Obsah

strana 64

Kultúra slova do všetkých matičných odborov*

S dátumovou pečiatkou 25. januára 1994, teda tohto roku, som dostal z matičného Martina takýto pozdrav: "Veľa zdravia a spokojnosti po celý rok Vám želá Mládežnícky odbor Matice slovenskej." — Pozdrav, aké bývajú bežné pozdravy pred nástupom nového roka, na Nový rok, sviatok, i po ňom, a predsa..., je to pozdrav vzácnejší nad ostatné. Toto pozdravné žičlivé oslovenie mi zaznievalo ako ohlas stretnutia s predsedom Mládežníckeho odboru p. Ing. Petrom Maruniakom v Prešove na gymnáziu (Slovenské národné dni 14.—15. novembra 1993), kde sme sa prihovárali vybraným študentom. — Mládežnícky odbor: reprezentant matičnej omladiny. Som rád, že sa medzi záujmovými odbormi zjavila táto, povedzme to tak, všeobecná odchýlka. Veď tento mimoriadny odbor zahŕňa perspektívu všetkých doteraz jestvujúcich svojimi záujmami a navyše, no celkom prirodzene, to osobitné, čo prináša a v dobrom charakterizuje mladosť a mladých. Pozdravujem náš Mládežnícky odbor; vidím v ňom matičné zore. A práve preto mi je pozdrav tohto odboru vzácny. Je prihláškou a záväzkom. — Prihláškou k jazyku — k našej reči a záväzkom Jazykového odboru voči mládeži v tomto okruhu národnej výchovy.

Vo vnútornom zväzku s touto prihláškou a s týmto záväzkom uvediem druhý list: pozvánku na schôdzku redakčnej rady časopisu Kultúra slova. Má dátum 20.


strana 66

decembra 1993. Oznamuje schôdzku (v pravidelne sa opakujúcom čase), ktorá má byť a potom i bola 4. januára 1994 o 10.30 v zasadacej miestnosti Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Ako prvý bod programu sa uvádza Informácia o novej koncepcii vydávania časopisu Kultúra slova. Bol to nástup do ďalšieho, už 28. ročníka tohto nášho posla spisovnej slovenčiny, informujúceho i nabádavého zachovávať a veľadiť našu reč z vlastných bohatých zdrojov. Dvadsaťsedem ročníkov! Je tu príležitosť spýtať sa, koľkí z nás tento časopis čítajú a či ho vôbec mali v ruke — koľkí z nás do neho napísali povzbudzujúce alebo kritické slovo. Je to časopis, ktorý sa rodil, liahol so zacielením na udržiavanie a naprávanie rečového zvyku a zahŕňal celkom prirodzene a kladne príznakovo i tvorbu odborného názvoslovia ako veľmi citlivú zložku našej reči. — Kultúra slova nebola vždy a celkom verná pôvodnému zámeru a vznikovej koncepcii, podľa ktorej mala rásť a účinkovať v našom každodennnom bežnom i verejnom živote. Daktoré články tohto časopisu mali taký ráz, akoby boli písané pre jazykovedcov, krátko povedané: neboli obsahovo a podaním upravené tak, aby mal z nich úžitok čitateľ so základným jazykovým vzdelaním. — Časopis sa vracia a má dôsledne vrátiť ku pôvodnej koncepcii a zacieleniu. Vonkajšok mu zostane, no znútra ho zmeníme, vrátime do prvotnej koľaje a so zreteľom na popularizačné zacielenie aj spestríme.

Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra so zreteľom na staronové poslanie Matice slovenskej v okruhu slovenčiny — ako základného znaku nášho národa, jeho ochrany a rozvoja — nadviazal spoluprácu so správou Matice pri rovnom, polovičnom podiele na vydávaní Kultúry slova. (Takáto dvojdielnosť mala prísť vari už skorej.) Príručky a jazykové rubriky nestačia s úspechom ozdravovať našu každodennú, ale i sviatočnú (umelecky zacielenú) slovenčinu. Časopisecké rubriky a rozhlasová Jazyková poradňa zmrzačene reprezentovaná dvadsiatimi dvoma riadkami! textu dva razy v týždni a popri nej Slovenčina na slovíčko (poznámočky, ktoré som si ja vyčítavo prezval na "výkriky bez ozveny"...): to je hrach na stenu. — Kultúra slova ako časopis Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra a Matice, konkrétne jej Jazykového odboru, by mal priniesť základnú zmenu v tom, že bude vstupovať do vedomia a svedomia celého nášho národa prostredníctvom miestnych odborov. Kultúra slova sa svojím dvadsiatym ôsmym ročníkom stáva časopisom našich dvoch inštitúcií. Spája si v ňom silu Jazykovedný ústav a Matica: rozprestrú v ňom a ním svoje pôsobenie po celom našom samostatnom Slovensku. Kultúra slova sa stáva ich spoločnou tribúnou. Bude privádzať slovenčinu domov, aby sa držala toho, čo vyrástlo v slovenskom


strana 67

prostredí a v neodcudzenej slovenskej hlave. O krátky čas prvé číslo dvadsiateho ôsmeho ročníka zaklope i na matičné dvere miestnych odborov a najmä na ne, bratia predsedovia. Otvorte tomuto nášmu spoločnému časopisu dvere a pomáhajte mu držať správny krok. Objednávajte si ho, čítajte ho, ale aj tvorivo ho podopierajte. Platí to aj — ba ešte nástojčivejšie — pre členov Mládežníckeho odboru. Dobré slovo bude rozsievať po celom poli nášho života.

Prihlasujme sa ku Kultúre slova cez Maticu i cez Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV v zmysle dohovoru a zmluvy obidvoch našich inštitúcií. V spolupráci na časopise Kultúra slova Maticu reprezentuje jej Jazykový odbor. Ten si za svoj základný cieľ stavia popularizáciu jazykovedných poznatkov, ich uvádzanie do života, teda do ústneho i písomného rečového dorozumievania.

Oživme si spoločne slovenčinu a prebúdzajme v nej to, čo v nej zamrelo, pridlávené nežičlivými okolnosťami, ale i našou vlastnou nevšímavosťou a nedbajstvom. Veď všetci máme voči slovenčine dlžoby. Priam bubnujúco ich pranierujú v listoch niektorí horlivci. Vyčitujú hriechy a radia, čo by sa bolo malo, čo by sa malo robiť a nerobí na ochranu a posilnenie postavenia aj sústavy nášho národného jazyka v každodennej praxi... Lenže ich prejavy takisto kričia, pýtajú si nápravu a povinnosť pozrieť sa i na vlastné brvná chýb. — Hľa, ešte raz: všetci máme čo naprávať, ale najprv si treba spytovať svoje národné povedomie a svedomie.

Budeme si prostredníctvom Kultúry slova vstupovať do jazykového vedomia a kontrolovať si ho svojím národným povedomím, ale aj ľudským svedomím. Veď práca v okruhu nápravy a obohacovania reči sa bez podpory zdravého národného povedomia nedá robiť! — A tu treba s ľútostnou výčitkou pripomenúť, že učitelia sa do nej veru nehrnú. Je to kliatba štyridsaťročnej minulosti, ktorú máme a budeme spoločne premáhať; nie kolom — povzbudzovaním. A cez túto výčitku sa vrátim na začiatok svojich poznámok. Za najdôležitejšiu povinnosť Matice, jej Jazykového odboru a Jazykovedného ústavu pokladáme upriamiť usilovanie v okruhu kultúry reči na mládež. Jej sa otvára aktívne pole i v Kultúre slova. Časopis bude mať čo povedať mladým, ale v ňom bude mať aj matičný dorast príležitosť donášať ukážky svojej cieľavedomej aktivity.

Bratia predsedovia, spolupráca, do ktorej vás privolávame, je prostriedok na ozdravenie celého nášho života.

Gejza Horák

predseda Jazykového odboru Matice slovenskej

* Tento príhovor odznel na Sneme predsedov miestnych a záujmových odborov Matice slovenskej v Šali 26. 3. 1994.


strana 68

Príhovor k čitateľom Kultúry slova

Istotne ste si, milí čitatelia, všimli, že zodpovednosť za vydávanie Kultúry slova od 1. čísla 1994 majú Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV a Jazykový odbor Matice slovenskej. Účasť Jazykového odboru na vydávaní časopisu nie je náhodná. Veď Matica slovenská si od začiatku kládla cieľ pestovaním spisovnej slovenčiny rozvíjať národné povedomie Slovákov. Už prvé stretnutie aktivistov obnoveného Jazykového odboru Matice slovenskej na sklonku roka 1992 nástojilo na tom, aby sa vytvorila vhodná platform a na výmenu poznatkov medzi jazykovedcami a úprimnými záujemcami o kultúru slovenskej reči. Takúto úlohu zvyčajne plnia dobré vedecké a popularizačné časopisy spolu s dobre organizovanou sieťou aktivistov. Náš časopis sa usiloval plniť náučné a popularizačné úlohy aj v minulosti, pravda, za ťažších podmienok.

Tri stovky matičných miestnych odborov, ktoré medzitým vznikli na Slovensku a sčasti aj medzi Slovákmi v zahraničí, isto dávajú dobrú záruku, že sa záujem o otázky jazykovej kultúry zvýši. Dúfame, že v sieti miestnych odborov Matice slovenskej nám na to vznikli veľmi dobré organizačné podmienky.

Sme presvedčení, že miestne odbory Matice slovenskej sa môžu stať strediskami živého záujmu o jazyk, laboratóriami dobrého konverzačného, rečníckeho i literárneho vkusu. Predpokladáme, že v každom väčšom miestnom odbore Matice slovenskej sa môže utvoriť skupina znalcov i nadšencov schopných nielen prijímať poznatky jazykovedy, ale aj podnecovať jazykovedné bádania, získavať podklady na dokumentovanie zanikajúcich i nových jazykových javov, na konzervovanie pokladov nárečí i kontrolu súčasného vývinu spisovného jazyka. Miestne odbory Matice slovenskej by sa mali stať opornými bodmi v programovaní jazykovej výchovy občanov, nezištnými spolupracovníkmi škôl a osvetových zariadení. Miestne odbory by mali pripútať každého, komu záleží na kultúre vysloveného alebo napísaného slova vo svojom okolí, meste, dedine. Veď starostlivosti o kultúrne dobro nášho národa nikdy nebolo dosť!

Vedomá práca s jazykom, poznávanie chýb aj skrytých predností v našej reči môže byť základom odbornej diskusie, prednášky, prípadne aj kvízov a hier, ktoré sa môžu po náležitej príprave organizovať v každom miestnom odbore Matice slovenskej. Členovia Jazykového odboru Matice slovenskej i členovia redakčnej rady Kultúry slova budú pri nich k dispozícii.

Prežili sme prvý rok samostatného Slovenska — prvý rok zodpovednosti samých za seba. Vo vedomí zodpovednosti za dedičstvo, ktoré nám zanechali


strana 69

otcovia a matky, musíme využívať všetky spôsoby na pestovanie jazykového citu slovenského človeka, veľmi oslabeného geopolitickými pomermi, v akých sa nachádzala naša krajina v ostatných desaťročiach. Musíme podporovať rozvoj modernej slovenčiny, upravovať jej dejinný tok súhlasne so zákonitosťami jej vývinu. Vyzývame všetky, najmä väčšie miestne odbory Matice slovenskej na spoluprácu s naším časopisom a s obidvoma vydavateľmi. Nech to nie je len pasívne odoberanie časopisu, ale živá komunikácia, aktívny rozhovor rovnako zúčastnených.

Blažej Belák

Čo ponúka súčasná próza spisovnej slovenčine

JOZEF MLACEK

Spisovatelia mávali veľmi čestné miesto pri vzniku spisovných jazykov. Boli ich kodifikátormi, spolutvorcami, prvými šíriteľmi aj apoštolmi. Bolo to tak inde, bolo tak aj pri spisovnej slovenčine. Pri bernolákovskej slovenčine sa v takýchto súvislostiach spomína najmä prozaické dielo Juraja Fándlyho, v štúrovskej kodifikácii rovnako veľká, ba možno ešte väčšia úloha pripadla prozaikom Jozefovi M. Hurbanovi a Jankovi Kalinčiakovi. Aj o mladšom Martinovi Kukučínovi sa vyslovilo, že svojím prozaickým dielom formoval hovorový štýl spisovnej slovenčiny a tým fakticky kompletizoval štúrovskú kodifikáciu nášho jazyka (myšlienka F. Mika). Váha spisovateľovho slova bola aj neskôr taká veľká, že vtedy vznikajúca teória spisovného jazyka pokladala tzv. dobrého autora za jedno zo základných kritérií samej spisovnosti. Je to teda opäť vysoké ocenenie úlohy spisovateľa pri formovaní spisovného jazyka. Nemožno tu však nevidieť istú relativizáciu tejto úlohy v porovnaní s predchádzajúcimi etapami. Spisovateľ sa tu vidí už nie ako tvorca celého spisovného jazyka, ale iba ako poznávací znak, orientácia pri posudzovaní jednotlivostí z jazyka, ba ešte aj tu sa tento pohľad špecifikuje — kritériom spisovnosti je iba dobrý autor, jazykovo dobrý autor.

Spomenutá zmena úlohy spisovateľa vo vzťahu k spisovnému jazyku má, pravdaže, širšie súvislosti. Jazyk netreba zakaždým kodifikovať od základov, jazyk sa okrem toho rozvíja do všetkých oblastí spoločenského života. Ak sa ešte


strana 70

niečo pred vyše polstoročím odporúčalo, aby sa spisovná slovenčina uplatňovala iba v umeleckej a hovorovej oblasti (vo všetkých ostatných oblastiach sa odporúčalo používať príbuznú češtinu), v súčasnosti slovenčina predstavuje všestranne rozvitý, na najrozmanitejšie vyjadrovacie potreby pripravený spisovný jazyk. Práve v súvislosti s touto zmenou situácie je podľa nás namieste otázka vyslovená v názve tohto príspevku: Je v takomto štádiu rozvoja spisovného jazyka ešte stále potrebné aj spisovateľovo dielo, zaváži ešte spisovateľovo slovo aj v širších súvislostiach, za hranicami vlastného diela, vlastného, t. j. umeleckého štýlu? Môže spisovateľov jazyk reálne ovplyvňovať celkovú podobu spisovného jazyka, úroveň jeho používania? Skôr ako budeme hľadať odpoveď na tieto otázky, žiada sa uviesť niekoľko dôležitých poznámok, ktoré ovplyvňujú aj celý nasledujúci výklad. Ide o tieto skutočnosti:

1. Súčasná jazykoveda zisťuje, že umelecký štýl, a teda v jeho rámci aj sledovaná próza, stratil dominantné postavenie v rámci celého spisovného jazyka, že pre súčasný rozvoj spisovnej slovenčiny sú dominantnými a určujúcimi sférami publicistická a náučno‐popularizačná oblasť (takto napr. Horecký a kol., 1989, s. 10 — už predtým napr. v príbuznej češtine vymedzil J. Chloupek ako dominantnú sféru súčasného vývinu jazyka publicistiku, Chloupek, 1978). Na tom istom mieste sa však hneď dopĺňa toto zistenie myšlienkou, že umelecký štýl funguje ako "regulujúci činiteľ vyrovnávajúci jednostrannosť pôsobenia dvoch predchádzajúcich sfér" (Horecký a kol., tamže). Teda už nie dominancia, nie takmer stotožňovanie spisovného jazyka s jazykom umeleckej spisby, ale na druhej strane konštatovanie dôležitej špecifickej funkcie tohto štýlu pre vývin spisovného jazyka aj v súčasnosti.

2. Spomínané regulujúce alebo vyrovnávajúce pôsobenie umeleckého vyjadrovania možno vidieť najmä v tom smere, že kým publicistická a náučno‐popularizačná štýlová oblasť prejavujú tendenciu po automatizovaní a schematizovaní všetkého vyjadrovania, umelecký štýl dáva vzor osobného, subjektívneho, jedinečného a niekedy hádam až neopakovateľného prístupu nielen k samej téme, ale aj k svojmu vyjadrovaciemu prostriedku — k jazyku. Obidve spomenuté tendencie utvárajú vo vyjadrovaní isté špecifické napätie, ktoré sa niekedy stáva východiskom pre rozličné inovačné postupy v jazykovej komunikácii.

3. So subjektívnosťou umeleckého vyjadrovania zreteľne súvisí aj mnohorakosť, mnohotvárnosť podnetov, ktoré táto oblasť širšej jazykovej komunikácii ponúka. Model tohto pôsobenia dobre vystihol G. Horák, keď trochu obrazne


strana 71

konštatoval, že "beletria u nás bola, je a zostane teplou hradou a vyhňou jazyka, pričom každý autor má vlastné rodné materinské zázemie a svojskú hriadku, z ktorej sa potom presádza na celonárodné jazykové pole — do spisovnej slovenčiny" (Horák, 1989, s. 7). Pochopiteľne, z jazyka spisovateľov sa nie všetko presádza do spisovného jazyka, sám jazyk a jeho používatelia si z autorskej ponuky vyberajú iba niektoré pozoruhodnejšie slová, tvary, konštrukcie, spôsoby vyjadrenia.

4. Spomenutá autorská ponuka sa dotýka dvoch stránok jazyka. Literatúra môže dávať príklad na upevňovanie jazykového vedomia ostatných používateľov jazyka, na pestovanie ich dobrého vzťahu k spisovnej slovenčine, môže teda ovplyvňovať tzv. status spisovného jazyka, ale môže priamo ponúkať aj konkrétne jazykové prvky z rozličných rovín jazykovej stavby, môže teda ovplyvňovať aj tzv. korpus spisovného jazyka. Rozlišovanie týchto dvoch stránok jazyka má v jazykovede už dávnu tradíciu, hoci celkom zreteľne, explicitne s ním počítajú až novšie sociolingvistické bádateľské postupy. Práve v nich sa uplatňuje spomenutá dvojica pojmov a termínov korpus jazyka a status jazyka (porov. napr. Radovanovič, 1986), práve tu sa začína formulovať rozlišovanie tzv. systémových, resp. vnútrojazykových noriem a tzv. komunikatívnych noriem. V tomto príspevku sa budeme venovať skúmaniu toho, čo ponúka súčasná slovesná tvorba samotnému spisovnému jazyku, jeho systémovej stavbe, vo voľne nadväzujúcom druhom príspevku sa zasa dotkneme pôsobenia súčasnej prózy na status spisovnej slovenčiny.

Pri pohľade na prvú uvedenú stránku sledovanej otázky ide teda o to, či a ako vplýva súčasná tvorba na jazykový korpus, na samotný jazyk, na jednotlivé zložky jeho stavby. Z tohto hľadiska môžeme konštatovať, že v súčasnej próze sa naozaj vyskytujú rozličné zaujímavé slová, konštrukcie a iné jazykové prostriedky, ktoré nie sú v doterajších opisoch a spracovaniach spisovnej slovenčiny zachytené. Zároveň si však treba uvedomiť, že nie všetko, čo sa vyskytne v umeleckom diele, dostáva sa aj do spisovného jazyka, že nie všetko, čo sa ukáže — ako to obrazne vyjadril citovaný G. Horák — na jazykovej hriadke istého spisovateľa, automaticky sa presádza aj do spisovnej slovenčiny. Jazyk a jeho používatelia urobia z autorských osobitostí vlastný výber a iba voľačo z takejto autorskej ponuky sa dostáva do bežného používania, do všeobecného obehu. Nám teda v súlade s témou príspevku pôjde v nasledujúcej časti o to, aby sme charakterizovali prvky, ktoré prejavujú tendenciu dostávať sa do spisovného jazyka. Začneme pohľadom na niektoré tvarové prostriedky.


strana 72

Ak sa pri starších rozboroch umeleckých textov konštatovali z oblasti morfológie najmä rozličné odchýlky od normovaných tvarov, tzv. básnické licencie, súčasná analýza ukazuje jemnejšie využívanie morfologického výraziva. Dalo by sa povedať, že ak predtým išlo najmä o rozličné posuny na rovine formy, v súčasnosti sú to skôr posuny z roviny gramatických významov. Takýchto posunov je mnoho aj v súčasnej próze, upozorníme tu však najmä na také, čo už dostávajú širšie uplatnenie.

Sloveso je v našom jazyku slovný druh s najväčším počtom gramatických významov, a preto neprekvapuje, že aj spomenutých posunov je najviac práve v oblasti slovesného vyjadrovania. Viaceré z nich sú už zachytené v našich gramatikách (posuny osoby, času, napr. vykanie, onikanie, historický prézent atď.), niektoré ďalšie ponúka práve súčasná tvorba. Na prvom mieste tu treba uviesť komplexný posun gramatických významov s hovorovým účinkom, ktorý sa uplatňuje vo vnútorných monológoch. Napr.: Mladí si odídu k moru a ty sa staraj o dom, záhradu a všetko. Príklady tohto typu zachytil G. Horák napr. v prózach Jána Beňa a hodnotí ich ako posun k druhotnej funkcii rozkazovacieho spôsobu (staraj sa — môžeš sa starať alebo musíš sa starať). V skutočnosti tu nejde iba o posun slovesného spôsobu, ale táto zmena je sprevádzaná ďalšími zmenami, najmä posunom osoby (ty sa staraj — v skutočnosti sa hovoriaca sťažuje, že sa ona má starať, teda ide o náhradu za výraz a ja sa mám, musím starať), prípadne aj posunom kategórie času (mladí si odídu — mladí si odišli).

Takéto posuny medzi gramatickými významami slovesa naozaj nie sú zriedkavosťou. Pripomeňme ešte aspoň jeden zo vzácnejších príkladov, ktorý našiel G. Horák síce u staršieho autora Jégého, ale ktorý takisto naznačuje živosť takejto tendencie: Človek ho ratuje, chcem mu pomôcť, a obluda, ešte on dá sa do teba. Príklad je vzácny tým, že tá istá osoba, hovoriaci, sa vyjadruje všetkými troma osobami, najskôr 3. osobou (človek — on), potom bezpríznakovo 1. osobou (chcem) a napokon zámennou 2. osobou (dá sa do teba — dá sa do mňa). Všetky takéto posuny sa môžu zdať ako javy iba z roviny štýlu, z oblasti individuálneho aktualizovania, no na druhej strane vo svojom súhrne signalizujú vždy nejakú novú možnosť vyjadrenia ustálených gramatických významov. Venujme však pozornosť aj niektorým ďalším všeobecnejším tendenciám, ktoré sa ohlášajú práve v našej novšej próze.

Osobitným prípadom sú posuny od neosobného vyjadrovania k osobnému, resp. uplatnenia typických neosobných slovies, ktoré dostávajú charakteristiku osobných slovies. Pristavme sa pri špecifickom uplatňovaní jedného z najtypic-


strana 73

kejších neosobných slovies, slovesa pršať. Napr. u Jonáša čítame: Nepršali starosti len družstevnému predstavenstvu, lež pršali všetkým. Tento posun možno vysvetliť na pozadí už dosť všeobecného rozšírenia slovesa pršať v platnosti osobného slovesa spojeného s jeho významovým posunom: tomu peniaze len tak pršia, lístie zo stromov už prší do záhrady a pod. Náš príklad však ukazuje, že tu ide o trochu odlišné upotrebenie tohto slovesa: zo širšieho kontextu totiž vyplýva, že tu ide o skutočné pršanie, o dážď. Jednoznačnejšie uvedený posun danej kategórie potvrdzujú takéto príklady zo sledovanej prózy: Len prš, len prš! Pršíš im starosti. — Utíš, bože, utíš, Švodovi voda haluzinku berie a ty len pršíš a pršíš. Tu už nejde o prenesenie významu slovesa pršať, ide o rozšírenie jeho priameho významu a zároveň o posun do neosobného vyjadrenia k osobnému. Spomeňme si v tejto súvislosti na jednu myšlienku z Dynamiky slovnej zásoby súčasnej slovenčiny citovanú v úvode tohto príspevku, že totiž umelecký štýl pôsobí ako regulujúci činiteľ vyrovnávajúci jednostrannosti spôsobené dominanciou publicistického a popularizačného štýlu. O akú reguláciu môže v tomto prípade ísť? Aj normatívne gramatiky už zachytávajú fakt, že tzv. osobné slovesá sa pomerne často uplatňujú v súčasnom jazyku vo forme tzv. zvratného pasíva (zvratného trpného tvaru): pracujú — pracuje sa, ideme — ide sa, čítame — číta sa atď. Spomenutý posun, hoci obmedzený iba na jedno z neosobných slovies, pravda, sloveso pre túto skupinu najtypickejšie, tu predstavuje prípad opačnej tendencie: neosobné sloveso sa uplatňuje ako osobné. Takéto posuny nachádzame u viacerých autorov, ale až širšia jazyková prax rozhodne, či sa táto ponuka všeobecne prijme a dostane sa do celého jazyka.

Doteraz sme hovorili iba o posunoch pri slovesných kategóriách, prípadne o ich dosahu na platnosť vety. V dnešnej próze však nachádzame aj také prípady, v ktorých ide o posuny medzi istými kategóriami rozličných slovných druhov. Spomeňme tu aspoň jeden príklad, ktorý takisto zachytil G. Horák, totiž Ferkovu vetu Treba tebe po Žilinách chodiť! Tu vonkoncom nejde o chodenie po rozličných Žilinách, ale autor tu chce podčiarknuť významový prvok opakovanosti. Na jeho vyjadrenie pritom nepoužil pravidelnú paradigmatickú možnosť, ktorú ponúka samo sloveso chodiť, t. j. opakovacie sloveso chodievať, lež ho vyjadruje iným slovom, ktoré tiež môže vyjadrovať kvantitatívny prvok, mnohosť, totiž príslušným podstatným menom, presnejšie povedané, jeho tvarom množného čísla. Keďže tento tvar je pri uvedenom vlastnom mene oveľa nápadnejší ako paradigmatické využitie opakovacieho slovesa, autor dosahuje oveľa expresívnejší, osobitejší výraz. Treba pritom povedať, že v tomto prípade nejde


strana 74

celkom o autorov novotvar, ale o uplatnenie hovorového vyjadrovania dosť bežného v každodennej jazykovej praxi najmä pri dôraznej výčitke. Autor ho iba osobitne vyzdvihuje a tým zároveň dáva podnet na širšie uplatňovanie tohto jedinečného a účinného výraziva.

Z množstva pozoruhodných syntaktických javov vyskytujúcich sa príznakovo v súčasnej próze pripomenieme aspoň jeden, a to priraďovanie (koordináciu). Aj v tomto prípade ide o prvok, ktorý súvisí so spomínanou reguláciou vyjadrovania. Naše gramatiky všeobecne i charakteristiky syntaxe súčasného jazyka špeciálne (porov. napr. známe zistenia J. Ružičku o dominantnom uplatňovaní podraďovacích vzťahov) ukazujú, že vo všeobecnosti sa v našom vyjadrovaní rozvíja najmä paleta podraďovacích spojení, priraďovanie akoby bolo čímsi menej hodnotným, čímsi len lineárnym, plochým. Súčasní prozaici upozorňujú svojím jazykom na možnosti diferenciácie priraďovacieho vyjadrovania, na osobitosti tohto prostriedku. Próza nás teda nielen upozorňuje na existenciu tohto odlišného prostriedku, ale zároveň aj naznačuje viaceré možnosti jeho diferenciácie. Môže pritom ísť o pestrosť kombinovania spojkového a bezspojkového spájania členov priraďovania, o spájanie rovnorodých a nerovnorodých (napr. z rozličných slovných druhov vzatých) členov priraďovania, o rozličné roviny priraďovania (členské, vetné a pod.). Každý z týchto aspektov je priamo návodom na obohatenie vyjadrovacích možností. Keď si napr. všimneme len spôsob pripájania členov priraďovania, zistíme, že jazyk viacerých autorov je priamym návodom, ako tu možno pokračovať. Porov. iba niekoľko ukážok z Hečkových textov: Nebolo by dnes tvojich dier a výmoľov a oblúkov a strání a sediel a chrbtov. — A žijú život plný a hustý a ťažký ako klát. — V rokoch jalových kľajú pôvodcovi mrazov a ľadovcov, fyloxér a peronospór. Aj jeden, aj druhý typ spojenia je na pozadí bežného bezpríznakového spôsobu pripájania členov priraďovania veľmi osobitný a zreteľne znamená obohatenie vyjadrovacích možností v tejto oblasti vyjadrovania. A to sme tu ešte neuviedli príklady z Ballekových románov (najmä Pomocník a Agáty), ktoré možno z jazykového (a špecificky syntaktického) hľadiska označiť doslova za etudy na tému priraďovanie.

Pokiaľ ide o slovnú zásobu, na prvý pohľad sa zdá, že umelecká spisba, zachytávajúca rozličné životné prostredia, rozličné regióny aj časové etapy, ponúka množstvo slov v bežnej komunikácii neprítomných. Tento predpoklad je však dosť relatívny. V próze naozaj nachádzame množstvo rozličných zaujímavých slov, ale takmer všetky ostávajú iba na úrovni autorovho idiolektu, iba málokedy naznačujú tendenciu udomácniť sa v jazyku. Vieme napr., že takí autori, ako


strana 75

sú L. Ballek a I. Habaj, priniesli viacej slov zo slovenského juhu, V. Šikula, S. Rakús zo západnej slovenčiny, že takí analytici jazyka, ako sú P. Karvaš, A. Matuška, Š. Moravčík, vedia hádam neobmedzene tvoriť nové pomenovania, ale prakticky všetko z toho ostáva na tej úrovni, že dané slová spomenieme ako typické znaky jazyka uvedených autorov, ako ich jazykové značky.

Je pritom príznačné, že slová z umeleckého jazyka sa do bežnej komunikácie ťažko dostávajú aj vtedy, keď ide o potrebné pomenovania. Je napr. známe, že sa dlho hľadal ekvivalent za české slovo topinky, hoci už M. Kukučín — ako na to upozornil spomínaný G. Horák — má vo svojom texte názov žiarený chlieb, ktorý je z hľadiska motivácie primeranejší než dnešný názov hrianky. Podobne už E. M. Šoltésová mala názov ometačka pre nástroj, ktorý dnes voláme portviš, ale tento názov sa v Krátkom slovníku slovenského jazyka charakterizuje ako subštandardný a vysvetľuje sa slovom zmeták. V podobnom zmysle P. Karvaš nazýva výhľadový otvor na dverách vyzierkou, ale v jazykovej praxi sa tvrdošijne drží nespisovný výraz kukátko popri hovorovom slove špiónka (v slovníkoch sa ako neutrálne pomenovanie uvádza slovo priezor, kým v prvých ročníkoch Kultúry slova sa odporúčali aj pomenovania pozorovacie okienko, kuklička a výzorníček). Takéto prípady naznačujú, že skutočnou ponukou, prínosom súčasnej prózy pre dnešnú jazykovú prax nebudú jednotlivé konkrétne pomenovania. Istý podnet tu možno vidieť skôr v tom, ako autori vedia realizovať, explicitne vysloviť to, čo je v jazyku potenciálne obsiahnuté, na čo dáva predpoklady sám jazykový, konkrétne napr. slovotvorný systém. V jazyku umeleckej spisby pritom najčastejšie ide o rozličné obmieňanie existujúcich výrazov a ich významov, prípadne o utváranie protikladových (antonymických) alebo ináč aktualizovaných pomenovaní. Uvedieme aspoň malú ukážku: na pozadí slova duchaplný utvára P. Karvaš nové slovo duchaprázdny (duchaprázdny historický film = myšlienkovo plytký), ale na tom istom základe tvorí J. Johanides slovo telaplný (telaplný človek — o veľmi tučnom človeku). Výpočet takýchto postupov by bol veľmi široký, uspokojíme sa s touto ilustráciou.

Podobné konštatovania možno vysloviť aj o frazeologickom fonde obsiahnutom v našej próze. Iba málokedy sa v nej stretneme so skutočným vlastným obrazom, ktorý by sa frazeologizoval. To však nie je "chyba" spisovateľov: jazyková prax si z bohatstva umeleckých obrazov vyberá a možno povedať, že z našej spisby si doteraz vybrala dosť málo, napr. výrazy suchá ratolesť, tanec nad plačom, predposledný odpočinok, za a proti, nepriznané vrany, dúchanie do pahrieb a pod. Bežnejšie je v našej tvorbe pozoruhodné aktualizovanie frazém.


strana 76

Ak teda chceme vidieť aj v tejto oblasti istý podnet, istú ponuku, nebude to znova v konkrétnych výrazoch, ale najmä v odvahe k takémuto aktualizovaniu.

Nie je iste náhodné, že takéto tendencie k aktualizovaniu sa v jazyku umeleckej spisby prejavujú najmä v oblasti slovotvorby, syntaxe a frazeológie, teda v oblastiach, v ktorých spomínané ďalšie štýly prispievajú k automatizovaniu a schematizovaniu výrazu. Aj toto aktualizovanie môžeme chápať ako špecifický prejav vyrovnávajúcej, regulujúcej funkcie umeleckých textov. Pravdaže, všetko obmieňanie existujúcich jazykových prostriedkov je už nielen prejavom procesov v oblasti matérie, korpusu jazyka, ale je už aj prejavom postoja k jazyku, je odrazom statusu jazyka, teda problematiky, ktorej sa dotkneme v nasledujúcom príspevku.

Uvedených niekoľko jednotlivostí, pochopiteľne, nie je vyčerpávajúcim obrazom toho, čo ponúka próza pre širšie uplatňovanie a tým postupne aj pre celý jazyk. Tento pohľad však zároveň zreteľne naznačuje, že v samotnej rovine jazykových prostriedkov, jazykového korpusu, treba počítať s tým, že jazykové prejavy z tohto štýlu aj naďalej spolupôsobia pri rozvíjaní súčasného jazyka, pri jeho obohacovaní a funkčnom diferencovaní. Ak tieto zistenia konfrontujeme s úvodnými formuláciami o kľúčovom zástoji umeleckej tvorby pri formovaní spisovného jazyka, vychodí nám záver, že podiel umeleckých tvorcov je aj v súčasnom vývine jazyka nezastupiteľný, hoci, pravdaže, v inom smere ako v predchádzajúcich obdobiach.

LITERATÚRA

HORÁK, G.: Jazykové prechádzky prózou. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1989. 210 s.

HORECKÝ, J. — BUZÁSSYOVÁ, K. — BOSÁK, J. a kol.: Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny. Bratislava, Veda 1989. 433 s.

CHLOUPEK, J.: Publicistický styl jako pole jazykového vývoje. In: Československé přednášky pro VIII. mezinárodní sjezd slavistů v Záhřebu. Lingvistika. Red. B. Havránek. Praha, Academia 1978, s. 35—41.

RADOVANOVIČ, M.: Sociolingvistika. 2. vyd. Novi Sad, Dnevnik 1986. 305 s.


strana 77

Typy encyklopedických textov

JÁN HORECKÝ

Ak vyjdeme zo všeobecnej charakteristiky encyklopédie ako diela obsahujúceho predovšetkým všeobecné, ale do istej miery aj špecifické informácie o istej oblasti poznania, musíme aj od encyklopedických textov vyžadovať, aby podávali nie odôvodňovanie, ale vecný výklad poznatkov, resp. opis jednotlivých objektov. A ak sa prikloníme k názoru, že text je sled výpovedných aktov, t. j. obsahovo aj formálne usporiadaných celkov, ktoré sa používajú na formulovanie výpovedí, konštatácií o daných objektoch, budeme v encyklopedických textoch prirodzene predpokladať používanie opisných (deskriptívnych) a výkladových (explikatívnych) výpovedných aktov.

Tieto východiskové myšlienky budeme ilustrovať na textoch Encyklopédie jazykovedy. Má to veľkú výhodu v tom, že autor tohto článku je jazykovedec a do istej miery aj spoluautor encyklopédie, teda má predpoklady aj na posúdenie obsahovej stránky.

Ako sa uvádza v predhovore, Encyklopédia jazykovedy obsahuje vecné heslá a heslá o osobnostiach. Z toho vyplýva, že vo vecných heslách budú prevažovať výkladové výpovedné akty, v osobných skôr opisné (tým skôr, že sa tu upúšťa od hodnotenia osobností, najmä ak ide o žijúcich jazykovedcov). Treba dodať, že popri týchto dvoch typoch textov sú v Encyklopédii jazykovedy aj heslá, ktoré by sme mohli označiť ako bibliografické, prinášajúce informácie o jednotlivých monografiách.

Je prirodzené, že sled výpovedných aktov v osobných heslách je predpísaný záväznou schémou: osobné údaje, vedecká kariéra, oblasť vedeckých záujmov, hlavné publikácie, prípadne funkcie, pri závažnejších osobnostiach aj literatúra o nich. Uvedieme aspoň jeden príklad:

Jacko, Jozef, nar. 15. 3. 1928 Petrovany, okr. Prešov — slov. jazykovedec. V r. 1948—1952 študoval na FFUK v Bratislave slov. jazyk a históriu. Od 1952 stredoškolský prof. vo Vranove nad Topľou, od 1954 pracovník Katedry slov. jazyka a lit. FF v Prešove, VŠP v Bratislave, 1959—1961 pracovník Katedry slov. jazyka a lit. PI v Košiciach, od 1962 PF v Prešove; 1970 PhDr., 1975 CSc., 1979 doc., 1993 prof. Pracuje v oblasti výskumu súčasnej spis. slov., najmä lexikol., gram. stavby jazyka, v oblasti jazykovej onomastiky. Autor Slovenskej morfológie v škole (Bratislava 1974), viacerých štúdií a iných príspevkov, spoluautor vysokoškolskej učebnice Slovenský jazyk a sloh pre poslucháčov učiteľstva I. stupňa základnej školy (Bratislava 1983) a iných učebníc a skrípt.


strana 78

Lit.: DVONČ, L.: Súpis prác Jozefa Jacku za roky 1954—1976. In: Zborník Pedagogickej fakulty v Prešove UPJŠ v Košiciach. Roč. 15. Zv. 3. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1980, s. 239—251.

Táto schéma sa narúša v heslách o zahraničných lingvistoch. Osobné údaje a vedecká kariéra sa redukujú, vyzdvihujú sa publikácie týkajúce sa slovenčiny a pripája sa všeobecné hodnotenie a prínos pre našu jazykovedu. Príklad:

Jacobsson, Gunnar, nar. 22. 12. 1918 — švéd. jazykovedec, riaditeľ Slovan. ústavu univ. v Göteborgu, univ. prof. Spoluautor úspešnej gram. ruš. a švéd.‐poľ. a poľ.‐švéd. slovníka. Popri krajinovede osobitnú pozornosť venuje etymologickej problematike (slovo leto, sufix ‐no‐, slovo tep, lo chati) aj konfrontačným analýzam slovesných tvarov a kategórií.

Výnimku tvoria heslá o "veľkých" osobnostiach svetovej jazykovedy, kde sa zvýšená pozornosť venuje výkladu o teoretických postojoch danej osobnosti, a teda sled opisných výpovedných aktov často prechádza do sledu výkladových výpovedných aktov. Napr. v hesle o Romanovi Jakobsonovi sa od osobných údajov prechádza k výkladu o dištinktívnych príznakoch a v závere sa uvádzajú konkrétne diela.

Opisné výpovedné akty sú základným textovým postupom aj v bibliografických heslách, t. j. v heslách o jednotlivých monografických prácach autorov. Majú tiež záväznú schému: po podstatných bibliografických údajoch sa uvádza obsah, resp. základné časti monografie a potom sa upozorňuje na základné myšlienky, na nový prínos pre jazykovedu a na zaradenie vo vývine slovenskej jazykovedy. Príklad:

Nárečie zátopových osád na hornej Orave — kniž. publ. E. Paulinyho (Martin 1947. 132 s.). Obsahuje tieto časti: Hláskoslovie, Flexia, Zadelenie nárečia. Pripojený je index. V práci sa podáva dôsledne synchronický opis nár. štyroch hornooravských osád, kt. boli zatopené a ich obyvatelia presťahovaní pre stavbu Oravskej priehrady (Ústie nad Oravou, Osada, Hámry, okr. Trstená, a Slanica, okr. Námestovo). Zachytáva sa stav pred presídlením obyvateľstva. Nár. skúmaných osád tvorilo jednoliaty celok. Niekt. javy v ňom ukazujú na vplyv goralských nár. al. sú inej proveniencie. Goralské nár. však neuplatnili podstatne svoj vplyv, hoci tu bolo trvalé susedstvo goralsko‐slov. a stály prílev goralského obyvateľstva do týchto osád. (Nasleduje ešte jedna veta.)

Heslá s vecným obsahom možno rozdeliť do dvoch skupín. Do prvej patria výklady o všeobecných, teoretických pojmoch, prirodzene, ilustrované vždy názornými príkladmi. Pochopiteľne, základným prvkom je sled výkladových výpovedných aktov. Často sú tieto výklady veľmi stručné. Napríklad:


strana 79

lexéma — zákl. jazyková jednotka, kt. je nositeľom vecného významu, napr. dom, veľký, písať. Do pojmu l. sú zahrnuté aj všetky tvary príslušného slova, v kt. sa vyskytuje v texte, napr. dom, domy, domami; veľký, veľkého, veľkému. V slovníku sa spravidla nezachycuje celá množina príslušných slovných tvarov, iba zákl. podoba slova. Derivovaním môže vzniknúť z jedného slova viac ďalších l., napr. slová písať, spisovateľ, nápis, zápisník sú samostatné l., hoci všetky majú ten istý koreň (pis).

Pravda, niektoré pojmy si vyžadujú obšírnejší výklad, preto heslá o nich majú podobu malých monografií. Také sú tu napr. heslá hláska, jazyk, jazykové funkcie. Skutočnú monografickú podobu majú v Encyklopédii jazykovedy tri úvodné state: Korene jazyka a reči, Korene a vývin slovenčiny, Slovenčina v súčasnosti a Perspektívy slovenčiny. Ich jazykovo‐štylistický rozbor by si však zaslúžil osobitné štúdie.

Do druhej skupiny patria heslá o konkrétnych gramatických javoch v slovenčine. V nich sa najväčší dôraz kladie na ilustráciu, preto na každý opisovaný jav sa uvádzajú konkrétne príklady. Napr. v hesle o príslovkovej vete príčinnej:

príslovková vedľajšia veta príčinná — vedľ. veta vo funkcii prísl. určenia príčiny nadradenej vety. Uvádza sa spojkami lebo, bo, pretože, keďže, keď, že, čo. V nadradenej vete môžu byť odkazovacie výrazy preto, zato. Napr. Nešiel do práce, lebo bol chorý. — Povedal to preto, že chcel Zuzu nahnevať. — Úplne ozelenel, čo sa tak nahneval. Vzťažné príčinné vety sa obmedzujú na konštrukcie so súvzťažnými výrazmi preto — prečo, napr. Robím to preto, prečo aj ty.

Z povahy encyklopedických textov a z ich hlavnej úlohy podať základné informácie o jednotlivých javoch vyplýva, že spravidla nebývajú výsledkom bádateľskej práce autorov. Veľmi často môžu podávať informácie takrečeno z druhej ruky, preto je zaujímavé skúmať aj vzťah prototextov a metatextov, vzťah medzi prvotnými (autorskými) textami a ich spracovaním pre encyklopedické potreby. Pritom toto spracovanie môže pochádzať od autora prvotného textu, ale nezriedka aj od iných autorov.

Veľmi jednoduchý je tento vzťah, keď autor prvotného textu uvedie ten istý text aj v encyklopedickom spracovaní (často ani nezmenenom). Ako príklad možno uviesť heslo fonologický protiklad, ktoré má — okrem niektorých technických drobností, ako je napr. citovanie autorov — takmer rovnakú podobu ako výklad v učebnici Fonetika a fonológia od Á. Kráľa a J. Sabola. Niekedy sú však zreteľnejšie rozdiely nielen čo do rozsahu, ale najmä čo do spôsobu podania. Napr. heslo jazykové funkcie sa proti príslušnej kapitole v učebnici Teória a vývin jazyka od J. Horeckého odlišuje vynechaním konštatovaní o histórii problému, ale najmä skrátením a systemizáciou výkladu. Prirodzene, že v porovnaní


strana 80

s odsekom o jazykových funkciách v stredoškolskej učebnici je rozdiel nielen v odbornosti podania, ale aj v rozsahu.

Bližšie porovnávanie naznačených vzťahov by bolo vďačným námetom na výskum vzťahu prototextu a metatextov.

Napokon treba úvahy o encyklopedických textoch doplniť aspoň niekoľkými poznámkami o technológii textu, resp. presnejšie o technológii redakčného spracovania textu. Už svojou vonkajšou podobou sa encyklopedické texty vyznačujú istými typickými vlastnosťami. Jednou z nich je napr. časté odkazovanie na heslá, a to v podobe šípky. Napr. Na určenie inventára foném sa vo f. používajú určité postupy (napr. → komutačný test) a pravidlá. Študuje napr. fonémovú stavbu slabiky a morfémy, zákonitosti fonémových zmien (neutralizácií) a striedaní (→ alternácie).

Veľmi nápadným prvkom je používanie rozličných skratiek. Niektoré sú utvorené pre konkrétny prípad, keď sa napr. namiesto viacslovného hesla v prípade jeho opakovania v texte používa skrátená podoba. Napr. heslo odkazovanie v texte sa vo výklade skracuje do podoby o. v t., podobne obsahová vedľajšia veta sa uvádza ako o. v. v., obsah a forma ako o. a f. Bežné sú skratky ako kt., al., napr., o. i. Menej bežné, ale rovnako úsporné sú skratky niektorých často sa vyskytujúcich slov, napr. sémant., gram., spis., pôv., zákl. Osobitnú skupinu tvoria skratky jazykov, ktoré sa používajú v rovnakej podobe pre podstatné mená i prídavné mená. Skratka slov. teda môže znamenať "slovenčina" i "slovenský", čo môže byť niekedy aj nevýhodné. Do krajnosti je tento spôsob skracovania názvov jazykov dovedený napr. v hesle mŕtvy jazyk, kde sa uvádzajú tri skupiny: 1. m. j., z kt. sa vyvinuli dnešné jazyky, napr. archaická čín., grabar čiže staroarmén., lat., sanskrit., starogr., staroperz.; 2. m. j., kt. zanikli, lebo vymreli ich nositelia, napr. etruš., gót., chetit., polab., pruš., sumer., tochar., pričom mnohé z nich sa neuvádzajú ako heslá, takže čitateľ sa nikde nedozvie ich vlastný názov. Napr. starogr., pruš., polab., ktoré nemajú v encyklopédii osobitné heslá. Na inom mieste, napr. v hesle austronézske jazyky, sa už uvádzajú názvy jazykov v plnom znení.

Len celkom na okraji (lebo sa to netýka povahy textov) musíme uviesť niektoré redakčné nedostatky v zozname použitej literatúry: Dielo Spektrografická analýza slovenských hlások sa uvádza bez autora — A. V. Isačenka, ako to bolo u nás zvykom pred rokom 1989. G. Barczi má byť G. Bárczi. Meilletovo dielo nemá názov De slave commun, ale Le slave commun. Horeckého práca nie je Kultúra slovenského jazyka, ale Kultúra slovenského


strana 81

slova. Pri diele Slovo a slovník sa neuvádza redaktor. Chomského práca (v nemeckom preklade) nevyšlo vo Frankfurte am Mein, ale vo Frankfurte am Mainz. Práca F. Brunetiera nie je L'évolution des genres l'histoire de la littérature, ale L'évolution des genres. L'histoire de la littérature. Ruská autorka Kyseleva je Kiseleva. V diele S. Gajdu má byť ...nad językiem naukowym, nie nad ezykiem. Fregeho práca má názov Sinn und Bedeutung, nie Sinnund Bedeutung. Rusanivskij nenapísal dielo Filozofické otázky jazykovedy; je to zborník štúdií, ktorý v ukrajinčine zostavil Rusanivskij. V hesle jazyková kultúra sa nesprávne uvádza, že spoluautorkou Základov jazykovej kultúry je A. Repková namiesto A. Rýzková.

Možno povedať, že Encyklopédia jazykovedy nie je len vynikajúcim prínosom do slovenskej encyklopedickej literatúry, ale aj spoľahlivým prameňom pre poznanie súčasného stavu slovenskej jazykovedy. No nie na poslednom mieste je aj dobrým reprezentantom úrovne encyklopedických textov.

Odraz vývinu jazyka a spoločnosti vo frazeológii

JANA SKLADANÁ

To, že vývin jazyka súvisí s vývinom spoločnosti, platí v každom období, v každom spoločenskom usporiadaní už od tých dávnych čias, keď sa jazyk stal dorozumievacím prostriedkom medzi ľuďmi. Treba však pripomenúť, že súvislosť jazykového a spoločenského vývinu je v jednotlivých jazykových rovinách rozličná. V gramatickej stavbe, ktorá sa vyvíja veľmi pomaly, sa vývin spoločnosti neodráža bezprostredne; napr. skloňovanie podľa vzoru žena je stále pevné a produktívne. I jadro slovnej zásoby, tzv. základný slovný fond, sa v podstate nemení. Ide o slová, ktoré sa najviac používajú, bez ktorých si našu bežnú, každodennú komunikáciu nevieme predstaviť, napr. matka, dieťa, ruka, spať, jesť, veľký, malý, dobrý, zlý, voda, zem, oheň a pod. Ostatné zložky slovnej zásoby sa však ustavične menia a vyvíjajú spolu s vývinom spoločnosti. V neprestajných zmenách slovnej zásoby sa prejavuje bezprostredná súvislosť jazyka s akoukoľvek činnosťou človeka vo všetkých oblastiach jeho života a práce. Slovná zásoba s a mení najmä obohacovaním jestvujúceho slovníka novými slovami. Všetko nové, čo v spoločnosti vzniká, čo spoločnosť ovplyvňuje zvnútra i zvonka, dostáva svoje pomenovanie, ktoré je buď domáce, alebo je prevzaté z iných jazykov,


strana 82

napr. ďalekopis, rýchlovýťah, moderátor, laser, videorekordér a pod. V najnovšom období možno zaznamenať výrazný príliv slov najmä terminologického charakteru z angličtiny, napr. know‐how, dealer, leasing a pod., ktoré sa zatiaľ zväčša píšu pôvodným pravopisom, no pri niektor ých z nich sa začína uplatňovať aj domáci pravopis (díler, lízing), tak ako sa to stalo pri slovách džez (jazz), kemping (camping), míting (meeting), tím (team) atď.

Oproti tomuto nadmernému pribúdaniu nových slov však možno v jazyku pozorovať aj opačný pohyb. Mnohé slová zo slovnej zásoby ustupujú. Ide jednak o slová, ktoré označujú reálie a skutočnosti dnes už nejestvujúce, napr. dráb, panské, tridsiatok, rováš, groš a i., jednak sú to slová, ktoré boli nahradené novšími výrazmi, napr. merba (dnes geometria), vakácie (prázdniny), pravosúdie (súdnictvo), oddanica (snúbenica), dušoveda (psychológia) a i. V prvom prípade hovoríme o historizmoch, v druhom o archai zmoch (Skladaná, 1975; porov. aj Urbančok, 1973). Načrtli sme iba zhruba vývin, resp. zánik niektorých výrazov v slovnej zásobe. Nie zriedkavý je aj prípad znovuoživenia niektorých slov zo starších období vývinu nášho jazyka, patriacich medzi výrazy, ktoré vypadli z aktívnej slovnej zásoby. Ide o historizmy, napr. župa, stolica, národniar a i. Znovu sa objavujú niektoré slová či spojenia, ktoré poznáme iba z nedávnych období, napr. nepriateľ národa, zradca národa, pravda, s osobitným, konkrétnym politickým významovým odtienkom.

Trochu iná je situácia v oblasti frazeológie, ktorá zahŕňa ustálené slovné spojenia, frazémy. Frazémy takisto prežívajú svoje štádiá zastarávania, zániku, takisto vznikajú nové ustálené spojenia. Viaceré z nich sa však v jazyku zachovávajú do súčasnosti. Vývin frazém je čiastočne odlišný od vývinu jednotlivých slov. Špecifickosť frazém je totiž v tom, že význam týchto dvojslovných, prípadne viacslovných ustálených spojení nepredstavuje súčet významov jednotlivých zložiek, ale v dôsledku ich významového prehodnotenia vzniká nový, tzv. frazeologický význam. Napríklad spojenie vziať nohy na plecia si nemôžeme vyložiť doslovne, lebo ide o význam "zutekať". Doslovnú predstavu frazémy nazývame vnútornou formou. Jej motivácia je niekedy priezračná, jasná, niekedy je však zastretá, takže si často neuvedomujeme niektoré zložky spojenia a ich pôvodné významy. Práve z tohto dôvodu sa v našom jazyku vyskytuje veľká skupina frazém, pri ktorých ako keby sa vývin jazyka zastavil. Medzi ne patria aj frazémy obsahujúce historizmy alebo archaizmy, ktoré zostávajú v týchto spojeniach naďalej ako živá súčasť slovnej zásoby. Spojenia chápeme totiž ako celok


strana 83

a neuvedomujeme si zastaranosť a archaickosť ich zložiek. Používame ich v bežnej, každodennej reči úplne samozrejme. Poznáme ich celkový význam a vieme ich vhodne využiť v pravej chvíli a na pravom mieste. Lexikálne archaizmy a historizmy sú ako jednotlivé slová v izolácii od súčasnej slovnej zásoby, a preto dávajú celej frazéme osobitný ráz. Vystupujú vo frazémach ako určujúce prvky, rozlišujúce príznaky, upevňujú štruktúru celej frazémy, sú ukazovateľmi jej frazeologickosti (Popov, 1976, s. 5). Ich výskyt v štruktúre frazém je jednou zo špecifických vlastností kategórie ustálenosti (Mlacek, 1972, s. 9). Vzhľadom na postavenie týchto zastaraných slov vo frazémach možno povedať, že žijú vo frazeológii svoj druhý život. Príkladov na takéto spojenia je naozaj dosť. Napríklad vyjsť na psí tridsiatok (tridsiatok — colný poplatok), mať u niekoho niečo na rováši (rováš — štvorhranná drevená latka používaná ako evidenčná pomôcka), byť na pranieri (pranier — zariadenie na výkon trestu za prečiny, obyč. stĺp alebo klietka), nemať ani deravý groš (groš — strieborná minca v hodnote spravidla 1/20 zlatého; v prenesenom význame už v staršom období peniaz malej hodnoty). Aj keď tieto spojenia dobre poznáme a používame ich, predsa len sa niekedy zamýšľame nad pôvodným významom ich niektorých zložiek. Keď tento význam zistíme, zaujíma nás, kedy a kde tieto spojenia vznikli. Niekedy sú nám príslušné zložky istým spôsobom povedomé — pripomíname, že môže ísť aj o vlastné mená —, ibaže si nevieme presne spomenúť na dobu a súvislosti, v ktorých sa používali v minulosti. Výskyt lexikálnych archaizmov a historizmov v príslušnej frazéme však ešte neobjasňuje príčiny jej vzniku. Svedčí predovšetkým o tom, že frazéma vznikla v období, keď dané slovo bolo ešte pevnou súčasťou slovnej zásoby. Pôvod ustálených spojení s takýmito zložkami sa nedá vysvetliť bez toho, aby sme nesiahli do dávnych čias, do histórie, mytológie, Biblie, povestí či iných prameňov.

Medzi príkladmi sme uvádzali frekventované spojenie byť na pranieri s významom "byť vystavený verejnej kritike", príp. dať, vystaviť, postaviť niekoho / niečo na pranier s významom "verejne skritizovať niekoho / niečo". Ide o také aktuálne spojenie, že dokonca vzniklo aj sloveso pranierovať s významom "verejne kritizovať". Pôvodný význam slova pranier, ktoré pochádza z nemeckého slova Pranger, si už dnes málokto uvedomuje. V dávnej minulosti sa týmto slovom najčastejšie označoval kamenný alebo drevený stĺp na verejnom priestranstve, ku ktorému priväzovali vinníka a vystavovali ho verejnej potupe (okoloidúci sa mu mohli posmievať, hádzať doňho zhnité ovocie, smradľavé vajcia, pľuť naňho a pod.), prípadne ho aj bili. Často to bývali aj klietky (známa je napr.


strana 84

klietka hanby v Levoči), do ktorých odsúdených zatvárali. Vyskytovali sa aj iné podoby praniera.

Z konkrétneho významového príznaku verejného telesného trestu súvisiaceho s výrazom pranier sa vyvinul prenesený význam slovnej verejnej kritiky premietnutý do frazémy. Názov označujúci dávno zabudnutú reáliu sa takto zachoval v súčasnej aktívnej slovnej zásobe.

Súbor ustálených slovných spojení, frazeológiu, možno z kultúrno‐historického hľadiska nazvať aj stručnými dejinami jazyka a zhustenými dejinami spoločnosti, pretože v jazykovom stvárnení s istým expresívnym postojom zachytáva život človeka v spoločnosti v tých najrozmanitejších oblastiach vo všetkých časových úsekoch vývinu jazyka v spoločnosti. Frazeológia každého národa je cenné kultúrne dedičstvo, ktoré prechádza z generácie na generáciu, obohacuje a spestruje jeho jazyk. Zhmotňuje životné skúsenosti, životnú múdrosť našich predkov, zachováva všetky ich materiálne i duchovné hodnoty, ako aj hodnoty príslušníkov tých národov, s ktorými naši predkovia prichádzali do styku a od ktorých preberali aj ich jazykové bohatstvo. Pravda, nešlo len o bezprostredných susedov, ale aj o pramene z celoeurópskeho dedičstva antickej gréckej a rímskej kultúry, histórie, mytológie, o nevyčerpateľné pramene z Biblie (Starého i Nového zákona), ktoré prerastajú celoeurópsky rámec, lebo sú dedičstvom oveľa širším. Zaujíma nás teda nielen pôvod frazém so zložkami tridsiatok, rováš, pranier, groš, ale aj prečo niekomu visí Damoklov meč nad hlavou, prečo je niekto múdry ako Šalamún, čo je to sizyfovská robota, prečo je poturčenec horší od Turka a pod.

Na všetky tieto otázky nám môže dať alebo aspoň sa pokúsiť dať odpoveď historická (diachrónna) frazeológia, ktorá sa, pravdaže, okrem jazykovedných prístupov musí opierať aj o iné vedné disciplíny, napr. históriu, etnografiu, literárnu vedu, teológiu a i.

LITERATÚRA

MLACEK, J.: Zo syntaxe frazeologických jednotiek. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1972. 84 s.

POPOV, R. N.: Frazeologizmy sovremennogo russkogo jazyka s archaičnymi značenijami i formami slov. Moskva, Vysšaja škola 1976. 200 s.

SKLADANÁ, J.: Frazeologický fond slovenčiny v predspisovnom období. Bratislava, Veda 1993. 176 s.

SKLADANÁ, J.: Slovná zásoba ako odraz vývinu spoločnosti. Kultúra slova, 9, 1975, s. 131—136.

URBANČOK, M.: Čítame Slovník slovenského jazyka (Závery 1.—3.). Kultúra slova, 7, 1973, s. 14—19, 44—49, 71—76.


strana 85

O jazyku rozhlasovej a televíznej reklamy

Matej Považaj

S jazykovou úrovňou rozhlasovej a televíznej reklamy vládne všeobecná nespokojnosť. Toto konštatovanie nevyslovujeme iba na základe vlastného pozorovania, ale aj na základe ohlasov publikovaných v dennej a periodickej tlači a na základe ohlasov, ktoré dostávame do Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV alebo do Jazykovej poradne Slovenského rozhlasu. Na ilustráciu uvedieme dva citáty z listov adresovaných Slovenskému rozhlasu. Rudolf Kučma z Topoľčian vo svojom liste píše: "Takmer denne upozorňujete poslucháčov, ako správne písať a hovoriť po slovensky, pritom zabúdate, že sa to týka i Vás. Azda preto sa hovorí, že pod svetlom býva tma. Ako ťažko sa počúvajú reklamné texty s jazykovými perlami: výborné ceny, spávať ukľudnený, ukľudní vás. Či na to treba vysokoškolské odborné jazykové (novinárske) vzdelanie? Alebo za peniaze z reklamy predáme materinskú reč a národnú hrdosť? (...) Prosím, neponižujte slovenčinu. Kto ju bude chrániť, zošľachťovať a správne rozsievať, ak nie rozhlas?" Žiaci 8. C triedy Základnej školy na Demänovskej ceste v Liptovskom Mikuláši zasa okrem iného píšu: "Naučili sme sa, že treba rozprávať zrozumiteľne, hovoriť spisovnou slovenčinou atď. Nedávno však bola odvysielaná v televízii reklama: Žuvajte Orbit bez cukru. V slove žuvajte je chyba! V správnom tvare toto sloveso znie žujte. Mohli by sme menovať ďalšie reklamy, napr. Milky Way: pláve je nesprávne, správne pláva. Ďalej reklama s prostriedkami na riad: nový Jar ‐ nesprávne, správne nová Jar. Preto by sme boli radi, keby ste tieto chyby odstránili." Listov s podobným obsahom je dosť.

S cieľom všimnúť si jazykovú stránku televíznej reklamy sme v polovici marca tohto roka sledovali reklamné šoty vysielané Slovenskou televíziou na programe STV 1 a STV 2. S rovnakým zámerom sme v prvej polovici apríla sledovali aj reklamné vysielanie Slovenského rozhlasu na stanici Slovensko 1. Pri sledovaní jazykovej úrovne rozhlasovej a televíznej reklamy sme si poznačili veľa konkrétnych nedostatkov. Niektoré z nich tu uvedieme.

V okruhu výslovnosti to bolo najmä nerešpektovanie výslovnosti mäkkej spoluhlásky ľ tak v prípadoch, keď je spoluhláska ľ v písme vyznačená mäkčeňom, ako aj v slabikách le, li, lia, lie, liu. Nerešpektovala sa náležitá kvantita v niektorých slovách (napr. zamátu nam. zamatu, syndifárma nam. syndifarma, džusu, nam. džúsu atď.). Nerešpektovalo sa pravidlo o spodobovaní.


strana 86

Vyskytovala sa dvojaká výslovnosť toho istého cudzieho slova (napr. pampers aj pempers, kolón aj kolon) a chybná výslovnosť slova parfum v podobe parfém (nam. parfum, parföm, parfüm). Osobitným problémom v televíznej reklame bola výslovnosť najmä sykaviek č, dž, š, ž a výslovnosť dvojhlások ia, ie, iu, čo vyplývalo z toho, že účinkujúci nemali slovenskú artikulačnú bázu, nevedeli vyslovovať niektoré slovenské hlásky. Podaktoré texty sa zasa prednášali tak nezrozumiteľne, že ani po niekoľkonásobnom počúvaní im televízny divák nemôže porozumieť. Možno konštatovať, že z hľadiska rešpektovania platnej výslovnostnej normy a kodifikácie je na tom televízna reklama podstatne horšie ako rozhlasová, čo vyplýva aj z výberu interpretov textu a účinkujúcich.

Veľa nedostatkov sa vyskytovalo v okruhu slovnej zásoby. V televíznej reklame to boli napríklad tieto chyby a nedostatky: zašlý obrus (nam. zájdený), šikulka (nam. šikovník), ukľudnenie (nam. upokojenie), pre prevenciu (nam. na prevenciu), naviac (nam. navyše), pred nachladením (nam. pred prechladnutím), kopec bielizne (nam. hromada, hŕba, kopa bielizne), skončila párty (nam. skončila sa), nevadí (nam. nič to), kúzelný, napr. kúzelná čokoláda, kúzelný kus čokolády, pod kúzelnou oblohou, s kúzelnou n áušnicou (nam. čarovný; v televíznej reklame je všetko iba kúzelné), tak neuveriteľne aktívne, tak krehké, tak ľahké, tak dokonalé (nam. také neuveriteľne aktívne, také krehké, také ľahké, také dokonalé). Často sa v televíznej reklame neodôvodnene uprednostňujú cudzie slová namiesto domácich, napr. párty (z nemčiny, resp. z angličtiny, nam. posedenie, zábava, večierok, oslava), chewing‐gum (anglické slovo, nam. žuvačka) atď.

Pri sledovaní rozhlasovej reklamy sme si zasa poznačili tieto nedostatky v okruhu slovnej zásoby: už spomínané kľudný, ukľudnený, ukľudní vás (nam. pokojný, upokojený, upokojí vás), kozlík lekársky (nam. valeriána lekárska; názov kozlík lekársky, s ktorým sme sa stretli aj v televíznej reklame, je mechanicky prevzatý z češtiny, Slovenské botanické názvoslovie z r. 1986 pozná iba názov valeriána lekárska), a naviac (nam. a navyše), jar začína výborne (nam. jar sa začína výborne), u niektorých modelov (nam. pri niektorých modeloch), ale nemachruj (nam. nepredvádzaj sa).

Z morfologických chýb sme si z televíznej reklamy poznačili tvar belejšia nam. belšia, z lekvára nam. z lekváru, pre princezny nam. pre princezné a už spomínaný tvar žuvajte nam. žujte.

Chyby sa v televíznej reklame vyskytovali aj v napísaných textoch, napr. Výskumné laboratória (správ. laboratóriá), s Vašim lekárom (správ. s Vaším lekárom), Z výzkumu (správ. Z výskumu), uhlohydráty (správ. uhľohydráty), Pre


strana 87

Vás, na každý deň (čiarka tu bola zbytočná), Všetko čo pleť potrebuje (chýbala čiarka pred vzťažným zámenom čo), zbytočne sa bodka píše za jednovetovými nápismi atď.

Možno si položiť aj otázku, aká je to dobrá cena alebo extra cena. Tu ide o mechanický preklad z cudzích jazykov (napr. dobrá cena je podľa nemeckého gute Preis, čo však treba prekladať ako prijateľná cena alebo primeraná cena). Takéto mechanické preklady by sa nemali tolerovať. Pri sledovaní rozhlasovej a televíznej reklamy sme nevenovali osobitnú pozornosť ich obsahovej stránke. Aj tu je však čo naprávať, lebo niektoré reklamné texty sú priam bezduché a svojou často nízkou invenčnou hodnotou skôr odrádzajú alebo provokujú televízneho diváka, prípadne aj rozhlasového poslucháča, ako ho získavajú.

Z týchto stručných poznámok o konkrétnych chybách a nedostatkoch v sledovaných reklamných nahrávkach alebo šotoch možno urobiť tieto závery. Slovenský rozhlas a Slovenská televízia by mali zásadne odmietnuť vysielanie reklamných nahrávok alebo šotov, v ktorých sa vyskytujú závažné jazykové nedostatky. Reklamné nahrávky a reklamné šoty sa totiž nevysielajú iba raz, ale veľa ráz (každá nahrávka alebo šot má aj niekoľko desiatok, ba aj niekoľko sto repríz, niektoré reklamné nahrávky alebo šoty sa vysielajú aj niekoľko ráz denne, a to dlhý čas). Častým opakovaním sa použité jazykové prostriedky utvrdzujú vo vedomí prijímateľa. Používanie nevhodných, nespisovných, chybných jazykových prostriedkov negatívne vplýva na jazykové povedomie, a to najmä mládeže, ktorá na televíznu reklamu reaguje veľmi živo. Chybné jazykové prejavy však agresívne pôsobia aj na ľudí so slabším alebo rozkolísaným jazykovým povedomím. Nemožno súhlasiť ani s tým, aby sa v Slovenskej televízii vysielali cudzojazyčné reklamné texty. Televízna reklama vysielaná v Slovenskej televízii je predsa adresovaná slovenskému televíznemu divákovi, nie cudzincom. (Kto má záujem o cudzojazyčné reklamné texty, môže si ich pozrieť na zahraničných televíznych staniciach.)

Slovenský rozhlas a Slovenská televízia by mali s dodávateľom reklamných nahrávok alebo reklamných šotov uzavrieť takú dohodu, z ktorej by vyplývala povinnosť dodávateľa dodať reklamné nahrávky alebo šoty s jazykovo bezchybnými textami, ale aj s bezchybnou interpretáciou týchto textov. V dohode by sa malo zakotviť právo Slovenského rozhlasu alebo Slovenskej televízie odmietnuť vysielanie reklamných textov s jazykovými nedostatkami alebo stiahnutie takýchto reklamných nahrávok alebo šotov z vysielania, ak sa na nedostatky príde dodatočne, a to bez akéhokoľvek postihu pre rozhlas alebo televíziu.


strana 88

Dodávateľ by sa mal zaručiť za to, že reklamné nahrávky alebo šoty budú jazykovo bezchybné, a to tak z hľadiska rešpektovania platnej normy a kodifikácie v jednotlivých jazykových rovinách (v slovnej zásobe, morfológii, syntaxi, štylistike, výslovnosti, pravopise), ako aj z hľadiska interpretácie textov. Zásadne by reklamné texty nemali nahovoriť interpreti, ktorí nevedia primerane vyslovovať slovenské hlásky, ktorí majú cudziu artikulačnú bázu, ktorí neovládajú zásady slovenskej ortoepie.

Toto naše konštatovanie vyplýva z negatívnej skúsenosti vychádzajúcej z vyhýbavého postoja bývalého ústredného riaditeľa Slovenskej televízie Petra Maleca, ako ho formuloval vo svojom liste adresovanom pracovníkovi Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV Dr. Ivanovi Masárovi: "Chyby, ktoré sa objavujú v reklame, sú spôsobené nesprávnym prekladom z češtiny a nahovorením textov v Prahe. Reklamné šoty preberá I. P., s. r. o., a televízia ich len vysiela. O nedostatkoch sme I. P., s. r. o., informovali." Podľ a našej mienky nestačí iba konštatovať a informovať, ale treba žiadať nápravu alebo zrušiť dohodu s nekorektným dodávateľom. (Z vlastnej skúsenosti vieme, že v Prahe v reklamných agentúrach, kde sa pripravujú mnohé reklamné texty, prekladajú do slovenčiny texty takí ľudia, ktorí nemajú ani základné vedomosti zo slovenského jazyka.) Slovenský rozhlas a Slovenská televízia sú verejnoprávne inštitúcie a ako také majú dbať aj o jazykovú kultúru vo svojom vysielaní. Veríme, že nové vedenie Slovenskej televízie vykoná v tejto oblasti nápravu a že to isté možno očakávať aj od vedenia Slovenského rozhlasu. Tým však nechceme povedať, že napríklad v súkromných rozhlasových spoločnostiach by nemali dbať o jazykovú kultúru a že tam vysielaná reklama už nemusí rešpektovať platnú jazykovú normu a kodifikáciu. Práve naopak, v týchto spoločnostiach sa musí jazykovej úrovni reklamy venovať ešte väčšia pozornosť, keďže súkromné rozhlasové stanice vysielajú podstatne viacej reklamy a vlastne z reklamy žijú. Podľa našej mienky v súvislosti s reklamou, a to nielen rozhlasovou a televíznou, ale vo všeobecnosti, je potrebné prijať aj isté legislatívne opatrenia, aby sa prostredníctvom reklamy nešírila nekultúra a neúcta k materinskému jazyku.


strana 89

O výslovnosti a skloňovaní cudzích zemepisných názvov Hanoj, Oslo

a Rio de Janeiro

JOZEF JACKO

V Morfológii slovenského jazyka (1966, s. 123) sa pri skloňovaní cudzích podstatných mien konštatuje, že nesklonné sú aj mnohé mená cudzích vzdialených miest, napr.: Nantes, Marseille, Sydney, Waterloo, Hanoi, Oslo.

Miestny názov Hanoi sa v Slovníku slovenského jazyka VI (1968; ďalej SSJ) zapisuje podľa slovenskej výslovnosti ako Hanoj a zaraďuje sa medzi mužské neživotné podstatné mená vzoru stroj (2. pád jedn. čísla z Hanoja). Podobu Hanoj uvádzajú aj najnovšie Pravidlá slovenského pravopisu z r. 1991. Miestny názov Oslo sa v SSJ VI kvalifikuje ako nesklonné podstatné meno, v zátvorke sa uvádza jeho výslovnosť [uslu]. Názov hlavného mesta Nórska Oslo sa v slovenčine vyslovuje podľa pravopisu, výslovnosť [uslu] je veľmi zriedkavá. Slovenská výslovnosť [oslo] zaraďuje tento zemepisný názov medzi podstatné mená stredného rodu, ktoré sa skloňujú podľa vzoru mesto. J. Mistrík v Retrográdnom slovníku slovenčiny (1976, s. 369) zaraďuje vlastné meno Oslo do skloňovacieho vzoru mesto. L. Dvonč v Dynamike slovenskej morfológie (1984, s. 67) hovorí, že v spisovnej slovenčine sa prejavuje silný adaptačný proces, prevzaté slová sa zaraďujú do systémových zákonitostí slovenskej gramatiky a lexiky veľmi rýchlo, a preto je v slovenčine veľmi málo nesklonných podstatných mien. Do deklinačnej sústavy spisovnej slovenčiny sa podľa L. Dvonča postupne zaraďujú jednak všeobecné podstatné mená, napr. interview, departement, revue, kanoe, ako aj vlastné podstatné mená, napr. Cerera (predtým Ceres), Oslo. Pravidlá slovenského pravopisu (1991) miestny názov Oslo kvalifikujú na prvom mieste ako podstatné meno stredného rodu s príponou ‐a v genitíve, na druhom mieste ako nesklonné podstatné meno. O výslovnosti vlastného mena Oslo sa v PSP nič nehovorí, z čoho vyplýva, že sa predpokladá výslovnosť [oslo]. V jazykovej praxi sa miestny názov Oslo skloňuje podľa vzoru mesto alebo zostáva nesklonné, napr.: ...v samotnom Osle, ktoré má pol milióna obyvateľov, fungujú lyžiarske vleky až do mája... (Sme na nedeľu, 10. 2. 1994, s. 5). — Centrum Osla v zime. — Okolo Osla žije asi sedemdesiat Slovákov. — Ani v žiarivom slnečnom predpoludní nie je na uliciach Osla rušno. — Pred Nórskym divadlom v Oslo stoja dve sochy. — Nemať kliny v pneumatikách, nepohne sa nijaký šofér v Oslo. — ...takú možnosť v Oslo nemajú (Sme na nedeľu, 17. 2. 1994, s. 3).


strana 90

V denníku Sme (17. 2. 1994, s. 4) sme v nesklonnej podobe zachytili vlastné podstatné meno Rio de Janeiro: ...vyvolal škandál v oznamovacích prostriedkoch verejným flirtom s úsporne oblečenou účastníčkou tradičného búrlivého karnevalu v Rio de Janeiro. V SSJ VI sa prvé slovo miestneho názvu Rio de Janeiro kvalifikuje ako podstatné meno stredného rodu vzoru mesto, pričom v zátvorke sa uvádza výslovnosť [rijudyžanéjru] a za ňou tvar genitívu Ria de Janeiro a tvar lokálu v podobe Riu. Obyvateľské mená mužského a ženského rodu majú v SSJ VI podobu Riodejaneirčan i Riodejaneiran, Riodejaneirčanka i Riodejaneiranka, prídavné meno je riodejaneirský. V Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991 sa uvádza výslovnosť názvu Rio de Janeiro a tvary genitívu a lokálu rovnako ako v SSJ. Pri obyvateľskom mene mužského a ženského rodu tu však už nie sú dvojtvary, ale iba podoby Riodejaneiran, Riodejaneiranka. Prídavné meno na rozdiel od SSJ VI vychádza z pravidla o rytmickom krátení a má príponu ‐sky: riodejaneirsky. V SSJ VI okrem brazílskeho mesta Rio de Janeiro sa uvádza aj názov rieky v USA Rio Grande. Prvé slovo názvu rieky Rio Grande sa hodnotí ako podstatné meno stredného rodu a skloňuje sa podľa vzoru mesto: Ria Grande. Okrem rieky Rio Grande sa v SSJ VI uvádza aj brazílske mesto s rovnakým názvom. Tu sa celý názov Rio Grande už kvalifikuje ako nesklonný. V zátvorke sa uvádza výslovnosť [rijugrándy]. Prídavné meno má podobu riograndský, i keď podľa výslovnosti je predchádzajúca slabika dlhá.

V slovenčine sa názov Rio de Janeiro bežne vyslovuje v podobe [riodežanéro], výslovnosť [riudežanéjru] je zriedkavá. Výslovnostná podoba [žanéro] poslednej časti vlastného mena Rio de Janeiro zaraďuje aj toto slovo k podstatným menám stredného rodu vzoru mesto. Aj v Slovníku spisovného jazyka českého V (1989) sa pri zemepisnom názve Rio de Janeiro uvádza v zátvorke výslovnosť [žanéro].

Pri zdomácňovaní cudzích slov pravopisná podoba slova často ovplyvňuje aj jeho výslovnostnú podobu. Od tej je už iba krok k tvarovej (morfologickej) orientácii. Vidieť to aj na zemepisnom názve Oslo. Grafická podoba v ňom pôsobí na výslovnosť, ktorá ho zasa začleňuje do skloňovacieho vzoru mesto.

LITERATÚRA

DVONČ, L.: Dynamika slovenskej morfológie. Bratislava, Veda 1984. 124 s.

MISTRĺK, J.: Retrográdny slovník slovenčiny. Red. E. Pauliny. Bratislava, Univerzita Komenského 1976. 736 s.


strana 91

Morfológia slovenského jazyka. Red. J. Ružička. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1966. 896 s.

Pravidlá slovenského pravopisu. Red. J. Kačala. Bratislava, Veda 1991. 536 s.

Slovník slovenského jazyka. Zv. 6. Red. Š. Peciar. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1968. 336 s.

Slovník spisovného jazyka českého. Zv. 5. Red. B. Havránek. Praha, Academia 1989. 672 s.

ZO STUDNICE RODNEJ REČI

Jar sa otvára

Lastovičko‐paňičko, vežňi mojo pehi na tvojo vajičko,

také bývalo zbožné želanie mladých dievčat a žien z okolia Košíc, keď na jar Panna Mária zo zásterky lastovičky vypúšťala (25. marca) a ony uvidzeľi tu peršu lastovku. Roztopený sneh — snehová voda, sňehúfka, ako ju volajú Skaličania, alebo sňahovica v Bošáci (porov.: Ket néňi déščofki, spravím si sňehúfku), v ktorej sa umývali, mala byť tým spoľahlivým skrášľujúcim prostriedkom po dlhej zime.

Na jar ako ozdravujúcu silu čakajú vlastne všetci: veď g jeri bude adaj tepléši (Kameňany) a na jar bars šumňe (Čemerné); jar sa už hlási: veď uš bilo téj zimi dosť! Chvalabohu, že to jaro už je tu, aj dňi budú delší a snát budeme aj zdrafší (Skalica), jaro sa nedá zahaňbit (Stupava). V Kálalovom Slovenskom slovníku z literatúry aj nárečí nájdeme na toto obdobie aj staré názvy prvesnie, prvieseň a v okolí Modrého Kameňa možno ešte počuť prvesňa, prvesňia, prvosňa.

Popri bežných spojeniach jar ide, jar nastáva nájdeme v nárečiach aj pomerne časté spojenie jar sa otvára. Keď sa jar nebodaj trochu oneskorí, tí netrpezliví takto hundrú: Už bi sa mala otváraď jar, a zima ako o Hromňiciach (2. februára; Pukanec); Neskoro sa jar otvárá (Brestovany); keď na Gregora (12.


strana 92

marca) a na Jozefa (19. marca) ešte mrzlo, po dedinách žartovali: Hrehor ešče bradú trase (Bošáca); Rehor zatrásóv z bradu; Jozefko sedzá f šenku za pecu (Brestovany). Keď sa jar ohlási skôr a je teplejšie ako zvyčajne, znepokojujú sa: Maredz je, ľaľa, no ťeplo ako o Jáňe, čože to ľen buďe? (Pukanec); Do to kedi vidzeu̯ — v apríli a takí hic?! (Kúty).

Príchod jari sa nám spája s predstavou oteplenia, hoci slnko je zubatuo (Veľké Straciny); sunko je na jaro ešče zubaté (Kunov), a s predstavou topiaceho sa snehu, ľadu. Prechod zimy do jari sa v nárečiach vyjadruje napr. takto: Ke‿ cä začäla zima lámať, sä to začälo lomiď, to bou̯ takí zablaťení i zasňežení marec (Žaškov); Dlho držala zimisko, ňeská sa prvi ras trocha oľavelo (Pukanec); Ale polavuje! (Brestovany); Fčera to dobre pusciu̯o (Rozbehy); Na jar, ket sa steplelo, išli sme sát (Val. Belá). Vo väčšine stredoslovenských nárečí je rozšírená lexéma topiť sa, roztopiť sa. Napr.: Snech sa topiu̯ na jar (Lešť); A sňehe sa topeli, tag voda bola veľká (Lehôtka pri Lučenci); Uš sa aj sňeh na dvore rostopiv (Muráň). V Tajove pri Banskej Bystrici sa sňach stápä. Časť východoslovenských nárečí má v tomto význame sloveso tajac, tajac śe, otajac, otajovac. Porov.: Prave mocno tajalo (Letanovce); Ket śe slonečko pripre, śňižek otajeje (Dlhá Lúka). V stredoslovenských, čiastočne v západoslovenských nárečiach, ako aj v šarišskom nárečí funguje náležitá fonetická podoba slovies púšťať (sa), spúšťať (sa), rozpúšťať (sa): Zo striech ťiekla voda, na poli sa spúšťau̯ sňach (Návojovce); Cez ďeň púšťa, na noc priťahuje (Pukanec); Sňah‿ e už aj na Javorince pusťeňí, jar‿ e tu! (Čičmany); Púščali ledi (Stará Turá); Tak púšťalo, že bola bi tuším mlínské koleso uhnala tá voda (Svätoplukovo); Ket to umí skúrej puscit, sa to rospúščá (Kunov); Vonku ňeśka šumňe puśča, ket tag budze daz dva abo tri dňi, ta jar tutak (Závadka). V okolí Malaciek počuť aj otpúščat (Jakubov).

Mokrý sneh sa mení na čľapkaňicu, čliapkanicu, čľapkaňinu, čliapkaninu, čľapkavicu, čľapkavinu, čliapkavinu, čľapotinu, čliapkaň, čľopoť, čľuchotu, čmachorinu, čumbarinu, čvachtanicu, šľapkavinu, šplechoč, šplechotinu, šplechtanicu... Napr.: Bou̯ takí zablaťení i zasňežení marec, na cestách bola čľa̋pkaňica (Žaškov); Venku je taká člapkanica (Trstie); Taká čľiapkaňica bola v ďeďiňe (Lešť); Slnce opiera, buďeže za čľiapkaňina! (Košťany n. Tur.); Čľäpkavica bola veľká (Kňažia); Do čľapoťini sa najlepšie ľen čižmi (Motyčky); Bola taká čľiapkaň, že sa mi topánki raz‐dva premočiľi (Blatnica); F tejto čľuchote človeg ľen chorobu nadobarí (Tisovec); Ket púščá, je po cestáh náramná čvachtanica (Brestovany); Ná veru bi sa mi scelo po takéj čvachtanici pechúrit! (Myjava); Aňi sňehu ňinto, iba śľapkavina (Klenovec); De pójdem do téj šple-


strana 93

chotini! (Šurany). V okolí Prievidze sa sneh mení na trepku: Trepka je pusťení sňach (Šutovce).

Oteplenia po mrazivom počasí v slovenčine nazývame odmäk. V nárečiach má toto slovo fonetické podoby odmek, odmak, odmiak. V Lipt. Mikuláši počuť aj slovotvorný variant zmek. Napr.: Je odmek, kvápe zo strechi (Návojovce); Ňebuďe zo saňice ňič, padou̯ odmäk (Staré Hory); Po glhej zime v marci nastav koňečňe odmek (Hliník n. Hr.); Čerá ešťe tuhoba, a ňeská odmek (Pukanec); Ko‿ conce zasvéťi, buďe odmäk (Ozdín); V noci bol též velkí odmak a s polí sa to šetko hrne do potokou̯ (Trstie); Po tuhíh zimáh nastau̯ odmak, fšaďe bolo plno vodi (Bánovce n. Bebr.); F pou̯ edni biu̯ silní odmjak, uš trochu popusciu̯ o (Stupava); Hňeśka ceplo, budze odmek (Dlhá Lúka). V severozáhorskom dialekte sa vo význame odmäk používajú slová popúška, rospúška. Porov.: Po tích mrazoch preca uš fčéra nastau̯ a popúška (Rozbehy); Rospúščki sú na jaro (Kunov).

O topiacom sa snehu sa v nárečiach hovorí, že kape, hinie, zlieza, schádza. Keď sa zem stáva pomaly holou, ostáva bez snehu, hovorí sa, že slnko zlízalo snech, zem kopnie, okopnieva, je kopno. Porov.: Keť sňehe skapú, stráňe kopňejú (Čierny Balog); Uš śňih hiňe — budze jar (Porúbka); Na jaro sňeh zlézá (Kunov); Kej taktog ostaňe, zaz ohreje slnko a ten mrás sejdze (Podmanín); Na ton kopčeku najsameprvé zlízalo slnko snach, tan sa uš pomáli mohlo sadzid dzečo (Brestovany); Po rospusťeňí sňahu kopňie zem (Lazany); Koť se topí snech a ďe‐tu se uka̋že kuz zemi bes snehu, ta poveďa̋, že uš kopnéje (Revúca); Hen role uš kopňejú (Mních. Lehota); Už bolo na chrasťi dáuno okopňéto (Kalinovo); Briški pod ľesom okopceľi (Niž. Hrabovec); Na cesťe je uš kopno, aľe na poľi je ešťe sňach (Mošovce); U‿ sa ňedá sánkovať, už je kopno (Prašnica); Sňah sa uš topí a miestí je už aj kopno! (Hliník n. Hr.). V Slov. Volovej sa vyjadria aj touto metaforou: Źem predzira oči.

Ani časť zeme, z ktorej sa už na jar celkom stratil sneh, ktorá sa prvá ukáže po roztopenom snehu, nie je v nárečovej slovenčine pomenovaná len jedným slovom. Napr.: Uš kopľinki vidno, už idze jar (Dlhá Lúka). Práve naopak, nájdeme tu veľa územných synoným. Uvádzame ich bez nároku na úplnosť: kopnina, kopnisko, kopinka, koplina, koplinka, kopeň, kopná zem, kopeňec, okopeň, okoplina, okopeňec, okopňenuo, okopňéto, okopňéta zen, okopňisko, baraňufka, barančena čapka, baraňa čapka, barankova čapka, flak, plešinka, priezračina, prihoľina, pľažina, pľažinka, spľažina. Názov koplina sa nám dostal aj do pranostiky. Porov.: Na Mateja koplina, na Jozefa trávina.


strana 94

V čase, keď sa otvára jar, sústreďujú sa dobrí hospodári na nové vegetačné obdobie. Jedno staré porekadlo hovorí: O Gregore (12. marca) leňoch sedliak, čo neorie. Aj príslovie z Brestovian nabáda: O Jozefe (19. marca) mal bi bit každí kriví venku. To znamená, že všetko, čo má nohy, by malo už v tomto čase usilovne pracovať na poli, lebo robota by mala priam horieť pod rukami. Vítanie jari prácou vošlo aj do popevku, ktorý si nôtili v Bošáckej doline na Juraja (24. apríla), kde tento deň volajú aj otváraním poľa, otváraním zeme: Svatí Ďuríčko, otvor políčko, abi išiél oraď zajtra Jaňíčko (Kubra). Oráča nazývali miestami aj ratajom. Boli to väčšinou pomocní, najatí oráči, ktorí pracovali s vlastným záprahom. Porov.: Zavolau̯ som si rataja, abi zme to sťihli (Lutila); Kto vám bú rataj? (Rybník). Zachoval sa nám aj ratajský zvyk, že keď sa oráč vracal z prvej oračky, ženy ho doma obliali vodou. Zem sa na jar pohnojila, poorala, vibráňila a dávaľi sa aj kuracience do zemi (Detva), v Lišove sa na jar šmikovalo aľebo aj bráňilo, ďe boľi večie hrudi. Ke‿ ca zasialo ďaťeľinovuo semä, tak sa aj vaľkalo.

Osobitné miesto v rade jarných prác majú vinohradnícke roboty. Tie sa začínajú taktiež zavčasu, lebo vinohradníci vedia, že: vinohrad ak nezrežeš vo februári, nezrežeš v marci, a tak strihanie viniča je prvá jarná povinnosť vo vinohrade. Za ňou, ako nám prezradili na západnom Slovensku, idú ďalšie práce: V marci sa započne vinohracká robota. Prvé je rezačka, potom donde kopačka. Tak sa kope ot púl apríla, a kec cú krajšé čase, aj marci sa začne, do mája. Každí hledzí čín skúre, lebo ked ras sú pucki, sa odrazá. Sa viprává tak, že na Jura má bit s trecéj rúni pucku vidzet. Poton sa šteki popravajú, kerí je vivalení, zatlče sa, aj kerí neni, sa mosí popravit, lebo prez zimu ho nahne sem a tam veter (Myslenice). Veľkou pohromou bývajú pre vinice tradičné jarné mrazy, ktoré prinášajú zmrzláci (Ružindol) či zmrznutí svatí (Brestovany) Pankrác, Servác, Bonifác, ktorým sú zasvätené dni 12.—14. mája. Hneď po nich s rovnakým nebezpečenstvom číha Žofia (15. mája), kerá vínko vipíja do dna (Brestovany). Ak vtedy vinič zmrzne, Urban, hlavný patrón vinohradníkov, jej to rovnocenne vráti: Ked Žofija vipije Urbanovi víno, ten‿ éj spálí fazulu (Brestovany). No dobrý vinohradník musí predísť prípadným vrtochom spomenutých neprajníkov, a tak sa snaží čo najlepšie ochrániť vinič pred mrazom. Dobre ho poprikrýva, poprihŕňa zem k hlavám viničných krov. Miestami Stredoslováci a Západoslováci povedia okopcuje mladé štepy. Porov.: Okopcuj to porádne! radia si v Pezinku. Žiaľ, počuť však aj takéto zahorekovanie: Aj zme okopcuvaľi ťie mlaďie šťepi, aj zme ih neochráňeľi (Pukanec).

Na jar ožívajú aj zvieratá a hmyz: kurence a húsatá sa vyďobkávajú, kravy sa telia, kozy a ovce sa kotia, začínajú sa rojiť včely: Uš na počiatku máji sa čele


strana 95

začale rojiťi. Kerej ruoj ďe sadou: na lesu, na strom, na halus (Čelovce). Túto jarnú životodarnú silu mláďat prirovnávajú v Čelovciach k veľkému divadlu: Koze sa koťia žďi len na jar. Kozlence skáču hňetstajme. To‿ e celuo ďívalo na jar, ko‿ tei dorábajú. Rovnako ako ľudí aj zvieratá to ťahá von do prírody. Pastieri vyháňajú ovce, kozy, kravy na pašu krátko po tom, ako sa objaví prvá tráva. Porov. nárečové zápisy: Ľen čuo zhinul sňech a sa trávi objavovaľi na brázdah a medzách, to sa uš páslo. Od Urbana do Matki Božej. Na Urbana, to je ako víhon oviec a na Matku Božú ruosat (Hruštín); Koze sa pásale o‿ driou ako krave, o‿ camej časnej jari po samú pozňú esem. Ľem čo sa sňahe pospúšťale, o Jozefe uš s tema koziar tajšou̯ po chotáre a zachiťiu̯ aj capa (Čelovce); Aľe kozi ked na jar vijdu na pašu, ta še doja, jag bi še okoceľi (Kokšov‐Bakša); Na jar zme začaľi aj tei kráuke pásaťi a kín sa ňepoznale, borile sa, ňiekode takú borbu robile, že si aj rohe polámale aľebo aj boke si rospárale rohom ena druhej (Veľký Lom). Výraz boriť sa tu máme vo význame "bodať, pichať sa rohami"; borba znamená "klanie". Oba výrazy nájdeme v tomto význame aj v gemerských nárečiach. Vo väčšej časti stredoslovenských a západoslovenských nárečí sa používa podoba klať: Pri paseňí sa mi Belaňa často kole z Ružaňou (Hliník n. Hron.); Sprvoci som mávav aj dvoh bujákóv na paši, tí sa jennostaj klali (Brestovany). Krava, ktorá kole, je v Papradne koľavá krava. Na Záhorí, na Horehroní, na okolí Modrého Kameňa a vo východoslovenských nárečiach sú vo viacerých podobách rozšírené slová od koreňa trk‐ / drg‐. Porov.: Krava tŕče (Brodské); krava tŕka (Beňuš, Hronec); krava strká (Zombor); krava strcia (Hor. Strháre); kravi śe terkaľi (Dačov); krava začala tirkac (Okruhlé). Takáto krava dostala na Spiši prívlastok terkaca (Studenec) a v Šariši tirkaca (Dl. Lúka).

Pokúsili sme sa zo zápisov nárečových textov, uložených v kartotéke dialektologického oddelenia Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, ako aj z niektorých slovenských prísloví, porekadiel a úsloví z rovnomennej knihy A. Zátureckého oživiť si v mysli dávny príchod jari. Všimli sme si, že už jej očakávanie nieslo v sebe veľa napätia, netrpezlivosti a nádeje. Prvé nesmelé lúče ešte zubatého slnka, ktoré pospúšťale sňahe (Čelovce), ke‿ ca odvlhúvalo (Kozí Vrbovok) a vŕšky, stráne, zem začali kopnieť, otvorili jar v plnej svojej kráse. Keďže Boh dal vtákom krídla a ľuďom ruky, ľudia sa dali s nadšením do jarných prác, ktoré chceli čo najlepšie zúročiť, počítajúc pritom so všetkými vrtochmi počasia. Napokon zostávalo už len dúfať, že ďalšie obdobie — leto — neublíži novej úrode a strovné truhlice sa čoskoro naplnia hojne až po samý okraj na radosť a spokojnosť všetkých.

Iveta Felixová


strana 96

Hra na dzgále

V jednom článku v rubrike Zo studnice rodnej reči sa opisuje "hra starších detí s nemotivovaným a zatiaľ nedešifrovateľným názvom pakster" (Kultúra slova, 27, 1993, s. 300—301). O tejto hre sa zároveň konštatuje, že v dedinskom prostredí je dosť výnimočnou hrou. Vraciame sa k nej preto, že aj deti z Chynorian (susedná obec na sever od Nedanoviec na pravom brehu rieky Nitry) hrávali "výnimočnú" hru, ktorá sa volala hra na dzgále (pozri monografiu Chynorany od úsvitu dejín — 1243—1993. Obecný úrad v Chynoranoch 1993, s. 124).

O hre na dzgále možno obrazne povedať, že je pokrvnou príbuznou hry s názvom pakster, alebo neobrazne konštatovať, že veľmi pravdepodobne ide o varianty tej istej hry. Svedčí o tom niekoľko faktov. Hra na dzgále aj pakster sa hrali s rovnakým náradím, pravda, nerovnako pomenovaným: pri hre na dzgále je to dzgál (asi 50‐60 cm dlhá a asi 3 cm hrubá palica), pri hre pakster zasa lapaňa, ďalej gegiňka (loptička z tvrdého dreva) pri hre na dzgále a tvrdá guľa z handár (pôvodne), resp. menšia gumová lobda (neskôr) pri hre pakster. Aj hru na dzgále, aj pakster hral rovnaký počet hráčov (10‐12), hralo sa na voľnom priestranstve, pri hraní sa gegiňka, resp. gula, lobda zarážala čo najďalej, pri zarážaní sa zarážaný predmet nadhodil (nezarážal sa teda z ruky) a hráči zarazený predmet chytali, alebo sa ho usilovali chytiť. Rozdiely sú v tom, že dzgál sa do vyhodenej loptičky hádzal, kým lapaňa sa pri zarážaní aj po zarazení loptičky držala v ruke. Hádzanie dzgálu sa ukazuje ako nebezpečný prvok v hre — hodená palica mohla trafiť a zraniť daktorého hráča. Rozdiel je ďalej v tom, že dzgále, ktorými sa gegiňka netrafila, sa potom hádzali na cieľ; v hre pakster sa podobné úkony nevyskytovali, chytená loptička sa však triafala do utekajúceho protihráča.

Tento návrat k názvu dávnej hry chápeme ako opätovné pripomenutie nevyčerpateľnosti studnice rodnej reči a tvorivého zaobchádzania jej používateľov s ňou. Z jazykového i zo sociologického hľadiska je pozoruhodné, ako sa obyvatelia dvoch susedných dedín oddelených riekou samostatne a nezávisle od seba zmocnili konkrétnej reálie, všetkého, čo s ňou súvisí, a ako pri tomto zmocňovaní vystačili s vlastným jazykom. Je to nielen pozoruhodné, lež aj poučné.

Ivan Masár


strana 97

ROZLIČNOSTI

O slovách distributér a distribútor

V súčasnosti sa na pomenovanie fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá rozdeľuje niečo, sprostredkúva presun tovarov z výroby cez obchodnú sieť k spotrebiteľovi a pod., používajú slová distributér a distribútor. V tejto súvislosti sme dostali otázku, či sú správne obidve podoby alebo iba jedna z nich. Tu je naša odpoveď.

Obidve slová, distributér aj distribútor, majú svoj pôvod v latinčine a súvisia so slovesom distribuovať (lat. distribuere) s významom "rozdeľovať, rozmiestňovať, rozvádzať". No kým podoba distributér sa k nám dostala už dávnejšie prostredníctvom francúzštiny, podoba distribútor k nám prenikla z angličtiny vari pred piatimi, šiestimi rokmi. Presviedčajú nás o tom naše výkladové, ale aj prekladové slovníky. Z francúzštiny prevzatá podoba distributér sa v našich slovníkoch uvádza už od päťdesiatych rokov. Tak je to napr. v Slovníku slovenského jazyka z r. 1959, v slovníkoch cudzích slov, v Krátkom slovníku slovenského jazyka z r. 1987. Uvádza sa aj v Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1953, aj v najnovších Pravidlách slovenského pravopisu z r. 1991.

Z angličtiny prevzatú podobu distribútor naše slovníky ešte nezaznačujú. Dokonca aj v Anglicko‐slovenskom technickom slovníku z r. 1985 sa pri anglickom slove distributor ako ekonomickom termíne uvádza ako slovenský ekvivalent podoba distributér prevzatá z francúzštiny. Treba ešte povedať, že v angličtine má slovo distributor nielen význam, ktorý sme spomínali na začiatku, ale aj ďalšie významy, a to rozvod, odbočnica, rozvodnica, rozdeľovač, rozstrekovač atď.

Používanie podoby distribútor prevzatej z angličtiny je prejavom súčasnej expanzie angličtiny a anglických slov do slovenského jazykového prostredia na úkor nielen domácich slov, ale aj slov dávnejšie prevzatých z iných jazykov. Otázka používania podôb distributér a distribútor nie je teda otázkou správnosti či nesprávnosti, ale otázkou skoršieho a neskoršieho prevzatia. A v tom má prvenstvo podoba distributér prevzatá z francúzštiny. Až jazyková prax ukáže,


strana 98

či sa v budúcnosti viacej uplatní dávnejšie prevzatá podoba distributér alebo novšie prevzatá podoba distribútor.

Matej Považaj

Maradonova Sevilla

Individuálne privlastňovacie prídavné mená sa tvoria v slovenčine od názvov živých bytostí, t. j. ľudí alebo zvierat. V závislosti od významu nadradeného podstatného mena, s ktorým sa spájajú, sa dá vyčleniť niekoľko významových odtienkov (napr. J. Oravec vo vysokoškolskej učebnici Súčasný slovenský spisovný jazyk: Morfológia rozlišuje sedem významových skupín). V spojení otcov kabát sa vyjadruje vlastníctvo — kabát patrí otcovi. V spojení Aničkine oči sa vyjadruje časť celku — oči tvoria časť Aničkinho tela. Častý je význam príslušnosti k istej spoločenskej skupine alebo vzťah nasledovníctva nejakého verejného činiteľa alebo vedca: napr. Štúrovi žiaci, Wittgensteinov žiak. V spojeniach ako Hollého epos sa vyjadruje vzťah autorstva. Veľmi rozšírený je tzv. dedikačný vzťah v spojeniach označujúcich pomenovanie podľa objaviteľa alebo na počesť niekoho: Iľkovičov zákon, Kaplanova turbína, Ohmov zákon, Štefánikova ulica, Hodžovo námestie, klinček Lumnitzerov, horec Clusiov.

Je pozoruhodné, že veľmi často sa takto používa privlastňovacie prídavné meno odvodené od priezviska.

K týmto príkladom v súčasnosti pristupuje ďalší významový vzťah. Na rozdiel od vzťahu príslušnosti k nejakej inštitúcii alebo skupine sa ním vyjadruje, že pomenovaný útvar je taký, v ktorom pôsobí konkrétny jednotlivec. Maradonova Sevilla je futbalový klub FC Sevilla, v ktorom pôsobí Maradona. To isté platí o spojeniach ako Glonekova Ancona, Skuhravého FC Genova, Palúchov Sportklub. Rovnaký vzťah je aj v spojeniach bratov klub, otcov závod, v ktorých sú privlastňovacie prídavné mená utvorené od všeobecných podstatných mien (brat, otec).

Ján Horecký


strana 99

Odkanalizovanie Prievozu?

V minuloročnom decembrovom čísle mesačníka Ružinovské echo, ktorý vydáva Miestny úrad mestskej časti Bratislava‐Ružinov, sme čítali článok o dokončení druhej časti vodohospodárskeho diela s nadpisom Odkanalizovanie Prievozu. Je tu reč o tom, že sa dokončilo ekologické dielo v rozsahu 3292 metrov kanálov s možnosťou napojenia 241 rodinných domov na miestnu kanalizáciu, teda o výstavbe kanalizácie v Prievoze. V tomto článku z jazykovej stránky nemilo prekvapuje, ak už nie šokuje, výraz odkanalizovanie, resp. sloveso odkanalizovať, od ktorého je toto slovesné podstatné meno utvorené. Z kontextu celého článku možno vyrozumieť, že sa v ňom píše o dokončení výstavby kanalizácie alebo jednoducho o dokončení kanalizácie v Prievoze.

Použité sloveso odkanalizovať je utvorené od slovesa kanalizovať predponou od‐. Sloveso kanalizovať ako nedokonavé i dokonavé sloveso má význam "robiť, urobiť kanalizáciu", napr. kanalizovať mesto, kanalizovať mestskú štvrť. Druhý význam tohto slovesa je "robiť, urobiť splavným", napr. kanalizovať rieky. Predpona od‐ je tu úplne zbytočná. Podstatné meno kanalizácia má význam "odvádzanie dažďových a odpadových vôd v budove alebo v meste do kanálov; systém, sieť mestských kanálov", napr. mestská kanalizácia. To značí, že v uvedenej správe postačilo napísať, že vodohospodárske dielo kanalizácia časti Prievozu bolo dokončené a odovzdalo sa do trvalého používania. Sloveso odkanalizovať, resp. slovesné podstatné meno odkanalizovanie je jazykový nezmysel, ktorý úradníci Obecného úradu mestskej časti Bratislava‐Ružinov sebavedome a bez rozpakov používajú i napriek tomu, že boli na nesprávnosť upozornení.

Doslovný význam slovesa odkanalizovať by bol "odstrániť kanalizáciu, kanály", ale takú činnosť Vodárne a kanalizácie na Prešovskej ulici v Bratislave ani Vodohospodárske stavby celkom iste nerobia. Takže pozor, predpona od‐ sa nehodí ku každému slovesu. Má síce okolo osem významov, ale ani jeden z nich nie je zlučiteľný so slovesom kanalizovať na vyjadrenie významu "dokončiť kanalizáciu".

František Kočiš


strana 100

Bodovací systém, bodovník, bodník

V súvislosti s transformáciou ekonomiky nastávajú u nás aj zmeny v oblasti zdravotníctva. Jedným z výsledkov týchto procesov je aj špecifický prístup k posudzovaniu zdravotníckych výkonov. Hodnotenie nadväzuje na nový systém zdravotného a nemocenského poistenia. Medicínski pracovníci podľa týchto pravidiel popri priamej lekárskej starostlivosti vyhotovujú aj podklady pre Národnú poisťovňu, ktorá riadi finančné otázky spojené s výkonom zdravotníckych služieb. Odmeny sa pritom určujú na základe ohodnotenia úkonov pomocou bodov, a to podľa stupňa náročnosti aj podľa finančných nákladov spojených s poskytovaním konkrétneho materiálu.

V denníku Pravda (3. 7. 1993, s. 5) sa na označenie hodnotiaceho systému použilo podstatné meno bodník. Treba povedať, že toto pomenovanie sa nevyskytuje ani v Slovníku slovenského jazyka, ani v Krátkom slovníku slovenského jazyka. Z tohto dôvodu sa žiada pouvažovať nad jeho slovotvornou štruktúrou, oprávnenosťou a štylistickou (komunikačnou) hodnotou.

Na prvý pohľad sa zdá, že pomenovanie bodník vzniklo pridaním prípony ‐ník k základovému podstatnému menu bod, ktoré v danom prípade označuje jednotku hodnotenia výkonu (Krátky slovník slovenského jazyka. Bratislava, Veda 1987, s. 49). Príponou ‐ník sa v slovenčine od podstatných mien okrem iného tvoria názvy vecí (bielizník, slamník). Pomenovanie bodník však korešponduje so slovesom bodovať, t. j. hodnotiť (niečo) počtom bodov (SSJ I, s. 111). Potom je zrejmé, že spojenie slovotvorného základu bod‐ s príponou ‐ník vzniklo čisto mechanicky. V (spisovnej) slovenčine takýto postup nemožno hodnotiť ako primeraný.

Odlišná situácia vzniká v okruhu slovesa bodovať. Od slovesa bodovať je utvorené prídavné meno bodovací. Odčlenením prípony ‐ací a pridaním prípony ‐ník k pomenovaciemu základu bodov‐ sa dá bez ťažkostí utvoriť podstatné meno s priezračnou slovotvornou štruktúrou bodovník (analogicky ako rozdeľovník, spojovník). Sloveso bodovať pritom slúži aj ako východisko na utvorenie (dvojslovných) združených pomenovaní bodovací systém (súbor, zoznam), bodovacia stupnica (sústava, škála; štruktúra; tabuľka) a pod. Pravda, nie je vylúčené ani tvorenie priamo od prídavného mena utvoreného príponou ‐ový (bodový), ako je to napríklad pri názvoch srdcovník, medovník, smerovník, kusovník, resp. univerbizáciou, t. j. prevodom dvojslovného pomenovania bodový systém, resp. bodovací systém do jednoslovného pomenovania.


strana 101

Po náčrte slovotvorných procesov treba ešte vyriešiť funkčné uplatnenie jednotlivých variantov. Slovo bodník sa priraďuje k skupine slangizmov, ktoré majú svoju domovskú sféru v medicínskom prostredí. Pomenovanie bodovník svoju profesiovú príslušnosť už manifestuje výraznejšie. Združené pomenovania bodovací systém (súbor), bodovacia stupnica atď. sa hodnotia ako termíny.

Slovo bodník by si nemalo nájsť trvalé miesto na stránkach novín (prirodzene, okrem výnimočných prípadov — ako zložka citovaných výpovedí, ako napr. aj v uvádzanom príspevku z denníka Pravda). Mohlo by sa však rozvážne (funkčne) využiť v spontánnych neoficiálnych komunikačných situáciách ako slovo dokresľujúce charakter prostredia, na ktoré svojou podobou upozorňuje. Pre neoficiálne / polooficiálne prejavy pracovníkov pôsobiacich v príslušných rezortoch sa ako výstižnejšie ukazuje pomenovanie bodovník. Tento variant možno odporučiť aj pre (kvalitnejšie) publicistické texty, v ktorých ho možno podľa konkrétnych dorozumievacích potrieb striedať s dvojslovnými náprotivkami.

Vladimír Patráš


strana 102

SPRÁVY A POSUDKY

Užitočná práca

(PALKOVIČ, K.: Z nárečia starej Modry. Ľudová keramická terminológia. 1. vydanie. Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre 1993. 88 s.)

V ostatných rokoch môže nielen užšia odborná, ale aj širšia kultúrna verejnosť s obdivom sledovať pestrú a bohatú publikačnú činnosť jazykovedca Konštantína Palkoviča, ktorý v tomto roku oslávi už svoje 75. narodeniny. Medzi vzácne plody jeho neúnavnej bádateľskej práce v oblasti výskumu slovenských nárečí doma i v zahraničí patrí najnovšia vedecko‐popularizačná knižka o modrianskom nárečí a o ľudovej terminológii presláveného remesla modrianskych keramikárov. Autor vydaním tejto rozsahom skromnej knižky akoby chcel dokumentovať neraz zdôrazňovanú požiadavku, aby sa cieľavedome organizoval vlastivedný výskum aj v menších lokalitách, lebo ako je v mozaike dôležitý každý kamienok, tak aj v budúcej syntéze o dejinách a súčasnosti našej vlasti je potrebný výsledok výskumu každej slovenskej obce.

Práca Z nárečia starej Modry pozostáva z dvoch častí. V prvej časti sa podáva všeobecný prehľad o doterajších výskumoch modrianskeho nárečia a celkom stručne sa opisuje (v kontexte so susednými nárečiami na západnom Slovensku) jeho hláskoslovie a tvaroslovie. Výrazové bohatstvo autor približuje zaradením Nárečového slovníčka z roku 1893 od Jána Izáka (337 slov s vysvetlením významu) a originálnej frazeológie (88 pranostík, prísloví, porekadiel, prirovnaní a iných frazeologizmov) od Alexandra Kraica. Z vlastného výskumu slovnej zásoby modrianskeho nárečia, triedenej podľa vecných okruhov, autor do tejto časti zaradil napr. názvy nepestovaných rastlín, voľne žijúcich zvierat, poľnohospodárskych plodín, domácich zvierat, názvy vecí a miesta, príbuzenské názvy, názvy jedál, názvy z oblasti odievania a výrazy z nemčiny. Abecedný slovníček obsahuje 42 typických modrianskych výrazov a 226 výrazov z odbornej vinohradníckej terminológie. Takmer každá spracovaná lexikálna jednotka je exemplifikovaná buď slovným spojením, alebo ucelenou vetou. Miestami sa uvádza aj odkaz na synonymum a pri nedokonavých slovesách upozornenie na


strana 103

ich dokonavú podobu. Túto časť práce uzatvára ukážka staršieho rozprávania a v súčasnosti zapísaných súvislých textov. Z nich je cenný najmä opis svadby v Kráľovej aj s charakteristickým ľudovým vinšovaním.

V druhej časti knižky K. Palkovič zhrnul výsledky práce viacerých explorátorov (J. Izák, H. Landsfeld, S. Čintalová), ktorí sa venovali výskumu ľudovej keramickej terminológie v Modre, a rozšíril ich o vlastné zistenia. Hoci sa mu podarilo zozbierať množstvo rozmanitých hrnčiarskych, džbankárskych a kachliarskych termínov, predsa — ako sám poznamenáva — zachytený materiál predstavuje iba časť bohatej terminológie tohto odboru. V rámci jednotlivých tematických okruhov sa termíny uvádzajú v abecednom poriadku. Tematickými okruhmi sú: výrobný materiál (hlina, farby, hlinky, glazúry), pracovné úkony, výrobné prostredie a pomôcky (miesta, miestnosti, hrnčiarska pec, hrnčiarsky kruh, pomôcky pri maľovaní, ostatné náradie, nástroje a ich časti), výrobky (časti nádob, ozdoby, surové, nehotové a nepodarené výrobky, hotové džbankárske a hrnčiarske výrobky, detské hračky, kachliarske výrobky), výrobcovia a hrnčiarske tradície.

Na rozdiel od primeraného lexikografického spracovania terminologickej lexiky z oblasti vinohradníctva autor keramickú terminológiu po výklade jej vecného významu nedoplnil náležitou zložkou hesla — exemplifikáciou. Tým je táto druhá časť práce oproti prvej ochudobnená. Škoda, lebo by bola prispela k lepšiemu poznaniu špecifických postupov v činnosti hrnčiarskych, džbankárskych a kachliarskych majstrov.

Odborný text knižky vhodne dopĺňajú reprodukcie dobových pohľadníc z konca 19. storočia a kresieb aj s vyobrazením starého džbankárskeho znaku. Text vhodne dopĺňajú aj ukážky z folklórnych tradícií (rozprávanie o hrnčiarskom bále a svetlej husi), znotovaná stará hrnčiarska pieseň a niekoľko hrnčiarskych porekadiel.

Z dialektologického a všeobecne jazykovedného pohľadu vychodí, že v materiáli sa vyskytujú rozličné druhy termínov, pokiaľ ide o ich pôvod, slovotvornú a významovú štruktúru. Pri domácich, slovenských termínoch sa uplatnili neodvodené i odvodené výrazy v základnom význame: deska, koška, drevko, mléčnák, uchadlo, ale aj v prenesenom význame: brucho, sova, gulka. Medzi prevzatými sú najčastejšie výrazy z nemčiny: ciring, špileraj, zriedka z taliančiny: škutelka (scodella = miska), z češtiny: libuša, novšie sú internacionalizmy, ktoré sa do nárečovej hrnčiarskej terminológie dostali zo spisovného jazyka: žardiniéra. Ak sa vyskytujú dva synonymné termíny, jeden býva domáci, druhý pre-


strana 104

vzatý: baran — štondr, dzílna — vrštat. Nájdu sa aj tri‐štyri rozličné termíny: značka — marka — címer, čutora — kulač — vereždžúr. Okrem jednoslovných názvov sa používajú aj dvojslovné a viacslovné pomenovania. V prívlastkovej časti takýchto pomenovaní je vyjadrená veľkosť, spôsob výroby a iné vlastnosti: dvojholboví žbán, dvojušní hrnec, habánská váza, rezaní žbán, hlatkí tanír.

Knižku K. Palkoviča vďačne vítame. Je nielen obohatením vedecko‐popularizačnej literatúry z oblasti špeciálnej remeselnej výroby, ale aj priblížením sveta vynikajúcich modrianskych keramických majstrov, ktorý sa už dostal aj do beletrie (Vincent Šikula, Pavel Fleischhaker a i.) i do iných odvetví umenia (opereta Hrnčiarsky bál od Gejzu Dusíka a Pavla Braxatorisa, umelecké výtvory I. Bizmayera a i.). Je chvályhodné, že o vydanie tejto publikácie sa postaralo Múzeum Ľudovíta Štúra a takto prispelo k 835. výročiu prvej písomnej správy o Modre a k 110. výročiu založenia modrianskej keramickej dielne.

Štefan Lipták

Monografia o vlastnej obci — vrchol miestnej kultúry

(Chynorany od úsvitu dejín — 1243—1993. Obecný úrad Chynorany 1993. 210 s. + obr. prílohy; Klátova Nová Ves 1293—1993. Obecný úrad Klátova Nová Ves 1993. 141 s. + 35 obrázkov.)

Azda najväčším podnetom na aktivizovanie duchovného potenciálu obce býva oslava okrúhleho výročia prvej písomnej zmienky o obci. Takéto výročie si v minulom roku pripomenuli dve starobylé obce horného Ponitria: Chynorany 750. výročie a Klátova Nová Ves 700. výročie. V obidvoch prípadoch časť kultúrnej aktivity zviazanej s oslavami významného výročia vyústila do prípravy a vydania monografickej práce o obci a v obidvoch prípadoch možno hovoriť o úspechu. Publikácie majú príťažlivý vzhľad — na obálke chynorianskej je farebná fotografia pekného barokového kostola, v jej pravom hornom rohu je obecná pečať a erb; obálka klátovonovoveskej monografie je takisto farebná a na jej prednej aj zadnej strane sa rozprestiera pôvabný panoramatický obrázok obce s lúkami a poľami v popredí a malebnými vŕškami Tríbečského pohoria v pozadí. Ani tu nechýba erb obce.


strana 105

Podobnú pochvalu ako o vonkajšom vzhľade možno vysloviť aj o obsahu obidvoch publikácií. Kapitoly o najstarších dejinách obcí sú vypracované na základe výskumu listín a ďalších hodnoverných podkladov, ako sú pečate, erby ap., a podané sú sviežim kultivovaným jazykom. Vo veľkej miere to platí aj o kapitolách z novších a najnovších dejín, t. j. o kapitolách zväčša spracovaných z obecných kroník. Tieto materiály ukazujú, že obidve obce mali svedomitých kronikárov. Je chvályhodné a užitočné vydávať takéto publikácie, lebo ovplyvňujú vzťah občana k obci, dvíhajú jeho hrdosť na obec, upevňujú povedomie spolupatričnosti k nej a v neposlednom rade mobilizujú jeho ochotu pomáhať obci. Navyše odkrývajú intelektuálny potenciál obce, ktorý sa v obidvoch prípadoch ukázal ako dostatočne silný. Veď naozaj nie je až také jednoduché pripraviť a vydať na dedine publikáciu, ktorej parametre sú porovnateľné s parametrami publikácií vydávaných v profesionálnych vydavateľstvách.

Prirodzenou súčasťou takýchto prác bývajú aj kapitolky o jazyku, presnejšie o miestnom nárečí. Doterajšiu chválu monografií však musíme prerušiť práve pri kapitolke o chynorianskom nárečí. Je to preto, že obsahuje viacero nepozorných alebo vecne nesprávnych formulácií a nespoľahlivých údajov.

Nepozorne je sformulovaný napr. vstup k súpisu slov (vraj) typických pre chynorianske nárečie. Ide o túto formuláciu: Pre oživenie našej starej materčiny, ktorou sa dorozumievali predkovia Chynorian, sú typické slová a výrazy, používané v ďalekej minulosti (s. 182). Chybná je konštatácia Naši predkovia miesto hlásky "l" vyslovovali "v": jedov, padov, išov, zdvihov, kradov... (s. 184). V týchto prípadoch ani Chynoranci, ani obyvatelia okolitých dedín nevyslovujú pernozubné (labiodentálne) v, lež obojperné (bilabiálne) u̯ , a preto citované príklady mali mať podobu jedou̯ , padou̯ , išou̯ , zdvihou̯ , kradou̯ . A, pravdaže, namiesto tvrdenia o vyslovovaní v namiesto hlásky l mala byť napr. konštatácia, že tvary minulého času slovies, ktoré majú v spisovnom jazyku podobu jedol, padol, išiel..., v chynorianskom nárečí majú podobu jedou̯ , padou̯ , išou̯ ..., t. j. namiesto koncového l je v nich u̯ (tzv. bilabiálna hláska, bilabiála). Ani v chynorianskom nárečí sa predsa každé koncové či iné l nevyslovuje ako v či ako bilabiála, ako to vyplýva z vyjadrenia Naši predkovia miesto hlásky "l" vyslovovali "v". Aj Chynoranec musí vysloviť pedál, jedla, poletuje, a nie pedáv, jedva, povetuje.

V súpise slov sú vo viacerých prípadoch nenáležite uvedené nárečové podoby jednotlivých slov a podáva sa nespoľahlivý opis ich významu. Slová kotuľka, pľac, grguľa sa sotva vyslovujú s mäkkým ľ, lebo v chynorianskom nárečí rov-


strana 106

nako ako v nárečí okolitých obcí (napr. Nedanovce, Krásno, Bošany) sa mäkké ľ nevyskytuje. Pochybnosti vyvolávajú aj slová ovinadlo, motovidlo, pretože pre miestne nárečie je charakteristické zjednodušovanie skupiny dl na ll, čo sa napokon konštatuje aj v jednom odseku na s. 184.

Pokiaľ ide o opis významu niektorých slov, z hľadiska jazykovej správnosti je neprijateľný opis drevenná skriňa na spodné prádlo vzťahujúci sa na reálie truhla, bielizník (s. 182). Náležitá podoba opisu je napr. takáto: drevená skriňa na (spodnú) bielizeň. V opisoch významu viacerých slov (motovidlo, člnok, vreteno a i.) sa nevhodne používa slovo prípravok. O slove vreteno — napríklad — nemožno hovoriť ako o prípravku pri pradení konopných nití. Vreteno je náčinie, nástroj, sprava, slovo prípravok znamená to isté čo preparát a používa sa napr. v spojeniach čistiaci, kozmetický, chemický prípravok. Pochybnosti o vecnej správnosti vyvoláva opis významu slova príštipkár (jeho význam sa vysvetľuje pomocou slova krajčír; pochybnosť sa zakladá na tom, že v susedných obciach je príštipkár obuvník, ktorý obuv iba opravuje a nezhotovuje novú). Sotva možno uveriť tomu, že kútnica je žena pred pôrodom, keď všade tam, kde sa toto slovo používa, rozumejú ním ženu po pôrode. Rozličné chyby a chybičky sú v slovách drevený, hlinený (v spisovnom kontexte sa nenáležite píšu s dvoma n), zemianský (správ. zemiansky), ohradka (správ. ohrádka). Poznámky o kapitolke Nárečie Chynorancov (s. 181—184) uzavrieme predpokladom, že keby žil bard slovenskej literatúry, chynoriansky rodák Valentín Beniak, určite by mu bolo ľúto, že práve kapitolka o chynorianskom nárečí sa v monografii neveľmi podarila.

V monografii o Klátovej Novej Vsi niet samostatnej kapitoly o miestnom nárečí, ale čo‐to sa o ňom možno dozvedieť z kapitol o ľudovom odeve, strave, tradičných výročných a rodinných zvykoch, z veršíkov a pranostík. V nárečovom prepise sa v nich vyskytujú slová geťe, spoňňík, oplecko, šiflíki, calta, šťedrák, zámelki a i. Z veršov vyberáme na ilustráciu vianočný vinš Vinšujem Vám této vjanočné svjatki, Krista Pána naroďenje, abi vám dal Pán Boh zdravja, šťasťja a hojného bošského požehnaňja. Z pranostík zaznamenávame September — z poľa ber! — Na Hromnice koniec sanice. — Do Ducha nespúšťaj sa kožucha a po Duchu zasa len v kožuchu. Veršík a pranostiky staviame tu vedľa seba preto, aby sme upozornili, že aj pranostiky sa mali zapísať v nárečí, nie v spisovnom jazyku. Treba tiež pripomenúť, že nárečový zápis niektorých slov je nepresný, napr. vjanočné svjatki, šťasťja, požehnaňja, naroďenje. Keďže sa v miestnom nárečí vyskytujú dvojhlásky, uvedené slová mali mať podobu vianočné sviatki, šťasťia, požehnaňia, narodeňie.


strana 107

Vydanie monografie o vlastnej obci treba pokladať za vrchol kultúrneho úsilia príslušnej obce. Aj Chynoranci, aj Klátovonovovešťania sa na tento vrchol úspešne dostali. Takúto aktivitu treba všemožne podporovať, ale zároveň sa treba starať o to, aby všetky detaily monografického portrétu boli verné a spoľahlivé. Presný obraz o jazyku obce by sa mal chápať ako vec prvoradej dôležitosti.

Ivan Masár

O terminologickej úrovni Malej slovenskej encyklopédie

Nedávno sa náš knižný trh obohatil o nové pôvodné encyklopedické dielo, ktoré sa už v prvom vydaní začlenilo do zlatého fondu slovenskej encyklopedickej literatúry. Je ním Malá slovenská encyklopédia (MSE), ktorú vydali Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied a Goldpress Publishers v Bratislave r. 1993. Dielo je výsledkom práce vyše dvestočlenného kolektívu vedeného PhDr. A. Procikovou. Vo vyše 40 000 heslách poskytuje používateľovi základnú a nezriedka aj podrobnejšiu informáciu z rozmanitých oblastí ľudskej činnosti. Je spracované na veľmi dobrej obsahovej i formálnej úrovni a zaslúži si, aby sa dostalo do každej verejnej i osobnej knižnice. Nemožno pochybovať, že sa v dohľadnom čase dočkáme ďalších vydaní MSE. Preto v tejto recenzii zaujímame stanovisko k terminologickej úrovni MSE s cieľom poskytnúť jej autorom námety na zlepšenie diela pri ďalších vydaniach.

Od encyklopedických diel určených širokej verejnosti sa v textovej časti nevyžaduje striktné dodržiavanie platnej terminológie jednotlivých odborov. Priveľká terminologická preťaženosť je v nich skôr na škodu ako na osoh. Napriek tomu sa ani v heslári a veľmi často ani v textovej časti jednotlivých hesiel nemožno vyhnúť rozličným termínom. V týchto prípadoch platia aj pre encyklopedické diela tie isté pravidlá, resp. zásady ako pre iné odborné diela.

Na úvod treba konštatovať, že celkove je terminologická, podobne ako aj jazyková úroveň MSE nadpriemerne vysoká. Pri spomínanom počte spoluautorov to treba považovať za veľký úspech redakcie MSE. Každý, kto sa zúčastňoval na tvorbe rozsiahlejšieho mnohoodborového diela, vie, ako ťažko je uplatniť v ňom jednotný termino-


strana 108

logický prístup, keď väčšina autorov pozná len terminologický systém svojho odboru, a aj to nie vždy dokonale. Redakcia MSE za tento úspech zaiste vďačí nemalému úsiliu pri koordinácii spolupráce jednotlivých autorov. Osobitne treba oceniť to, že do MSE boli zaradené mnohé nové termíny. Ide o termíny typu recyklácia, dealer, rogallo a i. Ich zaradením MSE nielen sprístupňuje ich obsah, ale zároveň prispieva k ich ustáleniu.

Napriek celkove vysokej terminologickej úrovni encyklopédie v jednotlivých prípadoch sa v nej vyskytujú rôzne terminologické nedostatky. Hodnotu diela podstatne neovplyvňujú a dajú sa pomerne ľahko odstrániť už pri druhom vydaní MSE. Obmedzený rozsah recenzie umožňuje upozorniť len na najzávažnejšie alebo najtypickejšie terminologické nedostatky.

Heslár každej "malej" encyklopédie je vždy nevyhnutne obmedzený a v porovnaní s heslárom "veľkých" encyklopédií vždy zdanlivo neúplný. Preto možno tvrdiť, že v ňom niečo chýba, a rovnako sa možno brániť, že obmedzený rozsah diela nedovoľoval zaradiť chýbajúce heslá. Ťažko však možno odôvodniť to, že do heslára sa dostali pojmy podradené pojmu, ktorý v heslári chýba a ktorý sa navyše používa pri definovaní príslušných podradených pojmov. To sa v MSE stalo v mnohých prípadoch a treba to považovať za závažnú systémovú chybu. V heslári MSE sú napr. zaradené heslá borovička, cherry brandy, koňak, slivovica a whisky, pričom každý z týchto liehových nápojov je definovaný ako druh destilátu. Termín destilát však v heslári nie je. Pri druhom vydaní by mala redakcia zvážiť, či nie je luxusom zaradenie hesiel typu brandy, cherry brandy a gin, keď v ňom chýbajú heslá hriate, pálenka a rum, ktoré patria nesporne viac k slovenským reáliám ako povedzme brandy. Malo sa zvážiť, či nebolo treba zaradiť samostatné heslo chemometria, keďže v samostatnom hesle Ján Mocák sa uvádza, že je zakladateľom slovenskej chemometrie.

Kladne treba oceniť, že v MSE sú nielen základné, ale aj synonymné termíny, pričom takmer vždy sa uvádzajú aj formou samostatných odkazových hesiel. Výnimku predstavujú termíny rastlinná sociológia (s. 218 — fytocenológia), fytológia (s. 96 — botanika), komparatívna jazykoveda (s. 567 — porovnávacia jazykoveda), ktoré odkazové heslá nemajú.

V niektorých prípadoch sa synonymný termín neuvádza ani pri hlavnom hesle, ani formou odkazového hesla. Pri hlavnom hesle teplota topenia sa napr. uvádza nevhodné synonymum bod topenia, kým dôležité synonymum teplota tavenia v heslári chýba. Termín teplota tavenia sa pritom vyskytuje v textovej časti viacerých hesiel, napr. v heslách spájka a spájkovanie. V heslári bol uprednostnený termín seignetoelektrikum, pričom rozšírenejší (a systémovejší) termín feroelektrikum nie je uvedený ani ako synonymum, ani ako odkazové heslo.


strana 109

V heslári chýbajú mnohé dôležité pojmy, ktorými sa operuje v textovej časti iných hesiel. Ako príklad možno uviesť pojem fáza vo fyzikálnom zmysle, ktorého výskyt možno doložiť v heslách eutektoid, gél, chemisorpcia a i.

V heslári chýba aj dôležitý pojem tekutina (spoločné pomenovanie plynov a kvapalín). Preukázateľne a nenáležite sa vyskytuje v celom rade hesiel, často v ich definičnej časti, napr. v heslách solión a sprcha.

Do heslára, ale najmä do textovej časti MSE sa dostali aj niektoré termíny, ktoré sa už nemajú používať (napr. termoset, správ. reaktoplast) alebo sú nesprávne (napr. tepelná rozťažnosť na s. 296, správ. teplotná rozťažnosť, hromozvod na s. 30, správ. bleskozvod, váha na s. 693, správ. hmotnosť, nasiakovateľnosť na s. 567, správ. nasiakavosť a i.).

V niektorých prípadoch sa chápu ako synonymá termíny, ktoré majú odlišný obsah. Tak je to napr. v prípade dvojice termínov dielektrikum a izolant (s. 155), pričom v prípade izolantu sa vyžadovalo použiť presnejší termín elektrický izolant, pretože existujú aj iné druhý izolantov (tepelný izolant, akustický izolant a i.).

Do textovej časti MSE prenikli aj niektoré bohemizmy (doličná vec na s. 161, správ. usvedčujúca, letujú na s. 202, správ. spájkujú, zmrštenie na s. 353, správ. zmraštenie.

Kladne treba oceniť snahu rešpektovať v MSE najnovšie chemické názvoslovie (oxidy namiesto kysličníky, sulfidy nam. sírniky a pod.), no táto snaha nebola dôsledná (sírnik antimonitý na s. 43, sírnik olovnatý na s. 220, sírnik molybdeničitý na s. 454).

Ojedinele sa v MSE používajú niektoré termíny nenáležite. V hesle polyetylén sa napr. použil termín izolátor vo význame "elektrický izolant".

Redakcii MSE ušlo, že niektorí autori v textovej časti mnohých hesiel uprednostnili medzinárodné, významovo nepriezračné termíny aj v tých prípadoch, kde si charakter diela vyžadoval použitie existujúcich významovo priezračných národných termínov. Máme na mysli termíny typu substitúcia (s. 35), dekompozícia (s. 63), karcinogénny (s. 80), sediment (s. 81), imitácia (s. 88), digitálny (s. 115), vertikálny (s. 116), rotácia (s. 210), triviálny (s. 392) a i., pričom uvedené termíny bolo možné a potrebné nahradiť v uvedenom poradí termínmi zámena (resp. náhrada, nahradenie), rozklad (resp. rozloženie), rakovinotvorný, usadenina, napodobenina, číslicový, zvislý, otáčanie, neodborný.

Ak na jednej strane oceňujeme uvádzanie synonymných termínov pri základných termínoch, nemôžeme tak urobiť v prípade striedania termínov v tex-


strana 110

tovej časti. Vyskytuje sa tu značný počet terminologických dubliet, pričom nejde len o striedanie bežných synonymných termínov, ako je to v prípade dublety hustota (s. 85) a merná hmotnosť (s. 504). V prípade dvojíc plnivo (s. 166) a plnidlo (s. 806), tavivo a tavidlo (s. 722), spojivo (s. 101) a spájadlo (s. 241), Curieho teplota (s. 127) a Curieho bod (s. 149) a i. je druhý termín nesprávny.

K ustaľovaniu terminológie neprispieva striedanie formy niektorých termínov alebo ich zložiek (napr. makromolekulový na s. 386, ale makromolekulárny na s. 201, geotermický na s. 179, ale geotermálny na s. 226, glazovaný na s. 318, ale glazúrovaný na s. 211 a i.).

Naše poznámky k terminologickej úrovni MSE by boli neúplné, keby sme obišli definície niektorých termínov, kde sa takisto vyskytujú rozličné nedostatky.

Viaceré definície uvedené v MSE neobstoja z vecného hľadiska. Ako príklad možno uviesť definíciu termínu tiaž (s. 731). Podľa nej tiaž je sila, ktorou teleso pôsobí vo vzduchoprázdnom priestore (vákuu) na záves alebo vodorovnú podložku v dôsledku zemskej príťažlivosti. Táto definícia je nesprávne zúžená na prípad vákua (na predmety vo vzduchu by podľa nej tiaž nepôsobila) a špeciálny prípad fixácie telies (na letiace lietadlo alebo iný predmet by potom takisto tiaž nepôsobila).

Aj niektoré ďalšie pojmy majú príliš zúžené definície. V hesle starnutie sa napr. ignoruje starnutie materiálov, ktoré mimoriadne významne ovplyvňuje životnosť a spoľahlivosť technických objektov z nich zhotovených. Niektoré definície sú problematické z hľadiska logického i gramatického. Napr. drevné vlákno na s. 166 je definované ako elementy bunkovej stavby dreva (správ. element, zložka...). Húževnatosť kovu sa na s. 270 definuje ako schopnosť materiálu odolávať bez porušenia deformačnej práci (správ. deformačnej sile). Autorovi textu uniklo, že pojem materiál je podstatne širší ako pojem kov. Podobná chyba sa opakuje v hesle kaliteľnosť ocele na s. 320.

Neobratne je definovaná stacionárna družica na s. 677 (umelá družica Zeme obiehajúca vo výške takmer 36 999 km). Buď je číselný údaj presný a vtedy je obmedzujúca častica takmer zbytočná, alebo stačilo uviesť vo výške takmer 40 000 km.

V definícii termínu robot je informácia o pôvode tohto termínu nadbytočná. Ak však už bola uvedená, potom bolo treba uviesť, že jeho autorom je Josef Čapek, brat spisovateľa Karla Čapka. (Nepochybne jednoznačné svedectvo o tom podal sám K. Čapek v príspevku O slově robot.) K. Čapek sa najviac zaslúžil o jeho rozšírenie.


strana 111

Nedokonalé uplatnenie systémového prístupu k terminológii sa prejavilo aj v niektorých definíciách. Výrečným príkladom je vyjadrovanie vzťahov vnútri jednotlivých vedných odborov. Tým, že redakcia MSE pripustila, aby sa ako synonymá striedali termíny veda, vedný odbor, náuka a vedná disciplína, pre pododbory sa uplatnili pomenovania odvetvie (s. 152), čiastková disciplína (s. 378), súčasť (s. 277), časť (s. 231). To spolu s tým, že vnútorné členenie vedných odborov je uvedené len ojedinele (napr. v prípade biológie, botaniky, jazykovedy a i.), spôsobilo určité nejasnosti. Z textu hesla jazykoveda napr. vyplýva, že disciplína je hierarchicky vyšší pojem ako odbor. Potom je však nelogické, že v prípade lexikografie (ako vednej disciplíny jazykovedy) ide o jazykovedný "odbor", ale v prípade hierarchicky rovnocennej lexikológie o jazykovednú "disciplínu". Keďže hesiel venovaných jednotlivým vedným odborom a ich pododborom je podľa nášho odhadu vyše sto, bolo by sa vyplatilo venovať viac pozornosti hierarchizácii vedných odborov aj z terminologického hľadiska.

Na záver treba konštatovať, že uvedené nedostatky sa týkajú iba veľmi malej časti celkového počtu termínov. V záujme odstránenia chýb a nedostatkov sa však bolo treba v tejto recenzii sústrediť práve na ne.

Ján Stoffa

Preklad — nepodarok

(DE WOHL, L.: Svetlo nad Akvinom. Bratislava, Effekt štúdio 1993. 321 s.)

Každý výrobok, či už technický alebo potravinársky, musí mať požadované vlastnosti. Tieto vlastnosti sa predpisujú v štátnych alebo odborových normách. Možno nie je celkom primerané prirovnávať knihu k bežným výrobkom, ale nemožno pochybovať, že aj kniha musí vyhovovať istým normám. Sú to normy polygrafické a jazykové. Z polygrafického hľadiska žiadame od knihy, aby mala isté výtvarné riešenie a bola bez tlačových chýb. Z jazykového hľadiska žiadame, aby sa rešpektovala platná kodifikácia pravopisných, gramatických a lexikálnych javov a aby sa zachovávala istá štylistická úroveň vyjadrovacích prostriedkov. Ale od knihy žiadame aj ďalšie vlastnosti, najmä to, aby všetci spracovatelia knihy — autor, v našom prípade prekladateľ, redaktor i vydavateľ — zachovávali istú úctu voči čitateľovi i voči jazyku.


strana 112

Aká je to však úcta voči čitateľovi, ak sa v knihe na tej istej strane (183) tá istá zbraň označuje ako kopia i ako kópia (bojovali otrávenými kopiami — obkolesili obrneného muža na dĺžku kópie), pričom sa neberie na vedomie, že táto zbraň má kodifikovanú podobu kopija. Táto podoba sa v knihe vôbec nevyskytuje. Nielen nepozornosť korektora (či už tlačiarenského alebo vydavateľského), ale aj značná miera ľahkomyseľnosti sa prejavuje v takých tlačových chybách, ako je znažím sa (s. 173) nam. snažím sa, smial a Rainald (s. 52) nam. smial sa Rainald, císár (s. 178) nam. cisár. Niektoré tlačové chyby až menia zmysel, napr. keď sa niekto obradne vrhne na list (s. 174) nam. obratne. Tlačová chyba, ale možno aj neznalosť veci je v spojení meno Stagiritov (s. 164) nam. Stagiritovo meno. Alebo sa čitateľovi vnucuje dojem, že tých Stagiritov bolo viac? Pravda, je známe, že Stagirita (Stageirites) bolo meno Aristotela zo Stageiry.

Značný zmätok je v uvádzaní názvov miest a osôb. A to je viac ako neúcta k čitateľovi. Čitateľ sa napr. v rozpore so skutočnosťou dozvie, že v Taliansku bolo mesto Gremona (s. 136) nam. Cremona, mesto Toranto (s. 227) nam. Taranto; namiesto mena Lucera sa objavuje podoba Lucerna (s. 126). Namiesto názvu Arezzo sa vyskytuje podoba Arezza (s. 162). Mesto Perugia sa sústavne označuje ako Peruggia (s. 108 a inde). Popri sebe sa vyskytujú podoby Caserta i Casserta (s. 103), ba i Caseta (s. 203), Píza (s. 21) i Piza (s. 187) nam. Pisa. Meno hradu Akvinovcov sa píše raz ako Rocasicca, inokedy ako Racasicca (s. 31, 63); malo by byť Roccasicca. Úplný zmätok je v skloňovaní tohto mena: nesklonné sú tvary v Rocasicca (s. 35, 46), z Rocasicca (s. 61), skloňuje sa do Rocasicci (s. 115) nam. Rocasicky, v Rocasicce (s. 63) nam. v Rocasicke. Nesprávne sú tvary v Neapoli (s. 183), ku Genui (s. 51 — ide o mesto Genova, pre ktoré sa v slovenčine ustálilo meno Janov), v Capui (s. 193).

Menej takýchto chýb je v názvoch osôb. Pravda, píše sa Giuliano i Guiliano (s. 114), Chateauroux i Chaterauroux (s. 240), de Gecteville i de Gestevill (s. 228), Brandenstein i Brandestein (s. 109). Neistota vládne okolo Earla z Cornwallu (niekedy aj Cronwallu). Raz sa uvádza ako gróf (s. 16), ale inokedy ako Earls (s. 40), skloňuje sa v družine Earlesa (s. 28) i Earlsa (s. 40). V spojení velfenská strana sa úplne stráca fakt, že ide o guelfov, o pápežových stupencov v protiklade s cisárovými stúpencami ghibellinmi.

Šľachtický rod sa označuje ako Akvinovia (s. 36), u Akvinov (s. 53), hoci bežný úzus je Akvinovci. Spojenia ako tí z Akvina, títo z Akvina je zrejme ovplyvnené francúzskym zvratom ces / ceux d'Aquin.


strana 113

Značná neúcta k jazyku sa prejavuje v používaní nesprávnych alebo nezvyčajných väzieb, ako je napr. k úžasu synov (s. 54), je to k zlosti (s. 210) nam. na úžas synov, na zlosť. Nezvyčajné sú v slovenčine väzby mne je ľúto pre Monte San Giovanni (s. 35) nam. je mi ľúto za Monte San Giovanni alebo mrzí ma, ťažko mi padne osud Monte San Giovanni (s. 198), rúhať sa proti nim (s. 126) nam. rúhať sa im, išiel o pomoc (s. 270) nam. na pomoc, jemne zapískal pre seba (s. 130) nam. tíško si zapískal. Zdá sa, že ide o bezmyšlienkovité kalkovanie z francúzštiny.

Niektoré slová sa používajú v nenáležitom kontexte a v nesprávnom význame. Ak sa napr. povie, že rytieri zmizli pod náležitou hŕbou žien (s. 176), ide asi o veľkú, poriadnu hŕbu, nie o takú, ktorá by v tejto situácii bola náležitá. Nezrozumiteľná, aspoň autorovi tejto recenzie, je väzba zvráskavená tvár príslušne omladla úsmevom (s. 62), najmä pokiaľ ide o tú príslušnosť. Ak letargia je ochabnutie, ľahostajnosť, ťažko si možno predstaviť, že vôňa sa šírila letargicky (s. 121), čiže ochabnuto, ľahostajne. V nepatričnom kontexte je slovo poručík vo vete Potrebujem nejakého poručíka? (s. 108). Môže tu ísť o poručníka, ale azda skôr o neobratný preklad fr. lieutenant, ktoré znamená pôvodne "zástupca". Značne archaicky znie fráza ubezpečte ho o mojom rešpekte (s. 236) nam. o mojej úcte. Spojenie intímny priateľ (s. 279) poukazuje skôr na sexuálnu oblasť, neutrálne by bolo dôverný priateľ, blízky priateľ. Nášmu čitateľovi ostanú nejasné výrazy prirodzení synovia (s. 121) alebo tešil sa ako snehový kráľ (s. 247); podobne aj myšlienkový šport (s. 38).

Osobitne treba upozorniť na zmätok v používaní slov plece a rameno: plece je časť tela medzi krkom a začiatkom ruky, rameno je časť ruky medzi plecom a lakťom. Preto si ťažko predstaviť, že niekto potriasa ramenami (s. 118) alebo ako možno krčiť ramenami (s. 130), trhnúť ramenom (s. 51). Ale ani spojenie kývať plecami (s. 39 — s kývnutím plecami) nezodpovedá úzu. Bežné asi bude mykať, myknúť plecom, plecami, hodiť plecom.

Nemožno pokladať za správne výrazy ako herka (s. 35, 91, 188, 195) nam. mitrha, prehlásiť (s. 127) nam. vyhlásiť, dovtipovať sa (s. 93) nam. domýšľať sa, vrchol osvietenstva nam. vrchol osvietenosti (lebo osvietenstvo je historická epocha, ale nie za Fridricha II.). Procesia má význam "sprievod", obyčajne cirkevný, náboženský, preto nemožno hovoriť o pápežovej procesii (s. 112), ale o pápežovom sprievode, tým menej možno nosiť procesiu (s. 50). Nie sú celkom bežné spojenia ako môžem ho celkom dobre znášať (s. 170), mohli by sme ho veľmi dobre potrebovať (s. 172) nam. veľmi by sa nám zišiel. Na hranici zrozumiteľ-


strana 114

nosti je spojenie mal som jednu ranu naprieč oboma nohami, nemohol som teda bežať (s. 184). Ide azda o to, že bojovník mal zranené obidve nohy, ale ako to je naprieč?

Nájdu sa aj nie celkom obratne štylizované výpovede. Napr. V ťažkých oddieloch vojska (čo sú ťažké oddiely?) prehrmeli všetkými smermi cez celý polostrov (nie poloostrov!) s cieľom zabrániť ďalším povstaniam už svojím objavením sa (s. 166). Azda: aby zabránili ďalším povstaniam už svojou prítomnosťou, resp. už tým, že sa tu objavili. Alebo až klasický príklad na zneužitie prechodníka: Trasúc sa na celom tele, zaliali ho slzy (s. 216) nam. Triasol sa na celom tele a zaliali ho slzy.

Na pozadí týchto chýb možno pokladať skoro za prirodzené, že sa zanedbáva kladenie čiarky. Napr. vyzeralo by to totiž (,) že chcete mať pri svojich nohách celú krajinu (s. 42), mňa neobesia (,) ako obesili chudáka malého Tiepola (s. 54), ale kto vie (,) či sa vôbec dostali do Francúzska (s. 274). Nemožno obísť ešte jeden prejav neúcty voči čitateľovi. Je to zneužívanie pomlčiek na mnohých miestach textu. Napr. Nie je to strach — je to — začiatok — videnia. Videnia — bez ilúzií. Šťastlivý je — muž — ktorý to dokáže zniesť — ale taký muž neexistuje (s. 210).

Niekedy sa k takémuto chaotickému používaniu pomlčiek pripája aj chaotické používanie úvodzoviek. Napr. namiesto bežného kladenia prvej úvodzovky na spodnú líniu sa kladie na hornú a potom, prirodzene, druhá úvodzovka na dolnú. Ak sa pritom pripája oddeľovacia čiarka a úvodzovka je vysádzaná ako zdvojené čiarky, vzniká takýto obraz: "Áno, vznešená pani,,, ani slovo viac (v ďalšom texte tu chýba horná úvodzovka). Takisto: "ostaň tam, kde si,,, povedal (s. 28).

Ak sa zdá, že tento komentár je mierne rapsodický, nesystematický a útržkovitý, treba to pripísať na vrub tomu, že v samej knižke je toľko takýchto príkladov, že je veľmi ťažko podať ich sústavný výpočet. Ich úplný súpis tu nemôžeme predložiť. To by znamenalo vypracovať erráta (zoznam opráv), no to by bola skôr povinnosť vydavateľa. Ale podľa našej mienky aj tento krátky komentár ukazuje dosť presvedčivo, že preklad knihy Svetlo nad Akvinom (prekladateľ ostáva utajený) je vlastne nedorobok a nepodarok, ktorý by sa mal stiahnuť z obehu a po opravách vydať znovu.

Ján Horecký


strana 115

SPYTOVALI STE SA

Zamozolená ruka. — Pani E. N. nám zatelefonovala, že si nie je istá, či v pripravovanom preklade z ruštiny môže použiť slovo zamozolený v takejto súvislosti: Valerián Vasilievič, ako sa to robieva, najprv sa naparil a vyšľahal metličkou. Keď sa šľahal, pravá zamozolená ruka akoby mu bola zmäkla. Slovo zamozolený nenašla v našich slovníkoch, a tak zapochybovala o jeho správnosti. Pokladá ho však v danom kontexte za výstižnejšie a štylizačne zladenejšie ako dvojslovný výraz samý mozoľ alebo ako prídavné meno mozoľnatý. Pani prekladateľka potom v Slovníku slovenského jazyka našla heslo zmozoľnatieť a pri ňom doklad ruky, dlane zmozoľnateli, a teda už bez váhania použila prídavné meno zmozoľnatený — zmozoľnatená ruka. Spytuje sa, či si vybrala správne.

Nastolený slovný, slovotvorný, štylistický, ba i štylizačný problém kladie na vážky jazykového povedomia najmä tri prídavné mená odvodené zo slovies — zamozolený, zmozolený, zmozoľnatený, ďalej prídavné meno mozoľnatý a navyše aj dvojslovný intenzitný výraz samý mozoľ, ale ten sa nezaraďuje vyladene do citovaného súvetia.

Porovnávajme slová zamozolený / zmozolený, zmozoľnatený; mozoľnatý a adjektívny dvojslovný výraz samý mozoľ: zamozolená / zmozolená ruka, zmozoľnatená ruka; mozoľnatá ruka, ruka samý mozoľ.

Začneme výrazom samý mozoľ. Na rozdiel od všetkých prídavných mien odvodených od slovies, ale aj od prídavného mena mozoľnatý, pritvoreného k podstatnému menu mozoľ, ktoré plnia funkciu zhodného prívlastku, dvojslovný určujúci výraz samý mozoľ má postavenie nezhodného prívlastku a ten — ako pani prekladateľka usúdila — zo štylizačnej stránky prečnieva, neladí.

Prídavné mená zamozolený (pritvorené ku slovesu zamozoliť si) a zmozolený (pritvorené ku slovesu zmozoliť si, ale možno ho chápať i v okruhu slovesa zmozolieť sa) nesú vo svojom význame stopy dejovosti východiskových slovies; prídavné meno zmozoľnatený je podľa významu zviazané s neosobným slovesom zmozoľnatieť a napokon mozoľnatý je prídavné meno odvodené od podstatného


strana 116

mena mozoľ (mozoľnatá ruka). Ukazuje sa, že okrem dvojslovného výrazu (ruka) samý mozoľ celkovému významovému rázu daného súvetia nevyhovuje ani prídavné meno mozoľnatý, lebo ako utvorené k podstatnému menu nemá dynamickosť prídavných mien utvorených zo slovies a navyše prekladateľke nevyhovuje svojou všeobecnou platnosťou.

A tak ostáva si vybrať len z prídavných mien poukazujúcich na svoj slovesný pôvod: zamozolený (→ zamozoliť si ruky, dlane), zmozolený (→ zmozoliť si) a ponechať bokom prídavné meno zmozoľnatený (→ zmozoľnatieť: ruky, dlane zmozoľnateli) pritvorené k neosobnému, menej dynamickému slovesu.

Pani prekladateľka sa potešila, keď v Slovníku slovenského jazyka (V, 1965) našla heslo zmozoľnatieť — ruky, dlane zmozoľnateli —, doň si zaradila i prídavné meno zmozoľnatený a preň sa teda rozhodla.

V spomenutom preklade ako najvhodnejšie sa ukazuje prídavné meno zamozolený v spojení zamozolená ruka, lebo práve ono najpriehľadnejšie vyjadruje pokrytie ruky mozoľmi. Hoci ho v slovníkoch nenachádzame, je v nich nepriamo prítomné prostredníctvom príslušného modelového tvorenia, napr. zasmoliť (→ zasmolený), zakrvaviť (→ zakrvavený). Odpoveď vlastne odobruje pôvodný výber našej prekladateľky. Pri riešení tohto krehkého problému z prekladateľského batôžka čakáme aj hlasy čitateľov.

Gejza Horák

Ján Chryzostom kardinál Korec

Mnohí čitatelia sa spytujú, prečo si náš nitriansky biskup a kardinál píše svoje meno tak zložito: Ján Chryzostom kardinál Korec. Je to, prirodzene, jeho osobné právo, ale môžeme vysvetliť dve okolnosti. Ku krstnému menu Ján sa pripája prívlastok Chryzostom, čo by v preklade znelo Zlatoústy. Treba povedať, že v cirkevnom kalendári sa uvádza viacero Jánov, preto sa rozlišujú vhodnými prívlastkami. Napr. Ján Nepomucký, Ján Krstiteľ, Ján Zlatoústy, Ján Bosco. V takejto podobe možno krstné meno uviesť aj pri krste a zapísať do cirkevnej matriky.

V súvislosti so slovom kardinál sa najčastejšie vyskytuje otázka, prečo sa nepíše na začiatku celého mena, ale až pred priezviskom. Dá sa to odôvodniť takto: V cirkevnej hierarchii rímskokatolíckej cirkvi je kardinál najvyššia hod-


strana 117

nosť po pápežovi. Samo slovo pochádza z latinského cardinalis a znamená "základný". (Porov. medzinárodný názov základných čísloviek — kardinálne číslovky.) Kardináli tvoria poradný zbor pápeža, okrem iného majú právo voliť pápeža. Sú preto akýmisi kniežatami či princmi a slovo kardinál pri ich mene má označovať toto vysoké postavenie. Tvorí tu teda akýsi šľachtický prídomok, aký poznáme napr. v nemčine (Johann Wolfgang von Goethe) alebo taliančine (Leonardo da Vinci).

Ján Horecký

Z JAZYKOVÝCH RUBRÍK

Spojenia so slovom čas

IVAN MASÁR

Mnohovýznamové slovo čas berieme do úst denne, veď patrí do základného slovného fondu spisovnej slovenčiny. Používame ho v bežných aj obrazných vyjadreniach, z ktorých vidieť, čo všetko môže sám čas, čo všetko môže urobiť s časom človek alebo aké vlastnosti mu pririeka.

Pripamätajme si, že čas môže bežať i letieť, míňať sa, pokročiť, súriť, ba aj zaspať či liečiť alebo hojiť. A čo môže urobiť s časom človek? Môže ho využívať alebo zneužívať, premárniť, zmárniť, stratiť, ba dokonca skántriť či zabiť. Okrem toho mu môže pririekať všelijaké prívlastky v zhode s vonkajšími okolnosťami a vlastným rozpoložením. Podľa toho potom počúvame spojenia pekný, krásny, nádherný, príjemný čas a na druhej strane spojenia s protikladným významom, t. j. nepríjemný, neprajný, zlý, hluchý či slepý, ba aj psí čas. Vynachádzavý člo-


strana 118

vek vie čas zosobniť, personifikovať, ako to urobil istý slovenský spisovateľ v úsmevnej vete Šibal čas, robí sa hlupákom, ale pamätá si všetko.

Keď je reč o čase, kultivovaný používateľ jazyka si vyberá iba zo spisovných prostriedkov. Nepoužije napr. vyjadrenie čas kvapí, lebo vie, že jeho spisovným náprotivkom je v slovenčine spojenie čas letí alebo čas beží. Zdráha sa použiť vyjadrenie urobte si pre mňa čas, lebo vie, že je to nevydarená kópia nemeckého vyjadrenia machen Sie sich Zeit für mich. V slovenčine mu zodpovedá spojenie nájdite si pre mňa čas. Ako vidieť, nielen s časom, ale aj so spojeniami so slovom čas treba zaobchádzať uvážene.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 16. 7. 1993)

Akého rodu je názov Paríž?

JÁN HORECKÝ

Mnohí z vašich známych sa vám už isto pochválili, že videli nočnú Paríž. Iní zase hovoria, že obdivovali nočný Paríž. Ako vidieť, je tu kolísanie, neistota v gramatickom rode názvu francúzskeho hlavného mesta. V čom pramení táto neistota?

Predovšetkým v tom, že v slovenčine máme rovnako zakončené podstatné mená, ktoré patria raz k mužskému, raz k ženskému rodu. Napr. slová ako jež, kríž, slíž, muž, rúž sú mužského rodu, kým slová ako záťaž, nádrž, krádež sú ženského rodu. Ak pridáme také slová ako garáž, blamáž, bagáž, litráž, metráž, ľahko zistíme, že prevahu má ženský rod.

To je azda jedna z príčin, že niektorí používatelia jazyka pripisujú ženský rod aj názvu Paríž. A možno je na príčine aj to, že v češtine je tento názov ženského rodu: ta Paříž a že tento stav v češtine ovplyvňuje niektorých používateľov slovenčiny.

Lenže v slovenčine priraďujeme názov Paríž k takým domácim miestnym názvom zakončeným na ‐íž a ‐íš, ako sú Číž, Kríž, Klíž, resp. Krtíš, Dekýš. A týmto názvom nepochybne a bez kolísania pripisujeme mužský rod. Preto aj názov Paríž je v slovenčine mužského rodu.

Všeobecne platí, že druhý pád je najzávažnejším kritériom gramatického rodu. Ak teda hovoríme a píšeme, že ideme do Veľkého Krtíša, do Číža alebo do


strana 119

Svätého Kríža, musíme hovoriť a písať aj ideme do Paríža, prišli sme z Paríža, a teda mohli sme tam obdivovať nočný Paríž.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 20. 7. 1993)

O slove dressing

SIBYLA MISLOVIČOVÁ

Preberanie cudzích slov je jeden zo spôsobov obohacovania slovnej zásoby. V súčasnosti zaznamenávame veľký prílev nových slov, najmä anglického pôvodu, ktoré si chcú nájsť miesto v našom jazyku. Ak tieto slová označujú reáliu, pre ktorú slovenčina nemá pomenovanie, nemôžeme namietať. Iná je však situácia, keď sa cudzie slovo objaví v pozícii konkurenta domácemu, bežnému výrazu. V takom prípade by sme sa už mali zamyslieť, či otvoríme dvere nášho jazyka pohostinne dokorán, alebo nie.

Najlepšie si problematiku preberania cudzích slov uvedomíme, keď uvedieme konkrétny príklad. V súčasnosti nám napríklad v obchodoch ponúkajú dressingy s rozličnými príchuťami. Čo sa vlastne skrýva pod exotickým pomenovaním dressing? Obyčajná — i keď veľmi chutná a kvalitná — studená omáčka. Teda čosi podobné majonéze alebo kečupu, používané na dochutenie pokrmov, najmä šalátov. A tak nám tu anglické slovo dressing, hoci v našom prostredí pôsobí neprirodzene, začína vytláčať domáci výraz omáčka. A to naozaj nie je potrebné.

Takže naša krátka úvaha o preberaní cudzích slov smeruje k tomu, aby sme si na príklade slova dressing uvedomili, ktoré slová by mali mať miesto v našom jazyku len ako hostia a ktoré by sme mali prijať do našej slovnej zásoby ako do rodiny.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 23. 7. 1993)


strana 120

Pije ako dúha

KATARÍNA HABOVŠTIAKOVÁ

Latinskú sentenciu Habent sua fata fibelli — knižky majú svoje osudy — mohli by sme modifikovať aj takto: Habent sua fata verba — slová majú svoje osudy. A túto myšlienku by sme mohli ilustrovať na ustálenom frazeologizovanom prirovnaní pije ako dúha. Možno si mnohí poslucháči už položili otázku, prečo sa práve krásna sedemfarebná dúha stala základom frazeologizovaného prirovnania, ktorým charakterizujeme ľudí, čo radi a veľa pijú, teda pijanov, korheľov, ožranov.

Frazeologizované prirovnanie pije ako dúha má pôvod v starom ľudovom presvedčení, že po búrke dúha vodu pije, vody vysúša. Toto hodnotenie činnosti dúhy po búrke má korene v potope sveta opisovanej v Biblii, pri ktorej sa zachránil iba Noe s rodinou a páriky vtákov a zvierat. Keď po štyridsiatich dňoch dažde ustali, Boh uzavrel zmluvu s ľudstvom a dúha akoby spojila nebo a zem na znak zmierenia ľudstva s Bohom. A vody upadli, ani čo by ich bola dúha vypila. Na základe starého ľudového presvedčenia, že dúha vodu pije (skôr však tie vody vietor a slnko vysúša), a na základe jeho porovnania so smädom pijanov, korheľov, ožranov vyprázdňujúcich množstvo pohárov a pohárikov za krátky čas vzniklo frazeologizované prirovnanie pije ako dúha. Dúha sa teda dostala do tohto prirovnania nevdojak, bez zásluh, tak ako povedzme Pilát do Kréda.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 27. 7. 1993)

Craxi vedel a schvaľoval korupciu?

LADISLAV DVONČ

V jedných novinách sme čítali túto správu: Craxi vedel a schvaľoval korupciu. Nejde nám tu o správnosť tohto tvrdenia o Bettinovi Craxim, ale o jazykovú správnosť vety.

Vo vete sa k slovesám vedel a schvaľoval pripája podstatné meno korupcia v tvare akuzatívu, teda v tvare korupciu. Slovo korupcia sa však pri slovese vedieť nemôže vyskytovať v tvare akuzatívu. Nemôžeme povedať: vedel korupciu, ako nepovieme: vedel škandál, vedel zločin. Môžeme iba povedať: vedel o korupcii,


strana 121

vedel o škandále, vedel o zločine. Akuzatívny tvar korupciu sa vo východiskovej vete vzťahuje iba na sloveso schvaľovať, teda schvaľoval korupciu.

Východiskovú vetu tejto poznámky treba trochu upraviť, a to tak, že pri slovese vedieť bude správna väzba. Treba najprv hovoriť o tom, že menovaný vedel o korupcii. Ďalej už namiesto slova korupcia môžeme použiť zámeno, aby sa slovo korupcia zbytočne neopakovalo. Podľa toho správne je vyjadrenie: Craxi vedel o korupcii a schvaľoval ju.

V našom prípade ide o chybu, ktorá vznikla z úsilia vyjadriť sa čo najstručnejšie bez ohľadu na to, že slovesá vedieť a schvaľovať majú rozdielnu väzbu pri spájaní so slovom korupcia. Úsilie o stručnosť však nikdy nesmie ísť na úkor jazykovej správnosti.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 10. 8. 1993)

Zachráňme sloveso spresňovať

JÁN KAČALA

Jazyková tvorivosť aj na Slovensku najmä v súčasnosti je nielen nekonečná, lež aj neregulovaná. Presviedčajú nás o tom nové dobre utvorené výrazy najmä v súčasnej publicistike, no svedčia o nej aj také výrazy, čo zanášajú naše vyjadrovanie cudzojazyčným balastom alebo násilnou originálnosťou. Násilná originálnosť nielenže často pôsobí provokujúco, ale aj porušuje stabilitu spisovného jazyka v danom bode tým, že bezdôvodne vytláča ustálený a tradičný vyjadrovací prvok. Do takého postavenia sa v súčasnosti dostávajú napríklad slovesá spresniť a spresňovať. Mnohým verejne činným pracovníkom akoby tieto staré dobré slovenské slovesá boli už úplne vypadli z jazykovej pamäti, lebo sústavne používajú iba dvojicu upresniť — upresňovať, ktorá vo vzťahu k pôvodnej dvojici neznačí nijaké obohatenie súčasnej spisovnej slovenčiny; naopak, svojou agresivitou značí vlastne vytláčanie všeobecne rozšíreného, zrozumiteľného a zreteľného slovesa spresniť, resp. spresňovať.

Nedávno sme zistili, že slovesá spresniť — spresňovať majú už aj ďalšieho konkurenta, a to dvojicu dopresniť — dopresňovať. Sloveso dopresňovať sme počuli dokonca v tesnej spojitosti so spomínaným slovesom upresňovať. Bolo to vo vete Tieto kroky budú predmetom ďalšieho upresňovania a dopresňovania. Nevedno, ako to autor s upresňovaním a dopresňovaním svojich krokov myslel, ale jedno je isté: podaril sa mu jazykový výsledok úplne vyumelkovaný a nepre-


strana 122

svedčivý. A my už len dodávame: chráňme si staré dobré slovenské slovesá spresniť a spresňovať.

(Jazyková poradňa Slovenského rozhlasu, 20. 8. 1993)

PREČĺTALI SME SI

O čom je reč: O reči

Téma tohto príspevku je len zdanlivo neaktuálna: reči o reči (jazyku) sa predsa viedli vždy. Vonkoncom sa mi nechce hovoriť o formulároch, nápisoch, upozorneniach, na ktoré sa po rozdelení bývalej federácie zabudlo alebo sa z úsporných dôvodov používajú vo verejnom styku. Je nad slnko jasnejšie, že príslušníci národov, ktoré žijú v jednom štátnom zväzku, neraz zamieňajú slová vlastného národa za susedné. Ako autor niekoľkých knižiek chápem, akou hrozbou by bol jazykový purizmus, kánon pre všetkých. Rozhodne však nemôžem súhlasiť s tým, aby sa bohemizmy, ktoré sa roky a roky tolerovali v úradoch, školách, vojenskej terminológii, naďalej zachovávali ako aktívna jazyková zásoba. Koľko ráz som na vojenčine pred dvadsiatimi rokmi počul od slovenských chlapcov výraz "dozorčí", no od českých spoluvojakov ani raz "dozorný". Aj dnes v masmediálnych prostriedkoch z úst reprezentantov štátu občas počujeme o "dozorčích radách". Rovnako je nepríjemné, keď sa v parlamente ozýva "skrátené vykanie" typu "čo ste hovoril" a pod. Žiaľ, aj minister zodpovedný za výučbu v televíznom vystúpení hovorí o výuke.

Slovenská republika je mladý štát, ale slovenský kodifikovaný jazyk je historicky spečatený vyše poldruha storočia. Nikdy by som si nedovolil čo len slovo


strana 123

povedať proti tomu, aby ktokoľvek ovládal cudzie jazyky, lebo sú skutočnou bránou do sveta. Mrzí ma však, keď počujem aj vzdelaných ľudí hovoriť slovenčinou, ktorá je koktailom jazykov okolitých národov. Pravda, či skôr realita je aj to, že mnohí slovenskí vzdelanci si neraz neuvedomujú, že používajú bohemizmy či iné jazykové ‐izmy. Zvykli sme si na ne, žili sme s nimi. Nie je to výčitka na vrub susedov Čechov, Maďarov, či skoro susedov Nemcov, ale na náš vlastný. V tejto chvíli nemám na mysli ani názvy slovenských obchodov, ktorým často rozumejú len cudzinci. To patrí, podľa najnovšej módy posledných rokov, k bontónu. Ej, zase cudzie slovo! No rozhodne lepšie a zrozumiteľnejšie ako keď donekonečna aj na vysokých postoch zaznieva zahájenie, snaha, dopisy, a čo ja viem čo ešte.

Osobne som nikdy nemal problémy s priateľmi v Čechách. Len mi nejde do hlavy, že obrovská prispôsobivosť (a ľahostajnosť k jazyku) je len zo strany slovenskej. Akoby to bola utajená (ale prečo?) poníženosť voči iným jazykom. Alebo aj vizitka našej vlastnej jazykovej ne(do)vzdelanosti?

Odbočím: nedávno som z dlhej chvíle (aj také občas bývajú) porovnával preklady satelitných víkendových programov v najstaršom a najmladšom slovenskom denníku. Koľko nezmyslov v názvoch filmov, relácií! Aj o tom by mala byť reč! Rovnako ako by mali ísť preč televízne reklamy, už toľkokrát omieľané, že nemôžu nezostať vo vedomí najmä mladých divákov ako ukážka nielen "správnej" slovenčiny, ale aj výslovnosti! A čo? Aj peniaze sú ako písmeno i (y) mäkké a tvrdé, ale v reklame zaručene všetko prekrývajú tie druhé.

Poviete si: reči o reči. Reči sa hovoria a chlieb sa je. Tak je. Lež o tej reči sú aj ďalšie príslovia a porekadlá. Raz ich naši potomkovia možno aj hanlivo o nás vyslovia. Nastavia ako zrkadlá. Poniektorí súčasníci, možno aj z vlastnej skúsenosti, že najlepšou obranou je útok, už dnes do nich kopú. No topánkami! Kdeže krpcami! Hoci nejeden z nich je krpec sám — a nemá páru!

Rudolf Čižmárik

(Republika, 25. 3. 1994, s. 5)

Devalvácia

(...)

Pri podrobnejšom zamyslení vychádza najavo, že rozšírenie počtu rozhlasových staníc o súkromné rádiá v skutočnosti prináša len veľmi málo kladov, zato


strana 124

oveľa viac problematických skúseností. Práve v oblasti rozhlasového vysielania sa veľmi markantne prejavujú všetky úskalia trhového chápania v oblasti kultúry.

Všetky tieto nové programy, či už máme na mysli Fan rádio, Twist alebo iné, sa vyznačujú predovšetkým nízkou úrovňou, nízkou kultúrnosťou svojich programov. Tvorí ich vo väčšine prípadov blok rockovej hudby, kde‐tu prerušovaný nenáročnými moderátorskými vstupmi, ktoré často nemajú ani základné predpoklady kultúrneho vystupovania.

Napríklad Fan rádio vytrvalo pretrváva pri svojom názore, že neuznáva nevyhnutnosť jazykovej kultúry, považuje komolenie a skresľovanie výslovnosti za ohromne zaujímavý prvok, ktorý podľa názoru autorov má mať komický účinok. Neúcta k slovenčine a neochota hovoriť správne po slovensky je charakteristická pre úroveň vysielania všetkých súkromných rozhlasových staníc a vyplýva zrejme z nedostatočnej vzdelanosti účinkujúcich, ktorí sa v kopírovaní zahraničných vzorov spoliehajú predovšetkým na rovinu podkladania sa vkusu podpriemerného poslucháča.

Falošná familiárnosť, tupé a nevynaliezavé súťaže s anonymnými, len krstnými menami diferencovanými poslucháčmi — to je charakteristické pre snahy súkromných rozhlasových spoločností, ktoré sa snažia získavať si poslucháča za každú cenu, i za cenu kazenia vkusu — len aby mohli vysielať svoje neduživé a nekontrolovateľné reklamy... Je to o to horšie, že navlas podobné spôsoby a nekorektnosti používa vo svojom vysielaní i stanica Rock‐FM, ktorá sa na nerozoznanie podobá svojim súkromným súputníkom.

(...)

Jozef Bobok

(Slovenské pohľady, č. 1 / 1994, s. 128)

Vec verejná: O menách a priezviskách

Tak sa mi zdá, že v ostatnom čase vidieť akosi častejšie, ako mnohí Slováci nevedia napísať správne ani svoje vlastné meno, či presnejšie, meno a priezvisko. Na stole mám nemálo vizitiek ozdobených dokonca i titulmi, ktorých majitelia, hoci sú to Slováci ako repa, si ich dali vytlačiť na maďarský spôsob. Iba v maďarčine sa totiž uvádza najskôr priezvisko a potom krstné meno. Pravdepodobne pod vplyvom diskusie o zákone o mene a priezvisku začal ktosi


strana 125

iniciatívne rozlišovať uvádzanie osôb v titulkoch podľa národnosti aj v Slovenskej televízii. Je pravda, že každý má právo napísať si svoje meno alebo sa podpísať, ako chce. Svoju vlastnú vizitku si môže dať vytlačiť za svoje peniaze hoci aj s pravopisnými chybami. V slovenských masmédiách by sme však vždy mali hovoriť a písať meno a priezvisko bez rozdielu, či ide o Slovákov, Maďarov alebo Talianov, po slovensky, a teda čítať a písať napr.: Ján Kapusta, Marika Nagyová, Claudia Montecová. Áno, aj cudzie ženské priezviská píšeme v slovenských textoch so slovenskou príponou ‐ová. Stáva sa i to, že neraz zabúdame, najmä v slovenských prejavoch, skloňovať krstné meno spolu s priezviskom, napr.: Al Gore — s Alom Gorom.

Chybné písanie mena a priezviska vzniká neraz pod vplyvom rôznych zoznamov a kartoték, v ktorých sú osoby zapísané podľa abecedy. Pokiaľ je takýto zoznam funkčný alebo abecedné zoradenie osôb uľahčuje orientáciu, je to v poriadku, no v ostatných prípadoch ide o chybu.

Ak uvedené chyby robí človek s nižším vzdelaním, môžeme nad ním prižmúriť oko. Žiaľ, vedel by som doložiť dosť príkladov, že sa nevedia správne podpísať ani vysokí vládni činitelia či niektorí redaktori v masmédiách, ktorým sa uvedené chyby stávajú veľmi často.

Ivan Reguli

(Republika, 3. 3. 1994)

NAPĺSALI STE NÁM

Obyvateľské mená po administratívnom zániku obce

Pravidlá slovenského pravopisu (Bratislava 1991) v kapitole Názvy obcí na Slovensku uvádzajú spisovnú podobu obyvateľských mien v mužskom i ženskom rode a príslušné prídavné meno na základe zoznamu obcí, ktorý vydalo Ministerstvo vnútra SR a ktorý platí od 23. 11. 1990.


strana 126

V uvedenom zozname figurujú len názvy tých obcí, ktoré existujú ako samostatné administratívne jednotky. Proces vzniku (resp. zániku) obce je celkom bežným javom, ale problém nastáva pri pomenúvaní obyvateľov pôvodne samostatných obcí. Ich podobu, obyvateľské meno ani prídavné meno v tomto zozname nenájdeme.

Milan Majtán (Názvy obcí a ich zlučovanie, Nedeľná Pravda, 4, 1971, č. 16, s. 6) píše, že "pri administratívnom zániku obce (pri zlúčení obce) môže názov klesnúť hierarchicky nižšie medzi názvy častí obcí, ale nezaniká". V miestnom úze a v istých komunikačných situáciách sa používajú aj podoby obyvateľských mien, ktoré nie sú uvedené v Pravidlách slovenského pravopisu.

Ako príklad môžeme uviesť stredogemerskú obec Revúčku, ktorá sa nachádza 3 km severne od Revúcej a od 1. 7. 1976 sa stala mestskou časťou Revúcej. Vo svojej dizertačnej práci potrebujeme pomenovať obyvateľa a obyvateľku Revúčky. V uvedenom zozname obcí sú tvary obyvateľských mien Revúčan, Revúčanka pre obec Revúca. Na odlíšenie obyvateľov Revúčky je v miestnom úze zaužívaná podoba vychádzajúca z historického rozlíšenia názvov obcí: Revúca — Veľká Revúca, Revúčka — Malá Revúca. Názov Malá Revúca je známy od roku 1786 a svedčí o tom, že ide o dcérsku obec. Úzus si preto "vytvoril" podoby Veľkorevúčan — Veľkorevúčanka, Malorevúčan — Malorevúčanka.

Pravda, podoba Malorevúčan môže do istej miery sťažiť alebo až znemožniť rekonštrukciu miestneho mena z obyvateľského mena, lebo takýto typ obyvateľských mien sa tvorí od názvov obcí, v ktorých prvej časti je prídavné meno malý (‐á, ‐é), resp. veľký (‐á, ‐é), napr. Malolehoťan je obyvateľ Malej Lehoty, Veľkolehoťan je obyvateľ Veľkej Lehoty.

Na záver môžeme zhrnúť: Podoba obyvateľského mena Malorevúčan — Malorevúčanka by sa dala vysvetliť historickým pomenovaním obce. V zozname obcí na Slovensku by rozhodne mali byť uvedené aj názvy pôvodne samostatných obcí, ktoré dnes tvoria len mestské časti. Ich názvy (rovnako ako ani obyvateľské mená) nezanikli. Zoznam by mohol byť vypracovaný na základe kolektívneho diela Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I—III (Bratislava, Veda 1977—1978).

Jaromír Krško