjeho. .. [#] Užívame tjeto mená pre dokonalejší víklad pochopu tíchto slov a tak pre usnadňeňje zrozumeňja jeho. Bívalje mená sú i tmavje i ňeurčitje i ňepravďivje. Ňje je lahko rozumeť, čo sú to za slovesá, tje slovesá trpnje? Je ích sila čo sa sem rátali, a v ňích ňjet aňi len zbla z trpeňja. Volám sa, pišem sa atď. sú tak rečenje slovesá trpnje a predca pochopi tíchto slov žjadno trpeňja ňeviznamenávajú. Takuo tmavuo meno je i sloveso neobojí. Jesú potom tjeto názvi i ňeurčitje, chibnje, bo slovesá na pr. choďím, bežím, hoďím atď. volajú sa slovesamí ňeobojími a tak aňi činními aňi trpnímí a kdo že tímto slovesám alebo račej ích podstavníkom činnosť odopre? Preto vivolili sme inšje mená pre tjeto slovesá a buďeme ích všaďe, kďe len buďe treba, v grammatike našej tak užívať. .. [#] Mohou bi pravda ňjekdo povedať že tak i dz i dž sú silabi, ale tu je hláska len jedna v ňedostatku vlastnjeho znaku dvoma písmenamí viznačená. .. [#] I tento príklad sem patrí. V Rušťiňe je ďiťja a bolobi tak aj v Slovenčiňe, kebi prvá dlhá ňebola. .. [#] Tjeto prikladi sem ťjež patrja. Dlhosť korennej silabi preťahuje na seba silaba koncová, ako sa to velarazi v Slovenčiňe stáva. .. [#] Daktorí naši mužja chcejú abi sa pre zmenšeňja čjarok v istích prípadnosťach mekkje zvuki ňeznačili, a to v takích, kďe sa tjeto zvuki ustavičňe mekko vislovujú na pr. „d“, „n“, „t“, pred „e“ ňemalobi sa podla ňích zmekčujúcou čjarkou značiť, koncovki nje, nja, ňeurčitje na „t“, samostatnje slová na st bi ťjež bez ňích mali sa písať atď., v čom sa mi ale pre vážňe príčiní s ňimí ňezrovnávame a síce 1) tjeto zvuki sú mekkje, čo do hlasu od hrubích odchodnje, majú teda ako sú uchu tak i oku mekkje biť, a keď bi sa čjarkou zmekčujúcou ňeznačili, oku bi boli hrubje z čoho bi už odpor povstávau 2) keď bi sa v daktorích prípadnosťach tjeto zmekčujúce čjarki viňehávali, mohli bi sa viňehávať aj v druhích, že tu ale tak všeobecňe mjesta sa určiť ňedajú, kďe bi sa viňehávať mali, daďe bi ostali a daďe bi sa viňehávali, z čoho bi len ňeduoslednost povstala. 3) Ňič ňeviďíme čo bi bolo v čjarkach odpornjeho a oku príkreho. Každuo písmo malo svoje čjarki a daktoruo až vela, prečo bi naše ťjež čjarki, keď sú treba, i vo vetšom počte mať ňemohlo? 4) Ňje je aňi to pravda, abi na pr. „d“ „n“ „t“ vo všetkích prípadnosťach pred „e“ bolo mekkuo, ňje je mekkuo na pr. v slovách ten, teraz, tedi, temer, tedáž, krásne (veci) vážne, gazďinej, švegerinej, strinej, ujčinej, matkinej, matkine (statki), sestrine (ďeťi) a mnohje inšje, museli bi sa teda už zas víminkí od pravidla porobiť. A preto naše domňeňja je abi sa mekkje vo všetkích prípadnosťach značili a tak pochibnosť o ňích, ako sa vislovujú, ňepovstávala.